20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU v Slovenskej republike

20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU v Slovenskej republike

Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti
v Slovenskej republike
20 ROKOV AGENTÚR DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ
STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU
Zborník odborných a vedeckých prác
Košice, 2014
Editor
PhDr. Mária Kožuchová
Recenzenti
Doc. PhDr. Lucia Dimunová, PhD.
Doc. PaedDr. PhDr. Viera Simočková, PhD.
Rukopisy neprešli jazykovou úpravou. Za jazykovú stránku zodpovedajú autori.
Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike
Kežmarok, 2014
ISBN 978-80-971586-5-1
EAN 9788097158651
Konferenciu podporili
Generálny partner
Mediálni partneri
Partneri
Dr. Jozef Žák
Ladomírová
OBSAH
PREDHOVOR
Ewa Barczykowska, Marta Grabinska, Beata Haor, Katarzyna Łoś, Robert Ślusarz, Andrzej
Kurylak
KLINICZNE I PIELĘGNACYJNE ASPEKTY OPIEKI DOMOWEJ NAD
PACJENTEM Z ZESPOŁEM CORNELII DE LANGE – STUDIUM PRZYPADKU10
Monika Biercewicz, Beata Haor, Mariola Głowacka, Marta Sucharska-Szymkowiak, Kornelia
Kędziora-Kornatowska
NADCIŚNIENIE TĘTNICZE W WIEKU PODESZŁYM – PROFILAKTYKA I
NIEFARMAKOLOGICZNE METODY POSTĘPOWANIA
10
Cyril Grus, Ľudmila Elsnerová, Anna Kolivošková
ERGONÓMIA PRÁCE ZDRAVOTNÍCKEHO PRACOVNÍKA V ADOS
10
Anna Hudáková, Dagmar Magurová, Gabriela Kuriplachová
MOŽNOSTI HODNOTENIA ZDRAVOTNÉHO STAVU U KLIENTOV V ADOS 10
Renáta Hudáková, Martina Bocsiková
VÝSKYT HLÁSENÝCH PRENOSNÝCH OCHORENÍ U ĽUDÍ V STARŠOM VEKU
NA SLOVENSKU V ROKU 2013
10
Marzena Agnieszka Humańska, Zuzanna Rachuta, Mirosława Felsmann, Agnieszka Pluta,
Marta Muszalik
JAKOŚĆ ŻYCIA CHORYCH Z REUMATOIDALNYM ZAPALENIEM STAWÓW10
Monika Jankechová, Gabriela Nagyová, Lívia Kollárová
POSTAVENIE ADOS NA SLOVENSKU
10
Katarína Kačalová
VÝVOJ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU10
Mária Kilíková
PRÁVNE VEDOMIE REGISTROVANÝCH SESTIER AKO NÁSTROJ PODPORY
PROFESIONÁLNEJ AUTONÓMIE POVOLANIA SESTRY
10
Ludmila Kondelíková
HISTORIE A SOUČASNOST DOMÁCÍ ZDRAVOTNÍ PÉČE
V ČESKÉ REPUBLICE
10
Mária Kožuchová, Janka Bartková
HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI
NA SLOVENSKU 10
Radka Kurucová, Martina Lepiešová, Katarína Žiaková, Mária Tabaková
EDUKÁCIA PRIMÁRNYCH OPATROVATEĽOV V STAROSTLIVOSTI
ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV
10
Dagmar Magurová, Terézia Fertaľová, Iveta Ondriová
TEÓRIA A PRAX V KONTEXTE PREPOJENIA TEÓRIE A PRAXE V
STAROSTLIVOSTI O CHORÉHO S ALZHEIMEROVOU CHOROBOU 10
Alicja Marzec, Marta Muszalik, Kornelia Kędziora-Kornatowska, Kamila Faleńczyk,
Wiesława Kujawa
OGÓLNE UWARUNKOWANIA ROZWOJU OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W
POLSCE: UWARUNKOWANIA DEMOGRAFICZNE I SPOŁECZNE, MEDYCZNE –
NA PODSTAWIE LITERATURY
10
Renata Mroczkowska, Bogusława Serzysko, Karina Wawros
ROLA I ZADANIA PIELĘGNIARKI OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W
MULTIDYSCYPLINARNYM ZESPOLE OPIEKUJĄCYM SIĘ PACJENTEM
Z MECHANICZNYM WSPOMAGANIEM SERCA TYPU HEART WARE W
WARUNKACH AMBULATORYJNYCH
10
Pavel Novák
PÉČE O ZRAKOVĚ POSTIŽENÉ DÍTĚ PŘEDŠKOLNÍHO VĚKU S DŮRAZEM NA
RANOU PÉČI
10
Mária Pipíšková, Mária Musilová
VZDELANIE A PRAX SESTIER POSKYTUJÚCICH DOMÁCU OŠETROVATEĽSKÚ
STAROSTLIVOSŤ
10
Libuša Repiská
OŠETROVANIE DIABETICKEJ NOHY Z INÉHO POHĽADU
10
Bogusława Serzysko, Renata Mroczkowska, Karina Wawros
ROLA JAKOŚCI W ROZWIĄZYWANIU PROBLEMÓW PACJENTÓW GERIATRYCZNYCH 10
Viera Simočková, Mária Zamboriová
IMPLEMENTÁCIA INFORMAČNO-KOMUNIKAČNÝCH TECHNOLÓGII
V ADOS
10
Erika Slamková, Patrícia Dobríková
VYBRANÉ POTREBY U ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV
V DOMÁCOM PROSTREDÍ
10
Jana Slováková
VZDELÁVANIE V ODBORE OŠETROVATEĽSTVO
10
Dana Stachurová
PSYCHOSOCIÁLNE ASPEKTY PREŽÍVANIA ONKOLOGICKÉHO OCHORENIA
V DOMÁCOM PROSTREDÍ
10
Viera Šebeková
ZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIA – NEODDELITEĽNÁ SÚČASŤ POSKYTOVANIA
ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI
10
Marek Šichman
ANAFYLAKTICKÁ REAKCIA – NAJOBÁVANEJŠÍ NEŽIADÚCÍ ÚČINOK
PRI PODÁVANÍ LIEČIV PARENTERÁLNOU CESTOU A MOŽNOSTI JEJ
ZVLÁDNUTIA SESTRAMI V DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI
10
Eva Urbanová, Erika Maskalová
POSTAVENIE PÔRODNEJ ASISTENTKY V ADOS
Anita Vargová
ŠPECIFIKÁ STAROSTLIVOSTI O PACIENTA S LYMFEDÉMOM
Drahomíra Vatehová, Rastislav Vateha
HISTÓRIA DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI V KONTEXTE
NEPROFESIONÁLNEHO, PROFESIONÁLNEHO A CHARITATÍVNEHO
OŠETROVATEĽSTVA
10
10
10
Karina Wawros, Renata Mroczkowska, Bogusława Serzysko
ALLOPLASTYKA STAWU BIODROWEGO JAKO CZYNNIK UTRUDNIAJĄCY
ODZYSKANIE I UTRZYMANIE SPRAWNOŚCI FUNKCJONALNEJ
U PACJENTÓW OBJĘTYCH ŚWIADCZENIEM PIELĘGNIARSKIEJ
OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ
10
Mária Zamboriová, Viera Simočková
ZDRAVIE AKO SÚČASŤ METAPARADIGMY V OŠETROVATEĽSTVE
10
KLINICZNE
I
PIELĘGNACYJNE
ASPEKTY
OPIEKI
DOMOWEJ
NAD
PACJENTEM Z ZESPOŁEM CORNELII DE LANGE – STUDIUM PRZYPADKU
Ewa Barczykowska1, Marta Grabinska2, Beata Haor3, Katarzyna Łoś4, Robert Ślusarz5,
Andrzej Kurylak1
1
Zakład Pielęgniarstwa Pediatrycznego, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w
Bydgoszczy, Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu
2
Oddział Anestezjologii i Intensywnej Terapii Dziecięcej, Wojewódzki Szpital Dziecięcy w
Bydgoszczy
3
Wydział Nauk o Zdrowiu, Wyższa Szkoła Humanistyczno-Ekonomiczna we Włocławku,
4
absolwentka kierunku pielęgniarstwo, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy,
Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu
5
Zakład Pielęgniarstwa Neurologicznego i Neurochirurgicznego, Collegium Medicum im. L.
Rydygiera w Bydgoszczy, Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu
Streszczenie
Zespół Cornelii de Lange jest bardzo rzadkim poligenowym schorzeniem genetycznym o
szerokim spektrum objawów. Charakteryzuje się między innymi występowaniem zaburzeń
wzrostu wewnątrzmacicznego i poporodowego, różnego stopnia opóźnieniem rozwoju
ruchowego i umysłowego, anomaliami kończyn górnych o różnym nasileniu oraz
charakterystycznym wyglądem twarzy. U chorych spotyka się również typowe zachowania
nazywane
fenotypem
behawioralnym
w
postaci
agresji,
autoagresji
i
zachowań
autystycznych. Rzadkość występowania 1:10000 – 1:60000 urodzeń oraz brak pewnej
etiologii powoduje trudności diagnostyczne oraz ustalenie strategii leczenia i opieki
pielęgniarskiej.
Słowa kluczowe
Zespół Cornelii de Lange, opieka domowa, studium przypadku
Wstęp
Zespół Cornelii de Lange (Cornelia de Lange syndrom – CdLS) jest rzadkim schorzeniem
uwarunkowanym genetycznie (Allanson, Hennekam, Irleand, 1997, p. 445; Kline et al., 2007,
p. 1287; Mikołajewska, 2008, s. 52; Mikołajewska, 2013, p. 571; Wierzba i wsp., 2010, s.
273). Nazwa tego zespołu pochodzi od nazwiska holenderskiej lekarki Cornelii de Lange,
która jako pierwsza w roku 1933 opisała dwie dziewczyny z tą jednostką chorobową.
Wcześniej, w 1916 roku, chorego z tym zespołem opisał Winfried Brachman, dlatego w
piśmiennictwie stosowana jest także nazwa „zespół Brachmanna-de Lange” (Brachmann-de
Lange Syndrome – BdLS, BDLS) (Mikołajewska 2013, p. 571; Wierzba i wsp., 2010, s. 274).
Według definicji WHO zespół Cornelii de Lange (Brachmann de Lange Syndrom)
charakteryzuje się upośledzeniem umysłowym, wrodzonym niedoborem wzrostu, krzaczastymi
brwiami połączonymi w linii środkowej, nadmiernym owłosieniem, małym nosem
z przodopochylonymi nozdrzami przednimi, cienkimi wargami z małą „przerwą” na górnej
wardze, zakrzywionymi w dół ustami, małogłowiem i wieloma innymi nieprawidłowościami.
Skojarzony jest z zaburzeniami zachowania obejmującymi problemy z karmieniem, brakiem
mowy i zachowaniami samookaleczającymi. Chorzy mają tendencję do unikania kontaktu
fizycznego
i
interakcji
społecznych
oraz
wykazują
charakterystyczne
trudne
i nieprzewidywalne zachowania, które są trudne do leczenia. Przyczyna jest nieznana
a większość przypadków występuje sporadycznie (ICD – 10 Guide for …, 1996, p. 22).
Częstość występowania zespołu jest trudna do ustalenia i waha się 1:10000 – 1:60000
żywych urodzeń (Kline et al., 2007, p. 1287; Mikołajewska, 2008 s. 53). W Europie wynosi
1,6-2,2/100 000 żywych urodzeń (Barisic et al., 2008, p. 51).
Etiologia CdLS jest złożona. U około połowy pacjentów z klasyczną postacią tego zespołu
wykrywane są mutacje w obrębie kilku genów NIPBL, SMC1A i SMC3. Opisane są też osoby
z fenotypem CdLS bez mutacji tych genów. W klasycznym badaniu cytogenetycznym
stwierdza się różne aberracje chromosomowe, zwłaszcza dotyczące chromosomów 3, 5 i 12
(Deardorff et al., 2007, p. 486; Manini et al., 2013, p. 2–8; Wierzba i wsp., 2010, s. 275). W
wielu przypadkach diagnostyka cytogenetyczna i molekularna nie daje pozytywnych
wyników (Wierzba i wsp., 2010, s. 275).
Na podstawie fenotypu powstała klasyfikacja zespołu. Podział wyróżnia postać klasyczną
(tzw. typ I), łagodną (tzw. typ II) oraz tzw. CdLS-like cases (typ III), czyli taką, w której
występują typowe cechy zespołu, ale nie stwierdzono mutacji w genach dotychczas
uznawanych za jego przyczynę (Fiala et al., 2009, p. 10; Mikołajewska, 2008 s. 54; Toker et
al., 2009, p. 290).
Metodyka
W niniejszej pracy przedstawiono obraz kliniczny chorej z CdLS oraz sugestie terapeutyczne
i opiekuńcze opracowane w oparciu o przegląd piśmiennictwa.
Opis przypadku
Maria Ł., lat 26., wzrost 130 centymetrów, masa ciała 28 kilogramów.
Cechy zespołu obserwowane u pacjentki w badaniu fizykalnym: nadmierne owłosienie całego
ciała, niska linia włosów, silnie rozwinięte łuki brwiowe, krzaczaste brwi zrośnięte nad
nosem, długie, podwójne rzęsy, spłaszczona nasada nosa, nos zadarty, zakończony „kulką”,
długa rynienka podnosowa, opadające kąciki ust, cienka górna warga, gotyckie podniebienie,
małogłowie, mała żuchwa, uszy osadzone nisko i nieco ku tyłowi, krótki tułów, drobne dłonie
i stopy, rozszczep piątego palca lewej dłoni, skolioza, upośledzenie umysłowe.
Okres prenatalny i noworodkowy
Matka lat 26, ciąża pierwsza, przebieg ciąży prawidłowy, brak badań ultrasonograficznych,
mały przyrost masy ciała matki w czasie ciąży (6 kg). Poród córki nastąpił przez cięcie
cesarskie z powodu ułożenia pośladkowego w 32 t.c. Masa urodzeniowa dziecka 1 800 g,
długość ciała 47 cm, obwód głowy 28 cm, 7 pkt. w skali Apgar. U noworodka
zaobserwowano wzmożone napięcie mięśniowe. W trzeciej dobie życia dziecka wystąpiło
nagłe zatrzymanie krążenia.
Dotychczasowy rozwój fizyczny i umysłowy
Rozpoznanie CdLS zostało postawione w 6. tygodniu życia dziecka na podstawie badań
genetycznych i charakterystycznych cech zespołu w Centrum Zdrowia Dziecka w Warszawie.
W okresie niemowlęcym obserwowano opóźnienie w rozwoju fizycznym i motorycznym. W
12. miesiącu życia dziecko ważyło 5 kg. Nie chciało leżeć na brzuchu, siedziało w wieku 14.
miesięcy; nie raczkowało; w wieku 3. lat przemieszczało się na siedząco odpychając się
nogami od podłoża; w wieku 5. lat chodziło podtrzymywane, a samodzielnie po ukończeniu
5. lat i 2. miesięcy. Od urodzenia występowały trudności w połykaniu pokarmu, dziecko
wypijało małe ilości mleka, cierpiało z powodu zaparć. W wieku 6. lat stwierdzono znaczne
upośledzenie umysłowe; dziewczynka uczęszczała do przedszkola specjalnego, następnie do
klasy życia Zespołu Szkół Specjalnych; uczestniczyła w zajęciach rewalidacyjnowychowawczych; chętnie uczestniczyła w tych zajęciach, wykonywała większość poleceń
nauczycieli, lubiła zajęcia w Sali doświadczania świata.
Funkcjonowanie w życiu codziennym
Obecnie pacjentka chodzi dość niestabilnie po mieszkaniu, poza domem jest wożona na
wózku. Je samodzielnie przy pomocy łyżki, pije z kubka, rozbiera się samodzielnie
i współpracuje przy ubieraniu, czasami sygnalizuje potrzeby fizjologiczne. Lubi konie,
kąpiele w basenie i w wannie, spacery, odwiedziny u znajomych i rodziny oraz jazdę
samochodem. Jedzenie sprawia jej przyjemność; lubi nabiał; chętnie zjada całe opakowanie
serka lub twarożku; rozpoznaje opakowania i sama wyjmuje sobie z lodówki. Ma potrzebę
trzymania w ręku np.: chleba, paluszków, suchych ciastek, chociaż nie może ich pogryźć.
Problemy zdrowotne i dotychczasowe leczenie

zaburzenia słuchu i porozumiewanie się – nie wykonano badania słuchu z powodu
nadaktywności; chora rozumie wiele wydawanych poleceń, ale nie zawsze je realizuje;
nie mówi, wymawia jedynie pojedyncze sylaby; komunikuje się za pomocą gestów i
obrazów; lubi oglądać ilustracje w gazetach, książkach oraz zdjęcia: rozpoznaje
członków rodziny i znajomych; jest bardzo wrażliwa na muzykę, ma dobre wyczucie
rytmu, wycisza się podczas słuchania muzyki, dyryguje, rozpoznaje ulubione
piosenki, słuchanie śpiewanych piosenek wyraźnie sprawia jej przyjemność;

zachowanie – pacjentka nie lubi przebywać w domu tylko z jedną osobą, najlepiej
czuje się w większym gronie; jest bardzo silnie związana z rodziną, najbardziej
z matką; jest niespokojna, kiedy matka wychodzi z domu, potrzebuje wtedy bliskiego
kontaktu z inną znaną osobą; nie umie spędzać czasu sama, potrzebuje obecności
innych osób, kiedy nikt się nią nie interesuje zaczyna się denerwować, dąży do stałego
skupiania
na
sobie
uwagi
otoczenia;
przejawia
zachowania
agresywne
i autoagresywne: rzuca przedmiotami, bije i ciągnie za włosy siebie i innych, wyrywa
sobie włosy, uderza siebie w nos aż do powstania rany; jest nadruchliwa i nie potrafi
skoncentrować się na dłuższy czas na jednej czynności; wykazuje nieuzasadnione
zmiany nastroju od płaczu do śmiechu; krzyczy bez powodu, nie reaguje na
podejmowane próby uspokojenia; otrzymuje Promazine hydrochloridum; obecnie
codziennie uczestniczy w
zajęciach prowadzonych przez specjalistę pedagogiki
rewalidacyjnej; orzeczono upośledzenie w stopniu głębokim;

zaburzenia gastroenterologiczne – u pacjentki stwierdzono przepuklinę rozworu
przełykowego oraz refluks żołądkowo-przełykowy: zabieg antyrefluksowy został
wykonany techniką laparoskopową (2006); ponadto chora przebyła skręt kątnicy z
martwicą ściany jelit: usunięto okrężnicę, po zabiegu operacyjnym wystąpiło
zapaleniem płuc i niewydolność oddechowa, z tego powodu pacjentka była
hospitalizowana w oddziale intensywnej opieki medycznej (2010); otrzymuje
Omeprazolum oraz Famotidinum;

problemy stomatologiczne – występuje próchnica zębów, posiada 9 zdrowych zębów;

zaburzenia snu – zasypia dopiero po podaniu leków nasennych (Phenobarbitalum)
i w obecności drugiej osoby.
Warunki socjalno-bytowe i środowisko rodzinne
Rodzina pełna, 6-osobowa: rodzice i troje młodszych dzieci. Przebieg pozostałych ciąż matki
był prawidłowy. Rodzeństwo nie ma problemów zdrowotnych, studiuje. Oboje rodzice mają
wyższe wykształcenie. Ojciec pracuje zawodowo, matka opiekuje się pacjentką i prowadzi
dom. W opiekę nad chorą angażują się wszyscy członkowie rodziny, jednak główny ciężar
spoczywa na matce, rodzeństwo nie jest przytłoczone koniecznością opieki nad siostrą.
Codziennie do południa przez godzinę chora jest pod opieką opiekunki, a po południu
uczestniczy w zajęciach prowadzonych przez specjalistę pedagogiki rewalidacyjnej. Rodzina
posiada 3-pokojowe własnościowe mieszkanie w bloku, na parterze; mieszkanie jest czyste,
suche, ciepłe. Chora ma do dyspozycji własny pokój z łóżkiem, zabawkami i książkami.
Sytuację finansową oraz kontakty z otoczeniem można uznać za dobre. Opiekunowie nie
zawsze są w stanie wyegzekwować od chorej przestrzegania obowiązujących norm.
Niepoprawne zachowania pacjentki mają na celu zwrócenie na siebie uwagi i można
przypuszczać, że są wykonywana świadomie. Według opinii pedagogów pacjentka nie
wykorzystuje w pełni swoich możliwości komunikacyjnych.
Podejmowane przez rodzinę i opiekunów działania terapeutyczne w większości mają ma celu
wyzbycie się starych błędnych nawyków i wykształcenia nowych. Wszystkie interwencje
powinny być podejmowane we współpracy z psychologiem specjalizującym się w pracy z
dziećmi upośledzonymi umysłowo. Działania muszą być rozłożone w czasie i wymagają
konsekwencji ze strony rodziców i opiekunów chorej.
Dyskusja
Fenotyp kliniczny pacjentki jest zgodny z typem klasycznym CdLS – charakterystyczne rysy
twarzy, opóźnienie wzrostu w okresie prenatalnym, anomalie kończyn, niedostateczny
przyrost masy i długości ciała, upośledzenie umysłowe, brak rozwoju mowy, zaburzenia
zachowania.
Rozpoznanie w większości przypadków CdLS jest stawiane bezpośrednio po urodzeniu.
Charakterystyczne cechy tego zespołu to: hipotrofia, małogłowie, nadmierne ciemne
owłosienie skóry głowy i tułowia, zrośnięte ze sobą brwi, długie, gęste rzęsy, nisko osadzone
uszy, cofnięta i mała żuchwa, wady kończyn, przede wszystkim górnych (Allanson,
Hennekam, Irleand, 1997, p. 646; Wierzba i wsp., 2010, s. 275).
Charakterystyczny wygląd pacjentów stanowi podstawowe kryterium diagnostyczne CdLS.
W zakresie twarzy i głowy, są to:

przerośnięte łuki brwiowe (100 %),

długie, podwójne rzęsy (99 %),

zrośnięte brwi (98 %),

opadnięte kąciki ust (94 %),

wąskie wargi (94 %),

długa rynienka wargowa (94 %),

niska linia włosów z przodu i z tyłu głowy (92 %),

zadarte nozdrza (88 %),

wysoko wysklepione podniebienie tzw. gotyckie (86 %),

szeroko rozstawione i późno wyrastające zęby (86 %),

mała żuchwa (84 %),

szeroki i zapadnięty grzbiet nosa (83 %),

silne owłosienie ciała (78 %),

uszy osadzone nisko i przesunięte ku tyłowi (70 %),

krótka szyja (66 %),

nieprawidłowości oczu (57 %),

sine wargi, okolica nosa, oczu (56 %),
 dobrze podkreślone i wygięte brwi,
 mała głowa,

marmurkowata skóra (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55; Uzun et
al., 2008).
Twarz osoby z CdLS wydaje się starsza niż wskazuje na to wiek biologiczny (Wierzba i wsp.,
2010, s. 275). Występują również nieprawidłowości w budowie kończyn, takie jak:

małe dłonie i stopy oraz krótkie palce (93 %),

częściowa syndaktylia 2 i 3 palców stóp (86 %),

klinodaktylia 5-tych palców dłoni (74 %),

nisko osadzony kciuk (72 %),

ograniczona ruchomość w stawie łokciowym (64 %),

bruzda poprzeczna dłoni (51 %),

ciężkie wady kończyn (27 %) (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55;
Uzun et al., 2008).
Ponadto u chorych z CdLS występuje szereg nieprawidłowości rozwojowych:
 powolny wzrost i mała masa,
 opóźnienia w rozwoju ruchowym i umysłowym,
 opóźnienie mowy,
 zaburzenia zachowania,
 niezstąpienie jąder,

hipoplastyczne brodawki piersiowe (Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008,
s. 55; Uzun et al., 2008).
Wśród innych problemów zdrowotnych pacjentów z CdLS obserwuje się:

niedosłuch (90 %),

refluks żołądkowo-przełykowy (75 %),

wrodzone wady serca (25 %),

zaburzenie neurologiczne, m.in.: napady padaczkowe (23 %), podwyższony próg bólu,
 nieprawidłowy zwrot jelit,
 problemy okulistyczne (zarośnięte kanaliki łzowe, wady wzroku, zapalenie spojówek),

problemy stomatologiczne (próchnica, uszkodzenie szkliwa, wady zgryzu),
 zwężenie odźwiernika,
 przepuklina przeponowa,
 wodonercze, refluks, hipoplazja nerek,
 wnętrostwo, spodziectwo,

hipoplazja męskich zewnętrznych narządów płciowych (Krajewska-Walasek, 2006, s.
163; Mikołajewska, 2005, s. 26; Mikołajewska, 2008, s. 55; Uzun et al., 2008).
Badania prenatalne nie dają gwarancji wykluczenia CdLS, ponieważ 80 % ciąż przebiega
bez komplikacji, a noworodki wydają się być zdrowe. W badaniach dotyczących przebiegu
okresu okołoporodowego większość dzieci uzyskała 7 – 10 punktów w skali Apgar (Fiala et
al., 2009, p. 10).
Co trzecie dziecko z CdLS rodzi się przedwcześnie, natomiast u większości występuje
zaburzenie rozwoju wewnątrzmacicznego (w 70 % przypadków masa urodzeniowa była ≤
2500 g). Zarówno długość ciała jak i obwód głowy są mniejsze niż u zdrowych noworodków.
Płacz dziecka jest słaby i cichy, ma niską tonację. Od pierwszych dni występują trudności
w karmieniu ze względu na nierozwinięty lub słaby odruch ssania i trudności w oddychaniu.
U większości dzieci obserwuje się wzmożone napięcie mięśniowe. Często dochodzi do
infekcji dróg oddechowych, aspiracji pokarmu i bezdechu, szczególnie u dzieci z refluksem i
wadami serca. Dzieci zaczynają chodzić samodzielnie dopiero pomiędzy 2. a 5. rokiem życia
(postać klasyczna) i 1. – 2. rokiem życia w postaci łagodnej. Chorzy osiągają bardzo dobry
poziom rozwoju umiejętności manipulacyjnych i zręcznościowych, nawet pacjenci ze
szczątkowymi palcami potrafią przekładać drobne przedmioty (Krajewska-Walasek, 2006, s.
164; Mikołajewska, 2008, s. 54; Wierzba i wsp., 2010, s. 277).
Wszyscy pacjenci z CdLS są do siebie bardzo podobni, tak jakby byli rodziną.
Charakterystyczny wygląd twarzy wynika z hirsutyzmu. Występuje małogłowie. Po
ustąpieniu obrzęku okolicy oczu, utrzymującego się ok. 2 tygodni po urodzeniu, można
zauważyć wyraźne łukowate brwi jakby narysowane kredką, zrastające się nad nosem
(synophrys) oraz długie, podwójne i podwinięte rzęsy. Szpara powiekowa jest zazwyczaj
wąska, a opadające powieki zawężają dodatkowo pole widzenia. Włosy są kręcone, gęste i
mocne, często ciemne. Linia włosów zarówno z przodu jak i z tyłu jest niska. Nos jest krótki
i szeroki, a jego nasada jest zapadnięta. Czubek nosa jest zadarty i zakończony kulką. Spód
nosa jest trójkątny z charakterystycznie ukształtowanymi dziurkami. Rynienka pod nosem jest
długa. Usta mają kształt zwróconej w dół podkowy, wargi są cienkie tzw. usta karpia. Zęby
szeroko rozstawione. Żuchwa jest mała i cofnięta (Allanson, Hennekam, Irleand, 1997, p. 54;
Krajewska-Walasek, 2006, s. 164; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 54).
Prawie wszyscy chorzy mają skrócone przedramiona z małymi dłońmi, z powodu krótkich
kości śródręcza oraz krótkimi, zwężającymi się palcami. Często piąty palec u dłoni jest
wygięty w stronę przyśrodkową, kciuki są nisko osadzone, a drugi i trzeci palec częściowo
zrośnięte (syndaktylia) również u stóp. Wad tych się nie leczy, chyba że syndaktylia utrudnia
funkcję chwytną dłoni. Występuje też poprzeczna bruzda dłoni. Ciężkie wady kończyn
występujące w postaci klasycznej mają różny stopień zaawansowania. Większość dzieci
zaczyna chodzić dopiero po ukończeniu 3. roku życia, pomimo to pediatra powinien
przeprowadzić dokładne badania w celu wykluczenia nieprawidłowości rozwojowych
(Krajewska-Walasek, 2006, s. 164; Mikołajewska, 2008, s. 54; Wierzba i wsp., 2010, p. 277).
Tempo wzrostu jest wolniejsze niż u zdrowych dzieci, ale tendencja wzrostowa utrzymuje
się. Typowy jest niedostateczny przyrost masy ciała, doprowadzający do proporcjonalnej
mikrosomii (Wierzba i wsp., 2010, p. 275). Jeśli tendencja ta jest zaburzona, wzrost jest
nieharmonijny świadczy to o wystąpieniu innych zaburzeń opóźniających rozwój. Osoby
dorosłe mierzą ok 122 – 150 cm. U dzieci masa ciała pomimo dobrego apatytu jest najczęściej
niska, natomiast u młodzieży i osób dorosłych pojawia się otyłość (Krajewska-Walasek,
2006, s. 165).
Poziom rozwoju umysłowego jest zależny od postaci CdLS. Iloraz inteligencji waha się
między 30 a 85, średnio IQ = 53. U osób z klasyczną postacią występuje upośledzenie
głębokie. Chorzy mają problemy z wyrażaniem swoich myśli, ekspresją słowną i składnią, ale
bardzo dobrze rozumieją mowę. W obu postaciach dzieci lepiej rozumieją niż mówią, dlatego
nie należy czekać aż dziecko samo zacznie mówić, ale rozpoczynać ćwiczenia mowy tak
szybko jak to będzie możliwe, nawet w wieku 2. miesięcy. Dzięki opiece logopedy dzieci z
łagodną postacią zespołu mówią pełnymi zdaniami (Krajewska-Walasek, 2006, s. 165; Liu,
Krantz, 2009, p. 310).
Kolejnym częstym problemem jest niedosłuch, który dotyczy 90 % pacjentów. Jest to
głównie niedosłuch czuciowo-nerwowy różnego stopnia. Niedosłuch najczęściej dotyczy obu
uszu. Dane te mogą nie być pełne, ponieważ u niektórych pacjentów, szczególnie z klasyczną
postacią zespołu badanie słuchu jest trudne lub wręcz niemożliwe do wykonania (KrajewskaWalasek, 2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008).
Wiele dzieci szczególnie z postacią klasyczną wypracowało sobie własny sposób
porozumiewania tzw. komunikację alternatywną. Ważne jest, aby nie pozostawić tych
dzieci bez możliwości porozumiewania się z otoczeniem. Jeśli wraz z opiekunami nie
wypracują sobie sposobów komunikacji będą wyrażać swoje emocje i dolegliwości poprzez
zachowania agresywne i autoagresywne. Do porozumiewania się z otoczeniem może służyć
komunikacja niewerbalna, alfabet migowy, system znaków, gestów, symboli zrozumiały dla
obu stron, zdjęcia, przedmioty, dzienniki. Każdy sposób akceptowany przez dziecko i bliskich
jest dobry, jeśli jest skuteczny. Jedynym ograniczeniem są możliwości percepcyjne dziecka
i wyobraźnia rodziców (Grieshaber, Tiek, 2000, s. 16; Prtl-Wulf, 2000, s. 12).
Z CdLS związanych jest wiele fenotypów behawioralnych. Prawdopodobnie za zachowanie
dzieci odpowiada samo obciążenie zespołem lub brak innych sposobów ekspresji bólu ze
względu na niepełnosprawność umysłową. Wiadomo na pewno, że zachowanie tych
pacjentów jest specyficzne, z różnym nasileniem. U wszystkich chorych obserwowana jest
nadpobudliwość i niedojrzałość emocjonalna oraz duża labilność nastrojów. Zachowania
charakterystyczne, takie jak: nadmierna ruchliwość, lęk, zaburzenia uwagi, autoagresja,
depresja, zachowania kompulsywne i autystyczne zależą od wieku, postaci klinicznej i
poziomu poznawczego pacjentów (Wierzba i wsp., 2010, s. 274).
W okresie dojrzewania zmiany nasilają się, dzieci stają się nadpobudliwe, zdekoncentrowane.
Niektóre zachowania dorosłych, takie jak: płaczliwość, niechęć do wychodzenia z domu czy
jakiejkolwiek aktywności przypominają objawy klasycznej depresji. Z wiekiem narasta
skłonność do agresji i autoagresji (Berney, Ireland, Burn, 1999, p. 333; Krajewska-Walasek,
2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Wierzba i wsp., 2010, s. 274).
Bardzo często spotykane są zachowanie kompulsywne, czyli niekontrolowane powtarzanie
pewnych zachowań według określonych reguł, podobnie jak zachowania stereotypowe, takie
jak kołysanie się, kręcenie przedmiotami. Towarzyszą im ssanie kciuka aż do maceracji
naskórka, wkładanie do ust rąk i różnych przedmiotów, szczypanie się, uderzanie głową. Są
one wyrazem niedojrzałości i powinny ustąpić z wiekiem, ale u chorych z głębokim
upośledzeniem intelektualnym mogą utrzymywać się dłużej (Berney, Ireland, Burn, 1999, p.
334; Krajewska-Walasek, 2006, s. 166; Liu, Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 54;
Wierzba i wsp., 2010, s. 274).
Zachowania samookaleczające pojawiają się u 55 % dzieci z głębokim upośledzeniem
umysłowym a u większości występują po 12. roku życia. Autoagresja może wynikać z bólu i
uczucia dyskomfortu (Wierzba i wsp., 2010, p. 277), niepokoju lub strachu (nowa sytuacja,
otoczenie), niezadowolenia i unikania wykonania polecenia, ale również z podwyższonego
progu bólowego (Berney, Ireland, Burn, 1999, p. 334; Krajewska-Walasek, 2006, s. 166; Liu,
Krantz, 2009, p. 310; Mikołajewska, 2008, s. 55).
Jednym z najczęstszych, dotykających aż 80 % chorych, trudnych do zdiagnozowanie
i leczenia problemów u pacjentów z CdLS jest choroba refluksowa przełyku. Refluks
żołądkowo-przełykowy jest to sytuacja zarzucania treści pokarmowej z żołądka do przełyku.
Stan taki utrzymujący się przez dłuższy czas prowadzi do powstania objawów choroby
refleksowej przełyku. Refluks ma wrodzony charakter. U podstawy refluksu u pacjentów z
zespołem leży upośledzenie centralnego układu nerwowego powodujące brak koordynacji
pracy poszczególnych odcinków górnego odcinka przewodu pokarmowego (Borkowska,
Łuczak, Delińska-Galińska, 2006; Wierzba i wsp., 2010, s. 278).
Choroba refleksowa przełyku często przebiega bezobjawowo. Nawet jeśli objawy występują,
to ze względu na trudności w komunikacji z pacjentami często jest późno diagnozowana. U
pacjentów z zespołem objawy refluksu są mało specyficzne a objawów subiektywnych nie
można ocenić. Niepokoić powinny: niechęć do jedzenia, zachłyśnięcia, ulewanie,
przeżuwanie, zgaga, problemy ze snem i zaburzenie zachowania. Później mogą się pojawić
zaburzenia połykania, uporczywe wymioty, nocne napady kaszlu i duszności, bezdech, utrata
masy ciała, niedokrwistość, niedobór wzrostu. Mogą wystąpić również nieprawidłowości w
pracy dolnego odcinka przewodu pokarmowego, takie jak: zaparcia, wzdęcia, skurcze.
Pojawiają się również powikłania spoza przewodu pokarmowego: uszkodzenia szkliwa,
problemy otolaryngologiczne (zapalenie ucha środkowego, zatok), świst krtaniowy,
spastyczne zapalenia oskrzeli, przechylanie i odginanie głowy podczas połykania
spowodowane skróceniem przełyku (tzw. zespół Sandifera). Jednak najczęstszymi objawami,
które powinny zaalarmować rodzinę i lekarzy są zmiany zachowania w postaci napadów
agresji i autoagresji. Pacjenci wyrażają w ten sposób ból i dyskomfort towarzyszący
zaburzeniom. Brak leczenia może prowadzić do zwężenia, skrócenia i zapalenie przełyku,
zachłystowych zapaleń płuc oraz zmian w błonie śluzowej przełyku tzw. przełyk Barreta.
Metaplazja przełyku (przełyk Barreta) jest stanem przedrakowym i może prowadzić do
rozwoju nowotworu przełyku (Borkowska, Łuczak, Delińska-Galińska, 2006, s. 193;
Krajewska-Walasek, 2006, s. 165; Wierzba i wsp., 2010, s. 278).
Zęby u chorych z CdLS zazwyczaj są małe, szeroko rozstawione i późno się wyrzynają,
żuchwa jest wąska, występuje gotyckie podniebienie czasami z rozszczepem. Częste wady
zgryzu, próchnica i choroby przyzębia-konsekwencja słabego uczestnictwa pacjentów w
toalecie jamy ustnej oraz uszkodzenia szkliwa będące powikłaniami refluksu wymuszają
konieczność interwencji dentystycznych. Kontrole dentystyczne powinny być wykonywane
systematycznie i od najwcześniejszych lat. U pacjentów z upośledzeniem intelektualnym w
przypadku leczenia stomatologicznego często konieczne jest znieczulenie ogólne. Założona
rurka intubacyjna dodatkowo zawęża i tak niewielkie pole operacyjna dla dentysty, dlatego
niewielu stomatologów podejmuje się leczenia chorych z tym zespołem (Mikołajewska, 2008,
s. 54; Toker et al., 2006, p. 290).
Leczenie chorych polegające na eliminacji objawów, powinno być oparte na właściwym
rozpoznaniu, indywidualnej terapii i holistycznym podejściu zespołu terapeutycznego. W
skład zespołu, w zależności od potrzeb, wchodzą lekarze różnych specjalności tj.: kardiolog,
gastroenterolog, endokrynolog, urolog. W najbardziej skomplikowanych przypadkach, w
zależności od indywidualnych potrzeb pacjenta, zespół zostaje poszerzony o kolejnych
specjalistów: pediatrę, genetyka, neurologa, kardiologa, okulistę, chirurga szczękowego,
dietetyka, lekarza rehabilitanta, fizjoterapeutę, psychologa, logopedę i innych (Kline et al.,
2007, p. 1292).
Oprócz leczenia chorób występujących w przebiegu zespołu ważna jest również
rehabilitacja. Powinna być ona wdrażana od pierwszych miesięcy życia. Strategia
rehabilitacji powinna być opracowana wraz z rodziną i zespołem terapeutycznym. Musi ona
uwzględniać ograniczenia strukturalne i umysłowe oraz obecne problemy chorych.
Fizjoterapeuta powinien również znać zespół, przewidywać, jakie problemy mogą pojawić się
w przyszłości i jeśli to możliwe przeciwdziałać ich wystąpieniu lub intensyfikacji
(Mikołajewska, 2008, s. 56).
Każda rodzina opiekująca się chorym niepełnosprawnym, a takimi w większości są chorzy z
zespołem CdLS potrzebuje wsparcia zarówno fizycznego, psychicznego czy społecznego,
oraz materialnego i informacyjnego. Z powodu niedostatku informacji na temat zespołu oraz
potrzeby kontaktu z innymi rodzinami znajdującymi się w podobnej sytuacji, na początku lat
80-tych, bliscy chorych założyli Stowarzyszenie CdLS. Organizacja non-profit powstała w
Stanach Zjednoczonych Ameryki Północnej, ale szybko jej działalność rozszerzyła się
obejmując 13. państw. W 2001 roku odbyła się pierwsza międzynarodowa konferencja, w
której uczestniczyli członkowie Stowarzyszeń z: Australii, Danii, Francji, Hiszpanii,
Holandii, Japonii, Kanady, Niemiec, Polski, Portugalii, USA, Włoch i Zjednoczonego
Królestwa. Powołano wtedy Stowarzyszenie CdLS World, dzięki, któremu udało się
skontaktować z pojedynczymi rodzinami chorych z 45 krajów.
Pomoc
rodzinom
osób
z
CdLS
dostępna
jest
także
za
pośrednictwem
http://www.cdlsworld.org/xwiki/bin/view/Main/WebHome.
Interdyscyplinarne podejście wymaga prowadzenie dalszych badań klinicznych i wskazania
szczegółowych wytycznych. Niektóre badania sugerują, że poziom opieki, rehabilitacji i
jakości życia pacjentów z CdLS wzrósł w ciągu ostatnich 30 lat (Olioso et al., 2009, p. 2536).
W Polsce od 2002 roku wielospecjalistyczną opiekę nad pacjentami sprawuje Uniwersytet
Medyczny w Gdańsku gwarantujący pełną diagnostykę pacjentów z CdLS.
Rodziny znajdują wsparcie w Stowarzyszeniu CdLS Polska z siedzibą w Żninie. Corocznie
organizowane są zjazdy dla rodzin, na których można uzyskać informacje na temat zespołu
niedostępne z innych źródeł, jak również spotkać się, porozmawiać, nawiązać kontakty z
rodzinami innych chorych. Jak większość organizacji non-profit także i ta opiera się na
wolontariackiej pracy jej członków oraz umiejętności zdobycia wsparcia finansowego. Bez
zaangażowania i dobrych chęci personelu medycznego Uniwersytetu Medycznego w Gdańsku
oraz poświęcenia członków rodzin, funkcjonowanie Stowarzyszenia nie byłoby możliwe
(Wierzba i wsp., 2010, s. 275).
Wnioski
Wszechstronny rozwój medycyny oraz opieki domowej nad chorymi z rzadkimi zespołami
genetycznymi
powoduje
wydłużenie
ich
życia.
Niepowtarzalne
zestawienie
wad
rozwojowych, zaburzenia układowe, odrębności rozwojowe, zmuszają do wprowadzenia
indywidualnych metod postępowania terapeutycznego wobec chorych z rzadkimi zespołami
genetycznymi. Istnieje potrzeba pogłębiania wiedzy przez personel medyczny na temat
specyfiki potrzeb zdrowotnych chorych z rzadkimi zespołami genetycznymi w celu
zagwarantowania im jak najlepszej jakości życia.
Spis literatury
ALLANSON, J. E. – HENNEKAM, R. C. – IRLEAND, M. 1997. De Lange syndrome:
subjective and objestive comparison of the classical and mild fhenotypes. In Journal of
Medical Genetics. 1997, vol. 34, no. 8, p. 645-650.
BARISIC, I. et al. 2008. EUROCAT Working Group. Descriptive Epidemiology of Cornelia
de Lange Syndrome in Europe. In American Journal of Medical Genetics Part A. 2008, vol.
146A, no. 1, p. 51-59.
BERNEY, T. P. – IRELAND, M. – BURN, J. 1999. Behavioural phenotype of Cornelia de
Lange syndrome. In Archives of Disease in Childhood. 1999, vol. 81, no. 4, p. 333-336.
BORKOWSKA, A. – ŁUCZAK,G. – DELIŃSKA-GALIŃSKA, A. 2006. Przełyk Barretta u
12-letniej dziewczynki z zespołem Cornelii de Lange. In Pediatr Współ Gastroenterol
Hepatol Żyw Dziecka. 2006, t. 8, nr. 3, s. 192-193.
DEARDORFF, M. A. et al. 2007. Mutations in cohesin complex members SMC3 and
SMC1A cause a mild variant of Cornelia de Lange Syndrome with predominant mental
retardation. In American Journal of Human Genetics. 2007, vol. 80, no. 3, p. 485-494.
FIALA, M. et al. 2009. Cornelia de Lange syndrome: a case study. In Postępy Neonatologii.
2009, vol. 15, no. 2, p. 9-11.
GRIESHABER, I. – TIEK, B. 2000. Gestuetzte Kommunikation als Alternative fuer
kommunikationsbeeitraechtige Menschen. In Rundbrief. 2000, vol. 8, no. 8, s. 14-20.
ICD – 10 Guide for Mental Retardation. 1996. Geneva : World Health Organization, 1996. 74
p.
KLINE, A. D. et al. 2007. Cornelia de Lange Syndrome: Clinical Review, Diagnostic and
Scoring Systems, and Anticipatory Guidance. In American Journal of Medical Genetics Part
A. 2007, vol. 143A, no. 12, p. 1287-1296.
KRAJEWSKA-WALASEK, M. 2006. Zespół Cornelii de Lange w praktyce klinicznej. In
Standardy Medyczne. 2006, t. 3, nr. 2, s. 161-167.
LIU, J. – KRANTZ, I. D. 2009. Cornelia de Lange`s syndrome, cohesin and beyond. In
Clinical Genetics. 2009, vol. 76, no. 4, p. 303-314.
MANNINI, L. et al. 2013. Mutation Spectrum and Genotype–Phenotype Correlation. In
Cornelia de Lange Syndrome. In Human Mutation. 2013, vol. 34, no. 12, p. 1-17.
MIKOŁAJEWSKA, E. 2005. Zespół Cornelii de Lange. In Mag Pielęg Połož. 2005, t. 3, nr.
3, s. 26.
MIKOŁAJEWSKA, E. 2008. Zespół Cornelii de Lange – obraz kliniczny, leczenie
i rehabilitacja. In Valetudinaria. 2008, t. 13, nr. 1, s. 52-56.
MIKOŁAJEWSKA, E. 2013. Interdisciplinary therapy in Cornelia de Lange Syndrom –
review of the literature. In Advances in Clinical and Experimental Medicine. 2013, vol. 22,
no. 4, p. 571-577.
OLIOSO, G. et al. 2009. Clinical Problems and Everyday Abilities of a Group of Italian
Adolescent and Young Adults With Cornelia de Lange Syndrome. In American Journal of
Medical Genetics Part A. 2009, vol. 149A, no. 11, p. 2532-2537.
PRTL-WULF, B. 2000. Unterstuetzte Kommunikation. In Rundbrief. 2000, no. 8, s. 10-13.
TOKER, A. S. et al. 2009. Dental Findings in Cornelia De Lange Syndrome. In Yonsei
Medical Journal. 2009, vol. 50, no. 2, p. 289-292.
UZUN, H. et al. 2008. A newborn with Cornelia de Lange syndrome: a case report. In Cases
Journal. 2008, vol. 1, no. 329.
WIERZBA, J. I wsp. 2010. Dorosły z rzadkim schorzeniem genetycznym – diagnostyka i
terapia zespołu Cornelii de Lange. In Forum Medycyny Rodzinnej. 2010, t. 4, nr. 4, s. 273280.
Adres kontaktowy do autora
dr n. med. Ewa Barczykowska
Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy, UMK w Toruniu
ul. Techników 3
85-801 Bydgoszcz
[email protected]
NADCIŚNIENIE TĘTNICZE W WIEKU PODESZŁYM – PROFILAKTYKA I
NIEFARMAKOLOGICZNE METODY POSTĘPOWANIA
Monika Biercewicz1, Beata Haor2, Mariola Głowacka2, Marta Sucharska-Szymkowiak1,
Kornelia Kędziora-Kornatowska1
1
Katedra i Klinika Geriatrii Collegium Medicum w Bydgoszczy
2
Zakład Teorii Pielęgniarstwa Collegium Medicum w Bydgoszczy
Streszczenie
Nadciśnienie tętnicze jest schorzeniem tak często występującym, iż można powiedzieć że
osiągnęło już rozmiary epidemii. Wczesne rozpoczęcie leczenia tej skrytej i podstępnej
choroby jest sprawą bezdyskusyjną. Właściwa i wczesna terapia nadciśnienia tętniczego
istotnie zmniejsza częstość groźnych dla życia powikłań sercowo-naczyniowych. Jednym z
elementów leczenia nadciśnienia jest postępowanie niefarmakologiczne, które powinno być
wdrożone u wszystkich chorych bez względu na wiek. Postępowanie niefarmakologiczne to
odpowiednia zmiana stylu życia – na prozdrowotny, która obejmuje m.in.: normalizację masy
ciała, stosowanie odpowiedniej diety, w tym ograniczenie spożycia alkoholu i soli,
zwiększone spożycie owoców i warzyw, ograniczenie spożycia tłuszczów – zwłaszcza
nasyconych, a ponadto zaprzestanie palenia tytoniu i zwiększoną aktywność fizyczną.
Wdrożenie odpowiednich zmian w stylu życia może czasami zastąpić, a na pewno zawsze
ułatwia i wspomaga terapię farmakologiczną.
Słowa kluczowe
Nadciśnienie, postępowanie niefarmakologiczne, osoby starsze
Wstęp
Od wielu lat schorzenia układu krążenia stanowią zdecydowanie największe zagrożenie dla
życia i wiążą się z przedwczesną umieralnością. Biorąc pod uwagę dane epidemiologiczne
dotyczące populacji osób starszych, w Polsce (podobnie jak i w wielu innych krajach na
świecie) dominującymi schorzeniami w tej grupie wiekowej są choroby układu sercowonaczyniowego. W odniesieniu do schorzeń układu krążenia najpowszechniej spotykaną
jednostkę chorobową stanowi nadciśnienie tętnicze. Jest ono bardzo często rozpoznawane i
leczone w wieku podeszłym wraz ze specyficznymi problemami zdrowotnymi osób starszych
(tzw. „wielkimi problemami geriatrycznymi”). Należy zaznaczyć, iż analizując przyczyny z
jakich umieszcza się pacjentów w szpitalu, Polska wyróżnia się spośród innych krajów Unii
Europejskiej wysokim współczynnikiem hospitalizacji z powodu nadciśnienia tętniczego
(Wojtyniak, Goryński, Moskalewicz, 2012).
Epidemiologia nadciśnienia tętniczego u osób starszych
Ukazując problem rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego w wartościach liczbowych, z
najnowszych
badań
realizowanych
w
ramach
polskiego
projektu
PolSenior
przeprowadzonego w latach 2007 – 2010 z udziałem osób w wieku 65 lat i powyżej (n =
4979,
wiek 65 lat i powyżej) wynika, iż na nadciśnienie tętnicze chorowało aż 76 %
badanych (Zdrojewski i wsp., 2012, s. 155–168). Natomiast w ostatnich badaniach krajowych
dotyczących rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego w odniesieniu do ogółu osób
dorosłych NATPOL 2011 (n = 2404, przedział wiekowy 18 – 79 lat) wynika, że nadciśnienie
tętnicze stwierdzono u 57 % badanych w wieku powyżej 59 lat (Zdrojewski, 2011, s. 4–10).
Jak widać w obu badaniach odsetek osób starszych chorujących na nadciśnienie tętnicze jest
bardzo wysoki. Przeprowadzone badania potwierdzają także – zgodnie z literaturą tematu,
związek wzrostu wartości ciśnienia tętniczego z wiekiem, a tym samym większego
rozpowszechnienia nadciśnienia tętniczego u osób starszych niż w młodszych grupach
wiekowych (Anderson, 1999, p. 286–297; Sever, 2006, p. 61–63).
W podobnych badaniach zagranicznych dotyczących rozpowszechnienia nadciśnienia
tętniczego dane dotyczące tego zjawiska oscylowały między 44 % a 72 %. Każde z badań
potwierdza również znacznie częstsze występowanie nadciśnienia tętniczego w populacji
osób starszych niż w młodszym wieku (Ong et al., 2007, p. 69–75; Sandquist, Winkleby,
Pudaric, 2001, p. 109–116; Skliros, Papaioannou, Sotiropoulos, 2002, s. 285–287; Stergiou et
al., 1999, p. 959–965). Także WHO informuje na swojej stronie, iż problem nadciśnienia
tętniczego stwierdza się aż u 50 % osób powyżej 50 r.ż. (About hypertension, 2014).
Metodyka
Celem pracy jest przedstawienie problemu nadciśnienia tętniczego w wieku starszym w
aspekcie postępowania niefarmakologicznego. Tematykę zagadnienia omówiono na
podstawie przeglądu literatury.
Postępowanie w nadciśnieniu tętniczym
Właściwe postępowanie w przypadku tak ważnego problemu jaki stanowi w wieku starszym
nadciśnienie tętnicze obejmuje zarówno działania prewencyjne jak i odpowiednie
postepowanie: niefarmakologiczne oraz z użyciem leków hipotensyjnych. Niezmiernie
istotnym elementem są działania zapobiegawcze, które mogą być kierowane zarówno do
osób, u których choroba jeszcze się nie pojawiła (tzw. prewencja pierwotna), jak i do tych
którzy już chorują, jednak mogą spowolnić jej postęp oraz zminimalizować ryzyko
wystąpienia dalszych, niebezpiecznych konsekwencji w postaci udaru mózgu, zawału mięśnia
sercowego czy niewydolności nerek (prewencja wtórna). Ze względu na niską wykrywalność
nadciśnienia tętniczego w Polsce (bardzo często niestety przypadkową) zaleca się, aby
przesiewowymi pomiarami ciśnienia tętniczego objąć wszystkie osoby dorosłe, a pomiary te
powinny być wykonywane przynajmniej raz w roku niezależnie od wcześniejszych wartości
ciśnienia (Widecka i wsp., 2011, s. 55–82). Pozwoli to na szybkie rozpoznanie tej skrytej,
podstępnej i niebezpiecznej choroby.
Metody niefarmakologiczne
Odnoszą się do modyfikacji czynników ryzyka nadciśnienia tętniczego, na które człowiek ma
wpływ i które jest w stanie zmienić, mając oczywiście tego świadomość oraz wolę.
Modyfikacja stylu życia (inaczej leczenie niefarmakologiczne) powinna być metodą
rozpoczynającą leczenie nadciśnienia w przypadku gdy jest ono wcześnie rozpoznane
(niezaawansowane), nie poczyniło jeszcze zmian narządowych i pozwala jeszcze na pewien
czas odroczyć farmakologię. W przypadku konieczności postępowania farmakologicznego
stanowi integralną część terapii nadciśnienia i nie powinno się z niej rezygnować lecz
wdrażać u wszystkich chorych. W skład leczenia niefarmakologicznego wchodzą przede
wszystkim: zwiększenie aktywności fizycznej, zmniejszenie (redukcja) masy ciała w
przypadku nadwagi i otyłości, odpowiednie odżywianie, ograniczenie spożycia soli,
ograniczenie spożycia alkoholu oraz zaprzestanie palenia tytoniu.
Zwiększenie aktywności fizycznej
Niestety osoby w starszym wieku bardzo często prowadzą siedzący tryb życia. U części osób
wynika to z ograniczeń wiążących się z gorszym stanem zdrowia (zmiany zwyrodnieniowe
stawów, niedokrwienie mięśnia sercowego czy upośledzenie krążenia), u pozostałych
natomiast wynika to tylko z przyzwyczajenia i wygody. Umiarkowany jednak regularny
wysiłek fizyczny wspomaga naturalne mechanizmy obniżające ciśnienie tętnicze, a
dodatkowo zapobiega także osteoporozie. Należy podkreślić, że duży wysiłek fizyczny u osób
w starszym wieku jest przeciwwskazany i ma niekorzystny wpływ na zachowanie się
ciśnienia tętniczego. W wieku podeszłym zalecaną formą aktywności fizycznej są 30 – 45
minutowe szybkie spacery (4 – 5 razy w tygodniu), coraz bardziej popularny w dzisiejszych
czasach nornic walking, jazda na rowerze (jeśli nie ma ku temu przeciwwskazań oraz wiek
nie jest zbyt zaawansowany) czy pływanie. Niektórzy chorzy mogą preferować ćwiczenia na
rowerze stacjonarnym. U osób prowadzących dotychczas siedzący tryb życia leczenie
zwiększonym
wysiłkiem
fizycznym
powinno
być
poprzedzone
wykonaniem
elektrokardiograficznej próby wysiłkowej. Nie wolno rozpoczynać wysiłku jeśli, skurczowe
ciśnienie przekracza wartość 200 mmHg (Rosławski, 2001). Intensywność wysiłku należy
zwiększać stopniowo, ale celem jest osiągnięcie zasady polecanej obecnie przez kardiologów
– 3 x 30 x 130, która oznacza, że ćwiczymy minimum 3 razy w tygodniu przez co najmniej
30 minut z intensywnością powodującą przyspieszenie tętna do 130 uderzeń na minutę.
Systematyczna aktywność fizyczna doprowadza do obniżenia ciśnienia tętniczego o 4 – 9
mmHg (Widecka i wsp., 2011, s. 55–82).
Zmniejszenie masy ciała
Znaczny odsetek osób w starszym wieku charakteryzuje się dużą nadwagą lub otyłością, co
niewątpliwie sprzyja u nich wystąpieniu nadciśnienia tętniczego. Ryzyko nadciśnienia jest
szczególnie duże u tych osób, u których tkanka tłuszczowa gromadzi się w okolicy brzucha i
klatki piersiowej (tzw. otyłość brzuszna typu jabłko/otyłość męska). Tego rodzaju otyłość
stwierdzamy u mężczyzn, gdy obwód pasa przekracza 102 cm, natomiast u kobiet 88 cm.
Utrata
zbędnych
kilogramów
stanowi
najważniejszy
element
leczenia
przeciwnadciśnieniowego, a nawet umiarkowane zmniejszenie masy ciała może znacząco
obniżyć ciśnienie tętnicze krwi. Redukcja nadwagi może pozwolić zmniejszyć liczbę lub
dawkę leków hipotensyjnych. Zmniejszenie nadmiernej masy ciała ma ścisły związek z
odpowiednim odżywianiem oraz regularną aktywnością fizyczną. W badaniach (RutzDanielczak, Głuszek, 2008, s. 40–50) wskazuje się, że zmniejszenie masy ciała o 5 kg
powoduje średnie obniżenie ciśnienia skurczowego o 4,4 mmHg, a rozkurczowego o 3,6
mmHg. W wieku starszym redukcja nadwagi wiążąca się z koniecznością aktywności
fizycznej i zmianą dotychczasowych nawyków żywieniowych może niestety przysparzać
pewnych trudności, szczególnie wtedy, kiedy była już poprzedzona takimi próbami i niestety
kończyły się one niepowodzeniem.
Prawidłowe odżywianie
Właściwe odżywianie to istotny element postępowania w wielu schorzeniach, także w
nadciśnieniu tętniczym. W ostatnich latach duże zainteresowanie zwraca się na tzw. dietę
DASH (Dietary Approaches to Stop Hypertension) (Appel et al., 1997, p. 1117–1124) – to
jedna z nielicznych diet wpływających korzystnie na nasz stan zdrowia. Została opracowana
przez specjalistów z Narodowego Instytutu Serca, Płuc i Układu Krwiotwórczego (NHLBI) w
Bethesda/USA i wykazuje udowodnione działanie przeciw nadciśnieniu. Odżywianie się
zgodnie z jej zasadami polecane jest także dla osób borykających się z otyłością, miażdżycą
czy cukrzycą, a na jej efekty nie trzeba zbyt długo czekać gdyż są one widoczne już po około
2 tygodniach jej stosowania (średnie obniżenie wartości ciśnienia skurczowego o 8 – 14
mmHg). Główną i najważniejszą zasadą diety DASH jest zmniejszenie poziomu sodu w
pożywieniu gdyż nadmiar tego pierwiastka w diecie uważa się za istotną przyczynę
powstawania nadciśnienia tętniczego. Dieta ta zakłada więc zwiększone spożycie produktów
bogatych w składniki mineralne pomagające obniżyć ciśnienie, a więc antagonistów sodu
m.in. potasu ale także magnezu i wapnia. Podobnie jak dieta śródziemnomorska jest dietą
niskocholesterolową. Dieta DASH opiera się na dużej ilości warzyw, owoców i produktów
zbożowych (aby zwiększyć podaż potasu i błonnika pokarmowego), zawiera także produkty
mleczne (tylko odtłuszczone), ryby (bogate w nienasycone kwasy tłuszczowe omega 3 i 6),
drób i chude mięso. Stosowanie takiej diety - przy utrzymaniu niskiego spożycia soli (DASHSodium) (Sacks et al., 2001, p. 3–10) wpływa korzystnie na obniżenie wartości ciśnienia
tętniczego. Podstawę diety DASH stanowią produkty bogate w węglowodany złożone,
„pełzające” – gruboziarniste kasze, pełnoziarniste makarony, brązowy ryż, pełnoziarniste
pieczywo. Są one bogate w błonnik, witaminy i składniki mineralne. Ograniczeniu powinny
ulec produkty będące źródłem nasyconych kwasów tłuszczowych tj. tłuste mięsa, śmietana,
smalec, boczek a zwiększyć należy spożycie chudego, odtłuszczonego nabiału (mleko i jego
przetwory m.in. jogurty, kefiry, twaróg z ograniczeniem serów żółtych, topionych, typu brie)
do 4 – 5 porcji dziennie, który stanowi bardzo dobre źródło białka oraz wapnia. Należy
wybierać przede wszystkim chude mięso drobiowe (indyk, kurczak) bez skóry, które jest
cennym zasobem białka, magnezu, witamin z grupy B oraz żelaza. Spożycie ryb powinno
ulec zwiększeniu do 1 – 3 porcji w tygodniu. Istotnym elementem tej diety jest podaż warzyw
i owoców (z tzw. niskim i średnim indeksem glikemicznym) ze względu na obfitość witamin,
składników mineralnych (m.in. potasu i magnezu), antyoksydantów oraz błonnika. Zaleca się
aby spożywać około 4 – 5 porcji dziennie tych produktów. Owoce i warzywa najlepiej
przyjmować w formie świeżej, nieprzetworzonej lub nisko przetworzonej gdyż każda obróbka
żywności wpływa redukująco na zawartość potasu. Do listy preferowanych produktów
wprowadzone są różnego rodzaju oleje roślinne tłoczone na zimno np.: z pestek winogron,
słonecznikowy, lniany, arachidowy, sojowy, kukurydziany, sezamowy oraz oliwa z oliwek
serwowane w postaci surowej do sałatek czy surówek (w ilości 2 łyżek na dzień) oraz dobrej
jakości margaryny. Wśród zalecanych produktów nie powinno także zabraknąć migdałów
oraz różnego rodzaju orzechów, które dostarczają cennych minerałów i witamin oraz olejów
zawierających wartościowe kwasy omega. Jeżeli chodzi o słodycze to w diecie DASH ulegają
one znacznym ograniczeniom, zawierają bowiem niezdrowe cukry proste oraz wiele
chemicznych
dodatków.
Zalecanym
sposobem
przygotowywania
potraw
(oprócz
spożywanych w formie świeżej, surowej) jest gotowanie, szczególnie na parze – najmniejsza
utrata witamin i soli mineralnych, duszenie i pieczenie w folii; w szczególności powinno się
unikać potraw smażonych.
Jak już wcześniej wspomniano dieta DASH przewiduje także znaczne ograniczenia w
przyjmowaniu sodu (zawartego w soli kuchennej) gdyż zmniejszenie ilości tego pierwiastka
wiąże się z obniżeniem wartości ciśnienia tętniczego. Średnie obniżenie wartości ciśnienia
skurczowego w przypadku ograniczenia spożycia soli do 6 g/dobę (około ¾ łyżeczki) waha
się w granicach 2 – 8 mmHg (Ciok, 2006). Efekt ten jest szczególnie widoczny u osób z
wysokim ciśnieniem tętniczym, otyłych oraz w wieku starszym (to przeważnie tzw. osoby
„sodowrażliwe”). Natomiast u osób z prawidłowym ciśnieniem tętniczym spadek wartości
ciśnienia po ograniczeniu spożycia sodu może być mniej zauważalny. Standardowy poziom
sodu w diecie DASH to 2,3 g/dobę (1 g sodu to około 2,5 g soli); dla porównania warto
wiedzieć, że przeciętna zawartość sodu w codziennych posiłkach bez przestrzegania zasad
diety DASH przekracza dobowo 3,5 g sodu, a sięga nawet 6 g (15 g soli). Podobną dawkę
sodu (maksymalnie 2 g) proponuje także WHO na swojej stronie dotyczącej dziennego
spożycia soli -5 g i potasu- 3,51 g (WHO issues new ..., 2014). Dla osób z nadciśnieniem
poziom sodu spożywanego w ciągu doby obniża się nawet do 1,5 g (około 4 g soli).
Ograniczenia w spożyciu soli to przede wszystkim rezygnacja/radykalne zmniejszenie
spożycia
produktów bogatych w ten składnik – wysokoprzetworzone, puszkowane,
długoterminowe np.: konserwy, zupy w proszku, kostki rosołowe, maggi, sos sojowy, sery
żółte, salami, kabanosy, ketchup, produkty wędzone (ryby, sery, wędliny), chipsy i inne
solone przekąski. Niewłaściwe jest dosalanie potraw przed ich spróbowaniem. Potrawy
zamiast dosalać doprawiać przyprawami – majeranek, tymianek, bazylia, estragon, cytryna,
ocet winny, które ułatwiają przyzwyczajanie się do niższej zawartości soli. Na rynku dostępne
są także substytuty soli o zwiększonej zawartości potasu (tzw. sól potasowa). Pijąc wody
mineralne należy również zwracać uwagę na ilość zawartego w nich sodu. Organizm dosyć
szybko przyzwyczaja się do zmniejszonej podaży sodu i trwa to około 2 – 3 miesięcy.
Niestety redukcja spożycia soli oraz zmiana dotychczasowych zasad odżywiania nie jest tak
prosta w praktyce jak by się to wydawało. Jest to szczególnie trudne w przypadku osób
starszych. Utarte od dawna nawyki/przyzwyczajenia żywieniowe są bardzo silnie utrwalone,
ponadto wiek starszy to niechęć do jakichkolwiek zmian. Dodatkowo u osób w podeszłym
wieku zmniejsza się ilość kubków smakowych, zmniejsza się wrażliwość smaku, a przez to
skłonność do zwiększonego stosowania soli kuchennej. Pewne trudności mogą być związane
także z czynnikiem ekonomicznym – żywność dobrej jakości oraz samodzielne jej
przygotowanie to często wyższe koszty (w wielu przypadkach osoby starsze, samotne ze
względów ekonomicznych wolą odżywiać się w placówkach żywienia zbiorowego lub kupują
produkty wysokoprzetworzone, gotowe do spożycia po podgrzaniu). Jest to z pewnością
wygodne ale nie ma związku ze zdrowym odżywianiem, taka żywność to przede wszystkim
olbrzymia ilość sztucznych barwników, konserwantów i antyutleniaczy – wygląda smacznie,
jest dosyć tania jednak na tym niestety kończą się jej pozytywne walory. Warto więc
zastanowić się co wybrać i czy zmiany możliwe są do zrealizowania; na pewno wskazane jest
propagowanie takiego stylu odżywiania się szczególnie, że przynosi ono udowodnione
naukowo korzystne rezultaty dla zdrowia.
Ograniczenia w spożyciu alkoholu i zaprzestanie palenia tytoniu
Alkohol ze względu na właściwości podnoszenia ciśnienia krwi powinien być ograniczony do
minimum. Wytyczne Polskiego Towarzystwa Nadciśnienia Tętniczego wskazują, że jeśli
wyeliminowanie alkoholu nie jest konieczne, dzienne spożycie u mężczyzn należy ograniczyć
do 20 – 30 g, a u kobiet do 10 – 20 g w przeliczeniu na czysty etanol. Co kryje się pod tymi
liczbami? 10 g etanolu zawarte jest w 250 ml piwa, 100 ml wina i 25 g wódki (Grodzicki i
wsp., 2012, s. 119–147). Zakaz palenia tytoniu powinien być rutynowym zaleceniem dla
każdego palącego pacjenta z nadciśnieniem tętniczym. Już po wypaleniu dwóch papierosów
ciśnienie skurczowe i rozkurczowe wzrasta przeciętnie o 10 mmHg i utrzymuje się na tym
poziomie przez około 30 minut. Następnie stopniowo wraca do stanu wyjściowego. Jednak,
gdy zapali się kolejnego papierosa, ponownie wzrasta. Tak więc jeśli ktoś wypala paczkę
papierosów dziennie, ma podwyższone ciśnienie niemal przez cały dzień. Szkodliwość
palenia tytoniu jest sprawą bezdyskusyjną i propagując prozdrowotny styl życia zawsze
powinno nakłaniać się osoby palące do porzucenia tego zgubnego dla zdrowia nałogu.
Wnioski
Niefarmakologiczne metody postępowania w przypadku nadciśnienia tętniczego stanowią
integralną część terapii, są niewątpliwie istotnym uzupełnieniem leczenia farmakologicznego
i powinny być zalecane dla wszystkich pacjentów. U chorych leczonych farmakologicznie
wszystkie opisane powyżej metody postępowania mogą znacznie poprawić odpowiedź na
stosowaną terapię i poprawić kontrolę leczenia (często pozwalają na redukcję liczby
przyjmowanych leków hipotensyjnych oraz zmniejszenie ich dawki). Ważne jest jednak aby
starać się łączyć wszystkie metody postępowania niefarmakologicznego, a zmiany
wprowadzać konsekwentnie.
Spis literatury
About hypertension. 2014 [online]. World Health Organization, 2014 [cit. 2013-07-17].
Dostępne
w
internecie:
http://www.euro.who.int/en/who-we-are/whd/world-health-day-
2013/about-hypertension.
ANDERSON, G. H. 1999. Effect of age on hypertension: analysis of over 4800 referred
hypertensive patients. In Saudi Journal Kidney Diseases Transplantation. 1999. vol. 10, no.
3, p. 286-297.
APPEL, L. J. et al. 1997. A clinical trial of the effects of diet ary patterns on blond pressure.
DASH Collaborative Research Group. In The New England Journal of Medicine. 1997, vol.
336, no. 16, p. 1117-1124.
CIOK, J. 2006. Sól i potas a kontrola ciśnienia tętniczego krwi [online]. 2006. [cit. 2014-0125]. Dostępne w internecie: http://www.izz.waw.pl/poradnia-chorob-metabolicznych-13?
id=74.
GRODZICKI, T. i wsp. 2012. Zasady postępowania w nadciśnieniu tętniczym w wieku
podeszłym. In Gerontologia Polska. 2012, t. 20, nr. 4, s. 119-147.
ONG, K. L. et al. 2007. Prevalence, awareness, treatment and control of hypertension among
United States Adults 1999 – 2004. In Hypertension. 2007, vol. 49, no. 1, p. 69-75.
ROSŁAWSKI, A. 2001. Ruch przedłuża młodość. Warszawa : PZWL, 2001. 55 s. ISBN 83200-25-X.
RUTZ-DANIELCZAK, A. – GŁUSZEK, J. 2008. Niefarmakologiczne leczenie nadciśnienia
tętniczego. In GŁUSZEK, J. Współczesna terapia nadciśnienia tętniczego. Poznań :
Wydawnictwo Medyczne Termedia, 2008. ISBN 978-83-89825-03-2, s. 40-50.
SACKS, F. M. et al. 2001. Effects on blood pressure of reduced diet ary sodium and the
dietary approaches to stop hypertension (DASH) diet. In The New England Journal of
Medicine. 2001, vol. 344, no. 1, p. 3-10.
SANDQUIST, J. – WINKLEBY, M. A. – PUDARIC, S. 2001. Cardiovascular disease risk
factors among older Black, Mexican-America and white women and men: an analysis of
NHANES III, 1988 – 1994. Third National Health and Nutrition Examination Survey. In
Journal American Geriatrics Society. 2001, vol. 49, no. 2, p. 109-116.
SEVER, P. 2006. New hypertension guidelines from the National Institute for Health &
Clinical Excellence and the British Hypertension Society. In Journal Renin Angiotensin
Aldosterone System. 2006, vol. 7, no. 2, p. 61-63.
SKLIROS, E. A. – PAPAIOANNOU, I. – SOTIROPOULOS, A. 2002. A high level of
awareness but a poor control of hypertension among elderly Greeks. The Nemea primary care
study. In Journal of Human Hypertension. 2002, vol. 16, no. 4, p. 285-287.
STERGIOU, G. S. et al. 1999. Prevalence, awareness, treatment and control of hypertension
in Greece: the Didma study. In American Journal Hypertension, 1999, vol. 12, no. 10, p. 959965.
WHO issues new guidance on diet ary salt and potassium. 2014 [online]. World Health
Organization, 2014 [cit. 2014-01-25]. Dostępne w internecie:
http://www.who.int/mediacentre/news/notes/2013/salt_potassium_20130131/en/.
WIDECKA, K. i wsp. 2011. Zasady postępowania w nadciśnieniu tętniczym – 2011 rok.
Wytyczne Polskiego Towarzystwa Nadciśnienia Tętniczego. In Nadciśnienie Tętnicze. 2011,
t. 15, nr. 2, s. 55-82.
WOJTYNIAK, B. – GORYŃSKI, P. – MOSKALEWICZ, B. 2012. Sytuacja zdrowotna
ludności Polski i jej uwarunkowania [online]. 2012 [cit. 2013-07-17]. Dostępne w internecie:
http://www.pzh.gov.pl/page/fileadmin/user_upload/statystyka/Raport_stan_zdrowia_2012.pdf
ZDROJEWSKI, T. 2011. Częstość występowania i świadomość nadciśnienia tętniczego w
Polsce i na świecie. In Postępy Nauk Medycznych. 2011, nr. 3, s. 4-10.
ZDROJEWSKI, T. i wsp. 2012. Rozpowszechnienie, świadomość i skuteczność leczenia
nadciśnienia tętniczego u osób powyżej 65. roku życia w Polsce. In MOSSAKOWSKA, M. –
WIĘCEK, A. – BŁĘDOWSKI, P. Aspekty medyczne, psychologiczne, społeczne i
ekonomiczne starzenia się ludzi w Polsce. Poznań : Termedia Wydawnictwa Medyczne, 2012.
ISBN 98-83-62138-81-4, s. 155-168.
Adres kontaktowy do autora
dr Monika Biercewicz
Katedra i Klinika Geriatrii CM UMK
ul. Skłodowskiej 9
85-094 Bydgoszcz
[email protected]
ERGONÓMIA PRÁCE ZDRAVOTNÍCKEHO PRACOVNÍKA V ADOS
Cyril Grus, Ľudmila Elsnerová, Anna Kolivošková
PR Slovakia spol.s r.o., Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti ( ADOS Schneider),
Prešov
Súhrn
Zdravotnícky pracovník, tak ako v každej inej profesii, je neustále vystavovaný rôznym
záťažovým a stresovým situáciám. Najčastejšou situáciou zaťaženia pohybového ústrojenstva
je záťaž na chrbticu pri manipulácii s bremenom (pacientom). Pri neefektívnej manipulácii sa
skôr, či neskôr objavia problémy s chrbticou, alebo inou časťou pohybového systému. Preto je
vhodné, aby pracovník poznal ergonomické zásady pri manipulácii s bremenami.
V poslednom čase sa zo zdravotníckych pracovníkov stávajú „pisári“. Čoraz náročnejšia
a obsiahlejšia zdravotnícka dokumentácia si vyžaduje dlhodobú prácu v sede, k čomu sa
pridružuje aj sed v automobile počas cesty za pacientom. To je dôvod, prečo je potrebné
využívať vhodné spôsoby dlhodobého sedu. V neposlednom rade sa často aj v práci v ADOS
vyskytuje pracovný stres. Tento je jedným z faktorov vzniku vertebrogénnych ochorení.
A preto vhodnou psycho hygienou, využívaním ergonomických zásad a pravidelným
cvičením je možné predchádzať vzniku týchto ochorení.
Kľúčové slová
Ergonómia práce, choroby z povolania, hygiena práce, stres, cviky
Úvod
Vertebrogénne ochorenia patria k najčastejším ochoreniam pohybového aparátu v dnešnej
dobe. Mnoho ľudí trpí bolesťami chrbtice z preťaženia, neefektívneho zaťažovania,
nesprávnych pohybových stereotypov, alebo nesprávneho držania tela. Tieto faktory
vyplývajú hlavne z pracovných činností, ale aj z voľno časových aktivít a spôsobu
relaxovania. Vertebrogénne ochorenia sa dajú správnou kinezioterapiou a rehabilitáciou
s využitím vhodných prostriedkov fyzikálnej terapie odstrániť, alebo aspoň zmierniť príznaky
spojené s ochoreniami. Fyzioterapeutické prostriedky pri liečení vertebrogénnych porúch sú
často zdĺhavé, náročné a vyžadujúce práceneschopnosť jedinca. Preto aj v tomto prípade platí
pravidlo: prevencia je lepšia ako liečba.
Ergonómia práce v zmysle prevencie vertebrogénnych a pohybových ochorení v sebe poníma
efektívne polohy pri práci, organizáciu pracovného prostredia, správne pohyby a manipulácie
pri práci, vhodné preventívne cvičenia a spôsoby relaxácie. Pri vzniku bolestivosti
pohybového aparátu má v značnej časti svoj podiel stres. Preto ergonómia práce obsahuje vo
svojej činnosti aj nové pojmy ako psychohygiena, psychológia práce, správne reakcie na
stresové situácie a pod.
V mnohých prípadoch dodržiavanie týchto ergonomických zásad pri práci, ako aj vo voľnom
čase jedincom, pomôžu úplne predchádzať vzniku týmto ochoreniam, ktoré nepostihujú len
chrbticu a šiju, ale aj dolné a horné končatiny.
Prieskum medzi zdravotníckymi pracovníkmi (Grus, 2010) preukázal, že len 25 % zo
skúmaných zdravotníckych pracovníkov vôbec netrpí ochoreniami pohybového systému,
alebo dolných končatín. Takže až tri štvrtina zdravotníckych
pracovníkov trpí
vertebrogénnymi, alebo inými poruchami pohybovej sústavy. Táto väčšina zdravotníckych
pracovníkov s ochorením chrbtice a končatín uviedla, že napriek tomu, že ergonomické
zásady poznajú, nevyužívajú ich, a rovnaká väčšina, cvičenia pre prevenciu bolestivosti
pohybového systému nevyužíva. Na otázku spôsobu trávenia voľného času uviedlo 60 %
respondentov, že relaxujú pasívnou činnosťou.
Z uvedeného vyplýva, úloha pre zdravotníckych pracovníkov využívať všetky efektívne
zásady pracovnej činnosti a voľného času a hlavne motivovať jeden druhého vo vytrvalosti
pri týchto aktivitách, až do času kým sa stanú prirodzenou súčasťou života každého z nás.
Metodika
Tento príspevok má za úlohu poukázať na čoraz častejší výskyt vertebrogénnych ochorení,
ako aj iných ochorení pohybového aparátu, ktoré vyplývajú z pracovnej činnosti, alebo
vznikajú pri nesprávnej manipulácii, neefektívneho zaťažovania, resp. preťažovania
pohybovej sústavy. Všetky informácie v tomto príspevku sú zozbierané a parafrázované
z publikácii, ktoré sú uvedené v zozname bibliografických odkazov. Teoretická časť tohto
príspevku definuje a charakterizuje základné pojmy problematiky a samotný úvod do nej.
V praktickej časti sa zaoberáme využívaním a aplikovaním konkrétnych ergonomických
zásad do pracovnej činnosti, ako aj do voľno časových aktivít jedinca.
Ergonómia práce zdravotníckeho pracovníka v ADOS
Z každej práce vyplýva na pracujúceho človeka určitá záťaž, či už fyzická, alebo psychická.
Obidva typy zaťaženia nepriaznivo vplývajú na ľudský organizmus. Preto je potrebné, aby v
pracovnom prostredí zamestnanci využívali poznatky, ktoré tieto zaťaženia eliminujú na
minimum, ako aj hľadanie nových spôsobov, ktoré túto elimináciu podporia.
Pri fyzickej záťaži sa často stretávame s vzniknutím ochorení, alebo bolestivosti pohybového
systému. Preto tu hrá dôležitú úlohu prevencia, ktorá taktiež patrí k ergonomickým prvkom.
Patria sem spôsoby prevádzania pohybov pri práci, ako aj držania tela pri nich, ďalej sú to
cviky na priaznivé ovplyvnenie bolestí z fyzického zaťaženia, životný štýl a voľno časové
aktivity.
Podľa Sroku (2009 ergonómia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá vzájomnými vzťahmi medzi
ľuďmi a ostatnými časťami systému, ako aj vykonávanou profesiou. Ergonómia využíva
metódy, teoretické princípy a dáta. Tieto prostriedky používa na navrhovanie spôsobov na
zvýšenie ľudskej pohody, ale aj výkonu celej spoločnosti.
V spojitosti s projektovaním výrobných systémov možno ergonómiu definovať ako:

vedeckú disciplínu, ktorá sa sústreďuje na výkonnosť pracujúceho človeka a
prispôsobovanie pracovných prostriedkov a pracovného prostredia vlastnostiam a
potrebám človeka,

komplexnú vedeckú disciplínu zaoberajúcu sa zákonitosťami interakcií človeka s
technickými systémami a pracovným prostredím (Správna prax v oblasti ..., 2007).
Všetkými psychologickými, ako aj stresovými pracovnými vplyvmi sa zaoberá psychosociálna ergonómia. Aj tieto aspekty vplývajú na ochorenia pohybového systému. Z tohto
dôvodu psycho-sociálna ergonómia úzko súvisí s myoskeletálnou ergonómiou. Myoskeletálna
ergonómia sa zaoberá predchádzaním ochorení, podmienených pracovnou činnosťou. Sú to
predovšetkým ochorenia pohybového aparátu, hlavne ochorenia chrbtice a horných končatín.
Na participačnej ergonómii sa podieľajú aj zamestnanci, ktorí navrhujú zmeny v organizácii
pracovného prostredia.
Rehabilitačná ergonómia sa zaoberá úpravami pracovného prostredia po konštrukčnej
stránke. Prispôsobuje nástroje, stroje, pracovné pomôcky pracovníkovi tak, aby boli
adekvátne ich výkonnosti a celkovému telesnému a psychickému stavu (Gilbertová,
Matoušek, 2002).
Ergonomické riešenie je systém prevencie pracovných úrazov, výskytu chýb pracovníkov a
nepodarkovosti (Správna prax v oblasti ..., 2007). Ergonomické riešenie pozostáva z piatich
fáz. Týmito fázami sledujeme prevenciu pracovných úrazov, elimináciu výskytu chýb
pracovníkov a nepodarkovosti. Konkrétne fázy nadväzujú na seba a pri neúspechu sa opakujú
od počiatočnej fázy.
Fázy ergonomického riešenia:
1. Fáza sa zameriava na identifikáciu problému, ktorý sa objavil v systéme, ktorý je
predmetom riešenia.
2. Fáza zahŕňa analýzu príčin vzniknutého problému, ako aj zadaním riešenia
problému.
3. Fáza poskytuje samotné riešenie problému.
4. Fáza aplikuje riešenie problému do praxe.
5. Fáza predstavuje vyhodnotenie výsledkov a prínosov riešenia. Ak táto fáza ukáže
neúspešnosť celého procesu, zahajuje sa celý postup ergonomického riešenia od prvej
fázy.
Pracovná činnosť nie je len záležitosťou techniky, ale aj psychológie, pretože centrom diania
celej ergonómie nie sú pracovné podmienky, ale človek, ktorý je bio-psycho-sociálnospirituálnou bytosťou aj v pracovnom procese.
Psychológia práce je súbor psychologických poznatkov významných na úpravu pracovných
postupov, na organizáciu, výchovu, rozmiestňovanie a vedenie pracovníkov, na úpravu
medziľudských vzťahov na pracovisku a pod. (Rataj, 2009, s. 18). Psychologická ergonómia
sa zaoberá: psychologickými
otázkami bezpečnosti práce (spôsoby rozmiestnenia
pracovníkov), prípravou pracovníkov na prácu (pracovný výcvik, odmeňovanie pracovníkov),
inžinierskou psychológiou, vplyvmi práce a pracovného režimu na pracovníka (prestávky,
pracovné tempo, monotónia), sociálnou psychológiou práce (motivácia na prácu, medziľudské
vzťahy).
Hygiena práce je odbor, ktorý sa zaoberá predvídaním, zisťovaním, hodnotením a kontrolou
zdravotných nebezpečenstiev v pracovnom prostredí za účelom ochrany zdravia
zamestnancov a pohody a bezpečnosti širšej komunity v okolí podniku (Šulcová, 2005, s. 1). V
zdravotníckom zamestnaní hrá hygiena vyššiu rolu, ako pri akejkoľvek inej profesii. Nakoľko
v znečistenom prostredí sa nachádza veľké množstvo mikroorganizmov a baktérii, nie je
vhodné takto znečistené predmety používať, alebo v takomto prostredí pracovať s chorým
pacientom.
Každý zdravotnícky pracovník by mal dodržiavať zvýšené hygienické opatrenia pri
vykonávaní svojej práci, pretože už pri kontakte dotykom dochádza ku kontaminácii a k
roznášaniu mikroorganizmov. Obzvlášť zvýšená potreba umývania a dekontaminácie rúk
vyvstáva v prípade, ak sa zdravotnícky pracovník dostáva do kontaktu s osobou so zvýšeným
hygienickým režimom, otvorenou ranou, kožným ochorením, ako aj ochorením, ktoré sa
prenáša vzdušnou cestou.
V súčasnej dobe je stres často používaný pojem. Z väčšiny životných udalosti vyplýva tento
jav, buď z negatívnych (distres), alebo z pozitívnych životných udalostí (eustres). Aj napriek
tomu, že stres je tak častým javom modernej doby, ani jedna z početných definícii stresu
nevystihuje tento jav úplne. Stres môžeme chápať ako integrovaný súbor bunkových,
tkanivových, orgánových a psychických zmien, ktorých cieľom je dosiahnutie rovnováhy
organizmu, ktoré pri pôsobení stresorov, alebo mikrostresorov zabraňujú dezintegráciu
jedinca (Gilbertová, Matoušek, 2002, s. 39).
Rôzne stresory vyvolávajú u každého človeka individuálne rozdielny efekt. Na rovnako
intenzívny podnet reaguje každý človek iným spôsobom, pričom u niektorých jedincov
stresová reakcia ani nenastane, pretože u týchto jedincov je posunutá prahová línia reakcie na
stresor. V okolí človeka existuje mnoho stresorov a prostredí, odkiaľ prichádzajú. Množstvo
stresorov takto vyplývajúcich z prostredia sa nachádzajú aj v pracovnom procese
a pracovnom mieste. Sú to predovšetkým nočná práca, časová tieseň, monotónna práca a pod.
V pracovnom procese môže dôjsť k ochoreniam, ktoré nazývame choroby z povolania.
Zdravotnícky personál je predovšetkým ohrozovaný nakazením prenosných ochorení, na
ktoré trpia pacienti, ako aj ochoreniami pohybového ústrojenstva pri neefektívnej manipulácii
s pacientom. Aj preto je dôležité dbať na zvýšenú pozornosť a opatrnosť pri vykonávaní
zdravotníckeho povolania.
Podľa Gilbertovej a Matouška (2002) sa faktory vzniku vertebrogénnych ochorení v
pracovnom procese vo všeobecnosti rozdeľujú na:
1. Konštitučné faktory: vek, pohlavie (diskopatie u žien častejšie na krčnej chrbtici, u
mužov častejšie na driekovej chrbtici), telesná výška, telesná hmotnosť, telesná
zdatnosť, hypermobilita (rozdiely v statickej záťaži a výdrži v krajných polohách),
genetické faktory.
2. Posturálne, tvarové a štrukturálne faktory: skolióza, asymetria dĺžok končatín,
hyperlordóza
driekovej
chrbtice,
spondylóza,
osteochondróza,
spondylolýza,
spondylolistéza, stenóza spinálneho kanála, spina bifida, lumbalizácia S1, sakralizácia
L5.
3. Psycho-sociálne faktory.
4. Ostatné faktory: mimopracovné aktivity (šport, stavba, domáce práce, namáhavé
koníčky), mikroklimatické vplyvy, iné ochorenia.
V rámci ergonómie práce platí, že je lepšie ochoreniam predchádzať a dodržiavať zásady
prevencie vertebrogénnych ochorení, ako ich liečiť. Najvhodnejšou metódou edukácie týchto
profylaktických zásad je škola chrbtice. Nováková (2006) uvádza základné pravidlá
uchránenia sa pred vertebrogénnymi ochoreniami:

pri dvíhaní ťažkého predmetu sa nezohýbajte, ale pokrčte kolená a dvíhajte ho pokiaľ
možno s rovným chrbtom s pritisnutím bremena na hrudník,

malé bremená dvíhame tiež buď z pokľaku, čupnutia alebo pomocou tzv. „lastovičky“
so zanožením jednej nohy s vyrovnaným chrbtom,

ak prenášate niečo ťažké, nikdy sa neotáčajte len v drieku, ale vždy celým telom,

seďte s rovným chrbtom a dbajte o to, aby ste mali podopretú oblasť krížov; pri vedení
auta nakloňte sedadlo tak, aby sa zväčšil uhol medzi stehnami a trupom, aby ste si
„nepodsadzovali“ panvu,

noste pohodlné topánky so správnym podpätkom, ktoré umožňuje správne držanie tela
pri chôdzi; ortopedické vložky často dokážu zmierniť napätie v chrbte,

ak sedíte pri počítači dlhé hodiny, či pri inom pracovnom stroji, dodržiavajte pravidlá
správneho sedenia – 4 x 90 – t.j. dolné končatiny sú široko rozkročené na 90 stupňov,
plosky nôh zvierajú s predkoleniami 90 stupňov, predkolenia so stehnami 90 stupňov
a stehno s osou trupu zviera tiež 90 stupňov,

ak nemôžete mať celé chodidlá na dlážke, používajte nízku podložku,

vhodné je zdynamizovanie sedu – sed na fit lopte, nestabilnej plošine, špeciálnej
stoličke,

snažiť sa obmedziť stres a začať prípadne používať techniky na lepšie zvládanie
stresu.
Sed je poloha, ktorá je v zmysle zdravotníckej profesie najvyužívanejšia v ambulantných
zložkách. Z dôvodu administratívnych prác, ktoré sa prevádzajú častejšie v ambulantnej
starostlivosti v tejto polohe, zostávajú pracovníci v tejto zložke väčšinu pracovného času.
Základným predpokladom pre zníženie algických stavov pohybového aparátu osôb so
sedavou pracovnou polohou je používať najmenej únavný sed a striedať ho v mikropauzách,
ale aj vo voľnom čase strávenom v sede, s úľavovými relaxačnými sedmi (jogové sedy, sed s
podopretou hlavou, prekríženými nohami) (Hornáček, Thurzová, 1998).
V súvislosti so sedom ako pracovnou polohou sa odporúča používať Brügerov sed. Hornaček
a Thurzová (1998) opisujú tento sed nasledovne. Pri tejto polohe je sed vzpriamený, temeno
je najvyšším bodom tela, sedí sa takmer na okraji stoličky. Sediaci sa opiera o abdukované
dolné končatiny, pričom bedrové, kolenné a členkové kĺby zvierajú 90° uhol. Brušné a
sedacie svaly sú uvoľnené, udržiava sa drieková lordóza klopením panvy dopredu. Hrudná a
krčná chrbtica sú v statickej rovnováhe, čo pomáha aj správnemu stereotypu dýchania.
Druhým spôsobom prevencie ochorení z preťaženia chrbtice sedom je takzvaný dynamický
sed. Je to významné je zameranie sa na aktiváciu autochtónneho svalstva a súčasne
stimuláciu starých ontogenetických pohybových vzorov (Hornaček, Thurzová, 1998). Pre tento
spôsob sedu sú v súčasnosti vyrábané stoličky, ktoré svojím pružením spôsobujú aktiváciu
autochtónnych svalov, ako aj rôzne vankúše, ktoré svojím tvarom a materiálom nútia
sediaceho neustále reagovať na zmenu ťažiska.
Stoj je v zdravotníctve najvyužívanejšia poloha pri práci. Aj keď pracujúci nie je vždy v
rovnakej polohe a mení postavenia končatín a trupu, resp. mení polohu ťažiska tela vo vzťahu
k podložke. Krišková a kol. (2001) uvádzajú najčastejšie nesprávne mechanizmy pohybov,
ktoré vyplývajú zo situačných faktorov, alebo nesprávnych návykov:

častá rotácia
chrbta pri vykonaní
ošetrovateľskej
starostlivosti,
alebo pri
každodenných bežných činnostiach,

časté dvíhanie nadlimitných bremien pri vykonávaní ošetrovateľskej starostlivosti,
alebo pri vykonávaní každodenných bežných činností,

časté hrbenie sa pri rôznych činnostiach,

častý presun predmetov uložených veľmi nízko, alebo vysoko od úrovne drieku
(ťažiska), práca pri stoloch, ktoré nie sú prispôsobené výške tela a pracovné nástroje a
potreby sú umiestnené tak, že sestra sa musí pri práci za nimi naťahovať,

používanie nevhodnej obuvi, ako sú napríklad vysoké, alebo schodené podpätky, ktoré
nakláňajú telo dopredu mimo línie gravitácie.
Práca zdravotníckeho personálu v stoji je spojená s manipuláciou s pacientom, čo si vyžaduje
efektívne postupy a spôsoby prevádzania tejto manipulácie. Pre prácu s bremenami platia
zásady, ktoré by mali byť dodržiavané (Práca s bremenami ..., 2002).
Pred zdvihom:

prezrieť si trasu,

odstrániť každú možnú prekážku,

oboznámiť sa s prenášaným bremenom,

použiť vhodnú obuv a ďalšie osobné ochranné pracovné prostriedky.
Počas zdvihu:

postaviť sa priamo k bremenu čo najbližšie,

nájsť si rovnováhu, nohy sú rozkročené,

čupnúť si, zohnúť nohy v kolenách, držať chrbát maximálne vyrovnaný,

nadýchnuť sa a zadržať dych, stiahnuť brucho,

do polohy stoja sa dostať pomocou nôh so vzpriamenou chrbticou,

dvíhať plynulo a kontrolovať zdvih.
Počas premiestňovania predmetu:

pevne držať bremeno,

držať bremeno čo najbližšie pri tele,

chrbát držať vzpriamene,

stiahnuť brucho,

pri skladaní sa ohnúť v kolenách,

bremená neukladať priamo na podlahu, ale na podložku.
Záver
Pracovník v ADOS je neustále vystavovaný zaťažovaniu pohybového systému. Rozsiahla
administratívna práca si vyžaduje dlhodobú polohy v sede, náročná je manipulácia
s pacientmi a pod. Práve z tohto dôvodu vyvstáva potreba osvojovania a využívania
ergonomických zásad v tejto práci zdravotníckeho pracovníka.
Zoznam bibliografických odkazov
GILBERTOVÁ, S. – MATOUŠEK, O. 2002. Ergonómie. Praha : Grada Publishing, 2002.
239 s. ISBN 80-247-0226-6.
GRUS, C. 2010. Ergonómia práce zdravotníckych pracovníkov: bakalárska práca. Prešov :
Fakulta zdravotníctva Prešovskej Univerzity v Prešove, Katedra fyzioterapie, 2010. 50 s.
HORNÁČEK, K. – THURZOVÁ, E. 1998. Prevencia a liečba bolestí chrbta zo statického
preťaženia sedom [online]. Bratislava : FRO FN, Ústav vied v športe, FTVŠ UK [cit. 201001-19]. Dostupné na internete: http://www.pain.sk/dialogy/1998/data/a27.html.
KRIŠKOVÁ, A. a kol. 2001. Ošetrovateľské techniky. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2001.
804 s. ISBN 80-8063-087-9.
NOVÁKOVÁ, D. 2006. Prevencia bolestí chrbta [online]. 2006 [cit. 2010-02-18]. Dostupné
na internete: http://www.zzz.sk/?clanok=1045.
Práca s bremenami (Príručka pre postupy zamestnávateľov a zamestnancov pri práci
s bremenami). 2002. Národný inšpektorát práce, 2002. 20 s. ISBN 80-968834-1-0.
RATAJ, V. 2009. Ergonómia v projektovej práci [online]. 2009. Nitra : Slovenská
poľnohospodárska univerzita v Nitre, Technická fakulta, Katedra strojov a výrobných
systémov. [cit.2014-02-06]. Dostupné na internete:
www.tf.uniag.sk/e_sources/katsvs/pvs/10_Ergonomia.pdf.
Správna prax v oblasti ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci on-line v sektore zdravotnej
starostlivosti (Leták European agentury for Safety and Health at Work) [online]. 2007. [cit.
2010-01-14]. Dostupné na internete: http://osha.europa.eu.
SROKA, M. 2009. Ergonomické zásady [online]. Slovenská Technická Univerzita,
Materialovotechnologická fakulta, 2009 [cit. 2009-12-21]. Dostupné na internete:
http://www.ergonomicka.sk/index.php/ergonomia.html?.
ŠULCOVÁ, M. 2005. Hygiena pracovných podmienok (návrh zmeny v novelizácii NV:
hygiena
práce)
[online].
2005
[cit.
2010-02-09].
Dostupné
http://www.szu.sk/priloha4.../specializacny_hygiena_prac_podmienok.pdf.
Kontaktná adresa autora
Mgr. Cyril Grus
PR Slovakia spol. s. r.o.
Čapajevová 23
080 01 Prešov
[email protected]
na
internete:
MOŽNOSTI HODNOTENIA ZDRAVOTNÉHO STAVU U KLIENTOV V ADOS
Anna Hudáková, Dagmar Magurová, Gabriela Kuriplachová
Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníckych odborov
Súhrn
Sestra v ADOS rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a riadenia ošetrovateľskej
starostlivosti, preto je nevyhnutné, aby používala posudzovacie škály a stupnice pri hodnotení
symptómov klienta. V príspevku sa zameriavame na implementáciu škál hodnotenia rany
a bolesti, ako často riešených symptómov spomínaných klientov. Vykonávanie štandardných
postupov smerom ku klientovi je prínosom v priamej ošetrovateľskej starostlivosti, sú ľahko
prístupné, zrozumiteľné a nepredstavujú náročnú realizáciu.
Kľúčové slová
Posudzovacie škály, ADOS, starostlivosť, chronické rany, bolesť
Úvod
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) sú dôležitou súčasťou komunitnej
starostlivosti.
Americká
asociácia
sestier
(ANA)
schválila
v roku
1975
domácu
ošetrovateľskú starostlivosť ako nevyhnutnú súčasť meniaceho sa systému zdravotnej
starostlivosti. Termín domáca ošetrovateľská starostlivosť zahŕňa všetky činnosti a služby
poskytované kvalifikovanou sestrou na vysoko odbornej a profesionálnej úrovni klientom
v ich prirodzenom domácom prostredí. Všeobecne najširšie akceptovaná definícia domácej
ošetrovateľskej starostlivosti (DOS) bola vyhlásená v roku 1980 ako domáca ošetrovateľská
starostlivosť, ktorá je súčasťou kontinuálnej zdravotnej starostlivosti, pomocou ktorej sa
poskytujú zdravotné, sociálne a podporné služby jednotlivcom a rodinám v ich mieste
bydliska a v komunite s cieľom podpory, udržiavania alebo prinavrátenia zdravia, alebo aspoň
dosiahnutia maximálne možnej úrovne nezávislosti pri súčasnom minimalizovaní dôsledkov
neschopnosti a choroby vrátane terminálnych stavov (Hanzlíková a kol., 2006, s. 254).
Náplňou ADOS je naplniť cieľ ošetrovateľstva, teda podporovať, udržiavať a prinavrátiť
zdravie a pomáhať zomierajúcemu pacientovi dôstojne umrieť. Poskytujú akútnu, krátkodobú
a dlhodobú starostlivosť a rehabilitačnú starostlivosť. Sestry v ADOS aktívne pôsobia
v teréne a poznajú každého jednotlivého pacienta osobne i veľmi dôverne. Z uvedeného
dôvodu sa práca sestier v ADOS neorientuje iba na plnenie príkazu lekára, ale sestry aktívne
využívajú holistický prístup k pacientovi a poznatky z ošetrovateľstva (Gulášová, 2007).
Činnosť ADOS je upravená Zákonom č. 576/2004 Z. z., v ktorom sa uvádza, že: „domáca
ošetrovateľská starostlivosť je ambulantná forma zdravotnej starostlivosti poskytovaná
v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom prostredí fyzickým osobám (ďalej len
„osoby“), ktoré spĺňajú všetky nasledovné kritériá“. Kritériá ADOS dopĺňajú nasledujúce
požiadavky: osoby vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť; osoby sú imobilné, čiastočne
imobilné a nie sú schopné samostatne prísť do ambulantného zdravotníckeho zariadenia a
osoby, ktoré nevyžadujú ústavnú zdravotnú starostlivosť alebo ústavnú zdravotnú
starostlivosť odmietajú.
Sestra v ADOS podľa Vyhlášky MZ SR č. 364 z 2. júna 2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah
ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom:
 hodnotí a ošetruje poruchy celistvosti kože a slizníc,
 rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a riadenia ošetrovateľskej
starostlivosti,
 poskytuje ošetrovateľskú starostlivosť v domácom prostredí a v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby,
 ošetruje drény, periférne a centrálne katétre, epidurálne katétre, permanentné močové
katétre kanyly a stómie,
 a vykonáva ďalšie nevyhnutné činnosti podľa uvedenej Vyhlášky.
Vzhľadom na fakt, že sestra v ADOS rozhoduje o úkonoch týkajúcich sa poskytovania a
riadenia ošetrovateľskej starostlivosti je nevyhnutné, aby používala posudzovacie škály
a stupnice pri hodnotení symptómov klienta, a aby tieto boli štandardne inkorporované do
hodnotenia výkonov v rámci zdravotnej poisťovne (Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov, § 45, b) ods. 1 písm.). O poskytovaní DOS sa
vedie zdravotná dokumentácia podľa osobitného predpisu a zdravotná starostlivosť sa
poskytuje ako:
a) Návrh na poskytovanie DOS,
b) Dohoda o poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti,
c) Ošetrovateľská
dokumentácia
–
ošetrovateľský
záznam
(vstupné
posúdenie
zdravotného stavu osoby), dekurz ošetrovateľskej starostlivosti (rozsah poskytnutej
starostlivosti a služieb, identifikácia pracovníka) (Vestník MZ SR, čiastka 42-48, z 15.
októbra 2009, roč. 57).
Záznamy DOS zahŕňajú: ošetrovateľskú anamnézu,
posudzovacie
stupnice, plán
ošetrovateľskej starostlivosti, priebežné pozorovanie a hodnotenie DOS (Dekurz),
ošetrovateľskú prepúšťaciu správu, protokol ošetrovania rán a poverenie na vnútrožilovú
aplikáciu.
Metodika
Použili sme detekciu nástrojov prostredníctvom dostupných elektronických databáz, akými sú
EBSCO, ProQuest, Google Scholar. V rámci hodnotiacich nástrojov sú dôležité ich
psychometrické vlastnosti jednotlivých; teda ich validita, ktorá je základným kritériom
vedeckej hodnoty výskumnej metódy a pokladá sa za najlepší ukazovateľ meracieho nástroja
(Gurková, 2011, s. 113); ich reliabilita, ktorá vyjadruje stálosť, alebo akúsi zhodu získaných
výsledkov (Reichel, 2009) a napokon ich štandardizácia. V práci ponúkame selekciu
dotazníkov a škál, ktoré sú vhodné pre použite v domácej starostlivosti z hľadiska svojej
časovej nenáročnosti a flexibilného charakteru. Prostredníctvom dostupných databáz sme
vybrali dotazníky, ktoré by svojím charakterom mohli byť inkorporované do pracovnej náplne
sestier v ADOS, ale rovnako by mali byť súčasťou intervencií hodnotených poisťovňou.
Posudzovacie škály
Cieľom práce sestry v ADOS je dosiahnuť maximálnu možnú mieru sebestačnosti klienta. Po
prekonaní krízového obdobia ochorenia sú ošetrovateľské intervencie postupne nahrádzané
zákrokmi pomocnými, podpornými a stimulačnými. Poslaním sestry by nemalo byť len
ošetrovať chorých, ale aj učiť ľudí, ako byť zdravými, ako konať v prospech upevňovania
svojho zdravia alebo v záujme sekundárnej či terciárnej prevencie. Výchovu nemožno
podceňovať ani v prípade nevyliečiteľného ochorenia, keď môže pomáhať zmierňovať
utrpenie s ním spojené. Popísaný systém práce s pacientom by mal byť integrálnou súčasťou
ošetrovateľskej starostlivosti (Žiaková, Bašková, 2000). Rovnako zdôrazňuje individuálnu
zodpovednosť, presadzovanie prevencie a výchovy k zdraviu nielen pacienta, ale aj jeho
rodiny, opatrovateľa ako hlavného adresáta ošetrovateľského zákroku.
Sestry, ktoré pracujú v ADOS by mali mať okrem odbornej spôsobilosti na výkon odborných
pracovných činností aj špecializáciu v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v
komunite (Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z.).
Medzi faktory ovplyvňujúce rozvoj DOS patria: vzrastajúci ekonomický tlak, starnutie
populácie, zmena štruktúry roly v rodine, vzrastajúci dopyt po poskytovaní služieb v
domácnosti zo strany verejnosti, rozvoj modernej technológie a fakt, že ťažisko starostlivosti
sa presúva z akútnych na chronické ochorenia.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky z 15. decembra 2004 č. 776/2004 Z. z. uvádza
intervencie sestry v ADOS, kde sú uvedené výkony sestier a pôrodných asistentiek v ADOS a
sestier a pôrodných asistentiek pracujúcich na základe licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe okrem iného uvádza aj nasledovné intervencie:

príjem pacienta (klienta) do ADOS a odobratie sesterskej anamnézy (ošetrovateľský
assessment),

vypracovanie plánu

priebežné
komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti (KOS),
hodnotenie
KOS
a
zmena
plánu ošetrovateľskej starostlivosti,
vrátane dokumentácie a konzultácie s ošetrujúcim lekárom,

vyhodnotenie KOS a záverečná správa.
Výkony uskutočňované sestrami ADOS (stanovené Nariadením vlády SR č. 776/2004 Z. z.
(bodové zvýhodnenie pacientov) sú v súčasnosti obmedzované zdravotnými poisťovňami.
Vzhľadom na uvedený fakt, môže sestra v ADOS využívať posudzovacie škály a stupnice
u klienta a vnímať ich v budúcnosti ako homogénnu súčasť výkonov, hodnotených
zdravotnou poisťovňou. Posudzovacia škála je merací nástroj, ktorý umožňuje zisťovať
vlastnosti ľudí, frekvenciu alebo intenzitu rôznych stránok osobnosti človeka alebo jeho
činností. Vo výskume sa najčastejšie využívajú tieto škály:
a) poradová škála – je zameraná na usporiadanie javov do poradia z rôznych hľadísk,
napr. podľa významnosti alebo obľúbenosti. Výhodou tohto typu škál je ich
jednoduché zhotovenie, jednoduché vyplnenie a ľahké vyhodnotenie. Aký význam
prikladáte nasledovným formám záverečného hodnotenia študenta? Usporiadajte ich
do poradia podľa významnosti (1 = najdôležitejšie, 8 = najmenej dôležité).
Problematické je to, že rozdiely medzi jednotlivým poradím nie sú vždy rovnaké. Ak
respondent napríklad umiestnil na prvé miesto prezentáciu, esej na druhé a projekt na
tretiu pozíciu, neviete určiť, o koľko významnejšia je preňho prezentácia ako esej
alebo projekt.
b) intervalová škála – pomocou intervalovej škály môžete hodnotiť vlastnosti alebo javy
na stupnici. Intervalová škála má rovnako veľké intervaly (na rozdiel od poradovej),
čo ju zvýhodňuje matematicky, možno s ňou robiť vyššie matematické operácie, čo s
poradovými škálami nemôžete urobiť. Označenie stredných kategórií nie je pri
intervalových škálach vždy nevyhnutné. Vždy je ale potrebné označiť prvú a poslednú
možnosť (napr.: 1 = veľmi zaujímavý; 5 = nudný).
c) bipolárna škála – na krajných póloch protikladné výrazy. Používa sa často na
hodnotenie osobnosti človeka.
d) likertové škály – patria medzi najpoužívanejšie vo výskume. Používajú sa na meranie
názorov a postojov ľudí. Tvorí ich výrok a stupnica. Všetky výroky sa formulujú vždy
v pozitívnom tvare (Gavora a kol., 2010).
Posudzovacie škály s nútenou voľbou: zo 4 alebo 5 vlastností, resp. krátkych opisov správania
posudzovateľ vyberá tie, ktoré zodpovedajú, vystihujú skúmanú osobu. Škála sa používa
najčastejšie v klinickej psychodiagnostickej praxi.
Sestry v ADOS nemajú veľkú časovú dotáciu pre realizáciu hodnotenia prostredníctvom škál
a stupníc. Vo veľkej miere sa hodnotenie klienta uskutočňuje pomocou krátkej anamnézy
a modifikovanej formy fyzikálneho vyšetrenia. Pri poskytovaní KOS v domácom prostredí
patria medzi frekventované intervencie ošetrovanie rán a redukcia, resp. odstránenie
bolesti. Bolesť ako symptóm je všeobecne náročne objektivizovaná, a preto pri jej hodnotení
je zlatým štandardom používanie hodnotiacich škál a stupníc.
Kožuchová (2012) uvádza vo svojej štúdii, že prostredníctvom pôsobnosti sestier v ADOS bol
použitý štandardizovaný dotazník Brief Pain Inventory – BPI (Stručné vyhodnotenie bolesti,
skrátená forma). Vzorku tvorilo 144 zo 160 oslovených respondentov (pacientov) v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti s rôznou etiológiou bolesti (cievne ochorenia, defekty kože,
choroby svalov, kostí a kĺbov, metabolické, nádorové, neurologické ochorenia) s vekovým
priemerom 67,19 (±14,08) roka.
Dotazník BPI pozostáva z deviatich otázok, pričom využíva neštruktúrované (otvorené) a
štruktúrované (zatvorené) otázky. Bol vypracovaný Ch. S. Cleelandom v roku 1989 ako
nástroj pre hodnotenie nádorovej a chronickej bolesti (Cleeland, 2009). BPI je stručný,
jednoduchý a ľahko použiteľný nástroj, ktorý bol overený vo viacerých jazykoch. Umožňuje
posúdiť miesto pacientovej bolesti, najhoršiu, najslabšiu, priemernú bolesť počas posledných
24 hodín a aktuálne pociťovanú bolesť, použitie liekov proti bolesti, či veľkosť úľavy po užití
liekov a vplyv bolesti na denné funkcie. BPI používa jednoduché číselné stupnice od 0 do 10.
Výhodou nástroja je časová nenáročnosť, ľahká administrácia. Reliabilita BPI sa pohybuje v
rozmedzí od 0,77 do 0,91 (The Brief Pain Inventory, 2012). Dotazník umožňuje zber širokého
spektra údajov týkajúcich sa pacientovej bolesti.
Záver dotazníka bol v štúdii autorky Kožuchovej (2012) doplnený položkami, ktoré sa týkajú
pohlavia, veku, najvyššieho ukončeného vzdelania, dĺžky starostlivosti v ADOS, spolužitia v
domácnosti, vplyvu podpornej osoby, subjektívneho údaja o etiológii bolesti, vypĺňania
podobného alebo iného dotazníka a samosprávneho kraja, v ktorom je ADOS lokalizovaná.
Zber informácií bol realizovaný v siedmich samosprávnych krajoch Slovenska v spolupráci s
odbornými zástupcami ôsmich agentúr domácej ošetrovateľskej. Výsledky analyzujú, do akej
miery má bolesť u pacientov v domácom prostredí vplyv na náladu, vzťah k iným ľuďom,
radosť zo života a spánok z hľadiska pohlavia. Tieto dimenzie výrazne ovplyvňujú psychickú
pohodu pacientov trpiacich chronickou bolesťou. Nálada celkovej vzorky respondentov je
ovplyvnená bolesťou v priemere 6,06 (± 2,52), pričom u žien je nálada ovplyvnená bolesťou v
priemere 5,92 (± 2,43) a u mužov je v priemere 6,3 (± 2,67). Medzi premennými neexistuje
signifikantný vzťah (p = 0,387). Radosť zo života v celkovej vzorke respondentov je
ovplyvnená bolesťou v priemere 5,63 (±2,7). Fakt, že bolesť je prekážkou spánku, sa
respondenti vyjadrili v priemere 6,01 (± 3,08) (Kožuchová, 2012).
Pre pacientov v domácom prostredí je veľmi dôležité hodnotenie bolesti, pretože jej prejavy
môžu z dlhodobého hľadiska negatívne ovplyvniť psychickú stabilitu jednotlivca. Je zjavné,
že domáce ošetrenie neimituje nemocničný, resp. inštitucionálny monitoring.
Pre analýzu bolesti a jej intenzity u starších pacientov sa ukazujú ako efektívne kvantifikačné
alebo semikvantifikačné škály bolesti. V inštitucionálnej starostlivosti je najčastejšie
používaná elementárna stupnica bolesti, kde pacient vyjadrí intenzitu bolesti od 0 do 5 podľa
kľúča: 0 = žiadna bolesť, 1 = mierna bolesť, 2 = obťažujúca bolesť, 3 = silná stresujúca
bolesť, 4 = veľmi silná až neznesiteľná bolesť, 5 = zničujúca , šoková bolesť.
U starších pacientov sa osvedčila aj tzv. Funkčná škála bolesti (Functional Pain Scale), ktorá
intenzitu bolesti dopĺňa o zhodnotenie vplyvu bolesti na dennú aktivitu pacienta (Tab. 1)
a bola validizovaná pre pacientov vyššieho veku (Gloth et al., 2001). Cieľom liečby je
dosiahnuť funkčný stupeň 0 – 2, v optimálnom prípade 0 – 1.
Tab. 1 Funkčná škála bolesti
Skóre/stupeň
Funkčný dopad bolesti
0
bez bolesti
1
bolesť znesiteľná, nebráni v žiadnych činnostiach a aktivitách
2
bolesť znesiteľná, bráni v niektorých činnostiach a aktivitách
3
neznesiteľná, ale pacient môže telefonovať, čítať alebo sledovať televíziu
4
neznesiteľná, pacient nemôže telefonovať, čítať ani sledovať televíziu
5
neznesiteľná, pre bolesť nie je pacient schopný slovnej komunikácie
Zdroj: Topinková (2003)
Alternatívou pre zhodnotenie bolesti je použitie Vizuálnej analógovej škály (VAS) bolesti,
keď požiadame pacienta, aby na úsečke dlhej 10 cm označil intenzitu prežívanej bolesti. Na
jednej strane úsečky je žiadna/minimálna bolesť, na druhom konci úsečky je
maximálna/neznesiteľná bolesť. Hodnota VAS bolesti do 3 cm je mierna, slabá bolesť, ktorú
pacient často toleruje bez analgetickej liečby. Účinné sú nefarmakologické postupy alebo
slabé analgetiká. Hodnota VAS bolesti nad 3 cm predstavuje strednú až silnú bolesť
vyžadujúcu farmakologickú liečbu (Tab. 2).
Tab. 2. Vizuálna analógová škála bolesti
žiadna bolesť
neznesiteľná bolesť
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
0
1
2
3
4
5
6
7
8
9
Zdroj: Topinková (2003).
10
U pacientov afatických či dementných, ktorí nie sú schopní svoje pocity popísať, používame
škálu tvárí pre meranie bolesti, pôvodne určenú pre detských pacientov.
Záznamy o ošetrovaní rany pre sestry v ADOS by mali zabezpečovať určitú evidenciu rán, ich
aktuálny stav hojenia, stupeň regenerácie a iné faktory. Ponúkame WCS klasifikáciu rán (Tab.
3), ktorá svojím elementárnym charakterom a časovou nenáročnosťou podmieňuje jej využitie
v domácej starostlivosti. Sestra musí disponovať štandardným formulárom, kde vykonáva
záznam o ošetrovaní rany.
Tab. 3 WCS klasifikácia (Wound Care Consultant Society)
čierna rana = nekrotická rana
žltá rana = povlečená sucha, secernujúca rana
zelená rana = infikovaná rana
zelená rana = zapáchajúca rana
červená rana = granulujúca stredne, mierene secernujúca
rana
ružová rana = epitelizujúca rana
prevencia infekcie
Uvedená WCS klasifikácia má viacero modifikácii. Väčšina zahraničných posudzovacích
formulárov pre rýchlosť a prehľadnosť využíva uvedené farebné hodnotenie, kde stanovuje
prevenciu infekcie, prípadne jej infekciu, zápach rany.
Pre možnosť opisu charakteru rany je vhodné použiť Škálu hojenia rany podľa Krasnerovej
(1995) (Tab. 4).
Tab. 4 Škála hojenia rany (Krasner) - Wound Healing Scale (Krasner)
Modifikujúce prvky posúdenia rany /dimenzie:
P = v čiastočnej hĺbke rany
F = v celej hĺbke rany
U = nedá sa určiť hĺbka
Vlastnosti rany / znaky:
N = prítomné nekrotické tkanivo
E = prítomný exsudát
I = infekcia (prítomné znaky, symptómy)
D = debridement – chirurgická nekrektómia počas
posledných 48 hod.
G = granulácia
C = zmenšenie
R = reepitelizácia
H = zahojenie
O = iné (špecifikuj, bližšie urči)
Ukážka záznamu:
4 N = 4. štádium dekubitu s nekrotickým základom;
F G = rana vyplnená granulačným tkanivom, v plnej hrúbke;
stav sa mení z 3 N na 4 D s debridementom – to môže byť normálne očakávanie;
stav sa mení z 3 G na 3 N – signalizuje zhoršovanie stavu rany.
Diane Krasner (1995) vytvorila dvanásť opisných, modifikujúcich prvkov pre posúdenie
hojenia akútnych a chronických rán, ktoré môžu byť použité v spojení s inou hodnotiacou
škálou, napr. posúdenie štádií dekubitu (1 – 4), alebo iné špeciálne nástroje posúdenia.
Dominantnou skupinou klientov ADOS je najmä seniorská populácia, u ktorej vznikajú
involučné zmeny, ale aj patologické zmeny v rámci kognitívnych funkcií (Németh a kol.,
2009). Tabaková (2010) uvádza, že najväčšie percento pacientov v domácom prostredí tvoria
seniori, u ktorých ide prevažne o polymorbiditu a ochorenia mávajú často chronický priebeh.
Mnohokrát u nich môžeme pozorovať narušené zmyslové vnímanie, napr. zrakové, sluchové.
Narušená verbálna komunikácia môže súvisieť s vekom, zdravotným, psychickým stavom,
medikamentóznou liečbou. V uvedenom prípade sa zvyšuje náročnosť komunikácie a je
potrebné vo väčšej miere využívať komunikačné zručnosti. Dôležité je odhadnúť, aké
množstvo podnetov je pacient schopný prijať v danom časovom rozpätí. Na komunikáciu
sestry s pacientom v domácom prostredí pozitívne vplýva skutočnosť, že v porovnaní s
ústavnou starostlivosťou sa nevyskytujú niektoré vonkajšie komunikačné bariéry, ako je
napríklad cudzie prostredie, zvuky, vizuálne podnety (v miestnosti nie sú prítomní iní
pacienti, prípadne zdravotnícki pracovníci). Németh, Derňárová, Hudáková (2011) uvádzajú,
že na hodnotenie duševného stavu a psychických funkcií, okrem klasického psychiatrického
a psychologického vyšetrenia sa môžu použiť rôzne testy. Dôležité je hodnotiť psychický stav
seniora nielen vo vzťahu k jeho psychosociálnemu prostrediu, ale aj vo vzťahu k jeho
somatickému stavu. Rovnako je potrebné sledovať vývoj psychických zmien. Izolovane
môžeme hodnotiť niektoré základné psychické funkcie, ako napr. kognitívnu schopnosť,
emočnú stabilitu a pod. U seniorov sa musíme zamerať na odhaľovanie prvých príznakov
organických mozgových porúch, a to nielen v oblasti kognitívnych funkcií, ale aj vo sfére
funkčných schopností. Tomagová (2010) odporúča testy pre urgentné použitie:
1.
Test psychických funkcií, Folstein, Folstein, McHugh (1975). Cieľovou skupinou sú
seniori. Posudzuje orientáciu, pamäť, výbavnosť, pozornosť, reč, zrakovo-priestorovú
funkciu. Psychometrické charakteristiky: hodnotený ako validny a reliabilný;
reliabilita sa pohybuje v rozmedzí od 0,68 – 0,99, senzitivita 0,76 – 0,87 a špecificita
0,82 – 0,89; nástroj je vysoko senzitívny a špecifický, hlavne v prípade vážnejšieho
kognitívneho deficitu, ale nie v skríningu miernej kognitívnej poruchy. Výhodou je
jednoduchá administrácia a časová nenáročnosť. Limitácie výsledného skóre môžu
byť ovplyvnené vekom, vzdelaním, depresiou posudzovaného seniora; nie je vhodný
pre seniorov s chorobami postihujúcimi motoriku dominantnej ruky, s poškodením
zraku a sluchu (Folstein, Folstein, McHugh 1975, p. 189–198; Gallo, Borner et al.,
2005, p. 130; McDowell, 2006, p. 433).
2.
Test kreslenia hodín, prvoautorstvo je nejasné. Cieľovou skupinou sú pacienti s
kognitívnym
deficitom.
Posudzuje
zrakovo-priestorové
schopnosti,
zrakovo-
konštrukčné schopnosti. Psychometrické charakteristiky vo všeobecnosti: je
hodnotený ako nástroj s dobrou validitou a reliabilitou, psychometrické charakteristiky
jednotlivých verzií CDT sú rôzne. Výhodou testu je rýchly skríning kognitívneho
deficitu, jednoduchá administrácia. Nie je vhodný (limitácia) u seniorov s ťažkou
artritídou, parkinsonizmom aj inými ochoreniami postihujúcimi motoriku dominantnej
ruky a poškodením zraku; výsledné skóre môže byť ovplyvnené vekom a vzdelaním
posudzovaného seniora (McDowell, 2006, p. 407–411; Pinto, Peters, 2009, p. 201–
213).
Existuje mnoho nástrojov na hodnotenie sebestačnosti, mobility a telesnej funkčnosti, ktoré je
možné realizovať v klinickej praxi. Hodnotiace škály zohľadňujú nielen fyzický, psychický
stav seniora, jeho sociálny status, úroveň prežívania, ale aj celkovú kvalitu jeho života.
Záver
V zahraničí je využívanie hodnotiacich nástrojov častým štandardom, avšak na Slovensku sú
tieto metódy využívané len sporadicky (Staňková, 2001). Bóriková, Žiaková (2007) uvádzajú
niekoľko benefitov, ktoré vyplývajú z implementácie spomínaných nástrojov v praxi. Podľa
týchto autoriek jednoznačne zvyšujú kvalitu diagnostického procesu, zlepšujú efektivitu
starostlivosti, konzistentné dáta sú porovnateľné a vymeniteľné medzi inštitúciami. Majú
podiel na zvyšovaní autonómie profesie a umožňujú zber pomerne veľkého počtu dát za
relatívne krátky čas. Vykonávanie týchto osvedčených postupov je prínosom v priamej
ošetrovateľskej starostlivosti, sú ľahko prístupné, zrozumiteľné a nepredstavujú náročnú
realizáciu. National Council of State Boards of Nursing (NCSBN) definuje komplexné
ošetrovateľské hodnotenie ako rozsiahly zber dát (úvodné aj priebežné) o jednotlivcoch,
rodine, skupine a komunite, pri riešení rozvíjajúcej sa zmene zdravotného stavu. Pomocou
tejto kompletnej analýzy sa stanovujú ošetrovateľské diagnózy a intervencie (NCSBN, 2011).
Sestry v rámci domácej starostlivosti predstavujú nezastupiteľnú úlohu pre klienta a jeho
príbuzných. Existuje množstvo intervencií, ktoré sestry môžu vo svojom spektre aktivít
klientovi ponúknuť. Demotiváciou v tomto smere je nielen ekonomická podpora poisťovní,
ale aj personálne, organizačné a iné bariéry. V rámci nášho príspevku sme analyzovali
frekventované problémy klientov v domácej starostlivosti. Existuje mnoho ďalších potrieb
a problémov klientov (nutrícia, mikcia, úroveň sebestačnosti a iné), pri ktorých môžeme
uplatniť široké spektrum škál a stupníc. Ich náročnosť a časová dispozícia však musí „byť šitá
na mieru“ domácemu klientovi.
Zoznam bibliografických odkazov
BORIKOVÁ, I. – ŽIAKOVÁ, K. 2007. Problematika posudzovacích nástrojov v
ošetrovateľstve. In BUŽGOVÁ, R. – JAROŠOVÁ, D. Ošetrovatelská diagnostika a praxe
založená na dôkazech. Ostrava : Ostravská univerzita v Ostravě, 2007. ISBN 978-80-7368230-9, s. 13-18.
CLEELAND, C. S. 2009. The Brief Pain Inventory. User Guide. Houston : The University of
Texas M. D. Anderson Cancer Center, 2009. 63 s.
FOLSTEIN, M. F. – FOLSTEIN, S. E. – McHUGH, P. R. 1975. Mini-Mental State a
Practical Method for Grading the Cognitive State of Patients for the Clinician. In Journal of
Psychiatric Research. 1975, vol. 12, no. 3, p. 189-198.
GALLO, J. J. – BORNER, H. R. et al. 2005. Handbook of Geriatric Assessment. 4th ed. Jones
& Barlett Publishers : Massachusetts, 2005. 473 p. ISBN 0-7637-30.
GAVORA, P. a kol. 2010. Elektronická učebnica pedagogického výskumu [online].
Bratislava : Univerzita Komenského, 2010 [cit. 2014-02-03]. Dostupné na internete:
http://www.e-metodologia.fedu.uniba.sk/
GLOTH III, F. M. et al. 2001. The Functional Pain Scale: reliability, validity, and
responsiveness in an elderly population. In Journal of the American Medical Directors
Association. 2001. vol. 2, no. 3, p. 110-114.
GULÁŠOVÁ, I. 2007. Význam ADOS v súčasnom systéme poskytovania zdravotnej
a ošetrovateľskej starostlivosti. In Medical Practice. 2007. roč. II, č. 12, s. 39-40.
GURKOVÁ, E. 2011. Hodnocení kvality života. Pro klinickou praxi a ošetřovatelský výzkum.
Praha : Grada Publishing, 2011. 224 s. ISBN 978-80-247-3625-9.
HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. 3. vyd. Martin : Vydavateľstvo
Osveta, 2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.
KRASNER, D. 1995. The chronic wound pain experience: a conceptual model. In Ostomy
Wound Manage. 1995, vol. 41, no. 3, p. 20-25.
KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov v
domácom prostredí. In. Ošetřovatelství a porodní asistence. 2012. roč. 3, č. 3, s. 447-453.
McDOWELL, I. 2006. Measuring Health. A Guide to Rating Scales and Questionnaires. 3th
ed. New York : Oxford University Press, 2006. 748 p. ISBN 0-19-516567-5.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg
zdravotných výkonov.
National Council of State Boards of Nursing (NCSBN). 2011. Model Nursing Practice Act
and Model Nursing Administrative Rules [online]. 2011. [cit. 2013-07-09]. Dostupné na
internete: https://www.ncsbn.org/Model_Nursing_Practice_Act_March2011.pdf.
NÉMETH, F. a kol. 2009. Geriatria a geriatrické ošetrovateľstvo. Martin : Vydavateľstvo
Osveta, 2009. 193 s. ISBN 978-80-8063-314-1.
NÉMETH, F. – DERŇÁROVÁ, Ľ. – HUDÁKOVÁ, A. 2011. Komplexné geriatrické
hodnotenie a ošetrovanie seniorov. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta
zdravotníckych odborov, 2011. 216 s. ISBN 978-80-555-0381-3.
PINTO, E. – PETERS, R. 2009. Literature Review of the Clock Drawing Test as a Tool for
Cognitive Screening. In Dementia and Geriatric Cognitive Disorders. 2009, vol. 27, no. 3, p.
201-213.
REICHEL, J. 2009. Kapitoly metodologie sociálních výzkumů. Praha : Grada Publishing,
2009. 192 s. ISBN 978-80-247-3006-6.
STAŇKOVÁ, M. 2001. Hodnocení a měřící techniky v ošetřovatelské praxi. 1. vyd. Brno :
IDV PZ, 2001. 55 s. ISBN 80-7013-323-6.
TABAKOVÁ M. 2010. Rešpektovanie dôstojného prístupu k pacientovi v Agentúrach
domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Ošetřovatelství a porodní asistence. 2010, roč. 1, č.
4, s. 106-112.
The Brief Pain Inventory. 2012 [online.] 2012. [cit. 2013-06-19]. Dostupné na internete:
http://www.mdanderson.org/education-andresearch/departments-programs-andabs/departments-and-divisions/symptom-research/symptom-assessmenttools/brief-pain
ventory.html.
TOMAGOVÁ, M. 2010. Benefity meracích nástrojov v ošetrovateľskej starostlivosti o
pacienta s demenciou. In Ošetřovatelství a porodní asistence. 2010, roč. 1, č. 4, s. 132-138.
TOPINKOVÁ, E. 2003. Využiti standardizovanych škal pro hodnoceni stavu vyživy u
staršich nemocnych. In Česká geriatrická revue. 2003. č. 1, s. 10.
Vestník MZ SR, čiastka 42-48, z 15. októbra 2009, roč. 57. Odborné usmernenie MZ SR o
vedení zdravotnej dokumentácie.
Vyhláška MZ SR č. 428/2006 Z. z. o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie
a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení.
Vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
ŽIAKOVÁ, K. – BAŠKOVÁ, M. 2000. Podpora zdravia a prevencia ako jedna z možností
zlepšenia kvality života. In Moderný medicínsky manažment. 2000. roč. VII, č. 3, s. 2-7.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Anna Hudáková, PhD.
Prešovská univerzita
Fakulta zdravotníckych odborov
Partizánska 1
080 01 Prešov
[email protected]
VÝSKYT HLÁSENÝCH PRENOSNÝCH OCHORENÍ U ĽUDÍ V STARŠOM VEKU
NA SLOVENSKU V ROKU 2013
Renáta Hudáková, Martina Bocsiková
Regionálny úrad verejného zdravotníctva, Spišská Nová Ves
Súhrn
Predmetom epidemiológie je štúdium zdravia a chorôb u človeka, skupiny osôb (komunity)
populačného celku na určitom mieste a v určitom čase. Prostredníctvom epidemiologického
informačného systému je zabezpečené monitorovanie výskytu povinne hlásených prenosných
ochorení (podľa Zákona č. 355/2007 Z. z.), čo umožňuje následné sledovanie a hodnotenie
epidemiologickej situácie. Na základe vekovošpecifickej analýzy sme poukázali na vybrané
prenosné ochorenia zo skupiny alimentárnych, vzdušných a nozokomiálnych nákaz
charakteristických pre vekovú skupinu ľudí nad 65 rokov hlásené v roku 2013 na Slovensku.
V skupine črevných nákaz išlo najčastejšie o hnačky a gastroenteritídy pravdepodobne
infekčného pôvodu, salmonelózy, vírusové črevné infekcie a kampylobakteriálne enteritídy.
Medzi vzdušnými nákazami sa v danej vekovej skupine najčastejšie vyskytovali herpes zoster,
tuberkulóza respiračná a iných orgánov, pertussis a akútne respiračné choroby, vrátane
chrípky. Nozokomiálne nákazy tvoria špecifickú skupinu nákaz, v ktorej dominovali práve
pacienti prevyšujúci vek 65 rokov.
Kľúčové slová
Prenosné ochorenia, vekovošpecifická chorobnosť, alimentárne, vzdušné a nozokomiálne
nákazy
Úvod
Starnutie nie je choroba, ale fyziologický, zákonitý, nezvratný a postupný proces, teda
prirodzené obdobie života. Je to geneticky zakódovaný multifaktoriálny proces ovplyvňovaný
radom vonkajších a aj vnútorných faktorov. Staroba je spojená s príchodom mnohých
závažných i menej závažných ochorení. Ako podlieha starnutiu celý organizmus, rovnako aj
imunitný systém, oslabujú sa fyziologické funkcie, zhoršuje sa duševná i fyzická kondícia,
objavujú sa mnohé ochorenia a vo veku nad 65 rokov sa aj častejšie vyskytujú niektoré
prenosné infekčné choroby.
V súvislosti s vyšším vekom je zaznamenaný zvýšený výskyt infekcií spôsobených najmä
intracelulárnymi parazitmi (napr. herpes, reaktivácia tuberkulózy), čo je spôsobené zníženou
schopnosťou vnútrobunkového zabíjania. Zmeny sa týkajú tak neadaptabilnej, ako aj
adaptabilnej imunity. V tomto veku je znížená schopnosť odpovedať na podnet zvýšením
počtu neutrofilov v periférnej krvi a ich akumulácie v ložisku zápalu, pričom neutrofily
vykazujú zníženú fagocytárnu schopnosť. Taktiež sa v starobe signifikantne znižuje
cytotoxická aktivita Natural killers (NK) buniek. Vyšší vek charakterizuje zníženú tvorbu
konkrétnych špecifických protilátok. Samotná protilátková odpoveď na bežné vakcíny je
závislá od toho, či sa očkuje antigénmi od týmusu závislými alebo nezávislými. Po očkovaní
antigénmi závislými od týmusu (primárna odpoveď je T-lymfocytová) je odpoveď znížená.
Medzi antigény od týmusu nezávislé patria napr. pneumokokové polysacharidy, avšak
odpoveď seniorov nie je dlhodobá, preto sa odporúča pneumokokovú vakcínu opakovane
podať cca 2 – 3 roky (Butcher et al., 2003; Krejsek, Kopecký, 2004).
Výskyt prenosných ochorení sa viaže na životné podmienky, spôsob života, výživu ľudí
a životný štýl, do ktorého zaraďujeme hlavne zásady osobnej hygieny a starostlivosť
o základné zložky životného prostredia (voda, potraviny, odpady), ktoré sa bezprostredne
zúčastňujú na prenose pôvodcov infekčných chorôb.
Analýza výskytu vybraných prenosných ochorení
Črevné nákazy
Sú to prenosné ochorenia šíriace sa alimentárne (fekálno-orálnou cestou). Klinicky sú
manifestné najmä hnačkou, zvracaním, bolesťami brucha, nechutenstvom, s následnou
dehydratáciou organizmu, čo je zvlášť nebezpečné pre starých ľudí, deti a chorých
s oslabenou imunitou. Atypický priebeh nákazy zvlášť u seniorov je charakteristický náhlou
stratou tekutín, ktorá môže vyústiť až do šokového stavu alebo klinickým priebehom môže
simulovať mozgovú príhodu, či infarkt.
Vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že v období posledných 10 rokov evidujeme pokles
počtu salmonelóz a šigelóz a nárast počtu kampylobakteriálnych a vírusových enteritíd, najmä
rotavírusových (Graf č. 1, Graf č. 2).
Graf č. 1 Výskyt salmonelóz (EPIS, 2014)
Graf č. 2 Výskyt vírusových eneritíd (EPIS, 2014)
V skupine alimentárnych nákaz v roku 2013 na Slovensku vo vekovej skupine nad 65 rokov
dominovali hnačky a gastroenteritídy pravdepodobne infekčného pôvodu: 465 prípadov –
65,47/100 000 obyvateľov, ďalej nasledovali salmonelózy: 375 prípadov – čo predstavuje
chorobnosť 52,66/100 000 obyvateľov, vírusové črevné infekcie: 327 prípadov – 46,04/100
000 obyvateľov, z nich prevládali najmä gastroenteropatie zapríčinené vírusom Norwalk.
Kampylobakteriálnych enteritíd bolo hlásených 236 prípadov – 33,23/100 000 obyvateľov.
Skupinu črevných nákaz uzatvárali infekcie enteropatogénnymi E. coli: 13 prípadov –
1,83/100 000 obyvateľov a šigelózy: 7 prípadov – 1,13/100 000 obyvateľov (Graf č. 3) (EPIS,
2014).
Graf č. 3 Črevné nákazy u ľudí nad 65 rokov – 2013 SR
Vírusové hepatitídy
Vírusové hepatitídy sú skupinou ochorení vyvolaných primárne hepatotropnými vírusmi,
ktoré spôsobujú v pečeňovom parenchýme zápalové až nekrotické zmeny, čo sa v typických
prípadoch prejaví akútnym ochorením s ikterom (Bálint a kol., 2007).
Vírusová hepatitída typu A
Ochorenie vyskytujúce sa v epidémiách najčastejšie v lokalitách rómskych osád a u ľudí so
znížením hygienického štandardu bývania a osobnej hygieny. Šíri sa u detí, ktoré ešte
očkovaniu nepodliehali, prípadne neboli zaočkované podľa predpisov platných od r. 2010.
Vzhľadom na úzke kontakty s ostatným obyvateľstvom zvlášť v prostriedkoch hromadnej
dopravy, v zdravotníckych zariadeniach, v obchodných a iných zariadeniach, je možné šírenie
prenosných ochorení aj mimo rizikové skupiny obyvateľstva.
Epidemiologická situácia vo výskyte vírusovej hepatitídy typu A je charakterizovaná
striedaním vysokých chorobností v pravidelných 5 – 10 ročných intervaloch (Graf č. 4).
Graf č. 4 Vírusová hepatitída typu A (EPIS, 2014)
Vo vekovej skupine nad
65 rokov bolo v minulom roku hlásených len 8 prípadov –
chorobnosť: 1,13/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).
Vírusová hepatitída typu B
Vírus hepatitídy B spôsobuje vírusový zápal pečene (sérová hepatitída). Infekcia sa
nedostáva do tela cez zažívací trakt, ale najčastejšie podaním kontaminovaných krvných
derivátov v zdravotníckych zariadeniach, prípadne kontaminovanými nástrojmi, injekčnými
ihlami, kontaktom s krvácajúcou kožou alebo sliznicou infikovaného človeka. Riziko prenosu
transfúziou krvi je po zavedení účinných metód kontroly darcov krvi dnes už minimálne.
K infekcii môže dôjsť aj pohlavným stykom, prenosom z matky na dieťa počas pôrodu,
drobnými poraneniami u holičov, pedikérov, pri tetovaní, atď. Infekcia sa môže preniesť aj
inými telovými tekutinami infikovaného človeka. Medzi ohrozené skupiny osôb patria
užívatelia drog podávaných do žily, osoby striedajúce sexuálnych partnerov, dialyzovaní
pacienti a príjemcovia krvi, pacienti s dedičnou krvácavosťou (hemofília), pacienti po
transplantácii, deti matiek s chronickou hepatitídou B, zdravotnícky personál, mentálne
postihnuté osoby a pod. (Bálint a kol., 2007).
Incidencia výskytu vírusovej hepatitídy typu B má klesajúci charakter, keďže ochorenie spadá
do kategórie ochorení preventabilných očkovaním (Graf č. 5).
Graf č. 5: Vírusová hepatitída typu B (EPIS, 2014)
Vekovošpecifická chorobnosť v roku 2013 na Slovensku predstavovala v skupine nad 65
rokov 12 prípadov akútnej vírusovej hepatitídy typu B – chorobnosť: 1,69/100 000
obyvateľov (Graf č. 6) a 5 prípadov chronickej vírusovej hepatitídy typu B – chorobnosť:
0,70/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).
Graf č. 6 Vekovošpecifická chorobnosť akútnej vírusovej hepatitídy typu B (EPIS, 2014)
Vírusová hepatitída typu C
Hepatitída typu C môže byť akútne (trvá menej ako 6 mesiacov), väčšinou však chronické
zápalové ochorenie pečene, pri ktorom vírusová infekcia pretrváva viac ako 6 mesiacov.
Prítomnosť zápalových buniek spôsobuje poškodenie hlavných funkcií pečene a môže vyústiť
až do cirhózy alebo do rakoviny pečene. V Európe a v USA je považovaná za hlavnú príčinu
rakoviny pečene a indikáciu na jej transplantáciu.
Hepatálna vírusová infekcia typu C sa prenáša predovšetkým infikovanou krvou a telesnými
tekutinami, pohlavným stykom s infikovaným partnerom,
z
matky na dieťa počas
pôrodu (riziko prenosu je 5 – 15 %), používaním spoločných ihiel intravenóznymi užívateľmi
drog, tetovaním, piercingom, používaním spoločných zubných kefiek a žiletiek, poranením
infikovaným ostrým predmetom. Spôsob prenosu je u 30 % prípadov neznámy. K osobám
so zvýšeným rizikom nákazy patria ľudia s vrodenou krvácavosťou (hemofíliou), pacienti po
operáciách a
matky
po
ťažkých
pôrodoch s podanou
transfúziou (predovšetkým
v minulosti), darcovia a príjemcovia krvi pred rokom 1992, osoby po transplantácii
orgánov alebo tkanív, dialyzovaní pacienti, zdravotnícki pracovníci, sexuálni partneri a
rodinní príslušníci HCV pozitívnych osôb (Klener a kol., 2006).
Vekovošpecifická chorobnosť v roku 2013 na Slovensku predstavovala v skupine nad 65
rokov 22 prípadov chronickej vírusovej hepatitídy typu C – chorobnosť: 3,10/100 000
obyvateľov (Graf č. 7) (EPIS, 2014).
Graf č. 7 Vekovošpecifická chorobnosť chronickej vírusovej hepatitídy typu C (EPIS,
2014)
Skupina vzdušných nákaz
Tuberkulóza
Tuberkulóza je chronicky prebiehajúcou infekčnou chorobou, ktorá je rozšírená na celom
svete, a ktorej význam v súčasnosti opäť rastie aj v priemyselných štátoch kvôli vírusu HIV
a imigrácii. Zlá situácia týkajúca sa výživy, nízke sociálne pomery a oslabený imunitný
systém podmieňujú infekciu a ochorenie. Spúšťačmi ochorenia sú baktérie tuberkulózy
(Mykobakterium tuberkulosis), ktoré sa prenášajú kvapôčkovou infekciou. Podľa Svetovej
zdravotníckej organizácie (SZO) sa plošné očkovanie odporúča zrušiť v tom prípade, ak je
chorobnosť nižšia ako 12 prípadov na 100 000 obyvateľov v danej krajine. Na Slovensku
pozorujeme v posledných rokoch klesajúci trend výskytu tuberkulózy a kritérium SZO sme
dosiahli v posledných dvoch rokoch. Slovensko preto pristúpilo od roku 2012 k ukončeniu
povinného očkovania novorodencov proti tuberkulóze.
Podľa geografického rozloženia v Slovenskej republike najhoršou oblasťou s najvyšším
výskytom tohto ochorenia je oblasť Prešovského a Košického kraja (Graf č. 8) (Národný
register tuberkulózy, 2014)
Graf č. 8 Výskyt tuberkulózy na Slovensku v roku 2012 (Národný register tuberkulózy,
2014)
Vekovošpecifická chorobnosť na tuberkulózu (respiračná tuberkulóza – Graf č. 9, tuberkulóza
nervového systému, tuberkulóza iných orgánov a miliárna tuberkulóza) v roku 2013 na
Slovensku predstavovala v skupine nad 65 rokov: 52 prípadov – chorobnosť: 7,28/100 000
obyvateľov (EPIS, 2014).
Graf č. 9 Vekovošpecifická chorobnosť respiračná tuberkulóza (EPIS, 2014)
Tuberkulóza iných orgánov sa najčastejšie vyskytovala práve u ľudí nad 65 rokov – 12
prípadov (z toho 7 x tuberkulóza kostí a kĺbov, 2x tuberkulóza urogenitálneho traktu a po 1
prípade ako tuberkulózna periférna lymfadenopatia, tuberkulóza čriev a peritonea
a tuberkulóza kože a podkožného tkaniva) (Graf č. 10) (EPIS, 2014).
Graf č. 10 Vekovošpecifická chorobnosť tuberkulóza iných orgánov (EPIS, 2014)
Divý (čierny) kašeľ (pertussis)
Divý kašeľ je akútne respiračné ochorenie s protrahovaným priebehom. Lokálne zmeny sú
predovšetkým na slizniciach dýchacieho systému. Po katarálnom štádiu nasleduje
charakteristické paroxyzmálne štádium. Vyvolávateľom ochorenia je G- kokobacil Bordetella
pertussis. Komplikácie zahrňujú časté abscedujúce bronchopneumónie, otitídy a mastoiditídy.
Počas záchvatu môže vzniknúť pneumotorax. Závažnou komplikáciou je encefalopatia
a krvácanie do mozgu (Bálint a kol., 2007).
U ochorení na čierny kašeľ na Slovensku došlo v roku 2008 k výraznému vzostupu
chorobnosti, ktorý v ďalších rokoch pokračoval a udržal sa až do roku 2013 (Graf č. 11).
Graf č. 11 Výskyt pertussis (EPIS, 2014)
V roku 2013 bolo vo vekovej skupine nad 65 rokov hlásených 91 ochorení – chorobnosť:
12,81/100 000 obyvateľov (EPIS, 2014).
Úvahy do budúcnosti smerujú k zavedeniu preočkovania dospelých nielen proti tetanu
a diftérii, ale aj proti pertussis.
Herpes zoster
Pásový opar je akútne vírusové ochorenie, pôvodcom ktorého je vírus varicella-zoster. Vzniká
reaktiváciou latentného vírusu v spinálnych gangliách a postihuje prevažne dospelých
a starších ľudí. Zvyčajne sa pozoruje v priebehu torakálnych nevrov, krčných nervov,
v oblasti trojklanného nervu (herpes opthalmicus), sakrálnych a lumbálnych nervov (Bálint a
kol., 2007).
V roku 2013 bolo hlásených 3333 ochorení, pričom až 1097 ochorení sa vyskytovalo u ľudí
starších ako 65 rokov (Graf č. 12) (EPIS, 2014).
Graf č. 12 Vekovošpecifická chorobnosť na herpes zoster (EPIS, 2014)
Chrípka a akútne respiračné ochorenia
Pre väčšinu ľudí je vírus chrípky iba nepríjemná skúsenosť, ale v niektorých prípadoch môže
mať vážny priebeh. Najčastejšie komplikácie chrípky sú zápal priedušiek, zápal stredného
ucha, prínosových dutín a zápal pľúc. Komplikácie často vyžadujú hospitalizáciu v nemocnici
a u vysoko rizikových osôb (starých ľudí a ľudí trpiacich na chronické ochorenie) môžu
spôsobiť až ohrozenie života.
Graf č. 13 Vekovošpecifická chorobnosť na chrípku (EPIS, 2014)
Očkovanie je najúčinnejšou a najefektívnejšou formou prevencie proti chrípke. Princípom
očkovania je tvorba špecifických ochranných protilátok, ktoré zabraňujú vzniku ochorenia,
prípadne zmierňujú jeho priebeh a znižujú nepriaznivé dôsledky chrípky. Očkovacie látky
proti chrípke sa od ostatných očkovacích látok odlišujú tým, že ich zloženie sa každoročne
mení podľa aktuálnych kmeňov vírusu chrípky cirkulujúcich v predchádzajúcej sezóne, preto
je potrebné očkovanie vykonať každoročne. Očkovanie proti chrípke sa odporúča vykonať
každý rok aj v prípade, keď je zloženie chrípkových vakcín rovnaké, ako v predchádzajúcej
chrípkovej sezóne z toho dôvodu, že protektívna hladina protilátok po očkovaní proti chrípke
pretrváva po dobu 6 – 12 mesiacov.
Zloženie chrípkových vakcín pre chrípkovú sezónu 2013 – 2014 odporučili experti SZO
a Výbor pre humánne lieky. Očkovacie látky proti chrípke obsahujú antigény troch kmeňov
vírusu chrípky:
A/California/7/2009 (H1N1)pdm09-like virus;
A(H3N2) virusantigenicallylikethe A/Victoria/361/2011;
B/Massachusetts/2/2012-like virus (Očkovanie proti chrípke ..., 2014).
Osoby dispenzarizované so závažnými chronickými ochoreniami dýchacích ciest,
srdcovocievneho systému, metabolickými, renálnymi a imunitnými poruchami a dospelí vo
veku 59 rokov a starší by mali byť v prvom rade chráneným pred chrípkou očkovaním.
Simultánne s očkovaním proti chrípke sa odporúča podať očkovaciu látku proti
pneumokokovým invazívnym ochoreniam, ako prevenciu závažných pneumónií, najmä
ľudom s chronickými ochoreniami a seniorom (Očkovanie proti chrípke ..., 2014).
Graf č. 14 Vekovošpecifická chorobnosť na akútne respiračné choroby (EPIS, 2014)
Nozokomiálne nákazy
Nozokomiálna nákaza (NN) je prenosné ochorenie vonkajšieho alebo vnútorného pôvodu,
ktoré vzniklo v súvislosti s pobytom osôb v zdravotníckom zariadení. Za nemocničnú nákazu
sa považuje aj nákaza, ktorá sa s ohľadom na svoj inkubačný čas prejaví po prepustení
pacienta zo zdravotníckeho zariadenia alebo po jeho preložení do iného zdravotníckeho
zariadenia (Bálint a kol., 2007).
Na vzniku týchto infekcií sa podieľa prítomnosť určitých mikroorganizmov v nemocničnom
prostredí, oslabenie organizmu chorobou a diagnosticko-liečebné zásahy do organizmu (napr.
operácia, cievkovanie).
V roku 2013 bolo na Slovensku hlásených 7792 nozokomiálnych nákaz, z toho až 3774 (48
%) práve vo vekovej skupine nad 65 rokov, čo predstavuje najvyšší počet NN v jednotlivých
vekových skupinách.
Najčastejšími vyvolávateľmi boli:

E. coli – urologické infekcie, sepsy a infekcie chirurgickej rany,

Clostridiumdifficile – črevné infekcie,

Klebsiella – infekcie dolných dýchacích ciest, urologické infekcie a sepsy,

Pseudomonas – infekcie dolných dýchacích ciest, urologické infekcie a sepsy,

Rotavírus – črevné infekcie,

Staphyloccocus aureus – sepsy, infekcie chirurgickej rany a infekcie dolných
dýchacích ciest,

Staphylococcus epidermidis – sepsy a infekcie chirurgickej rany,

Streptococcus – urologické infekcie, infekcie chirurgickej rany a dolných dýchacích
ciest,

Streptococcus sk. D (eterokoky) – sepsy.
Vo vekovej skupine nad 65 rokov sa najčastejšie vyskytovali:

Septikémie vyvolané G- organizmami (Escherichia, Pseudomonas, Moraxella,
Campylobacter, spirochéty),

Septikémie vyvolané Staphylococcus aureus,

Septikémie vyvolané inými špecifikovanými stafylokokmi (EPIS, 2014).
Graf č. 15 Vekovošpecifická chorobnosť – Streptokoková septikémia (EPIS, 2014)
Graf č. 16 Vekovošpecifická chorobnosť – Iné septikémie (EPIS, 2014)
Záver
Výskyt prenosných ochorení v staršej populácii má svoje špecifiká, nakoľko riziko vzniku
možných komplikácii sa s vekom zvyšuje. Či už ide starého človeka s infekčným ochorením
v domácom alebo nemocničnom prostredí, liečba a následná starostlivosť je náročnejšia
a nákladnejšia ako účinná prevencia. Mnohým prenosným ochoreniam, zvlášť alimentárnym,
je možné efektívne predchádzať dodržiavaním protiepidemických opatrení – dôkladnou
hygienou rúk a prostredia, uplatňovaním zásad bariérovej ošetrovacej techniky, či dostupným
očkovaním.
Zoznam bibliografických odkazov
BÁLINT, O. a kol. 2007. Infektológia a antiinfekčná terapia. Martin : Vydavateľstvo Osveta,
2007. 587 s. ISBN 80-8063-222-7.
BUTCHER, S. et al. 2003. Effect of age on susceptibility to post-traumatic infection in the
elderly. In Biochemical Society Transactions. 2003, vol. 31, no. 2, p. 449-451.
Epidemiologický informačný systém verejného zdravotníctva (EPIS). 2014 [online]. 2014 [cit.
2014-01-29]. Dostupné na internete: http://www.epis.epis.sk/prenosné choroby/chrípky.
KLENER, P. a kol. 2006. Vnitřní lékařství. Praha : Galén, 2006. 1158 s. ISBN 80-7262-430X.
KREJSEK, J. – KOPECKÝ, O. 2004. Klinická imunológie. Hradec Králove : Nucleus HK,
2004. 941 s. ISBN 978-80-8622-550-0.
Očkovanie proti chrípke v chrípkovej sezóne 2013 – 2014. 2014 [online]. 2014 [cit. 2014-0129]. Dostupné na internete:
http://www.uvzsr.sk//index.php?option=com_content&view=article&id=2067:okovanie-protichripke-vnchripkovej-sezone-2013-2014&catid=126:chripka&Itemid=112.
Výskyt TBC na Slovensku v roku 2012 podľa krajov – Národný register tuberkulózy –
ÚTPCHaHCH Vyšné Hágy. 2014 [online]. 2014 [cit. 2014-01-29]. Dostupné na internete:
http://www.hagy.sk/storage/TBC/mapka_kraje_incidencia_2012.pdf.
Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení
niektorých zákonov.
Kontaktná adresa autorky
MUDr. Renáta Hudáková
Regionálny úrad verejného zdravotníctva
A. Mickiewicza 6
052 01 Spišská Nová Ves
[email protected]
JAKOŚĆ ŻYCIA CHORYCH Z REUMATOIDALNYM ZAPALENIEM STAWÓW
Marzena Agnieszka Humańska1, Zuzanna Rachuta1, Mirosława Felsmann1, Agnieszka
Pluta2, Marta Muszalik3
1
Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa, Zakład Teorii Pielęgniarstwa, UMK w Toruniu, CM w
Bydgoszczy
2
Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego, UMK w Toruniu,
CM w Bydgoszczy
3
Katedra i Klinika Geriatrii, UMK w Toruniu, CM w Bydgoszczy
Streszczenie
Reumatoidalne zapalenie stawów to choroba przewlekła, postępująca, prowadząca do
pojawienia się destrukcyjnych zmian zapalnych symetrycznych stawów, licznych zmian
pozastawowych oraz powikłań układowych. Zmiany w organizmie człowieka na skutek tej
choroby wpływają na jakość życia. Celem pracy była ocena jakości życia chorych z RZS.
Grupę badawczą stanowiło 50 osób chorych na RZS. Do badań użyto ankiety własnej
konstrukcji
dotyczących
danych
socjodemograficznych
oraz
standaryzowanego
kwestionariusza- Skala Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań). Do
oceny istotności współczynnika korelacji przyjęto poziom istotności p≤0,05 za statystycznie
istotny. W badaniu wzięli udział kobiety i mężczyźni. Największą liczbę osób badanych
stanowiły kobiety- 41 osób. Średnia wieku badanej populacji to 59 lat. Najliczniejszą grupę
stanowili badani w wieku 51 – 60 lat- 54 %. Średni czas trwania schorzenia wynosił 13 lat.
Ogólna jakość życia badanych wg skali WHOQOL- Bref została oceniona: jako przeciętna –
23 osoby (46 %), u 22 pacjentów (44 %) jako pozytywna, a zaledwie u 5 osób jako
negatywna. Badane osoby z RZS różnią się między sobą względem ogólnej oceny jakości
życia. Chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów różnią się między sobą w zakresie
dziedzin jakości życia kwestionariusza WHOQOL-BREF. Czynniki socjodemograficzne mają
pośredni wpływ na jakość życia respondentów z RZS.
Słowa kluczowe
Jakość życia, reumatoidalne zapalenie stawów, reumatologia
Wstęp
Nazwa reumatoidalne zapalenie stawów (RZS), po raz pierwszy użyta przez Garrod’a A.
(1859 r.), odnosi się do jednej z najbardziej rozpowszechnionych chorób reumatycznych
(Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 35; Taylor,
2008, s. 10). W roku 1983 Amerykańskie Towarzystwo Reumatologiczne zaklasyfikowało ją
do grupy układowych chorób tkanki łącznej (Rosławski, 1991, s. 25; Samborski, Ponikowska,
2005, s. 14–23). W ogólnym zarysie RZS jest przewlekłym, postępującym uogólnionym
schorzeniem zapalnym, o podłożu autoimmunologicznym, prowadzącym do pojawienia się
destrukcyjnych zmian zapalnych (zazwyczaj) symetrycznych stawów, licznych zmian
pozastawowych oraz powikłań układowych. Konsekwencją stopniowo postępującego
upośledzenia funkcji zajętych stawów jest rozwój niepełnosprawności, kalectwa, a nawet
wystąpienie groźby przedwczesnego zgonu, co niewątpliwie pociąga za sobą również
następstwa psychologiczne (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; ChwalińskaSadowska, 2006, s. 602–673; Marszałek et al., 2010, p. 229–233; Mucha, Imiela, 2004, s.
523–530; Paprocka-Borowicz, Zawadzki, 2007, s. 77–90).
Według licznych badań epidemiologicznych, choroba ta 3 razy częściej dotyczy płci żeńskiej
niż męskiej i obejmuje od 0,3 – 1,5 % osób populacji ogólnej (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–
79; MacGregor, Spector, 2004, s. 156–165). Wyniki analiz statystycznych, wskazują na
szczyt zachorowań między 4, a 5 dekadą życia człowieka (Herold i wsp., 2004, s. 833–875;
Mucha, Imiela, 2004, s. 523–530).
W Polsce ilość chorych na reumatoidalne zapalenie stawów, szacuje się na ok. 1 % populacji,
czyli aż 400 tysięcy osób (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756). Przyczyna
reumatoidalnego zapalenia stawów, nie została dotychczas poznana, lecz wielce
prawdopodobna jest jej wieloczynnikowość (Taylor, 2008, s. 10).
W rozważaniach nad istotą etiopatogenezy RZS, coraz większą uwagę skupia się na hipotezie,
upatrującej przyczynę rozwoju choroby w czynniku infekcyjnym. W kręgu zainteresowań
badaczy znalazły się infekcje wirusowe (wirus różyczki, parwowirus B-19, wirus EpsteinaBarr) i bakteryjne (Proteus spp., Mycoplasma spp., Mycobacteria spp.), które mogą wpływać
na błędne działanie układu odpornościowego człowieka (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–79).
Poza niekorzystnym działaniem drobnoustrojów, jednym z czynników etiologicznych może
być także, zmieniony materiał wewnętrzny, wywołujący autoimmunizację, skierowaną
przeciw różnym częściom komórek i tkanek własnych organizmu (Brückle, 2001, s. 90–98;
Bryl, Witkowski, 2008, s. 196–207).
Przypuszcza się również, że istotną rolę w etiologii schorzenia pełnią czynniki środowiskowe
ale również pewne elementy stylu życia, jak np. palenie papierosów. Wyniki badań dobitnie
wskazują, iż u osób z konkretnym genotypem, palenie tytoniu może wpłynąć na
zapoczątkowanie procesu chorobowego (Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 30–43). Uważa się
również, że istotnym czynnikiem inicjującym, ale także zaostrzającym RZS może być reakcja
na wystąpienie stresu psychologicznego (Jędryka-Góral, 2010, s. 83–85).
Ponadto bardzo ważnym elementem związanym z predyspozycją do reumatoidalnego
zapalenia stawów, są hormony płciowe, a także prolaktyna. Wskazuje na to zdecydowanie
częstsze występowanie schorzenia wśród kobiet. Wśród czynników ryzyka wyróżnia się:
bezdzietność, silny wysiłek związany z porodem oraz laktację (MacGregor, Spector, 2004, s.
156–165; Taylor, 2008, s. 10).
Reumatoidalne zapalenie stawów, jako schorzenie o naturze przewlekłej, może trwać nawet
dziesiątki lat. Jednocześnie cechując się stale postępującym procesem zmian chorobowych, z
okresami remisji i zaostrzeń (Radzik, 2009, s. 289–308). Tylko w 10 – 15 % przypadków
RZS, początek choroby rozwija się w sposób ostry, z nagłą manifestacją objawów, w
przeciągu zaledwie kilku dni. Podczas gdy, u aż 55 – 65 %, jest on zdradliwy i podstępny,
rozwija się skrycie, powolnie na przestrzeni kilku tygodni, w skutek czego często bywa
niezauważony (Filipowicz-Sadowska i wsp., 2010, s. 1694–1756; Samborski, 2008, 223–
228). Typowa postać RZS, toczy się wielostawowo, początkowo obejmując jedynie kilka –
najczęściej stawów dłoni i nadgarstków, by z czasem wraz ze swym rozwojem zająć wiele
stawów, również dużych. Przebieg RZS przeważnie zachowuje swój symetryczny charakter.
W postaci nietypowej zaś, może wystąpić zapalenie pojedynczego stawu, bądź też
krótkotrwałe napadowe zapalenie stawów, nierzadko wędrujące (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–
79).
Do najbardziej charakterystycznych objawów podmiotowych reumatoidalnego zapalenia
stawów, zalicza się (Bolanowski, Wrzosek, 2007, s. 30–43; Paprocka-Borowicz, Zawadzki,
2007, s. 77–90):
 ból uciskowy i opuchliznę, zajętych procesem zapalnym zazwyczaj drobnych stawów
rąk i stóp, sporadycznie dotyczące większych stawów, takich jak np. staw biodrowy,

poranna sztywność stawowa, powodowana nagromadzeniem płynu obrzękowego w
czasie trwania odpoczynku nocnego, biernym przekrwieniem błony maziowej, a także
chorobowym zgrubieniem torebki stawowej, trwająca powyżej 1h (nawet do kilku
godzin).
Niespecyficzne objawy ogólne, będące wynikiem toczącej się reakcji zapalnej, często
zgłaszane przez pacjentów zwłaszcza w początkowym - aktywnym okresie rozwoju, to przede
wszystkim (Samborski, 2008, 223–228; Radzik, 2009, s. 289–308):
 stany podgorączkowe,
 wzmożona potliwość,
 bóle mięśniowe,
 uczucie zmęczenia, rozbicia, ogólne złe samopoczucie,
 brak apetytu,
 spadek masy ciała.
RZS to choroba przewlekła, ograniczająca pacjenta nie tylko w sposób fizyczny, ale także
psychiczny i społeczny, dlatego też leczenie powinno być kompleksowe, wielodysyplinarne,
już od momentu rozpoznania choroby. Terapia ta swym zakresem powinna obejmować:
profesjonalną i sumienną edukację zarówno pacjenta jak i jego rodziny, farmakoterapię
dostosowaną do stopnia agresywności choroby, szeroko pojętą rehabilitację oraz leczenie
ortopedyczne (Szczechiński, 2005, s. 569–572). Kuracja chorych z rozpoznaniem
reumatoidalnego zapalenia stawów, powinna leżeć w gestii profesjonalnych zespołów
interdyscyplinarnych, w których skład wchodzą m.in. lekarze różnych specjalności (np.
reumatolodzy, podiatrzy, ortopedzi), pielęgniarki, fizjoterapeuci, terapeuci zajęciowi,
psycholodzy itd. Wśród podstawowych celów prowadzonego przez nich leczenia wymienia
się: dążenie do opanowania uciążliwych dolegliwości/objawów, opóźnienie destrukcji
stawów,
jak
najdłuższe
zachowanie,
a
nawet
zwiększenie
poziomu
wydolności
psychofizycznej, uzyskanie remisji choroby. Jednak wynik tego postępowania w dużym
stopniu zależny jest od jak najwcześniejszego rozpoznania, systematycznej kontroli i
wstępnego rokowania przebiegu choroby, gdyż jak dotąd nie odkryto jeszcze leku
hamującego postęp choroby w każdym jej przypadku (Akil, Veerapen, 2004, s. 72–79;
Taylor, 2008, s. 10). Wielodyscyplinarna opieka chorych z RZS niewątpliwie wpływa na
jakość życia tych osób.
Cel pracy
W pracy podjęto próbę zbadania oceny jakości życia chorych z RZS.
Opis grupy badawczej, metodyka
Grupę badawczą stanowiło 50 osób chorych na RZS. Badania przeprowadzono na terenie
województwa kujawsko- pomorskiego w dwóch ośrodkach. Na przeprowadzenie badań
uzyskano zgodę Komisji Bioetycznej. Do badań użyto ankiety własnej konstrukcji
dotyczących danych socjodemograficznych, takich jak: wiek, płeć, stan cywilny, datę
rozpoznania
choroby,
itd.
Drugim
narzędziem
badawczym
był
standaryzowany
kwestionariusz- Skala Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań). Skala
Jakości Życia WHOQOL-BREF (wersja skrócona 26 pytań) – wykorzystana do oceny jakości
życia osób zarówno chorych jak i zdrowych. Kwestionariusz w wersji skróconej pozwala na
ocenę jakości życia chorego w zakresie czterech dziedzin: funkcjonowania psychicznego,
społecznego, fizycznego oraz funkcjonowania w środowisku. W skład wymienionych
dziedzin wchodzą następujące pozycje (Jaracz et al., 2006, p. 251–260).
dziedzinie fizyczna: ocenie podlega zależność od leków i leczenia, czynności życia
codziennego, energia i zmęczenie, wypoczynek i sen, mobilność, ból i dyskomfort, zdolność
do pracy, dziedzina psychologiczna: uwzględnia wygląd zewnętrzny, pozytywne uczucia,
negatywne uczucia, samoocena, pamięć, myślenie, koncentracja, uczenie się, relacje
społeczne: zalicza się związki osobiste, aktywność seksualna, wsparcie społeczne,
środowisko: zasoby finansowe, bezpieczeństwo fizyczne i psychiczne, możliwości
zdobywania nowych informacji i umiejętności, zdrowie i opieka zdrowotna; dostępność i
jakość, środowisko domowe, możliwości i uczestnictwo w rekreacji i wypoczynku, transport,
środowisko fizyczne- hałas, zanieczyszczenia, klimat, itp.
Uzyskane wyniki pochodzące z analizy zebranego materiału, scharakteryzowano, stosując
takie miary statystyczne jak (Tatarzycki, 2007, s. 293–378):

średnia arytmetyczna – najpopularniejsza miara położenia, informuje o przeciętnym
poziomie badanej cechy,

dominanta – często liczona miara położenia, wskazuje wartość najczęściej
występującą w badanej zbiorowości,

odchylenie standardowe – klasyczna miara zmienności, bada jak szeroko wartości
badanej cechy rozkładają się wokół średniej. Im mniejsza jest jego wartość tym
grupa jest bardziej jednorodna i badane wartości skupiają się bliżej wyliczonej
średniej,

poziom istotności – określa maksymalne prawdopodobieństwo pojawienia się błędu I
rodzaju. Wartość przyjętego przez badacza poziomu istotności (najczęściej α = 0,05),
porównuje się z wyliczoną p-wartością, jeśli wartość ta jest większa od przyjętego
poziomu, brak jest podstaw do odrzucenia hipotezy zerowej. Zatem z praktycznego
punktu widzenia, tylko wartości p≤0,05, stanowią dane istotne statystyczne.
Wyniki i analiza danych
Największą liczbę osób badanych stanowiły kobiety – 41 osób, a mężczyźni stanowili tylko
18 % badanej populacji. Średnia wieku badanej populacji to 59 lat. Najliczniejszą grupę
stanowili badani w wieku 51 – 60 lat- 54 % respondentów, a najmniejszy odsetek powyżej 80
roku życia- tylko 2 osoby. 43 osoby mieszkały wspólnie z rodziną, co stanowi 86 % ogółu, a
tylko 7 osób mieszkało samotnie (41 %). Wśród badanych dominowało wykształcenie
zawodowe i średnie, obie grupy liczyły po 16 osób (32 %), kolejną co do wielkości była 13osobowa grupa z wykształceniem podstawowym (26 %), 4 osoby zdobyły wykształcenie
wyższe (8 %), a tylko 1 osoba miała niepełne podstawowe (2 %). Średni czas trwania
schorzenia wynosiła 13 lat. Największą, 22-osobową grupę (44 %) stanowiły osoby, których
choroba trwała od 0 do 10 lat od ustalenia rozpoznania. Drugą co do wielkości grupą było 16
osób (32 %), u których okres trwania RZS wynosił między 11 a 20 lat. Dwie najmniej
liczebne grupy stanowili pacjenci z przedziałów 21 – 30 lat i powyżej 30 lat, gdzie
znajdowała się taka sama ilość badanych, po 6 osób (12 %).
Tab. 1. Ocena jakości życia badanych na podstawie kwestionariusza WHOQOL- Bref
Ocena skali
bardzo niezadowolony/
niezadowolony (negatywna)
Ilość osób
5
Wartość w %
10 %
23
46 %
22
44 %
50
100 %
ani zadowolony, ani
niezadowolony (przeciętna)
zadowolony/bardzo zadowolony
(pozytywna)
suma
Tabela I obrazuje ogólną ocenę jakości życia pacjentów. Większość pacjentów oceniła ją jako
przeciętną – 23 osoby (46 %), 22 pacjentów (44 %) jako pozytywną, a zaledwie 5 osób jako
negatywną.
Rycina 1 Średnie jakość życia respondentów w dziedzinach skali WHOQOL- Bref
Rycina 1 obrazuje średnie wartości dziedzin jakości życia pacjentów. Analizując ją można
zauważyć, że największy udział w kształtowaniu obrazu tej jakości miała dziedzina
społeczna, której średnia wyniosła 14,74 pkt., najmniejszy zaś dziedzina fizyczna, której
zdecydowanie niższa wartość wpływa na zaniżenie jej ogólnego obrazu.
Tab. 2. Wykształcenie badanych, a średnia wartość poszczególnych dziedzin jakości życia skali
WHOQOL- Bref
dziedzina
fizyczna
dziedzina
psychiczna
dziedzina
społeczna
dziedzina
środowiskowa
N ważnych
niepełne
podstawowe
6
8
13
10
1 (2 %)
podstawowe
12,54
13
14,08
13,62
13 (26 %)
zawodowe
13,06
14,44
15,5
13,31
16 (32 %)
średnie
12,94
14,06
15,13
13,75
16 (32 %)
wyższe
13,5
12,75
13,25
14
4 (8 %)
poziom
istotności (p)
0,004
0,006
0,887
0,063
Tabela II obrazuje rozkład dziedzin jakości życia respondentów w zależności od poziomu
wykształcenia. Osoby z wykształceniem zawodowym prezentowały najwyższy poziom
dziedziny społecznej i psychicznej, a osoby z wykształceniem wyższym w dziedzinie
fizycznej i środowiskowej.
W badaniach własnych wykazano różnice w ocenie jakości życia. Większość osób – 46 %
jakość swojego życia ocenia jako przeciętną, 44 % jako pozytywną, a tylko 10 % ocenia ją
negatywnie. Badania własne korelują z badaniami Sierakowskiej M. i współ., prowadzonych
wśród 64-osobowej grupy pacjentów, 39,1 % ogółu było zadowolone z tej jakości, 34,3 %
oceniło swoje zadowolenie jako średnie, a 26,6 % było niezadowolone (Sierakowska i wsp.,
2006, s. 298–303).
Ponadto analiza materiału własnego ukazała, iż większość badanych (46 %) zadowolenie z
własnego zdrowia ocenia negatywnie, trochę mniej – 34 % przeciętnie, a 20 % badanych
oceniło je pozytywnie. Potwierdzają to badania również Sierakowskiej i współ., gdzie
najwięcej osób (64,1 %) było niezadowolonych ze stanu zdrowia, 26,6 % chorych
wykazywało średnie zadowolenie, a tylko 9,3 % pacjentów twierdziło że jest zadowolonych
(Sierakowska i wsp., 2006, s. 298–303).
W obserwacji własnej ogólnego rozkładu dziedzin jakości życia, odnotowano najwyższy
poziom w domenie społecznej (średnia wartość – 14,74 pkt.), na co wpływało głównie
zadowolenie z posiadanych związków osobistych i otrzymywanego wsparcia, mniej znaczące
było tu średnie zadowolenie czerpane z życia seksualnego większości respondentów.
Najniższy wynik zaobserwowano w dziedzinie fizycznej (średnia wartość – 12,78 pkt.), co
było odzwierciedleniem wyników plasujących się na poziomie średnim, zwłaszcza w takich
podskalach jak: czynności życia codziennego, bycie zależnym do leczenia, mobilność, które
wpływały na zaniżenie ogólnej wartości dziedziny. Sierakowska i współ., odnotowała
podobne wyniki, najwyżej prezentowała się dziedzina społeczna o wartości 14,7 pkt., a
najniżej fizyczna (11,6 pkt.) oraz środowiskowa (11,3 pkt.), co koreluje z badaniami
własnymi. Obniżenie jakości życia może wynikać w dużej mierze ze stanu fizycznego
badanych osób (dziedzina fizyczna skali WHOQOL- Bref), gdzie stopniowy postęp choroby,
wpływa na ograniczenia w zakresie możliwości wykonywania czynności dnia codziennego,
zdolności do pracy zawodowej, poruszania się, na jakość snu i wypoczynku, na odczuwanie
dolegliwości bólowych, zmęczenie i bycie zależnym od jakiegokolwiek leczenia.
W badaniach własnych dokonano korelacji takich czynników socjodemograficznych jak: płeć,
wiek, stan cywilny, miejsce zamieszkania, wykształcenie, wykonywanie zawodu, źródło
utrzymania, sytuacja mieszkaniowo-rodzinna, oraz klinicznych takich jak: czas trwania RZS,
występowanie chorób współistniejących, ich ilość, z uzyskanymi wynikami kwestionariusza
WHOQOL-BREF. Z czego tylko wykształcenie, wykonywanie zawodu, źródło utrzymania,
występowanie chorób dodatkowych i ich ilość wykazały pewne zależności statystyczne i co
za tym idzie wpływ na kształtowanie jakości życia.
W badaniach Jankowskiej et al. (2010) przeprowadzonych wśród 60-osobowej grupie
pacjentów, pewne zależności statystyczne odnotowano w korelacjach kwestionariusza
WHOQOL-BREF z wiekiem, wykształceniem, czasem trwania RZS oraz warunkami
mieszkaniowymi (Jankowska et al., 2010, p. 1027–1034). Badania te tylko po części korelują
z badaniami własnymi.
W badaniach własnych wykazano istotność statystyczną między poziomem prezentowanego
wykształcenia a dziedziną fizyczną i psychiczną. Z przeprowadzonej analizy wynika, że
osoby z wykształceniem wyższym, najwyżej z pośród ogółu ankietowanych, oceniły
dziedzinę fizyczną (13,5 pkt.) i środowiskową (14 pkt.). Najmniejszy wynik we wszystkich
wymienionych
dziedzinach
otrzymali
ankietowani
z
wykształceniem
niepełnym
podstawowym. Osoby z wyższym wykształceniem mogą prezentować wyższe poziomy w
wymienionych obszarach, ponieważ posiadają większą wiedzę, chęci, umiejętności i zasoby
materialne przydatne sprawowaniu skutecznej samoopieki.
W badaniach Jankowskiej i współ. zależności statystyczne zaobserwowano we wszystkich
czterech dziedzina jakości życia, a wyniki ukazały, że lepszy poziom prezentowanego
wykształcenia pozytywnie wpływa na jakość życia, autorzy sugerują że taki stan rzeczy może
wynikać z właściwych nawyków zdrowotnych i świadomego udziału w leczeniu (Jankowska
et al., 2010, p. 1027-1034).
W badaniach własnych stwierdzona istotność statystyczną w korelacjach dotyczących
wykonywania zawodów i źródła utrzymania z dziedzinami jakości życia, w domenie
społecznej. Jednak oba zestawienia badanych cech ze wspomnianymi dziedzinami z powodu
zbyt małej liczby respondentów w niektórych przewidzianych kategoriach sprowadzają się do
oceny aktywności zawodowej, bądź jej braku na jakość życia tych osób. Zarówno osoby
pracujące (a tym samym utrzymujące się z pracy zawodowej) (14,83 pkt.), jak i nie pracujące
(korzystające z innych form utrzymania – w tym emerytura renta, zasiłek, itp.) (14,76 pkt.),
najwyżej oceniały dziedzinę społeczną. Wynikać to może z faktu, iż zarówno praca
zawodowa jak i jej brak, np. czas spędzony na emeryturze, może wpływać pozytywnie na
rozwijanie kontaktów społecznych. Osoby niepracujące najgorzej oceniły dziedzinę fizyczną
(12,66 pkt.), a osoby pracujące psychiczną (21,92 pkt.). Według Sierakowskiej i wsp. (2006)
praca zawodowa wpływa na motywację do zachowania jak najlepszej sprawności i
podejmowania systematycznej terapii. Zatem logiczne będzie, że pacjenci czynni zawodowo
będą prezentowali wyższe wyniki w dziedzinie fizycznej niż pacjenci niepracujący
(potwierdziły to wyniki badań własnych).
W materiale badań własnych wykazano istotność statystyczną pomiędzy występowaniem
chorób dodatkowych a zadowoleniem ze stanu zdrowia oraz w korelacjach liczby tych
chorób z jakością życia: w zakresie stanu zdrowia, dziedziny fizycznej i psychicznej. Z
analizy badań własnych wynika, że 36 % z przebadanych pacjentów nie posiadało chorób
dodatkowych, podczas gdy aż 64 % potwierdziło ich występowanie, z czego respondenci
najczęściej wskazywali inne schorzenia układu ruchu (16 osób) i układu krążenia (11 osób).
W badaniach Jankowskiej i współ., przeprowadzonych w 60-osobowej grupie pacjentów u
48,3 % było obciążonych nadciśnieniem tętniczym, 28,3 % chorobą niedokrwienną serca, a
63,6 % skarżyło się na inne choroby współistniejące (Jankowska et al., 2010, p. 1027–1034).
Zatem można przyjąć że choroby układu krążenia to jedne z częściej występujących schorzeń
u pacjentów z reumatoidalnym zapaleniem stawów.
W badaniach własnych wykazano, że w zestawieniu oceny jakości życia i stanu zdrowia
osoby bez obciążenia chorobami dodatkowymi, obie badane zmienne oceniają wyżej w
porównaniu z osobami nimi dotkniętymi. W ogólnym zestawieniu dziedzin jakości życia,
najwyższe poziomy w dziedzinie fizycznej (14,22 pkt.), psychicznej (14,72 pkt.) i
środowiskowej (14,28) uzyskały osoby nie podające chorób współistniejących, w dziedzinie
społecznej (15,71 pkt.) zaś osoby podające 2 choroby współtowarzyszące. Najniższe wyniki
we wszystkich wyżej wspomnianych dziedzinach uzyskały osoby podające najwięcej, bo 5
chorób.
Osoby, które nie muszą zmagać się z dodatkowymi schorzeniami współistniejącymi, będą
osiągały wyższe wyniki w dziedzinach: fizycznej, psychicznej i środowiskowej, co może
wynikać np. z mniejszych nakładów finansowych przeznaczonych na leczenie, zwiększonego
poczucia
bezpieczeństwa,
uczestnictwa
w
różnych
możliwościach
wypoczynku,
niedostępnych dla osób bardziej chorych, itp. osoby podające najwięcej chorób najbardziej
odczuwają fizyczne i psychiczne skutki zdrowotne, co jednocześnie wpływa na obniżenie
jakości życia we wszystkich dziedzinach kwestionariusza skali WHOQOL- Bref.
Wnioski
1. Badane osoby z RZS różnią się między sobą względem ogólnej oceny jakości
życia.
2. Chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów różnią się między sobą w zakresie
dziedzin jakości życia kwestionariusza WHOQOL-BREF.
3. Czynniki socjodemograficzne, takie jak: poziom wykształcenia, wykonywanie
zawodu, źródło utrzymania, a także kliniczne, takie jak: występowanie chorób
współistniejących oraz ich ilość, mają pośredni wpływ na jakość życia
respondentów z RZS.
Spis literatury
AKIL, M. – VEERAPEN, K. 2004. Reumatoidalne zapalenie stawów: cechy kliniczne i
diagnostyka. In SNAITH, M. L. Abc reumatologii. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie
PZWL, 2004. ISBN 9788320033977, s. 72-79.
BOLANOWSKI, J. – WRZOSEK, Z. 2007. Choroby reumatyczne. Wrocław : Wydawnictwo
AWF we Wrocławiu, 2007. ISBN 9788389156617, s. 7-119.
BRÜCKLE, W. 2001. Reumatoidalne zapalenie stawów – rozpoznanie, przebieg, leczenie.
Warszawa : Wydawnictwo Interspar, 2001. ISBN 8387777838, s. 5-104.
BRYL, E. – WITKOWSKI, J. M. 2008. Układ odpornościowy a reumatoidalne zapalenie
stawów. In Forum Medycyny Rodzinnej. 2008, t. 2, nr. 3, s. 196-207.
FILIPOWICZ-SADOWSKA, A. i wsp. 2010. Choroby układowe tkanki łącznej.
In
SZCZEKLIK, A. Choroby wewnętrzne – stan wiedzy na rok 2010. Kraków: Medycyna
Praktyczna, 2010. ISBN 9788374302562, s. 1694-1756.
HEROLD, G. i wsp. 2004. Medycyna wewnętrzna. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie
PZWL, 2004. ISBN 9788320035797, s. 5-1254.
CHWALIŃSKA-SADOWSKA, H. 2006. Choroby układu ruchu. In KOKOT, F. Choroby
wewnętrzne. Warszawa: Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2006. ISBN 9788320033683, s.
602-673.
JANKOWSKA, B. et al. 2010. Czynniki kliniczne i socjodemograficzne
determinujące
jakość życia w reumatoidalnym zapaleniu stawów (RZS). In Family Medicine & Primary
Care Review. 2010, vol. 12, no. 4, p. 1027-1034.
JARACZ, K. et al. 2006. Quality of life in Polish: psychometric properties of the Polish
WHOQoL-Bref. In Scandinavian Journal of Caring Sciences. 2006, vol. 20, no. 3, p. 251260.
JĘDRYKA-GÓRAL, A. 2010. Stres psychologiczny i jego predykatory u chorych na
reumatoidalne zapalenie stawów. In Annales AcademiaeMedicae Stetinensis. 2010, t. 56, nr.
1, s. 83-85.
MacGREGOR, A. J. – SPECTOR, T. D. 2004. Epidemiologia chorób reumatycznych. In
SNAITH, M. L. Abc reumatologii. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2004.
ISBN 978832003397, s. 156-165.
MARSZAŁEK, A. et al. 2010. Patent with rheumatoid arthritis and acute renal falicure: a case
raport and review of literature. In Polish Journal of Pathology. 2010, vol. 61, no. 4, p. 229233.
MUCHA, K. – IMIELA, J. 2004. Zapalne choroby stawów. In PĄCZEK, L. – MUCHA, K. –
FRONCEWICZ, B. Choroby wewnętrzne. Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL,
2004. ISBN 9788320040661, s. 523-530.
PAPROCKA-BOROWICZ, M. – ZAWADZKI, M. 2007. Fizjoterapia w chorobach układu
ruchu. Wrocław : Górnicki Wydawnictwo Medyczne, 2007. ISBN 9788389009555, s. 7-123.
RADZIK, T. 2009. Opieka pielęgniarska nad osobami z chorobami tkanki łącznej. In
TALARSKA, D. – ZOZULIŃSKA-ZIÓŁKIEWICZ, D. Pielęgniarstwo internistyczne.
Warszawa : Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2009. ISBN 9788320036541, s. 289-308.
ROSŁAWSKI, A. 1991. Choroby reumatyczne w codziennej praktyce lekarskiej. Wrocław :
Wydawnictwo Rubikon, 1991. ISBN 8390020706, s. 5-95.
SAMBORSKI, W. – PONIKOWSKA, I. 2005. Choroby reumatyczne – standardy lecznicze w
medycynie uzdrowiskowej. In Balneologia Polska. 2005, t. 47, nr. 1-2, s. 14-23.
SAMBORSKI, W. 2008. Reumatoidalne zapalenie stawów. In WIECZORKOWSKATOBIS, K. – TALARSKA, D. Geriatria i pielęgniarstwo geriatryczne. Warszawa :
Wydawnictwo Lekarskie PZWL, 2008. ISBN 8320035007, s. 223-228.
SIERAKOWSKA, M. i wsp. 2006. Ocena jakości życia pacjentów z reumatoidalnym
zapaleniem stawów. In Reumatologia. 2006, t. 44, nr. 6, s. 298-303.
SZCZECHLIŃSKI, J. 2005. Reumatoidalne zapalenie stawów. In DANILUK, J. –
JURKOWSKA, G. Zarys chorób wewnętrznych dla studentów pielęgniarstwa. Lublin :
Wydawnictwo Czelej, 2005. ISBN 8389309602, s. 569-572.
TATARZYCKI, P. 2007. Statystka po ludzku. Złote Myśli. Gliwice : Złote Myśli & Paweł
Tatarzycki, 2007. ISBN 978375213034, s. 5-394.
TAYLOR, P. C. 2008. Reumatoidalne zapalenie stawów w praktyce lekarskiej. In Medycyna
Po Dylpomie. 2008, t. 4, nr. 7, s. 10-85.
Adres kontaktowy do autora
DR N MED. Marzena Humańska
Katedra Pielęgniarstwa i Położnictwa
Zakład Teorii Pielęgniarstwa
Collegium Medicum
ul. Techników 3
85-801 Bydgoszcz
[email protected]
POSTAVENIE ADOS NA SLOVENSKU
Monika Jankechová, Gabriela Nagyová, Lívia Kollárová
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava
Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky
Súhrn
Cieľom predkladaného príspevku je prezentovať výsledky prieskumu, ktorý skúmal
a analyzoval postavenie agentúr ošetrovateľskej starostlivosti (ďalej ADOS) v súčasnosti na
Slovensku, bol zameraný na informovanosť, úroveň vedomostí zdravotníckej verejnosti o
ADOS a identifikoval mieru využitia a spokojnosti so službami ADOS. V prieskume sme
použili dotazníkovú metódu vlastnej konštrukcie a výsledky sme prehľadne spracovali do
tabuliek a grafov, na štatistické spracovanie hypotézy sme použili Chí kvadrát test
nezávislosti. Prieskum sme realizovali v Nitrianskom kraji a cieľovú skupinu tvorili lekári a
sestry zo všeobecných a špecializovaných neštátnych ambulancií, lekári a sestry z ambulancií
NsP Levice. Prieskum preukázal, že sestry majú významnejšie vedomosti o činnosti ADOS
ako lekári. Zistili sme, že nie sú využívané všetky legislatívou vymedzené výkony v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti a zdravotnícki pracovníci ich ani nepoznajú. Tiež sme v
prieskume zistili, že lekári a sestry sú spokojní so spoluprácou s ADOS a dopyt po službách
ADOS bude v budúcnosti narastať. Rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti z
dlhodobého hľadiska je významný vzhľadom na súčasný demografický stav v spoločnosti,
vývoj v zdravotníctve na Slovensku, ako aj prínos ošetrovania v domácom prostredí na
uzdravení pacienta.
Kľúčové slová: Domáca ošetrovateľská starostlivosť. Činnosti. Služby. Agentúra.
Úvod
Domácu ošetrovateľskú starostlivosť poskytujeme, ak zdravotný stav osoby vyžaduje
poskytovanie nepretržitej zdravotnej starostlivosti. Poskytuje ju sestra alebo pôrodná
asistentka s príslušnou odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu
prostredníctvom ADOS. Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o
zmene a doplnení niektorých zákonov radí ADOS medzi zariadenia ambulantnej zdravotnej
starostlivosti. ADOS tvoria samostatnú funkčnú jednotku primárnej zdravotnej starostlivosti.
V súčasnosti sa agentúry boria ešte s mnohými problémami, ktoré neumožňujú starostlivosť o
pacientov v maximálne zákonom stanovenom rozsahu, keď hlavnou príčinou spomínaných
problémov je vzťah medzi poisťovňami, ADOS a v neposlednej miere aj indikáciou lekárov.
Myslíme si, že je potrebné poukázať na uvedené problémy a upriamiť pozornosť na dôležitosť
domácej ošetrovateľskej starostlivosti v zdravotníckom systéme, ako aj z dlhodobého
hľadiska, vzhľadom na úzky vzťah medzi ekonomickou, kultúrnou úrovňou a spoločenskými
požiadavkami.
Ciele práce
 Skúmať úroveň vedomostí zdravotníckych pracovníkov o činnosti ADOS.
 Analyzovať odborné výkony, ktoré sa realizujú najfrekventovanejšie prostredníctvom
ADOS v komunitnej ošetrovateľskej praxi.
 Zistiť spokojnosť zdravotníckych pracovníkov so súčasným stavom poskytovania
domácej ošetrovateľskej starostlivosti prostredníctvom ADOS.
 Zistiť úroveň dopytu po službách ADOS za obdobie posledných 3 rokov.
Súbor, metodika
V prieskume sme použili dotazníkovú metódu vlastnej konštrukcie. Dotazník s názvom
„Postavenie ADOS v súčasnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti“ bol určený
zdravotníckym pracovníkom v ambulantnej zdravotnej starostlivosti, bol dobrovoľný,
anonymný a slúžil na vyjadrenie vedomostí, postojov a názorov k danej problematike. Po
zostavení dotazníka sme validitu formulovaných dotazníkových položiek overovali pilotnou
štúdiou u 8 respondentov, dotazník bol pozmenený v dvoch položkách. Zrealizovali sme aj
predvýskum. Dotazník obsahoval 18 položiek, z ktorých bolo 12 zatvorených, 5
polootvorených a 1 otvorená. V jednej položke bola možnosť výberu viacerých odpovedí.
Demografické údaje o respondentoch - pracovné zaradenie, dĺžka praxe v povolaní lekár a
sestra, typ ambulancie a miesto, kde sa ambulancia nachádza, sme zisťovali v závere
dotazníka. Dotazníkový prieskum sme realizovali zámerným výberom v Nitrianskom kraji
(bližšie v okolí Želiezoviec smerom na Levice a Štúrovo), v neštátnych ambulanciách a v
ambulanciách Nemocnice s poliklinikou v Leviciach v mesiacoch december 2012 – február
2013 po získaní povolení na realizáciu prieskumu. Dotazníky sme distribuovali osobne, boli
adresované 104 respondentom a ich návratnosť bola 97,00 % (t. j. 101).
Pre zaistenie anonymity boli dotazníky distribuované v obálkach, po vyplnení ich lekári a
sestry vrátili späť do obálky a zalepili ju. Ku zaraďovacím kritériám zámerného výberu
respondentov patria: povolanie sestry realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre
dospelých alebo špecialistu, ako aj v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast;
povolanie lekára realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre dospelých alebo
špecialistu; povolanie lekára realizujúce v ambulancii všeobecného lekára pre deti a dorast;
súhlas s realizáciou prieskumu. Získané údaje sme spracovali kvantitatívne (relatívna a
absolútna početnosť), pomocou vzťahovej a kauzálnej analýzy sme tiež kvalitatívne
interpretovali výsledky prieskumu, hypotézu 1 sme overovali štatisticky.
Výsledky a interpretácia
Do prieskumu sa zapojilo 101 respondentov, z čoho bolo 49 lekárov a 52 sestier. Z celkového
počtu sestier bolo 23 so stredoškolským vzdelaním, 5 získalo vyššie odborné vzdelanie, 13
sestier špecializačné štúdium, 10 sestier uviedlo vysokoškolské vzdelanie 1. stupňa (Bc.) a 1
sestra vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa (Mgr.). Zo 101 respondentov pracovalo 47
respondentov vo všeobecnej ambulancii, z čoho bolo 22 lekárov. V špecializovanej
ambulancii pracovalo 54 opýtaných a z toho 27 lekárov. Z celkového počtu lekárov
pracujúcich v špecializovaných ambulanciách, 8 lekárov pracovalo súčasne aj na ambulancii a
oddelení NsP Levice. Zaujímalo nás, kde sa nachádza ambulancia opýtaných, 87
respondentov uviedlo mesto a 14 respondentov obec. Všetci oslovení lekári a sestry, ktorí
uviedli, že ich ambulancia sa nachádza v obci, pracovali vo všeobecnej ambulancii.
Zastúpenie respondentov z hľadiska dĺžky ich praxe bolo 5 respondentov do 10 rokov, 9
opýtaných malo odbornú prax do 15 rokov, 15 respondentov do 20 rokov a najviac
dotazovaných - 72 opýtaných uviedlo, že v zdravotníctve pracuje ako lekár a sestra viac ako
20 rokov.
Kľúčovým
problémom
prezentovaného
prieskumu
bolo
zistiť
úroveň
vedomostí,
informovanosti lekárov a sestier o činnosti a službách ADOS. Z prieskumu vyplynulo, že až
81,19 % opýtaných si myslí, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS. 18,81 %
respondentov uviedlo nedostatok vedomostí o činnostiach ADOS alebo sa nevedeli k danej
položke vyjadriť. Takmer polovica opýtaných vyjadrila, že informácie ohľadom činností
ADOS majú od sestry pracujúcej v ADOS, len minimum dotazovaných má informácie z
legislatívy a z tlačených informačných materiálov. Možnosť „iné“ využilo 14,85 %
dotazovaných. Respondenti uviedli, že vedomosti získali od kolegu alebo z práce, a tiež 14,85
% respondentov uviedlo možnosť získania informácii o činnostiach ADOS zo „štúdia“.
Ďalej sme v prieskume overovali, či respondenti poznajú činnosti, ktoré poskytuje ADOS.
Položkou 17 dotazníka sme sa zamerali na spokojnosť lekárov a sestier s informáciami, ktoré
majú ohľadom ADOS. Výsledky prieskumu nám poukazujú na fakt, že 77,23 % respondentov
je spokojných s množstvom informácií o činnosti ADOS. Zistili sme, že 21,78 %
respondentov nevie, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti.
Do prieskumu sa zapojilo 49 lekárov a 52 sestier, ktorých odpovede sme porovnali.
Predpokladali sme, že sestry preukážu viac vedomostí o činnosti ADOS ako lekári, čo sa nám
aj potvrdilo. Až 48 sestier uviedlo, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS, čo je 92,31
%. 34 lekárov, t. j. 69,39 % tiež uviedlo, že má dostatok vedomostí o činnosti ADOS.
Konštatujeme, že z 34 lekárov bolo 8 opýtaných, ktorí pracujú na ambulanciách NsP Levice a
zároveň pracujú aj na oddeleniach, kde je ich kompetenciou aj písanie prepúšťacích správ
ošetrovaných pacientov. Predpokladáme, že zistené vedomosti spomínaných lekárov súvisia
aj s faktom, že v súčasnosti sa skracuje doba hospitalizácie pacientov na minimum a je
potrebné, aby bola zabezpečená nadväznosť ústavnej a ambulantnej starostlivosti. Ak by sme
komparovali vedomosti lekárov pracujúcich iba na ambulanciách, tak by sme konštatovali
takmer 40,00 % nedostatok informácií o činnostiach ADOS u lekárov. Tu sa nám preukázala
zhoda výsledkov prieskumu s tvrdením Cibulkovej (2006), že niektorí lekári si ťažko zvykajú
na možnosti starostlivosti o chorých v domácom prostredí. V položke 3 dotazníka sme zistili,
že až 36,73 % lekárov nevedelo uviesť fakt, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti v
porovnaní s 7,69 % sestier, ktoré nevedeli, že ADOS poskytuje ošetrovateľské činnosti.
Súhlasíme s názorom Kováčovej (2006), že je dôležité dbať na to, aby nikto nespochybňoval
odbornosť sestier v ADOS a nepotláčal ju do sociálnej starostlivosti. Myslíme si, že sestry
preukázali dostatok vedomostí o činnostiach ADOS aj z dôvodu ich ďalšieho štúdia, najmä
bakalárskeho a špecializačného, až 55,77 % celkového počtu opýtaných sestier uviedlo vyššie
vzdelanie ako stredoškolské. Výsledky prieskumu sme overovali aj štatisticky pomocou Chi
kvadrátu kde H0: Medzi vedomosťami lekárov a sestier ohľadom činnosti ADOS nie sú
štatisticky významné rozdiely sa nepotvrdila a H1: Medzi vedomosťami lekárov a sestier
ohľadom činnosti ADOS je signifikantný rozdiel, sa potvrdila.
Predpokladali sme, že v komunitnej ošetrovateľskej praxi sa skôr nevyužívajú všetky
legislatívou definované výkony pre ADOS, ako využívajú. V položke 4 dotazníka sme
zisťovali, kým sú najčastejšie indikované odborné výkony ADOS. Viac ako štvrtina
respondentov sa vyjadrila, že odborné výkony ADOS sú indikované na žiadosť príbuzných
alebo pacienta a 36,63 % opýtaných uviedlo, že odborné výkony pre ADOS indikuje práve
ich pracovisko, ambulancia.
Z odpovedí opýtaných na položku 5 vyplynulo, že služby poskytované ADOS využíva
pravidelne 42,57 % opýtaných a 19,81 % z celkového počtu dotazovaných nevyužíva služby
ADOS vôbec. Položka 6 dotazníka bola viacvariantná, polootvorená a respondentov sme sa
dotazovali, na ktoré odborné výkony najčastejšie využívajú služby ADOS. Až 68,31 %
opýtaných uviedlo možnosti „aplikácia s. c., i. m., i. v. injekcií, a 60,39 % aplikácia infúznej
terapie“. Takmer polovica opýtaných využíva služby ADOS na ošetrovanie rán a
ošetrovateľskú rehabilitáciu a 10,89 % respondentov uviedlo možnosť „ošetrovanie stómie“.
Nikto z opýtaných nevyužil možnosť odpovede „iné“. V položke 7 sme respondentov
požiadali, aby nám uviedli aspoň tri odborné výkony okrem spomínaných v položke 6, ktoré
využívajú prostredníctvom ADOS. Zarážajúce zostáva, že iba 33,66 % opýtaných na
spomínanú položku odpovedalo a aj to nie všetci dotazovaní napísali tri odborné výkony. K
najfrekventovanejším odborným výkonom, ktoré respondenti uviedli patrili odber krvi
(venóznej a kapilárnej) a biologického materiálu, meranie fyziologických funkcií, cievkovanie
a starostlivosť o pacienta s permanentným močovým katétrom.
Z celkového počtu opýtaných bolo 47 respondentov zo všeobecných ambulancií a 54 zo
špecializovaných. Ako sme už vyššie spomenuli, až 19,81 % opýtaných respondentov
nevyužíva služby ADOS vôbec a 37,62 % len zriedkavo, pričom z týchto uvedených viac ako
polovica opýtaných je zo všeobecných ambulancií. Aj pri položke 7 dotazníka, kde mali
uviesť respondenti ďalšie odborné výkony, ktoré poskytuje ADOS, konštatujeme negatívne
výsledky dotazovaných zo všeobecných ambulancií. To znamená, že zo 47 respondentov
všeobecných ambulancií odpovedalo len 11 respondentov, čo predstavuje 23,40 %
zdravotníckych pracovníkov zo všeobecných ambulancií. Už Tabaková (2006) spomenula
neochotu všeobecných lekárov spolupracovať z ADOS, čo sa nám v prieskume potvrdilo. Z
analýzy výsledkov prieskumu vyplýva, že odborné ošetrovateľské výkony, ktoré popísala
Cibulková (2011) sa nevyužívajú všetky. Z prieskumu nám však vyplynulo, že lekári
pracujúci súčasne na ambulancii aj oddelení preukázali najvyššie vedomosti aj v indikovaní
odborných výkonoch ADOS. Uviedli aj odborné výkony ako sú edukácia pacienta a aj rodiny,
starostlivosť o pacienta s PEG sondou alebo podávanie očistnej klyzmy. Nami zistené
výsledky poukazujú na fakt, ktorý uviedla aj Cibulková (2006), že sa ešte nájdu lekári, ktorí
sa bránia spolupráci s ADOS a hoci boli aj takí, ktorí uviedli, že poznajú aj ďalšie odborné
ošetrovateľské výkony, pri položke 6 dotazníka, kde mali možnosť uvedenia ďalších
používaných výkonov neodpovedali. Zo zistených výsledkov môžeme konštatovať, že v
komunitnej ošetrovateľskej praxi sa skôr nevyužívajú všetky legislatívou definované výkony
pre ADOS.
V prieskume sme sa ďalej zamerali na zisťovanie, či sú zdravotnícki pracovníci spokojní so
spoluprácou ADOS. Musíme konštatovať, že až 82,19 % respondentov je spokojných, 14,85
% sa nevedelo k danej problematike vyjadriť a len necelé 3,00 % opýtaných uviedli
nespokojnosť so spoluprácou ADOS. V 9 položke dotazníka sme zisťovali, či majú
respondenti možnosť výberu ADOS. 55,45 % z celkového počtu opýtaných uviedlo, že
možnosť výberu ADOS nemajú, lebo v ich okolí sa nachádza len jedna agentúra DOS. Ďalej
nás zaujímalo, či respondenti majú možnosť výberu sestry z ADOS. Možnosť vybrať si sestru
z agentúry DOS má 58,42 % dotazovaných. V 12 položke sme riešili spokojnosť
respondentov s poskytovanými službami ADOS z hľadiska kvality. 75,24 % respondentov
uviedlo, že sú spokojní a 22,77 % opýtaných sa ku spokojnosti s kvalitou nevedelo vyjadriť,
väčšinu z nevyjadrených tvorili sestry. Na základe uvedených skutočností môžeme
konštatovať, že respondenti sú so spoluprácou s ADOS spokojní a zaujímavé pre nás bolo
zistenie, že všetci respondenti, ktorí uviedli nespokojnosť so spoluprácou s ADOS, boli z
jednej obce. Zároveň identickí opýtaní uviedli, že nemajú možnosť výberu sestry z ADOS. Aj
uvedené zistenie považujeme za prínosné, lebo hľadanie spätnej väzby a snaha o zlepšenie
spolupráce, odstránenie prípadných zistených problémov nás môže posunúť ďalej v kvalite
poskytovanej ošetrovateľskej starostlivosti. Z analýzy odpovedí respondentov sme zistili, že
nie je významný rozdiel v návrhoch na zlepšenie spolupráce s ADOS medzi sestrami a
lekármi. Tretina respondentov si myslí, že na zlepšenie spolupráce by bolo vhodné zvýšiť
počet sestier pracujúcich v ADOS. Aj podľa Mikuličku (2010) a Cibulkovej (2011) dochádza
z dôvodu problému financovania ADOS k nenaplneniu verejnej minimálnej siete ADOS a
chýba okolo 370 sestier. Prieskum nám preukázal, že zdravotnícki pracovníci sú skôr spokojní
so službami ADOS ako nespokojní.
V prieskume sme sa upriamili aj na zistenie, či sa zvýšil dopyt po službách ADOS za
posledné 3 roky. Z celkového počtu opýtaných odpovedalo 82,18 % respondentov, že dopyt
po službách poskytovaných ADOS za posledné 3 roky vzrástol. Skúmali sme, z akého dôvodu
sa zvýšil dopyt po službách ADOS. Takmer polovica respondentov uviedla, že dôvodom
zvýšeného dopytu je skrátená doba hospitalizácie a 34,94 % opýtaných uviedlo zvýšený
záujem o služby ADOS zo strany pacienta alebo príbuzných. 84,16 % opýtaných si myslí, že
záujem o služby ADOS bude v blízkej budúcnosti ešte narastať. 99,01 % respondentov
uviedlo, že ošetrovanie v domácom prostredí má alebo skôr má ako nemá prínos pre pacienta.
Ani jeden z opýtaných si nemyslí, že ošetrovanie v domácom prostredí nemá prínos pre
pacienta. Zistené výsledky preukazujú narastajúci dopyt po službách ADOS v období
posledných 3 rokov. Cibulková (2008) zdôrazňuje narastajúci trend, presúvať ošetrovanie
chorých čo najskôr z ústavnej starostlivosti do domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo nám
aj potvrdila takmer polovica opýtaných respondentov. Prieskum nám tiež preukázal zvýšený
záujem o služby ADOS zo strany pacienta a príbuzných, tak ako to popísala aj autorka
Hanzlíková (2006). Uvádza, že vzrastajúci dopyt po službách ADOS zo strany laikov
pozitívne vplýva na rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Dobríková a Slamková
(2009) uvádzajú, že ošetrovanie v domácom prostredí je dôležitým faktom v urýchlenom
procese uzdravovania a má význam pre samotného pacienta, aj príbuzných. Napriek tomu, že
respondenti prieskumu preukázali vedomosti o pozitívnom vplyve a prínose ošetrovania v
domácom prostredí pre pacienta, je ešte stále 19,81 % takých, ktorí z ADOS nespolupracujú.
Z výsledkov prieskumu predpokladáme, že dopyt po službách ADOS bude narastať aj v
blízkej budúcnosti, či už z dôvodu starnutia populácie ako uvádza Hanzlíková (2006) alebo z
dôvodu vzrastajúceho ekonomického tlaku ako popisuje Cibulková (2008). Podľa zistených
výsledkov konštatujeme, že v súčasnosti existuje vyšší dopyt po službách poskytovaných
ADOS v porovnaní s minulosťou.
Záver
Výsledky prieskumu poukazujú na skutočnosť, že sestry preukázali viac vedomostí ohľadom
činností a fungovania ADOS ako lekári. Zistili sme, že v komunite nie sú využívané všetky
legislatívou definované odborné ošetrovateľské výkony pre ADOS. V prieskume sa nám
potvrdila spokojnosť lekárov a sestier so spoluprácou ADOS. Zistili sme aj zvýšený dopyt po
službách poskytovaných ADOS a významný prínos ošetrovania v domácom prostredí pre
pacienta. Za najvýznamnejšie dôvody zvýšeného dopytu po službách ADOS respondenti
považujú skrátenie doby hospitalizácie na minimum a zvýšený záujem zo strany pacienta a
príbuzných.
Záverom chceme vyzdvihnúť dôležitosť a opodstatnenosť domácej ošetrovateľskej
starostlivosti v komunitnom ošetrovateľstve. Domáca ošetrovateľská starostlivosť prispieva k
celkovému zlepšeniu zdravotného stavu pacienta, urýchľuje proces uzdravovania a napomáha
zvýšeniu kvality života chorého. „Sestra prináša do domácnosti nielen odbornosť a
profesionalitu, ale aj ľudské pochopenie a spolupatričnosť“ (Hulková, 2005, s. 31).
Myslíme si, že vzhľadom na súčasný demografický vývoj obyvateľstva a stav zdravotníctva
na Slovensku ako aj prirodzený tlak verejnosti, ktorá sa dožaduje ošetrovateľskej starostlivosti
v domácom prostredí, bude dopyt po službách ADOS v budúcnosti narastať. Uvádzame
najvýznamnejšie štyri odporúčania pre ošetrovateľskú prax, ktoré sme navrhli na základe
výsledkov nami realizovaného prieskumu:
 zvýšiť informovanosť lekárov a sestier o činnostiach a službách poskytovaných ADOS
prostredníctvom vhodne zvolených tlačených informačných materiálov,
 vytvorené
informačné
materiály
distribuovať
do
ambulancií
a
ústavných
zdravotníckych zariadení,
 poučiť zdravotníckych pracovníkov, aby informovali pacientov a príbuzných o tom, že
domáca ošetrovateľská starostlivosť je plne hradená zdravotnými poisťovňami,
 vytvoriť zrozumiteľný, jednoduchý, krátky dotazník pre pacientov a príbuzných
zameraný na zistenie spokojnosti s poskytovanými službami ADOS a distribuovať ho
na ambulanciách, aby po ukončení ošetrovateľskej starostlivosti mohli pacienti
vyjadriť svoju spokojnosť alebo nespokojnosť, z dôvodu fungovania spätnej väzby pre
zlepšenie kvality domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov
CIBULKOVÁ, M. 2006. Nebojte sa spolupráce s ADOS. In: Revue medicíny v praxi. ISSN
1336-202X, roč. 4, č. 5, s. 19-20.
CIBULKOVÁ, M. 2008. Podpora domácej starostlivosti – prínos pre pacienta a verejnosť.
In: Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183X, roč. 6, č. 6, s. 5-7.
CIBULKOVÁ, M. 2011. Domáca ošetrovateľská starostlivosť - predĺžená ruka lekára v
ambulantnej starostlivosti. In: Revue medicíny v praxi. ISSN 1336-202X, roč. 9, č. 2, s. 31-32.
CIBULKOVÁ, M. 2011. Financovanie – nočná mora DOS. In: Sestra. ISSN 1335-9444, roč.
10, č. 9-10, s. 26-27.
CIBULKOVÁ, M. 2011. Medzinárodná konferencia agentúr domácej ošetrovateľskej
starostlivosti. In: Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. ISSN 1336-183X, roč. 9, č. 4, s. 5.
DOBRÍKOVÁ, P., SLAMKOVÁ, E. 2009. Nároky na sestry sprevádzajúce zomierajúcich v
agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In: Paliatívna medicína a liečba bolesti. ISSN
1337-6896, roč. 2, č. 3, s. 142-144.
HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin: Vydavateľstvo Osveta,
2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.
HULKOVÁ, V. 2005. Domáca ošetrovateľská starostlivosť v SR. In: Sestra. ISSN 13359444, roč. 4, č. 12, s. 31.
KOVÁČOVÁ, E. 2006. Agentúry majú pevné miesto. In: Medical practice. ISSN 13368109, roč. 1, č. 4, s. 4-5.
MIKULIČKA, Z. 2010. ADOS stále popoluškou. In: Sestra. ISSN 1335-9444, roč. 9, č. 5-6,
s. 30-31.
NAGYOVÁ, G. 2013. Postavenie ADOS v súčasnej sieti poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti. Diplomová práca. Bratislava: VŠZaSP sv. Alžbety, 2013. 61 s.
TABAKOVÁ, M. 2006. Princíp spravodlivosti v domácej ošetrovateľskej starostlivosti =
Principle of fairness in providing nursing care in households. In: Kontakt. ISSN 1212-4117,
2006, roč. 8, č. 2, s. 257-264.
ZÁKON NR SR č. 578/2004 Z. z. [online]. [cit. 2012-11-10]. Dostupné na internete:
www.zbierka.sk/sk/predpisy/578-2004-z-z.p-8186.pdf
Kontaktná adresa prvého autora
doc. PhDr. Monika Jankechová, PhD.
Inštitút zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky
ul. Slovenská 11, 94001 Nové Zámky
[email protected]
VÝVOJ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU
Katarína Kačalová
Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., generálne riaditeľstvo, Bratislava
Súhrn
Rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku je možné sledovať aj v zmenách
právnych predpisov, ktoré sa od čias vzniku agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti
(ADOS) často aktualizujú. Prvá časť príspevku ponúka prehľad vývoja legislatívnych
opatrení so zameraním sa na zmeny v požiadavkách na odbornú spôsobilosť sestier ADOS
a zmeny vo vedení ošetrovateľskej dokumentácie. Zvyšovanie odbornej spôsobilosti sestier,
v súlade so zmenami v systéme vzdelávania, sa odzrkadľuje vo zvyšovaní náročnosti výkonov
realizovaných prostredníctvom ADOS i v následných zmenách vo vedení ošetrovateľskej
dokumentácie. V druhej časti článku nám analýzy Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP)
zobrazujú matematický prehľad rozvoja činnosti ADOS na Slovensku. Minimálna sieť sa
postupne napĺňala do požadovaných noriem a so zvyšovaním počtu prijatých a ošetrených
pacientov
sa
prehlbovali
skúsenosti
sestier
ADOS
a snaha
o zvyšovanie
kvality
ošetrovateľskej starostlivosti.
Kľúčové slová
ADOS, legislatíva, dokumentácia, personálne obsadenie, analýza
Úvod
Začiatky domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku siahajú do roku 1994.
Zakladanie agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti nebolo regulované, vznikali na
základe aktivít sestier, ktoré mali potrebnú kvalifikáciu a získali licenciu. Hlavnou
myšlienkou pri zrode ADOS ako ambulantnej formy poskytovania zdravotnej starostlivosti
bolo poskytnúť ošetrovateľskú starostlivosť úplne alebo čiastočne imobilným pacientom,
ktorí nevyžadujú 24 hodinovú ústavnú zdravotnú starostlivosť. V súčasnosti, podľa zákona č.
576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, patrí domáca ošetrovateľská
starostlivosť medzi ambulantnú starostlivosť. Článok nám približuje vývoj právnych
predpisov, zmeny vo vedení ošetrovateľskej dokumentácie a v požiadavkách na personálne
obsadenie ADOS, ktoré odzrkadľujú meniace sa potreby praxe. Kvalifikácia sestier sa vďaka
rozvoju systému vzdelávania na Slovensku neustále zvyšuje. S tým súvisa i zmeny vo vedení
ošetrovateľskej dokumentácie. S postupom rokov pribúdali a prehlbovali sa informácie
získavané
pri
vstupnej
anamnéze.
Plánovanie
starostlivosti
a následná
realizácia
ošetrovateľskej činnosti si vyžaduje potrebu hlbokých odborných znalostí a skúseností. Sestry
sa pri svojej činnosti opierajú o vypracované štandardy, ktoré im zaručujú, že realizáciu
ošetrovateľskej starostlivosti vykonávajú správne a „lege artis“. Analýzy VšZP poukazujú na
rozvoj činnosti ADOS na Slovensku. Počet ADOS a sesterských miest sa v posledných
rokoch stabilizoval. Z roka na rok však narastajú náklady na ošetrovateľskú starostlivosť, čo
súvisí i so stúpajúcim dopytom po službách ADOS. Počet prijatých a ošetrených pacientov sa
zvyšuje, čím sa potvrdzuje i opodstatnenosť existencie ADOS a ich zaradenia do sústavy
zdravotníckych zariadení.
Metodika
Pri tvorbe článku sme analyzovali vývoj legislatívnych opatrení v jednotlivých obdobiach od
roku 1994. Následne sme realizovali porovnanie obsahu právnych predpisov v jednotlivých
rokoch
s cieľom
zachytiť
napredovanie
predovšetkým
vo
vedení
ošetrovateľskej
dokumentácie a požiadavkách na personálne obsadenie ADOS. Z analýz VšZP sme získali
údaje o počte prijatých a ošetrených pacientov od roku 2004, o vývoji nákladov súvisiacich
s príjmom pacientov do ADOS a celkových nákladov vynaložených z verejného zdravotného
poistenia na ošetrovateľskú starostlivosť poskytovanú prostredníctvom ADOS poistencom
VšZP.
Rok 1994 – 1995
Začiatky domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku siahajú do roku 1994, kedy boli
vydané rozhodnutia o rozšírení činnosti polikliník a nemocníc o poskytovanie DOS.
Činnosť prvých agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku sa začínala
rozbiehať v roku 1995. Vestník MZ SR, čiastka 12-13, ročník 43, zo dňa 30.8.1995
charakterizuje ADOS ako súčasť primárnej zdravotnej starostlivosti patriacu do siete
zdravotníckych zariadení. Ich úlohou bolo zabezpečiť dostupnosť ošetrovateľskej
starostlivosti, úsporu lôžok v nemocniciach, liečebniach pre dlhodobo chorých a výchovu
populácie k zodpovednosti za telesné a duševné zdravie svoje a svojich blízkych.
Povinnosťou ADOS bolo uzatvoriť dohodu s klientom i lekárom, ktorý ošetrovateľskú
starostlivosť indikoval. Pracovníkmi ADOS boli podľa uvedených legislatívnych požiadaviek
predovšetkým sestra manažérka, ktorá zodpovedala za prevádzku ADOS a kontrolovala jej
činnosť, ďalej sestra koordinátorka organizujúca poskytovanie komplexnej ošetrovateľskej
starostlivosti a sestry s rozličnými stupňami vzdelania a špecializáciami. Zdravotná
dokumentácia zahŕňala sesterský chorobopis s anamnézou, ktorý sa ukladal na dispečing
a dekurz uložený v byte klienta. Tiež boli zadefinované požiadavky na vzdelanie sestier.
Odborná spôsobilosť sestier ADOS bola podmienená ukončeným štúdiom na SZŠ,
bakalárskym, či magisterským štúdiom v odbore ošetrovateľstvo, 5 ročnou praxou
v zdravotníckom zariadení a kvalifikácia doplnená osobitnou prípravou pre prácu sestry
v domácej starostlivosti, stážami na oddeleniach nemocníc a kurzami domácej starostlivosti.
Financovanie ADOS sa realizovalo predovšetkým na základe zmluvy s poisťovňou, kde boli
výkony vykazované podľa Zákona o liečebnom poriadku č. 98/1995 Z. z., Prílohy č. 1
Zoznamu výkonov pís. V – Výkony sestier v ADOS. Činnosť ADOS nahradila
predchádzajúcu činnosť geriatrických sestier a postupne zvyšovala i náročnosť svojich
výkonov. Novela Zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti (Zákon č. 241/1998
Z. z.) zaraďuje ADOS do sústavy zdravotnej starostlivosti (§2) a v §20 definuje
ošetrovateľskú starostlivosť ako súčasť primárnej, sekundárnej a následnej zdravotnej
starostlivosti.
Rok 2000
V roku 2000 MZ SR vydáva Odborné usmernenie pre poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v ADOS. DOS sa podľa neho poskytovala na základe indikácie lekára
primárnej starostlivosti prostredníctvom štátnych zdravotníckych zariadení – štátne ADOS,
fyzickej osoby alebo právnickej osoby na základe povolenia. Tlačivo Vyjadrenie ošetrujúceho
lekára
nahradil formulár
Návrh ošetrujúceho lekára na poskytovanie
domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. Bolo tiež zadefinované tlačivo Dohody o poskytovaní
ošetrovateľskej starostlivosti, obsahom ktorého bolo aj stanovenie ošetrovateľského plánu,
výkonov v kódoch a uvedenie identifikačných údajov ošetrujúceho lekára. Požiadavky na
odbornú spôsobilosť sestier a pôrodných asistentiek sa zmenili a diferencovali. Odborná
spôsobilosť sestry manažérky, odborného zástupcu právnickej osoby bola podmienená
ukončením vysokoškolského štúdia v odbore ošetrovateľstvo I alebo II stupňa, špecializáciou
v domácej ošetrovateľskej starostlivosti a 2 rokmi praxe pri lôžku. Pôrodná asistentka mala
mať špecializáciu v domácej ošetrovateľskej starostlivosti a 3 roky praxe. Od sestry
pracujúcej v ADOS bolo požadované ukončenie Strednej zdravotníckej školy, špecializácia
v špecializačnom odbore Domáca ošetrovateľská starostlivosť a minimálne 4 roky praxe pri
lôžku. Zmeny boli zaznamenané i vo vedení dokumentácie. Podľa platného odborného
usmernenia sa anamnestické údaje o pacientovi zaznamenávali v tabuľkovej forme.
Anamnéza sa týkala oblasti dýchania, výživy, vylučovania a fyzikálneho vyšetrenia, pričom
všetky údaje boli získavané zo subjektívneho pohľadu pacienta a z objektívneho zhodnotenia
sestrou. V samostatnom tlačive s názvom Plán komplexnej ošetrovateľskej starostlivosti
sestry zaznamenávali ošetrovateľský problém, samotný plán a cieľ ošetrovateľskej
starostlivosti. Denná realizácia ošetrovateľskej starostlivosti bola zapisovaná do formuláru
s názvom Ošetrovateľský záznam. Samostatne bolo vypracovaný Protokol ošetrovania rán
a Záverečné hodnotenie domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Rok 2004 – 2005
V roku 2004 nadobudla platnosť šestica reformných zákonov, ktoré sú v znení neskorších
predpisov platné dodnes. Ide o zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti,
zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, zákon č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o
zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Boli vypracované Štandardy pre
ošetrovateľskú starostlivosť uverejnené ako Odborné usmernenie MZ SR pre tvorbu,
implementáciu a hodnotenie štandardov v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii.
Vzhľadom k tomu, že nezahŕňali všetky činnosti, ktoré sestry ADOS v teréne realizovali, boli
neskôr vypracované Rámcové procesuálne štandardy v domácej ošetrovateľskej
starostlivosti.
Rok 2005 priniesol sestrám Vyhlášku MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah
ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah
praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci
s lekárom. Do platnosti vstúpilo i Odborné usmernenie MZ SR o vedení ošetrovateľskej
dokumentácie s ďalšími zmenami odrážajúcimi potreby praxe. Tak ako stúpala odborná
spôsobilosť sestier a zvyšovala sa náročnosť výkonov realizovaných prostredníctvom ADOS,
menila sa i ošetrovateľská anamnéza. V porovnaní s rokom 2000 už obsahovala hodnotenie
stavu vedomia, podrobnejšie informácie o problémoch s dýchaním, otázku týkajúcu sa
oxygenoterapie, umelej pľúcnej ventilácie. Samostatne bola hodnotená koža a sliznice. Pri
zaznamenávaní ošetrovateľskej starostlivosti do tlačiva Priebežné pozorovanie a hodnotenie
ošetrovateľskej starostlivosti sestry zapisovali dátum aj čas realizovania ošetrovateľskej
starostlivosti. Pri stanovovaní sesterskej diagnózy sa riadili Vyhláškou MZ SR č. 306/2005
Z. z., ktorou sa ustanovil zoznam sesterských diagnóz. Financovanie ADOS určilo
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg
zdravotných výkonov.
Rok 2007 – 2008
Následne v roku 2007 sa do platnosti dostáva Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní
domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Definovalo ošetrovateľskú starostlivosť a stanovilo
konkrétne kritériá pre osoby vyžadujúce poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti
prostredníctvom ADOS. Súčasťou dokumentácie ADOS sa stala Posudzovacia stupnica
v ošetrovateľstve hodnotiaca stupeň mobility pacienta.
Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. stanovilo minimálnu sieť poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti – 808,6 sesterského miesta pre Slovenskú republiku. V roku 2008
tiež vstúpil do platnosti Výnos MZ SR o minimálnych požiadavkách na personálne
zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych
zariadení. Podľa neho a podľa Zákona č. 578/2004 Z. z. o zdravotníckych pracovníkoch,
museli ADOS spĺňať minimálne personálne obsadenie, ktorým bol odborný garant ADOS
a sestra. Na odborného garanta sa vzťahovala požiadavka ukončeného magisterského
vzdelania v odbore ošetrovateľstvo, špecializácie v špecializačnom odbore komunitné
ošetrovateľstvo a najmenej 5 rokov odbornej zdravotníckej praxe. Sestra podľa uvedeného
zákona a výnosu, mala ukončenú špecializáciu v špecializačnom odbore komunitné
ošetrovateľstvo alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného predpisu.
Rok 2009
Na základe špecifických potrieb vedenia zdravotnej dokumentácie v jednotlivých odboroch
ošetrovateľskej starostlivosti vydalo Ministerstvo zdravotníctva v roku 2009 Odborné
usmernenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky o vedení zdravotnej
dokumentácie, č. 07594/2009-OZS.
Rok 2010 – 2013
Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania,
spôsobe
ďalšieho
vzdelávania
zdravotníckych
pracovníkov,
sústave
špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností už v súčasnosti určuje
presne definované požiadavky odbornej spôsobilosti pre činnosť sestry a ďalších
zdravotníckych
pracovníkov.
Vzhľadom
k zabezpečeniu
dostupnosti
ošetrovateľskej
starostlivosti a udržaní naplnenia minimálnej siete došlo v roku 2012 k úprave požiadaviek na
odbornú spôsobilosť sestry pracujúcej v ADOS, uverejnené vo Výnose Ministerstva MZ SR
o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické
vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Na sestru pracujúcu v ADOS sa
prestala vzťahovať podmienka ukončenej špecializácie v špecializačnom odbore komunitné
ošetrovateľstvo alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného predpisu
v prípade, že spĺňa podmienku 5 ročnej odbornej praxe.
Činnosť agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti sa neustále vyvíja, zvyšuje náročnosť
realizovaných výkonov, sústreďuje pozornosť na zvyšovanie kvality práce a napomáha
znižovaniu dĺžky a počtu hospitalizácií. Nasledujúce údaje analyzujú počet pacientov
prijatých do starostlivosti ADOS, počet ošetrených pacientov a náklady na starostlivosť
z pohľadu VšZP (Tab. 1).
Tab. 1 Počet pacientov ADOS a náklady VšZP na ošetrovateľskú starostlivosť
Rok
2004
2008
2010
2011
2012
Príjem pacienta
do ADOS – kód
3390 (počet
všetkých
výkonov)
10 174
12 812
15 311
15 783
15 817
Počet pac.
prijatých do
ADOS – kód
3390 (počet
rod. č.)
8 895
11 951
14 164
14 380
14 517
Náklady na
Počet ošetrených príjem pacienta
pacientov (počet do ADOS v € (kód
rod. č.)
3390)
19 190
21 638,12
21 338
35 425,21
26 265
40 762,05
28 539
41 374,49
30 663
44 660,43
Celkové
náklady v €
3 244 739,60
6 617 563,21
8 682 160,92
9 376 595,95
10 435 858,87
Analýzy VšZP poukazujú na to, že počet pacientov ošetrovaných prostredníctvom ADOS
neustále stúpa. Predpokladáme súvislosť s väčšou informovanosťou odbornej i laickej
verejnosti o službách ADOS, ale i s nárastom počtu ADOS a zvyšovaním odbornej
spôsobilosti sestier realizovať i náročné výkony v domácom alebo inom sociálnom prostredí
pacienta.
Záver
Počet ADOS a sesterských miest sa v posledných rokoch stabilizuje, minimálna sieť je
naplnená a náklady na ošetrovateľskú starostlivosť plynule stúpajú. V budúcnosti je potrebné
sa zamerať na zvyšovanie kvality činnosti ADOS systematicky podporovanej a kontrolovanej
vnútroorganizačne i zo strany zdravotných poisťovní. Vzniknuté problémy vyplývajúce
z praxe bude potrebné bližšie definovať, analyzovať a riešiť nielen v rámci ADOS, ale
aj medziodborovo a v spolupráci so samosprávnymi krajmi, MZ SR, Úradom pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou a zdravotnými poisťovňami.
Zoznam bibliografických odkazov
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 640/2008 Z. z. o verejnej minimálnej sieti
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon
zdravotníckeho povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov,
sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.
Odborné usmernenie MZ SR o poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti zo dňa 26.
februára 2007, č. 07547/2007-OZSO.
Odborné usmernenie MZ SR o vedení ošetrovateľskej dokumentácie zo dňa 20. júna 2005, č.
41978/2005-OO.
Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie zo dňa 24. septembra 2009, č.
07594/2009-OZS.
Odborné usmernenie MZ SR pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti v Agentúrach domácej
ošetrovateľskej starostlivosti zo dňa 19. júla 2000, č. SZS-1373/2000.
Odborné usmernenie MZ SR pre tvorbu implementáciu a hodnotenie štandardov
v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii z 30. augusta 2004, č. 16138-2/2004-OO.
Rámcové procesuálne štandardy v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Mimoriadna príloha
zdravotníckych novín a časopisu Sestra. 2005, č. 3.
Vestník MZ SR, čiastka 12-13, ročník 43, zo dňa 30. augusta 1995, Oznamovacia časť:
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz.
Vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej
sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej
asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.
Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 10. septembra 2008 o minimálnych
požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení, č. 09812/2008-OL.
Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo 14. decembra 2012, o minimálnych
požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení v znení neskorších predpisov, č. 09780-OL-2012.
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 98/1995 Z. z. o Liečebnom poriadku.
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
Kontaktná adresa autorky
Mgr. Katarína Kačalová
VšZP, a.s., generálne riaditeľstvo
Mamateyova 17
850 05 Bratislava
[email protected]
PRÁVNE VEDOMIE REGISTROVANÝCH SESTIER AKO NÁSTROJ PODPORY
PROFESIONÁLNEJ AUTONÓMIE POVOLANIA SESTRY
Mária Kilíková
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava, detašované pracovisko
Rožňava
Súhrn
Ošetrovateľská prax poskytovaná registrovanou sestrou je riadená legislatívnymi normami a
ich právnymi úpravami. Právne predpisy regulujú správanie sestry. Predpokladom
poskytovania bezpečnej ošetrovateľskej praxe je mať minimálne právne vedomie.
Vysvetlením tejto potreby je, že sestry za svoje profesionálne rozhodnutia nesú právnu
zodpovednosť. So vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie boli prijaté právne
predpisy, ktoré boli v neskoršom období doplnené o ďalšie právne predpisy alebo niektoré
boli zrušené. Pre sestry v klinickej praxi je dôležité, aby sa v nich vedeli orientovať a aktuálne
aplikovať pre potreby ochrany vlastnej praxe a autonómie. Našim cieľom bolo identifikovať
rozsah vedomosti sestier o legislatívnych normách, podmieňujúcich autonómny výkon
povolania sestra. Zároveň sme hľadali rozdiely v právnom vedomí sestier s ohľadom na výšku
dosiahnutého vzdelania. Prieskum sme realizovali v zámerne vybratej vzorke registrovaných
sestier. Metódou prieskumu bol vedomostný dotazník. Kvantitatívnu analýzu sme uskutočnili
jednorozmernou deskriptívnou metódou v programe MS WORD 2003 a MS EXCEL 2003.
Kľúčové slová
Právo, právne vedomie, legislatíva, autonómia, sestra
Úvod
Jadrom konceptu regulácie povolania sestry je plnenie štandardných kritérií, medzi ktoré je
možné zaradiť požiadavku mať legislatívne vymedzený rozsah činnosti, mať normy pre
vzdelávanie, mať vymedzené podmienky odbornej spôsobilosti a mechanizmy kontroly
dodržiavania a obnovovania odbornej spôsobilosti (Gurková, 2010). Ošetrovateľská prax
vykonávaná registrovanou sestrou je v súčasnosti riadená viacerými právnymi predpismi
vydanými na úrovni parlamentu a vlády Slovenskej republiky (zákony, nariadenia vlády), ako
aj na úrovni Ministerstva zdravotníctva a Ministerstva školstva Slovenskej republiky
(vyhlášky, odborné usmernenia). Právne normy poskytujú ošetrovateľstvu a sestrám právne
uznanie, chráni ich prax, vymedzuje hranice praxe a pôsobnosť sestry, vrátane jej
zodpovednosti (Pastorová, 2008). Väčšina právnych predpisov vstúpila do platnosti v roku
2005 a výrazne podporili profesionálnu autonómiu povolania sestry v Slovenskej republike
(SR). Je potrebné, aby ich sestry ovládali, a to z dôvodu zodpovednosti za svoje rozhodnutia
pri výkone autonómneho povolania. Pomocou nich sa majú riadiť predovšetkým ich
profesionálne rozhodnutia. Podľa stupňa právnej sily možno právne predpisy hierarchicky
usporiadať takto: právne predpisy primárne t.j. vyššej právnej sily sú zákony; právne predpisy
sekundárne (podzákonné) ev. nižšej právnej sily sú nariadenia vlády (NV), vyhlášky a ostatné
právne predpisy.
Medzi základné právne normy v povolaní sestra, ktoré by mali sestry pri výkone svojho
povolania poznať, patria:
 Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, s poslednou zmenou č. 172/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2011,
 Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, s poslednou zmenou č. 512/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012,
 Zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov,
 Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z.
z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
 Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
 Zákon č. 720/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkov, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o zmene
a doplnení zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na
základe
verejného
zdravotného
postenia
a o úhradách
za
služby
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti (Hulková, 2010).
 Zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.
súvisiacich
Výkon autonómneho povolania sestry regulujú tieto nariadenia vlády Slovenskej republiky
(NV SR) č. 296 z 9. júna 2010 o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,
spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a
sústave certifikovaných pracovných činností.
Ošetrovateľská prax a výkon autonómneho povolania sestry je usmerňovaná nasledovnými
vyhláškami Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (MZ SR):
 Vyhláška MZ SR č. 306/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje zoznam sesterských diagnóz,
 Vyhláška MZ SR č. 321/2005 Z. z. o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych
povolaniach (platí pre povolanie lekár, zdravotnícky záchranár, sestra),
 Vyhláška MZ SR č. 470/2006 Z. z., ktorou sa mení vyhláška MZ SR č. 364/2005, ktorou
sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci
s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou
samostatne a v spolupráci s lekárom,
 Vyhláška MZ SR č. 109/2009 Z. z., ktorou sa ustanovuje výber zdravotníckych výkonov
z katalógu zdravotníckych výkonov, ktoré v zariadeniach sociálnych služieb vykonávajú
zamestnanci zariadenia sociálnych služieb.
Z odborných usmernení by sestry mali poznať:
 Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie č. 07594/20009-OZS,
schválené dňa 24. septembra 2009 s účinnosťou od 15. októbra 2009 (Gurková, 2010),
 Odborné usmernenie MZ SR o riadení a poskytovaní ošetrovateľskej starostlivosti
v ústavnom zdravotníckom zariadení č. 05354/2005-OO.
Odborno-metodické
vedenie
a vzdelávanie
právne
vymedzuje
Koncepcia
odboru
ošetrovateľstva č. 14535/2006-OO.
Cieľ práce
Cieľom našej práce bolo odhaliť stav právneho vedomia sestier a vypracovať manuál právnych
prepisov s cieľom udržať a zvýšiť právne vedomie sestier.
Súbor, metodika
Respondentov do základného súboru sme vybrali zámerne a stratifikovane. Kritériom výberu
boli: výkon povolania registrovanej sestry u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
a pracovné zaradenie sestra u lôžka. Na zber empirických dát sme použili anonymný
vedomostný dotazník vlastnej konštrukcie. Pozostával z 26 uzavretých položiek, ktoré boli
štrukturované do 7 domén. Doménami boli: právne vedomie sestier o ich právnej
zodpovednosti, o povinnej registrácii sestier a dodržiavaní zásad vyplývajúcich z potreby
udržania registrácie, o odbornej spôsobilosti sestier na výkon zdravotníckeho povolania
a rozsahu ošetrovateľskej praxe vykonávanej sestrou samostatne, na základe odporúčanie
lekára a v spolupráci s lekárom, o sústavnom vzdelávaní sestier, o vedení zdravotnej
dokumentácie a jej archivácii, o poskytovaní informácii o ošetrovateľskej starostlivosti
a povinnej mlčanlivosti sestier. Posledná doména bola zameraná na meranie právneho vedomia
sestier o riadení poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti v ústavnom zdravotníckom
zariadení. Obsah jednotlivých domén tvorili otázky (vedomostný test) na meranie právneho
vedomia sestier. Počet otázok v jednotlivých doménach varíroval od 3 do 5 otázok. Prieskumu
predchádzala pilotná štúdia u 17 respondentov. Distribuovali sme 230 dotazníkov, vrátilo sa
nám 196 a hodnotených bolo 180 stratifikovaných dotazníkov. Stratifikované boli do dvoch
skupín. Skupina „A“ bola saturovaná dotazníkmi od sestier s stredoškolským vzdelaním
v počte 90. Skupina „B“ bola tvorená dotazníkmi od sestier s vysokoškolským vzdelaním,
v počte 90. Prieskum sme realizovali u ústavných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti
Prešovského a Košického kraja, ktorých anonymitu sme viazaní zachovať. Odpovede
respondentov sme analyzovali a vyhodnotili (absolútnu a relatívnu početnosť) v každej
vedomostnej zložke domén osobitne v skupine sestier so stredoškolským a osobitne v skupine
sestier s vysokoškolským vzdelaním. Z objemu výsledkov súvisiacich s cieľom prieskumu
interpretujeme
relatívnu
početnosť
správnych
odpovedí
sestier
so
stredoškolským
a vysokoškolským vzdelaním vo vybraných vedomostných zložkách domén. Vybrali sme
a v tabuľkách vykazujeme tie zložky jednotlivých domén, v ktorých sestry preukázali
pozitívne právne vedomie. V prehľadových tabuľkách 1 až 7 sú výsledky (percentuálny podiel
správnych odpovedí) akceptovateľného – pozitívneho právneho vedomia = správnej odpovede
na vedomostnú otázku vo vedomostnom teste skupiny „A“ a skupiny „B“.
Výsledky a interpretácia
Tabuľka 1 ilustruje stav právneho vedomia respondentov o definovaní zákonnej potreby
poskytovať ošetrovateľskú prax lege artis a rozsahu právnej zodpovednosti ustanovenej
vyhláškou MZ SR č. 470/2006 Z. z.
Tab. 1 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o ich právnej zodpovednosti v poskytovaní
ošetrovateľskej starostlivosti
Položky v doméne
Doména 1
a) prax lege artis je definovaná v zákone
b) právna zodpovednosť za prax v rozsahu právnej
normy
c) právna zodpovednosť iba za i.v. aplikáciu liekov
Vzdelanie (%)
stredoškolské
26,3
vysokoškolské
32,5
33,8
16,3
78,8
21,3
Iba 32,5 % opýtaných respondentov s vysokoškolským vzdelaním vie, že povinnosť
poskytovať ošetrovateľskú starostlivosť lege artis je ustanovené zákonom. V skupine sestier
so stredoškolským vzdelaním správne odpovedalo 26,3 % respondentov. 21,3 % z celkového
počtu (90 vysokoškolsky vzdelaných respondentov) zužuje právnu zodpovednosť sestier iba na
podávanie intra venóznej aplikácie liekov na základe poverenia lekárom.
Tab. 2 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o povinnej registrácii v centrálnom registri
Položky v doméne
Doména 2
a) výkon povolania je podmienený povinnou
registráciou
b) register zo zákona vedie SKSaPA
c) povinnosť oznamovať aktualizovať údaje v registri
Vzdelanie (%)
stredoškolské
vysokoškolské
26,3
22,5
27
35
32,5
40
Komparácia počtu správnych odpovedí respondentov so stredoškolským a vysokoškolským
vzdelaním dokazuje rozdiely v právnom vedomí sestier z legislatívy upravujúcej kritériá
a zásady regulácie povolania. Správnu vedomosť o podmienenosti výkonu autonómneho
regulovaného povolania povinnou registráciou má 35 % vysokoškolsky vzdelaných sestier
a 26,3 % sestier so stredoškolským vzdelaním. Právne vedomie o vedení centrálneho registra
Slovenskou komorou sestier a pôrodných asistentiek (SKSaPA) je deformované o vedomosť –
tendenciou povinne sa registrovať – byť členom SKSaPA. O povinnosti oznamovať zmeny –
aktualizovať údaje v centrálnom registri vie iba 40 % vysokoškolsky vzdelaných sestier a 27
% sestier so stredoškolským vzdelaním.
Tab. 3 Stav pozitívneho právneho vedomia o potrebe odbornej spôsobilosti sestry pri vybranej
certifikovanej pracovnej činnosti
Položky v doméne 3
Vzdelanie (%)
Sestra na endoskopickom pracovisku vykonáva:
a) špecializovanú pracovnú činnosť
stredoškolské
26,3
vysokoškolské
25
b) certifikovanú pracovnú činnosť
15
21,3
c) vysokoškolskú pracovnú činnosť
6,3
1,3
d) neviem
2,5
2,5
Právne vedomie sestier o potrebe plniť nariadenie vlády o odbornej spôsobilosti na výkon
zdravotníckeho povolania ilustruje tabuľka 3. Odpovede na otázku o odbornej spôsobilosti na
vykonávanie certifikovanej pracovnej činnosti dokazujú, že v základnom súbore respondenti
túto činnosť považujú za špecializovanú pracovnú činnosť, čo je v rozpore s NV SR č.
296/2010 Z. z.
Tab. 4 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o rozsahu činnosti sestry
Položky v doméne 4
Vzdelanie (%)
Zavedenie žalúdočnej sondy patrí:
stredoškolské
vysokoškolské
a) medzi samostatne činnosti sestry
23,75
27,5
b) činnosti na základe indikácie lekára
16,3
22,5
c) činnosti vykonané v spolupráci s lekárom
8,75
1,25
0
0
d) neviem
Tabuľka 4 ilustruje stav právneho vedomia respondentov o vybranej pracovnej činnosti –
zavedenie žalúdočnej sondy, ktorú upravuje vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z. ako činnosť
na základe indikácie lekára. Akceptovateľné právne vedomie preukázalo 16,3 %
stredoškolsky vzdelaných sestier a 22,5 % vysokoškolsky vzdelaných sestier.
Tab. 5 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o sústavnom vzdelávaní
Položky v doméne 5
Vzdelanie (%)
Sústavné vzdelávanie zahŕňa:
a) špecializačné štúdium
stredoškolské
21,25
vysokoškolské
22,5
b) odborno-vedecké podujatie s prezentáciou
farmaceutického výrobku
c) účasť na prezentácii zdravotníckych pomôcok
3,75
0
22,5
2,5
25
2,5
d) neviem
Právne vedomie v oblasti povinnosti sústavne sa vzdelávať, bola v súbore respondentov
zúžená najmä na oblasť povinnosti absolvovať špecializačné štúdium. Avšak doplňujúca
otázka o práve preniesť kredity do nasledujúceho päťročného hodnotiaceho cyklu, dokazuje
nízke právne vedomie sestier. Iba 26,2 % stredoškolsky vzdelaných a 25,7 % vysokoškolsky
vzdelaných sestier vie, že má právo si preniesť 10 % z celkového počtu získaných kreditov.
Tab. 6 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o vedení zdravotnej dokumentácie
Položky v doméne 6
Vzdelanie (%)
Súčasťou zdravotnej dokumentácie pacienta je:
a) dotazník spokojnosti pacienta
stredoškolské
vysokoškolské
b) fotodokumentácia
36,3
11,3
23,8
26,3
c) audio dokumentácia
1,25
0
d) neviem
1,25
0
Zisťovali sme vedomosti respondentov o tom, či fotodokumentácia je súčasťou zdravotnej
dokumentácie. Správnu odpoveď, že fotodokumentácia je súčasťou zdravotnej dokumentácie
označilo celkovo 37,5 % respondentov. Alarmujúce je zistenie, že až 60 % respondentov
označilo dotazník spokojnosti pacienta za súčasť zdravotnej dokumentácie. V ostatných
položkách sme mapovali stav právneho vedomia sestier o zákaze škrtať v zdravotnej
dokumentácii. Pozitívne právne vedomie preukázalo 86,3 % respondentov. Vedenie
zdravotnej dokumentácie v písomnej a elektronickej forme so zaručeným elektronickým
podpisom označilo 55 % respondentov. Vedenie zdravotnej dokumentácie len v písomnej
forme za stanovených podmienok označilo iba 40 % respondentov. Vedenie zdravotnej
dokumentácie len v elektronickej forme so zaručeným elektronickým podpisom označilo 5 %
respondentov. Overovali sme vedomosti respondentov o tom, kde sa zakladá formulár
polohovania
pacienta.
Formulár
polohovania
pacienta
„je
súčasťou
zdravotnej
dokumentácie“, odpovedalo 61,25 % respondentov. Ako súčasť zdravotnej karty, odpovedalo
37,5 % respondentov a 1,3 % respondentov sa nevedelo k tejto otázke vyjadriť. Vedomosti
respondentov o archivácii zdravotnej dokumentácie sú nasledovné. 80 % respondentov vie, že
archivácia zdravotnej dokumentácie má trvať 20 rokov. 20 % respondentov odpovedalo, že
archivácia zdravotnej dokumentácie má trvať iba 15 rokov. Mapovali sme stav právneho
vedomia sestier v oblasti poskytovania informácii o ošetrovateľskej starostlivosti. Celkovo 50
% respondentov odpovedalo, že sestra môže poskytnúť informácie o ošetrovateľskej
starostlivosti len pacientovi, ak nepožiada inak. Sestra neposkytuje informácie, odpovedalo
27,5 % respondentov a 22,5 % respondentov sa nevedelo vyjadriť.
Tab. 7 Stav pozitívneho právneho vedomia sestier o vybraných častiach odborného usmernenia o riadení
ošetrovateľskej starostlivosti u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
Položky v doméne 7
Vzdelanie (%)
Výkon funkcie vedúcej sestry je podmienené:
stredoškolské
vysokoškolské
a) VŠ I stupňa, špecializácia príslušnom odbore a
manažmentu
26,3
18,8
b) VŠ II stupňa
22,5
28,6
c) VŠ II stupňa, špecializácia v príslušnom odbore
1,3
0
2,5
0
d) neviem
Vedomosť respondentov o požadovanom vzdelaní v pozícii vedúcej sestry, správne
odpovedalo 45 % respondentov. Odborné usmernenie definuje priamu zodpovednosť
námestníčky riaditeľa pre ošetrovateľskú starostlivosť za odbornú úroveň poskytovania
ošetrovateľskej starostlivosti u ústavného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, správne
odpovedalo iba 27,5 % respondentov. Ostatní sú toho názoru, že priamu zodpovednosť má
sestra pri lôžku (42,5 % respondentov) a 30 % respondentov za zodpovednú osobu označilo
vedúcu sestru.
Záver
Ošetrovateľstvo a ošetrovateľská prax sú vystavené zmenám spôsobeným zmenami právnych
noriem. Je preto na mieste zdôrazniť potrebu záujmu sestier kontinuálne monitorovať zmeny
v právnych normách a vzdelávať sa v tejto oblasti. Prieskum v malej vzorke respondentov
dokazuje menej uspokojivé vedomosti o legislatívnych normách – nízke právne vedomie
registrovaných sestier. Vedomostné deficity sme odhalili v doméne právnej zodpovednosti
sestry, v oblasti poznania a klasifikácie závislých a nezávislých činností sestry, t.j. rozsahu
ošetrovateľskej praxe vykonávanej sestrou na základe indikácie lekára a na základe
písomného poverenia lekára. Podobne je deficitná oblasť znalosti klasifikácie pracovných
činností vyžadujúce špecializačnú alebo certifikačnú prípravu sestry. Regulačný mechanizmus
– registráciu si sestry mýlia s povinným členstvom v SKSaPA. Za vážny nedostatok je možné
označiť vedomostný deficit v otázke vedenia a archivácie zdravotnej dokumentácie. Nie je
možné súhlasiť so zistením, že za povinnú súčasť zdravotnej dokumentácie je považovaný
dotazník spokojnosti pacienta. Výsledky testovania právneho vedomia sestier o požadovaných
kvalifikačných požiadavkách na výkon funkcie vedúcej sestry signalizujú absenciu
pripravenosti sestier u lôžka na proces riadenia ošetrovateľskej praxe u ústavných
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Sestry si neuvedomujú závažnosť vykonávania
ošetrovateľskej praxe samostatne a v spolupráci s lekárom. Poznanie legislatívnych noriem
tvorí základ presadzovania pozitívnych zmien na pracovisku, vedieť hájiť svoje práva
a vykonávať povolanie sestry lege artis.
Zoznam bibliografických odkazov
GURKOVÁ, E. 2010. Vybrané kapitoly z ošetrovateľskej teórie I. Martin : Univerzita
Komenského v Bratislave, Jesseniova lekárska fakulta Martin, 2010. 89 s. ISBN 978-8088866-74-9.
HULKOVÁ, V. 2009. Reforma zdravotníctva a jej implementácia do ošetrovateľstva
v Slovenskej republike: dizertačná práca. Bratislava : Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej
práce sv. Alžbety, 2009. 190 s.
HULKOVÁ, V. 2010. Reforma zdravotníctva a jej implementácia do ošetrovateľstva
v Slovenskej republike. In Monitor medicíny SLS. 2010, č. 1-2, s. 19-24.
PÁSTOROVÁ, S. – ONDOVÁ, A. – ANTONÍKOVÁ, A. 2008. Práca sestry z pohľadu
legislatívnych
noriem
[online].
2008
[cit.
2012-20-11].
Dostupné
na
internete:
http://www.logman.sk/buxus/docs//content/2008/Pastorova_2008_b.pdf.
RYBKOVÁ, A. 2013. Legislatívne normy v ošetrovateľstve ako kritérium výkonu
autonómneho povolania sestry: diplomová práca. Prešov : Vysoká škola zdravotníctva
a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a zdravotníctva bl. P. P.
Gojdiča v Prešove, 2013. 99 s.
Kontaktná adresa autorky
Prof. PhDr. Mária Kilíková, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
detašované pracovisko Rožňava
Kósu Schoppera 22
048 01 Rožňava
[email protected]
HISTORIE A SOUČASNOST DOMÁCÍ ZDRAVOTNÍ PÉČE V ČESKÉ REPUBLICE
Ludmila Kondelíková
Asociace domácí péče České republiky, o.s.
Souhrn
Tento příspěvek má stručně a názorně přiblížit složitý vývoj a změny v postojích společnosti
v pohledu na fungování primární péče v České republice po roce 1990. Postupné začleňování
domácí zdravotní péče do systému zdravotních služeb, význam působení profesních
organizací při prosazování důležitých postupů a to nejen ve státní správě, ale i v lůžkových
zdravotnických zařízeních, v zařízeních ambulantních specialistů, praktických lékařů a
vzdělávacích institucí. Příspěvek má upozornit na nutnost stálé součinnosti a působení
profesních organizací, přiblížit v celkových souvislostech a rovinách širokou problematiku
související s poskytováním domácí zdravotní péče. Popisuje nutnost variability s možností
modelace dle aktuálních potřeb klientů, od základní po vysoce specializovanou péči.
Příspěvek popisuje historické aspekty vzniku domácí zdravotní péče v kontextu na probíhající
změny ve společnosti, ve vazbě na individuální vnímání kvality života. Odráží současný stav
poskytování domácí zdravotní péče v návaznosti na koncepční změny zdravotnictví v České
republice.
Klíčová slova
Domácí zdravotní péče, agentura domácí zdravotní péče, Asociace domácí péče ČR, o.s.
Úvod
Vývoj domácí zdravotní péče zaznamenal úspěchy díky svému akcentu na lidskost, kvalitu a
efektivitu péče. Zprvu opatrný postoj klientů a jejich ošetřujících lékařů byl postupem let
vystřídán respektem a začleněním domácí péče mezi plnohodnotné formy zdravotní péče.
Vžil se pojem Komplexní domácí zdravotní péče, jejímž cílem je orientace na podporu a
udržení zdraví, prevenci onemocnění, saturaci bio-psycho-sociálně ekonomických potřeb
člověka. Cílem je kvalitní, humánní péče ve vlastním sociálním prostředí klienta v rozsahu 24
hodin denně, 7 dní v týdnu s akcentací na individuálnost a adresnost péče. Základní jednotkou
je agentura domácí péče, která může být státním, či nestátním zdravotnickým zařízením.
Zřizovateli agentur jsou samostatné právnické či fyzické osoby, státní instituce, organizace či
HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ DOMÁCEJ OŠETROVATEĽSKEJ STAROSTLIVOSTI
NA SLOVENSKU
Mária Kožuchová1, Janka Bartková2
1
Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra Ošetrovateľstva
2
Nemocnica Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku n.o.
Súhrn
Domáca
ošetrovateľská
starostlivosť
je
významným
fenoménom
komunitného
ošetrovateľstva. Historický vývoj poskytovania starostlivosti v domácom prostredí prešiel
zložitou etapou, bol determinovaný úrovňou medicínskych poznatkov a technologickým
rozvojom v oblasti zdravotníckych vied. Kvalita poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti
v domácom prostredí sa zvyšovala s rastúcimi požiadavkami kladenými na sestry pracujúce
v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Domáca ošetrovateľská starostlivosť, ako
forma poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti pacientom v domácom prostredí, významne
zasahuje do zmien v zdravotníckom systéme, menia sa úlohy a zároveň postavenie sestier v
spoločnosti, mení sa obsah a systém vzdelávania v komunitnom ošetrovateľstve a rozvíja sa
ošetrovateľský výskum vykonávaný v podmienkach domáceho prostredia, ktorý umožňuje
sestrám skúmať a hodnotiť efektivitu zavedených postupov. Príspevok je zameraný na
historické východiská rozvoja domácej ošetrovateľskej starostlivosti a tiež prezentuje
aktuálne poznatky poskytovania tejto formy starostlivosti.
Kľúčové slová
Pacient, domáca ošetrovateľská starostlivosť, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti,
historické východiská
Úvod
Hlavnou ideou vzniku domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je poskytovaná
prostredníctvom agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) bolo poskytnúť
odbornú starostlivosť v domácom prostredí, kde sa pacient cíti bezpečne, rýchlejšie sa
uzdravuje a tiež skrátiť dobu hospitalizácie, a tým ušetriť finančné náklady. K rozvoju
domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku bolo potrebné zaviesť opatrenia systému
poskytovania
tejto
formy
starostlivosti,
podporiť
systém
domácej
ošetrovateľskej
starostlivosti ako celku a riešiť jej financovanie (Bušová, 1996, s. 6). Vývoj domácej
ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike zaznamenal úspechy vďaka dôrazu na
ľudskosť, kvalitu a efektivitu starostlivosti, pričom dotvára komplexnú zdravotnú
starostlivosť a zároveň pomáha humanizovať vzťah medzi pacientom a ošetrujúcim
personálom.
Ošetrovateľská
starostlivosť
poskytovaná
v domácom
prostredí
prešla
dlhodobým
historickým vývojom, ktorý ako uvádza Farkašová (2010, s. 9), ovplyvňovali predovšetkým
sociálne, kultúrne, ekonomické a politické faktory. Veľký vplyv mali vedecké objavy, vojny
či epidémie. Pôsobenie týchto faktorov sa odrážalo v jednotlivých vývinových etapách.
Kvalita a úroveň poskytovania domácej ošetrovateľskej starostlivosti bola vo všetkých
historických obdobiach determinovaná podmienkami v jednotlivých civilizáciách, ich
životnou filozofiou a technologickým rozvojom. Je možné ju považovať za historicky
najstaršiu formu zdravotnej starostlivosti. Do dejín domácej ošetrovateľskej starostlivosti sa
významne zapísali aj osobnosti, ktoré výraznou mierou prispeli k jej rozvoju. Vzdelávanie,
ktoré poskytlo základy pre rozvoj komunitného ošetrovateľstva a taktiež legislatívne opatrenia
nevyhnutné na vytvorenie siete agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti, majú dodnes
výrazný vplyv na formovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti, ktorá je neustále sa
vyvíjajúcou formou starostlivosti o človeka v domácom prostredí.
Historické východiská domácej ošetrovateľskej starostlivosti
Domáca starostlivosť ako prirodzený spôsob starostlivosti o človeka existuje od najstarších
čias existencie ľudstva. Tento spôsob starostlivosti sa vyvíjal cez starovek až po stredovek.
Človek mal vnútornú potrebu starať sa o seba, o svoje zdravie a zdravie svojej rodiny
a komunity. Skúsenosti s liečbou a ošetrovaním chorých odovzdával svojim blízkym v rodoch
z generácie na generáciu ústnym podaním. Používali sa prostriedky priaznivo pôsobiace pri
rôznych ochoreniach či poraneniach, ako napr. voda na ochladzovanie a umývanie rán,
niektoré rastliny a ich plody, orgány zvieracích tiel a neskôr boli využívané aj niektoré
minerálne látky (Niklíček, Štein, 1985, s. 12). Vo veľkej miere išlo o prírodné liečiteľstvo a o
ženské opatrovateľstvo. Starostlivosť o chorých a odkázaných bola zverená predovšetkým
ženám, ktoré ju vykonávali v domácnostiach chorých. Ženy, ktoré starostlivosť poskytovali
v domácom prostredí boli bylinkárky a babice zároveň, ktoré si osvojovali pôrodnícku prax
od starších babíc, svojich predchodkýň (Bokesová Uherová, 1989, s. 30). V rámci
poskytovania starostlivosti sa vytvorili podmienky predovšetkým pre pôrodné babice, ktoré
v domácom prostredí privádzali na svet jednu generáciu za druhou.
Neskôr ošetrovateľstvo vykonávali v staroveku kňazi a kňažky rôznych náboženstiev,
v stredoveku mnísi a mníšky, členovia mužských i ženských kresťanských rádov (Hanzlíková,
2011, s. 32). Medzi najznámejšie ženské rády, ktoré sa ujímali starostlivosti o chorých aj
v domovoch patrili napr. rád Augustiniánskych sestier, ktorý bol založený v stredoveku, sa
špecializoval na poskytovanie ošetrovateľských služieb v domácnostiach (Kozierová a kol.,
1995, s. 5) a rád Vincentiek – dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Od začiatku
opatrovali starých a chorých po domoch, neskôr v nemocniciach, sirotincoch a v starobincoch.
S príchodom kresťanstva súvisí aj zakladanie nemocníc. Tieto nemocnice boli označované
ako „hospitium“, neskôr ako „hospital“. Z tohto termínu vznikol názov „špitál“ (Bokesová
Uherová, 1989, s. 21). Opatrovateľskú starostlivosť v špitáloch poskytovali okrem žien aj
sluhovia, ktorí pracovali za minimálnu odmenu a spravidla bez oddychu. Naďalej pretrvávalo
ošetrovanie chorých, poskytované ženami v domácnostiach.
Florence Nightingaleová (zakladateľka profesionálneho ošetrovateľstva) spolu s Williamom
Rathboneom (zakladateľ modernej koncepcie poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti
v domácom prostredí) založili v Liverpoole v roku 1859 školu pre sestry návštevnej služby,
ktorej hlavným cieľom bola pomoc chudobným ľuďom a poskytovanie ošetrovateľskej
starostlivosti vo svojich domovoch (Szabóová, 2006, s. 245).
Domáca starostlivosť sa v Spojených štátoch amerických začala poskytovať v roku 1796.
V roku 1885 bola založená organizácia sestier domácej starostlivosti v Buffale, následne
v roku 1887 vo Philadelphii a v roku 1888 v Bostone vznikla okresná asociácia sestier
pracujúcich v domácej starostlivosti. V roku 1893 Lilian Waldová a Mary Brewsterová
založili ošetrovateľskú službu pod záštitou rady najmä pre chorých a tých, ktorí žijú v
nezdravých podmienkach v domácnostiach. Spoločne vytvorili termín „verejná zdravotná
sestra“ (Szabóová, 2006, s. 245).
Koncom 19. storočia nastáva pomerne prudký rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti
v Európe, ktorá bola zameraná najmä na ošetrovanie poskytované zväčša starým ľuďom
s výnimkou Holandska, kde sa starostlivosť poskytovala všetkým chorým bez ohľadu na vek,
a to od narodenia až do konca života. Začiatkom 70. rokov 20. storočia dochádza
k neustálemu zvyšovaniu nákladov na zdravotnú starostlivosť na celom svete. Hľadajú sa
nové spôsoby a riešenia, ako zvýšiť kvalitu a znížiť náklady na starostlivosť. Jednou
z možností riešenia bol aj návrat k myšlienke domácej starostlivosti (Szabóová, 2006, s. 245).
História domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku
Starostlivosť o staršie osoby odkázané na pomoc inej osoby pri bežných denných a
inštrumentálnych činnostiach bola do 40. – 50. rokov 20. storočia poskytovaná v bývalej
Československej republike na charitatívnom a dobrovoľníckom základe vychádzajúc z tradícií
kresťanstva hlásajúceho lásku k blížnemu a povinnosť vzájomne si pomáhať (Bednárik,
Brichtová, Repková, 2011, s. 14). Tento spôsob sa veľmi osvedčil a až do roku 1950 sestry a
opatrovateľky Červeného kríža zabezpečovali ošetrovateľskú a zdravotnú starostlivosť v
rodinách. Prvé poskytovateľky domácej starostlivosti pripravovala v tom čase Masarykova
škola zdravotnej a sociálnej starostlivosti v Prahe (Szabóová, 2006, s. 245). Organizácia
ošetrovateľskej a zdravotnej služby v rodinách bola zabezpečená Ústavom národného zdravia.
Od 19. augusta 1952 preberá podľa Zákona č. 103/1951 Sb. zodpovednosť za poskytovanie
domácej starostlivosti štát. Starostlivosť je začlenená do zdravotnej starostlivosti, ktorú
poskytujú zdravotné obvody formou návštevných služieb, následne starostlivosť poskytujú
geriatrické sestry v rámci obvodných stredísk. Po roku 1989 nastáva zlom v poskytovaní
zdravotnej starostlivosti. O rok neskôr začínajú vznikať prvé agentúry domácej starostlivosti
najprv v Čechách, pri Českej katolíckej charite (Szabóová, 2006, s. 245) a o niekoľko rokov
neskôr aj na Slovensku.
História domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku sa začína písať od roku 1994,
kedy začínajú vznikať prvé ADOS, ktoré boli zriaďované v zdravotníckych zariadeniach
(nemocnice, polikliniky) ako samostatné oddelenia s vlastným nákladovým strediskom, tzv.
oddelenie domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Szabóová, 2006, s. 259). Jedným z prvých
tzv. oddelení domácej ošetrovateľskej starostlivosti s vlastným nákladovým strediskom, bolo
založené v NsP F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici (Luptáková, 1996, s. 3).
V tomto období bol zaznamenaný rozmach štátnych agentúr aj napriek tomu, že prebiehalo
odštátnenie primárnej sféry. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v roku 1994
vydalo 54 povolení na prevádzkovanie štátnych agentúr. V čase ich vzniku neboli vytvorené
podmienky na prevádzkovanie neštátnych agentúr (Cibulková, 1999, s. 4). Prvé povolenia na
prevádzkovanie neštátnych agentúr boli vydané začiatkom roku 1995 (Cibulková, 2010, s. 6).
V tomto roku bol vydaný Vestník MZ SR, ktorý charakterizoval agentúry a zaradil ich do
siete zdravotníckych zariadení (Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti č. SZS7192/92-4/Bl-Pe).
Ďalším
rozhodujúcim
dokumentom
bol
Národný
plán
rozvoja
ošetrovateľstva, ktorý sa zaoberal tiež zaradením ADOS do siete zdravotníckych zariadení
(Národný plán rozvoja ošetrovateľstva č. SZS-74/1997/Pe).
Prvé neštátne agentúry vznikali na strednom a východnom Slovensku. Neštátne ADOS boli
zriaďované na základe povolenia okresných úradov do roku 1997. Neskôr prešli kompetencie
na krajské úrady, ktoré vydávali povolenia veľmi krátko, pretože MZ SR pod tlakom
zdravotných poisťovní vydalo moratórium na vydávanie povolení. Tento stav trval do júla
roku 2000. Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky prevzalo na seba úlohu
vydávania povolení podľa navrhnutej siete, ktorá sa v skutočnosti začala dopĺňať až od júla
roku 2000. Po tomto termíne dochádzalo k postupnému doplňovaniu siete agentúr
predovšetkým v tých okresoch, kde dovtedy žiadna agentúra nepôsobila. Od roku 2003
prechádzajú kompetencie na vydávanie povolení vyšším územným celkom (Cibulková, 2010,
s. 6–7).
Proces vzniku bol náročný, spojený neraz s mnohými problémami, ktoré v niektorých
prípadoch pretrvávajú dodnes. Ide predovšetkým o finančnú, ale aj o organizačnú štruktúru
fungovania ADOS, kde neustále prebieha mnoho zmien. Prioritou by mal byť spoločný
postup pri riešení problémov v oblasti odbornej, organizačnej, ekonomickej, legislatívnej
a sociálnej (Nemčeková, Tabaková, 2007, s. 34–35).
Súčasnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku
Poskytovanie domácej ošetrovateľskej starostlivosti prostredníctvom ADOS má na Slovensku
už 20 ročnú históriu. Dôležitým predpokladom zabezpečenia a zlepšenia kvality
ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí je rozvoj ADOS, ktorý v podmienkach
Slovenskej republiky ovplyvňujú predovšetkým financie. Činnosť ADOS je v súčasnosti
hradená predovšetkým z verejného zdravotného poistenia, z ktorého sa poskytuje zdravotná
starostlivosť a služby s ňou súvisiace (Zákon č. 580/2004 Z. z., § 2). Financovanie domácej
ošetrovateľskej starostlivosti zohľadňuje náklady na ošetrovateľskú starostlivosť o pacienta
v domácom prostredí, avšak nezahŕňa investičné náklady, ktoré v domácej ošetrovateľskej
starostlivosti vznikajú. Starostlivosť sa vykazuje poisťovniam vo forme jednotlivých
výkonov, podľa ich kódov a úhrada závisí od výšky bodového hodnotenia výkonov a ceny
bodu (Bušová, 2006, s. 17).
Súčasný systém platieb na základe bodového hodnotenia za výkony je náročný na
administratívu a spracovanie. Existencia agentúr na Slovensku je závislá od zmluvného
vzťahu so zdravotnými poisťovňami. Problémy financovania ADOS sú spojené s tým, že
regionálne zdravotné poisťovne nepreplácajú všetky výkony, ktoré sú uvedené vo vyššie
spomenutom nariadení, ale preplácajú výkony, ktoré schváli revízny lekár príslušnej
zdravotnej poisťovne. Financovanie ADOS by sa zlepšilo, keby zdravotné poisťovne
pristúpili aj k úhrade nákladov za dopravu (Cibulková, 2011, s. 26–27), čo znevýhodňuje tie
agentúry, ktoré poskytujú starostlivosť pacientom na väčšom území. Zároveň to môže
znižovať dostupnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti pre pacienta, ako aj ovplyvňovať
kvalitu, pretože sestra by mohla venovať pacientovi čas, ktorý strávi cestovaním alebo
dochádzaním do domácnosti (Tabaková, 2006, s. 261). Ukazuje sa preto potreba zúčastňovať
sa na rokovaniach so zdravotnými poisťovňami o zvýšení ceny výkonu tak, aby pokrývali
reálne náklady agentúr. Zároveň je nevyhnutné presadzovať, aby zdravotné poisťovne
pristúpili aj k úhrade reálnych nákladov za dopravu pre ADOS.
Činnosť ADOS v podmienkach zdravotníctva v Slovenskej republike je v súčasnosti
kontrolovaná vyšším územným celkom, zdravotnou poisťovňou a úradom pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou.
Pre rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti je dôležité, aby bola usmerňovaná
všeobecne platnými legislatívnymi opatreniami. Poskytovateľ domácej starostlivosti je
povinný poznať legislatívne nariadenia platné pre výkon jeho povolania. Širokospektrálnosť
domácej ošetrovateľskej starostlivosti je koncipovaná v platnom znení viacerých právnych
noriem. Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z. (§ 6) uvádza, že agentúra domácej ošetrovateľskej
starostlivosti poskytuje komplexne domácu ošetrovateľskú starostlivosť, pôrodnú asistenciu
osobám, pri ktorých sa predpokladá, že ich zdravotný stav si nebude vyžadovať nepretržitý
pobyt v zdravotníckom zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti, a osobám, ktoré
poskytnutie ústavnej zdravotnej starostlivosti odmietli. Zákon č. 576/2004 Z. z. (§ 8) uvádza,
že domáca starostlivosť, ktorú poskytuje sestra alebo pôrodná asistentka s príslušnou
odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu, je domáca ošetrovateľská
starostlivosť. Zákon č. 578/2004 Z. z. v § 7 zaraďuje medzi zariadenia ambulantnej zdravotnej
starostlivosti aj ADOS. Spektrum výkonov s bodovým ohodnotením realizované sestrou
a pôrodnou asistentkou v domácom prostredí pacienta prostredníctvom ADOS stanovuje
Nariadenie vlády SR č. 223/2005 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.
Verejnú minimálnu sieť ADOS ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v súčasnosti
ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. Je prepočítaná na počty sesterských miest
a určená na počet obyvateľov Slovenskej republiky a na počet obyvateľov územia krajov.
Ošetrovateľskú dokumentáciu vedú sestry pracujúce v ADOS jednotne, minimálne v rozsahu
a spôsobom uvedeným v prílohách Odborného usmernenia MZ SR č. 07594/2009-OZS.
Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL vymedzuje v rámci personálneho zabezpečenia odborného
zástupcu ADOS poskytujúceho domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Na výkon činnosti
odborného zástupcu v ADOS sa vyžaduje odborná spôsobilosť na výkon odborných
pracovných činností a odborná spôsobilosť na výkon špecializovaných pracovných činností v
špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite a najmenej päťročná odborná
prax (Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z., § 13). Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL zároveň
vymedzuje v rámci personálneho zabezpečenia sestru so špecializáciou v špecializačnom
odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore
podľa osobitného predpisu.
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti zaradené do siete poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti zabezpečujú dostupnosť poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti v domácom
prostredí. Potreba vybudovania pevnej siete ADOS je zvýraznená starnutím populácie,
pribúdaním chorých, odkázaných na pomoc, tlakom na znižovanie nákladov v zdravotníctve,
tlakom na rast kvality služieb a riešením dostupnosti zdravotníckych služieb (Hegyi, 2001, s.
69).
Spoločenský dopyt po službách ADOS vyplývajúci z konkrétnych výsledkov práce agentúr
v jednotlivých regiónoch aj v súčasnosti dokazuje opodstatnenie poskytovania starostlivosti
v domácom prostredí pacienta.
Záver
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike prechádzali zložitým
vývojom. Historický vývoj ošetrovateľskej starostlivosti ovplyvňovali spoločenské, sociálne
a ekonomické podmienky. V súčasnom období už majú niekoľkoročnú históriu, počas ktorej
zaznamenali významný postup. Od začiatku svojej existencie sa ADOS vyprofilovali na
samostatné subjekty. Sú to špecializované zdravotnícke zariadenia, ktoré sú zaradené medzi
zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti poskytujúce ošetrovateľskú starostlivosť
v prirodzenom sociálnom prostredí. Zabezpečiť kontinuálne zvyšovanie kvality v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti znamená poskytovať ju komplexne a individuálne, v súlade
s ľudskými právami, etickým prístupom a orientáciou na pacienta.
Zoznam bibliografických odkazov
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti č. SZS-7192/92-4/Bl-Pe. In Vestník MZ SR.
1995, ročník 43, čiastka 12-13.
BEDNÁRIK, R. – BRICHTOVÁ, L. – REPKOVÁ, K. 2011. Národná správa o riadení
a financovaní dlhodobej starostlivosti. In REPKOVÁ, K. a kol. Dlhodobá starostlivosť o
starších ľudí na Slovensku a v Európe (3) :
Správa, riadenie a financovanie. 1. vyd.
Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2011. ISBN 978-80-7138-133-4, s. 9-50.
BOKESOVÁ UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 1989. 376 s. ISBN 80-217-0004-1.
BUŠOVÁ, B. 1996. Naozaj chýbajú predovšetkým peniaze? : Reálne možnosti zefektívnenia
a rozšírenia domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Zdravotnícke noviny. 1996, roč. 4, č. 6,
s. 6.
BUŠOVÁ, B. 2006. Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Medical practice.
2006, roč. 1, č. 4, s. 17-18.
CIBULKOVÁ, M. 1999. Vznik a vývoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In Slovenský
zdravotník. 1999, roč. 9, č. 6, s. 4-5.
CIBULKOVÁ, M. 2010. Vlastná história domácej ošetrovateľskej starostlivosti na
Slovensku. In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2010, roč. 8, č. 5, s. 6-8.
CIBULKOVÁ, M. 2011. Financovanie – nočná mora ADOS. In Sestra. 2011, roč. 10, č. 9-10,
s. 26-27.
FARKAŠOVÁ, D. 2010. História ošetrovateľstva. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2010. 170
s. ISBN 978-80-8063-322-5.
HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2011. 155 s. ISBN 978-80-8063-360-8.
HEGYI, L. 2001. Klinické a sociálne aspekty ošetrovania starších ľudí. 1. vyd. Trnava :
Slovak Academic Press, 2001. 128 s. ISBN 80-88908-80-9.
KOZIEROVÁ, B. a kol. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 1995.
1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
LUPTÁKOVÁ, V. 1996. V home-care sme urobili dosť, ale nie všetko [rozhovor s D.
Dluholuckou]. In Zdravotnícke noviny. 1996, roč. 1, č. 29, s. 3.
Nariadenie vlády SR č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení nariadenie vlády SR č. 776/2004 Z.z.,
ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov.
Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania,
spôsobe
ďalšieho
vzdelávania
zdravotníckych
pracovníkov,
špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.
sústave
Nariadenie vlády SR č. 640/2008 Z. z. o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti.
Národný plán rozvoja ošetrovateľstva č. SZS-74/1997/Pe. In Vestník MZ SR. 1997, ročník 45,
čiastka 7-8.
NEMČEKOVÁ, M. – TABAKOVÁ, M. 2007. Etická reflexia problémov domácej
ošetrovateľskej starostlivosti v Slovenskej republike. In Kontakt. 2007, roč. 9, č. 1, s. 32-41.
NIKLÍČEK, L. – ŠTEIN, K. 1985. Dějiny medicíny v datech a faktech. 1. vyd. Praha :
Avicenum, 1985. 376 s.
Odborné usmernenie MZ SR č. 07594/2009-OZS o vedení zdravotnej dokumentácie. In
Vestník MZ SR. 2009, ročník 57, čiastka 42-48.
SZABÓOVÁ,
Ž.
2006.
Domáca
starostlivosť
v komunitnom
ošetrovateľstve.
In
HANZLÍKOVÁ, A. a kol. Komunitné ošetrovateľstvo. 2. nezmen. vyd. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2006. ISBN 80-8063-213-8, s. 244-261.
TABAKOVÁ, M. 2006. Princíp spravodlivosti v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. In
Kontakt. 2006, roč. 8, č. 2, s. 257-264.
Vyhláška MZ SR č. 770/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú určujúce znaky jednotlivých druhov
zdravotníckych zariadení.
Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a
materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. In Vestník MZ
SR. 2008, ročník 56, čiastka 32-51.
Zákon č. 103/1951 Sb. o jednotnej preventívnej a liečebnej starostlivosti.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
Zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o
poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Mária Kožuchová
Katolícka univerzita v Ružomberku
Námestie A. Hlinku 60
034 01 Ružomberok
[email protected]
obce. Agentury jsou složeny z multidisciplinárních týmů. Ten by měl být variabilní s
možností modelace dle aktuálních potřeb, od základní po vysoce specializovanou péči.
Se systémem domácí zdravotní péče seznamujeme klienty a jejich blízké nejčastěji v období
prožívání náročné životní situace, která vychází z aktuálních změn zdravotního stavu. Je tudíž
obvyklé, že informace o systému domácí zdravotní péče začínají klienti a jejich blízcí
vyhledávat až ve chvíli, kdy tuto službu bezprostředně potřebují. Jednáme s lidmi, které na
každém kroku provází stres, úzkost a beznaděj. Naším úkolem je zajistit pro klienta a jeho
blízké takové podmínky pro poskytování domácí zdravotní péče, které odpovídají
maximálním možnostem současného systému zdravotnictví a to v rozsahu, který se co nejvíce
přibližuje individuálnímu vnímání kvality života.
Historie domácí péče v České republice
Ačkoliv domácí zdravotní péče má své kořeny již v 19. století, její služby byly postupem času
z větší části nahrazeny péčí nemocniční. Vzhledem k tomu, že náklady na provoz velkých
zdravotnických zařízení rostly, byla v 70. letech minulého století obnovena myšlenka domácí
zdravotní péče. V rámci „Mezinárodní konference o primární zdravotní péči“ byla členy
WHO (Word Health Organization) i Československem, přijata Deklarace Alma Ata (1977) s
jednotným cílem „Zdraví všem“, kde si členové kladou za cíl postupné znovu začlenění
domácí zdravotní péče do systému zdravotnictví.
Po roce 1989 se Československo začalo postupně vracet jednak k demokratickým principům a
zároveň k principům volného trhu. Bylo nutné nastavit současnou legislativu týkající se
domácí zdravotní péče, což se podařilo v roce 1994. Jako základní byla stanovena délka trvání
výkonu, spotřeba zdravotnického materiálu a cenové ohodnocení. Bohužel kromě reflexe
inflačních změn nezaznamenala tato kritéria do dnešní doby výraznějších systémových úprav.
Od roku 1990 se domácí zdravotní péče stává nedílnou součástí moderního systému zdravotní
péče v České republice. V tomto roce zahájilo provoz první středisko s 18-ti klienty a v lednu
roku 1991 Ministerstvo zdravotnictví České republiky tuto činnost legalizovalo a zahájilo
dvouletý experiment, na který Ministerstvo zdravotnictví České republiky vyčlenilo dotaci ve
výši 28 milionů Kč. V závěru roku 1991 bylo v České republice zřízeno 26 agentur domácí
zdravotní péče, které poskytovali péči 1459 klientům a zaměstnávaly 451 pracovníků.
V roce 1992, v návaznosti na Zákon č. 160/92 Sb. o podmínkách poskytování péče v
nestátních zdravotnických zařízeních, vznikaly agentury domácí zdravotní péče zejména v
oblastech ohrožených nezaměstnaností (Severní Morava, Jižní Morava a Východní Čechy). V
září roku 1992 byla založena „Skupina pro podporu a rozvoj domácí péče v České republice“,
ve které byla zastoupena profesionální i laická veřejnost. Orientovala se zejména na přípravu
legislativních opatření, vzdělávání zdravotnických pracovníků v oblasti domácí zdravotní
péče, financování domácí zdravotní péče, komunikací a tokem informací v rámci domácí
zdravotní péče.
V roce 1993 došlo k zásadnímu rozvoji agentur domácí zdravotní péče, k čemuž výrazně
napomohlo pořádání množství akcí, seminářů, workshopů za účasti masmédií. Rozvíjela se
spolupráce s Všeobecnou zdravotní pojišťovnou České republiky, která vytvořila svůj vlastní
„Metodický pokyn pro poskytování domácí zdravotní péče“. To vše za podpory ČeskoSlovensko-Švýcarské společnosti. Koncem tohoto roku bylo v republice zaregistrováno 179
agentur domácí zdravotní péče a zaměstnáno 3011 zaměstnanců. V roce 1993 byla založena
Asociace domácí péče České republiky o.s. paní Blankou Misconiovou. Asociace uspořádala
první mezinárodní kongres k problematice domácí zdravotní péče, který sponzorovala
švýcarská vláda. Výrazně stoupal počet nových agentur. Důvodů bylo několik:

mnohá zdravotnická zařízení lůžkového typu se snažila zekonomizovat a
zefektivňovat svoji činnost,

byla zahájena racionalizace lůžkového fondu nemocnic,

zvyšovala se nezaměstnanost zdravotních sester.
Dařilo se navodit komunikaci zejména s praktickými lékaři, kteří začali chápat domácí
zdravotní péči jako součást komplexní péče o svého klienta.
V roce 1994 nárůst počtu agentur domácí zdravotní péče pokračoval. Byly pořádány odborné
semináře a domácí zdravotní péče se těšila pozornosti masmédií a dařilo se jí zaujmout
odbornou i laickou veřejnost. Byl realizován „ Projekt Hippokrates“, věnovaný problematice
rodinného lékaře, který se následně nepodařilo realizovat. Začala se zdárně rozvíjet i domácí
hospicová péče. V tomto roce zahájila svou činnost „Pracovní skupina pro podporu primární
péče“, která byla složena ze všech iniciativ lékařů, sester a ostatních pracovníků, kteří
působili v rámci domácí zdravotní péče. Jedním z jejích hlavních úkolů bylo řešit aktuální
problematiku potřeb primární péče a její promítnutí do středoškolského a vysokoškolského
vzdělávacího systému. Byla snaha rozšířit informovanost mezi studenty středních a vysokých
škol a nabídnuta spolupráce ve výuce, která se realizuje stážemi studentů v agenturách domácí
zdravotní péče.
Byly prováděny sociologické průzkumy zaměřené na „spokojenost klientů“ s poskytovanou
domácí zdravotní péčí a jejich informovaností. Ministerstvo zdravotnictví České republiky
pověřilo Asociaci domácí péče České republiky o.s. vypracováním a realizací metodiky
dotačního řízení pro podporu a rozvoj domácí péče. Asociace domácí péče České republiky
o.s. spolu s Česko-Slovensko-Švýcarskou společností a Národohospodářským ústavem
Akademie Věd upořádali odborný seminář k problematice transformace českého
zdravotnictví, kterého se účastnili představitelé odborných organizací a institucí z České
republiky i ze zahraničí.
Po roce se konal další Mezinárodní kongres domácí zdravotní péče. Zájem o účast na
kongresu překonal očekávání a byl vydán almanach věnovaný problematice primární péče a
domácí zdravotní péče tak, aby co nejširší profesionální a laická veřejnost byla seznámena s
problematikou transformace zdravotnictví. Kongres byl na vysoké odborné a společenské
úrovni. Byly zahájeny přípravy na další kongres Domácí zdravotní péče v roce 1995.
Problémové okruhy byly rozděleny do tří oblastí: problémy obcí, problémy klientů a
problematika agentur poskytujících domácí zdravotní péči. Byly zahájeny přípravy k
vytvoření Etického kodexu poskytování domácí zdravotní péče.
V roce 1995 došlo k dalšímu nárůstu nově vznikajících agentur, hlavně na Jižní Moravě. Ke
konci roku bylo zaregistrováno 443 agentur domácí zdravotní péče. Spolupráce s okresními
úřady se nadále zlepšovala. V následujících letech došlo k rozvoji domácí zdravotní a
ošetřovatelské péče, kterou poskytovaly ženské sestry, působící v oblasti prevence a edukace.
Věnovaly se těhotným ženám, přípravám k porodu, ženám těsně po porodu, ale i ženám s
onkologickým onemocněním. Zvýšil se výrazně počet sester specialistek a vznikaly
multidisciplinární týmy, ve kterých působily fyzioterapeuté, ergoterapeuté, vznikaly
stacionáře zaměřené na celodenní péči. Zvyšoval se počet lůžkových pracovišť, která
spolupracovala s agenturami domácí zdravotní péče.
Současný stav domácí zdravotní péče v České republice
Nárok na poskytování domácí zdravotní péče hrazené z veřejného zdravotního pojištění má
každý občan České republiky, jehož ošetřující lékař (praktický lékař, ošetřující lékař během
hospitalizace a lékař specialista u pacientů v terminálním stadiu onemocnění) po zhodnocení
celkového zdravotního stavu rozhodne o indikaci poskytování domácí zdravotní péče.
Příslušníci Evropského společenství mají rovněž možnost těchto služeb využívat a zdravotní
péče je poskytována ve stejném rozsahu avšak v odlišném, zvláštním administrativním
režimu. Na základě těchto indikací je poskytována domácí zdravotní péče každoročně
statisícům klientů všech věkových, indikačních i diagnostických skupin.
Mezi silné stránky domácí zdravotní péče lze bezpochyby zařadit i možnost poskytnout
zdravotní péči i klientům se složitějšími diagnózami a klientům žijících ve vzdálenějších
lokalitách. Důležitá je možnost rychlého převzetí klienta do péče okamžitě po ukončení
hospitalizace a následná spolupráce týmu domácí zdravotní péče s ošetřujícím a praktickým
lékařem. Pro agentury domácí zdravotní péče jsou zásadní otázky personální. Pracovníci jsou
vystaveni náročným pracovním podmínkám a to s ohledem na prostředí, ve kterém je péče
prováděna. Jedná se o náročnost fyzickou, psychickou, odbornou, s nutností jisté dávky
improvizace a umění správně a rychle se rozhodovat. Velký důraz je kladen na komunikační
dovednosti nejen s klientem, ale často na mnohem náročnější komunikaci s rodinou.
Agentury poskytující domácí zdravotní péči v České republice jsou sdruženy do tří
nejpočetnějších profesních organizací: Asociace domácí péče České republiky o.s., Česká
asociace sester o.s. – sekce domácí péče, CHARITA České republiky.
Složitost problematiky dohodovacích jednání o hodnotě bodu, o aktualizaci seznamu
zdravotních výkonů a dalších legislativních normách, které zásadně ovlivňují poskytování
domácí zdravotní péče a navazující jednání se zdravotními pojišťovnami vedly profesní
organizace k tomu, že ustoupily od samostatného řešení problematiky s tím spojené a v roce
2009 se sdružily do Segmentu domácí zdravotní péče. Od této doby jsou veškerá jednání
koordinována a jsou vždy společná.
Nejpodstatnější jsou každoroční dohodovací jednání o cenách zdravotní péče hrazené
z veřejného zdravotního pojištění, která se odehrávají v několika etapách. Na společných
jednáních předkládají zdravotní pojišťovny a poskytovatelé domácí zdravotní péče své
návrhy. V případě nedohody jsou ceny poskytované zdravotní péče stanoveny vyhláškou
Ministerstva zdravotnictví České republiky. Další podstatnou částí vyjednávání je v současné
době kultivace seznamu zdravotních výkonů probíhající pod gescí Ministerstva zdravotnictví
České republiky. Záměrem je sjednocení jednotlivých kritérií zdravotních výkonů napříč
odbornostmi, které provádějí stejné zdravotní výkony (časové, materiálové i přístrojové).
Nesmírně důležitá je koordinace postupů před důležitými jednáními s ostatními odbornostmi,
například se Sdružením praktických lékařů.
Zástupce Segmentu domácí zdravotní péče se podílí na činnosti Komise pro metodiku a
Analytické komise, která připravuje materiály potřebné k dohodovacím jednáním o cenách
poskytnuté zdravotní péče. Účast na těchto jednáních dává možnost segmentu domácí
zdravotní péče ovlivňovat výstupy tak, aby odpovídaly měnícím se podmínkám a potřebám
poskytování domácí zdravotní péče. Zástupci Asociace domácí péče České republiky o.s. se
aktivně účastní výběrových řízení na poskytování domácí zdravotní péče vyhlašovaných
krajskými úřady v rámci celé České republiky. Účast na těchto jednáních nám dává kromě
jiného částečnou možnost ovlivnit rozsah sítě i kvalitu poskytovatelů domácí zdravotní péče.
V rámci koncepce zdravotnictví v České republice je dlouholetá snaha o snižování počtu
akutních lůžek. Tato skutečnost se promítá zvýšenými požadavky na zajištění domácí
zdravotní péče, což však nekoresponduje s postoji zdravotních pojišťoven, které s odvoláním
na pojistné plány a omezené finanční zdroje zamítají požadavky poskytovatelů na navyšování
pracovních úvazků a výrazně omezují vznik dalších agentur. V tomto roce je v registru 530
agentur domácí zdravotní péče.
Přes opakované snahy poskytovatelů domácí zdravotní péče a rozhodnutí Ústavního soudu
České republiky jsou do systému úhrad zahrnuty regulační mechanizmy, které poskytovatele
finančně znevýhodňují. Domácí zdravotní péče je v České republice plně indikována a
smluvní zdravotnická zařízení se zavazují ve smlouvách se zdravotními pojišťovnami, že
poskytnou péči v požadovaném rozsahu, lege artis a v odpovídající kvalitě. Systém
financování zdravotními pojišťovnami je však nastaven tak, že po skončení účetního období
jsou zdravotními pojišťovnami uplatňovány regulační mechanizmy, které porovnávají rozsah
již poskytnuté péče s referenčním obdobím před dvěma lety a tím následně snižují hodnotu
bodu. Děje se tak za období, za které byly již proplaceny mzdy zaměstnancům, odvedeny
odvody sociálního a zdravotního pojištění a uhrazen spotřebovaný zdravotnický materiál.
Opakované pokusy o odstranění těchto regulačních mechanizmů jsou neúčinné. Zdravotní
pojišťovny je i v tomto roce promítly do návrhu cenových ujednání. Profesní organizace se
snaží při jednáních se zdravotními pojišťovnami dokladovat skutečnost, že lůžková zařízení
propouštějí do domácího léčení klienty se stále složitějšími diagnózami. Vzrůstá také počet
pacientů v terminálním stádiu onemocnění, kterým je poskytována domácí zdravotní péče.
Před dvěma roky se zástupcům segmentu domácí zdravotní péče podařilo složitými a
dlouhotrvajícími jednáními se zdravotními pojišťovnami prosadit signální kód, kterým jsou
označováni pacienti v terminálním stadiu onemocnění. To umožnilo zvýšit frekvenci návštěv
až na 6x denně a vykazovat veškerý spotřebovaný materiál bez omezení.
Při jednání se zdravotními pojišťovnami bylo dohodnuto, že pacienti v terminálním stádiu
označeni signálním kódem budou vyjmuti s regulačních mechanizmů. Oproti slibovanému,
jsou i tito nákladní pacienti zahrnováni do regulačních mechanizmů pojišťoven. To ve své
podstatě znevýhodňuje poskytovatele, kteří ošetřují tyto pacienty. V současnosti probíhají
intenzivní jednání segmentu domácí zdravotní péče se zdravotními pojišťovnami a
Ministerstvem zdravotnictví České republiky, na kterých se snažíme tento mechanizmus
změnit.
Závěr
Mohlo by se zdát, že informace o systému domácí péče za téměř čtvrt století jejího rozvoje
jsou všeobecně známé. Domácí péče je však živý, stále se vyvíjející organizmus, který se
musí přizpůsobovat poznatkům vědy a výzkumu. Adaptuje se na změny a postoje společnosti
ke kvalitě života jedince i požadavkům dostupnosti, efektivitě a kvalitě péče ze strany
ošetřujících lékařů i zdravotních pojišťoven. Jsou zahájeny činnosti k ustavení komory
nelékařských zdravotnických pracovníků, které nám dávají naději, že mimo jiné dojde
k vyřešení uvedených problémů ve prospěch rozvoje domácí zdravotní péče.
Seznam bibliografických odkazů
Domácí a primární péče včera, dnes a zítra : Adresář agentur domácí péče. 1998. Praha :
Národní centrum domácí péče České republiky ve spolupráci s Všeobecnou zdravotní
pojišťovnou České republiky, Ministerstvem práce a sociálních věcí České republiky a
Ministerstvem zdravotnictví České republiky, 1998. 41 s.
Metodika pro pořizování a předávání dokladů VZP ČR, verze 6.2. Účinná od 1.7.2012
MISCONIOVÁ, B. 1995. Domácí péče : Otázky a odpovědi. Praha : Národní centrum domácí
péče České republiky, 1995. 26 s.
MISCONIOVÁ, B. 1996. Stručný průvodce domácí péče a adresář agentur domácí péče.
Praha : Asociace domácí péče, 1996.
MISCONIOVÁ, B. 1997. Nejčastější otázky spojené s komplexní domácí péčí. Praha :
Asociace domácí péče, 1997. 19 s.
Novela vyhlášky č. 134/1998 Sb., kterou se vydává seznam zdravotních výkonů.
Vyhláška č. 428/2013 Sb. ze dne 13. prosince 2013, o stanovení hodnot bodu, výše úhrad
hrazených služeb a regulačních omezení pro rok 2014.
Zákon č. 48/1997 Sb. ze dne 7. března 1997, o veřejném zdravotním pojištění.
Zákon č. 160/1992 Sb. ze dne 19. března 1992, o podmínkách poskytování péče v nestátních
zdravotnických zařízeních.
Kontaktná adresa autorky
Bc. Ludmila Kondelíková r.s.
Asociace domácí péče České republiky, o.s.
U Staré školy 114/4
110 00 Praha 1
[email protected]
EDUKÁCIA
PRIMÁRNYCH
OPATROVATEĽOV
V STAROSTLIVOSTI
ZOMIERAJÚCICH PACIENTOV
Radka Kurucová1, Martina Lepiešová1, Katarína Žiaková1, Mária Tabaková2
1
Univerzita
Komenského
Bratislava,
Jesseniova
lekárska
fakulta
Martin,
Ústav
ošetrovateľstva
2
Univerzitná nemocnica Martin, Klinika pneumológie a ftizeológie
Súhrn
Cieľom nášho príspevku bolo posúdiť zmeny v jednotlivých oblastiach života opatrovateľa
pred a po absolvovaní edukačného programu. Vzorku intervenčnej štúdie tvorilo 20
opatrovateľov ženského pohlavia. Priemerný vek respondentov bol 50 rokov, v rozpätí od 24
do 84 rokov. Priemerná dĺžka poskytovanej starostlivosti bola 27 mesiacov. Edukačný
program pozostával z dvoch edukačných jednotiek zameraných na rolu opatrovateľa
a starostlivosť o obťažujúce symptómy pacienta. Súčasťou edukačného programu bolo
prostredníctvom validných a reliabilných nástrojov zhodnotiť pripravenosť opatrovateľa na
rolu, životný optimizmus, sociálnu oporu a záťaž opatrovateľa. Z priemerov hodnôt pred a po
realizácii edukačného programu môžeme konštatovať, že predložený edukačný program sa
u neprofesionálnych opatrovateľov z nášho výskumného súboru ukazuje ako efektívny,
nakoľko po realizácii edukačného programu pozorujeme u opatrovateľov lepšiu pripravenosť
na poskytovanie starostlivosti, sklon k životnému optimizmu, vyššiu mieru sociálnej opory,
prevažne v rodinných vzťahoch, ako aj nižšiu mieru záťaže. K podobným výsledkom sa
prikláňajú aj viacerí zahraniční autori (Hudson et al. 2008; Chappel, Dujela, 2003), ktorí
poukazujú na potrebu realizácie špecializačných edukačných programov pre rodinných
opatrovateľov.
Kľúčové slová
Opatrovateľ, edukačný program, pripravenosť na rolu, životný optimizmus, sociálna opora,
záťaž
Úvod
Rodinní opatrovatelia poskytujú značnú časť starostlivosti osobe s chronickým ochorením,
čím znižujú náklady na komunitnú starostlivosť a v mnohých prípadoch poskytujú
starostlivosť na úkor svojho vlastného fyzického a psychického zdravia (Tabaková,
Zeleníková, Kolegárová, 2011, s. 28). V návrhu Európskej charty pre rodinných
opatrovateľov (2007) je rodinný opatrovateľ definovaný ako neprofesionálna osoba, ktorá
poskytuje primárnu pomoc pri činnostiach denného života čiastočne alebo úplne závislej
osobe a jej bezprostrednému okoliu. Rodinní opatrovatelia musia mať možnosť plniť svoju
úlohu poskytovateľa starostlivosti na základe plného alebo čiastočného úväzku, aby boli
schopní túto úlohu zladiť so svojimi vlastnými pracovnými činnosťami. Starostlivosť
zabezpečujú výlučne v domácom prostredí, so zameraním na úkony sebaobsluhy, ako je
stravovanie, pitný režim, vyprázdňovanie, osobná hygiena, obliekanie, vyzliekanie, zmena
polohy, sedenie, státie, pohyb po schodoch a rovine, orientácia v prostredí, dodržiavanie
liečebného režimu, potreba dohľadu. Starostlivosť poskytujú osobám, ktoré sú na ňu
odkázané dlhšiu dobu, musí byť intenzívna, zodpovedajúca minimálne 8 hodinám dennej
pomoci (Repková, 2010, s. 13). Z vyššie uvedeného vyplýva, že opatrovateľ v reťazci
sociálnej a zdravotnej starostlivosti predstavuje dôležité miesto. Bez jeho pomoci by
opatrovaný v mnohých prípadoch nemohol zotrvávať v domácom prostredí. Nesie najväčší
podiel zodpovednosti aj pri pravidelne poskytovanej starostlivosti prostredníctvom sestry z
agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Ak nie sú zdravotníci pripravení na prácu
s rodinami, uprednostňujú potreby a priania pacientov napriek deklarovanému záujmu
o rodinu ako celok. Z uvedeného dôvodu si uvedomujeme potrebu adekvátnej prípravy rodín
pri starostlivosti o zomierajúceho absolvovaním špecializačných edukačných programov.
Cieľ práce
Posúdiť zmeny v jednotlivých oblastiach života opatrovateľa pred a po absolvovaní
edukačného programu.
Súbor, metodika
Vzorku intervenčnej štúdie tvorilo 20 opatrovateľov ženského pohlavia. Priemerný vek
respondentov bol 50 rokov, v rozpätí od 24 do 84 rokov. Priemerná dĺžka poskytovanej
starostlivosti
bola
27
mesiacov.
Z hľadiska
rodinnej
príslušnosti
opatrovateľa
k zomierajúcemu poskytovali starostlivosť štyria životní partneri, deväť detí a sedem
ostatných príbuzných (susedia, nevesty, vnúčatá, neter). Do výskumu boli zapojení štyria
opatrovatelia so základným vzdelaním, jedenásť so stredoškolským vzdelaním a päť
opatrovateľov s vysokoškolským vzdelaním. Z hľadiska rodinného stavu tvorili vzorku
výskumu tri slobodné opatrovateľky, pätnásť opatrovateliek žujúcich v manželskom zväzku,
jedna rozvedená opatrovateľka a jedna vdova. Do výskumného súboru bolo zapojených päť
opatrovateľov, ktorí sa na starostlivosti o príbuzného podieľajú sami a pätnásť opatrovateľov,
ktorým so starostlivosťou pomáhajú rodinní príslušníci (tri deti, štyria rodičia, dvaja
súrodenci, traja životní partneri, tri nevesty). Pomoc na základe Zákona č. 448/2008 Z. z. o
sociálnych službách, na ktorú majú opatrovatelia nárok využíva sedem primárnych
opatrovateľov, z toho štyria opatrovatelia využívajú príspevok za opatrovanie, jeden služby
ADOS, jeden opatrovateľskú službu, jeden osobnú asistenciu.
Edukačný program pozostával z dvoch edukačných jednotiek zameraných na rolu
opatrovateľa a starostlivosť o obťažujúce symptómy pacienta. Súčasťou edukačného
programu bolo prostredníctvom validných a realiabilných nástrojov zhodnotiť pripravenosť
opatrovateľa na rolu – Preparedness for Caregiving Scale (Archbold et al., 1990), životný
optimizmus – Life Orientation Test (Scheier, Carver, 1985), sociálnu oporu – SELSA a záťaž
opatrovateľa – Modified Caregiver Strain Index (Thornton, Travis, 2003).
Pri výbere nástrojov a tém edukačného programu sme sa po získaní súhlasu inšpirovali
výskumom prof. Hudsona z Centra paliatívnej starostlivosti v Melbourne v Austrálii.
Edukačný program sme upravili podľa špecifík nášho sociokultúrneho kontextu.
Výsledky a interpretácia
V tabuľke 1 uvádzame hodnotenie pripravenosti opatrovateľov pred a po absolvovaní
edukačného programu.
Tab. 1 Hodnotenie pripravenosti na rolu opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu
pred edukáciou
Obsah položky
po edukácii
priemer
SD
priemer
SD
priemer
rozdielov
1
Starostlivosť o telesné potreby
2,00
1,00
4,00
0,47
1,00
2
Starostlivosť o psychické potreby
2,00
1,07
3,00
0,51
1,00
3
Pripravenosť na nájdenie služieb pre príbuzného
2,00
1,21
3,00
0,58
1,00
4
Pripravenosť na zvládanie stresu
2,00
0,92
3,00
0,55
1,00
5
Pripravenosť na opatrovateľské aktivity
2,00
0,87
3,00
0,60
1,00
6
Pripravenosť na zvládanie krízových situácií
2,00
1,02
3,00
0,58
1,00
7
Pripravenosť na získanie pomoci od zdravotníkov
2,00
0,94
3,00
0,50
1,00
8
Celková pripravenosť na poskytovanie
2,00
0,94
3,00
0,41
1,00
1,50
0,75
3,36
0,28
1,86
Celkové priemerné skóre
Na základe výsledkov možno konštatovať rozdiely v priemernej škálovej hodnote odpovedí
pred realizáciou intervenčnej štúdie a 3 mesiace po jej absolvovaní. Vyššie dosiahnuté
priemerné skóre a teda lepšiu pripravenosť na poskytovanie starostlivosti dosiahli
opatrovatelia po realizácii edukačného programu. Najvýraznejšie rozdiely po absolvovaní
edukačných jednotiek boli v oblasti starostlivosti o telesné potreby príbuzného. Problematike
pripravenosti opatrovateľa na starostlivosť o telesné potreby zomierajúcich sme sa venovali
v druhej edukačnej jednotke zameranej na obťažujúce symptómy (bolesť, únava, dušnosť,
zápcha, nauzea/vracanie). Podľa WHO na kvalitu života pacientov v pokročilom štádiu
nádorového ochorenia najčastejšie vplývajú tieto symptómy: bolesť v 80 – 90 %, únava v 75
– 90 %, zápcha v 70 %, dyspnoe v 60 %, nauzea v 50 – 60 %, vracanie v 30 %, delírium v 30
– 90 % a depresia v 40 – 60 %. Systematické hodnotenie vplyvu bolesti, ako aj ostatných
symptómov na vybrané dimenzie života pacienta v domácom prostredí je dôležitým
predpokladom pre pochopenie ich významu, ktoré do značnej miery obmedzujú spoločenský
život pacienta, ale aj rodiny (Kožuchová, 2012, s. 452). Hudson et al. (2008, p. 278) uvádzajú,
že opatrovatelia, ktorí získajú od zdravotníckych profesionálov väčšie množstvo informácií
majú vyššiu pravdepodobnosť adaptovať sa na rolu opatrovateľa.
V tabuľke 2 uvádzame hodnotenie životného optimizmu opatrovateľov pred a po absolvovaní
edukačného programu.
Tab. 2 Hodnotenie životného optimizmu opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu
pred edukáciou
Obsah položky
po edukácii
priemer
rozdielov
priemer
SD
priemer
SD
0,80
0,93
1,00
0,68
2,00
2,00
1,02
1,00
1
V neistých časoch očakávam to najlepšie
2
Je pre mňa ľahké uvoľniť sa, relaxovať
1,00
1,00
3
Ak sa mi môže stať niečo zlé, stane sa to
1,00
0,79
2,00
1,18
1,00
4
Vždy mám optimistický pohľad do budúcnosti
1,00
0,79
3,00
1,13
2,00
5
Veľmi sa teším zo svojich priateľov
1,00
0,85
3,00
1,12
2,00
6
Je pre mňa dôležité pracovať
1,00
0,76
2,00
1,10
1,00
7
Očakávam, že sa veci nebudú diať podľa mňa
1,00
0,86
2,00
0,99
1,00
8
Nedokážem sa tak ľahko nahnevať
1,00
0,64
2,00
1,10
1,00
9
Nerátam s tým, že sa mi stane niečo dobré
1,00
0,72
2,00
0,86
1,00
10
Skôr očakávam, že sa mi „prihodí“ niečo dobré
1,00
0,76
2,00
0,87
1,00
7,75
2,97
9,00
2,99
2,25
Celkové priemerné skóre
Vyššie dosiahnuté skóre indikuje sklon k životnému optimizmu. Pred realizáciou edukačného
programu bolo priemerné celkové skóre životného optimizmu 6,25, po realizácii edukačného
programu 9. Z výsledkov vyplýva, že realizovaný edukačný program pozitívne ovplyvňuje aj
túto oblasť života opatrovateľov. V rámci spätnej väzby, po realizácii jednotlivých
edukačných jednotiek, opatrovatelia pozitívne hodnotili príležitosť vyrozprávať sa, vymeniť
si vzájomné informácie a skúsenosti pri starostlivosti, získali vedomosti a nový pohľad na
situáciu. Tieto faktory môžu pozitívne ovplyvniť životný optimizmus opatrovateľov (Hudson
et al., 2008, p. 278). Tošnerová (2001, s. 42) uvádza, že primárny opatrovateľ môže pri
poskytovaní starostlivosti umierajúcemu prežívať popretie diagnózy z ochorenia, pocit zlosti,
izoláciu, strach z budúcnosti, obavy, beznádej a podobne. Opísané príznaky môžu viesť
k životnému pesimizmu opatrovateľa.
V tabuľke 3 uvádzame hodnotenie sociálnej opory u opatrovateľov pred a po absolvovaní
edukačného programu.
Tab. 3 Hodnotenie sociálnej opory opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu
Domény
priatelia
rodina
partner
tSELSA
pred edukáciou
po edukácii
priemer
13,9
10,75
SD
priemer
4,79
10,70
2,15
9,70
SD
priemer
5,98
16,55
4,72
13,60
SD
priemer
7,59
41,15
5,26
34,05
SD
13,88
8,83
priemer rozdielov
3,15
1,00
2,95
7,10
V každej zo sledovaných domén nástroja SELSA môžeme pozorovať nižšie priemerné skóre
a teda vyššiu sociálnu oporu v jednotlivých oblastiach po realizácii edukačného programu.
Najvyššiu mieru sociálnej opory získali opatrovatelia pred aj po realizácii edukačného
programu zo strany rodiny. Napriek tomu, že 15 opatrovateliek žije v manželskom zväzku,
vyjadrili sa, že väčšiu oporu dostávajú od rodiny ako od životného partnera. Podobné
výsledky uvádzajú aj Bergman a Haley (2009). Payneová, Seymurová, Ingletonová (2007, s.
36) uvádzajú, že sociálna opora môže zlyhať, pokiaľ nie sú očakávania pacientov v súlade
s predstavami opatrovateľov, nakoľko tí majú vo väčšine prípadov o potrebách zomierajúceho
vlastné predstavy. Na základe systematických prehľadov a hlbšieho skúmania sociálnej opory
vo vzťahu k zomierajúcim ďalej uvádzajú, že sociálne vzťahy majú aj negatívne aspekty,
hlavne vo forme neúčinnej pomoci, nadmernej pomoci, nechcených/neprimeraných interakcií,
prípadne vo forme povzbudzovania nezdravého správania pacienta.
V tabuľke 4 uvádzame hodnotenie životného optimizmu opatrovateľov pred a po absolvovaní
edukačného programu. Na základe výsledkov môžeme konštatovať rozdiely v priemernej
škálovej hodnote odpovedí v dotazníku Modified Caregiver Strain Index pred realizáciou
intervenčnej štúdie a 3 mesiace po jej absolvovaní.
Tab. 4 Hodnotenie záťaže opatrovateľa pred a po realizácii edukačného programu
pred edukáciou
Obsah položky
po edukácii
priemer
SD
priemer
SD
1
Narušenie spánku
1,00
0,71
1,00
0,44
2
Problémy s poskytovaním starostlivosti
1,00
0,57
0,00
0,50
3
Fyzická náročnosť
1,00
0,67
0,00
0,51
4
Obmedzenie voľného času
1,00
0,67
0,00
0,49
5
Prispôsobenie sa rodiny starostlivosti
1,00
0,64
1,00
0,51
6
Zmena osobných plánov
1,00
0,72
0,00
0,52
7
Zvýšené požiadavky ostatných členov rodiny
1,00
0,68
1,00
0,57
8
Prispôsobenie sa zmeneným podmienkam
1,00
0,75
1,00
0,55
9
Správanie príjemcu starostlivosti
1,00
0,67
1,00
0,68
10
Vzťah opatrovateľ – príjemca starostlivosti
1,00
0,51
1,00
0,53
11
Obmedzenie v práci
1,00
0,71
1,00
0,52
12
Finančná záťaž
1,00
0,63
1,00
0,49
13
Psychická záťaž
1,00
0,52
1,00
0,45
13,65
5,17
7,80
2,62
Celkové priemerné skóre
Z výsledkov deskriptívnej štatistiky vyplýva, že opatrovatelia pred realizáciou edukačného
programu pociťovali záťaž. Po realizácii edukačného programu uvádzali opatrovatelia nižšie
priemerné skóre a najvýraznejšie zmeny pozorujeme v položkách opatrovanie mi nevyhovuje
(napr. zaberá príliš veľa času, vyžaduje dlhé cestovanie), opatrovanie je fyzický náročné
(napr. presun lôžko – kreslo, rôzne činnosti vyžadujúce veľa koncentrácie a úsilia),
opatrovanie ma obmedzuje (napr. vyžaduje si voľný čas a nemožnosť návštev), opatrovanie si
vyžaduje zmenu osobných plánov (napr. nemožnosť ísť na dovolenku).
Z výsledkov brazílskej štúdie autorov Monteiro Da Cruz et al. (2004) vyplýva, že najviac
ovplyvnenými oblasťami v skupine opatrovateľov poskytujúcich starostlivosť svojmu
príbuznému boli po realizácii edukačného programu práca/štúdium, voľný čas, nálada,
sexuálny život, zdravie. Dawson a Kristjanson (2003, p. 36–42) uvádzajú, že záťaž
opatrovateľov pramení z neuspokojených potrieb, ktoré sú spojené so zníženou sociálnou
oporou, finančnou pomocou, emocionálnou oporou a nedostatočnou pomocou pri riadení
opatrovateľskej starostlivosti o zomierajúceho príbuzného.
Uvedené výsledky môžu súvisieť s poskytovaním komplexnej starostlivosti, zahrňujúcej
poskytovanie osobnej starostlivosti, manažmentu symptómov, podávania liekov, ako aj
poskytovania emocionálnej a sociálnej opory zomierajúcemu (Hudson et al., 2008, p. 270–
271).
Záver
Z priemerov hodnôt pred a po realizácii edukačného programu môžeme konštatovať, že
predložený edukačný program sa u neprofesionálnych opatrovateľov z nášho výskumného
súboru ukazuje ako efektívny. Harding a Higginson (2003, p. 63–74) uvádzajú, že edukačné
programy určené pre rodinných opatrovateľov v súvislosti s problémami, s ktorými sa
stretávajú pri starostlivosti, sú najúspešnejšie vtedy, ak netrvajú dlho a neobmedzujú
opatrovateľa vo vykonávaní starostlivosti. Sorensen, Pinguart, Duberstein (2002, p. 366)
poukazujú, že cielená edukácia minimalizuje záťažové faktory, zvyšuje subjektívnu pohodu a
spokojnosť opatrovateľa, zvyšuje vedomosti a zručnosti a ovplyvňuje vykonávanie
starostlivosti. Záleží však aj na povahe a schopnostiach opatrovateľa, ako dokáže tieto faktory
a súvislosti v tejto oblasti sám ovplyvňovať.
Zoznam bibliografických odkazov
ARCHBOLD, P. G. et al. 1990. Mutuality and preparedness as predictors of caregiver role
strain. In Research in Nursing and Health. 1990, vol. 13, no. 6, p. 375-384.
BERGMAN, E. J. – HALEY, E. W. 2009. Depressive symptoms, social network, and
bereavement service utilization and preferences among spouses of former hospice patients. In
Palliative Medicine. 2009, vol. 12, no. 2, p. 170-176.
DAWSON, S. – KRISTJANSON, L. 2003. Mapping the journey: the family carers'
perceptions of issues related to end-stage care of individuals with muscular dystrophy or
motor neurone disease. In Journal of Palliative Care. 2003, vol. 19, no. 1, p. 36-42.
Európska charta pre rodinných opatrovateľov [online]. 2007. [cit. 2012-01-10]. Dostupné na:
www.employment.gov.sk/index.php?id=11228.
HARDING, R. – HIGGINSON, I. 2003. What is the best way to help caregivers in cancer and
palliative care? A systematic literature review of interventions and their effectiveness. In
Palliative Medicine. 2003, vol. 17, no. 4, p. 63-74.
HUDSON, P. L. et al. 2008. Evaluation of a psycho-educational group programe for family
caregivers in home-based palliative care. In Palliative Medicine. 2008, vol. 22, no. 3, p. 270280.
KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov
v domácom prostredí. In Ošetrovatelství a porodní asistence [online]. 2012, roč. 3, č. 3, s.
447-453 [ cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:
http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf.
MONTEIRO Da CRUZ, D. et al. 2004. Caregivers of patients with chronic pain: responses to
care. In International Journal of Nursing Terminologies and Classifications. 2004, vol. 15,
no. 1, p. 5-14.
PAYNEOVÁ, S. – SEYMOUROVÁ, J. – INGLETONOVÁ, CH. 2007. Principy a praxe
paliatívní péče. 1. vyd. Brno : Spoločnosť pre odbornou literaturu, 2007. 808 s. ISBN 9788087029-25-1.
REPKOVÁ, K. 2010. Podpora neformálne opatrujúcich osôb – odporúčania pre sociálnopolitickú prax [online]. Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2010. 184 s. [cit.
2012-10-10]. Dostupné na internete:
http://www.sspr.gov.sk/IVPR/images/IVPR/vyskum/2010/Repkova/VU%202406.pdf.
SHEIER, M. F. – CARVER, CH. S. 1985. Optimism, coping, and health: Assessment
andimplications of generalized outcome expectancies. In Health Psychology. 1985, vol. 4, no.
3, p. 219-247.
SORENSEN, S. – PINGUART, M. – DUBERSTEIN, P. 2002. How effective are intervetions
with caregivers? An updated meta-analysis. In Gerontologist. 2002, vol. 42, no. 3, p. 356 –
372.
TABAKOVÁ, M. – ZELENÍKOVÁ, R. – KOLEGÁROVÁ, V. 2011. Preťaženie
opatrovateľa – obsahová validizácia ošetrovateľskej diagnózy v Slovenskej a Českej
republike. In Profese on-line [online]. 2011, roč. 4, č. 2, s. 27-32 [cit. 2012-01-05]. Dostupné
na
internete:
http://profeseonline.upol.cz/pretazenie-opatrovateoza-obsahova-validizacia-
osetrovateozskej-diagnozy-v-slovenskej-a-ceskej-republike/.
THORNTON, M. – TRAWIS, S. S. 2003. Analysis of the Reliability of the Modified
Caregiver Strain Index. In Journals of Gerontology. 2003, vol. 58, no. 2, p. 127-132.
TOŠNEROVÁ, T. 2001. Pocity a potřeby pečujících o starší rodinné příslušníky. Průvodce
pro zdravotníky a profesionální pečovatele. Praha: Ambulance pro poruchy paměti, 2001. 68
s. ISBN 80-238-8001-2.
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.
Príspevok bol podporený Grantom UK 86/2013 s názvom Intervenčná štúdia – edukačný
program pre opatrovateľov zomierajúcich pacientov a vznikol pod záštitou Centra paliatívnej
starostlivosti Bjørnstjerne Bjørnsona Ústavu ošetrovateľstva JLF UK v Martine.
Kontaktná adresa autorky
Mgr. Radka Kurucová, PhD.
Univerzita Komenského v Bratislave
Jesseniova lekárska fakulta v Martine
Ústav ošetrovateľstva
Malá Hora 5
036 01 Martin
[email protected]
OGÓLNE UWARUNKOWANIA ROZWOJU OPIEKI DŁUGOTERMINOWEJ W
POLSCE: UWARUNKOWANIA DEMOGRAFICZNE I SPOŁECZNE, MEDYCZNE –
NA PODSTAWIE LITERATURY
Alicja Marzec1, Marta Muszalik2, Kornelia Kędziora-Kornatowska2, Kamila Faleńczyk1
1
Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w
Bydgoszczy, Wydział Nauk o Zdrowiu, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego
2
Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu, Collegium Medicum im. L. Rydygiera w
Bydgoszczy, Wydział Nauk o Zdrowiu, Katedra i Klinika Geriatrii
Streszczenie
Proces starzenia się społeczeństwa i wzrost liczby osób niepełnosprawnych stanowi pilny
problem dla opieki zdrowotnej i pomocy społecznej w Polsce. Wzrost liczby osób
wymagających
pomocy
powoduje
rozwój
różnych
form
opieki
długoterminowej
instytucjonalnych i w warunkach domowych. Profesjonalne świadczenia w zakresie opieki
długoterminowej obejmują pielęgnację, terapię, rehabilitację, edukację i wsparcie. Głównym
źródłem pomocy osobom przewlekle chorym i niesamodzielnym jest rodzina, ale postępujące
zmiany społeczne powodują, że rodzina nie będzie mogła podołać obciążeniom wynikającym
z przedłużonej opieki. Poziom świadczeń w opiece długoterminowej w Polsce odbiega
niekorzystnie od poziomu proponowanego w krajach Europy Zachodniej.
Słowa kluczowe
Opieka długoterminowa, starość, niepełnosprawność, pielęgniarka, Polska
Wstęp
Opieka długoterminowa to sektor świadczeń zdrowotnych kierowany specjalnie do osób
niesprawnych i przewlekle chorych przebywających w domu. Obecnie obserwuje się rozwój
intensywny opieki długoterminowej w różnych formach, zarówno instytucjonalnej, jak i
domowej.
Świadczenia pielęgnacyjne i opiekuńcze w warunkach pozaszpitalnych realizowane są w
jednostkach stacjonarnych takich jak: oddziały dla przewlekle chorych, zakłady pielęgnacyjno
– opiekuńcze i zakłady pielęgnacyjno – lecznicze (dla dorosłych i dla dzieci, dla osób
wentylowanych mechanicznie, dla pacjentów w stanie apalicznym/wegetatywnym i w formie
świadczeń pozastacjonarnych realizowanych jako zespół opieki długoterminowej domowej
(np. opieka domowa nad pacjentami wentylowanymi mechanicznie) i pielęgniarska opieka
długoterminowa.
Zapotrzebowanie na świadczenia w tym zakresie jest zgłaszane zarówno ze strony osób
potrzebujących pomocy i ich rodzin oraz środowiska medycznego. Wzrost zapotrzebowania
ma wiele uwarunkowań, m.in. demograficznych, społecznych, medycznych i innych.
Metodyka
Praca poglądowa została przygotowana na podstawie literatury.
Uwarunkowania demograficzne
Polska, jak wiele innych krajów rozwiniętych, przekroczyła próg ,,starości demograficznej”
(wg WHO – próg demograficzny starości w populacji to 7 % osób w wieku > 60 r.ż. w
ogólnej populacji). Wg danych GUS – w roku 2010 w Polsce było 5,1 mln osób w wieku > 65
r.ż. co stanowiło 14 % ogółu polskiego społeczeństwa (Rocznik Demograficzny, 2011, s.
298–387). W roku 2030 odsetek osób starszych będzie wynosił około 23,8 % (Rocznik
Demograficzny 2011, s. 298–387).
Ryc. 1. Odsetek Polaków w wieku 65+ na początek okresu według prognoz ONZ (2006)
(Fihel, Okólski, 2007)
Nasz kraj, wśród państw świata, lokuje się na 18 miejscu pod względem starzenia się.
Przeciętne trwanie życia w 2010 r. wynosiło 73,3 lat dla mężczyzn i 80,6 lat dla kobiet.
Przewiduje się, że w roku 2030 średnia długość życia Polaków prawdopodobnie wydłuży się
do 77,6 lat dla mężczyzn i do 83,3 lat dla kobiet.
W większości krajów rozwiniętych najszybsze jest tempo przyrostu odsetka osób po 75 rż..
W Polsce w ciągu ostatnich 25 lat odsetek seniorów w wieku 80 lat i więcej zwiększył się o
70 %, a w przedziale 90 – 94 lata wzrósł o 160 %. Prognozuje się, że w roku 2030 w naszym
społeczeństwie będzie ponad 800 tys. osób w wieku > 85 r.ż. czyli osób w wieku sędziwym
(długowieczność) (Rocznik Demograficzny, 2011, s. 298–387; Wojtczak, 2009, s. 53).
Innym zjawiskiem demograficznym mającym znaczący wpływ na starzenie się społeczeństwa
jest spadek dzietności rodzin poniżej poziomu prostej zastępowalności pokoleń. W Polsce od
lat utrzymuje się niekorzystny lub ujemny przyrost naturalny, w roku 2007 wynosił 1,3 i jest
najniższy wśród krajów europejskich (Rocznik Demograficzny, 2011).
Przedstawione tendencje demograficzne niosą poważne zmiany w strukturze rodziny oraz
zmianę obciążenia demograficznego a tym samym obciążenia ekonomicznego. Do 2020 roku
odwrócą się proporcje obciążenia społeczeństwa dziećmi (z 44 do 33/100 osób w wieku
produkcyjnym) i wzrośnie obciążenie osobami starszymi (z 24 do 35/100 osób w wieku
produkcyjnym). Do 2030 r. proporcja osób po 65 rż, wzrośnie do 43 na 100 kobiet i
mężczyzn w wieku produkcyjnym.
Uwarunkowania medyczne
Wraz z upływem czasu, z przyrostem lat, z postępem procesu starzenia się zmienia się stan
zdrowia osoby starszej, pojawiają się częściej schorzenia o charakterze przewlekłym i
postępującym, które niosą jako skutki ograniczenie samodzielnego funkcjonowania.
Najczęściej seniorzy zapadają na choroby układu krążenia, w tym nadciśnienie tętnicze, ze
swoimi skutkami jak udary, zawały serca i niewydolność krążenia, choroby neurologiczne
niosące zmiany w sferze umysłowej, depresja, choroby dementywne, choroby metaboliczne i
endokrynologiczne: cukrzycę, otyłość, choroby tarczycy i inne. Znaczne ograniczenie
samodzielności funkcjonowania niosą choroby reumatoidalne, osteoporoza i upadki. Częste
są zaburzenia żywienia typu niedożywienie jakościowe i ilościowe.
Ryc. 2. Udział najważniejszych przyczyn zgonów w ogólnej liczbie zgonów w Polsce,
2006 (Wojtyniak, Goryński, 2012)
Wyniki multidyscyplinarnego badania PolSenior (2007 – 2010) badającego aspekty
medyczne, psychologiczne, socjologiczne i ekonomiczne starzenia się ludności w Polsce
potwierdzają niekorzystny, niepokojący obraz stanu zdrowia polskich seniorów. Prawie 30 %
z badanych 5695 osób miało stałe objawy depresji, która nie była zdiagnozowana ani leczona.
Co trzeci respondent > 65 rż miał zaburzenia pamięci i często wymagał opieki. U prawie ½
seniorów stwierdzono źle skorygowane wady wzroku, a niemal 2 % widziała słabo lub wcale.
Co 3 badany miał zaćmę, jaskrę co 14, a co 50 miał zdiagnozowane zwyrodnienie plamki
żółtej. Starcze upośledzenie słuchu jest upośledzeniem specyficznym dla wieku podeszłego.
Co 3 osoba po 65 rż słyszy gorzej niż dotychczas, a 1,3 % respondentów całkowicie utraciło
wzrok. Wśród badanych seniorów stwierdzono zaburzenia poznawcze. Choroby osób w
wieku podeszłym w dużej mierze są także związane z psychiką, pamięć wraz z myśleniem,
procesami postrzegania, funkcjami językowymi i wzrokowo-przestrzennymi wchodzą w
skład funkcji poznawczych, które wraz z wiekiem ulegają pogorszeniu. Problemy z pamięcią
mogą stać się początkiem zespołów otępiennych, które są dominującą przyczyną utraty
samodzielności w podeszłym wieku. Chorzy wymagają pomocy, opieki i pielęgnacji w formie
stałych świadczeń (Raport PolSenior, 2012).
Zakres problemów wynikających ze zmian w stanie zdrowia osób starszych jest szeroki.
Problemy
dotyczą
funkcjonowania
fizycznego/ruchowego,
sprawności
narządowej,
sprawności funkcjonowania intelektualnego, zachowania kontaktów interpersonalnych,
kontaktów rodzinnych, a także zdolności wypoczynku czy stanu odżywienia itd (Jabłoński,
Kaźmierczak, 2005, s. 48–54; Marcinek 2007, s. 69–75).
Zapotrzebowanie na opiekę długoterminową wzrasta wraz z narastaniem zjawiska starzenia
się populacji i jest zróżnicowane w grupach wiekowych. W Polsce badania nad
rozpowszechnieniem niepełnosprawności prowadziła Bień z zespołem (Bień i wsp., 1999, s.
42–47) i wykazano wysokie rozpowszechnienia niesprawności wśród osób w wieku ponad 75
rż. (55,8 %). Wyniki badań z innych krajów dotyczące zaawansowania niesprawności nie są
tak wysokie jak w Polsce. W badaniach przeprowadzonych w 12 krajach Europy, Ameryki
Płn. i Australii odsetek osób starych niesprawnych wynosił 29,2 %, w Kanadzie 30 %, w
Holandii 31 %, Chinach 14,6 % (Chi et al., 2006, p. 33–39).
Wśród osób wymagających opieki długoterminowej obok osób starych są osoby dorosłe
młodsze, młodzież i dzieci. Rozpowszechnienie niepełnosprawności w społeczeństwie
polskim jest wysokie, w roku 1998 dotyczyło 6,5 %, a w roku 2004 16,3 % ogółu Polaków,.
Częstość występowania niepełnosprawności wzrasta wraz z wiekiem, ale bardzo niepokojący
jest fakt wzrostu liczby niepełnosprawnych wśród osób młodych i dzieci. W grupie dzieci 014 lat dzieci niepełnosprawne stanowią 3,4 %, a wśród młodzieży 15 – 19 lat 2,1 %.
Przyczyną zasadniczą niepełnosprawności dzieci są wady wrodzone (stanowią ponad 60 %
przyczyn), inne to urazy i Choroby (Wdowiak, Budzyńska-Kopczuk, Siwińska, 2005, s. 83–
87).
Częstsze korzystanie ze świadczeń opieki długoterminowej wśród osób wymagających stałej
pomocy w zakresie podstawowych czynności codziennego życia ADL (Activity Daily Living)
wraz z wiekiem opisują również polskie opracowania (Bień i wsp. 2001, s. 7). Natomiast
odsetek osób młodszych, do 65 rż., korzystających z pomocy w warunkach polskich (Mojsa,
Chlabicz, Małyszko, 2013, s. 18–24) wynosił 15,7 % i mieścił się w zakresie opisywanym w
innych krajach (10 – 24 %) (Hirdes et al., 2008, p. 277–288; Onder et al., 2007, p. 439–444).
Wśród osób korzystających z opieki długoterminowej większość stanowiły kobiety (66 %)
(Mojsa, Chlabicz, Małyszko, 2013, s. 18–24). W badaniach w innych krajach także
przeważały kobiety jako odbiorcy opieki długoterminowej (59 – 73 %) (Campen, Woitiez,
2003, p. 229–241). Wiąże się to z dłuższym średnim czasem życia kobiet, we wszystkich
grupach wiekowych kobiety żyją dłużej niż mężczyźni (Rocznik demograficzny, 2011),
jednak w miarę postępu starzenia się następuje wzrost zachorowań na choroby przewlekłe i
wzrost częstości występowania długotrwałych problemów zdrowotnych; stąd kobiety częściej
są odbiorcami opieki pielęgniarskiej długoterminowej.
Badania polskie (Mojsa, Chlabicz, Małyszko, 2013; Szwałkiewicz, Kaussen, 2006, s. 10–13)
wskazują, że prawie połowa (45 %) pacjentów w opiece długoterminowej to osoby
całkowicie niesamodzielne w zakresie ADL. Podobne badania w innych krajach wśród osób
korzystających z opieki długoterminowej wykazały, że tam odsetek osób całkowicie
uzależnionych od pomocy opiekuna był znacznie niższy niż w Polsce, w Kanadzie 1 %
całkowicie uzależnionych, 4,5 % w USA (Hirdes et al., 2004, p. 665–679).
Uwarunkowania społeczne
Potrzeby osób starszych są badane przez lekarzy, pielęgniarki, psychologów, socjologów,
przez pracowników socjalnych. Zmieniający się stale obraz populacji starszej pod względem
zdrowotnym i funkcjonalnym i wzrastające zapotrzebowanie na działania pielęgnacyjne i
usługi
opiekuńcze
wymaga
prowadzenia
badań
pogłębionych
i
kompleksowych
(Krzemieniecki 2009, s. 1–6; Narodowy Program Zdrowia, cel 14).
Zjawisko wydłużania się średniej długości życia związane jest z wielochorobowością i
spadkiem sprawności i samodzielności seniorów. Bardzo zaawansowany wiek związany jest
też nieuchronnie z ograniczeniem kontaktów społecznych, singularyzacją, z osamotnieniem.
Zmiany w możliwościach własnych jednostki powodują konieczność szukania wsparcia i
pomocy bezpośredniej w czynnościach codziennych (Kawczyńska-Butrym, 2008, s. 132–
137).
Uwarunkowania społeczne
Rodzina w roli opiekuna osób przewlekle chorych
Pomocy polskim seniorom udziela najczęściej udziela rodzina, wynika to z tradycyjnego
wzorca rodzinnego zapewnienia pomocy najstarszym członkom rodziny. Jednak zmiany, jakie
uwidaczniają się w rodzinach w społecznościach współczesnych nie sprzyjają utrzymywaniu
się tego wzorca. Zmienił się model rodziny: zanikł model wielopokoleniowy, a występuje
model rodziny dwupokoleniowej, rodziny z licznych stają się małe, nieliczne. Często rodziny
współczesne są niepełne, a związki rodzinne częściej mają charakter nieformalny; wynika to
ze narastającego zjawiska rozwodów lub nie zawierania małżeństwa. Należy też wymienić
zjawisko emigracji zarobkowej czasowej lub trwałej, co sprzyja zanikowi więzi rodzinnych.
Te zjawiska powodują, że rodzina współczesna nie jest w stanie podjąć lub należycie
wypełniać roli opiekuńczej i pielęgnacyjnej wobec swoich starszych członków (KawczyńskaButrym, 2008, s. 132–137).
Zmieniły się postawy społeczne wobec starości co ma wyraz w zachowaniach wobec osób w
podeszłym wieku. Obserwowane jest zjawisko ageizmu, nietolerancji wobec starszych,
głoszeniu (publicznym lub jednostkowym, prywatnym) opinii i osądów, przejawianiu
zachowań niekorzystnych dla starszej części społeczeństwa (typu głoszenie opinii, że starsi
blokują możliwości zatrudnienia młodych osób) (Kawczyńska-Butrym, 2008, s. 15–17;
Szatur-Jaworska, 2012. s. 54–60).
Inną zmianą, o której należy mówić to zmiany oceny społecznej osób odmawiających
podjęcia się zadania opieki nad swoimi bliskimi starszymi członkami rodziny. Coraz szerzej
przyjmuje się ze zrozumieniem i aprobatą decyzje dzieci odmawiających świadczenia opieki
wobec rodziców i decydujących powierzyć to zadanie innym osobom lub opiece
instytucjonalnej stacjonarnej o charakterze długoterminowym. Swoje decyzje uzasadniają
tym, że lepiej zapewnić rodzicom/krewnym odpłatną opiekę pełną, profesjonalną niż samemu
narazić się na utratę pracy i tym samym źródła utrzymania (Kawczyńska-Butrym 2008).
Rodzina opiekująca się seniorem (lub osobą przewlekle chorą w młodszym wieku) nie
znajduje wystarczającego wsparcia ze strony państwa. Pomoc społeczna udzielana jest w
formie zasiłków dla osób w bardzo trudnej sytuacji materialnej, natomiast brakuje pełnych
regulacji
prawnych
uznającą
świadczenie
opieki
na
rzecz
przewlekle
chorego,
niesamodzielnego członka rodziny jako pracy w domu z pełnym zabezpieczeniem świadczeń
społecznych (ubezpieczenie zdrowotne i świadczenia emerytalne) (takie regulacje są
wprowadzone w innych krajach, np. we Włoszech).
Narastająca liczba osób starszych, niesamodzielnych, chorujących na wiele chorób o
przewlekłym charakterze to wyzwanie pilne dla systemu opieki medycznej i społecznej.
Zapewnienie opieki medycznej dla seniorów jest wyzwaniem dla systemu podstawowej
opieki zdrowotnej (POZ), z którego świadczeń seniorzy korzystają w większości. Stanowisko
Polskiego Towarzystwa Geriatrycznego przedstawione (i rekomendowane) przez ekspertów
Zespołu ds. Gerontologii przy Ministrze Zdrowia (Bień i wsp. 2013) jako Standard
postępowania w opiece geriatrycznej wskazuje standard jako drogę do optymalizacji opieki
dla seniorów, a dla NFZ – płatnika świadczeń- obniżenie nakładów.
Przyjęcie standardu w opiece geriatrycznej ma na celu:
 poprawę jakości opieki nad pacjentem geriatrycznym,
 prezentację standardu oceny i opieki geriatrycznej (kompleksowość i fachowość
świadczeń opieki zdrowotnej z geriatrii),
 poprawę dostępności do kwalifikowanych świadczeń geriatrycznych,
 uproszczenie procedur diagnostycznych dla pacjentów geriatrycznych poprzez
redukcję liczby wizyt specjalistycznych, a poprzez to zapotrzebowania na transport, a
także obciążenie opiekuna,
 redukcję polifarmakoterapii,
 optymalizację organizacji i ekonomizacji wydatków nad ludźmi starszymi.
Standard odwołuje się do praw UE, gdzie włączono do priorytetów opiekę zdrowotną nad
starszymi osobami, a w szczególności nad osobami z choroba Alzheimera i innymi chorobami
neurodegeneracyjnymi.
W standardzie przyjęto schemat opieki, jaki jest realizowany w szeregu krajów europejskich,
gdzie zjawisko demograficzne ,,siwienia populacji” ujawniło się wcześniej. W standardzie
rekomendowana jest opieka multidyscyplinarna świadczona przez zespół geriatryczny, zaleca
się całościową ocenę geriatryczną jako podstawę do podejmowania świadczeń w określonym
zakresie. Standard przedstawia formy opieki dla seniora: ambulatoryjną opiekę geriatryczną,
geriatryczną szpitalną opiekę, w tym także dzienny oddział geriatryczny, formy wizyt
specjalistycznych geriatrycznych typu: domowa geriatryczna wizyta domowa i konsultacyjna
geriatryczna wizyta w zakładzie leczniczym. Zgodnie z zaleceniem WHO na 100 – 120 tys.
mieszkańców powinno być dostępnych około 20 – 25 miejsc na oddziałach stacjonarnych, 1525 miejsc na oddziałach geriatrycznych oraz 1 poradnia (2 etaty lekarskie).
Nie jest wypełniany standard, ale widoczne są zmiany na lepsze. Takim przejawem zmian jest
wzrost liczby lóżek geriatrycznych i oddziałów geriatrycznych, obecnie w Polsce jest ponad
27000 łóżek opieki długoterminowej i paliatywno-hospicyjnej, ponad 850 łóżek w 40
ośrodkach opieki geriatrycznej, gdzie pracują lekarze i pielęgniarki ze specjalizacją w
geriatrii, specjalizację w geriatrii uzyskało ponad 280 lekarzy, ale w specjalności pracuje
ponad 120 (Derejczyk i wsp., 2008).
Pielęgniarska opieka długoterminowa
Profesjonalne świadczenia pielęgnacyjne i opiekuńcze w ramach sytemu ochrony zdrowia
realizowane są od przełomu lat 1999 – 2000. Podstawę prawną objęcia opieką domową
pielęgniarską stanowi skierowanie lekarza ubezpieczenia zdrowotnego (lekarza poz lub
lekarza specjalisty) (Rozporządzenie Ministra Zdrowia ...). Obecnie pielęgniarska opieka
długoterminowa funkcjonuje w ramach świadczeń gwarantowanych z zakresu świadczeń
opiekuńczych i pielęgnacyjnych jako ,,pielęgniarska opieka długoterminowa domowa”.
Pacjenci w pielęgniarskiej opiece długoterminowej nie wymagają hospitalizacji w oddziałach
lecznictwa stacjonarnego i z różnych względów nie chcą lub nie mogą przebywać w
zakładach opieki długoterminowej. Ze względu na istniejące problemy zdrowotne wymagają
systematycznej i intensywnej opieki pielęgniarskiej udzielanej w warunkach domowych i
realizowanej we współpracy z lekarzem POZ/rodzinnym (Rozporządzenie Ministra Zdrowia).
Celem pielęgniarskiej opieki długoterminowej jest: zapewnienie świadczeń pielęgniarskich w
środowisku domowym pacjentom obłożnie chorym, przygotowanie chorego i jego rodziny do
samoopieki i samopielęgnacji, w tym kształtowanie umiejętności w zakresie radzenia sobie z
niepełnosprawnością.
Do
zadań
opieki
pielęgniarskiej
długoterminowej
należy:
realizacja
świadczeń
pielęgnacyjnych zgodnie z procesem pielęgnowania, pomoc w rozwiązywaniu problemów
zdrowotnych związanych z samodzielnym funkcjonowaniem w środowisku domowym,
edukacja zdrowotna osób objętych opieką oraz członków ich rodzin i opiekunów, pomoc w
pozyskiwaniu sprzętu medycznego i rehabilitacyjnego, niezbędnego do właściwej pielęgnacji
i rehabilitacji chorego w domu. Do pielęgniarskiej opieki domowej mogą być
zakwalifikowani pacjenci przewlekle chorzy, niezdolni do samoopieki, którzy w ocenie stanu
samoobsługi pacjenta wg skali Bartel 40 pkt. i którzy wymagają realizacji świadczeń
leczniczych i pielęgnacyjnych w warunkach domowych (np. wlewów kroplowych,
opatrunków specjalistycznych, żywienia specjalnego itd.).
Bezpośrednio w domu chorego świadczenia wykonuje pielęgniarka opieki domowej
długoterminowej. Są to świadczenia z zakresu bezpośredniej opieki pielęgniarskiej oraz
edukacji zdrowotnej i promocji zdrowia w wieku zaawansowanym. Edukacja dotyczy
zagadnień opieki i pielęgnowania w konkretnych przypadkach, stylu życia, umiejętnego
prowadzenia aktywności fizycznej i umysłowej, niwelowania stresu, rezygnacji z nałogów
(nadużywanie alkoholu, tytoniu i leków jest rozpowszechnione wśród starszych osób),
prowadzona jest przy użyciu metod tradycyjnych i nowoczesnych ze środkami
multimedialnymi.
Świadczenia rehabilitacyjne mają pomóc seniorowi w utrzymaniu sprawności fizycznej.
Mogą być prowadzone jako rehabilitacja po chorobie, ale przede wszystkim chodzi o
rehabilitację ciągłą podtrzymującą sprawność, z wykorzystaniem całej gamy zabiegów z
zakresu kinezyterapii i fizykoterapii. Wsparcie społeczne ze strony zespołu lekarskopielęgniarskiego POZ może mieć charakter merytoryczny i obejmować informację jak
korzystać z systemu opieki zdrowotnej – dziś trudnodostępnego dla seniorów wymagających
specjalistycznego leczenia.
Podsumowanie
Narastający problem starzenia się i niepełnosprawności w społeczeństwie stanowi pilne
wyzwanie dla opieki medycznej i resortu pomocy społecznej. W najbliższym czasie powinien
nastąpić rozwój opieki długoterminowej zarówno instytucjonalnej jak i domowej. Rodzina
jest obecnie główną ,,instytucją” udzielającą pomocy potrzebującym członkom rodziny, ale
zmiany społeczne następują tak szybko, że rodzina nie będzie mogła podołać obciążeniom
wynikającym z przedłużonej opieki. Niewystarczające finansowanie usług opiekuńczych z
systemu ubezpieczeń zdrowotnych na nowo wywołuje dyskusje o potrzebie powszechnych
ubezpieczeń pielęgnacyjnych. Poziom świadczeń w opiece długoterminowej w Polsce
odbiega niekorzystnie od poziomu proponowanego w krajach Europy Zachodniej.
W celu sprostania potrzebom zdrowotnym zwiększającej się liczby osób starszych i
niesprawnych, z typowymi dla wieku podeszłego problemami, konieczne jest zwiększenie
liczby specjalistów z geriatrii a także liczby zakładów opieki zdrowotnej o profilu
geriatrycznym,
o
zakresie
świadczeń
opiekuńczo-
pielęgnacyjnym,
leczniczym
i
rehabilitacyjnym. W projekcie ,,Założeń polityki ludnościowej w Polsce 2012 roku”
założono, że funkcjonujący system opieki zdrowotnej dla seniorów w Polsce jest
niedostosowany do potrzeb tej populacji, gdyż oferuje zdezintegrowane, rozproszone i
niespójne świadczenia. System nie spełnia standardów podejścia geriatrycznego –
powszechności, jakości, dostępności i kompleksowości zaspokajania złożonych potrzeb
zdrowotnych osób w wieku podeszłym. Brakuje kadry i bazy geriatrycznej, zaś w systemie
ochrony zdrowia występuje dyskryminacja ze względu na wiek w zakresie procedur
diagnostycznych i leczniczych.
Pewnej szansy na poprawę opieki nad osobami niepełnosprawnymi można upatrywać w
rozwoju techniki i komunikacji multimedialnej typu telenursing i monitoring co umożliwia
choremu przebywanie we własnym środowisku domowym i przyczynia się do poprawy
poziomu samodzielności i jakości życia.
Spis literatury
BIEŃ, B. i wsp. 1999. Epidemiologiczna ocena rozpowszechnienia niesprawności
funkcjonalnej osób w późnej starości a świadczenie opieki. In Gerontologia Polska. 1999, t.
7, s. 42-47.
BIEŃ, B. i wsp. 2001. Starość pod ochroną. Opiekunowie rodzinni niesprawnych osób
starych w Polsce. Porównawcze studium środowiska miejskiego i wiejskiego. Kraków :
Oficyna Wydawnicza TEXT, 2001. 330 s. ISBN 83 89190753.
BIEŃ, B. i wsp. 2013. Standard postępowania w opiece geriatrycznej. Stanowisko Polskiego
Towarzystwa Geriatrycznego. In Gerontologia Polska. 2013, t. 21, nr. 2, s. 33-47.
CAMPEN, C. – WOITIEZ, I. B. 2003. Client demands and the allocation of home care in the
Netherlands. A multimnominal logit model of client types, care needs and referrals. In
HEALTH Policy. 2003, vol. 64, no. 2, p. 229-241.
DEREJCZYK, J. i wsp. 2008. Gerontologia i geriatria w Polsce na tle Europy – czy należy
inwestować w ich rozwój w naszym kraju. In Gerontologia Polska. 2008, t. 16, nr. 3, s. 149159.
FIHEL, A. – OKÓLSKI, M. 2007. Bilans demograficzny Polski w roku 2033. Warszawa :
Uniwersytetu Warszawskiego, 2007. 290 s.
HIRDES, J. P. et al. 2004. Home care quality indicaters HCQIs based on the MDS – HC. In
Gerontologist. 2004, vol. 44, no. 5, p. 665-679.
HIRDES, J. P. et al. 2008. Reliability of the interRAI suite of assesment instruments: a 12country study of an integrated health information system. In BMC Health Services Research.
2008, vol. 8, p. 277-288.
CHI, I. et al. 2006. Use of the Minimum Date Set – Home Care: A luster randomized
controlled trial among the Chinese adult adults. In Agining Mental Health. 2006, vol. 10, p.
33-39.
JABŁOŃSKI, E. – KAŹMIERCZAK, U. 2005. Odżywianie się osób w podeszłym wieku. In
Gerontologia Polska. 2005, t. 13, nr. 1, s. 48-54.
KAWCZYŃSKA-BUTRYM,
Z.
2008.
Wyzwania
rodziny:
zdrowie,
choroba,
niepełnosprawność, starość. Lublin : Wyd. Makmed, 2008. 206 s. ISBN 978-83-924475-7-3.
KRZEMIENIECKI, K. 2009. Całościowa ocena geriatryczna i jej znaczenie kliniczne w
onkologii – systematyczny przegląd piśmiennictwa. In Gerontologia Polska. 2009, t. 17, nr.
1, s. 1-6.
MARCINEK, P. 2007. Funkcjonowanie intelektualne w starości. In Gerontologia Polska.
2007, t. 15, nr. 3, s. 69-75.
MOJSA, W. – CHLABICZ, S. – MAŁYSZKO, J. 2013. Charakterystyka pacjentów w
pielęgniarskiej opiece długoterminowej w latach 2004-2008 w woj. podlaskim. In
Gerontologia Polska. 2013, t. 21, nr. 1, s. 18-24.
Narodowy Program Zdrowia na lata 2007 – 2015. Cel operacyjny 14, s. 70. Usprawnianie
wczesnej diagnostyki i czynnej opieki nad osobami zagrożonymi chorobami układu krążenia,
udarami mózgowymi, nowotworowymi, powikłaniami cukrzycy, chorobami układu
oddechowego oraz chorobami reumatycznymi, szczególnie przez działania podstawowej
opieki zdrowotnej, s. 104.
ONDER, G. et al. 2007. Case management and risk of nursinghome admission of older adults
in home care: results of the AgedD in Home Care Study. In Journal of the American
Geriatrics Society. 2007, vol. 55, no. 3, p. 439-444.
Raport PolSenior. 2012 [online]. 2012 [citied 2013-12-04]. Dostępne w internecie:
www.zycie,senior.plnajwiększe-w-Polsce-badanie-osób-starych-PolSenior,123431.html
Rocznik Demograficzny 2011 [online]. Warszawa, 2011, 514 s. [citied 2013-12-04]. Dostępne
w internecie: www.zycie,senior.plnajwiększe-w-Polsce-badanie-osób-starych-PolSenior ,
123431. html.
Rozporządzenie Ministra Zdrowia z 22.11.2013 r. w sprawie świadczeń gwarantowanych z
zakresu świadczeń pielęgnacyjnych i opiekuńczych w ramach opieki długoterminowej. Dz. U.
2013 poz. 1445.
SZATUR-JAWORSKA, B. 2012. Strategie działania w starzejącym się społeczeństwie. Tezy
i rekomendacje. Monografia Komisji Ekspertów ds. Osób Starszych przy Rzeczniku Praw
Obywatelskich. Warszawa : Biuletyn Rzecznika Praw Obywatelskich, 2012. 159 s. ISBN
0860-7958.
SZWAŁKIEWICZ, E. – KAUSSEN, J. 2006. Opieka długoterminowa w świadczeniach
pielęgniarek i opiekunek. Toruń : Toruńskie Zakłady Materiałów Opatrunkowych S. A., 2006.
96 s. ISBN 9788392330905.
WDOWIAK, L. – BUDZYŃSKA-KOPCZUK, A. – SIWIŃSKA V. 2005. Rozwój
instytucjonalnej długoterminowej opieki jako element strategii zmian w ochronie zdrowia. In
Zdrowie Publiczne. 2005, t. 115, nr. 1, s. 83-87.
WOJTCZAK, A. 2009. Zdrowie publiczne wyzwaniem dla systemów zdrowia XXI wieku.
Warszawa : PZWL, 2009. 226 s. ISBN 9788320038606.
WOJTYNIAK, B. – GORYŃSKI, B. 2012. Raport: Sytuacja zdrowotna mieszkańców Polski
i jej uwarunkowania. Warszawa : Narodowy Instytut Zdrowia Publicznego – Państwowy
Zakład Higieny, 2012. 208 s. ISBN 83-89379-63-5.
Adres kontaktowy do autora
dr n. o zdr., mgr piel. Alicja Marzec
Uniwersytet Mikołaja Kopernika w Toruniu
Collegium Medicum im. L. Rydygiera w Bydgoszczy, Zakład Pielęgniarstwa Społecznego
ul. Techników 3
85-801 Bydgoszcz
[email protected]
ROLA
I
ZADANIA
PIELĘGNIARKI
OPIEKI
DŁUGOTERMINOWEJ
W
MULTIDYSCYPLINARNYM ZESPOLE OPIEKUJĄCYM SIĘ PACJENTEM Z
MECHANICZNYM
WSPOMAGANIEM
SERCA
TYPU
HEART
WARE
W
WARUNKACH AMBULATORYJNYCH
Renata Mroczkowska1, Bogusława Serzysko1, Karina Wawros2
1
Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu
2
Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu
Streszczenie
Urządzenia do mechanicznego wspomagania pracy komór serca (VAD) są w chwili obecnej
powszechnie stosowane w leczeniu schyłkowej, lekoopornej niewydolności serca. W
zależności od rozpoznania klinicznego można je wszczepiać jako pomost do transplantacji
(ang.bridge to transplant), kiedy to narząd jest nieodwracalnie uszkodzony, lub w celu jego
regeneracji przez czasowe odciążenie (ang.bridge to recovery) (Mroczkowska, 2013b, s. 42).
Do niedawna jedynym typem pompy stosowanym na rynku polskim były systemy, które ze
względu na gabaryty i sposób funkcjonowania zmuszały pacjenta do ciągłego pobytu w
szpitalu co skutkowało znacznym obniżeniem jakości życia (BERLIN HEART EXCOR i
polski POLCAS-RELIGA). Niewątpliwym sukcesem jest fakt, że dzięki nowym pompom
wirowym chorzy będą mogli oczekiwać na wyzdrowienie w warunkach domowych (Bunzel et
al., 2007, p. 384–389). Aby pacjent będący z dala od oddziału szpitalnego był bezpieczny,
nieodzownym zdaje się stworzenie profesjonalnego teamu specjalistów w dziedzinie
kardiologii i opieki długoterminowej. Należy pamiętać, że jest to osoba nadal bardzo chora, z
realnym zagrożeniem udarem mózgu, zakażeniem, uszkodzeniem urządzenia czy zgonem.
Koniecznym staje się regularna kontrola jego stanu zdrowia, obserwacja w kierunku
ewentualnych powikłań, badanie fizykalne, monitorowanie parametrów krwi i pompy,
realizacja zleceń lekarskich oraz edukacja zarówno pacjenta jak i jego najbliższych. Tak
zorganizowana opieka długoterminowa pozwoli zoptymalizować prowadzoną terapię oraz
polepszyć komfort życia chorego.
Słowa kluczowe
Cardiac surgery, cardiovascular medicine, heart transplantation, mechanical circulatory
support, long-term nursing care
Wstęp
Niewydolność serca to zespół objawów spowodowanych niedostosowaniem możliwości
narządu do potrzeb organizmu. Najczęściej jest ona efektem ubocznym chorób niezapalnych
serca, wrodzonych lub nabytych wad, leczenia przeciwnowotworowego czy infekcji. Ta
światowa epidemia jest główną przyczyną hospitalizacji osób w wieku 65 lat i starszych.
Źródła podają, że prawie 10 % osiemdziesięciolatków boryka sie z tą patologią i co
niepokojące, wraz ze starzeniem się społeczeństwa procent ten ciągle wzrasta (Kotzé, Howell,
2008, p. 161). Co roku rozpoznaje się kilka tysięcy nowych przypadków niewydolności serca
co sprawia, że jest ona podstawową przyczyną hospitalizacji osób w podeszłym wieku
(Slaughter, Singh, 2012, p. 982). Najkorzystniejszą opcją dla tych pacjentów jawi się
przeszczepienie serca. Niestety podczas systematycznego wydłużania się listy biorców, lista
dawców pozostaje w stagnacji. Dlatego też transplantacja jest metodą leczenia, z której
skorzysta tylko niewielki odsetek potrzebujących.
Chory z niewydolnym sercem. Pojecie, objawy i główne problemy pielęgnacyjne
Niewydolność serca jest to zespół objawów klinicznych pojawiających się jako następstwo
uszkodzenia komór (Kotzé, Howell, 2008, p. 161). Nieleczona niesie za sobą poważne
konsekwencje do zgonu włącznie, stąd ważnym jest posiadanie odpowiedniej wiedzy
dotyczącej kluczowych objawów klinicznych. Wstępne rozpoznanie niewydolności serca u
osób w podeszłym wieku może być utrudnione z powodu stopniowo pojawiających sie
niespecyficznych symptomów. Jedną z przyczyn późnej diagnostyki jest nieswoistość
zmęczenia, którego objawy przypisywane są starzeniu się, a wtórne ograniczenie aktywności
fizycznej maskuje jego źródło.
Trzeba przy tym pamiętać, że w podeszłym wieku wczesne stadium HF może się ujawniać
pod postacią tzw. „masek klinicznych”, należą do nich: bezsenność, częste uczucie kołatania
serca, zaburzenia poznawcze oraz depresja. Wraz z postępem choroby pojawia się duszność
wysiłkowa a potem spoczynkowa (Mroczkowska, 2013a, s. 27).
Orthopnoe i napadowa duszność nocna to objawy bardzo specyficzne dla osób starszych.
Napadowa duszność nocna występuje 2 – 3 godziny po rozpoczęciu snu. Chorych budzi
poczucie braku powietrza, zaczynają kaszleć, ich oddech staje się świszczący. Przyjęcie
pozycji siedzącej daje odczuwalną ulgę, ale pełna poprawa przychodzi dopiero po 5 – 30 min.
Ważnym jest umiejętność prawidłowego różnicowania astmy cardiale z dusznością w
przebiegu obturacyjnej choroby płuc, gdzie atak duszności rozpoczyna się od napadu kaszlu.
Jeżeli choremu uda się skutecznie ewakuować wydzielinę z dróg oddechowych – duszność
ustępuje nawet bez zmiany pozycji ciała.
Orthopnoe to duszność pojawiająca się w pozycji leżącej. Siad lub wstanie przynosi
natychmiastowa ulgę. Pacjenci cierpiący na orthopnoe śpią na wielu poduszkach lub na
siedząco np. w fotelu, co może maskować występowanie astmy sercowej. Pielęgniarka
opiekująca się pacjentem jest świadoma, że są to symptomy uszkodzenia lewej komory serca.
Przy dysfunkcji prawej części, dominującym objawem będzie obrzęk kończyn dolnych,
występujący z reguły obustronnie. W początkowych fazach ograniczać się on będzie tylko do
stóp czy kostek, ale w przypadkach długo nie leczonych może obejmować całą kończynę,
okolice krocza i brzucha. Przewlekle obrzęki prowadzą do zmian skórnych pod postacią
stwardnień i brązowych przebarwień. Bardzo pomocnym dla pielęgniarki opiekującej się
chorym w środowisku domowym jest fizykalne badanie wypełnienia żył szyjnych – znaczne
poszerzenie jest odzwierciedleniem wstecznego przepływu w następstwie podwyższonego
ciśnienia w prawym przedsionku serca, np. w przewodnieniu organizmu. Uczulamy pacjenta
na problem reżimu płynowego, z ograniczeniem podaży do 2 litrów na dzień. Limitujemy
spożycie sodu do 2 g na dobę. Duże ilości płynów prowadzą do wzrostu ciśnienia i wtórnego
obciążenia już i tak osłabionego serca. Pacjentów uczulamy na wszelkie zmiany w masie
ciała. Przybieranie na wadze od 1 do 2 kg/dzień, lub od 2 do 3 kg/tydzień może być
wskaźnikiem postępującej niewydolności.
Mniej swoistymi objawami są: epizody omdleń, bóle stenokardialne, poliuria, skąpomocz
oraz zmiany stanu psychicznego jako następstwo upośledzonego krążenia mózgowego.
Zachowanie równowagi płynowej pozwala z jednej strony na zachowanie komfortu życia a z
drugiej umożliwia włączenie do leczenia niektórych leków w tym enzymów konwertujących
angiotensynę (ACE) czy beta-blokerów. Dla jednoznacznego potwierdzenia diagnozy
wymaganym jest uzupełnienie obrazu klinicznego badaniami diagnostycznymi. Jednym z
najważniejszych narzędzi jest echokardiografia. Zapewnia ona dokładną ocenę funkcji
komory systemowej, poprzez pomiar frakcji wyrzutowej (EF). Prawidłowa frakcja jest
większa niż 55 %, co znaczy, ze w każdym cyklu pracy serca więcej niż połowa
zgromadzonej w komorze krwi jest wyrzucana do krwioobiegu. Wartości poniżej 40 % dają
podstawy do rozpoznania niewydolności skurczowej. Uzupełnieniem są testy laboratoryjne
krwi, w tym oznaczenie poziomu hormonu natriuretycznego typu B (BNP). Stężenia BNP w
granicach 100 – 400 pg/ml nie maja znaczenia diagnostycznego ponieważ takie poziomy
występują również m.in. w niedokrwieniu serca, arytmiach czy niewydolności nerek. Mimo
to, jest on bardzo pomocny w monitorowaniu postępów leczenia. U chorych z HF, każdy
kolejny wzrost stężenia BNP o 100 pg/ml zwiększa względne ryzyko śmierci o prawie 35 %.
Farmakoterapia niewydolności serca składa się z kombinacji leków moczopędnych,
inhibitorów ACE i beta-blokerów. Niestety istnieje duża grupa pacjentów, u których mimo
zastosowanego leczenia szybko dochodzi do pogorszenia stanu zdrowia. Jedynym wyjściem
staje się transplantacja serca.
Pytanie, stawiane przez personel medyczny brzmi: ilu pacjentom uda się doczekać do
przeszczepu, przy tak małej liczbie dawców? Przypomnijmy, co roku z powodu HF umiera w
Polsce ok. 60 tys. chorych i niestety w bardzo krótkim czasie, bo w ciągu czterech lat od
rozpoznania. Dlatego pilnie potrzebujemy nowych rozwiązań, zarówno w promowaniu
zdrowych zachowań, profilaktyce pierwotnej, wtórnej jak i w leczeniu. Najbardziej
optymalną, chociaż drogą, alternatywą przeszczepu dla osób w schyłkowym stadium choroby,
nie mogących już dłużej czekać na dawcę, jest wszczepienie mechanicznego wspomagania
jednej (RVAD, LVAD) lub obu komór (BIVAD).
Mechaniczne wspomaganie pracy serca (Ventricular Assist Device – VAD)
Przed zaprezentowaniem idei mechanicznego wspomagania serca należy podkreślić, że
urządzenie to, nie zastępuje serca. Jego jedynym zadaniem jest odciążenie niewydolnego
narządu
a
tym
samym
pomoc
krytycznie
choremu
w
odzyskaniu
stabilności
hemodynamicznej. W zależności od czasu wspomagania wyróżniamy VAD-y: krótko- i
długoterminowe, jedno- i obu komorowe oraz te, z którymi pacjent musi pozostać w szpitalu
(BERLIN HEART, POLKAS RELIGA) albo iść do domu (HEART WARE, HEART II
MATE).
Jeszcze do niedawna VAD-y napędzane były przez wielkie pneumatyczne jednostki a pacjent
tylko częściowo mobilny, zawsze do czasu przeszczepu przebywał w szpitalu. Nowe pompy
są już niewielkich rozmiarów, można powiedzieć są miniaturowe. Ich masa waha się w
granicach 150 – 300 g, w zależności od modelu. Są zdecydowanie cichsze i umożliwiają
rehabilitację w warunkach domowej opieki długoterminowej, oczywiście przy ścisłej
współpracy z ośrodkiem implantującym. Przygotowanie pacjenta do „nowego życia” w
warunkach domowych rozpoczyna się już w szpitalu. Osobą przygotowującą jest koordynator
VAD. Najczęściej tę funkcje pełni pielęgniarka kardiologiczna. Do jej najważniejszych zadań
należy psychospołeczne przystosowanie chorego i jego opiekunów do podjęcia samoopieki i
zapobiegania powikłaniom mogącym wystąpić w trakcie wspomagania. W tym celu
nawiązuje współpracę z zespołem lekarzy, pielęgniarek, psychologów, rehabilitantów i
dietetyków zarówno lecznictwa stacjonarnego jak i opieki długoterminowej. Koordynator
edukuje pacjenta i jego rodzinę, pomaga zrozumieć zawiłości funkcjonowania urządzenia,
znaczenie alarmów i zasady postępowania w razie ich pojawienia się. Pomaga pielęgniarce
opieki długoterminowej w doborze optymalnego planu pielęgnowania, analizowaniu
parametrów urządzenia sterującego i profilaktyce głównych zagrożeń.
Heatr Ware jest zminiaturyzowanym układem trzeciej generacji z przepływem ciągłym, który
wszczepia się wewnątrz klatki piersiowej tuż pod sercem. Wspomaga on niewydolne serce w
bardzo prostym mechanizmie: odciągania krwi z niepracującej komory i przepompowywania
do dużego naczynia tętniczego. Heart Ware wszczepia się w trakcie zabiegu operacyjnego.
Pracą pompy kieruje urządzenie sterujące. Części te połączone są ze sobą przewodem
wyprowadzanym przez powłoki brzuszne w prawym górnym kwadrancie brzucha. Zasilanie
stanowi bateria oraz źródło prądu stałego (zalecane szczególnie nocą).
Szczególną zaletą tego rodzaju pomp jest mała szkodliwość dla najdelikatniejszych
elementów krwi jakimi są płytki (Carrel et al., 2012, p. 386). Istnieją oczywiście ograniczenia
w dostępie pacjentów do takiej formy leczenia. Do leczenia kwalifikowana jest osoba, która
po pierwsze ma objawy niewydolności wskazujące na IV klasę wg. skali NYHA czyli
niemożność wykonywania jakiejkolwiek aktywności fizycznej bez wystąpienia dyskomfortu.
Wszystkie uznane formy leczenia: katecholaminy, diuretyki, antyarytmiki, ograniczenia
dietetyczne nie przynoszą wymiernych efektów. Frakcja wyrzutowa serca poniżej 25 % czyli
mniej niż jedna czwarta krwi nabranej przez komorę w czasie rozkurczu zostaje wyrzucona
do krwioobiegu. Powierzchnia ciała >1.5m2 (Rizzieri et al., 2008, p. 3–20).
Problemy pielęgnacyjne u pacjenta z mechanicznym wspomaganiem serca
Przez cały okres wsparcia pacjent musi być monitorowany w kierunku powikłań takich jak:
krwawienia, powikłania zatorowo- zakrzepowe obwodowe i mózgowe, niewydolność prawo
komorowa, zaburzenia rytmu serca i zakażenia w miejscu ujścia przewodu sterującego.
Według badań z 2012 r. przeprowadzonych w Department of Cardiothoracic Surgery and
Transplantation, Harefield Hospital w Wielkiej Brytanii, w latach 2007 – 2011 w grupie 34
pacjentów wspomaganych pompą Heart Ware, średnio przez 261 dni, zakażenia układu
sterującego wystąpiły u 15 % pacjentów (Popov et al., 2012, p. 810–815). Inne źródła podają,
ze infekcje z posocznicą włącznie, mogą występować u
18 – 56 % chorych (Gordon,
Quagliarello, Lowy, 2006, p. 426–437) z czego tylko 5 – 10 % dotyczy obecności urządzenia
wspomagającego pracę serca (Stoliński, 2004, p. 169–179). W warunkach szpitalnych pacjent
przebywa w izolatce. Kładzie się duży nacisk na szybkie usunięcie centralnych cewników
żylnych, wprowadzenie osłony antybiotykowej zgodnej z polityką lekową szpitala oraz
edukację chorego a przede wszystkim jego opiekunów w zakresie techniki zmiany
opatrunków, zasad aseptyki i antyseptyki. Po wypisaniu do domu to pacjent i jego rodzina
będzie odpowiedzialna za sprzęt VAD. Zachowanie higieny jest priorytetem. Pacjent musi
unikać kąpieli w wannie, najlepszym rozwiązaniem jest prysznic, ale dopiero po zupełnym
zagojeniu rany. Ponieważ elementy VAD nie są wodoodporne, bardzo ważnym jest
zabezpieczenie urządzenia sterującego przed zamoczeniem. Do mycia używać jednorazowych
myjek i łagodnych środków czystości. Następnie założyć nowy opatrunek. Okolicę ujścia
przewodu dokładnie zdezynfekować środkiem niealkoholowym (alkohol uszkadza osłonkę
przewodu). Jałowymi gazikami odizolować przewód od skóry (zapobieganie odleżynom).
Zabezpieczyć całość plastrem. Poniżej opatrunku głównego założyć opatrunek mocujący. Ma
on na celu zabezpieczenie przewodu przez przypadkowym szarpnięciem i przesunięciem (nie
jest przyszyty chirurgicznie). Procedurę tę wykonuje się co trzy dni. Czynniki ryzyka takie
jak niedożywienie, leki immunosupresyjne, wiek, cukrzyca zwiększają niebezpieczeństwo
zakażeń ogólnoustrojowych i miejscowych. W zapobieganiu tym komplikacjom bezcenna
wydaje się być edukacja i systematyczna kontrola. Jest to priorytetowe zadanie stojące przed
pielęgniarką opiekującą się chorym w ramach opieki długoterminowej. Konsultowanie z
koordynatorem VAD niepokojących objawów takich jak miejscowe zaczerwienienie, wysięk,
ropa, krew wokół ujścia przewodu. Nadzór nad prawidłową zmianą opatrunku przez samego
chorego czy też jego rodzinę. W sytuacjach wskazujących na infekcję, pobranie materiału do
badań bakteriologicznych i biochemicznych. Realizacja zleceń lekarskich.
Podsumowując należy podkreślić, że zakażenia mogą znacznie zwiększać ryzyko zaburzeń
zatorowo – zakrzepowych poprzez aktywację funkcji płytek. Manifestują się one
przejściowymi
napadami
niedokrwienia
OUN
bądź
pełnoobjawowymi
udarami
niedokrwiennymi mózgu, czasami mogą pojawiać się zaburzenia funkcji poznawczych.
Głównymi czynnikami ryzyka powikłań neurologicznych jest (Tsukui et al., 2007, p. 114–
123) podeszły wiek pacjenta, płeć żeńska, obciążający wywiad neurologiczny, cukrzyca,
niewydolność nerek, migotanie przedsionków, przedoperacyjne infekcje oraz długotrwały
czas krążenia pozaustrojowego podczas wszczepiania układu. W profilaktyce stosowana
będzie terapia przeciwzakrzepowa i przeciwpłytkowa (Pacholewicz i wsp., 2009, s. 377–383).
Pacjenci w trakcie leczenia muszą monitorować aktywność układu protrombiny czyli
oznaczać czynnik INR. Wartości terapeutyczne są zależne od rodzaju wszczepionej pompy.
Przy pompach pulsacyjnych zaleca się wartości INR = 2,5 – 3,5, przy pompach o przepływie
ciągłym „okienko terapeutyczne” to przedział INR = 1,7 – 2,3. Lekiem z wyboru jest
warfaryna. Większość producentów zaleca równoczesne włączenie preparatów kwasu
acetylosalicylowego chociaż istnieją doniesienia dotyczące występowania oporności na ten
lek nawet u 40 % leczonych. Zadaniem pielęgniarki opieki długoterminowej będzie z
pewnością czynny udział w planowaniu i kontroli efektów wspomnianej terapii. Edukacja
pacjenta i rodziny w kwestii podstawowych interakcji typu lek-lek, czy lek-pożywienie. Wiele
produktów pokarmowych może modyfikować poziom warfaryny w surowicy. Przykładem są
antybiotyki (amoxycylina, tetracyklina, niektóre cefalosporyny), metronidazol, doustne leki
przeciwcukrzycowe, leki przeciwarytmiczne (amiodaron, propafenon), sterydy, omeprazol,
cimetydyna,
wit. A, wit. E, gorączka, miłorząb, szałwia, które wzmacniają działanie
warfaryny. Odwrotne działanie wykazują: leki przeciwdrgawkowe (barbiturany), doustne leki
antykoncepcyjne, witamina K, wit. C, kortykosteroidy, żeń-szeń, dziurawiec (Mroczkowska,
2014, s. 24).
Stosowane leczenie, błędy dietetyczne oraz nabyta choroba Willebranda stanowi kanwę
następnego problemu z jakim może zetknąć się pielęgniarka podczas pracy z pacjentem
wspomaganym. Szczególną uwagę należy skupić na krwawieniach z układu pokarmowego
ponieważ wg. badań ze stycznia 2014 r. opublikowanych na łamach The Journal Heart and
Lung Transplantation problem ten pojawia się u 30 % pacjentów leczonych VAD-em (Stulak
et al., 2014, p. 60–64). Niższe ciśnienie tętna podczas wspomagania VAD-ami
przepływowymi
może
przyczyniać
się
do
rozwoju
angiodysplazji
sprzyjających
krwawieniom, dlatego konieczna jest wnikliwa obserwacja pacjenta pod tym kątem a w razie
niepokojących objawów wspólna z ośrodkiem implantującym modyfikacja dawki leków
przeciwkrzepliwych.
Podczas długotrwałego wspomagania może też dojść do rozwoju niewydolności
prawokomorowej spowodowanej w głównej mierze zmianą warunków hemodynamicznych
podczas skurczu serca. Zasysająca rola pompy wyklucza współudział prawej komory.
Pielęgniarka zdaje sobie sprawę, że groźnym następstwem może być wystąpienie arytmii
zwłaszcza komorowych. Należy kontynuować rozpoczęty w szpitalu proces edukacji pacjenta
w kierunku samoopieki. Nadzorować podstawowe parametry: masę ciała, temperaturę, puls
czy ciśnienie krwi. Jeżeli współistnieją inne schorzenia, listę rozszerzamy o badania celowane
np. poziom glukozy u chorych na cukrzycę. Pomiary muszą być wykonywane codziennie i w
razie niepokojących zmian konsultowane z lekarzem pierwszego kontaktu bądź z ośrodkiem
VAD. Bardzo pomocną dla pielęgniarki opieki długoterminowej będzie ocena wydolności
pacjenta wg. skali NYHA oraz wskaźnika Allgowera. Stosunek częstości tętna do ciśnienia
skurczowego równy 0,5 jest normą.
Wartości bliskie 1, świadczą o zagrożeniu dysfunkcją układu krążenia. Uzupełnieniem jest
bilansowanie płynów przyjętych i wydalonych. Pacjenci wspomagani muszą szczególnie dbać
o prawidłowe wypełnienie łożyska naczyniowego – stąd konieczność przyjęcia odpowiedniej
ilości płynów. Dieta jest dostosowana do potrzeb- pacjenci ze zdekompensowaną
niewydolnością serca często są wyniszczeni. Po ustabilizowaniu choroby należy próbować
przywrócić prawidłową wagę zwiększając podaż kalorii z zachowaniem zaostrzeń
dotyczących przyjmowanych tłuszczy czy potraw ciężkostrawnych. Niedożywienie,
zwłaszcza kacheksja lub hipoalbuminemia predysponuje do zburzeń czynności układu
immunologicznego, zaburzeń gojenia się ran i ogólnych zakażeń. Ocenę budowy ciała
pacjenta i prawidłową suplementację opracowuje dietetyk, pielęgniarka sprawdza efekty,
kontrolując wagę i profil lipidowy. Edukuje pacjenta i jego rodzinę, wyjaśnia potrzebę
dostosowania się do wspomnianych zaleceń. Pacjent winien ważyć się codziennie o tej samej
porze zachowując pewne stale zachowania czyli, najlepiej rano, przed posiłkiem, po oddaniu
moczu, mając na sobie odzież o tej samej lub prawie tej samej wadze. Chorych uczulamy na
wszelkie zmiany w masie ciała. Przybieranie na wadze od 1 do 2 kg/dzień, lub od 2 do 3
kg/tydzień może być wskaźnikiem zwiększającej się retencji płynów (Mroczkowska, 2013a,
s. 28).
Po wypisaniu do domu pacjenci i ich rodziny są zobowiązani do czyszczenia i konserwacji
sprzętu VAD. Muszą również dostosować się do pewnych ograniczeń, których zachowanie
daje gwarancje dobrego samopoczucia i optymalnego działania urządzenia. Do takich należy:
unikanie przebywania w skrajnie wysokich temperaturach, odkurzania dotykania ekranu
telewizora, chorych zakaźnie, niehigienicznych warunków otoczenia, forsownych ćwiczeń
fizycznych, prowadzenia samochodu, leżenia na brzuchu.
Zaburzenia w funkcjonowaniu VAD może powodować rezonans magnetyczny, bliskość linii
energetycznych wysokiego napięcia. Awarie urządzenia są stanami zagrożenia życia, dlatego
też służby ratownicze w miejscu zamieszkania pacjenta powinny być zaznajomione z
podstawami budowy i działania VAD. Udzielający pierwszej pomocy muszą wiedzieć jakie
przyjąć standardy postępowania. W sytuacjach wymagających zastosowania defibrylacji
zewnętrznej należy odłączyć sprzęt od źródła prądu w celu uniknięcia zakłóceń
elektronicznych. Zawsze jednak najpierw trzeba sprawdzić czy urządzenie działa prawidłowo.
Czas sztucznego wspomagania VAD-em jest szczególnym wyzwaniem dla chorego i całego
zespołu specjalistów czuwającego nad pacjentem. Uzależnienie życia od sprawnego działania
pompy, strach przed groźnymi powikłaniami takimi jak udar mózgu, posocznica, progresja
chorób wspołistniejących są ogromnymi stresorami dla pacjenta i jego opiekunów. Dlatego
zaleca się równoczesne wdrożenie wsparcia psychologicznego z elementami opieki
paliatywnej. Pacjenci i ich rodziny, oczekujący na przeszczep mogą odczuwać
zniecierpliwienie długim czasem oczekiwania, zależnym od grupy krwi i dostępności
narządów – są to czynniki całkowicie poza ich kontrolą (Mroczkowska, 2013b, s. 45).
Przekładając ten czas na utratę niezależności, obciążenie psychiczne, niejednokrotnie
pogorszenie sytuacji finansowej, zrozumiałym staje się obecność niepokoju do agresji
włącznie. Specjaliści medycyny paliatywnej są ekspertami w ocenie potrzeb psychicznych
swych podopiecznych. Celnie dobiorą zakres i metodykę edukacji. Pomogą zrozumieć cele
terapii łącznie z towarzyszącymi ograniczeniami w sferze fizycznej, emocjonalnej i
psychologicznej.
Dodatkowo zawsze trzeba się liczyć z ewentualnością wycofania wspomagania, szczególnie
po dużych incydentach mózgowych, ciężkiej infekcji czy konieczności drugiej rozległej
operacji. Pacjent musi być przygotowany na taką sytuację. Ważnym ogniwem procesu VAD
jest rodzina. Przeniesienie pacjenta do domu może zwiększać napięcia fizyczne,
psychologiczne i niestety finansowe opiekunów. Badania wykazały, że opiekunowie
niejednokrotnie bardziej niż pacjenci przeżywają proces wspomagania co predysponuje do
ciężkiej depresji uniemożliwiającej normalne codzienne funkcjonowanie. U starszych
opiekunów wykazano, że terapia VAD może zaostrzać istniejące problemy zdrowotne, a u
młodszych ryzyko utraty pracy. Te aspekty powinny również znaleźć się w centrum uwagi
pielęgniarki opieki długoterminowej.
Podsumowanie
Zastionowa niewydolność serca jest stanem bardzo rozpowszechnionym z śmiertelnością
wyższą niż w niektórych chorobach onkologicznych. Leczenie farmakologiczne daje dosyć
ograniczone korzyści a transplantacja serca jest poważnie ograniczona liczbą dawców.
Wspomaganie pracy komór wypełnia lukę i mino wielu ograniczeń jest nadzieją na
doczekanie do przeszczepu. Pierwsze urządzenia były bardzo niedoskonałe, terapia wiązała
się z koniecznością stałego pobytu w oddziale szpitalnym a swoboda poruszania ograniczona
do 1,5 m przewodu pneumatycznego łączącego pompę z jednostką napędową, nota bene
wielkości małej lodówki. Obecnie stosowane VAD-y umożliwiają pacjentowi pełną swobodą
poruszania gdyż mieszczą się w podręcznym plecaku. Oczywiście postęp ma swoja cenę,
która limituje implantację urządzeń na szeroką skalę. Trzeba też wspomnieć, że w warunkach
polskich wszczepia się pompy wspomagające tylko jako pomost do wyzdrowienia, i do
przeszczepu (Sobieszczańska-Małek, Zieliński, Korewicki, 2012, s. 1182–1186).
Wspomaganie jako terapia docelowa nie jest finansowana ze środków Narodowego Funduszu
Zdrowia. W Śląskim Centrum Chorób Serca w Zabrzu wszczepiane są zarówno pompy
pulsacyjne jak i przepływowe. Z całą pewnością pompy typu Heart Ware dają pacjentowi
duży komfort terapii i lepszą jakość życia.
Pobyt w warunkach domowych jest przez pacjentów postrzegany bardzo pozytywnie ale
pamiętajmy o tym, że pacjent może mieszkać daleko od ośrodka implantującego a
telefoniczny kontakt z koordynatorem nie rozwiąże wszystkich problemów i niejasności
szczególnie pod kątem grożnych powikłań. Idąc za tym wyzwaniem logicznym wydaje się
pomysł stworzenia multidyscyplinarnego zespołu opiekującego się pacjentem w miejscu
zamieszkania. Pielęgniarki opieki długoterminowej są doskonale przygotowane do
kontynuacji opieki nad pacjentem wspomaganym w domu. Oczywiście, VAD to nowa
technologia na rynku polskim, dlatego wskazanym jest wprowadzenie dodatkowych szkoleń
dotyczących budowy, funkcjonowania i obsługi pompy. Profesjonalna opieka i wsparcie
rodziny przekłada się na ograniczenie odsetka powikłań a to na obniżenie kosztów terapii
(Mehmet, 2003, p. 577–585), porównywanych często z kosztami samego przeszczepu.
Wnioski
1. Technologia VAD daje szansę na odzyskanie zdrowia osobom oczekującym na
przeszczep serca a zminimalizowanie sprzętu na szybki powrót pacjenta do
środowiska domowego.
2. Terapia niesie za sobą pewne ograniczenia w sferze fizycznej, psychicznej i
emocjonalnej zarówno u chorego jak i u rodziny.
3. Pacjent jest narażony na niebezpieczne powikłania takie jak: incydenty zatorowozakrzepowe, udary mózgu, zakażenia i uszkodzenia sprzętu.
4. W celu zapewnienia pełnego bezpieczeństwa chorego należy objąć profesjonalna
opieką medyczną w domu.
5. Wielodyscyplinarny zespół złożony z specjalistów w dziedzinie kardiologii,
transplantologii, medycyny długoterminowej i paliatywnej jest dla pacjenta gwarancją
kompleksowej opieki a co za tym idzie bezpieczeństwa i komfortu życia.
6. Do programów szkoleń dla pielęgniarek opieki długoterminowej należy włączyć
elementy obsługi pomp do mechanicznego wspomagania pracy serca.
7. Pacjent zaopiekowany zarówno w szpitalu jak i w domu przez wykwalifikowany
personel to gwarancja sukcesu terapeutycznego, mniejszy odsetek powikłań czyli
mniejsze koszty leczenia jednostkowego a tym samym szerszy dostęp do technologii
VAD dla tysięcy chorych ze skrajną niewydolnością serca.
8. Mechaniczne wspomaganie serca często powoduje progresję innych schorzeń.
Pielęgniarki opieki długoterminowej posiadając szerokie przygotowanie merytoryczne
są w stanie podjąć odpowiednie działania pielęgnacyjne eliminujące czynniki
pogarszające funkcjonowanie chorego.
9. Proces edukacji prowadzonej przed i po implantacji przez fachowo przygotowany
personel ma znaczący wpływ na jakość życia pacjenta.
Spis literatury
BUNZEL, B. et al. 2007. Mechanical Circulatory Support as a Bridge to Heart
Transplantation: What Remains? Long-term Emotional Sequelae in Patients and Spouses. In
The Journal of Heart and Lung Transplantation. 2007, vol. 26, no. 4, p. 384-389.
CARREL, T. et al. 2012. Continuous flow left ventricular assist devices: a valid option for
heart failure patients. In Swiss Medical Weekly. 2012, vol. 142, p. 13701-13712.
GORDON, R. J. – QUAGLIARELLO, B. – LOWY, F. D. 2006. Ventricular assist devicerelated infections. In The Lancet Infectious Diseases. 2006, vol. 6, no. 7, p. 426-437.
KOTZÉ, A. – HOWELL, S. J. 2008. Heart failure: pathophysiology, risk assessment,
community management and anaesthesia. In Continuing Education in Anaesthesia, Critical
Care & Pain. 2008, vol. 8, no. 5, p. 161-166.
MEHMET, C. 2003. Left Ventricular Assist Devices as Permanent Heart Failure Therapy. In
Annal Surgery. 2003, vol. 238, no. 4, p. 577-585.
MROCZKOWSKA, R. 2013a. Niewydolność serca (CHF) w wieku podeszłym. Co
pielegniarka i pacjent wiedzieć powinni? In Nasze Sprawy. 2013a, t. 7-8, nr. 235, s. 26-28.
MROCZKOWSKA, R. 2013b. Problemy biopsychospołeczne dziecka z długotrwałym
mechanicznym wspomaganiem serca a wskazania do wdrożenia opieki paliatywnej. In
Pielęgniarstwo Specjalistyczne. 2013b, t. 12, nr. 3, s. 42-46.
MROCZKOWSKA, R. 2014. Razem czy osobno, czyli o interakcjach lekowych w edukacji
pacjenta. In Nasze Sprawy. 2014, t. 1, nr. 240, s. 22-24.
PACHOLEWICZ, J. i wsp. 2009. Dobry długoterminowy efekt zastosowania wspomagania
dwukomorowego serca BIVAD za pomocą systemu POLCAS-RELIGA u 16-letniego
chorego
z
ciężkim
nieodwracalnym
uszkodzeniem
serca
– opis
przypadku.
In
Kardiochirurgia i Torakochirurgia Polska. 2009, t. 6, nr. 2, s. 377-383.
POPOV, A. et al. 2012. Clinical Experience With HeartWare Left Ventricular Assist Device
in Patients With End-Stage Heart Failure. In The Annals of Thoracic Surger. 2012, vol. 93,
no. 3, p. 810-815.
RIZZIERI, A. et al. 2008. Ethical challenges with the left ventricular assist device as a
destination therapy. In Philosophy, ethics, and humanities in medicine: PEHM. 2008, vol. 3,
p. 3-20.
SLAUGHTER, M. S. – SINGH, R. 2012. The Role of Ventricular Assist Devices in
Advanced Heart Failure. In Sociedad Española de Cardiología. 2012, vol. 66, no. 11, p. 982985.
SOBIESZCZAŃSKA-MAŁEK, M. – ZIELIŃSKI, T. – KOREWICKI, J. 2012. Mechaniczne
wspomaganie:czy tylko pomost do przeszczepu serca? In Kardiologia Polska. 2012, t. 70, nr.
11, s. 1182-1186.
STOLIŃSKI, J. 2004. Mechaniczne wspomaganie układu krążenia. In Forum Kardiologów.
2004, t. 9, nr. 4, p. 169-179.
STULAK, J. et al. 2014. Gastrointestinal bleeding and subsequent risk of thromboembolic
events during support with a left ventricular assist device. In The Journal Heart and Lung
Transplantation. 2014, vol. 33, no. 1, p. 60-64.
TSUKUI, H. et al. 2007. Cerebrovascular accidents in patients with a ventricular assist
device. In The Journal of Thoracic and Cardiovascular Surgery. 2007, vol. 134, no. 1, p. 114123.
Adres kontaktowy do autora
Mgr. Renata Mroczkowska
Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu
Klinika i Katedra Wad Wrodzonych u Dzieci i Dorosłych
ul. M. C. Skłodowskiej 9
[email protected]
PÉČE O ZRAKOVĚ POSTIŽENÉ DÍTĚ PŘEDŠKOLNÍHO VĚKU S DŮRAZEM NA
RANOU PÉČI
Pavel Novák
Katolícka univerzita v Ružomberku, Katedra sociální práce, Pedagogická fakulta
Souhrn
Příspěvek se zabývá systémem péče o zrakově postižené děti v České republice s důrazem na
ranou péči. V úvodní části je popsán vliv zrakového postižení na osobnost a také to, jak
postižení ovlivňuje jeho společenské uplatnění a pozici ve společnosti. Hlavní část příspěvku
je zaměřena na systém péče o zrakově postižené, který umožňuje zrakově handicapovaným
integraci do společnosti a všímá si výchovy dětí v předškolním věku. Popisuje ranou péči o
zrakově postižené dítě, která probíhá ponejvíce v domácím prostředí postižených dětí,
v rodinách. Tuto činnost provozuje v České republice Společnost pro ranou péči a její
jednotlivá střediska. Autor charakterizuje klienty, cíle a zásady této poskytované služby.
V závěru se autor zamýšlí nad stavem a úrovní pomoci, kterou poskytují střediska rané péče a
nad tím, jakou mírou napomáhají integraci handicapovaného člověka do společnosti.
Klíčová slova
Zrakově postižené dítě, možnosti péče, raná péče, společnost pro ranou péči, integrace,
handicapovaní
Úvod
Osoby se zrakovým postižením představují jednu z nejobtížněji uplatnitelných skupin
zdravotně postižených. Pro děti a nevidomé od narození je samostatnost a schopnost
sebeobsluhy primární při utváření jejich osobnosti a hraje velkou roli při začleňování do
kolektivu. Jejich socializace probíhá v jiné rovině, nejsou vystaveny takovému psychickému
tlaku jako lidé, kteří ztratili zrak v pozdějším věku.
Oslabení či úplná ztráta zraku například v pozdějším věku znamená pro postiženého člověka
ztrátu prakticky většiny aktivit, činností, kontaktů a dovedností, jež ho provázely jeho
dosavadním životem. Postupná či náhlá ztráta zraku znamená zpravidla poškození normální
kvality života, dezintegraci a mnohdy poruchu osobnosti. Začlenění do běžného života je
ztíženo v různé míře v závislosti na povaze a rozsahu poškození zraku a také na schopnostech
daného jedince1. Člověk, který je v důsledku zrakového postižení v pozdějším věku vyřazen z
běžného života, se musí naučit základní dovednosti, a je-li v produktivním věku, je třeba, aby
získal takové schopnosti, které mu umožní vykonávat vybrané povolání, neboť v důsledku
ztráty zraku postižený téměř vždy přichází o své zaměstnání.
Vliv zrakového postižení na osobnost
Zrakový handicap podobně jako každé jiné postižení ovlivňuje celou osobnost člověka.
Podstatný význam pro rozvoj psychiky člověka má doba vzniku slepoty nebo slabozrakosti.
Časový parametr je natolik důležitý, že se podle něho nevidomí diferencují na dvě skupiny:
nevidomí od narození a osleplí. Do první skupiny patří osoby, které ztratily zrak do vytvoření
řeči, tj. přibližně do tří let, a které nemají zrakové představy, do druhé osoby, které osleply v
následujících obdobích života a zachovaly si v té či jiné míře v paměti zrakové obrazy. Je
zcela zřejmé, že čím později se naruší zrakové funkce, tím menší vliv má anomální faktor na
rozvoj a projevy různých stránek psychiky (Novák, 2005).
Vágnerová (1995) uvádí rozlišení na primární postižení, tj. zrakový handicap a změny
sekundárního charakteru, které z něho vyplývají. Zrakové postižení vytváří blokaci
normálního průběhu poznávacích procesů a práce.
Částečná a tím spíše úplná ztráta zraku způsobuje vážné a často ničím nenahraditelné ztráty v
oblasti smyslového poznání. Omezují se či zcela odpadají zrakové počitky a vjemy; tomu
odpovídá zmenšení množství představ, omezení možnosti formování obrazů ve fantazii.
Vzhledem k nedostatku, nebo úplné ztrátě zraku vzniká tak u postiženého senzorická
deprivace, která může narušit vzájemný vztah smyslového a pojmového v myšlenkové
činnosti. Porušení či ztráta zraku se promítá i do fyzické stránky postiženého. Normální
orientace v prostoru je narušena a nevidomí jsou tímto omezeni ve volném pohybu.
Výsledkem toho mohou být svalové atrofie, změněná funkce vnitřních orgánů apod.
Defekt v oblasti senzorického vnímání nemusí nutně ovlivnit vývoj a radikálně měnit
osobnost postiženého, která je ve své podstatě podmíněna společenskými vztahy, jejichž
reflexe se odráží ve vnitřním postoji člověka k sobě samému a k ostatním lidem (Novák,
2005).
Čálek (1985) naznačuje možnou souvislost mezi typologiemi osobností a zvládáním
zrakového handicapu. Ztrátou zraku se lidská osobnost podstatně nemění a její jisté rysy
1
Občané se zdravotním postižením jsou tak od počátku stigmatizováni v důsledku svého handicapu. Erwin
Goffman ve své práci "Stigma", jež poprvé vyšla v roce 1963, hovoří o stigmatu, jako o „zvláštním druhu vztahu
mezi vlastností a stereotypem” (Goffman, 1986).
usnadňují nebo naopak ztěžují celkové přizpůsobení jedince změněným poměrům. Podobného
názoru je i Souček (1992), který ve svém výzkumu porovnával dva rozdílné typy osobnosti 2
v reakci na ztrátu zraku. Na závěr uvádí: „Můžeme tedy říci, že životní odvaha, kterou se naši
zkoumaní po oslepnutí ve značné míře vyznačují, nebyla získána faktem oslepnutí, nýbrž
existovala již před traumatem. Oslepnutím byla vlastně jen posílena a zmocněna” (Souček,
1992, s. 34).
S různými stupni zrakového postižení souvisí také sociální dopady pro handicapované.
Člověk, který vadu zraku kompenzuje korekcí brýlí, nepociťuje takové omezení v osobním
životě, v přístupu k zaměstnání, denním aktivitám apod., jako člověk, který stojí na hranici
mezi slabozrakostí a slepotou. Pro něho jsou běžné aktivity silně redukovány, možnost
přístupu na pracovní trh hraničí se sociálním vyloučením.
Systém péče o zrakově postižené
Systém výchovy a vzdělávání zrakově postižených funguje v ČR obdobně jako ve většině
ostatních zemí. Jeho cílem je umožnit zrakově handicapovaným integraci do společnosti.
Vzdělávací systém pro zrakově postižené obsahuje v zásadě dvě linie, které se mnohdy
doplňují. První reaguje na situaci zrakového postižení od narození a dětství, druhá se
zaměřuje na vady zraku získané v průběhu života. K setkávání obou postupů dochází v
případě pracovní rehabilitace a volby konkrétního pracovního zařazení.
Raná péče
Touto péčí se rozumí výchova dětí v předškolním věku. Interval od narození po třetí rok věku
představuje ve vývoji jedince nejrozsáhlejší vývojové změny. Toto období zahrnuje fázi
kojeneckou (do jednoho roku dítěte) a batolecí (od jednoho roku do tří let dítěte) (Říčan,
Krejčíková a kol., s. 40). Spolupráce rodičů je v této fázi nezastupitelná. „Nikdo nemůže znát
dítě lépe než členové rodiny, v níž vyrůstá. Proto rodiče respektujeme jako odborníky a
vycházíme při práci s dítětem z jejich pozorování“ (Kudelová, Květoňová 1996).
Rodiče by měli v souladu se skutečností věřit, že nevidomé dítě je schopné se s jejich
vhodnou pomocí vyvinout v plnohodnotnou a samostatnou dospělou osobnost a to by také
měli stavět jako svůj cíl (Čálek, 1985).
Raná péče je definována jako „soustava služeb a programů poskytovaných dětem ohroženým
v sociálním, biologickém a psychickém vývoji, dětem se zdravotním postižením a jejich
rodinám s cílem předcházet postižení, eliminovat nebo zmírnit jeho důsledky a poskytnout
2
Jsou myšleny osobnosti typu cyklotymní a schizotymní podle typologie Ernsta Kretschmera (Souček, 1992)
rodině, dítěti i společnosti předpoklady sociální integrace. Tyto služby mají být poskytovány
od zjištění rizika nebo postižení tak, aby zvyšovaly vývojovou úroveň dítěte v oblastech, které
jsou postižením ohrožen“ (Národní plán vyrovnávání příležitostí pro občany se zdravotním
postižením, 1998, s. 9).
Ve spolupráci se zařízeními pro poskytování předškolní péče by měli rodiče porozumět
zvláštnostem a osobitým potřebám nevidomého dítěte a znát také jeho specifické možnosti.
Z tohoto důvodu se doporučuje častá poradenská péče a sami rodiče by se měli naučit
rehabilitační cvičení a tuto znalost poté dítěti předávat. Čím více znalostí si dítě osvojí v
rodině, tím je pro něj snazší integrace do společnosti. Zařazení dítěte do speciálních
mateřských škol se doporučuje v co nejútlejším věku, od třetího roku věku. Dítě je do
mateřské školy přijímáno na základě doporučení oftamologa. Hlavní náplní výuky v těchto
specializovaných mateřských školách je prostorová orientace a sebeobsluha. Zároveň se
kontrolují zrakové možnosti dítěte. Po absolvování předškolní výchovy určí pediatr s
oftamologem, zda je dítě schopno se dále vzdělávat v normální základní škole či musí
navštěvovat speciální školu pro zrakově postižené.
Předškolní zařízení pro zrakově postižené v České republice existují pro všechny stupně
poškození zraku, jsou koncipována internátně a spadají pod Sjednocenou organizaci
nevidomých a slabozrakých. Jako zásadní se z tohoto pohledu jeví kvalitní a komplexní raná
péče, kterou dítěti poskytují ve spolupráci s rodinou i odborníci. V České republice se touto
činností zabývá Společnost pro ranou péči.
Společnost pro ranou péči
Zákon o sociálních službách č. 108/2006 Sb. (§ 54, odst. 1) uvádí toto: „Raná péče je tedy
poskytována dítěti a rodičům dítěte ve věku do 7 let, které je zdravotně postižené, nebo jehož
vývoj je ohrožen v důsledku nepříznivé sociální situace. Služba je zaměřena na podporu
rodiny a podporu vývoje dítěte s ohledem na jeho specifické potřeby“.
S ohledem na specifičnost zrakového postižení a skutečnost, že vidění je získanou dovedností,
při jejímž rozvoji je nezbytná pomoc, je nutné poskytnout dítěti a rodině dítěte podporu a péči
již od narození (Opatřilová, 2006, s. 215).
Právě porucha vnímání pomocí zraku působí jak na psychiku dítěte, tak na psychiku rodičů a
„nastává stav, kdy se obtížně navozuje zrakový kontakt, což je traumatizující zkušenost.
Tímto je narušena tvorba pout mezi rodiči a dítětem a již v tomto období bývá nutná pomoc
raně poradenského odborníka, který by měl nalézt optimální způsob dorozumívání“
(Květoňová-Švecová 2000, s. 37).
Střediska společnosti pro ranou péči nabízejí pomoc při rozvíjení schopností dítěte, při výběru
a úpravách vhodných hraček a pomůcek a při vytváření stimulujícího prostředí, které
podporuje celkový vývoj dítěte. Poskytují psychologické, pedagogické a sociální poradenství,
pomáhají s přípravou dítěte pro vstup do předškolního vzdělávacího zařízení (Raná péče,
2009).
Občanské sdružení Společnost pro ranou péči je nestátní organizací, která poskytuje odborné
služby rané péče, podporu a pomoc rodinám, ve kterých se narodilo dítě se zrakovým nebo i
kombinovaným postižením. Posláním společnosti je také hájit práva rodičů dětí s postižením
a prosazovat zakotvení rané péče jako služby a oboru.
Cílem činnosti sdružení je prosazovat a hájit ranou péči pro děti s postižením a jejich rodiny
jako soustavu služeb a programů poskytovaných ohroženým dětem, dětem se zdravotním
postižením a jejich rodinám s cílem eliminovat nebo zmírnit důsledky postižení a poskytnout
rodině, dítěti i společnosti předpoklady sociální integrace, a to se zřetelem na včasnou
diagnostiku a následnou péči. Diagnostika by pak měla probíhat komplexně, měla by být
průběžná, a probíhat v pravidelných časových intervalech (Pipeková, 2006). Důležité věcí u
této diagnostiky je, aby celkové vyšetření probíhalo v přirozeném prostředí a zachovávalo
individuální přístup k dítěti. Pro vyšetření se často využívají vývojové škály, u nejmladších
dětí se nejlépe osvědčila vývojová škála dle Reynellové (1979). Tento test je určen pro děti od
narození do pěti let a jeho normy jsou rozlišeny s ohledem na závažnost postižení a věk dítěte
(Svoboda, Krejčová, Vágnerová, 2001).
Charakteristika rané péče – klienti, zásady a cíle
 Raná péče má preventivní charakter, protože snižuje vliv prvotního postižení a brání
vzniku postižení druhotného. To je projevem porušení vazeb dítěte s jeho okolím nebo
nedostatečným rozvinutím funkcí postiženého orgánu.
 Posiluje rodinu, využívá jejich přirozených zdrojů tak, že i dítě s postižením může
vyrůstat a prospívat v jejím prostředí.
 Ekonomický přínos postupně činí rodiče nezávislými na institucích, snižuje nutnost
ústavního pobytu a šetří tím státní výdaje.
 Je předpokladem úspěšné sociální integrace.

Je poskytována převážně v přirozeném prostředí dítěte. Základním přirozeným
prostředím je rodina. Toto platí zejména pro období od 0 do 3 let. Právě láskyplná a
stimulující interakce mezi rodičem a dítětem s postižením je podstatným faktorem
rozvoje nejen jeho psychických, ale i fyziologických funkcí. Proto je pro ranou péči
typická forma terénní práce (návštěv poradenského pracovníka v domácím prostředí).
 Poskytuje rodičům nezávislé informace.

Služby rané péče jsou sestavovány na základě analýz potřeb individuální rodiny (Raná
péče, 2009).
Základními charakteristikami klientů rané péče jsou (Hradilková, 1998):

raný věk dítěte (0 – 3 roky je specifickým vývojovým obdobím z hlediska zrání, učení,
interakce, závislosti a pod.),

ve vývoji dítěte byl diagnostikován rizikový faktor (zdravotní postižení, zdravotní a
sociální znevýhodnění, sociální vlivy a pod.),
 dítě je nedílnou součástí rodiny.
Hlavními zásadami je pomoc v rodině, klientem je vlastně celá rodina a rodiče jsou partnery
v týmu3. Pomoc se uskutečňuje převážně v domácím prostředí dítěte a je respektována jeho
individualita a podporována jeho sociální integrace (Hradilková, 1998).
Cílem rané péče je zejména snížení negativních důsledků postižení, podpora dítěte a rodiny,
posílení kompetencí rodiny a v neposlední řadě také snížení její závislosti na sociálním
systému. Nabídnout rodině a dítěti širokou škálu služeb, které zajišťuje tým pracovníků
z různých oborů a tím vytvořit základ pro integraci dítěte a rodiny do společnosti.
Samotné narození dítěte s postižením velmi těžkou životní situací. Fáze smiřování rodičů
s představou odlišnosti dítěte, nedostatek informací. Rodiče neví, jak by se měli správně
chovat, a co přesně postižení obnáší. A právě zde je potřeba poskytnout pomoc neprodleně a
přístupnou formou a poučit rodiče o diagnóze již v nejranějším věku dítěte.
„Pomoc rodičům dětí se takovým postižením v raném věku poskytují v současné době
obvykle odborníci občanského sdružení Středisko rané péče pro zrakově postižené“ (Keblova,
2001, s. 30). Cílem je pak v tomto případě dosažení určité rovnováhy rodiny. ,,Ideální
adaptace rodiny znamená uspořádání rodinného života tak, aby splňoval nejen potřeby dítěte s
postižením, ale i všech ostatních členů rodiny“ (Pipeková 2006, s. 41).
Závěr
3
Zde je třeba připomenout, že rodina spolu s odborníky musí skutečně pracovat na základě týmové spolupráce.
Vytváření a udržování lidských vztahů je základním kamenem v sociálních pracích a to platí stejně pro efektivní
komunikaci v týmu. Úcta, empatie, orientace na porozumění, ochota naslouchat a přijmutí nerepresivního
postoje vytváří zázemí pro dobrou komunikaci (Kadushin, 2002, p. 67–68).
V České republice je celkem sedm Středisek rané péče – Praha, Brno, České Budějovice,
Liberec, Olomouc, Ostrava, Plzeň, jejichž poradci jezdí za rodinami do všech okresů ČR.
Služby rané péče jsou poskytovány zdarma, rodiče přispívají pouze na časopis a na týdenní
kurzy. Jsou poskytovány převážně v domácím prostředí, které je pro malé děti nejpřirozenější.
Zde se cítí nejjistěji, snáze přijímají nové věci i osoby, lépe se učí novým dovednostem a
upevňuje se vazba mezi rodiči a dítětem. Střediska rané péče pracují na multidisciplinárním
principu, tzn., že mezi poradci rané péče jsou vysokoškolsky kvalifikovaní speciální
pedagogové, sociální pracovnice, instruktorky zrakové stimulace, psychologové a další
odborníci. Depistáž i péče je prováděna v úzké spolupráci s lékaři. Raná péče o zrakově
postižené dítě je prvním krokem na obtížné cestě k postupné možné integraci
handicapovaného člověka do většinové společnosti. Zda bude začlenění mladého člověka
úspěšné, je odvislé od mnoha faktorů. Počínajíce úrovní zrakové vady, osobnosti dítěte, jeho
schopnosti sebeobsluhy a samostatnosti a nezanedbatelnou roli sehrává také podpora rodiny,
přátel a učitelů. Vzdělávací systém již umožňuje i těžce zrakově handicapovaným vystudovat
vysokou školu a zapojit se, byť s omezením do běžného života. Jak úspěšní tito lidé budou,
záleží právě na společných prvních krůčcích v procesu rané péče.
Seznam bibliografických odkazů
ČÁLEK, O. 1985. Výchova dospívající zrakově postižené mládeže k samostatnosti. Praha :
Svaz invalidů v ČR, 1985. 95 s.
GOFFMAN, E. 1986. Stigma: Notes on the Management of Spoiled Identity. New York :
Simon and Schuster, Inc, 1986. p. 14.
HRADILKOVÁ, T. 1998. Raná péče pro rodiny s dětmi se zrakovým a kombinovaným
postižením. Praha : Středisko rané péče Praha, 1998. 113 s. ISBN 80-238-3267-0.
KADUSHIN, A. – HARKNESS, D. 2002. Supervision in social work. 4th ed. New York :
Columbia University Press, 2002. 579 p. ISBN 0-2-311-2094-X.
KEBLOVÁ, A. 2001. Zrakově postižené dítě. Praha : Septima, 2001. 67 s. ISBN 80-7216191-1.
KUDELOVÁ, I. – KVĚTOŇOVÁ, L. 1996. Malé dítě s těžkým poškozením zraku. Brno :
Paido, 1996. 41 s. ISBN 80-85931-24-9.
KVĚTOŇOVÁ-ŠVECOVÁ, L. 2000. Oftalmopedie. Brno : Paido, 2000. 70 s. ISBN 8085931-84-2.
Národní plán vyrovnávání příležitostí pro občany se zdravotním postižením schválený
usnesením vlády ČR č. 256 ze dne 14. dubna 1998 [online]. Praha, 1998 [cit. 2014-01-05].
Dostupné na internete: http://www.vlada.cz/assets/ppov/vvzpo/dokumenty/NPVP-98.pdf.
NOVÁK, P. 2005. Pracovní rekvalifikace zrakově postižených v České republice –
východiska a přístupy: rigorózní práce. Trnava : Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta
zdravotnictva a sociálnej práce, 2005. 116 s.
OPATŘILOVÁ, D. 2006. Pedagogicko-psychologické poradenství a intervence v raném a
předškolním věku u dětí se speciálními vzdělávacími potřebami. Brno : Masarykova
univerzita, 2006. 292 s. ISBN 80-210-3977-9.
PIPEKOVÁ, J. 2006. Kapitoly ze speciální pedagogiky. 2. rozšíř. vyd. Brno : Paido. 2006.
404 s. ISBN 80-7315-120-0.
Raná péče [online] Společnost pro ranou péči, 2009 [cit. 2014-01-07]. Dostupné na internete:
http://www.ranapece.cz/spolecnost.htm.
ŘÍČAN, P. – KREJČÍKOVÁ, D. a kol. 1997. Dětská klinická psychologie. 3. přeprac. vyd.
Praha : Grada Publishing, 1997. 450 s. ISBN 80-7169-512-2.
SOUČEK, J. 1992. Z rukopisného odkazu – články k problematice ztráty zraku a osobnosti
nevidomého. Praha : Achát, 1992. 82 s.
SVOBODA, M. – KREJČOVÁ, D. – VÁGNEROVÁ, M. 2001. Psychodiagnostika
dětí a dospívajících. Praha : Portál, 2001. 791 s. ISBN 80-7178-545-8.
VÁGNEROVÁ, M. 1995. Oftalmopsychologie dětského věku. Praha : Karolinum, 1995. 182
s. ISBN 80-7184-053-X.
Zákon č. 108/2006 Sb. o sociálních službách.
Kontaktní adresa autora
PhDr. Ing. Pavel Novák
Pod Lipou 1495
508 01 Hořice v Podkrkonoší
[email protected]
VZDELANIE
A PRAX
SESTIER
POSKYTUJÚCICH
DOMÁCU
OŠETROVATEĽSKÚ STAROSTLIVOSŤ
Mária Pipíšková1, Mária Musilová2
1
Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS RIA), Prievidza
2
Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave, Fakulta ošetrovateľstva a zdravotníckych
odborných štúdií
Súhrn
Rozvoj vzdelávania spoločne s praxou sestier priamo ovplyvňuje poskytovanie domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. Cieľom príspevku je analyzovať súčasný stav vzdelanosti
sestier a na základe prieskumu zistiť, do akej miery ho uplatňujú vo svojej praxi. Súbor
tvorilo 130 sestier pracujúcich v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti na
Slovensku. Prieskum bol realizovaný v období október 2011 – február 2012. Na zber údajov
bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie. Výsledky prieskumu sme spracovali na základe
jednotlivých odpovedí respondentov jednorozmernou deskriptívnou štatistikou. Získané
poznatky z absolvovaného špecializačného štúdia v špecializačnom odbore ošetrovateľská
starostlivosť v komunite využíva pravidelne 61 % sestier. Až u 74 % sestier získané
vedomosti z uvedeného špecializačného štúdia pozitívne ovplyvňujú ich činnosť v ADOS. 78
% sestier so stredoškolským vzdelaním a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním uplatňuje
svoje kompetencie vo svojej práci. 96 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov uplatňuje
dané kompetencie vo svojej práci. Špecializačné štúdium je opodstatnené a vedomosti, ktoré
sestry počas jeho absolvovania získali, priamo ovplyvňujú ich prácu v agentúrach domácej
ošetrovateľskej starostlivosti.
Kľúčové slová
Sestry, vzdelávanie, ošetrovateľská prax, domáca ošetrovateľská starostlivosť, agentúra
domácej ošetrovateľskej starostlivosti
Úvod
Domáca ošetrovateľská starostlivosť je jednou z najstarších foriem komplexnej holisticky
ponímanej starostlivosti o pacienta, ktorý vďaka nej ani v chorobe nemusí opustiť svoje
sociálne prostredie. Má strategické postavenie v mimonemocničnej starostlivosti. Systém
poskytovania tejto formy starostlivosti je tradičný a zároveň moderný. Sestry pracujúce v
agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS) pracujú pod tlakom neustálych zmien
v zdravotníctve. Neodmysliteľne sa ich dotýka ekonomická a sociálna situácia spoločnosti.
Musia zabezpečiť optimálny komfort služieb pre pacientov, spolupracovať s rodinou, lekármi
a zúčastňovať sa na rokovaniach so zástupcami zdravotných poisťovní, ktorí posudzujú
rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti a rozhodujú o nej. Starostlivosť o pacienta je
náročná. Jej realizácia si vyžaduje individuálny prístup k pacientom, čo si od sestry vyžaduje
schopnosť nezávisle a flexibilne fungovať v rozmanitých pracovných podmienkach, sústavne
sa vzdelávať a dopĺňať si praktické skúsenosti. Tebeľáková (2008, s. III) uvádza, že
spoločenský dopyt po službách odbornej ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí
sa neustále zvyšuje a zároveň sa stáva výrazným článkom v starostlivosti o zdravie
jednotlivca, ale aj spoločnosti.
Domácu starostlivosť v zmysle Zákona č. 576/2004 Z. z. (§ 8), poskytujú sestry s príslušnou
odbornou spôsobilosťou metódou ošetrovateľského procesu. Táto starostlivosť je poskytovaná
jednotlivcom alebo ich rodinám v prirodzenom sociálnom prostredí ich vlastného domova, a
môžu ju poskytovať výlučne kvalifikované sestry, ktoré sú oprávnenými zdravotníckymi
profesionálmi v postavení slobodného povolania.
Ošetrovateľské vzdelávanie a prax prešli na prelome 20. a 21. storočia zmenami, ktoré sú
výsledkom transformácie zdravotníctva a zvyšujúcej sa profesionálnej prípravy (Kutnohorská,
2010, s. 159).
Cieľ práce
Cieľom práce bolo zistiť úroveň vzdelania a ošetrovateľskej praxe sestier poskytujúcich
domácu ošetrovateľskú starostlivosť a uplatňovanie kompetencií v agentúrach domácej
ošetrovateľskej starostlivosti.
Súbor, metodika
Súbor respondentov tvorili sestry pracujúce v agentúrach domácej ošetrovateľskej
starostlivosti na Slovensku. Oslovených bolo 150 respondentov (sestier), pričom do
prieskumu sa zapojilo 130 sestier. Najväčšie zastúpenie sestier (20 %) bolo z Prešovského
kraja. Najmenšie zastúpenie sestier (3 %) bolo z Trnavského kraja. Najpočetnejšiu skupinu
tvorili sestry vo veku 36 – 45 rokov. Stredoškolské vzdelanie vrátane vyššieho odborného
vzdelania a niektorého (v dotazníku zisťovaného) druhu špecializačného štúdia dosiahlo 66
sestier, vysokoškolské vzdelanie vrátane špecializačného štúdia dosiahlo 64 sestier. V
pracovnej pozícii sestra pracovalo 88 sestier, manažérsku pozíciu zastupovalo 42 sestier.
Menej ako 6 rokov praxe v ADOS uviedlo 62 sestier.
Pre zber informácií bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie, pričom v odpovediach mali
respondenti možnosť výberu medzi viacerými odpoveďami v rámci jednej položenej otázky.
Dotazník bol dobrovoľný a anonymný. Každé oslovené pracovisko písomne potvrdilo svoju
účasť na prieskume formou informovaného súhlasu. Respondenti mohli vyjadriť svoj názor v
22 zatvorených a polootvorených položkách. Distribuovali sme 150 dotazníkov, návratnosť
bola 130 dotazníkov (87 %). Výsledky prieskumu sme spracovali na základe jednotlivých
odpovedí respondentov jednorozmernou deskriptívnou štatistikou. Na spracovanie a
vyhodnotenie výsledkov sme použili počítačový program MS Excel 2003.
Výsledky a interpretácia
Výsledky analyzujú úroveň vzdelania a ošetrovateľskej praxe sestier poskytujúcich domácu
ošetrovateľskú starostlivosť a uplatňovanie kompetencií v ADOS. Údaje sú spracované
formou grafov.
70,00%
61 %
60,00%
47 %
50,00%
37 %
40,00%
30,00%
20,00%
pravidelne
občas
takmer vôbec
27 %
16%
12 %
10,00%
0,00%
absolvované ŠŠ v odbore
ošetrovateľská starostlivosť
v komunite
absolvované ŠŠ v iných
odboroch ošetrovateľstva
Graf 1 Využívanie vedomostí z absolvovaného špecializovaného štúdia
Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí vo svojej praxi využívajú získané vedomosti
z absolvovaného špecializačného štúdia (ŠŠ). 61 % sestier, ktoré absolvovali ŠŠ
v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite využíva získané poznatky
pravidelne a len 37 % respondentov, ktoré absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch
ošetrovateľstva. Výskyt respondentov, ktorí uviedli, že občas využívajú získané vedomosti
bol v rozmedzí od 16 % (ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva) do 27 % (ŠŠ
v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite). Takmer vôbec nevyužíva
vedomosti získané počas špecializačného štúdia v ADOS až 47 % tých respondentov, ktorí
absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva a 12 % respondentov, ktorí
absolvovali ŠŠ v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite.
80,00%
74 %
73 %
70,00%
60,00%
50,00%
40,00%
30,00%
26 %
27 %
ovplyvnilo
neovplyvnilo
20,00%
10,00%
0,00%
absolvované ŠŠ v odbore
ošetrovateľská starostlivosť
v komunite
absolvované ŠŠ v iných
odboroch ošetrovateľstva
Graf 2 Vplyv poznatkov získaných v špecializačnom štúdiu na činnosť sestier v ADOS
Graf znázorňuje počet respondentov, ktorých získané poznatky v špecializačnom štúdiu majú
vplyv na činnosť sestier v ADOS. Výskyt respondentov, ktorí uviedli, že získané poznatky
v špecializačnom štúdiu majú vplyv na činnosť sestier v ADOS bol v rozmedzí od 73 % (ŠŠ
v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva) do 74 % (ŠŠ v špecializačnom odbore
ošetrovateľská starostlivosť v komunite). 26 % respondentov, ktorí absolvovali ŠŠ
v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 27 % respondentov, ktorí
absolvovali ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že získané
poznatky neovplyvnili ich činnosť v ADOS.
90,00%
80,00%
83 %
78 %
70,00%
60,00%
50,00%
áno
nie
40,00%
30,00%
22 %
20,00%
17 %
10,00%
0,00%
sestry so stredoškolským
vzdelaním
sestry s vysokoškolským
vzdelaním
Graf 3 Uplatňovanie kompetencií pri práci v ADOS závislosti od vzdelania
Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí uplatňujú svoje kompetencie pri práci v ADOS.
Až 78 % sestier so stredoškolským vzdelaním a špecializáciou v odbore ošetrovateľská
starostlivosť v komunite a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním a špecializáciou v iných
odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že uplatňujú svoje kompetencie pri práci v ADOS. 22 % so
stredoškolským vzdelaním, ktorí absolvovali ŠŠ ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 17
% sestier s vysokoškolským vzdelaním, ktorí absolvovali ŠŠ v iných odboroch
ošetrovateľstva uviedlo, že v práci v ADOS neuplatňujú svoje kompetencie.
120,00%
96 %
100,00%
80,00%
84 %
74 %
uplatňujem
neuplatňujem
60,00%
40,00%
26 %
16 %
20,00%
4%
0,00%
0 – 5 rokov
6 – 10 rokov
11 a viac rokov
Graf 4 Uplatňovanie kompetencií v závislosti od dĺžky praxe v ADOS
Graf znázorňuje počet respondentov, ktorí uplatňovali svoje kompetencie v závislosti od
dĺžky praxe v ADOS. 74 % sestier s dĺžkou praxe do 5 rokov, až 96 % sestier s dĺžkou praxe
od 6 do 10 rokov a 84 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11 rokov uplatňuje svoje
kompetencie v ADOS. Svoje kompetencie v ADOS neuplatňuje 26 % s dĺžkou praxe do 5
rokov, 4 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov a 16 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11
rokov.
Domáca ošetrovateľská starostlivosť je súčasťou kontinuálnej zdravotnej starostlivosti.
Prispieva k tomu, aby sa trend poskytovania zdravotnej starostlivosti na Slovensku uberal
smerom k liečbe v domácom prostredí (Tebeľáková, 2008, s. I). Cieľom domácej
ošetrovateľskej starostlivosti je poskytnúť osobe komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť
metódou ošetrovateľského procesu zameranú na udržanie a zlepšenie kvality života,
zmierňovanie utrpenia, predchádzanie zdravotným komplikáciám, doliečovanie po skončení
ústavnej zdravotnej starostlivosti, zdravotnú výchovu a edukáciu osoby, rodiny a komunity v
súvislosti so zdravotným stavom, prevenciu, rehabilitáciu a poradenstvo (Odborné
usmernenie MZ SR č. 07547/2007-OZSO, Čl. III). Poskytovaná je sestrami, ktoré pracujú
v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Na to, aby táto starostlivosť bola
poskytovaná na vysokej kvalitatívnej úrovni, je nevyhnutné, aby sestry v záujme zvyšovania
kvality poskytovanej starostlivosti v domácom prostredí boli dostatočne teoreticky a prakticky
vzdelané.
Zmeny, ktoré nastali v systéme vzdelávania sestier po transformácii v zdravotníctve
významne ovplyvnili činnosť sestier pracujúcich v ADOS. Ošetrovateľské vzdelávanie bolo
nutné koncipovať tak, aby spĺňalo európske normy vzdelávania a zodpovedalo rozvoju
ošetrovateľstva vo svete. Zmeny vo vzdelávaní sestier ovplyvnila aj skutočnosť, že Európska
únia zaradila túto profesiu medzi regulované povolania. Sestry pracujúce v ADOS sa
v zmysle Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z. z. vzdelávajú v sústave špecializačných
odborov. V tomto nariadení sa na výkon činnosti odborného zástupcu v ADOS vyžaduje
odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a odborná spôsobilosť na
výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore ošetrovateľská
starostlivosť v komunite a najmenej päťročná odborná prax (Nariadenie vlády SR č. 296/2010
Z. z., § 13). Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL stanovuje, že sestra v rámci personálneho
zabezpečenia ADOS má mať špecializáciu v špecializačnom odbore ošetrovateľská
starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa osobitného
predpisu. Zaujímavým zistením v našom prieskume bolo, že až 61 % sestier, ktoré
absolvovali ŠŠ v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite využíva
získané poznatky pravidelne a negatívnym zistením bolo, že takmer polovica respondentov
(47 %) so ŠŠ v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva takmer vôbec nevyužíva
získané poznatky (Graf 1). Zisťovali sme, nakoľko ovplyvnili poznatky získané
v špecializačnom štúdiu súčasnú prax sestier v ADOS. Viac ako 70 % sestier uviedlo, že
získané poznatky v špecializačnom odbore ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo
v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva majú vplyv na činnosť sestier v ADOS
(Graf 2).
Sestry pracujúce v ADOS sa pri poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti riadia aj
Vyhláškou MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie
poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom. V našom prieskume
78 % sestier so stredoškolským vzdelaním a špecializáciou v špecializačných odbore
ošetrovateľská starostlivosť v komunite a 83 % sestier s vysokoškolským vzdelaním a
špecializáciou v iných špecializačných odboroch ošetrovateľstva uviedlo, že uplatňujú svoje
kompetencie pri práci v ADOS (Graf 3). Konštatujeme, že stupeň dosiahnutého vzdelania
nemá
výrazný
vplyv
na
uplatňovanie
kompetencii
v ošetrovateľskej
praxi
pri
poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Rovnako ich uplatňujú sestry so
stredoškolským, ako i vysokoškolským vzdelaním. Sestry pracujúce v ADOS uplatňujú
kompetencie pri svojej práci aj v závislosti na autonómii povolania. 74 % sestier s dĺžkou
praxe do 5 rokov, až 96 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov a 84 % sestier s dĺžkou
praxe viac ako 11 rokov uplatňuje svoje kompetencie v ADOS. Svoje kompetencie v ADOS
neuplatňuje 26 % s dĺžkou praxe do 5 rokov, 4 % sestier s dĺžkou praxe od 6 do 10 rokov
a 16 % sestier s dĺžkou praxe viac ako 11 rokov (Graf 4).
V domácej ošetrovateľskej starostlivosti dominuje pacient a to zaväzuje sestry, ktoré mu
poskytujú ošetrovateľskú starostlivosť, k neustálemu dopĺňaniu si vedomostí a zručností tak,
aby mohli uspokojiť jeho potreby. Výsledky prieskumu potvrdzujú, že vzdelávanie
a ošetrovateľská prax majú priamy vplyv na činnosť domácej ošetrovateľskej starostlivosti,
ktorú zabezpečujú ADOS.
Záver
Zriadenie agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti si vyžiadali politické, sociálne,
spoločenské a ekonomické zmeny. Domáca ošetrovateľská starostlivosť sa ukázala ako jedna
z vhodných
a výhodných
foriem
poskytovanej
zdravotnej
starostlivosti.
Zmeny
v spoločenskom systéme nášho štátu však neovplyvnili len samotný systém zdravotnej
starostlivosti, ale aj vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov a teda aj sestier. Z prieskumu
vyplýva, že sústavné dopĺňanie si vedomostí a praktických zručností má opodstatnený
význam pri poskytovaní domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov
KUTNOHORSKÁ, J. 2010. Historie ošetřovatelství. 1. vyd. Praha : Grada Publishing, 2010.
208 s. ISBN 978-80-247-3224-4.
Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania, spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave
špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.
Odborné usmernenie MZ SR č. 07547/2007-OZSO o poskytovaní domácej ošetrovateľskej
starostlivosti. In Vestník MZ SR. 2007, ročník 55, čiastka 8-10.
TEBEĽÁKOVÁ, M. 2008. Spokojnosť pacientov a rodiny s poskytovaním domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2008, roč. 6, č. 6, supl.
s. I-IV.
Vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie
poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.
Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a
materiálno-technické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. In Vestník MZ
SR. 2008, ročník 56, čiastka 32-51.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Kontaktná adresa autorky
Mgr. Mária Pipíšková
ADOS RIA
Štúra 5
971 01 Prievidza
[email protected]
ROLA
JAKOŚCI
W
ROZWIĄZYWANIU
PROBLEMÓW
PACJENTÓW
GERIATRYCZNYCH
Bogusława Serzysko 1, Renata Mroczkowska 1, Karina Wawros 2
1
Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu
2
Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu
Streszczenie
Obecnie rządy krajów Unii Europejskiej w tym i Polski, zaczynają dostrzegać problemy osób
starszych. Starzejące się społeczeństwo jest dużym wyzwaniem, jakie stoi przed każdym
państwem, ponieważ starzenie się człowieka jest procesem nie tylko fizjologicznym, ale i
nieodwracalnym w sferze bio-psycho-społecznej. Demograficzne starzenie się społeczeństw
spowodowane zostało między innymi przez wydłużanie przeciętnego trwania życia człowieka
i zmniejszającą się liczbą urodzeń. Dlatego zapotrzebowanie na opiekę długoterminową stale
będzie rosnąć, w raz z oczekiwaniami tej grupy pacjentów, a odzwierciedleniem tego będzie
większe zapotrzebowanie na usługi medyczne i opiekuńcze. Ważna w tym aspekcie powinna
być znajomość przez pracowników medycznych problemów zdrowotnych tych osób, a
systemu ochrony zdrowia lepsze planowanie i realizacja opieki medycznej. Problemy osób
starszych rosną wraz z ich wiekiem, zaczynają się niespodziewanie i dotyczą najczęściej
codziennych czynności, kończąc się niejednokrotnie na niesamodzielności. Konsekwencją
niesamodzielności jest zazwyczaj uzależnienie od pomocy innych osób, co z kolei wiąże się
zapotrzebowaniem na różne formy opieki zdrowotnej, świadczenia opiekuńczo-pielęgnacyjne
czy stałą opiekę osób drugich. Opieka długoterminowa stała się więc wyzwaniem dla polityki
społecznej i zdrowotnej. Celem poniższej pracy jest przedstawienie działań podejmowanych
w kierunku poprawy jakości usług z uwzględnieniem problemów
zdrowotnych,
pielęgnacyjnych i opiekuńczych z jakimi borykają się osoby starsze nie tylko w Polsce.
Słowa kluczowe
Opieka długoterminowa, starzenie się, osoby starsze, jakość usług
Wstęp
Dzisiejsze oczekiwania społeczne coraz bardziej odnoszą się do jakości oferowanych usług,
zakresu i charakteru pielęgnowania. Pielęgnowanie natomiast ma odzwierciedlenie w
usługach pielęgniarskich, opartych na profesjonalnej wiedzy i zawodowych umiejętnościach.
Często kojarzy się z pomaganiem i towarzyszeniem człowiekowi nie tylko w chorobie, ale i
zdrowiu, niepełnosprawności, w kształtowaniu umiejętności samoopieki w celu utrzymania
komfortu życia codziennego, w cierpieniu lub życia z chorobą (Górajek-Jóźwik, 2007, s. 40).
Niemniej jednak największy nacisk kładzie się na pomaganie, wspieranie i towarzyszenie
człowiekowi, nauczenie go samoopieki, w celu osiągnięcia przez niego maksymalnego
oczekującego poziomu zdrowia (Zarzycka, Ślusarska, 2008, s. 42–50). Wszystkie powyższe
działania ukierunkowane są na pacjenta, który oczekuje spełnienia rozwiązania problemów
zdrowotnych na najwyższym poziomie, a efektem końcowym jest jego satysfakcja
(Sierpińska, 2008, s. 6–7).
Rozwój sektora usług we współczesnej gospodarce, przyczynił się, iż coraz częściej słyszy się
o zapewnieniu przez podmioty działalności leczniczej i instytucje wysokiego poziomu
jakości. Natomiast ocena poziomu jakości ma wpływ na potrzeby i oczekiwania
konsumentów oraz na coraz większą konkurencję między usługodawcami. Powyższe aspekty
wpływają na zarządzanie przedsiębiorstwami usługowymi, wymuszając konieczność ustalenia
pewnych kryteriów, standardów i mierników jakości świadczonych usług.
Jakość w opiece zdrowotnej jest szczególnie ważna, gdyż zależy nie tylko od zadowolenia,
ale przede wszystkim od jej wpływu na poziom zdrowia i życie pacjenta. Natomiast o
poziomie jakości opieki, decyduje zarówno wartość realizowanych świadczeń medycznych,
opieka pielęgniarska, warunki organizacyjno techniczne oraz sposób zarządzania opieką
zdrowotną (Piątek, 2008, s. 59–64).
Coraz częściej uwidaczniają się różnorodne modele opieki, nie do końca pokrywające się z
głównymi założeniami sytemu modelowego. Dobór odpowiedniego modelu ma bardzo duże
znaczenie, w zapewnieniu pomocy i wsparciu, w osiągnięciu jak najlepszego poziomu jakości
zdrowia i życia. Z jednej strony może podwyższyć stopień zadowolenia pacjenta z opieki, jak
również przyczynić się do obniżenia kosztów opieki zdrowotnej. Z drugiej strony wymusza
pewne działania, w obliczu wymagających i świadomych podmiotów naszej opieki w tym
osób geriatrycznych.
Starzenie się społeczeństw stało się faktem, co wiąże się z koniecznością wychodzenia na
przeciw osobom starszym i dążeniem do rozwoju opieki długoterminowej. Główne przyczyny
tego procesu to spadek liczby urodzeń, spadek umieralności oraz wydłużanie się przeciętnego
trwania życia człowieka (Błędowski, 2009, s. 16). Sam proces starzenia się można
zinterpretować jako „naturalne, nieodwracalne, nasilające się z wiekiem zmiany metabolizmu
i właściwości fizykochemicznych komórek, prowadzące do upośledzenia samoregulacji i
regeneracji organizmu, a także przemian morfologicznych i czynnościowych jego tkanek i
narządów” (Zych, 2010, s. 167).
Według prognoz demograficznych Głównego Urzędu Statystycznego do 2035 roku liczba
osób mających 65 lat i więcej w Polsce wzrośnie o 62 % w porównaniu do 2010 roku, a 80 lat
i więcej o 96 %. Intensywny wzrost liczby osób starszych przyczyni się do wzrostu
zapotrzebowania na świadczenia opiekuńcze i pielęgnacyjne. Starzenie się społeczeństwa w
tym podwójnego, ma początek fazy długofalowej, a jej konsekwencje będą odczuwalne w
przyszłości. W sferze gospodarki dotyczyć będą wpływu na wzrost gospodarczy i wszystkie
najważniejsze procesy ekonomiczne, natomiast w sferze społecznej na strukturę rodziny,
popyt mieszkaniowy, trendy migracyjne czy popyt na usługi zdrowotne.
W Polsce uwydatniają się wyższe zmiany struktur demograficznych w porównaniu z
przeciętnymi zmianami w państwach Unii Europejskiej (Golinowska, 2008, s. 31). Starzenie
się człowieka związane jest z naturalnym jego procesem biologicznym. Wraz z wiekiem
dochodzi do zmniejszenia jego aktywności, pojawiają się problemy zdrowotne, ograniczenia
w funkcjonowaniu życia codziennego. Czynniki genetyczne i środowiskowe również nie są
obojętne w tym procesie (używki, odżywianie). Natomiast na wydłużenie życia ludzkiego
wpływ ma rozwój cywilizacyjny, medycyny, poprawa jakości leczenia i jakości opieki nad
osobami starszymi, poprawa warunków życia, większa świadomość zdrowotna. Również nie
jest obojętny styl życia prowadzony we wcześniejszych latach, ponieważ w wieku podeszłym
w dużej mierze uwarunkowany jest już nabytą wcześniej postawą wobec własnego zdrowia.
W niedalekim czasie, być może starość nie będzie kojarzyła się z tylko chorobą czy
niedołęstwem, ponieważ coraz więcej będzie osób starszych, które zaczną dbać o siebie by
zachować jak najdłużej dobre zdrowie i sprawność. Niemniej jednak stan dobrej sprawności
w późniejszym wieku nie zawsze będzie trwać długo. Jednym może towarzyszyć do ostatnich
dni, a innym zostanie skrócony. Bez względu na czas powinno zawsze starać się, by godnie i
pożytecznie został on przeżyty (Wojszel, 1996, s. 28–32).
Proces starzenia się może przebiegać w trzech rożnych kierunkach:
1. starzenie się zwyczajne – gdy odczuwalne są straty i deficyty jakości życia,
2. starzenie się pomyślne – gdy odczuwalne są proces zwalniania starzenia się,
3. starzenie się patologiczne – gdy dochodzi do szybko postępujących upośledzeń wielu
funkcji życiowych organizmu oraz występowania współistniejących jednostek
chorobowych (Mianowany, Maniecka-Bryla, Drygas, 2004, s. 172–175).
Szacuje się, iż około 10 – 20 % osób starszych ma cechy pomyślnego starzenia, a pozostała
część ma choroby przebyte bądź przewlekłe, które u połowy z nich spowodują trwałe
upośledzenie funkcjonowania w życiu codziennym (Chodorowski, 2007, s. 487–489). Jednak
każdy człowiek będzie przechodził przez ten proces w sposób indywidualny (Porzych i wsp.,
2004, s. 165–168).
Według ekspertów Światowej Organizacji Zdrowia – WHO, wiek starszy dzieli się na:
 wiek podeszły, do którego zaliczają się osoby między 60 – 75 rokiem życia,
 wiek starczy, to osoby między 75 – 90 rokiem życia,
 wiek sędziwy, to osoby powyżej 90 roku życia (Zych, 2001, s. 202).
Według ONZ początkiem starości jest 65 rok życia (Chodorowski, 2007, s. 487–489).
Metodyka
Praca powstała w oparciu o przegląd dostępnej literatury związanej z opieką długoterminową
oraz jakością oferowanych przez nią usług. Wpływ promocji zdrowia, profilaktyki i opieki
nad pacjentem w starszym wieku, to proces długofalowy. Niemniej jednak, problemy z jakimi
borykaj się osoby starsze zasługują na większą uwagę społeczeństwa. Nie wszyscy
dostrzegamy z jakimi problemami mają do czynienia w życiu codziennym. Znając i
minimalizując je, będziemy wstanie przy zapewnieniu wysokiej jakości usług, podnieść
komfort jakości ich życia i funkcjonowania nie tylko w środowisku opieki całodobowej.
Zadowolony pacjent i jego rodzina to w dzisiejszych czasach bezpłatna reklama dla każdego
podmiotu działalności leczniczo-opiekuńczego.
Pacjent geriatryczny
Na stany wpływające na upośledzenie funkcjonowania człowieka mają zespoły geriatryczne,
do których zalicza się: cukrzyca, choroby układu krążenia, nowotwory, zaburzenia
równowagi, upośledzenie lokomocji, upadki, zespoły otępienne, depresję, bezsenność,
nietrzymanie moczu i stolca, upośledzenie wzroku i słuchu, kurcze nocne mięśni kończyn
dolnych czy odleżyny.
Zazwyczaj współistnieją ze sobą i występują przewlekle co wpływa na utrudnienie leczenia.
W późniejszym okresie często prowadzą do inwalidztwa czy niepełnosprawności oraz
powodują, że osoba starsza staje się zależna od innych ludzi (Tomiak, Putz, 2003, s. 9–13). W
okresie starości dochodzi do zmiany ról zawodowych (np. przejście na emeryturę),
rodzinnych i społecznych (np. opieka nad bliskimi, samotność), otwierają się również nowe
możliwości dalszego rozwoju człowieka (np. uniwersytet trzeciego wieku). Preferowane jest
aktualnie dłuższe funkcjonowanie zawodowe, rodzinne i społeczne, nie mniej uzależnione od
stanu zdrowia. Chociaż bieg starzenia się organizmu zachodzi nieuchronnie, to własnym
postępowaniem można wpływać na sprawność psychofizyczną i niezależność od otoczenia,
która jest tak bardzo ważna dla osoby starszej. Jednak z przekroju literatury wynika, iż nie
zawsze osoby starsze prawidłowo wpływają na swoje zachowania zdrowotne. Popełniają
błędy żywieniowe, występuje u nich niska aktywność fizyczna oraz wynikające z nich
implikacje dla zdrowia, potwierdzone w badaniach naukowych.
Okres starości jest ostatnim etapem rozwojowym człowieka, w którym on sam w zależności
od przebytej drogi życiowej (dotychczasowych doświadczeń życiowych) przybiera jedną z
dwu postaci - integralności lub rozpaczy. W podeszłym wieku osoby bardzo często borykają
się
z
problemami
wpływającymi
na
ich
funkcjonowanie,
samodzielność
czy
samopielęgnowanie. Zaczynają się pojawiać w tym okresie problemy zdrowotne,
psychologiczne, społeczne, ekonomiczne i inne. Wieloaspektowość tych problemów wymaga
całościowego podejścia i organizacji pomocy dla osób starszych. Specyfika opieki
geriatrycznej nie tylko w Polsce, obejmuje podejmowanie działań w kierunku utrzymania
niezależności życiowej tej grupy wiekowej, również wczesne wykrywanie schorzeń, leczenie
i rehabilitację.
Dlatego też, by sprostać takiemu szybko rosnącemu zapotrzebowaniu na opiekę, wszystkie
kraje świata i Unii Europejskiej proponują podjęcie wspólnych działań reformatorskich, które
dotyczą następujących celów długoterminowych:
 zapewnienie dobrego dostępu do usług opieki zdrowotnej i socjalnych,
 polepszenie jakości opieki długoterminowej,
 zapewnienie ciągłości finansowania (Kilańska, 2010, s. 72–78).
Zapotrzebowanie na opiekę długoterminową jest ciągle wzrastające i uzależnione od
zasobów, jakimi dysponuje dany kraj. Jednak najważniejszą cechą opieki długoterminowej
powinna być jej kompleksowość i holistyczność, w ramach zespołu interdyscyplinarnego.
Członkowie takiego zespołu, powinni posiadać wysokie kwalifikacje, wspólnie działać na
rzecz diagnozowania i terapii istniejących problemów klinicznych, proponować wsparcie w
tych dziedzinach, w których chory jest niesamodzielny. Do takiego zespołu zalicza się:
lekarza prowadzącego, pielęgniarki, fizjoterapeutów, dietetyka czy psychologa. Zespół ten
musi współpracować z pracownikiem socjalnym, tak by wspomóc chorego w trudnej jego
sytuacji socjoekonomicznej. Według prof. M. Berthel „prawdziwie profesjonalnym
narzędziem
w
geriatrii
nie
jest
skaner
czy
endoskop,
ale
jakość
zespołu
wielodyscyplinarnego” (Berthel, 2010, s. 56–63).
Zgodnie z zaleceniami Światowej Organizacji Zdrowia, dużo uwagi powinno poświęcać się
promowaniu zdrowia, pomyślnego starzenia się, poszukiwaniu skutecznych metod
profilaktyki schorzeń i dolegliwości w wieku podeszłego. Ważnym aspektem w tej materii
jest wyłonienie czynników wpływających na ograniczenie samodzielności oraz objęcie
programami profilaktycznymi i promocją zdrowia, leczeniem przyczynowym schorzeń,
rehabilitacją i jak najszybszym usprawnianiem.
Standardem staje się wprowadzanie Kompleksowej Oceny Geriatrycznej (Comprehensive
Geriatric Assessment) w celu określenia potrzeb oraz nakreślenia planu i opieki całościowej
geriatrycznej. Rola Kompleksowej Oceny Geriatrycznej (KOG) polega na poszukiwaniu
problemów odwracalnych i ich rozwiązywaniu (Wieczorowska-Tobis i wsp., 2006, s. 38–40).
Kompleksowa ocena geriatryczna, poza badaniem podmiotowym i przedmiotowym, obejmuje
również ocenę sprawności funkcjonalnej w zakresie podstawowych i złożonych czynności
życiowych, funkcji psychicznych w kierunku depresji i otępienia, ryzyka upadków oraz
niedożywienia (Wieczorowska-Tobis, Grodecka-Gazdecka, 2010, s. 203–208). Ocenie
powinno podlegać również występowanie i natężenie bólu. Wstępna klasyfikacja pacjentów
geriatrycznych istnieje w wielu krajach, w których opieka nad tą grupą pacjentów jest dobrze
rozwinięta. Przodującym państwem jest Belgia, na 110 istniejących szpitali, aż 96 % ma
odziały geriatryczne (Baeyens, 2010, p. 474–475), a chorzy po 75 roku życia, poddani
hospitalizacji przechodzą wstępną kwalifikację według prostej skali obejmującą np. obecność
zaburzeń funkcji poznawczych.
W Polsce proponuje się użycie skali kwalifikacyjnej VES-13 dla wstępnej oceny chorych
hospitalizowanych w oddziałach geriatrycznych (bądź w szpitalach mających łóżka
geriatryczne), których w Polsce jest nadal bardzo niewiele (Kropińska, Wieczorowska-Tobis,
2009, s. 12–16). Kwestionariusz ten ocenia 13 elementów charakteryzujących pacjenta (Min
et al., 2009, p. 2070–2076). Pacjent, który uzyska 3 i więcej punktów traktowany powinien
być jako osoba wymagają pełnej analizy, a im wyższy wynik w skali, tym ryzyko pogorszenia
stanu zdrowia jest większe (Min et al., 2006, p. 507–511). Prowadzenie KOG ma przekład na
walory ekonomiczne, co potwierdzają uzyskane dane ze Śląskiego Oddziału Wojewódzkiego
NFZ.
Z danych wynika, iż koszty leczenia losowo wybranych dwóch grup (pierwsza
hospitalizowana w 3 oddziałach internistycznych, a druga - w 3 oddziałach geriatrycznych) w
latach 2004-2006 były większe w grupie, u których nie zastosowano KOG o ponad 25 % –
6908 zł/rok w stosunku do 5161 zł/rok (Derejczyk i wsp., 2008, s. 149–159). W krajach
wysoko rozwiniętych mamy do czynienia z różnorodnymi formami organizacyjnymi, które
sprawują opiekę nad osobami starszymi. Jednak szczególną rolę w opiece nad tą grupą
zajmują profesjonalnie przygotowane pielęgniarki. W Polsce zaczynają się rozwijać rożne
formy opieki długoterminowej i społecznej.
Coraz bardziej uwidacznia się tendencja wzrostu liczby osób w starszym wieku, dlatego
powinno być ukierunkowanie polityki zdrowotnej i społecznej na zaspokajanie potrzeb oraz
rozwiązywanie problemów tej grupy wiekowej. Tę populację charakteryzuje większe, niż w
pozostałych grupach wiekowych zapotrzebowanie na opiekę socjomedyczną, nie zawsze
zagwarantowaną przez państwo. Potrzeby osób samotnych, mieszkających w rodzinach i
problemy opieki nad nimi stanowią, jedno z najtrudniejszych zadań społecznych.
Problemy osób starszych wynikają z nakładających się i zachodzących zmian inwolucyjnych,
wielochorobowości, zmniejszeniu się sprawności funkcjonalnej, pojawianiu się trudności w
samoopiece czy pogorszeniu sytuacji materialnej. W Polsce nadal tradycyjną opiekę nad
osobą starszą sprawuje rodzina bądź krewni (Kotowska, Wóycicka, 2008, s. 9–10), choć
według europejskich badań tendencja jej udziału jest malejąca (Golinowska, 2008, s. 35). W
wielu przypadkach sprawowanie opieki nie jest jednak dobrowolną decyzją, ale wynika z
konieczności ekonomicznej i finansowej. W państwach rozwiniętych widać rozbudowany
system opieki społecznej i zdrowotnej nad osobami starszymi, który przyczynia się do
odciążenia rodziny. Ponadto z badań wynika, iż u osób, opiekujących się swoimi bliskimi
dochodzi do niekorzystnych obciążeń psychofizycznych, nie zostawiając również oznak
wpływu takiej opieki na osobie starszej.
Problemy zdrowotne i pielęgnacyjno – opiekuńcze osób starszych i przewlekle chorych
Stopniowe ograniczenie sprawności fizycznej oraz zwiększenie zapadalności na choroby
przewlekłe to typowe objawy starzejącego się organizmu. Wcześniej przybliżono typowe
cechy medycyny geriatrycznej, do których zaliczono: wielochorobowość, polipragmazję, brak
typowej symptomatologii oraz występowanie problemów geriatrycznych. Do występujących
schorzeń po 60 roku życia zaliczyć można: niewydolność układu sercowo-naczyniowego;
niewydolność krążenia mózgowego; schorzenia układu ruchu; choroby metaboliczne.
Choroby przewlekłe, to najczęstsza domena występowania u osób starszych. Mają wpływ na
zaburzenia czynności całego organizmu, dysfunkcje w sferze biologicznej, rzutują na zdrowie
psychiczne i życie społeczne pacjenta. Natomiast długość oraz jakość życia pacjenta w
chorobie przewlekłej uzależniona jest od dostępności i jakości świadczeń leczniczych,
pielęgnacyjnych, rehabilitacyjnych i opiekuńczych.
Do najczęstszych problemów zdrowotnych i społecznych ludzi starszych zalicza się:
samotność, współistnienie wielu schorzeń, inwalidztwo, niepełnosprawność, życie w
ubóstwie, poczucie nieprzydatności, bezradności i zależności od innych osób. Często
towarzyszy im w tych sytuacjach lęk, który nie jest obojętny na stan zdrowia. Zdarza się
czasem, iż choroba wyzwala nieprawidłowe postawy wśród członków rodziny, taka jak
uwidoczniona nadopiekuńczością, która utrudnia stopniowe usamodzielnianie się, radzenie
sobie
z
trudnościami
życia
codziennego
i
niedocenianie
potrzeby
aktywności
psychospołecznej.
Z drugiej strony jednak bardziej spotykaną formą jest postawa unikania i odrzucenia chorego,
wynikająca z niskiej więzi emocjonalnej czy patologicznej. Pacjenci objęci opieką
długoterminowej potrzebują wsparcia ze strony rodziny i personelu medycznego w
odzyskaniu sprawności funkcjonalnej, w rozwiązywaniu problemów pielęgnacyjno –
opiekuńczych z położeniem dużego nacisku na usprawnianie i rehabilitację. Istniejące
problemy zdrowotne i pielęgnacyjne pacjentów w starszym wieku zazwyczaj dotyczą wielu
aspektów życia jednocześnie. Mogą się nakładać i współistnieć, potęgując ich złożoność oraz
nasilać się powodując stopniowe obniżanie jakości ich życia. Aby wyłonić i określić jakie
deficyty w samodzielności i podejmowanych aktywnościach podstawowych czynności
codziennych występują u osób starszych, należy zastosować skalę ADL (dotyczy: ubierania,
toalety, przyjmowania posiłków, kontroli zwieraczy, korzystania z toalety, spożywanie
posiłków, poruszania się). Natomiast deficyty w samodzielności dotyczące złożonych
czynności codziennych badane są skalą IADL – np.: zrobienie zakupów, przygotowanie
posiłków czy sprzątanie (Graf, 2009, p. 315–316; Lawton, Brody, 1969, p. 179–186).
Ograniczenie mobilności, ograniczenia ruchowe można zbadać skalą Barthel (Mahoney,
Brody, 1965, p. 56–61). Dzięki niej można bardzo dokładnie sprecyzować konkretne
trudności u pacjenta i uwzględnić je przy wprowadzaniu indywidualnego programu
rehabilitacyjnego.
Istnieją i inne problemy utrudniające funkcjonowanie życia codziennego, do których zalicza
się: unieruchomienie z powodu schorzeń – gdy osoba jest obarczona przebywaniem w obrębie
łóżka ze wszystkimi konsekwencjami tego stanu; trudności w przygotowywaniu i
przyjmowaniu posiłków; występowanie różnorodnych dolegliwości bólowych, zaburzenia
funkcji wzroku i słuchu; utrudniony kontakt słowny i komunikacja; zaburzenia snu i
bezsenność.
Równie ważną stroną jest sfera psychiczna osób starszych, która pozwala na określenie
dysfunkcji ich stanu emocjonalnego oraz zaburzeń funkcji poznawczych. W dużej mierze
zaburzenia nastroju, pamięci, koncentracji uwagi, niska samoocena i poczucie niższej
wartości czy występowanie zaburzeń depresyjnych mogą być przyczyną wpływającą na
stopniową utratę ich poczucia bezpieczeństwa fizycznego i psychicznego. Potęgować tę sferę
może ponadto brak wsparcia innych, samotność, wyobcowanie społeczne. Problemy
ekonomiczne z którymi borykają się osoby w podeszłym wieku są ogromne. Lista z tego typu
problemów jest bardzo długa, która cały czas się pogłębia. Nie mniej każdy pacjent czy osoba
w starszym wieku powinna być zawsze traktowana indywidualnie i holistycznie (Tomiak,
Putz, 2003, s. 9–13). Powinna być dokonana całościowa ocena geriatryczna, która wpłynie na
właściwe podjęcie indywidualnej kompleksowej opieki geriatrycznej, gdyż proces starzenia
osobom starszym, ogranicza lub odbiera możliwości samodzielnego funkcjonowania oraz
autonomię nie tylko ze względu na swój stan fizyczny.
Obecnie coraz częściej można spotkać się z zagadnieniami odnoszącymi się do tematu etyki
medycznej i związanych z nią zagadnień. Szczególnie powinna ona odnosić się do osób
starszych, nie zapominając o czterech fundamentalnych zasadach etycznych: uszanowaniu
autonomii, dobroczynności, nieszkodzeniu oraz sprawiedliwości, których przestrzeganie
umożliwi poszanowanie ludzkiej godności i wpłynie na wizerunek osób opiekujących się
podmiotem opieki (Niebrój, 2004, s. 161–163).
Jakość opieki nad osobami starszymi
Zapewnienie odpowiedniej opieki zdrowotnej stało sie dzisiaj jednym z najtrudniejszych
problemów, szczególnie w świetle rosnącej zmienności pracowników ochrony zdrowia jak i
pacjentów (Stievano et al., 2009, p. 391–398).
Wszystko co odnosi się do opieki zdrowotnej wysokiej jakości, nadal jest obiektem bardzo
ostrej krytyki i dyskusji na całym świecie. Pomimo, iż niezbędna jest dla zdrowia i
bezpieczeństwa chorych, to zmiany podnoszące jej atuty postępują wolno. Z analizy literatury
odnoszącej się do tego zagadnienia wynika, że państwa nadal mało wywierają presji na
programy ich doskonalenia (Burhans, Alligood, 2010, p. 1689–1697).
Choć pragnie się poprawy i doskonalenia to opieka pielęgniarska, lekarska czy społeczna nad
osobami w starszym wieku jest trudna ze wzglądu na występowanie złożonych problemów
zdrowotnych, pielęgnacyjnych i społeczno-psychologicznych.
W pielęgniarstwie o wysokiej jakości opieki mówi się od początku jego profesjonalnego
rozwoju (Szczepska, 1996, s. 30–32). Jakość stała się jednym z elementów opieki zdrowotnej,
ale nie ustępuje innym aspektom istotnym do pielęgnacji. Odnosi się do bezpośrednich relacji
między pacjentem a pielęgniarką (Żakowska, Zera, Krupienicz, 2009, s. 39–44).
Profesjonalizm pielęgniarki w procesie opieki nad pacjentem starszym, odzwierciedla się w
posiadanej przez nią szerokiej wiedzy o procesie starzenia się człowieka, implikacjach
zdrowotnych zachodzących zmian inwolucyjnych i chorobowych, wiedzy psychologicznej,
pedagogicznej, medycznej. Pielęgniarka pracująca z osobami starszymi wykorzystuje w
swojej pracy: promowanie zdrowia, działania profilaktyczne, usprawnianie, przywracanie i
utrzymywanie wydolności funkcjonalnej oraz poprawę jakości życia osób starszych.
Przez profesjonalne pielęgnowanie wpływa na poprawę zachowań zdrowotnych osób
starszych, minimalizację strat i powikłań wynikających ze schorzeń i wieku. Bierze udział w
procesie diagnozowania i leczenia oraz zapewnienia godnego umierania. Dokonuje oceny
potrzeb zdrowotnych, diagnozuje problemy pielęgnacyjno-opiekuńcze, ocenia deficyt w
zakresie samoopieki i samopielęgnacji, określa wydolność funkcjonalną, planuje cele opieki i
zadania.
Wiele zadań pielęgniarki wynika również z trudnej do realizacji w tej grupie wiekowej
funkcji edukacyjnej sprawowanej wobec pacjentów i ich opiekunowi. Pielęgniarka, która
pracuje w środowisku naturalnym osób starszych, jest zmuszona do wykonania wiele zadań
samodzielnie, współpracuje z lekarzem, rehabilitantem, pracownikiem socjalnym i niekiedy z
psychologiem. Natomiast inaczej jest w krajach o wysokim standardzie opieki zdrowotnej i
społecznej. Tam pielęgniarki traktowane są jako koordynatorzy geriatrycznej opieki domowej
i
instytucjonalnej.
Sprawują
nadzór
merytoryczny
nad
personelem
pomocniczym
zapewniającym usługi opiekuńcze. Personel pomocniczy udziela pomocy w zakresie
podstawowych czynności codziennych, w poruszaniu się, toalecie, ubieraniu się i przy
posiłkach. Pielęgniarka zapewnienia specjalistyczną opiekę, prowadzi naukę pielęgnacji dla
opiekunów, poradnictwo dotyczące zdrowia i choroby. Taki schemat wydaje się być słuszny i
pożądany w warunkach polskich. Można potraktować to, jako nowe wyzwanie i zadania, jakie
stawia przed współczesnym pielęgniarstwem jakość opieki nad pacjentem starszym.
Osoby starsze, przewlekle chore, stają się odbiorcami świadczeń różnych instytucji opieki
zdrowotnej. Zazwyczaj korzystają z opieki długoterminowej, która ma charakter stacjonarny
czyli jest realizowana w ramach zakładu opiekuńczo – leczniczego, zakładu pielęgnacyjno –
opiekuńczego, indywidualnej lub grupowej opieki domowej długoterminowej.
Opieka instytucjonalna zdecydowanie wpływa na obciążenie budżetu państwa i osób
indywidualnych. W Polsce do skorzystania opieki instytucjonalnej nadal budzi wiele
kontrowersji i jest bardzo ograniczony zbyt małą ich liczbą. Z badań wynika również, iż
wstępują psychologiczne konsekwencje pobytu, nawet czasowego, pensjonariuszy w tych
placówkach.
Państwo powinno zapewnić opiekę psychologiczną dla tych osób, ponieważ mają trudności
w zaadaptowaniu się do nowych nieznanych warunków życia, a zwłaszcza w instytucji.
Nowe wyzwania w opiece nad osobami starszymi
W krajach rozwiniętych uwidacznia się dążenie do jak najdłuższego utrzymania osób
starszych w ich naturalnym środowisku domowym, nie tylko z powodu wysokich kosztów
utrzymania instytucji, ale również z powodów wymienionych powyżej. W Polsce coraz
większe wyzwania niosą ze sobą zmiany demograficzne. Powinno dążyć się do
kompleksowego w tym holistycznego systemu opieki długoterminowej, który będzie
odpowiadał za zmniejszenie problemów i potrzeb osób niesamodzielnych, wymagających
pomocy
innych.
Kompleksowa
opieka
oraz
wzmacnianie
pozycji
pacjentów
i
upodmiotowienie ich, przyczyni się również do tego, i staną się przewodnikami w tworzeniu
wysokiej jakości opieki, gwarantując pozytywne efekty tej pracy zarówno dla pielęgniarek,
jak i pacjentów (Spancer-Laschinger et al., 2010, p. 4–13).
Pogłębiający proces starzenia się demograficznego stanowi poważny problem dla sektora
opieki zdrowotnej w Polsce. Osoby starsze coraz częściej będą zgłaszać na zapotrzebowanie i
korzystanie z usług opiekuńczych, zabiegów pielęgniarskich, porad lekarskich, zabiegów
rehabilitacji (Zarzycka, Czekirda, 2004, s. 8–12). W Polsce należałoby opracować model
Kompleksowej Oceny Geriatrycznej, który w rzeczywisty sposób wpłynąłby nie tylko na
wszechstronne badanie stanu zdrowia osoby starszej, ale równie uwzględniał jej sytuację
rodzinną i bytową. Obecnie to tylko ścisła współpraca lekarza, pielęgniarki i pracownika
socjalnego może zapewnić podstawową opiekę dla osoby w podeszłym wieku (Michalska,
Łukomska, Jachimowicz-Wołoszynek, 2004, s. 169–171; Szczerbińska, Hubalewska-Hoła,
2003, s. 137–143).
Wnioski
Stały rozwój i podnoszenie poziomu jakości opieki nad osobami starszymi powinien
przyczyniać się do minimalizacji występujących obecnie problemów. Większość aktualnych
problemów osób starszych i przewlekle chorych wymaga od całego zespołu leczącego i
opiekującego podejmowania takich działań, które w całości lub częściowo byłyby
kompensacyjne, wspierająco-edukacyjne, wspomagające przy pewnych czynnościach oraz
poradnictwie. Ważnym aspektem staje się nie tylko rozpoznawanie złożonych problemów, ale
również ocena rzeczywista potrzeb indywidualnego pacjenta.
W opiece nad osobami starszymi zawsze powinna być brana po uwagę współpraca
pielęgniarek, lekarzy, rehabilitantów, dietetyka, terapeuty zajęciowego, psychologa, rodziny.
Wsparciem powinny zostać objęte nie tylko osoby starsze czy chore, ale również członkowie
rodziny najbliższej, które biorą udział w sprawowaniu bezpośredniej opieki nad
podopiecznym. Również niezbędne jest stworzenie odpowiednich regulacji finansowych i
prawnych dla opiekunów (obecnie brak takich), którzy sprawują opiekę nad taką osobą.
Ułatwiłoby to w dużym stopniu możliwość pogodzenia opieki nad podopiecznym z pracą
zawodową.
Podmioty, które wypełniają politykę społeczną wobec ludzi chorych czy w podeszłym wieku
powinny kierować się zasadą pełnej kompleksowości oceny potrzeb, to znaczy brać pod
uwagę całościowe diagnozowanie wszystkich aspektów życia jednostki (stanu zdrowia,
sytuacji materialnej, warunków mieszkaniowych, sytuacji rodzinnej). W razie pojawiającej
się konieczności, stworzenie takiego koszyka usług, który odpowiadać będzie konkretnym
potrzebom jednostki.
Dla pielęgniarek istotne powinno być zrozumienie występującego problemu. Muszą być
świadome wyzwań jakie staje przed pielęgniarstwem. Konieczne wydaje się podjęcie działań
nie tylko z zakresu promocji zdrowia, ale i profilaktyki chorób w celu zapewnienia chorym
profesjonalnej opieki. Nie mniej jednak należy zdawać sobie sprawę, iż skala problemu jest
rosnąca, a brak właściwych podjętych kroków może przyczynić sie do pogorszenia jakości
życia tej grupy chorych. Sektor ochrony zdrowia musi zmierzyć się ze wzrastającą liczbą
przewlekle chorych. Stopień zadowolenia pacjenta z opieki może wpłynąć pozytywnie na
wizerunek instytucji sprawującej opiekę nad osobami starszymi. Istotnym elementem
powinno być dążenie do obniżenia kosztów opieki zdrowotnej.
Spis literatury
BAEYENS, J. P. 2010. Belgian care programme for older patients. In The journal of
nutrition, health & aging. 2010, vol. 14, no. 6, p. 474-475.
BERTHEL, M. 2010. Kruchość zobowiązuje. In Rynek Zdrowia. 2010, t. 10, nr. 63, s. 56-63.
BŁĘDOWSKI, P. 2009. Przesłanki demograficzne wprowadzenia nowej formy organizacji i
finansowania opieki długoterminowej w Polsce. In Grupa Robocza ds. przygotowania ustawy
o ubezpieczeniu od ryzyka niesamodzielności przy Klubie Senatorów Platformy
Obywatelskiej. Opieka długoterminowa w Polsce. Opis, diagnoza, rekomendacje. Warszawa,
2009. s. 16-32.
BURHANS, L. M. – ALLIGOOD, M. R. 2010. Quality nursing care in the words of nurses.
In Journal of Advanced Nursing. 2010, vol. 66, no. 8, p. 1689-1697.
DEREJCZYK, J. i wsp. 2008. Gerontologia i geriatria w Polsce na tle Europy – czy należy
inwestować w ich rozwój w naszym kraju? In Gerontologia Polska. 2008, t. 16, nr. 3, s. 149159.
GOLINOWSKA, S. 2008. Społeczno-ekonomiczne konsekwencje starzenia się populacji. In
KLEER, J. Konsekwencje ekonomiczne i społeczne starzenia się społeczeństwa. Warszawa:
PAN, 2008. ISBN-97883-61236-20-7, s. 31-35.
GÓRAJEK-JÓŹWIK, J. 2007. Charakterystyka teorii pielęgniarstwa. In GÓRAJEKJÓŹWIK, J. Filozofia i teoria pielęgniarstwa. Lublin: Czelej, 2007. ISBN-83-89309-95-5, s.
40-41.
GRAF, C. 2009. The Lawton Instrumental Activities of Daily Living (IADL) Scale. In
Medsurg Nursing. 2009, vol. 18 , no. 5, p. 315-316.
CHODOROWSKI, Z. 2007. Geriatria: postępy w diagnostyce i terapii. 1. wyd. Gdynia :
Grafica, 2007. 502 s. ISBN- 978-83-922961-2-6.
KILAŃSKA, D. 2010. Pielęgniarki liderami opieki długoterminowej. In Problemy
Pielęgniarstwa. 2010, t. 18, nr. 1, s. 72-78.
KOTOWSKA, I. – WÓYCICKA, I. 2008. Sprawowanie opieki oraz inne uwarunkowania
podnoszenia aktywności zawodowej osób w starszym wieku produkcyjnym. Raport z badań.
Warszawa : Departament Analiz Ekonomicznych i Prognoz Ministerstwo Pracy i Polityki
Społecznej, 2008. 178 s. ISBN-978-83-60302-63-7.
KROPIŃSKA, S. – WIECZOROWSKA-TOBIS, K. 2009. Opieka geriatryczna w wybranych
krajach Europy. In Geriatria. 2009, t. 3, nr. 3, s. 12-16.
LAWTON, M. P. – BRODY, E. M. 1969. Assessment of older people: Self - maintaining and
instrumental activities of daily living. In Gerontologist. 1969, vol. 9, no. 3, p. 179-186.
MAHONEY, F. I – BRODY, E. M. 1965. Functional evaluation: the Barthel Index. In
Maryland State Medical Journal. 1965, vol. 14, no. , p. 56-61.
MIANOWANY, M. E. – MANIECKA-BRYLA, I. – DRYGAS, W. K. 2004. Starzenie się
populacji jako ważny problem zdrowotny i społeczno-ekonomiczny. In Gerontologia Polska.
2004, t. 12, nr. 4, s. 172-175.
MICHALSKA, A. – ŁUKOMSKA, A. – JACHIMOWICZ-WOŁOSZYNEK, D. 2004.
Opieka geriatryczna Stanach Zjednoczonych – model PACE. In Gerontologia Polska. 2004, t.
12, nr. 4, s. 169-171.
MIN, L. C. et al. 2006. Higher vulnerable elders survey scores predict death and functional
decline in vulnerable older people. In Journal of the American Geriatrics Society. 2006, vol.
54, no. 3, p. 507-511.
MIN, L. et al. 2009. The vulnerable elders-13 survey predicts 5-year functional decline and
mortality outcomes in older ambulatory care patients. In Journal of the American Geriatrics
Society. 2009, vol. 57, no. 11, p. 2070-2076.
NIEBRÓJ, L. 2004. Osoba ludzka czy społeczna: godność człowieka wobec postępującego
procesu starzenia się. In Gerontologia Polska. 2004, t. 12, nr. 4, s. 161-163.
PIĄTEK, A. 2008. Wybrane aspekty zapewniania jakości opieki pielęgniarskiej. In
ŚLUSARSKA, B. – ZARZYCKA, D. – ZAHRADNICZEK, K. Podstawy pielęgniarstwa.
Podręcznik dla studentów i absolwentów kierunków pielęgniarstwo i położnictwo. Tom I.
Założenia teoretyczne. Lublin : Czelej, 2008. ISBN-9788360608845, s. 59-64.
PORZYCH, K. I wsp. 2004. Psychologiczne aspekty starzenia się i starości. In Gerontologia
Polska. 2004, t. 12, nr. 4, s. 165-168.
SIERPIŃSKA, L. 2008. Badanie poziomu satysfakcji pacjenta. In Magazyn Pielęgniarki i
Położnej. 2008, nr.11, s. 6-7.
SPANCER-LASCHINGER, H. K. et al. 2010. Towards a comprehensive theory of
nurse/patient empowerment: applying Kanter’s empowerment theory to patient care. In
Journal of Nursing Management. 2010, vol. 18, no. 1, p. 4-13.
STIEVANO, A. et al. 2009. New information exchange system for nursing professionals to
enhance patient safety across Europe. In Journal of Nursing Scholarship. 2009, vol. 41, no. 4,
p. 391-398.
SZCZEPSKA, M. 1996. Standaryzacja jakości opieki pielęgniarskiej. In Pielęgniarstwo
2000. 1996, nr. 4, s. 30-32.
SZCZERBIŃSKA, K. – HUBALEWSKA-HOŁA, A. 2003. Korzystanie i zapotrzebowanie
osób starszych na świadczenie opieki zdrowotnej i pomocy społecznej. In Gerontologia
Polska. 2003, t. 2, nr. 3, s. 137-143.
TOMIAK, E. – PUTZ, J. 2003. Najczęstsze problemy zdrowotne populacji pacjentów po 65 r.
ż. z ternu wiejskiego w Praktyce Lekarza Rodzinnego. In Problemy Medycyny Rodzinnej.
2003, t. 5, nr. 1, s. 9-13.
WIECZOROWSKA-TOBIS, K. i wsp. 2006. Kompleksowa ocena geriatryczna jako
narzędzie do analizy stanu funkcjonalnego pacjenta starszego. In Gerontologia Polska. 2006,
t. 14, nr. 2, s. 38-40.
WIECZOROWSKA-TOBIS,
K.
–
GRODECKA-GAZDECKA,
S.
2010.
Pacjent
onkologiczny-geriatryczny punkt widzenia. In Geriatria. 2010, t. 4, nr. 3, s. 203-208.
WOJSZEL, B. 1996. Uwarunkowania zdrowotne jakości życia oraz ocena stanu zdrowia ludzi
starych. In Gerontologia Polska. 1996, t. 4, nr. 3, s. 28-32.
ZARZYCKA, D. – CZEKIRDA, M. 2004. Dostępność opieki zdrowotnej dla osób starszych
w środowisku wiejskim. In Pielęgniarka i Położna. 2004, t. 46, nr. 10, s. 8-12.
ZARZYCKA, D. – ŚLUSARSKA, B. 2008. Pielęgnowanie-ewolucja pojęć. In ZARZYCKA,
D. – ZAHRADNICZEK, K. – ŚLUSARSKA, B. Podstawy pielęgniarstwa. Tom I.
Podręcznik dla studentów i absolwentów kierunków pielęgniarstwo i położnictwo. Lublin :
Czelej, 2008. ISBN9788360608845, s. 42-50.
ZYCH, A. A. 2001. Słownik gerontologii społecznej. Warszawa : Wydawnictwo
Akademickie Żak, 2001. 326 s. ISBN-83-88149-44-X.
ZYCH, A. A. 2010. Leksykon gerontologii. Kraków : Impuls, 2010. 278 s. ISBN 978-837587-220-0.
ŻAKOWSKA, A. – ZERA, A. – KRUPIENICZ, A. 2009. Jakość opieki pielęgniarskiej w
opinii pacjentów po zabiegach urologicznych i ortopedycznych znieczulanych metodą
podpajęczynówkową. In Przegląd Urologiczny. 2009, t. 3, nr. 55, s. 39-44.
Adres kontaktowy do autora
dr Bogusława Serzysko
ul. Ogrodowa 21
41 803 Zabrze
[email protected]
IMPLEMENTÁCIA INFORMAČNO-KOMUNIKAČNÝCH TECHNOLÓGII V ADOS
Viera Simočková1, Mária Zamboriová2
1
Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva
2
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva
2
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a
zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
Súhrn
Implementácia
informačno-komunikačných
technológii
má
za
úlohu
zjednodušiť
administratívu a urýchliť prenos informácií medzi jednotlivými zložkami. Počítačová
gramotnosť patrí v dnešnej spoločnosti k základným zručnostiam, ktorými by mal disponovať
každý zdravotnícky pracovník. V príspevku chceme poukázať na význam zavádzania
informačno-komunikačných technológii v zdravotníctve s dôrazom na agentúry domácej
ošetrovateľskej starostlivosti a tiež na postoje sestier k týmto moderným trendom.
Kľúčové slová
Informačno-komunikačné
technológie,
elektronizácia,
počítačová
gramotnosť,
ošetrovateľstvo, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti
Úvod
V súčasnosti prebieha elektronizácia takmer vo všetkých sférach spoločnosti. Efektívne
uplatňovanie nových informačných technológií kladie na používateľa určité nároky v oblasti
vedomostí a zručností, ale hlavne na zmenu spôsobu myslenia. Zavádzanie informačnokomunikačných technológií (IKT) do zdravotníckej praxe patrí ku kľúčovým nástrojom
zefektívňujúcim poskytovanie zdravotnej starostlivosti. IKT sú veľkým prínosom aj pre
agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS), ktoré predstavujú významnú
zdravotnú starostlivosť o občanov všetkých vekových kategórií v domácom prostredí.
Implementácia IKT v ADOS
ADOS sú určené pre klientov, pacientov, ktorí potrebujú komplexnú ošetrovateľskú
starostlivosť v domácom prostredí. Práca v ADOS pozostáva okrem ošetrovateľských činnosti
pacientov v domácom prostredí, z veľkej časti z dokumentovania realizovaných výkonov,
z evidencie identifikačných údajov, monitorovania potrieb a z mnohých iných správ, ktoré
musí každý zdravotnícky pracovník ADOS zodpovedne dokumentovať. V súčasnosti si už len
veľmi ťažko vieme predstaviť situáciu, aby sme v ADOS používali klasické metódy vedenia
dokumentácie a nevyužívali elektronizáciu. Preto je veľmi dôležité zabezpečiť základnú
digitálnu gramotnosť každého zdravotníka, čo patrí k strategickým úlohám aj v rámci
prípravy na zdravotnícke povolanie. Cieľom je zaručiť prístup k informáciám a použiteľnosť
informačných služieb, čo umožní získavať presné, rýchle, kvalitné a adresné informácie.
Stoffová a Pšenáková (2013) odporúčajú v rámci pregraduálnej prípravy študentov venovať
zvýšenú pozornosť digitálnej gramotnosti. Počítačová a informatická gramotnosť by sa mala
rozdeliť na dve časti: všeobecnú a špeciálnu. Všeobecná počítačová gramotnosť by mala
obsahovať základné vedomosti o počítačoch, o ich technických a programových
prostriedkoch, ktoré by mal mať každý vzdelaný človek. V rámci špeciálnej počítačovej
gramotnosti by mali študenti získať schopnosti zamerané na využívanie štandardných
softvérových produktov určených pre študovaný odbor.
Už niekoľko rokov sa u nás hovorí o elektronickom zdravotníctve – eHealth, ktorého úlohou
je
podpora
starostlivosti
o zdravie
občanov
prostredníctvom
výpočtovej
techniky
a internetu. eHealth patrí medzi priority akčného plánu informatizácie spoločnosti eEurope
2005. Cieľom eHealth je vytvoriť užívateľsky nenáročné informačné systémy pre pacientov a
zdravotníckych profesionálov v rámci Európy. Definované sú tri prioritné oblasti:
elektronické zdravotné karty, zdravotnícke informačné siete a softvérové systémy a napokon
on-line informácie o zdravom spôsobe života a prevencii pred chorobami (Valášek, 2004).
Využívanie informačných systémov u nás je v súčasnosti veľmi rozdielne. Súvisí to vo veľkej
miere jednak s ekonomickým potenciálom jednotlivých pracovísk, ale aj s ochotou
zdravotníckych pracovníkov rozširovať si svoje vedecké znalosti a odborné zručnosti
potrebné pri práci s IKT. Hudáková (2010) hovorí napr. o ,,technofóbii“ zdravotníkov –
neschopnosti a neochote niektorých zdravotníckych pracovníkov používať informačné
technológie. Pozitívom je, že informatika a zdravotnícke informačné systémy sú už
samozrejmou súčasťou študijných programov pre sestry a pôrodné asistentky, čím získavajú
cenné vedomosti a zručnosti v oblasti využitia IKT pri poskytovaní ošetrovateľskej
starostlivosti, pri riadení a organizácii práce. Elektronizáciu zdravotníctva urýchľuje aj
vytvorenie potrebnej legislatívy. 1. júla 2013 vstúpil do platnosti Zákon č. 153/2013 Z. z. o
národnom zdravotníckom informačnom systéme (NZIS). Účelom zákona je vytvorenie
základného
legislatívneho
rámca
pre
informatizáciu
zdravotníctva
umožňujúceho
vybudovanie a prevádzku Národného zdravotníckeho informačného systému, ako jej
základného piliera.
Informačné systémy poskytujú zdravotníckym profesionálom, medzi ktorých bezpochyby
ADOS patria, významnú pomoc pri rutinných činnostiach, ako je napr. vedenie zdravotnej
dokumentácie, databáza pacientov a pod. Vďaka IKT sa ponúkajú tiež obrovské možnosti pri
skvalitňovaní ošetrovateľskej starostlivosti. Moderné informačné technológie môže sestra
využívať na edukáciu pacientov, výmenu skúsenosti či sebavzdelávanie. Magerčiaková
(2005) napr. odporúča sestrám využívať elektronickú poštu pri zdravotnej výchove najmä detí
a mladých ľudí. Niektoré informácie môže sestra ponúknuť priamo, prípadne odporučí
vhodné internetové stránky, na ktorých je možné vyhľadať podrobnosti k téme, ktorá ich
zaujíma.
Elektronizácia zdravotníctva prináša nové možnosti ako skvalitniť a urýchliť liečebný a
ošetrovateľský proces a umožniť rýchly a kvalitný prístup k informáciám. V rámci
elektronizácie
zdravotníctva
(eHealth)
prebieha
teraz
projekt
Elektronické
služby
zdravotníctva, ktorý je financovaný z európskych peňazí v rámci Operačného programu
informatizácie spoločnosti. Realizuje prioritné oblasti eHealth – národný zdravotný portál,
elektronickú preskripciu, elektronickú zdravotnú knižku (Orban, 2011). Negatívnym faktorom
rozvoja elektronizácie zdravotníctva sú postoje zdravotníkov, ktorí nemajú záujem meniť svoj
zabehnutý systém. Problémom sa nám zdá byť nezáujem, resp. veľmi malý záujem
zamestnávateľov zabezpečovať odbornú prípravu zdravotníkov zameranú na elektronizáciu
zdravotníctva. Vzdelávanie pre eHealth musí byť jednak súčasťou pregraduálneho
vzdelávania, ale aj celoživotného vzdelávania zdravotníckych profesionálov, čím chceme
apelovať na potrebu vzdelávania v oblasti IKT v ošetrovateľstve.
Záver
Informačné a komunikačné technológie umožňujúce elektronickú komunikáciu patria medzi
progresívne prístupy, ktoré sú využiteľné vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti. Z analýz
týkajúcich sa elektronizácie zdravotníctva vyplýva, že celoplošná elektronizácia zdravotníctva
by určite ušetrila značný ekonomický potenciál, ale hlavne – a to je rozhodujúce – by vďaka
promptnému prístupu k informáciám pomohla zachrániť ľudské životy. Preto považujeme za
dôležité, aby bola dostupná odborná príprava zameraná na využívanie nových technológii,
lebo len digitálne gramotný zdravotnícky profesionál dokáže efektívne, primerane a bezpečne
využívať informačné a komunikačné technológie, ktoré sú zároveň nástrojom na uľahčenie
jeho práce. Prostredníctvom elektronizácie zdravotníctva je možné dosiahnuť kvalitatívny
posun súčasnej úrovne poskytovanej zdravotnej starostlivosti na výrazne vyššiu úroveň aj v
ADOS.
Zoznam bibliografických odkazov
HUDÁKOVÁ, Z. 2010. Nové komunikačné trendy v ošetrovateľstve. In Nové trendy vo
vzdelávaní a praxi ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie. Ružomberok : Vydavateľstvo
VERBUM, 2010. ISBN 978-80-8084-548-3, s. 34-45.
MAGERČIAKOVÁ, M. 2005. Využitie internetu pri edukácií. In Sestra. 2005, roč. IV, č. 7-8,
s. 16.
ORBAN, A. 2011. Elektronizácia zdravotníctva. In Beauty & Woman. 2011, roč. 8, č. 11, s.
22-24.
STOFFOVÁ, V. – PŠENÁKOVÁ, I. 2013. Nové informačné technológie ako predmet výučby
na vysokých školách a univerzitách [online]. 2013 [cit. 2013-06-15]. Dostupné na internete:
http://www.fem.uniag.sk/konferencie_a_seminare/uninfos/1998/zbornik/stofpsen.html.
VALÁŠEK, M. 2004. Dvere k informatizácii zdravotníctva sa otvárajú [online]. 2004 [cit.
2013-06-01]. Dostupné na internete: http://www.etrend.sk/ekonomika/slovensko/dvere-kinformatizacii-zdravotnictva-sa-otvaraju/36988.html.
Zákon č. 153/2013 Z. z. o národnom zdravotníckom informačnom systéme a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
Kontaktná adresa autorky
Doc. PaedDr. PhDr. Viera Simočková, PhD.
Katolícka univerzita v Ružomberku
Fakulta zdravotníctva
Námestie A. Hlinku 48
034 01 Ružomberok
[email protected]
VYBRANÉ
POTREBY
U
ZOMIERAJÚCICH
PACIENTOV
V DOMÁCOM
PROSTREDÍ
Erika Slamková1, Patrícia Dobríková2
1
Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS sv. Tadeáša), Bánovce nad Bebravou
2
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Súhrn
Súčasťou
ošetrovateľskej
starostlivosti
sestry
v agentúre
domácej
ošetrovateľskej
starostlivosti je práca formou ošetrovateľského procesu, prostredníctvom ktorého sú
ošetrovateľské intervencie zamerané na uspokojovanie potrieb zomierajúceho. Cieľom
príspevku je analyzovať intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov a poukázať na
problematiku spirituálnych potrieb zomierajúcich pacientov v domácom prostredí. Súbor
tvorilo 214 respondentov v domácom prostredí. Prieskum bol realizovaný v období rokov
2005 – 2011. Na zber
údajov sme použili dotazník vlastnej konštrukcie. Na zistenie
výskumných výsledkov bol použitý Wilcoxonov test, Pearson Chi – Square test a Spearmanov
koeficient poradovej korelácie. 146 respondentov udávalo v úvodnom posúdení sestry (na
numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 (neznesiteľná bolesť), avšak pri jednej
z posledných návštev sestry ADOS už iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále
intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 a 57 respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti,
ako pri prvej návšteve, tak aj pri jednej z posledných návštev sestry ADOS. pacienti udávali
signifikantne vyššiu intenzitu bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej
z posledných návštev (Asymp. Sig. = .000 takže p < 0,05). Zistili sme signifikantne negatívnu
koreláciu medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou pacienta (R =
-.400, sig.= 0.000).
Kľúčové slová
Multidisciplinárny
prístup,
potreby
zomierajúceho,
ošetrovateľský
proces,
domáca
ošetrovateľská starostlivosť
Úvod
Problematika vymedzenia, hierarchie a uspokojovania potrieb je skúmaná viacerými
odborníkmi (napr. Derňárová, Rybáková, 2008; Morovicsová, 2010; Tomagová, Bóriková a
kol., 2008). Ich realizácia úzko súvisí s konaním človeka, s jeho snažením a je súčasťou
všetkých oblastí jeho života. Akým spôsobom a do akej miery sa potreby uspokojujú, sa
premieta do psychiky každého jedinca a odráža sa v jeho prežívaní avšak výrazne ovplyvňuje
aj kontakt človeka s jeho okolím. Každý z nás veľmi intenzívne a citlivo vníma
neuspokojovanie alebo nedostatočné uspokojovanie jednotlivých potrieb. Opakované
neuspokojenie potreby môže vyústiť do nerovnováhy, výsledkom ktorej môže byť choroba
(Tomagová, Bóriková a kol., 2008, s. 17). Pochopenie ľudských potrieb v ich zložitosti,
biologickej, psychickej, sociálnej a duchovnej determinovanosti pomáha pri uplatňovaní
celostného prístupu k človeku.
Uspokojovanie potrieb terminálne chorého a umierajúceho pacienta má byť primerané,
efektívne a etické. Z toho dôvodu je potrebné poskytovať paliatívnu ošetrovateľskú
starostlivosť vo všetkých sférach ľudskej existencie. Biologická, psychologická, sociálna
a spirituálna sféra predstavuje u terminálne chorého a umierajúceho pacienta priestor pre
vznik jednotlivých potrieb (Cínová, Kilíková, 2011, s. 14).
Jedným z najčastejšie sa vyskytujúcim symptómom u pacientov v terminálnom štádiu, ktorý
celkovo narušuje komfort pacienta je bolesť. Európska federácia algeziologickej spoločnosti
(European Federation af IASP Chapters – EFIC) delí bolesť na akútnu, chronickú a nádorovú,
ktorá má aspekty bolesti aj akútnej aj chronickej (Dobríková a kol., 2005, s. 132). V čase
diagnózy má bolesť asi 35 – 45 % pacientov, v pokročilom a terminálnom štádiu má bolesť
asi 75 – 90 % pacientov (Hatalová a kol., 2009, s. 47). U ťažko chorých a zomierajúcich
pacientov je potrebné dodržať určité zásady liečby bolesti a to predovšetkým lieky proti
bolesti užívať pravidelne v rovnakom časovom horizonte a nielen podľa potreby. Potrebné je
zvážiť takú formu lieku, ktorá bude pre pacienta najmenej traumatizujúci. Preferujú sa formy
tabletkové, čípky, náplaste, spreje. Bolesť je symptóm, ktorého sa pacienti a ich rodiny na
konci života obávajú najviac. Tíšenie bolesti patrí medzi základné aspekty poskytovania
ošetrovateľskej starostlivosti.
Od útleho veku zohráva dôležitú úlohu aj spirituálna dimenzia človeka. U ťažko chorých
a zomierajúcich sa dostávajú do popredia okrem biologických, psychických a sociálnych
potrieb práve potreby spirituálne. Duchovné potreby sú tie, ktoré súvisia so zmyslom života
a smrti. Od zomierajúceho nemôžeme očakávať, že bude tak isto ako my duchovne nastavený
a preto musíme rešpektovať zbožnosť, svetonázor či filozofiu. Nemôžeme preto dopustiť
žiadnu náboženskú agitáciu, môžeme poskytnúť len svoju prítomnosť, otvorenosť, načúvanie,
spolucítenie, podporu, útechu.
Formy duchovnosti sa menia v historickom aj socio-kultúrnom kontexte a počas ontogenézy
jednotlivca, kde sú významnými medzníkmi etapy vývoja sebareflexie, sebachápania
a sebahodnotenia, ako aj spôsoby identifikácie s osobne významnými ľuďmi, prijímanie
a zvnútorňovanie hodnôt a utváranie postojov (Tomagová, Bóriková a kol., 2008, s. 169).
Dobríková a kol. (2005, s. 79) uvádza, že niektorí ľudia sa mylne domnievajú, že spirituálne
potreby majú iba veriaci. Nie je to pravda, pretože spirituálnu stránku osobnosti má každý
človek. Mnohokrát sa musíme vysporiadať s pocitmi viny, potrebou odpustenia a zaoberať sa
otázkami o zmysluplnosti svojho života. Sestry zohrávajú veľmi dôležitú úlohu pri
uspokojovaní spirituálnych potrieb, spočívajúcu v poskytnutí útechy v ťažkom životnom
období.
Tak ako v zdravotníckom zariadení, tak aj v domácom prostredí je starostlivosť
o zomierajúceho náročná a je potrebné k pacientovi pristupovať z pohľadu komplexne, aby
boli uspokojené všetky potreby zomierajúceho a tým sa maximalizovala kvalita jeho života.
Napriek tomu, že ADOS nedisponujú kompletným multidisciplinárnym tímom odborníkov,
ktorý by mali participovať na poskytovaní kvalitnej zdravotnej starostlivosti o zomierajúceho,
snažia sa v rámci svojich možností zabezpečovať čo v najväčšej možnej miere všetky potreby
zomierajúceho pacienta v domácom prostredí.
Cieľ práce
Cieľom príspevku je analyzovať intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov a poukázať na
problematiku spirituálnych potrieb zomierajúcich pacientov v domácom prostredí.
Súbor, metodika
Realizovali sme longitudálny výskum v Agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti sv.
Tadeáša v okrese Bánovce nad Bebravou v období rokov 2005 – 2011. Súbor tvorili pacienti
v terminálnom štádiu za uvedené obdobie. Celkový počet respondentov bol 214 (tab. 1), z
toho bolo 119 žien a 95 mužov. Priemerný vek respondentov bol 74,43 roka, z toho najmladší
respondent mal 36 rokov a najstarší respondent 98 rokov. Respondenti boli prijatí do ADOS
so základnou primárnou diagnózou. Onkologické diagnózy tvorili 45,8 %, pacientov s NCMP
bolo 24,3 %, respondentov s ICHS bolo 14 % a 5,9 % boli respondenti s inými rôznymi
diagnózami ako napr. Diabetes mellitus, Sclerosis multiplex, Parkinsonová choroba.
Vierovyznanie respondentov bolo rôzne. Až 65,4 % respondentov bolo katolíckeho
vierovyznania, 17,3 % tvorili evanjelici, židovského vierovyznania bolo 9 % respondentov,
babtistického vierovyznania bolo taktiež 9 % respondentov a ateistov tvorilo 15,4 %
respondentov.
Tab. 1 Rozdelenie respondentov za obdobie rokov 2005 – 2011
Rok
2005
2006
2007
2008
2009
2010
2011
Počet respondentov
19
22
42
46
30
26
29
Pre zber informácií bol použitý dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý bol vložený do
dokumentácie pacienta v ADOS a základné údaje boli do dotazníka zaznamenané počas
príjmu pacienta v prvom kroku ošetrovateľského procesu – posudzovanie. Ostatné údaje boli
do dokumentácie pacienta zaznamenávané priebežne 1 krát týždenne, čím sme využili metódu
obsahovej analýzy. Informácie z dotazníka boli podkladom na naplnenie cieľov výskumu.
Spracovaných bolo 214 ošetrovateľských záznamov zomrelých pacientov v Agentúre
domácej ošetrovateľskej starostlivosti sv. Tadeáša v Bánovciach nad Bebravou.
Pri spracovávaní údajov sme využili počítačový štatistický program SPSS for Windows 11.0.
Použili sme frekvenčné tabuľky a pre vykonanie potrebnej korelácie sme použili Spearmanov
koeficient poradovej korelácie vzhľadom k ordinálnej a kardinálnej premennej. Zo
štatistického programu boli na zistenie výskumných výsledkov použité Wilcoxonov test,
Pearson Chi – Square test.
Výsledky a interpretácia
Výsledky analyzujú intenzitu bolesti u zomierajúcich pacientov, saturáciu duchovných potrieb
pacienta. Údaje sú spracované formou tabuliek a grafov.
Tab. 2 Intenzita bolesti
Intenzita bolesti
bolesť v úvodnom
posúdení
bolesť v záverečnom
posúdení
N
priemer
štandardná odchýlka
214
3,8364
1,59411
214
2,0701
0,82208
Tabuľka zobrazuje priemerné hodnoty bolesti u respondentov. V úvodnom posúdení (pri prvej
návšteve) bola priemerná hodnota bolesti respondentov 3,8364. V záverečnom posúdení bola
priemerná hodnota bolesti respondentov 2,0701. 146 respondentov udávalo v úvodnom
posúdení sestry (pri prvej návšteve sestry) na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od
9 – 10, čo predstavuje neznesiteľnú bolesť, avšak pri jednej z posledných návštev sestry
ADOS už iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9
– 10 a 57 respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti, ako pri prvej návšteve, tak aj pri
jednej z posledných návštev sestry ADOS.
Tab. 3 Porovnanie intenzity bolesti – Wilcoxon Test
bolesť v úvodnom posúdení
bolesť v záverečnom posúdení
Z
-10,388
Asymp. Sig.(2tailed)
0,000
Na základe výsledkov Wilcoxonovho testu vyplýva, že pacienti udávali signifikantne vyššiu
intenzitu bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej z posledných návštev
(Asymp. Sig. = .000 takže p < 0,05).
Tab. 4
Vzťah medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie u zomierajúcich pacientov a
úzkosťou
úzkosť
Spearman’ s
correlat.
sig.
modlitba
- ,400
0.000
7
6
5
4
3
UZKOST
2
1
0
0
1
2
3
4
5
6
7
CITANABO
Legenda: 1 – najnižšia úzkosť
6 – najvyššia úzkosť
1 – vôbec nečíta náboženskú literatúru
6 – pravidelne číta náboženskú literatúru
Graf 1 Vzťah medzi frekvenciou čítania náboženskej literatúry a úzkosťou
7
6
5
4
3
UZKOST
2
1
0
0
1
2
3
4
5
6
7
MODLITBA
Legenda: 1 – najnižšia úzkosť
6 – najvyššia úzkosť
1 – vôbec sa nemodlí
6 – modlí sa pravidelne
Graf 2 Vzťah medzi frekvenciou modlitby a úzkosťou
Pri saturácii potrieb v rámci duchovnej dimenzie sme potvrdili, že čím pacient viac saturuje
duchovné potreby vo svojom živote, ako je pravidelná modlitba a čítanie náboženskej
literatúry, tým nižší stupeň úzkosti pacient prežíva. Zistili sme signifikantne negatívnu
koreláciu medzi saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou pacienta (R =
-.400, sig. = 0.000).
Umieranie v širokom význame slova je proces, keď nevyliečiteľne chorý človek v relatívne
dlhom čase žije pod znamením hroziacej a nakoniec realizujúcej sa smrti. Pojem umierania je
v lekárskej terminológii synonymom terminálneho stavu, pri ktorom dochádza k postupnému
a nezvratnému zlyhaniu dôležitých vitálnych funkcií tkanív a orgánov, ktorého dôsledkom je
smrť (Misconiová, 1998). Cieľom starostlivosti o zomierajúcich pacientov v domácom
prostredí je zmierňovanie utrpenia a klinických problémov terminálnej starostlivosti, medzi
ktoré okrem iných patrí aj bolesť.
Bolesť je jeden z najčastejších symptómov u pacientov, s ktorým sa stretávame nielen
v nemocničnom, ale aj domácom prostredí zahrňujúci komplexné fyziologické a psychické
reakcie. V procese posudzovania intenzity bolesti u pacientov v domácej ošetrovateľskej
starostlivosti má nezastupiteľné miesto práve sestra. Správne realizované posúdenie a
zvládnutie bolesti je ukazovateľom efektivity ošetrovateľských intervencií, taktiež
prispieva ku vzájomnej komunikácií medzi pacientom a sestrou. Bolesť z asahuje do
všetkých oblastí života pacientov v domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Má nepriaznivý
dopad na fyzickú schopnosť vykonávať každodenné aktivity (Tebeľáková, 2011, s. 148).
Intenzita bolesti je hlavným faktorom, ktorý rozhoduje o celkovom vplyve bolesti na pacienta.
Súčasne intenzita bolesti určuje, s akou naliehavosťou je potrebné začať diagnostiku a liečbu
(Rokyta, Kršiak, Kozák a kol., 2006). Na základe získaných poznatkov z výskumu sme
zistili, že z celkového počtu respondentov 146 respondentov udávalo v úvodnom posúdení
sestry (pri prvej návšteve sestry) na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10,
čo predstavuje neznesiteľnú bolesť, avšak pri jednej z posledných návštev sestry ADOS už
iba 11 respondentov udávalo na numerickej škále intenzitu bolesti v rozmedzí od 9 – 10 a 57
respondentov udávalo rovnakú intenzitu bolesti, ako pri prvej návšteve, tak aj pri jednej
z posledných návštev sestry ADOS (Tab. 2). Pacienti udávali signifikantne vyššiu intenzitu
bolesti pri prvej návšteve sestry ADOS, než pri jednej z posledných návštev (Asymp. Sig. = .
000 takže p < 0,05) (Tab. 3). Sestra poskytujúca domácu ošetrovateľskú starostlivosť už pri
prvej návšteve na základe sesterskej anamnézy okrem iného zisťuje u pacienta informácie
týkajúce sa bolesti. Skrátený assessment bolesti obsahuje otázky, ktoré pomáhajú pacientovi
charakterizovať svoju bolesť. Sestra získava informácie o začiatku bolesti, lokalizácii, či
vyžarovaní bolesti, o trvaní, intenzite a kvalite bolesti, ako aj o faktoroch zhoršujúcich
a znižujúcich bolesť a v neposlednej rade dôležitú informáciu o farmakologickej, či
nefarmakologickej liečebnej metóde jej tíšenia. Odborný zástupca ADOS vypracoval pre
sestry edukačný plán, ktorý je zameraný na informovanie pacienta a jeho rodiny
o možnostiach liečby bolesti, ako aj aktívneho zapojenia sa pacienta a jeho rodiny do procesu
starostlivosti. Je to predovšetkým kontaktovanie lekára algeziologickej ambulancie, kde sestra
telefonicky podrobne informuje lekára o aktuálnom stave pacienta a jeho bolesti. Algeziológ
na základe týchto informácii sestry pracujúcej v ADOS pri osobnej návšteve pacienta, ako
aj preštudovaní zdravotnej dokumentácie indikoval pacientovi terapiu na tíšenie bolesti.
Uvedené skutočnosti prispeli k výraznému zlepšeniu vnímania bolesti u sledovaných
pacientov.
Kulichová, Machlicová (2004) uvádzajú, že hoci málo ľudí zomiera na bolesť, mnohí
zomierajú v bolesti a ešte viac ich žije s bolesťou. Morley – Forster et al. (2003) uskutočnili v
roku 2002 prieskum zameraný na zisťovanie počtu pacientov s chronickou bolesťou v
primárnej starostlivosti. V období jedného mesiaca bol priemerný počet pacientov so stredne
silnou až silnou bolesťou 94,2 % u lekárov v paliatívnej starostlivosti a 44,7 % pacientov
liečených u praktických lekárov. Tebeľáková (2011) uskutočnila prieskum u pacientov
v domácej ošetrovateľskej starostlivosti so zameraním na posúdenie intenzity bolesti a jej
vplyvu na aktivity života pacientov v domácom prostredí. Najväčšiu skupinu tvorili
respondenti (49,5 % žien a 39,6 % mužov), ktorí pociťovali stredne silnú bolesť. Miernu
bolesť pociťovalo 33 % žien a 35,8 % mužov a silnú bolesť pociťovalo 17,6 % žien a 24,5 %
mužov. Avšak medzi intenzitou bolesti a pohlaviami nebol zistený signifikantný rozdiel (P =
0,45).
Informácie o liečbe bolesti sú jednak pre zomierajúcich pacientov v domácom prostredí a ich
rodiny v domácom prostredí veľmi dôležité a nevyhnutá je aj dostatočná edukácia pri prvej
návšteve sestry pracujúcej v ADOS, ako i monitorig počas celej doby starostlivosti. Sestra
musí poznať pacientove odpovede na otázky, aký je jeho pohľad na bolesť, ako pacient
subjektívne prežíva bolesť, aby ho vedelo pochopiť okolie. Tiež má mať dostatok informácii
o užívaných liekoch ako sú napríklad opiáty, či adjuvancia. Potrebné je, aby sestra dala
pacientovi priestor na zapojenie sa do procesu zvládania bolesti. Toplanská, Berešová (2005)
vo svojom prieskume uvádzajú, že 54 % respondentov bolo presvedčených, že analgetika
poškodzujú pečeň, alebo ich celkovo ohrozujú. Negatíva užívania analgetík v myslení
pacientov prevažujú nad ich pozitívnym účinkom – úľavou od bolesti. Pritom 40 %
respondentov uvádzalo, že má dostatok informácii o liečbe bolesti. Venovať sa problematike
manažmentu bolesti v domácom prostredí zomierajúceho pacienta patrí k morálnemu aspektu
sesterskej profesie.
Starostlivosť v procese zomierania a po ňom kladie veľké nároky na psychiku opatrovateľa a
ostatných členov rodiny, odráža sa v ich telesnom stave, zasahuje do ich sociálnych vzťahov a
väčšinou aktualizuje ich duchovnú sféru, otázky osobnej viery a zmyslu života (Šerfelová,
2010, s. 57–60). Pre mnohých pacientov sú to predovšetkým modlitby, alebo náboženská
literatúra, ktorá im pomáha zvládať každodenné úskalia zomierajúceho človeka. V modlitbe
môže pacient Bohu spontánne vyjadriť myšlienky, ktoré prežíva. Modlitbu môžeme chápať aj
ako určitú formu komunikácie. Modlitbou prosí zomierajúci o odpustenie, o ochranu a nádej.
Modlitba podnecuje nádej, upevňuje pokoj, prehlbuje dôveru a zmierňuje úzkosť.
Podľa výsledkov je zrejme, že čím pacient viac saturuje potreby v rámci duchovnej dimenzie
vo svojom živote ako je pravidelná modlitba a čítanie náboženskej literatúry, tým nižší stupeň
úzkosti u neho zaznamenávame. Zistili sme teda signifikantne negatívnu koreláciu medzi
saturáciou potrieb v rámci duchovnej dimenzie a úzkosťou (R = -.400, sig. = 0.000) (Tab. 4,
Graf 1, 2). Úzkosť pochádza z konfrontácie s podstatou existencie – patria sem otázky smrti,
zmyslu života, samoty, zodpovednosti, slobody, voľby a pocitu vlastnej hodnoty (Kisvetrová,
Kutnohorská, 2010).
Yalom (in O Connor, Aranda, 2005) uvádza, že „tí, ktorí mali to šťastie, že prežili dlhý
a naplnený život, sa môžu so smrťou zmieriť – úzkosť zo smrti zodpovedá tomu, ako je
pacient spokojný so životom“. Kisvetrová, Kutnohorská (2011) uvádzajú štyri špecifické
cesty ako terminálne chorí čerpajú silu zo svojej religiozity alebo spirituality. Readresovanie
sekundárnej kontroly za život na Boha ako najvyššiu silu, spirituálny alebo religiózny pohľad
na svet, kde im transcendentálne myslenie pomáha a zjednodušuje hľadať význam ochorenia
a reality smrti, participácia v spirituálnej komunite, kde zomierajúci pociťuje spolupatričnosť,
ktorá mu pomáha zvládať úzkosť v zomieraní a zachádzanie so smrťou a umieraním, kde
náboženstvo môže vytvárať pre zomierajúceho určitú štruktúru, ktorá mu pomáha nájsť
zmysel života.
Každá sestra musí plniť jednotlivé ošetrovateľské intervencie vychádzajúc zo skutočnosti, že
súčasné ošetrovateľstvo kladie dôraz na holistický prístup, kde patria aj formy duchovnej
starostlivosti. Úlohou sestry je riešiť úzkosť zomierajúceho pacienta v domácom prostredí.
Jednou z možností, ako môže sestra účinne pomôcť pacientovi s úzkosťou, je využitie
klasifikačných systémov, ktoré zabezpečujú použitie jednotného jazyka pri identifikácii
problémov pacientov, ktorý sa stáva zrozumiteľný a následnou efektívnou kooperáciou pri
uspokojovaní jednotlivých potrieb zomierajúceho pacienta.
Záver
Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku napriek tomu, že nedisponujú
multidisciplinárnym tímom odborníkov, ktorý by mali participovať na poskytovaní kvalitnej
zdravotnej starostlivosti o zomierajúceho, sa snažia poskytovať komplexnú kontinuálnu
paliatívnu starostlivosť, zameranú na uspokojovanie bio-psycho-socio-spirituálnych potrieb
zomierajúceho pacienta v domácom prostredí. Sestry pracujúce v ADOS sa snažia svojim
profesionálnym prístupom maximalizovať kvalitu života zomierajúceho pacienta v domácom
prostredí.
Zoznam bibliografických odkazov
CÍNOVÁ, J. – KILÍKOVÁ, M. 2011. Ošetrovateľský proces a paliatívna starostlivosť. In
Sestra. 2011, roč. 10, č. 11-12, s. 14-15.
DERŇÁROVÁ, Ľ. – RYBÁROVÁ, Ľ. 2008. Potreby človeka a ošetrovateľský proces 1. 1.
vyd. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta zdravotníctva, 2008. 141 s. ISBN 97880- 8068- 845- 5.
DOBRÍKOVÁ, P. a kol. 2005. Nevyliečiteľne chorí v súčasnosti. Význam paliatívnej
starostlivosti. 1. vyd. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2005. 280 s. ISBN 80-7162-581-7.
HATALOVÁ, M. a kol. 2009. Sprevádzanie chorých a zomierajúcich. 1. vyd. Bratislava :
Don Bosco, 2009. 215 s. ISBN 978-80-8074-095-5.
KISVETROVÁ, H. – KUTNOHORSKÁ, J. 2010. Úzkosť zo smrti ako ošetrovateľský
problém v domácej starostlivosti. In Paliatívna medicína a liečba bolesti: zborník prednášok
z V. ročníka medzinárodnej konferencie hospicovej a paliatívnej starostlivosti. 2010, roč. 3, s.
23.
KISVETROVÁ, H. – KUTNOHORSKÁ, J. 2011. Filozofické a psychologické aspekty
fenoménu úzkosti zo smrti v paliatívnom ošetrovateľstve. In Paliatívna medicína a liečba
bolesti. 2011, roč. 4, č. 1, s. 28-30.
KULICHOVÁ, M. – MACHLICOVÁ, V. 2004. Moderné trendy v liečbe nádorovej bolesti.
In Sestra. 2004, roč. 3, č. 7-8, s. 14-16.
MISCONIOVÁ, B. 1998. Péče o umírajícich hospicová péče. 1. vyd. Praha : Národní
centrum domáci péče ČR, 1998. 96 s.
MOROVICSOVÁ, E. 2010. Význam a uspokojovanie psychických potrieb v živote človeka.
In Ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia. 2010, roč. 7, č. 1, s. 10-11.
MORLEY – FORSTER, P. K. et al. 2003. Attitudes toward opioid use for chronic pain: a
Canadian physician survey. In Pain Research Management. 2003, vol. 8, no. 4, p. 189-194.
O CONNOR, M. – ARANDA, S. 2005. Paliatívni péče: pro sestry všech oborů. 1. vyd. Praha
: Grada Publishing, 2005. 324 s. ISBN 80-247-1295-4.
ROKYTA, R. – KRŠIAK, M. – KOZÁK, J. a kol. 2006. Bolest: monografie a algeziologie.
Praha : Tigis, 2006. 684 s. ISBN 80-903750-0-6.
ŠERFELOVÁ, R. 2010. Problematika starostlivosti o zomierajúceho z pohľadu opatrovateľa.
In Ošetřovatelství a porodní asistence, 2010, roč. 1, č. 2, s. 57-60.
TEBEĽÁKOVÁ, M. 2011. Posudzovanie intenzity bolesti u pacientov
v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. In Bolest. 2011, roč. 14, č. 3, s. 148-152.
TOMAGOVÁ, M. – BÓRIKOVÁ, I. a kol. 2008. Potreby v ošetrovateľstve. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2008. 197 s. ISBN 978-80-8063-270-0.
TOPLANSKÁ, Z. – BEREŠOVÁ, M. 2005. Aktívny prístup k nádorovej bolesti. In Sestra.
2005, roč. 7, č. 7-8, s. 34-35.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Erika Slamková
ADOS sv. Tadeáša
Radlinského 10
957 01 Bánovce nad Bebravou
[email protected]
VZDELÁVANIE V ODBORE OŠETROVATEĽSTVO
Jana Slováková
Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek, Regionálne centrum hodnotenia
sústavného vzdelávania, Žilina
Súhrn
Autorka sa vo svojom príspevku zaoberá reformami, ktorými prešlo vzdelávanie v odbore
ošetrovateľstvo. Popisuje dve úrovne vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo, a to
trojstupňové vzdelávanie – nadobúdanie a zvyšovanie odbornej spôsobilosti a sústavné
vzdelávanie, kde sa zameriava najmä na akreditované študijné programy, špecializačné
a certifikačné štúdium sestier, pričom sa odvoláva na platné legislatívne dokumenty
v Slovenskej republike. V závere príspevku poukazuje na výnimky vo vzdelávaní sestier
vyplývajúce zo zmien vo vzdelávaní po roku 2004.
Kľúčové slová
Vzdelávanie, sestry, ošetrovateľstvo, legislatívne dokumenty
Úvod
Povolanie sestry je regulované povolanie. Zákon NR SR č. 293/2007 Z. z. a Nariadenie vlády
SR č. 296/2010 Z. z., ako aj Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z. patria medzi legislatívne
dokumenty regulujúce povolanie sestry na Slovensku. Cieľom regulácie povolania sestry je
ochrana verejnosti prostredníctvom zabezpečenia kompetentnej a dostupnej ošetrovateľskej
starostlivosti. Regulačný systém vymedzujú nasledovné oblasti, a to rozsah praxe v odbore
ošetrovateľstvo (rozsah činností sestry), normy pre vzdelávanie v odbore (obsah a rozsah
štúdia), podmienky odbornej spôsobilosti a mechanizmus jej kontroly a obnovovania
(Urbanová, Maskálová, 2012, s. 248). Implementáciu regulácie povolania sestry zabezpečuje
vláda prostredníctvom prijatej legislatívy, Slovenská komora sestier a pôrodných asistentiek,
ktorá reguluje povolanie prostredníctvom registrácie, sestry akceptovaním príslušnej
legislatívy, udržiavaním a rozširovaním vlastnej kompetencie a zamestnávatelia (Tomagová,
2012).
Metodika
Cieľom nášho príspevku je metódou analýzy platných legislatívnych dokumentov poukázať
na vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo, ako jednej z oblastí vymedzujúcej regulačný systém,
pričom sa dotkneme aj odbornej spôsobilosti a rozsahu praxe v danom odbore.
Vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo
Z cieľov Bolonskej deklarácie z roku 1999, prijatím Európskej Stratégie pre vzdelávanie
sestier a pôrodných asistentiek v roku 1999, Mníchovskej deklarácie z roku 2000, z
odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) z 54. zasadnutia Svetového
zdravotníckeho zhromaždenia v roku 2001 a z následnej tvorby smerníc Európskej únie, ako
aj odporúčaní Medzinárodnej rady sestier (ICN), Európskej federácie sestier (EFN),
vyplývajú a úzko súvisia reformy vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo v Slovenskej
republike (Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie ..., 2003, s. 15)
Legislatíva prijatá vládou Slovenskej republiky vo vzťahu k vzdelávaniu v odbore
ošetrovateľstvo definuje rozsah a minimálne požiadavky kladené na obsah vzdelávania. Jedná
sa o Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, o Vyhlášku MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného
vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov, o Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej
spôsobilosti
na
výkon
zdravotníckeho
povolania,
spôsobe
ďalšieho
vzdelávania
zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných
pracovných činností. Koncepcia odboru ošetrovateľstva z roku 2006 popisuje „náplň
zdravotnej starostlivosti v odbore, rozvoj starostlivosti v odbore a vzdelávanie pracovníkov
ošetrovateľstva“. Obsahuje definíciu a charakteristiku odboru, hlavné úlohy starostlivosti,
úlohy ošetrovateľstva, vzťah odboru k vedným disciplínam, odborno-metodické vedenie
v odbore, povinné hlásenia a spracovania štatistických údajov. Rozvoj starostlivosti v odbore
hovorí o trendoch vývoja v odbore a systéme kontroly kvality. Vzdelávanie pracovníkov
ošetrovateľstva definuje špecializačné a certifikačné štúdiá a sústavné vzdelávanie.
Od roku 2004 prebieha vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo v dvoch úrovniach. Prvá úroveň
popisuje vysokoškolské tzv. trojstupňové vzdelávanie, ktorým sa získava alebo zvyšuje
odborná spôsobilosť na výkon povolania v odbore a druhá úroveň zahŕňa sústavné
vzdelávanie.
V zmysle platnej Smernice Rady Európy č. 36/2005/ES o uznávaní odborných kvalifikácií,
z Európskej stratégie Svetovej zdravotníckej organizácie pre vzdelávanie tzv. regulovaných
nelekárskych profesií a platnej legislatívy v Slovenskej republike sú stanovené dve
podmienky pre štúdium v odbore ošetrovateľstvo, a to ukončené stredoškolské vzdelanie
maturitnou skúškou a vek uchádzača minimálne 18 rokov.
Podobne z platnej legislatívy vyplývajú normy pre vzdelávanie vymedzujúce rozsah a obsah
štúdia v odbore ošetrovateľstvo. V prílohe č. 2 Nariadenia vlády SR č. 296/2010 Z. z. sú
vypracované Štandardy vzdelávania na získanie odbornej spôsobilosti na výkon odborných
pracovných činností v zdravotníckych povolaniach sestra a pôrodná asistentka.
Rozsah a obsah štúdia v odbore ošetrovateľstvo
Vysokoškolské vzdelávanie 1. stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore
ošetrovateľstvo alebo vyššie odborné štúdium v študijnom odbore diplomovaná všeobecná
sestra trvá v dennej forme štúdia tri roky alebo zahŕňa 4600 hodín, z ktorých teoretická
výučba predstavuje najmenej jednu tretinu a praktická výučba najmenej jednu polovicu
výučby (Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z.). Minimálne požiadavky na obsah vzdelávania
sú kladené na teoretickú výučbu vo vzťahu k ošetrovateľstvu, základným vedným
disciplínam, sociálnym vedám a na praktickú výučbu v ošetrovateľstve.
Zvyšovanie odbornej spôsobilosti v odbore ošetrovateľstvo v súčasnej dobe v Slovenskej
republike prebieha v dennej a externej forme štúdia vysokoškolským vzdelávaním 2. stupňa
v magisterskom študijnom programe a 3. stupňa vysokoškolského štúdia v doktorandskom
študijnom programe.
Kvalitu študenta, jeho vedomosti, zručnosti a schopnosti po ukončení štúdia a získaní
právneho dokladu definuje profil absolventa v danom odbore, ktorý je určený kurikulom
v danom študijnom odbore.
Vysokoškolským vzdelaním 1. stupňa v bakalárskom študijnom programe v študijnom odbore
ošetrovateľstvo a vyšším odborným vzdelaním v študijnom odbore všeobecná diplomovaná
sestra získava sestra odbornú spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností spojených
s poskytovaním ošetrovateľskej starostlivosti, ktoré zodpovedajú rozsahu a získanému
vzdelaniu. Odborné pracovné činnosti sestry sú presne zadefinované vo Vyhláške MZ SR č.
364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou
samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej
pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.
Sústavné vzdelávanie sestier
Sústavné vzdelávanie, ako formu ďalšieho vzdelávania ustanovuje § 68, ods. d) Nariadenia
vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,
spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializovaných
odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.
Sústavné vzdelávanie je v zmysle Zákona
NR SR č. 578/2004 Z. z. definované ako
„priebežné obnovovanie a udržiavanie získanej odbornej spôsobilosti v súlade s rozvojom
príslušných odborov po celý čas výkonu zdravotníckeho povolania“ a je povinné pre každého
zdravotníckeho pracovníka. Uskutočňuje sa prostredníctvom akreditovaných študijných
programov a neakreditovaných vzdelávacích aktivít. Akreditovaný študijný program
sústavného vzdelávania je študijný program akreditovaný Ministerstvom Zdravotníctva
Slovenskej republiky. Neakreditovaná vzdelávacia aktivita je jednorazová vzdelávacia
aktivita organizovaná oprávneným organizátorom, ktorá sa môže konať na miestnej, okresnej,
krajskej, celoslovenskej alebo medzinárodnej úrovni (Zákon NR SR č. 578/2004 Z. z).
Špecializačným štúdiom v akreditovanom špecializačnom študijnom programe sa rozširujú
vedomosti a zručnosti získané štúdiom a odbornou praxou. Zdravotníckeho pracovníka
zaraďuje do špecializačného štúdia vzdelávacia ustanovizeň, ktorá získala osvedčenie o
akreditácii, v spolupráci so Slovenskou zdravotníckou univerzitou v Bratislave a stavovskými
organizáciami v zdravotníctve, ak osobitný predpis neustanovuje inak (Zákon NR SR č.
578/2004 Z. z). Certifikačnou prípravou v akreditovanom certifikačnom študijnom programe
sa získavajú vedomosti a zručnosti potrebné na výkon certifikovaných pracovných činností.
V Nariadení vlády SR č. 296/2010 Z. z. je zahrnutá Sústava špecializačných odborov
a sústava certifikovaných pracovných činností pre povolanie sestra a pôrodná asistentka.
Špecializačné štúdium trvá minimálne jeden rok a jednotlivé špecializačné odbory sú
rozdelené do dvoch skupín. Prvá skupina je určená sestrám, ktoré ukončili bakalársky študijný
program v odbore ošetrovateľstvo a druhá skupina je určená sestrám s ukončeným
magisterským študijným programom v odbore ošetrovateľstvo. Rovnako sú rozdelené do
dvoch skupín aj certifikované pracovné činnosti, ktorých dĺžka trvania štúdia je rôzna, od
troch mesiacov do jedného roku v závislosti od danej certifikačnej prípravy.
Povinnosť sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov ustanovuje zákon NR SR č.
578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
ustanovení § 42 a § 80. Tento zákon tiež stanovil povinnosť Komory zhodnotiť sústavné
vzdelávanie zdravotníckym pracovníkom, ktorých registruje, v našom prípade Slovenskej
komory sestier a pôrodných asistentiek. Základný rámec pre hodnotenie sústavného
vzdelávania ustanovuje Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia
sústavného vzdelávania zdravotníckych pracovníkov.
Na základe spomínaných legislatívnych dokumentov vypracovala Slovenská komora sestier
a pôrodných asistentiek dve smernice, a to Smernicu k systému hodnotenia sústavného
vzdelávania a Smernicu k organizovaniu aktivít sústavného vzdelávania. V týchto dvoch
dokumentoch sú vypracované presné kritériá, ktoré je potrebné dodržiavať pri organizovaní
aktivít sústavného vzdelávania, ktorých cieľovou skupinou sú sestry a pôrodné asistentky.
Kritériá sú kladené jednak na organizátora a Komoru, ale aj na sestry a pôrodné asistentky,
ktoré sa sústavne vzdelávajú.
Vzdelávanie sestier pracujúcich v Agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti
Právne normy zadefinované v platných legislatívnych dokumentoch sa týkajú odboru
ošetrovateľstva ako takého a následne všetkých sestier s odbornou spôsobilosťou na výkon
povolania a tých, ktoré povolanie aktuálne vykonávajú.
Sestry vykonávajúce povolanie v agentúrach domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS)
musia mať nadobudnuté vzdelanie v súlade so svojím odborným zameraním. Rozlišujeme dva
typy požiadaviek, ktoré musia byť splnené a ktoré vymedzuje Výnos MZ SR č. 09812/2008OL v rámci personálneho zabezpečenia. Prvá je zameraná na sestru ako odborného zástupcu
ADOS poskytujúceho domácu ošetrovateľskú starostlivosť, ktorý podľa Zákona NR SR č.
578/2004 Z. z. osobne zodpovedá za odborné poskytovanie zdravotnej starostlivosti v
zdravotníckom zariadení. Na výkon činnosti odborného zástupcu v ADOS sa vyžaduje
odborná spôsobilosť na výkon odborných pracovných činností a odborná spôsobilosť na
výkon špecializovaných pracovných činností v špecializačnom odbore ošetrovateľská
starostlivosť v komunite a minimálne päť rokov odbornej praxe (Nariadenie vlády SR č.
296/2010 Z. z). Druhá požiadavka, ktorú Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL vymedzuje
v rámci personálneho zabezpečenia je sestra so špecializáciou v špecializačnom odbore
ošetrovateľská starostlivosť v komunite alebo v príslušnom špecializačnom odbore podľa
osobitného predpisu.
Záver
Reformy vo vzdelávaní v odbore ošetrovateľstvo sa netýkali len nadobúdania odbornej
spôsobilosti, ale mali dopad aj na prax, a tým aj na sestry už s nadobudnutou odbornou
spôsobilosťou pre výkon povolania v rokoch pred reformami. Nariadenie vlády SR č.
296/2010 Z. z. vo svojich prechodných a záverečných ustanoveniach hovorí, že „odborná
spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka na výkon odborných pracovných činností,
špecializovaných pracovných činností alebo certifikovaných pracovných činností získaná
podľa predpisov účinných do 30. júna 2010 zostáva zachovaná“. Spomínané nariadenie
presne popisuje kedy a pri absolvovaní ktorého štúdia nahradeného novým, je sestra odborne
spôsobilá na výkon povolania.
Napriek reformám, ktorými prešlo vzdelávanie v odbore ošetrovateľstvo, sa stále otvára
otázka využitia sestier s nadobudnutím vzdelaním (Bc., Mgr.) v praxi. Kompetencie sestier,
ktoré sú presne zadefinované vo Vyhláške MZ SR č. 364/2005 Z. z nie sú rozdelené podľa
stupňa dosiahnutého vzdelania. Podobne v danej vyhláške nie sú konkrétne zadefinované
špecializačné a certifikačné odborné činnosti. Z toho vyplýva dôležitosť úpravy a novelizácie
platných legislatívnych dokumentov v Slovenskej republike.
Zoznam bibliografických odkazov
HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. 1. vyd. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2011. 154 s. ISBN 978-80-8063-360-8.
Koncepcia odboru ošetrovateľstva č. 14535/2006-OO. 2006 [online]. 2006. [cit. 2014-02-5].
Dostupné na internete:
http://www.vusch.sk/editor/file/Osetrovatelstvo/Koncepcia_odboru_osetrovatelstva.pdf.
Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho
povolania,
spôsobe
ďalšieho
vzdelávania
zdravotníckych
pracovníkov,
sústave
špecializovaných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností.
Smernica Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 36/2005/ES o uznávaní odborných
kvalifikácií. 2005. [online]. 2005. [cit. 2014-02-06]. Dostupné na internete: http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=OJ:L:2005:255:0022:0142:sk:PDF.
Smernica k organizovaniu aktivít sústavného vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek.
2013 [online]. 2013. 36 s. [cit. 2014-02-5]. Dostupné na internete:
http://www.sksapa.sk/obsah/vzdelavanie/smernica-k-organizovaniu-asv.html.
Smernica systému hodnotenia sústavného vzdelávania sestier a pôrodných asistentiek. 2010.
[online]. 2010.19 s. [cit. 2014-02-05]. Dostupné na internete:
http://www.sksapa.sk/Hodnotenie-sústavného-vzdelávania/smernica-hodnotenia-sv.html.
Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie pre sestry a pôrodné asistentky 1. 2003.
Bratislava : SKSaPA, 2003. 202 s. ISBN 80-967818-5-5.
Súbor dokumentov svetovej zdravotníckej organizácie pre sestry a pôrodné asistentky 2. 2003.
Bratislava : SKSaPA, 2003. 456 s. ISBN 80-967818-5-5.
TOMAGOVÁ, M. 2012. Vzdelávanie, odborná spôsobilosť a kompetencie sestier
(prednáška). In Zvyšovanie právneho povedomia sestier a pôrodných asistentiek. Žilina.
URBANOVÁ, E. – MASKÁLOVÁ, E. 2012. Pôrodná asistencia a jej nezávislosť. In Quo
vadis zdravotníctvo : zborník príspevkov z vedecko-odbornej konferencie s medzinárodnou
účasťou [online]. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2012. s. 248-255 [cit. 2013-01-21].
Dostupné na internete:
http://www.google.sk/url?
sa=t&rct=j&q=&esrc=s&frm=1&source=web&cd=1&sqi=2&ved=0CDEQFjAA&url=http
%3A%2F%2Fwww.pulib.sk%2Fweb%2Fkniznica%2Felpub%2Fdokument
%2FDernarova6%2Fsubor
%2F31.pdf&ei=WHF_UYzsI8bOswby54H4Dg&usg=AFQjCNG2Q3hWYRGecNyofwtiSXI
aSglxpg&sig2=G9AKXAHqvRC9-Iy6UP-_Jw.
Vyhláška MZ SR č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah ošetrovateľskej praxe
poskytovanej sestrou samostatne a v spolupráci s lekárom a rozsah praxe pôrodnej asistencie
poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a v spolupráci s lekárom.
Vyhláška MZ SR č. 366/2005 Z. z. o kritériách a spôsobe hodnotenia sústavného vzdelávania
zdravotníckych pracovníkov v znení neskorších predpisov.
Výnos MZ SR č. 09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne a materiálnotechnické vybavenie zdravotníckych zariadení.
Zákon č. 293/2007 Z. z. o uznávaní odborných kvalifikácií.
Zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
Kontaktná adresa autorky
Mgr. Jana Slováková, PhD.
Regionálne centrum hodnotenia SV
M. R. Štefánika 822/11
010 01 Žilina
[email protected]
PSYCHOSOCIÁLNE ASPEKTY PREŽÍVANIA ONKOLOGICKÉHO OCHORENIA
V DOMÁCOM PROSTREDÍ
Dana Stachurová
Fakultná nemocnica s poliklinikou F. D. Roosevelta Banská Bystrica
Trnavská univerzita v Trnave, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Súhrn
Incidencia onkologických ochorení v krajinách rozvinutého sveta predstavuje problematiku,
ktorá je dôležitou súčasťou ústavnej, ale aj domácej ošetrovateľskej starostlivosti. Predĺženie
doby prežívania, nárast remisií ochorenia, striedanie fáz domácej a ústavnej liečby znamená
dlhodobý časový horizont ochorenia, s ktorým je pacient a jeho rodina v konfrontácii
v nemocničnom, ale aj v domácom prostredí. V prežívaní ochorenia v domácom prostredí
pôsobia na pacienta faktory, ktoré majú na neho pozitívny, ale aj negatívny vplyv. Ich
poznanie je dôležité pre pomoc pacientovi zo strany jeho rodiny, ale aj zo strany
zdravotníckych profesionálov, ktorí sa s ním v tejto fáze ochorenia stretávajú.
Kľúčové slová
Onkologické ochorenie, prežívanie ochorenia, domáce prostredie, psychosociálne aspekty,
psychoonkológia
Úvod
Odhady výskytu onkologických ochorení v celosvetovej populácii v budúcnosti sú varovné.
Prognóza pre rok 2020 hovorí 20 miliónoch nových nádorových ochorení (Quinn, 2008, p. 4).
Výskyt zhubných nádorov rastie v celosvetovom meradle rýchlejšie ako starne populácia. V
Slovenskej republike predstavujú onkologické ochorenia druhú najčastejšiu príčinu smrti
hneď za kardiovaskulárnymi ochoreniami (Pleško, 2006, s. 9–10). Každé život ohrozujúce
ochorenie zastihne väčšinu ľudí nepripravených (Adam, Vorlíček, Koptíková, 2003, s. 701).
Onkologickí pacienti sú vystavení takej veľkej psychosociálnej záťaži, ktorú môžu zdraví
ľudia len ťažko pochopiť. Táto záťaž je podmienená závažnosťou ochorenia a liečby a neraz
neistou prognózou s vedomím hrozby smrteľného konca ochorenia (Tschuschke, 2004, s. 36).
Miera schopnosti vzdorovať onkologickému ochoreniu je jedinečnou vlastnosťou každého
pacienta a jej variácie si vyžadujú individuálny prístup, ktorý je založený na rozpoznaní
dominantných dôsledkov traumy spôsobenej diagnózou a liečbou nádorovej choroby
(Bencová, Lehotská, Švec, 2007, s. 319). Po prepustení z ústavnej liečby, prípadne pri jej
dočasnom prerušení sa pacient dostáva do domáceho prostredia, kde na neho pôsobí
množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú prežívanie ochorenia. Z hľadiska vnútorného nastavenia
k prežívaniu ochorenia má výrazný vplyv typ osobnosti pacienta. Pacienti, ktorí psychicky
dostatočne aktívne zvládajú onkologické ochorenie majú lepšie šance na prežitie (Angenendt,
Schütze-Kreilkamp, Tschuschke, 2010, s. 43; Tschuschke, 2004, s. 77). Okrem uvedených
aspektov na pacienta v domácom prostredí pôsobí niekoľko vonkajších faktorov, ktoré priamo
ovplyvňujú zdravotníci alebo rodina.
Psychosociálne aspekty pozitívne pôsobiace na prežívanie onkologického ochorenia
v domácom prostredí
Prepustenie pacienta z ústavnej starostlivosti v priebehu onkologickej liečby pri jej prerušení,
alebo po ukončení ústavnej fázy liečby predstavuje výraznú zmenu pre potenciál prežívania
ochorenia. Pacient sa dostáva do prostredia určitej sociálnej siete, ktorá ak je dostatočná
a efektívna môže byť pre neho veľkou pomocou. Existencia sociálnej siete znižuje riziko
úmrtnosti na onkologické ochorenie, rovnako ako aj u iných ochorení (Tschuschke, 2004, s.
77). Onkologickí pacienti žijúci v manželskom vzťahu vykazujú signifikantne lepšiu šancu na
prežitie ako slobodní pacienti (Tschuschke, 2004, s. 76). Pacientom s dobrým rodinným
zázemím a kvalitnými vzťahmi sa darí lepšie, majú vyššiu kvalitu života, ľahšie zvládajú
ochorenie a liečbu, sú menej úzkostní a depresívni. Dobrá kvalita vzťahov je jedným
z faktorov, ktoré pozitívne ovplyvňujú dĺžku života pacienta (Andrášiová, 2009, s. 53). Tieto
aspekty sú dôležité pre podporu rodiny v pomoci pacientovi, ale aj pre realizáciu domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. Ak je starostlivosť realizovaná s dôrazom nielen na fyzickú, ale
aj psychickú pomoc pacientovi, ide o výrazne napomáhajúci faktor v zvládaní ochorenia. Pre
množstvo telesných a psychických problémov, onkologickí pacienti potrebujú určitý vzťah
dôvery aj so sestrou, ktorá realizuje domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Pre nadobudnutie
tohto vzťahu je dôležitá primerane citlivá komunikácia, počas ktorej pacient cíti, že sestra má
pre neho dostatok času, aby jej mohol povedať o svojich problémoch. Podporiť tento vzťah
možno napr. zabezpečením dôvernej atmosféry pri ošetrovaní, šetrnou technikou
ošetrovateľských výkonov, zabezpečením súkromia pri ošetrovaní a to realizáciou
komunikácie v úrovní očí (sedenie pri pacientovi počas komunikácie). Dôležité je načúvanie
problémom pacienta, povzbudzovanie, aktívne zisťovanie, čo by bolo možné ešte pre neho
urobiť. Záujem sestry o problémy pacienta v ňom zvyšuje pocit nádeje a podporuje jeho
aktívnu spoluúčasť na liečbe a ošetrovaní (Vorlíček, Abrahámová, Vorlíčková, 2006, s. 169).
Realizáciou domácej starostlivosti sa sleduje zmiernenie utrpenia spojené s ochorením.
Zmierňovanie bolesti, ktorá postihuje väčšinu onkologických pacientov je tiež jednou z priorít
starostlivosti. Jej posudzovanie vyžaduje od sestry schopnosť komunikácie a empatie
(Tebeľáková, 2011, s. 149). Okrem jednoduchých škál posudzovania bolesti možno použiť
napr. metódu PQRST, kedy sa pátra po mieste bolesti, jej lokalizácii, vyžarovaní, intenzite
a čase bolesti (Kulichová, 2007, s. 290). U pacientov v domácej starostlivosti je pri
posudzovaní bolesti vhodné použiť nástroje, ktoré posudzujú bolesť, ako napr. dotazník Brief
Pain Inventory, ktorý bol vyvinutý na posúdenie chronickej a nádorovej bolesti (Kožuchová,
2011, s. 448). Ak sa podarí s pacientom nadviazať kontakt so vzťahom dôvery, potom je
možné komunikovať o bolesti pravdivejšie. Eliminuje sa tým možná disimulácia bolesti
v pacientových prejavoch (Hatoková, 2007, s. 113). Dôležité je tiež primerané posúdenie
a zmieňovanie nauzey, ktorá tiež patrí medzi najčastejšie sprievodné symptómy fyzického
utrpenia pri onkologickom ochorení (Majerníková, Jakabovičová, 2008, s. 32).
Pri priamom kontakte s pacientom počas realizácie úkonov domácej ošetrovateľskej
starostlivosti je pozitívny tiež efekt terapeutického dotyku. Pôsobí na zmierňovanie bolesti
a úzkosti. Terapeutický dotyk je považovaný za neinvazívnu ošetrovateľskú intervenciu
a nefarmakologickú metódu napomáhajúcu tlmeniu bolesti (Jackson et al., 2008, p. 113).
Prispieva tiež k pocitu bezpečia. Podporné dotyky sú veľmi citlivo vnímané pacientmi a to aj
preto, lebo niektorí pacienti trpiaci onkologickým ochorením majú neraz pocit, že sa ich
rodina po zistení ochorenia prestala dotýkať (Karešová a kol., 2010; Vorlíček, Abrahámová,
Vorlíčková, 2006, s. 169). Odporúča sa nielen verbálny, ale aj haptický kontakt s pacientom
na bezpečných častiach tela (ruka, zápästie, lakeť, rameno) vzhľadom k tomu, že väčšina
ťažko chorých pacientov potrebuje komunikovať aj dotykom. Na pacienta pozitívne vplýva,
ak cíti, že je prejavovaná úcta k jeho telu a to aj napriek fyzickým zmenám sprevádzajúcim
ochorenie (Hatoková, 2007, s. 113). Použitie terapeutického dotyku v súvislosti s domácim
ošetrovaním, napr. pri preväzoch rany, alebo aplikácii ordinovanej liečby, má pozitívny
vplyv. Dôležité je to u pacientov, ktorí museli počas onkologickej liečby podstúpiť amputáciu
postihnutej časti tela, bola im zavedená stómia, alebo majú na tele prítomnú malígnu ranu pri
pokročilom štádiu onkologického ochorenia.
Profesionálne realizovaná domáca ošetrovateľská starostlivosť pozitívne vplýva na zvládanie
onkologického ochorenia v domácom prostredí, ak sa riadi konkrétnym zameraním na
vyhľadávanie a včasné riešenie problémov špecifických pre onkologických pacientov
v súvislosti s vedľajšími účinkami podávanej liečby. V domácej starostlivosti je dôležité
presné zameranie na zvládanie a sledovanie konkrétnych symptómov, ktoré súvisia
s ochorením alebo liečbou. Ako príklad možno spomenúť Molassiotisovu štúdiu, do ktorej
bolo zahrnutých 164 onkologických pacientov v domácej liečbe počas obdobia 18 týždňov,
kde sa zistilo lepšie zvládanie a zmiernenie symptómov z vedľajších účinkov perorálnej
chemoterapie pri ich včasnom odhalení a riešení v rámci domácej ošetrovateľskej
starostlivosti (a symptom – focused home care program) (Molassiotis et al., 2009, p. 1).
Pacientovi môže pri zvládaní onkologického ochorenia pomôcť aj edukácia zameraná na
manažment bolesti a jej zmieňovanie, spolu s edukáciou zameranou na prevenciu jednotlivých
symptómov sprevádzajúcich ochorenie, tiež edukácia o prevencii sekundárnej recidívy
ochorenia o samoobslužných úkonoch v prípade nutnosti dlhodobého alebo celoživotného
ošetrovania miesta, ktoré je postihnuté onkologickým ochorením a poučenie o možnostiach
inštitucionálnej pomoci (Ferell, Winn, 2006, p. 1). Ošetrovateľská a lekárska starostlivosť by
mali byť aj v etape domácej liečby ochorenia vzájomné prepojené pre zabezpečenie
kontinuity starostlivosti. Z hľadiska lekárskej, ale aj psychosociálnej starostlivosti v domácom
prostredí pozitívne na pacienta pôsobí správne realizovaná sekundárna prevencia pre včasné
zachytenie možného vzniku iného nádoru, nielen nádoru, pre ktorý je alebo bol pacient
onkologicky liečený. Terciárna prevencia je zameraná na prevenciu progresie nádorového
ochorenia a prevenciu ďalšieho utrpenia s cieľom zachytiť prípadný návrat nádorového
ochorenia po primárnej liečbe (Bendová, Kaňuch, 2011, s. 5). Takto zabezpečená
starostlivosť poskytuje pocit určitej odbornej ochrany zdravotníckymi profesionálmi
a pacientovi dáva pocit bezpečia v starostlivosti o jeho zdravotný stav. Pomôcť zvládať
onkologické ochorenie v domácom prostredí môže aj kontinuálne telefonické spojenie
zdravotníckeho personálu a pacienta, čo je realizovateľné predovšetkým u pacientov, ktorí sa
zúčastňujú klinických štúdií nových onkologických liekov, ale je veľmi vhodné aj pri
kontakte so sestrou poskytujúcou domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Poradenská
a informačná služba pre onkologických pacientov a ich rodiny je v podmienkach Slovenskej
republiky poskytovaná tiež prostredníctvom Linky pomoci a poradenskej služby Ligy proti
rakovine (Siracká, 2011, s. 11). Dôležitá je tiež citlivá sociálna intervencia, kedy sociálny
poradca v rámci špecializovaného onkologického poradenstva môže pomôcť pri minimalizácii
emocionálnych a sociálnych stigiem spojených s ochorením (Bencová, Lehotská, Švec, 2007,
s. 320). Pozitívny vplyv na psychický stav pacienta má tiež to, ak dostane od svojho okolia
podporu pri nutnosti zmien v oblasti trávenia voľného času, pomoc v obmedzení alebo
nemožnosti ďalšej činnosti v rôznych spoločenských, kultúrnych, športových alebo iných
aktivitách a pomoc pri realizácii náhradných aktivít (Bartlová, 2005, s. 51). Pozitívny vplyv
na psychosociálne prežívanie onkologického ochorenia v domácom prostredí má tiež
inštitucionálna pomoc pacientovi prostredníctvom niektorého z centier pomoci onkologickým
pacientom, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky lokalizované v Bratislave, Martine
a Košiciach. Možné sú tiež návštevy svojpomocných skupín, ktoré združujú pacientov, ktorí
prekonávajú alebo už prekonali onkologické ochorenie. Pozitívny vplyv má najmä stretávanie
s bývalými onkologickými pacientmi, ktorí ochorenie prekonali a chcú pomôcť tým, ktorí sú
s ochorením konfrontovaní v súčasnosti (Andrášiová, 2009, s. 47). Rekondičné pobyty pre
onkologických pacientov majú pozitívny vplyv pre zvýraznenie tohto vplyvu prostredníctvom
dlhodobejšej interakcie pacientov, zdravotníckych a sociálnych pracovníkov a dobrovoľníkov
snažiacich sa pomôcť pri zvládaní ochorenia.
Ak pacient dostane primeranú pomoc a svoje ochorenie psychicky zvládne, niekedy u neho
možno pozorovať zmeny v hodnotovom rebríčku (Slováček a kol., 2008, s. 5). Dochádza
k spomaleniu rýchleho životného tempa, pacient je nútený intenzívnejšie premýšľať nad
svojimi hodnotami, vzťahom k ľuďom. Bilancuje doteraz prežitý život, dochádza
k sebareflexii (Adam, Vorlíček, Koptíková, 2003, s. 701). Ide o fenomén tzv.
posttraumatického rozvoja. Prežitie závažnej životnej udalosti, akou je choroba a utrpenie, má
dopad na psychiku človeka aj v dlhodobom aspekte. Posttraumatický rozvoj u pacienta
nastáva, ak došlo k pozitívnemu dopadu traumatických zážitkov na psychiku a traumatická
udalosť sa stala odrazovým mostíkom pre osobný rozvoj človeka. Pozitívne zmeny
nasledujúce po traume sa prejavujú vo vnímaní seba a v postoji k medziľudským vzťahom.
Ide o ľahšie pripúšťanie svojej zraniteľnosti, ale aj sily. Celkovo dochádza k zlepšeniu
medziľudských vzťahov cez väčšie ocenenie iných a cez väčší súcit. Zmeny môžu nastať cez
duchovnú oblasť, kedy človek ďakuje za každý nový deň, prehodnocuje svoje hodnoty
a priority (Krtičková, 2005, s. 23; Nemčeková a kol., 2008, s. 98; Preiss, 2009, s. 49).
Z uvedených aspektov vyplýva, že pozitívny vplyv na prežívanie onkologického ochorenia
v domácom prostredí je podmienený zmierňovaním telesných symptómov ochorenia,
dostatočnou
psychickou
podporou,
vplyvom
pozitívnych
sprievodných
okolností
a intervencií. Ich vplyv je individuálny u každého pacienta. V pomoci pacientovi by však mali
byť všetky uvedené faktory realizované čo najvýraznejšie.
Psychosociálne aspekty negatívne pôsobiace na prežívanie onkologického ochorenia
v domácom prostredí
Opustenie nemocnice pri prerušení onkologickej liečby, alebo po jej ukončení je pre mnohých
pacientov ťažkým obdobím. V nemocničnom prostredí majú pocit blízkosti odbornej
starostlivosti a strata tejto opory je niektorými z nich pociťovaná veľmi ťažko. Cítia sa
zraniteľnejší (Křivohlavý, 2002, s. 129). Negatívne na nich vplýva ukončenie kontaktu
s onkologickými pacientmi, ktorí boli s nimi hospitalizovaní v nemocnici, najmä ak si s nimi
vytvorili pozitívny vzťah so vzájomným povzbudzovaním. 20 – 40 % onkologických
pacientov trpí psychickými ťažkosťami (úzkosť, depresia, hnev, agresia, smútok, pocity
bezmocnosti), ktoré často ostávajú nediagnostikované a neliečené, alebo sú ich príznaky
nesprávne interpretované ako sprievodné prejavy liečby, prípadne ako súčasť prežívania
ochorenia. Veľkou záťažou s možným negatívnym dopadom na psychiku pacienta je tiež to,
ak je po prepustení z nemocnice konfrontovaný s realitou bolestivých telesných symptómov a
zmeneného vzhľadu tela po závažnom chirurgickom výkone. Situáciu ešte sťažuje, ak je táto
situácia sprevádzaná neprimerane zvládnutými reakciami príbuzných alebo okolia. Pre
pacienta môže byť náročné prijatie reality odkázanosti na odbornú pomoc v domácom
prostredí. Ak je navyše vzťah s ošetrujúcim lekárom, poznačený paternalistickým prístupom,
výsledné pôsobenie na pacienta je traumatizujúce. Negatívny vplyv má možný lekárom
naznačovaný nedostatok času pri rozhovore s pacientom (Andrášiová, 2009, s. 110).
Rovnaký vplyv možno predpokladať pri takýchto okolnostiach sprevádzajúcich komunikáciu
s ošetrujúcou sestrou. Negatívny je tiež vplyv nedostatočného zmierňovania telesných
symptómov sprevádzajúcich ochorenie. Vplyv bolesti na psychické prežívanie ochorenia je
v jej zasahovaní do všetkých oblastí života, napr. do vykonávania bežných aktivít,
negatívnom ovplyvňovaní emočného ladenia s následnou neschopnosťou sústrediť sa na iné
činnosti. Spôsobuje psychickú nepohodu (Kožuchová, 2012, s. 448). Je tiež príčinou
zvyšovania utrpenia pacienta, lebo nedostatočne riešená bolesť predstavuje vznik a príčinu
ďalšieho utrpenia (Nemčeková a kol., 2008, s. 101). Negatívne pôsobí nedostatočné riešenie
problémov spojených s pociťovaním únavy, nevoľnosti, narušeného obrazu tela, prípadne
iných ťažkostí. Pre pacientov, ktorí boli pred ochorením pracovne aktívni, je veľkým
problémom prijatie faktu odkázanosti na pomoc iného človeka a to aj vo fáze domácej
starostlivosti. Negatívne môže vplývať aj to, ak sa v priebehu ambulantnej fázy liečby svojho
ochorenia, alebo po ukončení liečby pacient nemôže vrátiť do pôvodného zamestnania
(Tschuschke, 2004, s. 80). Môže nastať určitá sociálna izolácia. Potreba pacienta povedať
o svojich problémoch a pocitoch vtedy neraz ostáva neuspokojená (Křivohlavý, 2002, s. 129).
Ak sa pacient v intervaloch medzi fázami onkologickej liečby, alebo po jej ukončení ocitne
mimo prostredia nemocnice, môže mať zrazu pocit, že ostal so svojím ochorením sám
v prostredí zdravých ľudí, ktorí nemôžu mať pochopenie pre jeho pocity. Ak nedostane
dostatočnú citovú podporu u svojich blízkych, príbuzných, priateľov, zdravotníkov, dochádza
k výrazne sťaženému psychickému prežívaniu ochorenia, čo sa môže odraziť aj v telesných
symptómoch. Niektorí pacienti sa po prepustení do domáceho prostredia obávajú, že budú
rodine na záťaž (Andrášiová, 2009, s. 66). Negatívne pôsobí nabádanie okolia k prehnanému
šetreniu telesných síl, ale tiež opačná reakcia okolia, kedy pacient nedostane primeranú
pomoc pri zvládaní každodenných aktivít, v prípade, že to potrebuje. Pacienti, ktorým chýbajú
blízke vzťahy a žijú opustení bez spriazneného človeka, ťažšie v sebe nachádzajú silu
podstúpiť celú záťaž liečby (Andrášiová, 2009, s. 53).
V domácom prostredí na prežívanie ochorenia negatívne vplýva tiež to, ak životný partner
nechce, alebo nevie vybočiť z tradičného spôsobu spolužitia a prispôsobiť vzniknutej situácii
vzniknutej z onkologického ochorenia partnera svoju sociálnu rolu (Bártlová, 2005, s. 50).
Pacient s onkologickým ochorením môže mať vtedy v partnerskom vzťahu pocit, že jeho
partner(ka), alebo manžel(ka) nemá porozumenie pre problémy, ktoré on(ona) musel(a)
zvládnuť. V súvislosti s ochorením musia často partneri riešiť problematiku možnej
dysfunkcie v sexuálnej oblasti. Niektoré manželské alebo partnerské vzťahy navyše pod
vplyvom onkologického ochorenia prejdú takými závažnými zmenami, že dôjde k rozvodu
alebo rozchodu partnerov (Tschuschke, 2004, s. 78). Vnímaním rizika zhoršovania, alebo
návratu ochorenia je poznačený pacient, ale aj jeho rodina. V dlhodobejšom časovom
horizonte sa môže tiež vyskytnúť tzv. klasické podmieňovanie, kedy široké spektrum
podnetov môže fungovať ako spúšťač nepríjemnej reakcie, napr. nevoľnosti a vracania ešte aj
po veľmi dlhom období od ukončenia liečby. U onkologického pacienta sa môže vyskytnúť
posttraumatická stresová porucha (Tschuschke, 2004, s. 62). Podľa Vachona (2006, p. 2) sa
pohybuje v rozmedzí od 4 do 19 %. Tschuschke (2004, s. 62) uvádza 4 – 10 % výskyt tejto
poruchy u onkologických pacientov. Porucha sa prejavuje narušením spánku, nočným desom,
dlho pretrvávajúcim rozrušením, podráždením, strachom, vyhýbaniu sa niektorým miestam,
udalostiam, ľuďom, ktorí sú spojení so zážitkom ochorenia (Andrášiová, 2007, s. 46). Môžu
sa vyskytnúť opakujúce sa spomienky na chirurgický zákrok, snaha vyhnúť sa bolestivým
spomienkam (Tschuschke, 2004, s. 62). Zvýšené riziko posttraumatickej stresovej poruchy
u onkologických pacientov majú ženy, mladí pacienti, nedostatočne edukovaní pacienti
a pacienti s nedostatočnou emocionálnou a sociálnou oporou (Vachon, 2006, p. 2). Všetky
uvedené faktory poukazujú na to, že konfrontácia pacienta s prežívaním onkologického
ochorenia v domácom prostredí môže byť negatívne ovplyvnená množstvom sprievodných
zaťažujúcich symptómov, udalostí a vzájomných interakcií s ľuďmi. Nedostatočné
akceptovanie tejto problematiky môže výrazne sťažiť zvládanie ochorenia.
Záver
Kombinácia individuálnych reakcií na jednotlivé faktory pôsobiace na prežívanie
onkologického ochorenia v domácom prostredí je podmienená osobnosťou každého pacienta.
Ich poznanie môže sestre realizujúcej domácu ošetrovateľskú starostlivosť pomôcť pri
zvládaní tohto pre pacienta nesmierne náročného životného obdobia. Takmer každé
onkologické ochorenie je v súčasnosti sprevádzané fázami striedania ústavnej a domácej
liečby. Preto uvedené faktory predstavujú dôležitú etapu v priebehu choroby a ich poznanie
s následnou pomocou pacientovi jednu z dôležitých úloh domácej starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov
ADAM, Z. – VORLÍČEK, J. – KOPTÍKOVÁ, J. 2003. Obecná onkologie a podpůrna léčba.
Praha : Grada Publishing, 2003. 787 s. ISBN 80-247-0677-6.
ANDRÁŠIOVÁ, M. 2007. Psychologické minimum o psychickom prežívaní onkologického
pacienta. In Via practica. 2007, roč. 4, č. 2, s. 42-46.
ANDRÁŠIOVÁ, M. 2009. Keď do života vstúpi rakovina. Bratislava : Landy, 2009. 252 s.
ISBN 978-80-970127-0-0.
ANGENENDT,
G.
–
SCHÜTZE-KREILKAMP,
U.
–
TSCHUSCHKE,
V. 2010.
Psychoonkologie v praxi. Praha : Portál, 2010. 328 s. ISBN 978-80-7367-781-7.
BARTLOVÁ, S . 2005. Sociologie medicíny a zdravotnictví. Praha : Grada Publishing, 2005.
188 s. ISBN 8024711974.
BENCOVÁ, V. – LEHOTSKÁ, V. – ŠVEC, J. 2007. Behaviorálny rizikový profil pacientok
s karcinómom prsníka: úloha sociálnej intervencie. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 5, s. 317320.
BENDOVÁ, J. – KAŇUCH, J. 2011. Všeobecné preventívne a vyhľadávacie postupy pri
nádorových ochoreniach v primárnej starostlivosti [online]. Bratislava : Slovenská lekárska
spoločnosť, Liga proti rakovine, 2011. 24 s. [cit. 2013-11-9]. Dostupné na internete:
http://www.vpl.sk/files/file/conferences_files/Onkoprevencia_s_obalkou_do_tlace.pdf.
DOSTÁLOVÁ, O. 1993. Jak vzdorovat rakovině. Praha : Grada Publishing, 1993. 205 s.
ISBN 80-7164-040-6.
FERRELL, B. R. – WINN, R. 2006. Medical and Nursing Education and Training
Opportunities to Improve Survivorship Care. In Journal of Clinical Oncology. 2006, vol. 24,
no. 32, p. 5142-5148.
HATOKOVÁ,
M.
2007.
Psychologické
aspekty
starostlivosti
o ťažko
chorého
a zomierajúceho. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 2, s. 112-115.
JACKSON, E. et al. 2008. Does Therapeutic Touch Hepl Reduce Pain and Anxiety in Patients
With Cancer? In Clinical Journal of Oncology Nursing. 2008, vol. 12, no.1, p. 113-120.
KAREŠOVÁ, J. a kol. 2010. Praktické rady pro onkologické pacienty, aneb jak překonat
nesnáze při léčbě rakoviny. Praha : Maxdorf, 2010. 143 s. ISBN 978-80-7345-217-9.
KOŽUCHOVÁ, M. 2012. Hodnotenie vplyvu bolesti na vybrané dimenzie života pacientov
v domácom prostredí. In Ošetrovatelství a porodní asistence [online]. 2012, roč. 3, č. 3, s.
447-453 [ cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:
http://periodika.osu.cz/osetrovatelstviaporodniasestence/dok/2012-03/5_kozuchova.pdf.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. Praha : Grada Publishing, 2002. 200 s. ISBN
80-247-0179-0.
KRTIČKOVÁ, K. 2005. Onkologicky nemocný v rodině. In Psychologie dnes. 2005, roč. 1,
č. 2, s. 22-23.
KULICHOVÁ, M. 2007. Bolesť u onkologického pacienta – diferenciálno-diagnotické
spracovanie. In Onkológia. 2007, roč. 2, č. 5, s. 287-291.
MAJERNÍKOVÁ, Ľ. – JAKABOVIČOVÁ, J. 2008. Nauzea a vracanie u onkologického
pacienta. In Sestra. 2008, roč. 7, č. 7-8, s. 32-33.
MOLASSIOTIS, A. et al. 2009. Effectiveness of a Home Care Nursing Program in the
Symptom Managenent of Patient with Colerectal and Breast Cancer Recerving Oral
Chemotherapy: A Randomized, Contolled Trial. In Journal of Clinical Oncology. 2009, vol.
27, no. 36, p. 6191-6198.
NEMČEKOVÁ, M. a kol. 2008. Etika v ošetrovateľstve. Prešov : Filozofická fakulta
Prešovskej univerzity, 2008. 129 s. ISBN 978-80-8068-812-7.
PLEŠKO, I. 2006. Aktuálne globálne a lokálne poznatky a problémy epidemiológie zhubných
nádorov. In Onkológia. 2006, roč. 1, č. 1, s. 8 -13.
PREISS, M. 2009. Prežili tragedii a začali lepší život. In Psychologie dnes. 2009, roč. č. 2,
s. 47-49.
QUINN, A. 2008. Expanding the role of the oncology nurse. In Biomedical Imaging and
International Journal. 2008, vol. 4, no. 3, p. 1-6.
SIRACKÁ, E. 2011. Výchova onkologického pacienta In La Speranza. 2011, roč. 1, č. 2, s.
11-12.
SLOVÁČEK, L. a kol. 2008. Psychologické a psychosociálne intervence u onkologicky
nemocných – význam v poskytovaní komplexní protinádorové terapie z pohledu onkologa. In
Vojenské zdravotnické listy. 2008, roč. 77, č. 1, s. 2-5.
TEBEĽÁKOVÁ, M. 2011. Posudzovanie intenzity bolesti u pacientov
v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. In Bolest. 2011, roč. 14, č. 3, s. 148-152.
TSCHUSCHKE, V. 2004. Psychoonkologie. Praha : Portál, 2004. 215 s. ISBN 80-7178-8260.
VACHON, M. 2006. Psychosocial Distress and Coping After Cancer Treatment: How
clinicians can assess distress and which interventions are appropriate-what we know and what
we don´t. In American Journal of Nursing. 2006. vol. 106, no. 3, p. 1-3.
VORLÍČEK, J. – ABRAHÁMOVÁ, H. – VORLÍČKOVÁ, H. 2006. Klinická onkologie pro
sestry. Praha : Grada Publishing, 2012. 356 s. ISBN 978-80-247-3742-3.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Dana Stachurová
THK 37
974 09 Banská Bystrica
[email protected]
ZDRAVOTNÁ DOKUMENTÁCIA – NEODDELITEĽNÁ SÚČASŤ POSKYTOVANIA
ZDRAVOTNEJ STAROSTLIVOSTI
Viera Šebeková
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica
Súhrn
Autorka v skratke opisuje úlohy Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, tiež
uvádza, že výkon dohľadu vychádza zo zdravotnej dokumentácie pacienta. V nej má byť
podľa zákona č. 576/2004 Z. z. zdokumentovaná poskytnutá zdravotná starostlivosť t.j.
objektívne aj subjektívne hodnotenie stavu pacienta, diagnostické postupy, ordinovaná liečba,
poskytnutá ošetrovateľská starostlivosť a všetky informácie o udalostiach, ktoré sa počas
liečby stali a súvisia s pacientom a s jeho ochorením. Je dôležité, aby zdravotná dokumentácia
bola vedená v súlade so zákonnými normami. Najčastejšie chyby, ktoré pri výkone dohľadu
v dokumentácii vedenej sestrou úrad nachádza, autorka uvádza na konkrétnych príkladoch
z dekurzných listov, zo vstupných formulárov aj z prepúšťacích, či prekladacích
ošetrovateľských správ. Ošetrovateľská dokumentácia je často obhajobou pre sestru, pre jej
prácu. Dôsledne vedená zdravotná dokumentácia je základom pre objektívne posúdenie
správnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Výkonom dohľadu sa úrad podieľa na
skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je ošetrovateľská
starostlivosť.
Kľúčové slová
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, výkon dohľadu, podnet, zdravotná
dokumentácia, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, pacient, sestra
Úvod
Vedenie
dokumentácie
sestrami
pracujúcimi
v agentúrach
domácej
ošetrovateľskej
starostlivosti (ADOS) je neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti
a zároveň povinnosťou poskytovateľa. Zdravotnícke zariadenia, vrátane ADOS sú povinné
údaje zo zdravotnej dokumentácie spracúvať, poskytovať a sprístupňovať podľa Zákona č.
576/2004 Z.z. (§ 18). Dokumentáciu vedú sestry pracujúce v ADOS jednotne, minimálne v
rozsahu a spôsobom uvedeným v prílohách Odborného usmernenia MZ SR č. 07594/2009OZS.
Zdravotnú dokumentáciu v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti v ADOS vedie ošetrujúca
sestra alebo pôrodná asistentka. Zdravotnú dokumentáciu tvorí: ošetrovateľský záznam, návrh
na poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti, dohoda o poskytovaní zdravotnej starostlivosti
v rozsahu ošetrovateľskej starostlivosti, dekurz a ošetrovateľská prepúšťacia správa.
Správne vedená zdravotná dokumentácia napomáha kvalite a kontinuite poskytovania
zdravotnej starostlivosti.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vychádza pri výkone dohľadu zo
zdravotnej dokumentácie
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) je nezávislá inštitúcia, ktorá bola
zriadená zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa
tohto zákona sa v oblasti verejnej správy zveruje ÚDZS vykonávanie dohľadu nad
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a nad verejným zdravotným poistením. Do
kompetencie úradu patrí aj zabezpečenie obhliadok mŕtvych tiel a súčasťou ÚDZS sú súdnolekárske
a patologicko-anatomické
pracoviská.
Úrad
pre
dohľad
nad
zdravotnou
starostlivosťou je okrem iného aj centrom pre klasifikačný systém diagnostickoterapeutických skupín. Tiež vychádza pri dohľade zo zdravotnej dokumentácie, ktorá je
nedeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Pri zistení nedostatkov
v dokumentácii, postupuje prípad na riešenie výšším územným celkom (VÚC).
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dohliada na správnosť poskytnutej
zdravotnej starostlivosti, to znamená nad správnosťou diagnostiky, správnosťou a včasnosťou
liečby a adekvátnosťou poskytnutej ošetrovateľskej starostlivosti.
Problematiku poplatkov v zdravotníctve, správanie sa zdravotníkov – etiku, ordinačné hodiny,
práceneschopnosť, posúdenie invalidity a iné, úrad nemá kompetenciu riešiť, ale postupuje
takéto sťažnosti inštitúciám, ktorým to zo zákona prináleží (VÚC, komory, MZ SR, sociálna
poisťovňa ...)
Úrad vykonáva dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou je aj ošetrovateľská starostlivosť. Pri výkone dohľadu úrad vychádza zo zdravotnej
dokumentácie pacienta, v ktorej je alebo má byť podľa zákona č. 576/2004 Z. z.
zdokumentovaná poskytnutá zdravotná starostlivosť t.j. objektívne aj subjektívne hodnotenie
stavu pacienta, diagnostické postupy, ordinovaná liečba, poskytnutá ošetrovateľská
starostlivosť a všetky dôležité informácie, či udalosti, ktoré sa počas liečby stali a súvisia
s pacientom a s jeho ochorením.
Dohľad vykonávajú poverení pracovníci úradu, buď je to dohľad na diaľku alebo na mieste.
K prípadom sú prizývaní konzultanti úradu podľa jednotlivých odborností. Dohľad sa vykoná
na základe podnetu osoby alebo aj z iniciatívy úradu. Podnet musí obsahovať udaje: kto žiada
o prešetrenie poskytnutej zdravotnej starostlivosti, koho a čoho sa konkrétne týka – popis,
obdobie – kedy sa skutočnsoť stala, podpis žiadajúceho. Úrad prešetrí aj anonymné –
nepodpísané podanie, keď jeho obsah je závažný. O výsledku dohľadu je podávateľ podania
informovaný listom. Ak došlo k pochybeniu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, úrad
ukladá sankčné opatrenia podľa zákona.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je kľúčovým zákonom pre
zdravotníkov. Podľa tohto zákona sú zdravotnícki pracovníci povinní poskytovať zdravotnej
starostlivosti správne. Súčasťou zdravotnej starostlivosti je aj ošetrovateľská starostlivosť. V
§ 4 ods. 3 tohto zákona je uvedené, že starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú
všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej
liečby, s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby, so zohľadnením súčasných
poznatkov lekárskej vedy. Podľa § 6 ods. 4 uvedeného zákona na poskytovanie zdravotnej
starostlivosti sa vyžaduje informovaný súhlas a v § 2 ods. 6 je uvedené, že neoddeliteľnou
súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie.
Právne vedomie našich občanov rastie a preto je nevyhnutné, aby sestry vo vlastnom záujme
mali právne vedomosti z oblasti zdravotníctva, minimálne tej oblasti, čo sa týka ich práce.
Sestra by mala vedieť kto smie nahliadať do dokumentácie, či len pacient, a kedy ani pacient
nie, čo je porušením zákona v súvislosti so zdravotnou dokumentáciou, ako dlho sa
dokumentácia po úmrtí pacienta uchováva, kto je zodpovedný za jej vedenie, aj to, že má byť
čitateľná a pravdivá. Je žiaduce pre ošetrovateľskú prax, aby sestra mala zákon č. 576/2004 Z.
z prečítaný spolu s Odborným usmernením MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie z roku
2009.
Podstatná zmena pre vedenie zdravotnej dokuemntácie podľa Odborného usmernenia MZ SR
o vedení zdravotnej dokumentácie z roku 2009, oproti predchádzajúcej právnej norme je
v tom, že zdravotná dokumentácia je vedená v spoločnom dekurze pre sestru aj lekára a
záznamy v nej majú byť vedené chronologicky, t.j. za sebou v čase ako sa skutočnosti udiali.
Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie (2009) obsahuje vzory
formulárov pre vedenie zdravotnej dokumentácie v jednotlivych typoch zdravotníckych
zariadení a podľa jednotlivých odbornosti. Pre ošetrovateľskú starostlivosť je to: vstupný
záznam sesterského posúdenia stavu pacienta, dekurzný list spoločný pre sestru aj lekára a
prepúšťacia ošetrovateľská správa.
Najčastejšie chyby pri vedení zdravotnej dokumentácie zistené výkonom dohľadu:
vo vstupnom formulári:
 nie sú vyplnené všetky časti formulára a tak obraz o pacientovi nie je komplexný,

chýba dátum a čas prijatia pacienta do starostlivosti,
 hmotnosť pacienta nie je zaznačená,
 dekubit nie je zaznačený pri prijatí, alebo chýba rozmer, lokalizácia, stupeň,

chýbajú potencionálne – rizikové diagnózy,
 podpis sestry je nečítateľný, alebo žiadny;
v dekurzných listoch:
 záznamy nie sú vedené chronologicky,
 záznamy sú nečitateľné,

TK, TT, P – uvedené „zmerané“, ale hodnoty sú uvedené v inom formulári, alebo
vôbec nie sú uvedené,
 pri dokumentovaní cez počítač sú prepísané formulácie o stave pacienta zo dňa na deň,
bez aktuálneho zhodnotenia stavu pacienta,
 nepravdivé údaje – o polohovaní, odbere biologického materiálu, čase vyšetrenia
a iné,
 nesprávne uvedená bilancia tekutín, alebo chýba výdaj,
 absentujú záznamy o kontakte s príbuznými pacienta;
v prepúšťacej (prekladacej) ošetrovateľskej správe:
 neobsahuje údaje týkajúce sa ošetrovateľskej starostlivosti, len informáciu o rtg
snímkoch, preukaze poistenca, alebo len strohý výraz „viď lekárska správa“,
 správa je bez podpisu, alebo podpis je nečitateľný,
 chýba čas alebo aj dátumu prepustenia či prekladu.
Prídatné formuláre (stupnica bolesti, polohovacie hodiny a iné), nie sú oficiálnou
dokumentáciou, len dopĺňajú zdravotnú dokumentáciu a nemôžu ju nahrádzať. Všetko má byť
zaznačené v dekurze aktuálne, v chronologickom slede. Je dôležité dať podpísať pacientovi,
alebo rodine informovaný súhlas a poučenie.
Všeobecné zásady pri vedení zdravotnej dokumentácie:
 v dokumentácií sa neškrtá, neprepisuje,

kto urobí opravu podpíše sa a napíše dátum a čas,
 dekurzné listy sa číslujú a každý má v záhlaví meno pacienta, dátum narodenia alebo
rodné číslo,
 záznamy musia byť čitateľné a pravdivé.
Prečo správne zdokumentovať ošetrovateľské aktivity?
1. máme povinnosť rešpektovať zákon o vedení zdravotnej dokumentácie,
2. zdravotná dokumentácia je zrkadlom poskytnutej starostlivosti,
3. zdravotná dokumentácia je ochrana zdravotníckych pracovníkov.
Záver
Výkonom dohľadu nad správnosťou poskytnutej zdravotnej starostlivosti sa úrad podieľa na
skvalitňovaní zdravotnej starostlivosti a správne vedená zdravotná dokumentácia je základom
pre objektívne posúdenie. Vedenie zdravotnej dokumentácie je neoddeliteľnou a významnou
súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorej význam spočíva v celkovom postupe
kontinuálneho zaznamenávania a uchovávania údajov o ošetrovateľských aktivitách sestry
alebo pôrodnej asistentky.
Zoznam bibliografických odkazov
Odborné usmernenie MZ SR o vedení zdravotnej dokumentácie č. 07594/2009 – OZS zo
dňa 24. septembra 2009 s účinnosťou od 15. októbra 2009.
Zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
Zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Viera Šebeková, PhD.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Banská Bystrica
Wolkerova č. 34
974 04 Banská Bystrica
[email protected]
ANAFYLAKTICKÁ REAKCIA – NAJOBÁVANEJŠÍ NEŽIADÚCÍ ÚČINOK PRI
PODÁVANÍ
LIEČIV
PARENTERÁLNOU
CESTOU
A
MOŽNOSTI
JEJ
ZVLÁDNUTIA SESTRAMI V DOMÁCEJ STAROSTLIVOSTI
Marek Šichman
Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra Ošetrovateľstva
Súhrn
Príspevok rozoberá problematiku rizika podávania farmakoterapie sestrami v domácej
starostlivosti. Rozoberáme výskyt anafylaktickej reakcie a možnosti sestier ako efektívne
zvládnuť tento život ohrozujúci stav do príchodu záchrannej zdravotnej služby v domácej
starostlivosti. Analyzujeme pojem krajnej núdze definovaný Trestným zákonom Slovenskej
republiky ako jeden z nástrojov právnej ochrany pacienta i sestry.
Kľúčové slová
Sestra, domáca starostlivosť, intervencia, anafylaktická reakcia, krajná núdza
Úvod
Domáca ošetrovateľská starostlivosť predstavuje v 21. storočí novú éru ošetrovateľskej
starostlivosti poskytovanej sestrami o klientov všetkých vekových kategórií v domácej
starostlivosti. Tento typ starostlivosti v súčasnosti výrazne expanduje a skôr či neskôr sa stane
neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti, ktorá bude voľne dostupná pre všetkých
klientov, ktorý by potenciálne mohli využiť všetky jej výhody vo svoj prospech. Tento
špecifický typ starostlivosti vykonávajú registrované sestry špecialistky alebo pôrodné
asistentky na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Súbor výkonov,
ktoré môže sestra alebo pôrodná asistentka vykonávať v rámci domácej starostlivosti je
uvedený v Katalógu zdravotných výkonov od strany 2074 v Nariadení vlády Slovenskej
republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 776/2004 Z. z. Medzi zdravotné výkony, ktoré sestra môže realizovať v rámci domácej
starostlivosti je okrem iného aj:

podávanie neinjekčnej liečby – 3413,

podávanie liečiva intramuskulárne, subkutánne, intrakutánne – 3416,

podávanie liečiva intravenózne – 3418,

príprava a podávanie infúzie – 3419.
Intravenóznu aplikáciu však sestra môže vykonávať len na základe písomného poverenia
ošetrujúceho lekára na intravenóznu aplikáciu. Toto poverenie je súčasťou Vyhlášky
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje rozsah
ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne, v spolupráci s lekárom. Materiálnotechnické vybavenie, ktorým sestra disponuje pri svojej návštevnej službe v rámci domácej
starostlivosti je uvedené vo Výnose Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č.
09812/2008-OL o minimálnych požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálnotechnické vybavenie jednotlivých druhov zdravotníckych zariadení. Pri podrobnej analýze
tohto materiálno-technického vybavenia je však zarážajúce, že sestry nedisponujú vybavením,
potrebným na zvládnutie anafylaktickej reakcie, ako jedného z najobávanejších nežiadúcich
účinkov pri podávaní liečiv parenterálnou cestou.
Anafylaktická reakcia
Definícia anafylaktickej reakcie je dôležitá vzhľadom k špecifickosti zásahov potrebných na
jej zvládnutie. European Academy of Allergy and Clinical Immunology navrhla, aby sa
anafylaktická reakcia definovala ako: ťažká, život ohrozujúca, generalizovaná, systémová
hypersenzitívna reakcia. Vo všeobecnosti možno povedať, že sa jedná o rýchlo sa rozvíjajúci
život ohrozujúci stav, v rámci ktorého môže dôjsť k nepriechodnosti dýchacích ciest a/alebo
k ťažkostiam s dýchaním a/alebo obehovou nestabilitou, pričom je zvyčajne spojený so
zmenami na koži a slizniciach. Anafylaxia môže byť vyvolaná niektorým z veľmi širokej
škály spúšťačov, medzi ktoré najčastejšie patria lieky, cudzorodé bielkoviny či polysacharidy
v podobe hmyzieho a hadieho jedu a rôzne potraviny. Mortalita nesprávne diagnostikovanej či
neliečenej anafylaktickej reakcie je veľmi vysoká. Ak je spúšťačom anafylaxie potravina,
smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do 30 – 35 minút od jej požitia. Ak je
spúšťačom anafylaxie bodnutie hmyzom, smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do
10 – 15 minút od vpravenia jedu do organizmu. Ak je spúšťačom anafylaxie liek podávaný
intravenózne, smrť bez adekvátneho zásahu nastáva v priemere do 5 minút od jeho podania.
Z týchto časových údajov vyplýva, že ak sestra podáva lieky v domácej starostlivosti, je
nevyhnutné, aby mala k dispozícií materiálno-technické vybavenie, ktoré je potrebné na
zvládnutie anafylaxie do príchodu záchrannej služby. Pre diagnostikovanie anafylaktickej
reakcie podľa Resuscitation Council United Kingdom je potrebné, aby boli splnené všetky
nasledovné kritéria:
1. náhly nástup a rýchly priebeh príznakov,
2. problémy v rámci
udržania priechodnosti dýchacích ciest a/alebo problémy
s dýchaním a/alebo problémy s obehovou nestabilitou,
3. zmeny postihujúce kožu a sliznice v podobe angioedému, začervenania či žihľavky.
Treba mať však na pamäti, že zmeny prejavujúce sa na koži a slizniciach samy o sebe nie sú
známkou svedčiacou pre anafylaktickú reakciu a zároveň sa nemusia vyskytnúť až v 20 %
anafylaktických reakcií.
Medzi základné liečebné opatrenia u pacienta s anafylaktickou reakciou patrí:
1. polohovanie – protišoková poloha, pri dyspnoe fowlerova poloha,
2. oxygenoterapia – podávanie kyslíka pomocou tvárovej masky s rezervoárom s prietokom
10 – 15 l/min.
3. podanie Adrenalínu pri šokových prejavoch a dyspnoe v nasledovnej dávke:

dospelý – 500 μg Adrenalínu/0,5 ml,

dieťa staršie ako 12 rokov – 500 μg Adrenalínu/0,5 ml,

dieťa 6 – 12 rokov – 300 μg Adrenalínu/0,3 ml,

dieťa mladšie ako 6 rokov – 150 μg Adrenalínu/0,15 ml.
Všeobecne platí pravidlo, že dospelým sa podáva 50 μg/kg Adrenalínu a u detí 1 μg/kg
Adrenalínu. Odporúča sa podávať ho do svalu, pričom miesto aplikácie je anterolaterálna
strana stehna v jeho strednej tretine. Podmienkou úspešnej aplikácie je dostatočne dlhá
injekčná ihla, ktorá zabezpečí, aby bol Adrenalín podaný do svalu. Podanie je možné
opakovať v 5 – 15 minútových intervaloch podľa aktuálneho stavu pacienta.
Intramuskulárna cesta podania je výhodná aj v prípade, ak bol Adrenalín podaný
v neindikovanom prípade, nakoľko sa minimalizuje možný výskyt jeho nežiadúcich
účinkov v porovnaní s intravenóznym spôsobom podania.
4. Objemová terapia pomocou kryštaloidov u dospelých v dávke 30 ml/kg a u detí v dávke
20 ml/kg. Podávanie koloidov nie je indikované, nakoľko v súčasnosti neexistujú žiadne
vedecké dôkazy, ktoré by poukazovali na výhody použitia koloidov pred kryštaloidmi.
5. Podanie antihistaminík aj napriek tomu, že vedecká sila dôkazov pre ich použitie je
slabá, no i napriek tomu existujú logické dôvody pre ich použitie. Aplikujú sa
intramuskulárne alebo pomaly intravenózne. Podať sa môže Dithiaden v úvodnej dávke 1
mg u dospelého človeka a detí starších ako 6 rokov, u detí mladších ako 6 rokov je úvodná
dávka 0,5 mg. Pozornosť treba venovať riedeniu Dithiadenu, nakoľko podľa výrobcu sa
môže riediť len 5 % glukózou.
6. Podávanie kortikoidov intramuskulárnym spôsobom alebo intravenóznym spôsobom,
pričom je potrebné sa vyvarovať rýchlej venóznej aplikácií pre riziko prehĺbenia
hypotenzie. V rámci dávkovania Hydrocortisonu je odporúčané dodržať nasledovnú
schému:

dospelý a deti nad 12 rokov – Hydrocortison v dávke 200mg,

deti 6 – 12 rokov – Hydrocortison v dávke 100 mg,

deti 6 mesiacov – 6 rokov – Hydrocortison v dávke 50 mg,

deti mladšie ako 6 mesiacov – Hydrocortison v dávke 25 mg.
7. Podávanie symptomatickej liečby v podobe bronchodilatačných liekov, podanie
Glukagónu u pacientov, ktorí užívajú betablokátory a v prípade závažnej bradykardie je
možné podanie Atropínu.
Anafylaktická reakcia je život ohrozujúci stav, ktorý vyžaduje akútny medicínsky
i ošetrovateľský zásah, ktorého účelom je jej efektívne zvládnutie a stabilizácia klinického
stavu pacienta. V rámci ošetrovateľských intervencií v domácej starostlivosti musí sestra na
základe svojho vzdelania a kompetencií, v prípade podozrenia na anafylaktickú reakciu
samostatne indikovať a realizovať polohovanie a aplikáciu oxygenoterapie. Podanie
Adrenalínu a objemovej terapie sú intervencie mimo rámec rozsahu kompetencií sestry. V
prípade, ak sa jedná o záchranu života pri stave ohrozujúcom život postihnutého bez
okamžitej liečby, čo anafylaktická reakcia v domácej ošetrovateľskej starostlivosti
predstavuje, môže sestra tieto intervencie samostatne indikovať i realizovať. Tieto intervencie
môžu sestry vykonať podľa právnej analýzy len v prípade, ak sa podľa Trestného zákona
Slovenskej republiky nachádza v stave krajnej núdze. Podanie kortikoidov, antihistaminík či
inej symptomatickej liečby sú intervencie mimo rámec kompetencií sestry, v tomto prípade
nie je možné využiť právny výklad krajnej núdze podľa Trestného zákona, nakoľko ich
realizáciu je možné odložiť o pár desiatok minút a vyčkať tak na indikáciu lekára.
Krajná núdza je definovaná Trestným zákonom č. 300/2005 Z. z. Slovenskej republiky, v §
24 ako: čin inak trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu
chránenému týmto zákonom, nie je trestným činom. O krajnú núdzu nejde, ak bolo možné
nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému týmto zákonom za daných okolností
odvrátiť inak alebo ak spôsobený následok bol alebo je zjavne závažnejší ako ten, ktorý
hrozil. Rovnako nejde o krajnú núdzu ak ten, komu nebezpečenstvo priamo hrozilo, bol podľa
všeobecne záväzného právneho predpisu povinný ho znášať. Vo všeobecnosti, v prípade
využitia právneho inštitútu krajnej núdze v rámci zdravotníctva je potrebné zabezpečiť, aby
bola skutkovo naplnená podstata zásady subsidiarity a proporcionality. Zásadu subsidiarity je
možné charakterizovať ako potrebu, aby sa najskôr vyčerpali všetky iné možnosti na
zamedzenie hroziacemu nebezpečenstvu, ak to okolnosti dovoľujú. Zásada proporcionality je
možné charakterizovať, aby hroziaci následok a následok spôsobený konaním v krajnej núdzi,
musia byť v určitom vzájomnom pomere. Platí zásada, že spôsobený následok pri dodržaní
ostatných podmienok krajnej núdze môže byť aj rovnako závažný ako ten, ktorý hrozil,
nesmie však byť zjavne závažnejší. To znamená, že spôsobený závažnejší následok nesmie
byť v hrubom nepomere k tomu, ktorý hrozil.
Ak právny výklad krajnej núdze aplikujeme v prípade výskytu anafylaktickej reakcie
v domácej ošetrovateľskej starostlivosti, sestra môže využiť tento právny inštitút a môže
prekročiť svoje kompetencie v rámci kroku 3 a 4, ale za dodržania nasledovných podmienok:
1. Cieľom musí byť odvrátenie nebezpečenstva hroziaceho klientovi, ktoré v tomto
prípade predstavuje zhoršenie klinického stavu až smrť.
2. Nebezpečenstvo by muselo hroziť záujmu chránenému Trestným zákonom, teda
v tomto prípade hrozí klientovi.
3. Nebezpečenstvo by hrozilo klientovi priamo, čo aj hrozí.
4. Nebezpečenstvo za daných okolností by nebolo možné odvrátiť inak, čím je dodržaná
zásada subsidiarity. Keďže sa jedná o domácu ošetrovateľskú starostlivosť, táto
zásada by bola dodržaná.
5. Spôsobený následok konaním sestry by nesmel byť zjavne závažnejší ako ten, ktorý
pacientovi hrozí, čím je dodržaná zasadá proporcionality. Podanie Adrenalínu i
objemovej terapie a možné komplikácie plynúce z ich podania, by nemali prevýšiť
fatálny následok neliečenej anafylaktickej reakcie.
6. Ten, komu nebezpečenstvo hrozilo, nie je povinný ho znášať. V tomto prípade je
potrebný súhlas klienta, v prípade poruchy vedomia je tento súhlas automaticky
predpokladaný.
Záver
Sestra v domácej starostlivosti musí poznať svoj rozsah kompetencií a nemala by ich
prekračovať. Jedinou legislatívne prípustnou situáciou, kedy sestra v rámci svojej praxe môže
prekročiť svoje kompetencie je inštitút krajnej núdze definovaný v Slovenskej republike
v Trestnom zákone. Ak však sestra realizuje podávanie liekov parenterálnou cestou v domácej
ošetrovateľskej starostlivosti je potrebné, aby dokázala reagovať a mala materiálno-technické
vybavenie potrebné na zvládnutie nežiadúcich účinkov, ktoré môžu nastať. Na základe
súčasných skúsenosti doporučujeme, aby boli sestry pracujúce v domácej starostlivosti
vybavené okrem legislatívne daného materiálno-technického vybavenia naviac:

dýchacím samorozpínacím vakom s ventilom na regulovaný pozitívny tlak na konci
výdychu s tvárovými maskami a vzduchovodmi pre všetky vekové skupiny,

vybavením na inhaláciu kyslíka pre všetky vekové skupiny,

prenosnou tlakovou nádobou s kyslíkom s redukčným ventilom a prietokomerom
o maximálnom prietoku 15/l min,


infúznymi roztokmi v podobe kryštaloidov – F1/1 500 ml – 3x,
adrenalínom 1mg/1ml – 3x alebo adrenalínom v autoinjektore 0,15 mg a 0,30 mg –
1x.
Zároveň doporučujeme, aby každá sestra, pôrodná asistentka prešla špeciálnym školením
zameraným na nácvik postupov a zručností potrebných na zvládnutie akútnych stavov
v domácej starostlivosti. Len tak budú sestry naozaj pripravené aj na nepredvídateľné situácie,
ktoré môžu v domácej starostlivosti nastať a dokážu ich efektívne riešiť v prospech záujmu
a ochrany klienta.
Zoznam bibliografických odkazov
Emergency treatment of anaphylactic reactions. 2013. In Resuscitation Council (UK.)
[online]. 2013, p. 1-50 [cit. 2013-11-04]. Dostupné na internete:
http://www.resus.org.uk/pages/reaction.pdf.
ESTELLE, F. et al. 2012. Update: World Allergy Organization Guidelines for the assessment
and management of anaphylaxis. In Current Opinion in Allergy & Clinical Immunology.
2012, vol. 12, no. 4, p. 389-399.
ESTELLE, F. – SIMONS, R. 2009. Anaphylaxis in infants: Can recognition and management
be improved? In Current Allergy & Clinical Immunology. 2009, vol. 22, no. 2.
Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 223/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z. Katalóg zdravotných výkonov.
NOWAK, R. et al. 2013. Customizing Anaphylaxis Guidelines for Emergency Medicine. In
The Journal of Emergency Medicine. 2013, vol. 45, no. 2, p. 299-306.
POKORNÝ, J. a kol. 2010. Lékařská první pomoc. 2. vyd. Praha : Galén, 2010. 474 s. ISBN
9788072623228.
ROSEN, P. et al. 2010. Rosens emergency medicine: concepts and clinical practice. 7th ed.
Philadelphia : Mosby Elsevier, 2010. 2731 s. ISBN 13-978-0-323-05472-0.
RUSSELL, W. S. et al. 2013. Evaluating the management of anaphylaxis in US emergency
departments: Guidelines vs. Practice. In The World Journal of Emergency Medicine. 2013,
vol. 4, no. 3.
Trestný zákon Slovenskej republiky č. 300/2005 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých
zákonov.
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 364/2005 Z. z., ktorou sa určuje
rozsah ošetrovateľskej praxe poskytovanej sestrou samostatne, v spolupráci s lekárom
a rozsah praxe pôrodnej asistencie poskytovanej pôrodnou asistentkou samostatne a
v spolupráci s lekárom.
Výnos Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 09812/2008-OL o minimálnych
požiadavkách na personálne zabezpečenie a materiálno-technické vybavenie jednotlivých
druhov zdravotníckych zariadení.
Kontaktná adresa autora
PhDr. et Bc. Marek Šichman
Katolícka univerzita v Ružomberku
Fakulta zdravotníctva
Námestie Andreja Hlinku 48
034 01 Ružomberok
[email protected]
ŠPECIFIKÁ
OŠETROVATEĽSKEJ
STAROSTLIVOSTI
O PACIENTA
S
LYMFEDÉMOM
Anna Vargová
Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS Krištal spol. s. r.o.), Rožňava
Súhrn
Lymfedém (miazgový opuch) je vážne ochorenie, ktoré pri včasnej diagnostike a liečbe je
možné liečiť. Môže byť primárny, alebo sekundárny. Príčinou primárneho lymfedému je
vrodená porucha transportu lymfy. Sekundárny lymfedém vzniká dôsledkom blokády
lymfatických ciev a uzlín, napr. po ablácii prsníka. V praxi sa často stáva, že sa príznaky
nepripisujú tejto chorobe a nie je teda nasadená ani správna liečba. Ide o ochorenie zaťažujúce
chorých, fyzicky i psychicky. Diagnostika, následná liečba a liečba komplikácií lymfedému je
v rukách odborníkov z viacerých medicínskych odborov. Ich vzájomná spolupráca zaručuje
čo najmenší počet komplikácií a lepšiu kvalitu života chorého. Prístup k pacientovi je
individuálny, závisí od stupňa, lokalizácie a klasifikácie základného ochorenia. V rámci
poskytovania ošetrovateľskej starostlivosti je úlohou sestry správne posúdiť stav lymfedému,
dodržať určité zásady ošetrovania a edukovať pacienta o vzniku, priebehu, liečbe a prognóze
lymfedému, o úprave životosprávy, správnom bandážovaní a cvikoch, ktoré môžu pomôcť pri
redukcii lymfedému, prípadne zabrániť poškodeniu zostávajúcich lymfatických ciest a
ďalšieho tkaniva postihnutého lymfedémom.
Kľúčové slová
Lymfedém, lymfatický systém, lymfoscintigrafia, lymfodrenáž, bandážovanie
Úvod
Lymfedém je celoživotné ochorenie. Štúdiami sa zistilo, že lymfedém postihuje častejšie ženy
ako mužov. Výskyt lymfedému závisí od rozsahu operačnej rany, od fibrotických zmien v
podkoží (zhrubnutie spojivového tkania), od pooperačných komplikácií a taktiež môže
vzniknúť po rádioterapii (Hudáková, 2011, s. 89). Lymfedém končatín (zvyčajne v dôsledku
kombinovanej obštrukcie lymfatického a venózneho systému, hypoproteinémie) obmedzuje
hybnosť, je zdrojom bolestí a recidivujúcich infekcií. Príznaky sa zmiernia dlhodobou
intenzívnou rehabilitáciou (bandáže, kompresívne pančuchy, masáže a cvičenie na zlepšenie
lymfatickej drenáže), ošetrovaním kože. Pri onkologickom ochorení, ak je prognóza
prežívania kratšia ako 2 mesiace, polohujeme postihnuté končatiny vankúšmi, bandážujeme a
dbáme hlavne na účinnú analgézu. Pri dlhšej prognóze možno skúsiť kortikoidy (odstránením
edému zmiernia obštrukciu), vazoaktívne lieky (Detralex), pri venóznej obštrukcii sa podáva
nízkomolekulárny heparín. Diuretiká účinkujú len slabo (zmiernia napätie kože), avšak
oslabia pacienta dehydratáciou a elektrolytovou dysbalanciou. Anasarka je zvyčajne
preterminálna, možnosti jej terapeutického ovplyvnenia sú minimálne (Sadovská, 2007, s.
39). Lymfedém má chronický celoživotný priebeh, ktorý sa pri neliečení v priebehu života
zhoršuje (Husarovičová, 2008, s. 6).
Definícia
Lymfatický systém je súčasťou obehového systému ľudského tela, úlohou ktorého je
vstrebávanie
bielkovín
a iných
veľkomolekulárnych
látok
a tkanivových
tekutín
z medzibunkových priestorov a tkanív a ich odstránenie do krvného obehu. Nedostatočný
vývoj alebo druhotné poškodenie lymfatického systému vedie k zníženiu absorbčnej
a transportnej aktivity lymfatického obehu, v tkanivách sa hromadia látky, ktoré osmoticky
viažu vodu, čím vzniká opuch bohatý na bielkoviny, rozvíja sa sekundárny chronický
zápalový proces, dochádza k poruche látkovej výmeny v tkanivách, nastáva proliferácia
fibrotických vláken, degeneratívne zmeny a porucha obranyschopnosti. Výsledkom je vznik
lymfedému.
Lymfedém je definovaný ako proteínový opuch, ktorého príčinou je zmenšená transportná a
proteolytická kapacita lymfatického systému (Komačeková, 2003, s. 240). Džupina (1999, s.
10) definuje lymfedém ako nahromadenie tekutiny s vysokým obsahom proteínov,
podmienený zmenšenou lymfatickou transportnou a proteolytickou kapacitou.
Etiológia
Postihnutie lymfatického systému môže byť vrodené, spôsobené poruchou v jeho vývoji.
Vytvorí sa menej lymfatických ciev, než je potrebných, alebo sú príliš široké a nefunkčné.
Opuch môže byť zrejmý ihneď po narodení alebo môže byť viditeľný neskôr. Nazýva sa
primárny lymfedém. Sekundárny lymfedém vzniká následkom uzatvorenia lymfatických ciest
alebo lymfatických uzlín. Môže byť vyvolaný viacerými príčinami (infekcia, úraz, nádorové
ochorenie, zápal, žilové ochorenie, zmeny po ožarovaní a pod). Husarovičová (2008, s. 175)
Uvádza, že štatisticky vzniká sekundárny lymfedém u 20 – 40 % pacientov po komplexnej
liečbe nádorového ochorenia s chirurgickým odstránením, alebo aj s rádioterapiou axilárnych,
inquinálnych alebo panvových lymfatických uzlín.
Štádiá lymfedému
Lymfedém sa najčastejšie delí do štyroch štádii (Džupina, 1999, s. 10) (Tab. 1).
Tab. 1. Štádia lymfedému
I. štádium: latentný lymfedém
II. štádium: reverzibilný lymfedém
III. štádium: ireverzibilný lymfedém
IV. štádium: elefantiáza
Nedochádza ku klinickej manifestácii, zmeny sú len
na bunkovej úrovni. Môže sa objaviť prechodný opuch
po banálnych kontúziách. Lymfedém nie je možné
objektívne dokázať, subjektívne pacienti pociťujú
ťažkosti v zmysle pocitov pálenia, napätia, brnenia
v postihnutej končatine.
Opuch je na pohmat mäkký, typicky sa zväčšuje
k večeru, môžeme ľahko vytlačiť jamku. Cez noc
a v kľude ubúda, ústupu môžeme napomôcť eleváciou.
Tuhý opuch, ťažko stlačiteľný, cestovitý. V tkanive sú
znaky chronického zápalu a fibrotizácie.
Konečné štádium rozvoja neliečeného lymfedému.
Končatina je obrovská s typickými zmenami:
zhrubnutím kože, tvorbou bradavic a lichenifikáciou,
praskaním kože a vytekaním lymfy, tvorbou plesní,
hlavne medzi prstami, zmenou tvaru prstov
(kvadratické prsty).
Klinický obraz
Lymfedém je hmatateľný a viditeľný opuch časti tela, ktorý vzniká poruchou transportu lymfy
miazgovými cievami. Dochádza k hromadeniu tekutiny v tkanivách. Môže postihnúť
ktorékoľvek miesto tela, vrátane genitálií, tváre, krku, ale najčastejšie sa vyskytuje na
končatinách. Pre lymfatický opuch je typické, že je spočiatku mäkký a možno vytvoriť prstom
tlačiacim na kožu jamku. Postupne sa však postihnutá časť stáva tuhšou až tvrdou. Koža je
bledej farby so sklonom k poteniu, v neskorších štádiách dochádza k vymiznutiu ochlpenia,
koža pripomína vzhľad pomarančovej kože a nadobúda modročervenú až špinavohnedú farbu.
Postupným zväčšovaním opuchu dochádza k deformácii končatín, tzv. slonia noha
(elefantiáza). Pre lymfedém je typické, že je spočiatku nebolestivý. Môžu byť však prítomné
pocity tiaže a napätia. V neskorších štádiách môže byť bolestivosť spôsobená útlakom nervov.
Ak ide o opuch končatiny, je vhodné obmedziť fyzickú aktivitu, nezaťažovať končatinu
dlhodobým státím alebo sedením, dať ju do zvýšenej polohy a zabandážovať krátkoťažným
elastickým obväzom.
Diagnostika
K diagnostike primárneho lymfedému je potrebná podrobná anamnéza, pohmat postihnutej
lokality a zmeranie krajčírskym metrom. U sekundárneho lymfedému je nutné určiť príčinu
opuchu. Najdôležitejšou metódou pre správnu diagnostiku a pre zobrazenie funkcie
lymfatického systému je lymfoscintigrafia. Pri lymfoscintigrafickom vyšetrení sa do podkožia
injekčne vpraví malé množstvo molekúl značených rádiofarmakom a potom sa kamerou
sníma ich transport lymfatickým systémom. Vpich je iba mierne bolestivý, ako pri očkovaní.
U malých detí sa niekedy na miesto vpichu aplikuje anestetický krém. Toto vyšetrenie sa
nesmie vykonávať v tehotenstve a pri dojčení. Mimo vyššie uvedených vyšetrení je niekedy
nutné ultrazvukové vyšetrenie brucha, röntgenové vyšetrenie pľúc, vyšetrenie cievneho
systému a veľmi výnimočne i CT vyšetrenie alebo vyšetrenie magnetickou rezonanciou.
Liečba
Lymfedém je chronické postihnutie, ktoré si vyžaduje starostlivosť do konca života. Na
redukciu a odstránenie lymfedému sa používajú konzervatívne alebo chirurgické liečebné
metódy (Hudáková, 2011, s. 92).
Súčasťou liečebných intervencii je:
 včasná diagnostika,
 včasná liečba,
 aplikácia správnej kompresnej liečby,
 liečba pod dohľadom lymfológa,
 prevencia infekcie,
 spolupráca lekár – fyzioterapeut/ lymfoterapeut, sestra – pacient.
Základom v liečbe lymfedému je fyzikálna terapia a farmakoterapia pod dohľadom
lymfológa. Fyzikálna terapia zahŕňa manuálnu lymfodrenáž (ide o jemnú techniku, kedy
vyškolený lymfoterapeut pomocou špecifických nebolestivých hmatov presúva opuch z
postihnutých oblastí do oblastí zdravých a pomáha tým správnemu toku lymfy a jej návratu
do krvného riečiska). Tlak pri manuálnej lymfodrenáži by mal byť jemný, pod 40 – 45
mmHg a smer ošetrenia je z centra do periférie. Nasleduje lymfodrenáž pomocou prístroja,
ktorá dopĺňa prácu lymfoterapeuta. Nasleduje kompresívna liečba – bandážovanie pružnými
krátkoťažnými obväzmi s vhodne vloženými elastickými umelými silikonovými vložkami
(inlaye), alebo nosenie elastických návlekov. V liečbe lymfedému sa používajú zásadne
krátkoťažné obväzy, ktoré sú málo elastické, majú vysoký pracovný ťah a nízky kľudový ťah.
Môžu na končatine ostať aj v noci, aj niekoľko dní. Dôležité je skontrolovať postavenie
končatiny, zmerať obvod okolo členka. U pacientov s rozmermi 18 – 21 cm, dôsledne
vypodložiť oblasť členka polstrovacím materálom (ovínadlá s výstelkou), u pacientov
s obvodom viac ako 26 cm, zvýšiť tlak pod bandážou. Skontrolovať všetky záhyby
a deformity.
Neoddeliteľnou súčasťou liečby opuchov je individuálne upravené cvičenie a dôkladná
starostlivosť o kožu, najmä prevencia pred infekciami. Farmakoterapia je iba podporná a
užíva sa množstvo preparátov vrátane systémovej enzymoterapie.
Chirurgické metódy výrazne znižujú imobilitu a invaliditu pacienta s lymfedémom,
vykonávajú sa iba u obmedzeného množstva pacientov a majú obmedzené indikácie, ale
veľmi dobré výsledky pre pacienta, aj pre zdravotníkov. Predmetom súčasného výskumu je
génová terapia. Ako doplňujúca terapia sa výnimočne používa masážny vibračný stroj, laser,
ultrazvuk a magnetoterapia v snahe o uvoľnenie tuhých fibrotických tkanív.
Komplikácie
Najčastejšou komplikáciou lymfedému sú infekcie. Typické sú plesňové ochorenia, z
bakteriálnych infekcií najmä ruža (erysipel), z vírusových bradavice (vulgárne veruky) a
pásový opar (herpetické postihnutie). Typickými kožnými zmenami v pokročilejších štádiách
sú lymfostatická verukóza (drobné tuhé bradavičnaté útvary farby kože alebo šedého
nádychu, najčastejšie lokalizované na horných stranách prstov dolných končatín alebo na
predkolení), zhrubnutie kože, rôzne lymfektázie. Útlakom nervových pletencov môže
dochádzať k nepríjemným, bolestivým pocitom až poruchám hybnosti z útlaku a odumretiu
jednotlivých nervových vláken. Tlakom na vlasové cibuľky dochádza k výpadu ochlpenia. Sú
popisované i komplikácie veľmi výnimočné, avšak závažné, a to vznik nádorového bujnenia –
lymfangiosarkóm u dlhotrvajúceho lymfedému. Závažné sú tiež psychické ťažkosti u
pokročilých štádií, ktoré majú za následok vyradenie z pracovného procesu a plnú
invalidizáciu postihnutých.
Prevencia
Cieľom prevencie je zabrániť poškodeniu zostávajúcich lymfatických ciev a udržať tvorbu
lymfatickej tekutiny na čo najnižšej úrovni (Husarovičová, 2003). Potrebné je dodržiavať
nasledujúce odporúčania:
 nemali by byť vykonávané krvné odbery a merania tlaku krvi na postihnutej
končatine,
 snažiť sa zabrániť poraneniu kože,
 pri poranení treba ranu vydenzifikovať,
 vhodné natierať kožu hydratačnými krémami, aby nebola suchá a popraskaná,
 nosiť rukavice pri upratovaní, umývaní riadu, prácach v záhrade,
 potrebné je chrániť sa pred obarením,
 nepoužívať žiletky pri holení ochlpenia z dôvodu poranenia sa,
 veľmi šetrne vykonávať manikúru a nestrihať voľnú kožu,
 používať repelenty k ochrane pred bodnutím hmyzom,
 pri opaľovaní používať ochranné krémy s vysokým UV faktorom, najlepšie je sa príliš
neopaľovať,
 nosiť pohodlné oblečenie, ktoré nezaškrcuje postihnuté miesto,
 chodiť na prechádzky, vhodné je plávanie, rekreačná jazda na bicykli, svalový pohyb
pomáha správnemu pohybu lymfy,
 nechodiť do sauny a chrániť sa pred prechladením,
 udržiavať si správnu hmotnosť,
 nenosiť ťažké bremená v postihnutej končatine,
 pri postihnutej dolnej končatinu nie je vhodné dlhé státie.
Hudáková (2011 s. 97) dopĺňa vyššie uvedené odporúčania o tieto:
 chrániť končatinu pred chladom a omrznutím,

vyhýbať sa namáhavým športom, napr. tenis, loptové hry, aerobik,
 pri výbere dovolenky vyberať si miesta, kde je chladnejšie, vyhýbať sa prudkému
slnku, vyberať miesta s malým výskytom hmyzu,
 psychosociálna rehabilitácia – autogénny tréning, interaktívne sedenia,
 počas dňa realizovať dychové cvičenia,
 pri spánku a počas relaxovania je potrebné mať zvýšenú polohu postihnutej končatiny,
 vyhýbať sa neprimerane teplému prostrediu –solária, bahenné kúpele,
 dodržiavať diétu – strava má byť vyvážená, má obsahovať dostatočné množstvo
vitamínov, minerálov, stopových prvkov. Strava nemá byť mastná, príliš sladká a
neodporúčajú sa korenisté jedlá.
Záver
Riziko vzniku lymfedému je najmä po chirurgických zákrokoch – mastektómiách a po
ožarovaní. Aj keď v súčasnosti je snaha o operačné zákroky, s čo najmenším rozsahom.
Lymfedém sa vyskytuje u 40 % žien po ablácii prsníka (Džupina, 1999. s. 10). Správnou
edukáciou pacientov môžeme významne ovplyvniť priebeh lymfedému. Potrebné je, aby
pacienti mali vedomosti o možnosti jeho vzniku a dodržiavali určité zásady, o ktorých je
potrebné informovať. Lymfedém je chronické, celoživotné ochorenie, ktoré výrazne mení
kvalitu života, ale pri dodržiavaní vyššie uvedených doporučení sa dá dosiahnuť zlepšenie
zdravotného stavu a zabrániť progresii ochorenia. Vyžaduje od pacienta schopnosť trvalej
adaptácie sa na chorobu a nutnosť zaradiť starostlivosť o postihnutú oblasť do rytmu
každodenného života.
Zoznam bibliografických odkazov
DŽUPINA, A. 1999. Komplexná terapia lymfedému. In Príloha zdravotníckych novín. 1999,
s. 10-11.
HUDÁKOVÁ, Z. 2011. Lymfedém a edukácia pacienta pri lymfedéme. In Sborník VI.
Mezinárodní konference všeobecných sester a pracovníků vzdělávajících nelékařská
zdravotnická povolání [online]. Brno : Katedra ošetřovatelství LF MU, 2011, s. 89-97 [cit.
2013-01-21]. Dostupné na internete:
http://usl.upol.cz/gacr/ikony/webove_stranky/files/Sbornik_k_IV_Mezinarodni_konferenci.pd
f.
HUSAROVIČOVÁ, E. a kol. 2003. Lymfedém – prevencia a liečba. Liga proti rakovine,
Bratislava, 2003. 18 s.
HUSAROVIČOVÁ, E. – POLÁKOVÁ, M. 2008. Lymfedém a liečba metódami fyzioterapie.
In Onkológia. 2008, roč. 3, č. 2, s. 175-177.
KOMAČEKOVÁ, D. a kol. 2003. Fyzikálna terapia. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2003.
363 s. ISBN 80- 8063-133-6.
SADOVSKÁ, O. 2007. Starostlivosť o onkologického pacienta v pokročilom štádiu
ochorenia. In Via practica. 2007, roč. 4, s. 31-40.
Kontaktná adresa autorky
Mgr. Anna Vargová
ADOS Krištal spol. s r.o
Komenského 26
048 01 Rožňava
[email protected]
HISTÓRIA
DOMÁCEJ
NEPROFESIONÁLNEHO,
STAROSTLIVOSTI
PROFESIONÁLNEHO
V KONTEXTE
A CHARITATÍVNEHO
OŠETROVATEĽSTVA
Drahomíra Vatehová1, Rastislav Vateha2
1
Agentúra domácej ošetrovateľskej starostlivosti (ADOS Eva, s.r.o.), Stropkov
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, detašované pracovisko
Rožňava
2
VATCHIR, s.r.o., chirurgická ambulancia, Stropkov
Súhrn
Poznanie histórie nám umožňuje objasniť a porozumieť postaveniu a úrovni ošetrovateľstva
v jednotlivých historických etapách. Na základe znalosti dejín domácej ošetrovateľskej
starostlivosti môžeme analyzovať prítomnosť a riešiť súčasné problémy a prognózovať
budúcnosť ošetrovateľskej teórie a praxe. Z historického hľadiska môžeme odhaliť tri
systémy domácej starostlivosti, ktoré sa vzájomne prelínajú a ktoré ovplyvnili modernú
domácu ošetrovateľskú starostlivosť. Cieľom príspevku je priblížiť domácu ošetrovateľskú
starostlivosť v jednotlivých historických obdobiach od starovekého, tradičného systému
starostlivosti, cez druhý typ starostlivosti, ktorý sa vyvíjal spolu s kresťanstvom a bol spojený
so starostlivosťou o špecifické skupiny ľudí až po tretí systém starostlivosti, ktorý sa rozvíjal
spolu s pokrokmi v medicíne.
Kľúčové slová
História, ošetrovateľstvo, domáca starostlivosť, ADOS
Úvod
Aj keď je ošetrovateľstvo staré ako ľudstvo samé a patrí medzi najstaršie povolania, stále sa
hľadá a formuje ako veda aj ako umenie, ktoré sa prejavuje v rozvíjaní citov, lásky, ale aj
vlôh, dôvtipu, vôle a schopnosti pomáhať. Niektorí autori pripisujú ošetrovateľstvu také
prívlastky ako múdrosť, láska, pomoc a svetlo lampy. V súčasnosti sa ošetrovateľstvo chápe
ako samostatná vedná disciplína, ktorá sa z hľadiska predmetu jej skúmania pokladá za vedu
reálnu a humanitnú a z hľadiska svojho cieľa za vedu aplikovanú (Žiaková a kol., 2009, s.
114). Dnešné ošetrovateľstvo je veľmi vzdialené ošetrovateľstvu v minulosti. Avšak ak
chceme pochopiť ošetrovateľstvo dneška a súčasne sa pripraviť na ošetrovateľstvo budúcnosti
musíme tiež porozumieť jeho minulosti.
Metodika
Postupovali sme rámcovo v jednotlivých fázach, kde v prvom kroku sme sformulovali
a vymedzili
cieľ.
Cieľom
nášho
príspevku
bolo
prehľadne
popísať
a porovnať
neprofesionálne, charitatívne a profesionálne ošetrovateľstvo z pohľadu histórie domácej
ošetrovateľskej starostlivosti. Sprehľadnili sme dostupnú literatúru o danom probléme,
vytvorili teoreticky rámec. Pre získanie relevantných zdrojov boli použité voľne prístupné
databázy a knižné publikácie. V druhom kroku sme naplánovali stratégiu pri zbere a analýze
údajov o danej problematike. Potom nasledoval samotný zber, analýza údajov a následne
spracovanie. Vyhľadávanie bolo naplánované a prebiehalo v priebehu decembra 2013
a januára 2014. Pričom pri vyhľadávaní boli použité kľúčové slová: história, ošetrovateľstvo,
domáca starostlivosť, ADOS.
Rámcové rozdelenie ošetrovateľstva do troch historických období
Ak vychádzame z chronologickej periodizácie dejín, môžeme hovoriť o ošetrovateľstve
v staroveku (cca 3000 rokov pred Kristom až 476 po Kristovi), ošetrovateľstve stredoveku
(rok 476 až 1500 po Kristovi), ošetrovateľstve novoveku (rok 1500 až 1918 po Kristovi)
a ošetrovateľstve v najnovších dejinách (po roku 1918). Keďže vývoj sveta a jednotlivých
krajín je nerovnomerný, označenie historických epoch neplatí univerzálne pre všetky územia
a všetky historické obdobia. Každé obdobie však malo svoje špecifiká, ktoré do určitej miery
ovplyvnili rozvoj domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Domáca ošetrovateľská starostlivosť v staroveku
Historické obdobie staroveku sa začína vznikom prvých staroorientálnych mestských štátov.
Ošetrovateľstvo v tejto epoche označujeme ako neprofesionálne. Predstavuje tradičný systém
ošetrovania, v ktorom človek ošetroval sám seba, svojich blízkych, alebo sa ošetrovanie
uskutočňovalo v spoločenstvách. Ošetrovaniu sa venovali hlavne ženy a kňazi a kňažky
rôznych náboženstiev. Poznatky, skúsenosti a zdedené múdrosti si odovzdávali z pokolenia na
pokolenie ústnou formou. Ľudia spoločne v rodinách prežívali svoje radosti i starosti.
V domácnostiach sa rodilo, liečilo a zomieralo za účasti všetkých členov rodiny. Domáca
starostlivosť bola nevyhnutnou a jedinou formou starostlivosti vzhľadom na úroveň
medicínskych poznatkov (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244). Významnou osobnosťou
staroveku, ktorá prispela k obohateniu ošetrovateľstva bol Chammurabi (alebo Chammurapi).
Bol šiesty panovník Starobabylonskej ríše. Vládol v rokoch 1792 až 1750 pred Kristom.
V Mezopotámii v tomto období existovalo veľa mestských štátov, ale vďaka Chammurabimu
sa postupne najdôležitejším stal Babylon, ktorý si ich za jeho vlády podmanil. Do
podmanených miest dosadzoval svojich správcov, ktorí plnili jeho rozkazy a riadili zverené
územie. Pre ošetrovateľstvo jeho prínos spočíva v tom, že dal napísať Chammurabiho
zákonník, ktorý v deviatej kapitole presne stanovoval činnosti pre lekárov a ošetrujúcich.
Povoľoval a diktoval rôzne výkony. Je to zbierka právnych ustanovení, ktoré boli vytesané
klinovým písmom na 2,25 metrov vysokej stéle z čierného dioritu (Klíma, 1988, s. 195). Toto
obdobie odborníci nazývajú aj obdobím neprofesionálneho ošetrovateľstva. Bolo to
historicky najdlhšie obdobie, kedy človek pociťoval vnútornú potrebu starať sa o seba, o svoje
zdravie a o zdravie svojich blízkych. Dominujúce postavenie v ošetrovateľskej starostlivosti
mali ženy. Tieto ženy boli bylinkárky a babice zároveň. Na liečenie a ošetrovanie používali
prírodné zdroje. Tento spôsob ošetrovania pretrvával aj na území Slovenska až do príchodu
kresťanstva a v určitých podobách existuje dodnes (Farkašová a kol., 2009, s. 23).
Domáca ošetrovateľská starostlivosť v stredoveku
Obdobie stredoveku sa na celom svete nieslo v znamení vzniku a zániku rôznych ríš. Za
prechod od staroveku k stredoveku sa obvykle považuje pád Západorímskej ríše v roku 476.
V mene viery bolo vyhlásených veľa vojen. Tisícročné obdobie stredoveku bolo obdobím
viery, vojen a utrpenia, hladomoru a prepychu. Bolo to heterogénne obdobie a oproti
staroveku znamenalo úpadok v ochrane a podpore zdravia. Stredoveké mestá stavali ochranné
múry, ale vnútri bola veľmi nízka úroveň hygieny. Ľudia pokladali za nemorálne sa zaoberať
vlastným telom, zriedkavo sa kúpali a často nosili špinavé oblečenie (Hanzlíková, 2011, s.
23). Ošetrovateľstvo v tomto období môžeme označiť ako charitatívne. Vyvíjalo sa spolu
s nástupom kresťanstva a so vznikom rádov (cirkevných, rytierskych, svetských), kláštorov,
v ktorých bola poskytovaná prvá cielene organizovaná ošetrovateľská starostlivosť.
Ošetrovateľstvo na zameriavalo na vyzdvihnutie ľudskej hodnoty každého jednotlivca, na
uspokojovanie najzákladnejších potrieb života ako bolo prístrešie, hygiena a duchovná
podpora a neskôr aj na liečebnú starostlivosť (Farkašová a kol., 2009, s. 23). V stredoveku
bol založený prvý rád sestier – ošetrovateliek Augustínok, ktoré sa špecializovali na
poskytovanie ošetrovateľských služieb v domácnosti, a rád Vincentiek, ktoré svoju činnosť
vykonávajú dodnes aj u nás. Prvé sestry vyučovali chudobné deti, navštevovali opustených
starých ľudí v ich domoch, starali sa o siroty, boli posielané aj na bojiská k raneným vojakom,
k väzňom a do nemocníc (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244).
Domáca ošetrovateľská starostlivosť v období novoveku a najnovších dejín
Viacerí autori za začiatok novoveku považujú Lutherovu reformáciu v roku 1517, objavenie
Ameriky v roku 1492, významné ekonomické zmeny, ktoré nastali v 16. storočí. Je tu viacero
medzníkov, ktoré sú spoločné pre svetové aj národné dejiny, pretože Francúzska revolúcia
v roku 1789 i revolučné roky 1848 – 1849 ovplyvnili vývoj viacerých európskych krajín.
Kým v stredoveku vládla predstava, že ľudia sú časťou jednotného svetového božieho
poriadku a každý človek má v ňom svoje pevné, božím riadením určené miesto, dané jeho
sociálnym pôvodom, v novoveku sa tieto stredoveké scholastické predstavy postupne
prekonávali. Rámcovo môžeme označiť novovek za obdobie v rokoch 1500 až 1918. V tomto
období na rozvoj profesionálneho ošetrovateľstva mali vplyv Tereziánske a Jozefovské
reformy v rokoch 1717 až 1780. Takisto založenie lekárskej fakulty v roku 1770 na pôde
jezuitskej univerzity v Trnave, ktorá bola založená v roku 1635. Vzdelávali sa tu i pôrodné
baby. 19. storočie znamenalo nielen nástup éry profesionálneho ošetrovateľstva, ale aj
začiatky komunitného ošetrovateľstva. Priemyselná revolúcia mala nepriaznivý vplyv na
zdravotný stav ľudí, čo si vyžiadalo zmenu zdravotnej starostlivosti. Ošetrovateľská
starostlivosť sa presunula aj do terénu. V roku 1859 vznikla v Anglicku moderná koncepcia
domácej starostlivosti, ktorej autorom bol Wiliam Rathbon. On sám prišiel na túto myšlienku
v čase, keď mu umierala manželka na zhubnú chorobu, a tak spolu s Florence
Nightingaleovou založili prvú školu pre sestry návštevnej služby, ktoré poskytovali
ošetrovateľskú starostlivosť chudobným a odkázaným ľuďom. Založili tiež asociáciu
obvodných sestier, čím podporili návštevné ošetrovateľstvo (Hanzlíková a kol., 2006, s. 244).
V roku 1859 Florence Nightingaleová vydala v Londýne Poznámky o ošetrovateľstve: Čo to
je a čo to nie je. Táto publikácia bola určená ošetrovateľkám a ženám všeobecne, ktoré sa tiež
starali o svojich blízkych v domácnostiach (Kozierová a kol., 1995, s. 1404). Prvé pokusy
o poskytovanie domácej starostlivosti v Amerike sa začali v roku 1885 v Buffalo podľa
pokynov lekárov. Následne vznikla v roku 1887 vo Philadelphii spoločnosť domácej
starostlivosti a v roku 1888 v Bostone oblastná asociácia domácej starostlivosti. Všetky tieto
organizácie navrhli a riadili neprofesionáli. V roku 1893 bola zriadená ošetrovateľská služba
pod záštitou ministerstva zdravotníctva a pod vedením Lilian Waldovej a Mary Bewsterovej,
ktoré zaviedli termín verejná zdravotná sestra. Waldová a Rogersová založili ošetrovateľskú
školu, ktorá bola zameraná na poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácnostiach.
Na britských ostrovoch predzvesťou komunitného ošetrovateľstva boli dva ošetrovateľské
rády – rád Írske sestry a rád Milosrdné sestry. V Európe sa domáca ošetrovateľská
starostlivosť koncom 19. storočia zameriava na ošetrovanie starých ľudí s výnimkou
Holandska, kde sa ošetrovateľská starostlivosť v domácnostiach poskytuje všetkým bez
ohľadu na vek. V 20. storočí dochádza k neustálemu zvyšovaniu nákladov na zdravotnú
starostlivosť na celom svete, populácia starne, sú prítomné zmeny rolí v rodine, vzrastá dopyt
po poskytovaní služieb v domácnosti zo strany verejnosti. Tieto faktory ovplyvňujú rozvoj
domácej ošetrovateľskej starostlivosti (Hanzlíková a kol., 2006, s. 245).
V súčasnosti existujú agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, čo je ambulantná forma
zdravotnej starostlivosti poskytovanej v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom
sociálnom prostredí fyzickým osobám všetkých vekových kategórií, ktoré spĺňajú určité
kritéria, a to: vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť, sú imobilné, čiastočne mobilné a nie sú
schopné samostatne prísť do ambulantného zdravotníckeho zariadenia, nevyžadujú ústavnú
zdravotnú starostlivosť alebo ju odmietajú. Cieľom domácej ošetrovateľskej starostlivosti
v súčasnosti je poskytnúť osobe komplexnú ošetrovateľskú starostlivosť metódou
ošetrovateľského procesu, zameranú na zlepšenie a udržanie kvality života, zmierňovanie
utrpenia, prevenciu komplikácií, doliečovanie po skončení ústavnej zdravotnej starostlivosti,
rehabilitáciu a poradenstvo, zdravotnú výchovu a edukáciu jednotlivca, resp. rodiny
a komunity v súvislosti so zdravotným stavom (Žiaková a kol., 2009, s. 12).
Záver
Záverom možno povedať, že v priebehu dejín od najstarších čias až po súčasnosť sa
poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom
sociálnom prostredí vyvíjalo. Zmenilo sa z neškolenej práce na povolanie regulované štátom.
Kým na začiatku to bolo neprofesionálne ošetrovateľstvo, kde sa v domácnostiach rodilo,
liečilo, zomieralo za účasti všetkých členov rodiny, vedomosti, schopnosti a zručnosti sa
odovzdávali z pokolenia na pokolenie a starostlivosť bola prevažne zverená ženám
bylinkárkam a babiciam, v stredoveku to bolo charitatívne ošetrovateľstvo, ktoré bolo spojené
so vznikom rehoľných rádov. Bolo zamerané na rešpektovanie ľudskej hodnoty každého
jednotlivca, na uspokojovanie najzákladnejších potrieb života ako bolo prístrešie, hygiena
a duchovná podpora a neskôr aj na liečebnú starostlivosť. 19. storočie sa spája
s profesionalizáciou ošetrovateľstva a s rozvojom komunitného ošetrovateľstva. V súčasnosti
profesionálnu ošetrovateľskú starostlivosť metódou ošetrovateľského procesu poskytujú
v domácom prostredí alebo v inom prirodzenom sociálnom prostredí fyzickým osobám
všetkých vekových kategórií agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti.
Zoznam bibliografických odkazov
FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2009. Ošetrovateľstvo – teória. 3. dopl. vyd. Martin : Vydavateľstvo
Osveta, 2009. 244 s. ISBN 978-80-8063-322-6.
HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. 2. nezmen. vyd. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2006. 280 s. ISBN 80-8063-213-8.
HANZLÍKOVÁ, A. 2011. Profesionálne ošetrovateľstvo a jeho regulácia. 1. vyd. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2011. 155 s. ISBN 978-80-8063-360-8.
KLÍMA, J. 1988. Ľudia Mezopotámie: cestami dávnej civilizácie a kultúry pri Eufrate
a Tigrise. Bratislava : Vydavateľstvo Obzor, 1988. 312 s.
KOZIEROVÁ, B. a kol. 1995. Ošetrovateľstvo 1, 2. 1. slov. vyd. Martin : Vydavateľstvo
Osveta, 1995. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
ŽIAKOVÁ, K. a kol. 2009. Ošetrovateľský slovník. 1. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta,
2009. 218 s. ISBN 978-80-8063-315-8.
Kontaktná adresa autorky
PhDr. Drahomíra Vatehová, PhD.
ADOS Eva, s.r.o.
akad. Pavlova 321/10
091 01 Stropkov
[email protected]
ALLOPLASTYKA STAWU BIODROWEGO JAKO CZYNNIK UTRUDNIAJĄCY
ODZYSKANIE
PACJENTÓW
I
UTRZYMANIE
OBJĘTYCH
SPRAWNOŚCI
ŚWIADCZENIEM
FUNKCJONALNEJ
PIELĘGNIARSKIEJ
U
OPIEKI
DŁUGOTERMINOWEJ
Karina Wawros1, Renata Mroczkowska2, Bogusława Serzysko2
1
Szpital Specjalistyczny nr 2 w Bytomiu
2
Śląskie Centrum Chorób Serca w Zabrzu
Streszczenie
Pielęgniarki
opieki
długoterminowej
często
opiekują
się
pacjentami
po
zabiegu
endoprotezoplastyce stawu biodrowego. Aby zaplanować i podjąć odpowiednie działania
pielęgnacyjne u takiego pacjenta konieczna jest znajomość istoty zabiegu, oraz zasad
postępowania zarówno przed jak i po operacji. Opieka nad takim pacjentem wymaga od
pielęgniarki opieki długoterminowej nie tylko odpowiednich kwalifikacji, ale również bardzo
szerokiej wiedzy z tego zakresu. Zarówno okres przedoperacyjny jak i pooperacyjny wymaga
zwrócenia uwagi nie tylko na pojawienie się nowych problemów pielęgnacyjnych u pacjenta,
ale także konieczność modyfikacji planu pielęgnacji problemów istniejących przed zabiegiem
operacyjnym. Alloplastyka stawu biodrowego jest czynnikiem utrudniającym odzyskanie
i utrzymanie sprawności u pacjentów a zwłaszcza u osób w wieku podeszłym. Dokładna
analiza czynników ryzyka, powikłań pooperacyjnych, a także zasad postepowania
usprawniającego w znacznym stopniu pozwala na szybsze odzyskanie sprawności pacjenta.
Holistyczne
podejście
do
problemu
opieki
pielęgniarskiej
nad
pacjentem
po
endoprotezoplastyce stawu biodrowego, a także włączenie do procesu rekonwalescencji osób
innych specjalności nie tylko medycznych (pielęgniarka podstawowej opieki zdrowotnej,
rehabilitant, dietetyczka, pracownik socjalny) pozwala pielęgniarce opieki długoterminowej
na pełną realizację planu pielęgnacji i zapewnienie kompleksowej opieki pacjentowi.
Słowa kluczowe
Endoprotezoplastyka, alloplastyka, opieka długoterminowa
Wstęp
Wraz z demograficznym starzeniem się społeczeństwa, spowodowanym wydłużaniem się
przeciętnego trwania życia, oraz zmniejszeniem się liczby urodzeń, wzrasta zapotrzebowanie
na usługi pielęgnacyjno-opiekuńcze (Golinowska, 2008, s. 31, 35, 45). Jedną z form
udzielanych świadczeń jest opieka długoterminowa, która jest świadczeniem usług, pomocy i
wsparcia dla osób przewlekle chorych i niepełnosprawnych także niedołężnych osób
starszych przy współudziale rodziny w formie świadczenia realizowanego w zakładzie
opiekuńczo – leczniczym, pielęgnacyjno – opiekuńczym lub środowisku domowym
(Szwałkiewicz, 2013, s. 124–205).
Opieką długoterminowa objęci są osoby, których choroby przewlekłe bądź urazy
doprowadziły do obniżenia aktywności fizycznej do stopnia który uniemożliwia
wykonywanie podstawowych czynności życia codziennego. Pacjenci objęci opieką
długoterminową to w większości osoby w wieku podeszłym (Szwałkiewicz, 2013 s. 184–
207). Stopniowe ograniczenie aktywności fizycznej związanej z wiekiem znacząco wpływa
na pogłębienie zmian zwyrodnieniowych stawów, a następstwo osteoporozy zwłaszcza u
kobiet często prowadzi do złamań w obrębie głowy lub szyjki kości udowej a staw biodrowy
jest jednym z najbardziej obciążonych stawów człowieka, który spełnia dwie zasadnicze
funkcje: podporowa i lokomocyjną (Szopińska, 2005, s. 28–35).
Ograniczenie niskiej aktywności fizycznej prowadzi do pojawienia się nowych problemów
pielęgnacyjnych u chorych po endoprotezoplastyce stawu biodrowego. Udział w procesie
pielęgnacji, rehabilitacji edukacji pacjenta po zabiegu endoprotezoplastyki jest kluczową rolą
pielęgniarki opieki długoterminowej, która wymaga wysokiej wiedzy, doświadczenia oraz
musi być oparta na holistycznym podejściu do pacjenta.
Urazy u pacjentów w wieku podeszłym związane są ze zwiększoną liczbą powikłań oraz
wysoką śmiertelnością (Mosakowska, Więcek, Błędowski, 2012, s. 454). Niskie rezerwy
czynnościowe i choroby współistniejące mają niekorzystny wpływ na rozpoznanie i przebieg
leczenia u osób starszych. Pacjenci z tej grupy wiekowej są dwukrotnie częściej
hospitalizowani z powodu następstw urazów niż reszta populacji (Mosakowska, Więcek,
Błędowski, 2012, s. 454). Upadki są jedną z najczęstszych przyczyn urazów, powikłań
pourazowych i związanej z nimi śmiertelności u ludzi starszych.
Poważnymi typowymi złamaniami u w wieku podeszłym są złamania bliższej nasady kości
udowej. Większość pacjentów nie odzyskuje sprawności sprzed wypadku, lub w wielu
przypadkach dochodzi do powtórnych złamań tej samej okolicy (Szopińska, 2005, s. 28–35).
Metodyka
Na podstawie dostępnej literatury lat 2000 – 2013 dokonano analizy złożoności problemów
pielęgnacyjnych u pacjentów po alloplastyce stawu biodrowego, zarówno w okresie przed jak
i pooperacyjnym, objętych opieka długoterminową.
Pojęcie i wskazania do endoprotezoplastyki stawu biodrowego
Określenie zadań pielęgniarki opieki długoterminowej u pacjenta po endoprotezoplastyce
stawu biodrowego jest niezwykle istotna dla procesu pielęgnacji chorego i zależy od wielu
czynników. Wskazania do przeprowadzenia alloplastyki stawu biodrowego to najczęściej,
zniszczony procesem zwyrodnieniowym staw biodrowy oraz całkowite lub częściowe
złamanie kości udowej (szyjki kości udowej), które najczęściej dotyczy ludzi starszych,
kobiet jako powikłanie osteoporozy głównie pomenopauzalnej, ale także procesów
nowotworowych
kości,
przyjmowanie
leków
obniżających
odporność,
długotrwałe
unieruchomienie zaburzenia gospodarki wapniowej, wrodzona choroba kości, niedobór
wapnia i białka, choroby mózgu (Szopińska, 2005, s. 21–30). W procesie pielęgnacji należy
uwzględnić nie tylko istniejące wcześniej problemy, ale także uwzględnić planowanie działań
w stosunku problemów pielęgnacyjnych które pojawią się po zabiegu operacyjnym
(Szwałkiewicz, 2013, s. 10–34).
Endoprotezoplastyka to zastąpienie uszkodzonych elementów stawu sztucznymi elementami
odwzorowującymi jego anatomiczne części co pozwala na zniesienie bólu i umożliwia
wykonywanie podstawowych ruchów: chodzenie, podnoszenie ciężarów.
W przypadku wymiany całego stawu biodrowego stosuje się protezę całkowita, natomiast
jeżeli pozostawia się naturalna panewkę a wymienia jedynie główkę kości udowej zakłada się
protezę częściową (Szopińska, 2005, s. 18–35). Osadzenie endoprotezy na kości dokonywana
jest w dwojaki sposób: endoprotezę bezcementowa poprzez wcisk lub wkręt, natomiast
cementową osadza się za pomocą cementu kostnego.
Wyboru osadzenia endoprotezy dokonuje się na podstawie wskazań oraz wieku pacjenta. U
młodszych pacjentów zazwyczaj stosuje się całkowitą endoprotezę bezcementową lub system
mieszany czyli całkowita endoproteza która jest częściowo zacementowana u pacjentów
starszych całkowita endoprotezę cementową (Szopińska, 2005, s. 28–35).
Postepowanie przedoperacyjne jest niezwykle istotne dla procesu usprawniania pacjenta
po zabiegu alloplastyki na które składa się rehabilitacja, edukacja pacjenta i jego rodziny,
wsparcie emocjonalne.
Ważną rolę odgrywa prawidłowo zbilansowana dieta, która wpływa na prawidłowy stan
tkanki kostnej oraz wzmacnia jej naturalne procesy regeneracyjne a także na utrzymanie
prawidłowej masy ciała (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska, 2013, s. 355–359).
Rehabilitacja przedoperacyjna powinna uwzględniać:

zwiększenie zakresu ruchu w chorym stawie oraz symetrycznym,

wzmocnienie mięśni w obrębie chorego stawu,

wzmocnienie mięśni brzucha i grzbietu,

rozluźnienie mięśni nadmierne napiętych,

naukę chodu z balkonikiem i o kulach po płaskim podłożu oraz schodzenie i
wchodzenie po schodach o kulach

naukę wykonywania czynności dnia codziennego oraz naukę wykonywania
gimnastyki oddechowej.
Należy również uwzględnić poziom lęku pacjenta Dla pacjenta z wysokim poziomem lęku
większość procedur medycznych może być niezrozumiała co prowadzi do problemu z
wyrażeniem zgody na procedury medyczne. Przedoperacyjna rozmowa z chorym i
wyjaśnienie wszelkich niezrozumiałych kwestii zmniejsza poziom lęku u pacjenta.
Edukacja pacjenta powinna być dostosowana do wieku pacjenta, poziomu wykształcenia.
Istotny jest udział pielęgniarki w edukacji chorego, powinna udzielać informacji pacjentowi
zgodnie ze swoimi kompetencjami i aktualna wiedzą (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska,
2013, s. 355–359). Pielęgniarka powinna wyjaśnić sposób i celowość przygotowania do
zabiegu operacyjnego a także w zakresie sposobu usprawniania chorego po operacji. Rola
pielęgniarki opieki długoterminowej na tym etapie procesu leczenia pacjenta jest bardzo
istotna, biorąc udział w działaniach przedoperacyjnych, głównie w zakresie edukacji i
wsparcia rodziny, pielęgniarka rozpoczyna pierwszy etap rehabilitacji pacjenta co umożliwia
szybszy powrót chorego do środowiska domowego (Dziekońska, Latosiewicz, Kulikowska,
2013, s. 355–359). Edukacja rodziny w zakresie możliwości: nabycia sprzętu ortopedycznego,
środków higienicznych i pielęgnacyjnych, oraz sposobu pielęgnacji, a także możliwości
usprawniania chorego, zapobiegania odleżynom, są dla rodziny wsparciem (Szwałkiewicz,
2013, s. 34–102).
Powszechnie uważa się, że przygotowanie pacjenta odbywa się w chwili przyjęcia pacjenta do
oddziału, nieliczna literatura wskazuje na istotną rolę pielęgniarki opieki długoterminowej w
przygotowaniu pacjenta, która w analogiczny sposób, może za wyjątkiem przygotowania
fizycznego, musi przygotować pacjenta oraz jego rodzinę do pielęgnacji (Szwałkiewicz, 2013,
s. 68–134).
Rehabilitacja po wszczepieniu protezy stawu biodrowego rozpoczyna się w pierwszej
dobie po zabiegu operacyjnym i trwa przez wiele tygodni. W pierwsze dobie po operacji
postepowanie obejmuje postepowanie redukujące dolegliwości bólowe, obrzęk, profilaktykę
przeciwzakrzepową oraz ćwiczenia krążeniowo – oddechowe. Wczesne usprawnianie
pooperacyjne jest rolą zespołu medycznego oddziału na którym przebywa pacjent.
Chory najczęściej zostaje wypisany w 8 – 10 dobie po zabiegu operacyjnym w tym okresie
należy zadbać ot aby pacjent nie przeciążał stawu i jednocześnie stosować odpowiednie
ćwiczenia usprawniające. Po wyjściu ze szpitala pacjent wykonuje ćwiczenia samodzielnie
lub pod kontrolą rehabilitanta, pielęgniarki bądź wyedukowanej rodziny.
Istotna jest systematyczność ćwiczenia codziennych czynności takich jak: wstawanie,
siadanie, kładzenie się, chodzenie po schodach. Należy pamiętać o zasadniczej różnicy w
usprawnianiu pacjenta z endoprotezą cementowa a bezcementową w zakresie obciążania
operowanej kończyny (Pozowski, 2002, s. 25–52).
Po założeniu protezy bezcementowej nie należy obciążać przez 6 tygodni, natomiast po
całkowitej alloplastyce cementowej kończynę można obciążać od razu. W pierwszym etapie
rehabilitacji, w etapie ćwiczeniowym, kładzie się nacisk na zapobieganie przykurczom,
odleżynom,
zapaleniu
oskrzeli/płuc,
powikłaniom
zakrzepowo
– zatorowym
oraz
dolegliwościom bólowym przez ułożenie kończyny w rozwórkach w pozycji pośredniej
(Hrycaj, Łącki, 2002, s. 7–15).
Po wszczepieniu endoprotezy bezcementowej pacjent przez 6 tygodni nie może układać się na
boku, za wyjątkiem ćwiczeń przy odpowiednim odwiedzeniu. W pierwszej fazie
usprawniania chorego kładzie się nacisk na optymalną ruchomość, siłę mięśniową, chód,
postawę ciała oraz optymalny ciężar ciała (Pozowski, 2002, s. 27–45).
Chodzenie o kulach
Niezwykle istotnym i trudnym etapem usprawniania chorego po endoprotezie stawu
biodrowego jest chodzenie o kulach. Reedukację chodu rozpoczyna się od prawidłowego
trzymania kul, przenoszenia kul do przodu oraz umiejętnego przerzucania masy ciała. Do
opanowania chodzenia o kulach niezbędne jest utrzymanie równowagi. Nauka chodzenia o
kulach polega na dobraniu odpowiedniego kroku (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 8–
14).
Rodzaje chodu o kulach
Chód czteromiarowy: polega na naprzemiennym przenoszeniu do przodu najpierw kuli
prawej, potem nogi lewej, następnie kuli lewej a nogi prawej. Taki chód jest dla pacjenta
bezpieczny, stwarza dobre warunki statyczne, ponieważ istnieją stale trzy punkty podparcia
ciała: jedna kończyna dolna oraz dwie kule lub dwie kończyny dolne i jedna kula.
Chód trójmiarowy: pacjent najpierw przenosi obie kule jednocześnie do przodu i następnie
jedną nogę a potem dostawia drugą nogę.
Dostawny: pacjent przenosi najpierw lewą kulę do przodu, potem prawą kulę do przodu,
następnie lewą nogę do przodu i prawą nogę do przodu; Chód jest również bezpieczny gdyż
istnieją trzy punkty podparcia (Pozowski, 2002, s. 35–58).
Chód dwumiarowy: tak zwany naprzemienny – który polega na jednoczesnym przenoszeniu
do przodu prawej kuli i lewej nogi. Naprzemienny z symetryczną pracą kończyn górnych –
polega na jednoczesnym przenoszeniu do przodu obu kul i jednej nogi, potem drugiej nogi.
Chód dwumiarowy jest stosowany w pierwszych dobach po zabiegu operacyjnym ponieważ
nie obciąża on kończyny. Dobranie choremu odpowiednich typów chodu i wyuczenie go
kilku sposobów chodzenia jest bardzo ważne dla prawidłowego przebiegu usprawniania
(Pozowski, 2002, s. 15–36).
Chodzenie po schodach
Kolejnym elementem w rehabilitacji jest nauka chodzenia po schodach, jest jednym z
najtrudniejszych etapów usprawniania i można ją rozpocząć jedynie wówczas gdy istnieje
dobra siła mięśniowa mięśnia czworogłowego.
Chodzenie po schodach z pomocą dwóch kul: wchodzenie: na stopień wyżej, pacjent stawia
kończynę nieoperowaną i prostując ją w kolanie dostawia kończynę nieoperowaną a następnie
kule.
Schodzenie: na stopniu niżej pacjent stawia kończynę operowaną razem z kulami i dostawia
kończynę nieoperowaną.
Chodzenie po schodach z pomocą jednej kuli: Kula znajduje się po stronie operowanej
kończyny a pacjent trzyma się poręczy po stronie nieoperowanej, wchodzenie: kończynę
nieoperowaną pacjent stawia na stopniu powyżej i prostując kolano dostawia razem z kulą
kończynę operowaną.
Schodzenie: na stopniu niżej chory stawia kończynę operowaną razem z kulą i dostawia
kończynę zdrową (Pozowski, 2002, s. 25–59).
Dieta
Istotna jest dieta i zapobieganie nadwadze. Dieta powinna dostarczać do organizmu niezbędne
składniki mineralne, mikroelementy i witaminy a także, egzogenne nienasycone kwasy
tłuszczowe. Prawidłowo skomponowana dieta wpływa prawidłowy stan tkanki kostnej,
poprzez wzmacnianie jej naturalnych procesy regeneracyjne oraz zapobiega zmniejszeniu się
wytrzymałości i gęstości. Nadwaga jest współczesnym problemem społecznym i jest
przeciwwskazaniem do aktywności sportowej pacjentów z endoprotezą. Dlatego prawidłowo
zbilansowana dieta powinna być jednym z elementów składowych kompleksowej opieki nad
pacjentem po zabiegu alloplastyki stawu biodrowego (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s.
10–13).
Fizykoterapia
Z uwagi na kompleksowy charakter usprawniania pacjenta należy pamiętać o fizykoterapii.
Można stosować: Lampę Bioptron która przyspiesza gojenie rany jak również ma działanie
przeciwobrzękowe oraz przeciwbólowe. Stosowanie zabiegów zimnem również wykazuje
działanie, przeciwobrzękowe oraz obkurczając naczynia krwionośne zapobiega wylewom
krwawym. Natomiast zabiegi ciepłem również działają przeciwbólowo oraz rozluźniająco.
Po powrocie ze szpitala pacjent powinien unikać ze szczególnie: leżenia na boku, zakładania
nogi na nogę, dźwigania ciężkich przedmiotów, siadania na niskich krzesłach, korzystania z
wanny, noszenia niestabilnego i niewygodnego obuwia. Należy także unikać ruchów
przywiedzenia i rotacji zewnętrznej (Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 9–13).
Pacjent po wszczepieniu endoprotezy powinien nosić wygodne obuwie na płaskim obcasie,
używać kabiny prysznicowej zamiast wanny, spać na plecach w pierwszych miesiącach po
operacji, korzystać z podwyższonej deski sedesowej w pierwszych tygodniach po operacji.
Zalecane formy aktywności u pacjentów po operacji endoprotezoplastyki: pływanie bez
wykonywania gwałtownych ruchów, jazda na rowerze dozwolona od 3 miesiąca po operacji,
spacery po płaskim terenie (Pozowski, 2002, s. 25–42).
Zapobieganie powikłaniom po zabiegu alloplastyki
Powikłania pooperacyjne występują dosyć rzadko, odpowiednie przygotowanie oraz edukacja
pacjenta zmniejszają ryzyko ich wystąpienia do minimum.
Powikłania wczesne
Powikłania wywołane znieczuleniem – zależą od rodzaju znieczulenia. Sposób przygotowania
pacjenta różni się w zależności od trybu operacji tzn. tego czy wykonana jest w trybie pilnym
(ostrym) czy planowym. Bez względu na tryb zabiegu operacyjnego odpowiednie
przedoperacyjne procedury anestezjologiczne pozwalają zapewnić bezpieczeństwo choremu.
Zatorowość płucna – spowodowana jest oderwaniem się skrzepliny powstałej podczas
zabiegu operacyjnego. Zapobieganie temu powikłaniu polega na wczesnym uruchamianiu
chorego, oraz stosowanie metod farmakologicznych – środków obniżających krzepliwość
krwi (heparyny drobnocząsteczkowe niefrakcjonowane). U pacjentów którzy pozostają w
długotrwałym unieruchomieniu podaje się leki przeciwzakrzepowe z grupy heparyn (Fibak,
2002, s. 99–105).
Zapalenie płuc – zwłaszcza ludzie w wieku podeszłym narażeni są na to powikłanie.
Osłabienie odruchu kaszlowego, zwiększenie objętości zalegającej, zmniejszenie podatności
płuc, zmniejszenie pojemności dyfuzyjnej płuc, zmniejszenie wysycenia krwi tętniczej
tlenem, predysponuje osoby starsze do zachorowania na zapalenie płuc. Stosowanie
gimnastyki oddechowej, profilaktyki w postaci szczepień przeciwko grypie, a także
wykluczenie bądź wyleczenie przed zabiegiem operacyjnym istniejących infekcji górnych
dróg oddechowych, pozwala na zmniejszenie ryzyka wystąpienia zapalenia płuc
(Księżopolska-Pietrzak i wsp., 2000, s. 8–10).
Porażenie nerwu strzałkowego – dochodzi przy złym ustawieniu kończyny podczas pobytu
chorego w łóżku, dlatego należy zwracać uwagę na prawidłowe ułożenie kończyny (PorezRadziszewska i wsp., 2003, s. 169–172).
Infekcja operowanego stawu – jest najczęstszym powikłaniem w chirurgii i może być
przyczyną skrócenia okresu „użytkowania” endoprotezy. Może rozwinąć się zarówno we
wczesnym jak i odległym okresie pooperacyjnym. Infekcja wczesna po zastosowaniu
właściwego leczenia nie musi prowadzić do obluzowania endoprotezy, jednak późna infekcja
jest oporna na leczenie i doprowadza do obluzowania sztucznego stawu oraz zniszczeń i
konieczności usunięcia implantu. Infekcja późna, operowanego stawu biodrowego najczęściej
jest infekcją endogenną, przeniesione drogą krwi z innego miejsca ustroju np.: migdałki,
zęby, zatoki.
Pacjenci chorzy na reumatoidalne zapalenie stawów po totalnej endoprotezoplastyce stawów
biodrowych, leczeni przewlekle steroidami lub lekami immunosupresyjnymi są szczególnie
narażeni na ryzyko infekcji. Wczesne wykrywanie i leczenie ognisk infekcyjnych, pozwala
ochronić operowana kończynę (Głowacki, Stefaniak, Gruca, 2008, s. 10–16).
Powikłania późne
Zazwyczaj dotyczą okresu poszpitalnego, dlatego edukacja pacjenta i rodziny w dużym
stopniu pozwala na ich zapobieganiu.
Zwichnięcie stawu – aby zapobiegać temu powikłaniu należy wykonywać ćwiczenia
usprawniające zgodnie z zasadami, a także przestrzegać je w wykonywaniu czynności życia
codziennego (Wodzisławski i wsp., 2003, s. 108–110).
Obluzowanie implantu – jest najpoważniejszym z późnych powikłań operacji alloplastyki
stawów, większość przypadków rozpoznawana jest jako obluzowania aseptyczne.
Zapobieganie jak w zakażeniu operowanego stawu (Wodzisławski i wsp., 2003, s. 108–110).
Złamania okołoprotezowe – stanowią po aseptycznym obluzowaniu endoprotez, drugą co do
częstości przyczynę wskazań do wykonania alloplastyk rewizyjnych, dochodzi do nich na
skutek nadmiernego pociągania, zginania, skręcenia, zgniatania. Profilaktyka tego powikłania
dotyczy poprawnego wykonywania zarówno ćwiczeń, czynności dnia codziennego jak i
prawidłowo wykonywanych czynności podczas pielęgnacji chorego (Marczyński, 2009, s.
105–108).
Dolegliwości bólowe – utrzymujące się kilka tygodni po alloplastyce mogą mieć różny
charakter mogą się pojawić na skutek uszkodzenia gałązek unerwiających okolicę miejsca
operowanego. Ponadto często przy problemach ze stawem biodrowym, na skutek
nierównomiernego obciążania kończyny, dochodzi do przyspieszenia rozwoju zwyrodnienia
odcinka lędźwiowego co także może być przyczyna dolegliwości bólowych (Wodzisławski i
wsp., 2003, s. 108–110).
Utrzymujące się przez wiele tygodni dolegliwości u pacjenta po endoprotezoplastyce nie
tylko stanowią dyskomfort lecz utrudniają proces rehabilitacji. Po powrocie ze szpitala
pacjent powinien kontynuować leczenie przeciwbólowe, a w przypadku obecności
długotrwałego bólu należy zdiagnozować przyczynę lub/i podjąć leczenie w poradni leczenia
bólu. Należy pamiętać, że ból ogranicza aktywność, oprowadza do powikłań ze strony układu
krążenia, oddechowego, przewodu pokarmowego a także zwiększa ryzyko powikłań
zakrzepowo – zatorowych. Leczenie bólu przewlekłego u osób w wieku podeszłym wymaga
indywidualnego podejścia W leczeniu przeciwbólowym istotne znaczenie mają choroby
współistniejące oraz stosowane leki. Wraz z wiekiem pogarsza się wchłanianie z przewodu
pokarmowego, pogorszeniu ulegają przepływy narządowe a proces starzenia i schorzenia
współistniejące wpływają na stężenia białek wiążących leki (Marczyński, 2009, s. 105–108).
Uczulenia na metal lub hydroksyapatyt – endoproteza która jest wykonana z metalu może
wywoływać reakcje alergiczne, gdyż cząsteczki z których jest wykonana mogą przenikać do
tkanek wywołując u niektórych pacjentów odczyn zapalny. Pacjenci mogą wykazywać
reakcje alergiczne na składniki z których wykonane są implanty. Jeżeli pacjent w wywiadzie
podaje reakcje anafilaktyczne należy wykonać testy uczuleniowe i określić alergie.
W przypadku alergii stosuje się endoprotezę wykonaną bez użycia metali na które pacjent
wykazuje alergię lub pokrytej specjalną warstwą ochronną (Głowacki, Stefaniak, Gruca,
2008, s. 10–16).
Wnioski
W grupie ludzi wieku podeszłego obserwuje się ograniczenie aktywności fizycznej,
zaburzenia równowagi i sprawności chodu, co jest następstwem wielu współistniejących
chorób takich jak np. zwyrodnienie stawów, osteoporoza. Czynniki te sprzyjają uszkodzeniu
stawu biodrowego przez proces zwyrodnieniowy bądź, są przyczyną urazu w następstwie
którego dochodzi do złamania szyjki kości udowej.
W takim przypadku najczęściej istnieje konieczność wykonania zabiegu endoprotezoplastyki
stawu biodrowego. W takiej sytuacji u ludzi starszych, niezależnie od stopnia sprawności
sprzed zabiegu, dochodzi do obniżenia aktywności fizycznej co zdecydowanie wpływa na
jakość ich życia ,oraz nakłada większe obowiązki na pielęgniarkę oraz rodzinę w zakresie
pielęgnacji. Jednym z istotnych założeń procesu pielęgnacji jest reedukacja chodu, pomimo iż
u pacjentów opieki długoterminowej występuje wiele innych problemów pielęgnacyjnych,
oddziaływania należy ograniczyć do osiągnięcia najważniejszych celów.
Podczas planowania opieki nad pacjentem po alloplastyce stawu biodrowego niezwykle
istotna jest wiedza pielęgniarki długoterminowej z zakresu:

istoty zabiegu,

postępowania przed jak i pooperacyjnego,

możliwości wystąpienia powikłań pooperacyjnych,

rehabilitacji.
W procesie usprawniania należy uwzględnić współpracę z rehabilitantem, psychologiem,
pracownikiem socjalnym, dietetykiem. Z uwagi na fakt, iż wymiar czasowy pielęgniarki
opieki długoterminowej z pacjentem jest ograniczony godzinowo, dobowo jak i tygodniowo,
pielęgniarka musi realizować plan opieki we współpracy z zespołem terapeutycznym, aby
osiągnąć optymalne wyniki usprawniania (Szwałkiewicz, 2013, s. 243–256).
W wielu przypadkach pacjenci po endoprotezoplastyce stawu biodrowego, są objęci opieką
długoterminową przed zabiegiem, dlatego pielęgniarka opieki długoterminowej zapoznana
zarówno ze stanem zdrowotnym pacjenta, problemami pielęgnacyjnymi, sytuacją rodzinną,
jest wszechstronnym specjalistą biorącym udział w rozwiązaniu wielu problemów oraz
powinna być koordynatorem zespołu terapeutycznego który uczestniczy w procesie
usprawniania pacjenta po powrocie do domu.
Niesamodzielność tych pacjentów uzależnienie od innych osób jest sygnałem wskazującym
na zapotrzebowanie na różne formy opieki zdrowotnej, a co za tym idzie potrzebę stworzenia
kompleksowego, spójnego systemu opieki długoterminowej otwartego na zaspokajanie
potrzeb osób niesamodzielnych. Należy wypracować system holistyczny zapewniający
kompleksowość opieki.
Spis literatury
DZIEKOŃSKA, M. – LATOSIEWICZ, R. – KULIKOWSKA, A. Pielęgnowanie pacjenta po
endoprotezoplastyce stawu biodrowego. In Hygeia Publik Health. 2013, t. 48, nr. 3, s. 355359.
FIBAK, J. 2002. Zapobieganie pooperacyjnej zakrzepicy żylnej. Chirurgia. Warszawa :
PZWL, 2002. 773 s. ISBN 83-200-2708-X.
GŁOWACKI, J. – STEFANIAK, T. – GRUCA, Z. 2008. Zakażenie miejsca operowanego w
chirurgii wideoskopowej i endoskopii. In Wideochirurgia i inne techniki małoinwazyjne.
2008. t. 1, nr. 3, s. 10-16.
GOLINOWSKA, S. 2008. Konsekwencje ekonomiczne i społeczne starzenia się
społeczeństwa. Warszawa : PAN, 2008. 196 s. ISBN 97883-61236-20-7.
HRYCAJ, P. Z. – ŁĄCKI, J. K. 2002. Od zwyrodnienia do zapalenia – współczesne poglądy
na patogenezę choroby zwyrodnieniowej stawów. In Nowa Medycyna. 2002, nr. 2, s. 7-15.
KSIĘŻOPOLSKA-PIETRZAK, K. i wsp. 2000. Postępowanie z chorym po totalnej
alloplastyce stawu biodrowego. In Borgis – Postępy Nauk Medycznych. 2000. nr 2. s. 8-14.
MARCZYŃSKI, W. 2009. Przyczyny septycznego obluzowania protez stawów biodrowych.
In Sepsis. 2009. t. 3, nr. 2, s. 105-108.
MOSAKOWSKA, M. – WIĘCEK, A. ¬ BŁĘDOWSKI, P. 2012. Aspekty medyczne,
psychologiczne, socjologiczne i ekonomiczne starzenia się ludzi w Polsce. Poznań : Termedia.
2012. 598 s. ISBN -978-83-62138-81-4.
PODREZ-RADZISZEWSKA, M. i wsp. 2003. Uszkodzenia endoprotezy stawu biodrowego
jako przyczyna niepowodzeń alloplastyki. In Chirurgia Narządów Ruchu i Ortopedia Polska.
2003, t. 68, nr. 3, s. 169-172.
POZOWSKI, A. 2002. Mam sztuczny staw biodrowy. Warszawa. 2002. 64 s. ISBN 978-83200-3537-7.
SZOPIŃSKA,
K.
2005.
Choroba
zwyrodnieniowa
stawu
biodrowego-etiologia,
etiopatogeneza oraz objawy radiologiczne i kliniczne. In Kwartalnik Ortopedyczny. 2005, t. 1,
s. 28-35.
SZWAŁKIEWISZ, E. 2013. Opiekun medyczny w praktyce. Warszawa, 2013. 421 s. ISBN
9788320043365.
WODZISŁAWSKI, W. i wsp. 2003. Złamania kości udowej u pacjentów z endoprotezą stawu
biodrowego. In Kwartalnik Ortopedyczny. 2003, t. 2, s. 108-110.
Adres kontaktowy do autora
Karina Wawros
Lic. pielęgniarstwa. Specjalista Pielęgniarstwa Anestezjologicznego i Intensywnej Opieki
ul. Gagarina 10/11
41-506 Chorzów
[email protected]
ZDRAVIE AKO SÚČASŤ METAPARADIGMY V OŠETROVATEĽSTVE
Mária Zamboriová1, Viera Simočková2
1
Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Lekárska fakulta, Ústav ošetrovateľstva
1
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, Bratislava, Ústav sociálnych vied a
zdravotníctva bl. P. P. Gojdiča v Prešove
2
Katolícka univerzita v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, Katedra pôrodnej asistencie
Súhrn
Zdravie, podpora, udržiavanie a prinavrátenie zdravia sú ústrednou témou ošetrovateľstva.
Chápanie pojmu zdravie ako všeobecne uznávanej hodnoty závisí od spoločnosti, jej kultúry a
od stupňa jej rozvoja. Ošetrovateľstvo je založené na vedeckých poznatkoch overených
výskumom, ku ktorým patrí aj koncepcia zdravia. Nové vedecké prístupy v ošetrovateľstve a
ich aplikácia v praxi metodologicky vychádzajú z celostného prístupu k človeku v zdraví i
v chorobe, čím je opodstatnené skúmať zdravie z rôznych aspektov, čo je cieľom aj tohto
príspevku.
Kľúčové slová
Zdravie, metaparadigma ošetrovateľstva, choroba
Úvod
V preambule ústavy Svetovej zdravotníckej organizácie sa zdravie definuje ako „stav
kompletnej fyzickej, duševnej a sociálnej pohody a nielen ako stav neprítomnosti choroby a
slabosti”. Táto definícia bola prijatá Medzinárodnou konferenciou zdravia v New Yorku, 19 –
22. júna 1946. 22. júla 1946 podpísali tento dokument zástupcovia 61 štátov (oficiálne
záznamy o Svetovej zdravotníckej organizácie, č. 2, s. 100). Definícia nadobudla účinnosť od
7. apríla 1948 a trvá dodnes (World Health Organisation, 2014).
Zdravie je telesné, duševné a sociálne blaho. Je to opak choroby, nielen jej neprítomnosť
alebo porucha funkcie. Zdravie je forma existencie organizmu, ktorá však nepredstavuje
trvalý a nepremenný jav, ide o dynamický proces, ktorý vychádza z interakcie s prostredím.
Vo vonkajšom prostredí pôsobia faktory fyzikálne, chemické, biologické a psychické
(Hanzlíková a kol., 2006). Zdravotný stav človeka je taktiež významným determinantom
postavenia človeka v rodine, v práci i v ďalších oblastiach spoločenského života. Zdravie
celej spoločnosti je kritériom posudzovania jej existencie, rozvoja i reprodukcie. V zdravej
spoločnosti sa môže vyvíjať zdravý jedinec a zdraví jedinci tvoria zdravú spoločnosť.
Zabezpečenie zdravia pre spoločnosť má tak veľký význam pre jedinca (Zákon NR SR č.
355/2007 Z. z.).
Zdravie ako pojem metaparadigmy ošetrovateľstva
Pojem zdravie chápu ľudia rozlične. Súvisí to so spoločnosťou, v ktorej človek žije, so
vzdelaním, hodnotovým systémom človeka, s tým, čo rozumie pod pojmom zdravie a čo pre
neho zdravie znamená. Vzhľadom k problémom s definíciou zdravia bývajú pre vedecké
účely často vytvárané tzv. operačné definície zdravia, ktoré sú orientované na tie
charakteristiky zdravia, resp. chorôb, ktoré sú relevantné k cieľu zamýšľanej štúdie. Zdravie
má výraznú objektívnu i subjektívnu zložku (Farkašová a kol., 2005).
Metaparadigma (disciplinárna paradigma) je vedľa naddisciplinárnej paradigmy na jednej
strane a poddisciplinárnej paradigmy (konceptuálny model) na druhej strane stredným
hierarchickým stupňom vertikálnej štruktúry paradigmy. Metaparadigma ošetrovateľstva
predstavuje globálny pohľad na to, čím sa ošetrovateľstvo ako veda zaoberá. Metaparadigma
plní poznávaciu a metodologickú funkciu (Palenčár, 2009b). Metaparadigma je najširší,
najglobálnejší pohľad určitej disciplíny na skúmanie určitého problému alebo javu (Kubicová,
Musilová, 2009). Metaparadigma je jadro alebo obsah, či predmet, ktorým sa príslušná vedná
disciplína zaoberá. Je globálnym pohľadom na obsahové zameranie vednej disciplíny. Tvorí
prvú úroveň odlíšenia medzi vednými disciplínami. Špecifikovaná je koncepciami a teóriami.
Každá vedná disciplína má zvyčajne jedinú metaparadigmu, z ktorej sa odvíjajú viaceré
koncepčné modely obsahujúce všeobecné koncepcie a teórie. Metaparadigmatické koncepcie
determinujúce ošetrovateľstvo a jeho prax vo všeobecnej rovine sú:
 osoba ako príjemca ošetrovateľského výkonu (jednotlivec, rodina, skupina, komunita,
spoločnosť),
 prostredie je významné vonkajšie a vnútorné okolie príjemcu i okolnosti, za akých k
ošetrovateľským úkonom dochádza,
 zdravie je stav blaha či osobnej pohody, nielen neprítomnosť nemoci, či choroby
príjemcu,
 ošetrovateľstvo, pod ktorým rozumieme činnosti vykonávané sestrou v spolupráci
s príjemcom alebo v jeho mene (Pavlíková, 2007).
Metaparadigma plní predovšetkým funkcie, ktorých realizácia je nevyhnutnou podmienkou
konštituovania akejkoľvek samostatnej vednej disciplíny. V prvom rade ide o poznávaciu
funkciu metaparadigmy, ktorej hlavným cieľom je vymedzenie predmetu poznania. Súčasťou
vymedzenia predmetu každej disciplíny, je tak identifikácia jeho základných zložiek a
všeobecný popis ich správania, ako i určenie špecifického zorného uhla, z ktorého hľadiska
bude touto disciplínou skúmaný. S poznávacou funkciou metaparadigmy je úzko spojená i
metodologická funkcia, t.j. charakteristika metód a spôsobov poznávania v danej disciplíne
(Palenčár, 2009a). Pretože ošetrovateľstvo nie je iba teoretickou vedou, ale i praktickou
disciplínou, metaparadigmatické pojmy a tvrdenia tak zohľadňujú nielen teoreticko-výskumné
ciele, ale i prakticko-klinické ciele, hlavne zachovať zdravie a kvalitu života, resp. eliminovať
chorobu pacienta (Csisko, 2013).
Definície a pohľady na zdravie
Penderová (1996) definovala svoj model upevňovania zdravia. Je založený na sociálnej teórii,
ktorá podčiarkuje dôležitosť poznávacieho procesu pri zmene správania v prospech zdravia.
Tento model deklaruje prístupy k zdraviu v komunite. Aby sme sa dozvedeli čo najviac o
zdraví komunity, je potrebné definovať komunitu, opísať populáciu (pohlavie, vekové
rozvrstvenie, úroveň príjmov, zamestnanosť, vzdelanostná úroveň a etnický pôvod, natalita,
mortalita, socio-ekonomický status: plat, zamestnanosť a vzdelanie), identifikovanie štruktúr,
ktoré organizujú komunitu, rizikové faktory ovplyvňujúce zdravie komunity, vývoj
chorobnosti, úmrtnosti, výskyt infekčných chorôb, ekologickú situáciu a identifikovanie
možností pre ovplyvnenie rizikových faktorov v komunite, sociálne služby, zdravotnícke
služby, dobrovoľnícke organizácie (Rybárová, 2013).
Callista Royová (1984) uvádza, že „zdravie je stav a proces bytia a stávania sa integrovaným
a celistvým“. Podľa Dorothy Oremovej (1985), „zdravie je stav indivídua charakterizovaný
zdravým či úplným vývojom ľudských štruktúr a telesnej i duševnej funkčnosti“. Slovo
„blaho“ sa používa v zmysle vnímaného stavu existencie indivídua. Je to stav
charakterizovaný zážitkom spokojnosti, radosti a šťastia, duchovným smerovaním k
naplneniu sebaideálu a pokračujúcej personalizácie. Je asociovaný so zdravým, úspechom v
osobných predsavzatiach a dostatkom zdrojov (Farkašová a kol., 2005; Nemcová, Hlinková a
kol., 2010).
Sú popísané viaceré modely zdravia (Kozierová, Erbová, Olivieriová, 1995; Koňošová,
2009), napr.:
 Klinický model chápe ľudí ako fyziologické systémy s príslušnými funkciami. Zdravie
definuje ako chýbanie znakov a symptómov choroby.
 Ekologický model sa zakladá na vzťahu ľudí k prostrediu. Zreteľne sa ukazuje, že
zdravie je podmienené prírodným a sociálnym prostredím. Ekologický model má tri
interaktívne prvky: 1. hostiteľ: osoba alebo skupina, ktorá môže, a nemusí byť
vystavená riziku nemoci či choroby; 2. agens: faktory prostredia, ktoré svojou
prítomnosťou alebo chýbaním môžu vyvolať nemoc či chorobu; 3. prostredie.
 Model hrania roly definuje zdravie na základe schopností indivídua plniť svoje
spoločenské úlohy.
 Adaptačný model (Kozierová, Erbová, Olivieriová, 1995) je založený na chápaní
zdravia ako tvorivého procesu. V tomto modeli zdravia je choroba poruchou
schopnosti adaptácie. Najvyšší stupeň zdravia možno dosiahnuť maximálnou
flexibilitou adaptácie na prostredie.
 Eudaimonistický model zhŕňa najkomplexnejší pohľad na zdravie. Na zdravie sa
pozerá ako na stav uskutočňovania osobného potenciálu. Ide nielen o rozvíjanie
osobného potenciálu, ale aj vrodených, ako aj získaných schopností človeka. Choroba
je pri takomto chápaní stav, ktorý zabraňuje sebarealizácii a využitiu vlastných
schopností človeka.
Stratégie pre rozvoj zdravia a choroba
WHO vo svojich programoch Zdravie pre všetkých do roku 2000 a Zdravie pre 21. storočie
akcentuje prevenciu ako základnú metódu používanú v starostlivosti o zdravie populácie. Na
tomto základe bola formulovaná úloha ošetrovateľstva (Žiaková, 2014). Zmyslom stratégie
pre rozvoj zdravia je zachovať ľudí a spoločenstvo zdravé, a to posilňovaním zdravia,
predchádzaním nemociam a poraneniam, poskytovaním zdravotnej starostlivosti, kde existujú
tri kategórie intervencie:
 akcie k posilňovaniu zdravia prevenciou nemoci a úrazov,
 zabezpečenie dobrej zdravotnej starostlivosti tým, ktorí majú poruchu zdravia,
 inovácia mechanizmu mobilizácie spoločenských zdrojov pre rozvoj zdravia, kde sa
vychádza sa zo základných hodnôt pre 21. storočie:
1. zdravie ako kľúč ku spoločenskému rozvoju,
2. rovnováha a solidarita v zdraví,
3. rozvoj zdravia zameraného na človeka,
4. súcit a etika ako základ zdravotníckych akcií (Stanek a kol., 2008).
K determinantom zdravia radíme:
 biologické determinanty – genetické danosti populácie (10 – 15 %),
 zdravotnú starostlivosť (15 – 20 %),
 environmentálne determinanty – životné prostredie, sociálne prostredie, ekonomické
prostredie (20 – 30 %),
 behaviorálne determinanty – životný štýl obyvateľstva (50 – 60 %) (Guliš, 2006).
Spôsob života, životný štýl človeka má medzi determinantmi zdravia kľúčové postavenie. Za
rozhodujúce prvky životného štýlu sa pokladajú stravovanie, chuť do jedla, pohybová
aktivita, fajčenie, pitie alkoholu, sexuálny život, stres, bytové a pracovné prostredie. Tieto
atribúty môžu pozitívne, ale i negatívne ovplyvniť duševné zdravie. V súvislosti s dĺžkou
života sa stále viac hovorí o jeho kvalite (Dimunová, Dankulicová Veselská, Stropkaiová,
2013). Ako uvádza Ondriášová (2005), na človeka pôsobia celý život psychologické faktory,
ako stres, konflikt, frustrácia, rôzne straty a životné príhody. Rodina predstavuje významný
článok pri podpore a udržiavaní zdravia. Rodina je vzájomné spojenie ľudí na citovom
základe. Emotívne spojenie vyjadruje aj spoločné úsilie pri plnení každodenných činností.
Rebríček hodnôt býva v mnohých prípadoch ovplyvňovaný kultúrou rodiny. Hodnotový
systém rodiny determinuje aj pohľad na podporu zdravia, obzvlášť duševného zdravia.
Rodina môže byť činiteľom ohrozenia zdravia. Mnohé ochorenia vznikajú na podklade
narušených rodinných vzťahov (Zrubcová, 2011).
Choroba alebo ochorenie je výrazom narušenia rovnováhy medzi organizmom a prostredím,
je porucha telesných, kognitívnych, sociálnych alebo psychických funkcií, ktoré negatívne
ovplyvňujú výkonnosť a zdravie organizmu. Choroba je porucha zdravia, je potenciál
vlastností organizmu, ktoré obmedzujú jeho možnosti vyrovnať sa počas života s určitými
nárokmi pôsobením vonkajšieho a vnútorného prostredia bez porušenia životných funkcií.
Choroba je významným faktorom ovplyvňujúcim kvalitu zdravia a kvalitu života (Sovariová
Soósová, Suchanová, Tirpáková, 2011; Sovariová Soósová, Tamaškovičová, 2009). Zdravie
sa stáva najdôležitejšou ľudskou hodnotou zvlášť v čase jeho narušenia chorobou, slabosťou,
poškodením (Raková, Dimunová, 2011). Ochrana zdravia je súhrn opatrení spočívajúcich
v predchádzaní vzniku, šírenia a v obmedzovaní výskytu ochorení a iných porúch zdravia,
v zlepšení zdravia prostredníctvom starostlivosti o zdravé životné podmienky, pracovné
podmienky a zdravý spôsob života je porucha telesných, kognitívnych, sociálnych alebo
psychických funkcií, ktoré negatívne ovplyvňujú výkonnosť a zdravie organizmu. Choroba je
každá odchýlka od normálneho priebehu životných procesov človeka, je spojená s oslabením
napadnutého organizmu alebo jeho časti (Hanáček, 2013).
Choroba je bio-sociálny jav predstavujúci novú kvalitu života. Choroba je výsledkom
interakcie patologických a kompenzačných procesov, ktoré vedú k poškodeniu buniek, tkanív
a systémov organizmu, čo sa prejavuje obmedzením schopností organizmu vyrovnať sa s
vplyvmi prostredia a vznikom porúch jeho životných funkcií. Aj v pojme choroba je
obsiahnutý aspekt objektívny a subjektívny. Na vytváraní obrazu choroby sa podieľajú:
patologické reakcie, patologické procesy a patologické stavy. Patologická reakcia je
najjednoduchšia, obyčajne krátko trvajúca, kvantitatívne alebo kvalitatívne neadekvátna
odpoveď organizmu na (bunky, tkaniva, orgánu) noxu. Patologický proces je komplex
patologických a obranno-adaptačných reakcií vyvolaných pôsobením noxy na organizmus.
Ide o na seba nadväzujúce procesy, výsledkom ktorých, je vychýlenie jednej alebo viacerých
fyziologických funkcií mimo ich referenčný interval. Patologický stav je patologická zmena,
ktorá je v priebehu času stabilná alebo sa mení len málo počas dlhšieho obdobia. Hranica
medzi zdravím a chorobou nie je vždy jednoznačná nakoľko závisí od rôznych aspektov.
Záver
Zdravie je rozhodujúce pre integritu jednotlivcov, rodín i celej spoločnosti a dosiahnutie čo
najlepšieho
stavu
zdravia
obyvateľov
patrí
podľa
Rakovej,
Čicákovej
(2012)
k celospoločenskému úsiliu. Vnímanie zdravia alebo choroba môže byť subjektívnym
fenoménom i objektívnou skutočnosťou. Zdravie je v centre pozornosti ošetrovateľstva
a nachádzame ho tiež ako významný komponent pri legislatívnom vymedzení ošetrovateľskej
praxe (Toplanská, 2009). Zdravie je definované súborom objektívne zistiteľných
a merateľných parametrov štruktúr a funkcií organizmu, ako aj súborom subjektívnych, ťažko
jednoznačne kvantifikovateľných parametrov, napr. pocity sily, fyzickej aj psychickej
výkonnosti, šťastia, schopnosti prekonávať prekážky. Čím hlbšie je zdravie študované, tým
výraznejšie vystupuje jeho celostný a hodnotový charakter.
Zoznam bibliografických odkazov
CSISKO, M. 2013. Metaparadigma ošetřovatelství [online]. 2013 [cit.2014-01-05]. Dostupné
na internete: http://zdravi.e15.cz/clanek/sestra/metaparadigma-osetrovatelstvi-460963.
DIMUNOVÁ, L. – DANKULICOVÁ VESELSKÁ, Z. – STROPKAIOVÁ, S. 2013. Vybrané
parametre pri posudzovaní kvality života seniorov v domácej a inštitucionalizovanej
starostlivosti [online]. 2013 [cit.2014-01-04]. Dostupné na:
http://www.osetrovatelstvo.eu/archiv/2013-rocnik-3/cislo-1/vybrane-parametre-priposudzovani-kvality-zivota-seniorov-v-domacej-a-institucionalizovanej-starostlivosti.
FARKAŠOVÁ, D. a kol. 2005. Ošetrovateľstvo: teória. Martin : Vydavateľstvo Osveta,
2005. 215 s. ISBN 80-8063-182-4.
GULIŠ, G. 2006. Podpora zdravia a hodnotenie dopadu na zdravie [online]. 2006 [cit.201401-10]. Dostupné na internete:
http://www.savez.sk/files/download/2006/konferencia/01hlavne/05Gulis.pdf.
HANÁČEK, J. 2013. Choroba a zdravie [online]. 2013 [cit.2013-12-10]. Dostupné na
internete:
http://www.jfmed.uniba.sk/fileadmin/user_upload/editors/PatFyz_Files/Prednasky_v_slovenc
ine/11Choroba_a_zdravie.ppt.
HANZLÍKOVÁ, A. a kol. 2006. Komunitné ošetrovateľstvo. Martin : Vydavateľstvo Osveta,
2006. 279 s. ISBN 80-8063-213-8.
KOŇOŠOVÁ, H. 2009. Zdravie a ošetrovateľstvo. In FARKAŠOVÁ, D. a kol.
Ošetrovateľstvo: teória. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2009. ISBN 978-80-8063-322-6,
s. 51-57.
KOZIEROVÁ, B. – ERBOVÁ, R. – OLIVIERIOVÁ, R. 1995. Ošetrovateľstvo 1., 2. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 1995. 1474 s. ISBN 80-217-0528-0.
KUBICOVÁ, Ľ. – MUSILOVÁ, M. 2009. Koncepčné modely a teórie ošetrovateľstva. In
FARKAŠOVÁ, D. a kol. Ošetrovateľstvo: teória. 3. dopl. vyd. Martin : Vydavateľstvo
Osveta, 2009. ISBN 978-80-8063-322-6, s. 70-76.
NEMCOVÁ, J. – HLINKOVÁ, E. a kol. 2010. Moderná edukácia v ošetrovateľstve. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2010. 260 s. ISBN 978-80-8063-321-9.
ONDRIÁŠOVÁ, M. 2005. Psychiatria. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2005. 117 s. ISBN
80-8063-199-9.
PALENČÁR, M. 2009a. Ošetrovateľstvo ako veda. In ŽIAKOVÁ, K. a kol. Ošetrovateľstvo:
teória a vedecký výskum. 2. preprac. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta, 2009a. ISBN 808063-304-2, s. 55-81.
PALENČÁR, M. 2009b. Metaparadigma. In ŽIAKOVÁ, K. Ošetrovateľský slovník. Martin :
Vydavateľstvo Osveta, 2009b. ISBN 978-808063-315-8, s. 67-70.
PAVLÍKOVÁ, S. 2007. Modely ošetrovateľstva v kocke. Praha : Grada Publishing, 2007. 144
s. ISBN 978-80-247-1918-4.
RAKOVÁ, J. – ČIČÁKOVÁ, Ľ. 2012. Postoj sestier k edukácii na interných ošetrovacích
jednotkách. In Sestra. 2012, č. 5-6, s. 41-43.
RAKOVÁ, J. – DIMUNOVÁ, L. 2011. Výchova k zdraviu ako primárna oblasť edukačného
pôsobenia zdravotníckych pracovníkov. In Zdravie, chudoba a sociálne vylúčenie z aspektu
pomáhajúcich profesií. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety v Bratislave, 2011. ISBN 978-8089464-06-7, s. 312-316.
RYBÁROVÁ, Ľ. 2013. Uplatnenie metódy ošetrovateľského procesu v komunitnej praxi
[online]. 2013 [cit. 2013-11-05]. Dostupné na internete:
http://www.unipo.sk/public/media/7613/25.pdf.
SOVÁRIOVÁ SOÓSOVÁ, M. – SUCHANOVÁ, R. – TIRPÁKOVÁ, L. 2011. Bolesť,
funkčný stav, úzkosť, depresia a sociálna interakcia u seniorov s reumatoidnou artritídou. In
Ošetřovatelství a porodní asistence. 2011, roč. 2, č. 3, s. 239-247.
SOVÁRIOVÁ SOÓSOVÁ, M. – TAMAŠKOVIČOVÁ, M. 2009. Vplyv biologickej liečby
na kvalitu života pacientov s Crohnovou chorobou. In Revue ošetrovateľstva, sociálnej práce
a laboratórnych metodík. 2009, roč. XV, č. 2, s. 55-60.
STANEK, V. a kol. 2008. Sociálna politika. Bratislava : Sprint dva, 2008. 375 s. ISBN 97880-8939-302-2.
TOPLANSKÁ, Z. 2009. Legislatíva v ošetrovateľskej praxi. In VELKOVÁ, S. –
TOPLANSKÁ, Z. Právne aspekty v ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii. Košice : UPJŠ,
ISBN 978-80-7097-760-6, s. 94-139.
World Health Organisation. WHO definition of Health [online]. 2014 [cit. 2014-01-05].
Dostupné na internete: http://www.who.int/about/definition/en/print.html.
Zákon NR SR č. 355/2007 Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia.
ZRUBCOVÁ, D. 2011. Podpora duševného zdravia v kontexte ošetrovateľstva [online]. 2011
[cit. 2014-01-15]. Dostupné na internete:
http://www.ped.muni.cz/z21/knihy/2011/41/texty/cze/04_zrub cova_CZE.pdf.
ŽIAKOVÁ, K. 2014. Funkcie ošetrovateľstva [online]. 2014 [cit. 2014-01-05]. Dostupné na
internete: http://typo tri.tym.sk/studenti/Funkcie_%20osetrovatelstva.doc.
Kontaktná adresa autorky
Doc. PhDr. Mária Zamboriová, PhD.
Univerzita P. J. Šafárika
Lekárska fakulta
Ústav ošetrovateľstva
Tr. SNP 1
040 66 Košice
[email protected]
20 rokov Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti na Slovensku
Vydavateľ: Asociácia Agentúr domácej ošetrovateľskej starostlivosti
v Slovenskej republike
Vydanie: prvé
Náklad: 100 ks
Rozsah: 275 s.
Rok vydania: 2014
Grafické spracovanie a výroba CD: JM Creative s.r.o.
ISBN 978-80-971586-5-1
EAN 9788097158651