studia scientifica facultatis paedagogicae

Transkrypt

KATOLÍCKA UNIVERZITA V RUŽOMBERKU
S TUDIA S CIENTIFICA
FACULTATIS PAEDAGOGICAE
UNIVERS ITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK
Ružomberok 2013
STUDIA SCIENTIFICA FACULTATIS PAEDAGOGICAE
UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK
Číslo 5, r. 2013, ročník XII.
Vychádza 5-krát do roka
Šéfredaktor: doc. PaedDr. Tomáš Jablonský, PhD.
Edičná rada:
doc. PaedDr. Tomáš Jablonský, PhD., m. prof. KU
prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak, PhD.
prof. dr. hab. Stanislaw Juszczyk, PhD.
prof. PaedDr. ThDr. Jozef Leščinský, PhD.
prof. dr hab. Adam Stankowski, PhD.
doc. PhDr. PaedDr. Miroslav Gejdoš, PhD.
doc. PhDr. Daniela Kolibová, CSc.
doc. ThLic. PaedDr. Alojz Kostelanský, PhD.
doc. PhDr. Irena Kamanová, PhD.
doc. PhDr. Antónia Tisovičová, PhD., m. prof. KU
PhDr. Gabriela Šarníková, PhD.
Dott. Dušan Kováč-Petrovský, PhD.
PhDr. Lenka Štefáková, PhD.
Obálka: doc. akad. mal. Pavol Rusko, ArtD.
Jazyková úprava: PaedDr. Oľga Drobná, PhD.
Sadzba: Mgr. Lucia Griešová, PhD.
EV 4416/11
Katolícka univerzita v Ružomberku
© VERBUM - vydavateľstvo KU
Hrabovská cesta 5512/1A
034 01 Ružomberok
IČO: 37-801-279
ISSN 1336-2232
Obsah
Predhovor ................................................................................................................. 11
Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme
v hospicovej starostlivosti
Martina Benková, Anna Žilová .............................................................................15
Analýza záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce s pacientmi
s Alzheimerovým ochorením
Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba ................................................23
Postavenie a funkcia krízových stredísk v súčasnosti
Elena Gažiková, Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Mojtová .........................31
Systém sociálnej ochrany v SR
Zuzana Gejdošová .................................................................................................37
Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti
v podmienkach Slovenskej republiky
Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková ......................48
Pády rizikových pacientov a ich prevencia
Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba ............................59
Multikultúrne vzdelávanie ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov
Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská .................................................................70
Problémy komunikácie s pacientom so zrakovým postihnutím
Ižová Marcela, Janckulíková Martina ...................................................................78
Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody
a ústavoch na výkon väzby
Helena Kadučáková, Eva Slebodníková................................................................86
Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych
a zdravotných služieb v historickom kontexte
Irena Kamanová - Vladimír Peťo ..........................................................................94
Relacja wychowawca – wychowanek przez pryzmat prawa dziecka do
własności (na przykładzie wybranych środowisk opiekuńczo-wychowawczych)
Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek ..................................................................109
Organizacja pomocy społecznej
i pracy socjalnej nowoczesne koncepcje zarządzania
Alicja Kłos, Katarzyna Tomaszewska .................................................................127
Funkčnost rodiny s malým dítětem
Pavla Kudlová, Ludmila Reslerová .....................................................................136
Dom s opatrovateľskou službou ako forma pobytovej sociánej služby
Ewa Kucharska ....................................................................................................142
Sociálna práca v zdravotníctve ako vyučovací predmet
v magisterskom študijnom programe ošetrovateľstvo
Mariana Magerčiaková ........................................................................................150
Człowiek starszy wobec nowych technologii
Elżbieta Maria Mach ...........................................................................................158
Zvládanie záťažových situácií narúšujúcich potrebu istoty a bezpečia
Mária Novysedláková..........................................................................................164
Analýza psychosociálnej záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce
v zariadeniach sociálnych služieb
Małgorzata Pasek, Grażyna Dębska, Teresa Lisiewicz .......................................169
Status społeczny zawodu pracownika socjalnego
Renata Spyrka-Chlipała .......................................................................................175
Konsekwencje opieki zdrowotnej i pracy socjalnej
w opiece nad osobą otyłą w wybranych krajach
Mariola Świderska...............................................................................................183
Interdisciplninárny prístup ku klientom s ochorením sclerosis multiplex
Anna Šaffová .......................................................................................................195
Podpora rodiny v priebehu alkoholovej závislosti svojho člena
Michaela Šavrnochová ........................................................................................208
Význam celoživotného vzdelávania
v procese profesijného rastu pracovníka pomáhajúcej profesie
Martina Špániková ..............................................................................................215
Krízová intervencia v práci zdravotníkov rýchlej zdravotníckej službe
a význam sociálnej opory
Soňa Šrobárová....................................................................................................228
Príprava a možnosti realizácie dobrovoľníkov v hospicovej starostlivosti
Lenka Štefáková ..................................................................................................240
Rodina so seniorom ako súčasť interdisciplinárneho tímu
Miroslava Tokovská, Jana Šolcová .....................................................................248
Instytucjonalne formy opieki nad osobami starszymi
na przykładzie domu pomocy społecznej w Wysocku
Katarzyna Tomaszewska, Alicja Kłos .................................................................257
Možnosti edukácie seniorov v ústavných zariadeniach
Katarína Zrubáková .............................................................................................266
Recenzie .................................................................................................................. 278
Contents
Preface ...................................................................................................................... 13
The Cooperation of the Social Worker in the interdisciplinary team
in the Hospice Care
Martina Benková, Anna Žilová .............................................................................15
Analysis of Strain placed on Nurses working
with Patients with Alzheimer’s disease
Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba ................................................23
The Status and Function of Crisis Centers currently
Elena Gažiková, Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Mojtová .........................31
The Social Protection System in the Slovak Republic
Zuzana Gejdošová .................................................................................................37
The Phenomenon of Homelessness in the context of Employability
in the Slovak Republic
Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková ......................48
Falls risk Patients and Prevention
Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba ............................59
Multicultural Education as a Tool for eliminating intolerant Opinions
Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská .................................................................70
Problems in Communication with visual impairment Patients
Ižová Marcela, Janckulíková Martina ...................................................................78
Specifics of Nurses in Remand Imprisonment Sentence and Remand Prisons
Helena Kadučáková, Eva Slebodníková................................................................86
The Self-Governing Region of Žilina as a Provider of the Social
and Health Services in the historical context
Irena Kamanová, Vladimír Peťo ...........................................................................94
Relationship Educator – Orphan through the Prism of Child's Rights to of
Ownership (for example, some environments care and upbringing)
Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek ..................................................................109
The Organization of Social Welfare and Social Work in comparison to modern
Management Concepts
Alicja Kłos, Katarzyna Tomaszewska .................................................................127
Functioning of a Family with a Young Child
Pavla Kudlová, Ludmila Reslerová .....................................................................136
The House with the Care Service as a form of the Residence Social Service
Ewa Kucharska ....................................................................................................142
Social Work in Health Care as the Subject in Master’s Degree Study
Programme Nursing
Mariana Magerčiaková ........................................................................................150
The Elderly vs. New Technologies
Elżbieta Maria Mach ...........................................................................................158
Coping with Stressful Situations disruptingthe need of Security and Safety
Mária Novysedláková..........................................................................................164
The Analysis of Psychosocial Strain placed on Nurses employed
at a Welfare Center
Małgorzata Pasek, Grażyna Dębska, Teresa Lisiewicz .......................................169
The Social Status of the Profession of Social Worker
Renata Spyrka-Chlipała .......................................................................................175
Consequences of Health and Social Work in Care of the Obese Person
in selected countries
Mariola Świderska...............................................................................................183
Interdisciplinary Approach towards the Clients with Sclerosis Multiplex
Anna Šaffová .......................................................................................................195
Guiding the Family in the course of Alcohol Addiction of its member
Michaela Šavrnochová ........................................................................................208
The Importance of Lifelong Learning
in the Process of Career Development of Worker in the Helping Profession
Martina Špániková ..............................................................................................215
Crisis Intervention in the Work of Emergency Medical Service
and the Importance of Social Support
Soňa Šrobárová....................................................................................................228
Preparing and Possibilities of Implementing of Volunteers in Hospice Care
Lenka Štefáková ..................................................................................................240
Family with Senior as a Part of Interdisciplinary Team
Miroslava Tokovská, Jana Šolcová .....................................................................248
Institutional Forms of Care of the Elderly on the Example of Nursing home
in Wysock
Katarzyna Tomaszewska, Alicja Kłos .................................................................257
Possibilities of Senior Education in Constitutional Institute
Katarína Zrubáková .............................................................................................266
Critiques ................................................................................................................. 278
UNIVERSITAS CATHOLICA RUŽOMBEROK 2013, č. 5
Predhovor
Tohtoročné číslo vedeckých štúdií je tematicky zamerané na problematiku
výchovy, vzdelávania a poradenstva z pohľadu interdisciplinárnej kooperácie
v ošetrovateľstve, pôrodnej asistencii a sociálnej práci. Výber vedných disciplín
nebol náhodný – všetky patria ku kľúčovým pomocným profesiám, ktoré prispievajú
nielen ku kvalite života pacienta/klienta, ale často rozhodujúcou mierou aj
k záchrane jeho života. Každá z týchto praktických vedných disciplín za posledné
dve dekády zaznamenáva kontinuálny dynamický rozvoj aj vďaka kooperácii
s inými pomocnými alebo hraničnými vednými disciplínami. Vyplýva to
jednoznačne aj z ich stručnej charakteristiky.
Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom
k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Ako akademická disciplína sa
sociálna práca dotýka filozofie, religionistiky, práva, sociológie, politológie,
psychológie, psychiatrie, medicíny, ošetrovateľstva, sociálnej pediatrie, i ďalších
odborov. Predmetom sociálnej práce je syntetizované a zovšeobecnené skúmanie
príčin, ktoré vedú k sociálnemu problému u jednotlivcov, skupín a komunít
v konkrétnych sociálnych podmienkach. Sociálna práca v zdravotníctve je špecifická
činnosť, ktorá smeruje k zlepšovaniu celkového zdravotného stavu jednotlivcov,
skupín a populácie. Základným cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je riešiť
sociálny problém pri chorobe, narušení zdravia, zdravotnom postihnutí a v starobe.
Rieši sociálne dôsledky choroby a postihnutia na sociálnu situáciu jednotlivca alebo
rodiny a situácie v spoločenskom prostredí, ktoré vznikli v živote človeka
následkom zdravotne a sociálne neželaných zmien.
Predmetom ošetrovateľstva je skúmať ošetrovateľské aspekty starostlivosti
o jednotlivca a skupiny. Cieľom je dosiahnutie interakcie a determinácie medzi
osobou, zdravím a prostredím, ktoré vznikajú z požiadavky uspokojovania
základných životných potrieb spojených so zachovaním života a ľudskej dôstojnosti.
Možno ho charakterizovať ako multidisciplinárny odbor, ktorý je do veľkej miery
determinovaný výsledkami príbuzných vedných odborov, napríklad aj sociálnej
práce. Východiskovými vednými odbormi pre ošetrovateľstvo sú jednotlivé
medicínske disciplíny v ktorých ošetrovateľstvo pôsobí. Čerpá z nich poznatky
o etiológii, patogenéze a prejavoch chorôb a ich prevencii, diagnostike a terapii.
Predmetom pôrodnej asistencie je individuálna starostlivosť o ženu a dieťaťa.
Zabezpečuje preventívnu, podpornú, liečebnú, rehabilitačnú starostlivosť ženám,
najmä v období tehotenstva, počas pôrodu, v popôrodnom období, ako aj ich rodinám
a špecifickým skupinám žien metódou ošetrovateľského procesu.
Jednotlivé vedecké štúdie sú obsahovo zamerané na riešenie vybraných
sociálnych a zdravotných problémov, vybraných ochorení a možnosti ich riešenia
v interdisciplinárnej spolupráci na úrovni ochrany Slovenskej republiky či Poľskej
republiky. Cez jednotlivé subsystémy sú spracované udalosti a jednotlivé formy
11
Predhovor
pomoci zamerané na vybrané cieľové skupiny: jednotlivca, rodinu, skupinu,
komunitu. Pri výbere a skladbe vedeckých štúdií odborníkov v ošetrovateľstve,
pôrodnej asistencii a sociálnej práci sme sa riadili cieľom priniesť nielen erudovaný
a aktuálny pohľad na problematiku z pohľadu skúmanej vednej disciplíny, ale ako
pridanú hodnotu umožniť pozornému čitateľovi vnímať problematiku zároveň aj
z pozície odborníkov ďalších pomocných profesií, kľúčových pre efektívne
vykonávanie čitateľovej profesie. Pohľadu inšpirujúceho a prinášajúceho nové
výzvy pre vlastný profesijný rozvoj.
12
Preface
This year’s number of the scientific studies is thematically focused on the
problems of the upbringing, education and consultancy from the interdisciplinary
cooperation in nursing, birth assistance and social work point of view. The selection
of the scientific disciplines was not accidental – all of them belong to the key helping
professions, which contribute not only to the patient/client’s life quality, but often
with the decisive rate to the saving of his life. During the last two decades all of these
practical scientific disciplines notice the continuous dynamical development also
thanks to the cooperation with other helping or marginal scientific disciplines. It
unequivocally emerges from their brief characteristics.
The social work is characterized by the interdisciplinary access to the
regulation and management of the social issues. As an academic discipline the social
work touches the philosophy, religionistics, law, sociology, political studies,
psychology, psychiatry, medicine, nursing, social pediatrics and other professions.
The subject of the social work is synthesized and generalized research of the causes,
which lead to the social problem of individuals, groups and communities in the
concrete social conditions. The social work in the public health is a specific activity,
which leads towards the improving of the total health condition of the individuals,
groups and population. The main objective of the social work in the public health is
to solve the social problem by illness, health distortion, health handicap and the
senescence. It solves the illness and handicap consequences on the social situation of
the individual or family and the situations in the social surrounding, which arose in
the life of human as a result of health and social unwished changes.
The subject of the nursing is to explore the nursing aspects of the taking care
of individual and groups. The objective is to reach the interactions and determination
between the person, the health and the surrounding, which arise from the request of
the satisfaction of the basic life needs connected with the retention of life and human
gravity. It can be characterized as a multidisciplinary profession, which is mostly
determined by the results of the related scientific professions, for example also the
social work. The initial scientific professions for nursing are the individual medical
disciplines in which the nursing works. It extracts the knowledge of etiology,
pathogenesis and manifest of the illnesses and their prevention, diagnostics and
therapy.
The subject of the birth assistance is the individual care of the woman and the
child. It ensures – the prevention, support, health, rehabilitation care for women,
especially during gravidity, during the birth, during the after-birth period, as well as
to their families and specific groups of women by the method of the nursing process.
The individual scientific studies are focused by their content on the solving of
the selected social and health problems, selected illnesses and the possibilities of their
13
Preface
solving in the interdisciplinary cooperation at the level of protection by Slovak
republic and Polish republic. Through the individual subsystems the events and the
individual forms of help focused on the selected target groups: the individual, the
family, the group, the community are processed. During the selection and
composition of the scientific studies of the specialists in nursing, birth assistance and
social work we followed the objective to bring not only knowledgeable and actual
view on the problems from the point of view of the explored scientific discipline, but
as an added value to allow the attentive reader to sense the problems simultaneously
from the position of the specialists from the other helping professions, which are the
key profession for effective performance of the reader’s profession. The point of view
which is inspiring and bringing new challenges for one’s own professional
development.
14
Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme
The Cooperation of the Social Worker
in the interdisciplinary team in the Hospice Care
Martina Benková, Anna Žilová
Abstract
The article deals with the social worker collaboration in an interdisciplinary
team in hospice care. It characterizes hospice care and teamwork in the context
of social work, defines the position of social worker in this field. It also
provides an overview within the Slovak and foreign professional and scientific
literature, which is related to the topic of social work in hospice. In this paper
we present the results of the research. Presented facts confirm the necessity and
importance of cooperation in the framework of a social worker in hospice
interdisciplinary team.
Key worsds: Hospice Care, interdisciplinary team, Cooperation, Social Work in the
hospice, Social Worker, team cooperation
„Myšlienka hospicu vychádza z úcty k životu a z úcty k človeku ako
k jedinečnej a neopakovateľnej bytosti“ (Svatošová, 2003, s. 123).
Svetová organizácia domácej a hospicovej starostlivosti vymedzuje
hospicovú starostlivosť ako: „centrálne riadený program paliatívnej starostlivosti,
cielene zameraný na zmiernenie symptómov ťažkého ochorenia u terminálne
chorých, ktorým bolo prognosticky určené pravdepodobné prežitie maximálne do
šiestich mesiacov. Filozofiou hospicovej starostlivosti je úcta k životu a umožnenie
maximálnej kvality života umierajúcemu človeku, realizovanej poskytovaním
starostlivosti a podpory umierajúcim a ich rodinám. Život má byť žitý tak naplno
a bez zbytočného utrpenia, ako je to len možné. Smrť je vnímaná ako neoddeliteľná
súčasť života každého jednotlivca. Hospicová starostlivosť smrť ani neodďaľuje, ani
neurýchľuje“ (Hanzlíková, 2006, s. 266).
Autorky spolu s odborníkmi z praxe sa zhodujú v tom, že hospicová
starostlivosť sa ani toľko nezaoberá smrťou ako životom, možnosťou čo najplnšieho
a najbohatšieho života až do konca, umením v pravej chvíli človeku dovoliť odísť.
Od bežnej nemocničnej starostlivosti sa podľa Matouška a kol. (2005) táto
starostlivosť líši tým, že nekončí smrťou klienta. Ak je treba, pokračuje
starostlivosťou o pozostalých.
Sociálny pracovník v hospici pri starostlivosti o zomierajúcich,
nevyliečiteľne chorých klientov a ich rodiny, by mal byť členom a súčasťou
interdisciplinárneho tímu, čo vychádza aj z myšlienky hospicu, podľa ktorej hospic
ponúka komplexnú starostlivosť zaisťujúcu okrem zdravotnej ošetrovateľskej
starostlivosti aj dôležité zložky starostlivosti sociálnej, psychologickej a duchovnej
15
Benková, M., Žilová, A.:
Kooperácia sociálneho pracovníka v interdisciplinárnom tíme v hospicovej starostlivosti
podpory. Realitou však ostáva, že „práve sociálna práca v paliatívnej starostlivosti je
akoby najmenej vyhranenou profesiou a jej rozvoj a obsah závisí predovšetkým na
prístupe konkrétneho hospicu a ľudí v ňom“ (Přidalová In Student a kol., 2006, s. 7).
Z teórie o efektívnej tímovej spolupráci vyplýva, že všetci z tímu majú mať
v pomáhajúcom procese rovnocenné postavenie, ale odlišnú zodpovednosť
a poslanie.
Postavenie sociálneho pracovníka v hospici je témou, ktorá otvára
v súčasnej dobe mnoho diskusií. V sieti zákonov a legislatívnych dokumentov
Slovenskej republiky chýba vymedzenie jeho postavenia, ako je realizované
napríklad vo Veľkej Británii, kde je postavenie sociálneho pracovníka
v zdravotníctve, v ústavoch pre telesne a mentálne postihnuté deti, nemocniciach
a podobne, presne určené.
Doterajšie výskumy poskytujú zistenia o pozitívnom význame profesie
sociálnej práce. Hovoria o tom, že pravidelná a dôsledná intervencia sociálnej práce
redukuje finančné krízy a uľahčuje efektívne fungovanie tímu v prospech sociálneho
klienta.
Slovenskú odbornú literatúru súvisiacu s témou sociálna práca v hospici
tvoria predovšetkým zborníky z medzinárodných konferencií zamerané na
spoluprácu pomáhajúcich profesií v paliatívnej a hospicovej starostlivosti (Micheľ,
Kuffová In Laca a kol., 2011); monografie zaoberajúce sa interdisciplinárnou
hospicovou spoluprácou (Cangár a kol., 2005), sociálnou prácou v zdravotníctve
(Mojtová, 2010), profesijným kompetenciám sociálnych pracovníkov v hospicovej
starostlivosti (Hudecová, Jusko a kol., 2010), sociálnou starostlivosťou o terminálne
chorých (Centková, Balogová, 2007), sprevádzaním chorých a umierajúcich
(Hatoková a kol., 2009); ďalej príspevky v slovenských i zahraničných odborných
a vedeckých časopisoch, ako Sociální práce, Sociálna práca (2010), Prohuman,
Onkológia, Revue profesionálnej sestry, Zdravotníctvo a sociálna práca, Journal of
Interprofessional Care (2010, 2006), Journal of Palliative Medicine (2008), Social
Work (2003), Social Work Research (2002), Journal of Social Work (2001)
a empirická štúdia Mauscha (2008).
V oblasti koncepčného, resp. právneho vymedzenia zamerania, podmienok
a rozsahu hospicovej starostlivosti v Slovenskej republike je vytvorená Koncepcia
zdravotnej starostlivosti v odbore paliatívna medicína, vrátane hospicovej
starostlivosti z 19. 6. 2006, ktorá však profesiu sociálneho pracovníka spomína len
v kontexte personálneho zabezpečenia v hospici a na oddelení paliatívnej
starostlivosti, kde je určený 1 sociálny pracovník na 20 lôžok. Ďalším legislatívnym
dokumentom je Zákon o sociálnych službách číslo 448/2008, ktorý na účely
poskytovania sociálnej služby považuje za odborného zamestnanca najmä
sociálneho pracovníka a vymedzuje jeho povinnosti ako poskytovateľa sociálnej
služby, ktoré sa dajú aplikovať aj na hospicovú starostlivosť, kde sociálny pracovník
môže plniť rolu poskytovateľa sociálnych služieb. Presné kompetencie, postavenie
sociálnej práce, roly alebo systém práce pri kooperácii sociálneho pracovníka
v interdisciplinárnych hospicových tímoch neurčuje žiadny dokument.
Zo zahraničnej literatúry je zdrojom vedeckých a odborných poznatkov
predovšetkým nemecká publikácia Studenta, Mühluma, Studenta (2006), ktorá
napomáha bližšiemu pochopeniu sociálnej práce v hospici a paliatívnej
starostlivosti. Zameriava sa na vymedzenie a postavenie sociálnej práce vzhľadom
k profesii, popisuje znaky hospicovej sociálnej práce, jej cieľové skupiny a ďalšie
16
skutočnosti charakteristické pre sociálnu prácu v hospici. Ďalší zdroj predstavujú
svetoznáme publikácie Svatošovej (2001, 2003, 2011), Specka (2006) a zborníky
z konferencií zamerané na multidisciplinárny tím (Macková; Pinkavová, 2006).
Jedným z teoretických východísk sa stal aj prehľad o výsledkoch Národnej
hospicovej sociálnej práce zameraný na vplyv sociálnej služby na hospicové
výsledky (Reese, Raymen, 2001) v rámci celosvetového výskumu National Hospice
Social Work Survey (Reese, Raymen, Richardson, 2000) a tiež zistenia z výskumu,
ktorý skúmal, do akej miery vnímanie spolupráce odráža interdisciplinárnu
spoluprácu pri komunikácii na stretnutiach interdisciplinárneho hospicového tímu.
Zo slovenských výskumov je k dispozícií výskum, ktorého výsledky ukázali, že
sociálna práca má zásadný význam pre zvládnutie kognitívnych, emocionálnych
a psychosociálnych problémov u klientok s onkologickým ochorením, akým je
napríklad karcinóm prsníka (Bencová a kol., 2007). Ďalší menší prieskum
realizovaný na Slovensku mal za cieľ získať informácie z oblasti zdravotnej
a sociálnej starostlivosti, vnímania problematiky umierania, smrti a komunikácie
medzi pracovníkmi a klientmi (Krellová, Mojtová, 2010). L. Štefáková skúmala
potreby rodín nevyliečiteľne chorých (2009).
Vychádzajúc z toho, že opatera o klienta v hospici je výlučne tímová práca,
je zrejmé, že neoddeliteľnou súčasťou tímu je aj pacient a jeho rodina. Každý z tímu
je rovnako dôležitý, nikto nemá pociťovať nejakú nadradenosť alebo podradenosť.
Princíp takejto tímovej práce je v hospicovej starostlivosti veľmi dôležitý, bez
ohľadu na to, či je táto starostlivosť poskytovaná v hospici, doma alebo v nemocnici.
Schavel, Oláh (2008) vysvetľujú, že v tíme sa moc a právomoc, ako aj
zodpovednosť deleguje na všetkých členov tímu, na rozdiel od klasickej
organizačnej štruktúry v konkrétnej organizácii, kde každý zodpovedá niekomu
vyššie postavenému. Práca v tíme prináša pre jednotlivých členov podnety na
skvalitnenie ich konkrétnej činnosti, jej uplatnením sa vytvára priestor na:
 zdokonalenie pracovných metód a postupov,
 zvyšuje sa kvalita práce a efekt pomoci,
 odbúravajú sa časté a zbytočné byrokratické postupy a administratívne úkony,
 zvyšuje sa efektívnosť práce zo strany nadriadeného, ten nemusí svojho
zamestnanca neustále usmerňovať a sprevádzať,
 odbúrava sa zbytočný šum v komunikačnom procese, ktorý býva častou súčasťou
práce,
 znižuje sa riziko zanedbania niektorých postupov, ktoré by mohli ohrozovať
alebo demotivovať klienta,
 znižuje sa aj možnosť prekrývania právomocí a kompetencií (pozície
v jednotlivých pozíciách) (Schavel, Oláh, 2008).
Príkladom dobrej tímovej spolupráce v oblasti starostlivosti o zomierajúcich
sú výpovede pracovníkov hospicov v knihe Otázky a odpovědi o smrti a umírání od
Elizabeth Kübler-Rossovej (1994, s. 41 - 42), ktoré sa dajú preniesť aj na súčasné
podmienky: „Aby sme zaistili, že vo svojej práci nebudeme vychádzať z vlastných
potrieb, alebo že jej prostredníctvom jednoducho nebudeme uspokojovať len svoje
potreby, máme dobrý interdisciplinárny tím, v ktorom jeden akosi dohliada na
druhého – a keď sa niekto do problémov príliš ponorí, alebo keď jeho správanie
prestane pacientom prospievať, sme natoľko úprimní a otvorení, že sa navzájom
dokážeme patrične skorigovať“.
17
Zatiaľ čo v USA patrí sociálna práca, psychológia a duchovná starostlivosť
k základnej výbave, v Slovenskej republike je to predovšetkým medicína
v zastúpení lekárov a ošetrujúceho personálu, ktorí vytvárajú hospicový tím.
Pre chorého má veľký význam aj účasť takých subjektov, akými sú
spolupacient, upratovačka, domáce zviera, sanitár, priatelia, alternatívna medicína
a iné, ktorí sa síce neradia medzi odborníkov, ale sú súčasťou tímu. Dobrovoľníci sú
tiež plnohodnotní členovia tímu a ich práca je vysoko spoločensky hodnotená.
Dôvodom je možno i to, že svoju prácu vykonávajú pre radosť a vďaka nim sa
miesta, kde ľudia zomierajú, podobajú viac láskyplnému a útulnému domovu
(Melišová, 2000).
Úlohou celého tímu je zlepšiť alebo zabezpečiť čo najvyššiu možnú kvalitu
života klienta až do jeho smrti, zmierniť jeho utrpenie a hľadať riešenia klientových
potrieb a problémov. Ďalšou nevyhnutnou úlohou, okrem iného, je sprevádzanie
príbuzných a blízkych osôb klienta pri zvládaní problémov počas choroby i po jeho
smrti v čase smútenia.
Celý tím ako celok uplatňuje voči klientovi i jeho rodine nedirektívny
partnerský prístup, ktorý je plne nevyhnutný.
Obrázok 1: Interdisciplinárny tím v paliatívnej starostlivosti (Student a kol., 2006)
Výsledky výskumu M. Benkovej1 (2013) hovoria o troch oblastiach
spolupráce sociálneho pracovníka s ostatnými členmi tímu v hospicovej
starostlivosti, a to: o vzájomnej informovanosti o pracovných kompetenciách,
o význame častosti stretávania sa členov tímu, o bariérach tejto spolupráce a jej
prínosoch. Zo získaných výsledkov vyplynulo, že informovanosť členov tímu
o pracovnej pozícií sociálneho pracovníka je faktorom, ktorý má vplyv na efektivitu
spolupráce v interdisciplinárnom hospicovom tíme. To, v akej miere sú členovia
tímu oboznámení s kompetenciami a pracovnou náplňou sociálneho pracovníka
1
BENKOVÁ, M.: Kooperácia sociálneho pracovníka s členmi interdisciplinárneho tímu
v hospicovej starostlivosti. 2013.
18
v hospici, ovplyvňuje interdisciplinárnu spoluprácu. Na túto mieru informovanosti
vplýva frekvencia spolupráce – ako často spolupráca so sociálnym pracovníkom
prebieha a partnerstvo pri spolupráci – s kým sociálny pracovník najčastejšie
spolupracuje. Nedostatok vedomostí, znalostí v oblasti pracovnej náplne a neznalosť
kompetencií teda vplýva na efektivitu interdisciplinárnej spolupráce. Podobné
zistenia uvádza Speck (2006), ktorý tvrdí, že v každom tíme by sa mali jednotliví
členovia zoznámiť s rolami ostatných, pochopiť ich význam a poznať tiež človeka,
ktorý rolu zastáva, aby si dokázali predstaviť a oceniť, čím každý z nich
do starostlivosti o klienta prispieva. Rovnaký názor zastávali už v roku 2001 Falck
a Roberts (In Reese, Sontag, 2001) a konštatujú, že úspešná interdisciplinárna
spolupráca zahŕňa uznanie a poznanie odborných znalostí kolegov. Na problém
neobjasnenia rol v interdisciplinárnom hospicovom tíme upozorňujú aj WittenbergLyles et al. (2010) na základe zistení z realizovaného výskumu, čo sa prejavuje
obzvlášť u sociálnych pracovníkov. Podľa autorov vydanej štúdie môže problém
nejasností a nedostatočných znalostí o funkcii ostaných rol v tíme vyústiť
k neexistencii spolupráce počas interdisciplinárnych stretnutí, ako aj k vytváraniu
rozdielov v podmienkach medzi členmi tímu. Takisto Reese, Sontagová (2001)
z uskutočneného výskumu dokazujú, že nedostatok znalostí zo strany každého člena
tímu o ostatných profesijnych odborných znalostiach je dokonca bariérou
spolupráce.
O tom, že interdisciplinárna hospicová spolupráca, ktorej súčasťou je
sociálny pracovník, môže mať aj bariéry alebo nedostatky, vyplýva zo zistení
v rámci nášho výskumu, kedy respondenti komunikačné nedostatky a nejasnosti
v kompetenciách identifikujú ako jedny z hlavných bariér spolupráce. Tieto zistenia
potvrdzuje aj Ondrušová a kol. (In Zdravotníctvo a sociálna práca, 2012), ktorá
hovorí o nejasnej profilácii v kompetenciách sociálneho pracovníka ako
o celosvetovom probléme, čo dokazujú aj viacerí autori (Auslander, 2001, Davis, C.,
Milosevic, B., Baldry, E., Walsh, A., 2004, 2005, Crabtree, 2005). Potvrdzuje to aj
Davis a kol. (2004), ktorý upozorňuje na to, že práca sociálneho pracovníka
v zdravotníckom zariadení sa prekrýva s prácou zdravotných sestier (napríklad
poradenstvo, plánovanie ďalších postupov a podobne). Podobne Reese, Sontag,
(2001) poukazujú na „role blurring“ prekrývanie rol v interdisciplinárnom tíme.
V rámci analýzy dát v kategórii „názory na potrebu spolupráce so sociálnym
pracovníkom (potrebnosť, respektíve nadbytočnosť pozície sociálneho pracovníka)“
bolo zistené, že z pohľadu respondentov má spolupráca so sociálnym pracovníkom
viacero výhod. Bolo zistené, že všetci respondenti zdieľajú pohľad, že sociálny
pracovník je potrebná pozícia/rola v interdisciplinárnom tíme a považujú prácu
sociálneho pracovníka za dôležitú, až veľmi dôležitú. Členovia tímu vnímajú
spoluprácu so sociálnym pracovníkom ako výhodnú, kontinuálnu a nevyhnutnú
vzhľadom na potrebu komplexnej starostlivosti o klienta. Napriek uvedenej
významnosti 2 z 13 hospicov na Slovensku zamestnávajú sociálneho pracovníka.
Výsledky výskumu v tomto smere potvrdzujú zistenia National Hospice Social
Work Survey (Reese, Raymen, Richardson, 2000), ktoré hovoria o tom, že profesia
sociálnej práce má pozitívny vplyv v hospici, čo podnietilo vytvoreniu akčného
plánu. Podobne v roku 2007 vo výskume Bencová a kol., ktorý ukázal, že sociálna
práca má zásadný význam pre zvládnutie kognitívnych, emocionálnych
a psychosociálnych problémov u klientok s karcinómom prsníka.
19
Jednou zo skúmaných oblastí boli aj činnosti, ktoré sú predmetom spolupráce
sociálneho pracovníka a respondentov v rámci interdisciplinárneho hospicového tímu
a tiež dôvody alebo príčiny, pre ktoré sa respondenti na sociálneho pracovníka
najčastejšie obracajú. Výsledky ukázali, že spolupráca členov tímu so sociálnym
pracovníkom sa uskutočňuje v oblasti: starostlivosti o klienta; starostlivosti o rodinu
a príbuzných, a následne teda aj starostlivosti o pozostalých; odovzdávaní informácií
a administratívno-organizačnej činnosti, čo nám potvrdzujú zistenia z teoretickej
analýzy náplne činností sociálneho pracovníka pri využití literárnych zdrojov
a výsledkov výskumov Szewczykovej (2007), Studenta a kol. (2006), Mühlpachra
(2006), Krellovej a Mojtovej (2010) a Přidalovej (In: Student a kol., 2006). Z toho
konštatujeme, že oblasti spolupráce a príčiny kontaktu sociálneho pracovníka za
účelom spolupráce vyplývajú z náplne práce sociálneho pracovníka. Jedinou
oblasťou, ktorá sa vyskytovala v teórii, ale v našich výsledkoch nie, bola práca
s dobrovoľníkmi, čo však tiež potvrdzuje Szewczykovú (2007), podľa ktorej:
„Konkrétna náplň práce sociálneho pracovníka sa v rôznych hospicoch líši“.
Pre interdisciplinárnu prácu sa zdá byť dôležité, aby už od začiatku
spolupráce odborníkov boli stanovené aj spísané (ako kódex konkrétneho hospicu)
kritéria spolupráce (Fetisovová, Adamicová, Mažgútová In: Sestra, 2002).
Fetisovová a kol. (2002) odporúča, aby sa týkali formy napríklad „okrúhleho stola“,
častosti stretnutí, kontrol a vyhodnotení činnosti. V rámci cit. výskumu (Benková,
2013) bolo v tejto súvislosti zistené, že v interdisciplinárnych tímoch (v Hospici
Milosrdných sestier a v Hospici sv. Lukáše) neexistujú žiadne kritériá alebo zásady
spolupráce, ktoré by mali písomnú podobu a týkali by sa konkrétne
interdisciplinárnej spolupráce, čo respondenti vnímali ako nedostatok. Respondenti
z Hospicu Milosrdných sestier zo Slovenskej republiky uvádzali zásady vyplývajúce
z náplne práce, z ktorých nepriamo vyplývajú určité styčné body spolupráce na
miestach, kde sa tieto činnosti stretávajú.
V rámci
komparácie
spolupráce
so
sociálnym
pracovníkom
v interdisciplinárnom tíme zo Slovenskej republiky a v interdisciplinárnom tíme
z Českej republiky, čo bolo jedným z hlavných cieľov, sme nezistili takmer žiadne
významné rozdiely iba v kategórii „štruktúra spolupráce“, z ktorej vyplynuli rozdiely
vo forme a zásadách spolupráce, na ktoré sme poukazovali vyššie a v partnerstve pri
spolupráci. Zistili sme, že všetci respondenti z českého hospicu jednoznačne uvádzali
zdravotnú sestru ako najčastejšieho partnera spolupráce so sociálnym pracovníkom.
U respondentov zo slovenského hospicu to nebolo také jednoznačné, avšak odpovede
sa prikláňali tiež skôr k zdravotnej sestre alebo lekárovi.
Dosiahnuté výsledky výskumu Benková (2013) a iných výskumných zistení
potvrdzujú fakt potrebnosti a významu spolupráce sociálneho pracovníka v rámci
interdisciplinárneho tímu v hospici.
Z výsledkov výskumu vyplynulo, že:
 súvisí informovanosť a efektivita spolupráce v pracovnom v tíme v hospisci,
 súvisí frekvencia spolupráce a informovanosti o vzájomných pracovných
kompetenciách,
 súvisia vedomosti, znalosti v oblasti pracovnej náplne iných v tíme s efektivitou
spolupráce,
 neznalosť vzájomných kompetencií znižuje efektivitu vzájomnej spolupráce,
 úspešnosť spolupráce podporuje uznanie a poznanie odborných znalostí kolegov,
20
 nedostatok znalostí zo strany každého člena tímu o tých druhých v tíme je
dokonca bariérou spolupráce,
 komunikačné nedostatky a nejasnosti v kompetenciách sú jednými z hlavných
bariér spolupráce.
Zoznam bibliografických odkazov:
AUSLANDER, A. Social Work in Health Care. What have we achieved. In: Journal
of Social Work, 2001. 1, 2, pp. 201-222. ISSN 1369-1457.
BENCOVÁ, V. a kol.: Behaviorálny rizikový profil pacientok s karcinómom
prsníka. Úloha sociálnej intervencie. In Onkológia. ISSN 1336-8176, 2007,
roč. 2, č. 5, s. 317-320.
BENKOVÁ, M.: Kooperácia sociálneho pracovníka s členmi interdiciplinárneho
tímu v hospicovej starostlivosti. Dizertačná práca, školiteľka: Anna Žilová,
PF KU v Ružomberku, Ružomberok. 2013, nepublikované
CANGÁR, M. a kol.: Osobnosť sociálneho pracovníka a manažment. Prvé vydanie.
Bratislava : 2005. 85 s. ISBN 80-967908-7-0.
CENTKOVÁ, M. - BALOGOVÁ, B.: Filozofia sociálnej starostlivosti o terminálne
chorých. 1. vyd. Prešov : Akcent Print, 2007. 167 s. ISBN 978-80- 89295- 01-2.
CRABTREE, S.A.: Medical social work in Malaysia. Issues in practise. In:
Intenational Social Work, 2005, 48, 6, pp. 732-741. ISSN 0020-8728.
DAVIS, C., MILOSEVIC, B., BALDRY, E., WALSH, A. (2005): Defining the role
of the hospital social worker in Australia. Part 2. A qualitative approach. In:
International Social Work, 48, 3, pp. 289-299. ISSN 0020-8728.
DAVIS, C., MILOSEVIC, B., BALDRY, E., WALSH, A.: Defining the role of the
hospital social worker in Australia. In: International Social Work, 2004, 47, 3,
pp. 346-358. ISSN 0020-8728.
FETISOVOVÁ, Ž., ADAMICOVÁ, K., MAŽGÚTOVÁ, A.: Interdisciplinárna
komunikácia odborníkov v hospicovej praxi. In: Sestra, 2002, roč. 1, č. 1,
s. 32-34.
HANZLÍKOVÁ, A. a kol.: Komunitné ošetrovateľstvo. Martin : Osveta, 2006.
279 s. ISBN 80-8063-213-8.
HATOKOVÁ, M. a kol.: Sprevádzanie chorých a zomierajúcich. Dobrovoľníctvo
v nemocniciach a paliatívnych zariadeniach. Bratislava : Vydavateľstvo DON
BOSCO, 2009. 216 s. ISBN 978-80-8074-095-5.
HUDECOVÁ, A. - JUSKO, P. a kol.: Profesijné kompetencie sociálnych
pracovníkov v kontexte intencionálnych a inštitucionálnych reflexií. Banská
Bystrica: Pedagogická fakulta UMB, 2010. 150 s. ISBN 978-80-557-0112-7.
KRELLOVÁ, K. – MOJTOVÁ, M.: Zdravotno-sociálna verzus sociálno-zdravotná
starostlivosť o zomierajúceho klienta. In: Prohuman [online]. 2010. [cit.
2012-01-10]. Dostupné na internete:
http://www.prohuman.sk/socialna-praca/zdravotno-socialna-verzus-socialnozdravotna-starostlivost-o-zomierajuceho-klienta. ISSN 1338-1415.
KÜBLER-ROSS, E.: Otázky a odpovědi o smrti a umírání, 1. vyd. Turnov : Arica,
1994. 148 s. ISBN 80-85878-12-7.
LACA, S. – DANCÁK, P. – LACA, P.: Spolupráca pomáhajúcich profesií
v paliatívnej a hospicovej starostlivosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej
konferencie. Bardejov : VŠSPaZ Bratislava, 2011. 342 s. ISBN 978-80-8132016-3.
21
MACKOVÁ, M. a kol. 2006. Multidisciplinárni tým. Sborník z Odborné konference
s mezinárodní účastí. 1.vyd. Brno: Národní centrum ošetřovatelství
a nelékařských zdravotnických oborů v Brně, 2006. 50 s. ISBN 80-7013-437-2.
MATOUŠEK, O. a kol.: Sociální práce v praxi. 1. vyd. Praha : Portál, 2005. 352 s.
ISBN 80-7367-002-X.
MELIŠOVÁ, J.: Sociálna starostlivosť o zomierajúcich a ich rodiny. Diplomová
práca. Trnava : 2000. 42 s.
MOJTOVÁ, M.: Sociálna práca v zdravotníctve. Bratislava : Vysoká škola
zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety, 2010. 137 s. ISBN 978-8089271-45-0.
MÜHLPACHR, P.: Sociální práce jako životní pomoc. 1. vyd. Brno : MSD, spol.
s.r.o., 2006. 228 s. ISBN 80-86633-62-4.
ONDRUŠOVÁ, Z. a kol.: Multidisciplinárny odborný tím pri onkologickom
pacientovi z pohľadu humanitných vied. In: Zdravotníctvo a sociálna práca,
ISSN 1336-9326, 2012, roč. 7, č. 1-2, s. 5-7.
REESE, D. – RAYMER, M. – RICHARDSON.: National Hospice Social Work
Survey. Summary of Final Results. USA : 2000, 9 s.
REESE, D. - RAYMER, M.: Impact of social work services on hospice outcomes:
Results of the National Hospice Social Work Survey. Manuscript submitted
for publication. 2001.
SCHAVEL, M. - OLÁH, M.: Sociálne poradenstvo a komunikácia. Vydanie : druhé.
Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety, 2008. 224 s. ISBN 80-8068-487-1.
SPECK, P.: Teamwork in palliative care: fulfilling or frustrating? First published.
New York : Oxford University Press, 2006. 223 p. ISBN 0-19-856774-X,
978-0-19856774-5.
STUDENT, J. – MÜHLUM, A. – STUDENT, U.: Sociální práce v hospici
a paliativní péče. 1. vyd. Praha : Nakladatelství H&H Vyšehradská, 2006.
161 s. ISBN 80-7319-059-1.
SVATOŠOVÁ, M.: Hospic Umenie sprevádzať. 1. vyd. Bratislava : Lúč, 2001.
160 s. ISBN 80-7114-335-9.
SVATOŠOVÁ, M.: Hospice a umění doprovázet. 5. doplněné vyd. Praha : Ecce
homo, 2003. 150 s. ISBN 80-902049-4-5.
SVATOŠOVÁ, M.: Hospice a umění doprovázet. dopl. vyd. Kostelní Vydří :
Karmelitánské nakladatelství, 2011. 149 s. ISBN 978-807-1955-801.
SZEWCZYKOVÁ, Ľ.: Sociální práce s umírajícími a pozůstalými v ČR a ve světě.
Diplomová práca. Ostrava : OU, 2007. 90 s.
ŠTEFÁKOVÁ, L.: Sociálne potreby rodiny s nevyliečiteľne chorým členom.
Dizertačná práca, školiteľ: Marek Paluch, PF KU v Ružomberku,
Ružomberok. 2009, nepublikované
WITTENBERG-LYLES E, PARKER OLIVER D.: The power of interdisciplinary
collaboration in hospice. In: Progress in Palliative Care. 2007;15(1):6–12.
Zákon č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov.
Recenzent:
22
Analýza záťaže kladenej na zdravotné sestry pracujúce
s pacientmi s Alzheimerovým ochorením1
Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients
with Alzheimer’s disease
Grażyna Dębska, Małgorzata Pasek, Maria Zięba
Abstract
As the disease progresses, the patient with Alzheimer’s disease becomes
unable to live independently and has problems with communication, thus being
completely dependent on the others. This is associated with the necessity of
constant monitoring and can be extremely burdensome to caregivers. The aim
of this study was to analyze the degree and causative factors of psychological
and physical burden of nurses working with patients with Alzheimer disease.
The study included 32 nurses employed at healthcare centers. The majority of
participating women were between 31 and 50 years old, with a history of
employment longer than 10 years. The nurses worked 12-hour shifts. We
conducted a diagnostic survey with our original instrument examining the level
of physical strain, and Polish adaptation of validated Meister questionnaire for
assessment of psychological burden. Our study revealed that improper working
conditions, including shortages of staff and nursing equipment, particularly
during terminal stages of Alzheimer’s disease, can be associated with work
overload, especially with physical work. Although our nurses experienced
psychological strain and fatigue, they did not consider their work monotonous.
Key words: Nurse, Alzheimer’s disease, Work load.
Introduction
Problems associated with taking care of patients with Alzheimer’s disease
substantiate the existence of various specialized institutions, such as nursing homes
and healthcare centers, that provide professional nursing care [1,2]. Caring for
patients with initial stages of the disease is predominated by nursing and supervision
procedures. Even though the patients become more and more dependent on their
caregivers as the disease progresses, they ought to be assisted in retaining the ability
to take care of themselves as long as possible. Providing the patients with safety is
an important component of care at any stage of the disease. Problems related to
caring for patients with dementia pertain mostly to progressive impairment of
communication and frequent prevalence of behavioral disorders [3]. During the
terminal phase of the disease patients are frequently bedridden. This may cause an
increased risk of complications and an increased number of required nursing
activities [4].
1
The study was supported from the Ministry of Science and Higher Education research and
development funds within the framework of statutory activities (research task no.
WZiNM/DS/12012). Head of the project: Grażyna Dębska, MD PhD
23
Dębska, G., Pasek, M., Zięba, M.:
Analysis of Strain placed on Nurses working with Patients with Alzheimer´s disease
Caring for patients with Alzheimer’s disease is difficult and invidious, as the
effects of treatment are not visible. This causes considerable physical and
psychological strain for the caregivers. The sources of the strain should be sought in
occupational environment, namely, among the resources of a given center
determining the comfort of work, such as the number of personnel employed at a
given department and its equipment [5].
In view of the abovementioned problems, we decided to analyze the burden
of nursing personnel employed at healthcare centers offering care for patients with
Alzheimer disease. The following research problems were defined on the basis of
such objectives:
1. Which factors associated with the specificity of Alzheimer’s disease and
occupational environment influence the psychological strain on the studied group?
2. What is the level of psychological strain on the studied nurses in terms of
monotony, overload, and non-specific factors associated with response to stress?
Material and method
To achieve the set objectives we conducted a diagnostic survey with our
original instrument and validated Meister questionnaire [6]. The original
questionnaire contained descriptive questions, and single and multiple choice
questions. The questions referred to harmful factors at workplace, the specificity of
Alzheimer’s disease, and the degree of physical strain. Moreover, we used validated
Meister questionnaire, adapted to Polish by Dębska G. et al. [7]. The questionnaire is
used for subjective assessment of occupational psychological burden. It comprises of
ten questions, with scores on a five-item scale, starting with “yes, I definitely agree”
to “no, I definitely disagree”. The questions are divided into three categories
describing psychological strain in terms of psychological overload (questions 1, 3,
and 5), monotony (questions 2, 4, and 6), and non-specific factors, i.e. response to
stress (questions 7, 8, 9, and 10). The results were analyzed using a key [6], and
presented as percentages, arithmetic means, medians, and standard deviations. Mean
and median scores were compared with corresponding critical values proposed by
Židková Z. [8,9].
The study included 32 nurses employed at a healthcare center, where
patients with Alzheimer disease corresponded to 40% of all residents. The majority
of participating nurses were between 31 and 50 years old (66%), and the respondents
up to 30 years old and older than 50 corresponded to 19% and 16%, respectively.
Our group was predominated by nurses with a history of employment longer than 10
years (66%).
Results
The most serious reported problems associated with caring for patients with
Alzheimer’s disease were communication and exposure to aggression. The vast
majority of nurses (N=30, 94%) experienced verbal aggression from a patient, and
56% of them (N=18) were exposed to physical aggression. Night-time insomnia of
patients was considered a problem by more than every second respondent (N=18,
56%). The need for constant supervision over patients and the feeling of insufficient
control over their safety represented serious burden for 97% of the studied nurses.
Factors associated with working conditions, namely, too low number of personnel
24
(N=6, 19%), reluctance of patients to nursing procedures and lack of cooperation in
the procedures (N=5, 15%) were other important issues addressed by the
respondents. Another problem, impaired communication with patients, was reported
by 13% of our nurses (N=4).
Regarding patient behavior, satisfying physiological needs in inappropriate
places, problems with communication, and getting lost were reported as most
burdensome by 75% (N=24) of the respondents, followed by attacks of anger and
aggression (N=16, 50%).
According to all the respondents, working with patients with Alzheimer’s
disease represented a physical burden. In the opinion of 56% (N=18) of the
participants this burden was large; 35% (N=11) graded it as moderate, and 9%
(N=3) as very large.
All the respondents agreed that the number of nursing staff at their ward was
too low. Furthermore, 28 participants (88%) claimed a shortage of medical
assistants, and only 4 nurses (13%) declared that the number of the assistants at their
department was sufficient.
The opinions on easy access to patient bed from three sides varied. While
29% (N=9) of the respondents complained on the hindered access, 71% (N=21)
declared that it is not a universal problem. Further questions pertained to the
availability of equipment which is helpful during nursing procedures (anti-bedsore
mattresses, walking aids, patient lifts, electronically adjusted orthopedic beds) at
participants’ departments. Only 31% (N=10) of the surveyed nurses declared that the
number of adjustable orthopedic beds is sufficient, and 59% (N=19) claimed proper
availability of anti-bedsore mattresses. As many as 81% (N=26) of the respondents
complained on the lack of walking aids.
The degree of occupational psychological strain was assessed based on the
answers to the 10 questions included in the Meister questionnaire, which are
grouped into three subscales referring to overload, monotony, and non-specific
factors. [Tables 1and 2].
Table 1. Descriptive statistics of answers to questions included in Meister
questionnaire, compared to respective critical values1 [9].
No. Question (shortened)
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
Time pressure
Low satisfaction
Great responsibility
Dull work
Problems and conflicts
Monotony
Nervousness
Oversaturation
Fatigue
Long-lasting load
Median
critical
value*
3
2
3
2
1
1
2
2
3
3
25
Mean
3.9
2.3
4.1
2.4
1.9
1.1
2.2
2.6
4.1
4.3
Standard
deviation
(SD)
0.78
0.30
0.64
0.74
0.41
0.64
0.73
0.56
1.05
0.95
Median
value
4+
2
4+
2
2+
1
2
3+
4+
4+
*median critical values determined on the basis of: 1Židková Z., Využití
dotazníkových metod k hodnocení psychické zátěže. České pracovní lékařství. 2002;
3, p. 128-132 [9].
+
values greater than median critical values correspond to abnormal results
The highest median values of the overload scale, exceeding respective
critical values, were documented in the cases of Time pressure, Great responsibility,
and Problems and conflicts. The median values of variables included on the
monotony scale, i.e. Low satisfaction, Dull work, and Monotony did not exceed the
critical values.
The median score of Nervousness, a component of the non-specific scale,
was equal to its critical value. The remaining three variables included in this scale,
i.e. Oversaturation, Fatigue, and Long-lasting load (corresponding to exhausting
work which cannot be equally efficient in the longer perspective) were higher than
the respective critical values.
Table 2. Psychological burden in various subscales
Subscales
(questions no.)
Mean
SD
Median
Overload (1+3+5)
9.92
2.28
10+
Critical
value*
8
Monotony (2+4+6)
6.8
2.2
7
9
Nonspecific
load
13.2
3.69
14
14
(7+8+9+10)
* Židková Z. a kol. Psychická zátěž zaměstnanců v “pomáhajících” profesích ve
zdravotnictví. České pracovní lékařství 3, 2001, s 296 – 299 [8].
Overload, the first measure of psychological strain, reached the average
value of 10. The second, monotony, scored 7.1 on average, and the mean value for
the third, non-specific scale (corresponding to non-specific response to stress) was
13.5. Only the median value for the overload subscale exceeded its critical value (10
vs. 8). The median score for the non-specific scale was equal to the critical value
(14).
Discussion
Monotony of work and the resultant strain are mostly determined by
occupational environment and efforts associated with the multitude of nursing
problems specific for the disease [5,10].
The job of a nurse is analyzed not only in the context of physical strain, but
also in relation to psychological burden. The latter comprises of intellectual and
psychoneural strain. The first represents a sum of strains placed on a person by
signals, decisions, and manual activities. The second is associated with the intensity
of emotions. The third component of nurses’ burden pertains to the monotony of
their work [22]. Evaluation of psychological burden is as difficult as it is subjective
and ambiguously defined. The level of psychological burden can be determined and
analyzed with various scales, preferably with validated instruments [11]. One of
26
them is the Meister questionnaire for subjective assessment of the influence of
occupational activity on the mental sphere of a worker [6].
Undoubtedly, the activities of nurses taking care of patients with
Alzheimer’s disease are determined mostly by the stage of the disease and the
biopsychosocial status of their subordinates. The objectives of caring for patients
with Alzheimer’s disease include providing them with safety, delaying the
progression of the disease, improving their quality of life, and assisting in
maintaining their independence for as long as possible. Hindered communication
represents the principal problem associated with caring for individuals in advanced
stages of Alzheimer’s disease [12]. This latter observation was confirmed by our
findings, as our respondents declared that communication with their patients is
difficult, and 75% (N=24) of the participants identified this factor as one of the most
burdensome.
As the disease progresses, patients lose the ability to live independently and
become completely dependent on their caregivers. Consequently, they require
constant supervision. Constant supervision and providing safety belong to the duties
of a nurse. Moreover, observing patients provides information on their needs,
moods, and overall status [13,14,15]. Our study confirmed the importance of these
issues: 44% (N=14) of nurses declared that the necessity of constant monitoring of
patients with Alzheimer’s disease is their principal problem. Moreover, nearly all
nurses identified constant supervision as a serious burden causing the feeling of
having insufficient control over the patient’s safety.
Research showed that individuals affected by Alzheimer’s disease are
usually prone to verbal aggression and excitation [16]. Aggressive patients violate
the feelings of safety of personnel in charge, which may lead to physical and
psychological injury [17]. Our findings confirmed high prevalence of this problem.
We revealed that all surveyed nurses were exposed to a form of verbal (N=30, 94%)
or even physical aggression (N=18, 56%). More than 50% (N=16) of the
respondents ranked anger and aggression as the third most burdensome behavior of
their patients.
During terminal stages of Alzheimer’s disease, the patients become
bedridden. Availability of multi-position adjustable bed and an anti-bedsore mattress
are vital at this stage [12]. Our study revealed that the departments where our
respondents worked were not equipped with sufficient number of devices allowing
the caring for immobilized patients. More than a third of the respondents complained
on the lack of electrically adjusted orthopedic beds, and only 60% of the participants
assessed the number of available anti-bedsore mattresses as sufficient. During
nursing, patients should be lifted and carried with special lifters, which are not
always available in Polish conditions. The burdensomeness of these activities
increases additionally in the cases of staff shortages [19]. Our study showed that
insufficient availability of patient-lifting devices represents a considerable problem.
Moreover, all our respondents declared that the number of nurses per shift is too
low, and 88% complained of lack of medical assistants. Frequently, nurses have to
work under difficult conditions and cope with non-functional solutions of a
healthcare center [19]. Furthermore, analysis of our findings showed that the lack of
bed access from three sides is an additional factor which hinders nursing procedures.
According to the existing data, among all medical professions, nurses have
the greatest exposure to physical work. The most prevalent consequence of the
27
exposure is spinal pain, resulting from strain on the motor system [19,20]. This
consequence was experienced by as many as 93% of our participants, and all of the
respondents declared that working with patients with Alzheimer’s disease represents
a physical strain.
A number of factors, such as type of work, need for constant alertness,
responsibility for human life, and staff and equipment shortages, make nurses a
professional risk group of psychological strain. Kaducakova H. et al. [21] reported
that nurses employed at welfare centers were exposed to psychological strain, as
confirmed by the scores of the validated Meister questionnaire. Our study, with the
use of the same instrument, produced quite similar results. Our findings suggest that
nurses are overloaded and fatigued with their work. This results mostly from a high
number of duties and resultant pressure of time, as well as from the fact that working
as a nurse is associated with high responsibility. The scores for these variables
(factors) exceeded critical values. Furthermore, a study conducted among nurses
from neurological departments of hospitals in Gdansk and Elblag reported on the
degree of overload with their duties and work-related fatigue. Most nurses working
at these departments declared overload with duties as the principal factor causing
their maximal strain, usually manifesting with fatigue [22]. Monotony of work is
one of the components of psychological occupational strain; in the case of Meister
questionnaire, this variable is analyzed on the basis of the Low satisfaction, Dull
work, and Monotony variables [6]. In our study, the scores for these factors, included
in monotony subscale, did not exceed their critical values. This suggests that nurses
working with patients with Alzheimer’s disease do not consider their work as
monotonous, and gain satisfaction from taking care of their patients. However, our
nurses declared that their work is so psychologically exhausting that it cannot be
performed with the same efficiency in a long-term perspective. This was confirmed
by median scores approximating to 4, i.e. markedly higher than the respective
critical value. This suggests that regular strain can affect subjectively assessed
wellbeing and decreases the efficiency of work. Due to specific disease-related
disorders and specificity of caring for the elderly, working with patients with
Alzheimer’s disease is burdensome and as such may negatively affect mental status
and somatic health of nurses.
Previous studies also addressed the issue of strain experienced by nonprofessional caregivers. For example, Dębska et al. [23] documented that healthrelated problems hindered providing care in the case of 72% of the caregivers of
patients with Parkinson’s disease. More than half of them had problems with basic
activities associated with satisfying physiological needs of their subordinates. About
50% of the respondents expected professional assistance from physicians and nurses,
and 12% expected financial support or provision with rehabilitation equipment.
Also, the results of other studies confirm that subjectively assessed health status of
patients influences the state of their caregivers [24].
Conclusions
The following conclusions were formulated on the basis of our findings:
1. Necessity for constant monitoring and problems in communication represent the
most serious burdens associated with caring for patients with Alzheimer’s
disease.
28
2. Improper working conditions, including shortages of staff and nursing
equipment, make nurses exhausted with their work, mostly physically.
3. Nurses experience psychological strain in terms of time pressure, great
responsibility, problems and conflicts.
4. Despite being exhausted with professional duties, the work of a nurse is
satisfactory and is not considered monotonous.
5. Working with patients with Alzheimer disease is psychologically exhausting and
can affect subjectively assessed wellbeing and efficiency of work, if continued
for longer periods of time.
Bibliography:
BARCIKOWSKA M., BILIKIEWICZ A. Choroba Alzheimera w teorii i praktyce
klinicznej. 2004 str. 86-97.
DĘBSKA G., BUŁAWSKA K., ŁAWSKA W., ZIEBA M., Jakość życia chorego
pozostającego pod opieką opiekuna w środowisku domowym. In: Zdrowie i
jego uwarunkowania. (eds. ) Dariusz Mucha, Halina Romualda Zięba.
PPWSZ Nowy Targ 2011:299-312
DĘBSKA G., GAWEŁ G, RUCHAŁA M.: Problemy opiekunów chorych z
chorobą Parkinsona. [In:] Janowski K., Gierus J. (eds.), Człowiek chory –
aspekty biopsychospołeczne. Tom. 1. Centrum Psychologii i Pomocy
Psychologicznej. Lublin 2009:133
DĘBSKA G., WILCZEK R. FORYŚ Z. PASEK M., Ocena własności
psychometrycznych polskiej adaptacji kwestionariusza Meistera do oceny
obciążenia psychicznego w pracy pielęgniarki. Medycyna Pracy
2013;64(3):349–358
DOMAGAŁA A. Choroba Alzheimera – komunikacja z chorym. Poradnik dla
opiekunów. Wydawnictwo Continuo, Wrocław 2008; str. 8-13.
GROCHMAL-BACH B. Cierpienie osób z otępieniem typu Alzheimera,
Wydawnictwo WAM, Kraków 2007: 42-218.
HLADKY A., ZIDKOVA Z. Metody hodnotenia psychosocjalnej pracownej
zatiaze. Skripta. Wyd. Uniwersytetu Karola, Praga, 1999:78.
IWANOWICZ-PALUS G. Wartościowanie pracy. [In:] Ksykiewicz-Dorota A.
Zarządzanie w pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2005:18-419.
KADUCAKOVA H., LEHOTSKA M. Czynniki wpływające na pracę pielęgniarki
w ośrodkach pomocy społecznej. Dębska G., Jaśkiewicz J. (eds.):
Interdyscyplinarne aspekty nauk o zdrowiu. AFM, Kraków 2010:176-183.
KAMIŃSKA B. Problemy pielęgnacyjne w opiece nad chorym z choroba
Alzheimera. (ed.) Kędra E. Zeszyty naukowe nr1 (11) 2012 Wyższej Szkoły
Medycznej w Legnicy; Legnica 2012:11-21.
KĘDZIORA-KORNATOWSKA K., MUSZALIK M. Kompendium pielęgnowania
pacjentów w starszym wieku. Wyd. Czelej 2007; str. 259-267.
KLICH-RĄCZKA A. Otępienie. [In:] Wieczorowska – Tobis K Talarska D.
Geriatria i pielęgniarstwo geriatryczne, Wydawnictwo Lekarskie PZWL,
Warszawa 2010: 255-285.
KOWALCZUK K., KRAJEWSKA-KUŁAK E., JANKOWIAK B. Zagrożenia
zawodowe pielęgniarek, położnych i lekarzy w środowisku pracy. Probl. Hig.
Epidemiol. 2008; 89(2) : 211-215.
29
KSYKIEWICZ-DOROTA A. Ergonomiczna analiza pracy. [In:] KsykiewiczDorota A. Zarządzanie w pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2005:
421-438;
KURIATA E., FELIŃCZAK A., GRZEBIELUCH J., SZACHNIEWICZ M.
Czynniki szkodliwe oraz obciążenie pracą pielęgniarek zatrudnionych w
szpitalu. Część II, Pielęgniarstwo i Zdrowie Publiczne 2011;1: 269-273.
LESZCZYŃSKA S., ŻURAWSKA E. Postępowanie z pacjentem z chorobą
Alzheimera.[In:] Medi-Forum Opieki Długoterminowej 2012;2(52):10-14
LESZEK J. Choroby otępienne – Teoria i praktyka. Continuo, Wrocław 2003.
Pruszyński J.J, Putz J. Agresja i przemoc u chorych otępiennych. Interakcje z
pacjentem. Magazyn Pielęgniarki i Położnej 2012;10:8-9.
MACE N.L., RABINS P.V. 36 godzin na dobę Poradnik dla opiekunów osób z
chorobą Alzheimera i innymi chorobami otępiennymi oraz zaburzeniami
pamięci w późnym okresie życia. Medipage, Warszawa 2005:25-178.
OGIŃSKA J, ŻURALSKA R. Wypalenie zawodowe wśród pielęgniarek
pracujących na oddziałach neurologicznych. Problemy Pielęgniarstwa 2010;
18(4):435-442
WILCZEK-RUŻYCZKA E. Podstawy pielęgniarstwa psychiatrycznego.
Wydawnictwo Czelej, Lublin 2007:150-155.
ŽIDKOVÁ Z,. Využití dotazníkových metod k hodnocení psychické zátěže. České
pracovní lékařství. 2002;3: 128-132
ŽIDKOVÁ Z. a kol. Psychická zátěž zaměstnanců v “pomáhajících” profesích ve
zdravotnictví. České pracovní lékařství 3, 2001, s 296 – 299
ZYZNAWSKA J., ĆWIERTNIA B. Dolegliwości bólowe kręgosłupa w grupie
zawodowej pielęgniarek i położnych. Pielęgniarstwo Chirurgiczne i
Angiologiczne 2011;2:54-59.
Recenzent:
dr n.med Ewa Kucharska
30
The Status and Function of Crisis Centers currently
Elena Gažiková, Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Mojtová
Abstract
The aim of this paper is to highlight the unique role of crisis centers in the area
of social work. We examine the methods and techniques of social work and
look at personal characteristics of crisis center employees. Crisis centers are of
major importance in terms of resolving crisis situations in the field of sociallegal protection of children and social guardianship.
Key words: Crisis Center, Services, Social Counseling, Therapies.
Úvod
V súčasnej dobe sa na úseku sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej
kurately čoraz častejšie stretávame s témou týrania, zneužívania a zanedbávania detí.
Táto téma je predmetom záujmu odborníkov, médií a tiež laickej verejnosti.
Vzhľadom k skutočnosti, že len nízke percento prípadov týrania, zneužívania
a zanedbávania detí je skutočne odhalených, je aktuálne, aby sme sa touto témou
zaoberali a upriamili pozornosť na nevyhnutnosť spolupráce verejnosti pri
odhaľovaní takéhoto konania. Rodina je miestom, kde majú byť deťom poskytované
základné životné potreby, istoty, starostlivosť, láska. V prípade, ak rodina neplní
svoje funkcie, následkom čoho dochádza k týraniu, zneužívaniu alebo zanedbávaniu
dieťaťa, je dočasná starostlivosť dieťaťu zabezpečovaná v krízových strediskách,
ktoré plnia významnú úlohu pri riešení tejto problematiky.
Krízové stredisko je definované ako špecializované zariadenie sociálnych
služieb zamerané najmä na deti, ktoré sú zanedbávané, ich výchova je vážne
narušená, trpia poruchami správania, alebo je u nich dôvodné podozrenie
z existencie takéhoto stavu. (Zákon č. 305/2005 Z.z.). Deti s poruchami správania sú
často označované za problémové. „Pojem „problémové dieťa“ sa najmä v súčasnosti
vyskytuje ako frekventované označenie jednotlivca, ktorý sa nespráva štandardne
a nejakým spôsobom narúša alebo znemožňuje výchovný alebo vyučovací proces
v inštitúciách a bežný chod rodinného života“ (Žarnovičanová, R., 2006, s. 26).
Krízové stredisko podľa § 62 zákona č. 305/ 2005 Z. z. o sociálnoprávnej
ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov
zabezpečuje:
a) vykonávanie opatrení, ak sa dieťa, rodina alebo plnoletá fyzická osoba nachádza
v krízovej životnej situácii,
b) výkon rozhodnutia súdu o výchovnom opatrení podľa osobitného predpisu,
c) výkon rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu,
d) výkon výchovného opatrenia podľa § 12 až 15.
Dieťa je možné do krízového strediska umiestniť aj na základe žiadosti
zákonného zástupcu dieťaťa za úhradu, po uzavretí písomnej dohody medzi
31
Gažiková, E., Haburajová – Ilavská, L., Mojtová, M.:
zariadením a zákonným zástupcom dieťaťa. Krízové stredisko vykonáva svoju
činnosť podľa účelu, na ktorý bolo zriadené, a to pobytovou a ambulantnou formou.
Tabuľka 1: Celkový počet umiestených detí v krízových strediskách za rok 2012
Počet detí
Výchovné
Predbežné
v krízových
opatrenie
opatrenie
strediskách
1173
40
749
Zdroj: Ročný výkaz V13- MPSVaR SR, 2012
Žiadosť
zákonného
zástupcu
384
Z údajov MPSVaR je zrejmé, že v roku 2012 boli deti do krízových stredísk
v prevažnej miere umiestňované na základe predbežného opatrenia, z čoho možno
konštatovať, že situácia v rodine bola tak vážna a ohrozujúca, že dieťa bolo potrebné
z rodiny bezodkladne vyňať. Umiestnenie detí do tohto typu zariadenia na základe
žiadosti zákonného zástupcu tvorí jednu tretinu z celkového počtu umiestnených
detí.
V zmysle zákona č.305/2005 Z.z. sa v krízových strediskách vykonávajú:
- opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na predchádzanie
vzniku krízových situácií v rodine a na obmedzenie a odstraňovanie negatívnych
vplyvov,
- zabezpečovanie sústavnej ochrany života, zdravia a priaznivého psychického
vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dieťaťa,
- zabezpečenie účelu rozhodnutia súdu v zariadení, v ktorom sa vykonáva ústavná
starostlivosť, ochranná výchova, predbežné opatrenie alebo výchovné opatrenie.
Tabuľka 2: Dôvody zabezpečovania starostlivosti deťom v krízových
strediskách
podozrenie z týrania
podozrenie z pohlavného zneužívania
vážne ohrozenie alebo narušenie výchovy
drogová závislosť dieťaťa
drogová závislosť rodičov
zanedbávanie povinnej školskej dochádzky
neskončená príprava na povolanie
zanedbávanie starostlivosti rodičov
uľahčenie riešenia v konfliktných situáciách
deti, ktoré boli obeťami obchodovania
krízové situácie
Zdroj: Ročný výkaz V13- MPSVaR SR, 2012
104
12
164
1
33
53
32
382
31
0
265
K najčastejším dôvodom zabezpečovania starostlivosti deťom v krízových
strediskách v roku 2012 patrilo zanedbávanie starostlivosti zo strany rodičov,
krízové situácie v rodine, vážne ohrozenie alebo vážne narušenie výchovy detí
a podozrenie z týrania.
32
Predbežné opatrenie sa v krízovom stredisku môže vykonávať
v profesionálnej rodine, pričom dieťaťu sa poskytuje starostlivosť vo vlastnom
prirodzenom rodinnom prostredí profesionálneho rodiča. Krízové stredisko
vypracúva individuálny plán na zvládnutie krízy. Súčasťou plánu sú metódy práce
s dieťaťom, plnoletou fyzickou osobou, rodinou a blízkymi osobami týchto osôb
a tiež aj spôsob spolupráce so školou a spôsob pravidelného informovania
zákonného zástupcu dieťaťa s neskončenou povinnou školskou dochádzkou.
Krízové stredisko vyhodnocuje písomne individuálny plán v spolupráci s orgánom
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Krízové centrá zaisťujú
spoluprácu a vzájomnú informovanosť medzi krízovými centrami a ďalšími
subjektmi, hlavne medzi políciou, orgánom sociálnoprávnej ochrany detí, ostatnými
poskytovateľmi sociálnych služieb a ďalšími spolupracujúcimi inštitúciami.
Krízové stredisko vykonáva najmä pomoc na zvládnutie krízy, odbornú
diagnostiku, špeciálne sociálne poradenstvo, psychologickú starostlivosť, výchovu,
pomoc pri príprave na školské vyučovanie, liečebno - výchovnú starostlivosť
a špeciálno-pedagogickú starostlivosť. Liečebno-výchovná starostlivosť spočíva
v odstránení alebo v zmiernení porúch psychického, emocionálneho, osobnostného
vývinu, a sociálneho vývinu dieťaťa. Poradenstvo je odbornou činnosťou, ktorá je
zameraná na zistenie rozsahu a charakteru krízovej situácie, zisťuje príčiny jej
vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia.
K metódam a technikám využívaným v krízovom stredisku patrí
individuálna sociálna práca, pri ktorej sa využíva anamnestický rozhovor, dotazník,
diagnostika, sociálny plán, záver.
Anamnestický rozhovor slúži na získanie potrebných informácií o klientovi
a jeho problémoch a uskutočňuje sa v prvej fáze. Rozhovor musí byť prispôsobený
veku klienta, jeho vyjadrovacím schopnostiam a dôvodom, pre ktoré navštívil
krízové stredisko. Klientovi dáva priestor, aby voľne referoval o svojich ťažkostiach
a z jeho rozprávania si sociálny pracovník vyberie relevantné anamnestické údaje.
Anamnestický rozhovor sa delí na:
 osobnú anamnézu ‒ uvádza sa meno, vek, bydlisko, ambície a identifikácia,
socializácia, záujmy;
 rodinnú anamnézu ‒ časť týchto údajov, ako skutočnosť, že dieťa bolo prijaté
s radosťou alebo bolo rodičmi vnútorne odmietané, alebo dieťa je obviňované za
skazený život rodičov, alebo príchodom dieťaťa sa narušili kariérne plány
rodičov a pod., by sa mali získať od samotných rodičov. Na otázky typu aké má
samotné dieťa v rodine miesto, aký má vzťah k rodičom, súrodencom, aký je
zaužívaný režim v domácnosti, či má právo spolurozhodovať o sebe, či pomáha
v domácnosti, môže dieťa zodpovedať samo;
 školskú anamnézu ‒ kde sa zisťuje, ako sa klient adaptoval na podmienky školy,
aké študijné výsledky dosahuje a aký má postoj k dosiahnutým výsledkom, aké
má obľúbené a neobľúbené predmety, aké má klient postavenie medzi
spolužiakmi, aký má vzťah k pedagógom. Táto anamnéza sa môže doplniť
o ďalšie poznatky i samotných rodičov;
 zdravotnú anamnézu ‒ získavajú sa informácie o prekonaných detských
ochoreniach, o úrazoch, či pobytoch v nemocnici;
 anamnézu problému ‒ zisťujú sa príčiny vzniku, kolísanie, intenzita a akútnosť
problému, ďalej sa získavajú informácie o úkonoch, ktoré klient už vykonal, aby
si svoj problém riešil;
33
 želania: Čo by si prial, ak by si mal čarovný prútik, či koho by si zobral na
opustený ostrov?
 súčasný problém: Prečo si sem prišiel ?, Ako sa cítiš ?, Ako by sa to dalo riešiť ?
Časové rozmedzie pre individuálnu prácu s klientom by sa malo pohybovať
od 45 do 60 minút. Pre stanovenie vhodnej intervencie je potrebné, aby sa klient
diagnostikoval.
Základnou diagnostickou metódou je pozorovanie, pri ktorom sa sociálny
pracovník zameriava na zachytenie vonkajšieho správania klienta, ako napr.
motorické prejavy, komunikáciu, emocionalitu, či sociabilitu.
Psychogenetický rozhovor – rozhovorom poradca zisťuje postoje klienta,
názory, vzťah k iným ľuďom. Poradca sa zameriava na zistenie jednotlivých období
života, na nepriaznivé okolnosti. Cieľom rozhovoru je nájsť optimálne riešenie
(Matoušek, 2003).
K ďalším metódam využívaným v krízovom stredisku patrí sociálne
poradenstvo, vzdelávacie programy, špeciálne terapie a preventívne programy.
Sociálne poradenstvo je odbornou činnosťou a je zamerané na zistenie
rozsahu a charakteru krízovej životnej situácie, zistenie príčin jej vzniku, na
poskytnutie informácií o možnostiach riešenia situácie s cieľom zlepšenia
klientovho života.
Z. č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách §19 vymedzuje obsah sociálneho
poradenstva nasledovne:
„Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej
osobe v nepriaznivej sociálnej situácii. Sociálne poradenstvo sa vykonáva na úrovni:
 yákladného sociálneho poradenstva,
 špecializovaného sociálneho poradenstva“.
Špecializované sociálne poradenstvo možno chápať ako priamu pomoc
ľuďom pri riešení ich problémov. Poskytujú ho viacerí odborníci, ako sociálni
pracovníci, psychológovia, psychiatri, právnici, špeciálni pedagógovia a pod.
(Matoušek, 2003).
Gabura (2005) uvádza nasledovné metódy a postupy sociálneho
poradenstva:
Informácia – elementárna metóda práce s klientom. Kontakt s klientom býva zväčša
jednorázový, ide o informovanie klienta o riešení jeho problému.
Distribúcia – ochota odborne pomôcť. Ak poradcovi nespadá problém do
profesionálnej kompetencie, tak odošle klienta k ďalšiemu odborníkovi.
Klarifikácia – proces, v ktorom si klient a poradca objasňujú rôzne aspekty
prezentovaného problému. Poradca pôsobí podporne, sumarizuje klientovu prácu,
povzbudzuje ho a motivuje pri hľadaní alternatív riešenia. Vedie klienta k jeho
vlastnému objasneniu problému.
Ventilácia – ak klient hľadá poradcu ako spriaznenú osobu, ktorej sa môže
posťažovať, zbaviť sa nahromadeného napätia, úzkosti, hovoriť o probléme bez
strachu a pocitu výsmechu.
Povzbudenie – v prvej fáze je dôležité povzbudenie klienta, dôjde k väčšiemu
otvoreniu sa klienta a jeho hlbšie analyzovanie problému.
Interpretácia – poradca sa z pasívnej role premieta do aktívnej. Pomáha dopĺňaním
skrytých súvislostí interpretovať záver.
Tréning – hlavnými zložkami sú opakovanie, učenie a nácvik. Jeho súčasťou je
tréning optimálnej komunikácie, zvládania konfliktov, asertivity.
34
Relaxačné techniky – špeciálna forma nácvikov na uvoľnenie svalstva, napätia,
somatiky a psychického preladenia.
Modelovanie – činnostné metódy, pričom klient modeluje určité reálne situácie zo
života, ktoré navodí poradca.
Hranie rolí – podobné ako modelovanie, na rozdiel od modelovania sú pri hraní rolí
vyberané situácie, ktoré sa môžu stať v blízkej budúcnosti.
Konfrontácia – dochádza tu ku konfrontácii názorov, postojov. Je silným typom
spätnej väzby.
K terapiám využívaným v krízových strediskách patrí arteterapia,
muzikoterapia, terapia hrou, biblioterapia.
- arteterapia – vyjadrovanie sa v kresbách, analýza z vlastnej kresby
- muzikoterapia – prejavy situácie v tanci, hudbe
- terapia hrou – cieleným využívaním hry podporuje prirodzený vývin dieťaťa
a vytvára podmienky pre dosiahnutie potrebných zmien v správaní a postojoch
- biblioterapia – liečba čítaním alebo literárnou tvorbou. „Odborníci hovoria o jej
pozitívnom pôsobení na človeka zdravého, stretávajúceho sa s bežnými
životnými problémami a komplikáciami, ale i na človeka duševne či telesne
postihnutého, krátkodobo i dlhodobo chorého“ (Žarnovičanová, R., 2005, s. 12).
Osobnosť sociálneho pracovníka v krízových strediskách musí byť
vybavená osobnostnými a kvalifikačnými predpokladmi na zvládnutie psychicky
náročnej práce. Zo strany sociálneho pracovníka je dôležité poskytnutie krízovej
intervencie. Ide o odbornú pomoc klientovi, ktorý sa nachádza v krízovej situácii.
Krízovú intervenciu môžu tvoriť rôzne formy pomoci. Ich úlohou je vrátiť
jednotlivcovi psychickú rovnováhu.
„V rámci sociálnej pomoci je krízová intervencia chápaná ako činnosť
smerujúca k okamžitému sociálnemu zásahu smerujúcemu na osoby, ktoré sa ocitli
v akútnej krízovej situácii. Zahrňuje služby sociálnej intervencie poskytované
osobám, ktoré sa prechodne ocitli alebo žijú v mimoriadne ťažkých pomeroch“
(Špatenková a kol., 2004,s.15).
K výkonu práce sociálneho pracovníka je dôležité vedieť aktívne počúvať,
pracovať s otázkami, doceniť prvý kontakt, doceniť ukončenie rozhovoru a poznať
podmienky zlyhania komunikácie. Nemenej dôležitá je aj neverbálna komunikácia,
ako mimika, gestikulácia, haptika, posturika a iné (Tokárová, 2003).
V krízových strediskách „pracujú odborne vyškolení pracovníci, špecialisti
na problematiku domáceho násilia z oblasti práva, sociálnej práce a psychológie.
Tam sa osobám ohrozeným násilím dostane kompetentnej a komplexnej pomoci“
(Špatenková a kol, 2011, s.116).
V súčasnosti je v SR 19 krízových stredísk, ktorým bola podľa zákona
č.305/2005 Z.z o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov udelená akreditácia na
vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Záver
Pracovníci krízových stredísk využívajú všetky dostupné metódy sociálnej
práce na zmiernenie dopadu krízy na dieťa. Umiestnenie dieťaťa v krízovom
stredisku je len dočasným riešením, ktorého cieľom je návrat dieťaťa do rodinného
prostredia po úprave pomerov na strane rodičov. V prípade, ak to nie je možné, je
v záujme dieťaťa, aby mu bolo nájdené vhodné náhradné rodinné prostredie, pričom
35
umiestnenie dieťaťa do ústavnej starostlivosti je vždy považované za krajné riešenie.
Vzájomná spolupráca a aktívny prístup pracovníkov krízového strediska,
pracovníkov oddelenia SPODaSK, a tiež ďalších zainteresovaných subjektov je
zárukou optimálneho vyriešenia krízy so zreteľom na najlepší záujem dieťaťa.
GABURA, J. 2005. Sociálne poradenstvo.Bratislava : Občianske združenie sociálna
práca, 2005. 222s. ISBN 80-89185-10-X.
MATOUŠEK, O. a kol. 2003. Metody a řízení sociální práce. Praha : Portál, 2003.
384s. ISBN 80-7178-548-2.
ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2011. Krízová intervence pro prax 2., Aktualizované a
doplňené vydání. Praha : Grada Publishing, 2011. 200s. ISBN 978-80-2472624-3.
ŠPATENKOVÁ, N. 2004. Krízová intervence pro praxi. Praha : Grada Publishing,
2004. 200s. ISBN 80-247-0586-9.
TOKÁROVÁ, A. et al. 2003. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky
sociálnej práce. Prešov : Akcent Print, 2003. 572 s. ISBN 80 - 968367-5-7.
Zákon 305/ 2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona
o živnostenskom podnikaní
ŽARNOVIČANOVÁ, R. 2005. Biblioterapia. Diplomová práca. Bratislava :
Pedagogická fakulta UK, 2005. 123 s.
ŽARNOVIČANOVÁ, R. 2006. Využitie psychoedukačných
postupov
u problémových detí. Rigorózna práca. Nitra : Pedagogická fakulta UKF,
2006. 119 s.
Ročné výkazy V13 MPSVR SR o vykonávaní
sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately 2012.
vybraných
opatrení
Dostupné na internete : http://www.upsvar.sk/statistiky/rocne-vykazy-mpsvrsr/rocne-vykazy-v13-mpsvr-sr-o-vykonavani-vybranych-opatrenisocialnopravnej-ochrany-deti-a-socialnej-kurately2012.html?page_id=289960
Recenzent:
36
The Social Protection System in the Slovak Republic
Zuzana Gejdošová
Abstract
The author in her article characterizes the Social Protection System in the
Slovak Republic, as a follow-up to the Normative EU Guidelines, focusing on
the development of the Expenditures on Social Benefits. Mentioned article
provides the access to Social Protection topics, the extent of which goes
beyond the competence of the Ministry of Labour, Family and Social Affairs of
the Slovak Republic, the Ministry of Health of the Slovak Republic and the
Ministry of Finance of the Slovak Republic. The scientific text is oriented to
description of expenditures development within the Social Protection System
with a focus on the development of Expenditures on Social Benefits for the
purpose of disease, disability, and health care in the Slovak Republic.
Key words: Social Protection, Social Security System, Social Benefits
Úvod
Systém sociálneho zabezpečenia zabezpečuje sociálnu ochranu občanov.
Výklad pojmu sociálna ochrana (social protection) je široký. Zahŕňa pojmy, ako
social welfare, sociálne zabezpečenie, zdravotná a sociálna prevencia,
pracovnoprávna ochrana a pod. Podľa Tomeša (2001) je sociálna ochrana súbor
všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany – t. j.
systematické úsilie subjektu o riešenie ťažkých životných situácií, ktoré vedú
k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými
silami alebo silami svojej rodiny či okolia. Rozlišuje preventívnu, terapeutickú
a rehabilitačnú sociálnu ochranu človeka.
Sociálna ochrana v SR a na úrovni EÚ
Podľa Bednárika (2012) sa systém sociálnej ochrany v Slovenskej republike
delí na štyri časti: zdravotná starostlivosť, sociálne poistenie, štátna sociálna
podpora a sociálna pomoc. Organizáciu sociálnej ochrany prezentuje v nasledovnom
obrázku.
Pojem sociálna ochrana je teda širším pojmom ako pojem sociálne
zabezpečenie, minimálne je obohatený o zdravotnú starostlivosť. Modely sociálnej
ochrany boli vytvorené, aby riešili riziká či sociálne udalosti, ako napr.
nezamestnanosť, invalidita, staroba. Za organizáciu a financovanie systémov
sociálnej ochrany je zodpovedný samotný štát. V prípade členských štátov však
Európska únia zohráva špecifickú úlohu tým, že zavádza legislatívu, ktorá
koordinuje vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia, najmä z hľadiska
mobility v rámci Spoločenstva.
37
Gejdošová, Z.:
Obrázok č. 1: Organizácia sociálnej ochrany v Slovenskej republike
Zdroj: Bednárik (2012)
Európska únia sa zaviazala podporovať spoluprácu medzi členskými štátmi
pri modernizácii ich systémov sociálnej ochrany, ktoré čelia podobným problémom.
38
http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/social_prote
ction/index_sk.html.
Európska komisia podporuje a dopĺňa politiky členských štátov v oblastiach
sociálnej ochrany a začlenenia prostredníctvom stratégie Európa 2020, kde na
zabezpečenie udržateľného a inkluzívneho rastu sa stanovili ciele vymaniť aspoň 20
miliónov ľudí z chudoby a sociálneho vylúčenia a zvýšiť zamestnanosť populácie vo
veku od 20 do 64 rokov na 75 %. Stratégia je doplnená Programom pre nové
zručnosti a nové pracovné miesta. Komisia poskytuje usmernenia pre členské štáty
prostredníctvom svojho balíka o sociálnych investíciách, ktorý je určený na
modernizáciu systémov sociálneho zabezpečenia smerom k celoživotným sociálnym
investíciám. Rámec politiky sa zameriava na riadenie a monitorovanie
hospodárskych a sociálnych reforiem členských štátov EÚ, aby bolo možné
dosiahnuť ciele stratégie Európa 2020. Výzvy a navrhované riešenia sú zohľadnené
v odporúčaniach pre jednotlivé krajiny v oblastiach sociálnej politiky, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou stratégie Európa 2020. Komisia takisto podporuje snahu
krajín EÚ riešiť sociálne výzvy predovšetkým prostredníctvom Európskeho
sociálneho
fondu
a
Fondu
sociálneho
rozvoja.
Dostupné
na
http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=750&langId=sk.
Z dôvodu monitorovania vývoja sociálnej ochrany v členských štátoch EÚ
Európska komisia vyžaduje dostupnosť k aktuálnym a podrobným údajom a
informáciám o systémoch, súčasnom stave a rozvoji sociálnej ochrany v členských
štátoch. Jedným zo základných nástrojov štatistického sledovania sociálnej ochrany
je Európsky systém integrovanej štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS), ktorý
nám ponúka aj nasledovné štatistické údaje.
Obrázok č. 2: Program sociálnej ochrany
Zdroj:http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_sta
tistiky/Socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012)
Program sociálnej ochrany je špecifický súbor pravidiel podporovaných
jednou alebo viacerými inštitucionálnymi jednotkami, ktoré riadia úhradu dávok
sociálnej ochrany a ich financovanie. Programy sociálnej ochrany by mali vždy
39
Gejdošová, Z.:
spĺňať podmienku, že musia mať k dispozícii zostavený zvláštny účet príjmov
a výdavkov1. Programy sociálnej ochrany sa sústreďujú výlučne na prerozdeľovanie
a nie na produkciu. Sú podporované inštitucionálnymi jednotkami, samy
inštitucionálnymi jednotkami nie sú. Počet programov sociálnej ochrany sa v rámci
štátov EÚ-27 pohybuje od 7 do 84. (Slovensko 22)
Obrázok č. 3: Hrubé výdavky na sociálnu ochranu v PPS na obyvateľa, 2008
Zdroj: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010
Celkové hrubé výdavky na sociálnu ochranu v EU-27 v roku 2008 dosiahli
6604 PPS na obyvateľa (v SR 2 900 PPS na obyvateľa) a 26,4 % HDP (v SR
16,0 %). Rozdiely medzi krajinami sú do istej miery úmerné k rozdielnym úrovniam
bohatstva, ale tiež odzrkadľujú rozdiely v demografických trendoch, v systémoch
sociálnej ochrany, v miere nezamestnanosti a sú ovplyvnené aj ďalšími sociálnymi,
inštitucionálnymi a ekonomickými faktormi.
Štruktúra výdavkov na sociálnu ochranu v roku 2008 v Slovenskej republike
bola nasledovná: sociálne dávky tvorili 96,8 % (v členení podľa účelov:
choroba/zdravotná starostlivosť(31,5 %), invalidita (8,7 %), staroba (36 %),
pozostalí (5,2 %), rodina/deti (9,2 %), nezamestnanosť (3,9 %), bývanie a sociálne
vylúčenie (2,3 %); administratívne náklady (3,2 %) a iné výdavky (0,01 %).
Výdavky na sociálne dávky v roku 2008 na účel choroba/zdravotná
starostlivosť v EU27 dosiahli 29,7 % zo všetkých dávok, v Írsku (40,9 %).
Nadpriemerné podiely v účele invalidita v porovnaní s priemerom EU-27 (8,1 %)
boli najmä v Dánsku (15,2 %) a vo Švédsku (15,1 %), v účele rodina/deti
v Luxembursku 19,8 %), v účele nezamestnanosť v Španielsku (13,6 %). Významný
1
Zvláštny účet príjmov a výdavkov znamená prístup k celým a rozpísaným záznamom o zdrojoch a
použití počas účtovného obdobia. Výdavky zahŕňajú sociálne dávky, administratívne výdavky a iné
výdavky podľa účelov sociálnej ochrany. Výdavky na sociálne dávky (hrubé) sú zapísané bez
odčítania daní alebo iných povinných poplatkov platených poberateľom. Peňažná dávka je dávka
(pravidelná alebo jednorazová), ktorá je vyplácaná peňažne a nepožaduje vyúčtovanie skutočných
výdavkov poberateľa. Vecné dávky sú poskytované vo forme tovarov alebo služieb. Príjmy
zahŕňajú sociálne príspevky (od zamestnávateľov, zamestnancov, SZČO, dobrovoľných platiteľov),
príspevky verejnej správy (platby štátneho rozpočtu a regionálnej a miestnej samosprávy) a iné
príjmy.
40
podiel na dávky v účeloch bývanie a sociálne vylúčenie bol prezentovaný na Cypre
(10,6 %) a v Holandsku (8,0 %).
Obrázok č. 4: Výdavky na sociálnu ochranu v členských krajinách EÚ, 2009
41
Gejdošová, Z.:
Podrobnejšie údaje sú dostupné v publikácii „ESSPROS – výdavky
a príjmy na sociálnu ochranu 2008 - 2009 na stránke ŠÚ SR:
http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_stati
stiky/Socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf
Len pre prehľad ponúkame komplexné výdavky na sociálnu ochranu v SR.
Rozpis výdavkov podľa účelu nájdete v uvedenom dokumente. Zaujímavé je
medzinárodné porovnanie výdavkov na sociálnu ochranu. Členské štáty EÚ majú
odlišné systémy financovania sociálnej ochrany v závislosti na tom, či
uprednostňujú poisťovacie systémy alebo financovanie z verejných rozpočtov.
Obrázok č. 5: Výdavky na sociálnu ochranu v SR za rok 2009
tistiky/Socialna_ochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012)
Podľa Správy o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010 bola
štruktúra príjmov na sociálnu ochranu nasledovná: sociálne príspevky 67,6 % (od
zamestnávateľov 46,1 %, zamestnancov 17,3 %, SZČO 3,8 % a dobrovoľných
platiteľov 0,4 %), platby verejnej správy 25,8 % a iné príjmy 6,7 % (vrátane príjmov
zo Štátneho fondu aktív).
Rozdiely vo financovaní medzi členskými štátmi EÚ sú spôsobené
historickým vývojom. Viac než 70 % zo všetkých príjmov tvorili sociálne príspevky
v Estónsku (80,8), Českej republike (79,4 %) a Belgicku 71,0 %). Estónsko
prezentovalo nepatrný podiel príjmov od chránených osôb (1,0 %). V Slovinsku je
významnejší podiel príjmov od chránených osôb (41,2 %) ako od zamestnávateľov
(28,1 %), čo má vplyv na výšku hrubej mzdy zamestnancov. Prevažne z príspevkov
verejnej správy financujú sociálnu ochranu Dánsko (61,8 %), a Írsko (54,1 %).
Z pohľadu témy konferencie sú pre nás zaujímavé údaje k Výdavkom na
sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR za rok 2010 a 2011
a Výdavkom na sociálne dávky na účel invalidita v SR za rok 2010 a 2011, ktoré tu
bližšie uvádzame.
42
Vývoj výdavkov na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná starostlivosť
a invalidita za rok 2010 a 2011
Výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť dosiahli v roku 2010
3 657,1 mil. eur. V porovnaní s rokom 1995 sa zvýšili 3,2. krát. Najvyšší podiel
z HDP tvorili výdavky na tento účel v rokoch 1996 a 1997 (7,0 %), najnižší
v rokoch 2006 a 2007 (4,7 %).
Obrázok č. 6: Výdavky na sociálne dávky na účel choroba/zdravotná
starostlivosť v SR za rok 2010
tistiky/Socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf
V roku 2011 výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť dosiahli 3 725
mil. eur.
Vývoj výdavkov na sociálne dávky na účel invalidita za rok 2010 a 2011
približujú obrázky č. 7 a 8.
43
Gejdošová, Z.:
Obrázok č. 7: Výdavky na sociálne dávky na účel invalidita
Výdavky na účel invalidita dosiahli v roku 2010 1 035,2 mil. eur
a v porovnaní s rokom 2011 sa zvýšili o 47,8 mil. eur.
Podľa obrázku č. 6 výdavky na účel invalidita v roku 2011 sa v porovnaní
s rokom 1995 zvýšili 4,6 krát. „Najvyšší podiel z HDP tvorili výdavky na tento účel
v krízovom roku 2009 (1,72 %), najnižší v roku 1996 (1,19 %). Medziročné indexy
na výdavky na invalidné dôchodky (v aktívnom veku) boli extrémne pre indexy
1997/1996 (12,8 %) a 2004/2003 (12,6 %), po krízovom roku klesol index
2010/2009 na 5,4 %. Údaje o výdavkoch na peňažné príspevky na osobnú asistenciu
a peňažné príspevky na opatrovanie sa nesledujú podľa veku poberateľa a druhu
poberaného dôchodku. Od roku 2004 boli výdavky na peňažné príspevky na
opatrovanie preklasifikované z účelu invalidita do účelu staroba.“ (ESSPROS –
Výdavky a príjmy na sociálnu ochranu a počet poberateľov dôchodkov v roku 2011,
str. 14)
44
Obrázok č. 8: Výdavky na sociálne dávky na účel invalidita v mil. eur, v %
HDP a medziročný index, 1995-2011, Expenditure on social benefits in function
disability in Mill. EUR, as % of GDP, 1995 - 2011
Zdrojom údajov o vyplácaní invalidného dôchodku je Sociálna poisťovňa.
Podľa vlastného materiálu MS SR, zverejneného v rámci Portálu právnych
predpisov bol k 31.12.2010 počet vyplácaných invalidných dôchodkov 213 834,
z nich 55 % sa týkalo osôb s poklesom vykonávania zárobkovej činnosti nad 70 %.
Veková skupina pre priznanie invalidného dôchodku zahŕňa 19 až 60 ročných
dôchodkovo zabezpečených osôb. V roku 2011 bolo novopriznaných 23 721
invalidných dôchodkov. Takmer jednu tretinu z nich (32 %, 7 511) tvorili osoby
s poklesom vykonávania zárobkovej činnosti nad 70 %, vo viac ako 2/3 (68 %,
16 210) išlo o priznanie poklesu zárobkovej činnosti do 70 %. U invalidov s ťažším
postihnutím dominujú muži (60 %), u invalidov s nižším postihnutím je rozdiel
medzi pohlaviami minimálny.
Hlavnou príčinou priznania invalidného dôchodku s ťažším postihnutím sú
u oboch pohlaví nádory, na druhom mieste u mužov choroby obehovej sústavy
a u žien duševné choroby. U invalidných dôchodkov s nižším postihnutím dominujú
u mužov a žien choroby svalovej, kostrovej sústavy a spojivového tkaniva. Na
druhom mieste sú u oboch pohlaví rovnaké skupiny chorôb ako pri invalidných
dôchodkoch so závažnejším postihnutím. Päť najčastejších príčin invalidity podľa
45
Gejdošová, Z.:
stupňa závažnosti prezentuje obrázok č. 7. Ide o nádory, obehové poruchy, duševné
poruchy, nervové poruchy a poruchy krvi.
Podľa autorov dokumentu, zmeny vo vývoji invalidných dôchodkov reagovali
na legislatívne zmeny platné od roku 2004, s maximálnou mierou pri invalidnom
dôchodku s nižším postihnutím. Tento stav ovplyvnili aj presuny invalidného
dôchodku z „plného“ na „čiastočný“ po prehodnotení jednotlivých prípadov. Viac
zmenu ilustruje obrázok č. 8.
Obrázok č. 9: Počet všetkých novopriznaných invalidných dôchodkov v SR
podľa typu invalidity a z nich 5 najčastejších príčin invalidizácie v roku 2011 u
mužov a žien
Zdroj: vlastný materiál, dostupný na Portály právnych predpisov, MS SR
https://lt.justice.gov.sk/Attachment/vlastny_material.pdf?instEID=1&attEID=46924&docEID=253424&matEID=5328&langEID=1&tStamp=2012072
6134435673
Obrázok č. 10: Počet novopriznaných invalidných dôchodkov v SR v rokoch
2000 – 2011 s poklesom VZČ do 70 %
Zdroj: vlastný materiál, dostupný na Portály právnych predpisov, MS SR
6134435673
46
Záver
Ako sme v úvode príspevku uviedli, sociálna ochrana je širším pojmom ako
pojem sociálne zabezpečenie z dôvodu začlenenia zdravotnej starostlivosti. Model
sociálnej ochrany v SR je z pohľadu zdravotnej starostlivosti zameraný na sociálne
udalosti invalidita, choroba a úraz. V SR výdavky na krytie týchto udalosti štát
kumuluje z rozpočtu rezortu MZ SR a MPSVaR SR. V prípade členstva SR
v Spoločenstve EÚ je systém krytia monitorovaný a podporovaný v zmysle
realizácie cieľov stratégie Európa 2020, kde sú určené merateľné ukazovatele ich
napĺňania. Jedným zo základných nástrojov štatistického sledovania sociálnej
ochrany je Európsky systém integrovanej štatistiky sociálnej ochrany (ESSPROS).
Výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť v SR dosiahli v roku 2010
3 657,1 mil. eur. V roku 2011 výdavky na účel choroba/zdravotná starostlivosť sa
znížili, čo oproti výdavkom na účel invalidita, ktoré dosiahli v roku 2010
1 035,2 mil. eur a v porovnaní s rokom 2011 sa zvýšili o 47,8 mil. eur. Vidíme teda
rozdiel vo vývoji výdavkov týchto dvoch typov. Čo je zaujímavé z pohľadu
sociálnej pomoci je fakt, že údaje o výdavkoch na peňažné príspevky na osobnú
asistenciu a peňažné príspevky na opatrovanie sa v systéme ESSPROS nesledujú
podľa veku poberateľa a druhu poberaného dôchodku. Ako nevýhodu vnímame
skutočnosť, že od roku 2004 boli výdavky na peňažné príspevky na opatrovanie
preklasifikované z účelu invalidita do účelu staroba.
BEDNÁRIK, R. 2012. Stav sociálnej ochrany na Slovensku (Situácia k 1. januáru
2012). Bratislava : IVPR, 2012. ISBN: 978-80-7138-134-1
GEJDOŠOVÁ, Z.: Sociálne zabezpečenie v systéme verejnej správy na Slovensku;
rec. Milan Schavel, Peter Jusko, Róbert Jáger. - Ružomberok: Verbum vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2012. - 210 s. ISBN 97880-8084-894-1.
TOMEŠ, I. 2001. Sociální politika, teorie a mezinárodní zkušenost. Praha :
Socioklub, 2001. 262 s. ISBN 80–86484–00–9.
Správa o sociálnej situácii obyvateľstva SR za rok 2010. Bratislava : MPSVR SR,
2011. http://www.employment.gov.sk/analyticke-centrum.html
Vlastný materiál, dostupný na Portáli právnych predpisov, MS SR
120726134435673
http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_statistiky
/Socialnaochrana/esspros-2008-2009.pdf (2012)
http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Socialne_statistiky/Socialne_statistiky
/Socialna_ochrana/esspros-2009-2010.pdf
http://europa.eu/legislation_summaries/employment_and_social_policy/social_prote
ction/index_sk.html
http://ec.europa.eu/social/main.jsp?catId=750&langId=sk
http://www.iz.sk/sk/spravy/prehlad-vyvoja-poctu-invalidov
Recenzent:
doc. PhDr. Emília Janigová, PhD.
47
Haburajová Ilavská, L., Drzsíková, M., Baková, D.:
Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti v podmienkach Slovenskej republiky
Fenomén bezdomovectva v kontexte zamestnateľnosti
v podmienkach Slovenskej republiky
The Phenomenon of Homelessness in the context of
Employability in the Slovak Republic
Lenka Haburajová – Ilavská, Martina Drzsíková, Daniela Baková
Abstract
The contribution focuses on the issue of homeless people in Slovakia,
particularly in the Nitra region. Is dedicated to their actual problems and takes
into account the potential growth of employment of homeless people, and the
willingness of employers to employ homeless people, socio-economic situation
of the homeless unemployed older homeless people and their activities in the
labor market. In conclusion, we offer possible measures to increase the
employment of homeless people by supporting measures for working
conditions, promoting further training and support measures to overcome
prejudice against the employment of people homeless.
Key words: Employment, Homeless people, Job market, measures to employ.
Úvod
Človek vo svojom živote prechádza rôznymi skúškami. Niektoré z nich sú
prekonateľnejšie ako iné, a niektoré môžu mať také následky, akými je napríklad
strata strechy nad hlavou. Prísť o strechu nad hlavou však neznamená len stať sa
bezdomovcom, človekom bez prístrešku a trvalého bydliska, znamená to tiež prísť
o domov. Domov nám zabezpečuje istotu, sociálne vzťahy, kontakty, taktiež pocit
bezpečia a toto všetko sú fakty, o ktoré bezdomovci prichádzajú, a so stratou ktorých
musia denne bojovať. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že bezdomovec je človek
bez domova, bez strechy nad hlavou. Pojem bezdomovec sa u nás ujal ako preklad
z anglického výrazu „homeless“, ktorý označuje človeka bez domova. Tento termín
prešiel určitým historickým vývojom, ktorý posunul jeho význam. Pôvodne totiž
pojem bezdomovec označoval osoby bez štátneho občianstva alebo domovského
práva (Matoušek, 2005). V súčasnosti tento termín chápeme ako niečo hanlivé,
bezdomovcov si predstavujeme ako špinavých ľudí z ulice, prípadne žobrákov
a vyhýbame sa stretnutiu s nimi. Strieženec charakterizuje bezdomovcov, ako osoby,
ktoré z rôznych dôvodov stratia štátne občianstvo a nenadobudnú štátne občianstvo
iného štátu. Taktiež uvádza, že za bezdomovcov pokladáme aj občanov Slovenskej
republiky, ktorí sú z najrozličnejších dôvodov v momentálnej situácii bez možnosti
trvalého či prechodného ubytovania, možnosti užívania základných hygienických
potrieb a možnosti pravidelného stravovania. Ide prevažne o ľudí nachádzajúcich sa
v sociálnych kolíziách, ktorí sú neprispôsobiví spoločenským normám. Jedná sa
o ľudí vracajúcich sa z výkonu trestu, alkoholikov, narkomanov, ako aj trvale či
prechodne nezamestnaných. Kasanová a Tvrdoň charakterizujú pojem bezdomovec
48
v dvoch zmysloch slova. V užšom zmysle slova je bezdomovec osoba, ktorá sa
zbavila domova, ktorý mu neposkytoval domov. Podľa internetového zdroja
v najvšeobecnejšom význame uvádzajú bezdomovca ako človeka s absenciou
bývania, sociálne vylúčeného a zároveň začleneného do nebytových priestorov,
zbúranísk, kontajnerov, pivníc, kanálov, železničných a autobusových staníc, ako aj
ulíc, parkov, priestorov pod mostami, vrátane letiskových plôch (Kasanová, Tvrdoň
2004). Ďalšou, veľmi jednoduchou definíciou je tiež tvrdenie, že bezdomovec je
človek bez možnosti využívať trvalý prístrešok. Takisto je to osoba s nedostatkom
prostriedkov, nielen materiálnych, potrebných k bežnému spôsobu života a bez
možností, či schopností s nimi ďalej zmysluplne nakladať. Bezdomovectvo je tiež
extrémne vylúčenie zo života, ktoré má viaceré rozmery, a to materiálne, čiže
jedinec nemá strechu nad hlavou, nemá čo jesť a čo si obliecť; sociálne, čiže stráca
sociálne vzťahy v rámci rodiny, priateľov a kolegov, pracovné, kultúrne, pretože sa
nezúčastňuje na živote spoločnosti a rozmer dotýkajúci sa zdravotnej starostlivosti.
Príčiny, ktoré dovedú ľudí k životu na ulici, sú rôzne. V spoločnosti sa traduje názor,
že azda najčastejším dôvodom je závislosť na alkohole alebo iných psychoaktívnych
látkach. Tento fakt však nie je pravda, a je množstvo prípadov, kedy samotná
závislosť vznikla až ako dôsledok života na ulici a s tým spojených problémov.
Najprirodzenejšou a najpochopiteľnejšou príčinou je finančná situácia, respektíve
zlá finančná situácia. Človek stráca zamestnanie, finančnú istotu, tento stav rieši
zadĺžením sa a táto situácia ho dovedie až k strate majetku, čiže strechy nad hlavou.
Príčinou však môže byť aj rozpad rodiny, či rozchod partnerov, odchod z inštitúcie,
ktorou sa najčastejšie chápe detský domov a taktiež návrat z výkonu trestu. Isté však
je, že príčina bezdomovectva siaha hlbšie a nemôžeme si ju vysvetlovať len ako
neprispôsobenie sa životu väčšinovej spoločnosti.
Kasanová a Tvrdoň vo svojej publikácii Chudoba a bezdomovstvo (Kasanová,
Tvrdoň, 2004) uvádzajú niekoľko najčastejších príčin bezdomovstva, a to:
1. Nezamestnanosť.
V podmienkach našej spoločnosti je zamestnanie súčasťou a vzorom normálneho
života. Je preto prirodzené, že práve dlhodobo nezamestnaní sú najčastejšie spájaní
s problémom chudoby a následného bezdomovstva. Riešiť bezdomovstvo je preto
potrebné predovšetkým riešením nezamestnanosti. Nezamestnanosť vo všeobecnosti
vedie k sociálnej izolácii a človeka stavia na okraj spoločnosti. U bezdomovcov je
tento fakt ešte viac vyhranený. Dlhodobá nezamestnanosť a s ňou spojená strata
sociálnej a ekonomickej istoty so sebou nesie zvýšené riziko vzniku násilia,
kriminality, toxikománie a prostitúcie. Toto všetko sú faktory, ktoré sú často
sprievodným javom bezdomovstva.
2. Nezamestnateľnosť.
Na proces nezamestnanosti nadväzuje automaticky problém nezamestnateľnosti.
Dlhodobo nezamestnaný človek stráca svoje kvality, jeho psychický stav vplyvom
tohto faktu môže viesť až k depresiám a snaha zamestnať sa a násjť si vhodnú
pozíciu je stále ťažšia. Kasanová a Tvrdoň uvádzajú niekoľko príčin, ktoré súvisia
s problematikou zamestnania bezdomovcov. Definujú ich nasledovne:
1) Strata dokladov. Bezdomovci sú často obeťou drobnej kriminality. Obnova
dokladov je veľmi zdĺhavá a máloktorý bezdomovec je schopný si ich obstarať
bez vonkajšej pomoci. Častým javom u bezdomovcov je akási „byrofóbia“ –
chorobná obava z jednania s úradníkmi a inštitúciami, často generovaná
odmietaním, aroganciou a pohŕdaním niektorých úradníkov.
49
2) Zamestnávateľa zaujíma, kde uchádzač o prácu býva. Ak uvedie nádražie, či
útulok, nie je príliš veľká nádej, že ho zamestnajú.
3) Keď je človek dlho nezamestnaný, a naviac žije na ulici, po čase stráca
schopnosť pracovať. To je objektívna skutočnosť, ktorú potvrdzujú všetci, čo sa
zaoberajú fenoménom bezdomovectva.“ (Kasanová, Tvrdoň, 2004, s. 58)
Problémy so zamestnaním nastávajú však na oboch stranách, aj na strane
samotného uchádzača, čiže bezdomovca a aj na strane zamestnávateľa. Na strane
ľudí bez domova sa uvádzajú najmä rôzne choroby a závislosti, problémy
vnútorného charakteru, ako napríklad dlhodobá strata bezpečia a istoty, psychická
frustrácia a stres, opakujúci sa neúspech, slabá sebadôvera, rezignácia, slabá
motivácia pracovať. Ďalej sú to dlhy, nízke vzdelanie či prax, neisté bývanie,
register trestov a vek (Beňová, 2008). Nezanedbateľným dôvodom sú aj príčiny,
ktoré vznikajú na strane samotného zamestnávateľa. Ako najčastejšie ukazovatele sú
predovšetkým predsudky a neochota zamestnávať bezdomovcov, nepripravenosť
zamestnávať sociálne znevýhodnené skupiny, nedodržiavanie zákona a predsudky
na strane pracovného kolektívu.
Matoušek (Matoušek, 2005) uvádza ako príčiny bezdomovstva objektívne
a subjektívne faktory. Medzi objektívne faktory zahrňuje celkovú spoločenskú
klímu, kam spadá napríklad politika zamestnanosti, bytová politika, postavenie
etnických skupín, postoj väčšinovej spoločnosti a ďalšie, väčšinou politické
a spoločenské dôvody. Ako faktory subjektívne uvádza celkovú sociálnu situáciu
daného jedinca, schopnosť sociálnej adaptácie, ktorá úzko súvisí s rodinným
zázemím, dosiahnutou úrovňou vzdelania a inými faktormi. Za najväčší problém
práve našej spoločnosti Matoušek považuje neadekvátnu politiku zamestnanosti,
nedostatok sociálnych bytov a nevyhovujúcu podporu znevýhodnených osôb.
Americká organizácia NHC (National homeless coalition) uvádza ako najčastejšie
príčiny bezdomovstva nasledovné faktory, a to nízke mzdy, smrť blízkych
príbuzných, vysokú nezamestnanosť a s ňou spojenú ekonomickú situáciu, návrat
z výkonu trestu odňatia slobody, či odchod z inštitúcií, ako domov sociálnych
služieb. Podobné príčiny uvádza aj nezisková organizácia Proti prúdu, ktorá v rámci
dlhodobej praxe s ľuďmi bez domova uvádza dôvody, ako napríklad partnerské
problémy, úmrtie partnera alebo rodičov, zdravotné postihnutie, migráciu do
metropolí, neschopnosť plniť podmienky spojené s užívaním bytu, výstup
z ústavného zariadenia, návrat z výkonu trestu odňatia slobody, rôzne druhy
závislostí a sklon k nekonvenčnému spôsobu života prijatý ako riešenie problémov.
Problémy týkajúce sa bezdomovstva vznikajú na strane samotných bezdomovcov,
a taktiež na strane spoločnosti. Veľmi úzko súvisia práve so spomínanými príčinami
bezdomovstva, pretože samotné problémy, ktoré sú spojené s dlhodobým
bezdomovstvom, sú totožné s príčinami. Dôsledkom dlhodobého života na ulici sú
potom problémy, ako zvyk, neexistencia sociálnych väzieb, strata pracovných
návykov, strata sociálnych návykov, neschopnosť komunikovať s úradmi, strata
sebadôvery a sebaúcty, nevôľa prekonávať prekážky, žiadne plány do budúcnosti,
nízke životné ciele.
Cieľ práce
Budeme bližšie analyzovať výsledky šetrenia s akcentom na nami vybranú
cieľovú skupinu sociálnej práce, a to ľudí bez domova a problematiku
zamestnateľnosti danej cieľovej skupiny. Zamestnávanie ľudí bez domova je na
50
Slovensku v súčasnosti na veľmi nízkej úrovni, a preto sa proces rastu miery
zamestnanosti týchto ľudí stáva zložitou záležitosťou. Príspevok približuje
aspekty tohto problému, popisuje opatrenia, ktoré by bolo vhodné prijať, aby sa
naštartoval a vo väčšej miere aj rozbehol proces širšieho absorbovania pracovníkov
z radov ľudí bez domova do výrobného procesu. Domnievame sa, že výrazným
limitom zamestnávania ľudí bez domova je ich neakceptácia zamestnávateľmi.
Zaujímali sme sa o negatíva a pozitíva práce starších ľudí bez domova z pohľadu
zamestnávateľov, využívanie skúseností a zručností ľudí bez domova,
vzdelanostná úroveň ľudí bez domova, spolupráca podnikov s úradmi práce pri
zamestnávaní ľudí bez domova a návrhy samotných zamestnávateľov na zlepšenie
situácie v oblasti zamestnávania týchto občanov.
Súbor, metodika
Prieskum sme realizovali formou dotazníkov určených pre zamestnávateľov
a ľudí bez domova, ktorými sme chceli nielen poukázať na problémy, s ktorými sa
stretávajú, ale v závere článku priniesť aj opatrenia, ktoré by boli účinné v riešení
tohoto problému. Z uskutočneného prieskumu vyberáme iba časť otázok, nakoľko
väčšina ľudí bez domova spadá do kategórie osôb nad 50 rokov veku, a tak nám
vznikali ďalšie otázky týkajúce sa ich postavenia na trhu práce. Zaujímali sme sa
o negatíva a pozitíva práce starších ľudí bez domova z pohľadu zamestnávateľov,
využívanie skúseností a zručností ľudí bez domova, vzdelanostnú úroveň ľudí bez
domova, spoluprácu podnikov s úradmi práce pri zamestnávaní ľudí bez domova
a návrhy samotných zamestnávateľov na zlepšenie situácie v oblasti zamestnávania
týchto občanov. Realizácia prieskumu sa uskutočnila v Nitrianskom kraji, konkrétne
v troch azylových domoch v Nitre, v Leviciach a v Nových Zámkoch. Časové rozpätie
realizácie prieskumu trvalo od februára do novembra 2012, pričom vzorku tvorilo 301
respondentov. Spracované výsledky uvádzame v percentuálnom vyhodnotení.
Výsledky a interpretácia
Tab. č. 1: Spokojnosť zamestnávateľov s prácou s ľuďmi bez domova
Spokojnosť s prácou s ľuďmi bez domova
veľmi spokojný
spokojný
ani spokojný, ani nespokojný
nespokojný
veľmi nespokojný
neodpovedal
Spolu
N
0
0
33
61
184
23
301
%
0
0
11,0
20,3
61,1
7,6
100,0
Z údajov je zrejmé, že zamestnávatelia sú výrazne nespokojní s prácou osôb
bez domova (81,4 % negatívnych hodnotení). 11 % zamestnávateľov má zmiešané
skúsenosti (aj pozitívne, aj negatívne) a žiaden zamestnávateľ (0 %) neuviedol
jednoznačne pozitívne hodnotenie práce s osobami bez domova (veľmi spokojný,
spokojný).
51
Zaujímalo nás, ktoré oblasti, vlastnosti alebo činnosti zamestnávatelia
odmietajú v súvislosti s ponukou práce pre osoby bez domova. Percentuálne
zastúpenie získaných odpovedí je prezentované v nasledujúcej tabuľke.
Tab. č. 2: Dôvody nezamestnávania ľudí bez domova
Dôvody nezamestnávania ľudí bez
rozhodne
rozhodne
čiastočne
neodp.
domova
nie
áno
majú skúsenosti, prax
56,5
33,6
2,0
7,9
sú ustálení, zotrvajú na pracovnom
60,5
24,3
5,6
9,6
mieste
sú spoľahliví, lojálni, zodpovední
49,5
40,5
2,3
7,7
sú výkonní, produktívni, vážia si prácu
46,2
40,9
4,0
8,9
poznajú štruktúru a organizáciu v
55,1
27,2
8,3
9,4
podniku
zaúčajú mladých, nových zamestnancov
49,2
30,6
9,6
10,6
Spolu
100,0
100,0
100,0
100,0
100,0
100,0
Ako z tabuľky vidno, zamestnávatelia oceňujú najmä ustálenosť
u pracovníkov, ich tendenciu zotrvať na danom pracovnom mieste, dôverné
poznanie štruktúr a fungovania organizácie, spoľahlivosť, lojálnosť
a zodpovednosť. Skúsenosti z predošlej praxe považuje väčšina zamestnávateľov
za jednoznačne negatívne v zamestnávaní osôb bez domova.
Aby naše sledovanie bolo vyvážené a prinieslo objektívny pohľad na
problematiku zamestnávania ľudí bez domova starších ako 50 rokov, pátrali sme aj
po nevýhodách ich zamestnávania v porovnaní so zamestnávaním osob bez
domova v mladšom veku. Názory zamestnávateľov na nevýhody zamestnávania
starších osob bez domova sú prezentované v nasledujúcej tabuľke.
Tab. č. 3: Nevýhody zamestnávania starších ľudí bez domova (oproti mladším)
Nevýhody
ich pracovné zručnosti a
schopnosti zaostávajú
ich odborné vedomosti zaostávajú
nedostatočne rýchlo nadobúdajú
nové zručnosti
nedostatočne rýchlo nadobúdajú
nové vedomosti
slabšie si osvojujú nové
technológie
menej ovládajú prácu s PC
majú vyššie mzdy (platy)
s ich zamestnávaním súvisia
vyššie ostatné náklady
častejšie mávajú zdravotné
problémy
rozhodne
áno
čiastočne
43,9
39,5
6,0
10,6
100,0
47,5
35,2
7,3
10,0
100,0
56,8
18,6
14,0
10,6
100,0
53,8
20,3
14,6
11,3
100,0
45,8
38,9
40,5
18,3
37,9
31,6
25,9
13,0
17,3
10,0
10,2
10,6
100,0
100,0
100,0
54,5
30,6
4,0
10,9
100,0
48,5
28,6
15,3
7,6
100,0
52
rozhodne
neodp.
nie
Spolu
Za najväčší nedostatok starších osôb bez domova v porovnaní s prácou
mladších osob bez domova označili zamestnávatelia oblasť osvojovania si
najmodernejších technológií (45,8 % jednoznačne negatívnych, 18,3 %
nejednoznačných hodnotení) a prácu s počítačom (38,9 % jednoznačne
negatívnych, 13 % nejednoznačných vyjadrení).
Za nevýhodné sa považuje zamestnávanie osôb bez domova nad 50 rokov, čo
určilo až 48,5 opýtaných zamestnávateľov z dôvodu častejších zdravotných
problémov, pričom je potrebné jednotlivé prípady individuálne posudzovať.
K tomuto názoru sa prikláňa i autor Barták (2004) v publikácii „Zdravotní stav
bezdomovců a jeho determinanty“. V niektorých sledovaných ukazovateľoch sa na
základe získaných odpovedí respondentov predpoklad nevýhodnosti
zamestnávania starších pracovníkov ukázal ako neopodstatnený. (Napr. v prípade
predpokladu, že starší zamestnanci znamenajú pre podnik väčšie finančné náklady
v súvislosti s vyššími mzdami (31,6 % nejednoznačne nesúhlasných odpovedí) či
vyššími ostatnými nákladmi (54,5 % jednoznačne nesúhlasných odpovedí). Zo
získaných percentuálnych odpovedí v tabuľke č. 3 môžeme konštatovať, že väčšina
zamestnávateľov vidí zamestnávanie tejto skupiny ľudí skôr za nevýhodné po
viacerých stránkach (oblasť práce s PC, slabé nadobúdanie odborných vedomostí,
vyššie náklady atď.)
Rovnako je to aj v oblastiach porovnania pracovných zručností (39,5 %
zamestnávateľov túto oblasť u starších zamestnancov nepovažuje za slabšiu
v porovnaní s mladšími) a najmä oblasť odborných vedomostí, podľa 47,5 %
respondentov rozhodne nezaostáva v porovnaní s mladšími zamestnancami.
V ďalšej otázke mali oslovení zamestnávatelia (na základe situácie v ich
podniku) označiť zvlášť problémovú skupinu ľudí bez domova. K tejto otázke sa
vyjadrilo 53 zamestnávateľov, čo je 17,5 % zo všetkých respondentov. Po dôkladnej
analýze získaných vyjadrení za naj problémovejšie skupiny považujú:
 tí, ktorí nemajú patričnú kvalifikáciu, len základné vzdelanie (30,4 %),
 tí, ktorí majú oslabenú fyzickú kondíciu, sú často chorí alebo majú ZPS (20,8 %),
 staršie ženy bez domova (4 ,8 %),
 starší muži bez domova (1,6 %),
 dlhodobo nezamestnaní bez domova (1,6 %),
 neochotní / neschopní osvojiť si nové technológie (1,6 %).
Je potrebné poukázať na to, že 38,4 % odpovedajúcich zamestnávateľov
zdôraznilo, že starších zamestnancov z radov osôb bez domova nepovažujú za
problémovú skupinu.
Možnosť voľne sa vyjadriť a formulovať vlastné návrhy na možnosť
zlepšenia situácie v oblasti zamestnávania starších občanov bez domova (50+)
využilo 23,9 % respondentov (72 zamestnávateľov). Získali sme zmes rôznorodých
výpovedí, odporúčaní a konštatovaní:
 najviac, 25,3 % poukazovalo na možnosti zlepšenia spolupráce s OÚP pri
vytváraní nových pracovných možností a vhodných podmienok pre
zamestnávanie starších občanov bez domova. Na základe skúsenosti nemajú
OÚP špeciálne programy orientované na problematiku zamestnávania starších
ľudí bez domova,
53
 druhou najväčšou početnosťou sú zastúpené odporúčania pre motiváciu
zamestnávateľov pre zamestnávanie starších ľudí bez domova cestou úľav
v oblasti odvodového zaťaženia ‒ 16,1 %,
 nie zriedka zamestnávatelia navrhujú zaistenie antidiskriminačných opatrení a ich
dôslednej kontroly pri prijímaní nových zamestnancov ‒ hodnotiť sa má
kvalifikácia, vedomosti a pracovná morálka, nie vek ‒ 13,8 %,
 súčasne poukazujú na nevyhnutnosť realizácie aktivít, ktoré by podporovali
záujem o vzdelanie a zvládanie nových technologických trendov aj u starších
zamestnancov (niektorí údajne majú neopodstatnený panický strach z počítačov,
atď.), čím by sa začne zvýšila ich flexibilita,... ‒ 11,5 %.
 pre zamestnávateľa je riešenie takejto situácie veľmi zaťažujúce ‒ 9,2 %, tak isto
9,2 % zamestnávateľov odporúča opäť umožniť predčasný odchod do starobného
dôchodku,
 ďalších 9,2 % zamestnávateľov vyjadrilo potrebu úprav legislatívy v smere
väčšej voľnosti a flexibility pri riešení otázok pracovného času, dojednávaní
a predlžovaní, či rušení pracovného pomeru, atď.,
 najmenšie percentuálne zastúpenie (4,6 %) mali odporúčania využívať starších
pracovníkov na vykonávanie verejnoprospešných alebo sezónnych prác.
Ak sa má nezamestnaný aktívne pohybovať na trhu práce, intenzívne si
hľadať prácu, mal by mať istú mieru nádeje, že prácu nájde. Preto sme sa
respondentov pýtali, ako hodnotia svoje šance nájsť si primerané zamestnanie.
Tab. č. 4: Hodnotenie šance nájsť si primerané zamestnanie (v % odp.)
Hodnotenie šancí nájsť si primerané zamestnanie
je presvedčený, že sa mu podarí nájsť si primer. zam.
verí skôr v neúspech ako úspech
nie je jednoznačne presvedčený ani o úspechu ani o neúspechu
asi bude skôr neúspešný ako úspešný
vôbec neverí, že sa mu podarí nájsť si prácu
Spolu
% resp.
16,9
17,2
20,7
19,7
25,5
100,0
Pri hodnotení šancí nájsť si primerané zamestnanie prevláda skôr
pesimizmus, čo nie je dobrým východiskom pre aktivity nezamestnaných na
súčasnom trhu práce. Tomuto zodpovedá ďalšie zistenie, že s nízkym vzdelaním
vzrastá miera pesimizmu. Naopak, s rastom dĺžky nezamestnanosti ‒ či už poslednej
alebo kumulovanej za obdobie posledných 5 rokov ‒ klesá sebavedomie staršieho
uchádzača o prácu.
Ďalšia otázka sa týkala toho, akú skúsenosť majú starší nezamestnaní ľudia
bez domova pri hľadaní si práce, ako si čo najskôr nájsť prácu.
54
Tab. č. 5: Skúsenosti s čo najskorším nájdením si práce (v % odp.)
Ako si čo najskôr nájsť prácu
cez sprostredkovanie úradom práce
cez sprostredkovanie súkromnou sprostredkovateľskou agentúrou
pomocou príhovoru (odporúčania) známeho
pomocou bývalej rodiny
ináč
neodpovedal
Spolu
% resp.
23,9
3,9
58,3
27,6
6,7
1,6
121,6
Pozn.: časť respondentov (cca 20 %) uviedla 2 spôsoby
Skúsenosti starších nezamestnaných sú také, že najčastejší spôsob pre vyše
polovicu respondentov, ako si čo najskôr nájsť zamestnanie, je príhovor známeho
u budúceho zamestnávateľa. Je príznačné ‒ a svedčí to o pretrvávaní rodinkárstva
v našej spoločnosti, že vyše štvrtina respondentov verí rodine a len niečo vyše pätiny
sa spoľahne na úrady práce, že si čo najskôr nájdu prácu. Tu zaznamenávame
i veľký vplyv vzdelania, keď kategórie starších nezamestnaných s vyšším vzdelaním
skôr veria známym, prípadne súkromným agentúram, kým u nižších vzdelanostných
kategórií je väčšia dôvera v nájdenie si práce cez úrady práce a známych. Ukazuje sa
tiež, že s rastom dĺžky nezamestnanosti klesá viera v schopnosti známych pomôcť
nájsť zamestnanie a naopak mierne rastie táto dôvera v úrady práce ‒ napr. pri
vyššej ako 4-ročnej kumulovanej dĺžke nezamestnanosti.
Tab. č. 6: Aktivity za účelom nájdenia si zamestnania (v % odpovediach)
Aktivita
návšteva podnikov na
základe inštrukcií ÚP
návšteva podnikov z vlastnej
iniciatívy
podávanie inzerátov do
novín, časop., rozhlasu
posielanie písom. žiadostí do
vybraných podnikov
inak
Aspoň Aspoň 1x Menej Vôbec
Neodp. Spolu
1x týžd. mesač. často
nie
24,1
35,8
24,6
12,3
3,1
100,0
34,5
37,9
17,7
9,0
0,8
100,0
3,8
6,2
11,7
76,4
2,0
100,0
12,6
24,8
23,3
37,4
1,8
100,0
3,1
3,6
1,6
37,4
54,2
100,0
Celkove sa ukazuje, že len asi 1/3 zo súboru starších nezamestnaných ľudí
bez domova to myslí vážne s hľadaním si práce. Títo respondenti aspoň jedenkrát
do týždňa navštívia podnik za účelom uchádzania sa o prácu. Je to najmä z ich
iniciatívy. Najväčšia časť starších nezamestnaných ľudí bez domova vykonáva
návštevy podnikov s mesačnou frekvenciou, čo je dosť málo.
Ukázalo sa, že najčastejšie starší nezamestnaní občania bez domova
vykonávajú za účelom nájdenia si práce návštevy podnikov z vlastnej iniciatívy.
55
Súvisí to s tým, že ich informačnými zdrojmi sú vo väčšej miere známi, čo si
vyžaduje následné samostatné angažovanie sa mimo ponúk úradov práce.
Posielanie písomných žiadostí do vybraných podnikov je viac záležitosťou
osôb s vyšším vzdelaním, pracujúcich duševne. Podobne aj podávanie inzerátov do
novín a časopisov, prípadne do rozhlasu je viac záležitosťou vzdelanejších
a duševne pracujúcich starších nezamestnaných osôb bez domova.
Z regionálneho hľadiska iniciatívne návštevy podnikov sa viac uskutočňujú
v Nitrianskom kraji (49,2 % aspoň raz týždenne) a menej v Levickom
a Novozámockom okrese (38,2 % menej ako 1x mesačne či vôbec nie).
Kde vidia starší nezamestnaní ľudia bez domova bariéry svojho uplatnenia
sa na trhu práce vo vzťahu k postojom zamestnávateľov a k aktivitám úradov práce?
Inšpiráciou pre nás boli i vedecké práce autorov (Kotýnková, 2003; Pavelková,
2010).
1. Osobná skúsenosť starších nezamestnaných ľudí bez domova tvrdo
dokumentuje predpojatosť zamestnávateľov voči nim, keď vo vyše polovici
prípadov sa zamestnávatelia ani len nezaoberali s ich žiadosťami o prácu (nižšie
vzdelanostné skupiny starších nezamestnaných majú takéto skúsenosti ešte
horšie). Príčinou tohto nezaoberania sa je vyšší vek. Ďalšia skúsenosť súvisí
s pretrvávaním fenoménu osobných známostí, keď väčšina respondentov (cca
54 % z nich) považuje za dôvod svojho odmietnutia zo strany zamestnávateľa
absenciu známosti u neho. Až na treťom mieste svojho odmietnutia
zamestnávateľom vidia starší nezamestnaní (51%) nedostatočnosť svojich
znalostí. Je však príznačné, že handicap nedostatku odbornej kvalifikácie si
priznávajú najmä vzdelanejší starší nezamestnaní, čím sa stavia ešte väčšia
bariéra pred menej vzdelaných starších ľudí bez domova.
2. Na činnosti úradov práce starší nezamestnaní ľudia bez domova dosť negatívne
hodnotia nedostatok počtu ponúkaných pracovných miest, získavanie ponúk
pracovných miest od zamestnávateľov a nízku podporu samozamestnávaniu.
V rámci zvyšovania zamestnanosti u ľudí bez domova navrhujeme tieto
opatrenia, ktoré sa týkajú ďalšieho vzdelávania, prekonávania predsudkov zo strany
zamestnávateľov a opatrenia v oblasti pracovných podmienok, ktoré nám vyplynuli
z realizácie prieskumu.
Opatrenia na podporu ďalšieho vzdelávania
Na základe získaných výsledkov v našom prieskume, považujeme
vzdelávanie a poradenstvo za kľúčové nástroje pre rozvoj ľudských zdrojov. Práve
tieto nástroje sú rozhodujúce pri zvyšovaní zamestnanosti u ľudí bez domova.
Opatrenia by sa mali realizovať hlavne v azylových domoch, kde je častá
prítomnosť tejto klientely, a to formou motivačných programov a poradenstvom.
Rast kvalifikácie systémom celoživotného vzdelávania garantuje nielen
nadobudnutie vedomostí, ale aj získavanie ďalších potrebných zručností
vyžadujúcich zamestnávateľmi.
Opatrenia na podporu prekonávania predsudkov zamestnávateľov
V Spojenom kráľovstve zabezpečili osobitnú kampaň cieľovo orientovanú
na zamestnávateľov so zámerom, aby sa nerozhodovali pri prijímaní do zamestnania
podľa veku, ale aby využili štandardy „Code of Practice" a „Age Diversity in
Employment". (Janebová, 2001, Fitzpatrick, – Kemp, – Klinker, 2004). Vo
Francúzsku sa realizujú komunikačné a informačné kampane, v Rakúsku vykonali
56
kampaň na vykonávanie vzdelávania a trénovania zručností starších ľudí. Aj
prieskumy vykonané na Slovensku upozorňujú na pretrvávanie predpojatosti u
zamestnávateľov voči prijímaniu starších ľudí do zamestnania. Preto bude dôležité
venovať sa aj vysvetľovacím kampaniam cieľovo orientovaným na zamestnávateľov
so zámerom zlepšiť „imidž" ľudí bez domova ako dobrej a užitočnej pracovnej sily.
Opatrenia v oblasti pracovných podmienok
Ako ukázali aj výsledky našich prieskumov, starší ľudia bez domova si
vzhľadom na svoje telesné a duševné charakteristiky vyžadujú prispôsobiť pracovné
miesta. Treba investovať v každom prípade, lebo ako ukazujú demografické údaje,
pracovná sila starne a tomu treba prispôsobiť aj podmienky práce. Významnými
opatreniami teda budú subvencie pre podnikateľov investujúcich do prispôsobovania
pracovných miest, najmä vo forme technickej pomoci a poradenstva a odpúšťania
prípadných finančných postihov.
Záver
V rámci podpory zamestnávania zameranej na skupinu ľudia bez domova,
ktorí prebývajú v azylových domoch a riešia problém so zamestnaním, považujeme
za dôležité vytvorenie komplexnej pomoci v tejto oblasti. V príspevku sme
predstavili krátky výstup z nášho prieskumu, vzťahujúceho sa k pomoci z pohľadu
zamestnávateľov a samotných občanov bez domova. Uvedomujeme si, že
zamestnávanie týchto ľudí predstavuje pre mnohých zamestnávateľov podstúpenie
viacerých rizík, lenže oproti tomu je to skupina ľudí, ktorá môže a chce byť
pracovne aktívna s pracovnými príležitosťami. Sú to ľudia, ku ktorým osud bol
nepriaznivý, no je na nás sociálnych pracovníkoch, ako zabojujeme pri vytvoreniu
a postupnému zavedeniu systematického prístupu k tejto cieľovej skupine.
Opatrenia, ktoré navrhujeme, by mali byť prítomné vo všetkých pracovných
oblastiach. Medzi ľuďmi bez domova sa nenachádzajú iba tí s nízkou vedomostnou
úrovňou, ale v týchto radoch sú i ľudia so skončeným stredoškolským či
vysokoškolským stupňom vzdelania.
Príspevok vznikol v rámci riešenia grantovej úlohy VEGA – Bezdomovectvo
ako sprievodný negatívny jav našej doby. Teoretická analýza v aplikácii na využitie
teórie pre študentov pomáhajúcich profesií. Projekt č. 1/0719/13.
BARTÁK, M. 2004. Zdravotní stav bezdomovců a jeho determinanty. Kostelec nad
Černými lesy : IZPE, 2004. 102s. ISSN 1213-8096.
BEŇOVÁ, N. a kol. 2008. Projekt Krištof. Bratislava : o.z. Proti prúdu, 2008. 36s.
ISBN 978-80-969860-2-6
FITZPATRICK, S. – KEMP, P. – KLINKER, S. 2004 Bezdomovství, přehled
výsledků výzkumů z Velké Británie. Kostelec nad Černými lesy : IZPE, 2004.
96s. ISBN 80-86625-15-X.
HRADECKÁ, V. - HRADECKÝ, I. 1996. Bezdomovství – extrémní vyloučení.
Praha : Naděje, 1996. 107s. ISBN 80-902292-0-4.
JANEBOVÁ, R. (c). Některé zkušenosti s pomocí bezdomovcům v USA a Velké
Británii. In : Sociální politika, roč. 27, 2001, č. 2, s. 19 – 21.
57
KOTÝNKOVÁ, M. 2003. Trendy v prevenci bezdomovectví. In : Příklady nejlepší
praxe v boji proti bezdomovectví. Praha : Naděje, 2003. s. 15 – 22. ISBN 8086451-05-4.
MATOUŠEK, O. – KOLÁČKOVÁ, J. – KODYMOVÁ P. 2005. Sociální práce v
praxi. Praha : Portál, 2005. 352s. ISBN 80-7367-002-X
PAVELKOVÁ, J. 2010. Antropologicko-sociální studie problematiky bezdomovců
a žebráků v České republice. Praha : ECON Publishing s.r.o., 2010. 259 s.
ISBN 978-80-86433-50-9.
TVRDOŇ, M. – KASANOVÁ, A. 2004. Chudoba a bezdomovstvo. Nitra : Fakulta
sociálnych vied a zdravotníctva UKF, 2004. 141s. ISBN 80-8050-776-7.
Recenzent:
doc. MUDr. Alena Vosečková, CSc.
58
Falls risk Patients and Prevention
Zuzana Hudáková, Marina Srpoňová, Halina Romualda Zięba
Abstract
Crashes as the quality indicators are one of the many indicators of care in
health facilities, but not only there. This phenomenon is frequent in the home
environment. Crashes are limited quality of life. The most common
complication is fracture and damage to soft tissue. Every health facility should
be in their departments to establish a program to reduce the incidence of falls
and regularly evaluate its effectiveness. In our research we investigated, what
are the most common causes of falls in patients during hospitalization in the
hospital. We found that most crashes which become in hospitals are caused by
a combination of external and internal factors (85%). With changes in mobility
and with a higher age of increases the risk of falls and follow of injury.
Key words: The Quality Indicators. Crashes. Prevention of falls.
Úvod
Počas hospitalizácie sa vyskytujú často pády hlavne u geriatrických,
onkologických, neurologických chorých a poranených ľudí, ktorí sú oslabení a často
strácajú rovnováhu. U týchto pacientov býva častá imobilita. Je to nežiaduci stav
a v mnohých prípadoch je prekážkou k uzdraveniu alebo zlepšeniu zdravotného
stavu. K imobilite dochádza najčastejšie pri chorobe, ktorá spôsobuje obmedzenú
pohyblivosť, pri poruchách kostrovo-svalového alebo nervového systému, pri
generalizovanej slabosti, v starobe, pri pooperačných stavoch a pod. Imobilizačný
syndróm je fyziologickou odpoveďou na imobilitu. Všetky orgánové systémy
reagujú na stratu pohybovej aktivity (Novysedláková, Hudáková, 2009).
Zdravotnícke zariadenie má zabezpečiť opatrenia, ktoré umožnia pacientom
aj personálu voľný a bezpečný pohyb po spoločných priestoroch. Keď pacienti
nepoznajú svoje okolie, je pravdepodobné, že sa potknú a budú mať problém
s chôdzou. Oboznámenie s okolím je zväčša jednoduché, no pre pacientov
prospešné. Taktiež je potrebné, aby sa presvedčili o funkčnosti pomôcok predtým,
než ich začnú používať (Vyhnálek, 2007).
U pacientov so závratom a vertigom je dôležité sledovať a liečiť ortostatickú
hypotenziu, pacienta poučiť, aby vstával z postele pomaly. Pri kognitívnych
poruchách alebo problémoch s pamäťou, vrátane tých, ktorí zabúdajú na svoje
obmedzenia, je vhodné umiestniť blízko postele alebo kresla alarm, ktorý upozorní
personál, že pacient sa chystá sám premiestňovať (Vyhnálek, 2007).
Na internom oddelení sa môžeme stretnúť s pacientmi, ktorí trpia poruchou
hybnosti. Úlohou sestry je dohodnúť s pacientom plán spoločného postupu pri
prekonávaní bolesti, monitorovať a zaznamenávať bolesť, naučiť pacienta relaxačné
techniky, odporučiť kompenzačné pomôcky, v spolupráci s fyzioterapeutom zostaviť
59
Hudáková, Z., Srpoňová, M., Zięba, H. R.:
individuálny plán cvičebného programu, naučiť pacienta používať všetky podporné
ortopedické pomôcky.
Na onkologickom oddelení sa stretávame s nežiaducimi účinkami cytostatík,
medzi ktoré patrí aj neurotoxicita, ktorou môžu byť postihnuté periférne nervy, ale
aj centrálny nervový systém (ďalej CNS). Periférne neuropatie spôsobujú parestézie
a necitlivosť, najmä na prstoch končatín a neskôr môžu postihnúť motorické vlákna
(Hudáková, 2008).
Príčiny pádov
Častým problémom starých ľudí je bolesť a obmedzená pohyblivosť
v dôsledku chorôb kostrovo-svalového systému. Mnoho porúch chôdze má
neurologickú príčinu, sú to takmer všetky neurologické ochorenia, ktoré postihujú
kognitívne funkcie a pozornosť, demencie alebo choroby, ktoré majú s demenciu
ako jeden z kľúčových príznakov (Večerková, 2012).
Vonkajšie rizikové faktory
Vonkajšie rizikové faktory nevychádzajú priamo z organizmu, ale majú
vzťah k prostrediu a patria tu:
 lieky – ktoré ovplyvňujú centrálny nervový systém, ako sú sedatíva, anxiolytiká,
benzodiazapíny a taktiež množstvo užívaných liekov,
 vane a toalety – vybavenie bez opory, akými sú napríklad držadlá,
 tvar nábytku – výška stoličiek a postelí,
 kvalita povrchu – podlahová krytina s uvoľnenou doskou, šmýkajúci sa koberec,
nedržiace linoleum alebo parkety, vysoko naleštené alebo vlhké povrchy,
 zlé osvetlenie – nesprávna intenzita alebo odraz svetla,
 typ a stav obuvi – nevhodné, malé alebo veľké topánky, nevyhovujúca podrážka,
napríklad z prírodnej gumy, ktorá je protišmyková, ale môže sa prilepiť
ku gumenému povrchu podlahy,
 nesprávne používanie niektorých zariadení – bočnice na strane postele a iné
obmedzovacie zariadenie, ktoré môžu v niektorých prípadoch riziko pádu zvýšiť,
 nevhodné pomôcky – chodiace pomôcky, invalidné vozíky, zdvíhacie zariadenia.
Príčiny zakopnutia, pokĺznutia a dôsledky nedostatočného osvetlenia patria
do skupiny mechanických pádov. Najviac pádov sa odohráva v noci. Americkobritská smernica navrhuje modifikáciu prostredia, cvičenie, používanie pomôcok,
behaviorálnu edukáciu seniorov i zdravotníckeho personálu (Večerková, 2012).
Marečková (2006) pri určovaní rizika poškodenia uvádza tieto vonkajšie
rizikové faktory:
 neadekvátny spôsob dopravy alebo prepravy,
 vplyv ľudí na poskytovanú starostlivosť (nozokomiálny agens, spôsob práce
personálu, kognitívne, afektívne – citové),
 psychomotorické faktory,
 nevhodné faktory (únava, štruktúra a organizácia domáceho prostredia, spôsob
bývania či vybavenia obývaného prostredia),
 vplyv výživy (druh potravy, vitamíny),
 biologické vplyvy (preočkovanosť imunity, výskyt mikroorganizmov),
60
 chemické vplyvy (znečistenie prostredia či vecí jedmi, drogami, farmaceutickými
škodlivinami, alkoholom, kofeínom, nikotínom, konzervačnými prostriedkami,
kozmetikou, farbami).
K vonkajším rizikovým faktorom pádov u dospelých patria pády
v anamnéze, používanie vozíka, vek nad 65 rokov, seniorský vek (častejšie u žien),
ak klient žije sám, protézy dolných končatín, používanie pomôcok pri chôdzi (barly,
palice).
Vnútorné rizikové faktory
Vnútorné rizikové faktory vychádzajú priamo z organizmu, mnohé z nich
súvisia so zmenami závislými na veku pacienta:
 porucha zraku – zrak ovplyvnený napríklad zníženou zrakovou ostrosťou,
zhoršeným videním za šera, zníženým priestorovým vnímaním, zúženým zorným
pohľadom alebo svetloplachosťou,
 neistá chôdza – spôsob a typ chôdze,
 pohybový aparát – svalová atrofia, zvápenatenie väzov a šliach, zvýšené
zakrivenie chrbtice (osteoporóza) sú faktory spojené so schopnosťou udržiavať
rovnováhu a správny postoj,
 duševný stav – stavy zmätenosti, dezorientácie, neschopnosť porozumieť
a poruchy pamäti,
 akútne ochorenie – rýchly nástup problémov spojených s epilepsiou, cievnou
mozgovou príhodou a horúčkou,
 chronické ochorenia – stavy, ako sú zápaly kĺbov, sivý a zelený zákal, demencia,
diabetes mellitus a Parkinsonova choroba (Vyhnálek, 2007).
Medzi chronické ochorenia patria zápaly kĺbov, sivý a zelený zákal,
demencia, diabetes mellitus a Parkinsonova choroba. Na veku závislé fyziologické
faktory, ktoré sú svojím komplexným vplyvom prepojené, sú zmeny v koncentrácii
postoja, chôdze a nižšia kvalita zraku. U mužov ide o zníženie výšky kroku a u žien
knísavá chôdza na úzkej báze. Adaptácia na zmenu intenzity svetla je u starších ľudí
pomalšia. Pri akútnych a chronických ochoreniach taktiež dochádza k zmenám
vnímania, spracovania informácií na úrovni CNS a koordinácii pohybového aparátu,
zvlášť na dolných končatinách. S vekom prichádzajú zmeny predisponujúce
pacientov k ortostatickej hypotenzii. Sklon k nej majú tiež pacienti, ktorí užívajú
diuretiká, anticholinergiká, antihypertenzíva a psychoaktívne látky. Zmenou i len
niekoľkých faktorov, ktoré sa podieľajú na riziku, je možné pravdepodobnosť pádu
minimalizovať (správna obuv, zraková korekcia, kondičné cvičenie). (Vyhnálek,
2007).
Hodnotenie rizika pádu sestrou
Pri hodnotení pádu je tímová spolupráca nevyhnutná. Hodnotí klinické
faktory, ako aj faktory prostredia a určí opatrenia na zníženie pacientovho rizika,
kontroluje kognitívne funkcie, liečbu ako aj jej vplyv na celkový stav pacienta a jeho
schopnosť dodržiavať bezpečnostné opatrenia v danom prostredí (Vyhnálek, 2007).
61
Hodnotiace škály
 Hodnotenie rizika pádu u pacientov s náhlou cievnou mozgovou príhodou (ďalej
NCMP).
 Skríningový test na určenie pádu.
 Identifikácia rizikového pacienta jedným z modelov je hodnotenie podľa Morsa.
Morsova stupnica pádov:
 Pády v anamnéze – hodnotenie 25 bodov sa dáva v prípade, že pacient spadol pri
prijatí alebo v nedávnej minulosti, napr. pri epileptickom záchvate alebo
z dôvodu poruchy chôdze. Ak pacient nespadol, hodnotenie je 0 bodov.
Poznámka: Ak pacient spadne prvýkrát, hneď sa jeho hodnotenie zvýši o 25
bodov.
 Vedľajšia diagnóza – ak má pacient viac ako jednu diagnózu, je hodnotený 15
bodmi. Ak nie, skóre je 0.
 Pomôcky pri chôdzi – skóre je 0, ak pacient chodí bez pomôcok (i keď je to za
asistencie sestry), používa vozík alebo leží na lôžku a vôbec z neho nevstane. Ak
pacient používa barly, palicu, chodúľ, je hodnotený 15 bodmi. Ak sa pohybuje
pridŕžajúc sa nábytku, je hodnotený 30 bodmi.
 Intravenózna terapia – ak má pacient zavedenú i.v. kanylu alebo heparínovú
zátku, je hodnotený 20 bodmi, ak nie, je hodnotený 0.
Bodovanie a miera rizika: hodnotenie je zapísané a zaznamenané
v pacientovej dokumentácii. Taktiež je určená miera rizika a sú doporučené
opatrenia (nie sú potrebné ďalšie opatrenia, štandardné opatrenia, opatrenia pre
vysoko - rizikových pacientov). Avšak bodovanie môže byť upravené rôzne, podľa
oddelenia alebo zariadenia. Neexistuje jeden univerzálny nástroj hodnotenia pre
všetky organizácie alebo všetky populácie pacientov. Výber správneho nástroja pre
znižovanie pádov môže byť pre tú ktorú organizáciu veľmi dôležitý. Hodnotenie
funkčnej pohyblivosti poskytuje rýchlu, spoľahlivú a validnú informáciu
vysokorizikových pacientov a slúži k tomu, aby mohli byť takto ďalej hodnotení
a na prevenciu mohli byť uskutočnené príslušné opatrenia (Vyhnálek, 2007).
Prevencia pádov
Pri prevencii pádov sa používa Gaitov test (určovanie rovnováhy, prevencia
pádu). Každé zariadenie by malo mať vypracovaný protokol (subjektívnych,
objektívnych príčin), ktorý by pomohol sestrám vyhodnotiť riziko poranenia
pacienta v dôsledku pádu. Ak je pozitívny Gaitov funkčný test, sestra musí iniciovať
štandardné opatrenia, ktoré znížia alebo vylúčia riziko vzniku.Test sa vykonáva
nasledovne:
1. požiadať pacienta, aby sa posadil na stoličku na 60 sekúnd,
2. požiadať pacienta, aby sa postavil a stál na mieste 30 sekúnd,
3. požiadať pacienta, aby sa prešiel po miestnosti a otočil sa,
4. požiadať pacienta, aby sa vrátil k stoličke a posadil sa.
Ak je pacient schopný uskutočniť všetky štyri úkony bez straty rovnováhy,
zakolísania, pádu, alebo aby sa pridržiaval predmetov, o ktoré by sa mohol oprieť,
test je negatívny, Ak pacient nie je schopný test dokončiť alebo má vyššie uvedené
problémy, je nutné, aby sestra iniciovala protokol pre prevenciu pádu.
62
Primárna prevencia je definovaná ako intervencia znižujúca riziko vzniku
ochorenia. V pravidelnej fyzickej aktivite spočíva primárna prevencia pádov
a porúch mobility. K udržaniu fyzickej zdatnosti patrí posilňovanie svalstva dolných
končatín a udržanie pohyblivosti kĺbov. Pády seniorov sú dôležitým signálom, ktorý
by mal viesť lekára k zhodnoteniu vyšetrenia pacienta. Riziko opakujúcich sa pádov
možno obmedziť vhodnou intervenciou. U seniorov nad 70 rokov je cieľom
udržanie pohyblivosti kĺbov, celkovej obratnosti, dostatočnej svalovej sily,
rovnováhy a koordinácie pravidelným cvičením (Klan, Topinková, 2003).
V primárnej prevencii je dôležitá včasná mobilizácia imobilných chorých.
Dostatočná hydratácia a výživa, jej sledovanie patrí k užitočným intervenciám.
Treba tiež sledovať bolestivosť chodidiel a druh obuvi. Približne každý piaty pacient
počas pobytu v nemocnici spadne. Spolu s domácnosťami a zariadeniami sociálnej
starostlivosti tak patria nemocnice k miestam s najčastejším výskytom pádov.
Dôvodom, prečo dochádza práve v nemocniciach tak často k pádom, je koncentrácia
selektovanej populácie – ľudia s najväčšími zdravotnými ťažkosťami. Nemocnica je
pre ľudí neznámym prostredím, často sú zmätení, dezorientovaní. Riziko pádu môžu
vo veľkej miere eliminovať sestry (Jelčová, 2009).
Sekundárna a terciárna prevencia sú definované ako vyšetrenia, ktoré
včasným určením ochorenia zlepšujú jej prognózu. K prevencii patria rehabilitačné
a kompenzačné pomôcky, ktoré sú účelné pri niektorých poruchách chôdze
a rovnováhy a tiež vhodná pohodlná obuv s pevnou protišmykovou podrážkou
(Klan, Topinková, 2003). Cieľom sekundárnej prevencie je vyhľadávanie chorôb
v štádiu, keď sa ešte neprejavujú príznakmi, a ich včasná liečba. Intervencie
sekundárnej prevencie zastavujú progresiu choroby a predchádzajú vzniku trvalých
porúch (liečba ochorenia, úprava prostredia).
Program terciálnej prevencie je najužšie spojený so starostlivosťou
o starého človeka s cieľom zabezpečenia optimálnych fyziologických,
psychologických a sociálnych funkcií, používanie rehabilitačných, ochranných
a kompenzačných pomôcok. U chorých s pádom v anamnéze a s poruchou hybnosti
sa zameriavame na vnútorné a vonkajšie faktory. Snahou je, čo najviac znížiť
negatívny vplyv chorôb na sebestačnosť seniora, odporučiť individuálne alebo
skupinové cvičenie, ak ide o postihnutie pohybového aparátu, obmedziť rizikovú
farmakoterapiu a všímať si všetky príznaky, ktoré by mohli pád spôsobiť. Palica je
vhodná pri postihnutí jednej dolnej končatiny, napríklad pri artróze kolena,
francúzske a podpazušné barly vyžadujú silu v ramenách a obratnosť pri ich
používaní. Mechanické vozíky sú vhodné pre pacientov neschopných chôdze
(Vyhnálek, 2007).
Cieľ: Cieľom nášho prieskumu bolo zistiť, aké sú najčastejšie príčiny pádov
u pacientov počas hospitalizácie v zdravotníckom zariadení. Čiastkovými cieľmi
sme zisťovali:
1. Do akej miery je príčinou pádov na oddelení diagnóza pacienta ?
2. Do akej miery sa podieľa materiálne vybavenie oddelenia na pádoch pacientov?
4. Ktoré iné faktory vplývajú na vznik pádov na oddelení ?
Súbor a metodika: V prieskume sme použili neštandardizovaný dotazník
s 25 otázkami. Z kategorizačných otázok sme sa pýtali na vek, pohlavie, vzdelanie,
dĺžka praxe.Na spracovanie dotazníka sme použili ručnú metódu, výsledky sme
kvantitatívne vyhodnotili v číslach a percentách. Bolo rozdaných 100 dotazníkov
sestrám pracujúcim na internom, chirurgickom, neurologickom, onkologickom
63
a doliečovacom oddelení. Návratnosť bola 97 % (97 dotazníkov). Prieskum sa
realizoval v januári – marci 2013 vo UVN FZ v Ružomberku. Vek sestier
prezentujeme v tab.1.
Tabuľka 1: Vek respondentov
Možnosti
do 30 rokov
31 - 40 rokov
41 - 50 rokov
nad 50 rokov
spolu
n
23
27
28
19
97
%
23,7
27,8
28,9
19,6
100
Prieskumnú vzorku tvorilo 97 (100 %) žien. Najpočetnejšiu skupinu tvorili
respondentky od 41 do 50 rokov (28), takmer 29 %. Druhá najpočetnejšia skupina
respondentiek – sestier bola vo vekovej kategórií od 31 do 40 rokov, kde ich bolo 27
(27,8 %). Ďalej dotazník vyplnilo 23 respondentiek (23,7 %) do 30 rokov. Vo
vekovej kategórií nad 50 rokov dotazník vyplnilo 19 respondentiek (19,6 %).
Tabuľka 2 prezentuje dosiahnuté vzdelanie respondentov.
Tabuľka 2: Najvyššie dosiahnuté vzdelanie
Možnosti
Úplné stredné odborné
Vyššie odborné
Vysokoškolské 1.stupeň
Vysokoškolské 2.stupeň
Špecializačné
Spolu
n
26
11
27
23
10
97
%
26,8
11,3
27,9
23,7
10,3
100
spolu
9
100
Kvalitatívna analýza
Najpočetnejšou skupinou bolo 31 respondentov, ktorí mali prax do
20 rokov. Do 30 rokov praxe bolo 26 respondentov (26,8 %), do 10 rokov praxe
malo 22 respondentov (22,6 %) a 18 respondentov(18,6 %) malo prax viac ako 30
rokov.
Výsledky prieskumu:
Sestry hodnotili najrizikovejšiu skupinu pacientov pri pádoch v nemocnici.
Najrizikovejšou skupinou pre vznik pádov je vek viac ako70 rokov (53 %).
Ďalšiu skupinu tvorí vek 61 – 70 rokov, čo tvorilo 34 % pacientov, od 51 – 60 rokov
bolo 8 % pacientov a vo veku od 41 - 50 rokov bolo 5 %pacientov (tab. 3).
64
Tabuľka 3: Vek ako rizikový faktor
Možnosti
41- 50 rokov
51 – 60 rokov
61 – 70 rokov
Viac ako 70
Spolu
n
5
8
33
51
97
%
5
8
34
53
100
Kompenzačné pomôcky, ktoré využívajú oddelenia v prevencii pred pádmi,
sú: barly 41 %, vozík 40 %, osobné sprevádzanie 14 %, palice 5 % (tab. 4).
Tabuľka 4: Kompenzačné pomôcky
Možnosti
Barly
Palice
Vozík
Osobné sprevádzanie
Spolu
n
40
5
39
13
97
%
41
5
40
14
100
Najčastejším miestom pádov na oddeleniach je izba 58 %, chodba 21 %
a sociálne zariadenie 21 %.
Najčastejšou príčinou pádov podľa lekárskych diagnóz sú neurologické
choroby (Parkinsonova choroba, epilepsia, NCMP, Alzheimerova choroba a pod.)
v 51 %, podobne aj vek pacientov označili respondenti v 51 % ako príčinu pádov,
zníženú sebestačnosť v 48 %, hypotenziu v 47 %, duševné poruchy v 18 %
a hypoglykémiu v 2 % (tab. 5).
Tabuľka 5: Najčastejšie diagnózy ako príčina pádu
Možnosti
Neurologické choroby
Hypotenzia
Hypoglykémia
Duševné poruchy
Znížená sebestačnosť
Vek
n
49
46
2
17
47
49
%
51
47
2
18
48
51
Faktory, ktoré spôsobujú vznik pádov, tvoria kombináciu vonkajších
a vnútorných. Kombinácia faktorov 85 %, vnútorné 8 % a vonkajšie 7 % (tab. 6).
65
Tabuľka 6: Rizikové faktory
Možnosti
Vonkajšie
Vnútorné
Kombinácia obidvoch
Spolu
n
7
8
82
97
%
7
8
85
100
Respondentky uviedli, že zo stavebného a materiálno-technického
usporiadania sú pridružené vybavenie postele 33 %, madlá v 29 %, protišmyková
podlaha v 17 %, bezbariérová podlaha 10 %, osvetlenie 10 % a výstražné tabule v 1
% (tab. 7).
Tabuľka 7: Faktory usporiadania oddelenia
Možnosti
Protišmyková podlaha
Bezbariérová podlaha
Madlá
Osvetlenie
Pridružené vybavenie postele
Výstražné tabule
Spolu
n
16
10
28
10
32
1
97
%
17
10
29
10
33
1
100
Najčastejšou príčinou pádov podľa vyjadrení sestier je zlá posteľ (20 %),
povrch podlahy (18,5 %), lieky (32 %) – hlavne hypnotika, nevhodná obuv
(15,5 %), nedostatočné používanie pomôcok 13 %) a zlé osvetlenie (1 %) (tab. 8).
Tabuľka 8: Faktory prostredia
Možnosti
Mokrý povrch podlahy
Nevhodná posteľ
Nepoužívanie pomôcok
Nevhodná obuv
Lieky (hypnotika)
Zlé osvetlenie
Spolu
n
18
19
13
15
31
1
97
%
18,5
20
13
15,5
32
1
100
Z ďalších ochorení najviac zvyšujú riziko pádov pacientov myopatie 44 %,
diabetes mellitus 34 % a duševné poruchy 22 % (tab. 9).
66
Tabuľka 9: Ochorenia zvyšujúce riziko pádov
Možnosti
DM
Duševné poruchy
Myopatie
Spolu
n
33
21
43
97
%
34
22
44
100
Najčastejšie predisponujúce faktory vedúce k pádom je šúchavá chôdza
(77 %), neprimerane vysoké kroky (10 %), festinácia(6,5 %), krátke kroky (5,5 %)
a hypoglykémia (1 %) (tab. 10).
Tabuľka 10: Predisponujúce faktory
Možnosti
Neprimerane vysoké kroky
n
10
%
10
Šúchavá chôdza
Krátke kroky
Festinácia
Hypoglykémia
Spolu
75
5
6
1
97
77
5,5
6,5
1
100
Diskusia
Pri zisťovaní podielu materiálneho vybavenie oddelenia na pádoch
pacientov sa využívali najčastejšie kompenzačné pomôcky: barly, vozík, pomocné
vybavenie postele. Najčastejšou príčinou vzniku pádov boli lieky a posteľ.
Jurásková (2007) uvádza až 46,5% pádov z lôžka pri vstávaní, preto je dôležité
zavedenie škály pre identifikáciu rizikového pacienta a vývoj preventívnych opatrení
a obmedzovacích prostriedkov. Z ďalších ochorení najviac zvyšujú riziko pádov
pacientov myopatie 44 %, diabetes mellitus 34 % a duševné poruchy 22 % . NCMP
je jedným z hlavných rizikových faktorov pádov pacientov (Vyhnálek, 2007, s. 72),
avšak v našom prieskume to boli myopatie.
Pri zisťovaní iných faktorov prispievajúcich k pádom pacientov sme zistili,
že dôležitým rizikových faktorom sú lieky, ktoré užívajú pacienti hlavne zo skupiny
hypnotík. (32 %). Starší pacienti často užívajú veľa liekov, ktoré môžu ovplyvňovať
funkcie mozgu v zmysle stimulácie alebo tlmenia. Povinnosťou sestry je všímať si
u pacienta prejavy zmätenosti a konzultovať liečbu s lekárom. Pred prepustením je
potrebné poučiť rodinu o existujúcom riziku pádu a o nevyhnutnosti úpravy
domáceho prostredia (Poledníková, 2006, s. 53). Noc je najčastejším obdobím, kedy
dochádza k pádom. V našom prieskume to bolo u 53 % pacientov vo veku viac
ako70 rokov, vo veku od 61 – 70 rokov to bolo 34 % pacientov. Pri rehabilitácií je
potrebná zvýšená opatrnosť pri ICHS u 40 % pacientov a pri NCMP u 36 %
pacientov. Jedna zo štúdií s touto tematikou ukázala, že 24 % pacientov s NCMP
v rehabilitačnom zariadení a 39 % v geriatrickom rehabilitačnom centre utrpelo pád
(Vyhnálek, 2007, s. 72).
67
V našom prieskume sme potvrdili, že najviac pádov, ktoré sa stanú
v zdravotníckych zariadeniach, je spôsobených kombináciou vonkajších
a vnútorných faktorov (85 %). Výsledky, ktoré prezentujú autori (Poledníková,
2006, s. 52) nás informujú, že 30 – 50 % všetkých pádov je podmienených
enviromentalnými príčinami, vnútorné príčiny sa uplatňujú v 50 – 70 % prípadoch
všetkých pádov. Miera vonkajšieho a vnútorného rizika je v tomto prípade
podmienená vekom, kedy vonkajšie príčiny tvoria 30 – 50 % a vnútorné 50 – 70 %.
So zmenami pohyblivosti a s vyšším vekom sa zvyšuje riziko pádu a následného
úrazu. Spojená komisia pre akreditáciu zdravotníckych zariadení vo svojom
prieskume v roku 2004 zistila, že nedostatočná komunikácia medzi zamestnancami
pri odovzdávaní služby, nezapísanie zmeny zdravotného stavu do dokumentácie, ich
zaučenie a hodnotenie pacientov patrili medzi najčastejšie základné príčiny pádov
pacientov (Vyhnálek, 2007, s. 38).
Odporúčania pre prax:
Na základe uskutočneného prieskumu prostredníctvom dotazníka sme
získali nové poznatky a prišli sme k záverom, ktoré ponúkame pre prax:
 vykonať u rizikových pacientov pri prijatí test ADL a pri prepustení
z hospitalizácie IADL,
 označiť rizikového pacienta farebným náramkom, ktorý je z vhodného materiálu,
 zabezpečiť protišmykovú podlahu vo výťahoch, výklopné sedadlá a madlá,
 zabezpečiť výmenu kompenzačných pomôcok za nové,
 zabezpečiť pevný schodík k posteli alebo odstrániť vysoké postele,
 zabezpečiť sprievod počas celého pobytu v zariadení,
 využiť všetky prostriedky k eliminácii pádov podľa možnosti oddelenia, aby
nedošlo k zraneniu pacienta.
Záver
Cieľom tejto štúdie bolo poukázať na problém vyskytujúci sa hlavne
v populácii starších ľudí a poukázať na dôležitosť identifikácie rizikového pacienta
ošetrovateľským tímom. Každý pád musí byť impulzom na odstránenie rizika, ako
zo strany ošetrovateľského tímu, tak aj zo strany pacienta a jeho príbuzných. Prácou
sme chceli vyzdvihnúť význam primárnej, sekundárnej a terciárnej prevencie, lebo
len výchovou k väčšej zodpovednosti za vlastné zdravie bude plnohodnotnejšie
prežívanie seniorov a všetkých ostatných rizikových skupín, akými sú pacienti na
rôznych oddeleniach nemocníc.
HUDÁKOVÁ, Z.: Onkologické ošetrovateľstvo. Ružomberok : Verbum, 2008. 144
s. ISBN 978-80-8084-363-2
JELČOVÁ, L.: Sestra a riziko pádu pacienta. In : Sestra. ISSN 1335-9444, 2009,
roč.8, č.8-9, s. 4-5.
KLÁN, J., TOPINKOVÁ, E. 2003. Pády a ich rizikové faktory v starobe. [online]
[cit.
2013-10-20].
Dostupné
na
internete:
http://www.prolekare.cz/pdf?ida=gr030208.pdf.
68
MAREČKOVÁ, J. 2006. Ošetrovateľské diagnózy v NANDA doménach. Praha :
Grada, 2006. 263 s. ISBN 80-247-1399-3.
NOVYSEDLÁKOVÁ, M., HUDÁKOVÁ, Z. 2009.Imobilita – rizikový faktor
vzniku dekubitov. In: Zborník z konferencie –Ružomberské zdravotné dni –
2009, Nové poznatky v oblasti medicínskych vied, ošetrovateľstva
a vojenského zdravotníctva. Ružomberok : Fakulta zdravotníctva katolíckej
univerzity v Ružomberku, 2009, ISBN 978-80-8084-507-0, s.25.
POLEDNÍKOVÁ, L. 2006. Geriatrické a gerontologické ošetrovateľstvo. Martin :
Osveta, 2006. 216s. ISBN 80-8063-208-1.
VEČERKOVÁ, J. 2012. Problematika pádů u hospitalizovaných senioru.
(Bakalárska práca). Olomouc: Univerzita Palackého, Fakulta zdravotníckych
věd, Ústav ošetřovatelství. 2012. 42 s.
http://theses.cz/id/v6awlt/Bakalsk_prce_Jana_Veerkov.pdf.
VYHNÁLEK, R. 2007. Prevence pádů ve zdravotnickém zařizení - cesta
k dokonalosti a zvyšovaní kvality. Praha : Grada, 2007. 171s. ISBN 978-80247-1715-9.
Recenzent:
PhDr. Katarína Zrubáková, PhD.
69
Hulínová, V., Jakubská, M.:
Multikultúrne vzdelávanie
ako prostriedok eliminácie intolerantných názorov
Multicultural Education
as a Tool for eliminating intolerant Opinions
Vladimíra Hulínová, Martina Jakubská
Abstract
In this paper are presented selected researches, that followed the Slovak
population views on question of migrants in Slovakia. Results showed
predominantly negative assessment of foreigners by the majority population. In
the context of this statement we are dealing with multicultural education, which
can help to shape a more positive reviews on foreigners.
Key words: Public opinion. Migrant. Multicultural education. Social work.
Úvod
Migrácii obyvateľstva a prenikaniu iných kultúr nezabránime. Ako však
dosiahnuť tolerantné spolunažívanie ľudí rôznych kultúr a vierovyznaní v jednom
štáte? Môže prispieť multikultúrna výchova k tolerancii? To sú stále aktuálne
otázky, na ktoré sa v príspevku pokúsime zodpovedať.
Nazeranie na príslušníkov iných kultúr je ovplyvňované výchovou,
prostredím, ktoré nás obklopuje, prežitými skúsenosťami a ďalšími faktormi, ktoré
formujú náš názor. Predsudky pretrvávajú aj preto, že v mnohých prípadoch ľudia
zriedkavo prichádzajú do kontaktu s príslušníkmi inej skupiny a nemajú možnosť
zmeniť svoje tradičné stereotypy.
Podľa Erdheima (In Machalová, 2001) si jedinec vytvára obraz cudzinca už
v detstve, vzniká u neho súbežne s obrazom matky. U dieťaťa neprítomnosť matky
vyvoláva strach. Na základe toho sa snaží vysvetliť, prečo zdolanie strachu zohráva
dôležitý význam pri zmene negatívnych postojov k cudzincom. Podľa neho sa u nás
vyskytuje strach len zo zlého človeka, preto sa snažíme pred ním utiecť, kým sme
slabí. Strach ustúpi, keď ho nahradíme pocitom sily. Erdheim predpokladá, že strach
z cudzincov môžeme prekonať, pretože okrem pocitu strachu má človek aj pocit
určitej fascinácie k neznámym osobám.
Prieskumy verejnej mienky
V Slovenskej republike sa uskutočnilo niekoľko prieskumov verejnej
mienky, zaoberajúcich sa informovanosťou a názormi oslovenej verejnosti na otázku
ľudských práv, tolerancie migrantov a menšín. Uvedieme aspoň niektoré.1
1
Bližšie sa realizovaným prieskumom venujeme v: ANTOLOVÁ,V.: Multikultúrna
výchova/vzdelávanie ako prostriedok na dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. 2009.
70
Na základe výskumu, ktorý realizovalo Centrum pre výskum etnicity
a kultury, môžeme povedať, že odmietanie cudzincov je významné najmä u staršej
generácie. Pri mladšej je výrazne nižšie. Toto odmietanie je spôsobené anómiou,
rozkladom individuálnych a spoločenských hodnôt. Mnohí ľudia by sa aj vedeli
otvoriť, no bráni im v tom presvedčenie, že Slovensko je krajina len pre Slovákov.
Nechcú prijať žiadne cudzorodé prvky. U ľudí pretrváva snaha fixovať sa na istý typ
spolupatričnosti, či solidarity (Vašečka, 2009).
Ako ďalej z uvedeného výskumu vyplýva, nie všetci Slováci majú negatívne
skúsenosti s cudzincami. Oceňujú na nich hlavne pozitívne vlastnosti. Slovensko nie
je moc obľúbená krajina ako útočisko pre utečencov. Odrádza ich prístup ľudí aj
vlády. Slovenská republika je skôr prestupná krajina. Nie je dosť rozvinutá
a atraktívna pre cudzincov (Vašečka, 2009).
K tým najčastejšie udávaným stereotypom patria tie, že cudzinci Slovákom
berú prácu, šíria nebezpečné choroby a zvyšujú kriminalitu na Slovensku. Pričom za
celú históriu Slovenska cudzinci nespôsobili žiadnu epidémiu zahraničných chorôb
a nezaznamenal sa ani nárast kriminality po príchode migrantov2 (Vatraľová, 2011).
Na druhej strane s tvrdením „Utečencov by sme mali na Slovensku prijímať
a poskytovať im pomoc a ochranu, ak ich k úteku z vlasti viedli závažné dôvody“
súhlasilo 72,6 % respondentov kladne, čo poukazuje na pripravenosť ľudí niesť isté
náklady a zároveň pochopenie utečeneckej problematiky (Focus, 2005).
Slovensko zatiaľ nemá až také skúsenosti so vzdelávaním cudzincov na
našich školách. U nás to nie je nič samozrejmé. V školskom roku 2010/2011 do
základných škôl v Slovenskej republike nastúpilo 902 detí cudzincov. Asi najväčším
problémom, ktorý sa tu vyskytuje, je jazyková bariéra. Ten druhý sa týka toho, do
akého ročníka má byť dieťa umiestnené, aby sa necítilo ponížené spolužiakmi, ak
má byť zaradené do nižšieho ročníka. Ukázalo sa, že riaditelia a učitelia vo svojej
praxi pri vzdelávaní detí cudzincov zažívajú neistotu. Je to hlavne z legislatívy,
ktorá je vo viacerých otázkach nejasná (Gažovičová, 2011).
Multikultúrna výchova
Tolerancia sa tiež často zneužíva na absolútne ustupovanie pred všetkým, čo
nás uráža, alebo čo nám ubližuje. Treba sa zamyslieť, kde je miesto tolerancie.
Napriek tomu treba vyjadriť svoj postoj vždy jednoznačne, najmä pri pravých
životných hodnotách. Tolerancia má vychádzať z lásky k blížnemu, iba vtedy
hovoríme o naozajstnej tolerancii (Dian, 2012).
Môžeme spomenúť aj rôzne výchovné publikácie, ktoré sa zameriavajú
práve na výchovu žiakov k tolerancii. Často sa táto výchova realizuje
2
Špániková (2013), ktorá sa dlhodobo zameriava na problematiku penitenciárnej
a postpenitenciárnej starostlivosti, na príklade Estónska definuje nekoncepčnosť prístupu k riešeniu
problematiky reintegrácie príslušníkov minorít, ktorí sa dopustia trestných činov. Tento je vzorovo
prenositeľný aj na prístup k cieľovej skupine migrantov na Slovensku. Autorka tvrdí, že riešenie
situácie by si vyžiadalo komplexnejší prístup presahujúci klasickú penitenciárnu
a postpenitenciárnu starostlivosť. Spoločné špecifiká práce so skupinou ohrozenou sociálnym
vylúčením si v budúcnosti vyžiada užšiu spoluprácu s ďalšími organizáciami „po prúde“, ktoré
zvýšia pravdepodobnosť úspechu reintegrácie jedinca.
71
prostredníctvom rôznych aktivít a hier, ktoré slúžia učiteľom ako metodické námety
(Ondrušek; Potočková; Hipš, 2007).
„Základ formovania pocitu vlastnej sebaúcty a dôstojnosti dostáva každý
človek predovšetkým v dobre fungujúcej rodine. Dieťa milované a rešpektované
svojimi rodičmi bude schopné pochopiť hodnotu iných ľudí. Bude pristupovať k iným
ľuďom s úctou, na základe vlastnej skúsenosti“ (Hoffmanová, 2005, s. 42).
Ako uvádza Dúbravová (2006), „Multikulturalita vyplýva zo vzťahov kultúr
v globalizovanom svete a týka sa rasy, etnika, sociokultúrnych skupín, vzťahu
majority a minorít.“ K týmto základným aspektom sa v súčasnosti priraďuje aj téma
rodovej príslušnosti, sexuálnej orientácie, ale tiež aj spoločenského uplatnenia
jednotlivcov so zdravotným postihnutím.3
S vyskytujúcimi sa situáciami na Slovensku týkajúcimi sa multikultúry sa
stretáva aj školstvo. Musí sa vedieť vyrovnať s okolnosťami, ktoré nečakalo a na
ktoré nie je pripravené. Mistrík (2008) uvádza nasledovné príklady, ktoré musí
školstvo vedieť riešiť:
 ako má učiteľ komunikovať s matkou vietnamského dieťaťa, keď nerozumie
mimike založenej na vietnamskej tradícii,
 ako má škola organizovať povinnú telesnú výchovu, keď sa moslimské dievčatá
nesmú prezliekať do telovýchovných úborov,
 ako má škola vyučovať dejepis, keď učebnice obsahujú prítomnosť rôznych etník
na Slovensku len okrajovo,
 ako má škola začleniť do prvej triedy rómske deti, ktoré nerozumejú po
slovensky, a ak je slovenčina vyučovacím jazykom,
 ako má učiteľ vysvetliť rasové konflikty, ktoré deti videli v médiách a ako majú
o týchto témach diskutovať a poučiť sa z nich,
 ako má učiteľ vysvetliť deťom nevyhnutnosť rozvojovej pomoci pre chudobné
krajiny, keď aj na Slovensku sa vyskytujú regióny v podobnej situácii,
 ako a na čo má škola pripravovať žiakov, keď sa očakáva čoraz viacej kontaktov
s inými kultúrami a podobne.
„V označení multikultúrna výchova sa zdôrazňuje, že jej cieľom je
podporovať existenciu množstva odlišných kultúr v jednom čase a priestore
(kultúrnu pluralitu). Zdôrazňuje úctu k odlišným kultúram, nevyhnutnosť ich
zachovávania (ak neohrozujú celok alebo iné kultúry) a vzájomný rešpekt medzi
príslušníkmi väčšiny a menšín, či medzi príslušníkmi rôznych menšín. V označení
interkultúrna sa zdôrazňuje, že jej cieľom je podporovať medzikultúrnu spoluprácu
(interkultúrny dialóg). Zdôrazňuje podnecovanie pozitívnych vzťahov medzi
kultúrami“ (Mistrík, 2008, s. 18).
3
Bližšie sa problematike osôb so zdravotným postihnutím venuje Štefáková a Juhásová v príspevku
Pomoc štátu občanom so zdravotným postihnutím. In: Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych
služieb v komunite, 2011)
72
Dúbravová (2006) uvádza nasledujúce spôsoby, akými sa môžu deti učiť
multikultúrnu výchovu:
 Zapojením sa a prežitou skúsenosťou, do ktorej zahŕňame Kolbov cyklus
a pyramídu skúseností.
 Aktívnym sociálnym učením, ktoré dovoľuje žiakom využiť získané poznatky
zmysluplným spôsobom. Umožňujú pochopiť svet okolo nás, riešiť problémy
a komunikovať. Žiaci si vyžadujú tieto informácie pri pomenovaní problémov
v reálnom svete, viesť o nich rozhovory a následne hľadať možnosti ich riešenia.
 Pedagogickým sociálnym konštruktivizmom, kedy si žiaci spájajú informácie,
ktoré sa dozvedajú zvonku (od učiteľa, z médií) do štruktúr, ktoré dávajú zmysel
a robia s nimi mentálne operácie na úrovni kognitívneho vývinu. Ide
o myšlienku, že svoje poznanie konštruujeme v interakcii s inými ľuďmi, pričom
sme zaradení do určitého kultúrneho rámca.
Čo sa týka vzdelávania v sociálnej práci, v roku 2009 sme realizovali
prieskum, ktorého výsledky ukázali, že predmet multikultúrna výchova/vzdelávanie,
prípadne medzikultúrna komunikácia je zaradená do študijných programov odboru
sociálna práca len na troch vysokých školách. Z toho na dvoch vysokých školách je
to povinne voliteľný predmet a na jednej nepovinný. V programoch je zaradená
najmä sociálna práca s rómskou komunitou, sociálna práca s utečencami a etnickými
skupinami.4
Sociálny pracovník je práve odborník, ktorý má možnosť meniť verejnú
mienku, názory ľudí k problematike cudzincov. Človek pracujúci so spoločnosťou
musí vzbudiť záujem spoločnosti o danú problematiku. Motivovať občanov
k dobrovoľnej účasti na seminári, alebo prednáške, venovanej rozšíreniu obzorov
v danej oblasti a následne prebudiť u jednotlivca túžbu dozvedieť sa viac
o problémových situáciách, v ktorých sa môže ocitnúť cudzinec. Na túto úlohu však
musí byť dostatočne vzdelaný a pripravený po vzdelanostnej aj ľudskej stránke.
Sociálny pracovník pracuje súčasne aj s klientom cudzincom, ktorého
pripravuje na adaptáciu v novej krajine, pomáha pri prekonávaní problémov. Jeho
intervencia vychádza z dobre poznanej sociálnej situácie klienta.5 Veľmi dôležitou
zložkou v pomáhajúcom vzťahu je supervízia sociálnych pracovníkov, ktorá pomáha
sociálnemu pracovníkovi rozvíjať jeho profesionálne schopnosti, chráni ho pred
syndrómom vyhorenia a na druhej strane chráni klienta pred nekompetentnými
zásahmi zo strany sociálneho pracovníka.6 (ak je to citácia z uvedeného zdroja,
odporúčam uviesť to tu).
Na Slovensku bolo realizovaných tiež niekoľko projektov, ktorých cieľom
bolo pozitívne ovplyvniť verejnú mienku majoritného obyvateľstva vo vzťahu
k cudzincom a utečencom prichádzajúcim na naše územie. (Napr. „Pozitívne
ovplyvňovanie verejnej mienky majoritnej spoločnosti v záujme uľahčenia
4
5
6
Bližšie k prieskumu uvádzame v článku ANTOLOVÁ, 2009.
Bližšie sa intervencii smerom ku klientovi venuje aj Šrobárová vo svojom príspevku.
ŠROBÁROVÁ, S.: Interwencja w pracy socjalnej , 2013.
Odporúčame čitateľovi publikáciu Vaska,L: Teoretické aspekty supervízie začínajúcich sociálnych
pracovníkov. Bratislava : IRIS, 2012.
73
integrácie azylantov a migrantov do spoločnosti“, „Mosty k tolerancii“, „Národný
plán výchovy k ľudským právam“ ).
Prieskum (in)tolerancie voči cudzincom
V nami realizovanom prieskume sme zisťovali názory respondentov na
prijímanie cudzincov.
Prieskum sme realizovali v okrese Žilina. Výber respondentov bol zámerný.
Prieskumu sa zúčastnilo celkom 120 respondentov. Prieskumnou metódou bol nami
vytvorený dotazník s uzavretými a otvorenými otázkami.
Za hlavný prieskumný cieľ sme si stanovili zistiť, aké sú názory
respondentov na prijímanie cudzincov do ich sociálnych štruktúr:
V čiastkových otázkach dotazníka sme zisťovali názory respondentov na
skúmaný problém. V prvej časti sme zisťovali ich sympatie/antipatie k vybraným
národnostiam cudzincov prichádzajúcich na Slovensko.
Zo 120 respondentov uviedlo 8 respondentov (7 %), že majú veľmi veľké
sympatie ku gruzínskej národnosti. O niečo menšie ich má 14 respondentov (12 %).
47 respondentov (39 %) označilo možnosť v strednej hodnote, 24 respondentov
(20 %) s menšou sympatiou a 27 respondenti (23 %) uviedli, že nemajú voči tejto
národnosti žiadne sympatie.
Môžeme konštatovať, že 11 respondentov (9 %) uvádza veľmi veľké
sympatie k srbskej národnosti, 36 respondentov (30 %) o niečo menšie. 35
respondentov (29 %) označilo svoje sympatie v strednej hodnote. 27 respondentov
(23 %) prechováva nízke sympatie voči srbskej národnosti a 11 respondentov (9 %)
udáva žiadne sympatie.
Zo 120 respondentov nám 5 respondentov (4 %) uviedlo, že majú veľmi
veľké sympatie k tureckej národnosti, 9 respondentov (8 %) uviedlo o niečo nižšie
sympatie. 33 respondentov (28 %) označilo možnosť v strednej hodnote. K nízkej
sympatii sa priklonilo 32 respondentov (27 %) a k žiadnej 41 respondentov (34 %).
Z prieskumu na danú otázku sme zistili, že 5 respondentov (4 %) má vysoké
sympatie k irackej národnosti. O niečo nižšie sympatie uviedli 4 respondenti (3 %).
Stredovú hodnotu zvolilo 24 respondentov (20 %), k nízkej sympatii sa priklonilo 21
respondentov (18 %) a k žiadnej 66 respondentov (55 %).
V nasledujúcej časti nás zaujímalo, či by respondentom prekážalo, ak by
mali suseda inej národnosti, ako sú oni.
Na základe odpovedí respondentov môžeme povedať, že väčšina z nich by
nechcela mať suseda inej národnosti. Až 40 respondentov (33 %) uviedlo určite nie,
57 respondentov (48 %) uviedlo asi nie. 12 respondenti (10 %) odpovedali, že
nevedia. 7 respondenti (6 %) označili možnosť asi áno a len 4 respondenti (3 %)
uviedli určite áno.
74
V ďalšej časti sme zisťovali, aká by bola ich kooperácia v prípade
nevyhnutnej pomoci.
Na otázku, či by boli ochotní nechať svojho suseda inej národnosti u nich
prespať, keby mu vyhorel dom? 21 respondentov (18 %) by bolo ochotných nechať u
seba prenocovať suseda inej národnosti. Možnosť „asi áno“ uviedlo až 52
respondentov (43 %). 31 respondentov (26 %) nevedelo odpovedať. Možnosť asi nie
uviedlo 8 respondentov (7%) a rovnaký počet respondentov uviedol možnosť určite
nie.
Následne sme zisťovali ako konkrétne by sa mu snažili pomôcť?
Tabuľka č. 1: Pomoc poskytnutá cudzincovi pri vyhorení domu
Druh pomoci
Financie
Základné potreby (strava, nocľah, odev)
Vybavovanie na úradoch
Ako hocikomu inému
Rekonštrukcia domu
Útecha
Neviem
Nijako
Počet respondentov
14
103
17
14
5
3
12
8
Názor na prijímanie cudzincov do sociálnych štruktúr respondentov je
u vybranej vzorky viac negatívny ako pozitívny. Väčšine respondentom vadilo, keby
mali za svojho suseda občana inej národnosti, pri prisudzovaní miery sympatie
k vybraným národnostiam boli výsledky v pásme priemeru, až negatívnej oblasti,
a to najmä k irackej a tureckej národnosti.
Tieto výsledky korešpondujú s výskumom Vašečku (2009), že významná
časť populácie Slovenska nie je pripravená akceptovať cudzincov a má problémy
akceptovať inakosť, aj keď väčšina Slovákov nevylučuje úspešné a bezkonfliktné
spolužitie ľudí z rôznych kultúr. Na možnosť existovať s cudzincami v jednom sídle
väčšia časť respondentov odpovedala negatívne.
Na druhej strane v prípade akútnej núdze by respondenti boli podľa
uvedeného výskumu ochotní pomôcť cudzincovi v núdzi. Až 62 % respondentov
odpovedalo, že by nechalo prenocovať cudzinca vo svojom dome. Pri vyskytnutej
nepriaznivej situácii by mu boli ochotní pomôcť prostredníctvom základných potrieb
(strava, ubytovanie, odev). Ďalší uviedli ako formu pomoci finančnú výpomoc
a sprevádzanie pri vybavovaní potrebných záležitostí na úradoch. Len traja
respondenti uviedli pri tejto otázke psychickú podporu, ktorá zohráva dôležitú úlohu
v tejto situácii. No táto pomoc by bola len na určitú obmedzenú dobu. Slováci sa
boja toho, že by ich cudzinci využívali. Dôvera voči týmto cudzincom nie je naplno
rozvinutá.
Na základe nie veľmi dobrého umiestnenia Slovenska v indexe MIPEX,
ktorý predstavuje „zrkadlo“ pomáhajúce vyhodnotiť obraz integračnej politiky,
môžeme povedať, že Slovensko nemá vytvorené dobré predpoklady a prerekvizity
pre úspešnosť v integračnom procese migrantov. Tiež kvantitatívne i kvalitatívne
75
výskumy uskutočnené po roku 1989 poukazujú na to, že niektorí Slováci vnímajú
zmiešaný profil krajiny skôr ako problém. To ale neznamená, že by Slováci boli
netolerantní. Časť Slovákov sa prikláňa k tomu, že cudzia kultúra obohatí každého
jedného z nás a prijíma cudzincov s porozumením a s toleranciou (Vašečka, 2009).
Mladá generácia nie je úplne rozhodnutá, či sa zapojí do pomoci a integrácie
cudzincom. 45,2 % stredoškolských študentov odpovedalo skôr áno a 28,6 % uviedli
odpoveď áno. Ale u vysokoškolákov bol najvyšší podiel odpovedí skôr nie, čo
predstavovalo 38,7 % (Berová, 2010).
Záver
Práca s verejnou mienkou môže byť prínosná vo viacerých oblastiach. Na
jednej strane prispieva k prevencii pred formovaním rasistických a xenofóbnych
názorov, ale tiež môže pozitívne ovplyvniť zmenu zaužívaných negatívnych
postojov voči azylantom a migrantom. Rasová, etnická a náboženská nenávisť,
diskriminácia jednotlivca alebo sociálnej skupiny je obvykle spojená s xenofóbiou.
Jej základom je nepoznanie, absencia predchádzajúcej skúsenosti, nedôvera voči
tým, ktorí sú odlišní od nás, či už farbou pleti, svojou kultúrou, zvykmi, hodnotami
apod. Negatívom je, že ľudia majú tendenciu preberať predsudky bez racionálneho
zváženia. Strach z cudzieho je niekedy silnejší, inokedy je to ľudská pohodlnosť.
ANTOLOVÁ,V.: Multikultúrna výchova/vzdelávanie ako prostriedok na
dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. In : Sborník příspevku :
Multikulturalita a menšiny v evropském kontextu. Liberec: Liberecké romské
sdružení, o.s., 2009
BEROVÁ, L. 2010. Postoj študentov k azylovej problematike. [on-line]. Trnava :
Trnavská univerzita. 2010. 8 s. [cit. 2012-03-30]. Dostupné na internete :
http://www.kpsv.fsvaz.ukf.sk/PhD%20konf%202010/SUBORY/PDF/35_Ber
ova.pdf
DIAN, D. 2012. Výzva na zmenu vzťahov. [on-line]. Bratislava : Slovenský rozhlas,
2012. [cit. 2012-02-21]. Dostupné na internete:
http://www.rozhlas.sk/-Vyzva-na-zmenu-vztahov.-Svetovy-den-migrantov?l=1&c=0&i=28037&p=1
DÚBRAVOVÁ, V. 2006. Multikultúrna výchova. In: MULTI – KULTI na školách.
Metodická príručka pre multikultúrnu výchovu. Bratislava : Nadácia Milana
Šimečku, 2006.
FOCUS,2005
GAŽOVIČOVÁ, T. 2011. Vzdelávanie detí cudzincov na Slovensku. 1. vyd.
Bratislava : Centrum pre výskum etnicity a kultúry, 2011. 91 s.
ISBN: 978-80-89008-35-3.
HOFFMANOVÁ, V. 2005. Predchádzajme intolerancii výchovou k dodržiavaniu
ľudských práv. Prešov: Metodicko-pedagogické centrum v Prešove. 2. vyd.
2005. 48 s. ISBN 80-8045-372-1.
MACHALOVÁ, T. a kol. 2001. Lidská práva proti rasizmu. Brno : Doplněk 2001.
263 s. ISBN 80-7239-099-6.
76
MISTRÍK, E. a kol. 2008. Multikultúrna výchova v škole. Bratislava : Nadácia
otvorenej spoločnosti. 2008. 87 s. ISBN 978-80-969271-4-2.
ONDRUŠEK D. – POTOČKOVÁ D. – HIPŠ J. 2007. Výchova k tolerancii hrou.
Bratislava : PDCS, o. z., Partners for Democratic Change Slovakia, 2007. 84
s. ISBN 978-80-969431-5-9.
ŠPÁNIKOVÁ, M. 2013. Väzenský systém v Estónsku. In : Sociálna práca,
manažment a ekonómia – prínosy a limity vedy pre teóriu a prax : zborník
referátov z 5. ročníka vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou.
Ružomberok: VERBUM - vydavateľstvo Katolíckej
univerzity
v Ružomberku, 2013.
ŠROBÁROVÁ, S.: Interwencja w pracy socjalnej. In: Materiały uzupełniające dla
słuchaczy studiów podyplomowych na kierunku Zarządzanie instytucjami
pomocy społecznej / red. nauk. Magdalena Grochulska. - Chojnice : Certus
s.c. Janusz Szczepański, 2013. ISBN 978-83-935617-2-8, S. 42-64.
ŠTEFÁKOVÁ, L., JUHÁSOVÁ, L.: Pomoc štátu občanom so zdravotným
postihnutím. In: Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych služieb v komunite.
Zborník príspevkov z 1. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie.
Verbum, Ružomberok 2011. . ISBN 978-80-8084-781-4.
VASKA,L.: Teoretické aspekty supervízie začínajúcich sociálnych pracovníkov.
Bratislava : IRIS, 2012. ISBN 978-80-89238-70-5.
VAŠEČKA, M. 2009. Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v
Slovenskej republike. Bratislava: IOM, 2009. 141 s. ISBN 978-80-970307-0-4.
VATRAĽOVÁ, Z. 2011. Slováci majú stále obavy z cudzincov. [on-line]. Bratislava
: Petit Press, 2011. [cit. 2012-01-03]. Dostupné na internete:
http://www.sme.sk/c/6121444/slovaci-maju-stale-obavy-z-cudzincov.html
Recenzent:
PhDr. Angela Almašiová, PhD.
77
Ižová, M., Janckulíková M.:
Problems in Communication with visual impairment Patients
Ižová Marcela, Janckulíková Martina
Abstract:
We can consider people purblind when they have already been using corrective
agents but they still have problems with common daily activities. The aim of
the thesis is to focused on the most usual problems in communication with
purblind patients. Using a questionnaire I collected the information focused on
the matter. The questionnaire was filled in by the respondents from regional
centers of Slovak Union for blind and purblind people. The survey was
conducted during the month of January 2013. It was found that the most
common communication barrier is the lack of time. According to the results of
a survey to find out what we've managed to have a visually impaired verbal and
nonverbal communication problems. The biggest problem is communication by
visually-impaired level of lighting. Improving communication with patients
with visual impairments by nurses improving their quality of life.
Key words: Communication problems. Purblindness. Nurse. Patient.
Ľudia so zrakovým postihnutím sú zvlášť nezanedbateľnou skupinou.
„Poruchou zraku rozumieme stratu, poškodenie alebo obmedzenie zrakového
orgánu“ (Bláha, 2010, 179). Zrakové postihnutie výrazne znižuje kvalitu života
u postihnutých osôb (Bláha, 2010). Za zrakovo postihnutých môžeme považovať
skupinu dospelých osôb alebo detí, ktorí nemôžu dosahovať také výkony ako
normálne vidiaci. Táto skupina ľudí už používa korekčné alebo kompenzačné
prostriedky, no aj napriek tomu majú ťažkosti pri bežných činnostiach
v akomkoľvek rozsahu (Vašek, 2001). Všetci ľudia sa nemôžu uplatniť a využívať
svoje schopnosti ako ostatní.
Zrak sprostredkúva ľuďom 70 - 90 percent (ďalej len %) rôznych informácií
o okolitom svete (Čepiansky, 2005). Znamená to, že zrak je najdôležitejším
zmyslovým orgánom pre človeka. Zrakovo postihnutý človek má informačný deficit,
ktorý si musí nahradiť, to znamená kompenzovať sluchom, čuchom, chuťou
a hmatom (Moravcová, 2004). Zrakové postihnutie predstavuje problém v oblasti
medicínskej, ošetrovateľskej, sociálnej a ekonomickej. Komunikácia je dôležitá na
vytváranie medziľudských vzťahov. Preto je veľmi dôležité, aby sestra ovládala
správnu techniku komunikácie u slabozrakých pacientov a aby sa vyhýbala
problémom v komunikácii. Ak by sa problémy vyskytli, úlohou sestry je tieto
problémy odstrániť/riešiť. Sestra si musí uvedomiť aj to, ako dlho už pacient trpí
slabozrakosťou. Či ide o vrodenú slabozrakosť alebo o slabozrakosť získanú počas
života. Je to dôležité z toho hľadiska, že u pacientov, ktorí získali slabozrakosť
počas života, sa vyskytuje viacej problémov ako u pacientov s vrodenou
slabozrakosťou.
78
Náš prieskum sme zamerali na hlavný problém, a to problém komunikácie
u pacientov so slabozrakým postihnutím.
Hlavným cieľom prieskumu je identifikovať problémy komunikácie
u pacientov so slabozrakým postihnutím. Z hlavného cieľa sme odvodili nasledovné
čiastkové ciele:
 Zistiť najčastejšie problémy komunikácie u slabozrakých pacientov.
 Zistiť špecifiká verbálnej a neverbálnej komunikácie u slabozrakých.
 Zistiť prístup slabozrakých k informáciám.
Metodika prieskumu – Pre získanie dát v prieskumnom šetrení bola
zvolená metóda anonymného neštandardizovaného dotazníka. Dotazník bol
prispôsobený vzhľadom na zrakový handicap (zväčšenie písma). Použitý dotazník
tvorí celkovo 21 otázok.
Realizácia prieskumu – Celkový počet dotazníkov distribuovaných do
obehu bol 180. Z toho sa vrátilo 90 dotazníkov. Dotazníky boli distribuované (po
schválení) vedúcim krajských stredísk Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska
(ďalej len ÚNSS). Dotazníky vypĺňali respondenti z krajských stredísk ÚNSS, a to
zo Žiliny, Trenčína a aj Nitry. Dotazníky vyplňovali aj respondenti
z Rehabilitačného strediska pre zrakovo postihnutých v Levoči. Celková návratnosť
dotazníkov teda bola 50 %. Prieskum trval od začiatku januára 2013 do konca
januára 2013.
Charakteristika prieskumného súboru
Prieskumný súbor tvorilo 90 respondentov so zrakovým postihnutím, ktorí
sú členmi ÚNSS. Nášho prieskumu sa zúčastnilo 34 (37,78 %) respondentov
s vrodeným zrakovým postihnutím. Respondentov so získaným zrakovým
postihnutím bolo 56 (62,22 %). Podľa typu zrakového postihnutia sa v prieskume
zúčastnilo 46 (51,11 %) slabozrakých respondentov a čiastočne vidiacich bolo 40
(44,45 %). Našli sa aj 2 (2,22 %) respondenti, ktorí boli úplne nevidiaci. Dvaja
(2,22 %) respondenti nevedeli udať, o aké postihnutie sa u nich jedná.
Interpretácia výsledkov a diskusia
Prvá oblasť, na ktorú sme sa zamerali, bola charakteristika najčastejších
problémov komunikácie u slabozrakých. „V porovnaní s väčšinou populácie sa u
osôb so zrakovým postihnutím udáva až šesťkrát častejší výskyt rečových chýb“
(Ludíková in Slowík, 2010, 66). Pýtali sme sa, aký majú postoj ľudia bez
zrakového postihnutia pri komunikácii so zrakovo postihnutým. V prieskume
nám označilo 57(63,34%) respondentov, že ľudia bez zrakového postihnutia stoja
k nim tvárou v tvár. Zarážajúce však je, že u 19 (21,11%) respondentov, nezáleží
ľuďom pri komunikácii so zrakovo postihnutými, kde stoja. Kristová uvádza:
„Neotáčať sa k nemu chrbtom, pretože to vycíti“ (Kristová, 2009, 120). Väčšinou si
neuvedomujeme, ako stojíme pri komunikácii so slabozrakými. Ale pre
slabozrakých je postoj pri komunikácii veľmi dôležitý. V publikácii od Kriškovej sa
stretneme s požiadavkou, aby sa sestra k pacientovi otočila čelom, pretože pacient
vníma rozhovor ostatnými zmyslami (Uhrinová in Krišková, 2006). Čajka uvádza:
„Z toho na sluch pripadá približne 15 %, na hmat 16 %, na chuť 3 % a na čuch 2 %
všetkých informácií“ (Čajka, 2007, 33). Aj podľa Venglářovej a Mahrovej:
„Postihnutý trpí nedostatkom podnetov. Kompenzuje to zvýšeným sluchovým
79
a hmatovým vnímaním“ (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Nesmieme zabúdať na
komunikačné šumy, ktoré slabozrakého rušia, a ak chce slabozraký niečo ohmatať,
mali by sme mu poskytnúť na to priestor. S ľuďmi so zrakovým postihnutím treba
komunikovať ako s ľuďmi bez postihnutia a nesmieme ich podceňovať. V rámci
nášho prieskumu 54 (60 %) respondentov uviedlo, že komunikácia prebieha ako
s ľuďmi bez postihnutia. Aj napriek tomu sa v komunikácii vyskytujú problémy.
Najväčším problémom v oblasti komunikácie je podľa 55 (61,11 %) respondentov
úroveň osvetlenia. Slowík uvádza: „Pri rozhovore je dobré, keď svetlo dopadá na
našu tvár a slabozraký človek tak môže prípadne lepšie sledovať náš výraz
a mimiku“ (Slowík, 2010, 69). Avšak Venglářová a Mahrová uvádzajú: „Niektorí
slabozrakí ľudia lepšie vidia pri dostatočnom osvetlení. Iní zase trpia
svetloplachosťou, ostré svetlo im spôsobuje problémy a musia trvalo nosiť tmavé
okuliare“ (Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Pri komunikácii so slabozrakými treba
vždy myslieť na tento problém a je potrebné zabezpečiť vhodné osvetlenie, či už
bude komunikácia prebiehať v zdravotníckom zariadení alebo niekde inde. Tento
výsledok môže byť ovplyvnený tým, že ľudia nepoznajú správne zásady
komunikácie so slabozrakými. Ďalším problémom je podľa 45 (50 %) respondentov
neverbálna komunikácia. „U ťažko zrakovo postihnutých je nemožné vnímať
neverbálne prejavy, vrátane gest a postojov“ (Venglářová, Mahrová, 2006, 127).
Pre slabozrakých pacientov je neverbálna komunikácia nevhodná. Väčší význam má
pre nich verbálna komunikácia (Slowík, 2007). Slabozrakí pacienti nemajú dobre
rozvinutú schopnosť vnímať neverbálnu komunikáciu (Strnadová in Vojtechovský,
2011). Za najmenej používanú komunikačnú bariéru považuje 17 (18,89 %)
respondentov odborné termíny.
Ďalšou sledovanou oblasťou našej práce bolo zistenie špecifík verbálnej
a neverbálnej komunikácie u slabozrakých. Tarcsiová uvádza: „Je potrebné si
uvedomiť, že ide výlučne o individuálny spôsob komunikácie, ktorý je závislý od
veľkého množstva faktorov“ (Tarcsiová, 2005, 198). Z nášho prieskumu nám
vyplynulo, že 33 (36,67 %) respondentov pri neverbálnej komunikácii najviac
využíva mimiku. Podľa výsledkov nám vyšlo, že pre 65 (72,22 %) respondentov je
dôležitý neverbálny prostriedok tón a intenzita hlasu. Linhartová (2007) uvádza, že
tón a intenzita hlasu patria medzi dôležité neverbálne komunikačné prostriedky.
Medzi dôležitý neverbálny prostriedok patrí aj podanie ruky, a to pre 13 (14,44 %)
respondentov. Podľa Janáčkovej a Weissa (2008) u ťažkej slabozrakosti podanie
ruky nahrádza očný kontakt. Linhartová uvádza: „Lekárova podaná ruka pri vstupe
do ordinácie nie je len prejavom slušnosti a spoločenským zvykom, ale dôležitým
hmatovým kontaktom“ (Linhartová, 2007, 83). Bariéry v komunikácii sa vyskytujú
aj zo strany sestier. Pri komunikácii so sestrou má 43 (47,78 %) respondentov
problém s tým, že sestra nemá čas komunikovať s pacientom. Podľa Kristovej
(2009) má sestra akceptovať slabozrakého pacienta ako rovnocenného partnera,
a tak aj s ním komunikovať. Podľa 26 (28,89 %) respondentov sestra nevie správne
reagovať pri rozhovore. Podľa výsledkov sme zistili, že 45(50%) respondentov pri
verbálnej komunikácii najviac sleduje rýchlosť a plynulosť reči. Hlasitosť sleduje
21(23,34 %) respondentov. Slabozrakí pri verbálnej komunikácii sledujú najmä
rýchlosť, plynulosť reči, hlasitosť, intonáciu, výšku a melódiu vety. Toto všetko
hovorí o psychickom stave sestry (Nováková in Vítková, 2004). Komunikácia má
rôzne formy. Naše výsledky sú znázornené v grafe 1.
80
Graf 1: Formy komunikácie
Slabozrakí používajú pri komunikácii rôzne kompenzačné pomôcky.
Hamadová uvádza: „Používaním pomôcok sa stáva jedinec s postihnutím
samostatnejší a situáciu, ktorú úspešne zvládne, posilňuje jeho sebavedomie“
(Hamadová, 2007, 118). V prieskume sme dospeli k zisteniu uvedenému v grafe 2.
Graf 2: Kompenzačné pomôcky
U jedincov so slabozrakým postihnutím sa okrem okuliarov používajú aj lupy
(Moravcová, 2004). „Lupy predstavujú spojné sklá zväčšujúce do blízka vo zväčšení
od 1,5x do 20x“ (Moravcová, 2004, 100). Možnosť „iné“ zvolilo 20 (22,22 %)
respondentov pričom dopísali svoj názor, že 15 respondentov požíva najmä počítače
a 5 respondentov používa najmä mobily. Počítače a mobily sa používajú ako
moderná kompenzačná pomôcka. Monitory sa vyskytujú v rôznom prevedeniach.
Používajú sa počítače s hlasovým výstupom, so špeciálnym softvérom (Moravcová,
2004).
81
V poslednej oblasti sme sa zamerali na prístup k informáciám
u slabozrakých. Z prieskumu nám vyšlo, že 79 (87,78 %) má najväčšie problémy
pri získavaní informácií s tým, že informácie sú napísané malým písmom a nie sú
schopní informácie prečítať. „Len malá časť slabozrakých ľudí môže čítať normálnu
tlač. Väčšina musí používať optické alebo elektronické pomôcky na čítanie tlače. Pre
mnohých ľudí, aj s normálnym zrakom, je len praktické, ak je tlač písaná veľkým
písmom, aspoň 12 bodov, jednoduchým fontom a je kontrastná voči podkladu, na
ktorom je vytlačená“ (Mamojka, 2011, 13, online). Z prieskumu nám vyšlo, že
41(45,56%) respondentov, keď požiada o pomoc ľudí bez zrakového postihnutia, má
ju poskytnutú. „Základom psychologického prístupu k pacientovi s poruchou zraku
je akceptovať ho ako rovnocenného partnera, pomáhať mu v samostatnosti
a nezávislosti od druhých, teda nevykonávať za neho aktivity, ktoré dokáže zvládnuť
sám“ (Kristová, 2009, 120). Avšak Slowík uvádza: „Pretože ľudia sa väčšinou
domnievajú, že je o nich postarané, málokto im dnes na ulici ponúkne pomoc“
(Slowík, 2010, 63). Podľa výsledkov z nášho prieskumu nám vyšlo, že 53 (58,89 %)
respondentov používa na získavanie informácií najmä internet. Pomocou televízie
a rozhlasu pristupuje k informáciám 31(35,56 %) respondentov. „Osobné počítače
upravené pomocou asistenčných technológií umožňujú slabozrakým ľuďom zväčšiť
si text na obrazovke, zvýšiť jeho kontrast voči pozadiu, zmeniť font a urobiť ďalšie
potrebné úpravy zobrazenia. Nevidiacim ľuďom umožňujú získať informáciu
z obrazovky pomocou synteticky upravenej reči alebo hmatového displaya. S ich
pomocou môžu komunikovať s organizáciami i jednotlivcami a získavať informácie
z internetu“ (Mamojka, 2011, 13, online).
V našom prieskume mali respondenti možnosť odpovedať na dve otvorené
otázky na aké problémy narážajú pri orientácii v zdravotníckom zariadení a mali
aj možnosť navrhnúť zlepšenie komunikácie. Podľa 14 respondentov nemajú
žiadne problémy v orientácii v zdravotníckom zariadení. Naopak, 14 respondentov
napísalo, že potrebujú pomoc od inej osoby. Väčšina ľudí si myslí, že o zrakovo
postihnutých je dobre postarané (Slowík, 2010, 63). Problémy pri zdolávaní
architektonických bariér má 10 respondentov. Slowík uvádza, že: „Veľká časť
verejnosti je dnes už oboznámená s opatreniami, ktoré pomáhajú vytvárať
bezbariérové prostredie i pre ľudí s ťažkým zrakovým postihnutím“ (Slowík, 2010,
63). Zrakovo postihnutí pacienti majú veľký problém orientovať sa v nemocničnom
prostredí lebo toto prostredie nepoznajú (Kristová, 2009). Aj Linhartová (2007)
uvádza, že zdravotnícke zariadenia nie sú pre zrakovo postihnutého pacienta
pripravené potrebným vybavením či stavebnými úpravami. „Pri zúžení zorného
poľa alebo pri poruche periférnej časti je zhoršená orientácia v priestore“
(Venglářová, Mahrová, 2006, 127). Ostatní respondenti majú problémy so
získavaním informácií, so zlým kontrastom a malým písmom. Veľkosť písma je
u každého slabozrakého individuálna. Nevhodná veľkosť písma môže spôsobiť
problémy pri čítaní. Ak je písmo príliš malé, vyskytne sa problém pri rozpoznávaní
tvaru jednotlivých písmen. Ak je zase veľké, problém je v tom, že zrakom sa nedá
obsiahnuť väčší počet písmen. Kontrast písma, pozadie a kvalita papiera sú tiež
dôležitými faktormi (Bokníková, 2006, online). „Pri písomnej komunikácii je treba
využívať silné kontrasty (tmavá fixa so silnou stopou na bielom papieri), doporučuje
sa písať skôr veľkým tlačeným písmom“ (Slowík, 2010, 69). Aj podľa Linhartovej
(2007) rešpektujeme zrakové postihnutie pacienta a tomu prispôsobíme aj našu
komunikáciu. V našom prieskume 6 respondentov uviedlo, aby ľudia s nimi
82
komunikovali spontánne a bez rozpakov. Slowík uvádza: „V mnoho prípadoch musí
človek so zrakovým postihnutím počítať s tým, že druhí ľudia v komunikácii s ním
môžu upadať do rozpakov, pretože sa cítia neistí a nemajú s podobnými situáciami
skúsenosť“ (Slowík, 2010, 67). Aj Linhartová (2007) popisuje, že väčšinou mladí
lekári a sestry priznávajú nervozitu a rozpaky pri komunikácii so zrakovo
postihnutými. Podobne aj u Kristovej (2009) treba so zrakovo postihnutými
rozprávať prirodzeným spôsobom. Všetky ostatné odpovede na tieto dve otvorené
otázky sú znázornené v tabuľkách 1 a 2.
Tab 1: Orientácia v zdravotníckom zariadení
Možnosť odpovede
žiadna odpoveď
potrebujem pomoc od inej osoby
nemám problémy
problémy pri zdolávaní architektonických bariér
malé písmo
nedokážem sa orientovať v neznámom prostredí
informačné tabule sú vysoko a nečitateľné
dokážem sa zorientovať, len mi to trvá dlhšie
neochota zdravotníckeho personálu
zlý kontrast
nedostatok informácií
problémy v hľadaní dverí
Absolútna
početnosť [n]
21
14
14
10
8
8
7
5
2
2
2
1
Tab 2: Návrhy na zlepšenie komunikácie
Možnosť odpovede
žiadna odpoveď
komunikovať so mnou ako s rovnocenným partnerom
komunikovať spontánne, bez rozpakov
viac sa zaujímať o zrakovo postihnutých
aby komunikovali so mnou, nie so sprievodcom
potreba kontrastu, osvetlenia, zväčšenia
nepoužívať mimiku, gestikuláciu
načo, aj tak sa to už nezlepší
ochotnejší personál
nebáli sa mi podať ruku
nebáť sa používať výrazy „dovidenia, vidieť“
nesprávať sa k nám ako k malým deťom
niektoré informácie treba podať obšírnejšie
mať dostatok kompenzačných pomôcok
neviem
Absolútna
početnosť [n]
53
8
6
6
4
3
2
2
2
1
1
1
1
1
1
Problémy pri komunikácii so slabozrakými pacientmi sa stále vyskytujú. Na
základe prieskumu, ktorý sa týkal tejto problematiky, odporúčame návrhy pre prax.
83
Zlepšiť informovanosť verejnosti o zásadách komunikácie so
slabozrakými pacientmi, a to pomocou letákov, ktoré je možné uplatniť
v ktoromkoľvek zdravotníckom zariadení
Zaradiť do odborných vzdelávacích programov sestier problematiku
komunikácie u slabozrakých, informovať sestry o zásadách komunikácie,
o najčastejších problémoch v komunikácii. Realizovať stáže v zahraničí,
v zariadeniach podobného, resp. rovnakého typu ako napr. ÚNSS a navzájom si
vymieňať informácie. Len dobre informovaný zdravotnícky pracovník je schopný
odstraňovať komunikačné bariéry.
Vytvoriť atmosféru kolektívu zameraného na posilnenie komunikácie
formou častých rozhovorov so slabozrakými pacientmi, poskytovanie pomoci
a snaženia sa odstraňovať komunikačné bariéry, informovať sa o spokojnosti
pacientov s poskytnutou starostlivosťou. Vytvárať projekty na danú problematiku
VS v spolupráci so SKS a PA, ÚNSS, sponzormi, so zahraničím. Z týchto projektov
vydávať publikácie. Jednotlivé publikácie uplatniť pri výučbe sestier a PA.
Navrhnúť, aby zdravotnícke inštitúcie spolupracovali so sociálnymi
pracovníkmi. Osloviť sociálnych pracovníkov, aby spolupracovali v nemocniciach
so sestrami, aby poskytovali pomoc zrakovo postihnutým, edukovali ich
o organizáciách osôb so zrakovým postihnutím, o možnosti mať osobného asistenta.
Do edukácie by zapojili aj rodiny a priateľov, čím by vytvorili lepšie podmienky pre
riešenie špecifických problémov v súvislosti so zdravotným postihnutím. Zároveň
by ich informovali o legislatívnej norme – zákon 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení.
Poskytovať viac informácií o zrakovo postihnutých na školách, rodinným
príslušníkom pacientov formou edukačných stretnutí.
Pacientov so zrakovým postihnutím neustále pribúda. Ústretová
medziľudská komunikácia umožňuje nielen jednoduchšiu a príjemnejšiu vzájomnú
interakciu, ale celkovo povzbudzuje osoby so zrakovým postihnutím k väčšej
samostatnosti a nezávislosti pri riešení každodenných situácií. Záleží aj na tom, ako
rodina prijme medzi seba zrakovo postihnutého člena.
BLÁHA, L. 2010. Pohybové aktivity a zrakové postižení problémy a možnosti.
Banská
Bystrica
:
Univerzita
Mateja
Bela,
2010.
240s.
ISBN 978-80-557-0125-7.
BOKNÍKOVÁ, Ľ. 2009. Interpersonálna komunikácia knihovníka so zrakovo
postihnutými užívateľmi. [online]. [cit. 20. 11. 2013]. Dostupné na internete:
http://www.snk.sk/swift
data/source/casopis
kniznica/2006/novemberdecember/14.pdf
ČAJKA, K. 2007. Úvod do pedagogiky zrakovo postihnutých. Ružomberok :
Katolícka univerzita, 2007. 70s. ISBN 978-80-8084-245-1.
ČEPIANSKY, J. – GLESK, P. – MERICA, M. 2005. Športová edukológia mentálne
a zmyslovo postihnutých. 3. vyd. Bratislava : Univerzita Komenského, 2005.
191s. ISBN 80-223-1836-1.
HAMADOVÁ, P. – KVĚTOŇOVÁ, L. – NOVÁKOVÁ, Z. 2007. Oftalmopedie.
2. vyd. Brno : Paido, 2007. 125s. ISBN 978-80-7315-159-1.
84
JANÁČKOVÁ, L. – WEISS, P. 2008. Komunikace ve zdravotnické péči. Praha :
Portál, 2008. 136s. ISBN 978-80-7367-477-9.
KRISTOVÁ, J. 2009. Komunikácia v ošetrovateľstve. 3. vyd. Martin : Osveta, 2009.
137s. ISBN 80-8063-160-3.
LINHARTOVÁ, V. 2007. Praktická komunikace v medicíně. Praha : Grada, 2007.
152s. ISBN 978-80-247-1784-5.
LUDÍKOVÁ, L. a kol. 2005. Kombinované vady. Olomouc, 2005. Podľa: SLOWÍK,
J. 2010. Komunikace s lidmi s postižením. Praha: Portál, 2010. 160s.
ISBN 978-80-7367-691-9.
MAMOJKA, B. 2011. Deklarácia potrieb a charakteristík osôb so zrakovým
postihnutím. [online] [cit. 5. 11. 2013]. Dostupné na internete:
http://www.nrozp.sk/files/Analyza_potrieb.pdf
MORAVCOVÁ, D. 2004. Zraková terapie slabozrakých a pacientu s nízkým vizem.
Praha : TRITON, 2004. 204s. ISBN 80-7254-476-4.
NOVÁKOVÁ, Z. 2004. Specifika vývoje zrakově postiţených. In: VÍTKOVÁ, M. a
kol. 2004. Integrativní speciální pedagogiga. Integrace školní a sociální.
Brno : Paido, 2004. ISBN 80-7315-071-9. s. 237 – 252.
SLOWÍK, J. 2007. Speciální pedagogika. Praha : Grada, 2007. 160s. ISBN 978-802471-733-3.
SLOWÍK, J. 2010. Komunikace s lidmi s postižením. Praha : Portál, 2010. 160s.
ISBN 978-80-7367-691-9.
STRNADOVÁ, V. 2001. Dorozumívaní s neslyšícím pacientem. Bratislava : Helix,
2001. ISBN 80-903035-1-X. Podľa: VOJTECHOVSKÝ, R. 2011. Úvod do
kultúry a sveta Nepočujúcich. Bratislava : Myslím, 2011. 268s.
ISBN 978-80-970601-0-7.
TARCSIOVÁ, D. 2005. Komunikačný systém sluchovo postihnutých a spôsoby
prekonávania ich komunikačnej bariéry. Bratislava : Sapientia s.r.o. 2005.
204s. ISBN 80-969112-7-9.
UHRINOVÁ, Ľ. 2006. Vyšetrenie zraku a sluchu. In: KRIŠKOVÁ, 2006.
Ošetrovateľské techniky metodika sesterských činností. 2. vyd. Martin :
Osveta, 2006. ISBN 80-8063-202-2. s. 491 - 525.
VAŠEK, Š. a kol. 2001. Špeciálna pedagogika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské
pedagogické nakladateľstvo, 2001. 142s. ISBN 80-08-03050-X.
VENGLÁŘOVÁ, M. – MAHROVÁ, G. 2006. Komunikace pro zdravotní sestry.
Praha : Grada, 2006. 144s. ISBN 80-247-1262-8.
Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení [online] [cit. 5. 11. 2013]. Dostupné na
internete : http://www.socpoist.sk/zakon-o-socialnom-poisteni-c-461-2003-zz-v-zneni-neskorsich-predpisov/697s
Recenzent:
85
Kadučáková, H., Slebodníková, E.:
Špecifiká práce sestry v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby
Špecifiká práce sestry v ústavoch
na výkon trestu odňatia slobody a ústavoch na výkon väzby
Specifics of Nurses in Remand Imprisonment Sentence
and Remand Prisons
Helena Kadučáková, Eva Slebodníková
Abstract
The objective of article is to analyze factors of socio-labor environment, that
influence nurses work in remand imprisonment and remand. To collect
empirical data was used non-standardized questionnaire. The survey sample
consisted of nurses working in remand prisons and remand imprisonment.
Selection of respondents was deliberate. Empirical data were processed using
univariate statistics. The analysis of data shows that nurses work in Corps
health centers determined by factors such as defamation, sabotage of work,
talebearing. Actors are mostly nurses with seniority over 10 years and higher
ranks such as lieutenant, Senior Lieutenant and higher ranks. Based on the
findings, it is necessary to deal with these issues at the level of management
and organization of work of the departments.
Key words: Factors of Socio-working environment, nursing care, Constitution to
imprisonment, remand prisons.
Úvod
Zdravotná starostlivosť sa obvineným a odsúdeným poskytuje
v zdravotníckych zariadeniach Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len ZVJS),
v Nemocnici pre obvinených a odsúdených a Ústave na výkon trestu odňatia
slobody v Trenčíne. Zdravotnú starostlivosť obvineným a odsúdeným poskytujú
a zabezpečujú zdravotnícki pracovníci v kategóriách: lekár, stomatológ, sestra,
zdravotnícky asistent, zubný technik a iný zdravotnícky pracovník.
Zdravotná starostlivosť sa poskytuje formou ambulantnej a ústavnej
zdravotnej starostlivosti s cieľom predĺženia a zvýšenia kvality života obvineného
a odsúdeného a zahŕňa najmä: prevenciu, diagnostiku, liečbu, dispenzarizáciu,
ošetrovateľskú starostlivosť, poskytovanie zdravotníckych pomôcok a dietetických
potravín.
Odlišnosti v poskytovaní zdravotnej starostlivosti obvineným a odsúdeným
vyplývajú z osobitných podmienok vo výkone väzby a výkone trestu odňatia
slobody.
Faktory sociálno-pracovného prostredia
Sestra – príslušníčka ZVJS sa pri výkone štátnej služby stretáva so
situáciami, kedy musí byť schopná zvládať plnenie služobných povinností
i v náročných situáciách, ako je napr.:
86
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
–
práca s veľmi ťažko prispôsobivými väzňami spojená s určitou mierou
rizika,
prenos negatívnych nálad na pracovníkov väzníc,
prostredie väzenských zariadení, väzenských objektov,
hluk,
agresivita medzi odsúdenými navzájom,
malý pocit uznania zo strany spoločnosti (aj napriek tomu, že ľudia chápu
väzenstvo ako nevyhnutné),
adaptácia na zmeny a reformy v systéme (prvky existenčnej neistoty),
miera zodpovednosti nie vždy zodpovedná možnosti rozhodovať,
veľa pracovných požiadaviek a malý časový priestor,
zmenná prevádzka,
nutnosť rozhodovať pri neúplných informáciách,
nároky plynúce z tímovej práce a medziľudských vzťahov,
mladý príslušník vníma rozpor medzi prípravou v škole a realitou
každodennej praxe (mladý príslušník s menšou životnou a pracovnou
skúsenosťou musí pracovať i so skúsenými väzňami),
dochádzka,
nutnosť zastupovať iných kolegov na iných miestach,
agresívne správanie príslušníkov vedie k podobnému konaniu druhej strany.
Práca v ZVJS je potrebná, ale je spojená so značnou mierou stresu.
Akákoľvek situácia, ktorá spôsobí človeku nezvyčajne silnú stresovú reakciu, ktorú
vníma ako rušivú alebo obmedzujúcu, sa definuje ako kritické incidenty. V ZVJS
je to používanie donucovacích prostriedkov, strelnej zbrane, riešenie krízových
situácií s odsúdenými, resp. obvinenými. Uvedené situácie môžu vzniknúť
nečakane, pričom výrazne ovplyvňujú konanie, môžu byť vnímané ako život
ohrozujúce, môžu spôsobiť fyzické alebo psychické poškodenie (Kolník, 2003).
Stresová reakcia na kritický incident prebieha na 4 úrovniach:
1. Kognitívna
celkové zmätenie, problémy v rozhodovaní, dezorientácia v čase
a v priestore, nedôverčivosť, výpadky pamäte, nočné mory.
2. Emocionálna
strach, pocit viny, úzkosť, pocit bezmocnosti návaly hnevu, podráždenosť,
agresia, záchvaty paniky, depresia.
3. Fyzická
závraty, poruchy spánku, tachykardia, zvýšený tlak krvi, zvýšená telesná
teplota až triaška, nauzea a vracanie, problémy s dýchaním, zvýšený svalový tonus,
bolesť hlavy, tlak na hrudi.
4. Behaviorálna
izolácia, nekontrolovateľné pohyby, nechutenstvo, zmeny v sociálnom správaní,
záchvaty paniky (Hammond, Brooks, 2001).
87
Obr. 1.: Úrovne priebehu stresových reakcií v ľudskom organizme (Hammond,
Brooks, 2001)
Stresová reakcia na kritický incident vedie k stavu emočného a duševného
vyčerpania spôsobeného dlhotrvajúcim existovaním v situáciách, ktoré sú
emocionálne veľmi náročné. Ohrozené sú najmä profesie, ktoré pracujú s ľuďmi –
zdravotníci, učitelia, sociálni pracovníci, psychológovia, ale aj advokáti, policajti,
športovci, dispečeri. Zvlášť sa zdôrazňujú tzv. pomáhajúce profesie - zdravotníci,
predovšetkým preto, že pri práci s trpiacim pacientom je prakticky nemožná nulová
emotívna angažovanosť (Kolník, 2003). Práca sestry v ZVJS je nevyhnutne spojená
s osobnou angažovanosťou v prospech klienta, čo je vlastne logicky predpoklad
vzniku syndrómu vyhorenia a vzniku somatických ochorení. Narastanie chorobnosti
sestier príslušníčok pri porovnaní s civilnými sestrami je výrazný a stáva sa akýmsi
varovným signálom (Čorbová, 2005).
Cieľ práce
Cieľom práce je analýza faktorov ovplyvňujúcich prácu sestry v ZVJS.
Súbor
Prieskumný súbor tvorilo 115 respondentov. Výber respondentov bol
zámerný. Kritéria pre výber respondentov:
– profesia sestry,
– odborná prax v zdravotníckych zariadeniach v ZVJS,
– dobrovoľnosť.
88
Tab. 1.: Dĺžka praxe sestry v zariadeniach ZVJS
dĺžka praxe
do 5 rokov
od 5 do 10 rokov
od 10 do 15 rokov
nad 15 rokov
spolu
n
27
32
37
7
103
%
26,21
31,07
35,93
6,79
100 %
Metodika
Prieskum sa realizoval v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody
a Ústavoch na výkon väzby na celom území Slovenskej republiky po písomnom
súhlase Generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže. Na zber
empirických dát bol použitý neštandardizovaný dotazník. Získané empirické dáta
boli spracované pomocou jednorozmernej štatistiky v absolútnych číslach
a percentách relatívnej početnosti.
Tab. 2.: Úroveň interpersonálnych vzťahov pri komunikácii
n
56
13
12
10
9
3
103
osobný zainteresovaný vzťah
empatia
poúčanie a komandovanie
úsilie o spoluprácu
prejavy nepriateľstva
chaos a napätie
Spolu
%
54,37
12,62
11,65
9,71
8,74
2,91
100
Kvalitné interpersonálne vzťahy a komunikačné zručnosti patria medzi
základný kapitál všetkých zdravotníckych pracovníkov, teda aj sestier. Sestry
v prieskume ako pozitívne komunikačné zručnosti uvádzajú osobný zainteresovaný
vzťah, empatiu a úsilie o spoluprácu. No na pracovisku sa stretávajú s poúčaním
a komandovaním, prejavmi nepriateľstva medzi kolegami a niektoré sestry uvádzali
na pracovisku chaos a napätie, čo negatívne ovplyvňuje interpersonálne vzťahy.
Je dôležité mať zručnosti, ako najlepšie komunikovať s klientmi, ale aj so
spolupracovníkmi v určitých situáciách. Každá komunikácia prebieha v dvoch
rovinách:
– na úrovni obsahovej - jedna osoba oznamuje druhej určitú informáciu,
– na úrovni vzťahovej -svojím správaním osoba definuje vzťah k druhej
osobe, tak jej dáva najavo, ako má oznamu rozumieť.
Ako uvádza Kariková (2009), účinná komunikácia sa realizuje cez
trénovanie pracovníkov v rozvoji empatie, budovanie dôvery, kladenie dôrazu na
riadenie agresie, podporovanie osobného a profesijného rastu zamestnancov, čo
potvrdili aj výsledky prieskumu.
89
Tab. 3.: Iterpersonálne vzťahy na pracovisku
opakované a cieľavedomé útoky na konkrétnu osobu
dokazovanie si dôležitosti a aktívny a trvalý tlak
nevhodné správanie sa k ostatným
neetická a nepriateľská forma komunikácie
šikana, diskriminácia, zákernosť, neľudskosť, bezcitnosť
povyšovanie sa nad ostatnými
Spolu
n
31
31
20
11
5
5
103
%
30,10
30,10
19,42
10,68
4,85
4,85
100
Okrem spomínaných rizikových faktorov v pracovnom prostredí sa môžeme
stretnúť so špecifickým druhom faktorov, a to je násilie. Násilie zo strany klientov,
pacientov, zákazníkov, užívateľov služieb, tzv. vonkajšie/externé násilie (Drgoňová,
2009).
Počet prípadov násilia v najrôznejších zdravotníckych pracoviskách stále
narastá. Najohrozenejšou skupinou sú pritom sestry. Alarmujúce je nielen rastúci
počet prípadov násilia, ale aj narastajúca brutalita, ako to vyplýva z analýzy
výsledkov. Okamžitá reakcia na prejav násilia závisí na rôznych okolnostiach.
Slovné napádanie, urážky majú podobné negatívne dôsledky pre svoju obeť ako
fyzické napadnutie (Kallwass, 2007). No na pracoviskách sa často prehliadajú, ako
svedkami, tak aj samotnými napadnutými sestrami, mnohokrát aj ich nadriadenými,
ktorým by mali sestry všetky takéto prípady hlásiť. Zamestnávatelia často z obavy
pred získaním zlého mena pracoviska, prípady mimoriadnych udalostí, vrátane
násilia, často zastierajú.
Tab. 4.: Prekážky ovplyvňujúce prácu v tíme
n
37
25
21
11
9
103
nedôvera v tíme
časový deficit
vnucovanie vlastných názorov
zaťažovanie osobnými problémami
používanie klišé a fráz
Spolu
%
35,92
24,27
20,39
10,68
8,74 %
100
Na základe poznania uvedených rizikových faktorov – nedôvera v tíme,
časový deficit, vnucovanie vlastných názorov či zaťažovanie osobnými problémami
je možné odhadnúť mieru rizika násilia v konkrétnej situácii a následne vypracovať
ochranné stratégie na individuálnej úrovni a na úrovni organizácie.
90
Tab. 5.: Faktory ovplyvňujú prácu sestry
pocit nedocenenia zo strany spoločnosti
práca s veľmi ťažko prispôsobivými jednotlivcami/pacientmi
veľa pracovných požiadaviek za krátky čas
práca spojená s rizikom
agresia medzi odsúdenými
práca so strelnou zbraňou
ignorovanie na pracovisku
Spolu
n
47
20
11
16
2
2
5
103
%
45,63
19,26
10,68
15,52
1,98
1,98
4,86
100
Z pohľadu nezainteresovaných je práca vo väzenskom zariadení nenáročná,
a preto i spoločensky málo docenená, čo uvádzali aj sestry v prieskume. No len ten,
kto pracoval v zariadení, môže súhlasiť s tým, že práca sestry vo väzenstve je
značne ovplyvnená kritickými incidentmi a je spojená so značnou mierou stresu, čo
sa negatívne odráža v duševnej i telesnej rovine človeka, prenáša sa do
medziľudských vzťahov a ovplyvňuje i pracovnú výkonnosť sestry (Křivohlavý,
2010).
Tab. 6.: Príčiny konfliktov na pracovisku
n
28
21
17
16
14
7
103
strach zo straty zamestnania
neistota kolegu, nadriadeného
nepriaznivá sociálna situácia
závisť
pracovná vyťaženosť
politický tlak
Spolu
%
27,18
20,30
16,66
15,53
13,53
6,8
100
Problematika interpersonálnych vzťahov a konfliktov v pracovnom prostredí
je závažný jav pre pomáhajúce profesie, medzi ktoré patrí aj povolanie sestry. Preto
panuje v názore všeobecná zhoda, že najlepšou, najúčinnejšou obranou je prevencia.
Zodpovednosť za život a pohodu pacientov v rôznom prostredí môže poskytovať
uspokojenie z práce, ale rovnako pri vykonávaní tejto náročnej práce sa môžu sestry
cítiť ohrozené, vyčerpané a psychicky vyťažené.
Tab. 5.: Mobbing na pracovisku
ohováranie (mňa, mojej práce, rodiny a pod.)
donášanie
fyzické napádanie
sabotovanie mojej práce
sexuálne obťažovanie
zaťažovanie mimopracovnými úlohami
podceňovanie mojej osoby
Spolu
91
n
56
18
11
10
2
2
4
103
%
54,37
17,48
10,68
9,71
1,94
1,94
3,88
100
Výsledky prieskumu poukazujú na to, že mobbing sa na pracoviskách
vyskytuje, hoci Medzinárodná rada sestier (ďalej len ICN) odsudzuje všetky prejavy
urážok násilia proti ošetrovateľskému personálu, vrátane sexuálneho obťažovania.
Všetky takéto prípady sú považované za porušovanie osobných práv osobnej
dôstojnosti. Rôzne formy mobbingu na pracovisku navyše ohrozujú efektívne
poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti. Ak má byť poskytovaná kvalitná
ošetrovateľská starostlivosť, musí byť zaistená bezpečnosť nielen pacientom ale aj
sestrám. Riešenie prípadov násilia na pracovisku je jedným z okruhov vzdelávacieho
kurzu, ktorý zahŕňa aj program „Leonardo“ z Národného programu podpory zdravia
(Száz. 2007).
Z výsledkov nášho prieskumu vyplýva aj skutočnosť, že práca sestry
v ZVJS je značne ovplyvnená interpersonálnymi vzťahmi tak pozitívnymi, ako aj
negatívnymi. K negatívnym prejavom patria najmä opakované a cieľavedomé útoky
na konkrétnu osobu a dokazovanie si dôležitosti, aktívny a trvalý tlak, ako aj
nevhodné správanie kolegov. Medzi hlavné sociálno-pracovné problémy, ktoré
ovplyvňujú prácu sestry patrí nedôvera v tíme, časový deficit, vnucovanie vlastných
názorov a prejavy mobbingu - ohováranie, sabotovanie práce, donášanie. Ich aktérmi
sú prevažne sestry, s dĺžkou praxe viac ako 10 rokov a vyššou hodnosťou, akou je
poručík, nadporučík a vyššie hodnosti.
Na základe získaných poznatkov je potrebné venovať sa danej problematike
na úrovni manažmentu a organizácie práce daných pracovísk. Len ich podrobnejšie
a odborné preskúmanie by mohlo priniesť viac dynamiky a efektivity do riešenia
problematiky práce sestry v ZVJS.
Na základe zistených výsledkov pre skvalitnenie práce sestry navrhujeme
odporúčania pre prax:
– umožniť sestrám zúčastňovať sa na zážitkových seminároch a absolvovaním
odborných stáži v rámci prevencie syndrómu vyhorenia,
– podporovať celoživotné vzdelávanie sestier, dosahovať vyššiu vedomostnú
dispozíciu sestier k problematike mobbingu prostredníctvom interných
školení, účasťou na interaktívnych seminároch a pracovných stretnutiach,
– participovať a podporovať výskum v oblasti pracovnej záťaže sestier,
– dohliadať na to, aby sa činnosti vyplývajúce z náplne práce dodržiavali
a rešpektovali navzájom, pri porušení náplní sankcionovať podľa
legislatívnych noriem,
– pravidelne organizovať prevádzkové stretnutia, ktoré budú prejavom
vzájomnej diskusie pracovného kolektívu o aktuálnych problémoch
vyskytujúcich sa pri výkone povolania, získania informácií o aktuálnom
výskyte mobbingu a jeho prevencii,
– investovať do kondičných programov, ktoré preukázateľne znižujú
psychický a fyzický stres, tým aj náklady na nemocenské dávky, fluktuáciu
sestier,
– umožniť sestrám účasť na supervíziách, autogénnych tréningoch,
progresívnych relaxáciách, kurzoch komunikačných zručností, kurzoch
sebaovládania a pod.
92
Záver
O nebezpečenstve násilia na pracovisku sa hovorí veľa. V rámci
prebiehajúcej medzinárodnej kampane proti šíriacemu sa násiliu v rôznych
oblastiach ľudského života, ako aj násiliu páchanom na sestrách, agresívnych
prejavoch voči sestrám sa k riešeniu problému postavila aj ICN v Etickom kódexe
pre sestry po prvýkrát prijatom v roku 1953. Násilím voči osobe nemusí byť vždy
fyzické napadnutie. Môže ísť o verbálne prejavy, činy, ktoré ponižujú druhého,
urážajú alebo inak znižujú jeho dôstojnosť.
Na Slovensku sa nepochybne podarilo na viacerých úrovniach naštartovať
i realizovať efektívne programy na riešenie uvedenej problematiky.
Existujú však viaceré nevyužité možnosti a rezervy, predovšetkým v tímovej
spolupráci a kooperácii viacerých inštitúcií, od štátnej zodpovednosti až po expertné
a pacientske aktivity, na zlepšenie a zefektívnenie týchto snažení. No len na základe
poznania rizikových faktorov je možné odhadnúť riziko sociálno-pracovných
problémov v konkrétnej situácii a následne vypracovať ochranné stratégie na
individuálnej úrovni a na úrovni organizácie čo bolo aj cieľom príspevku.
ČORBOVÁ, E. 2005. Ako zvládnuť stres v našom náročnom povolaní. In Zvesti,
2005, roč. XXXVII, č. 1, s. 11. ISSN 1336-7528.
DRGOŇOVÁ, Z. 2009. Mobbing a ďalšie nové formy násilia na pracovisku. In
Zamestnanosť a sociálna politika. 2009, roč. IV, č.11-12, s. 3-15. ISSN 13365053.
HAMMOND, J., BROOKS, J. 2001. The World Trade Center Attack Helping the
helpers: the role of critical incident stress management. In Critical Care,
2001, Vol. 6, No. 11, p.315-317. ISSN 1466-609X.
KALLWASS, A. 2007. Syndrom vyhoření v práci a osobním životě. Praha : Portál,
2007. 139 s. ISBN 978-80-7367-299-7.
KARIKOVÁ, S. 2009. Mobbing a jeho dôsledky na osobnosť pracovníka. In
Vzdelávanie dospelých. 2007, roč. XII, č. 2, 27-37 s. ISSN 1335-2350.
KOLNÍK, D. 2003. Udržanie zdravia aj dôležitá súčasť prípravy na výkon služby. In
Zvesti, 2003, roč. XXXV., č. 2, s. 5 . ISSN 1336-7528, 2010.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2010. Sestra a stres. Praha : Grada Publishing, 2010. 128s,
ISBN 9788024731490.
SZÁZ, K. 2007. Šikanovanie na pracovisku. In Sestra. 2007, roč. VI, č.11-12, 55.s .
ISSN 1335-9444.
Recenzent:
Ing. Bc. Martina Špániková, PhD.
93
Kamanová, I., Peťo, V.:
Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych a zdravotných služieb v historickom kontexte
Žilinský samosprávny kraj ako poskytovateľ sociálnych
a zdravotných služieb v historickom kontexte
The Self-Governing Region of Žilina as a Provider of the
Social and Health Services in the historical context
Irena Kamanová, Vladimír Peťo
Abstract
In the contribution the authors bring the self-contained information about social
and health service providing in the area of the present self-governing region.
They work with the historical documents and compile them into the field of
social help, social services and health service.
Key words: Social help, Social Services.
Úvod
Otázkami pomoci a starostlivosti o ľudí v núdzi a v chorobe sa zaoberala
Cirkev od jej vzniku. Boli to práve kláštory a rôzne cirkevné ustanovizne, ktoré túto
myšlienku začali reálne uskutočňovať. Prenikanie husistva do oblastí Kysúc
a Považia v roku 1 400 prinieslo myšlienky, ktoré presadzovali sociálnu rovnosť. Za
základ súčasného učenia cirkvi sa považuje encyklika Rerum novarum, vydaná
pápežom Levom XIII. Bol to prvý dokument katolíckej cirkvi, v ktorom sa pápež
v náboženskom duchu zaoberal výslovne sociálnou otázkou. Sociálne učenie cirkvi
je založené na princípe spoločného dobra – chápaný ako najvyšší zákon sociálnej
starostlivosti. Sociálna starostlivosť je zameraná na všetkých, každý ma mať podiel
na tom, aby všetci ľudia mohli žiť dôstojne a čo najlepšie sa rozvíjať podľa svojich
schopností. Druhý princíp solidarity sa chápe ako pevné a dôsledné rozhodnutie
jednotlivca angažovať sa za spoločné dobro, za dobro všetkých a každého jedného,
nakoľko ľudia sú odkázaní jeden na druhého a všetci sú zodpovední za všetkých. (In
Tokárová a kol., 2007).
Územné celky žilinského kraja1
Kysuce
Písomná správa o Kysuciach je listina z roku 1244, v ktorom panovník
Belo IV. daroval Bohumínovi zem pri hraniciach Poľska, ktorá sa v tom čase
nazývala KIS ZUDCE. Kysuce historicky patrili do Trenčianskej stolice, neskôr do
1
Žilinský kraj sa nachádza v severozápadnej časti Slovenskej republiky. V roku 1949 vznikol
Žilinský kraj – zanikol v roku 1960 - v júli 1996 bol opätovne obnovený zákonom č. 221/1996.
Kraj má 11 okresov a 314 obcí. Okresy: Žilina, Bytča, Čadca, Kysucké Nové Mesto, Martin,
Turčianske Teplice, Dolný Kubín, Námestovo, Tvrdošín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš.
94
Považskej župy, ako Stredoslovenský kraj a v súčasnej dobe sú súčasťou územného
celku Žilinského samosprávneho kraja. Okresné mestá:
Čadca – od stredoveku Trenčianska stolica, v rokoch 1923 – 1928 Považská
župa. Čadca je sídlom okresu od roku 1886. Najstaršia obec je Krásno nad Kysucou
spomínaná v roku 1325. Mesto Čadca, prvá písomná zmienka v roku 1958. V roku
1788 sa stala zemepanským mestečkom s jarmočným právom a začal sa jeho rozvoj.
Na konci 19. storočia vznikla súkenka a píla. Po roku 1945 väčšie podniky, ako
TATRA.
Školstvo – V roku 1998 mal okres 45 základných škôl, 12 stredných a 4
špeciálne školy. V Čadci vznikla prvá škola datovaná v roku 1751. (Štanský a kol.,
1998)
Kysucké Nové Mesto – okres, súčasť Trenčianskej stolice v rokoch 1923 –
1928 Považskej župy. Vznikol v roku 1886, trval do roku 1960 – pričlenený k Čadci.
Od júla 1996 opätovne obnovený.
Školstvo – evanjelická latinská škola v Kysuckom Novom Meste je od roku
1665. V roku 1998 maokres l 14 základných škôl, 1 gymnázium, priemyselnú školu
strojnícku, 2 učilištia, 1 základnú umeleckú školu. (Štanský a kol., 1998)
Kysuce boli najzaostalejšou oblasťou Uhorska, typicky s minimálnou
možnosťou zamestnania, veľká emigrácia, čím sa zvyšoval podiel žien, detí
a starších obyvateľov. Hlavné potraviny regiónu boli zemiaky, kapusta, strukoviny,
med. Hlavné oblasti zamestnávania boli: drotárstvo, drevorubačstvo, pasenie
dobytka a následné spracovanie vlny a mliečnych výrobkov. Úmrtnosť obyvateľstva
na tuberkulózu bola vysoká; boli veľmi zlé sociálne a hygienické pomery, kedy
v jednom dome žila 10 – aj viacčlenná rodina, nedostatočné povedomie obyvateľov
(Garát, Šcuryová, Velička, 2005).
V Kysuckom Novom Meste bol založený špitál (pre starých ľudí) v roku
1604. Túto myšlienku podporili niektorí ľudia a kňazi, ktorí začali pracovať ako
dobrovoľníci. Kapacita špitála v roku 1790 - bola 20 ľudí. Zanikol v roku 1949
(Straňan, 2001).
V rokoch 1837 – 1838 vysoká úmrtnosť na tuberkulózu pre zlé sociálne
pomery, nedostatočná úroveň bývania, hygiena. Ľudia za kúsok jedla, múky
a dobytok predávali celé majetky, role, lesy. (Čadca, 2005).
V roku 1892 v Turzovke obecné zastupiteľstvo vykonalo súpis chudobných
občanov, ktorí potrebovali materiálnu pomoc a prostriedky na siatie a sadenie. Župa
koncom 19. storočia priviezla 4 vagóny kukurice do regiónu Kysúc, túto pomoc
zopakovala vo februári 19172, kedy župa doviezla 11 vagónov múky a jačmeňa,
ktorý bol následne odoslaný do mlynov na zomletie. Štát intenzívne spolupracoval
s cirkvou a dobročinnými združeniami (In: Dudeková, 2003).
V Turzovke, v roku 1902 bol zriadený sociálny dom, Útulňa sv. Jozefa.
V roku 1940 v útulku sv. Jozefa bolo 12 starých a chudobných osôb. Starostlivosť
o chorých, siroty, bezdomovcov a poskytovanie stravy pre chudobné deti vykonával
rád sv. Vincenta.
Pomoc nezamestnaným bola formou poukážky, ktorá sa u hospodárov dala
vymeniť za mlieko. Gazdovia po ukončení akcie poukážky odovzdali na notárskom
úrade a tam im ich preplácalo ministerstvo sociálnej starostlivosti.
2
Rok 1916 bol neúrodný a na Kysuce prišla v novembri zima, nastal veľký hlad a šírenie moru.
95
V roku 1937 zorganizoval Červený kríž3 ošacovaciu akcia firmy Baťa Zlín,
v rámci ktorej sa pre deti nezamestnaných dodala obuv. (Turzovka, 1998)
V roku 1876 nariadením číslo 14 a jeho neskoršími doplnkami bola
zakázaná migrácia medzi regiónami Turca-Liptova-Oravy-Kysúc. Zákaz mal slúžiť
na ochranu obyvateľstva pred epidémiami nákazlivých chorôb, ktoré sa opakovane
šírili medzi ľuďmi. Mor sa prejavoval v podobe hromadných nákaz, ako: pravé
kiahne, šarlach, osýpky a hlavne na Kysuciach tuberkulóza. V roku 1919 v Turzovke
notár Ľudovít Janota založil miestnu pobočku Červeného kríža, ktorá zriadila
epidemickú nemocnicu v Turzovke (na základe Červeného kríža Britského
kráľovstva). Pani Muriel Paget sa zaoberala výskumom epidemiologických chorôb,
pracovala na Kysuciach. Červený kríž Britského kráľovstva okrem priamej
zdravotnej pomoci, poskytoval šatstvo a zdravotnícky materiál. V 1918 – španielska
chrípka. V Turzovke zomrelo vyše 250 ľudí. (Turzovka, 1998)
Po ukončení epidémie španielskej chrípky bola nemocnica zrušená.
Nemocnicu nahradila Sociálna zdravotná stanica v Čadci roku 1920. (Straňan, 2003)
Svetová kríza koncom roka 1929 priniesla na Kysuce prepúšťanie zo
zamestnania4, Banícky a hutnícky priemysel sústredený na Ostravsku zamestnával
veľký počet robotníkov z Kysúc. Práve oni boli medzi prvými prepustenými.
Nastupuje hlad a žobráctvo5. Rovnako to bolo aj so sezónnymi robotníkmi
v poľnohospodárstve. V rokoch 1930 – 1932 stúpol počet nezamestnaných
robotníkov zo 600 na 2 727. V Čadci v tomto roku hladovalo 286 rodín. Podpora od
štátu vo forme žobračeniek situáciu nevyriešila. Hlad a choroby najviac postihli
najmladšiu generáciu. Mliečne a chlebové akcie nezbavovali podvýživy kysucké
deti. (Čadca, 1981).
V sedemdesiatych rokoch sa v Čadci rieši otázka sociálnych služieb pre
nezaopatrené deti, vznikom Okresného ústavu sociálnych služieb (rok 1977). 30.
augusta 1984 vznikol Detský domov. 3. apríla 1985 v Oščadnici bol založený Ústav
pre deti s mentálnym postihnutím. Dom sociálnych služieb bol zriadený
v Kysuckom Novom Meste, v roku 1989 pre mužov s mentálnym, telesným
a kombinovaným postihnutím. (Straňan, 2003).
Horné Považie
Bolo v stredoveku až do roku 1923 administratívne začlenené do
Trenčianskej stolice, v rokoch 1923 – 1928 do Považskej župy. Okresné mestá:
Žilina – Od stredoveku bol okres Žilina časťou Trenčianskej stolice a župy.
Prvá písomná zmienka o Žiline je z roku 1208. Obec sa stala obchodno-remeselným
centrom Rajeckej doliny a mala mestské práva v roku 1397. Prvé zmienky
o prítomnosti človeka na území mesta pochádzajú z poslednej doby ľadovej (okolo
20 000 pred n. l.). Vďaka priaznivým podmienkam po príchode Slovanov
v 5. storočí sa začalo trvalejšie osídlenie vo viacerých osadách, z ktorých potom
vzniklo mesto. Žilina sa prvýkrát spomína v roku 1208. Žilinskí Slováci spolu
s nemeckými kolonistami z Tešína získali mestské privilégiá okolo roku 1290
a vybudovali mesto. V 15. storočí ho opevnili hradbami. Diaľkový obchod s ovčou
3
4
5
V roku 1919 v Turzovke notár Ľudovít Janota založil miestnu pobočku Červeného kríža.
Drevársky priemysel bol najrozšírenejší, po tomto roku došlo k jeho úpadku
V januári 1931 prepadla ostravská polícia 150 „mladých žebráků z Kysúc“, ktorí sa ukrývali
v opustenom dome veľkostatku rodiny Wilczkovej.
96
vlnou a súkennými výrobkami prispel k rozmachu mesta. Rozvinulo sa školstvo,
kultúra. Vyspelosť sa odzrkadlila v písomných pamiatkach, napr. v Žilinskej knihe
z roku 1378. Rozkvet mesta nastal v 16. a 17. storočí. V 18 cechoch sa rozvinula
výroba, ktorá priniesla jej obyvateľom prosperitu. Ročne sa tu konalo 6 jarmokov.
Žilinské súkno sa predávalo po celom Uhorsku. Po novovekých povstaniach začalo
mesto upadať a ďalší rozvoj nastal až po vybudovaní železnice v roku 1899.
Školstvo – v roku 1542 tu existovalo evanjelické gymnázium. V roku 1691
bolo založené jezuitské gymnázium, ktoré od roku 1777 prevzali františkáni. V roku
1998 v okrese pôsobí 59 základných, 29 stredných, 7 špeciálnych škôl a Žilinská
univerzita. (Štanský a kol., 1998)
Bytča – Územie okresu bolo v stredoveku až do roku 1923 administratívne
začlenené do Trenčianskej stolice, v rokoch 1923 – 1928 do Považskej župy. Bytča
bola sídlom okresu od roku 1886 až do roku 1960, keď bol okres pričlenený
k Žiline. Okres Bytča opätovne vznikol v júli 1996. Najskoršia zmienka je z roku
1193 o obci Predmier. Prvá písomná zmienka o Bytči je z roku 1234. Bytča získala
mestské práva v roku 1378. Začiatky priemyslu sú z 19. storočia, keď tu okrem
pivovaru vznikla v roku 1879 prvá zápalkáreň na Slovensku.
Školstvo – V roku 1998 bolo v okrese 12 základných škôl, gymnázium
a špeciálna škola. (Štanský a kol. 1998)
Tragické udalosti, ktoré postihli obyvateľov Horného Považia, zhoršili ich
sociálnu situáciu. Dňa 15. januára 1858 sa okolo pol deviatej otriasla zem na
strednom Slovensku. Epicentrum zemetrasenia bolo v oblasti lúčanskej Malej Fatry,
otrasy napáchali najväčšie školy v okolí Žiliny. Mimoriadne bola postihnutá obec
Višňové, kde stáli prevažne drevené domy, obete na životoch neboli. V horských
oblastiach napáchali veľa zlého prívalové dažde. Silná búrka v priestore Malej Fatry
11. júna 1848 spôsobila upchatie hrdla Vrátnej doliny, voda zmietla všetky domy
v obci Štefanová (zahynulo 14 ľudí). Požiare postihovali dediny, mestá. V roku
1881 vyhorel Martin, v júli 1883 obrovský požiar postihol Liptovský Mikuláš
a priľahlú obec Vrbica. Zhoreli tri štvrtiny mesta, 300 domov, 600 hospodárskych
stavenísk. O život prišlo 5 ľudí. Azda najväčšia hromadná tragédia sa odohrala
8. septembra 1849 na prievoze cez Váh v obci Marček neďaleko Žiliny, keď sa
uprostred Váhu potopila preťažená kompa prevážajúca veriacich, ktorí išli na púť do
Rajeckej Lesnej. Zo sto ľudí sa 46 utopilo. (In Mrva, 2010)
Turiec
Turiec bol krajom hôr, pastierstva, roľníctva a rybárstva, minerálnych vôd.
Cez Turiec viedla hlavná cesta od Kremnice do Trenčianskej i Liptovskej župy, na
Oravu a ďalej do Poľska. Práve na tejto ceste vznikali menšie usadlosti a mestečká
ako Štubňa, Kláštor pod Znievom, Mošovce, Necpaly, Martin, Sučany, Turčany.
(Kozák, 1999)
Na konci 11. Storočia, ako súčasť Uhorského kráľovstva bol Turiec
začlenený do Zvolenského komitátu. Písomná zmienka o území Turca je zo
septembra roku 1113, keď uhorský kráľ Koloman potvrdil benediktínskemu kláštoru
sv. Hyppolita v Detve jeho dŕžavy, vrátane dediny sv. Hyppolita v Turci (Kláštor
pod Znievom). Turčianska stolica vypracovala obežník, v ktorom protestovala proti
veľkým naturálnym i finančným dávkam a dožadovala sa slobôd. Veľvyslanci
Turčianskej stolice sú na sneme v júni 1707 zavraždení. (Kozák, 1999)
97
Martin – V stredoveku súčasť Turčianskej stolice, do vytvorenia okresu
Turčianske Teplice v roku 1886. Martin sa prvý raz písomne spomína v roku 1264.
V roku 1340 dostal mestské práva, obnovené v roku 1434. Na jeseň 1452 v Martine
vypukla morová epidémia. (Štanský a kol., 1998)
Mesto patrilo Sklabinskému panstvu. Jarmočné a tržné právo z 15. storočia
a rozmach cechovej výroby pomohli rozvoju mesta. No Martin je neopevnené
mesto, a tak je vystavené napospas nájazdom vojsk. V roku 1828 malo okolo 1134
obyvateľov. (Oktavec, 1957)
Po roku 1848 sa Martin stáva centrom národného hnutia. V roku 1861
vyhlásené Memorandum slovenského národa, v roku 1863 vznikla Matica slovenská
a v roku 1867 bolo založené jedno z troch slovenských gymnázií. V roku 1918
Martinskou deklaráciou Slováci odmietli existenciu v rámci Uhorského štátu.
Školstvo - Od roku 1557 v Martine bola zriadená latinská škola.
Gymnázium vzniklo 1. septembra 1867, ale maďarská vláda ho v januári 1875
zatvorila. V roku 1998 bolo v okrese 34 základných škôl, 15 stredných, 2 špeciálne
a vysoká škola – Lekárska fakulta Univerzity Komenského. (Štanský a kol., 1998)
Turčianske Teplice – boli sídlom okresu v rámci Turčianskej stolice od
roku 1886 do roku 1923. Ako obec Thopolch sa spomína v roku 1351, avšak liečivé
pramene sú už v roku 1281. Vďaka nim vznikli kúpele, prvá zmienka v roku 1402,
ako Turčianske, neskôr Štubnianske kúpele. V roku 1412 sa tu liečil kráľ Žigmund.
Kúpele od 16. storočia patrili mestu Kremnica. V kúpeľoch, ako jediných na
Slovensku, sa liečia choroby obličiek, močových ciest a reumatické zápalové
ochorenia. Rozvoj mesta nastal po roku 1945, keď sa tu vybudovali drevárske
závody.
Školstvo – od roku 1910 tu pôsobil učiteľský ústav, ktorý sa zmenil na
pedagogickú školu pre učiteľky materských škôl. V roku 1998 v okrese je 12
základných, 4 stredné školy a 2 špeciálne školy. (Štanský a kol., 1998)
Chudoba, málo úrodná pôda, bremeno poddanských dávok nútili Turčanov
hľadať si doplnkové zdroje obživy. Na strednom Turci sa v 17. storočí rozšírila
svojrázna tradícia domáceho liečiteľstva, a to výroba liečivých olejov. Tajomstvá
olejkárskej praxe si Turčania osvojili pravdepodobne vďaka pôsobeniu jezuitského
rádu v Kláštore pod Znievom. Základom olejkárskej praxe bolo niekoľko druhov
liečivých olejov – kosodrevinový, limbový, borievkový, rascový, rozmarínový,
feniklový. Úspešný predaj olejov bol v Poľsku a Rusku. (Munták a kol., 2005)
Tragické udalosti – V roku 1453 postihlo Martin zemetrasenie, v roku 1843
vypukol ničivý požiar, v roku 1813 oblasť Turca zasiahli rozsiahle povodne. (In:
Kozák, 1999)
Zdravotníctvo – Z najstarších zdravotníckych tradícií Turca je potrebné
uviesť ľudové liečiteľstvo. Vďaka bohatosti flóry a fauny v Turci vznikla jeho
ojedinelá forma – olejkárstvo. Na vzniku olejkárstva malo podiel kláštorné
liečiteľstvo, mnísi v Kláštore pod Znievom začali vyrábať prírodné liečivá pomocou
rôznych destilačných zariadení. Vytvorili aj záhradu na pestovanie liečivých bylín.
V tom im pomáhali miestni obyvatelia. Výroba olejčekov a mastí sa rozšírila aj do
okolitých obcí. Postupne ako pribúdalo vzdelaných lekárov, olejkárstvo ustupuje.
Záznam o pandémii moru v rokoch 1346 – 1351, sa zachoval vďaka kňazovi
Benediktovi. Uvádza, že v niektorých turčianskych obciach zahynulo vyše polovica
obyvateľstva. Posledná epidémia moru z rokov 1710 – 1711 sa vyznačovala
vysokou chorobnosťou a úmrtnosťou. V čase napoleonských vojen, v roku 1809,
98
boli zriadené vojenské lazarety v Kláštore pod Znievom, Slovanoch a Turčianskych
Tepliciach, ten pretrval až do roku 1818. Počas slovenského povstania v januári
1849, vznikla provizórna hurbanovská nemocnica v Mošovciach. Iná masová nákaza
(cholera), ktorej prvá vlna prešla Turcom v rokoch 1831,1864,1866 a napokon 1873
znamenali veľkú úmrtnosť. Tieto štyri vlny cholery si vynútili zakladanie tzv.
cholerových špitálov. Takéto provizóriá podľa nariadenia panovníka vznikli
v Martine, Necpaloch, Sučanoch, Blatnici, Kláštore pod Znievom, Slovenskom
Pravne a Turčianskych Tepliciach. Účinnosť boja s nákazami a vôbec chorobami
vzrástla zakladaním osobitných zdravotníckych zariadení, akýchsi predchodcov
dnešných nemocníc. Prvý pokus o ich zriaďovanie možno zaznamenať v prvej
polovici 18. storočia. Išlo o útulky pre chudobných a pocestných, starých a chorých.
Tieto ,,hospitáli” mali charitatívny charakter. Spomínané zariadenia boli len
dočasné, iba krajným východiskom v núdzi, v akej sa ocitlo obyvateľstvo počas
epidémií. Tomu mohlo pomôcť vybudovanie stálej, odborne vedenej nemocnice.
Župná nemocnica v Martine bola otvorená v roku 1889. Prvé základy moderného
stredného zdravotníckeho školstva boli položené práve v Martine.(Junas, 1988)
Po vzniku I. ČSR navrhla Alica Masaryková zriadiť na území Slovenska
školu, ktorá by poskytovala potrebné vzdelanie sociálnym pracovníčkam, bolo to
v roku 1920 na schôdzi Živeny (organizácie slovenských žien). Živena pod vedením
Eleny Maróthy-Šoltésovej vyvinula mimoriadne úsilie, aby sa táto myšlienka
uviedla do praxe6. V škole, známej pod menom Ústav Milana Rastislava Štefánika
sa začalo vyučovať v školskom roku 1925/26. Slávnostné otvorenie sa konalo
29.augusta 1926 za prítomnosti prvého prezidenta T.G Masaryka a jeho dcéry Alice
Masarykovej. Ústav tvorili dve školy: Krajinská škola pre sociálno-zdravotnú
starostlivosť a dvojročná ošetrovateľská škola pre vzdelanie učiteliek gazdinského
odboru. Povolenie realizovať maturitné skúšky škola získala až v roku 1938.
Patronát nad Ústavom prevzala Považská župa a trval do roku 1929, kedy bol
zrušený župný systém a tak prechádza do krajinskej pôsobnosti.(Tokárová, 2007).
Turiec nebol krajom poddanských vzbúr, no sústreďuje sa tu národné obrodenie.
Ondrej Plachý uskutočnil prvý pokus vytvoriť slovenský časopis, písaný národnou
rečou (Staré noviny literárního umění) v roku 1786. Bol autorom návrhu na moderné
usporiadanie turčianskych škôl. Fungoval kultúrny život v tzv. kníhtlačiarenskom
účastinárskom spolku otvorenom v roku 1870. Vznikali továrne, ako: Stoličková
továreň, celulózka, pivovar, tehelne v Martine. Železničná dielňa vo Vrútkach.
V roku 1948 sa začali budovať strojárne v Martine, dokončené boli v roku
1950, Tatra nábytok, pivovar a Severoslovenské tlačiarne, Tehelne a závod
prefabrikátov Prefa Sučany, Drevina Turany, vodné dielo Krpeľany. hydroelektráreň
v Sučanoch a Lipovci. Pri rozmachu priemyselnej výroby sa v Turci zriaďujú
fabriky, najmä v Martine a vo Vrútkach. Nastáva značný presun obyvateľstva
z okolitých obcí do uvedených mestských stredísk. (In: Junas 1988)
6
Od februára 1920 sa spolok usiloval zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov potrebných na
výstavbu školy. V roku 1922 bolo za týmto účelom zriadené kuratórium školy, ktoré tvorili
E.M.Šoltésová, František Mareš a Igor Dula. Budovu školy projektoval slovenský architekt Dušan
Jurkovič. Základný kameň bol slávnostne položený 9.augusta 1922.
99
Orava
Orava bola systematicky osídlená už od začiatku prvého tisícročia pred n. l.
V tom čase tu býval ľud lužických popolnicových polí. Sídla sú známe prevažne
v dolnej časti Oravy. Najstaršie písomné zmienky o Orave sú z polovice 13.
storočia, z obdobia politicko-administratívneho rozvoja uhorského štátu. Bol tu
spomínaný Oravský hrad ako hraničná pevnosť, colná stanica Tvrdošín (1262),
Veličná (1272), Revišné. Práve v Rakúsko-Uhorsku sa začína väčší rozvoj Oravy.
Najstaršími zamestnaniami obyvateľstva boli pastierstvo, salašníctvo,
drevorubačstvo, poľnohospodárstvo a drobné remeslá. Z remesiel rozvinuté najmä
plátenníctvo, súkenníctvo, remenárstvo a krajčírstvo, hrnčiarstvo. Okrem toho sa
ľudia zaoberali spracovaním dreva a šindliarstvom (Medzihradský, 1979)
Ani Oravskú župu neobchádzali pohromy a nešťastia. Celkový úpadok
nastal po roku 1683, viaceré osady Oravy boli vypálené a spustošené litovskými
vojskami. Postupne budované boli až začiatkom 18. storočia. V roku 1813 bola
veľká povodeň na potoku Studená, kedy bola zničená polovica obce Habovka. Biely
Potok v 1900 vyhorel úplne. Obec Hladovka vyhorela v roku 1910. Požiarom sa
nevyhla ani Dlhá nad Oravou v rokoch 1928 a 1962. (Medzihradský, 1979)
Dolný Kubín – Do roku 1922 ako súčasť Oravskej stolice, potom do roku
1928 Považskej župy. Najstaršia písomná zmienka sa týka Oravského hradu z roku
1267. Dolný Kubín vznikol v 14. storočí. Prvý raz sa spomína v roku 1314 a patril
Oravskému panstvu. Mestské výsady dostal v roku 1632. Jeho význam upevnili
udelené jarmočné privilégiá v roku 1633. V roku 1683 sa mesto stalo sídlom župy.
Od roku 1776 sídlom slúžnovského okresu.
Školstvo – Založený prvý pedagogický spolok 1837. V roku 1888 maďarská
obchodná stredná škola. Marec 1919 - bolo otvorené gymnázium. V okrese, v roku
1998 bolo 19 základných škôl, 11 stredných a 2 špeciálne školy, nemocnica.
(Štanský a kol., 1998)
Tvrdošín – Centrami okresu v Oravskej stolici a župe boli mestá Trstená
a Tvrdošín. Do roku 1960 to bola Trstená, potom okres zanikol a od roku 1996 je
okres Tvrdošín. Obec Tvrdošín vznikla v roku 1265. Bola tu colná stanica medzi
Uhorskom a Poľskom, kadiaľ sa prevážala po obchodnej ceste najmä soľ, olovo
a plátno. Tvrdošín patril Oravskému panstvu, mestské práva dostal v roku 1369 od
kráľa Ľudovíta. Mesto malo voleného richtára aj jarmočné právo. Vyrábalo sa
plátno, hrnce, pôsobili tu kožušníci. Pred rokom 1918 malo mesto farbiareň,
garbiareň, výrobu gombíkov, 2 mlyny a pílu.
Školstvo – v roku 1998 je v okrese je 16 základných, 6 stredných
a 1 špeciálna škola. (Štanský a kol., 1998)
Námestovo – Územie okresu patrilo od stredoveku až do roku 1923 do
Oravskej stolice, potom do Považskej župy. Námestovo bolo už v stredoveku sídlom
slúžnovského okresu. Mesto vzniklo v roku 1557 ako osada založená na valašskom
práve s dedičným richtárom. Osada podliehala Oravskému panstvu. Mestské
privilégiá s jarmočným právom dostali od Márie Terézie v roku 1776.
Najrozšírenejším remeslom bolo plátenníctvo, ktorým sa pôvodne roľnícka osada
preslávila. Postupne tu vznikli farbiarne a mangľovne. V roku 1828 bol založený
Hornooravský plátennícky spolok. Mesto bolo veľmi zničené v roku 1945. Okres
Námestovo zanikol v roku 1960, obnovil sa v roku 1996. Školstvo – v roku 1998 je
v okrese 26 základných a 7 stredných škôl. (Štanský a kol., 1998)
100
Zdravotná činnosť – Na Orave si ľudia pomáhali vzájomne, lebo
profesionálna odborná pomoc bola zriedkavá. Pôsobili tu pôrodné babice, od roku
1883 pôsobil pre Oravskú stolicu lekár Dr. Baltazár Demian. Malá nemocnica sa
zriadila v Dolnom Kubíne v 70. rokoch 19. storočia, slúžila ako chudobinec, útulok
pre bezprístrešných, žobrákov a siroty. V roku 1891 bolo v rámci tejto tzv.
nemocnice zriadené infekčné oddelenie pre deti so 4 posteľami. Do roku 1927 nebol
v tejto nemocničke stály lekár.
Počas SNP v poľovníckom zrube v doline Dlhá jama pôsobila provizórna
poľná nemocnica. Pracoval v nej lekár Juraj Bernát a dve ošetrovateľky Božena
a Katka. Poľskou záchrannou službou bola presťahovaná 11. februára 1945 do
Zakopaného. V Trstenej 18. mája 1948 je otvorené prvé väčšie zdravotnícke
centrum na Orave, malo 120 lôžok. Centrum tvorili 2 primáty: interno-infekčný
a chirurgicko-pôrodnícky. (Medzihradský, 1979)
Nezamestnanosť ako zložitý sociálny problém – Priemysel okrem
drobných papiernických manufaktúr v Párnici, drevárskych a hrnčiarskych prakticky
neexistoval. Nedostatok pracovných príležitostí, ktorý vznikol na prelome storočí,
mal za následok veľké vysťahovalectvo do krajín západnej Európy a Ameriky.
V roku 1907 existovala píla v Tvrdošíne, práve jej robotníci sa 10. októbra 1907
pridali ku generálnemu štrajku, ktorý vyhlásila Sociálnodemokratická strana
Uhorska za všeobecné volebné práva. Železniční robotníci na Orave prichádzali do
styku s robotníkmi z Vrútok, Martina a Ružomberka. V roku 1921 bola v Trstenej
založená Jednota zamestnancov československých železníc. Zlé hospodárske
podmienky, veľká bieda a nízke mzdy robotníkov viedli k prvým štrajkom na Orave.
Dňa 7. mája 1920 štrajkovalo 80 drevárskych robotníkov na píle v Podbieli a na
lesnej železnici. (In: Medzihradský, 1979)
Ústupom krízy dochádza od roku 1924 k oživeniu výroby v drevárskych
podnikoch na Orave. Hoci sa ťažba dreva zvýšila, mzdy ostali nízke. A tak v roku
1925 štrajkovalo 18 robotníkov kraľovanských priemyselných podnikoch za
zvýšenie mzdy o 30% a za prepustenie robotníckeho dôverníka Vojtecha Kozubíka.
K ďalšiemu štrajku došlo v roku 1934, kedy štrajkovalo 32 robotníkov kameňolomu
v Párnici (Medzihradský, 1979).
Liptov
Liptov, začlenený do Uhorského kráľovstva začiatkom 11. storočia ako
Zvolenský komitát. Práve z tohto veľkého územného celku sa postupne vyčlenili
menšie územné celky, a to: Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Vznik
liptovskej stolice nastal okolo roku 1338. Rozvíjajúci sa hospodársky a kultúrny
život, stavba trvalejších osídlení hradu Liptov okolo roku 1262 (na území Liptovskej
Sielnice). V roku 1341 vznikol Letohrádok v Liptovskom Hrádku a pri Ružomberku
- Likavský hrad. (In Uličný a kol., 2006)
Vďaka baníctvu mestské výsady na ťažbu zlata a striebra dostala v 13.
storočí Nemecká Ľupča (od roku 1945 Partizánska Ľupča). V roku 1265 výsady
mestské dostalo Hybe, Nižná a Vyšná Boca. V roku 1318 aj Ružomberok. 15.
storočie nastalo oživenie remesiel, obchodu a neskorogotického umenia (Hochmuth,
1972)
Liptovský Mikuláš – Okres bol súčasťou Liptovskej župy od stredoveku do
roku 1923, potom do roku 1928 patril do Podtatranskej župy. Liptovský Mikuláš sa
prvý raz spomína v roku 1286, ale osídlenie tu bolo skôr. V 14. storočí predstavoval
101
trhové centrum horného Liptova. Cechová výroba, najmä ševcov, kožušníkov
a čižmárov napomáhala od 16. storočia rastu mesta. Školstvo – Rok 1850 škola
v Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1998 v okrese sídli 26 základných, 17 stredných,
6 špeciálnych škôl a Vojenská akadémia. (Štanský a kol., 1998)
Ružomberok – Od stredoveku slúžny okres Liptovskej stolice. V roku 1960
zanikol a v júli 1996 opätovne vznikol. Ružomberok ako pôvodná slovenská osada
sa prvý raz spomína v roku 1233. V roku 1318 dostali obyvatelia osady spolu
s nemeckými prisťahovalcami mestské práva, potvrdené v roku 1339 a mali právo
ťažby rúd a zlata. V roku 1390 sa mesto stáva majetkom Likavského panstva,
s ktorým viedlo dlhoročný spor o svoje práva. Rozvojom remesiel vzrástla
prosperita mesta. Vznikli veľká papiereň, tri pivovary, zápalkáreň, na konci 19.
storočia textilná továreň. V meste pôsobil Andrej Hlinka. V roku 1907 boli
zastrelení maďarskou políciou jeho prívrženci v Černovej. Roku 1920
v Ružomberku zriadená protialkoholická poradňa.
Školstvo – Rok 1564 sa uvádza v Ružomberku škola, jej názov bol
Evanjelická latinská škola. Druhá škola – gymnázium založená rehoľou piaristov
v roku 1729. V tom čase ružomberské gymnázium bolo jedinou školou pre Liptov,
Oravu, Turiec. (Houdek, 1934)
V roku 1998 je v okrese je 23 základných, 11 stredných a 3 vysoké školy.
(Štanský a kol., 1998)
Liptovská stolica ako hornatý kraj má málo úrodnej pôdy, obyvatelia sa
živili poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, pastierstvom, pltníctvom. Preto bolo
časté vysťahovalectvo za prácou a sklenárstvom. Obyvateľstvo trpelo chudobou
a mnohí sú odkázaní na žobranie. Na základoch kresťanstva bola postavená, kultúra,
školstvo, sociálna starostlivosť a sociálna pomoc. Rehoľné spoločenstvá vznikali
ako reakcia na aktuálne potreby obyvateľstva vtedajšej spoločnosti, na reakciu
chudoby, šíriacich sa chorôb, na potrebu výchovno-vzdelávacích aktivít. V roku
1314 v Okoličnom pôsobili františkáni (do roku 1571), opäť obnovili svoju činnosť
v roku 1697, v roku 1782 zriadili školu pre zemiansku mládež (Laučík, Komáková,
2000).
V roku 1561 začali svoju činnosť jezuiti v Ružomberku a Liptovskom
Mikuláši, v roku 1950 je ich činnosť zakázaná. (Kulla In: Katolícke Slovensko,
1933).
V 16. storočí pri obecnom richtárovi pôsobí sirotský otec. V Nemeckej
Lupči 1637 bolo zariadené Alumneum, poskytovalo ubytovanie a teplú stravu
chudobným žiakom. V Ružomberku vznikol v roku 1643, mestský špitál, špitálsky
mlyn zabezpečoval chod špitála – milodary, almužny (Vitek, 2007).
V Ružomberku pôsobili piaristi od 16. apríla 1729, podľa listiny mali vplyv
na vznik školy a založenie kolégia v roku 1735, v roku 1799, vďaka podpore mohli
4 chudobní získať štipendium. Škola bola bezplatná. Po roku 1919 sa všetky
cirkevné školy znárodnili.
V Ružomberku v roku 1820 vzniklo nariadenie všetky deti zaočkovať proti
kiahňam (Mintálová, Telgársky, 2005)
Pri živelnej pohrome a katastrofe pomoc v rámci rodiny. Miestni kňazi
organizovali zbierky pre postihnutých. Vedenie obcí realizovalo pomocné práce.
Odmena bola strava, naturálie aj ubytovanie podľa potreby a možností. Liptov
v roku 1831 zasiahla epidémia cholery. Leto 1845 značné povodne (Kováč a kol.,
1998)
102
V Liptovskom sv. Mikuláši, v roku 1859 bol zriadený stoličný špitál určený
pre nemajetných a bezprístrešných, chorých na syfilis a iné choroby z celej
Liptovskej župy. Vznikol z darov obyvateľov Liptovského sv. Mikuláša,
Liptovského Hrádku, Ružomberka. V roku 1876 vznikol zákon o organizácii
zdravotníctva, ktorý konštituoval zdravotnícke orgány od ústredných až po miestne,
vymedzil zdravotnú starostlivosť a kompetencie zdravotníckych pracovníkov. Prvý
zdravotnícky zákon č. 14 z roku 1876 a jeho doplnky mali zabezpečovať zdravotnú
starostlivosť pre široké vrstvy obyvateľstva, bol zameraný predovšetkým na ochranu
pred epidémiami nákazlivých chorôb. (In: Uličný a kol., 1996)
Zdravotná starostlivosť v 18. storočí je na nízkej úrovni, v rokoch 1800 –
1844 Liptovská stolica má dvoch až troch župných lekárov. Jeden sa zdržiaval
v Ružomberku, druhý v Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1812 prvé očkovanie proti
kiahňam, v roku 1820 boli zaočkované všetky narodené deti, v roku 1833 všetky deti
od 6-tich rokov. Od roku 1820 pôrodné babice boli vyučené stoličnými lekármi. Ešte
nákazy: v roku 1822 červienka, 1823 a 1828 osýpky. V roku 1824 rozšírený syfilis,
príkaz schytať všetky túlavé ženy (Houdek, 1934)
V roku 1831 na Liptove epidémia cholery šírená z Turca. Viedlo to
k zákazom cestovať. Zákaz mali pltníci, sledovaní boli žobráci, cigáni, židia.
Rozšírila sa cholera 25. júla 1831 a trvala do 15. januára 1832 – práve v letných
mesiacoch bolo sťažené liečenie. V roku 1858 vznikla prvá župná nemocnica
v Liptovskom Mikuláši. V roku 1850 v Ružomberku pôsobí súkromný lekár. V roku
1872 sa v Ružomberku objavili známky cholery. V roku 1873 otvorená lekáreň
v Ružomberku. Po vzniku ČSR sa zdravotná situácia zlepšuje (Vitek, 2006)
V Liptovskom sv. Mikuláši 21. februára 1867 bol založený ženský spolok
Dobrodej. 1913 v Liptovskom sv. Mikuláši evanjelický spolok Dobrodej zriadil dom
pre opustených a chorých starcov – starobinec. V roku 1918, ako charitatívny spolok
sa venuje dobročinnosti, organizoval ošacovacie a stravovacie akcie7. Postupne
vznikli iné spolky na pomoc chudobným, napr. Jednota evanjelických žien Juraja
Tranovského (Uličný, 2006)
V Ružomberku okolo roku 1885 začala svoju činnosť Kongregácia
milosrdných sestier sv. Vincenta de Paul – Satmárky. Vyučovali na katolíckej
dievčenskej škole, starali sa o opustené deti v sirotinci A. Hlinku. V roku 1918
rehoľný dom v Ružomberku bol zrušený, 6. mája 1939 sa do Ružomberka vrátili
a pôsobili do roku 1950. Po novembrových udalostiach 1989 opäť obnovujú činnosť
ako sestry pracujúce v zariadení sociálnych služieb Likavka, v štátnej nemocnici
a v Liečebni pre dlhodobo chorých v Štiavničke (Vitek, 2007).
V roku 1895 boli postavené obytné domy pri textilnej fabrike. 1910 najväčší
bavlnársky závod v Rakúsko-Uhorsku. 1908 postavená ženská slobodárka, 1904
dostavaná nemocnica s ordináciami a lôžkovou časťou. Ministerstvom náboženstva
a národnej osvety 1. februára 1909 zriadená štátna detská opatrovňa a škôlka.
7
Základným poslaním bola činnosť v oblasti vzdelávania dievčat, podporovanie domácich
chudobných, podpora a starostlivosť o nevládnych starých, starostlivosť o opustené deti.
Zakladateľom spolku bol evanjelický duchovný Emil Nitriansky. Financované príjmy daň od ľudí,
v roku 1902 myšlienka sirotinca, od roku 1926 fungovali, 1917 zrealizovali. V roku 1913 založenie
starobinca. V cirkevnom zbore začala cieľavedomá organizovaná sociálno-charitatívna práca –
služba lásky – diakonia, ktorá je výrazom lásky k ľuďom, spoločenstvom silných so slabými. Jej
podstatou bola pomoc človeku v núdzi Na základoch spolku Dobrodej vzniká v roku 1931
Slovenská evanjelická diakonia so sídlom v Liptovskom Mikuláši. (Medera, 1937)
103
Mimoriadna pozornosť sa venuje vzniku Československého Červeného kríža
– pracuje v Ružomberku a Liptovskom sv. Mikuláši. V roku 1919 Divízia ČsČK
a misia ČK Britského kráľovstva riešili otázky epidémie škvrnitého týfusu
v Liptovskej Lužnej. V roku 1925 v Ružomberku vzniká samaritánska služba ČsČK
– poskytovala prvú pomoc zdarma chorým až do príchodu lekára. V roku 1923
vznikajú zdravotné stanice ČsČK v Liptovskom Mikuláši a Ružomberku.
(Mintélová, Telgársky, 2005)
Koncom 19. storočia zakladanie Ústavov na liečenie v prípadoch rozšírenia
prenosných ochorení. Zakladané z verejných finančných prostriedkoch, postupne
z takýchto Ústavov vznikajú nemocnice. V Liptovskom Mikuláši 1858 župná
nemocnica. (Bokesová – Uherová, 1989)
V Ružomberku pôsobila vojenská nemocnica (v barokovom slohu), ktorá sa
datuje od októbra 1914. Vyžiadali si to 1. svetová vojna a zlý zdravotný stav
obyvateľstva v časoch II. svetovej vojny, od 5. 9. 1944 pôsobnosť v korytnických
kúpeľoch (Materanka – Čapčík, 1664)
Ivan Stodola dňa 1. 10. 1919 formou milodarov dal postaviť prvý
nemocničný pavilón. Výstavba celej nemocnice prebiehala do roku 19378.
(Bokesová – Uherová, 1989)
V roku 1892, na základe zákona a článku XIV. z roku 1891 vznikla
Liptovská okresná pokladnica pre podporu nemocných. Z pokladnice bola
poskytovaná finančná podpora chorým, rodičkám, ktoré porodili živonarodené dieťa
a pohrebné. Fond na podporu zdravia sa volal Okresný zbor liečebného fondu, bol
založený podľa zákona č. 221/1925 Zb. o nemocenskom poistení verejných
zamestnancov.(In Chytka a kol, 1994)
Z humánnych spolkov vznikli okresné spolky starostlivosti o mládež.
V hornom Liptove v Liptovskom Hrádku, v strednom v Liptovskom Mikuláši,
v dolnom v Ružomberku. Ich úloha bola poskytovať dobročinnú pomoc sociálne
postihnutej mládeži. Starali sa o umiestňovanie úchylných detí do ústavov
a vykonávali dozor nad deťmi žijúcimi v neusporiadaných rodinných pomeroch.
Spolupracovali so súdmi a poručenskými úradmi pri vykonávaní trestného súdnictva
nad mládežou, so školami pri voľbe povolania a výchove dorastu. Spolupráca
s orgánmi verejnej správy sa prejavila pri zriaďovaní útulkov pre nezamestnaný
dorast a poradní pre matky a deti. Okresná starostlivosť o mládež vykonávala
činnosť prostredníctvom správnych orgánov. (Kufčák, 1980)
V Liptovskom Mikuláši sa dňa 31. mája 1928 uskutočnilo posledné
zasadanie podtatranskej župy. Župné zriadenie bolo nahradené zemským. (Uličný,
2006)
V roku 1915 - ošacovacia akcia. Vznik prvého štátu priniesol aj základnú
pomoc v čase núdze. Čo dokazujú akcie, ktoré boli zamerané na pomoc ľuďom
v núdzi. Rok 1918 - podpora chudobných domácností, starostlivosť o starých
8
Nemocnica mala problémy, najväčšie však v r. 1935, mesto chcelo mať nemocnicu menšiu, max.
100 lôžkovú, žiadalo armádu, aby ako protihodnotu postavilo novú nemocnicu. Neúspešne, pretože
vojsko malo rozpracovaných viacero akcií: stavali sa nové delostrelecké kasárne. 2.januára 1938
radca politickej správy E.Szolnoky prevzal nemocnicu do krajinskej správy, požiadal personál
nemocnice, aby vynaložili úsilie o pozdvihnutie nemocnie. V r. 1940 bolo otvorené detské odd.
Z tohto obdobia je známe jedna akcia, kedy MUDR. Theodor Kustra (odborný lekár na choroby
ušno-nosno-krčné) sa dostal k dodávke švajčiarskej vakcíny a tak jeho brat zorganizoval očkovaciu
akciu pre žiakov prvej až piatej triedy a druhý brat aplikoval očkovaciu látku deťom do nosa.
Výskyt obrny tak bol minimálny. (Kamanová, 2013).
104
a nevládnych, zbierky v prospech obetí požiarov vo Východnej a Važci. V roku
1921 – telesnú a duchovnú kultúru rozvíjal spolok Jednota československého Orla.
Členovia spolkov konali skutky lásky k najchudobnejším, rozdávali základné
potraviny (mlieko, chlieb, cukor, zemiaky), ale aj šatstvo. Ozdravovňa YWCA
v Liptovskom Hrádku vznikla ako zdravotné zariadenie rovnomenného
bratislavského spolku – Young Womens Christian Association – kresťanské
združenie mladých žien. V zariadení sa liečili mladé ženy od 14 rokov trpiace
anémiou a vyčerpanosťou. Masarykova Liga proti tuberkulóze založila v roku 1920
v Železnom prvú zdravotnú osadu pre slabé a podvyživené deti z rodín, kde sa
vyskytovala tuberkulóza. (Vitek, Churý, 2002)
V Ružomberku v roku 1919 fungoval sirotinec a starobinec (jeho kapacita
bola 80 detí), v ktorom pôsobili rehoľné sestry rádu. sv. Františka a sv. Vincenta.
(Vitek, 2007)
V roku 1922 je v Ružomberku postavené kuratórium (kvôli pľúcnym
chorobám), potom využité ako starobinec, v roku 1936 boli otvorené detské jasle.
(Chytka a kol., 1994)
Rok 1927 - dobročinný Spolok charita v Liptovskom Mikuláši – podporujú
nezamestnaných šatstvom a obuvou. Na Liptove boli najväčšie akcie v rokoch
1932,1933,1936. V roku 1933 prídel potravín a soli nezamestnaným a chudobným
v okrese Liptovský Mikuláš. V tomto roku sa uskutočnila i chlebová akcia. 1935
jednorazová stravovacia akcia (prídel krúp a jačmennej kávy) v prospech
nezamestnaných v okrese Liptovský Mikuláš. V roku 1936 štátna stravovacia akcia.
(Kufčák, 1983)
V roku 1945 obnovená činnosť Povereníctva SNR pre zdravotníctvo
a vykonali sa prvé protiepidemické očkovania proti infekčným chorobám. zákonom
č. 49/1947 poštátnená preventívna poradenská zdravotnícka starostlivosť.
(Bokešová, Uherová, 1989)
V roku 1946 snaha o riešenie sociálnych otázok, boli postavené slobodárne
pre viac ako 1200 ľudí, rozšírené aj služby závodnej kuchyne, závodné jasle,
založený nadačný fond pre pomoc rodinám pozostalých. Vznikol invalidný dom pre
vyslúžilých zamestnancov. (Chytka a kol, 1994)
Nezamestnanosť ako zložitý sociálny problém – Rok 1880 – otvorená
továreň na drevoviny – Jakub Klient, v roku 1889 zmenená na Ružomberskú továreň
na celulózu a papier – účastinárska spoločnosť. Hospodárska kríza (keď sa zdalo, že
bude dostatok pracovných príležitostí pri rozvoji priemyslu a budovaní vojnou
zničenej krajiny prichádza hospodárska kríza). Stálu pracovnú činnosť nahrádzajú
núdzové práce, za ktoré sa dostávali stravné lístky – žobračenky. Sezónne práce.
Pribúdajú štrajkové akcie a masové demonštrácie, tzv. pochody hladu, ktoré
organizovali nezamestnaní na podporu nezamestnaných.(Uličný a kol., 2006)
Verejné sprostredkovateľne práce – 8. apríl 1831 v Liptovskom sv. Mikuláši
a 16. 11. 1931 v Ružomberku. Tie zanikli v roku 1940, kedy sú zriadené úrady
práce. V rokoch 1932 – 1933 veľká nezamestnanosť, organizovali sa zbierky,
dobročinné akcie pre rodiny s deťmi. 1936 v Liptovskom Mikuláši zriadená:
Okresná poradňa pre voľbu povolania pri okresných starostlivostiach o mládež.
(Kufčák, 1980)
Feudálne a polofeudálne vykorisťovanie nahradili kapitalistické metódy.
Zákony na ochranu robotníkov neexistovali, roku 1884 začal v Uhorsku platiť
živnostenský zákon, ktorý však dal ešte väčšiu právomoc podnikateľom, ako
105
predtým. V roku 1891 bolo zavedené nemocenské poistenie, zákon mal malú
účinnosť, pretože ho väčšinou zamestnávatelia obchádzali. (Uličný a kol., 2006)
Robotníci nevideli východisko zo zlej sociálnej situácie, preto na tieto
podmienky prejavovali štrajkami. 5. septembra 1930 vstúpilo do štrajku 60
robotníkov píly v Liptovskej Kokave. 7. februára 1932 sa uskutočnil hladový
pochod v Liptovskom Mikuláši. V marci 1932 v Nemeckej Lupči 30
nezamestnaných z Dúbravy žiadali starostu obce spravodlivo rozdeľovať podporu
v nezamestnanosti. 2. mája 1932 asi 300 ľudí sa dožadovalo práce pri obnove Važca.
30. júna 1933 prebehol 2-hodinový štrajk kožiarskych a stavebných robotníkov,
ktorý takto prejavili nesúhlas so zákonmi a predpismi o podpore v nezamestnanosti.
Vo februári 1936 mzdový štrajk lesných robotníkov a povozníkov v Liptove.
Nezamestnaný z Hýb sa 5. februára 1937 písomne sťažujú na organizáciu štátnej
stravovacej akcie v obci. 19. mája 1937 štrajkuje 24 robotníkov zasielateľských
firiem. (Kufčák, 1983)
V Liptovskom sv. Mikuláši vzniká v roku 1907 pod názvom Okresná
robotníkov poisťujúca pokladnica s pôsobnosťou na územie Liptova. Zákonom
č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad nemoci, invalidity a staroby boli
zjednotené otázky nemocenského poistenia. Na činnosť Okresnej nemocenskej
poisťovne v Liptovskom Mikuláši nadviazala Okresná sociálna poisťovňa
ustanovená na základe nariadenia Slovenskej národnej rady č. 11/1945 Zb. Okresná
národná poisťovňa v Ružomberku sa ustanovila zákonom č. 99/1948 Zb. (Uličný
a kol., 2006)
Školstvo na Liptove - Protestantská škola v Ľupči datovaná od roku 1550
do roku 1709. Navštevovali ju aj deti chudobných rodín. Po roku 1810 v Nemeckej
Ľupči škola pre chlapcov a dievčatá bez rozdielu vierovyznania (Vítek, 2002)
Lisková rímsko-katolícka škola v roku 1733. 12. januára 1871 v Liptovskom
Hrádku prvá poľnohospodárska škola. Od roku 1923 ako súčasť školstva vzniká
štátna detská opatrovňa. Prvá meštianska škola v Liptovskom sv. Mikuláši v roku
1881. (Uličný a kol., 2006)
Stredná zdravotná škola v Liptovskom sv. Mikuláši a Ružomberku
poskytovala odborné vzdelanie pre pracovníčky a pracovníkov nemocníc.
Z Ružomberka presťahovaná Zdravotná škola do Dolného Kubína. V roku 1990
prichádzajú do Ružomberka sestry Rádu svätého kríža a zakladajú tu Strednú
zdravotnú školu Márie Terézie Schérerovej, tu sa v katolíckom duchu pripravovali
zdravotné sestry, teraz aj zdravotnícky asistent, sanitár pre potreby zdravotníckych
zariadení a zariadení sociálnych služieb. (Uličný a kol., 2006)
Záver
Cieľom nášho príspevku bolo poukázať na historický vývoj sociálnych
služieb v Žilinskom samosprávnom kraji. Sledovať postupný vývoj osídľovania
lokalít kraja, duchovné a materiálne napredovanie obyvateľov, ktorí sa v týchto
lokalitách rozhodli žiť. Počas štúdia historických dokumentov a prameňov bolo
ťažké nachádzať vhodnú literatúru, ktorá by sa zameriavala na oblasť sociálnej
práce, respektíve samotných sociálnych služieb, ktorá by mapovala územie
Žilinského kraja. Dostupná literatúra je zameraná na jednotlivé územné regióny
Žilinského kraja, čo vyplýva z historického diania práve v nich. Zistili sme, že práve
región Oravy je po obsahovej stránky sociálnej práce a sociálnych služieb
106
nedostatočne zdokumentovaný. Táto skutočnosť môže poukazovať na silné rodinné
zázemie v lokalite počas historického obdobia.
BABJAK, J. 1998. Rehole a kongregácie na Slovensku. Trnava : Dobrá kniha, 1998.
236 s. ISBN 80-7141-183-3.
BOKESOVÁ – UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd.
Martin : Osveta. 1989. 369 s. ISBN 80-217-0004-1.
BOKEŠOVÁ, - UHEROVÁ, M. 1989. Dejiny zdravotníctva na Slovensku. 1. vyd.
Martin : Osveta, 1989. 361 s. ISBN 80-217-0004-1.
DUDEKOVÁ, G. 2003. Od milosrdenstva k štátnej opatere. In História Revue
o dejinách spoločnosti. 2003. roč. 3, č. 4. ISSN 1335-8316, s. 21 -26.
GERÁT, R. – ŠCURYOVÁ, M. – VELIČKA, J. 2005. Čadca – monografia mesta.
1. vyd. Čadca : Magma, 2005. 342 s. ISBN 80-89172-03-2.
GERÁT, R. – ŠČURJOVÁ, M. – VELIČKA, J. 2005. Čadca – monografia mesta. 1.
vyd. Čadca : Magma 2005, 342 s. ISBN 80-89172-03-2.
HOUDEK, I. 1934. 600 rokov z minulosti bývalého výsadného mesta Ružomberok
1318 – 1918. Ružomberok : Slovenská kníhtlačiareň, 1934. 72 s.
CHYTKA, S. 1994. Textilka 100 rokov textilnej výroby v Ružomberku. Ružomberok :
Texicom, 1994. 95 s. ISBN 978-80-969419-8-8.
JUNAS. J. 1988. Sto rokov Martinskej nemocnice. Martin : Osveta Martin, 1988.
156 s. 70-907-88 SRZ.
KOLEKTÍV AUTOROV. 2006. OTTOVA encyklopédia SLOVENSKO A – Ž. Praha
: Ottovo nakladateľství, 2006. 1056 s. ISBN 807-36-0578-3.
KOLEKTÍV AUTOROV. 2004 Kysuce a Kysučania. 1. vyd. Čadca : Kysucké
múzeum v Čadci, 2004. 121 s. ISBN 80-967171-0-3.
KOLEKTÍV AUTOROV. 1981. Čadca a jej okolie. 1. vyd. Martin : Osveta, 1981.
257 s. ISBN 70-076-81.
LAUČÍK, I. – KOMÁROVÁ, D. 2000. Liptovský Mikuláš : Príbeh mesta. Banská
Bystrica: Štúdio Harmony, 2000. 128 s. ISBN 80-97757-7-4.
MATERANKA, C. – ČAPČÍK, J. 1964. Pamätnica vojenskej nemocnice
v Ružomberku 1914 – 1964. Liptovský Mikuláš : Tlačiarne technického
učilišťa, 1964. 43 s.
MATOUŠEK. O. a kol. 2007. Sociálne služby. 1. vyd. Praha: Portál, 2007. 184 s.
MEDERA, M. 1937 Dobrodej, Spolok evanjelických žien v Liptovskom sv. Mikuláši.
Sedemdesiat rokov v službe pánovej 1867 -1937. Liptovský sv. Mikuláš :
Kníhtlačiareň bratov Rázusovcov, 1937. 16 s.
MEDZIHRADSKÝ, V. 1979. Orava (turistický sprievodca). Bratislava :
Vydavateľstvo ŠPORT, 1979. 205 s. ISBN 77-011-79.
MINTÁLOVÁ, Z. – TELGÁRSKY, B. 2005. Československý Červený kríž na
Slovensku v rokoch 1919 – 1938. 1. vyd. Martin : Matica slovenská 2005, 193
s. ISBN 80-969221-9-X.
MRVA, I. 2010. Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia. 1. vyd. Prešov :
Polygraf Print, 256 s. ISBN 978-80-8046-458-5.
TOKÁROVÁ, A. a kol. 2007. Sociálna práca. Prešov : Akcent Print, 2007. 573 s.
ULIČNÝ, F. a kol. 2006 Liptovský Mikuláš. 1. vyd. Bratislava : Credo, 2006. 283 s.
ISBN 80-96-95-03-8-X.
107
VITEK, P. 2007. Dejiny detského domova v Ružomberku 1922 – 1960. Ružomberok :
Detský domov, 2007. 11 s.
STRAŇAN, M. 2003. Zrnko z kysuckej histórie. In : História. Revue o dejinách
spoločnosti, 2003. roč. 3, č. 4. ISSN 1335-8316, s. 21 – 26.
Zákon č. 14 z roku 1876 o zdravotnej starostlivosti
Zákon a článok XIV. z roku 1891 o okresných pokladniciach na podporu
nemocných
Zákon č. XXI. z roku 1898 o pokrytí výdavkov na ošetrenie chorých
Zákon č. 2/1918 Zb. o zriadení Ministerstva verejného zdravotníctva a telesnej
výchovy
Zákon č. 221/1924 Zb. o poistení zamestnancov pre prípad nemoci, invalidity
a staroby
Zákon č. 221/1925 Zb. o nemocenskom poistení verejných zamestnancov
Zákon č. 49/1947 Zb. o poštátnení preventívne a poradenskej zdravotnej
starostlivosti
Zákon č. 103/1951 Zb. o preventívnej starostlivosti
Zákon č. 4/1952 o hygienickej a protiepidemickej starostlivosti
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách
Recenzent:
Ing. Bc. Martina Špániková, PhD.
108
Relacja wychowawca – wychowanek przez pryzmat prawa
dziecka do własności
(na przykładzie wybranych środowisk opiekuńczowychowawczych)
Relationship Educator – Orphan through
the Prism of Child's Rights to of Ownership
(for example, some environments care and upbringing)
Anna Kawula, Kinga Stawarz-Popek
Abstract
Janusz Korczak called for respect for the child and his rights. In their deliberations,
referring inter alia to the needs of property, which is an important condition to satisfy
both the natural development of man and its proper functioning in the society. This
outstanding educator believed that children no less valuable items. Even things
marginalized by adults can create the potential that even for the sake of the assigned
values of sentimental or symbolic, builds compelling areas of the identity of young
people.
Relations pupil - teacher taking into account the child's right to property have become
an important point of consideration taken by our scientific inquiry in late April
and May 2012. The research group found themselves alumni, educators and experts
with care and educational environments.
Aim of the study was to analyze the relationship that exists between adults and
children, considered in terms of the need to have. The presented results are discussed
taking into account the selected alternative environments in the perspective of the
implications of the idea of Korczak. They showed that a mutually rewarding
relationship with alumni educators affect the proper satisfaction of the needs of
ownership.
Key words: upbringing, Institutions Care and Education, the need for ownership,
ownership
Wprowadzenie
W jakim stopniu pojęcie własności wiąże się z pojęciem o wzmożonej sile?
Łuk dla dzikiego był nie tylko własnością, ale ulepszoną ręką, która razi na
odległość.
Dziecko nie chce oddać dartej gazety, bo bada, bo ćwiczy się, bo to materiał
– jak ręka jest narzędziem, które nie wydaje dźwięków, nie ma smaku, ale łącznie
z dzwonkiem przemawia, łącznie z bułką daje do ssania dodatkowe miłe wrażenie.
Dopiero później przychodzi naśladownictwo, emulacja, chęć wyniesienia
się. Bo własność wzbudza szacunek, podnosi wartość, daje władzę.
J. Korczak, 1992, s.46.
109
Kawula, A., Stawarz-Popek, K.:
Relacja wychowawca – wychowanek przez pryzmat prawa dzieka do własności
Rzeczywistość społeczna współczesnego świata przez wielu naukowców
postrzegana jest przez pryzmat konsumpcjonizmu. Według Bogdana Mroza to
właśnie konsumpcja stała się głównym czynnikiem wyznaczającym tożsamość
człowieka XXI wieku, nową formą religii; media propagują swoistą „ewangelię
konsumpcji”, która znajduje coraz liczniejsze rzesze wyznawców ochoczo
podążających do konsumpcyjnego raju oferowanego przez domy towarowe i wielkie
centra handlowe, współczesne „świątynie konsumpcji” (Mróz, 2010, s. 17). Jednak
owa masowa dążność do posiadania rzeczy nierozerwalnie wiąże się z realizacją
potrzeb na poziomie jednostkowym. Przedmioty bowiem stanowią swoiste skróty
poznawcze, służą demonstracji prestiżu, statusu, przynależności. Dają poczucie
bezpieczeństwa, władzy, szczęścia-sukcesu, akceptacji. Ponadto ułatwiają
budowanie lepszej tożsamości oraz znacznie zwiększają osobnicze możliwości
działania (Rubacha, 2006, s. 25). Według Zbigniewa Kwiecińskiego, Krzysztofa
Rubacha i Bogusława Śliwerskiego zdolności życiowe człowieka mogą dotyczyć
wielu obszarów jego funkcjonowania intelektualnego, emocjonalnego,
interpersonalnego, motywacyjnego, fizycznego itd.
Korczakowska koncepcja prawa do własności
Potrzeby ludzkie to właściwości człowieka polegające na jego stałych
zależnościach od różnych elementów zewnętrznego i wewnętrznego środowiska,
warunkujących jego homeostazę, życie, zdrowie, rozwój, normalność
funkcjonowania zadowolenie z życia (szczęście), samorealizację i inne wartości
życia. Pojmowanie potrzeb ludzkich jako obiektywnych właściwości gatunkowych
człowieka reprezentują w literaturze między innymi Tadeusz Tomaszewski, Janusz
Reykowski, Kazimierz Obuchowski. Choć w powojennej literaturze przedmiotu
poświęcono wiele uwagi zaspokajaniu potrzeb jako takich, można odnieść wrażenie,
że stosunkowo niewiele badań przeprowadzono pod kątem prawa dziecka do
własności (Kelm, 2006, s. 45). Na tym tle uwagę zwraca Halina Filipczuk1, która
sformułowała własny podział potrzeb, z uwzględnieniem posiadania jako odrębnego
uwarunkowania do prawidłowego rozwoju psychicznego. Badaczka ukazywała
znaczenie zaspokajania potrzeby własności. Zaznaczała, że nie tylko dorośli, ale
i dzieci pragną mieć różne przedmioty dla samej przyjemności bycia ich
właścicielem. W swoich publikacjach podkreślała również, iż bezpodstawne jest
rozbudzanie i umacnianie u dziecka potrzeby posiadania dla samego posiadania.
Przez posiadanie różnych rzeczy młodzi ludzie mogą zaspokajać także potrzebę
zwracania na siebie uwagi, uznania, dobrej pozycji w zespole rówieśników.
Pełną świadomość takiego stanu rzeczy można zaobserwować u Janusza
Korczaka, który w ramach realizowanej praktyki opiekuńczo-wychowawczej ową
potrzebę posiadania uznawał za naturalne i niezbywalne prawo każdego dziecka.
Można nawet zaryzykować twierdzenie, że Pandoktor buntował się przeciwko
traktowaniu młodych ludzi pod tym względem w sposób gorszy od osób
funkcjonujących najniżej w hierarchii społecznej. Żebrak rozporządza do woli
jałmużną, dziecko nic nie ma własnego, musi zdać sprawę z każdego otrzymanego za
1
Halina Filipczuk, opisując rozwojowo istotne prawa człowieka do realizacji określonych potrzeb
psychicznych, wymienia: akceptację (uznanie), aktywność, bezpieczeństwo, kontakt emocjonalny,
posiadanie (własność), poznanie, przynależność, samodzielność, sens życia, wzrost-rozwójosiągnięcia
110
darmo do użytku przedmiotu. Nie wolno podrzeć, złamać, zabrudzić… Ma przyjąć
i być zadowolone. – Wszystko w oznaczonym miejscu i czasie, rozważnie i zgodnie
z przeznaczeniem […] może dlatego ceni bezwartościowe drobiazgi – w Domu
Sierot problem indywidualnej własności dzieci rozwiązano w ten sposób, że każde
dziecko miało kasetkę lub szufladę na swoje „skarby”; na straży tych rzeczy stała
szafa rzeczy znalezionych i notariat. Obowiązkiem wychowawcy jest szanować te
„drobiazgi” i przywiązanie do nich dziecka…(Korczak, 1993, s. 431). Stary Doktor,
między innymi poprzez poszanowanie prawa młodych ludzi do posiadania, usiłował
przywrócić im człowieczą godność.
Ważne jest też by kształtować stosunek młodego człowieka do pieniędzy.
Dziecko, które otrzymuje drobne kieszonkowe i któremu pozwolimy na wydawanie
tej sumy ma szansę zrozumieć, że jeśli zaspokoi jedną swoją potrzebę kupując jakiś
przedmiot może nie wystarczyć na realizację innej. Dzięki temu dziecko może
nauczyć się gospodarować pieniędzmi, a nie wydawać je bezmyślnie.
Oprócz tych wszystkich funkcji, jakie spełniają przedmioty w życiu
człowieka, zaspokajają one także specyficzną potrzebę posiadania. Łączą się z nią
jeszcze inne potrzeby, w pewien sposób jej pokrewne. Należą do nich potrzeby
nabywania, gromadzenia, które przejawiają się u niektórych dzieci w postaci
zamiłowań kolekcjonerskich. Niektóre przedmioty zaspokajają również potrzebę
estetyczną (Filipczuk, 1980, s.153-171). Aktualność w tym kontekście zyskują
słowa Starego Doktora: Nie ma dla dziecka przedmiotów błahych, bezwartościowych
ani rupieci. Jest to jedyna jego własność, z której wyliczyć się nie musi. Każda z nich
to: pamiątka, wspomnienie, nadzieja lub narzędzie pracy (Chymuk, 2009, s. 58).
Powyższe przesłanki jednoznacznie wskazują na to, że prawidłowa
realizacja zachowań pro-własnościowych może w znacznym stopniu zaważyć na
wszechstronnym i zrównoważonym rozwoju młodych ludzi, co za tym idzie –
w dalszej perspektywie – całego społeczeństwa.
Rola opiekunów i wychowawców w zaspokojeniu potrzeby posiadania
Świadome i celowe działanie pedagogiczne zmierzające do osiągnięcia
względnie stałych skutków (zmian rozwojowych) w osobowości wychowanka to
wychowanie (Rubacha, 2006, s. 26). Prawo własności może zatem potęgować
zdolności życiowe danego człowieka. Zwłaszcza wtedy, gdy świadomie, jak
też celowo podejmowane są działania pedagogiczne zmierzające do nauki
właściwego rozumienia i realizacji wspomnianej konieczności.
Podejmowanie oddziaływań wychowawczych wspomagających rozwój
właściwych postaw pro-własnościowych dzieci i młodzieży zasadza się między
innymi na przypisaniu młodym ludziom w społecznej świadomości prawa do
realizacji tego typu potrzeb. Janusz Korczak bowiem wielokrotnie piętnował
nierównoprawną pozycję nieletnich względem dojrzalszej części społeczeństwa.
Dlatego tak ważnym jest bycie rozsądnym użytkownikiem swoich rzeczy, jako
wytworu ludzkiej pracy, będącego zarówno własnością indywidualną jak i dobrem
społecznym. Zdarza się jednak, że rodzice nie potrafią u dziecka wypracować
właściwego stosunku do posiadanych przedmiotów (Filipczuk, 1980, s.169).
Według Filipczuk rodzice winni w procesie wychowania zadbać również o to, by
dziecko ciesząc się z posiadania i użytkowania rzeczy, które służą zaspokajaniu
różnych potrzeb i sprawiają przyjemność nie chełpiło się nimi, by nie uważało siebie
za więcej warte od innych, bo ma ładne ubranie, zabawki etc. Chodzi o to, by nie
111
mierzyło wartości człowieka na podstawie tego, co posiada. Liczy się przecież to,
jaki człowiek jest, co sobą reprezentuje, a nie jakie ma rzeczy i ile one kosztowały.
Ważne jest by rodzice uczyli dziecko dzielenia się posiadanymi przedmiotami, by
dziecko rozumiało, że dobra materialne mają wartość o tyle, o ile służą ludziom,
żeby zaspakajanie potrzeb otoczenia stało się potrzebą silniejszą od potrzeby
posiadania. Poza tym dziecko dzieląc się z koleżankami i kolegami nabywa
pewnych umiejętności społecznych.
Oddziaływania wychowawcze kierowane przez wychowawcę typu: miejsce
na własne „skarby”, szafa rzeczy znalezionych, sąd, plebiscyty, notariat czy niektóre
zakłady czynione w przytomności Korczaka przez wychowanków, nie tylko
wspomagały zrównoważony rozwój młodych ludzi, ale też promowały tożsamość
praw dorosłych i dzieci. Pozwalały wychowankom Domu Sierot zobaczyć siebie
oczami innych dzięki opiniowaniu również w zakresie poszanowania własności
swojej i cudzej, indywidualnej i społecznej. Przybywają nowe przedmioty, część
starych traci swoją wartość. Więc zamieni, daruje, potem pożałuje i odbierze.
Obawiam się, że wychowawca-brutal, nie rozumiejąc, więc lekceważąc, w gniewie,
że drą się kieszenie i zacinają szuflady, zły na spory i niepokój, bo ginie i się
znajduje… w przypływie złego humoru …wrzuca śmiecie do pieca. Popełnia
niesłychane nadużycie, barbarzyńskie przestępstwo. Jak śmiesz chamie,
rozporządzać cudzą własnością? Jak śmiesz potem żądać, by dzieci cośkolwiek
szanowały i kogokolwiek kochały? Według Korczaka to właśnie dorośli mieli być
orędownikami, mentorami praktycznej, w pełni wyważonej realizacji prawa do
posiadania. Zwłaszcza w placówkowym, pozbawionym ciepła rodzinnego
środowisku opiekuńczo-wychowawczym powinno być zadaniem wychowawcy
domagać się, by każde dziecko miało coś, co stanowi nie bezimienną własność
instytucji, a jego, by miało dla tej własności bezpieczne ukrycie (Korczak, 1993,
s. 284).
Współczesne badania przeprowadzone pod kątem roli oddziaływań
społecznych i edukacyjnych w socjalizacji ekonomicznej dzieci i młodzieży,
ukazują, iż poza osobami znaczącymi istotny wpływ mają również rówieśnicy oraz
media. Dlatego w sferze edukacyjnej należałoby kłaść większy nacisk na potrzebę
kształtowania ograniczonego zaufania do różnych źródeł informacji (Goszczyńska,
Kołodziej, 2012, ss. 99-110). Tymczasem oddziaływania rodzicielskie często mają
charakter patologiczny. Opiekunowie sami ulegają kompulsywnemu kupowaniu
niepotrzebnych rzeczy. Nie posiadają też racjonalnego planowania budżetu
domowego i nie uczą tego swoich podopiecznych.
Problematyka systemu opiekuńczo-wychowawczego w Polsce
Można zauważyć, że trudności z odnalezieniem się w nowej sytuacji
społecznej, bezradność i nieumiejętność zorganizowania życia dotyczą coraz
częściej wychowanków przebywających w placówkach opiekuńczo –
wychowawczych. Sylwia Badora podkreśla, że mamy do czynienia w naszym kraju
ze wzrastającą ciągle liczbą dzieci pozbawionych możliwości wychowania
w rodzinnym domu (euro sieroctwo, sieroty społeczne). Narasta również zjawisko
nieprzystosowania społecznego dzieci i młodzieży, w tym przestępczości
i uzależnień. Wśród rodzin zastępczych, rodziny spokrewnione i niespokrewnione
z dzieckiem, zawodowe niespokrewnione z dzieckiem: wielodzietne, specjalistyczne
oraz o charakterze pogotowia rodzinnego mogą w większym stopniu kompensować
112
niedostatki podopiecznych (Badora, 2005, s. 280). Dlatego szczególnie ważne staje
się organizowanie różnych form opieki, wychowania i społecznego wsparcia.
Zgodnie z Rozporządzeniem Ministra Polityki Społecznej z dnia 14
lutego 2005 r. w sprawie placówek opiekuńczo-wychowawczych (Dz. U. z 2005 r. Nr
37, poz.
331) wychowankom placówek
opiekuńczo-wychowawczych
i resocjalizacyjnych objętych opieką całkowitą przysługuje:
- wyposażenie w odzież, obuwie, bieliznę i inne przedmioty osobistego użytku
(stosownie do wieku i potrzeb).
- zabawki odpowiednie do wieku rozwojowego
- środki higieny osobistej,
- zaopatrzenie w leki, podręczniki i przybory szkolne,
- całkowite pokrycie opłaty za pobyt w bursach i internatach oraz pokrycie
kosztów przejazdu do miejsc uzasadnionego pobytu poza placówką
i z powrotem.
- kwotę pieniężną do własnego dysponowania przez dzieci od 5. roku życia, której
wysokość, nie jest niższa niż 0,5% i nie wyższa niż 5% kwoty. "Kieszonkowe"
wypłacane przez placówkę w uzasadnionych przypadkach może być mniejsze,
ale nie mniejsze niż 0,5% przeciętnego wynagrodzenia lub większe, ale nie
większe niż 2% przeciętnego wynagrodzenia.
- pomoc materialna dla usamodzielnianych wychowanków.
Placówki
opiekuńczo-wychowawcze
i resocjalizacyjne
zapewniają
usamodzielnianym wychowankom objętym opieką całkowitą także pierwsze
wyposażenie w przypadku usamodzielnienia się, jednak wszelkie działania
skierowane na rzecz realizacji praw dziecka do własności nie zniwelują
specyficznych trudności występujących w środowiskach ryzyka.
Zgodnie z danymi Ministerstwa Pracy i Polityki Społecznej oraz Najwyższej
Izby Kontroli w Polsce na koniec 2011 roku działały 594 placówki opiekuńczowychowawcze dysponujące 16111 miejscami. Do tych ośrodków, będących w gestii
poszczególnych powiatów, należy zaliczyć zarówno oddziały rodzinne (223),
socjalizacyjne (190), interwencyjne (23) jak też wielofunkcyjne (158). Największa
liczba wychowanków przypadła na placówki o charakterze socjalizacyjnym – 6436
i wielofunkcyjnym – 7625 osób. Warto przy tym zaznaczyć fakt, iż dzieci były
umieszczane we wspomnianych ośrodkach dopiero wtedy, gdy zapewnienie innych
form opieki – np. pobyt w jednej ze 44574 rodzin zastępczych – okazało się być
niemożliwe. Dane na koniec 2011 r. wykazują, że w 44574 rodzinach zastępczych
wychowywało się 67314 dzieci, w tym: 36642 w rodzinach spokrewnionych
z dzieckiem wychowywało się 47843 dzieci.
Ministerstwo Pracy i Polityki Społecznej przeprowadziło w 2010 r. badania
na temat głównych przyczyn umieszczania dzieci w pieczy zastępczej. Badaniem
objęto 22797 przypadków dzieci przebywających w tym czasie w rodzinach
zastępczych oraz placówkach opiekuńczo - wychowawczych. Czynnikami, które
należały do najczęściej wymienianych była bezradność rodziców naturalnych
w obliczu występujących problemów opiekuńczo-wychowawczych (32%), ubóstwo
(26%), przemoc w rodzinie (17%), występowanie chorób (11%), brak odpowiednich
warunków lokalowych (7%), pobyt za granicą co najmniej jednego z rodziców (7%).
113
W II i III kwartale 2011 r. została przeprowadzona przez Najwyższą Izbę
Kontroli inspekcja2 sprawdzająca funkcjonowanie wybranych placówek
opiekuńczo-wychowawczych oraz ich współdziałanie z innymi instytucjami na
rzecz powrotu dzieci do wychowania w rodzinie. W opublikowanym w marcu 2012
roku raporcie3 przede wszystkim podkreślono, że działania instytucjonalne
podejmowane w celu powrotu dzieci do wychowania w rodzinie lub rodzinnych
formach pieczy zastępczej, nie przyniosły zakładanych efektów. Dostosowanie do
standardów Ustawy o Pomocy Społecznej w latach 2008-2010 spowodowało
ograniczenie tak liczby placówek, jak i zapewnianych przez nie miejsc (liczba
ośrodków zmniejszyła się z 83 do 81, a liczba miejsc z 2229 do 2127). Jednocześnie
starania o pozyskanie większej liczby osób zainteresowanych przyjmowaniem dzieci
w formie rodzin zastępczych zakończyły się fiaskiem. Kierownicy wszystkich
kontrolowanych jednostek, mimo wzrostu liczby wychowanków tej właśnie formy
pieczy zastępczej (z 4527 dzieci w 2008 r. na 4578 w 2010 r.) zwracali uwagę na
niedobór rodzin zastępczych. Ponadto zauważono, że aż w 25 na 28 kontrolowanych
ośrodkach opiekuńczo-wychowawczych miało miejsce 787 aktów wandalizmu,
agresji oraz przemocy fizycznej i/lub psychicznej wśród wychowanków. Policja
musiała interweniować 354 razy. Dzieci notorycznie niszczyły drzwi, umeblowanie
pokoi. Sprzęt komputerowy i elektroniczny często ulegał dewastacji lub był
kradziony. Prócz zauważalnej patologizacji zachowań społecznych taki stan rzeczy
często świadczy o problemach z prawidłową realizacją przez wychowanków
potrzeby własności/posiadania.
Odniesienia do tego typu problemów znajdujemy u Korczaka, który
ukazywał powszechny wizerunek z życia zakładu, wobec którego nie przechodził
obojętnie: Znów kradzież. Wiem, że gdzie jest sto dzieci, musi się znaleźć jedno
nieuczciwe (czy tylko jedno?). A jednak nie mogę się z tym pogodzić. Czuję żal tak
jakby do wszystkich” (Korczak, op. cit., s. 283).
Dyrektor jednostki, w której dochodziło do największej liczby aktów
wandalizmu stwierdził: Notoryczne zjawiska patologiczne dotyczyły głównie
dewastowania drzwi i pokoi poprzez niszczenie sprzętu będącego na wyposażeniu
(tapczany, szafki nocne, lampki nocne). Wyłamywano również drzwiczki oraz
zawiasy w meblach, dewastowano sprzęt elektroniczny (kino domowe – demontaż
głośników), niszczono i kradziono sprzęt komputerowy4.
Kontrola
wykazała,
że
w większości
badanych
placówek
INDYWIDUALNE PLANY PRACY miały charakter formalny, ogólnikowy,
pomijający faktyczną sytuację danego dziecka. Ustalenia określały na bardziej
korzystne warunki opieki i wychowania w rodzinach zastępczych (zwłaszcza
niespokrewnionych) rzutujące na dalsze losy dzieci po ich usamodzielnieniu.
Procentowy udział wychowanków placówek opiekuńczo-wychowawczych,
kontynuujących naukę na studiach wyższych, nie przekraczał 10%, a w niektórych
2
3
4
KPZ-4101-02/2011; Nr ewidencyjny kontroli 6/2012/P/11/092/KZD. Inspekcja przeprowadzona
była w dwudziestu ośmiu placówkach opiekuńczo-wychowawczych, dziesięciu powiatowych
centrach pomocy rodzinie i dziewięciu ośrodkach adopcyjno-opiekuńczych. Jednostki te
pochodziły z terenu dziewięciu województw – proporcjonalnie obejmujących cały kraj.
Raport zatwierdzony przez Prezesa Najwyższej Izby Kontroli 21 marca 2012; dostępny m.in.:
http://www.nik.gov.pl/plik/id,3757,vp,4791.pdf .
Raport zatwierdzony przez Prezesa Najwyższej Izby Kontroli 21 marca 2012; dostępny m.in.:
http://www.nik.gov.pl/plik/id,3757,vp,4791.pdf .
114
powiatach były to pojedyncze przypadki, zaś udział ten dla dzieci przebywających
w rodzinach zastępczych dochodził nawet do 50%.
Raport dotyczący funkcjonowania placówek opiekuńczo-wychowawczych
oraz ich współdziałania z innymi instytucjami na rzecz powrotu dzieci do
wychowania w rodzinie ukazał, że istotne są też różnice w jakości wykształcenia
i przygotowania do pracy zawodowej wychowanków z placówek opiekuńczowychowawczych a rodzin zastępczych.
Obowiązująca obecnie Ustawa z 9 czerwca 2011 r. O Wspieraniu Rodziny
i Systemie Pieczy Zastępczej weszła w życie z dniem 1 stycznia 2012 r. Zawarte
w niej przepisy są nakierowane na ograniczenie roli placówek opiekuńczowychowawczych, wspieranie tendencji do umieszczania dzieci i młodzieży
w całodobowych oddziałach, w rodzinach zastępczych lub rodzinnych domach
dziecka dopiero po wyczerpaniu możliwości pobytu w rodzinie własnej. W sukurs
takim działaniom winno przyjść utworzenie w gminach instytucji asystentów
rodziny oraz na poziomie powiatów koordynatorów pieczy zastępczej.
Założenia metodologiczne badań własnych
Biorąc pod uwagę powyższe warunki, przedmiotem podjętych badań stały
się różnorodne aspekty oddziaływań wychowawczych w odniesieniu do
zaspokajania potrzeby posiadania przez wychowanków przebywających
w zastępczej pieczy. Celem podjętych rozważań była analiza funkcjonowania
wybranych środowisk zastępczych w zakresie zaspokajania potrzeby posiadania,
określenie aktywności wychowanków w obszarze zachowań pro-własnościowych,
oraz rozpoznanie wybranych mechanizmów wspomagania instytucjonalnego
i pozainstytucjonalnego towarzyszących realizacji potrzeby posiadania.
Na podstawie analizy literatury metodologicznej, uwzględniając cel
podejmowanej pracy postawiono jako problem główny następujące pytanie:
Jakie znaczenie ma zaspokajanie potrzeby posiadania przez wychowanków
w wybranych środowiskach opiekuńczo-wychowawczych?
W dyskursie pedagogicznym na temat zasad zaspokajania potrzeby
posiadania przez wychowanków wybranych placówek istotne stało się poszukiwanie
odpowiedzi na następujące pytania szczegółowe:
1. W jaki sposób przebiega zaspokajanie potrzeby posiadania w wybranych
środowiskach zastępczych?
2. Jakie zachowania pro-własnościowe są prezentowane przez dzieci i młodzież ze
środowisk problemowych?
3. Jakie oddziaływania wychowawcze wspomagają realizację potrzeby posiadania?
Wybrana przeze nas została metoda dialogowa najczęściej znajduje swe
zastosowanie w badaniach za pomocą rozmowy i wywiadu. Wywiady
przeprowadzono z wychowankami, opiekunami, wychowawcami, pedagogiem oraz
ekspertami pracy opiekuńczo-wychowawczej. Byli to superwizor, kierownik
koordynujący pracę działu Rodzin Zastępczych w Miejskim Ośrodku Pomocy
Zastępczej. Dobór instytucji dla potrzeb badań był nieprzypadkowy. Zdecydowana
większość badań odbyła się w Krakowie. Prezentowany zakres badawczy
przeprowadzono w kwietniu i maju 2012 r. w Placówce OpiekuńczoWychowawczej, Specjalistycznej Placówce Opiekuńczo-Wychowawczej oraz
Rodzinnym Domu Dziecka. W rozważaniach ujęto wyniki z piętnastu wywiadów
dokonanych wśród siedmiu chłopców i ośmiu dziewczynek w wieku od 13 do 18 lat
115
oraz wywiadów przeprowadzonych z opiekunami, ekspertami oraz wychowawcami.
Przedstawione opracowanie powstało dzięki grupie specjalistów, którzy dysponując
szerokim zasobem informacji z racji wykonywania swoich obowiązków, zechcieli
podzielić się zarówno swoją wiedzą, jak i doświadczeniem.
O wyborze tematu Relacja wychowawca – wychowanek przez pryzmat
prawa dziecka do własności zadecydowało wiele przesłanek. Nasze wcześniejsze
doświadczenia badawcze oraz brak obszernej literatury przedmiotu poruszającej
kwestie zaspokajania przez dzieci i młodzież potrzeby posiadania obudziły naszą
czujność badawczą. Poza tym chciałyśmy sprawdzić w jakim stopniu myśl
Korczakowska jest transponowana do współczesnych czasów. Poszukując tez
badawczych, formułując cele i pytania badawcze dokonano analizy piśmiennictwa
z zakresu pedagogiki opiekuńczo-wychowawczej. Po opracowaniu części
teoretycznej, przyjęto odpowiednią strategię badawczą. Do zrealizowania
wyznaczonego celu wykorzystane zostały wstępnie liczne materiały teoretyczne.
Zebrane materiały wstępne po uzyskaniu podstawowych informacji na temat
placówki stały się początkiem dla przeprowadzonych badań, a w późniejszym czasie
pozwoliły na konfrontacje zdobytej wiedzy ze stanem faktycznym. Badania zostały
przeprowadzone w sposób systematyczny w czasie od kwietnia do maja 2012 r.
Zaspokojenie potrzeby posiadania a adaptacja wychowanków do warunków
panujących w placówce opiekuńczo-wychowawczej
Na podstawie badań stwierdzono, że funkcjonowanie w dzisiejszych
placówkach opiekuńczo-wychowawczych przedstawia się nieco inaczej.
Wychowankowie mają dostęp do pomieszczeń gospodarczych, mają także
pomieszczenia zapewniające cichą naukę i wypoczynek. Pełnią dyżury, otrzymują
stosowne do zachowania kieszonkowe. Placówki starają się też sporządzać na
podstawie przeprowadzonej diagnozy Indywidualny Plan Pracy, uwzględniając przy
tym współpracę z rodzinami wychowanków. Sytuacja ekonomiczna i społeczna
obecnych rodzin wychowanków jest zdecydowanie właściwsza, a młodzi ludzie
najczęściej są kierowani do dzisiejszych placówek opiekuńczo-wychowawczych
z powodu nie pełnienia obowiązku szkolnego oraz problemów opiekuńczowychowawczych w rodzinie. Jak podkreśla Pracownik Działu Pomocy Dzieciom
Miejskiego Ośrodka Pomocy Społecznej w Krakowie:
- 60% dzieci w zastępczej pieczy nie pochodzi z rodzin, które są klientami
MOPS. To najistotniejsza różnica do tego, co było 10, 15 lat temu. Mamy nie tylko
dzieci z biednych rodzin, ale także dobrze sytuowanych ekonomicznie, które mają
problemy z wypełnieniem obowiązku szkolnego, nie słuchają rodziców.
Umieszczenie ich w placówce nie jest rozwiązaniem, bo jak on, taki dzieciak, się
zaadaptuje do warunków to będzie funkcjonował tak samo, nikt go nie zmusi do
czegokolwiek (W 4).
Badania wykazały, że największym problemem w placówkach opiekuńczo –
wychowawczych jest nie wypełnianie obowiązków szkolnych przez wychowanków.
Młodzi ludzie bardzo szybko zaadaptowali się do warunków panujących
w placówkach, jednak sprawiają wiele problemów opiekunom, wychowawcom oraz
nauczycielom, którzy często nie potrafią poradzić sobie z nic nie robieniem swoich
podopiecznych.
116
Wyniki badań przedstawione w wykresie 1. potwierdzają skłonności
wychowanków do czynienia pewnych wysiłków, aby posiadać rzeczy, jednakże nie
robią oni nic ponadto – nie oszczędzają, nie szanują, nie pożyczają się od innych, nie
użyczają innym. Poszukują przyjemności bez jakiegokolwiek wysiłku
i zaangażowania, są zdecydowanie bierni i zrezygnowani, nie ma wielu rzeczy czy
spraw, na których im zależy. Wychowawcy podkreślają, że młodzi ludzie mają
tendencje do nihilizmu, na niewiele spraw są zaangażowani (W2).
Wykres 1. Posiadanie rzeczy
Badania ukazały, że obecne warunki panujące w ośrodkach, chociaż są
często zdecydowanie lepsze niż w rodzinach pochodzenia dzieci i młodzieży, nie
przyczyniają się do w większym stopniu do poszanowania dóbr materialnych. Nawet
najlepiej wyposażona i zaopatrzona placówka opiekuńczo - wychowawcza nie jest
w stanie zastąpić prawidłowo funkcjonującej rodziny, co więcej przesadne dążenie
do kompensacji utraconych wzorców osobowych walorami materialnymi powoduje
zwiększenie dystansu i poczucia niedostatku, jak również wypacza spojrzenie
młodego człowieka na posiadanie zasobów majątkowych w perspektywie
przyszłości, zwłaszcza, że po osiągnięciu pełnoletniości sytuacja młodego człowieka
zmienia się na gorsze.
Na podstawie wywiadów z ekspertami mogłam stwierdzić, efektywniejsze
działania w tym zakresie przeprowadzane są w rodzinach zastępczych.
Superwizor podkreślał, system wsparcia jest powiązany i to daje pełen obraz
biologiczny i psychologiczny dla rodzin zastępczych, gdy mają problem, można im
coś doradzić.
Jednak i na tym polu pojawiają się trudności z zaspokojeniem potrzeby
posiadania szczególnie z zawiścią dzieci przysposobionych o rzeczy, które dostają
Dzieci od swoich biologicznych dziadków wujków i całej rodziny. Wtedy opiekun
tłumaczy, że to jego rodzina a on ma swoją, która nie daje takich prezentów. Bo
rodziny spokrewnione nie dają takich rzeczy (W3).
117
Osoba opiekująca się dziećmi przez 29 lat w rodzinnym domu dziecka
podkreśla, że dzieci, gdy przychodziły nie wiele miały z sobą właściwie nic, ale
pamiątki były dla nich bardzo ważne, zwłaszcza te po mamie lub babci szczególnie,
gdy były do tej osoby przywiązani…(W2).
Można zaobserwować, że – dzieci pojawiają się często z jedną walizką albo
bez niczego, w rodzinie zastępczej mają zaś wystarczająco zaspokojone swoje
potrzeby. Mają prawo do kieszonkowego, a to jest pewien progres. Z jednej strony
tracą wolność, nie mogą palić papierosów, muszą chodzić do szkoły, przestrzegać
pewnych zasad. Z drugiej to daje im stabilizacje, zapewnia rozwój, może na
początku tego nie doceniają, jednak później…. Wymaga to jednak dużo pracy
i organizacji. Potrzeba posiadania wpływa na zwiększenie własnej władzy,
kompensację „ja”, zapewne jest źródłem oddziaływania (W3).
Realizacja procesu wychowawczego wychowanków winna zasadzać się
przede wszystkim na prawidłowo konstruowanych INDYWIDUALNYCH
PLANACH PRACY (IPP). Zgodnie z §12 ust. 2 i 5 rozporządzenia w sprawie
placówek opiekuńczo-wychowawczych, wychowawca kierujący procesem
wychowawczym niezwłocznie – przy udziale dziecka oraz w porozumieniu
z psychologiem, pedagogiem, pracownikiem socjalnym, a także innymi
specjalistami – winien opracować ów plan, z uwzględnieniem działań krótkoi długo-terminowych. Jednak z tym także są problemy w wielu placówkach ze
względu na brak współpracy z rodzinami wychowanków.
Zachowania pro-własnościowe prezentowane przez dzieci i młodzież
ze środowisk problemowych
We współczesnym wychowaniu można zauważyć koncentrowanie się
zarówno rodziców jak i instytucji opiekuńczych na oddziaływaniach, które mają
zaspokoić dziecięce potrzeby na wyrost, nie uwzględniając przy tym ich
samodzielnego udziału ani aktywności. Opiekunowie i wychowawcy nie poświęcają
wiele czasu na odpowiednie formy i metody pracy, a ich działania wychowawcze
zazwyczaj są niedostosowane do wieku dzieci. Są wygodni i niekonsekwentni,
tymczasem młodzi ludzie stają się niedołężni życiowo i bezwolni wewnętrznie.
Lista postrzegania własności sporządzona przez wychowanków umożliwiła
ukazanie wzajemnie powiązanych hierarchicznych relacji szacunku, władzy,
tożsamości i zasobności, które są budowane w wyniku realizowania potrzeby
posiadania. Zdecydowania na pierwszym miejscu wychowankowie wskazywali, iż
posiadanie zapewnia szacunek. Na kolejnym miejscu plasowała się władza. Tu
zaznaczali również poczucie siły, które zapewnia majętność. Pozostałe pozycje
zajmowały tożsamość i zasobność. Zaobserwowana tendencja budzić może czujność
badawczą zarówno przez wzgląd na omawiany wcześniej konsumpcjonizm, jak też
konieczność doprecyzowania samego zjawiska oraz jego korzeni społecznych.
118
Zabrane danych dotyczące zachowań pro własnościowych rzutujące na
zaspokojenie potrzeby posiadania mogą budzić zainteresowanie. Porównanie
zestawień z wcześniejszymi wynikami wykazuje swoiste zmiany w jednakowy
zakresie przedmiotów stanowiących największą wartość dla wychowanków. Nadal
na pierwszej pozycji znajduje się dom i rodzina, jednak kolejne zajmują: telefon
komórkowy oraz komputer (czego nie było we wcześniejszych wynikach ze
zrozumiałych względów). Posiadanie rzeczy według wychowanków przede
wszystkim wzbudza szacunek, w dalszej kolejności daje poczucie władzy. Następnie
może być rozpatrywane jako budowanie lepszej tożsamości oraz dążenie do
zasobności.
Wcześniejsze badania wskazywały na istnienie silnych relacji dzieci
z rodzicami. Dlatego też młody człowiek najczęściej upatrywał swojego
nieszczęścia w braku zasobów pozwalających mu na przebywanie w swoim
naturalnym ognisku domowym. Chciał zdobywać rzeczy, choćby poprzez kradzież.
Wspomagać swoją rodzinę biologiczną. Repertorium wyników może sugerować, że
posiadanie rzeczy w dzisiejszym czasie jest obojętne dla młodych ludzi. Owszem
mają oni takie przekonanie, że im się wszystko bezwzględnie należy, może właśnie,
dlatego nie starają się uczynić najmniejszego wysiłku, aby uszanować zarówno
swoje własne, jak i cudze rzeczy. Jednak zdeklarowana większość wychowanków
nie szanuje przedmiotów należących do placówki.
119
Wykres 2. Cechy pozytywne i negatywne znaczące dla potrzeby własności.
Zdecydowana większość wychowanków zgadza się z zasadami
i regulaminem obowiązującym w placówce. Nie dokonują kradzieży, nie wyłudzają,
nie pożyczają, nie zamieniają się rzeczami, ale też nie oszczędzają i nie szanują
otrzymanych rzeczy. Tymczasowo młodzi ludzie mają świadomość ogólnie
przyjętych norm, mimo to nastawienie konsumpcyjne i nihilizm powodują, że nie
radzą sobie ze swoimi emocjami, mają coraz więcej pretensji do świata. Otrzymują
fundusze w wysokości 80 zł na miesiąc. Problem może stanowi fakt, że bez względu
na swoje zachowanie muszą je uzyskiwać. Najczęściej otrzymane pieniądze
przeznaczają na SMS-y i papierosy. Najważniejszymi przedmiotami wśród
młodzieży są telefony komórkowe, komputery oraz dom rodzinny. Placówka
prowadzi pedagogizację opiekunów i utrzymuje kontakt z familiami wychowanków,
starając się tym samym wpływać na wychowanków.
Oddziaływania wychowawcze wspomagające realizację potrzeby własności
Szukając optymalnych zasad postępowania wychowawczego wobec
najróżniejszych, często nad wyraz trudnych momentów wychowawczych Janusz
Korczak podkreślał, że: - Dziecko musi poznać wartość pieniądza i nauczyć się
rozważnie nim gospodarować, zgodnie ze swoimi potrzebami. Lekceważenie budżetu
dziecka może się stać przyczyną wykroczeń lub przestępstw, mających swój epilog
w sądzie dla nieletnich (Korczak, 1992, s.46). W zbadanych placówkach
opiekuńczych pośród licznych form oddziaływań wychowawczych stosowanych
przez Starego Doktora, stosuje się tylko samorząd oraz coś w rodzaju księgi uwag,
rozpatrywanej na spotkaniach samorządu.
Wychowawca z placówki opiekuńczo- wychowawczej podkreśla, że
pozornie kontakty z rodzicami są dobre, a tak naprawdę ojcowie i matki nie
interesują się dziećmi, a jak już coś się zaczyna dziać lub wychodzi na jaw coś złego,
to wtedy nie bardzo wiedzą co z tym zrobić, wobec pojawiających się trudności stają
120
się bezsilni i bezradni. Z tymi dziećmi nie radzą sobie ani rodzice ani nauczyciele,
bo tu trzeba być konsekwentnym i zdecydowanym (W2).
Dane uzyskane z badań przeprowadzonych w kolejnej placówce
opiekuńczo-wychowawczej potwierdzają szereg problemów związanych
z zaspokajaniem potrzeby posiadania przez dzieci ze środowisk problemowych.
Pani prowadząc rodzinny dom dziecka przyjęła 51 podopiecznych, były to
dzieci od 1 roku do 16 lat. Starała się być matką dla tych dzieci, zapewnić im osobne
pokoje, urządzone i wyposażone według ich własnych pomysłów z dostępem do
wszystkiego, zwłaszcza kuchni. Chciała, żeby podopieczni mogli funkcjonować tak,
jak w normalnym domu rodzinnym. Jednak też spotykała się z problemami i musiała
odpowiednio je rozwiązywać, szczególnym problemem w zakresie własności miała
z Kradzieże, wyłudzanie i postawa roszczeniowa to jest plaga, z tym przychodzą,
z tym walczyłam i byłam wielokrotnie okradana i nawet moja przychodząca rodzina
to było kłopotliwe i wstydliwe, musiałam się zabezpieczać na zasadzie „wilk, koza,
kapusta i zając”, wiedziałam komu mogę ufać, które dziecko posłać do sklepu, żeby
wróciło z resztą i zakupami, nie zgubiło pieniędzy. To wszystko było przez to,
że wywodziły się z rodzin gdzie była patologia i akceptacja kradzieży, było nawet
doceniane przez rodziców, że taki sprytny i zdobył coś. Ja chciałam je nauczyć
poczucia wstydu.
Obecnie wielu wychowanków z mojego domu osiągnęło pełnoletniość
i wszyscy wyszli na ludzi. Mam z nimi kontakt, przychodzą i odwiedzając mnie dają
przykład innym dzieciom przebywającym ze mną w zastępczej pieczy (W2).
Badania ukazały, że obustronnie satysfakcjonująca relacja wychowawców
z wychowankami wpływa na prawidłowe zaspokajanie potrzeby własności.
Wywiad przeprowadzony z Kierownikiem Działu Rodzin Zastępczych
ukazał jak przebiega usamodzielnianie wychowanków.
Wychowankowie wychodząc z pieczy zastępczej często mają przekonanie, że
pomoc w usamodzielnieniu jest im należna. Łatwo zapominają, że ta pomoc jest
oferowana pod pewnymi warunkami, które muszą spełnić. Zasada główna, to
pieniądze, świadczenia, w zamian za naukę i przechodzenie z klasy do klasy.
Frekwencja musi wynosić minimum 75%. Dopuszczalna jest trzykrotna zmiana
szkoły na tym samym poziomie. Potem świadczenia nie są należne. Choć staramy się
do każdego podchodzić indywidualnie. Należność świadczeń jest sprawdzana co
miesiąc.
Większość młodych stara się spełnić wymagania i przechodzą z klasy do
klasy. Zwłaszcza ci z rodzin zastępczych. Nie oszukujmy się – pieniądze to potężny,
skuteczny motywator. Wielu z nich, chcąc dostawać pieniądze, decyduje się mimo
wszystko uczyć dalej. Choć czasami nie wszystko dobrze się układa (W4).
Formy pomocy w usamodzielnianiu dostępne na dziś dla wychowanków to:
1. Pobyt w mieszkaniach chronionych dla wychowanków miewających własny
dochód, pod nadzorem placówkowym oraz
2. grupy usamodzielniające – te od 16 r.ż.
Pobyt młodego człowieka w placówce typu DD lub RZ dłuższy niż pięć lat
uprawnia do starania się o mieszkanie z puli miasta Krakowa. Wychowankowie
chętnie z tego korzystają. Czas oczekiwania na lokal to około 4 lat, choć bywa
różnie. Ale wychowankowie wolą zwykle poczekać z wykorzystaniem różnych
funduszy przyznawanych na usamodzielnienie właśnie do momentu otrzymania
własnego mieszkania. Czasami pomocne w usamodzielnieniu okazują się być więzi
121
ze środowiskiem zastępczym. Pewna pani z pieczy zastępczej zmarła, nim
powierzone jej dzieci usamodzielniły się całkowicie. Jej biologiczny syn wynajął
jednak mieszkanie do spółki z wychowankami, a wcale tego nie musiał robić,
i całkiem dobrze sobie wszyscy razem poradzili. Młodym ludziom na starcie
przysługują świadczenia na usamodzielnienie w postaci pieniężnej (jeśli dobrze
pamiętam minimum około 1500, a dla niepełnosprawnych 3000) i rzeczowej.
Wysokość i zakres świadczeń regulują przepisy.
Dawniej rzeczówkę dostawali do ręki i różnie z tym bywało. Teraz kierujemy
tym świadczeniem inaczej. Młody człowiek deklaruje opiekunowi, co chce, co mu
będzie potrzebne. Przynosi potem do MOPS rachunek z przedłużonym terminem
płatności i my opłacamy bezpośrednio ten towar. Na początku w sklepach różnie na
to patrzono, ale teraz nie ma już z taką formą żadnych problemów. Wszyscy są
zadowoleni, a my mamy pewność że fundusze rzeczówkowe nie zostały spożytkowane
np. na przypadkowe oblewanie mieszkania (W4).
Każdy
z usamodzielniających
się
wychowanków
jest
objęty
INDYWIDUALNYM PLANEM USAMODZIELNIANIA. Taki plan jest
konstruowany przez pracownika lokalnego oddziału MOPS, stosownie do
wymogów terenu. Ważna jest współpraca z młodym człowiekiem i jego
bezpośrednimi wychowawcami oraz psychologiem, czasami terapeutą lub doradcą
zawodowym. Wypracowany plan musi być zatwierdzony i podpisany przez
Kierownika placówki, z której wywodzi się wychowanek.
Na jednego pracownika MOPS nadzorującego takie usamodzielnianie
przypada 60 przypadków.
Wychowanek dwa miesiące przed 18 r.ż. musi wybrać sobie opiekuna,
a miesiąc
przed
muszą
wspólnie
wypracować
i określić
kierunek
INDYWIDUALNEGO PLANU USAMODZIELNIENIA. Jakieś modyfikacje
bywają możliwe. Jednak taki plan generalnie jest obowiązujący.
Na życzenie naszych usamodzielniających się podopiecznych, w ramach
realizacji INDYWIDUALNEGO PLANU oraz zajęć z programu KAPITAŁ LUDZKI
razem z KLUBEM INTEGRACJI SPOŁECZNEJ zorganizowała niedawno warsztat
prezentacji. Wychowankowie mieli 3 godziny zajęć w grupie i 1 godzinę pracy
indywidualnej. Bardzo byli zadowolenie, bo to ułatwi im rozmowy o pracę. Tego
typu działania są bardzo dobrze odbierane.
Pamiętam, organizowane były również warsztaty psychoedukacyjne,
wyjazdowe. Chyba przez trzy lata. Służyły poznaniu lepszych standardów życia,
uwierzeniu w siebie, motywacji. Brała w nich kiedyś udział również dziewczynka
z opóźnieniem umysłowym Trochę się obawiałam, jak to będzie. Ale ona została bez
problemu zaakceptowana i znalazła swoje miejsce w grupie. Nawet po wyjeździe
trzymali potem sztamę.
W ramach KLUBU INTEGRACJI SPOŁECZNEJ i programu KAPITAŁ
LUDZKI organizowane były kursy na prawo jazdy, wózków widłowych, inne
zawodowe typu: manicure-pedicure, kosmetyczka. Przy okazji tych ostatnich kursów
to nawet część dziewcząt znalazła pracę w sieci sklepów kosmetycznych. Jako pomoc
w usamodzielnianiu wychowanków organizowane są też kursy językowe
i przygotowujące do matury.
Pomocny w usamodzielnianiu jest również program KAPITAŁ LUDZKI,
zwłaszcza dla dzieci z rodzin zastępczych spokrewnionych, czyli zwykle dziadków,
którzy przejęli pieczę nad wnukami. Nasi dziadkowie ubezwłasnowolniają swoje
122
wnuki. To dla młodych jest i wygodne, ale przez to stają się całkowicie bezradni
i nie radzą sobie z najprostszymi zadaniami dnia codziennego.
Program operacyjny KAPITAŁ LUDZKI jest gwarantowany od 2007 do
2013 roku.
Beneficjentami tego programu mogą być wszyscy zagrożeni wykluczeniem
społecznym, więc wychowankowie Domów Dziecka i Rodzin zastępczych się
kwalifikują.
Wychowankom usamodzielniającym się pomagają:
- pracownik socjalny z MOPS prowadzący / koordynator,
- pracownik socjalny z filii,
- psycholog,
- pracownik KLUBU INTEGRACJI SPOŁECZNEJ (KIS).
W realizacji INDYWIDUALNEGO PROGRAMU USAMODZIELNIANIA
pomagać mogą również: doradca zawodowy, psycholog pierwszego kontaktu,
psycholog terapeuta (np. z Krakowskiego Instytutu Psychoterapii) itp.
Gdy dziecko rośnie i chce być samodzielne, zaczynają się schody. Zwłaszcza
w rodzinach zastępczych spokrewnionych. Wtedy zaczyna się szantaż emocjonalny
opiekunów. Te nasze babcie…
Wyłudzania i kradzieży dokonywanych przez wychowanków w placówkach
pieczy zastępczej z pozycji MOPSu właściwie nie widać. To co zwraca naszą uwagę,
to raczej konflikty pomiędzy rodzinami biologicznymi a zastępczymi. To jednak
bardziej aspekt psychologiczny lub społeczny, a nie materialny. W rodzinie
zastępczej wszystkie dzieci materialnie mają podobnie. Już z założenia nie powinno
więc na tym polu być nieporozumień (W4).
Obecna polityka opiekuńczo-wychowawcza nakierowana jest przede
wszystkim na powrót dzieci do domów, w drugiej kolejności dąży się do
zlikwidowania dużych domów dziecka na rzecz małych form pieczy zastępczej.
W nielicznie już istniejących domach dziecka zapewnia się dzieciom wyższy
standard socjalny, jednakże życie w luksusowych warunkach może mieć charakter
kryminogenny. Uwzględniając środowisko z jakiego pochodzą wychowankowie, ich
deficyty edukacyjne, łatwo sobie wyobrazić przed jaką pokusą staną, gdy opuszczą
placówkę i rozpoczną samodzielne życie. To tak jakby się przesiąść z mercedesa
do tramwaju. Olbrzymi ekran supernowoczesnego telewizora, jacuzzi, bogate
elektroniczne prezenty z byle okazji, atrakcyjne zagraniczne wakacje – to wszystko
może w dziecku osłabić chęć powrotu do domu, a rodziców postawić przed
dylematem, czy powinni walczyć o dziecko, skoro opuściwszy placówkę, nigdy tak
bogato nie będzie żyło. Całkowicie błędne i niedopuszczalne wychowawczo jest
zasypywanie dzieci mieszkających w domach dziecka dobrami materialnymi w taki
sposób, by ich ekonomiczna sytuacja była znacząco lepsza niż poziom życia ludzi
w okolicy. Działając w ten sposób można mimo szczytnych pobudek zrobić im
krzywdę, gdyż nie jest to metoda na zrekompensowanie ich trudnego losu, nie ta
waluta (Andrzejewski, 2007, s. 186).
Potrzeba posiadania?
Pamiętam taką dziewczynkę, chyba jeszcze nie chodziła do szkoły. Trafiła do
rodziny adopcyjnej z zastępczej, ale jakoś nie mogła się zaadoptować, ciągle była
niespokojna, sprawiała kłopoty. Adopcja zresztą później została rozwiązana, bo
dziewczyna nie spełniała oczekiwań tych państwa. Mniejsza z tym. Pracownik
socjalny, który poszedł sprawdzić co się dzieje, poprosił by mała oprowadziła go po
123
swoim domu. Dziewczynka mówiła: to jest cioci kanapa, to jest wujka telewizor, to
jest cioci zdjęcie, to jest wujka zdjęcie…
A co jest twoje? Dziewczynka nie umiała odpowiedzieć. Odzyskała dopiero
równowagę i nawiązała dobre relacje z otoczeniem, gdy zrobiono jej zdjęcie,
którego była jedyną właścicielką (W4).
Podsumowanie
Kwestie związane z realizacją przez dzieci i młodzież potrzeby własności,
zwłaszcza w czasach coraz bardziej rozpasanego materializmu, nie powinny dla
nikogo pozostawać obojętne. Jednakże niemożność dokonania pełnej analizy
wszelkich możliwych przejawów oraz konsekwencji prawa młodych ludzi do
posiadania ograniczyła niniejszą pracę do wyznaczonych przykładów.
Największą inspiracją dla podjętych rozważań był dorobek Janusza
Korczaka. Zdawał on sobie sprawę ze złożoności sytuacji dzieci trafiających do
placówek opiekuńczo -wychowawczych oraz trudu podejmowanego przez
wychowawców. Pisał: …widzę wśród swych występnych tylu uczciwych,
przypadkowo tu skierowanych. Oby wielu podobnych było na wolności. Widzę –
zapewne – i złodziei – iluż gorszych opływa w dostatki i szacunek, widzę –
pociągniętych przykładem, zakatarzonych zaledwie występkiem – i nieuleczalnych,
predestynowanych bezwzględnie (Korczak, 1992, s.3). Jednak według Pandoktora to
właśnie skomplikowanie przesądzało o konieczności wprowadzania tożsamości
praw między nieletnimi, a dorosłymi, również w obszarze pro-własnościowym.
Działania takie, siłą rzeczy, powinny być wspierane przez odpowiednio prowadzoną
edukację na poziomie indywidualnym, lokalnym a także ogólno-społecznym
(istnienie właściwych wzorców w świadomości zbiorowej).
Wyniki badań przeprowadzonych w wybranych środowiskach zastępczych,
dzięki dwuetapowości czasowej, wykazały zachodzenie pewnych zmian w podejściu
instytucjonalnym. Ogólnopaństwowa tendencja do rezygnacji z dużych, zbiorczych
Domów Dziecka na rzecz mniejszych ośrodków o charakterze możliwie jak
najbardziej rodzinnym, znalazła swoje odbicie między innymi w podejmowanych
działaniach pro-własnościowych mających na celu wprowadzenie wychowanków
w realia życia codziennego. Obecnie w coraz większym stopniu w placówkach
realizowane są programy związane z posiadaniem przez nieletnich własnych
funduszy, rzeczy sentymentalnych, usamodzielnieniem zawodowo-materialnym etc.
Mimo to w kwestii zaspokajania przez młodych ludzi potrzeby własności nadal
można zauważyć poważne deficyty, zwłaszcza te oparte na dwubiegunowości
postaw i zachowań np. nihilizm vs. konsumpcjonizm lub brak szacunku do
otaczających rzeczy vs. chęć ich posiadania. Ponadto obserwacje poczynione na
terenie badanych instytucji wskazują, że prowadzone oddziaływania wychowawcze
wymagają współdziałania wszystkich stron w zakresie trójmianu: dziecko – familia
– wychowawca. Tymczasem współpraca ta w praktyce opiekuńczo-wychowawczej
nie do końca jest w pełni realizowana. Jedną z przyczyn może stanowić fakt, że
nawet najwspanialsza placówka opiekuńczo-wychowawcza nie jest w stanie w pełni
zastąpić dobrze funkcjonującej rodziny. Poza tym potrzeba posiadania wciąż
kojarzona jest w niewielkim stopniu z rozwojem psychicznym i prawami dziecka.
Zaobserwowany stan rzeczy może budzić zaniepokojenie zważywszy na to,
że jego konsekwencje są i będą coraz bardziej odczuwalne w najróżniejszych
sektorach życia społecznego. Tym istotniejsze wydaje się podjęcie w tym zakresie
124
dalszych analiz oraz działań na zdecydowanie większą skalę. Być może pomocne
okażą się w tym względzie idee i plany Janusza Korczaka. W Domu Sierot przy
krochmalnej 92 w Warszawie, już w 1911 roku zamierzano zwiększyć nacisk na
kształtowanie zachowań około własnościowych ułatwiających wychowankom
prowadzenie godnego życia (wyprawki, warsztaty, edukacja społeczna i zawodowa
etc,). Myślano też o przygotowaniu do pracy przyszłych rodzin zastępczych,
tworzeniu ognisk dla byłych wychowanków oraz o tym, w jaki sposób można by
wpłynąć na mentalność rodzinną i środowiskową (Merżan, 1987, s. 6).
Bibliografia:
ANDRZEJEWSKI M., Domy na piasku. Domy dziecka. Od opieki nad dzieckiem do
wspierania rodziny, Media Rodzina, Poznań 2007. ISBN: 978-83-7278-248-9
BADORA S., Rodzina zastępcza [w:] Formy opieki, wychowania i wsparcia
w zreformowanym systemie pomocy społecznej, (red.) Brągiel J., Badora S.,
Wydawnictwo Uniwersytetu Opolskiego, Opole 2005. ISBN 978-83-7395139-6
BAŃKA A., Konsumpcja afrondacji środowiskowych a przestrzenna lokacja
i relokacja tożsamości [w:] Życie w konsumpcji, konsumpcja w życiu.
Psychologiczne ścieżki współzależności, [red:] Zawadzka A.M., GórnikDurose M., Gdańskie Wydawnictwo Psychologiczne Sp. z o.o., Sopot 2010,
s. 86-105. ISBN: 978-83-7489-315-2.
CHYMUK M., Janusz Korczak. Dziecko i wychowawca, Wydawnictwo WAM,
Kraków 2009, s. 58. ISBN 13 978-83-7505-488-0
FILIPCZUK H, 1980, Potrzeby psychiczne dzieci i młodzieży, Instytut Wydawniczy
CRZZ, Warszawa. ISBN 83-202-0047-4.
GOSZCZYŃSKA M., KOŁODZIEJ S., Rola oddziaływań społecznych
i edukacyjnych w socjalizacji ekonomicznej dzieci i młodzieży [w:] Uwikłani
w świat pieniądza i konsumpcji. O socjalizacji ekonomicznej dzieci
i młodzieży, (red.) M. Goszczyńska, S. Kołodziej, A. Trzcińska, Difin SA,
Warszawa 2012, ss. 99-110. ISBN: 978-83-7641-640-3
KELM A., 2006, Węzłowe problemy pedagogiki opiekuńczej, Wydawnictwo
Akademickie Żak, Warszawa. ISBN 83-88149-29-6.
KORCZAK J., Jak kochać dziecko; Agencja Wydawnicza Jacek Santorski & CO;
Warszawa 1992. ISBN 83-86821-61-2
KORCZAK J., Dzieła 7, Jak kochać dziecko, Momenty wychowawcze, Prawo
dziecka do szacunku, Oficyna Wydawnicza Latona, Warszawa 1993.
ISBN 83-85449-12-4.
MERŻAN I., 1987, Aby nie uległo zapomnieniu, Nasza Księgarnia, Warszawa.
ISBN 83-10-08896-5.
MRÓZ B., 2010, Dyskretny urok konsumpcjonizmu. Szkic do portretu konsumenta
XXI [w:] Życie w konsumpcji, konsumpcja w życiu. Psychologiczne ścieżki
współzależności, [red:] Zawadzka A.M., Górnik-Durose M., Gdańskie
Wydawnictwo Psychologiczne, Sopot, s. 15-33. ISBN: 978-83-7489-315-2.
RUBACHA K., Edukacja jako przedmiot pedagogiki i jej subdyscyplin [w:]
Pedagogika, [red:] Kwieciński Z., Śliwerski B., Wydawnictwo Naukowe
PWN, Warszawa 2006, tom I, rozdz. 1, s. 21-33. ISBN/ISSN: 978-83-0114133-2
125
ŚLIWERSKI B., 2006, Pedagogika Janusza Korczaka [w:] Pedagogika, [red:]
Kwieciński Z., Śliwerski B., Wydawnictwo Naukowe PWN, Warszawa 2006,
tom I, rozdz. 10, s. 335-347. ISBN/ISSN: 978-83-01-14133-2
Raport zatwierdzony przez Prezesa Najwyższej Izby Kontroli 21 marca 2012;
dostępny m.in.: http://www.nik.gov.pl/plik/id,3757,vp,4791.pdf .
Ustawa z 9 czerwca 2011 r. O Wspieraniu Rodziny i Systemie Pieczy Zastępczej
Rozporządzenie Ministra Polityki Społecznej z dnia 14 lutego 2005 r.
w sprawie placówek opiekuńczo-wychowawczych (Dz. U. z 2005 r. Nr 37, poz.
331)
Recenzent:
doc. PhDr. Alena Novotná, PhD.
126
Organizacja pomocy społecznej
i pracy socjalnej nowoczesne koncepcje zarządzania
The Organization of Social Welfare and Social Work
in comparison to modern Management Concepts
Alicja Kłos, Katarzyna Tomaszewska
Abstract
Management is a complex process, which can be defined as a term of
expectations of the people and ensure that they have done them in the most
efficient manner. Each organization has four elements: human, material,
financial and information resources. Managing is the appropriate coordinating
and using those resources to achieve goals of the organization. Social work is
a process, which aims to provoke changes, modify the way of functioning of
the person, her environment, enhancing the potential of individuals, families to
overcome difficult situations, assistance in improving performance. The above
statements, in order to be met by the employee, must be intentional - they must
be designed on the basis of assessment of the situation and aim to achieve the
set objectives. Considerations in the article are intended to analyze what
management systems are useful for the proper management of social
assistance, how to improve the organization of the work, reduce the overload of
social workers by administrative actions implemented at the expense of social
work, reduce the risk of professional burnout, improve relations with the
community of social organization.
Key words: modern concepts of Management, Social Work, Social Assistance
Wprowadzenie
Zarządzanie jest procesem złożonym, który można zdefiniować, jako
określenie oczekiwań wobec ludzi i dopilnowanie, aby wykonali je w najbardziej
efektywny sposób. Każda organizacja ma cztery elementy: zasoby ludzkie,
materialne, finansowe oraz zasoby informacyjne. Zarządzanie to odpowiednie
koordynowanie i wykorzystywanie tych zasobów do osiągania celów organizacji.
Zadaniem kierownika jest łączenie i koordynacja zasobów poprzez planowanie,
czyli określanie celów; podejmowanie decyzji dotyczących wyboru najlepszych
sposobów realizacji; organizowanie, czyli porządkowanie działań i zasobów oraz
kierowanie ludźmi i ich pracą na rzecz realizacji celów organizacji, a także
kontrolowanie, czyli obserwacja realizowanych działań. W małych organizacjach
wszystkie funkcje zarządzania mogą być realizowane przez jedną osobę zaś
wielkość organizacji wymusza wielopoziomowość zarządzania – nie powinna
jednak przekraczać trzech.
127
Kłos, A., Tomaszewska, K.:
Organizacja pomocy społecznej i pracy socjalnej nowoczesne koncepcje zarządzania
W opracowaniach R. Rowbottoma i D. Billisa1 pokazany został
pięciopoziomowy model organizacji pomocy społecznej. Autorzy przedstawili
zależność między poziomem organizacji pracy a zakresem i jakością
odpowiedzialności: najwyższy poziom to całkowita władza dyrektorów i ich
zastępców. Określają oni organizację usług na danym obszarze i utrzymują
zewnętrzne kontakty z innymi organizacjami. Władzę w zakresie dostarczania usług
posiadają kierownicy działów i ich zastępcy wykorzystując istniejące środki dla
zaspokojenia potrzeb wewnątrz organizacji i społeczności. Bieżące dostarczanie
usług zapewniają kierownicy rejonowi, szefowie zespołów. Tutaj rozwijane są
procedury oceny potrzeb oraz bieżąca organizacja pracy. Starsi pracownicy pomocy
środowiskowej prowadzą wywiady środowiskowe, odpowiadają za prowadzone
przypadki, nadzorują podległy personel, przydzielają pracę opiekunom. Szeregowi
pracownicy socjalni i opiekunowie wykonują konkretne usługi, zbierają informacje,
w sytuacjach wątpliwych konsultują się z bezpośrednim przełożonym. Oczywiście
taka struktura rzadko występuje w czystej formie. Ludzie często działają na różnych
poziomach równocześnie, a wynikać to może z braku personelu, niewłaściwych
obciążeń pracą itp.
Obok uniwersalnych zasad organizacji i zarządzania we wszystkich
jednostkach organizacyjnych pomocy społecznej trzeba uwzględnić takie czynniki
jak uwarunkowania historyczne i globalne, na poziomie państwa opiekuńczego oraz
konteksty regionalne i lokalne. Czynniki historyczne to koncepcje przyjęte
w przeszłości i oddziałujące na współczesne rozwiązania. W Polsce oznacza to
długą nieobecność państwa w sferze socjalnej i tradycję zaangażowania Kościoła
Rzymsko-Katolickiego. Do czynników oddziałujących na poziomie regionalnym
zaliczamy także organizacje infrastruktury społecznej regionu współpracujące
z pomocą społeczną (urzędy pracy, szkoły, ośrodki zdrowia, szpitale, itp.), partnerzy
spoza sfery socjalnej (lokalny biznes) współpracujący z pomocą społeczną.
Czynnikami wewnętrznymi organizacji pomocy społecznej są jej zasoby ludzkie,
metody i techniki pracy socjalnej, programy socjalne kierowane do określonych
kategorii klientów, zasoby materialne lokalnej pomocy (źródła finansowania,
wielkość i struktura nakładów, zasady podziału środków, baza lokalowa,
wyposażenie, systemy, łączności, transport, itp.) struktura organizacyjna, itp.
Praca socjalna
Punktem wyjścia analizy i oceny profesjonalizmu w świadczeniu pracy
socjalnej jest ustalenie katalogu działań podejmowanych przez pracowników
socjalnych wchodzących w zakres pracy socjalnej oraz warunków jakie muszą
zostać spełnione, aby podjęte czynności uznane były za pracę socjalną. Ustawa2
określa pracę socjalną jako działalność zawodową mającą na celu pomoc osobom
i rodzinom we wzmacnianiu lub odzyskiwaniu zdolności do funkcjonowania
w społeczeństwie poprzez pełnienie odpowiednich ról społecznych oraz tworzenie
warunków sprzyjających temu celowi. Praca socjalna jako działalność zawodowa to
zespół czynności wyodrębnionych w ramach społecznego podziału pracy, będących
świadczeniami na rzecz innych osób, wymagający odpowiednich kwalifikacji
1
2
ROWBOTTOM R., BILLIS D., The Stratification of Work and Organizational Design, Human
Relations 1977, nr 1.
USTAWA o pomocy społecznej z 12 marca 2004. Dz.U. 2004 nr 64 poz. 593.
128
(wiedzy i umiejętności), wykonywany przez jednostkę stale lub dorywczo,
stanowiący dla niej źródło utrzymania i określający pozycję społeczną3.
Pomoc społeczna wspiera osoby i rodziny w wysiłkach zmierzających do
zaspokojenia niezbędnych potrzeb i umożliwia im życie w warunkach
odpowiadających godności człowieka. Jej zadaniem jest zapobieganie trudnym
sytuacjom życiowym przez podejmowanie działań zmierzających do życiowego
usamodzielnienia osób i rodzin oraz ich integracji ze środowiskiem. Na pomoc
społeczną można liczyć dopiero wtedy, gdy w pełni wykorzysta własne środki,
możliwości i uprawnienia do pokonania trudnej sytuacji życiowej. usług socjalnych
adekwatnych do potrzeb w tym zakresie.4 Natomiast praca socjalna jest procesem,
którego celem jest wywołanie zmian, modyfikacja sposobu funkcjonowania osoby,
jej otoczenia, wzmacnianie potencjału osób, rodzin do przezwyciężenia trudnej
sytuacji życiowej, wsparcie w dążeniu do poprawy funkcjonowania. Aby powyższe
założenia mogły zostać spełnione działania podejmowane przez pracownika
socjalnego muszą mieć charakter intencyjny tj. muszą być zaprojektowane
w oparciu o sporządzoną ocenę sytuacji i zmierzać do realizacji ustalonych celów.
Zrealizowane zadania muszą podlegać stałej ocenie pod kątem ich trafności,
dostosowania do możliwości osoby/rodziny oraz wstępnie rozpoznanych trudności,
problemów. Przedmiotem oceny jest również sposób realizacji działań i ich
skuteczność.
W związku z powyższym za pracę socjalną należy uznać wyłącznie te
działania podejmowane przez pracownika socjalnego, które zostały zaplanowane
i zrealizowane w oparciu o sporządzona przez niego diagnozę sytuacji
osoby/rodziny i wyznaczone na jej podstawie kierunki pracy. Jako praca socjalna
będą kwalifikowane działania realizowane zgodnie z etapami metodycznego
postępowania w pracy socjalnej czyli:
1) Zapoznanie się z życzeniem – jest to etap pracy, który zasadniczo przyjmuje
dwie formy: osobisty kontakt osoby/rodziny z pracownikiem lub zgłoszenie
pośrednie np. za pośrednictwem poczty lub osoby trzeciej, występującej o
udzielenie danej rodzinie wsparcia.
2) Analiza sytuacji osoby/rodziny, sporządzenie oceny diagnostycznej –
rozpoznanie i opis funkcjonowania jednostki/grupy, identyfikacja trudności
i próba ich wyjaśnienia oraz określanie możliwości zmiany sytuacji. Diagnoza
sytuacji osoby/rodziny jest procesem ciągłym – pracownik socjalny w toku pracy
z osobą/rodziną nieprzerwanie zbiera informacje, modyfikuje i pogłębia ocenę
diagnostyczną opracowaną na wstępnym etapie pracy. Pierwotnie sporządzona
ocena sytuacji może na późniejszych etapach ulec diametralnej zmianie. Z uwagi
na zmienność oceny sytuacji rodziny modyfikacjom mogą ulec wyznaczone cele.
3) Opracowanie projektu działania – planu pracy socjalnej – w ustalenia planu
działań konieczne jest określenie celów pracy z rodziną. Dopiero wtedy możliwe
jest określenie działań, kolejności i terminów ich realizacji. Na tym etapie
pracownik planuje również korzystanie z wsparcia innych specjalistów, zarówno
zatrudnionych w danej jednostce, jak i w instytucjach zewnętrznych.
3
4
ENCYKLOPEDIA PWN - definicja zawodu.
TOMASZEWSKA K., KŁOS A.: Pomoc społeczna a potrzeby osób starszych. (w) ŻILOVA A.,
NOVOTNA A., JOSEPH V.: Európske a svetové kontexty chudoby v období sociálnych
a demografických premien spoločnosti. VERBUM Ružomberok 2013, ISBN 978-80-561-0021-9 s.
223
129
4) Realizacja działań.
5) Ocena rezultatów – ocena cząstkowa tj. dokonywana na kolejnych etapach pracy
oraz ocena końcowa, zamykająca pracę z osobą/rodziną.
6) Zakończenia działań.
Jak już wspomniano w celu zapewnienia możliwości oceny pracy socjalnej
realizowanej przez pracownika konieczne jest wyodrębnienie katalogu działań
podejmowanych w ramach pracy socjalnej. Na podstawie analizy literatury
przedmiotu poniżej przedstawiono propozycję działań, podejmowanych w ramach
pracy socjalnej5.
1) Wyjaśnianie - działania pracownika socjalnego zmierzające do zrozumienia przez
osobę/rodzinę natury problemu, uświadomienie uwarunkowań wewnętrznych
i zewnętrznych, uświadomieniu przez osobę/rodzinę swojego funkcjonowania
w relacji z innymi, pomoc pracownika w zrozumieniu przez osobę/rodzinę reakcji
innych na własne zachowania i postawy.
2) Wspieranie – działanie polegające na wzmocnieniu osoby, wyzwoleniu jej sił,
zasobów, działanie zmierzające do zmniejszenia poczucia leku, braku wpływu na
swoją sytuację, umieszczenie problemu, odbieranego przez klienta jako problem
osobisty, w ogólnym kontekście społecznym.
3) Porada – dostarczanie wiedzy niezbędnej dla rozwiązania określonego problemu,
informacji na temat istniejących możliwości rozwiązania trudnej sytuacji, które są
adekwatne do sytuacji danej osoby/rodziny, jej predyspozycji, posiadany
Nowe tendencje w zarządzaniu pomocą społeczną6
Współczesne zarządzanie w sektorze publicznym, do którego należy także
publiczna pomoc społeczna, podlega w ciągu ostatnich lat radykalnym zmianom.
Administracja publiczna musi stawiać czoła ograniczeniom i zadaniom, które nie
istnieją w sektorze prywatnym (np. bezstronne zaspokajanie potrzeb
obywateli/klientów, równy dostęp do usługi). Menadżerowie w sektorze publicznym
powinni kierować się regulacjami prawnymi i dostarczać usługi, zmagając się
z ograniczeniami i godząc różne grupy interesów. Jest to efektem ewolucji państwa
i administracji publicznej, co podkreślają Jerzy Hausner i Stanisław Mazur7. Główne
kierunki zmian to przejście od odpowiedzialności przedmiotowej do podmiotowej,
od linearności w kierunku sieciowości, odejście od koordynacji biurokratycznej do
partnerstwa i przywództwa, od statyczności i niezmienności do dynamizmu
i adaptacyjności, od niezawodności do probabilizmu, a także ewolucja państwa
monocentrycznego ku dekoncentracji i decentralizacji. Opisywane zmiany
w zarządzaniu publicznym wprowadzono w ostatnich dekadach minionego wieku
głównie w krajach anglosaskich pod hasłami zbliżenia administracji publicznej do
gospodarki rynkowej dla poprawy jej racjonalności ekonomicznej8.
Terminy new public management, a później public governance oznaczają
nowe podejścia do administracji publicznej, co znajduje wyraz we wprowadzaniu
5
6
7
8
DE ROBERTIS C., Metodyka działania w pracy socjalne,j BPS Śląsk, Katowice 1998.
KRZYSZKOWSKI J., O potrzebie nowego zarządzania pomocą społeczną, [w]: Zarządzanie w
pracy socjalnej wczoraj, dziś i jutro, M. Czapka i L. Frąckiewicz (red.,) Mysłowice 2008.
HAUSNER J., MAZUR S., Od redakcji, Zarządzanie publiczne 01/2007.
IZDEBSKI H., Od administracji publicznej do public management, Zarządzanie Publiczne
01/2007.
130
instrumentów zarządzania jakością (ISO 9000, Total Quality Management itp.)
pierwotnie używanych w gospodarce, gdzie systemowe podejście do zarządzania
jakością upowszechniło się w latach dwudziestych i trzydziestych XX wieku.
Obecnie wiele organizacji w swojej strategii mocno akcentuje elementy systemów
zarządzania jakością, upatrując w nich skuteczne narzędzie pozwalające nie tylko
osiągnąć satysfakcję klientów, ale także innych interesariuszy organizacji9. Takim
działaniom sprzyja stosowanie ISO, bowiem jedną z cech znowelizowanych norm
ISO serii 9000 jest ich uniwersalność. Oznacza to, że można je stosować praktycznie
w każdej organizacji dostarczającej na rynek dowolne produkty (wyroby, usługi)10.
Zalety wynikające z wdrożenia systemów jakości ISO są związane
z wprowadzaniem standardowych procedur sprawiających, że wyniki są bardziej
przewidywalne a kadra zarządzająca ma większą kontrolę. Z drugiej strony,
instrumenty ISO 9000 są często postrzegane, jako zbyt biurokratyczne, zbyt
kosztowne i nie w pełni pokrywające się z procesem realizowania konkretnej
polityki11. Wprowadzanie w celu zwiększenia efektywności działań pomocy
społecznej metod organizacji i zarządzania stosowanych w świecie gospodarki rodzi
pytanie, czy możliwe jest mechaniczne przeniesienie sposobów stosowanych
w biznesie i innych działach administracji publicznej do całkowicie odmiennego
obszaru, jakim jest pomoc społeczna. Organizacje gospodarcze, w tym instytucje
sektora publicznego, jako swój istotny cel stawiają zysk bądź przynajmniej
racjonalność ekonomiczną, a efekt ich działań jest wymierny (stopa zysku itp.),
W pomocy społecznej celem działania jest udzielenie pomocy potrzebującym, a jej
skala zależy od środków uzyskiwanych od państwa, i samorządu.
Efekt działania pomocy społecznej jest niewymierny, trudny do
sprawdzenia, uzależniony od wielu czynników. Swoiste są także uwarunkowania
procesu zarządzania: specyficzny rodzaj klientów i ich potrzeb, znaczenie relacji
interpersonalnych między pracownikami. Wyjątkowe znaczenie dla efektów
działania mają w pomocy społecznej kontakty z otoczeniem, relacje z instytucjami,
które kierują się często innymi celami niż pomoc społeczna (np. szkoły, szpitale,
sądy, policja). Wszystkie działania zmierzające do naprawy stosunków między
organizacją pomocową a światem zewnętrznym mogą jednak ponieść klęskę z braku
dobrej woli lub zdolności do współpracy z otoczeniem pracowników najniższego
szczebla. Zależność od otoczenia rodzi potrzebę dobrych relacji z lokalnymi
politykami i dziennikarzami, co nie jest łatwe, bowiem sektor pomocy społecznej
bywa często przedmiotem gier politycznych lub medialnych.
Dostrzegając specyfikę zarządzania pomocą społeczną i nie kwestionując
technicznej przydatności teorii i metod organizacji i zarządzania biznesem
w pomocy społecznej, Veronika Coulshed12 podkreślała potrzebę jakościowo innego
podejścia do tych kwestii wprowadzając koncepcję godnego zarządzania w pomocy
społecznej i pracy socjalnej. To podejście stanowi próbę połączenia efektywności
i skuteczności ze współczuciem i podtrzymywaniem celów humanistycznych
organizacji pomocy społecznej. Wymaga ono od kierowników instytucji
opiekuńczych połączenia umiejętności menedżerskich z interpersonalnymi,
9
10
11
12
URBANIAK M., Zarządzanie jakością. Teoria i praktyka, Diffin, Warszawa 2004, s. 90–92.
HAMROL A., Zarządzanie jakością z przykładami, PWN, Warszawa 2005, s. 148.
OPOLSKI K., MODZELEWSKI P., Zarządzanie jakością w usługach publicznych, CEDEWU,
Warszawa 2004, s. 39–41.
COULSHED V., Management in Social Work, Macmillan, 1990.
131
sprawności technicznej, z jakością etyczną działań pomocowych. Administracyjny
styl zarządzania ma wpływ na pracowników socjalnych, którzy zachowują się
zgodnie z zasadą: organizacja dostaje to, za co nagradza, co zmniejsza szanse
skutecznej pomocy. Jakość świadczonych usług zależy w dużym stopniu od
sprawności i efektywności organizacyjnej instytucji i tylko pracownicy socjalni
zatrudnieni w dobrze zarządzanych placówkach pomocy społecznej są w stanie
działać kompetentnie i wydajnie. Pracownicy socjalni są także zaangażowani
w zarządzanie, ponieważ są rozliczani administracyjnie ze swej samodzielnej pracy.
Każdy pracownik instytucji pomocy społecznej powinien rozumieć mechanizmy
działania systemu i poznać techniki zarządzania, aby móc planować i realizować
swoje działania oraz kontrolować wysiłki nie tylko w wąskim dotyczącym samego
siebie zakresie, ale i w szerszym, bardziej systemowym kontekście. Pozwoli to na
bardziej krytyczne spojrzenie na systemy oraz instytucje i uchroni pracowników
przed utratą podmiotowości, a w skrajnym przypadku rolą kozła ofiarnego
ponoszącego koszty cudzych błędów. Przyjęte w Polsce, za krajami Zachodniej
Europy i USA, hasło aktywnej polityki społecznej oznacza odejście od pomocy
społecznej opartej na masowych transferach socjalnych na rzecz upodmiotowienia
i wzmocnienia (empowerment) poprzez aktywizację zawodową biernych dotąd
świadczeniobiorców.
Analizy13 lokalnych organizacji pomocy społecznej z punktu widzenia
możliwości ich wykorzystania jako instrumentu rozwiązywania problemów klientów
i ich środowiska społecznego wskazują, że najbardziej efektywnym sposobem
działania jest wykorzystanie kapitału ludzkiego i kapitału społecznego lokalnej
pomocy społecznej, czyli profesjonalizmu kierowników, pracowników socjalnych
i sieci stosunków społecznych tworzących kapitał społeczny organizacji pomocy.
W polskich realiach samorządowej i rządowej polityki obsady stanowisk
kierowniczych, konieczność znajomości sektora opieki – dla dobrego nim
zarządzania – nie jest kryterium wyboru. Pełnowartościowy kapitał ludzki gminnej
pomocy to najmniej liczna grupa profesjonalistów. Dominują pracownicy
posiadający zdecydowanie niższą przydatność dla organizacji i wymagający
długofalowej polityki rozwoju zawodowego. Procesowi formalnej profesjonalizacji
w wymiarze edukacyjnym nie towarzyszy profesjonalizacja warsztatowa.
Ograniczony poziom wiedzy i umiejętności pracowników pomocy społecznej
wynika także z pozamerytorycznych motywów wyboru i wykonywania zawodu, co
skutkuje wypaleniem zawodowym (burnout), co zmniejsza satysfakcję zawodową,
wywołuje chęć odejścia oraz pogarsza jakość obsługi klientów. Badanie działań
kierownictwa instytucji pomocy społecznej wskazuje na brak systemów rekrutacji
i selekcji personelu oraz programów adaptacji zawodowej zatrudnionych,
pozwalających na lepszą kontrolę napływu nowych pracowników oraz ich łatwiejsze
przystosowanie do wymogów organizacji. Brak jest także systemów szkoleniowych
dla rozwoju zawodowego oraz wsparcia zawodowego (superwizji), trudne są
warunki pracy (baza lokalowa, wyposażenie materialne, itp.). Tylko częściowo ten
stan rzeczy można wytłumaczyć uwarunkowaniami zewnętrznymi: sytuacją
materialną samorządów lokalnych, brakiem nowych miejsc pracy oraz
niesprzyjającą profesjonalizacji polityką kadrową władz lokalnych. Równocześnie
na znaczenie profesjonalnego zarządzania wskazują badani a przeprowadzone wśród
13
KRZYSZKOWSKI J., Między państwem opiekuńczym a opiekuńczym społeczeństwem,
Wydawnictwo Uniwersytetu Łódzkiego, 2005
132
odbiorców usług socjalnych. Podstawowe dla satysfakcji klientów jest ich
podmiotowe traktowanie oraz rzetelność i kompetencja obsługi. Czynnikami
decydującymi o zadowoleniu klientów są profesjonalna, dobrze zorganizowana
pomoc oraz partnerskie relacje z klientem.
Dla jakości zarządzania w instytucjach pomocy społecznej kluczowe
znaczenie posiada kapitał społeczny organizacji, czyli więzi społeczne z otoczeniem,
lokalnymi aktorami instytucjonalnymi oraz społecznością lokalną, na terenie której
działają instytucje pomocy społecznej. Wyniki badań dowodzą niskiej jakości relacji
organizacji pomocy społecznej z otoczeniem. Władze lokalne nie są dobrymi
partnerami dla kierowników i pracowników socjalnych, co wyraża się zarówno
w postawach lokalnych elit politycznych, jak i wynikających z nich strategiach
przyjmowanych przez samorządy wobec pomocy społecznej i problemów, którymi
się zajmuje. Źródłem kapitału społecznego nie są także kontakty pomocy społecznej
z organizacjami pozarządowymi działającymi na terenie gminy. Niewielka liczba
i mały potencjał organizacji pozarządowych powodują, że często nie są one
znaczącym partnerem jednostek organizacyjnych pomocy społecznej. Budowie
korzystnych relacji nie sprzyja także negatywne nastawienie kadr publicznej
pomocy społecznej do działaczy stowarzyszeń i fundacji. Są oni postrzegani, jako
osoby niewiarygodne oraz niekompetentne, a także rywale konkurujący w wyścigu
po środki publiczne. Naturalnym źródłem kapitału społecznego oraz partnerami
w działaniach wydawać się mogą inne publiczne podmioty pomocy społecznej, ale
analizy wskazują na brak kooperacji pomiędzy podmiotami publicznymi
w dziedzinie pomocy społecznej. Dla budowy partnerstwa lokalnego niezbędna
wydaje się poprawa relacji z klientami, władzą lokalną, podmiotami publicznymi
oraz organizacjami społecznymi. Dopiero dobre stosunki z wymienionymi
partnerami mogą zaowocować poprawą efektywności pomocy środowiskowej
i dobrze rokować wprowadzanym w systemie zmianom. Organizacje pomocy
społecznej działają w określonym otoczeniu i muszą odpowiadać na potrzeby danej
populacji. Cele organizacji muszą być formułowane w oparciu o analizę potrzeb
środowiska, do którego są skierowane. Jeśli menedżer pochodzi z innej dziedziny
życia zawodowego niż pomoc społeczna i praca socjalna, powinien podjąć naukę
teorii i praktyki pracy socjalnej, bowiem zarządzanie pomocą społeczną różni się od
kierowania innymi organizacjami celem, finansowaniem, rolą pracownika i klienta,
a także rolą otoczenia, a pomoc społeczna zależy od władzy lokalnej
i opinii publicznej stając się niekiedy przedmiotem gier politycznych, co wymaga
szczególnej wiedzy i umiejętności w zakresie public relations.
Wnioski
Na pytanie, jakie modele organizacji pomocy społecznej powinno się
wdrażać odpowiedź jest niejednoznaczna. Zależy to od wielkości organizacji, jej
specyfiki i otoczenia. W małym, wiejskim, zatrudniającym kilka osób ośrodku
pomocy społecznej bilans kosztów i zysków wskazuje, że wdrażanie zarządzania
jakością przy pomocy ISO jest zbyt drogim i mało użytecznym systemem. W dużej
organizacji będącej częścią wielkomiejskiego samorządu terytorialnego wdrożenie
ISO daje wiele korzyści dla funkcjonowania ośrodka pomocy społecznej. Inną
kwestią są trudności i koszty wdrażania, ISO 9000 a my jesteśmy dopiero na
początku drogi, która ma zapewnić dostarczanie wysokiej jakości usług
133
publicznych14. Odwołując się do doświadczeń w innych krajach można byłoby się
zastanowić nad zastosowaniem innych niż normy ISO systemów zarządzania
jakością tj. na przykład systemu BEST VALUE oraz wykorzystanie szerokiej gamy
wskaźników proponowanych przez ten system do oceny satysfakcji klienta. System
BEST VALUE15 (najwyższa wartość) jest systemem szeroko stosowanym
w usługach publicznych w Wielkiej Brytanii na poziomie samorządów lokalnych,
gdyż dostarczane przez nie usługi są najbliżej obywateli. W systemie tym
podstawowe kryteria, które musi spełniać usługa publiczna to oszczędność,
efektywność i produktywność a usługi publiczne dostarczane przez samorządy
lokalne muszą posiadać wysokie kryteria jakościowe. Innym możliwym systemem
zarządzania jakością jest tzw. Strategiczna Karta Wyników, która jest nieco podobna
do systemu Best Value, gdyż opracowywana jest na podstawie wskaźników
osiągnięć. Jej zaleta polega na tym, że pomaga stworzyć wskaźniki realizacji
instytucji publicznej w sposób zrównoważony, uwzględniający zarówno aspekty
wewnętrzne instytucji publicznej jak, stronę finansową jej działalności, jak
i otoczenie zewnętrzne w postaci odbiorców usług. Rozważyć można także
zastosowanie Modelu Doskonałości EFQM, który został stworzony przez
Europejską Fundację Zarządzania Jakością. Jest on mocno związany z koncepcją
TQM i wyróżnia cztery rezultaty polityki jakości. Najważniejszym rezultatem jest
osiąganie zamierzonych celów i porównywanie do innych. Podejście to jest bardzo
mocno wspierane przez władze centralne w Wielkiej Brytanii, zarówno jako system
wdrażania jakości, jak i sposób wdrażania systemu Best Value. W Polsce model
EFQM jest wdrażany m.in. przez Stowarzyszenie Konsultantów Umbrella.
Wdrożenie EFQM zostało m.in. zalecone MOPR w Poznaniu. Wreszcie ostatnim
z wymienionych narzędzi zarządzania jakością jest Total Quality Management Jest
to o wiele bardziej złożone podejście do doskonalenia jakości niż normy ISO.
W instytucjach publicznych w Polsce nie jest jeszcze zbyt rozpowszechniona, gdyż
stanowi podejście holistyczne, obejmujące wiele aspektów doskonalenia jakości.
Ze względu na złożoność i stopień trudności wdrażania poszczególnych
systemów zarządzania, instytucja publiczna powinna zacząć od wdrażania np. norm
ISO by następnie przejść do całościowego zarządzania jakością TQM. W innym
wariancie możliwe jest bezpośrednie wdrażanie Strategicznej Karty Wyników.
Można również próbować dokonywać stopniowych zmian wzorując się na systemie
Best Value, lub czerpiąc ze wszystkich systemów. Wybór systemu jakości może być
zdeterminowany konkretnymi osiągnięciami we wdrażaniu jej w administracji
publicznej w Polsce, warto jednak pozostać otwartym na nowe koncepcje
przychodzące z krajów wysoko rozwiniętych.
Bibliografia
BERDOWSKI J.B., BERDOWSKI F.J., Zarządzanie Jakością warunkiem
konwencyjności przedsiębiorstwa, WSM SIG, Warszawa 2004.
COULSHED V., Management in Social Work, Macmillan, 1990.
DE ROBERTIS C., Metodyka działania w pracy socjalnej BPS Śląsk, Katowice
1998.
14
15
OPOLSKI K., MODZELEWSKI P., Zarządzanie jakością w usługach publicznych, Cedetu PL,
Warszawa 2004, s. 163.
http://mfiles.pl/pl/index.php/Best_Value z dnia 28.10.2013r.
134
GRZENKOWICZ N. (red.), Zarządzanie Jakością Metody i instrumenty
controllingu jakości, Wydawnictwo Naukowe Wydziału Zarządzania
Uniwersytetu Warszawskiego, Warszawa 2009.
HAMROL A., Zarządzanie jakością z przykładami, PWN, Warszawa 2005, s. 148.
HAUSNER J., MAZUR S., Od redakcji [w:] Zarządzanie publiczne 01/2007.
HAUSNER J., Zarządzanie publiczne, Wydawnictwo Naukowe Scholar, Warszawa
2008.
IZDEBSKI H., Od administracji publicznej do public management, Zarządzanie
Publiczne 01/2007.
KARASZEWSKI R., Nowoczesne koncepcje zarządzania jakością, Wydawnictwo
Dom Organizatora, Toruń 2005.
KRZYSZKOWSKI J., Między państwem opiekuńczym a opiekuńczym
społeczeństwem, Wydawnictwo Uniwersytetu Łódzkiego, 2005
KRZYSZKOWSKI J., O potrzebie nowego zarządzania pomocą społeczną, [w]:
Zarządzanie w pracy socjalnej wczoraj, dziś i jutro, M. Czapka i L.
Frąckiewicz (red.,) Mysłowice 2008.
OPOLSKI K., MODZELEWSKI P., Zarządzanie jakością w usługach publicznych,
CEDEWU, Warszawa 2004, s. 39–41.
OPOLSKI K., MODZELEWSKI P., Zarządzanie jakością w usługach publicznych,
Cedetu PL, Warszawa 2004, s. 163
ROWBOTTOM R., BILLIS D., The Stratification of Work and Organizational
Design, Human Relations 1977, nr 1.
SOKOŁOWICZ W., SRZEDNICKI A., ISO - System zarządzania jakością oraz
inne systemy oparte na normach, C.H. Beck 2006.
THOMAS K., Jak utrzymać ISO 9000? Jak się przygotować do procesu ciągłej
oceny i wykorzystać wszystkie zalety systemu jakości, Wydawnictwo
Profesjonalnej Szkoły Biznesu, Kraków 1996.
TOMASZEWSKA K., KŁOS A.: Pomoc społeczna a potrzeby osób starszych. (w)
ŻILOVA A., NOVOTNA A., JOSEPH V.: Európske a svetové kontexty
chudoby v období sociálnych a demografických premien spoločnosti.
VERBUM Ružomberok 2013, ISBN 978-80-561-0021-9 s. 223
URBANIAK M., Zarządzanie jakością. Teoria i praktyka, Diffin, Warszawa 2004,
s. 90–92.
WAWAK S., Zarządzanie Jakością. Teoria i praktyka, Helion, Gliwice 2006.
Akty prawne
USTAWA o pomocy społecznej z 12 marca 2004. Dz.U. 2004 nr 64 poz. 593.
Netografia
http://mfiles.pl/pl/index.php/Best_Value z dnia 28.10.2013r.
Recenzent:
prof. PhDr. Anna Žilová, PhD.
135
Kudlová, P., Reslerová, L.:
Functioning of a Family with a Young Child
Pavla Kudlová, Ludmila Reslerová
Abstract
Nurses/midwives normally encounter in their practice the influence of family
on physical or mental health of individuals. It is also the case of respiratory
diseases which are some of the most frequent diseases in childhood. The goal
of this article is to focus on the ways nurses/midwives can help families with
young children function better. It contains a study focused on searching for and
the description of findings regarding the Family APGAR questionnaire and its
application namely in patients (children) with a respiratory disease.
Key words: Family, Young Child, respiratory disease, functioning, Family
APGAR questionnaire
Úvod
Rodina je základní sociální systém, který formuje interpersonální vztahy,
hodnoty a postoje, základy etiky a životního stylu (Průcha, Walterová, Mareš, 1998,
s. 211).
Funkčnost či nefunkčnost každé rodiny vážným způsobem ovlivňuje vývoj
a socializaci dítěte (Elišková, 2008, s. 139 – 148). Nepopiratelný význam má
především pro dítě v prvních letech jeho života, zejména v kojeneckém a batolecím
období. Pokud se v rodině vyskytují problémy, které se postupem času kumulují
a rodina přestává plnit své základní funkce, je nutné těmto rodinám poskytnout
pomoc a zaměřit se na eliminaci rizika ohrožení dítěte a jeho zdárného vývoje
(Elišková, 2008, s. 139—148).
Metodika
Vyhledávání odborných článků, které se věnují stanovené problematice,
bylo realizováno v období od května 2013 do září 2013. Rešeršními vyhledávacími
strategiemi (Strategie stavebních kamenů, Strategie rostoucí perly, Strategie
osekávání) byly vyhledány publikované informace týkající se dotazníku Family
APGAR v souvislosti s respiračními onemocněními. K vyhledání relevantních dat
byly využity elektronické databáze: Bibliographia Medica Čechoslovaca, EBSCO,
PubMed, Science Direct a vyhledávač Google. Na specifickou vyhledávací strategii
(kdy je vyhledáno méně záznamů, ale více odpovídají zadání dotazu), navazovala
senzitivní vyhledávací strategie (dojde k vyhledání více informací, nabízející širší
aspekty, ale informace o stanovené problematice nejsou hned zjevné). Při
vyhledávání byl využit booleovský operátor AND a OR. Při vyhledávání se nejvíce
osvědčila česká klíčová slova: Family Apgar dotazník nebo APGAR skóre rodiny,
onemocnění, dýchání, astma a anglická klíčová slova: Family APGAR
136
questionnaire, disease, respiration, asthma – viz Tab. 1. Kritériem pro zařazení
článku byly poznatky týkající se dotazníku Family APGAR a jeho použití zejména
u pacientů (dětí) s respiračním onemocněním.
Vlastní text práce
Cíl 1: jak sestry/ porodní asistentky mohou rodinám s malými dětmi pomoci
v jejich fungování.
Aby byl dítěti zajištěn po všech stránkách optimální vývoj, musí být rodina
schopna uspokojit jeho biopsychosociální potřeby, jejichž charakter se mění
s postupujícím vývojem dítěte (Lovasová, 2006). Komunitní ošetřovatelství nahlíží
na rodinu jako na jednu z nejdůležitějších jednotek zdravotní péče s vědomím, že jen
jednotlivec (člen rodiny) může nejlépe pochopit sociální klima rodiny a sestra/
porodní asistentka se snaží přizpůsobit plánované intervence skutečným zdrojům
rodiny tak, aby byl dosažen hlavní cíl – podpora zdraví rodiny. Pozorování a šetření
probíhajících interakcí v rodině pomáhá pak sestře/ porodní asistentce v posuzování
vzájemného vlivu jednotlivých členů rodiny. Intervence musí vždy respektovat
sociální kontext rodiny a také sociální souvislosti komunity a společnosti (Jarošová,
2007, s. 54).
Pro posouzení funkčnosti rodiny se používá několik dotazníků.
Nejznámějším je Dotazník funkčnosti rodin prof. MUDr. Jiřího Dunovského, DrSc.,
na jehož základě byla vytvořena klasifikace čtyř typů rodin: 1. funkční rodina (až
85% v běžné populaci); 2. problémová rodina (okolo 12–13%); 3. dysfunkční
rodina (tvoří asi 2%); 4. afunkční rodina (v asi 0,5%) (Dunovský a kol., 1999;
Šulová, 2007, s. 137 – 151).
V medicíně a v ošetřovatelství se však setkáváme častěji s jednodušším
screeningovým nástrojem - dotazníkem Family APGAR, který byl navržen jako
jedna z cest k měření funkčnosti rodiny v klinické praxi. Sestra/porodní asistentka
může dotazník Family APGAR použít k orientačnímu hodnocení funkčnosti rodiny
v rámci 1. fáze ošetřovatelského procesu (Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995,
s. 689).
Sestra/ popř. porodní asistentka, po vyhodnocení tohoto dotazníku by měla
zahájit další kroky v rámci ošetřovatelské diagnostiky. V „Části 3“ českého překladu
publikace Ošetřovatelské diagnózy: definice & klasifikace NANDA International
2012—2014 (2013) jsou v Doméně 7 (Vztahy mezi rolemi) zařazeny tři
ošetřovatelské diagnózy - 00063 – Dysfunkční procesy v rodině, 00060 – Narušené
procesy v rodině nebo 00159 – Snaha zlepšit procesy v rodině, které je třeba
potvrdit, či vyvrátit, navrhnout případné intervence a podílet se na realizaci plánu
péče.
Cíl 2 Součástí je studie, zaměřená na vyhledání a popis poznatků, týkajících
se dotazníku Family APGAR a jeho použití zejména u pacientů (dětí) s respiračním
onemocněním.
Dotazník Family APGAR posuzuje 5 přesně stanovených parametrů.
K dotazníku byly vytvořeny doplňující otázky. Samotný dotazník Family APGAR
byl navržen Gabrielem Smilksteinem v roce 1978. Název APGAR je složen
z počátečních písmen anglických slov: Adaptability (Adaptabilita), Partnership
(Partnerství), Growth (Růst), Affection (Náklonnost/city) a Resolve (Rozhodnost).
Těchto pět oblastí bylo autorem zvoleno záměrně, na podkladě studia rodinné
problematiky. Vyhodnocení dotazníku: respondent/ka si vybere u každé z otázek
137
jednu ze tří možností, které se obodují takto: Téměř vždy (2 body), Občas (1 bod),
Velmi zřídka (0 bodů). Body ze všech pěti otázek se sčítají. Součet 7 – 10 bodů
určuje dobře fungující rodinu, skóre 4 – 6 bodů signalizuje mírné narušení
funkčnosti rodiny a skóre 0 – 3 body ukazuje na dysfunkční stav rodiny (Smilkstein,
1978, p. 1231 – 1239). Doporučuje se, aby dotazník vyplnili všichni členové rodiny,
pokud tak nelze učinit, důležité je, aby jej vyplnila matka (Chao et al., 1998, p. 367
– 373; Smilkstein et al., 1982, p. 303 – 311).
Úplná verze dotazníku APGAR byla otištěna v několika zahraničních
publikacích a odborných článcích, nejznámější: „the Journal of Family Practice“
(Smilkstein, 1978, pp. 1231 – 1239).
V českých a slovenských monografiích (např. Hanzlíková a kol., 2004,
s. 174; Mahrová, Venglářová a kol., 2008, s. 155; Sikorová, 2011, s. 157) nebo
v odborných publikacích z oboru ošetřovatelství (např. Sikorová, Birteková, 2011,
s. 477 – 481) je tento dotazník nesprávně citován jako „Dotazník Apgarovej skóre
rodiny“ nebo „Dotazník Apgarové skóre rodiny“. Domníváme se, že příčinou je
citování dotazníku až ze sekundárního zdroje, a to z publikace Ošetrovateľstvo 1,
kde byl tento dotazník přeložen (viz Kozierová, Erbová, Olivierová, 1995, s. 689).
Jak již bylo v metodice popsáno, název APGAR je složen z počátečních písmen
anglických slov: Adaptability, Partnership, Growth, Affection a Resolve a tudíž
nemá nic společného s Apgar skóre pojmenovaným podle Virginie Apgarové, které
se používá k posouzení vitality a poporodní adaptace novorozenců.
V odborných publikacích autoři často používají tento screeningový nástroj
v souvislosti s psychiatrickými (např. schizofrenie, úzkost, deprese), chronickými
(diabetes mellitus a jeho komplikace, epilepsie, astma, DMD – svalová dystrofie
nebo onkologickými onemocněními (osteosarkom). Objevují se však i případy, kdy
se používá u akutních případů (koronární bypass; spolu se stresem jako prediktory
chřipky typu B atd.) (Smucker et al., 1995, pp. 535 – 9; Clover, 1989, pp. 535 – 539;
Chen, JY, Clark, MJ, 2007, pp. 296 – 304; Greenwald et al., 1999, pp. 375 – 391;
Trento, Tomelini, Lattanzio et al., 2006, pp.1106 – 9; Yonemoto, T, Kamibeppu, K,
Ishii, T. et al. 2009, pp. 4287 – 90 atd.). V roce 1987 navrhuje Mengel znovu
roztřídit dotazník Family APGAR a definuje dysfunkci rodiny jako skóre menší než
6 (Mengel, 1987, p. 394 – 398). Několik studií ukazuje na to, že je třeba dotazník
upravit a změnit škálu pro kategorie odpovědí. U nás byl použit v jednom
recenzovaném článku, který prezentoval výsledky šetření, jehož cílem bylo posoudit
odolnost rodiny s handicapovaným dítětem v pojetí hardiness (Sikorová, Birteková,
2011, s. 477 – 481).
Sestry/ porodní asistentky se ve své praxi běžně setkávají s vlivem rodiny na
fyzické zdraví dítěte, na jeho psychický vývoj a celkovou životní pohodu. Tak je
tomu i u respiračního onemocnění, které patří mezi nejčastější onemocnění dětského
věku. Zejména pak pokud jde o akutní infekce u dětí, kojenců a batolat. Zejména
inspirační dušnost u dětí je ve většině případů náhle vzniklý stav, který může
pacienta svým průběhem přímo ohrožovat na životě pro poruchu průchodnosti
horních dýchacích cest (Koťátko, Tuková, 2012, s. 21 – 28); Vančíková, 2012,
s. 29 – 33; Volf, 2002, s. 326 – 328). Také je důležité se zabývat stavy, kdy akutní
onemocnění přejdou do chronicity. Pokud se takto nemocné dítě dostane do odborné
péče, je zcela nezbytné, aby všichni na problému zúčastnění spolupracovali a rodiče
byli dostatečně informováni o stavu dítěte.
138
V rámci studie (Tab. 1) bylo zjištěno, že pomocí vyhledávací strategie byl
nalezen dotazník Family APGAR v souvislosti s respiračními onemocněními v 5
šetřeních, z toho pouze ve dvou případech šlo o děti. V prvním článku Austin,
Huberty (1989. pp. 323 – 327) uvedli, že použili upravený Family APGAR G.
Smilksteina pro hodnocení indexů spolehlivosti a validity u pacientů s astmatem
nebo epilepsií ve dvou studiích u 8letých dětí. Výsledky potvrdily spolehlivost
a validitu upraveného Family Apgar. Ve druhém případě, v rámci průřezové studie
(Guzmán et al., 2008), kdy bylo od září 2006 do února 2007 hodnoceno fungování
rodiny pomocí Family Apgar a vztahy byly odhadnuty pomocí poměru
pravděpodobnosti (OR) a 95% intervalu spolehlivosti (CI), byla zjištěna častěji
dysfunkce rodiny v rodinách s astmatickými dětmi. Funkčnost rodiny by měla být
vnímána jako důležitá součást integrovaného přístupu v těchto rodinách.
Tab. 1 Vyhledávací strategie
Databáze
BMČ
EBSCO
PubMed
Science
Direct
Google
Klíčová slova
Family APGAR
nebo
APGAR
skóre rodiny/
Family APGAR
questionnaire,
disease,
respiration,
asthma
Family APGAR
questionnaire,
disease,
respiration,
asthma
Family APGAR
questionnaire,
disease,
respiration,
asthma
Family APGAR
nebo
APGAR
skóre
rodiny,
onemocnění,
dýchání, astma
Booleovský
operátor
Počet
použitých
článků
Počet nalezených
článků
AND / OR
2
0
AND
61/18/8/10
1
AND
154/18/2/3
1
AND
1581/1074/140/221
1
AND / OP
7820/755/147/25
0
Závěr
Vyhledané informace ukazují, že dotazník Family Apgar je v zahraničí
v souvislosti s chronickými i s akutními onemocněními často používán. V České
republice a na Slovensku je zmiňován pouze teoreticky (až na jeden případ) a je také
nesprávně překládán jako „Apgarové skóre rodiny“. V souvislosti s respiračními
139
onemocněními u malých dětí byl použit pouze ve 2 šetřeních. Další šetření v této
oblasti je tedy na místě.
Seznam bibliografických odkazů:
AUSTIN, J., HUBERTY, T. 1989. Revision of the Family APGAR for use by 8year-olds. Family Systems Medicine, 1989, vol 7, no. 3, pp. 323 – 327
CLOVER, R. et al. 1989. Family functioning and stress as predictors of influenza B
infection. In Journal of Family Practice, 1989, vol. 28, no. 5, pp. 535 – 539.
DUNOVSKÝ, J. a kol. 1999. Sociální pediatrie. 1. vyd. Praha: Grada Publishing,
1999. 279 s.
ELIŠKOVÁ, Z. 2008. Funkčnost neúplné – rozvedené rodiny ve vztahu k dítěti.
Prevence úrazů, otrav a násilí, 2008, roč. 4, č. 2, s. 139 – 148
GUZMÁN et al., 2008. Family dysfunction and paediatric patients with asthma.
Aten Primaria. 2008; vol. 40, no. 11, pp. 543 – 6
CHEN, JY, CLARK, MJ. 2007. Family function in families of children with
Duchenne muscular dystrophy. Fam Community Health. 2007 Oct-Dec, vol.
30, no. 4, pp. 296 – 304.
JAROŠOVÁ, D. 2007. Úvod do komunitního ošetřovatelství. 1. vyd. Praha: Grada
Publishing, 2007. 100 s.
KOŤÁTKO, P., TUKOVÁ, J. 2012. Dušnost u dětí Diferenciální diagnostika
a terapie v primární péči. In Postgraduální medicína, roč. 14, příl. 2 (Akutní
stavy v pediatrii – pro praktické lékaře), s. 21 – 28.
KOZIEROVÁ, B., ERBOVÁ G., OLIVIEROVÁ R. 1995. Ošetrovateľstvo 1.
1. vyd. Martin: Osveta, 1995, s. 684 – 695.
LOVASOVÁ, L. 2006. Rodinné vztahy. 1. vyd. Praha: Vzdělávací institut ochrany
dětí, 2006. 32 s.
MAHROVÁ, G., VENGLÁŘOVÁ M. a kolektiv. 2008. Sociální práce s lidmi
s duševním onemocněním. Praha: Grada Publishing, 2008, s. 155.
ISBN 978-80-247-2138-5. 176 s.
MATOUŠEK, O. 2003. Rodina jako instituce a vztahová síť. 3. vyd. Praha:
Sociologické Nakladatelství, 2003. 161 s.
MENGEL, M. B. 1987. The use of the family APGAR in screening for family
dysfunction in a family practice center. In Journal of Family Practice, Apr.,
1987, vol. 24, no. 4, pp. 394—398.
Ošetřovatelské diagnózy: Definice a klasifikace NANDA-International 2013 – 2014.
2013. Přel. Pavla Kudlová. 1. vyd. Praha: Grada, 2013. 551 s.
PRŮCHA, J., WALTEROVÁ, E., MAREŠ, J. 1998. Pedagogický slovník. 2. vyd.
Praha: Portál, 1998. 336 s.
SIKOROVÁ, L. 2011. Potřeby dítěte v ošetřovatelském procesu. 1. vyd. Praha:
Grada, 2011, s. 157.
SIKOROVÁ, L., BIRTEKOVÁ, Z. 2011. Odolnost rodiny s handicapovaným
dítětem. In Prakt. Lék. 2011, roč. 91, č. 8, s. 477 – 481.
SMILKSTEIN, G. 1978. The Family APGAR: A proposal for family function test
and its use by physicians. In The Journal of Family Practice, 1987, vol. 6,
no. 6, pp. 1231 – 1239.
140
SMILKSTEIN, G. et al. 1982. Validity and reliability of the Family APGAR as
a test of family function. In Journal of Family Practice, 1982, Aug, vol. 15,
no. 2, pp. 303 – 311.
SMUCKER, W. D. et al. 1995. Relationship between the family APGAR and
behavioral problems in children. In Arch Fam Med. 1995 Jun; vol. 4, no. 6,
p. 535 – 9.
SOBOTKOVÁ, I. 2003. Odolná a funkční rodina – jeden z předpokladů zdravého
vývoje dětí. Pediatrie pro praxi 2003, roč. 4, č. 5, s. 256—258.
ISSN: 1213-0494
ŠULOVÁ, L. 2007. Partnerské vztahy, manželství a rodičovství (Partnership
Relations, Marridge and Parenthood). In: 15. celostátní kongres k sexuální
výchově v ČR. 1. vyd. 2007, Pardubice: SPRSV s akreditací MŠMT; s. 137 –
151.
TRENTO, M., TOMELINI, M., LATTANZIO, R. et al. 2006. Perception of, and
anxiety levels induced by, laser treatment in patients with sight-threatening
diabetic retinopathy. A multicentre study. Diabet Med. 2006, oct., vol 23, no.
10, pp.1106 – 9.
VANČÍKOVÁ, Z. 2012. Bronchiální obstrukce u dětí - diferenciální diagnostika,
vyšetření, léčba v primární péči. In Postgraduální medicína, 2012, roč. 8, č. 1,
s. 29 – 33.
VOLF, V. 2002. Akutní inspirační dušnost u dětí. In Remedia, 2002, roč. 12, č. 5,
s. 326 – 328.
YONEMOTO, T., KAMIBEPPU, K., ISHII, T. et al. 2009. Psychosocial outcomes
in long-term survivors of high-grade osteosarcoma: a Japanese single-center
experience. Anticancer Res. 2009 Oct; vol. 29, no. 10, pp. 4287 – 90
Recenzent:
PhDr. Bc. Eva Moraučíková, PhD.
141
Kucharska, E.:
Dom s opatrovateľskou službou ako forma pobytovej sociálnej služby
Dom s opatrovateľskou službou
ako forma pobytovej sociálnej služby
The House with the Care Service as a form of the Residence
Social Service
Ewa Kucharska
Abstract
John Paul II said, that „man is exposed to time, that passes since the birth. The
day of birth is the first day of his life and the last day of his death: the alpha
and omega, the beginning and the end of his earthly existence, as a Christian
tradition, placing the letters of the Greek alphabet on the tombstones.“ The
specialists and the whole company in Polish republic engage in the questions of
the population ageing and the demographic changes. In this context it is
necessary to engage in the questions of the forms and types of the social
services.
Key words: Social Services. Client. Social Worker.
1. Dom s opatrovateľskou službou
V našom príspevku prinášame názory respondentov na pobytovú sociálnu
službu v Poľskej republike, konkrétne je to Dom s opatrovateľskou službou
v Krakove, ktorý bol otvorený 8. 09. 2003 realizáciou projektu „Zdrowie dla
Budowlanych“ na základe zmluvy (č W/I/286/SO/6/2012) uzatvorenej s mestom
Kraków. Projekt je financovaný z prostriedkov Magistrátu mesta Kraków a štátneho
rozpočtu. Nadácia pokrýva rozsah svojich aktivít v oblasti sociálnej pomoci. Dňa
26.04.2006 mestská rada rozhodla pomenovať zariadenie menom Wladyslawa
Godynia1 – bolo pripravené pre navrátilcov z Kazachstanu (ktorých tu teraz žije 35).
Vzhľadom na špecifickosť zariadenia sociálnych služieb sa tu zaviedol
osobitný školiaci program pre navrátilcov. Hlavným cieľom tohto programu je
prispôsobiť občanov na fungovanie v novej situácii (žijúci v DPS), ale aj
na prispôsobenie sa ďalším širokých skupinám v každodennom živote (colné zákony
a zlepšenie v komunikácii svojho rodného jazyka). Predmet prieskumu sú jednotlivé
činnosti sociálnej služby, konkrétne aktivity v zariadení sociálnych služieb.
1
Wladyslaw Godyń sa narodil v roku 1921 v obci Czerny u Krzeszowice. Po základnej škole musel
ísť do práce zarábať na živobytie. Za okupácie bol deportovaný na nútené práce v Nemecku.
Niekoľko rokov po vojne založil záhradnícku farmu, ktorá sa stala jeho životnou vášňou. Ďalšie
vášňou bolo umenie. V priebehu rokov vytvoril veľkú zbierku obrazov poľských maliarov,
skladajúci sa zo 250 obrazov majstrov, ako Malczewskiho, Chelmonski, Michałowski
a Siemiradzki. V roku 1990, záhradnícke farmy daroval svojim deťom. V Kazimierzu dal opraviť
zničenú bytovku na ul. Širokého. Založil prvú galériu judaizmu, potom reštauráciu "Ariel".
Úspechy svojho života zdieľal s ostatnými. Počas rokov nazhromaždil zbierku obrazov, z ktorej
predaja postavil šesť domov pre bezdomovcov, chorých, opustených a repatriantov z Kazachstanu.
Mesto Krakow mu udelilo medailu a titul Cracoviae filantrop merenti Krakova.
142
Objektom prieskumu sú prijímatelia sociálnej služby žijúci v DPS. Cieľom
prieskumu je skúmať názory respondentov na poskytovanú sociálnu službu,
jednotlivé činnosti, aktivity, doplnkové služby a názory na prácu vybraných
pracovníkov v DPS.
Úlohy prieskumu:
1. zistiť spokojnosť s poskytovanou sociálnou službou,
2. zistiť hodnotenie odborných činností,
3. zistiť hodnotenie doplnkových služieb v zariadení sociálnych služieb,
4. zistiť hodnotenie jednotlivých aktivít v DSP,
5. zisťiť hodnotenie prostredia zariadenia sociálnych služieb,
6. zistiť hodnotenie pracovníkov v zariadení sociálnych služieb z pohľadu
prijímateľov.
Charakteristika výskumnej vzorky a lokality
Náš výskumný súbor tvorilo 67 seniorov (z toho 45 žien a 12 mužov) DPS,
ktorý sú v zariadení sociálnych služieb - pobytová forma. DPS je v trojpodlažnej
budove, izby sú 1, 2 a 3 lôžkové (každá s kúpeľňou), obývacia izba, 3 kuchynky
(jedna na každom poschodí), spoločenská miestnosť, kaplnka, ergoteraputická
miestnosť, rehabilitačná miestnosť, kúpeľňa pre klientov s poruchami mobility,
kancelárie pre ošetrovateľky a priestor pre administratívnych pracovníkov,
práčovňa, kuchyňa, jedáleň a priestor na skladovanie.
DPS patrí do štátnej správy poskytujúcej sociálne služby, zdravotnícke
výkony sú vykonávané v zdravotníckej starostlivosti. Už dva týždne odo dňa začatia
prevádzky DSP sa uskutočnili štyri semináre pre ergoterapiu: plast, pletenie a šitie,
domáce a záhradnícke práce. kultúrno - vzdelávacie programy.
V zariadení sociálnych služieb sa pracovníci aktívne zapájajú do aktivizácie
svojich klientov, a to rôznymi typmi činností a rokovaní (napr. „prasówka“ alebo
„rohový salón pre mužov a ženy“). Psychológ pomáha pracovníkom aj prijímateľom
prekonávať ťažkosti, niekedy si zamestnanci sami žiadajú jeho služby, čo vedie
k ich odlišnému vzdelávaniu (napr. pozemné komunikácie, liečba, burnout
záležitosti).
Aktivity DPS
1. Umenie. Kurz je vedený v ateliéri, kde sa sociálni pracovníci snažia prispôsobiť
individuálnym schopnostiam a záujmom klinetov. Dôraz sa kladie na estetickú
hodnotu diela v podľa doby, bez toho, aby stratilo svoje individuálne
charakteristiky. Pri vytváraní umeleckých diel sa používajú rôzne techniky:
kresba, maľba s akvarelom, koláže, maľovanie na sklo, zdobenie položiek
decoupage technikou, vykonávanie výrezov, trhanie, wyklejanek, práca
s papierom, práca so slaným cestom, perličky, maľovanie po stenách.
2. Krawiecke pletenie. Pri plánovaní workshopu sa niektorí účastníci snažia využiť
svoje získané zručnosti. Klienti sa učia háčkovať, pliesť (neskôr ochotne nosia
klobúky, ponožky, šatky), šiť a našívať aplikácie.
3. Záhradníctvo. Táto forma terapie je veľmi pekná, ale vyžaduje si určitú fyzickú
kondíciu. Počas kurzu sa klienti starajú o vzhľad okolia svojho zariadenia
a o kvety vo vnútri. Vykonávajú údržbárske práce mimo domova (hrabanie,
zametanie, polievanie kvetov). Klienti si s terapeutom vytvárajú záhony a skalky.
4. Varenie. Počas kurzu sa účastníci učia rozvíjať svoje kulinárske umenie
a vymieňajú si poznatky na túto tému, s ľuďmi, ktorí boli nútení žiť svoj život
143
Kucharska, E.:
v inej kultúre, majú rustikálne a kulinárske tradície. Výsledný kuchárky produkt
je zameraný na poľskú kultúru.
5. Hudobná trieda. V DSP sa realizuje týždenne hudobná výchova.
6. Výučba poľského jazyka.
7. Vzdelávacie a kultúrne aktivity sa organizujú pre voľný čas, zoznámujú klientov
a repatriantov s prvkami poľskej kultúry. V rámci týchto aktivít sa realizujú
výlety do rôznych častí Poľska, návšteva Krakowa.
Pred začiatkom prieskumu sme u každého klienta realizovali Minimentaltest zameraný na kognitívne schopnosti, kedy sme vyradili z celkového počtu
respondentov 67, 32 respondentov, nakoľko vykazovali známky demecie
(hodnotenie MMSE 9-6 bodov). Celkový počet respondentov bol 35, z toho 30 žien
a 5 mužov, vek respondentov od 63 – 80 rokov. Zaujímali sme sa o dĺžku pobytu
v DPS, najkratšie v zariadení – 6 mesiacov je muž vo veku 72 rok, najdlhšie je
v zariadení žena – 5 rokov vo veku 76 rokov, 80% respondentov je vdova/vdovec.
2. Vyhodnotenie prieskumných otázok
Ako by ste ohodnotili prostredie v ktorom sa nachádzate?
(1 – veľmi spokojný/á, 5-vôbec nespokojný/á)
A – vaša izba, v ktorej ste ubytovaný/á?
B – s chodbou na vašom oddelení/poschodí?
C – spoločenská miestnosť na rôzne činnosti?
D – záhrada okolo zariadenia?
E – bezbariérovosť prostredia?
Prostredie a materiálno-technické vybavenie zariadení sociálnych služieb
v Poľsku aj na Slovensku je veľmi dôležité pre bezpečnosť klientov ako
prijímateľov sociálnych služieb. Organizácia má platné svoje predpisy, s ktorými
oboznámi aj svojich klientov v procese adaptácie. Zaujímalo nás, ako sú respondenti
spokojní s prostredím, chceli sme zistiť bezbariérovosť a slobodu pohybu. V DPS je
deväť jednoposteľových izieb, 20 dvojposteľových a šesť trojposteľových izieb.
Z odpovedí nám vyplýva, že je rozdiel v spokojnosti s ubytovaním (mikro
prostredie) medzi mužmi a ženami, ženy (priemer 2,50) sú nespokojnejšie ako muži.
Veľmi spokojní sú respondenti, ktorí majú jednoposteľovú miestnosť, spokojní
a čiastočne nespokojní boli respondenti, ktorí majú dvojposteľovú miestnosť.
Môžeme konštatovať, že mikroprostredie je dôležité pre prijímateľa sociálnych
služieb.
Veľmi zaujímavé sú odpovede respondentov na záhradu okolo zariadenia
sociálnych služieb, kde v priemere (1,80) sú nespokojné ženy, muži (1,00).
15 respondenti (z toho 5 mužov a 10 žien) bolo veľmi spokojných,
v druhostupňovom skúmaní sa jednalo o mobilných respondentov, spokojných bolo
15 respondentov (1. stupeň podľa Katza) a 5 respondentov (2. stupeň podľa Katza).
Okolie (záhradu) považujeme za mezo prostredie, ktoré je veľmi dôležité pre
klientov v zariadeniach sociálnych služieb – pre ich samostatný pohyb. Na danú
otázku nadväzovala ďalšia, kedy sa respondenti vyjadrovali k bezbariérovosti, kde
sa zhodne vyjadrili muži a ženy priemer (2,00), že sú spokojní s bezbariérovosťou
zariadenia sociálnych služieb.
144
Vyjadrite Vašu spokojnosť-nespokonosť s poskytovanými službami?
A- ubytovanie,
B- stravovanie,
C- pranie, žehlenie,
D- úhrada za sociálnu službu,
E- nákup liekov,
F- nákup toaletných potrieb.
V nasledujúcej otázke nás zaujímal názor respondentov na jednotlivé
činnosti, za ktoré klienti ako prijímatelia sociálnych služieb platia úhradu, ktorú
majú stanovenú v dohode. Z odpovedí nám vyplýva, že ubytovanie ako základná
položka v úhrade za sociálnu službu oceňujú v priemere muži (2,60), ženy (2,80) sú
nespokojnejšie ako muži. V druhostupňovom triedení sú veľmi spokojní
respondenti, ktorí majú jednoposteľovú miestnosť, spokojní a čiastočne nespokojní
boli respondenti, ktorí majú dvojposteľovú miestnosť. Môžeme konštatovať, že
mikroprostredie je dôležité pre prijímateľa sociálnych služieb.
Stravovanie - spokojní priemer muži (2,00), ženy (2,80). Spokojných bolo 5
respondentov-mužov, diéta racionálna. 15 respondentiek - žien bolo spokojných
(z toho 50 % diéta č.9), zaujímavá bola odpoveď, kde 10 žien bolo nespokojných –
v druhostupňovom triedení šlo o respondentky, ktoré boli v zariadení krátku dobu do
jedného roka – diéta racionálna.
Úhrada za sociálnu službu je 70 % z dôchodku alebo renty
klienta/prijímateľa sociálnej služby. 30 % musí zostať klientovi, tzn., že kto má
väčší dôchodok alebo rentu má úhradu vyššiu. Môžeme hovoriť o princípe solidarity
v praxi, ktorý je medzi jednotlivými klientmi. Jednoznačne nám o tom hovoria aj
názory respondentov (ženy), ktoré v počte 20 uviedli, že sú čiastočne spokojné.
Druhostupňovým triedením 10 z nich poberalo vdovský dôchodok.
Nákup liekov ako činnosť, ktorú zabezpečuje DPS, hodnotili všetci
respondenti veľmi pozitívne, v priemere muži-ženy (3,00). Do zariadenia chodia
pravidelne (denne) dvaja všeobecní lekári (predpis liekov, preventívne prehliadky),
dve fyzioterapeutky, a dve kinezioterapeutky.
Vyjadrite Vašu spokojnosť s poskytovanými doplnkovými službami?
A - Holič/ kaderníčka
B - Kozmetika
C - Pedikúra
D - Lekár
E - Masáže
F - Doprovod k lekárovi
G - Doprovod na kultúrne podujatie
V tejto otázke sme sa zaujímali o doplnkové služby, ktoré poskytuje
zariadenia sociálnych služieb za úhradu. Doplnkové služby odlišujú jednotlivé
zariadenia sociálnych služieb, zároveň sú dôležité v procese adaptácie a adjustácie
na prostredie, v ktorom sa klient nachádza. Sociálny pracovník sleduje obraz
jednotlivca vo vyššom veku (hlavne zmeny), preto sme sa zaujímali, o ktoré
doplnkové služby majú respondenti záujem.
145
Kucharska, E.:
Holič/kaderník chodí do DPS pravidelne jedenkrát za mesiac, úhrada je
podľa dohody s vedením zariadenia symbolická. Muži: jeden je veľmi spokojný so
službou, 4 čiastočne; ženy: 5 veľmi spokojné, 10 nespokojných – tento znak sme
skúmali druhostupňovým triedením, boli to respondentky s dĺžkou pobytu do
jedného roka. Zaujímal nás ich názor, u 10 bola odpoveď: „ Chýba mi stará
frizérka.” V priemere boli nespokojní muži 2,60, menej ženy 1,50, zaujímali sme sa
o dôvod u mužov, ktorí vyjadrili čiastočnú spokojnosť z praktikantkami (holičkami).
Kozmetiku využívajú ženy sporadicky, počas pracovného obdobia túto
službu využívali málo, preto v rámci kozmetických úkonov majú radi masáž tváre.
Mužov sme sa pýtali na holenie, kde boli spokojní, nakoľko holenie vyskúšali
v rámci praxe študentov. Pedikúra, ako doplnková služba, je veľmi dôležitá hlavne u
respondentov s ochorením diabetu mellitus, využívajú ju všetci respondenti.
V priemere muži (2,00), ženy (2,60), dôvod nespokojnosti u žien bol v tom, že danú
službu má poskytovať DPD bez nároku na úhradu. Ďalej sme sa zaujímali o službu
lekára, doprovod k lekárovi, doprovod na kultúrne podujatie, kde sme nezistili
významné rozdiely medzi mužmi a ženami. Doprovod k lekárovi veľmi pozitívne
hodnotili všetci respondenti, zaujímali sme sa o doprovod mimo zariadenia
sociálnych služieb – rôzne vyšetrenia špecialistov, diagnostické a terapeutické
vyšetrenia. Doprovod na kultúrne podujatia hodnotili negatívnejšie ženy, kde
druhostupňovým triedením znakov sa jednalo o klientov s dobou pobytu do jedného
roka, čím môžeme jednoznačne predpokladať, že klientky nie sú stotožnené
s ponukou (podľa druhu podujatia a miesta).
Konkretizujte pracovníkov, ktorí nepracujú v DPS, a ich služby využívate?
A - Dobrovoľníkov
B - Študenti
C - Krajčír/ka
D - Canisterapie
E - Duchovného - kňaza
V tejto otázke sme sa zaujímali na konkretizáciu pracovníkov, ktorí
prichádzajú zvonka (nie sú zamestnancami DPS). Zaujímalo nás, či vedia pomenovať
ľudí, ktorí prichádzajú zvonka. Bol pre nás zaujímavý názor, kde 20 (žien)
respondentiek uviedlo, že nie sú spokojné s návštevami študentov. Sú to študenti
z odboru: sestra, opatrovateľka, fyzioterapeut, sociálny pracovník. V druhostupňovom
skúmaní sa jednalo o respondentky s dobou pobytu do jedného roka. Pri návšteve
duchovného nie sú rozdiely medzi mužmi a ženami, uviedli, že sú spokojní.
V Poľskej republike sa začína veľmi aktívne pracovať zo zvieratami, o čom
svedčia aj vyjadrenia respondentov v otázke D, kde vyjadrovali spokojnosť
s canisterapiou. Tento znak sme neskúmali ďalej, nebol predmetom nášho skúmania.
Podporovanie aktivít v DPS je dôležité z pohľadu pozitívnej adaptácie,
vyžaduje si viacrozmerný prístup, zodpovednosť a trvalú podporu všetkých
pracovníkov. Vzhľadom na rastúci podiel starších ľudí v Európe a nárast chronických
zdravotných ťažkostí je dôležité podporovať zdravé starnutie všetkých, najmä
starších ľudí, podporovať ich vitalitu a dôstojnosť, zabezpečovať prístup k primeranej
a kvalitnej zdravotnej starostlivosti, dlhodobej starostlivosti a sociálnym službám.
Zaujímali sme sa o konkrétne aktivity, ktoré sa realizujú v DPS, sú
zamerané na aktivizáciu – posilnenie sebestačnosti, zabránenie sociálnemu
vylúčeniu a podpora začlenenia do skupiny (DPS) a do spoločnosti.
146
Na ktorých aktivitách sa zúčastňujete?
A - Vyrezávanie z dreva
B - Maľba, kresba
C - Výroba z papiera
D - Varenie pre seba, hostí
E - Paličkovanie, háčkovanie
F - Hranie a počúvanie hudby
Účasť na jednotlivých aktivitách bola hodnotená v priemere pozitívne, čo
súvisí s mentálnou a mobilnou sebestačnosťou respondentov. V priemere 2,60 muži
a 2,80 ženy. Pri práci s drevom sa 20 (ženy) respondentov vyjadrili nespokojne,
doplňujúcou otázkou sme zistili, že uprednostňujú prácu s vlnou (pletenie,
háčkovanie).
Maľba, kresba, používanie rôznych techník v priemere 2,00 (muži) a 2,80
(ženy) – je genderový rozdiel. Túto otázku sme skúmali druhostupňovým triedením,
kde sme zistili, že sa jednalo o respondentov (ženy), ktoré boli v DPS do jedného
roka pobytu. Práca s papierom, rôzne techniky sa používajú v DPS na tréning
pamäti, na rozvoj jemnej motoriky Nespokojnejšie boli ženy, v priemere 2, 60, muži
2,00. Je to zaujímavý znak, nakoľko samé ženy navrhovali rôzne techniky (ako šitie
pohľadníc do skriniek, vankúše). Varenie ako aktivita, ktorá podporuje aktivizáciu
všetkých zmyslov, rozvoj jemnej motoriky v priemere veľmi spokojní 1,00 (muži)
a 1,80 (ženy). Skúmali sme daný znak ďalej, muži boli veľmi spokojní („pri malej
aktivite - mám veľkú výhodu”). Paličkovanie, háčkovanie v priemere rovnako muži,
ženy (2,00), to bol pre nás zaujímavý znak. Paličkovanie skúšajú aj muži, čo je
veľmi zaujímavé, u niektorých sú to prvé pokusy, iní muži majú už skúsenosť a sami
vyhľadávajú možnosť paličkovania. Hudba patrí k spoločenskému životu človeka, je
chápaná ako súčasť bežného kultúrno-spoločenského života. Využitie hudby
a zvukov má terapeutický účinok. Cieľom je podpora zdravia, zlepšenie
komunikácie, adaptácia, sociálna integrácia, prežívanie estetických zážitkov.
Muzikoterapia sa môže využívať aj v praxi so seniorom v obmedzených
možnostiach. Zaujímali sme sa o využívanie muzikoterapie v DS, kde nebol rozdiel
medzi mužmi a ženami, v priemere ju využívaju 2,00.
Zúčastňujete sa aktívne na spoločenských hrách?
A - Šach
B - Poker
C - Kartové hry (Canasta, Žolík)
D - Scrable
Spoločenské hry v konkrétnom zariadení sociálnych služieb závisia od
ponuky, ale aj dopyte po konkrétnej hre. Našou otázkou sme zisťovali rozdiel
v dopyte medzi mužmi a ženami, jednoznačne môžeme konštatovať, že mužské hry
sú šach a poker, ženské hry kartové, ako napr. Canasta.. V priemer 2,80 ženy šach,
poker (2,60) a kartové hry.
Ako by ste ohodnotil/a prístup pracovníkov, ktorí sa o Vás v DPS starajú?
Najdôležitejšia je práca s jednotlivcom ako priamy kontakt sociálneho
pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálno-problémovej situácie, kde
sociálni pracovník využíva metódy aj s rôznymi teoretickými prístupmi, ktoré
147
Kucharska, E.:
obohacuje vlastným štýlom, výsledkom čoho sú originálne prístupy (Levická, 2000).
Základnou metódou je rozhovor, ktorý využívame vo všetkých etapách práce
s klientom, a je hlavnou metódou diagnostiky a intervencie. Sociálny pracovník
pracuje s jednotlivcom, so skupinou v zariadení.
Sociálny pracovník v zariadení sociálnych služieb vykonáva sociálnu prácu
v praktickej podobe. Sociálny pracovník je odborník (profesionál), ktorý sa zaoberá
sociálnou pomocou jednotlivcom, skupine alebo komunite, ktorí sa dočasne alebo
trvalo nachádzajú v problémovej sociálnej situácii vyžadujúcej spoločenskú sociálnu
intervenciu. Svojou činnosťou pomáha zlepšovať, saturovať životnú funkčnosť
jednotlivca, skupiny alebo komunity tým, že prispieva k mobilizácii zdrojov, ktoré
sú k takémuto riešeniu potrebné. (Tokárová, 2007, s. 40). Úlohou pracovných
činností je pochopiť klienta, zaujímať sa oňho, byť ústretový, prijímať ho pozitívne,
poznať jeho osobnosť, hľadať jeho dobré stránky.
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov pre sociálneho pracovníka
v ústavnej starostlivosti stanovila podmienky, a to na výkon profesie sociálna práca,
sociálny pracovník musí mať ukončené minimálne trojročné pomaturitné vzdelanie
v oblasti sociálnej práce, dosiahnuť vek pre začiatok praxe minimálne 21 rokov,
celoživotne sa vzdelávať, osobnostné požiadavky, úroveň odborných
a špecializovaných vedomostí, sociálnych zručností a hlavne riadiť sa Etickým
kódexom sociálneho pracovníka. Sociálna práca musí vykazovať potrebné kvality
i v činnostiach s klientom, preto sociálny pracovník by mal vstupovať do praxe
vybavený schopnosťami, ako je rozpoznanie a naplnenie ich potrieb, jednať asertívne.
Pomáha klientovi adaptovať sa a integrovať do novej sociálnej siete, pomáha uchovať
kontinuitu života, pracuje s jeho životným príbehom, a tak podporuje zdravie klienta,
kvalitu jeho života a pomáha pretvárať jeho svet (Matoušek, 2005).
Sociálny pracovník je jeden z najdôležitejších článkom starostlivosti
o klienta. Ako prvý prichádza do kontaktu s klientom, robí pohovor s uchádzačom
o prijatie do zariadenia, informuje žiadateľov a širokú verejnosť o zariadení, pobyte,
podmienkach prijatia. Klienta oboznámi s fungovaním celého zariadenia. V rámci
poradenstva sociálny pracovník spolupracuje s klientom už od podania jeho žiadosti
o prijatie do zariadenia. Vždy už pri pred nástupom klienta do zariadenia sa získajú
informácie o sociálnej situácii klienta, o jeho zdravotnom stave a rodinných
pomeroch. Informácie sú veľmi dôležité a nevyhnutné i pre jeho bezproblémové
zvládnutie celkovej adaptácie. Tokárová (2007, s. 280) píše, že tretí determinant
efektívnej sociálnej práce predstavuje samotný sociálny pracovník, jeho schopnosti
a zručnosti, jeho umenie vedieť sa rozhodnúť medzi niekoľkými možnými
alternatívami, jeho schopnosti predpokladať dôsledky svojich rozhodnutí. Sociálny
pracovník pracuje v problémovom sociálnom poli, navyše v súčasnom období
problematickom legislatívne i ekonomicky, kde sociálny cit, dodržiavanie etiky,
schopnosť empatie, aktívne počúvanie je niekedy to jediné, čo môže poskytnúť.
Profesionál vie, že to samo o sebe môže pôsobiť uvoľňujúco, ošetrujúco,
terapeuticky, hojivo, rozpúšťajúc problém.
V tejto otázke sme sa zaujímali u respondentov o hodnotenie prístupu k nim
od konkrétnych pracovníkov, je rozdiel v tom, že pozitívne hodnotia pracovníkov
pracujúcich v priamom kontakte, menej pozitívne pracovníkov, s ktorými sa
stretávajú sporadicky. Zaujímavý je genderový rozdiel: - na prácu sociálneho
pracovníka, kde v priemere sú nespokojní muži 2,60, ženy 1,80; Iné tvrdenie na
prácu opatrovateliek majú v priemere muži 2,00, ženy 2,60 ďalej sme skúmali, kedy
148
20 (žien) je nespokojných s prácou ošetrovateliek. Daný znak sme skúmali
druhostupňovým triedením, kde 10 respondentiek bolo v DPS do jedného roka.
Prístup riadteľa zariadenia sociálnych služieb ohodnotili v priemere muži 1,00, ženy
1,80. Rovnako veľmi spokojní sú muži aj ženy v priemere 1,00, uspokojovanie
duchovných potrieb je veľmi dôležité pri práci so seniormi. Služby kňaza sú
pravidelné – slúži sa týždenne sv. omša, zabezepčuje sa sv. zmierenie. Pri
individuálnej potrebe je prítomnosť kňaza zabezpečná.
Tak ako sme uviedli pri otázke č.5, kde 20 (žien) respondentiek uviedlo, že
nie sú spokojné s návštevami študentov. Sú to študenti z odboru sestra,
opatrovateľka, fyzioterapeut, sociálny pracovník. V priemere muži 2,40, ženy 3,10
boli nespokojní. V druhostupňovom skúmaní sa jednalo o respondentky s dobou
pobytu do jedného roka.
Záver
Prinášame niektoré odpovede respondentov na konkrétnu sociálnu službu
a jednotlivé činnosti/aktivity, ktoré sa realizujú v uvedenej pobytovej forme
sociálnej služby – v DPS. Systém sociálneho poistenie je v Poľskej republike
univerzálny a povinný.
Sociálny pracovník pracujúci v priamom kontakte s klientami zariadenia
sociálnych služieb zabezpečuje poradenské, záujmové, kultúrne a rekreačné činnosti.
Jeho cieľom je to, aby klient efektívne využil a prežil voľný čas. Tým sa zabráni
pocitu opustenosti a osamelosti. Je nevyhnutným predpokladom schopnosť
komunikovať s klientom, vniesť do jeho života optimizmus, radosť, pochopiť jeho
problémy a byť mu oporou.
Jan Paweł II. Encykliki: Sollicitudo rei socialis. Watykan 1987. Centesimus annus.
Watykan 1991. Evangelium vitae . Watykan 1995.
KUCHARSKA E, NĘCEK R.: Eutanazja – odniesienie do perspektywy klinicznej
i etycznej. „Praca socjalna” 1:2012 s. 91-98.
KUCHARSKA E, NĘCEK R.: Polski model systemu ochrony zdrowia a wskazania
nauki społecznej Kościoła. „Przegląd Lekarski” 9:2011 s. 645-651.
LEVICKÁ, Jana. et al. 2007. Sociálna práca I. Trnava: Oliva. 2007.
168 s. ISBN 978-80-969454-2-9
LEVICKÁ J. 2002. Metódy sociálnej práce. Bratislava, 2002. 122 s. ISBN 8089074-38-3.
MATOUŠEK O. a kol. 2005. Sociální práce v praxi. Praha, 2005. 352 s. ISBN 807367-002-X.
TOKÁROVÁ, A. a kol. 2007. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky
sociálnej práce. Prešov, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, Akcent
Print, Prešov 2007. 572 s. ISBN 978-80-969419-8-8.
Recenzent:
Ing. Zuzana Gejdošová, PhD.
149
Magerčiaková, M.:
Sociálna práca v zdravotníctve ako vyučovací predmet v magisterskom študijnom programe ošetrovateľstvo
Sociálna práca v zdravotníctve ako vyučovací predmet
v magisterskom študijnom programe ošetrovateľstvo
Social Work in Health Care as the Subject
in Master’s Degree Study Programme Nursing
Mariana Magerčiaková
Abstract
In order to provide all-embracing health care the cooperation of members of
various disciplines is required. Such a team also includes social workers. The
nurses should also have knowledge about social work in health care in order to
cooperate in an efficient way with the social worker of the health care facility
and also to be able to identify the patient with the current and potential social
problems. Due to this reason the subject Social Work in the Health Care has
been included into the Master’s degree study programme of Nursing at the
Faculty of Health Care at the Catholic University in Ružomberok. The article
brings characterization of the mentioned subject and also presents the results of
the survey aimed at mapping of opinions of the students concerning teaching of
the subject.
Key words: Social Work in Health Care. Nursing. Study programme. Student.
Úvod
Vyučovací predmet Sociálna práca v zdravotníctve bol zaradený do
reakreditovaného magisterského študijného programu ošetrovateľstvo na Fakulte
zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ružomberku v akademickom roku 2012/2013.
Predmet sa vyučuje prvýkrát v akademickom roku 2013/2014 v 3. semestri štúdia.
Jeho týždenná dotácia je 2 vyučovacie hodiny (1/1- 1 hodina prednáška a 1 hodina
cvičenia).
Cieľom predmetu je prezentovať špecifiká sociálnej práce v zdravotníckych
zariadeniach, poukázať na možné sociálne problémy pacientov a možnosti ich
riešenia, ako aj na možnosti spolupráce sestry – manažérky a sociálneho pracovníka
pri ich riešení.
Sylabus predmetu je zameraný na témy ako charakteristika odboru sociálna
práca, sociálna práca v jednotlivých typoch zdravotníckych zariadení, pozícia
a požiadavky na sociálneho pracovníka v zdravotníckom zariadení, úlohy
a kooperácia sociálneho pracovníka v zdravotníckom zariadení, charakteristiky
sociálneho klienta v zdravotníckom zariadení, definícia sociálneho problému,
sociálne problémy klientov v zdravotníckych zariadeniach a možnosti ich riešenia,
dobrovoľníctvo, kooperácia sestier a sociálnych pracovníkov v ústavnom
zdravotníckom zariadení.
150
Cieľ práce
Cieľom prieskumu bolo zmapovať názory študentov magisterského
študijného programu ošetrovateľstvo na výučbu predmetu Sociálna práca
v zdravotníctve, ktorý bol do uvedeného magisterského študijného programu na
Fakulte zdravotníctva Katolíckej univerzity v Ružomberku implementovaný.
Súbor a metodika
Prieskumu sa zúčastnilo 24 respondentov- študentov magisterského
študijného programu ošetrovateľstvo v externej forme štúdia na Katolíckej
univerzite v Ružomberku, Fakulte zdravotníctva.
Na zber údajov bola použitá metóda empirického prieskumu –
neštandardizovaný dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý obsahoval celkom 9 položiek
- 3 zatvorené, 2 polootvorené a 4 otvorené položky. Študenti dotazník vypĺňali po
absolvovaní prednášky z predmetu Sociálna práca v zdravotníctve.
Položka č. 1: Ako hodnotíte zaradenie predmetu „Sociálna práca
v zdravotníctve“ do magisterského študijného programu ošetrovateľstvo?
Tabuľka 1: Hodnotenie zaradenia predmetu „Sociálna práca v zdravotníctve“
do štúdia
Možnosti odpovede
Veľmi pozitívne
Pozitívne
Skôr pozitívne ako negatívne
Skôr negatívne ako pozitívne
Negatívne
Veľmi negatívne
Počet (n)
5
15
3
1
0
0
Najviac študentov – 15 hodnotí zaradenie predmetu Sociálna práca
v zdravotníctve do magisterského študijného programu ošetrovateľstvo pozitívne.
5 študentov ho hodnotí dokonca veľmi pozitívne, 3 študenti skôr pozitívne ako
negatívne a 1 študent skôr negatívne ako pozitívne.
151
Magerčiaková, M.:
Položka č. 2: V čom vidíte prínos uvedeného predmetu pre prax sestry, resp. pre
ošetrovateľskú prax?
Tabuľka 2: Prínos predmetu Sociálna práca v zdravotníctve pre prax sestry
Možnosti odpovede
Lepšie rozpoznanie nepriaznivej sociálnej situácie pacienta alebo rizika
jej vzniku
Zlepšenie manažmentu starostlivosti o pacienta v sociálnej oblasti
Efektívnejšia spolupráca so sociálnym pracovníkom v zdravotníckom
zariadení
Efektívnejšia spolupráca so sociálnymi inštitúciami (napr. domov
dôchodcov)
Nevidím žiadny prínos
Iné
Počet (n)
5
15
3
1
0
0
Najväčší prínos predmetu Sociálna práca v zdravotníctve pre ošetrovateľskú
prax vidia študenti v zlepšení manažmentu starostlivosti o pacienta v sociálnej
oblasti, čo v odpovedi potvrdilo 15 študentov. Podľa názoru 5 študentov spočíva
prínos uvedeného predmetu v lepšom rozpoznaní nepriaznivej sociálnej situácie
pacienta alebo rizika jej vzniku a podľa odpovedí 3 študentov v efektívnejšej
spolupráci so sociálnym pracovníkom v zdravotníckom zariadení. 1 študent potvrdil
prínos predmetu pre efektívnejšiu spoluprácu so sociálnymi inštitúciami.
Položka č. 3: Poznatky získané v rámci predmetu „Sociálna práca
v zdravotníctve“ hodnotíte ako:
Tabuľka 3: Hodnotenie poznatkov z predmetu Sociálna práca v zdravotníctve
Možnosti odpovede
Veľmi pozitívne
Pozitívne
Skôr pozitívne ako negatívne
Skôr negatívne ako pozitívne
Negatívne
Veľmi negatívne
Počet (n)
10
12
2
0
0
0
12 študentov hodnotí poznatky získané v rámci predmetu Sociálna práca
v zdravotníctve pozitívne, 10 študentov dokonca veľmi pozitívne. 2 študenti uviedli
odpoveď skôr pozitívne ako negatívne.
152
Položka č. 4: Napíšte, čo by ste navrhovali doplniť alebo zlepšiť vo výučbe
predmetu „Sociálna práca v zdravotníctve“:
Tabuľka 4: Návrhy na zlepšenie výučby predmetu Sociálna práca
v zdravotníctve
Odpovede respondentov
Viac príkladov z praxe
Praktické nadviazanie spolupráce so sociálnym
pracovníkom
Sociálna problematika bezdomovcov a terminálne
chorých
Ako kontaktovať DSS, ADOS
Bližšie informácie pre riešenie sociálnych problémov
Problematika ľudí so závislosťami
Predmet zaradiť do bakalárskeho štúdia
Viac sa zamerať na ambulantnú zdravotnú
starostlivosť
Počet (n)
5
2
2
1
1
1
1
1
V otvorenej položke uviedli študenti viaceré návrhy pre doplnenie alebo
zlepšenie výučby predmetu Sociálna práca v zdravotníctve. Medzi najčastejšie
návrhy zaradili uvádzať viac príkladov z praxe (5 študentov), praktické nadviazanie
spolupráce so sociálnym pracovníkom (2 študenti), sociálna problematika
bezdomovcov a terminálne chorých (2 študenti).
Položka č. 5: Napíšte, čo vás najviac zaujalo v rámci obsahového zamerania
predmetu „Sociálna práca v zdravotníctve“?
Tabuľka 5 Najviac zaujímavé oblasti predmetu Sociálna práca v zdravotníctve
Možnosti odpovede
Dobrovoľníctvo
Spolupráca sestra- sociálny pracovník
Charakteristika sociálneho klienta
Špecifiká sociálnej práce s rôznymi cieľovými
skupinami
Apelovanie na nevyhnutnosť sociálneho pracovníka
v zdravotníckom zariadení
Sociálne problémy a ich riešenie
Všetko
Možnosť ochrany sociálne slabších
Nič
Počet (n)
8
7
3
2
2
2
2
1
1
Medzi najzaujímavejšie oblasti obsahového zamerania predmetu Sociálna
práca v zdravotníctve najviac – 8 študentov zaradilo dobrovoľníctvo, 7 študentov
spoluprácu sestra- sociálny pracovník, 3 študenti charakteristiku sociálneho klienta.
153
Magerčiaková, M.:
Položka č. 6: Napíšte, v čom spočíva podľa vášho názoru prínos predmetu
„Sociálna práca v zdravotníctve“ konkrétne pre vašu prax sestry:
Tabuľka 6: Prínos predmetu Sociálna práca v zdravotníctve pre prax
respondentov
Možnosti odpovede
Efektívnejšia spolupráca so sociálnym pracovníkom
Vedomosti o praxi sociálneho pracovníka
Zlepšenie prevencie a riešenia sociálnych problémov
pacientov
Poznanie možných sociálnych problémov pacientov a ich
riešenia
Využitie dobrovoľníctva na mojom pracovisku
Urýchlenie riešenia sociálnych problémov pacientov
Orientácia v problematike
Podnety pre obsahové zameranie príspevkov na konferencie
pre sestry
Komplexnosť starostlivosti o pacienta
Počet (n)
5
4
4
3
2
2
1
1
1
Medzi najčastejšie oblasti prínosu predmetu Sociálna práca v zdravotníctve
pre prax respondentov zaradilo 5 študentov efektívnejšiu spoluprácu so sociálnym
pracovníkom, 4 študenti vedomosti o praxi sociálneho pracovníka a tiež 4 študenti
zlepšenie prevencie a riešenia sociálnych problémov pacientov.
Položka č. 7: Napíšte, čo konkrétne bude užitočné, resp. čo využijete pri výkone
povolania sestry z absolvovaného predmetu „Sociálna práca v zdravotníctve“:
Tabuľka 7: Poznatky z predmetu Sociálna práca v zdravotníctve využiteľné
v praxi
Možnosti odpovede
Poznanie možných sociálnych problémov pacienta a možností ich
riešenia
Efektívna kooperácia sestry a sociálneho pracovníka
Možnosť odhalenia rizikových pacientov z hľadiska sociálnej práce
Presadzovanie potreby sociálneho pracovníka v zdravotníckom
zariadení
Väčší záujem o domáce prostredie pacienta
Zlepšenie posudzovania výskytu sociálnych problémov u pacientov
Komplexný prístup ku pacientovi, multidisciplinárna starostlivosť
Počet (n)
7
5
2
1
1
1
1
Podľa 7 študentov bude využiteľné v ich praxi poznanie možných
sociálnych problémov pacienta a možností ich riešenia, 5 študentov využije
efektívnu kooperáciu sestry a sociálneho pracovníka a 2 študenti možnosť odhalenia
rizikových pacientov z hľadiska sociálnej práce.
154
Položka č. 8: Zmenilo sa vnímanie významu pozície sociálneho pracovníka
v zdravotníckom zariadení po absolvovaní predmetu „Sociálna práca
v zdravotníctve“?
Tabuľka 8: Zmena vnímania pozície sociálneho pracovníka po absolvovaní
predmetu
Možnosti odpovede
Áno
Nie
Neviem posúdiť
Počet (n)
14
6
4
Po absolvovaní predmetu Sociálna práca v zdravotníctve potvrdilo zmenu
vnímania významu pozície sociálneho pracovníka v zdravotníckom zariadení 14
študentov, opačnú odpoveď volilo 6 študentov a 4 študenti nevedia túto oblasť
posúdiť.
Položka č. 9: Ako vnímate vy- ako sestra v praxi- potrebu pôsobenia sociálneho
pracovníka v nemocnici, resp. v zdravotníckom zariadení:
Tabuľka 9: Vnímanie potreby pôsobenia sociálneho pracovníka
v zdravotníckom zariadení
Možnosti odpovede
Je potrebný
Je nevyhnutný
Je nenahraditeľný
Je nepotrebný
Je zbytočný
Iné
Počet (n)
13
9
2
0
0
0
13 študentov zastáva názor, že sociálny pracovník v zdravotníckom
zariadení je potrebný. 9 študentov si myslí, že je nevyhnutný a 2 študenti uviedli
odpoveď, že je nenahraditeľný.
Diskusia
Levická J., Levická K. (2009) upozorňujú na nevyhnutnosť integrovanej
starostlivosti, a to na spojenie zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Táto skutočnosť
sa najviac týka zdravotníckych zariadení. Aj z uvedeného dôvodu bol do
magisterského študijného programu ošetrovateľstvo na Fakulte zdravotníctva
Katolíckej univerzity v Ružomberku zaradený vyučovací predmet Sociálna práca
v zdravotníctve. Predmet je zameraný najmä na špecifiká sociálnej práce
v zdravotníckych zariadeniach, na charakteristiku možných sociálnych problémov
pacientov a možností ich riešenia, ako aj na možnosti spolupráce sestry – manažérky
a sociálneho pracovníka pri ich riešení. Práve posledná spomínaná oblasť je
v magisterskom štúdiu ošetrovateľstva osobitne dôležitá, lebo v 2. stupni
vysokoškolského vzdelávania sa sestry pripravujú na výkon vedúcich funkcií
v ošetrovateľskej praxi. Nakoľko všetci respondenti v rámci nášho prieskumu sú
155
Magerčiaková, M.:
v súčasnosti zároveň osobami reálne vykonávajúcimi povolanie sestry, ich názor na
oblasť sociálnej práce v zdravotníctve je dôležitý. Práve ony totiž môžu prispieť
k presadzovaniu pôsobenia sociálneho pracovníka v zdravotníckych zariadeniach,
resp. na pracoviskách, kde pôsobia. 15 študentov (z 24 študentov) hodnotí zaradenie
predmetu Sociálna práca v zdravotníctve do magisterského študijného programu
ošetrovateľstvo pozitívne, 5 študentov dokonca veľmi pozitívne, 3 študenti skôr
pozitívne ako negatívne a 1 študent skôr negatívne ako pozitívne. Najväčší prínos
uvedeného vyučovacieho predmetu pre ošetrovateľskú prax vidia študenti v zlepšení
manažmentu starostlivosti o pacienta v sociálnej oblasti, čo v odpovedi potvrdilo 15
študentov. V položke týkajúcej sa hodnotenia poznatkov získaných v rámci
predmetu Sociálna práca v zdravotníctve 12 študentov hodnotí získané poznatky
pozitívne, 10 študentov dokonca veľmi pozitívne. 2 študenti uviedli odpoveď skôr
pozitívne ako negatívne.
Cieľom sociálnej práce v zdravotníctve je zlepšiť životnú situáciu tých ľudí,
ktorí si ju nedokážu vyriešiť vlastnými silami. V spolupráci s inými odborníkmi
sociálna služba pomáha riešiť narušené vzťahy a krízové situácie v živote človeka,
ktoré vznikli v dôsledku choroby, úrazu, škodlivých návykov, invalidity a staroby
(Mojtová, 2008). Na sociálne problémy a ich riešenie determinované uvedenými
faktormi boli zamerané aj prednášky v rámci predmetu. V prieskume sme zisťovali,
ktoré témy boli pre respondentov najzaujímavejšie. Medzi najzaujímavejšie oblasti
obsahového zamerania predmetu Sociálna práca v zdravotníctve najviac- 8
študentov zaradilo dobrovoľníctvo, 7 študentov spoluprácu sestra- sociálny
pracovník, 3 študenti charakteristiku sociálneho klienta.
Kuzníková a kol. (2011) uvádza, že komplexnosť zdravotnej starostlivosti
vyžaduje prepojenie spolupráce členov odborného tímu, do ktorého patria aj sociálni
pracovníci. Veľmi dôležitá je aj kooperácia odborníkov v multidisciplinárnom tíme.
Efektívnejšiu spoluprácu so sociálnym pracovníkom zaradilo 5 študentovrespondentov medzi oblasti prínosu predmetu Sociálna práca v zdravotníctve pre ich
prax. 4 študenti ako prínosné uviedli získané vedomosti o praxi sociálneho
pracovníka a tiež 4 študenti zlepšenie prevencie a riešenia sociálnych problémov
pacientov.
Kooperácia sestier so sociálnym pracovníkom vo veľkej miere závisí aj od
ich vzájomného vnímania činnosti alebo pracovnej náplne. Spolupráca sestier
a sociálnych pracovníkov pri starostlivosti o pacientov v ústavných zdravotníckych
zariadeniach je rovnako dôležitá ako spolupráca sestier so všetkými zdravotníckymi
a nezdravotníckymi pracovníkmi (Magerčiaková a kol., 2012). Úroveň spolupráce
môže ovplyvňovať aj vnímanie významu pozície sociálneho pracovníka
v zdravotníckom zariadení. Na položku, ktorá bola zameraná na túto oblasť, 14
respondentov odpovedalo, že absolvovanie predmetu Sociálna práca v zdravotníctve
zmenilo ich vnímanie významu pozície sociálneho pracovníka v zdravotníckom
zariadení. Tiež 13 respondentov zastáva názor, že sociálny pracovník
v zdravotníckom zariadení je potrebný, 9 respondentov si myslí, že je nevyhnutný
a 2 respondenti uviedli odpoveď, že je nenahraditeľný.
Záver
Prínos vyučovacieho predmetu Sociálna práca v zdravotníctve pre študentov
ošetrovateľstva je nesporný, a to hneď z viacerých hľadísk. Najdôležitejšie je
poukazovanie na presadzovanie pôsobenia sociálneho pracovníka v zdravotníckom
156
zariadení, efektívna kooperácia s ním, vyhľadávanie pacientov rizikových z hľadiska
sociálnej práce a poskytovanie aspoň čiastočných informácií týkajúcich sa sociálnej
pomoci pacientom. Sestry ako najpočetnejšia skupina zdravotníckych pracovníkov
môžu totiž prispieť aj ku riešeniu tejto oblasti. Ako uvádzajú Sýkora a Roháč (2013)
poznanie podstaty sociálnych služieb má svoj význam aj pre zdravotníckych
pracovníkov. Prax potvrdzuje, že najmä pacienti, ktorí sa dostali aj do nepriaznivej
sociálnej situácie, oceňujú informácie zdravotníckych pracovníkov vzhľadom na ich
nasmerovania na subjekt poskytujúci sociálne služby k riešeniu danej nepriaznivej
sociálnej situácie, čím sa skvalitňujú aj vzťahy medzi zdravotníckymi pracovníkmi
a pacientmi.
Zoznam bibliografických odkazov
Informácie o štúdiu. Akademický rok 2013/2014. Ružomberok : Katolícka univerzita
v Ružomberku, Fakulta zdravotníctva, 2013.
KUZNÍKOVÁ, I. a kol. 2011. Sociální práce ve zdravotnictví. Praha : Grada
Publishing, 2011, 224 s. ISBN 978-80-247-3676-1.
LEVICKÁ, J. a kol. 2009. Sociálna práca II. Trnava : Oliva, 2009. 156 s.
ISBN 978-80-89332-06-9.
MAGERČIAKOVÁ, M., ZRUBÁKOVÁ, K., KAMANOVÁ, I. 2012. Možnosti
kooperácie sestier a sociálnych pracovníkov v ústavnom zdravotníckom
zariadení. In: Studia Scientifica Facultatis Pedagogicae Universitas Catholica
Ružomberok, 2012, roč. XI, č. 3, s. 238- 247. ISSN 1336-2232.
MOJTOVÁ, M. 2008. Sociálna práca v zdravotníctve. Bratislava : SAP, 2008,
137 s. ISBN 978-80-89271-45-0.
SÝKORA, A., ROHÁČ, J. 2013. Poznanie podstaty sociálnych služieb má svoj
význam aj pre zdravotníckych pracovníkov. In: Ošetrovateľstvo a pôrodná
asistencia, 2013, roč. XI, č. 4, s. 23. ISSN 1336-183X.
Recenzent:
157
Mach, E. M.:
The Elderly vs. New Technologies
Elżbieta Maria Mach
Abstract
New informative and communicative technologies are more and more often
applied and they penetrate almost all spheres of human life. Limitations in the
access to such new technologies may enhance the distance between social
groups. Elderly people are the excluded group due to no access to new
technologies (due to different reasons). If we want to ensure their e-inclusion,
we have to overcome many barriers, that are often inside these people.
Key words: E-exclusion, the Elderly, New Technologies, the Internet
„Ludzie starzy pomagają nam mądrzej spojrzeć na
ziemskie wydarzenia, ponieważ dzięki życiowym
doświadczeniom zyskali wiedzę i dojrzałość. (…)
Wykluczyć ich ze społeczeństwa znaczy w imię
nowoczesności pozbawionej pamięci odrzucić przeszłość,
w której zakorzeniona jest teraźniejszość”.
Z listu Jana Pawła II
Do moich Braci i Sióstr – ludzi w podeszłym wieku.
Wiek XXI to wiek rozwoju wielu dziedzin życia, w których dla
współczesnych zjawisk społecznych i ekonomicznych coraz większe znaczenie mają
nowe technologie informacyjno-komunikacyjne. Kolejne lata jeszcze nasilą
pojawianie się nowinek technicznych. Wszystkie techniczne zmiany natrafią na
grunt przede wszystkim starzejącego się społeczeństwa. Przeprowadzone badania
wykazały [Z. Szarota, 2010, s. 46], że 17,4% polskiego społeczeństwa to osoby
starsze. Polska znalazła się w fazie zaawansowanej starości. Chcąc wyjść naprzeciw
zjawisku starzenia się społeczeństwa, różne organizacje, stowarzyszenia i instytucje
coraz częściej w swoich programach przedstawiają szeroką gamę ofert, usług oraz
propozycji skierowanych do seniorów.
Nasz kraj w ostatnich dwóch dekadach doświadczył głębokich zmian
społeczno-gospodarczych. O ich dynamice i kierunku rozwoju zadecydowało kilka
czynników. W latach dziewięćdziesiątych XX wieku kluczową rolę odegrały
transformacja ustrojowa i rozwój gospodarki rynkowej. Istotne znaczenie miał też
proces integracji europejskiej – włączenie Polski do wspólnego rynku oraz napływ
funduszy europejskich. Duży wpływ na sytuację gospodarczą kraju oraz napływu
nowych nowoczesnych urządzeń zaliczanych do nowych technologii miało otwarcie
europejskiego rynku pracy dla Polski. Pociągnęło to za sobą dużą falę emigracji
zarobkowej.
158
Niebagatelnym czynnikiem zmian staje się postępujący rozwój
i upowszechnianie nowych technologii informacyjno-komunikacyjnych. Wiąże się
to z wprowadzeniem w życie zaawansowanych rozwiązań technicznych. Napływ
nowych technologii wpływa na zapotrzebowanie, na zawody na rynku pracy.
Umiejętności, które do niedawna były szeroko cenione, tracą na wartości, a w ich
miejsce pojawiają się inne. Łatwiejszy przepływ informacji, obniżenie kosztów
komunikacji i transportu na większe odległości zwiększają zasięg konkurencyjności
– firmy lokalne coraz częściej rywalizują z firmami z innych krajów. Nowe
technologie przyczyniają się też do zmian w zakresie organizacji pracy m.in.
zwiększają liczbę produktów postaci techniki cyfrowej.
Ostatnie kilkanaście lat to okres transformacji zmiany gospodarki
przemysłowej w gospodarkę opartą na wiedzy. Wraz z zarówno upowszechnieniem
wykorzystania narzędzi informatycznych, jak i wzrostu liczby użytkowników
nowych technologii, wykształcił się nowy typ społeczeństwa, którego
funkcjonowanie w największym stopniu warunkuje szerokie stosowanie osiągnięć
informatyki oraz dziedzin pokrewnych. [Ł. Tomczyk, 2008, s. 14-15] U podstaw
tego typu społeczeństwa leżą dwa przełomowe wynalazki techniczne: komputery
osobiste i urządzenia telekomunikacyjne. Ich rolę we współczesnym świecie można
porównać do powstania maszyny parowej czy elektryczności podczas rewolucji
przemysłowej. [W.Cellary, 2003, s. 6]
Radykalne zmiany dokonujące się w nauce i technice wymagają od
jednostek zrozumienia zachodzących wokół nich procesów. Ludzie powinni uczyć
się zarówno myśleć w sposób systemowy, jak również być użytkownikiem tych
technologii oraz jednostką żyjącą w grupie. We współczesnych czasach
rozumowanie i kreatywność powinny łączyć się z myśleniem abstrakcyjnym.
W zurbanizowanym i zdominowanym przez mass media społeczeństwie jednostki
muszą posiadać szeroką wiedzę niezbędną do kierowania narzędziami technicznymi.
Termin społeczeństwo informacyjne kładzie nacisk na fakt, iż zastosowanie
i rozwój infrastruktury informacyjnej ma przede wszystkim daleko idące
konsekwencje społeczne. Oznacza on również możliwość szerokiego dostępu do
informacji, usług i do rozrywki na życzenie, możliwości integracji, możliwości
przeprowadzania rozmaitych operacji na odległość i komunikowania się w dowolnej
chwili i z dowolnego miejsca na świecie świata połączonego w wirtualną całość
przy pomocy sieci telekomunikacyjnej. [A.Siemiańska-Losko, 2007, s. 16]
Posługiwanie się tymi nowoczesnymi narzędziami kultury, a także
wieloczynnikowy brak dostępu do tych narzędzi może być przyczyną marginalizacji
niektórych grup społecznych. Badania nad jakością życia Polaków [Diagnoza
Społeczna 2013] pokazują, że do grupy, która najsłabiej uczestniczy
w wykorzystaniu nowoczesnych technologii należą przede wszystkim osoby starsze.
159
Mach, E. M.:
Wykres 1 Procent korzystających z internetu w różnych grupach w latach
2003-2013
Źródło: Czapiński J., Panek T., Diagnoza społeczna 2013. Warunki i jakość życia
Polaków, Warszawa 22.08.2013 r. s. 339
Ludzie w wieku poprodukcyjnym cierpią z powodu zmniejszonej
umiejętności adaptacji do życia w warunkach ciągle postępujących zmian
społecznych, niezdolności do pokonywania przeszkód kulturowych i
socjoekonomicznych. [Z.Szarota, 2004, 47]
Starość jest specyficznym okresem w życiu człowieka mającym określoną
charakterystykę. Stanowi ona zjawisko bardzo subiektywne wynikające z tego, że
każdy człowiek jest inny i w inny sposób odczuwa fazy swojego życia. Ma na to
wpływ wiele czynników takich jak: wiek, płeć, wykształcenie, status społeczny,
miejsce zamieszkania, stan zdrowia, stan cywilny, osobowość, zainteresowania czy
wielość kontaktów społecznych. [J.Staręga-Piasek, B.Synak, 1990, s. 31]
Większość gerontologów za umowny początek starości przyjmuje dla kobiet
60 rok życia oraz dla mężczyzn 65 rok życia, czyli osiągnięcie wieku emerytalnego.
W tym okresie mogą nasilać się zjawiska towarzyszące starości, tj.: pogorszenie się
stanu zdrowia oraz sprawności fizycznej, obniżają się zdolności adaptacyjne,
występują utrudnienia komunikacyjne, słabną więzi społeczne czy w związku
z przejściem na emeryturę zmieniają się role społeczne jednostki. [A.LeszczyńskaRejchert, 2005, s.8]
Każdy człowiek bez względu na wiek, aby móc dobrze funkcjonować
w społeczeństwie, musi mieć zaspokojone najbardziej podstawowe potrzeby takie
jak: potrzeba bezpieczeństwa, potrzeba miłości i akceptacji oraz wszelkie potrzeby
bytowe.
W dobie szybkiego postępu technologicznego pokolenie seniorów może
czuć się coraz bardziej wyizolowane, zepchnięte na margines życia społecznego,
gdyż w Polsce wciąż jest za mało programów skierowanych do tej grupy.
Senior ma łopoty z adaptacją w nowej zinformatyzowanej przestrzeni.
Wyraża się to m.in. w procentowym wykorzystaniu różnych typów urządzeń
mikroelektronicznych wśród ogółu populacji.
160
Tabela 1 Korzystanie z nowych technologii w różnych grupach wiekowych
w 2013 roku
Źródło: Czapiński J., Panek T., Diagnoza społeczna 2013. Warunki i jakość życia
Polaków, Warszawa 22.08.2013 r., s. 341
Stare media, takie jak: radio, gazety, telewizja są naturalnym środkiem
zdobywania informacji, natomiast komputer osobisty z łączem internetowym,
wielofunkcyjny telefon komórkowy, czy też inne media używane są sporadycznie,
głównie przez osoby świadome udogodnień, jakie one oferują. Rozwój cywilizacji
determinowany nowymi technologiami wymaga od współcześnie żyjących osób
w coraz większym stopniu posiadania odpowiednich kompetencji w zakresie
korzystania z przedmiotów codziennego użytku, a więc również komputerów
osobistych podłączonych do globalnej sieci.[Ł.Tomczyk, 2008, s. 200]
Przyczyn wykluczenia cyfrowego seniorów powinniśmy się również
doszukiwać w ograniczeniach wynikających z ich kondycji psychofizycznej.
[S.Studen, 2011] One to przyczyniają się często u osób starszych do lęku przed
korzystaniem z nowych technologii. Mają poczucie niskiej skuteczności w tej
dziedzinie.[D.Batorski, J.Zając, 10.02.2010] Nabywanie tych umiejętności jest
znacznie utrudnione przez osłabienie procesów percepcji, uwagi, pamięci i uczenia
się. Wielu seniorów nie może poradzić sobie z natłokiem bodźców tj. trudnością w
rozróżnianiu kolorów czy zbyt małymi literami. Wszystko to może zniechęcić
seniorów do tej formy aktywności.
Istnieją również inne przyczyny nieskorzystania z nowych technologii przez
osoby w podeszłym wieku. Przy niskich świadczeniach emerytalnych głównym
powodem mogą być ograniczenia finansowe, problemy techniczne czy brak
właściwego, dostosowanego do potrzeb seniora sprzętu.
Seniorzy czują obawy zarówno przed trudnościami związanymi z nauką
korzystania z nowych mediów, jak i poczuciem wstydu przed młodszym pokoleniem
przed pokazaniem, że czegoś nie umieją. [M.Hołda, 2011 s. 187-201]
Nowe media są dla seniorów nie tylko dostępnym źródłem informacji, lecz
również umożliwiają kontakt z najbliższymi osobami, wzbogacają życie społeczne,
rozwijają zainteresowania, jak również zaspokajają różnego typu potrzeby.
161
Mach, E. M.:
Istotnym, więc jest wyposażenie osób starszych w sprzęt oraz niezbędne
kompetencje, które pozwolą im na godne życie przy pełnym wykorzystaniu nowych
technologii.
W XXI wieku osoby starsze powinny, zwłaszcza w dużych miastach, zacząć
postrzegać siebie nieco inaczej tj. jako osoby aktywne, potrzebne, realizujące swoje
pasje. Starość w tym wieku powinna być starością aktywną.
A zatem wiek XXI to wiek nowego, pozytywnego definiowania starości,
korzystania z długowieczności. Psychologia pozytywna Seligmana przedstawiając
pomyślne, normalne starzenie się oraz starzenie się w chorobie.[R.D.Hill, 2009,
s. 15], umożliwia nowe podejście do stereotypów starzenia się, przezwyciężania
strachu przed bólem, samotnością, ograniczeniami czy niepełnosprawnością.
Starość nie musi być etapem życia, o którym należy myśleć z lękiem. Może
być to czas potencjalnych szans i możliwości, na które właśnie ze względu na brak
aktywności zawodowej można sobie pozwolić. Jedną z takich możliwości są nowe
technologie. Co prawda dla osób starszych symptomatyczna jest niechęć wobec
nowości i przyswajania obcych zachowań, stąd techniczna socjalizacja przebiega
powoli albo wręcz nie daje efektów.
Ważne jest więc, by osoby szkolące seniorów miały przygotowanie
merytoryczne.
Seniorzy rezygnując z korzystania z nowych technologii informacyjnokomunikacyjnych, sami eliminują się ze społeczeństwa medialnego, biernie czekając
na jutro. Lęk przed nieznanym i zmianą dotychczasowych przyzwyczajeń powoduje,
że trwają przy swojej wycofanej, biernej postawie. Naszą rolą jest przekonanie
seniorów, że nowe technologie nie są dla osób młodych i że przedstawiciele
starszego pokolenia mogą z nich twórczo i efektywnie korzystać
Bibliografia:
HILL R.D., 2009, Młodzi duchem w jesieni życia. Warszawa: Laurum
HOŁDA M., 2011, Edukacja osób starszych w zakresie korzystania z Internetu, w:
SZMIGIELSKA B., (red.), Edukacja w dwóch światach – offline i online,
Kraków: wir PARTNER
LESZCZYŃSKA-REJCHERT A., 2005, Człowiek stary i jego wspomaganie,
Olsztyn: Wydawnictwo Uniwersytetu Warmińsko-Mazurskiego.
ZIEMIAŃSKA-LASKO A., 2007, Internet w przygotowaniu nauczycieli do
stosowania technologii informacyjnej, Toruń: Adam Marszałek
STARĘGA-PIASEK J., SZYNAK B.,2004, Społeczne aspekty starzenia i starości,
Warszawa: …..
STEUDEN S., 2011, Psychologia starzenia się i starości, Warszaw: PWN.
SZAROTA Z., 2004, Gerontologia społeczna i oświatowa, Kraków: Wydawnictwo
Uniwersytetu Pedagogicznego.
SZAROTA Z., 2010, Starzenie się i starość w wymiarze instytucjalnego wsparcia,
Kraków: Wydawnictwo Uniwersytetu Pedagogicznego.
Czasopisma:
TOMCZYK Ł., 2008, Polski senior a społeczeństwo informacyjne, „Poradnik
bibliotekarza”, nr 1.
162
TOMCZYK Ł., 2008, Wybrane aspekty kształcenia seniorów z zakresu technologii
informacyjnej w dobie społeczeństwa informacyjnego, w: OLSZAK C.M.
(red.) Informatyka w nauce, dydaktyce i praktyce gospodarczej. Zeszyt
naukowy nr 19, Katowice: Śląska Wyższa Szkoła Zarządzania.
Informacje w formie elektronicznej:
CZAPIŃSKI J., PANEK T., 2013, Diagnoza społeczna 2013. Warunki i jakość życia
Polaków, Warszawa 22.08.2013, http:// ….
BATORSKI D., ZAJĄC J.M., 2010, Między alienacją a adaptacją – Polacy w wieku
50+ wobec Internetu. Raport Otwarcia Koalicji „Dojrz@łość w sieci”,
Warszawa:
UPC
Polska.
10.02.2011,
http://dojrzałoscwsieci.pl/
tl_files?pliki/Raport.pdf
Recenzent:
Dr. n.med Ewa Kucharska
163
Novysedláková, M.:
Zvládanie záťažových situácií narúšajúcich potrebu istoty a bezpečia
Zvládanie záťažových situácií narúšajúcich potrebu istoty
a bezpečia
Coping with Stressful Situations disruptingthe need of
Security and Safety
Mária Novysedláková
Abstract
The paper is focused on the issues of stress management as one of the possible
the stress situation that undermines the sense of security and safety. The nurse
taking care of an individual often solves difficult situations in relation to a
change in health. To assess the burden author recommends methods to identify
signs of stress on physiological and behavioral questionnaire methods,
designed for difficult life situations and everyday problems. Effective coping
may help sister supportive behavior especially in the field of cognitive,
behavioral and emotional.
Key words: Need for certainty Safety. Stress. Method. Coping with stress.
Úvod
Podstatou potreby bezpečia a istoty je tendencia ľudí mať životné situácie
pod kontrolou. Potrebu istoty a bezpečia možno charakterizovať aj ako potrebu
stability, ochrany, štruktúry, poriadku, noriem, limitov, potrebu oslobodenia od
strachu a úzkosti. Náročné životné situácie často narúšajú potrebu bezpečia a istoty.
Záťažové situácie možno charakterizovať nasledovne:
- situácia je pre jednotlivca „nečitateľná“,
- situácia je aktuálne neriešiteľná,
- situáciu jednotlivec prežíva ako nezvládateľnú,
- situácia je vnímaná ako ohrozujúca (Tomagová, Bóriková a kol., 2008).
Dôsledkom takto charakterizovaných situácií dochádza k vzniku frustrácie
a stresu.
V ošetrovateľstve u jednotlivca, rodiny, komunity, ktorí prežívajú stres
a majú problémy s jeho efektívnym zvládnutím, možno aplikovať ošetrovateľské
diagnózy v rámci 9 Domény Zvládanie záťaže/odolnosť voči stresu, Trieda:
Posttraumatická reakcia; Reakcia na zvládanie záťaže podľa NANDA International
II. (Marečková, 2006).
Metodika
V príspevku sme použili domáce a literárne pramene, zaoberajúce sa
problematikou zvládania záťaže. Metódy diagnostikovania stresu a distresu
a zvládania stresu.
164
Vlastný text práce
Prežívanie stresovej situácie
Pre definíciu stresovej situácie je podstatný pomer medzi mierou (intenzitou,
veľkosťou, tlakom a pod.) stresogénnej situácie (stresora alebo stresorov) a silou
(schopnosťou, možnosťami) danú situáciu zvládnuť. O stresovej situácii (strese)
hovoríme v prípade, ak miera intenzity stresogénnej situácie je vyššia ako schopnosť
alebo možnosť daného človeka danú situáciu zvládnuť. Nadlimitná záťaž vedie
k vnútornému napätiu (strain) a ku kritickému narušeniu rovnováhy (homeostázy)
organizmu.
Psychický stres sa prežíva v každej situácii, o ktorej si človek myslí, že je
ohrozené jeho bytie, jeho psychická rovnováha, jeho „JA“, a keď dospieva k záveru,
že musí zhromažďovať všetku svoju energiu na obnovu. Pri strese dochádza najprv
k alarmovej reakcii, potom k frustračnému správaniu a napokon k vyčerpaniu
(Boroš, Ondrišková, Živčicová, 1999).
Subjektívne prežívaná situácia ohrozenia so sprievodnými, s výrazne
negatívnymi emocionálnymi príznakmi, nazývame distres. V situácii, kde nejde
o negatívny emocionálny zážitok, nehovoríme o strese, ale o eustrese. Sú to situácie,
kedy sa usilujeme zvládať niečo, čo nám prináša radosť, avšak vyžaduje to určitú
námahu (Křivohlavý, 2001).
Situácie záťažové, ťažké, krízové, problémové, stresové – všetky tieto
pojmy sa používajú na označenie situácií, ktoré sú v živote človeka nejakým
spôsobom výnimočné, kladú na neho mimoriadne nároky, a s ktorými sa stretáva,
keď je vystavený silnému tlaku nepriaznivých situačných podmienok (Oravcová,
2004).
Metódy diagnostikovania stresu a distresu
V zahraničnej literatúre sa uvádzajú rôzne metódy diagnostikovania
a merania stresu. Metódy môžeme rozdeliť do skupín:
1. Metódy využívajúce poznatky o fyziologických a biochemických príznakoch
stresu. Z fyziologických metód sa používajú údaje o katecholamínoch v moči pri
biochemickom vyšetrení (miera zvýšenia katecholamínov v moči je považovaná
za priamo úmernú distresovému stavu danej osoby). Z fyziologických príznakov
k najobjektívnejším patria údaje o krvnom tlaku, pulzovej frekvencii, dýchaní,
galvanickej kožnej reakcii. Z biochemických údaje o katecholamínoch, sekrécii
glukokortikoidoch a pod.
2. Metódy zisťovania psychologických charakteristík príznakov stresu.
Zisťovanie stresu pozorovaním správania. Človek sa v strese správa inak. Jeho
pozornosť je znížená, schopnosť riešiť úlohy je obmedzená. Metódy pozorovania
správania ľudí v strese nie sú štandardizované a stretávame sa s nimi len pri
skríningu.
Symptomatologický prístup – príkladom môže byť dotazník WHO, ktorý
obsahuje súbor emocionálnych, kognitívnych, behaviorálnych príznakov distresu.
Metóda je na celom svete používaná ako orientačná pomôcka k diagnostikovaniu
stresu.
3. Metódy využívajúce dotazníky zamerané na ťažké životné situácie.
K metódam patrí stupnica ťažkých životných situácií (Holmes, Rahea, 1967),
ktorá sa predkladá ľuďom so žiadosťou o označenie udalosti, ktorú v poslednom
165
období prežili.Metodika SRRS – Social Readjustment Rating Scale - Stupnica
sociálneho prispôsobenia (zmenám v živote) (Holmes, Masuda, 1974), PERI –
Psychiatric Epidemiology Research Interview – Výskumný dotazník vzniku
psychiatrických ťažkostí.
4. Metódy využívajúce dotazníky zamerané na každodenné starosti.
V tomto zmysle bol skonštruovaný dotazník HS – Hassles Scale – Dotazník
každodenných starostí má 117 položiek, pýtajúcich sa na veci, ktoré ľudí
uvádzajú do napätia, dráždi, trápi, frustruje. Dotazník SRLE – Survey of Recent
Life Experiences – Prehľad nedávnych životných skúseností, obsahuje 51
položiek zameraných na udalostí v živote, menej na zážitky napätia, stresu.
Obdobný je dotazník ICSRLE – The Inventory of College Student´s Recent Life
Experiences - Prehľad udalostí v živote študentov, v ktorom sa dokázalo
preukázať jeho signifikantný vzťah k zdravému stavu študentov. Diagnostický
nástroj – Dotazník spôsobu zvládania stresu (WCO – Ways of Coping) je
zameraný na zisťovanie zvládania stresu (Křivohlavý, 2001).
Vplyv stresu na zdravotný stav
Choroba je spôsobená súhrou mnohých faktorov. Stres je jedným z nich.
Stres môže pôsobiť na negatívne zmeny zdravotného stavu priamo alebo nepriamo.
Priamy účinok stresu je jeho vplyv na imunitný, endokrinný alebo nervový systém.
Nepriamym vplyvom stresu na zdravotný stav sa rozumie negatívny vplyv na zmenu
životného štýlu, na zdravotné návyky životného štýlu (Hladký, 1993).
Zvládanie nárokov vyplývajúcich z chronického ochorenia je jeden
z predpokladov udržiavania compliance a adherencie pacienta v liečbe, a tým aj
efektívnosti liečby.
Rakovina je psychicky zničujúce ochorenie, ktoré často vyvoláva silné
pocity strachu, smútku a zlosti. Medzi najčastejšie reakcie v emocionálnej oblasti
patrí úzkosť, depresia, chronická bezmocnosť, potlačovanie emócií, ďalej sú to
poruchy sexuálnych funkcií, znížený pocit vlastnej hodnoty, postihnutie
kognitívnych schopností, sociálnych vzťahov a pracovnej kapacity (Tschuschke,
2004).
Faller (podľa Tschuschkeho, 2004) vymenúva hlavné telesné, psychické
a sociálne problémy, ktoré sú spojené s diagnózou rakoviny a jej liečbou:
Hrozba smrti – diagnóza „rakovina“ je ešte stále spájaná s nevyhnutnosťou smrti
a umierania, je chápaná ako „rozsudok smrti“.
Strata telesnej nedotknuteľnosti – zdravý človek v zásade nikdy nemyslí na to, že by
jeho organizmus raz mohol prestať fungovať.
Strata autonómie, zmena role – pocit sebaurčenia a riadenia vlastného osudu je
v základoch otrasený a stratený.
Strata aktivít – vykonávanie bežných aktivít je čiastočne alebo úplne znemožnené.
Sociálna izolácia, strach zo stigmatizácie.
Ohrozenie sociálnej identity a pocitu vlastnej hodnoty.
Moos a Scharfer (1984) vypočítavajú podobné zmeny, s ktorými sa musí
pacient v takejto zdravotnej kríze vyrovnať, a ktoré môžu pacientovi sťažiť jeho
psychický stav, ku ktorým pridávajú ďalšie, ako napr.:
 Zmena v súbore osôb, ktoré pacientovi môžu poskytovať sociálnu oporu.
 Zmena priestoru, v ktorom s pacient pohybuje.
 Zmena perspektívy – čo pacient môže v budúcnosti očakávať.
166
 Nejasnosti v diagnóze, v pohľade na príčiny vzniku ochorenia, na jej ďalší
priebeh, následky a nepredvídateľné zmeny zdravotnej situácie.
 Požiadavky rýchleho rozhodovania pri závažných veciach (napr. či sa nechať
operovať).
Stratégie zvládania záťaže
Zvládanie (coping) je termín, ktorý označuje priebežne sa odohrávajúce
kognitívne, behaviorálne a emočné snahy, úsilia človeka zvládnuť vonkajšie alebo
vnútorné nároky, s ktorými sa stretávame v rámci nášho života v obklopujúcom
prostredí. Pri copingu ide o riešenie kríz, ktoré sa nevyskytujú bežne, sú neobvyklé
a človek nedisponuje potrebnými vedomosťami a zručnosťami pre ich zvládnutie.
Coping sa od adaptácie líši tým, že to nie je len vysporiadanie sa s problémom, ale aj
boj o zvládnutie problému (Křivohlavý, 2001). Zvládanie životných ťažkostí je
chápané ako dynamický proces, v ktorom dochádza k transakciám (vzájomným
interakciam medzi človekom a danou zdravotnou situáciou). Na jednej strane je
treba vidieť danú osobu, ktorá má určité možnosti, hodnoty a osobné zameranie. Na
druhej strane je potrebné vidieť chorobu, ktorá kladie na človeka určité požiadavky
(Křivohlavý, 2002).
Copingové stratégie je možné rozdeliť aj podľa očakávaného výsledku:
aktívny a pasívny coping (Deimling et al., 2006).
O aktívnej stratégii hovoríme vtedy, keď jedinec sám z vlastnej iniciatívy
pristupuje k riešeniu. Vypracuje si vlastnú predstavu o vhodnom postupe, ktorý mu
je zároveň aj vhodnou motiváciou potrebnej k ďalšej aktivite. Môže ísť napríklad o
pacientovo rozhodnutie brať lieky, podrobiť sa lekárom určenému spôsobu liečenia
či dokonca dať sa operovať. O únikových (vyhýbavých) stratégiách zvládania
ochorenia zase hovoríme vtedy, ak pacient rôznymi spôsobmi „zatvára oči“ pred
problémami, uteká od riešenia. Pacient si nepripúšťa, že by mohlo ísť o niečo
závažné (Křivohlavý, 2002).
Vo výskumoch sa ukazuje, že najčastejšie využívanými štýlmi zvládania je
na jednej strane vyhýbanie sa stresu a na druhej je to postavenie sa na odpor stresu.
Ukazuje sa, že každý štýl má svoje vhodné použitie v inej situácii. Vyhýbanie sa
napr. ukazuje ako vhodnejší štýl zvládania tam, kde sa dá očakávať, že stres nebude
príliš veľký a nebude trvať dlho. Aktívny boj so stresom sa ukazuje ako vhodnejší
štýl tam, kde sa dá očakávať, že stresová situácia bude trvať dlhší čas alebo tam, kde
sa pravdepodobne bude častejšie opakovať (Křivohlavý, 2002).
Magerčiaková (2011) zaraďuje medzi intervencie sestry pri uspokojovaní
psychických potrieb u pacienta podporu adaptácie, adekvátnu komunikáciu
s pacientom, aktívne počúvanie, starostlivosť o súkromie pacienta, zabezpečenie
signalizácie, využívanie zdrojov sociálnej podpory, elimináciu bolesti, strachu
a úzkosti, starostlivosť o spánok a odpočinok, aktivizáciu pacienta a prevenciu
hospitalizmu, spoluprácu s klinickým psychológom, dôslednú psychickú prípravu na
operačný alebo iný výkon, elimináciu konfliktných situácií medzi pacientmi,
motiváciu a povzbudzovanie pacienta, zohľadňovanie špecifických potrieb
u pacientov.
Výber a frekvencia využívania danej stratégie je daná výchovou,
spoločenským prostredím, v ktorom človek žije.
167






Cieľom zvládania záťaže je:
znížiť úroveň toho, čo človeka v strese ohrozuje;
tolerovať – uniesť to nepríjemné, čo sa deje;
zachovať si tvár a pozitívny obraz o sebe samom (image);
zachovať si emocionálny pokoj (duševnú rovnováhu);
zlepšiť podmienky, v ktorých je možné po zážitku stresu zregenerovať;
pokračovať v sociálnej interakcii s druhými ľuďmi (Křivohlavý, 2001).
Záver
Úspešné zvládanie záťaže môžeme sledovať vo fyziologických parametroch
aj v psychologickej oblasti v znížení psychického vzrušenia, návratom k normálnej
činnosti a pokračovaním v plánovanej činnosti. Pozitívnym výsledkom zvládania
záťaže je i osobnostná zmena, zrelší postoj k realite. Neefektívne zvládanie záťaže je
neschopnosť človeka správne odhadnúť stresory a neschopnosťou správne na ne
reagovať. Úlohou sestry je identifikácia stratégií zvládania záťaže, ktoré sú
z hľadiska vývoja zdravotného stavu pacienta neefektívne a podpora efektívnych
stratégií môže prispieť ku dosiahnutiu efektívnej a dlhodobej adherencie pacientov.
BOROŠ, J.,ONDRIŠKOVÁ, E., ŽIVČICOVÁ,E. 1999. Psychológia. Bratislava :
Iris, 1999, 268 s. ISBN 8088778875.
DEIMLING, G.T., et al. (2006): Coping among older-adult, long-term cancer
survivors. In: Wiley InterScience/ Psychooncology, ISSN: 1099-1611, vol.15,
p. 143 – 159.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. Praha : Grada Publishing, 2002. 208
s. ISBN 80-2470-179-0.
KŘIVOHLAVÝ,J. 2001. Psychologie zdraví. Praha : Portál, 2001, 278 s. ISBN 807178-774-4.
MAGERČIAKOVÁ, M. 2011. Eliminácia stresogénnych faktorov v ošetrovateľskej
starostlivosti o chirurgických pacientov. Ružomberok : Verbum, 2011, 124 s.
ISBN 978-80-8084-808-8.
MAREČKOVÁ, J. Ošetřovatelské diagnózy v NANDA doménach. Praha : Grada,
2006. S. 171 – 202, ISBN 80-247-1399-3.
MOOS, H. A - SCHAEFER, J. A. 1984: The crisis of illness. In: Coping with
physiological illness. Vol.2, p.3-25. Ed. R. H. Moos. New York, Plenum Press
ORAVCOVÁ, J. 2004. Sociálna psychológia. Banská Bystrica : Univerzita Mateja
Bela, 2004, 314 s. ISBN 80-8055-128-9
TOMAGOVÁ,M.,BÓRIKOVÁ, I. 2008. Potreby v ošetrovateľstve, Martin : Osveta,
2008, s.128 – 136. ISBN 80-8063-270-0.
TSCHUSCHKE, V.: Psychoonkologie. Psychologické aspekty vzniku a zvládaní
rakoviny. Praha : Portál, 2004. 224s. ISBN 80-7178-826-0
Recenzent:
PhDr. Soňa Šrobárová, PhD.
168
Analýza psychosociálnej záťaže kladenej na zdravotné sestry
pracujúce v zariadeniach sociálnych služieb
The Analysis of Psychosocial Strain placed on Nurses
employed at a Welfare Center1
Małgorzata Pasek, Grażyna Dębska, Teresa Lisiewicz
Abstract
Working as a nurse at welfare center is associated with many risks and can
cause various types of psychosocial and psychological strain. The aim of this
study was to analyze the prevalence of psychosocial strain among nurses
working at a welfare house. The survey included 50 nurses employed at a
welfare center. Mean age of the respondents was 43 years. The study was
carried out with the help of a diagnostic survey with standard instrument for
assessment of work conditions in terms of their relation with occupational
psychosocial burden, and Polish adaptation of Meister questionnaire. The
analysis of the intensity of psychosocial strain of nurses working at welfare
center revealed shift work and working extra or night hours as especially
burdensome, followed by material and organizational responsibility, health and
life threats, and physical discomfort. We discovered the fourth (highest) degree
of psychosocial strain in 38% of our respondents, and third degree in 32%. The
most common occupational causes of psychological burden in the study group
included time pressure, great responsibility, and long-lasting load.
Key words: Nurse, Occupational psychosocial burden
Introduction
Nursing is one of the professions, which require considerable amounts of
effort and responsibility. As it is associated with protection and care for human life
and health, working as a nurse requires constant availability and the ability to cope
with specific demands of a workplace. Therefore, profession of a nurse is associated
with both intellectual and emotional psychological burden.
Nurses employed at welfare centers are exposed to high levels of
psychological strain. Their work is difficult and comprises of multiple tasks. Caring
for elderly individuals whose health status is characterized with multimorbidity,
disability and dementia, is highly demanding, both physically and psychologically.
Also, assisting people in passing away is usually difficult and burdensome.
According to relevant literature, there are two attitudes to occupational
burden. In the first, burden is defined as a sum of demands which need to be
satisfied by a nurse during her work. The level of a demand is determined by the
1
The study was supported from the Ministry of Science and Higher Education research and
development funds within the framework of statutory activities (research task no.
WZiNM/DS/12012). Head of the project: Grażyna Dębska, MD PhD
169
Pasek, M., Dębska, G., Lisiewicz, T.:
The analysys of Psychosocial Strain placed on Nurses empoyed at a Welfare Center
characteristics of a task, e.g. the amount of information provided in a unit of time,
the ambiguity of a task, its unknown final effect, and work-conditions. In the second
attitude, defining the level of demands associated with the work of a nurse is
insufficient for determining the occupational strain [8].
The degree of occupational strain is determined by two groups of factors,
namely, demands associated with the work and skills of a nurse (intelligence,
memory, flexible thinking, responsiveness of the nervous system, emotional
resistance, psychomotor skills). This suggests that the lower the amount of skills
utilized by a nurse while performing her tasks under given conditions, the lower her
occupational strain. The same level of demands inflicts different levels of strain on
differently-skilled nurses, and the consequences of strain (fatigue) are determined by
the relation between demands and skills, rather than by the absolute level of
demands [4,5,8,9].
People exposed to occupational psychological strain display physiological
changes in body function, which can lead to pathological states if repeated for
prolonged periods of time [7]. The degree of strain is determined by the complexity
of a task, internal and external environmental influences, and individual abilities [7].
The aim of this study was to analyze the prevalence of psychosocial strain
among nurses working at a welfare house.
We defined the following research problems:
1. What is the degree of psychosocial strain on nurses working at a welfare center?
2. What is the most frequent cause of psychological strain in the study group?
3. Which occupational factors, according to the respondents, cause psychological
strain?
The study was carried out with the help of a diagnostic survey. The following
research tools were used: standard instrument for assessment of work conditions in
terms of their relation with occupational psychological burden, and Meister
questionnaire for assessment of psychological burden associated with work on the
basis of a worker’s subjective response to strain.
The survey was conducted among 50 nurses employed at a welfare center.
The participation was voluntary and anonymous. A total of 332 residents are housed
in nine departments of the facility. Most of them are older individuals with chronic
somatic disorders, advanced senile dementia, or mental disorders. A large group of
bedridden patients requires intensified care. Residents of the house are provided
with medical and nursing care, rehabilitation, and a wide range of social services.
The study included a group of 41- to 50-year-old nurses (38%), a group
between 31and 40 (28%), and 22% and 12% of nurses older than 51 or up to 30
years of age, respectively. The age of the nurses ranged between 25 and 61 years
(mean: 43 years).
The analysis of the type and intensity of psychosocial strain revealed that
shift work and working extra or night hours were considered especially burdensome
by our respondents.
We discovered the fourth (highest) degree of psychosocial strain in 38%
(n=19) of our respondents, third degree (corresponding to large burden) in 32%
(n=16), second degree (moderate burden) in 16% (n=8), and the first degree (lack of
burden) in 14% (n=7).
Shift work and working extra or night hours (n=43, 86%), material and
organizational responsibility (n=39, 78%), health and life threats (n=37, 74%), and
170
physical discomfort (n=33, 66%) proved to be the factors having the greatest impact
on psychosocial strain among the nurses.
We determined that psychological strain affects professional activity and
work performance of the studied nurses.
Table 1. Influence of occupational activity on the degree of psychological strain.
Question
(shortened)
Definitely
yes
Rather yes
1
Time pressure
17
34%
20
40%
1
2%
12
24%
2
Low satisfaction
5
10%
10
20%
0
0%
19
38% 16 32%
3
Great
responsibility
13
26%
21
42%
2
4%
14
28%
4
Dull work
5
10%
8
16%
5
10
%
19
38% 13 26%
5
Problems and
conflicts
2
4%
1
2%
1
2%
27
54% 19 38%
6
Monotony
0
0%
5
10%
1
2%
27
54% 17 34%
7
Nervousness
4
8%
7
14%
2
4%
29
58%
8
Oversaturation
2
4%
4
8%
3
6%
28
56% 13 26%
9
Fatigue
4
8%
12
24%
0
0%
28
56%
6
12%
6
12%
20
40%
0
0%
21
42%
3
6%
No.
10 Long-lasting load
I do not
Definitely
Rather not
know
not
0
0
8
0%
0%
16%
We determined that the most common causes of psychological burden in the
study group included time pressure (n=37, 74%), great responsibility (n=34, 68%),
and long-lasting load (n=26, 52%).
The psychological burden of nurses was examined using three subscales of
Meister questionnaire, covering overload, monotony, and non-specific factors.
Time pressure (n=37, 74%), great responsibility (n=34, 68%), and problems
and conflicts (n=3, 6%) were the most frequently declared determinants of
psychological burden on the overload subscale.
The most commonly indicated factors included in the monotony subscale of
occupational psychological burdens were: low satisfaction 30% (n=15, 30%), dull
work 26% (n=13, 26%), and monotony (n=5, 10%).
171
Nervousness (n=11, 22%), oversaturation (n=6, 12%), fatigue (n=16, 32%),
and long-lasting load (n=26, 52%) proved to be the factors from the non-specific
scale, which exerted the greatest psychological burden on our nurses.
Discussion
The interests of the Committee of Ergonomics of the Polish Academy of
Sciences are associated with the present work-related problems and the “activities of
human beings” [9]. Thanks to knowledge, mechanization, and automation, work is
less and less associated with physical stressors, and more and more with
psychological strain. Therefore, psychological strain connected with work is an
emerging problem for humans living in the age of global village and information.
Isakiewicz E. analyzed numerous statistics in order to comprehensively
illustrate the spectrum of these unfavorable changes. The number of Polish patients
who were diagnosed with the most severe mental disorders increased more than
three-fold since 1990. Furthermore, an up to 90% increase in the prevalence rates of
other mental disorders: neuroses, depression, and anxiety, was observed. Moreover,
the consumption of psychotropic and sedative agents increased considerably, as well
as the number of suicides [13]. These phenomena are also a consequence of
psychological occupational strain.
The aim of this study was to analyze the prevalence of psychosocial burden
among nurses working at a welfare center.
Work at a welfare center is associated with many risks and exposes nurses to
various psychosocial and psychological strains. This was reflected by the results of
our study.
Our analysis of psychosocial strain on nurses working at a welfare center
identified shift work and working extra or night hours (86% of the respondents) as
the most harmful factor, followed by material and organizational responsibility
(78%), health and life threats (74%), and physical discomfort (66%).
Our findings correspond to the highest (fourth) degree of social burden in
38% of the respondents, to the third degree (large burden) in 32%, to the second
(moderate burden) in 16%, and to a lack of burden in only 14% of the participants.
Time pressure (74%), great responsibility (68%), and long-lasting load
(52%) proved to be the factors exerting the greatest impact on the work of nurses
employed at a welfare center.
The study conducted by Kaducakova and Lehotska revealed that the greatest
psychological strain on nurses working at welfare centers resulted from dull work,
time pressure, fatigue, and excess of duties [6].
According to Łyżnicka et al., nurses working at hospices and taking care of
terminally ill patients realize the influence of work on their private lives.
Psychological strain was most commonly declared a negative consequence of work
in this group (47%). However, the respondents were also aware of the positive
aspects of their work, namely: tolerance to the beliefs and attitudes of others,
awareness of one’s mortality, satisfaction with well accomplished professional
mission, internal enrichment, and motivation for further improvement of their
qualifications [10].
Tolarczyk surveyed nurses employed at hospices and intensive care units of
Cracow and Bielsko-Biała, and reported that they found taking care of terminally ill
patients as extremely hard, burdensome, difficult, oppressive, and depressing. This
172
was associated with the fact that the calling of nurses is saving life, rather than
acceptance of death [12].
Pytka et al. [11] analyzed the occupational burden of oncological nurses, and
determined that, although they found their job emotionally exhausting, it gave them
the possibility for professional development and met their expectations in this field.
Nurses working at welfare centers are constantly exposed to many factors,
which can negatively affect their health. High levels of psychological strain
associated with the nursing profession are mostly the result of personal involvement
in problems of patients and other suffering persons, a trait which is characteristic for
this occupation. Although neutralization of psychological burden is an employer’s
responsibility, the nurse herself should take care of her mental and somatic health,
and learn how to cope with occupational strain [2,3,4,5].
Conclusions
1.
2.
3.
Nurses employed at welfare centers are exposed to high degrees of psychosocial
strain.
The social burden of nurses working at welfare centers is modulated by their
great professional responsibility.
According to the respondents, their psychological strain results from time
pressure, great responsibility, low satisfaction, and long-lasting load.
Bibliography:
DĘBSKA G., CEPUCH G., PASEK M., FILICIAK B. Ocena obciążenia
psychospołecznego pracy pielęgniarek w domowej opiece długoterminowej.
In: RuzomberskeZdravotnice Dni 2012 – VII (eds.) Lacko A., Lesnakova,
Minarik M., Zrubakova K., Wydawnictwo Verbum Ruzomberok, 2012; 333345.
GAWEŁ G. Obciążenia na pielęgniarskich stanowiskach pracy. In: KsykiewiczDorota A. (ed.) Podstawy organizacji pracy pielęgniarskiej. Wydawnictwo
Czelej, Lublin 2004; 110-117.
GAWEŁ G. Rytmy biologiczne i ich wpływ na aktywność fizyczną i umysłową. In:
Ksykiewicz-Dorota A. (ed.) Zarządzanie w pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej,
Lublin 2005; 447-463.
HLADKY A., MATOUSEK O. Standartnametodika na hodnotenieurov
nepracovnych podmienok z hladiska neuropsychickejzataze. Priloha c. 2 k Acta
hygienica, epidemiologica et microbiologica, 1990; 54.
HLADKY A., ZIDKOVA Z. Metody hodnotenia psychosocjalnej pracovnejzatiaze.
Skripta. Wydawnictwo Uniwersytetu Karola, Praga 1999; 78.
KADUCAKOVA H., LEHOTSKA M. Czynniki wpływające na pracę pielęgniarki
w ośrodkach pomocy społecznej. In: Dębska G., Jaśkiewicz J.
Interdyscyplinarne aspekty nauk o zdrowiu. Wydawnictwo Oficyna
Wydawnicza AFM, Kraków 2010; 177-183.
KARCZEWSKI J. K. Środowisko pracy. In: Karczewski J. K. (ed.) Higiena.
Wydawnictwo Czelej, Lublin 2002; 248-262.
KSYKIEWICZ-DOROTA A. Analiza obciążenia psychicznego na pielęgniarskich
stanowiskach pracy. In: Ksykiewicz-Dorota A. (ed.) Zarządzanie w
pielęgniarstwie. Wydawnictwo Czelej, Lublin 2005; 434-438.
173
ŁUCZAK A. Prace normalizacyjne dotyczące obciążenia psychicznego pracą.
Juliszewski T., Ogińska H., Złowodzki M. (ed.) Obciążenie psychiczne pracą
– nowe wyzwania dla ergonomii. Komitet Ergonomii PAN, Kraków 2011;
105-115
ŁYŻNICKA M., KORBEL-PAWLAS M., SUŁEK J., PAWLAS A., DĘBSKA G.
Satysfakcja z pracy pielęgniarek zatrudnionych w opiece paliatywnej. In:
Krajewska-Kułak E., Szczepański M., Łukaszuk C., Lewko J. (eds.) Problemy
terapeutyczno – pielęgnacyjne od poczęcia do starości. Tom II. Wydawnictwo
Akademia Medyczna w Białymstoku. 2007; 188-195.
PYTKA D., KĄDALSKA E., DOBOSZYŃSKA A., TOMASZEWICZ E. Zespół
wypalenia zawodowego pielęgniarek pracujących w oddziałach
onkologicznych. W: Pielęgniarstwo XXI wieku 1-2 (26-27), 2009; 75-81.
TOLARCZYK A. Postawy wobec śmierci pielęgniarek hospicyjnych i
anestezjologicznych. In: Krajewska-Kułak E., Szczepański M., Łukaszuk C.,
Lewko J. (eds.) Problemy terapeutyczno – pielęgnacyjne od poczęcia do
starości. Tom II. Wydawnictwo Akademia Medyczna w Białymstoku. 2007; 181187.
ZŁOWODZKI M., JULISZEWSKI T. Ergonomia wobec obciążeń pracą umysłową.
In: Juliszewski T., Ogińska H., Złowodzki M. (eds.) Obciążenia psychiczne
pracą – nowe wyzwania dla ergonomii. Komitet Ergonomii PAN. Kraków
2011; 7-20.
Recenzent:
PhDr. Vladimíra Hulínová, PhD.
174
The Social Status of the Profession of Social Worker
Renata Spyrka-Chlipała
Abstract
The aim of this article is to present the specifics of the profession of social
worker in Poland. Showing the tasks and goals that performs in a changing
society. The article presented is also the understanding of the social status of
the profession, including the profession of social worker, and to present the
elements of the prestige of the profession in society.
Key words: Social Worker, Occupation, Social Status
Wstęp
Status społeczny zawodu, jego obraz w świadomości społecznej, jest
zależny od wielu czynników. Jeśli zawód cieszy się wysokim statusem społecznym,
jest poważany i potrzebny na rynku, przez co jest dobrze opłacany, staje się
równocześnie atrakcyjniejszy dla potencjalnych kandydatów. Niektóre zawody
cenione są bardziej inne mniej. Pierwsze postrzegane są jako szczególnie użyteczne,
wymagające dużego wysiłku, umiejętności i większej odpowiedzialności. Inne
z kolei są w opinii społecznej mniej istotne. Według badan CBOS-u z 2009 roku
w Polsce najwyższym prestiżem cieszyły się dwie profesje o skrajnie odmiennej
specyfice: profesor uniwersytety i strażak. Na wysoką pozycję profesora wpływa
prawdopodobnie w dużym stopniu ekspercki charakter tego zawodu. Ważnym
czynnikiem statusu społecznego jest w tym przypadku sam tytuł naukowy
i wynikający z niego autorytet. Również miejsce pracy, jakim jest uniwersytet
kojarzone jest z niezależnością intelektualną. W przypadku zawodu strażaka
decydujący wpływ miały zapewne takie elementy jak wysoka użyteczność
wykonywanej pracy, wysokie ryzyko zawodowe, narażanie siebie w celu pomocy
innym (Felisiak, 2013).
Liczb zawodów stale rośnie, wraz ze zmianami społecznymi niektóre tracą
rację bytu na rzecz nowych. Za stosunkowo nowy można uznać zawód pracownika
socjalnego, mimo iż tradycja ich kształcenia sięga w Polsce początków XX w.
z racji ustroju politycznego w Polsce bardzo długo nie miał on racji bytu, ponieważ
w państwie socjalistycznym pomoc socjalna nie była teoretycznie nikomu
potrzebna. Zagadnienie pomocy społecznej i prac socjalnej powróciło po zmianie
systemu i uchwaleniu ustawy w 1990 r. W Międzynarodowej Klasyfikacji Zawodów
specjaliści pracy socjalnej znaleźli się w grupie specjalistów nauk społecznych
i pokrewnych.
175
Spyrka-Chlipała, R.:
Prestiż i status zawodu oraz jego znaczenie w opinii społecznej
W społeczeństwie z każdą jednostką wiążą się pewne powinności,
oczekiwania społeczne, reguły, prawa i obowiązki. Nie są one nakładane na
poszczególne konkretne osoby, ale raczej na to czym one się zajmują. Obowiązki
i uprawnienia nadaje każdemu zajmowanie przez niego określonej pozycji
społecznej i związanej z nią statusu społecznego. Pozycja społeczna to: „wyróżnione
i nazwane w danej kulturze typowe miejsce w społeczeństwie, które zajmować może
wiele różnych osób” (Sztompka, 2007). Wyznacznikiem tej pozycji społecznej może
być zawód, który wykonują poszczególne jednostki. W dziedzinie nauk społecznych
status społeczny definiuje się bardzo szeroko. Istnieją dwa podejścia do rozumienia
tego pojęcia. Po pierwsze status społeczny oznacza „pozycję danej osoby
w strukturze społecznej, jak np. pozycja nauczyciela czy księdza. Łączy się ją często
z pojęciem roli społecznej dla stworzenia idei roli związanej ze statusem” (Marshall,
2005).W znaczeniu silniejszym „status wiąże się z określona formą stratyfikacji
społecznej, w ramach której następuje klasyfikacja i organizacja grup lub warstw
społecznych na podstawie kryteriów prawnych, politycznych i kulturowych”
(Marshall, 2005). M. Weber zdefiniował pozycję zależną od statusu, jako
rzeczywiste dążenie do uzyskania poważania społecznego. Zbiór osób o takiej samej
pozycji statusowej tworzy grupę statusu, cieszącą się wspólnym szacunkiem.
Według krytyków pojęcie statusu uległo erozji, gdyż jego znaczenie ogranicza się
już głównie do subiektywnej oceny przez dana osobę swej pozycji w hierarchii
statusu tzw. Prestiżu (Marshall 2005). Na podstawie powyższych definicji można
wysnuć wniosek, że pojęcia pozycji społecznej, statusu zawodu czy prestiżu są ze
sobą ściśle powiązane i przenikają się wzajemnie.
Zgodnie z definicją prestiż zawodu to zróżnicowana ocena społeczna
przypisywana kreślonym zawodom. Widza posiadana przez ludzi na temat zawodów
oraz sposób ich postrzegania są raczej elementami stałymi. Dużo większe jest
jednak zróżnicowanie wartości, które im przypisują. Miernikiem prestiżu zawodu
jest ocena ogólnej pozycji danej profesji, wiec i jego statusu społecznego. W celu
uzyskania skali zawodu przeprowadza się badania, w wyniku których powstaje
ranking zawodów, który tworzy skalę. Prestiż społeczny jest jedna z głównych
zmiennych w badaniach nad formowaniem się klasy społecznej, osiągnięciami
edukacyjnymi i dziedziczeniem zawodów. Mimo to pojecie merytorycznie
i metodologicznie jest często niejasne (Sztompka, 2007).
Prestiż zawodu jest ściśle skorelowany z pozycja zawodową
w społeczeństwie. Jest on rezultatem połączonego wpływu dwóch zjawisk:
systemów wartości i obiektywnych atrybutów pozycji. Znaczenie zawodu jako
wskaźnika położenia społecznego w wymiarze prestiżu jest wynikiem dominacji w
systemie wartości zasady osiągnięć. Dyktuje ona wybór i najwyższą ocenę według
kryterium prestiżu tych pozycji, których wykonywanie związane jest ze spełnianiem
wymagań zracjonalizowanych i przedmiotowo określonych ról społecznych
(Domański, 1985). K. Słomczyński zwraca uwagę na cztery rodzaje skal zawodów.
Są one budowane według wymogów kwalifikacyjnych, złożoności pracy,
wynagrodzenia i prestiżu (Słomczyński, 2007).Warto więc zwrócić uwagę na
znaczenie skal prestiżu, które służą do określenia pozycji konkretnego zawodu.
Skale te można rozumieć na kilka sposobów. I Reszke wymienia aż sześć
możliwych interpretacji. Po pierwsze skala zawodów to hierarchie prestiżu.
Szeregują one role zawodowe według ich uprawnienia do szacunku ze względu na
176
wymagana wiedzę i odpowiedzialność za innych. W tym rozumieniu prestiż jest
zależny od trudności zawodu. Po drugie prestiż zawodów może być rozumiany jako
wskaźnik globalnej hierarchii statusów społecznych, ponieważ zawód jest
najlepszym wyznacznikiem ogólnej pozycji społecznej głównie mężczyzn. Pogląd
ten wskazuje, że skale zawodów są wskaźnikiem hierarchii statusów
socjoekonomicznych. W tym rozumieniu podstawa prestiżu są dochody,
wykształcenie, kwalifikacje i władza. Kolejna interpretacja – funkcjonalna – określa
skalę zawodów jako skalę większej lub mniejszej aprobaty za podejmowanie
konkretnych ról zawodowych. Prestiż w tym rozumieniu to nagroda, która ma
motywować utalentowanych ludzi do wykonywania zawodów wymagających
długich przygotowań. Skalę prestiżu można również rozumieć jako skalę poważania
dla przywilejów i mocy poszczególnych zawodów. Są one cenione i dlatego potężne
i uprzywilejowane zawody są poważane we wszystkich społeczeństwach. Skala
prestiżu zawodu jest interpretowana także jako skala „lepszości’ i „gorszości”.
Respondenci oceniają zawody kierując się zdroworozsądkowymi założeniami, np.,
że lepiej zarabiać więcej niż mniej, oraz wiedzą na temat cech danego zawodu.
Ostatnia skala określa prestiż zawodu na podstawie jego atrakcyjności, której
wymiarem jest socjoekonomiczny sukces ludzi wykonujących ten zawód (Reszke,
1984).
Reprezentowane przez badaczy interpretacje można podzielić na dwie
kategorie. Obiektywne zakładają, że hierarchię zawodów można zbadać przy
pomocy obiektywnych wskaźników takich jak wykształcenie czy dochód. Drugie –
subiektywne – które skupiają uwagę na poglądach ludzi (Reszke, 1984). Ważne jest,
o czym wspomina Reszke, że ocena prestiżu zawodu może być modyfikowana przez
brak informacji o zawodach lub przez uprzedzenia ideologiczne czy osobiste.
Kryteria oceny zawodów takie jak atrakcyjność czy prestiż zawodu, są
wypadkowymi wielu różnie ocenianych czynników. Według badań A. Sarapaty
czynnikami decydującymi o wysokiej pozycji zawodu są: zarobki; użyteczność
zawodu; czy opanowanie tego zawodu wymaga wysokiego wykształcenia, ciężkiej
pracy i nakładów finansowych; czy zawód cieszy się poważaniem; czy zawód ten
wymaga wysokiego poziomu moralności, uczciwości i odpowiedzialności; czy
zawód ten wymaga inteligencji i zdalności; czy zawód ten zapewnia stałą pracę oraz
czy zawód ten zapewnia dobrą przyszłość, nie zagraża mu bezrobocie (Sarapata,
1965). Do najczęściej stosowanych kryteriów oceny społecznej zawodu należą:
użyteczność pracy, ważność jego funkcji, korzyści materialne, wykształcenie oraz
poważanie w społeczeństwie. Według badań I. Reszke przy ocenie pozycji
społecznej zawodu większą rolę odgrywają „nagrody” i kwalifikacje a ,mniejszą
„nakłady” i wartość społeczna pracy (Reszke, 1984). Dużą wagę przykłada się do
wymienionej na pierwszym miejscu wysokości zarobku, jako jednego
z ważniejszych wykładników miejsca zawodu w społeczeństwie. Jednak z badania
dowodzą, że przedstawiciele różnych środowisk społeczno – zawodowych budują
różne hierarchie zawodów. Dla jednych ważniejsze jest bezpieczeństwo pracy, dla
innych np. kwalifikacje.
Wyróżniając kryteria oceny prestiżu pojawia się problem związany z jego
wielowymiarowością. H. Domański wymienia prestiż w wielkiej trójce wymiarów
uwarstwienia społecznego, obejmującego ponadto nierówności ekonomiczne
i władzę. Jego zdaniem „prestiż jest jedyna wartością, którą od samego początku
tworzy się z fragmentów świadomości” (Domański, 1999). Z definicji prestiżu
177
Domański wysuwa cztery wnioski dotyczące jego kryteriów. Po pierwsze uważa, że
zestaw kryteriów prestiżu jest praktycznie nieograniczony. Wynika to z faktu, że
ograniczenia mogą wynikać jedynie z systemów wartości poszczególnych
środowisk. Po drugie kryteria prestiżu mogą ujawniać się w różnych proporcjach,
zależnych od sytuacji, w jakich ludzie dokonują oceny. Domański uważa również,
że hierarchia prestiżu nie jest budowana z rozmysłem i narzucana. Jest natomiast
uosobieniem cenionych przez ogół wartości, symboli sukcesu i powodzenia, do
których wart dążyć. Po czwarte prestiż jest przedmiotem wymiany, wzajemnych
zobowiązań, o których nie mówi się otwarcie (Domański, 1999).
W Polsce przy ocenie zawodów zwraca się uwagę na kwalifikacje
zawodowe, wykształcenie oraz nakłady, rozumiane jako np. ciężka praca. Wybór ten
uzasadnia się faktem, że kryteria te są wyrazem wartości głęboko zakorzenionych
w świadomości społecznej lub tym, że zawody trudno dostępne ze względu na
wymaganie wysokich kwalifikacji są ekskluzywne i dzięki temu osiągają wysokie
pozycje. Bardzo często występującym kryterium w polskich badaniach jest
poważanie lub szacunek, jakim cieszy się zawód. Podobnie ocenia się prestiż
w badaniach anglosaskich. Najczęściej stosowanymi kryteriami oceny prestiżu
zawodu są różne wymagania zawodu, nagrody jakie daje praca w zawodzie,
społeczna wartość zawodu, poważanie jakim cieszy się dana profesja (Reszke,
1984).
Specyfika i status pracownika socjalnego w Polsce
Treść roli zawodowej polskiego pracownika socjalnego jest w trakcie
istotnych przemian, co jest spowodowane zarówno zmianami dokonującymi się
w strukturze problemów społecznych, zmianą miejsca instytucji pomocy społecznej,
jak i związanymi z tymi przemianami filozofii pracy socjalnej. Zgodnie
z założeniami ustawy o pomocy społecznej, pracownik socjalny winien być
jednocześnie diagnostykiem, profilaktykiem lokalnych problemów społecznych oraz
animatorem samopomocowych przedsięwzięć na rzecz rozwiązywania tych
problemów. Zarówno badania, jak i obserwacja rzeczywistości wskazują, że
sprostanie wymaganiom stawianym przez ustawę napotykają na poważne trudności
natury obiektywnej, jak i subiektywnej.
Zastanawiając się nad prestiżem społecznym zawodu pracownika socjalnego
należy zapoznać się dokładniej ze specyfiką tej profesji. Jest to istotne, ponieważ
zawód ten obejmuje bardzo wiele dziedzin i obszarów działania, co powoduje, że
trudno go krótko zdefiniować i jednoznacznie sklasyfikować. Jedną z najkrótszych
i najogólniejszych definicji prezentuje J. Mikulski określając pracownika socjalnego
jako „specjalistę zajmującego się zawodowo zaspokajaniem potrzeb socjalnych
człowieka za pomocą metod pracy socjalnej” (Żukiewicz, 2002).
W Polsce obowiązującym prawnym dokumentem określającym zawód
pracownika socjalnego jest ustawa z dnia 12 marca 2004 roku o pomocy społecznej.
Na jej podstawie A. Żakiewicz podaje następujące rozumienie terminu pracownik
socjalny. Jest to osoba legitymująca się odpowiednim dyplomem lub uprawnieniem
do wykonywania zawodu. Jest ona kompetentna w zakresie działalności zawodowej
skierowanej na pomoc osobom i rodzinom we wzmacnianiu lub odzyskaniu
zdolności do prawidłowego funkcjonowania w społeczeństwie oraz na tworzenie
warunków sprzyjających temu celowi. Pracownik socjalny wykorzystuje
przysługujące mu uprawnienia z zachowaniem przewidzianych zasad i obowiązków
178
ustawowych oraz pracowniczych w celu realizacji zadań określonych przepisami
prawa oraz założeniami polityki społecznej w obszarze pomocy społecznej
(Żukiewicz, 2002).
Zgodnie z ustawą „pracownikiem socjalnym może być osoba, która spełnia
co najmniej jeden z niżej wymieniowych warunków:
1) posiada dyplom ukończenia kolegium pracowników służb społecznych;
2) ukończyła studia wyższe na kierunku praca socjalna;
3) do dnia 31 grudnia 2013 r. ukończyła studia wyższe o specjalności
przygotowującej do zawodu pracownika socjalnego na jednym z kierunków:
a) pedagogika,
b) pedagogika specjalna,
c) politologia,
d) polityka społeczna,
e) psychologia,
f) socjologia,
g) nauki o rodzinie (Ustawa o pomocy społecznej, 2004)”. Osoba, która spełniła
powyższe wymagania i uzyskała możliwość pracy w zawodzie pracownika
socjalnego, oprócz prestiżu i statusu społecznego, zyskuje również szereg
praw i obowiązków. Jednym z takich obowiązków (i praw zarazem) jest
możliwość rozwijania swoich umiejętności poprzez dalsze kształcenie
i zdobywanie kolejnych stopni specjalizacji zawodowej. „Ustala się
następujące stopnie specjalizacji zawodowej w zawodzie pracownika
socjalnego:
1) I stopień specjalizacji zawodowej z zakresu pracy socjalnej, mający na celu
uzupełnienie wiedzy i doskonalenie umiejętności zawodowych pracowników
socjalnych;
2) II stopień specjalizacji zawodowej z zakresu pracy socjalnej, mający na celu
pogłębienie wiedzy i doskonalenie umiejętności pracy z wybranymi grupami
osób korzystających z pomocy społecznej” (Ustawa o pomocy społecznej, 2004).
Pracownik socjalny może być zatrudniany w instytucjach pomocy
społecznej jak również w: jednostkach organizacyjnych zajmujących się sprawami
zatrudnienia i przeciwdziałania bezrobociu, w szpitalach, placówkach opiekuńczowychowawczych i zakładach karnych.
Zawodowe cele i liczne zadania pracowników socjalnych określa ustawa
w art. 119. Pierwszym wymienionym zadaniem jest sama praca socjalna, którą
wcześniej ustawa definiuje jako: działalność zawodową mającą na celu pomoc
osobom i rodzinom we wzmacnianiu lub odzyskiwaniu zdolności do
funkcjonowania w społeczeństwie poprzez pełnienie odpowiednich ról społecznych
oraz tworzenie warunków sprzyjających temu celowi.
Do pozostałych zadań pracownika socjalnego należy dokonywanie analizy
i oceny zjawisk będących przyczynami powstawania zapotrzebowania na
świadczenia z pomocy społecznej oraz kwalifikowanie klientów do korzystania
z nich. Następnie udzielanie informacji oraz pomoc w zakresie rozwiązywania
spraw życiowych osobom, które dzięki tej pomocy będą w stanie samodzielnie
rozwiązać problem będący przyczyna trudnej sytuacji życiowej, skuteczne
posługiwanie się przepisami prawa przy realizacji tych zadań. Zadaniem pracownika
socjalnego jest również: pomoc osobie w trudnej sytuacji życiowej w uzyskaniu
poradnictwa dotyczącego możliwości rozwiązywania problemów i udzielenia
179
pomocy przez właściwe instytucje państwowe, samorządowe i organizacje
pozarządowe oraz wspieranie tych osób w uzyskaniu pomocy. Ponadto pobudzanie
społecznej aktywności i inspirowanie działań samopomocowych w zaspokajaniu
niezbędnych potrzeb życiowych osób, rodzin, grup i środowisk społecznych;
współpraca i współdziałanie z innymi specjalistami w celu przeciwdziałania
i ograniczenia patologii oraz skutków negatywnych zjawisk społecznych, łagodzenie
skutków ubóstwa; inicjowanie nowych form pomocy osobom i rodzinom mającym
trudna sytuację życiową oraz inspirowanie powołania instytucji świadczących usługi
mające na celu poprawienie sytuacji tych osób i rodzin; współuczestniczenie
w inspirowaniu, opracowaniu, wdrożeniu oraz rozwijaniu regionalnych i lokalnych
programów pomocy społecznej ukierunkowanych na podniesienie jakości życia.
Przy wykonywaniu swoich zadań pracownik socjalny ma obowiązek
kierować się zasadami etyki zawodowej i zasadą dobra osób i rodzin, którym służy.
Jest zobowiązany do poszanowania ich godności i prawa do samostanowienia.
Powinien przeciwdziałać praktykom niehumanitarnym i dyskryminującym. Udzielać
osobom zgłaszającym się pełnej informacji o przysługujących im świadczeniach
i dostępnych formach pomocy. Pracownik socjalny ma obowiązek zachowywać
w tajemnicy informacje uzyskane w toku czynności zawodowych, chyba że działa to
przeciwko dobru osoby lub rodziny oraz powinien podnosić swoje kwalifikacje
zawodowe poprzez udział w szkoleniach i samokształcenie (Ustawa o pomocy
społecznej, 2004). Lista zadań i zobowiązań nałożonych przez ustawodawcę na
zawód pracownika socjalnego jest jak widać bardzo rozbudowana i odnosi się do
wielu obszarów działań.
Specyfika zawodu pracownika socjalnego polega na tym, że w praktyce
zawodowej realizowana jest niejedna rola zawodowa, a seria ról. Role zawodowe
pracowników socjalnych wynikają z kategorii aktywności celów, jakim służy ta
aktywność. Zakres ról zawodowych zależny jest od specyficznych zadań, jakie
pracownik realizuje wobec klienta, instytucji oraz społeczności. W literaturze
przedmiotu wymienia się najczęściej takie role zawodowe jak: planista, badacz,
administrator, konsultant, superwizor, nauczyciel, kierownik, adwokat, arbiter,
pośrednik, zarządzający przypadkiem, mediator, negocjator, terapeuta, osoba
kierująca, doradca. W świetle Ustawy o Pomocy Społecznej pojawia się
zapotrzebowanie na inny model roli zawodowej pracownika socjalnego. Wyraźnemu
poszerzeniu uległy zadania oraz oczekiwania posiadania przez pracowników
znacznie szerszych umiejętności. „Każde zjawisko, każdy przypadek wymaga
indywidualnego podejścia i profesjonalnej pomocy. Zatem wykonywanie zawodu
pracownika socjalnego zobowiązuje osoby pełniące go do wysokiej klasy
profesjonalizmu, właściwego wykształcenia, wymaga także pewnych cech
osobowości, kierowania się stałymi wartościami oraz przestrzegania ich” (Matejek,
2007).
Wykonując swój zawód pracownicy socjalni pełnią szereg zróżnicowanych
ról przyczyniając się do realizacji następujących celów pracy socjalnej. Po pierwsze
wspomaganie klienta we wznowieniu lub odzyskaniu możliwie pełnych zdolności
życiowych i uczestnictwa w życiu społecznym, co obejmuje następujące elementy:
zapewnienie odstawowych warunków do życia tym, którzy są ich pozbawieni (cel
ratowniczy); zaspokajanie tych potrzeb, które nie mogą być zaspokojone
samodzielnie lub w ramach innych instytucji (cel kompensacyjny); minimalizowanie
negatywnego wpływu tych czynników, które nie mogą być zmienione lub usunięte
180
(cel protekcyjny); osiągnięcie bardziej satysfakcjonującego poziomu i jakości życia
poprzez wspomaganie w rozwiązywaniu problemów i pokonywaniu trudności (cel
promocyjny). Po drugie wzmacnianie zdolności grup i społeczności lokalnych do
samodzielnego rozwiązywania własnych problemów oraz rozwoju, efektywne
organizowanie zróżnicowanych form pomocy oraz zarządzania nimi, a także rozwój
właściwej infrastruktury odpowiadającej zmieniającym się potrzebom społecznym
(Kantowicz, 2001).
Podsumowanie
Jeśli chodzi o kryterium statusu oraz autorytetu zawodowego pracownika
socjalnego - to w tym zakresie można powiedzieć, iż pracownik socjalny w wielu
krajach zdobył już sobie społeczne uznanie przez szacunek klientów . Również
w coraz większym stopniu realizowany jest atrybut rozwoju organizacji grupy
zawodowej pracowników socjalnych. W naszym kraju istnieje np. Polskie
Stowarzyszenie Szkół Pracy Socjalnej i Stowarzyszenie Pracowników Socjalnych.
Coraz wyraźniej uwidaczniają się specyficzne cechy tej zawodowej grupy, np.
W operowaniu językiem, rodzaju komunikacji czy preferencji określonych wartości,
zachowań i postaw. Wreszcie widoczne są również akcenty kształcenia
i doskonalenia zawodowego pracowników socjalnych: na różnych szczeblach
szkolnictwa, na kursach, konferencjach i seminariach, w formie upowszechniania
wiedzy w tym zakresie, wydawania specyficznych monografii, podręczników
i czasopism, a także działalności badawczej oraz publikacji samych pracowników
socjalnych.
Bibliografia:
DOMAŃSKI H., 1999, Prestiż, Wyd. Funna, Wrocław 1999, ISBN 83-908946-2-9.
DOMAŃSKI H., 1985, Rola klasyfikacji zawodów w analizie struktury społecznej,
Wyd. Ossolineum, Wrocław 1985, ISBN -brak.
FELISIAK
M.,
Prestiż
zawodu.
Komunikat
z
badań,
http://www.cbos.pl/SPISKOM.POL/2009/K_008_09.pdf (02.11.2013)
KANTOWICZ E., 2001, Elementy teorii i praktyki pracy socjalnej, Wyd.
wydawnictwo UWM, Olsztyn 2001, ISBN 83-7299-082-4.
MATEJEK J., 2007, Pracownik socjalny wobec problemów współczesnej rodziny,
w: Rodzina jako środowisko pracy socjalnej. Teoria i praktyka, red. B.
MATYJAS, J. BIAŁA, Wyd. Wydawnictwo Akademii Świętokrzyskiej,
Kielce 2007, ISBN 978-83-7133-352-1.
RESZKE I., 1984, Prestiż społeczny a płeć. Kryteria prestiżu zawodów i osób, Wyd.
Zakład Narodowy im. Ossolińskich, Wrocław 1984, ISBN 83-04-01703-2.
SARAPATA A., 1965, Zawód jako wyznacznik miejsca w społeczeństwie, w:
Socjologia zawodów, red. A. Sarapata, Wyd. Książka i Wiedza, Warszawa
1965, ISBN – brak.
SŁOMCZYŃSKI K.M., 2007, Skale zawodów według wymogów kwalifikacyjnych,
złożoności pracy, wynagrodzenia materialnego i prestiżu, w: Nowa klasyfikacja
i skale zawodów, H. DOMAŃSKI, Z. SAWIŃSKI, K.M. SŁOMCZYŃSKI,
wyd. IFIS PAN, Warszawa 2007, ISBN 978-83-7388-130-3.
Słownik socjologii i nauk społecznych, red. G. Marshall, Wyd. Wydawnictwo
Naukowe PWN, Warszawa 2005, ISBN 83-01-13219-1.
181
SZTOMPKA P, 2007, Socjologia. Analiza społeczeństwa, Wyd. Znak, Kraków
2007, ISBN 978-83-240-0218-4.
Ustawa o pomocy społecznej z dn. 12.03.2004, (Dz. U. Nr 64, poz. 593).
ŻUKIEWICZ A., 2002, Praca socjalna ośrodków pomocy społecznej, Wyd.
wydawnictwo UW, Wrocław 2002, ISBN 83-229-2160-8.
Recenzent:
182
Konsekwencje opieki zdrowotnej i pracy socjalnej
w opiece nad osobą otyłą w wybranych krajach
Consequences of Health and Social Work in Care of the Obese
Person in selected countries
Mariola Świderska
Abstract
Currently, in developed countries, except obesity determined genetically and
health reasons, it can be more often encountered among people who
are from socially disadvantaged groups, or disadvantaged communities. The
main reason for this is eating high-calorie, "junk food ", which is tasty, easily
available and cheap. Bringing into consideration that obesity is becoming more
common among people living in deprived environments, a social worker
reaching these communities, should direct a person with excessive body
weight, to appropriate specialists. Due to the low level of awareness, it is
expected to create appropriate social programs, and taking care of a human
well-being should be of interest to both: social and health policy.
Key words: Obesity, Costs of Obesity, Health Care, Social Work
Wprowadzenie
Światowa Organizacja Zdrowia (WHO) w roku 2000 uznała otyłość za:
„największe zagrożenie zdrowotne na zachodzie”, zaś ostatnie lata to gwałtowny
wzrost liczby ludzi otyłych (World Health Organization, 2000). W 2005 roku
u ponad 1.6 mld ludzi powyżej 15 roku życia zanotowano nadwagę, a dodatkowo
u około 400 mln osób dorosłych oraz 20 mln dzieci otyłość (Łuszczyńska, 2007,
s. 17).
Częstotliwość występowania otyłości na świecie, zwłaszcza w krajach
wysokorozwiniętych, rośnie w zastraszającym tempie.
Otyłość najliczniej występuje na wyspie Nauru w Mikronezji, gdzie przy
ustandaryzowanym wieku, częstość występowania otyłości u dorosłych wynosi
84,7% dla mężczyzn i 92,8% kobiet. Mieszkańcy Nauru są niezwykle zamożni
z powodu cennych złóż surowców mineralnych na wyspie (Pollack, 1995,
s. 87-110).
W Europie, gdzie przeciętna wartość indeksu masy ciała (BMI) wynosi 26.3,
problemy z nadwagą ma około 30-80% osób dorosłych oraz 20% dzieci
(Łuszczyńska, 2007, s. 15-18).
W Wielkiej Brytanii, problem dotycz kobiet w 20% i w 17% mężczyzn.
Wśród mieszkańców Grecji to 28% mężczyzn i 38% kobiet a w Niemczech, oraz na
Malcie co trzecia kobieta ma problemy z nadwagą. Na Słowacji odsetek kobiet ze
zbyt wysoką masą ciała dochodzi do 57%, a mężczyzn do 20%, podobnie w Rosji.
Krajami europejskimi, w których nadwaga i otyłość występują najrzadziej są:
183
Świderska, M.:
Konsekwencje opieki zdrowotnej i pracy socjalnej w opiece nad osobą otyłą w wybranych krajach
Francja, Norwegia, Dania i Szwecja (Jarosz et al., 2006, s. 16-17). Są to bogate
kraje, jednak charakteryzujące się dużą dbałością o zdrowy styl w odżywianiu oraz
aktywności fizycznej. W krajach Azjatyckich: Chinach, Japonii, podobnie jak
w niektórych krajach afrykańskich, częstotliwość otyłości szacuje się na około 5%.
W Polsce, podobnie jak w wielu krajach europejskich, występowanie
zwiększonej masy ciała jest na tyle częste, że możemy mówić o epidemii nadwagi
i otyłości.
Badania przeprowadzone na terenie Polski w roku 2000 przez Instytut
Żywności i Żywienia wykazały, że nadwaga występowała u 41% mężczyzn i 28.7%
kobiet, natomiast otyłość u 15.7% mężczyzn i 19.9% kobiet.
Teza
Otyłość jest zjawiskiem, obniżającym znacząco jakość życia ludzi nią
dotkniętych. Obniżenie jakości życia obejmuje wszystkie sfery życia człowieka:
fizyczną, psychiczną i społeczną. Osoba otyła, postrzegana jako osoba chora, jest
dużym obciążeniem dla budżetów państwowych.
Dla polityki społecznej istotne jest to, że epidemia otyłości ma charakter
odwracalny, dlatego warto inwestować w programy zdrowotne (pomocowe).
Zakłada się, iż w skutecznej opiece nad osobą otyłą, konieczne jest
połączenie działań polityki zdrowotnej oraz polityki społecznej, jak również
wyłonienie istotnej przestrzeni dla pracownika socjalnego.
Ekonomiczne skutki otyłości (Koszty otyłości)
O nadaniu otyłości rangi problemu społecznego decyduje kilka czynników,
wśród których wymienia się wysokie koszty zdrowotne i społeczne otyłości,
a przede wszystkim znaczące koszty ekonomiczne, jakie absorbuje prewencja
i terapia otyłości, a także jej konsekwencje dla gospodarki.
Przykładowo, w Wielkiej Brytanii, przesłanką włączenia w zakres
działalności polityki społecznej problemu otyłości jest odnotowanie znaczących
kosztów opieki zdrowotnej, związanej z leczeniem otyłości i jej bezpośrednich
skutków, jak również kosztów opieki społecznej, które są wyższe w przypadku osób
otyłych.
W konkluzjach z badań nad problemem otyłości, prowadzonych w Wielkiej
Brytanii, stwierdzono, że otyłość generuje również inne koszty, należą do nich
zmniejszenie wydajności pracy oraz zwiększenie absencji chorobowej, podwyższa
koszty ponoszone przez przedsiębiorstwa. Z kolei przedwczesna umieralność jako
konsekwencja otyłości, zmniejsza produkcję krajową względem poziomu, który
mógłby zostać osiągnięty bez problemu otyłości (National Audit Office, 2001).
Do kosztów o charakterze społeczno-ekonomicznym zaliczyć należy fakt,
braku zatrudnienia właśnie z powodu otyłości, z powodów zdrowotnych
wywoływanych przez otyłość lub z innych przyczyn, nie wykluczając dyskryminacji
(Świderska, 2010, s. 53-54). To również zmniejsza krajową produkcję, zmniejsza
dochody budżetu państwa i powoduje wzrost wydatków rządowych na zasiłki dla
bezrobotnych (House of Commons Health Select Commettee, 2004). Odnotowano
ponadto, iż przedsiębiorstwa zatrudniające osoby otyłe mają większe koszty
operacyjne swojej działalności w związku z koniecznością wyposażania stanowisk
184
pracy w obszerniejsze miejsca do siedzenia, a także z powodu większych kosztów
paliwa, w transporcie pracowników z trudnościami w poruszaniu się.
Koszty otyłości dla systemu ochrony zdrowia
Większość definicji otyłości jest opartych na indeksie masy ciała (BMI),
definiowanym jako masa ciała w kilogramach, podzielona przez podniesiony do
kwadratu wzrost w metrach. Wartość współczynnika powyżej 30 oznacza otyłość,
natomiast mieszcząca się w przedziale 25 do 29.9 oznacza nadwagę.
Zgodnie z szacunkami The House of Commons Health Select Committee,
całkowity koszt otyłości (dla osób z indeksem masy BMI większym niż 30) oraz jej
konsekwencji wyniósł w Anglii w 2002 r. od 3340 do 3724 mln £ (House of
Commons Health Select Commettee, 2004). Jeśli brane są pod uwagę również
koszty osób z nadwagą (BMI 25 – 30), HSC sugeruje, że całkowity roczny koszt
otyłości i nadwagi mógłby wynosić około 6.6 mld £ - 7.4 mld £ (dotyczy
bezpośredniego leczenia otyłości i jej konsekwencji, obejmujących konsultacje
lekarza ogólnego, leczenie szpitalne i w trybie ambulatoryjnym oraz koszt leków,
w tym chorób sercowo -naczyniowych, cukrzycy typu 2, zawałów mięśnia
sercowego, osteoporozy i różnych nowotworów).
Dla porównania, badania prowadzone przez amerykańskich uczonych,
analizujących koszty ekonomiczne otyłości, ukazują co najmniej cztery obszary
skutków ekonomicznych związanych z otyłością: bezpośrednie koszty medyczne,
koszty produktywności, koszty transportu oraz koszty kapitału ludzkiego.
Szacowane koszty leczenia otyłości w USA, w roku 2008 wynosiły 147 mld
dolarów, stanowiąc prawie 10% wszystkich wydatków medycznych. Przyczyn
zwiększenia kosztów upatruje się we wzroście liczby osób ze zwiększoną masą
ciała. Większość szacowanych kosztów jest pokrywana przez prywatnych płatników,
jednak wydatki sektora publicznego też są znaczne. Uwzględniając wszystkich
płatników, wydatki medyczne w roku 2006 były o 41.5% wyższe z powodu leczenia
osób z otyłością (w porównaniu z osobami o prawidłowej masie ciała). Wydatki
zdrowotne „związane z otyłością” na przełomie lat 1987-2001 wzrosły z 12% do
27%, uwzględniając również inflację. Wydatki te głównie były związane
z koniecznością leczenia cukrzycy typu 2 lub nadciśnienia tętniczego. Problem
wydatków na leczenie skutków otyłości nie dotyczy jedynie osób dorosłych, roczne
koszty związane z otyłością u dzieci w USA szacuje się na około 14,3 mld dolarów
(Thorpe et al., 2004).
Koszty otyłości w sferze pracy
Utrata zarobków, jak również utrata potencjalnej krajowej produkcji,
bezpośrednio przyporządkowana otyłości, została oszacowana w Wielkiej Brytanii
na 2350 - 2600 mln £. Około 1300 - 1450 mln £ przypada na utratę zarobków
w konsekwencji zdiagnozowanej choroby. W roku 2002 stwierdzono w Wielkiej
Brytanii 15.5 - 16 mln dni potwierdzonej niezdolności do pracy bezpośrednio
spowodowanej otyłością. Koszty te nie obejmują kosztów związanych
z nieobecnością przez niepotwierdzoną chorobę.
Pozostałe 1050 - 1150 mln £ jest spowodowane utratą wynagrodzenia
z powodu przedwczesnej umieralności w następstwie otyłości. Około 34 000
zgonów rocznie w Wielkiej Brytanii można przypisać otyłości, z czego jedna trzecia
185
Świderska, M.:
występuje przed wiekiem emerytalnym (w całej Europie ponad milion zgonów
rocznie) (Allison et al., 1999, s. 1530-1538). Przewiduje się, że otyłość stanie się
jedną z wiodących przyczyn zgonów w krajach wysokorozwiniętych. Do takich
prognoz upoważnia odnotowanie wzrostu liczby zgonów z tej przyczyny w Stanach
Zjednoczonych - kraju należącym do najwyżej rozwiniętych regionów świata - z 300
tys. rejestrowanych w 1990 roku do 400 tys. w roku 2000, co stanowi wzrost
o około 30% w okresie zaledwie jednej dekady. Stanowi to przesłankę do
przewidywania, iż o ile to tempo wzrostu zachorowalności i umieralności z powodu
otyłości utrzyma się, otyłość stanie się głównym problemem zdrowotnym, a tym
samym społecznym, w wysoko rozwiniętych regionach świata (Allison et al., 1999,
s. 1194-1199).
Najnowsze badania sugerują, że całkowity wpływ otyłości na zatrudnienie
może być znacznie większy niż wcześniej szacowany (Morris, 2006, s. 347-364).
Badając duże grupy respondentów zaobserwowano, że prawdopodobieństwo
zatrudnienia tych, którzy są otyli w porównaniu z ludźmi z normalną masą ciała, jest
znacznie niższe (maksymalnie 25%). Dotyczy to zarówno mężczyzn jak i kobiet,
chociaż znaczenie problemu jest większe w przypadku kobiet.
Fakt otyłości jest znaczącym czynnikiem dyskryminacji na rynku pracy,
bowiem zarówno pracodawcy, jak i współpracownicy, uważają osoby otyłe jako
mniej wydajne. Jest zbyt wcześnie, aby dokładnie oszacować koszty wynikające
z niższego zatrudnienia z powodu otyłości, ale możliwe jest, że koszty opieki
(świadczenie niezdolności do pracy i bezrobocia), mogą wynieść w Wielkiej
Brytanii od 1 do nawet 6 mld £, a koszty utraconego wynagrodzenia, mogą być
prawdopodobnie bliskie wartości 10 mld £ lub więcej. Szacunki The House of
Commons Health Select Committee (HSC) podają wartość około 3.3 - 3.7 mld £,
jako przybliżony koszt „otyłości”. Przypuszcza się również, że otyłość może
przyczyniać się do obniżenia płacy, ponieważ pracownicy otyli postrzegani są jako
mniej wydajni. Jest to czynnik bezpośrednio wpływający na wynagrodzenia
pracowników z nadmierną wagą, ale otyłość może również mieć wpływ pośredni,
gdyż osoby otyłe częściej niż ich rówieśnicy z normalną masą ciała ograniczają
swoje aspiracje edukacyjne, osiągając niższy pozom wykształcenia (Erikkson et al.,
2003, s. 722-727).
Badania Tsai et al. pokazały, że w Stanach Zjednoczonych otyły pracownik,
w porównaniu pracownikami o prawidłowej masie ciała, średnio opuścił w ciągu
roku dodatkowo 3.73 dni pracy (Tsai et al., 2008, s. 8-14), co przekłada się na straty
wydajności wynoszące 11. 2 mln dolarów rocznie (na przykładzie Shell Oil
Company). Trogdon et al. oszacowali roczne straty wydajności, wynikające
z absencji spowodowanej otyłością dla całych Stanów Zjednoczonych w przedziale
od 3.38 mld dolarów (79 dolarów na osobę otyłą) do 6.38 mld dolarów (132 dolary
na osobę otyłą) (Trogdon et al., 2008, s. 489-500).
Zaobserwowano, że otyli pracownicy byli 194% bardziej skłonni do
korzystania z płatnego urlopu w porównaniu ze współpracownikami bez
otyłości.Otyłość może również prowadzić do konieczności wypłacania rent i oraz
wzrostu wysokości składek na ubezpieczenie rentowe.
Rozważając koszty pośrednie szacuje się, że całkowite pozamedyczne
koszty otyłości wśród firm amerykańskich wynosiły w roku 1994 5 mld dolarów.
W tym, 2.4 mld dolarów wydano na płatne zwolnienia chorobowe, 1.8 mld dolarów
na ubezpieczenia na życie i 0.8 mld dolarów na ubezpieczenie rentowe.
186
Nie ma danych, które pozwoliły by na porównanie analizowanych kosztów
na terenie Polski. Są doniesienia wskazujące, że skala problemu otyłości w Polsce
się powiększa. Dane z 2006 roku wskazują, że niemal połowa dorosłych Polaków
ma zbyt dużą masę ciała, zaś co piąty cierpi z powodu otyłości (Jarosz et al., 2006,
s. 18). Z kolei dane publikowane przez WHO informują o znaczącej dynamice
zjawiska, bowiem w ostatnim dwudziestoleciu w Regionie Europejskim nastąpiło
potrojenie liczby osób z otyłością, przy czym otyłość coraz częściej dotyczy osób
młodych, a także dzieci. W porównaniu z rokiem 1970, liczba dzieci otyłych
wzrosła w kolejnych dwóch dekadach dziesięciokrotnie, co budzić musi szczególny
niepokój i powodować, iż zjawisko to nie może pozostawać niezauważane przez
politykę społeczną. Pozostając przy danych WHO podkreślić należy, iż w populacji
dorosłych nadwagę ma co druga osoba i co piąte dziecko, zaś otyła jest jedna piąta
całej populacji.
Oczywiste jest, że społeczne i ekonomiczne konsekwencje otyłości
występują zarówno na poziomie jednostki, a zatem mają wymiar mikrospołeczny,
jak i na poziomie makrospołecznym (Nestle et al., 2000, s. 23). Szacuje się, że
w Regionie Europejskim około 6% wydatków na ochronę zdrowia związanie jest
z otyłością i nadwagą u osób dorosłych. Schorzenia te wiążą się ponadto z co
najmniej dwukrotnie wyższymi kosztami pośrednimi, które powodowane są przede
wszystkim przez wzrost absencji chorobowej oraz całkowitą utratę zdolności do
pracy. Wprawdzie w Polsce ośrodki badań nad otyłością nie podają szczegółowo,
jak procentowo rośnie absencja w przypadku osób z nadwagą i otyłych, jednakże na
podstawie wyników badań prowadzonych przez inne ośrodki, głównie
amerykańskie, stwierdzić można, że osoby otyłe często przez długie lata chorują,
wymagając specjalistycznego leczenia.
Opieka zdrowotna kierowana do osób z otyłością
Dla polityki społecznej, istotne jest, iż epidemia otyłości ma charakter
odwracalny. Jednakże, odwrócenie tendencji rozszerzania się zjawiska otyłości
dokonać się może jedynie poprzez szeroko zakrojone działania, wkraczające
w rozmaite sfery życia społeczno-gospodarczego i kierowane do zróżnicowanych
pod względem wieku oraz statusu społeczno-ekonomicznego grup ludności.
Źródłem tego problemu są bowiem szybko postępujące zmiany społecznych,
gospodarczych i środowiskowych uwarunkowań stylu życia. Celem działań polityki
społecznej w omawianym tutaj zakresie powinno być natomiast ukształtowanie
społeczeństwa, w którym normą jest zdrowy styl życia, a zatem: racjonalna dieta
oraz odpowiednia ilość aktywności fizycznej. Ważne jest przy tym, aby cele
zdrowotne były kompatybilne z celami społecznymi, gospodarczymi i kulturalnymi,
zaś indywidualny wybór zdrowego stylu życia ułatwiony i bardziej dostępny.
Otyłość jest jedną z tych chorób, która nie potrzebuje naukowego przełomu,
aby móc rozpocząć jej skuteczne pokonywanie. Przyczyny otyłości są znane
i zastosowanie racjonalnej diety, wprowadzenie odpowiedniej dawki aktywności
fizycznej oraz modyfikacja zachowań, mogą być skutecznym sposobem jej
pokonania (Sattar et al., 2009, s. 3).
Niestety, przeciwdziałanie otyłości napotyka na liczne bariery, zarówno
polityczne, organizacyjne oraz finansowe. Mając na uwadze długofalowo poprawę
zdrowia całej populacji, okazuje się, że najtańszą i najefektywniejszą strategią jest
podjęcie działań, które zachęcają do redukcji nadmiernej masy ciała. Korzyści
187
Świderska, M.:
płynące nawet z umiarkowanej redukcji nadmiernej masy ciała są ogromne.
Poprawia się np.: samopoczucie, jakość życia, płodność kobiet oraz funkcje
oddechowe. Spadek masy ciała nawet o 5-10%, korzystnie wpływa na układ
krążenia, a także zwiększa długość życia osoby z nadwagą oraz cukrzycą typu 2 o 3
- 4 lata (Sattar et al., 2009, s. 3).
Ważną rolę, w postępowaniu z otyłym pacjentem, należy przypisać
lekarzom podstawowej opieki medycznej, do ich zadań należy mierzenie wzrostu
i masy ciała. Jak pokazuje audyt programu Counterweight, pomiary te są
wykonywane w Wielkiej Brytanii jedynie u 70% otyłych, zgłaszających się do
lekarza (Mc Quigg et al., 2005, s. 93-100). Okazuje się również, że diagnoza
„otyłości” jest rzadko spotykana, zarówno w poradniach, jak i przy przyjęciach
szpitalnych. Ponadto, najczęściej BMI nie jest obliczane dla osób z prawidłową
masą ciała, co zwiększa, jak sugeruje Torgerson, możliwość przeoczenia momentu
zachwiania proporcji i pojawienia się nadciśnienia czy cukrzycy (Torgerson et al.,
2004, s. 155-161).
W Stanach Zjednoczonych tylko 25% otyłych dzieci i młodzieży zostało,
w latach 2003 – 2006, poinformowanych przez lekarza lub pracownika służby
zdrowia o istniejącym u nich problemie zbyt dużej masy ciała. W tym samym czasie
jedynie 65% dorosłych osób z otyłością otrzymało od przedstawicieli służby
zdrowia informację, jak szkodliwa jest dla nich otyłość. W roku 2004 jedynie jedna
trzecia nieubezpieczonych dorosłych otrzymała takie informacje. Jest mało
prawdopodobne aby osoby czarnoskóre, Latynosi oraz osoby nie posiadające
wykształcenia średniego otrzymywały od swoich lekarzy porady na temat
prawidłowych wyborów żywieniowych. Jedynie co czwarty Latynos i osoba
czarnoskóra otrzymywali porady dotyczące spożywania potraw o obniżonej
zawartości tłuszczu oraz cholesterolu.
Otyli pacjenci powinni być zachęcani do uzyskania i utrzymywania
prawidłowej masy ciała, regularnych pomiarów ciśnienia tętniczego, stężenia
lipidów oraz poziomu glukozy we krwi. Takie działanie pomoże we wczesnym
zidentyfikowaniu pacjentów z wysokim ryzykiem rozwoju choroby sercowo –
naczyniowej oraz cukrzycy. Aby skutecznie walczyć z otyłością, konieczne są
zarówno strategie zapobiegania, jak i leczenia otyłości.
Sukces w zakresie zatrzymania zjawiska otyłości, będzie osiągnięty jednak
dopiero wtedy, gdy społeczeństwo zmieni trwale elementy swojego stylu życia.
Zdaniem WHO (2002), istotnymi elementami zapobiegania otyłości jest duża dawka
aktywności fizycznej oraz wysokie spożycie błonnika pokarmowego, natomiast
rozwojowi otyłości sprzyja siedzący tryb życia oraz spożywanie produktów
bogatych w energię, a ubogich w mikroelementy. Ponieważ bezpośrednią przyczyną
rozwoju otyłości jest dodatni bilans energetyczny, zasad bilansu energetycznego
należałoby nauczyć już najmłodsze dzieci, ich rodziców, ale również inne osoby
dorosłe i zaangażowane w politykę państw. Media, a szczególnie obecne w nich
reklamy, zachęcają niestety do spożywania potraw bogatoenergetycznych,
atrakcyjnie wyglądających i zwykle smacznych i kolorowych, produktów
spożywczych, które są bezpośrednią przyczyną gromadzenia się nadmiernej ilości
tkanki tłuszczowej.
W Polsce, jak podaje Katarzyna Rożko, otyłość jako problem w ochronie
zdrowia, formalnie nie istnieje (Rożko, 2013). Na IV Zjeździe Polskiego
Towarzystwa Badań nad Otyłością (rok 2013) gościło siedem towarzystw
188
naukowych
zrzeszających
diabetologów,
endokrynologów,
lipidologów,
kardiologów,
kardiodiabetologów,
lekarzy
rodzinnych
i chirurgów.
Nieprzypadkowo, ponieważ kluczem do opieki nad otyłymi pacjentami jest
ściślejsza współpraca specjalistów i wypracowanie wspólnych wytycznych.
Stwierdzono, że dobrym s rozwiązaniem, będzie stworzenie specjalizacji
z obesitologii. Zauważono, że w polskim społeczeństwie dojrzewa świadomość, że
otyłość jest chorobą, którą należy leczyć. Trudność polega na tym, że wymagana jest
dożywotnia kontrola, potrzebny jest zespół: lekarz, psycholog i rehabilitant. Dopiero
takie kompleksowe podejście przyniesie efekty. Nawet jeśli będziemy mieć
specjalistów obesitologów, a nie będą oni mieli kompleksowego wsparcia, to wysiłki
spełzną na niczym - podsumowuje w rozmowie z portalem rynekzdrowia.pl prof.
Barbara Zahorska-Markiewicz.
Wyłania się tu potrzeba edukacji w zakresie postępowania z otyłym
pacjentem, lekarzy wszystkich specjalności, pielęgniarki, jak również innych
pracowników służby zdrowia. Obecnie w Wielkiej Brytanii są prowadzone
podyplomowe kursy żywienia dla lekarzy (Sattar et al. 2009, s. 61-62).
Wsparciem dla osób otyłych, które podjęły decyzję o redukcji nadmiernej
masy ciała, są oferowane programy, takie jak np. Couterweight (2004, s. 191-208),
w którym pacjenci w ciągu trzech miesięcy mają sześć spotkań oraz sesji
grupowych, a następnie przez kolejny rok spotykają się co trzy miesiące.
Założeniem tego programu jest, nie tylko utrata przynajmniej 5 - 10 kg, lecz
następnie utrzymanie tego stanu. Niestety, sukces ten osiąga jedynie 30 - 40%
leczących się otyłych. Większość programów grupowych (np. Diet Center, Weight
Watchers),
zakłada
skuteczność
odchudzania
dzięki
zastosowaniu
wielowymiarowego podejścia (Speer et al., 1998, s. 148-157) czyli poza
wprowadzeniem nowych zasad odżywiania, wprowadzeniem aktywności fizycznej,
również konieczną trwałą modyfikację zachowań (np. brak pośpiechu przy
jedzeniu), prowadzenie dzienniczków samokontroli, zmianę sposobu myślenia
i wspomniane wsparcie (indywidualne lub grupowe).
W Stanach Zjednoczonych wiodącą organizacją jest „Towarzystwo na rzecz
Walki Otyłością”. Zasadniczym celem stowarzyszenia jest zachęcanie do
prowadzenia badań nad przyczynami otyłości oraz opracowywanie nowych metod
leczenia (World Health Report, 2002). Zrzesza ono ponad 2000 specjalistów,
posiadających bogaty dorobek w zakresie problematyki otyłości oraz specjalistów,
zajmujących się opieką nad otyłymi pacjentami. Misją tej organizacji jest uzyskanie
pozycji światowego lidera w zakresie etiologii, prewencji oraz leczenia otyłości, jak
również podnoszenia jakości życia ludzi dotkniętych otyłością.
Prewencja otyłości i redukcja nadmiernej masy ciała
w przestrzeni pracy socjalnej
Otyłość
obecnie nie jest świadectwem sukcesu. W krajach
wysokorozwiniętych, poza przypadkami otyłości uwarunkowanej genetycznie oraz
przyczynami zdrowotnymi, coraz częściej jest spotykana wśród ludzi będących
w gorszej sytuacji społecznej, często w środowiskach zaniedbanych. Osoby
zamożne mają łatwiejszy dostęp do edukacji zdrowotnej, jak również większe
możliwości nabywania zdrowej żywności oraz prowadzenia zdrowego stylu życia.
Niezdrowa, wysokokaloryczna żywność „śmieciowa” jest żywnością smaczną,
łatwo dostępną nie wymagającą długiego okresu przygotowania, i co ważne tanią.
189
Świderska, M.:
Niestety jest to żywność obfitująca w tłuszcz, cukier i sól, będących głównymi
winowajcami otyłości. W zaniedbanych środowiskach częstsze jest w rodzinach
spożywanie żywności typu „fast food”, dające przyjemność oraz zaspokajające inne
potrzeby niż głód.
Niedoskonała informacja może pojawić się w kilku formach, w tym
kontekście może dotyczyć: zawartości kalorii w różnych produktach spożywczych,
istoty wysiłku fizycznego, powiązań pomiędzy kaloriami a masą ciała, stosunku
masy ciała i zagrożeń dla zdrowia oraz kosztów itp.
Istnieją dowody, że nawyki żywieniowe są ustalane na początku życia, np.
prawdopodobieństwo otyłości w dorosłym życiu wzrasta ponad 50%, jeśli dziecko
jest otyłe jako 6 latek, zaś otyłość w wieku 1 roku lub 2 lat nie jest skojarzona
z większym ryzykiem otyłości w życiu dorosłym. Dzieci z co najmniej jednym
otyłym rodzicem mają około trzykrotnie większą szansę na otyłość, niż przy braku
otyłości u rodziców (Whitaker et al., 1997, s. 869-873).
Sugeruje to, że istnieje silny powód do interwencji rządu w celu
zapobiegania otyłości w dzieciństwie. W Wielkiej Brytanii interweniuje rząd na
wiele sposobów, takich jak: reklamowanie odpowiedniej żywności, prowadzenie
lokalnego działania, dotyczącego automatów do sprzedaży żywności typu fast food
czy wysokosłodzonych napojów w szkołach (Sattar et al., 2009, s. 14-16).
Mimo działań przedstawionych w strategiach nie obserwuje się wyraźnych
zmian w skali problemu otyłości, w zmianie elementów stylu życia zakrojonych na
szeroką skalę, wśród różnych grup ludności, a szczególnie wśród dzieci i młodzieży.
W Stanach Zjednoczonych, kraju, w którym otyłość staje się coraz
większym problemem, gdzie przeciętny człowiek nie wykonuje regularnie żadnej
aktywności fizycznej oraz nie stosuje zdrowej diety, ważne zadania spoczywa na
pracownikach socjalnych. Osoby, które zostają pracownikami socjalnymi, są
świadome, że w związku z narastającą falą otyłości, ich praca będzie również
dotyczyć pomocy osobom otyłym, np. podnosząc świadomość uczniów w szkołach
na temat problemu otyłości, dzięki promowaniu zdrowego stylu życia (Eliadis, 2006,
s. 86-88). Pracownicy socjalni, zatrudnieni w różnych miejscach, mogą realizować
swoje zadania cząstkowe, będące składowymi zadania głównego. Pracownicy
socjalni szkoły mogą uczyć studentów sposobów prowadzenia zdrowego stylu życia,
a osoby zaangażowane w politykę społeczną, mogą opowiadać się za nowymi
przepisami, dążącymi do ograniczenia zjawiska otyłości.
Właśnie pracownikom socjalnym przypisuje się kluczowe znaczenie
w zmniejszaniu zjawiska otyłości. Krajowe Stowarzyszenie Pracowników
Socjalnych, dba o podnoszenie rozwoju zawodowego swoich członków oraz
utrzymanie odpowiednich standardów zawodu pracownika socjalnego, mając na
uwadze poprawę stanu zdrowia oraz samopoczucia wszystkich Amerykanów
(National Association of Social Workers, 2000).
W roku 2010, Narodowe Stowarzyszenie Pracowników Socjalnych (NASW,
2010) przekazało uwagi w celu pomocy w tworzeniu Krajowego planu działania
w rozwiązaniu problemu otyłości u dzieci, w ciągu jednego pokolenia. Jeśli problem
otyłości pozostanie nierozwiązany, to kryzys otyłości u dzieci przełoży się na
rosnące koszty opieki zdrowotnej. Krajowe Stowarzyszenie Pracowników
Socjalnych promuje wśród dzieci i ich rodziców prozdrowotny schemat: „5-2-1-0":
czyli: pięć owoców i warzyw dziennie, nie więcej niż dwie godziny czasu
„ekranowego” dzienne (oraz brak telewizorów w pokojach, w których śpią dzieci),
190
co najmniej jedna godzina aktywności fizycznej dziennie oraz zero napojów
słodzonych cukrem.
Pracownicy socjalni zwracają również uwagę osobom decyzyjnym na
konieczność modernizacji śniadań i obiadów spożywanych w szkole, na korzyść
warzyw i owoców, produktów pełnoziarnistych, produktów o najwyższej jakości
odżywczej (Sattar et al., 2009, s. 60). Konieczna jest również, modernizacja
amerykańskiej polityki rolnej, ponieważ obecna polityka USA rolna promuje
produkcję tanich cukrów i ziaren rafinowanych.
Ważną rolę w poprawie jakości życia pełni aktywność fizyczna, Krajowe
Stowarzyszenie Pracowników Socjalnych zaleca: regularną, codzienną aktywność
fizyczną w ramach wychowania fizycznego dla wszystkich uczniów co poprawia ich
samopoczucie, prowadzi do poprawy wyników nauczania, konieczne są federalne
dotacje do państwa i samorządów, promujące rozwój możliwości bezpiecznych form
rekreacji, takich jak: ścieżki rowerowe, chodniki, i parki, jak również możliwości do
uprawiania aktywności ruchowej po godzinach lekcyjnych.
Pracownik socjalny podczas pracy z otyłym dzieckiem, poza jego edukacją
w zakresie zdrowego odżywiania oraz konieczności uprawiania aktywności
fizycznej, powinien również zająć się edukacją w tym zakresie jego rodziców
(opiekunów).
Pracownik socjalny pracujący z otyłym dzieckiem i jego rodziną powinien
uwzględnić kulturowe podłoże rodziny. Jedzenie jest bardzo ważną częścią
dziedzictwa człowieka, jego kultury i religii. Wielu z nas zacieśniając relacje
z innymi ludźmi, skupia się właśnie wokół żywności i żywienia. Święta
i uroczystości koncentrują się wokół określonych rodzajów pokarmów, które są
równie ważne jak sama okoliczność.
Posiadając wiedzę o tym, jak trudne zarówno dla człowieka dorosłego,
a tym bardziej dla dziecka, są nagłe konieczne zmiany wprowadzone w życie,
w celu osiągnięcia oczekiwanego efektu, rozumiejąc to, że dzieci nie są świadome
skutków otyłości oraz to, że chcą zachowywać się jak rówieśnicy, będąc
jednocześnie przez rówieśników wyśmiewane, pracownik socjalny powinien
pokazać dziecku pozytywne aspekty podjętych działań by nie były zbyt uciążliwe
(Eliadis, 2006, s., 86-88).
Wśród perspektyw pracy socjalnej zwraca się uwagę na leczenie
poznawczo-behawioralne, które uważa się za bardziej skuteczne niż same zmiany
zachowania. Żeby jednak odnieść sukces w odchudzaniu, koniecznym jest nauczenie
się samokontroli, odpowiedzialności oraz wytrwałości w dążeniu do celu. Służą do
tego różne techniki uczące optymizmu oraz wiary w siebie. Niestety, częstym
zjawiskiem jest poczucie niemocy i bezradności (Ogińska – Bulik, 1999, s. 37).
Skutecznym sposobem na pokonanie braku wiary w sens dalszego odchudzania jest
udział w grupach wsparcia, w których rolę animatora może spełniać pracownik
socjalny.
Pracownik socjalny podejmując pracę z osobami otyłymi może spełniać
swoją rolę na kilku poziomach:
 poszczególnych osób z otyłością / rodziny, tworząc link do grupy wsparcia,
programów leczenia, proponując inicjatywy wellness;
 na poziomie programu, czyli praca z agencjami społecznościowymi w rozwijaniu
i pomnażaniu programów ukierunkowanych na wellness
191
Świderska, M.:
 na poziomie systemu, czyli zachęcania do bezpieczeństwa, zdrowia, zachęcanie
do prewencyjnych programów poprzez ubezpieczenia zdrowotne, szkoły, itd.
Do listy licznych specjalizacji pracowników socjalnych, takich jak np.:
asystent społeczny, wychowawca środowiskowy, osoba zatrudniona w placówkach
rehabilitacji inwalidów i niepełnosprawnych, kurator nieletnich, pracownik socjalny
w zakładzie pracy, urzędach pośrednictwa pracy, placówkach opiekuńczych,
działalności charytatywnej, działalności kulturalno-wychowawczej, np. pracujący
w mass mediach i służący informacją, interwencją oraz kontrolą społeczną
w zakresie opieki, pomocy i doradztwa (Stankiewicz, 2001, s. 159) należałoby,
dopisać: edukator zdrowia (Eliadis, 2006, s. 86-88) czy lider w grupach wsparcia.
Odnosząc się do Decyzji nr 7 Ministra Pracy i Polityki Socjalnej z dnia 4
października 1995 roku, w której przedstawiono cele, które powinien realizować
pracownik socjalny, podnosząc problem otyłości, sugeruje się wśród celów
zawodowych pracownika socjalnego zamieścić:
 Angażowanie w politykę społeczną - tworzenie uwag zadaniowych dotyczących
działań w celu rozwiązania problemu otyłości;
 Edukację zdrowotną w zakresie wypracowania w społeczeństwie prawidłowych
nawyków żywieniowych oraz aktywności ruchowej;
 Efektywne organizowanie czasu wolnego dzieciom i młodzieży; Pomoc dzieciom
i młodzieży w rozwijaniu ich zdolności;
 Skuteczne wspieranie w wychodzeniu z otyłości (lider w samopomocowych
grupach wsparcia), mające na celu zapobieganie poczuciu bezradności osób otyłych
oraz utraty wiary w sens podjętych wysiłków odchudzania.
Podsumowanie
Uwzględniając fakt, że otyłość coraz częściej dotyczy ludzi żyjących
w środowiskach zaniedbanych, pracownik socjalny docierający do tych środowisk,
powinien skierować osobę posiadającą nadmierną masę ciała, do odpowiednich
specjalistów. W związku z niskim poziomem świadomości społecznej, powinny być
przez opiekę społeczną tworzone odpowiednie programy. Jeżeli stworzyło by się
w polityce społecznej taki segment, to zmniejszyła by się liczba ludzi trafiających do
lekarzy zbyt późno, w zaawansowanym stadium rozwoju licznych schorzeń,
spowodowanych otyłością.
Zatem, dbanie o właściwy well-beig, czyli dobrostan fizyczny, psychiczny
i społeczny człowieka, powinno być przedmiotem zainteresowania zarówno polityki
społecznej, jak i polityki zdrowotnej.
Bibliografia:
ALLISON, D.B., FONTAINE, K.R., MANSON, J.E., STEVENS, J., VANITALIE,
T.B. 1999. Annual deaths attributable to obesity in the United States. W The
Journal of the American Medical Association. 1999, t. 282, s. 1530-1538.
ISBN 978-0-387-76922-6.
ALLISON, D.B., ZANNOLI, R., Narayan, K.M. 1999. The direct health care costs
of obesity in the United States. W American Journal of Public Health. 1999,
t. 89, s. 1194-1199. ISBN 978-0071487849.
192
Couterweight Project Team. 2004. A New evidence – based model for weight
management in primary care : The Couterweight programme, W Journal of
Human Nutrition and Dietetics, 2004, t. 17, s. 191 – 208. ISSN 0952-3871.
ELIADIS, E.E. 2006. The role of Social Work In the Childhood Obesity Epidemic.
W Social Work. 2006, vol. 51, nr 1, s. 86-88. ISSN 0037-8046.
ERIKKSON, J., FORSEN, T., OSMOND, C., BARKER, D. 2003. Obesity from
crandle to grave. W International Journal of Obesity. 2003, t.27, s. 722-727.
ISBN 978-94-6108-185-8.
House of Commons Health Select Commettee. 2004. Obesity: Third Report of
Session 2003/2004. W The Stationery Office. London : 2004, t. 1, 146 s., HC
23-I.
JAROSZ, M., KŁOSIEWICZ-LATOSZEK, L., 2006. Otyłość : Zapobieganie
i leczenie. Wyd. Warszawa : PZWL, 2006. 140 s. ISBN 9788320040227.
ŁUSZCZYŃSKA, A. 2007. Nadwaga i otyłość. Interwencje psychologiczne.
Warszawa : Wydawnictwo Naukowe PWN. 2007. 312 s. ISBN 978-83-0115321-2.
Mc QUIGG, M., BROWN, J., BROOM, J., LAWS, R.A., RECKLESS, J.P.,
NOBLE, PA., et al. 2005. Counterweight Project Team. Empowering primary
care to tackle the obesity epidemic: the Counterweight Programme,
W European Journal of Clinical Nutrition. 2005, t.59, s. 93-100. ISSN 12426970.
MORRIS, S. 2006. Body mass index and occupational attainment. W Journal of
Health Economics. 2006, t. 25. s. 347-364. ISSN 1744-6783.
National Audit Office. 2001. Tackling Obesity in England. The Stationery Office.
London : 2001, 65 s. ISBN 0102814015.
National Association of Social Workers. 2000. Social Work Speaks : NASW Policy
Statements 2000-2003. W NASW Press. Washington : 2000, 359 s. ISBN 97808-71-01318-7.
National Association of Social Workers (NASW). 2010. NASW Lauds Childhood
Obesity Task Force : The Scourge Is Falling Disproportionately’ on Minority
and Poor Communities. W NASW News, 2010, t. 55, nr 6. ISSN 0027-6022.
NESTLE, M., JACOBSON, M.F. 2000. Halting the Obesity Epidemic : A public
Health Policy Approach. W Public Health Reports, 2000, t. 115. s.23. ISSN
1874-8237.
OGIŃSKA-BULIK, N. 1999. Jeśli zamierzasz schudnąć : Programy oddziaływań
psychologicznych wspomagających redukcje nadwagi. Łódź : Wyższa Szkoła
Humanistyczno – Ekonomiczna, 1999. 152 s. ISBN 8387814024.
POLLACK, N. J. 1995. Social Fattening Patterns in the Pacific : The Positive Side
of Obesity. A Nauru Case Study. W Social Aspects of Obesity. Eds. I. de
Garine and N. J. Pollack et. al. Amsterdam : 1995. s. 87-110. ISBN 978-0521-83792-7.
ROŻKO, K. 2013. Otyłość: ten problem w polskiej ochronie zdrowia formalnie nie
istnieje. In Rynek Zdrowia, wrzesień 2013. Dostępny w Internecie:
<http://www.rynekzdrowia.pl/Polityka-zdrowotna/Otylosc-ten-problem-wpolskiej-ochronie-zdrowia-formalnie-nie-istnieje,133924,14.html>
SATTAR, N., LEAN, M. 2009. Abc otyłości. Warszawa : PZWL, 2009. 64 s.
ISBN 978-83-200-3809-5.
193
Świderska, M.:
SPEER, S.J., SPEER, A.J. 1998. Ambulatoryjne leczenie otyłości u osób dorosłych :
Sport i zdrowie. Leczenie otyłości. W Medycyna po dyplomie, 1998, t. 7,
s. 148-157. ISSN 142
STANKIEWICZ, L. 2001. Pracownicy socjalni. W Koncepcje opieki i zawody
opiekuńcze. Ed. Z. Kawczyńska – Butrym. Olsztyn : Wydawnictwo
Uniwersytetu Warmińsko – Mazurskiego, 2001, s. 159. ISBN 83-7299-122-7.
ŚWIDERSKA, M. 2010. Społeczna defaworyzacja otyłości. W Psychospołeczne
uwarunkowania defaworyzacji dzieci i młodzieży. Eds. K. Hirszel et al.
Warszawa : Difin, 2010, s.49-57. ISBN: 978-83-7641-323-5.
THORPE, K.E., FLORECE, C.S., HOWARD, D.H., JOSKI, P. 2004. The impact of
obesity on rising medical spending W Health Aff (Millwood). In Supl. Veb.
Exclusives. 2004, 4-480. ISSN 1135-5727.
TORGERSON, J.S., HAUPTMAN, J., BOLDRIN, M.N., SJOSTROM, L. 2004.
XENical in the prevention of diabetes In obese subjects (XENDOS) study:
a randomized study of orlistat as an adjunct to life style changes for the
prevention of type 2 diabetes in obese patients. W Diabetes Care. 2004, t. 2.
ISSN: 0149-5992.
TROGDON, J.G., FILKENSTEIN, E.A., HYLANDS, T., DELLEA, P.S., KAMALBAHL. 2008. Indirect costs of obesity a review of the current literature.
W Obesesity Reviews. 2008, t. 9, nr 5, s. 489-500. Online ISSN 1467-789X.
TSAI, S.P., AHMED, F.S., WENDT, J.K., BHOJANI, F., DONNELLY, R.P. 2008.
The impact of obesity on illness absence and productivity in an industrial
population of petrochemical Wolkers. W Annals of Epidemiology. 2008, t. 18,
nr 1, s. 8-14. ISSN 1047-2797.
WHITTAKER, R., WRIGHT, J., PEPE, M., SEIDEL, K., DIETZ, W. 1997.
Predicting obesity In Young adulthood from childhood and parental obesity.
W The New England Journal of Medicine. 1997, t. 337, s. 869-873.
ISSN 0027-4793.
World Health Organization. 2000. Obesity : preventing and managing the global
epidemic : Report of a WHO Consultation (WHO Technical Report Series
894). Geneva : WHO, 2000. 252 s. ISBN 92-4-120894-5.
World Health Organization. 2002. World Health Report 2002 : Reducing risks,
promoting healthy life. Geneva : WHO, 2002. 167 s. ISBN 92-4-156207-2
World Health Organization and Food and Agricultural Organization of the United
Nations. 2003. Diet, nutrition and the prevention of chronic diseases. Geneva
: WHO, 2003.149 s. ISBN: 92 4 120916 X.
Recenzent:
PhDr. Mgr. Mariana Magerčiaková, PhD.
194
Interdisciplinárny prístup ku klientom
s ochorením sclerosis multiplex
Interdisciplinary Approach towards the Clients
with Sclerosis Multiplex
Anna Šaffová
Abstract
The contribution is focused on defining the social problems at the people with
the sclerosis multiplex diagnosis. In the beginning the author put together the
history of the development of the diagnostics of the disease itself,
etiopatogenesis, the main characteristics and expression of the diagnosis in the
clinical picture, basic methods of the diagnostics, sorting the disease according
to the progress and type, present capabilities of therapy.
Key words: Sclerosis Multiplex, Etiopatogenesis, Clinical picture, forms of SM,
Social Work, Social problems.
História sclerosis multiplex
13.– 14. storočie. Islandská sága sv. Thorlákura hovorí o vikingskej žene
menom „Hala“. Jej prechodná slepota a poruchy reči v priebehu rokov 1293 – 1323
ustupovali po niekoľkých dňoch vďaka obetiam a modlitbám.
14. – 15. storočie. Po vyšetrení Lydwiny von Schiedam (1380 – 1433)
vychýreným lekárom na pokraji svojich schopností povedal: „Ruka Pánova sa dotkla
tejto ženy“. Príbeh trápenia a osobitosti tejto pacientky boli tak výnimočné, že
získala miesto v histórii katolíckej cirkvi ako „Požehnaná Lydwina von Schiedam“.
19. storočie. Augustus Frederik dÉsté si začal od svojej mladosti písať
denník. V ňom môžeme nájsť detailný popis, ako sa po odznení osýpok v roku 1822
vo veku 28 rokov jeho života začala vyvíjať v tej dobe ešte neznáma choroba.
Denník Augusta Fredericka dÉsté je jedným z prvých podrobných záznamov
o priebehu ochorenia RS.
Robert Carswell (1793 – 1857) bol anglickým lekárom, ktorý v roku 1838
ako prvý zostavil anatomický popis nemoci. Detailne zaznamenal patologické
zmeny mozgu a miechy pacienta s roztrúsenou sklerózou. Takto postihnuté miesta
sa nazývajú oblasti zápalu alebo lézie. V tých dobách lekári netušili, čo chorobu,
nazývaná roztrúsená skleróza, spôsobuje. A aj dnes, napriek vedeckému pokroku,
diagnostickým postupom a efektívnosti liečby nemožno na túto otázku zodpovedne
jednoznačne odpovedať.
R. 1953 – Sir Richard Cave založil MS spoločnosť vo Veľkej Británii
a Severnom Írsku za účelom financovania výskumu a poskytovania podpory ľuďom
s RSV. V tomto roku sa stal jedným z hlavných medicínskych prelomov storočia
objav štruktúry DNA, ktorého autormi boli Francis Crick a James Watson.
195
Šaffová, A.:
Interdisciplinárny prístup ku klientom s ochorením sclerosis multiplex
R. 1960 – v 60. rokoch bolo u EAE a ľudskej RS objavené, že bunky bielych
krviniek napádajú myelinový bázicky proteín, čo viedlo vedcov k presvedčeniu, že
pri RS imunitný systém atakuje myelin. R. 1965 – Perier a Gregore publikujú prvé
elektrón-mikroskopické štúdie RS lézií, ukazujúce axóny čiastočne alebo úplne
obklopené tenkou vrstvou myelinu, čo považovali za dôkaz pre remyelinizáciu.
R. 1969 – schopnosť stanoviť presnú diagnózu a merať, ako terapie ovplyvňujú
disabilitu, bolo možné začať vedecké testovanie liečby SM. R. 1970 - v Izraeli vedci
syntetizovali zmes proteínových častí a použili ju najprv k liečbe zvierat s EAE
a neskôr aj u ľudí so SM. Produkt dostal názov Copolymer 1 a v súčasnosti je
schváleným liekov pri liečbe SM pod novým názvom glatiramer acetát alebo
Copaxone. V 70. rokoch začínajú prvé štúdie beta interferónu R. 1978 – prvýkrát
bolo použité CT zobrazenie k demonštrovaniu SM lézií. R. 1981 – boli uskutočnené
prvé MRI snímky pacientov so SM dr. I. R. Youngom v Anglicku. R. 1984 - MRI
snímky odhaľujú, že sa zápal v mozgu môže objavovať bez symptómov. R. 1988sekvenčné MRI snímky zmenili celkový koncept SM dokázaním, že je to trvalá,
pokračujúca choroba, aj napriek tomu, že relapsy so symptómami sa môžu
objavovať len sporadicky.80.roky by mohli byť legitímne nazvané ako „liečebná
dekáda“. Došlo k explózii klinických skúšok nových liekov. Veľké klinické skúšky,
uskutočnené počas tejto dekády, konečne našli prvé lieky v histórii, u ktorých sa
potvrdilo, že ovplyvňujú priebeh tejto choroby.
V poslednej dekáde 20. storočia sa urýchlil medicínsky výskum, čo súviselo
aj s vývojom novej technológie. Sofistikované techniky pridané k MRI umožnili
zachytiť SM plaky skôr a presnejšie ako kedykoľvek predtým, čo viedlo k rýchlejšej
diagnóze choroby. V r. 1970 bol priemerný čas od objavenia sa prvých symptómov
SM do stanovenia definitívnej diagnózy 7 rokov, avšak používanie MRI technológie
zredukovalo čas na šesť mesiacov. V súčasnosti sa dajú plaky, ktoré spôsobujú
symptómy, vidieť okamžite. Sila rýchlych, bezbolestných MRI snímok
poskytujúcich informácie je nepochybne veľkým požehnaním pre lekárov
i pacientov. MRI tiež poskytuje výskumníkom rýchlejšie a sofistikovanejšie spôsoby
testovania liekov. Účinky nového lieku môžu byť pozorované na MRI snímkach
predtým, ako môžu byť spozorované samotnými pacientmi. Výskum liečby SM sa
takto veľmi urýchlil.
90. roky boli tiež začiatkom informačného veku. Rozvoj počítačov
a internetu urýchlil komunikáciu a analýzu údajov medzi lekármi a výskumníkmi
z celého sveta. Vznikali veľké databázy, ktoré analyzovali anamnézu tisícov
pacientov za účelom objasnenia variácií choroby ich odpovede na liečbu. Začali sa
objavovať charakteristické vzorce SM. SM kliniky a výskumné laboratóriá sú teraz
prepojené a zdieľajú a hodnotia nové zistenia. R. 1995 – beta interferón získava prvú
licenciu vo Veľkej Británii. R. 1998 – pacientom je k dispozícii výber zo štyroch
liekov tzv. prvej voľby (DMD). R. 1993-2004 – v priebehu jedného desaťročia
výskumníci vyvinuli 6 liekov, ktoré potláčajú ataky a modifikujú priebeh SM.
Mnohé ďalšie lieky sa testujú. Zahŕňajú cladribín, ktorý by sa mohol stať prvým
chorobu – modifikujúcim liekom užívaným orálne; dve nové monoklonálne
protilátky, rituximab (Rituxan®) a alemtuzumab (Campath®), ktoré ničia imunitné
bunky regulujúce ataky SM; a Fingolimod, liečivo, ktoré blokuje dané bunky pred
vstupom do nervového systému. Ďalšie štúdie objasnia účinok týchto liekov, avšak
bez ohľadu na ich úlohu, existuje takmer sto ďalších liekov, ktoré sa v súčasnosti
testujú. (Rolak, 2009).
196
V roku 2005 – zahájená III. fáze klinických skúšok prvého perorálneho
prípravku – cladribinu – určeného pre liečbu SM (Rieckmann,P., 2008).
História SM sa ešte stále píše. Dúfajme, že nové storočie prinesie víťazstvo
nad touto chorobou.
Epidemiológia
Sclerosis multiplex (SM), roztrúsená mozgomiechová skleróza, je zápalové
ochorenie centrálneho nervového systému (CNS), v rozvoji ktorého majú dôležitú
úlohu imunitné mechanizmy. Ochorenie má chronický priebeh a progresívny nárast
neurologického deficitu. Patrí medzi najčastejšie neurologické ochorenia mladých
dospelých, ktoré vedie k signifikantnej invalidizácii postihnutej osoby. Je hlavnou
príčinou netraumatickej disability (zneschopnenia) u mladých dospelých. Sociálne
náklady spojené so SM sú vysoké v dôsledku jej dlhého trvania, včasnej straty
produktivity, potreby asistencie pri výkone bežných denných činností, používania
imunomodulačnej liečby a multidisciplinárnej zdravotnej starostlivosti.(Pugliatti,
M., Rosatia, G., Carton, H. et al. 2006).
Epidemiológia se opiera o dva základné štatistické parametre: incidenciu
a prevalenciu. (Dichgans J., 2007).
Faktory prostredia v priebehu detstva môžu hrať významnú úlohu v rozvoji
SM v neskoršom živote. Mnohé štúdie ukazujú, že ak migrácia prebehne pred
pätnástym rokom života dieťaťa, získava dieťa náchylnosť ku SM podľa novej
oblasti,v ktorej žije. Ak prebehne po pätnástom roku, migrant si zachováva
náchylnosť k SM podľa svojej pôvodnej rodnej zeme. Potomkovia osoby, ktorá
migrovala pred pätnástym rokom života, už získavajú náchylnosťk SM nového
prostredia,v ktorom vyrastajú.(Fredikson S., 1999).
Etiopatogenéza SM
Etiológia SM nie je doteraz úplne objasnená, ale je veľmi pravdepodobné, že
predstavuje kombináciu faktorov genetických(predpokladá sa najmenej 19 génov
vnímavostivoči SM), faktorov vonkajšieho prostredia (predovšetkým infekčných)
a stavu imunitného systému hostiteľa.Najviac je preskúmaný vzťah génov hlavného
histokompatibilného komplexu II. triedy (MHC, major histocompatibility complex)
lokalizovaných na krátkom ramienku 6. chromozómu, predovšetkým alela
DRB1*1501. Ďalšie kandidátne gény sú gény kódujúce receptory pre IL-2 a IL-7.
Genetické pozadie je faktorom vnímavosti voči SM, na manifestáciu ochorenia je
však potrebný aj vplyv vonkajších faktorov, ako sú napríklad vírusové infekcie,
deficit vitamínu D alebo fajčenie (Szilasiová, 2012).
V roku 2011 pribudlo viacero indícií podporujúcich koncepciu dysregulácie
imunitného systému (genómové štúdie, identifikácia nepatogénnych črevných
baktérií ako spúšťačov autoimunitnej demyelinizácie), prehodnotila sa hypotéza
o vaskulárnej etiopatogenéze (chronická cerebrospinálna venózna insuficiencia)
a objavili sa aj nové teórie, napr. veľmi dobre prepracovaná hypotéza o skleróze
multiplex ako metabolickom ochorení podmienenom dysfunkciou metabolizmu
lipidov. (Turčáni, 2012).
Čo je príčinou vzniku sclerosis multiplex dodnes nie je celkom jasné. Podľa
súčasných poznatkov sa hovorí o viacerých zložkách, ktoré vzájomným spojením
vytvoria podmienky pre vznik a rozvoj choroby. Medzi vnútorné podmienky
197
Šaffová, A.:
pravdepodobne patrí kombinácia určitých génov podmieňujúcich poruchy
imunoregulačného systému v tele, aj keď treba dodať, že choroba nie je dedičná
a ide pravdepodobne o kombináciu viacerých génov, ktoré sa na poruche podieľajú.
K nepriaznivým faktorom vonkajšieho charakteru patria časté vírusové a bakteriálne
infekcie, vplyv toxických látok, vplyv radiácie, prírodného prostredia a znečistenia,
nesprávna životospráva či časté stresové situácie. Dá sa teda povedať, že sclerosis
multiplex je svojím spôsobom porucha imunitného systému spôsobená súčinnosťou
vnútorných predispozícií (genetických) a súboru vonkajších vplyvov.
Najrozšírenejšie akceptovanou teóriou je, že SM začína ako zápalové
autoimunitné ochorenia sprostredkované autoreaktívnymi lymfocytmi.
Klinické formy sclerosis multiplex
Obrázok č. 1: Formy sclerosis multiplex
Každý pacient s diagnózou sclerosis multiplex má nástup choroby iný, často
prejde niekoľko rokov, kým sa z prvých príznakov a problémov nakoniec
diagnostikuje roztrúsená skleróza. Sú však známe aj prípady veľmi rýchleho nástupu
ochorenia. Nepríjemným faktom je, že choroba je chronická a progresívne
postupujúca. Jej progres je však zväčša pomalý. (Compston, 2008).
SM má niekoľko klinických foriem (fenotypov):
a) relaps-remitujúca forma,
b) sekundárne progresívne formy,
c) primárne progresívna forma,
d) klinicky izolovaný syndróm (CIS - Clinicaly Isolated Syndrome).
Klinický obraz pri SM
SM patrí medzi ochorenia s takou škálou príznakov, akú snáď nemá nijaké
iné neurologickéochorenie. Pritom si treba uvedomiť, že každý manifestujúci sa
príznak, môže byť tak prejavom iniciálnym – začiatku ochorenia, alebo sa objaví
198
v hociktorom čase priebehu ochorenia. K hlavným syndrómom patria: vizuálne
syndrómy, kmeňové syndrómy, syndróm centrálnej obrny, mozočkový syndróm,
senzitívny syndróm, sfinkterové a sexuálne dysfunkcie, kognitívne a mentálne
príznaky, depresie, chronický únavový syndróm .(Heesen, 2008;)
Prítomnosť neurologickej symptomatológie bezpochyby dokumentuje, že
funkcia nervového systému je poškodená. Poškodenie možno definovať ako
akúkoľvek stratu alebo abnormalitu psychologickej, fyziologickej alebo anatomickej
štruktúry alebo funkcie, ktorá odráža poruchu nervového systému.Poškodenie môže,
ale nemusí, viesť k určitému funkčnému deficitu, ktorý označujeme ako
nespôsobilosť - disabilitu. Podľa WHO, disabilita je neschopnosť osoby vykonávať
určitý komplex činnosti alebo integrovaných aktivít, ktoré sa očakávajú od
hodnotenej osoby, ako je napr. chôdza, jedenie. Disabilita je každá reštrikcia alebo
strata rezultujúca z poškodenia schopnosti vykonávať aktivity, ktoré sú považované
za normálne. Môže byť dočasná alebo trvalá, progresívne sa zhoršujúca, stacionárna
alebo zlepšujúca sa. Redukcia disability je cieľom všetkých terapeutických
snažení.Disabilita môže, ale nemusí byť zodpovedná za handicap – znevýhodnenie
pre postihnutého, ktorý vyplýva z poškodenia alebo disability plne vykonávať také
úlohy a činnosti, ktoré sa považujú za normálne – v závislosti na veku, pohlaví,
sociálnych, výchovných a kultúrnych faktoroch – pre danú osobu.
Handicap preto reprezentuje socializáciu poškodenia alebo disability. Je
to fenomén, ktorý sa týka socioekonomických dôsledkov poškodenia alebo
disability.(Delwaide a Pennisi, 1992).
Diagnostika
K stanoveniu diagnózy musíme pristupovať komplexne na základe
posúdenia klinických aj paraklinických výsledkov. Patrí sem: Anamnestický rozbor
priebehu ochorenia. Zatriedenie klinického subtypu(CIS,RRSM, SPSM,PPSM). MR
mozgu a miechy (charakter ložiskových zmien signálu a ich počet). Likvor (pozit.
OCB alebo zvýšený index IgG). Evokované potenciály – pozitivita VEP (patol.
predĺžená latencia vlny P100).MRI: hypersignálne ložiská v bielej hmote mozgu
a miechy na T2 vážených obrazoch a hyposignálné ložiská na T1 vážených obrazoch
(množstvo koreluje s obtiažami ochorenia). Hodnotí sa počet a distribúcia lézií.
Vyšetrenie mozkomiešneho moku: intratekální syntéza IgG, prítomnosť aspoň
2 oligoklonálnych pásov v alkalickej časti spektra, ktoré nie sú prítomné v sére,
v ataku: pleiocytóza mononukleárnych buniek (do 100/3) a prevaha lymfocytov.
Vyšetrenie evokovaných potenciálov (zrakových a somatosenzorických): predlženie
latencie vĺn. Oftalmologické vyšetrenie (pri retrobulbárnej neuritíde): v akútnom
štádiu edém papily, neskôr jej temporálne nablednutie (prejav atrofie).
Diagnostika samozrejme zahŕňa aj široké diferenciálne diagnostické
vyšetrenia za účelom vylúčenia iných ochorení, ktoré by mohli spôsobiť podobný
klinický obraz, ale na inom patognomickom podklade.
Liečba SM
A) Liečba akútneho ataku:
Atak – náhle vzplanutie zápalu – výskyt nových alebo zhoršenie už prítomných
neurologických príznakov trvajúcich dlhšie ako 24 hod., bez prejavov akútnej
infekcie alebo zvýšenej TT.
199
Šaffová, A.:
V liečebne neovplyvnenom ložisku – poškodenie tkaniva – až 11 000 axónov/mm 3
Liečba – bez ohľadu na prítomnosť alebo neprítomnosť dlhodobej terapie a na jej
typ.
Podanie 3-5 g metylprednisolonu i.v. ev. p.o.
Ak nie je dlhodobá liečba –následné postupné znižovanie steroidov do vysadenia.
Lieky prvej voľby
Cieľ: obmedziť aktivitu ochorenia (znížiť počet atakov), spomaliť progresiu choroby
Lieky: interferón beta-1a-Avonex, i.m. 1x do týždňa
Rebif 22, Rebif 44, s.c. 3x do týždňa
1b-Betaferon, Extavia, s.c. ob deň
glatiramer acetát –Copaxone , s.c. denne
Lieky druhej voľby:
Tysabri –RR forma, EDSS do 5,0
Gilenya- RR forma, EDSS do 5,0
Lieky druhej voľby sa u pacienta nasadzujú, pokiaľ liečba prvou voľbou je
neúčinná, ev. sa jedná o vysokoaktívnu formu sclerosis multiplex.
Nové perorálne lieky majú za cieľ zvýšiť adherenciu a účinnosť.
V súčasnosti prebieha vo svete asi 300 klinických štúdií SM u viac ako 100 000
pacientov.
Cladribin-imunosupresívum-purínový
analóg-navodzuje
trvalú
selektívnu lymfocytopéniu –perorálna forma. Dirukotid-syntetický peptid /17 AK/
podobný bázickému myelínovému proteínu, indukuje imunotoleranciu prebieha III.
fáza skúšok. Monoklonálne protilátky: Rituximab –používa sa pri liečbe niekt.
leukémií a autoimunitných ochorení. Daclizumab. Alemtuzumab- pri liečbe chron.
B lymfocytárnej leukémie. Monoklonálne protilátky predstavujú veľmi špecifický
zásah do imunitného systému a ich použitie so sebou nesie aj určité riziká.
Sociálne problémy klientov s ochorením SM
Problémy pacientov so SM vychádzajú zo samotného ochorenia, ktoré je
charakterizované parézami, poruchami koordinácie pohybov, zrakovými poruchami.
Tieto následne vyvolávajú poruchu hybnosti a s ňou spojený:handicap fyzickej
nezávislosti,handicap mobility, handicap pri zamestnaní a činnosti,• handicap
spoločenskej integrácie,handicap ekonomickej závislosti.(Křivohlavý, 1985).
S narušením niektorej schopnosti pacienta úzko súvisí i vznik rôznych
psychických reakcií pacienta. A) Postoj pacienta so sclerosis multiplex k jeho
chorobe: 1. Postoj k prvým príznakom ochorenia, 2. Postoj pacienta po oznámení
diagnózy SM, 3. Súčasný a celkový postoj k ochoreniu. B)Vyrovnanie sa so
skutočnosťou. C) Akceptácia zmeny vzhľadu vlastného tela. D) Zmena
spoločenskej úlohy a postavenia.
Projekt výskumu
Predmetom výskumu je neurologické ochorenie scleróza multiplex a jej
dôsledky na život chorého človeka, sociálna ochrana v podmienkach Slovenskej
republiky pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím.
200
Hlavným cieľom výskumu bolo poukázať na sociálne problémy
pacientov/klientov, s ktorými sa stretávajú v procese diagnostikovania, liečby,
rehabilitácie ochorenia.
Úlohy výskumu:
Zistiť druh dôchodku.
Zadefinovať problémové konkrétne oblasti po diagnostikovaní SM.
Objekt výskumu
Objektom výskumu boli pacienti dispenzarizovaní v špeciálnej
neurologickej ambulancii pre sclerosis multiplex ÚVN SNP Ružomberok FN.
Metódy výskumu
Dotazník RAND 36 – Item Health Survey (SF 36) – široko používaný
nástroj na zisťovanie kvality života v súvislosti so zdravím.
Oblasti zamerania: dotazník obsahuje 36 položiek, rozdelených do 8 dimenzí.
Každá položka (otázka) obsahuje niekoľko navrhovaných odpovedí na princípe
škálovej stupnice (výborne – 1, veľmi dobre – 2, dobre – 3, menej dobre – 4, zlé –
5). Jednotlivé dimenzie sú: fyzické fungovanie, fyzické obmedzenie,telesná bolesť,
všeobecné zdravie,vitalita, sociálne fungovanie, emočné problémy,duševné zdravie.
Dotazník obsahuje jednu položku, ktorá nepatrí do žiadnej dimenzie. Tato položka
popisuje súčasné zdravie v porovnaní so zdravím pred rokom. Ide o jednu
samostatnú položku (otázku), počet možných odpovedí na nej je 5.
Výskum sme realizovali na vzorke 96 respondentov.
Tabuľka č. 1: Pohlavie
Frequency
Žena
Muž
Total
Missing System
Total
Valid
63
30
93
3
96
Percent
65.6
31.3
96.9
3.1
100.0
Valid Percent
67.7
32.3
100.0
Cumulative
Percent
67.7
100.0
Vzdelanie respondentov uvádzame v tabuľke č. 2
Tabuľka č. 2: Vzdelanie
Frequency
Učňovské
22
Stredoškolské 47
Vysokoškolské 21
Percent
22.9
49.0
21.9
201
Valid
Percent
22.9
49.0
21.9
Cumulative
Percent
29.2
78.1
100.0
Šaffová, A.:
Tabuľka č. 2: Vzdelanie
Frequency
Učňovské
Stredoškolské
Vysokoškolské
Total
22
47
21
96
Percent
22.9
49.0
21.9
100.0
Valid
Percent
22.9
49.0
21.9
100.0
Cumulative
Percent
29.2
78.1
100.0
Zaujímali sme sa, v ktorom veku svojho života diagnostikovali ochorenie
respondentom, kde:
22 – ročnému respondentovi diagnostikovali ochorenie SM vo veku 19 rokov; 22
(19r.), 25 (6, 15,22r.), 26 (21,26r.), 28 (22,26,28r.), 28 (18,27r.), 31 (25,29,31r.), 32
(3,27,30,30r.), 33 (27,32r.), 34 (20,26,30,30r.), 35 (32r.), 36 (26,27r.), 37 (27,
30,31,34,35,36r.), 38 (25,34r.), 39 (25,37r.), 40 (26, 34,39,39r.), 41 (17,25,35,38r.),
42 (29r.), 43 (28,41, 42,42 r.), 45 (32,44r.),
Výsledky prieskumu B uvádzame podľa jednotlivých úloh výskumu:
1. Zistiť, aký druh dôchodku respondenti poberajú?
Tabuľka č. 3: Dôchodok
Dôchodok
Total
Áno
Nie
Pohlavie žena
31
31
62
muž
16
13
29
Total
47
44
91
47 respondentov poberá invalidný dôchodok, 44 nepožiadali o invalidný
dôchodok. Druhostupňovým triedením sme zistili, že sú pracujúci.
2. Zistiť spôsob prijatia svojho ochorenia.
Zaujímali sme sa ako, akým spôsobom prijali správu o vlastnom ochorení
respondenti, 18 žien a 11 mužov ho prijali so silnými emóciami. Strach o seba malo
21 žien a 7 mužov. S pokorou prijali svoje ochorenie 9 žien a traja muži. Bez emócií
prijalo ako realitu vlastné ochorenie 15 žien a 8 mužov.
202
Tabuľka č. 4: Prijatie ochorenia
Informácia
o ochorení
so silnými emóciami
so strachom o seba, manželku
s pokorou
bez emócií, ako realitu
Total
Pohlavie
žena
Muž
18
11
21
7
9
3
15
8
63
29
Total
29
28
12
23
92
3. Zistiť konkrétne problémové oblasti po diagnostikovaní SM.
Diagnostikovanie SM okrem zdravotných ťažkostí ovplyvnili aj partnerský
život respondentov: 10 žien a 7 mužov sa vyjadrilo áno. U 50 žien a 23 mužov
zdravotné problémy neovplyvnili partnerský život.
Tabuľka č.5: Partnerský život
Pohlavie žena
Muž
Total
Problémy po diagnostikovaní
áno
Nie
10
50
7
23
17
73
Total
61
30
91
Zaujímali sme sa, či diagnostikovanie SM okrem zdravotných ťažkostí
ovplyvnilo fungovanie rodiny: 8 žien a 4 muži sa vyjadrili, že ovplyvnilo. 53 žien
a 26 mužov sa vyjadrilo, že ochorenie neovplyvnilo fungovanie ich rodiny.
Druhostupňovým triedením sme zistili, že u piatich respondentov stanovenie
diagnózy spôsobilo rozpad manželstva.
Tabuľka č. 6: Fungovanie rodiny
Pohlavie Žena
Muž
Total
Problémy podiagnostikovaní
Total
Áno
nie
8
53
61
4
26
30
12
79
91
Diagnostikovanie SM okrem zdravotných ťažkostí ovplyvnilo zamestnanie
respondentov: u 30 žien a 15 mužov. Neovplyvnilo možnosť pracovať, uviedlo
31 žien a 15 mužov.
203
Šaffová, A.:
Tabuľka č. 7: Zamestnanie
Pohlavie Žena
Muž
Total
Problémy po
diagnostikovaní
Áno
nie
30
31
15
15
45
46
Total
61
30
91
Diagnostikovanie SM okrem zdravotných ťažkostí ovplyvnilo vzťahy
s priateľmi: u 7 žien a 4 mužov. Vzťahy s priateľmi zostali nezmenené u 54 žien
a 26 mužov.
Tabuľka č. 8: Priatelia
Problémy po
diagnostikovaní
Total
Áno
nie
Pohlavie žena
7
54
61
Muž
4
26
30
Total
11
80
91
Diagnostikovanie SM okrem zdravotných ťažkostí ovplyvnilo finančnú
otázku chorého. Zvýšenie finančných nákladov uviedlo 22 žien a 17 mužov.
Finančné problémy nepociťuje 39 žien a 13 mužov.
Tabuľka č. 9: Financie
Pohlavie Žena
Muž
Total
Problémy po
diagnostikovaní
Áno
nie
22
39
17
13
39
52
Total
61
30
91
Diagnostikovanie SM nespôsobilo žiadne z uvedených zmien, ako boli:
zmeny v partnerskom živote, zmeny v rodine, v zamestnaní, vzťahy s priateľmi
10 respondentov.
Tabuľka č. 10: Žiadne zmeny
Pohlavie Žena
Muž
Total
Problémy po
diagnostikovaní
Áno
nie
14
47
8
22
22
69
204
Total
61
30
91
č. 11.
Obmedzenia, ktoré vnímajú respondenti s dg. SM, uvádzame v tabuľke
Tabuľka č. 11: Obmedzenie
Pohlavie
žena
Muž
Obmedzenie pracovať
32
21
študovať
1
1
športovať
4
0
cestovanie
6
0
sociálne kontakty 3
0
iné
2
0
neobmedzuje
14
8
Total
62
30
Total
53
2
4
6
3
2
22
92
Rodičovstvo je jedna z najnáročnejších a najzodpovednejších úloh, preto
sme sa zaujímali, či naši respondenti sú rodičmi a či sa pre rodičovstvo rozhodli po
zistení ochorenia SM. Rodičmi matkou-otcom je 72 respondentov. Druhostupňovým
triedením sme zisťovali, kedy sa respondenti rozhodli byť rodičmi. Po zistení
ochorenia SM sa na rodičovstvo odhodlalo päť žien a štyria muži (tab. 13). Tento
znak sme skúmali ďalej a zaujímali sme sa, kto im pomohol pri rozhodnutí stať sa
otcom/matkou. Jednotlivé odpovede uvádzame v tab. č.12.
Tabuľka č. 12: Matka/otec
Áno
Nie
Total
Missing System
Total
Valid
Frequenc
y
72
23
95
1
96
Percent
Valid Percent
75.0
24.0
99.0
1.0
100.0
75.8
24.2
100.0
Tabuľka č. 13: Rodičovstvo po ochorení
Pohlavie žena
muž
Total
rodičovstvo po
ochorení
áno
nie
5
49
4
19
9
68
Total
54
23
77
205
Cumulative
Percent
75.8
100.0
Šaffová, A.:
Tabuľka č. 14: Rozhodnutie o rodičovstve
rodičovstvo
ochorení
Total
po áno
nie
rozhodnutie o rodičovstve
Total
manžel/
rodičia Lekár iné sám/a
priatel
5
2
1
1
0
9
18
23
5
7
0
1
0
1
13
13
36
45
6. Konkretizovať chýbajúce sociálne služby.
Dôležité bolo pre nás zistiť názor respondentov o potrebnosti –
nepotrebnosti poskytnutia sociálnej služby. Potrebnosť vyjadrilo 13 žien a 6 mužov.
Nepotrebnosť 39 žien a 21 mužov.
Záver
Cieľom predkladaného príspevku je oboznámiť s ochorením sclerosis
multiplex – ako s celkom, aj s jednotlivými charakteristikami tejto chronicko –
progredientnej choroby. Lekári boli často dobrými pozorovateľmi už v histórii a my
sa dnes môžeme obzrieť späť a identifikovať ľudí, ktorí nepochybne v minulosti mali
SM podľa opisov, napísaných v stredovekých časoch. Akonáhle lekári začali vedecky
analyzovať choroby, medzi prvými opísanými ochoreniami bola scleróza multiplex.
Historický prehľad podáva obraz, ako toto ochorenie bolo vnímané v predošlých
storočiach a podáva aj obraz výskumných úspechov patologicko-anatomickej
podstaty tejto nosologickej jednotky v nedávnej minulosti a v súčasnom období.
Sclerosis multiplex sa nedá vyliečiť, ale dá sa liečiť. Cieľom liečby je udržať
pacientovi čo najvyššiu kvalitu života a oddialiť progresiu ochorenia. Na to sa
používa zvyčajne kombinácia rehabilitácie a medikamentóznej liečby. Liečba sa
nastavuje individuálne. Všetky lieky dostupné na Slovensku si pacienti podávajú
formou injekcie alebo infúzie, alebo v tabletovej forme a sú plne hradené zdravotnou
poisťovňou.
Prinášame niektoré výsledky nami realizovaného výskumu, kde sa
zaoberáme sociálnymi problémami klientov s ochorením SM. Práve v konkrétnych
sociálnych problémoch a pri zníženej oblasti sebaobsluhy je dôležitý
interdisciplnárny prístup jednotlivých vedných odborov, ako je medicína,
psychológia, sociálna práca, pedagogika.
BROWN, R. F., VALPIANI, E. M., TENNANT, C. C. et al.2009.
Longitudinalassessmentofanxiety,
depression,
and
fatigue
in
peoplewithmultiplesclerosis. In: Psychology and Psychotherapy: Theory,
Research and Practice. ISSN 2044-8341, 2009, vol. 82, no. 1, p. 41-56
DEVILLY, G. (N.D.). RETRIEVED 6.12.2007,from Wictims web health sf36 Web
site: www.swin.edu.au/victims/resources/assessment/health/sf36.html
FREDIKSON , S. 1999. Advances in multiplesclerosis: clinicalresearch and
therapy, 1999. ISBN 1-85317-871-3, s. 232
206
FREDIKSON S.: Advances in multiplesclerosis: clinicalresearch and therapy, r.1999
, ISBN 1-85317-871-3 | strany = 232/
HEESEN C, et al. Patient perception of bodily functions in multiple sclerosis: gait
and visual function are the most valuable. Mult Scler. 2008;14:988-991.
JENKINSON, C., STEWART-BROWN, S., PETERSEN, S. &PAICE, C. (1993).
Assessmentofthe
SF-36
version
2
in
theUnitedKingdom.
JournalofEpidemiology and CommunityHealth, 53, 46-50.
KŘIVOHLAVÝ J.: Psychologická rehabilitace zdravotně postižených. Praha:
Avicenum, 1985; 81–98.
RIECKMANN,P. - KESSELRING,J. 2008. DeutscheMultipleSkleroseGesellschaft.
Bundesverbande.V. 2008 , IBAN: BE 74310144570607.
RIECKMANN,P.
Kesselring,J.:
DeutcheMultipleSkleroseGesellschaft,
Bundesverbande.V.
ROLAK, L. A. 2009. TheBasicFacts: Thehistoryof MS. National MS Society, 2009.
ISBN15:1103-1112.
SF-36.org
(n.d.).Retrieved
24.7.2008,
from
A
communityformeasuringhealthoutcomesusing SF tools Web site: www.sf36.org.
SZILASIOVÁ,
J.LEKÁRSKE
LISTY:
Včasná
diagnostika
a liečba
sclerosismultiplex,
marec
2012/./Dichgans
J.
TherapieundVerlaufneurologischer Erkrankungen,r.2007, ISBN 3-17019-0741, strany = 1523 /
TURČÁNI,P.: Sklerózamultiplex v roku 2011 ,Neurol. prax 2012; 13(1): 56–58
Recenzent:
207
Šavrnochová, M.:
Podpora rodiny v priebehu alkoholovej závislosti jej člena
Guiding the Family
in the course of Alcohol Addiction of its member
Michaela Šavrnochová
Abstract
The active support the family of its alcohol addicted member in the course of
his treatment and after-treatment can affect with a considerable way his future
abstinence. The contribution shows the possibilities of the support the family
members of addicted, which head towards for fixing the positive preabstaining
behavior elements not even of the addicted, but the family as a system.
Key words: Support. Family. Alcohol addiction.
Závislosť od alkoholu a jej dopad na rodinný systém
V súčasnosti sme svedkami širokej diskusie na témy kríza rodiny,
dysfunkčné problémy v rodine, sociálno patologické problémy v rodinách. Tieto,
ako aj ďalšie skutočnosti reflektujú možnosti sociálnej práce s rodinou. Rodina sa
tak postupne stáva nielen klientom, ale aj súčasťou riešenia problému jej členov
(Šolcová, 2013).
V súvislosti s výskytom závislosti v rodine je pre nás podstatné pozerať sa
na rodinu a vnímať ju z aspektu jej štruktúry a najmä väzieb vo vnútri rodiny medzi
jej jednotlivými členmi. Z tohto pohľadu vnímame rodinu ako miesto, kde patria
všetci členovia, ktorí v daný moment žijú spoločne, vrátane starých rodičov alebo
iných členov, žijúcich v spoločnej domácnosti. Vymětal (2010) chápe rodinu ako
systém usilujúci sa o aktívnu rovnováhu, teda o prispôsobovanie sa prostredníctvom
zásahov do okolitého sveta, čo sa uskutočňuje najmä formou komunikácie.
Základnými znakmi rodinného systému sú tak vzájomná prepojenosť
a komunikačno-interakčné ovplyvňovanie všetkých jej členov. V zmysle takéhoto
vnímania do rodinného systému zahŕňame nielen jedincov, ale aj ich vzájomné
vzťahy a pravidlá vo vnútri rodiny. Štruktúra rodiny a jednotlivé interakcie medzi
členmi rodiny obsahujú v sebe nadväznosť, zasahujú do správania jej jednotlivých
členov a v prípade, ak dôjde ku zmene správania jedného z jej členov, táto zmena
nevyhnutne ovplyvní ostatných členov rodiny a celý rodinný systém, čo zasa spätne
zapôsobí na prvého jedinca, ktorý zmenil svoje správanie. Princíp zmeny funkčnosti
jedného prvku na zmenu funkčnosti celého rodinného systému platí obojstranne, to
znamená, že ak niekto v rodine začne užívať alkohol, automaticky dochádza
k zhoršeniu kvality života všetkých členov rodiny. Vychádzajúc z predchádzajúcich
tvrdení môžeme skonštatovať, že závislosť jedného člena rodiny pôsobí na celý
rodinný systém a ovplyvňuje všetkých jej členov – ich prežívanie, správanie, postoje
i vyrovnávanie sa s danou skutočnosťou. Uvedené javy kladú nové požiadavky
a výzvy a nútia nás hľadať nové spôsoby, akými možno predchádzať týmto
208
negatívnym dopadom, t.j. ako pomôcť klientovi a rodinám zorientovať sa
v náročných životných situáciách a pomáhať im riešiť problémy (Šolcová, 2013).
Podpora rodiny v období liečby závislého člena
Nielen závislého člena rodiny, ale aj jeho najbližších príbuzných –
a teda subjektívne najvýznamnejších členov rodiny je nevyhnutné pre spoluprácu
v liečbe priebežne získavať. Reálnu situáciu v praxi odzrkadľujú slová zakladateľa
abstinentského klubu v Odbornom liečebnom ústave psychiatrickom, n. o. Predná
Hora, abstinujúceho závislého a súčasne laického terapeuta Marianiho (2009, s. 17):
„Členovia rodiny sú bezmocní, citovo strádajú, napriek tomu sa iba zriedkavo
angažujú v liečení či v doliečovaní chorého člena rodiny“.
Samotná podpora rodiny tak v kontexte témy príspevku predstavuje priestor
pre najbližších príbuzných závislého, v rámci ktorého môžu ovplyvniť liečebný
proces a byť svojmu blízkemu nápomocní k dosiahnutiu hlavného cieľa liečby
závislosti od alkoholu – trvalej, dôslednej a úplnej abstinencie závislého člena
rodiny. Môžeme hovoriť aj o aktívnom zapojení rodinných príslušníkov do
liečebného procesu člena rodiny prostredníctvom zvyšovania ich spoluúčasti na
manželskej (párovej), prípadne rodinnej terapii, aktívnou spoluprácou
s terapeutickým tímom s cieľom:
 zmierniť vlastné problémy vzniknuté v dôsledku niekoľkoročného spolužitia
s alkoholovo závislým členom rodiny,
 konštruktívne komunikovať so závislým v období trvania jeho liečby,
 pripravovať sa na jeho prepustenie z liečby,
 postupne vytvárať vhodné podmienky pre prijatie budúceho abstinujúceho
závislého späť do rodiny.
Párová/Manželská terapia
Snaha terapeutov sa pri liečbe závislosti od alkoholu v posledných rokoch
výrazne rozrástla aj na zapojenie životných partnerov a príbuzných závislého
jedinca. V odbornej literatúre je indikovaná celá rada rôznych možných intervencií
zameraných na prácu so závislými, s členmi ich rodín a s ďalšími blízkymi osobami.
Z nich v praxi najvyužívanejšie sú nepochybne párová/manželská a rodinná terapia.
Párovú terapiu chápeme ako manželskú terapiu, ktorej sa zúčastňuje závislý
jedinec a partner/partnerka, resp. manžel/manželka. Ritvo a Glick (2009) manželskú
terapiu chápu ako istú formu intervencie, ktorá sa zameriava na dysfunkčné
interakčné vzorce medzi manželmi. Jej cieľom je zavedenie uspokojujúcejších
spôsobov životného štýlu do celej rodiny a jednotlivých členov rodiny.
V súčasnej dobe medzi najvplyvnejšie koncepty manželskej terapie
zaraďujeme dynamický prístup, kognitívno-behaviorálny prístup a humanistickopsychologický prístup. Vychádzajúc z dominantného behaviorálneho a kognitívnobehaviorálneho prístupu v oblasti liečby závislostí, považujeme kognitívnobehaviorálny prístup manželskej terapie z hľadiska účinnosti liečby, budúcej
abstinencie a najmä vzájomného súladu medzi manželmi za najefektívnejší. Tento
prístup sa snaží najmä:
 navodiť vzájomné kladné správanie manželov,
 nacvičiť potrebné sociálne zručnosti (najmä v oblasti komunikácie
a konštruktívneho riešenia problémov),
209
Šavrnochová, M.:

vypracovať a uskutočňovať manželskú dohodu o vzájomne požadovaných
špecifických zmenách správania.
Na liečbe závislosti od alkoholu primárna rola partnera spočíva v spolupráci na
tom, aby závislý sám navrhoval svoje vlastné riešenia, ktoré by viedli ku zmene,
pričom partner poskytuje konštruktívnu podporu, a tým pomáha závislému získať
z liečby maximum. V tejto súvislosti však Miller a Rollnick (2003) poukazujú na
určité faktory, ktoré môžu ovplyvniť samotnú podporu partnera na liečbe závislého
formou účasti na manželskej terapii:
 závislý necíti potrebu podpory pri riešení svojho problému s alkoholom,
 závislý v dôsledku dlhoročného pitia trpí somatickými komplikáciami a nie je
schopný sa zúčastňovať terapie najmä v začiatkoch liečby,
 partner/partnerka po dlhých rokoch spolužitia s alkoholovo závislým partnerom
nemá chuť zúčastňovať sa terapie (inými slovami „vzdal to“),
 partner/partnerka po dlhých rokoch spolužitia s alkoholovo závislým partnerom
sám trpí depresiami, úzkosťou, nespavosťou, potrebuje pomoc lekára a nie je
schopný sa konštruktívne zapájať do terapie.
Rodinná terapia
Rodinná terapia sa od ostatných psychoterapií odlišuje svojím koncepčným
zameraním na rodinný systém ako celok. Tento prístup vnímal rodinu ako jednotku,
ktorá je potrebná k pochopeniu jedinca a k liečbe jeho individuálnych dysfunkcií
(Kalina, 2003).
Stanton (In: Ritvo, Glick, 2009, s. 182) aj napriek tvrdeniu, že rodinná
terapia a jej úloha v oblasti závislostí je „stále kontroverzná“ zdôrazňuje, že rodinná
terapia musí byť súčasťou širšieho liečebného plánu. Rodinná terapia v porovnaní
s manželskou terapiou pracuje s celou rodinou vrátane detí, pričom sa zameriava na
pozitívny neporuchový vývoj detí a celej rodiny. Terapeuti odporúčajú rodinnú
terapiu predovšetkým v prípadoch, kde súčasné interpersonálne konflikty
a problémy v komunikácii priamo prispievajú k škodlivému užívaniu alkoholu
(prudká hádka medzi manželmi ako spúšťač ďalšieho pitia), ale jej využitie je
vhodné aj v prípadoch, kedy členovia rodiny závislého rôznym spôsobom
(podotýkame, že neúmyselným, neuvedomujúc si dôsledky choroby svojho
závislého člena) podporujú užívanie návykovej látky. Samotná prítomnosť dieťaťa
na rodinnej terapii je diskutabilná, niektorí terapeuti môžu považovať prítomnosť
dieťaťa za komplikáciu terapeutického vzťahu. Z určitého hľadiska tomu tak je, ale
podľa nášho názoru môže dieťa priniesť prekvapivé a nové fakty užitočné pre
terapeutický priebeh. Prítomnosť dieťaťa na terapii môže viesť k zmene rozmeru
problému a dieťa účasť na terapii môže skôr ukľudniť ako znepokojiť. Sú rodiny,
v ktorých dieťa svojho otca – závislého od alkoholu, dlhodobo odmieta a aj napriek
tejto skutočnosti sa v dospelosti sám stáva závislým. MUDr. Novotný (In:
Janiaková, 2003, s. 50) v takýchto prípadoch svojím tvrdením jednoznačne
podporuje rodinnú terapiu a hodnotí ju ako vysoko efektívnu: „Našu ponuku na
spoluprácu prijímajú celé rodiny, menia dianie doma tak, aby potláčalo
predchádzajúcu orientáciu na alkohol. V lete s nimi chodievame na dva týždne do
prírody, kde športujeme a diskutujeme. Najmä deti tam získavajú novú sociálnu
orientáciu a schopnosť odmietnuť alkohol, keď im ho niekto neskôr ponúkne“.
Pri práci so závislými sa terapeuti stretávajú s množstvom problémov
a rozhodnutí. Môže ísť napríklad o vhodný spôsob zvolenia konkrétnej terapeutickej
210
intervencie v závislosti od klienta, motivovanie pre liečbu a zotrvanie v nej, alebo
akým spôsobom vhodne využiť svojpomocné programy. Určité techniky a ciele
terapeutov sú však v mnohom podobné, ako pre závislého, tak aj pre jeho rodinných
príslušníkov.
Pre terapiu s rodinou závislého navrhuje Kalina (2008) nasledovné techniky
a ciele, ktoré môžu vyhovovať všetkým terapeutickým smerom:
 získanie spolupráce s rodinnými príslušníkmi závislého,
 sprostredkovanie rodinnej dohody,
 zavedenie základných pravidiel,
 zapojenie a zakladanie komunikačnej štruktúry,
 identifikovanie hlbšie pôsobiacich problémov,
 zameranie sa na udržiavacie vzory.
Lindenmeyer (2009) však pri práci s príbuznými pri liečbe závislých od
alkoholu odporúča primárne sa obmedziť na nasledujúce terapeutické ciele:
 (znovu)vybudovanie pozitívneho prežívania a vzájomného porozumenia
v partnerskom vzťahu, a tým zvýšenie dôvery v abstinenciu u všetkých
zúčastnených v rodine,
 zameranie pozornosti na zlepšenie komunikačných zručností v páre bez
konfliktov, a tým aj zvýšenie predpokladu pre spoločné zvládnutie prípadnej
recidívy,
 vypracovanie konkrétnych núdzových plánov pri zaobchádzaní s hroziacou
alebo už aktuálnou recidívou.
Nech už zvolíme akékoľvek ciele (aj v závislosti od situácie v konkrétnej
rodine) a akýkoľvek prístup rodinnej terapie, sme toho názoru, že vykonávať terapiu
nemá význam v prípade, že rodina nie je dostatočne motivovaná pre spoluprácu,
prichádza z donútenia a jej jednotliví členovia nie sú presvedčení o závažnosti
problému, dokonca jeho existenciu popierajú.
Podľa Tokovskej (2010) je najpodstatnejším prvkom v pomáhajúcej profesii
nadviazanie skutočného ľudského vzťahu. Okrem dôvery a záujmu očakávajú
klienti, a rovnako aj rodinní príslušníci, prijatie, porozumenie a konkrétnu pomoc.
Bez týchto elementov nie je možné vykonávať terapiu a v dôsledku toho je ohrozené
aj doliečovacie obdobie závislého člena.
Problém odporu a obranných mechanizmov rodiny
Vzhľadom na časové ohraničenie liečby na Slovensku (v priemere
10 týždňov) považujeme za dôležité sústrediť sa hneď v úvode pri práci s rodinou na
prípadné odbúravanie odporu príbuzných, ktoré sa môže v ich správaní prejavovať
nasledovne:
 závislý člen sa často obáva, že pri zapojení príbuzných do terapie sa odhalia
údaje o podrobnostiach jeho „pijanskej kariéry“ (najmä závislé ženy),
 partner závislého môže mať obavy z obviňovania zo spoluzodpovednosti za
rozvoj a udržiavanie závislosti zo strany terapeuta,
 najčastejšie manželia (z nich jeden je závislý) môžu mať strach z toho, do akej
miery im terapia zasiahne do ich partnerského vzťahu.
Terapeut sa v rámci intervencie s príbuznými môže stretnúť okrem odporu aj
s obrannými mechanizmami. Obranné mechanizmy a práca s nimi je súčasťou liečby
211
Šavrnochová, M.:
závislosti a pre závislého od alkoholu sú najtypickejšími vytesnenie, jej popretie,
presunutie, racionalizácia, projekcia a reaktívna formácia (Červená, 2007).
Prítomnosť obranných mechanizmov je však charakteristická aj
pre rodinných príslušníkov a jednotlivé mechanizmy sa premietajú aj v ich správaní:
 Vytesnenie v zmysle snahy riešiť problém v rodine vedomému vyhýbaniu sa
závislému, resp. situáciám, ktoré s problémom súvisia.
 Popretie v zmysle snahy riešiť problém zaujatím postoja, že problém v rodine
nie je až tak dôležitý, ako si iní myslia (môžeme hovoriť o „chorobe rodiny“
založenej na psychodynamickej teórii kodependencie).
 Presunutie v zmysle nahradenia a venovania sa iným aktivitám.
 Racionalizácia spočívajúca v iracionálnych interpretáciách problémových
situácií so závislým zo strany blízkych.
 Projekcia v zmysle obviňovania iných ľudí alebo systému za problém, ktorý je
v rodine (napr. „Keby mal prácu, nepil by“ alebo „Môže za to jeho mama, že mu
vždy všetko tolerovala“).
 Reaktívna formácia v zmysle snahy rodiny riešiť problém tým, že sa jej
jednotliví členovia správajú presne opačne, ako sa v skutočnosti cítia.
Poskytnutím informácií o chorobe závislého môže terapeut do značnej miery
odbremeniť ich pocity viny a zároveň zdôrazniť možnosti vplyvu rodiny na budúcu
abstinenciu závislého. Za dôležité považujeme poukázať aj na prípadné nové zmeny
v rodine po skončení liečby závislého, pretože tie bývajú často zdrojom nových
konfliktov v rodine.
Podpora rodiny v doliečovaní závislého
Nevyhnutným predpokladom úspechu liečby je aktívna spoluúčasť
rodinných príslušníkov na doliečovacom procese. Svedčia o tom výpovede mnohých
abstinujúcich závislých, ktorí dlhé roky úspešne abstinujú v prvom rade s pomocou
podpory svojej rodiny. Samozrejme, že nemôžeme jednoznačne povedať, že ten,
koho v abstinovaní nepodporujú najbližší príbuzní, nemá predpoklad dlhodobej
a úspešnej abstinencie. Týmto tvrdením by sme vylúčili z možnosti abstinovať tých,
ktorí prichádzajú na liečbu až po rozpade manželstva, kde absentujú dobré vzťahy so
svojimi blízkymi. Samotná podpora rodiny na doliečovaní závislého člena
predstavuje aktívne zapojenie rodinných príslušníkov do doliečovacieho procesu
abstinujúceho závislého člena rodiny posilňovaním a podporovaním takých prvkov
správania, ktoré smerujú:
 k stabilizácii nových vzorcov správania abstinujúceho závislého,
 k prijatiu roly abstinujúceho od alkoholu,
 k upevňovaniu proabstinenčnej klímy v rodinnom prostredí,
 k obnoveniu narušenej rovnováhy v rodinnom systéme.
V sociálnych službách sa stretávame s rodinami, ktoré žiadajú profesionálov
o pomoc pri riešení ich sociálnych problémov, rovnako aj o pomoc pri doliečovaní
ich závislého člena. Tokovská (2013) považuje za najdôležitejšie v kontakte
s rodinou venovanie dostatočného času a pozornosti príbuzným s dôrazom na
empatiu a profesionalitu. Ubezpečenie príbuzných, že každá situácia v rodine je
riešiteľná spolu s návrhom možností riešenia a voľby toho „najvhodnejšieho“
s dostatkom času na premyslenie, je pre príbuzných prijateľné a povzbudzujúce.
Vychádzajúc z uvedeného môžeme konštatovať, že aktívna spoluúčasť rodiny
212
v doliečovaní závislého a súčasná podpora rodiny zo strany profesionála je vhodnou
kombináciou.
Socioterapia v prirodzenom prostredí abstinujúceho závislého
Socioterapia v prirodzenom prostredí podľa Kapustovej (2008) predstavuje
socioterapeutickú prípravu v rámci prostredia, do ktorého sa závislý po ukončení
liečby vracia, pričom za najdôležitejšie prostredie, ktoré môže formovať postoj
budúceho abstinenta, považujeme rodinu závislého. Aby si abstinujúci
závislý upevnil žiaduce vzory správania, ktoré sa naučil na ústavnej liečbe, prípadne
v resocializačnom stredisku, potrebuje v abstinencii pomoc a podporu svojich
najbližších.
Podstatou takto nami chápanej socioterapie v prirodzenom prostredí je
využitie prirodzenej pomoci, ktorá prichádza z najbližšieho sociálneho prostredia
závislého, a týmto prostredím je jeho rodina. Hlavným cieľom takto chápanej
socioterapie je:
 minimalizovať u abstinujúceho závislého jedinca také správanie, ktoré môže
akýmkoľvek spôsobom ohroziť jeho začínajúcu abstinenciu,
 a súčasne posilňovať prvky prostredia rodiny a jej správania sa vo vzťahu
k abstinujúcemu závislému, ktoré pôsobia pozitívne a proabstinenčne.
Pre závislého člena rodiny znamená začiatok abstinencie zmenu vyžadujúcu
si veľkú investíciu síl na to, aby dokázal zrealizovať potrebný krok – upevniť tie
vzorce správania, ktoré mu boli terapeutmi vštepované na liečbe. Práve podporu
rodiny a účasť na socioterapeutických kluboch vnímame ako najúčinnejšie
prostriedky, najdôležitejšie životné poistky a záruky k dosiahnutiu zmeneného
spôsobu života, a tým k dosiahnutiu celoživotnej abstinencie. Paradoxne tak, ako
alkohol rodinu deštruuje, tak práve abstinencia chorého člena môže smerovať k jej
opätovnému spojeniu a vyzdraveniu. Preto sme toho názoru, že pokiaľ sa rodina
aktívne zúčastňuje na liečbe a doliečovaní závislého, môžeme ju zahrnúť do
interdisciplinárneho tímu starajúceho sa o závislého klienta.
Záver
Výskumy týkajúce sa rodín s výskytom závislosti od alkoholu poukázali, že
opatrenia smerujúce k upevneniu manželstva alebo minimálne k stabilite vzťahov
a úprave komunikácie medzi partnermi môžu mať priaznivé účinky aj na riešenie
problému s alkoholom. Pokiaľ blízki aktívne podporujú závislého nielen na liečbe,
ale aj na doliečovaní, môžu výrazne ovplyvniť správanie závislého v jeho budúcej
abstinencii, a tým upevniť rodinu aj ako systém.
ČERVENÁ, H. 2007. Obranné mechanismy ega u klientů se syndromem závislosti
na alkoholu. In: Adiktologie. ISSN 1213-3841, 2007, roč. 7, č. 1, s. 22-39.
JANIAKOVÁ, D. 2003. Tak už dosť! Východiská zo závislostí. Bratislava : Kontakt,
2003. 224 s. ISBN 80-968985-0-7.
KALINA, K. 2003. Rodinná terapie a práce s rodinou. In: KALINA, K. a kol.
Drogy a drogové závislosti 2 : Meziobořový přístup. Praha : Úřad vlády
České republiky, 2003. ISBN 80-86734-05-6. s. 45-51.
213
Šavrnochová, M.:
KALINA, K. 2008. Terapeutická komunita. Obecný model a jeho aplikace v léčbě
závislostí. Havlíčkův Brod : Grada Publishing, 2008. 400 s. ISBN 978-80247-2449-2.
KAPUSTOVÁ, K. 2008. Socioterapia. Kde všade je prítomná a užitočná? In: Čistý
deň : Štvrťročník pre všetkých, ktorí chcú žiť bez návykových látok....
ISSN 1336-4243, 2008, roč. 6, č. 3, s. 3-5.
LINDENMEYER, J. 2009. Závislosť od alkoholu. Pokroky v psychoterapii.
Trenčín : Vydavateľstvo F, Pro mente sana s.r.o., 2009. 137 s.
ISBN 978-80-88952-54-1.
MARIANI, J. 2009. Abstinencia je stav duše. Výpoveď abstinujúceho terapeuta.
Liptovský Mikuláš : Bianko, 2009. 116 s. ISBN 978-80-970202-9-3.
MILLER, W. R. – ROLLNICK, S. 2003. Motivační rozhovory. Příprava lidí ke
změně závislého chování. Tišnov: SCAN, 2003. 332 s. ISBN 80-86620-09-3.
RITVO, E. C. – GLICK, I. D. 2009. Párová a rodinná terapia. Stručný sprievodca.
4. vyd. Trenčín : Vydavateľstvo F, Pro mente sana s.r.o., 2009. 198 s.
ISBN 978-80-88952-56-5.
ŠOLCOVÁ, J. 2013. Preventívny program v sociálnej práci s rodinou. In: Mosty k
rodine. Zborník z regionálnych konferencií. Úsmev ako dar : Bratislava, 2013.
s. 63 - 78. ISBN 978-80-970879-2-0.
TOKOVSKÁ, M. 2010. Etické aspekty inštitucionálnej starostlivosti o seniorov.
In: Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie Apliková etika v sociálnej
práci. 20.-21.10.2013. Bratislava : VŠZaSP sv. Alžbety. 2010. 413 s.
ISBN 978-80-89271-89-4.
TOKOVSKÁ, M. 2013. Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich
profesií. Banská Bystrica : PF UMB, 2013. 220 s. ISBN 978-80-557-0528-6.
VYMĚTAL, J. 2010. Úvod do psychoterapie. 3. vyd. Praha : Grada Publishing, a.s.,
2010. 288 s. ISBN 978-80-247-2667-0.
Recenzent:
doc. PhDr. Markéta Rusnáková, PhD:
214
Význam celoživotného vzdelávania
v procese profesijného rastu pracovníka pomáhajúcej profesie
The Importance of Lifelong Learning in the Process of Career
Development of Worker in the Helping Profession
Martina Špániková
Abstract
Personal Growth of a man is a natural quality of a human nature. Within this
process he acquires a lot of information and knowledge, mostly in the
framework of the process named Lifelong Learning. The paper deals with the
identification of the social roles and competences of workers in helping
professions, as well as with the key competences necessary for Lifelong
Learning. Attention is paid to the search of aspects leading from knowledge
based on attainments to knowledge based on wisdom in this continuous
process.
Key words: Lifelong Learning, Helping Professions, Competences, Knowledge.
Keď sa prestanete vzdelávať, začínate umierať
Albert Einstein
Úvod
Poslaním organizácií v zdravotníckej a sociálnej sfére, patriacich medzi
oblasti dosť špecifické a majúce jednoznačný charakter verejnej služby, je
zabezpečenie určitej (možnej) kvality života pacientov, resp. klientov. Pracovníci
týchto inštitúcií sú prioritne členmi pracovného tímu, ktorý sa väčšinou skladá zo
znalostných pracovníkov rôznych špecializácií. Napr. pre oblasť sociálnych služieb
okrem sociálneho pracovníka zákon o sociálnych službách (Zákon č. 448/2008, §9,
ods.3) priamo vymenováva ako odborného zamestnanca aj ďalších 11 profesií. Pre
porovnanie český zákon o sociálnych službách (Zákon č. 108/2006, §115) rozlišuje
štyri kategórie odborných pracovníkov : sociálni pracovníci, pracovníci v sociálnych
službách, zdravotní pracovníci a pedagogickí pracovníci.
Ich úlohou je teda zabezpečiť im zverené činnosti v systéme. Tie je možné
znázorniť na príklade zabezpečenia sociálnych služieb (ich riadenia), ktorý je
znázornený na obrázku 1.
215
Špániková, M.:
Význam celoživotného vzdelávania v procese profesijného rastu pracovníka pomáhajúcej profesie
Odhadovanie
potrieb na úrovni
regiónu
Systém
Plánovanie služieb
Systémový manažment
Spätné hodnotenie
služieb
Hodnotenie
potrieb klienta
Plán
Klient
Case manažment
Spätné
vyhodnocovanie
Realizácia plánu
Obrázok 1: Riadenia systému služieb z pohľadu sociálnej starostlivosti o
klienta
Zdroj: Stuchlík, J. (2002, 11)
Jednou z podmienok, aby bola zabezpečená nielen funkčnosť, ale
efektívnosť tohto systému, je fakt, aby podmienky pre získavanie a rozvoj
potrebných profesijných kompetencií odborných pracovníkov boli systémovo
zabezpečené na úrovni štátu a kompetentných organizácií v daných odboroch (najmä
profesijné organizácie či samotní zamestnávatelia). Rovnako je však potrebné, aby
sami odborní pracovníci v pomáhajúcich profesiách považovali proces
celoživotného vzdelávania za prioritný a nachádzali si k nemu cestu.
1. Proces celoživotného vzdelávania
Celoživotné učenie vychádza najmä z koncepcií „celoživotného
vzdelávania“ (lifelong education), „stáleho vzdelávania“ (permanent education)
a „periodického vzdelávania“ (recurrent education). Všetky princípy uvedených
typov vzdelávania podľa Tuijnmana (2002) sú platné aj dnes, aj keď sa zmenil
nielen kontext, ale aj uvedené pojmy. Z uvedených typov patrí v súčasnosti medzi
najrozšírenejšie celoživotné vzdelávanie. Samotný názov je označením konkrétneho
faktu realizácie vzdelávania a účasti na tomto nepretržitom procese. Ako pripomína
Beneš (2003, s. 95), „vzdelávacie politiky by mali podporovať celoživotné učenie
podporou celoživotného vzdelávania. Celoživotné vzdelávanie nie je možné chápať
ako akýsi jednotný vzdelávací systém, ale práve ako princíp (orientáciu) vzdelávacej
politiky“.
Z pohľadu moderného dospelého človeka, ktorý čoraz častejšie čelí
potenciálnym zmenám životných situácií, a ktorého cieľom je udržanie si
zamestnania, ako aj získanie odborných vedomostí a zručností vzhľadom k dopytu
na trhu práce v rámci celoživotného vzdelávania je potrebné brať do úvahy
216
napríklad aj životný cyklus vzdelávajúceho sa, ktorého model štruktúry je uvedený
na obrázku 2.
Diferencovaný podľa veku
Zrelý
vek,
staroba
Integrovaný model životného cyklu
V
VOĽNÝ ČAS
PRÁCA
Stredný
vek
VZDELÁVANIE
Z
V
D
O
E
P
Ľ
L
R
N
Á
Á
Ý
V
C
A
A
Č
N
A
I
S
E
Obrázok 2: Modely štruktúry životného cyklu
Zdroj: Naegele, G. – Barkholdt, C. et al., (2003), In: Špánik, M. – Kútniková, A.
(2013, 68)
Jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich pomer jednotlivých zložiek je
vek jedinca. Platí pritom zásada, že vhodná kombinácia práce a ostatných oblastí
života človeka je taká, ktorá umožňuje akceptáciu a rešpektovanie individuálnych
práv na plnohodnotný pracovný aj mimopracovný život ako normy. Podmienkou je,
aby boli prospešné pre jednotlivca, zamestnávateľa, aj spoločnosť (Špánik,
Kútniková, 2013, 68). Aj podľa Bellovej a Migrovej (2010) sa práve vzdelávanie
dospelých zameriava na skúmanie skutočnosti životných situácií dospelého človeka,
v ktorých sa musí vyrovnávať s určitými zmenami. Zmeny, ktoré sa dospelého
človeka dotýkajú, sú predovšetkým v oblasti pracovnej činnosti, životného rytmu a
tempa, podmienok, za ktorých je jednotlivec spoločnosťou akceptovaný, a taktiež
biologického starnutia každého jednotlivca.
Ďalším významným aspektom, ktorý bude aktívne vplývať nielen na
intenzitu a kvalitatívne parametre procesu celoživotného vzdelávania, ale aj na jeho
vnútornú štruktúru, sú sociálne role pracovníka.
2. Identifikácia sociálnych rolí pracovníka v pomáhajúcich profesiách
Každý z pracovníkov v pomáhajúcich profesiách ako osobnosť
z psychologického hľadiska plní niekoľko sociálnych rolí. Napr. podľa
F. Fransellovej (1982, In: Žiaková, E., 2005, s. 67) konkrétne sociálny pracovník
217
Špániková, M.:
ako osobnosť zastáva sociálne roly: odborník v interakcii s inými1, psychoterapeut,
pedagóg, vedec, manažér a osobnosť (In: Žiaková, E., 2005, s. 67). Napríklad
zdravotná sestra či ošetrovateľka v zdravotníckom zariadení2 sa okrem vlastnej
(permanentnej) odbornej edukácie často dostane do pozície, v ktorej by mala
preukázať čiastočné pedagogické kompetencie (napríklad pre úspešné
zvládnutie procesu adaptácie pacienta s chronickou renálnou insuficienciou je
potrebná správna forma edukácie nielen u pacienta, ale aj u rodinných príslušníkov).
A. Žilová (2005, s. 96-97) zase vníma navzájom sa prelínajúce viaceré
sociálne role v profesionálnom živote sociálnych pracovníkov ako role, ktoré
zastávajú popri vykonávaní svojej profesionálnej činnosti. Každá zo sociálnych rolí
si pritom vyžaduje určitý očakávaný spôsob správania sa podľa konkrétnej sociálnej
pozície.
Zákon o sociálnych službách č. 448/2008 Z.z. sa konkrétne v siedmej časti
venuje kvalifikačným predpokladom a ďalšiemu vzdelávaniu jednotlivých profesií
aktívnych v sociálnej sfére. Pozornosť je venovaná špecifikácii kvalifikačných
predpokladov fyzických osôb, ktoré vykonávajú základné sociálne poradenstvo,
špecializované sociálne poradenstvo, supervíziu, opatrovateľskú službu, tlmočnícku
službu, pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností, činnosť pracovnej
terapie, činnosť inštruktora sociálnej rehabilitácie, lekársku posudkovú činnosť na
účely posudzovania odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby pri
poskytovaní sociálnej služby.
Pri stanovení potrieb na ďalšie vzdelávanie odborného pracovníka
v súvislosti s jeho pozíciou, resp. rolou je možné vychádzať napr. aj z analýzy práce
odborných pracovníkov v konkrétnom zdravotníckom, resp. sociálnom zariadení.
Ako názorná ukážka je uvedený na schéme 1 popis práce sociálneho pracovníka
v zariadení poskytujúcom sociálne služby (DSS). Čitateľ analýzu práce ostatných
profesií, napr. zdravotnej sestry, ošetrovateľky, ergoterapeuta a pod. nájde v štúdii
od doc. R. Bednárika (2008).
1
2
Ako píše Špánik (2012), odborník v odboroch psychoterapia a poradenstvo A. Guggenbühl-Craig
(2007, 77-78) vidí vo svojom archetype povolania lekára ďalšiu paralelu nielen s pomocnými
profesiami psychoterapeuta a analytika, ale aj sociálneho pracovníka. Prisudzuje mu okrem
pôvodných činností aj liečebnú funkciu (v starostlivosti o duševne chorých). Prapôvodný model
činnosti moderného sociálneho pracovníka považuje za prinajmenšom príbuzný so základným
modelom činností lekára. Špecifikuje ju ako boj s polaritami sociálne zdravý - sociálne chorý.
Sústavné vzdelávanie ako formu ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov ustanovuje
Nariadenie vlády SR č. 296/2010 Z. z. o odbornej spôsobilosti na výkon zdravotníckeho povolania,
spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializovaných odborov
a sústave certifikovaných pracovných činností. Táto povinnosť, ako aj rozsah je zakotvený
v zákone č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v ustanovení § 42 a § 80.
218
Schéma 1: Popis práce sociálneho pracovníka v DSS
zdroj: BEDNÁRIK, R. (2008, 54-55)
219
Špániková, M.:
Kvalifikačné predpoklady pracovníkov v pomáhajúcich profesiách určuje aj
zákon č.305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele, kde
v §93 sú určené kvalifikačné predpoklady pre vykonávanie opatrení pre maloletých
bez sprievodu. Podľa výskumu realizovaného Antolovou (2010) nie všetci
zamestnanci ich v čase realizácie výskumu spĺňali. Na druhej strane bolo poukázané
aj „na potrebu kontinuálneho a neustáleho prehlbovania poznatkov,“ systematické
medziodborové školenia, kde dochádza k výmene informácií v multidisciplinárnom
tíme.
Podľa Špánika (2012) sa v súčasnosti jednoznačne pripisuje dôležitosť
osobnej kvalite ľudí (ľudských zdrojov), nie je však podľa neho úplne jednoznačné,
čo táto kvalita znamená. Môže ísť o znalosti, schopnosti a vedomosti, alebo tiež
o lojalitu alebo postoj. Pojem kompetencie sa javí ako východisko – ako výraz
integrujúci všetky tieto kategórie. Preto sa musíme zaoberať v prípade zamerania
celoživotného vzdelávania pracovníka v pomáhajúcich profesiách aj týmto pojmom.
3. Kompetencie odborníka v pomáhajúcich profesiách
Z dôvodu názornosti sme zvolili zadefinovanie kompetencií konkrétnej
profesie, čitateľ má tak reálnejšiu možnosť si prípadne následne konfrontovať mieru
zhody s kompetenciami vo vlastnej profesii. Americká Rada pre vzdelávanie
v sociálnej práci (Council on Social Work Education) podmieňuje kompetenciu
sociálneho pracovníka získaním vysokoškolského vzdelania, uplatňovaním
kritického myslenia v práci, vykonávaním povolania v súlade s profesnými etickými
princípmi (dodržiavanie etického kódexu sociálneho pracovníka), profesionálnym
využívaním vlastnej osobnosti, porozumením rôznym formám diskriminácie,
znalosťou histórie odboru, uplatňovaním potrebných znalostí v práci s cieľovými
skupinami a pri riešení problémov, porozumením interakcii medzi jednotlivcom
a sociálnymi systémami, schopnosťou analyzovať vplyv sociálnej politiky na život
klientov a sociálnu politiku ovplyvňovať, schopnosťou hodnotiť výsledky výskumu
a navrhovať výskumné štúdie, schopnosťou hodnotiť vlastnú činnosť a činnosť
kolegov, umením komunikácie s klientmi, kolegami a verejnosťou, schopnosťou
poskytnutím supervízie, schopnosťou dokázať pracovať v existujúcej organizačnej
štruktúre a schopnosťou v nej presadiť potrebné zmeny (Ginsberg, L.H., 2008).
Britská Národná rada pre odbornú kvalifikáciu (National Council for
Vocational Qualifications = NCVQ) definovala kompetenciu (1988) ako schopnosť
prenášať znalosti a zručnosti na nové situácie v určitej oblasti povolania (In:
Havrdová, Z., 1999, 41). Kompetencia v chápaní NCVQ zahŕňa organizáciu
a plánovanie práce, inováciu a vyrovnávanie sa s nerutinnými činnosťami.
Kompetencia podľa názoru NCVQ obsahuje osobnú efektivitu, ktorá je na
pracovisku potrebná pri kooperácii so spolupracovníkmi, manažérmi a klientmi.
V tejto súvislosti je možné chápať kompetenciu ako kompetentné jednanie v zmysle
jednať zodpovedne a so znalosťou veci (In: Havrdová, Z., 1999, 42). Je teda možné
konštatovať, že byť kompetentný (competency) znamená mať náležitú právomoc
a vedieť, ako jednať, byť spôsobilý a oprávnený v určitej oblasti povolaní.
Z. Havrdová (1999, 41) definuje kompetenciu ako funkcionálny prejav
dobre zvládanej a uznávanej profesionálnej role sociálneho pracovníka, ktorého
súčasťou sú odborné znalosti, schopnosť adekvátne reflektovať kontext a citlivo
aplikovať hodnoty profesie. V súvislosti s kompetenciou sociálneho pracovníka
220
hovorí o celostnej charakteristike osoby, ktorá je vybavená právomocou, určitými
znalosťami a postojmi a je schopná na základe tejto výbavy jednať. Kompetentný
sociálny pracovník je v jej poňatí ten, kto je vybavený právomocou vykonávať
sociálnu prácu ako absolvent odborného vzdelávania, ale aj ako člen sociálnej
organizácie, a kto je schopný vo svojom povolaní jednať v súlade s uznávanou
profesionálnou rolou. Tvrdí, že kompetenciu v praxi je možné analyzovať z rôznych
hľadísk a rôznymi spôsobmi. Výsledkom takejto analýzy môže byť sústava znakov
či funkcionálnych prvkov, ktorými je možné kompetenciu v praxi popísať. A takto
popísanú sústavu nazvala ako „praktické kompetencie". V rokoch 1997 – 1999
vytvorila v spolupráci s ďalšími odborníkmi (a preverili platnosť) nasledujúcich
6 základných kompetencií sociálneho pracovníka, ktoré vďaka rozpracovaniu na
užšie vymedzené charakteristické kritériá umožňujú vytvorenie merateľnej
hodnotiacej schémy (Havrdová, Z., 1999, 155 – 161). Ide o kompetencie –
schopnosť rozvíjať účinnú komunikáciu, schopnosť orientovať sa a plánovať postup,
schopnosť podporovať a pomáhať k sebestačnosti, schopnosť zasahovať
a poskytovať služby, schopnosť prispievať k práci organizácie (kompetencie
pracovníkov) a schopnosť odborne rásť (Špánik, 2012).
4. Kľúčové kompetencie pre celoživotné vzdelávanie
Pri špecifikácii kľúčových kompetencií pre celoživotné vzdelávanie je aj
z pohľadu odborného pracovníka v zdravotníctve a sociálnych službách možné
vychádzať z okruhov, ktoré zadefinovala Európska únia (vo forme odporúčania
Európskeho parlamentu a Rady z 18.12. 2006) ako kombinácie vedomostí, zručností
a postojov primeraných danému kontextu. Kľúčové kompetencie sú tie, ktoré
potrebujú všetci jednotlivci na osobné uspokojenie a rozvoj, aktívne občianstvo,
spoločenské začlenenie a zamestnanosť. Referenčný rámec stanovili na osem
kľúčových kompetencií:
1. komunikácia v materinskom jazyku,
2. komunikácia v cudzích jazykoch,
3. matematická kompetencia a základné kompetencie v oblasti vedy a techniky,
4. digitálna kompetencia,
5. naučiť sa učiť,
6. spoločenské a občianske kompetencie,
7. iniciatívnosť a podnikavosť,
8. kultúrne povedomie a vyjadrovanie.
Všetky kľúčové kompetencie sa považujú za rovnako dôležité, pretože
každá z nich môže prispieť k úspešnému životu v znalostnej spoločnosti. Mnohé
kompetencie sa prekrývajú a nadväzujú na seba: aspekty, ktoré sú podstatné v jednej
oblasti, budú podporovať kompetencie v ďalšej oblasti. Základná jazyková zručnosť,
gramotnosť v písaní, čítaní a počítaní a zručnosť v informačných a komunikačných
technológiách (IKT) sú hlavným východiskom pri učení sa, a naučenie sa učiť
podporuje všetky vzdelávacie aktivity. Existuje množstvo tém, ktoré sa uplatňujú
v referenčnom rámci: kritické myslenie, kreativita, iniciatíva, riešenie problémov,
hodnotenie rizika, prijímanie rozhodnutí a konštruktívne riadenie pocitov zohrávajú
úlohu vo všetkých ôsmich kľúčových kompetenciách.
Kultúrne povedomie a všeobecný rozhľad súvisí v dnešnej dobe aj
s potrebou multikultúrneho vedomia, čiže vnímania sveta pri súčasnej tolerancii
221
Špániková, M.:
inakosti. Antolová uvádza, že týmto smerom mala byť orientovaná aj požiadavka
vzdelania pracovníkov v pomáhajúcich profesiách.3
Pre účely príspevku považujeme za postačujúce, ak si podrobnejšie
zadefinujeme jednu z nich, ktorá je zameraná na kľúčovú kompetenciu „Naučiť sa
učiť“. Ide o schopnosť pokračovať a zotrvať v učení sa, organizovať vlastné učenie
sa, aj pomocou efektívneho manažmentu času a informácií, a to individuálne alebo
v skupinách. Táto kompetencia zahŕňa uvedomenie si procesu učenia sa a potrieb
jednotlivca, určenie dostupných príležitostí a schopnosť prekonať prekážky na účel
úspešného vzdelávania sa. Táto kompetencia znamená získavať, spracovávať
a prispôsobovať nové vedomosti a zručnosti, ako aj hľadať a využívať poradenstvo.
Naučiť sa učiť podnecuje učiacich sa, aby stavali na predchádzajúcom vzdelaní
a životných skúsenostiach, aby mohli používať a uplatňovať vedomosti a zručnosti
v rozličných súvislostiach : doma, v práci, pri vzdelávaní sa a odbornej príprave.
Motivácia a sebadôvera sú pri tejto kompetencii jednotlivca rozhodujúce.
Základné vedomosti, zručnosti a postoje súvisiace s touto kompetenciou sú:
A. Keď je učenie zamerané na konkrétne pracovné alebo kariérne ciele,
jednotlivec by mal mať vedomosti o požadovaných kompetenciách, vedomostiach,
zručnostiach a kvalifikáciách. Vo všetkých prípadoch si naučiť sa učiť vyžaduje od
jednotlivca, aby poznal a chápal svoje preferované stratégie učenia sa, aby poznal
silné a slabé stránky svojich zručností a kvalifikácií, a aby bol schopný vyhľadávať
príležitosti na vzdelávanie a odbornú prípravu a poradenstvo alebo podporu, ktoré je
dostupné.
B. Zručnosť týkajúca sa naučenia sa učiť si vyžaduje predovšetkým
nadobudnutie základných zručností, ako je gramotnosť v písaní, čítaní a počítaní
a IKT zručností, ktoré sú potrebné pre ďalšie vzdelávanie. Na základe týchto
zručností by mal byť jednotlivec schopný získať prístup k novým vedomostiam
a zručnostiam, nadobudnúť ich, spracovať a prispôsobiť. Toto si vyžaduje účinné
riadenie vzdelávacích, kariérnych a pracovných postupov jednotlivca
a predovšetkým schopnosť zotrvať v učení, sústrediť sa počas dlhšieho obdobia
a kriticky uvažovať o dôvodoch a cieľoch učenia sa. Jednotlivci by mali byť schopní
venovať čas samostatnému učeniu sa a mať sebadisciplínu, ale rovnako by mali
vedieť v procese vzdelávania spolupracovať, využívať výhody učenia sa
v heterogénnych skupinách a vymieňať si poznatky. Jednotlivci by mali byť schopní
organizovať svoje vlastné učenie sa, posúdiť svoju vlastnú prácu a v potrebných
prípadoch vyhľadávať poradenstvo, informácie a podporu.
C. Pozitívny postoj zahŕňa motiváciu a sebadôveru na pokračovanie v učení
a dosahovanie úspechov v učení počas celého života. Postoj založený na riešení
problémov podporuje proces učenia sa a schopnosť jednotlivca vysporiadať sa
s prekážkami a so zmenami. Želanie uplatniť predchádzajúce vzdelanie a životné
skúsenosti a zvedavosť súvisiaca s príležitosťami na vzdelávanie a uplatňovanie
vzdelania v rozličných životných súvislostiach sú základnými prvkami pozitívneho
postoja (Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/962/ES z 18. decembra
2006 o kľúčových kompetenciách pre celoživotné vzdelávanie).
Odvetvia s veľmi diferencovanými činnosťami, ako sú aj zdravotníctvo
a sociálne služby, prirodzene absorbujú popri vysokom podiele ľudí s najvyššou aj
3
Bližšie sa tejto téme venuje v príspevku ANTOLOVÁ, V.: Multikultúrna výchova/vzdelávanie ako
prostriedok na dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. In: Sborník příspevku:
Multikulturalita a menšiny v evropském kontextu. Liberec: Liberecké romské sdružení, o.s., 2009.
222
ľudí s najnižšou úrovňou gramotností. V zdravotníctve a sociálnych službách môže
byť nízka kompetentnosť zamestnancov v používaní IKT prekážkou pre všeobecne
očakávanú komputerizáciu, ktorá má viesť k posilneniu individualizácie a adresnosti
služieb poskytovaných pacientom a klientom tak v zdravotníctve, ako aj sociálnych
službách. (NUCVZ, 2013, 39). Uvedená skutočnosť môže viesť aj k pomalšiemu
zavádzaniu moderných edukačných metód a techník, ktoré si vyžadujú vytvorenie
vhodných podmienok zapojením informačných a komunikačných technológií (napr.
E-learning).
Úroveň kompetencií pracovníkov v zdravotníctve a sociálnych službách je
možné odhadnúť a ich komparáciu s ďalšími skupinami podľa profesií uskutočniť na
základe výsledkov medzinárodného výskumu Programme for the International
Assessment of Adult Competencies4, ktorý napríklad skúmal aj súvislosť medzi
vykonávaním konkrétneho povolania (v určitej triede zamestnaní) a priemernou
úrovňou schopností dosiahnutých testovaním. Tieto výstupy sú uvedené v grafoch
1 a 2. Každá činnosť, ak má byť úspešná, vyžaduje primeranú organizáciu. Vo
vzťahu k organizácii vlastnej práce sociálneho pracovníka platia isté zásady správnej
organizácie činnosti. (Šrobárová, Žiaková, 2013)
Graf 1: Čitateľská a matematická gramotnosť
v hlavných odvetviach ekonomických činností
Zdroj: NUCZV (2013, 37)
4
Výskum dospelej populácie vo veku 16-65 rokov v počte min. 4500 respondentov v každej
zúčastnenej krajine bol vytvorený na základe spolupráce mnohých krajín, inštitúcií, organizácií
a OECD a zber údajov sa uskutočnil v rokoch 2011-2012 (NUCZV, 2013, 1)
223
Špániková, M.:
Graf 2: Schopnosť riešiť problémy v technicky vyspelom prostredí
v hlavných odvetviach ekonomických činností
Zdroj: NUCZV (2013, 38)
Uvedené výsledky napriek kumulatívnemu charakteru majú dostatočnú
vypovedaciu hodnotu a mali by byť dostatočným vodítkom pre všetky
zainteresované skupiny, ktoré sú zodpovedné za fungovanie skúmaných služieb.
5. Od poznania založeného na vedomostiach k poznaniu založeného na
múdrosti
Súčasný systém celoživotného vzdelávania nie je postavený na edukácii
cielene zameranej na poznávaní založenom na múdrosti. Tradične sa múdrosť 5
považovala za ideálny bod ľudského života (porovnaj Výrost, In: Ruisel, 2006, 56).
Jej „dosiahnutie“ si od jedinca vyžaduje dlhodobý uvedomelý proces a prítomnosť
ďalších fenoménov, ako sociálna inteligencia, dôvtip či dospelosť. Dnes, v období
budovania vzdelanostnej spoločnosti a prechodu na princípy znalostnej spoločnosti
si charakter ľudských činností vyžaduje čoraz sofistikovanejší prístup pracovníkov,
5
Expertné poznanie a usudzovanie o dôležitých, ťažkých a neistých otázkach spájajúcich sa
s významom a organizáciou života. Poznanie asociované s múdrosťou sa zaoberá záležitosťami
najvyššej možnej osobnej a sociálnej signifikantnosti (Baltes, Kunzmann, 2003, 131; In: Ruisel,
2006, 57)
224
medzi ktorých jednoznačne patria aj pomáhajúce povolania. Ide o prístup, ktorý si
stotožňujeme so stavom mysle a správaním prezentujúcim rovnováhu medzi
intelektuálnymi, emocionálnymi a motivačnými aspektmi fungovania človeka.
Cieľavedomým správaním, zameraným na ciele, sledujúce pohodu iných
a prostredníctvom toho i vlastnú (Výrost, In: Ruisel, 2006, 56 – 57). Osobná
charakteristika jedinca v pomáhajúcom povolaní sa dá identifikovať ako špecifické
zoskupenie rôznych osobnostných dispozícií (zaoberali sa nimi napr. Erikson, 1959,
McAdams a St.Aubin, 1998).
S vzhľadom na tematické zameranie príspevku si poznanie založenie na
múdrosti najvhodnejšie dokážeme identifikovať, ak z dostupných implicitných
a explicitných teórií a prístupov spomenieme 5 kritérií, ktoré použili pri svojich
empirických výskumoch P.B.Baltes a jeho tím (explicitný prístup) :
Faktické poznanie života a celoživotného vývinu
Ide o spôsobilosť poznávania ľudskej povahy, zmien v perspektíve celoživotného
vývinu, interpersonálnych vzťahov, sociálnych noriem, poznanie kritických udalostí
v živote človeka a poznanie zásad vzájomnej podmienenosti pohody (well-beingu)
vlastnej a iných.
Procedurálne poznanie stratégií používaných v priebehu života
Obsahuje stratégie a heuristiky pre ovplyvňovanie behu života, napr. heuristiky pre
posudzovanie významnosti a vzájomných vzťahov životných cieľov, spôsoby
riešenia životných konfliktov a životných rozhodnutí, formulovania záložných
stratégií pre prípady, ak sa priebeh udalostí neuberá očakávaným smerom.
Poznanie životných kontextov a ich dynamiky
Poskytuje pohľad do rôznych tém a kontextov života: t.j. vo sfére vzdelávania,
rodiny, práce, priateľov, voľného času, verejného záujmu. Umožňuje lokalizáciu
vlastného životného vývinu do historických a spoločenských/sociálnych súvislostí.
Poznanie relativity hodnôt a tolerancia
Spočíva v pochopení rozdielov medzi ľuďmi v preferencii hodnôt a relatívnej
stability uprednostňovania určitých hodnôt v danej kultúre a spoločnosti. Nejde však
o totálny relativizmus, v pozadí je záujem o spoločenské dobro a mravnosť. (Baltes,
Staudinger, 2000).
Poznanie naznačujúce uvedomenie si neistoty a jej manažment
Opiera sa o vedomie obmedzenosti ľudského spracovania informácií, o ľudskom
potenciáli simultánneho poznania len časti zložitej reality, v ktorej sa život realizuje,
a nemožnosti úplného poznania a predvídania budúcnosti. Poznanie založené na
múdrosti poskytuje možnosť vyrovnania sa s obmedzeniami a neistotou z nich
prameniacou. (Výrost, 2006, 27 – 28)
Záver
Rozhodujúcim faktorom v procese zvyšovania kvality v zdravotníckej či
sociálnej sfére sú ľudské zdroje, ktoré svojou prácou vytvárajú nové hodnoty,
prinášajú pridanú hodnotu pri zabezpečovaní pracovných operácií, zvyšujú účelnosť
a účinnosť realizovaných operácií, t.j. zabezpečujú, aby boli čoraz lepšie napĺňané
požiadavky a očakávania pacientov a klientov, ale tiež, aby sa efektívne využívali
všetky zverené potrebné zdroje. Preto je potrebné v rámci ich kompetentnosti
vytvárať podmienky aj pre zabezpečenie kontinuálneho vzdelanostného rastu.
225
Špániková, M.:
Donedávna nemohol byť plnohodnotným občanom človek bez znalosti
čítania a písania, v súčasnosti nemôže v plnej miere uplatňovať svoje občianske
práva a plniť si občianske povinnosti človek bez počítačovej gramotnosti. Stále
väčší počet krajín využíva tento nový verejný priestor na modernizáciu, napríklad
pri poskytovaní sociálnych a zdravotníckych služieb. Počítače a IKT vytvárajú nový
verejný priestor na uplatňovanie občianskych práv a plnenie občianskych
povinností. Vo viacerých krajinách sa zavádza zákonná povinnosť viesť všetku
zdravotnícku dokumentáciu pacientov v digitalizovanej forme. V súčasnosti
v krajinách OECD používa internet na komunikáciu s orgánmi verejnej správy 40 %
obyvateľov a 80 % podnikov (NUCVZ, 2013, 6). Nízka úroveň kompetencií
pracovníkov v zdravotníctve a sociálnych službách však môže viesť aj
k pomalšiemu zavádzaniu moderných edukačných metód a techník, ktoré si
vyžadujú
vytvorenie
vhodných
podmienok
zapojením
informačných
a komunikačných technológií (napr. E-learning). Preto je potrebné, aby všetky
zainteresované skupiny, ktoré sú zodpovedné za fungovanie zdravotníckych aj
sociálnych služieb, vytvárali podmienky pre ich lepšie fungovanie aj
prostredníctvom skvalitňovania a podporovania celoživotného vzdelávania
pracovníkov, lepšou vzájomnou spoluprácou a elimináciou anomálií. Napríklad
v súčasnej praxi sa bežne začíname stretávať aj s extrémami, ktoré znižujú
motiváciu odborných pracovníkov pri aktívnom zapojení do vlastného procesu
celoživotného vzdelávania. Podľa viacerých odborných analýz a výskumov štát
nedokáže v dostatočnom rozsahu zabezpečiť transparentnejší systém certifikácií pre
oblasť ďalšieho vzdelávania, ktorý by bol dostatočne motivujúci pre pracovníkov aj
zamestnávateľov; vzdelávací systém nie je nastavený v súlade so súčasnými
a budúcimi potrebami spoločnosti; zamestnávatelia z ekonomických dôvodov
preradia pracovníka na menej finančne ohodnotenú funkciu, pričom ich popis práce
zostáva identický; uchádzači o odbornú pozíciu zamlčia najvyššie dosiahnuté
vzdelanie, resp. ďalšie absolvované odborné vzdelanie z dôvodu predpokladanej
obavy potenciálneho zamestnávateľa o neprijateľných platových nárokoch zo strany
uchádzača.
ANTOLOVÁ, V. 2009. Multikultúrna výchova/vzdelávanie ako prostriedok na
dosiahnutie pozitívnejšieho vnímania utečencov. In: Sborník příspevku:
Multikulturalita a menšiny v evropském kontextu. Liberec : Liberecké romské
sdružení, o.s., 2009.
ANTOLOVÁ, V. 2010. Odborné predpoklady sociálnych pracovníkov pre
vykonávanie sociálnoprávnej ochrany pre maloletých bez sprievodu. In :
InteRRA, České Budejovice, 2010.
BEDNÁRIK, R. 2008. Analýza podmienok a práce odborných pracovníkov vo
vybraných zariadeniach sociálnych služieb (Záverečná správa VÚ č. 2130).
Bratislava : Inštitút pre výskum práce a rodiny, 2008. 80 s.
BELLOVÁ, S. – MIGROVÁ, M. 2010. Vplyv globálnej ekonomickej krízy na trh
práce a postavenie andragogiky v systéme pomoci vo vzdelávaní. In :
Pekarčík, Ľ., Janigová, E., Hrnčiar, M. (eds.). Sociálna práca, manažment a
ekonómia – výzvy v období ekonomickej krízy. Zborník referátov z 3. ročníka
vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou : 6. apríl 2011, Dolný Kubín.
226
Ružomberok : Verbum – vydavateľstvo KU v Ružomberku, 2011. ISBN 97880-8084-739-5. s. 67-72.
BENEŠ, M. 2003. Andragogika: teoretické základy. Praha : Eurolex Bohemia, 2003.
216 s. ISBN 80-86432-23-8.
EURÓPSKY PARLAMENT. 2006. Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady
č. 2006/962/ES z 18. decembra 2006 o kľúčových kompetenciách pre
celoživotné vzdelávanie.
GINSBERG, Leon H. 2008. Management and Leadership in Social Work
Practice and Education. Alexandria, VA : CSWE Press, 2008. 502 p.
ISBN 978-0-87293-132-9.
HAVRDOVÁ, Z. 1999. Kompetence v praxi sociální práce. 1.vyd. Praha : Osmium,
1999. 167 s. ISBN 80-902081-8-5.
NÁRODNÝ ÚSTAV CELOŽIVOTNÉHO VZDELÁVANIA. 2013. Národná správa
PIAAC – Slovensko 2012. Výskum kompetencií dospelých. Bratislava :
NUCVZ, 64 s. ISBN 978-80-971503-0-3.
STUCHLÍK, J. 2002. Asertivní komunitní léčba & Case Management. Praha : Fokus
books. 2002, 88 s.
ŠPÁNIK, M. 2012. Profil manažéra v sociálnej práci. Dizertačná práca.
Ružomberok. Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta. 2012.
125 s.
ŠPÁNIK, M., KÚTNIKOVÁ, A. 2013. Akčné plánovanie pre celoživotné
vzdelávanie založené na miestnom kontexte (Action planning for Lifelong
Learning based on the local kontext). In. : Studia Scientifica Facultatis
Paedagogicae Universitas Catholica Ružomberok, číslo 2/2013, r.XII. s. 67 –
79. ISSN 1336-2232.
ŠROBÁROVÁ, S., ŽIAKOVÁ, E.: Rizikový klient v sociálnej práci / Soňa
Šrobárová, Eva Žiaková ; rec. Dušan Šlosár, Denisa Šoltésová. - [1. vyd.]. Ružomberok : Verbum - vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku,
2013. - 150 s. - ISBN 978-80-561-0049-3.
TUIJNMAN, A. 2002. Themes and questions for a research agenda on lifelong
learning. In: Edwards, R. at al. (eds.) Supporting lifelong learning. Volume 3
:Making policy work. London, New York: Routledge Falmer, 2002, s. 6-19.
ISBN 041-52-5930-4.
VÝROST, J. 2006. Sociálne kontexty múdrosti. In : Ruisel, I. (ed.). Múdrosť –
inteligencia – osobnosť. Bratislava : vydavateľstvo DON BOSCO, 2006.
s. 56-62. ISBN 80-88910-19-6.
Zákon č. 448/2008 Zb. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 108/2006 Sb. o sociálních službách, ve znění pozdějších předpisů,
a některé další zákony.
ŽIAKOVÁ, E. (ed.). 2005. Psychosociálne aspekty sociálnej práce. Prešov : Akcent
Print, 2005. 232 s. ISBN 80-969274-2-6.
ŽILOVÁ, A. 2005. Úvod do teórie sociálnej práce (náuka o sociálnej práci). Badín
: Mentor, 2005. 130 s. ISBN 80-968932-1-1.
Recenzent:
227
Šrobárová, S.:
Krízová intervencia v práci zdravotníkov rýchlej zdravotníckej služby a význam sociálnej opory
Krízová intervencia v práci zdravotníkov
rýchlej zdravotníckej služby a význam sociálnej opory
Crisis Intervention in the Work of Emergency Medical Service
and the Importance of Social Support
Soňa Šrobárová
Abstract
Assisting professionals with the difficult situation experienced by clients in
each intervention emergency medical services. Working with crisis
intervention involves the use of not only professional but also human. Often it
is a threat to their own lives and therefore medical emergency medical services
should be provided with social support in the narrower and broader social
environment to eliminate the effects of stress, and physical and mental
workload. In this paper we highlight the crisis intervention, education and
social support.
Key words: Crisis Intervention. Social Support. Qualification. Social Work.
Emergency Service.
1. Nepriaznivá sociálna situácia
V teórii sociálnej práce sa stretávame s pojmom nepriaznivá sociálna
situácia, ktorá môže podľa Tokárovej „vytvoriť precedens vzniku sociálneho
prípadu, prípadne sociálneho problému, a ktorá vyžaduje intervenciu. Sociálne
negatívne situácie vznikajú vtedy, keď:
 zlyhá jednotlivec,
 jednotlivec nie je schopný brániť sa vzniknutým problémom ani s pomocou
rodiny,
 zlyhá spoločnosť vo svojich funkciách, a to hospodárskych, štátotvorných,
mierotvorných, v úlohe obhajcu ľudských práv,
 vplyvom živelných a ekologických katastrof, pri nebezpečných epidémiách
a podobne“ (Tokárová, 2003, s. 37).
Je dôležité si uvedomiť, že na sociálne a životné udalosti a na ťažkosti
vyplývajúce z nich reagujeme každý po svojom. Podľa Bratskej (2001, s. 31) „to,
ako sa dokážeme so vzniknutou záťažou vyrovnať, ako budeme riešiť záťažové
situácie, v ktorých sa ocitneme, nezávisí ani tak od skutočných požiadaviek
a objektívne zmerateľného tlaku, ktorým na nás pôsobia, ale predovšetkým od toho,
aký tlak subjektívne pociťujeme, aký citový vzťah k nim máme a aký význam im
pripisujeme“. Podobne to hodnotí aj Špatenková, podľa nej je totiž „emocionálna
reakcia postihnutého jedinca závislá na význame, ktorý jedinec danej situácii alebo
udalosti pripisuje“ (2004a, s. 21). To, čo môže byť pre jedného problém, pre
druhého problémom byť nemusí.
228
Teda aj napriek tomu, že prežívanie náročných životných situácií je vysoko
individuálne, môžeme identifikovať určité spoločné determinanty, ktoré ovplyvňujú
reakciu jednotlivca na náročnú životnú situáciu. Špatenková (2004a, s. 110) popisuje
tieto determinanty:
 vek,
 pohlavie,
 životná situácia ako súbor faktorov zahrňujúci: materiálnu, pracovnú, rodinnú
situáciu a podobne,
 zdravotný stav, psychický aj fyzický stav jednotlivca,
 osobnostné faktory: charakter, temperament, emočná stabilita a podobne,
 schopnosť zvládať náročné životné situácie,
 skôr nevyriešené krízy,
 spolupôsobiace krízy,
 nádej,
 náboženské presvedčenie,
 sociálna opora.
Významným potenciálom pomoci ľuďom v náročnej životnej situácii je
sociálne okolie a jeho opora. Človek žije v interakcii s inými ľuďmi a práve
prostredníctvom vzťahov s nimi získava pomoc a vlastnú hodnotu. Okrem
najbližších osôb (členov rodiny) sú pre zvládanie náročných životných situácií
dôležité aj ďalšie osoby z jeho okolia (priatelia, známi, susedia, spolupracovníci).
Prístup jednotlivca, v ktorom podľa vyššie uvedenej definície od Špatenkovej,
(2004a, s. 21) zohráva podstatnú úlohu ním pripisovaný význam udalosti či stavu, je
ale významne ovplyvnený aj rovnakým prístupom, napr. rodiny či priateľov. Podľa
Špánikovej (2013) ide „v ich rozhodovacom procese (ktorý aktívne ovplyvní
vnímanie situáciou či udalosťou postihnutého jedinca) o bežné kontrafaktové
myslenie. Jeho spúšťačom je afekt, väčšinou spojený s pocitom vlastného zlyhania
(neúspechom). Kontrafakty rodiča či blízke osoby napadajú spontánne, môžu byť
vedomé i nevedomé, a sprevádzané niekedy aj veľmi silnými živými emóciami, ako
sú napríklad ľútosť, pocit viny či sklamania.“
2. Sociálna opora
Hoci sa obsah tohto pojmu javí ako intuitívne známy, v teórii sociálnej
opory môžeme nájsť viaceré všeobecné prístupy, ktoré ju skúmajú v samostatných
líniách, rôzne teoretické východiská i jednotlivé modely a podoby sociálnej opory
(Mareš, 2004). Nejednotnosť v definíciách a rozdiely v chápaní fenoménu sociálnej
opory sa môže zdať chaotická, vyplýva však z toho, že sociálna opora je
mnohostranný koncept. Z tohto dôvodu mnohí autori zaoberajúci sa sociálnou
oporou stanovili viaceré dimenzie, v ktorých je potrebné sociálnu oporu definovať.
Sociálna opora je jav vysoko komplexný a uchopiteľný v rôznych
dimenziách kopírujúcich sféry a roviny sociálneho života, v ktorých jedinec existuje.
Tieto dimenzie tvoria základ teórií a modelov sociálnej opory.
Křivohlavý (2001) uvádza tieto teórie sociálnej opory:
 teória opornej siete a jej vplyv na zdravie členov tejto siete,
 teória pripútania – attachmentu,
 teória sociálnej opory ako zdravie podporujúceho faktora,
 teória sociálnej opory ako nárazníka v boji so stresom,
229
Šrobárová, S.:
 teória podporných sociálnych vzťahov.
3. Záchranná zdravotná služba
Záchranná zdravotná služba poskytuje neodkladnú zdravotnú starostlivosť,
t. j. starostlivosť poskytovanú osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá
bezprostredne ohrozuje jej život alebo niektorú zo základných životných funkcií, bez
rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie,
spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania
a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie.
Neodkladná starostlivosť je aj zdravotná starostlivosť poskytovaná pri pôrode.
Poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby sú základnou záchrannou
zložkou integrovaného záchranného systému, ktorá vykonáva záchrannú
zdravotnú službu v zásahovom území podľa pokynov koordinačného strediska
integrovaného záchranného systému a operačného strediska záchrannej zdravotnej
služby.
Na poskytovateľov rýchlej zdravotníckej pomoci sú kladené vysoké
požiadavky pri zvládaní svojho povolania. Miera zvládania záťažových situácií
a odolnosť voči nim nazývame frustračná tolerancia. Je to schopnosť človeka
vyrovnať sa s náročnými situáciami, vynaložiť úsilie na prekonanie týchto prekážok,
ktoré sú spojené aj so sebadôveru v tieto schopnosti s následným riešením.
Celkovo ich možno nazvať aj komplexom protektívnych faktorov, ktoré
pomáhajú človeku zvládnúť nepriaznivé okolnosti a udalosti. K nim patrí aj sociálna
opora s rôznym charakterom. Môže ísť o podporu rodiny, príbuzných, priateľov,
širšej sociálnej siete, ale aj pomoc pomáhajúcich profesionálov.
Stanica záchrannej zdravotnej služby je stacionárne pracovisko, na
ktorom sa zdržiava zásahová skupina záchrannej zdravotnej služby a ambulancia
záchrannej zdravotnej služby mimo času výjazdu; nie je vytvorená na príjem
tiesňového volania, a je vybavená komunikačnými prostriedkami v neprerušenej
prevádzke na spojenie s operačným strediskom záchrannej zdravotnej služby.
Zásahovým územím je územie Slovenskej republiky.
Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby je (okrem úloh na
úseku integrovaného záchranného systému ako operačného strediska tiesňového
volania) povinné:
1, riadiť, koordinovať a vyhodnocovať činnosť záchrannej zdravotnej služby tak,
aby sa zabezpečila jej plynulosť a nepretržitosť,
2, zabezpečiť technické podmienky na telekomunikačné prepojenie a prenos
informácií s poskytovateľmi záchrannej zdravotnej služby príslušnými
zariadeniami ústavnej zdravotnej starostlivosti a s ostatnými zložkami
integrovaného záchranného systému,
3, zabezpečiť dokumentáciu príjmu tiesňového volania a realizácie odozvy na
tiesňové volanie, vrátane zvukového záznamu,
4, uchovávať dokumentáciu príjmu tiesňového volania a realizácie odozvy na
tiesňové volanie, vrátane zvukového záznamu, 20 rokov odo dňa ich vzniku,
5, podieľať sa v spolupráci s koordinačným strediskom na koordinovanom postupe
na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti pri nehode s hromadným
postihnutím osôb,
230
6, zabezpečiť na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti materiálno-technické
vybavenie, jeho vyhovujúci stav, úplnosť, kontrolu expirácie a dopravu na miesto
zásahu pri odstraňovaní následkov nehody s hromadným postihnutím osôb,
7, zabezpečiť odbornú prípravu svojich zamestnancov.
Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby je oprávnené vydať pokyn
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti na vykonanie zásahu, ak je to
nevyhnutné.
Zamestnanci operačného strediska záchrannej zdravotnej služby sú povinní
absolvovať základnú odbornú prípravu a každých 12 mesiacov periodickú
odbornú prípravu.











Odborná príprava zahŕňa:
zásady riadenia, koordinácie a vyhodnocovania činnosti záchrannej zdravotnej
služby,
spôsob zabezpečovania príjmu, vyhodnocovania a realizácie odozvy na
tiesňové volanie,
spôsob zabezpečovania hlasového a dátového prenosu informácií,
zásady koordinácie činností so záchrannými zložkami integrovaného
záchranného systému,
zásady krízovej intervencie a psychosociálnej prvej pomoci.
Poskytovateľ záchrannej zdravotnej služby je povinný:
vytvoriť a personálne zabezpečiť systém nepretržitej kontroly, riadenia
a koordinácie síl a prostriedkov záchrannej zdravotnej služby tak, aby na pokyn
operačného strediska záchrannej zdravotnej služby alebo koordinačného
strediska bol pripravený zabezpečiť plynulosť a nepretržitosť poskytovania
neodkladnej zdravotnej starostlivosti,
zabezpečiť prevádzkové podmienky stanice záchrannej zdravotnej služby
a ambulancie záchrannej zdravotnej služby tak, aby bol zabezpečený výjazd
ambulancie do jednej minúty od prijatia pokynu koordinačného strediska alebo
operačného strediska záchrannej zdravotnej služby; to neplatí pre výjazd
ambulancie vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby,
zabezpečiť prevádzkové podmienky stanice vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej
služby tak, aby od prijatia pokynu od koordinačného strediska alebo operačného
strediska záchrannej zdravotnej služby bol vzlet ambulancie vrtuľníkovej
záchrannej zdravotnej služby vykonaný ihneď, ako je to možné,
zriadiť stanicu záchrannej zdravotnej služby v sídle uvedenom v povolení na
prevádzkovanie ambulancie záchrannej zdravotnej služby,
plniť pokyny koordinačného strediska a operačného strediska záchrannej
zdravotnej služby,
odborne prepraviť bez zbytočného odkladu osobu, ak si to vyžaduje jej zdravotný
stav, do najbližšieho zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti
alebo do zdravotníckeho zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti podľa
pokynu operačného strediska záchrannej zdravotnej služby alebo koordinačného
strediska, ktoré je schopné poskytnúť diagnostiku a liečbu nadväzujúcu na
poskytnutú neodkladnú zdravotnú starostlivosť a zabezpečiť, aby posádka
ambulancie záchrannej zdravotnej služby bez zbytočného odkladu nahlásila
231
Šrobárová, S.:




koordinačnému stredisku alebo operačnému stredisku záchrannej zdravotnej
služby ukončenie zásahu a stav pripravenosti (pohotovosti) na ďalší zásah,
odborne prepraviť na pokyn operačného strediska záchrannej zdravotnej služby
osobu, ak si to vyžaduje jej zdravotný stav, z jedného zdravotníckeho zariadenia
ústavnej zdravotnej starostlivosti do iného zdravotníckeho zariadenia ústavnej
zdravotnej starostlivosti,
používať jednotné označenie staníc záchrannej zdravotnej služby, ambulancií
záchrannej zdravotnej služby a zabezpečiť používanie jednotne označených
ochranných odevov zdravotníckymi pracovníkmi záchrannej zdravotnej služby,
viesť evidenciu záznamov o zásahu a ich originál uchovávať 20 rokov od
vykonania zásahu,
používať vozidlo ambulancie záchrannej zdravotnej služby s platným
osvedčením o technickej spôsobilosti na prevádzku.
4. Krízová intervencia
Psychológovia Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby SR sa
neustále zdokonaľujú v oblasti krízovej intervencie štúdiom najnovších poznatkov,
praktickými nácvikmi a riešením rôznych situácií. Krízovú intervenciu poskytujú
svojim zamestnancom.
Dôležitou oblasťou krízovej intervencie je pomoc pri psychicky
zaťažujúcich udalostiach, najmä posilnením vlastných zdrojov, síl a kompetencií.
Je to účinná prevencia pred nežiaducimi následkami krízových udalostí
a výrazne znižuje riziko vzniku posttraumatickej stresovej poruchy.
https://www.slovensko.sk/sk/zivotne-situacie/zivotna-situacia/zachranna-zdravotnasluzba/
Záchranári sú vo svojej práci neustále konfrontovaní s ľudkým nešťastím
a s chorobou, čo sa môže u niektorých z nich prejavovať aj symptómami
posttraumatickej poruchy. Práve posttraumatická stresová porucha nesie so sebou
viacero rizík, pretože sa zvyčajne prejaví 6 mesiacov po prežitej silnej stresovej
udalosti, teda v čase, keď by sme už neočakávali neadekvátnu psychickú reakciu. Na
psychické problémy nás pri tom môžu upozorniť somatické symptómy, ako napr.
častá únava, zažívacie ťažkosti, problémy so srdcovou činnosťou (Antolová,
2011,s.33).
Posttraumatická stresová porucha a tiež traumatická neuróza má 7 kategórií:
1. Emocionálne dôsledky – úzkosť, stres, pocit viny, bezmocnosť. Pod vplyvom
smrti iných osôb si záchranári uvedomujú vlastnú bezmocnosť a smrteľnosť, boja
sa o stratu svojich blízkych.
2. Kognitívne dôsledky – zhoršovanie pamäte, neschopnosť koncentrácie
v dôsledku opätovným spomienkam na tragickú udalosť, nočné mory.
3. Behaviorálne dôsledky – strata záujmu o spoločnosť aj o vzťahy k ľuďom.
Niekedy zneužívanie omamných látok
4. Dôsledky vo vzťahoch – po prežitej tragickej udalosti sa u záchranárov prejavujú
výrazné zmeny vo vzťahoch, izolácia, neschopnosť vyjadriť pocity.
5. Somatické dôsledky – zvýšený výskyt úrazov, ochorení, poruchy spánku.
6. Zmeny motivácie – záchranár, ktorý sa zúčastnil likvidácie katastrofy, získa
skúsenosti, ktoré vedú k prehodnoteniu ich priorít. Môže sa prejaviť strata
emócií.
232
7. Syndróm vyhorenia – stav charakterizovaný pocitom úplného vyčerpania
emocionálneho, psychického aj fyzického (www.unipo.sk).
Krízovú intervenciu v praxi tvoria najčastejšie nasledujúce aktivity:
 „poskytnutie emocionálnej podpory a pocitu bezpečia,
 uľahčenie komunikácie,
 podpora ventilácie emócií,
 konfrontácia s realitou a eliminácia tendencií k odmietaniu a skresľovaniu reality,
 identifikácia „najdôležitejšieho“ problému, ktorý je potrebné riešiť,
 odhalenie skrytej zákazky,
 zhodnotenie doterajších adaptačných mechanizmov a využitie efektívnych
adaptačných mechanizmov“ (Špatenková, 2004b, s. 17).
5. Prieskum sociálnej opory zdravotníkov rýchlej zdravotnej služby
a pripravenosti v rámci poskytnutia krízovej intervencie
Cieľom realizovaného prieskumu bolo zmapovať sociálnu oporu
zdravotníkov rýchlej zdravotnej služby a ich pripravenosť v rámci poskytnutia
krízovej intervencie.
Metodika a realizácia prieskumu
Na zber relevantných údajov sme použili empirickú metódu
neštandardizovaný dotazník vlastnej konštrukcie, ktorý obsahoval 9 položiek.
Rozdaných aj vrátených bolo 34 dotazníkov (návratnosť 100%). Prieskum sme
realizovali v mesiaci august 2013 v okruhoch zdravotníkov rýchlej záchrannej
služby na celom Slovensku.
Prieskumný súbor
Prieskumný súbor tvorilo 34 respondentov. Výber respondentov bol
zámerný. Základné kritériá pre výber respondentov bola práca v rýchlej
zdravotníckej službe s praxou minimálne 5 – 10 rokov. V súbore bolo 20 žien
a 14 mužov.
Výsledky prieskumu
Položka: Ako hodnotíte úroveň pripravenosti v rámci poskytovania krízovej
intervencie?
Tabuľka 1: Hodnotenie úrovne ich poskytovania KI
Možnosti odpovede
Výborná
Dobrá
Uspokojivá
Zlá, mám sa v čom zlepšiť
Neviem
Spolu
Počet (n)
2
22
1
8
1
34
233
Šrobárová, S.:
2 respondenti hodnotia svoju úroveň pripravenosti v poskytovaní KI ako
výbornú, 22 respondentov ako dobrú. Ako uspokojivé hodnotí pripravenosť
1 respondent, ako zlé 8 respondentov a 1 respondent nevedel úroveň pripravenosti
posúdiť.
Položka: Pociťujete nejakú prekážku, ktorá bráni efektívnemu poskytnutiu KI?
Tabuľka 2: Pociťovanie bariéry v poskytovaní KI
Možnosti
odpovede
Áno
Nie
Neviem
Spolu
Počet (n)
23
11
0
34
Na uvedenú položku 23 respondentov odpovedalo kladne, naopak
11 respondentov volilo odpoveď „nie“. 0 respondentov nevie posúdiť, či pociťujú
prekážku, ktorá bráni ich efektívnemu plneniu krízovej intervencie.
Vzhľadom k tomu, že táto otázka bola polootvorená, respondenti uviedli ako
prekážky hlavne nedostatočnú pripravenosť na prácu v KI v rámci odbornej
prípravy, ,nedostatok času v rámci poskytovania rýchlej zdravotníckej pomoci,
neschopnosť venovať sa aj psychickej stránke klienta, napr. pozostalým, a najviac
respondentov uviedla ako bariéru na strane poskytovateľa služieb o rozšírenie
pomáhajúcich profesií, napr. psychológa v rámci rýchlej zdravotníckej pomoci.
Položka: Prijali by ste do tímu rýchlej zdravotníckej služby sociálneho
pracovníka?
Tabuľka 3: Prijatie sociálneho pracovníka do rýchlej zdravotníckej služby
Možnosti odpovede
Áno
Nie
Niekedy
Neviem
Spolu
Počet (n)
2
18
9
5
34
Pri odpovedi na uvedenú položku sme zistili, že respondenti by neprijali
sociálneho pracovníka do svojho tímu, ako uviedlo 18 respondentov, naopak
2 respondenti by ho prijali, 9 respondentov uviedlo, že v niektorých prípadoch by
bol prínosom a 5 respondentov sa vyjadrilo v tejto otázke odpoveďou neviem.
234
Položka: Pri výkone Vášho povolania Vám je poskytnutá sociálna opora?
Tabuľka 4: Vnímanie sociálnej opory pri výkone svojho povolania
Možnosti odpovede
áno, u kolegov a nadriadených
áno, u svojich priateľov a rodiny
u obidvoch predchádzajúcich
nie
Spolu
Počet (n)
21
19
4
0
48
Najviac klientov 21 uviedlo, že sociálnu podporu pri výkone povolania im
poskytujú kolegovia a nadriadení, 19 respondentov uviedlo, že má sociálnu podporu
u svojich priateľov a rodiny, 4 respondenti uviedli, že majú sociálnu oporu aj
u kolegov a nadriadených aj u rodiny a priateľov a žiadny z respondentov neuviedol,
že sociálnu oporu nemá.
Položka: Ako vnímate svoje možnosti tímu v poskytovaní krízovej intervencie?
Tabuľka 5: Možnosti poskytovania KI
Možnosti odpovede
Obmedzené vplyvom času
Obmedzené na poskytnutie prvej pomoci
Adekvátne k situácii
Neadekvátne
Spolu
Počet (n)
20
10
4
0
48
20 respondentov v uvedenej položke posúdilo možnosti tímu v poskytovaní
KI ako obmedzené vplyvom času, 10 respondentov uviedlo, že možnosti tímu
v rámci KI sa obmedzuje na poskytnutie prvej pomoci a 4 respondenti uviedli, že
možnosti tímu v rámci KI sú adekvátne podľa situácie a 0 uviedlo poslednú možnosť
ako neadekvátne.
Položka: Rozšírili by ste kompetencie KI v rámci poskytovania rýchlej
zdravotníckej služby?
Tabuľka 6: Rozšírenie kompetencie KI v poskytovaní rýchlej zdravotníckej
služby?
Možnosti odpovede
áno
určite áno
častejšie nie
určite nie
neviem
Spolu
Počet (n)
6
12
22
8
0
48
235
Šrobárová, S.:
Na uvedenú položku 22 respondentov odpovedalo, že častejšie by svoje
kompetencie KI v rámci rýchlej zdravotníckej služby nerozširovali. 12 respondentov
by určite rozšírili svoje kompetencie. Rovnako 6 respondentov odpovedalo
pozitívne. Určite by nerozširovali svoje kompetencie 8 respondenti.
Položka: V čom by ste rozšírili svoje kompetencie v rámci výkonu KI?
Tabuľka 7: Rozšírenie kompetencií
Možnosti odpovede
O postintervenčné služby
áno, o psychologickú pomoc
nie
neviem posúdiť
Spolu
Počet (n)
16
18
12
2
48
16 respondentov potvrdilo rozšírenie kompetencii o postintervenčné služby,
v tomto prípade sa jednalo o služby spojené so starostlivosťou o klienta po
poskytnutí rýchlej zdravotníckej pomoci. 18 respondentov by prijalo rozšíriť svoje
kompetencie o psychologickú pomoc. Vôbec by nerozširovalo svoje kompetencie 12
respondentov a 2 odpovedali, že to nevedia posúdiť.
Položka: Nesiete si dôsledky Vašej práce do súkromného života?
Tabuľka 8: Dôsledky pracovnej záťaže v osobnom živote
Možnosti odpovede
áno
nie
niekedy
Spolu
Počet (n)
8
34
6
48
8 respondentov uviedlo, že si dôsledky práce nesú do súkromného života,
naopak až 34 respondentov si dôsledky práce nenesie do súkromného života a 6
respondentov si iba niekedy nesie dôsledky práce do súkromného života.
Položka: Trpíte pocitom vyčerpania z práce?
Tabuľka 9: Pocit vyčerpania z práce
Možnosti odpovede
áno
nie
Neviem posúdiť
Spolu
Počet (n)
28
20
0
48
Na základe odpovedí na uvedenú položku môžeme konštatovať, že pocitom
vyčerpania z práce trpí až 28 respondentov naopak 20 respondentov uviedlo, že
netrpí vyčerpanosťou z práce a 0 respondentov uviedlo, že nevedia posúdiť.
236
Položka: Zmenil sa Váš postoj k životu pri výkone tohto povolania?
Tabuľka 10: postoj k životu pri výkone povolania
Možnosti odpovede
áno
nie
Neviem to posúdiť
Spolu
Počet (n)
32
12
6
48
Na položenú otázku 32 respondentov odpovedalo, že sa ich postoj k životu
pri výkone tohto povolania zmenil, vzhľadom k tomu, že išlo o polootvorenú otázku,
títo respondenti uviedli, že sa im zmenil hlavne postoj voči životu a jeho ceny.12
respondentom sa ich postoj k životu nezmenil a 6 respondenti to nevedia posúdiť.
Položka: Je pre Vás výkon KI náročný na ?
Tabuľka 11: Na čo je KI vo výkone náročná najviac
Možnosti odpovede
Psychickú záťaž
Fyzickú záťaž
nie
Emocionálnu záťaž
neviem
Spolu
Počet (n)
30
14
1
3
0
48
Najviac 30 respondentov v odpovedi na uvedenú položku uviedlo, že výkon
KI je u nich náročný na psychickú záťaž, na fyzickú uviedlo 14 respondentov, na
emocionálnu záťaž uviedli 3 respondneti a žiadnu záťaž nepociťuje 1 respondent.
Položka: Boli ste niekedy školení v KI?
Tabuľka 12: Edukácia v KI
Možnosti odpovede
Áno
Nie
Spolu
Počet (n)
3
45
48
Najviac 45 respondentov v odpovedi na uvedenú položku uviedlo, že neboli
školení v KI a iba 3 respondenti uviedli, že školení boli.
237
Šrobárová, S.:
Diskusia
V našom prieskume sme zisťovali, ako respondenti vnímajú svoju pozíciu
v rámci poskytovania KI.
Celkovo možno zhrnúť, že poskytovanie KI prináša pre respondentov
hlavne psychickú záťaž. Pre preklenutie úskalí náročnosti poskytovania rýchlej
zdravotníckej pomoci majú respondenti sociálnu oporu hlavne u svojich kolegov
a nadriadených. Z tejto výpovede možno konštatovať, že proces poskytnutia KI
a jeho zvládnutie konfrontujú v rámci svojho tímu, u ktorého nájdu oporu. Ich
samotná príprava v rámci poskytovania KI by si podľa výpovedí respondentov
vyžadovalo skôr psychológa ako sociálneho pracovníka. Tento prístup korešponduje
s tvrdením M. Špánikovej (2013a), že „pre niektoré profesie pôsobiace v rámci
systémov, ktoré slúžia ako opora pre jedinca v procese zvládania pre integritu jeho
osobnosti ohrozujúcich nepriaznivých okolností a udalostí je postavenie a zásahy
sociálneho pracovníka často málo „viditeľné“. To však nič neuberá na ich význame,
resp. synergickom efekte fungovania systému. Vo väčšine prípadov ide o profesie,
s ktorými prichádzajú do kontaktu iba sporadicky, resp. výnimočne.“ Prekvapením
boli odpovede v rámci edukácie v poskytovaní KI. Väčšina respondentov uviedla, že
nebola školená v KI. Z daného možno konštatovať, že respondenti pracujú
v súkromnej sfére rýchlej zdravotníckej pomoci a teda si daný výcvik, prípadne
školenie od zamestnávateľa nebola povinná.
Čo prináša nielen dôsledky v rámci vyčerpania psychického, ale aj
fyzického a neskôr aj k syndrómu vyhorenia.
Záver
Kvalitná rýchla zdravotnícka služba v poskytovaní KI je nevyhnutne spojená
s efektívnou edukačnou činnosťou zo strany zamestnávateľa. Tvrdenie Špánikovej
a Kamoďu (2013, 342), že „vzdelávanie je oblasť, ktorej výsledky rozhodujúcim
spôsobom ovplyvňujú vývoj všetkých zložiek obyvateľstva“ v našom prípade platí
doslovne – iba v prípade zabezpečenia kontinuálneho vzdelávania všetkých profesií
zabezpečujúcich rýchlu zdravotnícku službu môžeme zabezpečiť nielen ich
kvalitatívny profesijný rast, ale vďaka tomu aj zvýšenie šance na väčšiu
pravdepodobnosť úspechu pri zásahoch v život ohrozujúcich situáciách. Tým sa
predchádza vzniku syndrómu vyhorenia u vlastných zamestnancov a tým aj
eliminuje nedostatky v poskytnutí efektívnej KI.
Sociálna opora je dôležitou súčasťou pri takto namáhavej práci.
U pracovníkov rýchlej zdravotníckej služby je osobitne dôležité poskytnutie
ventilácie a sociálnej opory zo strany zamestnávateľa pre obnovenie síl
zamestnanca, ktorý sa denne stretáva so záťažou spojenou s poskytnutím KI.
Zoznam bibliografických odkazov
ANTOLOVÁ, V.: Sociálnoprávna ochrana maloletých bez sprievodu. Metódy
sociálnej práce so žiadateľmi o azyl, azylantmi, maloletými bez sprievodu.
Ružomberok : Verbum, 2011,134s. ISBN 978-80-8084-672-5.
Aplikovaná psychológia pre študijný odbor zdravotnícky záchranár. Prešov :
Prešovská univerzita, Fakulta zdravotníckych odborov. Dostupné na :
238
http://www.unipo.sk/public/media/files/docs/fz_materialy/svk/dokument_109
_16.pdf
http://www.emergency-slovakia.sk/
KŘIVOHLAVÝ, J. 2001. Psychologie zdraví, 1. vyd. Praha : Portál 2001. 278
s. ISBN 80-71785-61-2
MAREŠ, J. 2004. Negativní aspekty sociální opory. In: Ruisel, I.; Lupták, D.; Falat,
M. (eds.): Sociálne procesy a osobnosť. Ústav experimentálnej psychológie
SAV, 284-294. ISBN 80-88910-16-1.
ŠPÁNIKOVÁ. M. 2013. Väzenský systém v Estónsku. In : Sociálna práca,
manažment a ekonómia – prínosy a limity vedy pre teóriu a prax: zborník
referátov z 5. ročníka vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou.
Ružomberok: VERBUM - vydavateľstvo Katolíckej
univerzity
v Ružomberku, 2013.
ŠPÁNIKOVÁ, M. - KAMOĎA, J. 2013. Celoživotné vzdelávanie založené na
miestnom kontexte a minority. In.: Rusnáková, M. (ed.) : Aktuálne dianie,
perspektívy a vývojové trendy v sociálnej, edukačnej a zdravotníckej práci
s marginalizovanými skupinami. Zborník príspevkov z medzinárodnej
vedeckej konferencie InteRRa 18. Ružomberok : VERBUM. 2013. ISBN 97880-561-0026-4. s. 341 – 351.
ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2004a. Krize : psychologický a sociologický fenomén.
Praha, Grada Publishing 2004. ISBN 80-247-0888-4. 132 s.
ŠPATENKOVÁ, N. a kol. 2004b. Krizová intervence pro praxi. 1. vyd. Praha:
Grada 2004. 200 s., ISBN: 80-247-0586-9.
TOKÁROVÁ, A. et.al. 2003. Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodiky
sociálnej práce. 2. vyd. Prešov : Akcent print, 2003, 573 s. ISBN 80-9683675-7.
Recenzent:
239
Štefáková, L.:
Príprava a možnosti realizácie dobrovoľníkov
Preparing and Possibilities of Implementing of Volunteers
in Hospice Care
Lenka Štefáková
Abstract
The contribution brings the need of volunteers training, who want to work with
the terminally ill. Briefly describes the possibility of implementing in hospice
and mobile hospice in direct contact with the client, or benefit of hospice,
without contact with the client. Indicates how important is volunteer work for
the client himself and his family, as well as benefits for the volunteer.
Key words: Volunteering in Hospice Care. Preparing Volunteers. Possibilities of
Implementing Volunteers.
Úvod
Sprevádzanie nevyliečiteľne chorých a umierajúcich ľudí je jednou
z najťažších oblastí pôsobenia dobrovoľníkov a zasluhuje si veľké uznanie. Svet
bolesti vytvára akoby vlastnú súdržnosť. Trpiaci sú si navzájom podobní svojou
situáciou, znášaním toho istého údelu, aj túžbou po starostlivosti, pozornosti
a pochopení. Preto tento svet utrpenia, aj keď je roztratený, volá po solidárnosti
a spoločenstve (Ján Pavol II., 1998). Odpoveďou na toto volanie po solidárnosti
a pozornosti je slobodne a nezištne volená služba dobrovoľníkov. Práve mladí
dobrovoľníci svojou prítomnosťou a aktivitami prinášajú do hospicu život, radosť
a nové zážitky. Aktivitami a podujatiami spríjemňujú trpiacim ich dni, ktoré sú
v značnej miere poznačené bolesťou, utrpením a smútkom. Ich prítomnosť
obohacuje pacientov aj personál zariadenia. Umierajúcich a ťažko chorých ľudí
vytrhávajú zo stereotypu, izolácie a samoty, ktorú mnohí z nich pociťujú.
Na Slovensku však počet dobrovoľníkov stále stagnuje za dopytom
a neustálou výzvou ostáva zlepšenie propagácie dobrovoľníctva a súčasne aj
zvýšenie prestíže dobrovoľníkov. Nie vždy je príčinou nízkej participácie
dobrovoľníkov nezáujem alebo lenivosť, niekedy je to práve slabá reklama,
nedostatočná koncepcia propagácie. (Antolová, 2012, s. 56).
1. Príprava dobrovoľníkov
„Proces od výberu dobrovoľníka až po jeho zaškolenie a uvedenie do
činnosti trvá určitý čas, a tiež už samotný výkon dobrovoľníckej činnosti neznamená
ukončenie spolupráce dobrovoľníka s koordinátorom“ (Košč, Antolová, 2008,
s. 105).
240
Po tom, ako záujemca o prácu v hospici prešiel osobným pohovorom a bol
vybraný pre spoluprácu, je potrebné pripraviť ho na prácu1 v zariadení. Prvým
bodom je oboznámiť ho s tým, čo bude táto služba obsahovať. To, že prišiel do
hospicu s túžbou a odhodlaním pomáhať chorým, ešte neznamená, že je na toto
poslanie automaticky pripravený. Len poskytnutie praktických informácií na úvod
práce nestačí. Je potrebné poskytnúť im vzdelávanie2 a určitú formáciu. Pre dobrý
štart a aj pre to, aby sa cítili prijatí, je potrebné už od prvej chvíle venovať im
pozornosť a byť k dispozícií na zodpovedanie ich otázok. K príprave na
sprevádzanie umierajúcich patrí odborná aj duchovná príprava vo forme prednášok.
Aby práca dobrovoľníka viedla k úspešnému koncu, je nevyhnutné, aby mal
osvojené potrebné komunikačné zručnosti. Vedieť správne komunikovať s klientom
je mimoriadne potrebné a často náročnejšie, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aby
komunikácia bola bezproblémová, prijateľná a zmysluplná, je potrebné rozvíjať
sociálne spôsobilosti a zručnosti. Každý, kto sprevádza človeka trpiaceho
nevyliečiteľným ochorením, má mať v sebe sociálne spôsobilosti a usilovať sa
rozvíjať ich. Týka sa to, samozrejme, nielen samotných odborníkov, ale aj rodinných
príslušníkov a dobrovoľníkov. „Počas celého obdobia vykonávania dobrovoľníckej
činnosti by dobrovoľník mal mať možnosť supervízie“ (Košč, Antolová, 2008,
s.105).
Ďalšou požiadavkou kladenou na osobu sprevádzajúcu umierajúcich je
rešpektovať dôstojnosť a autonómnosť každého pacienta. Pri komunikácii
s umierajúcim je potrebné zohľadňovať viacero faktorov. V prvom rade je to jeho
zdravotný a psychický stav, osobnosť, schopnosť komunikovať, ďalej to, do akej
miery je schopný prijímať informácie, a i. Po tom, čo umierajúcemu poskytneme
informácie, mali by sme si overiť, či im skutočne porozumel. Myslíme si, že na to,
aby sprevádzanie pacienta bolo pre neho obohacujúce, je nevyhnutná určitá
duchovná zrelosť dobrovoľníka. Iste, jej miera sa nedá nejakým spôsobom stanoviť,
ale môžeme ju posilňovať ich duchovnou formáciou. Stáť pri umierajúcom človeku,
vidieť denne jeho utrpenie a bolesť, a možno aj samotné umieranie, nie je
jednoduché ani pre skúsených odborníkov. Vyžaduje si to psychickú silu,
osobnostnú zrelosť a vieru. A práve vieru, skrze ktorú môžeme skutočne chápať
zmysel utrpenia, a teda aj byť s ním vyrovnaný, je potrebné posilňovať
a podporovať.
2 Možnosti realizácie dobrovoľníkov v lôžkovom hospici
Dobrovoľníci sú dnes nie bežnou súčasťou fungovania hospicov
a nemocníc. Ich základným poslaním je poskytovať chorým a umierajúcim ľuďom
tzv. laickú psychosociálnu podporu. Ich činnosť v sociálnom a zdravotníckom
zariadení je rôznorodá a závisí od konkrétneho zariadenia – od typu, možností,
potrieb zariadenia. Hospic poskytuje komplexnú starostlivosť o človeka, vrátane
starostlivosti o dôstojné dožitie chorého. Hlavnou úlohou je byť sprievodcom
1
2
Bližšie pozri Šrobárová, 2013
Aj u dobrovoľníka ide o dlhodobú a kontinuálnu činnosť. Podľa Dudinskej a kol. (2011, s.139)
„komplexné vzdelávanie neposkytuje človeku len to, čo momentálne potrebuje zlepšiť či zdokonaliť.
Učí človeka stavať sa k veciam ako k otvoreným problémom a súčasne očakáva istý druh zmeny
človeka“. Aj u dobrovoľníka v hospicovej starostlivosti je kontinuálna zmena vo forme postupného
kvalitatívneho osobnostného rastu potrebnou pre jeho dlhodobé zotrvanie v hospicovej
starostlivosti.
241
Štefáková, L.:
v posledných chvíľach života, a to predovšetkým tým, že budú láskavým
a načúvajúcim spoločníkom.
Hospitalizácia je často spojená so strachom z blížiacej sa smrti
a s prispôsobovaním sa novému prostrediu, na aký nebol pacient zvyknutý. Všetky
tieto vonkajšie aj vnútorné zmeny v jeho živote, ktoré ochorenie so sebou prináša,
právom spôsobujú stres, obavy a úzkosť. Dobrovoľník by mal byť pripravený na
fakt, že chorý môže na tieto zmeny reagovať uzavretosťou, apatiou, nezáujmom, ale
aj hnevom, zlosťou a častými zmenami nálad.
Pacienta máme akceptovať takého, aký je, s jeho povahou a náladami. Na
jednej strane akceptujeme, ak nám naznačuje, že chce súkromie a nemá momentálne
záujem o rozhovor ani prítomnosť druhej osoby, no na strane druhej má dobrovoľník
svojím prístupom hovoriť, že je tu stále pre neho a bude mu k dispozícií, keď si to
bude neskôr priať. Práve dobrovoľníci, ktorí prichádzajú k lôžku umierajúceho,
môžu poskytovať chorému to, čo často z časového hľadiska nie je personál schopný
zabezpečiť. Je to najmä dlhšia prítomnosť pri pacientovi, ktorá je pre neho
mimoriadna cenná a nenahraditeľná ničím iným – žiadny odborný prístup a najlepšie
techniky ošetrovania, žiadne aktivity a činnosti nie sú v očiach umierajúceho tak
vzácne, ako blízkosť druhého človeka, ktorý má o neho skutočný a úprimný záujem.
Umierajúci sú často naplnení myšlienkami, že sú nemilovaní, že nie je nik, kto by sa
o nich zaujímal, že sú príťažou a bremenom pre rodinu a pod. Preto vďačne príjmu,
keď pri ich posteli bude sedieť niekto, s kým sa môžu porozprávať. Mladí
dobrovoľníci, ktorí nemajú ešte veľa životných skúseností, môžu mať obavy, že
nebudú vedieť pomôcť chorému, ani nájsť spoločnú tému. Křivohlavý (2002)
uvádza, že skôr ide o pacientovu potrebu istoty, že v miestnosti nie je sám, a že
v prípade potreby je nablízku niekto, na koho sa môže obrátiť.
U veriaceho je prítomnosť druhej osoby pripomienkou skutočnosti, že nikdy
nie sú sami, lebo Boh stojí vedľa nich. U tých, ktorí nemajú vieru v Boha, je
prítomnosť druhého chápaná ako existencia sociálneho puta zomierajúceho so
svetom živých. V rozhovore medzi dobrovoľníkom a zomierajúcim pacientom nejde
o nejakú intelektuálnu debatu, diskusiu alebo argumenty. Práve naopak. Náplňou
rozhovoru s človekom, ktorý odchádza z tohto sveta, je skôr počúvanie, ako
rozprávanie. Človek sa zvyčajne neotvára tomu, kto príliš veľa hovorí a kladie veľa
otázok. Svoje vnútro otvoria skôr vtedy, keď mu ten druhý načúva. Nejde tu ale
o nezúčastnené, apatické a pasívne načúvanie. Ide viac o počúvanie srdcom. Čím
viac máme otvorené srdce, tým obohacujúcejší bude pre oboch tento spoločný čas.
Mnoho mladých ide k lôžku chorého s myšlienkou, že budú oporou, posilou,
jednoducho, že tu budú so svojou pomocou pre tých, ktorí to potrebujú. No
mnohokrát sa stáva, že nie dobrovoľník tu bol pre umierajúceho, ale naopak.
Dobrovoľník odchádzal obohatený a naplnený pravdami o živote, o ktorých nemal
doposiaľ žiadne poznanie a skúsenosti. Veď kto iný môže byť lepším učiteľom, než
ten, kto sám pozná, čo to znamená byť na konci života?
Ďalšími možnosťami ako tráviť spoločný čas s umierajúcim, je čítanie kníh,
modlitba, prechádzky, starostlivosť o priestory, v ktorých sú chorí – či už spoločné
priestory hospicu, alebo priamo ich izby. Dobrovoľník môže robiť výzdobu
(v súvislosti s ročným obdobím, alebo nejakou udalosťou, kultúrnym podujatím),
starať sa o kvety, nástenky s informačným materiálom pre rodiny a pod. Pokiaľ to
zdravotný stav chorých umožňuje, môžu sa dobrovoľníci venovať aktivačnej
242
činnosti pacientov – rôznym ručným prácam, výrobou darčekov a drobných
predmetov (pohľadníc,...).
Zvlášť takéto využívanie času, ktoré ich nenecháva v úplnej pasivite, je
veľmi prospešné na to, aby sa cítili lepšie po psychickej stránke. Prináša im pocit
užitočnosti, podporuje ich vlastné schopnosti a zručnosti a umožňuje im
komunikovať s ostatnými pacientmi a personálom. Pomáha im to uvedomovať si, že
sú súčasťou medziľudských vzťahov.
Ďalej môžu dobrovoľníci organizovať v hospici jednorazové akcie, ako sú
rôzne kultúrne podujatia, koncerty, divadelné predstavenie, vystúpenia detí, oslavy
narodenín. Tento program môžu sami pripraviť, alebo môžu pozvať nejakých hostí
(tanečný súbor, speváka atď).
Taktiež majú možnosť zapájať sa do prác v hospici, pri ktorých nie sú
v priamom kontakte s klientmi. Sú to činnosti, ako tvorba propagačného materiálu
a príručiek, zaobstarávanie pomôcok potrebných na ich činnosť, rozširovanie
skúseností a poznatkov medzi verejnosťou – publikačnou činnosťou alebo
propagáciou v médiách.
4. Možnosti realizácie dobrovoľníkov v mobilnom hospici
Svojimi návštevami dobrovoľníci ponúkajú chorému aj členom jeho rodiny
podporu a napomáhajú snímať z nich emočnú záťaž. Myslíme si, že z tohto hľadiska
je ich prítomnosť pre celú rodinu pacienta nenahraditeľná.
U človeka, ktorý je dlhodobo pripútaný na lôžko, sa postupne redukujú jeho
kontakty so širším okolím. Nech sa snaží ostať akokoľvek v komunikácií
s príbuznými a priateľmi, už skutočnosť, že je v prevažnej miere len doma a nechodí
do práce a pravidelne medzi ľudí, má negatívny vplyv na jeho psychické prežívanie
ochorenia. Často môže pretrvávať pocit, že sú neužitoční, nepotrební, pre svoje
okolie nezaujímaví, alebo dokonca, že sú na príťaž. Cítia sa nemilovaní, odsunutí
niekam do zabudnutia. Takto sa niekedy vidia oni sami a sú presvedčení, že takto
ich vnímajú aj ostatní. Nech im je ponúkaná akákoľvek kvalitná odborná pomoc,
tieto myšlienky a pocity neodstráni. Tu sa ukazuje mimoriadne veľká úloha rodiny
a dobrovoľníkov. Táto ich úloha je veľmi odlišná – navonok aj v subjektívnom
vnímaní klienta.
Pokiaľ je rodina zdravá a plní svoju funkciu, stojí pri svojom umierajúcom
členovi. Manžel, manželka, deti alebo rodičia opatrujú chorého a starajú sa o neho
po viacerých stránkach. Podávajú mu lieky, polohujú, pomáhajú s hygienou,
podávajú stravu. Dávajú mu seba samých – svoj čas, záujem, pozornosť,
pochopenie. Utrpenie chorého a umierajúceho môže a aj má byť priestorom,
v ktorom sa umocňujú vzájomná láska a súdržnosť rodiny. Človek cíti, nakoľko je
táto blízkosť rodiny úprimnou a hlbokou.
Žiaľ, u členov rodiny môže ísť niekedy viac o pomoc z povinnosti, čo môže
byť zapríčinené aj tým, že oni sami potrebujú podporu a pomoc. V oblasti
komunikácie môže prevažovať nejednoznačný a nepriamy štýl, vyhýbanie sa
rozhovoru, prípadne projekcia, prostredníctvom ktorej členovia rodiny obviňujú
iných ľudí za situáciu, ktorú rodina prežíva (Šavrnochová, 2011, s. 41).
Dobrovoľník pri komunikácii s rodinou by mal brať do úvahy aj výskyt prípadných
obranných mechanizmov, ktorých prítomnosť je dôsledkom dlhodobej starostlivosti
o chronicky chorého a dôsledkom spoluzávislého správania sa, pri ktorom sa podľa
243
Štefáková, L.:
Šavrnochovej (2011, s. 41) „vytráca nielen ich osobná identita, ale znižuje sa ich
vlastné sebahodnotenie, skresľuje sa realita.“
Ak to tak aj nie je a ich starostlivosť je skutočne láskyplná
a vykonávaná ochotne, chorý ju môže vnímať ako samozrejmosť a ostáva
presvedčený, že je vzácny jedine pre rodinu. Práve pre odstraňovanie týchto
skeptických myšlienok je prospešné zapájanie dobrovoľníkov, ktorí svojou
prítomnosťou a záujmom ukazujú chorému, že aj osoby mimo jeho rodiny majú
o neho záujem. U niektorých umierajúcich môže nastať problém, že sa uzatvoria
pred cudzím človekom a odmietajú komunikáciu. Prvým krokom, ktorý je potrebné
urobiť, je aby sme rozpoznali príčinu toho, prečo pacient nestojí o prítomnosť
druhého. Uzavretosť môže súvisieť so strachom, so zmenou nálad, so smútkom. Sú
pacienti, ktorí len potrebujú dlhší čas, kým sa osmelia viac hovoriť. Uzavretosť
môže vychádzať z ich povahy. Niektorí ľudia jednoducho nepotrebujú veľa
rozprávať s druhým. To, že mlčí v prítomnosti dobrovoľníka, nemusí automaticky
znamenať, že mu je jeho prítomnosť nepríjemná a že si želá ostať sám.
Sprevádzajúci sa usiluje pozorovať, či je daná téma pre klienta vhodná a čo ho
zaujíma. V prvých rozhovoroch, keď sa aj samotný dobrovoľník môže obávať
spoločnej témy, je vhodné reagovať na vzniknuté situácie, na okolnosti v okolí
a pod. Sú to tie najbežnejšie témy, ktoré sú povrchné, ale ktoré búrajú bariéry
a napomáhajú lámaniu ľadov. Môžeme začať témou o počasí, o udalosti, ktorú sme
počuli v správach, ale aj o rodine, o záujmoch pacienta, alebo jeho profesii. Treba sa
vyhýbať negatívnym a smutným témam, ktoré môžu chorého rozrušiť a rozcitlivieť
(Venglářová, 2007).
Gímešová (2013) začiatkom roka realizovala prieskum medzi študentami
Pedagogickej fakulty KU v Ružomberku, kde zisťovala záujem študentov
o vykonávanie dobrovoľníckej služby pre ťažko chorých a umierajúcich ľudí.
Z prieskumu sú vybrané údaje týkajúce sa motivačných činitelov a tie, ktoré
sa týkali záujmu o vykonávanie dobrovoľníckej činnosti v prospech umierajúcich
a nevyliečiteľne chorých ľudí.
V nasledujúcom grafe je možné vidieť názory respondentov na to, čo oni
považujú vo všeobecnosti za dôvod k tomu, aby si mladý človek vybral túto
dobrovoľnícku aktivitu. Respondenti považujú za najdôležitejšiu motiváciu
k takémuto dobrovoľníctvu túžbu pomáhať, vierovyznanie a chorého člena rodiny.
244
Graf 1: Názor respondentov na motiváciu k dobrovoľníctvu v hospici
Graf 2: Osobné motivačné činitele respondentov
Taktiež zisťovala, čo by bolo najväčšou motiváciou pre nich osobne k tomu,
aby pomáhali umierajúcim. Dôvodmi, ktoré sa objavovali najčastejšie, boli túžba
pomáhať, súcit s trpiacimi a skúsenosť s chorým členom rodiny. Skúsenosť
s chorým bola v motivácií na treťom mieste. Tieto údaje potvrdzujú, že pokiaľ majú
mladí osobnú skúsenosť s umierajúcim a chorým, skôr sa budú venovať tejto službe
ako tí, u ktorých táto skúsenosť chýba. U ľudí, ktorí sa s touto činnosťou nestretli, sa
objavuje väčší strach, že by to psychicky nezvládli. Pristupujú k tejto službe
s určitými predsudkami a vidia v nej prevažne to ťažké, psychicky náročné
a smutné. Naopak, tí, ktorí už mali možnosť sprevádzať chorého, v tom vidia aj
pozitíva – vnútorné naplnenie a pocit radosti z pomoci. Skúsenosť so službou ťažko
245
Štefáková, L.:
chorému a zomierajúcemu človeku teda posilňuje ich ochotu pomáhať a odstraňuje
častý neopodstatnený strach z tejto služby.
V ďalšej časti zisťovala, či sa opýtaní respondenti venovali dobrovoľníckej činnosti
v prospech umierajúcich a nevyliečiteľne chorých ľudí?
Tabuľka 1: Skúsenosť so službou chorým a umierajúcim
n
1
Vykonávam v súčasnosti
V minulosti áno, teraz už nie 14
85
Nie
Spolu
100
%
1
14
85
100
14 % všetkých opýtaných študentov už poskytovalo niekedy pomoc chorým
a umierajúcim ľuďom. Len 1 % respondentov sa tejto činnosti venuje aj
v súčasnosti. Väčšina z respondentov, ktorí sa už v minulosti venovali ťažko chorým
a umierajúcim, boli študenti sociálnej práce, ktorí uviedli, že túto činnosť
vykonávali v rámci svojej praxe. Niektorí respondenti sa angažovali do služby
umierajúcemu príbuznému vo svojej rodine. Menší počet uviedol ako dôvod príklad
a pozvanie kamaráta a vzor v rodine (napr. matka pracujúca v hospici). Pre iných
boli motivačnými činiteľmi láska k ľuďom, túžba spríjemniť chorému posledné dni
života, túžba byť užitočný, radosť a vďačnosť zo strany chorého. Podnetom pre
dobrovoľníctvo bola tiež povinná prax v rámci štúdia sociálnej práce, ktorá
respondenta oslovila natoľko, že po praxi ostal ešte nejaké obdobie v hospici ako
dobrovoľník.
Aby hospice získali mladých pre svoju činnosť, je potrebná precízna a cielená
propagácia. V praxi často ľuďom chýbajú dostatočné informácie o možnostiach
zapájania sa do dobrovoľníckych aktivít (ako uvádzali v prieskume). Odporúčali
prepracovať koncepciu propagácie a hľadať nové cesty, ako zaujať, nakoľko im
nestačí len propagácia prostredníctvom letákov, či plagátov, potrebovali by dopĺňať
informácie prostredníctvom médií, cez internet a v neposlednom rade osobným
oslovením cieľovej skupiny. Ponuka dobrovoľníctva by mala byť konkrétna
a ponúkaná takým spôsobom, aby bola pre dnešného mladého človeka príťažlivá
(Gímešová, 2013).
Záver
Čo majú spoločné dobrovoľník v hospicovej starostlivosti a klient
s nevyliečiteľným ochorením, prežívajúci posledné etapy svojho života? Sme si
vedomí, že každý dobrovoľník aj klient je originálnou ľudskou bytosťou s vlastným
osudom, ktorý formuje ich súčasný prístup k životu a spôsobu aktivácie. Je napriek
tomu možné nájsť spoločné aspekty v ich motivácii?
To, či je človek naplnený a šťastný, nezávisí len od jeho súčasného
zdravotného stavu. Pre spokojný život sú nevyhnutné pevné a trvalé medziľudské
vzťahy a vedomie, že sme ich súčasťou. Aj ľudia s nevyliečiteľným ochorením,
prežívajúci posledné etapy svojho života, majú v sebe túžbu byť svojím okolím
246
prijímaní a milovaní. Najmä v tomto čase potrebujú veriť, že v očiach iných majú
cenu a sú potrební. Práve dobrovoľníci, ponúkajúci im nezištne svoj voľný čas,
môžu svojím záujmom a službou výrazne posilňovať v umierajúcich vedomie ich
potrebnosti a hodnoty. Dobrovoľníci prichádzajúci do hospicu sa stávajú
obohatením pre umierajúceho a táto služba zároveň obohacuje život samotného
dobrovoľníka. Paradoxné pritom je, že hodnota ich práce je v súčasnosti
nedocenená. Ako na základe výskumov tvrdí Špániková (2010), „finančnú hodnotu
práce dobrovoľníkov organizácie často vnímajú len ako doplnkovú, bez konkrétneho
vyčíslenia a zahrnutia do celkovej hodnoty poskytnutej služby. To spôsobuje, že
výsledky ich činnosti sú reálne nemerateľné a neporovnateľné, nehovoriac o meraní
efektívnosti“...
ANTOLOVÁ,V. 2012. Záujem a angažovanosť študentov v dobrovoľníckych
činnostiach. In: Dobrovoľníctvo ako rozmer sociálnej služby. Zborník
príspevkov z vedeckej konferencie. Ružomberok : PF KU, 2012, ISBN: 97880-8084-870-5, s. 48-62
DUDINSKÁ, E., JARAB, J., BUDAJ, P., ŠPÁNIK, M. 2011. Manažment ľudských
zdrojov. 1. vydanie. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2011. 216 s.
ISBN 978-80-7165-831-3.
GÍMEŠOVÁ, K. 2013. Dobrovoľníctvo v hospicovej starostlivosti. PF KU
v Ružomberku. Nepublikovaná diplomová práca.
JÁN PAVOL II. 1998. Apoštolský list Salvifici Doloris. O kresťanskom zmysle
ľudského utrpenia. Trnava : SSV, 1998. 81 s. ISBN 80-7162-243-5.
KOŠČ, S., ANTOLOVÁ, V. 2008. Teória, prax a metódy charitatívnej činnosti.
Ružomberok : PF KU v Ružomberku, 2008, 90 s., ISBN 978-80-8084-337-3.
KŘIVOHLAVÝ, J. 2002. Psychologie nemoci. Praha : Grada, 2002. 200 s. ISBN
80-247-0179-0.
ŠAVRNOCHOVÁ, M. 2011.: Sociálne poradenstvo pre rodinných príslušníkov
závislého klienta v kontexte spoluzávislosti. Ružomberok, 2011. 81 s. ISBN
978-80-8084-810-1
ŠPÁNIKOVÁ, M. 2010. Metódy oceňovania práce dobrovoľníkov. In : Lysá, Ľ.
(ed.) Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie „Manažment
neziskových organizácií v prostredí verejného sektora“. 25. 9. 2009 Poprad.
Ružomberok : VERBUM, 2009. s. 163-172. ISBN 978-80-8084-533-9.
ŠROBÁROVÁ, S. :Interwencja w pracy socjalnej / Soňa Šrobárová ; rec. Janusz
Gierszewski, [2013]. In : Materiały uzupełniające dla słuchaczy studiów
podyplomowych na kierunku Zarządzanie instytucjami pomocy społecznej /
red. nauk. Magdalena Grochulska. - Chojnice : Certus s.c. Janusz
Szczepański, [2013]. - ISBN 978-83-935617-2-8, s. 42-64.
VENGLÁŘOVÁ, M. 2007. Problematické situace v péči o seniory. Praha : Grada,
2007. 96 s. ISBN 978-80-247-2170.
e-mail: [email protected]
Recenzent:
dr n. med Ewa Kucharska
247
Tokovská, M., Šolcová, J.:
Family with Senior as a Part of Interdisciplinary Team
Miroslava Tokovská, Jana Šolcová
Abstract
Interdisciplinary team of social work with the elderly not only are experts from
various fields to treatment. Multimorbidity senior brings changes in social
functioning at the micro themselves families affected by the consequences of
several diseases of the elderly. The paper deals with the family of seniors as
part of an interdisciplinary team that is scientifically concrete example of the
existence and functioning of the territorial support group in the area.
Key words: Support Ggroup, Family with Seniors, Interdisciplinary, Alzheimer's
disease
Úvod
Osoba trpiaca ochorením demencia si vyžaduje špecifickú starostlivosť
a špecifický spôsob komunikácie, pretože rozumové dispozície majú klesajúcu
tendenciu a človek sa stáva zraniteľnejším a viac odkázaným na pomoc inej fyzickej
osoby. Z teoretických i praktických postojov vieme, že starostlivosť o seniorov si
vyžaduje rozsiahly a komplexný súbor činnosti, čo nám napovedá o nevyhnutnosti
interdisciplinárnej spolupráce. Starostlivosť o osoby s demenciou je náročná nielen
pre pomáhajúcich profesionálov, ale i príbuzných v úlohe opatrovateľov. Príbuzní
chorej osoby si vyžadujú sociálnu a morálnu podporu, pochopenie a informácie,
ktoré im pomôžu zvládať každodenné úsmevné i náročné situácie. Existencia
podporných skupín vytvára priestor pre interdisciplinárnu kooperáciu. Členovia
takéhoto interdisciplinárneho tímu pracujú nezávisle, ale na rozdiel od
multidisciplinárneho tímu sa neformálne stretávajú, aby prediskutovali možnosti
riešení spolu s príbuznými, ktorí sú považovaní za spolupracovníkov.
Teoretické perspektívy rodiny ako
poskytujúceho starostlivosť o seniora
súčasti
interdisciplinárneho
tímu
Sociálna práca sa ako praktická činnosť zameriava na konkrétnu sociálnu
situáciu, a v tom je podľa Matouška a kolektívu (2005) jej hlavný prínos pre prácu
interdisciplinárneho tímu. Ponúka praktickú aj emocionálnu pomoc ako chorým, tak
aj osobám starajúcim sa o seniorov. Práca v interdisciplinárnom tíme poskytuje
možnosti podpory v oblasti bio-psycho-spirituálno-sociálnych potrieb seniorov
a jeho rodinných príslušníkov. Fungujúca vzájomná spolupráca medzi zdravotníckou
a sociálnou oblasťou, ako aj kooperácia s klientovou rodinou, ukazuje množstvo
pozitív, ktoré sa odrážajú v nasledovných oblastiach:
- dochádza k zlepšeniu komunikácie medzi seniorom a rodinou,
- zlepšuje sa prístup a kvalita starostlivosti o seniora,
248
- umožňuje lepšie udržanie a rozvoj zdravotníckych a sociálnych služieb pre
seniora a jeho príbuzných,
- sú účinnejšie a efektívnejšie využité pracovné ľudské zdroje, ich odborné
i praktické skúsenosti pri práci so seniormi,
- spokojnosť klientov a starajúcich sa o príbuzných vzrastá,
- znižuje sa časová, finančná a ekonomická náročnosť poskytovania sociálnych
služieb a starostlivosti o seniorov (Cintulová, 2010).
sociálny
pracovník
psychológ
štátne
a neštátne
subjekty
zdravotníci
externí
spolupracovníc
i
Zloženie interdisciplinárneho
tímu
rodina
dobrovoľníci
supervízor
kňaz
Graf 1: Interdisciplinárny tím
Zdroj: Cintulová, Hencelová, 2010, s. 68
Interdisciplinárna spolupráca predstavuje pre príbuzných starajúcich sa
o seniora nové vedomosti, poznatky, zručnosti a schopnosti, ktoré sú získané na
základe princípu sociálneho učenia sa. Rodina sa tak stáva členom
interdisciplinárneho tímu. Považujeme za dôležité zdôrazniť, že základným
predpokladom dobrej spolupráce odborníkov pre blaho a zlepšenie kvality života
klienta je nevyhnutné pracovať a spolupracovať s rodinnými príslušníkmi. Na
základe výskumu autoriek Cintulová, Hencelová (2010) poskytujeme graf subjektov,
ktorý vyjadruje ideálnu kooperáciu odborníkov z rôznych disciplín a zapojenie
ďalších subjektov s cieľom poskytnúť, čo najlepšiu a najefektívnejšiu starostlivosť
o seniorov (Pozri graf 1).
249
Podporná skupina a sprevádzanie príbuzných starajúcich sa o seniorov
s Alzheimerovou chorobou
Na základe predchádzajúcej kapitoly reflektujeme skutočnosť, že rodina
alebo príbuzní starajúci sa o seniora s Alzheimerovou chorobou sa stávajú súčasťou
interdisciplinárneho tímu pre riešenie životných situácií seniorov s týmto ochorením.
Podporné skupiny vytvárajú priestor pre kombináciu laického a profesionálneho
sprevádzania v podporných skupinách.
Autorka Vávrová (2012) vymedzuje odlišnosti medzi laickým
a profesionálnym sprevádzaním, ktoré špecifikuje v štyroch najdôležitejších
kategóriách.
T 1: Komparácia laického a profesionálneho sprevádzania
Kategória
Subjekt sprevádzania
Objekt sprevádzania
Cieľ sprevádzania
TYP
SPREVÁDZANIA
Laické
akákoľvek osoba
vyskytujúca
sa
v sociálnom okolí
objektu
sprevádzania
akákoľvek osoba
vyskytujúca
sa
v sociálnom okolí
subjektu
sprevádzania
spontánnosť,
nevedomé
stanovenie cieľov
striktného
Dĺžka trvania sprevádzania bez
stanovenia, alebo
obmedzenia
Profesionálne
odborník
z oblasti
pomáhajúcej profesie
osoba nachádzajúca sa
v určitej
životnej
etape/situácie, s ktorou
je
spojený
proces
profesionálneho
sprevádzania
zacielenosť, zameranie
k dosiahnutiu
vopred
vytýčeného cieľov
obmedzené
životnou
etapou alebo situáciou,
v ktorej
sa
subjekt
sprevádzania nachádza
Zdroj: Vávrová, 2012, s. 70
Podporné skupiny umožňujú prepojenie a vhodnú kombináciu podpory,
pomoci a sprevádzania na odbornej i neodbornej úrovni. Pričom neodbornú úroveň
vnímame ako častejšie sa vyskytujúcu a pri poskytovaní starostlivosti o seniorov
s Alzheimerovou chorobou bežne realizovanú. Franeková (2013) uvádza, že
výnimočnosť podpornej skupiny spočíva v jej bezpečnosti a nehodnotiacej
atmosfére. Členovia skupiny sa spolu postupne zoznamujú, zbližujú a nadobúdajú
úroveň dôvery, ktorá im umožňuje vytvárať osobnejšie, hlbšie a úprimnejšie vzťahy.
Rodinní príslušníci prichádzajúci do skupiny, sú v otvorenom, slobodnom,
250
uvoľnenom kontakte s ostatnými členmi (tak odborníkmi ako i laikmi). V rámci
podporných skupín taktiež nadobúdajú pocit sociálnej spolupatričnosti. Čo im môže
priniesť pocit úľavy a posilu, je to že nie sú vo svojej situácii sami.
V podmienkach Slovenska sa stretávame často s dvoma pojmami, ktoré
evokujú v laickej verejnosti a aj v odbornej verejnosti synonymum k podpornej
skupine – svojpomocná skupina. Hejzlarová (2011) zdôrazňuje rozdiel medzi
svojpomocnými skupinami bez podpory profesionálov (self-help groups)
a podpornými skupinami vedenými profesionálmi (support groups). Na rozdiel od
svojpomocnej skupiny, kde iniciatíva vychádza od ľudí zasiahnutých spoločným
problémom, podpornú skupinu zakladá a vedie profesionál. V praxi sú podporné
skupiny veľmi často určitým spôsobom napojené na poskytovateľov sociálnych
služieb, príp. iné organizácie. Pozitívom tohto javu je určité stabilné zázemie skupín,
ľahšia kumulácia a následné odovzdávanie skúseností s chodom skupiny i potenciál
odborného dohľadu. Podľa Schavela (2012) je svojpomocná skupina neformálnym
zoskupením niekoľkých osôb spojených podobných osudom, životnými situáciami
alebo postihnutých porovnateľnými ťažkosťami. Svoju činnosť vykonávajú
svojpomocné skupiny bez profesionálneho vedenia najčastejšie pravidelným,
väčšinou spoločným a rovnoprávnym rozhovorom. Členovia svojpomocnej skupiny
sa prostredníctvom svojich vzťahov a interakcií vzájomne posilňujú a upevňujú si
pocit vzájomnej hodnoty. Šavrnochová (2011, s. 57) zdôrazňuje, že spoločným
znakom všetkých svojpomocných skupín je „vzájomná pomoc“. Podľa autorky je
jedným z cieľov skupiny poskytnúť jej členom emocionálnu podporu a udržať ich
sociálnu identitu (Šavrnochová, 2011).
Okrem praktických rád a vzájomnej pomoci prinášajú stretnutia rodinných
príslušníkov aj dôležitú podporu po psychickej stránke (Regnault, 2011, s.101). Túto
skutočnosť ovplyvňujú nielen neformálne väzby medzi členmi podpornej skupiny,
ale aj odborná starostlivosť profesionálov. Podľa Tavela (2009, s. 191) poradenstvo
a svojpomocné skupiny pre opatrovateľov odďaľujú inštitucionalizáciu človeka
s Alzheimerovou chorobou o rok a krátkodobé programy pre opatrovateľov zlepšujú
ich kvalitu života a spokojnosť.
Vznik podpornej skupiny SPOĽACH
V Banskej Bystrici dňa 22.6.2011 vznikla podporná Skupina Príbuzných
a Opatrovateľov Ľudí s Alzheimerovou CHorobou pod názvom SPOĽACH (prvé
písmená jednotlivých slov tvoria tento názov). Podporná skupina vznikla ako
odpoveď na otázky príbuzných klientov denného stacionára a zariadenia
opatrovateľskej služby s týždenným pobytom v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta
Banská Bystrica. Príbuzní klientov tohto zariadenia sociálnych služieb často kládli
otázky a prosby, ako je najlepšie postarať sa o svoju matku – otca alebo iného
príbuzného, čo môžu urobiť pre zlepšenie kvality života svojho príbuzného
a rovnako hľadali priestor na vypočutie svojich zážitkov a skúseností zo
starostlivosti o blízkeho trpiaceho na Alzheimerovu chorobu. Podporná skupina sa
utvorila na podnet samotných príbuzných a na konci roka 2011 bola zaradená medzi
kontaktné body Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti, ktorá sa rozhodla vytvoriť
sieť kontaktných bodov na území Slovenska prostredníctvom podporných skupín.
Pre podpornú skupinu SPOĽACH je významná podpora Slovenskej Alzheimerovej
spoločnosti, ktorá pravidelne a bezplatne zasiela podpornej skupine propagačné
251
materiály o starostlivosti o človeka s demenciou rôzneho typu, ktoré okrem iného
podporná skupina sprostredkováva konkrétnym rodinám.
Po viac ako ročnom pravidelnom pôsobení skupiny, založili zakladateľky
občianske združenie s rovnakým názvom SPOĽACH, o.z. vzhľadom na potrebu
formálneho zastrešenia fungujúcej podpornej skupiny a rovnako aj vzhľadom na
možnosti získavania finančných prostriedkov na existenciu a chod podpornej
skupiny. Poslaním občianskeho združenia SPOĽACH je zlepšovať kvalitu života
ľudí s ochorením Alzheimerovej choroby a demencie rôznej etiológie
prostredníctvom pomoci, podpory, vzdelávania a poskytovania služieb týmto
osobám. Okrem podpornej skupiny ponúka SPOĽACH v súčasnosti poradenstvo
v oblasti starostlivosti osoby s demenciou (Alzheimerovou chorobou, starecká
demencia, vaskulárna demencia a iné) a tréningy pamäti.
Podpornú skupinu tvoria rodinní príslušníci ľudí s Alzheimerovou chorobou,
ktorí sa o svojich blízkych chorých starajú v domácom prostredí. Taktiež
profesionáli, ktorí sú veľkým obohatením. Na záver stretnutia majú účastníci
možnosť navrhnúť termín a tému stretnutia, príp. odborníkov, ktorých by radi
privítali na stretnutí skupiny.
Celkový počet účastníkov za viac ako dva roky bol 226, pričom išlo o 65
osôb. Celkový počet stretnutí bol 25, na ktorom sa zúčastnilo v priemere 9 ľudí.
V grafe č. 1 zobrazujeme nárast počtu účastníkov za roky 2011 až 2013.
Prehľad priemerného počtu účastníkov za roky 2011-2013
9,4
9,2
9
8,8
8,6
8,4
v roku 2011
v roku 2012
v roku 2013
Graf 1: Prehľad priemerného počtu účastníkov za roky 2011 – 2013
Nárast priemerného počtu účastníkov na jednom stretnutí podpornej skupiny
považujú zakladateľky za úspech a to najmä vzhľadom na to, že preferujú adresné
poskytovanie podpory a pomoci. Pri menších skupinách je zaručená adresnosť
a konkrétnosť poskytnutej podpory a možnosť vzájomného zdieľania skúseností
a zážitkov zo starostlivosti o chorého člena rodiny. Ambíciou zakladateliek je
pokrytie okresu mesta Banská Bystrica s ohľadom na zachovanie kvality podpory, to
znamená, že naďalej preferujú kvalitné služby pre podporné skupiny a nie kvantitu
(väčší počet účastníkov). V spolupráci s dobrovoľníkmi a profesionálmi zabezpečili
zakladateľky podpornej skupiny od júna 2012 možnosť prísť na stretnutie podpornej
skupiny aj s chorým členom, o ktorého sa počas stretnutia starali dobrovoľníci. Túto
možnosť zatiaľ využili iba traja účastníci.
252
Výsledky prieskumu a ich interpretácia
Zakladateľky podpornej skupiny (sociálne pracovníčky) realizovali
prieskum v podpornej skupine v mesiacoch jún až august 2013 za účelom zistenia
významu existencie podpornej skupiny pre účastníkov a celkového hodnotenia
doterajšieho fungovania podpornej skupiny. Vzorku tvorilo 13 účastníkov
(príbuzných ľudí s Alzheimerovou chorobou), ktorí sa pravidelne zúčastňujú
mesačných stretnutí. Prieskum sa zameral na okruhy záujmu výskumníčok:
1. na faktory ovplyvňujúce starostlivosť o osobu s demenciou v domácom prostredí,
2. na celkové hodnotenie fungovania podpornej skupiny od jej vzniku až po
súčasnosť,
3. na význam existujúcej podpornej skupiny.
Ako najefektívnejší spôsob informovania verejnosti o podpornej skupine sa
stal oznam v mestskom tlačovom periodiku (Radničné noviny), ktoré vydáva Mesto
Banská Bystrica v náklade 34 000 ks bezplatne do domácností občanov mesta.
Informácie získavajú účastníci podpornej skupiny aj od sociálnych pracovníkov
mesta Banská Bystrica (Oddelenie služieb dlhodobej starostlivosti), ktorí poskytujú
sociálne poradenstvo pre rodiny so seniormi. Dvaja respondenti uviedli získavanie
informácií od známych, ktorí sa už zúčastnili podpornej skupiny. Jeden účastník sa
dozvedel o podpornej skupine z webovej stránky. Podporná skupina a občianske
združenie majú svoju doménu pod názvom www.spolach.sk.
Na základe prieskumu sa podarilo získať informácie súvisiace so záťažou pri
starostlivosti o človeka s Alzheimerovou chorobou príbuzných a opatrovateľov.
Najviac zaťažuje príbuzných v 54 % zmena osobnosti blízkej osoby (nečinnosť,
nočné blúdenie, hnev chorého, pasivita, náladovosť), celková náročná starostlivosť
zaťažuje 38 % účastníkov (24-hodinová starostlivosť, strata osobného voľna,
psychická záťaž, bezmocnosť) a 8 % uviedlo, že zaťažujúce je nedostatok informácií
o chorobe. Aj v súvislosti s uvedenými záťažovými situáciami je zrejmá podpora
a pomoc profesionálov. Aj výsledky prieskumu poukazujú na to, že najviac
príbuzným pri starostlivosti pomáha, a to v 69 % zdieľanie (stretnutie s ľuďmi
s podobnými problémami, výmena skúseností, podpora príbuzných), v 22 % pomáha
účastníkom získanie informácií o chorobe od odborníkov a 6 % respondentom
pomáha profesionálna opatrovateľka a 3 % viera.
Pozitíva podpornej skupiny vidia respondenti v stretnutí sa s ľuďmi
s podobným problémom, v získaní informácií, prístupe a ústretovosti profesionálov,
podpore a povzbudení pri opatrovaní, možnosti ovplyvniť tému stretnutia,
v možnosti oddýchnuť si aspoň na chvíľu od problémov pri starostlivosti o chorého,
ktoré znázorňuje graf č. 2.
253
Pozitíva podpornej skupiny
8
%
načerpanie
nových síl
30
%
získavanie
informácií
sociálna
a
morálna podpora
62
%
0%
10%
20%
30%
40%
50%
60%
70%
Graf č. 2: Pozitíva podpornej skupiny
V rámci aktivít podporných skupín profesionálky spolupracujú s odborníkmi
z rôznych oblastí v starostlivosti o človeka a sociálnej pomoci. V grafe č. 3
uvádzame prehľad záujmu o stretnutia podľa počtu účastníkov na jednotlivých
témach odborníkov, ktoré sa realizovali v rokoch 2012 – 2013.
Počet účastníkov na témach odborníkov
16
14
12
10
8
6
4
2
0
Psychologička
Sociálne
pracovníčky
Zdravotná
sestra
Zástupkyňa
Slov. Alzheimer
spoločnosti
Právnik
Graf č. 3: Počet účastníkov na témach odborníkov
Za zaujímavé považujeme, že najviac účastníkov (14) bolo na stretnutí,
ktoré viedla psychologička na tému Zvládanie emocionálnej záťaže pri starostlivosti
o človeka s Alzheimerovou chorobou. Trinásť účastníkov zaujalo stretnutie, ktoré
viedli zakladateľky podpornej skupiny – sociálne pracovníčky na témy Zásady
komunikácie s ľuďmi s Alzheimerovou chorobou a Sociálne služby pre osoby
s Alzheimerovou chorobou. Dvanásť účastníkov prišlo na stretnutie so zdravotnou
sestrou, ktorá uviedla tému a diskusiu Poruchy prijímania potravy a tekutín u ľudí
s Alzheimerovou chorobou. Pozvanie na podpornú skupinu prijali aj predstavitelia
254
Slovenskej Alzheimerovej spoločnosti, ktorí prezentovali činnosť a plány
spoločnosti vo vzťahu k profesionálom a laikom, ktorí venujú svoj čas a pozornosť
chorým na Alzheimerovu chorobu. Na tomto stretnutí sa zúčastnilo 11 účastníkov.
Posledným odborníkom, ktorý prijal pozvanie, bol právnik, ktorý hovoril o právnej
pomoci a právnych aspektoch ochorenia. Poradil desiatim účastníkom ako napísať
a správne naformulovať splnomocnenie a viedol krátku prednášku o konaní
o spôsobilosti na právne úkony. V hodnotení odborníkov, ktorí sa zúčastnili stretnutí
vyjadrili účastníci 54 % spokojnosť so všetkými odborníkmi (7), 31 % účastníkov
bolo spokojných s informáciami a so stretnutím so zástupcom Slovenskej
Alzheimerovej spoločnosti (4) a 15 % účastníkov bolo spokojných so stretnutím
s psychologičkou (2).
Záver
Na základe teoretickej analýzy, ako aj výsledkov prieskumu môžeme
konštatovať, že podporné skupiny vytvárajú priestor pre interdisciplinárnu
spoluprácu, a to na úrovni individuálnej, ako aj skupinovej. Podporné skupiny
vytvárajú priestor pre prepojenie laického a profesionálneho sprevádzania, pričom je
zrejmé, že zo strany rodinných príslušníkov poskytujúcich starostlivosť o seniorov
s ochorením Alzheimerovej demencie je pozitívne hodnotená možnosť spolupráce
s odborníkmi z rôznych humanitných oblastí. Uvedeným príkladom fungujúcej
podpornej skupiny SPOĽACH v meste Banská Bystrica sa potvrdzuje
intedisciplinarita na komunitnej úrovni. Takýto predpoklad vytvára perspektívu
rozvoja možností sociálnej práce v konkrétnej lokalite na princípe sieťovania.
CINTULOVÁ, L. 2010. Starostlivosť o seniorov – potreba interdisciplinárnej
spolupráce. In: Interdisciplinárna kooperácia v ošetrovateľstve, pôrodnej
asistencii a sociálnej práci. Ružomberok : 2010. s. 26-31. ISBN 978-80-7318978-5.
CINTULOVÁ, L., HENCELOVÁ, V. 2010. Starostlivosť o seniorov
a interdisciplinárny
prístup.
In
:
Interdisciplinárna
kooperácia
v ošetrovateľstve, pôrodnej asistencii a sociálnej práci. Ružomberok: 2010.
s. 55-70. ISBN 978- 80- 7318- 978-5.
FRANEKOVÁ, K. 2013 dostupné na : http://www.qcentrum.sk/skupinovestretnutia/o-podpornych-skupinach/(citované dňa 18.8.2013)
GLENNER, J., a kol. 2012. Péče o človeka s demencí. Portál : Praha. 2012.
32 s. ISBN 978-80-262-0154-0.
HEJZLAROVÁ, E. 2011. Svépomocné a podpůrné skupiny v Česku: mapa terénu,
rizika dalšího vývoje a možnosti veřejné politiky. In: Sociální práce/Sociálna
práca. ISSN 1213-6204, 2011, roč. XII, č. 1, s. 51-59.
REGNAULT, M. 2011. Alzheimerova choroba. Průvodce pro blízké nemocných.
Portál : Praha. 2011. 101 s. ISBN 978-80-262-0010-9.
RIDDER,
J.
D.
Život
bez
závislosti,
dostupné
na:
http://www.zivotbezzavislosti.sk/index.php?option=com_content&task=view
&id=44&Itemid=2 (citované dňa 18.8.2013)
SCHAVEL, M., a kol. 2012. Sociálna prevencia. PROHU : Liptovský Ján. 2012.
105 s. ISBN 978-80-895-3506-4.
255
ŠAVRNOCHOVÁ, M. 2011. Sociálne poradenstvo pre rodinných príslušníkov
závislého klienta v kontexte spoluzávislosti. Ružomberok : Verbum. 2011.
81 s. ISBN 978-80-8084-810-1.
TAVEL, P. 2009. Psychologické problémy v starobe I. Schola Philosophica : Pusté
Úľany. 2009. 191 s. ISBN 978-80-969823-7-0.
VÁVROVÁ, S. 2012. Doprovázení v pomáhajících profesích. Portál : Praha. 2012.
160 s. ISBN 978-80-262-0087-1.
Recenzent:
PhDr. Marcela Ižová, PhD.
256
Instytucjonalne formy opieki nad osobami starszymi
na przykładzie domu pomocy społecznej w Wysocku
Institutional Forms of Care of the Elderly
on the Example of Nursing home in Wysock
Katarzyna Tomaszewska, Alicja Kłos
Abstract
The State offers the public welfare in the institutional social policy. The main
target of social policy is to support people and families in difficult situations,
which despite the use of its resources and capabilities in order to alleviate still
constitute a barrier to the further normal functioning. Nursing homes are a form
of institutional aid implemented by local governments. Their main purpose is
to provide the necessary care and support to people, who cannot receive
assistance at home. Social welfare activities are coordinated by multiple
entities. Government authorities are responsible for a legal framework and
determining the proper functioning, development and setting long-term goals.
The task of social welfare is to meet the domestic and care needs.
Implementation of care needs should be carried out while taking into account
the dignity, the right to privacy and security. Nursing homes should not limit
their charges of contacts with the others. As a form of institutional aid, they are
intended for persons who have lost or who have difficulty in providing the
necessary care and support at home. To meet the demands of the modern
world, nursing homes want to ensure the best living conditions and welfare.
Key words: Social Policy, Social Assistance, Nursing homes
Wstęp
We współczesnym świecie obserwuje się systematyczny proces starzenia
społeczeństwa. Jest to zjawisko wspólne dla wielu krajów, w których liczba osób
w starszym wieku stale się zwiększa. W związku z tym, istotna staje się
problematyka potrzeb zdrowotnych i społecznych tej grupy ludzi. Dominującą rolę
w stanie ich zdrowia odgrywają choroby przewlekłe i często nieuleczalne, dlatego
też, tradycyjne podejście do stanu zdrowia, czyli zorientowane tylko na choroby jest
już niewystarczające. Osoby niepełnosprawne, osoby w podeszłym wieku niezdolne
do samo opieki stanowią szczególnie ważny i decydujący problem społeczny. Coraz
większą uwagę przykłada się do pomocy tym osobom w powrocie do normalnego
życia. Wsparcie społeczne mobilizuje ludzkie siły by sprostać wymaganiom nowej
sytuacji życiowej.
Dom pomocy społecznej działający zgodnie z wytyczonymi standardami
i aktami prawnymi a także cechujący się przyjaznym nastawieniem do
podopiecznego, stwarza odpowiednie warunki życia, które z kolei, łagodzą ujemne
skutki przebywania w obcym zinstytucjonalizowanym środowisku. Dlatego też,
meritum działalności domu jest nie tylko opieka i wspomaganie mieszkańców na
257
Tomaszewska, K., Kłos, A.:
Instytucjonalne formy opieki nad osobami starszymi na przykładzie domu pomocy społecznej w Wysocku
godnym poziomie, ale najważniejsze w sprawowanej opiece jest rozwój osobowy
podopiecznego oraz jego wybór sposobu życia.
Definicja polityki społecznej
Polityka społeczna jest nauką i jednocześnie działalnością, która w praktyce
zaspokaja wybrane potrzeby społeczne. Zajmuje się również diagnozą
i rozwiązywaniem problemów społecznych. Niestety nie ma jednoznacznej definicji
polityki społecznej. Każda próba wyjaśnienia tej nazwy niesie za sobą kontrowersje
i wątpliwości.[Rysz-Kowalczyk B., Szatur-Jaworska B. (red.), 2003, s. 39-52,
Szarfenberg R., 2006, s. 13-16.]. Przyczyną tego zjawiska jest rozpatrywanie
polityki społecznej jako kategorii wielowymiarowej i wewnętrznie złożonej. Zaś jej
cele realizowane są poprzez działalność podmiotów należących do różnych
sektorów aktywności społecznej. [Firlit-Fesnak G., Szylko-Skoczny M.,2001,
s. 185.] W kategoriach potrzeb, polityka społeczna swoje działania ukierunkowuje
w celu zabezpieczenia jednostki lub grupy osób przed deprywacją potrzeb. Dotyczy
to głównie potrzeb najbardziej elementarnych, które są konieczne dla fizycznego
przetrwania a także tych służących rozwojowi. Polityka społeczna ma na celu nie
tylko zaspokajać potrzeby ale również je kreować. [Szatur-Jaworska B., 2005,
s. 29.]. Działalność polityki społecznej składa się z poszczególnych działów, które
opierają się na potrzebach społeczeństwa. Potrzeby ludzi w zależności od faz życia
kształtują się różnie. Uzależnione są od sytuacji rodzinnej, zawodowej, materialnej,
stanu zdrowia oraz od sprawności psychofizycznej. [Szatur -Jaworska B., 2000,
s. 108.].
Pierwszą prawną regulacją, która precyzowała istotę i cel opieki społecznej
była ustawa z 16 sierpnia 1923 roku [Dz.U. z 1933 r. Nr 51, poz. 396.]. Ustawa ta
wyznaczała zadania publicznych podmiotów zajmujących się realizacją pomocy
społecznej, jak również określała zasady przyznawania i finansowania świadczeń.
Opieka społeczna w tejże ustawie została przedstawiona jako „ zaspokajanie ze
środków publicznych niezbędnych potrzeb życiowych tych osób, które trwale lub
chwilowo własnymi środkami materialnymi lub własną pracą uczynić tego nie
mogą, jak również zapobieganie wytwarzaniu się stanu powyżej określonego”
[Dz.U. z 1933 r. Nr 51, poz. 396. Art. 1]. Miało to duży wpływ na działania
z zakresu zdrowia publicznego. Dlatego też „podopiecznymi” opieki społecznej były
osoby niepełnosprawne lub z uzależnieniami.[ Leś E., 2002/2003, s. 22] Z kolei
w czasie ustroju Polski Ludowej władze publiczne nie interesowały się realizacją
opieki społecznej. Wynikało to z założeń ustroju socjalistycznego, który
zapewniając wszystkim obywatelom pracę, automatycznie likwiduje problem
ubóstwa i nędzy. Jednak nie rozwiązywało to problemu usług opiekuńczych dla
ludzi w podeszłym wieku, których liczba stale się zwiększała [Synak B. (red.), 2003,
s. 110.]. Proces zmian ustrojowych rozpoczął się na przełomie lat 80. i 90. XX
wieku co zapoczątkowało reorganizacją dziedzin życia społecznego. Obecnie
wszystkie procesy gospodarcze realizowane są w ramach wolnego rynku. Dotyczy
to również przeobrażeń w zakresie działalności polityki społecznej. Ustawę z 1923
roku zastąpiła uchwalona 29 listopada 1990 ustawa o pomocy społecznej [Dz.U.
z 1998 r. Nr 64, poz. 414, z późn. zm]. Liczne zmiany w tej ustawie przyczyniły się
do uchwalenia nowej ustawy o pomocy społecznej 12 marca 2004 roku, która
zakłada, że „pomoc społeczna jest instytucją polityki społecznej państwa, mającą na
celu umożliwienie osobom i rodzinom przezwyciężenie trudnych sytuacji życiowych,
258
których nie są one w stanie pokonać, wykorzystując własne uprawnienia, zasoby
i możliwości” [Dz.U. z 2004 r. Nr 64, poz. 593 z późn. zm.].
Domy pomocy społecznej
Państwo w ramach instytucyjnej polityki społecznej oferuje społeczeństwu
pomoc, której celem jest wspieranie osób lub rodzin w trudnych sytuacjach
życiowych. Meritum działalności pomocy socjalnej jest pobudzanie i wzmacnianie
osoby potrzebującej pomocy w przezwyciężaniu trudnej sytuacji socjalnej. Tym
samym unika się zjawiska uzależnienia od pomocy społecznej i stygmatyzacji osób
z niej korzystających.[Kędziora-Kornatowska K., Muszalik M., Skolmowska E.,
2010, s.41] Szczegółowe regulacje dotyczące zadań, zakresu i trybu udzielania
świadczeń z pomocy społecznej wprowadza ustawa z dnia 12 marca 2004 o pomocy
społecznej. Jednocześnie ustawa ta nie uznaje osób starszych jako grupy
predysponującej do uzyskania świadczeń z pomocy społecznej (ustawa o pomocy
społecznej z 1923 roku taką pomoc przyznawała), gdyż starość nie oznacza trudnej
sytuacji życiowej, która wymaga wsparcia i interwencji innych podmiotów.
Jednakże osoby starsze mogą ubiegać się o pomoc społeczną z powodu:
niepełnosprawności, długotrwałej choroby, trudności w prowadzeniu gospodarstwa
domowego, zdarzenia losowego czy sytuacji kryzysowej. Udzielona pomoc może
przybierać różne formy min. system pomocy instytucjonalnej.
Pomoc instytucjonalna realizowana jest poprzez placówki stacjonarne np.
domy pomocy społecznej lub dzienne, które szczególnie są polecane dla osób
starszych. Dom pomocy społecznej to instytucja, która zgodnie z ustawą o pomocy
społecznej organizuje opiekę i udzielają wsparcia [Ustawa z dnia 12 marca 2004 r. o
pomocy społecznej]. Według E. Tarkowskiej [1997, s.121-122] polskie domy
pomocy społecznej nawiązują do przeszłości odwzorowując separacyjny model
opieki społecznej. Dom pomocy społecznej jest jednostką, w której osoby
pozbawione pomocy ze strony usług opiekuńczych a wymagające całodobowej
opieki znajdą schronienie i odpowiednią opiekę. Podopieczni mają nie tylko
zapewnione usługi bytowe i opiekuńcze ale również wspomagające i edukacyjne
według obowiązującego standardu określonego przez Ministra. Jest on dostosowany
zakresem i formą do indywidualnych potrzeb osób przebywających w domu pomocy
społecznej. „Organizacja domu pomocy społecznej, zakres i poziom usług
świadczonych przez dom uwzględnia w szczególności wolność, intymność, godność
i poczucie bezpieczeństwa mieszkańców domu oraz stopień ich fizycznej
i psychicznej sprawności.”[ art. 55 ust. 2 ustawy o pomocy społecznej] Aktualnie
ustawa wyznacza sześć rodzajów domów pomocy społecznej, których podział
zależy od tego, kto będzie z nich korzystał.[art.56 ustawy o pomocy społecznej]
W związku z rosnącą tendencją starzenia się społeczeństwa wzrasta
zapotrzebowanie na usługi oferowane przez pomoc instytucjonalną. Niektórzy
podopieczni wymagają całodobowego pobytu i zapewnienia opieki do końca życia.
Zatem domy pomocy społecznej muszą poszerzać i dostosowywać ofertę swoich
usług do wymogów rynku. Należy zwrócić uwagę na fakt, że są to placówki, które
swoją opieką obejmują tych pacjentów/podopiecznych, którzy nie podlegają
leczeniu szpitalnym, ale ze względu na wiek, schorzenia, warunki społeczno –
bytowe wymagają stałej opieki [Świętochowska A., 1994, s. 19]. Domy pomocy
społecznej jako zakłady budżetowe lub prywatne placówki stałego pobytu,
zapewniają opiekę osobom, które ze względu na pewne bariery np. choroby,
259
podeszłego wieku, nie są w stanie sprostać wymaganiom codziennego życia
i najczęściej są zależni od drugich osób. Rada Europy zależność określa jako stan,
w którym osoba, z powodu braku lub utraty fizycznej, psychicznej lub umysłowej
autonomii, wymaga istotnego wsparcia lub pomocy w wykonywaniu codziennych
aktywności.[ Rekomendacja Rady Europy ,1998, s. 51.] Jeśli pacjent charakteryzuje
się niższą sprawnością, należy zakładać, że jego zdolność do wykonywania
codziennych czynności oraz zaspokajania podstawowych potrzeb jest mniejsza,
zatem taka osoba wymaga większego zakresu wsparcia z otoczenia [Getzen T. E.,
2000, s. 318.] Regularnie prowadzona aktywizacja ruchowa przyczynia się do
poprawy jakości życia pensjonariuszy, redukuje stres, poprawia samopoczucie,
pozwala na włączenie się w życie społeczne Domu Pomocy Społecznej.
[Tomaszewska K., Kłos A., Kalita K., 2013, s. 192]
Najczęściej domy dla osób w podeszłym wieku prowadzone są jako odrębne
placówki.
W 2007 r. umożliwiono łączenie różnych typów domów. Oznacza to, że
dana placówka może być prowadzona dla osób starszych i przewlekle somatycznie
chorych lub niepełnosprawnych fizycznie. [ustawa z dnia 16 lutego 2007 r., art. 1,
ust. 14]. Placówki, które skorzystają z tej możliwości, powinny uwzględniać stopień
sprawności fizycznej i psychicznej osób niesamodzielnych w zakresie i formie
świadczonych usług tak, aby odpowiadały ich indywidualnym potrzebom [Ustawa o
pomocy społecznej art. 55, ust. 1 i 2.]. I tak na przykład osoby niepełnosprawne
fizycznie nie powinny przebywać w tych samych domach pomocy społecznej, co
osoby z niepełnosprawnością intelektualną czy przewlekle chore psychicznie.
Główną zaletą tego rozwiązania jest możliwość wspólnego zamieszkania osób,
których problemy zdrowotne się nakładają lub nie stoi na przeszkodzie ich wspólne
przebywanie. W szczególności organizacja domów pomocy społecznej powinna
uwzględniać wolność, intymność, godność i poczucie bezpieczeństwa jego
mieszkańców [Ustawa o pomocy społecznej, art. 55, ust. 2.] Zgodnie ze standardem
określonym w rozporządzeniu ministra[Dz. U. z 31 października 2005 r., Nr 217,
poz. 1837], świadczą następujące usługi opiekuńcze, bytowe, edukacyjne
wspomagające na rzecz osób wymagających wzmożonej opieki.[KędzioraKornatowska K., Muszalik M., Skolmowska E., 2010, s. 44] Pobyt mieszkańca
w domu pomocy społecznej jest odpłatny a jego wysokość określana jest przez
wójtów, burmistrzów, prezydentów miast, starostów lub marszałków.[Ustawa
o pomocy społecznej art. 60.]
Działalność domów pomocy społecznej koordynuje wiele podmiotów. Za
ramy prawne, określenie warunków prawidłowego funkcjonowania i rozwoju oraz
wyznaczenie celów długoterminowych odpowiadają organy administracji
rządowej.[ Sierpowska I., 2006, s.100] T. Kamiński (Kamiński T., 2008. s.292-293)
stwierdza, że domy pomocy społecznej powinny być instytucją otwartą. Dlatego też,
tak ważne jest by placówki stosowały się do pewnych zasad:
1. Zasada wolności i odpowiedzialności mieszkańca domu pomocy społecznej;
2. Zasada pomocniczości (subsydiarności) – podopieczny w miarę możliwości
samodzielnie zaspokaja swoje wszelkie potrzeby do momentu gdy niezbędna
jest ingerencja z zewnątrz;
3. Pomoc dla samopomocy – udzielana pomoc nie może uzależniać
podopiecznego od innych i utwierdzać go we własnej bezradności;
4. Samorządność mieszkańców domu pomocy społecznej;
260
5.
Aktywizacja i organizacja czasu wolnego podopiecznych [Rewera M., 2009.
s. 42-44]
6. Otwarcie na zewnątrz, czyli umożliwienie kontaktu mieszkańców ze światem
zewnętrznym.
Wszystkie świadczone usługi w domach pomocy społecznej, bez względu
na ich typ, powinny być realizowane w taki sposób by uwzględniały stan zdrowia,
sprawność fizyczną i intelektualną oraz indywidualne potrzeby i możliwości osoby
przebywającej w placówce. Ważne jest również by nie naruszały praw człowieka,
zwłaszcza prawa do godności, wolności, intymności i poczucia bezpieczeństwa.
Dlatego też, tak ważne jest zapewnienie odpowiedniej opieki, wsparcia,
poszanowania praw i godnego traktowania a także aktywizacji i rehabilitacji.[
Balogová B., 2010, s. 288]
Dom Pomocy Społecznej w Wysocku
Dom Pomocy Społecznej w Wysocku położony jest w powiecie
jarosławskim, w gminie Laszki. Umiejscowiony jest w zabytkowym pałacu rodziny
Zamoyskich. Pałac już w XVII w. był ulubioną posiadłością królowej Marysieńki,
żony Jana III Sobieskiego. W czasie II wojny światowej pałac w Wysocku został
zniszczony. Jego odbudowa trwała od 1957roku do 1961roku. Decyzją ówczesnych
władz wojewódzkich w Rzeszowie przeznaczono odremontowane budynki na dom
pomocy społecznej, przenosząc tu mieszkańców domu pomocy z Rzeszowa wraz
z opiekującymi się nimi siostrami zakonnymi. Od 29 sierpnia 1961 r. zaczął
funkcjonować Dom Pomocy Społecznej w Wysocku. Znaleźli tu schronienie ludzie
starzy, niepełnosprawni fizycznie i umysłowo, opuszczeni i pozbawieni opieki.
Obecnie Dom Pomocy Społecznej w Wysocku przeznaczony jest dla 80 osób, w tym
50 miejsc dla przewlekle somatycznie chorych i 30 miejsc dla osób w podeszłym
wieku. Jest on samorządową jednostką budżetową nadzorowaną przez Starostę
Jarosławskiego, przy pomocy Powiatowego Centrum Pomocy Rodzinie
w Jarosławiu. Dom jest samorządową jednostką budżetową nadzorowaną przez
Starostę Jarosławskiego, przy pomocy Powiatowego Centrum Pomocy Rodzinie
w Jarosławiu, od 18 lutego 2010 uzyskał zezwolenie Wojewody Podkarpackiego na
prowadzenie Domu na czas nieokreślony. Obecnie Dom Pomocy Społecznej
w Wysocku przeznaczony jest dla 80 osób, w tym 50 miejsc dla przewlekle
somatycznie chorych i 30 miejsc dla osób w podeszłym wieku. Dom zapewnia
całodobową opiekę oraz zaspokaja niezbędne potrzeby bytowe, społeczne i religijne
na poziomie obowiązującego standardu. Dom świadczy usługi w zakresie:
1. Potrzeb bytowych zapewniając:
 miejsce zamieszkania
 wyżywienie
 odzież i obuwie
 utrzymanie czystości
2. Świadczeń opiekuńczych polegających na:
 udzielaniu pomocy w podstawowych czynnościach życiowych
 pielęgnacji
 niezbędnej pomocy w załatwianiu spraw osobistych
3. Świadczeń wspomagających polegających na:
 umożliwieniu udziału w terapii zajęciowej,
261
 umożliwieniu realizacji potrzeb religijnych i kulturalnych,
 zapewnieniu warunków do rozwoju samorządowi mieszkańców –
stymulowaniu nawiązania, utrzymywania i rozwijania kontaktu z rodziną
i społecznością lokalną,
 działaniu zmierzającym do usamodzielnienia mieszkańca,
 zapewnieniu
bezpiecznego
przechowywania
środków
pieniężnych
i przedmiotów wartościowych,
 zapewnieniu przestrzegania praw mieszkańców,
 sprawnym wnoszeniu i załatwianiu skarg i wniosków mieszkańców.
Dom Pomocy Społecznej umożliwia mieszkańcom korzystanie
z przysługujących na podstawie odrębnych przepisów świadczeń zdrowotnych oraz
pokrywa opłaty za leki do wysokości limitu ceny. Dom pokrywa wydatki na usługi
pielęgnacyjne w zakresie wykraczającym poza uprawnienia wynikające z przepisów
o powszechnym ubezpieczeniu zdrowotnym. Usytuowany jest w dawnym pałacu
rodziny Zamoyskich. Otoczony jest zabytkowym parkiem i ogrodem stwarzającym
wyjątkowo korzystny mikroklimat, sprzyjający dobremu samopoczuciu
Mieszkańców. Obecnie mieszka w nim 75 mieszkańców, w tym 49 przewlekle,
somatycznie chorych i 26 mieszkańców w podeszłym wieku. Pokoje znajdują się na
parterze i na I piętrze. W budynku znajduje się Kaplica, gabinet rehabilitacyjny, 2
gabinety terapii zajęciowej dla pensjonariuszy oraz świetlica do pobytu dziennego.
Osobami przebywającymi w Domu Pomocy Społecznej w Wysocku
opiekują się pracownicy działu Medyczno-Rehabilitacyjno i Opiekuńczo Terapeutycznego:
 5 pielęgniarek,
 11 opiekunów
 10 pokojowych,
 1 rehabilitant,
 1 psycholog,
 2 pracowników socjalnych,
 1 pracownik kulturalno - oświatowy,
 1 pracownik terapii zajęciowej.
Do zadań Działu Medyczno- Rehabilitacyjnego i OpiekuńczoTerapeutycznego należy:
 umożliwienie mieszkańcom korzystania przysługujących uprawnień do
świadczeń zdrowotnych i zaopatrzenia w leki, artykuły sanitarne oraz przedmioty
ortopedyczne,
 zapewnienie opieki pielęgniarskiej oraz rehabilitacji leczniczej,
 realizacja niezbędnych zabiegów specjalistycznych,
 prowadzenie apteczek i udzielanie pierwszej pomocy w nagłych wypadkach,
 prowadzenie na bieżąco indywidualnych historii pielęgnowania i realizowania
indywidualnego planu opieki mieszkańca,
 organizowanie zajęć rehabilitacyjnych,
 udzielanie pomocy w zaspokojeniu podstawowych potrzeb życiowych,
 aktywizacja mieszkańców poprzez wykonywanie samoobsługi,
 pomoc w załatwianiu spraw osobistych,
 utrzymanie i rozwijanie kontaktów z rodziną i środowiskiem,
 umożliwienie udziału terapii zajęciowej,
262
 organizowanie spotkań okolicznościowych, zabaw i imprez sportowych,
 umożliwienie mieszkańcom korzystania z codziennej prasy i biblioteki,
 zaspakajanie potrzeb podstawowych i wyższych (indywidualnych i grupowych)
w tym zapewnienie posługi religijno- duchowej,
 zapewnienie warunków do rozwoju samorządności mieszkańców,
 utrzymanie należytej higieny mieszkańców oraz stanu higieniczno- sanitarnego
pomieszczeń,
 zapewnienie spokoju i bezpieczeństwa na terenie Domu oraz opieki w czasie
organizowania zajęć poza Domem.
W celu określenia indywidualnych potrzeb mieszkańca oraz zakresu usług, Dom
powołuje zespoły terapeutyczno- opiekuńcze składające się z pracowników, którzy
bezpośrednio wspierają mieszkańców. Do podstawowych zadań zespołów
terapeutyczno- opiekuńczych należy opracowywanie indywidualnych planów
pomocy mieszkańcom oraz wspólna ich realizacja.
Zakończenie
Zadaniem domów pomocy społecznej jest zaspokojenie potrzeb bytowych
i opiekuńczych. Realizacja potrzeb opiekuńczych powinna przebiegać
z uwzględnieniem godności, prawa do intymności i poczucia bezpieczeństwa. Domy
pomocy społecznej nie powinny ograniczać swoim podopiecznym kontaktów
z otoczeniem. Jako pewna forma pomocy instytucjonalnej, przeznaczone są dla osób
pozbawionych lub mających trudności w zapewnieniu sobie niezbędnej opieki
i wsparcia w miejscu zamieszkania. Chcąc sprostać wymaganiom współczesnego
świata, domy pomocy społecznej pragną zapewnić jak najlepsze warunki
mieszkaniowe i opiekuńcze.
Domy pomocy społecznej udzielając wsparcia osobom starszym
i niepełnosprawnym wspierają także ich na gruncie psychicznym. Pozwalają
przezwyciężyć apatię, bierność a także zmniejszają poczucie nieużyteczności.
Zdaniem N. Knoll i R. Schwartzer (2004, s.29-48) brak wsparcia w trudnych
sytuacjach życiowych i poczucie osamotnienia pogarsza samopoczucie człowieka.
Wsparcie udzielane mieszkańcom domów pomocy społecznej nie tylko ogranicza
się do zapewnienia warunków bytowych ale także poprzez różne formy aktywizacji:
terapię zajęciową; organizację świąt, uroczystości, imprez kulturalnych
i rekreacyjnych oraz wycieczek. Zapewniają także rozwój intelektualny i duchowy
(kontakt z kapłanem i uczestniczenie w praktykach religijnych, korzystanie
z biblioteki, mediów) a także wspierają w nawiązywaniu i utrzymywaniu kontaktów
z rodziną i środowiskiem lokalnym.
Bibliografia:
GETZEN T. E., 2000 Ekonomika zdrowia, Wydawnictwo Naukowe PWN,
Warszawa 2000 ISBN: 978-83-01-17302-9
KAMIŃSKI T., (2008) Domy pomocy społecznej w procesie przemian, [w:] Walc
W., Szluz B., Marczykowska I., Opieka i pomoc społeczna wobec wyzwań
współczesności. Wydawnictwo Uniwersytetu Rzeszowskiego, Rzeszów
ISBN 978-83-7338-376-0.
263
KNOLL N., SCHWARTZER R. (2004) Prawdziwych przyjaciół… Wsparcie
społeczne, stres, choroba i śmierć. [w:] Sęk H., Cieślak R., Wsparcie
społeczne, stres i zdrowie. Wydawnictwo Naukowe PWN, Warszawa
ISBN 83-01-14137-9.
REWERA M., (2009) Dynamika czasu wolnego: między tradycją
a ponowoczesnością, [w:] Daszykowska J., Pelczar R.. Czas wolny.
Przeszłość – teraźniejszość – przyszłość, Wydawnictwo Katolickiego
Uniwersytetu Lubelskiego , Stalowa Wola ISBN 978-83-61307-09-9.
RYSZ -KOWALCZYK B., SZATUR – JAWORSKA B. (red.), (2003) Wokół teorii
polityki społecznej, ASPRA-JR, Warszawa ISBN 978-83-7383-327-2.
SIERPOWSKA I., (2006) Prawo pomocy społecznej, Kantor Wydawniczy
Zakamycze, Kraków ISBN: 83-7444-217-4
ŚWIĘTOCHOWSKA A., (1994) Wizja modelu domu pomocy społecznej. „Opieka –
Wychowanie –Terapia (2.)” Wyd. Krajowy Komitet Wychowania
Resocjalizującego, Opole ISSN 1234-8244.
SZATUR – JAWORSKA B. (2005) Diagnozowanie w polityce społecznej.
Materiały do studiowania, ASPRA-JR, Warszawa ISBN 83-89964-43-0.
SZATUR – JAWORSKA B. (2000) Ludzie starzy i starość w polityce społecznej,
ASPRA-JR, Warszawa ISBN 83-88766-00-7
SZAFENBERG R., (2003) Definicje polityki społecznej, [w:] Rysz-Kowalczyk B.,
Szatur-Jaworska B. (red.), Wokół teorii polityki społecznej, ASPRA-JR,
Warszawa, ISBN 978-83-7383-327-2.
SZAFENBERG R., (2006) Krytyka i afirmacja polityki społecznej, ASPRA-JR,
Warszawa, ISBN 978-83-9181
SZLUZ B. (2010) Dom pomocy społecznej jako forma wsparcia i opieki nad
osobami starszymi [w:] Balogová B. Elan vital v priestore medzigeneračných
vzťahov : zborník príspevkov z konferencie s medzinárodnou účasťou
15.01.2010 v Prešove, Wyd. Prešovská univerzita, Prešov ISBN 978-80-5550198-7
TARKOWSKA E., (1997) Ludzie w instytucji totalnej, [w:] Gustavsson A.,
Zakrzewska-Manterys E. Upośledzenie w społecznym zwierciadle. Wyd.
ŻAK, Warszawa ISBN 83-86770-39-2.
TOMASZEWSKA K ; KŁOS A., KALITA K.: Wpływ aktywności ruchowej na
poprawę jakości życia osób starszych. Medzinárodna konferencia: Kvalita
żivota IV v sociálnych, etických a estetických dimenziách. Prešov, 25.-26.
apríl 2013r. s. 191-205 ISBN 978-80 89372-52-2
ZYCH A. A., (1999) Dom pomocy społecznej, [w:] Lalak D., Pilch T., Elementarne
pojęcia pedagogiki społecznej i pracy socjalnej. Wyd. ŻAK, Warszawa,
ISBN 83-88149-12-1.
www.wysockdps1.domypomocy.pl
AKTY PRAWNE
1.
Ustawa z dnia 12 marca 2004 r. o pomocy społecznej
2.
Ustawa z dnia 16 lutego 2007 r. o zmianie ustawy o pomocy społecznej
3.
Ustawa o pomocy społecznej z 16 sierpnia 1923 roku
4.
Rekomendacja Rady Europy Nr R (98) 9 na temat zależności przyjęta
18.09.1998,
264
5.
Rozporządzenie ministra polityki społecznej z 19 października 2005 r.
w sprawie domów pomocy społecznej, Dz. U. z 31 października 2005 r., Nr
217, poz. 1837
Recenzent:
265
Zrubáková, K.:
Possibilities of Senior Education in Constitutional Institute
Katarína Zrubáková
Abstract
This contribution complex elaborates senior education in constitutional
institute and institute of social services. In the introduction we describe briefly
education in senior age, its split and meaning, nurse’s task in realization of
educational process, and at once and we provide brief education of individuals
in two mentioned institutes. The main part of this contribution includes
research result, which was realized by seniors, living in seniors home and in
hospital and as well as by nurses who are work in these institutes. The aim of
this research was find out seniors ideas and expectation from education and
verify obtained dates with involved – nurses.
Key words: Education. Senior. Constitutional Institute. Institute of Social
Services. Nurse
Úvod
Problematika vzdelávania starších ľudí sa zaraďuje medzi aktuálne otázky
súčasnosti. Dôvodom je nárast očakávanej dĺžky života, stúpajúci počet starších
ľudí, zvyšujúci počet ľudí v najstarších vekových skupinách, ale aj dopyt seniorov
po informáciách a spoločenskom uplatnení z dôvodu vyššieho vzdelania
a uvedomelosti. Celoživotné vzdelávanie je zároveň najvyššou prioritou Európskej
únie, ktorá v dokumente Memorandum o celoživotnom vzdelávaní sa uvádza:
Európa postúpila smerom k vzniku spoločnosti a ekonomiky založenej na
vedomostiach. Dnešní Európania žijú v zložitom spoločenskom a politickom svete.
Viac než kedykoľvek predtým si jednotlivci chcú plánovať svoj život, očakáva sa od
nich aktívny príspevok pre spoločnosť. Vzdelanie v najširšom zmysle slova je kľúčom
k vedomostiam a pochopeniu, ako sa vysporiadať s týmito výzvami
(http://nuczv.sk/wp-content/uploads/8_memorandum.pdf) .
Podľa uvedených kritérií edukácia vo vyššom veku môže prebiehať
formálne/inštitucionálne na pôde vzdelávacích inštitúcií, neformálne tzv. záujmové
vzdelávanie a informálne – učením sa zo skúseností. Na vzdelávaní seniorov sa
môžu podieľať nezdravotnícki i zdravotnícki pracovníci (hlavne lekári a sestry).
Práve lekári, ale predovšetkým sestry realizujú edukáciu u zdravých aj chorých
seniorov v rôznom sociálnom prostredí – domácnosť seniora, ambulancia, ústavné
zdravotnícke zariadenie a zariadenie sociálnych služieb. Priebeh a zameranie
edukácie tak má svoje osobitosti, ktoré dané prostredie prináša. Ako prebieha
edukácia seniorov v ústavných zariadeniach, uvádzame v príspevku.
Cieľom teoreticko – empirického príspevku je prezentovať edukáciu
seniorov, jej význam, zameranie v nemocničnom prostredí a v zariadeniach
sociálnych služieb. Komparovať výsledky získané prostredníctvom obsahovej
266
analýzy dokumentov (dokumentom bola domáca a zahraničná odborná a vedecká
literatúra) a výsledkov výskumu realizovaného u seniorov a sestier v ústavných
zariadeniach.
Edukácia seniorov
Edukácia vo vzťahu k séniu ako etape ľudského života má širší záber, ako
len vlastné edukačné aktivity určené seniorom (Čornaničová, 2007). Vzdelávacie
potreby seniorov sú veľmi rôznorodé, ale jednoznačne ich napĺňanie vždy vedie
k osobnostného rastu seniora (Hegyi, Krajčík, 2010). Poznatky získané štúdiom
a individuálnou edukáciou, pomáhajú starším ľuďom riešiť existenčné otázky,
nachádzať nové hodnotové systémy, novú filozofiu života, zvyšujú ich sociálnu
aktivitu a zároveň majú i preventívny charakter – zdravotne uvedomelý senior
spolupracuje pri liečbe, aktívne sa stará o svoje zdravie, čo má pozitívny dopad ne
jeho sebaopateru a nezávislosť.
Význam edukácie v séniu
Vzdelávanie vo vyššom veku má veľký význam, pretože na rozdiel od
vzdelávania v detskom veku ovplyvňuje celú osobnosť seniora. Ľudia, ktorí tretí vek
prežívajú intenzívnym pracovným a spoločenským životom, cestovaním, štúdiom na
univerzite tretieho veku, často majú fyzickú a duševnú kondíciu, ktorú im môžu
závidieť aj mladšie ročníky (Határ, 2007).
Vo všeobecnosti však môžeme zhrnúť význam edukácie do nasledujúcich bodov:
- možnosť uspokojovať vzdelávacie potreby podľa osobných záujmov,
- nájsť nový životný program,
- možnosť navodzovania, stimulácie a udržovania vývinového potenciálu človeka
seniorskeho veku,
- možnosť získanými poznatkami a rozvíjaním nových schopností podporovať
žiadané zmeny osobnosti,
- spoznanie svojich možností, a tým aj väčšiu slobodu voľby v medziach svojej
životnej cesty, sociálnych a ekonomických podmienok života,
- podporu plnenia etapových úloh staršieho vekového obdobia,
- spoznanie možnosti pozitívneho ovplyvňovania priebehu starnutia,
- priestor na získavanie a realizáciu sociálnych kontaktov,
- zdroj pocitov životného optimizmu,
- obohacovanie života v séniu (Čornaničová, 2007, Hrapková, 2010, Határ, 2008).
Typy edukácie seniorov
Edukácia seniorov môže prebiehať rozlične dlhý čas, v rôznych
podmienkach, s rôznym rozsahom poskytovaných informácií. V odbornej literatúre
venovanej edukácii seniorov sa preto stretávame s rôznymi typmi edukácie. Medzi
najviac zaužívané typy edukácie patria:
- úvodná alebo vstupná – má význam pre dosiahnutie compliancie seniora,
- hĺbková – realizovaná v odbornej ambulancii alebo vyhradenej miestnosti
v ADOS, prípadne počas hospitalizácie alebo kúpeľného pobytu seniora,
- pokračujúca – najčastejšie realizovaná v domácom prostredí (Hlinková, 2007),
alebo v špecializovanom zariadení,
- reedukácia.
267
Zrubáková, K.:
V odbornej literatúre je uvedené aj iné delenie edukácie a to:
- základná edukácia – seniori sa oboznamujú s novými informáciami, napríklad pri
novodiagnostikovanom ochorení, podávaní novej liečby a pod.,
- reedukačná edukácia – kedy nadväzujeme na predchádzajúce vedomosti,
- komplexná edukácia – ide o cyklickú formu postupného vzdelávania a výchovy
v určitej konkrétnej oblasti, ktorá je cielene zameraná nielen na rozšírenie
zručností a vedomostí, ale aj na vybudovaní návyku iného životného štýlu pre
upevňovanie alebo zlepšenie zdravia (Malíková, 2011).
Úloha sestry pri edukácii seniorov
Edukácia sa považuje za dôležitú súčasť profesionálnej činnosti sestry.
Sestra, ktorá realizuje edukačný proces, musí mať teoretické i praktické vedomosti
o edukácii, jej osobitostiach pri výchove a vzdelávaní seniorov (Zrubáková et al,
2012, Magerčiaková, 2007, Bulechek et al, 2008). Medzi základné vedomosti patria:
zásady a kroky edukačného procesu, zmeny v starobe ovplyvňujúce kognitívne
funkcie a osvojovanie si nových informácií, podávanie informácií seniorom, zásady
efektívnej komunikácie, bariéry edukácie, faktory podporujúce edukáciu.
Zásady edukačného procesu
Ako sme už spomenuli, edukácia seniorov má svoje špecifiká, ktoré sestra
edukátorka musí akceptovať a dodržiavať, medzi najvýznamnejšie patria zásady
edukačného procesu.
K najdôležitejším zásadám formálneho a neformálneho vzdelávania patrí:
- oboznamovanie s novými poznatkami by sa malo uskutočňovať postupne
a pomaly,
- seniorovi sa musí dať možnosť, aby si sám mohol zvoliť alebo ovplyvniť tempo
svojho vzdelávania,
- pamätať na to, že schopnosť získavať nové poznatky vo vyššom veku pozitívne
ovplyvňuje životný program seniora. Schopnosť učiť sa nie je podmienená
vekom, ale sociálnou príslušnosťou, zdravotným stavom, stupňom dosiahnutého
vzdelania (Hegyi, Krajčík, 2010).
- obsah výchovy a vzdelávania by sme mali prispôsobiť vlastným skúsenostiam
seniorov (Határ,2005),
- množstvo informácií poskytnutých na jednom sústredení by malo byť menšie ako
u mladších účastníkov, nakoľko senior nedokáže prijať príliš mnoho informácií
naraz,
- nepoužívať memorovanie, učenie sa naspamäť, skôr text viackrát zopakovať,
- informácie by mali byť prehľadné, doplňované názorným príkladom, je vhodné
dať k dispozícii písomné podklady,
- chyby a nedostatky, ktoré má senior osvojené z predchádzajúcich informácií,
treba okamžite opraviť, aby sa neupevnil nesprávny návyk, nesprávne poznatky,
- aktivizovať seniora rôznymi podnetmi a otázkami, aby sa zapájal do výkladu
nových informácií (Rovný, Fižová, Skalová, 2004, s. 159),
- oceniť snahu seniora pri edukácii, pocit úspechu prináša motiváciu k zvládnutiu
ďalších úloh,
268
- pri nácviku používania nových pomôcok je nevyhnutné jednotlivé kroky
opakovať a dbať na to, aby si ich senior aj sám skúšal (Klevetová, Dlabalová,
2008),
- primerane používať moderné média pri výučbe, seniori majú obavy z najnovších
digitálnych technológii – napr. interaktívne vyučovanie, e-learning.
Edukácia seniorov v ústavných zariadeniach
Prirodzeným prostredím seniora je domáce prostredie, ale pri zhoršení jeho
zdravotného stavu alebo v čase nepriaznivej sociálnej situácie, dysfunkcie rodiny
a pod., musí byť senior umiestnený dočasne alebo trvalo do ústavného zariadenia.
Pri edukovaní seniorov a iných osôb v ústavných a sociálnych zariadeniach musia
byť dodržané všetky zásady pre efektívnu edukáciu, ale súčasne musí byť
zhodnotená aj rada špecifík a odlišnosti od edukácie v domácom prostredí
a v prostredí ambulancie v súvislosti s poskytovanou zdravotnou, ošetrovateľskou
a sociálnou starostlivosťou.
Edukácia v ústavnom zdravotníckom zariadení
Medzi ústavné zariadenia, ktoré zabezpečujú starostlivosť o seniorov, patria:
geriatrické oddelenia, kliniky, doliečovacie oddelenia, LDCH alebo ODCH.
Edukácia zvyčajne prebieha až po adaptácii seniora na nové prostredie
a kompenzácii zdravotného stavu. Forma edukácie je obyčajne individuálna,
výnimočne skupinová, napr. s rodinnými príslušníkmi pri prekladaní, prepúšťaní
seniora, u seniorov postupujúcich rovnakú terapiu alebo diagnostické vyšetrenia.
Metódy edukácie sú skôr ústne – dialogické, v prípade potreby kompexnej edukácie
aj písané. Obsah edukácie je zameraný na informovanie o priebehu hospitalizácie,
zmenách počas terapeutického procesu, informovanie o novozistenej diagnóze
a následnej starostlivosti.
Medzi najčastejšie bariéry edukácie patrí – zlý zdravotný alebo psychický
stav seniora, nízka úroveň sabaopatery, nedostatočná motivácia, nedostatok času na
edukáciu, nevhodný prístup k edukácii zo strany sestry, podcenenie seniora,
nedostatočné vedomosti o zásadách edukácie, ako aj nevhodné prostredie pre
edukáciu.
Edukácia v zariadení sociálnych služieb
Edukácia klientov v pobytových sociálnych zariadeniach má svoje
špecifikum a je sústredená predovšetkým na výchovu klientov v danom prostredí
a na všetko, čo súvisí s poskytovaním sociálnych a zdravotných služieb
a realizovaním jednotlivých činností pri starostlivosti o seniorov (Malíková, 2011).
Podľa Határa (2011), je edukácia rozdelená na vnútornú – vo vnútri systému,
sociálneho zariadenia, a to v rámci a) záujmovej a terapeutickej činnosti alebo
b) vlastnej edukačnej činnosti a na vonkajšiu edukáciu, realizovanú mimo systému
zariadenia, a to v rámci vzdelávacích inštitúcii alebo iných sociálnych, kultúrnych,
zdravotníckych a ďalších proseniorsky orientovaných zariadení, organizácií
a spolkov.
Edukácia v zariadeniach sociálnych služieb (ďalej len ZSS) je tematicky
rôznorodá, musí však obsahovať ucelený komplex informácií, ktoré sú seniorom,
rodinným príslušníkom alebo iným osobám systematicky poskytované (Malíková,
269
Zrubáková, K.:
2011). Edukácia je tematicky a obsahovo prispôsobená aj situácii, kedy je podávaná,
môže ísť o súbor údajov sprostredkovaných pred prijatím seniora, údaje podávané
pri prijatí, počas pobytu, ale aj pri prepúšťaní a ukončení pobytu. U rodinných
príslušníkov sa realizuje edukácia i po úmrtí klienta.
Forma edukácie môže byť individuálna (informácia o liečbe, o ochorení),
skupinová v rámci rôznych zložiek výchovy (mravná, estetická, ekologická,
enviromentálna, pracovná, telesná, zdravotná a rozumová) (Határ, 2005).
Obmedzenia, bariéry edukácie v ZSS sú: zdravotné – závažné alebo bežné
ochorenia, strata sebestačnosti. Ekonomické – realizovanie určitých edukačných
činností je podmienená aj materiálnym vybavením (nástroje, pomôcky). Personálne
–absencia kvalifikovaných pracovníkov, čo sa týka personálnej štruktúry.
Reštriktíve – sú uplatňované voči klientom vo vnútri sociálneho zariadenia. Napr.
použitie obmedzujúcich opatrení, ktoré sú neodôvodnené. Legislatívna
nezainterenovanosť – je spojená s nedocenením edukácie v právnych normách,
podľa ktorých je koncepcia ústavnej starostlivosti o seniorov na Slovensku
organizovaná a aj zabezpečovaná (Határ, 2011).
Empirická časť príspevku
Problémy výskumu
Na akej úrovni je realizovaná edukácia seniorov v zdravotníckych a sociálnych
zariadeniach?
Existujú rozdiely vo vnímaní a hodnotení edukácie zo strany sestry a seniora,
edukátora a edukanta?
Cieľ výskumu
1. Zistiť názory a očakávania seniorov od edukácie.
2. Porovnať edukáciu seniorov v nemocničnom prostredí a v zariadeniach
sociálnych služieb.
3. Porovnať realizáciu edukácie zo stany edukátorov (sestier) a edukantov
(seniorov).
Súbor a metodika
Výskumný súbor tvorili seniori a sestry. Predpokladom pre výber
respondentov – seniorov bolo umiestnenie v ústavnom zariadení (zdravotníckom
a sociálnom), dobrá úroveň kognitívnych funkcií, schopnosť samostatne vyplniť
dotazník, vek nad 65 rokov života. Predpokladom pre výber sestier bola práca
v spomínaných zariadeniach. Celkový počet respondentov bol 342, z toho 120
seniorov (60 zo ZSS a 60 zo subakútnych lôžok geriatrických zariadení), 222 sestier
(117 sestier z oddelení a kliník, 105 zo ZSS).
Výskumné metódy
Hlavnou metódou bol dotazník. Zostavili sme dva dotazníky, jeden pre
seniorov, druhý pre sestry. Oba dotazníky obsahovali kategórie otázok viažucich sa
k cieľom výskumu. Doplňujúcou metódou bol neštruktúrovaný rozhovor, ktorý bol
realizovaný u sestier vo vedúcich funkciách ZSS v okrese Ružomberok.1
1
Sestry zároveň vypĺňali aj dotazník, počet respondentov tak nebol navýšený.
270
Výsledky výskumu
Výsledky výskumu obsahujú vyhodnotenie položiek z dotazníkov
a niekoľko vyhodnotených otázok z rozhovoru realizovaného u sestier, ktoré sa
najviac týkajú témy príspevku.
Vzdelávanie v staršom veku považujete za potrebné v oblasti:
Na otázku odpovedali všetci seniori. Odpoveď si volili z 9 možností, číselné
a percentuálne údaje uvádzame v tabuľke 1.
Tab. 1: Oblasti vzdelávania seniorov
Oblasti vzdelávania
doplnenia informácií
o ochorení
samoobsluhy pri zmene
zdravotného stavu
priamej komunikácie
s cudzími ľuďmi
telefonovanie s cudzími
ľuďmi
pohyb v neznámom
prostredí
komunikácia
s odborným
pracovníkom
používanie
kompenzačných
pomôcok
samoošetrovanie,
starostlivosť o seba,
sebakontrola
získanie nových
informácií o pre
udržanie zdravia
a dobrej kondície
Spolu
Ústavné zdravotnícke
zariadenie
Absolútny
Percentuálne
počet
vyjadrenie
n
%
Zariadenie sociálnych
služieb
Absolútny Percentuálne
počet
vyjadrenie
n
%
36
60
30
50
6
10
6
10
4
6,67
2
3,33
0
0
2
3,33
4
6,67
6
10
0
0
8
13,33
2
3,33
2
3,33
6
10
2
3,33
2
3,33
2
3,33
60
100
60
100
Aká je podľa Vás najideálnejšia forma vzdelávania?
Pri vyplňovaní položky mohli seniori označiť jednu z troch alternatív:
a) individuálna (len senior), b) skupinová (skupina seniorov s rovnakým
problémom) a c) skupinová (senior a rodinný príslušník). Hospitalizovaní seniori
preferovali skupinovú formu edukácie a najčastejšie označili možnosť b, v počte 28
(46,67 %). Seniori zo ZSS najčastejšie označili individuálnu formu a, v počte 30
(50 %).
271
Zrubáková, K.:
Aké metódy vzdelávania sú pre Vás najprijateľnejšie?
K položke boli uvedené štyri možnosti: a) ústne – rozhovor s lekárom,
sestrou, b) ústne- odborná prednáška, diskusia, c) písomné – pripravené letáky,
brožúrky, d) kombinované – rozhovor aj písomná pomôcka. Pri vyhodnotení
položky hospitalizovaní seniori aj seniori v ZSS najčastejšie označili možnosť a,
v celkovom počte 60. Ako druhú najprijateľnejšiu možnosť opäť obe skupiny
respondentov uviedli zhodne možnosť d, v počte odpovedí 34.
Aký spôsob vzdelávania považujete za najprijateľnejší?
Položku vyplnili všetci respondenti, ich odpovede uvádzame v tabuľke 2.
Tab. 2: Spôsob vzdelávania seniorov
Spôsob vzdelávania
samoštúdium na základe
navigácie odborným
pracovníkom
preškolenie odborným
pracovníkom v skupine
seniorov/dospelých
spojené praktickými
ukážkami
preškolenie odborným
pracovníkom v skupine
seniorov bez praktických
ukážok len s návodom
na praktické riešenia
Spolu
zariadenie
počet
vyjadrenie
n
%
služieb
počet
vyjadrenie
n
%
18
30
6
10
22
36,67
18
30
20
33,33
36
60
60
100
60
100
Aký je alebo by bol Váš hlavný dôvod vzdelávať sa?
Tabuľka 3 ponúka prehľadne spracované údaje od seniorov, najčastejším
dôvodom pre edukáciu oboch súborov bolo zlepšenie, prinavrátenie zdravia – čo
uviedlo spolu 58, takmer polovica respondentov.
272
Tab. 3: Dôvod pre edukáciu
Dôvod vzdelávať sa
prinavrátenie zdravia
ústup alebo zmiernenie
bolesti
ústup alebo zmiernenie
iných problémov
zlepšenie
v sebaobslužných
činnostiach
získanie vedomostí o
sociálnych výhodách
získanie vedomostí
všeobecne o zdraví
a príčinách chorôb
Spolu
zariadenie
počet
vyjadrenie
n
%
28
46,67
služieb
počet
vyjadrenie
n
%
30
50
11
19
6
10,33
3
4,33
2
3
12
20
10
16,67
3
5
3
5
3
5
9
15
60
100
60
100
Máte záujem o edukáciu so zdravotnou sestrou ?
K otázke sa mohli vyjadriť pozitívne – mám záujem, mám záujem, ale
nevyhľadávam a nemám záujem. Na otázku odpovedali takmer všetci respondenti
pozitívne2, 50 respondentov (32 zo zdravotníckeho zariadenia, 18 zo ZSS) označilo
možnosť a, ale pomerne veľký počet seniorov zo ZSS (40) uviedlo možnosť b.
Ak potrebujete mať informácie o ochorení, liečbe, získavate si ich:
Tabuľka uvádza najčastejšie zdroje získavania informácií respondentov.
Tab. 4: Zdroje informácií
Informácie získavam z
televízie
rozhlasových
staníc,
vysielania z rozhlasu
novín alebo časopisov
internetu
diskutujem so známymi,
priateľmi
pýtam sa lekára, sestry
Spolu
2
zariadenie
počet
vyjadrenie
n
%
10
16,67
služieb
počet
vyjadrenie
n
%
10
16,67
4
6,67
0
0
6
0
10
0
6
6
10
10
18
30
2
3,33
22
60
37
100
36
60
60
100
Dvaja seniori zo ZSS uviedli možnosť c, nemám záujem.
273
Zrubáková, K.:
Výsledky z dotazníka určeného pre sestry a neštruktúrovaného rozhovoru
Je edukácia neodmysliteľnou súčasťou Vašej práce?
Na otázku odpovedali všetky sestry, pričom si vyberali z dvoch možností,
áno, nie. 215 (97 %) sestier uviedlo áno. 7 sestier uviedlo nie (išlo o 5 sestier zo
ZSS a 2 z ústavných zdravotníckych zariadení).
O čom najčastejšie edukujete?
Po vyhodnotení otvorenej otázky sme zistili, že sestry najčastejšie edukujú
o užívaní liekov, o novodiagnostikovanom ochorení (uvádzali oba súbory), ale
ďalšie odpovede už uvádzali skôr sestry zo ZSS, išlo o témy – zásady správnej
výživy, diéta, životospráva, riešenie sociálnych problémov.
Podobne odpovedali aj sestry pri neštruktúrovanom rozhovore, na prvom
mieste uviedli užívanie liekov, edukácia o ochoreniach, najčastejšie o onkologickom
ochorení, diabetes mellitus a ochoreniach kardiovaskulárneho systému. Ďalšou
témou je správna výživa a aktuálne sociálno- ekonomické problémy seniorov.
Akú formu edukácie uprednostňujete?
Alternatívy odpovedí boli totožné ako v dotazníku pre seniorov. Zistili sme,
že najviac sestier preferuje individuálnu formu edukácie – 133 (60 %). 42 sestier zo
ZSS uvádzalo alternatívu b, skupina seniorov.
Aké metódy vzdelávania využívate?
Opäť šlo o rovnaké alternatívy a zistili sme, že alternatívu a uvádzali skôr
sestry z lôžkových zariadení (99 sestier), kombinované metódy a metódu prednášky,
diskusie uvádzali sestry zo ZSS v počte – 97.
Spolupracujete s rodinnými príslušníkmi pri edukácii?
Na otázku odpovedali sestry na dve možnosti- áno, nie. 106 sestier
z oddelení a 78 sestier zo ZSS uviedlo áno. 38 sestier (11 a 27) uviedlo nie.
Poskytujete seniorom pri edukácii aj písomné materiály?
Na otázku 95 % – 210 sestier odpovedalo nie. Len 12 sestier uviedlo
pozitívnu odpoveď.
Počas edukácie, ak je to potrebné, prakticky precvičujete niektoré úkony so
seniorom?
Po vyhodnotení položky sme zistili, že 97 % (215) sestier odpovedalo
pozitívne, áno. Len 3 % (7) sestier uviedlo nie.
Diskusia
V príspevku sme spracovali problematiku edukácie seniorov v ústavných
zariadeniach. V úvode sme ju stručne charakterizovali na základe vlastných
poznatkov z praxe a zo získaných údajov z odbornej literatúry, v empirickej časti
doplnili aktuálnymi informáciami z praxe. Zároveň sme získali odpovede na
definované ciele.
Cieľ 1. Zistiť názory a očakávania seniorov od edukácie. Seniori ako
cieľová skupina edukácie predstavujú heterogénnu skupinu. Preto je pri príprave
konkrétnych programov, vzdelávacích a iných edukačných aktivít nutné zohľadniť
charakteristiky, ktoré užšie vyčleňujú jednotlivé cieľové skupiny edukácie seniorov.
274
Medzi významné charakteristiky patria najmä záujmy a záľuby, motivácia, stupeň
dosiahnutého vzdelania, sociálne prostredie, zdravotný stav, spoločenská
angažovanosť, tvorivosť a iné (Čornaničová, 2007, s. 64). Z nášho výskumu sme
zistili, že seniori majú záujem o edukáciu so „zdravotnou sestrou“ (uviedlo 50
respondentov) informácie o ochorení a liečbe najčastejšie získavajú od lekára
a sestry (58 respondentov), dôvodom pre edukáciu je hlavne snaha o prinavrátenie
zdravia, mať dostatok informácií o svojom ochorení a zdravotnom stave (58
respondentov).
Cieľ 2. Porovnať edukáciu seniorov v nemocničnom prostredí
a v zariadeniach sociálnych služieb. Seniori v nemocničnom prostredí sú obvykle
edukovaní o liečbe, diagnostických zákrokoch, prípadne následnej starostlivosti
a edukáciu vnímajú skôr pozitívne (Malíková, 2011). Seniori v ZSS môžu byť
edukovaní rozmanitým spôsob, ako uvádza Határ (2011) priamo vo vnútri
zariadenia, ale aj vonku vo vzdelávacích inštitúciách. Avšak výskumná štúdia
Zaťkovej, Hosťoveckého (2011), ktorá bola zameraná na ochotu vzdelávania
seniorov v ZSS, prezentuje len čiastočný záujem seniorov o formálne vzdelávanie,
skôr uprednostňujú aktivity v zariadení. Po spracovaní našich výsledkov sme zistili,
že hospitalizovaní seniori aj seniori v ZSS majú v mnohých otázkach rovnaké
odpovede, napríklad v oblasti vzdelávania, používaní vzdelávacích metód, získavaní
informácií. Rozdiely boli v preferovaní formy vzdelávania, hospitalizovaní seniori
preferovali skupinovú edukáciu, seniori v ZSS skôr individuálnu, v spôsobe
vzdelávania, hospitalizovaní seniori uprednostňujú preškolenie odborným
pracovníkom a samoštúdium, seniori v ZSS skôr preškolenie odborným
pracovníkom.
Cieľ 3. Porovnať realizáciu edukácie zo strany edukátorov (sestier)
a edukantov (seniorov).
Edukácia seniora, rodinných príslušníkov a efektívna realizácia edukačného
procesu je neodmysliteľnou, nepísanou náplňou práce a povinnosťou všetkých
zdravotníkov (Kuberová, 2010). V nemocničnom prostredí sestry informujú,
edukujú seniora, v určitých prípadoch rodinného príslušníka. Realizujú hlavne
základnú edukáciu a reedukáciu. V ZSS edukácia patrí medzi zdravotné výkony
z katalógu zdravotných výkonov, ktoré v ZSS realizujú sestry (vyhláška MZ SR
z 11. marca 2009). Z literárnych zdrojov venovanej problematike (Malíková, 2011,
Határ, 2011, Kuberová, Vozník, 2013, Hrapková, 2010, Touhy Jeth) sme zistili, že
edukácia je zameraná komplexnejšie a informácie o zdraví, zdravom starnutí tvoria
len časť sprostredkovaných informácií.
Výsledkom edukácie seniorov nie je len osvojenie vedomostí a zručností, ale
aj celkové zlepšenie zdravotného stavu a kvality života seniora (Zrubáková,
Magerčiaková, 2013). Seniori od edukácie očakávajú prísun informácií, ktoré ich
zaujímajú, pričom obsah sa líši aj od typu edukácie – základná, rozširujúca, resp. od
miesta edukácie – neformálna, formálna edukácia (Zrubáková, 2010). Z výsledkov
výskumu vyplynulo, že seniori majú záujem o edukáciu, pozitívne hodnotia účasť
sestry na edukácii. Podobne pozitívne odpovedali sestry – považujú edukáciu za
dôležitú súčasť svojej práce, realizujú ju v nemocnici aj v ZSS, pri edukácii pracujú
so seniorom, ale aj s rodinnými príslušníkmi, počas edukácie demonštrujú úkony
a prakticky precvičujú so seniorom. Jediným nedostatkom je nedostatok kvalitných
písomných materiálov.
275
Zrubáková, K.:
Záver
Edukácia seniorov predstavuje jednu z foriem podpory kvality života v séniu
a môže prispieť k optimálnemu a zmysluplnému využitiu voľného času v starobe,
k uplatneniu tvorivých schopností človeka vo vyššom veku, k zlepšeniu zdravotného
stavu, a tým aj k predĺženiu života (Čornaničová, 2007, s. 139).
Kvalita života starých ľudí je ovplyvniteľná nielen faktormi, ktoré pôsobia,
ale aj možnosťami, ktoré sú, či nie sú ponúknuté k zlepšeniu kvality života.
Vytvorenie vhodných podmienok umožní prežiť jeseň života ako plodnú. Starý
človek vlastní bohatstvo staršieho veku, ktoré môže odovzdať ďalším generáciám.
Dáva hodnotu a úctu tým, ktorí si najviac zaslúžia byť milovaní.
BULECHEK, G., BUTCHER, H., DOCHTERMAN, J. 2008. Nursing Interventions
Classification (NIC). Fifth Edition. Mosby Elsevier, 2008. 938 p. ISBN 9780-323-05340-2.
ČORNANIČOVÁ, R. 2007. Edukácia seniorov. Bratislava : Univerzita
Komenského, 2007. 163 s. ISBN 978-80-223-2282-9.
HATÁR, C. Inštitucionálna edukatívna starostlivosť o seniorov v Slovenskej
republike. Nitra : UKF, 2005. 104 s. ISBN 80-8050-821-6.
HATÁR, C., SZÍJJÁRTÓOVÁ, K., HUPKOVÁ, M. 2007. Základy sociálnej
pedagogiky pre pomáhajúce profesie. Nitra : PF UKF, 2007. 282 s. ISBN 97880-8094-174-1
HATÁR, C. Edukácia seniorov v sociálnych zariadeniach. Nitra : Effeta, 2008.
125 s. ISBN 978-80-89245-08-6.
HATÁR, C. 2011. Seniori v systéme rezidenciálnej sociálno - edukačnej
starostlivosti o seniorov. Praha : Rozlet, 2011. 132 s. ISBN 978-80-904824-18.
HEGYI, L., KRAJČÍK, Š. 2010. Geriatria. Bratislava : Herba, 2010. 608 s.
ISBN 978- 80- 89171-73-6.
HLINKOVÁ, E., NEMČEKOVÁ, M. 2007. Nové prístupy k systematickému
posúdeniu v edukačnom procese. In: Ošetrovateľstvo teória, výskum
a vzdelávanie. Ed. Čáp, J. Žiaková, K. Martin : Jeseniova lekárska fakulta
v Martine, 2007, s. 146-160 . ISBN 978-80-88866-43-5
HRAPKOVÁ, N. Integračné vzťahy a kontakty vo vzdelávaní seniorov. [online].
[cit.
2.
9.
2010].
Dostupné
z.
:
http://www.pulib.sk/dpub2/FF/Balogova1/pdf_doc./5 pdf
HRAPKOVÁ, N. 2010. Dvadsať rokov univerzitného vzdelávania seniorov na
Slovensku a v rámci európskej federácie starších študentov – EFOS. In:
Dvadsať rokov univerzitného vzdelávania seniorov na Slovensku. Ed.
Hrapková, N. Bratislava : Univerzita Komenského, 2010. s. 4-7 . ISBN 97880-223-2916-3.
KLEVETOVÁ, D., DLABALOVÁ, I. 2008. Motivační prvky při práci se seniory.
1. vyd. Praha: Grada Publishing, 2008. 208 s., ISBN 978-80-247-2169-9.
KUBEROVÁ, H., VOZNÍK, B. 2013. Edukácia seniorov. In: VIII. celoslovenská
konferenci sester pracujúcich v zariadeniach sociálnych služeb. Ed.
Kamanová, I., Kostúriková, M. Ružomberok : KU, 2013. 155- 171s.
ISBN 978 – 80 – 89542 – 30-7.
276
KUBEROVÁ, H. 2010. Didaktika ošetřovatelství. 1. vyd. Praha: Portál, 2010.
248 s. ISBN 978-80-7367-684-1.
Memorandum
o
celoživotnom
vzdelávaní
sa.
Brusel,
30.10.2000.
SOC/COM/00/075. Online [cit. 2013-10-23]. Dostupné na internete.
http://nuczv.sk/wp content/uploads/8_memorandum.pdf.
MAGERČIAKOVÁ, M. 2007. Edukácia v ošetrovateľstve 1. 1. vyd. Ružomberok :
Katolícka univerzita, Fakulta zdravotníctva, 2007, 106 s. ISBN 978-80-8084221-5.
MALÍKOVÁ, E. 2011. Péče o seniory v pobytových sociálních zařízeních. Praha :
Grada, 2011. 328 s. ISBN 978-80-247-3148-3.
ROVNÝ, I., FIŽOVÁ, L., SKALOVÁ, J. 2004. K metodike vzdelávania seniorov
v problematike zdravého starnutia. Geriatria, 2004, č.4, s. 159- 162.
TOUHY, T. A., JETT, K. 2010. Gerontological nursing and Healthy Aging. St.
Louis : Mosby Elsevier, 2010. 483 p. ISBN 978-0-323-05701-1.
ZAŤKOVÁ, T., HOSŤOVECKÝ, M. 2011. Význam vzdelávania seniorov
v kontexte celoživotného vzdelávania ako možnosť odstraňovania ich
marginalizácie v spoločnosti. In Sociálne posolstvo Jána Pavla II. pre dnešný
svet. Zborník z medzinárodnej konferencie. Ružomberok : Katolícka
univerzita, 2011. s. 809-817. ISBN 978-80-8084-737-1.
ZRUBÁKOVÁ, K. 2010. Geragogika a jej využitie u seniorov v domácom prostredí.
In: Pedagogika v ošetřovatelství- tradice, současnost a perspektivy. Zlín :
UTB, Fakulta humanitných studii, 2010. 149-163 s. ISBN 978-80-7318-9952.
ZRUBÁKOVÁ,K., MAGERČIAKOVÁ, M. 2013 Edukácia a jej význam pri
realizácii farmakoterapie seniora. In 7. Mezinárodní konference všeobecných
sester a pracovníku vzdelávajících nelekářská zdravotnická povolání. Brno,
2013. 307-317 s. ISBN 978-80-7013-555-6.
ZRUBÁKOVÁ, K. et al., 2012. Farmakoterapia seniora z pohľadu sestry.
1. vydanie. Ružomberok : Verbum, 2012. s. 116 ISBN 978-80-8084-963-4.
Recenzent:
PhDr. Michaela Vicáňová, PhD.
277
Recenzie
Critiques
Brnula, P.:
Sociálna práca. Dejiny, teórie a metódy. Bratislava : Vydavateľstvo IRIS, 2012.
Prvé vydanie. 264 s. ISBN 978-80-89256-91-4
Cieľom monografie bolo popísať historický kontext poskytovania
medziľudskej pomoci, ktorá sa vyvinula do charitatívnej činnosti. Prostredníctvom
vývoja sociálnej práce chcel autor spracovať vývoj a realizáciu sociálnej práce na
Slovensku. Monografia je koncipovaná do troch kapitol, kde sa v prvej sa zameriava
na zadefinovanie základných kategórií sociálnej práce – pomoc – sociálna
starostlivosť – podpora – opora. V druhej kapitole vymedzuje predmet dejín
sociálnej práce a vznik charitatívnej činnosti. Spracováva moderné dejiny do roku
1850, po roku 1850, sociálnu prácu v období rokov 1938-1948. V tretej kapitole
spracoval sociálnu prácu v súčasnosti, sociálnu prácu ako vedu, ako praktickú
činnosť.
Autor stanovený cieľ naplnil, spracoval dejiny sociálnej práce, vymedzil
súčasné postavenie sociálnej práce, teórie a metódy, profesijnú identitu sociálneho
pracovníka. Monografia je historický výskum doc. PhDr. Petra Brnulu, PhD., ktorý
analyzuje, triedi, kritizuje historické skutočnosti a interpretuje ich. Pracuje
s primárnymi, originálnymi zdrojmi od autorov : M. Richmondovej; V.P.
Robinsonovej; G. Hmiltonovej; M. Krakešovej-Doškovej; H. Radlinskej; F.
Biesteka a iných. Autor prináša vyvážené a objektívne informácie v oblasti teórie
a metód sociálnej práce a o postavení sociálnej práce v systéme vied.
279
Recenzie
Brnula, P., Slobodová, L.:
Základy sociálnej práce so žiadateľmi o azyl a azylantmi. 2. doplnené vydanie.
Vysokoškolská učebnica. 2. dopl. vyd. - Bratislava : Iris, 2013. - 83 s. ISBN 978-8089238-78-1.
Migrácia je fenoménom, ktorý nájdeme v každom dejinnom období a tiež
v každom štáte sveta. Rozdiel je v dôvodoch, ktoré motivujú človeka k odchodu zo
svojej krajiny a faktoroch, pre ktoré sa rozhodne v danej krajine aj ostať.
Žiadatelia o azyl a azylanti patria medzi špecifickú skupinu sociálnej práce
a táto špecifickosť spočíva vo viacerých oblastiach, či už je to kultúrna dimenzia,
jazyková stránka, náboženské dôvody a pod. Tak, ako každé profesionálne
pôsobenie sociálneho pracovníka ku konkrétnej cieľovej skupine, kladie nároky na
jeho predchádzajúcu odbornú prípravu, obzvlášť je táto stránka dôležitá pri práci
s utečencami.
Ponúknuť konkrétny obraz, rámec pôsobenia sociálneho pracovníka
v azylovom a integračnom procese je veľmi prínosným krokom autorov. Len malá
časť ľudí má možnosť priblížiť sa k žiadateľom o azyl v rámci azylových zariadení,
a preto každá publikácia podávajúca reálny obraz o živote klientov a úlohách
sociálnych pracovníkov v zariadeniach je významnou pomôckou pre študentov ale aj
iných budúcich pracovníkov v azylových zariadeniach.
Predkladaná učebnica je precízne a logicky zostavená do 7 kapitol
a obsahová línia prechádza témami ako je charakterizovanie migrácie a migračných
teórií, vysvetlenie základných pojmov súvisiacich s azylom a v hlavnej časti práce
autori zosumarizovali poznatky z praktickej sociálnej práce s cieľovou skupinou.
Úvodná kapitola uvádza čitateľa do problematiky migrácie, v ktorej sú
spracované definície a typy migrácie, autori stručne poukazujú na dôležité historické
obdobia migrácie v Európe a tiež vysvetľujú dôvody, prečo ľudia opúšťajú svoje
domovy. V ďalšej časti sú vymedzené základné cieľové skupiny.
Keďže publikácia je primárne určená sociálnym pracovníkom s dôrazom na
vykonávanie sociálnej práce so žiadateľmi o azyl a azylantmi, ktorá sa primárne
realizuje v azylových zariadeniach, autori v nasledujúcich kapitolách opisujú
historický vývoj sociálnej starostlivosti o cieľovú skupinu a v osobitných
podkapitolách uvádzajú konkrétne metódy a formy sociálnej práce so žiadateľmi
o azyl a azylantmi.
V učebnici nie sú spracované len odborné témy z hľadiska aktuálne
vykonávanej sociálnej starostlivosti o cieľovú skupinu, kompetencií sociálneho
pracovníka, ale autori sa v závere diela zamýšľajú aj nad perspektívami v sociálnej
práci do budúcnosti, výzvami pre sociálnych pracovníkov.
Spracovanú tému publikácie vnímam ako vysoko aktuálnu vzhľadom na
súčasnú bezpečnostnú situáciu vo svete, kde tisíce utečencov dennodenne hľadajú
bezpečný azyl. Musím v tejto súvislosti poukázať aj na ďalší fenomén úzko spätý so
spracovanou témou, a to sú detskí utečenci. Medzi státisícami ľudí, ktorí odchádzajú
zo svojej krajiny, je značné percento maloletých detí, ktorým sa nie vždy podarí
280
emigrovať so svojimi rodičmi. Je zarážajúce, že medzi utečencami sú aj maloletí,
ktorí migrujú bez sprievodu dospelej osoby. Aj keď sa autori snažili učebnicu
uchopiť čo najkomplexnejšie a výborne v nej spracovali sociálnu starostlivosť
o žiadateľov o azyl a azylantov, táto osobitná časť mi v práci absentuje. Je to však
pravdepodobne spôsobené aj konkrétnym zámerom autorov spracovať len
starostlivosť o dospelých klientov. Možno sa tento návrh stane reálnym zámerom pri
spracovaní ďalších publikácií autorov.
Autori zakomponovali do učebnice najnovšie zistenia slovenských aj
zahraničných autorov a k čitateľovi sa tak dostáva publikácia, v ktorej nájde
odpovede na otázky – úlohy, ktoré reálne rieši sociálny pracovník pri poskytovaní
pomoci pre žiadateľov o azyl a azylantov. Verím, že tak ako predchádzajúce vydanie
učebnice, aj táto kniha sa stane praktickým sprievodcom sociálnych pracovníkov.
281
Recenzie
Hulín, M., Antolová, V., Martinkovič, M., Kovács, Ľ., Knošková, D.:
Whereis my home? Homelessness and Access to Housing among Asylum-Seekers,
Refugees and Person with International Protection in the Slovak Republic.
Kraków: Wydawnictvo Salwator, 2013, 48 p. ISBN 978-83-7580-377-8
Publikácia je rozdelená do 9 kapitol na 46 stranách. V prvej kapitole autori
ponúkajú vniknutie do problematiky, ktorá sa zaoberá analýzou podmienok
a možností ubytovania pre osoby záujmu UNHCR – azylantov a osoby s DO na
Slovensku, vrátane posúdenia rizika, rozsahu a príčin bezdomovectva u tejto
skupiny. Štúdia nadväzuje na nedávno uskutočnené pilotné štúdie z Poľska
a Maďarska, ktoré poukázali na riziká bezdomovectva u PoC avšak svojím
rozsahom je širšia a problematikou bývania sa zaoberá komplexnejšie.
V tejto kapitole rozoberajú aj právo na bývanie a bytovú situáciu v SR, ako
jednu zo základných potrieb.
Autori sa v tejto časti zaoberajú nielen bytovou politikou, ale aj formám
bývania, akým je súkromné nájomné bývanie, bývanie u zamestnávateľov. V tejto
publikácii nájdeme nielen aktuálne problémy k tejto problematike, ale aj možnosti
riešenia, ako sa toho dotýka podkapitola sociálna podpora. V tejto časti práce autori
venovali značnú pozornosť bezdomovectvu, ako jednému z možných rizík
a dôsledkov.
Vyzdvihujem snahu o možnosti riešenia v tejto časti publikácie, vzhľadom
k tomu, že na Slovensku chýba ucelený štátny integračný program pre PoC.
V druhej kapitole s názvom Metodológia poskytujú pohľad na štúdiu, ktorá
pozostáva z analýzy právneho rámca a politiky v oblasti bývania so zreteľom na
osoby s medzinárodnou ochranou v medzinárodnom i národnom kontexte
a nasleduje analýza možností, podmienok a skúseností s bývaním u osôb
s medzinárodnou ochranou.
Publikácia poskytuje 25 pološtuktúrovaných etnografických rozhovorov
s azylantmi a osobami s doplnkovou ochranou z rôznych krajín (Afganistan,
Somálsko, Sýria, Irán, Irak, Čečensko), ktoré boli spojené s návštevami ubytovacích
priestorov respondentov.
Okrem individuálnych rozhovorov poskytuje publikácia pohľad na
realizáciu troch fókusových skupín. Poslednou časťou je analýza rozsahu
bezdomovectva u osôb z medzinárodnou ochranou, ako aj identifikácia hlavných
príčin spojených s rizikom bezdomovectva.
Právo na bývanie a rezidečná integrácia je názvom tretej kapitoly, ktorá má
niekoľko častí. Čitateľovi poskytuje obraz práva na bývanie v medzinárodnom
kontexte, Právo na bývanie a osoby s udelenou medzinárodnou ochranou
a v neposlednom rade sa autori venujú Právu na bývanie v kontexte Slovenskej
legislatívy a politiky. V nej sa naskytuje pohľad na bývanie a zásada rovnakého
zaobchádzania, v ktorom autori čerpajú zo Zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) .
Vhodným spôsobom je pokračovanie tejto časti, a to bytovej politiky štátu,
kde autori riešia Koncepciu štátnej bytovej politiky do roku 2015, ktorého cieľom je
282
postupné zvyšovanie celkovej úrovne bývania tak, aby bolo bývanie pre
obyvateľstvo dostupné a aby si každá domácnosť mohla zabezpečiť primerané
bývanie, na neho nadväzuje kapitola bývanie v kontexte Koncepcie integrácie
cudzincov, kde sa autori venujú kľúčovým dokumentom v oblasti integrácie.
Jej podkapitolou s názvom Briefing the concepts of persons with
international protection autori podávajú charakteristiku základných pojmov riešenej
problematiky a vnikom do problematiky azylu. Venuje sa osobe s doplnkovou
ochranou a ponúka historický prierez riešenia danej problematiky od roku 2007.
Štatistické ukazovatele a trendy v azylovom procese (1993 – 2011) autori
ponúkajú čitateľovi nielen pohľad na prehľad počtu žiadateľov o azyl, ale aj počet
pridelených žiadostí o azyl v SR, a tiež poskytnutie doplnkovej ochrany za toto
obdobie.
Kapitola Housing alternatives obsahuje podkapitoly ako Integračné byty
a byty Migračného úradu. V tejto časti práce autori ponúkajú objasnenie reálnej
situácie bytových jednotiek pre azylantov na vybraných územiach SR a pohľad
samotných ubytovaných na bytové podmienky. V podkapitole Sociálne bývanie
autori upozorňujú na jeden z kľúčových problémov. Tu autori ponúkajú analýzu
mestských úradov jednotlivých miest v SR a ich dispozíciou so sociálnymi bytmi.
Poskytovanie ubytovania v súkromnom sektore má dominantné postavenie v rámci
bývania pre PoC, ktorému sa autori venujú v ďalšej podkapitole.
Tiež sa venujú súkromnému ubytovaniu a prenájmu súkromných bytov.
Autori tu riešia problémy, s ktorými sa azylanti stretávajú, a taktiež aj problém
týkajúci sa výdavkov spojených s ubytovaním. Neodmysliteľne do tejto
problematiky patria aj hypotéky a úvery, ktorým autori tiež venuje pozornosť.
Maloletým bez sprievodu venujú ďalšiu podkapitolu.
V ďalších častiach a kapitolách práce sa autori zamerali na rozsah sociálnej
podpory pre PoC a finančnú podporu štátu, kde riešia hmotnú núdzu a štátne
sociálne dávky.
Azylanti a osoby s udelenou doplnkovou ochranou sa často
nachádzajú v zložitej finančnej situácii, nakoľko väčšina z nich nemá zabezpečený
pravidelný príjem zo zárobkovej činnosti aspoň v prvých mesiacoch po udelení
ochrany. O tejto skutočnosti vypovedajú aj výsledky realizovaných rozhovorov
s respondentmi, najmä s osobami s doplnkovou ochranou, ktoré sú k dispozícií
v tejto kapitole. Sociálna podpora mimovládnych organizácií je dôležitou súčasťou
pomoci tejto cieľovej skupiny, ktorej sa venujú autori v jednej zo svojich podkapitol.
V kapitole Podpora bývania a doplnkové služby apeluje na zmenu systému
na začiatku roka 2010, kedy už nebolo osobám s DO poskytované ubytovanie
v zariadení MÚ MVSR v Gabčíkove, ale na druhej strane ešte neboli naplno
rozbehnuté projekty v rámci ERF. A tým boli osoby ohrozené bezdomovectvom.
Kapitola osem s názvom Phenomen on of refugee homeless uvádza základné
vymedzenie problematiky bezdomovectva analyzuje mieru, do akej sú osoby
s medzinárodnou ochranou (ďalej len „PoC“) na Slovensku vystavení riziku
bezdomovectva, t.j. komu a za akých okolností hrozí „houselessness“ a
„rooflessness“, ako aj situácie, kedy sú nútení bývať v neadekvátnych a neistých
podmienkach (nedostatočné sanitačné vybavenie, nedostatočné kúrenie či
preplnenosť). Oceňujem význam tejto kapitoly pre jej dôsledný analytický pohľad
na problematiku. Tu sa venuje aj profilu osôb ohrozených bezdomovectvom.
Kapitolu uzatvárajú výsledky analýz a vnik do záverov z nich vyplývajúcich.
283
Recenzie
Podkapitola Root causes of current situation a sociálna exklúzia ponúkajú
pohľad na znevýhodnenie vzhľadom na vzdelanie, zamestnanie, bývanie či finančné
zdroje, čo sa odráža na sociálnej exklúzii. Ponúka aj náhľad reprezentatívneho
výskumu.
Kapitola Absencia efektívneho integračného programu je akýmsi apelom na
možnosť riešenia danej sociálnej situácie azylantov. Bariéry vstupu a pracovný trh
a riziko dlhodobej nezamestnanosti prinášajú autori ucelený obraz na problematiku
na pracovnom trhu.
Predposlednú kapitolu uzatvára kapitola Kľúčové problémy a odporúčania,
kde autori na základe zistení pre jednotlivé cieľové skupiny identifikovali kľúčové
problémy, ktoré sa priamo alebo nepriamo týkajú oblasti ubytovania a k jednotlivým
problémom navrhli príslušné riešenia. Píšu o absentujúcom trhu s nájomnými
obecnými bytmi pre nízkopríjmové skupiny a ich návrhom na riešenie tejto
problematickej otázky.
Ďalej riešia absentujúci štátny program integrácie pre PoC s jej návrhom.
Otázkou ktorú rovnako rieši je problém s priznaním príspevku na bývanie, kde
opätovne navrhujú spôsoby riešenia. Problematickou otázkou je rovnako zabrániť
bývaniu ohrozených skupín na ubytovniach, v tejto časti práce rovnako apelujú na
spôsoby riešenia. V neposlednom rade riešia otázku absencie štatistických
ukazovateľov a nedostupnosti praktických informácií pre PoC.
Posledná kapitola Problémy špecifické pre osoby s doplnkovou ochranou
apelujú na dĺžku a diskontuitu platnosti dokladov o pobyte, o zabezpečovaní
základných potrieb projektovou činnosťou MVO, o znevýhodňovaní zamestnaných,
o bariérach vstupu na trh práce.
V problematike problémy špecifické pre maloletých bez sprievodu autori
riešia problém spojený s chýbajúcimi možnosťami trvalého riešenia s bývaním
a ich umiestňovanie a premiestňovanie počas konania o azyle.
Žiadatelia o azyl a azylanti patria medzi špecifickú skupinu sociálnej práce
a táto špecifickosť spočíva vo viacerých oblastiach, ako to spomínajú aj autori vo
svojej publikácií.
Veľkým prínosom je celá publikácia s jej návrhmi na riešenie danej
problematiky riešenia chudoby a bývania.
Predkladaná publikácia má precízne a logicky zostavenú štruktúru
a obsahová línia prechádza jednotlivými kapitolami.
Spracovanú tému publikácie vnímam ako vysoko aktuálnu vzhľadom na
súčasnú situáciu na SR.
284
Kucharska, E.:
Problematyka starzenia sie i starości a instytucjonalne formy opieki nad osobami
w podeszlym wieku. (Studium socjologiczno-etyczne). Krakow: SALWATOR. 187
s. 2012. ISBN 978-83-7580-314-3.
Autorka vo svojej monografii spracovala problematiku starnutia, cez
definíciu jednotlivých teórií starnutia. Precízne spracovala zmeny biologické,
psychické, sociálne, duchovné v procese starnutia človeka. Jednotlivé tvrdenia
autorov Z. Kuratowska, B. Synak, E. Marcinkowska-Suchowierska, M. Brzosko
navzájom porovnávala.
V druhej kapitole staroba – jeseň života, spracovala fenomenológiu,
múdrosť staroby, ašpirácie osôb vo vyššom veku. Jednotlivé tvrdenia vychádzali
z prác autorov G. Birdwood, B. Synak, I. Walk , Ján Pavol II. s ktorými navzájom
polemizovala, popierala, utvrdzovala.
V tretej kapitole Inštitucionálna starostlivosť preukázala prepojenie
jednotlivých vedných odborov s odborom sociálna práca. Spracovala dlho termínovú
starostlivosť v Poľskej republike. Formálnu a neformálnu starostlivosť. Celý systém
sociálnej pomoci, cez Zariadenia sociálnych služieb, Denné stacionáre, Základ
opatrovateľskej starostlivosti, Hospice. V kapitole poukázala na prácu sociálneho
pracovníka s danou cieľovou skupinu. Vychádzala z platných legislatívnych noriem
v Poľskej republike.
V štvrtej kapitole spracovala pohľad na staršieho človeka v dokumentoch
a prácach Jána Pavla II., Z. Baumana, J.L. Barragana, Benedikta XVI., R.Neceka,
J. Ratzingera, jednotlivých encyklík. Veľmi citlivo prepracovala duchovný rozmer
starnutia a staroby.
Piata kapitola je zameraná na najčastejšie ochorenia vo vyššom veku.
Autorka je niekoľkoročnou pracovníčkou v oblasti geriatrie a spracovala vybrané
ohorenia: osteoporóza, diabetes mellitus, náhla cievna mozgová choroba, ktoré
môžu byť životohrozujúce. Poukázala na nebezpečné procedúry, ako je eutanázia.
Spracovaná monografia Problematyka starzenia sie i starości
a instytucjonalne formy opieki nad osobami w podeszlym wieku, spracováva
problematiku starnutia ako procesu cez jednotlivé vedné odbory, vždy so špecifikom
na sénium. Predkladá aktuálne formy inštitucionalizovanej starostlivosti o seniorov
v podmienkach Poľskej republiky. Monografia veľmi citlivo a eticky spracováva
jednotlivé Encykliky pápežov, ktoré sa zaoberajú starnutím a starobou.
doc. PhDr. Irena Kamanová. PhD.
285
Recenzie
Rusnáková, M.:
Aktuálne dianie, perspektívy a vývojové trendy v sociálnej, edukačnej
a zdravotníckej práci s marginalizovanými skupinami [elektronický zdroj] :
zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie InteRRa 18 : 29.30.11.2012, Ružomberok / zost. Markéta Rusnáková. - Ružomberok : Verbum vydavateľstvo Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2013. - 1 elektronický optický
disk (CD-ROM); 370 s. - Elektronický zborník. - ISBN 978-80-561-0026-4.
Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie s názvom
„Aktuálne dianie, perspektívy a vývojové trendy v sociálnej, edukačnej
a zdravotníckej práci s marginalizovanými skupinami“ je veľmi pestrý a aktuálny,
zaoberá sa problematikou nielen v slovenskej, ale aj európskej súvislosti. Témy,
ktoré sú orientované na rôzne klientské skupiny sociálnych pracovníkov a skupiny,
s ktorými sa stretávajú a pracujú pedagógovia, či zdravotní pracovníci, sú veľmi
podnetné a prinášajú množstvo aktuálnych a zaujímavých informácií. Publikácia
obsahuje 46 príspevkov od domácich i zahraničných prispievateľov z Čiech,
Slovenska, Poľska i Maďarska.
Príspevok Kataríny Gežovej bližšie približuje problematiku bezdomovectva
ako fenoménu spoločnosti, ktorý je možné zmapovať aj jeho nepriamym vnímaním,
náhľadom na jeho zanechané stopy – „odtlačky“ v spoločnosti. Zuzana Hudáková
a Mária Novysedláková uvádzajú výsledky prieskumu, ktorého cieľom bolo zistiť,
aký je postoj Rómov k vlastnému zdraviu. Vladislav Jankových a Ivona Skalická vo
svojom príspevku zhŕňajú čiastočné výsledky výskumu vzťahov manažerských
ašpirácií a genderových stereotypov. Irena Kamanová sa v príspevku zaoberá
sociálnou ochranou seniorov v historickom kontexte, so zameraním na Slovensko
a vybranými štátom uznanými udalosťami: choroba, staroba. Mária Kopáčiková
rozoberá problematiku starostlivosti pôrodnej asistencie u rómskych žien, jej
špecifiká a načrtáva možnosti riešenia. Pavol Kopinec sa zameriava na analýzu
aktuálnych štatistických ukazovateľov týkajúcich sa širšej skupiny detí utečencov,
ako aj platné právne úpravy, zaznamenané dobré postupy a odporúčania pre prax.
Ivana Kratochvílová a Michal Slavík popisujú význam komunitnej sociálnej práce
v sociálne vylúčených lokalitách, vzhľadom ku koncentrácii sociálnych problémov,
ktoré sa v nich vyskytujú. Peter Vlčko sa vo svojom príspevku zameriava na stručný
prehľad poskytovaných služieb sociálnej starostlivosti v oblasti domáceho násilia
v Rakúskej republike, zameriava sa najmä na marginalizované skupiny žijúce
v krajine a ich špeciálne potreby a prístup, popisuje sociálne služby mimovládnych
organizácií a občianskych združení pôsobiacich v Rakúsku.
Možno skonštatovať, že zborník svojím obsahom tvorí kompaktný celok
a poskytuje relevantné údaje k riešenej problematike. Rôznosť názorov, výsledkov
výskumov a praktických skúseností v predmetnej tematike potvrdili, že cieľ editorky
bol splnený, nakoľko vyvoláva odbornú i vedeckú diskusiu k predmetnej tematike
z viacerých uhlov pohľadov. Jazykový štýl v publikácii je rôznorodý, avšak spĺňa
kritériá vedeckého i odborného jazyka.
286
Prínosom a pozitívom príspevkov v publikácii je najmä vzájomné prepojenie
a vymedzenie pohľadov, názorov k danej tematike s akcentom na potenciálne
vzťahy a väzby medzi sociálnou prácou, sociálnou pedagogikou a zdravotníctvom.
Ako ďalšie pozitívum vnímam využiteľnosť zborníka hlavne u študentov sociálnej
práce, sociálnej pedagogiky a iných študijných odborov v pomáhajúcich profesiách,
ale takisto u odborníkov, ktorí sa venujú osobám ohrozeným sociálnym vylúčením.
287
Recenzie
Šavrnochová, M.:
Sociálne poradenstvo pre rodinných príslušníkov závislého klienta v kontexte
spoluzávislosti. - vysokoškolské skriptá. Ružomberok : Verbum, 2011. 81 s.
ISBN 978-80-8084-810-1.
Skriptá majú jedinečný charakter pre svoje zameranie na cieľovú skupinu
rodinných príslušníkov závislého klienta a rovnako aj pre svoju komplexnosť
a praktickú orientáciu. Učebnica je odpoveďou na aktuálnu tému a otázky s ňou
súvisiace, taktiež problémy so závislosťami v kontexte sociálnej práce a poradenstva
s rodinou závislého člena. Súčasne má širšie uplatnenie: je vhodná pre pomáhajúcich
profesionálov, a to najmä pre študentov sociálnej práce a nájde svoje miesto aj pre
sociálnych pracovníkov v praxi. Autorka ponúka nielen základné terminologické
vysvetlenia, ale jej snahou je vysvetlenie zmýšľania závislého člena rodiny. Bez
pochopenia myslenia člena rodiny trpiaceho na závislosti nie je možné získať pre
spoluprácu, proces liečby a doliečovania rodinných príslušníkov. Za prínosné
považujeme rozmanitosť citovaných autorov a prepojenie na praktické príklady, čím
sa čitateľovi uľahčuje predstava, pochopenie myslenia, reakcií a správania závislého
člena a jeho rodiny. Za významné pokladáme kapitolu o spoluzávislosti
(kodependencii), kde sa autorka zamerala na poruchu spolužitia vo vzťahu s osobou
s poruchou osobnosti – závislý člen rodiny. Závery z výskumov zistili, že
spoluzávislosťou je postihnutých vysoký počet osôb, ako sú osoby žijúce
v spoločnej domácnosti so závislými rodičmi, deťmi, osoby žijúce s emocionálne
a psychicky chorými členmi alebo pomáhajúci profesionáli z oblasti ošetrovateľstva,
sociálnej práce a psychológie. Taktiež oceňujeme informácie o svojpomocnom
liečebnom programe pre spoluzávislých, kde autorka upriamuje pozornosť na
možnosti podpory a svojpomoci pre členov rodiny. Aj pre samotných závislých
členov existujú svojpomocné skupiny. Uvedením týchto možností pomoci dostávajú
čitatelia prehľad a príležitosť navštíviť skupinu a získať praktickú skúsenosť zo
stretnutí. Napriek praktickým radám, ktoré autorka prezentuje v skriptách, absentuje
širší záber metód sociálnej práce s rodinou so závislým členom. Na druhej strane je
potrebné podotknúť, že sa v sociálnej práci zaoberá málo odborníkov špecifickej
skupine rodinných príslušníkov žijúcich v spoločnej domácnosti so závislým
členom, prípadne rodičov a ich dospelé deti mimo spoločnej domácnosti, ktoré sú
závislé na alkohole. Problematike závislostí sa prioritne venujú lekári z odboru
psychiatrie a internej medicíny, ošetrovateľský personál v nemocniciach
a liečebniach a až v ďalšej línii nastupujú sociálni pracovníci pracujúci v sociálnych
službách a sociálnom poradenstve. Dôležitým faktom zostáva, ako uvádza autorka,
že liečba závislosti a spoluzávislosti je dlhodobý proces, ktorému je potrebné
venovať pozornosť v rámci multidisciplinárnej spolupráce pomáhajúcich profesií.
PhDr. Miroslava Tokovská, PhD.
288
Šrobárová, S.:
The intervention and resotialization from point of view of the methods in social
work. Kraków: Wydawnictwo Salwator, 2013. 124 s. ISBN 978-83-7580-376-1
Recenzovanú publikáciu autorka rozčlenila na 8 tematicky zameraných
kapitol, v ktorých sa venuje problematike metód sociálnej práce v oblasti intervencie
a resocializácie. Tieto širokospektrálne témy prezentuje nielen z pohľadu sociálneho
pracovníka, ale citlivo a primerane ich dáva do kontextu s ďalšími dotknutými
spoločenskovednými disciplínami. Nielenže prestavuje základný súhrn aktuálnych
poznatkov, ale vďaka komplexnému pohľadu skúsenej pedagogičky a výskumnej
pracovníčky ponúka pripravenému a kritickým myslením „vyzbrojenému“ čitateľovi
látku na premýšľanie, podnet na spôsob dlhodobého budovania vlastného
teoretického rastu, v praxi podmieňujúceho využitie sofistikovaných prístupov pri
hľadaní optimálnych rozhodnutí v prípadovej sociálnej práci.
V úvode publikácie autorka ako cieľ predloženého textu uvádza
sprístupnenie komplexnejšieho pohľadu na v praxi sociálneho pracovníka
najčastejšie využívané terapeutické, resocializačné a intervenčné metódy, ako aj
empiricky dokázať špecifiká práce sociálneho pracovníka pri procese intervencie.
Tento cieľ je s ohľadom na rozsah práce (206 strán čistého textu) primeraný napriek
tomu, že každá z cieľových skupín si v prípade seriózneho vedeckého prístupu
vyžaduje dostatočný priestor. V každom prípade ale výber tém a skladba publikácie,
ako aj použité príklady korešpondujú nielen so súčasnou úrovňou teoretických
poznatkov a praxou, ale aj s potrebami cieľovej skupiny, pre ktorú je publikácia
určená.
V prvej kapitole sa autorka zameriava na teoretické východiská pre
vnímanie zdrojov skúmanej problematiky – rozoberá atribúty pojmu kríza
a problematiky klienta v kríze. Autorka v dostatočnom rozsahu špecifikuje
a vymedzuje cieľové skupiny sociálnej práce. Je to dôležité z dôvodu jednoznačnosti
následnej identifikácie potenciálneho rizika aj v prípade, ak napríklad ešte
potenciálny klient nie je v kríze. Tvorí dostatočnú teoretickú základňu pre
problematiku riešenú v následných kapitolách, venovaných metódam sociálnej práce
v intervencii, teóriám a metódam sociálnej práce, umožňujúcim sociálnemu
pracovníkovi orientáciu a výber z dostatočne širokého portfólia metód pri
akceptovaní determinantov práce s klientom. Autorka citlivo čitateľa medzi
riadkami učí chápať, že práca s rizikovým klientom sa odráža aj na osobnosti
samotného sociálneho pracovníka.
V kapitole venovanej terapeutickým metódam v sociálnej práci si je autorka
jasne vedomá, ako je riešená problematika citlivá. Sociálny pracovník, ktorý si
v každom zverenom prípade musí byť vedomý limitov svojich kompetencií
a kompetentnosti, vyplývajúcich nielen z dosiahnutého stupňa a úrovne znalostí
získaných v celoživotnom vzdelávaní a dĺžky praxe, ale aj z aktuálnej úlohy
v pracovnom tíme. Tieto faktory limitujú prípady, kedy a do akej miery je rola
sociálneho pracovníka zlučiteľná s rolou terapeuta. Autorkin prístup vnímam ako
koncepčný, v nosnej a rozsahovo najväčšej kapitole sa pridržiava osvedčenej
289
Recenzie
schémy pri popise jednotlivých metód a oboznamuje čitateľa s problematikou
v dostatočnom rozsahu. Je však škoda, že autorka necháva na čitateľovi, aby túto
schému sám postupne odhalil. K každom prípade ale umožňuje dostatočnú navigáciu
pre ďalšie štúdium a odborný rast. Popis jednotlivých motivačných teórií je možné
považovať s ohľadom na rozsah publikácie za vyvážený a uspokojivo spracovaný.
Kapitola venovaná problematike resocializácie tvorí kompaktný celok
a spôsobom spracovania je pre sociálneho pracovníka dostatočným zámerom. Ďalšie
kapitoly venované výskumu špecifík práce sociálneho pracovníka pri procese
intervencie obsahovo na seba nadväzujú a autorka by mohla zvážiť ich prípadné
zlúčenie do jednej kapitoly. Samotná interpretácia výsledkov výskumu aj závery
vnímam ako prínosné pre čitateľa.
Štruktúra kapitol zrozumiteľne a dostatočne definuje skúmanú problematiku
a je možné ich po teoretickej stránke považovať s vzhľadom na zameranie
publikácie za vyvážené a uspokojivo spracované.
Predložený text má dobrú odbornú úroveň. Publikácia obsahovo aj
usporiadaním dostatočne odráža trendy v aplikovanom vedeckom výskume, ktoré
prebiehajú v skúmanej oblasti a sú jednoznačne reflektované praxou. Po štylistickej
stránke je text zrozumiteľný, po formálnej stránke je štruktúra publikácie prehľadná.
Rovnako je možné skonštatovať dodržanie citačnej normy. Metodologicky spĺňa aj
všetky didaktické kritériá pre zaradenie textu ako monografie pre odborníkov, ako aj
nadstavbový zdroj pre univerzitné vzdelávanie a celoživotné vzdelávanie.
S ohľadom na cieľ publikácie a cieľovú skupinu je predpokladom pravidelná
práca s odbornou literatúrou. Ak zoberieme do úvahy aj skutočnosť, že ide
o problematiku, ktorá je nosnou pri, odporúčala by som autorke v prípade práce na
ďalšom vydaní resp., ďalších publikáciách v tejto oblasti určených pre sociálnych
pracovníkov resp., pre odborníkov v tejto oblasti zaradiť použitú resp., odporúčanú
literatúru pre hlbšie štúdium po každej kapitole. Komplexnejšiu prácu s publikáciou
by rovnako umožnilo aj zaradenie menného a vecného registra.
Vďaka teoretickým aj praktickým skúsenostiam autora, vychádzajúcich
z dlhoročnej odbornej aj pedagogickej praxe, sa jej podarilo pripraviť publikáciu,
ktorá akceptuje najnovšie vedecké poznatky a je ju možné považovať za vhodný
a prínosný nadstavbový odborný materiál pre deklarované cieľové skupiny.
Ing. Martina Špániková, PhD.
290
Tokovská, M.:
Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich profesií. Banská
Bystrica: PF UMB v Banskej Bystrici, 2013. 220 s. ISBN 978-80-557-0528-6.
Publikácia Starostlivosť o človeka v kontexte vybraných pomáhajúcich
profesií predstavuje teoretický i praktický rámec a základ pojmov, ktorými autorka
uvádza čitateľa do problematiky starostlivosti o človeka v kontexte vybraných
pomáhajúcich profesií. V jednotlivých podkapitolách prvej časti, ktorá predstavuje
východisko pre časť druhú, sa autorka venuje teoretickým východiskám
opatrovateľstva, plánovaniu starostlivosti a opatrovania, vedeniu dokumentácie
v pomáhajúcich profesiách, rozoberá opatrovateľský model podľa Moniky
Krohnwinkel a opatrovateľský model podľa Virginie Hendersonovej. V ďalšej
kapitole analyzuje konkrétne opatrovateľské úkony, ktoré veľmi vhodne ilustruje
fotodokumentáciou. Úroveň spracovania druhej časti svedčí o výbornej erudícii
autorky a poukazuje na jej vysokú nielen vedeckú, ale aj odbornú kompetenciu
a tvorivosť. V nej autorka venuje pozornosť starostlivosti o dospelého klienta pri
určitých ochoreniach, o dieťa, o osoby so zdravotným postihnutím. Obzvlášť za
cennú považujem podkapitolu 4.5 Starostlivosť o seniorov, v ktorej autorka
podrobne analyzuje starostlivosť o seniora s vybranými ochoreniami. Menšiu
výhradu mám k podkapitole 3.6, ktorá by si zaslúžila väčšiu pozornosť, ale zároveň
musím konštatovať, že práca s rodinou (jednotlivé intervencie, prežívanie blízkych,
spôsob komunikácie) nie sú v kontexte vybraných ochorení v odbornej literatúre
dostatočne (ak vôbec) rozpracované a zároveň nejde o nosnú tému uvedených skrípt.
Vysokoškolskí študenti pomáhajúcich profesií (sociálni pracovníci, sociálni
andragógovia, ošetrovatelia, liečební a špeciálni pedagógovia) by mali poznať nielen
širšiu teoretickú základňu pojmov, ktoré autorka predkladá v prvej časti skrípt, ale
mali by sa naučiť ich implementovať do cieľov, obsahu a foriem jednotlivých
činností tak, ako ich autorka popisuje v ďalšej časti. V tomto duchu vnímam skriptá
ako veľmi prínosné do portfólia tak vedeckých, ako i praktických prác. Okrem
študentov a pracovníkov pomáhajúcich profesií je publikácia určená aj širšej laickej
verejnosti, pretože jej jazyk a forma sú zvolené tak, aby po nej mohli siahnuť aj
ostatní čitatelia, ktorí chcú nadobudnúť prehľad o danej problematike. Z vyššie
uvedeného môžem konštatovať, že publikácia obohatí obsah vysokoškolských
študijných programov i profesijnú odbornú kompetenciu pracovníkov pomáhajúcich
profesií.
PhDr. Michaela Šavrnochová, PhD.
291
Recenzie
Vajzerová, E., Špániková, M.:
Výchovné a prevenčné programy v sociálnej práci v trestnej justícii. Editori: Ing.
Eva Vajzerová, Ing. Martina Špániková, PhD., Dolný Kubín: Konzultačné
a informačné centrum EDUKOS, 2013, 113 s., ISBN 978-80-969885-3-2
Podmienkou zabezpečenia funkčnej probačnej a mediačnej služby na
Slovensku je jednoznačne aj proces tvorby probačných programov, vhodných pre
špecifické cieľové skupiny, nastavenie transparentnej akreditácie probačných
programov a v neposlednom rade aj efektivita sociálnej práce. Do rúk odbornej
verejnosti sa dostáva ďalšia z jedinečných publikácií, zaoberajúcich sa
problematikou výchovných a prevenčných programov v sociálnej práci v trestnej
justícii, ktorú možno jednoznačne zaradiť medzi tzv. „večne zelené“ témy.
Editorkám sa podarilo citlivo poskladať vedecky zrelý výstup, ktorý
obsahuje z pohľadu odbornej verejnosti a akademických pracovníkov netradične
nielen príspevky z konferencie venovanej problematike aplikácie probačných
programov, obsahovo obohatené o ďalšie poznatky tímu odborníkov, nadväzujúcej
na závery a podnety z uvedenej konferencie. Túto doplnili aj o komparatívnu štúdiu
trojice špičkových odborníkov, ktorá umožňuje čitateľovi vytvoriť si vlastný názor
na vývoj a stav skúmanej problematiky prostredníctvom komparácie probačnej
služby na slovenskej, švajčiarskej a v určitých aspektoch aj európskej úrovni.
Umožní mu zrozumiteľne pochopiť vzájomné väzby a fungovanie často na prvý
pohľad myšlienkovo protichodných riešení a osvojiť si pre čitateľa prípadne aj
niektoré nové, doposiaľ neznáme prístupy.
Publikácia je formálne členená na dve časti – v prvej sú vybrané a upravené
príspevky, ktoré boli odprednášané na medzinárodnej odbornej konferencie.
V prvom príspevku sa Vladimír Cehlár pod názvom „Súčasný stav a aplikačná prax
probácie v podmienkach Slovenskej republiky“ zaoberá analýzou súčasnej právnej
úpravy a postavením probačných a mediačných úradníkov v procese probácie
v podmienkach SR s akcentom na oblasť vzdelávania a využívania probačných
programov, ktorými sa posilňuje kvalitatívna stránka tohto inštitútu. Pavel Štern
a Peter Fojert v príspevku „Probační programy pro mladistvé páchatele a akreditační
proces dle zákona 218/2003 Sb., o soudnictví ve věcech mládeže“ ozrejmujú okruh
potrieb a formy realizácie probačných programov, proces ich akreditácie a prínos
pre cieľové skupiny a spoločnosť. Problematiku dávajú do kontextu
s činnosťou Probačnej a mediačnej služby v Českej republike a jej organizácií.
Príspevok švajčiarskeho odborníka na štatistiku v oblasti kriminalistiky Daniela
Finka pod názvom „Švajčiarsky probačný systém: prehľad ciele, efektivita“ sa
zameral na popis probačných systémov, ktoré sú implementované vo švajčiarskych
kantónoch. Venuje sa ich spoločným, ako aj najdôležitejším odlišným znakom.
Podľa autora, napr. vo Švajčiarsku zatiaľ neexistuje ucelený pohľad na organizáciu,
aktivity, cieľovú klientelu a dopad probácie práve z vyššie uvedených dôvodov.
V poslednom príspevku Luisella de Martini pod názvom „Probácia vo Švajčiarsku
medzi rizikom recidívy a sociálnou reintegráciou“ jednoznačne dokazuje na základe
292
postačujúcej komparácie teoretických predpokladov s poznatkami z praxe, že
probácia je proces založený na kontinuite medzi evaluáciou a intervenciou.
Druhú časť publikácie tvorí rozsiahla odborná komparatívna štúdia od Lucie
Kurilovskej, Jozefa Záhoru a Martina Luleia. Komparatívna štúdia obsahuje tri
nosné časti. V prvej časti s názvom „Identifikácia základných ukazovateľov
súčasného stavu probačnej a mediačnej činnosti v SR“ autorka Lucia Kurilovská
veľmi výstižne charakterizuje základné problémy, ktoré aplikačná prax v súvislosti
s trestnou justíciou rieši a podrobne charakterizuje jednotlivé prostriedky platného
práva, prostredníctvom ktorých sa v rámci personálnych možností rozvíja inštitút
probácie a mediácie. V tejto časti je prvotným cieľom naplno rozvinúť primárnu
myšlienku restoratívnej justície, odstrániť teóriu labelingu po opustení výkonu
trestu, a s tým súvisiacej recidíve. Druhá časť štúdie, ktorú Jozef Záhora nazval
„Merné jednotky komparatívnej štúdie vo vzťahu k trestnej politike a probačnej
a mediačnej činnosti vo vybraných štátoch EÚ“ venuje zahraničnému rozmeru
inštitútu probácie a mediácie, ktorý sa v rámci prvkov restoratívnej justície a aj
slovenskej aplikačnej praxe javí z pohľadu členstva SR v EÚ a v iných významných
spoločenstvách ako neopomenuteľný. Prínosom je aj zhrnutie štatistických
ukazovateľov (index kriminality, väzenskej populácie, elektronické monitorovanie
a pod.), ktoré čitateľovi poskytnú komplexný pohľad na teoretické závery, ktoré
možno neodrážajú dostatočne alarmujúcu realitu stavu skúmaných ukazovateľov.
Posledná časť z pera Martina Luleia s názvom „Výstupy komparatívnej štúdie
a možnosti transpozície vybraných prvkov do systému probačnej a mediačnej praxe
v SR“ poskytuje jednoznačne definované závery a odporúčania pre prax, ktoré by
mohli viesť k zlepšeniu súčasnej situácie. Slovenská republika sa, bohužiaľ,
v súčasnom stave realizácie probácie a mediácie nachádza na chvoste v porovnaní
s ostatnými členskými štátmi EÚ. Nielen inšpirácia, ale až kooperácia s fungujúcim
a zabehnutým systémom by mohla priniesť výsledky vedúce k prehodnoteniu stavu
danej problematiky na Slovensku a naštartovanie procesov želaným smerom.
Autorom sa v komparácii podarilo obsiahnuť všetky dôležité ukazovatele a ako
jednoznačne najprínosnejšie sa javia odporúčania pre prax. V súčasnosti v praxi
absentuje prepojenosť jednotlivých štádií trestného konania v zmysle spolupráce
probačných a mediačných úradníkov a sudcov/ prokurátorov na takmer všetkých
okresných súdoch v Slovenskej republike. V praxi tak často na to dopláca najmä
odsúdený, čo v konečnom dôsledku prináša neželaný efekt.
Jedným z prvoradých cieľov publikácie bolo identifikovať potenciál
vyplývajúci z príkladov zahraničnej dobrej praxe. Podľa editoriek sa pri svojej práci
stotožnili so základným princípom, ktorý už v 19. storočí sformuloval L.N. Tolstoj Nezaoberajte sa tvorením pravdy, ale jej hľadaním. Už po „prvom použití“
publikácie nebude mať odborník z akademickej obce, či z viacerých pomáhajúcich
profesií v oblasti penitenciárnej a postpenitenciárnej starostlivosti, alebo iný čitateľ
zaujímajúci sa o túto problematiku, problém stotožniť sa so zámerom autorov, resp.
zostavovateliek, stať sa pre pozorného čitateľa rovnako prínosným nadstavbovým
zdrojom hľadania a nachádzania v problematike, ktorá je nevyčerpateľným zdrojom
pre hľadanie nových a účinnejších riešení aj pre nich. V prípade, ak by sa podarilo
v budúcnosti obdobnou formou sprístupniť aj konečné výstupy z medzinárodného
293
Recenzie
projektu1, vďaka ktorému táto publikácia vznikla, získa odborná verejnosť nielen
komplexný pohľad na ucelený proces riešenia problémov v oblasti aplikácie
probačných programov, ale pri téme funkčnej probačnej a mediačnej služby na
Slovensku možno tak trochu aj ďalšiu indíciu, že svetlo na konci tunela nie je
lokomotíva, ktorá nám ide naproti.
1
V publikácii sú uverejnené výsledky analýz a komparácií, ktoré odborníci z viacerých vedných
odborov a troch zúčastnených krajín v rámci projektu Programu Švajčiarsko-slovenskej spolupráce
PP-2012-003 pod názvom „Výchovné a prevenčné programy v sociálnej práci v trestnej justícii“
zrealizovali ako vstupy pre vytvorenie nových programov, implementovateľných v slovenskom
prostredí.
294
Zrubáková, K., Kamanová, I. (eds.):
Prínos študentskej odbornej praxe v sociálnej práci, ošetrovateľstve a pôrodnej
asistencii : zborník referátov z medzinárodnej odbornej konferencie : 19. novembra
2008 / editori Katarína Zrubáková, Irena Kamanová. - Ružomberok : Pedagogická
fakulta a Fakulta zdravotníctva Katolíckej univerzity, 2009. - 191 s. - ISBN 978-808084-458-5.
Sociálna práca ako aplikovaná veda si vyžaduje dostatok praktických
skúseností pre efektívnu prácu s klientom. Zorganizovanie medzinárodnej odbornej
konferencie 19.11.2008 na Katolíckej univerzite v Ružomberku zameranej na
praktickú prípravu budúcich sociálnych pracovníkov hovorí o dôležitosti praktickej
prípravy. Jednotlivé výstupy, ktoré sú uvedené v zborníku Prínos študentskej
odbornej praxe v sociálnej práci, ošetrovateľstve a pôrodnej asistencii, hovoria
o rozdieloch v praktickej príprave študentov v odbore sociálna práca,
ošetrovateľstvo a pôrodná asistencia na vysokých školách v Slovenskej republike.
Jednotliví autori spracovali problematiku povolania a profesie sociálnej práce,
ošetrovateľstva a pôrodnej asistencie. Spracovali dilemu kvalitatívneho verzus
kvantitatívneho aspektu vzdelávania. Vnímanie odbornej prípravy zo strany
študentov prináša konkrétne návrhy pre prax.
V zborníku sú spracované postery na tému: kreditov, edukácie matky
v starostlivosti o prsníky, koncept odbornej prípravy na Fakulte zdravotníctva.
Zborník je teda, a to je možné s istotou potvrdiť, prezentáciou doterajších
skúseností a zároveň otvorenou formuláciou podnetov pre skvalitnenie odborného
vysokoškolského vzdelávania sociálnych pracovníkov, sestier a pôrodných
asistentiek. Zborník príspevkov je podnetom pre skvalitnenie vzdelávania
pedagógov v rámci organizácie praxe a supervíznych zručností. Zborník je
možnosťou inšpirovať zainteresovaných aktérov k ďalšej odbornej diskusii tak na
univerzitnej – vysokoškolskej pôde, ale aj priamo na pracoviskách. Konštruktívna
diskusia na danú tému vyústi do načrtnutia ďalšieho vzdelávania v praktickej
a teoretickej rovine.
dr n. med Ewa Kucharska
295
Autori príspevkov
Autori príspevkov
Authors of Papers
PhDr. Daniela Baková, PhD
Vysoká škola v Sládkovičove, Fakulta sociálnych štúdií
Richterova 1171, 925 21 Sládkovičovo
[email protected]
Mgr. Martina Benková
Ružomberok
dr n.med. Grażyna Dębska PhD, RN
Wydział Zdrowia I Nauk Medycznych
Krakowska Akademia im. A. Frycza Modrzewskiego
30-705 Kraków
ul. Herlinga Grudzińskiego 1
[email protected]
Mgr. Martina Drzsíková
Univerzita Konštantína Filozofa, Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva
Katedra sociálnej práce a sociálnych vied
Kraskova 1, 949 01 Nitra
[email protected]
PhDr. Elena Gažiková, PhD.
Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre
Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva UKF
[email protected]
Ing. Zuzana Gejdošová, PhD.
Katedra sociálnej práce
Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku
Hrabovská cesta 1, Ružomberok
[email protected]
doc. PhDr. Lenka Haburajová – Ilavská, PhD.
[email protected]
296
doc. PhDr. Zuzana Hudáková, PhD.
Fakulta zdravotníctva, Katolícka univerzita v Ružomberku
adresa: nám. A. Hlinku 48, 034 01 Ružomberok
Pedagogická fakulta
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
PhDr. Marcela Ižová, PhD.
Katolícka univerzita Ružomberok
Fakulta zdravotníctva
Katedra ošetrovateľstva
Nám. A. Hlinku 48
034 01 Ružomberok
Email: [email protected]
Doc. PhDr. Mgr. Helena Kadučáková, PhD.
Fakulta zdravotníctva KU v Ružomberku
Nám. A. Hlinku 48
043 01 Ružomberok
t. č.: +421918 722 173
mgr. Anna Kawula
mgr. Kinga Stawarz-Popek
Uniwersytet Pedagogiczny im. KEN Kraków
Ul. Aleksandry 27A
30-837 Kraków
dr Alicja Kłos
Państwowa Wyższa Szkoła Techniczno-Ekonomiczna
Ul. Czarnieckiego 16
37-500 Jarosław, Polska
+48 665 832 397
297
Autori príspevkov
PhDr. Bc. Pavla Kudlová, PhD.
Ústav zdravotnických věd Fakulty humanitních studií Univerzity Tomáše Bati
ve Zlíně
Mostní 5139
760 01 Zlín
Dr n med. Ewa Kucharska
Riaditeľka VADIMED
univerzita: Uniwersytet Jagiellonski, Kraków
Teresa Lisiewicz RN
studentka Wydział Zdrowia i Nauk Medycznych -Krakowska Akademia im.
A. Frycza Modrzewskiego
30-705 Kraków
ul. Herlinga Grudzińskiego 1
Fakulta zdravotníctva
Nám. A. Hlinku 48
034 01 Ružomberok
[email protected]
mgr Elżbieta Maria Mach
Uniwersytet Pedagogiczny im. KEN
w Krakowie
adresa: 30-060 Kraków, ul Ingardena 4
tel: 48 12662 66 00
doc. PhDr. Martina Mojtová, PhD.
[email protected]
PhDr. Mária Novysedláková, PhD.
Fakulta zdravotníctva KU
Námestie A. Hlinku 48
034 01 Ružomberok
298
dr n.med. Małgorzata Pasek PhD, RN
*Centrum Onkologii
Instytut im. Marii Skłodowskiej-Curie
Oddział w Krakowie
* 31-115 Kraków, ul. Garncarska 11
Mgr. Vladimír Peťo
Ružomberok
Mgr. Ludmila Reslerová, PhD.
Ústav zdravotnických věd Fakulty humanitních studií Univerzity Tomáše Bati
ve Zlíně
Mostní 5139
760 01 Zlín
mgr Renata Spyrka-Chlipała
Akademia Ignatianum w Krakowie
Wola Piskulina 55
33-390 Łącko
[email protected]
Marina Srpoňová
Fakulta zdravotníctva, Katolícka univerzita v Ružomberku
adresa: nám. A. Hlinku 48, 034 01 Ružomberok
e-mail: marina.srpoň[email protected]
dr Mariola Świderska
Społeczna Akademia Nauk w Łodzi
ul. Żołnierska 40/42
94-255 Łódź
Telefon: 600-97-94-86
E-mail: [email protected]
MUDr. Anna Šaffová
Neurologická klinika FN VN v Ružomberku
email: [email protected]
PhDr. Michaela Šavrnochová, PhD.
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Ružová 13
974 11 Banská Bystrica
email: [email protected]
299
Autori príspevkov
Ing. Martina Špániková, PhD.
Inštitút A. Radlinského v Dolnom Kubíne,
Pedagogická fakulta Katolícka univerzita v Ružomberku
Pedagogická fakulta, Katolícka univerzita v Ružomberku
Katedra sociálnej práce, PF KU v Ružomberku
Hrabovská cesta 1, 034 01 Ružomberok
PhDr. Miroslava Tokovská, PhD.
Mgr. Jana Šolcová, PhD.
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Ružová 13
974 11 Banská Bystrica
dr Katarzyna Tomaszewska
+48 795 580 108
Państwowa Wyższa Szkoła Techniczno-Ekonomiczna
Ul. Czarnieckiego 16
37-500 Jarosław, Polska
Halina Romualda Zięba
Podhalańska Państwowa wyzsza szkola zawodowa w Nowym Targu
adresa: Instytut Fizjoterapii, Nowy Targ, Polska
Fakulta zdravotníctva, KU Ružomberok
Nám. A. Hlinku 48
034 01 Ružomberok
E-mail: [email protected]
prof. PhDr. Anna Žilová, PhD.
Ústav sociálnych vied
Katolícka univerzita v Ružomberku, Pedagogická fakulta
Hrabovská cesta 1, 034 01 Ružomberok
e mail: [email protected]
300

studia scientifica facultatis paedagogicae

Transkrypt

Podobne dokumenty

Aktuální vydání v tištěné podobě.

Spuszczanie powietrza Vyfouknutí/ Vyfúknutie Leeresztés