Stiahni si e-knihu

Transkrypt

Stiahni si e-knihu

LICENCIA PRE POUŽITIE PRÁCE: Licencia pre knihu je ohraničená na osobné štúdium a jej
využitie pre pastoračnú a evanjelizačnú prax. Elektronický súbor tejto knihy môže byť uchovávaný
a zálohovaný iba osobou, ktorá ho zakúpila. Je zakázané tento súbor posielať prostredníctvom
elektronickej pošty alebo iným spôsobom prenosu alebo uchovávania dát ďalším osobám. Časti
textu v rozsahu najviac tri normo strany, môžu byť publikované bez povolenia autora, pričom sa
vyžaduje uvedenie zdroja. V prípade citácií sa vyžaduje tiež uvedenie zdroja. Širšie publikovanie
ako tri normo strany vyžaduje povolenie autora.
ISBN: 978-80-970361-1-9
Vydavateľ: Christian Project Support, s.r.o.
Pod Záhradami 64, 841 01 Bratislava
Autor: ThDr. Richard Štefák
Kontakt: [email protected]
-2-
ABSTRAKT
V predloženej publikácii predstavujeme novú evanjelizáciu v chápaní a náuke pápeža Jána
Pavla II.. Tiež v nej hodnotíme pokyny o novej evanjelizácii, ktoré predniesol Svätý Otec počas
svojich návštev v Česko-Slovensku a na Slovensku v súvislosti s ich zahrnutím do pastoračných
plánov na našom území.
Kľúčové slová:
Nová evanjelizácia. Ján Pavol II. Karol Wojtyła. Evanjelizácia. Misia. Ekumenizmus.
Inkulturácia. Misia. Horlivosť. Metódy. Nové vyjadrenie.hlásatelia novej evanjelizácie. Cirkev. Úlohy
Cirkvi. Formácia k novej evanjelizácii. Masovokomunikačné prostriedky. Pastoračný plán Katolíckej
cirkvi na Slovensku 2007-2013. Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku
2001-2006. Pomoc v novej evanjelizácii. Moderné areopágy. Analýza stavu ľudstva.
-3-
Obsah
Obsah______________________________________________________________________________ - 4 Zoznam použitých skratiek _____________________________________________________________ - 8 Úvod _____________________________________________________________________________ - 11 1.
Životná cesta pápeža Jána Pavla II. _________________________________________________ - 17 -
1.1.
1.1.1.
Narodenie a mladosť Karola Woltyłu _________________________________________ - 18 -
1.1.2.
Karol Wojtyła kňazom a biskupom __________________________________________ - 23 -
1.1.3.
Wojtyła a Druhý vatikánsky koncil ___________________________________________ - 26 -
1.1.4.
Wojtyła kardinálom ______________________________________________________ - 29 -
1.2.
2.
Život v detstve, mladosti a pred pontifikátom. ____________________________ - 17 -
Pontifikát pápeža Jána Pavla II. ________________________________________ - 31 -
1.2.1.
Od začiatku pontifikátu po návštevu Ázie v roku 1981 ___________________________ - 31 -
1.2.2.
Od atentátu na Svätého Otca (1981) po návštevu Maroka (1985) __________________ - 35 -
1.2.3.
Od stretnutia v Assisi (1986) po pád totalitných režimov v Európe (1990) ____________ - 37 -
1.2.4.
Od vydania encykliky Redemptoris missio (1990) po svetové dni mládeže (1997) ______ - 39 -
1.2.5.
Od návštevy Kuby (1998) po poslednú apoštolskú cestu Svätého Otca (2004) _________ - 43 -
Základné pravdy o človeku a súčasný stav ľudstva podľa Jána Pavla II. ako základy pre tému o novej
evanjelizácii ________________________________________________________________________ - 48 -
2.1.
Stvorenie __________________________________________________________ - 49 -
2.1.1.
Stvoriteľ neba aj zeme ____________________________________________________ - 49 -
2.1.2.
Boh – stvoriteľ človeka____________________________________________________ - 50 -
2.1.3.
Človek stvorený na obraz Boha _____________________________________________ - 51 -
2.1.4.
Jednota tela a duše v človeku ______________________________________________ - 52 -
2.2.
Dráma človeka______________________________________________________ - 54 -
2.2.1.
Priateľstvo človeka s Bohom _______________________________________________ - 54 -
2.2.2.
Pád ___________________________________________________________________ - 55 -
2.2.3.
Dedičnosť hriechu na celé ľudstvo___________________________________________ - 57 -
2.2.4.
Protoevanjelium_________________________________________________________ - 60 -
2.2.5.
Životné otázky, ktoré si človek kladie ________________________________________ - 61 -
2.2.6.
Vykupiteľ človeka ________________________________________________________ - 63 -
-4-
2.3.
Vykúpenie a Cirkev __________________________________________________ - 67 -
2.3.1.
Dôvod založenia Cirkvi ____________________________________________________ - 67 -
2.3.2.
Cirkev verná pravde ______________________________________________________ - 69 -
2.3.3.
Základné úlohy Cirkvi _____________________________________________________ - 70 -
2.3.4.
Zmierovacia úloha Cirkvi __________________________________________________ - 72 -
2.3.5.
Cesta milosrdenstva ______________________________________________________ - 76 -
2.3.6.
Cirkev zvestuje nádej _____________________________________________________ - 79 -
2.3.7.
Cesta obrátenia _________________________________________________________ - 80 -
2.3.8.
Cesta ku svätosti ________________________________________________________ - 81 -
2.3.9.
Misia Cirkvi _____________________________________________________________ - 82 -
2.3.10.
2.4.
Analýza stavu ľudstva podľa Jána Pavla II. _______________________________ - 87 -
2.4.1.
Strata citlivosti pre hriech, Boha a človeka – problém dnešných čias ________________ - 88 -
2.4.2.
„Márnotratný človek“ ____________________________________________________ - 91 -
2.4.3.
Kultúra smrti proti kultúre života____________________________________________ - 92 -
2.4.4.
Kto a čo je pre Krista dôležité?______________________________________________ - 93 -
2.5.
3.
Úlohy veriacich v Cirkvi _________________________________________________ - 85 -
Problémy a výzvy dnešnej doby ________________________________________ - 94 -
2.5.1.
Výzvy pre novú evanjelizáciu _______________________________________________ - 94 -
2.5.2.
Európa ________________________________________________________________ - 98 -
2.5.3.
Ázia__________________________________________________________________ - 102 -
2.5.4.
Amerika ______________________________________________________________ - 103 -
2.5.5.
Afrika ________________________________________________________________ - 106 -
2.5.6.
Oceánia ______________________________________________________________ - 107 -
Nová evanjelizácia v náuke Jána Pavla II. ___________________________________________ - 109 -
3.1.
Podstata novej evanjelizácie _________________________________________ - 109 -
3.1.1.
Cieľ evanjelizácie _______________________________________________________ - 109 -
3.1.2.
Pojmy „ad gentes“ a „nová evanjelizácia“ ____________________________________ - 110 -
3.1.3.
Nová evanjelizácia ______________________________________________________ - 112 -
3.1.4.
Prečo nová evanjelizácia? ________________________________________________ - 114 -
3.1.5.
Nová horlivosť _________________________________________________________ - 115 -
3.1.6.
Nové metódy __________________________________________________________ - 117 -
3.1.7.
Nové vyjadrenie ________________________________________________________ - 119 -
-5-
3.1.8.
Pod vládou Ducha ______________________________________________________ - 119 -
3.1.9.
Podstata zvesti novej evanjelizácie _________________________________________ - 122 -
3.2.
Hlásatelia novej evanjelizácie_________________________________________ - 123 -
3.2.1.
Biskupi _______________________________________________________________ - 125 -
3.2.2.
Kňazi _________________________________________________________________ - 126 -
3.2.3.
Diakoni _______________________________________________________________ - 129 -
3.2.4.
Zasvätený život_________________________________________________________ - 129 -
3.2.5.
Laici _________________________________________________________________ - 132 -
3.2.6.
Kresťanské rodiny ______________________________________________________ - 136 -
3.2.7.
Mládež _______________________________________________________________ - 137 -
3.2.8.
Deti__________________________________________________________________ - 140 -
3.2.9.
Starší ľudia ____________________________________________________________ - 140 -
3.2.10.
Formácia k novej evanjelizácii ___________________________________________ - 141 -
3.2.11.
Príprava kresťanov pre novú evanjelizáciu - Jubileum ________________________ - 144 -
3.3.
Štruktúry na pomoci novej evanjelizácii ________________________________ - 148 -
3.3.1.
Miestna cirkev _________________________________________________________ - 148 -
3.3.2.
Cirkevné hnutia a združenia laikov _________________________________________ - 149 -
3.3.3.
Základňové cirkevné spoločenstvá _________________________________________ - 151 -
3.3.4.
Katolícke školstvo_______________________________________________________ - 151 -
3.4.
Evanjelizácia kultúry ________________________________________________ - 151 -
3.4.1.
Liturgia a inkulturácia____________________________________________________ - 155 -
3.4.2.
Teológovia a inkulturácia _________________________________________________ - 155 -
3.5.
Človek vo vlastnej životnej situácii ako predmet novej evanjelizácie _________ - 156 -
3.5.1.
Rodiny _______________________________________________________________ - 156 -
3.5.2.
Mladí ________________________________________________________________ - 157 -
3.5.3.
Chudobní _____________________________________________________________ - 159 -
3.5.4.
Chorí_________________________________________________________________ - 160 -
3.5.5.
Starší ________________________________________________________________ - 162 -
3.6.
Kultúrne oblasti a moderné areopágy __________________________________ - 162 -
3.6.1.
Masovokomunikačné prostriedky __________________________________________ - 164 -
3.6.2.
Hodnota človeka, ľudské práva a mier_______________________________________ - 166 -
3.6.3.
Sociálne učenie pápeža __________________________________________________ - 168 -
-6-
3.6.4.
Výchova a vzdelanie _____________________________________________________ - 170 -
3.6.5.
Ekumenizmus __________________________________________________________ - 171 -
3.6.6.
Evanjelizácia v meste ____________________________________________________ - 176 -
3.6.7.
Medzináboženský dialóg _________________________________________________ - 177 -
3.6.8.
Životné prostredie ______________________________________________________ - 179 -
3.7.
4.
Pomoc v novej evanjelizácii __________________________________________ - 179 -
3.7.1.
Eucharistia ____________________________________________________________ - 179 -
3.7.2.
Máriine miesto v novej evanjelizácii ________________________________________ - 182 -
3.7.3.
Mučeníci______________________________________________________________ - 184 -
3.7.4.
Svätí v novej evanjelizácii _________________________________________________ - 185 -
3.7.5.
Apoštolské cesty _______________________________________________________ - 187 -
3.7.6.
Púte _________________________________________________________________ - 188 -
Nová evanjelizácia a Slovensko ___________________________________________________ - 189 -
4.1.
Nasmerovania Jána Pavla II. pre slovenských biskupov a pastoračné plány ____ - 190 -
4.2.
Naše kresťanské korene _____________________________________________ - 196 -
4.3.
Výzvy doby na Slovensku podľa Pastoračného plánu ______________________ - 197 -
4.4.
Usmernenia Jána Pavla II. pre kňazov a ich formáciu ______________________ - 199 -
4.5.
Usmernenia Jána Pavla II. pre laikov a ich formáciu _______________________ - 201 -
Záver____________________________________________________________________________ - 204 Zoznam bibliografických odkazov______________________________________________________ - 213 -
-7-
Zoznam použitých skratiek
·
1 Jn – Prvý Jánov list
·
1 Kor – Prvý list Korinťanom
·
1 Pt – Prvý Petrov list
·
2 Kor – Druhý list Korinťanom
·
2 Sam – Druhá kniha Samuelova
·
AG – Ad gentes
·
CA – Centisimus annus
·
CELAM - Conference of the Latin-American and Car ibbean Episcopate
·
CT – Catechesi tradendae
·
DeV – Dominum et Vivificantem
·
DM – Dives in misericordia
·
DH – Dignitatis humanae
·
dr. – titul „Doktor“
·
DV – Dei Verbum
·
EA – Ecclesia in Amer ica
·
EAF – Ecclesia in Africa
·
EAS – Ecclesia in Asia
·
Ed. - Editor
·
EE – Ecclesia in Europe
·
Eeuch – Ecclesia de Euchar istia
·
Ef – List Efezanom
·
EO – Ecclesia in Oceania
·
EN – Evangelii nuntiandi
·
EV – Evangelium vitae
·
EXC – Ex corde ecclesiae
·
FC – Familiaris consortio
·
FD – Fidei depositum
-8-
·
Flp – List Filipanom
·
FR – Fides et ratio
·
Gal – List Galaťanom
·
Gn – Genezis
·
GrS – Gratissimam sane
·
GS – Gaudium et spes
·
Hebr – List Hebrejom
·
CHL – Christifideles la ici
·
IM – Incarnationis mysterium
·
Iz – Kniha proroka Izaiáša
·
Jn – Evanjelium podľa Jána
·
Jr – Kniha proroka Jeremiáša
·
kard. - kardinál
·
KBS – Konferencia biskupov Slovenska
·
KKC – Katechizmus Katolíckej ci rkvi
·
Kol – List Kolosanom
·
LE – Laborem exer cens
·
LG – Lumen gentium
·
Lk – Evanjelium podľa Lukáša
·
MD – Mulieris dignitatem
·
Mk – Evanjelium podľa Marka
·
Mt – Evanjelium podľa Matúša
·
Múd – Kniha múdrostí
·
NMI – Novo millennio ineunte
·
OL – Orientale lumen
·
PDV – Pastores dabo vobi s
·
PEPKC – Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku
2001-2006
·
PPKC – Pastorančý plán Katolíckej ci rkvi na Slovensku 2007 -2013
-9-
·
PS – Parati semper
·
Red. - Redakcia
·
Rim – List Rimanom
·
RH – Redemptor hominis
·
RKCMBF UK – Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta
Univerzity Komenského
·
RM – Redemptor is missio
·
RMa – Redemptoris Mater
·
RP – Reconciliatio et paenitentia
·
RR – Rýchly rozvoj
·
RVM – Rosarium Virginis Mariae
·
SA – Slavorum apostoli
·
SD – Salvifici doloris
·
SCh – Sapientia christiana
·
Sk – Skutky apo štolov
·
SRS – Sollicitudo rei socialis
·
SSV – Spolok sv. Vojtecha
·
sv. – svätý
·
TMA – Tertio millenio adveniente
·
TFTU – Teologická fakulta Tr navskej univerzity
·
UUS – Ut unum sint
·
VC – Vita consecr ata
·
VDK – Všeobecné di rektórium pre katechizáciu
·
VS – Veritatis splendor
·
Zj – Zjavenie apoštola Jána
·
Zost. – Zostavil
- 10 -
Úvod
Evanjelizačné poslanie Cirkvi začalo na Turíce, takmer pred dvetisíc rokmi, keď Duch
Svätý zostúpil na zhromaždenie, ktoré sa modlilo v „hornej miestnosti“ v Jeruzaleme.
Zhromaždených naplnil Duch Svätý a začali hovoriť novými jazykmi. Apoštoli vyšli do ulíc
Jeruzalema a začali hlásať radostnú, novú zvesť, nové udalosti, ktoré ľuďom majú moc priniesť
nový život.
Ak sa zamyslíme nad slovami „nový“ alebo „novosť, môže nám to pripomenúť iné slová:
napr. „krásu“, „nedotknutosť“, „čerstvosť“. Tieto slová vyjadrujú niečo, k čomu sa ľudia skôr
priblížia, skôr to príjmu, akoby mali prijať niečo „staré“. Ľudia majú radi moderné veci, čerstvé
udalosti, nové skutočnosti. K novosti ich to priam tiahne. Radi čítajú správy v novinách, pozerajú
televízne správy, zaujímajú sa o nové veci vo svojom okolí. Môžeme povedať, že „nové“ priťahuje
ako magnet.
Keď sa vrátime k udalosti s apoštolmi na Turíce, môže v našom vnútri vzniknúť otázka: „Čo
bolo na učení apoštolov „nové“?“ Objasníme to, ak sa pozrieme do histórie vyvoleného národa.
V časoch Starého zákona sa nepodarilo izraelskému ľudu udržať vždy čistotu učenia, ktoré mu
zveril Boh prostredníctvom Mojžiša. V histórii vyvoleného národa vytýkajú veľakrát proroci poslaní
Bohom neveru Izraela voči Bohu. Spomínajú pritom odpad od viery v jedného Boha a spoliehanie
sa na cudzích bohov tiež prílišný dôraz na dodržiavanie vonkajších pravidiel na úkor postoja srdca.
Podstata učenia a viery, ktoré chcel Boh cez Izrael predostrieť celému ľudstvu, boli zahmlené.
Kvôli hriechu človeka sa Druhá božská osoba stáva človekom, jedným z nás, vo všetkom
nám podobným okrem hriechu. Ježiš Kristus sa narodil sa zo ženy, žil v pozemskom čase a na
konkrétnom historickom mieste. Boh vstúpil do dejín ľudstva. Ako malé dieťa sa potreboval naučiť
rôzne činnosti potrebné k prežitiu pozemského života. Neskôr hovoril ľuďom, ktorých stretával,
o Bohu a jeho láske. Ľudia ho však ukrižovali. Ale okovy smrti nemali nad ním prevahu a mocou
Otca bol vzkriesený. Ježiš nás túži zachrániť od večnej smrti a darovať nám večný život.
Nová zvesť, ktorú učil Ježiš svojich nasledovníkov, sa vracia k podstate a úmyslu
pôvodného zámeru Boha s človekom. Boh chce byť človeku priateľom. Na túto skutočnosť dnes
človek už takmer zabudol. Bohu nejde iba o technické dodržiavanie príkazov, ale o vzťahy s ľuďmi.
On chce byť naším jediným Bohom. Novosť zvesti hlásanej Ježišom a neskôr apoštolmi, takto
spočíva v obnovení a odhalení pôvodného a úplného Božieho zámeru s človekom.
Keď apoštoli po Turícach pochopili, že majú pokračovať v hlásaní zvesti, ktorú hlásal ich
Majster, postupne niesli posolstvo spásy do okolitých krajín. Neuzatvorili pred svetom evanjelium,
aby ho bolo ťažké nájsť: Nerezervovali ho iba jednému národu. Pochopili, čo mnohí z Izraela v tom
čase nechápali, že Boh sa chce „dať“ každému človeku. Túto činnosť dnes voláme evanjelizácia.
- 11 -
Potreba hlásania zvesti sa v Cirkvi prenášala cez stáročia a hoci niekedy hrozilo, že sa
akosi zatláča do úzadia, Boh vždy nanovo prostredníctvom svojho Ducha vzbudzoval v rôznych
mužoch a ženách evanjelizačné nadšenie.
Počas pontifikátu Jána XXIII. pripravoval Duch Svätý pre Cirkev „novú jar“. Začal Druhý
vatikánsky koncil, cez ktorý priniesol Boh do Cirkvi nový vietor. Obnovila sa väčšia otvorenosť
Cirkvi voči svetu a načrtli sa nové smery pre prácu členov Cirkvi. Z jeho záverov čerpal Pavol VI.
a koncilové dokumenty boli „ukazovateľmi cesty“ aj pre Jána Pavla II.. Môžeme povedať, že celý
pontifikát Jána Pavla II. je odrazom dokumentov Koncilu v praxi. Tento pápež zároveň k učeniu
Druhého vatikánskeho koncilu pridal Cirkvi pätnásť encyklík, množstvo exhortácií, konštitúcií,
listov, homílií a príhovorov pri rôznych príležitostiach. Jeho príspevkov k životu Cirkvi je také
množstvo, že len málokomu sa ich podarí všetky naštudovať. Keď si však zosumarizujeme
pápežov celý život, čo prežil a čo napísal, môžeme objaviť istú líniu myslenia a konania, ktorá sa
prediera na povrch a vystupuje nám do popredia.
Ide o líniu jasného pokračovania v poslaní
Ježiša Krista a apoštolov : o evanjelizačnú líniu.
V evanjelizácii ohlasujeme slávne Božie skutky, pravdu o človeku a o tom, ako je to medzi
ním a Bohom. Aby bola prijateľná tým, ktorým ju hlásame, je potrebná jej zrozumiteľnosť. Musíme
ju hovoriť jazykom blízkym poslucháčom. Na túto skutočnosť dával Ján Pavol II. veľký dôraz. Tým,
ktorým hlásame, musí byť naša zvesť pochopiteľná. Pred nami sa otvárajú dve veľmi dôležité
pravdy o evanjelizácii. Evanjelizácia musí ohlasovať pravdy viery: pravdu o Bohu, o človeku,
o svete a zároveň jazyk a pôsob ohlasovania musí byť blízky tým, ktorým sa zvestuje.
Publikácia, ktorú máte pred sebou, má názov Nová evanjelizácia v chápaní a náuke Jána
Pavla II.. Je rozdelená na štyri kapitoly. Druhá a tretia kapitola sú hlavnými kapitolami. Prvá
kapitola uvádza do témy a robí ju [ tému novej evanjelizácie u Jána Pavla II..] komplexnejšou.
Štvrtá kapitola je doplnkovou kapitolou, ktorá zasadzuje učenie Jána Pavla II. o novej evanjelizácii
do slovenského kontextu. Aj keď nie je v tejto kapitole téma úplne vyčerpaná, dáva priestor na
ďalšie dopracovanie v iných štúdiách alebo knihách. Môže tvoriť ich základ a východisko.
Primárnym – hlavným cieľom tejto knihy je podať sumárne, ako pápež Ján Pavol II. chápal
novú evanjelizáciu a čo o nej učil. Dali sme si za úlohu čerpať primárne z diela Jána Pavla II..
Sekundárnym cieľom je zasadiť prejavy Jána Pavla II. v ČSFR alebo na Slovensku do súčasných
slovenských pomerov. Terciárne ciele budú dané v jednotlivých úvodoch ku kapitolám. Sú cieľmi,
ktoré bližšie určujú primárne a sekundárne ciele. Napriek tomu, že sa už veľa na Slovensku o novej
evanjelizácii povedalo, k pretvoreniu kultúry to u nás neviedlo. Dielo má teologicko - pastorálny
charakter a môže byť jedným z teoretických východísk pre ďalšie pastorálne a evanjelizačné
plánovania na Slovensku či už na farskej, diecéznej alebo národnej úrovni. V knihe je podaná
teória, na ktorú je možné „našiť“ prax podľa praktických usmernení Jána Pavla II. a tiež podľa jeho
- 12 -
života. Zároveň toto dielo môže podporiť rozvoj evanjelizácie a pastorácie na Slovensku novými
spôsobmi.
Pod pojmom chápanie treba v tejto publikácii rozumieť konkrétne skutky, ktoré pápež
konal. Ide tu o prax novej evanjelizácie v jeho živote. Pod pojmom náuka treba rozumieť to, čo Ján
Pavol II. o novej evanjelizácii povedal, aké tiež dával usmernenia pre prax vo svojich encyklikách,
homíliách, exhortáciách, konštitúciách, listoch a príhovoroch. Aby sme mohli hovoriť o tom, ako
Ján Pavol II. učil o novej evanjelizácii, považovali sme za potrebné začať jeho životopisom, aby
sme zistili ako novú evanjelizáciu chápal: ako ju žil.
Téma novej evanjelizácie
je v súčasnosti veľmi aktuálna. Vo svete sa konajú o novej
evanjelizácii početné odborné konferencie. Pápež Benedikt XVI. spomína vo svojich prejavoch
novú evanjelizáciu. Kongregácia pre náuku viery vydala v roku 2007 Vieroučnú nótu o niektorých
aspektoch evanjelizácie. Pápež Ján Pavol II. rozvinul učenie o novej evanjelizácii. Aktívne sa touto
témou zaoberá napr. kard. Avery Dulles SJ. V Poľsku bolo napísaných niekoľko dizertačných
a habilitačných prác. V našej krajine sa konalo na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity desať
sympózií o novej evanjelizácii, posledné sa uskutočnilo v roku 2001. Bolo obhájených niekoľko
odborných vedeckých prác, ktoré sa zaoberali novou evanjelizáciou a napísané početné množstvo
odborných štúdií a článkov na túto tému z rôznych hľadísk. Tiež je navrhnutých niekoľko tém
o novej evanjelizácii na licenciátne a doktorské práce. Novou evanjelizáciou sa aktívne zaoberá na
Slovensku napr. prof. ThDr. Jozef Jarab, PhD. a v Čechách prof. Pavel Ambros SJ Th.D.. Nevieme
však o žiadnej odbornej práci na Slovensku, ktorá by podávala komplexné učenie Jána Pavla II.
o novej evanjelizácii. Obsahom tejto knihy je mierne upravená dizertačná práca o novej
evanjelizácii.
Na roky 2001-2006 bol predstavený Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi,
v ktorom ide o usmernenia biskupov pre slovenskú Cirkev v aktuálnej dobe. Pre roky 2007-2013
pracovala komisia zložená z kňazov, rehoľníkov a laikov na ďalšom pláne. Nový Pastoračný plán
Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013 je zostavený v duchu novej evanjelizácie. Zdá sa, že
program novej evanjelizácie bude aktuálny v Cirkvi niekoľko desaťročí nielen vo svete, ale aj na
Slovensku.
Prvá kapitola knihy je rozdelená na dve časti. V prvej časti prvej kapitoly sa budeme
venovať: narodeniu a mladosti Karola Wojtyłu, obdobiu kedy bol kňazom, biskupom, jeho
pôsobeniu na Druhom vatikánskom koncile a obdobím vo funkcii kardinála. V druhej časti prvej
kapitoly sa zameriame na pontifikát Jána Pavla II.. Prvá kapitola je usporiadaná chronologicky
a v prvom rade v nej ide o životné udalosti a činy Karola Wojtyłu resp. pápeža Jána Pavla II.
V Druhej kapitole s názvom Základné pravdy o človeku a súčasný stav ľudstva budeme
skúmať prečo je nová evanjelizácia potrebná. V prvých troch podkapitolách objasníme základné
pravdy o človeku. O jeho stvorení Bohom, o životnej dráme a o vykúpení Ježišom Kristom, ktorý tu
- 13 -
zanechal svoju Cirkev, aby niesla ďalej radostné posolstvo o spáse. Vo zvyšných dvoch
podkapitolách sa pozrieme, v čom vidí Ján Pavol II. príčiny stavu dnešného ľudstva a ako sa
pozerá na situáciu jednotlivých kontinentov. Aj keď ľudstvo je jedno, každý kontinent má svoje
špecifické problémy a ťažkosti, s ktorými sa potrebuje vyrovnať. Tieto problémy sú výzvou aj pre
činnosť Cirkvi. Ona by nemala byť nikdy odtrhnutá od života bežných ľudí a žiť si iba svojím
vlastným životom. Cirkev má kráčať s človekom a Ján Pavol II. reaguje. Časti druhej kapitoly sú
usporiadané tak, aby bol čitateľ vedený podľa učenia Jána Pavla II. chronologicky cez dejiny
spásy.
Tretia kapitola s názvom Nová evanjelizácia v náuke Jána Pavla II. je rozdelená na tri
časti. V prvej si zadefinujeme cieľ novej evanjelizácie a budeme skúmať jej podstatu. Oddelíme ju
od „evanjelizácie“ a charakterizujeme podľa náuky pápeža. V druhej časti sa spolu pozrieme, koho
vyzýval Svätý Otec na
novú evanjelizáciu. V tretej časti rozoberieme štruktúry, ktoré Cirkev
vytvára, aby napomáhali jej poslaniu vo svete. V štvrtej časti sa budeme zaoberať evanjelizáciou
kultúry. Ako uvidíme: pápež považoval premenu kultúry za podstatný ukazovateľ úspechu
evanjelizácie. Piatu časť venujeme tým, ku ktorým má nová evanjelizácia smerovať. Podkapitola je
rozdelená podľa jednotlivých životných stavov. V šiestej časti budeme rozoberať „moderné
areopágy doby“, v ktorých videl Svätý Otec mimoriadnu výzvu pre Cirkev. Nikdy predtým sa vo
svetovom spoločenstve nedával na medzinárodnej úrovni taký veľký dôraz na ľudské práva,
výchovu a vzdelanie ako dnes. Podobne masovokomunikačné prostriedky sa využívajú pre rôzne
účely a vo veľkej miere. Ten, kto má v rukách masovokomunikačné prostriedky, má v rukách vplyv.
Pápež Lev XIII. reagoval na nové skutočnosti a pohyby v spoločnosti encyklikou Rerum novarum.
Ján Pavol II. pokračuje v rozvoji sociálneho učenia Cirkvi, ktoré odpovedá na potreby života
spoločnosti a predkladá správny postoj k záležitostiam s ktorými sa každý človek stretáva denno
denne. Nezanedbateľná je dnes aj otázka životného prostredia. Podobne, v súčasnej dobe
teroristických útokov je ďalšou výzvou pre Cirkev medzináboženský dialóg. V diele novej
evanjelizácie sa potrebujeme pozrieť tiež na ekumenizmus a jednotu kresťanov.
V štvrtej kapitole budeme porovnávať príhovory Jána Pavla II. na Slovensku so
slovenskými pastoračnými plánmi. „Drží sa Cirkev na Slovensku odporúčaní Svätého Otca?“
„Kráčame na Slovensku tak, ako nás nabáda pápež?“ V prvej časti tejto kapitoly sa pozrieme na
nasmerovania pápeža pre slovenských biskupov a pastoračné plány. V druhej časti budeme
skúmať, kde videl pápež korene kresťanstva na Slovensku a ako sa to zohľadnilo v pastoračnom
plánovaní. V tretej časti podáme, ako analyzuje situáciu na Slovensku Pastoračný plán Katolíckej
cirkvi na Slovensku 2007-2013. V štvrtej časti sa pozrieme na usmernenia Svätého Otca pre
kňazov, laikov a ich formáciu. V štvrtej kapitole sa bude porovnávať. Najprv predložíme, čo Ján
Pavol II. povedal a v zápätí hľadáme odpoveď, či slová pápeža našli odozvu v slovenskej cirkvi.
Túto kapitolu by sa žiadalo rozpracovať komplexnejšie aj v nejakej inej odbornej práci. Tiež by sa
- 14 -
žiadalo rozpracovať teóriu pastoračného a evanjelizačného plánovania pre úroveň štátu, diecézy
a farností. Keďže však v aktuálnej publikácii už nie je priestor na vyčerpávajúce vypracovanie
týchto tém, obmedzíme sa na poukázanie iba na niektoré dôležité skutočnosti, ktoré sa nám javili
podstatné pre budúcu novú evanjelizáciu Slovenska. Ešte poznámka: V tejto kapitole uvádzame
zámerne citáty, aby sme si jasnejšie dokázali predstaviť, ako pápež upozorňoval na naše
kresťanské korene a novú evanjelizáciu.
Zhodnotenie celej Novej evanjelizácie v chápaní a náuke Jána Pavla II. bude podané
v Závere. Problematiku štvrtej kapitoly plánujeme hodnotiť priamo v nej, keďže látka si to vyžaduje.
Čo sa týka prameňov, z ktorých budeme vychádzať, treba uviesť, že nie sú ťažko
dostupné. V slovenskom jazyku boli vydané všetky najdôležitejšie dokumenty Jána Pavla II..
Primárnymi
zdrojmi
prameňov
boli
knižnice
Teologickej
fakulty
Trnavskej
univerzity,
Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty a Univerzitná knižnica v Bratislave.
Primárnymi zdrojmi boli tiež oficiálne internetové stránky Vatikánu (www.vatican.va), oficiálne
stránky Konferencie biskupov Slovenska (www.kbs.sk) a viaceré publikácie zozbieraných citátov
Jána Pavla II.. Sekundárnymi prameňmi boli publikácie o Jánovi Pavlovi II. niektoré v poľskom
jazyku a články o novej evanjelizácii. Literatúru v poľštine mi väčšinou zapožičal ThDr. Ján Ďurica
SJ PhD. a český kňaz Mgr. Jiři Veith.
Keďže téma novej evanjelizácie Jána Pavla II. je veľmi široká, bolo dôležité vytvoriť
schému práce podľa ktorej sa bude postupovať. Spočiatku ma sprevádzali ťažkosti so štruktúrou
práce. Bolo potrebné zozbierať citáty pápeža o novej evanjelizácii. Postupným študovaním
potrebných materiálov sme ustanovili už uvedenú os práce v podobe obsahu. Za vytvorením tejto
publikácie je množstvo študovaného materiálu a času stráveného či už v knižniciach alebo na
katedre systematickej teológie TFTU. V prvej kapitole sme vychádzali z niekoľkých životopisov
Karola Wojtyłu, najviac od amerického katolíckeho autora Georga Weigla. V posledných častiach
druhej podkapitoly sme čerpali od pátra Šebastiána Laba SJ, ktorý vynikajúco zmapoval
apoštolské cesty Jána Pavla II.. V druhej kapitole sme vychádzali nielen z Katechizmu Katolíckej
cirkvi, ktorý je súhrnom našej viery a dôležitých dokumentov Cirkvi, ale tiež sme nechali k tejto
téme prehovoriť Svätého Otca Jána Pavla II., ktorého učením o novej evanjelizácii sa táto práca
zaoberá. Pozreli sme do jeho encyklík, exhortácií, listov a príhovorov pri rôznych príležitostiach.
Pre tretiu kapitolu budú nosné jeho homílie, príhovory na Anjel Pána a Raduj sa nebies Kráľovná,
tiež príhovory počas generálnych audiencií, a rôzne iné prejavy. V tejto kapitole sme využili
prevažne oficiálne vatikánske internetové stránky, kde sú uvedené všetky oficiálne príhovory Jána
Pavla II. počas jeho pontifikátu a oficiálne stránky Konferencie biskupov Slovenska. Texty
vatikánskej stránky sme spracovávali v angličtine a uviedli s následným slovenským prekladom.
Ťažšie ako ich nájsť, bolo skôr vyberať, ktoré sú tie správnejšie, lebo pápež o novej evanjelizácii
- 15 -
hovoril a písal často. V štvrtej kapitole budeme vychádzať z príhovorov Jána Pavla II. počas
návštev na Slovensku a tiež z pastoračných plánov Slovenska.
Poďakovanie za napísanie tejto práce smerujem v prvom rade Bohu, ktorý mi dal vieru
a zmenil môj život k lepšiemu. Za veľmi cenné konzultácie ďakujem doc. ThDr. Andrejovi Filipkovi
SJ, PhD. s ktorým sa mi výborne spolupracovalo. Poďakovanie smerujem aj k ThDr. Jánovi
Ďuricovi SJ, PhD. a Mgr. Jiřimu Veithovi za zapožičanie literatúry. Za vždy ochotnú pomoc
ďakujem Ing. Miroslave Fabiánovej zo študijného oddelenia a tiež Bohu známym osobám
za úpravu prekladov anglických textov, gramatickú a štylistickú úpravu knihy.
- 16 -
1. Životná cesta pápeža Jána Pavla II.
1.1. Život v detstve, mladosti a pred pontifikátom.
V prvej kapitole s názvom Životná cesta pápeža Jána Pavla II. budeme sledovať rôzne
obdobia života tohto významného pápeža. Najprv sa zameriame život v detstve a štúdia.
Formovanie človeka v detstve a v mladosti má nepochybne veľký vplyv na život v dospelosti. Dieťa
a mladý človek si vyberá väčšinou hodnoty, ktorými sa snažia žiť jeho najbližší v rodine. Naše
slovenské príslovie hovorí: „Čo sa za detstva naučíš, v dospelosti akoby si našiel.“ Ak sú mladému
človeku vštepené správne hodnoty, málokedy sa stane, že sa v živote „potkne“ alebo „zablúdi“ na
zlé cesty. Budeme teda sledovať, aké základy dostal Ján Pavol II. z rodiny a z okolia, v ktorom
vyrastal. „Dostal v detstve a v mladosti dobrý príklad? Boli mu vštepené dobré mravné hodnoty,
alebo musel ísť ťažšou cestou, cestou hľadania a objavovania pravdy? Vedel sa osobne dobre
vyrovnať s ťažkým obdobím Druhej svetovej vojny? Bol človekom aktívnym, ktorý vytváral
príležitosti pre konanie dobra, prípadne ich aktívne hľadal a odpovedal na ponuky, alebo bol
človekom pasívnym, čakajúcim na šancu, ktorá hádam niekedy príde a on sa jej možno chytí?“
Je tiež nevyhnutné si uvedomiť skutočnosť, ktorú zdôraznil varšavský novinár Pavel
Zuchniewicz, keď stál 8. júna 1997 v zástupe pútnikov, počas kanonizácie poľskej kráľovnej
Hedvigy. Pri tejto príležitosti pripomenul Svätý Otec slová sv. Jána: „Bratia nemilujme len slovom
a jazykom, ale aj skutkom a pravdou“. Spomínaného novinára tieto slová veľmi oslovili. Málokto bol
totiž verný tejto výzve sv. Jána tak ako Svätý Otec Ján Pavol II..1
Môžeme sa spýtať: „Keby niekto iba rozprával pekné reči, ale vôbec by tie slová
nedokazoval skutkami, myslel by to ten človek vážne? Veril by mu vôbec niekto? Počúval by ho
niekto, alebo riadil by sa niekto jeho učením?“
V tejto kapitole budeme sledovať život Jána Pavla II. nielen ako mladého človeka, ale aj
ako kňaza, biskupa a pápeža Katolíckej cirkvi z hľadiska jeho apoštolských aktivít a učenia ktoré
predkladal. Pokladali sme za dôležité uberať sa touto cestou a nezačať hneď samotným jadrom
témy o novej evanjelizácii, lebo by to mohlo vyvolať otázky typu: „Ktoré udalosti to boli, ktoré
pápeža priviedli k téme novej evanjelizácie? Ako je zasadené učenie Jána Pavla II. o novej
evanjelizácii do jeho života? Prečo práve nová evanjelizácia je taká dôležitá téma pre tohto
Svätého Otca?“ Dúfam, že táto kapitola dostatočne vovedie čitateľa do problematiky novej
evanjelizácie Jána Pavla II. Zároveň touto kapitolou pripomeniem čitateľovi život tohto veľkého
človeka, z ktorého si každý z nás môže brať príklad pre dobré a hodnotné prežitie života.
1
Porov. ZUCHN IEWICZ, P.: Náš pápež. Trnava: Dobrá kniha, 2003. s. 7.
- 17 -
Samozrejme, že nie je možné uviesť veľmi podrobný životopis. To už urobili iní. Je však
možné urobiť výber istých udalostí, ktoré nám pomôžu priblížiť ako Karol Wojtyła a neskôr Svätý
Otec konal, myslel a v čom sa angažoval.
1.1.1. Narodenie a mladosť Karola Wo ltyłu
Otec Jána Pavla II. sa volal Karol Wojtyła. Narodil sa 18. júla 1879 a pracoval ako krajčír.
V roku 1900 bol povolaný do rakúskeho vojska. Ako vojak slúžil vo Wadowiciach2 v 56. pluku
v hodnosti slobodník. Neskôr bol preložený do Ľvova, kde pracoval v škole kadetov pechoty.
V roku 1904 sa znova dostal do Wadowic ako vlakvedúci. Oženil sa s Emílou Kaczorowskou. Dňa
27. augusta 1906 sa Wojtyłovcom narodil syn Edmund. Študoval na Jagellonskej univerzite a stal
sa lekárom. V roku 1930 dosiahol doktorát. Zomrel však zanedlho po ukončení univerzity, na
šarlach, počas epidémie v decembri v roku 1932. Wojtyłovcom sa narodila niekoľko rokov po
Edmundovi dcéra. Tá však žila len niekoľko týždňov.3
Wojtyłovci boli veľmi nábožná rodina. Čítala sa u nich Biblia, modlil ruženec, a spolu
chodievali na púte na neďalekú Kalváriu Zabrzydowsku4. Karol Józef, budúci Svätý Otec, sa
narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach. Wojtyłovci bývali na ulici Rynek č. 2.5 Pokrstil ho kňaz,
vtedy vojenský kurátor, Franczisek Żak v miestnom farskom kostole, 20. júna 1920. Karol Józef
Wojtyła prežíval detstvo v slobodnom Poľsku. Nemuselo tak byť, keby sa poľskej armáde
nepodarilo v lete roku 1920 odraziť útok Leninovej Červenej armády.6
V roku 1926 rodičia zapísali Karola do 7- triednej základnej školy. Matka Emília mala slabé
zdravie. Problémom boli choré ľadviny a vrodená srdcová vada.7 Musela chodievať často
k lekárom do Krakówa. Zomrela pomerne mladá, vo Wadowiciach 13. apríla 1929, keď mala 45
rokov.8 Po smrti matky bol Karolovým vzorom vo viere jeho otec. Často ho našiel ráno alebo v noci
na kolenách pohrúženého v tichej modlitbe. Karola naučil svojim príkladom, že život viery je
predovšetkým záležitosťou vnútorného obrátenia.9 Náboženstvo bolo teda u Wojtyłovcov
prirodzenou súčasťou života.10
2
W adowice mali v živote Jána Pavla II. významné miesto. Pri jednej príležitosti sa vyjadril, že vo W adowiciach sa všetko
začalo. Žitie, škola, štúdia, divadlo aj kňazstvo. – Porov. JAN PAW EŁ II.: Przemówienia, 16. czerwca 1979. In Red. DATA,
E.; KUŹNIK, K.: Moje Wadowice. Marki: Michalineum. ISBN 83-7019-251-3
3
Porov. W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 41-42.
4
Túto Kalváriu dal postaviť krakówský vojvoda Mikolaj Zebrzydovski v 17. stor. Kalváriu tvorí 45 kaplniek, ktoré zobrazujú
výjavy zo života Ježiša a jeho matky Márie. Do dnes je táto Kalvária významným poľským pútnickým miestom. - Porov.
WEIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 32-33.
5
Teraz je to ulica Koscielna č. 7. – Porov. SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne
SNP, š.p., 1990. s. 21.
6
Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 25.
7
8
Porov. SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne SNP, š.p., 1990. s. 19-21.
9
10
Porov. SZULC, T.: Jan Pavel II. Praha: Tok, 1995. s. 47.
- 18 -
Po základnej škole, od roku 1930, navštevoval Karol Wojtyła osemročné gymnázium vo
Wadowiciach. Stal sa členom študentského spolku Mariánskej kongregácie. Počas gymnaziálnych
rokov objavil v sebe herecké nadanie. V tom čase mal Karol v triede jednu tretinu židovských
spolužiakov.11 S Karolom študoval aj Jerzy Kluger zo židovskej rodiny. Tento si na študentské roky
spomína takto: „Vo Wadowiciach, ktoré vtedy mali okolo 9-tisíc obyvateľov, žilo 2-tisíc Židov. Viete
si predstaviť, že naše položenie nebolo ľahké. Stalo sa nepísaným zákonom ublížiť Židovi, uraziť
ho a raniť jeho najhlbšie city. Ale Karol bol inakší, Karol bol voči nám veľmi úctivý.“12 „Hoci som aj
ja Žid, Lolek, môj priateľ Karolko, sa správal voči mne celkom tak ako predtým. V našom priateľstve
nenastala zmena. Vždy ma miloval a svoju oddanosť mi prejavoval všemožným spôsobom. A jeho
postoj nebol prejavom sústrasti, ale prirodzenosti a nenútenosti.“
13
Prostredníctvom blízkeho
kontaktu s priateľmi – Židmi, mal Karol možnosť spoznať židovstvo aj zvnútra.14
V roku 1930 prišiel do Wadowic vyučovať do školy katechizmus Kazimierz Figlewicz. Staral
sa aj o miništrantov. Stal sa Karolovým spovedníkom a stretávali sa spolu aj mimo spovednice.
Zostali priatelia, aj keď otca Figlewicza preložili do Krakówa. Ku koncu Karolových gymnaziálnych
rokov pozval otec Figlewicz Karola na Svätý týždeň do Krakówa, čo urobilo na budúceho Jána
Pavla II. veľmi hlboký dojem. Malý Karol aj miništrovával, no podľa vlastných slov nebol vo veku
desať až dvanásť rokov príliš horlivým miništrantom.15
Karol sa neskôr spoznal tiež s Mieczysłavom Kotlarczykom, ktorý vyučoval na súkromnom
gymnáziu karmelitánov. Spolu s ním mávali dlhé rozhovory o divadle, literatúre a filozofii. Karola
v tom období zachytila vášeň k divadlu a dráme. Poľský romantizmus spolu s Henrykom
Sienkiewiczom ovplyvnil rozhodujúcim spôsobom formovanie poľského národa. Romantizmus v
Poľsku videl v katolicizme akýsi svoj základ na ktorom vyrástol typický charakter poľského
národa. 16 Aj fara vo Wadowiciah podporovala ochotnícke divadlo. Karol sa zapájal do viacerých
17
divadelných alebo literárnych aktivít.
18
V máji roku 1938 navštívil gymnázium krakówský metropolita Adam Stefan Sapieha . Keď
si vypočul uvítací príhovor Karola, metropolita sa spýtal otca Zachera, či by nechcel Karol vstúpiť
do seminára. Otec Zacher odpovedal, že sa chystá študovať na univerzite polonistiku.19 Inou
11
Porov. Pamięći tożsamość. Krakow, 2005. In: Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz Jana Pawła II.: Kraków:
W ydawnictvo Literackie, 2005. 258 s.
12
SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne SNP, š.p.. 1990. s. 22.
13
TERBOS, P.: Atlét na Petrovom stolci. Bern: M.P.K., 1981. s. 11.
14
Porov. DZIW ISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007. s. 229.
15
Porov. ZUCHN IEWICZ, P.: Náš pápež. Trnava: Dobrá kniha, 2003. s. 18.
16
O W ojtyłovom záujme o drámu v gymnaziálnych rokoch viac - Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s.
39-44.
17
18
Za biskupa bol vysvätený 17. decembra 1911 v Sixtínskej kaplnke. Ranné obdobie svojej cirkevnej dráhy strávil v Ríme
ako osobný tajomník Pia X. - Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 77.
19
- 19 -
významnou udalosťou v tomto mesiaci bolo, že Karol spolu s ostatnými študentmi prijal sviatosť
birmovania.
Štúdium na gymnáziu ukončil v roku 1938 maturitou. Počas štúdia bol niekoľkokrát na púti
v Częstochowej. Podľa jeho slov, ktoré vyslovil už ako pápež, ho týmito nádhernými púťami
obdarovala Matka Jasnej Góry.20 V lete sa presťahoval spolu s otcom do Krakówa, kde chcel
študovať na Jagellonskej univerzite literatúru a poľskú filológiu, neskôr filozofiu. Bývali u matkiných
príbuzných u rodiny Kaczorowskej, v suteréne, na ulici Tyniecka č. 10. Na univerzite si zapísal
predmety: filozofiu a polonistiku.
V septembri v roku 1939 sa začala Druhá svetová vojna útokom Nemecka na Poľsko.
Warszwa bola po mesiaci dobytá nemeckými vojskami a Poľsko rozdelené. Časť územia Poľska
pripadla Nemeckej ríši, časť bola spravovaná Nemeckom ako gubernia na čele s Hansom
Frankom, ktorý sa usídlil v kráľovskom paláci na Waweli a východ Poľska ovládol Sovietsky zväz.
Nemci si uvedomovali silu cirkvi v Poľsku a potrebovali ju zničiť. Druhá svetová vojna spôsobila, že
v koncentračných táboroch alebo iným spôsobom zahynula až jedna tretina poľského
duchovenstva.21 Karol mal takto skúsenosť s biedou, útlakom, beznádejou, násilím a smrťou.
Tragické udalosti Druhej svetovej vojny mali na Karolov univerzitný život veľký vplyv. Dňa
6. novembra 1939 bolo zatknutých 184 profesorov Jagellonskej univerzity a boli deportovaní do
Sachsenhausenu. 22 Karol Wojtyła st., s podlomeným zdravím, sa spolu so svojim synom snažili
utiecť pred postupujúcou nemeckou armádou. Cesty boli plné utečencov, ktorých často ostreľovali
nemecké lietadlá. Keď však otec s Karolom zistili, že z opačnej strany ide na Poľsko Sovietska
armáda, vrátili sa do Krakówa, ktorý bol pod správou H. Franka.23 Karol si chcel nájsť prácu na
polovičný úväzok v divadle Słowackého, to však ovládli Nemci, a tak sa jeho nádeje na získanie
tejto pre neho zaujímavej práce skončili.24 Počas tohto obdobia, aj keď bez zamestnania, mal Karol
práce viac než dosť. Čítal knihy, učil sa a zaoberal sa umením. Snažil sa využívať čas čo
najlepšie.25 Na jeseň v roku 1940 nastúpil Karol do kameňolomu, kde sa ťažil vápenec pre výrobu
sódy ako lámač a odstrelovač. Nezriedka tam klesala teplota aj 30 stupňov pod nulu. Tu pracoval
asi rok. Po práci sa obklopoval knihami Conrada, Słowackého, Mickiewicza a čítal bibliu.26 Všetci,
ktorí si pamätajú Wojtyłu z tohto obdobia hovoria, že bol málovravný, skromný a stále niečo po
kútoch čítal. Volali ho „študentík“.27 K čítaniu ho viedol od detského veku jeho otec.28
20
Porov. JAN PAWEŁ II.: To Mary I Consecrate the W hole Church. In: Compiled: DAUGHTER OF ST. PAUL.: Pilgrim to
Poland. St. Paul Editions. s. 187.
21
22
23
24
25
26
27
Porov. KAROLAK T.: JAN PAW EŁ II. W arszawa: Interpress, 1979. s. 50.
28
Porov. Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz Jana Pawła II.: Kraków: W ydawnictvo Literackie, 2005. s. 76.
- 20 -
V tomto ťažkom období sa prehĺbila Karolova úcta k Panne Márii. Od postoja v mladosti
„zamerať sa viac na Krista“ a dištancovať sa od rôznych spôsobov uctievania Márie, spoznáva po
prečítaní knihy O pravej úcte k Panne Márii od sv. Ľudovíta Grignona de Monfort, že „pravá
oddanosť k Panne Márii“ je vždy sústredená na Krista.29 Od októbra 1941 začal pracovať
v chemickej továrni Solvay.
V roku 1940 sa Karol spoznal s Janem Tyranowskim. J. Tyranowski prijal sľub celibátu
a pomáhal saleziánom na fare v Dębnikách. Založil živé ružence, ktoré združovali niekoľko skupín
po pätnástich mladých mužoch. Karol bol vedúcim jednej skupiny. J. Tyranowski sa stretával
s vedúcimi skupín a vyučoval ich duchovnému životu. Karola postupne zasvätil aj do učenia sv.
30
Jána z Kríža a mystiky.
Karol sa v tomto období venoval aj divadlu. Píše svoju prvú hru s názvom Dávid. Neskôr
píše hru Jeremiáš a Jób. Karol v týchto hrách prepája biblický príbeh s utrpením poľského národa
pod nacistickou nadvládou. V novembri 1941 Wojtyła účinkuje v hre o kráľovi Boleslavovi
Chrabrom s názvom Kráľ duchov. V živote Karola teda zohralo veľkú úlohu aj Rapsodické
divadlo31, ktoré viedol Mieczysław Kotlarczyk.32
Od roku 1942 Jagellonská univerzita tajne obnovila päť fakúlt so všetkými katedrami, ktoré
fungovali pred vojnou. Tajne vyučovalo 163 profesorov približne 800 študentov, často po nociach
a v súkromných bytoch. Medzi týmito študentmi bol aj Karol.33
Wojtyła spomína na začiatky svojho povolania ku kňazstvu: „Ku koncu mojich štúdií na
lýceu okolo mňa sa myslelo, že si vyvolím kňazstvo. Ale čo sa mňa týka, ja som veru nemyslel na
to. Bol som celkom istý, že zostanem laikom. Iste zaangažovaným, nepochybne rozhodnutým brať
účasť na živote cirkvi; ale byť kňazom, to rozhodne nie!“...34 „Po smrti môjho otca vo februári 1941,
začal som si pomaly uvedomovať svoju skutočnú cestu. Pracoval som v továrni a venoval som sa –
nakoľko to revolučný teror dovoľoval – svojej náklonnosti k literatúre a k dramatickému umeniu.
Uprostred všetkých týchto vecí moje kňazské povolanie dostávalo formu vnútornej skutočnosti
s neodškriepiteľnou a absolútnou priesvitnosťou. Nasledujúceho roku v jeseni som už vedel, že
som bol povolaný ku kňazstvu. Jasne som videl, že čo som musel opustiť, i cieľ, ktorý som mal
dosiahnuť bez obracania sa dozadu. Mal som byť kňazom.“35 Čo bolo treba opustiť? „...v tejto
oblasti som dostal viac milostí, takže som nemusel viesť boje. Prišiel deň, v ktorom som s istotou
29
31
Porov. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997, s. 18 - Rapsodické divadlo bolo „divadlom slova“.
Scénografia a dekoratívna časť boli obmedzené na minimum a všetko sa sústreďovalo na recitáciu básnického textu.
Stretnutia prebiehali v úzkom kruhu známych a osobne pozvaných hostí, ktorí mali záujem o literatúru. Skutočnosť divadla
bolo potrebné udržať v tajnosti, lebo za prezradenie by účastníkov čakali tvrdé postihy.
32
Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 69-70. - Kotlarczyk sa prisťahoval do Krakówa z W adowíc,
ktoré boli pripojené k Tretej ríši.
33
Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 61-62.
34
SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne SNP, š.p., 1990. s. 12.
35
30
- 21 -
vedel, že môj život sa neuskutoční v ľudskej láske, ktorej krásu som vždy hlboko pociťoval. Ako
duchovný pastier mal som mnohých mladých ľudí, ktorých som pripravoval na manželstvo. Moja
kvalita kňaza ma nikdy od nich neoddeľovala; naopak, zbližovala ma s nimi a pomáhala mi lepšie
ich chápať.“36
Vplyv na kňazské povolanie Karola Wojtyłu mala aj postava Adama Chmielowskeho –
brata Alberta. Albert bol talentovaný maliar, ktorý v roku 1863 prišiel v boji o nohu. Napriek tomu,
že mal veľký talent, v istej chvíli života skončil s umením, pretože pochopil, že Boh ho volá pre
niečo dôležitejšie. Okolo brata Alberta sa postupne zhromaždili muži a ženy a zrodili sa dve
kongregácie venujúce sa najchudobnejším. Pre Karola mala postava brata Alberta rozhodujúci
význam, pretože našiel v ňom duchovnú oporu a príklad v odpútaní sa od umenia, literatúry
a divadla v prospech radikálnej voľby kňazského povolania.37
Postava brata Alberta nebola však jediná, ktorá mala vplyv na budúceho pápeža. Na jeho
povolanie vplývala tiež rodina, továreň v ktorej pracoval, saleziánska farnosť v Dębnikách, otcovia
karmelitáni, jeho spovedník a duchovný vodca Kazimier Figlewicz, arcibiskup Adam Sapieha,
mariánska zbožnosť, skúsenosť vojny, obeť poľských kňazov počas vojny ale aj dobro prežité
v ťažkých časoch vojny.38
V októbri roku 1942 sa Karol Wojtyła stal jedným zo študentov tajného seminára, ktorý bol
spojený s teologickou fakultou Jagellonskej univerzity. Táto fungovala aj napriek zákazu. Na
skúšky sa pripravoval vo voľných hodinách ale aj v čase prestávok v továrni, kde pracoval.39 Po
večeroch študoval súkromne latinčinu a filozofiu s jedným saleziánom s ktorým býval v izbe.
O týchto tajných bohoslovcov sa staral arcibiskup
A. Sapieha. Arcibiskup posielal svojich
študentov navštevovať Židov a pomáhať im v podzemných pivniciach, kde sa skrývali. Počas tohto
obdobia sa Karol pridal s aj k pasívnemu odporu v kresťansko-sociálnej organizácii UNIA.40
Február v roku 1944 sa stal pre Karola takmer osudným. Keď sa vracal späť z pracovnej
zmeny, zrazil ho nemecký nákladný automobil. Karol sa prebudil až v nemocnici po ťažkom otrase
mozgu a mal zlomenú ruku. Podobne v apríli toho istého roku si gestapo „zasadlo“ na tajných
seminaristov a snažilo sa ich pozatýkať. Zastavili sa aj na ulici Tynieckeho č. 10, kde býval Karol.
Našťastie ho nenašli.41
36
Porov. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 39-40.
38
Pre hlbšie štúdium o vplyve na kňazské povolanie Jána Pavla II. pozri: JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové
mesto, 1997. s. 19-49.
39
Porov. SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne SNP, š.p., 1990. s. 14.
40
41
37
- 22 -
V roku 1944 premenil arcibiskup Sapieha svoje sídlo na podzemný seminár so
seminárnym poriadkom. Často sa takto mohol stretávať s bohoslovcami a svojimi budúcimi
kňazmi.42
Dňa 18. januára 1945 začali Nemci opúšťať Kraków kvôli blížiacej sa sovietskej armáde.
Po skončení vojny vyšli tajní seminaristi z „podzemia“. Najprv bývali v biskupskej rezidencii
a neskôr v bývalom seminári pod wawelskou katedrálou. Karol bol v tom čase už štvrták na
43
teológii. Po vojne sa začal bežný život.
V roku 1945 predniesol Karol požiadavku arcibiskupovi Sapiehovi, že chce vstúpiť do
karmelitánskeho kláštora a tam sa venovať kontemplácii. Arcibiskup to vyriešil rázne a jednoducho
44
a odporučil mu, aby dokončil, čo začal.
Na prelome júna a júla 1946 zložil Wojtyła skúšky a
45
ukončil úspešne štúdium teológie.
1.1.2. Karol Woj tyła kňazom a biskupom
Dňa 13. októbra 1946 bol Karol svätený na subdiakona, 20. októbra 1946 na diakona a za
kňaza ho vysvätil 1. novembra 1946 kardinál46 Sapieha. Stalo sa to po takmer mesiac trvajúcich
duchovných cvičeniach. Na druhý deň slúžil mladý novokňaz tri tiché sväté omše za svojich
mŕtvych rodičov a brata Edmunda v krypte sv. Leonarda vo wawelskej katedrále. Ako
dvadsaťšesťročný kaplán horlivo kázal a organizoval podujatia rôzneho druhu. Súkromne ďalej
študoval a keď mu zostalo trochu voľného času chodieval lyžovať do Tatier.47
Počas tohto obdobia sa Poľsko dostalo pod nadvládu Sovietskeho zväzu. Na Teheránskej
a Jaltskej konferencii sa spojenecké mocnosti dohodli na posunutí hraníc Poľska dvestopäťdesiat
kilometrov na západ. Územie povojnového Poľska bolo iba o niečo väčšie ako polovica jeho
predvojnového územia. V roku 1948 bol dosadený za tajomníka strany Bołeslaw Bierut. Poľsku sa
podarilo vymaniť z nacistického zovretia. Čakala ho však ďalšia ťažká skúška. V polovici roku 1948
bolo už nové Poľsko úplne chytené do siete sovietskeho impéria. 48
V polovici novembra v roku 1946, poslal kardinál Sapieha Wojtyłu na ďalšie štúdia do
Ríma. Tam študoval na dominikánskom inštitúte Angelicum. Býval u otcov pallotínov na Via
Pettinari. Pred Vianocami sa mu podarilo dostať do belgického kolégia na Via del Quirinale č. 26.
Tam býval až do leta 1948. Počas pobytu v Ríme si robil dvojročné štúdium doktorátu. V belgickom
kolégiu sa dosť dobre naučil po francúzsky a flámsky. Začal študovať taliančinu a angličtinu.
42
Porov. KAROLAK T.: JAN PAW EŁ II. W arszawa: Interpress, 1979. s. 64.
44
45
Porov. W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 88.
46
Sapieha bol na kardinála vymenovaný 18. februára 1946 papežom Piom XII. - Porov. W EIGEL, G.: Svědek naděje.
Praha: Práh, 2005. s. 83.
47
48
43
- 23 -
Wojtyła sa tiež stretával s poľskými emigrantmi, s biskupom Gawlinom a jezuitmi. Na univerzite bol
jedným z jeho profesorov dominikán Reginald Garrigon-Lagrange OP, ktorý bol aj vedúcim
doktorskej práce Wojtyłu. Dekanom fakulty bol v tom čase Mario Luigi Ciappi, neskorší pápežský
teológ za pontifikátu Pavla VI.49 Počas obdobia života v Ríme spoznával Wojtyła vo voľnom čase
Rím a Taliansko. S finančným prispením kardinála Sapiehu sa vydal spolu so Stanisławen
Starowieyskim, kolegom z kolégia, na cestu po Európe, aby mohli spoznať nové spôsoby
evanjelizácie. V Paríži sa stretli s francúzskymi robotníckymi kňazmi, ktorí sa snažili evanjelizovať
robotnícku triedu.50 Išlo o hnutie JOC – Jeunesse Ouvrière Chrétienne 51. Zakladateľom hnutia bol
52
kňaz Joseph Cardijn.
Wojtyła si popri cestovaní uvedomil priepasť medzi nádherou gotických katedrál
a odkresťančovaním Európy. Nadobúdal presvedčenie, že túto medzeru je možné vyplniť iba za
prispenia angažovaných laikov v pastoračnej a evanjelizačnej činnosti.53 Ján Pavol II. spomína: „V
Ríme som však mal možnosť hlbšie pochopiť, nakoľko je kňazstvo späté s pastoráciou
a apoštolátom laikov. Medzi kňazskou službou a laickým apoštolátom jestvuje úzky vzťah, ba
vzájomná koordinácia. Keď som uvažoval o tejto pastorálnej problematike, čoraz jasnejšie som
odkrýval zmysel a hodnotu samého služobného kňazstva.“54
Z obdobia pobytu v Taliansku si Wojtyła odniesol tiež presvedčenie, že podstatná časť
kňazského povolania sa odohráva aj v spovednici. O tomto sa utvrdil po „pobudnutí v Ars“ dedinke,
kde bol farárom Ján Mária Vianney.55 Pobyt v Ríme mu dal nielen teologickú a kultúrnu formáciu,
ale aj upevnenie kňazstva a prehĺbenie jeho vízie Cirkvi. Jeho mladé kňazstvo obohatilo
o európsky a univerzálny rozmer.56
Wojtyła mal takto možnosť spoznať, ako sa žije kresťanstvo v rôznych častiach Európy.
Nesporne mu to pomohlo v rozhľade a umožnilo mu to spoznať mnohé osobnosti cirkevného
života.
Magisterské (licenciátne) skúšky vykonal v júli 1947. Doktorskú prácu napísal a obhájil na
tému Učenie o viere u Sv. Jána z Kríža.
57
Na fakulte nedostal titul, lebo podľa pravidiel bolo
potrebné prácu najprv knižne vydať, na čo Wojtyła nemal peniaze. Po obhajobe doktorskej práce
na vrátil do Poľska, kde účinkoval ako kaplán v Niegowici. Na Jagellonskej univerzite, ktorá riadne
preskúmala Wojtyłovú prácu, v novembri 1948 dostal titul „doktor teológie“.58
49
51
Ďalej JOC.
52
Porov. TERBOS, P.: Atlét na petrovom stolci. Bern: M.P.K., 1981. s. 24.
53
54
JÁN PAVO L II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 61.
55
Porov. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 65-66.
56
Porov. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 67.
57
58
50
- 24 -
Nasledujúci rok pôsobil vo farnosti sv. Floriána v Krakówe. Začal organizovať náboženské
konferencie pre akademickú mládež, organizoval kurzy pre snúbencov, duchovné cvičenia pre
študentov a prispieval básňami do novín pod pseudonymom Andrzej Jawień. Modlitba a spoveď
tvorili duchovný základ, na ktorom budoval svoju pastoračnú prácu, ktorá sa stala v tých rokoch
priekopníckou. Študentov povzbudzoval, aby prijímali sviatosti, hlavne Eucharistiu pri sv. omši.
Vzdelával ich v oblasti teologickej
v spoločenstve a vážiť si iných.
59
a filozofickej antropológie a ukazoval, ako treba žiť
V tejto farnosti pôsobil dva roky.
Počas postgraduálneho štúdia bol Karol Wojtyła ovplyvnený hnutím liturgickej obnovy60
a začal niektoré jeho myšlienky zavádzať vo farnosti. Založil študentský zbor a naučil študentov
spievať gregoriánske chorále, zaviedol tiež dialogické sv.omše, v ktorých študenti odriekavali
odpovede tradične vyhradené miništrantom. Táto jeho iniciatíva, „polaičťovanie“ liturgických
obradov sa v tej dobe v Poľsku javila ako veľmi trúfalá. Využil tiež svoje nadanie pre divadlo a so
študentmi nacvičoval divadelné hry.61
V roku 1950 zahájil vôbec prvý program prípravy na manželstvo v dejinách krakówskej
arcidiecézy. Dovtedy sa snúbenci stretávali s kňazom pred sobášom iba raz, aby dohodli nejaké
formality.62 Z kontaktov Wojtyłu so študentmi vznikli dlhoročné priateľstvá. Mnohí mladí, ktorí sa
spoznali pri rôznych mládežníckych stretnutiach, vstúpili spolu do manželstva, pričom ich
sprevádzal otec Karol. Týchto mladých ľudí sobášil, požehnával ich domy a krstil im deti.63 Počas
pobytu v Krakówe chodil s mladými na rôzne výlety do prírody, na kajaky a v zime lyžovať.64
Wojtyła bol s mladými tam, kde sa najviac pohybovali a robil s nimi veci ktoré im boli blízke.
Môžeme povedať spolu so sv. Pavlom: „Pre všetkých som sa stal všetkým, aby som zachránil
aspoň niektorých.“65
V rokoch 1951 – 1953 sa venoval etickému systému u Maxa Schelera a teológii. Na
štúdium ho upriamil arcibiskup Eugeniusz Baziak, ktorý po smrti kardinála Sapiehu viedol
66
arcidiecézu. Takto boli sčasti obmedzené aj pastoračné aktivity otca Karola.
59
Počas tohto obdobia
O obnovu liturgie sa snažilo liturgické hnutie. Začiatky obnovy liturgie siahajú až od konca 19. stor. za otaca liturgického
hnutia sa pokladá benediktín Prosper Guéranger. Vo svojich dielach sa usiloval ukázať krásu a dôstojnosť liturgie.
Zdôrazňoval tiež jej spoločenský charakter. Ďaľším medzníkom bol 22. November 1903, keď pápež Pius X. vydal motu
propio Trale sollecitudini, ktoré môžeme pokladať za uhoľný kameň a počiatok vlastného liturgického hnutia. Pápež tu
hovorí o potrebe živej účasti veriacich na liturgii a o tom, že živá účasť má svoj vrchol vo svätom prijímaní. V roku 1921 sa
v Krypte kostola Maria Laach slúžila svätá omša tvárou kľudu – tzv. dialogická omša. Z nej neskôr vyrástla sv. omša
spoločenstva – Gemeindemesse a sv. omša sprevádzaná modlitbami a spevom v reči ľudu. – Porov. FILIPEK, A., SJ: Cez
symbolickú reč liturgických znakov bližššie ku Kristovi. Trnava: Dobrá kniha, 2001, 73-74 s.; Po katolíckom kongrese
v Mechelene v roku 1909 zachvátilo liturgické hnutie široké kruhy v Belgicku, Holandsku, Francúzsku a nemecky
hovoriacich krajinách. Rozhodujúcim pritom bola väzba na hnutie katolíckej mládeže, ktoré myšlienky liturgického hnutia
realizovalo pri svojich bohoslužbách. Porov. PESCH O. H.: Druhý vatikánský koncil.Praha: Vyšehrad, 1996. s. 115.
61
62
63
64
65
1 Kor 9, 22.
66
Porov. JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 73.
60
- 25 -
sa naďalej stretával so študentmi, aby s nimi diskutoval na rôzne témy.
67
Habilitačnú prácu obhájil
na prelome rokov 1953 a 1954. Od decembra 1956 začal vyučovať na Katolíckej univerzite v
Lubline, kde sa stal docentom na katedre etiky. Neskôr dosiahol profesúru.
Stal sa tiež
študentským kaplánom a takto mohol tráviť veľa času s mladými ľuďmi na rôznych turistických
68
výletoch.
69
noci.
V tomto období prichádzal dvakrát do týždňa vlakom z Krakówa a cestovával počas
Bol učiteľom, ktorý sa neobmedzoval len na prednášky, ale pridružil k nim aj diskusiu, ktorú
sám inicioval. Dokázal vytvoriť atmosféru priateľstva nielen na prednáškach, ale aj seminároch
ktoré viedol.70
Dňa 28. septembra 1958 bol vo wawelskej katedrále vysvätený za biskupa arcibiskupom
Baziakom. Keď sa stal pomocným biskupom zmenilo sa aj jeho miesto bydliska. Dostal byt
v oficiálnej biskupskej rezidencii, pripojenej k úradom krakówskej arcidiecézy.71 Vo svojich
pastoračných aktivitách pokračoval aj naďalej, čo sa nepáčilo vládnucemu režimu.72 Arcibiskup
Baziak umrel v roku 1962, a tak biskup Karol Wojtyła bol menovaný za administrátora diecézy.
Neskôr, 30. decembra 1963, ho Pavol VI. vymenoval za krakówského arcibiskupa.73
1.1.3. Wojtyła a Druhý vatikánsk y koncil
V roku 1962 sa začala v Cirkvi písať nová kapitola jej obnovy. Spolu s inými dvadsiatimi
štyrmi biskupmi, odletel do Ríma na Druhý vatikánsky koncil74. Biskup Wojtyła sa na Koncile
aktívne zapájal. Nabádal koncilových otcov, aby sa v diskusii o liturgii zaoberali pastoračným
významom sv. prijímania a dôraz kládol hlavne na dôležitosť prvého sv. prijímania, najmä
u dospelých katechumenov. Písomne predložil tiež dve pripomienky. V prvej pripomienke sa dotkol
hromadných oznamovacích prostriedkov: Vyzdvihol tieto nástroje ako „veľký boží dar súčasnej
generácii“ a zároveň varoval pred nebezpečenstvom ich zneužitia. Druhá pripomienka sa týkala
Konštitúcie o Cirkvi. Biskup Wojtyła sa v nej zaoberal prevažne úlohou Panny Márie.75
Na druhom zasadaní Koncilu prispel k téme neskoršieho dokumentu Lumen gentium.
Podľa Wojtyłu by konštitúcia mala byť uvedená prehlásením o všetkých veriacich a až potom môžu
nasledovať podrobné ustanovenia týkajúce sa kléru, ako časti veriacich. Tiež vzniesol požiadavku,
aby sa Konštitúcia s jasnosťou vyjadrila, že Cirkev je prirodzené spoločenstvo skladajúce sa
z nedokonalých členov. V Božom poriadku je Cirkev dokonalá spoločnosť, pretože vlastní všetky
prostriedky na dosiahnutie svojich duchovných cieľov. Chcel, aby sa jasne rozlíšilo medzi
67
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 31.
69
70
Porov. MALIŃSKI, M.: Druhý život Karola Wojtyłu. Námestovo: Štefan Koma, 2007. s. 72.
71
72
73
74
Ďalej tiež „Koncil“. Druhý vatikánsky koncil sa konal v rokoch 1962-1965.
75
68
- 26 -
všeobecným kňazstvom veriacich a sviatostným kňazstvom kléru. Okrem tohto prehovoril
prostredníctvom Vatikánskeho rozhlasu k Poliakom, v ktorom zdôrazňoval dôstojnosť ľudskej
osoby. 76
Aktívnych laikov zapájal arcibiskup Wojtyła do najväčších diel diecézy. „Mnoho raz dával
plnú moc a zveroval veľkú zodpovednosť osobám, ktoré určil na plnenie istej funkcie alebo úlohy.
No v skutočnosti kardinál na všetko osobne dohliadal, vytyčoval nové smery evanjelizačnej
činnosti.“77
Na treťom zasadaní Koncilu sa arcibiskup Karol Wojtyła zaoberal laickým apoštolátom
78
a snažil sa obrátiť pozornosť k problematike apoštolátu prostredníctvom písaného slova.
Rola
79
laikov v Cirkvi spočíva podľa Wojtyłu v stálom dopĺňaní diela Ježiša Krista vo svete.
Neskôr v jednej zo svojich kníh pápež spomína: „Stále
som si hlboko uvedomoval
naliehavú potrebu apoštolátu laikov v Cirkvi. Keď II. vatikánsky koncil hovoril o povolaní a poslaní
laikov v Cirkvi a vo svete, mal som obrovskú radosť, pretože to, čo koncil učil, zodpovedalo môjmu
presvedčeniu, ktoré ma viedlo už od prvých rokov kňazskej služby.“80 Kardinál Wojtyła bol
presvedčený, že úlohou kňazov je slúžiť laikom a že laici spolu s kňazmi tvoria Kristovu Cirkev.81
Wojtyła hovoril tiež v rámci diskusie o ekumenizme, slobode vyznania a usiloval sa o to,
aby občianska sloboda vyznania bola zakotvená v dokumente Úloha Cirkvi v modernom svete.
Vstúpil tiež do diskusie o laickom apoštoláte a pred celým koncilovým zhromaždením vystúpil
v mene poľského biskupského zboru do diskusie „o Cirkvi v modernom svete“. Vyjadroval sa
k témam o Božom ľude, náboženskej slobode, laickom apoštoláte, manželstve, rodine a vzťahu
Cirkvi k súčasnému svetu. V poslednom, štvrtom zasadaní Koncilu arcibiskup Wojtyła trval na tom,
aby v cirkevnej deklarácii bola odlíšená sloboda vyznania od liberálnej tolerancie. Hovoril tiež
o dôstojnosti človeka. Jeho posledný prejav sa týkal ateizmu. Podľa neho treba rozlišovať medzi
ateizmom vynúteným zhora a ateizmom z presvedčenia. Podľa Wojtyłu ateizmus z presvedčenia
obmedzuje plnosť ľudskej osoby.
82
Na rok 1966 boli naplánované oslavy milénia kresťanstva v Poľsku a vzniku Poľského
štátu. Poľskí biskupi inšpirovaní Koncilom napísali list nemeckým biskupom v ktorom „podávali ruky
na znak odpustenia s prosbou o odpustenie.“ Avšak štátnym režimom boli obvinení „zo
zasahovania do otázok zahraničnej politiky.“ Wojtyłovi napísali pracovníci továrne Solvay protestný
76
DZIW ISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007. s. 21.
78
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 34-36
79
Porov. Opracowal: BONIECKI, A.:Kalendarium życia Karola W ojtyły. Kraków. Znak, 2000. s. 180.
80
JÁN PAVO L II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. s. 79-80.
81
82
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 34-36.
77
- 27 -
83
list o ktorom sa dozvedel až z novín.
Bol to čas ťažký čas represií proti Cirkvi v Poľsku. Za
kardinála ho pápež Pavol VI. vymenoval 26. júna 1967.
84
Tu môžeme vidieť, ako Wojtyła hľadal cesty k druhým cez „prosbu o zmierenie
a odpustenie“ si navzájom. V rámci novej evanjelizácie je uznanie si vlastných chýb jednou z
dôležitých ciest, aby radostnú zvesť mohli ľudia prijať.
Dňa 10. februára 1969 zaznelo z jeho úst: „Musíme ustavične študovať koncil, odhaľovať
ho vždy hlbšie a vytrvalo ho uvádzať do života. V uskutočňovaní II. vatikánskeho koncilu musíme
seba samých postaviť na čelo. A všetko, čo robíme na ceste uskutočňovania koncilu, musíme si
hlboko osvojovať v modlitbe. Ono musí vychádzať z hlbokej viery. Musí byť diktované láskou a nie
deštruktívnou kritikou. To je malá čiastočka z tej veľkej konverzie, pre ktorú Kristus prišiel
a prichádza.“ 85
V roku 1969 sa stal podpredsedom biskupskej konferencie Poľska, tiež vydal svoje
86
najvýznamnejšie filozofické dielo Osoba a čin . V tom istom roku zorganizoval v Krakówe synodu
kňazov v duchu Koncilu. V tomto období pracoval na knihe, ktorá sa zaoberala hlavnými témami
Koncilu a ich uplatnením v živote a viere cirkvi.87 Knihu na Slovensku poznáme pod názvom Pri
základoch obnovy. 88 Koncil bol orientačným bodom v celej jeho pastoračnej činnosti, a to vo
vedomej snahe konkrétne a verne aplikovať jeho smernice na úrovni každej partikulárnej cirkvi
a celej Katolíckej cirkvi.89
Koncil znamenal v živote Wojtyłu veľmi veľa. Čerpal z neho pre svoju evanjelizačnú
činnosť už počas pôsobenia ako kardinál. Ako pápež sa k nemu neustále vracal vo svojich
príhovoroch a dokumentoch. Pri návšteve Poľska, už ako pápež poznamenal: „Evanjelizácia
nového milénia sa musí odvolávať na učenie Druhého vatikánskeho koncilu, musí to byť, ako
Koncil učil, práca zdieľaná biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a laikmi, rodičmi a mladými ľuďmi.“90
83
Porov. DZIW ISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007. s. 29-31.
HOLY SEE PRESS O FFICE: His Holiness John Paul II. Short Biography.
http://www.vatican.va/news_services/press/documentazione/documents/santopadre_biografie/giovanni_paolo_ii_biografia_
breve_en.html (2008-6-8)
85
86
„Dielom Osoba a čin, pokusom vytvoriť ucelenú filozofiu ľudskej osoby, kde partnermi dialógu sú jeho čitatelia, Karol
W ojtyła dostal svoj intelektuálny projekt na novú úroveň. Napriek mimoriadnym nárokom, ktoré kladie na čitateľa, je Osoba
a čin vlastne pozvaním na rozhovor. Takto sa dívam na ľudský údeľ ja, hovorí W ojtyła. Zodpovedá môj pohľad vašej
skúsenosti?“ – W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 175.
87
88
Karol Wojtyła bol nadmieru literárne činný. Do čias zvolenia za pápeža obsahuje jeho bibliografia okolo 650 titulov. Veľká
časť literárneho dedičstva ostala iba v jeho rukopisoch. Vydavateľstvo Znak vydalo v roku 1980 v Krakówe zväzok básní
a drám Karola W ojtyłu. V tom istom roku vyšla aj zbierka jeho 88 kázní. Okrem tohto sa zozbieralo asi tisíc kázní, ktoré
zachytili poslucháči a zapisovali si ich. Vo svojich kázňach hovoril kardinál W ojtyła predovšetkým o Vykupiteľovi človeka
a o základných témach kresťanstva. Podľa štúdie O. Czeslava Drazka SJ sa pastoračná činnosť kardinála W ojtyłu
sústreďovala hlavne na výstavbu Cirkvi podľa smerníc Koncilu, návštevu farností, stretnutia s mládežou a na úzku
spoluprácu s cirkevnými hnutiami.
89
Porov. JÁN PAVOL II.: FD. In: KKC s. 2.
90
JOHN PAUL II.: The Cross of Nowa Huta a New Seed of Evangelization. In: Compiled: DAUGHTER OF ST. PAUL.:
Pilgrim to Poland. St. Paul Editions, 1979. s. 248. „The evangelization of the new millenium must refer to the teaching of the
Second Vatican Council. It must by, as that Council thaught, a work shared by bishops, priests, religous and laity, by
parents and youg people.“
84
- 28 -
1.1.4. Wojtyła kardinálo m
Kardinálovi Wojtyłovi ležali veľmi na srdci pastoračné návštevy vo farnostiach. Neustále
navštevoval
farnosti
v Krakówe
i v jeho
blízkom
okolí.
Navštevoval
chorých,
starých
v nemocniciach a v sociálnych domovoch, stretával sa s mládežou. Posviacal nové kostoly,
kaplnky, oltáre, zvony, sochy, zúčastňoval sa na vedeckých sympóziách. Ako biskup a kardinál
odporúčal organizovať cirkevné hnutia a rozličné skupiny mladých pre liturgickú službu. Najkrajším
ovocím pastorácie medzi mládežou bol podľa neho rast kňazských a rehoľných povolaní, ktoré sú
podľa jeho slov zvlášť v našej dobe veľmi potrebné pre Cirkev. Rád sa stretával s chlapcami,
miništrantmi, lektormi. Keďže títo boli v častom kontakte s Eucharistiou, mal nádej že sú úrodným
poľom pre rast kňazských povolaní.91 Wojtyłove pastoračné návštevy vo farnostiach nemali
charakter vizitácie v zmysle administratívnej a oficiálnej kontroly, ale boli zapojením biskupa ako
pastiera do farského spoločenstva.92
Karol Wojtyła bol aj spisovateľ a dramaturg. Napísal dramatickú hru Zlatníkov obchod. Toto
predstavenie sa v troch dejstvách dotýka spolunažívania mužov a žien vo vzťahu pred
manželstvom a v manželstve. V dráme Wojtyła naznačuje, že lásku a vernosť nemožno redukovať
na city. Manželstvo nie je výsledok stretu emocionálnych stavov dvoch ľudí. Manželstvo je
stretnutím dvoch ľudí, ktorých zmenilo ich sebadarovanie sa.93 Táto hra bola neskôr sfilmovaná
a uvedená aj v rozhlase. Medzi ďalšie umelecké prejavy Wojtyłu patrí zastrešenie festivalu
Sacrosong.94 „Medzinárodný festival Sacrosong chce predložiť všetkým náboženstvám, aby slávili
slávnosť stvorenia sveta a človeka a vyzýva všetkých ľudí, aby budovali svet podľa Stvoriteľovej
vôle a plánu.“95
Cez hru Zlatníkov obchod chcel Wojtyła poukázať na to, čo je podstatné v manželstve
a ako by sa malo manželstvo žiť. Takouto dramatickou formou ponúkal čitateľovi evanjeliové
hodnoty obetovania sa „pre toho druhého“. Festivaly duchovnej piesne96 boli novinkou v Cirkvi
a mládež si ich veľmi obľúbila. Bola to príležitosť na evanjelizáciu. Aj toto bolo znakom toho, že na
pritiahnutie a oslovenie mladých evanjeliom treba neustále používať nové metódy činnosti.
V roku 1974 sa konala IV. biskupská synoda, kde hlavnou témou bola evanjelizácia. K tejto
téme pripravil pracovný dokument biskup Rubin a Pavol VI. vybral kardinála Wojtyłu, aby
zhromaždených otcov zoznámil s jeho teologickou časťou. Podľa kardinála Wojtyłu je správne, keď
91
93
94
95
96
Sacrosong organizoval otec Palusiński. Gitarová ostrá hudba, hlasný spev súborov za sprievodu pokrikov a tlieskania
mládeže boli pre niektorých katolíckych laikov a kňazov zneuctením svätého miesta. W ojtyła tiež býval prítomný na týchto
koncertoch. – Porov. MALIŃSKI, M.: Druhý život Karola Wojtyłu. Námestovo: Štefan Koma, 2007. s. 119.
92
- 29 -
sa Cirkev v snahe šíriť evanjelium prispôsobuje kultúre spoločnosti, v ktorej evanjelizácia prebieha.
Ale prispôsobovanie nesmie ísť až tak ďaleko, že je narušené spojenie s pápežom.97
Evanjelizácia predstavuje akosi samotný život Cirkvi. Spočíva v hlásaní Evanjelia celému
stvoreniu, v poučovaní všetkých ľudí, ako sa môžu zapojiť do organizmu Cirkvi. Podľa kardinála
Wojtyłu musí mať evanjelizácia kerygmatický, sviatostný, ekleziálny charakter: evanjelizácia je
dynamickým procesom. Vďaka nej ľudia prijímajú posolstvo spásy. Podstata teologického pojmu
98
„evanjelizácie“ závisí od toho, ako sa chápe život a činnosť Cirkvi v situácii jednotlivých krajín.
V roku 1976 zasiahla Poľsko veľká hospodárska kríza. Boli zdražované potraviny
a robotníci sa začali búriť. Polícia tieto povstania kruto potlačila. Kardinál Wojtyła a kardinál
Wyszynsky žiadali vládu, aby zastavila zvyšovanie cien potravín. Wojtyła založil fond pre rodiny
robotníkov, ktorí boli vyhodení z práce. Počas leta navštívil Spojené štáty, kde sa vo Filadelfii konal
Eucharistický kongres. Pracoval tam tiež spolu s dr. Tymnieckou na preklade knihy Osoba a čin do
angličtiny. Počas pobytu v USA mal prednášky na Harvardskej univerzite a na Katolíckej univerzite
vo Washingtone. V septembri sa vrátil do Poľska a predsedal každoročnému Kongresu poľských
teológov.
V tom čase komunistický režim nepovoľoval stavbu kostolov v takom množstve, v akom by
si biskupi priali. Wojtyła sa napriek tomu snažil o ich výstavbu. Nie, aby boli kostoly pre kostoly, ale
aby veriaci sa mali kde stretávať a oslavovať Boha. Nowa Huta bola komunistami postavená ako
„socialistické mesto“ bez kostola. Spolu s viacerými kňazmi sa pustil do evanjelizácie a v priebehu
niekoľkých rokov vytvorili farnosť bez kostola. Keď už existovali veriaci, žiadali predstaviteľov
režimu, aby povolili kostol, s tým, „že tí ľudia kostol potrebujú“. S takouto stratégiou postupoval aj
v iných mestách.99 Dňa 15. mája 1977 zažil Wojtyła obrovský pocit zadosťučinenia, keď svätil nový
kostol v robotníckej štvrti Nowa Huta. Bol to najkrajší a najmodernejší kostol v Poľsku a jeho
výstavba stála Wojtyłu roky boja s komunistickým režimom. Samotná výstavba kostola trvala desať
rokov.100
Pápež Pavol VI. zomrel 6. augusta 1978 v pápežskej rezidencii Castel Gandolfo. Za
pápeža bol zvolený benátsky kardinál Albin Luciani. Ten však zomrel po tridsiatich troch dňoch.
Kardináli zvolili za nového pápeža kardinála Karola Wojtyłu. Stalo sa to 16. októbra 1978. Od roku
97
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 43.; Biskupi sa na Synode zhodli, že termín
„evanjelizácia“ sa vo všeobecnosti používa v štyroch významoch. Po prvé: Všetka činnosť Cirkvi, ktorá vplýva na
pretvorenie sveta v zhode Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa. Po druhé: Plnenie kňazského, prorockého poslania a vykonávanie
moci v Cirkvi za účelom jej budovania v zhode s Kristovým úmyslom. Po tretie: hlásanie a vysvetľovanie Evanjelia, ktoré
smeruje k prebúdzaniu viery medzi kresťanmi a jej rozvíjanie medzi kresťanmi. Po štvrté: Úvodné hlásanie Evanjelia
nekresťanom. – Porov. STANČEK, Ľ.: Homiletika v novej evanjelizácii. Spišská Kapitula: Kňazský seminár biskupa Jána
Vojtaššáka, 1997. s. 31.
98
„Evanjelizácia“ sa používa širokým a nepresným spôsobom. Vo svetle Koncilu znamená tento termín celú misu
a apoštolskú činnosť Cirkvi. Porov. STANČEK, Ľ.: Homiletika v novej evanjelizácii. Spišská Kapitula: Kňazský seminár
biskupa Jána Vojtaššáka, 1997. s. 31-32.
99
100
Porov. SZULC, T.: Jan Pavel II. Praha: Tok, 1995, s. 200.
- 30 -
1522 to bol prvý „netalian“ na pápežskom stolci, najmladší od roku 1846. Mal päťdesiatosem rokov
a prijal meno Ján Pavol II.101
1.2. Pontifikát pápeža Jána Pavla II.
1.2.1. Od začiatku pontifi kátu po návštevu Ázie v roku 1981
Otvorenosť Jána Pavla II. voči svetu sa začala prejavovať hneď v úvode jeho pontifikátu.
Niekoľko dní po svojom zvolení prijal množstvo predstaviteľov
medzinárodnej tlače. Ochotne
odpovedal na novinárske otázky. Poďakoval im za ich neľahkú prácu a tiež spomenul ťažkosti
spojené s úlohou predstaviť svetu pravú tvár Cirkvi. Ján Pavol II. bol vždy voči novinárom otvorený
a prejavoval o ich prácu záujem. Nový rímsky biskup zamýšľal byť služobníkom. Asi najznámejším
slovným spojením Jána Pavla II. je „Nebojte sa!“. Vo svojej privítacej reči, na Námestí sv. Petra
povedal: „Nebojte sa privítať Krista a prijať jeho moc. Pomáhajte pápežovi a všetkým tým, čo chcú
slúžiť Kristovi a s Kristovou mocou slúžiť človeku a celému ľudstvu. Nebojte sa. Otvorte Kristovi
dvere dokorán. Otvorte pre jeho spasiteľskú moc hranice štátov, ekonomických a politických
systémov, šíre polia kultúry, civilizácie a rozvoja. Nebojte sa. Kristus vie „čo sa skrýva v človeku.
Vie to iba on.“ 102
Deň po zvolení vyjadril túžbu, aby apoštolská služba, ktorú prijal v duchu
poslušnosti Kristovi, stala sa odteraz službou lásky vo všetkých jej prejavoch a vyjadreniach.103
Niekto sa mohol pýtať: „Bude mať nový pápež ekumenického ducha?“ Všetkým dal jasnú
odpoveď pri požehnaní Urbi et Orbi, nasledujúci deň po zvolení: „Nepatrí sa, aby sme na tomto
mieste zabúdali na bratov a sestry, ktorí patria do iných cirkevných a kresťanských spoločenstiev.
Ekunenizmus je totiž tak veľmi dôležitý..., že v tomto okamihu memôžeme o ňom mlčať. Veď tak
často sme spoločne premýšľali o poslednej vôli Krista, ktorý úpenlivo prosil Otca o dar jednoty pre
svojich učeníkov.“104
V prvom mesiaci v roku 1979 odcestoval na apoštolskú cestu do Mexika zahájiť III.
Konferenciu biskupov latinskoamerických krajín. Na tejto konferencii mal prejav k biskupom.
Upriamil ich na to, že ako biskupi sa tu neschádzajú ako parlament politikov, vedeckých
pracovníkov, alebo sympózium expertov, ale ako zhromaždenie pastierov Cirkvi. Latinskoamerická
cirkev
bola
101
Porov. TERBOS, P.: Atlét na Petrovom stolci. Bern: M.P.K., 1981. s. 48.
W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 256.
103
Porov. DZIW ISZ, S:; BUZZONETTI, R.; COMASTRI, A.: Nechajte ma odísť. Trnava: Dobrá kniha 2006. s. 9.
104
HANC, W .: Ekumenizm Jana Pawła II. In: Opracowanie: KRASIŃSKI, J.: 20 lecie pontyfikatu Jana Pawła II. Sympozjum
ogólnouczelniane w Akademii Teologii Katolickiej w W arszawie (16 listopada 1998). W arszawa: W ydawnictwo Uniwersytetu
Kardynała Stefana W yszyńskiego, 2000. s. 111-112 . „Nie godzi się nam tym miejscu zapomnieć o Braciach należących do
innych Kościołów i do innych wspólnot chrześcijańskich. Sprawa ekumenizmu jest tak ważna ... , że w tej chwili nie wolno
nam o niej milczeć. Ileż to razy rozmyślaliśmy wspólnie o ostatniej woli Chrystusa, który prosił Ojca o dar jedności dla
swoich ucyniów?““
102
- 31 -
veľmi ovplyvnená „teológiou oslobodenia“, ktorá sa pozerala na chudobu a oslobodenie z chudoby
ako na revolúciu hraničiacu takmer až z marxizmom. Ježiš Kristus je stredobodom novej
evanjelizácie. Pápež sa vyslovil: „Predstava Krista ako politickej postavy, revolucionára
a rozvratníka z Nazaretu, sa nezhoduje s katechizmom Cirkvi.“105
Svätý Otec bránil dôstojnosť Cirkvi a jej nezávislosť od politicko-hospodárskych systémov
a od vlád. V mene evanjelia sa dožadoval práva hodnotiť, či rozličné politické programy sú v súlade
s Božím plánom pripraveným pre ľudstvo.106 Pomáhala mu aj televízia, ktorá sa stala veľmi silným
prostriedkom k presadzovaniu jeho cieľov. V Mexiku ho privítali milióny ľudí, napriek tomu, že tento
107
štát nemal žiadne diplomatické kontakty s Vatikánom.
Prvá encyklika Jána Pavla II. nesie názov Redemptor hominis
108
. Svätý Otec v nej
predviedol celému svetu analýzu súčasného stavu ľudstva, na ktorej pracoval tridsať rokov.
Vtelenie nám hovorí niečo o Bohu a niečo o nás. Vtelenie nás uisťuje o „otcovstve Boha“ a jeho
nezmernej láske. Boží Syn ako človek tiež potvrdil veľkú hodnotu a dôstojnosť ľudstva.109 Človek,
podľa pápeža, nie je autonómnym jedincom. Svoje korene a opodstatnenie nachádza v Bohu.110
V júni v roku 1979 navštívil Svätý Otec prvú krajinu „východného bloku“. Samozrejme, že
to ani nemohla byť iná krajina ako rodné Poľsko. S pápežom sa prišlo stretnúť niekoľko miliónov
ľudí.111
Pápež dobre poznal pomery v komunistickom režime, vedel, ako rozmýšľajú vedúce kádre
komunistických strán vo východnej Európe. Zároveň si bol vedomý toho, že ľudia, ktorí žijú pod
komunistickým tlakom potrebujú povzbudenie a nádej do života. Ján Pavol II. poznal tiež slabiny
komunizmu. Jeho boj proti komunizmu nespočíval v represii proti zločinnému režimu, ale dobre to
naznačujú jeho slová na začiatku pontifikátu, ktoré sme už uviedli vyššie: „Nebojte sa!“, Otvorte
brány Kristovi!“.
Ján Pavol II. pri svojej prvej návšteve v rodnej zemi navštívil Varšavu, kde na Námestí
Víťazstva slúžil sv. omšu, stretol sa s prezidentom Jabłońskym a predsedom komunistickej strany
Edwardom Gierkom. Prišiel do Gniezna, Nowej Huty, Częstochowej a Krakówa. Vystúpil na
Zebrzydowskú kalváriu, navštívil rodné Wadowice, Oswiecim. V Gniezne hovoril o ľudských
právach a solidarite medzi ľuďmi.112 Pred odletom z Poľska, na letisku, celkom nečakane objal
105
JUAN PAB LO II.: Discurso del Santo Padre Juan Pablo II en la inauguración de la III. Connferencia General Del
Episcopado Latinoamericano, 28. January 1979.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/speeches/1979/january/documents/hf_jp-ii_spe_19790128_messico-pueblaepisc-latam_sp.html (2008-6-10) „Esta concepción de Cristo como político, revolucionario, como el subversivo de Nazaret,
no se compagina con la catequesis de la Iglesia.“
106
107
Porov. SZULC, T.: Jan Pavel II. Praha: Tok, 1995. s. 224-225.
108
Vykupiteľ človeka.
109
110
Porov. MOSKWA, J.: Pápež, ktorý zmenil svet. Bratislava: Ikar, 2005. s. 46.
111
112
- 32 -
prezidenta Jablońského.
113
„Pápežov poľský pôvod znamenal nepochybne veľmi veľa pre Poliakov
samotných. Dával im nádej. Už neboli vo svojom boji s komunistickým režimom osamotení, ale
mali mocného zástancu, ktorí ich mohol podporiť.“114
Ján Pavol II. si uvedomoval, že ak chce niečo zmeniť k lepšiemu, musí viesť dialóg aj
s tými, ktorí sa snažili nanucovať svoju ideológiu ľuďom. Spôsob ako viedol dialóg s predstaviteľmi
režimu, vlieval ľuďom nádej na slobodnejší svet. Pápež chápal dialóg ako spôsob medziľudskej
komunikácie v ktorej podmety – buď jednotlivci alebo skupiny – snažia cez slovo vzájomného
porozumenia k zblíženiu a napomáhaniu si.115
Koncom septembra 1979 navštívil Írsko. Vo svojich príhovoroch naliehavo volal po mieri
116
a proti násiliu.
„Násilie je klamstvo, pretože smeruje proti pravde našej viery, pravde našej
ľudskosti. Násilie ničí všetko o čom tvrdí, že obhajuje, život a slobodu ľudí.“117 „Na kolenách vás
prosím, odvráťte sa od násilia, opustite chodníky terorizmu a vráťte sa na cestu pokoja.“118 Pápež
priniesol Írom tiež nádej: „Nestrácajte nádej, že moja návšteva prinesie ovocie a že môj hlas bude
vypočutý. A i keby nebol, nech vstúpi do histórie, že v tejto ťažkej chvíli života obyvateľov Írska,
prišiel do vašej zeme rímsky biskup, bol s vami a modlil sa spolu s vami za mier, usmernenie a za
víťazstvo spravodlivosti a lásky nad násilím.“119
Z Írska letel Ján Pavol II. do Bostonu v USA. Vo svojej reči dôrazne varoval mladých ľudí,
aby neutekali pred zodpovednosťou, čo podľa neho robí až príliš veľa mladých. Povzbudzoval,
nech nehľadajú únik v sebectve, sexuálnych rozkošiach, drogách, násilí, ľahostajnosti a cynickom
postoji.
Na prelome mája a júna 1980 navštívil Francúzsko, kde okrem prejavu v UNESCO
o kultúre a jej úlohe v ľudskej budúcnosti, opýtal sa miestnej cirkvi, či je verná svojmu krstnému
sľubu. 120 Ján Pavol II. bol pastierom, ktorý musí evanjelizovať.121 „Evanjeliové posolstvo ohlasoval
cestou „komunikovania“ úplne všetkým. Nikdy ho nezmierňoval z obavy, že média jeho vystúpenie
113
W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 66. - „Papežův polský původ znamenal nesporně velmi
mnoho pro Poláky samotné. Dával jim naději. Už nebyli ve svém boji s komunistickým režimem osamoceni, ale měli
v papeži mocného zastánce, který je mohl podpořit.“
115
Porov. Red. ZW OLIŃSKY, A.: Jan Paweł II – Encyklopedia nauczania społecznego. Radom: W ydawnictwo
Encyklopedyczne, 2005. Dialog s. 105.
116
117
W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 68. - „Násilí je lež, protože směřuje proti pravdě naši víry,
pravdě naši lidskosti. Násilí ničí vše, o čem tvrdí, že obhajuje, život a svobodu lidí. Násilí je zločin proti lidskosti, protože ničí
základní uspořádání společnosti.“
118
KALINAY, P.: Ján Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. s. 20.
119
W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 68 – „Neztrácejte naději, že má návštěva přinese ovoce
a že můj hlas bude vyslyšen. A i kdyby nebyl, ať vstoupí do historie, že v této težké chvíli v živote obyvatel Irska přišel do
vaší země římský biskup, byl s vámi a modlil se spolu s vámi za mír, usmíření a za vítézství spravedlnosti a lásky nad
nenávistí a násilím.“
120
121
114
- 33 -
predstavia ako nepopulárne.“
122
Môžeme tu vidieť, že existujúce kultúrne vyjadrenia boli pápežovi
veľmi blízke a videl ich veľkú úlohu v prítomnosti a budúcnosti človeka.
V máji sa Ján Pavol II. vydal na pastoračnú návštevu Afriky. Jeho cesta začala návštevou
Zairu, kde vládol diktátor Mobutu Sese Seku. Svätý Otec po príchode pobozkal africkú pôdu
123
a predniesol jednoduchým jazykom evanjelia:
„Prichádzam k vám ako pastier, služobník Ježiša
124
Krista a následník sv. Petra. Prichádzam ako človek viery, posol mieru a nádeje.“
V Kinshahe sa
zameral na správne chápanie manželstva a tiež povedal mladým ľuďom: „ ... monogamný a trvalý
zväzok rovnocenných partnerov nariaďuje Boh a nie je to iba druh manželstva vynájdený
Európanmi, ktorí ho potom priniesli do Afriky.“125 Navštívil tiež Kongo, Keňu, Ghanu, Pápež dal
priestor v Afrike aj ekumenickému zblíženiu. V Ghane sa stretol s hlavou Anglikánskej cirkvi,
arcibiskupom z Cantenbury, Robertom Runicem, ktorý sa tiež nachádzal v Ghane. 126
Nasledovala cesta do Brazílie, kde sa len pomaly presadzoval proces demokratizácie.
V brazílskej cirkvi sa katolícke duchovenstvo veľmi zasadzovalo za boj proti chudobe a za práva
tých najbiednejších. Pápež biskupom zanechal odkaz, nech budujú Cirkev, ktorá sa stará
o chudobných a nie Cirkev, ktorá za svoj prijala triedny boj. Duchovenstvo má hájiť sociálnu
spravodlivosť, nemajú sa z nich však stať klerikálni politici alebo revolucionári.127 Podľa Svätého
Otca sú v Brazílii veľkým prísľubom laické hnutia, ktoré sú akoby kvasom v tamojšom prostredí.
Ján Pavol II. sa vo svojich príhovoroch k rodinám, mladým, robotníkom obracal aj na tieto hnutia.
Laické
skupiny,
ktoré
boli
organizátormi
všetkých
stretnutí
s pápežom,
sú
jednou
z najzaujímavejších foriem vnášania smerníc Druhého vatikánskeho koncilu do laického
apoštolátu.128
Začiatkom septembra poslal pápež list Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe,
ktorá sa zišla v Madride. Na nej sa spolu s inými témami malo diskutovať, ako sa podarilo napĺňať
závery
predchádzajúcich
konferencií.
List
sa týkal
hlavne
dodržovania
ľudských
práv
a náboženskej slobody. Pápež k listu priložil zoznam položiek podľa ktorých mohla Konferencia
v Madride určiť, či sú v praxi splnené podmienky náboženskej slobody alebo nie.129 Pápežovi vždy
záležalo na človeku, jeho právach a dôstojnosti.
Dňa 26. septembra 1980 bola zahájená synoda o rodine. Téma synody bola „Úloha
kresťanskej rodiny v modernom svete“. Výsledkom zasadania biskupov bola nová apoštolská
122
DZIW ISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007. s. 98.
124
W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 369. „Přicházím k vám jako pastýř, služebník Ježíše Krista
a následním sv. Petra. Přicházím jako člověk víry, posel míru a naděje.“
125
W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 82. „ ... monogamní a trvalý svazek rovnocenných partnerů
nařizuje Bůh a není to jen druh manželství vynalezený Evropany, kteřý ho pak sebou přinesly do Afriky.“
126
127
128
Porov. KALINAY, P.: Ján Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. s. 30.
129
123
- 34 -
130
exhortácia Familiaris consortio
. Svätý Otec v ňom rozoberal súčasnú rodinu. Tento dokument
patrí k vlajkovým dokumentom Jána Pavla II.. V novembri 1980 a neskôr sa dokument Redemptor
hominis akoby „rozrástol“ do ďalších dvoch encyklík: Dives in misericordia 131 a Dominum et
Vivificantem132. Úvahy o dôstojnosti človeka vykúpeného Kristom viedli k úvahám o Bohu Otcovi
a o Duchu Svätom
133
Február v roku 1981 sa niesol v znamení Ázie. Pápež navštívil Pakistan, Filipíny, Guam,
Japonsko a Aljašku. Vo Filipínach sa pápež stretol s ďalším zo vtedajších diktátorov Ferdinandom
Marcosom a jeho manželkou. Záujem Jána Pavla II. sa však sústredil na miestnu cirkev. Nikde
inde pri svojich doterajších pápežských cestách tak nezdôrazňoval význam evanjelizačnej role
134
laikov a ich zodpovednosti za hlásanie viery svojim blížnym.
Pri návšteve katolíckej rádiovej
stanice Veritas sa nieslo posolstvo do celej Ázie: „Kristus a jeho Cirkev nemôžu byť nepriateľské
k žiadnemu človeku, národu alebo kultúre. Kristovo posolstvo patrí všetkým a je určené všetkým ...
.“135
V Japonsku upozorňoval, že technika má slúžiť človeku a technický rozvoj má slúžiť
k spoločnému dobru ľudstva.136
1.2.2. Od atentátu na Svätého Otca (1981) po návštevu
Maroka (1985)
V máji 1981 prežil Ján Pavol atentát, ktorý na neho spáchal turecký občan Mehmet Ali
Agca. 137 Neskôr o svojom utrpení poznamenal: „Osobná skúsenosť s násilím mi umožnila
intenzívnejšie pocítiť blízkosť s tými, ktorí na ktoromkoľvek mieste zeme a akýmkoľvek spôsobom
znášajú prenasledovania pre Kristovo meno. A aj s tými všetkými, ktorí znášajú utláčanie kvôli
človeku a dôstojnosti, kvôli spravodlivosti a kvôli pokoju vo svete. A nakoniec s tými, ktorí túto
svoju vernosť spečatili smrťou.“138
Neskôr sa osobne stretol vo väzení s atentátnikom a odpustil mu. Všetkým ľuďom dal
dobrý príklad a ukázal takto kresťanstvo vo vynikajúcom svetle ako náboženstvo lásky,
milosrdenstva a odpustenia.
Do Veľkej Británie prišiel Svätý Otec v máji 1982 ako posol mieru. Povedal: „Náš svet je
pretvorený vojnou a násilím.“139 „Som tu ako hlásateľ pokoja, aby som ohlasoval evanjelium
130
Rodinné spoločenstvo.
Vydané 30. novembra 1980.
132
Vydané 18. mája 1986.
133
134
135
W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 387. „Kristus a jeho církev nemohou být nepřátelští k žádnému
člověku, národu nebo kultuře. Kristovo poselství patří všem a je určeno všem... .“
136
137
138
DZIW ISZ, S:; BUZZONETTI, R.; COMASTRI, A.: Nechajte ma odísť. Trnava: Dobrá kniha 2006, s. 25.
139
131
- 35 -
140
pokoja.“
Môžeme vidieť, že všeobecne uznávaná hodnota ľudstva „pokoj“ má s evanjeliom veľa
spoločného. Ján Pavol II. vedel použiť prirodzene ľudské hodnoty a poukázať nimi na evanjelium.
V skutočnosti všetky dobré hodnoty pochádzajú od Boha.
Cez Svätý rok sa zišli biskupi na šiestom zhromaždení biskupskej synody, aby uvažovali o
pokání a zmierení v súčasnom poslaní Cirkvi. Niektorí biskupi ovplyvnení teológiou oslobodenia,
kládli väčší dôraz na „sociálny hriech“, zvaľovali vinu na spoločnosť a prácu pre spravodlivosť
považovali za podstatu zmierovacej úlohy Cirkvi. Ján Pavol II. zmenil zameranie týchto problémov
na osobnú drámu ľudskej slobody. 141 Prácu tejto synody dovŕšila exhortácia Jána Pavla II. –
Reconciliatio et paenitentia
142
.
Na začiatku nového roku vydal pápež apoštolský list o zmysle utrpenia – Salvifici
doloris 143. V tomto milostivom roku to bol dobrý námet, lebo ľudstvo bolo spasené Kristovým
utrpením.144 „V ktoromkoľvek utrpení, ktoré znáša hociktorý človek, i v utrpení celého sveta nutne
sa vynára otázka: Prečo? Je to otázka o príčine, o dôvode a zároveň o cieli, a napokon o zmysle
utrpenia. Táto otázka nielen súvisí s ľudským utrpením, ale priam sa zdá, že zblízka vyznačuje
jeho ľudský obsah (podstatu), totiž to, čím je utrpenie práve ľudským utrpením.“145 Je zaujímavé,
že tento apoštolský list sa zrodil v čase, keď sa Svätý Otec doliečoval z následkov atentátu. Svoje
čerstvé osobné skúsenosti s utrpením preniesol do listu.
Na november 1985 ohlásil Ján Pavol II. mimoriadne zhromaždenie biskupskej synody.
Synoda mala v úmysle pripomenúť biskupom, ktorí boli delegátmi Druhého vatikánskeho koncilu,
atmosféru Koncilu a zistiť ako bol Koncil prijatý v Cirkvi na celom svete.146 Jedným zo záverov
v Záverečnej správe synody bolo, že prvou úlohou Cirkvi má byť: kázať a dosvedčovať dobrú
a radostnú zvesť o Božom vyvolení, milosrdenstve a láske, ktoré sa manifestujú v dejinách spásy.
Synodálni otcovia skonštatovali, že Cirkev sa stane vierohodnejšou, ak bude menej hovoriť o sebe
a viac hlásať ukrižovaného Krista.147 Takisto mimoriadne zhromaždenie požiadalo pápeža, aby
napísal katechizmus alebo kompendium celého katolíckeho učenia, viery aj mravov.148
V roku 1985 pri návšteve Maroka sa hneď na začiatku návštevy pápež vyslovil, že prišiel,
149
aby hovoril o Kristovi. Chcel jednoducho vydať svedectvo o tom, čo verí.
Neskôr sa k návšteve
vyjadril: „Návšteva v Maroku na pozvanie kráľa Hassana II. sa môže bezpochyby označovať za
historickú. Nebola to iba zdvorilostná návšteva, ale naozaj pastoračná. Nezabudnuteľné bolo
140
142
Zmierenie a pokánie.
143
Spásne utrpenie.
144
145
SD 9.
146
147
148
Porov. Ján Pavol II.: Laematur magnopere. In: KKC VII.
149
141
- 36 -
stretnutie s mládežou na štadióne v Casablance (1985). Oslovila ma otvorenosť mladých, s akou
prijímali pápežove slová, keď som vysvetľoval vieru v jediného Boha. Bola to určite jedinečná
udalosť.“150
Svätý Otec chcel, aby kúria bola vo všetkých aspektoch prejavom univerzálnosti
katolicizmu. Do čias Pia XII. bola rímska kúria zložená z veľkej prevažnej časti z Európanov. Do
Vatikánu pozval preto významné osobnosti z každého kontinentu, aby s ním spolupracovali pri
centrálnom riadení.151 Tento krok určite napomohol k univerzálnejšiemu pohľadu na situáciu sveta
a Cirkvi vo svete. Tiež mohli noví poradcovia z radov biskupov a kňazov hodnovernejšie radiť do
situácií, krajín z ktorých pochádzali, čo pomáhalo v efektívnejšej pastorácii a evanjelizácii.
1.2.3. Od stretnutia
v Assisi (1986) po pád totalitných
režimov v Európe (1990)
V októbri roku 1986 sa z iniciatívy Svätého Otca konalo v Assisi spoločné stretnutie
predstaviteľov svetových náboženstiev. Ozývali sa hlasy, že stretnutie hraničí so synkretizmom
a ako je možné sa spoločne modliť, keď jeden má iba jedného Boha a iní zase mnoho bohov?
Úmyslom pápeža bolo však niečo úplne iné. Nemalo ísť o univerzálne spoločné modlitby. Motívom
bolo to, že vo svetových náboženských tradíciách sú bohaté zdroje možnosti riešenia
medzinárodných konfliktov.152 „Vo svete, v ktorom je tak málo modlitieb“, napísal, „má neslýchaná
skutočnosť, že sa veriaci rôznych náboženstiev zhromaždia spoločne k modlitbe, výnimočnú
hodnotu... Akú lepšiu odpoveď môžeme dať rozšírenému sekularizmu, keď nie touto cestou, tohto
vzájomného stretnutia z jediného dôvodu, aby sa hovorilo k Bohu, každý svojím vlastným
spôsobom?“153 Stretnutie považoval Ján Pavol II. za veľmi jasný znak zaangažovania účastníkov
na mieri.154 Vďaka „duchu Assisi“ sa stmelila angažovanosť rozličných náboženstiev v diele obnovy
mieru, pričom sa zavrhovali všetky pokusy o sektárstvo a ospravedlňovanie násilia.155
V marci roku 1987 bola vydaná šiesta encyklika Jána Pavla II. – Redemptoris Mater156.
Zmieňuje sa v nej, že existuje jedna osoba, ktorá v sebe spája dva veľké okamihy Ducha Svätého.
Zatienenie Duchom Svätým v Nazarete a zoslanie Ducha Svätého na Turíce. Touto osobou je
Mária. Matka svojho Syna a Matka Cirkvi. „Cirkev, posilňovaná Kristovou prítomnosťou (porov. Mt
28,20), kráča v čase k zavŕšeniu vekov a v ústrety Pánovi, ktorý prichádza. Hneď však
150
JÁN PAVO L II.: Prekročiť prah nádeje. Bratislava: Nové mesto,1995. s. 97.
152
153
W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 508. „Ve světě, v němž je tak málo modliteb“, napsal, „má
neslýchaná skutečnost, že se věřící různých náboženství shromáždí ke společné modlitbě, výjimečnou hodnotu… Jakou
lepší odpověď můžeme dát rozšířenému sekularizmu, když ne tuto cestu, tohto vzájemné setkání z jediného důvodu, aby se
hovořilo k Bohu, každý svým vlastním způsobem?“
154
Porov. JAN PAWEŁ II.: Swiatowy dzién modlitwy o pokój w Asyżu, 27. pazdziernik 1986. In: Red.: SAKOW ICZ, E.: Jan
Pawel II – Encyklopedia dialogu i ekumenizmu. Radom: W ydawnictwo Encyklopedyczne, 2006. s. 565.
155
156
Matka Vykupiteľa.
151
- 37 -
pripomínam, že na tejto ceste ide v šľapajach Panny Márie, ktorá "napredovala na ceste viery a
verne zotrvala v jednote so Synom až po kríž".“157
V októbri 1987 konala synoda o laickom apoštoláte. Výsledky synody spracoval pápež vo
veľmi dôležitom dokumente Christifideles laici158. Tento dokument prišiel s radikálnou víziou
laického stavu naplno žijúceho svojim poslaním v spoločnosti, kultúre ako výrazu plného členstva
na Kristovom Tele. „Najlepší zmysel tejto Synody a najcennejšie ovocie, ktoré si želala, spočíva v
tom, aby laici prijali Kristovo volanie pracovať do jeho vinice v tejto vynikajúcej a dramatickej
hodine dejín, na prechode k tretiemu tisícročiu, zúčastniť sa na poslaní Cirkvi: živo, zodpovedne a
vedome. Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne danosti volajú dnes so
zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od zodpovednosti bolo vždy pomýlené.
Dnes je však v tom ešte väčšia vina. Nikomu nie je dovolené zostať nečinným.“159
Pápež vyzdvihoval počas pontifikátu aj dôstojnosť žien. Na mnohých miestach sveta bola
žena v spoločnosti podceňovaná. Tento fakt bol jedným z dôvodov, prečo dňa 15. augusta 1988
zverejnil Ján Pavol II. apoštolský list Mulieris dignitatem160 Témou bolo povolanie a dôstojnosť
žien.161 V tomto liste sa odvoláva aj na posolstvo Koncilu: „Prichádza hodina, vlastne nadišla
hodina, keď sa povolanie ženy realizuje v plnosti, keď žena v ľudskej spoločnosti nadobúda
význam, lesk a možnosti, aké dosiaľ nikdy nedosiahla. V tejto dobe, keď ľudstvo prechádza
prudkými zmenami, duchom evanjelia preniknuté ženy môžu veľmi pomôcť ľuďom, aby
neochabovali.“162
Pápež bol dobre informovaný o všetkom, čo sa deje v Cirkvi vo svete. Pravidelne chodili
k nemu biskupské návštevy z celého sveta – ad limina.
Za desať rokov pontifikátu mal už
nacestovaných 580-tisíc kilometrov, navštívil 74 štátov a predniesol 1424 prejavov.163
V septembri 1988 išiel už na svoju piatu cestu do Afriky. V Zimbabwe vysvetľoval v kázni
zmysel a pojem evanjelizácie, ktorá spočíva v hlásaní právd o Božom Synovi a o ich konkrétnom
uplatňovaní v živote človeka.
164
„Evanjelizácia znamená prijať Božie zjavenie o sebe v Ježišovi
Kristovi. Zahŕňa to vo viere akceptovať, čo Boh zjavil ľudstvu, prijať pravdu o ukrižovanom
a zmŕtvychvstalom Kristovi ... .“165
157
RMa 2.
Kristovi laici.
159
CHL 3.
160
Dôstojnosť ženy.
161
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s.199.
162
MD 1.
163
164
165
JOHN PAUL II.: Homily, 12. September 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1988/documents/hf_jp-ii_hom_19880912_bulawayo_en.html
(2008-6-10) „Evangelization means accepting God’s revelation of himself in Jesus Christ. It involves accepting in faith what
God has revealed to humanity, accepting the truth about the Crucified and Risen Christ ... .“
158
- 38 -
Druhú polovicu roku 1989 možno nazvať rokom pádu železnej opony. Maďarsko otvorilo
hranice s Rakúskom, 15-tisíc východných Nemcov dostalo možnosť odísť na „Západ“. V októbri
začali vo Východnom Nemecku demonštrácie v Lipsku a komunistický vodca Erich Honecker
rezignoval.166
Komunistický režim padol v jednotlivých štátoch a východná Európa sa vydala na cestu
demokracie. Pre milióny ľudí sa skončilo obdobie plné násilia a hrubého útlaku. V skutočnosti to
nebolo víťazstvo kapitalizmu ani liberalizmu, ako by sa mohol niekto domnievať, lebo vo svete
naďalej vládla chudoba a obrovské disproporcie v rozdelení prírodných zásob.167 Nemalou mierou
k pádu totalitného systému v Európe prispel Ján Pavol II., ktorý sa vždy angažoval v prospech
človeka.
Historickým bolo, keď najvyšší predstaviteľ ZSSR, Michail Gorbačov, prišiel na návštevu
pápeža do Vatikánu. Nad drámou ateistického humanizmu spadla opona.168 Svätému Otcovi sa
takto otvorila možnosť navštíviť krajiny bývalého východného bloku. Gorbačov povedal, že
v Sovietskom zväze začína platiť nový zákon o náboženskej slobode a dúfa, že pápež navštívi
Moskvu.169
V apríli 1990 navštívil pápež z Poľska Česko-Slovensko. Varoval národy Východnej Európy
pred nákazlivou kultúrou sekularizmu a materializmu.170171
1.2.4. Od vydania encykliky Redemptoris missio (1990) po
svetové dni mládeže (1997)
V poradí už ôsma encyklika Jána Pavla II. nesie názov Redemptoris missio172, ktorá bola
vydaná 7. decembra 1990. Dokument bol podpísaný na 25.výročie dekrétu Druhého vatikánskeho
koncilu Ad gentes. Podľa pápeža Cirkev žiadne poslanie „nemá“. Ona sama je poslaním. Medzi
teológmi sa názory na Ad gentes líšili. Niektorí tvrdili, že cirkevné poslanie ad gentes,
k neevanjelizovaným národom skončilo. Niektorí namietali, že evanjelizácia dnes má spočívať
v práci pre spravodlivosť. Iní zase boli toho názoru, že poslanie ad gentes v post koloniálnom svete
je kultúrnym imperializmom. Podľa nich bola evanjelizácia vnucovaním a Cirkev by mala ísť do
nekresťanského sveta nie preto, aby učila vlastnej viere, ale preto, aby sa učila z viery iných.
Niektoré názory hraničili s panteizmom a vysvetľovalo sa, že ako pre kresťanov bol Vykupiteľom
Ježiš, aj v iných kultúrach naplňovali túto rolu iné veľké náboženské osobnosti. Po Koncile
nasledoval sčasti úbytok katolíckych misionárskych snáh. Bolo to presne v dobe, keď evanjelickí
166
168
169
170
171
Návštevám Svätého Otca v bývalom Česko-Slovensku a na Slovensku sa venujeme podrobnejšie v poslednej kapitole.
172
Poslanie (misia) Vykupiteľa.
167
- 39 -
protestanti a moslimovia aktívne vyhľadávali v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike konvertitov. Vznik
tejto novej encykliky vyrastal z niekoľkých koreňov. Jedným z nich bol medzinárodný kongres na
tému „Spása dnes“, ktorý sa konal v roku 1988 v Ríme.
Kardinál Jozef Tomko, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, sa rozhodol prísť na
kongres s niečím prevratným. Vo svojom zahajovacom prejave napadol celú radu názorov
katolíckych teológov na kresťanské poslanie. Kardinál sa pokúsil o položenie otázok z hľadiska
misionárov, ktorí sa často stretávali s názormi „odborníkov na misie“, že sú nedôležití
a imperialistickí. Kardinál Tomko načrtol niekoľko dôležitých otázok. „Aký zmysel má kázať Ježiša
Krista, pokiaľ nie je Kristus Vykupiteľom sveta? Prečo obetovať život pre hlásanie evanjelia, ak je
kresťanstvo iba z jednou z ciest a foriem Božieho zjavenia? Ako môže prísť ku skutočnému dialógu
medzi náboženstvami, ak nie sú kresťania presvedčení o pravde evanjelia, ktorú hlásajú?“ Prejav
kardinála spôsobil dosť značný rozruch. Pápež sa rozhodol k tomu vyjadriť tiež.173 Podľa neho je
Cirkev misijnou, už svojou podstatou. „Ide pritom o podstatnú a nikdy neukončenú hlavnú činnosť
Cirkvi.“174
Posledných dvadsať rokov bolo badať úpadok povolaní ku kňazstvu. Mnohí uvažovali nad
príčinami tejto krízy. Ján Pavol II. sa pozeral na príčiny krízy zo svojho zorného uhla. Na október
roku 1990 bola zvolaná do Ríma biskupská synoda, ktorá mala tieto problémy riešiť. Výsledkom
synody bola apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis. Je to najucelenejšie vyjadrenie Jána
Pavla II. o povahe a funkcii katolíckeho kňazstva.175
V roku 1991 prišlo k zasadaniu synody biskupov Európy. Takto sa spolu stretli
predstavitelia a biskupi východnej a západnej časti kontinentu. Na synode bolo poznať, že medzi
biskupmi existuje určité nepochopenie medzi sebou, ktoré bolo spôsobené životom v úplne
odlišných životných podmienkach. Táto synoda mala byť synodou určitej „výmeny darov“
a výmenou skúseností. Biskupi si mali uvedomiť, že na starom kontinente sa udiali zmeny, a preto
je dôležité zmeniť aj rôzne pohľady na prácu Cirkvi v Európe. Odteraz to mala byť spoločná práca
obidvoch častí Európy.176
Október v roku 1992 bol významný pre Cirkev aj tým, že Ján Pavol II. podpísal apoštolskú
konštitúciu Fidei depositum177, v ktorej zverejnil nový Katechizmus Katolíckej cirkvi. Katechizmus
vznikal od roku 1986 pod dohľadom komisie zloženej z dvanástich biskupov a kardinálov na čele
s kardinálom Josephom Ratzingerom. Pápež zveril Katechizmus pastierom Cirkvi a veriacim
173
RM 31.
175
176
177
Poklad viery.
174
- 40 -
v Krista, aby slúžil ako spoľahlivý a autentický smerodajný text pri vyučovaní katolíckej náuky a
najmä pri zostavovaní miestnych katechizmov.178
Svätý Otec vydal v auguste 1993, svoju desiatu encykliku. Encyklika Veritatis splendor 179
sa zaoberá základnými otázkami morálnej náuky Cirkvi. Už na Koncile panovala zhoda, že je
potrebná nevyhnutná obnova katolíckej morálnej teológie. Na prahu nového storočia je totiž
morálka oblasťou obrovského zmätku. S pojmami „dobro“ a „zlo“, „cnosť“ a „povinnosť“ sa každý
zahráva ako chce, až postupne tieto slová strácajú svoj jasný význam. V tejto encyklike sa venuje
týmto a podobným problémom súčasnej doby.180
Ján Pavol II. vyšiel v roku 1994 s novinkou. Dovtedy nijaký pápež nenapísal knihu.
Vydávali sa encykliky, exhortácie, homílie, apoštolské listy. Svätý Otec však v knihe Prekročiť prah
nádeje odpovedal na otázky novinára Vittoria Mesoriho. Pápež videl v tejto knihe možnosť objasniť
veľmi osobným spôsobom svoj návrh, ktorý ponúkal svetu už šestnásť rokov. Aj toto bola možnosť
ako sa novou metódou priblížiť k ľuďom.
V marci v roku 1994 vyšiel s iniciatívou deväťmesačnej „veľkej modlitby za Taliansko“. Táto
novéna bola ukončená v decembri. Bol to program deväťmesačných intenzívnych modlitieb za
novú evanjelizáciu Talianska. Celá táto iniciatíva bola postavená na marcovej homílii Svätého
Otca, keď slúžil sv. omšu spoločne so stálou radou Konferencie biskupov Talianska. Povedal, že
dvojtisícročné dejiny Talianska nemožno pochopiť bez pochopenia odkazu kresťanskej viery
a kultúry.181
Na záver roku 1994 bol vydaný List deťom, kde okrem iného Svätý Otec požiadal deti
celého sveta „aby sa modlili za pokoj“.182 Podľa jeho slov: „Modlitby detí, majú obrovskú moc a mali
by slúžiť ako príklad pre dospelých, ktorí by sa mali modliť s rovnakou jednoduchosťou
a bezvýhradnou dôverou ako deti.“183
Rok 1995 začal Ján Pavol II. púťou dlhou približne 30-tisíc kilometrov. Jeho cesta
smerovala na Filipíny, Papuu-Novú Guineu, Austráliua Srí Lanku. V januári sa konal Medzinárodný
deň mládeže prvýkrát v Ázii – vo filipínskej Manile. Na jeho záverečnú sv. omšu sa zhromaždilo
pravdepodobne najväčší počet ľudí dovtedy v dejinách. Počet ľudí sa odhadoval na 5-7 miliónov.
Počas tejto cesty malo prísť k atentátu na Svätého Otca, ale polícii sa prípravy podarilo odhaliť
a teroristov zatkli.184 Na stretnutí v Manile povedal: „Vy nie ste poslaní hlásať akúsi abstraktnú
178
JÁN PAVO L II.: FD. In: KKC s. 5.
Jas pravdy.
180
181
182
183
184
179
- 41 -
pravdu. Evanjelium nie je ani teória, ani ideológia. Evanjelium je život. Vašou úlohou je vydávať
svedectvo tomuto životu.“185
V poradí jedenásta encyklika Evangelium vitae186 vyšla v marci 1995. Zrodila sa
z materiálov na štvrtom plenárnom zasadaní kolégia kardinálov, ktoré sa konalo v apríli v roku
1991. Kardináli sa zhodli, že kultúra sa ocitla v kríze a prijali záverečnú deklaráciu, v ktorej žiadali
187
pápeža o autoritatívnu podobu vyhlásenia magistéria Cirkvi o dôstojnosti života.
Už o dva mesiace vyšla encyklika o ekumenizme Ut unum sint.188 „Vzťahy, ktoré vytvorili
členovia katolíckej cirkvi od koncilu k druhým kresťanom, viedli k objaveniu toho, ako Boh pôsobí u
príslušníkov druhých cirkví a spoločenstiev. Tento priamy kontakt na rôznych rovinách medzi
pastiermi a členmi spoločenstiev nám priniesol do vedomia svedectvo, ktoré iní kresťania vydávajú
o Bohu a Kristovi. Týmto spôsobom sa otvoril pre celú ekumenickú skúsenosť široký priestor, ktorý
je zároveň výzvou pre našu dnešnú dobu.“189 Od rozdelenia Cirkvi v roku 1054 bol tento dokument
asi najústretovejším krokom voči pravosláviu a protestantizmu.
V marci 1996 vydal Ján Pavol II. ďalšiu svoju exhortáciu Vita consecrata.190 Táto sa týkala
zasväteného života. Spolu s dokumentmi Christifideles laici, ktorý sa týkal laikov a dokumentom
Pastores dabo vobis, ktorý sa týkal kňazstva, tvorila Vita consecrata trio dokumentov, ktoré mali
byť kľúčom k správnej interpretácii Koncilu a poslaniu jednotlivých členov Cirkvi.191
Jún v roku 1996 sa niesol v znamení návštevy Nemecka. V Nemecku kládol Svätý Otec
dôraz na novú evanjelizáciu krajiny s dlhou kresťanskou históriou a nedávnymi bolestivými
spomienkami Druhej svetovej vojny. Spomenul, že kresťania sú povolaní posilňovať ducha, ktorý
zjednotí a sformuje budúcu Európu. Na ekumenickej liturgii Slova povzbudzoval, že ten istý Duch
Svätý, ktorý inšpiroval sv. Pavla a sv. Cyrila a Metoda, posilňoval aj kresťanov, ktorí sa postavili
proti nacizmu, aby vydali svedectvo evanjelia: medzi nich patria aj protestantskí mučeníci. Ten istý
Duch Svätý inšpiruje aj novú evanjelizáciu Nemecka.192 „Pápež sa dotkol aj evanjelizácie veľkého
počtu neveriacich v bývalej Nemeckej demokratickej republike a pokojne, no dôrazne naznačil, že
je to príležitosť aj pre cirkev v bývalom západnom Nemecku, aby sa v „druhej konverzii“ nanovo
evanjelizovala. Nová evanjelizácia si podľa pápeža vyžaduje, aby Cirkev bola „v budúcnosti baštou
radosti vo viere a dôvere“.“ 193
V apríli 1997 sa podarilo Jánovi Pavlovi II. navštíviť vojnou zničené Sarajevo. Tesne pred
pápežovým príchodom našli bosnianske bezpečnostné sily bombovú nálož pod jedným z mostov,
185
KALINAY, P.: Ján Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. s.188.
Evanjelium života.
187
188
Aby všetci boli jedno.
189
UUS 12.
190
Zasvätený život.
191
192
193
186
- 42 -
194
kade mal Svätý Otec prejsť.
Uctil si pamiatku 200-tisíc mŕtvych balkánskeho konfliktu. To, že
pápež má súcit s trpiacimi mohli obyvatelia Bosny a Hercegoviny zistiť pri rozlúčkovej reči na
letisku.195 Pápež povedal: „...predtým ako som prišiel do Sarajeva, som stále v myšlienkach
i modlitbách sprevádzal udalosti vo vašej ťažko skúšanej krajine. Veľké utrpenia a nešťastia, aké
dopadli na ňu v posledných rokoch, vždy vzbudili v mojom srdci hlboký a úprimný súcit.“196
Na XII. svetovom dni mládeže v Paríži povedal mladým: „Vy ste listom Krista. Cirkev vás
potrebuje, potrebuje vaše nasadenie v službe evanjelia. Ráta s vami aj pápež. Prijmite oheň Ducha
Svätého, aby ste sa stali horlivými poslami zvesti, ktorá prináša radosť.“197 V októbri cestoval do
198
Brazílie. Tu okrem iného celebroval záverečnú sv. omšu II. svetového stretnutia rodín.
Je dôležité si uvedomiť, že pápež mladým a rodinám iba nepísal. To by bolo málo. On
chcel v prvom rade tráviť s nimi čas a prežívať spoločenstvo. Zaujímal sa o ich starosti, bolesti,
radosti a úspechy. Išlo mu o konkrétneho človeka.
1.2.5. Od návštevy Kuby (1998) po poslednú apoštolskú
cestu Svätého Otca (2004)
V roku 1998 priletel Ján Pavol II. na návštevu Kuby. Stretol sa s diktátorom Fidelom
Castrom a vyzval Kubáncov, aby sa stali hlavnými strojcami svojej osobnej aj národnej histórie. To,
čo si prial Svätý Otec pre Kubu vystihuje aj úsek z jeho modlitby: „Nech každý človek v tejto krajine
môže žiť v atmosfére slobody, vzájomnej dôvery, sociálnej spravodlivosti a trvalého mieru.“199 Ako
služobník evanjelia priniesol všetkým Kubáncom posolstvo lásky a solidarity, ktoré Ježiš Kristus
svojím príchodom na svet ponúka. 200 „Pri svätej omši Kristov námestník odovzdal kópie Svätého
písma tridsiatim angažovaným laikom pochádzajúcim z rôznych kútov Kuby, ktorých vyzval
k aktívnej účasti v ohlasovaní evanjelia.“201 Vedúcich predstaviteľov Kuby uistil: „Nebojte sa,
otvorte rodiny a školy evanjeliu Ježiša Krista, ktoré nie je nebezpečenstvom pre nijaký spoločenský
program.“202 V meste Santa Clara neobišiel tému rodiny, lebo súčasná kríza môže zasiahnuť aj
spoločnosť. „Stáva sa to vtedy, keď pod rúškom zdanlivej slobody alebo pokroku sú manželia
navádzaní na používanie antikoncepčných prostriedkov, alebo až na uskutočňovanie umelého
potratu, čo vždy zostáva hanebným zločinom, nezmyselným ochudobňovaním osoby.“203
Kresťanov trpiacich pre evanjelium povzbudil v meste Camaguey nasledovne: „Keď sa chcú
194
Porov. LABO, Š. S.J.: Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia VII. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. s. 12.
196
LABO, Š. S.J.: Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia VII. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. s. 16.
197
198
199
200
201
202
203
195
- 43 -
kresťania pevne držať základných hodnôt a byť bez hriechu, musia niekedy trpieť odsunutie alebo
aj prenasledovanie, často hrdinské – kvôli morálnym rozhodnutiam, ktoré sú v protiklade so
správaním tohto sveta... Toto je cena kresťanského svedectva, života, ktorý má veľkú cenu
v Božích očiach. Ak nechcete zaplatiť túto cenu, váš život bude prázdny...“204 Návštevu Jána Pavla
II. ocenili neskôr kubánski biskupi. V júni boli navštíviť Svätého Otca a ďakovali Pánovi za jeho
nedávnu návštevu. Modlili sa za svetlo Ducha a podporu ciest novej evanjelizácie.
205
Začiatkom októbra 1998 navštívil Svätý Otec druhýkrát Chorvátsko. Prišiel posilniť
Chorvátov vo viere, povzbudiť ich v nádeji a posilniť ich lásku. Podľa Jána Pavla II. trvalý pokoj
záleží od rešpektovania ľudských práv, predovšetkým práva na život od počatia po prirodzenú
206
smrť.
Pápež mal stretnutie s pracovníkmi vo vede a v kultúre. Pripomenul im úlohu evanjelizovať
to prostredie, v ktorom pracujú.207 Posolstvo biskupom Chorvátska sa nieslo v znamení obnovenia
ohlasovania evanjelia, ktoré má zasiahnuť všetky spoločenské vrstvy. Cirkev potrebuje veriacich
laikov ako svedkov evanjelia pre kultúru a politiku. Biskupi sa majú so zvláštnou starostlivosťou
starať o výchovu kňazov.208 „Želaním Sv. Otca v Chorvátsku bolo, aby „kresťania vedeli podnietiť
novú evanjelizáciu svojím veľkodušným svedectvom o Ježišovi Kristovi, Vykupiteľovi človeka.“209
Cirkev v Chorvátsku
„potrebuje veriacich laikov, svedkov evanjelia vo svete kultúry, ako aj
210
v politickom živote.“
Počas návštevy v Mexiku, v januári 1999, vyzdvihol cirkev v Amerike. „Blahoslavená si ty,
Cirkev v Amerike, ktorá si prijala radostnú zvesť evanjelia a priviedla mnohé národy k evanjeliu.
Blahoslavená, pretože veríš, pretože dúfaš, pretože miluješ, že prisľúbenia Božie sa splnia.
Hrdinské úsilie misionárov a obdivuhodné evanjelizačné práce uplynulých päťsto rokov neboli
zbytočné. Dnes môžeme povedať, že Cirkev v Amerike je Cirkvou nádeje.“ 211 Mexičanov ďalej
povzbudil k novej evanjelizácii, aby sa nehanbili ísť s Kristovým posolstvom na ulice a námestia.212
Pannu Máriu Guadelupskú označil za žiarivú hviezdu osvecujúcu hlásanie Krista národom
213
v Amerike a tiež ako pomocnicu prvých misionárov pri ich práci evanjelizácie.
Po Mexiku nasledovala návšteva USA. Svätý Otec pripomenul Spojeným štátom veľký
vplyv na ostatný svet a veľkú morálnu zodpovednosť. Zdôraznil nevyhnutnosť boja za kultúru
204
Zostavil BEŇOV, M.: Vlastnými slovami [myšlienky Jána Pavla II.]. Trnava: Dobrá kniha, 2005. s. 60.
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 11 June 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_11061998_corpus-domini_en.html,
(2007-10-10).
206
Porov. LABO, Š. S.J.: Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia VII. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. s. 97-98.
207
208
209
210
211
212
213
205
- 44 -
214
života proti kultúre smrti.
„Dnešnými obeťami už nie sú čierni, ale nenarodení, chorí v poslednom
215
štádiu choroby, handicapovaní.“
Ján Pavol II. navštívil Saint Louiskú arcidiecézu a upriamil
veriacich na to, že jej slávna minulosť216 by im mala byť výzvou k novej evanjelizácii, pri ktorej sa
treba zamerať na rodinu a na obranu kresťanského manželstva.217
V poradí už trinásta encyklika Jána Pavla II. dostala názov Fides et ratio218. Pápež v nej
upozorňuje, že filozofia musí znovu objaviť bázeň a úžas, ktoré ju vedú k transcendentálnej
pravde. Viera a rozum sú vo vzájomnom vzťahu, ktorý si neodporuje a navzájom sa dopĺňajú.
„Bude to pomoc pre veriacich, aby sa viac presvedčili, že hĺbke a pravosti viery osoží, keď sa spája
s myslením a nikdy sa ho nevzdáva. A znovu nás k tomuto presvedčeniu vedie poučenie
cirkevných Otcov: "Aj samotné »veriť« nie je nič iné ako myslieť a dávať svoj súhlas... Kto verí,
myslí... Keď verí, myslí, a keď myslí, verí... Ak viera nie je premyslená, nie je ničím." A ďalej: "Ak
niekto zruší súhlas, vzdá sa viery, lebo bez súhlasu sa vlastne neverí."219
Počas novembrovej návštevy v Indii odovzdal Svätý Otec Cirkvi v Ázii posynodálnu
apoštolskú exhortáciu Ecclesia in Asia 220. Tento dokument vytyčuje cesty novej evanjelizácie
v treťom tisícročí na tomto kontinente.221
Počas rokov 2000-2002 uskutočnil Ján Pavol II. niekoľko apoštolských ciest do krajín
s katolíckou menšinou. Cesty mali prispieť k ekumenizmu a medzináboženskému dialógu.222
U pápeža bol dialóg s inými dôležitý. V roku 2000, na Prvú pôstnu nedeľu vyznal viny v oblasti
porušovania mieru, práv národov a úcty k iným náboženstvám.223
V júli 2002 letel Ján Pavol II. na XVII. stretnutie mládeže do Kanady. Túto cestu spojil
s návštevou Guatemaly a Mexika.224 Svätý Otec na záver stretnutia svetových dní mládeže vyslovil
želanie, aby sa nadšenie z týchto dní stalo impulzom, ktorý začne novú epochu svedectva o sile
evanjelia.225 „Boh vás poveruje ťažkou úlohou, aby ste budovali evanjelizáciu lásky.“226
V auguste 2002 sa pápež vydal na svoju poslednú cestu do Poľska. V máji 2003 navštívil
Španielsko, kde kanonizoval päť Španielov. Svätý Otec počas homílie povedal: „Buďte svedkami
môjho vzkriesenia, hovorí Ježiš svojim apoštolom, ako sme si to v evanjeliu práve vypočuli. Ťažké
a záväzné poslanie zverené ľuďom, ktorí ešte nemajú odvahu prejaviť sa na verejnosti zo strachu,
214
216
Slávili tristo rokov od slávenia prvej sv. omše na jej území.
217
218
Viera a rozum.
219
FR 79.
220
Cirkev v Ázii.
221
222
Viac o týchto cestách sa píše v podkapitole „Ekumenizmus a Medzináboženský dialóg“.
223
Porov. JARAB, J.: Pastoračný program KBS – výzva na začiatku milénia. In.: Zost.: SPUCH ĽÁK, J.: Evanjelizcácia
a pastorácia na Slovensku. Spišské podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. s. 26.
224
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s.85.
225
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s.91.
226
215
- 45 -
že ich spoznajú ako učeníkov Nazaretského. Prvé čítanie nám však predstavuje Petra, ktorý
potom, ako na Turíce prijal Ducha Svätého, mal odvahu ohlasovať ľudu vzkriesenie Ježiša
a povzbudzovať ho do kajúcnosti a obrátenia. Odvtedy Cirkev v sile Ducha Svätého pokračuje
v ohlasovaní tejto nezvyčajnej zvesti všetkým ľuďom všetkých čias. A nástupca Petra, pútnik
v španielskej krajine, vám opakuje: Španielsko, sledujúc minulosť odvážnej evanjelizácie, buď aj
227
dnes svedkom zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“
Na nasledovnej ceste do Chorvátska Svätý Otec povzbudzoval v Rijeke kresťanské rodiny,
aby neváhali predovšetkým svedectvom svojho života poukazovať na autentický Boží plán
s rodinou. V manželstve totiž ide o trvalý a verný zväzok muža ženy spojených úradne zjavným
a uznaným zväzkom.
228
V tom istom mesiaci, júni, navštívil Bosnu a Hercegovinu. Veriacich
povzbudzoval, že nech evanjelium je mocným pravidlom, ktoré riadi ich zmýšľanie a usmerňuje ich
rozhodnutia. Tak sa potom stanú svojimi činmi i slovami misionármi a budú znakmi Božej lásky.229
V septembri 2003 poctil Svätý Otec Slovensko už svojou treťou návštevou.
Posledná, 104. návšteva Svätého Otca smerovala v auguste 2004 do Francúzska.
V Lurdoch sa stretol s chorými, teraz bol však už jedným z nich. Jeho zdravotný stav bol v tomto
čase už veľmi vážny.230
Stanisław Dziwisz svedčí, že životná cesta Jána Pavla II. bola nepretržitým mučeníctvom.
Pápež veľmi trpel fyzicky i na duchu, keď v určitých obdobiach bol nútený výrazne ohraničiť, alebo
dokonca prerušiť aktivity spojené s plnením poslania pastiera Cirkvi. Pápež dával utrpeniu priestor
vo svojom živote, lebo ho chápal ako súčasť ľudskej existencie. Vďaka osobnému vzťahu s Bohom
sa naučil žiť s bolesťou a chorobou. Bolesť ho sprevádzala od útleho detstva. Skoro stratil rodičov
a brata, zrazilo ho nemecké nákladné auto, vo vojne mu zomrelo mnoho priateľov a prežil atentát.
Svätý Otec mal aj k trpiacim osobitný vzťah, ktorý sa prejavoval aj tým, že požadoval, aby trpiaci
a chorí boli pri jeho návštevách v prvých radoch. Veľakrát navštívil rôzne nemocnice, utečenecké
tábory, chudobné mestské štvrte a chudobné dedinky a štáty, kde zdieľal s trpiacimi ich utrpenie.
Pápež znášal svoje choroby – fyzické aj duševné bolesti s veľkým duševným pokojom. Svoje
fyzické ťažkosti nedal pociťovať druhým. V roku 1991 sa začala prejavovať na jeho tele
Parkinsonova choroba. V roku 1992 podstúpil operáciu nádoru na čreve, v 1993 sa pošmykol
231
a vykĺbil si pravé rameno. Podstúpil tiež operáciu bedier.
Svätý Otec Ján Pavol II. nepociťoval nikdy strach pred smrťou, dokonca ani keď sa končil
jeho život. V roku 2005 mu zaviedli tracheotómiu, lebo sa dusil. Dňa 1. apríla okolo 11.00 hod slúžil
Ján Pavol II. v kaplnke sv. omšu. Počas nej došlo k veľmi vážnemu septickému šoku spojenému so
227
LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s.112.
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s. 119.
229
230
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s. 147-149.
231
228
- 46 -
srdcovo-cievnou príhodou, ktorú spôsobila infekcia močových ciest. Pápež však už nešiel do
nemocnice, lebo chcel zomrieť doma. Na druhý deň sa s podporou prítomných pomodlil všetky
každodenné modlitby, vykonal adoráciu, meditáciu a pomodlil breviár. Svoje posledné slová
adresoval žene, sestre Tobiane: „Nechajte ma odísť k Pánovi.“ Okolo 19.00 hod upadol do kómy
a počas sv. omše o 20.00 hod mu bolo dané ako viatikum niekoľko kvapiek Kristovej krvi. Svätý
Otec prestal dýchať o 21.37 hod. Jeho najbližší začali spievať Te Deum.
232
„Pre Jána Pavla II. sa
233
naplnila blažená nádej.“
Istý kňaz povedal v diskusnej televíznej relácii deň po smrti Svätého Otca: „Utrpenie a smrť
pápeža pre mňa sú a zostanú jeho najsilnejšou encyklikou.
234
Ďalší účastník diskusie, lekár, sa
vyjadril: „My sa snažíme chorobu zastierať a smrť tabuizovať. Ján Pavol II. ukázal svetu pravý
opak. Nič nezakrýval a nehanbil sa za svoju chorobu, ktorá totálne oslabila jeho telo, obrala ho
o chôdzu a na konci deformovala i výzor jeho tváre, ba v posledné dni ho pripravila aj o krásny
hlas, o reč. Tým osobne dal svetu úžasný príklad v časoch, keď sa kultúra smrti radikálne stavia
proti kultúre života. V dobe, v ktorej má hodnotu iba fyzická sila a krása tela, starých a chorých ľudí
mnohí odsúvajú na vedľajšiu koľaj. Alebo, otvorene povedané, snažia sa ich takzvanou
,milosrdnou‘ smrťou, eutanáziou, celkom zbaviť, inými slovami zavraždiť. Ján Pavol Veľký na
vlastnom tele a za cenu nesmierneho utrpenia ukázal, čo tak horlivo, úprimne a nebojácne hlásal,
za čo silou svojho slova počas celého pontifikátu vehementne bojoval, a síce to, že život každého
človeka je Božím darom od jeho počatia až po prirodzenú smrť a nik nemá právo naň siahnuť.“235
Benedikt XVI., nástupca Jána Pavla II., sa prihovoril veriacim v prvé výročie od jeho smrti.
Okrem iného povedal: „V posledných rokoch života ho Pán postupne obnažil, aby sa tak
pripodobnil jemu samému. A keď už nemohol cestovať, neskôr chodiť a nakoniec ani hovoriť, jeho
gestá, jeho ohlasovanie sa obmedzilo iba na to základné: dar samého seba až do poslednej chvíle.
Jeho smrť bola uskutočnením svedectva viery, ktoré sa dotklo sŕdc mnohých ľudí dobrej vôle. Ján
Pavol II. nás opustil v sobotu, ktorá je osobitne zasvätená Márii, ku ktorej mal vždy synovskú úctu.
Prosme nebeskú Božiu Matku, aby nám pomohla oceniť to, čo nám daroval a čo nás naučil tento
veľký pápež.“ 236
Tu zakončíme prvú kapitolu a pôjdeme skúmať novú evanjelizáciu v učení Jána Pavla II..
232
DZIW ISZ, S:; BUZZONETTI, R.; COMASTRI, A.: Nechajte ma odísť. Trnava: Dobrá kniha 2006. s. 61.
234
LABO, Š., SJ: Utrpenie, smrť a pohreb Jána Pavla Veľkého. Trnava: SSV, 2007. s. 9.
235
LABO, Š., SJ: Utrpenie, smrť a pohreb Jána Pavla Veľkého. Trnava: SSV, 2007. s. 9
236
233
- 47 -
2. Základné pravdy o človeku a súčasný stav ľudstva
podľa Jána Pavla II. ako základy pre tému o novej
evanjelizácii
Prečo vôbec hovoriť o evanjelizácii? Je táto téma v dnešnej Cirkvi aktuálna? Alebo iná
otázka: Je táto téma podstatná iba pre členov Cirkvi, alebo sa týka aj iných ľudí? Čo je obsahom
evanjelizácie? Prečo je táto téma potrebná? Kde by sme našli odpovede na tieto dôležité otázky?
Najprv si odpovieme iba na poslednú z týchto otázok. Odpovede treba určite hľadať vo
Svätom písme v Božom slove, ktoré je pre nás základom, na ktorom sa dá stavať a tiež sa dá
o neho oprieť ako o pravdu. Odpovede môžeme hľadať tiež v rôznych dokumentoch, ktoré nám
predkladá Cirkev. Duch Svätý totiž zveril Božie slovo apoštolom, ktorí ho neporušene majú
odovzdávať svojim nástupcom, aby ho títo nástupcovia ohlasovaním verne zachovávali,
vysvetľovali a šírili.237 Veď aj prví kresťania ešte nemali napísaný Nový zákon a Nový zákon svedčí
sám o procese živej tradície.238 Takto vlastne ako kresťania - katolíci čerpáme nielen z Božieho
slova, ale aj z Posvätnej tradície.
Pápež Pavol VI. napísal v encyklike Evangelii nuntiandi, že celá otázka ohlasovania
evanjelia spočíva vo vernosti voči posolstvu, ktorému slúžime, a voči ľuďom, ktorým ho máme
odovzdať celé a živé.239 Preto treba položiť v tejto práci najprv základ posolstva.
Témou tejto práce nie je polemizovať o pravdivosti alebo nepravdivosti kresťanského
pohľadu na svet. Preto tu nejde o to, aby sme skúmali, či odpovede kresťanstva sú pravdivé, lebo
toto priamo predpokladáme. Avšak postupné skúmanie odpovedí na životné otázky, ktoré ponúka
kresťanstvo nás priblíži k odpovedi na otázky z úvodu, ktoré sme predniesli. Pápež Ján Pavol II. sa
sám o sebe v jednom zo svojich príhovorov počas Anjel Pána vyjadril, že sú dve témy, ktoré sú
jeho srdcu veľmi blízke: jednota kresťanov a nová evanjelizácia. 240
Aby sme chápali z čoho vychádza učenie Svätého Otca o novej evanjelizácii, potrebuje sa
pozrieť v tejto kapitole hlavne do jeho encyklík, exhortácií a listov, kde môžeme nájsť odpoveď na
to prečo tento pápež tak veľa o tejto téme hovoril a písal. Tiež potrebujeme vedieť ako súvisia jeho
jednotlivé dokumenty a vyhlásenia s novou evanjelizáciou. V úvode kapitoly budeme tiež
237
Porov. DV 9.
Porov. KKC 83.
239
Porov. EN 4.
240
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 29. June 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2000/documents/hf_jp-ii_ang_20000629_en.html (2007-10-18).
238
- 48 -
vychádzať z Katechizmu Katolíckej cirkvi. Ján Pavol II. vychádzal v mnohom z bohatstva Cirkvi
241
Druhého vatikánskeho koncilu.
Aký je podklad a vôbec dôvody pre rozvinutie učenia o novej evanjelizácii? V nasledujúcich
kapitolách budeme skúmať práve tieto skutočnosti.
Poďme teraz vykročiť na cestu skúmania otázok z úvodu. Neodporúčame však odpovedať
na otázky, ktoré tu sú predložené jednovetnými odpoveďami, alebo nejakou suchou proti
argumentáciou. Pozrime sa a skúmajme najprv to, ako je to vlastne s človekom. Je hádam
každému jasné, že v živote človeka existujú dôležité otázky a otázky menej dôležité. Človek si na
tie najdôležitejšie otázniky vo svojom živote potrebuje dať vyčerpávajúce odpovede, ktoré ho
uspokoja. Pokladáme preto za dôležité, aby sme sa spolu najprv pozreli na odpovede na
najdôležitejšie otázky v živote človeka.
Ján Pavol II. toho napísal veľa, podobne mal aj veľa rôznych prejavov. Pri pozornejšom
skúmaní môžeme objaviť hĺbku s akou rozoberá Svätý Otec dôležité otázky v živote človeka. Vo
svojich najdôležitejších dokumentoch načrtol, obnovenú víziu človeka pre súčasné časy. Obnovenú
– takú ktorá síce nie je nová, akoby sa táto vízia zmenila, ale obnovuje starú, a odhaľuje pravdu
pre všetkých tých, pred ktorými bola zastretá, akoby prikrytá prachom. To znamená, že nie je
neaktuálna, ale práve naopak, veľmi aktuálna. Zároveň skúmaním týchto otázok z úvodu chceme
položiť základ našej téme o novej evanjelizácii podľa Jána Pavla II..
2.1. Stvorenie
2.1.1. Stvoriteľ neba aj zeme
V Katechizme na inom mieste môžeme čítať: „Apoštolské vyznanie viery vyznáva, že Boh
je „Stvoriteľ neba i zeme“, a Nicejsko-carihradské vyznanie viery vysvetľuje: „... sveta viditeľného
i neviditeľného“.“
242
Vo Svätom písme znamená výraz „nebo a zem“: všetko, čo jestvuje, celé
stvorenie. Vyznanie zároveň poukazuje aj na spojitosť, ale aj odlišnosť týchto dvoch slov v jednom
výraze. Štvrtý lateránsky koncil prehlásil, že Boh „na počiatku času stvoril z ničoho zároveň obidve
stvorenia, duchovné i telesné...“243. Slovo „nebo“ môže označovať, oblohu ale aj vlastné miesto
Boha a duchovných bytostí. Slovo „zem“ zase označuje svet hmoty a svet ľudí. Takto sú nebo aj
244
zem istým spôsobom akoby oddelené ale aj spojené.
241
„Veľkí ľudia“ s veľkými myšlienkami, ak niečo povedia, tak to má pred inými váhu aj z toho dôvodu, že to, čo povedia,
majú dobre premyslené a opreté o už veľakrát preskúšané piliere, na ktorých stoja ich veľké myšlienky. Ak by sme chceli
hutne a komplexne zosumarizovať celé učenie Jána Pavla II., tak by to bola práca hádam na niekoľko dizertačných prác.
242
KKC 325.
KKC 327.
244
Porov. KKC 326-327.
243
- 49 -
Teda vzájomne spolu súvisia. Svet nie je iba hmota, ale súčasťou stvoreného sveta sú aj
duchovné sféry a duchovné bytosti. Realita sa nenachádza iba na úrovni hmatateľného a
vnímateľného zmyslami. Súčasťou reality sú aj veci, osoby, situácie, ktoré človek môže vnímať
svojím vnútrom.
Katechizmus nám dosvedčuje ďalej, že Boh je nekonečne väčší ako jeho diela. Je
zvrchovaným a slobodným Stvoriteľom a prvou príčinou všetkého, čo jestvuje a je prítomný
245
v najhlbšom vnútri svojich stvorení. „Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme.“
Boh po stvorení
nenecháva stvorenie samo na seba: Boh dáva stvoreniu bytie, existenciu a v každom okamihu ho
udržiava v „bytí“, dáva mu schopnosť konať a vedie ho k jeho cieľu.246 Písmo a Tradícia učia jednu
247
základnú a veľmi dôležitú pravdu: „Svet bol stvorený na Božiu slávu.“
Ako hovorí sv.
Bonaventúra, že Boh stvoril všetko, „nie... preto, aby svoju slávu zväčšil, ale aby ju prejavil
a udelil“248. Boh nemá nijaký iný dôvod, aby niečo stvoril, iba svoju lásku a dobrotu. Boh sa
prejavuje a udeľuje svoju dobrotu. V tom je a aj spočíva Božia sláva.249
2.1.2. Boh – stvoriteľ človeka
V Katechizme môžeme čítať: „Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro
dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote.
Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal,
poznával a zo všetkých síl miloval.“250
Môžeme konštatovať, že Boh stvoril človeka z číro dobrotivého rozhodnutia. Zo žiadneho
zisku, ktorý by mu z toho vyplýval. Tiež zo žiadneho, čo i len náznakovo zlého motívu, ktorý by
človeku mohol ublížiť. Jeho jediným cieľom je dať človeku účasť na svojom blaženom živote.
„Stvorením sveta a človeka Boh vydal prvé a univerzálne svedectvo o svojej všemohúcej
láske a o svojej múdrosti, podal prvú zvesť o svojom „dobrotivom pláne“, ktorého cieľom je nové
stvorenie v Kristovi.“251 Boh si nás ale vyvolil ešte predtým, ako stvoril svet, aby sme boli pred jeho
tvárou svätí a nepoškvrnení v láske.252 Aj tento fakt určite svedčí o jeho dobrote voči človeku.
Ako je všeobecne známe, viacerí teológovia nazývajú časť textu z tretej kapitoly z knihy
Genezis protoevanjeliom – prvotné evanjelium. Podľa textu z Katechizmu, ktorý sme uviedli vyššie,
by sme mohli vyvodiť, že akonáhle Boh začal tvoriť, automaticky sa začalo šíriť svedectvo o Božej
245
Sk 17, 28.
Porov. KKC 301.; Je to presne niečo opačné ako tvrdia zástancovia deizmu. Deisti síce veria v Boha a aj v to, že
stvorený vesmír a všetko uviedol do chodu, ale myslia si, že svet je pre Boha vzdialený a on v ňom už nezohráva aktívnu
úlohu. Podľa tohto filozofického smeru, Boh ponechal svet sám na seba. Preto s Bohom nemožno mať osobný vzťah a ani
sa k nemu modliť. - Porov. REAPER, W .; SMITH, L.: Myslenie západnej civilizácie. Bratislava: Porta Libri. s. 94.
247
KKC 293.
248
KKC 293.
249
Porov. KKC 294.
250
KKC 1.
251
KKC 315.
252
Porov. Ef 1, 4.
246
- 50 -
dobrote a radostná zvesť o tom, že celé stvorenie smeruje k Bohu. Teda spolu s aktom tvorenia sa
hneď začína šíriť radostné posolstvo - evanjelium. Takto sa zvesť o stvorení ukazuje ako radostná
zvesť ešte pred protoevanjeliom. Ján Pavol II. nazýva vo svojej encyklike Evangelium vitae správu
o stvorení človeka na Boží obraz evanjeliom života.253
Krátko sa teraz pozrieme na to, čo sa presne myslí slovom „evanjelium“. Grécke slovo
euangélion
254
znamená „dobrá zvesť“ alebo „blahozvesť“. V klasickej gréčtine sa týmto slovom
označovala odmena, ktorú dostal posol za to, že priniesol dobrú zvesť, alebo sa týmto slovom
označovala aj samotná dobrá zvesť.255 V sakrálnom mimobiblickom význame sa toto slovo
používalo pre priaznivý veštecký výrok a v cisárskej dobe sa ním označoval každý dekrét a prianie
256
vladára. V Starom zákone je použitý hebrejský ekvivalent
k tomuto slovu napr. v Druhej knihe
Samuelovej v reči Dávida: „Toho, ktorý mi oznámil: "Hľa, Šaul zomrel!" a domnieval sa, že je to
blahozvesť, chytil som a zabil v Sikelegu, hoci som mu mal dať odmenu za blahozvesť.“257.258
V Novom zákone sa podstatné meno euangelion vyskytuje v listoch sv. Pavla šesťdesiat krát, v
Evanjeliu sv. Mareka osem krát a tiež slovesný tvar euangelizesthai u sv. Pavla dvadsaťjeden krát
a v Evanjeliu sv. Lukáša tridsaťpäťkrát.259
Pre celý svet a zvlášť pre človeka je posolstvo o stvorení dobrá správa. Všetko smeruje
k Bohu a to je naozaj radostná zvesť – evanjelium.
2.1.3. Človek stvorený na obraz Boh a
Ján Pavol II. nám pripomína vo svojej exhortácii Ecclesia in America slová knihy
Genezis 260, že vrcholné dielo Boha, človek, je stvorený na Boží obraz a podobu.261
Podobne môžeme čítať v Katechizme: „Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je
schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa“; je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho
samého“; on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ
bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti ... .“262 „Keďže je človek stvorený na Boží
obraz, má dôstojnosť osoby: nie je len niečím, ale je niekým. Je schopný poznať seba, byť pánom
seba samého, slobodne sa dávať a vstupovať do spoločenstva s inými osobami. Milosťou je
povolaný k zmluve so svojím Stvoriteľom, aby mu dal odpoveď viery a lásky, ktorú nik iný nemôže
253
Porov. EV 7.
Prepis do latinky.
255
Porov. 2 Sam 18, 22: „Lenže Sadokov syn Achimás povedal ešte raz Joabovi: "Nech sa stane čokoľvek, pobežím aj ja
za Kušitom." Ale Joab vravel: "Prečo chceš bežať ty, syn môj? Nečaká ťa odmena za zvesť."“
e
256
Prepis hebrejského slova do latinky: b śōrāh.
257
2 Sam 4, 10.
258
HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied. Bratislava: Don Bosco, 1998, s. 369-370.
259
Porov. Red. NOGÓRNEG, J.; JEŻYNY, K.: Ewangelizacja. In: Jan Paweł II.: Encyklopedia nauczania moralnego.
Radom: Polew, 2005. s. 200.
260
Porov. Gn 1, 27.
261
Porov. EA 57.
262
KKC 356.
254
- 51 -
dať namiesto neho. Boh všetko stvoril pre človeka; ale človek bol stvorený, aby slúžil Bohu
a miloval ho a aby mu obetoval celé stvorenie... .“263 O vzťahu Boha a človeka sa vyjadruje sv.
Irenej Lyonský: „Lebo slávou Boha je živý človek a životom človeka je videnie Boha. Veď ak už
zjavenie Boha prostredníctvom stvorenia dáva život všetkému, čo žije na zemi, tým viac zjavenie
264
Otca skrze Slovo dáva život tým, ktorí vidia Boha.“
Človek má v stvorení jedinečné miesto. Je na
Boží obraz, vo svojej prirodzenosti spája duchovný a hmotný svet. Boh ho ustanovil pre priateľstvo
so sebou.
265
Ján Pavol II. sa ďalej do tejto témy zapája nasledovnými myšlienkami z encykliky
Evangelium vitae: Boh povoláva človeka k plnosti života, ktorý presahuje rozmer jeho existencie na
zemi. Vznešenosť tohto nadprirodzeného povolania poukazuje na nesmiernu hodnotu ľudského
života aj v jeho pozemskej fáze. Toto nadprirodzené povolanie však súčasne zdôrazňuje relativitu
pozemského života muža a ženy. Život je „predposlednou“ skutočnosťou. Táto „predposledná“
skutočnosť je nám darovaná a zverená, aby sme ju uchránili so zodpovednosťou, aby sme život
priviedli k dokonalosti lásky a k darovaniu seba samých Bohu a ostaným ľuďom.266 A v inom
dokumente píše, že človeka s Bohom nespája iba zväzok vyplývajúci zo stvorenia. Užší zväzok,
ktorý človeka spája s Bohom, je láska, ktorá dáva účasť na živote Boha.267
2.1.4. Jednota tela a du še v človeku
Katechizmus vysvetľuje: Boh človeka neutvoril iba ako matériu. Ľudská osoba je bytosť
zároveň telesná aj duchovná. Biblia vyjadruje túto skutočnosť symbolicky: „Vtedy Pán, Boh, utvoril
z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“268
Boh teda chcel celého človeka v jeho telesnosti aj v jeho duchovnej sfére. Čo sa myslí pod
výrazom „duša“ v biblii? Označuje sa ním ľudský život, alebo aj celá ľudská osoba. Prípadne sa
týmto výrazom označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie, čím je osobitnejšie
človek Božím obrazom. „Duša“ znamená „duchovný princíp v človeku. „Telo človeka má účasť na
dôstojnosti „Božieho obrazu“; je ľudským telom práve preto, že ho oživuje duchovná duša, a celá
269
ľudská osoba je určená na to, aby sa v Kristovom (tajomnom) tele stala chrámom Ducha.“
Jednota duše a tela je veľmi hlboká, až dušu treba považovať za „formu“ tela. Vďaka
duchovnej duši je telo, zložené z hmoty, ľudským a živým telom. Duch a hmota nie sú v človeku
dve spojené prirodzenosti, ale ich spojenie vytvára jednu prirodzenosť. Duchovnú dušu stvoril
263
KKC 357; 358.
KKC 294.
265
Porov. KKC 300; 301; 355.
266
Porov. EV 2.
267
Porov. DM 7.
268
Gn 2, 7.
269
KKC 364.
264
- 52 -
bezprostredne Boh – „nevytvorili“ ju rodičia – je nesmrteľná; nezaniká keď sa po smrti odlúči od
tela a znova sa spojí s telom pri vzkriesení.270
Dovolíme si zastaviť sa chvíľu pri prvej správe o stvorení človeka. Katechizmus preberá, to
čo vieme už zo Svätom písma. V prvej správe o stvorení človeka v knihe Genezis sa píše, že Boh
stvoril človeka ako muža a ženu. Boh chcel muža aj ženu na jednej strane v dokonalej rovnosti ako
ľudské osoby a na druhej strane v ich špecifickom bytí muža a ženy. „Byť muž“ a „byť žena“ je
dobrá a Bohom chcená skutočnosť. Muž a žena majú svoju neodňateľnú dôstojnosť, ktorú
dostávajú priamo od Boha. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou stvorení na „Boží obraz“. Sú
stvorení spolu a Boh chce, aby boli jeden pre druhého. Boh nestvoril muža a ženu nejako
polovičato, ale majú si byť vzájomnou pomocou, partnermi a spoločenstvom osôb. Sú rovnakí ako
osoby a zároveň sa dopĺňajú ako muž a žena. V manželstve ich Boh spája tak, že tvoria „jedno
telo“271 a môžu odovzdávať ľudský život: „Ploďte sa a množte sa a naplňte zem!“272 Keď muž
a žena ako manželia odovzdávajú svojím potomkom ľudský život, spolupracujú jedinečným
spôsobom na diele Stvoriteľa. Jedným z ďalších Božích príkazov je, aby si muž a žena podmanili
zem ako Boží „správcovia“. Táto nadvláda by nemala však byť svojvoľnou a deštruktívnou. Keďže
sú stvorení na obraz Stvoriteľa, ktorý všetko miluje, tak sú povolaní starať sa o zem podľa Božích
zámerov.273
Téma dôstojnosti človeka a poukazovanie na rovnakú dôstojnosť muža a ženy je jedna
z kľúčových tém, ktoré Svätý Otec Ján Pavol II. vyučoval počas svojho pontifikátu. Keďže žena je
aj v dnešných časoch považovaná niektorými za „niečo menej“, pápež sa k tejto téme vyjadroval
s jednoduchosťou a ráznosťou.274 Svätý Otec pripomína vo svojom liste Mulieris dignitatem275, že
človek je vrcholom a korunou všetkých stvorených bytostí vo viditeľnom svete. Oproti iným
živočíchom je obdarený rozumom. Tým sa podobá Bohu. Pre túto schopnosť poveruje Boh muža
276
a ženu vládnuť nad svetom.
Pápež v dokumente pokračuje, že v druhej správe o stvorení v knihe Genezis277, „ženu
Boh stvoril z jedného mužovho "rebra" a predstavil ju ako druhé "ja", ako spoločníčku muža, ktorý
uprostred okolitých živočíchov je sám, a ani v jednom z nich nenašiel sebe primeranú
270
Porov. KKC 365; 366.
Porov. Gn, 2, 24.
272
Gn 1, 28.
273
Porov. KKC 369; 371- 373.
274
V septembri v roku 1995 sa konalo v Pekingu IV. svetová konferencia o ženách. Ján Pavol sa venoval jej príprave
takmer rok. Či už to boli príhovory pred modlitbou Anjel Pána, Liste ženám, alebo Liste kňazom v dokumentoch zvýrazňoval
rovnosť žien a mužov ako osôb a komplementárnosti vpísanej do pohlavnej rozdielnosti. Chcel, aby Konferencia upriamila
svoju pozornosť na vykorisťovanie žien a dievčat, na problém nechceného tehotenstva, ktorý by sa nemal riešiť potratom.
Konferencia by tiež podľa pápeža nemala prehliadnuť dôsledky sexuálnej revolúcie, ktorá dala „zelenú“ mužskej
promiskuite a nezodpovednosti. Na samotnej Konferencii išlo o „životný boj“ v rôznych oblastiach života žien a nie len žien
ale aj o celkový pohľad na manželský život, rodinu a vzťahy v nej. - Porov. W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005.
s. 803-804.
275
O dôstojnosti a povolaní ženy.
276
Porov. MD 6.
277
Porov. Gn 3,18-25.
271
- 53 -
"pomocníčku". Takto stvorenú ženu muž ihneď uzná, že "toto je napokon kosť z jeho kostí a telo z
jeho tela" (porov. Gn 2,23), a práve preto sa volá "žena". Toto slovo v biblickej reči znamená jej
podstatnú totožnosť s mužom, iš-iššah, čo terajšie reči vo všeobecnosti nevedia vyjadriť: "Bude sa
volať mužena (iššah), lebo z muža (iš) bola vzatá" (Gn 2,23).“278 Muža a ženu od začiatku vidno
ako „jednotu dvoch“. Muž pôvodne nenašiel jemu rovnocennú pomocníčku a preto sa cítil sám.
V žene našiel spoločníčku života, s ktorou sa môže spojiť a vytvoriť jedno telo pre odovzdanie
279
života.
To, že muž a žena boli stvorení na Boží obraz, znamená tiež, že sú povolaní žiť vo svete
spoločenstvo lásky, ktoré je obrazom lásky troch osôb v Bohu.
280
Aj v dnešnej dobe môžeme byť svedkami, že ľudia nemajú istotu, prečo vlastne žijú a aký
zmysel má ich existencia. Jednou z tém, ktoré sa týkajú evanjelizácie je aj to, že človeku treba dať
odpoveď na otázky jeho vnútra. Podľa nášho názoru, veľa ľudí dnes stratilo životnú a hodnotovú
orientáciu.
Tu sme si odpovedali na jedny z najzákladnejších otázok života človeka, ktorý sa pýta:
„Odkiaľ pochádzam a aký je zmysel mojej existencie?“. Každý človek má svoj pôvod v Bohu. Boh
ho stvoril z lásky a pre jeho samého. Toto je jedno z najdôležitejších posolstiev evanjelizácie
v dnešnej dobe. A môžeme povedať, že bude aj v budúcnosti.
2.2. Dráma človeka
Prečo je na svete zlo? Prečo sa toto zlo deje práve mne? Prečo to muselo postihnúť mňa
a nie druhého? Ak by sme sa chceli vyhnúť odpovediam na tieto časté otázky, ktoré si človek
kladie, či už svojim blízkym alebo skôr niekomu, „kto je nad tým všetkým“, nešli by sme po „ceste
človeka“. Ako otázky stvorenia a existencie človeka musia byť dostatočne vyčerpávajúco
zodpovedané, nevyhneme sa ani otázke zla a utrpenia vo svete. Odkiaľ zlo pochádza a prečo tu
je? Dovolíme si tvrdiť, že hádam každý si už tieto alebo podobné otázky kládol. Pre človeka je
cesta života určite aj cestou skúsenosti so zlom. Kresťanstvo túto dôležitú tému neobchádza, práve
naopak. Snaží sa odpovedať aj na túto otázku vyčerpávajúco. Ján Pavol II. odpovedá na tieto
otázky človeka vo svojich dokumentoch tiež: nevyhýba sa im.
2.2.1. Priateľstvo človeka s Boho m
V Katechizme môžeme čítať: „Prvý človek nielenže bol stvorený dobrý, ale bol aj
ustanovený v priateľstve so svojím Stvoriteľom a v súlade so sebou samým a so stvorením, ktoré
ho obklopuje.“281 Naši prarodičia Adam a Eva boli ustanovení v stave prvotnej svätosti
a spravodlivosti. Milosť prvotnej svätosti bola účasťou na Božom živote. Táto milosť posilňovala
278
MD 6.
Porov. MD 6.
280
Porov. MD 7.
281
KKC 374.
279
- 54 -
všetky rozmery ľudského života. Keby bol človek zotrvával v dôvernom spoločenstve s Bohom,
nemal ani trpieť, ani umrieť. Tento stav vnútorného súladu ľudskej osoby, súlad medzi mužom
a ženou a napokon súlad medzi prvou ľudskou dvojicou a celým stvorením sa volá „prvotná
spravodlivosť“. Vláda nad svetom, ktorú dal Boh na počiatku človekovi sa predovšetkým
uskutočňovala u samého človeka ako ovládanie seba.282 „Celá bytosť človeka bola neporušená
a usporiadaná, pretože bol bez trojitej žiadostivosti, ktorá ho podrobuje zmyselným rozkošiam,
dychtivosti po pozemských dobrách a túžbe presadzovať sa proti príkazom rozumu.“283 Znakom
dôverného priateľstva človeka s Bohom je, že Boh ho umiestnil do záhrady aby ju človek „obrábal
284
a strážil“.
Práca nemá byť trestom, ale spoluprácou muža a ženy s Bohom na zdokonaľovaní
285
viditeľného stvorenia.
Svätý Otec vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis k týmto skutočnostiam dopĺňa, že
človek má panovať nad viditeľným svetom. Toto panovanie ale spočíva v nadradenosti osoby nad
vecami a prevahe ducha nad hmotou.286 Tak to malo byť v raji a tak to má byť aj dnes.
2.2.2. Pád
Aký bol Boží zámer s človekom, na to sme stručne odpovedali už vyššie. Spomenuli sme si
Boží zámer s človekom a svetom pri stvorení. Boh sa chcel dať človeku a urobiť ho účastným na
svojej sláve. Do života človeka však vstupuje hriech. Hriechom sa tento plán akoby prekazil.
V skutočnosti sa Boží úmysel s človekom nezmenil, ale hriech spôsobil určitý „problém“ –
priateľstvo s Bohom bolo prerušené, a to bolo dôležité vyriešiť. Teraz sa spolu pozrieme na
skutočnosti, ktoré majú za dôsledok, ako sa to ľuďom často javí, bolestnú situáciu človeka.
Ako sa pozerá Katechizmus na tieto udalosti? Boh je dobrý a aj jeho diela sú dobré. Každý
z nás má však skúsenosť utrpenia v živote a zla v prírode. Odkiaľ je zlo? Odkiaľ pochádza? Otázku
pôvodu zla musíme skúmať tak, že budeme upierať pohľad na toho, ktorý jediný nad ním zvíťazil.
To, že Boh sa neskôr zjavil v Kristovi, ukázalo rozsah zla ale zároveň aj rozmnoženie milosti. To,
že hriech je prítomný v dejinách človeka, je fakt a bolo by márne pokúšať sa ho ignorovať, alebo ho
nazývať nejako inak. Ak chceme pochopiť hriech, musíme najprv uznať hlbokú spätosť človeka
s Bohom. Mimo tohto vzťahu nemožno odhaliť zlo hriechu v jeho skutočnej povahe ako
odmietnutie Boha a odporovanie Bohu. Skutočnosť hriechu možno objasniť jedine vo svetle
Božieho zjavenia. Bez poznania Boha, ktoré nám dáva Zjavenie, budeme pokúšaní vysvetľovať
hriech len ako nedostatok rastu, ako psychickú slabosť alebo omyl, alebo ako následok
neprimeraného spoločenského zriadenia. Keď poznáme Boží plán s človekom môžeme pochopiť,
282
Porov. KKC 374-377.
KKC 377.
284
Porov. Gn 2, 15.
285
Porov. KKC 378.
286
Porov. RH 16.
283
- 55 -
že hriech je zneužitie slobody, ktorú Boh dáva stvoreným osobám, aby ho mohli milovať a aby sa
mohli aj ľudia navzájom milovať.287
Za rozhodnutím Adama a Evy – našich prarodičov, je hlas zvodcu, ktorý odporuje Bohu
a zo závisti spôsobuje ich pád do smrti. Písmo a Tradícia vidia v tejto bytosti padlého anjela, ktorý
sa volá satan alebo diabol. Ale „… Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky.“
288
Najzávažnejším skutkom vzhľadom na následky bolo zvádzanie človeka, ktorým diabol dosiahol,
aby neposlúchol Boha.
289
Katechizmus vysvetľuje: „Boh stvoril človeka a urobil ho svojím priateľom. Človek v tomto
priateľstve môže zotrvať tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Boh dáva v raji človeku príkaz, že
nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne
zomrieš.“290(Gn 2,17)
„Strom „poznania dobra a zla“ (Gn 2, 17) symbolicky pripomína
neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať. Človek
závisí od Stvoriteľa; podlieha zákonom stvorenia a morálnym normám, ktoré riadia používanie
slobody.“291
Svätý Otec dopĺňa vo svojej encyklike Veritatis splendor, že cez tento príkaz, ktorý dáva
Boh človeku môžeme vidieť, že rozhodovať o dobre a zle neprináleží človeku ale iba Bohu.
Sloboda človeka je veľká, napriek tomu je ale obmedzená príkazom. Boh dáva človeku príkaz
alebo zákon, ktorý nesmie prekročiť. Ak tento zákon prijme, realizuje svoju slobodu správnym
spôsobom. Príkaz teda nepotláča slobodu a ani nevylučuje slobodu človeka, ale znamená jej
záruku a podporu. 292
Ján Pavol II. k tejto téme píše v liste Mulieris dignitatem: „Človek však, ktorého Boh stvoril
v spravodlivosti, zneužil hneď na počiatku dejín pod vplyvom Zlého svoju slobodu tým, že sa
postavil proti Bohu a chcel dosiahnuť svoj cieľ mimo Boha“293 Prarodičia porušili Boží príkaz a
uveril diablovmu klamstvu, že „budú ako Boh“294. Kniha Genezis, napriek tomu, že hovorí o tomto
prvom zneužití slobody opisne, odhaľuje tajomstvo zla a hriechu. Vo svetle zjavenia sa činom
stvorenia začínajú dejiny spásy. Avšak do tohto začiatku sa vpisuje hriech, ktorý je tu predstavený
ako vzbura a odpor. Hriech v tejto prvej biblickej knihe je dôkazom toho, že človek je stvorený na
obraz Boha. Môže si vybrať medzi dobrom a zlom. Hriech je v skutočnosti popretím toho, kým
človek je a popretím, kým je Stvoriteľ voči svojmu stvoreniu. Tiež toho, čo Boh chce od začiatku
287
Porov. KKC 385-387.; Postupom pokračovania Zjavenia sa objasňuje aj skutočnosť hriechu. Izraelský ľud pristupoval
k bolestnej ľudskej situácii vo svetle udalostí pádu, ako ju podáva kniha Genezis. Nemohol však pochopiť konečný význam
tejto udalosti, ktorá sa objasňuje iba vo svetle smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Dalo by sa povedať, že učenie
o prvotnom hriechu je rubom dobrej zvesti, že Ježiš je Spasiteľ všetkých ľudí, že všetci potrebujú spásu a že vďaka Kristovi
sa spása ponúka všetkým. - Porov. KKC 388; 389.
288
1 Jn 3, 8.
289
Porov. KKC 391-394.
290
Porov. Gn 2, 17.
291
KKC 396.
292
Porov. VS 35.
293
MD 9.
294
Porov. Gn 3, 5.
- 56 -
pre človeka. Boh chce pre človeka nadprirodzenú blaženosť, človek tento dar odmieta a chce
rozhodovať o tom, čo je dobro a čo zlo. Chce určovať to, čo môže určiť iba Boh.295
Pápež pokračuje: Človek – muž aj žena sú svojím hriechom zasiahnutí jeho zlobou. Do
života človeka prichádza námaha, bolesť a smrť. Boží obraz v človeku nebol však zničený ale „iba“
296
zatemnený. Dalo by sa povedať, že Božia podoba v človeku sa „umenšila“.
„Ak človek už samou
prirodzenosťou ako osoba je Božím obrazom a Božou podobou, tak jeho veľkosť a jeho dôstojnosť
297
sa zdokonaľuje v zmluve s Bohom, v spojení s Bohom... .“
Katechizmus ozrejmuje: „Človek pokúšaný diablom nechal vo svojom srdci vyhasnúť
dôveru k svojmu Stvoriteľovi,298 zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval
prvý hriech človeka.
299
Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery
v jeho dobrotu. Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda
Bohom: zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti
svojmu vlastnému dobru.“300
2.2.3. Dedičnosť hriechu n a celé ľudstvo
Takto sú do Adamovo hriechu včlenení všetci ľudia. „Neposlušnosťou jedného sa mnohí
stali hriešnikmi.“301 „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť,
tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili... “302 V Adamovi je celé ľudské pokolenie
akoby „jedným telom jedného človeka“. Adamov hriech sa stáva hriechom všetkých jeho potomkov.
Pre túto jednotu ľudského pokolenia sú všetci zatiahnutí do Adamovho hriechu. Adam a Eva
konajú osobný hriech, ale tento hriech zasahuje ľudskú prirodzenosť, a táto sa prenáša v „padlom
stave“. Tento hriech sa volá dedičný, lebo je to hriech zdedený, nie spáchaný, je to stav, nie čin.
Ľudská prirodzenosť nie je úplne skazená, ale je zranená vo svojich prirodzených silách,
podrobená nevedomosti, utrpeniu, moci smrti a náchylná na hriech. Následky hriechu ostávajú
v človeku a vyzývajú ho do duchovného boja. Hriechom prarodičov získal diabol určitú nadvládu
nad človekom, ale človek zostáva napriek tomu slobodný. 303
Následky tohto neposlušného
konania sú priamo desivé. Adam a Eva strácajú milosť prvotnej svätosti, majú strach z Boha,
o ktorom si urobili falošnú predstavu ako o Bohu, ktorý je žiarlivý na svoje výsady. Vláda duše nad
telom je podlomená, spoločenstvo muža a ženy podlieha napätiam; ich vzťahy sú poznačené
295
Porov. MD 9.
Porov. MD 9.
297
MD 9.
298
Porov. Gn 3,1-11.
299
Porov. Rim 5, 19.
300
KKC 397-398.
301
Rim 5,19.
302
Rim 5,12.
303
Porov. KKC 404-405; 407.
296
- 57 -
žiadostivosťou a panovačnosťou. Je porušený aj súlad so stvorením: viditeľné stvorenie sa stalo
človeku nepriateľským a vinou človeka je stvorenie podrobené otroctvu skazy a márnosti.304
Na hriech nadväzuje ďalší hriech. Bratovražda, ktorej sa dopustil Kain na Ábelovi.305 Svätý
Otec píše v encyklike Evangelium vitae nasledovne: „Evanjelium života, ktoré zaznelo na počiatku
pri stvorení človeka na Boží obraz, určeného k plnému a dokonalému životu (porov. Gn 2,7; Múd
9,2-3), protirečí trýznivá skúsenosť smrti, ktorá vstupuje do sveta a vrhá tieň absurdnosti na celú
ľudskú existenciu. Smrť sa v ňom objavuje pre závisť diabla (porov. Gn 3,1.4-5) a následkom
hriechu prvých rodičov (porov. Gn 2,17; 3,17-19). Prichádza na svet násilím, vraždou Ábela, ktorý
hynie rukou svojho brata Kaina: "Keď boli na poli, napadol Kain svojho brata Ábela a zabil ho" (Gn
4,8).“306 V exhortácii Ecclesia in Europe pripomína: „Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku
človeka.“307
Hriech sa šíril ďalej ako smrteľný vírus. Ľudstvo zaplavuje všeobecná skazenosť ako
následok hriechu. „I videl Boh, že zem je veľmi skazená, lebo všetko ľudstvo blúdilo na svojej
ceste.“308
Pápež nám vysvetľuje tieto skutočnosti v exhortácii Reconciliatio et paenitentia
nasledovným spôsobom. V biblickom príbehu o stavbe babylonskej veže sa vynára poznatok, ktorý
nám pomáha pochopiť hriech. Ľudia si namýšľali, že si postavia mesto, že sa spoja v nejakom
spoločenskom zriadení, že budú silní a mocní a to všetko „bez Boha alebo aj „proti Bohu“. Keď
porovnávame hriech v raji s hriechom v Babylone, obidva príbehy majú styčný bod, kde ľudia
vylučujú Boha tým, že sa stavajú proti niektorému jeho prikázaniu. Klamne si namýšľajú, že budú
„ako on“. V Babylone sa vylúčenie Boha neprejavuje ako odpor, ale skôr ako zabúdanie na neho,
alebo ľahostajnosť voči nemu. Akoby si Boh nezasluhoval pozornosť. Akoby si nezasluhoval, aby
sa oň ľudia vo svojich tvorivých zjednocujúcich plánoch zaujímali. Aj v raji aj v pri stavbe
babylonskej veže dochádza k zlomu vo vzťahu k Bohu. Hriech je neposlušnosť voči Bohu, voči
jeho zákonu a mravným predpisom, ktoré ľuďom vpísal do srdca a potom ich ešte potvrdil
a zdokonalil zjavením.309 „Hriech je neposlušnosť človeka, ktorý úkonom svojej slobody neuznáva
Boha za pána svojho života, aspoň v tej chvíli, keď porušuje jeho zákon.“310
Pápež pokračuje vo vysvetľovaní. Ak chceme do hĺbky pochopiť skutočnosť hriechu,
nemôžeme nevidieť súvis medzi príčinou a účinkom. Prerušenie styku s Bohom je úkonom
neposlušnosti človeka, ktorý aspoň nepriamo odmieta toho, od ktorého pochádza a ktorý ho
udržuje pri živote. Je to teda seba vražedný úkon. Toto tajomstvo hriechu pozostáva v dvoch
ranách. Prvú zasadzuje hriešnik sám sebe a druhú ranu vzťahom s blížnymi. Takto sa dá hovoriť
304
Porov. Rim 8,20.
Porov. Gn 4, 3-15.
306
EV 7.
307
EE 9.
308
Gn 6,12.
309
Porov. RP 14.
310
RP 14.
305
- 58 -
o osobnom a o sociálnom hriechu. Každý hriech je osobný z jedného hľadiska; z iného je však aj
sociálny, lebo jeho následky zasahujú celú spoločnosť. Hriech každého jednotlivca sa nejakým
spôsobom odráža aj na ostatných. Nijaký hriech, ani ten najtajnejší, sa netýka v najužšom slova
zmysle, výlučne len toho, kto sa ho dopúšťa, ale dotýka sa vo väčšej alebo menšej miere celej
ľudskej rodiny. Hriech je úkonom človeka, úkonom určitej osoby a nie nejakej skupiny, alebo
spoločenstva. Hriech nemôžeme zvaľovať na nejaké štruktúry a systémy. Keby sme hriechy chceli
zvaľovať iba na vonkajšie skutočnosti, znamenalo by to brať človeku jeho osobnú dôstojnosť
a slobodu. Pri koreni každej situácie hriešneho rázu je vždy osoba.311
Môžeme pokračovať v premýšľaní nad témou spolu s Jánom Pavlom II., že v tajomstve
hriechu je ešte iný rozmer, o ktorom ľudia často rozmýšľajú. Ide o rozmer závažnosti hriechu.
„...prečo a v akej miere je hriech ťažký vzhľadom na to, že uráža Boha a vzhľadom na následky
v človeku?“312 V Starom zákone za mnohé hriechy313 mal byť vinník vylúčený zo spoločenstva, čo
mohlo tiež znamenať odsúdenie na smrť. Naproti tomu hriechy spáchané z nevedomosti sa
odpúšťali prinesením obety. Sv. Ján hovorí vo svojom liste o hriechu, ktorý vedie k smrti
a o hriechu, ktorý k smrti nevedie. Myslí tu pritom na duchovnú smrť, t.j. stratu večného života.314
Evanjelista Matúš popisuje, ako Ježiš hovorí, že hriechy proti Duchu Svätému, ako napr. rúhanie
sa Duchu Svätému, sa neodpustia.315 V Cirkvi sa už po stáročia rozlišujú všedné a smrteľné
hriechy. Podľa sv. Tomáša Akvinského, ak má človek duchovne žiť, musí zostať v spoločenstve s
najvyšším princípom života, ktorým je Boh. Hriech znamená neporiadok, ktorého sa človek
dopúšťa proti tomuto životnému princípu. Ak sa osoba dopúšťa neporiadku, ktorý vedie až
k odvráteniu sa od posledného cieľa – Boha, vtedy je to smrteľný hriech, a ten si zasluhuje večný
trest. Všedný hriech si takto zasluhuje časný trest. Človek sa dopúšťa smrteľného hriechu, ak koná
s plným vedomím a slobodným súhlasom. Treba sa však vyhýbať zamieňaniu smrteľného hriechu
s úkonom „základnej voľby“316 proti Bohu. K smrteľnému hriechu dochádza totiž aj vtedy, keď si
človek z akéhokoľvek dôvodu vyvolí vážnu nezriadenosť. Teda základné zameranie človeka sa
môže radikálne zmeniť jednotlivými činmi, ktoré koná.317
Môžeme vidieť, že Svätý Otec nepovažuje hriech za nejakú osobnú alebo intímnu
skutočnosť v živote človeka. Hriech má rozmer, ktorý zasahuje spoločenstvo ľudí. Takto nám
osvetľuje, ako bolo možné, že hriech sa tak rýchlo rozšíril po zemi.
311
Porov. RP 15; 16.
RP 17.
313
Rozličné formy necudnosti, modlárstva.
314
Porov. 1 Jn 5, 16-17.
315
Porov. Mt 12, 31.
316
Základná voľba rozhodnutia proti Bohu znamená výslovné a formálne pohŕdanie Bohom a blížnymi v jadre svojej bytosti
– teda vyvolenie si zla. Viac o tejto téme napr. W EBER H.: Všeobecná morální teologie. Praha: Zvon, 1998. s. 238-249.
317
Porov. RP 17.
312
- 59 -
2.2.4. Protoevanjelium
Vráťme sa však k udalosti prvého hriechu. Ako reaguje Boh na túto skutočnosť? Proti
univerzálnosti hriechu, ktorý prechádza na všetkých, sa však stavia univerzálnosť Kristovej spásy,
ktorá bola predpovedaná: „Ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak
spravodlivosť jedného [Krista] priniesla všetkým ľuďom ospravodlivenie a život.“318
Boh človeka po jeho páde neodvrhol a ani neopustil. Naopak, skláňa sa k nemu
a predpovedá mu víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. „Nepriateľstvo ustanovujem medzi
tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš
pätu.“
319
Tento úryvok z knihy Genezis bol nazvaný protoevanjelium, lebo je prvou zvesťou
o Mesiášovi Vykupiteľovi, zvesťou o zápase medzi hadom a ženou a o konečnom víťazstve
jedného z jej potomkov. Je to zvesť o novom Adamovi, ktorý svojou poslušnosťou „až na smrť na
320
kríži“
napráva Adamovu neposlušnosť
321
. Otcov plán sa odhaľuje v protoevanjeliu, keď Boh
ohlasuje nepriateľstvo medzi hadom a ženou: bude to ženino potomstvo, ktoré pošliape hadovu
hlavu.322
Boh dáva žene veľkú dôstojnosť vtom, že z jej potomstva sa narodí Záchranca sveta.
V perspektíve knihy Genezis sa rúcajú predsudky o žene slúžke, ale do bodky sa potvrdzuje
rovnaká dôstojnosť muža a ženy, ktorú neskôr popisuje aj sv. Pavol v liste Galaťanom: „Už niet
Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi
Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi.“323
Na začiatku žili muž a žena v jednote, po hriechu sa táto rovnováha narušila, muž totiž
vládne nad ženou 324, ale Boh svojim slovom nás uisťuje a oznamuje nám pravdu o tom, že v jeho
pláne je priviesť opäť všetko k jednote.
Boh človeka neopúšťa, a na problém, ktorý si človek vytvoril, nachádza aj riešenie. Boh
miluje človeka naozaj a dokazuje to neustále počas celej existencie sveta. Svätom písmo nás
ubezpečuje: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť, aby tak, ako hriech
318
Rim 5, 18.
Gn 3, 15.
320
Porov. Flp 2, 8.
321
Porov. Rim 5, 19-20.
322
Porov. JOHN PAU L II.: General Audience, 5. January 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/audiences/2000/documents/hf_jp-ii_aud_20000105_en.html (2007-10-18). ;
Ján Pavol II. nám v Muliris dignitatem cez biblickú udalosť prvotného evanjelia poukazuje tiež na dôstojnosť ženy. Kniha
Genezis nám podáva správu o prvom hriechu, zároveň však obsahuje aj prvú zvesť o víťazstve nad týmto hriechom. Najprv
sa v protoevanjeliu spomína žena ako matka a vzápätí sa spomína nepriateľstvo medzi ženou a hadom, ktoré je zároveň
nepriateľstvom aj medzi potomstvom ženy a potomstvom hada. Toto víťazstvo sa dosahuje bojom proti zlu a otcovi lži,
ktorý je prvým pôvodcom hriechu v dejinách človeka. Vo svetle Nového zákona vyjadrujú slová z protoevanjelia, účasť ženy
na spásonosnom zápase Vykupiteľa s pôvodcom zla v dejinách človeka. Je pozoruhodné – vysvetľuje Svätý Otec, že zvesť
o Vykupiteľovi sveta sa vzťahuje na ženu. Mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v protoevanjeliu Kristovu
Matku Máriu ako „novú Evu“. Ona mala jedinečným spôsobom podiel na víťazstve nad hriechom, ktoré vydobyl Kristus.
Bola uchránená od dedičného hriechu a vďaka osobitnej Božej milosti sa nedopustila nijakého hriechu. - Porov. MD 3.
319
323
324
Gal 3, 28.
Porov. Gn 3,16.
- 60 -
vládol v smrti, aj milosť vládla spravodlivosťou pre večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána.“
325
326
Človek sa môže na neho spoľahnúť. Lebo jedine Boh vie, čo je v človeku.
2.2.5. Životné otázky, ktoré si človek kladie
V Katechizme môžeme čítať, že stvorenie je základom „všetkých spasiteľných Božích
plánov“ a tiež aj „začiatkom dejín spásy“
327
. Vedieť si dať alebo objaviť vyčerpávajúce a pravdivé
odpovede na základné otázky, ktoré si človek kladie je veľmi dôležité. Ide najmä o otázky: „Odkiaľ
pochádzame? Kam ideme? Aký je náš pôvod? Aký je náš cieľ? Odkiaľ pochádza a kam smeruje
všetko, čo jestvuje?“ Otázku o pôvode a o cieli všetkého nemožno oddeliť. Tieto otázky spolu veľmi
súvisia a majú rozhodujúci význam pre zmysel a orientáciu ľudského života a ľudského konania.
Nejde len o to zistiť kedy a ako skutočne vznikol vesmír a človek, ale hlavne o to, aby sa zistilo,
328
aký je zmysel tohto vzniku.
Zdanlivo jednoduché otázky v perspektíve toho, čo sme doteraz skúmali. Jednoduché
odpovede pre tých, ktorí dostali vieru ako dar od Boha. Ako však túto pravdu o človeku povedať
tým, ktorí nie sú kresťania, respektíve tým kresťanom, ktorí vnímajú kresťanské náboženstvo iba
ako nejaký kultúrny doplnok k svojmu životu, ktorý s realitou nemá nič spoločné? Aby sme vedeli
ako k týmto ľuďom máme v skutočnosti prehovoriť, potrebujeme vedieť objaviť základné pravdy
o človeku a jeho smerovaní. To sme skúmali doteraz. Teraz je dôležité zodpovedať si, čo im ešte
máme povedať, aby zvesť bola úplná. Aký je úplný obsah tejto zvesti evanjelia? Niečo sme už
načrtli na predchádzajúcich stranách. Potrebujeme to spresniť preto, lebo človek v dnešnej dobe je
pod vplyvom rôznych ideológií, pohybuje sa v relatívnosti pojmov, verí tomu, čo sa mu zdá a javí
ako pravdivé. Teraz pokračujme v skúmaní ďalej, aby sme zvesť evanjelia nepredkladali iba
polovičnú.
Zo Svätom písma možno vyvodiť, že človek je nepochybne schopný nájsť odpoveď na
329
otázku o pôvode.
Existenciu Boha Stvoriteľa možno s istotou poznať z jeho diel svetlom
ľudského rozumu, aj napriek tomu, že toto poznanie často zatemňuje a skresľuje omyl. Preto viera
posilňuje a osvecuje rozum, aby človek túto pravdu správne pochopil. „Vierou chápeme, že Božie
330
slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“
Ján Pavol II. píše v encyklike
Dives in misericordia, že Boh býva v neprístupnom svetle, predsa sa však prihovára človeku rečou
celého vesmíru. Človek môže takto Boha poznávať nepriamo a nedokonalo činnosťou svojho
rozumu, pričom vychádza z viditeľného sveta.331
325
Rim 5, 20-21.
Porov. Jn 2, 24-25.
327
Porov. KKC 280.
328
329
330
Hebr 11,3.
331
Porov. DM 2.
326
- 61 -
V Katechizme sa k téme dopĺňa, že pre ľudský život je pravda o stvorení veľmi dôležitá až
tak, že Boh vo svojej láskavosti chcel svojmu ľudu zjaviť všetko, čo je o tom prospešné vedieť pre
spásu. Okrem prirodzeného poznania, ktoré môže mať o Stvoriteľovi každý človek, vyvolil si Boh
Izraelský národ, aby mu postupne zjavoval tajomstvo stvorenia.332 Svätý Otec pripomína
333
v Evangelium Vitae posolstvo Koncilu
, že ľudia sú od samej svoje prirodzenosti pobádaní
a mravným zákonom viazaní hľadať pravdu, najmä čo sa týka náboženstva.334 Boha nikto nikdy
nevidel, ako nám pripomína sv. Ján, ale doplňuje, že jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca
priniesol o ňom zvesť. V Kristovi sa bytosť Boha stáva viditeľnou, neporovnateľne viditeľnejšou ako
v ostatných stvoreniach.
335
Pripomeňme si iné slová Jána Pavla II. z encykliky Evangelium vitae: „Človek je povolaný
k plnosti života, ktorý presahuje rozmery jeho pozemskej existencie, pretože spočíva v účasti na
samom živote Boha. Vznešenosť tohto nadprirodzeného povolania ukazuje veľkosť a nesmiernu
hodnotu ľudského života aj v jeho pozemskej fáze. Život v čase je totiž základnou podmienkou,
počiatočnou etapou a integrálnou časťou celkového jednotného procesu ľudskej existencie.“336
V každom ohľade chce Boh pre človeka iba dobro, stvoril ho, aby mu dal účasť na svojom
živote a chce ho viesť na ceste životom k sebe, aby mohla byť každá ľudská bytosť naveky
šťastná. Priateľstvo s Bohom, Božia milosť a tiež nadprirodzený život: iba v týchto skutočnostiach
sa môžu splniť najhlbšie túžby ľudského srdca. Toto však človek nemôže dosiahnuť vlastnými
silami. Potrebuje pomoc.337
Svätý Otec dopĺňa, že každý človek, ktorý je úprimne otvorený pravde, môže pomocou
svetla rozumu a pod vplyvom tajomného pôsobenia milosti dospieť k tomu, že v prirodzenom
zákone, vpísanom do ľudského srdca, spozná posvätnosť ľudského života od počatia až do jeho
konca a získa presvedčenie, že ľudská bytosť má právo, aby sa absolútne rešpektovalo toto jej
základné právo.338
Človek má teda výnimočné miesto a jeho život je práve preto vzácnosťou, že človek je
schopný byť istým spôsobom partnerom Boha.
332
Porov. DH 2.
334
Porov. EV 2.
335
Porov. DM 2.
336
EV 2.; Pokračovanie: „Tento proces neočakávane a bez akejkoľvek zásluhy človeka prežaruje prísľub a obnovuje dar
Božieho života, ktorý sa v plnosti uskutoční vo večnosti (porov. Jn 3,1-2). Toto nadprirodzené povolanie zároveň zdôrazňuje
relativitu pozemského života muža a ženy. Nie je totiž "poslednou", ale "predposlednou" skutočnosťou. Je teda posvätnou
skutočnosťou, ktorá je nám zverená, aby sme ju chránili so zmyslom pre zodpovednosť a priviedli ju k dokonalosti lásky a k
darovaniu seba samých Bohu a bratom.“
337
Porov. IM 2.
338
Porov. EV 2.
333
- 62 -
2.2.6. Vykupiteľ človeka
Vo Svätom písme môžeme čítať :„Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného
Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na
339
svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“
Pápež píše v Redemptor hominis: „Viditeľný svet, ktorý Boh stvoril pre človeka - svet, ktorý
zostal podrobený márnosti, keď do neho vstúpil hriech, - znovu nadobúda svoje prvotné spojenie
so samým božským prameňom múdrosti a lásky.“340 Boh Otec nás požehnal v Kristovi všetkým
341
nebeským duchovným požehnaním.
V bule Incarnationis mysterium pápež dopĺňa, že dejiny spásy nachádzajú svoj vrcholný
bod a posledný význam v Ježišovi Kristovi.342 „Narodenie Ježiša Krista v Betleheme nie je udalosť,
ktorú by bolo možné odsunúť do minulosti. Pred ním totiž stoja celé ľudské dejiny: jeho prítomnosť
343
osvecuje náš dnešok i budúcnosť sveta.“
„V stretnutí s Kristom každý človek objavuje tajomstvo
svojho vlastného života. Ježiš je ozajstná novota, ktorá prevyšuje všetko očakávanie ľudstva, a
takým zostane navždy, cez všetky nasledujúce historické obdobia. Vtelenie Božieho Syna a spása,
ktorú uskutočnil svojou smrťou a svojím zmŕtvychvstaním, sú teda vlastným kritériom pre
posúdenie časnej skutočnosti a každého projektu, ktorý chce urobiť život človeka vždy
ľudskejším.“344
Svätý Otec učí vo svojej prvej encyklike, že čo bolo pretrhnuté v človekovi – Adamovi, tak
v Človeku
–
Kristovi
bolo
znovu
nadviazané.
Vykupiteľ
sveta
prenikol
jedinečne
a neopakovateľným spôsobom do tajomstva človeka a vstúpil do jeho srdca. Vykupiteľ je
dokonalým človekom, ktorý Adamovmu potomstvu obnovil Božiu podobu, znetvorenú hneď prvým
hriechom. Skutočné tajomstvo človeka sa vyjasňuje jedine v tajomstve vteleného Slova. Adam bol
predobrazom toho, ktorý mal prísť – Ježiša Krista. Kristus, nový Adam v plnej miere odhaľuje
človeka človeku samému a dáva mu najavo vznešenosť jeho povolania.345 A preto: „... Božia láska
k nám sa prejavila vtom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho
346
mali život.“
Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť, aby v nej uskutočnil spásu.
Koncil v Gaudium et spes potvrdzuje: „Boží Syn sa vtelením istým spôsobom zjednotil
s každým človekom.“347 Vo vtelení sa zjavuje ľudstvu nielen bezhraničná láska Boha, ale aj
neporovnateľná hodnota každej ľudskej osoby.
339
Jn 3, 16-17.
RH 8.
341
Porov. Ef 1, 3.
342
Porov. IM 1.
343
IM 1.
344
Porov. IM 1.
345
Porov. RH 8.
346
1 Jn 4, 9.
347
GS 22.
340
- 63 -
Svätý Otec k tajomstvu vykúpenia dodáva v Evangelium vitae, že Cirkev, ktorá do hĺbky
skúma tajomstvo vykúpenia, si stále s novým úžasom uvedomuje túto hodnotu a cíti sa byť
povolaná hlásať ľuďom všetkých čias toto „evanjelium“, prameň nezlomnej nádeje a opravdivej
radosti pre každú epochu dejín.348 Toto evanjelium by sa dalo nazvať aj „Evanjelium lásky Boha
k človeku“, „Evanjelium dôstojnosti osoby“, alebo „Evanjelium života“. Najlepšie ak spojíme všetky
tri názvy, lebo všetky tri spojené dobre vystihujú učenie „Evanjelia Ježiša Krista“.
349
350
Kristus odhaľuje človeka človeku samému – tieto slová Druhého vatikánskeho koncilu
,
ktoré preberá Ján Pavol II., veľmi jasne dosvedčujú, že nemožno si predstaviť človeka v jeho plnej
dôstojnosti jeho prirodzenosti bez úplného zamerania na Boha, a to nielen iba teoreticky, ale
351
v celej životnej skutočnosti. Človek a jeho povolanie sa ozrejmujú v Kristovi.
352
nemôže rozumieť kým je, aké je jeho povolanie a určenie.
Človek bez Krista
To sa deje práve tým, že zjavuje
tajomstvo Otca a jeho lásky. Ježiš Kristus sa stal jedným z nás. Narodil sa z Márie Panny, pracoval
ľudskými rukami, uvažoval ľudskou mysľou, rozhodoval sa ľudskou vôľou, miloval ľudským srdcom.
Vo všetkom nám bol podobný okrem hriechu.353 „V Kristovi a skrze Krista sa Boh plne zjavil
ľudstvu a najviac sa k nemu priblížil. Súčasne však v Kristovi a skrze Krista človek nadobudol plné
vedomie svojej dôstojnosti, svojho povznesenia a transcendentnej hodnoty svojej ľudskosti a
zmysel svojho jestvovania.“354
Z tohto môžeme vyvodiť, že Ján Pavol II. bol presvedčený, že otázku človeka a jeho
zmyslu môžeme pravdivo zodpovedať iba vtedy, ak ho napojíme na jeho príčinu – na Boha.
Boh sa stal jedným z nás. Bol nám vo všetkom podobný okrem hriechu. Ježišovým
pokrmom na zemi bolo plniť vôľu Otca. Ježiš bol najprv dieťa, potom pracoval a neskôr vyučoval
v krajine dnešného Izraela o Bohu a jeho kráľovstve. Znepáčil sa však mnohým vtedajším
náboženským vodcom židovského národa, a preto si zaumienili, že ho zabijú. U rímskeho
prokurátora sa im podarilo vymôcť súhlas s jeho ukrižovaním. Ježišova smrť je obetovaná za
hriechy celého sveta, teda každého človeka.
Vo Svätom písme sa nám ujasňuje: „Toho, ktorý nepoznal hriech, za nás urobil hriechom,
aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.“
355
Ježiš hovorí: „Otec ma preto miluje, že ja
dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc
dať ho a mám moc zasa si ho vziať. Taký príkaz som dostal od môjho Otca.“356 Krížom sa však
348
Porov. EV 2.
Porov. EV 2.
350
Porov. GS 22.
351
Porov. DM 1.
352
Porov. JAN PAWEŁ II.: W arszawa (02-06-1979) In. MIODEK, J.: Osobliwości stylu Jana Pawła II. In.:Red. SOLSKIEGO,
Z.: Twórczość Karola Wojtyły. W rocław: W ydawnictwo Universytetu Wrocławskiego, 1998. s. 22-26.
353
Porov. RH 8.
354
RH 11.
355
2 Kor 5, 21.
356
1 Jn 10, 17-18.
349
- 64 -
všetko neskončilo. Po troch dňoch : „Kristus vstal z mŕtvych. Svojou smrťou premohol smrť
a zosnulým daroval život.“357
Ján Pavol II. v encyklike Dives in misericordia dodáva: Kríž nie je posledným slovom Boha.
Ženy a apoštoli, ktorí prišli k hrobu, počuli prvýkrát zvesť: „Vstal z mŕtvych!“. Oni to hlásali ďalej
358
a stali sa svedkami Kristovho zmŕtvychvstania.
Cez kríž: „Koná sa súd aj nad smrťou, ktorá je od
počiatku ľudských dejín pridružená k hriechu. Smrť je takto odsúdená smrťou toho, ktorý nepoznal
359
hriech a jediný mohol svojou smrťou zničiť smrť.“
Svätý Otec tvrdí: Skutočnosť, že Kristus "tretieho dňa vstal z mŕtvych", je posledným
dôkazom jeho mesiášskeho poslania, je dovŕšením celého zjavenia milosrdnej lásky vo svete, ktorý
trpí na rozličné zlo.360
„Je aj znamením, ktoré poukazuje na "nové nebesia a novú zem", keď Boh
"zotrie im z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu, ani náreku ani bolesti viac nebude, lebo
prvé sa pominulo".“361
Pre Jána Pavla II. je Ježiš Kristus „naše zmierenie s Otcom“. Kristus zadosťučinil Otcovej
večnej láske, ktorá sa prejavila v stvorení sveta a tým, že človek bol obdarený všetkým bohatstvom
tohto stvorenia. Ježiš Kristus zadosťučinil tej láske, ktorú človek určitým spôsobom zavrhol tým, že
porušil prvú zmluvu362 i zmluvy nasledujúce, ktoré Boh viac ráz ponúkol ľuďom. Vykúpenie sveta –
úžasné tajomstvo lásky, v ktorom sa obnovuje stvorenie – je vo svoje najhlbšej podstate
„ospravodlivením“ človeka v jeho ľudskom srdci. Kríž na Kalvárii, skrze ktorý odchádza Ježiš
Kristus – Človek z tohto sveta, je zároveň novým zjavením večného otcovstva Boha, ktorý sa
v ňom znova približuje ľudstvu. Boh stvorenia sa zjavuje ako Boh vykúpenia. Ak Boh „urobil
hriechom“ toho, ktorý je bez hriechu, urobil to preto, aby zjavil lásku, ktorá je vždy väčšia než
stvorenie a ktorou je on sám, pretože: „Boh je láska.“ 363 „ ... toto zjavenie lásky a milosrdenstva má
v dejinách ľudstva svoju formu a svoje meno: volá sa Ježiš Kristus.“364
Katechizmus vysvetľuje, že Kristova smrť je obeta, ktorou sa uskutočňuje definitívne
vykúpenie ľudí. Táto obeta „Novej zmluvy“ znovu uvádza človeka do spoločenstva s Bohom. Obeta
Ježiša Krista zmieruje človeka s Bohom vyliatím krvi za všetkých na odpustenie hriechov.365
Ján Pavol II. k tejto téme v Incarnationis mysterium dopĺňa, že po tejto smrti už nikto
nemôže byť odlúčený od Božej lásky366 , iba ak vlastnou vinou. Milosť milosrdenstva prichádza v
ústrety všetkým, aby tí, čo boli zmierení, mohli byť aj "spasení jeho životom"367.368
357
KKC 638.
Porov. DM 7.
359
DM 7.
360
Porov. DM 8.
361
DM 8.
362
Porov. Gn, 3,6-13.
363
1 Jn 4, 8.16.; Porov. RH 9.
364
RH 9.
365
Porov. KKC 613.
358
- 65 -
Pokračuje v Dives in misericordia: „Trpiaci Kristus sa zvláštnym spôsobom obracia na
človeka, a to nielen na veriaceho. Lebo aj neveriaci človek môže v ňom nájsť vrúcny vzťah a
spojenie s ľudským osudom, taktiež plnosť nezištnej oddanosti pre vec človeka, pre pravdu a
lásku.“369 „V konečnom dovŕšení vecí sa milosrdenstvo zjaví ako láska; ale v časnosti, v ľudských
dejinách - ktoré sú i dejinami hriechu a smrti - sa láska musí prejavovať a uskutočňovať
predovšetkým ako milosrdenstvo. Kristovo mesiášske poslanie - poslanie milosrdenstva - sa stáva
programom jeho ľudu, programom Cirkvi.“370
Svätý Otec týmto predstavuje staro - novú perspektívu života a cieľa človeka, na ktorú už
mnohí zabudli. Človek musí mať veľkú cenu v očiach Stvoriteľa, keď si zaslúži takého vznešeného
Vykupiteľa. Hlboký úžas nad hodnotou a dôstojnosťou človeka sa volá evanjelium čiže radostná
zvesť. Tiež sa nazýva aj kresťanstvom.371 Tento úžas oprávňuje poslanie Cirkvi vo svete a ešte
viac v „súčasnom svete“.372
Ján Pavol II. zdôrazňuje v exhortácii Ecclesia in Asia: „Nie je možná pravá evanjelizácia
bez otvoreného ohlasovania, že Ježiš je Pán. II. vatikánsky koncil, a po ňom Učiteľský úrad, pri
vysvetľovaní určitých nejasností o pravej povahy poslania Cirkvi, opätovne podčiarkli primát
ohlasovania Ježiša Krista v každej evanjelizačnej činnosti. Pápež Pavol VI. v tejto veci otvorene
napísal, že "nemožno hovoriť o skutočnej evanjelizácii, ak sa pri nej nehlása aj meno, učenie, život
a prisľúbenie, kráľovstvo a tajomstvo Ježiša Nazaretského, Syna Božieho".“373
V jednom zo svojich príhovorov počas Anjel Pána v roku 1999 pápež povedal, že ľudstvo
potrebuje Krista: jeho Slovo spásy, jeho potešujúcu prítomnosť a jeho lásku, ktorá robí všetky veci
novými a že svet očakáva odvahu a vierohodnosť od svedectva kresťanov.374 Svätý Otec dopĺňa
v liste Orientale lumen, „o kríži nasledovné: „Kristov kríž nesmie stratiť svoj zmysel, lebo keď
Kristov kríž stratí svoj zmysel, človek stratí svoj základ, nemá nádej, je zničený. To je výkrik na
konci dvadsiateho storočia. Výkrik Ríma, výkrik Carihradu, výkrik Moskvy. Je to výkrik celého
kresťanstva: severnej a južnej Ameriky, Afriky, Ázie, výkrik všetkých. Je to volanie po novej
evanjelizácii.“375
366
Porov. Rim 5, 10.
368
Porov. IM 6.
369
DM 7.
370
DM 8.
371
Porov. RH 10.
372
Porov. RH 10.
373
EAS 19.
374
Por. JOHN PAU L II.: Angelus, 6. January 1999.
„Humanity needs Christ: his W ord of salvation, his consoling presence and his love that makes all things new. The world
expects a brave and faithful witness from Christians.“
375
OL 3.
367
- 66 -
2.3. Vykúpenie a Cirkev
Na chvíľu sa zastavíme kvôli ujasneniu. V tejto podkapitole nám nejde o to, aby sme
dokazovali nevyhnutnosť Cirkvi fundamentálno - teologickými argumentmi. Ide o to, aby sme pre
úplnosť mali zodpovedanú otázku Božieho plánu s ľuďmi. Na poskytnutie vyčerpávajúcej odpovede
na to, aký má Boh plán s dejinami a človekom, sa nedokážeme vyhnúť pojmu „Cirkvi“. Ona je
nerozlučne spätá s vykupiteľským dielom Ježiša Krista. Ešte raz si dovolíme pripomenúť to, že
človek je naozaj závislý na Bohu, tentoraz však slovami Koncilu: „Večný Otec z úplne slobodného
a tajomného rozhodnutia svojej múdrosti a dobroty stvoril celý svet, stanovil pozdvihnúť ľudí k
účasti na Božom živote a neopustil ich, ani keď v Adamovi padli, poskytujúc im vždy spásonosné
prostriedky so zreteľom na Krista, Vykupiteľa, „ktorý je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo
všetkého stvorenia (Kol 1,15).“
376
Boh poskytuje človeku prostriedky, aby mohol kráčať k nemu.
Jedným z týchto prostriedkov je Cirkev.
2.3.1. Dôvod založenia Cirkvi
Dei verbum nás nenecháva na pochybách: Boh po páde človeka vzbudil nádej na spásu
prisľúbením vykúpenia a ustavične sa stará o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvajú
v konaní dobra, daroval večný život.377
Už sme spomínali, že pápež chápe človeka ako bytosť nevyhnutne napojenú na Boha.
Potvrdzuje to aj vo svojej prvej encyklike Redemptor hominis: „Človek nemôže žiť bez lásky.
Človek ostáva sám sebe nepochopiteľnou bytosťou a jeho životu chýba zmysel, ak sa mu nezjaví
Láska, ak sa nestretne s Láskou, ak ju nezakúsi a si ju určitým spôsobom neosvojí, ak nemá na nej
živú účasť. Práve preto Kristus Vykupiteľ, ako sme už povedali, v plnej miere zjavuje človeka
človekovi samému. A to je - ak možno tak povedať - ľudský rozmer tajomstva vykúpenia. V ňom
človek nachádza svoju veľkosť, dôstojnosť a hodnotu svojej ľudskosti. V tajomstve vykúpenia je
človek znovu "potvrdený", určitým spôsobom znovu "stvorený".“378
V Katechizme sa dočítame, že Boh povoláva každého k večnému životu. Toto povolanie
závisí od nezaslúženej iniciatívy Boha, lebo len on môže dať seba samého.379 „Ježiš Kristus nám
svojou smrťou a zmŕtvychvstaním „otvoril“ nebo. Život blažených spočíva v plnom vlastnení ovocia
vykúpenia, ktoré uskutočnil Kristus. On pridružuje k svojmu nebeskému osláveniu tých, čo v neho
uverili a ostali verní jeho vôli. Nebo je blažené spoločenstvo všetkých, ktorí sú dokonale včlenení
do Krista.“380 Blažení uvidia Boha z tváre do tváre.381
376
LG 2.
Porov. DV 3.
378
RH 10.
379
Porov. KKC 1998.
380
KKC 1026
381
Porov. 1Kor 13, 12.
377
- 67 -
Koncilový dokument Lumen gentium učí, že všetkých vyvolených Otec predurčil, aby sa
stali podobnými obrazu jeho Syna. Tých, čo veria v Krista, rozhodol sa zhromaždiť v Cirkvi, ktorú
naznačoval už od počiatku sveta v rozličných predobrazoch. Otec si ju pripravoval cez dejiny
izraelského ľudu a Starým zákonom. Cirkev sa stala zjavnou po zoslaní Ducha a slávne sa zavŕši
na konci časov.382
Lumen gentium pokračuje: „Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním
383
blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva, ktoré bolo od vekov prisľúbené v Písmach.“
Aby
splnil Otcovu vôľu, Kristus založil nebeské kráľovstvo na zemi. Cirkev je „Kristovo kráľovstvo už
teraz tajomne prítomné.“384 „Keď bolo dokončené dielo, ktorým Otec poveril Syna na zemi, bol
385
v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev“
Ad gentes dopĺňa: V deň
Turíc, „bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi
národmi.“386 V Cirkvi Kristus uskutočňuje svoje vlastné poslanie: „zjednotiť v Kristovi ako v hlave
všetko“.387 Ježišov príkaz je jasný: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca
i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som
s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“388 Cirkev je pokračovateľkou Kristovho poslania, cez
ktorú sám Kristus naďalej pôsobí a je prítomný vo svete. Sám Boh jej zveruje pokračovanie svojho
poslania na zemi.
Prečo je tu Cirkev? Pápež k tomuto v exhortácii Ecclesia in America píše: „Cirkev vytvára
priestor, v ktorom môžu ľudia prostredníctvom stretnutia s Ježišom objaviť Otcovu lásku: ten, kto
videl Ježiša, videl Otca (porov. Jn 14,9).“389 Aby sa hľadanie Krista prítomného v Cirkvi nestalo
niečím úplne abstraktným, je potrebné ukázať konkrétne miesta, v ktorých ho vnútri Cirkvi možno
stretnúť.390 Týmito konkrétnymi miestami, ako poukázali synodálni Otcovia sú: Svätom písmo
čítané v duchu Tradície cirkevných otcov a Učiteľského úradu Cirkvi; liturgia, kde je Kristus
prítomný v celebrantovi, vo sviatostiach, pri hlásaní slova a v spoločenstve. Obzvlášť je prítomný
pod eucharistickým spôsobom.391
Cirkev je miesto, kde ľudia môžu stretnúť Krista a dozvedieť sa pravdu o sebe a vykúpení
človeka. Cirkev je tu preto, aby tieto skutočnosti zvestovala, aby zvestovala evanjelium života pre
človeka, teda aby evanjelizovala.
382
Porov. LG 2.
LG 5.
384
LG 3.
385
LG 4.
386
AG 4.
387
Ef 1, 10.
388
Mt 28, 19-20.
389
EA 10.
390
Porov. EA 12.
391
Porov. EA 12.
383
- 68 -
Ján Pavol II. preberá vo svojom apoštolskom liste Christifideles laici definíciu pápeža Pavla
VI. o tom, kedy Cirkev evanjelizuje: „Cirkev evanjelizuje vtedy, ak sa snaží obrátiť osobné i
kolektívne ľudské svedomie jedine silou a Božskou mocou posolstva, ktoré hlása. A tak sa usiluje
premeniť aj všetku činnosť, ktorú ľudia vykonávajú spolu s ich životom a prostredím, v ktorom
žijú."392
2.3.2. Cirkev verná pravde
Zodpovedali sme si dôvod založenia Cirkvi? Čo Cirkev vo svojom ohlasovaní nesmie
zanedbať? Pápež píše v Redemptor hominis: „Cirkev, ktorá neprestajne rozjíma o celom tajomstve
Krista, vie s plnou istotou viery, že vykúpenie skrze kríž dalo človekovi znova a navždy jeho
dôstojnosť a zmysel jeho existencie na tomto svete, zmysel, ktorý v značnej miere stratil
následkom hriechu. Preto sa vykúpenie uskutočnilo veľkonočným tajomstvom, ktoré cez kríž a smrť
vedie k zmŕtvychvstaniu.“393„Cirkev ohlasovaním Ježiša z Nazaretu, pravého Boha a dokonalého
Človeka, otvára pred každým ľudským jedincom možnosť byť "zbožšteným" a stať sa tak viac
človekom. Toto je jediná cesta, ktorou svet môže objaviť vznešené povolanie, ku ktorému je
povolaný a prežívať ho v Bohom uskutočnenej spáse.“394
Cirkev sa nám teda javí ako nositeľka zodpovednosti za Božiu pravdu. Sám Kristus hovorí:
„A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“395
Slová Jána Pavla II. k tomuto citátu z Písma môžeme parafrázovať nasledovne. V týchto
slovách Učiteľa sa zračí zodpovednosť za zjavenú pravdu, ktorá je „vlastníctvom samého Boha“. Aj
on, keď podáva túto pravdu ako prorok a učiteľ, pokladá za potrebné zdôrazniť, že to koná
s absolútnou vernosťou. Tá istá vernosť musí byť vlastnosťou viery Cirkvi, či už ju učí alebo
vyznáva. Viera ako nadprirodzená čnosť nám umožňuje účasť na poznaní Boha a je našou
odpoveďou na jeho Zjavenie. Práve preto sa vyžaduje, aby sa Cirkev, keď vyznáva a učí vieru,
pridržiavala úzko Božej pravdy. Kristus, aby zabezpečil vernosť Cirkvi tejto pravde, prisľúbil
zvláštnu pomoc Ducha pravdy a udelil dar neomylnosti. Takto sa aj každý kresťan stáva účastným
na poslaní Krista - Proroka a prostredníctvom tohto poslania slúžime spolu s ním Božej pravde
v Cirkvi. K zodpovednosti za túto pravdu patrí aj to, že ju máme milovať a snažiť sa ju čo
najpresnejšie pochopiť tak, aby sme sa k nej priblížili v celej jej spásonosnej sile a jase, v jej hĺbke
a zároveň jednoduchosti.396
Pápež pokračuje, že zvláštnu účinnosť na tomto prorockom poslaní majú pastieri Cirkvi,
ktorí podávajú učenie kresťanskej viery a morálky. V katechéze, ktorá je základnou formou činnosti
392
CHL 44.
RH 10.
394
IM 2.
395
Jn 14, 24.
396
Porov. RH 19.
393
- 69 -
Cirkvi sa tiež prejavuje prorocká charizma. Podobne špecialisti v rozličných odboroch majú podiel
na prorockom poslaní najmä tým, že zaujímajú čestný postoj voči pravde, vyučujú iných pravde
a učia ich dozrievať v láske a spravodlivosti. Cirkev má zostať trvale verná svojej vlastnej povahe,
ku ktorej patrí aj prorocké poslanie, pochádzajúce od samého Krista: „Ako mňa poslal Otec, aj ja
posielam vás.“397 398
K pochopeniu Božieho posolstva nám podľa Svätého Otca pomáha aj teológia. „Teológia
vždy bola a vždy zostáva veľmi dôležitá, aby sa Cirkev, Boží ľud, mohla tvorivo a účinne
zúčastňovať na Kristovom prorockom poslaní.“399 Kristus si vlastnou krvou nadobudol Cirkev
400
a ustanovil ju za spolupracovníčku na univerzálnom diele spásy.
Nie je to však iba poslanie pastierov Cirkvi a teológov. Svätý Otec upozorňuje, že na tomto
poslaní sa musíme zúčastniť všetci a tiež musíme naň sústrediť všetky svoje sily, pretože
súčasnému ľudstvu je potrebnejšie než kedykoľvek predtým. Máme sa zjednotiť v plnení veľkého
poslania: zjavovať svetu Krista, pomáhať každému človekovi, aby v ňom našiel seba, pomáhať
súčasnej generácii našich bratov a sestier, národom, štátom, ľudstvu, bohatým aj rozvojovým
krajinám, skrátka pomáhať všetkým poznávať „Kristovo nevyspytateľné bohatstvo.“ Toto bohatstvo
je určené pre každého človeka a je vlastníctvom každého človeka.401
2.3.3. Základné úloh y Cirkvi
Koncil učí: „Syn Boží sa svojím vtelením určitým spôsobom spojil s každým človekom.“402
Pápež píše vo svojej prvej encyklike, že Cirkev vidí svoju základnú snahu v neustálom
uskutočňovaní a obnovovaní tohto spojenia. Cirkev chce slúžiť jedinému cieľu: aby každý človek
našiel Krista, aby Kristus kráčal s každým človekom po ceste života. Z tohto tvrdenia vyvádza
Svätý Otec dve veci. Po prvé, že Kristus pôsobí prostredníctvom Cirkvi a jeho vôľou je, aby sa
človek k nemu priblížil cez Cirkev. Po druhé, že pre Krista má každý človek veľkú dôstojnosť
a Cirkev musí byť pripravená sprostredkovať stretnutie s Kristom naozaj bez rozdielu každému.403
Cirkev je určená na hlásanie, ktoré vyzýva na obrátenie. Cirkev oboznamuje svet s evanjeliovými
hodnotami. Na to, aby sa človek obrátil, prispieva Cirkev svojim svedectvom, činnosťou, dialógom,
napomáhaním v ľudskej oblasti, zasadzovaním sa za spravodlivosť a pokoj, opatrovanie chorých,
397
Jn 20, 21.
Porov. RH 19.
399
Citát pokračuje: „Preto teológovia, ako služobníci Božej pravdy, keď venujú svoje štúdium a prácu jej stále hlbšiemu
pochopeniu, nikdy nesmú stratiť z očí význam svojej služby v Cirkvi, ktorý je zhrnutý do pojmu "intellectus fidei". Tento
pojem má, aby sme tak povedali, dvojstranný rytmus podľa výroku: "Intellege ut credas; crede ut intellegas - Rozumej, aby
si veril; ver, aby si rozumel," a funguje správne vtedy, keď sa teológovia usilujú slúžiť učiteľskému úradu, ktorý je v Cirkvi
zverený biskupom, spojeným putom hierarchického spoločenstva s Petrovým nástupcom, keď sa im snažia slúžiť v ich
učiteľskej a pastoračnej činnosti a keď podporujú apoštolskú činnosť celého Božieho ľudu.“ – RH 19.
400
Porov. RM 9.
401
Porov. RH 11.
402
GS 22.
403
Porov. RH 13.
398
- 70 -
starostlivosť o chudobných a malých, pričom má na zreteli transcendentnú skutočnosť, ktorá
pripravuje na eschatologickú spásu.404
Pričom Cirkev – ako poznamenáva Svätý Otec v Ecclesia in America – musí spraviť
ukrižovaného a vzkrieseného Krista centrom svojho pastoračného záujmu a evanjelizačnej
405
aktivity.
406
„Všetko, čo sa v Cirkvi plánuje, musí vychádzať z Krista a jeho evanjelia.“
Ján Pavol II. nám jasne ukazuje v encyklike Vykupiteľ človeka, akým smerom sa má Cirkev
uberať: „Ježiš Kristus je hlavnou cestou Cirkvi. On je našou cestou "k Otcovi" A je aj cestou ku
každému človekovi. Na tejto ceste, ktorá vedie od Krista k človekovi, na tejto ceste, na ktorej sa
Kristus spája s každým človekom, nikto nemôže Cirkev zastaviť. Vyžaduje si to časné i večné
dobro človeka. Kvôli Kristovi a vzhľadom na tajomstvo, v ktorom spočíva sám život Cirkvi, Cirkev
nemôže nebyť citlivá voči všetkému, čo prispieva k skutočnému dobru človeka, ani nemôže byť
ľahostajná voči všetkému, čo toto dobro ohrozuje.“ 407 Základnou starostlivosťou Cirkvi je, aby život
na svete zodpovedal lepšie jedinečnej dôstojnosti človeka, aby bol ľudskejší. Cirkev pri tomto myslí
na celého človeka. Nejde o nejakého abstraktného človeka, ale o konkrétneho, historického
človeka. Ide o každého, lebo každý človek je zahrnutý do tajomstva vykúpenia.408
Podľa týchto slov môžeme teda uviesť nasledovné: Cirkev musí bojovať o každého
človeka. Aj za cenu obetí. Cirkev má približovať Ježiša Krista každému. Vyžaduje to totiž dobro
človeka. Človek je „skonštruovaný“ Bohom takým spôsobom, že aby sa mal dobre, musí sa
s Kristom stretnúť. Cirkev sa takto stáva strážkyňou dobrých vecí, tých, ktoré približujú človeka
k jeho cieľu a ochrankyňou človeka pred vecami, ktoré ho ničia. Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby
viedol jemu dôstojný život. Úlohou Cirkvi je poukazovať na to, kde už človek kráča mimo hraníc,
ktoré nezodpovedajú jeho dôstojnosti.
Pápež ďalej uvádza, že Cirkev nemôže opustiť človeka, ktorého vyvolenie a povolanie,
narodenie a smrť je úzko a nerozlučne spojené s Kristom. Človek je osobou, má svoje osobné
dejiny a vlastné „dejiny duše“. Človek svoje osobné dejiny píše prostredníctvom početných
zväzkov, stykov, situácií a spoločenských štruktúr, ktoré ho spájajú s inými ľuďmi už od prvej chvíle
jeho jestvovania. „Prvá cesta, po ktorej musí ísť Cirkev pri plnení svojho poslania, je celý človek v
celej pravde svojej existencie, svojho osobného a zároveň aj spoločenského a sociálneho bytia - v
rámci svojej rodiny, v rámci toľkých rozličných spoločenstiev a prostredí, v rámci svojho národa
alebo ľudu (ba možno ešte len rodu alebo kmeňa), v rámci celého ľudstva. Človek je prvou a
hlavnou cestou Cirkvi, cestou, ktorú určil sám Kristus, cestou, ktorá bez akejkoľvek inej možnosti
404
Porov. RM 20.
Porov. EA 67.
406
Porov. EA 67.
407
RH 13.
408
Porov. RH 13.
405
- 71 -
409
vedie cez tajomstvo vtelenia a vykúpenia.“
Cirkev ponúka ľuďom evanjelium, ktoré dáva
410
odpoveď na otázky ľudského srdca a zostáva dobrou zvesťou.
Nemá ľuďom predkladať iba odpovede, ktoré človeku vyhovujú. Cirkev musí predstaviť
celú pravdu o človeku a o jeho živote, akým spôsobom ho má žiť. Jej učenie by malo byť neustále
aktualizované. Nie aktualizované, akoby niečo nové, ale staré princípy má „napasovať“ na nové
situácie. Ako Kristovi šlo v prvom rade o človeka, tak to má byť aj u Cirkvi. Nie je nič dôležitejšie
v úlohách Cirkvi ako kráčať po hlavnej ceste Ježiša Krista a po prvej ceste, ktorou je človek. Takto
zostane verná poslaniu, ktoré jej tu na zemi zanechal Boží Syn. Má zvestovať evanjelium, ktoré je
dobrou zvesťou a v ktorom je obsiahnutá pravda.
Akú úlohu zohráva evanjelizácia v poslaní Cirkvi? Ján Pavol II. to ozrejmuje v Ecclesia in
Europe: „Evanjelizovať je v skutočnosti milosťou a vlastným povolaním Cirkvi, jej najhlbšou
identitou. Ona je tu na to, aby evanjelizovala, to znamená, aby kázala a vyučovala, aby bola
sprostredkovateľkou milostí, aby zmierovala hriešnikov s Bohom, aby stále sprítomňovala Kristovu
obetu vo svätej omši, ktorá je slávením pamiatky jeho smrti a jeho slávneho zmŕtvychvstania.“411
2.3.4. Zmierovacia úloha Cirkvi
Kristus nás zmieril so svojím Otcom. Toto zmierenie je Božím darom a jeho iniciatívou.
Kristus je Zmieriteľom a Osloboditeľom človeka od hriechu vo všetkých jeho formách. Sv. Pavol
píše, že sme boli zmierení s Bohom smrťou jeho Syna vtedy keď sme boli jeho nepriateľmi, tým
skôr už ako zmierení budeme spasení jeho životom. Dokonca sa máme chváliť Bohom, skrze
Ježiša Krista, skrze ktorého sme teraz obsiahli zmierenie.412 Pavol tiež povzbudzuje Korinťanov:
„Zmierte sa s Bohom!“413 Podobne píše inde o zmierovacom poslaní Božieho Syna. „Lebo Boh
chcel, aby v ňom414 prebývala všetka plnosť a aby skrze neho zmieril všetko so sebou, keď pre
jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi.“415
Pápež pochádzajúci z Poľska nás v Reconciliatio et paenitentia upriamuje na ďalší
z dôležitých aspektov Kristovej obety na kríži a poslania Cirkvi. Jeho utrpenie a smrť sú sviatostne
obnovované v Eucharistii a právom sa nazývajú v liturgii aj „obetou zmierenia“. Keď vychádzame
nielen z týchto, ale aj z iných novozákonných textov, môžeme sústrediť úvahy o Kristovom
tajomstve na jeho zmieriteľské poslanie. Vykupiteľský úkon Krista má takto za príčinu zmierenie
človeka v dvojakom aspekte. V aspekte oslobodenia od hriechu a v aspekte spoločenstva milosti
409
RH 14.
Porov. RM 11.
411
EE 45.
412
413
Kor 5, 20.
414
Myslí sa: „v Ježišovi Kristovi“.
415
Kol 1, 19-20.
410
- 72 -
416
s Bohom.
417
Pavol.
osoby.
Boh nás zmieril skrze Krista so sebou a zveril nám službu zmierenia – píše sv.
Ježiš vložil do rúk a úst apoštolov „službu zmierenia“ a oni ju vykonávajú v moci Kristovej
418
Ale úloha zmierovať je daná aj celej štruktúre Cirkvi, úloha vydávať svedectvo o zmierení
a vo svete ho aj uskutočňovať. Koncil v Lumen gentium potvrdil, že Cirkev má viesť ľudí k plnému
zmiereniu, keď definoval Cirkev ako „Sviatosť alebo znak a prostriedok dôverného spojenia
s Bohom a celého ľudského pokolenia.“419
Pozrieme sa teraz bližšie na „zmierovaciu úlohu Cirkvi ako o nej píše Svätý Otec vo svojej
420
exhortácii O zmierení a pokání : „Cirkev je svojou prirodzenosťou vždy zmierovateľkou.“
Je
zmierovateľkou preto, lebo ohlasuje posolstvo zmierenia. Originalita tohto ohlasovania spočíva
v skutočnosti, že pre Cirkev je zmierenie úzko spojené s obrátením srdca. Toto je nevyhnutná
cesta porozumenia medzi ľuďmi.
Pápež poznamenáva ďalej, že Cirkev ukazuje človeku cesty zmierenia: „Tými cestami sú
práve obrátenie srdca a víťazstvo nad hriechom, či sa už prejavuje ako sebectvo alebo
nespravodlivosť, panovačnosť alebo vykorisťovanie druhých, lipnutie na hmotných dobrách alebo
nezriadené zháňanie sa za pôžitkami. Prostriedkami zasa sú verné a láskavé počúvanie Božieho
slova, osobná i spoločná modlitba a nadovšetko sviatosti, tie opravdivé znaky a nástroje zmierenia,
medzi ktorými vyniká práve pod týmto zorným uhlom tá, ktorú právom nazývame Sviatosťou
zmierenia alebo Sviatosťou pokánia... .“421
Boh spravil svoju časť úlohy. U konkrétneho človeka je ale potrebné, aby túto pravdu o
potrebe svojho zmierenia s Bohom prijal do svojho života. Človek potrebuje urobiť krok smerom
k Bohu, má obrátiť svoje srdce k Bohu, vzdať sa sebectva a stať sa človekom žijúcim podľa Ducha,
ktorý veci posudzuje svojim duchom a nezostáva na úrovni tela.
Svätý Otec vyučuje, že aby mohla byť Cirkev hlásateľkou evanjelia, musí sa najprv sama
evanjelizovať. V tomto prípade to znamená, že sa musí naplno a celkom otvoriť radostnej zvesti
Ježiša Krista, počúvať ju a uplatňovať v živote. Podobne Cirkev sa katechizuje v takej miere v akej
katechizuje iných.422
416
Porov. RP 7.
Porov. 2 Kor 5, 18.
418
Porov. Jn 20, 23.
419
Porov. LG 1.
420
RP 8.
421
RP 8.
422
Porov. RP 9. Dalo by sa povedať, že tu ide o otvorenie sa perspektíve nádeje, ktorú nám ponúka Kristus vo svojom
posolstve. Posolstvo Ježiša Krista spočíva v záchrane človeka a jeho otvoreniu sa pre večný život s Bohom. Skúsme si
predstaviť človeka plného beznádeje. Človeka, ktorý nemá zmysel života. Takýto človek žije v smútku, lebo nemá nádej.
Posolstvo Krista je však posolstvo plné radosti a šťastia z toho, čo pre nás Boží Syn urobil a toho, čo má pre nás
prichystané. Nádej má Cirkev prostredníctvom svojich členovo uplatňovať v živote. Táto nádej sa obnovuje počúvaním
zvesti o Ježišovi Kristovi.
417
- 73 -
Nástupca sv. Petra pokračuje vo svojej exhortácii: „ ...Cirkev musí začať tým, že sama
bude zmierenou Cirkvou, aby mohla zmierovať druhých.“423 Ak má Cirkev hlásať a účinnejšie
prekladať svetu zmierenie, musí sa sama stať výrazne spoločenstvom.424 Súčasníci sú veľmi citliví
na dôkazy konkrétnych životných svedectiev. Cirkev je preto povolaná dávať príklad zmierenia
predovšetkým vo svojom vnútornom živote. Všetci sa máme usilovať upokojovať ľudské mysle,
zmierovať napätia, prekonávať roztržky. Máme sa usilovať byť jednotní vtom, čo je podstatné pre
vieru. Podľa tohto zmierovateľského rozmeru má v Cirkvi uskutočňovať aj svoj ekumenický rozmer.
Ak má byť naozaj zmierená, tak musí pokračovať v hľadaní jednoty s kresťanmi a so
spoločenstvami, ktoré sú odlúčené od rímskej Cirkvi. Táto jednota má byť výsledkom naozajstného
obrátenia všetkých, výsledkom vzájomného odpustenia, teologického dialógu, bratských vzťahov,
ako aj modlitby a plnej poddajnosti pôsobeniu Ducha Svätého. Aby Cirkev mohla povedať, že je
plne zmierená, musí sa viac usilovať o hlásanie evanjelia všetkým. Ide o hlásanie evanjelia všade,
aj tam, kde kresťania sú v menšine, alebo kde viera ustupuje sekularizmu. Cirkev takto podporuje
zmierenie v pravde, lebo vie, že mimo pravdy nie je možné ani zmierenie, ani zjednotenie.425
Byť zmierenou Cirkvou je náročná úloha. Svätý Otec tu z teórie prechádza do praxe.
Cirkev má byť spoločenstvom ľudí, ktorí sú spojení v úsilí neustále sa obracať k Pánovi. Príslušníci
Cirkvi majú žiť ako noví ľudia v duchu zmierenia a toto zmierenie majú uplatňovať v živote.
Parafrázovanými slovami sv. Jakuba môžeme povedať, že viera bez skutkov je mŕtva. Čo je to ale
viera podľa Jána Pavla II. a ako sa prejavuje v živote človeka? Vo svojej exhortácii odpoveď čerpá
z koncilového dokumentu Dei verbum. Viera je odpoveď človeka na zjavenie zo strany Boha. Bohu
treba preukazovať poslušnosť viery.426 „Aby táto viera bola možná, musí ju predchádzať a
sprevádzať svojou pomocou milosť Božia; je potrebná aj vnútorná pomoc Ducha Svätého, žeby
pohol srdce a obrátil ho k Bohu, otvoril duševný zrak a dal „všetkým pocítiť sladkosť zo súhlasu a
viery v pravdu.“427
Kardinál Wojtyła vysvetľuje: „Viera nie je iba, ako vidieť z týchto slov, odpoveďou
samotného rozumu vo vzťahu k abstraktnej pravde. Dokonca ani správne tvrdenie, že takáto
odpoveď zostáva v závislosti od vôle, nám ešte nehovorí všetko o viere, o tom, aká je. „Poslušnosť
viery“ sa nezastavuje na nijakej schopnosti ľudskej duše, ale siaha do samej osobnej štruktúry
človeka, do celého jeho duševného dynamizmu.“
428
V takomto, vlastnom rozmere viery nejde iba
429
o akceptovanie určitého obsahu, ale o akceptovanie samotného povolania a zmyslu jestvovania.
423
RP 9.
Ján Pavol II. uvádza v zátvorke nasledovné: „...hoci aj „malým stádom“ ako v prvých časoch“ – zdá sa, že Svätému
Otcovi ide v prvom rade o kvalitu života kresťanov a nie o kvantitatívne zástupy veriacich, ktorí chápu svoju vieru povrchne.
425
Porov. RP 9.
426
Porov. DV 5.
427
DV 5.
428
W OJTYŁA, K.: Pri základoch obnovy. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2003. s. 17.
429
Porov. W OJTYŁA, K.: Pri základoch obnovy. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2003. s. 17.
424
- 74 -
Môžeme povedať, že ak chceme ohlasovať zmierenie, musí zmierenie figurovať v našom
živote. Musíme ho prijímať uplatňovať vo vzťahoch s druhým. Deje sa to hlavne cez konkrétne
životné situácie, v ktorých nás vidia iní ľudia. Ak budeme aj týmto spôsobom svedčiť, súčasníkom,
ktorí sú citliví na osobné svedectvo, určite ich zaujme posolstvo, ktoré svojím životom vyznávame.
Kresťania sa majú stať zmieriteľmi vo svojom okolí. Majú upokojovať ľudské mysle, prekonávať
napätia roztržky. Na poli rozdeleného kresťanstva máme hľadať jednotu. Odpustiť si, viesť dialóg, a
spolu sa modliť.
Pápež pochádzajúci z Poľska pokračuje v exhortácii O zmierení a pokání: Cirkev nemôže
zabúdať, že pri prameňoch jej poslania zmierovať je iniciatíva súcitnej a milosrdnej lásky Boha,
ktorý je Láska a ktorý stvoril ľudí z lásky. Boh zostáva neustále verný svojmu plánu aj napriek
tomu, že človek je z popudu zlého ducha strhnutý svojou pýchou k zneužitiu slobody. 430 „Boh
ostáva verný vo svojej láske.“431 Táto iniciatíva Boha sa skonkrétňuje vo vykupiteľskom Kristovom
úkone, ktorý vyžaruje do sveta prostredníctvom Cirkvi. Kristus svojou smrťou zvíťazil nad zlom
a nad mocou hriechu. Cirkev pokračuje v Kristovom ohlasovaní zmierenia. Neprestáva neustále
vyzývať ľudstvo, aby sa obrátilo a uverilo v Radostnú zvesť. Ona hovorí v Kristovom mene. Pápež
prijíma za vlastnú výzvu sv. Pavla: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze
nás. V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom!“432 Kto prijme túto výzvu, tak zakusuje
pravdu a vstupuje do tzv. ekonómie zmierenia.433
Ján Pavol II. dopĺňa, že Cirkev má ohlasovať vo svete toto zmierenie. Je sviatosťou tohto
zmierenia. Sviatosťou preto, že jestvuje ako zmierená komunita, ktorá vo svete predstavuje
Kristovo dielo a vydáva o ňom svedectvo; lebo stráži a vykladá Sväté písmo, ktoré je radostnou
zvesťou zmierenia; je ňou pre sedem sviatostí, z ktorých každá svojím vlastným spôsobom buduje
Cirkev.434
Z iných ciest zmierenia spomína Svätý Otec ešte cestu modlitby a cestu ohlasovania
zmierenia. Tí, ktorí už dosiahli koniec svojej pozemskej púte a sú v Božej sláve, pomáhajú svojím
príhovorom bratom putujúcim na tomto svete v úsilí o obrátenie, vieru, o obnovu života po každom
páde, aby rástlo spoločenstvo svätých. Cirkev – Učiteľka neúnavne hlása ľuďom zmierenie
a neváha poukazovať na zlobu hriechu a ohlasovať potrebu obrátenia. Inými cestami zmierenia je
podľa pápeža veľmi ťažká a drsná cesta pastoračnej činnosti a cesta svedectva. V ceste
pastoračnej činnosti sa Cirkev usiluje o privedenie každého človeka – nech je ktokoľvek
a kdekoľvek sa nachádza – na cestu návratu k Otcovi. Cesta svedectva sa rodí z dvojakého
vedomia Cirkvi. Z vedomia, že je sama v sebe svätá, ale že sa musí deň čo deň očisťovať
430
Porov. RP 10.
RP 10.
432
2 Kor 5, 20.
433
Porov. RP 10.
434
Porov. RP 11.
431
- 75 -
a obnovovať. Toto svedectvo musí mať dve základné črty: má byť znamením všeobecnej lásky,
ktorú Kristus zanechal ako dedičstvo svojím nasledovníkom, aby ňou dokazovali, že patria do jeho
kráľovstva. Táto láska sa má preukazovať novými skutkami obrátenia a zmierenie vnútri Cirkvi
i mimo nej. Prekonaním napätí a vzájomným odpúšťaním, zveľaďovaním ducha bratstva a pokoja,
ktorý treba šíriť po celom svete. Na tejto ceste bude môcť Cirkev účinne pôsobiť, aby sa zrodila
435
civilizácia lásky.
2.3.5. Cesta milosrdens tva
Teraz sa spolu pozrieme na cestu milosrdenstva, ako ju popisuje Ján Pavol II. vo svojej
encyklike Dives in misericorida. Zdá sa, že Svätý Otec ponúka túto cestu ako veľmi dôležitú časť
kresťanskej zvesti. Podľa neho: nesmiernym prameňom obrátenia, nielen ako prechodného
vnútorného úkonu, ale ako trvalého zmýšľania a duševného stavu je opravdivé poznanie Božieho
milosrdenstva. Tí, ktorí touto cestou poznávajú Boha, nemôžu žiť inakšie, iba tak, že sú k nemu
stále obrátení. Žijú v stave obrátenia. Cirkev hlása Božie milosrdenstvo prejavené v ukrižovanom
a vzkriesenom Kristovi, nielen slovami svojej náuky, ale najmä vrúcnym životným úsilím celého
Božieho ľudu. Cirkev si je vedomá, že len na základe Božieho milosrdenstva môže plniť úlohy
vyplývajúce z Koncilu, predovšetkým dielo ekumenizmu.436 437
Pápež pochádzajúci z Poľska nám poukazuje na potrebu jednotu skutkov a slov. Zvesť
hlásame slovami aj skutkami. Dokonca „najmä vrúcnym životným úsilím“. Už kardinálovi Wojtyłovi
bolo jasné, že do podstaty viery nepatrí len myšlienkové prijatie pravdy zjavenej Bohom, ale ešte
čosi navyše. Viera sa prejavuje postojom človeka.438
Ján Pavol II. pokračuje, že Ježiš Kristus učil, aby človek nielen prijímal milosrdenstvo, ale
aby bol aj sám milosrdný. Tento evanjeliový postup nie je podľa Svätého Otca iba raz navždy
uskutočnený duchovný obrat, ale znamená celý spôsob života, určitú potrebnú a stálu vlastnosť
kresťanského povolania. Milosrdenstvo nemáme chápať jednostranne ako to, že ho iba my
poskytujeme, akoby my ho udeľujeme, ale ako to, že keď ho poskytujeme, milosrdenstvo prijímame
od tých, ktorým ho poskytujeme. Keď tento vzájomný vzťah chýba, naše skutky nie sú úkonmi
milosrdenstva a nie je úplné ani naše obrátenie. Milosrdenstvo musí byť chápané obojstranne.
V dnešnom svete sa chápe milosrdenstvo jednostranne, a tak sa aj odmieta ako nepotrebné a viac
435
Porov. RP 12.
Porov. DM 13.
437
Opäť sa tu stretávame s posolstvom, ktoré je charakteristické pre Jakubov list. „Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí,
že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť? Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a
niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to
osoží?! Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky.“ Ukáž mi
svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru. Veríš, že Boh je jeden? Dobre robíš. Ale aj diabli veria,
a trasú sa!“ (Jk 2, 14-19) Slová aj skutky majú byť v jednote. Nejednotu slov a skutkov Ježiš kritizoval. „Vy, farizeji, čistíte
čašu a misu zvonka, ale vaše vnútro je plné lúpeže a neprávosti. Hlupáci, či ten, čo stvoril vonkajšok, nestvoril aj vnútro?“
(Lk 11, 39-40)
438
436
- 76 -
sa vyžaduje spravodlivosť. Ale rovnosť, ktorá je založená v spravodlivosti, je ohraničená na
vonkajšie vecné hodnoty, kým láska a milosrdenstvo privádzajú ľudí k vzájomnému hodnoteniu
toho, čo predstavuje človek sám so svojou vlastnou ľudskou dôstojnosťou. Ten, kto dáva, stáva sa
láskavejším, lebo pocítil, že aj on dostáva dar od obdarovaného. Kto vie prijať dobrodenia
s povedomím, že jeho prijatím tiež koná určité dobro, prejavuje zo svojej strany službu
vznešenému pochopeniu osobnej ľudskej dôstojnosti. Toto prispieva k hlbšiemu zjednoteniu ľudí
medzi sebou. Všetky snahy na poli kultúrnom, spoločenskom a politickom majú za cieľ jediné –
„civilizáciu lásky“. 439
Teda na to, aby vznikla skutočnosť milosrdenstva, vzájomne sa potrebujú tí, čo niečo
poskytujú a tí čo poskytnuté prijímajú. Milosrdný človek poskytuje druhému milosrdenstvo pre
hodnotu človeka. V týchto slovách Jána Pavla II.
sa stretáva poskytnutie lásky s hodnotou
človeka. Poskytnutie milosrdenstva nie je ani tak naviazané na potrebu človeka, ako viac na jeho
hodnotu.
Boh je Otec milosrdenstva a všetkej útechy.440 Čím viac sa poslanie Cirkvi stáva
antropocentrickým441, tým viac sa Cirkev musí upevniť a zdokonaliť v teocentrickom442 zmysle.
Niektorí sa snažia postaviť antropocentrizmus a teocentrizmus do protikladu. Cirkev sa však usiluje
spojiť ich do vnútornej a súladnej jednoty.443 Cirkev nesmie zabudnúť ani na Boha, ani na človeka.
Svätý Otec dodáva: „Preto musí Cirkev v každej dejinnej dobe - zvlášť v tejto našej považovať za jednu zo svojich hlavných úloh to, aby hlásala a do života vnášala tajomstvo
milosrdenstva, ktoré bolo v najväčšom stupni zjavené v Ježišovi Kristovi. Avšak nielen pre Cirkev,
ako pre spoločenstvo veriacich, ale v určitom zmysle pre všetkých ľudí je toto tajomstvo prameňom
iného života, než aký by vybudoval človek vystavený náporu trojitej žiadostivosti, ktorá v ňom
pôsobí.“444 445
A pokračuje, že ďalším základným právom a povinnosťou Cirkvi pred Bohom a ľuďmi je
nezabúdať na modlitbu, úpenlivé volanie o Božie milosrdenstvo proti mnohonásobnému zlu, ktoré
zaťažuje ľudské pokolenie a hrozí mu.446„Toto volanie však má byť naplnené celou pravdou o
439
Porov. DM 14.
Porov. DM 1.
441
Zameranie na človeka.
442
Zameranie na Boha.
443
Porov. DM 1.
444
DM 14.
445
Pápež pokračuje, že milosrdenstvo a odpustenie neznamená nikde v evanjeliu niečo ako povoľnosť zlu, alebo
pohoršeniu, voči krivde alebo urážke. Pri výkone milosrdenstva sa vždy uplatňuje základná štruktúra spravodlivosti. V tomto
prípade má ale spravodlivosť nový obsah. Podmienkou odpustenia je náprava zla. Cirkev považuje za svoju povinnosť
a cieľ svojho poslania chrániť vlastnú povahu odpúšťania v živote a mravoch ako aj vo výchove a v pastorálnej činnosti.
Vykonáva to tak, že chráni samotný prameň odpúšťania, ktorým je tajomstvo Božieho milosrdenstva zjaveného v Ježišovi
Kristovi. - Porov. DM 14.
446
Porov. DM 15.
440
- 77 -
milosrdenstve, ako to v prehojnej miere vyjadruje Sväté písmo, tradícia a opravdivý život viery
Božieho ľudu v priebehu toľkých storočí.“447
Boh nás vykúpil zadarmo. Ničím sme si vykúpenie nezaslúžili. Aby sme mali účasť na
konečnom ovocí vykúpenia, večnom živote s Bohom, potrebujeme Boha prosiť o jeho
milosrdenstvo a o udelenie milostí, ktoré nám pomáhajú na ceste k nášmu cieľu.
Hlava Katolíckej cirkvi usmerňuje, že aj keby sa v dejinách oveľa viac rozmohlo popieranie
Boha a ľudské dejiny by kládli akýkoľvek odpor, tým bližšie nám musí byť tajomstvo Božieho
milosrdenstva.448 Pápež nám pripomína slová Ježiša apoštolom: „„Prijmite Ducha Svätého. Komu
odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“(Jn 20, 22-23) Týmito
slovami, vzkriesený Kristus povolá apoštolov byť poslami a služobníkmi jeho milosrdnej lásky a od
toho dňa, od generácie ku generácii, toto prehlasovanie nádeje rozlieha sa v srdci Cirkvi pre
každého veriaceho. Požehnaní sú tí, ktorí otvárajú srdcia božskému milosrdenstvu! Pánova
milosrdná láska predchádza a sprevádza každý skutok evanjelizácie a obohacuje ho neobyčajným
ovocím obrátenia a duchovnej obnovy.“ 449
Pápež pokračuje v bule Incarnationis mysterium: „Cirkev, ktorá prijala od Krista moc
odpúšťať v jeho mene (por. Mt 16, 19; Jn 20, 23), je vo svete živou prítomnosťou lásky Boha, ktorý
sa skláňa nad každou ľudskou slabosťou, aby ju prijal do náručia svojho milosrdenstva.“450
Ján Pavol II. píše na tému Božieho milosrdenstva v encyklike Bohatý na milosrdenstvo
nasledovne: „Je potrebné, aby Cirkev vydávala svedectvo o Božom milosrdenstve, ktoré bolo
zjavené v Kristovi celým jeho mesiášskym poslaním; má vyznávať toto milosrdenstvo na prvom
mieste ako spásonosnú pravdu viery a potrebnú pre život podľa tejto viery; má sa snažiť toto
milosrdenstvo uvádzať a akoby stelesňovať v živote svojich veriacich a podľa možnosti aj v živote
všetkých ľudí dobrej vôle. Napokon keď Cirkev vyznáva milosrdenstvo a ostáva mu stále verná, má
právo a povinnosť dovolávať sa Božieho milosrdenstva, vzývať ho vo všetkých prípadoch fyzického
a mravného zla a vo všetkých hrozbách, ktoré zatemňujú celú budúcnosť dnešného ľudstva. Cirkev
vyznáva a ohlasuje Božie milosrdenstvo.“451
447
DM 15.
Porov. DM 15.
449
JOHN PAUL II.: Angelus, 19. April 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1998/documents/hf_jp-ii_reg_19041998_en.html (2007-10-18).
“Receive the Holy Spirit. If you forgive the sins of any, they are forgiven; if you retain the sins of any, they are retained” (Jn
20:22-23). With these words, the risen Christ calls the Apostles to be messengers and ministers of his merciful love and
from that day, from generation to generation, this proclamation of hope has resounded in the heart of the Church for every
believer. Blessed are those who open their hearts to divine mercy! The Lord’s merciful love precedes and accompanies
every act of evangelization and enriches it with extraordinary fruits of conversion and spiritual renewal.“
450
IM 8.
451
DM I2.
448
- 78 -
2.3.6. Cirkev zvestuje nádej
Zmierenie a milosrdenstvo nie sú jediné skutočnosti, ktoré má Cirkev ohlasovať. Inou
podstatou zvesti je „nádej“.
Pápež v encyklike Redemptoris missio píše, že Cirkev hlása radostné posolstvo, ktoré
je posolstvom nádeje. „Kresťanská nádej nás utvrdzuje v tom, aby sme sa zasadili všetkými silami
za novoevanjelizáciu a za svetové misie a necháva nás modliť sa, ako nás naučil Ježiš: "Príď
kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi" (Mt 6, 10)“452
Sv. Peter nás vyzýva: „Neľakajte sa (...) a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo
svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je
vo vás."453 Skadiaľ pramení táto nádej kresťanov? Ján Pavol II. nazýva týmto prameňom
v exhortácii Ecclesia in Europe samého Ježiša Krista.454 Kristus je totiž „ten istý včera, dnes
455
a naveky“.
Iným zameraním na nádej, ako nás upriamuje Svätý Otec, je synodálne zhromaždenie
biskupov v Európe, ktoré si uvedomovalo rastúcu potrebu nádeje na západe aj východe Európy.
V Apokalypse nájdeme opis sv. Jána: „Keď som ho uvidel, padol som mu k nohám ako mŕtvy. On
položil na mňa svoju pravicu a povedal: „Neboj sa! Ja som Prvý a Posledný a Živý. Bol som mŕtvy,
a hľa, žijem na veky vekov a mám kľúče od smrti a podsvetia.“456 Toto posolstvo nádeje je priama
odpoveď na otázky ľudstva. Človek nemôže žiť bez nádeje. Život bez nádeje by človeka odsúdil na
bezvýznamnosť a stal by sa neznesiteľným.457
Pápež pripomína, že pravá kresťanská nádej je božská a teologálne zameraná na večnosť.
Je založená na Zmŕtvychvstalom, ktorý príde ako Vykupiteľ a Sudca a pozýva nás získať večnú
odmenu.458 Kristus je takto ľudskou budúcnosťou: ... niet pod nebom iného mena, daného ľuďom,
v ktorom by sme mali byť spasení.“459 V jednej zo svojich homílií v roku 1999 sa vyjadril: „Táto
zvesť nádeje, táto Dobrá zvesť, je srdcom evanjelizácie. Čo sa týka jej samotného jadra je
starobylá, avšak čo sa týka metódy a foriem jej apoštolského a misionárskeho vyjadrenia je
nová.“460 Slúžiť evanjeliu nádeje je cirkevnou misiou aj v Európe. Cirkev vykonáva túto misiu,
pričom hlásanie nádeje sprevádza konkrétnymi charitatívnymi iniciatívami.461 Ján Pavol II. na
452
RM 86.
1 Pt 3, 14-15.
454
Porov. EE 1.
455
Hebr 13, 8.
456
Zj 1, 17-18.
457
Porov. EE 10.
458
Porov. EE 21.
459
Sk 4,12.
460
JOHN PAUL II.: Homily, 23. October 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19991023_synod-europe_en.html
(2007-9-12). „This announcement of hope, this Good News is the heart of evangelization. It is ancient with regard to its
essential nucleus, yet new with regard to the method and forms of its apostolic and missionary expression.“
461
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 10. August 2003.
453
- 79 -
jednej generálnej audiencii prehlásil: „Kresťanská nádej upriamuje náš pohľad k „novým nebesiam
a novej zemi“ (porov. 2 Pt 3, 13), volá nás k záväzku prinášať premieňajúcu silu vzkriesenia tak,
aby mala dopad na kultúrne, spoločenské, ekonomické a politické skutočnosti.“462 A počas
modlitby Anjel Pána poznamenal: „Táto evanjeliová správa je základom nádeje na lepší svet za
463
podmienky, že kráčame v „jeho“ láske.“
Kto je našou nádejou? Pápež v exhortácii Christifideles
laici poznamenáva: „Preto môže ľudstvo napriek tomu dúfať, ba dokonca musí dúfať: zosobnené a
živé Evanjelium, sám Ježiš Kristus, je tým "novým Posolstvom", ktoré prináša radosť, a ktoré
Cirkev hlása a dosvedčuje každý deň všetkým ľuďom.“464
2.3.7. Cesta obrátenia
Úlohou Cirkvi nie je iba zvestovať Dobrú zvesť, ale aj privádzať ľudí ku Kristovi.
Zvestovanie sa nedeje iba pre zvestovanie ale kvôli tomu, aby ľudia zmenili svoje životy a obrátili
sa k Bohu. Cirkev je pokračovateľkou Ježišovho poslania a Ježiš začal svoje účinkovanie v Galilei
slovami: „Naplnil sa čas a priblížili sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“465 Ide tu
o premenu a obrátenie života.466
Svätý Otec vysvetľuje v Ecclesia in America: „V rozprávaní o obrátení používa Nový zákon
slovo metanoia, čo znamená zmenu myslenia. Nie je to iba záležitosť iného spôsobu myslenia na
intelektuálnej úrovni, ale prehodnotenia príčin konania vo svetle evanjelia. V tomto zmysle hovorí
sv. Pavol o „viere činnej skrze lásku“(Gal 5, 6).“467 Obrátenie musí byť podľa nástupcu sv. Petra
živené čítaním Svätého písma, spojeným s modlitbou a sviatosťami zmierenia a Eucharistie.
A ďalej: „Obrátenie vedie k bratskému spoločenstvu, lebo nám umožňuje pochopiť, že Kristus je
Hlavou Cirkvi, svojho tajomného tela; podnecuje nás do solidárnosti, pomáhajúc nám uvedomiť si,
že čokoľvek robíme pre druhých, predovšetkým pre tých najbiednejších, robíme pre Krista.
Obrátenie je teda impulzom na nový život, v ktorom niet rozdielu medzi vierou a prácou v našej
každodennej odpovedi na všeobecné povolanie svätosť. Aby sme mohli hovoriť o obrátení, musí
byť premostená medzera medzi vierou a životom. Tam, kde existuje takáto priepasť, existujú
462
JOHN PAUL II.: General Audience, 2. December 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/audiences/1998/documents/hf_jp-ii_aud_02121998_en.html (2007-10-18).
„W hile Christian hope directs our gaze to “the new heavens and a new earth” (cf. 2 Pet 3:13), it calls on us to be committed
to bringing the transforming power of the Resurrection to bear on the cultural, social, economic and political realities of the
present.“
463
JOHN PAUL II.: Angelus, 2. January 2005.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2005/documents/hf_jp-ii_ang_20050102_en.html (2007-7-16). „This
evangelical message grounds the hope of a better world, on the condition that we walk in "his" love.“
464
CHL 7.
465
Mk 1, 15.
466
Metamoeite – všeobecne znamená obrat, tento výraz bol známy už v Starom zákone. Meta-noéó znamená doslova
„nadobudnúť inú mienku“, teda prísť k vnútornému obráteniu a až ako sekundárny dôsledok tejto vnútornej zmeny „kajať
sa“, konať skutku pokánia. – Porov. JÁCHYM M.R.: Sviatosť zmierenia a nová evanjelizácia. In: Zost. CSONTOS L.: Nová
evanjelizácia. Bratislava: Lúč, s. 122-130.
467
EA 26.
- 80 -
kresťania iba podľa mena.“ 468 Podľa slov pápeža, obrátenie nie je úplné, ak si neuvedomujeme
požiadavky kresťanského života a ak sa nepokúšame naplniť ich.
469
O čo ide pri obrátení? Môžeme sa pozrieť, ako ho Svätý Otec vysvetľuje kresťanom
v Amerike: „Pre kresťanský ľud v Amerike obrátenie k evanjeliu teda znamená prehodnotenie
„všetkých oblastí a aspektov života, zvlášť tých, ktoré sa vzťahujú na sociálny poriadok a snahu o
spoločenské dobro“. Obzvlášť potrebné bude „rozvíjať vzrastajúce spoločenské uvedomovanie si
hodnoty každého človeka, a tak hájiť v spoločnosti zmysel pre povinnosť zúčastňovať sa na
politickom živote v duchu evanjelia“. Angažovanosť v politickej oblasti je jednoznačnou súčasťou
povolania a činnosti laických veriacich.“470
Pápež upozorňuje, že obrátenie v tomto živote je cieľom, ktorý nikdy celkom
nedosiahneme. Obrátenie je celoživotnou úlohou. Kým sme na tomto svete, rozhodnutie obrátiť sa
je vždy vystavené pokušeniam. Zmena myslenia (metanoia) znamená snahu asimilovať hodnoty
evanjelia, ktoré sú v protiklade s prevládajúcimi tendenciami tohto sveta.471
„Obrátenie (metanoia), ku ktorému je povolaná každá osoba, vedie k prijatiu a osvojeniu si
novej mentality predkladanej evanjeliom. To si vyžaduje zanechať náš svetský spôsob myslenia a
konania, ktoré často tak vážne určuje naše správanie. Sväté písmo nám pripomína, že starý človek
musí odumrieť a nový sa narodiť, takže celá osoba musí byť obnovená „v pravom poznaní podľa
obrazu toho, ktorý ho stvoril“ (Kol 3, 10).472
2.3.8. Cesta ku s vätosti
Obrátenie je v skutočnosti cestou k svätosti. Pápež nám vo svojom liste Novo millennio
ineunte ukazuje, že všetci v Krista veriaci sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti
lásky. Znovuobjavenie Cirkvi na Koncile ako „tajomstva“ alebo ako „ľudu“ muselo viesť aj
473
k znovuobjaveniu jej „svätosti“.
„ ... ak je krst opravdivé vkročenie do Božej svätosti
prostredníctvom začlenenia sa do Krista a prijatia Ducha Svätého, bolo by nezmyselné uspokojiť
sa s nejakým priemerným životom, prežívaným v znamení minimalistickej etiky a povrchnej
religióznosti.“474
Cesta kresťana nie je iba cestou neustáleho obracania, ale aj cestou napredovania
a neustáleho posväcovania. Ako píše Svätý Otec v exhortácii Ecclesia in Oceania: „V krste obdržali
všetci kresťania povolanie ku svätosti.“475
468
EA 26.
Porov. EA 27.
470
EA 27.
471
Porov. EA 28.
472
EA 32.
473
Porov. NMI 30.
474
Porov. NMI 31.
475
EO 43. „In Baptism, all Christians have received the call to holiness.“
469
- 81 -
2.3.9. Misia Cirk vi
Pápež v jednej zo svojich homílií v roku 1997 povedal, že po vzkriesení sa Ježiš
niekoľkokrát zjavil apoštolom, posilňoval ich vieru a pripravoval ich na veľké evanjelizačné
poslanie, ktoré im bolo odovzdané pri jeho nanebovstúpení.
476
„Ježiš pristúpil k nim a povedal im:
„Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene
Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som
s vami po všetky dni až do skončenia sveta.““477
Čo je evanjelizácia podľa Jána Pavla II.? Jej definíciu použil v jednom zo svojich
posolstiev: „Evanjelizačná misia Cirkvi je vo svojej podstate hlásaním Božej lásky, milosrdenstva a
odpustenia, ktoré boli zjavené človeku skrze život, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista, nášho
Pána. Je to ohlasovanie radostnej zvesti, že Boh nás miluje a chce nás všetkých zjednotiť vo svojej
milosrdnej láske, odpúšťa nám a žiada nás, aby sme aj my odpúšťali druhým aj tie najťažšie
urážky.“478
Svätý Otec vo svojej prvej encyklike píše, že Cirkev má od Krista významnú úlohu
zachovávať pravdu, vysvetľovať ju a odovzdávať ďalej. Východiskom misionárskeho poslania
Cirkvi je vždy úcta a ohľaduplnosť k druhým a k všetkému čo je „v človeku“. Ide o ocenenie
všetkého, čo už on sám v hĺbke svojho ducha vypracoval v oblasti najvyšších a najvážnejších
otázok. Ide o úctu k všetkému, čo v ňom vykonal Duch. Misionárske poslanie neničí pôvodné, ale
preberá čo je dobré, a buduje nové.
Opäť pápež čerpá z Koncilu a jeho deklarácie Dignitatis humanae, ktorá presvedčivo
ukazuje ako Kristus a apoštoli vynakladali pri ohlasovaní pravdy celú silu svojho ducha, ale pritom
si zachovali hlbokú úctu k človekovi, k jeho rozumu, vôli, svedomiu a slobode.479 „Týmto spôsobom
sa aj samotná dôstojnosť ľudskej osoby stáva súčasťou ohlasovania, pravda, nie slovami, ale
480 481
postojom voči nej.“
V Redemptoris missio pokračuje, že základnou úlohou Cirkvi je zamerať pohľad človeka,
vedomie a skúsenosť celého ľudstva na tajomstvo Ježiša Krista. Na udalosti vykúpenia sa totiž
zakladá spása všetkých, lebo každého sa týka tajomstvo vykúpenia. Kristus je navždy skrze toto
476
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 18. May 1997.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_19970518_en.html (2007-9-12).
477
Mt 28, 18-20.
478
Ján PAVOL II.: Posolstvo k svetovému dňu misií. 20. októbra 2002. http://www.kbs.sk/?cid=1117291527 (2008-05-15).
479
Porov. RH 12.
480
RH 12.
481
Podľa pápeža však nemožno pravú slobodu človeka stotožniť so všetkým, čo jednotlivé systémy a jednotlivci pokladajú
za slobodu a propagujú ako slobodu. Cirkev na základe toho, že ju poslal Boh, sa stáva tým viac strážkyňou pravej slobody,
ktorá je podmienkou a základom pravej dôstojnosti ľudskej osoby. Kristus povedal: „ ... poznáte pravdu a pravda vás
vyslobodí.“ (Jn 8, 32) V týchto slovách sa skrýva požiadavka čestného postoja k pravde a súčasne výstraha pred každou
zdanlivou slobodou alebo slobodou chápanou povrchne. - Porov. RH 12.
- 82 -
tajomstvo s každým spojený. Takto aj misie môžu byť pochopené len v rámci viery a vo viere majú
základ.482
Svätý Otec jasne píše, že Kristus je jediný Vykupiteľ všetkých, jediný, ktorý môže zjaviť
Boha a ku nemu viesť. Aj sv. Pavol vyznáva: „Lebo aj keď sú takí, čo sa nazývajú bohmi či už na
nebi alebo na zemi – ako je veľa bohov a veľa pánov –,my máme iba jedného Boha, Otca, od
ktorého je všetko a my sme pre neho, a jedného Pána, Ježiša Krista, skrze ktorého je všetko, aj my
sme skrze neho.“483
Pápež pochádzajúci z Poľska dopĺňa že, Cirkev je zo svojej prirodzenosti misionárska.
Nemôže nehlásať evanjelium a plnosť pravdy. Kristus je totiž jediným prostredníkom medzi Bohom
a ľuďmi. Ľudia nemôžu prísť do spojenia s Bohom iba skrze Ježiša Krista za pôsobenia Ducha
Svätého.484 „Cirkev evanjelizuje v poslušnosti voči Kristovmu príkazu, vo vedomí, že každý človek
má právo počuť Blahozvesť Boha, ktorý sa zjavuje a dáva v Kristovi.“485
Naliehavosť misionárskej činnosti vyplýva z radikálnej obnovy života prinesenej Kristom.
Zo strany človeka sa vyžaduje tento dar obnovy života prijať a rozvinúť ho. Boh ponúka tento nový
život. Človek má však možnosť všetko to, čo priniesol Kristus, zavrhnúť. Človek dostal od Boha
slobodu. 486 487
Svätý Otec prízvukuje, že otvoriť sa láske Krista znamená pravé oslobodenie. V ňom
a jedine v ňom sme oslobodení od všetkého odcudzenia a zblúdenia, od otroctva, ktoré nás stavia
pod moc hriechu a smrti. Kristus dáva nášmu životu zmysel a radosť. Pokušením dneška je
redukovať kresťanstvo na čisto ľudskú múdrosť, akoby náuku dobrého života. Bojuje sa síce
v prospech človeka, ale človeka polovičatého a redukovaného len na horizontálnu dimenziu. Ježiš
však prišiel doniesť všeobsiahlu spásu, ktorá má zachytiť celého človeka.488 Dokument Koncilu
482
Porov. RM 4.
1 Kor 8, 5-6.; Porov. RM 5. Pokračovanie: Jeden je Boh a Pán. Takto Pavol reaguje na polyteizmus, ktorý
charakterizoval náboženské prostredie jeho doby. „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze
prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého
stvoril aj svet. On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty a udržuje všetko svojím mocným slovom. Preto keď vykonal
očistenie od hriechov, zasadol po pravici velebnosti na výsostiach; .a stal sa o toľko vyšším od anjelov, o koľko
vznešenejšie meno zdedil než oni.“( Hebr 1, 1-2)“ – RM 5.
484
Porov. RM 5.
485
EAS 20.
486
O náboženskej slobode človeka sa veľa hovorilo na Druhom vatikánskom koncile. „Táto sloboda pozostáva v tom, že
všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločných skupín a vôbec akejkoľvek
ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať
podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, tak jednotlivo, ako aj v spoločenstve s inými, v patričných medziach. Okrem
toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priam v dôstojnosti ľudskej osobnosti, ako to
vysvitá zo zjaveného slova Božieho a zo samého rozumu.“ – DH 2.
487
Hlásanie a svedectvo o Kristovi nepoškodzujú túto slobodu, ale musia sa konať s úctou pred svedomím druhého. Viera
vyžaduje slobodný súhlas človeka, ale musí byť ponúknutá všetkým, lebo všetci ľudia majú právo spoznať bohatstvo
tajomstva Kristovho. Na druhej strane má človek aj mravnú povinnosť a zodpovednosť hľadať pravdu a celý svoj život
zariadiť podľa požiadaviek pravdy. - Porov. DH 2.
488
Porov. RM 11.
483
- 83 -
Dignitatis humanae dopĺňa, že aj Kristus vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju vnútiť tým, čo jej
odporovali.489
V Ecclesia in America napísal Ján Pavol II.: „Pánovo pozvanie vždy rešpektuje slobodu
pozvaných. Jestvujú prípady keď sa človek po stretnutí s Ježišom uzatvorí pred zmenou života, ku
490
ktorej ho on pozýva.“
491
Tu sa ale vynára otázka: Smie to človek?
Črtajú sa tu základné postoje, ktorý ponúka Ján Pavol II. o misionárskej činnosti
a skutočnostiach, ktoré sú späté s ňou. Šíriť evanjelium o Ježišovi je príkaz samotného Krista,
ktorý on sám dal apoštolom. Cirkev pokračuje v poslaní apoštolov a je zodpovedná za zvestovanie
pravdy a plnenie Kristovho príkazu. Je zo svojej povahy misionárska. Ak by takou prestala byť,
pravdepodobne by to znamenalo dosť veľké popretie zmyslu vlastnej existencie. Pápež Pavol VI.
v exhortácii Evangelii nuntiandi zdôraznil: Cirkev „je tu pre evanjelizovanie.“492 Posolstvo evanjelia
sa má hlásať s úctou pred človekom a rešpektovaním jeho osobnej slobody. Teda človek, ktorý je
adresátom posolstva, mal by sa cítiť slobodne prijať evanjelium bez nátlaku. Táto sloboda súvisí
s rešpektom dôstojnosti ku každej osobe. Veľkosť ľudskej osoby spočíva aj v tom, že si môže
vybrať sama dobro, pre ktoré sa rozhodne. Pravda musí byť predložená každému. Človek má
právo poznať pravdu a zaujať k nej postoj.493
Skončí sa niekedy toto misionárske poslanie Cirkvi? Podľa Jána Pavla II. neskončí. „Cirkev
nikdy neprestane ohlasovať Božie otcovstvo svetu kázaním a svedectvom jeho detí. V skutočnosti
je evanjelizácia, posilnená a hodnovernejšia svätosťou kresťanov a cirkevných spoločenstiev, ktoré
sa snažia žiť ako pravdivé deti Božie, držiac sa dvojnásobného494 príkazu lásky.“495 „Poslušní jeho
príkazu, Apoštoli, učeníci a misionári všetkých čias urobili maximum, aby sa rozšírili hranice tohto
Kráľovstva skrze evanjelizáciu.“496
Pápež sa pri príležitosti Anjel Pána slovne vrátil k skončenému svetovému misijnému
kongresu v roku 2000, kde vysvetľoval, kedy sa miestna cirkev stáva dospelou: „Každá cirkev
rastie a stáva sa dospelou, keď sama posiela misionárov ohlasovať evanjelium iným národom.
Toto je zmyslom mandátu, ktorý je daný dnes spoločne s krížom mnohým „misionárom“. Na
489
Porov. DH 11.
EA 8.
491
Porov. RM 7.
492
Porov. EN, 14.
493
Porov. RM 8.
494
Milovať Boha a blížneho.
495
JOHN PAUL II:: Angelus, 17. October 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1999/documents/hf_jp-ii_ang_17101999_en.html (2007-6-11). „The
Church never ceases to proclaim God's fatherhood to the world with the preaching and witness of his children.
Evangelization, in fact, is strengthened and made credible by the holiness of Christians and ecclesial communities who
strive to live as true children of God, putting into practice the twofold commandment of love.“
496
JOHN PAUL II.: Homily, 22 November 1998.
„Obedient to his command, the Apostles, the disciples and the missionaries of all times have done their best to extend,
through evangelization, the boundaries of this Kingdom.“
490
- 84 -
začiatku tretieho tisícročia to preto naznačuje nový, odvážny štart pre obnovené misionárske
obdobie.“497
Podľa Jána Pavla II. misia znamená poslanie, zároveň aj splnomocnenie rozvíjať túto
činnosť.498 Čo ale v skutočnosti znamená „ohlasovať“? Podľa Svätého Otca: „Ohlasovať Krista
predovšetkým znamená vydávať o ňom svedectvo vlastným životom.“499
2.3.10. Úlohy veriacich v Cirkvi
Podľa Jána Pavla II. sa nik nemôže otvoriť Kristovi inak, iba pomocou dokonalejšieho
vzťahu k Otcovi a jeho láske.
500
Svätý Otec vysvetľuje v Dives in misericordia: „...keď Kristus
zjavoval milosrdnú lásku Boha, zároveň žiadal od ľudí, aby sa vo svojom živote dali viesť láskou a
milosrdenstvom. Táto požiadavka patrí k podstate mesiášskeho posolstva a tvorí jadro evanjeliovej
etiky. Kristus-Učiteľ to vyhlasuje aj vo forme prikázania, ktoré označuje ako "najväčšie a prvé", aj
vo forme blahoslavenstva, keď v reči na hore hovorí: "Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu
milosrdenstvo."“501 Nejde o to, aby sa tu plnila iba nejaká požiadavka mravnej povahy, ale aby sa
splnila veľmi dôležitá podmienka, aby Boh mohol prejaviť ľuďom svoje milosrdenstvo. Iba milosrdní
dosiahnu milosrdenstvo.502 Zo Starého zákona vyplýva, že milosrdenstvo patrí k samému pojmu
Boha, dokonca určuje celý život izraelského národa a jeho jednotlivých synov a dcér.
Milosrdenstvo je podstatou ich nežného vzťahu k Pánovi a podstatou ich rozhovoru s ním.503
Môžeme dedukovať podľa pápežových slov, že ak budeme prijímať do svojho života
posolstvo o láske Otca otvoríme sa viac Kristovi a jeho posolstvu. Otvorenosť sa nám tu môže javiť
ako určitý úžas pred „Božími vecami“ a ako pokora pred Bohom. Ide o uznanie svojej „malosti“. Ak
budeme uznávať svoju „malosť“ pred Bohom, tak je oveľa väčšia šanca vidieť veľkosť každého
človeka.
Pápež nám ujasňuje: „... iba tí, ktorí hlboko poznajú Pána a sú obrátení k jeho láske, môžu
sa stať jeho odvážnymi poslami a svedkami v každej situácii.“504
497
JOHN PAUL II.: Angelus, 22. October 2000.
„Every Church grows and matures when she sends missionaries to proclaim the Gospel to other peoples. This is the
meaning of the mandate, which is being given today to many "missionaries" along with the cross. At the beginning of the
third millennium, therefore, this signifies a new, courageous start for a renewed missionary season.“
498
Porov. JAN PAWEŁ II.: Homilia, 21. pazdziernik 1979. In: Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – II. 1978-1998.
W arszawa: W ydawnictwo Księży Marianów. s. 92.
499
JÁN PAVO L II.: Posolstvo na svetový deň mládeže 1992. In: Ako v sebe objaviť Božie povolanie [zbierka citátov Jána
Pavla II.]. Trnava: Dobrá kniha, 2000. s. 46.
500
Porov. DM 1.
501
DM 3.
502
Porov. DM 3.
503
Porov. DM 4.
504
JOHN, PAU L II.: Homily, 28. February, 1999.
„...only those who deeply know the Lord and are converted to his love can become his courageous heralds and witnesses in
every circumstance.“
- 85 -
Kardinál Wojtyła poukázaním na učenie Koncilu vysvetľuje, že byť veriacim členom Cirkvi
znamená byť presvedčený o pravde zjavenia a súčasne schopným na dialóg. Ide tu o schopnosť
dialógu na témy pravdy zjavenia.505 „Veriaci človek, člen Cirkvi, určuje vieru v sebe nie iba
s ohľadom na Boha ako odpoveď na jeho zjavenie, ale aj s ohľadom na ľudí.“506 507
Pápež pokračuje v Redemptoris missio: „Všetci to aj skutočne hľadajú, aj keď niekedy
hmlisto, a majú právo význam takého daru spoznať a dosiahnuť ho. Cirkev a každý kresťan v nej
nemôže tento svoj nový život a jeho bohatstvo skrývať, ani len pre seba rezervovať, pretože toto
všetko bolo dané Božou dobrotou, aby to bolo povedané všetkým ľuďom.“508
Ján Pavol II. spolu s celou Cirkvou vyzval vo svojej exhortácii Ecclesia in Europe bratov
a sestry vo viere s dôverou sa otvoriť Kristovi a dať sa ním obnoviť. Kristus je budúcnosťou
človeka.509 „Pre každého veriaceho je Ježiš Kristus nádejou každého človeka, lebo mu daruje
večný život. On je „Slovo života“ (1 Jn 1, 1), ktoré prišlo na svet, aby ľudia „mali život a aby ho mali
hojnejšie“ (Jn 10, 10). Tým nám ukazuje, že pravý zmysel ľudského života nie je uzavretý do
svetského horizontu, ale otvára sa smerom k večnosti.“510
Pápež v Ecclesia in Asia pripomína, že stretnutie s Kristom prináša hlbokú premenu
všetkým, ktorý sa pred ním neuzatvárajú. Prvým impulzom pochádzajúcim z premeny je
sprostredkovať bohatstvo objavené v zážitku stretnutia s ním. Neznamená to iba učiť, čo sme
spoznali ale aj umožňovať iným osobne sa stretnúť s Ježišom.511 „Úprimná túžba pozvať ostatných
na stretnutie s tým, ktorého sme stretli, je začiatkom evanjelizačného poslania, ku ktorému je
povolaná celá Cirkev.“512
Ďalším prvkom, ktorý zdôrazňuje Svätý Otec – opäť v exhortácii pre Európu - ako úlohu
veriacich Cirkvi je, že na ohlasovanie evanjelia nádeje je potrebná rozhodná vernosť samému
evanjeliu.513 „Ohlasovanie Cirkvi v jeho najrozmanitejších formách musí teda čoraz viac stavať do
stredu osobu Ježiša a čoraz viac sa o ňu opierať. Preto treba dbať, aby bol predstavovaný vo
svojej úplnosti: nielen ako mravný vzor, ale predovšetkým ako Boží Syn, jediný a nevyhnutný
514
Spasiteľ všetkých ľudí, ktorý žije a účinkuje vo svojej Cirkvi.“
505
W OJTYŁA, K.: Pri základoch obnovy. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2003. s. 21.
507
Dialóg znamená v aktuálnom zmysle podľa kardinála W ojtyłu výmenu myšlienok. Znamená otázku a odpoveď.
V potenciálnom zmysle znamená akoby pripravenosť na dialóg. Ide v tomto o obohatenie viery, teraz už nie podľa metódy
izolácie. Koncil prekladá inú cestu obohatenia viery. Podľa W ojtyłu tu ide o zastavenie sa pri každej oblasti mimo Cirkvi a pri
každom človeku v tejto oblasti s úplnou úctou k ľudskej osobe a ľudskému svedomiu. Táto úcta ide ruka v ruke s pocitom
zodpovednoti za pravdu a požiadavkou jej úprimného hľadania zo strany človeka. - Porov. W OJTYŁA, K.: Pri základoch
obnovy. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2003. s. 21.
508
RM 11.
509
Porov. EE 20.
510
EE 21.
511
Porov. EA 68.
512
EA 68.
513
Porov. EE 48.
514
EE, 49.
506
- 86 -
Podľa jeho slov počas jednej homílie máme byť pozorní na veľký poklad Božieho slova,
ktoré bolo zverené vo svojej plnosti Cirkvi a každému veriacemu. Svätý Otec vyzýva, aby sme sa
nechali evanjelizovať slovom Krista.515
Pápež poznamenal v roku 1980 počas jednej audiencie: „Treba presvedčiť kresťanov, že
novými ľuďmi, ktorí vychutnávajú radosť, slobodu a pokoj, sa možno stať len tak, že najskôr
uznáme hriech, ktorý je v nás, a potom, prostredníctvom pravého pokánia, začneme prinášať plody
skutočného obrátenia.“
516
Tu sme poskytli krátky prehľad úloh veriacich. Snahu o dokonalejší vzťah k Otcovi, potom
ho budeme aj hlbšie poznať, aby sme mohli sprostredkovať bohatstvo objavené v zážitku stretnutia
s Kristom. Potrebná je tiež otvorenosť na dialóg, uznanie vlastných hriechov. Jadrom posolstva je
Kristus, treba umožniť druhým stretnúť sa s ním.
2.4. Analýza stavu ľudstva podľa Jána Pavla II.
Ak chceme hovoriť o novej evanjelizácii a o spôsoboch, ako podávať pravdu o človeku, o
svete a radostnom posolstve, potrebujeme sa pozrieť, v akom stave sa nachádza dnešné ľudstvo.
Každému riešeniu úlohy musí predchádzať dobrá analýza, aby sme vedeli, kam máme upriamiť
naše snahy a konanie. Bolo by totiž nezmyselné a fyzicky aj duševne vyčerpávajúce, plytvať silami
tam, kde to netreba. Ako dosiahnuť, aby posolstvo evanjelia zasahovalo? Určite by to malo byť
učenie s mocou. Myslené s Božou mocou. To naozaj zasahuje. Človek, ktorý žije podľa Boha
a snaží sa žiť v úprimnosti voči pravde, cez takéhoto človeka naozaj koná Božia moc. Máme to
možnosť vidieť v živote Ježiša, keď čítame Sväté písmo, alebo aj v životopisoch mnohých svätcov.
Toto je základný pilier úspechu. Byť napojení na Boha.517
Potom si však potrebujeme všimnúť ako pristupoval k druhým Ježiš. Nepresadzoval
násilím pravdu a svoje učenie. Z jeho strany to bola skôr ponuka. Snažil sa poslucháčom priblížiť
im primeraným spôsobom. Životne dôležité veci učil s jednoduchosťou, keď prirovnával dôležité
životné skutočnosti k bežným udalostiam v životoch ľudí. Teraz sa pozrime, ako vidí ľudstvo
515
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 31. October 1999.
516
JÁN PAVO L II.: Príhovor na audiencii pre účastníkov Medzinárodného kongresu o evanjelizácii a ateizme (20. október)
1980) In: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. s. 23.
517
Treba pripomenúť ako sa pozeral na analýzu pápež. „Nová evanjelizácia nespočíva v „novom evanjeliu“, ktoré by
pochádzalo vždy z nás samých, z našej kultúry, z našich analýz ľudských potrieb. Lebo to by nebolo „evanjelium“, ale čistý
ľudský výmysel, v ktorom by chýbala spása. Nejde ani o to, aby sme z evanjelia vylúčili všetko, čo sa javí ako ťažko
prijateľné dnešnému spôsobu myslenia. Nie kultúra je mierou evanjelia, ale Ježiš Kristus je mierou každej kultúry a každej
ľudskej činnosti. Nie, nová evanjelizácia sa nerodí z túžby „páčiť sa ľuďom“ alebo „si ich nakloniť“ (pozri Gal 1, 10), ale zo
zodpovednosti voči daru, ktorý nám Boh dal v Kristovi, v ktorom máme prístup k pravde o Bohu a človeku, a k možnosti
prežiť autentický život.“ - JÁN PAVOL II.: prejav na IV. generálnej konferencii latinskoamerického episkopátu, 12. október
1992. In: Boží plán pre tretie tisícročie. Bratislava: Lúč, 1996. s. 145.
- 87 -
v dnešnej dobe Ján Pavol II.
pohľady na stav človeka dneška.
On tiež ponúka vo svojich písomných dokumentoch a rečiach
518
2.4.1. Strata citlivosti pre hriech, Boha a človeka – problém
dnešných čias
Za najvážnejší problém dnešných čias považuje Ján Pavol II. stratu citlivosti pre hriech v
spoločnosti.
Svätý Otec vysvetľuje v exhortácii Reconciliatio et paenitentia citlivosť pre hriech
v cirkevnom spoločenstve: „Z evanjelia čítaného v cirkevnom spoločenstve kresťanské svedomie
dosiahlo cez dlhé generácie jemný cit a prenikavý postreh pre zárodky smrti, ktoré sú obsiahnuté v
hriechu. Je to cit a schopnosť postrehnúť a tiež zistiť tieto zárodky v tisícich rôznych podobách
hriechu, v tisícich rozmanitých tvárnostiach, ktoré hriech berie na seba. Toto sa práve volá citlivosť
pre hriech - sensus peccati.“519
Podobne sa vyjadril aj pri jednej z generálnych audiencií: „Súčasná tragická situácia, ktorá
značí opustenie určitých základných morálnych hodnôt, je z veľkej časti spôsobená stratou citlivosti
pre hriech. Tento fakt nás núti si uvedomiť veľké medzery, ktoré musia byť pokryté novou
evanjelizáciou. Vo svedomí musí byť obnovená citlivosť na Boha, jeho milosrdenstvo, milosť jeho
darov, aby sme boli schopní rozpoznať závažnosť hriechu, ktorý stavia človeka proti jeho
Tvorcovi.“ 520
Pápež vysvetľuje ďalej, že táto citlivosť pre hriech súvisí s citlivosťou pre Boha, ktorú
nemožno zničiť, a tak nemožno zničiť ani citlivosť pre hriech. Avšak veľa vecí nasvedčuje, že
v dnešnej dobe existuje zatemnenie svedomia. Tento fakt znepokojuje tým viac, lebo Koncil nazval
svedomie „najtajnejším jadrom a svätyňou človeka“521. Svedomie je v hlavnej miere základom
vnútornej dôstojnosti človeka a zároveň aj jeho vzťahu k Bohu. V dnešnej situácii sa teda
zahmlieva aj citlivosť pre hriech, ktorá je úzko spojená s hľadaním pravdy a s vôľou zodpovedne
používať vlastnú slobodu. So zatemňovaním svedomia sa zatemňuje aj citlivosť pre Boha. Ak sa
stratí rozhodujúci a vnútorný orientačný bod a svedomie sa zatemňuje, stratí sa postupne aj
citovosť pre hriech úplne. Pius XII. vyhlásil: „...hriechom nášho storočia je strata citlivosti pre
518
Na zorientovanie sa v analýze dnešnej doby podľa Jána Pavla II. je zaujímavá kniha vybraných citátov Nebojme sa
pravdy. - JÁN PAVOL II.: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. 192 s.
519
RP 18.
520
JOHN PAUL II.: General Audience, 25. August 1999.
„The current tragic situation, which seems to have foresaken certain fundamental moral values, is largely due to the loss of
the sense of sin. This fact makes us aware of the great distance to be covered by the new evangelization. Consciences
must recover the sense of God, of his mercy, of the gratuitousness of his gifts to be able to recognize the gravity of sin
which sets man against his Creator.“
521
GS 16.
- 88 -
522
hriech.“
Ján Pavol II. sa pýta, prečo ale tento jav v našej dobe existuje? Zároveň odpovedá, že
523
do popredia sa dostal sekularizmus
ako ideové mravné hnutie, usilujúce sa o humanizmus, ktorý
úplne odhliada od Boha. Sústreďuje sa na kult výkonu a výroby a je zachvátený horúčkou spotreby
a pôžitkov bez toho, že by bral na zreteľ nebezpečenstvo, že môže „stratiť dušu“.524 Toto
nevyhnutne podkopáva citlivosť pre hriech. Človek síce dokáže budovať svet bez Boha, ale tento
525
svet sa nakoniec obráti proti nemu samému.
Kam až smeruje podľa pápeža strata citlivosti na Boha? Kde sa podkopáva citlivosť na
Boha, stráca sa citlivosť aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život. Vedie to tiež k oslabeniu
schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť. Človek už nie je schopný vnímať
seba samého ako niekoho odlišného od ostatných pozemských tvorov. Považuje sa za živú bytosť,
ktorá dosiahla veľmi vysoký stupeň vývoja. Toto oslabenie citlivosti na Boha a človeka vedie
k praktickému materializmu, čo pomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu.526
Prečo je tu obchod s drogami a zbraňami, pranie špinavých peňazí, korupcia na každej
úrovni, teror násilia, rasová diskriminácia, nerovnosť medzi skupinami a ničenie prírody? Svätý
Otec dáva odpoveď, že tieto hriechy sú znakom hlbokej krízy, zapríčinenej stratou zmyslu pre
Boha a absenciou morálnych princípov. Bez morálneho záväzku sa dostane do popredia bezuzdná
chamtivosť po bohatstve a moci.527
Platia tu apoštolove slová: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal
napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva,
ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia
Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní,
vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“528
Pápež analyzuje túto sitáciu výborne v exhortácii O zmierení a pokání. Inými dôvodmi,
prečo sa stráca citlivosť pre hriech, sú podľa pápeža mylné výklady, do ktorých ľudstvo upadá, keď
pozoruje určité výsledky ľudských vied. Na základe niektorých tvrdení psychológie pozorujeme
úsilie nevytvárať pocit viny alebo neobmedzovať slobodu. To privádza k absurdnosti, že v nijakom
prípade sa neuznávajú nijaké chyby. Prípadne vina sa zvaľuje na spoločnosť a nie na
jednotlivcov.529
522
RP 18.
„Aktuálny fenomén sekularizmu je v skutočnosti ťažkým problémom: zasahuje nielen jednotlivca, ale v určitom zmysle
celé spoločenstvá, ako na to poukázal už Koncil: "...stále početnejšie zástupy prestávajú praktizovať náboženstvo". Ja sám
[Ján Pavol II.] som už viackrát pripomenul fenomén odkresťančenia, ktorý postihuje národy so starou kresťanskou tradíciou
a naliehavo si vyžaduje novú evanjelizáciu.“ – CHL 4.
524
Porov. RP 18.
525
Porov. RP 18.
526
Porov. EV 21-23.
527
Porov. EA 56.
528
Rim 1, 28-31.
529
Porov. RP 18.
523
- 89 -
Ďalším problémom je relativizmus a etika, ktorá relativizuje morálne predpisy, popierajúc
ich absolútnu a bezpodmienečnú hodnotu. Tvrdí sa potom, že nemôžu existovať skutky
nedovolené a zlé samy v sebe, nezávislé od okolností, za ktorých k nim dochádza. Ide tu
o skutočné prevrátenie a pád mravných hodnôt. Účinkom týchto prevrátených hodnôt je, že sa
nepopiera len existencia hriechu ale sa tvrdí, že sa nevie, kto sa hriechu dopúšťa.530
Citlivosť pre hriech sa tratí aj vtedy, keď sa hriech mylne stotožňuje s chorobným pocitom
viny alebo aj s jednoduchým prestupovaním právnych noriem a predpisov. To sa často deje napr.
pri pomýlenom vyučovaní mládeže, v hromadných oznamovacích prostriedkoch531, ale aj
v rodinnej výchove. Strata citlivosti pre hriech je výsledkom popierania Boha nielen vo forme
ateizmu ale aj vo forme sekularizmu. Hriech je prerušenie synovského vzťahu k Bohu za cieľom
vymanenia sa z jeho poslušnosti. Hrešiť neznamená len popierať Boha, ale aj žiť akoby Boh
nejestvoval a snažiť sa ho vymazať zo života. Oslabenie citlivosti pre hriech vyplýva z odmietnutia
akéhokoľvek vzťahu k nadprirodzenu v mene nároku na osobnú autonómiu. Človek sa podrobuje
mravným vzorom, ktoré nasleduje verejná mienka a správanie sa väčšiny, hoci jeho svedomie to
odsudzuje.532
Svätý Otec upriamuje na chyby, ktoré sa robia aj v oblasti vyučovania a myslenia v Cirkvi.
Namiesto prílišného zdôrazňovania strachu z trestu, čo bolo v minulosti, prechádzajú niektorí do
druhého extrému, keď hovoria iba o Božej láske, ktorá vylučuje trest za hriech. Dochádza
k akémusi domnelému rešpektovaniu každého svedomia až do tej miery, že zrušujú povinnosť
povedať pravdu. Zmätok vo svedomí veriacich pochádza aj z rozdielností názorov a učení teológie,
z kázní, z katechéz, z duchovného vedenia. V praxi sviatostného pokánia sa robí chyba, keď sa
zatieňuje význam hriechu vo vzťahu k celej Cirkvi tým, že sa redukuje na záležitosť jednotlivca.533
„Obnovenie správnej citlivosti pre hriech je teda prvý spôsob, ako čeliť ťažkej duchovnej
kríze, zachvacujúcej dnešného človeka. Ale citlivosť pre hriech sa znova upevní len vtedy, ak sa
budú jasne pripomínať nezrušiteľné zásady rozumu a viery, ktoré vždy hlásala Cirkev vo svojej
morálnej náuke.“534 Možno dúfať, že práve v kresťanskom svete rozkvitne zdravá citlivosť pre
hriech. Podľa Jána Pavla II., dopomôže k tomu dobrá katechéza osvietená biblickou teológiou
Zmluvy, pozorné počúvanie a prijímanie Učiteľského úradu cirkvi a prehlbovaná prax sviatosti
pokánia.535
530
Porov. RP 18.
Často zotierajú hranicu medzi dobrom a zlom – Porov. EV 24.
532
Porov. RP 18.
533
Porov. RP 18.
534
RP 18.
535
Porov. RP 18.
531
- 90 -
2.4.2. „Márnotratn ý človek“
Keď pokračujeme v analýze myšlienkami Jána Pavla II., môžeme použiť tieto slová z Dives
in misericordia: „Tak sa zdá, že zmýšľanie ľudí terajšieho veku - azda viac než predtým - sa stavia
do protivy voči Bohu milosrdenstva a snaží sa odstrániť zo života a zo srdca človeka aj myšlienku
milosrdenstva. Lebo slovo a náplň milosrdenstva akoby znamenali obmedzenie pre človeka, ktorý
v dôsledku nesmierneho a predtým nepoznaného pokroku vedy a techniky teraz oveľa väčšmi
rozšíril svoje panstvo a podrobil si i ovládol zem. Toto ovládanie zeme, ktoré sa niekedy chápe len
jednostranne a povrchne, akoby nenechávalo nijaké miesto pre milosrdenstvo.“536
Svätý Otec porovnáva dnešných ľudí k „márnotratnému synovi“ z podobenstva, ktoré
rozprával Ježiš.537 Syn dostáva od otca dedičný podiel, ale v ďalekom kraji ho hýrivým spôsobom
života premárnil. Podobá sa na človeka, ktorý stratil dedičstvo milosti a pôvodnej spravodlivosti.
Syn začal trieť núdzu, lebo v kraji, kam odišiel, po premárnení majetku nastal hlad. Za týchto
okolností sa chcel nasýtiť čímkoľvek, aj strukmi, čo žrali svine. Ale aj tie mu boli odoprené.
Podobnosť tu jasne poukazuje na vnútro človeka. Podiel, ktorý syn dostal od otca pozostával
z hmotného majetku. Oveľa dôležitejšia ako majetok je ale v tomto prípade dôstojnosť syna
v otcovom dome. Položenie, do ktorého sa dostal po premrhaní majetku, mu malo pripomenúť
stratu jeho dôstojnosti. Predtým, keď si pýtal majetok, na túto dôstojnosť nepomyslel. Syn svoje
položenie posudzoval podľa dobra, ktoré stratil. Veľa nádenníkov pracuje u jeho otca a majú
chleba nazvyš a on hynie od hladu. Toto poukazuje na jeho zameranie na hmotný majetok. Ale, čo
je pozitívne, pod ním sa skrýva smutný stav premrhanej dôstojnosti a vedomie strateného
synovstva. „Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči
tebe. Už viac nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich
nádenníkov.“538
Toto vyznanie poukazuje jasnejšie na podstatu ťažkosti. Nedostatok hmotných
prostriedkov a núdza mu dopomohli k pochopeniu strateného postavenia. Navonok sa zdá, že to
robí kvôli hladu a biede, ktorú zažíva, ale tieto dôvody sú preniknuté vedomím väčšej straty.
V povedomí márnotratného syna vznikol pocit stratenej dôstojnosti. Dôstojnosti, ktorá vyplýva zo
vzťahu syna k otcovi. V takejto nálade sa vydal na cestu späť.539 Ako sa zachová otec? Otec
márnotratného syna ostáva verný svojmu otcovstvu a svojej láske, ktorú svojmu synovi vždy
preukazoval. Táto vernosť je v podobenstve vyjadrená aj vrúcnosťou ktorou objal syna. Starší brat
sa pozeral s nevôľou na konanie otca. Otec však dobre chápe, že bolo zachránené určité základné
dobro – dobro ľudskosti mladšieho syna. Aj keď premrhal dedičstvo, jeho ľudskosť zostala
536
Porov. DM 2.
Porov. Lk 15.
538
Lk 15, 18-19.
539
Porov. DM 5.
537
- 91 -
zachovaná. Láska otca voči synovi akoby predurčila otca, aby mal na starosti dôstojnosť svojho
syna. Milosrdenstvo predstavené v tomto Ježišovom podobenstve je vnútornou podstatou tej lásky,
ktorej sa v Novom zákone označuje slovom „agapé“.540
Môžeme pokračovať s pápežom nasledovne: „Preto takáto láska sa môže skláňať nad
každým márnotratným synom, nad ľudskou úbohosťou, najmä však nad každou mravnou biedou,
totiž nad hriechom. Keď sa to deje, vtedy ten, kto zakúsil milosrdenstvo, sa necíti byť pokorený, ale
akoby znova nájdený a "vážený". Otec mu prejavuje svoju radosť predovšetkým preto, že "sa
našiel" a "ožil". Táto radosť poukazuje na akési neporušené dobro: totiž syn, i keď je márnotratný,
neprestáva byť opravdivým synom svojho otca; okrem toho radosť znamená aj získané dobro:
v prípade márnotratného syna to bol návrat k poznaniu seba samého.“
541
Z tohto Svätý Otec vyvodzuje, že milosrdenstvo sa opiera o všeobecnú skúsenosť dobra,
ktorým je sám človek, a o spoločnú skúsenosť jeho vlastnej dôstojnosti. „ ...opravdivá a vlastná
povaha milosrdenstva sa prejavuje tým, že si váži, udržuje a vyslobodzuje dobro zo všetkých
foriem zla, ktoré sa vyskytujú vo svete a v človekovi. Takto chápané milosrdenstvo znamená
podstatnú náuku Kristovho mesiášskeho posolstva a základnú povahu jeho činnosti. V tomto
zmysle chápali a uskutočňovali milosrdenstvo aj Kristovi učeníci a nasledovníci.“542
Ján Pavol II. dáva ľuďom dnešnej doby najavo, že Boh neustále hľadá človeka a túži po
jeho návrate do otcovského domu. Očakáva ho s otvorenou náručou. Najprv si však človek musí
uznať svoju chybu, oľutovať ju, vyznať ju a potom môže určite očakávať otvorenú náruč Otca, ktorý
mu beží v ústrety. Boh sa však nevnucuje, ale ponúka svoju náruč. Človek sa musí chcieť nechať
ním objať.
Pápež nám pripomína, že vo sviatosti zmierenia, ktorou prichádzame k Otcovi, nám dal
Kristus veľký dar. Ak ju užívame verne, stane sa nám nevyčerpateľným zdrojom nového života.543
2.4.3. Kultúra s mrti proti kultúre života
V rokoch 1992-1994 sa dostal Ján Pavol II. do sporu s administratívou prezidenta Billa
Clintona. Clinton presadzoval v USA právo na potrat v ktoromkoľvek dni a odsudzoval explozívny
nárast populácie v treťom svete. Spor vyvrcholil na svetovej konferencii o populácii a rozvoji
v Kahíre v roku 1994. V Clintonovom programe išlo o vymedzenie pojmu sexuality bez akejkoľvek
spojitosti s manželstvom a rozmnožovaním a tiež o právne vynútiteľné univerzálne ľudské právo na
potrat. Podľa pápeža otázka potratu nie je vecou sexuality, ale otázkou ľudských práv. Problémom
bolo, že teraz sa niektoré veľké a vplyvné organizácie usilovali ukotviť otázku možnosti potratu ako
540
Porov. DM 6.
DM 6.
542
DM 6.
543
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 26. April 1997.
www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_spe_26041997_youth_en.html (2007-10-10).
541
- 92 -
544
práva na potrat.
„Vyhlásiť tento vážny omyl za „ľudské právo“ znamenalo ohroziť legitímnosť
545
medzinárodného práva.“
Podarilo sa dosiahnuť, aj vďaka vytrvalosti Svätého Otca, ktorý okrem
iných aktivít vysvetľoval na verejných audienciách otázky života, manželstva a sexuality, že
konferencia o “kontrole počtu populácie“ sa zmenila na konferenciu o „posilňovaní postavenia
žien“.546
Odkiaľ pochádza protiklad kultúry smrti a kultúry života - civilizácie lásky? Ján Pavol II. nás
upriamuje vo svojej encyklike Dominum et Vivificantem547 na citát z Listu Rimanom: „Lebo tí, čo
žijú podľa tela, zmýšľajú telesne, ale tí čo žijú podľa Ducha, zmýšľajú duchovne.“548 „Lenže vy
549
nežijete telesne, ale duchovne, pravda, ak vo vás prebýva Boží Duch.“
„Protiklad, do ktorého
stavia svätý Pavol život "podľa ducha" a život "podľa tela", vyúsťuje do ďalšieho protikladu: do
protikladu "života" a "smrti". „Zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a
pokoj.“550"551
Svätý Otec pri jednej zo svojich audiencií poznamenal: „Falšuje sa pravda o človeku,
o tom, kto je človek a aké sú neprekročiteľné obmedzenia jeho bytia a jeho slobody.“552 Toto je
určite najdôležitejší dôvod, prečo sa tu objavila kultúra, ktorá podporuje smrť.
Pápež učí v exhortácii Ecclesia in Asia, že služba v prospech ľudského rozvoja začína
službou samému životu, ktorý je veľkým darom, daným nám od Boha. Slobodne sme prijali tento
dar a nikdy sa nemôžeme vzdať úcty voči nemu a jeho obrany, od okamihu jeho začiatku až po
jeho prirodzené ukončenie.553 A pokračuje: „Niet pravého pokroku, ani skutočnej občianskej
spoločnosti a ani ľudského povznesenia bez rešpektovania ľudského života, zvlášť života tých, čo
nemajú hlas na svoju obranu. Život každej osoby, či osoby dieťaťa v materskom lone, alebo osoby
chorého, postihnutého a starého, je darom pre všetkých.“554
2.4.4. Kto a čo je pre Krista dôle žité?
V odpovedi na túto otázku si pomáha Ján Pavol II. v encyklike Dives in misericordia textom
z Evanjelia podľa sv. Lukáša: „Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel
v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel
miesto, kde bolo napísané: Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal
544
546
547
Pán a Oživovateľ.
548
Rim 8, 5.
549
Rim 8, 9.
550
Rim 8, 6.
551
DeV 55.
552
JÁN PAVO L II.: Generálna audiencia, 30. január 1980 In: Boží plán pre tretie tisícročie [zbierka citátov Jána Pavla II].
Bratislava: Lúč, 1996. s. 116.
553
Porov. EAS 35.
554
EAS 35.
545
- 93 -
evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť;
utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“555
Je dôležité si všimnúť, čo charakterizuje ľudí, ku ktorým prichádza Kristus. Sú to
predovšetkým chudobní, ktorí nemajú dostatok materiálnych prostriedkov. Ďalej tí, čo sú pozbavení
slobody, slepí, ktorí nemôžu pozerať na krásu stvorených vecí. Ježiš spomína tých, ktorí trpia
následkom duševnej úzkosti alebo sociálnej nespravodlivosti a napokon spomína hriešnikov. Lebo
oni potrebujú od Pána milostivý rok.556 „Najmä pre týchto ľudí sa stáva Mesiáš veľmi ľahko
pochopiteľným znakom Boha, ktorý je láska, znakom samého Otca.“557
Ježiš svojimi skutkami a slovami ukazuje, že táto láska Boha sa vzťahuje na všetko čo
patrí k ľudskej bytosti. Túto lásku môže človek zakúsiť najmä vtedy, keď v dôsledku chorôb, krívd,
núdze a historického stavu človeka sa stretáva s fyzickou, mravnou ohraničenosťou a svojou
krehkosťou.558
Spása sa týka celého človeka. Celej ľudskej osoby v jeho fyzickej i duchovnej dimenzii. Pre
Kristovu činnosť a poslanie sú príznačné uzdravovanie a odpúšťanie. V chápaní Ježiša sú
uzdravenia znamením pre duchovnú spásu a oslobodenie od hriechu. Pri uzdravovaní Ježiš
vyzýva veriť a a obrátiť sa. Ak je viera, uzdravenie dosahuje viac: vedie ku spáse.559
2.5. Problémy a výzvy dnešnej doby
2.5.1. Výzvy pre no vú evanjelizáciu
Každá doba je charakteristická svojimi problémami. Pápež nad nimi „nezalamuje rukami“,
ale vidí v nich príležitosť pre novú evanjelizáciu.
Vo svojej encyklike Veritatis splendor námestník sv. Petra píše: „Doba, ktorú žijeme, u
mnohých národov vskutku osobitným spôsobom podnecuje "novú evanjelizáciu" čiže nového
ohlasovateľa evanjelia a nositeľa vždy nových skutočností; hovoríme o evanjelizácii, ktorá musí byť
"novou svojím zápalom, svojimi metódami i vonkajším prejavom".“560
Pápež vidí v dnešnej dobe aj pozitíva aj negatíva. Podľa neho terajšie položenie sveta
poukazuje na zmeny, ktoré dávajú nádej na lepšiu budúcnosť ľudí na tejto zemi, ale aj na hrozby,
ktoré ďaleko prevyšujú všetky doteraz poznané nebezpečenstvá. Okrem toho, že Cirkev na tieto
hrozby poukazuje pri rozličných príležitostiach, musí o týchto hrozbách uvažovať vo svetle pravdy,
ktorú dostala od Boha. V Kristovi zjavená pravda o Bohu ako o „Otcovi milosrdenstva“ nám
555
Lk 4,16-19.
Porov. DM 3.
557
DM 3.
558
Porov. DM 3.
559
Porov. RM 14.
560
VS 106.
556
- 94 -
dovoľuje vidieť ako Boha, ktorý je veľmi blízko človeku. Najmä trpiacemu, vystavenému
nebezpečenstvu vzhľadom na svoj život a svoju dôstojnosť. Mnohí ľudia sa utiekajú samočinne
k Božiemu milosrdenstvu, k čomu ich bezpochyby pobáda Kristus skrze svojho Ducha.561 „ ... viera
a zjavenie nás napomínajú, aby sme na tajomstvo Boha ako na "Otca milosrdenstva" nehľadeli len
akoby teoreticky, ale aby sme sa k tomuto milosrdenstvu v Kristovom mene a spolu s Kristom
562
vrúcne utiekali.“
Ján Pavol II. je v pohľade na situáciu vo svete viac optimista ako pesimista: „Keď
pozorujeme dnešný svet povrchne, sme nemálo dotknutí negatívnymi skutočnosťami, ktoré by
mohli viesť k pesimizmu. Ale tento pocit nie je oprávnený: veríme v Boha, Otca a Pána, v jeho
dobrotu a milosrdenstvo. Bezprostredne pred začiatkom tretieho tisícročia vykúpenia Boh
pripravuje veľkú kresťanskú jar, ktorej zorničku už možno tušiť a skutočne badať tak v
nekresťanskom svete, ako i v starom kresťanstve - postupné približovanie národov k ideálom a
hodnotám, ktorým sa Cirkev snaží napomáhať.“
563
Ako spomína pápež v Dives in misericordia, terajšia doba považuje sama seba za šťastnú,
lebo pokrok ponúka také možnosti, ktoré pred nejakým časom nedávali o sebe ani tušiť. Usilovnosť
človeka, jeho dôvtip a práca spôsobili hlboké zmeny v prírodných vedách, technike, spoločenskom
a kultúrnom živote ľudí. Človek spoznal, že sa zmenšili priehrady medzi ľuďmi a národmi. Vzrástol
zmysel pre celok, povedomie jednoty ľudstva sa stalo jasnejším, vznikla ochota si pomáhať tam,
kde treba a stretať sa s ľuďmi bez rozdielu, rasy a náboženstva.564 „Predovšetkým dnešná mládež
si je vedomá toho, že pokrok vedy a techniky umožňuje získavať nielen hmotné dobrá, ale aj širšiu
účasť na všetkých poznatkoch ľudstva. Napríklad rozvoj informačných prostriedkov zväčšuje
tvorivé schopnosti človeka a otvára cestu k vedeckému a kultúrnemu bohatstvu iných národov.
Nové komunikačné prostriedky podporujú plnšiu účasť na udalostiach a napomáhajú väčšiu
výmenu názorov.“565 Biologické, psychologické a spoločenské objavy umožňujú človeku, aby
hlbšie vnikol do bohatstva svojej bytosti. Hoci pokrok sa stáva často výsadou priemyselne
vyspelých národov, nemožno popierať, že v budúcnosti bude mať podiel na týchto dobrách
každý.566
Vyskytujú sa tu aj ťažkosti, ktoré stále vzrastajú. Sú tu úzkosti a slabosti, ktoré vyžadujú od
človeka úprimnú odpoveď. Svätý Otec si pri analýze súčasného sveta pomáha stále aktuálnymi
slovami pastorálnej konštitúcie Gaudimus et spes: „Nerovnováha, na ktorú trpí dnešný svet, isteže
súvisí so základnejšou nevyrovnanosťou, ktorá má korene priam v srdci človeka. Lebo v samom
561
Porov. DM 2.
DM, 2.
563
RM 86.
564
Porov. DM 10.
565
DM 10.
566
Porov. DM 10.
562
- 95 -
človeku je mnoho protikladov. Kým z jednej strany okusuje ako stvorenie svoju mnohonásobnú
ohraničenosť, zatiaľ z druhej strany pociťuje v sebe bezhraničné túžby a povolanie k vyššiemu
životu. Priťahovaný mnohými vábivými vecami, je ustavične nútený vyberať medzi nimi a
niektorých sa zriekať. Ba veru, krehký a hriešny, nezriedka koná to, čo nechce, a nekoná, čo by
chcel. Teda sám v sebe je rozdvojený, a to má za následok aj toľké a také rozpory v
spoločnosti.“
567
Svätý Otec podčiarkuje, že tieto skutočnosti, ktoré Koncil iba načrtol, bez úplného
odhalenia nebezpečenstva aké v sebe skrývali, sa v priebehu rokov ešte viacej ozrejmili
a nebezpečenstvo potvrdili.568
Aké sú pramene nepokojov podľa Jána Pavla II.? Upriamuje nás na nasledovné: rastie
obava o každodenný život v dôsledku možného vojnového konfliktu a atómového zbrojenia;
nebezpečenstvo spočíva v hmotárskom spôsobe života, ktorý dáva prednosť veciam pred ľudskou
osobnosťou. Ľudia sa obávajú, že tým čo človek vynašiel, môžu byť jednotlivé spoločenstvá
a národy vystavené útrapám v dôsledku násilia a nespravodlivosti. Človek sa obáva, aby
nepodľahol tlaku, ktorý by ho pozbavil vnútornej slobody, možnosti prejaviť pravdu o ktorej je
presvedčený, viery ktorú vyznáva, alebo oprávnenosti poslúchať hlas svedomia. Technické
prostriedky, ktoré sú dnes k dispozícii, neskrývajú v sebe len možnosť sebazničenia vojenským
konfliktom, ale umožňujú aj „pokojnou“ cestou podrobiť si ľudí, rodiny aj celé spoločnosti.569
Pápež upozorňuje, že vo svete je aj bolestivá skutočnosť, kde popri šťastných
a nasýtených ľuďoch žijúcich v nadbytku a oddávajúcim sa rozkošiam, sú v tej istej ľudskej rodine
ľudia a spoločenstvá trpiace hladom. V rôznych častiach sveta sú rozsiahle kraje nachádzajúce sa
v biede a núdzi. Vedľa tých, čo sú bohatí, mnohí žijú v núdzi a zomierajú hladom. Je zrejmé, že
súčasný hospodársky poriadok i sama civilizácia podliehajú nejakej základnej chybe. A skôr ide
o súhrn chýb a mylného usporiadania vecí tak, že ľudská rodina sa nemôže z týchto okolností
vymaniť. S ľuďmi dnešnej doby si aj Cirkev osvojuje hlbokú túžbu po všestranne spravodlivom
živote. Dokladom tejto snahy je podľa Jána Pavla II. katolícka sociálna náuka. Podľa jej zásad
prebieha výchova a utváranie ľudského svedomia v duchu spravodlivosti. Tým istým duchom sú
vedené aj jednotlivé podujatia v oblasti apoštolátu laikov. Cirkev aj týmto spôsobom prejavuje
účasť na obavách dnešných ľudí.
570
„Okrem toho jej robí starosť úpadok mnohých základných hodnôt, ktoré tvoria nesporný
poklad nielen kresťanskej mravouky, ale vôbec ľudskej dôstojnosti a mravnej kultúry; takými sú
bezpochyby: ochrana ľudského života od okamihu počatia, ochrana manželstva v jeho
nerozlučiteľnej jednote, zachovanie trvácnosti rodín. Uvoľnenie mravov postihuje práve tieto citlivé
stránky ľudského života a spolužitia. S tým však prichádza aj kríza pravdivosti v medziľudských
567
DM 10.
Porov. DM 10.
569
Porov. DM 11.
570
Porov. DM 12.
568
- 96 -
vzťahoch, menšia pravdovravnosť, snaha, ktorá v styku s inými ľuďmi hľadá len svoj prospech,
zmenšený zmysel pre skutočné spoločné dobro a väčšia náklonnosť k jeho zanedbávaniu. Takže
nakoniec stráca svoju posvätnú povahu a stáva sa často akosi neľudským: lebo človek a
spoločenstvo, ktorému nič nie je "sväté", napriek všetkému vonkajšiemu zdaniu mravne upadá.“571
Svätý Otec poukazuje v encyklike Redemptor homninis, ako pri mnohých iných prejavoch,
na nadradenosti osoby nad vecami. Podľa neho treba však pozorne sledovať všetky úseky
dnešného pokroku. Ide o rozvoj ľudských osôb, nie len o rozmnoženie vecí, ktoré môžeme
používať. Nejde o to, aby sme „viac mali“, ale aby sme „viac boli“. Existuje tu totiž nebezpečenstvo,
že kým človek zväčšuje svoju vládu nad svetom vecí, stráca podstatné zložky tejto vlády. Jeho
ľudskosť sa podrobuje veciam, hoci si to neuvedomuje, stáva sa predmetom mnohostrannej
manipulácie prostredníctvom celej organizácie spoločenského života, výrobného systému a nátlaku
spoločenských komunikačných prostriedkov.572 „Čisto materialistická civilizácia privádza človeka
práve do takéhoto otroctva, hoci sa to niekedy stáva bez vedomia alebo proti úmyslom a plánom jej
priekopníkov. Pri koreni súčasnej starostlivosti o človeka sa zaiste nachádza tento problém. Nejde
tu len o abstraktnú odpoveď na otázku: Kto je človek, ale o celý dynamizmus života a civilizácie.
Ide o zmysel rozličných činností každodenného života a zároveň o predpoklady a smernice pre
početné civilizačné, politické, hospodárske, sociálne, štátne a mnohé iné programy.“573
Vznikol fenomén vysťahovalectva a prisťahovalectva. Vznikajú príležitosti na nové kontakty
a výmenu kultúry. Existujú tiež milióny utečencov utekajúcich pred politickým útlakom a neľudskou
biedou. Ľudstvo sa sústreďuje do veľkomiest, kde vznikajú nové zvyky, životné štýly, nové formy
komunikácie, ktoré ovplyvňujú obyvateľstvo. Podľa pápeža by cirkevné spoločenstvá mali v tomto
fenoméne vidieť zvláštne volanie žiť evanjeliové bratstvo a súčasne výzvy na posilnenie ich
vlastného náboženského ducha s pohľadom na prenikavejšiu evanjelizáciu.574
Ján Pavol II. sa vyjadruje, že situácia dnešného človeka je ďaleko od požiadaviek
mravného poriadku a spravodlivosti a ešte viac od lásky k ľuďom. Sme súčasťou spotrebnej
civilizácie, kde niekde je nadbytok dobier potrebných človeku. Na príčine tohto stavu majú vinu
finančné, menové, výrobné a obchodné štruktúry a mechanizmy, ktoré sa opierajú o rozličné druhy
politického nátlaku a ovládajú svetové hospodárstvo. Tieto štruktúry sú neschopné odstrániť
nespravodlivé sociálne pomery a nevládzu čeliť naliehavým požiadavkám a etickým potrebám
súčasnosti. Tieto štruktúry podrobujú človeka napätiam, pričom sám človek tieto napätia vyvolal.
Zrýchleným tempom márnia surovinové a energetické zdroje, ohrozujú prirodzené geofyzické
571
DM 12.
Porov. RH 16.
573
RH 16.
574
Porov. EA 65.
572
- 97 -
prostredie a takto neprestajne rozširujú oblasti biedy a s ňou spojené pocity úzkosti, bezmocnosti
a roztrpčenia. Ďalšími príznakmi tohto morálneho neporiadku sú nezamestnanosť a inflácia.575
Podľa Svätého Otca si takáto situácia vyžaduje odvážne a tvorivé riešenia zodpovedajúce
pravej dôstojnosti človeka. Sloboda sa zamieňa s inštinktom individuálnych alebo kolektívnych
záujmov alebo dokonca s inštinktom boja a nadvlády. Nebude však možné skutočne ľudské
hospodárske zriadenie ak tieto inštinkty nebudú podmanené, náležite usmernené a ovládané
hlbšími silami skrývajúcimi sa v človeku. Základným prvkom na tomto poli je: treba prehĺbiť cit pre
mravnú zodpovednosť. Tento cit si človek musí osvojiť.576
O primárnom probléme ľudstva sme už písali vyššie. Hriech je základným problémom
človeka. Ostatné problémy pramenia zo skutočnosti, že človek zhrešil, vzdialil sa od Boha.
Ťažkosti, ktoré prežíva človek a ľudstvo, súvisia so stratou napojenia sa na Boha. Svätý Otec sa
snažil v rámci príprav na nové tisícročie zmapovať situáciu na každom kontinente. K tomu mu
pomáhali jednotlivé uskutočnené kontinentálne biskupské synody. Ponúkame teraz analýzu
problémov jednotlivých kontinentov, ako ich videli biskupi a Ján Pavol II a tieto synody. Na
všetkých synodách sa objavili podobné starosti a spoločné body záujmu.577 „Pápež poznamenal,
že všetky tieto synody sú samy o sebe novou evanjelizáciou.“578 Výzvy k novej evanjelizácii súvisia
so stavom ľudstva na jednotlivých kontinentoch.
2.5.2. Európa
Sv. Cyril a sv. Metod mali v evanjelizácii Európy významné miesto. Ján Pavol II. to veľmi
dobre vedel a často zdôrazňoval.
Dňa 31. decembra 1980 vydal pápež apoštolský list Egregiae virtutis579, v ktorom
vymenoval sv. Cyrila a sv. Metoda za prvých apoštolov slovanských národov, spolupatrónov
Európy a spoločne so sv. Benediktom za zakladateľov západného monasticizmu.580
V polovici roku 1985 odmietla udeliť československá vláda vízum pápežovi, aby sa mohol
zúčastniť osláv na Velehrade 1.100 výročia Metodovej smrti. Pápež však našiel iný spôsob ako dať
pocítiť svoju prítomnosť na oslavách. V liste kňazom pripomenul, že Metod so svojím bratom
Cyrilom položili v tejto časti Európy základy slovanskej kultúry. Ich evanjelizačná činnosť majúca aj
kultúrnu povahu, sa dotýkala všetkých oblastí života. V júni 1985 nasledovalo vydanie štvrtej
encykliky Slavorum apostoli581, kde vykresľuje bratov ako zapálených evanjelizátorov, pôsobiacich
575
Porov. RH 16.
Porov. RH 16.
577
Porov. EA 6.
578
ĎURICA, J., SJ: Mária – Hviezda novej evanjelizácie (Dizertačná práca na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity)
Bratislava, 2007. s. 47.
579
Muži vynikajúcej cnosti.
580
581
Apoštoli Slovanov.
576
- 98 -
v záujme jednoty a univerzálnosti Cirkvi. Táto encyklika sa obracala k diskutovaným problémom,
ktoré sa objavili na Koncile. Jedným z problémov bola otázka, akú kultúrnu podobu nadobudlo
evanjelium
v domorodých
kultúrach.
V časoch
apoštolov
Slovanov
pokladali požiadavku
odovzdávať evanjelium v jazyku národa za ohrozenie jednoty Cirkvi. Vtedy bratia nesúhlasili
s týmto názorom a Ján Pavol II. im dáva tiež za pravdu. Úspešná evanjelizácia spočíva
v správnom pochopení vnútorného sveta tých, ktorým je prinášaná. Sv. Cyril a Metod sa venovali
pochopeniu a preniknutiu do jazyka, zvyklostí a tradícií slovanských národov, dobre interpretovali
ich túžby a ľudské hodnoty a vyjadrovali ich v duchu evanjelia.582 Encyklika sa chápe aj ako gesto
k ekumenickému dialógu s východnými cirkvami vrátane ruskej pravoslávnej cirkvi v Sovietskom
583
zväze.
Dňa 11. októbra 1988 prehovoril pápež k Európskemu parlamentu. Odmietal predstavu, že
Európa je neodmysliteľne rozdeleným kontinentom a železná opona je prirodzenou hranicou.
„Nastáva čas, prehlásil pápež, zbaviť sa stalinskej mentality delenia Európy na „východnú“ a
„západnú“, „aby mohla jedného dňa nabrať rozmerov, ktoré jej dáva geografia a ešte viac história.
Táto história obsahuje kresťanstvo, „vieru, ktorá hlboko poznamenala dejiny všetkých európskych
národov, gréckych a latinských, germánskych a slovanských.“ „Európa musí „usilovnejšie hľadať
svoju dušu“, pramene svojej jednoty v rozmanitosti, ktorá priznáva „všetkým rovnaké práva
obohacovať svojou rozdielnosťou ostatných“.“584 Kultúry sú založené na snahe odhaliť záhadu
ľudského života a osudu – čím sa odhaľuje nevyhnutne otázka Boha. Mohol by si vôbec niekto
predstaviť Európu na prahu tretieho tisícročia, zbavenú tejto transcendentnej dimenzie? Tí, ktorí sa
domnievajú,
že
Európu
je
možné
mechanizmoch, klamú sami seba.
585
vystavať
na
ekonomických,
právnych
a politických
V roku 1988 sa začali diať vo „východnej Európe“ v mnohých
štátoch premeny, ktoré znamenali nastúpenie na cestu demokracie v bývalom bloku socialistických
republík.586
Postúpme teraz k posynodálnej exhortácii Ecclesia in Europe v ktorej Svätý Otec
analyzoval situáciu v Európe: „...situácia sa vyznačuje závažnou neistotou na kultúrnej,
antropologickej, mravnej a duchovno-náboženskej úrovni.“587
„Čas, v ktorom žijeme, pôsobí svojimi požiadavkami naozaj ako obdobie bezradnosti.
Mnohí ľudia sa zdajú dezorientovaní, neistí a bez nádeje, dokonca aj nemálo kresťanov sa
nachádza v podobnom duševnom stave. Na obzore európskeho kontinentu sa hrozivo vynárajú
582
584
W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 579. „Nastáva čas, prohlásil papež, zbavit se stalinské mentality
dělení Evropy na „východní“ a „západní“, „aby mohla jednoho dne nabýt rozměrů, které ji dává geografie a ještě více
historie“. Táto historie obsahuje křesťanství, „víru, která hluboce poznamenala dějiny všech evropských národů, řeckých a
latinských, germánských a slovanských“. „Evropa“ musí „usilovněji hledat svou duši“, prameny své jednoty v rozmanitosti,
která přiznává „všem stejná práva obohacovat svou rozdílností ostatní“.“
585
586
587
EE 3.
583
- 99 -
početné znepokojujúce znaky. "Hoci je tento svetadiel veľmi bohatý na výrazné svedectvá viery v
rámci
nepochybne
voľnejšieho a svornejšieho
spolužitia, napriek
tomu pociťuje
veľkú
opotrebovanosť, ktorá zasiahla najhlbšie vnútro jeho národov ako následok starších aj novších
dejín, čo často vedie k sklamaniu."“588 Inými aspektmi situácie v Európe sú podľa Jána Pavla II.
strata kresťanskej pamäti a zabúdanie na dedičstvo, sprevádzané istým druhom praktického
589
agnosticizmu a náboženskej ľahostajnosti.
„Na európskom kontinente určite nechýbajú uznávané symboly prítomnosti kresťanstva,
avšak s postupujúcou sekularizáciou vzniká nebezpečenstvo, že sa z nich stanú iba relikty
minulosti. Mnohým sa už nedarí prenášať evanjeliové posolstvo do každodennej praxe. V
spoločenských a kultúrnych pomeroch, v ktorých kresťanský názor naráža na ustavičný odpor a
ohrozenie, je čoraz ťažšie žiť podľa viery v Ježiša Krista. V mnohých oblastiach verejného života je
jednoduchšie označiť sa za agnostika než za veriaceho; vytvára sa dojem, že byť neveriacim je
samozrejmé, zatiaľ čo viera potrebuje spoločenské legitimovanie, ktoré nie je ani samozrejmé, ani
uprednostňované.“590 Všeobecne rozširovaný obraz zajtrajška je vyblednutý. Existuje skôr strach
pred budúcnosťou, než jej očakávanie. Znakom toho je aj vnútorná prázdnota, ktorá trápi mnohých
ľudí, a strata zmyslu života. K existenciálnemu strachu patrí pokles pôrodnosti, úbytok kňazských
a duchovných povolaní, ako aj nesmelosť rozhodnúť sa vstúpiť do manželstva. Európa zažíva krízu
rodiny a jej vnímania, pribúdanie všeobecnej mravnej ľahostajnosti a kŕčovité sledovanie vlastných
záujmov a privilégií. Úbytok citov a solidárnosti. Mnohí ľudia netrpia materiálnou núdzou, ale sú
čoraz osamotenejší a cítia sa opustení.591
Podľa pápeža má strata nádeje svoj pôvod v snahe presadiť antropológiu bez Boha. Tento
spôsob myslenia priviedol k tomu, že človek sa mylne dáva na miesto Boha. V tejto súvislosti
vznikol priestor na vznik nihilizmu vo filozofickej oblasti, relativizmu v poznávacej, teoretickej
a morálnej oblasti, pragmatizmu a cynického hedonizmu. Je tu jav novej kultúry ovplyvňovanej
prevažne
masovokomunikačnými
a k dôstojnosti ľudskej osoby.
592
prostriedkami,
ktorej
obsahy
sú
v protiklade
evanjeliu
„K takejto kultúre patrí čoraz viac rozširovaný náboženský
agnosticizmus, spojený s hlbokým mravným a právnym relativizmom, ktorý má svoje korene v
strate pravdy o človeku ako základe neodňateľných práv každého jednotlivca. Znaky vytrácania
nádeje sa prejavujú prevažne hrozivými formami toho, čo možno označiť za „kultúru smrti“.“
593
Mnohí sa pokúšajú nájsť uspokojenie v krátkodobých a krehkých skutočnostiach. Nádej je zúžená
na priestor pozemského života, bez transcendencie. Ľudia sú očarení východnými filozofiami,
588
EE 7.
Porov. EE 7.
590
EE 7.
591
Porov. EE 8.
592
Porov. EE 9.
593
EE 9.
589
- 100 -
594 595
ezoterikou a new age
.
Existuje neurčitá a nezriedka aj scestná náboženskosť. Jej znaky sú
dosť povrchné až rozporné u samotných osôb, ktoré ju šíria. Ide o úteky do spiritualizmu,
náboženského a ezoterického synkretizmu, vyhľadávania neobyčajných skúseností za každú cenu,
až po pomýlené rozhodnutia pridávať sa k nebezpečným
o pseudonáboženské zážitky.
sektám alebo usilovať sa
596
Podľa Jána Pavla II. sa mnohí nazdávajú, že vedia čo je to kresťanstvo, ale v skutočnosti
ho nepoznajú. Nie sú im často známe ani základné pojmy viery. Pokrstení žijú tak, akoby Krista
nebolo. Pri bohoslužbách opakujú zvyčajné gestá a znaky viery, ktorým nezodpovedá nijaké
uvedomenie si skutočného obsahu viery a nijaká náklonnosť k Ježišovej osobe.
597
„Namiesto
veľkých istôt viery je u mnohých len vágny a málo záväzný náboženský sentiment. Šíria sa rozličné
formy agnosticizmu a praktického ateizmu, ktoré prispievajú k prehĺbeniu priepasti medzi vierou a
životom. Mnohí sa dali nakaziť duchom imanentného humanizmu, ktorý oslabuje ich vieru a pre
ktorý sa jej, žiaľ, často vzdávajú. Zažívame istý druh sekularizovaného výkladu kresťanskej viery,
ktorý ju vyprázdňuje a s ktorým sa vkráda hlboká kríza svedomia a kresťanskej morálky.“598 „Ale
nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“599 Táto Ježišova výzva neraz neznamená podľa
pápeža, ani krstiť novoobrátených, ale skôr priviesť pokrstených k tomu, aby sa obrátili ku Kristovi
a k jeho evanjeliu. Podľa Svätého Otca sa v našich cirkevných spoločenstvách musíme vážne
pousilovať priniesť evanjelium všetkým tým, ktorí stoja ďaleko od viery alebo sa vzdialili od
kresťanskej praxe.600 „S pádom veľkých protikresťanských systémov na európskom kontinente
nastáva naliehavá úloha ponúknuť ľuďom v Európe oslobodzujúce posolstvo evanjelia.“601
Pápež povzbudzuje Cirkev v Európe: „Hoci nevyslovené, alebo dokonca potlačované,
predsa je to volanie o pomoc, najhlbšie a najskutočnejšie, ktoré vychádza zo sŕdc dnešných
Európanov dychtiacich po nádeji, ktorá nesklame. Tebe bola táto nádej darovaná, aby si ju v
každom čase a na každom mieste odovzdával ďalej. Ohlasovanie Ježiša, evanjelium nádeje, by
malo byť tvojou hrdosťou a zmyslom tvojej existencie. S obnoveným zápalom pokračuj v tom
misionárskom duchu, ktorý počnúc ohlasovaním apoštolov Petra a Pavla počas dvoch tisícov rokov
oduševňoval toľkých svätých - mužov i ženy - a urobil z nich autentických ohlasovateľov evanjelia
na európskom kontinente!“602
„Rozšírenú túžbu po duchovnom nasýtení treba chápať s porozumením a očisťovať ju. Pre
človeka, ktorý si uvedomuje, hoci aj nejasne, že nemôže žiť iba chlebom, je nevyhnutné, aby dostal
594
Viac o new age: Ježiš Kristus – Prameň živej vody. Trnava: SSV, 2005. 117 s.
Porov. EE 10.
596
Porov. EE 68.
597
Porov. EE 47.
598
EE 47.
599
Lk 18, 8.
600
Porov. EE 47.
601
TMA 57.
602
EE 45.
595
- 101 -
od Cirkvi presvedčivú odpoveď, ktorú dal Ježiš pokušiteľovi: „Nielen z chleba žije človek, ale z
každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ 603“604
Postúpme teraz k situácii na ďalšom kontinente.
2.5.3. Ázia
Ján Pavol II. upriamuje v exhortácii Ecclesia in Asia, že v Ázii je najvýraznejšou otázkou
stretnutie s prastarými kultúrami a miestnymi náboženstvami. Je to veľká výzva pre evanjelizáciu
najmä preto, lebo náboženské systémy, ako hinduizmus a budhizmus vystupujú s jasným
soteriologickým charakterom. Pápež nazýva tajomstvom to, že Spasiteľ narodený v Ázii, ostal až
podnes prevažne neznámy pre ľudí ázijského kontinentu. Podľa slov nástupcu sv. Petra ponúkla
synoda Cirkvi v Ázii vhodnú príležitosť zamyslieť sa nad týmto tajomstvom a potvrdiť obnovené
úsilie v poslaní lepšie oboznámiť všetkých s Ježišom Kristom.605 Usmerňuje Cirkev v Ázii: „Ak má
Cirkev v Ázii naplniť svoju prozreteľnú úlohu, potom evanjelizácia, ako radostné, trpezlivé a
postupné ohlasovanie spásnej smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista, musí byť vašou absolútnou
prioritou.“606 Synodálni otcovia pozvali Kristových učeníkov v Ázii za nové zaangažovanie sa
v misiách.607
Cirkev žije a vykonáva svoje poslanie v konkrétnych okolnostiach času a priestoru. Svätý
Otec učí: „Ak Boží ľud v Ázii chce prostredníctvom novej evanjelizácie zodpovedať na Božiu vôľu s
ním, musí nadobudnúť hlboké povedomie zložitej skutočnosti tohto kontinentu.„608 Poslanie lásky
a služby Cirkvi v Ázii ovplyvňujú dva faktory:
1. Chápanie seba samej ako spoločenstva učeníkov Ježiša Krista zhromaždeného okolo
svojich pastierov
2. Spoločenské (sociálne), politické, náboženské, kultúrne a ekonomické skutočnosti, ktoré
sú v rámci kontinentu mimoriadne odlišné.
Svätý Otec vymenováva niekoľko konkrétnych pozitív aj negatív, ktoré je treba pri potrebe
novej evanjelizácie v Ázii zohľadniť. Najprv si treba uvedomiť, že v Ázii bývajú dve tretiny
obyvateľstva celej zeme. Najviac pozorovateľa zachváti rozdielnosť národov, dedičov pradávnych
kultúr, náboženstiev a tradícií. Ázia je miesto kde sa zrodili najväčšie svetové náboženstvá
a množstvo iných duchovných tradícií. Ázijské národy sú hrdé na svoje náboženské a kultúrne
hodnoty, ako je láska k tichu, kontemplácia, jednoduchosť, súlad, odstup, nenásilie, zmysel pre
tvrdú prácu, a filozofické bádanie. Drahé sú im hodnoty ako úcta k životu, súcit s každou živou
bytosťou, blízkosť k prírode, synovská úcta k rodičom a predkom. Rodinu pokladajú za vitálny zdroj
603
Mt 4, 4.
EE 68.
605
Porov. EAS 2.
606
EAS 2.
607
Porov. EAS 4.
608
EAS 5.
604
- 102 -
sily a sú známe aj duchom náboženskej tolerancie. Ázia je známa aj tým, že niektoré krajiny sú
veľmi vysoko rozvinuté a iné sa nachádzajú vo veľkej chudobe. Materializmus a sekularizmus sa
dostáva do popredia v mestských oblastiach. Tieto ideológie podkopávajú tradičné spoločenské
a náboženské hodnoty. V Ázii prebiehajú rýchle zmeny. Ide najmä o urbanizáciu a vytváranie
obrovských miest s okrajovými oblasťami, kde prekvitá organizovaný zločin, terorizmus
a prostitúcia. Ďalším z javov je emigrácia609, či už v rámci Ázijského kontinentu alebo z Ázie na iné
kontinenty. Osobitnú pozornosť si vyžaduje turizmus. Turistika má v niektorých prípadoch ničivý
vplyv na mravnú a fyzickú tvárnosť mnohých ázijských krajín. Štáty čelia aj ťažkostiam spojenými
s rastom obyvateľstva. Nie je to jednoducho ekonomický alebo demografický problém, ale skôr
morálny. Šíria sa falošné riešenia, ktoré ohrozujú dôstojnosť a nenarušiteľnosť života.
Znepokojujúcim faktom je aj pretrvávanie chudoby a vykorisťovania osôb. Ženský analfabetizmus
prevyšuje analfabetizmus mužov. Deti ženského pohlavia sú viac vystavené hrozbe umelého
potratu alebo odstránenia po pôrode. Množstvo domorodých obyvateľov alebo príslušníkov
kmeňov žije v spoločenskej, kultúrnej a politickej izolácii vzhľadom na vládnuci národ. 610
V niektorých krajinách sú vojenské diktatúry a ateistické ideológie, čo neumožňuje takmer žiadnu
slobodu náboženstva.611
2.5.4. Amerika
Dňa 2. októbra 1979 prehovoril pápež, počas návštevy USA v New Yorku k zástupcom
štátov v Organizácii spojených národov.612 V príhovore pre zástupcami všetkých štátov, okrem
Albánska a Juhoafrickej republiky, ktorí neboli prítomní, vystúpil proti kapitalizmu a marxizmu. „Ani
materiálne, ani duchovné dobro nie je v týchto systémoch v rovnováhe. Ľudia si musia uvedomiť,
že ekonomické problémy štátov a napätie vo vzťahoch medzi štátmi, ba dokonca i medzi celými
kontinentmi sú zdrojom obmedzovania a porušovania ľudských práv, vykorisťovania a ďalšieho
poškodzovania dôstojnosti človeka.“613 Tiež prosil vo svojej reči za mier.614 Na záverečnom
stretnutí s biskupmi vyzdvihol niektoré veľmi dobré pastoračné aktivity, ako odpor proti rasizmu,
609
Komplexná problematika migrácie je závažným sociálnym javom našich čias. – Porov. JÁN PAVOL II.: Dialóg k civilizácii
lásky a pokoja.(Posolstvo k svetovému dňu pokoja, 1.január 2001). Bratislava: Don Bosco, 2001. s. 13.
610
Porov. EAS 7.
611
Porov. EAS 8. ; Rímsky biskup upriamuje na to, že neochvejným dôvodom na novú jar kresťanského života je nárast
hlbšie formovaných laikov, zapálených a plných Ducha, stále viac vedomých si svojho špecifického povolania v rámci
cirkevného spoločenstva. Vďačnosť treba vyjadriť najmä katechétom. -Porov. EAS 9.; „Taktiež apoštolské a charizmatické
hnutia sú darom Ducha, pretože prinášajú nový život a novú horlivosť do formovania laikov, rodín a mládeže. Napokon
združenia a cirkevné hnutia, ktoré sa venujú povzneseniu ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti, pomáhajú k tomu, aby sa
univerzálnosť evanjeliového posolstva nášho prijatia za Božie deti (por Rim 8, 15-16) stala prijateľnou a hmatateľnou.
Zároveň existujú miestne cirkvi, ktoré žijú vo veľmi ťažkých okolnostiach a "zakusujú ťažké skúšky v praktizovaní svojej
viery".“ - EAS 9.
612
613
W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s. 71. - „Ani materiální, ani duchovní dobro není v těchto
systémech v rovnováze. Lidé si musejí uvědomit, že ekonomické problémy zemí a napětí ve vztazích medzi štáty, ba
dokonce i medzi celými kontinenty jsou zdrojem omezování a porušování lidských práv, vykořisťování a dalšího
poškozování důstojnosti člověka.“
614
- 103 -
rozvodom, potratom, eutanázii, pastoračný záujem o všetkých ľudí a o potreby všetkých ľudí
vrátanie problémov s bývaním, vzdelávaním, zdravotníckou starostlivosťou. Časť soboty potom
strávil v Bielom dome s prezidentom Jimmy Carterom.615 Američanov upriamil tiež na správne
chápanie slobody: „Nijaká sloboda nemôže existovať, ak je namierená proti človekovi v tom, čo
616
človek je, alebo proti človekovi v jeho vzťahu k iným a k Bohu.“
Dňa 9. októbra 1992
617
odletel Svätý Otec do Dominikánskej republiky. Tam sa konala, pri
príležitosti 500. výročia evanjelizácie Ameriky, IV. všeobecná konferencia CELAM-u618, rady
latinskoamerických biskupských konferencií. Výročie Kolumbovho objavenia Ameriky vyvolalo
veľké spory v Európe v súvislosti s kolonializmom Latinskej Ameriky. Ján Pavol II. však vnímal celú
udalosť z evanjelizačného hľadiska. Snažil sa spojiť činnosť Cirkvi v záujme spravodlivosti
a rozvoja Latinskej Ameriky s úlohou, ktorú ma Cirkev na prvom mieste – evanjelizáciou. V Santo
Domingu sa biskupi CELAM-u spoločne s biskupmi Severnej Ameriky zamýšľali nad novou
evanjelizáciou Ameriky.619 Vo svojom úvodnom prejave načrtol Ján Pavol II. cirkvi v Latinskej
Amerike cestu novej evanjelizácie: „Nová evanjelizácia neznamená nové evanjelium, pretože
Kristus je ten istý včera, dnes i zajtra. Nová evanjelizácia má byť primeranou odpoveďou na
znamenie času a na duchovné potreby ľudí na konci 20. stor.“ „Musí sa prejaviť v upevnení
spravodlivosti a pokoja medzi ľuďmi, ako aj v charaktere kultúry, ktorá musí byť skrz-naskrz
preniknutá duchom evanjelia.“ „Synoda v San Domingu nech je Večeradlom, v ktorom nástupcovia
apoštolov, s pomocou Matky Božej, pripravia cesty novej evanjelizácie Ameriky.“ „Cirkev v Amerike
má predpoklady, aby sa stala misionárskou cirkvou pre celý svet.“620
Pápež vo svojej posynodálnej apoštolskej exhortácii Ecclesia in America pripomína, že
Cirkev v Amerike slávila päťsto rokov od začiatku hlásania evanjelia na svojom území. Cieľom
synodálneho zhromaždenia bolo podporenie spolupráce medzi rozličnými miestnymi cirkvami, aby
v rámci novej evanjelizácie ako výraz biskupského spoločenstva spoločne čelili problémom
spojeným so spravodlivosťou a solidaritou medzi všetkými národmi Ameriky. Názov témy synody
bol: „Stretnutie so živým Ježišom, cesta k obráteniu, spoločenstvu a solidarite v Amerike“.621
Ján Pavol II. píše: „Typickým znakom Ameriky je jej silná ľudová zbožnosť, hlboko zakorenená
v rôznych národoch. Nachádza sa na všetkých úrovniach a vo všetkých vrstvách spoločnosti a má
zvláštny význam ako miesto stretania sa s Kristom pre všetkých chudobných v duchu a pokorných
srdcom, ktorí úprimne hľadajú Boha622.“623 Jedným z ďalších činiteľov napomáhajúci vplyv Cirkvi
615
617
V tomto roku musel byť Svätý Otec operovaný, keď mu zistili nádor hrubého čreva. Počas operácie mu odstránili aj
niekoľko žlčových kameňov. – Porov. W EIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 700.
618
Conference of the Latin-American and Caribbean Episcopate.
619
620
621
Porov. EA 3.
622
Porov. Mt 11, 25.
616
- 104 -
na kresťanskú formáciu Američanov je jej široká prítomnosť v oblasti vzdelávania a zvlášť
v univerzitnom svete. Inou dôležitou oblasťou, v ktorej je Cirkev prítomná, je oblasť iniciatívy pre
starších, chorých a biednych, azylové domy, nemocnice, jedálne a sociálne centrá sú konkrétnym
svedectvom lásky k chudobným. Podľa pápeža, bola Cirkev v Amerike schopná vytvoriť zmysel pre
praktickú solidaritu medzi rôznymi spoločenstvami na kontinente a celom svete.624
Podľa Jána Pavla II. má v Amerike vzrastajúcu tendenciu fenomén urbanizácie. Ľudia sa
sťahujú z vidieka do miest. Nedostatok plánovania v tomto procese je zdrojom veľkého zla.
Niektoré mestské oblasti sú ostrovmi násilia, kriminality mladistvých a ostrovmi beznádeje.
Evanjelizácia mestskej kultúry je preto pre Cirkev impozantnou výzvou.625
Pápež vyzdvihuje medzi kladnými stránkami súčasnej Ameriky vzrastajúcu podporu
demokratickým politickým systémom a postupnú redukciu diktátorských. Synodálni otcovia
zdôraznili, že základné ľudské práva sú v písané v samotnej ľudskej prirodzenosti. Žiadna ľudská
autorita nemôže do nich neprávom zasahovať.626 „Preto sa musí Cirkev angažovať v úlohe
výchovy a podpory laikov pracujúcich v zákonodarstve, vláde a orgánoch spravodlivosti, aby
legislatíva vždy odrážala tie princípy a morálne hodnoty, ktoré sú v zhode so zdravou
antropológiou a presadzujú spoločné dobro“.“627
Svätý Otec upozorňuje, že Amerika je zasiahnutá fenoménom globalizácie. Táto prináša
pozitíva aj negatíva. Je zlá, ak sa riadi zákonmi trhu uplatňovanými tak, aby vyhovovali iba
mocným. Jej dôsledky sú potom: absolutizácia ekonómie, nezamestnanosť, redukcia a zhoršenie
verejných služieb, ničenie životného prostredia a prírodných zdrojov, vzrastanie rozdielov medzi
bohatými a chudobnými a iné.628 „Globalizácia“ podľa Jána Pavla II. „nemôže byť novou formou
kolonializmu.“629 Rímsky biskup pripomína, že mnohé americké národy postihlo bremeno
zahraničného dlhu. Synodálni otcovia naliehavo upozorňovali verejnú mienku na zložitosť tohto
problému, pričom si uvedomovali, že tento dlh je často výsledkom korupcie a zlej administratívy.
631
Korupcia je častou príčinou utláčajúceho verejného dlhu.
630
Vytvára situáciu, ktorá „podporuje
beztrestnosť a nezákonné nadobúdanie peňazí, nedostatok dôvery v politické inštitúcie,
predovšetkým orgány spravodlivosti a verejné investície, ktoré nie vždy sú transparentné, rovnaké
pre všetkých a efektívne“.632 Iným problémom sú podľa Jána Pavla II. drogy. „Obchod s drogami a
ich používanie predstavuje veľkú hrozbu pre sociálne zloženie amerických národov. Obchod s
623
EA 16.
Porov. EA 18.
625
Porov. EA 21.
626
Porov. EA 19.
627
EA 19.
628
Porov. EA 20.
629
L‘Osservatore Romano, nr 6 (234) 2001. In: Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz Jana Pawła II.: Kraków: W ydawnictvo
Literackie, 2005. s. 13. „Globalizacja nie może być nową postacią kolonializmu.“
630
Porov. EA 22.
631
Porov. EA 23.
632
EA 23.
624
- 105 -
drogami „prispieva ku kriminalite a k násiliu, k deštrukcii rodinného života, k psychickej a
emocionálnej deštrukcii mnohých jednotlivcov a spoločenstiev, obzvlášť medzi mladými. Takisto
podkopáva etický rozmer práce a zväčšuje počet ľudí vo väzení – doslova vedie k degradácii
človeka stvoreného na Boží obraz“. Tento devastujúci obchod tiež vedie k „rozvráteniu vlády a
633
rozkladá ekonomickú bezpečnosť a stabilitu národov“.“
2.5.5. Afrika
Vo februári roku 1982 nasledovala druhá návšteva Afriky.634 V Nigérii pápež sformuloval
postoj Cirkvi k vede a kultúre: „Cirkev má v úcte kultúru každého národa. Ona prináša Krista,
635
neprináša kultúru iného národa. Evanjelizácia chce preniknúť kultúru mocou evanjelia.“
V júni 1992 navštívil Ján Pavol II. Angolu. Počas svojej návštevy otvoril VI. prípravné
zhromaždenie africkej synody biskupov, pri ktorom prehovoril na tému Cirkev v Afrike a jej
evanjelizačné poslanie po roku 2000. 636
Na návšteve afrického Beninu v roku 1993 povzbudzoval kňazov k horlivosti, trpezlivosti
a múdrosti pri hlásaní evanjelia. Programom každého novokňaza má byť snaha, aby v krajine
napredovala evanjelizácia na základe osobného svedectva a lásky jej hlásateľov. Neskôr, na
stretnutí s biskupmi, načrtol program ich pastoračnej činnosti, ktorý má byť podporou novej
evanjelizácie, uskutočňovanej nielen do šírky, aby zasiahla každé miesto, ale aj do hĺbky, aby bola
prostriedkom inkulturácie viery do všetkých oblastí života.637
Biskupská synoda pre Afriku sa konala v apríli v roku 1994. Svätý Otec chcel včleniť Afriku
do hlavného prúdu všeobecnej Cirkvi. Výsledkom synody bola apoštolská exhortácia Ecclesia in
Africa638 slávnostne podpísaná v septembri 1995 v hlavnom meste Kamerunu – Yaoundé.639
Cirkev v Afrike musí zobrať v súčasnosti do úvahy: evanjelizáciu, inkulturáciu, dialóg,
spravodlivosť, mier a spôsoby spoločenskej komunikácie.640
Pápež píše, že synodálni otcovia vidia dôležitosť v zintenzívnení evanjelizácie. „Synoda
rozpoznala naliehavosť hlásania Dobrej Zvesti miliónom ľudí v Afrike, ktorí ešte neboli
641
evanjelizovaní.“
„Inou výzvou, identifikovanou Synodálnymi otcami, sa zameriava na rozličné
formy rozdelenia, ktoré potrebujú byť uzdravené cez úprimný dialóg.“642 Cirkev v Afrike by mala
633
EA 24.
635
636
637
638
Cirkev v Afrike.
639
640
EAF 8.
641
Porov. EAF 47.
642
EAF 49. „Another challenge identified by the Synod Fathers concerns the various forms of division which need to be
healed through honest dialogue."
634
- 106 -
viesť ekumenický dialóg s inými cirkvami a cirkevnými komunitami a dialóg s tradičnými africkými
náboženstvami a islamom.643
Dôležité je klásť dôraz na rodinu, od ktorej závisí budúcnosť sveta a Cirkvi. Treba sa tiež
sústrediť - čo zdôraznila Synoda afrických biskupov - na povolania ku kňazstvu a zasvätenému
životu. Je nevyhnutné múdro rozoznávať ako aj dohliadať kompetentnými predstavenými na kvalitu
644
ponúkanej formácie.
Afrika je jedným z najchudobnejších regiónov. Veľa národov postihuje hlad,
vojna, rasizmus, politická nestabilita, kmeňové napätie, násilie na ľudských právach, chudoba,
zadlženosť, obchod so zbraňami,
645
otroctva.
utečenectvo, AIDS a na niektorých miestach pretrvávanie
646
„Toto všetko je výzvou pre evanjelizáciu.“
Nakoniec sa mimoriadne zhromaždenie
venovalo spôsobom spoločenskej komunikácie, záležitosti najväčšieho významu, pretože sa týka
jednak nástrojov evanjelizácie a spôsobov šírenia novej kultúry, ktorá musí byť evanjelizovaná .
Otcovia synody tak čelili smutnému faktu, že „rozvíjajúce sa národy, namiesto toho, aby sa stali
autonómnymi národmi, ktoré sa zaoberajú svojím vlastným progresom smerom k spravodlivému
zdieľaniu tovarov a služieb pre všetkých, sa stávajú súčasťou stroja, zubmi na obrovskom kolese.
Toto je často pravdou aj na poli sociálnej komunikácie, ktorá, keďže je vedená najmä centrami na
severnej pologuli, nie vždy tieto centrá berú príslušný ohľad na priority a problémy takýchto krajín
alebo nerešpektujú ich kultúrnu povahu. Často navedú pokrivenú predstavu o živote a človeku
a tak neodpovedajú na požiadavky skutočného rozvoja.647
Nová evanjelizácia v Afrike sa má zameriavať na budovanie Cirkvi ako rodiny, pričom sa
má vyhýbať všetkému etnocentrizmu a prílišnému partikularizmu, a namiesto toho sa má pokúsiť
povzbudiť
zmierenie
a skutočné
spoločenstvo
medzi
rozličnými
etnickými
skupinami,
uprednosťnujúc solidaritu a zdieľanie pracovníkov a zdrojov medzi jednotlivými Cirkvami bez
nespravodlivých etnických ohľadov.“648
2.5.6. Oceánia
Pápež nevynechal ani Oceániu. Synoda o tomto kontinente sa konala v roku 1998.
„Súčasná generácia kresťanov je volaná a posielaná uskutočňovať novú evanjelizáciu medzi
ľudom Oceánie, čerstvé ohlasovanie pevnej pravdy vyvolanej symbolom Južného Kríža. Toto
volanie k misii veľkých výziev, a tiež to otvára nové horizonty, plnosť nádeje a naviac vedomie
dobrodružstva.“649
643
Porov. EAF 49.
Porov. EAF 50.
645
Porov. EAF 50-51.
646
EAF 51. „This is all a challenge to evangelization.“
647
Porov. EAF 52 .
648
Porov. EAF 63.
649
EO 13. „The present generation of Christians is called and sent now to accomplish a new evangelization among the
peoples of Oceania, a fresh proclamation of the enduring truth evoked by the symbol of the Southern Cross. This call to
mission poses great challenges, but it also opens new horizons, full of hope and even a sense of adventure.“
644
- 107 -
„Keď kresťania žijú život Krista s hlbokou vierou, ich nádej rastie silnejšie a ich láska viac
žiari. Toto bol cieľ synody a je to aj cieľ novej evanjelizácie, ku ktorej Duch povoláva celú
Cirkev.“650
V Oceánii je dôležitý medzináboženský dialóg. V mnohých mestách sú židovské komunity,
ktoré majú značné množstvo pamätníkov holokaustu a tieto komunity môžu hrať významnú rolu
651
v žido-kresťanskom dialógu. Na mnohých miestach žijú hinduisti, moslimovia a budhisti.
Výzvou
pre Cirkev v Oceánii sú tiež fundamentalistické náboženské skupiny a hnutia inšpirované
kresťanstvom. Niektoré sú voči Cirkvi vyslovene nepriateľské, a niektoré si prajú dialóg. Tieto
skupiny odvádzajú mladých ľudí z Cirkvi. Prítomnosť a činnosť týchto skupín je preto výzvou pre
652
Cirkev.
650
EO 8. „W hen Christians live the life of Christ with deeper faith, their hope grows stronger and their charity more radiant.
That was the goal of the Synod, and it is the goal of the new evangelization to which the Spirit is summoning the whole
Church.“
651
Porov. EO 25.
652
Porov. EO 24.
- 108 -
3. Nová evanjelizácia v náuke Jána Pavla II.
Učenie Jána Pavla II. o novej evanjelizácii je oproti iným témam Jána Pavla II. špecifické
tým, že vyčerpávajúca látka o nej nie je obsiahnutá v jednom dokumente, ale časti sú obsiahnuté
v mnohých dokumentoch a vyhláseniach, ktoré pápež poľského pôvodu počas života napísal alebo
povedal. Uvedeného je také množstvo, že nie je jednoduché zosystematizovať uvedenú tému.
„Ako učí pápež o evanjelizácii? Prečo rozvinul učenie o novej evanjelizácii? Kto ho má hlásať? Ku
komu má smerovať? Ako pápež ráta vo svojej náuke s novými skutočnosťami prítomnými vo
svete?“ Potrebujeme sa preto tiež pozrieť na to, aký dôvod má vôbec Ján Pavol II. hovoriť a písať
o novej evanjelizácii. Na tieto otázky si odpovieme v nasledujúcej kapitole. Za posledných
stopäťdesiat rokov nastali v spoločnosti rôzne radikálne zmeny, ktoré – ako ich nazýva pápež –
priniesli nové areopágy, na ktorých treba hlásať evanjelium.
3.1. Podstata novej evanjelizácie
3.1.1. Cieľ evanjelizácie
Prvýkrát použil Ján Pavol II. výraz nová evanjelizácia počas homílie v poľskej Nowej Hute,
9. Júna 1979.653 „ ... od kríža v Nowej Hute sa začala nová evanjelizácia: evanjelizácia druhého
Milénia.“654
Svätý Otec píše v Redemptoris missio, že cieľ evanjelizácie by sme mohli stotožniť
s cieľom rozširovania Božieho kráľovstva na zemi. Jej cieľom je spoločenstvo všetkých ľudí
navzájom a s Bohom. Toto kráľovstvo sa uskutočňuje postupne a má zmeniť vzťahy medzi ľuďmi,
ako sa ľudia učia vzájomne milovať, odpúšťať si a vzájomne si slúžiť.655
Čo je ďalším cieľom novej evanjelizácie? K čomu má viesť? Pápež uvádza, že Ježiš často
prirovnával Božie kráľovstvo k veľkej svadobnej hostine s hojnosťou jedla a pitia v radostnej
a oslavnej atmosfére pre všetkých hostí. Obraz hostiny sa nám ukazuje aj v i Izaiášovej knihe,
ktorá dáva dôraz na všeobecnosť pozvania „všetkým národom“656. „Zničí smrť navždy a Pán,
653
654
JÁN PAVO L II.: Homília v Nowej Hute, 9. jún 1979. In: . NOGÓRNEG, J.; JEŻYNY, K.: Ewangelizacja. In: Jan Paweł II.:
Encyklopedia nauczania moralnego. Radom: Polew, 2005. s. 201.
655
Porov. RM 15.
656
Porov. Iz 25, 6.
- 109 -
657
Jahve, zotrie slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme... .“
Toto je veľký
Boží prísľub, ktorý bol naplnený cez Kristovo vykúpenie a ktorý Cirkev hlása vo svojej
evanjelizačnej misii a ponúka ho ľudstvu.658
Čo je iným cieľom novej evanjelizácie? Pápež odpovedá, že kresťanstvo je náboženstvom
lásky. „“Boh je láska“659 a kresťanstvo je náboženstvo lásky. Kým iné systémy myslenia a konania
sa snažia skonštruovať ľudský svet na základe blahobytu, moci, sily, vedy alebo pôžitku, Cirkev
hlása lásku. ... Cieľom novej evanjelizácie je viesť ľudí k skúsenosti tejto lásky. Iba láska odhalená
Kristovým srdcom môže premeniť ľudské srdce a otvoriť ho celému svetu, urobiť svet viac ľudským
a viac božským.“660
Nová evanjelizácia má za cieľ vznik zrelých kresťanských spoločenstiev. V nich sa môže
uskutočňovať spoločenstvo s Kristom ako bytie prežívané v láske a v službe.661 Podľa pápeža
povolanie k novej evanjelizácii nie je iba odpoveďou na náhle potreby, ale má svoje opodstatnenie
v samotnej podstate Cirkvi.662
3.1.2. Pojmy „ad gentes “ a „nová evanjelizácia“
Svätý Otec učí v Redemptoris missio, že Cirkev dostala od Ježiša celosvetové poslanie,
ktoré nemá hraníc. Cirkev má zjavovať Božiu lásku všetkým ľuďom a všetkým národom. V rámci
tohto poslania, ktoré má ten istý pôvod a cieľ, sú rôzne úlohy a činnosti. Predovšetkým je to
misionárska činnosť, ktorú Druhý vatikánsky koncil pomenoval
misie ad gentes. Ide
o nikdy
neukončenú, podstatnú a hlavnú činnosť Cirkvi.663 Rozdielne činnosti v rámci jedného poslania
Cirkvi vyplývajú z rôznych okolností, v ktorých sa toto poslanie rozvíja. Podľa pápeža by sa vo
svete pod zorným uhlom evanjelizácie dali rozlíšiť tri situácie:
1.
Misie ad gentes: „ ... národy, skupiny, socio - kultúrne spoločenstvá, v ktorých Kristus a
jeho evanjelium nie je známe alebo chýbajú dostatočne zrelé kresťanské spoločenstvá,
aby umožnili viere zakoreniť sa v ich vlastnom okolí a mohli ju hlásať iným
skupinám.“664
657
Iz 25, 8.
659
1 Jn 4, 8.
660
JOHN PAUL II.: Homily, 11. June 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19990610_drohiczyn_en.html (200710-10). “God is love” (Jn 4:8) and Christianity is the religion of love. While other systems of thought and action seek to
construct the human world on the basis of wealth, power, force, science or pleasure, the Church proclaims love. ... The goal
of the new evangelization is to lead people to encounter this love. Only love, revealed by the Heart of Christ, can transform
the human heart and open it to the whole world, making the world more human and more divine.“
661
Porov. CHL 34.
662
Porov. JAN PAWEŁ II.: Przemówienia 9. serpień 1992. In:Red. SZOTEK, A.: Jan Paweł II o Matce Bożej – III. 19781998. W arszawa: W ydawnictwo Księży Marianów, 1999. s. 143.
663
Porov. RM 31.
664
RM 33.
658
- 110 -
2.
Pastoračná činnosť: „ ... kresťanské spoločenstvá, ktoré majú primerané a solídne
kresťanské štruktúry, sú horlivé vo viere a v živote, svojím svedectvom o evanjeliu
vyžarujú do okolia a cítia zodpovednosť za svetové misie.“665
3.
Nová evanjelizácia (opätovná evanjelizácia)666: „ ... jestvuje situácia uprostred týchto
dvoch, predovšetkým v krajinách so starou kresťanskou tradíciou, ale niekedy aj v
mladších cirkvách, kde celé skupiny pokrstených stratili živý zmysel viery alebo sa už
vôbec necítia ako členovia Cirkvi, lebo sa vo svojom živote vzdialili od Krista a od
evanjelia.“667
Podľa Svätého Otca sa v Cirkvi treba starať, aby sa misie ad gentes
a obracanie
nekresťanov nestalo podhodnotenou skutočnosťou. Hranice medzi pastoráciou, re-evanjelizáciou
a výslovne misionárskou činnosťou sa nedajú jednoznačne určiť. Je nemysliteľné robiť medzi nimi
bariéry alebo násilné rozdelenia. Bez misií ad gentes by bola misionárska dimenzia v Cirkvi
zbavená zmyslu a cieľa. Treba venovať pozornosť aj protichodnej závislosti medzi rozličnými
poslaniami Cirkvi. Každé poslanie má vplyv na tie druhé a dopĺňa ich.668
Pápež viackrát pripomenul, že fenomén odkresťančenia, ktorý postihuje národy so starou
kresťanskou tradíciou, si naliehavo vyžaduje novú evanjelizáciu. 669
Dochádza k situáciám, keď „aj v tradične kresťanských krajinách sú oblasti, skupiny, ktoré
sú zverené špeciálnemu vedeniu misií ad gentes. Tak je aj v týchto krajinách potrebná nielen nová
evanjelizácia, ale v niektorých prípadoch aj prvoevanjelizácia.“670 Jednotlivé situácie však nie sú
rovnaké. Situáciu národa, ktorý Krista ešte nikdy nepoznal, nemožno stotožňovať so situáciou
národa, ktorý Krista poznal, prijal, potom odvrhol a ďalej žije v kultúre s prevažne evanjeliovými
zásadami.671
V prípade Európy dáva Ján Pavol II. usmernenie, aby sa uskutočňovalo prvotné
ohlasovanie evanjelia. Počet nepokrstených ľudí totiž pribúda následkom prisťahovalcov
vyznávajúcich iné náboženstvá, následkom komunistickej nadvlády, alebo šírením náboženskej
ľahostajnosti. Existujú tu dokonca aj sociálne a kultúrne vrstvy pre misiu ad gentes.672 Všade je
potrebné nové ohlasovanie. Aj medzi pokrstenými aj medzi nepokrstenými.673
665
RM 33.
Nová evanjelizácia, tiež re-evanjelizácia.
667
RM 33.
668
Svätý Otec uvádza príklad, keď cirkvi s dávnou kresťanskou tradíciou, ktoré sa zaoberajú rozširujúcou úlohou reevanjelizácie, chápu lepšie, že nemôžu misionársky pôsobiť na kresťanov v iných krajinách a kontinentoch, ak sa nestarajú
vážne o nekresťanov vo vlastnom dome.
669
Porov. CHL 4.
670
RM 37.
671
Porov. RM 37.
672
Porov. EE 46.
673
Porov. EE 47.
666
- 111 -
3.1.3. Nová evanjelizácia
„Ján Pavol II. nadväzuje na učenie svojho predchodcu [Pavla VI] o evanjelizácii súčasného
sveta a zaviedol pojem nová evanjelizácia. Pápež uvádza novú evanjelizáciu v dvojakej
perspektíve: v duchu ekleziológie Druhého vatikánskeho koncilu a v kontexte znamení čias. Učí
o jednom, ale vo formách o rozličnom misijnom poslaní Cirkvi a odvoláva sa pritom na výzvy
súčasného sveta tak pozitívne, ako aj negatívne.“674 Pápež sa počas príhovoru v Port-au-Prince na
Haiti v roku 1983 pred zhromaždením Konferencie biskupov latinskoamerických krajín vyjadril:
„Oslava poltisícročia trvajúcej evanjelizácie nadobudne svoj plný význam, ak bude základom
záväzku vás biskupov spolu s vašimi kňazmi a veriacimi nielen k reevanjelizácii, ale aj k novej
evanjelizácii. Novej, pokiaľ ide o nadšenie, metódy a vyjadrenie.“675
Prečo je táto evanjelizácia nazvaná „nová evanjelizácia“? Pápež odpovedá nasledovne:
„...nová a jedinečná situácia, v ktorej sa svet a Cirkev nachádzajú na úsvite tretieho tisícročia a
naliehavé potreby, ktoré z nej vyplývajú, znamenajú, že poslanie evanjelizovať dnes volá po novom
programe, ktorý možno vo všeobecnosti definovať ako „novú evanjelizáciu“.676 „...stredobodom
novej evanjelizácie musí byť jasné a jednoznačné ohlasovanie osoby Ježiša Krista, teda
ohlasovanie jeho mena, učenia, života, prísľubov a kráľovstva, ktoré pre nás získal svojím
veľkonočným tajomstvom.“677 Nová evanjelizácia tvorí na konci druhého tisícročia podstatnú
a neodkladnú úlohu Cirkvi.678
Podľa Svätého Otca nová evanjelizácia znamená, že viera sa tu nemôže brať ako
samozrejmosť, ale výslovne musí byť predkladaná v celej svojej šírke a bohatstve.679
Téma novej evanjelizácie bola témou viacerých kontinentálnych synod, ktoré sa podieľali
na príprave Cirkvi na Veľké jubileum 2000. Pápež usmerňuje: „Nová epocha ohlasovania evanjelia
je podstatná nielen preto, že po dvetisíc rokoch veľká časť ľudskej rodiny ešte neuznáva Krista, ale
aj preto, že situácia, v ktorej sa Cirkev a svet nachádzajú na prahu nového tisícročia, predstavuje
680
osobitné výzvy pre náboženskú vieru a pre mravné pravdy, ktoré z nej vyvierajú.“
A pokračuje:
„Nová evanjelizácia, ako výzva k obráteniu, k milosti a k múdrosti, je jedinou pravou nádejou na
674
ĎURICA, J., SJ: Mária – Hviezda novej evanjelizácie (Dizertačná práca na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity)
Bratislava, 2007. s. 46.
675
JÁN PAVO L II.: Prejav na zasadnutí CELAM, 9. marec 1983. In: EA 6.
676
EA 66.
677
EA 66.
678
Porov. PDV 70.
679
Porov. EA 69.
680
EAS 29. Pokračovanie: „Existuje takmer všade určitá tendencia budovať pokrok a blaho bez súvislosti s Bohom a
obmedziť náboženský rozmer osoby do súkromnej sféry. Spoločnosť, oddelená od tých najzákladnejších právd, ktoré sa
týkajú človeka, a osobitne jeho vzťahu so Stvoriteľom a s vykúpením, ktoré uskutočnil Kristus v Duchu Svätom, môže jedine
stále viac pomiasť pravé pramene života, lásky a šťastia. Toto násilné storočie, ktoré rýchlo speje k svojmu koncu, vydáva
zdrvujúce svedectvo o tom, čo sa môže stať, keď sa opustí Pravda a Dobro pre dychtivosť po moci a pre uplatnenie seba na
úkor iných.“
- 112 -
lepší svet a na jasnejšiu budúcnosť. Otázkou nie je, či Cirkev má čosi podstatné, čo môže povedať
ľuďom našej doby, ale skôr, či to môže povedať s jasnosťou a presvedčivo!“681
Kedy začala nová evanjelizácia? Ján Pavol II. ozrejmuje, že pri štyridsiatom výročí začiatku
Koncilu: „ ...11. október pred štyridsiatimi rokmi, označil slávnostný a univerzálny začiatok toho, čo
sa nazýva nová evanjelizácia.“682
Podľa Svätého Otca musí nová evanjelizácia odhaliť pravdu, že „evanjelium Božej lásky k
človeku, evanjelium dôstojnosti človeka a evanjelium života sú jedným a nerozdeliteľným
683
evanjeliom.
„Nová evanjelizácia volá po nasledovníkoch Ježiša, ktorí sú bezvýhradne za život
(pro-life): ktorí budú hlásať, sláviť a slúžiť evanjeliu života v každej situácii.“684 Na jednom stretnutí
zhromaždenia biskupov Ameriky vysvetlil Svätý Otec, čo je nevyhnutné pre novú evanjelizáciu:
„Pre novú evanjelizáciu je nevyhnutné aby bola konkrétna spolupráca medzi rozličnými
povolaniami, rozličnými službami a rôznymi apoštolátmi a charizmami danými Duchom Svätým, či
už v tradičných náboženských inštitútoch alebo v nových hnutiach a združeniach veriacich
vzniknutých iba nedávno.“685
Výzva novej evanjelizácie vyžaduje rozličnosť členov Božieho ľudu a žiada každú osobu
k obetovaniu svojich vlastných zdrojov, aby sa mohlo lepšie slúžiť evanjeliu. Diecézni a rehoľní
kňazi, farské komunity a rehoľné rodiny pracujú spolu, pričom navzájom uznávajú svoju oprávnenú
autonómiu v hlásaní svedectva o Kristovi, jedinom Vykupiteľovi ľudstva.686 „Evanjelizácia dnes
vyžaduje apoštolský dynamizmus, ktorý sa neuzavrie pred problémami sveta.“687
Ján Pavol II. nás nabáda, aby sme si v práci evanjelizácie pýtali silu od Pána. „Na prahu
nového Milénia správne hovoríme o potrebe novej evanjelizácie: novej v metódach, ale vždy
rovnakej v posolstve hlásaných právd. Nová evanjelizácia je obrovská úloha: ako univerzálna vo
svojom obsahu a zameraní, musí sa chopiť nových a rozmanitých foriem, a zároveň sa adaptovať
681
EAS 29.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2002/documents/hf_jp-ii_ang_20021013_en.html (2007-10-16). „
...the 11th of October forty years ago marked the solemn and universal beginning of what is called the "new
evangelization".“
683
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 27. January 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (200710-10).
684
JOHN PAUL II.: Homily, 27. January 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (200710-10). „The new evangelization calls for followers of Christ who are unconditionally pro-life: who will proclaim, celebrate
and serve the Gospel of life in every situation.“
685
JOHN PAUL II.: Homily, 12. December 1997.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_12121997_en.html10.10.2007 (200710-10). „For the new evangelization, it is essential to have concrete collaboration between the different vocations, the
different ministries and the various apostolates and charisms given by the Holy Spirit, whether those of traditional religious
institutes or those of new movements and associations of the faithful established more recently.“
686
687
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19990611_warsaw-synod_en.html
(2007-10-10). „Evangelization today requires an apostolic dynamism which does not shut itself off from the problems of the
world.“
682
- 113 -
688
na potreby rozličných miest.“
689
„Nová evanjelizácia je nesmiernym poľom.“
je ňou celý svet,
690
ktorý musí byť podľa Božieho plánu premenený pre definitívny príchod Božieho kráľovstva.
Môžeme sa spýtať: „Kde je potrebná evanjelizácia?“ Pápež nám to ujasňuje: „Hlásanie
evanjelia musí byť zanesené všade tam, kde človek pracuje, trpí, študuje a oddychuje. Každé
prostredie je dôležité pre evanjelizáciu, tak úzko prepojenú s celkovým rozvojom človeka.“691 Nová
evanjelizácia pomáha veriacim silno spojiť svoje životné voľby s Evanjeliom.692
3.1.4. Prečo nová evanjelizácia?
Dôvodov pre novú evanjelizáciu je viac. Tie najhlavnejšie by sme mohli stotožniť spolu
s Jánom Pavlom II. s tragédiou skutočnosti hriechu a odlúčenia človeka od Boha. Svet potrebuje
spásu. Dôsledky hriechov sú nesmierne a zasahujú každú oblasť v živote človeka. Život človeka,
a hlavne my ako kresťania to môžeme pozorovať na našich životoch, je boj. Boj so sebou samým,
so životnými situáciami ktoré ľudí stretávajú. Popri tomto, ak chceme žiť správne, potrebujeme
neustále zápasiť a hľadať hodnoty, ktoré do sveta vložil Boh. Ako máme žiť správne? Počas dňa je
nespočetne veľa situácií, kedy sa rozhodujeme pre dobré alebo zlé veci. Svet okolo nás je veľmi
silný a môžeme cítiť tlak spoločnosti, tlak kolegov, tlak médií, ktoré sa snažia do nášho života
priniesť úplne iné hodnoty ako sú hodnoty kresťanstva a dobrého života. Čo preto potrebujeme
spraviť? Pred kresťanmi stojí úloha: udržať si kontakt s Bohom, živým cirkevným spoločenstvom
a s Božími hodnotami. Potrebujeme si neustále pripomínať základy o nás samých, aby sme
neskĺzli do života, ktorý bude vedený iba na povrchu, a nie v našej hĺbke.
Do tohto prichádza ale aj tá skutočnosť, že vývoj sveta veľmi rýchle napreduje. Dokonca by
sa dalo povedať, že je to napredovanie míľovými krokmi. Ide hlavne o technický pokrok, ktorý
prináša do nášho života neustále zmeny a nové situácie, s ktorými sa potrebujeme vyrovnávať.
Posolstvo Krista zostáva stále to isté, aktuálne a nemení sa, ako sa nemôže zmeniť pravda. Môže
sa však zmeniť spôsob, ktorými sú tieto pravdy podávané. Cirkvi ide nielen o to, aby si svet
vypočul jej posolstvo, ale záleží aj na tom, aby svet tomuto posolstvu uveril. Moderné prostriedky
688
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_04101998_croazia-split_en.html (2007-1010). „On the threshold of the new Millennium, we rightly speak of the need for a new evangelization: new in method, but
always the same with regard to the truths it proclaims. The new evangelization is an immense task: universal in its content
and destination, it must take on new and diverse forms, adapting to the needs of different places.“
689
new evangelization is an immense field.“
690
Porov. CHL 1.
691
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_06121998_en.html (2008-1-7). - „The
proclamation of the Gospel must be taken wherever man works, suffers, studies and rests. Every environment is important
for evangelization, so closely connected with man’s overall development.“
692
Porov. JAN PAWEŁ II.: Anjoł Pański, 29. sierpeń 1993. In: Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – V. 19781998. W arszawa: W ydawnictwo Księży Marianów. s. 417.
- 114 -
komunikácie a odovzdávania posolstiev vznikajú a presadzujú sa práve preto, že ľudia si ich
obľúbili a stáva sa pre nich prirodzené prijímať veci istými spôsobmi. Cirkev si potrebuje tieto
spôsoby všímať a pripomínať si slová Ježiša, keď synov sveta nazval šikovnejšími ako synov
svetla693. V rámci Cirkvi je určite potrebné sa nechať poučiť aj svetom a novými vecami, ktoré
vytvoril ľudský duch. Zároveň netreba zabúdať aj na staré, osvedčené a stále fungujúce spôsoby
komunikácie, ako napr. osobné svedectvo a priateľské vzťahy. Cirkev potrebuje dynamicky
preberať nové - dobré a zachovať staré – dobré.
Ján Pavol II. nám pripomína, že celá zem a národy, v ktorých kedysi prekvitalo
náboženstvo a kresťanský život a dokázali sa vytvárať živé veriace spoločenstvá, prekonávajú
teraz tvrdé skúšky a sú dokonca výrazne poznamenané šírením sa indiferentizmu, sekularizmu
a ateizmu. Veľké záhady a otázky zostávajú nezodpovedané a stavajú moderného človeka pred
bezútešné sklamania.694 Ján Pavol II. nám predkladá návod, ako tomuto „prehĺbeniu neviery“
zabrániť: „Iba nová evanjelizácia môže poskytnúť prehĺbenie čistej a pevnej viery, ktorá môže
z týchto tradícií urobiť silu opravdivého oslobodenia. Je nutné všade obnoviť kresťanskú podstatu
ľudskej spoločnosti. Predpokladom k tomu je však obnovenie kresťanskej podstaty spoločenstiev,
ktoré žijú v týchto krajinách a národoch.“695
Pápež poznamenal vo svojej exhortácii Pastores dabo vobis: „V súčasnosti zvlášť
naliehavá pastoračná úloha novej evanjelizácie, ktorá zahŕňa všetok Boží ľud, vyžaduje nové
nadšenie, nové metódy a nové prejavy pri hlásaní a dosvedčovaní evanjelia.“696
Svätý Otec túto úlohu pomenoval v prípade Európy celkom zreteľné: „... sa jasne vynorila
naliehavá potreba novej evanjelizácie s vedomím, že „dnešná Európa sa nemôže spoliehať iba na
svoje predchádzajúce kresťanské dedičstvo, ale predovšetkým musí byť schopná znova
rozhodovať o svojej budúcnosti v stretnutí s Ježišom Kristom a jeho posolstvom“.“697 Duch Svätý
pozýva Cirkev plniť úlohy v nových podmienkach.
3.1.5. Nová horlivosť
Druhé mimoriadne zhromaždenie biskupskej synody, ktoré Svätý Otec ohlásil v roku 1996
v Berlíne, sa vo svojich tézach vyjadrilo: „... Európa sa čoraz viacej stáva miestom, ktoré potrebuje
novú evanjelizáciu a nový misionársky zápal.“698
Podľa pápeža – ako nás upozorňuje v Novo millennio ineunte - si treba uvedomiť, že už aj
v krajinách prvotnej evanjelizácie, stav "kresťanskej spoločnosti", ktorá - napriek mnohým
slabostiam, existujúcim vždy vo všetkom ľudskom - vychádzala výslovne z evanjeliových hodnôt,
693
Porov. Lk 16, 8.
Porov. CHL 34.
695
CHL 34.
696
PDV 18.
697
EE 2.
698
BISKUPSKÁ SYNODA: Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi, prameň nádeje pre Európu.Trnava: SSV, 1999. s. 42.
694
- 115 -
patrí minulosti. Ján Pavol II. vyzýva odvážne čeliť situácii, ktorá sa v súvise s globalizáciou a
ďalším vzájomným prelínaním národov a kultúr, ktoré ju charakterizujú, stáva vždy nestálejšou a
náročnejšou. Pápež veľaráz v týchto rokoch opakoval výzvu na novú evanjelizáciu. Chce ju znova
zdôrazniť predovšetkým preto, aby naznačil, že je potrebné, aby sme v sebe znovu zapálili
počiatočné nadšenie a dali sa preniknúť horlivosťou apoštolského ohlasovania, ktoré nasledovalo
po zoslaní Ducha Svätého. Podľa Svätého Otca musíme v sebe oživiť planúce nadšenie apoštola
Pavla, ktorý zvolal: "Beda mi, keby som nehlásal evanjelium!"699.700
Svätý Otec prehlásil: „Cirkev v Európe, nová evanjelizácia je úlohou, ktorá na teba čaká!
Snaž sa znova nájsť svoju ohlasovateľskú horlivosť. Cíť sa teraz, na začiatku tretieho tisícročia,
oslovená úpenlivou prosbou, ktorá zaznela už na začiatku prvého storočia, keď sa Pavlovi v
nočnom videní zjavil akýsi Macedónčan a prosil ho: „Prejdi do Macedónska a pomôž nám!“701 “ 702
„... je nevyhnutné, aby na tomto kontinente všetci veriaci prišli k znovuobjaveniu evanjeliového
nadšenia z hlásania a svedectva.“
703
„Toto nadšenie určite prebudí v Cirkvi nového misijného
ducha, ktorý nebude viazaný iba na 'špecialistov', ale zachytí a privedie k zodpovednosti všetkých
členov Božieho ľudu. Kto naozaj stretol Krista, ten si ho nemôže nechať pre seba, musí ho
ohlasovať. Je potrebné nové apoštolské úsilie, žité v každodennosti spoločenstiev a skupín
kresťanov...“704
„To,
čo sa od laikov očakáva, je veľké tvorivé úsilie v činnostiach a prácach ukazujúcich
život v zhode s evanjeliom.“705 Skadiaľ pochádza táto horlivosť? Podľa pápeža, apoštolská
horlivosť nevyhnutná pre evanjelizáciu, pochádza z počúvania Pánovho slova a jeho poslušného
prijatia. Pričom naozajstné počúvanie Boha znamená byť mu poslušným.706 „A predovšetkým
evanjelizácia a katechéza nadobúdajú novú silu práve zásluhou pozornosti k Božiemu slovu.“707
Počas Vigílie zoslania Ducha Svätého v roku 1999 sa Svätý Otec obrátil na misionárov,
kňazov, rehoľníkov a špeciálne laikov: „Vaše veľkorysé úsilie pripraviť seba a vniesť evanjelium do
domov a do iných oblastí mesta, otvára nové cesty evanjelizácie a kresťanskej prítomnosti
v životnom kolobehu nášho ľudu.“ 708
699
1 Kor 9, 16.
Porov. NMI 40.
701
Sk 16, 19.
702
EE, 45.
703
JOHN PAUL II.: Angelus, 27. July 2003.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2003/documents/hf_jp-ii_ang_20030727_en.html (2007-10-18). „...it
is necessary that on this Continent, all believers come to rediscover the evangelical enthusiasm of proclamation and
witness.“
704
NMI 40.
705
EA 44.
706
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 28. February 1999.
707
NMI 40.
708
JOHN PAUL II.: Homily, 22. May 1999.
700
- 116 -
3.1.6. Nové metódy
Akým spôsobom hovoriť k ľuďom, aby chápali evanjelium? Človek v rozličných časoch
reaguje na rôzne spôsoby ovplyvňovania iným spôsobom. Na čo reagujú ľudia dnes? Aké metódy
treba použiť, aby zvesť evanjelia zasiahla? Najprv sa pozrieme na všeobecné cesty evanjelizácie a
spôsoby, ktoré by podľa upozornení námestníka sv. Petra mali figurovať v evanjelizačnej činnosti,
a potom na metódy na ktoré reagujú ľudia v moderných časoch.
Sú tri základné metódy ohlasovania „dobrej zvesti“, ktoré by sme mohli uviesť ako cesty
evanjelizácie:709
a. osobné svedectvo;
b. svedectvo života;
c.
katechetická činnosť Cirkvi.
Pápež vysvetľuje: „Účinkovanie samého Ježiša jasne ukazuje hodnotu osobného kontaktu,
ktorý si od evanjelizátora žiada vziať si k srdcu situáciu poslucháča a ponúknuť mu ohlasovanie,
primerané jeho stupňu zrelosti, prostredníctvom primeraných foriem a jazyka.“710 Dáva nám za
vzor sv. Pavla. On sa stal všetkým pre všetkých, aby zachránil aspoň niektorých711. Podľa
najvyššieho biskupa nám sv. Pavol ukazuje, ako sa každý evanjelizátor musí prispôsobiť jazyku
poslucháčov.712
Podľa Jána Pavla II. dnešný človek počúva radšej svedkov ako učiteľov.713 Ak počúva
učiteľov tak preto, lebo sú svedkami. Rozhodujúca je prítomnosť a znaky svätosti. Svätosť je
podstatným predpokladom autentickej evanjelizácie, ktorá je schopná dávať nádej. Nestačí
ponúkať pravdu a milosť iba slovným ohlasovaním a slávením sviatostí. Vždy sa musia prijímať
a prežívať v konkrétnej situácii, v správaní kresťanov a cirkevných spoločenstiev.714
Pápež uvádza, že katechéza je vo svojej prirodzenosti základným aspektom novej
evanjelizácie. Katechéza je proces formácie viery, nádeje a lásky. Stvárňuje myseľ a dotýka sa
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_22051999_pentecost-vigil_en.html
(2007-10-10). „Your generous efforts in preparing yourselves and in bringing the Gospel to homes and to the other areas of
the city have opened new ways of evangelization and Christian presence in the daily texture of our people's lives.“
709
Všeobecné direktórium pre katechizáciu dopĺňa: evanjelizáciu treba chápať ako proces, ktorým Cirkev, pohýňaná
Duchom Svätým, ohlasuje a šíri evanjelium po celom svete. Preniká a premieňa celý časný poriadok. Uprostred národov
vydáva svedectvo o novom spôsobe existencie a života, verejne hlása evanjelium a pozýva k obráteniu. Uvádza do
kresťanského života pomocou katechézy a iniciačných sviatostí. U veriacich živí dar spoločenstva pomocou permanentnej
výchovy vo viere. Neustále podnecuje evanjelizačné poslanie v Kristových učeníkoch. – Porov.VDK 48.
710
EAS 20.
711
1 Kor 9, 16.
712
Porov. JOHN PAU L II: Homily, 15. February 1998.
713
Ján Pavol II. sa veľakrát odvolával na Pavla VI.. Bolo to aj v tomto prípade. – Porov. EN 41.
714
Porov. EE 49.
- 117 -
srdca človeka, vedie ho k úplnému objatiu Krista. Veriaceho uvádza plnšie do skúsenosti
kresťanského života, ktorý obsahuje liturgické slávenie tajomstva vykúpenia a kresťanskú službu
druhým. Svätý Otec pripomína, že pri katechéze je dôležité mať na zreteli, že rast v chápaní viery
a jej praktické vyjadrenie v sociálnom živote sú vnútorne spojené. 715
Vo Všeobecnom direktóriu pre katechizáciu sa dočítame: „[Boh] ... používa udalosti a ľudské
716
slová, aby oznámil svoj zámer; robí to postupne po etapách.... .“
„Pokiaľ ide o katechézu,
odovzdáva činy a slová zjavenia: má ich ohlasovať a vyrozprávať a zároveň objasňovať hlboké
tajomstvá, ktoré sú v nich skryté.“717
Svätý Otec vysvetľuje v Catechesi tradendae: „Vo všeobecnosti môžeme zdôrazniť, že
katechéza je výchova detí, mladých a dospelých vo viere, ktorá v sebe osobitne zahrnuje
vyučovanie kresťanskej náuky, všeobecne podávané organickým a systematickým spôsobom, aby
sa uviedli do plného kresťanského života.“718 Špecifickým cieľom katechézy je: s Božou pomocou
rozvíjať ešte počiatočnú vieru, podnecovať ju naplno a každodenne napomáhať kresťanský život
veriacich. V rovine poznania a živote ide o vzrast semena viery, vloženého Duchom Svätým pri
prvom ohlasovaní a účinne odovzdaného svätým krstom.719 Presnejšie: cieľom katechézy vo
všeobecnom rámci evanjelizácie je byť fázou výučby a dozrievania, čiže obdobím, v ktorom
kresťan po prijatí osoby Ježiša Krista ako jediného Pána pomocou viery a po celkovom priľnutí k
nemu úprimným obrátením srdca sa usiluje lepšie poznať Ježiša, ktorému sa oddal ... .“720
Ján Pavol II. upozorňuje, že aktivity siekt a nových náboženských skupín zamerané na
získavanie nových stúpencov sú v rámci Ameriky veľkou prekážkou pre evanjelizačnú prácu. Podľa
neho má slovo „prozelytizmus“ negatívny význam, ak znamená spôsob získavania stúpencov,
ktorý nerešpektuje slobodu tých, na ktorých sa obracia. Pápež usmerňuje, že Katolícka cirkev
odmieta takéto metódy vo svojej vlastnej evanjelizačnej činnosti. Evanjelizačné dielo Kristovho
evanjelia v jeho celistvosti musí rešpektovať vnútornú svätyňu každého jednotlivca. Upriamuje, že
od Cirkvi v Amerike sa žiada dôkladný rozbor, aby sa zistilo, prečo tak veľa katolíkov opúšťa
Cirkev. Je potrebné prehodnotiť pastoračné metódy, aby každá partikulárna cirkev mohla ponúknuť
svojim veriacim osobnejšiu náboženskú starostlivosť. Je potrebné tiež posilniť štruktúry
spoločenstva a poslania, využiť čo najviac evanjelizačných možností, ktoré ponúka očistená ľudová
zbožnosť a dať takto katolíkom živšiu vieru v Ježiša Krista prostredníctvom modlitby a vhodne
vysvetľovaného Božieho slova. Najviac ohrozenými skupinami prozelytizmu a siekt sú
prisťahovalci, obyvatelia periférie miest, sídlisk a vidieckych mestečiek bez prítomnosti kňaza.
Z toho pohľadu – vyzdvihuje Svätý Otec – sa ukázali ako veľmi prospešné základňové
715
Porov. EA 69.
VDK 38.
717
VDK 39.
718
CT 18.
719
Porov. CT 20.
720
CT 20.
716
- 118 -
spoločenstvá, hnutia, rodinné skupiny a iné formy združení, v ktorých sa vytvárajú ľahšie osobné,
duchovné a ekonomické zväzky vzájomnej podpory.721
Svätý Otec je toho názoru, že nová evanjelizácia má ovplyvňovať aj „svet zábavy“, ktorý je
dôležitý vo formovaní myslenia a návykov. Myslí tým veľa iniciatív, ktoré prezentujú biblické odkazy
ako aj množstvo bohatých odkazov kresťanskej tradície v jazyku foriem, zvukov a obrazov cez
divadlo, kino a televíziu. Tiež myslí na tie práce a programy, ktoré nehovoria priamo
o náboženstve, ale sú stále schopné hovoriť k ľudským srdciam, podnecujú ich k premýšľaniu
a rôznym otázkam.722
Ako samozrejmosť považuje prítomnosť Cirkvi v masmédiách. Je to dôležitá metóda
ohlasovanie Krista. „Samozrejme, že pri ohlasovaní Krista musí Cirkev používať účinne a obratne
vlastné spoločenské dorozumievacie prostriedky (knihy, noviny a časopisy, rozhlas, televíziu a iné
prostriedky). Katolícki hlásatelia musia byť odvážni a tvoriví, aby vyvíjali nové spoločenské
dorozumievacie prostriedky a nové metódy ohlasovania. No nakoľko je to len možné, musí Cirkev v
najvyššej možnej miere využívať príležitosti, ktoré jej ponúkajú aj svetské médiá.“723 Zároveň nás
však upozorňuje, že vzťahy sprostredkované elektronickou cestou nikdy nemôžu nahradiť priamy
ľudský kontakt, ktorý si vyžaduje pravá evanjelizácia. V skutočnosti evanjelizácia vždy závisí od
osobného svedectva toho, kto je poslaný724 evanjelizovať.725
3.1.7. Nové vyjadrenie
Čo znamená podľa Svätého Otca slovné spojenie „evanjelizácia nová vo vyjadrení“? „
...ak máte svoj zrak pozorne upretý na to, čo Pán hovorí, ak viete ako nadobudnúť pevné
porozumenie Kristovej pravdy, ak hlásate Dobrú Zvesť jazykom, ktorému každý rozumie.“726 Toto
je podľa pápeža nové vyjadrenie evanjelizácie.
3.1.8. Pod vládou Ducha
Keď hovoríme o novej evanjelizácii, nemôžeme obísť jednu veľmi dôležitú tému. Všetko
naše snaženie a námaha pre evanjelizáciu by vyšli nazmar, ak by sme zanedbali pri tejto činnosti
721
Porov. EA 73.
Porov. JOHN PAU L II: Homily, 17.December 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20001217_jubilentertainment_en.html (2007-9-12).
723
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXIV. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 2000.
http://www.kbs.sk/?cid=1117291211 (2008-5-15).
724
Rim 10, 14-15.
725
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXVI. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 12.máj 2002. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 31. Trnava: SSV, 2002. s. 9.
722
726
PASTORAL AND MISSIONARY COMMISION: The Holy Spirit: Protagonist of the New Evangelization.
http://www.vatican.va/jubilee_2000/magazine/documents/ju_mag_01111997_p-72_en.html (2008-5-17). „ ... if you keep
your eyes attentive to what the Lord says, if you know how to acquire a firm understanding of the truth of Christ, if you
announce the Good News with a language that everyone can understand.“
- 119 -
pôsobenie Ducha Svätého. Ako povedal Svätý Otec: „ ... Duch nie je iba princípom
evanjelizačného diela, ale aj jeho náplňou a prvotným plodom.“727
Pápež píše v encyklike Redemptoris missio, že na vrchole Ježišovho poslania sa objavuje
Duch Svätý ako Božská osoba. Ježišovo dielo je zverené ľuďom a Cirkvi, ale v týchto ľuďoch Duch
zostáva. Duch Svätý je hlavnou osobou pre poslanie Cirkvi. Apoštoli majú ísť ku všetkým národom
až po okraj zeme. Pri tomto ich Ježiš nenecháva sám: apoštoli dostávajú posilu a výzbroj, aby jeho
príkaz mohli uskutočniť. Ide tu o prítomnosť a silu Ducha a Ježiša. Svätý Otec si ďalej všíma v
encyklike rôzne podania evanjelistov pri rozposlaní učeníkov. Evanjelista Marek chápe hlásanie
ako proklamáciu a kerygmu. „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému
728
stvoreniu.“
U evanjelistu Matúša je prízvuk na založení Cirkvi a jej učení. Hlásanie evanjelia má
byť teda doplnené špecifickou cirkevnou a sakramentálnou náukou. „Ježiš pristúpil k nim a povedal
im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene
Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som
s vami po všetky dni až do skončenia sveta.““729 U evanjelistu Lukáša je poslanie podané ako
svedectvo týkajúce sa hlavne zmŕtvychvstania. Poslaný je vyzvaný veriť v pretrvávajúcu silu
evanjelia a hlásať obrátenie k láske a milosrdenstvu Boha. Ján píše výslovne o mandáte. Ježiš
hovorí k Otcovi: „Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta... .“730 731
Pápež uvádza, že poslanie Ježiša a poslanie Cirkvi je Božím dielom, dielom Ducha.
Príchod Ducha Svätého na Turíce robí z apoštolov svedkov a prorokov. Zvestujú druhým svoje
skúsenosti s Ježišom a nádej, ktorá ich napĺňa. Keď hlásatelia odchádzajú z Jeruzalema, Duch
preberá ešte viac úlohu vodcu.732 Zoslanie Ducha Svätého znamenalo začiatok všeobecného
poslania evanjelizácie.733 „Duch dodáva Cirkvi formu spoločenstva svedkov, ktorí jeho mocou
vydávajú svedectvo o Ježišovi Spasiteľovi (porov. Sk 1,8) a v tomto zmysle je Duch prvotným
hýbateľom evanjelizácie.“734 Vyberá cesty a osoby pre misie.
Duch ich vedie aj v otázkach ako hlásať evanjelium pohanom. Majú zachovávať židovský
zákon? Po tomto zamietavom rozhodnutí otvára Cirkev svoje brány a stáva sa domovom, do
ktorého môžu vstúpiť všetci, ponechajúc si vlastnú kultúru a vlastnú tradíciu, pokiaľ neprotireči
evanjeliu. Prví misionári mali vždy pred očami očakávania, nádeje, starosti, bolesti a kultúru ľudí,
ktorým zvestovali Krista. Pavol v Lystre a Aténach vstupuje do dialógu s kultúrami a náboženskými
727
JÁN PAVO L II.: Večerná sv. omša na Druhej svetovej duchovnej obnove pre kňazov. In: Povolaní ohlasovať evanjelium.
728
Mk 16, 15.
729
Mt 28, 18-20.
730
Jn 17,18.
731
Porov. RM 23.
732
Porov. RM 24.
733
Porov. JOHN PAU L II.: Regina Caeli, 18. May 1997.
734
EAS 17.
- 120 -
hodnotami rôznych národov. Duch nabáda skupinu veriacich tvoriť spoločenstvo, byť Cirkvou.
Jedným z najdôležitejších cieľov misií je zhromaždiť ľud na počúvanie blahozvesti do bratského
spoločenstva, na modlitbu a eucharistiu.735 Pápež je presvedčený, že Duch je ten, ktorý vedie
človeka krok za krokom, inšpiruje hlásateľa správnymi slovami pre hlásanie Krista a podporuje ho
736
v ťažkým momentoch.
Duch Svätý môže podporovať znechutených a utvrdzuje nadšenie tých,
čo zažili skúsenosť radosti z evanjelizácie. On posilňuje vernosť a odvahu byť misionármi evanjelia
737
každý deň, kdekoľvek evanjelizátor žije a pracuje.
Duch však nepôsobí – ako poznamenáva Svätý Otec - len v hlásateľoch, ale aj v každom
človeku. Koncil pripomína pôsobenie Ducha v srdci človeka „semenami slova“, náboženskými
podnetmi, snahou ľudského konania, pokiaľ je zamerané na pravdu, na dobro, na Boha.
738
„Duch
dáva človekovi svetlo a silu, aby odpovedal na svoje najvyššie povolanie. Duchom "môže človek
dospieť vo viere k rozjímaniu a prežívaniu tajomstva Božieho plánu spásy".“739 Duch pôsobí nielen
v ľuďoch, ale aj v spoločenstvách, dejinách, národoch, kultúrach a náboženstvách. Stojí na
začiatku šľachetných ideálov a dobrých iniciatív ľudstva. Kristus pôsobí v srdciach ľudí v sile svojho
Ducha tým, že budí túžbu po budúcom svete. Duch rozsieva tiež „semená slova“, ktoré sú v rítoch
a kultúrach rôznych národov a pripravuje ich na dozretie v Kristovi.740 Svätý Otec učí podobne v
Ecclesia in Asia: „Cirkev je presvedčená, že v hĺbke srdca ľudí, kultúr a náboženstiev Ázie existuje
smäd po "živej vode"741, smäd, ktorý spôsobuje sám Duch a ktorý jedine Ježiš Spasiteľ môže plne
uhasiť.“742
Kto je hlavným činiteľom evanjelizácie? Ján Pavol II. píše v Tertio millennio adveniente:
„Duch je aj pre náš čas hlavným činiteľom novej evanjelizácie. Bude teda dôležité znovu objaviť
Ducha ako toho, kto buduje Božie kráľovstvo v priebehu dejín a pripravuje jeho úplné prejavenie sa
v Ježišovi Kristovi; pritom povzbudzuje ľudí vnútorne a necháva vzklíčiť vo vnútri ľudského života
743
semeno konečnej záchrany, ktorá nastúpi na konci časov.“
Duch Svätý je ten, ktorý špeciálne
v dnešných časoch ponúka Cirkvi podporu povolaniu a misie laických veriacich.
744
A potvrdil počas
745
jednej z homílií v roku 1998: „ ...Duch Svätý je hlavným činiteľom novej evanjelizácie ... .“
735
Porov. RM 24, 25, 26.
(2007-10-10).
737
Porov. JOHN PAUL II.: Homily, 22. May 1999.
(2007-10-10).
738
Porov. RM 28.
739
RM 28.
740
Porov. RM 28.
741
Porov. Jn 4, 10-15.
742
EAS 18.
743
TMA 45.
744
Porov. JOHN PAU L II.: General Audience, 25. November 1998.
745
JOHN PAUL II..: Homily, 21. February 1998.
736
- 121 -
Základom novej evanjelizácie a nového mravného života, ktorý ona vyžaduje a roznecuje
svojimi plodmi svätosti a misijnej horlivosti – ako píše vo Veritatis splendor - je Duch Krista.746
„Cez silu Ducha Svätého je Cirkev v Oceánii pripravovaná pre novú evanjelizáciu ľudí, ktorí
sú dnes hladní po Kristovi.“747
3.1.9. Podstata z vesti novej evanjelizácie
Čo je najpodstatnejšie na kresťanskej zvesti a jej ohlasovaní? Čo by mali mať kresťania
v každom čase a na každom mieste na pamäti pri ohlasovaní?
Ján Pavol II. odpovedá vo svojej encyklike Redemptoris missio. Boh tým, že vzkriesil
Ježiša z mŕtvych premohol smrť a zavŕšil kráľovstvo definitívnym spôsobom. Počas pozemského
života je Ježiš prorokom kráľovstva a po svojom utrpení, zmŕtvychvstaní a nanebovstúpení má
účasť na Božej moci. Zmŕtvychvstanie dáva Ježišovmu posolstvu univerzálny význam.748 „Učeníci
spoznávajú, že kráľovstvo je v osobe Ježiša už prítomné a že sa v človekovi a vo svete pomocou
tajomného spojenia s ním postupne uskutočňuje.“749 Po Ježišovom nanebovstúpení učeníci
ohlasujú kráľovstvo tým, že zvestujú Ježiša. Zvestujú jeho smrť a zmŕtvychvstanie.750 Sv. Pavol
podobne otvorene učí o Ježišovi Kristovi, Pánovi.751 „V hlásaní Ježiša Krista, s ktorým je kráľovstvo
identické, má hlásanie prvotnej cirkvi stredobod. Ako vtedy aj dnes platí, že treba spojiť hlásanie
Božieho kráľovstva (obsah hlásania Ježišovho) a hlásanie udalostí Ježiša Krista (hlásanie
apoštolov). Obe sa dopĺňajú a vzájomne osvetľujú.“752 Pápež kritizuje tzv. „antropocentrické“
chápania spásy v zúženom zmysle. V takomto chápaní ide skôr o kráľovstvo s čisto pozemskou
a sekularizovanou skutočnosťou, v ktorom rozhodujúcimi sú programy a boje za spoločenskoekonomické, politické a kultúrne oslobodenia. Podľa jeho mienky treba hodnotám napomáhať aj na
tejto úrovni, ale takto chápané oslobodenie by človeka ochudobňovalo o jeho pravé a hlboké
dimenzie. Božie kráľovstvo totiž nie je z tohto sveta.
Je aj iný smer, na ktorého negatíva Svätý Otec upozorňuje. Ide o smer, kde sa obchádza
mlčaním osoba Krista. Jeho zástancovia tvrdia, že Kristus nemôže byť pochopený tými, ktorí
nemajú kresťanskú vieru. Podľa nich sa rôzne národy, kultúry a náboženstvá môžu zjednotiť
v božskej skutočnosti, nech sa už nazýva akokoľvek. Cirkev pokladajú za obyčajné znamenie,
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_19980221_consistorio_en.html
(2007-9-12). „...the Spirit is the principal agent of the new evangelization... .“
746
Porov. VS 108.
747
EO 18. „Through the power of the Holy Spirit, the Church in Oceania is preparing for a new evangelization of peoples
who today are hungering for Christ.“
748
Porov. RM 16.
749
RM 16.
750
Porov. Sk 8, 12.
751
Porov. Sk 28, 31.
752
RM 16.
- 122 -
ktoré nie je jednoznačné.
753
Podľa pápeža však toto nie je Božie kráľovstvo aké poznáme zo
zjavenia. Kráľovstvo zo zjavenia nemožno oddeliť ani od Krista, ani od Cirkvi. Kráľovstvo Božie je
predovšetkým osoba, ktorá má tvar a meno - Ježiš z Nazaretu, obraz neviditeľného Boha. 754 755
Kráľovstvo – ako píše Ján Pavol II. - síce vyžaduje pomoc ľudského dobra a hodnôt, ktoré
sa nazývajú „evanjeliovými“, pretože sú úzko spojené s evanjeliom.756 „Ale toto napomáhanie,
ktoré leží aj Cirkvi na srdci, nemá byť oddelené od iných základných úloh, ako ohlasovanie Krista a
757
jeho evanjelia, zakladanie a rozvoj komunít, čím vzniká živý obraz kráľovstva medzi ľuďmi.“
Pápež počas jednej generálnej audiencie pripomenul, že už sv. Pavol chápal, že pri
hlásaní evanjelia sa stretne s ťažkosťami.
Apoštol národov
poznal bremeno a ťažkosti
evanjelizácie tak dobre, ako aj ľudskú slabosť. Vedel, že poklad kresťanskej kerygmy je nám
zverený do krehkých nádob a prenášaný slabými nástrojmi. To preto, aby sa ukázalo, že „Boh má
zvrchovanú moc, a nie my“758. Ako povedal Svätý Otec, žiadny nepriateľ nebude úspešný v
snahe nahradiť hlásania evanjelia alebo v potlačení hlasu apoštolov, ktorí vyznávajú: „Zo všetkých
strán nás sužujú, ale nie sme tiesnení.“759
Nejde tu však len o ohlasovanie, ale aj obnovu ohlasovania: „Ako v oblasti právd viery, tak
ešte väčšmi pri objasňovaní základov a významu kresťanskej mravnosti ukazuje nová evanjelizácia
svoju pravdivosť a súčasne vyžaruje celú svoju misijnú silu, keď sa uskutočňuje nielen darom
ohlasovaného slova, ale istým spôsobom predovšetkým darom uskutočňovaného slova.“760 Nová
evanjelizácia je dar nového žitia v Kristovi.761
3.2.
Hlásatelia novej evanjelizácie
Hlavným podmetom novej evanjelizácie je trojjediný Boh.762 Ježiš Kristus je najväčší
evanjelizátor.763 Načrtol to Pavol VI. v encyklike Evangelii nuntiandi: Kristus ohlasoval ako vrchol
a stred svojej blahozvesti spásu, t.j. veľký Boží dar ...“764
753
Porov. RM 17.
Porov. RM 18.
755
„Keď kráľovstvo oddeľujeme od Ježišovej osoby, už to nie je Božie kráľovstvo ním zjavené, prekrúti sa buď zmysel
kráľovstva, ktoré sa stane len ľudským alebo ideologickým predmetom, alebo sa falšuje identita Krista, ktorý už nie je
Pánom, ktorému je všetko podriadené. Práve tak nemožno kráľovstvo oddeliť od Cirkvi. Ona zaiste nie je cieľom, lebo je
zameraná na kráľovstvo, ktorého skutočnosť v jadre a náznakovo predstavuje a ktorého je nástrojom, ale pri tom všetkom
jasnom odlíšení medzi Cirkvou z jednej strany a Kristom a kráľovstvom z druhej strany, zostáva Cirkev s oboma nerozlučne
spojená.“ - RM 18.
756
Porov. RM 19.
757
RM 19.
758
2 Kor 4, 7.
759
2 Kor 4, 8.; Porov. JOHN PAUL II.: General Audience, 22. January 2003.
760
VS 107.
761
762
763
Porov. EN, 7.
754
- 123 -
Kto má hlásať radostné posolstvo? Koho sa toto poslanie týka? Existuje v Cirkvi nejaká
výnimka, alebo sa táto povinnosť týka všetkých? Ako by mali napĺňať jednotlivé stavy v Cirkvi túto
úlohu? Na tieto otázky zodpovieme podľa učenia Jána Pavla II..
Pri
návšteve Japonska v roku 1982 povedal: „Celá Cirkev
musí byť Cirkvou
765
evanjelizujúcou.“
Svätý Otec vidí ohlasovanie evanjelia ako úlohu každého kresťana – katolíka: „Tí, čo sú
včlenení do katolíckej Cirkvi, môžu sa cítiť ako uprednostnení, ale sú zato súčasne aj viac
zaviazaní dosvedčovať vieru a kresťanský život ako službu na bratoch a povinnú odpoveď Bohu,
...766 Rímsky biskup pripomenul veriacim vo farnosti sv. Cyrila a Metoda v Ríme počas svojej
homílie: „Každý veriaci je podľa svojich schopností a povinností povolaný podieľať sa na veľkej
misii evanjelizácie. Táto úloha musí byť teda vykonávaná s vytrvalosťou a vernosťou vo vašej
farnosti, aby evanjelium mohlo vstúpiť do každého domu, rodiny a rôznych situácií v každodennom
živote.“767
„Nová evanjelizácia je zodpovednosťou každého veriaceho.“768 „Misionársky záväzok
nemá časové ohraničenie a zahŕňa každého člena kresťanskej komunity.“769 Na jednej strane sa
každý kresťan môže cítiť uprednostnený skutočnosťou, že je kresťanom, na druhej strane ho však,
viaže povinnosť dosvedčovať vieru a kresťanský život. V exhortácii Ecclesia in Europe Svätý Otec
tvrdí, že cesta evanjelia lásky je spoločná všetkým kresťanom: „Slúžiť evanjeliu nádeje
prostredníctvom evanjelizujúcej lásky je záväzná úloha a zodpovednosť všetkých. Pretože nech sú
naše charizmy a úrady akékoľvek, láska je hlavnou cestou, ktorá bola ukázaná všetkým a po ktorej
všetci môžu ísť. Celé cirkevné spoločenstvo by malo kráčať po tejto ceste v stopách svojho
Učiteľa.“770 Všetci pokrstení, vzhľadom na milosť sviatosti krstu, sú poverení zúčastňovať sa na
pokračovaní Kristovho spásneho poslania.771 Kresťania by mali byť znepokojení pre všetkých, ktorí
ešte nespoznali Krista a Cirkev. Mali by seba otvoriť obrovským poliam evanjelizácie.772
764
EN 9.
JAN PAW EŁ II.: Przemówienie do świeckich w Catholic Center Hall w Tokio, 23. luty 1981. In: Red. SOBIEPAN, J.: Jan
Paweł II na Filipinach i w Japonii. W arszawa: PAX, 1986. s. 178. „Cały Koscioł musi być Kościołem ewangelizującym.“
766
RM 11.
767
JOHN PAUL II.: Homily, 15. February 1998.
„Every believer is called, according to his own capabilities and responsibilities, to participate in the great mission of
evangelization. This task must also be pursued with perseverance and faithfulness in your parish, so that the Gospel may
enter every home, family and the various contexts of daily life.“
768
JOHN PAUL II.: Homily, 27.September 1997.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_19970927_bologna_en.html (2007-912). „The new evangelization is the responsibility of every believer.“ xy
769
JOHN PAUL II.: Regina Caeli, 23. May 1999.
„Missionary commitment has no time limits and involves every member of the Christian community.“
770
EE, 33.
771
Porov. EAS 43.
772
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 19. September 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_19980919_chiavari_en.html (200710-10).
765
- 124 -
Pápež pochádzajúci z Poľska podotýka, že každý kresťan bude môcť toto poslanie plniť do
takej miery, do akej príjme život Božieho Syna za dokonalý vzor svojho evanjelizačného úsilia.
Jednoduchosť jeho štýlu a konania sa musia stať normou pre všetkých zapojených do
evanjelizácie.773 Evanjelizácia však nie je dielom iba jednotlivca. Je to skôr cirkevná úloha. V rámci
774
tohto poslania existujú rôzne zodpovednosti a rôzne typy činnosti.
Svätý Otec nám zdôrazňuje,
„... že práca tých, ktorí učia a študujú na cirkevných fakultách nie je oddelená, a už vonkoncom nie
v opozícii voči práci tých, čo sú akoby v „prvých líniách“. Všetci sme v službe Pravdy, ktorou je
evanjelium Krista nášho Pána.“775 Všetci veriaci majú byť misionármi na vlastnej ceste životom.776
Pápež dopĺňa: „Nech každý pamätá na to, že každodenné svedectvo založené na žití v intimite
777
s Kristom, je mimoriadnym nástrojom evanjelizácie.“
Je jasné, že skutočné ohlasovanie evanjelia nie je možné, ak kresťania neponúkajú zároveň
svedectvo života v súlade s posolstvom, ktoré ohlasujú.778 Je podstatné, aby veriaci dôkladne
poznali sociálnu náuku Cirkvi a urobili ju súčasťou svojho evanjelizačného poslania.779 Ján Pavol
II. je toho názoru, že v Ázii presviedča ľudí skôr svätosť života ako intelektuálne argumenty.780
Podľa Svätého Otca by mal byť misionár tiež mužom modlitby: „... misionár, ktorý by nemal
hlbokú skúsenosť Boha v modlitbe a v kontemplácii, bude mať slabý duchovný vplyv a úspech vo
svojom účinkovaní. Toto je úvaha, ktorú zakladám na svojej vlastnej kňazskej skúsenosti a, ako
som napísal na inom mieste, kontakt s predstaviteľmi nekresťanských duchovných tradícií, zvlášť
tými ázijskými, ma utvrdil v presvedčení, že budúcnosť misií závisí vo veľkej miere od
kontemplácie.“781 K kontexte Ázie, osoba, ktorá je skutočne nábožná, nachádza ľahko rešpekt
a nasledovanie.
3.2.1. Biskupi
Ján Pavol II. sa pozerá na podporu novej evanjelizácie a misií ako na svoju povinnosť. Ale
aj všetci biskupi na celom svete sú s pápežom zodpovední za evanjelizáciu sveta. Počas jedného
príhovoru v roku 1989 povedal, že biskupi sú piliermi, od ktorých závisí práca a zodpovednosť
773
Porov. EA 67.
Porov. EAS 42.
775
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20001020_eccles-univers_en.html
(2007-10-10). „... that the work of those who teach and study at the ecclesiastical faculties is not separate from, much less
in opposition to, the work of those "in the front lines" as it were. W e are all at the service of Truth, which is the Gospel of
Christ our Lord.“
776
Porov. JOHN PAU L.: Angelus, 17. October 1999.
777
JOHN PAUL II.: Angelus, 10. June 2001.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2001/documents/hf_jp-ii_ang_20010610_en.html (2007-7-16). „May
everyone remember that daily witness, based on living in intimacy with Christ, is a unique instrument of evangelization.“
778
Porov. EAS 42.
779
Porov. EAS 32.
780
Porov. EAS 42.
781
EAS 23.
774
- 125 -
evanjelizácie.782 Biskupi nedostali vysviacku len pre svoju diecézu, ale pre spásu celého sveta.
Táto kolegiálna zodpovednosť má svoje dôsledky. Biskupské konferencie a biskupské synody majú
venovať zvláštnu pozornosť misijnej činnosti Cirkvi.783 Kristus totiž zveril hlavnú zodpovednosť za
poslanie Cirkvi apoštolom a ich nástupcom.784 Svätý Otec poznamenáva, že jednota medzi
kardinálmi, patriarchami, arcibiskupmi a biskupmi je veľkou posilou pre novú evanjelizáciu. 785 Sám
potvrdil, že zúčastniac sa Mimoriadnej biskupskej synody Ameriky, získal pôsobivú skúsenosť
Cirkvi, skúsenosť hlbokého spoločenstva medzi pastiermi a cirkevnými spoločenstvami v službe
novej evanjelizácie.786
Biskupi musia cítiť povinnosť podporovať spoločenstvo vo svojich diecézach, aby bola
snaha o novú evanjelizáciu efektívnejšia. S pomocou kňazov, diakonov, rehoľníkov a laikov majú
vytvoriť pastoračný plán, ktorý zapája všetkých členov Cirkvi a vzbudzuje v nich misionárske
povedomie.787 Pápež povzbudzoval novovysvätených biskupov, aby sa stali vernými služobníkmi
novej evanjelizácie, ktorá šíri svetlo Krista vo svete.788 Zdá sa, že pápež vidí v zhromaždení
biskupov Amerického kontinentu začiatok novej misie Ameriky. „Je to začiatok novej misie, ktorá
nachádza svoju „hornú izbu“ a Turíce v Mimoriadnom zhromaždení biskupskej Synody, na začiatku
roku úplne venovanému Duchu Svätému.“789 Keď sa biskupi stretnú spolu, je to čas reflexie o
poslaní biskupov vo výzvach novej evanjelizácie. 790
3.2.2. Kňazi
Ján Pavol II. sa obrátil na Pána: „Ďakujeme ti, že si nás ako služobníkov tvojho kňazstva
pripodobnil sebe a že si nás povolal, aby sme budovali tvoje telo – Cirkev nielen vysluhovaním
sviatostí, ale predovšetkým ohlasovaním tvojho „slova spásy“.“791
782
Porov. JOHN PAU L II.: Adress to Italian Bishops’ Conference, 6. May 1990. In: DULLES, A.: John Paul II and the New
Evangelization: W hat Does It Mean?. In: Ed. RALPH M.; W ILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization. Ohio:
St. Anthony Messenger Press, 2006. s. 6
783
Porov. RM 63.
784
Porov. EAS 43.
785
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000518_genetliaco-santopadre_en.html (2007-10-10).
786
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 14. December 1997.
787
Porov. EA 36.
788
789
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_12121997_en.html (2007-10-10). „It
is the beginning of a new mission, which has found its "upper room" and "pentecost" in the Special Assembly of the Synod
of Bishops, at the very beginning of a year totally dedicated to the Holy Spirit.“
790
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 30. September 2001.
791
JÁN PAVO L II.: Modlitba na Zelený štvrtok 1982. In: Zost. HERMANOVSKÝ J.: Pápeži kňazom .Bratislava: Lúč, 1996. s.
326-327.
- 126 -
Pápež sa vo svojom Liste kňazom obracia na služobníkov oltára: „Len ak žijeme ako
792
vykúpení ľudia, stávame sa dôveryhodnými ohlasovateľmi vykúpenia.“
Ak si kňazi opakovane
uvedomujú Kristovu túžbu ponúknuť spásu všetkým, nemôže v ich srdciach nehorieť misionárska
horlivosť.793
V inom dokumente vidí Svätý Otec úlohy biskupov a kňazov tak, že majú celý svoj život
porovnávať s Ježišom. Majú žiť podľa jeho životného štýlu. Cez ohlasovanie Božieho slova,
vysluhovanie sviatostí a vedenie kresťanského spoločenstva majú sprítomňovať
Mysterium
Christi. Čo sa týka duchovnej a kultúrnej situácie v Európe, tak majú byť znamením protirečenia
i nádeje pre spoločnosť.
794
„Od kňazov vyžaduje, aby sa radikálne a integrálne ponorili do
Kristových tajomstiev, a tak boli schopní realizovať nový štýl pastoračného života, ktorý sa
vyznačuje hlbokou jednotou s pápežom, s biskupmi a medzi kňazmi navzájom, ako aj plodnou
spoluprácou s veriacimi laikmi pri uznávaní a podporovaní rozličných úloh, chariziem a služieb
vnútri cirkevného spoločenstva.“795
Pastoračná úloha kňazov vyžaduje, aby boli blízky ľuďom a ku všetkým ich problémom, či
osobným, rodinným alebo sociálnym. Ku všetkým týmto problémom majú pristupovať „ako kňazi“.
Podľa pápeža: úlohou kňazov je slúžiť pravde a spravodlivosti v rozmeroch ľudskej „dočasnosti“,
no vždy v perspektíve večnej spásy.796
Kňazi musia dbať na to, aby postrehli charizmy a kvality svojich veriacich, schopných
prispieť k animovaniu spoločenstva. Majú im načúvať a prostredníctvom dialógu ich povzbudzovať
k účasti a spoluzodpovednosti. Toto napomôže lepšie rozdelenie úloh a umožní kňazom venovať
sa tomu, čo je najužšie spojené s ohlasovaním Ježiša Krista.797 Čo potrebujú biskupi a kňazi pre
to, aby mohli slúžiť Cirkvi tak, ako si to želá Kristus? Ján Pavol II. odpovedá, že potrebujú dôkladnú
a trvalú formáciu, ktorá im ponúkne príležitosť obnovy v ľudskej, duchovnej i pastoračnej oblasti.
Sú pre nich potrebné kurzy teológie, duchovnosti a humánnych vied.798
Pre podmienky v Ázii sa majú evanjelizátori vychovávať v kultúrnom kontexte kontinentu.
Seminaristi majú nadobudnúť, okrem solídneho biblického a patristického vzdelania, členené a isté
799
poznanie teologického a filozofického dedičstva Cirkvi.
Popri kňazskom povolaní vyzdvihuje
pápež aj kňazský celibát, ktorý nie je - podľa toho ako nás učí - iba cirkevnou disciplínou
prikázanou zhora, ale je to milosť a neoceniteľný dar daný Cirkvi. Pre dnešný svet má celibát
prorockú hodnotu, je prameňom intenzívneho duchovného života, pastoračnej plodnosti,
792
JÁN PAVO L II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2005. Trnava: SSV, 2005. s. 6.
Porov. JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2005. Trnava: SSV, 2005. s. 6.
794
Porov. EE 34.
795
PDV 18.
796
Porov. JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979. In: Zost. HERMANOVSKÝ J.: Pápeži kňazom .Bratislava:
Lúč, 1996. s. 284.
797
Porov. EA 39.
798
Porov. PDV 43.
799
Porov. EAS 22.
793
- 127 -
svedectvom o eschatologickom kráľovstve, znamením Božej lásky k tomuto svetu, ako aj
nerozdelenej lásky kňaza k Bohu a k jeho ľudu.800 „Ak sa celibát žije ako odpoveď na Boží dar a
ako prekonávanie pokušení hedonistickej spoločnosti, podporuje nielen ľudskú realizáciu tých, čo
sú naň povolaní, ale slúži aj ako faktor dozrievania pre ostatných ľudí.“801 Biskupi a kňazi majú
neúnavne svedčiť o evanjeliu života a povzbudzovať veriacich, aby konali dôsledne v jeho
duchu.
802
V súvislosti s výzvami novej evanjelizácie je veľmi potrebná aj intelektuálna formácia
kňazov.803 Súčasťou formácie kňazov, seminaristov, rehoľníkov, katechétov, laických odborníkov,
študentov, katolíckych škôl a farských spoločenstiev má byť výchova v oblasti médií. Má zahŕňať
804
kritické hodnotenie mediálnych produktov.
Úlohou pastierov je tiež zabezpečiť, aby boli laici
formovaní ako evanjelizátori, schopní čeliť výzvam súčasného sveta nielen svetskou múdrosťou
a výkonnosťou, ale srdcom obnoveným a posilneným Kristovou pravdou.805 „Veriaci laici, svedčiac
o evanjeliu v každej oblasti spoločenského života, môžu zohrávať jedinečnú úlohu pri vykoreňovaní
nespravodlivosti a útlaku a aj na túto úlohu musia dostať primeranú formáciu.“806
Svätý Otec pozýva kňazov, aby sa vstúpili do školy Eucharistie. Mnohí kňazi v nej
v priebehu storočí našli posilu na prekonávanie pocitu samoty, oporu pri znášaní svojich utrpení,
posilu na pokračovanie v ceste po každom znechutení a vnútornú silu byť verný.807
Pápež dáva za vzor každému kňazovi „Ježiša - Dobrého pastiera“: „Ježiš – Dobrý pastier,
ktorý prišiel na svet, aby sme mali život a mali ho v hojnosti808, je vzorom pre každého kňaza.
Nesmierne horizonty novej evanjelizácie sa odvíjajú pred očami Dobrého pastiera.“ 809
V jednom zo svojich posolstiev Svätý Otec pripomenul: „Od svätosti povolaných závisí sila
ich svedectva, schopná pritiahnuť ďalších ľudí a pohnúť ich k tomu, aby dali svoj život Kristovi.“810
Pápež nezabúda ani na seminaristov a tých čo sa na kňazstvo iba pripravujú: „Srdečne
adresujem špeciálne slovo povzbudenia seminaristom. Budete kňazmi nového Milénia; pracovať s
Kristom v novej evanjelizácii, pomáhať Cirkvi pod pôsobením Ducha Svätého; stretať požiadavky
800
Porov. PDV 15.
Porov. EE 35.
802
Porov. EA 63.
803
Porov. PDV 51.
804
Porov. EAS 48.
805
Porov. EAS 45.
806
EAS 45.
807
Porov. JÁN PAVOL II.: List z večeradla (List kňazom na zelený štvrtok v roku 2000). Bratislava: Don Bosco, 2000. s. 17.
808
Porov. Jn 10, 10.
809
JOHN PAUL II.: Regina Coeli, 25. April 1999.
„Jesus the Good Shepherd, who came so that the world might have life and have it abundantly (cf. Jn 10:10), is a model for
every priest. The boundless horizons of the new evangelization unfold before the eyes of the Good Shepherd.“ xy
810
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k 41.svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania. 2.máj 2004. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. s. 16-17.
801
- 128 -
nového storočia. Modlím sa každý deň, aby vás Pán spravil „pastiermi podľa svojho srdca“(Jr 3,
15).“811
Svätý Otec vidí ako správne, keď kresťanský ľud ďakuje za dar Eucharistie a kňazstva
a neustáva v prosbách, aby v Cirkvi nikdy nechýbali kňazi.812
3.2.3. Diakoni
Diakoni zase plnia „diakoniu“ liturgie, slova a lásky k blížnemu. Takto vlastným spôsobom
slúžia evanjeliu nádeje. Svätý Otec im adresoval v príhovore na Anjel Pána nasledujúce slová:
„Toto je vaše poslanie, drahí bratia: prijať evanjelium, ukazovať jeho posolstvo vo viere, milovať ho
a prinášať mu svedectvo slovom a činom. Práca novej evanjelizácie potrebuje váš príspevok
poznačený dôslednosťou a horlivosťou, odvahou a veľkodušnosťou, v každodennej službe liturgie,
službe slova a charity. Žite svoje poslanie s radosťou a vernosťou, vy diakoni, ktorí ste povolaní do
celibátu, žiť v úplnej odovzdanosti Bohu a jeho kráľovstvu. Žite to, aj vy ženatí diakoni, od ktorých
Kristus chce, aby boli vzorom pravej lásky v rodinnom živote. Pán si vás všetkých vyvolil, aby ste
spolupracovali s ním na diele spásy.“813 V jubilejnom roku ocenil pápež diakonov: „Vaša služba
Slova a katechézy je neobyčajne cenná!“814
3.2.4. Zasvätený život
Podľa Jána Pavla II. muž a žena povolaní do rehoľného stavu zaväzujú vydávať osobitné
svedectvo o Božej láske a každému pripomínať spoločnú výzvu k jednote s Bohom vo večnosti.815
Pápež učí, že Cirkev musí spraviť známymi veľké hodnoty, ktorých je nositeľkou. Nikto
nedosvedčuje veľké hodnoty účinnejšie ako tí, ktorí sľúbili zasvätený život v chudobe, čistote
a poslušnosti.816 Medzi zasväteným životom a misiami vidí Svätý Otec dôverné spojenie.817
811
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (200710-10). „I gladly address a special word of encouragement to the seminarians. You will be the priests of the new Millennium,
working with Christ in the new evangelization; helping the Church, under the action of the Holy Spirit, to meet the demands
of the new century. I pray each day that the Lord will make you “shepherds after his own heart” (Jer 3:15). „
812
Porov. JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2004. Trnava: SSV, 2004. s. 6.
813
JOHN PAU L II.: Angelus, 20. February 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2000/documents/hf_jp-ii_ang_20000220_en.html (2007-7-16). „This
is your mission, dear brothers: embrace the Gospel, reflect on its message in faith, love it and bear witness to it in word and
deed. The work of the new evangelization needs your contribution, marked by consistency and dedication, by courage and
generosity, in the daily service of the liturgy, of the word and of charity. Live your mission joyously and faithfully, you
deacons who are called by celibacy to a life that is totally dedicated to God and his kingdom. Live it, you married deacons,
whom Christ asks to be models of true love in family life. The Lord has chosen all of you to cooperate with him in the work of
salvation.“
814
JAN PAW EŁ II.: Prowadźcie wszystkich do Chrystusa, 19. luty 2000. In.: Red.:DZIW ISZ, S.: NOW ACKI H.: Wielki
jubileusz roku 2000. Liberia Editrice Vaticana, 2001. 161 s.
815
Porov. JÁN PAVOL II.: Nočné bdenie, Santiago de Compostela, 19.8.1989. In: Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ,
1996. s. 41.
816
Porov. RM 69.
817
Porov. EAS 44.
- 129 -
„V zasvätenom živote nachádza [misijnosť] osobitné uskutočnenie. ... misijnosť je vpísaná
do samého srdca každej formy zasväteného života.“
Život v bratskom spoločenstve Cirkev naliehavo potrebuje, aby ukázala dnešnému človeku
svoju pravú tvár. Bratské spoločenstvá prispievajú samou svojou existenciou k novej evanjelizácii,
lebo konkrétnym spôsobom predkladajú ovocie „nového prikázania“.818 Mníšstvo a život zasvätený
Bohu hrali základnú úlohu pri evanjelizácii Európy a budovaní jej kresťanskej totožnosti. Pápež
pochádzajúci z Poľska učí, že nemožno túto ich úlohu zanedbať ani pri novej evanjelizácii Európy.
Je potrebná svätosť, proroctvo, evanjelizačná činnosť a služba rehoľníkov. V jednej homílii oslovil
pápež mladých ašpirantov pre zasvätený život a všetkých mužov a ženy z rôznych kongregácií,
chorých a osoby pokročilého veku. Povzbudzoval ich obetovať hodnotný príspevok utrpenia
k evanjelizácii: „... odovzdajte mu všetko! ... Žite verne svoj záväzok Bohu vo vzájomnom
poučovaní a vzájomnej podpore.“819 Svätý Otec povzbudzoval zasvätených mužov a ženy zasvätiť
seba nezrušiteľným záväzkom Bohu, cez ich službu Cirkvi a novej evanjelizácii a vždy
nasledovaním biskupských usmernení. Bude potrebného veľa úsilia na efektívnejšie hlásanie
Krista iným a najmä marginalizovaným. Ján Pavol II. vyzdvihol aj klauzúrne sestry, ktoré sa modlia
za Cirkev, pápeža, biskupov, kňazov, misionárov a všetkých veriacich.820
Svätý
Otec
pokladá
za
potrebné
vyzdvihnúť
aj
prínos
sekulárnych
inštitútov
a spoločenstiev apoštolského života, ktoré sa snažia zvnútra pretvoriť svet silou života podľa
blahoslavenstiev.821 V Ázii sa muži a ženy majú formovať k zasvätenému životu tak, že ich
duchovnosť a ich životný štýl musia preukazovať citlivosť voči náboženskému a kultúrnemu
dedičstvu osôb, uprostred ktorých žijú a ktorým slúžia.822 V Amerike má zase prínos rehoľníkov
k ohlasovaniu evanjelia veľký význam. Je to rôznorodý prínos formovania charizmami jednotlivých
skupín, či už to sú kontemplatívne rády, apoštolské rády, misionárske rády alebo sekulárne
inštitúty.
Podľa Svätého Otca je budúcnosť novej evanjelizácie nemysliteľná bez obnoveného
prispenia žien, obzvlášť zasvätených. Svedectvo úplne zasväteného života Bohu je významným
hlásaním skutočnosti, že Boh stačí na naplnenie života každej osoby.823 V pláne novej
evanjelizácie apeluje Svätý Otec na rehoľníkov a rehoľníčky, aby neopúšťali pole vzdelávania
v školách nielen v cirkevných ale aj necirkevných.824
818
Porov. VC 45.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_02021998_candel_en.html (2007-1010). „... give him everything! ... Live faithfully your commitment to God, in mutual edification and mutual support....“
820
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19990124_mexicoautodromo_en.html (2007-10-10).
821
Porov. EE 37.
822
Porov. EAS 22.
823
Porov. EA 43.
824
Porov. EA 71.
819
- 130 -
Aké svedectvo môže ponúknuť zasvätený život dnešným ľuďom? Ide o tri jeho hlavné
charakteristiky. Hľadanie Boha, život v spoločenstve a služba iným. Príklad chudoby, odriekania
a čistoty sa môže stať výrečným svedectvom, schopným zasiahnuť osoby dobrej vôle a nadviazať
plodný dialóg s okolitými kultúrami a náboženstvami, ako aj s chudobnými a bezbrannými. Podľa
Jána Pavla II. toto robí zasvätený život privilegovaným prostriedkom pre evanjelizáciu.825 „Ich
duchovnosť a spôsob života by mal byť pozorný voči náboženskému dedičstvu ľudí, uprostred
ktorých žijú a slúžia.“826 Pripája sa k synodálnym otcom a vyzval zasvätené osoby, aby obnovili
svoju horlivosť za ohlasovanie Kristovej spásonosnej pravdy. Rehoľníci majú byť tiež formovaní.
Má im byť zabezpečená primeraná formácia a zaškolenie, ktoré bude sústredené na Krista a verné
vlastnej charizme, s osobitným dôrazom na osobnú svätosť a svedectvo. Vyžaduje sa tiež od nich,
aby sa začlenili do pastoračných plánov diecézy, v ktorej sa nachádzajú.827
„Osoby zasväteného života môžu významným spôsobom prispieť k medzináboženskému
dialógu svedectvom životaschopnosti veľkej kresťanskej tradície asketizmu a mysticizmu.“
828
Pápež vyzdvihuje tiež prácu rehoľníkov a rehoľníc, ktorí v nemocniciach a zdravotníckych
zariadeniach v kritických oblastiach píšu nádherné stránky o evanjeliovej láske. Dokonca, niektorí
kvôli službe evanjeliu života zomierajú.829 „Podstatnými prvkami, od ktorých závisí plodná účasť
inštitútov v procese novej evanjelizácie, jej vernosť charizme zakladateľa, spoločenstvo s tými,
ktorí v Cirkvi konajú to isté dielo, najmä s pastiermi, ako aj spolupráca so všetkými ľuďmi dobrej
vôle.“830
Zaujímavou formou je aj vznik nových foriem evanjeliového života: sú to skupiny, ktoré
pozostávajú z mužov i žien, duchovných i laikov, manželov i slobodných pre Božie kráľovstvo, ktorí
sa usilujú žiť určitým štýlom, niekedy inšpirovaným niektorou z tradičných foriem alebo
prispôsobenou potrebám súčasnej spoločnosti. Na riadení týchto spoločenstiev sa na základe
kompetencie podieľajú tak duchovní, ako aj laici a apoštolský cieľ sa určuje podľa potrieb novej
evanjelizácie.831 Zasvätený život sa má pričiniť aj o vypracovanie nových programov evanjelizácie,
prispôsobeným potrebám dneška. Toto sa má diať v presvedčení plynúcom z viery, že Svätý Duch
dokáže dať správne odpovede aj na najťažšie otázky.832
825
Porov. EAS 44.
EAS 44.
827
Porov. EAS 44.
828
EAS 31.
829
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti IX. Svetového dňa chorých, 11. február 2001.
830
VC 81.
831
Porov. VC 62.
832
Porov. VC 73.
826
- 131 -
3.2.5. Laici
Laici sú
poslaní hlásať evanjelium. Toto poslanie má základ v ich všeobecnom
kňazstve.833
Rímsky biskup neustále povzbudzoval laikov k vydávaniu svedectva. Inak to nebolo ani na
návšteve v talianskej Bologni: „Buďte svedkami! Svedkami nádeje, ktorá má svoje korene v Bohu.
Svedkami neviditeľného sveta v sekularizovanej spoločnosti, ktorá príliš často vylučuje každý
nadprirodzený rozmer.“834
Pápež aj inak povzbudzoval laikov: „Cirkev potrebuje svätých kresťanských laikov. Áno,
viac než reformátorov potrebuje svätcov. Pretože práve svätci sú najautentickejší a najplodnejší
reformátori.835
Podľa Svätého Otca je laik mostom medzi Cirkvou a svetom. „Veľkodušný apoštolát laikov,
ktorí sú spojení s pastiermi Cirkvi a oživovaní sviatostnou milosťou, robí Cirkev skutočne
Cirkvou.“836
V januári 1993 prišli za svojím krajanom na návštevu ad limina biskupi z Poľska. Ján Pavol
II. im otvorene povedal, že žijú v „novej historickej fáze“, ktorá postavila pred evanjelizáciu „nové
výzvy“. Vernosť Kristovmu veľkému misijnému príkazu „hlásať evanjelium všetkému stvorenstvu“,
znamená pre pápeža predovšetkým to, aby cirkev v Poľsku uznala, že nadišla pre ňu „hodina
laikov“. O čom by podľa pápeža mali laici svedčiť? Uviedol, že súčasťou novej evanjelizácie je
obrana dôstojnosti ľudského života od počatia až po smrť, a to má byť aj základnou úlohou laikov.
Treba sa naučiť obhajovať právo na život nenarodených detí na verejnosti. Ide tu o obranu
základného ľudského práva. Počas návštevy upriamil biskupov tiež, že medzi základné prvky novej
evanjelizácie patrí sociálna náuka Cirkvi. Katolicizmus sa nemá schovávať v kostoloch. Rozlišuje
tiež medzi evanjelizáciou kultúry na jednej strane a klerikálnym smerovaním politiky na strane
druhej.837
Podľa pápeža sú veriaci laici na základe svojej účasti na prorockom poslaní Krista naplno
838
zapojení do tejto činnosti Cirkvi.
839
kresťanského povolania.
Laický apoštolát je neoddeliteľný od samej podstaty
Potvrdzuje už dávno známu pravdu z Koncilu, že na základe sviatosti
833
„Pokrstení sa totiž preporodením a pomazaním Ducha Svätého posväcujú v duchovný dom a vo sväté kňazstvo, aby ako
kresťania celou svojou činnosťou prinášali duchovné obete a zvestovali slávne skutky Toho, ktorý ich zo tmy povolal do
svojho predivného svetla (porov. 1Pt 2,4-10).“ „Všeobecné kňazstvo veriacich a kňazstvo z povolania, čiže hierarchické, i
keď sa líšia od seba podstatne, a nie iba stupňom, predsa navzájom súvisia, lebo jedno i druhé má svojím osobitným
spôsobom účasť na jedinom Kristovom kňazstve.“ – LG 10.
834
Zost. GAVEND A, M.: Vám moji najmilší [zbierka citátov Jána Pavla II]. Bratislava: Lúč, 1998. s. 9.; Dňa 18. apríla 1982.
835
Zost. GAVEND A, M.: Vám moji najmilší [zbierka citátov Jána Pavla II]. Bratislava: Lúč, 1998, s. 11. ; Dňa 7. júna 1986.
836
Zost. GAVEND A, M.: Vám moji najmilší [zbierka citátov Jána Pavla II]. Bratislava: Lúč, 1998, s. 10. ; Dňa 12 .septembra
1983.
837
838
Porov. EA 66.
839
Porov. PS 14.
- 132 -
840
krstu a birmovania spolupracujú laici na prorockom poslaní Krista.
„Na základe svojej účasti na
Kristovom prorockom úrade sú laici zapojení do tejto úlohy [Ján Pavol II. myslí na úlohy novej
evanjelizácie] Cirkvi. Im prislúcha zvláštnym spôsobom vydávať svedectvo o kresťanskej viere ako
jedinej a pravej odpovedi - ktorú všetci viac alebo menej vedome spoznávajú a pomenovávajú - na
problémy a nádeje, ktoré obsahuje v sebe dnešný život pre každého človeka a pre každú
spoločnosť. Toto svedectvo sa stane možným, keď sa laikom podarí prekonať protiklad medzi
Evanjeliom a vlastným životom a dosiahnuť vo svojej každodennej činnosti, v rodine, v práci a v
spoločnosti takú životnú jednotu, ktorá nachádza v Evanjeliu svoju inšpiráciu a silu k plnému
uskutočneniu.“841 Miesto laikov nemožno pri ohlasovaní evanjelia nahradiť, lebo cez nich sa
Kristova Cirkev sprítomňuje v najrozličnejších oblastiach sveta. Sú povolaní svedčiť, že kresťanská
viera ako jediná dáva úplnú odpoveď na otázky, ktoré kladie „život“ každému človeku a každej
spoločnosti. Pápež oceňuje nielen laikov pracujúcich vo verejnom živote, ale aj tých, čo konajú
v skrytosti cez obyčajné služby.842 Miestom ich práce je zložitý svet politiky, hospodárstva,
priemyslu, výchovy, komunikačných prostriedkov, vedy, technológie, umení a športu.
Na účasť laikov pri rozširovaní viery by sme sa mohli pozerať – podľa Svätého Otca
z dvoch rovín. Z roviny jednotlivého veriaceho a z úrovne celého spoločenstva.843 Laici
uskutočňujú svoje povolanie v dvoch oblastiach. Prvou a najvlastnejšou oblasťou je stvárňovať
sekulárny svet podľa Božej vôle. Ich činnosť prináša evanjelium do svetských štruktúr. Vďaka
laikom sa prítomnosť sa poslanie Cirkvi uskutočňujú zvláštnym spôsobom v rozličnosti chariziem
a služieb.844 „Svetskosť je pravým a typickým znakom laickej osoby a laickej spirituality, čo
znamená, že laici sa snažia evanjelizovať rôzne oblasti rodinného, sociálneho, profesionálneho,
kultúrneho a politického života.“845 „Nové cirkevné, spoločenské, hospodárske, politické a kultúrne
danosti volajú dnes so zvláštnou intenzitou po zaangažovaní laikov. Odtiahnuť sa od
846
zodpovednosti bolo vždy pomýlené.“
„Ich participácia a spoluzodpovednosť v živote kresťanského spoločenstva a mnohých
foriem ich apoštolátu a služby v spoločnosti nám dáva dôvody, že na začiatku tretieho tisícročia
môžeme očakávať s nádejou zrelosť a úrody „zjavenia“ laických veriacich.“ 847
840
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 24. november 2002.
841
CHL 34.
842
Porov. EE 41.
843
Porov. RM 71.
844
Porov. EA 44.
845
EA 44.
846
CHL 3.
847
JOHN PAUL II.: General Audience, 25. November 1998.
„Their participation and co-responsibility in the life of the Christian community and the many forms of their apostolate and
service in society give us reason, at the dawn of the third millennium, to await with hope a mature and fruitful “epiphany” of
the laity.“
- 133 -
Z laikov vyzdvihuje Svätý Otec katechétov. „Nie bez dôvodu rozšírili "cirkvi od pradávna
počet katechétov a zintenzívnili katechézu, keď začali novú evanjelizáciu."“848 Úrad katechétov je
veľmi dôležitý. Sú to špecializovaní pracovníci, priami svedkovia a nenahraditeľní hlásatelia. Ján
Pavol II. upozorňuje, že katechéza sa pre kultúrne zmeny stáva ťažšou a náročnejšou, preto je aj
potrebná
starostlivá
teoretická
a pedagogická
príprava,
stále
apoštolské
obnovovanie
a katechétom je potrebné zaistiť primeraný životný štandard a sociálnu istotu. Pre výchovu
katechétov je dôležité napomáhanie zakladania a posilnenia katechetických škôl, ktoré sú
aprobované biskupskými konferenciami.849 Pápež povzbudzoval katechétov, aby veľkodušne
pracovali na evanjelizácii a mimoriadne viac v nevďačných časoch a časoch ťažkostí: „Pán je
s vami a nikdy neopustí svoju Cirkev.“
850
Svätý Otec pripomína, že Cirkev si uvedomuje špecifický prínos ženy k službe evanjelia
nádeje. Dejiny potvrdzujú, že ženy mali pri vydávaní svedectva vždy významné miesto. Ich prínos
môže byť v oblasti, kde sa zatláča emocionálny rozmer, funkcia citov a veľkodušnosť do úzadia
a najmä tam, kde je strach darovať život novým stvoreniam alebo sú ťažkosti s vytváraním
vzájomných vzťahov a s prijímaním tých, čo sa odlišujú.851
Potrebné je tiež podporovanie modlitby, spevu, liturgie, vedúcich cirkevných základňových
skupín a biblických krúžkov, vedúcich charitatívnej činnosti, správcov cirkevných príjmov, vedúcich
apoštolských združení a učiteľov náboženstva na školách.852 Svätý Otec učí, že laici zohrávajú
v inkulturácii evanjelia podstatnú dôležitosť.853 „Práve oni sú predovšetkým povolaní premieňať
spoločnosť v spolupráci s biskupmi, klérom a rehoľníkmi, vdychujúc "Kristovu myseľ" do jej
mentality, do zvykov, do zákonov a štruktúr časného sveta, v ktorom žijú. Širšia inkulturácia
evanjelia na každej úrovni spoločnosti v Ázii bude významným spôsobom závisieť od primeranej
formácie, ktoré [sic] miestne cirkvi dokážu dať laikom.“854 Kresťanskí lídri v Cirkvi a v spoločnosti,
najmä laici zastávajúci zodpovedné miesta vo verejnom živote, musia byť dobre formovaní
v sociálnej náuke Cirkvi, aby tak mohli inšpirovať a oživovať občiansku spoločnosť a jej štruktúry
kvasom evanjelia.855
„Viac ako kedykoľvek je dnes v každom kresťanovi potrebné vzbudiť misionárske
povedomie, počínajúc biskupmi, kňazmi, diakonmi, osobami zasväteného života, katechétami a
učiteľmi náboženstva: „Každý pokrstený si musí ako svedok Krista osvojiť vzdelanie
zodpovedajúce jeho stavu nielen preto, aby sa zabránilo schátraniu viery v nepriateľskom prostredí
848
RM 73.
Porov. RM 73.
850
JOHN PAUL II.: Homily, 23. November 1997.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_23111997_en.html (2007-9-12). „The
Lord is with you and he will never abandon his Church.“
851
Porov. EE 42.
852
Porov. RM 74.
853
Porov. EAS 22.
854
EAS 22.
855
Porov. EAS 32.
849
- 134 -
vinou nedostatku starostlivosti, ale aj preto, aby evanjelizujúce svedectvo dostalo oporu a nové
impulzy."“856
Podľa Jána Pavla II. je nevyhnutné vychovávať mužov a ženy, ktorí zachovávajúc svoje
povolanie, môžu ovplyvňovať
verejný život a usmerňovať ho k spoločnému dobru. Musia byť
formovaní pravdami a hodnotami sociálneho učenia Cirkvi a základnými poznatkami teológie
laikátu. Podobne, hlbšie poznanie kresťanských etických princípov a morálnych hodnôt, im umožní
stať sa ich predstaviteľmi vo svojom prostredí. „Je úlohou veriacich byť aktívnou a evanjelizujúcou
„prítomnosťou“ na pracovisku.“857 Okrem svetskej oblasti píše Ján Pavol II. aj o úlohách laikov vo
858
vnútrocirkevnej oblasti.
„...je množstvo laikov, ktorí sa usilujú legitímne prispieť svojimi talentami
a charizmami „k budovaniu cirkevného spoločenstva ako poslovia slova, katechéti, navštevovatelia
chorých a uväznených, animátori skupín atď.“859
Kresťania by nemali obchádzať ani dobrovoľnícku službu: „Svet dobrovoľníckej služby,
ktorý spája ľudí z každého spoločenského prostredia, s rôznym kultúrnymi a náboženskými
náhľadmi, čaká na kresťanov a ich špecifický príspevok. Ak si nevšimnú túto apoštolskú potrebu,
riskujú zlyhanie vo svojom evanjelizačnom poslaní byť „svetlom sveta a soľou zeme“860.“861 Pre
svoju prácu majú čerpať inšpiráciu z evanjelia. Táto ich práca nemá byť redukovaná na sociálnych
pracovníkov alebo veľkodušných filantropov. Evanjelium lásky je totiž veľkým prorockým
posolstvom pre dnešné časy. Je to jazyk evanjelizácie, ktorý je najochotnejšie pochopený tými,
ktorí ešte nepoznajú Krista.862
Svätý Otec oceňuje prínos žien v pokroku ľudstva a uznáva oprávnenosť ich túžby mať
plnú účasť na cirkevnom, kultúrnom, sociálnom a ekonomickom živote. Bez tohto prispenia by
chýbalo obohatenie, ktoré môže životu Cirkvi a spoločnosti priniesť iba „ženský duch.“863 Širšia
účasť žien na živote a poslaní Cirkvi je skutočne naliehavou nutnosťou.864 „...budúcnosť novej
evanjelizácie, napokon ako všetkých ostatných foriem misijnej činnosti, nemožno si predstaviť bez
účasti žien ... .“865
856
EE 49.
JOHN PAUL II.: Homily, 21. March 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_21031999_en.html (2008-2-15). „It is
the task of believers to be an active and evangelizing “presence” in the workplace.”
858
Porov. EA 44.
859
EA 44.
860
Porov. Mt 5, 13-14.
861
JOHN PAU L II.: Angelus, 16. May 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1999/documents/hf_jp-ii_reg_19990516_en.html (2007-7-16). „The
world of volunteer service, which brings together people of every social background, with various cultural and religious
viewpoints, is waiting for Christians to make their specific contribution. If they do not notice this apostolic need, they run the
risk of failing in their own evangelizing mission of being “the salt of the earth” and “the light of the world”.“
862
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 16. May 1999.
863
Porov. EA 45.
864
Porov. EAS 45.
865
VC 57.; „Na ocenenie ich služby v Cirkvi treba, aby boli ženám ponúknuté väčšie možnosti navštevovať kurzy teológie a
ďalších vedných odborov; a muži v seminároch a v domoch rehoľnej formácie musia byť vychovávaní k tomu, aby ženy
857
- 135 -
3.2.6. Kresťanské rodin y
Ján Pavol II. poznamenáva, že rodina je zvyčajným miestom, kde mladé generácie
dospievajú k osobnej a spoločenskej zrelosti. Rodina nesie dedičstvo samého ľudstva, pretože
život práve cez ňu prechádza z generácie na generáciu. A pokračuje: „Z kresťanského hľadiska je
rodina "domácou Cirkvou (ecclesia domestica)". Kresťanská rodina, podobne ako celá Cirkev, by
mala byť miestom, kde pravda evanjelia je pravidlom života a darom, ktorý členovia rodiny
prinášajú širšiemu spoločenstvu. Rodina nie je jednoducho predmetom pastoračnej starostlivosti
Cirkvi, ale je aj jedným z jej najúčinnejších vykonávateľmi [sic] evanjelizácie. Kresťanské rodiny sú
dnes povolané dosvedčovať evanjelium v ťažkých časoch a okolnostiach, keď sama rodina je
ohrozovaná spleťou rôznych síl. Aby mohla byť kresťanská rodina v podobných okolnostiach
uskutočňovateľom evanjelizácie, potrebuje byť skutočne rýdzou "domácou Cirkvou", žijúc v
pokornej láskavosti svoje kresťanské povolanie.“ 866 Rodina má svoje miesto v evanjelizačnom
poslaní Cirkvi.867 Je subjektom evanjelizácie a apoštolátu detí cez náboženskú výchovu
a katechézu.868 V úlohe novej evanjelizácie má dokonca významné miesto869: „Nová evanjelizácia
musí prinášať plnšie uznanie rodine ako primárnemu a životne dôležitému základu spoločnosti,
prvej škole sociálnych čností a solidarity.“870 V poslaní nádeje je primárna úloha zverená rodinám.
Rodina zvestuje evanjelium nádeje svojou vlastnou povahou, pretože je založená na vzájomnej
dôvere a viere v Prozreteľnosť. Tiež hlása nádej, pretože je miestom, kde sa život objavuje a rastie
v šľachetnom a zodpovednom uplatňovaní otcovstva a materstva. Ján Pavol II. dopĺňa, že
autentická rodina, založená na manželstve, je sama o sebe dobrou zvesťou pre svet.871
považovali za spolupracovníčky v apoštoláte. Treba ich účinnejšie začleniť do pastoračných programov, do diecéznych a
farských pastoračných rád i do diecéznych synod. Ich schopnosti slúžiť by mali byť plne využité v oblasti zdravotníctva,
výchovy, prípravy veriacich na sviatosti, pri budovaní spoločenstva, v činnosti v prospech mieru.“ - EAS 45.
866
EAS 46.
867
Porov. JOHN PAU L.: Angelus, 14. October 2001.
868
Porov. GrS 16.
869
„Ako sa vyvíja nová evanjelizácia, musí zahŕňať špeciálny dôraz na rodinu a obnovu kresťanského manželstva. Rodičia
musia vedieť, že sú plne podporovaní Cirkvou a spoločnosťou, v ich primárnom poslaní komunikovať si lásku navzájom, byť
spolupracovníkmi Boha na stvorení ľudského života a šíriť lásku Boha k svojim deťom. - JOHN PAUL II.: Homily, 27.
January 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (200710-10). „As the new evangelization unfolds, it must include a special emphasis on the family and the renewal of Christian
marriage. In their primary mission of communicating love to each other, of being co-creators with God of human life, and of
transmitting the love of God to their children, parents must know that they are fully supported by the Church and by society.“
870
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (200710-10).
„The new evangelization must bring a fuller appreciation of the family as the primary and most vital foundation of society, the
first school of social virtue and solidarity.“
871
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 21. October 2001.
- 136 -
Téma 4. svetového stretnutia rodín bola „Kresťanská rodina: Dobrá správa pre tretie
tisícročie“. „Verné a plodné spojenie muža a ženy, požehnané milosťou Krista je opravdivým
evanjeliom života a nádejou pre ľudstvo. Toto radostné posolstvo bolo hlásané spolu s mnohými
filipínskymi rodinami tisícmi rodín z každej rasy, národa, zhromaždenými v Manile pre toto dôležité
náboženské stretnutie. Spolu obnovili svoju oddanosť byť reprezentantmi novej evanjelizácie.“
872
Rodina by mala prevziať v živote farnosti aktívnu úlohu účasťou na sviatostiach, zvlášť
Eucharistii a sviatosti pokánia a zapojením sa do služby iným. Rodičia by sa mali usilovať o to, aby
chvíle, kedy sa rodina prirodzene stretáva, využili na modlitbu, čítanie a uvažovanie o Biblii, na
vhodné slávenia pod vedením rodičov, zamerané na zdravý oddych. Toto pomôže kresťanskej
rodine, stať sa ohniskom evanjelizácie. Každý člen zakusuje Božiu lásku a komunikuje ju ostatným.
873
Aj deti zohrávajú úlohu pri evanjelizácii vo vlastnom ale i v širšom spoločenstve.
„ ...hodina
874
rodiny prišla v Cirkvi, teraz je teda hodinou misionárskej rodiny.“
3.2.7. Mládež
Organizácia spojených národov vyhlásila rok 1985 za Medzinárodný rok mládeže. Pápež
túto skutočnosť nenechal bez povšimnutia. Pripojil sa k tejto aktivite a vyhlásil Kvetnú nedeľu
v roku 1985 za svetový deň mládeže. 875 Vo svojom liste k Svetovému roku mládeže v roku 1985
vyjadril svoju jasnú mienku o mladých: „Vy ste nositeľmi nádeje, lebo patríte budúcnosti
a budúcnosť patrí vám.“876 Prečo sa slávia dni mládeže? Nato odpovedal vo svojom Posolstve k I.
svetovému dňu mládeže: „Deň mládeže znamená práve toto: ísť v ústrety Bohu, ktorý vstúpil do
dejín človeka prostredníctvom veľkonočného tajomstva Ježiša Krista.“877
Ján Pavol II napísal v exhortácii Christifideles laici: „Mládež sa nesmie chápať iba ako
predmet pastorálnej starostlivosti Cirkvi. Mladí ľudia sú vskutku, a musia byť v tom povzbudzovaní,
878
aktívnymi subjektami, protagonistami evanjelizovania a budovateľmi sociálnej obnovy.“
Pápež
nechápal mladých iba ako prijímateľov radostnej zvesti, ale skôr ako hlásateľov. V II. Posolstve
k svetovému dňu mládeže vyzval mladých: „Drahá mládež, drahí priatelia, buďte svedkami Božej
872
„The faithful and fruitful union of man and woman, blessed by the grace of Christ, is a genuine Gospel of life and hope for
humanity. This joyful message was proclaimed, together with so many Philippine families, by the thousands of families of
every race and nation, gathered in Manila for such an important religious meeting. Together they renewed their dedication
to being exponents of the new evangelization.“
873
Porov. EAS 46.
874
„...the hour of the family has arrived in the Church, which is also the hour of the missionary family.“
875
Porov. Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže).
Bratislava: KVAS, 1992. s. 5.
876
JÁN PAVO L II.: List k Svetovému roku mládeže 1985. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá a príhovory
Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže). Bratislava: KVAS, 1992. s. 7.
877
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k I. Svetovému dňu mládeže. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá
a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže). Bratislava: KVAS, 1992. s. 50.
878
CHL 46.
- 137 -
879
lásky, rozsievačmi nádeje a tvorcami pokoja.“
Na XIV. svetových dňoch mládeže sa vyjadril, že
oslavou týchto dní mládeže, mladí spolu so svojimi pastiermi, radostne vyznávajú a hlásajú svoju
vieru v Krista. Je to vyjadrenie potvrdenia a obnovy ich záväzku k naliehavým úlohám novej
evanjelizácie.880 Mladí majú byť „prorokmi života a lásky“.881
Mladí majú byť evanjelizátormi svojich vrstovníkov.882 Ján Pavol II. pozýval mladých
k svätosti a tým pádom aj k veľkej zodpovednosti za rôzne oblasti života. „Mladí každého
svetadiela, nebojte sa byť svätými nového tisícročia! Buďte kontemplatívni a milujte modlitbu; spätí
so svojou vierou a veľkodušní v službe bratom a sestrám, činnými údmi Cirkvi a šíriteľmi pokoja.
Aby ste realizovali tento záväzný životný projekt, ostávajte pri počúvaní jeho slova, čerpajte silu zo
sviatostí, osobitne z Eucharistie a zo sviatosti pokánia. Pán chce, aby ste boli neochvejnými
apoštolmi jeho evanjelia a budovateľmi nového ľudstva.“883 884
Pápež označil XVI. svetový deň mládeže ako mimoriadnu príležitosť sláviť a hlásať vieru
Cirkvi a plánovať obnovené kresťanské nasadenie s pohľadom spoločne obráteným na svet, ktorý
očakáva slovo prinášajúce spásu.885 Pokračuje: „Zveril som vám, drahí mladí, a najmä tým, ktorí sa
priamo zúčastnili na tomto nezabudnuteľnom stretnutí, úlohu ponúknuť svetu takéto dôsledné
evanjeliové svedectvo.“886
Iným potvrdením, že Svätý Otec bral stretnutie mladých pri príležitosti svetového dňa
mládeže ako evanjelizáciu a svedectvo je pozvanie mladých do Kanady v roku 2001: „Príďte
vyjadriť pred svetom vašu radosť z toho, že ste stretli Ježiša Krista, vašu túžbu stále lepšie ho
poznávať, vašu snahu ohlasovať evanjelium spásy až po najvzdialenejšie končiny zeme!“887
Pozýva ich k evanjelizácii svojich priateľov: „Boh využíva ľudské priateľstvo, aby priviedol srdcia k
zdroju božskej lásky. Cíťte sa zodpovední za evanjelizovanie svojich priateľov a všetkých vašich
879
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k II. Svetovému dňu mládeže. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá
a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže). Bratislava: KVAS, 1992. s. 55.
880
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 28. March 1999.
881
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XI. Svetovému dňu mládeže. In: Pápežské listy 6. Trnava: SSV, 1996. s. 18
882
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_30051999_ancona_en.html (200710-10).
883
JÁN PAVO L II.: Slovo sa telom stalo (Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XV. Svetového dňa mládeže), 29. júna 1999.
Bratislava: Don Bosco. s.11.
884
A dáva im návod, ako konkrétne pokračovať: „Naozaj, ako budete môcť tvrdiť, že veríte v Boha, ktorý sa stal človekom,
ak sa nezaujmete postoj proti tomu, čo pokoruje ľudskú osobu a ničí rodinu? Ak veríte, že Kristus zjavil Otcovu lásku ku
všetkému stvoreniu, musíte vynaložiť všetko úsilie, aby ste prispeli na budovanie nového sveta, založeného na moci lásky a
odpustenia, na boj proti nespravodlivosti a každej fyzickej, mravnej, duchovnej biede, na orientáciu politiky, ekonómie,
kultúry a technológie na osoh človeka a jeho integrálneho rozvoja.“ - JÁN PAVOL II.: Slovo sa telom stalo (Posolstvo Sv.
Otca pri príležitosti XV. Svetového dňa mládeže), 29. jún 1999. Bratislava: Don Bosco, 1999. s.11.
885
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVI. Svetového dňa mládeže, 14. február 2001. In: Pápežské
listy a vatikánske dokumenty 26. Trnava: SSV, 2001. s. 6.
886
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVI. Svetového dňa mládeže, 14. február 2001. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 26. Trnava: SSV, 2001. s. 6
887
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVII. Svetového dňa mládeže, 25. júl 2001. In: Pápežské listy
a dokumenty 27. Trnava: SSV, 2001. s. 19.
- 138 -
888
rovesníkov.“
Pri inej príležitosti vyzýva mladých odovzdať sa úplne Ježišovi v ústrety novej jari
evanjelia: „Ľudstvo naliehavo potrebuje svedectvo slobodných a odvážnych mladých ľudí, ktorí si
trúfajú ísť proti prúdu a ohlasovať dôrazne a s nadšením svoju vieru v Boha, Pána a Spasiteľa.“ 889
V júni 2004 navštívil tretíkrát Švajčiarsko. Na stretnutí s mládežou na zimnom štadióne v Berne
vyzval mladých: „Vydajte sa na cestu! Prišiel čas pracovať! Na začiatku tohto tretieho tisícročia aj
vy, mladí priatelia, ste vyzvaní, aby ste ohlasovali evanjelium svedectvom svojho života. Cirkev
potrebuje vašu energiu, váš entuziazmus a mladícke ideály, aby evanjelium inšpirovalo život
spoločnosti a vytvorilo civilizáciu skutočnej spravodlivosti a lásky, voľnej od diskriminácie. Dnes vo
svete, v ktorom často chýba svetlo a odvaha šľachetných ideálov, sa nemožno hanbiť za
evanjelium, ale treba ho ohlasovať zo striech.“
890
Sám pre nich vyprosoval odvahu a veľkorysosť misionárov minulosti, aby skrze svedectvo
viery a solidárnosti s každým bratom a sestrou v núdzi, mohol svet objaviť pravdu, dobrotu a krásu
891
života, ktoré môže dať iba Dobrý Pastier.
Mladí nie sú poslaní hlásať akúsi abstraktnú pravdu.
Evanjelium nie je teória ani ideológia, ale evanjelium je život. Mladí majú vydávať svedectvo
tomuto životu: životu adoptívnych Božích detí, synov a dcér. Cirkev a pápež očakáva od mladých,
aby sa naučili vyznávať Ježiša Krista,
a aby sa naučili hlásať všetko, čo Kristovo posolstvo
obsahuje pre opravdivú slobodu a pokrok ľudstva.892 Mladí môžu šíriť svedectvo aj iným
spôsobom. Pri jednej príležitosti sa ich pápež pýtal: „Ste ochotní brániť ľudský život s najväčšom
starostlivosťou, v každej chvíli, aj v tej najťažšej? Ste ochotní ako mladí kresťania žiť a ochraňovať
lásku skrze nerozlučné manželstvo a chrániť stálosť rodiny, ktorá zabezpečuje vyrovnanú výchovu
detí pod ochranou otcovskej a materinskej lásky? Toto je kresťanské svedectvo, ktoré sa očakáva
od väčšiny z vás mladých.“893 Pápež k tejto úlohe zasväcoval mládež Márii: „Boh ťa pozdrav,
Panna nádeje! Tebe zverujem všetku mládež sveta. Ty si nádej Cirkvi a jej pastierov,
evanjelizátorov tretieho tisícročia, svedkov viery a Kristovej lásky v našej spoločnosti a medzi
mládežou.“894
888
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XIX. Svetového dňa mládeže, 4.apríl 2004. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 48. Trnava: SSV, 2004. s. 10.
889
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVIII. Svetového dňa mládeže, 8. marec 2003.
890
LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007, s. 142.; Ďalej by sme mohli doplniť o mladých:
„Drahí mladí, Cirkev potrebuje autentických svedkov novej evanjelizácie: mužov a ženy, ktorých život sa zmenil po stretnutí
s Ježišom; mužov a ženy, ktorí sú schopní odovzdať túto svoju skúsenosť ostatným. Cirkev potrebuje svätých. Všetci sme
povolaní na svätosť, lebo len svätí môžu obnoviť ľudstvo. Na tejto ceste evanjeliového hrdinstva nás už mnohí predišli
a povzbudzujem vás do toho, aby ste ich často prosili o príhovor.“ - JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XX.
Svetového dňa mládeže, 6. august 2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 51. Trnava: SSV, 2004. s. 10.
891
Porov. JÁN PAVOL II.: Nočné stretnutie, Denver, 14.8.1993. In: Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ, 1996. 59 s.
892
Porov. JÁN PAVOL II.: Nočné stretnutie, Manila, 14.1.1995. In: Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ, 1996. 93, 95 s.
893
JÁN PAVO L II.: Nočné stretnutie, Santiago de Compostela, 19.8.1989. In: Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ, 1996.
186 s.
894
Porov. JÁN PAVOL II.: Akt zasvätenia mládeže Márii, Buenos Aires, 12.4.1987. In: Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ,
1996. 226 s.
- 139 -
Ján Pavol II. bral mládež vážne. Ponúkol jej Evanjelium čisté, rýdze, nerozriedené. Bol si
895
istý, že mládež si Evanjelium bude vážiť.
3.2.8. Deti
„Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva?“896 Pápež sa
pýtal v Liste pri príležitosti Roku rodiny: „Čo táto veta znamená?“ „V dieťati je niečo, čo človeku,
ktorý chce prísť do nebeského kráľovstva, nikdy nesmie chýbať. ... ktorí sú, ako oni, naplnení
oddanosťou plnosťou plnou dôvery, plní dobra a čistoty.“897
Podľa Svätého Otca sú deti prítomnosť a budúcnosť Cirkvi. „V úlohe evanjelizácie sveta
hrajú aktívnu rolu a svojimi modlitbami pomáhajú ho zachrániť a zlepšiť.“
898
Cirkev zveruje
poslanie evanjelizácie špeciálnym spôsobom deťom. „Roznietiť nádej“ bolo témou Detského
svetového dňa misií v roku 2002. Deti majú šíriť svetlo solidarity obzvlášť, kde je temnota chudoby,
smútku a vojny v jednotlivých oblastiach. Podpora misií deťmi je vzácna pre mnohých misionárov,
ktorí pracujú na ohlasovaní viery „až po kraj zeme.“899
3.2.9. Starší ľudia
Pápež povzbudzuje: „Starých ľudí, ktorí sú často považovaní za neužitočných, alebo
dokonca za neznesiteľnú ťarchu, by som chcel upamätovať na to, že Cirkev od nich prosí a
očakáva, aby pokračovali vo svojom misionárskom a apoštolskom poslaní. Spĺňanie tohto poslania
v tomto veku je nielen možné a záväzné, ale jeho prostredníctvom nadobúda určitým spôsobom
špecifickú a originálnu vlastnosť.“900
Starým sa otvárajú nové možnosti pre ich apoštolskú činnosť. Tejto úlohy sa majú
odhodlane chytiť. Energicky musia prekonať pokušenie vrátiť sa do minulosti, ktorá sa už nevráti,
aby sa kvôli ťažkostiam, ktoré znamená svet stálych novostí, vyhlo povinnostiam prítomnosti.901
„Starí ľudia sa musia neustále sprítomňovať, aby ich úlohy v Cirkvi a v spoločnosti na základe veku
902
nezakusovali žiadne prerušenia, ale musia nachádzať iba nové výrazové formy.“
Podľa Jána
Pavla II.: „Dosiahnutie tretieho veku sa musí považovať za privilégium: nielen preto, že nie všetci
majú to šťastie dosiahnuť túto etapu, ale aj a predovšetkým preto, že táto doba poskytuje
895
KOŠČ S.: Dôvera Jána Pavla II. v mládež. In: Zost. STANČEK, Ľ.: Ján Pavol II. a mládež (zborník príspevkov
konferencie v Ružomberku 24. - 25. Apríla 2006) Ružomberok: Katolícka univerzita, 2006. s. 161.
896
Mt 18, 3.
897
JÁN PAVO L II.: List v Roku rodiny (13. december 1994). In: Pápežské listy 3. Trnava: SSV, 1995. s. 23.
898
JOHN PAUL II.: Angelus, 6 January 2005.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2005/documents/hf_jp-ii_ang_20050106_epiphany_en.html (20077-16). They play an active role in the evangelization of the world and, with their prayers, help to save and improve it.“
899
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 6. January 2002.
900
CHL 48.
901
Porov. CHL 48.
902
CHL 48.
- 140 -
konkrétne možnosti lepšie preskúmať minulosť, hlbšie spoznať a prežívať Veľkonočné tajomstvo a
stať sa v Cirkvi pre celý ľud Božím vzorom...“903
3.2.10. Formácia k novej evanjelizácii
Svätý Otec pripomenul pri príležitosti Svetového dňa misi v roku 2003: „Preto je naliehavo
potrebné pripravovať kompetentných a svätých evanjelizátorov a zabezpečiť, aby v apoštoloch
neochablo nadšenie... “904
Kto je prvým vychovávateľom? Pápež odpovedá, že je ním Boh. Cirkev sa tiež podieľa na
božskom výchovnom diele. Nielen univerzálna Cirkev, ale aj partikulárne cirkvi. Tiež farnosť, ktorá
ma základnú zodpovednosť za bezprostrednú a osobnú výchovu laikov. V niektorých farnostiach
môžu poskytovať významnú pomoc pri výchove malé cirkevné spoločenstvá. Inými, nemenej
dôležitými miestami výchovy sú kresťanské rodiny, katolícke školy a univerzity a strediská
duchovnej obnovy.905
Obraz vinného kmeňa a ratolesti z evanjelia – tvrdí Ján Pavol II. – nás upriamuje na
podstatný aspekt života a poslania laikov. Je to výzva k rastu, neustálemu dozrievaniu a prinášaniu
stále hojnejších plodov. Keď synodálni otcovia popísali kresťanskú výchovu a vzdelávanie laikov
ako „trvalý osobný proces dozrievania vo viere a pripodobňovaniu sa Kristovi pod vedením Ducha
Svätého“, výslovne prehlásili, že „výchova a vzdelávanie laikov musí byť zaradené medzi priority
diecézy a začlenené do programov pastoračnej činnosti“.906 907
Čo je základným cieľom formácie? Odpovedá pápež: „Základným cieľom výchovy a
vzdelávania laikov je stále jednoznačnejšie objavenie vlastného povolania, ako aj rastúca ochota
žiť toto povolanie v spĺňaní vlastného poslania.“908 Boh na nás myslel od večnosti a miluje nás ako
neopakovateľné a jedinečné bytosti. Ale jedinečný Boží plán sa nám odhaľuje iba v dejinnom
priebehu nášho života a jeho udalostí postupne, akoby deň po dni.909 Námestník sv. Petra nám
ukazuje, ako môže spoznať každý Božiu vôľu pre svoj život: „Poznanie konkrétnej Pánovej vôle o
našom živote si vyžaduje pozorné, poslušné a ochotné počúvanie slova Božieho a Cirkvi, detinskú
a stálu modlitbu, oporu v múdrom a láskavom duchovnom vedení, veriace vysvetľovanie si
prijatých darov a talentov a súčasne rozličných sociálnych a historických situácií, v ktorých sa
človek nachádza. V živote každého jedného laika jestvujú zvlášť významné a rozhodujúce
903
CHL 48.
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k svetovému dňu misií 2003, 19. október 2003. http://www.kbs.sk/?cid=1117292026 (2008-0515).
905
Porov. CHL 60-62.
906
Porov. CHL, 57.
907
Podľa pápeža pochádzajúceho z Poľska má mať každá diecéza vypracovaný pastoračný program pre povolania, vrátane
vyčlenenia kňazov a rehoľníkov, ktorí by pracovali výlučne medzi mladými ľuďmi a pomáhali im počúvať a rozoznávať Božie
povolanie. Porov. EAS 44.
908
CHL 58.
909
Porov. CHL 58.
904
- 141 -
momenty, ktoré sú príležitosťou pre spoznanie Božieho volania a pre prijatie poslania, ktoré On
zveruje.“ 910 A dopĺňa, že nejde len o to, aby sme Pánovu vôľu poznali ale aby sme aj splnili, to čo
Boh chce.911
Formácia má prebiehať v celostnej forme k jednote života. Pápež píše v Christifideles laici
o laikoch: „Nemôžu viesť žiadnu paralelnú existenciu: na jednej strane tzv. "duchovný" život s jeho
hodnotami a požiadavkami, na druhej strane tzv. "svetský" život, to znamená rodinný život, život v
912
práci, v sociálnych vzťahoch, v politickom angažovaní a v kultúre.“
Potrebná je tiež duchovná
formácia, ktorá prebieha cez duchovné prostriedky, najmä horlivá účasť na posvätnej liturgii. Pre
laikov sa ukazuje stále naliehavejším teologické vzdelávanie. Najmä z dôvodu prirodzeného
dynamizmu prehlbovania viery, ale aj preto, že „svetu“ so svojimi komplexnými problémami treba
dať odpoveď na otázku „ o nádeji, ktorú máme“.913 „Nie je zvláštne, že medzi katolíckymi
univerzitami sa Cirkev neustále usilovala rozširovať najmä tie cirkevné fakulty a univerzity, ktoré sa
venujú predovšetkým kresťanskému Zjaveniu a tomu, čo s tým súvisí, a teda sú úzko spojené s
vlastným
poslaním
evanjelizácie.“914
„Absolútne
sa
vyžaduje
systematická
katechéza,
prispôsobená veku a rozličným životným situáciám. Tak isto naliehavý je vyslovene kresťanský
vplyv na kultúru, ako odpoveď na večné otázky, ktoré aj dnes znepokojujú ľudí a spoločnosti.“ 915
Pre laikov je dôležitý tiež osobný rast v ľudských kvalitách.
Treba formovať hodnoverných poslov viery. Keď hovoríme o formácii pre novú
evanjelizáciu podľa Jána Pavla II., môžeme použiť jeho slová pre usmernenia v Európe: „„Dnešná
kultúrna a náboženská situácia v Európe si vyžaduje katolíkov vyzretých vo viere a misijné
kresťanské spoločenstvá, ktoré všetkým ľuďom vydávajú svedectvo o Božej láske." Ohlasovanie
evanjelia nádeje si teda vyžaduje prejsť od viery opierajúcej sa o spoločenské zvyklosti – i keď
majú svoju hodnotu - k viere osobnej a zrelšej, uvedomelej a presvedčenej.“916 Podľa Svätého
Otca, kto evanjelizuje, musí poriadne a do hĺbky poznať správu evanjelia. „... aby tak evanjelizácia
bola efektívnou službou Bohu, Pravde a človeku.“
917
Od kresťanov sa žiada kultivovať svoju vieru,
aby sa mohla kriticky vyrovnávať so súčasnou kultúrou a klásť odpor jej lákadlám. Majú
ovplyvňovať svoje kultúrne, hospodárske, spoločenské a politické prostredie, aby dokazovali, že
spoločenstvo príslušníkov Katolíckej cirkvi spolu s ostatnými kresťanmi je mocnejšie než akýkoľvek
910
CHL 58.
Porov. CHL 58.
912
CHL 59.
913
Porov. CHL 60.
914
SCh 3.
915
CHL 60.
916
EE 50.
917
JOHN, PAU L II.: Homily, 20. October 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20001020_eccles-univers_en.html
(2007-10-10). „The Gospel, by its nature, seeks to be proclaimed, but the proclamation presupposes a solid and deep
knowledge of the message, so that evangelization will be an effective service to God, to Truth and to man.“
911
- 142 -
etnický zväzok. Kresťania majú budovať kresťanskú kultúru, schopnú evanjelizovať mnohovrstevnú
kultúru v ktorej žijú.918
Pápež upozorňuje, že kresťanské obce majú napomáhať tým, že nielenže službou slova,
slávením liturgie a konaním skutkov lásky k blížnemu sa zameriavajú sa na rozvíjanie zrelej
osobnej viery. Majú predkladať aj katechézu prispôsobenú rozličným duchovným cestám veriacich
z rôznych životných situácií a rôznych vekových stupňov. Východiskom pre takúto formáciu má byť
Katechizmus Katolíckej cirkvi. Organická a systematická katechéza je podstatný a prvoradý nástroj
na formovanie kresťanov k zrelej viere. Samozrejme vtedy ak je v trvalom vzťahu k Božiemu slovu
uchovávanom vo Svätom písme, ohlasovanom v liturgii a vykladanom podľa tradície Cirkvi.919
V Cirkvi nemajú byť formovaní len veriaci žijúci v rodine. Pápež dáva dôraz tiež na
formáciu budúcich kňazov: „Formovanie budúcich kňazov - tak diecéznych, ako aj rehoľných - a
trvalú starostlivosť o ich osobné posväcovanie v službe aj o ustavičnú obnovu pastoračnej
horlivosti po celý ich život - považuje totiž Cirkev za jednu z najcitlivejších a najdôležitejších úloh
vzhľadom na budúcu evanjelizáciu ľudstva.“920 Má túžbu, aby si nová evanjelizácia našla medzi
kňazmi prvých „nových evanjelizátorov.921 Svätý Otec sa vo svojej exhortácii Pastores dabo vobis
pýta: „Ako formovať kňazov, aby boli skutočne na úrovni doby a boli schopní evanjelizovať dnešný
svet?“922 a odpovedá: „Je veľmi dôležité poznať situáciu. Nestačí len jednoducho uviesť fakty: je
potrebné "vedecké" skúmanie, ktoré by poskytlo presný a konkrétny obraz reálnych pomerov v
kultúre, spoločnosti a Cirkvi.“923 Na formáciu kňazov sa majú podľa pápeža aplikovať slová
Koncilu924: „Cirkev má povinnosť neprestajne skúmať znamenia doby a vysvetľovať ich vo svetle
evanjelia, aby na večné otázky človeka o zmysle terajšieho i budúceho života a o ich vzájomnom
vzťahu mohla odpovedať spôsobom, ktorý je primeraný tej-ktorej generácii. Treba teda poznať a
chápať svet, v ktorom žijeme, jeho nádeje, túžby a jeho neraz dramatický ráz."925 „Vďaka tomu
môže Cirkev prekonávať ťažkosti a ísť v ústrety výzvam tejto novej etapy dejín a zabezpečiť pre
dnešok i pre budúcnosť dobre pripravených kňazov, ktorí by boli presvedčení a horliví služobníci
926
"novej evanjelizácie", ako aj verní a veľkodušní sluhovia Ježiša Krista a všetkých ľudí.“
927
toho je v kňazskom živote dôležité, aby mali permanentnú formáciu.
Okrem
Všetci kňazi majú povinnosť
uvedomiť si, aká je formácia v súčasnej dobe zvlášť potrebná: nová evanjelizácia vyžaduje aj
918
Porov. EE 50.
Porov. EE 51.
920
PDV 2.
921
Porov. PDV 2.
922
PDV 10.
923
PDV 10.
924
GS 4.
925
PDV 10.
926
PDV 10.
927
Porov. PDV 71.
919
- 143 -
nových evanjelizátorov a tými sú kňazi, ktorí sa rozhodnú prežívať svoje kňazstvo ako osobitnú
cestu k svätosti.“928
3.2.11. Príprava kresťanov pre novú evanjelizáciu - Jubileum
Dňa 13. júna 1994 sa členovia kardinálskeho kolégia zhromaždili k V. mimoriadnemu
konzistóriu pontifikátu. Už predtým poslal Svätý Otec kardinálom dvadsaťtristranový dokument
s názvom Úvahy o Veľkom jubileu roku 2000 a požiadal ich o písomné odpovede. V dokumente
navrhoval pápež päť rôznych iniciatív, ktoré mali smerovať k prelomu tisícročí a dôstojne ho
osláviť. Išlo o sériu regionálnych synod pred Áziu, Ameriku a Oceániu, ktoré sa mali konať v Ríme;
veľké ekumenické stretnutia kresťanských spoločenstiev; medzinárodné stretnutie kresťanských,
židovských a moslimských vodcov; doplnenie cirkevnej „martyrológie“, a spytovanie svedomia
Cirkvi s cieľom „priznať omyly, ktorých sa dopustili členovia Cirkvi a tým v určitom zmysle aj
samotná Cirkev.929
O očisťovaní svedomia Cirkvi hovoril Svätý Otec kolégiu na záver príhovoru. „Tvárou v tvár
jubileu Cirkev potrebuje metanoiu, to znamená poznanie historických chýb a omylov svojich detí,
pokiaľ ide o požiadavky evanjelia.“930 „Ak má byť hlásanie evanjelia hodnoverné, očisťovanie
historického svedomia Cirkvi je nevyhnutné.“931 Po stretnutí kardinálov predložil Ján Pavol II. Cirkvi
a svetu najprepracovanejšie vyhlásenie o svojej miléniovej vízii v apoštolskom liste Tertio millennio
adveniente932.
Krátko sa teraz pozrime, akú úlohu zohrával jubilejný rok 2000 v novej evanjelizácii podľa
Jána Pavla II. Usmerneniam k príprave na Milénium sa venoval v už spomínanom apoštolskom
liste. Prednostným cieľom jubilea bolo posilnenie viery a svedectva kresťanov.933 Podľa pápeža,
každé jubileum v dejinách Cirkvi pripravuje Božia prozreteľnosť.934 „Z tohto hľadiska možno tvrdiť,
že II. vatikánsky koncil je prozreteľnostnou udalosťou, ktorou Cirkev započala najbezprostrednejšiu
prípravu na jubileum roka 2000. Ide o koncil podobný predošlým, a predsa taký odlišný; koncil
sústredený na tajomstvo Krista a jeho Cirkvi a zároveň otvorený svetu. Táto otvorenosť bola
evanjeliovou odpoveďou na moderný vývoj sveta s prevratnými skúsenosťami XX. storočia,
trápeného prvou a druhou svetovou vojnou, skúsenosťou koncentračných táborov a hrozným
krviprelievaním. To, čo sa stalo, ukazuje viac než kedykoľvek, že svet potrebuje obrátenie.“ 935
928
PDV 82.
930
931
932
Blížiace sa tretie tisícročie.
933
Porov. TMA 42.
934
Porov. TMA 17.
935
TMA 18.
929
- 144 -
Svätý Otec vysvetľoval, že práca Učiteľského úradu počas Koncilu a po Koncile, ako aj činnosť
každého z nich, určite znamenala význačný prínos pre prípravu novej kresťanskej jari.936
K ceste prípravy na stretnutie s rokom 2000 patrí rad synod, ktoré sa začali po Koncile. Ide
o generálne synody, kontinentálne, oblastné, národné a diecézne. Základným námetom je
evanjelizácia, či nová evanjelizácia, ktorej základ položila exhortácia Pavla VI. Evangelii nuntiandi.
Tieto synody už samé tvoria časť evanjelizácie. Ich vznik vyplynul z chápania Cirkvi v duchu
Koncilu. Nimi sa otvára široký priestor pre činnosť laikov, ktorým stanovujú špecifickú
zodpovednosť v Cirkvi.937
Ján Pavol II. premyslel s pomocou otcov kardinálov a predsedov biskupských konferencií
program prípravy na Veľké jubileum. Príprava sa rozdelila na dve fázy. Prvá fáza pomáhala oživiť
v kresťanskom ľude vedomie hodnoty významu, aký má jubileum roku 2000 v ľudských dejinách,
aby sa priama a bezprostredná príprava mohla sústrediť na druhú fázu, pravé trojročie, ktoré malo
byť celkom orientovaná na tajomstvo Krista Spasiteľa.938 Prvá fáza mala mať predprípravný
charakter, mala pomáhať oživiť v kresťanskom ľude vedomie hodnoty a významu, aký má jubileum
roku 2000 v ľudských dejinách.939 Svätý Otec sa vyjadril: „Jubilejná spomienka musí upevniť v
dnešných kresťanoch vieru v Boha, ktorý sa zjavil v Kristovi, musí posilniť nádej zameranú na
očakávanie večného života a oživiť lásku, účinne zaujatú v službe bratom.“940 „...radosť každého
jubilea je predovšetkým radosťou z odpustenia hriechov, radosťou z obrátenia.“941 „Je teda
správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším
uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pri tom na všetky okolnosti, za
akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i Jeho evanjelia a poskytli tak svetu,
namiesto svedectva života inšpirovaného hodnotami viery, pohľad na spôsoby myslenia a konania,
ktoré boli vlastne prejavmi protisvedectva a pohoršenia.“942 Kardináli a biskupi podčiarkli potrebu
zvolávania synod kontinentálneho rázu.943
Druhá, vlastná prípravná fáza, mala prebiehať v rokoch 1997 až 1999. Prvý rok bol
venovaný uvažovaniu o Kristovi, druhý rok Duchu Svätému a tretí Bohu Otcovi. Hlavná téma pre
prvý rok prípravy bola: „Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, včera, dnes a naveky.“944 Spomedzi
kristologických obsahov vystupovalo, podľa návrhu Konzistória, najmä: objavenie Krista ako
Spasiteľa a ohlasovateľa evanjelia – so zvláštnou orientáciou na štvrtú kapitolu Lukášovho
evanjelia. Tu sa vzájomne spletá téma Krista, poslaného hlásať evanjelium a téma jubilea. Iným
936
Porov. TMA 18.
Porov. TMA 21.
938
Porov. TMA 30.
939
Pofr. TMA 31.
940
TMA 31.
941
TMA 32.
942
TMA 33.
943
Porov. TMA 38.
944
Hebr 13, 8.
937
- 145 -
dôležitým bodom bolo, aby kresťania poznali pravú Kristovu identitu. To sa udialo vtedy, ak sa
945
kresťania vracali s obnoveným záujmom k Biblii. V prvom roku išlo aj o znovuobjavenie krstu.
V druhom roku prípravy ide podľa Svätého Otca o nasledujúce: „K najprvším úlohám
prípravy na jubileum patrí teda znovuobjavenie prítomnosti a pôsobenia Ducha, ktorý pôsobí v
Cirkvi - či už sviatostne, predovšetkým skrze birmovanie, či už pomocou mnohých chariziem, úloh
a služieb, ktoré On prebúdza pre jej dobro: "Jeden je Duch, ktorý na prospech Cirkvi rozdeľuje
rôzne dary s veľkorysosťou primeranou svojmu bohatstvu a potrebám služieb (porov. 1 Kor 12, 111)“.946 Pápež spomína ako dôležitú aj eschatologickú perspektívu: „V tejto eschatologickej
perspektíve veriaci sú volaní znovu odkryť teologickú čnosť nádeje, o nej "už počuli v pravdivom
slove evanjelia" (Kol 1,5). Základný postoj nádeje jednak pobáda kresťana, aby nestrácal z
pohľadu konečný cieľ, ktorý dáva zmysel a hodnotu jeho celej existencii, a jednak mu ponúka
pevné a hlboké zdôvodnenia pre každodennú úlohu pri pretváraní skutočnosti, aby mohla
zodpovedať Božiemu plánu.“947 Kresťania sú povolaní pripraviť sa na Veľké jubileum obnovou
svojej nádeje na definitívny príchod Božieho kráľovstva. Pápež usmerňuje, že je potrebné
zhodnotiť a prehĺbiť znaky nádeje, prítomné na konci tohto storočia a to aj napriek ich tieňom. Na
svetskom poli je to pokrok dosiahnutý vedou, technikou a najmä medicínou v službe ľudskému
životu, úsilie na upevnenie mieru a spravodlivosti. Na cirkevnom poli ide o pozornejšie počúvanie
hlasu Ducha prostredníctvom prijatia chariziem a rozmachu laikátu. Tiež o priestor poskytnutý
dialógu s náboženstvami a so súčasnou kultúrou.948
Tretí rok príprav mal byť venovaný, ako sme už poznamenali, Bohu Otcovi. Ján Pavol II.:
„Celý kresťanský život je ako veľké putovanie do domu Otca, ktorého nepodmienenú lásku ku
každému ľudskému stvoreniu, ale najmä k "stratenému synovi" objavujeme každý deň (porov. Lk
15,11-32). Také putovanie zachycuje vnútro osoby a rozširuje sa potom na celé spoločenstvo
veriacich, aby sa konečne rozšírilo na celé ľudstvo.“949 „V tomto treťom prípravnom roku je
zmyslom "cesty k Otcovi" pobádať všetkých, aby sa, spojení s Kristom Vykupiteľom, dali na cestu
opravdivého obrátenia, ktoré má v sebe tak "negatívny" aspekt oslobodenia sa od hriechu, ako aj
"pozitívny" aspekt voľby dobra, vyjadreného etickými hodnotami, obsiahnutými v prirodzenom
zákone a potvrdenom i prehĺbenom Evanjeliom.“950
Podľa Rímskeho biskupa budú najmä dve úlohy, počas prípravy v treťom roku nevyhnutné:
konfrontácia so sekularizmom a dialóg s veľkými náboženstvami.
945
Porov. TMA 40.
TMA 45.
947
TMA 46.
948
Porov. TMA 46.
949
TMA, 49.
950
TMA 50.
951
Porov. TMA 52.
946
- 146 -
951
Na záver tohto apoštolského listu napísal Svätý Otec, že Veľké jubileum treba sláviť
s pohľadom upretým dopredu, smerom k novej jari evanjelizácie, v ktorej Cirkev predkladá
miliónom neevanjelizovaných ľudských bytostí pravdu o ich pôvode a ich úžasnom určení.952
Inou príležitosťou k zintenzívneniu evanjelizácie je samotný Jubilejný rok. Rok 2000 je
vhodnou príležitosťou k impulzu evanjelizácie vo svete.
953
„Svätá brána roku 2000 bude otvorená
pre spoločnosť, ktorá musí byť osvietená svetlom Krista. „Stará Európa“ obdržala dar evanjelia, ale
teraz volá po obnovenom kresťanskom hlásaní, ktoré pomôže jednotlivcom a národom zlúčiť
slobodu a pravdu, pričom zabezpečí duchovné a etické základy pre ekonomické a politické
zjednotenie kontinentu.“
954
952
Porov. JOHN PAU L II.: Regina coeli, 17. May 1998.
954
JOHN PAUL II.: Angelus, 14. February 1999.
Holy Door of the Year 2000 will open onto a society which must be illumined by the light of Christ. The "Old Europe"
received the gift of the Gospel, but now calls for a renewed Christian proclamation, which will help individuals and nations to
combine freedom and truth, while providing spiritual and ethical foundations for the economic and political unification of the
continent.“
953
- 147 -
3.3. Štruktúry na pomoci novej evanjelizácii
3.3.1. Miestna cirke v
Podľa Jána Pavla II. je farnosť privilegovaným miestom, kde môžu veriaci konkrétnym
spôsobom zažívať svoju skúsenosť Cirkvi. Farnosť má byť predovšetkým eucharistickým
spoločenstvom. Farnosti sú povolané byť otvorené k prijímaniu ľudí a k solidarite. Ďalej majú byť
bratskými miestami iniciácie do kresťanského života, výchovy a slávenia viery. Majú byť otvorené
rôznym charizmám, prácam, službám a byť schopné zapojiť apoštolské hnutia. Čo sa týka farností
vo veľkomestách – učí Svätý Otec – jedným zo spôsobov ich obnovy je chápať farnosť ako
spoločenstvo komunít a hnutí. Takto obnovená inštitúcia farnosti môže združovať ľudí
v spoločenstve, pomáhať im začleniť sa do svojej obce a spoločnosti. Tým pádom bude môcť
každá farnosť podporiť súčasnú evanjelizáciu zameranú viac osobne.955 Svätý Otec pripomína, že
obnovená farnosť potrebuje za svojho vodcu pastiera, ktorý má hlbokú skúsenosť živého Krista,
misionárskeho ducha, otcovské srdce. Tento pastier má byť schopný rozvíjať duchovný život,
ohlasovať evanjelium a podporovať spoluprácu. Má to byť pastier schopný spolupracovať
s ostatnými, keďže obnovená farnosť potrebuje aj spoluprácu laikov.956 Mladým ľuďom má farnosť
pomôcť lepšie čeliť sociálnym tlakom, keď im ponúkne nielen väčšiu zrelosť v kresťanskom živote,
ale aj podporu vo forme rady v oblasti profesionálnej orientácie, hľadania povolania či mládežníckej
problematiky. Farnostiam spolu s katolíckymi školami prislúcha životná úloha ponúknuť mladým
ľuďom celostnú formáciu a usilovať sa priviesť ich na cestu pravého učeníctva, rozvíjajúc v nich
ľudské vlastnosti, ktoré si misie vyžadujú.957
958
Pápež upozorňuje, že Otcovia ázijskej Synody adresovali výzvu farárom, aby pripravili
nové a účinné spôsoby pastoračného vedenia veriacich tak, aby každý, zvlášť chudobný, sa cítil
reálnou súčasťou farnosti i celého Božieho ľudu. Pastoračné plánovanie za pomoci laikov by malo
byť normálnou praxou všetkých farností. Mladým ľuďom by mala farnosť ponúkať väčšie možnosti
priateľstva
a vospolnosti
prostredníctvom
959
a mládežníckych združení.
činností
organizovaného
apoštolátu
mládeže
Evanjelizácia nemá byť príspevkom iba jednotlivca, alebo iba
955
Porov. EA 41.
Porov. EA 41.
957
Porov. EAS 47.
958
Pre Ázijský kontinent usmerňuje Svätý Otec nasledovne: „Čím viac je kresťanské spoločenstvo založené na skúsenosti s
Bohom, ktorú vyžaruje svojou žitou vierou, tým bude schopnejšie dôveryhodne ohlasovať iným naplnenie Božieho
kráľovstva v Ježišovi Kristovi. Toto závisí od verného počúvania Božieho slova, od modlitby a od kontemplácie, od slávenia
Ježišovho tajomstva vo sviatostiach, najmä v eucharistii a od príkladu pravej vospolnosti života a celistvosti lásky.
Stredobodom miestnej cirkvi sa musí stať kontemplácia Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal človekom: Cirkev musí neustále
smerovať k dôvernejšiemu zjednoteniu s Ježišom Kristom, v ktorého poslaní pokračuje. Misie sú kontemplatívnou činnosťou
a činnou kontempláciou.“ - EAS 23.
959
Porov. EAS 25.
956
- 148 -
„farára“, ale celej cirkevnej komunity a každého jej člena. Pri svojej pastoračnej návšteve vo
farnosti sv. Fulgentiusa v Ríme dal Rímsky biskup jasne najavo, že veľká misionárska úloha
vyžaduje celé cirkevné spoločenstvo a žiada každého člena k štedrému príspevku.
960
Na inom
mieste píše pápež nasledovne: „ ... je dôležité spoločné zasadenie sa celého kresťanského
spoločenstva za „reevanjelizáciu života . Na túto základnú pastoračnú úlohu je potrebné svedectvo
mužov a žien, ktorí svojím plodným životom ukazujú, že ich zdroj je v Bohu, ich sila v poslušnosti
pôsobeniu Ducha a záruka, ktorá dáva ich každodennej námahe pravý zmysel, je spoločenstvo s
Kristom a s Cirkvou.“961
V marci roku 1992 zreorganizoval pápež poľskú hierarchiu a poľské cirkevné územie. Toto
veľké preskupovanie osôb a reforma cirkevných území bolo pokusom zosúladiť poľské cirkevné
štruktúry s Koncilom a otvoriť cestu novej evanjelizácii.
Svätý Otec chváli úsilie veriacich a pastoračných pracovníkov farnosti, že sa oddali
s veľkou horlivosťou úlohe urobiť svoju farnosť tak dynamickou a otvorenou, aby dokázala
reagovať na duchovné výzvy v blízkom okolí. Povzbudzuje k odvážnemu pokračovaniu na tejto
ceste, ktoré dá každému zrelú kresťanskú formáciu. Na prvom mieste vymenováva Svätý Otec
napomáhanie rozvoju duchovného rastu jednotlivcov s dogmatickým vyučovaním zakotveným
v tradícii Cirkvi. Šíriť zanietene dedičstvo viery vyžaduje upraviť metódy podľa rôznych vekových
skupín a nezanedbať nikoho: od detí k mladým ľuďom, od rodín ku starším.962
3.3.2. Cirkevné hnutia a združenia laikov
Pápež píše vo svojej apoštolskej exhortácii Christifideles laici: „Spolu s kňazmi a
rehoľníkmi vytvárajú laici jeden Boží ľud a Kristovo telo.“963 A dopĺňa o laikoch: „Každý laik si musí
vždy byť vedomý, že je "členom Cirkvi", ktorému bola zverená originálna, nenahraditeľná a
neprenosná úloha, ktorú musí spĺňať pre dobro všetkých.“
964
Dôležitou kapitolou v dejinách Cirkvi počas pontifikátu Jána Pavla II. bol rozmach hnutí a
spoločenstiev v Cirkvi. V roku 1998 sa uskutočnilo prvé stretnutie hnutí a nových spoločenstiev
s pápežom.965
966
Počtom vzrástlo Hnutie focoláre, Neokatechumenátna cesta, Comunione e
967
Liberazione, Viera a Svetlo.
960
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_30051999_ancona_en.html (200710-10).
961
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k 38. svetovému dňu modlitieb za povolania (2001). http://www.kbs.sk/?cid=1117291303
(2008-05-15).
962
Porov. JOHN PAU L II.: Homily,14. February 1999.
963
CHL 28.
964
CHL 28.
965
Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor na Svätodušnú vigíliu, 30. máj 1998. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 14.
SSV: Trnava, 1998. s. 52.
966
Koncil učí vo svojej dogmatickej konštitúcii Lumen gentium: „Okrem toho ten istý Duch Svätý posväcuje, vedie a
čnosťami ozdobuje ľud Boží nielen prostredníctvom sviatostí a služieb, ale aj tým, že rozdeľuje medzi veriacimi všetkých
- 149 -
Medzi hnutiami a inštitucionálnou cirkvou dochádzalo k rôznym napätiam. Podľa Svätého
Otca, napätie, ktoré vzniká je napätím prirodzeným. „Všetko, čo je nové a nečakané… prináša
niekedy rozvrat, vedie k „predsudkom a výhradám“ zo strany niektorých inštitucionálnych
predstaviteľov a k „dohadom a excesom“ v niektorých hnutiach.“968 Ján Pavol II. však toto všetko
chápe ako „skúšobné obdobie“, v ktorom biskupi v spojení s pápežom rozlišujú, či ide skutočne o
dary Ducha Svätého. Podľa neho však už teraz začína „nové obdobie“, v ktorom hnutia obnovy
dajú Cirkvi „zrelé plody spojenia a horlivosti“ a inštitucionálna cirkev sa obnoví naozajstným
kresťanským životom týchto hnutí. Tieto hnutia a spoločenstvá nie sú tradičnými rehoľami ani
náboženskými spoločnosťami. Sú v nich totiž často muži aj ženy, ktorí hoci zložili sľub celibátu,
969
naďalej navštevujú svoje civilné zamestnania.
Ján Pavol II. píše, že v rámci Cirkvi sa ponúkajú rôzne služby, funkcie, úrady a formy
privádzania ku kresťanskému životu. V poslednej dobe badať veľký rozvoj cirkevných hnutí.970
„Keď sa pokorne zapoja do života miestnych cirkví a sú biskupmi a kňazmi srdečne prijaté do
diecéznych a farských štruktúr, predstavujú tieto hnutia ozajstný Boží dar pre novoevanjelizáciu a
pre misijnú prácu vo vlastnom zmysle slova.“971 V apoštolskom liste Christifideles laici rozoberá
pápež aj kritéria cirkevnosti pre laické združenia. Jedným z rozlišovacích kritérií je: „Zosúladenie s
apoštolským zameraním Cirkvi, na ktorom sa podieľajú, totiž "evanjelizovanie a posvätenie ľudí...,
kresťanské formovanie ich svedomia ako aj prenikanie rozličných spoločenstiev a prostredí
Duchom Evanjelia".“972
V tomto zmysle sa musí od všetkých foriem laických zoskupení a od každého jedného z
nich požadovať misionársky elán, ktorý z nich robí stále viac subjekty novej evanjelizácie.
Ázijská Synoda uznala úlohu hnutí obnovy pri budovaní vospolnosti, keď ponúkajú hlbšiu
skúsenosť Boha prostredníctvom viery a sviatostí, ako aj podnecovaním životného obrátenia.973
V novej evanjelizácii dospelých vydvihol pápež počas príhovoru na Anjel Pána cirkevné hnutie
Cursillos de Cristiandad, ktoré začalo svoju činnosť pred päťdesiatimi rokmi v Španielsku. Tento
stavov zvláštne milosti udeľujúc (ich) každému osobitne, ako chce„ (1Kor 12,11), pomocou ktorých robí ich schopnými a
ochotnými, aby sa podujali na rozličné diela a úlohy, užitočné na obnovu a ďalší vzrast Cirkvi, ako je napísané: Každý však
dostáva prejavy Ducha na všeobecný úžitok„ (1Kor 12,7). Tieto charizmy, či už neobyčajné alebo aj bežnejšie a
rozšírenejšie, treba prijímať s vďakou a potechou, pretože obzvlášť zodpovedajú potrebám Cirkvi a sú jej na osoh.“ - LG 12.
967
968
969
970
Porov. RM 72.; „Súčasná doba pozná výskyt a rozšírenie mnohorakých foriem zoskupení laikov: Združenia, skupiny,
spoločenstvá, hnutia, takže môže byť reč o novej dobe zoskupení laikov. naozaj, "povstali povedľa tradičných spolkov a
takrečeno z ich koreňov nové hnutia a združenia, ktoré majú špecifický profil a špecifické zameranie. Také veľké je
bohatstvo a mnohorakosť darov, ktoré Duch v Cirkvi živí. Taká je aj vôľa k iniciatíve a veľkodušnosť našich laikov." Tieto
zoskupenia laikov vykazujú medzi sebou veľké rozdiely z mnohých hľadísk, ako vo vonkajšom prejave, v pedagogických
procesoch a metódach, v oblastiach činnosti. Vo svojich zameraniach však prichádzajú ku hlbokej konvergencii:
zodpovedná účasť na poslaní Cirkvi, hlásanie Kristovho Evanjelia ako prameňa nádeje pre ľudí a obnovenia pre
spoločnosť.“ - CHL 29.
971
RM 72.
972
CHL 30.
973
Porov. EAS 25.
- 150 -
Kristov odkaz je prezentovaný intenzívnou duchovnou skúsenosťou, ktorá im umožňuje
znovuobjaviť krásu stretnutia Krista a príslušnosti v Cirkvi.974 Pri inej príležitosti poďakoval kňazom,
seminaristom a laickým veriacim z Neokatechumenátnej cesty za ich veľkorysý záväzok novej
evanjelizácii.975
Hnutia nie je možné nejako nariaďovať alebo zavádzať podľa dajakej úradnej moci. Hnutia
musia byť darom a sú darom.976
3.3.3. Základňové cirkevné spoločenstvá
Pápež poukazuje na to, že ázijskí synodálni otcovia zdôrazňovali hodnotu základňových
cirkevných spoločenstiev ako účinného spôsobu zveľaďovania vospolnosti a účasti vo farnostiach
a v diecézach, ako aj rýdzej sily na poli evanjelizácie. Tieto skupiny pomáhajú veriacim žiť ako
spoločenstvá, ktoré veria, modlia sa a milujú podobne ako prví kresťania. A preto sú dobrým
východiskom pre budovanie novej spoločnosti, ktorá by bola vyjadrením civilizácie lásky.977
3.3.4. Katolícke školstvo
Svätý Otec dáva katolíckym univerzitám významnú úlohu v rámci evanjelizácie: „Každá
katolícka univerzita vykonáva pre Cirkev podľa svojej vlastnej podstaty pri evanjelizácii veľkú
pomoc. Ide o živé svedectvo na inštitucionálnej úrovni, preukázané Kristovi a jeho posolstvu, také
potrebné v kultúrach formovaných sekularizmom, alebo tam, kde Kristus a jeho posolstvo ešte nie
sú známe.“978 Pápež poznamenáva, že v mnohých krajinách majú katolícke školy dôležitú úlohu
v evanjelizácii
že
tým,
inkulturujú
vieru,
učia
štýlu
otvorenosti
a úcty
a napomáhajú
medzináboženské pochopenie. V Ázii cirkevné školy často poskytujú jedinú možnosť vzdelania pre
dievčatá,
pre
kmeňové
menšiny,
pre
chudobné
vidiecke
obyvateľstvo
a pre
menej
979
uprednostňované deti.
3.4. Evanjelizácia kultúry
Od začiatku svojho pontifikátu urobil Ján Pavol II. „kultúru“ najčastejšou témou svojich
980
úvah.
Vo svojej encyklike pripomína: „Proces stretania a konfrontácie s kultúrami je skúsenosť,
974
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 30. July 2000.
975
Porov. JOHN PAU L II.: General audience, 19. January 2005.
976
Porov. RATZINGER, J.: Cirkevné hnutia a ich miesto z teologického hľadiska. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty
14. SSV: Trnava, 1998. s. 38
977
Porov. EAS 25.
978
EXC 49.
979
Porov. EAS 37.
980
Porov. Red. ZW OLIŃSKY, A.: Jan Paweł II – Encyklopedia nauczania społecznego. Radom: W ydawnictwo
Encyklopedyczne, 2005. Kultura s. 259.
- 151 -
ktorú Cirkev prežívala už od začiatku ohlasovania evanjelia. Kristov príkaz apoštolom, aby šli
všade, "až po okraj zeme" (Sk 1, 8) a ohlasovali pravdu, ktorú im zjavil, postavil kresťanskú
komunitu do situácie, že veľmi skoro sa overila všeobecnosť ohlasovania evanjelia i prekážky,
pochádzajúce z rozličných kultúr.“981 V inom dokumente napísal: „A tak služba evanjelizácie, ktorá
je vlastným poslaním Cirkvi, si žiada nielen to, aby evanjelium bolo ohlasované vo viacerých
krajinách a väčšiemu množstvu ľudí, ale aj to, aby silou samého evanjelia sa formoval spôsob
myslenia, kritériá úsudku, normy konania; jednoducho povedané, je potrebné, aby celá kultúra
človeka bola preniknutá evanjeliom.“982 „Totiž kultúra, v ktorej človek žije, silne pôsobí na jeho
myslenie a následne aj na jeho konanie; preto roztržka medzi vierou a kultúrou sa ľahko stáva
prekážkou evanjelizácie, a naopak, kultúra založená na kresťanskom duchu podporuje šírenie
983
evanjelia.“
Vo svojom apoštolskom liste Christifideles laici preberá Svätý Otec koncilový náhľad na
chápanie kultúry: „Vo svetle Koncilu pod kultúrou rozumieme "všetko to, čím človek cibrí a rozvíja
svoje mnohoraké duševné a telesné vlohy; čím robí ľudskejším spoločenský život, tak v rodine, ako
aj v celom občianskom spoločenstve, zdokonaľovanie mravov a ustanovizní; a napokon, čím v
priebehu vekov svojimi dielami prejavuje, vyjadruje a uchováva veľké duchovné zážitky a snahy,
aby mohli slúžiť na úžitok mnohých, ba celému ľudskému pokoleniu."“984
Podľa Jána Pavla II. je každá kultúra výsledkom života a činnosti určitej skupiny ľudí.
Osoby, ktoré patria k tejto skupine, sú vo veľkej miere formované kultúrou, v ktorej žijú. Ako sa
menia spoločnosti aj osoby, tak sa mení aj kultúra. Ako sa premieňa kultúra, tak jej pôsobením sa
mení aj spoločnosť aj osoby.985 Evanjelium nie je proti kultúre ako takej, že by ju pri stretnutí s ňou
chcelo zbaviť toho, čo jej patrí a zaviazať k prijatiu cudzích foriem, ktoré sa s ňou nezhodujú.
Blahozvesť, ktorú veriaci prináša do sveta a do kultúr, je reálnou formou oslobodzovania od
každého neporiadku, ktorý spôsobuje hriech, a súčasne je aj povolaním k plnej pravde. Kultúry v
tomto stretnutí o nič neprichádzajú, naopak, dostávajú povzbudenie, aby sa otvorili novote
evanjeliovej pravdy, aby z nej vyťažili podnet k ďalšiemu rozvoju.986 Svätý Otec poznamenáva, že z
tohto hľadiska sa jasnejšie ukazuje, ako sú evanjelizácia a inkulturácia vo vzájomnom prirodzenom
a dôvernom vzťahu. Evanjelium a evanjelizácia sa nestotožňujú so žiadnou kultúrou, ba naopak,
sú nezávislé od každej. Božie kráľovstvo prichádza k ľuďom, hlboko spätým s určitou kultúrou, a
budovanie Kráľovstva sa nemôže zaobísť bez toho, aby si prepožičalo prvky ľudských kultúr.987
981
FR 70.
SCh 1.
983
SCh 1.
984
CHL 44.
985
Porov. EAS 21.
986
Porov. FR 71.
987
Porov. EAS 21.
982
- 152 -
Pápež pripomenul Američanom, že tak ako v Európe aj v Amerike odkedy prišli misionári,
je blízky vzťah medzi kultúrou, vierou a evanjelizáciou. Táto blízkosť dala povstať nespočetným
umeleckým dielam, architektúre a literatúre ako aj mnohým populárnym oslavám a tradíciám.988
V Amerike je ľudová zbožnosť spôsobom, ktorým sa katolícka viera včleňuje do kultúry989. Pričom
často prijíma domorodé náboženské formy. Pápež upozorňuje, aby sa nepodceňovala skutočnosť,
990
že aj ona môže poskytnúť silný podnet na začlenenie evanjelia do kultúry.
Evanjelizácia a inkulturácia sú takto vo vzájomnom prirodzenom a dôvernom vzťahu.991 Čo
pod pojmom „inkulturácia“ myslí Svätý Otec? Inkulturácia je zasadzovanie evanjelia do miestnej
domácej kultúry a zároveň aj začleňovanie týchto kultúr do cirkevného života.992 Ako vzory nám
Svätý Otec predložil v jednej zo svojich homílií sv. Cyrila a Metoda, ktorí ako múdri posli evanjelia
v Európe, až do dnešných čias pokračujú vo vyučovaní evanjelizátorov súčasnosti k odvahe
hlásania nevyhnutnosti inkulturovať vieru.993
Ján Pavol II. upozorňuje, že v procese stretávanie sa rôznych kultúr sveta Cirkev
neodovzdáva len svoje pravdy a svoje hodnoty, obnovujúc kultúry zvnútra, ale čerpá aj od nich
pozitívne prvky, ktoré sú v nich už prítomné. „Toto je povinný postup evanjelizátorov pri
predstavovaní kresťanskej viery a pri ich úsilí, aby sa stala súčasťou kultúrneho dedičstva určitého
národa; na druhej strane jednotlivé kultúry, keď sú očistené a obnovené vo svetle evanjelia, sa
môžu stať pravými vyjadreniami jedinej kresťanskej viery. "Inkulturáciou sa stáva Cirkev stále
zrozumiteľnejším znamením toho, čo je vhodnejším prostriedkom misií." Toto spletenie s kultúrami
bolo vždy súčasťou putovania Cirkvi v dejinách ... .“994 Môžeme povedať, že Ján Pavol II. preberá
názor Pavla VI. ktorý poznamenal, že priepasť medzi evanjeliom a kultúrou je nepochybne drámou
dnešných čias. Nová evanjelizácia volá po jasne formulovanej, seriózne a dobre zorganizovanej
práci na evanjelizácii kultúry. Dar Ducha a lásky sú tu pre každý národ a kultúru, aby ich navzájom
zjednotili podľa príkladu dokonalej jednoty existujúcej v trojjedinom Bohu. Aby toto bolo možné
treba kázanie prispôsobovať kultúre. Má ísť o taký spôsob, že sa evanjelium bude hlásať v jazyku
988
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 12. December 1997.
989
Jánovi Pavlovi II. ide o vytvorenie „kultúry pokoja“. „Ak sa chceme pozrieť na podstatu veci, musíme priznať, že pokoj nie
je natoľko otázkou štruktúr, ako skôr otázkou osôb. Mierové štruktúry a postupy – právne, politické a ekonomické – sú
zaiste potrebné a našťastie často sú k dispozícii. Nie sú však ničím iným ako plodmi múdrosti a skúseností nahromadených
počas dejín vďaka nespočetným gestám pokoja mužov a žien, ktorí dokázali dúfať bez toho, aby upadli do malomyseľnosti.
Gestá pokoja sa rodia zo života ľudí, ktorí vo svojom srdci rozvíjajú trvalé postoje pokoja. Sú plodom mysle a srdca tých, „čo
šíria pokoj“ (Mt 5, 9). Možné sú len vtedy, ak ľudia vedia naplno oceniť spoločenský rozmer života, a tak chápu význam a
dôsledky istých udalostí na ich spoločnosť i na svet celkovo. Gestá pokoja vytvárajú tradíciu a kultúru pokoja.“ – JÁN
PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca Jána Pavla II. na Svetový deň pokoja, 1. január 2003. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 36. Trnava, SSV: 2003. s. 18-19.
990
Porov. EA 16.
991
Porov. EAS 21.
992
Porov. SA 21.
993
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 15. February 1998.
994
EAS 21.
- 153 -
a kultúre poslucháčov. Ide tu o takzvanú inkulturáciu, kde evanjelium môže vnikať do sŕdc mužov
a žien, prenikať do ich kultúry pričom ich premieňa zvnútra. 995
Pri inkulturácii evanjelia môže hrať podľa Svätého Otca významnú rolu vzdelávanie. Dáva
nám usmernenie, že katolícke výchovnovzdelávacie centrá sa budú môcť zapojiť do pravej
evanjelizácie iba vtedy, ak si na všetkých úrovniach jasne zachovajú katolícku orientáciu.
996
„Obsah vzdelávania, ktoré odovzdávajú, by sa mal neprestajne odvolávať na Ježiša Krista a jeho
odkaz, ako to Cirkev predstavuje vo svojom vieroučnom a morálnom učení. Jedine takým
spôsobom budú formovať skutočne kresťanských vodcov v rozličných sférach činností človeka a v
997
spoločnosti, najmä v politike, vede, umení a filozofickej reflexii.“
Svätý Otec dopĺňa, že
pastoračnej práci na katolíckej univerzite sa má venovať osobitná pozornosť. Má podnietiť
apoštolské aktivity, aby sa samotní študenti stali evanjelizátormi univerzitného sveta. Dokonca by
sa mal vplyv týchto výchovno-vzdelávacích centier rozšíriť bez výnimiek a rozdielov na všetky
oblasti spoločnosti. Podľa Jána Pavla II. zaberá oblasť vzdelávania v globálnom pláne novej
evanjelizácie privilegované miesto.998
V jednej zo svojich homílií hovoril o strete evanjelia s kultúrou: „Stretnutie medzi evanjeliom
a kultúrou, naozaj, obsahuje vo svojej podstate misionársku dimenziu a vyžaduje v súčasnom
kultúrnom kontexte a v dennom živote – svedectvo a službu veriacich laikov, nielen ako
jednotlivcov, ale aj ako združení v službe evanjelizácie. Jednotlivci a združenia, práve kvôli ich
svetskej povahe, sú povolaní k ceste zdieľania a dialógu, ktorý vedie každý deň k proklamovaniu
Slova a rastu vo viere.“999 Stretnutie medzi evanjeliom a kultúrou je pôda, kde cirkevné združenia
laikov môžu rozvíjať svoju službu pre oživovanie spoločnosti. Týka sa to hlavne morálky, inštitúcií,
odovzdania kresťanského príkladu spoločnosti, do civilného života a v dynamike ekonomiky
a politiky.1000
V prípade Európskeho zjednotenia dáva pápež usmernenie, že ak má vydržať jednota
európskych národov, nemôže to byť iba jednota ekonomická a politická. Ak je duša Európy dnes
zjednotená, dôvodom je, že sa odvoláva na spoločné ľudské a kresťanské hodnoty. História
formácie európskych národov ide bok po boku s ich evanjelizáciou. Takže navzdory duchovnej
995
Porov. EA 70.
Porov. EA 71.
997
EA 71.
998
Porov. EA 71.
999
JOHN PAUL II.: Homily, 8.December 1998.
„The meeting between the Gospel and culture, in fact, has an intrinsic missionary dimension and this requires — in the
current cultural context and in daily life — the witness and service of the lay faithful, not only as individuals, but also as
associates in the service of evangelization. Individuals and associations, precisely because of their secular nature, are
called to take the path of sharing and dialogue which leads each day to the proclamation of the Word and to growth in faith.„
1000
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 8. December 1998.
996
- 154 -
kríze, ktorá poznačila život kontinentu v našich dňoch, jeho identita bude nepochopiteľná bez
kresťanstva.1001
3.4.1. Liturgia a inkulturá cia
Svätý Otec vyzdvihuje v rámci evanjelizácie liturgiu: „Liturgia je zdrojom a vyvrcholením
celého kresťanského života a poslania a hlavným prostriedkom evanjelizácie, zvlášť v Ázii, kde
prívržencov rozličných náboženstiev tak priťahuje kult, náboženské slávnosti a prejavy ľudovej
zbožnosti.“1002 Podľa jeho slov si liturgická inkulturácia žiada oveľa viac než len sústrediť sa na
1003
tradičné kultúrne hodnoty, symboly a obrady. Sekularistické a konzumistické
kultúry vplývajú na
ázijský cit pre kult a modlitbu, preto treba brať ohľad na premeny vo vedomí a v postojoch, ktoré
tieto kultúry zapríčinili. Čo sa týka Ázie, synodálni otcovia kládli zvláštny dôraz na dôležitosť
biblického slova pri komunikovaní posolstva spásy. Za dôležitý aspekt pri výchove ľudí vo viere
a pri ich príprave na ohlasovanie by sa mala biblická formácia pokladať za dôležitý prostriedok.
Kurzy Písma, zamerané na pastoráciu, s dôrazom na aplikáciu jeho náuky, treba zahrnúť do
formačných programov pre klérus, zasvätené osoby aj laikov.
3.4.2. Teológovia a inkult urácia
Pápež pripomína, že poslaním teológie je – ako to už potvrdil Koncil: obnovovať svoje
metodológie z hľadiska účinnejšej pomoci evanjelizácii. Na druhej strane musí teológia zamerať
svoj pohľad na poslednú pravdu, ktorú jej zverilo Zjavenie.1004 „Hlavným cieľom teológie je
zrozumiteľne predkladať Zjavenie a obsah viery.“1005 „Teologická práca v Cirkvi slúži v prvom rade
ohlasovaniu viery a katechéze. Ohlasovanie alebo kerygma volá k obráteniu a predkladá Kristovu
pravdu, ktorá vrcholí v jeho veľkonočnom tajomstve, lebo len v Kristovi možno poznať plnosť
1006
spásonosnej pravdy.“
Svätý Otec upozorňuje na vyjadrenia Synody biskupov v Ázii, ktorá povzbudila teológov
v ich chúlostivej úlohe vyvinúť inkulturovanú teológiu, zvlášť v oblasti kristológie. Takto chápanú
teológiu treba tvoriť s odvahou, ostávajúc verní Písmu a Tradícii Cirkvi v zhode s Učiteľským
úradom a so znalosťou pastoračných situácií. A sám dopĺňa, že teologickú prácu treba vždy viesť
s úctou voči citlivosti kresťanov, aby postupným vrastaním do inkulturovaných foriem vyjadrenia
1001
Porov. JOHN PAU L II.: Regina Caeli, 2. May 2004.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2004/documents/hf_jp-ii_reg_20040502_iv-sunday-easter_en.html
(2007-10-15).
1002
EAS 22.
1003
„Konzumný postoj neberie do úvahy celú pravdu o človeku – ani historickú pravdu, ani spoločenskú, ani vnútornú
a metafyzickú. Je to skôr útek od pravdy.“ „ „Konzumne“ orientovaný človek pri pôžitku stráca plný rozmer svojej ľudskosti,
stráca vedomie najhlbšieho zmyslu života. Táto orientácia pokroku zabíja v človeku to, čo je v ňom najväčšmi a podstatne
ľudské.“ – JÁN PAVOL II.: Homília na sv. omši v Turíne (13. apríl 1980) In: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. s. 23.
1004
Porov. FR 92.
1005
FR 93.
1006
FR 99.
- 155 -
viery neboli jednotlivé osoby uvedené do zmätku, ani pohoršené. Inkulturácia má mať na zreteli
posilnenie viery ľudu.1007
3.5. Človek vo vlastnej životnej situácii ako predmet novej
evanjelizácie
Ján Pavol II. sa vyjadril v exhortácii Kristovi laici: „Cirkev spoznáva a prežíva momentálnu
naliehavosť novej evanjelizácie. Nemôže sa však odtiahnuť od trvalej úlohy hlásať Evanjelium
všetkým tým - miliónom mužov a žien - ktorí ešte nepoznajú Krista - Vykupiteľa človeka. Túto
vyslovene misionársku úlohu zveril Ježiš svojej Cirkvi a kladie jej ju denne znovu ako úlohu.“1008
3.5.1. Rodiny
Čo je potrebné prebudiť v rodine? Ján Pavol II. usmerňuje: „Apoštolské angažovanie sa
laikov smeruje ponajprv k tomu, aby vzbudzovalo v rodine vedomie jej identity ako prvej bunky
spoločnosti a jej pôvodnej úlohy.“1009 Zodpovednosť biskupov a kňazov sa nevzťahuje len na
mravné a liturgické otázky, ale aj na osobné a sociálne problémy. Majú stáť po boku jej členov
a pomáhať im.1010
Pápež vo svojej exhortácii Familiaris consortio napísal: „Nakoľko Boží plán o manželstve a
rodine sa netýka len muža a ženy v ich konkrétnom, každodennom živote ale aj v určitých
spoločenských a kultúrnych pomeroch, Cirkev - ak má dobre plniť svoju službu - musí sa veľmi
usilovať poznať situácie, v ktorých sa dnes realizuje manželstvo a rodina. Toto poznávanie je
nevyhnutnou požiadavkou evanjelizácie. Lebo Cirkev má naozaj prinášať evanjelium Ježiša Krista,
ktoré je nemeniteľné a vždy nové, do samých rodín, čo žijú v podmienkach súčasného sveta a
ktoré sú povolané, aby prijali Boží plán, ktorý sa ich týka, a aby žili podľa neho.“
1011
V exhortácii sa tiež zaoberal stavom súčasných rodín vo svete. Hovorí o kladných aj
záporných stránkach. Ako pozitíva menuje: živšie vedomie osobnej slobody, väčší ohľad sa dáva
na kvalitu medziosobných vzťahov v manželstve, povznesenie dôstojnosti ženy, na zodpovedné
plodenie detí a na ich výchovu. Ako príznaky vážneho úpadku niektorých základných hodnôt
uvádza: teoretické a praktické chápanie vzájomnej nezávislosti medzi manželmi, dvojakosť
v autorite rodičov voči deťom, ťažkosti s ktorými sa rodina stretáva pri sprostredkovaní hodnôt,
1007
Porov. EAS 22.
CHL 35.
1009
CHL 40.
1010
Porov. FC 73.
1011
FC 4.
1008
- 156 -
rastúci počet rozvodov, potraty, sterilizácia a antikoncepčná mentalita. V krajinách Tretieho sveta
chýbajú rodinám základné prostriedky pre život.1012
Podľa Svätého Otca potrebujú rodiny premyslenú starostlivosť. Špeciálne tie, ktoré pre
rôzne príčiny nie sú schopné ďalej naplno žiť manželskú lásku. Je to náročná misia, ale podľa Jána
Pavla II. je dôležitá a naliehavá.1013
Vieme, že úloha otca v rodine je nezastupiteľná. Svätý Otec ponúka všetkým otcom
vynikajúci evanjeliový vzor, ktorého predstaviteľom je sv. Jozef. Vyjadruje túžbu, aby každý otec
bol ako Jozef pripravený priniesť obetu pre dobro svojej rodiny.
1014
Dôležitá je tiež príprava na manželstvo. Ide o prípravu, ktorú treba chápať a uskutočňovať
ako postupný a trvalý proces: vzdialenú, blízku a bezprostrednú.
1015
Ďalšia aktivita, ktorá bola podnietená pápežom, má názov svetové stretnutia rodín. Sú to
veľké zhromaždenia, ktoré zvoláva každé tri roky Svätý Otec. Prvé stretnutie bolo v roku 1994
v Ríme, druhé v roku 1997 v Rio De Janeiro, tretie opäť v Ríme v Jubilejnom roku, štvrté v Manile
v roku 2003 a piate v roku 2006 vo Valencii.1016 „Stretnutia spájajú státisíce rodín z piatich
kontinentov, aby sa spoločne modlili, viedli dialóg, vzdelávali sa, vzájomne sa zdieľali a pochopili
hĺbku úlohy, ktorú má kresťanská rodina ako domáca cirkev a základ evanjelizácie.“1017
3.5.2. Mladí
Svätý Otec píše, že je nevyhnutné, aby Cirkev ponúkla mladým ľuďom pastoračnú
starostlivosť, aby sa mohli stať účinnými vykonávateľmi misie. Dáva pre Áziu usmernenia, aby tam,
kde je to možné, boli v každej diecéze ustanovení kapláni alebo vodcovia mládeže, ktorí by
podnecovali ich duchovnú formáciu a apoštolát medzi mládežou. Mladí ľudia sú aj vykonávatelia
a spolupracovníci v poslaní Cirkvi pri rozličných apoštolských úlohách lásky a služby. Vo
farnostiach a diecézach by bolo potrebné vyzvať mladých ľudí, aby sa zúčastňovali na
organizovaní činností, ktoré sa ich týkajú a ich zasahujú.1018 Pápež vidí mladých ako „svetlo sveta
1012
Porov. FC 6.
1014
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 19. March 2000.
1015
Porov. FC 66.
1016
Porov. PÁPEŽSKÁ RAD A PRE RODINU. Piate svetové stretnutie rodín. Prešov: vydaveteľstvo Michala Vaška; Hnutiie
kresťanských rodín. s. 9.
1017
PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU. Piate svetové stretnutie rodín. Prešov: vydaveteľstvo Michala Vaška; Hnutiie
kresťanských rodín. s. 9.
1018
Porov. EAS 47.
1013
- 157 -
a soľ zeme“.
1020
svete.
1019
Mladí majú byť apoštolmi novej evanjelizácie a znakom nádeje v dnešnom
Pápež k mladým prehovoril: „Nová evanjelizácia potrebuje vašu energiu a nadšenie.“
1021
Pápež ako dobrý pedagóg neustále povzbudzoval mladých: „Drahí mladí, tak ako prví
učeníci – poďte za Ježišom! Nebojte sa priblížiť k nemu, prekročiť prah jeho domu, zhovárať sa
s ním z tváre do tváre ako s priateľom (porov. Ex 33,11).“1022
V roku 1985 sa Ján Pavol II. začal venovať cez svoje listy mladým ľuďom. Začali
vychádzať jeho apoštolské listy nasmerované k mladým.1023 Od roku 1986 inicioval každé dva
roky konanie svetového dňa mládeže.1024
Dňa 19. septembra 1989 odletel Ján Pavol II. do Španielska na Druhý medzinárodný
svetový deň mládeže. V starobylom pútnickom mieste Santiago de Compostela sa zišlo približne
600-tisíc mladých zo všetkých kútov sveta. V stredoveku patrilo toto mesto po Ríme a Jeruzaleme
medzi najnavštevovanejšie pútnické miesta. Okrem iného spomenul, že Kristus vyžaduje od
svojich mladých nasledovníkov radikálnu angažovanosť aj dnes. Mladým odkázal: „Nebojte sa stať
svätými! Je to sloboda, ku ktorej nás oslobodil Kristus... Drahí mladí ľudia, nechajte sa ním
získať!“1025 Podľa slov pápeža potrebuje nová Európa viac ako sa zbaviť starých nepriateľstiev:
Potrebuje dušu. Svetový deň mládeže 1989 bol dôležitým momentom v novej evanjelizácii, mal
sformovaniu tejto duše napomôcť.1026
V roku 1991 sa uskutočnili ďalšie svetové dni mládeže - tentoraz v Częstochowej v Poľsku.
Ján Pavol II. hovoril o dôležitosti budovať dnešnú kresťanskú generáciu: „Budovanie „civilizácie
lásky“ v budúcom svete závisí od „odhodlanosti dnešnej kresťanskej generácie“ a ich hodnoty
konať v záujme spoločného dobra.“1027 Mladým pomôžu v budovaní Kristus, Duch Svätý a Panna
Mária z Częstochowej. Pomôžu im vytvoriť mladú evanjeliovú Cirkev, vedomú si svojho poslania.
August v roku 1993 bol mesiacom kedy sa konali v poradí už IV. svetové dni mládeže.
Mládež bola pozvaná do Denveru v USA. Okrem iného vyzval Svätý Otec na tomto stretnutí
mládež, aby sa nehanbila hlásať evanjelium. Svet potrebuje svedectvo mladých a tí sa musia
zapojiť do „nekonečného boja o našu dôstojnosť a identitu ako slobodných duchovných bytostí“.
1019
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 8. April 2001.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2001/documents/hf_jp-ii_ang_20010408_palm-sunday_en.html
(2007-10-18).
1020
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 5. April 1998.
1021
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2000/documents/hf_jp-ii_ang_20000416_palm-sunday_en.html
(2007-10-18). „The new evangelization needs your energies and enthusiasm.“
1022
JÁN PAVO L II.: Posolstvo na svetový deň mládeže 1997. In: Ako v sebe objaviť Božie povolanie [zbierka citátov Jána
Pavla II.]. Trnava: Dobrá kniha, 2000. s. 6.
1023
1024
1025
W EIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 587. „Nebojte se stát světci! Je to svoboda, ke které nás osvobodil
Kristus… Drazí mladí lidé, nechte se jím získat!“
1026
1027
- 158 -
V Denveri sa ukázala túžba mladých amerických katolíkov niesť evanjelium do tretieho
tisícročia.1028 „Nebojte sa výjsť [sic] do ulíc a námestí ako prví apoštoli, ktorí odvážne ohlasovali
Krista... Je čas ohlasovať evanjelium zo striech, treba ho postaviť na svietnik, aby všetci mohli
vidieť jeho svetlo.“1029
V jednej zo svojich homílií sa Ján Pavol II. vyjadril, že evanjelizovať mladých je rovnako
dôležité ako evanjelizácia rodín. Je nevyhnutné vedieť ako pritiahnuť mladých ľudí, odovzdať im
radostné posolstvo Krista a odvahu do života. Každé úsilie robené v týchto základných oblastiach
pastoračnej aktivity sa zároveň stáva hodnotným príspevkom k novej evanjelizácii.1030 Rímsky
biskup vyzdvihol vo farnosti sv. Františka v Ríme, ako sa zapájajú rôzne združenia a dospelí do
formácie detí a mládeže. Je rád, že nenechávajú rozvíjať sa mladých samých v ich výchove vo
viere: „Garanciou pre budúcnosť mladých ľudí a pre obohatenie Cirkvi a spoločnosti je mať
možnosť obrátiť sa na dospelých, ktorí im vedia navrhnúť vznešené ciele, ktorí im vedia načúvať
1031
a poskytnúť dostatočné odpovede na základné existenčné otázky.“
Jún 1999 sa niesol v znamení siedmej návštevy Poľska. Mladých upozorňoval: „Dnes vás
kultúra smrti nahovára na užívanie tzv. voľnej lásky. Nebojte sa postaviť proti tejto módnej vlne,
ktorá je v konflikte s Božou láskou. Nedajte sa zotročiť, oklamať lacným šťastím, za ktoré musíte
draho zaplatiť vnútorným poranením, deštrukciou vlastného života.“1032
V marci 2005 sa Rímsky biskup ešte stihol stretnúť s mládežou v Ríme na svetovom dni
mládeže, ktorý sa konal pravidelne na Kvetnú nedeľu.1033
O mladých mal pápež vysokú mienku: „Cirkev má veľa čo povedať mládeži a mládež má
veľa čo povedať Cirkvi. Tento obojstranný dialóg musí byť úprimný, jasný a odvážny. Podporuje
stretnutie a výmenu medzi generáciami a pre Cirkev a spoločnosť sa stáva prameňom bohatstva a
mladosti.“1034
3.5.3. Chudobní
Vo svojej bule Incarnationis mysterium nás zameriava pápež na chudobných: „Znakom
Božieho milosrdenstva, dnes osobitne potrebným, je láska, ktorá otvára naše oči pre potreby tých,
1028
1030
1031
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_17101999_en.html (2007-9-12). „For
young people to be able to turn to mature adults who know how to suggest lofty goals to them, who can listen to them and
offer them valid responses to the fundamental existential questions is a guarantee for their future and an enrichment for the
Church and society.“
1032
1033
1034
CHL 46.
1029
- 159 -
1035
ktorí žijú v chudobe a na okraji spoločnosti.“
Svätý Otec pripomína, že Cirkev preukazuje
prednostnú lásku chudobným a umlčaným, pretože Pán sa s nimi zvláštnym spôsobom
stotožnil1036. Pápež vyzýva: „ ... oveľa rozhodnejšie [treba] vyzdvihovať prednostný záujem Cirkvi o
chudobných a nachádzajúcich sa na okraji spoločnosti". Ide o „prednostný" záujem, nie výlučný.
Ježiš nás volá, aby sme milovali chudobných, lebo im treba venovať osobitnú pozornosť vzhľadom
1037
na ich zraniteľnosť.
Táto láska nikoho nevylučuje, ale vyjadruje určitú prioritu služby, ktorú
dosvedčuje kresťanská tradícia. Vo svojej láske k chudobným sa Cirkev obracia osobitne na
utečencov, na domorodé obyvateľstvo, na ženy a na deti, pretože sú často obeťami najhorších
foriem vykorisťovania. „Tu sa ukazuje obrovské pole pôsobenia vo výchove a v zdravotníctve, ako
aj v oblasti povznesenia sociálnej spoluúčasti. Katolícke spoločenstvo musí zintenzívniť svoju
pastoračnú prácu medzi týmito ľuďmi, venujúc pozornosť ich starostiam a otázkam spravodlivosti,
ktoré sa týkajú ich života. To predpokladá postoj veľkej úcty voči ich tradičnému náboženstvu a
jeho hodnotám; ďalej to predpokladá nutnosť pomáhať im k svojpomoci, tak aby mohli pracovať na
zlepšení svojej situácie a stať sa evanjelizátormi vlastnej kultúry a vlastnej spoločnosti.“1038
Pápež však neohraničuje chudobu, len na nedostatok materiálnych vecí. Počas jednej
z audiencií spomína aj psychologickú chudobu samoty, neprijatia, odlúčenosti a diskriminácie.1039
3.5.4. Chorí
Ján Pavol II. mal o chorých vysokú mienku.1040 Podľa pápeža by svet „bez chorých“ bol
ochudobnený. Ochudobnený niekedy o priam hrdinskú lásku.1041 Svätý Otec dával dôraz na
slávenie svetového dňa chorých. Čo je dôležité na tomto dni? Odpovedá vo svojom liste: „Úlohou
každoročného slávenia Svetového dňa chorých je urobiť ľud Boží citlivým na nutnosť zabezpečenia
najlepšej starostlivosti o chorých; pomáhať chorým pri nájdení hodnoty utrpenia, tak v rovine
ľudskej, ako, predovšetkým v rovine nadprirodzenej ... .“1042
V máji 1982 vo Veľkej Británii zdôraznil: „Neopúšťajte hendikepovaných a ťažko chorých.
Neodsúvajte ich na okraj spoločnosti. Pretože ak to urobíte, zabúdate, že oni stelesňujú dôležitú
1035
IM 12.
Porov. Mt 25, 40.
1037
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XIV. Svetového dňa mládeže, 6. január 1999.
1038
EAS 34.
1039
Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor na audiencii pre účastníkov 9. celoštátneho zjazdu Caritas, 14. september 1982 In: JÁN
PAVOL II.: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. s. 17.
1040
„Tajomstvo utrpenia patrí k najdôležitejším témam v teologickej tvorbe Jána Pavla II.. Je teológom utrpenia. Od začiatku
svojho pontifikátu dôkladne skúma toto tajomstvo, delí sa so svojimi myšlienkami s trpiacimi, aj s tými, ktorí sú zdraví, stretá
sa s ľuďmi trápenými bolesťami a usiluje sa vniesť do ich bolestných ciest svetlo. Je človekom, ktorý pozná utrpenie a má
k nemu čo povedať.“ – . KYSELICA J.: Význam slávenia Svetového dňa chorých. In: Nová evanjelizácia IX.: Bratislava:
Dobrá kniha, 2000. s. 111-122.
1041
Porov. JAN PAWEŁ II.: Spotkanie ze starszymi, chorymi i ułomnymi w Wiedniu, 9. listopad, 1983. In.:Zost. DYBCIAK,
K.: Elementarz Jana Pawła II. Kraków: W ydawnictvo LIterackie, 2005. s. 176.
1042
JÁN PAVO L II.: List o ustanovení svetového dňa chorých (13. máj 1992). In: KYSELICA J.: Význam slávenia Svetového
dňa chorých. In: Nová evanjelizácia IX.: Bratislava: Dobrá kniha, 2000. S. 111-122.
1036
- 160 -
pravdu. Chorí, starí, hendikepovaní a nevládni nás učia, že slabosť je tvorivá časť ľudského života
a že utrpenie možno prijať bez straty dôstojnosti.“1043
Karol Wojtyła ako kňaz, biskup, pápež sa pastoračne staral vždy o chorých. Dňa 13. mája
1992 ohlásil vo svojom liste1044, že 11. februára, na sviatok Panny Márie Lurdskej, bude Cirkev
sláviť svetový deň chorých.1045 „Svetový deň chorých je pre biskupov, kňazov a zasvätené osoby,
ktoré vykonávajú pastoráciu chorých, ako pre laických veriacich: lekárov, zdravotné sestry,
dobrovoľníkov, ktorí pracujú v nemocniciach a v liečebných ústavoch príležitosťou na novú
evanjelizáciu utrpenia, na duchovnú obnovu a na pravé kresťanské svedectvo.“1046
V Lurdoch počas príhovoru povzbudzoval: „Hovoriť vám, drahí chorí, o radosti, sa môže
1047
zdať čudné a protirečivé. A práve v tom spočíva prevratná hodnota kresťanského posolstva... .“
Majú pre novú evanjelizáciu význam aj zdravotnícke zariadenia? Pápež píše, že
nemocnice, ústavy pre starých a chorých a každý dom, v ktorom sú zhromaždení trpiaci ľudia,
predstavujú výsadné prostredie pre novú evanjelizáciu, ktorá sa má zasadzovať o to, aby práve tu
zaznelo posolstvo evanjelia prinášajúce nádej.1048 „Preto je dôležité, aby sa na začiatku tretieho
kresťanského tisícročia dal nový podnet na evanjelizáciu sveta zdravotníctva, ako miesta osobitne
určeného stať sa cenným laboratóriom civilizácie lásky.“1049
Ján Pavol II. pri príležitosti VIII. svetového dňa chorých poznamenal: „Cirkev inšpirovaná
evanjeliom lásky k blížnemu neustále prispieva mnohými dielami, nemocnicami, zdravotníckymi
zariadeniami a dobrovoľníckymi organizáciami k starostlivosti o zdravie a o chorých ... .“1050 Ján
Pavol II. nazýva dobrovoľnú činnosť starosti o chorých a trpiacich apoštolátom.1051
Chorým dáva v rámci evanjelizácie kultúry dôležité miesto. Podľa neho aj chorí sú poslaní
ako robotníci do Pánovej vinice a svojím príkladom môžu hodnotne prispieť k evanjelizácii kultúry,
ktorá chce vymazať skúsenosť utrpenia a zabrániť tomu, aby sa dal postrehnúť jeho hlboký zmysel
a v ňom zakorenené vnútorné pohnútky k ľudskému a kresťanskému rastu.1052
1043
1053
Porov. JOHN PAU L II.: Letter for the Institution of the World Day of the Sick. 13. May 1992.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/letters/documents/hf_jp-ii_let_13051992_world-day-sick_sp.html (2008-611).
1045
1046
1047
JÁN PAVO L II.: Stretnutie pri Massabielleskej jaskyni v Lurdoch, 15. august 1983. In: Nebojme sa pravdy. Bratislava:
Lúč, 1995. s. 77.
1048
1049
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti IX. Svetového dňa chorých, 11. február 2001.
1050
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti VIII. Svetového dňa chorých, 11. február 2000.
1051
Porov. SD 29.
1052
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti VIII. Svetového dňa chorých, 11. február 2000.
1053
Svätý Otec povzbudzuje: „Vy, ktorí ste opustení našou konzumnou spoločnosťou a vytlačení na okraj: vy chorí,
vysťahovalci, postihnutí, chudobní, hladujúci, okrajové skupiny, utečenci, zajatci, nezamestnaní, starí ľudia, opustené deti a
osamelé ženy, vy obete vojny a obete všetkých foriem násilia, ktoré vyprodukovala naša permisívna spoločnosť, Cirkev má
1044
- 161 -
Témou IX. svetového dňa chorých bolo: „Nová evanjelizácia a hodnota trpiaceho človeka“.
Podľa pápeža Cirkev chce zdôrazniť potrebu evanjelizovať túto oblasť ľudskej skúsenosti novým
spôsobom, pričom treba podporiť orientáciu na celkové dobro človeka.1054 „Chorí s bremenom ich
bolesti narodení pre lásku Krista, sú vzácnym pokladom pre Cirkev a sú veľmi efektívnymi
spolupracovníkmi v jej práci
1055
evanjelizácie.“
Ako
je možné v prostredí
chorých
ľudí
a zdravotníctva ohlasovať evanjelium života a podporovať úctu k životu? Pápež navrhoval ukončiť
nespravodlivosť, ktorá najmä v chudobných oblastiach zbavuje veľkú časť populácie nevyhnutnej
zdravotnej starostlivosti. Toto je vážne pohoršenie, ktoré má podnietiť ľudí, čo sú za to v
jednotlivých krajinách zodpovední, aby venovali všetky sily sprístupneniu aspoň základnej
1056
zdravotnej starostlivosti tým, ktorí trpia nedostatkom materiálnych prostriedkov.
3.5.5. Starší
V Liste starším Svätý Otec poznamenáva, že staroba má svoju úlohu v pokračujúcom
procese dozrievania človeka na ceste k večnosti. Úcta k starším prináša trojakú povinnosť: prijať
ich, pomáhať im a oceniť ich kvality.1057
3.6. Kultúrne oblasti a moderné areopágy
Svätý Otec nám pripomína, že sv. Pavol sa v Aténach odobral na areopág. Areopág bol
kultúrnym centrom vzdelaného ľudu v Aténach. Tam ohlasoval evanjelium rečou, vhodnou pre toto
prostredie a zrozumiteľnou ľuďom. Táto skúsenosť nám môže slúžiť ako symbol pre nové oblasti
ľudského života. Priestory, kde sa možno angažovať, sú podľa pápeža nesmierne: „Ľudské a
kultúrne priestory, ktoré ešte neboli zasiahnuté hlásaním evanjelia, alebo kde je Cirkev len slabo
prítomná, sú také rozsiahle, že vyžadujú zjednotenie všetkých síl. S prípravou na oslavu
jubilejného roku 2000 sa angažuje celá Cirkev ešte viac za nový misionársky advent. Musíme živiť
vo svete apoštolskú horlivosť, dávať ďalej svetlo a radosť viery a k tomu ideálu musíme vychovávať
každý seba i celý Boží ľud.“1058 V učení Jána Pavla II. by sme mohli rozlíšiť štyri oblasti areopágov
angažovania sa kresťanov
účasť na vašom utrpení, ktoré vás vedie k Pánovi a ktoré vás spája s jeho spásonosným utrpením a umožňuje vám žiť vo
svetle jeho vykúpenia. Spoliehame sa na vás, že ukážete svetu, čo je láska.“ - CHL 53.
1054
1055
JOHN PAUL II.: General Audience, 24. June 1998.
„The sick, with the burden of their sufferings born for the love of Christ, are a precious treasure for the Church and are highly
effective collaborators in her work of evangelization.“
1056
JÁN PAVO L II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti IX. Svetového dňa chorých, 11. február 2001.
1057
Porov. JÁN PAVOL II.: List starším ľuďom. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 20. Trnava: SSV, 1999. s. 45, 47.
1058
RM 86.
- 162 -
a. Moderné komunikačné prostriedky
Evanjelizácia prostredníctvom spoločenskej komunikácie – „areopágu modernej doby“ môže
1059
poslúžiť ľudskému povzneseniu a šíreniu Kristovej pravdy a učenia Cirkvi.
Svätý Otec priznáva
moderným komunikačným prostriedkom významné postavenie v dnešnom svete: „V období
globalizácie "hrajú prostriedky spoločenskej komunikácie natoľko dôležitú úlohu, že sa stali pre
mnohých hlavným prostriedkom informácií a vzdelania (formácie), vedenia a inšpirácie pre
individuálne, rodinné a sociálne správanie.“ „Svet sleduje nástup novej kultúry, ktorá "ešte skôr než
zo svojich obsahov, vzniká zo samej skutočnosti, že jestvujú nové spôsoby komunikovania,
spojené s novou rečou, novými technikami a novými psychologickými postojmi".“1060 Pápež nám vo
svojej exhortácii pripomína, že aj evanjelizačné poslanie Cirkvi je hlboko poznačené dopadom
masmédií. Môžu byť veľkou pomocou pri ohlasovaní evanjelia. Nestačí ich však len používať na
šírenie kresťanského posolstva a náuky Cirkvi, ale samo posolstvo musí byť integrované do tejto
novej kultúry vytvorenej modernou komunikáciou. Aby to takto mohlo byť, potrebuje Cirkev nutne
preskúmať nové spôsoby dômyselného začlenenia masmédií do pastoračného plánovania
a pastoračných činností, aby tak prostredníctvom ich účinného využitia mohla moc evanjelia
dosiahnuť ešte viac jednotlivcov aj celé národy.1061
b. Boj za mier, rozvoj a oslobodenie národov, ľudské práva, povznesenie žien a detí.
Svätý Otec píše, že ani bohatstvo či technológia nie sú primárnymi adresátmi rozvoja. Tými sú
ľudské bytosti. Mnohé iniciatívy a rozličné ľudské deklarácie sú znakom rastúcej pozornosti na
svetovej rovine voči dôstojnosti ľudskej osoby. Pápež konštatuje, že sa žiaľ tieto deklarácie často
porušujú. Otcovia ázijskej synody vyjadrili potrebu, aby celý Boží ľud v Ázii dospel k jasnému
povedomiu nevyhnutnej a neodvratnej výzvy, spätej s obranou ľudských práv a s podnecovaním
spravodlivosti a mieru.1062 Toto je teda ďalší areopág modernej doby, ktorý majú kresťania
evanjelizovať.
c.
Kultúra, vedecký výskum, medzinárodné vzťahy
d. Organizácie a stretnutia v mnohých oblastiach ľudského života
Počas príhovoru v roku 2004 na Anjel Pána sa pápež vyjadril, že kresťania by sa mali
starať o všetky sektory Európskych inštitúcií, aby evanjeliový kvas, záruka mieru a spolupráce
medzi všetkými obyvateľmi, v spoločnom úsilí slúžil spoločnému dobru.
1063
Nepokladá svet
politiky a občianskeho života za niečo čoho sa kresťania majú chrániť. Práve naopak, pozýva
ich k aktivite a činnosti pretvárať svet.
1059
Porov. EAS 48.
EAS 48.
1061
Porov. EAS 48.
1062
Porov. EAS 33.
1063
1060
- 163 -
3.6.1. Masovokomunikačné prostrie dky
Ján Pavol II. ocenil prínos poľského Rádia Maryja v diele novej evanjelizácie v niekoľkých
oblastiach: povzbudzuje rodiny, vychováva spoločnosť a zvlášť mladé pokolenie.1064
V Christifideles laici píše: „... spásonosné Evanjelium sa musí hlásať na všetkých cestách
1065
sveta, aj na cestách tlače, kín, rádiových vysielačov, televízie a divadla.“
Svätý Otec teda neobchádza ani moderné komunikačné prostriedky. Sú podľa neho
kľúčové v úspešnosti novej evanjelizácie. „Aby mohla byť nová evanjelizácia účinná, je potrebné
hlboké poznanie kultúry dnešných čias, v ktorej majú najväčší vplyv prostriedky spoločenskej
komunikácie. Preto treba mediálne prostriedky – či už tie tradičné alebo tie, ktoré technologický
pokrok vytvoril len nedávno – poznať a používať. Dnešná skutočnosť vyžaduje schopnosť ovládať
jazyk, povahu a charakteristiku masmédií. Ich správne a kompetentné využívanie môže viesť k
pravej inkulturácii evanjelia. Médiá súčasne pomáhajú pri stvárňovaní kultúry a mentality dnešných
ľudí, a preto sa v nich musí vykonávať špeciálna pastoračná činnosť zameraná na pomoc tým, ktorí
tam pracujú.“1066 V tejto oblasti je potreba vychovávať pastoračných pracovníkov na túto dôležitú
úlohu. Ján Pavol II. upriamuje na návrhy konkrétnych iniciatív synodálnych otcov. Majú sa
podporovať centrá s vysoko kvalitnou produkciou, účinne sa má využívať satelit a iné nové
technológie. Veriaci sa majú vychovávať, aby boli kritickými užívateľmi médií.1067
Podľa pápeža totiž média všade vnucujú nový rebríček hodnôt, ktoré sú často svojvoľné
a v základe materialistické a zoči-voči ktorým je ťažké udržať si otvorenosť pre hodnoty
evanjelia.1068
Ján Pavol II. je presvedčený, že možnosti komunikácie medzi jednotlivcami a skupinami vo
všetkých častiach sveta nikdy neboli také veľké, ako pri súčasnom rozvoji informačných
technológií. Súčasne práve sily, ktoré môžu viesť k lepšiemu dorozumeniu, môžu tiež zapríčiniť
nárast odcudzenia a egocentrizmu.1069
Cirkev sa však nebojí nových informačných technológií, čo vyjadruje aj téma XXXIII. dňa
spoločenských prostriedkov, ktorú zvolil pápež: „Masmédiá: priateľskí sprievodcovia pre tých, ktorí
hľadajú Otca“. Názov navodil dve otázky: Ako môžu spoločenské dorozumievacie prostriedky
pracovať skôr pre Boha než proti nemu? Akým spôsobom môžu byť „priateľským sprievodcom“ pre
1064
Porov. JAN PAWEŁ II.: Bądźie głosicielami i świadkami Chrystusa, 23. kwiecień 1994. In: Docieracie do ludzkich serc!.
Szczecinek: Fundacja Nasza Przysłośc, 2005. 22 s.; Pápež vo svojom liste Rýchly rozvoj píše: „Pred novou evanjelizáciou
stoja vo svete, takom bohatom na komunikačné možnosti, ako je ten náš, mnohé výzvy. Mám na mysli to, čo som zdôraznil
už v encyklike Redemptoris missio, že svet komunikácie je prvým areopágom modernej doby, schopným spojiť celé ľudstvo
a vytvoriť z neho – ako sa zvykne vravieť – „globálnu dedinu“. Spoločenské komunikačné prostriedky nadobudli taký
význam, že pre mnohých sa stávajú hlavným nástrojom, ktorý ich vedie a inšpiruje v osobných, rodinných i spoločenských
postojoch.“ - RR 3.
1065
CHL 44.
1066
EA 72.
1067
Porov. RR 11.
1068
EA 20.
1069
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIII. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 1999.
- 164 -
tých, ktorí hľadajú milujúcu Božiu prítomnosť vo svojom živote?
1070
Téma uznáva výnimočný vplyv
masmédií v súčasnej kultúre, a teda ich zvláštnu zodpovednosť pri vydávaní svedectva o pravde,
o živote, o ľudskej dôstojnosti, o pravom význame slobody a vzájomnej závislosti. Ján Pavol II.
vyjadril prianie, že Cirkev si želá byť priateľkou spoločenských dorozumievacích prostriedkov.
Medzi Cirkvou a spoločenskými oznamovacími prostriedkami má ísť o spoluprácu, ktorá poslúži
dobru všetkých.
1071 1072 1073
Nástupca sv. Petra nás upriamuje na to, že cez masmédiá sa plní Kristov príkaz hlásať
evanjelium až po samý kraj zeme. Cirkev má dnes ohlasovanie uskutočňovať aj v spoločenských
dorozumievacích prostriedkoch a prostredníctvom nich.
1074
„Vplyv spoločenských komunikačných
prostriedkov na súčasný svet len ťažko možno doceniť. Formujúca a informačná spoločnosť je
skutočnou kultúrnou revolúciou, ktorá robí zo spoločenskej komunikácie „prvý aeropág novej doby“
(encyklika Redemptoris missio, 37), v ktorom sa vymieňajú názory na fakty, myšlienky
a hodnoty.“1075
Pracovníci na poli médií si musia uvedomiť, že nesú morálnu zodpovednosť, keďže
spoločenské komunikačné prostriedky majú nesmierne pozitívny potenciál pri presadzovaní
zdravých a ľudských hodnôt.1076 „Moderné technológie nám poskytujú nebývalé možnosti na
konanie dobra, šírenie pravdy o našej spáse v Ježišovi Kristovi i na napomáhanie vzájomného
súladu a zmierenia. Ich nesprávne používanie však môže spôsobiť nevyčísliteľné škody, zapríčiniť
1070
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXIII. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 1999.
1071
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIII. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 1999.
1072
„Kultúra „pripomínania", vlastná Cirkvi, môže zachrániť masmediálnu kultúru pominuteľných správ aby sa nestala
zabudnutím, ktoré rozleptáva nádej; a naopak, médiá môžu pomôcť Cirkvi v každodennej skutočnosti ľudského života
ohlasovať evanjelium v celej jeho neustálej sviežosti. Kultúra „múdrosti", vlastná Cirkvi, môže zabrániť tomu, aby sa kultúra
masmediálnych informácií nestala len hromadením faktov bezozmyslu, zatiaľ čo spoločenské dorozumievacie prostriedky
môžu pomôcť múdrosti Cirkvi, aby rýchlo reagovala na stále nové poznatky, ktoré sa v súčasnosti objavujú. Cirkevná
kultúra „radosti" môže zachrániť masmediálnu kultúru zábavy, aby sa nestala len bezduchým únikom pred pravdou a
zodpovednosťou; spoločenské dorozumievacie prostriedky môžu pomôcť Cirkvi pochopiť, ako lepšie komunikovať s ľuďmi
príťažlivým a dokonca príjemným spôsobom.“ - JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIII. dňu spoločenských dorozumievacích
prostriedkov, 24. január 1999. http://www.kbs.sk/?cid=1117291011 (2008-5-15).
1073
Dôležité je však uvedomiť si, na čo nás pápež upozorňuje: „Základnou morálnou požiadavkou každej komunikácie je
úcta k pravde a služba pravde. Pre ľudskú komunikáciu je podstatná sloboda hľadať pravdu a hovoriť pravdu, nielen pokiaľ
ide o udalosti a informácie, ale aj a predovšetkým pokiaľ ide o prirodzenosť a určenie ľudskej bytosti, spoločnosť a spoločné
dobro, ako i náš vzťah k Bohu. V tomto ohľade médiá nevyhnutne nesú veľkú zodpovednosť, lebo predstavujú moderný
aeropág, na ktorom sa vymieňajú myšlienky a ľudia môžu dozrievať vo vzájomnom porozumení a solidarite.“-- JÁN PAVOL
II.: Posolstvo k XXXVII. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 1. jún 2003. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 38. Trnava: SSV, 2003. s. 26.
1074
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIV. dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 24. január 2000. In:
Pápežské listy a dokumenty 23. Trnava: SSV, 2000. s. 32.
1075
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXIV. dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 24. január 2000. In: Pápežské
listy a dokumenty 23. Trnava: SSV, 2000. s. 34. Pápež pokračuje: V médiách prichádzajú do kontaktu s inými ľuďmi
a udalosťami a vytvárajú si mienku o svete, v ktorom žijú, ba utvárajú si aj svoje ponímanie zmyslu života. Pre mnohých ľudí
je životná skúsenosť vo veľkej miere skúsenosťou, ktorú im sprostredkovali médiá (porov. dokument Pápežskej rady pre
spoločenské komunikačné prostriedky Aetatis novae, 2). Ohlasovanie Krista by malo byť súčasťou tejto skúsenosti.“
1076
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXVIII. dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, 23. máj 2004. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. s. 26.
- 165 -
1077
vznik nezhôd, predsudkov, ba dokonca otvorených zrážok.“
„Médiá majú skutočne obrovské
možnosti na nastoľovanie pokoja a budovanie mostov dialógu medzi národmi, keď narušia dnes
takú rozšírenú osudovú špirálu násilia, represálií a opäť nového násilia, inšpirujúc sa slovami
svätého Pavla, ktoré sú mottom tohoročného Posolstva k svetovému dňu pokoja: „Nedaj sa
1078
premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“(Rim 12, 21).
Ján Pavol II. tvrdí, že hoci sa svet týchto prostriedkov javí byť pre evanjelizáciu ešte
nepriateľskejším ako pohanský svet, v ktorom pôsobili apoštoli, tak ako oni sa nezastavil pred
protivenstvami, nemôžu sa zastaviť ani súčasní Kristovi nasledovníci.1079
Pre Svätého Otca je čas pôstu pozvaním k väčšiemu čerpaniu zo Slova Božieho. Chce
pripomenúť, že je možné nájsť duchovné občerstvenie v rádiu, televízii a internete. Je vďačný
všetkým, ktorí sa zasvätili týmto novým formám evanjelizácie.1080
Upriamuje na to, že pri súčasne veľkom rozmachu v komunikáciách a informáciách stojí
Cirkev pred neslýchanými možnosťami pre evanjelizáciu. Na XXXVI. deň spoločenských
komunikačných prostriedkov zvolil Svätý Otec tému „Internet: nové fórum na ohlasovanie
evanjelia“.1081 „Pre Cirkev predstavuje tento nový svet kybernetického priestoru výzvu, aby
využívala jeho možnosti na ohlasovanie evanjeliového posolstva.“1082
3.6.2. Hodnota človeka, ľudské práva a mier
Ľudská spoločnosť je citlivá na neodvolateľné práva osoby.1083 Pre Jána Pavla II. je otázka
dôstojnosti človeka kľúčovou témou. Ako chápe človeka z hľadiska jeho dôstojnosti, sme už uviedli
vyššie. Keďže je to veľmi dôležitá téma, vraciame sa k nej z ešte iného hľadiska: ako modernému
areopágu doby.
Svätý Otec uvažuje: „Dôstojnosť ľudskej osoby je transcendentnou hodnotou a uznávajú ju
za takú všetci, ktorí úprimne hľadajú pravdu. V skutočnosti celé dejiny ľudstva treba vysvetľovať vo
svetle tejto istoty.“1084
Pápež napísal vo svojom Posolstve k svetovému dňu pokoja: „Vždy vtedy, keď nie je
človek uznaný a milovaný vo svojej dôstojnosti ako živý obraz Boží1085, je vydaný napospas
1077
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXIX. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 2005.
1078
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXIX. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 24. január 2005.
1079
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXV. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 27. máj 2001. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 26.Trnava: SSV, 2001. s. 29.
1080
1081
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 12. May 2002.
1082
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k XXXVI. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov, 12.máj 2002. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 31. Trnava: SSV, 2002. s. 6.
1083
Porov. JÁN PAVOL II.: Sviatosť zmierenia a ľudské svedomia. In: Sviatosť pokánia. Bratislava: Don Bosco, 1997. s. 21.
1084
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. Januára 1999. http://www.kbs.sk/?cid=1117291091
(2008-05-18).
- 166 -
najponižujúcejším a najabsurdnejším formám zneužitia, ktoré ho nemilosrdne robia otrokom
silnejšieho.“1086 Pokračuje: „Silnejší“ môže mať rôzne mená: ideológia, hospodárska moc,
neľudské politické systémy, vedecká technokracia, neobmedzená moc masovokomunikačných
prostriedkov. Zástupom ľudí sa porušujú základné ľudské práva. Právo na život a jeho
nedotknuteľnosť, právu na prácu a bývanie, právo na založenie rodiny a na zodpovedné
rodičovstvo, právo na účasť na verejnom a politickom živote, právo na slobodu svedomia
a slobodného vyznávania viery. Pápež konštatuje - čo je pozitívne, že stále širšie kruhy zachytáva
stále väčšia senzibilita pre osobnú dôstojnosť každého človeka.1087 „Ako oslobodzujúci prúd
preniká teraz vedomie dôstojnosti človeka všetky národy: Človek nie je žiadnou "vecou" a žiadnym
"objektom", ktorý by bolo možno používať, ale vždy a jedine je "subjektom", ktorému sú vlastné
svedomie a sloboda, ktorý je povolaný k tomu, aby zodpovedne žil v spoločnosti a v dejinách, a
aby sa zameriaval na duchovné a náboženské hodnoty.“1088 Plodom rôznych humanistických
prúdov je stále živšia potreba po takejto účasti. Táto je bezpochyby znakom dnešného ľudstva
a naozajstným znamením doby.1089 V jednom zo svojich posolstiev k svetovému dňu pokoja
povedal, že právo na život je prvým spomedzi ľudských práv a je neodňateľné.1090
„ ... kto porušuje ľudské práva, uráža ľudské svedomie ako také, uráža samotné ľudstvo.
Záväznosť ochraňovať tieto práva presahuje preto zemepisné a politické hranice, v rámci ktorých
sa tieto práva porušujú. Zločiny proti ľudskosti nemožno považovať za vnútornú záležitosť
nejakého národa.“1091
Iným areopágom, kde sa majú kresťania angažovať, je podľa pápeža oblasť mieru.
„Spravodlivosť kráča spolu s mierom, je s ním v trvalom a dynamickom vzťahu. Spravodlivosť
a mier sa zameriavajú na dobro každého a všetkých, preto vyžadujú poriadok a pravdu.“1092 Podľa
pápeža sa nikdy nezmietalo ľudstvo v konfliktoch tak ako dnes. Ide o nepriateľstvo, ktoré sa
prejavuje vo vzťahoch medzi jednotlivcami, skupinami, triedami, národmi a štátmi. A toto
nepriateľstvo prechádza potom do terorizmu a do vojen. Na druhej strane sa však prejavuje
s nepremožiteľnou silou túžba každého človeka i celých národov po mieri a spravodlivosti.
Evanjeliové posolstvo „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj... “1093, nachádza u dnešných ľudí novú
1085
Porov. Gn 1, 26.
CHL 5.
1087
Porov. CHL 5.
1088
CHL 5.
1089
Porov. CHL 5.
1090
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. Januára 1999.
1091
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. Januára 2000. http://www.kbs.sk/?cid=1117291112
(2008-05-18).
1092
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k sláveniu svetového dňa mieru, 1. Január 1998. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty,
10. SSV: Trnava, 1998. s. 57.
1093
Mt 5, 9.
1086
- 167 -
1094
odozvu. Mnohé národy dnes žijú, trpia a pracujú pre dosiahnutie mieru a spravodlivosti.
Mohli
by sme sa spýtať: „Ako možno dosiahnuť mier?“ Pápež upozorňuje: „Nejestvuje pokoj bez
odpustenia“.1095 Láska musí oživovať každú oblasť ľudského života aj medzinárodný poriadok.
Z naozajstného a opravdivého pokoja sa bude môcť tešiť iba ľudstvo, v ktorom bude vládnuť
„civilizácia lásky“.1096
3.6.3. Sociálne učenie pápeža
Podľa pápeža: „... štúdium sociálneho učenia Cirkvi, ktoré "patrí... do teológie, najmä
morálnej", a musí sa prirátať k "podstatnejším zložkám novej evanjelizácie, ktorej je
nástrojom".“1097 Pápežovo sociálne myslenie má tiež hlboké korene v dejinných skúsenostiach
poľského katolicizmu.1098
Dňa 14. septembra 1981 uzrela svetlo sveta prvá sociálna encyklika Jána Pavla II. V tejto
encyklike s názvom Laborem exercens 1099 sa sústreďuje na povahu práce a dôstojnosť robotníka.
Pri analýze zmyslu ľudskej práce využil svoje skúsenosti s manuálnou prácou.1100 „ ... rozličné
práce vykonávané ľuďmi môžu mať väčšiu alebo menšiu objektívnu hodnotu, chceme však
zdôrazniť, že každú z nich treba hodnotiť predovšetkým mierou dôstojnosti samého subjektu práce,
čiže osoby - človeka, ktorý ju vykonáva.“1101 Práca je tu v prvom rade pre človeka a nie človek pre
prácu. 1102
V januári 1985 sa Svätý Otec vydal na svoju dvadsiatuprvú apoštolskú cestu
mimo
Talianska a šiestu cestu do Latinskej Ameriky. Navštívil Venezuelu, Ekvádor, Peru, karibské
ostrovné štáty Trinidad a Tobago.1103 V Peru pripomínal tiež sociálnu náuku Cirkvi: „Je škandálom
byť kresťanom a brať priepastné rozdiely ako samozrejmé.“1104
Vo februári 1988 bola vydaná druhá sociálna encyklika s názvom Solicitudo rei socialis 1105.
Ako sa chápe v Cirkvi sociálne učenie? „ ... dve zložky sú typické pre jej učenie v sociálnej
1094
CHL 6.
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 2004. http://www.kbs.sk/?cid=1117292086
(2008-05-18).
1096
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 2004.
1097
PDV 54.
1098
Viac o týchto cestách sa píše v podkapitole „Ekumenizmus a dialóg s inými náboženstvami“.
1098
Porov. JURKO, J.: Cirkev na Slovensku v pluralistickej spoločnosti. In.: Zost.: SPUCHĽÁK, J.: Evanjelizácia a pastorácia
na Slovensku. Spišské podhradie: Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. s. 70.
1099
O ľudskej práci.
1100
1101
LE 6.
1102
Porov. LE 6.
1103
1104
KALINAY, P.: Ján Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. s.71
1105
O sociálnej starostlivosti .
1095
- 168 -
oblasti.
1106
Na jednej strane je stále, pretože zostáva rovnaké vo svojej základnej inšpirácii, v
"zásadách myslenia", vo svojich "kritériách hodnotenia" a v základných "smerniciach pre činnosť",
ale predovšetkým vo vernej a životnej závislosti od evanjelia Pána; na druhej strane je stále nové,
pretože sa nevyhnutne a vhodne prispôsobuje menlivým historickým pomerom a nepretržitému
prúdu nových udalostí, v ktorom prebieha život ľudí a spoločnosti.“
1107
Tretia sociálna encyklika Jána Pavla dostala názov Centisimus annus.
1108
Bola vydaná pri
príležitosti stého výročia encykliky pápeža Leva XIII. Rerum novarum v roku 1991. V encyklike
podáva Ján Pavol II. pohľad na príčiny a významy revolučných udalostí roku 1989.1109 „Marxizmus
sľuboval vykoreniť z ľudského srdca smäd po Bohu, výsledky však ukázali, že sa to nedá dokázať
bez zničenia samého srdca.“
1111
spôsobená ateizmom.
1110
Pravou príčinou pádu totalitných režimov je duchovná prázdnota
„"Nová evanjelizácia", ktorú dnešný svet naliehavo potrebuje a ktorú sme
tak často zdôrazňovali, musí medzi svoje hlavné úlohy počítať ohlasovanie sociálneho učenia
Cirkvi.“1112
Pre Svätého Otca je solidarita dôležitým výsledkom žitého kresťanstva. „Podľa toho
spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“1113 Vedomie spoločenstva
s Kristom a s našimi bratmi a sestrami , vedie k službe našim blížnym vo všetkých ich hmotných aj
duchovných potrebách. Solidarita je ovocím spoločenstva. V solidarite ide o výmenu duchovných
darov a materiálnych prostriedkov, ktorými Boh požehnal jednotlivé cirkvi.1114
Čo sa týka Ameriky, je rozširovanie sociálneho učenia Cirkvi podľa pápeža pravou
pastoračnou prioritou. Biskupi, kňazi, učitelia, pomocníci v pastorácii si majú osvojiť tento poklad,
aby vedeli hľadať spôsoby, ktorými treba konať.1115 Tu je dôležité venovať osobitnú pozornosť
formácii laikov schopnými pracovať na základe svojej viery na premieňaní pozemských
skutočností. Vynára sa otázka chudobných a potrebných. Ak sa pozrieme do života Ježiša Krista,
tak chudobní sú považovaní za prvých adresátov evanjelizácie. Kristus o sebe povedal: „Duch
Pána... ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným.“1116 Podľa pápeža má byť láska
k chudobným prvoradá, ale nesmie nikoho vylučovať.1117 K tejto láske k chudobným by sme mohli
zahrnúť aj odpustenie dlhu , ktoré majú chudobné štáty voči bohatým. Chudobné štáty takto musia
priškrcovať rozpočty a namiesto, aby išlo peniaze na rozvoj bývania, zdravotníctva a jedlo, idú
1106
Myslí sa učenie Cirkvi.
SRS 3.
1108
Sté výročie.
1109
1110
CA 24.
1111
Porov. CA 24.
1112
CA 5.
1113
Jn 13, 35.
1114
Porov. EA 52.
1115
Porov. EA, 54.
1116
Lk 4, 18.
1117
Porov. EA 67.
1107
- 169 -
peniaze na splácanie pôžičiek. Táto problematika predstavuje skúšku pre vlády bohatších štátov, či
sú schopné posúdiť hodnotu ľudskej osoby a životov miliónov ľudí ponad a pomimo uváženia
ekonomických a materiálnych výhod.1118
Ján Pavol II. videl takmer v každej situácii možnosť budovať spravodlivú spoločnosť. Téma
XXIV. svetového dňa turizmu bola veľmi výstižná: Turizmus: hybná sila boja proti chudobe,
vytvárania pracovných miest a nastoľovania sociálneho mieru. Podľa pápeža môžu turistické
aktivity zohrávať významnú úlohu v boji proti chudobe. Turisti cestovaním spoznávajú rôzne miesta
a situácie, resp. zisťujeme, aký veľký je rozdiel medzi bohatými a chudobnými krajinami. 1119
3.6.4. Výchova a vzdelanie
Už ako kardinál Karol Wojtyła naliehal na farnosti, aby si vypracovali výchovné programy,
ktoré by prehlbovali duchovné životy tých, čo sa venovali dobročinnej činnosti.1120
Svätý Otec sa snažil riešiť aj otázku vzdelania na katolíckych univerzitách, alebo
univerzitách, ktoré nie sú pápežom schválené, ale vyučujú teologické odbory.
Jeho úcta
k univerzitnému vzdelaniu bola určite daná aj jeho študentskými rokmi. Už v roku 1979 vydáva
apoštolskú konštitúciu Sapientia christiana,1121 ktorou sa mali riadiť univerzity a fakulty, ktoré
obdržali zvláštne postavenie a môžu sa nazývať „pápežskými univerzitami“ alebo „pápežskými
fakultami“. V roku 1990 vydal ďalšiu apoštolskú konštitúciu, Ex corde ecclesiae 1122, ktorá mala
naplánovať budúcnosť všetkých katolíckych inštitúcií vyššieho vzdelania.1123 Tieto inštitúcie určite
spĺňajú dôležité poslanie pri formovaní kresťanov pre novú evanjelizáciu.
„V čom spočíva výchova?“ – pýta sa Ján Pavol II.. Výchova tvorí zvláštny proces, v ktorom
vzájomné spoločenstvo osôb je plné veľkého významu.1124 „Vychovávateľ je osoba, ktorá "plodí" v
duchovnom zmysle. V tejto perspektíve výchovu možno pokladať za pravý a vlastný apoštolát. Je
to životné spojenie, ktoré nielen vytvára hlboký vzťah medzi vychovávateľom a vychovávaným, ale
umožňuje obidvom účasť na pravde a láske, na konečnom cieli, ku ktorému pozýva každého
človeka Boh Otec, Syn a Duch Svätý.“1125
Pápež píše: „Cirkev si vždy bola vedomá, že výchova je podstatným prvkom jej poslania.
1126
Jej vnútorným učiteľom je Svätý Duch, ktorý preniká najtajnejšie hĺbky ľudského srdca ... .“
„...
osobitnú úlohu v tejto oblasti uprostred Cirkvi majú plniť zasvätené osoby, ktoré sú povolané, aby
1118
Porov. EAS 40.
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 24. Svetovému dňu turizmu, 27. september 2003. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 40. Trnava: SSV, 2003. s. 7-8.
1120
1121
Kresťanská múdrosť.
1122
Zo srdca Cirkvi.
1123
1124
Porov. GrS 16.
1125
GrS 16.
1126
VC 96.
1119
- 170 -
na poli výchovy vydávali radikálne svedectvo o dobrách Božieho kráľovstva, prístupných každému
človeku, očakávajúcemu konečné stretnutie s Pánom dejín.“1127
Vo výchove podľa Jána Pavla II. môžeme vidieť, že on v nej objavuje jej hlboký rozmer.
3.6.5. Ekumeniz mus
Pre pápeža je „rozdelené kresťanstvo“ pohoršením: „Rozdelenia, ktoré ešte jestvujú medzi
nami, oslabujú vitálnosť evanjelia a stávajú sa pohoršením pre svet najmä vtedy, ak sa zdá, že
ohlasujeme „Kráľovstvo vnútorne rozdelené“ (Lk 11, 17). Dôveryhodnosť evanjelia je oslabená
naším rozdelením.“1128
Ján Pavol II. píše v exhortácii Pastores dabo vobis, že štúdium otázok týkajúcich sa misií,
ekumenizmu, judaizmu, islamu a ostatných nekresťanských vierovyznaní patrí k podstatným
zložkám novej evanjelizácie. 1129
Jednota východných a západných katolíckych kresťanov v Európe, ktorí boli dlho od seba
oddelení, je tiež pre obnovenie evanjelizácie veľmi potrebná. Po návšteve Ukrajiny sa pápež
vyjadril, že návšteva tejto zeme, ktorá je historickým mostom medzi východom a západom, bola
pre neho dlhoočakávaným cieľom, na ktorý sa pripravoval v modlitbe. Jej realizácia bola
potvrdením plánu, že Cirkev v Európe môže začať dýchať opäť obidvoma pľúcami a že celý
kontinent môže zažívať obnovenú evanjelizáciu.1130
Koncom júna 1979 prijal pápež delegáciu vyslanú konštantínopolským patriarchom. Tieto
návštevy sa konali každoročne a tiež vatikánska delegácia chodila raz ročne do Konštantínopolu.
Ján Pavol II. takto pokračoval v budovaní vzťahov s pravoslávnymi východnými cirkvami. 1131
Koncom roka 1979 sa Ján Pavol II. vydal na návštevu Turecka, počas ktorej sa stretol
s patriarchom Dimitrosom I.. Označil ju ako návštevu, pri ktorej ide „Peter k Andrejovi“.1132
Zúčastnil sa na liturgii v katedrále sv. Juraja, ktorej predsedal patriarcha. Vo svojom prejave sa
pápež zmienil o tom, aby sa urýchlili pokusy o úplné bratské zmierenie a aby na počiatku 3.
tisícročia mohli stáť spolu kresťania týchto cirkví bok po boku ako dokonalá obec veriacich.1133.
Ulice v Turecku zívali prázdnotou a privítanie na letisku v Ankare bolo formálne. Napriek tomu to
bola dôležitá cesta kvôli dialógu s Pravoslávnou cirkvou a islamom.
1127
1134
VC 96.
JÁN PAVO L II.: Ekumenické stretnutie v anglikánskej svätyni, Kampala – Uganda, 7. február 1993. In: Boží plán pre
tretie tisícročie. Bratislava: Lúč, 1996. s. 173.
1129
Porov. PDV 54.
1130
1131
1132
Slovná hračka: Nástupca sv. Petra ide k nástupcovi sv. Andreja, carihradskému patriarchovi. - Porov. KALINAY, P.: Ján
Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. s. 23.
1133
1134
1128
- 171 -
Rok 1983 bol vyhlásený za „milostivý rok“ z dôvodu tisícdeväťstopäťdesiateho výročia smrti
Ježiša Krista. Pre kresťanov nie je čas iba obyčajnou chronológiou. Čas je dramatickým javiskom,
ktoré si Boh vyvolil, aby spasil svet. V priebehu tohto roku sa konali dôležité ekumenické stretnutia
s luteránskou komunitou v Ríme, kde bola spoločná ekumenická bohoslužba slova. Ján Pavol II. sa
na svojej kázni zmienil, že päťsté výročie Lutherovho narodenia je rozbreskom príchodu novej
jednoty a vzájomnosti medzi Katolíckou a Luteránskou cirkvou. Tiež je dôležité spomenúť
rozvíjanie ekumény s Východom, keď pápež prijal Karekina Sarkissiana, arménskeho katolikosa
Kilikie. Podobne Ignatius IV. Hazim sa stal prvým grécko-ortodoxným patriarchom Antiochie
a vykonal formálnu ekumenickú návštevu Ríma. Významné bolo stretnutie vo Vatikáne s
katolikosom sýrskej ortodoxnej cirkvi v Indii a stretnutie s chalcedonským metropolitom.1135
V poslednom mesiaci v roku 1987 pokračovali ekumenické snahy Svätého Otca na
stretnutí s ekumenickým patriarchom Dmitriosom I. Spoločne sa modlili vešpery a sv. omšu
celebroval Ján Pavol II. a Dimitrios sa jej zúčastnil spoločne s ním na bohoslužbe slova. Obidvaja
mali kázeň a po spoločných prosbách veriacich sa Dimitrios odobral na čestné miesto pri
biskupskom tróne sv. Ondreja. Po modlitbe po prijímaní sa Dimitrios opäť pripojil k pápežovi a
spoločne požehnali zhromaždenie.1136
Na prelome apríla a mája 1989 odletel pápež na piatu pastoračnú púť do Afriky. Navštívil
Madagaskar, Réunion, Zambiu a Malawi. V Zambii venoval pozornosť stému výročiu evanjelizácie
zeme. Pri ekumenickej bohoslužbe v anglikánskej katedrále naliehal na anglikánov aj katolíkov,
aby sa pri evanjelizácii Afriky vyhýbali akejkoľvek súťaživosti a súpereniu. V Malawi vyzval
k dialógu medzi kresťanmi a moslimami. V júni navštívil Svätý Otec Škandináviu. Stal sa takto
prvým rímskym biskupom, ktorý navštívil tieto severné štáty. Išlo o Nórsko, Island, Fínsko, Dánsko,
Švédsko.1137 Vo švédskej Uppsale sa konala ekumenická bohoslužba za prítomnosti kráľa aj
kráľovnej.1138 Táto cesta priniesla o pár mesiacov prvé plody, keď sa 5. októbra 1991 uskutočnila
v bazilike sv. Petra prvá ekumenická bohoslužba s Luteránskou cirkvou. Konala sa pri príležitosti
600. výročia kanonizácie sv. Brigity Švédskej, ku ktorej majú úctu katolíci aj luteráni.1139
Návšteva Nemecka v roku 1996 sa tiež niesla v ekumenickom duchu, keďže Nemecko je
„luteránska krajina“. Postoj Cirkvi k Martinovi Lutherovi vyjadril týmto spôsobom: „450 rokov od
jeho smrti nám umožňuje lepšie pochopiť dielo a osobu tohto reformátora a zaujať voči nemu
spravodlivejší postoj. K tomuto poznaniu prispeli tak vedecké výskumy, ako aj vzájomný dialóg
1135
1137
Nórsko (0,48 % katolíkov), Fínsko (0,08%), Švédsko (1,14%).
1138
1139
1136
- 172 -
katolíkov a protestantov, ktorý pomohol prekonať staré výskumy a zblížiť ich stanoviska [sic]
k Lutherovej osobe.“1140
Májová návšteva v Rumunsku v roku 1999 mala tiež ekumenický charakter. Svätý Otec
navštívil krajinu, v ktorej osemdesiatpäť percent obyvateľov vyznáva pravoslávnu vieru.
V Rumunsku bola počas komunizmu začlenená Grécko-katolícka cirkev do Pravoslávnej. Z tejto
1141
skutočnosti plynulo nepriateľstvo. Svätý Otec sa stretol s patriarchom Teoktistom.
V homílii
povedal: „Jednota kresťanov je predovšetkým dielom Ducha Svätého, ktorého máme stále prosiť.
Na konci druhého tisícročia sa chodníky, ktoré sa oddelili, začínajú približovať. Sme svedkami
1142
intenzity ekumenického hnutia smerujúceho k dosiahnutiu plnej jednoty veriacich.“
Dňa 31. októbra 1999 bolo slávnostne potvrdené Spoločné vyhlásenie Svetového
luteránskeho zväzu a Katolíckej cirkvi k učeniu o ospravedlnení.1143 Tieto dve cirkvi sa
prostredníctvom dialógu opäť o niečo k sebe priblížili.
Jubilejný rok 2000 bol rokom milostivým. Svätý Otec zavítal v jeho prvej polovici na Blízky
východ – tam, kde sa stretávajú tri veľké náboženstvá: kresťanstvo, islam, židovstvo a zároveň tam
kde islam prevažuje. Návšteva Egypta vo februári 2000 znamenala prísť do arabskej krajiny, kde
sa 90 percent obyvateľstva hlási k islamu. Zo 65 miliónov žije v Egypte asi 10 percent kresťanov.
Pravoslávnych sú 4 milióny a katolíkov asi 300-tisíc.1144 Iba z týchto jednoduchých počtov sa dá
vyrozumieť, čo Ján Pavol II. sledoval touto návštevou. Určite tam treba zahrnúť povzbudenie
katolíkov. Okrem tohto však vo významnej miere pokračoval vo svojej línii ekumenizmu
a medzináboženského dialógu. Svedčí o tom aj pár slov z úvodného príhovoru: „Konanie zla
a šírenie násilia v mene náboženstva je hrozným protirečením a veľkou urážkou Boha. Preto
musíme všetci pracovať na posilnení vzmáhajúceho sa dialógu medzi náboženstvami ... .“1145
Významným bolo aj stretnutie s patriarchom Shenoudom III. Tento patriarcha veľa trpel za svoje
odvážne vyhlásenia a konanie proti nespravodlivosti, keď v Egypte boli nepokoje medzi kresťanmi
a moslimami. Neskôr rektor univerzity ocenil pápeža za to, že vynakladá úsilie v prospech mieru,
lásky, duchovným hodnôt a čností a že to je cieľom všetkých zjavených náboženstiev.
V marci Svätý Otec navštívil Jordánsko, Izrael a Palestínu. Jordánsko je na 92 percent
moslimské a úsilie pápeža by sa dalo nazvať „úsilím o evanjelizáciu“. Povedal: „Moja návšteva
vašej krajiny, ako aj celá cesta, ktorú teraz začínam, je súčasťou náboženskej jubilejnej púte,
ktorou si chcem pripomenúť dvojtisíce výročie narodenia Ježiša Krista.“1146 V Jordánsku navštívil
1140
Porov. LABO, Š. S.J.: Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia VII. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2005. s. 117-126.
1142
1143
Porov. Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení.Trnava; Liptovský Mikuláš: SSV; Tranoscius. 2004. s. 8.
1144
Porov. LABO, Š., SJ.: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007, s. 9.
1145
LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV. 2007, s. 11.
1146
LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV. 2007, s. 18.
1141
- 173 -
vrch Nebo
1147
a na športovom štadióne v Ammáne slúžil sv. omšu pre 40-tisíc veriacich.
Z Ammánu odletel do Tel Avivu a potom do Jeruzalema. Navštívil Betlehem, mesto primalé medzi
judskými mestami. Ten sa stal mestom svetového významu, napriek tomu, že má iba 35-tisíc
obyvateľov. Počas sv. omše použil slová sv. Lukáša: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť,
ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus
Pán.“
1148
Prvýkrát po päťsto rokoch bola slúžená sv. omša vo Večeradle. Neskôr slúžil sv. omšu aj
na Vrchu blahoslavenstiev pred davom 100-tisíc prevažne mladých ľudí. Oslovil ich: „Na vás je rad
vykročiť do sveta a ohlasovať Desatoro a Blahoslavenstvá. Vrch Sinaj a vrch Blahoslavenstiev nám
1149
symbolizujú dva míľniky kresťanského života zodpovednosti pred Bohom a blížnym.“
Počas
tejto cesty nemohla chýbať ani návšteva Nazareta, kde Panna Mária počala Božieho Syna,
Getsemanskej záhrady a Baziliky Svätého hrobu.1150
V máji 2001 letel Ján Pavol do Grécka, kde prišiel navštíviť malú katolícku komunitu
s počtom asi 50-tisíc katolíkov. Aténsky katolícky arcibiskup Nikolas Foscolos povedal dva týždne
pred návštevou, že katolicizmus je v Grécku považovaný za nepriateľa, teda návšteva hlavy Cirkvi
v krajine je skutočne historickou udalosťou. Katolíci tu žijú rozptýlení, izolovaní a úrady na nich
pozerajú s nedôverou. Kvôli práci v Grécku žije asi 80-tisíc Poliakov a 50-tisíc Filipíncov, ktorí
katolícku komunitu zväčšujú.1151 Pápež spolu s Christodoulosom, arcibiskupom Atén a celého
Grécka vydali spoločné vyhlásenie v ktorom sa zmieňujú aj o Európskej únii: „Tešíme sa z pokroku
Európskej únie. Zjednotenie európskeho kontinentu do jedného kultúrneho celku, ale bez toho, aby
jednotlivé národy stratili vlastné národné povedomie, svoje tradície a identitu, bolo priekopníckou
myšlienkou jej zakladateľov. Zreteľná tendencia premeniť niektoré európske krajiny na laické štáty
bez akéhokoľvek vzťahu k náboženstvu predstavuje krok späť a popretie ich duchovného
dedičstva. Sme povolaní zintenzívniť naše úsilie, aby sa dosiahlo zjednotenie Európy. Bude našou
úlohou urobiť všetko možné, aby zostali neporušené korene a duša kresťanskej Európy.“1152
Z Grécka išiel Svätý Otec na návštevu arabskej Sýrie a zo Sýrie na návštevu Malty. V Sýrii
prekročil pápež prah Omajádovskej mešity, v ktorej sa uchovávajú relikvie Jána Krstiteľa. Chcel,
aby
sa
tieto
spolupracujúce.
dve
1153
náboženstvá,
kresťanské
a moslimské,
nevideli
v opozícii,
ale
ako
Po Malte nasledovala v júni Ukrajina ako už 94. apoštolská cesta. Ukrajina
prijala kresťanstvo v roku 988, keď bola východná a západná cirkev ešte v jednote.1154
V septembri 2001 pokračoval Ján Pavol II. v návštevách bývalých sovietskych republík –
Kazachstanu a Arménska. V Asane, hlavnom meste Kazachstanu slúžil sv. omšu pred 50-tisíc
1147
Tu zakončil Mojžiš svoju púť po štyridsať ročnom vedení Izraelitov po púšti.
Lk 2, 10-11.
1149
1150
1151
1152
LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s. 40.
1153
Porov. DZIW ISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007, s. 239.
1154
1148
- 174 -
ľuďmi, z ktorých bola väčšina moslimov. Za hlavné pastoračné ciele v Strednej Ázii označil pápež
hlásanie evanjelia všetkými dostupnými prostriedkami a upevnenie organizácii Cirkvi.1155
Návšteva týchto východných štátov znamenala opäť väčšie zblíženie s veriacimi
východných obradov. Počas návštevy v Arménsku býval Svätý Otec u Karekina II., najvyššieho
1156
predstaviteľa arménskej cirkvi.
V máji 2002 nasledovala návšteva Azerbajdžanu a Bulharska. V Azerbajdžane bolo v tom
čase úradne iba 120 katolíkov z celkového počtu 7,5 milióna obyvateľov. V roku 1937 zmizol bez
stopy posledný katolícky kňaz S. Demurov a v 50-tych rokoch bol zbúraný jediný katolícky kostol.
Napriek tomu prišlo na sv. omšu so Svätým Otcom 4-tisíc ľudí. Podobná situácia, čo sa týka počtu,
bola v tom čase aj v Bulharsku. Celkovo bolo v tom čase v celom Bulharsku iba 12 diecéznych
kňazov, 19 rehoľných kňazov a 46 rehoľníčok. Súčasťou návštevy Bulharska bolo aj blahorečenie
troch bulharským mučeníkov, ktorí boli umučení komunistickým režimom.1157
Ekumenizmus má v chápaní Jána Pavla II. z hľadiska budúcnosti evanjelizácie veľkú
dôležitosť. V roku 2000, v týždni modlitieb za jednotu kresťanov, povedal pápež, že rok milosti je
príležitosťou pre všetkých kresťanských učeníkov dať nový impulz k ekumenickému záväzku.
„Budúcnosť evanjelizácie, hlásania evanjelia mužom a ženám dneška, závisí vo veľkej miere od
tohto.“1158
Svätý Otec napísal v exhortácii Ecclesia in Asia o spolupráci v masmédiách medzi
kresťanmi: „Vzhľadom na rozsiahly vplyv a mimoriadny dosah masmédií, musia katolíci pracovať
spoločne s členmi ostatných cirkví a cirkevných spoločenstiev i s prívržencami iných náboženstiev,
aby v médiách zabezpečili miesto pre duchovné a mravné hodnoty.“1159
Tiež v oblastiach Ázie je dôležité pre evanjelizačné poslanie budovať vzťahy s ostatnými
cirkvami a cirkevnými spoločenstvami. Schopnosť Cirkvi evanjelizovať si žiada, aby sa mocne
usilovala slúžiť veci jednoty vo všetkých jej rozmeroch.1160
Rozdelenie kresťanov je na veľkú prekážku evanjelizácie. Ide hlavne o oblasť Ázie.
„Skutočne, tí obyvatelia Ázie, ktorí hľadajú harmóniu a jednotu prostredníctvom svojich
náboženstiev a kultúr, môžu rozdelenie medzi kresťanmi pokladať za protisvedectvo Ježišovi
Kristovi. Preto sa Katolícka cirkev v Ázii cíti obzvlášť pobádaná konať v prospech jednoty s
ostatnými kresťanmi, uvedomujúc si, že hľadanie plnej vospolnosti si od každého vyžaduje lásku,
rozlišovanie, odvahu a nádej.“ 1161 Pápež nabáda, aby bol ekumenizmus autentický a plodný,
1155
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s.61-66.
Porov. LABO, Š., SJ: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. s.73-81.
1158
„The future of evangelization, the proclamation of the Gospel to the men and women of our time, greatly depends on this.“
1159
EAS 48.
1160
Porov. EAS 25.
1161
EAS 30.
1156
1157
- 175 -
vyžadujú sa zo strany veriacich katolíkov niektoré predpoklady. Prvým predpokladom je láska
s pohľadom plným sympatie a živá túžba po spolupráci, kde je to možné s bratmi z iných cirkví
a cirkevných spoločenstiev. Druhý predpoklad si vyžaduje vieru v Katolícku cirkev, hoci zároveň
nepopiera ani neprehliada nedostatky v správaní niektorých jej členov. Tretím predpokladom je
duch rozlišovania, na ocenenie toho čo je dobré a chvályhodné. 1162
3.6.6. Evanjelizácia v meste
Svätý Otec popri svojej práci prvého biskupa celej Cirkvi nezanedbával ani svoje poslanie
biskupa rímskej cirkvi. Uskutočňoval pastoračné vizitácie rímskych farností. V rokoch 1995 až 1996
začal pápežov rímsky vikár, kardinál Camillo Ruini, novoevanjelizačnú „Misiu mestu“: mladí ľudia
v celom Ríme roznášali Markovo evanjelium od domu do domu po celom Ríme. V 90. rokoch sa
totiž
vytvorila
evanjelizáciu.
v Taliansku
priaznivá
politicko-spoločenská
situácia
pre
snahy
o novú
1163
Pápež povzbudzoval kresťanov k evanjelizácii miest: „Odvahu! Nebojte sa ťažkostí,
s ktorými sa stretnete pri hlásaní evanjelia. Udržovaní milosťou Pána, neunavte sa z toho, že ste
apoštolmi Krista v našom meste, hoci je ohrozené početnými hrozbami sekularizácie, typickými pre
veľké metropoly, stále má kresťanské korene a z týchto môže vzísť duchovná potrava ako odpoveď
na výzvy našej doby.“ 1164
Sám pápež nám chce byť vzorom pri evanjelizácii v Ríme, a preto ako rímsky biskup, ktorý
sa stará o svojich veriacich, inicioval mestské misie. Počas homílie pochválil tiež cirkev v Ríme, že
cez jej rôznych členov ukázala veľkú pastoračnú vitalitu a horlivosť evanjelizačného nadšenia. Cez
vhodné pastoračné aktivity bolo celému mestu umožnené počuť evanjeliový odkaz vo svojich
domovoch a pracoviskách. Touto cestou sa stalo jasným, ako veľmi bola Cirkev vtkaná do ľudí
1165
a ako blízko je chudobným a odsúvaným.
Mestské misie v Ríme boli vyhlásené na určitý časový úsek. To však neznamená, že sa
majú ukončiť. Po nich musí nasledovať všeobecné úsilie, aby „duch mestských misií“ prenikol
hlbšie do bežného, každodenného pastoračného života farností a cirkevných skutočností.1166 Pri
1162
Porov. EAS 30.
1164
„"Courage!". Do not be afraid of the difficulties you meet in proclaiming the Gospel. Sustained by the grace of the Lord, do
not tire of being apostles of Christ in our city which, even though threatened by the numerous risks of secularization typical
of a large metropolis, still has Christian roots and from these it can draw the spiritual nourishment to respond to the
challenges of our time.“
1165
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000528_rome-diocese_en.html
(2007-10-10).
1166
1163
- 176 -
návšteve farnosti sv. Františka z Assisi v Ríme usmernil veriacich, že duchovný a pastoračný štýl
z Mestských misií musí naplniť všetky apoštolské aktivity.1167 Veriaci majú odvážne evanjelizovať
svojich susedov.1168 Veriaci nemajú očakávať, že susedia prídu za nimi, ale veriaci majú isť k nim,
dôverujúc v Slovo, ktoré prinášajú.1169
Pápež nepozýval na misie iba v Ríme. Na apoštolskej ceste v júni 1998 v Rakúsku povedal
pápež v meste Salzburg: „Pri myšlienke na misijnú činnosť tých, ktorí nás predišli, si znova
uvedomujeme, že viera nemôže byť ohraničená múrmi kostolov. Musíme ju vnášať do svojho
malého aj veľkého sveta. Misijné nasadenie má v tomto metropolitnom sídle dlhú tradíciu. Ty,
Salzburg, mesto postavené na vrchu, nosíš soľ vo svojom mene, kiež tvoji obyvatelia i naďalej
čerpajú soľ z evanjelia a potvrdzujú ho svedectvom svojho života. ...návšteva nemá byť len
spomienkou na minulosť. Má byť povzbudením všetkým veriacim na obnovu vo viere pri novej
evanjelizácii.“1170
Evanjelizácia v meste má svoje špecifiká. Pápež sa však nevyhýba ani tejto skutočnosti.
Povzbudzuje veriacich aby boli odvážni a dôverovali v Slovo – Ježiša.
3.6.7. Medzinábo ženský dialóg
Počas jednej z generálnych audiencií poznamenal, že v minulých rokoch považovali
niektorí ľudia dialóg s nasledovníkmi iných náboženstiev za protiklad k hlásaniu, hlavnej povinnosti
poslania Cirkvi. Medzináboženský dialóg je však integrálnou súčasťou evanjelizačného poslania
Cirkvi. Medzináboženský dialóg neznamená vzdať sa hlásania, ale odpovedať na božské
povolanie tak, aby výmena a zdieľanie viedli k vzájomnému svedectvu svojich vlastných
náboženských náhľadov k hlbšiemu poznaniu svojich presvedčení a súhlasu v určitých základných
hodnotách.1171 Vo svojom Posolstve k svetovému dňu pokoja vyzval na spoluprácu: „Kresťanské
vierovyznania a veľké náboženstvá ľudstva musia navzájom spolupracovať, aby odstránili sociálne
a kultúrne príčiny terorizmu, musia učiť o veľkosti a dôstojnosti ľudskej bytosti a rozširovať vedomie
o jednote ľudského rodu. Ide tu o jasne vymedzenú oblasť dialógu a ekumenickej i
medzináboženskej spolupráce v naliehavej službe náboženstiev pokoju medzi národmi.“
1172
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000528_rome-diocese_en.html
(2007-10-10).
1167
1168
1169
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 6. April 1997.
1170
1171
Porov. JOHN PAU L II.: General Audience, 21. April 1999.
1172
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 2002. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 29. Trnava: KBS, 2002. s. 15.
- 177 -
Témou svetového dňa migrantov v roku 2002 bola: „Migrácia a medzináboženský dialóg.“
Svätý Otec vo svojom posolstve prosil Pána, aby tento deň bol pre kresťanov príležitosťou na
prehĺbenie týchto najvyšších aktuálnych stránok novej evanjelizácie.1173
V medzináboženskom dialógu vidí Svätý Otec priestor pre dialóg spásy. Ide tu o svedectvo
pre členov iných náboženstiev. Podľa pápeža to, čo odlišuje Cirkev od ostatných náboženských
1174
spoločenstiev, je viera v Ježiša Krista.
1175
k tomu povolaní a určení.
Je to blahozvesť pre ľudí všetkých časov, všetci ľudia sú
Cirkev takto stojí voči iným náboženstvám s dvojakým rešpektom.
Rešpektom, ktorý hľadá odpovede na najhlbšie otázky života a rešpektom pred pôsobením Ducha
v človekovi.1176
Ján Pavol II. podotýka: „... prístup Cirkvi k iným náboženstvám charakterizuje autentická
úcta (...). Táto úcta je dvojaká: úcta k človekovi v jeho hľadaní odpovedí na tie najhlbšie otázky o
živote a úcta k pôsobeniu Ducha v človekovi.“1177 „... Duch, ktorý nás privádza k plnej pravde,
umožňuje plodný dialóg s kultúrami a náboženskými hodnotami rozličných národov... .“1178
Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate hovoriaci o vzťahu Cirkvi
k nekresťanským náboženstvám, otvoril novú kapitolu v katolícko-židovských vzťahoch. Svätý Otec
v týchto vzťahoch mal v úmysle pokračovať. V roku 1985 sa konalo niekoľko veľmi významných
stretnutí pápeža s predstaviteľmi židovského politického a náboženského života. Zaujímavým tiež
bolo vydanie dokumentu s názvom Židia a judaizmus v hlásaní Božieho slova a katechézach
katolíckej cirkvi1179 a stretnutie s predstaviteľmi iných náboženstiev v Assisi.
Ohľadom dialógu Svätý Otec v Ecclesia in Asia poznamenáva: „Nesmie dôjsť ani ku
zrieknutiu sa prejavu, ani k falošnému irenizmu (mierumilovnosti), ale je potrebné vzájomné
svedectvo pre spoločný pokrok na ceste náboženského hľadania a skúsenosti. To zároveň slúži na
premáhanie predsudkov, nedorozumení a neznášanlivosti." Iba tí, ktorí majú zrelú a presvedčenú
vieru, sú kvalifikovaní zapojiť sa do pravého medzináboženského dialógu. "Iba kresťania, ktorí sú
hlboko ponorení do tajomstva Krista a sú šťastní vo svojom spoločenstve viery, sa môžu bez
zbytočného rizika a s nádejou na pozitívne ovocie zapojiť do medzináboženského dialógu."“1180
Cesta medzináboženského dialógu je tiež novou evanjelizáciou. Musíme premýšľať, ako
predstaviť novým spôsobom kresťanstvo veriacim iných náboženstiev.
1173
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. k 88. Svetovému dňu migrantov a utečencov (2002). In:
Pápežské listy a dokumenty 33. Trnava: SSV, 2002. s. 16.
1174
Porov. EAS 10.
1175
Porov. RM 11.
1176
Porov. RM 29.
1177
EAS 20.
1178
EAS 21.
1179
1180
EAS 31.
- 178 -
3.6.8. Životné prostredie
Pápež vo svojom posolstve k svetovému dňu pokoja na rok 2005 spomenul, že niektoré
prvky súčasnej ekologickej krízy evidentným spôsobom ukazujú svoj mravný charakter. Na prvom
mieste menuje nekritickú aplikáciu vedeckého a technologického progresu. Podľa Jána Pavla II.
žiaden zásah do ekosystému nie je možné uskutočňovať bez zvažovania všeobecných dôsledkov
1181
pre iné oblasti.
Svätý Otec píše v inom posolstve nasledovne: „S presadzovaním ľudskej dôstojnosti súvisí
aj právo na zdravé prostredie, lebo ono zviditeľňuje dynamiku vzťahov medzi jednotlivcom a
spoločnosťou.“
1182
Podľa pápeža by mala starostlivosť o ekonomický a technologický pokrok
sprevádzať rovnaká starostlivosť o rovnováhu ekosystému, inak je naša zem vystavená vážnym
ekologickým poškodeniam, čo so sebou nesie ťažkú ujmu na dobre ľudí. Úlohou kresťanov je
chrániť životné prostredie obnovením zmyslu pre úctu voči všetkým Božím stvoreniam.
1183
Ochrana životného prostredia je najmä etická otázka. Ako píše pápež: „Všetci majú morálnu
povinnosť postarať sa o životné prostredie nielen pre vlastné dobro, ale aj pre dobro budúcich
generácií.“1184
Svätý Otec nám dáva jasný návod na ochranu životného prostredia. Má sa diať cez
obnovenie zmyslu pre úctu voči všetkým Božím stvoreniam.
3.7. Pomoc v novej evanjelizácii
Boh nás tu nenecháva samých v diele novej evanjelizácie. Spolu s Jánom Pavlom II.
budeme teraz objavovať, aké prostriedky pomoci nám dáva Boh. Pán je vo svojej pomoci naozaj
veľkorysý.
3.7.1. Eucharistia
Prvou pomocou je Eucharistia. „Eucharistia je vrchol kresťanského života a zdroj všetkých
foriem svedectva a evanjeliovej lásky.“
1185
Svätý Otec nám dáva vedieť na čo má byť nás
kresťanský život zameraný. Pápež tiež jasne usmerňuje kňazov na ceste evanjelizácie. Odkiaľ
majú čerpať silu a nadšenie do každodennej služby? „Eucharistia, zdroj a vrchol kresťanského
života, stane sa krištáľovočistým prameňom a ustavične bude dopĺňať vašu kňazskú spiritualitu.
1181
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca Jána Pavla II. k svetovému dňu pokoja 1990. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 54. Trnava: SSV, 2005. s. 25.
1182
JÁN PAVO L II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 1999. http://www.kbs.sk/?cid=1117291091
(2008-05-18).
1183
Porov. EAS 41.
1184
EAS 41.
1185
„The Eucharist is the summit of the Christian life, and the source of all forms of witness and evangelical love.“
- 179 -
Budete schopní čerpať inšpiráciu pre svoju každodennú službu, apoštolskú horlivosť pre prácu
evanjelizácie a duchovnú útechu v neodvratných momentoch ťažkostí a vnútorných zápasov.“1186
Eucharistia má podľa Jána Pavla II. význam aj pre povolania do kňazstva: „Oltárna sviatosť má
rozhodujúci význam pre zrod povolaní a pre ich trvácnosť, pretože zo spásnej Kristovej obety môžu
1187
povolaní čerpať silu na úplné oddanie sa ohlasovaniu evanjelia.“
A dopĺňa v Posolstve
k svetovému dňu misií: „Na evanjelizovanie sveta sú potrební apoštoli „skúsení“ v slávení
1188
Eucharistie, v klaňaní sa Eucharistii a v kontemplovaní Eucharistie.“
V jednom zo svojich posolstiev pápež poznamenal: „Spoločenstvo života s Bohom a s
bratmi, ktoré pôsobenie Ducha Svätého prináša do života veriacich, je zamerané na eucharistickú
hostinu, zdroj a vrchol celej kresťanskej skúsenosti.“
1189
Liturgia nám to pripomína v každom čase,
keď sa chystáme na prijatie Kristovho tela. Blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na Baránkovu
hostinu.1190
Rímsky biskup upriamuje mladých na to, čo majú robiť po návrate zo stretnutia mladých:
„Milí priatelia, keď sa vrátite domov, spravte Eucharistiu centrom svojho osobného života a života
spoločenstva: milujte Eucharistiu, adorujte Eucharistiu a slávte ju, obzvlášť v nedele, v dni
Pána.“1191 Tiež vyzýva mladých, aby sa zverili eucharistickému vedeniu, ktoré vzbudzuje rozkvet
povolaní k náboženskému životu. Podľa Jána Pavla II., ak pôjde Cirkev touto cestou, bude mať
čerstvú a výdatnú energiu pre veľké úlohy novej evanjelizácie.1192
Pápež nám dáva za príklad františkána Friara Galvẵo-a: „Bol horlivým adorovateľom
Eucharistie, učiteľom a obrancom evanjeliovej chudoby, múdrym duchovným usmerňovateľom pre
mnoho duší a obrancom chudobných.“
1193
Podľa Svätého Otca sprevádza každého kresťana ten
1186
JOHN PAUL II.: Homily, 25. April 1999.
„The Eucharist, the source and summit of the Christian life, will be the crystal clear spring that will constantly replenish your
priestly spirituality. You will be able to draw from it the inspiration for your daily ministry, apostolic zeal for the work
of evangelization and spiritual consolation in the inevitable moments of difficulty and inner struggle.“
1187
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k 41.svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania. 2.máj 2004. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. s. 15.
1188
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k svetovému dňu misií 2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 50. Trnava: SSV,
2004. s. 14.
1189
„Communion of life with God and our brethren, which the action of the Holy Spirit brings to believers' lives, is centred on the
Eucharistic banquet, the source and summit of all Christian experience.“
1190
1191
JOHN PAUL II.: Homily, 20. August 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000820_gmg_en.html (2007-1010). „Dear friends, when you go back home, set the Eucharist at the centre of your personal life and community life: love the
Eucharist, adore the Eucharist and celebrate it, especially on Sundays, the Lord’s Day.“
1192
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 20. August 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000820_gmg_en.html (2007-1010).
1193
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jp-ii_hom_25101998_beat_en.html (2007-1010). „ He was a fervent adorer of the Eucharist, a teacher and defender of Gospel charity, a wise spiritual director for many
souls and a defender of the poor.“
- 180 -
istý odkaz: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“, a v Eucharistii ponúka seba [Ježiš] ako
duchovnú posilu pre dodržanie tohto príkazu v praxi a pre budovanie civilizácie lásky.“ 1194
Ježiš nás nenecháva samých – odkazuje nám pápež: „Ako bol s emauzskými učeníkmi,
tak v Eucharistii Ježiš zostáva s nami ako pútnik v histórii, v mestách a dedinách, na severe a juhu
1195
sveta, v tradične kresťanských krajinách, aj v tých, ktoré sú evanjelizované prvýkrát.“
A uisťuje
nás, že kontemplovaním tváre vteleného Slova, skutočne prítomného v sviatosti s väčšou
vytrvalosťou sa budeme môcť cvičiť v umení modlitby a získame vysoký štandard kresťanského
života ako nevyhnutnú podmienku pre efektívny rozvoj novej evanjelizácie.“1196
„Cirkev žije z Eucharistie. Táto pravda nevyjadruje len každodennú skúsenosť viery, ale
1197
synteticky zahŕňa aj jadro tajomstva Cirkvi.“
„Eucharistia, Kristova spásonosná prítomnosť v
spoločenstvách veriacich a ich duchovný pokrm, je to najcennejšie, čo Cirkev môže mať na svojej
ceste dejinami.“1198 Podľa pápeža je Eucharistia tiež nevyčerpateľným zdrojom svätosti.1199 Vo
svätej omši sa sviatostne sprítomňuje Kristova obeta.1200 Ten, čo sa v Eucharistii živí Kristom,
nemusí čakať, kým bude na druhom svete, aby prijal večný život: vlastní ho už tu na zemi, s
prvotinami budúcej plnosti, ktorá sa bude týkať človeka v jeho celistvosti. V Eucharistii totiž
prijímame aj garanciu vzkriesenia nášho tela na konci sveta: „Kto je moje telo a pije moju krv, má
večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.(Jn 6, 54)“1201 „Preto z eucharistického
sprítomňovania obety kríža a zo spoločenstva s Kristovým telom a krvou Cirkev čerpá duchovnú
silu potrebnú na spĺňanie svojho poslania. Tak sa Eucharistia stáva prameňom a zároveň vrcholom
celej evanjelizácie... .“1202
Ako chápe Svätý Otec kostol, miesto, kde sa eucharistia slávi? Čím pre neho je z hľadiska
novej evanjelizácie? Pri návšteve Arménska poznamenal, že nová katedrála v Jerevane je symbol
nádeje a cirkevnej misie v Arménsku po dlhých rokoch útlaku a násilia. „Miesto v srdci rýchlo
1194
„Everywhere Christ spreads the same message: “Love one another as I have loved you”, and in the Eucharist he offers
himself as the spiritual strength for putting this commandment into practice and for building the civilization of love.“
1195
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1998/documents/hf_jp-ii_ang_14061998_en.html (2007-6-11). „As
he did with the disciples at Emmaus, in the Eucharist Jesus stands by us as pilgrims in history, in cities and villages, in the
North and South of the world, in traditionally Christian countries and in those being evangelized for the first time.“
1196
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2004/documents/hf_jp-ii_ang_20040613_en.html (2007-10-18). „By
contemplating with greater perseverance the Face of the Incarnate Word, truly present in the Sacrament, they will train
themselves in the art of prayer (cf. n. 32) and undertake that high standard of Christian living (cf. n. 31), an indispensable
condition for effectively developing the new evangelization.“
1197
Eeuch 1.
1198
Eeuch 9.
1199
Porov. Eeuch 10.
1200
Porov. Eeuch 15.; „Spásonosná pôsobnosť tejto obety sa v plnosti uskutočňuje, keď sa prijíma Pánovo telo a krv.
Eucharistická obeta je svojou povahou zameraná na hlboké spojenie nás veriacich s Kristom prostredníctvom svätého
prijímania: prijímame jeho samého, ktorý sa obetoval za nás, jeho telo, ktoré za nás odovzdal na kríži, jeho krv, ktorú vylial
„za všetkých, na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28). Pripomíname si jeho slová: „Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca,
aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6, 57).- Eeuch 15.
1201
Eeuch 18.
1202
Eeuch 22.
- 181 -
rastúceho mesta, na ktorom sa oslavuje Boh, počúvajú Sväté písma a slávi Eucharistia, bude
nevyhnutným faktorom evanjelizácie.“ 1203
3.7.2. Máriine miesto v novej evanjelizácii
Panna Mária mala v pontifikáte Jána Pavla II. významné miesto. On sám dôveroval v jej
pomoc a príhovor. V posolstve k svetovému dňu misií ju dával tiež za vzor: „Hľaďme vždy na
Máriu, náš neprekonateľný vzor!“1204 Ako sa vyjadril počas jednej generálnej audiencie, vďaka jej
pomoci môžu veriaci vniesť konkrétny vklad do diela novej evanjelizácie. 1205
Pre Ameriku je významnou udalosť zjavenia Panny Márie v Guadelupe Indiánovi Juanovi
Diegovi. Ján Pavol II. sa k nej vyjadril: „Guadelupská udalosť bola začiatkom evanjelizácie Mexika
a je modelom dokonale inkulturovanej evanjelizácie. Ukazuje to, že kresťanské posolstvo môže byť
prijaté aj bez toho, aby sme boli nútení vzdať sa svoje vlastnej kultúry.“ 1206 „V modlitbe, ktorá bola
zostavená na Mimoriadne zhromaždenie Biskupskej synody pre Ameriku, bola Panna Mária
Guadelupská vzývaná ako „patrónka celej Ameriky a Hviezda prvej a novej evanjelizácie“.“1207
Panej z Guadalupe zveruje pápež novú evanjelizáciu Ameriky, kde žije veľa kresťanov a
katolíkov. Matka Cirkvi má zabezpečuje pre všetkých veriacich v Krista posilnenie ich puta jednoty
a solidarity tak, že ich evanjeliové svedectvo bude hodnoverné a všade efektívne.1208
Svätý Otec sa veľakrát modlil k Márii. Ako príklad môžeme uviesť modlitbu počas jednej
homílie: „Požehnaná Panna, Hviezda evanjelizácie, pomôž nám porozumieť slovám tvojho Syna
a hlásať ich veľkoryso a dôsledne našim bratom.“1209 Tiež odporúča do jej materskej ochrany
všetkých, ktorí veľkoryso pracujú na šírení Ježišovho mena a jeho posolstva.1210
1203
JOHN PAUL II.: Homily, 10.November 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20001110_armenia_en.html (200710-10). „A place in the heart of a fast-growing city in which to praise God, to listen to Sacred Scripture and to celebrate the
Eucharist will be an essential factor of evangelization.“
1204
Porov. JÁN PAVOL II.: Posolstvo k Svetovému dňu misií, 19. október 2003. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty
40. Trnava: SSV, 2003. s. 17.
1205
Porov. JAN PAWEŁ II.: Audiencja generalna. (12-30-1992). In: Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – IV.
1978-1998. W arszawa: W ydawnictwo Księży Marianów. S. 84 339 s. ISBN 83-7119-251-7.
1206
JOHN PAUL II.: General audience, 7. August 2002.
„The event of Guadelupe was the beginning of evangelization in Mexico and is model of perfectly inculturated
evangelization. It shows that the Christian message can be received without our being obliged to give up our own culture.“
xy
1207
EA 11.
1208
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 17. January 1999.
1209
„Blessed Virgin, Star of evangelization, help us to understand your Son’s words and to proclaim them generously and
consistently to our brethren.“
1210
Porov. JOHN PAU L II: Homily, 22. October, 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20001022_giorn-missionaria_en.html
(2007-10-10).
- 182 -
Kto pomáha kresťanom v novej evanjelizácii? Námestník Sv. Petra odpovedá: „Dnes, ako
na začiatku [dejín], Cirkev vie, že ak sa má popasovať s výzvami novej evanjelizácie, potrebuje si
urobiť prestávku na modlitbu k Márii, Matke Ježišovej, a našej Matke.“1211
Pápež videl Máriino miesto aj v oživovaní univerzitného ducha, keď hovoril k profesorom:
„Mária podporovala apoštolov svojimi modlitbami na úsvite evanjelizácie, aj vám bude pomáhať
1212
osviežovať univerzitný svet kresťanským duchom.“
Pápež zveroval často do rúk Márie misionárske povolania. Modlí sa, aby Mária
vyprosovala početné povolania k misionárskemu životu.1213 Tiež jej zveruje misiu Cirkvi
v súčasnom svete.1214 Podľa modlitby pápeža má Mária ako „Hviezda evanjelizácie“ sprevádzať
1215
misionárov a robiť plodným ich úsilie.
Jeho odporúčania a prosby k Márii sa netýkajú iba všeobecnej Cirkvi, ale aj partikulárnej
cirkvi. Pani, Kráľovná a Patrónka Kuby, má chrániť prácu novej evanjelizácie tak, že kresťania
majú žiť svoju vieru rozhodne a zapálene a že tí, ktorí blúdia, sa majú vrátiť k jej praktizovaniu.1216
Márii zveruje Svätý Otec záväzok kresťanov k novej evanjelizácii: pokročiť k plnej jednote,
v zhode s Kristovou vôľou a požiadavkami novej evanjelizácie.1217
Pri inej príležitosti hovoril
podobne: „... zverujeme Márii, Rannej Hviezde, cirkevné evanjelizačné poslanie a cestu kresťanov
k plnej jednote, želanej naším Vykupiteľom.“1218
Jej zveruje aj hnutia v Cirkvi: „Odporúčame Kráľovne apoštolov hnutia a iné formy
misionárskeho záväzku, ktoré vznikli v nedávnych časoch. Do jej rúk dávame všeobecné poslanie
celej Cirkvi, ktorá od dní zoslania Ducha pokračuje už storočia na svojej ceste s neustále
obnovovaným zápalom, aby priniesla evanjelium spásy do každého regiónu sveta.“1219 Pápež
1211
„Today, as in the beginning, the Church knows that, if she is to meet the challenges of the new evangelization, she needs to
pause in prayer with Mary, the Mother of Jesus and our Mother.“
1212
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000910_jubi-univteachers_en.html (2007-10-10). „Mary supported the Apostles with her prayer at the dawn of evangelization; may she also
help you to invigorate the university world with a Christian spirit.“
1213
1214
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2000/documents/hf_jp-ii_ang_20001022_en.html (2007-6-11). „To
Mary Most Holy, the Star of Evangelization, we entrust the Church's mission in the contemporary world.“
1215
1216
Porov. JOHN PAU L.: Angelus, 25. January 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jp-ii_ang_25011998_lahavana_en.html (2007-10-18).
1217
1218
JOHN PAUL II: Angelus, 6. January 2000.
„...we entrust to Mary, the "Morning Star", the Church's evangelizing mission and the journey of Christians toward the full
unity desired by our Redeemer.“
1219
JOHN PAUL II.: Regina Coeli, 31. May 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1998/documents/hf_jp-ii_reg_31051998_en.html (2007-10-16). „W e
commend to the Queen of Apostles the movements and other forms of missionary commitment which have arisen in recent
- 183 -
odkazuje kresťanom: „Nech Panna Mária, Hviezda evanjelizácie, vedie vašu misiu a sprevádza vás
na ceste.“ 1220 Mária je tiež modelom svätosti, ktorej pápež zveruje klérus, zasvätených mužov
a ženy, laikov cirkvi Ázie: „ ... obnov a udržuj ich v duchu nadšenia a v ich záväzku k veľkým
úlohám novej evanjelizácie.“1221
Vo svojom príhovore pred modlitbou Anjel Pána poznamenal, že Nepoškvrnené počatie
nám svieti ako maják svetla pre ľudstvo v každom čase. Na začiatku tretieho tisícročia pobáda nás
veriť a dúfať v Boha, v jeho spásu a večný život. Svieti na cestu Cirkvi, ktorá je zaviazaná k novej
evanjelizácii.1222
K pomoci pre evanjelizáciu ponúka Svätý Otec modlitbu posvätného ruženca: „Ruženec si
zachováva celú svoju silu a zostáva neoceniteľným zdrojom pastoračnej výbavy každého dobrého
evanjelizátora.“1223 „Pri spoznaní jeho plného významu nás ruženec privedie priamo do centra
kresťanského života; ponúkne známu, no plodnú duchovnú a výchovnú príležitosť na osobné
rozjímanie, na formovanie Božieho ľudu a novú evanjelizáciu.“1224 Podľa pápeža Mária nám má
pomáhať uvedomovať si a viac si ceniť modlitbu ruženca ako evanjelizačnú prácu kontemplácie
tajomstva Krista a verné prijatie jeho vôle.1225
Zo všetkého napísaného môžeme usúdiť, že na Pannu Máriu sa máme ako na vzor
svätosti a pomoc v novej evanjelizácii obrátiť ako na prvú pomoc zo všetkých oslávených v nebi.
Ona je nám stále povzbudením a svieti na cestách novej evanjelizácie.
3.7.3. Mučeníci
Svätý Otec píše v Ecclesia in Asia o mučeníctve nesledovne: „Akokoľvek dôležité môžu
byť programy, formácie a stratégie, napokon mučeníctvo je to, čo odhaľuje pravú podstatu
kresťanského posolstva. „Samo slovo "mučeník" znamená svedok a tí, čo vyliali svoju krv za
Krista, vydali vrcholné svedectvo o autentickej hodnote evanjelia.“1226 „Z psychologického hľadiska
years. In her hands we place the universal mission of the whole Church, which since the day of Pentecost continues on her
way over the centuries with constantly renewed zeal, to bring the Gospel of salvation to every region of the world.“
1220
JOHN PAUL II.: Angelus, 23. Septemeber 2001.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2001/documents/hf_jp-ii_ang_20010923_kazakhstanastana_en.html (2007-10-16). „May the Virgin Mary, Star of Evangelization, guide your mission and accompany you along
the way.“
1221
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 7. November 1999.
1222
Porov. JOHN PAUL II: Angelus, 8. December 2004.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2004/documents/hf_jp-ii_ang_20041208_immaculate_en.html
(2007-10-16).
1223
RVM 17.
1224
RVM 4.
1225
1226
EAS 49.
- 184 -
mučeníctvo je najvýrečnejšou skúškou pravdy viery, ktorá vie dať ľudskú tvár aj najnásilnejšej smrti
a zjavuje svoju krásu aj v najkrutejšom prenasledovaní.“1227
Mučeníkov dáva Svätý Otec za vzor veriacim. Vyzdvihuje ich obetu. Pre neho to sú ľudia,
ktorí obetovali svoje životy v jednote s Kristovou obetou pre spásu ľudstva.1228 Vyzýva každého
nezabudnúť na výrečné svedectvo viery, keďže krv mučeníkov prináša Cirkvi ovocie a dáva jej
vitalitu, pričom sa ona pripravuje s nádejou na veľké výzvy evanjelizácie v treťom tisícročí.
1229
Pápež nám v rámci prípravy na veľké jubileum pripomína, že Cirkev prvého tisícročia sa zrodila
z krvi mučeníkov. Svedectvo vydané Kristovi až po vyliatie krvi sa stalo spoločným dedičstvom
katolíkov, pravoslávnych, anglikánov a protestantov. Aj v našom storočí je mnoho mučeníkov.
Miestne cirkvi by mali urobiť všetko, aby sa nestratila pamiatka na tých, čo podstúpili
mučeníctvo.1230
Ján Pavol II. píše v Tertio millennio adveniente: „Bude úlohou Apoštolskej stolice, aby v
pohľade na tretie tisícročie uviedla do súčasného stavu martyrológiá pre všeobecnú Cirkev a aby
venovala pritom veľkú pozornosť svätosti tých, ktorí aj v našom čase žili úplne v Kristovej pravde.
Osobitné úsilie bude treba vynaložiť na poznanie hrdinskosti čnostných mužov a žien, ktorí
uskutočnili svoje kresťanské povolanie v manželstve.“1231
„Ako „oblak svedkov“1232 nás podnecujú bez strachu a so zápalom vyzdvihnúť dnešnú
úlohu novej evanjelizácie.“1233
3.7.4. Svätí v novej evanjelizácii
Jednou z charakteristík pontifikátu Jána Pavla II. bolo, že vyhlásil za blahoslavených
a svätých niekoľko stoviek kresťanov. Veľakrát ich dával za príklad a vzor kresťanom žijúcim v jeho
dobe. Napríklad o Nicolasovi Barré povedal, že mal pred očami ľudí smädných po duchovne. Jeho
služba ho stále privádzala do kontaktu s ľuďmi, ktorí sa nachádzali na púšti náboženskej
ľahostajnosti. Títo ľudia boli v nebezpečenstve, že moderné myšlienky tento ich smäd uhasia.1234
Svätí mali byť vzorom pre životy veriacich a povzbudením, že aj v ťažkých podmienkach
sa dá žiť dokonca aj slovne ohlasovať kresťanstvo. Pri beatifikácii Bartholomew-a Mary Del Monteho vyzdvihol jeho citlivosť na požiadavky modernej doby: „V tento večer bl. Dal Monte svieti pred
1227
IM 13.
Porov. JOHN PAU L II.: Homily 2. February, 1999.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19990202_vida-consagrada_en.html
(2007-10-10).
1229
1230
Porov. TMA 37.
1231
TMA 37.
1232
Hebr 12, 1.
1233
EA 15.
1234
Porov. JOHN PAU L II.: Homily, 7. March.1999.
1228
- 185 -
nami jasne ako svedok Kristov, ktorý bol zvlášť citlivý na požiadavky modernej doby. Povzbudzuje
každého, aby čelil výzvam novej evanjelizácie s horlivosťou a dôverou.“1235
Dňa 17. mája 1992 blahorečil Svätý Otec príkladného kňaza, ktorý dokázal odhaliť nové
apoštolské obzory a venoval sa evanjelizácii a misionárskej činnosti. Jeho meno bolo Josemaría
1236
Escrivá de Balaguera a bol zakladateľom Opus Dei.
Biskup Anton Slomsek mohol slúžiť ako vzor pre Slovincov: „V stopách Krista urobil seba
„dobrým samaritánom“ Slovincov. Venujúc pozornosť formačným potrebám kléru a veriacich,
s apoštolskou horlivosťou, ktorá nám je stále príkladom aj dnes, nikdy ho neprestala baviť
evanjelizácia formou ľudových misií, zakladaním početných bratských spoločenstiev, kázaním
1237
duchovných cvičení, šírením obľúbených hymnov a náboženských písomnosti.“
Ján Pavol II. nám dáva za modlitebný vzor brata Pedra de San José de Betancur, ktorý
evanjelizoval chudobných a domorodé obyvateľstvo na Kube, v Hondurase
a potom na
Guatemale. Bol to hlboko zbožný muž a pevný apoštol Božieho milosrdenstva. Pre svoju službu
čerpal energiu z kontemplácie tajomstiev Betlehema a Kalvárie. Modlitba sa stala zdrojom jeho
apoštolskej horlivosti a odvahy.1238
Svätého Jána Bosca vyzdvihol pápež vo viacerých smeroch: ako svedka verného
a odvážneho cítenia s Cirkvou, vynikajúci vzor prednostnej lásky k mladým, majster účinnej
a geniálnej výchovnej praxe.1239 Don Bosco, jeho metódy výchovy a prístup k mladým, môže byť
vzorom a je vzorom pre mnohých dnešných vychovávateľov mladých.
Napokon svätí plnia úlohu patronátu nad rôznymi osobami, miestami, krajinami. V prípade
vyhlásenia Židovky Edit Steinovej za Spolupatrónku Európy, sú dokonca svätí a blahoslavení
znamením znášanlivosti a prijatia.1240
Svätých predstavoval nielen ako vzory, ale aj ako pomocníkov na poli evanjelizácie, ktorí
sa prihovárajú v nebi za ľudí na zemi. „Na príhovor bl. Nicolasa, nech je cirkev v Thajsku
požehnaná a silnie v práci evanjelizácie a služby.“ 1241
1235
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jp-ii_hom_19970927_bologna_en.html (200710-16). „This evening Bl. Dal Monte shines brightly before us as a witness to Christ who was particularly sensitive to the
demands of the modern age. He encourages everyone to face the challenges of the new evangelization with zeal and trust.“
1236
Porov. W ALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. s.250-251.
1237
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jp-ii_hom_19091999_sloveniabeatification_en.html (2007-10-10). „In the footsteps of Christ he made himself the Good Samaritan of the Slovenian people.
Attentive to the formation needs of the clergy and faithful, with an apostolic zeal that is still an example to us today, he never
tired of evangelizing by conducting popular missions, founding numerous confraternities, preaching spiritual exercises and
disseminating popular hymns and religious writings.“
1238
Porov. JOHN PAU L II.: General Audience, 7. August 2002.
1239
Porov. JÁN PAVOL II.: Otcovi mladých (Apoštolský list). Bratislava: Don Bosco, 1999. s.8.
1240
Porov. JÁN PAVOL II.: Spolupatrónky Európy. Bratislava: Don Bosco, 1999. s. 17-18.
1241
- 186 -
Čo sa týka Európy majú sv. Cyril a Metod spolu so sv. Benediktom nezastupiteľné miesto.
Podľa pápeža je nemysliteľné predstaviť si Európu bez práce a odkazu sv. Benedikta. Je nemožné
nevšímať si evanjelizačnú a spoločenské pôsobenie svätých bratov zo Solúna.1242 Na príhovor
svätých Cyrila a Metoda vyprosuje Svätý Otec vštepenie veľkej apoštolskej horlivosti v cirkevných
1243
spoločenstvách Európskeho kontinentu.
Pápež nám v jednom zo svojich príhovorov pripomína rozhodujúci príspevok Sv. Cyrila
a Metoda k evanjelizácii stredoeurópskych a východoeurópskych regiónov a tiež sv. Benedikta
k tomu, že kresťanská Európa môže dýchať obidvoma stranami pľúc: východnou časťou aj
západnou časťou. 1244
Ján
Pavol
II.
povedal,
že
sv.
Cyril
a Metod,
formovaní
školou
patriarchátu
v Konštantínopole boli nadšení pre evanjelizáciu ľudu na Veľkej Morave v strede dunajského
regiónu. Cyril a Metod vykonávali svoju misionársku službu v jednote s cirkvou Konštantínopolu
a s následníkom sv. Petra. Týmto ukázali na jednotu Cirkvi, ktorá v tom čase nebola ešte ranená
rozdelením medzi Východom a Západom.1245 Z tohto dôvodu oslava týchto vynikajúcich apoštolov
znamená obnoviť náš záväzok voči novej evanjelizácii kontinentu.1246 O amerických svätých: „Svätí
a blahoslavení Ameriky sprevádzajú dnešných mužov a dnešné ženy s priateľským záujmom o ich
radosti a trápenia, až po konečné stretnutie s Pánom.“1247
3.7.5. Apoštolské cesty
Cesty Svätého Otca nemali iba pastoračný charakter starostlivosti o veriacich kresťanov.
Jeho pastoračné cesty možno nazvať súčasne aj evanjelizačnými. Keďže sme už v iných
podkapitolách spomínali a popisovali apoštolské cesty Jána Pavla II. tu sa o nich zmienime už iba
stručne. V roku 1990 sa vyjadril v Mexiku: Pán a majster dejín a našich osudov si želá, aby môj
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jp-ii_hom_20000305_beatifications_en.html
(2007-10-10). „Through the intercession of Bl. Nicolas, may the Church in Thailand be blessed and strengthened in the
work of evangelization and service.“
1242
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 15. February 2004.
1243
1244
1245
1246
1247
EA 15.
- 187 -
pontifikát bol pontifikátom pápeža evanjelizácie – pútnika, ktorý chodí po cestách sveta a všetkým
národom prináša posolstvo spásy.
1248
Návšteva Indie a Gruzínska v roku 1999 bola pre Svätého Otca veľkou duchovnou
skúsenosťou označujúcou ďalší úsek na ceste novej evanjelizácie naproti veľkému jubileu roku
2000.1249 Pri návšteve Arménska v roku 2001 pápež dúfal, že jeho návšteva bude príspevkom
k záležitosti novej evanjelizácie.
1250
3.7.6. Púte
Dá sa povedať, že určitý priestor alebo miesto vo vzťahu k Bohu je špeciálne? Podľa
pápeža môže takáto otázka vzbudiť určitú rozpačitosť. „Veď všetko vzišlo z jeho rúk a nejestvuje
miesto, kde by sme nemohli stretnúť Boha ... . Boh je rovnako prítomný v každom kúte zeme, takže
svet sa môže pokladať za „chrám“ jeho prítomnosti.“1251 Ako sa však čas môže nazývať osobitnými
chvíľami milosti, podobne možno podľa pápeža označiť priestor osobitnými Božími spásonosnými
zásahmi.1252 1253
Púte na sväté miesta, stretnutia s mladými a rôzne iné masové stretnutia sú veľkou
príležitosťou vyznať pred svetom svoju vieru. Svätý Otec to veľmi dobre vedel. Stal sa
priekopníkom verejne masívnej manifestácie viery v dnešnom, na mnohých miestach neveriacom
svete. Púte boli príležitosťou k novej evanjelizácii.
1248
JOHN PAUL II.: Arrival Speech in Mexico City, 6. May 1990. In: DULLES, A.: John Paul II and the New Evangelization:
What Does It Mean?. In: Ed. RALPH M.; W ILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization. 324 s. ISBN 0-86716748-3. Ohio: St. Anthony Messenger Press, 2006. s. 5
„The Lord and master of history and our destinies has wished my pontificate to be that of a pilgrim pope of evangelization,
walking down the roads of the world, bringing to all peoples the message of salvation.“
1249
1250
Porov. JOHN PAU L II.: Angelus, 9. September 2001.
1251
JÁN PAVO L II.: Putovanie po miestach spásy. Bratislava: Don Bosco, 1999. s. 8.
1252
Porov. JÁN PAVOL II.: Putovanie po miestach spásy. Bratislava: Don Bosco, 1999. s. 8.
1253
Ján Pavol II. pokračuje, že dokazuje to aj intuícia prítomná vo všetkých náboženstvách, v ktorých sa nenachádzajú iba
časy, ale aj posvätné priestory. - Porov. JÁN PAVOL II.: Putovanie po miestach spásy. Bratislava: Don Bosco, 1999. s. 8.
(19 s.)
- 188 -
4. Nová evanjelizácia a Slovensko
Rok pred 21. aprílom 1990 by nikto v bývalej Československej socialistickej republike
netušil, že o niečo viac ako päťdesiat týždňov bude môcť byť svedkom návštevy Sv. Otca Jána
Pavla II. na našom území. S touto návštevou nerátal ani samotný Svätý Otec, keďže návšteva
nebola naplánovaná dopredu, ako je zvykom plánovať cesty pápeža do iných krajín. Udalosti
v novembri roku 1989 však zmenili politický ráz našej krajiny takmer na nepoznanie oproti
predchádzajúcim štyridsiatim rokom. S novými udalosťami prišiel nový vietor slobody a pád moci
komunistov, ktorá utlačovala vo veľkej miere základné ľudské práva. Výborne vystihol túto
skutočnosť vo svojom privítacom príhovore vtedajší prezident Česko-Slovenska Václav Havel:
„Vaša svätosť, milí spoluobčania, neviem, či viem, čo je to zázrak. Napriek tomu sa odvažujem
povedať, že som v tomto okamihu účastníkom zázraku: človek, ktorý bol ešte pred šiestimi
mesiacmi zatýkaný ako nepriateľ svojho štátu, víta dnes ako jeho prezident prvého pápeža
v dejinách katolíckej cirkvi, ktorý vstúpil na pôdu, kde leží tento štát.“352
Celá návšteva trvala iba tridsaťštyri hodín, no pre obyvateľom Česko-Slovenska
znamenala veľmi veľa. Ján Pavol II. prišiel poďakovať, povzbudiť a pozdvihnúť vieru všetkých ľudí
dvoch blízkych národov Čechov a Slovákov. Počas krátkej návštevy sa stihol pápež pochádzajúci
z Poľska stretnúť s prezidentom republiky Václavom Havlom, najvyššími cirkevnými predstaviteľmi
Čiech aj Slovenska, predstaviteľmi kultúry, iných kresťanských cirkví a mládeže. V Prahe slúžil sv.
omšu na Letenskej pláni, na ďalší deň vo Velehrade na Morave pred bazilikou a na bratislavskom
letisku vo Vajnoroch. 354
Aby sme mohli pochopiť, akým spôsobom sa Ján Pavol II. pozerá na vydávanie
kresťanského svedectva a evanjelizáciu v našej krajine, tiež aké usmernenia nám pre evanjelizáciu
dáva, potrebujeme sa pozrieť na jeho príhovory a homílie počas jeho troch pastoračných návštev
na Slovensku, resp. v Česko-Slovensku.1254 Pápež vo svojich prejavoch dával usmernenia pre
život našej miestnej cirkvi.
V tejto nie rozsiahlej kapitole v krátkosti predstavíme niektoré pastoračné smernice, do
ktorých povzbudzoval Ján Pavol II. pri návštevách Slovenska. V príhovore k členom KBS počas
druhej návštevy Slovenska povedal: „Nová evanjelizácia sa teda týka aj života vašej cirkvi, ktorá je
povolaná v zmenených okolnostiach k novej vernosti a k obetavej láske ku Kristovi.“1255 Pápež
povzbudzoval cirkev na Slovensku k novej evanjelizácii.
1254
Pápež navštívil slovenské územie v rokoch 1990, 1995 a 2003.
JÁN PAVO L II.: Stretnutie s členmi biskupskej konferencie, Šaštín (1. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na Slovensku.
Bratislava: Nové mesto, 1995. s. 45.
1255
- 189 -
Cirkev na Slovensku na jeho usmernenia odpovedala. V rokoch 2001 a 2007 uzreli svetlo
sveta pastoračné plány Slovenska. V tejto kapitole budeme hľadať súvis pápežových inštrukcií pre
Slovensko a porovnáme ich s Pastoračný a evanjelizačným plánom katolíckej cirkvi na Slovensku
2001-2006 1256 a s Pastoračným plánom Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-20131257. PEPKC
budeme hodnotiť iba rámcovo. V PPKC sa pozrieme okrem rámcového hodnotenia na tri konkrétne
oblasti.
4.1. Nasmerovania Jána Pavla II. pre slovenských biskupov
a pastoračné plány
Svätý Otec usmerňoval biskupov pri svojej prvej návšteve nasledovne: „Študujte pozorne
to, čo o službe biskupov hovorí Druhý vatikánsky koncil a celá katolícka tradícia. Vašou prvou
úlohou je evanjelizácia, hlásanie viery, povinnosť učiť. Biskupi sa majú starať o katechézu, bdieť
nad formáciou kňazov v seminároch a na teologických fakultách, podporovať mnohostranné
vzdelanie v cirkvi, vrátane dobrej odbornej prípravy laikov na rozličné služby. K vaším
najnaliehavejším úlohám teraz patrí prekonať
dôsledky
toho, ako sa
obdobie
útlaku
a obmedzovania cirkvi neblaho prejavilo na úrovni prípravy ku kňazstvu. Treba uskutočniť dôslednú
reformu teologických fakúlt a seminárov, aby zodpovedali platným zásadám a súčasným potrebám
cirkvi, a so zvláštnou starostlivosťou vybrať a veľmi dobre pripraviť tých, ktorým bude výchova
a vzdelanie budúcich kňazov zverené.“ 1258
Pápež pri prvej návšteve tiež poznamenal, že nový vývin udalostí vyžaduje široký rozhľad,
tvorivosť a iniciatívu v pastoračnej činnosti ako odpoveď na nové okolnosti v porovnaní s
minulosťou a na nové možnosti, ktoré sa otvárajú činnosti cirkvi.1259 „Je potrebné dôkladne
vypracovať jasné pastoračné programy a dlhodobé plány.“1260
Počas svojej druhej návštevy prehovoril k biskupom v Šaštíne: „"Keďže Cirkev má" - ako
nám pripomína Druhý vatikánsky koncil - "nadviazať dialóg s ľudskou spoločnosťou, uprostred
ktorej žije, je predovšetkým úlohou biskupov ísť medzi ľudí, nadviazať s nimi dialóg a rozvíjať ho.
Aby však pri týchto blahodarných rozhovoroch bola vždy pravda spojená s láskou a rozum s
láskavosťou, musia vynikať jasnosťou reči spojenou s poníženosťou, vľúdnosťou a potrebnou
1256
Ďalej tieť PEPKC
Ďalej tiež Plán alebo Pastoračný plán.
1258
JÁN PAVO L II.: Príhovor k členom konferencie biskupov ČSFR (21. apríl 1990). In: Svätý Otec v ČSFR. Bratislava: Lúč,
1990. s. 22.
1259
Porov. JÁN PAVOL II.: Príhovor k členom konferencie biskupov ČSFR (21. apríl 1990). In: Svätý Otec v ČSFR.
1260
1990. s. 25.
1257
- 190 -
obozretnosťou, ktorú však má sprevádzať dôvera, lebo ňou sa buduje priateľstvo a zbližujú sa
srdcia."1261
A pokračoval jasnými pokynmi: „Ctihodní bratia biskupi, pre dobrý výsledok novej
evanjelizácie budú rozhodujúce dve pastoračné úlohy, ktoré sa už úspešne rozbiehajú vo vašich
diecézach: formácia kléru a príprava laikov.“1262 Biskupi sa majú zaujímať o všetkých veriacich
a zvlášť o tých, ktorí trpia nejakým nedostatkom. Majú podporovať ekumenizmus a cesty k bratskej
jednote všetkých, čo veria v Krista.1263
Počas druhej návštevy v príhovore k členom KBS pápež povedal: „Nová evanjelizácia ako
dielo celého kresťanského spoločenstva vyžaduje aj veľké úsilie pri formovaní laikov. Keďže boli
vylúčení zo sľubného obdobia zaangažovanosti laikov, ktoré otvoril v celej Cirkvi Druhý vatikánsky
koncil, čakajú na pomoc, aby dohonili stratený čas.“ „Treba im poskytnúť všestranné možnosti
formácie, aby si plne uvedomili evanjeliové požiadavky vďaka čoraz živšiemu vedomiu svojej
zodpovednosti. Veď formácia laikov privádza ku kresťanskej obnove rodín, kultúry, školy, sveta
práce, politiky a celej spoločnosti.“1264
Po uvedení citácií z príhovorov pápeža k biskupom sa pozrieme teraz, ako sa jeho slová
odrazili v živote Cirkvi na Slovensku. V PPKC sa o PEPKC píše: „V jubilejnom roku 2000 diecézni
biskupi na Slovensku, povzbudení apoštolským listom Jána Pavla II. Novo millennio ineunte, sa
rozhodli načrtnúť etapy budúcej cesty pastoračnej a evanjelizačnej činnosti vo svojich diecézach
a po spoločných konzultáciách ich uviesť do súladu s plánmi susedných diecéz. Následne predložili
celej Cirkvi na Slovensku Pastoračný a evanjelizačný plán na roky 2001-2006.“1265
Pastoračné priority PEPKC boli nasledujúce:
1. Dôraz na obrátenie a svätosť ako centrálny princíp pastoračného plánovania
2. Dôraz na prikázanie lásky1266, ktorého viditeľným výrazom je spoločenstvo. Dôraz na
spiritualitu spoločenstva ako základný princíp formácie veriacich, rehoľníkov,
pastoračných spolupracovníkov aj vysvätených nositeľov úradu.
3. Dôraz na vzájomné počúvanie medzi pastiermi a veriacimi
PEPKC sa delil na 6 častí:
1. Cirkev a spoločnosť na Slovensku
1261
1262
1263
1990. s. 23.
1264
1265
PPKC 6.
1266
Porov. Jn 13,34.
- 191 -
2. Boží ľud
3. Farnosť
4. Rodina a výchova
5. Ekumenizmus a dialóg
6. Zvláštne skupiny a činnosti.
Každá časť mala niekoľko podtém. Celkovo podtém bolo tridsaťtri. Ako sa píše v PEPKC:
je pokusom pretlmočiť víziu diecéznych biskupov zosúladenú s návrhmi susedných diecéznych
spoločenstiev do konkrétnych pastoračných a evanjelizačných podtém. Metóda používaná v
PEPKC obsahuje krátke zhodnotenie prítomnej situácie, stanovenie cieľov a prostriedkov na
dosiahnutie cieľov.1267
Cieľom z aspektu Cirkvi v PEPKC je: Misijná Cirkev ako jednotou Najsvätejšej Trojice
zhromaždený ľud, charakterizovaná skutočnosťami: communio, missio, dialóg, kolegialita,
synodálna
autorita,
svedectvo
bratskej
lásky,
spolupráca
so
spoločenstvami,
inštitútmi
zasväteného života a cirkevnými hnutiami.
Cieľom z aspektu farnosti: Farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev, ktoré žijú z evanjelia
a evanjelizujú, pretože „communio je súčasne prameňom aj ovocím poslania“.
Z aspektu jednotlivcov je cieľom: priorita obrátenia a povolania ku svätosti, zodpovednosť
za svedectvo a vyznávanie viery, spoločenstvo s pápežom a biskupom ako základ jednoty, účasť
na posväcovacej úlohe Cirkvi, angažovaná prítomnosť laikov v ľudskej spoločnosti a ich zapojenie
do evanjelizačnej služby.1268
Teoretické usmernenia Svätého Otca boli zapracované do pastoračného plánu. Takto by
teda mala vyzerať Cirkev na Slovensku v roku 2006. Asi vieme každý odpovedať, ako to vyzerá
v realite, že z predloženého sa málo podarilo zrealizovať.
PEPKC sa snaží riešiť a odpovedať na situáciu Cirkvi na Slovensku v širokom zábere. Toto
možno nakoniec aj viedlo k skutočnosti, že sa nezrealizovalo všetko, čo sa vytýčilo.
Pravdepodobne chýbal konkrétny časový plán a horizont dosiahnutia vytýčeného, prípadne sa dali
nereálne očakávania na takú krátku dobu. Tiež sa niečo napísalo a nedali sa konkrétne postupy
realizácie (know how) ako dosiahnuť to, čo bolo predložené.
Za nezrealizované možno napríklad považovať odporúčania: prekonať defenzívny postoj
k neveriacim, neobmedzovať sa na reagovanie na negatívne javy1269, tiež odporúčanie postupného
1267
Porov. PEPKC Predslov.
Porov. PEPKC Úvod, s. 7.
1269
Porov. PEPKC 5.1.3 d)
1268
- 192 -
1270
zavádzania katechézy dospelých vo farnosti
a takisto vypracovanie národného katechetického
direktória a náväzne katechetických programov v diecézach
1271
.
Prípadne ďalším dôvodom neúspechu plánu bolo, že chýbalo rozdelenie realizácie plánu
na menšie časové úseky ako aj komisia, ktorá by dodržiavanie plánu sledovala a vyhodnocovala,
prípadne priebežne upravovala. Tiež nie je možné niekedy vedieť, či sa danú vec podarilo
zrealizovať, keďže odporúčanie je napísané takým spôsobom, že sa presne nevie, či to je alebo
nie je zrealizované. Napr. odporúčanie pre formáciu kandidátov kňazstva: viesť k zdravému vzťahu
k ženám.1272 Ťažko určiť, či sa odporúčanie naplnilo. Skôr by sa malo sledovať plnenie úloh
v súvislosti s týmto odporúčaním. Bolo by to určite „merateľnejšie“.
Treba však aj poznamenať, že niektoré z významných vecí sa dosiahli ako napr. na poli
ekumenizmu uskutočniť dohodu o krste s Evanjelickou cirkvou a.v., či na poli ozbrojených zložiek
vytvoriť Vojenský ordinariát.
Potrebujeme hľadať príčiny neúspechu. Určite k tomu pomôže aj plánovaná licenciátska
práca Analýza naplnenia pastoračno-evanjelizačného plánu Katolíckej cirkvi na Slovensku 20012006 na RKCMBF UK v Bratislave. Hovorí sa, že najlepší učiteľom je história. Potrebujeme sa
pozrieť späť, dať si „spätnú väzbu“ a z nej na Slovensku poučiť
Hoci sa pri realizovaní prvého plánu – ako sa konštatuje v PPKC - prejavila ešte malá
pripravenosť kráčať systematickou cestou spoločného plánovania pastoračnej činnosti, jeho výzvy
sa stali inšpiráciou pre vznik mnohých nových pastoračných iniciatív v jednotlivých diecézach a
farnostiach. Pri hodnotení prvého pastoračného plánu na národnej úrovni sa jasne ukázala potreba
i ochota pokračovať na tejto ceste.1273 Výsledkom pokračovania je Pastoračný plán Katolíckej cirkvi
na Slovensku 2007-2013.
Prejdime teraz na usmernenie Jána Pavla II. počas tretej návštevy na Slovensku. Bude
nás zaujímať ako sa nielen tieto ale aj usmernenia z prechádzajúcich návštev odrazili v druhom
pastoračnom plánovaní.
Pri svojej tretej návšteve prehovoril opäť k členom KBS: „Okrem toho, ctihodní bratia, v
dôvere a múdro spolupracujte s laikmi, ktorých poslaním je napĺňať časný poriadok kresťanským
duchom. Venujte veľkú pozornosť rodine, ktorá je chrámom lásky a života, ohlasujúc a brániac
jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. S láskou pozerajte na mladých, ktorí sú prítomnosťou i
budúcnosťou Cirkvi a spoločnosti. Veďte otvorený dialóg so svetom kultúry, opierajúc sa o
presvedčenie, že „viera a rozum „si vzájomne pomáhajú“, a jedna druhej slúžia buď ako kritickoočistné sito, alebo ako povzbudenie k pokroku v bádaní a v prehlbovaní“ (Encyklika Viera a rozum,
100). Starajte sa o slabých a chudobných, v ktorých Kristus chce byť spoznaný (porov. Mt 25,40).
1270
Porov. PEPKC 3.3.3 h)
Porov. PEPKC 3.3.2
1272
Porov. PEPKC 2.2.3 k)
1273
PPKC 6.
1271
- 193 -
S pastoračnou zanietenosťou stojte pri nezamestnaných, zaoberajúc sa ich zložitou situáciou a
stimulujúc všetky sociálne zložky, aby urobili všetko možné pre vytvorenie nových pracovných
príležitostí, aby hlavne mladí mohli vhodne realizovať svoje schopnosti, často vycibrené rokmi
teoretickej a praktickej prípravy.“1274
V aktuálnejšom pastoračnom pláne sa v úvodných kapitolách opisuje aktuálna situácia
Cirkvi na Slovensku a konštatuje, že sa jasne ukazuje naliehavá potreba novej evanjelizácie.
1275
Tvorcovia Plánu sa vyjadrili: „Sme hlboko presvedčení, že cesta Duchovnej obnovy pre Katolícku
cirkev na Slovensku vedie cestou novej evanjelizácie, cez dôslednú formáciu k nej, cez
rešpektovanie vlastného príbehu viery každého jedného človeka, cez obnovu niektorých cirkevných
štruktúr, ako aj cez partnerský dialóg s pluralitnou spoločnosťou.“
1276
V Pláne sa čerpalo z
niekoľkých dokumentov Jána Pavla II. a tiež z jeho prejavov počas návštevy Česko-Slovenska
resp. Slovenska. Ešte pred vstupom do vlastnej témy je dôležité spomenúť, že zdroje analýzy
situácie na Slovensku v Pláne boli vcelku široké: čo je veľmi dobré. „Prostredníctvom
kvantitatívnych a kvalitatívnych prieskumov, ako i diskusií na viacerých stretnutiach s hnutiami
a organizáciami na národnej úrovni sme sa usilovali vytvoriť priestor na spoločné poznávanie
súčasnej situácie, ako aj na pokorné hľadanie nových možností pre obnovu pastoračného života
v počúvaní Božieho Ducha.“1277
Zdá sa, že v PPKC sa postupovalo už s ohľadom na vyššie vymenované nedostatky
PEPKC. Plán sa nesnaží riešiť komplexnú situáciu cirkvi na Slovensku, ale venuje sa menšiemu
počtu oblastí a snaží sa byť viac rámcovým, otvoreným na prípadne „manévrovanie“ a úpravy.
Počíta sa v ňom aj so spätnou kontrolou realizácie: „... raz ročne bude vytvorený primeraný priestor
na plenárnom zasadaní KBS, kde biskupi zodpovední za príslušné oblasti budú informovať
o plnení pastoračného plánu a odsúhlasia ďalšie smerovanie plnenia predpokladaného plánu
respektíve nové nastavenie priorít.“1278 Významnými budú určite aj komentáre a sprievodné štúdie
teológov k PPKC s ktorými sa v novom pláne ráta.1279
Teraz uvedieme skrátený prehľad Pastoračného plánu Katolíckej cirkvi 2007-2013. Z
Plánu vyplýva, že cirkev na Slovensku bude roky 2007 až 2013 venovať nasledovným
programom1280:
1. Program vnútornej obnovy
1274
JÁN PAVO L II.: Posolstvo k členom KBS (12. september 2003). In: LABO, Š., SJ: Tretia návšteva Sv. Otca Jána Pavla
II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003. s. 53.
1275
Porov. PPKC 17.
1276
PPKC 3.
1277
PPKC 7.
1278
PPKC 85.
1279
Porov. PPKC 84.
1280
Dobrý komentár k Plánu: GALIS, T.: Život Cirkvi na Slovensku a Pastoračný plán 2007-2013. In: Zost. DIAN, D.:
Duchovný pastier č. 4/2008. Trnava: SSV, 2008. s. 167- 173.
- 194 -
2. Pastoračný program: „STABILNÁ RODINA“
3. Pastoračný program: „ZODPOVEDNÁ MLÁDEŽ“
4. Pastoračný program: „SOLIDÁRNE SPOLOČENSTVO“
V prvých etapách jednotlivých programov podľa toho ako sme to uviedli vyššie ide o:
1. Projekt vzdelávania kňazov a laikov
2. Projekt SÁRA – odbremeňovacie služby rodinám, projekt blízkej prípravy na
manželstvo
3. Projekt formácia lídrov mládežníckych spoločenstiev, projekt spolupráca pri prevencii
závislostí
4. Projekt Sociálne kluby, projekt Systémové riešenie bezdomovectva
Línia pastoračných plánov je vytýčená celkom jasne smerom k novej evanjelizácii, ku ktorej
povzbudzoval Ján Pavol II..
Môžeme skonštatovať, že otcovia biskupi sa pridŕžajú v Pláne pokynov Svätého Otca,
ktorý počas svojej tretej návštevy na Slovensku v príhovore k členom KBS zadal biskupom
nasledovné priority:
1. Spolupracovať s laikmi
2. Venovať veľkú pozornosť rodine
3. S láskou pozerať na mladých
4. Starať sa o slabých a chudobných
Pastoračný plán na roky 2007 až 2013 sa nesie presne v duchu týchto usmernení. Otázkou na
najbližšie roky zostáva, či nezostaneme pri teórii, ale uvedené sa prenesie aj do praxe. Odpoveď
nám dajú najbližšie roky.
Inou otázkou je: „Prečo v novom pláne vypadlo z názvu slovo „evanjelizačný“? Prečo je
nový plán iba „pastoračný“?“ V PEPKC je napísané, že pojem „pastorácia“ je vyhradený termín pre
činnosť kléru, pričom pastorácia, to čo koná klérus, je tiež evanjelizáciou. Ak ide o apoštolát laikov
1281
– pokračuje PEPKC – je vhodnejšie použiť termín „evanjelizácia“.
Z uvedeného vyplýva, že
pojem evanjelizácia sa má chápať ako širší pojem, čo nakoniec potvrdzuje aj Pavol VI. v encyklike
Evangelii nuntiandi, kde evanjelizáciu definuje ako „hlásanie Krista tým, ktorí ho ešte nepoznajú,
alebo ako kázanie, katechéza, udeľovanie krstu a iných sviatostí“. Pričom, ako sme už uviedli, celý
plán sa nesie v duchu novej evanjelizácie a ráta sa v ňom s evanjelizáciou laikov a laických hnutí.
Nebolo by lepšie nazvať PPKC tiež „evanjelizačným“?
1281
Porov. PEPKC Predslov (poznámka pod čiarou). s. 4.
- 195 -
Druhému pastoračnému plánu budú určite nápomocné aj plánované témy dizertačných
prác na pôde Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity. Ide o témy: Pastoračný
plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013 (Pastorácia ako organizovaná činnosť);
Evanjelizácia a nová evanjelizácia – v kontexte Evangelii nuntiandi (25 -58), Redemptoris missio
(42 -54; 77-91) a Ecclesia in Europa (31-48); Pastoračná evanjeliová duchovnosť v kontexte Novo
millennio ineunte; Miesto a poslanie laikov v živote Cirkvi v kontexte Christifideles laici; Hnutia a
komunity. (Spolupráca kňaza s hnutiami a starostlivosť o hnutia)
4.2. Naše kresťanské korene
Zodpovedali
sme si, že rámcové teoretické línie pastoračného plánovania idú
v smerniciach pápeža. Ako je to však s konkrétnosťami v Pláne? Pozrime sa teraz na ne bližšie.
Pre našu prácu sme vybrali na hodnotenie tri konkrétne témy, ktoré zdôrazňoval Svätý Otec a nám
sa zdali ako prioritné. Ide o naše kresťanské korene, formáciu kňazov a formáciu laikov.
Počas prvej návštevy Ján Pavol II. vyzdvihol sv. Cyrila a Metoda pred katedrálou na
Velehrade: „S veľkou láskou a obetavosťou sa usilovali o rast a šírenie Božieho kráľovstva medzi
Slovanmi. Získali láskou Kristovi celý národ. Vykonali úžasné dielo evanjelizácie, zapálili svetlo
Kristovej viery.“1282
Pápež počas svojich návštev na Slovensku pripomínal neustále korene našej viery a ich
pôvod od sv. Cyrila a Metoda, ktorí priniesli kresťanstvo na Veľkú Moravu. Pri návšteve Nitry v roku
1995 povedal:
„Tu v Nitre bol postavený prvý kresťanský kostol a v roku 880 zriadená prvá
diecéza na tomto území. Tu pôsobili sv. Cyril a Metod, dnes spolupatróni Európy. Vy ste zostali cez
1100 rokov verní viere, ktorú oni ohlasovali. Zostali ste verní Cirkvi, Rímu do dnešného dňa.“1283
A pokračoval v príhovore ku mladým: „Drahí mladí priatelia! V evanjeliovom úryvku, ktorý
sme práve dočítali, sme počuli o istých Grékoch, ktorí chceli vidieť Ježiša. Grékmi boli aj svätí
solúnski bratia Cyril a Metod. Vďaka ich apoštolskej horlivosti Duch Svätý zavial semeno evanjelia
do tejto vašej zeme, kde vaši predkovia prejavili túžbu poznať Krista. Túto túžbu vyjadril knieža
Rastislav prostredníctvom poslov vyslaných do Konštantínopolu. Svätí bratia potom siali do tejto
1284
brázdy, zasvätiac svoj život sadeniu a rastu Božieho kráľovstva. “
1282
1990. s. 46.
1283
JÁN PAVO L II.: Pozdrav Sv. Otca v Nitre. Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.: VRAGAŠ, Š.: Apoštol národov dvadsiateho
storočia. Trnava: Dobrá kniha, 1995. s. 39.
1284
JÁN PAVO L II.: Príhovor k mládeži na letisku pri Nitre (30. jún 1995). In: Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.: VRAGAŠ, Š.:
Apoštol národov dvadsiateho storočia. Trnava: Dobrá kniha, 1995. s. 41.
- 196 -
V príhovore k členom Konferencie biskupov Slovenska v roku 1995 poznamenal Svätý
Otec: „Podľa príkladu svätých bratov Cyrila a Metoda, evanjelizátorov slovenského národa, je vaša
biskupská konferencia povolaná byť hybnou silou jednoty celého kresťanského spoločenstva.“1285
Počas homílie v Košiciach upriamil pozornosť tiež na dôležitosť poslania sv. Cyrila a
Metoda pre Slovensko: „Prví v tomto veľkom zástupe [svätých] sú apoštoli Slovanov svätý Cyril a
Metod, ktorí plnili svoje evanjelizačné poslanie predovšetkým na Veľkej Morave a tým dali vznik
kresťanstvu tak na Slovensku, ako aj v Čechách.“1286
Počas rozlúčkového ceremoniálu druhej návštevy Slovenska na letisku v Poprade nám
Svätý Otec odkázal: „Oni [sv. Cyril a sv. Metod] vám svojím životom hovoria, ako sa dá aj dnes
kráčať cestou novej evanjelizácie a ako treba žiť, aby láska, ktorú hlásal Kristus, prekonala všetky
možné prekážky a ťažkosti. Nikdy nechýbali protivenstvá a odpor proti autentickému životu viery,
ale evanjelium má v sebe moc premeniť prekážky na prozreteľnostnú príležitosť na ohlasovanie
spásy.“1287 O týchto významných vierozvestcoch povedal nasledujúce slová: „...svätí Cyril a Metod,
[sú] tak hlboko zapísaní do počiatkov kresťanského spoločenstva na Slovensku. Ich posolstvo je aj
dnes platné pre život viery vo vašej krajine.“1288
Sv. Cyrilovi a Metodovi vďačíme za to, že sme kresťania. Oni sú nám vzorom
v evanjelizácii a dokonca v novej evanjelizácii. Oni použili nové metódy ohlasovania evanjelia.
Spásu ohlasovali v reči ľudu, ku ktorému prišli. Toto aj dnes potrebujeme na Slovensku.
V Pláne je potvrdená významná úloha solúnskych bratov pre Slovensko: „Cirkev na
Slovensku chce – v stálej vernosti Kristovi – zveľaďovať toto dedičstvo našich vierozvestcov sv.
Cyrila a Metoda, a preto sa pýta, čo jej Pán hovorí v tomto čase.“1289 Skutočnosť, že samotný Plán
je ohraničený na roky 2007-2013, predstavuje 1150. výročie misie sv. Cyrila a Metoda.1290
4.3. Výzvy doby na Slovensku podľa Pastoračného plánu
Pastoračný plán začína skúmaním situácie života cirkvi na Slovensku. Plán konštatuje
niekoľko základných nedostatkov v živote cirkvi. Za najpálčivejší sa označuje fakt ochabovania
v odovzdávaní viery a jej nedostatočné uplatňovanie v živote spoločnosti. Mnohí ľudia sa stávajú
1291
neveriacimi, nie po dlhej vnútornej námahe hľadania, ale preto, lebo „to tak robia všetci“.
1285
1286
JÁN PAVO L II.: Homília v Košiciach (2. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na Slovensku. Bratislava: Nové mesto, 1995. s.
59-60.
1287
JÁN PAVO L II.: Príhovor na letisku v Poprade (3. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na Slovensku. Bratislava: Nové
mesto, 1995. s. 96.
1288
JÁN PAVO L II.: Príhovor na letisku v Poprade (3. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na Slovensku. Bratislava: Nové
mesto, 1995. s. 96.
1289
PPKC 4.
1290
Porov. PPKC 4.
1291
Porov. PPKC 8.
- 197 -
Ďalší problém má korene v časoch komunizmu. Mnohí veriaci, i keď neodpadli od viery
v Ježiša Krista, postupne obmedzili praktizovanie svojej viery na základné náboženské úkony, bez
osobného stretnutia s Kristom a rozhodnutia sa pre neho. Absentuje ďalší rozvoj života viery
a poznávania jeho právd.1292 Mnohí veriaci vôbec alebo len málo rozumejú svojej viere. Svedčí
o tom napríklad aj štýl života, ktorý sa nezhoduje s kresťanskou vierou. Veľkú časť strednej
a staršej generácie charakterizuje povrchná viera, motivovaná len rodinnou tradíciou a náboženské
úkony vykonávané zo zvyku a mechanicky. Tieto motívy sa ukazujú ako málo príťažlivé.1293
Dôležitú úlohu zohráva aj „nová religiozita“. Ide tu o prúdy a javy, ktorých spoločným
1294
menovateľom je náboženstvo bez Cirkvi, bez kresťanstva a niekedy aj bez Boha.
Mnohé
farnosti
trpia
individualizmom
a uzavretosťou
kňazov
alebo
chýbajúcou
spoluprácou medzi farnosťami a farármi. Chýbajú funkčné diecézne štruktúry pre pastoráciu.1295
„Chýba dobre premyslený pastoračný plán permanentnej formácie kňazov, ktorý by
pomáhal kňazom pastoračne zvládnuť zmenené a z pastoračného hľadiska veľmi náročné súčasné
podmienky.“1296 Inými nedostatočne zvládnutými úlohami
sú: chýbajúci diferencovaný prístup
k pastorácii farností, ktorý by rešpektoval spôsob života a mentalitu farníkov. Tiež chýba
rešpektovanie rôznych typov občianskeho spoločenstva (dedinské, mestské a sídliskové farnosti),
kňazi vyčlenení pre nemocnice a cirkevné školy.1297
Nezanedbateľné sú chyby vo vnútri spoločenstva Cirkvi, ťažkopádnosť či dezorientovanosť
vo vzťahu k náročným úlohám dneška.1298
Ako dôsledok označuje Plán to, že napriek skvelým pastoračným iniciatívam niektorých
kňazov, spoločenstiev a cirkevných hnutí sa súčasná pastorácia iba v malom odlišuje od jej
postavenia spred obdobia totalitného režimu. Pastorácia pozostáva z vysluhovania sviatostí
a pobožností, školského vyučovania náboženstva a nedeľnej kázne.1299
Treba teda prísť ku kresťanom a aj k neveriacim s niečím novým. Keď budeme pozorne
skúmať učenie Jána Pavla II. o novej evanjelizácii určite objavíme ako našu vieru vyjadriť novým
spôsobom.
1292
Porov. PPKC
Porov. PPKC
1294
Porov. PPKC
1295
Porov. PPKC
1296
PPKC 12.
1297
Porov. PPKC
1298
Porov. PPKC
1299
Porov. PPKC
1293
9.
10.
10.
11.
12.
12
13.
- 198 -
4.4. Usmernenia Jána Pavla II. pre kňazov a ich formáciu
V nasledujúcich dvoch podkapitolách sa zameriame na prvú etapu Programu vnútornej
obnovy o vzdelávaní kňazov a laikov a porovnáme ju s usmerneniami Jána Pavla II..
Pápež pripomenul počas prejavu na letisku Bratislava - Vajnory v roku 1990, že pozná
vernú službu mnohých kňazov, ktorí strávili veľa času v spovedniciach a vychovávali svedomie ľudí
k hlbokému životu s Bohom. Podľa neho urobili všetko, čo bolo v ich silách, aby pestovali tú časť
vinice, ktorá im bola prístupná.1300
Počas svojej druhej pastoračnej návštevy Slovenska pri príhovore v Dóme sv. Martina
povzbudzoval kňazov: „Ste stále vzácni pre Cirkev i pre svet: dnes v slobode tak, ako včera v
nanútenej skrytosti. Cirkev, ktorá sa pripravuje na slávenie tretieho kresťanského tisícročia, si
uvedomuje nevyhnutnosť novej evanjelizácie, ktorá je úlohou celého spoločenstva Cirkvi.“1301
Zároveň kňazov usmernil, aby po ťažkých časoch totality, kedy nemali dostatok kníh a učebníc na
štúdium Božieho slova a dokumentov Učiteľského úradu, si dopĺňali a skvalitňovali duchovnú
a kultúrnu formáciu.1302
Ján Pavol II. kňazov povzbudil, aby boli nositeľmi radostnej, evanjeliovej zvesti. S láskou
Dobrého pastiera majú usilovne pestovať duchovný život. Pápež predložil kňazom nevyhnutný
asketický program na dosiahnutie svätosti života, ktorú vyžaduje účasť na Kristovom kňazstve.
V programe ide o zodpovedné plnenie kňazskej služby, pestovanie čností čistoty, chudoby
a poslušnosti, náležité slávenie sv. omše, dôslednú modlitbu liturgie hodín, svätého ruženca,
rozjímanie a pravidelné prijímanie sviatosti pokánia. Užitočnými tiež nazýva duchovné cvičenia,
ktoré odporúča kňazom dať si ich do programu každý rok.1303
V Pláne sa konštatuje, že spoločnosť, v ktorej žijeme sa radikálne zmenila, ale naše
pastoračné metódy a formácia kňazov sa týmto miestam prispôsobujú len pomaly.1304 Pastoračný
plán nám podáva víziu slovenského kňaza. Aký by mal byť?
Kňaz musí vedieť komunikovať, zapájať laikov do plnenia úloh farnosti, spolupracovať
s nimi, usmerňovať ich a formovať, a najmä budovať farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev
1305
a rodinu rodín.
Ide o vytvorenie modelu farnosti, v ktorom kňazi a laici spolupracujú podľa
1306
chariziem a služby vlastnej každému jednému.
1300
V Pláne môžeme čítať, že účinnosť
JÁN PAVO L II.: Príhovor na konci sv. omše v Bratislave – Vajnoroch (22. apríl 1990). In: Svätý Otec v ČSFR. Bratislava:
Lúč, 1990. s. 65.
1301
JÁN PAVO L II. : Príhovor v Dóme sv. Martina (30. jún 1995). In: CHOVAN, J.; HANAKOVIČ, Š.: Kristov pútnik na
Slovensku. Trnava: SSV, 1996. s. 19.
1302
Porov. JÁN PAVOL II. : Príhovor v Dóme sv. Martina (30. jún 1995). In: CHOVAN, J.; HANAKOVIČ, Š.: Kristov pútnik na
Slovensku. Trnava: SSV, 1996. s. 18.
1303
Porov. JÁN PAVOL II. : Príhovor v Dóme sv. Martina, (30. jún 1995). In: Zost. CHOVAN, J.; HANAKO VIČ, Š.: Kristov
pútnik na Slovensku. Trnava: SSV, 1996. s. 19.
1304
Porov. PPKC 14.
1305
Porov. PPKC 14.
1306
Porov. PPKC 27.
- 199 -
evanjelizácie totiž veľmi závisí od vzťahov medzi farárom a jeho spolupracovníkmi a najmä od
vzťahu celého spoločenstva k Bohu.1307
V Pláne sa ďalej spomína: „Kľúčovou úlohou kňaza je vytvorenie spoločenstva (resp.
viacerých spoločenstiev) a náležité duchovné sprevádzanie tých, ktorí sa zapájajú do apoštolátu
a budovanie vzťahov medzi nimi navzájom resp. zapojenie už existujúcich spoločenstiev, reholí,
1308
hnutí a terciárov do života farnosti.“
1309
bratstvo.
Zhromažďovať Božiu rodinu ako svorne zmýšľajúce
Prehlbovanie vzťahu s Ježišom je nevyhnutné chápať ako základ a prameň celého
procesu novej evanjelizácie. Najpodstatnejšou pastoračnou úlohou kňaza je privádzať veriacich
v Krista k hlbokému priateľstvu s ním. Iba takýmto spôsobom sa môže stať kňaz duchovným
1310
sprievodcom svojich veriacich na ceste hlbšieho poznávania Ježiša Krista.
V Pláne sa pokračuje, že kňaz by nemal byť sústredený len na rôzne povinnosti
a zanedbávať vzťahy s veriacimi. Môže to byť prekážka v budovaní farnosti. Základnou osou
realizácie Pastoračného plánu sa preto stáva formácia kňazov a laikov v duchu novej
evanjelizácie.1311 „Je potrebné, aby ľudskú, duchovnú, intelektuálnu i pastoračnú formáciu kňazov,
ktorá mala za cieľ vychovať pastoračne zdatného jednotlivca, vystriedala formácia zohľadňujúca
nové pastoračné potreby súčasnej doby.“1312 Nevyhnutným predpokladom obnovenej formácie
kňazov je budovanie spoločenstva so svojím biskupom a vzájomne medzi sebou, ako i neustále
prehlbovanie sa v kňazskej spiritualite zakorenenej v budovaní osobného vzťahu s eucharistickým
Kristom. Bez toho nie je možný ani apoštolský zápal, ani schopnosť načúvať hlasu Božieho Ducha.
Od Ducha závisí schopnosť nasmerovať a viesť spoločenstvo ľudí, za ktoré pastier nesie
zodpovednosť. Formáciu je potrebné zamerať aj na to, aby kňaz vedel osloviť poslucháčov
jazykom, ktorému rozumejú. Kňaz má byť vedený k využívaniu každej príležitosti, ktorá sa
naskytne, na oslovenie predovšetkým tých, ktorí nemajú kontakt s Cirkvou.1313 „Základným
výrazovým prostriedkom, ktorému rozumejú všetky generácie, je konkrétne žitá láska.“1314
Ako sme už uviedli vyššie, v PPKC sa konštatuje, že chýba dobre premyslený plán
1315
permanentnej formácie kňazov.
Spoločnosť sa radikálne zmenila, ale naše pastoračné metódy
a formácia kňazov sa týmto miestam prispôsobujú len pomaly. Možno aj preto dáva PPKC veľký
dôraz na formáciu kňaza pre nové situácie. Veľmi dobre predstavuje k čomu by mal smerovať kňaz
1307
Porov. PPKC 28.
PPKC 22.
1309
Porov. PPKC 28.
1310
Porov. PPKC 23.
1311
Porov. PPKC 28.
1312
PPKC 28.
1313
Porov. PPKC 28.
1314
PPKC 28.
1315
Viac o stálej a permanentnej formácii kňazov na Slovensku a špeciálne v Nitrianskej diecéze: BRZÝ P.: Permanentná
formácia kňazov v rámci Slovenska a v Nitiranskej diecéze. In: Zost. DIAN, D.: Duchovný pastier č. 4/2008. Trnava: SSV,
2008. s. 224- 228.
1308
- 200 -
v modernej dobe, ako by mal vytvárať farské spoločenstvo a ktoré schopnosti by mal rozvinúť
kňaz, aby sa mu to podarilo.
Zdá sa, že k plánu asketického programu, ktorý navrhoval Svätý Otec, je nevyhnutné
pridať a rozvinúť u kňazov schopnosti, aby vedeli pristupovať k ľuďom a situáciám novým
spôsobom. Otázkou však zostáva: Ako sa na Slovensku prispôsobila formácia v seminároch pre
potreby novej evanjelizácie? Sú dnešní mladí kňazi dostatočne pripravení na pastoračné
a evanjelizačné úlohy?
Škoda však, že stále zostávame pri teórii pastoračných plánov. Poučíme sa však na
Slovensku z toho, že plánovanie nie je všetko?
Zvykli sme si na pekné plánovanie, dobré
1316
konferencie. Konferencie menia na Slovensku málo.
Treba konať novým spôsobom. Uvedená
vízia slovenskej cirkvi bude naplnená iba vtedy, ak budeme konať novým spôsobom. Staré
spôsoby nefungujú. V slovenských pomeroch určite veľa závisí od svätosti kňazov,1317 od toho aké
pastoračné metódy používajú a od toho či budú vedieť kňazi na Slovensku uplatniť víziu kňaza z
PPKC.1318 Ak ju nebudú vedieť uplatniť, kto im ju pomôže pochopiť a uviesť do praxe? Toto sú
však otázky na ktoré budeme odpovedať až v najbližších rokoch.
4.5. Usmernenia Jána Pavla II. pre laikov a ich formáciu
Ján Pavol II. mimoriadne pozitívne vyzdvihol prácu laikov a hnutí počas svojej prvej
návštevy: „Všetkým laikom ako aj duchovným a apoštolským hnutiam pripomínam: Vy ste živou
časťou Kristovej Cirkvi! Prijímajte bohatstvo náuky a milosti, ktoré vám Cirkev dáva, ale stávajte sa
aj jej hlasom a prítomnosťou vo všetkých prostrediach s odvahou a láskou, s horlivosťou a
úctou.“406 Apoštolské hnutia sa po páde komunizmu stali viditeľnou súčasťou života Cirkvi. V PPKC
sa s nimi ráta. Priznáva sa im napr. miesto pri tvorbe plánu1319 alebo sa tiež konštatuje prínos hnutí
k existujúcim živým farským spoločenstvám1320.
1316
Rozvohoru s doc. ThDr. Andrejom Filipkom SJ, Phd.: Na Slovensku menia konferencie málo preto, že na ne chodí málo
kňazov.
1317
Veľa zavisí aj od formácie v seminároch. Dôležitým sa nám zdá, aby bola vypracovaná odborná práca, ktorá by
zhodnotila prípravu bohoslovcov na kňazstvo. Bolo by potrebné urobiť výskum a analýzu seminárnej prípravy a výsledkov
formácie. Navrhovali by sme posunúť všeobecnú hranicu veku prijatia do seminára na dvadsaťpäť rokov. Budúci kňazi by
takto mali možnosť mať dlhšie kontakt s reálnym svetom (niekedy seminár môže vytvárať skleníkový efekt) a bežným
životom. Navyše by mali čas urobiť si prípadne aj inú vysokú školu. Povolanie by mohlo mať čas dozrieť. Budúci kňazi by
mali byť tiež formovaní k tomu, aby vedeli evanjelizovať – oslovovať bežných neveriacich ľudí a svedčiť im o Bohu a svojej
viere.
Vysvätených kňazov by bolo žiadúce podľa nášho názoru viesť v zotrvávaní v kňazskom spoločenstve (malých skupiniek
kňazov), ktorí by sa spolu stretávali napr. raz za dva týždne, modlili sa spolu a vymieňali si skúsenosti z pastorácie a z
evanjelizácie.
1318
Osobne sme boli svedkami „náboženského prebudenia“ medzi mladými birmovancami v jednej farnosti na Slovensku.
Na začiatku bola veľká obeta kňaza jeho zápal a dôvera v Boha. Potom okolo seba vytvoril tím, ktorý spolu s ním
v evanjelizácii mladých pokračoval. Dnes, po šiestich rokoch sú ovocím jeho činnosti premenené živote ľudí. Ich viera
vydržala. To isté sa udialo s ďalšími birmovancami, keď bol preložený do inej farnosti.
1319
Porov. PPKC 7.
1320
Porov. PPKC 16.
- 201 -
Počas svojej druhej návštevy pápež dával slovenským biskupom návod k formácii laikov:
„Základom kresťanskej formácie laikov je život modlitby, duchovné vedenie a nadovšetko
organická a systematická katechéza, ktorá musí sprevádzať každý vek ľudského života, počnúc
obdobím školskej výchovy, ktoré je základom každého nasledujúceho rozvoja. V tomto smere bude
veľkou pomôckou Katechizmus katolíckej Cirkvi "bezpečný, autentický a smerodajný text na
vyučovanie katolíckej náuky a predovšetkým na zostavovanie miestnych katechizmov" (apoštolská
konštitúcia Fidei depositum, č. 4).“ Osobitnú pozornosť treba venovať katechéze dospelých, ktorá
je ústredným problémom súčasnej pastorácie a "hlavnou formou katechézy, lebo sa obracia na
osoby, ktoré majú najväčšiu zodpovednosť a schopnosť žiť kresťanské posolstvo v jeho naplno
rozvinutej podobe" (Catechesi tradendae, č. 43).“1321
Podľa nášho názoru je asi najväčším problémom v živote cirkvi na Slovensku
nedostatočne organická a systematická formácia laikov. Realizuje sa síce katechéza pred
prípravou na sviatosti, ale veľakrát ide iba o memorovanie náboženských vedomostí a nie
o podanie evanjelia novým spôsobom, ktorý by bol blízky poslucháčom. Mladí žijúci v malých
spoločenstvách majú aspoň formáciu na základe biblie a ich duchovný život sa po vstupe
do malého spoločenstva zintenzívnil.1322 Katechéza dospelých a starších však takmer neexistuje.
PPKC naproti tejto realite sa uvádza, že ťažiskom a srdcom formácie detí, mládeže aj
dospelých sa musí stávať farská katechéza. V Pláne sa hovorí o prehĺbení farskej katechézy
dospelých. 1323
Ján Pavol II. pokračoval: „Mojim slovám o formácii laikov by niečo chýbalo, keby som sa
nezastavil a nepovedal, aká dôležitá je formácia vzdelaných kresťanských laikov. Posilňovaní
hlbokou vierou majú si dôkladne osvojiť bohatstvo tradície, v ktorom je obsiahnutá akoby duša
národa, aby boli schopní otvoriť sa súčasným požiadavkám a začleniť ich do nových syntéz
univerzálnych hodnôt, ktoré sú základom autentického humanizmu. To je úloha opravdivej
kultúry.“1324
Odpoveďou na tieto slová je napr. fungovanie rôznych študijných odborov na fakultách
rôznych vysokých škôl. Laici môžu študovať diaľkovo1325 aj denne 1326 teológiu, náboženskú
1321
1322
Porov. ŠMIDRIAK, O.: Malé spoločenstvá mládeže. Košice: Katolícka univerzita v Ružomberku, Teologická fakulta
v Košiciach, 2007, s. 155.
1323
Porov. PPKC 23.; Ján Pavol II. píše o katechéze nasledovne: „Čím viac Cirkev dokáže - na miestnej a všeobecnej
úrovni - dať prvenstvo katechéze pred inými dielami a iniciatívami, ktorých výsledky by mohli byť veľkolepejšie, tým viac
nachádza v katechéze účinný činiteľ konsolidácie svojho vnútorného života ako komunita veriacich a svojej vonkajšej
činnosti ako komunita misionárska.“ - CT 15.; K tejto téme je zaujímavý príspevok jezutu pátra J. Kyselicu SJ, ktorý hovorí
o nevyhnutnosti katechézy pre dospelých kresťanov. Nemá na mysli školskú katechézu ani akademickú výuku, ale celé
uvedenie do sviatostného života a do cirkevného spoločenstva. Modelom tejto reiniciácie je prvokresťanský katechumenát.
Dnes k tomuto pomáha OICA. – Porov. KYSELICA, J.: Obnova farnosti cez neokatechumenát. Trnava: Dobrá kniha, 1998.
s. 197.
1324
JÁN PAVO L II.: Stretnutie s členmi biskupskej konferencie, Šaštín (1. Júl 1995). In: Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.:
VRAGAŠ, Š.: Apoštol národov dvadsiateho storočia. Trnava: Dobrá kniha, 1995, s. 70-73.
1325
Napr. Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského.
- 202 -
1327
výchovu, prípadne teologické predmety v spojení so sociálnou prácou a štúdiom rodiny
1328
inými vyučovacími predmetmi.
Prípadne program formácie a vedenia spoločenstiev
1329
alebo
.
Napĺňa sa tiež vízia, o ktorej hovoril pápež v príhovore biskupom počas druhej návštevy: „V
súvislosti s kvalifikáciou laikov netreba napokon zabudnúť ani na ich formáciu pre sociálno-politické
úlohy vhodným šírením a štúdiom sociálnej náuky Cirkvi. Náležite formovaní katolícki laici majú
totiž vniesť evanjeliové posolstvo do každého spoločenského prostredia, vrátane politickej
1330
sféry.“
V PPKC môžeme čítať, že cieľom formácie laikov je povzbudzovanie a posilňovanie
osobnej viery a morálnych postojov pri inkulturácii evanjelia a pomoc pri hľadaní vlastnej cesty
svätosti.
Pápež apeluje na laikov a na ich osobnú zodpovednosť za svoj duchovný rast: „Prajem
vám, drahí bratia a sestry, aby ste vo svojich srdciach živili vedomie Božej prítomnosti počúvaním
jeho Slova, modlitbou, slávením sviatostí a službou blížnemu. V každodennom živote sa tak
stanete, podľa vzoru Jána Krstiteľa, ohlasovateľmi i svedkami milujúcej a spasiteľnej Božej
prítomnosti v dnešnom svete.“1331 Táto cesta, ktorú navrhuje Ján Pavol II., je osobnou cestou
k svätosti.
1326
Napr. Teologická fakulta Trnavskej univerzity, Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity.
Napr. Teologická fakulta Trnavskej univerzity.
1328
Napr. Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity.
1329
Napr. Teologická fakulta Trnavskej univerzity.
1330
JÁN PAVO L II.: Stretnutie s členmi biskupskej konferencie, Šaštín (1. júl 1995). Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.: VRAGAŠ,
Š.: Apoštol národov dvadsiateho storočia. Trnava: Dobrá kniha, 1995, s. 73-74.
1331
JÁN PAVO L II.: Príhovor v katedrále v Trnave (11. september 2003). In: LABO, Š., SJ: Tretia návšteva Svätého Otca
Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003, s. 33.
1327
- 203 -
Záver
Ponúkame krátky úryvok z homílie Jána Pavla II. počas tretej návštevy Slovenska
v Rožňave: „Úroda nezávisí len od semena, ale aj od rôznorodosti pôdy, čiže od každého z nás.
Všimnime si, ako vysvetľuje podobenstvo sám Pán Ježiš. Zrno, ktoré pozobali vtáky, predstavuje
príchod zla, ktoré oberá ľudské srdce o zmysel pre Božie veci (porov. Mk 8,33), a o pochopenie
kríža. Zrno bez koreňa predstavuje situáciu, keď Slovo je prijímané len povrchne, bez vnútorného
prijatia Krista a bez osobnej lásky k Pánovi (porov. Kol 2,7), ktoré jedine umožňujú jeho
zachovanie. Zrno udusené v tŕní predstavuje svetské starosti, túžbu po moci, klam bohatstva a
pýchu. Slovo neprináša úrodu automaticky. Hoci je Božské, a teda všemohúce, prispôsobuje sa
podmienkam pôdy. Prijíma výsledok, ktorý dáva samotná pôda, a ktorý môže byť i negatívny. Ide o
tajomstvo odovzdávania sa, ktoré vrcholí v úplnom odovzdaní sa Boha do rúk človeka. Veď
semeno rozsiate do pôdy je vlastne Pán Ježiš (porov. Jn 12,24). Podobenstvo o rozsievačovi a
vysvetlenie, ktoré dal sám Pán Ježiš svojim učeníkom, nás nutne vedú k zamysleniu sa. Drahí
bratia a sestry, my sme tou pôdou, do ktorej Pán neúnavne seje semeno svojho Slova a svojej
lásky. V akom duchu ho prijímame? Akú úrodu prinášame?“1332 Vzorom v prinášaní úrody nám
môže byť život a učenie veľkého pápeža Jána Pavla II..
Karol Wojtyła dostal základy kresťanskej viery v rodine. Rodičia ho od mladosti viedli
k viere: hlavne jeho otec bol v tomto smere dobrým príkladom. Nepochybne veľký vplyv mala na
neho skorá smrť matky, malej sestry aj brata, ktoré spôsobili v jeho mladom veku nesmiernu stratu,
ktorú si mnohí v dnešnej dobe ani nevedia predstaviť. Prakticky od dvanástich rokov žil iba spolu
s otcom a blízkymi príbuznými. Od malička sa stretával so Židmi, ktorých bolo v tom čase
Wadowiciach niečo cez dvadsať percent. Skoré stretnutie s vyznávačmi iného náboženstva malo
nepochybne veľký vplyv na jeho otvorenosť k dialógu medzi náboženstvami.
Základy kresťanskej viery však nedostal iba v rodine, ale aj cez osobnosti, ktoré stretol
v mladosti a ktoré viedli hlboký duchovný život. Karol postupne objavil aj svoje nadanie pre divadlo
a herectvo. Už v tom čase viedla jeho život „Božia ruka“ a smerovala ho k ľuďom, ktorí mu pomohli
rozvinúť jeho osobný potenciál. Či už to bol otec Figlewicz, divadelný režisér Kotlarczyk,
Tyranowski, alebo arcibiskup Sapieha. Všetky tieto osobnosti mali na jeho osobný rozvoj veľký
vplyv.
Z jeho vášne k divadlu a k poľskému jazyku a literatúre by sme mohli vyčítať lásku
k vlastnému národu a jeho kultúre, ako aj určitú schopnosť byť aktívny, nemárniť čas, ale venovať
sa hodnotným veciam. Určite to svedčí o jeho veľkej osobnej zrelosti už v mladom veku.
1332
JÁN PAVO L II.: Homília v Rožňave (13. september 2003). LABO, Š., SJ: Tretia návšteva Svätého Otca Jána Pavla II.
na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003, s. 73.
- 204 -
Vo veku okolo dvadsať rokov zažíval a na vlastnej koži pociťoval hrôzy vojny
a nespravodlivosti, kedy jeden národ krivdí druhému. Chudoba a starosť o základné životné
potreby boli na dennom poriadku. Ťažko pracoval v kameňolome a chemickej čističke ako robotník.
Videl na vlastné oči množstvo nespravodlivosti a často neprávosť zakusoval aj na sebe samom.
Tieto skúsenosti mu boli motívom k tomu, aby počas pontifikátu rozvíjal sociálne učenie Cirkvi
a dával dôraz na to, že každý človek má svoju dôstojnosť. V sociálnej encyklike Centisimus annus
poukázal na príklade dvoch svetových vojen aj na dôsledky nesprávneho chápania pojmu slobody,
nerešpektovania ľudských práv, ideológie nenávisti a popierania Boha.1333
Nikdy sa neuspokojil s jednoduchými odpoveďami na dôležité životné otázky. Išiel vždy
ďalej, premýšľal a skúmal. Chcel pochopiť dôvody pre Božie príkazy, Boží plán so svetom a vedieť
ako prežiť život správne. Bol človekom aktívnym, ale aj hlboko premýšľajúcim.
Tým, že sa pohyboval v okolí divadla, dostal sa k Rapsodickému divadlu, ktoré
predstavovalo určitý kultúrny odboj voči nemeckej okupácii. Ako dvadsaťjedenročný osirel. Po
gymnáziu študoval na univerzite a neskôr tajne študoval teológiu a stal sa tajným seminaristom.
Karol z tohto ťažkého obdobia vyťažil veľa dobrého, nebol človekom, ktorý by zaháľal. Hoci mal
veľkú túžbu venovať sa divadlu a literatúre, odpovedal na Boží hlas povolania ku kňazstvu.
Karol Wojtyła bol vysvätený na kňaza ako 26-ročný. Zanedlho po vysviacke bol poslaný na
doktorandské štúdia do Ríma. V tom čase, keď sa začínalo zmrákať nad Poľskom z východnej
strany hraníc, mal možnosť spoznávať Rím, Taliansko a Európu. Pri ceste po Francúzsku sa
stretol s novými metódami evanjelizácie robotníkov. V hnutí JOC boli kňazi, ktorí pracovali priamo
v továrniach spolu s robotníkmi, a tak sa im snažili priblížiť kresťanstvo. Zdá sa, že toto obdobie sa
stalo rozhodujúcim pre jeho ďalšie chápanie evanjelizácie a pastorácie. Mal možnosť sledovať
rôzne druhy evanjelizácie a vidieť ich efektivitu. V knihe Dar a tajomstvo si na obdobie pobytu
v Ríme a ciest spomína ako na obdobie hlbšieho pochopenia potreby, aby kňazstvo
spolupracovalo
s laickým
stavom.
Nádherné
katedrály,
ktoré
videl,
kontrastovali
s odkresťančovaním Európy. Bolo treba konať.
Po získaní doktorátu sa vrátil do Poľska, kde sa stal kaplánom vo farnosti v Krakówe.
Okamžite začal organizovať rôzne aktivity pre akademickú mládež, prispieval básňami do novín
a cvičil so študentmi divadelné hry. Pod vplyvom liturgickej obnovy začal niektoré nové myšlienky
zavádzať do sv. omší.
Neskôr sa stal docentom a profesorom, vyučoval v Lubline. Veľa času trávil so študentmi
na rôznych výletoch. Snažil sa o to, aby im bol blízko. Karol Wojtyła mal väčšiu túžbu po práci
s ľuďmi ako po akademickom vzdelaní. Na pokyn biskupa Baziaka sa musel venovať filozofii.
Napriek tejto jeho určitej nevôli venovať sa štúdiu namiesto práce s ľuďmi, mu vynikajúce vzdelanie
nesporne pomohlo pri „váhe jeho slov“ ako neskoršieho biskupa a rečníka na Koncile, ktorého sa
1333
VRAGAŠ, Š.: Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi. Bratislava: RKCMBF UK, 1996. s. 140.
- 205 -
aktívne zúčastňoval. Vyslanie Wojtyłu na ďalšie štúdia bolo prorockým činom jeho predstavených.
Kvalitné vzdelanie otvorilo Wojtyłovi cestu k tomu, aby mohol cestovať, spoznávať Cirkev po celom
svete a prednášať na významných školách a miestach. Umožnilo mu to ešte viac si zväčšiť rozhľad
o Cirkvi vo svete. Mal možnosť pozorne sledovať Koncil a zblízka sledovať svojich predchodcov –
pápežov. Skúsenosť koncilového zhromaždenia všeobecnej Cirkvi v ňom určite posilnila zápal pre
Božie veci.
Z príspevkov, ktoré mal na Koncile, sa dá vyvodiť pokračovanie jeho veľkej úcty pred
človekom a jeho slobodou, ktoré sa začalo v detstve a mladosti. V celom kňazstve a aj ako biskup
zúročoval to, čo si uvedomil ako mladý kňaz, že laici môžu mať veľký vplyv na úspešnosť
cirkevného poslania apoštolátu, ak sa im dá priestor. Preto laikov zapájal do mnohých diel
v diecéze. Jeho túžbou bolo neustále uvádzať závery Koncilu do života miestnej cirkvi, ktorú viedol.
Vplyv na neho mala posynodálna apoštolská exhortácia Pavla VI. Evangelii nutiandi, z ktorej čerpal
veľa inšpirácie pre svoju pápežskú službu. V roku 1976 bránil odvážne v Poľsku robotníkov, ktorí
mu boli počas celého jeho života zvlášť blízki. Takto sa postupne v jeho živote začali ukazovať
jemu zvlášť blízke témy. Týkali sa predovšetkým už spomenutej ľudskej osoby, jej slobody, úcty
k nej, laikov, robotníkov a mladých. Tak isto téma kultúry bola výrazným spôsobom zastúpená
v živote kňaza a neskôr biskupa a kardinála Karola Wojtyłu.
Na úvod svojho pontifikátu povzbudil Ján Pavol II. všetkých na celom svete Kristovým:
„Nebojte sa!“. Hneď po dvoch mesiacoch odcestoval na svoju prvú apoštolskú cestu. Vtedy ešte
nikto netušil, aký „maratón“ apoštolských ciest sa začal. Prekvapil svojou otvorenosťou
voči novinárom a úmyslom angažovať hromadné oznamovacie prostriedky pre šírenie evanjelia.
Čo začal pred ním jeho predchodca Pavol VI., chcel rozvinúť v nevídanej miere počas svojho
pontifikátu. A nepodobal sa na Pavla VI. iba v tejto veci. Nikoho nenechal na pochybách, že chce
pokračovať
v ekumenickom
dialógu
s inými
kresťanskými
cirkvami.
K dôležitým
témam
hromadných oznamovacích prostriedkov a ekumenizmu pribudla téma chorých. Títo mali od prvej
návštevy v Mexiku na pápežových cestách vždy určité „výhody“ a špeciálne miesto v programe
apoštolských ciest.
Ján Pavol II. chcel splniť poslanie pápeža ako námestníka Ježiša Krista na zemi na sto
percent. Túžil stať sa odrazom Božieho svetla pre ľudí a byť ich otcom, ktorý sa zaujíma aj o toho
najposlednejšieho človeka. Človek bol pre Jána Pavla II. na prvom mieste. Toto bol jeden
z dôvodov, prečo Svätý Otec veľa cestoval. Túžil sa stretnúť s každým človekom a najmä tými,
ktorí sú chudobní, chorí a podľa „sveta“ poslední. Jednou z jeho čŕt bolo aj množstvo dokumentov,
kde vysvetľoval učenie Cirkvi, dával jasný smer a obhajoval rôzne prirodzené práva človeka, na
ktoré „mocní“ zabúdali alebo si ich zámerne nepamätali. Jeho cesty neboli len pastoračné, kde by
sa stretal s veriacimi kresťanmi, ale mnohé z nich boli evanjelizačné, keď navštívil krajiny, kde boli
kresťania v menšine. V encyklike Redemptor hominis predstavil „víziu o človeku“.
- 206 -
V modernej dobe sa ešte nestalo, že by niekto vztiahol ruku na pápeža takým spôsobom,
ako sa to udialo 13. mája 1981. Napriek tomu, že Svätý Otec bol ťažko ranený a nevedelo sa, či
prežije, ukázal celému svetu, čo je to trpezlivé znášanie a prijatie utrpenia. Ján Pavol II. takto vo
vlastnej skúsenosti s násilím, neskôr intenzívnejšie pociťoval blízkosť s utláčanými.
K dobrému plánovaniu a uskutočňovaniu plánu patrí aj spätná kontrola jeho dodržiavania.
Preto sa v roku 1985 konalo zhromaždenie mimoriadnej synody s cieľom oživiť koncilovú
skúsenosť a posúdiť jeho implementáciu. V tom istom roku začal pápež prostredníctvom listov
oslovovať veľmi dôležitú časť ľudstva – mladých. Príkladom bol aj v evanjelizačnom angažovaní,
keď sa vybral na návštevu Maroka s moslimskou väčšinou. O tom, že evanjelizáciu považoval za
veľmi dôležitú svedčí aj fakt vydania encykliky Slavorum apostoli, ktorým pripomenul evanjelizačné
dielo sv. Cyrila a Metoda.
Stretnutie v Assisi nemá asi obdobu v dejinách. V roku 1986 sa stretli predstavitelia
svetových náboženstiev, aby sa každý po svojom, ale zároveň spolu na jednom mieste modlili. Ján
Pavol II. je známy aj svojou výnimočnou úctou k Božej Matke a aby prehĺbil o nej
náuku, pripomenul veriacim, že Mária je naším vzorom: napísal encykliku Redemptoris Mater.
Pápež sa neváhal stretávať ani s diktátormi po celom svete. Pod vládou diktátorov tiež žijú ľudia,
ktorým má byť ponúknutá spása: samotných diktátorov nevynímajúc.
Náuku o laikoch zhrnul v exhortácii Christifideles laici. Bolo to rozvinutie učenia Koncilu,
ktorý dal laikom novú dôstojnosť v Božom ľude. Tiež vyzdvihol povolanie žien v Mulieris dignitatem.
„Téma žien“ bola v tej dobe - a ešte stále je - veľmi aktuálna. V niektorých častiach sveta je žena
stále považovaná za vec a nie za osobu. Na iných miestach ženy preberajú úlohy mužov a snažia
sa žiť tak, akoby mužov nepotrebovali. Týmto skutočnostiam bolo potrebné dať správny smer.
Svätý Otec bol vždy a v každom prípade za dialóg ako správny spôsob komunikácie.
K dialógu medzi sebou vyzýval osoby, náboženstvá, národy. Skutočnosť „dialógu“ bola pre neho
primeranou k dôstojnosti osoby človeka. Nikto hádam nepochybuje, že svojou prácou, prejavmi
a životom mal podiel na páde železnej opony a slobode miliónov ľudí.
K zdôrazneniu naliehavosti misií v Redemptoris missio viedla Svätého Otca skutočnosť, že
misie a evanjelizácia sú prednostnou službou, ktorú môže Cirkev preukázať každému človeku
1334
a celému dnešnému ľudstvu.
Táto činnosť Cirkvi, keďže sa môže ponúknuť každému, a vieme,
že ľudia, národy alebo etniká sa niekedy dosť od seba odlišujú, má mať iný spôsob prístupu
vzhľadom na to, ku komu Cirkev hovorí. Týmto sme sa dostali k zamysleniu nad rôznorodosťou
metód, ktoré v tejto evanjelizačnej činnosti sú potrebné, aby sa radostná zvesť komunikovala
správnym a pre druhých prijateľným spôsobom.
1334
Porov. RM 2.
- 207 -
Pápež sa snažil byť tam, kde to bolo potrebné. A potreba povzbudiť ľudí bola potrebná
najmä tam, kde predtým panovala nespravodlivosť a nenávisť, ktorá sa prejavuje hlavne v tých
oblastiach, kde je vojna. Preto prišiel povzbudiť ľudí aj do bývalej vojnou zničenej Juhoslávie.
V roku 1998 sa pápež dostal tam, kam hádam ani nikto nečakal. Na Kube vládol dlhoročný
diktátor Fidel Castro, s ktorým sa Ján Pavol II. stretol. Táto udalosť svedčí o zvláštnej charizme
tohto výnimočného pápeža, ktorý sa dokázal stretnúť so známymi osobnosťami svojej doby
a dokázal ich pozitívne ovplyvniť. Stretával sa aj s inými diktátormi sveta. Neustále porušoval rôzne
diplomatické protokoly tým, že v príhovoroch k miestnym ľuďom nikdy nedával za pravdu
diktátorskému režimu, ale obhajoval práva osôb a ich slobodu.
V priebehu jeho života mal niekoľko nehôd, zranení, úrazov a chorôb. Tiež ho telesne
veľmi oslabil atentát. Jeho choroby sa pomaly a postupne začali prejavovať aj na jeho výzore, tele,
reči a životnom tempe. Hoci si to možno často nechcel pripustiť, mohli sme sledovať pri
posledných televíznych prenosoch z návštev jednotlivých krajín, že Svätý Otec ostarol. Nebolo to
však starnutie bez zmyslu. Ukázal celému svetu na vlastnom vysokom veku, že aj starý človek má
veľkú hodnotu a že choroby, starosti a bolesti sú tiež súčasťou života. Choroby znášal Svätý Otec
s neobyčajnou trpezlivosťou. Tak ako svet nevidel a nevnímal, že sa narodil nejaký Karol Wojtyła v
malom mestečku v Poľsku, tak si teraz celý svet, presne naopak, všímal, ako tento „veľký“ medzi
ľuďmi odchádza z tohto sveta a ide sa pripojiť k zástupu vyvolených v nebi.
Môžeme skonštatovať, že učenie o novej evanjelizácii bolo v živote Jána Pavla II. kľúčovou
témou. Nová evanjelizácia bola programom celého jeho pontifikátu, kedy s veľkým zápalom
zvestoval Krista.
Dňa 11. októbra 1992 zverejnil pápež apoštolskou konštitúciou Fidei depositum
Katechizmus Katolíckej cirkvi. Stalo sa to na tridsiate výročie otvorenia Druhého vatikánskeho
koncilu. Pápež sa postaral, aby pravda, výklad viery Cirkvi a katolíckeho učenia, bol dosiahnuteľný
každému. Katechizmus je platná a oprávnená pomôcka v službe spoločenstva cirkvi. Podáva
katolícke učenie, ako ho potvrdzuje alebo objasňuje Sväté písmo, Apoštolská tradícia a Učiteľský
1335
úrad Cirkvi.
Pápež nepodáva učenie o novej evanjelizácii vytrhnuté z kontextu. Keď sme študovali jeho
dokumenty, dá sa z nich vyčítať, že Ján Pavol II. sa zamýšľa a rieši veci od základu a podstaty.
Učenie o novej evanjelizácii by bolo zbytočné, keby sme nehovorili o človeku, jeho dôstojnosti
a spojitosti ľudstva s Bohom. Človek je napojený na Boha a nič ho nemôže od neho počas života
úplne odlúčiť. Človek má veľkú dôstojnosť už tým, že ho stvoril Boh. Je určený na večný život.
Napriek vstupu hriechu do života ľudí, Boh posiela svojho Syna, aby ho vykúpil zo smrti. Človek
dostáva druhú šancu. Svätý Otec tieto skutočnosti pripomínal hlavne vo svojich encyklikách
Redemptor hominis a Dives in misericordia. Ježiš zomrel na kríži, ale vstal zmŕtvych. Cirkev je
1335
FD. In.: KKC, s. 5.
- 208 -
pokračovateľkou jeho poslania na zemi: je hlásateľkou týchto udalostí. Toto je aj obsahom novej
evanjelizácie.
Ľudské pokolenie zabúda často na Boha. Vo svojej histórii má obdobia, kedy sa Božia
existencia neuznávala, alebo nerešpektovala. Známe však je, že politické alebo hospodárske
systémy, ktoré sa snažili propagovať takto „záležitosti s Bohom“ dlho nevydržali. Napriek tomu sa
niektoré systémy snažia stále potlačiť „myšlienky na Boha“. Ľudstvo sa v niektorých prípadoch
tvári, akoby Boha nepotrebovalo. Hektický život v „západnom svete“ nedáva priestor na zastavenie
sa a kladenie si otázok o živote. Pritom premýšľať o podstate života a stále si obnovovať v sebe
zmysel prečo konáme tak, ako konáme a prečo máme postoje ktoré máme, patrí medzi základné
povinnosti človeka. Človek žije takým spôsobom, ako premýšľa.
Pápež ľudstvo vo svojich
encyklikách, exhortáciách, listoch a dokumentoch upriamoval neustále na Boha, jeho činy a na to
ako by mal človek na jeho aktivitu reagovať. Boh po vystúpení Ježiša Krista na nebesia nás
nenecháva sám. Udeľuje nám svojho Ducha, ktorý sprevádza Cirkev – Boží ľud. Encyklika Svätého
Otca Dominum et Vivificantem je toho dôkazom. Cirkev pokračuje v poslaní Božieho Syna. Vyučuje
pravdu, pre každého je otvorená, zhromažďuje ľud určený na vlastníctvo. Cirkev ponúka pre ľudí
cestu nádeje, obrátenia a milosrdenstva, aby každý mohol kráčať k svätosti. Tieto udalosti má
ponúknuť všetkým a jej posolstvo sa má niesť „na kraj sveta“.
Táto činnosť Cirkvi však nie je jednoduchá. Cirkev tvoria aj hriešni ľudia. Navyše Cirkev sa
stretá s hriešnosťou adresátov evanjelizácie, ktorí odporujú Evanjeliu. S Cirkvou je však Duch,
s ktorým všetky tieto ťažkosti dokáže prekonať.
Pre každé obdobie a rozličné miesta sú špecifické určité konkrétne dejinné skutočnosti.
V stredoveku napr. v Európe nikto nepochyboval, že kresťanstvo je pravé náboženstvo. V dnešnej
dobe to také samozrejmé na našom kontinente nie je. Pápež reaguje aj na tieto skutočnosti podľa
špecifických potrieb jednotlivých kontinentov. Inštrukcie pre miestne cirkvi dáva Ján Pavol II. vo
svojich posynodálnych exhortáciách pre jednotlivé kontinenty. V Ázii je kresťanstvo málo
zastúpené a jeho rast je pomalý. Viera kresťanov sa má na tomto kontinente prejavovať voči iným
určite inak ako v Európe. Treba hľadať výrazové prostriedky a metódy, ktoré sú blízke v tom
prostredí, kde sa hlása. Zároveň treba reagovať na všeobecné problémy a ťažkosti ľudstva. Treba
si byť vedomý, že vo všeobecnosti sa stráca citlivosť pre hriech, ľuďom sú bližšie materiálne
hodnoty ako duchovné. Presadzuje sa kultúra smrti na úkor kultúry života. Tieto skutočnosti treba
zohľadniť pri predkladaní Radostnej zvesti a ohlasovať ju s väčším zápalom a nadšením. Zápal
podľa pápeža pramení z naviazanosti na Boha a z modlitby. Všetko sa musí diať pod vládou
Ducha. Ide o duchovné oslobodenie, hoci niektorí v Cirkvi dávajú dôraz na materiálne oslobodenie.
Pápež upozorňuje, že sa nemá zabúdať na Ježiša Krista. Hlásanie jeho osoby je podstatou novej
evanjelizácie.
- 209 -
Vidíme, že písať a hovoriť o evanjelizácii je v Cirkvi veľmi aktuálne. Táto téma neprestane
byť nikdy „v kurze“. Ján Pavol II. oddeľuje pojem nová evanjelizácia od pojmov „misie – ad gentes“,
„pastoračná činnosť.“ Uvádza niekoľko cieľov novej evanjelizácie: viesť ľudí k skúsenosti lásky,
vznik zrelých kresťanských spoločenstiev, spoločenstvo ľudí a navzájom s Bohom, zhromaždenie
ľudí na svadobnej hostine v nebi.
Téma novej evanjelizácie je pre členov Cirkvi veľmi podstatná: ukazuje nám, ako s novým
zápalom a novými metódami priniesť Evanjelium do dnešného sveta. Nová evanjelizácia sa týka
neaktívnych členov Cirkvi: je na nich nasmerovaná a im adresovaná. Nová evanjelizácia má
zasahovať skupiny nepokrstených, ktorí stratili živý zmysel viery alebo sa necítia ako členovia
Cirkvi. Nová evanjelizácia sa týka aj ľudí: nečlenov Cirkvi. Aj oni sú adresátmi misií,
evanjelizácie, nových metód podania a nového vyjadrenia právd.
Podľa pápeža má evanjelizovať každý kresťan – katolík spôsobom, ktorý mu podľa
cirkevného stavu prináleží. Je to záväzná úloha a zodpovednosť všetkých. Ohlasovanie nie je iba
dielom jednotlivca, ale celého cirkevného spoločenstva. Súčasťou evanjelizačného ohlasovania je
aj sociálna náuka Cirkvi. Biskupi majú podporovať spoločenstvo vo svojich diecézach, aby
evanjelizácia bola efektívnejšia. Kňazi sa majú radikálnejšie ponoriť do Kristových tajomstiev, aby
boli schopní realizovať nový štýl pastoračného života. Diakoni majú podporovať Cirkev svojou
dôslednosťou, horlivosťou, odvahou a veľkodušnosťou.
V Európe mali kedysi mnísi základnú úlohu pri jej evanjelizácii. Zasvätený život nemožno
pri novej evanjelizácii vynechať. Ich služba je potrebná aj dnes. Osobitne dôležitým je pre Jána
Pavla II. cirkevný stav laikov. Pápež plne podporil závery Koncilu, ktorý priznal laikom väčšie práva
v Cirkvi a uznal ich dôležitosť pri budovaní Božieho kráľovstva. Kresťanské rodiny majú
vychovávať k viere svoje deti. Toto poslanie nemajú zanedbávať. Svätý Otec videl v mládeži
obrovské hnutie, ktoré má moc zmeniť pomery na svete a svojich rovesníkov k lepšiemu.
Dôveroval im. Deti svojimi modlitbami pomáhajú zase zlepšiť svet. Starí ľudia majú spĺňať svoje
evanjelizačné poslanie, ktoré nadobúda vďaka ich veku určitým spôsobom špecifickú a originálnu
vlastnosť. Pápež vidí formáciu ako dôležitý element v príprave členov Cirkvi na evanjelizačné
úlohy. Za formačné programy laikov je zodpovedná diecéza a tiež farnosť, ktorá má základnú
zodpovednosť za bezprostrednú a osobnú výchovu laikov. Formácia má byť komplexná a viesť k
jednote duchovného a „svetského“ života.
Iným druhom prípravy z „dielne Jána Pavla II.“ bola príprava na Jubilejný rok. V prvej fáze
išlo o pomoc oživiť v kresťanskom ľude vedomie hodnoty a významu, aký má Jubilejný rok 2000
v ľudských dejinách. V druhej fáze kresťania uvažovali nad Ježišom Kristom, Duchom Svätým
a Bohom – Otcom.
Pápež hovoril o evanjelizácii s prívlastkom nová predovšetkým pre nové skutočnosti
prítomné v ľudstve. Nastal rozmach masovokomunikačných prostriedkov, nových technológií. Na
- 210 -
jednej strane sa v ľuďoch ukotvil hlboký zmysel pre ľudské práva, na druhej strane sa ľudské práva
na mnohých miestach porušujú. Relatívnou novinkou v živote Cirkvi je rozvoj sociálneho učenia,
ktorým sa reaguje na spoločenské problémy doby súvisiace s otázkami hodnoty človeka, ľudských
práv, sociálnej spravodlivosti, usporiadania ľudskej spoločnosti, práce, hospodárskeho života, štátu
a spoločenstva národov. Nezanedbateľní je ekumenizmus a medzináboženský dialóg, v ktorom sa
má pristupovať k nekresťanom novým spôsobom.
Pri novej evanjelizácii si Cirkev pomáha rôznymi štruktúrami. Medzi ne by sme mohli
zaradiť partikulárne cirkvi, hnutia a združenia laikov, základňové cirkevné spoločenstvá a katolícke
školy. Tieto štruktúry sú veľkou pomocou v šírení Božieho kráľovstva. V skutočnosti ide
v evanjelizácii o to, aby bola premenená kultúra. Podľa pápeža má evanjelium formovať spôsob
myslenia, kritéria úsudku, normy konania. Celá kultúra má byť pretvorená evanjeliom.
Jánovi Pavlovi II. išlo vždy o konkrétneho človeka – jednotlivca. V jeho dokumentoch by
sme mohli rozlíšiť niekoľko skupín, ktoré sú predmetom evanjelizácie: rodiny, mladí, chudobní,
starší, chorí. U rodín ide o znovunadobudnutie vedomia ako prvej a základnej bunky Cirkvi
a spoločnosti. Mladých povzbudzoval Svätý Otec vo svojich listoch a na svetových dňoch mládeže.
Ku starším a chorým mal vždy vľúdne slovo. Starším písal listy, stretával sa s nimi na apoštolských
cestách a počas svetového dňa chorých.
Boh nás na zemi nenecháva samých. Spomínali sme už Ducha Svätého, ktorý bude
s Cirkvou až do skončenia čias. Okrem jeho pôsobenia nám Boh pomáha rôznymi inými spôsobmi.
Pápež videl, že na prvom mieste v pomoci je Eucharistia, ktorá je vrchol kresťanského života
a zdroj všetkých foriem svedectva a evanjeliovej lásky. Ján Pavol II. sa často modlil k Márii
a vyprosoval u nej pomoc pre evanjelizáciu. Zveroval jej do rúk misionárov a ich poslanie. Pani
z Guadelupe má významné miesto pri novej evanjelizácii Ameriky. Pápež jej zasvätil Rusko a zveril
celý svet. Výrazným spôsobom nám v evanjelizácii pomáhajú mučeníci a svätí. Podľa Svätého
Otca je zo psychologického hľadiska mučeníctvo najvýrečnejšou skúškou pravdy viery, ktorá vie
dať ľudskú tvár aj najnásilnejšej smrti. Svätí nám sú zase vzormi v príkladne prežitom živote
a horlivosti, s akou žili vieru a evanjelizáciu.
„Pomoc“ pre novú evanjelizáciu videl pápež vo svojich apoštolských cestách po celom
svete. Stal sa príkladom pre všetkých kresťanov, ako sa dá žiť evanjelium s nadšením a ako
povzbudzovať vieru v živote druhých. Napokon v „púťach“ videl Ján Pavol II. verejnú manifestáciu
viery: vydávanie svedectva o nej.
Túto knihu môžeme uzavrieť konštatovaním, že Cirkev bude ešte veľa rokov čerpať
z učenia Jána Pavla II. o novej evanjelizácii. Jeho náuka je veľmi bohatá. Nový zápal, metódy
a výrazové prostriedky sú veľmi potrebné v diele dnešnej evanjelizácie. Cez Svätého Otca
- 211 -
prehovoril Duch Sv. a potvrdil to, čo sľúbil Ježiš: „ ... zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu
1336
a budete mi svedkami v Jeruzaleme i celej Judei aj v Samárii až po samý kraj zeme.“
1336
Sk 1, 8.
- 212 -
Zoznam bibliografických odkazov
Sväté Písmo
·
Sväté písmo . Trnava: SSV, 2001. 2624 s. ISBN 80 -7162-281-8
·
Sväté písmo . Rím: SÚSCM, 1995. 2618 s.
Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu
·
Dei Verbum. In: Dokumenty I. Rím: SÚSCM, 1968. 342 s.
·
Ad gentes. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Trnava: SSV, 1972. 323 s.
·
Gaudium et spes. In: Dokumenty I. Rím: SÚSCM, 1968. 342 s.
·
Lumen Gentium. In: Dokumenty I. Rím: SÚSCM, 1968. 342 s.
·
Dignitatis humanae. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Trnava: SSV,
1972. 323 s.
Encykliky Jána Pavla II.
·
JÁN PAVOL II.: Centisimus annus. Trnava: SSV, 1992. 109 s. ISBN 80-85198-68-1
·
JÁN PAVOL II.: Dives in misericordia. Trnava: SSV, 1993. 82 s. ISBN 80-7162-020-3
·
JÁN PAVOL II.: Dominum et Vivificantem. Trnava: SSV, 1994. 130 s. ISBN 80-7162075-0
·
JÁN PAVOL II.: Ecclesia de Eucharistia. Trnava: SSV, 2003. 67 s. ISBN 80-7162-4306
·
JÁN PAVOL II.: Evangelium vitae. Trnava: SSV, 1995. 195 s. ISBN 80-7162-097-1
·
JÁN PAVOL II.: Fides et ratio. Bratislava: Don Bosco, 1998. 145 s. ISBN 80-88933-064
·
JÁN PAVOL II.: Laborem exercens. http://www.kbs.sk/?cid=1117276176 (2008-1-12).
·
JÁN PAVOL II.: Redemptor hominis. Trnava: SSV, 1997. 105 s. ISBN 80-7162-193-5
·
JÁN PAVOL II.: Redemptoris Mater. Trnava: SSV, 1999. 107 s. ISBN 80-7162-282-6
·
JÁN PAVOL II.: Redemptoris missio. Trnava: SSV, 1997. 146 s. ISBN 80-7162-204-4
·
JÁN PAVOL II.: Slavorum apostoli. Trnava: SSV, 2005. 45 s. ISBN 80-7162-563-9
·
JÁN PAVOL II.: Solicitudi rei socialis. http://www.kbs.sk/?cid=1117276830 (2008-2-10).
·
JÁN PAVOL II.: Ut unum sint. Trnava: SSV, 1996. 124 s. ISBN 80-7162-142-X
·
JÁN PAVOL II.: Veritatis splendor. Trnava: SSV, 1994. 180 s. ISBN 80-7162-057-2
Buly Jána Pa vla II.
·
JÁN PAVOL II.: Incarnationis mysterium. Bratislava: KSCM, 1999. 12 s.
- 213 -
Konštitúcie a exhortácie Jána Pavla II.
·
JÁN PAVOL II.: Catechesi tradendae. http://www.kbs.sk/?cid=1117275051 (2008-115).
·
JOHN PAUL II.: Ecclesia in Africa.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/apost_exhortations/documents/hf_jpii_exh_14091995_ecclesia-in-africa_en.html (2008-2-10).
·
JÁN PAVOL II.: Ecclesia in America. Trnava: SSV, 2004. 126 s. ISBN 80-7162-507-8
·
JÁN PAVOL II.: Ecclesia in Asia. Trnava: SSV, 2000. 149 s. ISBN 80-7162-146-3
·
JÁN PAVOL II.: Ecclesia in Europa. Trnava: SSV, 2004. 116 s. ISBN 80-7162-478-0
·
JOHN PAUL II.: Ecclesia in Oceania.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/apost_exhortations/documents/hf_jpii_exh_20011122_ecclesia-in-oceania_en.html (2008-1-19).
·
JÁN PAVOL II.: Ex corde ecclesiae. Trnava: SSV, 1998, 57 s. ISBN 80-7162-244-3
·
JÁN PAVOL II.: Familiaris consortio. Trnava: SSV, 1993. 188 s. ISBN 80-7162-052-1
·
JÁN PAVOL II.: Fidei depositum. In: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV. 918
s. ISBN 80-7162-259-1
·
JÁN PAVOL II.: Christifideles laici. Bratislava: Lúč, 1990. 96 s. ISBN 80-7114-011-2
·
JÁN PAVOL II.: Pastores dabo vobis. Trnava: SSV, 1994. 215 s. ISBN 80-7162-046-7
·
JÁN PAVOL II.: Reconciliatio et paenitentia. Trnava: SSV, 1993. 140 s. ISBN 80-7162025-4
·
JÁN PAVOL II.: Sapientia christiana. Trnava: SSV, 1999. 75 s. ISBN 80-7162-278-8
·
JÁN PAVOL II.: Vita consecrata. Trnava: SSV, 2001. 201 s. ISBN 80-7162-341-5
Listy Jána Pavla II.
·
JÁN PAVOL II.: Gratissimam sane. http://www.kbs.sk/?cid=1117282146 (2008-1-17)
·
JÁN PAVOL II.: Laematur magnopere. In: Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV.
918 s. ISBN 80-7162-259-1
·
JÁN PAVOL II.: Mulieris dignitatem. Trnava: SSV, 2008. 91 s. ISBN 978-80-7162-7074
·
80-7162-259-1
·
JÁN PAVOL II.: Novo millennio ineunte. Trnava: SSV, 2001. 86 s. ISBN 80-7162-345-8
·
JÁN PAVOL II.: Orientale lumen. Trnava: SSV, 1995. 56 s. ISBN 80-7162-121-8
·
JÁN PAVOL II.: Otcovi mladých (Apoštolský list). Bratislava: Don Bosco, 1999. 22 s.
ISBN 80-88933-32-3
·
JÁN PAVOL II.: Parati semper. http://www.kbs.sk/?cid=1117278041 (2008-2-13)
- 214 -
·
JÁN PAVOL II.: Putovanie po miestach spásy. Bratislava: Don Bosco, 1999. 19 s.
ISBN 80-88933-36-6
·
JÁN PAVOL II.: Rýchly rozvoj. Trnava: SSV, 2005. 17 s. ISBN 80-7162-543-4
·
JÁN PAVOL II.: Rosarium virginis Mariae. Trnava: SSV, 2003. 58 s. ISBN 80-7162419-5
·
JÁN PAVOL II.: Salvifici doloris. Trnava: SSV, 1998. 77s. ISBN 80-7162-243-5
·
JÁN PAVOL II.: Spolupatrónky Európy. Bratislava: Don Bosco, 1999. 20 s. ISBN 8088933-38-2
·
JÁN PAVOL II.: Tertio millennio adveniente. Trnava: SSV, 1999. 72 s. ISBN 80-7162298-2
·
JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2005. Trnava: SSV, 2005. 10 s. ISBN
80-7162-541-8
·
JÁN PAVOL II.: List starším ľuďom. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 20.
Trnava: SSV, 1999. 58 s. ISBN 80-7162-308-3
·
JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 1979. In: Zost. HERMANOVSKÝ J.:
Pápeži kňazom .Bratislava: Lúč, 1996. 480 s. ISBN 80-7114-191-7
·
JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2004. Trnava: SSV, 2004. 11 s. ISBN
80-7162-482-9
·
JÁN PAVOL II.: List v Roku rodiny, 13. december 1994. In: Pápežské listy 3. Trnava:
SSV, 1995. 50 s. ISBN 80-7162-083-1
·
JÁN PAVOL II.: List o ustanovení svetového dňa chorých, 13. máj 1992. In: KYSELICA
J.: Význam slávenia Svetového dňa chorých. In: Nová evanjelizácia IX.: Bratislava:
Dobrá kniha, 2000. 111-122 s. 182 s. ISN 80-7141-307-0
·
JÁN PAVOL II.: List z večeradla (List kňazom na zelený štvrtok v roku 2000).
Bratislava: Don Bosco, 2000. 19 s. ISBN 80-88933-53-6
HOMÍLIE JÁNA PAVLA II.
·
JÁN PAVOL II.: Homília na sv. omši v Turíne, 13. apríl 1980. In: Nebojme sa pravdy.
Bratislava: Lúč, 1995. 192 s. ISBN 80-7114-273-5
·
JÁN PAVOL II.: Homília v Nowej Hute, 9. jún 1979. In: NOGÓRNEG, J.; JEŻYNY, K.:
Ewangelizacja. In: Jan Paweł II.: Encyklopedia nauczania moralnego. Radom: Polew,
2005. 636 s. ISBN: 83-89862-20-4
·
JAN PAWEŁ II.: Homilia, 21. pazdziernik 1979. In: Op. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II
o Matce Bożej – II. 1978-1998. Warszawa: Wydawnictwo Księży Marianów. 306 s.
ISBN 83-7119-227-4.
·
- 215 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jpii_hom_19970406_en.html (2007-10-10).
·
www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jpii_spe_26041997_youth_en.html (2007-10-10).
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jpii_hom_19970927_bologna_en.html (2007-10-16).
·
JOHN PAUL II.: Homily, 23. November 1997.
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1997/documents/hf_jpii_hom_12121997_en.html10.10.2007 (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jpii_hom_02021998_candel_en.html (2007-10-10).
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jpii_hom_19980221_consistorio_en.html (2007-9-12).
·
·
·
·
JOHN PAUL II.: Homily, 11 June 1998.
- 216 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jpii_hom_11061998_corpus-domini_en.html ( 2007-10-10)
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1988/documents/hf_jpii_hom_19880912_bulawayo_en.html (2008-6-10)
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jpii_hom_19980919_chiavari_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jpii_hom_04101998_croazia-split_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1998/documents/hf_jpii_hom_25101998_beat_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II.: Homily, 22 November 1998.
·
·
JOHN PAUL II.: Homily, 8.December 1998.
·
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_19990124_mexico-autodromo_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jpii_hom_27011999_stlouis-vespers_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II.: Homily 2. February, 1999.
- 217 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_19990202_vida-consagrada_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II.: Homily,14. February 1999.
·
·
·
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_22051999_pentecost-vigil_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_30051999_ancona_en.html (2007-10-10).
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_19990611_warsaw-synod_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_19091999_slovenia-beatification_en.html (2007-10-10).
·
·
- 218 -
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/1999/documents/hf_jpii_hom_19991023_synod-europe_en.html (2007-9-12).
·
·
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20000305_beatifications_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20000518_genetliaco-santo-padre_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20000528_rome-diocese_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II.: Homily, 20. August 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20000820_gmg_en.html (2007-10-10).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20000910_jubi-univ-teachers_en.html (2007-10-10).
·
JOHN, PAUL II.: Homily, 20. October 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20001020_eccles-univers_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II: Homily, 22. October, 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20001022_giorn-missionaria_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II.: Homily, 10.November 2000.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20001110_armenia_en.html (2007-10-10).
·
JOHN PAUL II: Homily, 17.December 2000.
- 219 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/homilies/2000/documents/hf_jpii_hom_20001217_jubilentertainment_en.html (2007-9-12).
·
JUAN PABLO II.: Discurso del Santo Padre Juan Pablo II en la inauguración de la III.
Connferencia General Del Episcopado Latinoamericano, 28. January 1979.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/speeches/1979/january/documents/hf_jp
-ii_spe_19790128_messico-puebla-episc-latam_sp.html (2008-6-10).
Príhovory počas modlitby Anjel Pána
·
JAN PAWEŁ II.: Anjoł Pański, 29. serpień 1993. In: Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II
o Matce Bożej – V. 1978-1998. Warszawa: Wydawnictwo Księży Marianów, 1999.
494 s. ISBN 83-7119-251-7.
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1997/documents/hf_jpii_ang_19970615_en.html (2007-10-16).
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 14. December 1997.
·
·
JOHN PAUL.: Angelus, 25. January 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/travels/documents/hf_jpii_ang_25011998_lahavana_en.html (2007-10-18).
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/1998/documents/hf_jpii_reg_19041998_en.html (2007-10-18).
·
·
·
- 220 -
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 7. March 1999.
·
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 16. May 1999.
·
·
JOHN PAUL.: Angelus, 17. October 1999.
·
·
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 7. November 1999.
·
·
JOHN PAUL II: Angelus, 6. January 2000.
·
·
·
- 221 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2000/documents/hf_jpii_ang_20000416_palm-sunday_en.html (2007-10-18).
·
·
·
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2001/documents/hf_jpii_ang_20010408_palm-sunday_en.html (2007-10-18).
·
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 9. September 2001.
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 23. Septemeber 2001.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2001/documents/hf_jpii_ang_20010923_kazakhstan-astana_en.html (2007-10-16).
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 30. September 2001.
·
JOHN PAUL.: Angelus, 14. October 2001.
·
·
- 222 -
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 12. May 2002.
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 24. november 2002.
·
·
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 10. August 2003.
·
·
·
·
·
·
JOHN PAUL II: Angelus, 8. December 2004.
- 223 -
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2004/documents/hf_jpii_ang_20041208_immaculate_en.html (2007-10-16).
·
·
JOHN PAUL II.: Angelus, 6 January 2005.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2005/documents/hf_jpii_ang_20050106_epiphany_en.html (2007-7-16).
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2005/documents/hf_jpii_ang_20050313_en.html (2007-10-18)
Príhovory počas modlitby Raduj sa, nebies Kráľovná
·
·
·
·
·
JOHN PAUL II.: Regina Coeli, 25. April 1999.
·
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/angelus/2004/documents/hf_jpii_reg_20040502_iv-sunday-easter_en.html (2007-10-15).
Príhovory Jána Pavla II. počas generálnych audiencií
·
JAN PAWEŁ II.: Audiencja generalna. (12-30-1992). In: Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł
II o Matce Bożej – IV. 1978-1998. Warszawa: Wydawnictwo Księży Marianów. 339 s.
ISBN 83-7119-251-7.
- 224 -
·
JÁN PAVOL II.: Generálna audiencia , 30. január 1980. In: Boží plán pre tretie
tisícročie. Bratislava: Lúč, 1996. 186 s. ISBN 80-7114-192-5
·
JOHN PAUL II.: General Audience, 24. June 1998.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/audiences/1998/documents/hf_jpii_aud_24061998_en.html (1998-7-16).
·
JOHN PAUL II.: General Audience, 25. November 1998.
·
·
JOHN PAUL II.: General Audience, 21. April 1999.
·
·
JOHN PAUL II.: General Audience, 5. January 2000.
·
·
JOHN PAUL II.: General Audience, 22. January 2003.
·
JOHN PAUL II.: General audience, 19. January 2005.
Príhovory Jána Pavla II. v Česko-Slovensku a na Slo vensku
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor k členom konferencie biskupov ČSFR (21. apríl 1990). In:
Svätý Otec v ČSFR. Bratislava: Lúč, 1990. 73 s. ISBN 80-7114-033-X
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor na konci sv. omše v Bratislave – Vajnoroch (22. apríl 1990).
In: Svätý Otec v ČSFR. Bratislava: Lúč, 1990. 73 s. ISBN 80-7114-033-X
- 225 -
·
JÁN PAVOL II.: Pozdrav Sv. Otca v Nitre (30. jún 1995). Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.:
VRAGAŠ, Š.: Apoštol národov dvadsiateho storočia. Trnava: Dobrá kniha, 1995, 166
s. ISBN 80-7141-076-4
·
JÁN PAVOL II. : Príhovor v Dóme sv. Martina (30. jún 1995). In: Zost. Juraj Chovan,
Štefan Hanakovič. Kristov pútnik na Slovensku. Trnava: SSV, 1996. 90 s. ISBN 807162-159-5
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor k mládeži na letisku pri Nitre (30. jún 1995). In: Zost.
KOŠIAR, J.; LABO, Š.: VRAGAŠ, Š.: Apoštol národov dvadsiateho storočia. Trnava:
Dobrá kniha, 1995, 166 s. ISBN 80-7141-076-4
·
JÁN PAVOL II.: Stretnutie s členmi biskupskej konferencie, Šaštín (1. júl 1995). In:
Pápež Ján Pavol II. na Slovensku. Bratislava: Nové mesto, 1995. 98 s. ISBN 8085487-30-6
·
JÁN PAVOL II.: Homília v Košiciach (2. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na
Slovensku. Bratislava: Nové mesto, 1995. 98 s. ISBN 80-85487-30-6
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor na letisku v Poprade (3. júl 1995). In: Pápež Ján Pavol II. na
Slovensku. Bratislava: Nové mesto, 1995. 98 s. ISBN 80-85487-30-6
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k členom KBS (12. september 2003). In: LABO, Š. SJ:
Tretia návšteva Sv. Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003. 109
s. ISBN 80-7141-432-8
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor v katedrále v Trnave (11. september 2003). In: LABO, Š. SJ:
Tretia návšteva Sv. Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003. 109
s. ISBN 80-7141-432-8
·
JÁN PAVOL II.: Homília v Rožňave (13. september 2003). In: LABO, Š. SJ: Tretia
návšteva Sv. Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2003. 109 s.
ISBN 80-7141-432-8
Posolstvá Jána Pavla II. pri príležitosti svetového dňa pokoja
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca Jána Pavla II. k svetovému dňu pokoja 1990. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 54. Trnava: SSV, 2005. 39 s. ISBN 80-7162525-6
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k sláveniu svetového dňa mieru, 1. január 1998. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty, 10. Trnava: SSV, 1998. 75 s. ISBN 80-7162217-6
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 1999.
·
- 226 -
·
JÁN PAVOL II.: Dialógom k civilizácii lásky a pokoja.(Posolstvo k svetovému dňu
pokoja, 1.január 2001). Bratislava: Don Bosco, 2001. 22 s. ISBN 80-88933-67-6
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo pri príležitosti svetového dňa pokoja 1. januára 2002. In:
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 29. Trnava: KBS, 2002. 39 s. ISBN 80-7162382-2
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca Jána Pavla II. na Svetový deň pokoja, 1. január
2003. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 36. Trnava, SSV: 2003. 46 s. ISBN
80-7162-423-3
·
Posolstvá Jána Pavla II. pri príležitosti dňa spoločenských oznamovacích
prostriedkov
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIII. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov,
24. január 1999. http://www.kbs.sk/?cid=1117291011 (2008-5-15).
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIV. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov,
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIV. dňu spoločenských komunikačných prostriedkov,
24. január 2000. In: Pápežské listy a dokumenty 23. Trnava: SSV, 2000. 37 s. ISBN
80-7162-312-1
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXV. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov,
27. máj 2001. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 26. Trnava: SSV, 2001. 39 s.
ISBN 80-7162-356-3
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXVI. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov,
12.máj 2002. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 31. Trnava: SSV, 2002. 61 s.
ISBN 80-7162-393-8
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXVII. dňu spoločenských dorozumievacích
prostriedkov, 1. jún 2003. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 38. Trnava: SSV,
2003. s. 26 (30 s.) ISBN 80-7162-429-2
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXVIII. dňu spoločenských komunikačných prostriedkov,
23. máj 2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. 26.s.
ISBN 80-7162-477-2
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XXXIX. dňu spoločenských dorozumievacích prostriedkov,
Posolstvá a príhovory Jána Pavla II. k chorým
- 227 -
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo pri príležitosti VIII. Svetového dňa chorých, 11. február
2000. http://www.kbs.sk/?cid=1117291077 (2008-3-12).
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti IX. Svetového dňa chorých, 11.
február 2001. http://www.kbs.sk/?cid=1117291242 (2007-10-19).
·
JAN PAWEŁ II.: Spotkanie ze starszymi, chorymi i ułomnymi w Wiedniu, 9. listopad,
1983. In.:Zost. DYBCIAK, K.: Elementarz Jana Pawła II. Kraków: Wydawnictvo
LIterackie, 2005. 313 s. ISBN 83-08-03727-5
·
JOHN PAUL II.: Letter for the Institution of the World Day of the Sick, 13. May 1992.
http://www.vatican.va/holy_father/john_paul_ii/letters/documents/hf_jpii_let_13051992_world-day-sick_sp.html (2008-6-11).
Posolstvá a listy Jána Pavla II. mládeži
·
JÁN PAVOL II.: List k Svetovému roku mládeže 1985. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa
kvasom sveta (Posolstvá a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže).
Bratislava: KVAS, 1992. 144 s. ISBN 80-85589-01-X
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k I. Svetovému dňu mládeže. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa
kvasom sveta (Posolstvá a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže).
Bratislava: KVAS, 1992. 144 s. ISBN 80-85589-01-X JÁN PAVOL II.: Posolstvo k II.
Svetovému dňu mládeže. In: Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá
a príhovory Jána Pavla II na Svetových dňoch mládeže). Bratislava: KVAS, 1992. 144
s. ISBN 80-85589-01-X JÁN PAVOL II.: Posolstvo na svetový deň mládeže 1992. In:
Ako v sebe objaviť Božie povolanie [zbierka citátov Jána Pavla II.]. Trnava: Dobrá
kniha, 2000. 76 s. ISBN 80-7141-365-8
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo na svetový deň mládeže 1997. In. Ako v sebe objaviť Božie
povolanie [zbierka citátov Jána Pavla II.]. Trnava: Dobrá kniha, 2000. 76 s. ISBN 807141-365-8
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k XI. Svetovému dňu mládeže. In: Pápežské listy 6. Trnava:
SSV, 1996. 30 s. ISBN 80-7162-111-0
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XIV. Svetového dňa mládeže, 6.
január 1999. http://www.kbs.sk/?cid=1117291026 (2008-5-15).
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVI. Svetového dňa mládeže, 14.
február 2001. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 26. Trnava: SSV, 2001. 39 s.
ISBN 80-7162-356-3
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVII. Svetového dňa mládeže, 25. júl
2001. In: Pápežské listy a dokumenty 27. Trnava: SSV, 2001. 19 s. ISBN 80-7162375-X
- 228 -
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XIX. Svetového dňa mládeže, 4.apríl
2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 48. Trnava: SSV, 2004. 19 s. ISBN
80-7162-481-0
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XVIII. Svetového dňa mládeže, 8.
marec 2003. http://www.kbs.sk/?cid=1117291601 (2008-5-15).
·
JÁN PAVOL II.: Slovo sa telom stalo (Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XV. Svetového
dňa mládeže), 29. jún 1999. 14 s. ISBN 80-88933-35-8
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Sv. Otca pri príležitosti XX. Svetového dňa mládeže, 6.
august 2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 51. Trnava: SSV, 2004. 11 s.
ISBN 80-7162-512-4
Príhovory Jána Pavla II. ku kňazom
·
JÁN PAVOL II.: Modlitba na Zelený štvrtok 1982. In: Zost. HERMANOVSKÝ J.: Pápeži
kňazom .Bratislava: Lúč, 1996. 480 s. ISBN 80-7114-191-7
·
JÁN PAVOL II.: Večerná sv. omša na Druhej svetovej duchovnej obnove pre kňazov,
18. september 1990. In: Povolaní ohlasovať evanjelium. Bratislava: Lúč, 1991. 60 s.
ISBN 80-7114-038-4
Posolstvá Jána Pavla II. k svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 41.svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania. 2.máj
2004. In: Pápežské listy a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. 26.s. ISBN
80-7162-477-2
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 38. svetovému dňu modlitieb za povolania (2001).
Posolstvá Jána Pavla II. k svetovému dňu misií
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k svetovému dňu misií 2004. In: Pápežské listy a vatikánske
dokumenty 50. Trnava: SSV, 2004. 16 s. ISBN 80-7162-506-X
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k Svetovému dňu misií, 19. október 2003. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 40. Trnava: SSV, 2003. 21 s. ISBN 80-7162-455-1
·
Ján PAVOL II.: Posolstvo k svetovému dňu misií. 20. október 2002.
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k svetovému dňu misií, 19. október 2003.
Iné príhovory a posolstvá Jána Pavla II.
- 229 -
·
JAN PAWEŁ II.: Bądźie głosicielami i świadkami Chrystusa, 23. Kwiecień 1994. In:
Docieracie do ludzkich serc!. Szczecinek: Fundacja Nasza Przysłośc, 2005.143 s.
ISBN 83-88531-52-2.
·
JAN PAWEŁ II.: Prowadźcie wszystkich do Chrystusa,19. luty. 2000 In.:
Red.:DZIWISZ, S.: NOWACKI H.: Wielki jubileusz roku 2000. Liberia Editrice Vaticana,
2001. 714 s. ISBN 88-209-7228-X
·
JAN PAWEŁ II.: Przemówienie, 9. serpień 1992. In :Red. SZOTEK, A.: Jan Paweł II
o Matce Bożej – III. 1978-1998. Warszawa: Wydawnictwo Księży Marianów, 1999.
274 s. ISBN 83-7119-250-9.
·
JAN PAWEŁ II.: Przemówienia, 16. czerwca 1979. In Red. DATA, E.; KUŹNIK, K.:
Moje Wadowice. Marki: Michalineum. ISBN 83-7019-251-3
·
JAN PAWEŁ II.: Przemówienie, Warszawa 6. luty 1979. In. MIODEK, J.: Osobliwości
stylu Jana Pawła II. s. 22-26. In: Red. SOLSKIEGO, Z.: Twórczość Karola Wojtyły.
Wrocław: Wydawnictwo Universytetu Wrocławskiego, 1998.141 s. ISBN: 83-229-1802X
·
JAN PAWEŁ II.: Przemówienie do świeckich w Catholic Center Hall w Tokio, 23. luty
1981. Red.: SOBIEPAN, J.: Jan Paweł II na Filipinach i w Japonii. Warszawa: PAX,
1986. 286 s. ISBN 83-211-0630-7
·
JAN PAWEŁ II.: Swiatowy dzién modlitwy o pokój w Asyżu, 27. pazdziernik 1986. In:
Red.: SAKOWICZ, E.: Jan Pawel II – Encyklopedia dialogu i ekumenizmu. Radom:
Wydawnictwo Encyklopedyczne, 2006. 618 s. ISBN 83-89862-40-9.
·
JOHN PAUL II.: The Cross of Nowa Huta a New Seed of Evangelization. In: Compiled:
DAUGHTER OF ST. PAUL.: Pilgrim to Poland. St. Paul Editions, 1979. 284 s.
·
JÁN PAVOL II.: Akt zasvätenia mládeže Márii, Buenos Aires, 12.apríl1987. In:
Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ, 1996. 236 s. ISBN: 80-88775-21-3
·
JÁN PAVOL II.: Ekumenické stretnutie v anglikánskej svätyni, Kampala – Uganda, 7.
február 1993. In: Boží plán pre tretie tisícročie. Bratislava: Lúč, 1996. 186 s. ISBN 807114-192-5
·
JÁN PAVOL II.: Nočné stretnutie, Santiago de Compostela, 19. august 1989. In:
Najdrahšej mládeži. Bratislava: Motýľ, 1996. 236 s. ISBN: 80-88775-21-3
·
JÁN PAVOL II.: Nočné stretnutie, Denver, 14.8.1993. In: Najdrahšej mládeži.
Bratislava: Motýľ, 1996. 236 s. ISBN: 80-88775-21-3
·
JÁN PAVOL II.: Nočné stretnutie, Manila, 14.1.1995. In: Najdrahšej mládeži.
Bratislava: Motýľ, 1996. 236 s. ISBN: 80-88775-21-3
- 230 -
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo k 24. svetovému dňu turizmu, 27. september 2003. In:
·
JÁN PAVOL II.: Posolstvo Svätého Otca Jána Pavla II. k 88. svetovému dňu
migrantov a utečencov (2002). In: Pápežské listy a dokumenty 33. Trnava: SSV, 2002.
19 s. ISBN 80-7162-409-8
·
JÁN PAVOL II.: Prejav na zasadnutí CELAM, 9. marec 1983. In: EA, 6.
·
JÁN PAVOL II.: prejav na IV. generálnej konferencii latinskoamerického episkopátu,
12. október 1992. In: Boží plán pre tretie tisícročie [zbierka citátov Jána Pavla II].
Bratislava: Lúč, 1996. 186 s. ISBN 80-7114-192-5
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor na audiencii pre účastníkov 9. celoštátneho zjazdu Caritas,
14. september 1982 In: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. 192 s. ISBN 807114-273-5
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor na audiencii pre účastníkov Medzinárodného kongresu
o evanjelizácii a ateizme (20. október) 1980) In: Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč,
1995. 192 s. ISBN 80-7114-273-5
·
JÁN PAVOL II.: Príhovor na Svätodušnú vigíliu, 30. máj 1998. In: Pápežské listy
a vatikánske dokumenty 14. SSV: Trnava, 1998. 68 s. ISBN 80-7162-239-7
·
JÁN PAVOL II.: Stretnutie pri Massabielleskej jaskyni v Lurdoch, 15. august 1983. In:
Nebojme sa pravdy. Bratislava: Lúč, 1995. 192 s. ISBN 80-7114-273-5
·
JÁN PAVOL II.: Sviatosť zmierenia a ľudské svedomia. In: Sviatosť pokánia.
Bratislava: Don Bosco, 1997. 60 s. ISBN 80-85405-69-5
·
JÁN PAVOL II.: Sviatosť pokánia. Bratislava: Don Bosco, 1997. 60 s. ISBN 80-8540569-5
·
JÁN PAVOL II.: Večerná sv. omša na Druhej svetovej duchovnej obnove pre kňazov.
In: Povolaní ohlasovať evanjelium. Bratislava: Lúč, 1991. 60 s. ISBN 80-7114-038-4
·
JOHN PAUL II.: Adress to Italian Bishops’ Conference, 18. May. 1989. In: DULLES, A.:
John Paul II and the New Evangelization: What Does It Mean?. In: Ed. RALPH M.;
WILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization.. Ohio: St. Anthony
Messenger Press, 2006. 324 s. ISBN 0-86716-748-3
·
JOHN PAUL II.: Arrival Speech in Mexico City, 6. May 1990. In: DULLES, A.: John
Paul II and the New Evangelization: What Does It Mean?. In: Ed. RALPH M.;
WILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization. Ohio: St. Anthony
Messenger Press, 2006. 324 s. ISBN 0-86716-748-3.
Iné cirkevné dokumenty
- 231 -
·
BISKUPSKÁ SYNODA: Ježiš Kristus, ktorý žije vo svojej Cirkvi, prameň nádeje pre
Európu.Trnava: SSV, 1999. 177 s. ISBN 80-7162-265-6.
·
Ježiš Kristus – Prameň živej vody. Trnava: SSV, 2005. 117 s. ISBN 80-7162-508-6
·
HOLY SEE PRESS OFFICE: His Holiness John Paul II. Short Biography.
http://www.vatican.va/news_services/press/documentazione/documents/santopadre_bi
ografie/giovanni_paolo_ii_biografia_breve_en.html (2008-5-12)
·
Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava: SSV. 918 s. ISBN 80-7162-259-1
·
KBS: Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku 2001-2006. KBS:
Bratislava, 2001. 95 s. ISBN 80-7165-305-5
·
KBS: Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013. Trnava, SSV,
2007.80 s. ISBN 978-7162-695-4
·
PÁPEŽSKÁ RADA PRE RODINU. Piate svetové stretnutie rodín. Prešov:
vydaveteľstvo Michala Vaška; Hnutiie kresťanských rodín. 118 s.
·
PASTORAL AND MISSIONARY COMMISION: The Holy Spirit: Protagonist of the New
Evangelization.
http://www.vatican.va/jubilee_2000/magazine/documents/ju_mag_01111997_p72_en.html (2008-5-17)
·
PAVOL VI.: Evangelii nuntiandi. Trnava: SSV, 1999. 113 s. ISBN 80-7162-266-4
·
POSVÄTNÁ KONGREGÁCIA PRE KLÉRUS: Všeobecné katechetické direktórium.
Bratislava: Saleziánske katechetické stredisko, 1992. 79 s. ISBN 80-85405-02-4
·
Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení. Trnava; Liptovský Mikuláš: SSV;
Tranoscius. 2004. 47 s. ISBN 80-7162-469-1
Publikácie Karo la Wojtyłu (rozhovory)
·
JÁN PAVOL II.: Dar a tajomstvo. Bratislava: Nové mesto, 1997. 115 s. ISBN 80-8548749-7
·
JÁN PAVOL II.: Prekročiť prah nádeje. Bratislava: Nové mesto, 1995. 201 s. ISBN 8085487-26-8
·
WOJTYŁA, K.: Pri základoch obnovy. Bratislava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2003.
205 s. ISBN: 80-224-0774-7
Iná literatúra
·
Compiled: DAUGHTER OF ST. PAUL.: Pilgrim to Poland. St. Paul Editions, 1979. 284
s.
·
DZIWISZ, S.: Život s Karolom. Trnava: SSV, 2007, s. 229.
- 232 -
·
DZIWISZ, S:; BUZZONETTI, R.; COMASTRI, A.: Nechajte ma odísť. Trnava: Dobrá
kniha 2006. 91 s. ISBN 80-7141-532-4
·
ĎURICA, J., SJ: Mária – Hviezda novej evanjelizácie (Dizertačná práca na Teologickej
fakulte Trnavskej univerzity) Bratislava, 2007.
·
FILIPEK, A., SJ: Cez symbolickú reč liturgických znakov bližššie ku Kristovi. Trnava:
Dobrá kniha, 2000. 294 s. ISBN 80-7141-352-6
·
HANC, W.: Ekumenizm Jana Pawła II. s. 111-112 . In: Opracowanie: KRASIŃSKI, J.:
20 lecie pontyfikatu Jana Pawła II. Sympozjum ogólnouczelniane w Akademii Teologii
Katolickiej w Warszawie (16. listopada 1998). Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu
Kardynała Stefana Wyszyńskiego, 2000. 200 s. ISBN 83-7072-153-2
·
HERIBAN, J.: Príručný lexikón biblických vied. Bratislava: Don Bosco, 1998. 1366 s.
ISBN: 80-88933-07-2.
·
KALINAY, P.: Ján Pavol II. v krajinách sveta. Zvolen: Jas, 2003. 301 s. ISBN: 8088795-92-3.
·
KAROLAK T.: JAN PAWEŁ II. Warszawa: Interpress, 1979. 175 s. ISBN 83-223-18820
·
KYSELICA, J.: Obnova farnosti cez neokatechumenát. Trnava: Dobrá kniha, 1998. 229
s. ISBN 80-7114-036-5
·
LABO, Š. S.J.: Lietajúci pútnik dvadsiateho storočia VII. Prešov: Vydavateľstvo Michala
Vaška, 2005. 159 s. ISBN 80-7165-491-4.
·
LABO, Š., SJ.: Posledné cesty lietajúceho pútnika VIII. Trnava: SSV, 2007. 165 s.
ISBN: 978-80-7162-646-6
·
LABO, Š., SJ: Tretia návšteva Sv. Otca Jána Pavla II. na Slovensku. Trnava: Dobrá
kniha, 2003. 109 s. ISBN 80-7141-432-8
·
LABO, Š., SJ: Utrpenie, smrť a pohreb Jána Pavla Veľkého. Trnava: SSV, 2007. 77 s.
ISBN 978-80-7162-665-7
·
MALIŃSKI, M.: Druhý život Karola Wojtyłu. Námestovo: Štefan Koma., 2007. 152 s.
ISBN 978-80-89070-29-9.
·
MOSKWA, J.: Pápež, ktorý zmenil svet. Bratislava: Ikar, 2005. 407 s. ISBN 80-5511086-7.
·
Opracowal: BONIECKI, A.:Kalendarium życia Karola Wojtyły. Kraków: Znak, 2000.
741 s. ISBN 83-7006-834-0
·
L‘Osservatore Romano, nr 6 (234) 2001. In: Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz
Jana Pawła II.: Kraków: Wydawnictvo Literackie, 2005. 258 s. ISBN 83-08-03788-7
·
PESCH O. H.: Druhý vatikánský koncil. Praha: Vyšehrad, 1996. 435 s. ISBN 80-7021194-6.
- 233 -
·
RATZINGER, J.: Cirkevné hnutia a ich miesto z teologického hľadiska. In: Pápežské
listy a vatikánske dokumenty 14. SSV: Trnava, 1998. 68 s. ISBN 80-7162-239-7
·
REAPER, W.; SMITH, L.: Myslenie západnej civilizácie. Bratislava: Porta Libri. 454 s.
ISBN: 80-967954-1-4
·
Red. DATA, E.; KUŹNIK, K.: Moje Wadowice. Marki: Michalineum. ISBN 83-7019-2513
·
SENČÍK, Š., SJ: Ján Pavol II. Prvý pápež slovanského pôvodu. Martin: Tlačiarne SNP,
š.p., 1990. 361 s. ISBN 80-85186-00-4.
·
STANČEK, Ľ.: Homiletika v novej evanjelizácii. Spišská Kapitula: Kňazský seminár
biskupa Jána Vojtaššáka, 1997. 229 s. ISBN 80-7142-048-4
·
SZULC, T.: Jan Pavel II. Praha: Tok, 1995, s. 47. ISBN: 80-90008-0-X
·
ŠMIDRIAK, O.: Malé spoločenstvá mládeže. Košice: Katolícka univerzita
v Ružomberku, Teologická fakulta v Košiciach, 2007. 230 s. ISBN 978-80-89138-71-5
·
TERBOS, P.: Atlét na Petrovom stolci. Bern: M.P.K., 1981. 191 s.
·
VRAGAŠ, Š.: Základné otázky sociálneho učenia Cirkvi. Bratislava: RKCMBF UK,
1996. 173 s. ISBN: 80-88696-13-5
·
Zost. CHOVAN, J.; HANAKOVIČ, Š.: Kristov pútnik na Slovensku. Trnava: SSV, 1996.
90 s. ISBN 80-7162-159-5
·
Zost. HERMANOVSKÝ J.: Pápeži kňazom . Bratislava: Lúč, 1996. 480 s. ISBN 807114-191-7
·
Zost. KOŠIAR, J.; LABO, Š.: VRAGAŠ, Š.: Apoštol národov dvadsiateho storočia.
Trnava: Dobrá kniha, 1995. 166 s. ISBN 80-7141-076-4
·
ZUCHNIEWICZ, P.: Náš pápež. Trnava: Dobrá kniha, 2003. 152 s. ISBN 80-7141421-2
·
WALSH, M.: Jan Pavel II. Brno: Barrister & Principal, 1995. 301 s. ISBN 80-85947-03X
·
WEBER H.: Všeobecná morální teologie. Praha: Zvon, 1998. 376 s. ISBN 80-7021292-6
·
WEIGEL, G.: Svedok nádeje. Praha: Práh, 2005. s. 41-42. ISBN: 80-7252-110-1
·
WEIGEL, G.: Svědek naděje. Praha: Práh, 2005. s. 32-33. ISBN: 80-7252-114-4
Pápežské listy a vatikánske do kumenty
·
Pápežské listy 6. Trnava: SSV, 1996. 30 s. ISBN 80-7162-111-0
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty, 10. Trnava: SSV, 1998. 75 s. ISBN 80-7162217-6
- 234 -
·
·
·
Pápežské listy a dokumenty 23. Trnava: SSV, 2000. 37 s. ISBN 80-7162-312-1
·
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 29. Trnava: KBS, 2002. 39 s. ISBN 80-7162382-2
·
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 36. Trnava, SSV: 2003. 46 s. ISBN 80-7162423-3
·
·
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 47.Trnava: SSV, 2004. 26.s. ISBN 80-7162477-2
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 48. s. Trnava: SSV, 2004. 19 s. ISBN 80-7162481-0
·
Pápežské listy a vatikánske dokumenty 50. Trnava: SSV, 2004. 16 s. ISBN 80-7162506-X
·
·
Encyklopédie a publikácie zozbieraných prejavov alebo citátov Jána Pavla II.
·
Ako v sebe objaviť Božie povolanie [zbierka citátov Jána Pavla II.]. Trnava: Dobrá
kniha, 2000. 76 s. ISBN 80-7141-365-8
·
Boží plán pre tretie tisícročie [zbierka citátov Jána Pavla II]. Bratislava: Lúč, 1996. 186
s. ISBN 80-7114-192-5
·
Docieracie do ludzkich serc!. Szczecinek: Fundacja Nasza Przysłośc, 2005.143 s.
ISBN 83-88531-52-2.
- 235 -
·
Nebojme sa pravdy [zbierka citátov Jána Pavla II.] Bratislava: Lúč, 1995. 192 s. ISBN
80-7114-273-5
·
Pamięći tożsamość. Krakow, 2005. In: Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz Jana
Pawła II.: Kraków: Wydawnictvo Literackie, 2005. 258 s. ISBN 83-08-03788-7
·
Red.:DZIWISZ, S.: NOWACKI H.: Wielki jubileusz roku 2000. Liberia Editrice Vaticana,
2001. 714 s. ISBN 88-209-7228-X
·
Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – II. 1978-1998. Warszawa:
Wydawnictwo Księży Marianów. 306 s. ISBN 83-7119-227-4.
·
Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – IV. 1978-1998. Warszawa:
Wydawnictwo Księży Marianów. 339 s. ISBN 83-7119-251-7.
·
Red. FILIPIAK, M.: Jan Paweł II o Matce Bożej – V. 1978-1998. Warszawa:
Wydawnictwo Księży Marianów, 1999. 494 s. ISBN 83-7119-251-7.
·
Red. NOGÓRNEG, J.; JEŻYNY, K.: Jan Paweł II.: Encyklopedia nauczania moralnego.
Radom: Polew, 2005. 636 s. ISBN: 83-89862-20-4
·
Red.: SAKOWICZ, E.: Jan Pawel II – Encyklopedia dialogu i ekumenizmu. Radom:
Wydawnictwo Encyklopedyczne, 2006. 618 s. ISBN 83-89862-40-9.
·
Red. SOBIEPAN, J.: Jan Paweł II na Filipinach i w Japonii. Warszawa: PAX, 1986. 286
s. ISBN 83-211-0630-7
·
Red. SZOTEK, A.: Jan Paweł II o Matce Bożej – III. 1978-1998. Warszawa:
Wydawnictwo Księży Marianów, 1999. 274 s. ISBN 83-7119-250-9
·
Red. ZWOLIŃSKY, A.: Jan Paweł II – Encyklopedia nauczania społecznego. Radom:
Wydawnictwo Encyklopedyczne, 2005. 619 .s Kultura s. 259 ISBN 83-89862-22-0
·
Zost. BEŇOV, M.: Vlastnými slovami [myšlienky Jána Pavla II.]. Trnava: Dobrá kniha,
2005. 132 s. ISBN 80-7141-483-2
·
Zost. DYBCIAK, K.: Elementarz Jana Pawła II. Kraków: Wydawnictvo Literackie, 2005.
313 s. ISBN 83-08-03727-5
·
Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz Jana Pawła II.: Kraków: Wydawnictvo
Literackie, 2005. 258 s. ISBN 83-08-03788-7
·
Zost. GAVENDA, M.: Vám moji najmilší [zbierka citátov Jána Pavla II]. Bratislava: Lúč,
1998. 80 s. ISBN 80-7114-247-6
·
Zost. KOŠČ, S.:Staňte sa kvasom sveta (Posolstvá a príhovory Jána Pavla II na
Svetových dňoch mládeže). Bratislava: KVAS, 1992. 144 s. ISBN 80-85589-01-X
Články v zborníkoch
·
BRZÝ P.: Permanentná formácia kňazov v rámci Slovenska a v Nitiranskej diecéze. In:
Zost. DIAN, D.: Duchovný pastier č. 4/2008. Trnava: SSV, 2008. ISSN 0139-861X
- 236 -
·
DULLES, A.: John Paul II and the New Evangelization: What Does It Mean?. In: Ed.
RALPH M.; WILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization.. Ohio: St.
Anthony Messenger Press, 2006. 324 s. ISBN 0-86716-748-3
·
JARAB, J.: Pastoračný program KBS – výzva na začiatku milénia. In.: Zost.:
SPUCHĽÁK, J.: Evanjelizcácia a pastorácia na Slovensku. Spišské podhradie:
Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. 79 s. ISBN 80-7142-105-7
·
JÁCHYM M.R.: Sviatosť zmierenia a nová evanjelizácia. In: Zost. CSONTOS L.: Nová
evanjelizácia. Bratislava: Lúč, 1992. 261 s. ISBN 80-7114-072-4
·
JURKO, J.: Cirkev na Slovensku v pluralistickej spoločnosti. In.: Zost.: SPUCHĽÁK, J.:
Evanjelizcácia a pastorácia na Slovensku. Spišské podhradie: Kňazský seminár
biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. 79 s. ISBN 80-7142-105-7
·
KOŠČ S.: Dôvera Jána Pavla II. v mládež. In: Zost. STANČEK, Ľ.: Ján Pavol II.
a mládež (zborník príspevkov konferencie v Ružomberku 24. - 25. Apríla 2006)
Ružomberok: Katolícka univerzita, 2006. 187 s. ISBN 808084091-1
·
KYSELICA J.: Význam slávenia Svetového dňa chorých. In: Zost. CSONTOS, L.: Nová
evanjelizácia IX.: Bratislava: Dobrá kniha, 2000. 182 s. ISN 80-7141-307-0
·
GALIS, T.: Život Cirkvi na Slovensku a Pastoračný plán 2007-2013. In: Zost. DIAN, D.:
Duchovný pastier č. 4/2008. Trnava: SSV, 2008. s. 167- 173. ISSN 0139-861X
·
MIODEK, J.: Osobliwości stylu Jana Pawła II. s. 22-26. In: Red. SOLSKIEGO, Z.:
Twórczość Karola Wojtyły. Wrocław: Wydawnictwo Universytetu Wrocławskiego,
1998.141 s. ISBN: 83-229-1802-X
Zborníky
·
20 lecie pontyfikatu Jana Pawła II. Sympozjum ogólnouczelniane w Akademii Teologii
Katolickiej w Warszawie (16 listopada 1998). Warszawa: Wydawnictwo Uniwersytetu
Kardynała Stefana Wyszyńskiego, 2000. 200 s. ISBN 83-7072-153-2
·
Ed. RALPH M.; WILIAMSON P.: John Paul II and the New Evangelization.. Ohio: St.
Anthony Messenger Press, 2006. 324 s. ISBN 0-86716-748-3
·
Red. SOLSKIEGO, Z.: Twórczość Karola Wojtyły. Wrocław: Wydawnictwo
Universytetu Wrocławskiego, 1998.141 s. ISBN: 83-229-1802-X
·
Zost. DIAN, D.: Duchovný pastier č. 4/2008. Trnava: SSV, 2008. s. 167- 173. ISSN
0139-861X
·
Zost. CSONTOS L.: Nová evanjelizácia. Bratislava: Lúč, 1992. 261 s. ISBN 80-7114072-4
·
Zost. CSONTOS, L.: Nová evanjelizácia IX.: Bratislava: Dobrá kniha, 2000. 182 s. ISN
80-7141-307-0
- 237 -
·
Zost.: SPUCHĽÁK, J.: Evanjelizácia a pastorácia na Slovensku. Spišské podhradie:
Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. 79 s. ISBN 80-7142-105-7
·
Zost. STANČEK, Ľ.: Ján Pavol II. a mládež (zborník príspevkov konferencie
v Ružomberku 24. - 25. apríla 2006) Ružomberok: Katolícka univerzita, 2006. 187 s.
ISBN 808084091-1
Internetové zdroje
·
www.kbs.sk – oficiálna internetová stránka Katolíckej cirkvi na Slovensku.
·
www.vatican.va – oficiálna stránka Vatikánu.
Osobné rozhovory
·
Rozhovor s doc. ThDr. Andrejom Filipkom SJ, PhD., 18. júl 2008.
Noviny
·
L‘Osservatore Romano, nr 6 (234) 2001. In: Zost. DYBCIAK, K.: Nowy elementarz
Jana Pawła II.: Kraków: Wydawnictvo Literackie, 2005. 258 s. ISBN 83-08-03788-7
- 238 -

Stiahni si e-knihu

Transkrypt

Podobne dokumenty

3. 50 m Záchrana modelu/ 50 m Manikin Carry