Zbornik BEFO 2014 - 2. zvazok

Transkrypt

Zbornik BEFO 2014 - 2. zvazok
Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Akadémia ozbrojených síl gen. M.R.Š. v Liptovskom Mikuláši
Univerzita obrany v Brne
Západočeská univerzita v Plzni
National Aviation University v Kyjeve
Wyższa Szkoła Bezpieczeństwa Publicznego
i Indywidualnego - APEIRON v Krakove
Vysoká škola Ekonomická v Prahe
pod záštitou podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych
záležitostí SR Miroslava LAJČÁKA
a
pod záštitou ministra obrany SR Martina GLVÁČA
BEZPEČNOSTNÉ FÓRUM 2014
SECURITY FORUM 2014
II. Zväzok / II. Volume
Zborník vedeckých prác /
Volume of Scientific Papers
Banská Bystrica 2014
Vedecký výbor /
Scientific Board:
doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.
prof. PhDr. Ján Koper, PhD.
brig. gen. doc. Ing. Boris Ďurkech, CSc.
Gen. dyw. dr hab. Bogusław Pacek
doc. Ing. Dr. Štefan Danics, Ph.D.
doc. Ing. Ladislav Hofreiter, CSc.
plk. gšt. v.v. doc. Ing. Pavel Nečas, PhD.
doc. PaedDr. Milan Vošta, Ph.D.
doc. Ing. Josef Abrhám, Ph.D.
doc. PhDr. Peter Terem, PhD.
doc. PhDr. Branislav Kováčik, PhD.
doc. Vasyl M. Zaplatynskyi, PhD.
doc. JUDr. PhDr. Ivo Svoboda, Ph.D.
brig. gen. v.v. doc. Ing. Miroslav Kelemen, PhD.
plk. Ing. Jaroslav Průcha, Ph.D.
dr. Juliusz Piwowarski
PhDr. Pavel Hlaváček, Ph.D.
PhDr. Jaroslav Naď
Organizačný výbor /
Organizers:
Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD.
Mgr. Dávid Kollár, PhD.
PhDr. Rastislav Kazanský, PhD.
Mgr. Lucia Husenicová, PhD.
PhDr. Dagmar Nováková, PhD.
Mgr. Lenka Štefániková, PhD.
Mgr. Peter Lizák
Mgr. Anna Juhászová
Mgr. Katarína Krokosová
Mgr. Michal Raškovský
Mgr. Aleš Kollár
Mgr. Andrej Vaščík
Mgr. Maroš Chudovský
Mgr. Ján Marko
Editori / Editors:
Mgr. Jaroslav Ušiak, PhD.
Doc. PhDr. Jana Lasicová, PhD.
Mgr. Dávid Kollár, PhD.
Recenzenti /
Reviewers:
Prof. PhDr. Oskar Krejčí, CSc.
Prof. PhDr. Ján Koper, PhD.
Za obsahovú a jazykovú stránku príspevkov sú zodpovední jednotliví autori.
© Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2014
ISBN 978-80-557-0678-8
OBSAH / CONTENT
I. ZVÄZOK / I. VOLUME
SKÚSENOSTI A BUDÚCNOSŤ NATO ZO STREDOEURÓPSKEJ
PERSPEKTÍVY / THE EXPERIENCES AND THE FUTURE OF NATO
FROM CENTRAL EUROPEAN PERPSECTIVE
LASICOVÁ Jana – HUSENICOVÁ Lucia – UŠIAK Jaroslav: Budúcnosť
NATO a štáty strednej Európy / The Future of NATO and Central European
Countries ............................................................................................................. 11
SPILÝ Peter: Regionálna obranná spolupráca krajín V4 / Regional Defence
Co-Operation of V4……………............................................................................ 19
KUBICA Józef: Udział Wojska Polskiego w pokojowych misjach
ekspedycyjnych w okresie powojennym / Participation of the Polish Army in
Peace Expeditionary Missions in the Postwar Period ........................................ 27
GRZELA Joanna: Military Security – as a New Level of Cooperation of the
Nordic Countries: the Present Condition and Prospects for Development ........ 35
DYČKA Lukáš: Současné přístupy a výzvy při zpracování koncepčních
dokumentů v resortu obrany České republiky / Revision of Strategic
Documents within Defence Sector in Czech Republic – Challenges and
Outcomes ............................................................................................................. 44
ČERI Ladislav: Vojenská diplomacia a Ozbrojené sily SR - 10. rok od vstupu
do NATO / Defence Diplomacy and Armed Forces of the Slovak Republic
- 10th Year after the Entry into NATO ................................................................ 53
BUČKA Pavel – NOVOSAD Ondřej: New NATO’s Allied Command
Operations Structure ........................................................................................... 60
ZIKMUND Vladimír: Možnosti vojenského príspevku k medzinárodnej
bezpečnosti / Capabilities of Military Contribution to International Security ... 68
KYBERNETICKÁ BEZPEČNOSŤ AKO SÚČASNÁ BEZPEČNOSTNÁ
HROZBA / CYBER SECURITY AS A CONTEMPORARY SECURITY
THREAT
BASTL Martin: Vybrané aspekty pokročilých kybernetických útoků /
Selected Aspects of Advanced Cyber Attacks ..................................................... 80
BOGDAŃSKI Andrzej – SIELWANOWSKI Marcin: Information and
Communication Networks of Modern Battlefield ............................................... 86
DUKIEWICZ Tomasz: Bezpečnost a informační kontext v militárním
prostředí / Security and Information in the Military Environment ..................... 97
MARCZYK Maciej: Space and Modern Satellite Systems as a New
Challenge for the Polish Armed Forces in Today’s Information War ................ 110
FABIÁN Karol – KOTTMAN Peter: Krízový management pri
bezpečnostných hrozbách z kybernetického priestoru / Crisis Management
Approach to Security Threats in Cyberspace ..................................................... 119
FRACZEK Mariusz: Cyberspace Safety for the National Security ................ 128
DRUTAROVSKÁ Jana: Bitcoin ako hrozba pre finančné trhy / Bitcoin as a
Threat for Financial Markets .............................................................................. 136
TEORETICKÉ A METODOLOGICKÉ ASPEKTY VÝSKUMU
BEZPEČNOSTI / THEORETICAL AND METHODOLOGICAL
ASPECTS OF SECURITY RESEARCH
ANDONOV Oliver – VELJANOVSKA Katerina: Securitization like Cross
Point in Creating Public and Security Polices – Theoretical Approach and
Practical Example ............................................................................................... 146
BOLEČEKOVÁ Martina: Porušovanie ľudských práv počas ozbrojených
konfliktov / Violation of Human Rights in Armed Conflicts ……........................ 158
BREHOVSKÁ Lenka – LÍBAL Libor – KARDA Ladislav: Bezpečnostní
výzkum v letech 2013-2015 v oblasti ochrany obyvatelstva / Security Research
in 2013-2015 in the Area of Protection of Population ....................................... 166
DANICS Štefan: Militantní demokracie a její aplikace v praxi / Militant
Democracy and Its Application .......................................................................... 170
DZIEKAŃSKI Paweł: Taxonomic Methods in the Classification of Local
Government Units in the Context of Financial Management (in the Safety
Assessment of the Economic) .............................................................................. 180
GANOCZY Štefan: Bezpečnostný systém ako významná súčasť
bezpečnostného sektora / Security System as Signigicant Part of Security
Sector .................................................................................................................. 192
HOFREITER Ladislav: Systémový prístup k skúmaniu bezpečnostného
prostredia / Systemic Approach to the Research of the Security Environment .. 199
KALICKÝ Juraj: Eisenhowerova doktrína / Eisenhower´s Doctrine .............. 209
KAZANSKÝ Rastislav: Aktuálnosť využitia metódy včasného varovania
z hľadiska medzinárodnej bezpečnosti / The Timeliness of Using Methods of
Early Warning in Terms of International Security ............................................. 215
KELEMEN Miroslav: Konzorcium „CSRP“ a vybrané projekty
bezpečnostného výskumu a vzdelávania / Consortium “CSRP“ and Selected
Security Research Projects and Education ......................................................... 222
KRÁLIK Ján: Kontrola ako faktor zvyšovania bezpečia / Control as a
Factor of Safety Improvement ............................................................................. 230
SVOBODA Ivo – KUBÍNYI Ľubomír: Využití moderních forem hodnocení
v řízení kariér / Use of Modern Forms of Assessment in Managing of Career .. 236
KREDATUS Ondrej: Metódy na riešenie problémov strategického riadenia
a hodnotenia bezpečnostného prostredia / Methods for Solving Problems of
the Strategic Management and Security Environment ....................................... 246
KROKOSOVÁ Katarína: Problematika kolektívnej bezpečnosti: teória
a realizovateľnosť / The Issue of the Collective Security: Theory and
Feasibility ........................................................................................................... 257
LIMAŃSKI Andrzej: Zarządzanie w sytuacji oporu wobec zmian
w organizacji / Management in Situation of Resistance with Reference to
Changes in Organization .................................................................................... 266
LISOWSKI Michał: Kształcenie menedżerów jako sposób na doskonalenie
bezpieczeństwa narodowego / Education of Managers as a Way for
Improvement of National Security ...................................................................... 275
LIZÁK Peter – VAŠČÍK Andrej: Športová politika ako faktor zmierňovania
napätia v bezpečnostnom prostredí / Sports Policy as a Reducing Tensions
Factor in Security Area ....................................................................................... 281
NOVÁKOVÁ Dagmar: Skúmanie vzájomného vzťahu medzi kultúrou
a konfliktom / Research of Mutual Relation Between Culture and Conflict ....... 289
PIWOWARSKI Juliusz: National Security – an Attempt to Conceptualize .... 298
SEDLICKÁ Ľubica – VAŠKO Adrián: Analýza mechanizmov v oblasti
medzinárodnej a regionálnej policajnej spolupráce / The Analysis of
Mechanisms in International and Regional Police Cooperation ....................... 303
STEHLÍK Miloslav – STEJSKAL Petr – KLOUDOVÁ Gabriela –
KUPČOVÁ Pavlína – KACER Jiří – BORŮVKA Michael: Fyziologická
objektivizace distresu při plnění vysoce náročných bojových úkolů /
Physiological Objectivization of Distress while Executing Highly Demanding
Combat Missions ................................................................................................. 311
ŠTĚPÁNEK Břetislav – OTŘÍSAL Pavel: Postavení mezinárodní vojenské
organizace Joint CBRN Defence Centre of Excellence v ekonomické teorii
aliance / Position of International Military Organization Joint CBRN Defence
Centre of Excellence in Economic Theory of Alliance ..................................... 321
SOLARZ Jarosław: CBRN Prediction In Crisis Management ........................ 326
VLČEK Dalibor: Postavenie malých štátov v svetovom politickom systéme –
ich niektoré špecifiká / Status of Small States within the International Political
System – Some Specifics of These States ............................................................. 337
BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR EURÓPSKEJ ÚNIE / EUROPEAN
UNION’S SECURITY AREA
ŚLUSARCZYK Bogusław – WOLAK-TUZIMEK Anna: Sustainable
Development Policies of the European Union as Expressions of SocioEconomic Security .............................................................................................. 344
NOVOTNÝ Antonín: Závěry jednání Evropské rady k evropské obraně –
důvod k optimismu? / Conclusions of the European Council on European
Defence – a Reason for Optimism? ................................................................... 351
LABUZÍK Milan: Boj Európskej únie proti novodobému námornému
pirátstvu / EU Figth Afainst Modern Maritime Piracy ..................................... 361
JURČÁK Vojtech – IVANČÍK Radoslav: Princípy mierových operácií
krízového manažmentu Európskej únie / Principles of Peacekeeping
Operations of European Union Crisis Management .......................................... 373
KEŠEĽ Juraj: Migračné riziká pre bezpečnosť obyvateľov schengenského
priestoru / Migration Risks for Security Residents in the Schengen Area .......... 380
COADA Ludmila: Security Challenges in the EU’s Eastern Neighbourhood:
Moldova’s European Orientation and the Transnistrian Puzzle ........................ 387
GALANSKÁ Nina: Ochrana a bezpečnosť vonkajších hraníc Európskej únie
v kontexte súčasných migračných tokov a „Arabskej jari“ / Protection and
Security of European Union´s External Borders in the Context of Current
Migration Flows and “The Arab Spring“ .......................................................... 396
ZIELIŃSKI Tadeusz: Development of the European Union Operational
Capabilities in the Field of Air Force.................................................................. 406
II. ZVÄZOK / II. VOLUME
BEZPEČNOSTNÉ PROSTREDIE STREDNEJ EURÓPY V KONTEXTE
HISTORICKÝCH SKÚSENOSTÍ / SECURITY SPACE OF THE
CENTRAL EUROPE IN CONTEXT OF HISTORICAL EXPERIENCE
BUDVESELOVÁ Alena: Historické postavenie Ruska v systéme európskej
bezpečnosti / Historical Position of Russia in the European Security System ... 429
HOLUBOVÁ Mária: Zahraničná politika a otázky bezpečnosti ČSR ako
súčasť Versaillesko-Washingtonskej sústavy / Foreign Policy and Security
issues of the First Czechoslovak Republic as a Part of Versailles-Washington
System ................................................................................................................ 436
KASIŃSKA Małgorzata: Bezpieczeństwo ekonomiczne świata w latach
2000-2015 / World Economic Security in the Years 2000-2015 ......................... 444
NAXERA Vladimír: Rusko a středovýchodní Evropa – pohled Natalie
Naročnické / Russia and East Central Europe – the View of Natalya
Narochnitskaya ................................................................................................... 456
ŠKUTOVÁ Daniela: Stredoeurópsky bezpečnostný priestor v kontexte dejín
slovenského politického myslenia / The Central European Security Area in the
Context of History of Slovak Political Thought .................................................. 465
DOLEČEK Martin – SMOLÍK Josef: Zdrojová data policejních statistik
v ČR: využitelnost a limity / Source Data of Police Statistics in the Czech
Republic: Applicability and Limitations ............................................................. 473
STRNAD Štěpán: Komparace zdrojů společenské úspěšnosti západoevrospké
a středoevropské krajní pravice v kontrastu se stavem její mezinárodní
spolupráce / Comparison of the Social Success Sources of the West European
a Central European Far-Right in the Contrast of Situation of Its International
Cooperation ........................................................................................................ 483
GRZYWNA Zbigniew: Bezpieczeństwo w aglomeracji na przykładzie Śląska
/ Safety on the Example of the Agglomerations of Silesia .................................. 493
HRNČIAR Michal: Ozbrojené sily Slovenskej republiky ako spolugarant
bezpečnosti na Cypre / Slovak Armed Forces as Co-Guarantor of Security in
Cyprus ................................................................................................................. 504
MELICHAŘÍK Zdeněk: Vybrané aspekty zjišťování ochranných
charakteristik materiálů používaných k izolační ochraně specialistů
chemického vojska Armády České republiky / Selected Aspects of
Determination of Protective Characteristics of Materials Used for the Czech
Armed Forces Chemical Corps´ Specialists ...................................................... 512
OTŘÍSAL Pavel – ZAHRADNÍČEK Radim: The University of Defence
Students of the Chemical Branch´s Group Training as an Effective Tool of
Improvement of Specialized Accredited Preparation ......................................... 518
KOŚMIDER Tomasz: Social Dimension of the Polish State Security –
Diagnosis of the 21st Century Threats ................................................................ 525
REGIONÁLNE ASPEKTY BEZPEČNOSTI / REGIONAL ASPECTS OF
SECURITY
ADAŠKOVÁ Daša: Prístupy k odzbrojeniu regiónu Blízky východ / The
Approaches to the Disarmament of the Middle East Region .............................. 536
BALCO Martin – VERMEŠOVÁ Hana: Problematické oblasti
implementácie prvej dohody o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov
medzi Srbskou republikou a Kosovom / Problem Areas in Implementation of
the First Agreement of Principles Governing the Normalization of Relations
Between Republic of Serbia and Kosovo ............................................................ 544
ČECH Ľubomír: Turecké vzťahy s Ruskom a Iránom – spolupráca a(lebo)
rivalita? / Turkish Relations with Russia and Iran - Cooperation and/or
Rivalry? ............................................................................................................... 552
GHANNAM Souheil: Bezpečnosť krajín Arabského/Perzského zálivu
v prípade Iránsko-Západnej dohody / Safety of the Gulf Countries in Case of
the Iran-West Agreement .................................................................................... 562
GRECHANINOV Viktor F.: New Principles of Safety Management Based
on Risk-Based Approach in Ukraine .................................................................. 570
HLAVÁČKOVÁ Hana: Západní Balkán a rekonstrukce evropské
bezpečnosti / Western Balkan and the Reconstruction of the European
Security ............................................................................................................... 577
JUHÁSZOVÁ Anna – KOLLÁR Aleš: Komparatívna analýza
separatistických tendencií na južnom Kaukaze / Comparative Analysis of the
Separatist Tendencies in the South Caucasus Region ....................................... 586
JANUŁA Eugeniusz – KRYSYUK Halina: Meandry Ukrainy w wyborze
politycznego kursu / Meander of Ukraine in Choosing the Political Course ..... 593
ROSŮLEK Přemysl: Antická dimenze Makedonské identity, spor o název
země s Řeckem & Albánci v Makedonii / Ancient Dimension of Macedonian
Identity, Dispute with Greece about the Name of Country & Albanians in
Macedonia ........................................................................................................... 609
JANUŁA Eugeniusz: Strategia Rosji / Russia’s Strategy ............................... 621
HRADŇANSKÁ Barbora: Čínsky postoj ku kríze v Sýrii / The Chinese
Stance on Syrian Crisis ....................................................................................... 636
STANKOVIĆ PEJNOVIĆ Vesna: Regional Cooperation in the Western
Balkans ................................................................................................................ 645
ŠUBRTOVÁ Natália: Vojenský aspekt regionálnej spolupráce v Latinskej
Amerike – Juhoamerická rada obrany / Military Aspect of Regional
Cooperation in Latin America – the South American Council of Defense ......... 658
URIADNIKOVA Inga – LEBEDEV Vladimir: Priority of Economic
Security in the Aspect of National Security of Ukraine ...................................... 666
VASIĽKOVÁ Adriana: Od konfliktov k spolupráci – prípadová štúdia
vzťahov Alžírsko, Francúzsko / From Conflicts to Cooperation - Case Study of
Relationship between Algeria and France .......................................................... 675
VYSTAVEL Jozef: Zhodnotenie procesu normalizovania vzťahov medzi
Srbskom a Kosovom z pohľadu Srbska / Assessment of the process of
Normalization of Relations between Serbia and Kosovo from the Perspective
of Serbia .............................................................................................................. 684
ZAPLATYNSKYI Vasyl: БЕЗОПАСНОСТЬ УКРАИНЫ В КОНТЕКСТЕ
НЕОПРЕДЕЛЁННОСТИ СТРАТЕГИЧЕСКОГО ВЫБОРА / Security of
Ukraine in the Context of the Uncertainty of her Strategic Choice .................... 694
MAJCHÚT Ivan: Cyperský konflikt: historické východiská gréckej a tureckej
prítomnosti na ostrove / Cyprus Conflict: Historical Background of Greek and
Turkish Presence on the Island ........................................................................... 700
MARKO Ján: Regionálna bezpečnostná spolupráca v subsaharskej Afrike /
Regional Security Cooperation in Sub-saharan Africa ...................................... 712
SÚČASNÉ BEZPEČNOSTNÉ VÝZVY / CONTEMPORARY SECURITY
CHALLENGES
DRABIK Ireneusz: Niepewność i ryzyko w zarządzaniu bezpieczeństwem
ekonomicznym przedsiębiorstwa / Uncertainty and Risk in the Management
of the Economic Security of the Company ......................................................... 719
NIČ Martin: Vplyv globalizácie na operačné možnosti teroristických
organizácií a jednotlivcov / Influence of Globalization on Possibilities of
Operations of Terrorist Organizations and Individuals ..................................... 729
GODA Samuel: The Promises and Challenges of the OSCE “Helsinki+40”
Process ............................................................................................................... 736
HROMADA Martin – LUDĚK Lukáš: Postavenie a význam PPP (Public –
Private Partnership) v problematike ochrany kritickej infraštruktúry / Position
and Importance of PPP (Public – Private Partnership) in the Issue of Critical
Infrastructure Protection .................................................................................... 743
IVANČÍK Radoslav – UŠIAK Jaroslav: Terorizmus – aktuálna
bezpečnostná hrozba / Terrorism – current security threat ................................ 750
OLAK Antoni – KRAUZ Antoni: Zjawisko terroryzmu we współczesnym
świecie / Phenomena in Contemporary Global Terrorism ................................. 759
TANESKI Nenad – MILOSEVSKA Tanja: Global Hybrid Asymmetric
Threats – Terrorism, Crime, Insurgency ............................................................ 776
TICHÁ Karolina: Protikorupční politika EU / Anti-Corruption
Policy of EU ........................................................................................................ 785
VAČKÁŘ David – LORENCOVÁ Eliška – LOUČKOVÁ Blanka –
PÁRTL Adam: Environmentální bezpečnost a adaptace v kontextu
globálních změn / Environmental Security and Adaptation in the Context of
Global Change .................................................................................................... 791
ŻYCKI Artur – BRZEZIŃSKI Andrzej: Terrorism – “Kill One, Scare Ten
Thousand” ........................................................................................................... 803
KOMJÁTHY László – KISS Alexandra: Požiarna ochrana na spoločnom
úseku slovensko-maďarských hraníc / Fire Control on the Hungary-Slovakia
Frontier ............................................................................................................... 811
HISTORICKÉ POSTAVENIE RUSKA V SYSTÉME
EURÓPSKEJ BEZPEČNOSTI
HISTORICAL POSITION OF RUSSIA IN THE EUROPEAN
SECURITY SYSTEM
Alena Budveselová1
ABSTRACT
The article is devoted to Russia's position in the European security system in the context of
relations with the two organizations as NATO and the EU, which can be seen as a guarantor
of the European security. It also describes the basic milestones of cooperation and mutual
dialogue. The article also describes the three basic geopolitical directions Slavophilism,
Westernism and Eurasianism which affected the Russian national and external selfreflection, and through them it can be seen to the Russian identification and status in Europe.
Key words: Russia, historical development, European security system, NATO, EU, OSN,
geopolitical approaches, security relations, security strategies, security concepts
1 Postavenie Ruska v európskom systéme bezpečnosti
Postavenie Ruska v európskom systéme bezpečnosti, tzv. európska
konštanta je jedna zo štyroch hlavných tém ruskej zahraničnej politiky od
ukončenia studenej vojny. Rusko sa vďaka svojej geografickej polohe a
ohromnej rozlohe dostalo do kontaktu s viacerými civilizáciami. Významný
vplyv (hlavne v náboženstve) mala Byzantská ríša a v ostatných oblastiach
islam. I napriek týmto vplyvom, špecifickosti a unikátnosti niektorých typických
čŕt sa Rusko historicky sformovalo ako európska krajina, a teda európska
bezpečnosť je považovaná za kľúčovú pre národnú bezpečnosť Ruska. Úzke
vzťahy ruských dynastií s európskymi dynastiami, kontakty ruskej inteligencie
s Európou, kresťanská civilizácia, to všetko je súčasťou reálnej ruskej histórie.
Európske vplyvy zasiahli Rusko najmä v 18. storočí v kontexte reforiem cára
Petra I. Veľkého. Cieľom Petrových reforiem bolo modernizovať Rusko a
politicky, hospodársky i kultúrne ho priblížiť k európskemu Západu. Porážkou
Švédska v severnej vojne, Peter získal pre Rusko územia dnešného Estónska i
časť Lotyšska a zabezpečil tak hegemóniu Ruska vo východnej Európe. Po
víťaznom ukončení severnej vojny sa oficiálne začal ruský štát označovať ako
Ruské impérium (Rossijskaja Imperija) a počínajúc Petrom I. znel oficiálny
titul ruských cárov „imperátor a samovládca celého Ruska“. V čase rozmachu
1
Alena Budveselová, PhDr., asistentka, doktorandka Katedra bezpečnosti a obrany,
Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393,
031 01 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika, [email protected]
429
bolo Ruské impérium po Britskej ríši druhým najväčším štátom sveta. Od tohto
obdobia, pokračujúc cez Svätú Alianciu po porážke Napoleona, angažovanosťou
Ruska v medzinárodných koalíciách počas prvej a druhej svetovej vojny,
bipolárneho usporiadania po 2. svetovej vojne a pod. sa Rusko stáva pevnou
súčasťou európskeho systému bezpečnosti. Počas tohto obdobia sa rozhodnutia
týkajúce sa vojny, mieru alebo povojnového usporiadania v Európe
uskutočňovali vždy s ruskou angažovanosťou. Podľa súčasného presvedčenia
ruskej politickej i vojenskej elity sa má rovnaký status Ruska v Európe zachovať
i v budúcnosti. Rusko cíti zodpovednosť za voľbu európskej bezpečnosti
a jednoty, a preto by sa v Európe nemali riešiť bezpečnostné otázky bez ruskej
účasti a súhlasu.
V roku 1999 po rozšírení Severoatlantickej aliancie o tri bývalé sovietske
satelity: Českú republiku, Maďarsko a Poľsko a po kulminácii kosovského
konfliktu nastala v postavení Ruska v systéme európskej bezpečnosti radikálna
zmena. Rusko vnímalo agresívnu politiku Aliancie v Kosove ako jasný príklad
ignorácie princípov OSN a medzinárodného práva. Rovnako obviňovalo
Európu, že podporila útok proti Juhoslávii, ako suverénnemu štátu,
spoluzakladateľovi OSN a účastníkovi záverečného aktu z Helsínk. Rusko seba
vnímalo v pozícii „outsidera“ bezpečnostného systému, t.j. „mimo systému
rozhodovania“ o kľúčových otázkach európskej bezpečnosti. (Duleba, 2009,
s.5) Od tejto chvíle prehodnotilo svoju bezpečnostnú politiku a usiluje o návrat
do systému európskej bezpečnosti s cieľom dosiahnuť také postavenie, ktoré by
mu umožnilo rozhodovať o kľúčových otázkach európskej bezpečnosti vrátane
spolurozhodovania o použití vojenskej sily v Európe.
2 Pozícia Ruska v Európe z hľadiska geopolitických smerov
Na historické postavenie Ruska v Európe je možné nazerať cez prizmu
troch geopolitických smerov slovanofilstva, západníctva a euraziánstva, ktoré
ovplyvňovali ruskú národnú a vonkajšiu sebareflexiu, s výnimkou sovietskeho
obdobia. Tieto smery ponúkali protichodné odpovede na otázky: Aká je ruská
spoločnosť? Aké je postavenie Ruska v Európe. Je Rusko súčasťou Európy?
Aká je identita ruského štátu?
Slovanofili vychádzali z idealizácie ruských dejín a viery v slávnu
budúcnosť Ruska. Zdôrazňovali osobitnosť slovanskej (predovšetkým ruskej)
kultúry a odmietali rozvoj Ruska podľa európskeho západného modelu. Za
základ slovanskej spoločnosti považovali: pravoslávie, samoderžavije,
národnosť. (Duleba, 2001) Slovanofilstvo považuje za najväčšiu hrozbu pre
Rusko Západ. Slovanofilský smer presadzuje ruský etnický nacionalizmus, kde
pravým národom je ten slovanský (ruský), pričom neexistuje rozdiel medzi
Rusmi, Ukrajincami a Bielorusmi. Podľa slovanofilov Rusku bola predurčená
vedúca úloha v slovanskom svete a zároveň úloha záchrancu liberálnej Európy
zmietanej vojnami a revolúciami. V rámci slovanofilstva sa sformoval
430
panslavizmus, ktorý navrhoval na jednej strane izoláciu Ruska od Európy a na
druhej strane vytvorenie nového slovanského štátneho útvaru, tzv. Veľkého
Všeslovanského Zväzu na čele s Ruskom.
Protichodným smerom bol Západníctvo, ktorý presadzoval modernizáciu
Ruska podľa západného (európskeho) vzoru, prekonanie tradičného archaického
zmýšľania, zaostalosti a izolovanosti ruskej spoločnosti, aktívne zbližovanie
Ruska s Európou a angažovanosť v európskych záležitostiach. Spoločným
postulátom slovanofilov i západníkov bola idea Ruska ako veľmoci a oba smery
zastávali názor, že korene ruskej štátnosti siahajú do obdobia Kyjevskej Rusi.
Odlišné názory mali na hodnotení stavu Ruska a perspektív jeho ďalšieho
vývoja. Slovanofili vyzdvihovali špecifické kvality slovanského étosu a jeho
vedúce postavenie v ruskom štáte. Západníci neprikladali význam etnickému
faktoru v multietnickom Rusku, ale ruskému impériu ako takému. (Duleba,
2001, s.37) Na začiatku 20. storočia pribudol, k týmto smerom eurazianizmus.
Podľa eurazianistov Rusko nepatrí ani do Európy ani do Ázie, ale je to osobitný
historický a kultúrny a geografický svet Eurázia.
Po rozpade ZSSR tieto smery našli svojich stúpencov v novom politickom
zriadení. Jedným z obhajcov orientácie na Západ je moskovský analytik
Dmitrij Trenin. Vo svojej knihe Koniec Eurázie tvrdí, že Rusko sa nachádza na
rozhraní Európy a Ázie. Preto sa má rozhodnúť kam chce patriť, pričom podľa
neho, sa ma pridať k Západu. K tomuto kroku je nevyhnutné, aby sa Rusko
vzdalo svojich dovtedajších ambícii v postsovietskom regióne, predovšetkým v
mimoeurópskom priestore, kde aj tak stráca vplyv na úkor USA. Jediným
prostriedkom vplyvu v regióne má zostať jazyk. Prozápadná orientácia sa stala
hlavnou črtou ruskej zahraničnej politiky prvých rokov samostatnosti.
3 Rusko a NATO
Po druhej svetovej vojne sa dostala východná Európa pod kontrolu ZSSR
a západná časť európskeho kontinentu prijala proamerickú orientáciu. V roku
1955 bola podpísaná Varšavská zmluva. Dve vojenské zoskupenia, rozdelili svet
na dva nepriateľské tábory. Počas studenej vojny sa viacero politikov usilovalo
o jednotnú Európu od Atlantiku po Ural. Ani po skončení studenej vojny vízia
jednotnej Európy nedostala pevnejší základ. Štáty západnej Európy zotrvali
v NATO a boli integrované do Európskej únie. Hoci ZSSR hodnotil integračný
proces v Európe negatívne, v posledných rokoch existencie ZSSR sa začala črtať
snaha priblížiť sa k EÚ. (Primakov, 2010) Pokus ZSSR o začlenenie do
západných štruktúr a inštitúcií bol v dôsledku slabej ekonomiky odsúdený na
neúspech. Často dochádzalo k pokusom oživiť staré sovietske praktiky najmä zo
strany konzervatívnych síl. (Sorensen,2005).
Za prelom vo vzťahoch Rusko-NATO možno považovať Zakladajúci akt
o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou
federáciou, ktorý bol podpísaný v Paríži 27. mája 1997. Predchádzali mu štyri
431
mesiace intenzívnych rokovaní medzi vtedajším ruským ministrom
zahraničných vecí Jevgenijom Primakovom a generálnym tajomníkom NATO
Javierom Solanom. Dokument vytvoril rámec pre budúci rozvoj, nové
partnerstvo v bezpečnosti, budovanie silnej, mierovej a nerozdelenej Európy.
Odrazili sa tu zásadné zmeny bezpečnostnej situácie v Európe. Hlavným
výsledkom Zakladajúceho aktu bolo vytvorenie Stálej spoločnej rady RuskoNATO. Rada predstavuje mechanizmus na konzultácie, koordináciu spoločných
rozhodnutí. Podmienkou je, že konzultácie sa nebudú týkať vnútorných
záležitostí Ruskej federácie, NATO alebo členských štátov NATO. Obe strany
sa budú navzájom informovať o bezpečnostných výzvach, ktorým čelia.
Vzťahy medzi Ruskom a NATO prešli určitým vývojom. Rusko
kritizovalo NATO ako pozostatok studenej vojny a neprestáva sa pýtať proti
komu je táto bezpečnostná aliancia namierená, čo ale nie je dôvod. Vytvorenie
Stálej rady Rusko-NATO v roku 1997 predstavovalo akési zmierenie
s existenciou vojenskej organizácie. (Fridman, Spiridonov, 2002) Situáciu
skomplikoval zásah jednotiek NATO v Juhoslávii v roku 1999, ktorý Rusko
jednoznačne odmietlo a na protest opustilo Stálu radu. Ale aj za tejto situácie
Rusko spoločne s NATO vstúpilo na územie svojho tradičného spojenca
a rozdelilo si so Západom zodpovednosť za mierový vývoj na Balkáne.
(Fridman, Spiridonov, 2002) Po ukončení kosovskej krízy sa Rusko vrátilo do
Stálej rady, ale bolo ochotné jednať len v záležitostiach týkajúcich sa Kosova.
Obrat vo vzťahoch priniesli až ruské prezidentské voľby v roku 2000 a nástup
Vladimíra Putina. Počas pôsobenia V. V. Putina vo funkcii prezidenta, Rusko
pristúpilo k zásadnej revízii bezpečnostnej a vojenskej stratégie. Bola to reakcia
na kosovskú krízu a novú Strategickú koncepciu NATO. (Väčšina hrozieb
definovaných v bezpečnostných dokumentoch prijatých v roku 2000 bola
rezultátom uvedených udalostí). Rusko považovalo za hrozbu prechod NATO
ku praktikám využívania vojenskej sily, mimo územia svojej pôsobnosti a
rozširovanie NATO smerom na východ. (Duleba, 2008)
Koncepcia národnej bezpečnosti z roku 2000 definuje, že „je potrebné
presadiť vytvorenie paneurópskeho bezpečnostného systému v priestore od
Atlantiku po Ural, ktorému bude podriadené NATO ako i princíp, že Rusko
musí byť integrálnou súčasťou akéhokoľvek inštitucionálneho bezpečnostného
systému v Európe“. (Koncepcia národnej bezpečnosti 2000) i v súčasnej
Stratégii národnej bezpečnosti Ruskej federácie do roku 2020 zostáva tento
princíp rovnaký.
Skutočný prielom vo vzájomných vzťahoch priniesli teroristické útoky v
USA v septembri 2001, a to z toho dôvodu, že dobré vzťahy Ruska s USA,
znamenajú i dobré vzťahy s NATO. Jedným z dôsledkov teroristických útokov
bolo sformovanie protiteroristickej organizácie, do ktorej sa zapojilo aj Rusko.
Ministerský summit NATO v Reykjavíku v decembri 2001 navrhol vytvorenie
spoločného orgánu Rady Rusko-NATO a stanovil sedem oblastí, v ktorých bude
NATO rozhodovať spolu s Ruskom vo formáte 19+1: boj proti terorizmu,
432
krízový manažment, nešírenie zbraní hromadného ničenia, kontrola zbrojenia
a budovanie vzájomnej dôvery, protiraketová obrana, záchranné operácie
v mori, vojenská spolupráca, výnimočné civilné situácie a nové hrozby a výzvy.
(Duleba, 2007) Spolupráca medzi Ruskom a NATO tak dostala nový rozmer.
18. februára 2002 generálny tajomník NATO George Robertson vyhlásil, že
NATO je pripravené spolupracovať s Ruskom už nie podľa vzorca 19+1, ale
podľa vzorca 20.2 Na summite v Ríme v máji 2002 bola vytvorená nová Rada
Rusko- NATO, ktorá nahradila Stálu spoločnú radu Rusko- NATO. Summit
taktiež predpokladal, že v oblasti kľúčovej bezpečnostnej agendy súčasnosti
bude NATO rozhodovať spolu s Ruskom ako strategickým partnerom. Rusko sa
tak vrátilo do systému európskej bezpečnosti.
NATO vytvára prekážky vo vzťahu Ruska so zvyškom Európy
a neprospieva realizácii idey o jednotnej Európe. V súčasnosti vyvolávajú
nevôľu Ruska plány na rozmiestnenie prvkov americkej protiraketovej obrany v
strednej Európe, ako aj perspektíva budúceho členstva Gruzínska a Ukrajiny v
Severoatlantickej aliancii. Moskva považuje oba tieto plány za priamu hrozbu
pre svoju bezpečnosť. Na schôdzke vojenských predstaviteľov v Moskve 17.
marca 2009 vtedajší prezident D.A. Medvedev hovoril, že NATO sa neustále
približuje k ruským hraniciam a nariadil modernizáciu armády a námorníctva
bez ohľadu na existujúce finančné ťažkosti krajiny. Vyzval aj na obnovu
ruského jadrového arzenálu. Súčasná Stratégia národnej bezpečnosti Ruskej
federácie do roku 2020 ukazuje na neopodstatnenie existujúcej globálnej
a regionálnej architektúry, ktorá je predovšetkým v euroatlantickom priestore
orientovaná iba na NATO. Vo vzťahu k NATO nie je vylúčená spolupráca, ale
hodnotenia vysokých štátnych predstaviteľov vrátane prezidenta zostávajú na
báze kritiky a podozrievavosti.
4 Rusko a EÚ
Európska únia je pre Rusko kľúčovým partnerom pre otázky európskej
i globálnej bezpečnosti. Ruská federácia vidí v EÚ jedného zo svojich
najdôležitejších politických a hospodárskych partnerov a usiluje sa o rozvoj
intenzívnej, pevnej a dlhodobej spolupráce. Ambícia Ruska mať tesnejšie
vzťahy s členskými krajinami EÚ vychádzala z prepojenia Ruska na západné
trhy po roku 1989. Charakter vzťahov s EÚ stanovuje rámec Dohody
o partnerstve a spolupráci z 24. júna 1994, ktorá definuje partnerstvo medzi
Ruskou federáciou a EÚ. Cieľom Dohody nebolo len politické prepojenie, ale
tiež ekonomická spolupráca o oblasti energetického sektora. Platnosť Dohody
vypršala v novembri 2007. K podpisu novej dohody nedošlo, a teda od roku
2
Vzorec 19+1 nepredpokladal nutnosť prijímať rozhodnutia spoločne a taktiež
nepredpokladal spoločnú zodpovednosť za rozhodnutia. Naopak vzorec 20 predpokladá, že
každá zo zúčastnených strán sa bude snažiť čo najväčšou mierou prispieť k spoločnému
rozhodnutiu, ktoré potom bude uskutočnené.
433
2007 sa každoročne automaticky predlžuje. V súčasnosti prebiehajú rokovania
o vypracovaní novej dohody o posilnení spolupráce medzi oboma stranami s
osobitným zameraním na progresívne prehĺbenie a rozvoj obchodných vzťahov,
kde primárnu oblasť zohráva energetika. Dohoda o partnerstve a spolupráci tak
zostáva v platnosti pokiaľ sa nepodpíše nová dohoda.
Z ďalších medzníkov vzťahov Ruska a EÚ netreba zabudnúť na prijatie
Spoločnej stratégie EÚ voči Rusku v roku 1999. Bol to prvý dokument v rámci
Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, vychádzajúc z ustanovení
Amsterdamskej zmluvy, čím Únia nepriamo naznačila, že Rusko považuje za
kľúčového partnera v postsovietskom priestore. V dôsledku teroristických
útokov z 11. septembra bol tento prístup prehĺbený Spoločným vyhlásením o
medzinárodnom terorizme a Spoločnou deklaráciou širšieho dialógu a
spolupráce v politických a bezpečnostných otázkach, ktoré boli prijaté v Bruseli
v októbri 2001. (Kempe, 2003) 10. mája 2005 podpísali Rusko a EÚ dohodu
o vytvorení 4 spoločných priestorov: ekonomického, bezpečnostného, justičnej
spolupráce a zahraničnej bezpečnosti, vedy, vzdelávania a kultúry. Znásobujúce
strategické partnerstvo medzi Ruskom a EÚ potvrdili i slová vtedajšieho
ruského ministra obrany Sergeja Ivanova: „Európska únia je pre Rusko
v súčasnosti kľúčovým partnerom pre otázky európskej i globálnej bezpečnosti.“
Rusko vo vzťahoch s EÚ sleduje dva hlavné strategické záujmy, a to rozvoj
bezpečnostnej spolupráce a zvýšenie exportu energetických surovín na trhy
krajín EÚ. Energetika je kľúčový sektor nielen ruskej ekonomiky, ale aj
zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Rusko a EÚ vedú od roku 2000
energetický dialóg. Rusko je pre EÚ najväčším dodávateľom ropy a zemného
plynu. (Ruská federácia zaujíma výsadné postavenie na európskom trhu so
zemným plynom. Z Ruska pochádza 42 % zemného plynu.). Na druhej strane
Európska únia predstavuje pre Rusko najväčší, najbohatší a tiež najstabilnejší
zo všetkých dostupných trhov. Energetický dialóg Rusko –EÚ bol založený
na predpoklade, že vzájomná závislosť oboch regiónov bude narastať – v
prípade EÚ z dôvodu nutnosti zaistenia bezpečných dodávok energií, v
prípade Ruska kvôli zaisteniu bezpečných zahraničných investícií a uľahčenia
prístupu na trh. Okrem vzájomnej závislosti a kooperácii medzi oboma
stranami je dialóg charakteristický i konfliktnými prvkami. (napr. plynová
kríza Rusko-Ukrajina 2009) Rusko nemá záujem, aby EÚ bola závislá od
ruskej ropy a plynu, ale vytvoriť pre všetky zúčastnené štáty jednotné
energetické pole, čo uľahčí cestu k zjednoteniu Európy. Hlavným
strategickým cieľom medzi Ruskom a EÚ v energetickom sektore do roku
2050 má byť vytvorenie paneurópskeho energetického priestoru, ktorý by sa
mal skladať z fungujúcej integrovanej sieťovej infraštruktúry, otvorených,
transparentných, účinných a konkurencieschopných trhov, potrebných k
zabezpečeniu energetickej bezpečnosti.
Víziou súčasného Ruska sa stáva tandem Rusko - Európa a odmietnutie
„atlantického“ kurzu v prospech rozvoja a rozšírenia spolupráce s Ruskou
434
federáciou. Mechanizmom pre zblíženie Ruska s EÚ môže byť vypracovanie
modelu európskej bezpečnosti a rozvoj vzájomnej energetickej závislosti, ako
prioritne zahraničnopolitické priority ruskej zahraničnej politiky voči Európe.
Záver
V článku sme sa stručne venovali hlavným determinantom pozície Ruska
v systéme európskej bezpečnosti: hlavným geopolitickým smerom,
prostredníctvom ktorých môžeme nazerať na sebaidentifikáciu Ruska v Európe;
vzťahom Ruska s NATO a EÚ, ktoré zaraďujeme medzi garantov európskej
bezpečnosti. Interakcia Ruska a Európy je samozrejme determinovaná viacerými
činiteľmi: rozširovaním NATO, vojnou v Juhoslávii, rozširujúcou agendou
Európskej únie, vojnami v Čečensku v 90. rokoch a v Gruzínsku v roku 2008,
ako aj radom ďalších ukazovateľov ako geografické podmienky, historické
skúsenosti, kultúrne charakteristiky a pod. Vzhľadom na rozsah a charakter
článku sme sa venovali len špecifickej časti tejto rozsiahlej problematiky.
Literatúra:
BARANOVSKY, V. 2000. Russia: a part of Europe or apart from Europe? In International
Affairs (Royal Institute of International Adffairs), vol. 76, no. 3, July 2000, s. 443-458.
BRAXATORIS, M. 2008. Zahraničné cesty prezidenta Medvedeva a zahraničnopolitická
orientácia RF. Dostupné na internete:
www.despiteborders.com/clanky/data/upimages/medvedev_SK.pdf
DULEBA, A. 2009: Návrh Ruska na vytvorenie nového európskeho bezpečnostného paktu.
Bratislava: SFPA, 2009. 43 s. Dostupné na internete:
http://www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/282
DULEBA, A. 2007 : Rusko, NATO a Európska bezpečnostná a obranná politika. Dostupné na
internete: http://www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/17
DULEBA, A. 2001. Zahraničná politika Ruska. Vybrané kapitoly z medzinárodných vzťahov
a bezpečnosti. Štátny pedagogický ústav, 2001. ISBN 80-85756-47-1
FRIDMAN, D. , SPIRIDONOV, A. : Vztah Rusko-NATO a skutečnost současného sveta. In:
Medzinárodní politika, roč. 26, 2002, č. 10, str. 11-12.
KONCEPCIA NÁRODNEJ BEZPEČNOSTI RUSKEJ FEDERÁCIE 2000
http:/www.mepoforum.sk/index.php?id=80&downid=66
KEMPE, I. 2003 : Nemecko-ruské vzťahy: veľké očakávania, adekvátne výsledky? In
Medzinárodné otázky 2/2003. Dostupné na internete:
http://www.aepress.sk/mot/mo2003_02.htm#01
PRIMAKOV, J. 2010. Svet bez Ruska? Vydavateľstvo: Ottovo nakladateľstvo, 2010, ISBN
9788073609528
STRATÉGIA NÁRODNEJ BEZPEČNOSTI RUSKEJ FEDERÁCIE DO ROKU 2020.
Dostupné na internete: http://www.blisty.cz/art/46859.html
SORENSEN, G. 2005. Stát a mezinárodní vztahy. Praha: Portál, 2005. ISBN 80-7178-910-0
435
ZAHRANIČNÁ POLITIKA A OTÁZKY BEZPEČNOSTI ČSR
AKO SÚČASŤ VERSAILLESKO-WASHINGTONSKEJ
SÚSTAVY
FOREIGN POLICY AND SECURITY ISSUES OF THE FIRST
CZECHOSLOVAK REPUBLIC AS A PART OF VERSAILLESWASHINGTON SYSTEM
Mária Holubová1
ABSTRACT
Foreign Policy of the I. Czechoslovakian republic was marked along the lines of the
Versailles-Washington system, which was created as a result of the end of World War II. Due
to foreign resistance, organized by American Czechs and Slovaks in conjunction with
Czechoslovak National Council, which was established in Paris under the leadership of T. G.
Masaryk, E. Benes and M. R. Stefanik, the newly established Republic ended up on the side of
the victorious Entente powers. We must conclude that this fact had an essential impact on the
negotiations in Trianon, where there wasn´t established the slovakian historic, but the ethnic
border. From the side of defeated Hungary, renewed Poland and as a result of the territorial
losses of Hungary, a conflict arose. The threat to the security of the I. Czechoslovakian
republic peaked at the time of the disintegration of the Versailles-Washington system and
caused the 1938 Munich and Vienna arbitration in 1939.
Key words: foreign policy of the I. Czechoslovakian republic, security policy, VersaillesWashington system, security system
1 Závery mierových rokovaní vo Versailles v rokoch 1918-1920
V roku 2014 si pripomenieme 100 rokov od prvej svetovej kataklizmy,
akú dovtedy ľudstvo nepoznalo. Prvá svetová vojna bola naozaj prvá svojho
druhu. Problémy, ktoré mal vojnový konflikt vyriešiť, ostali nevyriešené
a priniesli zánik európskych monarchií Ruska, Rakúsko-Uhorska a Nemecka
a signalizoval rozpad Britského impéria. Povojnové rokovania svojimi
riešeniami spôsobili predpoklad a príčiny ďalšej svetovej kataklizmy a t druhej
svetovej vojny.
Prvá svetová vojna vznikla ako vojenské stretnutie európskych veľmocí. Všetky
tri hlavné ohniská vojny pred rokom 1914 boli európskeho pôvodu. Ich základ
tvorili protichodné spojenecké systémy, ktoré sa vyvinuli na základe nemeckofrancúzskeho antagonizmu, nemecko-britského námorného súperenia
1
Mária Holubová, PhDr., PhD., odborná asistentka, Katedra medzinárodných vzťahov a
diplomacie, Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1,
Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
436
a rozporom medzi vývojom na Balkáne a tradičnými monarchiami. Každá
z európskych veľmocí sledovala pri vstupe do vojny svoje vlastné ciele, ktoré
síce väčšinou2 neboli na začiatku vojny presne formulované, ale boli priamym
pokračovaním predchádzajúcej politiky všetkých účastníkov vojny. Proti sebe
stáli dva bloky Dohoda – Francúzsko, Veľká Británia, Rusko a Ústredné
mocnosti – Nemecko, Rakúsko- Uhorsko, ktoré sa nemohli spoliehať na tretieho
partnera bývalého Trojspolku, Taliansko a našli podporu u porazených štátov
balkánskych vojen Bulharska a Turecka. Európske stretnutie mocností sa
rozrástlo na svetovú vojnu, ktorá navzájom prepojila veľké množstvo
spoločenských javov a oblastí, ktoré sa dovtedy rozvíjali nezávisle na sebe.3
Svojim charakterom sa prvá svetová vojna podstatne odlišovala od
všetkých predošlých vojenských stretnutí štátov. Po prvýkrát v histórii boli
rozhodujúcim faktorom sily vojenských partnerov, množstvo a výzbroj armád,
v rozhodujúcej miere mohutnosť hospodárskeho zázemia, morálno-politická
kvalita a schopnosť uplatniť novú techniku vo výzbroji a vo výrobe. Takisto
prvýkrát v dejinách vojny prebiehali rozhodujúce vojenské akcie na
stokilometrových frontoch s masovým použitím strojovej bojovej techniky.
Bojujúce štáty museli zmobilizovať celé hospodárstvo, aby zaistili všestranné
zásobovanie miliónových armád. Štátne orgány zasahovali vo veľkej miere do
charakteru hospodárstva a sociálnych zmien, ktoré boli spojené so zapojením
žien do výrobného procesu a s racionalizáciou výroby. Ničenie výrobných síl
prebiehalo v obrovskom rozsahu. Prvá svetová vojna tak definitívne uzavrela
obdobie 19. storočia plného zmien, ktoré začala Veľká francúzska revolúcia
v roku 1789.
1.1 Príprava rokovania a podpísanie Trianonskej zmluvy4
Príprava mierovej zmluvy s Maďarskom si vyžadovala okamžitú
kooperáciu. Vlády ČSR, Juhoslávie a Rumunska5 spoločne predkladali
západným mocnostiam svoje námietky proti maďarským výhradám
2
Výnimku tvorila len požiadavka Francúzska o navrátenie Alsaska-Lotrinska
Do svetového konfliktu bolo nakoniec vtiahnutých 28 štátov a 1,5 mld obyvateľov a spolu
s nimi aj rozsiahle koloniálne oblasti Ázie a Afriky. Obidve hlavné mimoeurópske veľmoci
USA a Japonsko, využili prvú svetovú vojnu k vlastnému posilneniu na úkor svojich
konkurentov. Výnimočné postavenie Európy v svetovom dianí bolo nenávratne stratené. Do
armád bojujúcich štátov bolo povolaných 70 mil. vojakov, z ktorých podľa súhrnných
odhadov 10 mil. padlo, 20 mil. bolo zranených a skoro 7 mil padlo do zajatia.
4
V Trianone bola 4. júna 1920 podpísaná zmluva s Maďarskom, ktoré sa vzdalo Slovenska
v prospech ČSR. Burgenland pripadol Rakúsku, Chorvátsko a Slavónia Juhoslávii, Banát sa
rozdelil medzi Rumunsko a Juhosláviu a Sedmohradsko Rumunsku. Maďarsko stratilo asi
70% bývalého územia Uhorska. Armáda bola obmedzená na 35 000 mužov a maďarská vláda
muselo uznať vznik nástupníckych štátov.
5
Tieto tri štáty vytvorili obranný pakt Malá dohoda pod gesciou Francúzska proti Maďarsku,
možnej reštaurácii Habsburgovcov a proti sovietskemu Rusku.
3
437
a požiadavkám. Poukazovali na to, že maďarské hranice boli v princípe
schválené už na mierovej konferencii v Paríži. Zápas proti maďarským
požiadavkám nebol ľahký, lebo maďarská vláda mala podporu Veľkej Británie
a čo je veľmi pozoruhodné aj podporu Francúzska. Britský premiér Lloyd
George podporoval a schvaľoval územné požiadavky Maďarska aj smerom
k nástupníckym štátom.
Hlavný záujem československých vládnych kruhov bol zameraný na
mierovú zmluvu s Maďarskom a na prehlbovanie spolupráce s Juhosláviou
a Rumunskom. Dňa 1. júna 1920 podali vlády týchto štáty spoločný protest proti
sprievodnému listu k mierovej zmluve s Maďarskom, v ktorom bola pripustená
možnosť úpravy hraníc v prospech Maďarska. Vyplývalo to z nádejí , ktoré
vkladali Maďari do Francúzov a do francúzsko-maďarských rokovaní, ktoré sa
práve v tomto období viedli v Budapešti. Samozrejme, že sa o ich obsahu
dozvedeli vlády v Prahe aj v Belehrade, kde si veľmi neuvedomovali ich
závažnosť. Veľvyslancovi USA v Prahe Richardovi Craneovi len na okraj
spomenuli, že ide o hospodárske záležitosti. V skutočnosti mali francúzskomaďarské rokovania ďalekosiahly politický význam. Maurice Paléologue,
generálny sekretár francúzskeho ministerstva zahraničných vecí, chcel vytvoriť
podunajskú federáciu, v ktorej malo hrať Maďarsko dôležitú úlohu.
Okrem toho vstupoval do hry aj poľsko-sovietsky konflikt, v ktorom
začali vyhrávať Sovieti. Francúzske vládne kruhy začali vyvíjať nátlak na
stredoeurópske štáty, aby poskytli Poľsku účinnú vojenskú pomoc. Maďari
dúfali, že aj po podpise Trianonskej mierovej zmluvy sa im podarí,
s francúzskou pomocou, niektoré podmienky revidovať. Rozhodli sa, že využijú
úspechy Červenej armády v Poľsku a ponúkli na boj proti nej štyri divízie, ktoré
mali chrániť horské priesmyky na východnom Slovensku. ČSR a Juhoslávia sa
k poľsko-sovietskemu konfliktu postavili neutrálne a nemali v mysle vojensky
zasahovať. Rumunsko sa k nim nepripojilo, ale tiež odmietlo poslať do Poľska
svoju armádu. Na základe protestov štátov Malej dohody, ktoré boli adresované
víťazným veľmociam, neboli maďarské ponuky na vojenský zásah prijaté,
pretože cena, ktorú maďarská vláda žiadala bola podľa slov politikov
nehorázna. Okrem toho sa po zmene vládneho kabinetu zmenila aj francúzska
politika. V septembri v roku 1920 podal Maurice Paleoloque demisiu.
Spoločný postup ČSR, Juhoslávie a Rumunska v súvislosti s rokovaniami
o Trianonskej zmluve a s poľskou krízou bol finalizovaný spojeneckými
zmluvami s veľmocami, ale aj medzi týmito troma štátmi a dovŕšil vznik Malej
dohody.6
6
Doteraz je medzi historikmi sporné, kedy vlastne Malá dohoda vznikla. Niektorí si myslia,
že už na jeseň v roku 1919. Ozvali sa aj skeptici, napríklad Maurice Paléologue, ktorý tvrdil,
že Malá dohoda nie je účelná, že jej vznik je prejavom paktománie, ktorá vyprovokovala
aktivitu protikladných síl a nakoniec sa ukázala jej neúčinnosť. Malá dohoda vznikla ako
odpoveď na pokus o revíziu status quo, ktorú podporovali francúzske vládne kruhy.
438
1.2 Ohniská konfliktov a otázky bezpečnosti v strednej Európe
Situácia v strednej Európe sa skomplikovala ďalším atakom Maďarska
smerom k Rakúsku. Išlo o územie Burgenlandu, ktoré podľa Trianonskej
zmluvy muselo Maďarsko odstúpiť Rakúsku a Maďari viedli proti tomuto
rozhodnutiu rozsiahlu kampaň. Spor začal znepokojovať aj vlády v Prahe
a Belehrade. Eduard Beneš bol nútený intervenovať na konferencii dohodových
veľvyslancov v Paríži, aby bol konflikt vyriešený v súlade s ustanoveniami
mierových zmlúv, ale nebol proti, aby sa Maďarsku urobili určité ústupky,
pretože mal záujem o úlohu sprostredkovateľa medzi Maďarskom a Rakúskom.7
Do sporu o Burgenland zasiahlo aj Taliansko, ktoré nechcelo, aby sa
prostredníkom medzi Rakúskom a Maďarskom stal Eduard Beneš. Taliansko
samo prevzalo iniciatívu a sprostredkovalo kompromis v podobe benátskeho
protokolu z 13. októbra 1921.8
V októbri 1921 vypukla ďalšia kríza v strednej Európe v dôsledku
druhého pokusu excisára Karola o obnovenie monarchie. V mene
československej vlády
informoval Eduard Beneš 22. októbra 1921
československé zastupiteľské úrady, že prítomnosť excisára Karola na
maďarskom území je pre ČSR casus belli. Spolu s Juhosláviou a Rumunskom
začali mobilizovať. E. Beneš 23. októbra 1921 oznámil do Paríža, že Karolova
akcia je len dôsledok krízy kvôli Burgenlandu, ktorú spôsobila maďarská vláda.
Žiadali konferenciu veľvyslancov, aby bola s konečnou platnosťou vyriešená
otázka nárokov habsburskej dynastie a sformulovali svoje požiadavky
nasledovne:
1. vydanie Karola Habsburského dohodovým štátom
2. Definitívne zrušenie jeho nárokov na maďarský trón
3. Vyplatenie náhrad krajinám Malej dohody za náklady mobilizácie
4. Dôsledné uplatnenie podmienok Trianonskej zmluvy, to znamená
odzbrojenie, ktoré budú kontrolovať štáty Malej dohody a riešenie otázky
Burgenlandu v súlade s mierovou zmluvou, čo znamenalo implikovať
zrušenie benátskeho protokolu.
Aktívna zahraničná politika ČSR sa v tomto období zamerala hlavne na
upevnenie spojeneckých zmlúv medzi štátmi Malej dohody a na vysporiadanie
s nepriateľskými zásahmi maďarskej zahraničnej politiky. Víťazné veľmoci totiž
prinútili Juhosláviu v roku 1921 odstúpiť územie Baranje Maďarsku. Jediný štát,
ktorý predložil sťažnosť proti tomuto aktu bolo Československo.
7
Rozpory ustúpili do úzadia v dôsledku prvého reštauračného pokusu excisára Karola. Po
jeho vstupe na maďarské územie, sa snažil E. Beneš razantne zabrániť, aby excisár získal
maďarský trón a aby boli dodržiavané podmienky Trianonskej zmluvy. Štáty Malej dohody
podali konferencii veľvyslancov v Paríži demarš a tak zabránili obnovenie monarchie.
8
Talianske vládne kruhy zdôvodnili svoju aktivitu tým, že sa obávali zásahu Malej dohody
a zriadenie československo-juhoslovanského koridoru.
439
Priamym dôsledkom konania československej vlády a riešení zahraničnej
politiky, bol fakt, že maďarská vláda využila situáciu a začala proti
Československu a jeho spojencom propagandistickú kampaň a obvinila ich
z agresívneho zoskupenia s cieľom okupovať Maďarsko. Obviňovali vládu
československej republiky, že začala ignorovať stanovisko západných veľmocí
aj napriek tomu, že maďarská vláda loajálne plní jej pokyny. Za najagresívnejší
štát označili ČSR a obvinili ju, že chystá zvrhnutie Horthyho vlády a nastoliť
v Maďarsku vládu maďarskej emigrácie, ktorá žila na území Československa9.
Vláda ČSR bola veľmi nespokojná s maďarským ústavným zákonom,
ktorý zrušil pragmatickú sankciu Habsburgovcov, ale na naliehanie veľmocí sa
s ním zmierila. Kríza, ktorá vypukla kvôli snahám excisára Karola o maďarský
trón sa skončila. Československá vláda vystupovala dôrazne proti Karolovej
akcii aj proti manévrovaniu maďarských vládnych kruhov. Spolu s Juhosláviou
postupovali jednotne. Víťazstvo ale bolo len čiastočné, lebo úspechy zahraničnej
politiky ČSR vzbudili veľkú nevôľu vo Veľkej Británii. Britský veľvyslanec
v Prahe sir George Clark až dodatočne uznal, že Beneš nevznášal požiadavky,
ktoré by boli pre západné veľmoci neprijateľné, a o svojom postupe svoju vládu
informoval. Britský zástupca v Belehrade sa ale sťažoval, že juhoslovanská
vláda ho vôbec neinformovala o svojich zámeroch a postupoch. Počas celej
krízy v strednej Európe hrala Praha úlohu iniciátora programu a taktického
postupu a spojenci10 jej vedúcu úlohu prijali.
2 Otázka bezpečnosti Československa
paktua Locarnských dohôd
po
uzavretí
Rýnskeho
Rýnsky pakt, ktorý bol uzavretý v roku 1925 predstavoval v európskej
politike ďalekosiahly posun. Versailleský mierový systém bol od základov
otrasený. Pakt garantoval iba hranice Francúzska a Belgicka s Nemeckom, ale
vôbec nie východné hranice Nemecka s Poľskom a Československom. Britská
vláda odmietla garantovať naše a poľské hranice, ale nebola ani proti ich revízii.
Bola za ňu, pokiaľ bude prebiehať mierovými prostriedkami a postupne. Scenár
ďalšieho vývoja udalostí vo východnej Európe bol pripravený.
2.1 Oslabenie medzinárodného postavenia I. ČSR
Medzinárodné postavenie ČSR sa v dôsledku Rýnskeho paktu podstatne
zhoršilo. Miesto porazeného a oslabeného Nemecka, ktoré bolo spútané
versailleským diktátom a ohrozované francúzskymi požiadavkami a územnými
9
E.Beneš si nebezpečenstvo maďarskej propagandy uvedomoval a preto jej tvrdenia
dementoval. Podarilo sa mu aspoň presadiť splnenie požiadavky aby bola habsburská dynastia
zbavená nárokov na maďarský trón. Horthyho vláda musela pod tlakom západných mocností
túto požiadavku prijať.
10
Juhoslávia a Rumunsko
440
nárokmi, začala vstupovať na politickú scénu obnovená silná veľmoc. Nemecko
vystupovalo veľmi autoritatívne a suverénne žiadalo revíziu. Oslabenie
francúzskeho vplyvu v strednej a juhovýchodnej Európe povzbudzovalo
taliansku zahraničnú politiku, ktorá vyvinula značné úsilie o získanie kontroly
nad týmto územím.
Nepriaznivým faktom pre medzinárodnú pozíciu ČSR bola aj skutočnosť,
že na obranu Maďarska a jeho zahraničnej politiky smerom k Československu sa
postavili západné veľmoci. Ukázalo sa to hlavne v peňazokazeckej afére, ktorá
vypukla v roku 1925.11 Pri prerokovaní otázky zrušenia vojenskej kontroly
v Maďarsku v roku 1927 sa čs. vláda obmedzila na demarš Londýnskej vláde.
Všetky aktivity čs. zahraničnej politiky nemali význam, lebo Maďarsko malo
v Londýne vysoký kurz vďaka svojej obratnej diplomacii a skutočnosti, že
platilo dlhy.
Ďalším triumfom maďarskej zahraničnej politiky bola maďarsko-talianska
zmierčia a rozhodcovská zmluva. Bola to prvá zmluva tohto druhu, ktorú
Maďarsko uzavrelo s iným štátom. Skončila sa maďarská izolácia
v medzinárodných vzťahoch. Stredoeurópsky región sa rozdelil medzi
Francúzsko (štáty Malej dohody) a Nemecko (Rakúsko a Maďarsko). V roku
1927 Maďarsko za aktívnej podpory a súhlasu britského lorda Rothermera
žiadalo revíziu maďarských hraníc. Bola to akcia na vlastnú päsť, lebo za touto
aktivitou nestála britská vláda, ktorá sa od akcie dištancovala a vyhlásila, že
Veľká Británia obhajuje neporušiteľnosť mierových zmlúv12. Britský premiér
Ramsay MacDonald sa tiež od aféry dištancoval. Búrka, ktorú vyvolal lord
Rothermer a ktorú maďarská vláda priživovala, otrávila nielen vzťahy medzi
ČSR a Maďarskom, ale aj celú európsku politiku.13
Začiatkom roku 1928 vypukla ďalšia maďarská aféra. Rakúske colné
úrady objavili na maďarských hraniciach súčiastky guľometov, ktoré boli
poslané z Verony do Maďarska. Československá vláda si uvedomila, že jej
protesty a sťažnosti nebudú mať veľkú váhu, pretože francúzska a anglická
vláda intervenovali v prospech Maďarska. Taliansko sa tiež angažovalo
11
Vyšlo najavo, že v Budapešti bola dielňa, ktorá vyrábala falošné československé
a francúzske bankovky. Do aféry boli zapojené aj vysokopostavené osoby. ČSR aféru
rozvírilo, ale Francúzsko bolo veľmi zdržanlivé a žiadalo len vyšetrenie aféry a náhradu
škody. Britské vládne kruhy obhajovali postup maďarskej vlády Istvána Bethlena v tejto veci
a poukazovali na to, že Maďarsko sa s pomocou Spoločnosti národov snaží o hospodársku
rekonštrukciu. Britské vládne kruhy sa obávali destabilizácie Maďarska a tiež o svoje
investície.
12
Vyhlásenie podala britská vláda až po protiofenzíve čs. diplomacie pod vedením E. Beneša
a J. Masaryka.
13
Hneď potom sa znovu rozvírili vody v súvislosti s uverejnením údajnej nóty M. Paléoloqua
z roku 1920 pre revíziu Trianonskej zmluvy. Ukázalo sa, že ide o podvrh, ale vyvolalo to
veľkú búrku, lebo niekdajší britský premiér D.Lloyd George vyhlásil, že mierové zmluvy
z rokov 1919-1920 nie sú nerevidovateľné.
441
v prospech Maďarska14 . Na podnet Benita Mussoliniho brzdil besarabský
protokol dohodové sťažnosti proti Maďarsku. Mussolini neskrýval, aké ciele
sleduje jeho politika. Dňa 5. júna 1928 vo svojom senátnom prejave vyhlásil:
Maďarsko môže počítať s talianskym priateľstvom. Musíme uznať, že pri
územných ustanoveniach trianonskej zmluvy sa ťalo až veľmi do živého, Nielen
z hľadiska všeobecnej spravodlivosti, ale aj v záujme Talianska je dobre, aby sa
tento lepší osud maďarského národa uskutočnil. Maďari boli s týmito
vyhláseniami veľmi spokojní. Premiér Bethlen uverejnil interview, v ktorom sa
vyslovil pre vytvorenie stredoeurópskeho bloku proti ČSR a jeho spojencom.
Postavenie ČSR sa v medzinárodných vzťahoch ešte viac zhoršilo.
Locarnské dohody začali proces, ktorý mal ďalekosiahly význam pre osud
ČSR a celej Európy. Vláda Veľkej Británie ho privítala. Francúzska vláda
Aristida Brianda ho síce tiež privítala, lebo si od neho sľubovala likvidáciu
francúzsko-nemeckého antagonizmu, ale sa ho v podstate obávala. Niet sa čo
diviť, keď nemecká politika už od Locarna začala hovoriť o evakuácii Porýnia.
Samozrejme, že nebola náhoda, že Francúzsko začalo od roku 1927 plánovať
stavbu opevnení na svojej západnej hranici s Nemeckom.15. Aj keď opozícia
vládu za zblíženie s Nemeckom tvrdo kritizovala, väčšina francúzskej verejnosti
si oddýchla. Chcela veriť, že zmierenie s Nemeckom, ktoré bolo po Locarne
demonštrované len verbálne, sa zmení na hospodársku spoluprácu medzi
obidvoma krajinami a eliminuje vojenské nebezpečenstvo. Cena za to bolo
oslabenie versailleského mierového systému a pozície Francúzska. Tento fakt
ovplyvnil aj medzinárodnú pozíciu Československa, ktoré sa ocitlo v priamom
nebezpečenstve, ktoré mu hrozilo nielen zo strany Maďarska, ale aj Nemecka
a Poľska. Tento fakt si uvedomili aj vojenské štáby štátov Malej dohody
a prípravy na možné ohrozenie stlmila aktívna politika Talianska smerom
k Juhoslávii a naši spojenci sa pomaly od nás odvrátili. Československo vstúpilo
do krízových a pohnutých 30-tych rokov izolované a táto izolácia a strata
podpory veľmocí spôsobili rokovania v Mníchove v roku 1938 a vo Viedni
1939.
Literatúra:
DOVNING, T. 2012. Churchillovo vojenské laboratórium. Praha: Argo, 2012. 318str. ISBN
9788025706022
HAFFNER, S. 1995. Od Bismarcka k Hitlerovi. Praha: Votobia, 1995.203 str. ISBN 8085885-90-5
HEŘTOVÁ, Y. 2010. Gallipoli 1915. Praha: Mladá fronta, 2010. 256 str. ISBN
978802041319
14
Československé záujmy zradil aj náš spojenec Rumunsko. Minister zahraničných vecí N.
Titulescu vyšiel Maďarom v ústrety, pretože mal na zreteli taliansku ratifikáciu besarabského
protokolu v marci 1927.
15
Maginotova línia
442
KOLEKTÍV AUTOROV, 2007. Historické štúdie 45. Bratislava: Veda, 2007. 241 str. ISBN
9788022409919
KOVÁČ, D. 2008. Prvá svetová vojna 1914-1918. Bratislava: Veda, 2008. 323 str. ISBN
9788022410144
KUKLÍK, J. 2011. Dlhé tiene Mníchova. Praha: Auditórium, 2011. 392 str. ISBN
9788087284186
KVAČEK, R. 1988. Diplomati a tí druhí. Praha: Panoráma, 1988. 400 str. ISBN 11-053-8813-33
MICHELKO, R. 2012. Medzivojnové európske diktatúry. Martin: Matica slovenská, 2012.
84str. ISBN 9788081280252
PROKOŠ, P. 2011. Habsburgovci a veľká vojna 1914-1918. Praha: Naše vojsko, 2011.
288str. ISBN 9788020612038
ROMSICS, I. 2006. Trianonská mierová zmluva. Bratislava: Kalligram, 2006.236 str. ISBN
978-80-8101-237-2
SCHELLE, K. 2008. Medzivojnové Československo a Európa. Praha: Key publising, 2008.
100str. ISBN 9788087071984
WESTWLL, L. 2009. Prvá svetová vojna. Praha. Fortuna Libri, 2009. 256 str. ISBN
9788089379163
443
BEZPIECZEŃSTWO EKONOMICZNE ŚWIATA W LATACH
2000-2015
WORLD ECONOMIC SECURITY IN THE YEARS 2000-2015
Małgorzata Kasińska1
ABSTRACT
Globalization and its effects on the economic security of the world - the dilemmas of the
global economy. Financial crises. The problem of public debt. Impact of banks and financial
institutions on the economies of countries. The relationships between countries and
organizations. Competition and differences of interests between countries and organizations
around the world. Access to energy resources. Economic rescue plans for countries.
Key words: economic security, dilemmas of globalization, financial crisis, competitiveness
ofeconomies, economic rescue plans, energy resources.
Współczesna gospodarka charakteryzuje się mnogością powiązań między
państwami oraz szybkością przepływu informacji. Globalne powiązania
gospodarek państw powodują, że działania różnych podmiotów, wykorzystując
określone instrumenty oddziaływania ekonomicznego, mogą mieć znaczny
wpływ na bezpieczeństwo ekonomiczne. Wśród najważniejszych aspektów
związanych z bezpieczeństwem ekonomicznym, można wymienić: globalizację
gospodarek i rynków finansowych, zagrożenia ekonomiczno-finansowe,
bezpieczeństwo energetyczne, wpływ działalności światowych korporacji na
gospodarki krajów, a także stabilność walut. Istotne znaczenie ma w tym
zakresie precyzyjna identyfikacja zagrożeń, które mogą mieć wpływ na
bezpieczeństwo ekonomiczne świata oraz samodzielnych państw.
Bezpieczeństwo ekonomiczne państwa – „jest to stan, gdy zapewnione
są warunki gospodarcze konieczne dla przetrwania, dobrobytu oraz
zrównoważonego rozwoju społeczeństwa zamykającego się w granicach danego
państwa, jak również dla przetrwania i sprawnego funkcjonowania jego
instytucji” (Wloch, 2006, s. 95).
Zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego – w odniesieniu do pojęcia
– zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego, trafną definicję prezentuje
Edward Haliżak, który odnosi to do pojęcia „zagrożenia bezpieczeństwa
gospodarki narodowej”, określając je jako wystąpienie takiej sytuacji, w jakiej
gospodarka nie może „rozwijać się, generować zysków i oszczędności z
przeznaczeniem na inwestycje lub gdy zagrożenia zewnętrzne doprowadzą do
zakłóceń w jej funkcjonowaniu, co narazi obywateli i przedsiębiorstwa na
1
Małgorzata Kasińska, doktorantka, Akademia Obrony Narodowej, Al. gen. Antoniego
Chruściela "Montera" 103, 00-910 Warsaw, Polska, [email protected]
444
szwank, a być może zagrozi fizycznemu przetrwaniu państwa” (Bobrow,
Haliżak, Zięba, 1997, s. 77-92).
W celu precyzyjnego usystematyzowania zagrożeń bezpieczeństwa
ekonomicznego, warto określić konkretną typologię:
- zagrożenia ogólnoświatowe (związane z funkcjonowaniem ogólnie
pojętego rynku),
- związane z działalnością państw.
1 Zagrożenia ogólnoświatowe (związane z funkcjonowaniem ogólnie
pojętego rynku)
1.1 Wpływ globalizacji na bezpieczeństwo ekonomiczne. Zagrożenia
związane z globalizacją gospodarek i rynków finansowych.
Gospodarki wszystkich krajów podlegają cyklom koniunkturalnym, na
które składają się wzrosty gospodarcze, korygujące spadki oraz stagnacje. Takie
zachowanie gospodarek jest naturalne i funkcjonuje od wielu dekad. Okres
współczesny ujawnił, że tworzenie gospodarki globalnej i otwartość wielu
rynków, powoduje przenoszenie zjawisk zarówno pozytywnych, jak i
negatywnych pomiędzy gospodarkami krajów z różnych kontynentów. Za
proces ten odpowiadają powiązania ekonomiczne, finansowe oraz prawne.
Istotnym zagadnieniem w omawianej problematyce jest pojęcie globalizacji.
Poza jej zaletami, którą niewątpliwie jest integracja i zacieśnianie relacji
gospodarczych między podmiotami światowymi, niesie za sobą szereg zagrożeń.
Bez wątpienia globalizacja sama w sobie nie jest zjawiskiem negatywnym.
Powoduje jednak, że gospodarki państw funkcjonują na zasadzie naczyń
połączonych. To znaczy, że np. kryzys ekonomiczny lub finansowy w Stanach
Zjednoczonych jest w stanie wywołać spadki na giełdach europejskich lub
azjatyckich, skutkując pozostałymi konsekwencjami.Procesy globalizacyjne w
odniesieniu do ekonomii pojawiały się już pewien czas temu.
Od początku XXI wieku widoczna jest znaczna ich intensyfikacja. W czasach
rozwoju mediów i integracji świata, zjawisko globalizacji w gospodarce jest na
tyle silne, że niełatwo jest odpowiedzieć na pytanie, czy globalizacja jest
wyzwaniem, czy sama w sobie zagrożeniem dla bezpieczeństwa ekonomicznego
(Balcerzak, Górecka, 2006,s. 125-132). Podstawowym założeniem globalizacji,
jest odbiór świata jako jednego, ogólnego pola działania. Jej postęp można
określić poprzez wzrost znaczenia i ilości rozwijających się korporacji
międzynarodowych. Obecnie to te podmioty w głównej mierze mają wpływ na
procesy globalizacyjne.
Jednym z podstawowych zagrożeń ekonomiczno-finansowych
związanych z globalizacją jest spadek zapotrzebowania (głównie w krajach
rozwiniętych) na czynnik wytwórczy – pracę. Bezpośrednim powodem jest
postępująca likwidacja ograniczeń przestrzennych, a także postęp w liberalizacji
handlu na świecie. Dzięki temu, produkcja lokuje się na obszarach o możliwie
445
niskich kosztach pracy. Globalizacja, powoduje w tym wypadku zagrożenie co
do braku możliwości szybkiego rozwoju dla krajów słabo i średnio
rozwiniętych. Producenci w tych krajach nie są w stanie konkurować z
transnarodowymi korporacjami, wykorzystującymi optymalne kosztowo
mechanizmy wytwarzania dóbr, opierając się na działalności rozproszonej w
różnych regionach świata, produkując na masową skalę (Balcerzak, Górecka,
2006, s. 136). Globalizacja gospodarcza nie zachodzi równomiernie na całym
świecie. Największe znaczenie i najszybszy jej postęp można zauważyć w
Europie Zachodniej, Azji i Ameryce Północnej. Wielu ekspertów z dziedziny
ekonomii jest zdania, że globalizacja w charakterze ekonomiczno-finansowym,
prowadzi do rozwarstwienia i pogłębienia luki rozwojowej na świecie. Aby
zminimalizować zagrożenia jakie niesie, państwa i organizacje międzynarodowe
powinny stale rozwijać systemy zabezpieczania bezpieczeństwa ekonomicznego
(Woroniecki, 2007, s. 257-259).
Globalizacja rynków finansowych – determinanty
Globalizacja gospodarek państw powoduje równolegle globalizację i
spajanie rynków finansowych. W głównej mierze, przyczynia się do tego
konkurencja między instytucjami finansowymi oraz postęp w rozwoju
technologii informatycznych i systemów przekazywania informacji. Jako że w
skutek globalizacji - produkty oraz półprodukty są wytwarzane w różnych
krajach, a sprzedawane na całym świecie, koniecznym była liberalizacja rynków
finansowych oraz ułatwienie prowadzenia transakcji międzynarodowych.
Bardzo istotnym elementem globalizacji rynków finansowych jest rozwój
zdalnego dostępu do systemów handlu, który powoduje, że usługi związane z
transakcjami na giełdach papierów wartościowych są dostępne z każdego
miejsca na ziemi. Fakt ten jest z kolei związany z pojawieniem się coraz
bardziej skomplikowanych instrumentów finansowych na rynku. Globalizacja
rynków finansowych w tym zakresie niesie za sobą wiele zalet, ale i zagrożeń
dla bezpieczeństwa ekonomicznego.
Ogólnodostępna możliwość do obrotu kapitałem na giełdach papierów
wartościowych, powoduje zwiększoną migrację kapitału do największych
międzynarodowych centrów finansowych, takich jak giełda w Nowym Jorku,
Londynie czy Tokio, co powoduje brak płynności i ma negatywny wpływ na
małe giełdy krajów rozwijających się, których kapitalizacja jest skoncentrowana
wokół kilku lub kilkunastu dużych lokalnych spółek. Otwarcie i współzależność
rynków, powoduje z kolei nasilenie występującego „efektu domina” związanego
z notowaniami na giełdach. To znaczy, że wzrosty notowań głównych indeksów
na giełdzie, np. w Nowym Jorku, zazwyczaj mogą przyczyniać się do wzrostów
indeksów w państwach europejskich, natomiast spadki lub krach na tak dużej
giełdzie, może być powodem krachu na giełdach europejskich, a nawet
powodować początek kryzysu gospodarczego – czego przykładem jest początek
kryzysu w 2007 roku, wywołanego krachem na giełdzie w Stanach
Zjednoczonych.
446
Globalizacja rynków finansowych przejawia się również zmniejszeniem
udziału banków w finansowaniu – kredytowaniu inwestycji. Uwolnienie oraz
masowy dostęp do światowych giełd spowodował, że kapitał na inwestycje jest
w coraz większej mierze pozyskiwany jest od inwestorów, a nie od banków na
zasadzie kredytów. Fakt ten powoduje konieczność dla banków, do szukania
innych źródeł dochodów, co w pewien sposób osłabia ich kondycję finansową.
To zaś, w wypadku zaistnienia ewentualnego długotrwałego kryzysu
gospodarczego, może stawiać banki w sytuacji działalności na skraju
opłacalności lub w drastycznych przypadkach prowadzić do niewypłacalności.
Proces ten nasilił się w trakcie ostatniego kryzysu finansowego i spowodował
zwiększenie możliwości legislacyjnych ułatwiających prowadzenie przez banki
działalności inwestycyjnych na rynkach kapitałowych.
Jako, że w przypadku zglobalizowanego obrotu akcjami, w coraz większej
mierze od inwestorów zależy wybór lokowania środków, największym
zagrożeniem globalizacji rynków finansowych jest możliwość nagłej zmiany
przepływu strumienia kapitału oraz masowa ucieczka inwestorów z danego
rynku. Fakt ten, może nasilać tempo rozwoju wspomnianych wcześniej
kryzysów finansowych. Istotnym zagrożeniem związanym z inwestycjami na
rynkach zagranicznych jest również występujące ryzyko walutowe, które może
samo w sobie kształtować decyzje inwestorów do wprowadzania
lub wyprowadzania środków z danego rynku.
1.2 Kryzysy finansowe
ekonomicznego świata.
jako
główne
zagrożenie
bezpieczeństwa
Opierając się na doświadczeniach z ostatnich lat, pojęcie kryzysu jest jednym
z głównych, którymi zajmuje się obecnie ekonomia. W ogólnym ujęciu, kryzys
jest definiowany jako długotrwała stagnacja lub załamanie się światowej lub
krajowej gospodarki. Przyczyny kryzysu mogą być wywołane zarówno
zewnętrznie, ale też wewnętrznie, poprzez prowadzoną nieodpowiednią politykę
gospodarczą państwa (Podras, 2005, s. 142). Kryzysy finansowe są znane w
historii od dekad. W aspekcie ekonomicznym można uznać, że chwilowe
załamania koniunktury, są jednym z naturalnych elementów cyklu
koniunkturalnego gospodarki.
447
Ostatni kryzys finansowy, który rozpoczął się w 2007 roku, postawił
jednak w wątpliwość występowania takiego standardowego schematu cyklu
koniunkturalnego. Kryzys, który rozpoczął się w Stanach Zjednoczonych, w
następstwie dotarł bardzo szybko do Europy, powodując uwidocznienie innych
problemów gospodarczych poszczególnych państw (głównie związanych
z zadłużeniem gospodarek), a także słabość Unii Europejskiej do sprawnego
radzenia sobie z kryzysem gospodarczym. W związku z tym, kryzys przerodził
się w kilkuletnią stagnację gospodarek europejskich.
Kryzys lub też inaczej ujmując regres gospodarczy powoduje obniżenie
poziomu Produktu Krajowego Brutto (PKB), zmniejszenie konsumpcji,
zmniejszenie produkcji przez firmy, oraz brak entuzjazmu do inwestowania. W
aspekcie
społecznym
powoduje
to
zubożenie
społeczeństwa,
a także obniżenie wpływu podatków do budżetu. Oprócz tego niesie za sobą
zazwyczaj spadki wartości firm notowanych na giełdzie.
Kryzys zapoczątkowany w 2007 roku, nie był pierwszym w historii
załamaniem gospodarek światowych. W przeszłości największy kryzys miał
miejsce w 1929 roku, rozpoczął się w Stanach Zjednoczonych i odmienił
wówczas cały świat. Po dramatycznych spadkach na giełdach, banki straciły
stabilność. Ludzie bez względu na status społeczny tracili pracę i często
lądowali na bruku bez środków do życia. Kryzys miał wówczas wiele
płaszczyzn, od ekonomicznej po społeczną i przyczynił się do gruntownych
zmian, zarówno w Stanach Zjednoczonych jak i Europie. Warto na tym etapie
przypomnieć, że w wyniku czynionych wówczas przemian, w 1936 roku, do
władzy w Niemczech doszedł Adolf Hitler (Krajewski, 2009, s.46).
Kryzys w 2007 roku skutkował kryzysem na giełdzie w Stanach
Zjednoczonych i gwałtownymi spadkami głównych indeksów giełdowych, które
z podobną siłą przeniosły się na rynek europejski. Trudno ocenić czy w Europie,
kryzys już się skończył, warto jednak wskazać na zagrożenia bezpieczeństwa
ekonomicznego, które przyczyniły się do jego spotęgowania. Podstawowym z
tych zagrożeń było zadłużenie państw, które spotęgowało fale kryzysu.
1.3 Wysoki poziom zadłużenia państw
W ujęciu teoretycznym, podstawowym dobrem służącym zaspokojeniu
potrzeb finansowego wymiaru bezpieczeństwa ekonomicznego, jest posiadanie
przez państwo środków finansowych niezbędnych do wypełnienia
podstawowych funkcji państwa (Księżopolski, 2011, s. 42). Posiadanie danych
środków finansowych przez państwo jest związane z bilansem przychodów i
wydatków
państwa
oraz
poziomem
dodatkowego
zadłużenia
międzynarodowego. Przyjmuje się, że racjonalny poziom zadłużenia,
międzynarodowego, który nie stanowi zagrożenia i jest zarazem stymulatorem
rozwoju gospodarczego wynosi 35-40% Produktu Krajowego Brutto. Taki
poziom daje możliwość swobodnej obsługi długu. Przekroczenie tych
448
wskaźników, w przypadku wystąpienia kryzysu lub recesji gospodarczej,
przyczynia się do problemu państwa, a nawet do jego niewypłacalności. Ostatni
kryzys, który dotarł do Europy, nasilił w tym względzie problemy państw
europejskich, czego przykładem było ryzyko „upadku” Grecji (Pacuła, 2011, s.
142-145). Poniższa tabela obrazuje poziom długów państw europejskich,
zmagających się z kryzysem.
Tabela 1.: Całkowite zadłużenie wybranych państw UE (jako procent PKB)
Źródło:http://ec.europa.eu/economy_finance/eu/forecasts/2010_autumn_forecast_en.
htm,[w:] P. Pacuła, op. cit., s.142.
Z przedstawionych powyżej danych, wynika, że większość krajów Unii
Europejskiej, nie była gotowa na negatywne przesilenie gospodarcze związane z
kryzysem finansowym, co ostatecznie spowodowało trwającą stagnację
gospodarczą, a także próby ratunku dla krajów będących na skraju bankructwa,
w największym stopniu Grecji, a także Włochów. Stagnacja gospodarcza w
aspekcie społecznym wywołała zahamowanie podnoszenia wynagrodzeń w
firmach, a także redukcje etatów. Jeśli chodzi o zapobieganie zagrożeniu
związanego z zadłużaniem się krajów, niezbędnym jest odpowiedzialna polityka
finansowa rządów, a także tworzenie rezerw państwowych oraz w ramach
organizacji międzynarodowych.
2 Zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego generowane przez działalność
państw.
2.1 Agresja ekonomiczna w relacjach międzynarodowych
Agresja ekonomiczna jest celowym działaniem, której celem jest
zagrożenie bezpieczeństwa ekonomicznego innego państwa. Może mieć ona
charakter otwartego działania – wojny ekonomicznej lub też presji zmierzającej
do stanu uzależnienia (Księżopolski, 2011, s. 62).
449
Agresja ekonomiczna, polega między innymi na podejmowaniu
następujących działań:
- stosowanie sankcji importowych i eksportowych,
- manipulowanie wskaźnikami ekonomicznymi państwa w celu wywierania
określonego wpływu na gospodarkę lub gospodarki innych państw,
- narzucanie jednostronnie korzystnych umów międzynarodowych,
- uzależnienie od eksportu do danego kraju określonych dóbr,
- uzależnienie od importu z danego kraju określonych dóbr lub surowców.
Efektywność wymienionych działań zależy przede wszystkim od
zależności między konkretnymi krajami lub grupami krajów. Od początku XXI
wieku takie zależności są coraz większe, co jest spowodowane nasilonym
procesem globalizacji. Agresja ekonomiczna jest obecnie coraz bardziej
popularnym środkiem nacisku w stosunkach międzynarodowych, który często
zastępuje stosowanie agresji zbrojnej.
Bardzo popularnym zabiegiem we współczesnej historii jest stosowanie
sankcji. Przykładem może być stosowanie przez USA sankcji wobec Iranu,
dotyczących przede wszystkim eksportu ropy naftowej - mających na celu
zniechęcenie rządu w Teheranie do produkcji broni nuklearnej. Według danych
z 2000 roku, stosowanie sankcji Stanów Zjednoczonych wobec Iranu,
powodowało straty w gospodarce Irańskiej na poziomie 777 mln dolarów
rocznie. (Księżopolski, 2011, s. 71) Przykładowe sankcje wobec Iranu, są
jednak zagrożeniem również dla całej gospodarki. Analizy omawianych sankcji
irańskich, są bowiem związane ze wzrostem cen ropy naftowej na całym
świecie. Ocenia się, że w wyniku tych sankcji, konsumenci na całym świecie
musieli zapłacić o 25 miliardów dolarów więcej za energię w 2000 roku, a w
2005 roku o 29 miliardów dolarów więcej. (Księżopolski, 2011, s. 73)
Podsumowując – stosowanie agresji ekonomicznej jest działaniem
skomplikowanym i stanowi zagrożenie zarówno dla państwa poddanego
sankcjom, jak również efekty mogą być odczuwane dla gospodarek państw
innych krajów.
2.2 Zagrożenia ekonomiczne o charakterze finansowym, wywoływane przez
działalność państw.
Zagrożenia te dotyczą zamierzonej działalności konkretnych państw,
które mogą wpłynąć negatywnie na stan bezpieczeństwa ekonomicznego
adresata działań. Głównym przykładem takich działań, jest wzrost lub sztuczne
usztywnienie kursu walutowego oraz stopy procentowej. Działania skutkujące
zagrożeniami o charakterze finansowym, obejmują:
1. Sztuczną ingerencję w kurs waluty państwowej
Kurs waluty, ma jak wiadomo istotne znaczenie w zakresie importu lub
eksportu. Sterowanie kursem walutowym, może wywołać spadek lub wzrost siły
450
nabywczej pieniądza. Od początku XXI wieku istnieją podejrzenia, że niektóre
kraje ingerują w kurs własnej waluty, w celu utrzymania wysokiej
konkurencyjności cenowej wytwarzanych przez państwo dóbr. Takie
podejrzenie istnieje np. wobec rządu chińskiego. Poprzez stosowanie zabiegów
mających na celu zaniżenie kursu Juana (przez co chińskie towary są tanie na
rynku międzynarodowym), działa ze szkodą dla gospodarek innych krajów,
powodując, że produkty wytwarzane w innych krajach nie mogą konkurować
ceną z chińskimi. Takie zarzuty padły nawet z ust prezydenta USA Barracka
Obamy w 2011 roku. (Forbes, 2011) Agresywna polityka Chin w tym zakresie,
skutkuje mniejszą możliwością konkurencji firm z krajów rozwijających się
oraz rozwiniętych, co z kolei przekłada się mniejsze zyski i ubożenie
przedsiębiorców, a także obywateli tych krajów.
2. Zamrażanie kont i lokat za granicą, zakaz transferu środków finansowych za
granicę
Zamrażanie aktywów za granicą może dotyczyć zarówno środków
prywatnych jak i państwowych. Zagrożenia jakie może nieść zamrażanie
aktywów są różne w zależności od roli państwa w gospodarce. Gdyby taki
zabieg został zastosowany np. przez kraje Unii Europejskiej wobec USA,
mogłoby to doprowadzić do wzrostu podaży amerykańskiego dolara na
międzynarodowym rynku, a w konsekwencji do drastycznego spadku jego
wartości. Ten czynnik spowodowałby wzrost inflacji, a to oznaczałoby
konieczność utrzymania wysokiej stopy procentowej w USA, co
doprowadziłoby do spadku PKB w USA i mogłoby do prowadzić do kryzysu na
skalę globalną. Taki splot wydarzeń jest oczywiście hipotetyczny. Zamrażanie
aktywów danego kraju, jest jednak zabiegiem stosowanym powszechnie np. w
przypadku konfliktu zbrojnego, aby osłabić przeciwnika. Zabieg ten był
stosowany np. przez USA wobec Iraku w trakcie obalania reżimu Saddama
Husajna, oraz wobec Korei Północnej blokując środki zebrane przez reżim w
banku w Makao w 2005 roku.
3. Ograniczenia w dostępie do kredytów walutowych
Zagrożenia jakie powoduje ograniczenie dostępności do kredytów
walutowych, również może być bardzo niekorzystne dla danego kraju. Taka
restrykcja została zastosowana np. wobec rządu w Libii. Dla tego
przykładowego państwa oznaczało to konieczność realizowania transakcji z
góry, w gotówce lub przelewem na konto. Skutkowało to uniemożliwieniem
zaciągania krótkoterminowych zobowiązań przez importerów z tego kraju, a
docelowo pogarszało płynność walutową kraju. Taka forma zagrożenia jest
stosowana głównie w charakterze sankcji.
451
4. Działalność rajów podatkowych
Funkcjonowanie rajów podatkowych jest istotnym zagrożeniem dla
gospodarek wielu państw na świecie. Raje podatkowe, charakteryzują się
stosowaniem niższych – odbiegających od ogólnych standardów stawek
podatków od osób fizycznych i prawnych. Możliwości jakie dają raje
podatkowe, np. dla korporacji, powodują zagrożenie bezpieczeństwa
ekonomicznego państw i gospodarki światowej. Podstawowym zagrożeniem w
tym wypadku, jest pozbawienie znacznych wpływów do budżetu państw,
środków które powinny wpływać z podatków dochodowych firm, które w
danym państwie działają, a z powodu opłacalności – rozliczają się w raju
podatkowym. Raje podatkowe występują na całym świecie, charakteryzują się
zazwyczaj małą liczbą ludności i ograniczonym przemysłem, co powoduje
bezsilność innych państw dotyczącą zastosowania jakichkolwiek ograniczeń lub
sankcji, mogących unieszkodliwić działanie rajów podatkowych. Ta bezsilność
jest swego rodzaju fenomenem w obecnych czasach globalizacji, gdyż raje
podatkowe stosują zazwyczaj wymóg poufności dokonywania operacji
(Księżopolski, 2011, s. 83). W aspekcie społecznym, działalność rajów
podatkowych, przyczynia się do podnoszenia podatków wobec obywateli
krajów rozwijających się, co przekłada się na pozostałe konsekwencje.
2.3 Zagrożenia surowcowo-energetyczne związane z działalnością państw
W przedstawianym ujęciu, zagrożenia surowcowo-energetyczne są
związane z dobrami istotnymi z punktu widzenia bezpieczeństwa
ekonomicznego. Zaliczają się do nich: ropa naftowa, gaz ziemny, energia
elektryczna, miedź, cynk oraz metale rzadkie.
Przyjęcie, że dane zagrożenie jest znaczące dla gospodarek światowych
wymaga wskazania negatywnego wpływu braku lub deficytu tych dóbr i
związanych z tym konsekwencji na rynku światowym. Przykładem może być
ropa naftowa, która jest podstawowym surowcem strategicznym niezbędnym do
funkcjonowania gospodarek państwowych. Popyt na ropę naftową ma charakter
sztywny, to znaczy, że wzrost cen nie wpływa znacząco na spadek jej zakupów,
gdyż jest niezbędna do funkcjonowania państwa i przedsiębiorstw. Wysoka cena
ropy naftowej jest pochodną cen na rynkach światowych, ale może być również
następstwem decyzji politycznych krajów, które są jej głównymi dostawcami.
W takim wypadku, ewentualne wahania cen lub szantaż energetyczny, może
stanowić realne zagrożenie dla gospodarek całego świata.
Zagrożenia jakie mogą generować pojedyncze państwa dla szkody innego
państwa lub grupy państw, występują wtedy, gdy w danym kraju jest niedobór
danego surowca lub występuje jego niedosyt, a inne państwo celowo
powstrzymuje jego dostarczanie. Jednym z przykładów, dotyczących surowców
energetycznych, było działanie Rosji wobec Ukrainy w 2005 roku, kiedy to
Gazprom poinformował Ukrainę, że podniesie cenę gazu ziemnego z ok. 45
452
USD do 160 USD za 1000m3. Decyzja ta miała wymiar polityczny. W 2009
roku żądania strony rosyjskiej doszły nawet do 450 USD, jednak taka drastyczna
podwyżka oznaczała dla Ukrainy katastrofę i nierentowność przemysłu. W
wyniku późniejszego porozumienia ustalono cenę na 179,5 USD. (Księżopolski,
2011, s. 186) Działanie Rosji miało w tym wypadku na celu: pogłębienie
uzależnienia gospodarki Ukrainy od Rosji, osłabienie demokratycznej władzy w
Ukrainie i uzyskanie jak najwyższej ceny za gaz.Przykładów podobnych działań
jest wiele i nie dotyczą one jedynie surowców energetycznych. W 2010 roku
rząd Chin zdecydował się na obniżenie o 40% eksportu metali rzadkich, a wśród
nich 17 pierwiastków niezbędnych do wytwarzania sprzętu elektronicznego, jak
wyświetlacze LCD oraz telewizory, a także np. dyski twarde do komputerów i
telefonów komórkowych. Jako, że Chiny posiadają 90% udziału w światowym
wydobyciu tych metali, ograniczając eksport – spowodowały znaczny wzrost
cen tych metali na rynku światowym, a także poważny niepokój krajów
rozwiniętych takich jak Japonia, Niemcy, USA. Przykładowy zabieg jest
korzystny dla gospodarki Chin, stanowi natomiast zagrożenie dla gospodarki
światowej.
3 Działalność państw i organizacji na rzecz zapewnienia bezpieczeństwa
ekonomicznego.
Wymienione aspekty i zagrożenia związane z bezpieczeństwem
ekonomicznym świata wymagają stałej oceny oraz przeciwdziałania. W
odniesieniu do przeciwdziałań można wskazać na:
- działania ze strony pojedynczych państw,
- działania organizacji międzynarodowych na rzecz zapewnienia
bezpieczeństwa ekonomicznego.
1. Działania ze strony pojedynczych państw.
Są to działania podejmowane dla zapewnienia bezpieczeństwa
ekonomicznego, które stoją przed konkretnymi państwami. Są one związane z
ochroną interesów pojedynczych państw i ich funkcjonowaniem.
Pierwszoplanową kwestią w tym zakresie są jednostronne działania związane z
polityką makroekonomiczną. W tym zakresie bardzo ważne znaczenie ma
odpowiednia polityka związana z kształtowaniem budżetu państwa oraz
zarządzanie długiem. Odpowiednio niski deficyt budżetowy oraz poziom długu
publicznego pozwala na osłabienie podatności państwa na zmiany zachodzące w
gospodarce światowej. W aspekcie bezpieczeństwa surowcowo-energetycznego,
samodzielne państwa również są w stanie równoważyć pojawiające się
zagrożenia ekonomiczne. Do takich działań należą: dywersyfikacja dostaw
surowców, inwestycje w infrastrukturę, poszukiwanie własnych złóż, tworzenie
odpowiednich rezerw. Przeciwdziałanie tego typu zagrożeniom obejmuje też
działania międzynarodowe, takie jak: sojusze energetyczne, budowa
453
współzależności, tworzenie grup energetycznych, współpraca w ramach
ugrupowań integracyjnych np. Unii Europejskiej.
2. Działania organizacji międzynarodowych na rzecz zapewnienia
bezpieczeństwa ekonomicznego.
Po zakończeniu II wojny światowej zaczęto wnioskować, że jej wybuch
był spowodowany niestabilnością gospodarczą świata. Od tego czasu rozpoczął
się nasilony proces związany z rozwojem międzynarodowych organizacji,
mających na celu zapewnienie większego bezpieczeństwa ekonomicznego
świata. W początkowym etapie powojennym, podstawowe znaczenie w tym
zakresie miały tworzyć Międzynarodowy Bank Odbudowy i Rozwoju
(późniejszy Bank Światowy), Międzynarodowy Fundusz Walutowy, a także
organizacja międzynarodowa zajmująca się handlem – GATT (General
Agreement on Tariffs and Trade), której działanie od 1994 roku kontynuuje
WTO (World Trade Organization. Do grona tych najważniejszych organizacji
zaliczyć należy również OECD (Organization for Economic Co-operation and
Development) utworzoną w 1960 roku.
Bank Światowy
Inicjatywa utworzenia Banku Światowego powstała w 1944 roku i była
związana z koniecznością wspierania odbudowy zniszczonych wojną państw.
Jednym z podstawowych celów było również wsparcie rozwijających się krajów
Azji i Ameryki Łacińskiej. W swojej istocie, działalność Banku Światowego
polega na udzielaniu długoterminowych pożyczek dla krajów potrzebujących
oraz przedsiębiorstw, które uzyskają gwarancje rządowe.
MFW (Międzynarodowy Fundusz Walutowy)
Jego działalność jest związana z zapewnieniem bezpieczeństwa
ekonomicznego państw dotyczącego utrzymania stabilności kursów walut.
Ponadto MFW chroni gospodarki państw przed skutkami dewaluacji innych
walut. W tych celach MFW udostępnia możliwość zaciągania pożyczek.
Zawarcie porozumienia z MFW, buduje również wiarygodność danego państwa
i daje większą możliwość negocjacji z wierzycielami. Interesującą inicjatywą
MFW jest działanie HIPC (Heavily Indebted Poor Countries Initiative),
polegające na oddłużaniu państw najbardziej zadłużonych. Do 2010 roku w tym
programie otrzymało pomoc 35 krajów (w tym 29 krajów afrykańskich).
WTO (Światowa Organizacja Handlu)
Organizacja zaczęła działanie od stycznia 1995 roku, jako kontynuacja
GATT. Podstawowymi zadaniami WTO jest formułowanie norm i procedur
regulujących sferę handlową oraz wprowadzanie instytucji do rozstrzygania
sporów na tej płaszczyźnie. Kraje, które przystąpiły do WTO,
są zobowiązane do przestrzegania określonych zasad i udzielania koncesji
454
handlowych podmiotom zagranicznym. W ramach systemu tworzonego przez
WTO, jedynymi dozwolonymi narzędziami polityki handlowej są cła i opłaty o
podobnym charakterze, które mają zapewniać bezpieczeństwo kraju i chronić
jego bilans płatniczy.
OECD
Organizacja ta powstała w 1960 roku zastępując Organizację Europejskiej
Wspólnoty Gospodarczej powstałej w 1948 roku. Zadaniem OECD jest
wspieranie państw członkowskich w celu rozwoju gospodarczego i polepszania
statusu materialnego obywateli. OECD wprowadza również istotne regulacje
dotyczące międzynarodowych stosunków gospodarczych, w tym: normy,
kodeksy i wytyczne w poszczególnych dziedzinach gospodarki. OECD zajmuje
się również pomocą dla krajów najbiedniejszych, mając na celu zapewnienie
bezpieczeństwa ekonomicznego. Środki na funkcjonowanie pochodzą ze
składek członkowskich.
Podsumowując można powiedzieć, iż bezpieczeństwo ekonomiczne
świata zależy od wielu aspektów, a zagrożenia bezpieczeństwa ekonomicznego
mają wiele rodzajów i złożoną charakterystykę. W czasie globalizacji i stale
zmieniającego się świata, bardzo istotna jest prewencja w zakresie neutralizacji
pojawiających się niebezpieczeństw. Wszystkie wymienione zagrożenia
i ich wystąpienie, ostatecznie może skutkować pogorszeniem standardu życia
obywateli.
Tworzenie
mechanizmów
dotyczących
bezpieczeństwa
ekonomicznego może dotyczyć zarówno działań krajowych jak i
międzynarodowych. W obecnych latach najważniejszymi zagadnieniami jest
redukcja zadłużenia państw oraz zapobieganie rozwarstwieniu gospodarczemu,
spowodowanemu postępującą globalizacją.
Bibliografia:
BALCERZAK, A. P., GÓRECKA, D. 2006. Dylematy teorii ekonomii w rzeczywistości
gospodarczej XXI wieku, Toruń 2006.
BOBROW, D.B., HALIŻAK, E., ZIĘBA, R. 2011. Bezpieczeństwo narodowe i
międzynarodowe u schyłku XX wieku. Forbes, Wydarzenia, Obama oskarża Chiny o
manipulowanie walutą, wydanie dn. 12.10.2011.
KRAJEWSKI, A. 2009. Wielka demolka,[w:]Newsweek, nr 43, 2009.
KSIĘŻOPOLSKI, K. M. 2011. Bezpieczeństwo ekonomiczne, Warszawa 2011.
PACUŁA P., Kryzys Ekonomiczny w Europie, a bezpieczeństwo Unii Europejskiej i Polski,
Polityczno-Strategiczne aspekty bezpieczeństwa, Bezpieczeństwo Narodowe, wyd. I-2011.
PODRAS, T. 2005. Wybrane zagadnienia ekonomii, Warszawa 2005.
WŁOCH, R. 2009. Bezpieczeństwo państwa, Warszawa 2009.
WORONIECKI, J. 2007. Luka rozwojowa i jej nowy wymiar – luka cyfrowa globalnym
wyzwaniem XXI w., [w:] Ekonomia rozwoju, red. R. Piasecki, Warszawa 2007.
455
RUSKO A STŘEDOVÝCHODNÍ EVROPA – POHLED
NATALIE NAROČNICKÉ
RUSSIA AND EAST CENTRAL EUROPE – THE VIEW OF
NATALYA NAROCHNITSKAYA
Vladimír Naxera1
ABSTRACT
In this short study, the author deals with one of the most popular Russian historians – Natalya
Narochnitskaya. According to Polish historian Andrzej Nowak, the work of Narochnitskaya is
analyzed as a part of specific group of Russian historians who are related with official state
authorities and its opinions. This group embodied by Narochnitskaya and some other
influential thinkers has one main goal – to revitalize power position of Russia. In this regard
they emphasize the importance of countries of so-called “near abroad”, i. e. these countries
that used to be a part of Russian Empire or Soviet Union. Narochnitskaya thinks that fact that
these countries exist as an independent states is unfair. This situation should be corrected.
Key words: Russia, geopolitics, history, East Central Europe, Poland, near abroad,
Narochnitskaya.
Úvodem
Nedávné ukrajinské odmítnutí dalšího přibližování se k Evropské unii,
veškeré politické procesy ve středovýchodní Evropě a ruská asertivní zahraniční
politika (nejen v tomto prostoru) (např. Romancov, 2009) nám napovídají, že
bychom se měli vážně zajímat o pohled Rusů na prostor středovýchodní Evropy.
A to nejen o pohled sdělovaný v oficiálních státních dokumentech či pronášený
politiky v rámci jejich projevů,2 ale i o pohled prezentovaný v rámci širšího
diskurzu, například zástupci občanské společnosti, veřejně angažovanými
intelektuály či akademiky. Velice zajímavou úlohu v tomto ohledu hraje ruská
1
Vladimír Naxera, PhDr., interní doktorand a asistent, Katedra politologie a mezinárodních
vztahů, Fakulta filosofická, Západočeská univerzita v Plzni, Avalon Business Center,
Poděbradova 2842/1, 301 00 Plzeň, Česká republika, [email protected]
2
I postoje politiků jsou však samozřejmě zásadní. Velká část politické reprezentace zcela
běžně hovoří v tom smyslu, že rozpad Sovětského svazu byl pro Rusko nešťastným
okamžikem a že by si země měla ve státech, které dříve tvořily jeho součást, ponechat
signifikantní vliv. Pro ilustraci můžeme uvést dvě příznačné poznámky prezidenta Putina.
Jako notoricky známý příklad zmiňme jeho výrok, ve kterém označil rozpad SSSR za
„největší geopolitickou katastrofu minulého století“ (Putin dle Leichtová, 2010, s. 29). V
jiném okamžiku v jednom z rozhovorů prohlásil, že středovýchodní Evropu vždy ovládalo
Rusko nebo Německo (podle Nowak, 2010, s. 89), což je jediný přirozený mocenský stav,
který v tomto prostoru může panovat.
456
historiografie, jejíž značná část je různým způsobem navázaná na oficiální
aktivity státu a ve svých dílech prezentují pohled, který je blízký názorům
sdělovaným oficiálními místy. Nejinak tomu je u jedné z nejznámějších ruských
historiček současnosti, kterou je Natalia Naročnickaja. A právě na zobrazení
postojů Ruska vůči zemím středovýchodní Evropy v jejím díle se zaměříme
v tomto příspěvku. Nejprve však učiníme stručnou poznámku ke specifickému
segmentu ruské historiografie.
1 Poznámka k oficiální ruské historiografii
V Putinově Rusku již několik let probíhá „boj o dějiny“, ve kterém se (ve
srovnání snad s jakoukoliv demokratickou zemí) bezprecedentním způsobem
angažuje stát. Po Jelcinově období 90. let, ve kterém se Rusko stáhlo
z velmocenských pozic, je jasným a konečným cílem tohoto boje navrácení
Ruska do dřívější role velmoci a do pozice státu, který bude zvětšovat svůj vliv
v oblastech, která dříve tvořila součást jeho území (či patřila do oblastí jeho
výsostného vlivu).
Tato angažovanost státních orgánů, která má mimo jiné v obyvatelstvu
posílit pocit hrdosti a přesvědčení o velikosti a výjimečnosti vlastní země, se
projevuje různě. Nutno podotknout, že většina těchto nástrojů vědomě a cíleně
vytváří kontinuitu mezi obdobím carského Ruska, sovětskou érou (Sovětský
svaz je tak brán jako zvětšené a zesílené ruské území) a dnešním putinovským
státem. Příkladem může být spuštění „vojensko-vlasteneckého“ kanálu Zvezda,
které proběhlo symbolicky v den Leninových narozenin a v souvislosti
s oslavami 60. výročí konče války. Specifickou kapitolou jsou učebnice dějepisu
určené pro střední školy. V 90. letech stát do jejich obsahu příliš nezasahoval, to
se však změnilo s nástupem nového tisíciletí, kdy státní úřady začaly velice
pečlivě zkoumat obsah učebnic. Zajímavé jsou výsledky výzkumu Ewy
Thompsonové (dle Nowak, 2010). Učebnice, které jsou v současné době
v Rusku státními úřady povolené či doporučované k výuce, sledují poměrně
jednoduché schéma. Dějiny jsou nahlíženy jako boj (přičemž Rusko bývá
vykreslováno jako oběť, nikoli jako agresor). Cílem tohoto boje má být udržení
velmocenské pozice.3 Dějiny Ruska jsou přitom vykládány od počátků
v Kyjevské Rusi – od tohoto okamžiku jsou do současnosti brány jako jednotné.
Z této jednoty tak vyplývá, že samostatná existence států, jako je třeba Ukrajina,
je nepochopitelná.4 Začlenění této (a dalších zemí) do Ruska je bráno jako
„reunifikace“ (Nowak, 2010, s. 68). Ve schématu, které vyzdvihuje největší
okamžiky a největší osoby ruských dějin, je vytvářeno pojítko mezi Ivanem IV.,
který posílil Rusko na úkor jeho nepřátel, Stalinem, který vyhrál válku a
3
Vzdělávací program, který má podpořit plán restaurace statutu Ruska jako velmoci, byl
oficiálně schválen v roce 2009 (Nowak, 2010, s. 69).
4
Dělení Polska tak bývá nezřídka vykreslováno takovým způsobem, že si Kateřina II. jen
vzala to, co Rusku „patří“.
457
vytvořil velké impérium, a Putinem, který se zasluhuje o obnovení této
velikosti. Učebnice, které toto schéma naruší – například kritikou Putina či
„nepatřičnou“ zmínkou o zločinech stalinské éry, jsou ve výuce zakazovány.
Ve velice podobném duchu se nesou i texty Naročnické. Například kniha
Rusko a jeho místo ve světě (česky Naročnickaja, 2006), jejíž vydání
doprovázelo 60. výročí sovětského vítězství ve druhé světové válce a která se
celá věnuje oslavě Stalinovy politiky v době války, byla vytištěna v (na ruské
poměry) nevídaném nákladu 30 tisíc kusů (což je zhruba třicetkrát více, než jaký
je průměrný náklad v Rusku vydané historické publikace) (Nowak, 2010, s. 83).
2 Naročnické stručná biografie
Na přebalu českého vydání Naročnické knihy Rusko a jeho místo ve
světě s podtitulem Za co a s kým jsme bojovali (Naročnickaja, 2006) můžeme
naleznout tento autorčin biografický medailonek: „Autorka vystudovala
Moskevskou univerzitu mezinárodních vztahů. Specializuje se na USA, Německo
a všeobecné problémy a směry v mezinárodních vztazích. V letech 1982–1989
pracovala v sekretariátu OSN v New Yorku. Má hluboké znalosti mezinárodních
vztahů, mezinárodního práva, filozofie, jazyků a široký rozhled v oboru
nábožensko-filozofických základů historie. Natalia Naročnickaja je doktorkou
historických věd, prezidentkou analytického Fondu historická perspektiva,
zástupkyní vedoucího delegace Státní dumy Ruské federace v Parlamentním
shromáždění Rady Evropy, poslankyní Státní dumy Ruské federace,
místopředsedkyní výboru pro mezinárodní vztahy Státní dumy Ruské federace.“
Tato citace nebyla samoúčelná a ledacos ukazuje – jak totiž velice správně
poznamenává Michael Romancov (2007, s. 115), je z tohoto entrée patrné, že
Naročnickaja není pouze „běžným akademikem“, ale součástí ruského
mocenského establishmentu. Její názory tak mohou být brány jako blízké
názorům ruské mocenské elity.
Natalia Naročnickaja, která v dobách existence Sovětského svazu
získávala zkušenosti v řadách sovětských diplomatů, byla dcerou významného
člena sovětské Akademie věd, který za svoji pozici v ruské historiografii vděčil
zevrubné analýze jednoho ze Stalinových dopisů, ve kterém sovětský vládce
kritizoval protiruské tendence klasiků marxistického učení (Nowak, 2010, s. 83).
Sama pracovala či pracuje v několika prestižních akademických institucích,
včetně Ústavu světové ekonomie a mezinárodních vztahů Ruské akademie věd.
Kromě dalších funkcí, které uvádí citace představená výše, je třeba zmínit ještě
rok 2009, kdy ji tehdejší premiér Vladimír Putin jmenoval do komise, kterou
zřídil tehdejší prezident Medvěděv za účelem bojovat proti pokusům falšovat a
dezinterpretovat dějiny Ruska.5 Toto je ostatně téma, které je Naročnické blízké
5
S touto komisí je například spojeno i jméno dalšího ruského prominentního historika Sergeje
A. Markova, který je známý svými tezemi o protiruském spiknutí, za kterým stojí nejen
Západ, ale i neposlušné státy „blízkého zahraniční“ (viz Kalinič, Naxera, 2012).
458
– ve svých textech totiž standardně konstatuje, že vůči Rusku nepřátelské síly
(jak vnější, tak vnitřní) poškozují Rusko tím, že se snaží dezinterpretovat dějiny
v ruský neprospěch. Vedle této komise je jméno Naročnické ještě spojeno
s francouzskou pobočkou Institutu pro demokracii a spolupráci, což je
organizace, jejímž cílem je šíření pozitivního image Putinova Ruska ve světě a
kritika stavu lidských práv a demokracie v Evropě a USA. Předseda institut
Anatolij Kučerena popsal smysl jeho existence takto: „Ve dnešním světě
nemůže žádný stát mít monopol na standardy dodržování práv člověka, i když
ten stát je ekonomicky silný. Nás budou zajímat otázky práv a svobod občanů,
bezpečnosti, otázky migrace, mezietnické otázky a celá řada dalších témat“
(Ruský institut si posvítí..., 2008).
Vrátíme-li se k výše představenému úryvku z přebalu Naročnické knihy,
je zřejmé, že je prezentována spíše jako členka establishmentu, než jako
akademička. Přesto jsou zdůrazněny i autorčiny znalosti a odbornost – text má
ve čtenáři navodit dojem, že jde o seriozní vědu, o odborně fundovanou
historickou knihu. Toto zdání má být zdůrazněno i přítomností běžných
náležitostí odborných textů – například poznámkového aparátu, rejstříku atd.
Text však za odbornou práci není možné považovat v žádném případě
(Romancov, 2007, s. 115). Spíše než o cokoliv jiného jde o „politický program“,
ve které Naročnickaja předkládá svůj pohled a vlastní interpretaci ruských dějin
a veškerých „příkoří“, která Západ dle Naročnické Rusku v průběhu moderních
dějin učinil.
Zmiňme ještě, že českým čtenářům není Naročnickaja známá jen díky
svým knihám (v českém překladu vyšly dvě – viz Naročnickaja, 2006;
Naročnickaja, Falin a kol., 2010), ale i díky přednášce, na jejíž realizaci se
dohodla s Akcí D.O.S.T., která je ultrakonzervativní a nacionalistickou
organizací působící v Čechách a je spojená například se jménem Ladislava
Bátory. I spolupráce s takovouto konzervativní a nacionalistickou organizací
ukazuje, jakým směrem se ubírají Naročnické preference. Dodejme, že tématem
přednášky měly být tradiční hodnoty v Rusku a na Západě, tedy Naročnické
typické téma.
3 Rusko a středovýchodní Evropa podle N. Naročnické
Vraťme se nejprve k výše zmíněné knize Rusko a jeho místo ve světě.
Zcela zjevná oslava Stalina a jeho přínosu pro Sovětský svaz (a tedy pro
Rusko!) je doprovázena autorčiným komentářem, kterým vysvětlovala důvody,
proč Západ Stalina tolik odsuzoval. Nikoliv kvůli jeho „kruté politice“, Lenina
totiž označila za vládce ještě krutějšího. Rozdíl mezi Leninem a Stalinem však
spatřuje v tom, že zatímco Lenin revolučním výrem Rusko oslabil (a proto je
vůči němu Západ shovívavý), Stalin jej válečným vítězstvím posílil, což mu
Západ nemůže zapomenout. Dodává, že Stalin jako prozíravý politik odhalil
past, kterou na Rusko chystaly západní mocnosti, a spojil se proto s nacistickým
459
Německem v útoku na Polsko, které považoval za spojence západních nepřátel.
Tyto teze se už neobjevují pouze ve zmíněné knize, ale i v rozsáhlé práci Rusko
a Rusové ve světové historii, kterou polský historik Andrzej Nowak (2010, s.
83) hodnotí jako knihu, která nejkomplexněji zobrazuje dějiny Ruska jako
dějiny země, která je ohrožována a musí si bránit svá území před agresí Západu.
Zásadním východiskem, které je patrné v jejích textech, je pak to, že Rusko je
jiné než západní země (Romancov, 2007, s. 116).
Kromě obecných tezí o snahách Západu poškodit Rusko (vlastně kdykoliv
v průběhu celých ruských dějin) se Naročnickaja soustředí na oblasti, které
bývají označovány jako „blízké zahraničí“, na oblasti, které bývaly součástí
ruského impéria či Sovětského svazu – nutno dodat, že Naročnickaja vytváří
(ve shodě s výše představenou v dnešním Rusku běžnou interpretační
konstrukcí) propojení mezi carským Ruskem, Sovětským svazem a dnešní
Ruskou federací. Z dřívějšího držení daných území Ruskem tak lze dovodit jeho
nárok na vliv na těchto územích až do dnešních dnů. Naročnickaja (2004)
uvádí, že nejdůležitějším geostrategickým úkolem současného ruského státu je
zachovat historickou podobu ruského impéria, zabránit příklonu „nových“ států
směrem k Západu a zabránit třetím stranám v získání vlivu na těchto bývalých
územích Ruska, dnes nezávislých státech. Jak jsme již ukázali, podobné názory
předkládá velká část akademické obce i politiků. Mezi zeměmi, které bývají
často označovány za tradiční součást Ruska a jeho kultury a identity, bývají
zmiňovány především Bělorusko a Ukrajina (Melvin, 1995; Leichtová, 2010;
Naxera, 2012b a další).
Podívejme se tedy nyní na některé konkrétní názory, které Naročnickaja
prezentuje ve vztahu k zemím středovýchodní Evropy. Doplňme již nyní její
názor, že celý prostor (středo)východní Evropy (konkrétně jej ale vztahuje
k Pobaltí) vždy v historii ovládala Rusko nebo Německo – tento stav je
přirozený (Naročnickaja, 2004, s. 476).6
Svůj výklad odvozuje od přesvědčení, že Rusko nebylo nikdy agresorem,
ale vždy cílem agrese Západu. Ten používal středoevropské katolíky, zejména
Poláky, jako „hrot“ kopí. Tento systém změnil až Stalin, který Rusko po válce
posílil a obklopil prstencem „bratrských“ států. Naročnickaja tak neguje takové
historické události, jako byly územní výboje carského Ruska, trojí dělení Polska
nevyjímaje. To dokonce označuje za smutné klišé o ruském expanzionismu
(Naročnickaja, 2004, s. 87; Nowak, 2010, s. 85).
Nástrojem, který Západ využíval ve snaze oslabit Rusko a jeho moc poté,
co byla posílena vytvořením ochranného valu po konci války, byla „solidarita“
s neruskými republikami Sovětského svazu a socialistickými zeměmi
středovýchodní Evropy. Důvodem, proč západní představitelé artikulovali
požadavek svobody a nezávislosti pro tyto země, nebyla reálná snaha pomoci
6
Nelze si nevšimnout, jak tento názor koresponduje s prohlášením Putina, které bylo
představeno výše, stejně jako s představou prominentního ruského geopolitika Alexandera
Dugina, o kterém se zmíníme později.
460
jejich obyvatelům, ale snaha oslabit Rusko, zejména pak o oblasti, které jsou
jeho historickou součástí (Ukrajina, Bělorusko). Naročnickaja zdůrazňuje, že
Západ měl vždy eminentní zájem o Ukrajinu, proto uměle vyvolával snahy o
probuzení „ukrajinské identity“ (Naročnickaja, 2004, s. 429 a následující).
Myšlenku existence ukrajinského národa, který by byl odlišný od Rusů,
Naročnickaja odmítá, stejně tak i myšlenku národa běloruského a přimlouvá se
za rychlé připojení Běloruska „zpět“ k Rusku.
Výše jsme naznačili autorčin vztah k Pobaltí. Podívejme se nyní na tento
prosto podrobněji. Pobaltské státy považuje za země, které získaly nezávislost
v souvislosti s výsledkem první světové války a probíhající ruskou revolucí,
přičemž ústředním krokem byla dohoda mezi Německem a sovětským Ruskem
z roku 1918. Z toho vyvozuje, že oba státy měly díky tomu právo se později
opět dohodnout, tentokrát na ukončení existence samostatné státnosti těchto
celků! Navíc dodává (Naročnickaja, 2006, s. 490 a následující), že Litva měla
Rusku za svoji meziválečnou státnost být vyloženě vděčná, jelikož Rusko
prosadilo její nezávislost proti vůli Západu a zejména Polska. Velice specifický
je pak autorčin výklad nezávislosti Estonska. Roku 1721, kdy Rusko a Švédsko
po ukončení války podepsaly smlouvu z Nystadu, obdrželo Rusko od Švédska
(za finanční kompenzaci) část dnešního území Estonska – pokud nebyla zrušena
nystadská smlouva, porušuje nezávislost Estonska spravedlnost i právo na držení
spravedlivě nabitého vlastnictví (Naročnickaja, 2004, s. 495). Nemusíme
dodávat, že tento specifický výklad mezinárodního práva koliduje s většinou
běžných teoretických přístupů k otázce, za jakých podmínek je část území
nějakého státu oprávněna vyhlásit nezávislost (srov. např. Rosůlek, 2007, s. 79–
81).
V odvěkém konfliktu mezi Západem a Ruskem, který Naročnickaja
vykresluje, není místo pro samostatnou existenci „malých“ (a tedy
„neplnohodnotných“) politických společenství ležících kdesi „mezi“. Státy
středovýchodní Evropy tak nejsou brány jako celky hodné a schopné nezávislé
existence. Jestliže nejsou součástí či partnery Ruska, stávají se v očích
příslušníků proudu ruské historiografie, k němuž můžeme zařadit i
Naročnickou, „prostitutkami Západu“.
4 Naročnické vize v kontextu dalších vybraných děl
Myšlenky Naročnické nejsou zajímavé z toho důvodu, že by byly v rámci
současného ruského historiografického diskurzu nějak specifické, právě naopak,
jsou v proudu snažícím se o reinterpretaci ruských dějin zcela běžné.
V podobném duchu dnes v Rusku vychází stovky děl, která shodně chápou
Rusko jako předmět odvěké agrese a jako zemi, která by měla obsadit dříve
ztracené velmocenské pozice. Jsou vydávána v prestižních nakladatelstvích a
sepisována autory, kteří se v rámci ruské akademické obce těší značnému
respektu (Nowak, 2010, s. 91–92).
461
Podívejme se ale mimo obor historie. Některé myšlenky, které jsou
podobné těm výše představeným, nalézáme například v díle dalšího
prominentního a s Putinovým režimem svázaného autora, kterým je Alexander
G. Dugin, geopolitik, který má v současném Rusku značný intelektuální vliv
(více viz např. Kalinič, Naxera, 2011 nebo Naxera, 2012a). Dugin v rámci
svého náčrtu světového uspořádání vychází z přesvědčení, že Rusko je jiné,
lišící se od Západu, zejména od Spojených států, svého největšího protivníka.
Pro to, aby Rusko dokázalo v globálním měřítku vyvážit americký vliv,7
potřebuje na svoji stranu získat několik důležitých spojenců – mimo Japonska a
Íránu jde zejména o celou Evropu, přičemž zvláštní pozornost věnuje vztahům
s Německem. V tomto ohledu specificky nahlíží i na prostor Evropy
středovýchodní. Na ose Berlín-Moskva se má rozhodnout o osudu států, které
byly vytvořeny po první světové válce jako hráz oddělující Rusko a Německo.
V Duginově konceptualizaci prostoru není pro takovéto státy místo. Zemím ve
středovýchodní Evropě tedy nezbývá nic jiného, než volba a následné vyřešení
elementárního geopolitického dilematu – zda se přiklonit k Rusku nebo
Německu. Státy střední Evropy a Pobaltí pak již svým připojením k evropskému
integračnímu prostoru manifestovaly svoji západní orientaci. Dle Dugina tato
situace ruskou pozici nekomplikuje, neboť Evropa je v jeho vizi pevným ruským
spojencem (více viz Dugin, 1999; Dugin, 2004; Kalinič, Naxera, 2011; Naxera,
2012a). Za její hranicí se navíc ocitlo několik dalších států (především Ukrajina
a Bělorusko), pro něž je spojení s Ruskem již jedinou logickou možností
(Nowak 2010, s. 101–103; Dugin, 1999).
Ze všech knih, které byly v Rusku na téma ruské historie a tématu
středovýchodní Evropy vydány, můžeme namátkou zmínit ještě zajímavý text
jednoho z nejvlivnějších ruských intelektuálů 20. století – Alexandera I.
Solženicyna. Shrneme-li teze, které se objevují v jeho významné práci „The
Russian Question“ and the End of the Twentieth Century (Solženicyn, 1995),
můžeme identifikovat jistou míru korelace s Duginovým i Naročnické
myšlením. Jedná se především o zásadní tezi, že Rusko je jiné než Západ –
veškeré instituce a politické modely inspirované Západem jsou pro Rusko
škodlivé. Dále – území Ruska bylo zvětšováno ve „spravedlivých válkách“
vedených kvůli sjednocení dřívějších území Kyjevské Rusi. Z takového pohledu
není ve východní Evropě místo pro samostatné státy, jakými je třeba Ukrajina
nebo Bělorusko. Toto impérium se pak od západoevropských koloniálních
impérií odlišovalo tím, že inkorporovaným euroasijským národům přinášelo
pokrok a civilizaci. Znovu je tak akcentován mesianistický charakter Ruska a
jeho aktivit. Jak ale Solženicyn dodává, některé z národů (například Poláci) toto
ruské dobrodiní, které přineslo prospěch podmaněným národům, zatímco Rusku
7
V názoru, že musí být Rusko silné, aby se stalo zachráncem světa, kterému hrozí zkáza, se
ostatně shodnou Dugin i Naročnickaja.
462
a Rusům pouze přítěž, neuznali. Andrzej Nowak (2010, s. 78) proto přirovnává
Solženicynova prohlášení k carské imperiální propagandě.
Takto tedy alespoň dvě krátké ilustrace v Rusku běžně prezentovaných (a
ze strany čtenářů přijímaných!) názorů veřejně vlivných intelektuálů, které
v jistých ohledech vykazují shodu s názory Naročnické a jsou tak součástí
celého širokého proudu snažícího se o reinterpretaci ruských dějin.
Několik slov závěrem
V textu jsme se snažili přiblížit pohled populární ruské historičky a členky
ruského mocenského establishmentu N. Naročnické na vztah Ruska a států
rozkládajících se ve středovýchodní Evropě v kontextu autorčina celkového
historického schématu. Tento pohled se dá vystihnout pomocí jednoho
z nejbizarnějších názorů Naročnické, podle které znamená existence
nezávislého Estonska nejen příkoří páchané na Rusku, ale i porušení
mezinárodního práva (viz výše). Naročnické představa, že tato území by měla
podléhat vlivu Ruska (když už nemohou být jeho součástí), se shoduje
s pohledem mnoha dalších akademiků i politiků. Ještě jednou připomeňme již
výše citovaný výrok prezidenta Putina, který v jednom z rozhovorů prohlásil, že
středovýchodní Evropu vždy ovládalo Rusko nebo Německo, což je jediný
přirozený mocenský stav, který v tomto prostoru může panovat.
Literatura:
DUGIN, A. G. 1999. Osnovy geopolitiki. 3. vydání. Moskva: Arktogeia-tsentr, 1999. 924 s.
ISBN 5818600017.
DUGIN, A. G. 2004. The Eurasian Idea [online]. 2004. International Eurasian Movement.
[cit.12.01.2012]. Dostupné na internete:
http://evrazia.info/modules.php?name=News&file=article&sid=1884.
KALINIČ, P., NAXERA, V. 2011. Politická teorie a geopolitika A. G. Dugina. In Rexter, roč.
9, 2006, č. 2. ISSN 1214-7737, s. 31–56.
KALINIČ, P., NAXERA, V. 2012. Pussy Riot aneb Svéráz ruských marginálů. In
Mezinárodní politika, 2012, č. 10. ISSN 0543-7962, s. 31–34.
LEICHTOVÁ, M. 2010. Pod maskou medvěda. Neporozumění ve vztazích Ruska a Západu po
skončení studené války. Brno: Václav Klemm – Vydavatelství a nakladatelství, 2010. 246 s.
ISBN 978-80-904083-4-0.
MELVIN, N. 1995. Russians beyond Russia: The Politics of National Identity. London: Royal
Institute of International Affairs, 1995. 170 s. ISBN 9781855672338.
NAROČNICKAJA, N. A. 2004. Rossija i russkije v mirovoj istorii. Moskva: Meždunarodnyje
otnošenija, 2005. 533 s. ISBN 5-7133-1132-5.
NAROČNICKAJA, N. A. 2006. Rusko a jeho místo ve světě. Za co a s kým jsme bojovali.
Praha: Ottovo nakladatelství, 2006. 207 s. ISBN 80-7360-511-2.
NAROČNICKAJA, N. A., FALIN, V. M. a kol. 2010. Partitura druhé světové války. Kdo a
kdy začal válku? Praha: Ottovo nakladatelství, 2010. 360 s. ISBN 978-80-7360-980-1.
463
NAXERA, V. 2012a. Geopolitická teorie A. G. Dugina. In Bezpečnostné fórum 2012. Zborník
príspevkov z V. medzinárodnej vedeckej konferencie. II. zväzok. Banská Bystrica: Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, 2012. ISBN 978-80-557-0332-9, s. 441–
250.
NAXERA, V. 2012b. Rusko a prostor středovýchodní Evropy ve 20. století. In PokornáKorytarová, Lenka a kol. Promýšlet Evropu dvacátého století. Evropa sjednocená/rozdělená.
Brno: Matice moravská, 2012. ISBN 978-80-86488-96-7, s. 65–78.
NOWAK, A. 2010. Impérium a ti druzí. Polsko, Rusko a moderní dějiny východní Evropy.
Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury, 2010. 263 s. ISBN 978-80-7325-222-9.
ROMANCOV, M. 2007. Natalija Naročnickaja: Rusko a jeho místo ve světě. Za co a s kým
jsme bojovali [recenze]. In Mezinárodní vztahy, roč. 41, 2007, č. 1. ISSN 0323-1844, s. 115–
119.
ROMANCOV, M. 2009. Nová studená války mezi Ruskem a Západem? In Acta Politologica,
roč. 1, 2009, č. 1. ISSN 1803-8220, s. 85–93.
ROSŮLEK, P. 2007. Národy, nacionalismus a teorie secese. In Rosůlek, Přemysl a kol.
Politická filozofie. Aktuální problémy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2007. ISBN 978-80-7380-080-2, s.
63–88.
Ruský institut si posvítí na lidská práva v zahraničí [online]. 2008. iDNES. [cit.10.01.2014].
Dostupné na internete:  http://zpravy.ihned.cz/c1-22901360-rusky-institut-si-posviti-nalidska-prava-v-zahranici.
SOLŽENICYN, A. 1995. „The Russian Question“ and the End of the Twentieth Century.
New York: Farrar, Straus & Giroux, 1995. 135 s. ISBN 9780374252915.
464
STREDOEURÓPSKY BEZPEČNOSTNÝ PRIESTOR
V KONTEXTE DEJÍN SLOVENSKÉHO POLITICKÉHO
MYSLENIA
THE CENTRAL EUROPEAN SECURITY AREA IN THE
CONTEXT OF HISTORY ON SLOVAK POLITICAL
THINKING
Daniela Škutová1
ABSTRACT
In this article analyzed the Central European security area on the example of two models in
history of political thinking: at the first, the L. Gestetner and F. Durcansky modeĺ´s of the
Central European Confederation and, at the secondly, the M. Hodza security-strategic
model´s of the Central Federation. The common feature of these projects is their normative
value preferences plane and their validity in the security strategies of the Central area.
Key words: Central Europe, Political thinking, security, federation, confederation
1 Koncepčný rámec stredoeurópskeho priestoru v politickom myslení
K riešeniu situácie v strednej Európe prispeli viacerí a medzi nimi aj
slovenskí politickí myslitelia. Po II. svetovej vojne si pozornosť zasluhuje práca
L. Gestetnera Budúcnosť podunajských národov, podporujúca politické
vytvorenie konfederácie. Naproti tomu oživenie F. Palackého poňatia strednej
Európy z mnohých koncepcií možno pozorovať v diele M. Hodžu. Rozdielna je
však pozoruhodná aplikácia teórie mocenskej rovnováhy vo Federácii v strednej
Európe. Úloha Dunaja zdôrazňovaná aj v Palackého Listov do Frankfurtu sa
však nepreukázala dostatočnou silou k vytvoreniu stredoeurópskej solidarity
a rovnako ekonomický poľnohospodársky potenciál sa vo forme
konzervatívneho agrárneho romantizmu v dobových špecifikách nepodarilo
zrealizovať. Takisto problém demokracie v medzivojnovom období dokázalo
dostatočne reflektovať z uvedených štátov Hodžovej stredoeurópskej federácie
iba Československo. Hodžov projekt bol inšpirujúci, ale neúčinný z hľadiska
mocenských záujmov povojnových sfér vplyvu. Napriek tomu, súčasná
bezpečnostná stratégia v stredoeurópskom priestore má viacero styčných prvkov
s uvedenými konceptmi myslenia a v úvahách slovenských politických
mysliteľov koncentrujeme pozornosť na jej niektoré aktuálne paradoxy.
1
Daniela Škutová, Doc. PhDr.. PhD., vysokoškolský pedagóg, Katedra politológie, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
465
Stredoeurópsky priestor mal malé predpoklady k vytvoreniu špecifického
národa. Snahy o vytvorenie štátu sa v politických úvahách objavuje s nástupom
ohrozenia etnického, resp. národného povedomia. Časovo ich možno ohraničiť
s reakciou na novú mocenskú rovnováhu v strednej Európe v procese
modernizácie. Vznik samostatného Československa bol spätý s dlhodobým
zápasom dvoch malých slovanských národov v strednej Európe. Podľa M.
Honského a M. Pekníka: Československo „vzniklo na troskách RakúskoUhorska v dôsledku národnooslobodzovacieho zápasu slovenského a českého
národa vo výnimočných okolnostiach I. svetovej vojny a oba národy prispeli
k tejto revolučnej premene podľa svojich schopností. Slovensko teda nevstúpilo
do ČSR ako pasívny objekt českej politiky“. (Pekník, 2000, s. 562) Česká
a slovenská štátnosť vo všetkých podobách utvárania nedávala mnoho nádejí na
úspech v odpore proti mocným susedom. Jednako však od lokálnych
k celoeurópskym konšteláciám vývojová logika umožnila vznik Európskej únie
s konečným politickým zjednotením sektorových integrácií. V súčasnosti si
možno Európsku úniu predstaviť ako začiatok zrodu Európskej federácie, ktorej
výsledkom môže vo vzdialenej budúcnosti byť vznik nového celoeurópskeho
národa. Mnohovariantná budúcnosť možnej konštelácie stredoeurópskeho
priestoru aj v situácii desaťročného členstva Slovenska v Európskej únii len
odkazuje na predchádzajúcu historickú skúsenosť, ktorá v cenných príspevkoch
federalistických a integračných projektov slovenského politického myslenia
vedie k naplneniu humanistickej vízie budúcnosti.
Popri suplikátoch niekdajšej habsburskej monarchie získavala myšlienka
stredoeurópskej federácie svoj význam aj z hľadiska vytvorenia ekonomicky
a politicky jednotného bloku. Rovnováha moci v medzinárodnej politike
garantovaná združením malých a stredných stredoeurópskych národov mala
zamedziť perspektívnym konfliktom, ale aj stavu po rozpade versaillského
medzivojnového systému. Stúpenci idey stredoeurópskej federácie sa formovali
z prostredia politickej emigrácie, pričom z radov Poliakov, Čechov, Slovákov,
menej Rakúšanov a Maďarov existovalo viacero federatívnych variantov. V
pôsobnosti významných čechoslovakistických reprezentantov politickej
koncepcie stredoeurópskych federalizačných plánov, k akým patrí najviac
akceptovaná rôznymi politickými skupinami koncepcia federácie v strednej
Európe M. Hodžu, a stúpenci federalizačných plánov Š. Osuský, J. Lichner, P.
Prídavok, F. Dvorník, M. Papírnik a medzi nimi aj bratislavský rodák L.
Gestetner.
2 Ekonomický a politický koncept stredoeurópskej konfederácie
Činnosť autora Budúcnosti podunajských národov L. Gestetnera je
publicisticky produktívna v oblasti národohospodárstva. Zameral sa na kritiku
vtedajšej idey agrárnej autarkie v Rakúsku a predmetnú agrárnu otázku rozvinul
v diele Pôvod agrárnej krízy v Rakúsku a jej odstránenie (1931). Recipoval
466
v ňom aktuálnu a veľmi populárnu myšlienku medzi predstaviteľmi tzv.
národohospodárskej školy, ktorá preferovala vytvorenie ekonomického bloku
stredoeurópskych národov, resp. vytvorenie colnej únie. K zásadným zástancom
týchto unifikačných plánov bol maďarský národohospodár E. Hantos, ktorý mal
na Gestetnera bezprostredný vplyv.
Gestetnerova kritika smerovala k akcentovaniu ekonomických aspektov.
Upozorňoval na nebezpečenstvo vývinu v stredne Európe, najmä po anšluse
Rakúska a v súvislosti s federačnými snahami po podpísaní československopoľskej dohody o federácii. Z podstatných východísk jeho prieniku do
problematiky usporiadania stredoeurópskeho priestoru vyniká plán spoločných
hospodárskych cieľov, ale na základe diferencovanosti pre každú krajinu.
K významným štúdiám patrí aj jeho vízia pod názvom Budúcnosť podunajských
národov. Gestetnerovo myslenie korešponduje so situáciou po rozpade rakúskouhorskej monarchie. Podáva výklad následníckych štátov a kritiku ich
hospodárskeho a politického izolacionizmu. Absencia vzájomnej kooperácie
medzi izolovanými subjektmi viedla podľa neho k ľahšiemu ovládnutiu
stredoeurópskeho regiónu zo strany Nemecka. Podstata nemeckých plánov
ovládnutia Lebensraumu je ekonomická. Ekonomické podrobenie však
predchádzalo politickému. Zabránenie akejkoľvek forme kooperácie
v stredoeurópskom priestore realizovalo Nemecko šikovným využívaním
nacionálnych averzií stredoeurópskych národov, pričom svoju úlohu zohral
britský nezáujem a jeho stiahnutie sa z kontinentálnej politiky.
Vytvorenie silného stredoeurópskeho bloku sa v Gestetnerových úvahách
odvíja od podpory Veľkej Británie a USA. Ich úlohou je prevziať patronát nad
vývinom v strednej Európe a myšlienku britsko-amerického patronátu sa snaží
argumentačne presadiť z hľadiska britských a amerických štátnych záujmov.
Postoj k zárukám zo strany Francúzska a Talianska relativizuje. Prehodnocuje
najmä vzťah s Francúzskom a to najmä potom, ako sa zachovalo k svojmu
medzivojnovému protežantovi – Československu. Ekonomická forma realizácie
projektu volá po znovuvytvorení jednotného ekonomického celku v strednej
Európe a uvedení colnej únie do praxe.
Národohospodárske hľadisko je vyvážené Gestetnerovými historickými
a strategickými úvahami. Zaujímavé sú jeho exkurzy do dejín jednotlivých
národov a ich možné dopady na integráciu do federácie. Gestetner je realista.
Nerobí si ilúzie o spolužití stredoeurópskych národov. Ako uvádza P. Lukáč:
„Poukazuje aj konkrétne na mnohé riziká, napr. dôsledne varuje pred utvorením
dvoch skupín národov vo federácii a to víťazných ako Poliaci, Česi, Srbi
a porazených ako Slováci, Chorváti, Maďari či Rakúšania. Ideálnym jadrom
federácie by podľa Gestetnera malo byť Rakúsko, Česko-Slovensko a Maďarsko,
ku ktorým by sa pridala južná časť federácie Rumunska, Bulharska
a Juhoslávia, dokonca uvažuje aj o alternatíve Turecka. Gestetner si
uvedomoval rozdielnosť historickú, politickú konfesionálnu a v nemalej miere
ekonomickú a navrhuje vnútorné členenie federácie, v ekonomickej oblasti
467
napríklad obchodné tarify na ochranu agrárnejších častí budúcej federácie.
Výsledným variantom mala ale jednoznačne byť veľká politická konfederácia so
spoločnou zahraničnou a obrannou politikou“. (Lukáč, 2005, s. 256)
Gestetnerove úvahy sú v mnohých aspektoch prezieravejšie ako
uvažovanie iných stredoeurópskych federalistov, napr. Hodžu. Americká
diplomacia akcentovala pasáž o potrebe angažovanosti USA a Veľkej Británie
v strednej Európe v záujme zachovania mieru do budúcnosti a prosperity na
európskom kontinente. Miesto stredoeurópskej konfederácie pokladal za
určujúce pre budúce piliere medzinárodného poriadku v mocenskej konfigurácii
Európy medzi USA, Veľkou Britániou a Ruskom. Otázky vodcovstva
v stredoeurópskej federácii, demokracie a slobody národov dopĺňajú zaujímavé
postrehy týkajúce sa nemeckých národnostných skupín v strednej
a juhovýchodnej Európe.
Myšlienku konfederácie obhajoval na Slovensku aj ľudácky radikál a pred
salzburskými rokovaniami v lete 1940 minister zahraničných vecí Slovenskej
republiky F. Ďurčanský. Koncepcia konfederácie strednej Európy vyšla
najskôr vo Švajčiarsku a autor ju pokladal za najsprávnejšie riešenie problému
Predstavovala spoluprácu medzi nezávislými štátmi, ktorá by bola upravená
medzinárodnými dohodami. F. Ďurčanský po svojich aktivitách
nasmerovaných na samostatnejšiu zahraničnú politiku musel po salzburských
rokovaniach odstúpiť. V posledných rokoch vojny sa snažil nadviazať kontakt
so Spojencami a uzavrieť separátnu mierovú zmluvu. Publikácia Stredná Európa
v minulosti a v budúcnosti obhajuje federalizáciu Strednej Európy s odvolaním
sa na Hodžovu knihu. Ďurčanský však ide za rámec federácie a hovorí
o konfederácii. Cieľom je spolupráca nezávislých štátov upravená
medzinárodnými zmluvami. Podľa neho by bol projekt zárukou nezávislosti
a slobody národov strednej Európy, čo by umožnilo riešenie sporných
problémov. Na druhej strane by bola stredná Európa chránená voči útokom do
nej smerujúcim. Hoci vnútropolitická kríza v okyptenom a medzinárodne
izolovanom Československu po mníchovskej konferencii ďalej eskalovala, pri
odkaze na víziu stredoeurópskej federácie F. Ďurčanského z hľadiska jeho
ďalšieho pôsobenia a kontroverznosti politického mysliteľa ide o jedinú
výnimku z nasledujúcich dôvodov: na jednej strane je neakceptovateľné, že
vzhľadom k Ďurčanskému politickému pôsobeniu v krídle „slovenských
fašistov“ slovenská politická reprezentácia jasne smerovala k separácii
Slovenska a podriadeniu nemeckým cieľom v zahraničnej politike, čo je
v kontroverzií s Ďurčanského politickým myslením. Na strane druhej, príklad
zahraničnopolitických náhľadov a aktivít diplomatických predstaviteľov
Slovenskej republiky (1939-1945) vykazuje apologetickú optiku, ktorá je
prekážkou nezaujatého stanoviska k otázke, či jestvuje samostatná zahraničná
politika malého štátu, ktorý je satelitom tej - ktorej veľmoci. Rozporuplne preto
vyznieva predstava stredoeurópskej konfederácie v podaní protežanta
Slovenského štátu, ktorý deklaruje vo svojom diele Pohľad na slovenskú
468
politickú minulosť slobodu a rovnosť národov strednej Európy „ako podmienku
jej rozkvetu“. „Bez slobody jednotlivca nemôže jestvovať sloboda národa.. preto
znárodnenie štátov je podmienkou ľudského pokroku práve tak, ako sloboda
jednotlivca. A tak ľudským a preto tiež slovenským ideálom musí byť slobodný
život v nezávislom štáte“. (Ďurčanský, 1943, s. 299) Mier vytvorený v strednej
Európe násilím na troskách slobody iných národov, nemohol by mať trvalosti,
i keby sa hneď táto nadvláda uskutočnila pod heslom pokroku a humanity.
Predstavitelia národov si podľa Ďurčanského musia uvedomiť, že všetko to
môžu zaistiť jedine vzťahy vybudované na základe rovnosti. Rovnosť je
podmienkou spolupráce národov a tým aj rozkvetu strednej Európy. Paradoxne,
v čase mocenskej závislosti, Ďurčanský zo všetkých atribútov národa precizuje
myšlienku zachovať si politickú nezávislosť. Pokiaľ totiž iné národy sú i pri
prípadných chybách vystavené nanajvýš tomu, že ich územná, prípadne
personálna základňa bude zúžená, že ich životné podmienky budú ťažšie,
Slovákom v podobných situáciách ide o všetko, teda nielen o slobodu, ale
priamo o život.
3 Bezpečnostno-strategický projekt federácie v strednej Európe
ČSR v období 1918-1938 mala záujem o hlbšiu integráciu štátov strednej
Európy, jednak ju k tomu hnali bezpečnostné dôvody, jednak ekonomické. Jeho
vplyv ako človeka s integračnou víziou kontinuálne narastal počas celého
medzivojnového obdobia. Federácia pre strednú Európu bol projekt „malých“
krajín medzi Nemeckom a Ruskom, založený na myšlienke kooperácie
Slovenský štátnik navrhoval plán pre strednú Európu z pragmatických dôvodov:
rastúci nacionalizmus v 19. storočí a nemecký fenomén v koncepte zjednotenia
projektu Mitteleurópy, ako aj riešenie geopolitickej vízie strednej Európy
nenemeckých autorov. (Krejčí, 2000, s. 173-178)
Hodžov myšlienkový odkaz tvorí jadro slovenského tradicionalizmu
v politickom myslení. Ide o jeho široký myšlienkový zámer od agrarizmu,
národohospodárstva, politickej činnosti až k východiskovým úvahám o potrebe
vytvorenia integrácie, ktorá sa stala fakticky nutnou a aj možnou. Predložil
vlastnú víziu slovenskej politiky. Myšlienka podunajskej federácie nadviazala
na projekty integračných európskych mysliteľov, avšak z pozície slovenského
myslenia a nadčasových úvah je dedičstvom jedinečnej ucelenej koncepcie,
ktorá prisudzuje Hodžovi význam politika a mysliteľa európskeho formátu.
Realistickú formu uvažovania môžeme analogicky s prihliadnutím na dobové
korekcie anticipovať ako impulz pre samotný vývoj súčasnej slovenskej
spoločnosti a jej myslenia v zjednotenej Európe.
V prácach M. Hodžu nájdeme spoločne hlásané zásady, ktorými S.
Jurkovič presadzoval Spolok gazdovský a Hodža Ústredné družstvo:
„Svojpomoc, vzájomnosť, samospráva a dobrovoľnosť“, pričom aj ciele zostali
rovnaké a to „pomáhať drobnému slovenskému ľudu a povzniesť ho z biedy
469
a chudoby jeho vlastným pričinením“. (Cambel, 2001, s. 59)
Rozvoj
družstevníctva mal podľa Hodžu znemožniť vykorisťovanie a stupňujúci sa
útlak zo strany maďarských vládnucich kruhov. Veľká depresia a kolaps ceny
poľnohospodárskych produktov zasiahol okrem strednej Európy aj vysoko
industrializované západné krajiny. Rôzne manažérske metódy boli bezvýsledné,
naproti tomu ako príklad úspešných riešení možno uviesť Tardieuov plán
ekonomickej spolupráce medzi Malou dohodou, Maďarskom a Francúzskom
v roku 1932, alebo Rímsky protokol dohôd medzi Talianskom, Rakúskom
a Maďarskom v roku 1934. Hodža v roku 1935 ako predseda vlády sa pokúsil
realizovať vlastný projekt, založený na kooperatívnom vzťahu medzi malou
dohodou a Rímskym protokolom. Cieľom bolo vytvoriť „hospodársku jednotku
colnej únie a spoločnej meny“. (Hodža, 1997, s. 191) Pre demokraciu v Strednej
Európe bolo nutné predovšetkým chrániť záujmy roľníkov. Preto Hodža
inicioval riešenie sociálnych problémov, predstavujúcich hrádzu proti revolúcii.
Napriek tomu, že poľnohospodársko-ekonomický a poľnohospodárskodemokratický blok mal vzniknúť v stredoeurópskom „koridore“ a napriek úsiliu
presvedčiť každú krajinu o tom, že slúži ako prostredník pre iné krajiny,
Hodžov projekt neuspel. Najväčšiu prekážku predstavovalo vznikajúce
nacistické Nemecko.
Vízie povojnového usporiadania boli rovnako odlišné. E. Beneš
uprednostňoval
nezávislé
postavenie
suverénnych
štátov,
vrátane
Československa, Hodža považoval federalizovanú Strednú Európu za zásadnú
stabilitu regiónu. Beneš síce politickú bitku proti Hodžovi vyhral, ale Veľká
Británia požadovala zmieriť Beneša s Hodžom, nakoľko považovala Hodžov
koncept za potrebný. Hodža ale odišiel do USA skôr akoby sa pripojil
k Benešovej skupine a vydal Memorandum pod názvom „Európa na križovatke
ciest“, ktoré bolo vzhľadom k jeho úmrtiu kvôli chorobe posledným politickým
krokom. Memorandum sa zameriava na prevenciu „ťahu Sovietskeho zväzu na
Západ“ (Drang nach Western) a tvrdí, že USA a Veľká Británia bude brániť
prenikaniu komunizmu do strednej Európy. Po vojne schválením OSN by mala
byť stredná Európa federalizovaná. Projekt stredoeurópskej federácie reflektuje
koherentné strategické aspekty pragmatickej politiky a Hodžov vizionársky
racionálny úsudok. Nie súčet jednotlivých národných štátov, ale bezpečnostný
geopolitický celok Strednej Európy by mal byť schopný postaviť sa tlaku
Nemecka alebo ZSSR. Zámery tejto vízie však prekazila Studená vojna.
4 Normatívne limity v strategických perspektívach strednej Európy
Pokiaľ uvažujeme o strategických perspektívach strednej Európy,
v pohľade na ďalší vývoj európskej bezpečnostnej politiky sa črtá niekoľko
paradoxných okolností, ktoré treba mať na zreteli: Po prvé, skutočná Európa
vyviera zo spoločných hodnôt. Paradoxne, v súčasnej Európskej únii sa rozvíja
zápas o udržanie hodnôt, z ktorých európske zjednotenie vzišlo. A. Hykisch
470
v tejto súvislosti poznamenáva: „Európska únia nie je len spoločný trh,
eurozóna. Európa sa musí viac zaujímať o okolitý svet. Napomáhať slobodu,
demokraciu skôr príkladom než zbraňami“. (Hykisch, 2013) Po druhé, pre
stredoeurópsku bezpečnosť a jej budúcnosť je dôležitý fakt, že jednotlivé
národy, ktoré žijú v strednej Európe vedľa seba, musia žiť hlavne spolu. Ako
tvrdí M. Mojžita, „ak by sa takáto línia nerealizovala, strednej Európe by opäť
hrozilo odcudzenie a konflikty“. Tretím paradoxom stredoeurópskej bezpečnosti
je otázka posilnenia a rozšírenia suverenity vlastného národa. Podľa Z. Pástora,
vyvstáva tu problém menšinovej politiky, ktorý sa môže stať vážnou
bezpečnostnou hrozbou a to vtedy, „ak si ju prisvoja najradikálnejšie zložky
vnútropolitickej scény v Maďarsku, na Slovensku, hocikde inde na svete
a získajú masovú podporu“. (PÁSTOR, 2009, s. 249) A ako ďalší paradox
v súvislosti s konštatovaním I. Kružliaka si kladieme otázku, či existuje ešte
Stredná Európa ako politický pojem? „Dnes každý národ v tomto priestore sa
borí s vlastným osudom, ale aj s historickými náklonnosťami k chybám vlastnej
minulosti.“ Hodžov plán Podunajskej federácie staval len na hospodárskych
záujmoch a obchádzal princíp národnej suverenity. Ľudácky plán federalizovať
Česko-Slovensko skončil v roku 1938 úspešne, ale narazil na odpor
predovšetkým Nemecka. Sidorova vízia so slovensko-poľsko-českou federáciou
mala čeliť nemeckej hegemónii v Strednej Európe...Odvážnu snahu poľskočesko slovenskej federácie z roku 1942 obetoval Beneš Stalinovi, a ďalej,
Hodžova federácia v strednej Európe mala zaistiť slobodu a bezpečnosť.
Takisto slovenskí povstalci mohli zachrániť slovenskú štátnosť, podľa plánu
Čatloša a Malára, chýbala im však múdrosť štátnika. (Kružliak, 1999, s. 254-5)
V slovenskom politickom myslení sa integračné perspektívy etablovali v
myslení a konaní slovenskej spoločnosti, odvíjali sa od možností politickej elity,
stali sa priestorom nielen spolupatričnosti, vzájomných väzieb,
ale
v neposlednom rade aj kultivovania charakteru kreatívnych názorov, hodnôt
posilňujúcich našu európsku identitu. Zatiaľ čo národ bol intelektuálnym
projektom 19. storočia, nevynímajúc priestor a uvažovanie slovenských
národných dejateľov, v 20. storočí sa Európa stala projektom reálnej integrácie
Západu s výnimočným konceptom individuálnej a univerzálnej identity.
V uvedených súradniciach proeurópskej hodnotovej tradície a demokratickej
participácie sa kultivuje aj slovenská politika v slovenskom politickom myslení.
Dnes si oveľa viac uvedomujeme vlastnú samostatnosť, suverenitu,
význam Európy, získali sme historicky bezprecedentnú mieru bezpečnosti
a slobody. Napriek tomu poznanie, kľúčové pre ďalší vývoj spoločnosti
a politického myslenia je poznačené lekciami z politického realizmu
a nacionalizmu a náš pohľad v kontinuálnom a cielenom kultivovaní reciprocity
s európskym priestorom limituje pasívne prijímanie mentálnej malosti. Pritom
zakotvenie na demokratickom Západe, nielen v geografickom či kultúrnom
slova zmysle pred dvadsiatimi rokmi je dostatočným dôvodom ku kreovaniu
vlastného presvedčenia o slovenskom štáte, ktorý predovšetkým patrí občanom,
471
ako aj účinnosti spoločnej viery, ktorá obsiahne to, čo ako občania chceme.
Politické myslenie sa vyznačuje výrazným hodnotovým aspektom. Hodnoty sú
dôvodom, prečo premýšľať o politickom myslení na Slovensku v širšom
kontexte strategickej bezpečnosti.
Literatúra:
CAMBEL, S. 2001. Štátnik a národohospodár Milan Hodža 1878-1944. Bratislava: VEDA,
vydavateľstvo SAV, 2001, 234 s. ISBN 80-224-0669-4.
ĎURČANSKÝ, F. 1943. Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava: Ľudotypia,
účastinná spoločnosť, 1943. 365 s.
HODŽA, M. 1997. Federácia v strednej Európe a iné štúdie. Bratislava: Kalligram, 1997.
360 s. ISBN 80-7149-161-6.
HYKISCH, A. Esej: Európske pohľady a európske paradoxy. [online]. [cit.06. 03. 2013].
Dostupné na internete: http://www.noveslovo.sk/node/56044.html 
KREJČÍ, O. 2000. Geopolitika středoevropského prostoru. Horizonty zahraniční politiky
České republiky a Slovenské republiky. Praha: EKOPRESS, 2000. 318 s. ISBN 80-86119-297.
KRUŽLIAK, I. 1999. V čakárni dejín Obrazy slovenských osudov. Bratislava: Slovac
Academic Press, s. r. o., 1999. 550 s. ISBN80-88908-42-6.
LUKÁČ, P. 2005. Milan Hodža v zápase o budúcnosť strednej Európy v rokoch 1939 – 1944.
Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2005. 350 s. ISBN 80-224-0909-X.
MOJŽITA, M. 2004. Formovanie slovenskej diplomacie v rokoch 1990-1993. Bratislava:
VEDA, vydavateľstvo SAV, 2004. 192 s. ISBN 80-224-0829.
PEKNÍK, M. a kol. Pohľady na slovenskú politiku. 2000. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo
SAV, 2000. 760 s. ISBN 80-224-0584-1.
PRANDO, P. 2010. Teórie a projekty talianskeho európskeho federalizmu. Banská Bystrica:
UMB FPVaMV, 2010. 146 s. ISBN 978-80-8083-962-8.
PÁSTOR, Z. 2009. Vzájomnosť a jej úskalia. Martin, 2009. 250 s. ISBN 978-80-970269-2-9.
472
ZDROJOVÁ DATA POLICEJNÍCH STATISTIK V ČR:
VYUŽITELNOST A LIMITY
SOURCE DATA OF POLICE STATISTICS IN THE CZECH
REPUBLIC: APPLICABILITY AND LIMITATIONS
Martin Doleček1 – Josef Smolík2
ABSTRACT
This text focuses on the introduction of statistics concerning the criminality in the Czech
Republic. Primarily, there will be discussed source data from police statistics and the
possible use of these data as well as possible restrictions arising from the very nature of the
data. This text therefore has the ambition to bring possible measures to improve work with
police statistics, which subsequently could be reflected in different operational measures of
the Police of the Czech Republic.
Key words: statistics, criminology, criminality, Czech Republic, police, source data, data
mining, time typology, place typology, offender typology.
Úvod
Tento text se zaměřuje na představení statistik, které se v České republice
(dále jen ČR) týkají kriminality. Diskutována budou především zdrojová data
policejních statistik a možné využití těchto dat, stejně jako možná omezení
vyplývající ze samotného charakteru dat. Tento text má tedy ambici uvést
možná opatření pro zlepšení práce s policejními statistikami, což by se následně
mohlo projevit i v jednotlivých operativních opatřeních Policie ČR. Kromě
obecných limitů policejních statistik (a potažmo jejich zdrojových dat) budou
v textu představeny jejich nedostatky v závislosti na jejich analytickém
zpracování pomocí metody data mining. Tato metoda bude blíže představena,
bude vysvětleno, jakým způsobem může její nasazení přispět k zefektivnění
policejní práce; budou také představeny vybrané limity zdrojových dat právě
s ohledem na využívání data miningové metody.
1 Kriminologie a statistiky
Oficiální statistiky týkající se kriminality jsou pravidelně interpretovány
jak odbornou, tak i laickou veřejností, takže by se mohlo zdát, že hodnocení
1
Martin Doleček, Bc., magisterský student, Katedra politologie, Fakulta sociálních studií,
Masarykova univerzita, Joštova 10, Brno 602 00, Česká republika, [email protected]
2
Josef Smolík, PhDr., Ph.D., odborný asistent, Katedra politologie, Fakulta sociálních studií,
Masarykova univerzita, Joštova 10, Brno 602 00, Česká republika, [email protected]
473
kriminality je snadné. Tento předpoklad však vůbec neplatí. Statistiky týkající se
zločinu a delikvence jsou totiž zřejmě těmi nejméně spolehlivými ze všech
oficiálně zveřejňovaných údajů v sociální oblasti (Giddens, 1999).
Mnoho publicistických i odborných statí o kriminalitě je uváděno
kriminálními statistikami, jež mohou vzbuzovat dojem, že jsou objektivním
obrazem úrovně trestné činnosti. Samozřejmě zachycují jen určité aspekty
kriminality. Při uvažování o výpovědní hodnotě těchto statistik musíme brát
v první řadě v úvahu zdroj dat (Matoušek, Matoušková, 2011, s. 141).
V ČR v současnosti existuje několik statistik, které se věnují kriminalitě,
či konkrétněji řečeno trestným činům. Jedná se především o statistiky
Ministerstva spravedlnosti ČR (tzv. justiční statistiky) a o statistiky policejní,
které má v gesci Policejní prezidium ČR.
Tyto instituce zpracovávají statistické údaje samostatně, není zde nikdo,
kdy by jejich činnost koordinoval a ani neexistuje jednotná metodika pro jejich
zpracování. Proto se mezi nimi objevují rozdíly, např. pokud jde o zařazování
trestných činů do skupin podle druhu kriminality aj., což do určité míry
znesnadňuje možnost jejich vzájemného srovnání a propojení (Kuchta, Válková
a kol. 2005, s. 131).
Zajímavé statistiky také zpracovávají např. Vězeňská služba ČR3,
Probační a mediační služba ČR či Institut pro kriminologii a sociální prevenci
(IKSP). Protože jsme si vědomi rozdílů v jednotlivých statistikách vyplývajících
z různého zaměření, budeme se i nadále věnovat pouze statistikám policejním,
tj. statistikám Policejního prezidia ČR.
Tyto policejní statistiky nám mohou přiblížit kriminalitu pomocí rozsahu
kriminality, intenzity (indexu) kriminality, případně je možné zachytit dynamiku
(trendy) kriminality. Nejběžnější klasifikaci trestných činů představuje tzv.
struktura kriminality, kdy jednotlivé trestné činy dělíme podle konkrétní trestné
činnosti (Tomášek, 2010).
Údaje o struktuře kriminality významně konkretizují poznatky
o kriminalitě a umožňují ji lépe charakterizovat. To lze demonstrovat na tom, že
v popředí zájmu společnosti je vždy zejména sledování závažnějších druhů
kriminality (např. vraždy, znásilnění, loupeže apod.), které jsou pak veřejností
vnímány jako významné narušení řádu ve společnosti a zejména pak práv
individua (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 124).
Na základě rozložení trestných činů v prostoru lze zachytit i jednotlivé
územní trendy (např. v městských částech, obcích, regionech, státech). Rovněž
je možné vyčíst z jednotlivých statistických souborů i údaje o osobě pachatele
3
Statistiky vězeňské služby centrálně vede a také zpracovává zejména Generální ředitelství
Vězeňské služby ČR. V pravidelně vydávaných ročenkách Vězeňské služby ČR jsou
publikovány informace o samotných vězeňských zařízeních, o počtech obviněných
a odsouzených ve věznicích, o jejich pohlaví, věku, vzdělání, jejich kriminální „kariéře“ apod.
(Holcr a kol., 2009, s. 56).
474
(např. pohlaví, věk, státní příslušnost atp.), případně o osobě oběti (srov.
Tomášek, 2010).
Jednotlivé delikty jsou v policejní statistice strukturovány podle tzv.
takticko-statistické klasifikace, která se v některých případech liší od znění
trestního zákona (například trestný čin krádeže je zde dále dělen na krádeže
kapesní, krádeže mezi zaměstnanci na pracovišti, krádeže věcí z automobilů,
krádeže domácího zvířectva atd.). Základní kategorie tvoří kriminalita obecná
(majetková, násilná, mravnostní a ostatní), hospodářská, vojenské trestné činy
a kriminalita zbývající. Z kriminologického hlediska je podstatné, že statistika
sleduje místo spáchání zločinu (kriminologicky relevantní otázka územního
rozložení kriminality), procento objasněných skutků, počet pachatelů (jedinec,
dvojice nebo skupina), vliv alkoholu či drog, použití zbraně a výši škody.
U stíhaných a vyšetřovaných osob se pak dozvídáme o jejich pohlaví, věku,
trestní minulosti (zda jde o recidivistu) a státní příslušnosti. V omezené míře
policie eviduje také data o obětech trestné činnosti, avšak ty již netvoří součást
standardních sestav a poskytovány jsou pouze na vyžádání pro odborné účely
(Tomášek, 2010, s. 84).
Údaje o trestných činech ovšem nejsou totožné s údaji o jejich
pachatelích. Jeden a tentýž pachatel totiž může spáchat více trestných činů,
a naopak jeden a tentýž trestný čin může být spáchán více pachateli (resp.
spolupachateli). Při využívání těchto statistik však rovněž musíme přihlížet
k jejich možným korekcím. V průběhu trestního řízení se totiž může prokázat, že
některé z trestných činů jsou překvalifikovány na přestupky, eventuálně ani
přestupky nejsou (Holcr a kol., 2009, s. 56).
1.1 Statistika nuda je?
Statistiky poskytují potřebné informace, nicméně je nutné je vnímat jako
pouhé přiblížení reality, což dvojnásobně platí v případech policejních statistik.
Především je rozdíl mezi skutečnou a registrovanou kriminalitou. Tento rozdíl je
označován jako kriminalita skrytá (latentní).
Úroveň latentní kriminality se hodnověrně zjistit nedá; dá se jen
odhadovat podle anonymních nebo neanonymních průzkumů mezi jejími
potenciálními pachateli, mezi oběťmi, případně svědky (Matoušek, Matoušková,
2011).
Faktem je, že do oficiálních policejních statistik se dostanou pouze
nahlášené trestné činy. Od spáchání možného trestného činu k tomu, aby se ocitl
v policejních záznamech, vede dlouhá řada problematických rozhodnutí.
O většině z nich, především o drobných krádežích, se policie vůbec nedozví.
Lidé mají různou schopnost rozpoznat trestný čin a různou ochotu jej oznámit.
Ani oznámené trestné činy se však nemusí ve statistikách objevit, protože
policie často nemůže takto získané informace ověřit nebo je považuje za
nevěrohodné. Z průzkumu vyplývá, že i u tak závažných trestných činů, jako
475
jsou znásilnění, loupež a ublížení na těle, zůstane nejméně polovina bez ohlášení
(Giddens, 1999, s. 200).
Limity, které statistiky o kriminalitě mají, ovšem nejsou tajemstvím,
o němž by věděla pouze kriminologie, sociologie či odborná veřejnost. Jak
podotýká J. Tomášek, „kriminolog statistiky nepotřebuje proto, aby jimi strašil
občany nebo triumfoval nad názorovými protivníky“ (Tomášek, 2010, s. 87).
2 Zdrojová data: využitelnost a limity
Kromě limitů, jež jsou podmíněné například latentní kriminalitou, změnou
v klasifikaci trestných činů, nejednotným způsobem zpracování napříč různými
institucemi a podobně, lze u informací o kriminalitě nacházet i další nedostatky.
Ty souvisejí s možnostmi jejich dalšího zpracování a využití.
Zdrojová data o kriminalitě mají významnou hodnotu především
z prediktivně-preventivního hlediska, přičemž oba tyto aspekty spolu úzce
souvisí. Povědomí o kvalitě i objemu kriminality (případně o jejích jednotlivých
druzích, na něž se můžeme soustředit) může zásadním způsobem napomoci
v zefektivnění dalších postupů v jejím potírání. Je proto důležité dbát nejen na
to, aby vstupní data měla co největší vypovídající hodnotu, ale také aby byla
zpracovávána takovým způsobem, který přináší nejhodnotnější výsledky.
Policejní statistiky mají běžně podobu přehledů jednotlivých informací
o vybrané trestné činnosti. Takto zpracovaná data ovšem představují pouze
izolované informace, nepropojené s širším kontextem. Změnu způsobu
technického zpracování těchto informací, ale především kvalitativní posun
k lepšímu v otázce jejich využití představují moderní analytické metody. Jednou
z takových metod je např. data mining, ten bude představen v následujícím
oddílu.
2.1 Data mining: co se skrývá za čísly
Data mining je stěžejním krokem v procesu dobývání znalostí z databází
(tzv. KDD neboli Knowledge Discovery in Databases). Data mining bývá
v anglické literatuře někdy také označován jako modeling nebo analysis a myslí
se jím užití analytických metod ke zpracování velkého množství dat. Samotný
pojem je možné překládat jako dolování či vytěžování z dat. Užití této procedury
se vztahuje k netriviálnímu získávání implicitních, dříve neznámých
a potenciálně užitečných informací z velkých sum dat (Liška, 2008).
Přínosem data miningu je odhalení souvislostí mezi daty, které na první
pohled nejsou patrné. Podobné souvislosti je možné nacházet také triviálními
způsoby, např. prostým porovnáváním několika ukazatelů – jednotlivých
izolovaných informací, jak je nabízí klasické statistiky. Data mining ovšem
umožňuje složité a komplexní porovnávání jednotlivých položek mezi sebou
v takové míře, jaká je triviálními metodami nedostupná.
476
Při zkoumání kriminality je stěžejní zaměření se na její podstatné
charakteristiky, a to jak na kvantitativní, tak na kvalitativní. Základní
kvantitativní charakteristikou je její stav, ten lze jednoduše odvozovat z běžných
policejních statistik. Zde se dozvídáme především informace o počtu
registrovaných trestných jednání, případně o počtu pachatelů vybraných druhů
kriminality. Důležitou kvalitativní charakteristikou kriminality je její struktura.
Ta vypovídá především o tom, do jaké míry jsou jednotlivé rysy a součásti
kriminality rozrůzněné a jaké mezi nimi existují vztahy. Jde zejména
o následující charakteristiky: povaha trestného činu, vlastnosti pachatele či
oběti, územní specifika ad. (Zapletal, Novotný a kol., 2008). I tyto údaje nám
v určité míře poskytují policejní statistiky.
V souvislosti s mapováním kriminality lze používat ještě další důležitý
pojem, a tím je její modelování. Jedním z dílčích cílů celého procesu onoho
netriviálního zpracování dat je vytvořit model vybrané kriminality. Modelem je
to, co vzejde z modelování, tedy produkt samotného data miningu. Proces jeho
tvorby přibližuje Michal Dorda v autorském studijním textu Úvod do
modelování a simulace systémů (Dorda, 2010): „Modelování představuje
experimentální proces, při němž se zkoumanému objektu (reálný objekt, dílo,
stroj) – modelovanému systému – jednoznačně podle určitých kritérií přiřadí
fyzický nebo abstraktní model. Smyslem modelování je tedy náhrada
zkoumaného systému jeho modelem a pomocí experimentů s modelem získat
informaci o původním zkoumaném systému. Výsledkem modelování je tedy
vytvořený model.“
Vytvoření modelu vybrané kriminality umožní poučenější pohled na
informace, které o ní máme dostupné. Především tedy kvalitnější možnosti
v oblasti predikce a prevence. Zde se ovšem střetáváme s dalšími limity, které
už se týkají přímo zdrojových dat. Podkladem pro tvorbu policejních statistik
a tedy i zdrojem dat je především Formulář o trestném činu, jehož struktura je
založena na takticko-statistické klasifikaci (TSK), což je klasifikační systém
používaný P ČR (Marešová, 2009). Jak už bylo uvedeno výše, je důležité, aby
vstupní data byla co možná nejkvalitnější, tj. co nejvěrněji odrážela skutečný
stav věcí. V data miningu totiž – možná více než kde jinde – platí pravidlo
GIGO (Garbage in Garbage out). V jednoduchosti jej lze shrnout jako poučku,
že pokud máme nekvalitní zdrojová data, bude nekvalitní i výsledek jejich
analýzy (Berka, 2003).
3 Vytěžování zdrojových dat – realita versus požadavky
Následující přehled představuje navrhované kategorie pro analytické
vytěžení zdrojových dat o kriminalitě. Ty by v ideálním případě představovaly
aktualizovanou podobu Formuláře o trestném činu (dále jen FTČ).
V navrhovaném řešení jsou mnohé kategorie vynechány, zejména ty týkající se
klasifikace t. č. a podobně. Představované možnosti se tak pokoušejí uvádět
477
spíše modelový příklad toho, jak by data mohla být členěna. Modelově jsou zde
uváděny krádeže motorových vozidel.
Kromě autorského návrhu zpracování typologie jsou zde také některé
položky konfrontovány s tím, jak jsou reálně zaznamenávány. Tyto poznatky
jsou založeny buď na osobních rozhovorech autora s pracovníky Policie ČR,
kteří se zabývají prevencí, anebo IT odborníky v oblasti zpracování zdrojových
dat o kriminalitě z Policejního prezidia ČR.
3.1 Typologie času/doby
Třídění podle denní doby: jednak rozlišit denní a noční dobu, ale také se
pokusit zaznamenat konkrétní hodinu, v níž ke krádeži došlo. Pro tento ukazatel
stavu systému je navrhované ztvárnění modelu spojité. Znázornění pak pomocí
spojnicového grafu. Tento způsob odráží fakt, že proměnné mění svoje hodnoty
spojitě ve sledovaném čase. Je ovšem otázka, zda je možné získat takto přesná
data. Ve všech případech, kdy to možné je, je důležité tuto informaci
zaznamenávat a zahrnout ji jako jeden z relevantních faktorů. Informace
o bližších časových údajích sice součástí FTČ jsou, ale ve výsledných interních
statistikách pro potřeby P ČR je časový údaj zjednodušen do 4 šestihodinových
segmentů dne. To samozřejmě znemožňuje pozorovat průběhovou křivku.
Třídění podle dne v týdnu: jednotlivé případy filtrovat podle konkrétních
dnů v týdnu. Je samozřejmě důležité brát také v potaz státní svátky nebo
výjimečné dny volna. Tento ukazatel by měl znázorňovat model diskrétním
způsobem, tedy pomocí sloupcového, nespojitého grafu. Důležité nejsou až tak
tendence plynulého nárůstu jako spíš dominance konkrétního dne v týdnu.
Jednotlivé dny v týdnu součástí statistik jsou, avšak výjimečné dny volna
a svátky reflektovány nejsou, přitom právě toto mohou být příležitosti, kterých
zloději mohou využívat.
Třídění podle výjimečných událostí: bez ohledu na den v týdnu se mohou
i jinak krádežemi „nezatížené“ dny stát pro zloděje atraktivními. Mohou k tomu
přispívat okolnosti, při nichž se velké množství lidí shromažďuje na jednom
místě, anebo při nichž lidé ve velkém opouští své domovy. Mezi faktory
zapříčiňující podobné nárazové „odlivy“ obyvatel patří například Silvestr,
pořádání velkých ohňostrojů nebo utkání významných sportovních týmů. Tyto
okolnosti by měly být zaznamenávány jak z hlediska svého výskytu (ano/ne),
tak také pojmenovány (např.: „dnes je hokej“, „jsou slavnosti vína“ atp.),
případně by měla být popsána jejich povaha.
Třídění podle měsíců: je možné, že i různá období v roce se budou
odlišovat mírou provedených vloupání. Vliv může mít například odjezd na
dovolené či další faktory. Přehled o vloupáních podle měsíců by měl být
znázorněn diskrétní technikou, pomocí sloupcového grafu, aby bylo patrné, ve
kterém měsíci došlo k největšímu nárůstu. Měsíce by měly být řazeny
478
v chronologickém pořadí, aby bylo možné sledovat proměny výskytu vloupání
v souvislostech.
Třídění podle počasí: tato kategorie je trochu nejednoznačná, ale zcela
opodstatnitelná. Špatné počasí může jednak zloděje odradit, ale může tomu být
i přesně naopak a zloděj může chtít nepříznivého počasí využít ve svůj prospěch.
Navrhovanými podkategoriemi jsou déšť (možné další třízení podle intenzity),
jasno, zataženo (tyto ukazatele zaznamenávat jen podle přítomnosti: ano/ne)
a venkovní teplota. Tato kategorie do jisté míry doplňuje třízení podle měsíců,
kdy nárůst či útlum vloupání v jednotlivých obdobích může být způsobem právě
třeba počasím. Tato kategorie v současném FTČ absentuje, a to ze zcela
pochopitelných důvodů. Přesto je ovšem možné se oprávněně domnívat, že
specifické druhy počasí mohou být jedním z kriminogenních faktorů.
3.2 Typologie místa
Při vytvoření kvalitní typologie míst, v nichž dochází ke zkoumanému
druhu zločinů, je možné využít těchto znalostí k velice efektivním preventivním
opatřením. Například pořízení kamerového systému či strategického
rozmisťování policejních hlídek. Nasazení těchto preventivních metod na
konkrétní místa (vybraná data miningovou analýzou dat) je výhodné nejen po
stránce lepší prevence, ale svým přesným zacílením jsou i značně ekonomická –
prostředky jsou vynaloženy na konkrétní a opodstatněné cíle. Stejné výhody
platí i pro využití poznatků ze zpracování informací o čase a době.
Samozřejmostí je vzájemné porovnávání údajů ze všech tří okruhů/typologií. Jen
pečlivou analýzou a srovnáním všech významných proměnných je možné získat
přesný (v rámci možností pochopitelně) model zkoumaného druhu kriminality
a poznání jejích „norem“.
V současné podobě FTČ je místo spáchání t. č. zaznamenáváno těmito
kategoriemi: trestný čin spáchán na ulici (ano – ne); místo bylo sledované –
nesledované; trestný čin spáchán: na železnici, na dálnici, v metru, na samotě,
v parku, na osídleném místě, v chatařské kolonii, v cizině, na sídlišti, nic
z uvedeného. Navrhovaná typologie předpokládá tyto kategorie:
Třídění podle typu zástavby: v této kategorii by bylo rozlišeno, zda ke
zločinům dochází v zástavbě rodinných domů, na sídlištích, případně v dalších
typech lokalit: viz např. původní FTČ, jen s podstatným rozdílem, že by byly
zaznamenávány názvy ulic, případně souřadnice GPS. V současnosti je totiž
místní určení spáchaných t. č. (pro potřeby map kriminality) podmíněno v první
řadě tím, na které ředitelství byl t. č. nahlášen, případně pod který policejní
obvod daný čin spadá. V praxi ovšem může docházet k tomu (a také dochází), že
t. č. se odehraje na území jednoho obvodu, ale nahlášen bude na obvodu jiném
(např. těsně sousedícím). Takovéto události se pak pochopitelně negativně
odrážejí na relevantnosti vstupních informací (viz již zmíněné pravidlo GIGO).
479
Třídění podle frekvence pohybu osob: i tato kategorie není zcela jasně
definovatelná, ale minimálně rámcově by mělo být místo popsáno podle míry
výskytu osob v dané lokalitě. Navrhované možnosti volby pro tuto kategorii
jsou: výskyt sporadický, občasný, či častý. Je možné doplnění narativním
popisem.
Třídění podle výskytu cizích osob: jako možné volby by mohlo být
použito rozdělení podle faktu, zda jde o veřejně přístupné místo s běžným
pohybem osob bez vztahu k tomuto místo, či nikoliv. Tato kategorie umožňuje
odhadnout úroveň preventivně-ochranných opatření potřebných k zajištění
dohledu nad rizikovým místem a také poskytuje přehled o míře rizika s lokalitou
spjatého.
Třídění podle úrovně ochrany místa: tato kategorie souvisí s předchozí;
zahrnuto by bylo, zda je místo střeženo, či nikoliv případně do jaké míry – jaká
ochranná opatření jsou provedena. Jak je patrné z úvodního výčtu kategorií
FTČ, je tato kategorie zastoupena pouze informací, zda je místo sledované (a to
bez bližší specifikace!), či nikoliv.
Konkrétní místa: Kromě těchto tří poměrně obecných kategorií by pro
potřeby analýzy bylo také užitečné zanést všechna místa výskytu do územní
mapy, a to se zohledněním hustoty výskytu. Vznikla by tak mapa znázorňující
místa nejvíce zatížená tímto druhem kriminality. Pokud by analýza potvrdila
existenci lokalit se značným (a nejspíš tedy nenáhodným) výskytem krádeží
motorových vozidel, bylo by vhodné na základě této analýzy posílit policejní
hlídky, případně zavést kamerový systém do konkrétních rizikových lokalit.
Jakékoliv preventivní kroky by měly být prováděny s důrazným ohledem na
výsledky analýz ostatních kategorií.
3.3 Typologie pachatele
Tento nástin představuje teoretické pojetí, proto v této fázi není zatím
zcela jednoznačné, jakým přesným způsobem by mohla být typologie pachatele
více prospěšná. Jedním z předpokladů však je, že pokud by vznikla
reprezentativní typologie, mohly by právě tyto informace být užitečné při
prevenci. Například při použití kamerového systému by mohla být věnována
zvýšená pozornost osobám odpovídajícím zjištěným charakteristikám, a to
zejména ve fázi tipování vozidel nebo mapování si terénu. „Tipařem“ by
samozřejmě mohla být osoba, která se později vloupání samotného dopouštět
nebude, nicméně alespoň v některých případech by tato metoda mohla pomoci.
Druhým předpokladem je, že by případy vloupání odpovídající určité
charakteristice mohly být spjaty s konkrétním druhem pachatelů. Tím by se
mohl zúžit okruh potenciálních pachatelů, po nichž by policie v souvislosti
s výskytem vybraných případů pátrala. Tyto informace samozřejmě do určité
míry jsou součástí kompendia vědomostí, s nimiž policisté pracují, toto se
480
nicméně odehrává spíše na obecnější úrovni než v podobě systematizované
analýzy typologie pachatele konkrétní t. č.
Je dobré zdůraznit, že uváděná typologie by mohla vzniknout pouze na
základě informací o již zadržených pachatelích. Není ovšem patrné, zda by
množství již zachycených pachatelů tvořilo dostatečně reprezentativní vzorek,
na jehož základě by bylo možné provést potřebnou generalizaci, potažmo
hloubkovou analýzu. Nicméně do budoucna by se budování takovéto specifické
typologie mohlo ukázat být velice užitečným.
Třídění podle věku: jednoznačné zaznamenání věku pachatelů.
Doporučené znázornění je prostřednictvím sloupcového grafu, který by
zpřehlednil třízení podle tohoto kritéria.
Třídění podle socioekonomického statusu: Analýza informací z této
oblasti může přinést poznání týkající se toho, z jakého prostředí pachatel
pochází; může pomoct rozlišit, zda při prevenci zaměřit pozornost například na
člověka evidentně zanedbaného a dlouhodobě bez příjmů, roztěkaného
a neobvykle se chovajícího (například závislého na drogách), anebo zda se
naopak jedná o pachatele, kteří zcela zapadají do okolního davu. Tato kategorie
se pojí s další následující.
Třídění podle motivace: drogově závislý bude patrně chtít získat peníze na
drogy, což by mohlo být při zvýšeném výskytu podobných případů ukazatelem,
že někde v okolí se může vyskytovat drogová varna apod.
Třídění podle vzdálenosti místa činu od místa pachatelova bydliště: tento
ukazatel může přinést informace např. o tom, do jaké míry pachatel svůj čin
plánoval.
Závěr
Při použití kriminálních statistik pro vyvozování závěrů o vývoji skutečné
kriminality je nutné vždy vycházet ze skutečnosti, že tyto statistiky informují
především o fungování a efektivitě kontroly zločinnosti. Proto je možné
případný vzestup či pokles registrované kriminality vysvětlit částečně také
změnou v možnostech a schopnostech těchto institucí (resp. policie) zjistit, že
došlo k páchání trestné činnosti a případně odhalit pachatele, přičemž ke změně
vývoje skutečné kriminality dojít nemusí (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 129).
Z výše uvedeného je zřejmá nízká vypovídací hodnota statistických údajů
a dalších poznatků, které jsou k dispozici o rozsahu, povaze a intenzitě
kriminality v různých kulturně a geograficky odlišných regionech. Přesto je však
třeba i tyto informace průběžně shromažďovat a vyhodnocovat, neboť i ony
mohou být pomocným vodítkem v úvahách, jakými směry by se měla ubírat
efektivní trestní politika (Kuchta, Válková a kol., 2005, s. 154).
Shromažďování a zpracovávání zdrojových dat o kriminalitě ještě zdaleka
nevyčerpává své možnosti. Je proto výzvou do budoucna, aby shromažďované
informace byly vybírány, třízeny a zpracovávány takovým způsobem, který
481
přinese zefektivnění policejní práce. Že je to možné, už v praxi dokázali
například v americkém Santa Cruz, jak o tom ostatně informuje např. portál
americké FBI (Friend, 2013).
Literatura:
BERKA, P. 2003. Dobývání znalostí z databází. Praha: Academia, 2003. 366 s. ISBN 80-2001062-9.
DORDA, M. 2010. Úvod do modelování a simulace systémů. Dostupné z:
http://homel.vsb.cz/~dor028/Aplikace_2.pdf
FRIEND, Z. 2013. Predictive Policing: Using Technology to Reduce Crime. FBI: Law
Enforcement Buletin, 2013. Dostupné z: http://www.fbi.gov/stats-services/publications/lawenforcement-bulletin/2013/April/predictive-policing-using-technology-to-reduce-crime
GIDDENS, A. 1999. Sociologie. Praha: Argo, 1999. 595 s. ISBN 80-7203-124-4.
KUCHTA, J., VÁLKOVÁ, H. a kol. 2005. Základy kriminologie a trestní politiky. Praha: C.
H. Beck, 2005. 544 s. ISBN 80-7179-913-4.
KVĚTOŃ, H. a kol. 2009. Kriminologie. Praha: Leges, 2009. 190 s. ISBN 978-80-87212-233.
LIŠKA, M. 2008. Dobývání znalostí z databází. (studijní text). Ostrava: Ostravská univerzita
v Ostravě, 2008. 86 s.
MAREŠOVÁ, A. 2009. Jsou statistické údaje dostatečným zdrojem informací o stavu a
vývoji kriminality v ČR? Kriminalistika 1/2010, str. 3–11. Praha: MVČR, 2010. ISSN 121091502009.
MATOUŠEK, M., MATOUŠKOVÁ, A. 2011. Mládež a delikvence. Možné příčiny,
struktura, programy prevence kriminality mládeže. 2011, 3. vydání, Praha: Portál. 336 s.
ISBN 978-80-7367-825-8.
TOMÁŠEK, J. 2010. Úvod do kriminologie. Jak studovat zločin. Praha: Grada Publishing,
2004. 241 s. ISBN 978-80-247-2982-4.
ZAPLETAL, J., NOVOTNÝ, O. a kolektiv 2008. Kriminologie. (3. přepracované vydání).
Praha: Wolters Kluwer (ASPI), 2008. ISBN: 978-80-7357-377-5
482
KOMPARACE ZDROJŮ SPOLEČENSKÉ ÚSPĚŠNOSTI
ZÁPADOEVROSPKÉ A STŘEDOEVROPSKÉ KRAJNÍ
PRAVICE V KONTRASTU SE STAVEM JEJÍ MEZINÁRODNÍ
SPOLUPRÁCE
COMPARISON OF THE SOCIAL SUCCESS SOURCES
OF THE WEST EUROPEAN A CENTRAL EUROPEAN FARRIGHT IN THE CONTRAST OF SITUATION OF ITS
INTERNATIONAL COOPERATION
Štěpán Strnad2
ABSTRACT
The aim of the text is to compare far-right subjects in western and central Europe political
systems, focusing on the legitimating sources. Initial hypothesis is based on opinion, that
analyzing of present far- right subjects by separating them into two different party families in
two different regions is not most appropriate. Author proceeds from sociological attitude,
which replaces the geographical attitude with an accent on common sources of far-right
phenomenon’s success across the Europe in nowadays. The comparison is based on two
attitude dimensions – first, structural, based on socio-economic preconditions of far-right
success, and second, ideology-cultural, based on the historical continuity of ideas and key
ideological program lines in far- right discourse.
Key words: far- right Political Parties, Central Europe, International Cooperation, Social
Question, West Europe
Úvod
Komparativní výzkumy evropské krajní pravice nabízejí vysvětlení
fungování etablovaných i nových demokracií, i míru jejich ohrožení ze strany
radikální a extrémní pravice. Obecně můžeme konstatovat, že komparativní
přístup nabízí zvláště v oblasti krajně pravicových politických stran, skupin a
jejich voličů nástroje k vnímání jejich regionálních specifik, odlišností, ale také
podobností. V tomto ohledu je přínosné též sledovat mezinárodní interakce
krajní pravice a projekty a platformy vzájemné kooperace. Text vychází
z hypotézy, že rozdělování současných krajně pravicových subjektů ze západní a
1
Štěpán Strnad, Mgr., odborný asistent Katedry společenských věd, Vysoká škola evropských
a regionálních studií, o.p.s. Žižkova 6, 370 01 České Budějovice, Česká republika,
[email protected]

Příspěvek vznikl jako součást podkladová studie výzkumného úkolu 4/1 „Problematika
radikalismu a extremismu v České republice. Sociologicko-politologický kontext“.
Výzkumného projektu PA ČR v Praze na léta 2011-2015.
483
středovýchodní Evropy do odlišných stranických táborů není nejvhodnější.
Přiklání se k jejich spojení a společnému zkoumání, nikoli z hlediska
geografického, ale sociálního. Důvodem je přesvědčení, že příčiny úspěchu
krajně pravicových formací napříč Evropou mají obdobné strukturální, sociálněpsychologické zdroje, tak i obdobné ideologické a programové orientace.
Cílem textu je komparovat a sumarizovat vývojové trendy v oblasti
faktorů posilujících společenský význam a úlohu krajní pravice v západní a
středovýchodní Evropě, které výrazně přispívají k volebním úspěchům krajně
pravicových politických subjektů a postavit je do kontrastu s nízkou úspěšností
těchto subjektů vzájemně spolupracovat na mezinárodní scéně prostřednictvím
různých integračních projektů. Komparace je založena kombinaci dvou přístupů
- strukturálním přístupu, vcházejícího ze socioekonomických předpokladů
úspěchu krajní pravice a ideologicko-kulturního – sledujícího historickou
kontinuitu idejí a programových linií v krajně pravicovém diskurzu.
1 Komparace faktorů úspěchu krajní pravice v západní a středovýchodní
Evropě
Od 90. let minulého století můžeme pozorovat zesilování fenoménu krajní
pravice v obou regionech, přičemž v rámci odlišného historického vývoje došlo
k vytvoření určitých diferenciací v jejím charakteru. Základním faktorem, který
se významně podílel na odlišné ideologické profilaci evropské krajní pravice,
byl fenomén mimoevropské imigrace, který v případě středoevropské části
téměř nezaznamenáváme. Nacionalismus spojený s antiimigrantskými postoji je
vlastní západní části Evropy, ve své středovýchodní části představuje spíše
okrajový fenomén. Zde je tento antipřistěhovalecký prvek suplován tradičním
nacionalismem a národním nepřátelstvím, zacíleným na sousední národy či
etnické a národností menšiny vlastního státu. Jistou odlišnost mezi
středoevropskou a západoevropskou krajní pravicí můžeme spatřovat také
v jejich materialistickém založení, což vychází z historické zkušenosti
s transformujícími se režimy střední Evropy na přelomu 80. a 90. let minulého
století, kde jejich společnosti začaly silně akcentovat dopady negativních
důsledků ekonomických reforem.
Právě sociální dopady ekonomických transformačních procesů
v konsolidujících se režimech střední a východní Evropy po roce 1989
představují jeden z nejzásadnějších faktorů profilace krajně pravicové politické
scény tohoto regionu. Strany, které se orientovaly protestně-transformačně a
populisticky se staly nejvýznamnějšími reprezentanty krajní pravice (Mareš,
2003). Prvky jejich ekonomických programů jsou výrazně podobné sociálněekonomických programům západoevropské krajní pravice v již zmíněném
důrazu na sociální šovinismus. Výraznou ideologickou odlišností středoevropské
krajní pravice je přítomnost silného antikomunismu, který má jednak využít
negativní společenskou zkušenost s dlouhým nedemokratickým obdobím, ale
484
také využít společenský negativní postoj vůči národnímu členství
v nadnárodních vojenských uskupeních, zvláště v NATO (Kopeček, 2007). Přes
nastíněné rozdíly se však ukazuje, že po skončení ekonomických transformací a
s postupujícím procesem poltické stabilizace a demokratické konsolidace,
dochází k ideovému sbližování středoevropské a západoevropské krajní pravice
(Mareš, 2003, s. 84).
Michael Minkenberg (2002, s. 355-356) vidí kořeny úspěchu krajní
pravice v procesu rychlých a kulturních změn v postmoderní evropské
společnosti, vycházejíce ze socioekonomických teorií a teorií modernizace.
V její středoevropské části se výrazné společenské proměny váží na
transformační proces po roce 1989, který je výsledkem kolapsu autoritativních
režimů a jejich legitimizačních ideologií. Ekonomická transformace
postkomunistických států střední a východní Evropy měla bohužel značný
dopad na sociální dezorientaci obyvatel. V takovém prostředí se tak objevují tzv.
protestně-transformační populistické politické strany, formující se proti novým
„posttransformačním“ elitám a těžící z veřejné nespokojenosti plynoucí
z negativních dopadů ekonomické a politické transformace.
Podobné příčiny úspěchu krajní pravice odvozuje také Piero Ignazi
(1996, s. 560), vycházející z teorie postmateriálních hodnot evropské
společnosti, která prochází postindustriální krizí své identity. Zvyšující se
podpora hnutí a skupin orientovaných nacionalisticky, rasisticky a xenofobně
představuje reakci na atomizaci moderního života, ve kterém „úspěch a
individualismus přerušily ochrannou síť tradičních pout“. Příčinou je tak
zvyšující se míra anomie u určitých segmentů společnosti, frustrovaných
měnícím se socioekonomických řádem post-transfrormační etapy. Z teorie
postmateriálních hodnot vychází také Hans-Georg Betz (1993, s. 420),
domnívající se že vzedmutí fenoménu krajní pravice je reakcí na vstup evropské
společnosti do informační, konzumní a postindustriální etapy a také reakcí na
„náklady“ modernizace (srovnej např. Robejšek, 1997). Postindustriální
společnost je charakteristická rostoucím významem kvalifikované práce,
poptávkou po vyšším formálním vzdělání, vyšší kvalifikaci a praktických
zkušenostech, přičemž se vytrácí společenské ohodnocení nekvalifikované či
polokvalifikované práce.
Pokud bychom se velmi krátce zmínili o etapách vývoje západoevropské
krajní pravice, můžeme je rozdělit do třech období, ve kterých docházelo po
druhé světové válce k ideologické mobilizaci krajní pravice. První významnou
etapou je období první poválečné dekády, ztělesněné například francouzským
poujadismem či německými SRP a DRP. Druhou etapu můžeme časově
ohraničit lety 60. a počátkem let 70., kdy vzniká například v Německu NPD či
ve Velké Británii Národní fronta. Poslední třetí etapa přichází s 80. a 90. lety,
kdy dochází k formování krajně pravicových stran téměř ve všech
západoevropských státech. V tomto kontextu tak můžeme hovořit o
znovuoživení pravicového radikalismu po roce 1968. Z ideologického hlediska
485
dochází na krajní pravici k výraznému posunu v průběhu 70. let, a to s přijetí
nového konceptu etnopluralismu. Ten kontrastuje s tradiční, biologicky
založenou hierarchií rasových rozdílů a usiluje o dosažení kulturní homogenity.
To znamená, že cizinci nemusí být nutně repatriováni, ale mohou zvolit
asimilaci s většinovým národem. Podoba evropského rasismu tedy nevychází
z biologického základu nadřazenosti určité rasy nad jinou, ale nabývá podoby
tzv. kulturního rasismu, který vychází z představy neslučitelnosti různých
etnických
skupin,
nemožnosti
nekonfliktního
společného
soužití.
Etnopluralismus je tak „modernizovanou obrannou strategií“ proti imigraci a
integraci.
Pro tuto „novou“ krajní pravici je charakteristická snaha iniciovat
společenský a politický diskurz jakési „kulturní války zprava“ a kulturní
hegemonie v sociálním prostředí (Minkenberg, 2011, s. 42). Je třeba zdůraznit,
že současné krajně pravicové strany nedeklarují otevřeně totalitní či autoritativní
politické koncepty. To z nich dnes činí výrazně úspěšné parlamentní strany,
například v Belgii, Rakousku, Francii či Itálii. Jejich cílem není odstranit
demokracii, nýbrž ji nově interpretovat do tzv. etnokracie. Téměř všechny
západoevropské krajně pravicové strany sdílejí výlučný koncept národa,
založený na modelu národa kategorie ethos. Takto chápaný národ představuje
etnicko-kulturně homogenní entitu.
Můžeme tedy říci, že úspěch krajně pravicových subjektů západní Evropy
je dán obratnou strategií vytvoření inovované nabídky, která se skládá ze tří
základních prvků (Minkenberg, 2011, s. 42): 1) modernizace ideologie a
strategie, spočívající v odmítnutí fašismu, biologického rasismu a otevřeného
odporu k demokratickému zřízení; 2) adaptace na struktury politických
příležitostí zachováním spojení s ideou národa; 3) rozvoje individuálního
politického profilu, jasně založeného na rozdílu vůči ostatním politickým
subjektům. Tento trend se ukazuje velice úspěšný zvláště ve Francii či
Německu, kde existuje širší sociální prostor pro tento typ „vymezující se“
strategie ve smyslu populistického ultranacionalismus.
V západní i středovýchodní Evropě je tedy úspěch krajní pravice spojován
především s procesem přechodu od industriální k postindustriální společnosti,
kdy dochází k rozvoji nových informačních technologií, proměně skladby
pracovních sil ve prospěch zaměstnanců informačního sektoru a služeb a
zvyšuje se vzdělanost. Dále se prohlubuje společenská individualizace a
rozpadají se tradiční subkultury a instituce, které udržovaly kolektivní identitu.
Tak se podle Hanse-Georga Betze (1994, s. 26 an.) začínají podle schopností
přizpůsobit se těmto změnám ve společnosti profilovat dvě skupiny – „vítězové“
a „poražení“. První dokáží využít společenských změn ke svému prospěchu,
druzí nikoli a ocitají se v nejistotě. Tento stav přispívá ke vzniku a růstu krajně
pravicových politických stran. Dalším faktorem postindustriální společnosti,
který umožňuje etablování krajní pravice, je postupující fragmentace a
individualizace, která vede ke snižování významu klasických štěpných linií a
486
rozpadání tradičních stranických loajalit voličů a do politického diskursu se
dostávají nová témata (problematika imigrace). Zvyšuje se také míra odcizení
občanů od etablovaných politických stran, roste nespokojenost a pesimismus.
Ignazi (2003, s. 34) vyvozuje původ krajní pravice v Evropě ze společenských
změn a domnívá se, že jde o jakýsi vedlejší produkt konfliktů postmoderní
společnosti, kdy dochází k oslabení antagonismu mezi dělnickou a střední
třídou, k poklesu třídní identifikace a uvolnění tradičních loajalit.
Ve středovýchodní Evropě je úspěch krajně pravicových stran založen
zvláště na nezřetelně vymezené třídní identifikaci či příslušnosti k určité sociální
skupině, společenské atomizaci, sílícím individualismu, uvolňování tradiční
sociálních pout a vazeb, zvyšující se kriminalitě (Dvořáková, 1997). Kromě
těchto faktorů je potřeba také zohlednit specifika politických kultur
postkomunistického prostoru, které v sobě obsahují negativní stereotypy
komunismu a také transformačního období. To se nejvýrazněji odráží
v neukončeném procesu konsolidace stranických map středoevropských
politických systémů, spolu se silnou mírou voličské fluktuace. Vliv na růst
úlohy krajní pravice má také podle Miroslava Mareše (2003, s. 84) šovinistická
a nacionalistická rétorika postkomunistických stran. Voliči krajní pravice, kteří
vnímali období nedemokratického režimu výrazně devastačně, po roce 1989
hledali v nacionalizmu novu stabilizační identitu, jež by se vyrovnala
s psychickou a ekonomickou deprivaci transformačního období.
Podle Betze (1993) je velmi obtížné vysvětlit podporu krajní pravice ve
středoevropském prostoru sociálními faktory (třída, profese, vzdělání, pohlaví či
věk). Její podpora například ve „visegrádských“ státech jde napříč politickým
spektrem a motivy voličů mají různé politické pozadí. Krajně pravicové
subjekty dokáží mobilizovat voliče všech sociálních vrstev (prvovoliče,
obyvatele měst i venkova, muže i ženy, „bíle límečky“ i dělníky aj.). Ukazuje se
také, že ve střední a východní Evropě neexistuje vztah mezi tzv. objektivní
deprivací, jak je tomu v Evropě západní (celospolečenské stereotypy založené
na pocitech ohrožení) a příklonu ke krajní pravici. Setkáváme se zde spíše s tzv.
subjektivní deprivací a jejím vztahem k podpoře krajní pravice.
Klaus von Beyme vyvozuje předpoklady úspěchu krajně pravicových
stran ve středovýchodní Evropě z vlivu etnického uvědomění v sepětí se státní
tradicí. Beyme rozlišuje tři typy zemí: 1) země, jejichž národy mají dlouhou
státní historii, vysokou míru etnického uvědomění a jsou etnicky homogenní
(například Česká republika, Maďarsko, Polsko), 2) země s tzv. pozdními
historickými národy s nízkou etnickou homogenitou a vysokým etnickým
uvědoměním (například Srbsko, Chorvatsko či Slovensko). Právě tato kategorie
je dle Baymeho nejnáchylnější k výrazným úspěchům krajní pravice. 3) země,
jejichž národy disponují malými zkušenostmi s vlastními státy a nízkou etnickou
homogenitou (například Bělorusko) (Mareš, 2003, s. 84).
Ve středovýchodní Evropě se objevuje krajní pravice o dekádu později
oproti západní části, což souvisí s procesem transformace. Ten byl v tomto
487
regionu oproti modernizačnímu procesu západní Evropy daleko hlubší a
mnohovrstevnější. Transformační proces zahrnoval zásadní proměnu politických
režimů a kolaps komunistických ideologií. Krajně pravicové strany těží
z negativní frustrace té části populace, která je svým způsobem nostalgická po
minulosti, ale návrat ke komunismu nevidí jako životaschopnou variantu.
Transformační proces byl dále doprovázen ekonomickou restrukturalizací,
přechodem od plánované ekonomiky k tržnímu hospodářství, což se projevilo i
proměnou struktury společnosti (problematika simultaneity tranzičních
problémů viz Linz, Stepan, 1996, srovnej Herring, Sanford, 1997).
Podle Michaela Minkenberga (2002, s. 356) komplexní transformační
proces středoevropských společností po roce 1989 vyprodukoval vysoké
„transformační náklady“, ze kterých může krajní pravice jen těžit. Celková
změna společenského systému totiž vede ke značné míře sociální dezorientace.
Nicméně obě formy modernizačních procesu jak na Východě, tak na Západě
napomáhají vytvářet společenskou atmosféru vhodnou pro rozvoj krajně
pravicových myšlenek, protože v obou regionech žijí určité vrstvy obyvatel
v sociální nejistotě, nadále roste odcizení od politiky, nespokojenost a řekněme
rozhněvanost v souvislosti s dopady důsledků ekonomické krize. Můžeme
konstatovat, že podpora krajně pravicových subjektů v západní a středovýchodní
Evropě vychází z podobných zdrojů, přestože tyto zdroje mají odlišný historický
a společenský kontext a v zemích střední Evropy mají společenské změny
daleko hlubší podobu.
2 Evropská transnacionální spolupráce krajní pravice
Díky modernizačním procesům, které zvyšují míru interaktivity na
vnitrostátní a mezinárodní úrovni, se stává transnacionální spolupráce
politických stran stále významnější. Primárním důvodem tohoto významu je
posilování a vytváření vzájemné ideologické podpory, s cílem upevnění úlohy
konkrétní stranických i nestranických subjektů v určité zemi a regionu.
Miroslav Mareš (2006, s. 7) definuje několik typů kooperace. Prvním kritériem
může být počet zahrnutých politických stran. Zde rozlišujeme mezi bilaterální a
multilaterální kooperací. Dalším kritériem může být geografický rozsah. Zde
rozlišujeme spolupráci globální, regionální a národní. Třetím kritériem může být
intenzita spolupráce. Zde můžeme rozlišit tři kategorie: 1) volnou,
neinstitucionalizovanou; 2) založenou na stabilní struktuře a zastřešujících
organizacích na národní úrovni; 3) transnacionální, tvořenou národními
„větvemi“. Za účelem analýzy vzájemných vztahů krajně pravicových stran ze
západní a středovýchodní Evropy vycházejme z modelu multilaterální kooperace
na regionální úrovni (geograficky vymezené Evropskou unií), s důrazem na
společné kooperační projekty a platformy krajně pravicových stran v rámci i vně
struktur Evropské unie.
488
V současnosti můžeme sledovat spolupráci krajně pravicových stran nejen
v rámci středoevropského regionu, ale také na celoevropské i globální úrovni.
Nicméně je důležité zdůraznit, že tato spolupráce neprobíhá na základě stabilní
zastřešující organizace, ale spíše na bilaterální či trilaterální bázi (Mareš, 2012,
s. 15). Ambiciózním projektem, iniciovaným francouzskou Národní frontou, měl
být Euronat, který vznikl roku 1997. Cílem bylo vytvořit alternativu ke stávající
platformě mezinárodní spolupráce krajně pravicových politických stran
v Evropě a zvýšit tak soudržnost evropských nacionalistických stran. V rámci
mezinárodní kooperace byly tak poprvé osloveny také nacionalistické strany
z postkomunistických států, které v té době ještě čekaly na své členství
v Evropské unii, jako byly rumunská Partidul Româna Mare, Slovenská národní
strana, česká strana Sdružení pro republiku - Republikánská strana
Československa, Strana maďarské spravedlnosti a života, Chorvatská strana
práva a Srbská národní strana (Hix, Noury, Roland, 2007).
Tato strategie měla vytvořit podmínky pro budoucí spolupráci
v evropských strukturách. Nicméně projekt byl provázen charakteristickým
handicapem příznačným pro nacionalistické strany, a to neschopností
jednotnosti v mezinárodní spolupráci, což se projevovalo v měnící se podobě
členské struktury. Tento fakt spolu s nízkým volebním potenciálem
zúčastněných subjektů neumožnil využít tuto platformu k posílení krajní pravice
v Evropském parlamentu. Od roku 2005 tak můžeme pozorovat stagnaci
Euronatu do té míry, že přestal téměř fungovat. V krizi se ocitá i další
z mezinárodních krajně pravicových projektů – Evropský národní front. Jistá
mobilizace nastala roku 2005, poté co byl v Belgii zakázán Vlámský blok,
nicméně nevedla ke konkrétním výsledkům (Fiala, Mareš, Sokol, 2007, s. 177).
Určitou renesanci přinesl rok 2007 a vstup dvou nových členských států
do Evropské unie. Příchod národovecké rumunské Strany Velkého Rumunska a
bulharského Národního svazu-Ataka do Evropského parlamentu dal vzniknout
na jeho půdě platformě Identita, tradice, suverenita. Její součástí se stala
francouzská Národní fronta, belgický Vlámský zájem, italské strany Nová síla a
Sociální aliance a rakouská Strana svobody (Mareš, 2012, s. 20). Cílem bylo
opět vytvořit evropské centrum transnacionální spolupráce evropské krajní
pravice. Nicméně, obdobně jako v případě Euronatu a jiných podobných
projektů, i toto uskupení bylo poznamenáno rozpory, které ještě téhož roku
vedly k ukončení jeho činnosti. Poslední volby do Evropského parlamentu roku
2009 ponechaly evropskou krajní pravici na této půdě rozštěpenou a bez
výraznější nadnárodní kooperační platformy. V témže roce však maďarský
Jobbik, Britská národní strana a italské Sociální hnutí iniciovaly vznik Aliance
evropských nacionalistických hnutí, jehož členem se stali švédští Národní
demokraté, finská Národní strana, belgická Národní fronta, Vše-ukrajinská unie
Svoboda, portugalská Národní strana obnovy a španělské republikánské sociální
hnutí. V minulém roce byla tato formace uznána politickou stranou na evropské
489
úrovni, čímž se jí podařilo získat i finanční zdroje z rozpočtu EU (Mareš, 2012,
s. 21).
Vzájemnou spolupráci evropské krajní pravice ovlivňuje celá řada
faktorů. Mezi základní překážku bránící budování vzájemných kontaktů a
programových bází v rámci zastřešujících organizací s trvalou a konsistentní
existencí patří samotná povaha a ideologický charakter této stranické rodiny.
Nacionalistická orientace stranických subjektů jim a priori nedovoluje těžit
z možné mezinárodní spolupráce, což se projevuje velmi obtížnou vzájemnou
spoluprací v transnacionální úrovni. Ta je dána především vlivem reminiscencí
historického nacionalismu jednotlivých národních subjektů a obhajobou
prioritně národních zájmů (Mareš, 2001b, s. 8). Druhým nejčitelnějším
faktorem, který se podílí na podobě vzájemných vztahů evropské krajní pravice,
je heterogenita této stranické rodiny. Její členové reprezentují odlišné strategie
v příslušných národních/ domácích politikách a také v rámci vzájemné
mezinárodní spolupráce. Důsledkem je situace, kdy řada krajně pravicový stran
je součástí různých mezinárodních projektů (viz výše), jejichž „životnost“ má
někdy „jepičí“ charakter. Tento stav je nejmarkantněji viditelný právě v rámci
struktur Evropské unie. Třetím faktorem, limitujícím vzájemnou kooperaci,
který je více vlastní krajně pravicovým stranám středovýchodní Evropy, je
nekonsolidovanost a proměnlivost stranické mapy v oblasti této stranické
rodiny. Politická relevantnost některých krajně pravicových subjektů je časově
velmi omezena na jedno až dvě volební období. Po ztrátě své volební podpory a
následného parlamentního zastoupení dochází k oslabení jejich důrazu na
mezinárodní spolupráci. Tato skutečnost je nejviditelnější v případě Evropského
parlamentu, kdy politické strany, které zde nemají své zastoupení, neuvažují o
začleňování do transnacionálních politických uskupení (Dočekalová, 2006/07, s.
19). Za poslední nejvýraznější faktor můžeme pokládat frakcionalizaci a
nejednotnost krajně pravicových stran, a to nejen na mezinárodní úrovni, ale
také na národní úrovni. Vnitřní rozpory a konflikty mezi krajně pravicovými
stranami komplikují úspěšnost mezinárodní koordinované spolupráce (Mareš,
2001a, s. 131).
Závěr
Můžeme tak říci, že středoevropská krajní pravice je více orientována do
minulosti než její západoevropská varianta, což s sebou přináší charakteristický
rys, a to větší důraz na antidemokratickou orientaci a militantnost. Zároveň je
politický prostor relativně uzavřený pro krajně pravicové strany, protože prvky
nacionalismu nejsou již doménou pouze stran, ale většiny hlavních stranických
aktérů. Tento fakt můžeme z velké části přisuzovat procesu budování národa
(nation building) a specifickým okolnostem přechodu k demokracii
v postkomunistických státech středovýchodní Evropy. Nicméně ve velké části
tohoto regionu vykrystalizovalo národní povědomí bez účasti státu. Vyvinulo se
490
na etnickém základu. Státní spojitost s národním povědomím má tak kratší
trvání než ve většině západoevropských států a také se utvořila v mnoha různých
podobách.
Dalším rysem postsocialistických států, který ovlivňuje charakter jejich
krajně pravicových skupin, je „nastavení“ a poměr mezi procesy budování
národa, národními menšinami na domácím území a skupinami příslušníků
domácího národa v zahraničí. V některých případech, jako je například
Maďarsko a Rumunsko, toto hraje důležitou roli, a to nejen pro krajní pravici.
Současně mají svůj vliv na kvalitativní dopady na krajní pravici zvláštní kulturní
faktory dané země. V Polsku se například společenský význam a pozice
katolicismu promítá do existence nábožensky fundamentalistických organizací.
Ambivalentní postoj polské katolické církve směrem k antisemitismu může být
vysvětlením, proč volební výsledky pro krajně pravicové subjekty bývají celkem
vysoké.
Jestliže příčiny a okolnosti posilující krajně pravicové subjekty jsou
podobné napříč Evropou, jakákoli analýza tohoto fenoménu musí být úzce
spojena s národními specifiky, vycházejícími z konkrétní národní politické
kultury. Nacionalistické jádro krajně pravicového ideologického diskurzu
nedovoluje této stranické rodině stát se organizovaným mezinárodním hnutím
s transnacionálními hodnotami a programatikou, tak jak je to možné pozorovat
u jiných stranických rodin Evropy (v rámci Evropského parlamentu). Kulturní a
národní podmínky ovlivňují přístupy a ideové systémy krajní pravice do té míry,
že nemůžeme hovořit o jednotném vzoru či schématu jednotlivých evropských
subjektů. Nalézáme zásadní nekompatibilitu mezi nacionalismem ve své krajně
pravicové variantě a snahou vytvořit nadnárodní aliance.
Literatura:
BETZ, H. G.: The New Politics of Resentment: Radical Right-Wing Populist Parties in
Western Europe. In Comparative Politics, roč. 4, 1993, č. 25, ISSN 0010-4159, s. 413- 427.
BETZ, H.-G. 1994. Radical Right-wing Populism in Western Europe. London: Macmillan
Press Ltd., 1994. 288 s. ISBN 978-0312-08-3908.
DOČEKALOVÁ, P.: Radical Right-Wing Parties in Central Europe: Mutual Contacts and
Cooperation. In Politics in Central Europe, roč. 2, 2006/07, Winter, ISSN 1801-3422, s. 7-23.
DVOŘÁKOVÁ, V.: Strany radikální pravice. In Politologická revue, roč. 3, 1997, č. 1, ISSN
1211-0353, s. 1- 19.
FIALA, P. - MAREŠ, M. - SOKOL, P. 2007. Eurostrany. Politické strany na evropské
úrovni. Brno: Barrister & Principal, 2007. 272 s. ISBN 978-80-87029-05-3.
HERRING, P. - SANFORD, L. (eds). 1997. Building Democracy? The International
Dimension of Democratisation in Eastern Europe. London &Washington: Leicester
University Press, 1997. 208 s. ISBN 978-07-18500-99-3.
HIX, S. - NOURY, A. - ROLAND G. 2007. Democratic Politics in the European Parlament.
Cambridge University Press, 2007. 242 s. ISBN 978-05-21694-60-5.
IGNAZI, P. 2003. Extreme Right Parties in West Europe. Oxford-New York: Oxford
University Press, 2003. 320 s. ISBN 978-01-98293-25-5.
491
IGNAZI, P.: The Crisis of Parties and the Rise of New Political Parties. in Party Politics, Vol.
2, 1996. č. 4. ISSN 1354-0688, s. 549-566.
KOPEČEK, L.: The Far Right in Europe. In Středoevropské politické studie, roč. 9, 2007. č.
4. ISSN 1212-7817. Dostupné na internete: http://www.cepsr.com/clanek.php?ID=318
LINZ, J. - STEPAN, A.: Problems of Democratic Transition and Consolidation. London: The
John Hopkins University Press, 1996. 504 s. ISSN 978-08-01851-58-2.
MAREŠ, M. 2001a. Na cestě k evropským politickým stranám. In FIALA, P. - MAREŠ, M.
(eds.): Evropské politické strany. Brno: Masarykova univerzita, s. 113–135. ISBN 80-2102741-X.
MAREŠ, M. 2003. Pravicový extremismus a radikalismus v ČR. Brno: Barrister&Principal,
2003. 655 s. ISBN 8086598454.
MAREŠ, M. 2006. Transnational Networks of Extreme Right Parties in East Central Europe:
Stimuli and Limits of Cross-Border Cooperation. Dostupné na internete:
http://ispo.fss.muni.cz/uploads/2download/fukuoka/Mares.pdf
MAREŠ, M. 2012. Transnacionální spolupráce krajní pravice ve středovýchodní Evropě.
Dostupné na internete: http://cenaa.org/wp-content/uploads/2012/12/Anal%C3%BDzaMare%C5%A1-final.pdf
MAREŠ, M.: Spolupráce pravicových extremistů ve střední Evropě. In Listy SFPA –
spravodaj Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku, roč. 4, 2001b, č. 11, ISSN 13367218, s. 8–9.
MINKENBERG, M. 2011. The radical right in Europe today: Trends and patterns in East and
West. In LANGENBACHER, N. - SCHELLENBERG, B. (eds.): Is Europe on the „Right“
Path? Right-wing extremism and right-wing populism in Europe, 2011. s. 37-57. Dostupné na
internete: http://library.fes.de/pdf-files/do/08338.pdf
MINKENBERG, M.: The Radical Right in Postsocialist Central and Eastern Europe:
Comparative Observations and Interpretations. 2002, in East European Politics and Societies,
2002, č. 2, ISSN 0888-3254, s. 335-362.
ROBEJŠEK, P.: Modernizace a pravicový extremismus. In Politologická revue, Vol. 2, 1997,
ISSN 1211-0353, s. 111- 122.
492
BEZPIECZEŃSTWO W AGLOMERACJI NA PRZYKŁADZIE
ŚLĄSKA
SAFETY ON THE EXAMPLE OF THE AGGLOMERATIONS
OF SILESIA
Zbigniew Grzywna1
ABSTRACT
Security management of modern cities of modern cities and the metropolis is based primarily
on the effective management of its resources, in particular human, physical and financial. On
the one hand, the implementation of the needs of the inhabitants consisting in manifesting
itself in the form of requests for vote, on the other hand, expression of the humanist aspect of
the management of modern cities or metropolises are the aspects in which life and human
health represent the highest value. The term security and safety of residents we will
comprehend as a band of conditions to enable them to function in society, and in particular to
ensure the protection of their life, health and property which comes with the help of logistics.
Security can show up in a variety of forms, for example we can talk on the ecological, social,
physical, mental, health, financial, technical, etc. and the opponent dangers may be identical
or similar.
Key words: the management of the city, city logistics, security, roles and tasks in the
administrative plans.
Wprowadzenie
Zarządzanie bezpieczeństwem współczesnych miast czy metropolii
polega przede wszystkim na efektywnym gospodarowaniu jej zasobami,
w szczególności ludzkimi, materialnymi i finansowymi. Pod pojęciem
bezpieczeństwa mieszkańców będziemy pojmować zespół warunków
umożliwiających im funkcjonowanie w życiu społecznym, w szczególności
gwarantujących ochronę ich życia, zdrowia i mienia z pomocą przychodzi
logistyka. Bezpieczeństwo może przejawić się w różnych formach, np. możemy
mówić bezpieczeństwie ekologicznym, socjalnym, energetycznym, fizycznym,
psychicznym, sanitarnym, finansowym, technicznym itp. i przeciwstawnymi
mogą być identyczne lub w nazwie zbliżone zagrożenia. Pokazano w referacie
elementy gospodarowania wodą pięć lat wstecz, ponieważ aktualniejsze dane
nie są kompletne lub autor nie ma do nich dostępu niemniej, nie zaciemnia to
dzisiejszej sytuacji. Z kolei analiza finansowa przedsiębiorstw sektora dostawy
wody, gospodarowania ściekami i odpadami pokazuje niekorzystną tendencję
1
Zbigniew Grzywna, Płk doc. Dr, WSZMiJO (Wyższa Szkoła Zarządzania Marketingowego i
Języków Obcych) w Katowicach, ul. Gallusa 12, 50-594 Katowice, Polska,
[email protected]
493
i spadek ich rentowności. Powodem jest tutaj wysoki wskaźnik poziomu
kosztów, który za pierwszy kwartał 2013 r. osiągnął swoją maksymalną wartości
a we wcześniejszych okresach, czyli podczas minionych pięciu lat i wynosił
96,3% do wartości późniejszej.
1 Infrastruktura występująca w Śląskiej aglomeracji i jej zagrożenia
Aby mówić o bezpieczeństwie miasta czy aglomeracji należy zdefiniować
samo pojecie miasta, znajdujemy różne definicje autor próbuje z nich wybrać
elementy służące do wyjaśnienia tych pojęć. W zależności od kierunku nauk,
które zajmują się etymologią pojęcia miasta znajdziemy określenie mówiące, że
jest to – historycznie ukształtowana jednostka osadnicza charakteryzująca się
dużą intensywnością zabudowy małą ilością terenów rolniczych, ludnością
pracującą w różnych dziedzinach życia najczęściej poza rolnictwem
w przemyśle lub usługach, prowadząc specyficzny styl życia. (Koch, 2005, s.
390–423)
W różnych państwach kryteria miejskości są różne, najczęściej są to
kryteria ludnościowe bądź prawno-administracyjne. Infrastruktura krytyczna –
należy przez to rozumieć systemy oraz wchodzące w ich skład powiązane ze
sobą funkcjonalnie obiekty, w tym obiekty budowlane, urządzenia, instalacje,
usługi kluczowe dla bezpieczeństwa państwa i jego obywateli oraz służące
zapewnieniu sprawnego funkcjonowania organów administracji publicznej,
a także instytucji i przedsiębiorców. Infrastruktura krytyczna obejmuje systemy:
a) zaopatrzenia w energię, surowce energetyczne i paliwa,
b) łączności,
c) sieci teleinformatycznych,
d) finansowe,
e) zaopatrzenia w żywność,
f) zaopatrzenia w wodę,
g) ochrony zdrowia,
h) transportowe,
i) ratownicze,
j) zapewniające ciągłość działania administracji publicznej,
k) produkcji, składowania, przechowywania i stosowania substancji
chemicznych i promieniotwórczych, w tym rurociągi substancji
niebezpiecznych. (Ustawa o zarządzaniu kryzysowym Nowelizowano na
podstawie, 2007)
Obiekty infrastruktury krytycznej (Ibidem) krajowej czy europejskiej,
czyli naszych sąsiadów charakteryzuje duża różnorodność ze względu na ich
charakter, budowę, obszar, na jakim są zlokalizowane oraz podatność na różne
rodzaje zagrożeń i ewentualne skutki, jakie mogą wywołać nieporządnie
działania różnych czynników, w tym ataków przestępczych. Do infrastruktury
494
krytycznej zaliczamy rozległy wachlarz obiektów o zróżnicowanej strukturze
użyteczności społecznej, nie sposób w artykule przedstawić wszystkie autor
zajmie się jedynie wycinkiem problemu, jakim jest zaopatrzenie w wodę
niemniej inne obiekty są na równi ważne, jeśli nie ważniejsze np.:
- obiekty przemysłowe: rafinerie, elektrownie, zakłady produkcji
chemicznej, zakłady produkcji uzbrojenia itp.,
- obiekty środków transportu: porty lotnicze, morskie, lądowe, samoloty,
statki, pociągi, autobusy, tramwaje,
- magazyny, zbiorniki i infrastrukturę zaopatrzenia ludności w żywność,
wodę, „powietrze” oraz energię,
- obiekty związane z bezpieczeństwem miast, zgromadzeń, imprez
sportowych2.
W aglomeracjach występują praktycznie wszystkie systemy infrastruktury
krytycznej wymienione w cytowanych ustawach. Są to systemy3:
- Zaopatrzenia – w wodę, żywność, energię, paliwa i surowce,
- Łączności oraz sieci teleinformatyczne,
- Finansowe,
- Transportowe,
- Ochrony zdrowia i ratownicze,
- Niezbędne do sprawnego funkcjonowania administracji.
Występowanie zagrożeń w aglomeracji śląskiej jest w dużej mierze
zdeterminowane przez wysokie wskaźniki koncentracji przemysłu, urbanizacji
i gęstości zaludnienia. Zagrożeniom sprzyja też niekorzystna struktura
gałęziowa przemysłu opartego głównie na przemyśle surowcowym, oraz
przestarzała i zaniedbana infrastruktura komunalna. Z drugiej strony rozwój
cywilizacyjny, stosowanie coraz bardzie skomplikowanych urządzeń
i rozwiązań technicznych, stosowanie w przemyśle nowych materiałów
powodują, że zjawisko występowania zagrożeń jest dynamiczne – nie tylko
zmienia się prawdopodobieństwo wystąpienia jego poszczególnych grup, ale
pojawiają się też jego nowe typy. Poniższa lista zawiera krótkie omówienie
potencjalnych zagrożeń dot. infrastruktury krytycznej występującej na terenie
woj. Śląskiego4:
2
http://www.zabezpieczenia.com.pl/systemy-ochrony-zewnetrznej/nowe-technologie-wochronie infrastrukturykrytycznej?Itemid=210
3
Opracowano na podstawie: Dz. U. z 2007 r. Nr 89, poz. 590, z 2009 r. Nr 11, poz. 59, Nr 65,
poz. 553, Nr 85, poz. 716, Nr 131, poz. 1076, z 2010 r. Nr 240, poz. 1600, z 2011 r. Nr 22,
poz. 114, z 2012 r. poz. 460, 908, 951. w województwie śląskim.
4
Zarządzanie ryzykiem / skutkami katastrof i zapobieganie zagrożeniom naturalnym na
obszarach górskich i / lub leśnych. Publikacja opracowana jako działanie projektu
RIMADIMA (5D102) współfinansowanego ze środków Unii Europejskiej w ramach
Inicjatywy Wspólnotowej INTERREG IIIB CADSES.
495
 zagrożenia transportowe (komunikacyjne) – w ruchu drogowym głównie
związane ze stałym wzrostem ilości samochodów przy jednoczesnym
pogorszeniu stanu dróg, jak też transportem materiałów niebezpiecznych
który ze względu na brak wystarczającej liczby obwodnic odbywa się
przez gęsto zaludnione tereny miejskie:
- w ruchu kolejowym głównymi źródłami zagrożeń są zły techniczny stan
infrastruktury kolejowej oraz kradzieże powiązane z aktami wandalizmu.
Istotnym czynnikiem są również błędy ludzkie i nieprzestrzeganie zasad
bezpieczeństwa,
- w ruchu lotniczym głównymi przyczynami zagrożeń są awarie
techniczne i błędy ludzkie.
 zagrożenia budowlane - głównie wynikające z zaniedbania właścicieli
i użytkowników, z występującymi na terenie województwa szkodami
górniczymi, rzadziej związane z terroryzmem,
 zagrożenia wywołane infrastruktura komunalną.
Biorąc pod uwagę gęstą sieć poszczególnych instalacji, często narażonych
na dewastację (wandalizm, szkody górnicze) oraz fakt, że instalacje te są
zlokalizowane na gęsto zaludnionych obszarach należy poważnie liczyć się ze
wszelkiego typu awariami, szczególnie związanymi z rozszczelnieniem sieci
gazowych, wodnych, ciepłowniczych, oraz awariami energetycznymi. Awarie te
są nie tylko wyjątkowo dotkliwe dla mieszkańców, ale często powodują również
wtórne uszkodzenia kolejnych systemów. Pochodnymi mogą być tutaj
zagrożenia pożarowe, uszkodzenia infrastruktury drogowej, mogą spowodować
ograniczone działanie systemów zaopatrzenia czy łączności. Mnogość
infrastruktury oraz jej umiejscowienie w na wysoce zurbanizowanym terenie
w przypadku wystąpienia przedstawionych powyżej zagrożeń może wywołać
negatywne skutki o bardzo dużym zasięgu oddziaływania. Będą to zarówno
duże starty materialne, zagrożenia dla ludzi i zwierząt, ale także sparaliżowane
mogą zostać systemy umożliwiające sprawne działanie administracji,
gospodarki i przedsiębiorstw. Wtórnymi skutkami mogą być nasilenie się
zjawisk o charakterze kryminalnym oraz straty w środowisku naturalnym.
Zatem uniemożliwienie wyrządzenia szkody powodującej zakłócenie
funkcjonowania obiektu i wystąpienia strat materialnych jest priorytetem przy
ochronie tego typu obiektów.
2 Zagrożenia infrastruktury wodociągowej w aglomeracji
Waga analizy zjawisk i zagadnień związanych z bezpieczeństwem sieci
wodociągowych zaowocowała zaangażowaniem różnych dziedzin nauki.
Poziom bezpieczeństwa jest opisywany, zatem poprzez teorię niezawodności
opartą na teorii prawdopodobieństwa i statystyce matematycznej, poprzez
496
prognozowanie zdarzeń losowych, teorię ryzyka i teorię bezpieczeństwa.
Najważniejszymi wskaźnikami niezawodności są (Kwietniewski et al, 1993) :
prawdopodobieństwo uszkodzenia, prawdopodobieństwo bezawaryjnej pracy,
średni czas bezawaryjnej pracy, średni czas odnowy, intensywność uszkodzeń,
intensywność odnowy, wskaźnik gotowości. Z kolei wśród podstawowych
wskaźników ryzyka należy wymienić (Rak et al, 2005) : prawdopodobieństwo
zaistnienia nieprzewidzianych zdarzeń i w konsekwencji powstania strat,
bezwzględna wartość strat oraz wartość oczekiwana strat. W odniesieniu do
wodociągów podstawowymi wskaźnikami bezpieczeństwa są (Denczew, 2007):
zawodność bezpieczeństwa; intensywność zawodności bezpieczeństwa. Należy
zauważyć, iż w systemach eksploatacji wodociągów należy brać pod uwagę trzy
wzajemnie powiązane aspekty bezpieczeństwa:
- bezpieczeństwo działania systemu,
- bezpieczeństwo personelu obsługującego system,
- bezpieczeństwo odbiorców usług wodociągowych.
Już sama mnogość wskaźników i parametrów pokazuje, jak ważnym
i skomplikowanym ze względu strategiczny charakter systemów zaopatrywania
w wodę stał się aspekt właściwego i odpowiedzialnego zarządzania
infrastrukturą obiektów, urządzeń i instalacji wodociągowych. Obecnie obok
awarii poważnym zagrożeniem stały się przestępstwa o charakterze pospolitym,
głównie dewastacje i kradzieże elementów i wyposażenia technicznego. Łupem
najczęściej padają elementy żeliwne – włazy, zasuwy, hydranty. Uwzględniać
należy również nasilenie się różnorodnych zagrożeń cywilizacyjnych, w tym
terrorystycznych i losowych. Różne elementy infrastruktury w różnym stopniu
są podatne na poszczególne typy zagrożeń. Rodzi się, zatem konieczność
stosowania teorii niezawodności, bezpieczeństwa i ryzyka nie tylko
w odniesieniu do kompleksowego systemu, ale też do jego poszczególnych
części składowych, oraz opracowywania indywidualnych strategii w zakresie
ochrony i eksploatacji poszczególnych elementów, do których można zaliczyć:
- ujęcia wody,
- stacje uzdatniania wody,
- pompownie wodociągowe (I0, II0),
- zbiorniki wodociągowe,
- układy dystrybucji wody,
- instalacje wewnętrzne wodociągowe. (Grzywna, 2012, s.77-79)
Najbardziej podatnym na uszkodzenia elementem spośród wyżej
wymienionych jest układ dystrybucji wody, zaś najmniej awaryjne są zbiorniki
wodociągowe. Z kolei ze względu na swoja lokalizację, powierzchnię
i stosunkowo łatwą dostępność zbiorniki są jednym z elementów najbardziej
narażonym na zagrożenia o charakterze terrorystycznym i chuligańskim.
Problem ochrony ujęć wody i stacji uzdatniania regulują zapisy Ustawy z dnia
497
22 sierpnia 1997 r. o ochronie osób i mienia5 - obiekty te w większości miast
aglomeracji są obecnie chronione są przez Specjalistyczne Uzbrojone Formacje
Ochronne SUFO. Kwestie organizacji ochrony i zabezpieczenia pozostałych
elementów systemu pozostają w gestii administratorów oraz właścicieli,
przyjmując formę ochrony fizycznej, monitoringu sygnałów alarmowych oraz
patrolowania obszaru eksploatowanego przez służby techniczne i ochrony.
Badania dotyczące niezawodności, bezpieczeństwa i ryzyka obejmują
różnorodne obszary, spośród których najważniejsze to6.
‫ ־‬badanie jakości wody ujmowanej (surowej) oraz badanie jakości wody
uzdatnionej (dostarczanej odbiorcom) obejmujące analizy fizykochemiczne i bakteriologiczne wody (monitoring kontrolny i przeglądowy) 7,
- badanie stanów technicznych oraz badanie uszkadzalności obiektów,
urządzeń i instalacji wodociągowych8,
- badanie parametrów fizycznych, chemicznych i hydraulicznych wody
wodociągowej (np. temperatura, żelazo, mangan, prędkość, natężenie
przepływu, ciśnienie itp.),
- badanie bezpieczeństwa obiektów, urządzeń i instalacji wodociągowych,
‫ ־‬badanie ryzyka w zakresie pracy poszczególnych elementów wodociągu
oraz w
- aspekcie jakości wody (ryzyko nieakceptowane, akceptowalne,
kontrolowane itp.).
Wyniki badań brane są pod uwagę przy przygotowywaniu i opracowaniu
analiz zagrożeń dostosowuje do nich elementy niezbędne do zachowania
bezpieczeństwa użytkowników. Kwestie bezpieczeństwa każdego elementu
istniejącej infrastruktury krytycznej podejmuje użytkownik lub podmiot na
terenie, którego infrastruktura taka się znajduje wydzielając odpowiednie środki
lub siły dla ich bezpieczeństwa.
3 Charakterystyka infrastruktury wodnej w województwie śląskim
Województwo śląskie pomimo zajmowania stosunkowo niedużego
obszaru kraju jest regionem o bardzo wysokiej gęstości zaludnienia i
koncentracji zakładów przemysłowych. Zapewnienie dostępu do zasobów
wodnych
w odpowiedniej ilości i jakości ma, więc ogromne znaczenie, tym bardziej, że
uwarunkowania naturalne sprawiają, iż zasoby wód powierzchniowych
w przeliczeniu na mieszkańca stanowią ok., 25% średniej krajowej. Dodatkowo
zanieczyszczenia powodują, że nawet te skromne zasoby nie nadają się w pełni
5
Dz. U. Nr 14 z 1997 r., poz. 740 z poźn. zm.
Ibidem
7
Rozporządzenie Ministra Zdrowia z dnia 19 listopada 2002 r. – Dz. U. 02.203.1718.
8
Ibidem
6
498
do gospodarczego wykorzystania. Prawidłowa i zrównoważona gospodarka
wodno-ściekowa stanowią, więc jedno z priorytetowych zadań samorządów.
Jako przykład pozyskania finansowania i realizacji inwestycji w tym zakresie
z ostatnich lat można tutaj wymienić zrealizowane zadania „Kompleksowa
poprawa gospodarki wodno-ściekowej na terenie gminy Bytom”, w ramach,
którego nastąpiła m.in. modernizacja dwóch oczyszczalni ścieków oraz budowa
i modernizacja kanalizacji sanitarnej i deszczowej w poszczególnych
dzielnicach miasta. Na ten cel Bytom pozyskał dotację w wysokości niemal 50
mln. euro. Innym wartym przytoczenia zadaniem była modernizacja gospodarki
ściekowej w Gliwicach, z kosztem inwestycji na poziomie 70 mln. euro9. Na
Śląsku powstało też pierwsze w Polsce innowacyjne centrum badań wody10.
Eko-Centrum zrealizowane przez Eko-energia Silesia S.A. w Katowicach i jest
pierwszym w Polsce ośrodkiem badawczym, którego celem jest praca nad
nowymi technologiami zwiększającymi bezpieczeństwo dostaw wody dla
województwa śląskiego. Jego budowa została sfinansowana przy udziale
środków unijnych pochodzących z „Regionalnego Programu Operacyjnego
Województwa Śląskiego - 1.3 Transfer technologii i innowacji”. Głównymi jego
celami będzie praca nad zagadnieniami z zakresu11: bezpieczeństwa
hydrologicznego rezerw wody pitnej dla aglomeracji śląskiej, bezpieczeństwa
ujęć wody pitnej dla aglomeracji śląskiej, bezpieczeństwa wody uzdatnionej
przeznaczonej do spożycia przez mieszkańców aglomeracji śląskiej,
bezpieczeństwa przeciwpowodziowego mieszkańców aglomeracji śląskiej
uwzględniające bezpieczeństwo dostaw wody pitnej, edukacji ekologicznej
mieszkańców aglomeracji pod kątem zapewnienia ochrony ujęć
wody pitnej, innych działań zaproponowanych przez partnerów związanych
z szeroko pojętym bezpieczeństwem wody. Bezpośrednimi odbiorcami usług są
m.in. przedsiębiorstwa wodociągowe, przedsiębiorcy zajmujący się wdrażaniem
technologii związanych z uzdatnianiem wody, przedsiębiorcy zajmujący się
ochroną przeciwpowodziową, gminy i powiaty, w których istnieje ryzyko
pogorszenia się jakości ujęć wody lub, w których już stwierdzono
zanieczyszczenia wody surowej12.
Badając infrastrukturę wodno-kanalizacyjną na przestrzeni ostatnich 5 lat
można zauważyć jej ciągły rozrost. W 2008r sieć rozdzielcza wodociągowa
części aglomeracji wyniosła 19291,7 km i zwiększyła się w stosunku do danych
ubiegłorocznych o 2,4%. Długość sieci rozdzielczej kanalizacyjnej
ukształtowała się na poziomie 9763,3 km i była większa niż przed rokiem o
4,1%. Na 100 km2 powierzchni województwa śląskiego przypadało 156,4 km
9
http://e-czytelnia.abrys.pl/index.php?mod=tekst&id=5862. Gospodarka wodno ściekowa w
woj. śląskim
10
http://slaskie.naszemiasto.pl/artykul/2009276,pierwsze-w-polsce-innowacyjne-centrumbadan-wody,id,t.html
11
Ibidem
12
Ibidem
499
sieci wodociągowej i 79,2 km – kanalizacyjnej. W 2008 r. w gospodarstwach
domowych zużyto 142,9 hm3 wody, tj. nieznacznie więcej niż w 2007 r. (o
0,1%). Przeciętne zużycie wody z wodociągów na 1 mieszkańca wyniosło 30,7
m3 wobec 30,6 m3 przed rokiem. Głównymi odbiorcami są mieszkańcy miast,
gdzie odnotowano większe zużycie wody na 1 mieszkańca niż na wsi (33,1 m3
wobec 22,2 m3). (Urząd Statystyczny w Katowicach, 2009)
Zużycie wody na potrzeby gospodarki narodowej i ludności, w 2008 r.
wyniosło 410,4 hm3, tj. o ponad 5% mniej niż w roku poprzednim. Najwięcej
wody wykorzystano na eksploatację sieci wodociągowej – 205,4 hm3 (50,1%)
oraz na cele przemysłowe – 133,8 hm3 (32,6%). (Ibidem)
Według danych statystycznych z 2008 r. do wód lub do ziemi
odprowadzono 364,8 hm3 ścieków przemysłowych i komunalnych. Ilość
odprowadzonych ścieków była mniejsza niż w 2007 r. o 2,0%. Prawie 58%
ścieków zostało odprowadzone bezpośrednio z zakładów, a ponad 42% siecią
kanalizacyjną. Oczyszczania wymagało prawie 363 hm3 ścieków, z tego 85,0%
było oczyszczanych. (Ibidem) Dla przykładu nakłady na gospodarkę wodną w
2008 r. wyniosły 177,8 mln zł (7,9% nakładów w kraju) i wzrosły w skali roku o
7,1%. Najwięcej środków wydatkowano na ujęcia i doprowadzenia wody
(79,5%). (Ibidem) Efektami rzeczowymi było przekazanie do użytkowania
m.in.:
- 3 oczyszczalnie ścieków przemysłowych,
- 3 podczyszczalnie ścieków przemysłowych,
- sieć kanalizacyjna odprowadzająca: ścieki – 699,6 km, wody opadowe –
113,6 km,
- sieć wodociągowa o długości 421,7 km.
W województwie śląskim z sieci wodociągowej korzysta ogółem ponad
98,3% mieszkań. Jakość doprowadzanej do nich wody systematycznie się
poprawia, i tak już od kilku lat w przypadku dużych systemów wodociągowych
o przepustowości powyżej 100 tyś m3/d jakość wody dostarczanej ludności
w 100% spełnia wymagania sanitarne, natomiast w przypadku mniejszych
instalacji problem występuje głównie na wsi gdzie kilkanaście procent
dostarczanej wody nie spełnia wymogów jakościowych13. Katalog zagrożeń
bezpieczeństwa ulega ciągłym zmianom wraz ze zmianami społecznopolitycznymi, postępem technicznym, stopniem zautomatyzowania i powiązania
różnych funkcjonujących w naszym życiu systemów. Zdając sobie sprawę, że
prawdopodobieństwo
wystąpienie
poważnych
zagrożeń
militarnych
i terrorystycznych jest w naszym kraju stosunkowo niewielkie, nie można
jednak tych zagrożeń pomijać czy bagatelizować. Analizując problem
bezpieczeństwa nie można też zapominać o nowych patologicznych zjawiskach
– ubóstwo, bezrobocie, wykluczenie społeczne, rosnące dysproporcje
13
Na podstawie własnej analizy danych statystycznych
500
w standardzie życia poszczególnych grup i jednostek mogą generować trudne do
przewidzenia działania osób czujących się wypchniętymi poza nawias życia
społecznego. Tak jak dawniej poczucie zagrożenia wywoływała głównie
sytuacja polityczna i militarna, tak teraz to te właśnie czynniki połączone
z zagrożeniami ekologicznymi i informatycznymi wydają się decydować
o naszym subiektywnym poczuciu bezpieczeństwa.
W świetle przyjętej hipotezy, że jest bezpiecznie w aglomeracji śląskiej
skupiono się przede wszystkim na aspekcie bezpośredniej ochrony
newralgicznych składników infrastruktury przedsiębiorstwa. Dla skutecznego
przeciwdziałania zagrożeniom konieczne jest zintegrowanie systemów
technicznych, ludzi i procedur działania. Przestarzałe systemy monitoringu,
niewystarczające rozwiązania w zakresie kontroli dostępu, zminimalizowane
zasoby ludzkie oraz procedury nie nadążające za zmieniającym się otoczeniem
nie stanowią skutecznej bariery dla potencjalnych napastników. Na szczęście
dzisiejsze zagrożenia dotykające infrastruktury PWiK mają głównie charakter
chuligański i najczęściej mają postać aktów kradzieży i dewastacji, a szkody
tym wyrządzone sprowadzają się do strat materialnych.
Trzeba zauważyć, iż metodyka ochrony obiektów w miarę rozwoju
techniki i zmieniających się zagrożeń podlega ciągłemu doskonaleniu, dążąc
poprzez rozwiązania organizacyjne wsparte wykorzystaniem nowatorskich
technologii do jak najskuteczniejszego „uszczelnienia” obiektów szczególnie
ważnych i strategicznych w organizacji życia społecznego. Jednakże w zakresie
zabezpieczeń technicznych główny nacisk położono na telemetryczne systemy
nadzorujące prawidłową pracę urządzeń i monitorujące kluczowe parametry.
Działania przedsiębiorstwa skupiają się głównie na zabezpieczenie ciągłości
i jakości dostarczanej odbiorcom wody poprzez inwestycje w modernizację oraz
rozbudowę posiadanych zasobów w ślad za zwiększającymi się wymaganiami
użytkowników. Pomimo współfinansowania tych inwestycji z funduszy
unijnych stanowią one na tyle duże obciążenie finansowe, że ograniczają
działania w innych obszarach bezpieczeństwa. Jest to niejako spojrzenie na
problem z jednej strony, z pominięciem kwestii równie istotnych, co
najnowocześniejsze, przyjazne środowisku instalacje i najnowsze systemy
monitorujące i badające jakość. Te działania są pomocne w identyfikowaniu
zagrożeń, które już wystąpiły natomiast nie są w stanie im przeciwdziałać.
Uproszczeniem byłoby jednak wyciągnięcie jednoznacznego wniosku, że
włodarze przedsiębiorstwa bagatelizują problem i nie zwracają uwagi na kwestie
bezpieczeństwa. Problemem pozostaje ogromna dysproporcja pomiędzy
nakładami w różnych jego obszarach.
Podsumowując
Można zauważyć, że brakuje kompleksowego podejścia do złożonego
problemu zabezpieczenia posiadanej IK. Z jednej strony zadbano o
501
unowocześnianie i rozbudowę samej infrastruktury oraz nowoczesne metody
monitorowania parametrów jej pracy. Z drugiej zabezpieczenie jednych
z najbardziej podatnych na zagrożenia elementów systemu i kluczowych dla
funkcjonowania całości, jakimi są ujęcia wody i studnie głębinowe jest bardzo
daleki od doskonałości. Oprócz wręcz prymitywnych rozwiązań technicznych
również sposób prowadzenia ochrony i obowiązujące w tym zakresie procedury
wymagają pilnego unowocześnienia. To na tych elementach należałoby skupić
swoją uwagę w niedalekiej przyszłości. Kolejnym działaniem możliwym do
podjęcia „od zaraz” a niewymagającym nakładów finansowych jest zmiana
schematów działań oraz programu szkoleń na bardziej odpowiadające dzisiejszej
rzeczywistości. Dopiero kompleksowe spojrzenie na aspekty bezpieczeństwa
w płaszczyznach technicznej, ludzkiej i organizacyjnej pozwoli na stwierdzenie,
że spełniono wszystkie warunki, aby dostawa wody odbiorcom odbywała się
w sposób niezagrożony pod względem ciągłości i jakości. Nie można też
oceniać poziomu bezpieczeństwa w oderwaniu od otoczenia, w jakim
przedsiębiorstwom zajmującym się wodą przyszło funkcjonować. Według
statystyk poziom zagrożenia, przestępczość i wykrywalność sprawców, którzy
działaliby na rzecz zagrożenia bezpieczeństwa plasują miasta regionu śląskiego
na średnim poziomie. Również dzięki funkcjonowaniu w miastach
nowoczesnych systemów powiadamiania monitorowania czy ratowniczych
udało się w jednym miejscu zapewnić wspólne funkcjonowanie Straży
Miejskiej, Straży Pożarnej, Policji i Pogotowia Ratunkowego, co znacznie
ułatwia i przyśpiesza podejmowanie decyzji i prowadzenie akcji w sytuacjach
kryzysowych. Świadomość mieszkania w bezpiecznym mieście, ze sprawnie
zorganizowanymi służbami gotowymi do działania w sytuacjach
nadzwyczajnych dodatkowo zwiększa poczucie bezpieczeństwa mieszkańców.
Literatúra:
BUCKA, A. 2009. Podstawy prawne zarządzania kryzysowego w Polsce; In Dziennik
Urzędowy Unii Europejskiej, Bruksela, 23.12.2008 L 345/75.
DENCZEW, S. 2007. Niezawodność, bezpieczeństwo i ryzyko systemów eksploatacji
wodociągów w aspekcie infrastruktury krytycznej. Nr 2/2007. Eksploatacja I Niezawodność,
2007.
GRZYWNA, Z. 2012. Bezpieczeństwo i zagrożenia w aglomeracjach. Katowice : J&D Gębka
WSZMiJO, 2012.
GRZYWNA, A. – GRZYWNA, Z. 2011 Zarys bezpieczeństwa z uwzględnieniem
infrastruktury krytycznej. Katowice : WSZMiJO, 2011.
KOCH, W. 2005. Rozwój miast. Style w architekturze. Warszawa: Bertelsmann Media, 2005.
KOŹMIŃSKI, M. 2010. Bezpieczeństwo kryzysowe. Gdańsk : Fundacja Pro Pomerania, 2010.
KWIETNIEWSKI, M. et al., 1993. Niezawodność wodociągów i kanalizacji. Warszawa :
Arkady, 1993.
LABUZÍK, M. – OLAK, A. 2013. Európska Únia. Vybrané Témy. ” Ostrowiec Św :
Stowarzyszenie „Edukacja nauka rozwój. 2013.
502
LABUZÍK M. et al., 2013. Polityka bezpieczeństwa w warunkach integracji Europejskiej.
Bezpieczeństwo, globalizacja- zarys problematyki. Ostrowiec Św : Stowarzyszenie „Edukacja
nauka rozwój, 2013.
LIDWA, W. et al., 2010. Zarządzanie w sytuacjach kryzysowych, Warszawa : AON, 2010.
NEĆAS, P. et al., 2012. Edukacja a poczucie bezpieczeństwa, Rzeszów : Amelia 2012.
PIĄTEK, Z. 2006. Procedury i przedsięwzięcia systemu reagowania kryzysowego, Warszawa
: A O N, 2006.
POKUSA, T. - DUCZMAL, M. 2012. Logistyka humanitarna i zarządzanie kryzysowe –
wybrane problemy. Opole : WSZiA w Opolu, 2012.
Strategia Bezpieczeństwa Narodowego Rzeczypospolitej Polskiej, Warszawa, 2007.
RAK, J. et al., 2005. Metody analizy i oceny ryzyka w systemie zaopatrzenia w wodę.
Rzeszów : Oficyna Wydawnicza Politechniki Rzeszowskiej, 2005.
TYBURSKA, A. 2010. Ochrona infrastruktury krytycznej.Szczytno : WSPol, 2010.
TYRAŁA, P. - OLAK A. 2012. Prakseologia w edukacji dla bezpieczeństwa. Rzeszów :
AMELIA 2012.
URZĄD STATYSTYCZNY W KATOWICACH, Warunki życia ludności w województwie
śląskim w 2008r. Katowice, 2009r.
Ustawa o zarządzaniu kryzysowym z dn. 26.04.2007 r. Dz.U. Nr 89, poz. 590. z późniejszymi
zmianami. Art 3 pkt 2.
ZIĘBA, R. 2005. Kategoria bezpieczeństwa w nauce o stosunkach międzynarodowych. Toruń
: Wydawnictwo Naukowe 2005.
503
OZBROJENÉ SILY SLOVENSKEJ REPUBLIKY AKO
SPOLUGARANT BEZPEČNOSTI NA CYPRE
SLOVAK ARMED FORCES AS CO-GUARANTOR OF
SECURITY IN CYPRUS
Michal Hrnčiar1
ABSTRACT
The article deals with the problems of Slovak Armed Forces in Operation UNFICYP in
Cyprus. In the introduction, attention is paid to the historical context of the inception of the
Cyprus conflict. The other parts are focused from beginning and the original role of
peacekeeping mission UNFICYP before the military invasion of Turkish forces and the focus
and the mission statement currently. The last section is devoted to the action units of the
Armed Forces of the Slovak Republic in this mission currently in operational tasks and system
performance of operational tasks resulting from the ongoing security situation on the island.
Key words: Cyprus, Slovak Armed Forces, UNFICYP, security, military
Úvod
Cyprus (nazývaný taktiež ako Afroditin ostrov) je tretím najväčším
ostrovom ležiacim v Stredozemnom mori. Vďaka svojmu nerastnému bohatstvu
a geografickej polohe strategického významu bol vo svojich dejinách
kolonizovaný a dobývaný takmer všetkými významnými tvorcami dejín a až do
získania vlastnej nezávislosti neustále pod cudzou nadvládou. V období po
druhej svetovej vojne, ktorá vyvolala celosvetovú vlnu snahy národov o
sebaurčenie, sa začalo to, čo ešte i v súčasnosti zamestnáva svetové
spoločenstvo, začal tzv. „cyperský problém“.
1 História konfliktu na Cypre
V priebehu 40. a 50. rokov 20. storočia obyvatelia Cypru v dávnej snahe
o sebaurčenie začali požadovať „enosis“2. Keď grécko-cyperské obyvateľstvo
(asi 80% populácie ostrova) prejavilo tento názor v referende, Spojené
kráľovstvo hľadalo spôsob ako potlačiť všetky aktivity, ktoré by mohli ohroziť
jeho vládu nad ostrovom. V roku 1955 vznikla Nacionalistická organizácia
1
Michal Hrnčiar, Ing., npor., asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia ozbrojených
síl generála M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská republika,
[email protected]
2
Enosis (grécky: Ένωσις, „únia“) bola myšlienka usilujúceho sa o pripojenie Cypru ku
Grécku.
504
gréckych bojovníkov (Ethniki Organosis Kyprion Agoniston - EOKA), ktorá
uskutočnila viacero teroristických akcií namierených proti jednotkám Spojeného
kráľovstva a samozrejme proti tureckej menšine na ostrove (asi 20% celkovej
populácie ostrova). Odpoveďou bol vznik Tureckej obrannej organizácie (Türk
Mukavemet Teşkilatı – TMT), ktorá nasmerovala svoju činnosť proti gréckocyperskému obyvateľstvu. Správa ostrova vyhlásila výnimočný stav (Kováč,
2007).
Turecko v roku 1956 vydalo memorandum, v ktorom navrhovalo tzv.
„taksim“3. Návrh viedol k vytvoreniu dvoch samostatných politických etník,
gréckej a tureckej, pričom každá z nich by sa neskôr spojila so svojou materskou
krajinou. Toto rozdelenie však bolo pre grécku stranu neakceptovateľné.
Prispelo k zostreniu napätia medzi komunitami a vzniku krvavých etnických
konfliktov.
Spojené kráľovstvo vzhľadom na okolnosti na Blízkom Východe, taktiež
na naliehanie Spojených štátov amerických, nakoniec v roku 1959 konečne
ustúpilo, došlo ku kompromisu o vytvorení cyperského štátu. Cyperská
republika bola oficiálne vyhlásená 16. augusta 1960. Ústava deklarovala, že
Grécko, Spojené kráľovstvo a Turecko sú garantmi nového ústavného zriadenia
a v prípade jeho narušenia majú možnosť zakročiť (aj vojensky). Spojené
kráľovstvo si v Zmluve o založení ustanovilo zachovať suverenitu nad dvomi
výsostnými územiami na ostrove, ktoré majú byť zachované ako vojenské
základne4. Zmluva o garanciách tiež výslovne zakazovala „enosis“ alebo
„taksim“.
Národnostný princíp pri tvorbe štátnych inštitúcií nepomáhal zdravým
vzťahom medzi komunitami na ostrove. Pretrvávajúce napätie, ktoré sa vyostrilo
po grécko-cyperskej snahe o zmeny v ústave, vyústilo v decembri roku 1963 do
ozbrojených zrážok, ktoré neskôr prerástli v etnickú vojnu s niekoľkými
stovkami obetí. V Nikózii bola 30. decembra 1963 vytvorená tzv. „zelená
línia“, neutrálna zóna, ktorá oddeľovala obidve komunity. Nové udalosti na
ostrove takmer vyústili do vojenského konfliktu medzi členskými štátmi NATO
Tureckom a Gréckom. Na žiadosť Cyperskej republiky sa vo februári 1964
začala otázkou Cypru zaoberať Bezpečnostná rada OSN, ktorá rozhodla
o vyslaní mierových síl UNFICYP (The United Nations Peacekeeping Force in
Cyprus) a splnomocnenca pre vyriešenie sporu medzi komunitami.
Obdobie rokov 1964 - 1974 sa vyznačovalo najmä snahou EOKA-B (ako
následníka rozpustenej nacionalistickej organizácie EOKA) o pripojenie ostrova
ku Grécku a s tým spojenými ozbrojenými roztržkami medzi obidvomi
etnikami. Vyvrcholením bol Gréckom podnietený a podporovaný štátny prevrat
(1974) vyvolaný gréckymi dôstojníkmi cyperskej Národnej gardy, ktorého
3
Taksim (turecky: Takşim „rozdelenie“).
Tieto výsostné územia predstavujú asi 3 % územia Cypru, nachádzajú sa v oblastiach
Dhekelia (Eastern Sovereign Base Area – ESBA) a Akrotiri (Western Sovereign Base Area –
WSBA).
4
505
cieľom bolo zvrhnúť súčasnú vládu na ostrove a dosiahnuť „enosis“. Táto
udalosť bola hrubou provokáciou Turecka, ktoré už dlho čakalo na príležitosť
na riešenie cyperskej otázky podľa svojich predstáv. Turecko vyzvalo Spojené
kráľovstvo ku spoločnej akcii, ktorá by obnovila ústavné pomery na ostrove. Po
zápornom stanovisku sa 20. júla 1974 vojenské jednotky Turecka (Turkish
Mainland Army) vylodili na severnom pobreží ostrova. Začali akciu, „operáciu
Attila“, ktorú turecký premiér označil za mierovú operáciu. Turecko zásah
prezentovalo nielen ako obranu tureckých Cyperčanov, ale aj celej Cyperskej
republiky.
Bezpečnostná rada OSN prijala rezolúciu, v ktorej vyzývala na
rešpektovanie suverenity a územnej integrity Cypru, okamžité zastavenie paľby,
koniec cudzej vojenskej akcie a odsun všetkých cudzích vojsk. 22. júla 1974
bola operácia oficiálne zastavená a uzavreté prímerie. Napriek tomu, že hlavné
dôvody na turecký zásah pominuli, turecké jednotky 14. augusta 1974 spustili
druhú vlnu operácie. V tomto okamihu bolo jasné, že zo strany Turecka nešlo
o mierovú operáciu s cieľom znovu nastoliť poriadok z roku 1960, ale
o jednoznačnú priamu agresiu, o snahu o rozdelenie ostrova. Turecké jednotky v
sile 40 tisíc vojakov za dva dni obsadili severnú časť Cypru s rozlohou 37%
územia ostrova (Kováč, 2007).
Okupované územia severnej časti ostrova boli čoskoro po invázii
obsadené kolonistami z Turecka. Turecká strana 13. februára 1975 vyhlásila
separatistický Turecký federatívny štát Cyprus (Kıbrıs Türk Federe Devleti Turkish Federal State of Cyprus) a následne v roku 1983 Tureckú republiku
Severný Cyprus (Turkish Republic of Northern Cyprus). Tento krok
odôvodňovala právom na sebaurčenie a samosprávu tureckých obyvateľov
Cypru „na ich vlastnej pôde“. Turecko na ostrove natrvalo umiestnilo viac ako
30.000 vojakov, a i naďalej ho kolonizovalo obyvateľstvom z pevniny.
Jednostranné vyhlásenie nového pseudoštátu uznaného len Tureckom, bolo
odsúdené nielen Gréckom, OSN ale prakticky celým medzinárodným
spoločenstvom.
2 Mierová misia UNFICYP
2.1 Úloha misie UNFICYP pred vojenskou inváziou
Mierová misia UNFICYP je jednou z najstarších mierových misií OSN a
trvá nepretržite od roku 1964. Bola vytvorená na základe rozhodnutia
Bezpečnostnej rady OSN č. 186 zo 4. marca 1964 (s mandátom na 3 mesiace) s
operačnou pohotovosťou od 27. marca 1964 a celkovým počtom 6.341
príslušníkov. Mandát UNFICYP bol pôvodne definovaný:
"... v záujme zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, zabrániť
opakovaniu bojov s cieľom prispieť k zachovaniu a obnoveniu práva a poriadku
a návratu do normálnych podmienok". (Misia UNFICYP Cyprus..., 2013)
506
2.2 Úloha misie UNFICYP v súčasnosti
V deň začatia operácie Attila prijala Bezpečnostná rada OSN rezolúciu
č.360, v ktorej odsúdila vojenskú akciu cudzieho štátu na území iného
samostatného štátu, žiadala okamžité zastavenie paľby. Po rokovaniach a
zastavení paľby (16. augusta 1974 o 18:00) bola jednotkami UNFICYP
vykonaná inšpekcia predných obranných línií opozičných síl, stanovenie „čiar
zastavenia paľby“ (Cease Fire Lines), vznikla „Attilova línia“. Výsledkom bolo
ustanovenie „Status Quo“, základu pre určovanie narušení voči dohode o
zastavení paľby. Územie medzi jednotlivými pozíciami opozičných síl bolo
definované ako „nárazníková zóna OSN“5 (UN Buffer Zone).
Vyvíjaním politického úsilia o riešenie problematiky cyperskej otázky
bolo v poslednom období prijatých niekoľko návrhov smerujúcich k zmene
vývoja na Cypre. V roku 2004 bol grécko-cyperským obyvateľstvom
v referende odmietnutý tzv. „Annanov plán“ pre riešenie spoločného života na
ostrove. Neúspech referenda výrazne ovplyvnil smer a pôsobenie mierovej
operácie UNFICYP. Na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1568
z roku 2004 bol stanovený nový koncept misie „UNFICYP FORCE 860
CONCEPT OF OPERATION“, na základe ktorého bola 31. januára 2005
vykonaná redukcia počtov príslušníkov misie UNFICYP, teda aj príslušníkov
SLOVCON o 1/3. Zmeny v štruktúre mierovej misie UNFICYP sa premietli
najmä do systému plnenia operačných úloh vyplývajúcich z
pretrvávajúcej bezpečnostnej situácie na ostrove.
Z ohľadom na „nové“ úlohy pri napĺňaní mandátu došlo k presunu
mierových síl OSN do nárazníkovej zóny. Vykonávanie úloh podľa mandátu
zahŕňa:
- dodržiavanie dohovorov o zastavení paľby (zo 16. augusta 1974 o
18:00),
- udržiavanie vojenského „status quo“ v nárazníkovej zóne ako základu
pre určovanie narušení voči dohode o zastavení paľby:
- umiestňovaním jednotiek UNFICYP medzi opozičné sily,
- 24 hodinovým pozorovaním nárazníkovej zóny prostredníctvom
systému pozorovacích stanovíšť, pozemného a vzdušného
prieskumu.
Z dôvodu absencie politického riešenia cyperského problému sa mandát
UNFICYP pravidelne predlžuje. Každých šesť mesiacov predkladá generálny
tajomník OSN správu Bezpečnostnej rade OSN o vývoji bezpečnostnej situácie
na ostrove.
5
Šírka nárazníkovej zóny medzi čiarami zastavenia paľby opozičných síl sa pohybuje
v rozmedzí 20 m až 7 km, pričom zaberá približne 3 % rozlohy ostrova.
507
3 Ozbrojené sily Slovenskej republiky v UNFICYP
Aktívna účasť Ozbrojených síl Slovenskej republiky (OS SR) vo
vojenských operáciách a mierových misiách medzinárodného krízového
manažmentu (MKM) patrí od vzniku samostatnej SR ako aj samotných OS SR
medzi priority zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Od vzniku OS SR sa
prejavuje snaha o ich transformáciu, vytvorenie malých moderných, dobre
vyzbrojených a vycvičených síl predurčených predovšetkým na expedičné
operácie, schopných operovať v širokom spektre konfliktu (Pach, Ganoczy,
2010).
OS SR pôsobia v mierovej misii OSN UNFICYP na Cypre na základe
uznesenia Národnej rady SR č. 1372 z 10. mája 2001 (280 vojakov). Operačné
úlohy plnia v sektore 4, v ktorom je SR od 18. júna 2001 veliacou krajinou.
Stalo sa tak po prvýkrát v histórii, čo SR prevzala velenie v niektorom zo
sektorov misie. V misii UNFICYP v súčasnosti pôsobí 159 príslušníkov OS SR,
čo predstavuje značný podiel celkového počtu príslušníkov tejto misie.6
SR sa však na riešení cyperského konfliktu angažuje už od roku 1987 (ako
súčasť ČSSR). Jej účasť bola založená na organizovaní bikomunálnych stretnutí
v Nikózii (v Paláci Ledra), ktorých cieľom premostiť bariéry medzi politickými
reprezentáciami tureckých a gréckych Cyperčanov, čo v tom období
predstavovalo významný príspevok (Najšlová, Tiryaki, 2006).
V súčasnosti je misia UNFICYP priestorovo rozdelená do troch sektorov.
Priestor pôsobenia príslušníkov OS SR predstavuje Sektor 4, ktorý sa nachádza
vo východnej časti ostrova a rozprestiera sa na rozlohe približne 110 km2.
Začína na hranici so Sektorom 2 (BRITCOM) východne od hlavného mesta
Nikózie a končí na východnom pobreží ostrova.
Veliteľstvo sektoru 4 sa nachádza v severnej časti ostrova, na brehu
Famagustského zálivu vo vzdialenosti 58 km juhovýchodne od Nikózie,
v historickom meste Famagusta (gr. - Ammochóstos, tur. - Gazimagusa). V
centre starej časti mesta, Maraš, je prístav obohnaný mohutnými hradbami z
benátskeho obdobia. Nová časť mesta, nazývaná Varosha (tur. Varos), bola v r.
1974 vyľudnená, oplotená a odvtedy je prísne strážená tureckými vojakmi.
V tejto časti mesta platí zvláštny bezpečnostný režim. Vo Famaguste, v tesnej
blízkosti sídla veliteľstva sektoru 4 (Camp General Stefanik), sa nachádza
známa vysoká škola EMU (Eastern Mediterannean University), kde študuje
približne 15 000 študentov prevažne z moslimských krajín a z Afriky.
Z bezpečnostného hľadiska predstavuje potenciálne riziko vzniku demonštrácií,
prípadne teroristických útokov.
Sektor 4 zabezpečujú kontingenty štyroch štátov (SLOVCON, HUNCON,
CROCON, SRBCON), ktoré sa spoločne podieľajú na plnení úloh
6
Vojenský personál misie UNFICYP k 30. 11. 2013 predstavoval 922 osôb z 13 krajín
(Argentína, Rakúsko, Brazília, Kanada, Čile, Čína, Chorvátsko, Maďarsko, Paraguaj, Srbsko,
Slovensko, Ukrajina a Veľká Británia). (UNFICYP, United Nations..., 2013)
508
vyplývajúcich z mandátu UNFICYP. Hlavný dôraz je v súčasnosti položený na
mobilné a pešie hliadkovanie (koncept 24/7), flexibilitu a zvyšovanie aktivít
hliadok v citlivých oblastiach nárazníkovej zóny a „Corridor Road“ (spojnica
dvoch častí výsostného územia Spojeného kráľovstva) tzv. „koncentrácia
s mobilitou“. Strážne jednotky OSN sú dislokované priamo v nárazníkovej zóne
a časť v hlavnom kempe vo Famaguste. Po redukcii počtov UNFICYP sú
v priestore nárazníkovej zóny Sektoru 4 situované 4 hliadkovacie základne
(Patrol Base - PB), ktoré sú permanentne obsadené vojakmi OSN, a to PB 91
(HUNCON), PB Szent István v obci Athienou (HUNCON), PB 126 nad obcou
Pyla (SERBCON) a PB CP 10 pri obci Dherynia (SLOVCON). Na južnom
okraji mesta Famagusta, v časti Varosha, je dislokovaná PB 152 a OP 149
(obidve SLOVCON), ktoré sú zodpovedné za dodržiavanie „status quo“ v tomto
bývalom rozsiahlom rekreačnom stredisku, ktoré je od konfliktu v roku 1974
neobývané. Jeden príslušník Sektoru 4 slúži spolu s jedným vojakom TCSF na
styčnom stanovišti v osade Strovilia, ktorá bola obsadená tureckými vojakmi
v roku 2000. V tejto osade, kontrolovanej turecko-cyperskými policajtmi žije 9
gréckych Cyperčanov.
K hlavným operačným úlohám slovenskej jednotky v súčasnosti patrí
(Hrnčiar, Ganoczy, 2013):
- v rámci zachovania integrity nárazníkovej zóny plniť úlohy
stabilizačných aktivít so zameraním najmä na pozorovanie (monitoring)
a hliadkovanie,
- zabezpečovať integritu nárazníkovej zóny počas „hlavného obdobia
demonštrácií”,
- úlohy vyplývajúce z tzv. protipoľovníckych opatrení počas poľovníckej
sezóny (Hunting Season),
- zabezpečovať vyčlenenie pohotovostných síl a prostriedkov pre velenie
operácie UNFICYP (Mobile Force Reserve - MFR), ako i síl a
prostriedkov pre vlastný pohotovostný systém (Sector Reserve
Platoon),
- okrem úloh v sektore zodpovednosti plnia úlohy aj v prospech
kontingentov Argentíny (Sektor 1) a Veľkej Británie (Sektor 2),
- príslušníci ženijnej čaty (Force Engineers) vykonávajú tiež údržbu
objektov a budovanie inžinierskych sietí pre veliteľstvo misie v Nikózii
a v prospech obyvateľstva takmer na celom území ostrova, hlavne však
v priestore nárazníkovej zóny a k nej priľahlých oblastí.
Novým prvkom v štruktúre mierovej misie UNFICYP po redukcii počtov
od roku 2005 sú vojenskí pozorovatelia – styční dôstojníci (Military Observer
Liaison Officer - MOLO), ktorých úlohou je zabezpečiť vyjednávanie a vyššiu
formu komunikácie s jednotkami opozičných síl na úrovni styčných dôstojníkov,
509
veliteľov práporov, prípadne veliteľov plukov. MOLO plnia aj nasledovné
úlohy:
- mobilné hliadkovanie a pozorovanie v priestore zodpovednosti
s hlavným dôrazom na monitorovanie aktivít opozičných síl na čiare
zastavenia paľby a aj civilné aktivity vo vnútri nárazníkovej zóny so
zameraním na nelegálne farmárčenie, poľovníkov a nelegálne stavby,
- budovanie dôvery u opozičných síl, ktorá je dosahovaná hlavne
permanentným
kontaktom a stretnutiami na všetkých úrovniach
velenia,
- nadväzovanie a udržiavanie kontaktov s civilnými predstaviteľmi
samospráv (miestnymi autoritami), s cieľom podporovať ekonomický
rozvoj a využívanie nárazníkovej zóny v častiach, v ktorých sú
povolené civilné aktivity (Civil Use Area).
Záver
Mierová misia UNFICYP je jednou z najstarších mierových misií OSN a
trvá nepretržite od roku 1964. Z dôvodu absencie politického riešenia
cyperského problému sa mandát UNFICYP pravidelne predlžuje. Každých šesť
mesiacov predkladá generálny tajomník OSN správu Bezpečnostnej rade
o vývoji bezpečnostnej situácie na Cypre.
OS SR pôsobia v mierovej misii OSN UNFICYP na Cypre na základe
uznesenia Národnej rady SR č. 1372 z 10. mája 2001. V máji 2001 boli do
misie vyslaní prví príslušníci OS SR a od 18. júna 2001 sa SR stala veliacou
krajinou sektoru 4, čím slovensko-maďarský kontingent operačne plne
zodpovedá za tento sektor.
Pôsobenie OS SR v misii UNFICYP predstavuje dôležitý rozmer
v mnohonárodnom prostredí, čo vyplýva z ambícií SR byť pripravení podieľať
sa na aktivitách medzinárodného spoločenstva. Výsledným efektom je naplnenie
záväzkov a zároveň budovanie prestíže SR v európskom a svetovom meradle
a v konečnom dôsledku aj posilnenie potenciálu vplyvu na dianie
v medzinárodných organizáciách (Majchút, 2009). Zo záverov dokumentu
„Vyhodnotenie plnenia úloh ozbrojených síl SR v zahraničných operáciách
a misiách k 31.12.2012“ vyplýva, že OS SR budú v plnení doterajšej operačnej
úlohy v operácii UNFICYP pôsobiť i naďalej.
Literatúra:
FAUSTMANN, H. 2006 The Cyprus conflict as mirrored in the various interests in the
eastern Mediterranean. In: COMCULT Schoolnetwork - Regional Conflicts [online]. 2006.
[cit. 2013-12-30]. Dostupné na: www.eduvinet.de
HRNČIAR, M., GANOCZY, Š. História a súčasný stav bezpečnostnej situácie na Cypre. In:
Bezpieczeństwo w procesach globalizacji – dziś i jutro. Zborník recenzovaných príspevkov
510
z medzinárodnej konferencie. Katowice: Wyzsa Szkola Zarzadzania Marketingowego
i Jezyków Obcych w Katowiciach, Poľská republika, 2013. ISBN 978-83-87296-54-4, TOM
I, s. 95 - 109.
KOVÁČ, M. 2007. Cyperský problém. In Vojenská osveta. ISBN-80-969458-1-5, 2007, č.1,
s. 17 – 22. [cit. 2014-01-03].
Dostupné na internete: http://www.mil.sk/data/att/842_subor.pdf
MAJCHÚT, I. 2009. Mnohonárodný aspekt účasti OS SR v operáciách medzinárodného
krízového manažmentu. In: International crisis management operations [elektronický zdroj] :
The 11th international conference on Interoperability 2009. Liptovský Mikuláš : Armed
Forces Academy of General Milan Rastislav Štefánik, 2009. 5 s. ISBN 978-80-8040-365-2.
NAJŠLOVÁ, L., TIRYAKI, S. Perspektívy riešenia cyperskej otázky vo svetle otvorenia
prístupových rokovaní EÚ s Tureckom. Paper prepared for the Ministry of Foreign Affairs of
the Slovak Republic. Bratislava: RC SFPA. 2006. 36 s. [cit. 2013-12-30]. Dostupné na
internete: www.sfpa.sk/.../CYPRUS%20ANALYZA%20FINAL%201.3.2006.doc
PACH, I., GANOCZY, Š. Koncept životného cyklu vojenských jednotiek. In: Národná a
medzinárodná bezpečnosť 2010. Zborník vedeckých a odborných prác : [28.-29. október
2010]. Liptovský Mikuláš : Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika,
2010. ISBN 978-80-8040-408-6, s. 225-235.
Príručka vojaka Ozbrojených síl Slovenskej republiky v mierovej misii UNFICYP. 2. vyd.
Trenčín: Kultúrne a metodické centrum OS SR, 2008, 86 s.
Misia UNFICYP Cyprus. [online]. 2013. [cit. 2014-01-03] Dostupné na internete:
http://www.mosr.sk/misia-unficyp-cyprus/
UNFICYP, United Nations Peacekeeping Force in Cyprus. [online]. 2013. [cit. 2014-01-03]
Dostupné na internete: http://www.un.org/en/peacekeeping/missions/unficyp/facts.shtml
Vyhodnotenie plnenia úloh ozbrojených síl SR v zahraničných operáciách a misiách
k 31.12.2012. Bratislava: Generálny štáb OS SR. 2013. 35 s.
511
VYBRANÉ ASPEKTY ZJIŠŤOVÁNÍ OCHRANNÝCH
CHARAKTERISTIK MATERIÁLŮ POUŽÍVANÝCH
K IZOLAČNÍ OCHRANĚ SPECIALISTŮ CHEMICKÉHO
VOJSKA ARMÁDY ČESKÉ REPUBLIKY
SELECTED ASPECTS OF DETERMINATION OF
PROTECTIVE CHARACTERISTICS OF MATERIALS USED
FOR THE CZECH ARMED FORCES CHEMICAL CORPS´
SPECIALISTS
Zdeněk Melichařík1
ABSTRACT
The Czech Armed Forces Chemical Corps specialists are permanently confronted with the
reality of Chemical Warfare Agents and Toxic Industrial Materials existence in military
operations practically wherever on the World. Their present, a permanent threat of their
either usage or leakage into the environment call for the necessity of planning, organization a
realization of the whole spectrum of measurements which lead to the consequence
management after their employment. The Czech Armed Forces Chemical Corps specialists
are going to be deployed in fulfillment of operational tasks in which high professional
preparedness, special technical equipment and personnel skills are demanded. The paper
deals with some aspects of protective characteristics of selected protective devices used to
isolative protection.
Key words: Czech Armed Forces, Chemical Corps, Chemical Warfare, Toxic Materials
Úvod
Změna chápání požadavků na zabezpečení kvalitní izolační ochrany
vojenských profesionálů Chemického vojska (CHV) Armády České republiky
(AČR) byla vyvolána změnou bezpečnostního prostředí prakticky na celém
světě (Otřísal, Florus, 2010). I přesto, že současná doba je zejména
charakteristická problémy se zneužitím chemických zbraní (CHZ) a bojových
chemických látek (BCHL) v asijských zemích, tak trvale existuje zájem
vědeckých pracovníků a specialistů o rozvoj metod vedoucích ke zlepšení
izolační ochrany specialistů ve vztahu k průmyslovým chemickým látkám
(PCHL), které jsou nedílnou součástí chemického průmyslu ve všech zemích
světa (Kazanský, Adašková, 2010). V současné době se velmi intenzivně hovoří
o CHZ a BCHL zneužitých v Sýrii. Použití BCHL ve vojenských i
1
Zdeněk Melichařík, Ing. odborný asistent, Fakulta tělesné kultury Univerzity Palackého v
Olomouci, Třída Míru 115, 772 00 Olomouc, Česká republika, [email protected]
512
nevojenských operacích je od dob první světové války vždy spojováno
s otázkami, které se velmi úzce dotýkají dvou základních oblastí a to ochrany
specializovaných sil a jejich dekontaminace (Otřísal, 2012). Z pohledu
vojenských profesionálů – příslušníků CHV AČR se tyto otázky ještě dále
konkretizují na problematiku zabezpečení dokonalé izolační ochrany povrchu
těla a na specifikaci vzájemného vztahu, který lze charakterizovat jako vztah
ochranný materiál a jeho ochranné (odolnostní) charakteristiky definované
rezistenční dobou (RD). Otázkou tedy je: Jaký je v současné době stav v oblasti
testování ochranných vlastností izolačních ochranných materiálů používaných
k izolační ochraně specialistů CHV AČR? (Otřísal, Florus, 2013)
1 Změny v přístupu k testování bariérových vlastností polymerních
materiálů používaných k izolační ochraně specialistů CHV AČR
I přesto, že v současné době jsou primárně zmiňovány otázky reakce na
vzniklou krizi související s použitím BCHL v Sýrii, tak právě izolační ochrana
specialistů proti těmto, vysoce toxickým substancím je otázkou poměrně dobře
prozkoumanou a relativně uspokojivě vyřešenou již od dob testování
ochranných prostředků v rámci jejich zavádění do praktického používání u
vojsk. Bezpečnostní hrozby se však od 90. let poměrně významně změnily.
V současné době je primárně pracováno s myšlenkou a snad i faktem, že
množství BCHL je ve světě regulováno příslušnými smlouvami o ozbrojení
(Štěpánek, Otřísal, 2012). S vědomím toho, že doposud existují poměrně značné
arzenály CHZ ve světě, tak pravděpodobnost jejich masového vojenského
použití je aliančními a českými bezpečnostními dokumenty hodnocena jako
minimální (Otřísal, 2013a). To ale v žádném případě neznamená, že
problematika izolační ochrany specialistů CHV AČR je uspokojivě vyřešena
v celém svém spektru (Otřísal, 2013b). Z důvodu změny bezpečnostních hrozeb
souvisejících s možností plnění operačních úkolů v technologicky ne příliš
rozvinutých zemích, ve kterých existuje reálná možnost kontaktu s uniklými
PCHL, bylo nutné v nedávné době pozornost vědeckých a výzkumných
pracovníků zaměřit na výzkum odolnosti bariérových materiálů poněkud
odlišným směrem (Kazanský, 2011). Do centra pozornosti se dostaly právě ty
PCHL, které jsou součástí dekontaminačních směsí zavedených v AČR a
zároveň jsou využívány v chemickém průmyslu na celém světě (Otřísal, Florus,
2012a, Otřísal, Florus, 2012b).
V souvislosti se studiem vlivu dekontaminačních směsí na bariérový
materiál tvořený butylkaučukem je značná pozornost věnována i praktickým
aplikacím do rozvoje materiálového inženýrství. V současné době jsou
prováděny praktické experimentální práce, jejichž cílem je zjišťování změny RD
izolačních ochranných materiálů ve vztahu k opakované aplikaci zavedených
dekontaminačních směsí v AČR. Jejich hlavními komponentami jsou často
organická rozpouštědla, jejichž destruktivní vlivy byly již částečně
513
prostudovány. Dosažené výsledky nejsou v současné době uceleně
vyhodnoceny, a proto o nich nebude v tomto článku pojednáno.
Jak již bylo uvedeno, velmi problematická je nutnost nasazení sil armád
Severoatlantické aliance a Evropské unie prakticky kdekoli na světě, tedy i
v zemích, kde úroveň zabezpečení průmyslové infrastruktury je z hlediska své
kvalitativní i kvantitativní úrovně velmi diskutabilní. Tyto momenty se také
staly zásadní výzvou pro rozvoj oboru ochrany specialistů ve všech typech
vojenských operací. V relativně krátké době bylo nutné přejít z chemických
metod testování a zjišťování odolnostních charakteristik izolačních materiálů
k metodám založených na fyzikálním principu (Otřísal, Florus, 2012c).
Chemické metody se vyznačují zejména svojí neuniverzálností, a tudíž absolutní
nepoužitelností ve vztahu k PCHL (Otřísal, Florus 2909, 2010, 2011). Fyzikální
metody jsou proto velmi výhodné a to zejména z důvodu své široké
využitelnosti z hlediska maximální univerzálnosti. Gravimetrické stanovení
nárůstu koncentrace BCHL a PCHL v prostoru za bariérou je v případě metody
PIEZOTEST nezávislé na chemických reakcích, které jsou typické právě pro
selektivní stanovení koncentrací proniklých par sírového yperitu – typického
zástupce skupiny toxických látek patřících do skupiny BCHL (Otřísal, Florus,
2011a). Navíc, rozšíření spektra testovaných látek a tedy i využitelnosti
moderních testovacích metod již není otázkou typicky vojenskou, ale je výzvou i
pro specialisty chemické služby Hasičského záchranného sboru České
republiky. Absolutní výhodou je možnost provádění poměrně jednoduchých
přepočtů zjištěných hodnost na hodnoty požadované příslušnými normami,
z nichž nejdůležitější je EN 6529 (Otřísal, Florus, 2012d). Fyzikální metody je
oproti těm chemickým možné kalibrovat standardními postupy používanými
v oboru analytické chemie (Otřísal, Florus, 2012e). V průběhu kalibrací
aktivních částí měřících sestav je trvale dosahováno relativně dobrých výsledků,
které odpovídají běžným standardům všeobecně zavedených laboratorních
analytických metod. Splněním požadavku na možnost provedení kalibrace
senzorových a měřících částí perspektivních metod byly naplněny požadavky na
maximální univerzálnost a možnost porovnávání výsledků na celosvětové
úrovni, což je velmi pozitivně hodnoceno v rámci vojenské i civilní vědecké
komunity.
2 Základní charakteristiky „bariéry“ v oboru individuální ochrany
Pokud se v souvislosti s ochranným izolačním oděvem pro specialisty
použije pojem bariéra, znamená to zejména souhrn vlastností materiálu
ochranného oděvu ve vztahu k permeaci a penetraci. Oba pojmy vyjadřují dobu
průniku BCHL (PCHL). Doba průniku je časový úsek mezi nánosem BCHL
(PCHL) na jeden čtvereční centimetr vnější strany ochranného obleku a
prokázáním průniku určitého množství této chemikálie na vnitřní straně
izolačního oděvu, tedy na té straně, která je v praxi přivrácena k povrchu těla
514
samotného uživatele. V tomto definičním pojetí se ale nezmiňují takové
základní aspekty, že na rubové straně bariérového materiálu se různými
fyzikálními i chemickými procesy mohou objevit i takové toxické látky, které
nejsou reálnou BCHL ani PCHL, ale technologickou součástí bariérového
materiálu daného izolačního oděvu tvořícího bariéru (Otřísal, Florus, 2011b).
V nejširší obecnosti se ale dá předpokládat, že i technologické příměsi
butylkaučukové polymerní směsi tvořící ochrannou bariéru jsou z důvodu své
chemické podstaty rovněž výrazně toxické (Otřísal, 2010, 2012).
Z hlediska hodnocení bariérových vlastností ochranného oděvu je doba
průniku jedním z důležitých kriterií pro jejich hodnocení. Dobou průniku ale
nelze nahradit pojmem doby bezpečného použití obleku. Když například nelze
prokázat určitou BCHL (PCHL) po 480 minutách na vnitřní straně ochranného
oděvu, neznamená to ještě, že k žádnému průniku nedošlo. Znamená to pouze,
že daným (normovaným) způsobem měření, ovlivněným citlivostí měřicího
přístroje nebo metody, nebylo možno průnik BCHL (PCHL) prokázat. Když
potom v praxi dojde k nanesení BCHL (PCHL) na plochu o rozloze například 10
cm2, je naměřeno i desetkrát vyšší množství BCHL (PCHL) v daném testu. Pak
samozřejmě i získané výsledky vypadají jinak.
Velmi důležité je uvést, co tyto teorie znamenají pro koncového uživatele
– specialistu CHV AČR. V praxi to znamená to, že pro zjištění účinnosti bariéry
ochranného oděvu je třeba zohlednit nejenom údaje o permeaci, ale i dobu
možného nošení obleku, přípustnou velikost plochy obleku, která může přijít do
styku s BCHL (PCHL) a samozřejmě i toxicita dané chemikálie. Až po zvážení
všech těchto údajů lze rozhodnout o tom, zda daný ochranný oděv v dané situaci
poskytuje uživateli dostatečnou ochranu.
Vzhledem ke skutečnostem uvedeným výše se jeví jako účelné poukázat i
na jiné, často uváděné vlastnosti ochranných obleků. Stejně jako dříve se často
uživatelé dotazují na hmotnost, respektive tloušťku materiálu ochranného oděvu.
Hmotnost a tloušťka materiálu ochranného oděvu však nehrají žádnou
podstatnou roli vzhledem ke skutečnosti, že nijak neovlivňují jeho mechanickou
pevnost nebo bariéru. Větší plošný rozměr obleku přirozeně způsobuje i jeho
vyšší hmotnost, což je z hlediska pohodlí uživatele a způsobu zacházení s
oblekem spíše negativní. Základní problematickým aspektem určujícím kvalitu
rozhodnutí uživatele by však měla být skutečnost, jaký materiál byl použit jako
vlastní ochranná bariéra. Ta teprve určuje kvalitu izolačního oděvu.
Závěr
Je zřejmé, že materiály takových charakteristik, o kterých bylo pojednáno
výše, nemohou být odolné proti celému spektru BCHL a PCHL. Podle
současných poznatků je možné tvrdit, že poskytují výbornou ochranu proti
působení klasických BCHL, které byly v dobách studené války považovány za
významnou bezpečnostní hrozbu tehdejšího světa. Hrozby však dostaly poněkud
515
odlišný rozměr v době, kdy se svět snaží naplnit úmluvy o zákazu CHZ. Ve
stejné době se ale začalo hovořit o klasických organických a anorganických
toxických sloučeninách, o kterých se v době studené války jakoby nehovořilo, a
tudíž při testování chemické odolnosti nebyly brány v úvahu. Testování
odolnosti právě ve vztahu k těmto látkám je velmi významnou výzvou pro
všechny orgány a instituce, které se rozvojem oboru individuální a kolektivní
ochrany dlouhodobě zabývají.
Možností rozvoje oboru ochrany specialistů je velmi mnoho. Tento článek
byl zaměřen na rozvoj opatření týkajících se izolační ochrany specialistů CHV
AČR. Je možné konstatovat, že odpověď na otázku uvedenou v úvodu je možné
shrnout do velmi krátkého konstatování. Lze říci, že testování ochranných
vlastností izolačních materiálů používaných k ochraně specialistů je na svém
vzestupu a jsem přesvědčen, že do budoucna přinese celou řadu velmi
zajímavých a uplatnitelných výsledků nejenom pro zdokonalení současných
izolačních oděvů, ale zejména pro testování perspektivních materiálů, které se
na trhu již nyní objevují.
Literatura:
FLORUS, S., OTŘÍSAL, P. 2012. Calibration Extension for Permeation Cell of PIEZOTEST
Device. In AiMT: Advances in Military Technology. vol. 7, No. 2, s. 17-22. ISSN 1802-2308.
FLORUS, S., OTŘÍSAL, P. 2012. Kalibrační nástavec pro permeační celu zařízení
PIEZOTEST. In The Science for Population Protection. roč. 4, č. 2, s. 21-30. ISSN 1803568X, 1803-635X.
FLORUS, S., OTŘÍSAL, P. 2010. QCM Detection – the useful method for quick finding of
relevant information concerning barrier protective materials of protective suits for unknown
liquid TICs. In Conference Proceedings „CBRNE Aspects in Defence Against Terrorism
Conference - Memorial Volume“.Ostrava : SPBI – Sdružení požárního a bezpečnostního
inženýrství. s. 57-62. ISBN 978-80-7385-088-3.
FLORUS, S., OTŘÍSAL, P, OBŠEL, V. Possibilities of usage a piezoelectric detector to
measure the breakthrough time of protective materials. In Sborník 7th Symposium on CBRNE
threats “Meeting the future challenges”. Jyväskylä : Defence Forces Technical Research
Centre. s. 239-243. ISBN 978-951-25-2012-1.
KAZANSKÝ, R., ADAŠKOVÁ, D. 2010. Vybrané prístupy ku klasifikácii konfliktov. In
Bezpečnostné fórum 2010. Banská Bystrica: Fakulta politických vied a medzinárodných
vzťahov Univerzita Mateja Bela. ISBN 978-80-8083-980-2, s. 53-59.
KAZANSKÝ, R, a kol. 2011. The aspects of contemporary problems of weapons of mass
destruction proliferation. In Bezpeka žitija i dijaľnosti ľjudini - osvita, nauka, praktika "BŽDL
2011" : zbornik naukovych prac 10-oj mižnarodnoj naukovometodičeskoj konferenciji. Kyjev
: Nacionaľnyjaviacijnyj universitet, Institut ekologičnoj bezpeki. s. 11-15.
OTRISAL, P., FLORUS, S. 2012. Possibilities of the QCM Method Employment to
Determination of Toxic Compound Concentration in Dependence of Barrier Materials
Resistance. In Military Medical Science Letters. vol. 81, No 3, p. 113-118. ISSN 0372-7025.
OTŘÍSAL, P. 2012. Decontamination Modules Formed by the Czech Armed Forces Chemical
Corps. In Croatian Journal of Education. vol. 14, No. 1, s. 123-127. ISSN 1848-5650.
516
OTŘÍSAL, P. 2013. Některé aspekty vnímání pojmu dekontaminace na národní a Alianční
úrovni. In Vojenské rozhledy. roč. XXII (LIV.), č. 3, s. 67-75. ISSN 1210-3292.
OTŘÍSAL, P. 2012. Permeace průmyslových nebezpečných látek pryžovými materiály.
[Disertační práce]. Vyškov: Univerzita obrany v Brně, Ústav ochrany proti zbraním
hromadného ničení. 303 s. Vedoucí disertační práce Stanislav Florus.
OTŘÍSAL, P. 2013. Vnímání bezpečnostních hrozeb v oblasti CBRN – historie a výzvy. In
Vojenské rozhledy. roč. XXII (LIV.), č. 1, s. 46-64. ISSN 1210-3292.
OTŘÍSAL, P. 2010. Zhodnocení významu a metody studia ochranných materiálů používaných
k izolační ochraně v AČR. [Písemná práce ke Státní doktorské zkoušce]. Vyškov : Ústav
ochrany proti ZHN, Univerzita obrany. 77 s.
OTŘÍSAL, P. 2010. FLORUS, Stanislav. Globalization and its Impact on Individual
Protective Equipment Development. In Sborník abstraktů 6. mezinárodní vědecké konference
„Globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky ´10“. Rajecké Teplice : Žilinská
Univerzita. s. 51. ISSN 1336-5878.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2013. Možnosti využití metody QCM detekce ke stanovení
koncentrací toxických látek v závislosti na vyhodnocení odolnosti bariérových materiálů. In
Hygiena. roč. 58, č. 3, s. 125-129. ISSN 1802-6281.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2011. Požadavky na vývoj a zjišťování ochranných vlastností
materiálů používaných k izolační ochraně osob. In Spektrum. roč. 11, č. 1, s. 23-25. ISSN
1211-6920.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2011. Quartz Crystal Microbalance Detection Usage for Study of
Permeation of Hydrocarbons in a Homological Line.In AiMT: Advances in Military
Technology. vol. 6, No. 1, s. 21-32. ISSN 1802-2308.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2012. Resistance of IIR Barrier Materials against Selected
Chlorinated Hydrocarbons. AiMT: Advances in Military Technology. vol. 7, No. 2, s. 17-22.
ISSN 1802-2308.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2012. Resistance of the Isolative Protective Garment Designated
for Specialists´ Protection Against Selected Chlorinated Hydrocarbons. In Military Medical
Science Letters. vol. 82, No suppl, p. 25-26. ISSN 0372-7025.
OTŘÍSAL, P., FLORUS, S. 2013. Zařízení PIEZOTEST - vhodný nástroj k testování
chemické odolnosti ochranných prostředků v podmínkách stacionárních i polních laboratoří.
In The Science for Population Protection. 2011, roč. 3, č. 2, s. 93-99. ISSN 1803-568X, 1803635X.
ŠTĚPÁNEK, B., OTŘÍSAL, P. 2012. The Key Aspects of the Czech Republic Army Foreign
Missions Effectiveness Increasing. In Proceedings of International Conference „Tantamount
in Diversity. Banská Bystrica : FPVaMV UMB BBB. s. 285-289. ISSN 978-80-557-0412-8.
517
THE UNIVERSITY OF DEFENCE STUDENTS OF THE
CHEMICAL BRANCH´S GROUP TRAINING AS AN
EFFECTIVE TOOL OF IMPROVEMENT OF SPECIALIZED
ACCREDITED PREPARATION
Pavel Otřísal1 – Radim Zahradníček2
ABSTRACT
The paper, based on a brief theoretical explanation of importance of university education and
the assessment of experience gained in a framework of a group training, points to the
necessity of mutual connection of theoretical and practical preparation of both the Czech
Armed Forces Chemical Corps specialists with students of University of Defence. Based on a
request for the training realization even students of the University of Defence who studied a
final, thus the 2nd year of a magister extension of a branch of the Military Chemistry, has been
required.
Key words: Czech Armed Forces, Chemical Corps, University of Defence, group training
Introduction
Preparation of the Czech Armed Force (CAF) Chemical Corps´s (CCs)
specialists in the framework of accredited and non-accredited education has had
a long tradition in the Czech Republic (CR). Some barriers to the achievement
of highly professional CAF CCs specialists of an officer staff have been created
with the acceptance of a concept of divided accredited theoretical education
realized at the University of Defence (UoD) and practical education performed
in the Military Academy at Vyškov. In spite of the fact that 2 blocks of
professional practices at both specialized and all arms forces battalions
(brigades) of the CAF are involved in the students´ education so we cannot
speak about the CAF CCs both units´ commanders and officers of CCs on
battalions (brigades) staffs excellent preparation. The proposal of the CAF CCs
specialists occupied positions within the Joint Chemical, Biological,
Radiological and Nuclear Centre of Excellence – Joint CBRN Defence COE to
start cooperating in a scope of simulation technologies has been a challenge for
improvement of this not too good state. Furthermore, the mentioned proposal
has been connected with a possibility to participate on a group training on which
performance students of the 2nd year of the branch of Military Chemistry would
be involved.
1
Pavel Otřísal, Ing., Ph.D., MBA, NBC Defence Institute of the University of Defence,
Sídliště Víta Nejedlého, 682 03 Vyškov, Czech Republic, [email protected]
2
Radim Zahradníček, 31st CBRN Def Regiment, Štefánikovo náměstí 1, 460 01 Liberec,
Czech Republic, [email protected]
518
1 Forms and methods used for the UoD students` preparation and their
realization
In the current time the most important part is a lecture activity conducted
by CAF CCs specialists from the NBC Defence Institute of the UoD supported
with requisitioned specialists after finished missions within accredited
preparation of the future CAF CCs specialists focused on understanding of
principles and tactics of combat (operational) employment of both CAF CCs
units and battalions. A system of specialized lectures in branches profiled
specialist on combat and operational employment of the CAF CCs ties together
on all armed forces topics and subsequently on topics concerning the operational
employment of logistic services and air forces. In this way, the created system
enriched by the newest knowledge from the theory and practice of employment
of technologies related to the Network Enabled Capabilities concept introduces a
complex systematic approach to accredited education. It is very important to
stress that this approach is realized only within a level of theoretical preparation.
In spite of the fact that lecture together with seminars, exercises, practices,
excursions, consultations and individual study creates a base organizational form
of the education at the university so it is not possible to expect from it more than
a theoretical aspect into the relatively wide area, however, without any
possibility of practical absorption and confirmation of a gained quota of
information (Podlahová, 2012). The authors consider the maximal ensure of
dispassionateness of lessons as a crucial aspect in supporting of it with the
attendance on accompanied exercises. Connection between knowledge of a
scientific activity realized in the framework of the NBC Defence Institute
Project on organization development with military practice permanently
provides disposition of actual and true facts which are with the help of
subsequent practical exercises within a top international workplace without any
deeper interests verified by students and critically evaluated. Moreover,
connection of important aspects of the lecture with possibility of exercises
popularizes study problems and makes them more interesting and easier for
understanding. As the most important aspect of the mutual connection of
university preparation with Joint CBRN Defence COE, the authors consider the
fact that knowledge of professionals dealt with particular practical applications
can be simply updated, newer and more original than the knowledge drawn from
literature. An expert living by practice usually does not go down on the level of
a "knowledge-transfer". He will be a creator of a self and original product of
information under the feeling that the lesson is formed at the same time. A lack
of the possibility of in-time publication of the newest knowledge of a military
cognition and research reveals mainly in the accredited study forms. This
problem exists in spite of the fact that the effort concerning maximal access to
information is evident, for example from high production of university textures
and exercise books.
519
Practical outcomes of accredited education are realized mainly with series
of standard seminars. Here, maximal emphasis is put on an ability of self
preparation and mainly presentation of own ideas and conclusions coming up
based on theoretical study of related problems. The seminar, in conditions of
NBC Defence Institute, introduces one of basic forms within them comes to
common thinking (making solutions) of certain either a theoretical or practical
problem with the aim to reach assumption of theoretical knowledge and
achievement of a skill to realize individual work.
The top of the future CAF CCs professionals´ practical accredited
preparation in below mentioned subjects are exercises whose focus reflects a
need of consumption of partial knowledge from lessons´ blocks culminated by
seminars. Main attention of these partial exercises is focused on management of
making and transfer of CBRN messages in accordance to Allied and national
documents with the aim of management of assessment of supposed or real
impact on CBRN weapons employment and releases of Toxic Industrial
Materials on troops in military operations. The basic approach of these exercises
is to motivate students to the active applications of lectured and partially
ingested problems. Within their realization we consider as important to
purposefully train, bind and deep knowledge, skills and habits needed for
practical management of the subject in order to be prepared for a real life in
military garrisons.
From the above mentioned characteristics of seminars and exercise it is
obvious that a difference between these two forms is negligible. It always
depends on the character of scientific discipline, character of a subject matter,
equipment of the working place and intentions (aims) of a teacher. We can
introduce from our own practice form leading of education activities in subjects
of combat employment of CCs and a formation that a difference between
seminar and exercise is minimal. From the content of work in exercises and
seminars point of view and from their relationship to the lesson point of view
there are two possible perceptions:
- to train only the most complicated parts of absolved topics;
- to train and develop all topics absolved in lessons.
At the end of the study, thus in the 2nd year of magister study, students of
chemical specialization of a final year absolve a practical exercise on maps. Its
aim is to summarize knowledge gained in simple stages of university
preparation and harmonize them with demands on command and control of
troops in military operations and operational and tactical possibilities of the
CAF CCs technical equipment. The outcome from this exercise is practical
establishment of the ability to command and control the CAF CCs units within
fulfillment of practical demands of the Chemical Support and CBRN Defence in
a scope of CCs in military operations in accordance to valid military rules such
as Vševojsk-2-1 (2009) and Vševosjk-2-6 (2008). Very important aspect of this
exercise performance is preparation on graduation from military practice (short
520
term attachment) at the CAF operational formations (brigades) which follows
practically immediately after its completion.
2 Method used – a group exercise
The group exercise is incorporated among improvement and agglutination
methods (Pub-70-01-01, 2007). We can claim that it is the improvement method
which consists on making knowledge deeper, in creation of commander´s
abilities and binding habits. At the same time, however, fulfills even a
communicative method. The principle consists on gradual training and solution
of simple upon yourself connected tasks of preparation and fulfillment of
operational tasks.
All trainees are on the same commander or staff position within the group
exercise. They solve gradually simple partial tasks in accordance to the
situations which are formed by a training leader in this position. Proposals of
solutions, which students submit are considered with the whole group and this
group subsequently finds the best operational solution. The leader in exercise
duration is in many roles such as a superior commander, an inferior commander,
commander of supported units, neighbors etc. At the same time he regulates the
students´ activity.
It is declared in military publication of Pub-70-01-01 that the group
exercise is advantageous to row for training of planning procedures and
procedures concerning fulfillment of operational tasks, preparation of surveys,
suggestions and calculations of the staff in accordance to the positions in it.
Students (soldiers) should master basics of commander´s thinking and to learn to
use basic theoretical knowledge on practical examples of commander´s activities
within planning and organization of operational tasks fulfillment and within
solution of tasks in their duration. This method is necessary for initial
preparation mainly in military schools and in garrisons in order to master new
problems.
3. Support of accredited education from the site of Joint CBRN Defence
COE
Only one specialized Allied working place which is included into a net of
so called "Centres of Excellence" operates in the CR. Building of this centre of
excellence on the CR territory come out from the top political and military
organs´ decision made within Prague summit in 2002 (Štěpánek, Otřísal, 2010,
2012). Its activity ties together on in the past permanently proved military
chemists´ high professionalism which is mentioned not only in the framework of
the CR but mainly in the World. One of the basic missions of the centre is
realization of international courses, which, however, are not a part of the
framework of university accredited education.
521
4. Performance and aims of the exercise of INSTINKT 2013
One of the centre´s working places which takes a part on education in
international courses and which restrictively takes part within UoD students of
chemical specialization preparation is so called CBRN Defence Modeling and
Simulation Section (Neuer, 2013). This working place in a narrow cooperation
with NBC Defence Institute employees prepared the group exercise named
INSTINKT 2013 elaborated for tactical level of commend represented with the
grade of command at the level of platoon. The topic of the exercise "The action
of CBRN reconnaissance platoon within fulfillment of skilled tasks" very well
filled a gap in UoD students of chemical specialization´s education. A
determinate aim - to train students in the commander of platoon´s action after
receiving of skilled task and to improve their abilities in accepting of adequate
decisions, clean and brief formulation of conclusions, orders, and reports - was
supported with very initiative and active approach of students. The exercise was
conceived as two days with one day for preparation. Students occupied positions
of CBRN reconnaissance platoons.
In the framework of managing and planning of documentation of the
exercise it was decided to divide the exercise into two periods to which
particular partial aims were connected.
- aims for the first period of exercise were:
o to improve CBRN reconnaissance platoon´s commander in:
 drawing into the map and understanding of superior´s task;
 action after receiving of a combat order from the CBRN company´s
commander (commander´s decision making process) to performance:
 CBRN reconnaissance;
 CBRN observation;
 within releasing of instructions for reconnaissance and observation,
ensuring of activities, protection and organization of cooperation.
o to verify CBRN reconnaissance platoon´s commander in:
 planning of CBRN reconnaissance platoon preparation;
 elaborating of the combat order related to CBRN reconnaissance and
observation;
- aims for the second period of exercise were:
o to improve CBRN reconnaissance platoon´s commander in:
 managing of the platoon within fulfillment of skilled tasks;
 reaction on changes of situation and releasing of new tasks;
 elaborating of the combat order in duration of the fight;
o to verify CBRN reconnaissance platoon´s commander in:
 managing of fulfillment of tasks with the platoon;
 accepting right and adequate conclusions and decisions within
fulfillment of combat tasks;
 elaborating of a preliminary combat order.
522
Conclusion
Within evaluation of fulfillment of aims it was claimed that task of the
exercise and set aims were finished. Students were theoretically well prepared.
They exactly understood the scenario, did preparation and announcement of the
order. Materiel equipment was adequate for the exercise need. The possibility to
use manpower and equipment of a computer classroom (computer components,
interactive boarder, simulation software, simulation of radio operation) of Joint
CBRN Centre of Excellence was a big approach. The possibility of usage of
managing of the exercise with an interactive command was a positive thing.
In spite the fact that aims of the exercise were completed, some partial
lacks were revealed. These ones can be summarized as follows:
- low knowledge with work with the map (drawing into the map, orientation in
the map);
- problematic knowledge of questions concerning elaboration of combat orders
(quickness of elaborating, briefness and clearance of expression);
- initial innocence of conducting of radio operation in nets (not keeping of
standard rules of communication etc.)
Created participation which can be another survey of successful
cooperation within fulfillment of mutual agreement related to cooperation
between UoD and Joint CBRN Defence COE pointed to availability of
incorporation of group exercise into UoD students´ accredited preparation. It is
necessary to stress that above mentioned lacks stem from students´ minimal
practice from a real management of professional action falling into the
responsibility of CBRN reconnaissance platoon. This claim is bent in connection
with the fact that more from above mentioned lacks were removed within the
second day of the exercise from the reason of the fact that students were
changed on positions and they very effectively used achieved experiences.
References:
NEUER, P. 2013. Modeling and Simulation Engagement in Education. In Newsletter Joint
Chemical, Biological, Radiological Centre of Excellence, 2013, roč. 4, č. 4, s. 6.
PODLAHOVÁ, L. 2012. Didaktika pro vysokoškolské učitele: vybrané kapitoly. 1. vyd.
Praha: Grada Publishing, 2012. 160 s. ISBN 978-80-247-4217-5.
Pub-70-01-01 Příprava příslušníků AČR. 1. vyd. Vyškov: Správa doktrín ŘeVD Vyškov,
2007. 224 s.
ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P. 2010. Key aspects of developments and activity of JCBRN
defence COE and their impacts on Czech armed forces chemical Corps. In Sborník konference
Bojová podpora 2010 „Perspektivy automatizace řízení bojové podpory úkolových uskupení“.
Brno: Univerzita obrany, 2010. s. 77-80. ISBN nepřiděleno.
ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P. 2010. Significant Aspects of Development and Activity of
COEs in NATO and their Impacts on JCBRN Defence COE. In International Conference of
Young Scientific Workers „Modern Technologies for Managing of Crisis Situations“.
523
Vyškov: NBC Defence Institute of University of Defence, 2010. s. 16. ISBN 978‐80‐7231744-8.
ŠTĚPÁNEK, B.-OTŘÍSAL, P. 2012. The Development and Establishment Process of Centres
of Excellence in North Atlantic Organization. In Croatian Journal of Education, 2012, vol.
14, No. 1. s. 169-174. ISSN 1848-5650
Vševojsk-2-1. Ochrana vojsk proti zbraním hromadného ničení. Praha: Ministerstvo obrany,
2009. 197 s.
Vševojsk-2-6. Chemické zabezpečení v Armádě České republiky. 1. vyd. Praha: Ministerstvo
obrany, 2008. 109 s.
524
SOCIAL DIMENSION OF THE POLISH STATE SECURITY –
DIAGNOSIS OF THE 21ST CENTURY THREATS
Tomasz KOŚMIDER1
ABSTRACT
Survival, prosperity and sustainable development of the society are the aim of the activity of
any state, which comes down to providing citizens with the right conditions for life, work and
leisure, access to consumer products as well as counteracting unemployment, social
stratification and social conflicts. The need to provide for these needs forces all stakeholders
to adopt solutions optimal both from the point of view of the effectiveness as well as costeffectiveness of their activity. Globalisation and information revolution favour the spread of
modern technologies, improvement of management methods and financing methods. They
create a chance for democratisation and enable economic and social progress. However, new
challenges and threats are the effect of new developmental trends both in the military as well
as non-military aspect
Key words: social security, security threats, sustainable development, society, citizens,
statistics, globalisation, social conflicts, national identity, immigration, integration,
employment
Survival, prosperity and sustainable development of the society are the
aim of the activity of any state, which comes down to providing citizens with the
right conditions for life, work and leisure, access to consumer products as well
as counteracting unemployment, social stratification and social conflicts. The
need to provide for these needs forces all stakeholders to adopt solutions optimal
both from the point of view of the effectiveness as well as cost-effectiveness of
their activity. (Lisiecki, 2009) Globalisation and information revolution favour
the spread of modern technologies, improvement of management methods and
financing methods. They create a chance for democratisation and enable
economic and social progress. However, new challenges and threats are the
effect of new developmental trends both in the military as well as non-military
aspect (Kitler, 2011).
The social dimension of national security acquires significance in the
context of contemporary inclinations to pluralistic understanding of security and
its polysemantic definition. It is conditioned by national identity and cultural
heritage and is a reflection of social security, as well as demographic,
intellectual, scientific and technical potential. Its development is also
significantly influenced by: education, training as well as scientific research and
developmental works in the field of security, healthcare and media.
1
Tomasz Kośmider, Assoc. Prof., Col., Director of Institute of State Security, National
Defence University Warsaw, al. Gen. A. Chruściela 103, 00-910 Warszawa, Poland,
[email protected]
525
The adoption by the Council of Ministers of new rules of state development
policy in 2009 allows changing the current approach towards the issue of state
security and to connect it with the social and economic development policy. The
governmental activity plan, according to "National Security System
Development Strategy of the Republic of Poland 2022” adopted on 9 April 2013,
encompassing the "concept of ordering the strategic documents in force which
enforce the mid- and long-term strategy of state development", included security
in the group of nine integrated strategies of state development. This solution
creates a chance to strengthen the aspect of strategy implementation and to give
a new impetus to works connected with building the new integrated system of
national security, in connection with the social and economic development of the
country”. (National Developement..., 2013) The long-term strategy of state
development, "Poland 2030. The third wave of modernity” considers ensuring
the external and internal security as a prerequisite of favourable state
development. A similar approach is presented in the mid-term "National
Development Strategy 2020", which considers the consolidation of national
security as one of the priority directions of public intervention in the "Efficient
and effective state" strategic area.(Poland 2030…, 2012)
Building an effective and cohesive system of national security makes it
necessary to "improve the integration of public policies with the security
policy". It means, among other things, the need to use the potential of the civil
society for the benefit of security. The basic challenges in the social sectors of
security include: creating the conditions enabling the functioning of a state,
shaping secure conditions for decent life of citizens and the development of the
whole nation in the material and spiritual dimension as well as the protection of
spiritual and material national heritage, including ensuring the possibility of its
secure development in all spheres of national activity, especially the economic,
social and intellectual ones. The strategic tasks in social security subsystems
concern in particular: counteracting the negative demographic trends, activities
aiming at the protection and strengthening the national identity, improving social
security of citizens, improving the level of technological advancement of Poland
and of broadly understood education. Culture, understood as values and norms
of behaviour adopted by the society which enable communication and
cooperation, is the factor of increasing importance for modern and
comprehensive development of the nation and state. (White Book…, 2013)
The role of the state is to create development platforms by way of an
appropriate social, demographic or educational policy. Those projects include
enterprises aiming at diminishing the number of people emigrating from Poland,
in particular the young and educated ones, and even broader – the right
immigration policy, defining activities which could at least partly fulfil the
expectations of the Polish job market, especially in the fields demonstrating a
significant deficit of employees. The influx of immigrants generates particularly
integration problems based on the cultural ground. Migration policy must,
526
therefore, be directed at particular groups of foreigners with the integration
potential, e.g. cultural proximity or professional qualifications required on the
job market. In the longer perspective, the aim of the state policy must be to
reverse the observed, unfavourable trend and to cause the significant increase of
the total fertility rate, by way of the appropriate pro-family policy. It would have
a significant influence on finances security, stabilization of economic
development and on the defence sector. (Report Poland…, 2009)
The high quality of social capital is a chance to find a good job, avoid
poverty and social exclusion. Without the increase of the quality of social
capital, the civilizational change, allowing reducing the distance to the European
Union states, will be hindered. It is, therefore, necessary to plan the development
of social capital in such a way that will support the aims defined in the strategic
document of the European Union "Europe 2020", in particular promote the rise
of employment and the level of citizens' competences as well as the decline of
poverty. The main aspiration, in conformity with the provisions of the "Human
Capital Development Strategy 2020", is its development "through emphasising
people's potentials so as to enable them to participate in the social, political and
economic life at all life stages. (Human Capital…, 2013)
The institutional approach to security leads to the situation when the
expectations of citizens – the basic recipient of services in this respect - not
infrequently diverge from the preferences of activities of institutions which are
to ensure this security. In the contemporary society, there can be observed the
evolution of the current concept of security, based on the primacy of the state
and narrow military categories, in accordance with which the security of the
state and not of an individual is the most important. In the states with
consolidated democracies there functions the alternative notion of public
security which to a larger degree corresponds with the social idea of security.
The society feels more threatened by economic and social factors than by the
military ones.
An important place in the catalogue of basic civic values and rights is
dedicated to phenomena whose source can be found in the widening sphere of
poverty. Unemployment, homelessness, social diseases are the threats that cause
the dysfunction of the whole social groups, living at the margin of civic life.
These threats do not only influence the quality of life of inhabitants but also
bring the possibility of a crisis with a destructive influence on the national
security system. (Gierszewski, 2013)
The changes that took place in Poland after 1989 have led to the serious
stratification of the society. The number of people with the lowest income and
the permanently unemployed has significantly increased, and consequently the
group of people afflicted with poverty has widened. In a longer perspective such
people due to low income, the lack of work, accommodation, access to culture,
healthcare, and even education lose a chance for the change of their situation
and are marginalised. It leads to serious social consequences in the form of an
527
increase of the crime rate and the growth of pathological phenomena, such as
drug addiction, alcoholism, or prostitution. The process of getting out of poverty
is usually extremely difficult.
It needs to be noticed that Poland is a country of moderate territorial
development diversity, however, just like in nearly the whole of Europe these
inequalities are growing. Despite traditional axes of the level of life diversity,
which run between cities and rural areas as well as between the East and the
West of the country, new dimensions of inequality gain importance. The
advantage of big towns over peripheral regions is rising dynamically. The
contrasts of life quality inside big cities are becoming increasingly distinct. The
current financial crisis additionally causes the increase of the number of people
who cannot deal with the difficult economic situation. This phenomenon is
connected not only with the events on financial markets but also with the
inadequate engagement of the state in the social support for the neediest. Such a
situation leads to the appearance of views and attitudes of extreme character and
the increase of susceptibility of people affected by the crisis to populist slogans,
and consequently the rise of social anxiety and the decrease of state internal
security.
During the recent years the change of family structure has become
noticeable, which manifest itself in the falling number of concluded marriages,
rising number of divorces, and above all, decreasing total fertility rate. The
infringement of the family values leads to the weakening of interpersonal and
social relations. A particular role of the state in this respect must be directed at
help for young people on the threshold of a decision to start a family and have
children. The authors of the "National Security Strategy of the Republic of
Poland 2007" are in favour of undertaking different types of activities and
"above all, the radical limitation of the sphere of poverty and the decrease of the
areas of social exclusion by way of rising real income in all social groups and
decreasing the unemployment rate. The activity of state institutions should also
aim at preventing excessive social stratification and the policy of levelling
differences in social development of particular regions", and also the
improvement of the "condition of Polish families, strengthening them and
encouraging to start the new ones. The implementation of such a policy will
focus on ensuring equal chances for women and men, improving the material
situation of families and the possibilities of their development”. (National
Security Strategy…, 2007) In fact, despite the existence of the pro-family policy
in political parties' programmes there are still numerous fields remaining to be
developed.
Social conditions, social structure and living conditions are directly
connected with the economic situation of the country. Higher unemployment
and limited possibility of personal initiative and professional development are a
natural consequence of the deteriorating economic situation. People living on
the "edge" of the society do not feel much connected with its values, which
528
particularly concerns the young. As for social support it is, therefore, important
to emphasise the help for the family as it is an investment in the young
generation which instead of being a potential threat may constitute the future
capital and support the national economy. (Kanther, 1997) Apart from fighting
with unemployment, as Werner Billing points out, "the transformation of the
social welfare system, ensuring the right level of the state economy, realising the
internal unity, decreasing crime rate, neutralising political extremisms and
national xenophobia should be basic elements of the state internal policy".
(Billing, 1997)
The issue of demography is directly connected with the earlier presented
problems. In Poland, just like in many European countries, unfavourable
processes in this field have lately taken place causing the aging of the society.
While evaluating demographic processes in the context of national security, it
needs to be remembered that they are conditioned by many factors. They reflect
the transformations in the cultural, economic and political sphere. Therefore,
they need to be treated as the result of particular social processes, and not their
cause. (Poland 2030…, 2013) All scenarios predict an unavoidable decrease of
the number of people and speeding up of the aging of the Polish society.
Eurostat's demographic forecast indicates that in 2060 one in three Poles will be
retired, and Poland will take a leading position in Europe as for the percentage
of population over 65 years old. It is estimated that the population of Poland will
fall from 38 million to 31 million. This estimation does not include, however,
the so called post-accession outflow of Poles, that is economic emigration.
(Europe in Figures…, 2013)The prognoses developed by the Central Statistical
Office are equally alarming. They show that population of Poland will be
diminishing systematically. The first years will bring a slight decrease of about
10 thousand annually; however, after 2015 the fall of the population of Poland
will accelerate. In 2035, the number of people beyond retirement age will
amount to about 9.6 million, constituting 26.7% of all inhabitants of Poland.
(Population projection…, 2009) The decline of the number of people of
economically productive age will by 2035 amount to as many as 3.8 million
people. The number of people younger than 17 years old will by 2035 diminish
to about 2 million, and people in this age group will constitute only 15.6%.
Simultaneously, the demographic burden rate of people beyond retirement age
per people of working age with will increase from 55 in 2007 to 74 in 20352.
The falling level of "succession of generations will lead to the situation
when Poland in order to maintain the economic development rate, just like other
European Union countries, will have to accept immigrants in the long-term
perspective”. (National Development Strategy…, 2007) It is possible that these
2
The democratic burden rate is defined by the number of people beyond retirement age to 100
people of an economically productive age.
529
threats may be relieved by the growth of work efficiency connected with the
technical progress, the growth or prolongation of the employment term.
Social and cultural factors connected with the inflow of large groups of
immigrants will have an important influence on possible changes in the security
environment in the coming years. What remains a problem is integration.
Otherwise what might take place is a negative phenomenon of the appearance of
immigrants' ghettos, the growing aversion towards strangers and xenophobic
feelings. Relocation of people in search of jobs leads to the formation on foreign
territories of groups of people with the limited access to civil rights and social
support. It is mainly illegal migration, and especially its organised forms, that
may constitute a threat for Poland. Apart from that, as a result of the
development of international corporations and political institutions, the
institutional and normative bases of civil privileges and duties are transferred to
them. (Budakowska, 2006)
Due to the increasing number of immigrants with higher education,
migrations are connected with the phenomenon of "brain drain" and "brain
waste" due to the fact that well-educated people accept badly paid employment
which does not require any professional qualifications. For the aging Polish
society the outflow of medical personnel and the youth brain may have
particularly unfavourable consequences. Taking into consideration the incoming
threats it seems appropriate to undertake activities aiming at the creation of a
Polish version of flexicurity on the job market. (The Influence of Economic
Imigration..., 2007)
An important factor influencing the number and condition of population of
any society is the state of its health. As the conducted research shows the health
crisis has existed in Poland since the middle of 1960s. Numerous indicators of
physical health have deteriorated; the incidence rate of many diseases and death
rate in different age groups have increased. A certain improvement in the health
state of Poles was noted after 1990. The decreased death rate among infants was
a positive sign. In this category Poland occupies a distant place in Europe. The
prolonged life expectancy has become the effect of the positive changes.
The basic challenge in the field of healthcare remains ensuring the continuity
of the functioning of medical entities and providing medical services in all
conditions of state functioning. Problems concerning planning and
implementation of tasks connected with the state defence needs in the scope of
using public and private healthcare concern mainly the growth of hospital base
and the change of its profile, creating substitute hospital places, functioning of
out-patient healthcare, sanitary and epidemiological support, defining
procedures in case of radiation events and other effects of using weapons of
mass destruction as well as providing services for some organisational units. The
new secondary legislation, issued on the basis of the Act on General Defence
Obligation of the Republic of Poland, referring to this problem is the Regulation
of the Council of Ministers of 27 June 2012 on conditions and ways of preparing
530
and use of medical entities for state defence needs and competence of state
bodies in connection with these issues. (Regulation…, 2012)
It is in the interest of the Polish state to support all initiatives leading to
"building the society based on knowledge and the creation of educated human
resources", promoting innovativeness and new technologies among citizens.
What is also necessary is remodelling of education in accordance with the
strategy of the primacy of knowledge and thinking on the basis of universal
values which leads to better intercultural communication based on tolerance and
leading to freedom understood as the ability of self- and auto-determination.
There can be undoubtedly observed the growth of the importance of widely
understood education, aiming to prepare the society to ensure the possibly
greatest chances of survival and growth, irrespective of the type and scale of
security threats. (Targowski, 2010)
The studies which analyse the changes in the countries of the highest
dynamics of technological and intellectual potentials show that the potential of
these countries is strongly coupled with scientific institutions, such as
universities, research centres, technological parks as well as with innovative
education and social programmes. The transition to the network economy,
informatization, and also social stabilisation and broadening the spheres of
democratisation of public life go hand in hand with the force of innovation of
national scientific institutions. It should be noticed that Poland has achieved the
high level of potentials connected with education in the field of social sciences,
pedagogy and economics, and the low level in the scope of the fields considered
as the key ones, that is technology and engineering. Currently, Poland is
encountering a problem with emigration of researchers to centres in Western
Europe or the USA, which undoubtedly builds the image of the Republic of
Poland as a peripheral country. Polish science faces many challenges, out of
which the most important ones include the weakness of pro-innovative attitudes,
the lack of full connection between research and practice, bureaucratic way of
functioning and financing in the decision making circles of the economy and the
brain drain. These factors together with the under-investing in the field of
education and culture constitute one of the causes of the insufficient level of
developmental advancement of Poland. Scientific research and developmental
works as well as the tasks connected with innovation and civilisation progress
should be focused on the issues of widely understood security, integrated in
particular in the scope of social and economic security. Also the amount of
scientific and research potential from the field of state security and defence
should be increased in activities directed at building and developing the systems
which form the basis of the civilisation based on knowledge and the integrated
economy. The mentioned potential is not only the source of modern technologies
and know-how for the national security system, but also the potential source of
innovation and transfer of technologies to other fields; including the economic
and social ones (research – education – innovations). (White Book…, 2013)
531
In designing social behaviour, in particular in the period of permanent
disorganisation, an important role is played by mass media which have a
possibility to inform citizens of a crisis situation fast and effectively. Growing
openness of the Polish society and the increasing influence of public opinion on
political decisions require increasingly better communication, which allows to
effectively informing of the Polish security policy aims. It is necessary to obtain
social understanding for those aims and a relatively high level of their
acceptance. (Strategy of Development…, 2013)
The media facilitate the identification of threats; inform the society of their
existence and ways of opposing them. They stimulate prosocial attitudes which
are a significant premise of democratic order, including the shaping of
"democratic security". Effective cooperation of the media with entities dealing
with crisis management seems to be of the utmost importance – as most
frequently it is the media that shape social awareness of a threat. Thus, they may
educate on a wide scale in the fields of prevention, effective dealing with the
threat when it occurs and cooperation with crisis management bodies, competent
for the territory inhabited by a given community. It should be noticed that the
current phase of changes is dedicated to digitalisation which transforms the old
media and creates the new.
The development of communication technologies, such as mobile networks
or the Internet, has caused serious changes in the functioning of societies. It
contributed to the development of new organisational frameworks of human
activity in the following dimensions: the personal, collective and global one.
"Technology comes equipped with the programme of social change”, and the
created computer networks influence the organisation of multiple spheres of
human existence – from politics, through economics and culture to social areas,
as well as activities and enterprises undertaken on their territory. (Postman,
2002) New technologies create new ways of perceiving and participating in
reality. They are the key to the understanding of different forms of social life.
(Castells, 2003)
Social inequalities do not favour building of trust toward the state by
weakening the already vague notion of common good. Also corruption is a
phenomenon which negatively influences the standards of democracy and the
state of national security. Its destructive power manifests itself mainly in the
weakening of trust towards state structures. A lot of research indicates a
systematic decline of national identity. The transformation of the Polish society
in accordance with the idea of the glorification of individual freedom in the
condition of the full openness to the world constitutes a great chance for
development. Any violent process brings also unfavourable phenomena which
may delay or diminish the scale of expected benefits.
The society is one of the fundamental resources on which the organisation of
national security is based. The basis of society activation in the field of state
defence is the programming, coordination and monitoring of cooperation of the
532
national defence department with non-governmental organisations and other
social partners, including schools, museums, self-government authorities or
church organisations. Non-governmental organisations demonstrate particular
possibilities of social monitoring of non-military threats, especially in the scope
of detecting, warning and alerting. Preparing the non-governmental sector for
disasters and catastrophes means increasing the readiness to predict, prevent,
relieve and deal with the effects of threats or catastrophes. The effectiveness of
governmental organisations activity depends, to a large extent, on the support of
non-governmental organisations in the field of state security– armed forces,
police, fire service and inspection. (Strategy of Development…, 2013)
The majority of Poles consider Poland as a safe country, both in the
international as well as internal respect, however, when analysing social
potential of the Polish state, multiple weaknesses can be noticed that have or
may have influence on national security. It concerns, in particular, the social,
demographic, education and cognitive as well as media or health fields.
When evaluating social potential what needs to be taken into consideration
are weaknesses in disseminating the knowledge of security which result in
inadequate awareness of citizens and social structures concerning the needs,
conditions and tasks in the sphere of security. Undoubtedly, this tendency has a
limiting impact on defining national interests and strategic aims in the field of
security. (Targowski, 1993) The state, as the highest form of social organisation,
is burdened with multiple obligations connected with ensuring its survival and
development. Hence, it should organise the social, economic and political space
in such a way so as to generate for entities that established the state the
conditions of safe existence. According to such understanding any state activity
causes among individuals or social groups the feeling of security and confidence
or the threat and frustration. These subjective assessments decide about social
reaction to projects implemented by the state. The defined and realised, specified
social policy, whose aim is to create social "welfare", serves ensuring favourable
conditions of functioning for individuals and social groups. State activity in this
respect must focus mainly on preventing the factors which threaten the existence
of the poorest social groups, relieving the manifestations of inequality and
poverty, organising social progress or securing against unfulfillment of
elementary developmental human needs. The motive for the state activity in this
respect is to strive for achievement of such social and economic development
that prevents the rise of serious social issues.
The mid-term document "National Development Strategy 2020. Active
Society. Competitive Economy. Efficient Sate” (Lisiecki, 2009) assumes that the
immediate decade will be of key importance for the development of the Polish
state. It will be a decade of balancing public finances and growing savings, with
the parallel development based on the elimination of the greatest developmental
barriers. Simultaneously, it will be ten years of prosperity based, to an
increasingly greater extent, on education, digital impetus and innovativeness.
533
The realisation of such goals must be accompanied by concrete activity in the
social dimension, including:
 activating the society in the public life;
 decreasing poverty in the most threatened groups and undertaking
initiatives aiming at levelling of developmental chances;
 increasing the level of activity of excluded people and people threatened
with social exclusion;
 improving the quality of human potential and intensifying professional
activity and mobility of Poles;
 building an effective social security system;
 effective investing in education and science;
 improving territorial cohesion;
 social integration;
 including culture into enterprises aiming at shaping a modern society which
is open to the changes and tolerant.
Bibliography:
BILLING, W. 1997. Streitbare Demokratie und politischer Extremismus – Texte zur Inneren
Sicherheit Bundesministerium des Innern, Bonn: Band I.
BUDAKOWSKA, E. 2006. Międzynarodowe migracje a współczesne zagrożenia.
Europejskie dylematy, In: Problemy społeczne w grze politycznej. Warszaw: Wydawnictwa
Uniwersytetu Warszawskiego. 396 s. ISBN 9788323502180.
CASTELLS, M. 2003. Galaktyka Internetu. Refleksje nad Internetem, biznesem i
społeczeństwem, Poznań: Dom Wydawniczy Rebis. Available online:
http://www.is.uw.edu.pl/struktura/zps/mazurek/socint/pliki/GI1.pdf
Europe In Figures, Eurostat yearbook. 2010. Eurostat: Statistical Books.ISSN 1681-4789.
http://epp.eurostat. ec.europa. eu/cache/ITY _OFFPUB/KS-CD-10-220/EN/KS-CD-10-220EN.PDF.
GIERSZEWSKI, J. 2013. Bezpieczeństwo społeczne. Studium z zakresu teorii bezpieczeństwa
narodowego, Warsaw: DIFIN. ISBN: 978-83-7641-855-1.
Human Capital Development Strategy 2020. 2013. In Official Gazette of the Government of
the Republic of Poland, Government Resolution no 104 of 18.
KANTHER, M. 1997. Innere Sicherheit als gasamtpolitische Aufgabe – Texte zur Inneren
Sicherheit Bundesministerium des Innern, Bonn.
KITLER, W. 2011. Bezpieczeństwo narodowe RP. Podstawowe kategorie, uwarunkowania,
system. Warsaw.
LISIECKI, M. 2009. Jakość w zarządzaniu bezpieczeństwem obywateli, Lublin.
National Development Strategy 2020 r. Active Society. Competitive Economy. Efficient State,
document adopted by the Council of Ministers on 25 September 2012.
Strategy of Development of The National Security Systems of The Republic of Poland 2022.
2013. Warsaw: Council of Ministers. Available online:
http://mon.gov.pl/z/pliki/dokumenty/rozne/2014/01/ENGLISH_SRSBN_RP_do_pobrania.pdf
National Development Strategy of the Republic of Poland. 2007. Warsaw: Council of
Ministers.
534
Poland 2030. The third wave of modernity, Long-term National Development Strategy. 2012.
Warsaw: Ministry of Administration and Digitalization.
Population projection for 2008–2035. 2009. Warsaw: Central Statistical Office.
POSTMAN, N., 2002. Zabawić się na śmierć, Warsaw: Muza S.A., Warszawskie
Wydawnictwo Literackie. 240 p. ISBN 83-7319-992-6
Regulation of the Council of Ministers of 27 June 2012 on conditions and ways of preparing
and use of medical entities for state defence needs and competence of bodies in connection
with these issues. 2012. In Official Journal of Laws of the Republic of Poland of 2012.
Report Poland 2030. Developmental Challenges. 2009. Warsaw: The Chancellery of the
Prime Minister of Poland.
TARGOWSKI, A., Architektura polskiej polityki. 1993. In Wizja Polski. Warsaw.
TARGOWSKI, A. 2011. Polska w procesie cywilizacji. In Bezpieczeństwo narodowe Polski w
XXI wieku. Wyzwania i strategie. Warsaw: BELLONA, 2011. ISBN 978-83-11-12242-0
The influence of Economic Emigration on the Polish economy. 2007. Warsaw: The Ministry
of Economy. Analysis and Prognosis Department.
White Book on National Security of the Republic of Poland. 2013.Warsaw: National Security
Bureau, 2013.
535
PRÍSTUPY K ODZBROJENIU REGIÓNU BLÍZKY VÝCHOD
THE APPROACHES TO THE DISARMAMENT OF THE
MIDDLE EAST REGION
Daša Adašková2
ABSTRACT
The paper deals with the main approaches to the disarmament of the Middle East region - the
global and the regional approach. The article characterises both of them, analyses
approaches and stances of key regional actors to them and their chances for implementation
within the security situation in the Middle East region. The article comes to the conclusion,
that current most supported initiative towards the disarmament of the Middle East is the
creation of the WMD-Free Zone, however its implementation is delayed due to significant
procedural setbacks and current security situation in the region.
Key words: disarmament, Middle East region, global approach, regional approach, regional
actors, security situation, weapons of mass destruction
Úvod
Zbrane hromadného ničenia (ZHN) sú od polovice 20. storočia trvalou
charakteristikou bezpečnostného prostredia regiónu Blízky východ. Ich
deštrukčné vlastnosti boli otestované v konkrétnych medzinárodných
konfliktoch. V regióne existuje značný nekonvenčný potenciál u hlavných
regionálnych aktérov aj v súčasnosti. Navyše tu existujú zakorenené spory,
nepriateľstvá, snahy o získanie veľmocenského postavenia, čo poskytuje
oprávnené obavy z možného použitia ZHN.
Najmä po irackej invázii do Kuvajtu v 1990 problematika ZHN začala
naplno dominovať regionálnym bezpečnostným otázkam Blízkeho východu,
keďže Irak vlastnil arzenály chemických a biologických zbraní a disponoval
programom na výrobu nukleárnych zbraní. Navyše predchádzajúca irackoiránska vojna ukázala, že režim Sadáma Husajna neváhal masovo nasadiť
nekonvenčné zbrane proti nepriateľovi. Po skončení vojny bola pre stabilitu
regiónu dôležitá najmä otázka odzbrojenia Iraku a jeho dodržiavanie príslušných
rezolúcií Bezpečnostnej rady OSN. Úspešné odzbrojenie Iraku malo totiž slúžiť
ako začiatok komplexného odzbrojenia regiónu Blízky východ. Cieľom bolo
1
Daša Adašková, PhDr., PhD., odborná asistentka, Fakulta medzinárodných vzťahov
Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská 1/b, 852 35 Bratislava 5, Slovenská
republika, [email protected]

Príspevok bol vypracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0827/12 Vytváranie multipolarity
v súčasných medzinárodných vzťahoch.
536
predísť opakovanému použitiu ZHN v boji na riešenie medzištátnych konfliktov
v rámci regiónu. Hoci sa podarilo dokončiť prvotnú fázu, doteraz sa nepodarilo
odstrániť ostatné programy na vývoj a výrobu ZHN a arzenály zbraní
na Blízkom východe. V záujme zachovania bezpečnostnej stability regiónu sa
objavili viaceré iniciatívy na odzbrojenie regiónu.
Cieľom príspevku je analyzovať prístupy k odzbrojeniu regiónu Blízky
východ, pričom článok sa venuje primárne globálnemu a regionálnemu prístupu.
V článku sú hodnotené postoje kľúčových regionálnych aktérov k prístupom
a možnosti ich implementácie v praxi.
1 Proliferácia zbraní hromadného ničenia na Blízkom východe
Blízky východ je v súčasnosti najmilitarizovanejším regiónom na svete.
Pozornosť medzinárodného spoločenstva vzbudzuje najmä v súvislosti s
proliferáciou ZHN a ich nosičov, ktorá patrí k najnaliehavejším bezpečnostným
hrozbám. Pre región je charakteristické zvýšené rozmiestnenie programov na
výrobu ZHN, ktoré sú spravidla chránené ako štátne tajomstvo. V minulosti
rozsiahlymi programami na vývoj a výrobu ZHN disponovali Líbya a Irak, ktoré
sa ich vzdali. Irak bol k tomu donútení po prehre vo vojne v Perzskom zálive.
Líbya sa ich vzdala pod tlakom medzinárodného spoločenstva v roku 2003 po
tom, ako bol odhalený jej tajný vojenský nukleárny program. Štát, ktorý v
minulosti vzbudil medzinárodnú pozornosť v súvislosti s nukleárnym
programom bolo Alžírsko. V súčasnosti je však jeho program mierový a
nepredstavuje bezpečnostnú hrozbu. Aktuálnymi relevantnými aktérmi v oblasti
proliferácie ZHN na Blízkom východe sú Izrael, Irán, Egypt a Sýria. V rámci
Blízkeho východu je Izrael jediným štátom pravdepodobne vlastniacim
nukleárne zbrane a sofistikované raketové systémy, čím je de facto schopný
ohroziť takmer celý arabský svet. V oblasti proliferácie nukleárnych zbraní je
ďalším významným regionálnym aktérom Irán, ktorý je dlhodobo podozrievaný
z vývoja nukleárnych zbraní. V súčasnosti však ešte nedisponuje potrebnými
materiálmi na produkciu nukleárnej zbrane. V oblasti proliferácie chemických
zbraní bola v minulosti významným aktérom Sýria. Jej chemický arzenál je však
v súčasnosti pod medzinárodnou kontrolou, pričom začiatok jeho deštrukcie
začne v roku 2014. Regionálnym aktérom, ktorý pravdepodobne ešte vlastní
arzenály chemických zbraní je v súčasnosti Egypt.
Snaha získať ZHN v regióne Blízky východ je odrazom bezpečnostnej
dilemy, ktorá súvisí s regionálnym bojom o moc. ZHN sú pre štáty Blízkeho
východu v prvom rade prostriedkom na zvýšenie si vlastnej bezpečnosti v
regionálnom súperení o moc. Sú teda pre štáty nástrojom realistickej politiky
mocenskej rovnováhy. ZHN pre regionálnych aktérov predstavujú prostriedky
odstrašenia voči ozbrojenému konvenčnému alebo nukleárnemu útoku zo strany
nepriateľa a v prípade zlyhania ich funkcie odstrašenia sú prostriedkami vedenia
vojny. Fakt, že štáty Blízkeho východu sú ochotné použiť ZHN v ozbrojenom
537
konflikte, bol dokázaný v niekoľkých ozbrojených konfliktoch na Blízkom
východe, keďže chemické zbrane, ako aj nosiče ZHN boli použité priamo v boji
najmä v subkomplexe Perzský záliv.
Hlavné kľúčové štáty regiónu však zároveň ignorujú bazálne
medzinárodné zmluvy, ktorých primárnym cieľom je zabrániť šíreniu ZHN.
Navyše mnohé politické konflikty v regióne ostávajú naďalej nevyriešené, čo
zvyšuje do budúcna pravdepodobnosť použitia ZHN na ich riešenie. Dôsledkom
tohto vývoja je skutočnosť, že celková bezpečnostná situácia na Blízkom
východe zostáva nestabilná.
2 Globálny prístup k odzbrojeniu Blízkeho východu
Možnosťou ako zastaviť proliferáciu ZHN na Blízkom východe je
ratifikácia medzinárodných zmlúv v oblasti nešírenia ZHN, ktorými sú Zmluva
o nešírení nukleárnych zbraní (Nuclear Non-Proliferation Treaty, NPT),
Dohovor o zákaze chemických zbraní (Chemical Weapons Convention, CWC),
Dohovor o zákaze biologických a toxínových zbraní, (Biological and Toxin
Weapons Convention, BWC) a Zmluva o všeobecnom zákaze jadrových skúšok
(Comprehensive Nuclear-Test-Ban Treaty, CTBT), zo strany regionálnych
aktérov a zapojenie do ich medzinárodných režimov. Hlavným cieľom
medzinárodných režimov je prevencia proliferácie ZHN a v prípade chemických
a biologických zbraní aj ich zákaz. Pre efektívne uplatnenie medzinárodných
režimov je však nevyhnutné, aby kľúčoví aktéri v rámci proliferácie ZHN na
Blízkom východe ratifikovali zmluvy a implementovali ich.
Zmluva NPT bola ratifikovaná všetkými aktérmi, okrem Izraelu. Jej
ustanovenia však boli v minulosti porušené zo strany Iraku, Sýrie a v súčasnosti
aj zo strany Iránu. Dohovor CWC neratifikoval Egypt a Izrael. Egypt dlhodobo
odmieta ratifikovať zmluvu a je podozrievaný z udržiavania aktívneho
vojenského
chemického
programu.
Sýria
donedávna
disponovala
najsofistikovanejším chemickým programom v regióne. Navyše hoci Irán
v minulosti dohovor ratifikoval, je podozrievaný z udržiavania vojenského
chemického programu. Spomedzi regionálnych aktérov dohovor BWC
neratifikovali Sýria, Izrael a Egypt, pričom Irán dohovor ratifikoval avšak je
podozrievaný z udržiavania vojenského biologického programu. V minulosti
rovnako dohovor porušil aj Irak. Zmluva CTBT v súčasnosti nie je ešte
v platnosti. Na jej vstup do platnosti sú potrebné ratifikácie ešte od osem štátov,
medzi ktorými sú aj blízkovýchodné štáty Izrael, Egypt a Irán. Ďalším
regionálnym aktérom, ktorý CTBT ani nepodpísal, ani neratifikoval je Sýria.
Hlavné príčiny tohto stavu možno hľadať v skutočnosti, že štáty na
Blízkom východe považujú medzinárodné režimy NPT, CWC, BWC a CTBT za
nefunkčné a žiadajú iné stratégie na elimináciu proliferácie ZHN v regióne.
Z tohto dôvodu sú niektoré z nich neochotné medzinárodné zmluvy ratifikovať.
Podľa arabských štátov hlavnú príčinu neúspechu a zlyhania medzinárodných
538
režimov v oblasti odzbrojenia a nešírenia ZHN na Blízkom východe treba
hľadať u západných mocností a ich nevyváženej stratégii, ktorú v regióne
uplatňujú. (Selim el Sayed, 2006) Ide konkrétne o postoj západných mocností
na jednej strane k Izraelu a na strane druhej k arabským štátom a Iránu. Izrael je
výnimkou v prístupe kvôli jeho národnej identite a politickému systému, ktorý je
demokratickým. (Karawan, 1999) Západné mocnosti pristupujú benevolentne
k Izraelu a jeho nukleárnemu programu, na ktorom Francúzsko v minulosti
spolupracovalo, v menšej miere aj USA, pričom však netrvali na tom, aby Izrael
ratifikoval NPT a podrobil svoj nukleárny program systému záruk a
medzinárodnej kontrole IAEA. Ďalším príkladom je skutočnosť, že po vojne
v Perzskom zálive v roku 1991 v rámci mierového procesu západné štáty
odmietali rokovať o otázke nukleárneho programu Izraela v rámci rokovaní
Pracovnej skupiny o kontrole zbrojenia a bezpečnosti v regióne Blízky východ,
ktoré vyplynuli z Madridskej mierovej konferencie v roku 1991. (Selim el
Sayed, 2006) Z perspektívy arabských štátov je teda kľúčové, aby západné štáty
prijali vyrovnaný a jednotný prístup k eliminácii ZHN v rámci regiónu Blízky
východ.
Na druhej strane aj západné mocnosti samotné porušujú normy NPT.
Podľa článku VI. sa nukleárne štáty zaviazali viesť rokovania o účinných
opatreniach na zastavenie pretekov v nukleárnom zbrojení v blízkej budúcnosti a
na nukleárne odzbrojenie. (Treaty on the Non-Proliferation..., 1968) Zatiaľ však
v arzenáloch nukleárnych mocností zostávajú značné zásoby zbraní. Za takýchto
okolností medzinárodné právne nástroje NPT, CWC, BWC a CTBT nie sú zo
strany hlavných regionálnych aktérov vnímané ako adekvátne na riešenie ich
bezpečnostných problémov. Z tohto hľadiska sa javia ako efektívnejšie
regionálne iniciatívy. Ide konkrétne o regionálne právne režimy, ktoré by boli
súčasťou globálnych režimov nešírenia ZHN. Základnou podmienkou toho, aby
boli regionálne medzinárodné režimy efektívne a legitímne je, že nesmú
privilegovať jedného aktéra alebo skupinu aktérov pred ostatnými.
3 Regionálny prístup k odzbrojeniu Blízkeho východu
V zásade existujú dva prístupy arabských štátov k riešeniu otázky ZHN na
Blízkom východe. Podľa prvého prístupu by sa mali arabské štáty bezodkladne
a unilaterálne vzdať svojich ambícií v oblasti vývoja, produkcie a vlastníctva
ZHN. Zároveň by mali ratifikovať základné medzinárodné zmluvy v oblasti
kontroly zbrojenia, odzbrojenia a nešírenia ZHN. (Selim el-Sayed, 2006) Tento
prístup nerobí rozdiel medzi aktérmi a ich nukleárnymi, chemickými alebo
biologickými kapacitami a nevyžaduje rovnaký postup zo strany Izraela. Prístup
tradične obhajuje Líbya, čo aj demonštrovala v roku 2003, kedy sa dobrovoľne
vzdala svojich programov na vývoj a výrobu ZHN.
Druhý prístup je obhajovaný najmä zo strany Sýrie po americkej invázii
do Iraku v roku 2003. Pred touto udalosťou Sýria presadzovala odstránenie ZHN
539
z regiónu Blízky východ, ktorému však mali predchádzať mierové zmluvy
Izraela s arabskými štátmi a Iránom. (Karawan, 1999) Podľa tohto prístupu do
procesu odzbrojenia nemali byť zahrnuté nosiče ZHN, keďže ide o stabilizujúci
faktor bezpečnosti regiónu a vyrovnávajú konvenčnú vojenskú silu Izraela.
Prístup Sýrie uplatňovaný do roku 2003 tak zodpovedá prístupu, ktorý na
riešenie proliferácie ZHN na Blízkom východe navrhuje Izrael.
Po vojne v Iraku sa sýrsky prístup zmenil. V súčasnosti Sýria presadzuje
komplexnú elimináciu ZHN v rámci regiónu, vrátane nosičov. Podstatnou
zmenou v sýrskom prístupe je fakt, že elimináciu ZHN v rámci regiónu nespája
s predchádzajúcim politickým urovnaním arabsko-izraelského konfliktu
a uzatvorením mierovej zmluvy. Sýria navyše ani nešpecifikovala, ktoré štáty by
sa mali vzdať svojich arzenálov ZHN.
Sýrsky návrh pre odzbrojenie regiónu Blízky východ sa približuje návrhu,
ktorý presadzuje Egypt a ktorý je zároveň prerokovávaný v rámci
multilaterálnych blízkovýchodných rozhovorov. Ide konkrétne o vytvorenie
Pásma bez nukleárnych zbraní (Nuclear-Weapon-Free Zone, NWFZ) a Pásma
bez ZHN na Blízkom východe (Weapons of Mass Destruction-Free Zone,
WMDFZ), ktoré rezonujú v medzinárodnom spoločenstve už viac ako tri
dekády, avšak návrhy sa stále nachádzajú v prednegociačnej fáze.
Iniciačný návrh pre vytvorenie NWFZ pochádza z roku 1974, kedy Egypt
silne podporovaný Iránom na Valnom zhromaždení OSN predstavili návrh na
jeho vytvorenie v regióne Blízky východ Komisii pre odzbrojenie
a medzinárodnú bezpečnosť Valného zhromaždenia OSN. Návrh bol prijatý vo
forme rezolúcie Valného zhromaždenia OSN3. Počas rokovaní o návrhu
rezolúcie Egypt zdôrazňoval nasledujúce princípy svojho návrhu:
1. všetky štáty Blízkeho východu by sa mali zdržať produkcie, získavania
a vlastníctva nukleárnych zbraní,
2. štáty vlastniace nukleárne zbrane by sa mali zdržať ich použitia voči iným
štátom v rámci regiónu,
3. naliehavosť vytvorenia efektívneho medzinárodného systému záruk, ktorý
by postihoval rovnako štáty vlastniace nukleárne zbrane, ako aj
nevlastniace nukleárne zbrane,
4. vytvorenie NWFZ na Blízkom východe by nemalo brániť štátom vo
využívaní nukleárnej energie na mierové účely. (Othman, Abdulrahim,
2004)
Od tohto roku Valné zhromaždenie OSN prijalo viac ako tridsať rezolúcií
podporujúcich iniciatívu, bez toho, aby došlo k výraznejšiemu progresu. Od
začiatku 80. rokov 20. storočia získala iniciatíva podporu väčšiny arabských
štátov, Iránu a Izraela. (Hamel-Green, 2005)
3
Za návrh konkrétne hlasovalo celkovo 138 členov Valného zhromaždenia OSN, pričom
Izrael a Barma sa zdržali hlasovania. (Othman, Abdulrahim, 2004)
540
Ďalšie úsilie na odzbrojenie regiónu Blízky východ bolo realizované
v roku 1990. Egypt spolu s arabskými štátmi predložil na Konferencii
o odzbrojení v Ženeve návrh na vytvorenie WMDFZ. Iniciatíva bola podporená
v roku 1991 po skončení vojny v Perzskom zálive rezolúciou Bezpečnostnej
rady OSN, podľa ktorej predstavovala eliminácia irackých programov na výrobu
ZHN jednoznačný krok k vytvoreniu WMDFZ na Blízkom východe. (HamelGreen, 2005) Arabské štáty, Izrael a Irán sa dokonca dohodli na konkrétnych
aspektoch zóny, ako geografické hranice, potreba bezpečnostných záruk,
verifikačný mechanizmus a pod. (Al-Assad, 2009) Prekážku v realizácii
iniciatívy však predstavovali udalosti v regióne, a to konkrétne iracká invázia do
Kuvajtu a jej dopady, pokračujúci izraelsko-palestínsky konflikt, požiadavky
Izraela na mierové urovnanie so všetkými arabskými a islamskými štátmi
v regióne a absencia regionálnej organizácie, ktorá by združovala všetkých
aktérov a poskytovala by platformu na otvorený dialóg v oblasti kontroly
zbrojenia na regionálnej úrovni4.
Na hodnotiacej konferencii NPT v roku 1995 bola prijatá Rezolúcia o
Blízkom východe (Resolution on the Middle East), ktorá potvrdila, že mierový
proces na Blízkom východe prispieva k vytvoreniu WMDFZ v regióne,
vyzývala aktérov k ratifikovaniu NPT a k následnému pristúpeniu k systému
záruk Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (IAEA). Navyše vyzývala
štáty Blízkeho východu, ako aj signatárov NPT k úsiliu vytvoriť pásmo bez
nukleárnych, chemických a biologických zbraní v regióne. Podľa rezolúcie
v rámci budúcej WMDFZ sa štáty zaviažu nevlastniť, nezískavať, netestovať,
nevyrábať a nepoužívať ZHN a ich nosiče5. (Hamel-Green, 2005)
Na nasledujúcej Hodnotiacej konferencii v roku 2000 boli ustanovenia
rezolúcie v skutočnosti len potvrdené. V priebehu ďalšej dekády nebol
dosiahnutý žiaden významný pokrok v jej implementácii, keďže de facto žiaden
implementačný mechanizmus nebol vytvorený. Ďalšia hodnotiaca konferencia
z roku 2005 vo svojej podstate zlyhala. Štáty neboli schopné dohodnúť sa na
kľúčových otázkach a dokonca prijať záverečný dokument. Žiadna nová dohoda
v oblasti regionálneho odzbrojenia a kontroly zbrojenia nebola dosiahnutá.
Hodnotiaca konferencia z roku 2010 rovnako nepriniesla žiadne zásadné
zmeny. Jej primárnym cieľom bolo prerokovať závažné otázky týkajúce sa
nukleárnej bezpečnosti. Jednou z priorít bola aj otázka implementácie rezolúcie
z roku 1995 o vytvorení WMDFZ na Blízkom východe. Za prínos možno
považovať finálny dokument, ktorý vyzval štáty Blízkeho východu
k usporiadaniu konferencie v roku 2012, ktorá mala byť zameraná na
prediskutovanie otázky vytvorenia pásma bez nukleárnych, chemických
4
V tom čase regionálnu organizáciu s najširšou členskou základňou predstavovala Liga
arabských štátov, ktorej členmi však neboli Izrael ani Irán.
5
Regulácia nosičov ZHN bude musieť ešte prejsť rokovaním medzi štátmi Blízkeho východu.
Doteraz sa objavili návrhy zakázať v rámci budúcej WMDFZ všetky balistické rakety
s doletom väčším ako 150 km. (Davenport, 2013)
541
a biologických zbraní na Blízkom východe a na uskutočnenie praktických
krokov vedúcich k implementácii ustanovení rezolúcie z roku 1995. Regionálna
konferencia k vytvoreniu WMDFZ na Blízkom východe sa mala uskutočniť
v decembri v roku 2012 v Helsinkách pod dohľadom štátneho tajomníka pre
zahraničnú a bezpečnostnú politiku Fínska Jaaka Laajava, ktorý mal počas
konferencie pôsobiť ako facilitátor. V novembri 2012 bola však konferencia
odložená na neurčito a doteraz ešte nebol oznámený jej nový dátum.
Podľa oficiálnych predstaviteľov USA a Ruskej federácie príčinou
neuskutočnenia konferencie bol fakt, že nie všetky štáty Blízkeho východu
súhlasili s účasťou, ďalej to bol fakt, že účastnícke štáty sa nevedeli dohodnúť
na prijateľných podmienkach pre usporiadanie konferencie a v neposlednom
rade zásadným faktom bola aj bezpečnostná situácia v regióne, ktorá bola
markantne ovplyvňovaná vnútroštátnym ozbrojeným konfliktom v Sýrii. Na
druhej strane nebola istá ani účasť kľúčových regionálnych aktérov v proliferácii
ZHN – Izraelu a Iránu. Izrael totiž záväzne nepotvrdil svoju účasť na pôvodnom
termíne konferencie v decembri 2012 a Irán súhlasil s účasťou len pod
podmienkou, že sa počas konferencie nezapojí do diskusie a rozhovorov
s Izraelom. (Davenport, 2013) Pravdepodobnosť implementácie medzinárodnej
iniciatívy pre vytvorenie WMDFZ je tak v krátkodobej perspektíve
nepravdepodobné.
Záver
Odzbrojenie regiónu Blízky východ je už niekoľko dekád žiaducim
vývojom zložitej bezpečnostnej situácie zo strany medzinárodného
spoločenstva. Jeho primárnym cieľom je predísť použitiu nukleárnych,
chemických a biologických zbraní na riešenie regionálnych medzištátnych
konfliktov a kríz. V rámci príspevku boli predstavené dva základné prístupy
k odzbrojeniu regiónu. Globálny prístup znamená začlenenie štátov Blízkeho
východu do medzinárodných režimov NPT, CWC, BWC a CTBT. V praktickej
rovine je však táto možnosť odzbrojenia regiónu neprijateľná pre kľúčové
regionálne štáty, keďže zmluvy a ich medzinárodné režimy považujú za
diskriminačné a nefunkčné.
V rámci regionálneho prístupu je podporovaný návrh na vytvorenie Pásma
bez ZHN na Blízkom východe. Napriek jeho širokej intra-regionálnej a
medzinárodnej podpore zostáva stále len v prednegociačenej fáze. Jeho
realizácii totiž bránia konkrétne faktory. Z charakteru bezpečnostného prostredia
vyplývajú dlhodobé prekážky brániace vytvoreniu WMDFZ na Blízkom
východe. Ide konkrétne o charakter bezpečnostného prostredia regiónu, ktoré sa
vyznačuje vzájomnou nedôverou a nepriateľstvom medzi regionálnymi aktérmi,
ktorí vnímajú vlastníctvo ZHN ako nevyhnutný prostriedok na zaistenie si
vlastných národných záujmov a bezpečnosti v rámci regiónu. To má za následok
skutočnosť, že štáty sa nevedia zhodnúť na bazálnych procedurálnych otázkach
542
týkajúcich sa vytvorenia WMDFZ na Blízkom východe. Na druhej strane
aktuálnemu postupu v otázke bráni aj súčasná komplikovaná politickobezpečnostná situácia v regióne.
Literatúra:
AL-ASSAD, W. 2009. Nuclear Proliferation in the Middle East: The Quest for a NWFZ In
NIKITIN, A. (eds.) Lessons to be Learned from Non-Proliferation Failures and Successes,
Amsterdam: IOS Press, 2009. ISBN 978-1-58603-932-5, s. 96 - 106.
DAVENPORT, K. 2013. Free Middle East Proposal at Glance. Washington: Arms Control
Association. Dostupné na internete: http://www.armscontrol.org/factsheets/mewmdfz
HAMEL-GREEN, M. 2005. Regional Initiaives on Nuclear and WMD-Free Zones. Geneva:
UNIDIR, 2005. 62 s. ISBN 92-9045-175-0.
KARAWAN, I. A. 1999. Arab Perspectives on Middle Eastern Security. In SCHNEIDER, B.
(ed.) Middle East Security Issues: In the Sahadow of Weapons of Mass Destruction
Proliferation. Alabama: Air University Press, 1999. ISBN ISBN 1-58566-077-0. s. 61 – 76.
OTHMAN, I., ABDULRAHIM, M. 2004. Establishment of a Zone Free of Mass Detruction
Weapons in the Region of the Middle East: Requirements and Constraints. In Building a
Weapons of Mass Destruction Free Zone in the Middle East Global Non-Proliferation
Regimes and Regional Experiences. Geneva: UNIDIR, 2004. ISBN 92-9045-168-8. s. 105 –
122.
SELIM EL-SAYED, M. 2006. Arab perspectives on the question of WMD proliferation in the
Middle East. In Sing Sidhu, W. P., Thakur, R. (Eds.) Arms Control after Iraq. New York: UN
Press, 2006. ISBN 978-9280811315. s. 243 – 255.
Treaty on the Non-Proliferation of Nuclear Weapons. 1967. Office of the Coordinator for
Counterterrorism. Dostupné na internete:
http://www.un.org/disarmament/WMD/Nuclear/pdf/NPTEnglish_Text.pdf
543
PROBLEMATICKÉ OBLASTI IMPLEMENTÁCIE PRVEJ
DOHODY O ZÁSADÁCH UPRAVUJÚCICH NORMALIZÁCIU
VZŤAHOV MEDZI SRBSKOU REPUBLIKOU A KOSOVOM
PROBLEM AREAS IN IMPLEMENTATION OF THE FIRST
AGREEMENT OF PRINCIPLES GOVERNING THE
NORMALIZATION OF RELATIONS BETWEEN REPUBLIC
OF SERBIA AND KOSOVO1
Martin Balco1 – Hana Vermešová2
ABSTRACT
First agreement of principles governing the normalization of relations between Serbia and
Kosovo signed in Brussels on 19th April 2013 constitutes a significant achievement in the
process of normalisation of relations between the two entities. By initialling the so-called
Brussels Agreement, Serbia has practically accepted the integration of Serb-inhabited
Northern Kosovo into the constitutional order of Kosovo and Kosovo has agreed to the
establishment of a “Community of Serb majority municipalities” in return. The article focuses
mainly on the implementation of the Brussels Agreement and its problem areas. Even though
the process is supposed to ease tensions, much of the agreement depends on the cooperation
of the Northern Kosovo Serbs, majority of whom reject it. Thus the implementation of
Brussels Agreement may create possible instability and raise tensions instead of easing them.
Key words: Kosovo, Serbia, Serbs, Brussels Agreement, international relations
Úvod
Prvá dohoda o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov, neoficiálne
známa aj ako Bruselská dohoda, bola parafovaná premiérom Srbskej republiky
I. Dačićom, premiérom Kosova H. Thaçim a Vysokou predstaviteľkou
Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku C. Ashtonovou dňa
19.04.2013 v Bruseli. Dohodu možno považovať za jeden z najvýraznejších
úspechov dialógu, ktorý Srbsko a Kosovo za sprostredkovania Európskej únie
1
Martin Balco, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej
Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
2
Hana Vermešová, Mgr., interný doktorand, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie,
Fakulta politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej
Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika,
[email protected]

Týmto označením nie sú dotknuté pozície k otázke štatútu a označenie je v súlade
s rezolúciou BR OSN č. 1244 a so stanoviskom Medzinárodného súdneho dvora k vyhláseniu
nezávislosti Kosova.
544
vedú v rôznych formách od marca roku 2011. Bruselská dohoda by mala viesť
k postupnej normalizácii vzťahov medzi Srbskom a Kosovom, zavedeniu
jednotného štátno-právneho usporiadania na celom území Kosova vrátane
severnej časti územia obývanej prevažne kosovskými Srbmi a tiež urýchliť
proces integrácie oboch entít do Európskej únie3. Dohoda predstavuje veľký
úspech pre zahraničnú politiku Európskej únie, no z dôvodu zložitej situácie
najmä na severe Kosova, ako i obsahovej vágnosti dokumentu bude jej
implementácia problematická. Úspech či neúspech Bruselskej dohody bude
možné hodnotiť ako test nielen vzťahov Srbska a Kosova, ale aj schopnosti
Európskej únie napomôcť k stabilite v regióne juhovýchodnej Európy.
1 Obsah dohody
Prvá dohoda o zásadách upravujúcich normalizáciu vzťahov Srbskej
republiky a Kosova obsahuje pätnásť bodov, ktoré sú relatívne všeobecne
a vágne formulované. Pre plné pochopenie ustanovení a významu dohody je
dôležité mať na zreteli situáciu najmä na severe Kosova pred jej prijatím, kedy
aj po stiahnutí srbských vojenských a civilných štruktúr a zavedení dočasnej
správy OSN na území Kosova v roku 1999 ostali na niektorých miestach aj
naďalej pôsobiť srbské inštitúcie. To sa týkalo najmä štyroch opštín (okresov)
na severe Kosova s väčšinovým srbským obyvateľstvom (severná Kosovská
Mitrovica, Zubin Potok, Leposavić a Zvečan). Po jednostrannom vyhlásení
nezávislosti Kosova od Srbska v roku 2008 sa Srbi zo severu Kosova odmietli
integrovať do novovzniknutého štátu, ktorý považujú za nelegálne vzniknutý,
pričom sa ešte viac obrátili k štátnym orgánom Srbska. To viedlo
k inštitucionálnemu dvojvládiu, kedy inštitúcie Kosova nemajú prakticky žiadny
vplyv v štyroch severokosovských opštinách, ktoré fungujú de facto v štátnoprávnom rámci Srbskej republiky. Toto usporiadanie je však veľmi nestabilné
a obsahuje mnoho konfliktogénnych faktorov, ktoré celú oblasť výrazne
destabilizujú. V prvom rade sa inštitúcie Kosova dlhodobo snažia presadiť svoj
vplyv aj na severe a „zaokrúhliť“ tak svoju štátnosť, o čo sa niekoľkokrát
v minulosti pokúsili aj násilnými metódami, ktoré však vždy viedli len
k zhoršeniu celkovej situácie a prehĺbeniu nedôvery medzi Srbmi a Albáncami.
Po druhé, Srbsko by podľa Rezolúcie BR OSN č. 1244 nemalo mať
bezpečnostné sily na území Kosova, čo vedie k situácii, keď severné opštiny
síce de facto fungujú v systéme Srbskej republiky, tá však nemá na ich území
k dispozícií žiadny represívny aparát, čím vzniká na danom území akési
mocenské a bezpečnostné vákuum.
Bruselská dohoda má za úlohu preklenúť práve túto situáciu, a to
kompromisným riešením. Severokosovské opštiny sa majú integrovať do
3
Následne po uzavretí Bruselskej dohody odporučila Európska komisia otvorenie rokovaní
o Dohode o stabilizácii a pridružení s Kosovom a takisto otvorenie prístupových rokovaní so
Srbskou republikou.
545
ústavno-právneho systému Kosova, čo možno považovať za veľký ústupok
Srbskej republiky, a na druhej strane Kosovo súhlasilo s vytvorením tzv.
Spoločenstva srbských opštín4 (SSO), ktorému majú byť pridelené väčšie
právomoci v oblasti samosprávy. Veľká časť dohody sa z tohto dôvodu venuje
založeniu a spôsobu fungovania spoločenstva. Projekt vytvorenia SSO vychádza
pôvodne z platformy o Kosove a Metohiji, ktorú v decembri roku 2012
predstavil prezident Srbska T. Nikolić. Platforma, ktorá bola v januári 2013
prijatá v čiastočne pozmenenej forme ako Rezolúcia o Kosove a Metohiji5
parlamentom Srbska, definuje ako cieľ dialógu medzi Belehradom a Prištinou
vytvorenie Spoločenstva srbských opštín, ktoré by malo teritoriálnu autonómiu.
(Serbia's platform..., 2012) SSO podľa Bruselskej dohody autonómiu nemá
a mali by ho tvoriť tie opštiny v Kosove, ktoré majú väčšinové obyvateľstvo
srbské6 s možnosťou pripojenia sa aj druhých opštín, pokiaľ o to prejavia
záujem. Spoločenstvo má mať vlastný štatút, orgány a takisto i reprezentatívnu
úlohu vo vláde Kosova. Plánované sídlo je severná Kosovská Mitrovica ako
jediné mestské centrum kosovských Srbov po roku 1999. SSO by malo mať plné
právomoci v oblasti hospodárskeho rozvoja opštín, školstva, zdravotníctva
a mestského a vidieckeho plánovania.
Ďalšia časť dohody sa venuje priamo štyrom severokosovským opštinám,
keďže práve tie sú kľúčové pri zavedení jednotného ústavno-právneho systému
na území Kosova.7 Súčasťou dohody sú preto body o zrušení bezpečnostných
štruktúr a súdnych orgánov Srbskej republiky na severe Kosova a ich plnej
integrácie do štátnych štruktúr Kosova. Členom srbských bezpečnostných
štruktúr sú ponúkané pracovné pozície v ekvivalentných štruktúrach tzv.
Kosovskej polície a bola vytvorená funkcia regionálneho policajného veliteľa
z radov kosovských Srbov pre štyri opštiny na severe Kosova. Toto opatrenie by
malo zabezpečiť, aby v prostrediach so srbskou väčšinou bola väčšina
zamestnancov polície srbskej národnosti, vrátane veliacich štruktúr. Podobný
princíp má byť uplatnený i pri súdnictve, pričom na Odvolacom súde v Prištine
je plánované vytvorenie oddelenia pre otázky týkajúce opštín s väčšinovým
4
V texte dohody je Spoločenstvo označované ako „Asociácia/Spoločenstvo srbských opštín“
z dôvodu diametrálne odlišného pohľadu Srbskej republiky a Kosova na jeho podstatu
a predovšetkým plánovaný výkon funkcií. Z pohľadu srbskej strany sa má jednať
o novovytvorenú entitu s vlastnými právomocami, kým Kosovo by ju rado považovalo len za
medzi-opštinskú asociáciu bez akýchkoľvek právomocí.
5
Celý názov znie „Rezolúcia Národnej skupštiny Srbskej republiky o základných princípoch
pre politické rokovania s dočasnými inštitúciami samosprávy v Kosove a Metohiji“.
6
SSO by okrem štyroch severokosovských opštín mali tvoriť opštiny Štrpce, KlokotVrbovac, Gračanica, Novo Brdo, Ranilug a Parteš, ktoré sa nachádzajú na juh od rieky Ibar.
Možné je i pripojenie opštiny Gora, ktorá je osídlená prevažne slovansky hovoriacimi
moslimami Gorancami.
7
Prevažne Srbmi osídlené opštiny na juh od rieky Ibar sa čiastočne integrovali do ústavnoprávneho systému Kosova po roku 2008, pretože sú na rozdiel od severokosovských opštín
oddelené od územia Srbskej republiky a dostávali od nej menšiu podporu.
546
obyvateľstvom srbským so stálou pobočkou v severnej Kosovskej Mitrovici,
pričom väčšinu sudcov by mali tvoriť sudcovia srbskej národnosti. (First
agreement..., 2013) Tieto ustanovenia sú však mnohými obyvateľmi severného
Kosova považované za problematické, keďže sa obávajú nielen možnej straty
pracovných miest, ale najmä integrácie do kosovského ústavno-právneho
systému, ktorý mnohí považujú za diskriminačný pre Srbov.
1.1 Reakcie na prijatie dohody
Prijatie Bruselskej dohody vyvolalo zmiešané reakcie ako v Srbsku, tak aj
v Kosove. Napriek tomu, že dohodu schválili vlády a parlamenty Srbska, aj
Kosova, v oboch entitách sa zdvihla relatívne silná vlna odporu. Druhá
najsilnejšia opozičná politická strana v Srbsku, Demokratická strana Srbska,
zbierala podpisy a organizovala mítingy v Belehrade proti Bruselskej dohode.
Stanovisko odporcov Bruselskej dohody z radov Srbov pomerne výstižne
sumarizuje názor profesora ústavného práva K. Čavoškého, podľa ktorého
znamená podpísanie Bruselskej dohody odstránenie aj posledných zvyškov
štátnosti Srbskej republiky v Kosove, čo nie je v súlade ani s Ústavou Srbskej
republiky, ani s Rezolúciou BR OSN č. 1244. (Akademik Kosta Čavoški...,
2013) Na strane kosovských Albáncov sa objavili najmä obavy, že by v Kosove
mohla vzniknúť nová Republika Srbská, čím by sa štát „daytonizoval“
a znefunkčnil. Podľa kosovsko-albánskeho politológa I. Dedu navyše dôjde na
základe Bruselskej dohody v Kosove k politickej a inštitucionálnej segregácii na
základe národnosti, čím sa znemožní komunikácia medzi oboma národmi ako
dôležitý faktor spoločenského pokroku. (Ilir Deda: Brussels..., 2014) Dohodu
odmieta najmä opozičná politická strana Vetëvendosje (Sebaurčenie), ktorá
nesúhlasí celkovo s dialógom vedeným medzi Srbskom a Kosovom.
Proti Bruselskej dohode sa výrazne postavili najmä severokosovskí Srbi
a ich politickí predstavitelia, ktorí neboli o pripravovanej dohode ani dostatočne
konzultovaní, ani informovaní. Dňa 22.04.2013 v Kosovskej Mitrovici
zorganizovali protest s názvom „Srbi z Kosmetu 8 zostanú v Srbsku“, ktorého sa
podľa odhadov zúčastnilo 20 000 ľudí. (Radomirović, 2013a) Počas
zhromaždenia bolo odmietnuté prijatie dohovoru a zároveň bol vyjadrený
celkový nesúhlas kosovských Srbov s politikou srbskej vlády voči Kosovu. Ako
ďalšiu reakciu na kroky srbskej vlády, ktoré považujú za stiahnutie sa Srbska zo
svojej južnej pokrajiny a nepriame priznanie Kosova, prijali predstavitelia
kosovských Srbov dňa 04.07.2013 v Zvečane Deklaráciu o založení Dočasnej
skupštiny Autonómnej provincie Kosovo a Metohija, ktorá má fungovať mimo
inštitucionálneho rámca Kosova. Ako sa vyjadrili predstavitelia tejto skupštiny,
„nechceme prijať ústavu a právny poriadok iného, cudzieho štátu, ktorý nie je
8
Kosmet je srbská skratka názvu (Autonómna pokrajina) Kosovo a Metohija, čo je ústavné
pomenovanie Kosova v Srbskej republike.
547
uznaný [Srbskou republikou] a bol stvorený protiprávne.“ (Srbi konstituisali...,
2013)
2 Lokálne voľby v Kosove
Prvým testom a lakmusovým papierikom Bruselskej dohody a jej
implementácie v teréne mali byť lokálne voľby v Kosove. Podľa článku 11
Bruselskej dohody „lokálne voľby budú organizované v severných opštinách
v roku 2013 s pomocou OBSE v súlade s kosovskými zákonmi
a medzinárodnými štandardmi.“ (First agreement..., 2013) Voľby boli dôležité
pre vedúcich politikov Kosova najmä z toho hľadiska, že sa jednalo o prvé
lokálne voľby konajúce sa na celom jeho území od jednostranného vyhlásenia
nezávislosti, a to vrátane severných opštín, v ktorých doteraz pôsobili inštitúcie
Srbskej republiky a kosovské voľby tradične bojkotovali. Význam volieb pre
srbskú vládu spočíval najmä v tom, že mali priniesť vytvorenie novej politickej
reprezentácie kosovských Srbov, ktorí by následne vytvorili Spoločenstvo
srbských opštín. Hlavná téza, s ktorou srbskí politici operovali a presviedčali
kosovských Srbov na participáciu vo voľbách, bola tá, že voľby Srbom prinesú
nové a úplne legálne inštitúcie, ktoré budú uznané zo strany Kosova a takisto
medzinárodného spoločenstva, a tým pádom budú mať plnú legitimitu, zatiaľ čo
doterajšie inštitúcie kosovských Srbov neuznáva okrem Srbska de facto nikto.
Avšak už krátko po uzavretí Bruselskej dohody bolo jasné, že
zorganizovať voľby v štyroch severných opštinách a dosiahnuť aspoň
minimálnu účasť zabezpečujúcu legálne a legitímne vytvorenie nových inštitúcií
nebude jednoduché. Dovtedajší predstavitelia štyroch severokosovských opštín
pred voľbami oznámili, že ich konanie budú bojkotovať. Onedlho na to srbská
vláda rozpustila politickú reprezentáciu v týchto štyroch opštinách a na miesta
doterajších predstaviteľov dočasne dosadila výlučne prívržencov vládnych strán.
(Radomirović, 2013b) Tá časť politickej reprezentácie Srbov žijúcich v Kosove,
ktorá sa rozhodla vo voľbách participovať, sa nedokázala spojiť do jednej veľkej
spoločnej koalície a do volieb tak vstupovala rozštiepená v rámci 31
samostatných politických subjektov. (Počela kampanja..., 2013) Významnou
zmenou a novinkou bolo však vytvorenie Občianskej iniciatívy „Srpska“
(Gradjanska inicijativa Srpska, GIS), ktorá je výrazne podporovaná vládou
Srbskej republiky. GIS postavila svojich kandidátov na starostov opštín
a zástupcov v miestnych parlamentoch vo všetkých desiatich opštinách s
väčšinovým obyvateľstvom srbským. Jedným z jej primárnych deklarovaných
cieľov bolo okrem víťazstva v daných opštinách ich pripojenie k plánovanému
Spoločenstvu srbských opštín. Vládni predstavitelia Kosova vykazovali voči
GIS od začiatku nedôveru obávajúc sa, že skutočným cieľom GIS nie je (len)
zjednotenie voličského potenciálu Srbov vo voľbách, ale najmä zabezpečenie si
vplyvu Srbskej republiky v SSO, a tým de facto aj v Kosove.
548
Podmienkou, ktorú si pred voľbami stanovila srbská vláda, bola
neutrálnosť celého volebného procesu, čo v praxi malo znamenať absenciu
akýchkoľvek symbolov štátnosti Kosova na volebných materiáloch a vo
volebných miestnostiach, čo kosovskí predstavitelia spočiatku odmietali.
Dohodu sa podarilo dosiahnuť až v septembri 2013 a voľby sa tak konali pod
„neutrálnymi“ symbolmi Centrálnej volebnej komisie (Kosova). Je zrejmé, že
táto dohoda slúžila predovšetkým srbskej vláde s cieľom „obmäkčiť“ srbských
voličov v Kosove a prilákať ich k volebným urnám. O neutrálnosti totiž nie je
možné hovoriť, keďže voľby sa konali do kosovských inštitúcií podľa
„kosovských zákonov“, ako to uvádza aj článok 11 Bruselskej dohody.
Predvolebnú kampaň najmä v severnej Kosovskej Mitrovici charakterizovalo
zastrašovanie, ktoré niekoľkokrát prerástlo do vážneho násilia9. Prvé kolo volieb
sa konalo dňa 03.11.2013 a na severe Kosova sa vyznačovalo mnohými
nepravidelnosťami, atmosférou zastrašovania a násilnosťami, ktoré vyvrcholili
útokom maskovaných mužov na tri volebné miesta a zničením volebného
materiálu. (KM: Poništen materijal s tri mesta, 2013) Voľby na daných
volebných miestach v severnej Kosovskej Mitrovici museli byť z tohto dôvodu
opakované dňa 17. novembra 2013. Druhé kolo lokálnych volieb sa uskutočnilo
dňa 1. decembra 2013 a podľa oficiálnych výsledkov vo všetkých desiatich
väčšinovo srbských opštinách vyhral kandidát na vedúceho opštiny srbskej
národnosti. Volebná účasť však bola v štyroch severných opštinách nízka,
pohybovala sa od 15 do 30%. (Local elections results, 2014)
Po voľbách by malo nasledovať konštituovanie miestnych parlamentov
a následne aj vytvorenie Spoločenstva srbských opštín.
Záver
Bruselská dohoda je označovaná za historický úspech zahraničnej politiky
Európskej únie a za prejav jej schopnosti úspešného využitia soft power. Ako
naznačuje súčasný vývoj10, jej implementácia a vytvorenie Spoločenstva
srbských opštín v Kosove nebude jednoduché. Napriek nespornému faktu, že
dohoda znamená prielom v procese normalizácie vzťahov Srbska a Kosova, jej
obsah možno označiť ako vágny a všeobecný. Takáto formulácia textu bola
nevyhnutná na uzavretie dohody, v súčasnosti to však vytvára priestor pre
tenzie. Ani jedna zo strán sa totiž nevie dohodnúť na spoločnej interpretácii
textu, čo je pre úspešnú implementáciu nevyhnutné.
Napriek tomu, že prvý test implementácie dohody – lokálne voľby
v Kosove – politickí predstavitelia Kosova vyhlásili za úspešný, faktom je, že
Srbsko, Kosovo, ani medzinárodné spoločenstvo nepodnikli dostatočné
9
Časté boli bombové atentáty predovšetkým na politicky aktívnych obyvateľov. Do tohto
obdobia spadá takisto zatiaľ neobjasnená vražda colníka EULEX-u z Litvy, ktorý bol zabitý
na severe Kosova. (EU police officer killed in Kosovo, 2013)
10
K polovici januára 2014.
549
opatrenia na to, aby voľby prebehli pokojne. Väčšina politickej reprezentácie
severokosovských Srbov sa vyjadrila za bojkot volieb a nepokoje počas prvého
kola vyvolali dokonca obavy, aby sa neohrozil proces implementácie dohody
celkovo. Bruselská dohoda má byť podobne ako celý dialóg Belehrad-Priština
statusne neutrálna, a také mali byť aj lokálne voľby. Faktom však je, že voľby sa
aj podľa samotnej dohody konali podľa „kosovských zákonov“ a ich výsledkom
je vytvorenie kosovských inštitúcií a faktická integrácia štyroch
severokosovských opštín do ústavno-právneho poriadku Kosova. Z tohto
dôvodu novozvolený primátor Kosovskej Mitrovice K. Pantić odmietol prijať
funkciu spolu s niekoľkými poslancami mestského parlamentu, čo viedlo
k vypísaniu nových volieb na primátora a dodatočnému skomplikovaniu
situácie.
Ak sa nakoniec SSO podarí založiť, je neisté, čo bude obsahovať jeho
štatút a aké bude mať spoločenstvo reálne právomoci. Srbskí najvyšší
predstavitelia pôvodne požadovali plnohodnotnú autonómiu, no po prijatí
Bruselskej dohody sa ako s kompromisným riešením uspokojili aj s významnou
mierou samosprávy pre spoločenstvo, no požadujú za to isté výkonné
právomoci. Poprední predstavitelia Kosova na druhej strane opakovane
vyhlasujú, že SSO bude mať podobu mimovládnej organizácie, keďže nebude
mať výkonné, zákonodarné, ani súdne právomoci. Tieto vyhlásenia však slúžia
pravdepodobne len pre vnútropolitické potreby. Reálny obraz toho, čo má
vzniknúť, naznačil nemecký veľvyslanec v Kosove Peter Blomeyer, ktorý
vyhlásil, že SSO nebude mimovládna organizácia, ale zároveň nebude ani
„tretím stupňom moci“ či druhou Republikou Srbskou. (Blomejer: ZSO ni RS ni
NVO, 2013) Na základe výpočtu kompetencií SSO je pravdepodobné, že
spoločenstvo bude mať isté limitované výkonné a zákonodarné právomoci.
Dohoda by mala priniesť len jeden ústavno-právny systém na celom
území Kosova, a tým väčšiu transparentnosť a bezpečnosť, zatiaľ je však opak
pravdou a jej implementácia momentálne vedie k destabilizácii oblasti a
k zvýšeniu rizika konfliktov. Situácia v teréne ostáva neprehľadná a nestabilná
a pomalá integrácia srbských bezpečnostných a súdnych štruktúr do systému
Kosova vedie k vytváraniu ešte väčšieho bezpečnostného vákua. Na to, aby
dohoda mohla byť považovaná za historickú a aby reálne napomohla upokojeniu
situácie v Kosove, bude potrebné ešte mnoho úsilia pri jej implementácii a
uzatvorenie prípadných ďalších dohôd.
Literatúra:
Akademik Kosta Čavoški o neustavnosti Briselskog sporazuma. 2013. In Fond Slobodan
Jovanović [online]. 2013. [cit.10.01.2014]. Dostupné na internete:
http://www.slobodanjovanovic.org/2013/05/31/akademik-kosta-cavoski-o-neustavnostibriselskog-sporazuma/
550
Blomejer: ZSO ni RS ni NVO. 2013. In B92 [online]. 2013. [cit.09.01.2014]. Dostupné na
internete: http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=
2013&mm=12&dd=12&nav_id=788369
EU police officer killed in Kosovo. 2013. In BBC [online]. 2013. [cit.11.01.2014]. Dostupné
na internete: Dostupné na internete: http://www.bbc.co.uk/news/world-europe-24158153>
First agreement of principles governing the normalization of relations. 2013. Radiotelevizija
Srbije [online]. 2013. [cit.08.01.2014]. Dostupné na internete:
http://www.rts.rs/upload/storyBoxFileData/2013/04/20/3224318/Originalni%20tekst%20Pre
dloga%20sporazuma.pdf
Ilir Deda: Brussels Agreement has divided Kosovo. 2014. In Blic [online]. 2014.
[cit.10.01.2014]. Dostupné na internete: Dostupné na internete:
http://english.blic.rs/News/10138/Ilir-Deda-Brussels-Agreement-has-divided-Kosovo
KM: Poništen materijal s tri mesta, 2013. In B92 [online]. 2013. [cit.10.01.2014]. Dostupné
na internete: Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=11&dd=04&nav_category=640
&nav_id=773386>
Local elections results. 2014. Central election commission [online]. 2014. [cit. 10.01.2014].
Dostupné na internete: <http://rezultatet.rksgov.net/NightResults/Results.aspx?RaceID=1&UnitID=1&IsPS=0&Turnout=0&LangID=2
Počela kampanja za kosovske izbore. 2013. Radiotelevizija Srbije [online]. 2013.
[cit.10.01.2014]. Dostupné na internete: http://www.rts.rs/page/stories/
sr/story/9/Politika/1408144/Po%C4%8Dela+kampanja+za+kosovske+izbore.html
Radomirović, B. 2013a. Srbi sa severa Kosova ne prihvataju briselski sporazum. In Politika
[online]. 2013. [cit. 09.01.2014]. Dostupné na internete: <http://www.politika.rs/rubrike/temadana/255665.lt.html
Radomirović, B. 2013b. Vlada raspustila skupštine opština na severu Kosova. In Politika
[online]. 2013. [cit. 2014-01-09]. Dostupné na internete:
<http://www.politika.rs/rubrike/tema-dana/Vlada-raspustila-skupstine-opstina-na-severuKosova.lt.html>
Serbia's platform on Kosovo and Metohija. 2012. In B92 B92 [online]. 2013. [cit.10.01.2014].
Dostupné na internete: http://www.b92.net/eng/insight/
strategies.php?yyyy=2012&mm=12&nav_id=83846
Srbi konstituisali Skupštinu na KiM. 2013. In B92 [online]. 2013. [cit.10.01.2014]. Dostupné
na internete: Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=07&dd=04&nav_category=640
&nav_id=729086
551
TURECKÉ VZŤAHY S RUSKOM A IRÁNOM –
SPOLUPRÁCA A(LEBO) RIVALITA?
TURKISH RELATIONS WITH RUSSIA AND IRAN COOPERATION AND/OR RIVALRY?
Ľubomír Čech2
ABSTRACT
Turkish efforts to improve its key neighbors relations should have been the main tool to
provide regional stability and, at the end of the day, also one of the tools for improving the
global influence of Ankara in the contemporary world. Last years, in many directions,
foreshadowed, that in the triangle of relations Ankara, Moscow, Teheran, there are several
centrifugal influences, proving the complicated character of mutual relations. It shows that
residues of the past social-economical, military and religious character are not forgotten.
Several manifestations of Turkish foreign policy in its Eurasian agenda are accepted by other
actors of international relations controversially, including the perception of Ankara as an
extended hand the United States.
Key words: Turkey, Turkish relations, Russia, Iran, cooperation, rivalry
Úvod
Vzťahy Turecka k jeho najvýznamnejším susedom mali v poslednom
desaťročí výrazne pragmatický charakter, čo sa prejavovalo v tom, že Ankara
využívala svoje energetické a ekonomické prepojenie s Ruskom a Iránom na
zosúladenie politických rozdielov, ktoré tieto krajiny rozdeľovali. Turecké
vzťahy s Ruskom v prvej dekáde nového milénia zaznamenali podstatné
zlepšenie. Vzťahy s Iránom zďaleka nemali takú dynamiku zlepšovania a mohli
by sme ich skôr označiť ako studený mier. Boli poznamenané rivalitou
o regionálny vplyv, najmä v nábožensko-ideologických otázkach a vo sfére
regionálnej bezpečnosti. Ešte pred niekoľkými rokmi odborníci naznačovali, že
vzťahy medzi týmito tromi krajinami vytvárajú možnosť vzniku akéhosi nového
spojeneckého trojuholníka. V poslednom období však rozporuplný postoj
Turecka k arabskej jari a najmä k vnútornému konfliktu v Sýrii spôsobil napäté
vzťahy v oboch partnerstvách. O turecko-iránsko-ruskej osi v srdci Eurázie sa
1
Ľubomír Čech, Doc. PhDr., CSc., docent katedry medzinárodných politických vzťahov,
Fakulta medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave, Dolnozemská cesta
1/b, 835 35 Bratislava 5, Slovenská republika, [email protected]

Článok je publikovaný v rámci projektu VEGA 357 – Vytváranie multipolarity v súčasných
medzinárodných vzťahoch.
552
hovorí čoraz menej a niektoré zmeny v praktických zahraničnopolitických
krokoch skôr naznačujú návrat Ankary k severoatlantickej lojalite.
1 Charakter a obmedzenia vzájomných vzťahov
Turecká vládnuca strana – Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), vedená
filozofiou ministra zahraničných vecí Ahmeta Davutoglua, sa snažila o zlepšenie
politických vzťahov s kľúčovými susedmi Turecka (Čech, 2013)
prostredníctvom vzájomných ekonomických prepojení a meniacou sa pozíciou
voči strategickým otázkam, ako je napr. izraelský a iránsky jadrový program,
posúvala svoj postoj bližšie k regionálnym záujmom zúčastnených strán.
Cieľom bolo posilniť tureckú ekonomiku, dosiahnuť väčšiu regionálnu stabilitu
a tým zvýšiť globálny vplyv Ankary. Turecké vedenie si uvedomovalo, že
regionálne súťaženie pretrváva. Existovala však nádej, že negatívne elementy
budú prekonané a regionálni partneri dajú prednosť zlepšeniu ekonomických
vzťahov a bezpečnejšiemu regiónu. To bolo mimoriadne dôležité pre turecké
vedenie, ktoré považovalo „strategickú hĺbku“ svojej zahraničnej politiky za
jeden z rozhodujúcich
determinantov, potrebných pre zvýšenie jej
manévrovacieho priestoru (Öner, 2011).
Stavajúc na raste energetického a ekonomického spojenectva medzi
Tureckom a Ruskom z 90-tych rokov, Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá je
pri moci od roka 2002, sa snažila využiť vznik tohto partnerstva na zlepšenie
politických a bezpečnostných vzťahov s Ruskom, ktoré zostávali napäté kvôli
nezhodám vo viacerých regionálnych bezpečnostných otázkach. Moskva tento
postoj opätovala, ale s ambíciou oslabenia tureckej prozápadnej orientácie.
V posledných desiatich rokoch došlo k mimoriadnemu nárastu obchodu, turizmu
a vzájomných investícií. Rusko sa stalo najväčším tureckým obchodným
partnerom (predstihujúc tak Nemecko), tretím najväčším exportným trhom
a dôležitým investičným partnerom (Weitz, 2013). Významný podiel na tom
mali turecké obchodné skupiny, ktorých záujem o udržanie rusko-tureckých
ekonomických väzieb nútil vládnucu administratívu v Ankare vyhýbať sa
sporným otázkam vo vzájomných vzťahoch. Turecko a Rusko v roku 2010
deklarovali „strategické partnerstvo“ a dohodli sa na konaní každoročných
stretnutí na najvyššej úrovni, ustanovili Radu pre spoluprácu na vysokej úrovni
(High-Level Cooperation Council) a Skupinu spoločného strategického
plánovania (Joint Strategic Planning Group).3
3
Na rokovaniach bolo podpísaných viac ako 20 dvojstranných dokumentov o posilnení
obchodných a strategických vzťahov, okrem iného aj memorandum o spolupráci pri výstavbe
a prevádzke prvej jadrovej elektrárni na území Turecka, dohoda o leteckom spojení, program
spolupráce v oblasti cestovného ruchu (odstránenie vízových prekážok). Rokovalo sa aj
o ruskom záujme na stavbe tureckého ropovodu Samsun-Ceyhan, spojujúceho Čierne
a Stredozemné more a o projekte plynovodov Modrý prúd a Južný prúd (pozn. autora).
553
Hlavný konfliktný faktor v turecko-ruských vzťahoch je však ťažko
odstrániteľný. Spôsobuje ho nevyvážené zloženie turecko-ruského obchodu.
Turecko importuje ruskú ropu a plyn. Tieto komodity tvoria 4/5 z celkového
ročného obchodu vo výške 33 miliárd amerických dolárov. Snaha Ankary
o zredukovanie závislosti na energiách z Ruska sa ukázala z veľkej časti
neúspešnou. Hoci sa podiel Ruska na tureckom importe ropy znížil zo 40%
v roku 2009 na 12% v roku 2011, podiel zemného plynu, ktorý Turecko získava
z Ruska, vzrástol až na úroveň 58% v roku 2012 (Weitz, 2013). Rusko sa tiež
snaží stať sa vedúcim hráčom v rozvíjajúcom sa tureckom sektore civilnej
jadrovej energetiky. Moskva nemá záujem, aby sa Turecko stalo súčasťou
hlavného východno-západného energetického koridoru, umožňujúceho prepravu
ropy a plynu z kaspickej oblasti na európske trhy. Aj keď Turecko (ako členská
krajina NATO) urobilo voči Rusku ústretový krok a v posledných desiatich
rokoch lobovalo za to, aby vojnové plavidlá Severoatlantickej aliancie opustili
Čierne more, spolupráca s Moskvou v politických otázkach nemá kontinuitu.
Kvôli rozdielnym politickým prioritám a národným záujmom je skôr taktická,
než strategická.
Turecké vzťahy s Iránom nemali zďaleka takú úroveň, ako vzťahy
s Ruskom. Napriek tomu sa darilo posilniť ich energetický a ekonomický
rozmer. Najmä preto, že Irán vďaka znižovaniu cien, poskytoval v roku 2011
Turecku viac ako polovicu celkového množstva ropy. Ankara „za odmenu“
bránila uplatňovaniu ďalších sankcií, prijatých mnohými západnými krajinami
voči Iránu a podarilo sa jej obísť niektoré finančné sankcie tým, že Iránu platila
zlatom a nie menou. Irán však nebol pre Turecko tak spoľahlivým partnerom,
ako Rusko. Viacero dohôd oznámených s veľkou slávou nikdy nedospelo do
štádia konečnej realizácie. V dôsledku toho sa turecké banky (s trvalou
podporou a pod tlakom USA) sťahujú z pozície sprostredkovateľov v Iráne. Na
rozdiel od Ruska, Iránu chýba v Turecku obchodná klientela, ktorá by lobovala
za jeho záujmy. Tureckí podnikatelia pokladajú Irán za frustrujúce investičné
prostredie. Turecko robí kroky v tom, aby Azerbajdžan, Irak a Turkménsko
nahradili Irán na pozícii hlavného dodávateľa ropy a zemného plynu. Preto sa dá
predpokladať, že úloha Iránu v tureckej ekonomike sa bude, paralelne
s prehlbovaním tureckých vzťahov s ďalšími dynamickejšími ázijskými
ekonomikami, stále zmenšovať (Aliriza – Alterman – Kuchins, 2013).
Turecko a Irán nevyužili historickú šancu a ťažko prekonávajú
komplikovaný charakter vzájomných vzťahov, hodnotených ako „príležitostné
spojenectvo a večná rivalita“. To sa týka aj možných partnerstiev vo vzťahu k
Iraku alebo Afganistanu, ktoré sa takisto nenaplnili. Namiesto spolupráce
v prospech obmedzenia regionálnej nestability sa Ankara a Teherán rozhodli
podporiť konkurenčné elity v oboch krajinách. Z Turecka a Iránu sa stali
súperiace krajiny s ambíciou byť vzorom pre národy Stredného východu. Oproti
iránskemu ší`itskemu duchovnému modelu bol umiernený turecký sunnitský
model doposiaľ v tomto súperení úspešnejší. Turecko sa prezentuje ako vedúci
554
element sunnitských síl na Strednom východe, kde čelí spojencom Teheránu
v Bagdade a Damasku (Hubinger, 2012, s. 34-37). Čiastočne aj kvôli
rozdielnym politikám voči Sýrii a Iraku v súčasnosti skončila skromná
spolupráca, ktorá sa v regióne vyvinula pred pár rokmi proti kurdským
separatistom. Irán viac nepovažuje Turecko, vzhľadom na jadrovú problematiku,
za neutrálne a v súčasnosti uprednostňuje Kazachstan a iné krajiny ako
vhodnejších sprostredkovateľov v rámci rozhovorov P5+1.4
2 Dopady zmien v turecko-rusko-iránskom triangli na regionálne vzťahy
Keď porovnáme priority vzájomných vzťahov v tomto pomyselnom
trojuholníku, zistíme, že Turecko nie je pre Rusko tak dôležitým partnerom, ako
pre Irán. Ten si vytvoril viacero regionálnych nepriateľov a jeho obchodu (ako
je uvedené vyššie) chýbajú alternatívni obchodní partneri a investičné trhy.
Ankara považuje spoluprácu s Moskvou za veľmi dôležitú a potvrdila to aj
konkrétnymi postojmi. Napr., keď došlo v roku 2008 ku gruzínsko-osetinskému
konfliktu, Ankara sa postavila na stranu Moskvy a odmietla spochybniť ruské
záujmy na južnom Kaukaze.
Centrum pre strategické a medzinárodné štúdiá (CSIS) v spolupráci
s Nadáciou výskumu hospodárskej politiky Turecka (TEPAV) a s Inštitútom
orientálnych štúdií ruskej akadémie vied (IVRAN) realizuje projekt na analýzu
multidimenzionálneho vzťahu medzi Tureckom, Ruskom a Iránom. Podľa
autorov CSIS trojuholník Turecko-Irán-Rusko má najväčší vplyv v susediacich
regiónoch východného Stredomoria, Strednej Ázie a Kaukazu (Baran – Cornell,
2007).
V prvom regióne je dominantným problémom konflikt v Sýrii. Rozdiely
medzi Tureckom a jeho partnermi sú veľké a zrejme také aj ostanú, pokiaľ
súčasný prezident Assad zostane vo svojom úrade. Kardinálnou otázkou
zostáva, ako dlho budú Rusko a Irán tolerovať rastúce turecké úsilie o zvrhnutie
ich sýrskeho spojenca. Priama turecká vojenská intervencia v Sýrii by zrejme
viedla k nepredvídateľným problémom vo vzájomných vzťahov. Pokiaľ by
Assad opustil úrad bez tureckej intervencie, potom vzrastie popularita Ankary
v arabskom svete na úkor Moskvy a Iránu.
Tieto tri krajiny majú záujmy aj v regióne Strednej Ázie. Turecko aj Irán
by tam radi zvýšili svoj vplyv. Od nástupu prezidenta Putina však narážajú na
záujmy Moskvy (Horák, 2007, s. 260). Ruský vplyv v Strednej Ázii je,
vzhľadom na históriu, geografickú blízkosť a ekonomické, politické
a bezpečnostné väzby, stále obrovský. Nakoľko postupný odchod síl NATO
z Afganistanu pravdepodobne posilní tento vplyv, Ankara sa pripojila
k Teheránu v politike ústupkov moskovskému prvenstvu. Napriek tomu, že v
4
Skupinu P5 + 1 tvorí päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN a Nemecko (pozn.
autora).
555
dlhodobom horizonte nie sú Turecko ani Irán pripravení akceptovať nespornú
ruskú dominanciu v tomto regióne, v súčasnej dobe sa jej Ankara i Teherán
podriadili.
Kaukaz ponúka ešte pravdepodobnejšiu arénu pre väčšiu trilaterálnu
geopolitickú súťaž. Rusko chce ostať dominantným hráčom v tomto dôležitom
susedskom regióne a nie je tolerantné voči ekonomickým a energetickým
súperom, moslimským ozbrojencom, či iným rivalom. Turci a Iránci sa netaja
sympatiami k potlačovanému lokálnemu moslimskému elementu na severnom
Kaukaze, ale neodvažujú sa spochybniť ruskú územnú celistvosť. Iné sú ich
prístupy v konfliktných otázkach južného Kaukazu. Teherán rešpektuje
moskovskú dominanciu v tomto regióne a otvorene oceňuje ruskú podporu
Arménska, ktorá je Azerbajdžanom aj Tureckom odmietaná (Chuguryan, S. –
Chuguryan, V., 2013; Čech, 2010). Turecko sa naopak snaží podporovať
samostatnosť Azerbajdžanu a Gruzínska ako nárazníkových štátov a ako svojich
partnerov v niekoľkých súčasných (aj plánovaných) východno-západných
energetických projektoch. Počas konfliktu v Gruzínsku zohralo Turecko úlohu
zmierovateľa a navrhlo vytvorenie „Kaukazskej platformy spolupráce
a stability“ (Oznámenie komisie Rade a Európskemu parlamentu. Stratégia
rozširovania a hlavné výzvy na roky 2008–2009, 2008). Podľa štúdie CSIS
niektorí ruskí analytici a politici očakávajú, že Turecko, pokiaľ sa bude naďalej
vzďaľovať od svojich sekulárnych princípov a prijímať viac moslimskú identitu,
sa stane rastúcim súperom Moskvy o vplyv dokonca aj na severnom Kaukaze,
kde niektorí Turci využívajú etnické a náboženské vzťahy s rôznymi
kaukazskými skupinami na podporu radikálnejšej a militantnejšej formy islamu,
než akú Moskva považuje za akceptovateľnú (Aliriza – Alterman – Kuchins,
2013).
3 Turecko a Irán v etape zložitého prekonávania dedičstva minulosti
Obnovené turecko-iránske napätie v posledných rokoch naznačuje návrat
k historickej podobe ich vzťahu. Strety medzi imperiálnymi ambíciami
Osmanskej ríše a perzskej dynastie Safíovcov po stáročia tvarovali regionálnu
politiku. Vzťahy medzi Tureckom a Iránom boli v 90-tych rokoch minulého
storočia napäté, keď sa obe vlády podozrievali z podporovania teroristických
a separatistických hnutí. Až v predchádzajúcej dekáde Turecko, pod vládou
Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), výrazne zlepšilo svoje vzťahy s iránskou
vládou.
Turecko-iránskemu zblíženiu pomohli islamské strany ovplyvňujúce
vládne štruktúry v Ankare, tak aj v Teheráne. Turecké sekulárne politické strany
a priority národnej bezpečnosti, ktoré až do minulej dekády dominovali tureckej
zahraničnej politike, považovali Irán aj Sýriu za potenciálne hrozby a snažili sa
o vytvorenie bezpečnostných vzťahov s Izraelom. Islamská orientácia AKP však
spôsobila, že súčasná generácia tureckých a iránskych lídrov podstatne viac
556
zdieľala spoločnú oddanosť islamu a odpor voči izraelskému zaobchádzaniu
s Palestínčanmi.
Tento náboženský prvok sa stal zdrojom rozporov až potom, keď v rámci
arabského sveta premiér Recep Tayyip Erdogan začal vytláčať prezidenta
Mahmúda Ahmadínežáda (a iných prominentných Iráncov) z pozície
najpopulárnejšieho moslimského lídra. Najmä v súvislosti s „arabskou jarou“
Erdogan vyzýval moslimov v arabských krajinách, aby režimy v arabskom
svete nasledovali turecký príklad (Öniş, 2012). Reprezentanti iránskej vlády
dávali sami seba za vzor a odporúčali ustanovenie Islamskej republiky. Počas
posledných rokov tureckí predstavitelia podporovali sunnitských odporcov Iránu
(v Iraku a Sýrii) a sunnitské vlády čelili masovej ší`itskej opozícii (ako v
Bahraine) za výraznej podpory Teheránu.
Podobne to vyzeralo aj v otázkach regionálnej bezpečnosti. Okrem
odmietania bezpečnostných väzieb s Izraelom, Strana spravodlivosti a rozvoja
bola ústretová voči Iránu tým, že sa usilovala o zmierenie s ich sýrskym
spojencom. AKP spustila viacero kooperatívnych iniciatív s prezidentom
Assadom. V rámci tohto procesu sa novým lídrom v Turecku podarilo utlmiť
sýrsku podporu Strany kurdských pracujúcich (Partiya Karkerên Kurdistan PKK). Teherán takisto výrazne obmedzil podporu PKK. Pred niekoľkými rokmi
si turecké a iránske autority začali vymieňať protiteroristické informácie a
koordinovať vojenské údery proti kurdským teroristom na severe Iraku.
Ku zmene došlo vtedy, keď sa vláda AKP rozhodla podporiť sunnitských
rebelov v Sýrii. Irán kontroval obnovením podpory PKK. Iránski predstavitelia
boli sklamaní, že Turecko sa stáva hlavným regionálnym podporovateľom
ozbrojenej opozície snažiacej sa o zosadenie Assada. Spor kulminoval tureckou
žiadosťou orgánom NATO v novembri 2012, aby na území krajiny bol
rozmiestnený zbraňový systém protivzdušnej obrany Patriot ako ochrana pred
sýrskymi leteckými a raketovými útokmi. Iránski analytici sa obávali, že
Patrioty by mohli slúžiť ako základ bezletovej zóny, ktorá by zbavila Assadov
režim jednej z jeho mála výhod proti povstalcom. Iránsky prezident
Ahmadínežád zrušil plánovanú návštevu Turecka – krok, ktorý iránske média
pripísali práve nasadeniu Patriotov.
Taktiež Irak prispel k prehĺbeniu bilaterálneho napätia. Turecko nechce,
aby Irán dominoval Iraku. Turecko sa obáva, že Irán sa snaží o slabý a rozdelený
Irak, ktorý by bol neschopný napadnúť cestu Teheránu za regionálnym
prvenstvom. Turecko je tiež presvedčené, že Irán chce, aby v Bagdade vládol
servilný ší`itsky režim, ktorý nebude robiť problémy iránskej politickej
a ekonomickej kontrole nad Irakom. Naproti tomu Turecko favorizuje silný
iracký štát vedený koalíciou politických síl, ktoré udržia domácu stabilitu
a prispejú k regionálnej bezpečnosti. Takéto podmienky by boli priaznivé pre
ožívajúcu irackú produkciu fosílnych palív, čo by prospelo Turecku, ako
kľúčovému tranzitnému štátu pre irackú ropu a zemný plyn. Taktiež by sa
posilnil obnovujúci sa iracký hospodársky rast, ktorý by podporil tureckých
557
investorov a obchodníkov. Tieto rozdielne strategické vízie viedli Turecko
a Irán k podpore protichodných politických síl v Iraku (Kane, 2011).
V kontexte týchto komplikujúcich sa vzťahov prešla zmenami dokonca aj
jadrová otázka a stratila na význame pre udržanie dobrých turecko-iránskych
vzťahov. Ankara získala kredit v Teheráne v roku 2010, keď sa usilovala
podnietiť zmluvu o budovaní dôvery medzi Iránom a Západom ohľadom jeho
nukleárnych zásob. Keď západne vlády odmietli túto dohodu, turecká delegácia
v Bezpečnostnej rade OSN hlasovala proti zavedeniu ďalších sankcií voči Iránu.
Aj keď iránski predstavitelia ocenili podporu Turecka i tvrdšiu líniu, ktorú vláda
AKP prijala voči palestínskej otázke, následne obvinili Turecko z tajnej dohody
s Izraelom proti Iránu po tom, čo Ankara v septembri 2011 vyhlásila, že by
povolila NATO postaviť radar včasného varovania v juhovýchodnom Turecku.
Jeho očividným, hoci nevyjadreným cieľom malo byť sledovanie iránskych
rakiet.
Turci teraz vyjadrujú podráždenie kvôli iránskej nevďačnosti za ich úsilie
o vyjednávanie medzi Teheránom a Západom. Nakoľko iránska kritika často
obsahuje hrozby, Erdogan deklaroval, že Turecko sa bude cítiť nútené usilovať
o nukleárne zbrane, ak by ich niekedy získal aj Irán. Irán nedávno navrhol
Kazachstan a ďalšie krajiny ako vhodných sprostredkovateľov pre budúce
iránske nukleárne rokovania. Na tomto zozname už nie je Turecko.
Tureckí predstavitelia sú napriek tomu stále proti medzinárodným
sankciám voči Iránu, a to kvôli ekonomickým stratám, ktoré postihujú ich
vlastnú krajinu. Podľa dohody z roku 1996, Turecko importuje zhruba 30
miliónov kubických metrov iránskeho zemného plynu denne (10 miliárd m3
ročne) z Iránu prostredníctvom priameho plynového potrubia. Turecko tiež
denne kupuje 200 000 barelov ropy. Tieto množstvá zodpovedajú 20%
tureckého importu zemného plynu a 30% importu ropy a pomáhajú vyvážiť
tureckú energetickú závislosť na Rusku, ktoré poskytuje Turecku väčšinu jeho
ropy a buduje v krajine prvú jadrovú elektráreň. Vďaka sile týchto
ekonomických väzieb teraz turecko-iránsky obchod presahuje 20 miliárd
dolárov (Weitz, 2013).
Tureckí politici cítili potrebu prijať záväzné sankcie prijaté
Bezpečnostnou radou OSN, ale bránili sa prijatiu doplnkových sankcií
západných vlád, ktoré zahŕňajú zákaz nákupu iránskych energií a bojkot
obchodu s iránskymi drahými kovmi. Európski predstavitelia a predstavitelia
USA a EÚ vo všeobecnosti na Ankaru v tejto otázke netlačili, ale turecký
obchod v každom prípade redukoval prepojenia na Irán skôr, než by riskoval
stratu prístupu do globálneho ekonomického a finančného systému, ktorému
dominuje Západ. Plány na vybudovanie masívnych energetických prepojení
medzi kaspickou oblasťou a Európou cez turecké územie sú oveľa ťažšie
realizovateľné bez teheránskej participácie a súhlasu. Turecké nákupy iránskej
ropy poklesli a turecké finančné inštitúcie sa začali viac zdráhať slúžiť ako
sprostredkovatelia tretím stranám, ktoré majú záujem o obchodovanie s Iránom.
558
Západné sankcie paradoxne poskytovali dôležité benefity tureckej
ekonomike. Turecké podniky stále čelia mnohým prekážkam pri podnikaní
s Iránom, počnúc iránskou byrokraciou až po medzinárodné sankcie. Avšak
spomínané sankcie vylúčili mnohých západných konkurentov, s ktorým museli
turecké firmy súťažiť na iných trhoch, vrátane Stredného východu.
Najpodstatnejšie je, že Turecko nemohlo platiť za dovoz iránskej energie
v dolároch alebo eurách, takže iránske korporácie museli akceptovať tureckú líru
a potom využívať túto menu na nákup zlata v Turecku, ktoré môže byť
predávané na trhoch zálivu za konvertibilnejšiu menu. Tieto aktivity, po dlhých
rokoch masívneho deficitu, dopomohli Turecku k vyrovnanej obchodnej
bilancii.
Iránski predstavitelia, napriek komplikujúcim sa vzťahom s Ankarou, sa
bránia úplnému „rozchodu“ s Tureckom. Už aj tak majú dosť potenciálnych
protivníkov, takže silný sused, ktorý sa stavia proti použitiu sily proti Iránu je
veľkou výhodou. Iránski predstavitelia apelovali na Turecko, aby využilo svoje
kontakty so sýrskou opozíciou a pomohlo tak zabezpečiť prepustenie 48
iránskych rukojemníkov. Obe krajiny zriaďujú spoločnú univerzitu, spoločnú
ekonomickú komisiu a viac tranzitných a hraničných terminálov. Od 17. storočia
medzi sebou Turecko a Irán nebojovali a v oboch krajinách vládne všeobecný
názor proti ďalším bilaterálnym ozbrojeným konfliktom. V Iráne je veľa ľudí,
ktorí dúfajú, že Turecko „nezahryzne do kyslého jablka“ a nebude sa vojensky
angažovať v Sýrii. Tento hypotetický scenár by situáciu medzi krajinami
mimoriadne vyhrotil. V súčasnosti sa v iránskej vládnej administratíve objavujú
aj názory, prisudzujúce časť existujúceho napätia s Tureckom západným
machináciám a „sionistickému sprisahaniu“.
Záver
V posledných rokoch má Turecko s Ruskom a Iránom skôr rozchádzajúce
sa, než komplementárne záujmy:
 Moskva a Teherán nepodporili rozvoj transportného energetického
prepojenia medzi Východom a Západom, ktoré prechádzajú cez Kaspické
more a Turecko;
 Ankara sa postavila na stranu proti spojencom Teheránu, Bagdadu
a Damasku – zatiaľ čo Moskva ich všeobecne podporovala;
 Turecko tiež upravilo svoju pozíciu k izraelskej politike voči Palestíne,
sankciám proti Iránu a protiraketovej iniciatíve NATO.
Väčšina odborníkov sa vyjadruje v tom zmysle, že sú neopodstatnené
pochybnosti o tom, že Turecko sa začalo vzďaľovať medzinárodnému systému,
ktorému dominujú Spojené štáty. Turecko si udržalo silné vzťahy s NATO
a Spojenými štátmi a stalo sa Obamovým obľúbeným spojencom v regióne. Od
roku 2010 Ankara a Washington spojili svoje sily v boji proti iránskemu vplyvu
559
v Sýrii, dávajúc tak Rusom a Iráncom jasne najavo, koho považujú za
regionálneho zástupcu USA.
Nedávny turecký záujem posunúť sa bližšie k Šanghajskej organizácii
spolupráce (SCO) nemá potenciál zmeniť túto dynamiku vzťahov. Príčinou je
slabá pozícia SCO ako inštitúcie, rozdielna zahraničnopolitická orientácia
mnohých z jej členov a pravdepodobnosť, že Washington a Ankara by využili
príležitosť rozvíjať svoju spoločnú agendu v Eurázii. Do hry však môže vstúpiť
čínsky faktor. Nárast globálneho vplyvu Číny zvyšuje pravdepodobnosť zmien
trojstranných vzťahov Turecka, Iránu a Ruska, rovnako ako aj v blízkom
partnerstve Ankary a Washingtonu. Otázka partnerstiev, spojenectiev alebo
koalícií v eurázijskom priestore je v tomto zmysle stále otvorená.
Turecko sa správa pragmaticky a vyvodzuje celkom logicky obavy, že
izolácia a ohrozovanie Iránu môžu zradikalizovať iránsku zahraničnú politiku.
Izolovaný Irán by mohol prehĺbiť svoje vzťahy s teroristickými organizáciami,
zasahovať viac v Iraku a Afganistane a podniknúť ďalšie opatrenia, ktorých
cieľom by bolo pomstiť sa Spojeným štátom a ich spojencom, vrátane Turecku.
Vojna medzi Iránom a Západom by v tejto perspektíve bola katastrofálna,
nakoľko turecké regionálne záujmy by boli veľmi poškodené, tak ako sa to stalo
počas konfrontácie Spojených štátov so Saddamom Husajnom v Iraku. Straty
vo vojne s Iránom by boli ešte väčšie.
Turecko-iránsky vzťah však nemožno ani do budúcnosti považovať za
bezproblémový, predovšetkým kvôli rozdielnym geopolitickým a náboženským
záujmom. Turecko a Irán sa teraz nachádzajú vo vzťahoch akejsi historickej
paralely a vyhýbajú sa priamej vojne. Po desaťročiach, počas ktorých bola vždy
jedna z týchto dvoch krajín zreteľne dominantná, teraz sledujeme nebezpečnú
rovnováhu. Tento stav obe tieto nearabské krajiny pokladajú za rast vlastnej sily,
ktorá si zaslúži mať dôležité slovo na Strednom východe. Potenciál konfliktu je
v tom, že len jedna z nich môže mať toto prvenstvo.
Literatúra:
ALIRITA, B., ALTERMAN, J.B., KUCHINS, A.C. 2013. The Turkey, Russia, Iran Nexus driving forces and strategies[online]. In: Center for Strategic and International Studies.
Washington, March 2013. Dostupné na:
<http://csis.org/files/publication/130318_Flanagan_TurkeyRussiaIran_web.pdf>
BARAN, Z. - CORNELL, S. 2007. What future does Turkey have in Central Asia and the
Caucasus? [online]. In: Central Asia-Caucasus Institute. 19.11.2007. [cit. 31.12.2013].
Dostupné na internete: <http://www.silkroadstudies.org/new/inside/forum /CACI_2007_
1119. html>.
ČECH, Ľ. 2010. Problémy turecko-arménskeho zbližovania. In: Zborník príspevkov z III.
medzinárodnej vedeckej konferencie: Bezpečnostné fórum 2010. Banská Bystrica: Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB Banská Bystrica, 2010. ISBN 978-808083-980-2, s. 144-152.
560
ČECH, Ľ. 2013. Turecká zahraničná politika a aktivity v jej ázijskom vektore. In: Politické
vedy – časopis pre politológiu, najnovšie dejiny, medzinárodné vzťahy, bezpečnostné štúdiá.
č. 3. 2013, roč. XVI. ISSN 1335-2741. s. 82-103.
HORÁK, S. 2007. Závislá nezávislost ve Střední Ásii: Proč Střední Ásie potřebuje být
závislá na vnějších silách? In: Acta Universitatis Carolinae - Studia Territorialia X., Vol 7,
No 10, 2007. ISSN 1213-4449. s. 245–272.
HUBINGER, V. 2012. Kde je a kam jde Turecko? In: Mezinárodní politika. roč. XXXVI,
2012, č. 2. ISSN 0543-7962. s.34-37.
CHUGURYAN, S. – CHUGURYAN, V. 2013. Genocída Arménov – prvá moderná genocída
20. storočia (1. časť). In: Medzinárodné vzťahy, ročník XI., 2013, č. 1. ISSN 1336-1562. s.
84-103.
CHUGURYAN, S. – CHUGURYAN, V. Genocída Arménov a postoj vybraných
medzinárodných aktérov (2. ČASŤ). In: Medzinárodné vzťahy, ročník XI., 2013, č. 3. ISSN
1336-1562. s. 58-80.
KANE, S. 2011. The Coming Turkish-Iranian Competition in Iraq [online]. In: Special
Report, U.S. Institute of Peace, June 2011. [cit. 05.01.2014]. Dostupné na internete:
<http://www.usip.org/publications/the-coming-turkish-iranian-competition-in-iraq>.
ÖNER, S. 2011. The Place of the EU in Multi-Dimensional Turkish Foreign Policy. In:
Kanat, K.B. – Üstün, K. – Yilmaz, H. 2011. History, Politics and Foreign Policy in Turkey.
Ankara: SETA, 2011. 266 s. ISBN 978-605-4023-14-1.
ÖNIŞ, Z. 2012. Turkey and the Arab Spring: Between Ethics and Self-Interest. In: Insight
Turkey. roč. 14, 2012, č. 3. ISSN 1302-177X, s. 45-63.
Oznámenie Komisie Rade a Európskemu parlamentu. Stratégia rozširovania a hlavné výzvy
na roky 2008 – 2009 [online]. Brusel, 5.11.2008. KOM(2008) 674 v konečnom znení. [cit.
08.01.2014].Dostupné na internete:
<http://eurlex.europa.eu/LexUriServ/LexUriServ.do?uri=COM:2008:0674:FIN:SK:DOC>.
Rusko uzavírá strategické dohody s Tureckem [online]. Electronic Resource Informačný
a podnikateľský Systém i-RU.CZ. [cit. 05.01.2014] . Dostupné na:
<http://www.irucz.ru/cz/zpravy/1-/145000000000-turecko/000-/000-/211-monitoring/18891rusko-uzavira-st/>.
WEITZ, R. 2013. The Turkey Triangle: Ankara, Moscow, Tehran [online]. In: The Turkey
Analyst, vol. 6, No. 7. 10 April 2013. The Turkey Analyst a biweekly publication of the
Central Asia-Caucasus Institute & Silk Road Studies, Program Joint Center. [cit. 02.01.2014].
Dostupné na: <www.turkeyanalyst.org>.
WEITZ, R. 2013. Turkey and Tehran: A Cold Peace [online]. In: The Turkey Analyst, vol. 6,
No. 3, 13 February 2013. The Turkey Analyst a biweekly publication of the Central AsiaCaucasus Institute & Silk Road Studies Program Joint Center. [cit. 05.01.2014]. Dostupné na
internete: <http://www.silkroadstudies.org/new/inside/turkey/2013/130213B.html>.
561
BEZPEČNOSŤ KRAJÍN ARABSKÉHO/PERZSKÉHO ZÁLIVU
V PRÍPADE IRÁNSKO-ZÁPADNEJ DOHODY
SAFETY OF THE GULF COUNTRIES IN CASE OF THE
IRAN-WEST AGREEMENT
Souheil Ghannam1
ABSTRACT
Geneva agreement, which was signed with Iran calmed the West, but alarmed Arab neighbors
of Iran. Iran, which is arming itself for decades and has regional ambitions, is not a
trustworthy neighbor to Arab countries. Arabic countries are in their security policy
depending on the alliance with USA. USA is lately inclining towards leaving the region.
Concerns of Arabs lie within the division of influence between the West and Iran, however
without them.
Key words: Arab countries, Iran, security policy, Iran-West Agreement, USA
1 Geopolitické vymedzenie Iránu
1.1 Zemepisná a strategická dôležitosť
Aj keď sú krajiny Arabského zálivu najviac ovplyvnené udalosťami
v Iráne, a to pozitívne aj negatívne, šiesti medzinárodní vyjednávači (piati stáli
členovia BR OSN + Nemecko) sa sústreďujú len na otázku toho, že Irán vlastní
jadrové zbrane. V prvom rade ich to zaujíma v súvislosti s bezpečnosťou Izraela
a následne s bezpečnosťou ropy. Čo sa týka bezpečnosti Zálivu, záujmov jeho
občanov a existencie jeho režimov, to už je sekundárna záležitosť. Napriek
úplnej lojalite, ktorú prejavili politickí predstavitelia Zálivu voči Západu, hlavne
voči USA a Veľkej Británii tým, že zachovali veľmi nízke ceny ropy a to
spôsobom, ktorý vyhovuje západným krajinám a pomáha v ich ekonomickom
rozvoji, západní politici znova dokázali, že okrem svojich egoistických záujmov
nemajú žiadneho priateľa. Nepozvať politických predstaviteľov Zálivu
k rokovaniam s Iránom vyvoláva oprávnené obavy o transakcii, ktorá sa
pripravuje medzi Západom a Iránom a nebudeme sa čudovať, ak to bude na úkor
týchto štátov.
Najskôr je ale potrebné zdôrazniť geografický a strategický význam
Arabského/Perzského zálivu, (Irán ho nazýva Perzský čo je starý historický
názov Iránu, Arabi ho nazývajú Arabský: „Arabský/Perzský záliv je záliv
Arabského mora, ktorý začína na juhu od Ománu až k arabskému pobrežiu na
Souheil Ghannam, Mgr., doktorant, Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, Banská Bystrica,
Slovenská republika, [email protected]
1
562
sever v dĺžke 965 km, jeho rozloha je cca 233, 100 km štvorcových, a jeho šírka
je v rozmedzí 55-370 km. Arabský/Perzský záliv rozdeľuje Arabský polostrov od
juhozápadu Iránu. Arabské pobrežie zálivu tvorí 3490 km, čo je dlhšie ako
iránska strana, ktorá má 2440 km.“ (Arabský záliv, 2014)
Záliv má veľmi dôležitý význam pre export ropy. „Transportuje sa cez
neho 80 percent ropy Zálivu, čo je 17 miliónov barelov ropy denne.
Predpokladá sa, že v roku 2030 sa dosiahne objem 121 miliónov barelov denne.
Irán exportuje 90 percent svojej ropy prostredníctvom zálivu.“ (Radaví, 2010)
Dočasná dohoda, ktorá bola podpísaná v Ženeve 24. 11. 2013 medzi
stálymi členmi BR OSN + Nemecko a Iránom, známa pod názvom „5+1 a
Irán“, vyvolala oprávnené obavy predstaviteľov Arabského zálivu najmä
Saudov, pretože neboli oboznámení s pozadím a podstatou tejto dohody. Dnes
už vieme, že sa až 6 mesiacov konali medzi USA a Iránom tajné rokovania,
sprostredkované Ománom. Aby sme mohli pochopiť nielen to, čo sa stalo
v Ženeve, ale najmä čo sa môže stať, musíme pozorne študovať americkoiránske vzťahy v súvislosti so záujmami oboch štátov. A to nielen od oficiálneho
diplomatického rozchodu, ktorý nastal medzi nimi po víťazstve islamskej
revolúcie v Iráne v roku 1979, ale až od dôb vládnutia Šáha v Iráne. Najmä však
odvtedy ako americké a britské tajné služby prevratom zvrhli liberálnu vládu
Mosadeqa, ktorá bola vymenovaná iránskym parlamentom po znárodnení
iránskej ropy v roku 1951.
1.2 Bezpečnostná a politická dôležitosť
V júli 1953 bol iránsky Šáh Mohammad Reza Pahlaví pod vplyvom
udalostí v krajine nútený krajinu opustiť, čo urýchlilo plány americkej CIA
uskutočniť prevrat proti Mosadekovej vláde a vrátiť Šáha znova k moci. Ako
prejav vďaky Šáha voči USA povedal architektovi prevratu, prezidentovi CIA
v Teheráne Kermitovi Rooseveltovi „Za môj trón vďačím Allahovi, môjmu
ľudu, mojej armáde, tebe a USA“ (Hajkal, 2003, s.306). Je to presná
charakteristika vzťahu Iránu k USA počas vlády Šáha, ktorý trval až do začiatku
roka 1979. Mocenská politika Iránu korešpondovala s iránskymi ambíciami
pri kontrole zálivu. Táto politika sa nezmenila od dôb Šáha až dodnes. To čo sa
zmenilo, sú jej prostriedky. Sila, ktorá vyžaduje ozbrojenie bola a dodnes je,
najdôležitejším nástrojom Iránu pri realizácií vlastných ambícií dosiahnuť
medzinárodné uznanie ako regionálnej veľmoci. V jednom rozhovore, ktorý
poskytol Šáh najvýznamnejšiemu arabskému novinárovi a politickému
publicistovi Mohammedovi Hassanen Hajkal v roku 1975, zhrnul Šáh svoju
politiku zbrojenia nasledovne: „Žijem v tomto regióne, ktorý je dnes
najdôležitejším regiónom vo svete. Mám veľké bohatstvo a dbám o to aby som
ho chránil. Mám úlohu, ktorú plním a politiku, ktorú praktizujem, neexistuje
bohatstvo bez úlohy a neexistuje politika bez vojenskej sily. Vojenská sila, ktorú
budujem je zameraná voči hocijakým nebezpečenstvám, ktorým by som mohol
563
čeliť.“ (Hajkal, 2003, s.327). Ambície Šáha boli stotožnené s americkou víziou
iránskej roly v celom regióne. Minister zahraničných vecí USA za prezidenta
Jimmy Cartera, Cyrus Vance, ktorý bol svedkom pádu iránskeho Šáha
charakterizoval vo svojich memoároch vzťah medzi USA a Iránom nasledovne:
„Považovali sme Irán za hlavnú silu stability v perzskom zálive bohatom na
ropu. Jeho vojenská sila zaručí Západu ropu celého zálivu, a zároveň vykoná
úlohu bariéry voči sovietskej expanzii. A jeho vplyv (Iránu) v OPECu je veľmi
významný pre americkú ekonómiu“ (Vance, 1983, s.164). Inými slovami mal
Irán 4 úlohy: strážcu zálivu; bariéru voči sovietskej expanzii; zdroja energetiky a
realizátora americkej politiky v rámci OPECu, a toto je presne to, čo robil Šáh
počas svojho vládnutia. Aby mohol Šáh vykonávať svoju bezpečnostnú úlohu,
ktorú na seba zobral, musel posilniť Irán vojensky a bezpečnostne. Cyrus
Vance na to reagoval nasledovne: „V 70-tych rokoch sa začal Šáh, do veľkej
miery ako výsledok svojho vlastného uvažovania, sústreďovať na priemyselný
rozvoj a vojenský potenciál v nenormálnom rozsahu. Bol rozhodnutý budovať
Irán, tak aby sa stal regionálnym vojenským a ekonomickým obrom. Toto
rozhodnutie vychádzalo z jeho pochybností voči Spojeným štátom americkým,
v bezpečnostných záležitostiach, po skúsenostiach z Vietnamu. Trvanie Šáha na
tom, že Irán musí niesť v zálive viac zodpovednosti korešpondovalo s
„Nixonovou teóriou“, ktorá predstavovala hlavné regionálne štáty ako
zástupcov americkej vojenskej sily v záujme zachovania poriadku a zabránenia
sovietskeho vpádu. V roku 1972 americký prezident Richard Nixon rozhodol, že
by mal Irán dostať hocijakú konvenčnú zbraň, ktorú samotný Šáh považuje za
nutnú.“ (Vance, 1983, s.165). Ako tvrdí Cyrus Vance „Irán uvítal šancu zohrať
úlohu regionálneho veľkého štátu a policajta zálivu.“ (Vance, 1983, s.165) .
V záujme vykonania tejto úlohy bolo potrebné sa ozbrojiť. Objem iránskych
vojenských výdavkov v tejto dobe dosiahol „polovicu ročného predaja
amerických zbraní do celého sveta, ktoré vtedy predstavovali 8 miliárd dolárov“
(Vance, 1983, s.168).
V tomto svetle si uvedomujeme význam Iránu pre americkú zahraničnú
politiku, ktorú zhrnul minister zahraničných vecí nasledovne: „Pred časom sme
sa zhodli v tom, že náš národný záujem vyžaduje podporu Šáha, aby sme mohli
pokračovať v stabilnom riadení záležitostí regiónu. Šáh poskytol veľmi dôležitú
ekonomickú pomoc mnohým krajinám v oblasti a bol aktívny v utlmovaní
napätia na juhozápade Ázie. Iránske sily pomohli vládcovi Ománu lojálnemu
západu v potlačovaní rebelov podporovaných ľavicovým režimom v Adane
(južný Jemen). A nielen to, ale aj viac. Irán bol dôveryhodným zdrojom ropy pre
celý Západ a jeho export bol životne dôležitý pre našich atlantických spojencov
a Japonsko. Šáh sa odmietol pripojiť k arabskému ropnému bojkotu v roku 1973
a použitiu ropy ako politickej zbrane. Je hlavným zdrojom ropy pre Izrael.
Hlavný bol veľký súlad medzi politikou Šáha a našimi regionálnymi záujmami.“
(Vance, 1983, s.168). Toto je presná definícia iránskej úlohy, pričom sa
domnievame, že sa nezmenila. V prvom rade sú to záujmy, ktoré sa nezmenili.
564
Západ a najmä USA sa usilujú o zabezpečenie zdrojov ropy a bezpečnosti jej
logistiky. Vysoké ceny tejto strategickej tekutiny sú veľmi dôležité pre nákup
zbraní a tovaru rôzneho druhu, čo sa podieľa na refinancovaní výroby
v západných krajinách. A ak zbrane nie sú zamierené na USA a ich spojencov,
najmä na Izrael, tak sú nutné na potláčanie pokusov o zmenu politickej
mapy regiónu. V záujme tohto cieľa je veľmi potrebné, aby bol Irán strašiakom.
A tak sa stal Irán spoluzakladateľom tzv. baghdadského paktu, ktorý bol lojálny
Západu, (bol založený v roku 1955 a okrem Veľkej Británie boli jeho členmi
Pakistan, Turecko, Irak, Jordánsko a Irán) a jeho deklarovaným cieľom je
zabrániť komunistickej expanzii v oblasti. Šáh poslal svoje vojská do Ománu na
potlačenie vtedajšej revolúcie, ktorá trvala od roku 1965 až do roku 1975.
Koncom novembra 1971 obsadili jeho vojská tri ostrovy patriace Spojeným
arabským emirátom (Abu Músa, Veľký Tonb a Malý Tonb) a čuduj sa svete,
Irán ich dodnes okupuje. Podporoval kurdskú opozíciu v Iraku a poskytol jej
vodcovi Mustafovi Al Barazánímu útočisku v Iráne. Vojensky a nevojensky sa
miešal do vnútorných záležitostí iných štátov vrátane tých, čo boli od Iránu
ďaleko (napr. Angola). Boli to prejavy vďaky a služby, ktoré poskytol Šáh Iránu
a Spojeným štátom americkým.
2 Rast postavenia Iránu po víťazstve islamskej revolúcie
2.1 Zmena spojenca Iránu, nie stratégie
Po víťazstve islamskej revolúcie a vyhlásení islamskej republiky v Iráne
sa expanzívne ambície nového iránskeho vedenia veľmi neodlišovali od
predošlých čias. K tomu pridajme ďalší faktor a to ideologicko-náboženský,
šíitsky – ako nástroj exportu islamskej revolúcie. Napriek znepriatelenej verejnej
rétorike voči celému západu, najmä voči USA a Izraelu, praktiky predstaviteľov
revolúcie americko-izraelským záujmom vyhovovali. Zrušenie silnej iránskej
armády, ktorej cieľom bolo zbaviť sa vedenia armády lojálnej Šáhovi, bolo
v súlade s izraelskými predstavami bezpečnosti regiónu, najmä po páde režimu
Al Šáha. Izrael, podporovaný všetkými americkými administratívami, nedovolí
žiadnemu štátu v regióne aby mal porovnateľnú vojenskú silu ako má on. Ďalšia
cenná služba, ktorá bola darom pre USA a Izrael, bola iránsko-iracká vojna
trvajúca 8 rokov, majúca za následok smrť viac ako dvoch miliónov občanov
z oboch strán a spoločné materiálne škody presahujúce viac ako 400 mld.
dolárov. Oslabenie armád oboch štátov a bezpečnosti celého Zálivu bola tá
najkatastrofálnejšia vec. Výsledkom tejto vojny bola tiež zvýšená závislosť
režimov arabského zálivu na priamej americkej ochrane. Táto ochrana si
vyžadovala bezpečnostné vojenské dohody, ktoré tiež vyžadujú rezidenčné
trvalé americké vojenské základne a nákup zbraní v rozprávkových hodnotách.
Nové iránske vedenie sa vo svojom obnovení iránskej armády spoliehalo
na iránske vedecké schopnosti, ktoré boli budované za Šáha s pomocou Západu
a USA. Zároveň sa sústredili na diverzifikáciu zdrojov zbraní, nakupované
565
z Ruska, Číny a Severnej Kórey. Iránsky publicista Haider Radaví (perzsky
Rizvi) v jednej analýze o iránskych vojenských schopnostiach uvádza, že
„podľa vyhlásenia iránskych predstaviteľov sa Irán dokázal od roku 1994 znovu
postaviť na vlastné nohy a prakticky už nepotrebuje nič, čo sa týka obrany.
Dosiahol poprednú úroveň stability, a už ani Američania mu nemôžu uškodiť.
Irán dnes potvrdzuje, že jeho zbrojársky priemysel vyrába všetko, čo potrebuje.“
Zdôraznil, že „po udalostiach z 11. septembra iránsky zbrojársky priemysel
urobil veľký krok vo všetkých oblastiach vrátane výroby rakiet.“ (Radaví, 2010)
V správe, ktorú spracoval odborník na bezpečnostné otázky Medzinárodného
inštitútu strategických štúdií a bývalý kontrolór zbraní OSN Michael Alman, na
objednávku Iran Primar patriacu americkému inštitútu mieru, silu Iránu
potvrdzuje, že Irán vlastní najväčšie a najrôznorodejšie zásoby balistických
rakiet na Blízkom východe. Pričom „iránske rakety dlhého doletu ako Shehab 3
a Ghader 1 môžu bombardovať ciele vo všetkých častiach Blízkeho východu
vrátane Izraela, ako aj niektoré oblasti na juhovýchode Európy“. (MAAN
PRESS, 2013). Keďže táto analýza nemá ambície do detailov študovať iránske
vojenské schopnosti, vystačíme si s konštatovaním, že Irán disponuje veľkými
námornými a vzdušnými silami. Autor správy to globálne zhrnul nasledovne:
„Najvyššie obavy, ktoré vyvoláva iránsky potenciál, vyvolávajú rakety Cruise,
ktoré Irán získal z Číny. Tieto zbrane sú veľkým nebezpečenstvom pre plavby
v zálive a pre námorné sily operujúce v blízkosti Hormuzský prieliv, v prípade
použitia Iránu proti lodným raketám môže eskalovať hocijaký začínajúci
konflikt, preto nie je pravdepodobné, že Irán použije tieto rakety, pokiaľ sa
nebude cítiť ohrozený.“ (MAAN PRESS, 2013). V tomto duchu sa vyjadril
bývalý veliteľ iránskeho námorníctva Mahmud Musawí, keď 28. 11. 2008
tvrdil, že „iránske námorníctvo dokáže zaútočiť na nepriateľa v oblasti, ktorá je
oveľa ďalej ako siaha jeho pobrežie a to až k Červenému moru.“ (Radaví,
2010). Čo sa týka príčiny budovania silnej iránskej vojenskej sily, iránsky
analytik Haidar Radaví, to zhrnul presne: „Snahy Iránu vyvíjať vojenské
schopnosti vychádza z pocitu vonkajšieho ohrozenia. Tento pocit sa nezmenil od
konca revolúcie v roku 1979. Prvá vojna v Zálive (1980-1988) mala veľký vplyv
na prehlbovanie tohto pocitu. Trvalé izraelské vyhrážky bombardovať iránsky
jadrový program a to, že USA túto možnosť nevylúčili, potvrdilo presvedčenie
iránskeho vedenia, že jedine efektívna vojenská sila môže zabrániť útokom
nepriateľov a vypuknutiu vojny“ (Radaví, 2010)
2.2 Strata vplyvu USA na zvyšovanie geopolitickej sily Iránu na región
Ak porovnáme príčiny iránskeho ozbrojenia v dobe vládnutia Šáha
Bahlaweho a Iránskej islamskej republiky zistíme, že vnútropolitické udalosti,
v Iráne zo začiatku 50-tych rokov minulého storočia, ktoré skoro navždy
ukončili vládnutie Šáha, boli najmä subjektívnym a osobným dôvodom vládcu
Iránu na ozbrojenie, pričom objektívnou príčinou bola americká prehra vojny vo
566
Vietname. Čo sa týka islamského Iránu, najdôležitejšou subjektívnou príčinou
ozbrojenia bola prvá vojna v zálive a objektívnou príčinou, bola okupácia
Afganistanu a Iraku zo strany USA a spojencov. To sú paradoxy politiky USA:
oslabili spojenca a posilnili nepriateľa. Proklamujúca politika amerického
prezidenta Jamesa Cartera vyzývajúca k rešpektovaniu ľudských práv viedla
k oslabeniu hlavného spojenca USA v regióne Perzského zálivu. Americká
okupácia dvoch susedných štátov Iránu, Afganistanu a Iraku, viedla k zvýšeniu
iránskeho vplyvu nielen v týchto dvoch štátoch, ale v celom regióne. Dnes
z dôvodov náboženskej spolupatričnosti k šiítskej vetve islamu Irán úplne
kontroluje dianie v Iraku a v Sýrii, prostredníctvom Allahovej strany má
rozhodujúci vplyv v Libanone, prostredníctvom Alhautijin v Jemene, lojálni
voči Iránu sú aj Šiíti v Afghanistane, ktorí tvoria cca 20% obyvateľstva. Irán
podporuje požiadavky šíitskej väčšiny aj v Bahrajne a môže destabilizovať
vnútropolitickú situáciu v mnohých krajinách Arabského Zálivu, akými sú
Saudská Arábia, Kuvajt a Spojené arabské emiráty. Tvrdenie, že Spojené štáty
vyhrali vojnu, ale zvíťazil Irán najlepšie vystihuje realitu. Americká okupácia
Afganistanu a Iraku po prvýkrát v histórii geograficky spojila Šiítov od
Afganistanu až po Libanon, s takmer absolútnou lojalitou k Iránu. To zvýšilo
geopolitický význam Iránu. Voči tejto bezpečnostnej výzve neostalo krajinám
Arabského zálive nič iné, ako ozbrojovanie a posilňovanie svojej bezpečnostnej
a vojenskej spolupráce s USA. Len stručne uvedieme finančné hodnoty
ozbrojenia týchto štátov v posledných rokoch a ich vojenské zmluvy o
spolupráci medzi USA:
V analýze amerického kongresu, ktorá bola publikovaná v roku 2012 na
webovej stránke Arkam, ktorá sa zaoberá burzovými správami zo zálivu sa
uvádza, že „ predaj amerických zbraní do krajín Zálivu sa v roku 2011 zvýšil
takmer trojnásobne a to následkom obavy z iránskych ambícií a dosiahol v roku
2011 66,3 mld. USD, čo sú tri štvrtiny celkového predaja do celého sveta
v danom roku, ktorý činil 85,3 mld. USD.“ (Arkam, 2012). Medzi krajinami
zálivu a USA bolo podpísaných množstvo vojenských a obranných dohôd, ktoré
umožňujú rozmiestnenie amerických vojenských základní nielen na územiach
týchto krajín, ale aj v ich vzdušnom priestore a ich moriach. Napríklad, 23.7.
1994 bola podpísaná Obranná dohoda o spolupráci so Spojenými arabskými
emirátmi a s Bahrajnom existuje globálna vojenská dohoda od roku 1971. Čo sa
týka Kataru, bola podpísaná Zmluva o obrannej spolupráci v júni 1992. Na jej
základe americké letectvo získalo natoľko špecifické postavenie, že sa centrálne
americké vedenie presťahovalo z Floridy do Kataru a v tejto základni sa
nachádza 3000 amerických vojakov. Kuvajt podpísal 19. 9. 1991 Zmluvu o
obrannej spolupráci, čo umožňuje americkým jednotkám neobmedzené
možnosti. Vzhľadom na jedinečné postavenie Saudskej Arábie, bol zvolený iný
prístup ako v prípade ostatných krajín. Bola vytvorená tzv. Fahdova obranná
línia, na základe ktorej Saudská Arábia poskytuje americkým vzdušným a
námorným silám obrovské výhody. Táto spolupráca zahŕňa lietadlá Awacs.
567
3 Zmena postoja USA k Iránu ako mocnosti Arabského zálivu
3.1 Strach spojencov USA v regióne zo vzrastajúceho vplyvu Iránu
Saudsko-arabský princ Turki Bin Faisal, ktorý dnes riadi Centrum kráľa
Faisala pre islamský výskum a analýzy a v minulosti zastával funkciu riaditeľa
tajných služieb ako aj veľvyslanectva kráľovstva vo Veľkej Británii a USA
v jednej analýze, ktorú písal pre Project Syndicat zhrnul obavy Saudskej Arábie,
ktoré sú obavami ostatných krajín Zálivu z Iránu, nasledovne: „ Irán, druhý
najväčší producent ropy vo svete, ktorý sa pasoval za vodcu šiítskeho islámu a
moslimských revolucionárov odporujúcich Západu všade vo svete, je stále
hrozbou nielen pre Saudskú Arábiu, ale tiež pre mier a stabilitu na Blízkom
východe aj mimo neho.“ (Turki, 2013). Konkretizoval obavy z islamskej
republiky a zo snahy Iránu vlastniť jadrové zbrane ako aj jeho miešania sa do
vnútorných záležitostí susedných štátov Iraku, Sýrie, Libanonu, Bahrajnu,
Kuvajtu, Jemenu a k tomu zdôraznil trvalú iránsku okupáciu troch emirátskych
ostrovov. Obsah dvoch prejavov amerického prezidenta Baracka Obamu pred
americkou vojenskou akadémiou West Point v New Yorku zvýšil obavy vládcov
krajín Zálivu. Prvý bol prednesený v decembri 2009 a druhý v máji 2010.
Arabský analytik Osama Abu Irshaid zhrnul tento postoj nasledovne: „USA
nie sú schopné miešať sa do konfliktov, ktoré presahujú ich schopnosti,
zodpovednosti a záujmy, a zároveň nedokáže zasahovať bez toho, aby tento akt
nemal katastrofálne následky na ekonomiku a blahobyt občanov.“ (Irshaid,
2014). Arabi si vysvetlili tento postoj ako predzvesť amerického odchodu
z Blízkeho východu, čo bolo uvedené aj v novej obrannej americkej stratégii,
ktorú vyhlásila Obamova administratíva v marci 2012. „Americký priestor sa
geostrategicky posúva do oblasti Ázie a Pacifiku, pretože je to veľmi dôležitý
priestor pre americkú ekonomiku a jej budúcnosť.“ (Irshaid, 2014)
3.2 Zbližovanie USA a Iránu ako prevencia spojenectva Iránu a Arabov
Vzhľadom na hore uvedené, arabskí analytici a tvorcovia politiky
považujú spomínanú Ženevskú dohodu za predzvesť globálnej dohody medzi
Iránom a USA , ktorá sa bude týkať 3 hlavných oblastí: iránskeho jadrového
programu, mierového procesu na Blízkom východe a regionálneho postavenia
Iránu. Možné je, že americkým cieľom tejto transakcie je pokojný a pomalý
americký odchod zo zálivu so zárukami ropných záujmov a bezpečnosti Izraela.
Absencia arabských hráčov tejto predpokladanej transakcii – najmä Saudskej
Arábie, zvyšuje obavy vládcov týchto krajín. Ako by teda mala vyzerať
bezpečnostná alternatíva krajín Arabského zálivu vo svetle iránsko-amerického
zbližovania a vyváženého postavenia Iránu? Analytik Mohammad Badri Id,
v analýze, ktorú spracoval pre Al Jazeera 22. 10. 2013, ju vidí takto: „Podnikať
kroky vedúce k budovaniu vlastnej sily a to prostredníctvom urýchlenia jednoty
krajín zálivu na politickej, vojenskej a bezpečnostnej rovine. Prehĺbiť arabský
568
dáždnik nad bezpečnosťou krajín zálivu a bezpečnosťou Blízkeho východu.
Vytvoriť rôzne medzinárodné partnerstvá medzi krajinami Arabského zálivu a
svetovými mocnosťami ako je Rusko, Čína, prípadne India, najmä vo vojenskej a
bezpečnostnej oblasti, aby tieto partnerstvá boli alternatívou existujúcich
aliancií s USA.“ (Id, 2013). Autor tiež radí, aby sa na Irán pozeralo z pohľadu
real politik, ktorý rozlišuje medzi konfliktnými otázkami a vzájomnými
záujmami, a aby „videli v Teheráne strategického spojenca s objektívnymi
podmienkami.“ (Id, 2013).
Je zrejmé, že to, čo sa deje, je prejavom postupného strácania
medzinárodného vplyvu USA, najmä po neúspechu v Iraku a v Afganistane, ako
aj neschopnosti USA samostatne riešiť medzinárodné otázky, ako je palestínska
a sýrska otázka, ako aj iránsky jadrový program, či znovuzrodenia nového
Ruska ako medzinárodnej sily, ktorá má v tejto oblasti tiež svoje záujmy.
K tomu treba dodať zvýšenie vojenskej moci Iránu, ako regionálnej moci, ktorá
má značný vplyv na rôzne oblasti v regióne, s čím treba počítať. Toto všetko sa
deje v najhoršej historickej dobe pre Arabov, od rozdelenia sféry vplyvu v
arabskom svete v roku 1916 medzi Veľkou Britániou a Francúzskom (Sykes Pictova dohoda) a v dobe chýbajúcej celoarabskej demokratickej národnej vízie
v regióne. Sme svedkami prerozdelenia sféry vplyvu medzi veľmocami
a hľadaním domácich agentov ako strážcov cudzích záujmov. O túto rolu bojujú
tri regionálne mocnosti: Perzský Irán so šiítskou islamskou vierou, osmanské
Turecko so sunnitskou islamskou vierou, prozápadný Izrael so židovskou
vierou, s úplne absentujúcou arabskou prítomnosťou. História sa znova opakuje
„O Araboch bez Arabov“!
Literatúra:
ALJAZEERA. 2006. Súhrn vojenských zmlúv a privilégií. Doha Katar: Aljazeera, 2006.
Dostupné na internete: http://www.alfajernews.net.
ARKAAM. 2012. Nákup zbraní krajín Zálivu zvyšuje predaj amerických zbraní rekordne.
UAE: Dostupné na internete: http://argaam.com.
CYRUS, V. 1983. Ťažké voľby. Bejrút: Infor. arabské centrum, 1983. 303 s.
FAJSAL. T. 2013. Zmenil sa Irán? Londýn: Project syndicat, 2013. Dostupné na internete:
http://www.aljazeera.net.
HAJKAL, M.H. 2003. Nová návšteva histórie. Káhira: Dar Al Šurúk, 2003. 431 s. ISBN 97709-0980-7.
ÍD, M. 2013. Americko-iránske zblíženie a bezpečnosť zálivu. Doha Katar: Aljazeera Center
for studies, 2013. Dostupné na internete: http://studies.aljazeera.net.
IRSHAID. O. 2014. Americké dôvody smerovať na Irán. Doha Katar: Aljazeera, 2014.
Dostupné na internete: http://www.aljazeera.net.
MAAN PRESS. 2013. Iránske vojenské schopnosti, pravdy a ilúzie. Dostupné na internete:
http://maanpress.com/arabic/?action=print&id=18028.
RADAVÍ, H. 2010. Vojenské schopnosti Iránu. UAE: Dostupné na internete:
http://www.alfajernews.net
Arabský záliv. Dostupné na internete: http://ar.wikipedia.org.
569
NEW PRINCIPLES OF SAFETY MANAGEMENT BASED ON
RISK-BASED APPROACH IN UKRAINE
Viktor F. Grechaninov1
Abstract
The paper examines the main challenges in the field of state supervision and control of
security in Ukraine. Proposed a method of mathematical modeling of risk, based on riskoriented campaign, which will greatly improve the safety of potentially hazardous objects.
Key words: security, risk, mathematical modeling, control, potentially dangerous object
monitoring.
Introduction
Security is one of the conditions for sustainable development.
Development of economy and social sphere is inextricably linked with the
reliability and security of a large industrial facilities and life of the support
systems. Therefore, an important task for today is to study and implement the
necessary mechanisms to ensure safety.
In the last decade in Ukraine there is a tendency to increase the number of
emergency situations (ES) of natural and anthropogenic origin. As a result of
such accidents victims are a large number of people and vital facilities and
resources caused serious damage. This, in my opinion, is a consequence of
insufficient attention to disaster prevention, insufficient analysis of their root
causes and lack of modern techniques of safety management based on risk-based
approach.
1 Statistics of emergencies in Ukraine in 2012
In 2012, there was registered 120 technogenic emergencies. In accordance
with the National Classification of Ukraine ("Qualifier of emergencies" DK
091:2010) on the scale they are divided into:
- State level - 1;
- Regional - 7;
- At the local level - 48;
- Object level - 64.
1
Grechaninov V.F. - senior researcher, Institute of problems of mathematical machines and
systems NAS of Ukraine, Blvd. Lesi Ukrainki 21-B, fl. 69, Kiev, Ukraine,
[email protected]
570
Due to these emergencies killed 224 people (including 44 children) and
injured - 383 (56 of them children).
By species in 2012 technogenic disasters divided into:
- 61 disasters related with fires and explosions;
- 26 emergencies on transport;
- 11 due to a sudden emergency collapse of buildings and structures;
- 9 emergencies resulting on accidents of life-support systems;
- 7 emergencies related to the content in the environment of harmful
(polluting) and radioactive substances in excess of the MPC;
- 4 emergencies –related with accidents in power systems;
- 1 emergency due to an accident with the release of (the threat of release)
chemical poisonous substances;
- 1 emergency due to an accident in the oil and gas industry systems.
Increasing number of victims in technogenic disasters primarily happened
due to two regional disasters that occurred due to a sudden destruction of highrise residential buildings in Donetsk and Volyn regions, as well as emergency
due to fire (explosions) and emergency transport [1].
This situation necessitates the introduction of advanced modern
techniques. Implementation of methodology of risk-based approach to disaster
prevention at all levels can be a major contribution to the strengthening of
national security of Ukraine.
2 New principles of risk-based approach
A new philosophy - the warning of accidents - has appeared in the world
with the development of computer technology and new methods of analysis. On
the basis of deep system of preliminary analysis of production, with the aim to
determine the risks (threats) and their subsequent, modeling became possible to
the prevention of emergencies. This philosophy of ensuring security got the
name of a risk-based approach (RBA, in modern literature RIAP - risk-informed
approach). The main methods and principles of this approach are described in
numerous articles and monographs [2-4]. Principles of RBA does not deny
knowledge of the rules and instructions on safety, which reigned at the first
stage of development of Science of safety, but provide the opportunity to
determine the priority of the measures of prevention of emergency situations.
In fact, since the beginning of the new century, in Ukraine were made
changes in the legislation. Law on objects of high danger [3] provides the
quantitative risk assessment in accordance with the procedure security
Declaration. The definition of «risk as a quantitative measure of danger, the last
is defined as a function of two variables - the probability of an unwanted event
and the amount of loss from it». For the aim of calculations it is considered:
R = P × U,
571
(1)
where the variable Р is the probability of an accident (unwanted event), and U is
the size of its consequences (loss). Since both factors in the formula (1) are
random variables, the risk R is a random variable.
The methods for determining the risk [4] are the procedures of modeling
for the quantitative evaluation of risks, determination of the probability of
occurrence of accidents and the impact of their consequences on the operation of
the facility according to the formula (1). This theoretically helps to make the
best decisions in accordance with the specific algorithms and avoid uncertainty
in the sense of control. On the basis of knowledge, based on the research of the
probabilistic model of production, it is possible to hold credible risk assessment.
The construction and study of such models are based on the full knowledge of
the structure and processes of production and the theory of risk. This is, in fact,
more strict (ordered) performance of basic principles (rules) of security (phase
1), because it takes into account not only the quality principles (violation), but
their quantitative (frequency, probability) characteristics. Indeed, the entire
value of the probabilistic model is [4,6] that:
• from the set of possible hazardous events are singled out the most probable
dangerous combination of events for this production;
• based on the obtained when building a model of quality, logical and frequency
characteristics of the possible events the most important events are singled out.
Note that the importance of security possible (basis) events, based on the
modeling results may differ by several orders of magnitude! Thus, the
philosophy of RBA gives additional knowledge that allows to prevent
occupational accidents and emergencies, and eventually significantly, dozens of
times, reduce security costs and the level of risk.
In the framework of the assessments and risk analysis on the basis of
probabilistic structurally-logic models is possible to make viewing scenarios and
identify quantitative criteria. Quantitative calculations allow us to determine the
probability of occurrence of accidents, the probability of transition of an
accident from one stage to the next, the conditions of transition, mathematical
significance of all accidental events, which allows to optimally doing allocation
of means for the prevention of accidents and elimination of their consequences.
Because the risk in each specific case depends on the security settings of the
enterprise, it follows that and response capabilities depend on these parameters.
Therefore, the task of determining the risk is important not only to prevent, but
also to adjust the location of the response forces. From the mathematical point of
view, it is possible to describe in this form: risk is a function of at least 6 of
these variables:
(2)
R  F  x1, x2, x3, x4, x5, x6  ,
where:
x1 - are all possible accident scenarios for all modes of operation;
x 2 - all possible initiating events, natural origins etc.;
572
x3 - depreciation of the main equipment and statistics of failures;
x 4 - types of protective equipment and its condition;
x5 - training of personnel;
x6 - effects, taking into account climatic conditions.
To conduct the quantitative calculation is created probabilistic
structurally-logical model (PSLM) of object, which is composed of trees of
events (TOE) - scenarios of possible accidents and fault trees (FT) models of
possible failures of the existing security systems [4, 6]. The number of trees of
events (scenarios) corresponds to the number of outbound events, and the trees
failures correspond to the functions of systems of protection. Detailed
description of this methodology can be found in works on NPP safety analysis
and in the tutorials [4, 6,]. Such a model first developed by researchers from the
United States for nuclear power plants [7], there also developed special
software, computer code «SAPHIR», which implements a methodology on the
level of numerical results.
2.1 Mathematical statement of the problem of simulation of risk
management
Formalization of tasks of risk management and mathematical model can
be described as follows. The risk function is represented as R  , P, M , where

 is the vector of parameters that define the scenario of development of the
T
accident, P   Pò åð , Pèí ä , Pñî ö  - vector of the probability of negative events,

T
M  C раз , N пор  is the vector of parameters that characterize damage and number
of affected people at the negative incidents (NI). Let dangerous system consists
of i subsystems, then, for any i-th subsystem is determined the risk of
  
emergency (NI) Rki   k , Pki , M ki . It is assumed that are known:
- deterministic models
of the physical processes that may occur in  i-th


subsystem in RR: f ij : Sij  Фij , j  1...J (a set of elementary events), where S ij is
the vector of parameters, which determines the initial state of i-th subsystem,

Фij the vector of the phase variables of elementary physical processes that may
occur in the second subsystem when OP;
- statistical
model for the evaluation of the likelihood of elementary events:
 


Prij : S , Фij  Pij , j  1...J where Pij  Pijразр, Pijпор  is the vector of probabilities
destruction and defeat of people.
Discusses the complex model of emergency in the dangerous system of
ARF to analyze and foresee the consequences of industrial accidents, which
includes:
573
model based on Bayesian approach to the assessment of the probability of
negative events in the i- th subsystem in the form of a «tree of failures»  

 k : Pij , k   Pki ;
- simulation model (discrete-event-driven structural-logical) development
of the

 

accident in the form of a «tree event  k : Pij , k   Pki , where Si  Sij , Фi  Фij ,


M k   M ki
.
Then you need to find a set of scripts with the fulfillment of the conditions


M k  M p for which solutions are being developed to reduce risk - bringing to the



condition M k  M p , where M p is the vector of values of acceptable
i



consequences. Function solutions can be presented: De  S kj , P* kji , Ekji , where

S kj is the set of solutions to reduce technogenic risk for k -production i-th object,

P*kij - vector of the probability of negative consequences, provided the

implementation of the decisions, Ekij - vector of the costs required for the

implementation of solutions Skj .
2.2 Description of the main results of the simulation
With the numerical solving the systems of equations we obtain finite set
of likely confluence of events - minimum cross-sections, which lead to system
failure. This important stage of quantitative analysis of systems consists in the
presentation of the conditions of non-fulfillment of the functions of the system
(or its rejection) as a logical multiplying of the basic events, which are included
in the model. Set of minimum cross-sections of the system uniquely identified
by her tree of failures. Algorithm of selection of minimum cross-sections is the
most important task of the account code [6]. The number of minimum crosssections depends on the number of elements of the system and the logic of the
tree of failures is a combination of all events, at which the possible occurrence
of the accident. They can reach for large systems of thousands and even millions
of combinations. The probability of failure of the system is considered to be the
minimum approximation of the upper limits of the minimum cross-sections,
which is determined by the formula
m
S  1  Ï 1  Ñi  ,
i 1
(3)
where S the minimum upper limit for minimum cross-sections for the
unreadiness of the system; Ci - probability of i-th minimum cross-section; m minimum number of sections.
574
The second very important result of probabilistic modeling is a table of
the significance of the impact of primary (basic) events on the probability of
system failure (unwanted events). Really, if you know of any events affect the
risk, the task of management is to reduce the impact of these events in any way.
According to different scenarios of occurrence and development of
accidents by the help of TE can be modeled the possible end States KSi .
Usually there are several n- types, some of them are repeated in different mversions of implementation. The probability of the final state depends on the
probability of failures of protection systems and is determined by a simple
formula
 Pks  j  Pâï  l Pl ,
(4)
where j  1, n Pâï is the probability of the original event, Ðl - the probability of
,
failure or system response l ,
Ðl  P
1  P  ,
where Ð is the probability of failure of the system.
Since the failure of the system depends on the strength of its elements
(parameters X 3  X 5 in the formula (2), respectively, and the probability of the
final state depends on the same parameters of the company. That is, we come to
the conclusion that according to the results of probabilistic modeling it is
possible to determine the dependence of the final state of the system according
to the scenario of possible failure of the parameters X i of the real condition of
the company. Also, as and when modeling systems failures security using FT for
end States generated a lot of minimal cuts. The probability of the final state is
accepted minimum approximation of the upper boundary of the minimum crosssections of which is determined by formula (3). It is also possible to determine
the influence of the importance of failures of each element of security systems
on the value of the probability of the final state. This implies the important
conclusions: 1) It is possible the planning of measures to prevent unwanted end
States on the basis of certain dependencies, 2) while monitoring the state of the
object hazard the most attention in terms of definition of the real state of security
should be paid to those elements of the systems that have the greatest
significance in relation to an undesirable end state according to the quantitative
estimates of the probability modeling. Thus, it is proved that with the help of
RIAP one may determine the risk from the parameters of the current state of the
object.
575
Conclusions
We need radical changes in technologies of safety management, including
the monitoring procedures of security, on the basis of risk-oriented approaches
and relevant risk calculations. On the basis of quantitative calculations of risks
should be determined by the parameters of the internal and external monitoring.
The ability to frustrate the objectives of security would also be at risk. But if you
accept and consider such undoubted benefits from implementing a risk
management system ARF (NPP) this scientific basis:
- the system identifies the bottlenecks in the process flows;
- creates incentives to improve the processes by risk minimization,
optimization of headcount and salary;
- improves the financial results of the company due to reduction of losses;
- increases plant resistance ARF (NPP) by improving the quality of
technological processes and control risks;
- ensure the conditions of optimization of the programs of modernization
and repair of equipment and eventually ensures the development of
complex technical systems.
The situation with the regulation of safety in the field of civil protection,
must be radically changed. Strategy for safety management should correspond to
the new state structure and private ownership.
References:
BEGUN, B.B. 2009. Monitoring on the basis of the probabilistic analysis of structural-logical
models of production V.V. Бєгун // Modeling and information technology. - K.: ИПМЕ them.
G.E. Downy, 2009. - Vol. 52. - C. 17 - 26.
BELOV, 2007. p. g Theoretical fundamentals of management of technogenic risk: author. dis.
/ P. g Belov. - M, 2007. - 33 C..
KOVALEVICH, O.M. 2004. To the question about the definition of "degree of risk" / O.M.
Kovalevich // Bulletin of Gosatomnadzor of Russia. - 2004. - № 1. - 73-80.
NATIONAL REPORT ON THE STATE OF TECHNOGENNIC AND NATURAL SAFETY
IN UKRAINE IN 2012 [Text] / NAS: [head. Evdin A.M.], - K. [BV], 2013, 215pp.
PROBABILISTIC ANALYSIS OF SAFETY OF NUCLEAR STATIONS / V.V. Runner, O.
Gorbunov, I.N. Каденко [and others]. - K.: Випол, 2000. - 558 C.
THE LAW OF UKRAINE «About the єкти підвищеної небезпеки». - N 2245-III. 18.01.2001.
US NRC. Reactor Safety Study (WASH-1400) Main Report. - 1975. - 210 C.
576
ZÁPADNÍ BALKÁN A REKONSTRUKCE EVROPSKÉ
BEZPEČNOSTI
WESTERN BALKAN AND THE RECONSTRUCTION OF THE
EUROPEAN SECURITY
Hana Hlaváčková1
ABSTRACT
This study is focused on the connection of the European security and Western Balkans
countries. Main aim is to show how the European security is constructed after the Balkan
wars in 90s. There were many efforts to stabilize the region through development assistance,
technical assistance, peace missions or rule of law missions and current situation is
contribution of several actors from which European Union feels responsible. It is reflected in
EU´s action towards West Balkan countries. Some of them are introduced here. Mentioned
region represent particular threats to European security. Perception of the threats has
changed over time to these days. EU see more internal threats than before and has run
programs, institutions or cooperation to fight such threats.
Key words: European Union, threats, Western Balkan countries, EULEX, FRONTEX,
European security strategy, stabilization, reconstruction
1 Region Západní Balkán
Region Západní Balkán je specifickým regionem přináležejícím k Evropě.
Velmi často bývá rétorikou Kodaňské školy nazýván subkomplexem evropského
bezpečnostního komplexu. Je to z toho důvodu, že si ani teoretici, ani politici
nedokáží představit oddělení bezpečnosti tohoto regionu od bezpečnosti
evropské, dnes stále více chápanou jako bezpečnost EU. V posledních několika
letech jsme svědky debaty, zda by se státy tohoto regionu měly stát součástí
Evropské unie či nikoliv. Mohlo by tak dojít k redefinici mapy Evropy. Pokud
mluvíme o regionu Západní Balkán, je nutné specifikovat státy, které do tohoto
regionu spadají. Západní Balkán je chápán jako politický region, i když tam platí
pravidlo geografické blízkosti, tak z politických důvodů do něj neřadíme
Slovinsko, Rumunsko ani Bulharsko. Pod tento název lze tedy skrýt státy bývalé
Jugoslávie bez Slovinska zato včetně Albánie. Jedná se tedy o tyto státy:
1
Hana, Hlaváčková, Mgr., studentka doktorského studijního programu, Metropolitní
univerzita Praha, Katedra Mezinárodních vztahů a evropských studií, Dubečská 900/100,
Praha, Česká republika, [email protected]
577
Chorvatsko2, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Makedonie, Černá Hora, Kosovo,
Albánie.
Debata o vstupu těchto států do Evropské unie se nese v duchu
nekonzistentnosti. Velké problémy jsou zejména v otázce Kosova, kdy ho pět
členských států EU neuznalo jako suverénního aktéra. Štěpící linie jsou i
například v otázce uznání Makedonie, resp. FYROM. Stávající členská základna
EU je tak rozdělena do několika názorových skupin nebo proudů ohledně
postavení Západního Balkánu. Ať státy souhlasí, nebo jsou proti, vždy se otázka
točí kolem bezpečnosti, hrozeb, které Západní Balkán (ne)představuje. Jedna
skupina vidí státy Západního Balkánu jako partnery, ekonomické i politické.
Jejich argumentem je, že státy tohoto regionu jsou na dlouhé stezce
k demokracii a jsou (téměř) připraveni k přistoupení k EU. Tato skupina států je
otevřená například i přijetí Turecka za člena. Druhá skupina se často označuje
jako Balkan pessimists. Jejich argumenty odkazují k Balkánu 90. let, kdy se o
něm mluvilo jako o necivilizovaném regionu plném kulturních, náboženských a
etnických konfliktů. Tvrdí, že není nic, co by země Západního Balkánu mohly
nabídnout EU. Navíc se obávají rozšíření problémů, které se v tomto regionu
objevují, do prostoru celé EU. V následujícím článku se budeme zabývat
otázkou evropské bezpečnosti (velmi často ztotožňovanou s bezpečností EU),
jak probíhá rekonstrukce evropské bezpečnosti, když vezmeme v úvahu, že
region Západní Balkán je nedílnou součástí této bezpečnosti? Jak se proměnila
povaha hrozeb, resp. vnímání hrozeb, které představuje tento region pro zbytek
Evropy? Aktérem sekuritizace je EU jako celek, ale zároveň i jednotlivé členské
státy EU, které v rámci bezpečnostní politiky mají výrazný vliv na rozhodování.
Abychom osvětlili teoretický základ, ze kterého vycházíme, je třeba
zmínit proces sekuritizace, rozpracovaný v článku Ole Weavera vydaného
v roce 1995. Sekuritizace je podle něj proces, kde se určité téma stává kruciální
a existenciální a legalizuje tak speciální opatření. Hrozba, která by vedla
k procesu sekuritizace, musí být přijata legitimními autoritami státu, tedy
zároveň i možnými sekuritizujícími aktéry a také veřejností.
1.1 Bezpečnostní výzvy včera a dnes
Bezpečnostní hrozby se podle teorie regionálních bezpečnostních
komplexů šíří na základě různé vzdálenosti a interakce mezi mezinárodními,
regionálními a národními zájmy aktérů. Jak tvrdí Buzan, regionální úroveň se
dostává stále více do popředí a pokud chceme rozumět bezpečnostním
dynamikám, je třeba zkoumat právě regionální úroveň analýzy. 3 Největší
výzvou regionu Západní Balkán je v teoretické rovině vzorec přátelství a
2
Je otázkou, jak se bude vyvíjet postavení Chorvatska v tomto regionu po jeho přistoupení do
EU v červenci 2013.
3
To se liší od původního Singerova pojetí, který přišel se třemi úrovněmi analýzy v roce
1961.
578
nepřátelství mezi různými státními aktéry, který ovlivňuje stabilitu regionu.
Zmínit musíme určitě trojúhelník vztahů mezi Srby, Chorvaty a Bosňáky, které
stále přetrvává z dob balkánských válek v 90. letech 20. století. Jejich
nepřátelství mělo být ukončeno v roce 1995 Daytonskou dohodou. Druhá hlavní
štěpící linie je Srbsko a Kosovo. Jejich vztah je velmi komplikovaný již od roku
1999, nicméně důležitým mezníkem je únor 2008, kdy Kosovo vyhlásilo
nezávislost na Srbsku, kterou však Srbsko neuznalo. Stejně tak i Rusko, které je
tradičně podporovatelem Srbů na Balkáně. Tento krok měl zcela pragmatický
důvod a to ten, že se Ruská federace obává precedentu, který by mohl vzniknout
odštěpením Kosova od Srbska. Rusko má také několik oblastí, které požadují
nezávislost, jako například Čečensko, Dagestán a další. Kosovo však neuznalo i
pět států Evropské unie a to Kypr, Řecko, Rumunsko, Slovensko a Španělsko.
Jejich nesouhlas je také pragmatický, podíváme-li na Španělsko
a decentralizační tendence, které vykazuje Katalánsko a Baskicko. Kypr a Řecko
se obávají snahy turecké části Kypru o úplné a konečné odtržení. Rumunsko
a Slovensko má v této otázce společného jmenovatele a tím je početná maďarská
menšina žijící na území těchto států, která by také mohla požadovat část území.
Další štěpící linií v tomto regionu je vztah Makedonie a Řecka, který je
komplikován názvem země, ale také vztahy s Albánií, Bulharskem a Kosovem
kvůli početné albánské menšině na jejich hranicích.
Jak tvrdí D. Dolghi a F. Oliva (2011), jedním z hlavních problémů
spojených s tímto regionem je fenomén unfinished states, tedy neúplných států,
reprezentované Bosnou a Hercegovinou, Kosovem a Srbskem. Problém s těmito
státy je, že vykazují známky vnitřní nestability a nedokončeného procesu nation
buildingu. Chybí stabilní instituce uznané celým obyvatelstvem apod.
Hrozby, které region Západní Balkán představoval v 90. letech, byly
způsobeny důsledkem otevřeného konfliktu v několika státech – Chorvatsku,
Bosně a Hercegovině, a Albánii. Ty způsobily velkou vlnu uprchlíků a vnitřně
vysídlených osob, které v sousedních zemích způsobily problémy. V Makedonii
dokonce občanskou válku. Dnes můžeme mluvit o hrozbách trochu odlišných, je
to způsobeno zejména i proměnou mezinárodního systému. Podle S. Hursoy
(2010) se tyto hrozby dají rozdělit na interní a externí. Hrozby interní –
terorismus, organizovaný zločin a tranziční problémy – jsou problémy spojené
s nedokončeným procesem demokratizace. Organizovaný zločin je zcela určitě
největší hrozbou, která sužuje region a zároveň se rozšiřuje za jeho hranice.
S nestabilním prostředím uvnitř států je spojen problém korupce v procesu
tranzice (srov. Naxera, 2012). Když se podíváme, jak je míra korupce
hodnocena u těchto států, střetneme se nejprve s názorem, že státy Západního
Balkánu jsou na daleko nižších příčkách, než členské státy EU (to znamená mají
vysokou míru korupce). Tento předpoklad platí, když je srovnáme se západní
Evropou, méně to platí, když umístění v žebříčku korupce srovnáme se střední
Evropou, která byla přijatá do EU v roce 2004 a už vůbec to neplatí, když
579
úroveň korupce zemí Západního Balkánu4 porovnáme se zeměmi, které k EU
přistoupily v roce 2007, Bulharsko5 a Rumunsko6 (Corruption Perception Index
2013). Dalo by se tedy říci, že státy Bulharsko s Rumunskem byly poslední,
které mohly mít takovouto vysokou míru korupce, a přesto jim bylo povoleno
stát se členy. Ale protože došlo k redefinici hrozeb v bezpečnostní strategii, již
nelze tolerovat takovou míru korupce. EU totiž vidí organizovaný zločin a s tím
spojenou korupci jako jeden z problémů, které je třeba vyřešit ještě před
přístupem zemí. Je to zmíněno v klíčovém dokumentu Evropské komise tohoto
roku (Enlargement Strategy and Main Challenges 2013-2014: s. 14).
Další hrozbou spojenou se zeměmi Západního Balkánu je terorismus.
Není evidentní nebo prokázané, že by teroristické buňky měly své základní
tábory v zemích Západního Balkánu třeba tak, jak bylo zjištěno v zemích
Západní Evropy, ale zcela určitě je prostředí těchto zemí využíváno.
Problémy, které zde byly zmíněny a které souvisí s pojmem unfinished
states, jsou problémy tranziční, tedy ty odvozené od pomalého procesu
demokratizace. Pomalý rozvoj politických institucí, neefektivní či nefunkční
státní instituce, pomalá tranzice tržní ekonomiky, špatná implementace
privatizace, rozsáhlá šedá ekonomika a další jsou hrozbami, které se většinou
drží uvnitř státu, ale vytvářejí prostředí pro organizovaný zločin. Zmíníme jeden
příklad za všechny, tedy situaci v Kosovu. Kosovské autority se snaží připravit
legislativní rámec pro fungování státu, nicméně velké problémy jsou s
implementací a dodržováním tohoto rámce. Důvodů je několik. Například jde o
nedostatek prostředků, který je zapříčiněn zejména špatným přerozdělováním
financí, finanční podvody, korupce, šedá ekonomika. Kosovo se nachází ve
špatné bezpečnostní situaci, dochází zde k obchodu s drogami, lidmi a orgány.
To všechno dohromady vytváří nevhodné prostředí, které by mělo lákat
zahraniční investory a jejich investice. Jedná se zároveň o závažné překážky,
které brání Kosovu v jeho plné integraci do evropských struktur. Navzdory této
situaci EU zahájila v listopadu 2013 vyjednávání o podpisu Stabilizační a
asociační dohody, která by měla Kosovo posunout o krok blíže k integraci do
evropských struktur.
Externí hrozby, o kterých jsme se již zmínili, jsou hrozby za vnějšími
hranicemi Evropy (EU). Jedná se zejména o ilegální migraci a s ní spojené
negativní vlivy. Jsou to například regionální konflikty, šíření zbraní hromadného
ničení, opět sem můžeme zařadit terorismus apod. Důležitost vnitřních hranic
EU upadá z důvodu posilování vnitřního trhu a implementací Schengenské
dohody, na druhou však stranu roste důležitost vnějších hranic – externí štít EU
pro vnitřní bezpečnost (Collantes-Celador – Juncos, 2012: s. 203).
4
Chorvatsko 57. příčka ze 177 sledovaných států, Srbsko 72. příčka, Bosna a Hercegovina
72. příčka, Albánie 116. příčka, Makedonie 67. příčka, Černá Hora 67. příčka a Kosovo 111.
příčka.
5
77. příčka ze 177.
6
69. příčka.
580
Lze pozorovat určitou proměnu v chápání hrozeb na dvou nejdůležitějších
dokumentech, které se týkají evropské bezpečnosti, respektive bezpečnosti EU.
Jsou jimi Evropské bezpečnostní strategie z roku 2003 a 2010. Změna je
pravděpodobně způsobena jak vnějším tlakem, pod kterým vznikala strategie
z roku 2003 (v živé paměti ještě útoky na 11/9), tak zvážením a reflexí hrozeb,
které se týkají vnitřní bezpečnosti EU a specifikace těchto hrozeb na co
nejkonkrétnější příklady. Aby proti těmto konkrétním hrozbám mohla být
přijímána velmi konkrétní opatření.
Tabulka 1: Porovnání evropských bezpečnostních strategií 2003 a 2010
Evropská bezpečnostní strategie
Evropská bezpečnostní strategie
2003
2010
Terorismus v jakékoliv formě Vážný organizovaný zločin
Kyber-zločin
Přeshraniční zločin
Násilí samotné
Přírodní a člověkem způsobené katastrofy
Dopravní nehody
Zdroj: autor dle Europen Security Strategy 2003 a Internal Security Strategy for European
Union 2010
Terorismus
Šíření zbraní hromadného ničení
Regionální konflikty
Selhání státu
Organizovaný zločin7
2 Zapojení Evropy na Balkáně a rekonstrukce evropské bezpečnosti
Evropská unie se zeměmi Západního Balkánu systematicky spolupracuje
již od roku 1996, tedy rok po přijetí Daytonské dohody, která měla znamenat
trvalý mír a stabilizaci v regionu. V tomto roce byl založen Proces spolupráce
pro jihovýchodní Evropu (SEECP). Následovaly schůzky vrcholných
představitelů EU v Sofii, Soluni, Istanbulu a Bukurešti. Nejvýznamnější byla
schůzka v Soluni, kde byla vytvořena agenda a jednotná platforma pro země
Západního Balkánu s plánem k jejich integraci (European Commission, 2012:
2).
Přibližování států Západního Balkánu k Evropské unii probíhalo
v několika fázích. V první fázi byl na tento region aplikován krizový
management, který sice zpočátku nebyl příliš úspěšný, z důvodu snahy
nezasahovat do Balkánských válek, později ale nabýval na důležitosti. Ve druhé
fázi byl krizový management nahrazen praxí vytvoření mezinárodního
protektorátu, který dával státům možnost dosáhnout statutu potenciální
kandidátské země. Třetí fáze by měla proměnit protektoráty ve státy s reálnou
možností přístupu k EU (Dolghi – Oliva, 2011: s. 113). Evropská unie vyvinula
7
V této strategii je zdůrazněno, že organizovaný zločin do Evropy proudí skrze Balkán. Jsou
udány konkrétní příklady: 90% heroinu, který je ilegálně dopravován do Evropy proudí přes
kriminální sítě v zemích Balkánu. Tyto sítě jsou také zodpovědné za 200.000 až 700.000 obětí
obchodu se ženami.
581
velké úsilí zejména na přelomu první a druhé fáze, aby došlo ke stabilizaci
regionu. Zdá se, že EU zvolila strategii přibližování či připoutávání si zemí
Západního Balkánu k sobě, což by mělo vést ke stabilizaci regionu. Tento
přístup lze označit jako integrací k bezpečnosti. Je poměrně riskantní a může být
velmi nákladný. Pokusíme se shrnout několik nejvýznamnějších aktivit EU,
kterými od 90. let 20. století přispívá k rekonstrukci evropské bezpečnosti.
Jak uvádí M. Djuric (2013) v první fázi byl zahájen proces posílení
institucí (1996-2000), respektive ustavení společných institucí, které by posílily
koherence jednotlivých stabilizačních politik. Ve druhé fázi (2000-2008) byl
vytvořen Pakt stability pro jihovýchodní Evropu8 (v roce 1999). Nakonec ve
třetí fázi byl Pakt nahrazen centralizovanou spoluprací, kterou zaštítila EU,
Radou pro regionální spolupráci. Pakt stability uspěl při prosazování reformy
bezpečnostního sektoru9 a to zejména snahou o prosazení DDR – odzbrojení,
demobilizace a reintegrace.
Pokud bychom se zaměřili na ekonomickou oblast, prostřednictvím Paktu
stability bylo vytvořeno do roku 2006 na 32 dohod o volném obchodu mezi
zeměmi Západního Balkánu, což vedlo ke zvýšení regionálního obchodu. Tyto
dohody se poté transformovaly do uceleného rámce, který dnes nazýváme
Středoevropskou zónou volného obchodu (CEFTA).10 Od roku 2007 EU spustila
program pomoci těmto zemím, konkrétně Nástroj předvstupní pomoci (IPA),
který je rozdělen do několika hlavních částí (1) pomoc v tranzici a při budování
institucí, (2) příhraniční spolupráce, (3) regionální rozvoj, (4) rozvoj lidských
zdrojů, (5) rozvoj venkova (Hursoy, 2010: s. 96).
Evropská unie se také podílela na stabilizaci regionu prostřednictvím mise
EULEX. EULEX byla vyslána za účelem monitorovat, mentorovat a radit
kosovským institucím ve vybudování právního státu. Bývá často nazývána misí
za právní řád, neboť jejím hlavním cílem je pomoci vybudovat funkční právní
instituce, které by pomohly vybudovat demokracii a právní řád. Instituce by
měly být multietnické a oproštěné od jakéhokoliv politického vlivu (Greicevci,
2011: s. 291). Evropská unie požádala o možnost převzít misi UNMIK, aby v
Kosovu působila pouze jedna mise a to EULEX na půdě OSN, nicméně Ruské
federaci se tento nápad nezamlouval a rozhodnutí o něm zablokovala. Souhlasila
však s návrhem Ban Ki-Moona, generálního tajemníka OSN, že EULEX se
stane součástí UNMIK, nikoliv její následovnicí (EULEX Kosovo 2013).
Rozmístění jednotek pod hlavičkou mise EULEX započalo v prosinci 2008 a v
8
Pakt stability pro jihovýchodní Evropu byl rozdělen do několika oblastí, v rámci kterých
jednotlivé participující státy i organizace řešily konkrétní problémy, šlo o demokratizaci a
lidská práva, ekonomickou rekonstrukci, rozvoj a spolupráci a samostatně bezpečnostní
otázky (Wouters – Naert, 2001: s. 567).
9
Reforma bezpečnostního sektoru (Security Sector Reform) zahrnovala spolupráci i v rámci
Paktu stability, soustředila úsilí ES, NATO i Světové banky, MMF, Rady Evropy a dalších.
10
Poté, co v roce 2004 tuto organizaci opustily země střední Evropy, neboť se staly členy EU,
je to největší nárůst členů.
582
dubnu 2009 bylo plně funkční.11 Bylo to poměrně dlouhé prodlení. EU je za něj
často kritizována, protože k prodlení nebyl důvod zvláště, když mise měla
mandát OSN, Kosovo souhlas také vydalo a politickou legitimitu v rámci EU
také mise měla zajištěnou. Takové prodlení mělo za následek ztrátu důvěry
občanů Kosova ještě předtím, než mise mohla začít plně operovat (Tzifakis,
2013: 48).
Pro zmiňované hrozby na vnějších hranicích EU funguje FRONTEX
založený v roce 2005 jako projekt pro integrovanou správu hranic, který
představuje institucionalizovanou formu spolupráce. Jeho primárním cílem je
ochrana hranic v návaznosti na boj s nelegální migrací občanů třetích zemí na
území Unie. Činnost FRONTEX navazuje a prolíná se v mnoha aspektech se
spoluprací v rámci Schengenu. Hlavním atributem spolupráce v rámci agentury
FRONTEX je otázka vzájemné důvěry mezi členskými státy pokud jde o dostání
povinností souvisejících s ochranou vnějších hranic EU. Ochrana hranic jako
celku je totiž tak silná, jako je ochrana hranic v jejím nejslabším bodě. V tomto
smyslu jsou tedy členské státy na sobě bezprostředně závislé a je jejich
společným zájmem udržovat co nejvyšší standard ochrany. Konkrétním
příkladem, kde je třeba vyšší pozornosti je bulharsko-turecká hranice. Dále se
jedná se o hranici mezi Řeckem a Tureckem a stále více využívané letecké
spojení mezi Tureckem a Balkánem. Turecko uzavřelo dohody o volném
cestování se zeměmi západního Balkánu. V roce 2010 je uzavřelo s Černou
Horou a Srbskem. Toto se odrazila ve zvýšeném počtu žadatelů o vstup do
prostoru Balkánu, zejména ve Slovinsku, Maďarsku a Chorvatsku. Tlaku čelí
také Rumunsko-srbské hranice. Hranice v prostoru Západního Balkánu
překračují dominantně Afghánci a Pákistánci. Je evidentní, že nelegální migrace
přes hranice EU neustále narůstá, jedná se o největší nárůst od roku 2008 a to o
7%. Druhým nejvytíženějším regionem je hranice mezi Srbskem a Maďarskem.
V případě Maďarska se jedná o důsledek změny azylové politiky, která se
přiblížila standardům EU, zároveň obnovilo pravidelné lety z Prištiny – jedná se
proto o migranty zejména z Kosova (FRONTEX, 2013).
Na rekonstrukci evropské bezpečnosti se podílely jak OBSE, tak NATO, EU
nebo OSN. V současné době je zřejmé, že se členské státy EU snaží podpořit i
tyto organizace aby zajišťovali bezpečnost nejen na evropském kontinentu, ale i
mimo něj. Regionální konflikty jsou totiž hrozbou zvenčí. Jedná se například o
11
Do té doby se EU příliš neangažovala, a pokud ano, tak způsobem, že to vrhalo to na její
činy v Kosovu spíše negativní světlo. Je třeba zmínit, že Evropská společenství přihlížela
Miloševićovu tzv. Quiet ethnic cleansing již od roku 1989 až do roku 1997, nezasáhla, ani
když Milošević stanovil represivní politiku v provincii Kosovo. V očích kosovských Albánců
je Evropa vinna z jejich utrpení. Nezasáhla ani nepodpořila USA v bombardování. Pokud se
podílela, tak pouze omezeně na vojenských akcích. EU byla také často obviňována ze selhání
pomoci kosovské poválečné obnově. To ale nemění fakt, že EU se v letech 1999 až 2008
podílela největší měrou na pomoci, ať už finanční či technické. EU poskytovala nejvíce
pomoci per capita, která kdy byla jakémukoliv státu poskytována. I přesto, se kosované
domnívají, že EU nese zodpovědnost (Tzifakis, 2013: s. 44–45).
583
konflikty na blízkém východě, v Asii, v Africe, které ovlivňují evropskou
bezpečnost. Provázanost mezi EU a OBSE je jasná, jak v členské základně, tak i
tím, že EU podporuje rozpočet OBSE z celých 75%. Jak uvádí Wouters, J. a
Naert, F. (2001) na základě zkušenosti z Bosny a Hercegoviny a Kosova je
nezbytně nutné, aby všechny zainteresované organizace spolupracovaly a měly
jednotný rámec aktivit, aby se nedublovaly, nebo nenarušovaly vzájemnou
činnost a posílily tak efektivitu.
Závěrem
Evropská bezpečnost je velmi úzce navázána na dění na Balkánském
poloostrově, respektive dění v zemích Západního Balkánu. Jak bylo naznačeno
výše, tento region představoval pro Evropu v 90. letech zdroj hrozeb, které byly
způsobeny otevřeným válečným konfliktem. V roce 1995 byl tento konflikt
ukončen, nicméně region zdrojem hrozeb zůstává. Nedá se říci, že by šlo o ty
samé hrozby, neboť v dokumentech EU došlo k jakémusi posunu ke
specifickým problémům. Hrozby, které byly naznačeny v bezpečnostní strategii
z roku 2003, byly více specifikované a konkrétně pojmenováné ve strategii
vydané roku 2010. Jde spíše o vnímání hrozeb, než jejich povahu. Velkou
hrozbou zůstávají unfinished states, tedy státy, jejichž vnitřní situace i když ne
úmyslně napomáhá rozvoji organizovaného zločinu. Korupční prostředí
v Kosovu, Bosně a Hercegovině, Srbsku a Albánii je velkým problémem při
budování zodpovědných institucí. Nejen Evropská unie se snaží již od konce 90.
let stabilizovat situaci v regionu a ustavit tam bezpečnostní prostředí, které je
slučitelné s evropskými acquis. Tento proces stabilizace bychom mohli nazvat
rekonstrukcí evropské bezpečnosti. Je viditelné, že rekonstrukcí bezpečnosti se
nezabývá pouze EU, nicméně se právě ona staví do role zodpovědného aktéra.
EU prostřednictvím mise EULEX přebrala zodpovědnost za rekonstrukci
bezpečnosti v Kosovu. Je také organizací dohlížející na mezinárodní protektorát,
který byl ustaven v Bosně a Hercegovině. Záleží proto na EU a členských
státech, jak budou vnímat hrozby přicházející ze zemí Západního Balkánu a jak
účinně se pomocí stabilizace států podaří zrekonstruovat evropskou bezpečnost.
Musíme vzít v potaz ale i vlivy, které přicházejí zvenčí, nejen zpoza hranic EU,
ale i mimo hranice regionu Západního Balkán. I z tohoto důvodu se EU snaží
přimět a motivovat státy Západního Balkánu, aby přijaly standardy EU, čímž se
rozšíří její základna a organizovaný zločin bude daleko snáze odhalován, již za
hranicemi Evropy.
584
Literatúra:
COLLANTES-CELADOR, G. – JUNCOS, A. E. 2012. The EU and border management in
the Western Balkans: preparing for European integration of safeguarding EU external
borders? In Southeast European and Black Sea Studies, 12, 2012, 2, 201-220.
Corruption Perception Index 2013. Dostupné na internete:
http://cpi.transparency.org/cpi2013/results/.
DJURIC, M. 2013. Provess of Cooperation – The European Union and the western Balkans.
In Quality of Life, 4, 2013, 1-2, 31-40.
DOLGHI, D. I. – OLIVA, F. 2011. The Integration of Western Balkans in the European Uion.
A Securtitization Approach. In Eurolimes, 12, 2011, 107-120.
Enlargement Strategy and Main Challenges 2013-2014. Dostupné na Internete:
http://ec.europa.eu/enlargement/pdf/key_documents/2013/package/strategy_paper_2013_en.p
df.
European Commission. 2012. Communication from the Commission to the European
Parliament and the Council: On a Feasibility Study for a Stabilization and Association
Agreement between the European Union and Kosovo. Brussels. COM(2012) 602 final.
EULEX Kosovo. 2013. Dostupné na internete: http://www.eulexkosovo.eu/en/info/whatisEulex.php.
Europen Security Strategy. 2003. Dostupné na internete:
http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cmsUpload/78367.pdf.
FRONTEX. 2013. Annual Risk Analysis. Dostupné na internete:
http://frontex.europa.eu/assets/Publications/Risk_Analysis/Annual_Risk_Analysis_2013.pdf.
GREICEVCI, L. 2011. EU Actorness in International Affairs: The Case of EULEX Mission
in Kosovo. In Perspectives on European Politics and Society. 12, 2011, 3, 283-303.
HURSOY, S. 2010. The European Union Foreign and Security Actions and the Western
Balkans. In Alternatives: Turkish Journal of International Relations, 9, 2010, 1, 92-111.
Internal Security Strategy for European Union 2010. Dostupné na internete:
http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/librairie/PDF/QC3010313ENC.pdf.
NAXERA, V. 2012. Korupce a postkomunismus. In Central European Political Studies
Review,14, 2012, 2-3, ISSN 1212-7817, 245–267.
TZIFAKIS, N. 2013. The European Union in Kosovo. Reflecting on the Credibility and
Efficiency Deficit. In Problems of Post-Communism, 60, 2013, 1, 43-54.
WAEVER, O. 1995. Securitization and Desecuritization. In: LIPSCHUTZ, R. D. On Security.
New York: Columbia University Press, 1995.
WOUTERS, J. – NAERT, F. 2001. How Effective Is the European Security Architecture?
Lessons from Bosnia and Kosovo. In The International and Comparative Law Quarterly, 50,
3, 2001. 540-567.
585
KOMPARATÍVNA ANALÝZA SEPARATISTICKÝCH
TENDENCIÍ NA JUŽNOM KAUKAZE
COMPARATIVE ANALYSIS OF THE SEPARATIST
TENDENCIES IN THE SOUTH CAUCASUS REGION
Anna Juhászová1 – Aleš Kollár2
ABSTRACT
The three unrecognized states of the South Caucasus have sought to gain recognition for
more than twenty years, but neither of them has been successful yet. Nagorno Karabakh has
not been recognized by any state of the world, while South Ossetia and Abkhazia were
recognized by the Russian Federation and for other states as a consequence of the August
war. Moreover, separatism in the South Caucasus has become a part of the geopolitical game
between Russia and the West, in which Russia struggles to retain its power and the West seeks
to demonstrate its aims in the region by propagating democracy and economic
modernization. The aim of this study is to provide an analysis of the common and diverse
features of the separatistic regions of the South Caucasus, bearing in mind the consequences
of each war, the attitudes of the respective states and the anticipated results of international
recognition.
Key words: Nagorno-Karabakh, South Ossetia, Abkhazia, de facto state, international
recognition, separatism
Úvod
Región južného Kaukazu, pozostávajúci zo štátov Arménska,
Azerbajdžanu a Gruzínska sa vyznačuje nevyriešenými etnicko-politickými
konfliktami, politickou nestabilitou a pretrvávajúcou hospodárskou krízou.
Okrem toho región trápi aj chudoba, vysoká miera korupcie, pomalé politické
a hospodárske reformy a veľká časť obyvateľstva patriaca k utečencom alebo
vnútorne
presídleným
osobám.
Vyplývajúc
z jeho
geografického
a geopolitického umiestnenia na križovatke Európy a Ázie bol južný Kaukaz
v centre geopolitických rivalít po Studenej vojne. Štáty južného Kaukazu získali
nezávislosť na začiatku 90-tych rokov po vlne protisovietskych povstaní, ktoré
mali za úlohu začať demokratické reformy v novozaložených samostatných
štátoch Arménska, Azerbajdžanu a Gruzínska. Reformy však boli spomalené
1
Anna Juhászová, Mgr., interná doktorandka, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta
politických vied a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,
Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
2
Aleš Kollár, Mgr., interný doktorand, Katedra politológie, Fakulta politických vied
a medzinárodných vzťahov, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01
Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
586
z dôvodu etnických vojen s menšinovými skupinami alebo susednými štátmi,
pričom tieto vojny prehĺbili hospodársku recesiu celého regiónu a viedli
k oživeniu autoritárskych tendencií. Od konca 90-tych rokov sa o regióne dalo
hovoriť ako o mieste s istou mierou stability, v ktorom sa ale nachádzali tri
násilné etnické spory – Náhorný Karabach, južné Osetsko a Abcházsko označené za zmrazené konflikty. Ani v súčasnosti nemôžeme ani jeden z nich
považovať za vyriešený prípad, a na základe dynamiky južného Kaukazu ako
regiónu by akákoľvek udalosť mohla vyvolať násilné reakcie a mohla by viesť
k znovuvyhroteniu ktoréhokoľvek konfliktu.
1 Rôznorodosť južného Kaukazu
Južný Kaukaz sa nachádza na úžine medzi Čiernym a Kaspickým morom
a má spoločné hranice s Ruskom, Tureckom a Iránom. Štáty južného Kaukazu
zdieľajú úzke historické, geografické a ekonomické väzby, ktoré sú dôvodom
určitej vzájomnej závislosti týchto troch štátov a zároveň ich spájajú do jedného
regiónu. Avšak, tento región nepredstavuje ani v najmenšom homogénnu
civilizáciu, nakoľko jazyky a náboženstvá hlavných národov južného Kaukazu
sú do veľkej miery odlišné. Arménsko je kresťanská (monofyzitská) krajina,
ktorej obyvateľstvo hovorí indoeurópskym jazykom, pričom väčšina Arménov
je roztrúsená všade vo svete a formujú veľké a mienkotvorné komunity napr.
v Spojených štátoch amerických alebo vo Francúzsku. Kultúrne dedičstvo
Azerbajdžanu disponuje koreňmi šíitskeho islamu a turkického jazyka, pričom
v Iráne žije viac Azerbajdžancov ako v samotnom Azerbajdžane (aj keď
Azerbajdžanci žijúci v Iráne sú do veľkej miery integrovaní). Oproti tomu,
väčšina etnických Gruzíncov, ktorí sú tradične ortodoxní kresťania, hovoria
jazykom, ktorý sa nepodobá ani na jeden zo susediacich jazykov.
Čo sa týka jazyka skúmaných separatistických regiónov (Náhorný
Karabach, Južné Osetsko, Abcházsko), jazyk etnických Abcházcov patrí do
jazykovej rodiny severozápadného Kaukazu a jazyk Osétov do iránskej skupiny
v rámci indoeurópskych jazykov. Na území Náhorného Karabachu hovoria
etnickí Arméni taktiež jazykom patriacim do skupiny indoeurópskych jazykov,
pričom Azerbajdžanci používajú svoj jazyk patriaci do turkickej skupiny.
V oblasti náboženskej orientácie patrí väčšinové obyvateľstvo všetkých troch
entít (Oséti, Abcházi, karabašskí Arméni) k určitej skupine kresťanstva. Abcházi
prijali kresťanstvo v rannej fáze, a tí, ktorí následne konvertovali na islam boli
na konci 19. storočia nútení odísť na územie dnešného Turecka. Oséti sú
podobne prevažne východní ortodoxní kresťania, aj keď aj v Južnom Osetsku
žije pozoruhodná menšina vyznávajúca islam. Arméni disponujú vlastnou
apoštolskou autokefálnou kresťanskou cirkvou, ktorá sa označuje za
monofyzitskú, nakoľko neuznáva osobu Ježiša Krista ako Boha. (Gachechiladze,
2002)
587
Sovietsky zväz bol založený na princípe etnického federalizmu, na
základe ktorého bol územne rozdelený na hierarchický systém administratívnych
jednotiek a subjednotiek – zväzové republiky, autonómne republiky, autonómne
okruhy a autonómne oblasti. Každá jednotka mala predstavovať „domov“ pre
istý národ, alebo (v niektorých prípadoch) pre náboženskú skupinu. V rámci
Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky existovali dve autonómne
republiky (Abcházsko a Adžarsko) a jedna autonómna oblasť (Južné Osetsko),
pričom do štruktúry Azerbajdžanskej sovietskej socialistickej republiky sa
zaraďovala jedna autonómna republika (Nachičevan) a jedna autonómna oblasť
(Náhorný Karabach). Pätnásť zväzových republík ZSSR disponovalo oficiálnym
právom na secesiu od ZSSR, aj keď takýto scenár nebol až do konca
komunistickej nadvlády pravdepodobný. Do roku 1990 existovalo v rámci
Sovietskeho zväzu 20 autonómnych republík, 10 autonómnych okruhov a 8
autonómnych oblastí. (Wheatley, 2009) Celkovo sa Sovietsky zväz rozpadol po
zlomových líniách tejto federálnej štruktúry, nakoľko sa všetkých 15 zväzových
republík stalo nezávislými a čoraz viac autonómnych republík a oblastí sa začalo
dožadovať širšej autonómie od svojej bývalej zväzovej republiky.
Rozpad Sovietskeho zväzu mal za následok niekoľko menších alebo
stredných etnických vojen na území nových nezávislých štátov. Na južnom
Kaukaze sa odohrali tri vojny, pričom konflikt v Abcházsku a južnom Osetsku
sa týkal secesie od Gruzínska, kým konflikt medzi Arménskom
a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach bol vojnou medzi dvoma bývalými
sovietskymi republikami so silnými secesionistickými prvkami. Na týchto
územiach dodnes fungujú tri de facto štáty: Abcházska republika, Južnoosetská
republika a Náhornokarabašská republika.
2 Spoločné a odlišné črty separatistických území
Všetky tri secesionistické regióny zdieľajú isté podobné črty. Po prvé,
všetky sú zdanlivo etnické konflikty, ktoré zahŕňajú boj národa za sebaurčenie.
Po druhé, všetky uvádzajú princíp národa za sebaurčenie proti princípu územnej
integrity a neporušiteľnosti hraníc. Po tretie, všetky sú výtvorom leninistickostalinistického federalizmu, v ktorom získali určité množstvo politickej
autonómie v rámci Sovietskeho zväzu. V súčasnosti je najviac reflektovanou
spoločnou črtou neuznanie týchto entít zo strany medzinárodnej spoločnosti
a spoliehanie sa na vojenskú a diplomatickú podporu zo strany Ruska. Okrem
toho, v boji za nezávislosť všetky bojujúce skupiny porušili práva iných
etnických skupín žijúcich na danom teritóriu. Karabašskí Arméni vyhnali
Azerbajdžancov nielen z územia samotného Náhorného Karabachu ale aj
z okolitých siedmich okresov, ktoré obsadili počas vojny v rokoch 1992-94
a ktoré naďalej držia vo forme nárazníkovej zóny alebo výhody vo
vyjednávaniach. Abcházcom sa podarilo vyhnať takmer 250 000 Gruzíncov
z Abcházska, čo v skutočnosti predstavuje dvakrát väčšiu komunitu akou sú
588
samotní Abcházi. (Wheatley, 2009) Na Západe vie málokto o veľkosti
utečeneckých skupín pochádzajúcich zo štátov južného Kaukazu, aj keď ich
počet prevyšuje Palestíncov vyhnaných z Izraela v roku 1948. Medzinárodná
spoločnosť preukázala predovšetkým snahu predísť obviňovaniu bojujúcich
strán z etnickej čistky z dôvodu, že by to mohlo byť kontraproduktívne na ceste
hľadania mierového riešenia.
Existujú však aj výrazné štrukturálne rozdiely medzi jednotlivými
prípadmi, hlavne v zmysle charakteru daných etnicko-národných hnutí. Náhorný
Karabach je odlišný, nakoľko disponuje silnou podporou susediaceho
Arménska, teda suverénneho štátu. Napriek oficiálnym vyhláseniam o tom, že
cieľom Náhorného Karabachu nie je dosiahnutie jednoty s Arménskom, tieto
dve entity v podstate fungujú ako jeden celok. Obidva celky pritom môžu rátať
s podporou početnej arménskej diaspóry a rovnako sa môžu odvolávať na silný
argument genocídy z roku 1915. Ani jeden separatistický región nemá takého
sponzora v podobe štátu, ako to predstavuje Arménsko pre Náhorný Karabach.
Južné Osetsko je v tomto ohľade najpodobnejšie Karabachu, nakoľko bolo
oddelené od Severného Osetska Stalinom, a preto žiada nie o nezávislosť ale
o jednotu so svojou tradičnou severskou časťou. Severné Osetsko však nie je
suverénnym štátom, čo znamená, že externým podporovateľom Južného Osetska
je Ruská federácia. Okrem toho, Južné Osetsko nedisponuje jasnou územnou
demarkáciou ako ostatné separatistické územia.
Obraz o neuznaných štátoch vytváraný médiami je relatívne veľmi
negatívny. Neuznané štáty sú totiž najčastejšie vnímané ako kriminalizované,
generálmi kontrolované, etnické poddanstvá, ktoré predstavujú risk tak pre
bezpečnosť jednotlivca ako aj regionálnu a medzinárodnú bezpečnosť. O týchto
entitách sa hovorí ako o kvázi-kriminálnych organizáciách, ktoré sa často
špecializujú v produkcii a predaji drog, nelegálnom pašovaní zbraní alebo praní
špinavých peňazí. Takéto stanoviská vyhlasuje hlavne „materské štáty“ týchto
entít, ktoré ich označujú za kriminálne „bábkové štáty“ externých štátov (Rusko
v prípade Abcházska a Južného Osetska a Arménsko v prípade Náhorného
Karabachu). Dominancia tohto negatívneho obrazu posilňuje neochotu na
uznanie de facto republík, nakoľko takéto de facto štáty sa považujú za
nežiaduce celky predstavujúce bezpečnostnú hrozbu. Na druhej strane negatívny
obraz Náhorného Karabachu, Južného Osetska a Abcházska je často prehnaný,
nakoľko napriek tomu, že v skutočnosti sú tieto celky všeobecne slabé,
chudobné a korumpované, avšak nie sú vo veľkej miere odlišné od štátov,
ktorých sú de jure súčasťou.
Predovšetkým v Náhornom Karabachu a v Abcházsku bola hlavnou
prioritou po uzavretí prímeria práve budovanie štátnych inštitúcií. V hodnotení
Freedom House za rok 2013 sa obidva neuznané štáty polepšili a z kategórie
„not free“ (nie slobodní) sa dostali do kategórie „partly free“ (čiastočne
slobodní). Hodnotenie politických práv v Abcházsku sa zlepšilo vďaka
súťaživosti v parlamentných voľbách v marci tohto roka, ktoré dovolili posun
589
smerom k nezávislým kandidátom. Štatút Náhorného Karabachu sa zlepšil
v dôsledku súťaživých prezidentských volieb konaných v júli tohto roka. Na
druhej strane, Južné Osetsko má naďalej hodnotenie „not free“ a disponuje iba
o vlások lepším hodnotením ako „worst of the worst“ (najhorší z najhorších).
Hodnotenie Freedom House preukázalo aj to, že materský štát neuznanej
republiky môže patriť do horšej kategórie ako samotný de facto štát, ktorý sa
v médiách považuje za kriminalizovaný. Je to príklad Azerbajdžanu
a Náhorného Karabachu, nakoľko Azerbajdžan dosiahol iba úroveň „not free“,
kým Náhorný Karabach sa vypracoval do vyššej kategórie. Čo sa týka
Gruzínska, vďaka súťaživým parlamentným voľbám sa hodnotenie krajiny
zlepšilo a dostalo hodnotenie „partly free“. Hodnotenie si polepšilo aj
Arménsko, najväčší podporovateľ Náhorného Karabachu, nakoľko rovnako patrí
do úrovne čiastočne slobodných štátov. (Freedom House, 2013)
Vo všetkých skúmaných separatistických oblastiach – teda v Náhornom
Karabachu, Južnom Osetsku a Abcházsku – môžeme za morálny a právny
základ secesie považovať etnickú diskrimináciu, ktorú jednotlivé etnické
skupiny zažívali v Gruzínsku alebo v Azerbajdžane. Ani v jednej de facto
republike nenachádzame perfektný súlad medzi občianskym a etnickým
obyvateľstvom, čo je pochopiteľným dôsledkom procesov násilnej migrácie
obyvateľstva. Z nášho výskumu nám vyplýva, že veľkosť separatistického
regiónu nie je určujúcim faktorom pre budovanie efektívneho štátneho útvaru.
Náhornokarabašská republika disponuje iba 2/3 obyvateľstva Abcházskej
republiky, kým Južné Osetsko má iba polovicu obyvateľstva Náhorného
Karabachu. (Kolsto, 2012) Rovnako nezohráva rolu ich predošlý štatút v rámci
Sovietskeho zväzu, na základe ktorého tvorilo Abcházsko autonómnu republiku,
pričom Náhorný Karabach a Južné Osetsko získali iba štatút autonómnej oblasti.
Podobne ako v Náhornom Karabachu aj v Južnom Osetsku ostáva zámer
o nezávislosť nejednoznačný. Karabašskí Arméni nepredstavujú odlišný národ
od Arménov žijúcich na území Arménska alebo od diaspóry, čo je viditeľné aj
na značných finančných podporách voči separatistickému územiu. Rovnako
neexistuje žiadna koncepcia samostatného južno-osetského národu, ako
neexistuje ani túžba vytvoriť takýto národ. V skutočnosti existuje iba jeden
osétsky národ, ktorý je rozdelený na dva oddelené politické jednotky – Južné
Osetsko v rámci Gruzínskej republiky a Republika Severné Osetsko v rámci
Ruskej federácie. V časoch Sovietskeho zväzu mali všetci Oséti pocit
príslušnosti k jednému celku, aj napriek tomu, že boli podriadené rôznym
zväzovým republikám. Oséti z Južného Osetska chcú v súčasnosti zrušiť
rozdelenie území a spojiť Osétov v rámci jedného štátu. Nezávislý štát je
vnímaný iba ako prostriedok vedúci k cieľu, ktorého by sa Oséti vzdali hneď
v momente dosiahnutia jednoty so Severným Osetskom. Nakoľko Severné
Osetsko tvorí súčasť Ruskej federácie, znovuzjednotenie je možné iba v rámci
tohto štátu, ktorý doposiaľ nezaslal oficiálnu pozvánku Južnému Osetsku na
pripojenie. Aj keď tento krok je nepravdepodobný, Rusko ostáva najväčším
590
podporovateľom Južného Osetska a de facto môže toto územie považovať za
svoje.
Všetky separatistické územia trpia zo syndrómu, ktorý Scott Pegg nazval
„hospodárskou cenou za neuznanie“, nakoľko štáty, od ktorých sa tieto
neuznané republiky odtrhli často uvaľujú embargá na obchod so separatistickým
územím. Okrem toho, zahraniční investori sú tiež obozretnejší pri obchodovaní
so separatistami. Dôvodom je aj nedostatok transparentnosti v týchto de facto
štátoch, nakoľko na ich území nemôžu byť z dôvodu neuznania aplikované
medzinárodné konvencie. Pri bližšej analýze však vidíme jasné rozdielnosti
medzi schopnosťami budovania štátu a národa v troch de facto republikách
južného Kaukazu. Keď berieme do úvahy schopnosti obrany, hraničnej kontroly
a kontrolu nad územím, môžeme nastaviť hierarchiu nasledovne: Náhorný
Karabach na vrchu, Abcházsko v strede a Južné Osetsko na spodku. Ďalšie
aspekty „tvrdého“ budovania štátu ako hospodársky vývoj, konsolidácia
štátnych inštitúcií a vytvorenie stálej populácie by nasledovali v rovnakom
poradí. A to platí aj napriek tomu, že Južné Osetsko prijalo svoju ústavu už
v roku 1993, kým Náhornokarabašská republika až v decembri 2006.
(Caspersen, 2008 ) Ústava Južného Osetska totiž do veľkej miery pripomína
ruskú ústavu a predstavuje jej nedokonalú kópiu. Čo sa týka odhodlanosti,
Abcházi sú pravdepodobne najodhodlanejší vytvoriť nezávislý fungujúci štátny
útvar a v súčasnosti sa práve konflikt o Abcházsko javí ako najstabilizovanejší.
Záver
Tri latentné konflikty v regióne južného Kaukazu, v dôsledku ktorých
vznikli tri separatistické republiky – Náhornokarabašská republika, Južnoosetská
republika a Abcházska republika – sú odlišné, avšak sa vyznačujú aj spoločnými
znakmi. Najzávažnejším zo spoločných znakov je fakt, že všetky konflikty
skončili s ničivým výsledkom, a to stratením mnoho životov a masívnym
útekom utečencov. V každom z týchto prípadov sa územie odtrhlo od svojho
„materského“ štátu zo sovietskych čias, avšak nedosiahlo uznanie svojej
nezávislosti zo strany medzinárodnej spoločnosti. V skutočnosti každá strana
konfliktu disponuje negatívnym právom veta, ktoré môže uvaliť na druhú stranu
daného konfliktu. Abcházi, Oséti a karabašskí Arméni majú právo veta ohľadom
návratu utečencov a vnútorne presídlených osôb na svoje obvykle obývané
územia. Na druhej strane, Azerbajdžan a Gruzínsko disponujú právom veta
v oblasti medzinárodnej legitimity, ktorú by medzinárodná spoločnosť mohla
poskytnúť daným separatistickým republikám. Medzinárodné uznanie je vážna
vec, a to jasne vidíme na príklade Arménska, ktoré doteraz neuznalo
Náhornokarabašskú republiku za samostatný suverénny štát. Takýto krok by
totiž mohol byť jasným podnetom a dôvodom na spustenie vojenského útoku zo
strany Azerbajdžanu. Ruská federácia vzbudila negatívny dojem, keď po
päťdňovej vojne uznal tak Abcházsko ako aj Južné Osetsko za suverénne štáty.
591
Ruské uznanie nastavilo obidva separatistické regióny na novú dráhu, kde
gruzínske úmysly už nezohrávajú takú veľkú rolu. Ako to jasne vidíme na
príklade Arménska a Ruska, podporovateľské štáty de facto republík do veľkej
miery determinujú chod udalostí na južnom Kaukaze. Tri kvázi štáty sú značne
odkázané na svojich externých patrónov, aj keď samotná miera podpory je
v troch separatistických republikách odlišná.
Literatúra:
CASPERSEN, N. 2008. Separatism and Democracy in the Caucasus. In Survival. [online]
Vol. 50, No. 4, 113-136 s., August-September 2008. [cit. 20.9.2013] Dostupné na internete:
www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/00396330802329014#.UkxTGYbIZHQ
GACHECHILADZE, R. 2002. Geopolitics in the South Caucasus: Local and Ecternal
Players. In Geopolitics. [online] Vol. 7, No. 1, 113-138 s., 2002. [cit. 19.9.2013] Dostupné na
internete: www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/714000896#.UkxRE4bIZHQ
KOLSTØ, P. - BLAKKISRUD, H. 2012. De facto states and democracy: The case of
Nagorno-Karabakh. In Communist and Post-Communist Studies. [online] Vol. 45, Issue 1-2,
141-151 s., 2012. [cit. 25.9.2013] Dostupné na internete:
www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0967067X12000141
LYNCH, D. 2002. Separatist states and post-Soviet conflicts. In International Affairs. [online]
Vol. 78, No. 4, 831-848 s., 2002. [cit. 27.9.2013] Dostupné na internete:
www.jstor.org/discover/10.2307/3095759?uid=3739024&uid=2&uid=4&sid=2110271074554
7
MARGARITIS, C. 2010. Conflict in the Caucasus. In Res Publica – Journal of
Undergraduate Research. [online] Vol. 15, Issue 1, Article 10, 15 s.. 2010. [cit. 26.9.2013]
Dostupné na internete: http://digitalcommons.iwu.edu/respublica/vol15/iss1/10/
PEGG, S. 1998. De Facto States in the International System. [online] Working Paper No. 21
of the Institute of International Relations, The University of British Columbia. [cit. 25.9.2013]
Dostupné na internete: www.ligi.ubc.ca/sites/liu/files/Publications/webwp21.pdf
PUDDINGTON, A. 2013. Freedom in the World 2013: Democratic Breakthroughs in the
Balance. [online] Selected data from Freedom House´s annual survey of political rights and
civil liberties. [cit. 20.9.2013] Dostupné na internete:
www.freedomhouse.org/sites/default/files/FIW%202013%20Booklet_0.pdf
WHEATLEY, J. 2009. Managing ethnic diversity in Georgia: one step forward, two steps
back. In Central Asian Survey. [online] Vol. 28, No. 2, June 2009, 119-134 s. [cit.
15.12.2013] Dostupné na internete:
www.tandfonline.com/doi/abs/10.1080/02634930903034880?journalCode=ccas20#.UtkpMW
R5OQc
592
MEANDRY UKRAINY W WYBORZE
POLITYCZNEGO KURSU
MEANDER OF UKRAINE IN CHOOSING
THE POLITICAL COURSE
Eugeniusz Januła1 – Halina Krysyuk2
ABSTRAKT
The main idea of the article” Meander of Ukraine In choosing political course”, wants to
show the integration process of Ukraine into the European Union and problems of Ukraine is
dealing with. The article describes the challenges that affect the economic development.
Ukraine’s security is very important from the view of point discussions in integration and
associated with a certain period. The article shows us the road of Ukrainian problems and
process of their solutions.
Key words: Ukraine, European Union, integration, USSR
Przyszłość Ukrainy ma dla Europy szczególne znaczenie, bo ona może
istotnie wpłynąć na przyszłość Rosji i krajów sąsiednich, jak również na
stosunki między wschodem i zachodem, jak i na rozszerzanie się Unii
Europejskiej. W przełomowym momencie znajduje się proces integracji Ukrainy
z Unią Europejską.
Ukraina w ciągu ostatnich dwudziestu lat przeszła istotne przemiany,
zmierzające do uczynienia z niej quasi-zachodniego podmiotu społecznego i
politycznego. Mimo, iż pomarańczowa rewolucja nie spełniła wielu
pokładanych w niej nadziei, dostarczyła kolejnego dowodu, że Ukraina jest
zdolna do ewolucji. (Brzezinski, 1999) Najbardziej prawdopodobny jest
scenariusz, w myśl którego na Ukrainie nadal dokonywać się będą powolne,
lecz nieprzerwane przemiany zmierzające do uczynienia jej integralną częścią
Zachodu. Stanowi to jednak odległą perspektywę. Na krótką metę niska jakość
rządów i słabość instytucji demokratycznych są źródłem zagrożenia dla tych
długofalowych tendencji. Mogą też spowodować erozję praktyk
demokratycznych, szczególnie, jeśli nowo wybrane przywództwo kraju okaże
się mniej przywiązane do standardów demokratycznych niż poprzednie.
Największym problemem Ukrainy nie są jednak, mimo wspomnianego powyżej
ryzyka, zagrożenia dla wolności obywatelskich i demokracji. Największym
1
Eugeniusz Januła, Colonel/r/PhD, Associate professor, Former member of Parliament,
Stowarzyszenie POLSKA-EUROPA XXI, 41-200 Sosnowiec, Polska, [email protected]
2
Halina Krysyuk, PhD candidate from National Defence University, al. Gen. A. Chruściela
103, 00-910 Warszawa, Polska, [email protected]
593
wyzwaniem jest sprawa radykalnej poprawy jakości, wydajności i
funkcjonalności tych rozwiązań demokratycznych, które udało się wypracować i
przyjąć do tej pory.
Władze na Ukrainie stoją przed wyzwaniami, które mogą decydować
o jej bezpieczeństwie ekonomicznym. Największe zagrożenia wynikają ze stanu
finansów publicznych, a rozwiązanie tych problemów jest konieczne dla
zachowania płynności finansowej państwa. Możliwość formowania
zrównoważonego budżetu wymaga pilnego podjęcia reform ograniczających
wydatki budżetowe, a przyspieszenie wyjścia z kryzysu – reform
poprawiających warunki prowadzenia działalności gospodarczej. Modernizacja
gospodarki i podwyższenie jej konkurencyjności jako cel długoterminowy nie są
możliwe bez wypracowania strategii rozwoju społeczno-gospodarczego.
Podjęcie niezbędnych reform wymaga silnego ośrodka decyzyjnego i jest
nierealne przed zakończeniem procesu zmiany władzy – stworzeniem nowej
stabilnej koalicji i rządu zdolnego do współpracy z prezydentem.
Ukraina faktycznie stoi na krawędzi bankructwa. Kłopotem rządu jest
przeżycie najbliższych kilku zimowych miesięcy. Dług wobec Rosji jest
ogromny, a szansa na jego spłatę mizerna. Tylko renegocjacja porozumień z
międzynarodowymi instytucjami finansowymi może być ratunkiem dla
gospodarki. Bez wsparcia Brukseli i Stanów Zjednoczonych takie negocjacje nie
będą możliwe. Prezydent Janukowycz musi stanąć twarzą w twarz z problemami
i zacząć odrabiać stracony czas. Musi wiedzieć czego naprawdę chce i zachować
się jak polityk. Swoją typową zagrywką na zwłokę, nic już nie zdziała.
(Wilczak, 2014)
W świadomości potocznej większości Polaków drzemie nostalgia za
wschodnimi kresami Rzeczpospolitej. Czasami odzywają się też tęsknoty do
mocarstwowej niegdyś pozycji naszego kraju ze wszystkimi, zarówno dobrymi
jak i złymi konsekwencjami z tego płynącymi. Prawdą jest, że był taki okres, iż
to Polska jako Rzeczpospolita obojga narodów była czynnikiem dominującym i
arbitrem w Europie Środkowo- Wschodniej, ale drugą stroną tej prawdy jest to,
że współczesna Rosja obchodzi datę wypędzenia Polaków z Moskwy- ściślej
mówiąc wojsk hetmana Stefana Żółkiewskiego z Kremla, nie mniej uroczyście
niż Dzień Zwycięstwa nad faszyzmem. (Ochmański, 1974) Oczywiście stosunki
na wschód od naszych obecnych granic były i są skomplikowane, ale
przyznajmy, że sprawy narodowościowe, graniczne itp. nigdzie w żadnym
rejonie świata nie wyglądały prosto.
Józef Piłsudski realizując swoją federalistyczną koncepcję Europy
Wschodniej zorganizował słynną wyprawę kijowską. Rozumował on w tym
czasie, bardzo słusznie, że gdyby Polska i Ukraina utworzyły państwo
federacyjne lub nawet tylko związek państw to mogłaby to być solidna
podstawa przeciwwagi dla dominacji Moskwy. Sądził ponadto, że ta federacja
mogłaby z czasem przybrać rozmiary pewnego rodzaju ;kuli śniegowej; poprzez
przyłączanie się innych narodów. Szczególnie liczył na Czechów i Słowaków.
594
Cóż, wyszło inaczej- głównie dlatego, że strona polska znacznie przeceniła siły
atamana Semena Petlury, który w tym okresie czasu opowiadał się za federacją
z Polską, raczej ze względów taktycznych zresztą, ale jego tzw. armia nadawała
się tylko do grabieży i pogromów, co zresztą z powodzeniem czyniła. (Janula,
2005) To co wyszło z wojny Polsko- Bolszewickiej niestety było już tylko
karykaturą koncepcji federalistycznej. Podzielona granicami Ukraina była
swoistym zarzewiem konfliktu, a rosnąca w siłę stalinowska Rosja czekała tylko
na właściwy i dogodny moment do odebrania obszaru, który jak uważano
i w Moskwie i w Kijowie słusznie się jej należał. Nastąpiło to 17 września 1939
roku, a Stalinowi wcale nie przeszkadzało, że był w tym momencie de facto i de
iure sojusznikiem Hitlera.
Wytyczenie powojennych granic między Polską a ZSRR nie było łatwe
ani dla jednej ani drugiej strony. Polskie społeczeństwo nie mogło gładko
przełknąć utraty Lwowa. A z kolei ukraińscy szowiniści w szeregach WKP/b/
domagali się co najmniej granicy na Sanie z Rzeszowem i Przemyślem po
ukraińskiej stronie. Oczywiście poszkodowani zostali Polacy, a walka z
formacjami UPA przyniosła wiele krwawych ofiar. Była to zresztą kontynuacja
wojny domowej z lat 1943-1944 na Wołyniu, gdzie padały ofiary wśród
ludności cywilnej po obu stronach, ale oczywiście okrucieństwo
nacjonalistycznych band ukraińskich nacjonalistów mogło równać się tylko z
metodami ich ówczesnych mocodawców spod znaku swastyki. (Zabieło, 1964)
Na marginesie trzeba uczciwie przyznać że Stalin przy wytyczaniu granic
polsko-radzieckich oparł się skutecznie ,bardziej postulatom niż żądaniom
niektórych swoich towarzyszy z politbiura. Bo Kaganowicz, Chruszczow a
nawet Kalinin ,którego żona o paradoksie od 1937 roku przebywała w łagrze,
formułowali swe daleko idące, aneksjonistyczne żądania dalszego okrojenia
terytorium polskiego. Wg koncepcji tych ludzi Ukrainie miała przypaść
wspomniana wyżej cześć Małopolski, natomiast Białorusi, cala białostocczyzna,
również cały obszar Puszczy Białowieskiej z Białowieżą i Hajnówką
Dzieje ZSRR pokazywały wyraźnie, że Ukraińcy obok Rosjan byli tymi,
którym zależało na utrzymaniu jedności tego państwa. Należeli oni
jednoznacznie do nacji uprzywilejowanych. Po Rosjanach to właśnie
Ukraińcom, nie tylko ze względu na liczebność przypadało najwięcej stanowisk
w aparacie partyjnym, gospodarczym, strukturach wojska KGB itd. Ceną za
uprzywilejowaną pozycję była jednak stopniowa, ale bezwzględna rusyfikacja.
Pewne elementy nacjonalizmu, widoczne szczególnie w okresie drugiej wojny
światowej były bezwzględnie eliminowane. To było zresztą nietrudne, bo
nacjonalistom z Zachodniej Ukrainy doczepiano po prostu nalepki
kolaborantów. Dla takich zaś zesłanie do Kazachstanu czy Uzbekistanu było
bardzo łagodną karą. Alternatywą były tylko Wyspy Sołowieckie, lub
egzekucja. (Kołakowski, 1987)
Nie w pełni znajduje potwierdzenie teza, że Ukraińcy piastujący
stanowiska w szeroko rozumianej administracji ZSRR byli co do jednego
595
Polonofobami. Również dlatego, że wielu z nich tak naprawdę uważało się za
Rosjan, a z Ukrainą łączyło ich tylko miejsce urodzenia. Bo już nie język.
Praktycznie znajomość języka ukraińskiego na wschodniej Ukrainie, np. w
szeroko rozumianym Donbasie w znaczącym stopniu zanikła, a nawet w
Kijowie gdzie przecież funkcjonował Uniwersytet, język ukraiński w czasach
Związku Radzieckiego był mało znany. Wydawnictwa w języku ukraińskim
owszem były, ale śladowe. Pisarze, publicyści i dziennikarze też, żeby być
widoczni, publikowali prawie wyłącznie w języku rosyjskim. Twórczość Tarasa
Szewczenki na przykład, była znacznie lepiej znana po rosyjsku niż po
ukraińsku. Podobnie zresztą wyglądała sytuacja innych twórców oraz ich
dorobku
Rozwiązanie ZSRR zastało Ukrainę, podobnie jak i inne dotychczasowe
republiki zupełnie nieprzygotowane do samodzielnej egzystencji. System
państwowo- administracyjny, gospodarczy, infrastruktura, informatyka itd.wszystko to było podporządkowane interesom dotychczasowego wielkiego
molocha. Nie można bynajmniej twierdzić, że trzeba było wszystko tworzyć od
nowa, ale przebudowa systemu administracyjnego jak się dzisiaj oblicza
kosztowała więcej niż gdyby go tworzono od nowa. Brakowało kadr ze
znajomością języka ukraińskiego, więc dopuszczenie rosyjskiego jako
równorzędnego było po prostu naturalną koniecznością.
Wspólnota państw niepodległych nie okazała się substytutem ZSRR.
Szereg emancypujących się nowych państw szybko przestało ją poważnie
traktować, tym bardziej jak się okazało, że Rosja traktuje ją przede wszystkim
jako element nacisku na byłe republiki. Ale już tworzenie np. narodowych sił
zbrojnych, nie tylko zresztą na Ukrainie zresztą ,szło bardzo opornie. Znane są
wypadki, że okręty czy samoloty z Ukrainy po prostu przelatywały czy płynęły
do Rosji. Również szereg oficerów narodowości ukraińskiej przeniosło się do
Rosji.; Uciekły ;praktycznie wszystkie bardzo nowoczesne bombowce
strategiczne klasy TU-160.Rownież sporo uznawanych za bardzo udane,
myśliwców klas SU-27 i pochodnych oraz Mig-31.Inna rzecz że z kolei
Ukrainie udało się zatrzymać około 40 wielkich samolotów transportowych
klasy TU-124 ;Rusłan; i jedyny istniejący i przy okazji zdecydowanie
największy na świecie sześciosilnikowy TU-224;Mrija; (Military Balance, 19992004) Jednak większość tych maszyn przez kilka lat stała na płytach
postojowych bo Ukraina nie potrafiła nie posiadając oprzyrządowania ani
wykwalifikowanych ludzi, uruchomić tych maszyn .Kolejnym paradoksem było
to ze na Ukrainie znajdowało się sporo wielkich zakładów zbrojeniowych, min
produkujących
nowoczesne samoloty niektórych typów oraz rakiety
przeciwlotnicze ,radary ,elementy systemu łączności itd. Innym aspektem też nie
do pozazdroszczenia jest problem floty czarnomorskiej byłego ZSRR. Trzeba
wyraznie podkreślić, wbrew obiegowym twierdzeniom że flota czarnomorska
nigdy nie należała do najsilniejszych flot ZSRR. Dyktowały to uwarunkowania
596
geopolityczne. Turcja przepuszczała w czasie pokoju radzieckie okręty wojenne
przez Bosfor i Dardanele, ale oczywistym było że w czasie ewentualnej wojny
obszar Morza Czarnego będzie po prostu obszarem operacyjnie zamkniętym.
Stad nawet pokażna radziecka eskadra sródziemnomorska ,należała operacyjnie
do Floty Atlantyckiej. Rzecz jasna w okresie pokoju logistyka tej eskadry
pochodziła z Morza Czarnego. Flota Czarnomorska uległa podziałowi. Ukraina
chętnie oddała ok. 65 potencjału tej floty Rosji. (Military Balance, 1998) Tu
trudno nawet się dziwić. Utrzymanie okrętów wojennych w stanie operacyjnej
gotowości pochłania wielkie sumy. Natomiast dzierżawa bazy w Sewastopolu
obecnie przedłużona na bardzo długi odcinek czasu, jest już sprawa polityczną.
Oczywiście Sewastopol jeżeli sięgać do tradycji ,łączył się długo z historia
Rosji. Wojna krymska z bohaterską obrona Sewastopola, pózniej druga wojna
światowa gdzie Krym a szczególnie Sewastopol znów urósł do rangi symbolu
maja swoją wymowę. (Tarle, 1954) Ale nie można dziś zapominać że obok
potężnego garnizonu rosyjskiej marynarki wojennej w samym mieście,
stacjonuje tuz obok Sewastopola potężna ,wzmocniona ,rosyjska dywizja
piechoty morskiej która wraz z dwoma pułkami morskiego specnazu liczy aż 18
tysięcy ludzi. (Military Balance, 2001) To potężna siła politycznego nacisku
.Wzmacniająca role Rosji w tej enklawie tym bardziej ze ludność Krymu i to w
znakomitej większości, prezentuje tendencje odśrodkowe wobec państwa
ukraińskiego. Tam rzecz jasna widoczne są dwie tendencje. Jedna to dążenie
miejscowych Tatarów do utworzenia niepodległego państwa krymskiego ,druga
jednak obecnie już znacznie silniejsza, to przyłączenie się do Rosji.
Tu należy zaznaczyć ze w świetle prawa międzynarodowego, prawa
Ukrainy do Krymu są niestety dość problematyczne. Krym po zdobyciu go
przez Rosje i likwidacji chanatu krymskiego został przez Rosje anektowany
.Natomiast słynna darowizna Krymu, republice Ukrainy, łączona z osoba Nikity
Siergiejewicza Chruszczowa jest właśnie dość iluzoryczna. Wymieniony
Chruszczow, piastował w apogeum swojej kariery dwa stanowiska; Pierwszego
sekretarza KPZR i premiera ZSRR…W latach Związku Radzieckiego
ważniejsze było oczywiście to pierwsze. Ale na zasadzie de facto a nie de iure.
Bo jak stwierdził wiele lat pózniej Borys Jelcyn ,podpisując dekret o
delegalizacji KPZR w Federacji Rosyjskiej ,partia ta nigdy i nigdzie nie była
zarejestrowana…Trudno w tym miejscu przeprowadzać dłuższe analizy prawno
-państwowe i prawno międzynarodowe ,ale pewnym jest ze gdyby wspomniany
Chruszczow ,podpisał przekazanie Ukrainie, Krymu jako premier rządu ZSRR
,problemu nie byłoby .A tak jest bo jako podkład decyzji I sekretarza, była tylko
uchwala nawet nie Komitetu Centralnego czy Biura Politycznego ,ale tylko
postanowienie o charakterze rezolucji…sekretariatu KC KPZR. (Istoria
diplomatii, 1993)
Nie można zapominać tez ze granica miedzy Rosja a Ukrainą też w
zasadzie jest iluzoryczna. Już doszło do sporu odnośnie przebiegu granicy na
Morzu Azowskim i tzw. Morzu Siwasz. Spór rozstrzygnięto co prawda tylko
597
tymczasowo /na okres pięciu lat/Również na terenie Donbasu przebieg granicy
wytyczono kiedyś tylko i wyłącznie w gabinetach Stalina i…Feliksa
Edmundowicza, Dierżynskiego .Tak ten pierwszy piastował obok wielu innych
w latach dwudziestych również stanowisko ludowego komisarza ds.
narodowości a drugi był nie tylko czekistą ale również ludowym komisarzem ds.
komunikacji i ds. przemysłu.. To właśnie lokalizacja wielkich zakładów
przemysłowych przesądzała o formalnie politycznej i formalnej przynależności
do określonej republiki. (Komunistyczna Partia..., 1978) Bo mimo formalnie
federalnego charakteru Rosja Radziecka, później Związek Radziecki ,było to
przecież de facto państwo bardzo ,bardzo unitarne.
Dość dziwnie prezentowały się państwowe, stosunki polsko- ukraińskie
w okresie ZSRR. Oczywiście mimo że Ukraina była nawet de iure członkiem
ONZ praktycznie wszystkie kontakty odbywały się via Moskwa. Praca polskich
konsulatów oscylowała generalnie, wokół spraw socjalnych Polaków
zamieszkałych na Ukrainie. Ale pomoc polskich konsulów musiała i mogła być
tylko, bardzo ograniczona. Nie było dobrze nie tylko obnosić się, ale nawet
zaznaczać swoje polskie korzenie czy przynależność. Lokalna administracja
ukraińska dosłownie sekowała osoby narodowości polskiej. Polacy na Ukrainie
mieli bardzo utrudniony dostęp do wyższych uczelni, a w szczególności,
stanowisk itd. Niektórzy i to wcale liczni, nauczeni doświadczeniami podawali
narodowość rosyjską, żeby chronić się od szykan, inni natomiast szukali
swojego miejsca poza Ukrainą, nierzadko w Federacji Rosyjskiej. W tych
warunkach nie było oczywiście mowy o działalności na większą skalę polskich
stowarzyszeń, możliwości pielęgnowania kultury itd. Cmentarz Łyczakowski
np., swego rodzaju symbol polskości praktycznie był zamknięty, a wstęp na jego
teren, był ściśle reglamentowany. Na prowincji było jeszcze gorzej, bowiem
zabytki polskiej kultury materialnej były jak się tylko dało, niszczone. (Raport
KGB. nr 62/1988) Władze Ukrainy, podobnie zresztą jak w całym ZSRR tępiły
jak mogły działalność kościoła katolickiego a na Zachodniej Ukrainie- bo tam
głównie był , również unickiego. Ten kościół był formalnie zdelegalizowany i
prowadził de facto działalność podziemną, natomiast katolicki, wegetował,
zasilany szczególnie w okresie pontyfikatu Karola Wojtyły kadrowo i
materialnie z Polski. Polacy na radzieckiej Ukrainie była to ludność nawet nie
drugiej a czwartej czy piątej kategorii. Polacy którzy przyznawali się do swej
narodowości ,byli w urzędach niejednokrotnie wręcz poniżani ,Mowa tu
oczywiście o latach sześćdziesiątych i siedemdziesiątych XX wieku. Poprzedni
okres niestety przypominał ;wielka smutę; z okresu Iwana Groźnego. Tylko
Czeczeńcy byli bardziej prześladowani od Polaków. Przymusowe przesiedlenia
w dwóch wielkich akcjach, jednej z lat trzydziestych ,drugiej z wczesnych lat
pięćdziesiątych XX wieku, objęły łącznie nawet ok. 1,5 mln. Polaków.
(Safronowa, 1981) Głównie właśnie z Ukrainy ,również z Białorusi ,mniej z
598
Litwy i Łotwy .Nie można przy tym zapomnieć o prześladowaniach Polaków z
okresu dynastii Romanowych.
Polityka Polski wobec odzyskującej niepodległość Ukrainy po
początkowym okresie wahań została doktrynalnie nakreślona w okresie 19931995. Prawdopodobnie w wypracowaniu doktryny a co najmniej pewnych
konsultacjach brał udział prof. Zbigniew Brzeziński. W każdym razie
Aleksander Kwaśniewski, który był jednym z głównych architektów tej polityki,
początkowo jako przewodniczący ówczesnej SdRP, a później już jako prezydent
RP, kilkakrotnie konsultował z Brzezińskim zarówno sprawy doktrynalne jak i
konkretne posunięcia. Na marginesie. W wydanej w końcu lat 90- tych
znakomitej pozycji pt ;Wielka szachownica;, ten ostatni dość trafnie przewidział
rozwój wydarzeń oraz alternatywne scenariusze, również odnośnie sytuacji na
Ukrainie. (Brzezinski, 1999) Polska bardzo poważnie zaangażowała się w
proces budowy demokratycznego systemu politycznego u swojego południowowschodniego sąsiada. Co prawda partner personalny na początkowym etapie,
mianowicie prezydent Leonid Kuczma, nie był zbyt wiarygodny, ale został
demokratycznie wybrany i to z nim trzeba było prowadzić dialog oraz
równoległe działania. Polska stała się swego rodzaju adwokatem Ukrainy w
strukturach Zachodu, w szczególności w Unii Europejskiej i Sojuszu
Północnoatlantyckim. Starała się też wspierać procesy demokratyzacji u
swojego sąsiada. Tutaj od razu wpadaliśmy w wyraźną sprzeczność z
interesami i działaniami Rosji , która była i jest zainteresowana, żeby utrzymać
swoje wpływy na Ukrainie. Pośrednim dowodem na to był fakt że przez wiele
lat ambasadorem Rosji na Ukrainie był nie ktoś inny ,tylko były premier
Czernomyrdin. Ukraina co najmniej pozostała w sferze wpływów rosyjskich
,które w poszczególnych okresach czasu były większe lub mniejsze. Zachód
dostrzegał też znaczącą obecność i działalność rosyjskich służb specjalnych
zarówno KGB, pózniej FSB jak i GRU na Ukrainie. (Schwarz, 2006) Po stronie
polskiej natomiast, obok polityków lewicy również reprezentanci ówczesnej
Unii Wolności mieli znaczący udział w próbach uzyskania wpływów polskich
na Ukrainie. Natomiast grupa polityków skupionych wokół Lecha Wałęsy w
okresie jego prezydentury stawiała na dobre stosunki z Rosja a konkretniej z
Borysem Jelcynem. Był to poważny błąd bo dla wytrawnych analityków było
dość jasne ze Jelcyn będzie tylko politykiem przejściowym .
Przy całym szeregu sensownych pociągnięć ze strony polskiej popełniono
jednak kilka bardzo poważnych błędów. Nie dostrzegano tych około 65 procent
ludności, szczególnie zamieszkałej na wschodniej Ukrainie, która nigdy lub już,
Ukraińcami się nie czuła i w sposób naturalny dążyła do integracji z Rosją. Nie
doceniano
też kręgów nacjonalistycznychgłęboko antypolskich,
rozlokowanych głównie na Ukrainie Zachodniej. Sposób myślenia w tych
zbiorowościach nacjonalistycznych nie zmienił się specjalnie od czasów
599
;banderowców;. Dla nich największym złem była Polska. Z kolei właśnie Polska
w tym okresie czasu nie poparła dostatecznie mocno, co było wielkim błędem,
polskiej mniejszości narodowej w Zachodniej Ukrainie- po to, żeby nie urazić
właśnie nacjonalistów. Tym sposobem ludność pochodzenia polskiego pozostała
nadal najbardziej spauperyzowana, a co za tym idzie- bo to jest regułą- obojętna
politycznie. A przecież mimo stalinowskich i późniejszych wysiedleń
mniejszość polska, przynajmniej ilościowo pozostała bardzo znaczącą grupą
ludności. Na Wołyniu mimo masowych mordów wykonywanych na Polakach,
stanowią oni znaczącą grupę etniczna .Również w niektórych wielkich miastach
lub raczej w tej chwili na ich obrzeżach. Tu bowiem potwierdzają się znane
tendencje znane z zakresu socjologii urbanizacji, polegające na tym ze
biedniejsze grupy ludności sukcesywnie spychane są na obrzeża miast. Z tych
miast chodzi oczywiście o Lwów będący swego rodzaju symbolem polskiego
archetypu cywilizacyjnego na tych terenach. (Schweitzer, 1994) Były i są także
inne duże miasta jak Sambor, Drochobycz oraz mniejsze jak chociażby znane z
historii ;Kamieniec Podolski, Trembowla, Jałowiec ,Zółkwia i wiele innych,
Natomiast problemem jest ze polskie grupy etniczne nie maja swej reprezentacji
politycznej na szczeblu parlamentu Ukrainy. W prowadzonych bardzo mało
reprezentatywnymi metodami, ale jednak badaniach wyniki w zakresie
aktywności politycznej Polaków na Ukrainie są wręcz zastraszające. Po prostu
generalnie nie wierzą Polacy że coś może zmienić się w ich położeniu
socjalnym i politycznym .Są niestety przyzwyczajeni do swej sytuacji i
olbrzymia większość chce po prostu skromnie żyć i nic więcej. Jest to niestety
polityczna woda na przysłowiowy młyn nacjonalistów ,którzy mogą głośno
twierdzić ze Polaków na Ukrainie w tym w zachodniej części prawie niema .Ta
sytuacja przekłada się tez na skale lokalna bo reprezentacja Polaków w
wszelkiego rodzaju zgromadzeniach municypalnych pochodzących z politycznej
elekcji jest śladowa. (Badania Katedry..., 2010)Zatem część polskich działań
politycznych trafiała w przysłowiową próżnię. Natomiast demonstracyjne
popieranie Kuczmy i jego ekipy też zaczynało z czasem wychodzić, akurat nie
Kwaśniewskiemu tylko Polsce przysłowiowym bokiem, bo Kuczma w bardzo
szybkim tempie tracił poparcie i wręcz się kompromitował. Założono również,
ale to nie tylko w Polsce, ale również nad Potomackiem, że Rosja będzie ulegała
dalszej degradacji, a może nawet dalszemu rozpadowi. To jak wiemy już
dobrze, zupełnie się nie sprawdziło. (Thatcher, 1997)Tylko nawet jeżeli
postawiono tak błędne założenie polityczne, to należało rozwinąć ożywione
stosunki gospodarcze właśnie z Ukrainą. Nie można powiedzieć, że nic w tej
sprawie nie zrobiono, ale bardzo niewiele w stosunku do możliwości, które
raczej już były, a nie są aktualne. Bo na dzień dzisiejszy najważniejszym
partnerem gospodarczym Kijowa, jest zdecydowanie Moskwa. Co więcej
Ukraina jest w prawie 80 procentach zależna od rosyjskich nośników energii, w
tym nawet od dostaw rosyjskiego prądu.
600
Obiektywnie wymiana handlowa między Polską a Ukrainą nie notuje
większego postępu. Strona Polska sprzedaje Ukrainie produkty rolno spożywcze
i nieco wysoko przetworzonych urządzeń technicznych. Tu trzeba podkreślić
sytuacja jest trudna bo towary może nie tyle polskie ile wytworzone na naszym
terytorium spotykają się z naturalną konkurencją takich samych produktów
wytworzonych w Niemczech, Francji i…Italii. Bo Włosi sporo eksportują na
Ukrainę. Polskie mięso i jego przetwory jest na Ukrainie widziane bardzo
niechętnie. Podobnie sytuacja wygląda z przetworami rybnymi .Z kolei z
Ukrainy Polska mogłaby otrzymywać półfabrykaty w asortymencie żelaza i stali
i niektórych metali lekkich. Tu jednak generalnie postęp w ilości ukraińskiego
eksportu jest minimalny .Chodzi po prostu o sytuację że szereg ukraińskich
wyrobów technicznych nie spełnia założonych parametrów technicznych.
Trafiały się przesyłki metali które były napromieniowane, skorodowane itd.
.Pewnego rodzaju papierkiem lakmusowym ukraińskich intencji wobec Polski
mogły być polskie potrzeby w zakresie części zamiennych do uzbrojenia i
osprzętu wojskowego .Żadną tajemnicą nie jest że Polska posiada jeszcze dużo
uzbrojenia rosyjskich modeli a stosunki Polsko-Rosyjskie były na tyle napięte że
import z Rosji potrzebnych modułów był niemożliwy. Na przełomie XX i XXI
wieku a również nieco wcześniej toczyły się poufne oczywiście, rozmowy
polsko –ukraińskie na temat odsprzedaży Polsce części zamiennych szczególnie
dla samolotów Mig-29,śmigłowców Mi-24,oraz bojowych wozów piechoty,
klasy BMP-1,i BMP-2. Polska zapytywała również o możliwości zakupu na
Ukrainie zestawów przeciwlotniczych S-300,doskonałych radarów ;Kolczuga3,i wielu innych elementów uzbrojenia. Administracja prezydentów, po kolei
Kuczmy i Juszczenki odpowiadała początkowo prawie entuzjastycznie ,na
polskie postulaty handlowe w zakresie uzbrojenia. Potem jednak a było kilka faz
rozmów, rokowania utykały w martwym punkcie. (Janula, 2007) W rezultacie
Polska nie zakupiła na Ukrainie z zakresu uzbrojenia nic a z kolei Ukraina z
dużymi trudnościami –bo przecież bardzo potrzebne są jej dewizy, sprzedawała
uzbrojenie po bardzo tanich cenach na znanej nieformalnej giełdzie W Adenie,
gdzie zaopatrują się również wszelkiej maści terroryści.
Trzeba dodać że ukraińskie grupy kapitałowe są widoczne Polsce.
Przykładowo jedna z największych polskich hut; Częstochowa; należy formalnie
do ukraińskiej grupy kapitałowej. Ta sama grupa utworzyła również konsorcjum
które zainteresowane jest wykupem resztek stoczni zarówno szczecińskiej jak i
gdańskiej. Deklaruje przy tym zamiar produkcji statków. Przy bliższej analizie
okazuje się ze zarówno ta grupa z Donbasu jak i szereg innych tak naprawdę
reprezentują kapitał rosyjski. Nie tyle państwowy ile różnych grup
oligarchicznych min. rodziny byłego prezydenta B. Jelcyna
Kulminacją polityczną, polsko- ukraińskiego partnerstwa miał być polski
udział w wyborze Wiktora Juszczenki na funkcję prezydenta Ukrainy. Cały
świat widział polskie zwycięstwo, czyli elekcję prezydenta Juszczenki, ale był
to zarazem swego rodzaju łabędzi śpiew lansowanej przez Polskę koncepcji i
601
zarazem typowo pyrrusowe zwycięstwo. Bo mimo że Juszczenko został w
końcu prezydentem po anulowaniu przez sąd najwyższy Ukrainy, pierwszego
wyniku, czyli victorii Janukowycza, szybko okazało się, że w gruncie rzeczy
faktycznie nie istnieje na Ukrainie jakaś zorganizowana siła polityczna, która
opowiadałaby się za trwałą, bliską współpracą z naszym krajem. Raczej
poszczególne ugrupowania starały się grać czy szachować przeciwników
politycznych polską kartą. Owszem Juszczenko może w przeszłości, jakieś
sympatie zachował, ale okazał się on politykiem słabym, pozbawionym
większego poparcia, mimo że formalnie sprawował przez jedną kadencję ,
najwyższą polityczną funkcję. U schyłku swej prezydentury postawił na
jednoznacznie antypolskie ugrupowanie czyli ultranacjonalistow z Zachodniej
Ukrainy.a Stefana Banderę chciał umieścić w panteonie narodowych bohaterów
tego kraju. Inna rzecz że tenże Stefan Bandera na Wschodniej Ukrainie jest
praktycznie nieznany a inteligencja tej części kraju ,która wie o kogo chodzi
,wyraznie umniejsza jego wpływy na Ukrainie. (Russia..., 2008)Pozostaje on
raczej dla jednych ,bandyta i ludobójca a dla drugich ale tylko w zachodniej
części kraju swego rodzaju bohaterem
Z kolei dwie największe siły polityczne Ukrainy, czyli ugrupowania
kierowane przez Julię Tymoszenko oraz przez niedoszłego wówczas, ale dziś
aktualnego prezydenta Janukowycza są realnie, antypolskie. Piękna Julia, która
chciałaby być współczesnym Talleyrandem, chociaż brakuje jej, klasy i
intelektu, stawia zdecydowanie na ukraiński nacjonalizm, ale równocześnie
wysyła też sygnały na Kreml, że możliwa byłaby ściślejsza współpraca czy
nawet coś więcej jak np. kolaboracja Przebywając już w wiezieniu też poufnie
kontaktuje się z Kremlem, licząc że to właśnie interwencja Putina ,może jej
przynieść wolność. Z kolei Janukowycz, który o chichocie historii, wcale nie
wypiera się polskiej genetyki jest politykiem zdecydowanie promoskiewskim.
Jego elektorat to zresztą wschodnia zrusyfikowana część Ukrainy. Jak na razie
kraj ten uzyskał przy wsparciu Unii Europejskiej ,gdzie głównym swego rodzaju
adwokatem tej koncepcji była właśnie Polska, członkowstwo w Organizacji
Handlu i Współpracy. To duży sukces i awans, i to nie tylko w aspekcie
gospodarczym. Ale z kolei Ukraina gwałtownie przyhamowała w swych
dążeniach do NATO ,a co do Unii Europejskiej tez ukraińscy politycy nie
widzą możliwości wejścia do wspólnoty przez okres nawet dwudziestu lat. Co
do współpracy z Polską tu na razie nie widać ugrupowania czy liderów
politycznych którzy opowiadaliby się za bliższa z naszym krajem współpracą.
W polityce i gospodarczej .jeżeli już o współpracy z państwami UE jest
gdziekolwiek mowa to na pierwszym miejscu wymienia się Niemcy. Ale tu
akurat nie tyle przesłanki historyczne ale realia ekonomiczne biorą górę .Z kolei
Niemcy znacznie bardziej współpracują z Rosja bo do tego zmuszają ich
przesłanki ekonomiczne z energetyka na czele ale również polityczne.
(Brzezinski, 2008) Rosja odbudowuje swa pozycje polityczna i tylko niemądry
polityk chciałby negować sytuacje obiektywne
602
Tendencja obrania kursu politycznego na bliska współprace z Rosją
widoczna już kilka lat wcześniej po stronie ukraińskiej ,zoor stała
sformalizowana po zwycięstwie wyborczym Janukowycza Tu widoczny był i
jest nacisk strony rosyjskiej. Ale przesłanki obiektywne przede wszystkim
.Polska szczególnie w okresie dyktatury braci Kaczyńskich ,przyjęła niestety
zabójczy dla swoich interesów kurs na konfrontacje z putinowska Rosja. Z teorii
polityki wynika ze o ile nie zajdą jakieś wyjątkowe wydarzenia czy nie
zaistnieją nadzwyczajne okoliczności strona słabsza musi tego typu konfrontacje
przegrać ,mimo ze jest to tylko starcie ,polityczne bez sięgania po oręż. Tak się
tez stało .Konfrontacja z Rosją przyniosła Polsce tylko straty w postaci utraty
części rosyjskich rynków, obniżenia pozycji wewnątrz UE a również na świecie.
(Janula, 2008) Cześć polityków ukraińskich w sposób naturalny boi się Rosji ale
na zasadzie ;dobra mina do zlej gry ;musi bo taka jest konieczność z nią coraz
bliżej współpracować. Wydarzenia z zimowego kryzysu energetycznego ,kiedy
Rosja po prostu przykręciła kurki gazociągów i ropociągów, wskutek faktu ze
Ukraina poważnie zalegała z zapłatą, obnażył wszelkie słabości władzy w
Kijowie .W rezultacie Moskwa nie pozwoliła ukraińskim elitom rządzącym z
Julia Timoszenko wtedy na czele, nawet na ,zachowanie twarzy; Ukraina
musiała po prostu pokornie zaakceptować moskiewskie warunki .Przy okazji
stało się przeraźliwie jasne już nie tylko dla rządzących ale również dla polskiej
opinii publicznej ze Polska może znaleźć się w analogicznej sytuacji
energetycznej. Bo sama przynależność do UE, jeszcze niczego automatycznie
nie załatwia skoro kraj nie posiada, wieloprzekrojowych podłączeń do sieci
gazociągów w Zachodniej Europie
Rząd Julii Tymoszenko raczej budował swego rodzaju, bariery i płoty na
polskich granicach zamiast tworzyć liberalne furtki. Świadomość społeczeństwa
też powoli, ale dostrzegalnie przechyla się na korzyść Rosji. Bo gołym okiem
widać, że to państwo ma pieniądze. Na teoretycznie naszą niekorzyść zagrała też
polityka Watykanu. Ten podmiot, rozpychając się dosłownie łokciami starał i
dalej się stara rozbudowywać ,dwa swoje kościoły- katolicki i unicki. Może i
jest pewien sukces, ale najsilniejszy kościół, czyli prawosławny też nie zasypuje
gruszek w popiele. On tą trochę arogancką ofensywę Watykanu przedstawia
jako działania, nie kogo innego jak Polski .Co prawda kościół prawosławny
posiada na Ukrainie aż trzy struktury bo jest i patriarchat podlegający ,patriarsze
Moskwy ,jest typowo autokefaliczny /autonomiczny/patriarchat kijowski
,podlegający tylko bardzo nominalnie patriarsze Konstantynopola, jest wreszcie
kolejny, bardzo zresztą słaby, trzeci patriarchat. Ale poza wewnętrzną oczywista
wrogością miedzy lokalnymi patriarchatami wrogiem nr jeden pozostaje Rzym i
pamięć polskiego papieża, który rzeczywiście był motorem ofensywy kościoła
katolickiego na Ukrainie. Ale z drugiej strony trzeba zauważyć ze działalność
kościoła katolickiego jest na chwile obecna i w pewnej perspektywie dużą i
chyba jedyną szansa zarówno społeczną jak i polityczna, dla ludności polskiej
na Ukrainie
603
Rosja posiada potężne środki nacisku na jak się to mówi w rozmowach
kuluarowych wśród moskiewskiego establishmentu- chwilowo odłączoną
republikę. Są to oczywiście kurki z ropą i gazem oraz sprawy terytorialne.
(Janula, 2007) I ofensywa Kremla jest bardzo w Kijowie widoczna.
Wspomniany już Zbigniew Brzeziński pisząc swoja znakomita książkę
reprezentował pogląd ze Ukraina może i powinna stać się swego rodzaju
zwornikiem ,miedzy europejska częścią świata zachodniego a Rosją. Ale
warunkiem było ustabilizowanie sytuacji politycznej i znacząca poprawa
położenia gospodarczego a w ślad za tym i socjalnego ludności. Tu jednak
wybitny politolog i jednocześnie polityk wyraźnie się przeliczył. (Brzezinski,
2008) Nie tyle w merytorycznych analizach ile raczej co do czasu. Ukraina w
wyniku wewnętrznych walk oligarchów i polityków pogrążyła się na kilkanaście
lat w swoista degrengoladę. Elekcja Juszczenki która miała być tym
pozytywnym przełomem, niestety nim nie była a jego kadencja dla państwa
okresem regresu. I znów nastąpił kolejny paradoks .Zwycięstwo Janukowycza i
odsuniecie na zupełnie boczny tor i w efekcie skazanie, nad ambitnej Julii
Timoszenko wprowadza pewna niewielką jeszcze ale już
zauważalną
stabilizacje kraju .Prorosyjska ,ale jednak z zauważalnym dystansem do tego
wielkiego państwa, polityka nowego prezydenta jest wbrew pozorom
umiarkowanie korzystna, również dla Polski, przede wszystkim dlatego ze jest
stabilna i przewidywalna. To bardzo ważny atut w polityce.
Na dzień dzisiejszy Polska a raczej jej elity polityczne musza oprzeć się
na realiach i odrzucić marzenia czy raczej może mrzonki. Bo byli i tacy ,którzy
już widzieli jak Polska tworzy jakąś konfederacje z Ukraina. Abstrachując że
cos takiego jest realnie niemożliwe, ale Polacy nie wyłączając klasy politycznej
,bardzo lubią marzyć, przecież nie można nie wziąść pod uwagę tej prostej
sytuacji ze pomijając oczywiste olbrzymie kłopoty gospodarcze i społeczne
Ukrainy, jest ona po prostu terytorialnie znacząco większa .Również potencjał
demograficzny zdecydowanie przechyla się na jej korzyść .Zatem, dalej
przebywając w bardzo wyimaginowanym modelu. Polska musiałaby po prostu
pozostawać ;młodszym bratem. Ukrainy. Jak się tego typu braterstwa kończą i
to współcześnie może świadczyć chociażby niezbyt dawne wydarzenie w środku
Europy. .Mianowicie rozpad Czechosłowacji. A to państwo przecież miało obok
sporów narodowościowych w których Słowacy czuli się słusznie czy nie
dyskryminowani, również silne więzy ekonomiczne, wiele tysięcy mieszanych
małżeństw i szereg innych więzi instytucjonalnych i społecznych. Co mogłoby
być w wypadku jakiejś akcji nawet nie łączeniowej ale nawet luzno federacyjnej
,dwóch państw w których społeczeństwa egzystują w różnych archetypach
kulturowych, reprezentują generalnie zasadniczo różne poglądy, nawet nie
polityczne ale czysto egzystencjalne itd. Wiec nie ma nawet sensu w dzisiejszej
rzeczywistości próbować wymyślać nowe idee czy doktryny polityczne w
kierunku jakiejś integracji. (Bańka, 1997) My powiniśmy się integrować
oczywiście ,ale wewnątrz Unii Europejskiej, co zresztą wykonujemy ale przy
604
dużych oporach części hierarchii kościelnej i związanych z nią ugrupowaniach
politycznych
Rola adwokata czy raczej patrona Ukrainy skończyła się dla polskich
polityków niepowodzeniem. Bo tak się to musiało skończyć ,Koncepcja nie do
końca została przemyślana. A straty w świadomości społecznej Ukraińców
oczywiste, Bo obiektywnie w pamięci długo pozostanie nieudolny prezydent
Juszczenko za którego intronizacje odpowiedzialni są w świadomości potocznej
Polacy. Nie Kwaśniewski nie Siwiec nie Ciosek, bo akurat ci ludzie najbardziej
zaangażowali się w elekcje Juszczenki. Po prostu Polacy, Tak to odbiera
normalny ukraiński obywatel. To jest niestety sytuacja bardzo negatywna,
biorąc oczywiście przebieg tej prezydentury która świadomościowo, działa
zdecydowanie na nasza niekorzyść.
W obecnej chwili nasze stosunki z Ukrainą są nie tyle złe ,bo przecież
formalnie są poprawne ile praktycznie prawie martwe. Wymiana handlowa nie
ma tendencji rozwojowych. Stosunki natomiast międzyludzkie są takie jakie
były ok. piętnastu lat temu. Tzn. wszystkie strony pozostają przy swoich
stanowiskach .Ale Janukowicz musi dbać o dobre stosunki z Unią Europejską.
Jest to warunek zbalansowania położenia geopolitycznego Ukrainy, gdyż
inaczej musiałaby jednoznacznie wpaść w polityczne objęcia Rosji. Tego jednak
elity związane z nowym prezydentem ani on sam nie chcą. Polska natomiast
powinna być ważnym graczem w europejskiej drużynie. Tym ważniejszym im
bardziej będzie graczem rozważnym i ustabilizowanym a sytuacja wewnętrzna
będzie spacyfikowana oczywiście w pozytywnym znaczeniu tego słowa. W tym
modelu Ukraina po prostu będzie musiała zabiegać o dobre stosunki z Polska a
nie tylko z Niemcami ,Francją czy Italią. W interesie Polski jest oczywiście
posiadanie jak najlepszych stosunków z wszystkimi sąsiadami w tym
oczywiście z Ukrainą. Ale mrzonki o jakichś specjalnych uprzywilejowanych
stosunkach, koneksjach należy odłożyć do głębokiego politycznego lamusa a
najlepiej zapomnieć na bardzo długo jeżeli nie na zawsze. Pozostały pewne
strukturalne wspólne podmioty jak np. polsko -ukraiński batalion .Była
oczywiście koncepcja wspólnej brygady wojsk lądowych ale to też sprawa już
zupełnie nieaktualna wobec sytuacji ze Ukraina zawiesiła swoja drogę do
NATO a właśnie wspólna brygada miała być jednym może nawet wiodącym
atutem tej drogi., Ten batalion.teoretycznie funkcjonuje w Medyce – Żurawicy i
jako element ocieplania wzajemnych realacji ,powinien dalej funkcjonować.
Wracając do koncepcji Zbigniewa. Brzezinskiego w aspekcie zwornika
między Zachodem a Rosją. Wybitny politolog przewidział alternatywę na
wypadek gdyby Ukraina przez pewien odcinek czasu nie była w stanie przejąć
tej roli. Wtedy substytutem Ukrainy jego zdaniem powinna zostać właśnie
Polska. (Brzezinski, 2008) Jest nieuniknionym ze Rosja musi się
demokratyzować. Pytaniem jest w jakim tempie ten proces będzie przebiegał
.Rosja w sposób naturalny dąży do odtworzenia może już nie modelu
dwubiegunowego w układzie światowym, ale na pewno do specjalnych
605
stosunków stosunków z USA. Ale faktyczny władca Rosji Władimir Putin
doskonale rozumie też ze budując dobre relacje z USA ,nie można zapominać o
Europie w rozumieniu, UE .Rosyjskie elity pogodziły się już wewnętrznie z tym
ze Polska do roli państwa satelickiego Rosji już nie wróci. Co niektórzy
przypominają nawet ze zarówno za carów ,po rozbiorach oczywiście i pózniej w
okresie ZSRR, utrzymanie Polski w ryzach wymagało sporo wysiłku a jedynym
realistycznym argumentem za ,właśnie w okresie powojennym była sytuacja ze
to Polska stanowiła najkrótsza drogę do ówczesnej NRD ,która stanowiła de
facto wielką bazę wypadową do agresji na Europę
Współcześni rosyjscy analitycy bynajmniej nie odeszli od tradycyjnych
celów rosyjskiej polityki. W niej Polska była zawsze tym terytorium nad
którym trzeba było mieć bezpośrednia kontrole lub też co najmniej Polskę
zneutralizować na zasadzie podobnej do dawnej koncepcji ;finlandyzacji; Ale
Rosjanie są realistami .Doskonale wiedzą że Polska jest już mocno
umiejscowiona zarówno wewnątrz UE jak i w świecie zachodnim .Bez jakiegoś
wielkiego kryzysu, prowadzącego do daleko idącego układu sił tego zmienić się
nie da. Rosja ma tymczasem inne problemy z chińskim na czele. To Chiny
wysuwają się przed Rosje w światowym układzie biegunów politycznych. A
Rosja musi udzielać coraz większej pomocy z militarną włącznie dawnym
swoim republikom azjatyckim. przeciwko siłom ortodoksyjnego islamu
.Alternatywą jest bowiem ze te dzisiaj niepodległe państwa mogą wpaść w ręce
totalitarnych, teokratycznych reżimów islamskich. Dlatego Rosja musi i chce
mieć spokój na swych zachodnich granicach i chce bo tez musi z zachodem
prowadzić intensywna wymianę handlowa żeby zdobywać środki potrzebne dla
modernizacji swojej gospodarki z technologiami na czele.
W tej wielkiej światowej szachownicy, Ukraina ale też Polska są
graczami drugiej ligii .Ale Polska w Unii jest graczem ważnym ,chociaż
mogłaby być znacznie ważniejszym .Zwornikiem z modelu kreślonego przez
Brzezińskiego nie może być właśnie z uwagi na ;pobyt; w strukturach Zachodu.
Brzeziński nie mógł uwzględnić bardzo znaczącego przyspieszenia globalizacji i
w chwili kiedy pisał swą pracę .przewidywał znacznie dłuższy okres
przejściowy. Będzie on długi ale dla Ukrainy której społeczeństwo jest jeszcze
daleko od finalnych decyzji w jakim archetypie świata chce być.
Pierwsza runda bo tylko tak można nazwać polska próbę przybliżenia
Ukrainy do Europy i zyskania również czegoś dla siebie co w polityce jest
czymś bardzo normalnym, jest dla strony polskiej definitywnie przegrana. Nie
można tu nawet robić typowej dobrej miny ,nie do złej gry tylko do jej miernych
rezultatów.
Względna normalność na Ukrainie natomiast ,a tak można wstępnie
ocenić początki prezydentury Wiktora Janukowycza jest natomiast sporą choć
tylko potencjalna szansą nie na hura ofensywę, polityczną ale na przemyślaną
działalność oczywiście w stronę Ukrainy. Państwo to musi szukać dostępu do
nowoczesnych , technologii, i elementów postępu, właśnie na zachodzie a do
606
Unii jest Ukrainie najbliżej. Chodzi o to żeby w ramach państw –członków Unii
Europejskiej ,Polska mogła wykazać dla Ukrainy swą atrakcyjność.
Konkluzje
Rozwój współczesnego świata, dotyczy to także Ukrainy, pozostaje pod
wpływem nieprzewidywalnych i dynamicznych zmian cywilizacyjnych o
charakterze gospodarczym, polityczno-militarnym i społecznym. One zaś rysują
obraz nowych wyzwań i wymagań wobec bezpieczeństwa ekonomicznego
każdego kraju w dowiązaniu jego do gospodarczych podstaw jego
funkcjonowania.
Względy praktyczne natomiast, to aktualność problematyki
bezpieczeństwa ekonomicznego w nowych warunkach rozwojowych Europy i
Świata,
jakie
zaistniały
na początku XXI wieku. Jego określenie wymaga zidentyfikowania w pierwszej
kolejności czynników jego kształtowania pod kątem ich wpływu na kształt
uwarunkowań społeczno-gospodarczych i militarnych. Wymóg ten wynika z
faktów, iż społeczeństwo i gospodarka narodowa Ukrainy znalazła się w
nowych realiach, które narzucają sprostowanie wywołaniom cywilizacyjnym.
Sytuacja ta jest obecnie skomplikowana, ponieważ od początkowych lat XXI
wieku utrzymuje się złożona i skomplikowana sytuacja polityczna Ukrainy.
Utrzymujące się napięcie polityczne przekładają się na sytuację społeczną i
gospodarczą. Dodatkowym utrudnieniem jest fakt poszukiwania rozwiązań
dotyczących procesów integracyjnych Ukrainy z Unią Europejską oraz Ukrainy
z
Wspólnotą
Niepodległych
Państw
(a
zwłaszcza
z Rosją) w ramach Unii Celnej.
Kwestia bezpieczeństwa ekonomicznego Ukrainy jest bardzo istotną z
punktu widzenia toczących się rozmów integracyjnych oraz powiązanych z
pewnym okresem zagrożeń uzależnienia gospodarki ukraińskiej od Rosji
Bibliografia:
BAŃKA, J.1992. Filozofia cywilizacji; Tom III. Katowice:Ślask.
BRZEZIŃSKI, Z. 1999. Wielka szachownica; Warszawa: Świat Książki.
BRZEZIŃSKI, Z. 2008. Druga szansa. Warszawa: Świat Książki.
JANUŁA, E. Rosja Zbrojna. In Dziś. Issue 5. Warszawa.
JANUŁA, E. 2008. Koncepcje braci K. In Trybuna. Issue. 19.
JANUŁA, E.2007. Energetyczny poker. In Dziś. Issue 3.Warszawa.
JANUŁA, E. 2005 Bitwa warszawska-Cud czy chłodna kalkulacja. In Dziś. Issue
8.Warszawa.
KOŁAKOWSKI, L. 1987. Historia marksizmu, Cz.III.Upadek. Upsalla:Anex.
OCHMAŃSKI, J. 1974.Dzieje Rosji do roku 1861. Warszawa-Kraków: PWN.
SAFRONOWA, N.O. 1981. Uniacka Cerkwia i faszyzm.Lwów. 1981. p. 84-92.
607
SAFRONOWA, N.O. 1987. Increasing Activity of the Ukrainian Catholic Church In Western
Ukraine. RFE/RL Research Report 212/1987.
SCHWARTZ, P. 2006. Walka o władze na Ukrainie a strategia hegemonii
Ameryki;/w/Serwis; World Socialist Web Site.
SCHWEITZER, P. 1994. Victory, czyli zwycięstwo. Warszawa: BGW.
TARLE, E. 1954. Wojna krymska. T. II. Warszawa: MON. str.362-401.
TARLE, E. 1974. Historia drugiej wojny światowej. T. III. Warszawa:MON. str.814-836.
ZABIEGŁO, S. 1964. O rząd i granice, Warszawa: PAX.
MILITARY BALANCE 1999 – 2001. 2001. London: Oxford University Press. International
Institute for Strategic Studies. 320p. ISBN 978-0199224258.
MILITARY BALANCE 2001-2002. 2002. London: Oxford University Press. International
Institute for Strategic Studies. ISBN 9780198509790
MILITARY BALANCE 2003 - 2004. 2004. London: Oxford University Press. International
Institute for Strategic Studies. 368 p. ISBN 9780198528739
Istoria diplomatii; Tom VII.cz.I.Moskwa.1993.
Komunistyczna Partia Związku Radzieckiego. 1978. In Partie Komunistyczne i robotnicze
świata. -Zarys encyklopedyczny. Warszawa: Książka i Wiedza.
Raport KGB. nr 62/1988. In ANDREW, CH., GORDIJEWSKI, O. 1992. More Instruction
from the Centre; Top Secret Fils on KGB Global Operations.1975-1990. London: Frank Cass.
Badania Katedry. Stosowanych nauk społecznych i studenckiego naukowego Kola
socjologów. Politechniki Slaskiej. 2010. In Org.i Zarządzania w Zabrzu. Komunikat z badań
terenowych. pod red .prof .dr .hab. Jacka Rąba. Biuletyn wewnętrzny. Issue 3/2010.Zabrze.
THATCHER. M. 1997. The Downing Street Years; New York: Harper Colins.
Russia After Ukraine. 2008. Available online: Stratfor.com. Issue 10/2008.
608
ANTICKÁ DIMENZE MAKEDONSKÉ IDENTITY, SPOR O
NÁZEV ZEMĚ S ŘECKEM & ALBÁNCI V MAKEDONII
ANCIENT DIMENSION OF MACEDONIAN IDENTITY,
DISPUTE WITH GREECE ABOUT THE NAME OF COUNTRY
& ALBANIANS IN MACEDONIA
Přemysl Rosůlek1
ABSTRACT
Greek- Macedonian name dispute have appeared with the declaration of independence of the
Federal Yugoslav Republic of Macedonia in 1991 under the name Republic of Macedonia.
Greece's northern neighbor, in addition to this act established the ancient symbols as part of
their flags, adopted a patriotic constitution with emphasis on the Macedonian people, which
also remember even care about the Macedonian minorities abroad. The above factors have
led to a sharp disagreement with Greek diplomacy, intellectual elites and the public about the
name of the country as well as the use of ancient symbols, Greek historiography considers its
own inalienable heritage.
Key words: Greece, FYROM, Albania, NATO, identity, dispute
Řecko svého severního souseda obvinilo z odcizení dějin, provokace,
iredentismu a hrubého vměšování do vnitřní suverenity jiného státu, neboť
v Řecku žádné národnostní menšiny včetně makedonské nejsou oficiálně vůbec
uznávány. Prozatimní dohoda o užívání přechodného názvu F.Y.R.O.M. (the
former Yugoslav Republic of Macedonia) v mezinárodních vztazích a ve vztahu
s Řeckem uzavřená mezi Aténami a Skopjí v roce 1995 vedla k dočasnému
vyřešení problému i uvolněné napětí. K další vlně poantičťování makedonské
národní identity dochází poté, co se vlády ujme pravicová vláda v roce 2006.
Jedním z důsledků této fáze vývoje, která zahrnuje vztyčování soch antických
panovníků ve městech napříč Makedonií, je řecké veto vůči makedonskému úsilí
o vstup do NATO a také vůči snahám Skopje o zahájení přístupových rozhovorů
s EU v letech 2008, respektive 2009.
Neústupnost makedonských i řeckých politiků ve svých postojích vedla
po roce 2008 i ke zhoršení vztahů mezi etnickými Makedonci a Albánci žijícími
v Makedonii, pro které je prioritou začlenění země do mezinárodních organizací
a nikoliv makedonská národní identita. V důsledku etnizace původně ryze
bilaterálního sporu o název země může dojít k destabilizaci politické situace
v Makedonii, neboť albánské politické kruhy po roce 2008 přitvrzují na rétorice.
Přemysl, Rosůlek, PhDr., Ph.D., odborný asistent, Katedra politologie a mezinárodních
vztahů FF Západočeská univertita v Plzni, Poděbradova 1, 300 00, Plzeň, Česká republika,
[email protected]
1
609
Řecký postoj, který odmítá stávající název the Republic of Macedonia
s ohledem na iredentismus, sice není morálně ospravedlnitelný, ale neústupnost
Atén jako i absence tlaku mezinárodního společenství na Řecko, svědčí o tom,
že cesta k dohodě vede přes ústupky Makedonie, které bude jinak vstup do
NATO a EU odpírán. Změna postoje v Makedonii může nastat ale pouze na
základě vítězství levice ve volbách, což se stane jen se změnou postoje většiny
etnických Makedonců. A v tuto chvíli není jisté, zda je takový scénář v dohledné
době možný.
Úvod
Ve svém příspěvku zaměřeném na dopad dlouhodobého řeckomakedonského sporu o název země na albánskou menšinu v Makedonské
republice/FYROM vycházím především z rozdílných nacionalistických
interpretací koncepcí řecké, makedonské a albánské identity. Existují i další
štěpné linie, které se do sporu o název země promítají a jsou s výše uvedenou
tezí v rozporu, např. vláda – opozice, nacionalistická vs. kosmopolitní či věková
cleavage, ale mám za to, že ani jedna z těchto štěpných linií nesehrává pro
pochopení tohoto sporu tak ústřední pozici, jako ta vycházející z konfliktních
národních identit a to v jejich historických i soudobých formách. Proto, při
plném vědomí, že se nemohu vyhnout jisté míře zjednodušení, budu na prostoru
vymezeném pro tento příspěvek uvažovat v etnických kategoriích – etnickými
Makedonci mám na mysli většinové slovanské obyvatele v Makedonii; při
pojednávání o Albáncích v Makedonii mám na mysli početnou albánskou
menšinu v Makedonii; při referování o Řecích mám na mysli řeckou společnost
v sousedním Řecku. Ve svém příspěvku upozorňuji na to, že přes 20 let trvající
spor o oficiální název země řeckého severního souseda má hlubší příčiny.
Historické i soudobé.
1. Makedonské národní identita a antická dimenze
1.1 Utváření národní identity do rozpadu Jugoslávie
Koncipování makedonské národní identity a jejího příběhu je nutné
chápat v kontextu balkánských sousedů. Utvářela se později a jako obraná
reakce na agilní nacionalistickou politiku Bulharska, Řecka, Srbska, ale
i početného albánského obyvatelstva. Makedonská historiografie je přesvědčená
o tom, že genealogie makedonské národní identity sahá hluboko do středověku
(Brown, 2003).2 Od období utváření národní identity Makedonců až do rozpadu
2
Vládní příručka z roku 1997 doslova uvádí, že ”prvním slovansko-makedonským státem
bylo království Samuela. Tradice tohoto státu se usadila hluboko ve vědomí makedonského
lidu” (dle Wieland, 1997, s. 701).
Většina Makedonců nepochybuje o tom, že Slované v této středověké říši sdíleli distinktivní
etnickou identitu (Facts about Macedonia, 2004). Makedonská historiografie zdůrazňuje také,
610
svazové republiky Makedonie je antické dědictví součástí národního diskurzu,
ale otázka „pupeční šňůry“ vedoucí k odkazu Alexandra Makedonského
v žádném případě nepředstavovalo záležitost klíčového významu.
Idea přímého následnictví mezi slovanským obyvatelstvem a antického
makedonského lidu se poprvé objevila již během 19. století jako důsledek antibulharské strategie řeckých náboženských i sekulárních institucí (Vangeli,
2011).
V „partyzánském“ období druhé světové války představovala jediný
významný odkaz na myšlenku antické Makedonie koncepce Velké Makedonie
zhruba odpovídající území Filipa II obsažená v prohlášení ASNOM
(Antifašistické shromáždění pro národní osvobození Makedonie), které se
odvolávalo na „ostudné dělení“ Makedonie během balkánských válek v letech
1912–13 a vyzývalo Makedonce v Bulharsku a Řecku k antifašistickému boji.
V socialistické Jugoslávii byl mýtus o Alexandru Velikém součástí oficiální
makedonské historiografie, ale tento faktor byl přijímán velmi rezervovaně a
nepatřil k hlavním pilířům národní identity (srov. Vangeli, 2011). To ale
neplatilo o makedonských emigrés.
Makedonští emigranti po druhé světové válce začali jako první
zdůrazňovat klíčovou roli antiky jako nezbytné součásti genealogie současného
makedonského národa. Klíčovou roli sehráli uprchlíci slovanského původu ze
severního Řecka v důsledku občanské války koncem 40. let 20. století (Vangeli,
2011). Makedonští emigranté v Austrálii, USA a Kanadě zformulovali teorii,
podle níž jsou Makedonci – i etnicky – přímými potomky Filipa II.
Makedonského. Extrémní makedonští nacionalisté v zahraničí tak začali tvrdit,
že současní etničtí Makedonci mají bohatou a dva a půl tisíce let starou historii.
Za přímé předky současných Makedonců považují kromě již zmiňovaných
starověkých makedonských panovníků Filipa II. Makedonského a Alexandra
Makedonského dále také Aristotela (Poulton, 1999; Kofos, 1994).
1.2 Poantičťování Makedonie v období nezávislosti
Antické dědictví zůstává marginální záležitostí makedonské
historiografie až do období rozpadu Jugoslávie a postkomunismu, kdy byl étos
socialismus nahrazen nacionalismem a makedonská národní identita byla náhle
vystavena etnickým štěpným liniím. Společnost postrádala soudružnou kulturní
identitu (Illiou, 2013) a souběžně se rapidním způsobem zhoršila životní úrovně
obyvatelstva. V období kolem vyhlášení nezávislého makedonského státu kolem
roku 1991 získali v Makedonii vliv historici a nejrůznější pseudohistorici, kteří
že oblast Makedonie v okolí Ochridského jezera, konkrétně v klášteře sv. Nauma, se v 10.
století stala centrem staroslovanského jazyka a vzdělanosti. Vyhnaní žáci Cyrila a Metoděje z
Velké Moravy údajně vytvořili v Ochridu první makedonské písmo a stali se pro Makedonce
obranným štítem proti bulharskému nacionalismu (Wieland, 1995; Drezov, 2001).
611
měli velký podíl na tom, že se začala více prosazovat oficiální verze antické
makedonské identity (Vangeli, 2011).
Pro tento proces se v posledních letech vžil termín poantičťování3
(Vangeli, 2011; Ivanovski, 2013; Tziampiris 2011).
K hlavním artefaktům antického mýtu patřili zejména geografická
Makedonie v období antiky jako i řada historických postav – vládce Filip II. a
zejména jeho syn Alexandr Makedonský. V praktické politice se tato skutečnost
projevila v podobě makedonské vlajky s verginskou hvězdou4 a neoficiálním
návrhu jednodenárové bankovky Makedonka s bílou soluňskou věží.
Bodem obratu ke zhoršení vztahů mezi Makedonií a Řeckem se – do
jisté míry paradoxně – stalo uznání Makedonie pod jejím ústavním názvem the
Republic of Macedonia v bilaterálních vztazích ze strany USA v roce 2004.
Washington tak učinil jako odměnu za angažmá a podporu ze strany Skopje
v Iráku a Afghánistánu (Tziampiris, 2011). Makedonie byla přesvědčena, že
tento diplomatický akt výrazným způsobem posílil makedonské pozice ve sporu
o název státu. Ve skutečnosti se jednalo spíše o Pyrrhovo vítězství makedonské
diplomacie, neboť Atény začaly právě od tohoto okamžiku podmiňovat vstup
Makedonie do EU vyřešením sporu o název země (Tziampiris, 2011).
Bezprostřední reakcí etnických Makedonců i nadále frustrovaných z pokračující
implementace OFA (Ochridské rámcové dohody) po roce 2001, která podle nich
vychází příliš vstříc Albáncům žijícím v zemi, byl větší příklon etnických
Makedonců k patriotismu. Ten se odrazil ve vítězství pravicové VMRODPMNE (Vnitromakedonská revoluční organizace – Demokratická strana
makedonské národní jednoty) v parlamentních volbách roku 2006.
Makedonští politici a společnost byli v euforii jak z úspěchu na poli
uznání ústavního názvu z rostoucího počtu zemí, z nichž kromě USA měl velký
symbolický význam také uznání Makedonie pod jejím ústavním názvem ze
strany Kanady (2007) tak i z nabytí oficiálního statutu kandidátské země EU na
zasedání Evropské rady v prosinci roku 2005.
VMRO-DPMNE přistoupila k intenzivnějšímu pronikání antických
symbolů do veřejného diskurzu v Makedonii, i když dlužno dodat, že
nekompromisní postoj vůči Řecku zastával i levicový prezident
B. Crvenkovski, jenž dokonce prohlásil, že „Makedonie není ochotná změnit
svůj název pro mezinárodní užití, dokonce i když by to znamenalo řecké veto
vůči jejímu pozvání do NATO“ (Balkan Insight, 2007).
Pravicová vláda rozhodla ještě před koncem roku 2006 o přejmenování
mezinárodních letišť ve Skopji a Ochridu na letiště Alexandra Velikého,
respektive Svatého Pavla. Fotbalový stadión ve Skopji je v roce 2008
přejmenován na národní arénu Filipa II. a dálnice do Řecka se od roku 2009
nazývá Alexander of Macedon, veřejností koluje propagační „antické“ video Ti
3
4
Srov. anglický originál: antiquisation.
Jedná se o starověký makedonský symbol objevený koncem 70. let 20. století.
612
si Makedonija (Youtube, 2009). Charakteristickým rysem této fáze
poantičťování je „sochařská mánie“5, byť podle E. J. Hobsbawma bývá tento
druh aktivity obvykle typický pro národně-osvobozenecká hnutí druhé poloviny
19. století (Hobsbawm, 2013). V řadě makedonských měst dochází ke
vztyčování soch Alexandra Velikého a Filipa II. (Illiou, 2013; srov. Kofos,
2007; Dnevnik, 2011), přičemž symbolickým vrcholem této fáze
„poantičťování“ je odhalení sochy Alexandra Makedonského ve Skopji. Čtrnáct
metrů vysoká socha na desetimetrovém podstavci představuje dominantu
hlavního náměstí (Nova Makedonija, 2013). Odpor řeckých politiků, historiků a
veřejnosti proti této tendenci byl značný. Řecká strana označovala poantičťování
za provokaci, pokus o iredentismus (Tziampiris, 2011), absurdní vtip či „dárek
karikaturistům“, ale také za porušení vzájemné Prozatimní dohody z roku 1995
(srov. Kofos, 2007).6 Dále řecká strana viděla za tímto poantičťováním další ze
série podpůrných aktů makedonských politiků směrem k ospravedlnění svého
nároku na Makedonii v názvu země (GreekNews, 2007; srov. Kofos, 2007).
Cílem poantičťování makedonské společnosti podporované i řízené
pravicovými vládními kruhy je dosažení národní jednoty. Kromě toho, že tento
proces irituje sousední Řecko, posilování makedonské identity na antické bázi se
míjí účinkem v multietnické zemi s početnou, politicky aktivní a sebevědomou
albánskou menšinou, nota bene, když důsledkem této strategie není izolace
Řecka v mezinárodních vztazích, ale komplikovaná situace pro Makedonii
samotnou, neboť nevyřešení sporu o název země se v letech 2008–2009
skutečně stalo příčinou, proč Makedonie neobdržela pozvání do NATO,
respektive k přístupovým jednáním s EU.
Pravicová VMRO-DPMNE a její předseda N. Gruevski se těší
bezprecedentně dlouhodobému období popularity právě za svůj pevný postoj,
totiž, že změna názvu státu erga omnes, tedy v mezinárodních i bilaterálních
vztazích se všemi státy jako i v interních dokumentech, jak bezpodmínečně
požaduje řecký strana, by byla hrubým zásahem do makedonské národní
identity, která podle etnických Makedonců již tak utrpěla těžkou ránu procesem
implementace „proalbánské“ OFA do ústavního, politického a společenského
života v zemi.
5
statue-mania.
footnote: a připomenutí článku 7: Article 7 of the Interim Accord between Greece and
FYROM (1995) states the following: “If either Party believes one or more symbols
constituting part of its historic or cultural patrimony is being used by the other Party, it shall
bring such alleged use to the attention of the other Party, and the other Party shall take
appropriate corrective action or indicate why it does not consider it necessary to do so.).
6
613
2 Řecko-makedonský spor o název země
Výše uvedený proces poantičťování Makedonie, který řecká strana chápe
jako provokaci, je též důvodem, proč nedochází k vyřešení sporu o název země
a proč všechny dosavadní iniciativy o název státu zkrachovaly.
Ve stručnosti lze říci, že Řecko prosazuje, aby název země obsahoval
geografické upřesnění mezi názvem Republic a Macedonia, přičemž mezi
přijatelná označení patří např. North, Upper anebo Vardar. Řecko dále
požaduje, aby tento název byl užíván erga omnes a i nadále tvrdí, že název
Makedonie má iredentistický potenciál. Podle Makedonie by dohoda o případné
změně názvu měla platit jen pro bilaterální vztahy s Řeckem. V interní politické
praxi, mezinárodních organizacích a pro bilaterální vztahy by měl platit stávající
ústavní název the Republic of Macedonia.
Makedonie argumentuje tím, že ústavní název uznalo pro bilaterální
vztahy již 137 zemí světa včetně tří členů RB OSN, dále, že splnilo všechna
kritéria pro vstup do NATO a EU, a že Evropská komise ve svých výročních
zprávách od roku 2009 opakovaně doporučuje přizvat Makedonii k jednání o
přístupových rozhovorech o členství v EU (EC, 2012). Makedonie se též opírá o
stanovisko Mezinárodního soudního dvora, podle jehož Poradního posudku
Řecko porušilo dohodu s OSN z roku 1993, když blokuje vstup Makedonie do
NATO pod jejím přechodným názvem F.Y.R.O.M. (Jurist, 2011). EU již ale
dala Skopji prostřednictvím eurokomisaře pro rozšíření Stefana Fülleho najevo,
že spor o název země musí být vyřešen ještě před zahájením přístupových
rozhovorů, neboť Unie nepřipustí, aby se spor stal interním problémem
organizace (Balkan Insight, 2012a).
Přehled hlavních návrhů na řešení sporu o název země:
rok/autor návrhu
znění návrhu
Zamítnutí návrhu
1992/Joao de Deus Pinheiro,
Nova Makedonie
Řecko
portugalské předsednictví EU
(Pinheiro Package)
1992/ O’ Neil (britské
Republic of Macedonia (Skopje) Řecko
předsednictví EU)
1992/Cyrus Vance & Lord Owen Nova Makedonija
Řecko
1993/rezoluce RB OSN 817 (1993) – Makedonie se stala členskou zemí OSN pod
přechodným názvem „the former Yugoslav Republic of Macedonia“ (F.Y.R.O.M.)
1995/Prozatimní dohoda – souhlas Řecka s přechodným názvem F.Y.R.O.M.
2000–2001/řecká strana
Upper Macedonia
Makedonie
2001/ICG
1. bilaterální smlouva
2. garance Řecku užívání
vlastního názvu s Makedonií
3. ostatní země a mezinárodní
organizace: Republika
Makedonija.
2005/OSN, Matthew Nimetze
Republica Makedonija-Skopje
Makedonie: proti
614
2005/OSN, Matthew Nimetz
2008/ OSN, Matthew Nimetz
2008/OSN, Matthew Nimetz
2010/ Makedonie, Pavle
Trajanov, předseda , koaliční
strany DPA
2010/OSN, Matthew Nimetz
2010/OSN, Matthew Nimetz (?)
(v mezinárodních vztazích)
2006–2008: Republika
Makedonija v mezinárodních
vztazích; Řecko: Republika
Makedonija-Skopje. Od roku
2009: Republic of Macedonia,
Řecko možné i dále: Republika
Makedonija-Skopje
Constitutional Republic of
Macedonia, Democratic
Republic of Macedonia,
Independent Republic of
Macedonia, New Republic of
Macedonia, Republic of Upper
Macedonia
„Republic of Northern
Macedonia“, pro OSN: North
Macedonia
1. kompromis mezi Skopjí a
Aténami pro název
v mezinárodních vztazích.
2. možnost vstupu Makedonie
do NATO/EU
3. ustavení bilaterálních komisí
4. komise řeší postupně sporná
témata
5. rezoluce RB OSN v souladu s
ujednáními ustavených komisí
Northern Macedonia
Republic of Macedonia of
Vardar a the Republic of
Macedonia (Vardar)
2011, DUI, Ali Ahmeti, Albánci v 1. Mezinárodní konference,
Makedonii
jejímž cílem bude dohoda na
příkladu Daytonského míru
2013/Řecko, Adamantios
Slavo-Albanian Macedonia
Vassilakis, velvyslanec Řecka
v New Yorku
615
principu erga omnes
Řecko
Makedonie: New
Republic of
Macedonia, Republic
of Upper Macedonia
Řecko:Constitutional
Republic of
Macedonia,
Democratic Republic
of Macedonia,
Independent
Republic of
Macedonia,
Makedonie
Makedonie: proti
užívání názvu jinde
než v rámci
bilaterálních vztahů
s Řeckem
Makedonie
Makedonie
3 Spor o název země & Albánci v Makedonii
Jedním z důsledků frustrace etnických Makedonců je pokles popularity
mezinárodních organizací u občanů Makedonie, což se týká zejména etnických
Makedonců. Například podpora pro vstup do EU klesla v roce 2010 ve srovnání
s předchozím rokem o 7 % ze 75 na 82 % (Balkan Insight, 2010c; SETimes,
2012a; SETimes, 27.11.2012).
V roce 2010 se 63 % etnických Makedonců přiklánělo k ukončení
rozhovorů s Řeckem o názvu země. Až na 80 % etnických Makedonců je
přesvědčeno, že jakákoliv změna názvu Makedonie znamená změnu až popření
makedonského lidu, jazyka i identity (SETimes, 2012; Balkan Insight, 2010b)
Z tohoto důvodu většina etnických Makedonců podporuje strategii
pravicové VMRO-DPMNE, což se projevuje – jak již bylo naznačeno – ve
vysoké popularitě premiéra N. Georgevského, tak i strany, která vyhrává od
roku 2006 parlamentní i komunální volby v zemi. Opoziční SDSM naopak ztrácí
stoupence pro její vstřícnější postoj ke kompromisnímu řešení (Balkan Insight,
2010a; 2010b; 2012b). Se změnou názvu země vyjádřilo souhlas 44 % obyvatel
země. Z této druhé skupiny se nejvíce obyvatel vyslovilo pro adjektivum
Northern (27 %). Mnohem menší podpoře se těší adjektivum Vardar (9 %) či
Upper (2 %).
Závažnější vnitropolitické důsledky má ale skutečnost, že průzkum
odhalil ostré etnické rozdělení. V důsledku absence perspektivy vstupu země do
NATO a EU kvůli sporu o název země s Řeckem ale po roce 2008 dochází také
k prohloubení napětí mezi etnickými Makedonci a Albánci žijícími
v Makedonii.7 Pouze necelá polovina etnických Albánců v zemi je přesvědčena,
že změna názvu znamená i rezignaci na národní identitu (Balkan Insight,
2010b). Podle průzkumu CRPM z března roku 2008 bylo sice 83 % obyvatel
Makedonie proti změně názvu státu výměnou za vstup do NATO, ale etnická
data prozrazují, že zatímco změně názvu oponuje 95 % Makedonců, ale pokud
by měl být název země překážkou pro vstup do NATO, pouze 48 % etnických
Albánců podporuje zachování současného názvu země (CRPM, 2008; Balkan
Insight, 2008). Údaje z roku 2010 prozrazují, že zatímco obrana názvu státu The
Republic of Macedonia představuje významnější hodnotu než vstup do EU a
NATO pro 82 % etnických Makedonců, stejný názor sdílí jen 18 % etnických
Albánců v Makedonii (Balkan Insight, 2010c).
Tyto názorové neshody se projevují i v politice. Významný koaliční
partner VMRO-DPMNE, albánská Strana pro demokratickou integraci (DUI),
vyvíjí na makedonské politiky stále větší tlak, aby se s Řeckem domluvili i za
cenu změny názvu státu. Pro albánské politiky je nevstoupení do EU a NATO
kvůli sporu o název země nepřijatelné a opakovaně dávají pravicovému
7
Rozdílné pohledy existují také také mezi mladší a starší generací, ale to není předmětem
zájmu tohoto textu a domnívám se, že ani jádrem problému (Balkan Insight, 2010b).
616
koaličnímu partnerovi ultimáta doprovázená neurčitými výhrůžkami o možném
rozpadu země anebo o tom, že Albánci vstoupí do NATO a EU bez Makedonců
(Balkan Insight, 2009a; 2009b) či vyhrožuje vystoupením z vládní koalice
(Balkan Insight, 2009c), což se ještě vystupňovalo po parlamentních volbách
roku 2011 (Balkan Insight, 2012c, 2013a, International Information Centre for
Balkan Studies, 2013, Euractiv.com, 2013). Hlavní politický představitel
etnických Albánců, předseda DUI A. Ahmeti prohlásil, že adjektivum Upper
anebo Northern před názvem Makedonie je pro etnické Albánce přijatelný
(Focus News Agency, 2013).
Závěr
Řecká strana zatvrzele odmítá změnu stávajícího názvu the Republic of
Macedonia s poukazem na jeho iredentistický potenciál. Tento postoj sice není
morálně ospravedlnitelný a vzhledem k řeckému členství v NATO a síle
makedonské armády sotva může mít reálný základ, ale od řecké strany nelze
očekávat ústupky, které by mohly uspokojit makedonskou stranu. Neústupnost
Atén je možné interpretovat na základě hlubšího pohledu do makedonské a
řecké národní identity, která zahrnuje do svého diskurzu atributy, jež jsou
významnou součástí řecké historiografie. Řecké politiky, akademiky, inteligenci
a především veřejnost, kteří pokládají antické artefakty za nezcizitelné z řecké
idenity, irituje makedonský proces poantičťování, jenž zesílil v období rozpadu
Jugoslávie a ještě výrazněji se objevil po vítězství pravicové VMRO-DPMNE
v parlamentních volbách v roce 2006.
Prostředí příznivé pro vytváření kultu postavy Alexandra Makedonského
mohlo být podle začátkem 90. let 20. století podle Vangeliho s odvoláním na
Tismaneua pokusem o překonání „morální krize post-komunismu“ (Vangeli,
2011, s. 22), tak i symptomem neúspěšného přechodu k demokracii a „neúplné
konsolidace nového režimu“. Podle další interpretace je popularizace Alexandra
Makedonského ale pouhou náhražkou Titova kultu (Vangeli, 2011). Manipulace
politických elit s nacionalistickou kartou a další vlnou poantičťování ze strany
pravicové VMRO-DPMNE po parlamentních volbách v roce 2006 patří
k hlavním příčinám makedonsko-řeckého sporu o název země (Illiou, 2013).
Tuto vlnu poantičťování je možné interpretovat primárně jako reakci na
implementaci OFA do ústavní, politické a společenské praxe v letech 2001–
2005 po vážné mezietnické krizi v roce 2001 s hlubokými psychologickými
dopady na etnické Makedonce. Konec bojů mezi makedonskými
bezpečnostními silami a albánskými ozbrojenými rebely v roce 2001 jen za cenu
uzavření OFA, která iniciovala radikální transformaci makedonské ústavy,
politického života, ale i společenských poměrů směrem k demontáži faktického
„národního státu makedonského národa,“ chápali etničtí Makedonci jako příkoří
a obrovský ústupek Albáncům reprezentovanými ozbrojenými teroristy.
Posttraumatický syndrom etnických Makedonců, kteří se obávali ohrožení
617
vlastní národní identity ze strany etnických Albánců, začal získávat hrozivější
rozměry poté, co řecká diplomacie přitvrdila svoji strategii ve sporu o název
severního souseda.
V tomto okamžiku dochází k etnizace původně bilaterálního sporu
o název země. Pro početnou albánskou menšinu v Makedonii je vstup do NATO
a EU téměř absolutní prioritou a zachování názvu Republika Makedonie
nepovažují na rozdíl od etnických Makedonců za podstatné. Pokud by se tento
spor vlekl delší dobu, lze s jistotou vyloučit scénář etnické krize a ozbrojených
bojů z roku 2001?
Makedonská akademička B. Vankovska má sice pravdu, že mezinárodní
společenství a Řecko stojí o dohodu, která bývá nazývána „kompromisem“, ale
ten pro Makedonii fakticky znamená „ultimátum“, neboť, jestliže spor zůstane
i nadále na mrtvém bodě, Řekům nejde téměř o nic, ale bude to Makedonie, kdo
nebude moci vstoupit do NATO a EU (srov. Independent Balkan News Agency,
2013).
Cesta k dohodě vede v této chvíli jen přes ústupky Makedonie, které bude
jinak vstup do NATO a EU i nadále odpírán. Změna postoje v Makedonii může
nastat ale pouze na základě vítězství levice ve volbách. A k tomu může dojít
pouze změnou tehdy, změní-li se postoj většiny etnických Makedonců. V tuto
chvíli nevypadá reálně, že by takový scénář mohl nastat.
Literatura:
BROWN, K. 2003. The Past in Question. Modern Macedonia and the Uncertainities of
Nation. Princeton-Oxord: Princeton University Press. ISBN: 0-691-09994-4, 301s.
DREZOV, K. Macedonian identity: an overview of the major claims. In: Pettifer, J. (ed.).
2001. The New Macedonian Question. New York: Hampshire New Macedonian Question, s.
ISBN: 0-333-92066-X, s. 47-59.
HOBSBAWM, E. J. 2013: Fractured Times: Culture and Society in the Twentieth Century.
London: Hachette digital, 319p. ISBN 978-1-4055-1974-8.
IVANOVSKI, H. 2013: The Macedonia-Greece dispute/difference over the name issue:
mitigating he inherently unsolvable. In New Balkan Politics, Journal of Politics, Issue 14,
2013, ISSN: 1409-9454, s. 48-80.
JASON, I.: The Macedonian Naming Dispute: Historical Interpretations or an Identity Crisis.
In The GW Post Research Paper, May 2013, s. 1-10.
KOFOS, E. 1994. The Vision of ”Greater Macedonia” Remarks on FYROM´s new school
textbooks. Thessaloniky: Friends of the Museum of the Macedonian Struggle. ISBN: 96085303-5-0.
KOFOS, E. 2007. Skopje airports, statues and the Bible. A new dish of Macedonian salad.
Macedonian Heritage. An online review of Macedonian affairs, review, history and culture.
Dostupné na internetu: http://www.macedonianheritage.gr/Opinion/comm_200702Kofos.html.
POULTON, H. 2000. Who are the Macedonians. London: C. Hurst & Co, 218s. ISBN: 185065-534-0.
618
TZIAMPIRIS, A. 2011. Greece and the Macedonian Question: an assessment of recent claims
and criticisms. In Southeast European and Black Sea Studies. Vol. 11, March 2011, No.1,
ISSN: 1743-9639, s. 69-83.
VANGELI, A. 2011. Nation-building ancient Macedonian style: the origins and the effects of
the so-called antiquization in Macedonia. In Nationalities Papers, Vol. 39, January 2011, No.
1, ISSN: 0090-5992, s. 13-32.
WIELAND, C. 1997. Ein Makedonien mit drei Gesichtern Innenpolitische Debatten und
Nationskonzepte, In Südosteuropa, No.12, 1997, ISSN: 0722-480X s. 695-705.
Pavlovski, J.– Pavlovski, M. 2004. Facts about Macedonia. Skopje: Information Agency.
ISBN: 9989607176, 143s.
BALKAN INSIGHT. 2007. Macedonia „No“ to Trading its Name, 5 Nov 2007. Dostupné na
internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-no-to-trading-its-name.
BALKAN INSIGHT. 2008. Poll: Macedonians Oppose Name Change, 10 Mar 2008.
Dostupné na internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/poll-macedonians-opposename-change.
BALKAN INSIGHT. 2009a. Macedonia's DUI Gives Deadline For NATO, 28 May 2009.
Dostupné na internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-s-dui-givesdeadline-for-nato.
BALKAN INSIGHT. 2009b. Macedonia Albanians Reiterate 'Name' Ultimatum, 3 Nov 2009.
Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-albanians-reiteratename-ultimatum.
BALKAN INSIGHT. 2009c. Macedonia's Ahmei Optimistic on Name, 26 Nov 2009.
Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-s-ahmeti-optimistic-onname.
BALKAN INSIGHT. 2010a. Poll: Macedonians Split on End to Name Talks, 25 May 2010.
Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/poll-macedonians-split-on-end-toname-talks.
BALKAN INSIGHT. 2010b. Survey Shows Limited Support for Name Compromise, 26 May
2010. Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/survey-shows-limitedsupport-for-name-compromise.
BALKAN INSIGHT. 2010c. Poll: Macedonians Opt For Name Over EU, NATO, 13 Jul
2010. Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/poll-macedonians-opt-forname-over-eu-nato.
BALKAN INSIGHT. 2012a. No Breakthrough in Macedonian Talks, Balkan Insight, 18 Jan
2012. Dostupné na internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/no-breakthrough-inmacedonia-name-talks.
BALKAN INSIGHT. 2012b. Macedonian PM Dismisses 'Name' Allegations, 31 May 2012.
Dostupné na internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonian-pm-dismissesname-allegations.
BALKAN INSIGHT. 2012c. Ahmeti Urges Macedonia 'Name' Solution in 2013, 13 Jun 2012.
Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/ahmeti-favors-2%C3%A5aa3-formacedonia-name-solution.
BALKAN INSIGHT. 2013a. Macedonian Government Coalition Admits Strained Relations,
8 Jul 2013. Dostupné online: http://www.balkaninsight.com/en/article/relations-chilled-inmacedonian-government-coalition.
BALKANINSIGHT. 2013b. Macedonia Coalition Partner Backs Compomise With Greece,
22 Jul 2013. Dostupné na internetu: http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonia-sdui-accepts-upper-republic-of-macedonia.
CRPM. 2008. Center for Research and Policy Making. 2008. Anketa. Promena na imeto ili
vlez vo NATO? Skopje, 6.-8.3.2008, 4s.
619
DNEVNIK. 2011. Postaven spomennikot na Filip Vtori vo Bitola, 21.06.2011.
EC. Enlargement. 2012. The former Yugoslav Republic of Macedonia. Dostupné na internetu:
http://ec.europa.eu/enlargement/countries/detailed-country-information/fyrom/index_en.htm.
EURACTIV.COM. 2013. Macedonia's ethnic Albanians lose patience over EU accession
talks, 20.12.2013, 19. Dec 2013. Dostupné na internetu:
http://www.euractiv.com/macedonia/ethnic-albanians-lose-patience-m-news-532468.
FOCUS NEWS AGENCY. 2013. Northern or Upper Macedonia is acceptable name for
Albanians: DUI leader, 9 Sept 2013. Dostupné na internetu: http://www.focusfen.net/index.php?id=n314547.
GREEKNEWS. Greek-American Weekly Newspaper. 2007. Skopje renames airport
”Alexander the Great”, Jan 1 2007. Dostupné na internetu:
http://www.greeknewsonline.com/?p=6055.
INDEPENDENT BALKAN NEWS AGENCY. 2013. Skopje remains open for new
incentives and offers to solve the name dispute, 30.12.2013. Dostupné na internetu:
http://www.balkaneu.com/skopje-remains-open-incentives-offers-solve-dispute/.
INTERNATIONAL INFORMATION CENTRE FOR BALKAN STUDIES. 2013. Junior
Party's Diplomacy Annoys Macedonian Leaders, 12 July 2013. Dostupné na internetu:
http://www.balkaninsight.com/en/article/macedonian-ruling-party-feels-pressure-frompartner.
JURIST. 2011. ICJ rules Greece wrongfully blocked FYROM bid to join NATO over name, 5
Dec 2011. Dostupné na internetu: http://jurist.org/paperchase/2011/12/icj-rules-greece-wrongto-block-fyrom-bid-to-join-nato-over-name.php.
NOVA MAKEDONIJA. 2013. Spomenik na Aleksandar Treti Makedonski, Istorijata niz
spomenicite, 4.1.2013.
SETIMES. 2012. A New effort in Macedonia, Greece name dispute talks, 27.11.2012.
Dostupné na internetu:
http://www.setimes.com/cocoon/setimes/xhtml/en_GB/features/setimes/features/2012/11/27/f
eature-03.
YOUTUBE. 2009. Ti si Makedonija. Dostupné na internetu:
www.youtube.com/watch?v=FI9J6uVeAVo.
620
STRATEGIA ROSJI
RUSSIA’S STRATEGY
Eugeniusz Januła1
ABSTRACT
One of the most important questions of contemporary politics is - what will be the role of
Russia in the globalized modern world. Russia, because of huge territory and also its military
potential, objectively plays a key role in contemporary international relations. When the
Soviet Union collapsed, many factors indicated that some great political empty niche was
created. However, Russia very quickly rebuilt political position, primarily because of political
and military strengths. Russian establishment also know how to use that aspects. Remaining
question is, whether very strong position of Russia, will last and what will be the future in a
globalizing world?
Key words: Russia, the Soviet Union, the military aspect, Russia´s strengths
Powoli do historii przechodzi już Związek Radziecki. Ale w świadomości
współczesnych pokoleń pozostaje on jakby współczesna Asyrią, czyli państwem
które albo permanentnie wałczyło albo też intensywnie przygotowywało się do
wojny. Prawdą jest, że Układ Warszawski przygotowywał wojnę o skali
światowej, aczkolwiek ze znanych tylko wtajemniczonym dokumentów,
wynika, że zarówno kierownictwo polityczne z epoki; starego; Breżniewa jak i
wojskowi nastawiali się raczej na zdobycie Europy Zachodniej niż na konflikt
globalny. Taka wojna zawarta w planie strategiczno-operacyjnym; Piotr Wielki’
miała przynieść w efekcie zagarnięcie Europy z jej technologią,
wykwalifikowanymi zasobami ludzkimi itd. Zasobami surowcowymi natomiast
Związek Radziecki dysponował aż w nadmiarze. (Januła, 2012)
Scenariusze i drobiazgowe plany agresywnej wojny opracowano w
szczegółach, a ostatnim testem były gigantyczne ćwiczenia wojskowe; Tarcza;
76. Wojnę natomiast po stronie; czerwonej;, bo takim kolorem oznaczano wtedy
siły Układu Warszawskiego na mapach sztabowych, planowano na rok 1977 lub
maksymalnie 1978. Ale o ile marszałkowie ówczesnego ZSRR z M.
Ogarkowem na czele, parli zdecydowanie do wojny, to kierownictwo polityczne
było coraz bardziej wstrzemięźliwe. Kolejne cztery lata wielkiego nieurodzaju,
następnie spadek cen nośników energii, które w katastrofalny sposób odbiły się
na budżecie, pokój miłującego Związku Radzieckiego oraz coraz bardziej
wątpliwa lojalność państw satelitarnych rzutowały na przesłanki decyzyjne
Eugeniusz Januła, Colonel/r/PhD, Associate professor, Former member of Parliament,
Stowarzyszenie POLSKA-EUROPA XXI, 41-200 Sosnowiec, Polska, [email protected]
621
ówczesnego biura politycznego. Breżniew i jego najbliżsi współpracownicy
coraz bardziej tracili też zaufanie do swoich marszałków. To przecież właśnie
marszałkowie Ogarkow i Pawłowski zapewniali swoich politycznych
mocodawców, że spacyfikują Afganistan w ciągu czterech letnich miesięcy przy
użyciu sześciu drugorzutowych dywizji. Tymczasem komuniści afgańscy,
podzieleni na frakcje Chalk i Parczem, którzy mieli być politycznym zapleczem
Rosjan w tym górzystym kraju, coraz zacieklej walczyli między sobą. Władza
centralna, którą formalnie sprawowali, traciła wpływy z dnia na dzień, a
konieczność zaangażowania ekonomicznego i militarnego ZSRR musiała rosnąć
w tempie astronomicznym. (Januła, 1999) Wszystkie te czynniki, a ponadto
przyspieszone dozbrajanie się NATO spowodowało, że biuro polityczne
gerontów, jak nazywano z racji bardzo zaawansowanego wieku jego członków,
ostatni skład ekipy Breżniewa, zawahało się i decyzji o wojnie nie podjęło.
Wkrótce potem czołowego; jastrzębia; czyli marszałka Ogarkowa przeniesiono
na daleką Syberię, a jego następca marszałek Archomiejew reprezentował już
bardziej realistyczny kurs i zdawał sobie sprawę, że okazja szybkiej wojny o
Europę z niewielkimi możliwie stratami własnymi przeszła prawdopodobnie już
bezpowrotnie.
Związek Radziecki jest a raczej był, swego rodzaju ewenementem
światowego procesu dialektycznego. Bo jako organizm państwowy opierał się
na podstawie terytorialnej demograficznej i ekonomicznej carskiej Rosji, która
była oczywiście, wielkim ale stosunkowo słabym państwem a przede wszystkim
bardzo zacofanym. Zarówno ekonomicznie jak i społecznie. Nie sięgając już w
głęboka przeszłość a tylko w XIX wiek, kolejne przegrane wojny jak krymska
czy Rosyjsko- Japońska a pózniej pierwsza światowa to były dla tego
zacofanego państwa po prostu katastrofy. (Tarle, 1953), (Bazylow, 1982, s.383)
Toteż nawet trudno się dziwić ze właśnie w tym państwie doszło do rewolucji i
ustanowiono państwo, doktrynalnie socjalistyczne a w gruncie rzeczy, głęboko
etatystyczne. Ten ewenement o którym pisano wyżej to po prostu sytuacja że
upadające już praktycznie w pierwszej fazie niemieckiego ataku na ZSRR,
państwo, straszliwy dla siebie kryzys zdołało powstrzymać, praktycznie o
własnych silach bo w tym okresie wojny dostawy materiałowe i sprzętowe z
zachodu były jeszcze minimalne, i w efekcie wojnę wygrać na swoim froncie.
Dywagacje które z państw, najbardziej przyczyniło się do zwycięstwa nad
hitlerowskimi Niemcami, oczywiście dalej się wśród historyków ale tez
polityków, toczą i zapewne będą toczyły, należy tu odłożyć po prostu na bok z
uwagi na to że nie jest to tematem niniejszych rozważań. (Historia Drugiej
Wojny Światowej, 1978, s. 354-368). Ale dyktator Stalin okazał się być tuż po
II wojnie światowej, tym który miał praktycznie decydujący głos w sprawach
międzynarodowych. Też zapewne, pomógł mu w tym, co najmniej trochę
pewien zbieg okoliczności, mianowicie fakt że zmarł u samym schyłku wojny
wybitny amerykański prezydent F,D,R a jego mierny konstytucyjny następca,
622
Harry Truman nie był równorzędnym partnerem zarówno dla Stalina jak też
brytyjskiego premiera. (Kowalski, 1974. s.423-435) Toteż Stalin mógł w tych
warunkach, wykroić dla Związku Radzieckiego, ogromną strefę wpływów w
postaci systemu państw satelickich w Europie Środkowo-Wschodniej oraz
uzyskać decydujący wpływ na kształtujący się dialektycznie, powojenny układ
sil w znacznej części Azji z Dalekim Wschodem na czele.
Pozostaje również kwestia ekonomiczna Związek Radziecki, rozbudował
pochodzący jeszcze z Rosji carskiej przemysł,częściowo go unowocześnił i
zmodernizował. Ale w okresie dwudziestolecia międzywojennego wybudowano
w tym kraju, też bardzo dużo zupełnie nowych zakładów przemysłowych.
Głównie w sektorze przemysłu ciężkiego z położeniem dużego nacisku na
przemysł sensu stricte, zbrojeniowy. To też był duży obiektywny sukces,
chociaż osiągnięty olbrzymim kosztem. Bo nowe zakłady przemysłowe
budowano bardzo prymitywnymi metodami, przy użyciu najbardziej tylko
elementarnych technologii Bo tylko takie ówczesny ZSRR posiadał.Tym
bardziej należy uznać to za sukces bo wielkie kombinaty przemysłowe w
różnych częściach tego wielkiego państwa, powstały i sukcesywnie zwiększały
produkcję.
W zakresie rolnictwa powołano do życia sowchozy i kołchozy jako
dominującą strukturę w tej gałęzi gospodarki. Było to tak na marginesie
zaprzeczenie jednego z podstawowych leninowskich haseł, które brzmiało:
ziemia dla chłopów. (Lenin, 1967-1979. s.119-121) Sowchozy i kołchozy
dysponowały na ogół wielkimi obszarami ziemi, duża ilością pracowników oraz
niewielkimi możliwościami technicznymi. Po prosty maszyn rolniczych było
bardzo mało a przy gospodarce na wielkich areałach,maszyny są jednym z
decydujących czynników,decydujących o możliwościach gospodarczych.
Zniszczenia wojenne których doznał Związek Radziecki w okresie II
wojny światowej były olbrzymie. Praktycznie na tych terenach przez które
przechodziła wojna nie zostało prawie nic. Bo w pierwszym etapie tej wojny,
kiedy wojska Stalina się wycofywały to dyktator nakazał niszczyć dosłownie
wszystko co byłoby przydatne dla agresora. W drugim natomiast etapie, kiedy z
kolei Niemcy wycofywali się na zachód, tym razem to oni pozostawiali za sobą
typową; spaloną ziemię.
Odbudowa gospodarcza była niesłychanie trudna. Pewnym złagodzeniem były
reparacje wojenne, czyli w praktyce przymusowe konfiskaty, całych instalacji
technologicznych. W praktyce wyglądało to tak że Rosjanie ze swojej strefy
okupacyjnej, czyli pózniejszej NRD, wywozili cale wyposażenie fabryk,
zostawiając przysłowiowe gole mur. Demontowali Rosjanie, dosłownie
wszystko. Bo zdjęli też i zagarnęli, cały szereg komplementarnych linii
kolejowych,przewożąc tory i sieć trakcyjną do swojego państwa. W praktyce
natomiast okazało się że zmontowanie na Uralu czy gdzieś na rozległych
obszarach ZSRR tych instalacji, było niezmiernie trudne. Rosjanie nie posiadali
po prostu, wykwalifikowanych kadr technicznych. (Januła, Truś, 2006)
623
Częściowo tą lukę wypełniano niemieckimi jeńcami wojennymi,wśród których
byli również wykwalifikowani inżynierowie i technicy. Tu trzeba zauważyć ze
silę robocza, zarówno jeńców, więźniów oraz swoich robotników,Rosjanie
wykorzystywali bezwzględnie. Pracowano za dosłownie groszowe stawki od
rana do nocy. To dotyczyło swoich robotników bo jeńcy i więźniowie pracowali
za darmo, otrzymując tylko bardzo skromne nieraz głodowe racje żywnościowe.
Tym sposobem w ciągu około dwudziestu lat, ZSRR w poważnym stopniu
odbudował swoją gospodarkę, stawiając ponownie tak jak w okresie
stalinowskim na przemyśl ciężki jako zdecydowanie dominujący. Już w okresie
kiedy numerem jeden na Kremlu był nad ambitny polityk, Nikita Chruszczow,
Związek Radziecki, rozpoczął rywalizacje ze Stanami Zjednoczonymi. Hasłowo
miało to być tak ze ZSRR w epoce jak to proklamowano; pokojowego
współistnienia; pokaże całemu światu wyższość systemu socjalistycznego nad
kapitalizmem. Płaszczyznami tej wyższości i zarazem rywalizacji,miały być
poszczególne sektory gospodarki. Tu sytuacja była dość zróżnicowana. Bo na
przykład w produkcji węgla, stali,energii elektrycznej, rzeczywiście ZSRR
bardzo znacząco podwyższył swoją produkcje. Nie mogło być oczywiście mowy
o przysłowiowym dogonieniu w tych sektorach produkcji Stanów
Zjednoczonych, ale państwo kierowane przez Nikitę Chruszczowa, wysunęło się
już w produkcji przemysłowej na jedno z czołowych miejsc w świecie. (Partie
komunistyczne i robotnicze świata, 1978, s.12-19) Oczywiście licząc tylko i
wyłącznie,produkcję globalna. Bo w statystykach produkcji na jednego
mieszkańca było już dużo gorzej.
Ale w wielu innych sektorach produkcji byłó znacznie gorzej. Świat wchodził w
etap rewolucji naukowo-technicznej. Decydować zaczynała nie produkcja, wielu
tysięcy ton stali czy węgla, ale wytwarzanie półprzewodników. pierwszych
komputerów,tranzystorów itp. Tu rzecz jasna,ZSRR pozostawał daleko w tyle.
Również w produkcji rolnej Związek Radziecki ciągle przeżywał ogromne
trudności. Zaplanowano bez większego rozeznania i ekspertyz, nawodnienie
części stepów azjatyckich i wprowadzenie tam upraw rolnych szczególnie
kukurydzy. Rozpoczęto te prace od skierowania, zasobu, znacznej części
rzek,Syr–Darii i Amu-Darii, dopływów jeziora Aralskiego na nad aralskie słone
stepy. Rezultat był taki ze posadzona tam kukurydza, która miała dać na
nawodnionych stepach, wielkie plony, okazała się typowym niewypałem
agrotechnicznym. Nie chciała po prostu mimo wielu zabiegów w tym jałowym
terenie, rosnąc ani też dawać plonów. Natomiast pozbawione w znacznej części
wody ze swoich dopływów, jezioro Aralskie zaczęło wysychać Egzemplifikacja
tej fatalnej i nieprzemyślanej decyzji jest widoczna. dzisiaj. Po prostu na
miejscu niegdyś wielkiego jeziora jest dosłownie, kilka przysłowiowych słonych
kałuż. To miejsce jest też na dzień dzisiejszy jedną z największych katastrof
ekologicznych na całym globie. Tu trzeba dodać że ekipa Chruszczowa, zaczęła
praktyczne przymiarki do skierowania części wód wielkich rzek syberyjskich do
nawadniania stepów. Jako pierwsza w kolejności miała być rzeka Lena.
624
Przeprowadzono nawet dwie atomowe eksplozje które miały w zamyśle,
utorować nowe koryto skierowane na południe. (Werba, 199, s.78-89) Prac tych
zaprzestano dopiero po usunięciu Chruszczowa ze stanowiska pierwszego
sekretarza KPZR i równocześnie premiera rządu Związku Radzieckiego.
Okres następny który w uproszczeniu nazywa się długą dekadą
Breżniewa,pozornie był etapem, apogeum Związku Radzieckiego. Wtedy
państwo to osiągnęło nawet nie tyle równowagę ale nawet wyrazną przewagę
militarną nad Stanami Zjednoczonymi. Ta przewaga w szczególności
uwidaczniała się w ilości posiadanych rakiet strategicznych i głowic
nuklearnych oraz także w ilości dysponowanych wojsk lądowych. Wyraznie
napisano w ilości bo już kwestia jakości pozostawała pod dużym znakiem
zapytania. Tu jeżeli chodzi o wojska lądowe, inwazja na Czechosłowację,
bardzo jednoznacznie pokazała że z tą jakością jest co najmniej nie tak. Według
ocen ekspertów zachodnich, około 35 procent radzieckiego sprzętu takiego jak
treilery z czołgami, transportery kołowe itd.,pozostało unieruchomionych
wzdłuż wielu dróg dojazdowych. Po prostu ten kosztowny przecież sprzęt,
okazał się bardzo wysoce awaryjny. Wprost trudno sobie wyobrazić co by się
działo w sytuacji gdyby wystąpiły nawet bardzo ograniczone działania
wojenne. (Januła, 2012) Na marginesie trzeba dodać ze często jakościowo
gorszy i przestarzały już sprzęt sojuszników czy raczej satelitów Związku
Radzieckiego,wykazał się o dziwo znacznie mniejsza awaryjnością i większą
sprawnością. Z tego faktu, można było po prostu wyciągnąć właściwe wnioski
co do poziomu wyszkolenia żołnierzy radzieckich. Oceniono go też jako
relatywnie niski, poza oczywiście żołnierzami jednostek elitarnych.
Schyłek lat siedemdziesiątych i lata osiemdziesiąte to po prostu, patrząc
na ZSRR a później Federację Rosyjską, konwulsje ginącego olbrzyma.
Katastrofalna sytuacja ekonomiczna, ruchy odśrodkowe na podłożu
narodowościowym i utrata znacznej części, wpływów międzynarodowych były
już tylko równoległymi w czasie elementami, nie tyle regresu ile już prawdziwej
katastrofy tego państwa. Próby reform podjęte przez Jurija Andropowa, a
później z pominięciem krótkotrwałych rządów K. Czernienki, Michaiła
Gorbaczowa były już mocno spóźnione i niepełne. Dlatego min.
charyzmatyczny Gorbaczow musiał przegrać i stał się nie tyle wielkim
reformatorem ile raczej grabarzem imperium. To, że walnie pomógł mu w tym
nijaki Borys Jelcyn to już tematyka zupełnie odrębna. Wraz z upadkiem
państwa, następował też równoległy rozkład systemu militarnego. Dla
wycofanych z krajów satelickich, żołnierzy, a były to zazwyczaj; sztandarowe;
jednostki, nie było na przykład na terenie macierzystego kraju, mieszkań i
kwater. Zabrakło też w finale nawet pieniędzy na pobory dla kadry zawodowej i
żołd dla żołnierzy. Część oficerów słynnego; specnazu; wyjeżdżała w tym
okresie, różnym sposobem na zachód, oferując swoje usługi; specjalne;
agencjom ochroniarskim, armiom innych państw, ale również i to często różnym
625
strukturom przestępczym. Nie udało się praktycznie nigdy, uporządkować
rejestru posiadanych broni. Do dzisiaj Rosja nie może; doliczyć; się w swych
zasobach, kilkunastu głowic nuklearnych małej mocy, a część słynnych;
walizkowych; ładunków jądrowych, które znajdowały się w arsenałach GRU po
prostu rozpłynęła się. Na azjatyckich rynkach, taką; walizeczkę; o wadze
dokładnie 42,6kg można było kupić już za niecałe trzysta tysięcy dolarów.
Rosja, która pozostała spadkobiercą ZSRR utraciła również bezpowrotnie
kilkanaście tysięcy naukowców i badaczy zaangażowanych w budowę i
tworzenie nowych systemów uzbrojenia. To był chyba najbardziej dotkliwy
cios, bo ludzie ci wyjeżdżając alternatywnie albo na zachód lub też do
ambitnych politycznie i militarnie, państw; trzeciego świata; wywieźli ze sobą,
przede wszystkim, ogromną wiedzę, która jest najbardziej istotnym kapitałem.
Wydawało się szczególnie na początku lat dziewięćdziesiątych, że Rosja
odchodzi bezpowrotnie na śmietnik historii, tym bardziej, że Borys Jelcyn robił
wszystko,łącznie ze swymi zachowaniami, żeby obiektywnie autorytet swojego
państwa obniżyć. Ale obok całej serii błędów zrobił też, z punktu widzenia Rosji
kapitalne pociągnięcie. Na swego następcę wybrał zupełnie dotąd nieznanego,
podpułkownika KGB Władimira Putina.
To, że oficerowie służb specjalnych na całym świecie często przechodzą z
przysłowiowego cienia do pierwszej linii politycznej jest rzeczą normalną, no
może poza Polską, gdzie służby specjalne z wywiadem na czele się niektórzy
politycy samobójczo dla państwa niszczą zamiast ewolucyjnie reformować. Są
pewne przesłanki, że na Putina wskazał nie kto inny jak gen. Marcus Wolf,
długoletni szef wywiadu zagranicznego enerdowskiej Stassi, który
współpracował z Putinem kiedy ten ostatni był rezydentem w Plauen, a potem w
Dreźnie. (Januła, 2001) Jeżeli tak to kolejna zasługa niedawno zmarłego M.
Wolfa, człowieka o najwyższym możliwym wskaźniku mensy.
Putin szybko zorganizował nową prężną ekipę i z wielką szybkością
zaczął Rosję reformować i odbudowywać. Zachód, no może z wyjątkiem
Niemiec patrzył początkowo na mikrego wzrostem prezydenta Rosji,
sceptycznie, ale wkrótce zachodni analitycy ze zdumieniem zaczęli przecierać
oczy. Bo może nie z dnia na dzień, ale na pewno z roku na rok państwo to
zaczęło się nie tylko dźwigać, ale znów zajmować podmiotową pozycję wagi
superciężkiej na arenie międzynarodowej. Prawdą jest, że rosnące światowe
ceny na nośniki energii szczególnie na gaz i ropę ułatwiają Rosji zdobycie
olbrzymiej ilości dewiz. Ale rekonstrukcja gospodarki, reformy i napływ
zachodniego kapitału to kolejne bardzo poważne atuty. Na dzień dzisiejszy
Rosja nie przypomina już ginącego Związku Radzieckiego. Tylko utrata
Ukrainy jak się wydaje może w dłuższym okresie czasu być istotnym
obciążeniem dla tego państwa. Ale czy ta utrata jest bezpowrotna? Bo politycy z
Kremla dają do zrozumienia że samodzielna Ukraina, może być tylko i
wyłącznie państwem sezonowym a szereg przesłanek wskazuje że może po
626
prostu dojść do politycznego podziału tego państwa, gdzie prorosyjski wschód,
będzie organizmem dominującym.
Ekipa Putina doskonale wie, że odzyskanie roli supermocarstwa będzie w
globalizującym się świecie bardzo trudne. Wiele różnorodnych czynników ma
na to wpływ. Ale w dalszym ciągu siły militarne państwa są jednym z
decydujących atrybutów mocarstwowości. Rosja właściwie w sensie
obiektywnym nawet trochę zyskała na tym, że część sił zbrojnych, dawnego
ZSRR w naturalny sposób zredukowała. Pocięcie na złom około 25 tysięcy z
posiadanych w epoce późnego Breżniewa, 52 tysięcy czołgów najczęściej
przestarzałych typów T- 55, T- 62 oraz T- 72 przyniosło tylko wymierne
korzyści. Podobnie zresztą jak wycofanie i skasowanie znacznej części, innego
przestarzałego sprzętu wojsk lądowych.(Januła, 1999) Rosyjscy generałowie
śmieją się dziś kiedy udowadnia się im, że armia Chin jest liczniejsza. Oni
pytają w odpowiedzi po prostu, kto u kogo kupuje sprzęt i uzbrojenie. Czy
Chiny od Rosji czy odwrotnie. Podobnie postąpiono też w innych rodzajach
wojsk. Po prostu wycofano całe uzbrojenie starszej generacji. Uznano że
eksploatacja pociąga za sobą zbyt wysokie koszty
Mimo kryzysu w epoce Jelcyna, czyli jak ją obecnie nazywają w
Rosji,nowej wielkiej smuty, Rosja starała się utrzymać standardy nowoczesności
przede wszystkim w dwóch rodzajach wojsk. Mianowicie w strategicznych
wojskach rakietowych i wojskach specjalnych. Generalnie się to udało. Rosja
mimo kryzysu, a nawet symptomów katastrofy utrzymała swój potencjał
strategicznych rakiet dalekiego zasięgu. Rosyjskie; ciężkie; rakiety SS- 18 dalej
stacjonują w betonowych silosach, położonych generalnie wzdłuż kolejowej
magistrali transsyberyjskiej. Ta linia stanowi dla tej formacji
rakietowej,naturalne zaplecze logistyczne. Ocenia się, że tych największych na
świecie pocisków rakietowych Rosja w gotowości operacyjnej posiada około
350. Uzbrojone są one w trzy głowice termonuklearne o sile 3 megatony każda.
Ale na niektórych są zamontowane i pojedyncze głowice o sile 25 megaton.
Rosjanie uważają, że nie ma za bardzo sensu za bardzo modernizować tych
wielkich rakiet. W razie konfliktu globalnego potencjał wybuchu głowic tam
zamontowanych, może 30- krotnie zniszczyć np. Amerykę. W chwili obecnej
instaluje się w rejonie stacjonowania tych rakiet dodatkowe elementy obrony
biernej, czyli silosy atrapy. Jak wykazują analizy satelity amerykańskie nie
bardzo mogą odróżnić ołowiane nakrywki atrap od rzeczywistych wyrzutni. Tu
trzeba dodać że około 100 tego typu rakiet Rosja wycofała ze struktur
militarnych i po prostu przeznaczyła po bardzo niewielkich przeróbkach dla
celów kosmicznych. Komercyjnie te rakiety oczywiście jednorazowo każda,
latają min z zaopatrzeniem na międzynarodową stacje kosmiczną. Służą też do
wynoszenia satelitów.
Nieco inaczej sytuacja wygląda na Półwyspie Kola, gdzie w czasach
ZSRR instalowano głównie rakiety klasy SS- 16. Od siedmiu lat sukcesywnie
wymieniono około 250 pocisków tej klasy na bardzo nowoczesne
627
jednogłowicowe rakiety klasy ; Topol M. Rakiety tego typu produkuje się nadal,
ale już w nieco mniejszej ilości. W połowie tego roku wszedł do seryjnej
produkcji wielogłowicowy RS- 24, czyli Topol S. Co prawda w chwili obecnej
Rosja dysponuje tylko około 15 rakietami tej klasy, ale w tempie około 6- 8 na
miesiąc instaluje wielogłowicowe Topole w kolejnych silosach na Półwyspie
Kola. Betonowych, czynnych silosów na tym półwyspie zbudowano w swoim
czasie około 900. Nie ma żadnych podstaw nie przypuszczać, że sukcesywnie
znów ten skrawek Europy będzie najeżony głowicami wymierzonymi w USA.
Oczywiście minimum 200 starych SS- 16 znajduje się w dalszym ciągu w
gotowości operacyjnej. Trzeba dodać że półwysep o którym mowa posiada
kapitalne: nawisające; położenie w stosunku do całego kontynentu północno
amerykańskiego. (Januła, 2007) Wystrzelone hipotetycznie z półwyspu Kola
rakiety mają po prostu najkrótsza drogę na terytorium USA i Kanady.
W służbie pozostają też słynne SS- 20 i SS- 23. Te ostatnie stacjonujące
na ruchomych kołowych wyrzutniach są wymierzone min. w terytoria
europejskie. Szczególnie w zasięgu tych rakiet znajduje się cała Europa
wschodnia i środkowa. Ostatnim okresie czasu sukcesywnie wymienia się te
rakiety na znacznie nowocześniejsze klasy Iscander. Natomiast rakiety SS- 20
trójgłowicowe, obejmują swoim zasięgiem całą Europę oraz basen Morza
Śródziemnego. Jest też większa trójczłonowa wersja tej właśnie rakiety. Jest to
XS- 19 wyprodukowana już w latach kryzysu ZSRR. W doktrynie wojennej
współczesnej Rosji uważana jest za broń odwetową. Mianowicie ta rakieta
również na ruchomej wyrzutni stacjonuje w podziemnych hangarach. W
odpowiedniej chwili wyrzutnia kołowa razem z rakietą wyjeżdża, sam pocisk
zostaje ustawiony w pozycji pionowej i następuje start. W tym systemie są
jednak mankamenty, takie że przygotowań do startu nie udało się skrócić
poniżej 12 minut. W tym odcinku czasu rakieta może zostać zniszczona. Stąd
tego systemu nigdy ilościowo nie rozbudowywano. Szacuje się, że rakiet SS- 20
w gotowości operacyjnej Rosja posiada około 200, SS- 23- 360, natomiast
wielkiej XS- 19 Tylko 30ci.
Potencjał strategicznych sił rakietowych Rosji stanowi że to państwo
znów jest numerem 1 na świecie. Do tego dochodzi posiadana, wielka liczba
rakiet operacyjnych i taktyczno- operacyjnych oraz duża liczba pocisków
strategicznych będących w dyspozycji floty. Znaczna część bo nawet około 1/ 4
potencjału rakietowo- nuklearnego Rosji znajduje się w dyspozycji Dowództwa
Floty. Aktualnie dysponuje ona dwunastoma zbudowanymi u schyłku
funkcjonowania ZSRR, okrętami podwodnymi klasy; Tajfun II;. Każdy z tych
dwukadłubowych okrętów jest, jest nosicielem dwudziestu rakiet o zasięgu
praktycznym 9000km. Parametry techniczne i taktyczne rakiet rosyjskich,
umieszczonych na okrętach podwodnych, mimo że każda z nich zaopatrzona
jest w osiem niezależnie naprowadzających się głowic, są relatywnie gorsze niż
amerykańskich; Tridentów II; umieszczonych na okrętach klasy; Ohio: Ale
właśnie począwszy od 2012 roku, zaczęto sukcesywnie przezbrajać rosyjskie
628
Tajfuny w morską wersję nowego pocisku, RS- 24H. Unifikacja rosyjskich
rakiet, przystosowanych zarówno do startu z silosu lądowego oraz okrętu
podwodnego musi dać wymierne korzyści również ekonomiczne, mimo że dotąd
przezbrojono tylko okręt; Siewier Star; a drugi bliźniaczy jest w trakcie
przezbrajania. W ciągu trzech lat zakłada się przezbrojenie się ośmiu;
Tajfunów; bazujących w Siewieromorsku i Zapadnej Lipie /To baza położona w
fiordzie, niedaleko granicy z Norwegią/. Z kolei okręt; Jurij Dołgoruki; ma
docelowo służyć jako platforma do testowania nowych generacji rakiet
samosterujących. Podobna funkcje tyle że do próbnych strzelań pocisków
balistycznych,pełni okręt; Dymitr Doński.
Rosja posiada już jednak okręt podwodny zupełnie nowego typu mogący
wystrzeliwać zarówno pociski RS- 24H- TOPOL S oraz pociski samosterujące.
Prawdopodobnie trzy dalsze jednostki tego typu znajdują się w różnych etapach
budowy. W rezerwie jeżeli chodzi o okręty nosiciele znajduje się czternaście
starszych okrętów podwodnych klasy Tajfun I i około szesnastu klasy Delta II. i
III Bardzo trudno dać na dzień dzisiejszy, wiarygodną odpowiedz ile z tych
okrętów może być w szybkim tempie podciągniętych do stanu gotowości
operacyjnej, Ale założyć należy, że połowa. Razem licząc wszystkie
posiadane,pociski balistyczne, rosyjskie okręty niosą w swych pływających
silosach relatywnie więcej niż amerykańskie odpowiedniki, mimo że USA
utrzymuje w dalszym ciągu w bojowej gotowości osiemnaście atomowych
okrętów nosicieli strategicznych rakiet klasy; OHIO. Każdy z nich posiada w
swych wyrzutniach, 24 dziesięciogłowicowe pociski nuklearne. Dodać jednak
należy ze praktycznie wszystkie amerykańskie torpedowe okręty
podwodne,mogą wystrzeliwać z wyrzutni torpedowych,również,pociski
samosterujące o zasięgu do 2,5 tysiąca kilometrów. (Ibidem)
Jednym z atutów militarnych dawnego ZSRR,były formacje Specnazu.
Dzisiejsze jednostki tej formacji nie ustępują wcale wyszkoleniem, dawnym
radzieckim, natomiast dokonano znaczącego doposażenia w wysokiej klasy
sprzęt. Dzięki temu poszczególne, szczególnie małe kilkunastoosobowe
pododdziały, zyskały znacznie większa autonomie walki i możliwości
przetrwania w strefach nieprzyjaznych. Specnaz rosyjski jest dziś znacznie
mniej liczny. w porównaniu do formacji specnazu z okresu Związku
Radzieckiego Mimo to aktualnie, łącznie służy w nim około 24 tysiące ludzi, a
w odrębnych obecnie morskich formacjach wojsk specjalnych około 4,5 tysiąca.
Pułki specnazistów również dla celów szkoleniowych, biorą udział w wojnie
czeczeńskiej. Niewiele się tu zmieniło od czasu ZSRR. Specnaziści z reguły na
pacyfikowanych terenach wprowadzają typowy dla tej formacji cmentarny
spokój.(Januła, 2004)
Z uwagi na geopolityczne położenie decydującym rodzajem sil zbrojnych
były tradycyjnie wojska lądowe. Współczesna armia lądowa Rosji jest wysoce
nowoczesna, dobrze wyposażona i znacząco mniej liczna niż w ZSRR. Minęły
zdecydowanie czasy kiedy to liczba żołnierzy i czołgów decydowała o sukcesie,
629
a Breżniew chwalił się, że on ma 152 dywizje pierwszej linii, wobec 16- tu
amerykańskich. W wojskach lądowych trwa permanentna reforma.
organizacyjno- szkoleniowa. Tu trzeba dodać że mimo iż armia rosyjska w
dalszym ciągu jest typowa armią obywatelską, czyli składa się przede
wszystkim z żołnierzy pochodzących z poboru to uzawodowienie a tym samym
profesjonalizacja jest sukcesywnie coraz wyższa. Oficjalnych statystyk
wprawdzie brak,ale z szacunków wynika że ponad 35 procent to żołnierze
zawodowi. Znacząca część tej formacji stanowią wojska powietrzno- desantowe.
Są to podobnie jak w wszystkich innych armiach świata, formacje typowo
ofensywne. Dawne 14 pełnych dywizji przekształcono w trzy dywizje i osiem
samodzielnych brygad o dużym poziomie autonomizacji. a jednocześnie
niewielkich tylko stanach osobowych. Zgodnie z tabelą bojową, współczesna
rosyjska brygada powietrzno desantowa to tylko 1200 ale za to doskonale
uzbrojonych i świetnie wyszkolonych ludzi. Utrzymano przy tym dawno
stosowaną już generalnie, zasadę że podoficerowie i szeregowcy służby
zawodowej specnazu po ukończeniu 36 lat życia, przechodzą praktycznie
automatycznie do wojsk powietrzno desantowych. Oficerowie natomiast
zależnie od funkcji i stopnia odbywają tą samą drogę zawodową po 42 roku
życia.
Wojska pancerne zawsze były oczkiem w głowie każdego kierownictwa
politycznego tego wielkiego kraju Rosja dysponuje dzisiaj; tylko; 18- ma
dywizjami pancernymi pierwszego rzutu. To tylko to w kategoriach porównania
do armii dawnego ZSRR. Wtedy związki pancerne stanowiły ponad 50 procent
formacji wojsk lądowych. Dzisiaj są to jednak jednostki na wskroś nowoczesne.
Podstawowym czołgiem wojsk lądowych jest nadal T- 82, Zachodzi jednak w
szybkim tempie wymiana tej maszyny na bardzo nowoczesny czołg T- 90,
dysponujący min. napędem turbinowym i nowej generacji sprzętem
elektronicznym. Zachodni specjaliści oceniają T- 90 jako co najmniej
równorzędny z brytyjskim Challengerem i francuskim AMX- 40 Leclerckiem. A
przypomnijmy, że to właśnie te modele czołgów maja opinie najlepszych na
świecie. Rosyjski czołg waży tylko 46 ton,podczas gdy jego zachodnie
odpowiedniki co najmniej o 6-8 ton więcej. Przyjmuje się, że w linii znajduje się
około 1800 czołgów nowej generacji. a z taśm produkcyjnych schodzi około 70
miesięcznie. Oczywiście moce produkcyjne są znacznie większe. Ale po prostu
opracowuje się już mocno zmodernizowaną wersję tego czołgu Warto dodać
ciekawostkę, że wycofywane T- 82 trafiają w ramach eksportu do Chin i Indii.
Nowoczesne transportery gąsienicowe BMP- 3 i kołowe BTRy uzupełniają
podstawowe wyposażenie wojsk lądowych. Podstawowym karabinkiem
pozostaje słynny; kałasznikow;, którego kolejne mutacje używane są
powszechnie przez wojska lądowe. Standardem jest AK-74 o kalibrze
5,45.Natomiast specnaz i wojska powietrzno desantowe używają wersji AK200. (Januła, 2007) Na potrzeby wojsk lądowych pracuje dwanaście szkól
oficerskich oraz sześć o profilu akademickim. Sztandarową pozostaje
630
oczywiście Akademia im M Frunzego,teraz pod nazwą Ogólnowojskowa
Akademia Sił Zbrojnych Rosji.
Lotnictwo Rosji jest pierwszym na świecie gdzie wycofano z linii
wszystkie samoloty jednosilnikowe. Te maszyny częściowo przeniesiono do
rezerwy, a znaczną część sprzedano nowym sojusznikom. Dziś już nikt się nie
śmieje, że Rosja pewną część swoich maszyn buduje nie ze stopów
aluminiowych, ale z nierdzewnej stali, która jest przecież o ok. 40 procent
cięższą. Warunki służby na dalekiej północy sprawiają, że te stalowe maszyny
są znacznie bardziej przydatne niż aluminiowe. Podstawowymi maszynami w
lotnictwie myśliwskim są nadal Migi- 29 kolejnych zaawansowanych, podtypów
oraz rodzina wielkich gabarytowo jak na myśliwce SU- 27. O ile od dawna było
wiadomym, że są to doskonałe samoloty pod względem silnikowym,
hydraulicznym i jako płatowce, to niektórzy zachodni specjaliści pocieszali się,
że mankamentem rosyjskich samolotów jest uboga awionika. Podczas ostatnich
światowych pokazów, okazało się jednak że np. MIG- 29 M-3 dysponuje
radarami i innymi elementami awioniki na co najmniej równorzędnym poziomie
co F- 15 czy Tornado. Do służby wchodzą też nowe typy maszyn, min. Migi- 31
i Migi- 33. W lotnictwie szturmowym nadal podstawową maszyna jest SU- 24.
Rosjanie uważają, że samolot ten po kolejnych modernizacjach będzie latał
jeszcze około 20 lat. Warto zauważyć, że Rosja dysponuje większym niż USA
potencjałem wojskowego lotnictwa transportowego. Podstawą jest tu maszyna
IŁ- 76 oraz jego nowsza mutacja, czyli IŁ- 86. Rosja dysponuje też
sześćdziesięcioma wielkimi samolotami; Rusłan; o udźwigu po 240 ton.
Lotnictwo strategiczne zgodnie z rosyjską doktryną nie jest szczególnie
rozbudowywane. Zaprzestano już produkcji wielkiego bombowca
strategicznego TU- 160. Tych maszyn Rosja posiada tylko około 60. W dalszym
ciągu używa natomiast się przeszło czterdziestoletniego TU- 95. Oceniany jest
on jednak jako bardzo udana i sprawna maszyna. Rosyjskie lotnictwo wojskowe
to dzisiaj w dalszym ciągu 5500 tysiąca samolotów, z których około 1800
znajduje się w rezerwie. Warto zauważyć, że potencjał lotniczy znajduje mocne
wsparcie w rozbudowanym przemyśle. Ocenia się np., że rosyjski przemysł
może produkować aż 120 MIGów- 29 w skali miesiąca.
Flota wojenna była przez dłuższy okres czasów w dziejach ZSRR
marginalizowana z różnych względów. Dopiero admirał Gorszkow przeparł w
kierownictwie politycznym doktrynę, w myśl której supermocarstwo nie mogło
funkcjonować bez oceanicznej floty. W latach 70- tych rozpoczęto forsowną
rozbudowę floty i baz. Można też zaryzykować twierdzenie, że w okresie
kryzysu właśnie flota poniosła stosunkowo najmniejsze straty. Nawet część
odstawionych na przysłowiowy; sznurek; okrętów udało się reaktywować. Poza
okrętami atomowymi- nosicielami pocisków nuklearnych współczesna Rosja
posiada około 45 sprawnych atomowych okrętów podwodnych- niszczycieli
klasy Alfa i dalszych 25 starszych typów. Ważną pozycję stanowią też wielkie
okręty podwodne niszczyciele lotniskowców. Aktualnie jest ich 13, czternastym
631
był nieszczęsny; Kursk. Flota nawodna to trzy małe lotniskowce czy też jak
klasyfikują je niektórzy, krążowniki lotnicze typu; Kijów; z samolotami
pionowego i skróconego startu; Jak -42; Także na razie siedem wielkich
krążowników rakietowych. Ostatni z nich; Piotr Wielki; posiada napęd
nuklearny. W rożnych stadiach budowy są trzy dalsze okręty tego typu.
Krążowniki tej klasy są nosicielami pocisków rakietowych o zasięgu do
2000km. Mogą również przenosić pociski samosterujące. Te same pociski
przenoszone są na wielkich niszczycielach typu; Kresta; i znacznie starszych
klasy; Kashin; które jednak sukcesywnie sprzedawane są Indiom, Indonezji i
Wenezueli. Kilkadziesiąt niszczycieli i mniejszych okrętów uzupełniają park
jednostek wojennych.( Military Balance, p. 36-45) Rosja ma już za sobą spór z
Ukrainą o podział floty czarnomorskiej. Ukraina wszystkie wielkie okręty
oddała za darmo oczywiście po prostu Rosji, bo przekonała się na własnej
skórze jak drogie jest utrzymanie floty. Rosja buduje kolejną generacje
atomowych lodołamaczy. Są to okręty cywilne. Jednak maja one zamontowane
rampy startowe dla ewentualnego startu,pocisków samosterujących.
Rosja znów podobnie jak ZSRR w epoce Breżniewa, jest na drugim
miejscu światowych eksporterów broni. Szuka stale nowych odbiorców.
Prawdopodobnie obok tradycyjnych odbiorców na listę klientów trafi też i to
wkrótce Brazylia. Ocenia się, że eksport Rosji za rok 2009 to prawie 60 procent
wartości eksportu militarnego USA. (SIPRI Report, number 16, 2012) Najwięksi
odbiorcy to oczywiście Indie, Chiny, Indonezja, Wenezuela oraz kraje Afryki.
Przerwano natomiast już trzy lata temu eksport broni do Korei Północnej z
bardzo prozaicznych przyczyn. Ukochany; przywódca Kim, nie ma po prostu
środków na zapłatę. Nawet za tanie; kałasznikowy. Niewiele broni eksportuje
się w chwili obecnej na Kubę. To państwo też nie za bardzo ma czym płacić
Rosja już dzisiaj jest z powrotem współ decydentem. na światowym rynku
handlu ropa naftowa. Paraliżuje tu dość skutecznie inicjatywy Arabii
Saudyjskiej i Kuwejtu zmierzające w kierunku wzrostu wydobycia. Rosji bardzo
zależy na stałej zwyżce cen nośników energii i jak dotąd gra na tym rynku wcale
skutecznie. Pomagają jej w tym takie państwa jak Wenezuela, Indonezja, czy
Meksyk. Również Iran, aczkolwiek sytuacja jest tu znacznie bardziej złożona.
W aspekcie potęgi militarnej byliśmy świadkami swoistego fenomenu. W
ciągu około 15 lat Rosja znów jest wielkim mocarstwem. Również militarnym a
potęga militarna w dalej targanym sprzecznościami świecie jest obok aspektu
ekonomicznego, fundamentem potęgi politycznej Administracja amerykańska
doskonale rozumie ten problem i prowadzi bo po prostu musi, poufne rozmowy
z Rosją na różne węzłowe tematy. Również militarne. Zdziwienie na przykład,
polskich małych braci, że oto oni już załatwili z Ameryka budowę; tarczy
antyrakietowej; na swoim terytorium. A tu prezydent Stanów Zjednoczonych
podejmuje ten temat w bilateralnych rozmowach z prezydentem Putinem,
wzbudziło to w świecie dyplomacji tylko uśmiech politowania nad polską
naiwnością. Bo prawda jest taka, że USA zrobi wszystko, żeby spróbować
632
wciągnąć Rosję do bliższych związków z NATO lub też do samej struktury
paktu. Czy Polsce lub innym małym w aspekcie globalnym krajom, będzie się to
podobało czy nie to wcale mocarstw nie interesuje. Dla Ameryki tak samo jak
dla Niemiec, Francji czy Zjednoczonego Królestwa jest to prawie zupełnie
obojętne. Bo w polityce liczą się tylko silni a Rosja znowu jest wielkim
mocarstwem.
Globalizacja jest w chwili obecnej i zapewne też w kilku następnych
dekadach, obiektywnym i decydującym obiektywnym procesem współczesnego
świata. Zapewne świat pokonał już kolejną wielka sprzeczność jaka był
bipolarny układ sil w układzie globalnym. To był w kategoriach modelu
politycznego dualistyczny element. Z jednej strony co by o modelu bipolarnym
nie napisać czy powiedzieć, był to system dość stabilny i mimo wielu
podstawowych sprzeczności, gwarantujący, dopóki istniała względna
równowaga sił, światowe bezpieczeństwo. Z drugiej strony był to układ
znacząco hamujący rozwój i postęp.
Wydawało się że z chwilą kiedy upadł Związek Radziecki, świat znowu
przyśpieszy a cały szereg podstawowych sprzeczności w sposób prawie
automatyczny po prostu zniknie. Co do dalszych losów Rosji dominowały
opinie ze to państwo już się nie podżwignie i w układzie światowym albo
pozostanie model jednobiegunowy z oczywistym biegunem jakim są i będą
Stany Zjednoczone albo też z czasem, drugim biegunem politycznym staną się
po prostu Chiny. (Brzeziński, 2008, s.189-195) Tymczasem wydarzenia
potoczyły się nieco inaczej. Rzeczywiście Stany Zjednoczone usiłowały
zbudować, podobnie jak tuż po zakończeniu drugiej wojny światowej, model
jednobiegunowy. Ale udać się to nie mogło. Chiny mimo swojej ekspansji,też
dostały już wyrażnej ekonomicznej zadyszki. Raczej Indie a nie Chiny maja
realne aspiracje do awansu w światowym rankingu.
Ale obecnie żadne z państw poza USA oczywiście nie ma realnych
możliwości zostać równorzędnym wobec tego państwa biegunem politycznym.
Pewnym substytutem może aczkolwiek nie musi stać się ewolucyjnie BRISC,
organizacja grupująca na razie w sposób dość luzny takie państwa jak Brazylie,
Indie, Chiny, Rosje i RPA. Ten substytut super mocarstwa jest jak na razie
struktura dość labilną i wcale nie wiadomo czy zdoła się utrzymać wobec
licznych sprzeczności jakie istnieją i funkcjonują pomiędzy jego członkami. Na
dzień dzisiejszy największy ciężar gatunkowy mają podstawowe sprzeczności
pomiędzy Chinami wspieranymi przez Pakistan a Chinami. Putinowska Rosja
usiłuje odgrywać tu role mediatora.
Rosja zarówno wewnątrz BRISC jak też na innych płaszczyznach usiłuje
konsekwentnie odbudowywać lub też budować od nowa swoją mocarstwowa
pozycję. W chwili obecnej i zapewne też w najbliższej dekadzie, jej aktywność
jest i będzie szczególnie widoczna na dalekiej Północy w Syrii, Iranie oraz
Europie. Putin nie zapomina też o swoich mocnych południowoamerykańskich
przyczółkach.
633
W najbliższych latach w skali świata, rozegra się pewnego rodzaju walka
o dostęp do bogactw naturalnych Arktyki. Tu zaangażowane są oczywiście
Rosja ale też USA,Kanada oraz Dania. Rosja posiada w chwili obecnej
najlepszą z wymienionych państw, pozycje przetargowa bo po prostu ma
najdłuższą linie brzegową z dostępem do Arktyki. Wprawdzie olbrzymia
większość rosyjskiego dostępu do Arktyki jest trwale zamarznięta,ale jest to
tylko problem techniczny do pokonania.
Wysiłki Rosji by odzyskać pozycję w Europie,przyniosły już znaczące
wyniki. Budowa rurociągu Nordstrem, modernizacja węgierskiej elektrowni
atomowej to tylko niektóre aspekty, aczkolwiek o dużym ciężarze
ekonomicznym. Nie można zapominać że to Rosja zaopatruje praktycznie całą
Europę w ropę i gaz a także inne surowce. Bardzo dobre stosunki gospodarcze z
Niemcami, Francją i innymi znaczącymi w Europie państwami,są wyrażnym
dowodem na odzyskanie przez Rosję, przynajmniej częściowo, bardzo
podmiotowej pozycji. Pozostaje rzecz jasna problem Ukrainy. Paradoksalnie,
Ukraina może w perspektywie, funkcjonować bez Rosji ale Rosja bez Ukrainy,
która jest po prostu pomostem do centrum Europy,traci wyraznie na politycznej
podmiotowości.
Rosja intensywnie rozbudowywuje swoje dobre kontakty z wybranymi
krajami na świecie. Jej argumentem są dostawy bardzo dobrej i znacznie tańszej
od amerykańskiej,broni oraz surowców. Rosyjska dyplomacja należała zawsze
do najlepszych na świecie. Podobnie zresztą jak uzupełniający w naturalny
sposób dyplomacje, wywiad. Zarówno cywilny jak też wojskowy.
Tyle o atutach, którymi Rosja dysponuje. Ale są też poważne
mankamenty, z którymi współczesna Rosja musi się zmierzyć. Pierwszym
problemem jest przestarzała ekonomika i linie technologiczne, które
modernizowane są z wielkimi trudnościami. Rosyjski eksport, podobnie jak
dawnego ZSRR to w około 76 procentach w dalszym ciągu surowce i co
najwyżej półfabrykaty. Tylko circa 7 procent rosyjskiego eksportu to pozycja
maszyny i urządzenia. Rosja w dalszym ciągu jest niesamowystarczalna,
żywnościowo. Musi po prostu co roku nabywać zarówno zboża jak też inne
rodzaje żywności. (The Economist, 2013) To bardzo poważny mankament.
Kolejną negatywna przesłanką jest ujemny przyrost demograficzny. Rosji
mówiąc obrazowo co roku ubywa prawie milion mieszkańców. Częściowo jest
to skutek niskiej stopy urodzeń a z drugiej strony emigracja bezpowrotna. Za
około 25 lat o ile tendencja się radykalnie nie zmieni, czynnik demograficzny
może być o ile nie zostanie przezwyciężony, główna przeszkodą w dalszym
rozwoju.
Rosja a raczej jej establishment związany z ekipa Putina,doskonale wie o
tych mankamentach. Próbuje się wdrażać pewne programy gospodarcze i
społeczne mające zniwelować podstawowe mankamenty. Próbuje się zbudować
w dwóch rejonach Rosji w tym na Uralu, instalacje na kształt; krzemowej doliny
: Również część technologii wojskowych pracuje od pewnego czasu, również na
634
potrzeby cywilne,W aspekcie społecznym wdrożono programy socjalne, typu
opieka nad matka i dzieckiem itd. Jakie będą rezultaty to pokaże czas.
Konkludując, Rosja wprawdzie nie jest równorzędnym biegunem
politycznym wobec USA,ale odzyskała znaczną część swojej podmiotowości.
Jej atutami jest siła militarna i sprawność na arenie międzynarodowej. Również
rola w zakresie zaopatrywania innych państw w surowce, szczególnie
energetyczne. Najbliższa dekada pokaże czy Rosja, która szybko i skutecznie
wydobyła się o własnych silach z kryzysu, pozostanie jednym z czołowych
państw świata. Zadecyduje o tym głownie ekonomika, rozwój nauki i możliwość
wdrożenia nowoczesnych energooszczędnych technologii. Tu piętrzą się znaki
zapytania.
Bibliografia:
BAZYLOW, L.1982. Historia Rosji do 1918 r.Warszawa : KiW,1982.
BAZYLOW, L. 1978. Obalenie caratu. Warszawa : KiW, 1978.
BAZYLOW, L. 1972. Ostatnie lata Rosji carskiej. Warszawa : PWN, 1972.
BRZEZIŃSKI, Z. 2008. Druga szansa. Warszawa : Świat ksiązki, 2008.
Historia Drugiej Wojny Światowej. 1978. Warszawa : MON,1978.
The Economist, 2013. 21st January.London, 2013.
FRELKA, R. 1978. Partie komunistyczne i robotnicze świata. Warszawa : KiW, 1978.
JANUŁA, E. 1999. Ile Breżniew miał czołgów. nr.236. Trybuna, 1999.
JANUŁA, E. 2001. Marcus Wolf. Człowiek bez twarzy. nr.6. Warszawa : Dziś. 2001.
JANUŁA, E. 2012. Rosja zbrojna. Warszawa : Dziś. Nr.5, 2007.
JANUŁA, E. 2004. Specnaz. nr 5. Kraków : Komandos, 2004.
JANUŁA, E. 2012. Tak miało być. Scenariusz III wojny światowej. Dostupné na: http. www.
silesia-schlesien.com.marzec2012.
JANUŁA, E. 1999. Wichry wojny. nr.6. Warszawa : Dziś, 1999.
JANUŁA, E. – TRUŚ, T. 2006. Wojna i komunikacja. , nr.3, Kwidzyń :Transport i
Komunikacja, 2006.
KOWALSKI, T. W. 1974. Wielka koalicja. Warszawa : MON.1974.
LENIN, W.I. 1979. W kwestii agrarnej. Lenin. Dzieła. Warszawa : KiW 1967-1979.
MAJSKI, I. 1968. Wspomnienia ambasadora radzieckiego. Warszawa : KiW.1968.
Military Balance. 2008-2012. London : Roczniki.
SIPRI Report number.16, 2012.
TARLE, E.1953. Wojna Krymska. Warszawa : KiW,1953.
WERBA, A. 1993. Historia Związku Sowieckiego. Zarys krytyczny. Upsala : Anex, 1993.
635
ČÍNSKY POSTOJ KU KRÍZE V SÝRII
THE CHINESE STANCE ON SYRIAN CRISIS
Barbora Hradňanská1
ABSTRACT
Since the end of Cold War, the Chinese engagement in the UN Security Council has become
more intensive what can evoke shift in traditional foreign policy agenda of Asian actor.
Within this context, we can identify certain contradictions in Chinese foreign policy. Firstly,
this policy is determined to realize the principles of peaceful coexistence on the basis of which
PRC act as a „responsible stakeholder“, on the other hand the improvement of international
reputation gets into the conflict with traditional principles embodied in non- intervention and
respect for state sovereignty. Gradually, the Chinese perspective on responsibility to protect
(R2P) is re-evaluated, as it can be observed in the case of Syria. The aim of the paper is thus
to demonstrate the development of R2P and consequently analyze the Chinese perspective
towards the already mentioned doctrine. Furthermore, the paper clarifies different attitudes
of PRC on Libya and Syria, evaluates the reasons for vetoing resolution and indicates
possible consequences of Chinese approaches regarding R2P.
Key words: responsibility to protect, sovereignty, non-intervention, Syria, People´s Republic
of China
Úvod
Ochrana obyvateľstva je jednou zo základných priorít každého štátu.
Pokiaľ nastane situácia, že štáty nie sú schopné zabezpečiť poskytnutie takejto
ochrany pre svojich obyvateľov, princíp nezasahovania sa ocitá v úzadí a začína
sa implementovať norma známa ako zodpovednosť chrániť – responsibility to
protect (ďalej R2P/RtoP). Táto norma sa však z pohľadu medzinárodného práva
dostáva do určitého rozporu s dvoma zásadnými princípmi a síce princípom
obrany štátnej zvrchovanosti a ochrany ľudských práv. V tomto kontexte, by sa
norma R2P nemala používať na podčiarknutie rozdielov medzi vyššie
spomínanými zásadami, ale skôr za účelom zdôrazňujúcim komplementárnosť,
ktorej cieľom by sa malo stať zabrániť krvavému konfliktu, a tým aj negatívnym
dopadom na samotné obyvateľstvo. V nasledujúcom príspevku bude preto
dôležité objasniť vývoj normy R2P a predovšetkým pozíciu, ktorú táto doktrína
zastáva v zahraničnej politike ČĽR. Následne sa pokúsime normu R2P
aplikovať, konkrétne, na príklad Sýrie a vyvodíme potenciálne implikácie, ktoré
1
Barbora Hradňanská, Mgr., interná doktorandka, Fakulta politických vied a medzinárodných
vzťahov Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01, Banská Bystrica,
Slovenská republika, [email protected]
636
z tejto situácie môžu pre komunistickú krajinu a jej zahraničnú politiku
vyplývať.
1 Vývoj doktríny responsibility to protect
Suverenita ako taká už dlhšie nedokáže chrániť štáty pred zásahom
z externého prostredia. Napriek tomu, že jednou z fundamentálnych úloh
každého štátu je ochrana domáceho obyvateľstva, môže nastať situácia, kedy je
potrebný zásah medzinárodného spoločenstva, aby sa predchádzalo genocídam,
vojnovým zločinom, etnickým čistkám či zločinom proti ľudskosti.
Aj z tohto dôvodu, Medzinárodná komisia pre intervenciu a štátnu
suverenitu (ďalej ICISS) identifikovala tri základné okruhy zodpovednosti:
zodpovednosť zabrániť/responsibility to prevent, kedy bola prevencia označená
za najdôležitejší aspekt R2P. Táto zodpovednosť pozostáva z včasného
varovania, priamej prevencie a bojom so zakorenenými príčinami. Za ďalšie
zodpovednosť reagovať/responsibility to react a napokon zodpovednosť
prestavať/responsibility to rebuild so zámerom nevrátiť spoločnosť do
pôvodného stavu, ale pretransformovať ju na niečo nové. (Bellamy, 2008, Basic
Principles and Core Elements)
Vo svojej podstate, je R2P relatívne novou medzinárodnou bezpečnostnou
normou. Po prvýkrát sa s ňou stretávame v roku 20012, kedy Gareth Evans
a Mohamed Sahnoun hľadali odpoveď na otázku či je prípustné, aby štáty
zasiahli proti inému štátu za účelom ochrany populácie3. V tomto období sa
pojem R2P naplno etabloval do terminológie medzinárodných vzťahov.
Dôležitosť doktríny napokon potvrdil aj rok 2004 vďaka vtedajšiemu
generálnemu tajomníkovi OSN. Kofi Annan sa zaslúžil o rozvoj R2P v rámci
tzv. panelu na vysokej úrovni pozostávajúceho z tímu odborníkov poverených
spracovaním správy o hrozbách ľudstva (High-Level Panel on Threats,
Challenges, and Changes), výsledkom ktorej sa stala správa pod názvom
A More Secure World: Our Shared Responsibility. Ani týmto sa však doktrína
R2P nedostala do úzadia a jej relevancia bola opäť akcentovaná v roku 2005 na
60. zasadnutí Valného zhromaždenia OSN. Na tomto zasadaní sa 191 štátov
sveta unilaterálne zhodlo na relevancii normy R2P, čo bolo potvrdené o rok
2
V septembri roku 2000 bola v Kanade založená Medzinárodná komisia pre intervenciu
a štátnu suverenitu (z angl. International Comission on Intervention and State Sovereignty ICISS) a v decembri o rok neskôr bola publikovaná správa pod názvom Responsibility to
Protect, prezentujúca myšlienku, že medzinárodné spoločenstvo má povinnosť zasiahnuť
v prípade kedy by mohlo dôjsť k eskalácii konfliktu a tým k masovej brutalite spáchanej na
civilnom obyvateľstve. S vojenskou intervenciou sa v tomto prípade rátalo ako s poslednou
opciou. (Background Information on the Responsibility to Protect)
3
Z historického hľadiska sa pre rozvoj doktríny stali dôležitými dva míľniky, a síce genocída
v Rwande a konflikt v Srebrenici.
637
neskôr prijatím rezolúcie 16744 a konzekventne rezolúcie 17065. (An
introduction to the Responsibility to Protect, Background Information on
the Responsibility to Protect, Konigs et al, 2013)
Koncept R2P6 bol však akceptovaný ako globálna norma až v roku 20057
na Svetovom summite, kedy bola prijatá deklarácia zaväzujúca OSN k R2P
a ktorá bola vystavaná na 4 pilieroch:
1. štáty uznávajúce zodpovednosť chrániť svojich obyvateľov pred genocídou,
vojnovými zločinmi, zločinmi proti ľudskosti a etnickými čistkami;
2. prisľúbenie pomoci štátom pri napĺňaní ich primárnej zodpovednosti;
3. medzinárodné spoločenstvo za pomoci hlavných nedonucovacích opatrení
prispeje ku prevencii genocíd a občianskej brutality;
4. v extrémnych situáciách, kedy vláda zlyháva pri zaistení ochrany svojich
obyvateľov je BR OSN pripravená intervenovať za plného využitia svojich síl.
(An introduction to the Responsibility to Protect)
O niečo neskôr, v roku 2008, generálny tajomník OSN, Ban Ki-moon,
akcentoval tri piliere, na ktorých spočíva norma R2P. Prvým pilierom je
zodpovednosťou štátov ochraňovať svoju populáciu pred genocídou, vojnovými
zločinmi, etnickými čistkami a zločinmi proti ľudskosti. V druhom rade, je to
obligácia medzinárodného spoločenstva napomôcť štátu pri vykonávaní týchto
povinností a na koniec zodpovednosť členských štátov OSN pri využívaní
všetkých nástrojov OSN na ochranu populácie pred uvedenými zločinmi. (The
Responsibility to Protect, Teitt, 2008)
R2P tak môžeme opísať ako najvýraznejší progres v oblasti ochrany
ľudských práv.
2 Zodpovednosť chrániť v čínskej zahraničnej politike
V priebehu 90. rokov, kedy sa objavila teória čínskej hrozby, došlo
v rámci čínskej zahraničnej politiky k revitalizácii princípov, ktoré boli oficiálne
deklarované a prijaté na Bandungskej konferencii afrických a ázijských štátov8.
Týchto päť princípov mierovej koexistencie sa stalo centrálnym pilierom
a integrálnou súčasťou zahraničnej politiky ázijskej krajiny. V súčasnosti
môžeme konštatovať, že ČĽR v pragmatickej rovine sleduje spomínané
4
Rezolúcia 1674 obsahovala ustanovenia vzťahujúce sa k ochrane civilného obyvateľstva
a sankcionovania zodpovedných za akty násilia spáchaných na domácej populácii.
5
Rezolúcia 1706 mala za cieľ vytvorenie peacekeepingovej misie v Dárfure.
6
R2P a princípy pre vojenskú intervenciu : spravodlivý dôvod (širokospektrálna strana na
životoch a etnické čistky), princípy predbežného opatrenia (správny úmysel, posledná voľba,
proporčné prostriedky, rozumné prospekty), správna autorita, operatívne princípy. (Bellamy,
2008, Basic Principles and Core Elements)
7
Paragrafy 138 a 139 hovoria, že všetky štáty majú zodpovednosť ochraňovať svoje
obyvateľstvo, pričom sú povinné využiť všetky diplomatické, humanitárne a mierové
prostriedky a k problémom by štáty mali pristupovať na báze kolektívneho aktivizmu.
8
Konferencia v Banfungu sa konala v roku 1955 v Indonézii.
638
princípy. Z krajiny sa tak stal ochranca tradičných princípov v podobe
neintervencie, teda nezasahovania do vnútorných záležitostí štátov a štátnej
suverenity. Okrem toho po roku 1989 došlo v rámci čínskej zahraničnej politiky
k redefinovaniu čínskych záujmov a primárnymi záujmami sa stali rešpekt už
k spomínanej štátnej zvrchovanosti a teritoriálnej integrite. Jadrovou súčasťou
čínskej medzinárodnej angažovanosti sa preto stala neintervencia, čo bolo
prízvukované aj v rámci čínskej nezávislej zahraničnej politiky mieru, podľa
ktorej by krajiny nemali zasahovať do vnútorných záležitostí ani používať silu či
hroziť použitím sily pri riešení sporných situácií. Napriek tomu, že ČĽR sa už
tradične považuje za obhajovateľa vyššie zmienených princípov, dnes
nachádzame v jej zahraničnopolitickej agende mnohé kontradikcie, ktoré nám
potvrdzuje aj samotný relatívne pozitívny postoj krajiny ku konceptu R2P9,
ktorý je už vo svojej samotnej podstate v rozpore s „čínskymi princípmi“.
Z historickej perspektívy možno konštatovať, že ČĽR podporila normu
R2P dvakrát. Prvý raz sa tak stalo v roku 2005 a druhýkrát o niečo neskôr kedy
zahlasovala za rezolúciu 1674. Vo vzťahu k R2P je čínske stanovisko veľmi
rozporuplné, čo má úzky súvis predovšetkým so samotným výkladom tejto
doktríny. V roku 2006 došlo k prehodnoteniu normy R2P v spojitosti
s rezolúciou 1674, kedy krajina proklamovala, že doktrínu bude aj naďalej
podporovať v tom prípade, že bude využívaný rovnaký štýl jazyka ako z roku
2005. (Teitt, 2008)
ČĽR zastáva neagresiu a nepoužitie sily, ktorá je z pohľadu čínskej
kultúry a historickej tradície vnímaná ako posledná inštancia a v súvislosti s R2P
ako posledné štádium ochrany populácie. Čínska špecifická interpretácia R2P je
zakotvená vo výstavbe kapacít individuálnych štátov za účelom zabrániť
a predchádzať masívnym brutalitám spáchaným na civilnom obyvateľstve.
V kontexte tohto výkladu ČĽR vyzýva k posilneniu kapacít OSN, ktorá by mala
pomáhať štátom zmierňovať nepokoje, v ktorých by sa štáty mohli potenciálne
nachádzať prostredníctvom humanitárnych, diplomatických a iných mierových
prostriedkov. Na základe vyššie uvedeného, môžeme zhrnúť, že ázijský aktér
nielenže podporuje koncept R2P, no zároveň uznáva konštruktívnu a legitímnu
úlohu OSN. (Konigs et al, 2013)
Napriek, vcelku pozitívnemu stanovisku krajiny k R2P a jej prístupu
k neintervencii možno hovoriť o určitých obavách, ktoré pramenia z rozdielnej
interpretácie a zrozumiteľnosti samotného konceptu pri jednotlivých výkladoch
štátov. V tomto kontexte, ČĽR podčiarkuje povinnosť štátu zabezpečiť istoty
a ochranu pre svoju populáciu, bez toho, aby došlo k narušeniu princípov
suverenity a územnej celistvosti. Odporúčanie ČĽR sa tak priamo dotýka
9
Zodpovednosť v čínskom poňatí prezentuje nasledovné princípy: zodpovednosť sa primárne
dotýka konkrétne zasiahnutej vlády, koncept R2P sa dotýka výlučne štyroch vyššie
uvedených prípadov, intervencia musí byť adekvátna a použitie sily musí byť autorizované
BR OSN.
639
vytvorenia adekvátneho bezpečného prostredia pre obyvateľov, ktorý by tak
nenarúšal princípy presadzované komunistickým štátom (Xia, 2011).
Otázku, ktorú by sme si mohli v tejto súvislosti položiť je prečo ČĽR
vôbec podporuje doktrínu R2P. Odpoveď by sa dala vystavať z dvoch slov:
medzinárodná prestíž. V súlade s paragrafmi 138 a 139 Summitovej deklarácie,
ázijský aktér presadzuje ideu koordinovaného prístupu a integrovanej stratégie,
ktoré by mali byť akceptované medzinárodným spoločenstvom. (Teitt, 2008)
Ďalším zdrojom obáv sa pre ČĽR vo vzťahu k R2P stáva možnosť
zneužitia konceptu zo strany západných aktérov, ktorí by normu mohli použiť
ako nástroj na ospravedlnenie vojenskej intervencie v rozvojovom svete.
V tomto smere, je zo strany nezápadného aktéra prízvukované, že žiadny štát
nesmie unilaterálne implementovať R2P s tým, že najskôr musia byť vyčerpané
všetky mierové prostriedky a kríza musela byť prediskutovaná v rámci OSN.
Kvôli určitým limitom sprevádzajúcim prístup k R2P, ázijská mocnosť
prišla s odporúčaniami stelesnenými v Zodpovednej ochrane (z angl.
Responsible Protection), v rámci ktorej môžeme identifikovať šesť princípov:
1. objekt intervencie musí mať zreteľný cieľ a to ochranu ľudí cieľovej krajiny;
2. musí byť potvrdená legitimita vytvorenej skupiny „ochranných exekútorov“;
3. nástroje protekcie musia byť striktne obmedzené;
4. úmysel ochrany musí byť jasne definovaný;
5. ochrancovia musia byť zodpovední za po-zásahovú rekonštrukciu;
6. OSN by mala vytvoriť mechanizmy pre kontrolu, výsledné zhodnotenie
a dôveryhodnosť. (Banerjee, 2013)
2.1 Čínske stanovisko k Sýrii
Prehlbujúce sa nepokoje a protesty v Sýrii proti režimu Bashar al-Assadu
vyústili do ozbrojeného konfliktu a občianskej vojny. Možno viac ako samotná
kríza v Sýrii, pútalo pozornosť medzinárodného spoločenstva stanovisko
Pekingu a Moskvy, ktoré ostro vystupovali proti aktivitám medzinárodného
spoločenstva, ktoré kritizovali situáciu v krajine a akcentovali, že sýrska vláda je
zodpovedná za vzniknutý stav a že sama musí vyriešiť svoje problémy bez
zásahu orgánov medzinárodného spoločenstva. Zo strany oboch aktérov tak
došlo k vetovaniu nasledovných rezolúcií.
Prvýkrát vetovali Rusko a ČĽR rezolúciu BR OSN vo vzťahu k Sýrii 4.
októbra 2011 a následne vo februári 2012. V marci, toho istého roku, pekinská
vláda spolu s Moskvou hlasovali proti návrhu rezolúcie UNHRC a o niečo
neskôr 19. júla obaja aktéri vetovali ďalšiu rezolúciu BR OSN ohľadom
etablovania ekonomických sankcií na sýrsky režim. V tomto kontexte sa päť
dostávame k čínskej explikácii konceptu R2P, ktorá by po:
a) nemala narúšať princíp štátnej suverenity a teritoriálnej integrity;
b) musí vziať do úvahy širší kontext udržania medzinárodného mieru
a bezpečnosti;
640
c) nesmie sa zneužívať. (Swaine, 2012)
Jednoducho povedané ČĽR ako permanentný člen BR OSN ašpiruje, aby sa
dodržiavali zásady stanovené v Charte OSN.
Samozrejme, jeden zo závažných dôvodov prečo sa ČĽR rozhodla
vetovať rezolúcie voči Sýrii, bolo jej stanovisko k Líbyi, kedy sa rozhodla
zdržať hlasovania, čo na jednej strane signalizovalo pozitívnejší obraz krajiny vo
svetovej politike, no na strane druhej sa takáto pozícia stala symbolom
podvolenia sa nátlaku západných mocenských centier a ich úsiliu, aby sa
z krajiny stal zodpovednejší aktér medzinárodných vzťahov nielen po
teoretickej, ale najmä po praktickej stránke a síce, že by mala preberať
zodpovednosť za celosvetové dianie. Okrem iného, ČĽR ako aktér presadzujúci
pragmatickú zahraničnú politiku, nevidela pre seba žiadny prínos, ak by
nehlasovala proti rezolúciám. Dokonca sa domnievala, že medzinárodné
spoločenstvo by to mohlo vnímať ako prejav jej slabosti a ohrozenie „čínskeho
sna“ súvisiaceho s obnovením pozície krajiny na medzinárodnej scéne. Ďalším
z dôvodov je protekcia čínskych národných záujmov. V tomto kontexte
nesmieme opomenúť signifikantný obchodný vzťah a narastajúcu čínsku
angažovanosť v sýrskom ropnom sektore. (Swaine, 2012, Glaser, Pal, 2013)
Napriek tomu, sa čínsky záujem o Sýriu nedá považovať za vitálny
a pozícia, ktorú nezápadný aktér zastáva je viac ideologicky ako strategicky
motivovaná. Peking sa tiež obáva, že pri podpore postojov euroatlantických
mocenských centier, by mohla kontrolu nad krajinou prevziať islamistická
skupina, čo by mohlo predstavovať hrozbu pre čínsku územnú jednotu, nakoľko
samotná krajina bojuje so separatistickými tendenciami 10. Napokon k dôvodom
vedúcim krajinu k vetovaniu rezolúcií môžeme zaradiť aj vnútropolitické
prostredie a domácu podporu národa, ktorá je dôležitá pre zachovanie
legitímneho a monopolného postavenia Komunistickej strany Číny (ďalej KSČ).
Afiliácia k princípu neintervencie sa stala nástrojom na udržanie si podpory
vládneho režimu zo strany domáceho obyvateľstva. Aj v tomto smere však
nachádzame určité nezrovnalosti, nakoľko ak chce samotná ČĽR zohrávať
relevantnejšiu úlohu mala by svoju zahraničnopolitickú stratégiu presadzovať
proaktívnejšie. (Xing, 2012, Glaser, Pal, 2013)
V spojitosti s rezolúciou 1973, ktorá povoľovala vojenské operácie,
Moskva a Peking svoje rozhodnutie podporili za pomoci nasledovných
argumentov: takáto rezolúcia by mohla eskalovať konflikt a dostať krajinu do
občianskej vojny, BR OSN nemá právo diktovať spôsob vedenia vnútornej
politiky jednotlivým štátom, opozičné skupiny musia prijať sankcie za
pretrvávajúce násilie a konštruktívne pristupovať k spolupráci s existujúcou
vládou pri riešení vnútropolitickej situácie. (Holland, 2012, Bellamy, 2008)
10
Ako jeden z príkladov môžeme uviesť Ujgurskú autonómnu oblasť Sin-ťiang.
641
2.1.1 Implikácie aplikovania čínskeho veta v prípade Sýrie
Čínsky veľvyslanec Li Baodong zdôvodnil pekinské vetovanie rezolúcií
prostredníctvom „nerovnomerného nátlaku na jednu stranu“ (Lauria, 2012).
V každom ohľade, však spoločné čínsko-ruské vetovanie sýrskych rezolúcií
vyvolalo medzinárodnú kritiku. Vo vzťahu k pekinskému postoju však treba
mať na pamäti jedno a to skúsenosť krajiny so situáciou v Líbyi. Zdržanie sa
hlasovania nezápadného aktéra v prípade Líbye otvorilo cestu vojenskej
intervencie zo strany Organizácie severoatlantickej zmluvy (ďalej NATO)
a signalizovalo graduálne čínske upúšťanie od princípu neintervencie. Svet tak
postupne reinicioval diskusiu o schopnosti pekinskej elity udržať si nezávislú
politiku a nepodrobiť sa tenziám západných aktérov. (Garwood-Gowers, 2012)
Peking z takéhoto postoja nič nezískal. Práve naopak. Kým si z dôvodu neúčasti
na vojenskej operácii v Líbyi opäť raz vyslúžil nálepku „nezodpovednej
mocnosti“, jeho vzťahy s Líbyou taktiež utrpeli. Preto v prípade vetovania
rezolúcií v Sýrii krajina nič nestratila nakoľko v očiach Západu bude vždy
vnímaná ako krajina s autoritatívnym režimom.
V prípade Sýrie, ČĽR zvolila oveľa sofistikovanejšiu stratégiu (wait and
see) založenú na nestraníckosti ako vo vzťahu k Assadovmu režimu, tak aj vo
vzťahu k opozičným silám. Čínsky prezident, Si-ťin pching, verí a zdôrazňuje
ako jediné správne a efektívne stanovisko voči Sýrii politické riešenie. (Sun,
2012,Wee, 2013)
Pri zhodnotení implikácií čínskeho postoja vo vzťahu k Sýrii môžeme
nájsť pozitívne ako aj negatívne konzekvencie. K tým pozitívnym nepochybne
patrí rozvíjanie vzťahov s rozdielnymi typmi režimov a pokračovanie
v investičných a obchodných praktikách s tzv. „rogue states“ či zintenzívňujúce
sa užšie čínsko-ruské partnerstvo a uznanie úlohy ČĽR v rámci jej trvalého
členstva v BR OSN.
Na druhej strane k dopadom, ktoré poškodzujú celkový imidž krajiny ako
zodpovednej globálnej mocnosti je obvinenie ČĽR zo sýrskej genocídy
a paralyzovanie BR OSN z dôvodov postoja Moskvy a Pekingu. (Holland, 2012)
V tomto kontexte ČĽR naplno podporila zákaz produkcie a využívania
chemických zbraní. BR OSN sa v roku 2013 uzniesla na rezolúcii 211811.
Veto Moskvy a Pekingu môže signalizovať novú ochotu oboch aktérov
vyzvať dominanciu Západu v oblasti Blízkeho východu. Motivácie takéhoto
postoju siahajú od vnútorných politických a ekonomických záujmov až po
geostrategické kalkulácie a limitovanie vplyvu západných mocenských centier.
(Karon, 2012)
11
Rezolúcia 2118 zaväzuje Sýriu k deštrukcii svojich chemických zbraní, ako aj k produkcii,
transferu, vývoja a využívaniu chemických zbraní pod dohľadom Organizácie pre zákaz
chemických zbraní (ďalej OPCW). V opačnom prípade bude môcť BR OSN zvážiť sankcie
v súlade s kapitolami VII. a VIII. Charty OSN. (The Crisis in Syria)
642
Záver
Čínska zahraničná politika sa v súčasnosti nachádza v etape tranzície.
Agenda a zahraničnopolitická stratégia ázijského aktéra sa dnes považuje za
pragmatickú a odkláňa sa od ideológie a do určitej miery aj od odkazu Teng
Siao pchinga, predovšetkým v oblasti udržania nízkeho profilu krajiny.
V súčasnej dobe môžeme pozorovať, že zachovanie nízkeho profilu
v medzinárodných záležitostiach pre ČĽR nie je už viac adekvátne. Čínska
zahraničná politika tak začína nadobúdať agresívnejšiu a do určitej miery aj
asertívnejšiu tvár. Napriek tomu, že krajina verejne proklamuje, že jej ambíciou
nie je nahradiť hegemónnu pozíciu USA vo svetovej politike, nie je tajomstvom,
že ašpiruje na veľmocenský status a na reorganizáciu medzinárodného systému
v zmysle jeho demokratizácie.
Pravdou ostáva, že koncept R2P a rýchlosť s akou sa vyvíjala táto
doktrína podliehala intenzívnemu vývoju. Napriek tomu, že ČĽR sa stala
obhajcom spomínanej doktríny, dbala na to, aby nebola zo strany západných
aktérov interpretovaná vlastným spôsobom a zneužívaná na presadzovanie ich
záujmov. V tejto súvislosti, musíme mať na pamäti, že ČĽR je klasickým
predstaviteľom a ctiteľom medzinárodnoprávnych noriem, spomedzi ktorých
musíme vyzdvihnúť najmä princíp neintervencie, obranu štátnej suverenity
a územnej celistvosti.
Nakoľko je čínska zahraničnopolitická stratégia vysoko pragmatická, na
príklade čínskeho postoja k R2P vo vzťahu k Líbyi a Sýrii môžeme analyzovať
jej motiváciu, ktorá boli determinovaná najmä samotnými záujmami
nezápadného aktéra a benefitmi, ktoré mohli, z takého prístupu, pre Peking
vyplynúť. Samozrejme, pokiaľ chce ČĽR revitalizovať svoje postavenie na
medzinárodnej scéne, musí začať preberať zodpovednosť za celosvetové dianie,
neizolovať sa a aktívnejšie sa angažovať vo svetovej politike.
Samotný postoj Pekingu k R2P je veľmi kontroverzný a dá sa
interpretovať za pomoci rôznych argumentov. Na jednej strane môže byť
vnímaný ako znak silnejšej a agresívnejšej ČĽR a na strane druhej, ako čínska
snaha samotnú doktrínu zdiskreditovať, nakoľko nie je z pohľadu čínskej
politiky akceptovateľná, v tom zmysle predstavuje hrozbu pre princípy
nezasahovania a štátnej suverenity.
Literatúra:
An introduction to the Responsibility to Protect. International Coalition for the Responsibility
to Protect. Dostupné na internete: http://www.responsibilitytoprotect.org/index.php/aboutrtop.
Background Information on the Responsibility to Protect. United Nations. Dostupné na
internete: http://www.un.org/en/preventgenocide/rwanda/about/bgresponsibility.shtml.
643
BANERJEE, D. 2013. Responsibility to Protect: China´s Version. In Institute of Peace and
Conflict Studies, 2013. Dostupné na internete:
http://www.ipcs.org/article/china/responsibility-to-protect-chinas-version-4176.html.
Basic Principles and Core Elements. R2P Coalition. Dostupné na internete:
http://r2pcoalition.org/content/view/73/93/.
BELLAMY, A.J. 2008. The Responsibility to Protect. In WILLIAMS, P.D., AVANT, D.D. et
al. Security Studies – An Introduction. Abingdon : Routledge, 2008. ISBN 0-203-92660-9.
GLASER, B.S., PAL, D. 2013. How Will China React to a Military Strike on Syria? In
Center for Strategic and International Studies, 2013. Dostupné na internete:
http://csis.org/publication/how-will-china-react-military-strike-syria.
GOWERS, A.-G. 2012. China and the ‘Responsibility to Protect’: the Implications of the
Libyan Intervention. In Asian Journal og International Law, 2012.
HOLLAND, CH. 2008. Chinese Attitudes to International Law: China, the Security Council,
Sovereignty, and Intervention. In NYU Journal of International Law & Politics Online
Forum, 2008. Dostupné na internete: http://nyujilp.org/wpcontent/uploads/2012/07/Christopher-Holland-China-the-Security-Council-andIntervention.pdf.
KARON, T. 2012. Russia and China Challenge the West on Syria: What Implications for
Iran? In World Time, 2012. Dostupné na internete: http://world.time.com/2012/02/06/russiaand-china-challenge-the-west-on-syria-what-implications-for-iran/.
KONIGS, T. et al. 2013. Responsibility to Protect: Implementing a Global Norm towards
Peace and Security. In Utrecht Journal of International and European Law, 2013.
LAURIA, J. 2012. Russia, China Veto Syria Resolution at U.N. In Wall Street Journal, 2012.
Dostupné na internete:
http://online.wsj.com/news/articles/SB10000872396390444097904577536793560681930.
Syria Crisis: Russia and China Step up warning over strike. 2013. BBC. Dostupné na
internete: http://www.bbc.co.uk/news/world-us-canada-23845800.
SUN, Y. 2012. Syria: What China Has Learned From its Libya Experience. In East-West
Center: Asia Pacific Bulletin, 2012. Dostupné na internete:
http://www.eastwestcenter.org/sites/default/files/private/apb152_1.pdf.
SWAINE, M.D. 2012. Chinese Views of the Syrian Conflict. In Carnegie Endowment for
International Peace, 2012. Dostupné na internete:
http://carnegieendowment.org/files/Swaine_CLM_39_091312_2.pdf.
TEITT, S. 2008. China and Responsibility to Protect. In Asia-Pacific Centre for the
Responsibility to Protect, 2008. Dostupné na internete:
http://responsibilitytoprotect.org/files/China_and_R2P%5B1%5D.pdf.
The Crisis in Syria. International Coalition for The Responsibility to Protect. Dostupné na
internete: http://www.responsibilitytoprotect.org/index.php/crises/crisis-in-syria.
The Responsibility to Protect. United Nations. Dostupné na internete:
http://www.un.org/en/preventgenocide/adviser/responsibility.shtml.
WEE, S.-L. 2013. China's Xi tells Obama Syria crisis can't be resolved with military strike. In
Reuters. 2013. Dostupné na internete: http://www.reuters.com/article/2013/09/06/us-syriacrisis-china-idUSBRE9850BY20130906.
XIA, L.Q. 2011. The Syrian Crisis and the Responsibility to Protect: A Chinese Perspective.
In Eu-Asia Center, 2011. Dostupné na internete: http://www.euasiacentre.eu/documents/uploads/pub_118_lucie_qian_xia__the_syrian_crisis_and_the_responsibility_to_protect_-_a_chinese_perspective.pdf.
XING, K. 2012. The UN Charter, the Responsibility to Protect, and the Syria Issue. In China
Institute of International Studies, 2012. Dostupné na internete:
http://www.ciis.org.cn/english/2012-04/16/content_4943041.htm.
644
REGIONAL COOPERATION IN THE WESTERN BALKANS
Vesna Stanković Pejnović1
ABSTRACT
Author of the article expresses a need for a comprehensive rethinking of the security situation
of the region. A Balkan region needs regional cooperation which is at the very foundation of
the whole structure of the European Union and is a model that has proved itself exceptionally
successful, greater value as a tool of reconciliation, stability and ultimate prosperity. In May
1999, the European Commission came up with a more comprehensive and ambitious plan for
the development of the Western Balkan region and its eventual integration into the EU. In
order to foster the accession process for candidates and potential candidates in the Western
Balkans, the EU has developed a policy known as the Stabilization and Association Process
with goal to enforce regional cooperation. One of regional organization with this goal is
MARRI. The MARRI Member States are Republic of Albania, Bosnia and Herzegovina,
Republic of Croatia, Republic of Macedonia, Montenegro and Republic of Serbia. The goal of
MARRI is to increase cooperation between governmental agencies responsible for migration,
asylum and refugees on regional and national level with the objective to develop good
migration governance in MARRI Region, in short to foster human security. In this way
MARRI empowering human rights which can be seen as an objective of human security as
well as a means of measuring the state of human security. While human rights focus on the
protection of the dignity of the individual, of human dignity, human security constitutes a
wider approach, addressing the threats to the seven dimensions of security outlined above.
Key words: regional cooperation, human security, Western Balkans, MARRI
Introduction
Regional cooperation lies at the very foundation of the whole structure of
the European Union and is a model that has proved itself exceptionally
successful, particularly in such a diversified milieu as Europe is. This kind of
model as tool of reconciliation, stability and ultimate prosperity. In the case of
the Western Balkans regional cooperation stands as an indispensable
prerequisite for the future of the region as a whole as well as for each individual
state, especially when it comes to their European perspective. Countries once
part of one state and now neighboring countries had tied historically and
geographically to each other, then Western Balkan states have no other choice
but to cooperate among themselves.
Furthermore, all these countries are small in their respective territorial
coverage, populations, economies and resources and thus it is in the best interest
of them all to unite their potentials and act as regional rather than players.
However, regional cooperation primarily implies cooperation among the
1
Vesna Stanković Pejnović, Ph.D., MIT University, 3rd Macedonian brigade Blvd, Skopje
1000, Macedonia, [email protected]
645
Western Balkans countries, which might not be enough as the countries face the
same challenges, lack experience and resources for resolving problematic issues.
Closer cooperation, partnership and contacts with more advanced, experienced
EU member states would provide the Western Balkan countries with
opportunities for direct learning, adopting best practices and translating them to
the Western Balkan context which would ultimately enhance resolution of the
present issues and challenges in the region. As all of these countries have been
through difficult periods and conflicts, and are still confronted with many
problems and challenges, the European perspective would be a new era for
them, bringing economic and social prosperity, and even more importantly
peace and stability in the region. Although the Western Balkans has made
progress on its way towards the EU in recent years, it is still faced with a
number of issues that can undermine security and stability, slow down the
economic progress and overshadow the European perspective of the region.
1 Regional Cooperation in the Western Balkans
Post-conflict situations are often characterized by weak states, which still
need to consolidate themselves and to reform the police and the judiciary in
order to make sure that these are operating in the interest of the citizens. Fragile
states focus on the weaknesses of developing states (Kaplan, 2008) is also of
relevance in the post-conflict context. (Krastev, 2013)
An early effort to employ the human security perspective in the Balkans
was a special report commissioned by UNDP on Human Security in South-East
Europe. (Krastev, 2013) Its main focus was on human security in weak states,
which was to be overcome mainly by strengthening all aspects of human
security and human development. Then the recently created Stability Pact for
South-Eastern Europe was expected to make a major contribution. The Stability
Pact has indeed addressed issues of both economic and personal security in an
effort to strengthen weak states through regional and inter-regional cooperation.
( Stability Pact for South-Eastern Europe, 2013) The aim of the Stability Pact
was strengthening countries in South Eastern Europe in their efforts to foster
peace, democracy, respect for human rights and economic prosperity, in order to
achieve stability in the whole region Stability Pact process to „concentrate on
the areas of democracy and human rights, economic development and
cooperation as well as security“. Both in the development and in the postconflict context there are major needs for the transformation of power structures
within states, which raise similar issues of preventing organized crime to take
advantage of the emerging opportunities. In the Western Balkans, this
transformation has not only been related to economics, but also to ideology.
International community, channeling large funds into the region, but also
assuring certain responsibilities in the post-conflict situation, made the Western
Balkans a very particular case. This case is further characterized by the
646
„European perspective“ (Declaration of the EU-Western Balkans Summit,
2003) which was offered to the countries of the region in exchange for the
acceptance of numerous conditions aimed mainly at enhancing human security.
Regional cooperation in the Western Balkans is a topic very often heard about
and an issue of great importance when speaking about the European perspective
of the region. There have been much success and progress in intensifying
regional cooperation, especially in the recent couple of years, thanks both to
regional actors and international partners. The major support and incentive for
regional cooperation has been coming from the European Union, but it has also
been one of the major conditions incorporated in all the documents and
agreements regarding EU membership of the Balkan countries.
As already mentioned, one of the reasons that regional cooperation is
being very much insisted on is that the EU itself is founded on cooperation
among regions and because political stability, economic prosperity and social
development has been mostly achieved due to close relations and cooperation in
a vast range of fields between the European states and regions. For this reason it
has been seen as a successful model to be followed and applied in the Western
Balkans region too. On the other hand, the geographical proximity of the
Western Balkan countries, their historical ties and shared, very often turbulent
and gloomy past, have made regional cooperation inevitable and even more
relevant. That regional cooperation is a model that pays off was also proven by
the example of the Central and Eastern European Countries (CEEC). Although
the EU conducted most of its relations and negotiations with the CEE countries
in a bilateral form, interstate cooperation strongly featured in the requirements
package for EU accession. In the case of the CEE countries, cooperation was
necessary for resolving border problems and minority issues. EU attached much
greater importance to regional cooperation in the case of the Western Balkans,
than it had with CEE, for now regional cooperation was promoted to one of the
compulsory preconditions for EU integration.
May 1999, the European Commission came up with a more
comprehensive and ambitious plan for the development of the Western Balkan
region and its eventual integration into the EU. In order to foster the accession
process for candidates and potential candidates in the Western Balkans, the EU
has developed a policy known as the Stabilization and Association Process. The
Stabilization and Association Process (SAP) was initiated in May 1999, showing
long-term orientation of the EU to assist the countries of the Western Balkan
region in their political efforts by the means of financial and human resources
aid that would finally lead to full EU membership. Albania, Bosnia and
Herzegovina, Croatia, Macedonia, Montenegro, Serbia and Kosovo are all
involved in SAP, which is a constituent part of the overall enlargement policy
and which prepares the whole region for EU integration. The process is at once
bilateral and regional, since on the one hand it contributes in this process and the
EU, and on the other fosters their mutual regional cooperation. As defined by
647
the European Commission, SAP is „the framework for the EU negotiations with
the Western Balkans countries, all the way to their eventual accession with three
main aims: Stabilizing the countries and encouraging their swift transition to a
market economy, promoting regional cooperation, eventual membership of the
EU”. (Regional Cooperation in the Western Balkans, 2006, p.5) The core
component of SAP overall is the emphasis on regional cooperation. SAP should
not be understood as a process that occurs only between the EU and an SAP
signatory, but it is very much concerned with cooperation and mutual assistance
among the countries of the region themselves. This is specifically underlined in
the SAA chapter on the regional cooperation, where it is stated that the signatory
country will be actively promoting cooperation throughout the region. Upon
signing the Agreement, a country becomes obliged to start negotiations and
conclude bilateral agreements on the regional cooperation with the other
countries that have already signed the SAA. Constructive regional cooperation is
of crucial value and indicates that a country is ready to integrate into the EU.
The Western Balkans’ approach to the EU has to be accompanied by an
enhancement of regional cooperation modeled upon cooperation within the EU
itself. The Western Balkan countries have also become fully aware of the shared
problems that they have, most of which have strong cross-border characteristics,
from which the responsibilities towards each other rise. They now realize the
benefits and results that regional cooperation has brought to each one of them,
which gives further incentive to continue strengthening cooperation.
Model of regional is focused on empowering the need for recognizing
multiculturalism, as region of Western Balkans has always been comprised of
different peoples and nationalities. Bearing in mind multicultural, religious and
national structure of the Western Balkans, this aspect gains additional value and
significance and opens great opportunities for the Western Balkan countries to
improve fields that are lagging behind through cooperation and joint efforts with
much more developed countries and certainly at a faster pace than they would
do on their own. On the other hand, the regional cooperation will enable a
change in the position of the Western Balkan countries, from passive observers
and aid recipients to states taking an active part in the implementation of the
Stabilization and Association Process.
For the first time, these countries will be in a position to provide input and
give advice on how to approach the issues of cooperation for better and more
secure future. The Western Balkan countries have the opportunity to provide
initiatives, propose solutions and act as equal partners with the member states in
matters of mutual interest and concern. Assuming an active role in this process
will help in changing the perception of these countries and positively reflect
their affirmation at the European level.
648
2 Promoting human security
According to the general definition of human security employed in the
report of the Commission on Human Security in 2003, human security means
„to protect the vital core of all human lives in ways that enhance human
freedoms and human fulfillment“. According to the Commission „the vital core
of life is a set of elementary rights and freedoms people enjoy“, but needs to be
interpreted in a contextual and dynamic way. (Human Security Now, Protecting
and Empowering People, 2003, p.4)
The main set of elementary rights and freedoms is contained in the UN
Bill of Rights, consisting of the Universal Declaration on Human Rights of 1948
and the two covenants, on civil and political as well as an economic, social and
cultural rights of 1966. In the European context, the European Convention of
Human Rights is the main instrument of reference. Therefore, the interaction
between human security and human rights is of particular relevance. Human
rights can be seen as an objective of human security as well as a means of
measuring the state of human security. While human rights focus on the
protection of the dignity of the individual, of human dignity, human security
constitutes a wider approach, addressing the threats to the seven dimensions of
security outlined above.
A rights-based approach to human security focusing on human rights like
the right to a fair trial, the right to property and privacy, freedom of expression
and of association strengthens the democratic setting of the state on the basis of
the rule of law, good governance, and accountability. Human rights can be used
both as an objective as well as a yardstick for the achievement of human
security. A high degree of human rights performance is indicative also for a high
level of human security. Respect for the human dignity of each person,
regardless of their background, has to be the starting point.
The absence of protection and provision of human rights can be taken as
an indicator for the lack of human security. In a similar way, human rights are a
requirement for human development, which serves all citizens equally.
Particular mechanisms of human rights protection are required to address
problems of human trafficking, whether of women or children (The Report
Submitted by the Special Rapporteur…, 2009), but also the smuggling of
refugees and migrants. The specific rights contained in international conventions
for the protection of women and children need to be respected. The final aim is a
culture of human rights, in which people know their rights and actually claim
them, which often requires a change of mentality. (Vankovska, 2007, p. 254281)
Although states are often afraid of citizens using all their rights, active
human rights-conscious citizens can contribute to the strengthening of weak or
fragile states, because of their strong commitment to the state and its role in
human rights and security. In the context of the post-conflict situation in the
649
Balkans this means that the root causes of the conflicts, like ethno-national
aspirations as well as discriminatory situations, need to be taken into account
together with ongoing problems of treatment of minorities and other ethnic
groups. The redistribution of economic growth, the access to state services,
unequal living standards, lack of respect for other religions and cultures play a
major role in creating threats and vulnerabilities. The concern with the root
causes should help reconciliation efforts after conflicts. The concept of human
security shows that security means much more than the absence of violent
conflicts and is indeed one of the main goods or services a legitimate
government needs to deliver. The linkages that existed, and partly still exist,
between the state and organized crime and, in the particular pattern of security
threats and vulnerabilities in a post-conflict situation can hardly be grasped with
a traditional approach to security. The multi-dimensional concept of human
security appears well suited to address the security problems existing in postconflict societies – with regard to a comprehensive analysis of human rights
problems and with regard to the actions to be taken to remedy those problems.
The center of concern now is to take into account the human essence of a
human community, such as the state, and to examine to what extent the
organization of the state or, for that matter, of the international community,
serves the real interest of human beings, or at least helps prevent the most
conspicuous and acute threats to the latter. Peace-building must be rooted in a
critical understanding of human security that links people’s everyday
experiences to global structures and whether they are included or excluded from
the system. (Hudson, 2006, p. 5)
Judging from the human security prospective, since human security
includes freedom from fear (absence of violence), freedom from want (basic
economic preconditions), and freedom to choose (human and political rights),
„state and non-state peace-builders must be assessed against these three
criteria in terms of their ability to promote or threaten human security“.
(Hudson, 2006, p. 4)
A policy tool is constrained by two groups of factors: political
impediments to grounding human security in multilateral institutions and
practical international cooperation, and complex inherent problems. However,
this chapter points out to specific hurdles in the process of peace-building in the
Western Balkans from a wide human security perspective. Namely, for the
insiders of the region, the concept of human security may seem short of
delivering the results, or at least not visible and efficient enough in the long run.
Peace-building and human security are very new concepts, present in the
security and foreign policy discourse only as of recently. The tragic events in the
Western Balkans in the 1990s contributed to their formulation and topicality, but
the fact that both concepts had not been in place to prevent such developments
should be borne in mind.
650
3 Regional cooperation – MARRI
Successful regional cooperation in MARRI region and exchange of
information represents a crucial prerequisite in achievement of EU and
international standards of migration management. The regional cooperation and
the regional ownership contribute to the movement ahead in the EU integration.
Whereas the dynamics lies in the hands of the countries of the region, MARRI
has consolidated its role as a platform towards the European integration, as well
as becoming the voice of the region.
It may be argued that particularly the non-military challenges are far more
numerous and threatening. (Vukadović, 1999, p. 4) Indeed, the states that
emerged from Yugoslavia’s ruins are suffering from non-traditional security
problems. Immigration and refugee problems, terrorism, arms, drugs and human
trafficking, the spread of organized crime and corruption, are parts of such nontraditional challenges. Connected to demographic security of the region, humantrafficking is another non-traditional security issue. Human trafficking is
perceived as a grave human rights abuse and a serious transnational crime.
(Klopcic, 2004, p. 11) The destruction of the social fabric caused by the war,
coupled with massive migrations, and the economic collapse, worked together to
create fertile ground for dealers in human beings. The Balkans is simultaneously
the source and the transit route of, and the destination for the trafficking of
human beings, who largely fall into two categories: women, used for sex
trafficking, and illegal migrants, heading for Western countries. The
International Organization of Migration estimates that 120,000 women and
children are trafficked through the Balkans alone each year. (Picarelli, 2008, p.
2008)
Successful regional cooperation in MARRI region and exchange of
information represents a crucial prerequisite in achievement of EU and
international standards of migration management. Achievements and higher
level of development in the area of migration in all MARRI Member States
require a more comprehensive approach to identification of strategic priorities
and project activities.
The regional cooperation and the regional ownership contribute to the
movement ahead in the EU integration. Whereas the dynamics lies in the hands
of the Countries of the Region, MARRI has consolidated its role as a platform
towards the European integration, as well as becoming the voice of the region.
Therefore, developing the regional MARRI strategy with adopted objectives and
activities, such as the legal framework, is fundamental for regional ownership.
The criminal justice and security aspect was primarily in the MARRI
activities, until its beginning. However, with the development of the governance
and the country priorities, the focus migrated to the economic aspects, more
interest and readiness for regional cooperation in the area of labor migration is
now visible.
651
Considering the networking as an important mean for increasing the
efficiency and the substance of the regional cooperation, the MARRI Regional
Centre has developed a model for improvement of cooperation. This reflects on
national strategic priorities and contributes to coordination with the activities of
other international stakeholders in the migration field. It is based on systematic
and methodological approach in identifying MARRI strategic priorities and
project activities which are common to all member states. This model is
enhancing cooperation on a national level, among MARRI member states
institutions responsible for migration management as well as regional and
international cooperation. It also contributes to improve communication between
MARRI member states’ national institutions responsible for migration
management and the MARRI Regional Centre in Skopje. The approach is based
on active participation and input from networks for cooperation consisting of
national experts from areas of work of MARRI (migration – irregular, regular;
asylum, prevention of THB; visa and consular cooperation; border
management). Further improvement should be done regarding the refugees and
labor migration issue.
From the relevant organizations MARRI is promoted as a positive model
for regional cooperation in other geographical regions. Also, MARRI is
approached in a number of cases, as a part of the best practices (looking for the
solution regarding the false asylum seekers from the WB in EU countries).
Having in mind the presented aspects, there is an enormous space for further
progress, where MARRI will be part of the solution.
The MARRI priorities for the forthcoming 2014-2016 years are migration
management (regular and irregular), asylum and refugees, combating trafficking
in human beings and smuggling of migrants, implementation of readmission
agreements, document security, border management, consular cooperation,
trafficking in Human Beings, labor Migration.
In recent years, MARRI is a successful story for networking in specific
expert positions in the region. Additionally, the initiative brings the opportunity
for the Member States to profit by proceeding with the initiative and tend to
bring new quality regarding the ownership in national and regional
circumstances. However, MARRI is facing uncertainties in the current financial
climate, having in mind that the Member States are responsible for financing the
Initiative and some delays in transferring the funds exist. The financial crisis
additionally could affect the donor policy in the region.
Conclusion
The collapse of communism, the liberalization accompanied by political
and economic vacuum of the institutions and the number of conflicts and wars in
the Balkans region caused the impoverishment of the population. These factors
also created a fertile ground for growth and spread of non-traditional security
652
issues. Because of all these problems at the beginning of the 1990s, it is
necessary to rethink the security predicament of the Balkans region.
The weakness of the state structures in the Balkans region underpins a
number of the security problems such as organized crime and corruption which
increasingly becomes the main obstacle to economic development as military
conflict diminishes. The states that emerged from Yugoslavia’s ruins are
suffering from non-traditional security problems. Immigration and refugee
problems, terrorism, arms, drugs and human trafficking, the spread of organized
crime and corruption, are parts of such non-traditional challenges.
Because of multicultural diversity and the history of ethnic conflicts in the
region, the protection of minorities is a major regional issue which must be
internationalized in addition to providing individual rights. Democratization also
requires recognition of collective rights for all kinds of communities. If we are
talking about national security, we are talking about the security of a particular
state, not that of its citizens. However, in order to handle the sources of
insecurity in the Balkans, one should rethink the inside of the state actor.
Although levels of human insecurity do vary from one country to another
in the region, it is clear that most countries share common risks and common
concerns. In other words, while the situation is not the same and has not reached
the same critical levels in all countries of the region, the perception is still that
non-traditional security issues in the Balkans threaten the democracy, the rule of
law, human rights and the stability and the economic progress within the region,
even with an impact beyond the Balkans.
The concept of identity becomes central in the discussion of security. The
societal security is crucial, so questions of national identity often becoming the
organizing center of struggle and fear. Societal insecurity involves threats to the
fundamental makeup of a society. These are aspects such as values, traditions,
customs, language, religion, ethnicity, etc. Demographic dynamics and
population movements have important ramifications for human security. Serious
human security concerns persist in the form of displaced persons facing poverty,
unemployment and limited access to such social benefits as education, justice
and freedom of movement. Therefore, the forced migration of refugees and
Internally Displaced Persons (IDPs) are severe destabilizing factors in the
Balkan region. Displacement became a serious issue in the Balkans after
millions of refugees and IDPs were littered across the region (the majority in
BiH, Kosovo, and Serbia) as a result of the wars in the 1990s and during the
2001 internal strife in Macedonia.
Regional cooperation lies at the very foundation of the whole structure of
the European Union and is a model that has proved itself exceptionally
successful, particularly in such a diversified milieu as Europe is. In the course of
the European Union’s existence it has been continually changing its essential
purpose, while in the light of the recent happenings in the heart of Europe,
namely the Western Balkans, it has gained even a greater value as a tool of
653
reconciliation, stability and ultimate prosperity. In the case of the Western
Balkans regional cooperation stands as an indispensable prerequisite for the
future of the region as a whole as well as for each individual state, fore mostly
when it comes to their European perspective.
Closer cooperation, partnership and contacts with more advanced,
experienced EU member states would provide the Western Balkan countries
with opportunities for direct learning, adopting best practices and translating
them to the Western Balkan context which would ultimately enhance resolution
of the present issues and challenges in the region. Regional cooperation in the
Western Balkans is a topic very often heard about and an issue of great
importance when speaking about the European perspective of the region.
One of the reasons that regional cooperation is being very much insisted
on is that the EU itself is founded on cooperation among regions and because
political stability, economic prosperity and social development has been mostly
achieved due to close relations and cooperation in a vast range of fields between
the European states and regions. For this reason it has been seen as a successful
model to be followed and applied in the Western Balkans region too. That
regional cooperation is a model that pays off was also proven by the example of
the Central and Eastern European Countries (CEEC).
While they were treating all these countries together as one whole, they
were at the same time paying great attention to the specific position of each one
of the countries. Entering into such an agreement was conditioned by the
readiness of each country to work on peace building, adopting democratic values
with the emphasis on the respect of human and minority rights and willingness
to re-establish cooperation with the neighbors. Thus, the EU attached much
greater importance to regional cooperation in the case of the Western Balkans,
In order to foster the accession process for candidates and potential
candidates in the Western Balkans, the EU has developed a policy known as the
Stabilization and Association Process. The Stabilization and Association Process
(SAP) was initiated in May 1999, showing long-term orientation of the EU to
assist the countries of the Western Balkan region in their political efforts by the
means of financial and human resources aid that would finally lead to full EU
membership. Albania, Bosnia and Herzegovina, Croatia, Macedonia,
Montenegro, Serbia and Kosovo are all involved in SAP. SAP is the framework
for the EU negotiations with the Western Balkans countries, all the way to their
eventual accession with three main aims: stabilizing the countries and
encouraging their swift transition to a market economy, promoting regional
cooperation, eventual membership of the EU.
The EU is very much concerned with cooperation and mutual assistance
among the countries of the region themselves. 10 Years later MARRI is under
the regional ownership concept. MARRI is an International Governmental
Organization, based on the Vienna Convention for diplomatic relations.
Constructive regional cooperation is of crucial value and indicates that a country
654
is ready to integrate into the EU. The Western Balkans’ approach to the EU has
to be accompanied by an enhancement of regional cooperation modeled upon
cooperation within the EU itself.
The Western Balkan countries have also become fully aware of the shared
problems that they have, most of which have strong cross-border characteristics,
from which the responsibilities towards each other rise. They now realize the
benefits and results that regional cooperation has brought to each one of them,
which gives further incentive to continue strengthening cooperation.
Furthermore, the Strategy stresses the need for recognizing
multiculturalism, as the Balkans has always been comprised of different peoples
and nationalities. Bearing in mind multicultural, religious and national structure
of the Western Balkans, this aspect gains additional value and significance. The
Western Balkan countries will have the opportunity to provide initiatives,
propose solutions and act as equal partners with the member states in matters of
mutual interest and concern. Assuming an active role in this process will help in
changing the perception of these countries and positively reflect their
affirmation at the European level.
One important step toward this goal was The Migration, Asylum and
Refugees Regional Initiative (MARRI), created in 2003, as a project in the
frame of the Stability Pact. The aim of MARRI project was to facilitate the
process of stabilization and reintegration in the field of migration. The MARRI
Member States are Albania, Bosnia and Herzegovina, Croatia, Macedonia,
Montenegro and Serbia (at the beginning, Serbia and Montenegro were one
state). Main challenges were the Human rights standards and Rule of law for the
citizens of the MARRI MS, regarding the migration, citizenship, refugee return,
asylum, visa and consular issues, integrated border management. The dominant
issue was stabilization and security. This goal was not possible to be achieved
without the implementation of EU regulations of stability. The guiding
principles of MARRI, established by the very beginning of its inception, are:
strengthening regional ownership, enhancing regional cooperation and
supporting EU integration.
Under the presidency in 2006 of Bosnia and Herzegovina special efforts
were focused on the process of further development of Regional Ownership
principle and increasing the capacities of MARRI Member States and resuming
ownership and responsibility of decision making within main MARRI areas of
work. Next year,under the Croatian presidency, the main goals were promoting
the idea of regional ownership in MARRI issues, underlining the importance of
continuous cooperation toward promotion of stability and security in the region.
During 2008 and 2009 under Macedonian presidency effort was put on
enhancing state and human security and initiate, facilitate and coordinate
developments in the fields of asylum, visa, border management and
sustainability of return. Priorities under Montenegrin presidency were
migrations and related issues as well as on the activities of the Western Balkans
655
governments in this field. In the period of 2011 till 2012 under Serbian
presidency activities were focused on legal migration and the fight against
smuggling of trafficking in human beings. Bosnia and Herzegovina, during its
Presidency, 2012-2013 gave particular attention to the issues of common
interest for all Western Balkan countries, and focus the activities to two areas of
MARRI operations in particular, namely: legal migration and migration
statistics.
Through the MARRI framework Croatia will try in the next year to
further improve the existing cooperation among relevant national authorities,
aiming to consolidate already acquired regional experience with the best
European practice in confronting irregular migrations. Since Croatia will take
over the MARRI Presidency in the period when the actual Strategy and Action
Plan will be concluded and the new one should be adopted for the period 20142016, special attention should be paid to the related drafting procedure, with the
aim to prepare relevant proposals based on best acquired experience within
MARRI and, at the same time, take into consideration contemporary political
and social influences on the migration processes worldwide. Drafting and
adopting of the new MARRI Strategy and Action Plan will be the key moment
in the upcoming Croatian Presidency and the basic criteria in its future
assessment. The drafting and adoption procedure of the MARRI Strategy and
Action Plan will create a unique opportunity for all Member States to
significantly contribute to the construction of MARRI activities framework in
the near future, as well as a chance for improving their participation in
preserving regional stability, security and prosperity in Southeast Europe.
MARRI is an example of regional cooperation and example of
overcoming barriers of cultural diversity with differences in way of thinking. All
those differences must be recognized in advance, and to identify solution how to
overcome it because MARRI is a project of regional cooperation modeling unity
in diversity and fostering multiculturalism of the Balkans and also reflection of
possibility that multicultural and multinational project can consolidate path
toward secure and better future of this turbulent region.
Bibliography:
COMMISSION ON HUMAN SECURITY. Human Security Now, Protecting and
Empowering People, New York, 2003. Available online :
http://reliefweb.int/sites/reliefweb.int/files/resources/91BAEEDBA50C6907C1256D19006A9
353-chs-security-may03.pdf.
EUROPEAN COUNCIL. Declaration of the EU-Western Balkans Summit, Thessaloniki, 21
June 2003,10229/03, Press 163. Available online:
http://www.consilium.europa.eu/ueDocscms_Data/docs/pressdata/en/misc/76291.pdf.
EUROPEAN COMMISSION, ENLARGEMENT DG AND EXTERNAL RELATIONS DG.
Regional Cooperation in the Western Balkans – A policy priority for the European Union.
656
Office for Official Publications of the European Communities, Luxembourg. Available
online: http://ec.europa.eu/enlargement/pdf/nf5703249enc_web_en.pdf.
HUDSON, H. 2006. Human Security and Peace-building through a Gender Lens, DIIS,
Working Paper No. 37. Available online: http://www.isn.ethz.ch/DigitalLibrary/Publications/Detail/?ots591=0c54e3b3-1e9c-be1e-2c24a6a8c7060233&lng=en&id=27035
KAPLAN, S. 2008. Fixing Fragile States: A New Paradigm for Development, Greenwood:
Praeger. 232 p. ISBN 978-0275998288.
KLOPCIC, A., 2004. Trafficking in Human Beings in Transition and Post-Conflict Countries.
In Human Security Perspectives, 2004, Vol. 1, No. 1, 2004, p 7-12.
KRASTEV, I. 1999. Human Security in South-East Europe, Special Report commissioned by
UNDP (1999). Available online:
http://web.ceu.hu/cps/bluebird/eve/statebuilding/krastev_humansecurity.pdf
KOSTOVICEVA, D., BOJICIC-DZELILOVIC, V. 2010. Human Security in a Weak State in
the Balkans, 2010. In Transnational Terrorism, Organized Crime and Peace-Building, 2010,
p. 38-54. New York: Palgrave, ISBN 978-0230234628.
PICARELLI, J T., 2008. Transnational Organized Crime. In Security Studies: An
Introduction, 2008, p. 453-467. London: Routledge, ISBN 0-203-92660-9. Available online:
http://hamdoucheriad.yolasite.com/resources/security%20studies.pdf
STABILITY PACT FOR SOUTHEASTERN EUROPE. Eight Years of the Stability Pact for
Southeastern Europe – From Stabilization to Integration. Available online:
http://www.stabilitypact.org/about/spisanie.pdf.
UN. The Report Submitted by the Special Rapporteur on Trafficking in Persons, Especially
Women and Children, Joy Ngozi Ezeilo, UN Doc. A/HRC/10/16 Available online:
http://www2.ohchr.org/english/issues/trafficking/docs/HRC-10-16.pdf. accessed 22 April
2013.
VANKOVSKA, B. 2007. The Human Security Doctrine for Europe: A View from Below. In
International Peacekeeping, 2007, Vol. 14, No. 2, pp. 264–8.
VUKADINOVIC, R., 1999. Challenges to Security. In Southeast Europe. South-East
European Studies, 1999, Vol. 36, No. 5, 1999, p. 3-14.
657
VOJENSKÝ ASPEKT REGIONÁLNEJ SPOLUPRÁCE
V LATINSKEJ AMERIKE – JUHOAMERICKÁ RADA
OBRANY
MILITARY ASPECT OF REGIONAL COOPERATION IN
LATIN AMERICA – THE SOUTH AMERICAN COUNCIL OF
DEFENSE
Natália Šubrtová1
ABSTRACT
The South American Defense Council (Consejo de Defensa Suramericano – CDS) was
established in 2009 as a Ministerial Council within the institutional structure of the UNASUR.
It became a unique project in the history of South America, whereas no similar mechanisms
ever existed before in the region. The Council functions as defense authority and it was
created on a proposal of Brazil, with the aim of deepening and promoting dialogue in defense
between the Member States of UNASUR. However, already at the beginning, states that
primary initiated the establishment of the Council (Brazil, Argentina and Chile) clearly stated
that their goal is not to form a military alliance similar to NATO, but to create a common
platform which would allow them to promote security cooperation, build up confidence
measures, implement joint actions and encourage mutual military industrial exchange. Given
the political nature of the Council of Defense, the question arises whether it is nothing more
than a defensive pact or has a role of being an instance in political integration. This article
provides a brief analysis and characteristics of the functioning of the South American Defense
Council; as well as it defines its current challenges, trends and possible future orientation in
defense and security matters.
Key words: South American Defense Council, UNASUR, security, security cooperation
1 Štruktúra, základné ciele a právna povaha Juhoamerickej obrannej rady
(CDS)
Pre uvedenie do problematiky týkajúcej sa Juhoamerickej rady obrany je
potrebné v prvom rade predstaviť charakter jej povahy, ktorý je uvedený
v článku 1 vlastného štatútu, kde sa uvádza, že: „ sa vytvára Juhoamerická
obranná rada, ktorá má slúžiť ako konzultačné, kooperačné a koordinačné
fórum v oblasti obrany“ (Estatuto del Consejo ... , 2008, s.1); a zároveň tento
istý dokument v článku 6 definuje organizačnú štruktúru Rady, pozostávajúcu
z ministrov obrany alebo ich námestníkov všetkých členských štátov, ktorí sú
zodpovední za výkon a riadenie Rady. (Estatuto del Consejo..., 2008) Výhodou
1
Natália Šubrtová, Mgr. Katedra medzinárodných vzťahov a diplomacie, Fakulta politických
vied a medzinárodných vzťahov, UMB v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1, 974 01 Banská
Bystrica, [email protected]
658
takéhoto usporiadania je, že po prvýkrát v histórii latinskoamerického regiónu
sú to práve spomínaní ministri obrany, ktorí disponujú autonómiou vo vytváraní,
navrhovaní a schvaľovaní jednotlivých politík spadajúcich pod agendu Rady,
bez akéhokoľvek zasahovania a ovplyvňovania zo strany Spojených štátov
amerických alebo iného mimoregionálneho aktéra. Politická podstata CDS je
teda spojená s efektívnym civilným riadením a potrebou autonómneho
fungovania bez potreby vonkajšieho zásahu2. Toto vytvára priestor pre riešenie
takých otázok, ktoré sa vyskytujú nad rámec toho, čo sa považuje za čisto
vojenskú a tradičnú oblasť obrany, čo znamená, že politické rozhodnutia
adoptované vo vnútri Rady si nemusia a priori vyžadovať použitie ozbrojených
síl a priameho vojenského zásahu.
1.1 Základné ciele Juhoamerickej obrannej rady
V súlade s ustanoveniami dohodnutými v Deklarácii zo Santiaga3 v roku
2009, hlavné ciele, ktoré chcú členské štáty prostredníctvom vytvorenia
Obrannej Rady dosiahnuť, boli rozdelené do štyroch oblastí:




Obranná politika
Vojenská spolupráca, humanitárne akcie a mierové operácie
Vojenský priemysel a technológie
Kvalifikácia a vyškolenie (Consejo de Defensa ...., 2009)
Oficiálna formulácia týchto cieľov poukazuje na to, že členské štáty sa
formálne zaviazali k vybudovaniu komplexnej operatívnej aliancie, ktorá
počítala s vytvorením kooperačnej siete slúžiacej na obranu latinskoamerického
regiónu.
Pomocou tohto stručného prehľadu uvedených cieľov môžeme
konštatovať, že:
Spojené štáty americké už od 19. storočia, avšak vysoko intenzívne najmä v druhej polovici
20. storočia, aktívne zasahovali do politického diania v Latinskej Amerike prostredníctvom
použitia nástrojov vojenskej diplomacie, o čom svedčia desiatky štátnych prevratov,
občianskych vojen, militantných júnt, ako aj zriadenie vojenských základní takmer po celom
území Strednej a Južnej Ameriky.
3
Deklarácia zo Santiaga (prijatá v marci 2009) prestavuje hlavné iniciatívy v oblasti
spoločnej obrannej spolupráce, s cieľom harmonizovať rozdiely a prostredníctvom Obrannej
rady vytvoriť platformu pre dialóg, ktorá by poskytovala priestor na vyriešenie konfliktov
medzi svojimi členmi, zosúladenie vojenských výdavkov, a zároveň by slúžila aj ako
koordinačný mechanizmus pre zaistenie vonkajšej bezpečnosti štátov. Deklarácia ratifikuje
rešpektovanie zvrchovanosti, integrity a územnej celistvosti členských štátov, ako aj
nezasahovanie do ich vnútorných záležitosti a právo národov na sebaurčenie (je teda
v priamom súlade s Chartou OSN). Dokument taktiež hovorí o práve členských štátov na
ochranu pred bezpečnostnými hrozbami vnútorného, ako aj vonkajšieho charakteru, ktorá
však musí byť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu.
2
659
a) štáty UNASUR-u sa politicky zaviazali prostredníctvom spoločnej
Deklarácie vytvoriť štruktúru, ktorá by podnecovala spoluprácu
nominálne orientovanú na kolektívnu obranu, t.j. smerom k vytvoreniu
schémy obrannej aliancie proti vonkajším a vnútorným hrozbám4
prírodného charakteru;
b) signatárske štáty sa však vyhli zahrnutiu možnosti vytvorenia spoločných
vojenských cvičení, avšak mnohé z nich (Argentína, Brazília, Čile,
Kolumbia, Ekvádor a Peru) aktívne participujú na cvičeniach
organizovaných americkým US Southern Command5.
Netreba však zabúdať, že už medzi prvotnými ambíciami zakladajúcich
členov Obrannej Rady figurovala vôľa o vytvorenie účinnej operatívnej aliancie,
avšak v dôsledku viacerých, ako formálnych, tak aj neformálnych prekážok,
a rozdielnych názorov na spôsob jej fungovania bolo jej úplne vybudovanie
obmedzené. Hlavné prekážky, ktoré sťažujú vytvorenie efektívnej aliancie
v rámci CDS priamo súvisia s aktuálnym usporiadaním medzinárodnej
štruktúry, čo má za následok fragmentáciu integračných snáh v regióne Južnej
Ameriky. Víctor M. Mijares hovorí v tejto súvislosti o troch základných
problémoch:
 „Hegemónia USA na Americkom kontinente, pričom táto má prevahu
nad regionálnou hegemóniou Brazílie v rámci subkontinentu Južnej
Ameriky.
 Existujúci systém konkurenčných aliancií a rozdielnych politických
ideológií, ktoré zamedzujú možnosti vytvorenia vzájomnej dohody.
 Rastúca multipolarita, poskytujúca čoraz väčšie možnosti pre
spoluprácu vo vojenských a nevojenských oblastiach, čo v konečnom
dôsledku vedie k oslabovaniu vplyvu regionálnej veľmoci“. (Mijares,
2011, s.13)
Na základe týchto tvrdení môžeme predpokladať, že pre efektívne
vykonávanie úloh spadajúcich do kompetencie CDS je pre budúcnosť a smer
fungovania Juhoamerickej obrannej rady potrebný širší konsenzus a spoločne
zdieľané priority členských štátov; pričom kontúry ďalšieho vývoja v oblasti
regionálnej obrannej a bezpečnostnej agendy budú plné záležať od ich
strategických rozhodnutí. Avšak, ak chce Latinská Amerika, na čele s jej
regionálnymi lídrom Brazíliou, sedieť pri stole s „globálnymi hráčmi“, tak práve
vzájomná kooperácia vo vojenskej oblasti sa pre najbližšie roky javí ako
kľúčová, v súvislosti s rastom ako symetrických, tak aj asymetrických
4
Tieto však nie sú bližšie špecifikované v rámci CDS
US Southern Command (Južné Veliteľstvo USA) je jedným z deviatich Zjednotených
bojových veliteľstiev (Unified Combatant Commands) amerického Ministerstva obrany. Táto
jednotka je zodpovedná za zostavovanie kontigentného plánovania a vojenských operácií
v Centrálnej a Južnej Amerike, ako aj v Karibiku a jej teritoriálnych vodách. Jej sídlo je
v meste Doral na Floride.
5
660
bezpečnostných hrozieb, na ktoré by mala medzinárodná komunita vedieť
efektívne reagovať a včas prijať potrebné nevyhnutné opatrenia.
2 Aktuálne výzvy, možnosti spolupráce a hrozby Juhoamerickej rady
obrany
Napriek ťažkostiam, ktorým latinskoamerické štáty v oblasti vnútornej
bezpečnosti čelia už niekoľko desaťročí (organizovaný zločin, povstania,
politická polarizácia, ľavicový extrémizmus, rozbujnená korupcia, obchod
s drogami, atď.), v súčasnosti juhoamerický kontinent nevykazuje typy
konfliktov, ktoré by boli klasifikované ako vojny, vynímajúc obdobia
medzištátnych kríz (Kolumbia – Venezuela; Kolumbia – Ekvádor; Peru – Čile,
Argentína – Uruguaj, atď.). (Conflict Barometer, 2012) Avšak, viac ako
storočná prítomnosť Spojených štátov amerických v regióne zamedzila
vytvoreniu prirodzeného líderstva najsilnejších krajín Latinskej Ameriky, ktoré
by podporilo vybudovanie vlastných bezpečnostných štruktúr. V dôsledku
zmien, ktoré sa za posledné desaťročie odohrali na medzinárodnej scéne,
spôsobených aj vypuknutím globálnej ekonomickej krízy, čo malo za následky
oslabenie tradičných svetových veľmocí so zdrvujúcim dopadom na ich
ekonomiky, sa dnes ako alternatíva a protiváha k hegemonickému postaveniu
USA javí Brazília. Práve tato krajina stála za snahami o posilnenie regionálnej
integrácie a jej rozšírenie aj o vojenský aspekt spolupráce v podobe vytvorenia
spoločného obranného mechanizmu, ktorým je dnes Juhoamerická obranná rada.
„Vytvorenie spoločnej juhoamerickej identity v oblasti obrany môže znamenať
zmenu v zmýšľaní smerom k spolupráci a vzájomnej dôvere, odmietnutím
konfliktnej logiky“. (Pedregal, 2009, s. 72) V súvislosti s príležitosťami, ktoré sa
prostredníctvom kooperačného rámca Obrannej rady členským štátom
naskytujú, môžeme v prvom rade poukázať na možnosť prezentovania
spoločných postojov a zjednoteného prístupu v otázkach týkajúcich sa udržania
a budovania medzinárodného mieru, na základe čoho región vystupuje ako jeden
celok, čo prispieva k zvyšovaniu jeho relevancie na globálnej politickej scéne.
Jedným z takýchto príkladov je aj Spoločná mierová jednotka Cruz del Sur
medzi Argentínou a Čile, ktorá je zložená z príslušníkov armády obidvoch
spomínaných krajín, a jej cieľom je napomáhať OSN pri mierových operáciách.
Okrem toho, ďalšou pozitívnou stránkou založenia Juhoamerickej
obrannej rady je možnosť členských štátov UNASUR-u autonómne vyriešiť
problémy, ktoré vznikajú na ich území, a zamedziť podnetom, ktoré by viedli
k nestabilite regiónu, a to bez potrebného zásahu mimoregionálneho aktéra resp.
medzinárodnej komunity. CDS je teda po prvý krát v histórii Latinskej Ameriky
kompetentných orgánom endogénneho charakteru spôsobilým na vyriešenie
aktuálnych výziev a hrozieb vo vojenskej oblasti v regióne.
Po tretie, medzi výhody, ktoré vyplývajú zo založenia Obrannej rady patrí
aproximácia jednotlivých politík a obranných stratégií členských štátov, ako aj
661
búranie „mýtických“ bariér a budovanie vzájomnej dôvery, ktorá v konečnom
dôsledku vedie k uľahčeniu vytvárania možností spolupráce súvisiace s obranou,
a to aj do takých oblastí, akými sú napr. spoločné vzdelávanie a odborná
príprava vojenských kádrov, vojenská výroba, získavanie a analýza informácií,
vytváranie spoločným armádnych jednotiek, humanitárna pomoc, atď. Všetky
tieto vyššie spomenuté faktory prispievajú k väčšej kohézií v oblasti vojenskej
obrany v latinskoamerickom regióne, a zároveň môžeme konštatovať, že
založením Obrannej rady a aplikáciou riešení a prístupov z dielne lokálnych
aktérov (v tomto prípade členské štáty UNASUR-u), ktoré hľadajú riešenia na
problémy súvisiace s vojenskými otázkami v regióne, viedlo k vytvoreniu tzv.
„nového pohľadu“ na analýzu miestnej reality.
Čo sa týka slabých stránok Juhoamerickej obrannej rady, Esteban
Guarda Barros, odborník z Centra strategických obranných štúdií CDS, tvrdí,
že „prehnané zveličovanie schopností regiónu s víziou sebestačného vyriešenia
bezpečnostných a obranných hrozieb môže viesť k pocitu nereálnej autarkie,
meritum, o ktoré sa pokúšajú už aj niektoré politické a ekonomické modely
v regióne“. (Aranguiz, 2013, s.70)
Druhým problémovým bodom fungovania Obrannej rady je fakt, že
naďalej zostáva veľmi komplikované prijatie konsenzu vzhľadom na
rôznorodosť a odlišnosť priorít v agendách obrany členských štátov CDS.
Výzvou obranného orgánu UNASUR-u do budúcnosti teda bude efektívne
vykonávať svoju činnosť a napĺňať ciele jednotlivých krajín, bez toho aby tento
neskĺzol do úlohy hodnotiaceho orgánu resp. mal tendenciu komparovať postoje
členských štátov v oblasti vojenskej obrany, čo by v prípade konkrétnej krajiny
mohlo mať za následok pocit straty vlastnej identity a schopnosti rozhodovať sa
autonómne, a v extrémnom prípade by to mohlo viesť až k vystúpeniu štátu
z colnej únie.
Ďalším negatívnym faktorom podkopávajúcim perspektívu účinnej
obrannej spolupráce je to, že vzhľadom na dejinné súvislosti štátov
nachádzajúcich sa v regióne, pozorujeme nedostatočný stupeň motivácie
a presvedčenia, ktorý by viedol k prehĺbeniu integračných snáh v politickej,
hospodárskej, vojenskej, ako aj sociálnej oblasti s cieľom zvýšenia blahobytu
a vzájomnej prosperity, z ktorej by benefitovali všetky zúčastnené strany.
Na záver, v súvislosti so slabými stránkami, ktoré môžu mať na CDS
negatívny vplyv, a ktorým Obranná rada v súčasnosti čelí, je potrebné
spomenúť, že tlaky prostredníctvom, ktorých bude región ako blok vplývať na
jednotlivé členské štáty s cieľom prioritarizácie svojich aktivít, môžu viesť
k pocitu straty slobody a navyše v krajnom prípade aj k odstúpeniu danej krajiny
od ratifikačnej zmluvy, čím by zaniklo aj jej členstvo v CDS. Avšak, pri použití
efektívnych nástrojov, ktoré by v konečnom dôsledku viedli k vybudovaniu
obranného mechanizmu založeného na vzájomnej dôvere a konštrukcii
spoločnej identity, by potom bolo možné prehĺbenie spolupráce aj smerom
k prijatiu spoločného dokumentu – doktríny. V súčasnosti má však Rada skôr
662
opačnú tendenciu, vzhľadom na laxný prístup členských štátov k dosiahnutiu
konsenzu, hlboké nezhody v oblasti strategických konceptov a doktrín, ako aj
dôraz na relevanciu spolupráce vo vojenskej oblasti niektorých členských štátov
s mimoregionálnymi aktérmi (Kolumbia – USA).
Na základe vyššie spomenutých faktov je viac ako samozrejmé, že
Juhoamerická rada obrany má, čo sa efektívneho fungovania týka, pred sebou
ešte dlhú cestu. Jednak je badať nedostatočnú koordináciu medzi členskými
štátmi v riešení otázok ako sú napr. obchod s drogami, organizovaný zločin
a korupcia; a zároveň pozorujeme aj nízky stupeň zainteresovanosti a ochoty
prijímať spoločné záväzky vyplývajúce z členstva v Rade6. Taktiež je dôležité si
uvedomiť, že interné požiadavky jednotlivých štátov v obrannej sfére so sebou
prinášajú aj požiadavky spojené so sociálnou agendou (ochrana občanov,
militarizácia verejnej bezpečnosti, chudoba a nárast kriminality, atď.), ktorá je
prioritnou oblasťou pre každú latinskoamerickú vládu. Problematickými
otázkami naďalej zostávajú aj obchod s drogami, jadrové zbrojenie Venezuely
a vzťahy niektorých členov so štátmi ako je Čína a Irán.
Relevantným krokom vpred smerom k prehĺbeniu spolupráce vo
vojenskej oblasti bolo prijatie Akčného plánu obrany, ktorého hlavným cieľom
je posilniť dialóg a konsenzus v oblasti obrany a naďalej podporovať
transparentnosť vo výdavkoch určených na obranu. (Unasur aprueba su ..., 2013,
s.1)
Avšak, v rámci UNASUR-u sa najmarkantnejšie pokroky určite odohrali
v témach obrany a bezpečnosti. Bolo zriadené a v súčasnosti už existuje
Centrum pre strategické štúdie CDS so sídlom v Buenos Aires, a zároveň sa
pokračuje v budovaní juhoamerickej Akadémie obrany, ktorá bude slúžiť na
vojenský výcvik príslušníkov ozbrojených síl 12 členských štátov regionálneho
organizmu. „Hovoríme o zásadnom prelome v oblasti koordinácie a obrany
krajín UNASUR-u, kedy po prvý krát v histórií budeme mať možnosť rozvíjať
svoju vlastnú identitu myslenia štruktúrovanú v Akadémii Obrany pre naše
krajiny“. (Forti, 2013, s.1) Taktiež sa pracuje na návrhu a následnej konštrukcii
prvého juhoamerického vojenského cvičného lietadla/vojenskej základe (IA73/UNASUR I), projekte, ktorý je vo svojej druhej fáze a bude predložený na
schválenie Ministrom obrany v dohľadnej dobe. Juhoamerická obranná rada
prehĺbením vzájomnej spolupráce zaznamenala markantný posun za posledný
rok, založený na interoperabilite obranných systémov členských štátov,
vedeckom a technickom rozvoji, ako aj občianskej advokácií o relevancii
a podstate efektívnej obrany a bezpečnosti v podobe kompetentného
regionálneho orgánu.
6
V tomto prípade je učebnicovým príkladom Kolumbia, kde je vplyv Spojených štátov
amerických na rozhodnutia spojené z bezpečnostnou a obrannou agendou viac ako eminentný.
663
Záver
Štatisticky vzato, patrí Južná Amerika medzi pacifickejšie kontinenty
sveta, ktorý sa však nezaobíde bez svojich vlastných vnútorných problémov.
Tieto problémy prezentujú výzvy pre Juhoamerickú radu obrany, ktorej úlohou
je, použitím primeraných nástrojov, nájsť vhodné odpovede na vyriešenie
obranných a bezpečnostných otázok v regióne. Kľúčovým cieľom Rady je
vytvorenie a šírenie jednotného geostrategického myslenia odzrkadľujúceho
autentickosť čŕt juhoamerického kontinentu, tak aby v praxi bola schopná čeliť
tlakom zo strany vonkajších aktérov, ako aj vytvárala špecifický priestor pre
identifikáciu bezpečnostných rizík a hrozieb; a zároveň by aj vedela
predpokladať možné scenáre budúceho vývoja, čím by prispievala k znižovaniu
negatívnych dopadov existujúcich konfliktov a posilňovala výkon krízového
manažmentu v latinskoamerickom regióne.
Z hľadiska budúceho vývoja sú v strednodobom a dlhodobom horizonte
pre Radu relevantné dva ciele, ktoré sa premietajú aj do pozície aktuálnych
výziev:
 Konsolidácia Južnej Ameriky ako mierovej zón
 Vybudovanie spoločnej juhoamerickej identity v oblasti obrany
Z tohto pohľadu sú vzájomná dôvera a politická vôľa, rovnako ako aj
ostatné opatrenia založené na spolupráci, prvým predpokladom smerujúcim
k formálnej adopcii týchto záväzkov, pričom od toho závisí, či Rada v blízkej
budúcnosti rozšíri svoje kompetencie a pole pôsobnosti, prostredníctvom
inkorporácie nových mechanizmov určených na riešenie sporov, krízové
riadenie a komplexnejšie obranné úlohy, s cieľom preukázania svojej účinnosti
v prípade vypuknutia konfliktu, ktorý by dokázal ohroziť mier a stabilitu
v Južnej Amerike.
Literatúra:
ARANGUIZ, B.J. 2013. El Consejo de Defensa Suramericano y las nuevas amenazas. In
Revista Enfoques, roč. 11, 2013, č. 19. ISSN 0718-0241, s.53-75.CARLINA, M.A.,
DICHIERA, L. FABIETTI, B.A. 2009. El Consejo de defensa suramericano como
mecanismo de seguridad cooperativa. Dostupné na internete:
http://www.ara.mil.ar/archivos/Docs/11-MARiA%20ADELA%20CARLINO.pdf.
CONSEJO DE DEFENSA SURAMERICANO. Declaración de Santiago de Chile. 2009.
Dostupné na internete: http://www.cdsunasur.org/images/stories/
Creacion%20CDS/Declaracion_Santiago_%20Chile_2009.pdf.
HEILDELBERG INSTITUTE FOR INTERNATIONAL CONFLICT RESEARCH. Conflict
Barometer 2012. Dostupné na internete:
http://www.hiik.de/en/konfliktbarometer/pdf/ConflictBarometer_2012.pdf.
LA SENAL INFORMATIVE DE AMÉRICA LATINA. Consejo de Defensa de UNASUR se
reune en Lima por primera vez en 2013. Dostupné na internete:
664
http://www.telesurtv.net/articulos/2013/05/16/consejo-de-defensa-de-unasur-se-reune-enlima-por-primera-vez-en-2013-6715.html.
MIJARES, M.V. 2011. Consejo de Defensa Suramericano: obstáculos para una alianza
operativa. In Politeia, roč. 34, 2011, č. 46. ISSN 0303-9757, s. 1-46.
PEDREGAL, C.C. 2009. UNASUR y la proyección del Consejo de Seguridad Suramericano.
Dostupné na internete:
http://revistas.ucm.es/index.php/UNIS/article/download/UNIS0909330062A/27194.
RUIZ FERREIRA, E.C. 2010. El proceso de integración suramericano y elementos para una
estrategia sindical. Dostupné na internete: http://www.csacsi.org/index.php?option=com_docman&task=doc_download&gid=631&Itemid=181&lang=
es.
UNASUR. Estatuto del Consejo de Defensa Suramericano. 2008. Dostupné na internete:
http://www.ceedcds.org.ar/Espanol/09-Downloads/ESTATUTO_CDS.pdf.
UNASUR. UNASUR creates South American Defense College to train military members.
Dostupné na internete: http://unasuroutlook.org/index.php/unasur-create-the-south-americandefense-college-to-train-military-members/.
665
PRIORITY OF ECONOMIC SECURITY IN THE ASPECT OF
NATIONAL SECURITY OF UKRAINE
Inga Uriadnikova1 – Vladimir Lebedev2
ABSTRACT
The article presents the fundamental importance of economic security in terms of national
security. In conclusion, article summarize that the economic security of all without exception
determines the vital interests of the individual, society and the state.
Key words: security, national security, economic security.
Introduction
Dynamics of development of the modern Ukrainian society now is that,
despite its internal contradictions, some trends towards stabilization of social
relations, the creation of sustainable social-economic, political and ideological
relations, although the danger of confrontation and social turmoil has not yet
passed. However, this internal contradiction creates a serious danger and threat
to the national security of the state. In this regard, an important is the search of
civilized means of prevention and settlement of possible social cataclysms. The
contradictions and conflicts at the current stage of development of society are
largely predictable and inevitable, in terms of social and ideological pluralism,
and democracy formation.
Security justifiably believes to the key social value, without it, the
significance of other values is doubtful: to whom, for example, need freedom, if
there are no guarantees to the individual security or economic well-being, is
under constant threat? Safety is, thus, the condition of accumulation, extension
and enrichment of other assets in case of its absence or lack „axiological
structure of society is exhausted and deformed, tapering down to a simple selfdefense“. (Kovalevich, 2004)
With this approach to security, it becomes apparent diversity of its
aspects. The most important of them are:
1
Inga Uriadnikova, Ph.D., docent, Institute of Mathematical Machines and Systems Problems
of the Ukraine National Academy of Science (IMMSP NASU). Current member of Academy
of Safety and Bases of Health; Member of the European Association for Security. IMMSP
NASU, Academician Glushkova Avenue 42, Kiev 03680, Ukraine, [email protected]
2
Vladimir Lebedev, Ph.D., professor, Department of Science of materials of Odessa National
Polytechnic University (ONPU). Current member of Academy of Safety and Bases of Health;
Member of the European Association for Security. ONPU, prospect Shevchenko 1, 65044
Odessa, Ukraine, [email protected] rambler.ru.
666
 military - which implies the protection of members of society from
external threats;
 political - is associated with ensuring civil peace, national reconciliation
and territorial values, the rule of law, the suppression of the causes of
social and civil conflicts, regional and national separatism;
 ecological - consisting in the ability of the state to exercise effective
protection of the human environment;
 economic - characterizes the ability of the economy to sustainable
development, ensuring the immediate needs of the population;
 technology - requires the lack of technical gap with other countries and
peoples, creating conditions for the development of science and
technology, the protection from technological and natural disasters;
 information - providing for the possibility of obtaining adequate and
comprehensive information of all members of the society, their freedom
from manipulation by the media and ideological systems;
 medical - expressed in the protection from the epidemics, the protection of
motherhood and childhood, combating drug addiction and alcoholism;
 legal - consisting in the presence of real guarantees of protection of the
individual and society through legal means.
The priority of one or another kind of national security is determined by
the objective factors:
a) the degree of the needs of individuals, social groups, communities, states,
world community in it for the conservation and development of oneself,
as well as facilities of vital importance and values (natural and social);
b) increasing the vulnerability of the people and vital installations without
focusing on its strengthening;
c) presence of a wide range of emergency risks must confront this system
safety
According to these indicators, economic security, from our point of view
is put forward on the first place in the national security system.
The priority of economic security is that it underpins all without exception
vital interests of the person society and the state, not even wearing, at first
glance, an economic nature. Absence or lack of economic security makes it
difficult for the achievement of other aspects of security
Problems of economic security progressively affect the security of the
military, the creation of which can do only state with a strong economic and
political power directly due to economic security.
Safety environmental, requiring enormous material costs and investments,
that is also driven by economic security.
667
That is exactly the case with security technology, health, information.
even legal security, which consists in creation of real guarantees of protection of
personality, society and state from a variety of offences and crime, provided,
ultimately, security economic. The above makes it possible to agree with the
existing literature claims that „the economic security ... is the basis of national
security“. (Belogov, 2007)
At the same time, justice demands that we recognize that economic
security is impossible without security, legal, political, of those technological,
environmental, etc . Integral character of security is expressed in the inability of
opposition and break its aspects, will require such public policy security, which
ensures their combination.
Security threats are factors and conditions creating danger to the
existence, functioning and development of vital interests and values of the
individual, society and the state. Among them, in modern conditions it is
necessary to allocate:
 crisis economy, which in its contemporary state is not able to meet the
vital needs of the population and many of the needs of the state States;
 poverty of a considerable part of the population, growth of social tension;
 mental conflicts, the activities of organizations to facilitate their
incitement (West-Eastern Ukraine);
 the weakness of the state in General and its separate branches;
 low efficiency of law-enforcement system;
 exhaustion and pollution of the natural environment;
 natural and technogenic catastrophes;
Thus, the primary nature of economic security in the system national
security is fundamentally important for modern Ukraine in order to strengthen
the economic power of the state, and to ensuring social guarantees of the
population, the development of a democratic, social partnership.
The problem of providing foreign economic security of the state as a
necessary element of national security of Ukraine is a key in the modern
conditions. It is connected primarily with the fact that the economy of Ukraine
in recent years has been developing in conditions of financial and general
economic crisis. The actual damage suffered by the country during the period of
reforms, led to the fact that in many respects it is on the verge of losing
economic independence.
1 Basic definitions of foreign economic security
At the present time in the scientific literature there are several approaches
to interpretation of the concept of foreign economic security, which can be
divided into three: the satellite, autonomous and situational.
668
Satellite approach defines the foreign economic security as a formally
independent, but in fact subordinate conception. In this context, security is
linked with two concepts of competitiveness and sustainability. Hence the
foreign economic security can be defined or as the competitiveness of the
national economy, or as the sustainability of its development. Satellite approach
includes energy, food, raw materials, migration, monetary and environmental
problems.
Autonomous approach, defines the foreign economic security as an
independent concept with its own content. Its members are threats and
challenges. External economic safety - security from threats, the ability to
answer challenges. Autonomous approach acts as a state approach. It proceeds
from the fact that the foreign economic security cannot be addressed to market,
it can deal with only the state. In this sense, the autonomous approach is driven
approach, meaning that you can provide and even increase the foreign economic
security by the state.
Situational approach combines the two previous. Regardless of the
differences in theoretical approaches to the problem there is a common decisionmaking on the basis of the preliminary information. The value of any of them
ultimately determined by the possibility of forecasting and preliminary
identification of both the fact and extent of the foreign economic threats.
At the present time, the concept of foreign economic security can be
considered in two ways:
1. Economic security of a new, supranational market in relation to the
sovereign, where the degree of integration processes, their cognition
reached such a level that all running processes directly or indirectly
colonize sovereign processes of the individual countries. As an example,
the market of this type is the European Union, with the inevitable
indication of the uncoordinated activities of a separate state in such a
system can be a source of threat.
2. Economic security, which includes the set of national interests and system
protection measures related to implementation of foreign policy of the
state, integrated in one degree or another in the global market.
To the countries of this type can be attributed primarily China and India.
Risks, challenges and threats must be considered as a different degree of
danger, which should be addressed in security. Risks - the lowest level of
hazards and the threats is the highest level. The most important component of
national security policy is the development and efficient application of
technologies of transfer threats into challenges and challenges - in risks. “If risks
turn into challenges, and challenges in the threat, then this is a definite sign of
serious failures in the system of national security of a country”. (Kortunov,
2009)
669
Ukraine's accession to the Association with the EU is, of course, not a
threat but only a challenge to the national security of Ukraine, which is quite
possible, can be moved into the category of risk in the case of the successful
establishment of the equal partnership relations with the European Union.
The policy of expanding European integration creates a need to clearly
understand the economic consequences of this step, its advantages and risks and
adopt a position in the negotiation process from the point of view of national
interests, having in mind that the external security is a set of economic interests
of all economic entities of the world market in conditions of increasing
integration processes, regardless of their nationality and measures on their
realization and protection. Negative chain of phenomena in providing economic
security is as follows: risk → challenge →threat →danger, so the main goal in
providing economic security is keeping the events in the first stage, i.e. the stage
of risk. To do this, briefly, you need to consider methods of risk assessment and
management.
2 Quantitative indicators of risk assessment
In order to ensure comparability used the following indicators: 1)
quantitative; 2) high quality that are used when there is no possibility of
quantitative assessments (statistics, models).
Most often risk is defined as the possibility of implementing danger the
possibility of happening the events with negative consequences, i.e. it is
characterized by a set of two properties:
 the possibility of causing harm and
 size w damage from hazardous event or phenomenon, as a rule, in
physical or value terms.
Thus, the indicator of risk within the technocratic concept, applicable for
all N, is
Of the ratios should be that the independent variables by which to assess
the risk, are time t and damage w and for forecast risk it is necessary to
determine the frequency implementations of hazardous events and the damage
they cause. Defining the main component of risk it is necessary to consider the
distribution of dangerous phenomena in time and damage.
670
3 The basic methods of management of economic risks
In actual business situations, in conditions of action of various risk factors
one can use different ways to reduce the final level of risk, affecting various
aspects of activity of the enterprise. The diversity of used in economic practice
of industrial enterprises the risk management techniques can be divided into four
types (figure 1):
 methods of risk aversion;
 methods of localization of risk;
 dissipation techniques of risk;
 methods for risk compensation.
It appears useful to provide here a summary characterize the most
common methods of risk management.
Methods of risk aversion are most common in the economic practice.
These methods include:
 refuse from the services of unreliable partners in sphere of deliveries of
raw materials and marketing;
 a waiver or limitation of innovative and risky projects;
 transfer of risk to the third person. With this purpose, resort to insurance
of their actions or searching for the "guarantors", fully shifting them your
own risk.
Methods of localization of risk are used in those relatively rare cases
when it is quite clearly and specifically isolate and identify sources of risk.
1. For realization of such high-risk projects, create so-called venture (risky)
enterprises. The most risky part of the project is localized within the
newly established and relatively small stand of the company; at the same
time there are conditions for effective connection of scientific and
technical capacities of the "parent" company.
2. In less complex cases, you can instead of an independent legal entity
established in the company structure a special unit, for example, with a
dedicated account balance.
Dissipation techniques of risk represent a more flexible management
tools. One of the main methods of dissipation is the distribution of risk through
the integration with other parties interested in the success of the common cause.
This can be created economic alliances, joint stock companies, financial and
industrial groups; participants may acquire or exchange shares in each other, to
enter into various consortia, associations, corporations. Integration can be either
vertical - join several participants of one of subordination or industry to
implement a coherent economic policy, or horizontal - the sequence of
technological operations, supply and sales. In some cases it is possible
671
distribution of the overall risk for a time or in stages of implementation of a
certain long-term project or a strategic decision.
This group of methods of risk management have different ways of
diversification:
 diversification of operations;
 diversification of the market, i.e. work simultaneously on several
commodity markets, when the failure of one of them could be
compensated success on the other;
 supply distribution among many consumers diversification of
procurement of raw materials and material means;
 diversification of sources of power supply.
Methods for risk compensation. By type of impact they relate to
proactive management techniques:
 to the most efficient methods of this type include the use in activity of
strategic planning;
 method of forecasting of external economic conditions. The essence of
this method consists in periodic scenario of development and assessment
of future state of the environment;
 monitoring of the socio-economic and regulatory environment." Resulting
data allow to catch new trends in relations between economic entities, to
prepare for regulatory innovations, to provide the necessary measures for
the compensation of losses from changes in the rules of economic
activity, "on the fly" to adjust the tactical and strategic plans;
 method of “creation of the system of reserve” (reserve funds) is very close
to the insurance, but the focus within the economic entity. In this case,
created insurance reserves of raw materials and components, the reserve
funds or funds, the plans of their use in crisis situations, the future new
contacts and relationships are being established.
Currently detected a clear preference for the financial reserve, which
could be in the form of accumulation of own funds, preparation of "hot" lines of
credit in case of unforeseen expenses, use of collateral etc. Therefore, for
economic entities become topical development of financial strategy, policy,
management of its assets and liabilities, their optimal structure and to ensure that
sufficient liquidity of the investment. Methods of management of economic
risks are shown on Fig.1.
672
Conclusions
1. In the present economic security is promoted at the first place in the
national security system. The priority of economic security is that it
underpins all, without exception, the vital interests of person, society and
state, not even wearing, at first glance, an economic nature. Absence or
lack of economic security makes it difficult the achievement of other
aspects of security.
2. Problems of economic security progressively affect the security of the
military, (the creation of which can make only state with a strong
economic and political power), environmental security, technology,
health, information. The mentioned above makes it possible that „the
economic security ... is the basis of national security“.
3. According the law of feedback economic security is impossible without
security, legal, political, technological, environmental, etc.
4. The integral character of security is expressed in the inability of
opposition and break of its aspects and require such public policy
security, which ensures their combination.
Fig.1. Methods of management of economic risks
5. The integral character of security is expressed in the inability of
opposition and break of its aspects and require such public policy
security, which ensures their combination.
6. Negative chain of phenomena in providing economic security is as
follows: risk → challenge →threat →danger, so the main goal in
providing economic security is keeping the events in the first stage, i.e.
the stage of risk to which it is necessary to use the methods of risk
673
assessment and management, the attempt of listing and description of
which is made in the present work.
Bibliography:
BEGUN V.V. 2009. Security monitoring on the basis of the probabilistic analysis of
structural-logical models of production. In Modeling and information technology, 2009. Vol.
52., 2002, p. 17 - 26.
BELOV P.G. 2007. Theoretical fundamentals of management of technogenic risk, 2007, 33 p.
BOGOMOLOV V.A. 2009. Economic security. M: unity-Dana, 2009. 295 s.
KORTUNOV S.V. 2009. Dialectics of national and international security: some
methodological problems. In Polis, 2009, No. 1, 2009. p. 7-29.
KOVALEVICH O.M. 2004. To the question about the definition of "degree of risk" In
Bulletin of Gosatomnadzor of Russia, 2004, No. 1., p. 73-80.
LOPASHENKO N.A. 2001. Economic crime and economic security: theoretical and
practical problems of interdependence In The Economic security of Russia: political
orientation, legislative priorities, practice provision, 2001, No. 1., p.40-49.
674
OD KONFLIKTOV K SPOLUPRÁCI – PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA
VZŤAHOV ALŽÍRSKO, FRANCÚZSKO
FROM CONFLICTS TO COOPERATION - CASE STUDY OF
RELATIONSHIP BETWEEN ALGERIA AND FRANCE
Adriana Vasiľková1
ABSTRACT
The North Atlantic Treaty Organization is determined in its future development by two
fundamental challenges. The first one is to enhance NATO by means of elements of collective
and cooperative security. The cooperative security accounts for the development of nonmember states´ participation in selected tasks within two geographic dimensions – towards
the East of Europe and towards the countries in the Mediterranean Sea area. The second
challenge is to form parallel or –in other words, variable structures that will enhance the
security agenda. The initial existence and functioning of these structures embodied the EEC,
now it is the EU with its activities in the international political system. The development of the
above mentioned parallel structures concerning European security from the perspective of
two countries is explained in the following analysis.
Key words: Algeria, France, NATO, Barcelona Process, Mediterranean Sea area
Úvod
Severoatlantická aliancia má svoj budúci vývoj determinovaný dvoma
základnými výzvami. Prvou je rozširovanie NATO s prvkami kolektívnej ale
i kooperatívnej bezpečnosti. Kooperatívna bezpečnosť znamená vývoj
participácie nečlenských štátov na vymedzených úlohách v dvoch
geopolitických rozmeroch smerom na východ Európy a smerom k štátom okolo
Stredozemného mora. Druhou výzvou je vytváranie paralelných, resp.
variabilných štruktúr rozširujúcich bezpečnostnú agendu. Zárodky týchto
štruktúr v minulosti predstavovalo EHS, v súčasnosti je to EÚ a jej aktivity
v mediteránnom prostredí (Duffield, 2013).
Vznik paralelných bezpečnostných štruktúr prebiehal postupne
a spočiatku mimo rámca úloh a cieľov NATO. Príkladom takéhoto vývoja je
vzťah medzi Alžírskom a Francúzskom, ktorý začal dekolonizačným
konfliktom, pokračoval uznaním Alžírska zo strany Francúzska a viedol
k dnešnej kooperácii medzi oboma štátmi. Tento vzťah akoby predznamenával
1
Adriana Vasiľková, Doc. PhDr. PhD., docentka na Katedre politológie, Fakulta politických
vied a medzinárodných vzťahov UMB, Kuzmányho 1, 974 01 Banská Bystrica, Slovenská
republika, [email protected]
675
budúce transformačné procesy štátov strednej a východnej Európy, ktoré po
skončení bipolárneho systému hľadali možnosti spolupráce s NATO a EÚ.
Na vývoj týchto paralelných štruktúr európskej bezpečnosti z pohľadu
dvoch štátov je zameraná nasledovná analýza.
Od druhej polovice 60. rokov sa Francúzsko stalo jedným z iniciátorov
politiky détenté, ktorá pre európske štáty znamenala zníženie napätia a možnosť
kooperácie so štátmi, ktoré nepatrili do tzv. západného bloku, ale do záujmovej
sféry Sovietskeho zväzu. Transformácia politických režimov v bývalých
kolóniách prebiehala aj v znamení rozšírenia nových dimenzií politických,
ekonomických a kultúrnych vzťahov. V samotných Európskych spoločenstvách
nastal čas pristúpiť aj k budovaniu nových vzťahov s nečlenmi, založených na
rešpektovaní práva na sebaurčenie, suverenity a rovnosti z hľadiska
medzinárodného práva, čo postupne už v EÚ viedlo k Barcelonskému procesu,
teda novému typu vzťahov medzi štátmi EÚ a Stredomoria. Najväčšia zásluha
v tejto epoche dejín EÚ patrí práve Francúzsku. Cieľom štúdie je analýza
rozhodujúcich dekád vnútornej a zahraničnej politiky Alžírska a Francúzska,
v ktorých sa postupne kreovali možnosti spolupráce bývalých kolónií s EÚ, aká
existuje v súčasnosti.
1 Príčiny dichotómie zahraničnej politiky Francúzska v 50.-60. rokoch 20.
storočia
Európske štáty museli na začiatku 50. rokov 20. storočia čeliť dvojakej
výzve. Prvá predpokladala pozitívne vyústenie, prostredníctvom ekonomickej
integrácie. Druhá výzva bola spojená s dekolonizáciou, týkala sa najmä štátov,
ktoré nemali vyriešený vzťah s existujúcimi koloniálnymi dŕžavami takým
spôsobom ako napríklad Veľká Británia2. Táto výzva sa týkala najmä
Francúzska, od r. 1952 člena Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ (ESUO),
od roku 1957 člena Euroatomu a po podpísaní Rímskych zmlúv člena
Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Výzva k dekolonizácii mala
dve analytické roviny, obe sa týkali Francúzska a vytvárali bázu pre dichotómiu
zahraničnej politiky štátu, ktorá stála Francúzsko mnoho úsilia pretože sa
nevyhlo viacerým konfliktom s inými štátmi, len jedno desaťročie po skončení
2. svetovej vojny a po prijatí členstva v OSN.
Tvorcom morálneho základu francúzskej zahraničnej politiky bol okrem
Ch. de Gaulla štátnik a politik J. Monnet, ktorý už v rokoch 1920-1923
2
Medzníkmi v britskom dekolonizačnom procese boli Westministerský štatút (1931), ktorý
potvrdil suverenitu domínií, ďalej zmluvný systém s Indiou (1949), ktorý umožnil Indii
i ďalším štátom v juhovýchodnej Ázii stať sa členmi Commonwealthu – Spoločenstva
národov s podmienkou, že britský panovník zostane symbolickou hlavou štátu. Spoločenstvo
prešlo rôznymi vývojovými etapami, má viac ako 50 členov a status mimovládnej
organizácie.
676
pracoval vo funkcii generálneho tajomníka Spoločnosti národov, zameranej aj
na dekolonizáciu a vytváranie nových vzťahov medzi štátmi.
Počas 2. svetovej vojny bol tvorcom a lídrom francúzsko-britského
koordinačného výboru pre spoluprácu spojencov. V roku 1945 bol J. Monnet
menovaný generálom Ch. de Gaullom za predsedu Commisariat de Plan,
prvého plánu na obnovu hospodárstva, v ktorom prezentoval myšlienky
medzinárodnej spolupráce pre „širšiu oblasť Európy“ (Kedward, 2006). Spolu
s R. Schumannom, francúzskym ministrom zahraničných vecí, spracovali prvý
pragmatický návrh novej zahraničnej politiky voči SRN. Tento dokument mal
byť prvým stupňom širšej medzinárodnej spolupráce a do dejín vošiel ako
Monnet-Schumannova deklarácia 9. mája 1950. Práve na základe tohto názvu
bolo vytvorené vyššie uvedené spoločenstvo ESUO, ale aj návrh európskej
bezpečnostnej organizácie Európske obranné spoločenstvo, ako istá protiváha
voči euroatlantickému NATO, ktorého štatút však nikdy nevstúpil do platnosti
(Kieran, 1998). J. Monnet je dodnes považovaný za osobnosť, ktorá dokázala
jasne rozoznať kontúry budúcej zahraničnej politiky európskych štátov, ktorá
mala smerovať k integrácií. Integrácia mala byť založená na rovnosti práv
všetkých účastníkov, delegovaní moci alebo časti moci na nezávislé inštitúcie
a na ustanovení európskeho súdneho systému. Kontrolu nad týmito zložkami
moci malo vykonávať demokraticky zvolené parlamentné zhromaždenie.
Všetky tieto návrhy boli založené na ideách viacerých teoretických
predchodcov. Boli to americký prezident W. Wilson a jeho úspechom
korunovaná snaha vytvoriť Spoločnosť národov, prvú medzinárodnú
organizáciu, ktorá mala spoluprácou vytvoriť mierovú budúcnosť štátov; R.
Coudenhove-Kalergi a jeho vízia Paneurópy, ale najmä OSN, ktorá vznikla
prijatím Charty OSN a formálne začala svoju činnosť 24. októbra 1945.
Francúzsko, ako člen „veľkej päťky“ – stálych členov Bezpečnostnej rady,
patrilo k signatárom, teda súhlasilo aj so znením práva na sebaurčenie každého
štátu. Treba však brať do úvahy, že právo na sebaurčenie sa v znení Charty
OSN, v päťdesiatych rokoch vnímalo minimálne, v zmysle samosprávnom. Hoci
aj tento zmysel mal dekolonizačný rozmer, v podstate až do roku 1960
existovalo isté právne vákuum v presnom definovaní sebaurčenia. Až v roku
1960 bola prijatá Rezolúcia OSN o nezávislosti koloniálnych národov a dve
medzinárodné zmluvy OSN týkajúce sa ľudských práv, Deklarácia ľudských
práv (1966) a Deklarácia VZ OSN o priateľstve medzi štátmi (1970) (Potočný Ondřej, 2003).
Na druhej strane, vo Francúzsku existovala špecifická situácia. Štát bol
vyčerpaný 2. svetovou vojnou a nemohol kontrolovať národnooslobodzovacie
sily, ktoré v jeho najbližších koloniálnych územiach Alžírsku, Maroku
a Tunisku likvidovali nielen koloniálnu podriadenosť, ale aj francúzsku
asimiláciu, ktorá v týchto arabských frankofónnych krajinách dosiahla vysokú
úroveň. Dichotómia zahraničnej politiky Francúzska v 50. rokoch bola zjavná,
na jednej strane štát - dedič francúzskej osvietenskej filozofie, a stály člen BR
677
OSN deklaroval rovnosť medzi ľuďmi a štátmi, na strane druhej neakceptoval
požiadavky jeho kolónií, čo prinieslo závažné konflikty s medzinárodnými
dôsledkami.
2 Zmena politického režimu v Alžírsku a jej dôsledky pre zahraničnú
politiku štátu
Alžírska vojna za nezávislosť (1954-1962) mala závažné dôsledky pre
vnútornú stabilitu Francúzska. Z pohľadu dnešného historického výskumu sa
postoj Francúzska k tejto vojne hodnotí najmä ako dôsledok generačného
rozporu (Meredith, 2006). Proti nezávislosti Alžírska vystupovala staršia
generácia najmä z vojenských a administratívnych kruhov, ktorá Alžírsko
vnímala ako súčasť Francúzska, najmä preto, že Alžírsku existovali paralelné
štruktúry v oblasti administratívy, súdnictva, edukácie ako vo Francúzsku, žila
tam vplyvná komunita francúzskych občanov a spolu s nerastným bohatstvom
a lacnou pracovnou silou predstavovalo Alžírsko dôležitú súčasť francúzskej
ekonomiky. Mladšia generácia Francúzov narodených pred 2. svetovou vojnou,
ovplyvnená ľavicovým intelektuálnym hnutím vnímala požiadavky nezávislosti
a sebaurčenia Alžírska ako prirodzený vývojový proces. Keď sa na začiatku
roku 1954 vytvoril Revolučný výbor jednoty a akcie (CRUA), ktorý organizoval
odboj spolu s Frontom národného oslobodenia (FLN) a Armádou národného
oslobodenia (ALN), začali sa bojové akcie po celom území Alžírska (Charvát,
1980). Francúzsko bolo nútené postupne vysielať tisícky vojakov na potlačenie
ozbrojeného povstania alebo vzbury, ako tieto udalosti nazývali európski
osadníci, najmä Francúzi, ktorých v tom čase žilo v krajine viac ako milión.
Konflikt bol silne medializovaný, poskytoval námet pre dvojaké hodnotenie.
Vtedajšie socialistické štáty na čele so ZSSR odsudzovali príčiny, priebeh,
dôsledky konfliktu, pretože ho Francúzsko viedlo proti alžírskemu ľudu. Na
druhej strane prípady krutého mučenia, terorizmu a vyhladzovania komunít na
oboch stranách vyvolali silné obavy aj v európskych krajinách, ktoré vyvíjali na
Francúzsko tlak, aby konflikt riešilo inými prostriedkami, najmä
diplomatickými. Priebeh alžírskej vojny za nezávislosť sa komplikoval o to viac,
ako povstanie naberalo silu. Už v roku 1956 bol vytvorený orgán Národná rada
alžírskej revolúcie, ktorý pripravoval politický program pre budúcnosť a ktorý
mal širokú podporu obyvateľstva. Ch. de Gaulle bol nútený v roku 1962
ukončiť boje a súhlasil s vyhlásením nezávislosti. Národná rada alžírskej
revolúcie prijala tzv. Tripoliský program, ktorý mal zásadne zmeniť domáci
režim a nastoliť podmienky pre priebeh ľudovodemokratickej revolúcie.
Jestvujúca dočasná vláda Alžírskej republiky sa stala kontaktnou inštitúciou vo
vzťahu k Francúzsku a iným európskym a africkým krajinám, ktoré sa museli zo
statusom nového režimu vyrovnať a zaujať k nemu politické stanovisko. Keď
máme zhrnúť ako tento konflikt ovplyvnil domácu i zahraničnú politiku
Alžírska, môžeme to naznačiť v niekoľkých aspektoch:
678
 Alžírsko počas konfliktu podporovali logisticky, materiálne aj ideovo
Maroko aj Tunisko, ktoré získali nezávislosť od Francúzska už v roku
1956 v podstate nekonfliktným procesom, čo položilo základ budúcej
ekonomickej spolupráce v rangu tzv. rozvojových krajín;
 Alžírsko bolo podporované zo strany Maroka a Tuniska aj diplomaticky,
najmä tým, že prispeli k tomu, aby bola dočasná vláda Alžírskej republiky
uznaná v mnohých krajinách arabského sveta, ale i v ďalších štátoch
Tretieho sveta3, čo malo zasa vplyv na vznik Hnutia nezúčastnených
štátov;
 Prvá alžírska vláda, vedená predsedom vlády A. Ben Bellom,
spolupracovala najmä s armádou vedenou H. Boumedienom, a položila
základy postkoloniálneho štátu kodifikovaného ústavou z roku 1963
založenou na systéme jednej strany so silnou hlavou štátu. Tento princíp
zostal v platnosti až do roku 1989;
Alžírsky model sebestačného národného rozvoja umožnil krajine pôsobiť
ako motor integrácie medzi štátmi Tretieho sveta. V rokoch 1963-1983 Alžírsko
aktívne podporovalo vytvorenie Organizácie afrických štátov produkujúcich
ropu, štátov produkujúcich i ďalšie strategické suroviny. Alžírsko sa stalo
centrom mnohých konferenčných a diplomatických aktivít, napríklad prvej
konferencie Skupiny 77 (1967), štvrtého vrcholného summitu Hnutia
nezúčastnených štátov (1973) a prvého stretnutia na najvyššej úrovni
Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC) v roku 1975. Alžírska domáca
politika vykazovala v sledovanom období stabilitu, zahraničná politika
smerovala predovšetkým k spolupráci. S poklesom cien ropy a narastaním
ekonomickej nestability však Alžírsko prekonalo rekonciliačnú fázu4 a veľmi
ambiciózne sa postavilo k projektu Únia pre Stredomorie, ktorý poukazuje na
novú kvalitu vzťahov nielen medzi Francúzskom členom EÚ, ale aj celou EÚ.
Dôvody pre to sú oveľa závažnejšie ako geopolitická blízkosť, historické
konotácie a schopnosť kultivácie dobrých vzťahov na prahu 21. storočia.
3
Termín „Tretí svet“ sa v súčasnosti považuje za historický relikt: samotný pojem vznikol
práve vo Francúzsku, kde sa vyskytoval ako narážka na „tretí stav“ v predrevolučnej dobe
(pred rokom 1789). Charakterizoval sociálne skupiny, ktoré nepatrili ani do aristokracie ani
do duchovenstva. Takto sa výklad tretieho sveta začal stotožňovať s neprivilegovanými
vrstvami, v prenesenom zmysle so štátmi, ktoré nepatria ani medzi mocné ani medzi bohaté.
V medzinárodnom systéme sa v 2. polovici 20. storočia považoval tretí svet za okrajovú
skupinu štátov, ktoré potrebujú pomoc aby sa mohli rozvíjať. Ku koncu storočia tieto
definície nahradil termín štáty Sever-Juh (autor termínu je W. Brandt), kde za štáty juhu boli
považované chudobné a závislé štáty. V súčasnosti sa pojem tretí svet odstraňuje z agendy
medzinárodných vzťahov, pretože a priori predurčuje nespravodlivú hierarchiu medzi štátmi
rovnými z hľadiska medzinárodného práva.
4
Termín rekonciliácia je prebratý z agendy mäkkej bezpečnosti. Budovanie nových vzťahov
na kvalitatívne vyššej úrovni medzi štátmi, ktoré prekonali vzájoný konflikt je založené na
priznaní viny oboch strán, na zmierení, prehodnotení jestvujúcich rozporov a na hľadaní
možnosti nápravy.
679
3 Postoje Francúzska
Francúzsky postoj k národnooslobodzovaciemu hnutiu v Alžírsku,
spočiatku vysoko militantný a intervenčný, bol ešte pred ukončením konfliktu
v roku 1962 podrobený prísnej kritike medzinárodnej verejnej mienky
v médiách i na fórach OSN. To bolo tiež dôvodom, prečo Ch. de Gaulle, hoci
vo vojenskej rovine v konflikte uspel, súhlasil s vyhlásením nezávislosti. Vo
Francúzsku bol tento akt
a osoba prezidenta terčom kritiky, ale aj
organizovaného násilia.
Ešte počas trvania záverečných bojov, keď už nešlo o „pacifizáciu“
ozbrojencov, ale o nastolenie poriadku pred diplomatickými rokovaniami sa vo
Francúzsku aktivizovala Organizácia tajnej armády (OAS), vytvorená na
základe uvedeného generačného rozporu medzi francúzskou verejnosťou
(Kieran, 1998). Boli to skupiny extrémistov, ktorí vykonávali teroristické činy
(popravy) tých francúzskych politikov a vojakov, ktorí boli za ukončenie
konfliktu a podporovali nezávislosť Alžírska. V rozvíjajúcom sa Francúzsku,
úspešnom členovi prvých európskych integračných zoskupení, stálom členovi
BR OSN a členovi NATO sa v ozbrojených silách sformovala skupina, ktorá
operovala v mestách i na vidieku, páchala útoky na budovy a infraštruktúru,
plánovala a vykonávala atentáty. Opatrenia zo strany štátu len veľmi pomaly
eliminovali tieto skupiny aj preto, že v 60. rokoch sa začínali už nové vlny
protestov organizované ľavicovými študentmi, ktoré porušovali vnútornú
stabilitu štátu.
V rokoch nasledujúcich po prelomovom roku 1962 prebehli vo
Francúzsku viaceré vnútropolitické zmeny, najmä v súvislosti s novou ústavou
z roku 1958 a dodatkom k nej z roku 1962, keď bolo uzákonené, že prezident
môže byť volený všeobecným hlasovaním a za určitých okolností môže
zastupovať krajinu a hovoriť za ňu v medzinárodných záležitostiach.
Tieto právomoci využil Ch. de Gaulle, ktorý mal väčšinovú parlamentnú
podporu viac ako desaťročie. Ukončil na základe svojej ústavnej kompetencie
alžírsku vojnu za nezávislosť Evianskými dohodami (1962). V 60. rokoch sa tiež
zmenila orientácia na globálnu pozíciu Francúzska (Lasicová - Ušiak, 2012, s.
172-175). Mnohí autori to dávajú do súvislosti s tým, že Francúzsko prišlo aj
o svoje kolónie v juhovýchodnej Ázií a v iných častiach Afriky. Vojna
v Alžírsku bola ukážkovou kataklizmou, ktorá Francúzsku ukázala nemožnosť
ďalej používať hard power (tvrdú moc) (Kedward, 2006).
Francúzsko sa začalo viac zapájať do štruktúr Európskeho hospodárskeho
spoločenstva. Zväčšený európsky trh, odstránenie colných, obchodných
a kapitálových bariér výrazne podporilo rast francúzskeho priemyslu, vzhľadom
na stále lukratívnu ponuku a možnosti uspokojovať dopyt. Roky 1940-1970 sú
označované ako „tridsať slávnych rokov“ Francúzska, napriek tomu, že boli
sprevádzané vyššie uvedenými konfliktami.
680
Post-gaullizmus však kreoval nové koalície a roky po 1980 sa označujú za
koniec francúzskej výnimočnosti aj v Európe. Sociálne témy, nárast
nezamestnanosti, nárast pravicových extrémistických hnutí, nacionalizmu
predznamenali diskontinuitu vnútornej politiky. Ľavica ani pravica neboli
schopné vyriešiť domáce problémy, preto sa Francúzsko viac primklo
k zjednotenej Európe a tiež prekonalo rekonciliačnú etapu. Nový projekt Únie
pre Stredomorie bol jeden z projektov rozširovania Európskej únie, ktorý sa
začal prostredníctvom Barcelonského procesu, na čom malo Francúzsko
rozhodujúci podiel.
4 Spolupráca je možná
Na konci roka 1995 bol v Barcelone prijatý dokument, významný pre EÚ
z hľadiska rozširovania jej spolupráce so štátmi, ktoré neprešli asociačným
režimom. Definoval však záujmy a ciele EÚ v oblasti Stredomoria na novej
kvalifikačnej úrovni. Partnerstvo, ktoré bolo v dokumente deklarované malo
dvadsaťročné historické konotácie. Začalo sa rozvíjať v období détenté, po
prekonaní dekolonizačnej traumy, čo bolo rozhodujúcim impulzom na zmenu
vzťahov v zahraničnej politike nielen pre Francúzsko, ale aj pre ďalších členov
EÚ. Spolupráca mala už dokumentované bilaterálne a multilaterálne vzťahy
najmä v oblasti obchodu. Zúčastňovalo sa na nej 15 členských štátov najprv
EHS, potom EÚ a dvanásť stredomorských štátov (Havlová, 2010, s. 84).
Ciele Barcelonského procesu, ako bol označovaný tento projekt, pretože
jeho zámery boli dlhodobé, boli nasledovné:
 vytvorenie bezpečnostnej zóny v oblasti Stredomoria. Táto idea bola
podporovaná aj zo strany NATO, ktoré iniciovalo tzv. Mediteránny
dialóg, partnerstvo členov NATO a štátov okolo Stredozemného mora;
 vytvorenie oblasti voľného obchodu v dvoch dimenziách. Prvá zahrňovala
zónu voľného obchodu medzi štátmi EÚ a štátmi Stredomoria, druhá mala
charakter projektu, ktorý by zvýšil obchodné aktivity medzi štátmi
Stredomoria;
 vytvorenie sociálneho a kultúrneho partnerstva medzi štátmi EÚ a štátmi
Stredomoria. V tejto oblasti sa stalo lídrom najmä Francúzsko, vzhľadom
na kontakty v minulosti, ktoré vďaka frankofónnej báze vytvárali veľmi
dobré podmienky pre rozvoj spolupráce. Nadväzovalo sa na potenciál,
ktorý mal dôležitú úlohu aj v minulosti, pretože mnohí francúzski
intelektuáli 50-60. rokov 20. storočia pochádzali z Alžírska a dokázali už
v tej dobe reflektovať sociálne a kultúrne vzťahy medzi Francúzskom,
resp. Európou a štátmi Severnej Afriky. Podľa projekcie Barcelonského
procesu mala byť táto sféra partnerstva najmä posilnením ľudských
zdrojov a viesť k humánnej bezpečnosti.
Ďalšie kroky v spolupráci EÚ a štátov Stredomoria mali ešte
komplexnejší charakter, súvisiaci aj s rozširovaním Únie po roku 2004 a prijatím
681
Európskej politiky susedstva, ktorá sa týkala aj štátov Stredomoria. Z hľadiska
zahraničnej politiky štátov, nečlenom EÚ sa tak značne rozšíril multilaterálny
priestor, v ktorom mohli komunikovať. Táto iniciatíva priniesla niekoľké
pozitívne zmeny. Išlo najmä o vyrovnávanie rozdielov medzi stredomorskými
štátmi, ktoré nemohli uskutočňovať reformný proces potrebný na implikáciu
partnerských vzťahov s EÚ rovnakým tempom. V roku 2007 napomohol týmto
zmenám nový mechanizmus financovania aktivít Európskej politiky susedstva
tzv. Inštrument pre európske partnerstvo a susedstvo (ENPI). Tento nástroj bol
naplánovaný na roky 2007-2013 (Havlová, 2010, s. 87).
Postoje Francúzska k zmenám partnerských vzťahov so štátmi
Stredomoria boli deklarované na summite v Paríži (2008), kde francúzsky
prezident N. Sarközy predložil návrh Únie pre Stredomorie. Tento projekt
funguje v podstate až do súčasnosti s niekoľkými procedurálnymi zmenami.
Dôležitý je však jeho symbolický význam pre dva štáty, ktoré majú v projekte
dôležitú úlohu – pre Francúzsko a Alžírsko. Dokázali sa zhodnúť na
najdôležitejších otázkach, ktoré sa týkajú viacerých politík: bezpečnostnej,
environmentálnej, energetickej, edukačnej a výchovnej, vedy a výskumu.
Všetky tieto aktivity vyžadujú vzájomnú spoluprácu a vylúčenie politických
konfliktov.
V roku 2012 uplynulo 50 rokov od ukončenia alžírskej vojny za
oslobodenie, v ktorej stáli proti sebe Alžírsko a Francúzsko. Za polstoročie sa
ich vzťahy zmenili na partnerské aj prostredníctvom spolupráce EÚ a Únie pre
Stredomorie. V súčasnosti môže budovanie dobrých vzťahov medzi dvoma
kedysi konfliktnými štátmi slúžiť ako model pre ďalšie európske štáty, EÚ a
krízové oblasti Stredomoria.
Záver
Demonštrovanie vzťahu štátov EÚ a Stredomoria sa môže odohrávať vo
viacerých analytických rovinách. Môže to byť napr. inštitucionálna rovina, t.j.
analýza procesu formovania inštitúcií, ktoré v prvom pláne slúžili samotným
členom zoskupenia EHS/EÚ a ktoré pomáhali pri ich transformácii do súčasnej
podoby. Zároveň môžeme tieto inštitúcie ako napr. Európska komisia, Európska
rada, Európsky parlament, Európska rozvojová banka a iné hodnotiť aj
z hľadiska ich prínosu k rozširovaniu partnerstiev v blízkom i vzdialenejšom
susedstve EÚ. V tejto štúdii sme dali prednosť analýze, ktorá poukazuje na
historické zmeny vo vnútornej a zahraničnej politike dvoch vybraných štátov,
ktoré reprezentujú EÚ a Stredomorie. Domnievame sa, že v oboch prípadoch
bolo potrebné uplatniť najmä proces détente a rekonciliáciu, ktorý v agende EÚ
dosiaľ nie je rozpracovaný. Viac sa ním zaoberá agenda OBSE, ktorej členmi sú
aj Francúzsko aj Alžírsko. V čom spočíva nutnosť ale i pôsobivosť
rekonciliácie? Sú to také spoločenské procesy, ktoré vedú k uvedomeniu si viny,
k definovaniu morálnych i materiálnych škôd, ale i k vysvetleniu, prečo k tomu
682
došlo, k odpusteniu a hľadaniu nových ciest spolunažívania a kooperácie medzi
štátmi. O stredomorskom partnerstve štátov a EÚ sa hovorí, že v pozadí stoja
najmä ekonomické záujmy. Podľa teórií medzinárodných vzťahov
funkcionalizmu, neofunkcionalizmu a teórie závislosti to tak je. Domnievame sa
však, že významnú úlohu v tomto partnerstve zohrávajú aj iné fakty, ktoré
súvisia s humanizáciou spoločnosti a s hľadaním spoločných hodnôt v rôznych
kultúrne odlišných systémoch. Práva táto vízia je jednou z možností, ako
realizovať v úvode načrtnuté výzvy, nielen pre EÚ, OBSE ale aj pre NATO.
Literatúra:
DUFFIELD, J. S. 2013. Alliances. In WILLIAMS, P. D. (ed.) Security studies. London, New
York: Routledge, 2013. ISBN 978-0-415-78281-4, s.339-354.
HAVLOVÁ, R. Evropská unie a Středomořský prostor: Vliv izraelsko-palestinského
konfliktu na dynamiku spolupráce Evropské unie a Středomoří. In Současná Evropa. Praha:
VŠE, roč. 15, 2010, č. 2, ISSN 1804-1280, s. 83-105.
CHARVÁT, J. 1980. Svetové dejiny. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1980. 268 s.
KEDWARD, R. 2006. France and the French: La Vie En Bleu Since 1900. Woodstock and
New York: The Overlook Press, 2005. 741 s. ISBN 1-58567-733-7.
KIERAN, D. W. 1998. Európske obranné spoločenstvo. In KULAŠIK, P. a kol. Slovník
bezpečnostných vzťahov. Bratislava: VSRSVT, 1998. ISBN 80-968077-1-4, s. 44.
LASICOVÁ, J. - UŠIAK, J. 2012. Bezpečnosť ako kategória. Bratislava: VEDA, 2012. 264 s.
ISBN 978-80-224-1284-1.
MEREDITH, M. 2006. The State of Africa: A History of Fifty Years of Independence.
Michigan: Free Press, 768 s. ISBN 978-0-74323-222-7.
POTOČNÝ, M. - ONDŘEJ, J. 2003. Medzinárodní právo veřejné. Praha: C. H. Beck, 2003.
482 s. ISBN 80-7179-801-0.
683
ZHODNOTENIE PROCESU NORMALIZOVANIA VZŤAHOV
MEDZI SRBSKOM A KOSOVOM Z POHĽADU SRBSKA
ASSESSMENT OF THE PROCESS OF NORMALIZATION OF
RELATIONS BETWEEN SERBIA AND KOSOVO FROM THE
PERSPECTIVE OF SERBIA
Jozef Vystavel1
ABSTRACT
The aim of this article is to provide a short review of process of normalization of relations
between Serbia and Kosovo (so-called a dialogue Belgrade – Pristina). The First Agreement
about the principles of normalization of relation between Serbia and Kosovo (so-called
April’s Agreement) and a successful local election in whole Kosovo are considered as one of
the most significant success of the dialogue Belgrade – Pristina. This dialogue has had
significant impact to stabilization of security situation in area. They are also perceived as
success of EU policy in the Western Balkan. In order to explore the position of Serbia during
the dialogue is necessary to make an overall analysis of internal and external factors, which
have affected a behavior of Serbian politicians and representatives in this process.
Key words: dialogue Belgrade-Pristina, local election in Kosovo, Security situation in
Northern part of Kosovo, internal and external factors, integration to the EU.
Úvod
Úspešné realizovanie lokálnych volieb na celom území Kosova (aj v
štyroch tzv. srbských okresoch na severe provincie)2 pod gesciou kosovskej
administratívy je považované za najvýznamnejší úspech v doterajšom procese
normalizovania vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom v rámci
postkonfliktného stabilizovania krízovej oblasti (tzv. dialóg Belehrad – Priština).
Priamy dialóg aktérov konfliktu je nevyhnutné vnímať ako prostriedok
pokojného riešenia sporu. Lokálne voľby v Kosove a podpora účasti kosovských
Srbov na týchto voľbách zo strany srbskej vlády sú výsledkom podpísania prvej
historickej dohody o normalizovaní vzťahov medzi Srbskou republikou
a Kosovom.
Cieľom publikovaného článku je zhodnotenie vonkajších a vnútorných
faktorov, ktoré prispeli k zmene postoja súčasnej srbskej vládnej koalície voči
1
Jozef Vystavel, Ing, externý doktorand, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia
ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši, Demänová 393, 031 06, Liptovský Mikuláš,
Slovenská republika, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, [email protected]
2
Ide o okresy/opštiny Leposavić, Zubin Potok, Zvečan a severná Kosovská Mitrovica (ďalej
Severná Mitrovica).
684
riešeniu tzv. kosovskej otázky. Ide najmä o politické, ekonomické a
bezpečnostné faktory ovplyvňujúce rozhodovací proces najvyšších srbských
predstaviteľov.
1 Doterajšie výsledky tzv. politickej roviny dialógu Belehrad – Priština
Dialóg Belehrad – Priština sa uskutočňuje vo formáte priamych rokovaní
medzi predstaviteľmi Srbskej republiky a kosovskej administratívy (Kosova) za
sprostredkovania Európskej únie3. Dialóg je rozdelený do dvoch úrovní. Prvá
úroveň (tzv. technické expertné rokovania) sa začala 8. 3. 2011 v Bruseli. Druhá
úroveň, tzv. rokovania na najvyššej politickej úrovni, sa začala realizovať po
vytvorení súčasnej srbskej vládnej koalície v júli 2012 (predseda vlády I. Dačić)
na návrh nového srbského prezidenta T. Nikolića4 (New stage of BelgradePriština..., 2013). Rokovania na politickej úrovni majú formát stretnutí
predsedov vlád Srbskej republiky a Kosova I. Dačića a H. Thaciho, resp.
ďalších členov srbskej a kosovskej vlády v Bruseli. Relatívne úspešné lokálne
voľby v Kosove5 spoločne s Prvou dohodou o princípoch vedúcich
k normalizovaniu vzťahov6 (ďalej Dohoda) sú vnímané aj ako najvýznamnejšie
úspechy európskej diplomacie v regióne7. Daný úspech v procese stabilizovania
bezpečnostnej situácie v balkánskom regióne nadobúda signifikantný význam
najmä po pretrvávajúcich problémoch v nastolení pokroku v spolunažívaní
medzi dvoma štátotvornými entitami v Bosne a Hercegovine. Aj napriek
skutočnosti, že prvá fáza tzv. technických rokovaní dosiahla niektoré pomerne
významné čiastkové úspechy8, je možné označiť za kľúčový pokrok v procese
normalizovania vzťahov až 15-bodovú dohodu o normalizovaní vzťahov medzi
3
Európska únia je v dialógu reprezentovaná administratívou vysokej predstaviteľky pre
zahraničné veci a bezpečnostnú politiku C. Ashton, pričom v prevej fáze dialógu tzv.
technických rokovaní bol prostredníkom Európskej únie britský diplomat R. Cooper.
Rokovania v druhej fáze dialógu sa vedú za priamej účasti C. Ashton.
4
Významným krokom bola dohoda o začatí novej úrovne rokovaní a ich podpore z americkej
administratívy medzi prezidentom T. Nikolićom a americkou ministerkou zahraničných vecí
H. Clinton v Rio de Janeiro (21. 6. 2012). T. Nikolić od začiatku presadzoval koncept
rokovaní na úrovni predsedov vlád.
5
Prvé kolo lokálnych volieb v Kosove sa uskutočnilo 3. 11. 2013 (opakované prvé kolo
volieb v niektorých volebných miestnostiach v severnej časti Kosovskej Mitrovici sa
uskutočnilo 17. 11. 2013). Druhé kolo lokálnych volieb sa realizovalo dňa 1. 12. 2013.
6
Označovaná aj ako tzv. aprílová dohoda.
7
Význam dohody bol ohodnotený návrhom niektorých amerických kongresmanov na
udelenie Nobelovej ceny mieru pre hlavných aktérov dohody I. Dačića, H. Thaciho a C.
Ashton.
8
Konkrétne výsledky boli dosiahnuté v oblasti slobody pohybu (používanie evidenčných čísel
vozidiel, občianskych a vodičských preukazov), matričných kníh, nostrifikácie univerzitných
diplomov, dohoda ohľadom kosovských colných pečatí, dohoda o katastroch, dohoda
ohľadom účasti a zastúpenia Kosova na regionálnych fórach (Balco –Vermešová, 2013).
685
Srbkou republikou a Kosovom9. Dohoda definovala nasledovné princípy
normalizovania vzťahov (Šta se navodi u ..., 2013):
 Vytvorenie asociácie/združenia okresov s väčšinovým srbským
obyvateľstvom v Kosove (ďalej asociácia)10. Asociácia bude mať vlastný
štatút a právnu garanciu formou príslušného relevantného zákona, resp.
ústavného zákona11. Ďalej bude mať kontrolu nad ekonomickým
rozvojom, vzdelaním, zdravotníctvom, mestským a vidieckym územným
plánovaním12.
 Vytvorenie jednotnej (spoločnej) kosovskej polície. V Kosove bude
pôsobiť jedna policajná služba pod názvom Kosovská polícia a srbskí
policajti na severe Kosova budú integrovaní do jej štruktúry. Ďalší
príslušníci srbských paralelných bezpečnostných štruktúr budú
integrovaní do kosovských bezpečnostných zložiek13.
 Zriadenie regionálneho policajného veliteľa pre štyri severné okresy
s väčšinovým srbským obyvateľstvom14. Regionálnym riaditeľom bude
kosovský Srb15. Personálne zloženie Kosovskej polície na severe Kosova
bude zohľadňovať etnickú štruktúru v štyroch severných okresoch
Kosova.
 Integrovanie súdnictva na severe Kosova do kosovského súdneho systému.
Činnosť súdov na celom území Kosova sa bude vykonávať jedine podľa
kosovského právneho poriadku. Odvolací súd v Prištine vo svojej
štruktúre vytvorí oddelenie, ktorá bude pozostávať z väčšiny sudcov
srbskej národnosti. Toto oddelenie bude zasadať v Severnej Mitrovici.
 Lokálne voľby sa uskutočnia v roku 2013 na celom území Kosova za
asistencie OBSE podľa kosovských zákonov a medzinárodných
štandardov.
 Pokrok jednej strany v integrácii do európskych štruktúr nebude blokovať
ani jedna strana. Zároveň žiadna strana nebude klásť druhej strane
prekážky v eurointegračnom procese.
9
Prijatá v Bruseli dňa 19. 4. 2013 počas desiateho kola rozhovorov dialógu Belehrad Priština pod názvom First Agreement of Principles Governing the normalization of relation.
(Srpska politička scena …, 2014)
10
Srbské médiá a srbská vláda používa výraz Združenie srbských okresov „Zajednica srpskih
opština (ZSO)“.
11
Orgány asociácie budú vytvorené podľa zákona o asociácií kosovských samospráv, t. j.
asociácia (združenie) bude mať prezidenta, viceprezidenta, parlament a radu.
12
Podľa textu dohody asociácia (združenie) bude môcťvykonávať aj ďalšie právomoci na
základe poverenia centrálnej vlády.
13
Uvedeným krokom (bod 7 a 8) predmetnej dohody sa zrušili tzv. srbské paralelné
bezpečnostné štruktúry na severe Kosova.
14
Severná Mitrovica, Zvečan, Zubin Potok a Leposavić.
15
V bode 9 predmetného dohovoru sa explicitne uvádza, že regionálneho policajného veliteľa
bude menovať do funkcie Ministerstvo vnútra Kosova na základe predloženého zoznamu,
ktorí predložia štyria predsedovia samospráv štyroch severných (srbských) okresov Kosova.
686
Následne dohodu ratifikoval v júny 2013 kosovský parlament.
Ratifikovanie dohody bolo schválené zákonom. Proti dohode bolo jedine
radikálne opozičné Hnutie za sebaurčenie/ Vetëvendosje. Týmto aktom bola
z kosovskej strany dohoda klasifikovaná ako medzinárodná (Kosovo je
ratifikovalo..., 2013; Briselski sporazum..., 2013). V celom procese
normalizovania vzťahov bolo dôležité aj podpísanie plánu o implementovaní
prvej dohody o normalizovaní vzťahov medzi Srbskou republikou a Kosovom.
Uvedený krok bol nevyhnutný najmä po tom, čo jednotlivé strany deklarovali
odlišnú implementáciu, resp. odlišný časový rámec realizovania jednotlivých
bodov z tzv. aprílovej dohody16. Plán implementácie prvej dohody
o normalizovaní vzťahov stanovoval časový rámec realizovania jednotlivých
krokov dohody v oblastiach, ako napríklad polícia, asociácia okresov
s väčšinovým srbským obyvateľstvom, lokálne voľby a súdnictvo. Ďalším
dôležitým krokom, ktorý charakterizoval výraznú zmenu postoja srbskej vlády
v procese normalizovania vzťahov s Kosovom bol kladný postoj vlády
k lokálnym voľbám v Kosove. Najvyšší srbskí štátni predstavitelia počas
predvolebného obdobia otvorene vyzvali kosovských Srbov na aktívnu volebnú
účasť. Srbská vláda vytvorila a sponzorovala politickú stranu Srbská občianska
iniciatíva (SOI)17. Je možné predpokladať, že cieľom tohto kroku srbskej vlády
bolo prostredníctvom vlastnej politickej strany si naďalej udržať kontrolu nad
kosovskými okresmi obývanými srbským živlom. Predseda srbskej vlády I. Dačić,
podpredseda srbskej vlády A. Vučić, minister bez portfólia zodpovedný za
otázku Kosova A. Vulin18 a ďalší predstavitelia srbskej vlády a politickí lídri
kosovských Srbov v podstate dennodenne v srbských médiách deklarovali, že
neúčasť na voľbách a odmietnutie vládou podporovanej strany SOI je proti
strategickým záujmom Srbskej republiky a záujmom srbského živlu na Kosove
(napr. Glasanje za Srpsku ..., 2013). Postoj srbskej vlády výstižne
charakterizoval podpredseda vlády A. Vučić, ktorý 1. 11. 2013 počas mítingu
v Gračanici vyhlásil „nemôžeme a nechceme aby sme viedli vojnu, náš ciel je
aby sme v mieri zabezpečili budúcnosť pre naše deti ... na jednej strane si teraz
vyberáme medzi prežitím srbského národa na Kosove, alebo na druhej strane
minulosťou a neistou budúcnosťou nášho národa“ (Vučić: Srbi, budite mudriji,
2013). Z pohľadu hodnotenia faktorov, ktoré vplývali na zmenu postoja srbskej
vlády ku kosovskej otázke bol dôležitý aj súhlas srbskej vlády so zrušením tzv.
srbských paralelných štruktúr v Kosove. Daná skutočnosť bola prezentovaná
16
V máji 2013 bol v Bruseli predsedami vlád podpísaný tzv. implementačný plán dohody.
Plné
znenie
implementačného
plánu
je
dostupné
na
<http://www.slobodnaevropa.org/content/tekst-plana-primene-sporazuma-beograda-ipristine/24996181.html>.
17
Srbsky Građanska inicijativa srpska, pôvodne navrhovaná ako Občianska iniciatíva Srbska
Građanska inicijativa Srbija.( Može "Građanska..., 2013)
18
Od kreovania novej vládnej koalície po reorganizáciu vlády vedúci kancelárie srbskej vlády
pre Kosovo a Metohiju.
687
ako jedna z nemeckých podmienok na úspešné napredovanie Srbskej republiky
v európskom integračnom procese (Kosovo – Serbia still on Germany’s ...,
2013).
2 Faktory ovplyvňujúce zmenu srbskej politiky v riešení tzv. kosovskej
otázky
V roku 2012, bezprostredne po zmene vládnej koalície v Srbsku, sa nikto
neodvážil predpokladať pokrok v normalizovaní vzťahov medzi Srbskom a
Kosovom. Dokonca počas obdobia vytvárania novej vládnej koalície
predpokladali zahraniční diplomati čiastočné zablokovania dialógu Belehrad –
Priština, ktorý sa do tej doby realizoval v tzv. technickej rovine. Bola vyslovená
určitá pochybnosť z realizovania už dosiahnutých čiastkových dohôd dialógu19.
Nová vládna koalícia tvorená najmä Srbskou pokrokov stranou (vznikla
odštiepením od Srbskej radikálnej strany) a Socialistickou stranou Srbska však
v podstate ihneď po prevzatí moci v krajine deklarovala pokračovanie dialógu
Belehrad – Priština. Nová vláda začala realizovať kroky, ktoré signalizovali
zmenu politiky Srbskej republiky voči Kosovu. Prvým krokom bol návrh
transformácie dialógu medzi Srbskou republikou a Kosovom na vyššiu úroveň.
Faktory, ktoré ovplyvnili postoj novej srbskej vlády (I. Dačića a A.
Vučića) môžeme rozdeliť na vnútorné a vonkajšie.
Medzi vnútorné faktory môžeme zaradiť:
 ekonomické a sociálne,
 politické,
 bezpečnostné.
Medzi vonkajšie faktory môžeme zaradiť:
 integračný proces do Európskej únie,
 vplyv Nemecka na proces rozširovania Európskej únie.
2.1 Ekonomické a sociálne faktory
Ekonomická podpora severnej (srbskej) časti Kosova, financovanie tzv.
srbských paralelných štruktúr, investičné programy a podpora podnikania sa
stávali počas zhoršujúcej sa ekonomickej situácie krajiny výraznou záťažou pre
srbskú ekonomiku. V rokoch 2011 a 2012 výrazne rástol deficit srbského
rozpočtu oproti predpokladu pri rozpočtovom plánovaní (Deficit budžeta...,
2013). Srbská mimovládna organizácia Centrum za praktickú politiku20 už
v roku 2011 publikovala analýzu, že každú sekundu odchádza zo srbského
rozpočtu na podporu Kosova suma vo výške 16 €. Zároveň centrum vypočítalo,
19
Poznatok získaný z osobných rozhovorov autora článku s diplomatmi počas jeho pôsobenia
v Belehrade.
20
Centar za praktičnu politiku.
688
že od začiatku medzinárodnej správy Kosova v roku 1999 odišlo zo srbského
rozpočtu na podporu kosovských Srbov približne 5,88 miliardy €. Mimovládna
organizácia taktiež predpokladala, že v roku 2011 bolo Kosovo zo srbského
rozpočtu podporené sumou 480 miliónov €. Centrum správne poznamenalo, že
aj napriek obrovským srbským investíciám je infraštruktúra v severnej časti
Kosova v pomerne kritickom stave a srbská vláda v podstate nemá reálnu
možnosť kontrolovať kosovských Srbov ako využili srbskú finančnú pomoc
(Kosovo nas košta..., 2011). Netransparentnosť tohto procesu potvrdil aj vtedajší
štátny tajomník Ministerstva pre Kosovo a Metohiju O. Ivanović, ktorý
potvrdil, že nevie aká časť zo srbského rozpočtu je nasmerovaná do Kosova
(Kosovo nas košta..., 2011). Ekonomickí experti a analytici odhadujú, že v roku
2013 sa jednalo približne o 300 – 360 miliónov €. Príznačné pre toto obdobie
bolo, že Srbská republika aj po začatí medzinárodnej správy provincie splácala
medzinárodný dlh Kosova. V uvedenej sume zo srbského rozpočtu sú zahrnuté
aj finančné výdavky na platy štátnych zamestnancov, zamestnancov vo verejnej
správe, zamestnancov lokálnej samosprávy a zamestnancov štátnych podnikov v
Kosove (napr. distribútor elektrickej energie EPS). Postupným rušením srbských
paralelných štruktúr na severe Kosova sa srbská vláda nepriamo zbavuje
zodpovednosti za budúci vývoj sociálnej situácie kosovských Srbov. Podľa
odhadu v štyroch severných okresoch Kosova žije približne 70 -75 tisíc
obyvateľov, z čoho nesrbský živel tvorí 13% (Assessment of Economic
Conditions..., 2006). Predpokladá sa, že úroveň nezamestnanosti v Kosove je
okolo 45 % (Synovitz, 2014), pričom najvyššia nezamestnanosť je v severnej
časti krajiny, ktorá je obývaná srbskou populáciou. Úroveň odhadu
nezamestnanosti pred desiatimi rokmi v tejto oblasti sa pohybovala okolo 70–
80% (Assessment of Economic Conditions..., 2006). Je možné predpokladať, že
došlo k určitému zlepšeniu situácie, avšak nezamestnanosť na severe Kosova
pravdepodobne neklesla pod 55-60%. Na dopad nezamestnanosti na sociálnu
situáciu obyvateľov Kosova negatívne vplýva aj demografická skladba
kosovskej spoločnosti. Z celkového odhadovaného počtu obyvateľstva vo výške
1,8 milióna má okolo 50% populácie menej ako 26 rokov (Synovitz, 2014).
Z tohto dôvodu je dopad nezamestnanosti výrazný najmä na mladú generáciu.
Každý rok vstupuje na pracovný trh Kosova približné 30 tisíc mladých ľudí,
pričom zamestnanie si nájde len okolo 8 tisíc (R. Synovitz, 2014). Na
absorbovanie nezamestnaných, ktorí majú menej ako 26 rokov R. Synovitz
predpokladá dlhodobý ročný rast kosovskej ekonomiky minimálne na úrovni
8%. Kosovská ekonomika pritom rasti tempom okolo 3%. Predpokladá sa, že
polovička kosovskej populácie žije z menej ako 2 USD na deň (Synovitz, 2014).
2.2 Politické a bezpečnostné faktory.
Medzi najvýznamnejšie politické a bezpečnostné faktory, ktoré nám
ovplyvňujú súčasný postoj srbskej vlády voči Kosovu patria v prvom rade
689
udalosti, ktoré sa odohrávajú mimo krajinu. Ide najmä o zmenu postoja
medzinárodného spoločenstva k súčasnému geopolitickému postaveniu regiónu
Západný Balkán a teda tým aj Srbskej republiky, presun globálnej
bezpečnostnej agendy z balkánskeho regiónu na ďalšie krízové oblasti sveta
(Irak, Afganistan, Arabská jar, Irán, Blízky Východ, Somálsko), postupné
smerovanie, resp. integrácia regiónu do euroatlantických štruktúr, nárast vplyvu
asymetrických hrozieb na celkové globálne bezpečnostné prostredie
a prebiehajúca postupná integrácia Kosova do medzinárodného spoločenstva aj
napriek nesúhlasu Srbskej republiky. Významnú úlohu začala zohrávať aj
nemecká diplomacia, ktorá podmienila úspešné napredovanie Srbskej republiky
v eurointegračnom procese najmä dosiahnutím pokroku v procese
normalizovania vzťahov s Kosovom. Z vnútropolitických faktorov výrazne
ovplyvnil postoj srbskej vlády v tzv. kosovskej otázke najmä fakt, že postupne
dochádzalo k zníženiu podpory radikálnych politických strán zo strany srbskej
populácie. Vyústením tohto procesu bolo, že po parlamentných voľbách v roku
2012 sa Srbská radikálna strana svojim radikálnym politickým programom
nedostala do parlamentu a Demokratická strana Srbska bývalého premiéra V.
Koštunicu svojím programom izolacionizmu, navonok prezentovaný ako
vojenská a politická neutralita krajiny, získala nižšiu voličskú podporu oproti
predchádzajúcim parlamentným voľbám21.
Nová srbská vláda si v podstate mohla vybrať medzi troma variantmi
svojej zahraničnopolitickej orientácie vo vzťahu k západu:
 Pokračovanie politiky predchádzajúcej vládnej garnitúry, t. j
pokračovanie politiky lavírovania medzi spoluprácou so západom
(Európska únia a USA) a vágnym prísľubom začatia reálneho riešenia
kosovskej otázky, ktorú realizoval predchádzajúci prezident a predseda
Demokratickej strany B. Tadić. Bývalý srbský prezident pomerne často
využíval argument, že srbská spoločnosť ešte nie je pripravená prijať
normalizovanie vzťahov s Kosovom. Argumentoval, že začatie
spolupráce s Kosovom by mohlo spôsobiť situáciu, že radikálne politické
strany by sa po parlamentných voľbách dostali k moci. Do tohto konceptu
prezidenta B. Tadića spadala aj multivektorová zahraničnopolitická
orientácia krajiny22. Je možné predpokladať, že B. Tadić si postupne
uvedomil, že pokračovanie politiky odmietania akýchkoľvek pokusov
o začatie riešenia kosovskej otázky začne obmedzovať pomoc a podporu
21
Demokratickej strane Srbska sa však oproti Srbskej radikálnej strane podarilo prekonať 5 %
kvórum na zastúpenie v srbskom parlamente.
22
Predchádzajúca vládna garnitúra reprezentovaná srbským prezidentom a predsedom
Demokratickej strany Borisom Tadičom definovala štyri piliere zahraničnopolitickej
orientácie krajiny – Európska únia, USA, Ruská federácia a Čínska ľudová republika. (Četri
stuba spoljne..., 2010). Postupne, aj keď často krát s ťažkosťami, sa k týmto štyrom pilierom
pridával aj piaty reálny rozmer srbskej zahraničnej politiky, a to mierová a trvale udržateľná
kooperácia s krajinami regiónu Západného Balkánu. (Vystavel, 2012)
690
EÚ a USA pre Srbskú republiku. Pravdepodobne toto bolo dôvodom, že
predchádzajúca vládna garnitúra súhlasila s dialógom Belehrad – Priština
na technickej úrovni. Odvahu vstúpiť priamo do dialógu však vtedajšia
vládna garnitúra nenašla.
 Zintenzívnenie spolupráce s cieľom integrácie do Európskej únie.
V podstate tento cieľ by sa dal dosiahnuť len zintenzívnením dialógu a
postupným normalizovaním vzťahov s Prištinou. Danú možnosť výberu
výrazne ovplyvnila aj skutočnosť, že riešenie tzv. balkánskej otázky
v podstate prenechala americká administratíva na Európsku úniu. Celý
proces súčasného vývoja situácie v regióne Západného Balkánu
potvrdzuje vzrastajúci význam Nemecka na zahraničnopolitickú
orientáciu Európskej únie.
 Odmietnutie normalizovania vzťahov s Kosovom a prioritná politická
ekonomická a hospodárska orientácia na Ruskú federáciu. Daná možnosť
by pre Srbskú republiku pravdepodobne priniesla pomerne vysoký stupeň
izolacionizmu voči balkánskemu regiónu a Európskej únie. O možnosť
tohto smerovania vývoja zahraničnopolitickej orientácie novej srbskej
vlády sa neusilovala ani Ruská federácia, ktorá deklarovala, že nemá proti
integrácii Srbskej republiky do Európskej únie pri zachovaní vojenskej
neutrality žiadne výhrady.
Záver
Ako najpravdepodobnejšie faktory, ktoré ovplyvnili rozhodovací proces
súčasnej srbskej vládnej koalície v otázke ďalšieho postoja Srbskej republiky
k riešeniu tzv. kosovskej otázky boli najmä zhoršujúca sa ekonomická situácia
krajiny a z toho vyplývajúce negatívne dopady na srbskú spoločnosť a reálne
zhodnotenie súčasného postavenia Srbskej republiky v rámci medzinárodného
politického systému. Podpora srbského etnika v Kosove zo strany Srbskej
republiky sa stalo významnou ekonomickou záťažou pre Srbskú republiku. Dané
však pravdepodobne nebude znamenať úplné zastavenie ekonomickej pomoci
pre kosovských Srbov. Celý proces ekonomickej podpory bude s najväčšou
pravdepodobnosťou výrazne transparentný a nasmerovaný najmä do oblasti
vzdelávania a kultúry s cieľom zachovanie kultúrneho a národného dedičstva
srbského etnika v Kosova. Naďalej bude prioritou srbskej vlády vytvoriť
v spolupráci s medzinárodným spoločenstvom a v konečnom dôsledku aj
kosovskými inštitúciami také životné a sociálne podmienky pre srbské etnikum,
aby sa zastavil proces vysťahovalectva srbského živlu z Kosova.
Dôležitosť ekonomických a sociálnych faktorov potvrdzujú aj vyhlásenia
predsedu a podpredsedu vlády Srbskej republiky I. Dačića a A. Vučića, ktoré sa
pravidelne objavujú v srbskej tlači od minulého roka. Obidvaja najplevnejší
politickí predstavitelia deklarujú, že mimo otázky európskej integrácie a Kosova
sú najdôležitejšie priority vlády ekonomický rozvoj a zlepšenie životnej úrovne
691
obyvateľstva. Súčasná vládna koalícia počíta, že úspešným napredovaním v
procese európskej integrácie sa začne výrazný príliv zahraničného kapitálu do
krajiny, ktorého dôsledkom bude oživenie srbského priemyslu (M. R.
Milenković, 2013). Na druhej strane úspechy v procese normalizácie vzťahov
medzi Srbskou republikou a Kosovom prinášajú aj európsku rozvojovú pomoc
pre srbské enklávy v Kosove23. Daná pomoc zo strany Európskej únie výrazne
pomôže srbskej vláde riešiť sociálnu situáciu kosovských Srbov. Je možné
predpokladať, že začatie procesu normalizovania vzťahov Srbskej republiky
s Kosovom je výsledkom snahy srbskej vlády riešiť nevyhovujúcu sociálnu
a ekonomickú situáciu krajiny cestou európskej integrácie, pochopenia reálneho
geopolitického postavenia balkánskeho regiónu a smerovania vývoja situácie
v regióne (odmietnutie izolacionizmu).
Do budúcnosti zostáva otvorená najmä otázka, či ukončenie integrácie
Srbskej republiky do Európskej únie bude podmienené aj uznaním nezávislosti
Kosova. Doposiaľ Srbská republika odmieta podmienenie vstupu do EÚ
s uznaním jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova.
Na proces rozšírenia Európskej únie o ďalšie krajiny Západného Balkánu,
stabilizovania bezpečnostnej situácie a budovania štandardných demokratických
susedských vzťahov bude v čoraz väčšej miere vplývať postoj Nemecka. Dané
bude znamenať výrazne presadenie geopolitickej koncepcie stredoeurópskeho
kontinentalizmu v balkánskom regióne, ktorým sa opisujú geopolitické
tendencie Nemecka. Treba však poznamenať, že Srbská republika je
v súčasnosti taktiež výrazne naklonená k tomuto telurickému geopolitickému
konceptu (napr. oproti geopolitickým konceptom atlantizmus a euroázijstvo).
Literatúra:
Assessment of Economic Conditions and Possible Development Projects in Northen Kosovo,
2006, Electronic Resource USAID Kosovo – United States Agency for International
Davelopment. Dostupné na internete: http://pdf.usaid.gov/pdf_docs/Pnadi348.pdf
BALCO, M. - VERMEŠOVÁ, H. 2013. Zhodnotenie dialógu Belehrad – Priština. In Zborník
príspevkov zo VI. medzinárodnej vedeckej konferencie Bezpečnostné fórum 2013. Banská
Bystrica : UMB Banská Bystrica. 2013. ISBN 978-80-557-0496-8, str. 508-516.
Briselski sporazum kao međunarodni. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=05&dd=29&nav_id=718065
Četri stuba spojlne politike. 2010. RTS. Dostupné na internete:
http://www.rts.rs/page/stories/rs/story/9/Srbija/123751%C4%8Cetri+stuba+spoljne+politike.h
tml
Deficit budžeta 100,73 mlrd.dinara. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/biz/vesti/srbija.php?yyyy=2013&mm=08&dd=15&nav_id=742986
23
V decembri 2013 Európska komisia schválila 23,5 milióna € z európskych predstupových
fondov na rozvoj srbských enkláv (okresov) v Kosove. Prioritne budú smerované na rozvoj
severnej časti Kosova. (Novac za Kosovo, 2013).
692
DRECUN, M. 2013. Srbija između istoka i zapada. Beograd : Miba books d.o.o., 2013, 357 s.
ISBN 978-86-89595-05-5.
Glasanje za Srpsku ili protiv nje. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=09&dd=30&nav_id=759460
http://www.rferl.org/content/kosovo-economy-struggling/24901946.html
Kosovo – Serbia still on Germany’s short leash. 2013. Transconflict. Dostupné na internete:
http://www.transconflict.com/2013/07/kosovo-serbia-still-on-germanys-short-leash-107/
Kosovo je ratifikovalo sporazum. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=06&dd=27&nav_id=726815
Kosovo nas košta 16 evra u sekundi?. 2011. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/biz/vesti/srbija.php?yyyy=2011&mm=03&dd=17&nav_id=499748
Kraj dijaloga, premijeri parafirali. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=04&dd=19&nav_category=640&
nav_id=706671
MILENKOVIČ, M.R.: Nisam u politici zbog fotelje i sujete. In Danas, roč. XVII, 2013, číslo
5927, ISSN 1450-538X, s. 1 a 4
Može "Građanska inicijativa srpska". 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=09&dd=14&nav_id=753768
New stage of Belgrade-Priština dialogue should start. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/eng/news/politics.php?yyyy=2012&mm=06&dd=23&nav_id=80920
Novac za Kosovo. In Danas, roč. XVII, 2013, číslo 5928, ISSN 1450-538X, s. 4
Parallel structers in Kosovo 2006 – 2007. 2008. Electronic Resource OSCE Mision in
Kosovo, Dostupné na internete: http://www.osce.org/kosovo/24618
PROKOPOVIĆ, D. 2012. Geopolitika Srbije. Beograd : Glasnik, 2012. 791 s. ISBN 978-86519-1463-1.
Radio Slobodna Evropa. Dostupné na internete:
http://www.slobodnaevropa.org/content/tekst-plana-primene-sporazuma-beograda-ipristine/24996181.html
Srpska politička scena 2013. 2014. RTS. Dostupné na internete:
http://www.rts.rs/page/stories/sr/story/9/Politika/1485343/Srpska+politi%C4%8Dka+scena+2
013..html
SYNOVITZ, R. 2014. Kosovo's Economy Still Struggling Five Years After Independence.
Dostupné na internete:
Šta se navodi u sporazumu?. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=04&dd=19&nav_category=640&
nav_id=706723
Tekst plana primene sporazuma Beograda i Prištine u koji je RSE imao uvid. 2013. Vučić:
Srbi, budite mudriji. 2013. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/info/vesti/index.php?yyyy=2013&mm=11&dd=01&nav_id=772235
VYSTAVEL, J. 2012. Vojenská neutralita Srbskej republiky z pohľadu srbskej zahraničnej
politiky. In Zborník vedeckých a odborných príspevkov z 3. medzinárodnej vedeckej
konferencie Národná a medzinárodná bezpečnosť 2012. Liptovský Mikuláš : AOS generála
M. R. Štefánika. 2012. ISBN 978-80-8040-450-5, s. 505-515.
Za KiM preko 6 milijardi iz budžeta. 2007. B92. Dostupné na internete:
http://www.b92.net/biz/vesti/srbija.php?yyyy=2007&mm=12&dd=06&nav_id=275294
693
БЕЗОПАСНОСТЬ УКРАИНЫ В КОНТЕКСТЕ
НЕОПРЕДЕЛЁННОСТИ СТРАТЕГИЧЕСКОГО ВЫБОРА
SECURITY OF UKRAINE IN THE CONTEXT OF THE
UNCERTAINTY OF HER STRATEGIC CHOICE
Vasyl Zaplatynskyi1
ABSTRACT
The article analyzes the political and economic decisions of the Government of Ukraine, at
the turn of 2013-2014 years. Describes the causes of "Evromaydana" and its influence on
government decisions. The article provides the prognosis of political and economic security
of Ukraine according to the strategic geopolitical choice.
Key words: security, Ukraine, geopolitics, economic issue, political issue
Политические и социальные события в Украине в конце 2013 и
начале 2014 года показали сложность общей политической и
экономической ситуации в Украине и, соответственно, уязвимость её
безопасности. Отсутствие стратегической политики в Украине стало
причиной возникновения социальных выступлений с самыми различными
лозунгами и задачами. Эти выступления продолжаются и на момент
написания данной статьи.
Нестабильность в стране зачастую привлекает различные внешние
политические силы, которые стремятся разыграть карту Украины и
получить экономические и политические дивиденды. В одних случаях
такая нестабильность специально провоцируется внешними силами и
развитие ситуации идёт, или должно идти, по определённому
разработанному плану. Создание такой нестабильности может
рассматриваться как одна из форм ведения современной войны, при этом
её идеолог и организатор может формально оставаться в стороне от
разыгрываемых событий. Определить истинного заказчика такой войны
не очень сложно, ведь всегда можно определить какие выгоды получила
или получит та или иная страна или объединение в результате
разыгрывания нестабильности. В последние годы социальные волнения,
иногда переросшие в вооруженные конфликты наблюдались в Египте,
Сирии, Кувейте и других странах. Не следует утверждать, что все они
возникли в результате запланированных провокаций и последующей
1
Vasyl Zaplatynskyi, hon. prof., docent, Ph.D., President of Academy of Safety and Bases of
Health; Vice-president of the European Association for Security, Milyutenko 17, fl. 67, Kiev,
02156, Ukraine, [email protected]
694
«корректировки» действий внутри страны с помощью политических и
экономических методов давления и поощрения.
Ситуация возникшая в Украине фактически является следствием
конфликта интересов между западом и востоком. Территориально Украина
занимает одно из важных геополитических мест в Европе и способна стать
мостом между Европой и Азией. Украина может обеспечить один из
кратчайших путей транзита энергоресурсов, а именно нефти и газа из
Азии в Европу. Причём поставщиками могут выступать как Россия, так и
страны кавказского региона. Для Запада это один из путей
диверсификации источников поставки энергоресурсов, снижение
зависимости от других поставщиков, в частности, стран ОПЕК и России,
которые могут диктовать определённые экономические и политические
условия. Диверсификация позволяет увеличить уровень энергетической
безопасности Западной Европы.
Украина стратегический транспортный коридор, которым она была
ещё в ранние исторические времена, когда через нее проходил торговый
путь «Из Варяг в Греки», а также другие торговые пути, в том числе,
связывавшие Европу с Азией. И сегодня многие страны рассматривают
Украину не только как торгового партнёра или рынок сбыта, но и, в
первую очередь, как страну транзитёра. Показательным, в этом случае,
является поездка президента Украины Виктора Януковича в Китай, на
фоне разгорающейся нестабильности и социальных выступлений в самой
Украине. В своём новогоднем приветствии Президент Украины отметил
стратегический прорыв отношений с Китаем, а это означает, что в Китае
были подписаны действительно неординарные, неожиданно выгодные
предложения по сотрудничеству. По нашему мнению, руководство Китая
такими срочными действиями хотело: во-первых, уяснить обстановку в
Украине, что связано с построением и реализацией стратегических планов
развития Китая, во-вторых, если обстановка покажется благоприятной,
усилить партнёрские отношения, пока никто из других стан и объединений
не перехватил инициативу. Таким образом, отказ или временная
приостановка, как теперь это называется, подписания ассоциации с
Европейским
Союзом
спровоцировали
активизацию
других
стратегических геополитических игроков.
События в Украине в конце 2013 – начале 2014 года разгорелись
вследствие ряда ошибок, которые допустило руководство страны в
политическом, экономическом и социальном плане. Началось всё с
небольших мирных выступлений в поддержку евроинтеграции, которые
развернулись на главной площади страны «Майдане независимости» в
Киеве. Предугадать и спрогнозировать эти выступления было просто.
Ведь, чего следовало ожидать от людей, когда подавляющее число средств
массовой информации (массмедиа) вели длительную многомесячную
пропаганду евроинтеграции. Детально освещались шаги руководства
695
Украины по выполнению условий, которые были поставлены Европейским
союзом для подписания ассоциации Украины и ЕС. Камнем преткновения
стали некоторые законодательные акты, которые так и не успели принять
до 29 ноября, а именно, закон о возможности лечения украинских
осуждённых за границей, который всеми рассматривался, в первую
очередь, как закон, который касается бывшего премьер-министра
Украины, а ныне осуждённой Юлии Тимошенко. Предполагаем, что даже
невыполнение всех требований на момент Вильнюсского саммита не стало
бы препятствием в подписании ассоциации. Решение об отказе от
подписания ассоциации с ЕС было принято руководством Украины после
консультаций с российской стороной накануне Вильнюсского саммита.
Такой крутой политический вираж, не мог оставить безучастными
различные слои населения Украины: людей, которые ожидали упрощения
или вообще отмены визового режима; социальные слои, которые
стремились к присоединению к европейским ценностям, демократии,
законности, равноправии и т.д., ожидавшие повышения заработной платы
и улучшения качества жизни, а также представители бизнес класса
ориентированные на Европу и которые, вследствие отказа от ассоциации с
ЕС, должны были изменить свои дальнейшие экономические планы. С
психологической точки зрения – у населения сложилось ощущение
обмана. Население в этой ситуации было похоже на ребёнка, которому
пообещали, а потом не купили обещанную игрушку. Поэтому выступления
в поддержку евроинтеграции были не только предсказуемы, но и
неотвратимы.
Основным аргументом отказа от подписания ассоциации была, как
это озвучивали массмедиа, невозможность получения от ЕС компенсаций в
связи с экономическими потерями, к которым приведёт подписание
ассоциации с ЕС для Украины. Называлась и цифра в 160 млрд. евро.
Выступления в поддержку евроинтеграции, которые начались во
время Вильнюсского саммита, и далее разросшиеся до Евромайдана,
вследствие применения грубой силы для разгона изначально мирных
выступлений внесли определённую лепту в дальнейшую политику
Украины. Однако «Евромайдан» так и не стал доминирующей силой и, как
следствие, руководство Украины подписало с Российской Федерацией
целый ряд договоров. Больше всего массмедиа и руководство Украины
рекламируют две позиции, а именно, скидку на газ и получение 15 млрд.
евро кредита. Однако оппозиционные силы стараются опровергнуть
безоговорочную полезность этих позиций. Как выяснилось, цена газа для
населения не изменится. И раньше было известно, что Украина добывает
достаточно газа для обеспечения населения на уровне «комфорки».
Удешевление этого газа не обещает даже власть, а обещания касались
лишь снижения цены на тепло, вследствие потребления ТЕЦ более
дешевого газа. Это справедливо для Киева и других городов, однако в
696
газифицированных сёлах ситуация не изменится, ведь обогрев частных
домов в 100% случаев осуществляется с помощью газа, и как говорилось
ранее, цена на него для населения не изменится. А в не газифицированных
населённых пунктах вообще ничего не изменится. Рекламируя снижение
цены на газ, почему-то никто не говорит о снижении цены на те или
иные, особенно на энергоёмкие товары. Таким образом, вырисовывается
картина полезности российской скидки на газ для определённого
олигархического круга. Слабо верится в безвозмездность
такого
российского подарка, ведь таким образом Россия недополучит
существенной прибыли. Очевидно, взамен Украине необходимо будет
поступиться не только евроинтеграцией, но и чем-то в её газотранспортной
системе. Говорить о конкретных вещах пока ещё рано. 15 млрд. евро
кредита предложенного Россией - это хорошо, если кредит даст
ожидаемый экономический эффект и его можно будет вернуть как и
проценты по нему в срок и с определённой выгодой для себя. Если же это
кредит проедания, то такой кредит - это просто перенос сегодняшних
проблем в будущее, когда по ним отвечать будут уже совсем другие
руководители страны, что является лёгким способом ухода от
ответственности и облегчения собственной деятельности. Такой кредит
привязывает Украину к России как экономически, так и политически.
Рассмотрим действия России и выгоды Украины под другим углом
зрения. Налаживание отношений с Россией значительно ослабило, а
возможно, и прекратило (о чём можно будет судить впоследствии)
торговую войну, которая обострилась в последнее время. Это бесспорные
выгоды. Выгоды от удешевления газа, прекращения проволочек на
украинско-российской границе приведёт к оживлению экономических
отношений. Таким образом, определённые бизнес круги получат выгоды.
Что же касается рядовых обывателей, то об их выгодах говорить очень
сложно.
Рассмотрим вариант предложенный евросоюзом. Во-первых выгоды
от ассоциации с ЕС в полной мере обнародованы не были. Предполагаем,
что выгоды ассоциации также коснулись бы, в первую очередь,
государственных и бизнес структур.
Безусловным плюсом можно считать возможность четыре года без
пошлин осуществлять торговлю со странами ЕС. Это невиданная по своей
щедрости уступка, которую ЕС готов предоставить Украине.
Воспользоваться этим сполна смогут экспорт-ориентированные сырьевые
отрасли и та часть промышленности, которая сохраняет свои
конкурентные позиции на мировых рынках. Украина все еще входит в
десятку самых крупных производителей стали, в семерку стран с полным
циклом авиастроения, ракетостроения, танкостроения и пр. Второй
евроинтеграционный плюс связан с перспективами прихода в Украину
качественных и долговременных инвестиций (UAmedia. 2014).
697
Премьер-министр Украины Николай Азаров отметил, что ЕС
отказался импортировать наши вагоны и увеличивать импорт другой
важной для украинской экономики продукции (С. Демкова, 2013).
В случае евро-ассоциации даже по осторожным прогнозам,
переходный (адаптационный) период, в течение которого нужно будет
модернизировать нашу промышленность, составит не менее 10 - 15 лет.
Понятно, что далеко не все отрасли нашей экономики в состоянии
выдержать конкуренцию. Соответственно, будут и потери рабочих мест.
Выгоды для рядовых обывателей весьма размытые и отдалённые.
Предполагается, что несколько снизятся цены на импортные товары бытовую технику, электронику, автомобили, возможно, продукты питания.
Но неминуемо вырастут цены на коммунальные услуги.
Трезво анализируя и оценивая создавшуюся на Украине ситуацию,
следует отметить нарастание конфликта, нежелание каждой из сторон
выслушать другую, применение действий, которые противоречат законам
Украины и моральным нормам, принятым в обществе.
В целом общество, как и при любом конфликте, разделилось на две
группы, одна - поддерживают евроинтеграцию и вторая - поддерживает
существующую власть. Однако не всё так просто и однозначно, не все
выражают свою поддержку активно, некоторая часть населения
поддерживает только
определённые шаги или действия, или
определённых политиков.
Пока говорить о существенном снижении безопасности Украины на
внешнеполитической арене не приходится, однако ситуация может
измениться в любой момент, в первую очередь, под действием внутренних
причин. Если внутриполитический конфликт выйдет из демократического
русла, тогда последствия могут быть непредсказуемы.
Вывести Украину из создавшейся ситуации смогут только
внутренние силы. Внешняя поддержка при этом хоть и очень важна,
однако не является решающей. Изменение менталитета, повышение
самосознания людей, и как следствие повышение культурного уровня
населения станы, что скажется на выполнении законов и моральных норм
может привести к реальному существенному улучшению обстановки в
Украине. Только тогда, когда мы - украинцы сами изменимся и изменим
свою страну, нас будут рады видеть во всех мировых сообществах как
достойных участников, а не рассматривать как территорию своих
интересов.
698
Литература:
UA MEDIA, 2014. Евроинтеграция: плюсы или минусы? Сайт: UAmedia. Мониторинг
украинской прессы. Available on internet: http://uamedia.visti.net/content/evrointegraciyaplyusy-ili-minusy
ДЕМКОВА, С., 2013. 27 грудня 2013 Азаров: ЄС повинен компенсувати збиток від
першого етапу євроінтеграції. Dostupné na internete:
http://uapress.info/uk/news/print/13073
699
CYPERSKÝ KONFLIKT:
HISTORICKÉ VÝCHODISKÁ GRÉCKEJ A TURECKEJ
PRÍTOMNOSTI NA OSTROVE
CYPRUS CONFLICT:
HISTORICAL BACKGROUND OF GREEK AND TURKISH
PRESENCE ON THE ISLAND
Ivan MAJCHÚT1
ABSTRACT
The aim of this paper is not a complex historical analysis of the island, but current problems
must be understood in the broader historical dimensions. It is important to understand the
internal and external cultural and demographic influences for the formation of Greek identity,
origin and construction of the Orthodox Church, Catholicism and its influences, and the
formation of the Turkish community in Cyprus.
Key words: Cyprus, conflict, history, Greek identity, Turkish community
Úvod
Dejiny Cypru po stáročia ovplyvňovalo niekoľko dôležitých skutočností.
Jednou z nich bola ťažba medi, ktorá tvorila hlavné bohatstvo ostrova. Druhou
bola jeho výhodná poloha na križovatke námorných a obchodných ciest medzi
Európou, Áziou a Afrikou. S polohou je viazaná aj ďalšia skutočnosť - tvorí
predmostie k ázijskej pevnine. Predovšetkým z troch zmienených dôvodov sa na
ovládnutie ostrova zameral záujem najsilnejších mocností. Bol obsadzovaný,
kupovaný a predávaný, prevádzaný z jedného vládcu na druhého, bez toho aby
to niekto niekedy konzultoval s jeho obyvateľmi (Yalincak, 2009, s. 3).
1 Budovanie základov gréckej prítomnosti na ostrove
Pravdepodobne práve spomínaná meď a výroba bronzu spôsobila
v období neolitu prílev osadníkov najmä z Palestíny. V tejto súvislosti sa Cyprus
stal centrom obchodu a významným exportérom spomínaných surovín. Ku
koncu doby bronzovej (2500 – 1050 pr. n. l.) sa na ostrove usadzujú Gréci,
a tým sa môže hovoriť o „trvalom“ gréckom charaktere ostrova.
1
Ivan Majchút, Ing., PhD., odborný asistent, Katedra bezpečnosti a obrany, Akadémia
ozbrojených síl gen. M. R. Štefánika, Demänová 393, 031 06 Liptovský Mikuláš, Slovenská
republika, [email protected]
700
Hlavnými príčinami príchodu Grékov na ostrov bol koniec vojny o Tróju
a zánik Chetitskej ríše čo malo za následok veľké sociálno-politické turbulencie
v regióne a populačné pohyby smerom na západ. Práve migrácia mykénskych
Grékov, ktorí sa rozhodli usadiť na Cypre, poznačila kultúru populácie ostrova
natoľko, že tá sa vyvíjala v gréckom duchu. Ich zásluhou sa vytvorili mnohé
mestské štáty, z ktorých dominovali Salamis a Pafos (Mallinson, 2011, s. 9).
V ďalšom období (1050 – 333 pr. n. l.) bola grécka kultúra na ostrove
ovplyvňovaná vonkajšími udalosťami. Prvou vlnou „cudzieho“ vplyvu boli
Feničania, ktorí unikali pred Asýrčanmi. Obzvlášť ich zásluhou sa z východu
začiatkom 4. storočia pr. n. l. dostali na Cyprus moderné poľnohospodárske
metódy, vznikali niektoré obchodné centrá a od nich bolo prevzaté písmo
(Çalişkan, 2012, s. 14). Neskôr sa jednotlivé mestské štáty na Cypre postupne
dostávali pod nadvládu Asýrčanov, neskôr Egypťanov a potom Peržanov.
Napriek ich nadvláde, grécke kultúrne vzory naďalej na ostrove dominovali.
V roku 333 pr. n. l. bola perzská nadvláda v súvislosti s ťažením
Alexandra Veľkého proti Perzskej ríši ukončená. Pád Perzskej ríše
predznamenal Ptolemaiovskú2 nadvládu na Cypre v rokoch 294 – 58 pr. n. l..
Počas nej bolo zrušených desať cyperských kráľovstiev a po prvý krát môžeme
hovoriť o unitárnom štátnom útvare na ostrove. Život na helenistickom3 Cypre
sa niesol v duchu politickej stability, prekvitania umenia, rozvoja filozofie
a medicíny (Mallinson, 2011, s. 11).
Posledná fáza Ptolemaiovskej nadvlády so sebou prináša rímsku
intervenciu na ostrov. Tá viedla v rokoch 58 – 38 pr. n. l. k jeho prvej rímskej
okupácii a následne k jeho konečnému ovládnutiu v roku 30 pr. n. l.4 Počas
nadvlády Rímskej ríše prišli v roku 45 n. l. na ostrov apoštoli Pavol a Barnabáš
v sprievode evanjelistu Marka a priniesli kresťanstvo. Počas svojej návštevy
zorganizovali na ostrove cirkev a ustanovili biskupov. Apoštol Barnabáš,
zakladateľ cirkvi na ostrove, sa neskôr na Cyprus vrátil a stal sa biskupom
v Salamise.
2
Ptolemaiovci - kráľovská rodina, ktorá vláda helenistickému Egyptu po smrti Alexandra
Veľkého. Ich meno je odvodené od Ptolemaia, jedného z jeho generálov, ktorý sa v roku 305
pr. n. l. vyhlásil za kráľa Ptolemaia I. Najznámejšou panovníčkou z tohto rodu bola Kleopatra
VII., ktorej samovraždou v roku 30 pr. n. l. sa skončila vláda Ptolemaiovcov v Egypte.
3
Helenizmus (Hellen - Grék) - dejinná a kultúrna epocha, obdobie starovekých dejín
východného Stredomoria a Prednej Ázie. Začatá macedónskymi panovníkmi Filipom II. a
jeho synom Alexandrom Veľkým. Pokračovala v nástupníckych štátoch až do roku 30 pr. n. l.
kedy stratil svoju samostatnosť posledný helenistický štát (Egypt). Vzdelanosť, umenie,
hodnoty a životný štýl starých Grékov prijímal rad národov a súčasne ho obohacoval o
domáce tradície.
4
Pax Romana („rímsky mier“) - stav relatívneho pokoja v oblasti Stredozemného mora. Ríša
vládla jednotlivým provinciám, pričom každej dovolila vlastnú samosprávu a tvorbu zákonov
za podmienok, že bude Rímu platiť dane a dovolia rímsku vojenskú kontrolu svojej provincie.
701
2 Byzantská éra
Po rozdelení Rímskej ríše pripadol Cyprus ako provincia pod (Východnú)
Rímsko-byzantskú ríšu. V byzantskej ére (v rokoch 330 – 1191 n. l.) sa Cyprus
stále vyvíjal (podobne ako zvyšok helénskeho sveta) pod vplyvom gréckej
kultúry. Kresťanské náboženstvo na ostrove sa kreovalo pod zvrchovanosťou
gréckej pravoslávnej cirkvi. Bolo to obdobie, v ktorom boli postavené mnohé
kláštory a kostoly, pričom niektoré vydržali až dodnes.
Byzantský cisár udelil v roku 488 n. l. cirkvi na Cypre nezávislosť vrátane
možnosti voliť si vlastného vodcu - arcibiskupa. Jej získanie sa stalo dôležitým
momentom, ovplyvňujúcim život na ostrove.5 Táto skutočnosť znamenala
počiatok jedinečnej tradície zodpovednosti cirkvi za politické záležitosti ostrova.
Grécko-cyperskí historici tvrdia, že práve byzantské obdobie zjednotilo
Cyprus so zvyškom gréckeho sveta a že bol súčasťou gréckeho štátu. Nesmieme
zabúdať, že po roku 1191 bol Cyprus oddelený od byzantského helenizmu
a cyperské inštitúcie s výnimkou náboženských a vzdelávacích už nikdy neboli
totožné s tými gréckymi (Çalişkan, 2012, s. 15). Po ukončení byzantskej éry
čakal Cyprus iný historický vývoj.
3 Franské obdobie
Tým, že ostrov v roku 1192 kúpil franský križiak Guy de Lusignan,
začalo tzv. franské obdobie (1192 – 1489). V tomto takmer 300 ročnom období
bol do života na ostrove zavedený feudálny systém a zriadená katolícka cirkev.
Katolícka cirkev postupne získavala dominantné postavenie oslabujúc tak
dovtedajší vplyv gréckej pravoslávnej cirkvi.
Cyprus6 bol síce nezávislý, ale miestna grécka populácia bola znížená na
postavenie poddaných (iba bohatší obchodníci boli klasifikovaní ako plnoprávni
občania). Nemala takmer žiaden vplyv na verejné záležitosti a v podstate iba
bojovala za udržanie pravoslávia. Ekonomika na ostrove vďaka pôsobeniu
obchodníkov z územia dnešného Talianska (Amalfi, Janov, Pisa, Benátky, ...)
rozkvitala. A to aj v dobe, keď Osmanskej ríši7 podľahol Konštantínopol
a osmanskí Turci si už podmanili pevninské Grécko a Balkán.
5
Autocefalos - nezávislá patriarchálna autorita používaná najmä vo východných národných
cirkvách. Cyperskému arcibiskupovi boli priznané tri dôležité cirkevné výsady - podpisovať
sa červeným atramentom, počas cirkevných obradov nosiť purpurový plášť, nosiť cisárske
žezlo.
6
Križiacke cyperské kráľovstvo.
7
Osmanská ríša - na Slovensku kodifikovaný tvar. Označenie má základ v osmanskej dynastii
a hovoríme o tzv. osmanských Turkoch. Iné názvy Otomanská ríša, Turecký sultanát, Vysoká
porta. Často sa toto obdobie označuje za otomanskú nadvládu (z anglického základu) alebo
tureckú nadvládu (z vyššie uvedeného dôvodu).
702
4 Benátska nadvláda
Benátčania, ako námorná mocnosť vtedajšej doby, mali veľký záujem
o ovládanie tak strategicky dôležitého ostrova akým bol Cyprus. Ich obchodný
a politický tlak sa presadil voči umierajúcej Lusignanskej dynastii a voči
svojim konkurentom z Pisy a z Janova (Janov dokonca niekoľko rokov ovládal
Famagustu). Cyprus sa postupne pretransformoval z franského pevného
feudalizmu do nadvlády mocnej benátskej ríše, pod ktorú spadal v rokoch 1489
– 1571.
Benátčania uplatňovali počas svojej vlády na Cypre európsky štýl
feudalizmu, ktorý prevzali z predchádzajúceho obdobia. Bežní miestni
obyvatelia boli zaťažení vysokými daňami a ďalšími povinnosťami a život bol
pre nich plný útrap. Pod vplyvom vatikánskej politiky „unitarizmu“ 8 bola
miestna populácia vystavená nátlaku konvertovať na katolícku vieru.
Grécko-cyperskí historici pripúšťajú, že benátska nadvláda priniesla
obyvateľom ostrova určitú mieru ekonomického strádania, avšak vnútorné
i vonkajšie podmienky považujú pre život na ostrove za priaznivé (Mallinson,
2011, s. 14). Z iných zdrojov sa dozvedáme, že za Benátčanov populácia ostrova
poklesla na niečo viac než 200 tisíc obyvateľov pričom sa skladala takmer
výhradne z grécky hovoriaceho obyvateľstva (Yalincak, 2009, s. 4).
Cyprus sa počas benátskej nadvlády stal jednou z najdôležitejších
kresťanských bášt vo východnom Stredomorí. S postupujúcim šestnástym
storočím osmanská expanzia na západ pokračovala a bolo len otázkou času kedy
bude napadnutý aj Cyprus. Vzhľadom na osmanskú hrozbu, Benátky investovali
nemalé prostriedky do budovania ostrova (Mallinson, 2011, s. 15).
O osude ostrova bolo rozhodnuté keď sa v Osmanskej ríši dostal k vláde
Selim II., známy ako dobyvateľ Cypru. Sultán si uvedomoval strategickú
polohu ostrova a taktiež mu prekážali maltskí a benátski piráti, ktorí napádali
osmanské lode, pričom často nachádzali útočisko na Cypre. Sultána navyše
navštívili dvaja vyslanci z Cypru so žiadosťou o pomoc. Je zaujímavé, že
vtedajší Cyperčania nepovažovali Osmanov za hrozbu a v ich požadovanom
príchode na ostrov videli spôsob ako sa zbaviť benátskej nadvlády (Smilden,
2007, s. 21).
Dianie na ostrove v rokoch 1570 a 1571 malo pre nasledujúce obdobie
rozhodujúci vplyv. V roku 1570 po šesťtýždňovom obliehaní padlo hlavné
mesto Nikózia a nasledujúci rok po takmer jednoročnom obliehaní padlo aj
dôležité prístavné mesto Famagusta. Benátčania boli proti drvivej osmanskej
prevahe bezmocní. Ich sily boli v porovnaní s osmanskou inváznou flotilou
veľmi malé a miestni ostrovania im poskytovali len malú, alebo žiadnu podporu.
Kapituláciou Benátčanov prešiel Cyprus pod celkovú osmanskú nadvládu
a z ich strany nasledovalo uplatňovanie politiky upevňovania svojej moci.
8
Unitarizmus – Svätá stolica odmietala sektárske delenie a uznávala iba katolícku cirkev.
703
V turecko-cyperskej historiografii sa rok 1570 popisuje ako príchod mierových
záchrancov. V grécko-cyperskej historiografii sa však hovorí o vpáde násilných
okupantov. Grécko-cyperskí historici tvrdia, že osmanské dobytie ostrova
znamenalo koniec utrpenia pod európskou nadvládou a začiatok úplnej chudoby
v ére orientálneho despotizmu (Smilden, 2007, s. 23).
5 Príchod Turkov na ostrov
Zásadným opatrením zo strany Osmanskej ríše po roku 1571 bolo
osídľovanie ostrova novými osadníkmi. Tak ako sa rozdielne vníma v gréckocyperskej a turecko-cyperskej historiografii osmanské ovládnutie Cypru tak sa
rozdielne vníma aj príchod spomínaných osadníkov.
Grécko-cyperskí autori označujú túto politiku osídľovania za kolonizáciu,
islamizáciu a poturčovanie. Hovoria o zámernej manipulácii s demografickou
rovnováhou ostrova s cieľom vytvoriť v miestnej populácii turecké zastúpenie.
Turecko-cyperskí autori sú názoru, že osadníci prišli na ostrov, ktorý bol
riedko osídlený a bolo tu príliš málo ľudí potrebných na kultiváciu úrodnej
pôdy. Počet obyvateľov na ostrove pred príchodom Osmanov poklesol
v dôsledku katastrof, chorôb, rozšíreného pirátstva a benátskeho vládnutia
(Jennings, 1993, s. 212). Na podporu svojho tvrdenia uvádzajú, že v roku 1572
bolo na ostrove urobené všeobecné sčítanie obyvateľstva a majetku a z neho
vyplynulo, že 76 dedín bolo úplne opustených a že pôda, vhodná na
poľnohospodárske účely ležala ladom (Smilden, 2007, s. 31).
Turecko-cyperským tvrdeniam o nedostatku obyvateľstva na ostrove sa dá
veriť. Ale môžeme diskutovať o tom čo bolo skutočným dôvodom osmanskej
politiky osídľovania Cypru. Jednalo sa o osídlenie ostrova po poklese populácie,
alebo to bolo vedomé úsilie zmeniť etnickú a náboženskú rovnováhu v prospech
Turkov/moslimov na úkor Grékov/pravoslávnych kresťanov?
Politika obnovy populácie na Cypre bola riadená úradmi v Istanbule9,
pričom na jej realizáciu bol 21. 09. 1572 vydaný dekrét. V jeho obsahu bola
stanovená povinnosť presídliť na ostrov každú desiatu domácnosť zo štyroch
osmanských provincií v Anatólii. Pre presídlených v ňom bolo striktne
stanovené, že sa nesmú vrátiť a ak tak urobia, budú silou donútení ísť tam opäť.
Už začiatkom roku 1581 bolo presídlených 12000 rodín (Smilden, 2007, s. 31).
Z iných zdrojov sa dozvedáme, že sa jednalo o asi 30000 Turkov (Yalincak,
2009, s. 4) a že v roku 1598 bola politika presídľovania z Anatólie ukončená
(Jennings, 1993, s. 197).
9
Sürgün (od slovesa sürmek = premiestniť) - presun populácie, alebo presídlenie. Tzn. pohyb
veľkej skupiny ľudí z jedného regiónu do druhého, často formou nútenej migrácie na základe
štátnej politiky alebo medzinárodnej správy a najčastejšie na základe etnického pôvodu alebo
náboženstva. Osmanská ríša používala nútené presídľovanie obyvateľstva ako nástroj na
zmenu etnických a náboženských pomerov na ňou spravovanom území.
704
Je zrejmé, že samotný osmanský sultán a aj cyperský guvernér mali
záujem aby Cyprus prosperoval. Medzi osadníkmi, ktorým bolo nariadené
presídliť sa z Malej Ázie na ostrov, boli remeselníci z miest a roľníci z vidieka a
po dobu dvoch rokov boli oslobodení od daní. Doslovne bolo stanovené, že na
ostrov budú zaslaní ľudia, ktorí žijú na jalových, skalnatých, strmých miestach,
ktorí majú núdzu o pôdu, ktorí sú známi svojimi nezákonnými aktivitami, ktorí
nie sú registrovaní v miestnom obchodnom registri, ktorí za bývanie platia
nájomné, ktorí majú dlhodobé pozemkové spory, ktorí z vidieka odišli do miest
a sú bez zamestnania. Dekrét taktiež presne stanovoval konkrétne profesie
obchodníkov a remeselníkov, ktorými sa má ostrov osídliť (Smilden, 2007, s.
33).
Z takto presne stanoveného rozpisu je zrejmé, že osídľovanie bolo (aspoň
teoreticky) ekonomicky premyslené a nič v jeho texte nenasvedčuje, že by sa
sledovala politika poturčovania a islamizácie ostrova tak ako to tvrdia gréckocyperskí historici. Turecko-cyperskí historici dokonca tvrdia, že medzi
zmienenými osadníkmi boli aj kresťania – väčšinou Gréci, ktorí pôvodne žili
v Anatólii. Evidentne však osadníci boli väčšinou Turci (Smilden, 2007, s. 34).
Osídľovanie ostrova neovplyvňovala iba presídlená turecká/moslimská
populácia. Okrem osadníkov sa k tureckému zastúpeniu radilo aj asi 3 – 4 tisíc
osmanských vojakov a dôstojníkov, ktorí sa podieľali na dobytí Cypru a už
ostali na ostrove. Tí spadali do rôznych kategórií (Janičiar, Sapahi, Zaptie)10
a prednostne patrili do vládnuceho segmentu na ostrove (Çalişkan, 2012, s. 20).
Niektorí z nich si na Cyprus priviedli svoje rodiny, zatiaľ čo iní sa oženili
s miestnymi ženami (Smilden, 2007, s. 31).
Príchod osadníkov z Anatólie na Cyprus podlieha širokej diskusii.
Grécko-cyperskí historici vidia osmanskú politiku osídľovania v zápornom
zmysle a popisujú ju ako jedno z nespravodlivých opatrení proti Grékom,
žijúcim na Cypre. Turecko-cyperskí historici na vec pozerajú úplne inak, keďže
Turci medzi týmito osadníkmi boli vlastne ich etnickí predkovia. Logicky teda,
vnímajú príchod osmanských osadníkov pozitívne.
6 Osmanská nadvláda
Obdobie osmanskej nadvlády na Cypre v rokoch 1571 – 1878 zohráva
jedno z najdôležitejších období, ktoré má rozhodujúci vplyv na súčasný stav na
ostrove. Osmanskými Turkami uplatňované zásadné opatrenia počas ich 307
ročného riadenia ostrova mali dlhodobý účinok a to aj po ukončení ich
nadvlády. Práve toto obdobie je z pohľadu histórie asi najdôležitejším aspektom
10
Janičiar (yeni çeri = nový vojak) - príslušník sultánovej elitnej stráže. Zväčša to boli Gréci
a Slovania, ktorí boli od malých detí vychovávaní v moslimskej viere a prešli intenzívnym
vojenským výcvikom. Sipahi - príslušník ťažkej jazdy. Eticky sa skladala len z Turkov
a moslimov. Zaptie (alebo Zapitie) - príslušník miestnej polície v osmanskej administratíve.
705
pre chápanie súčasného cyperského problému a práve toto obdobie je na gréckej
a tureckej strane diametrálne odlišne vykladané.
Je logické, že Osmanská ríša po ovládnutí ostrova zaviedla na ňom svoj
systém spravovania.11 Ostrov spravovala Rada guvernérov. V jej čele bol
guvernér (vždy Turek a moslim) a obvykle štyria správni vysokí úradníci (tiež
Turci a moslimovia). Ďalej tu boli mufti - osoba s najvyššou moslimskou
autoritou a cyperský arcibiskup.
Radu dopĺňal dragoman (tlmočník), ktorý fungoval ako spojovací článok
medzi štátom a ľuďmi. Bol vždy kresťan a obvykle to bol grécky Cyperčan. Bol
volený biskupmi a ďalšími významnými osobnosťami gréckej komunity na
Cypre a mal blízky vzťah k pravoslávnym duchovným na Cypre. Spoločne
s arcibiskupom zodpovedal za vyberanie daní od gréckych Cyperčanov a priamo
komunikoval so sultánom v Istanbule.
Šéfom spravodlivosti bol Turek a predstavoval najvyššiu právnu autoritu.
Uplatňoval zákon šaria medzi moslimami a zaoberal sa trestnými prípadmi
moslimov aj kresťanov. Pre prípady občianskeho a rodinného práva gréckocyperskej populácie bola autoritou grécka pravoslávna cirkev (Smilden, 2007, s.
38). Z uvedeného vyplýva, že vedenie pravoslávnej cirkvi a kresťanský tlmočník
boli súčasťou osmanského systému nadvlády.
Dôležitým momentom bolo zavedenie jedného zo zásadných opatrení
Osmanskej ríše na ostrove (tak ako to robili aj inde) tzv. „Millet systém“. 12
Arcibiskup so svojim duchovenstvom získal silné postavenie v spoločnosti a stal
sa súčasne politický aj duchovný vodca gréckych Cyperčanov. Pravoslávna
cirkev prešla zásadným prerodom, keď sa z pozície „úbožiaka“ počas benátskej
nadvlády zmenila na rozhodujúci prvok spoločnosti (Smilden, 2007, s. 40).
Silné postavenie cirkvi bolo dané aj tým, že obyčajní grécki Cyperčania ju
vnímali ako ochrancu a dobrodinca grécko-cyperskej populácie. Práve preto
rešpektovali najvyššie duchovenstvo a budoval sa pocit spolupatričnosti k cirkvi.
Cez ňu si grécke obyvateľstvo realizovalo samosprávu a spravovalo si svoje
sociálne, vzdelávacie a náboženské záležitosti. Práve tento systém skutočne
upevnil súdržnosť populácie gréckeho etnika (Yalincak, 2009, s. 4).
Obyvateľstvo bolo v podstate rozdelené do dvoch kategórií: praví veriaci
– moslimovia, a „zimmis“ - nemoslimovia. Nemoslimovia boli rozdelení na
pravoslávnych kresťanov, Arménov, katolíkov, židov, atď (Çalişkan, 2012, s.
21). Podľa niektorých autorov, práve takéto delenie neviedlo k mierovému
spolužitiu, ale rozvíjalo oddelený život a oddeľovalo zvyky a obyčaje
predovšetkým do dvoch skupín čo muselo zákonite viesť k etnickej
a náboženskej
nevraživosti.
Kreovala
sa
duálna
spoločnosť
na
základe náboženskej identity. To so sebou prinášalo identifikovateľné kultúrne
charakteristiky gréckych a tureckých etnických skupín najmä prostredníctvom
11
Viac-menej rovnaký systém ako vo všetkých provinciách Osmanskej ríše.
Millet systém (z arabského „millah“ = národ) – v Osmanskej ríši rešpektované osobitné
právo náboženských komunít na vládnutie vo svojom vlastnom systéme.
12
706
ich jazykov (Çalişkan, 2012, s. 22). Riadiaci systém viedol k tomu, že etnické
delenie malo vplyv na zaraďovanie moslimov do administratívneho
a bezpečnostného aparátu.
Turecko-cyperskí i grécko-cyperskí historici sa zhodujú v tom ako cirkev
obnovila svoju moc, ale rozchádzajú sa v tom aký to malo vlastne význam. Na
gréckej strane sa revitalizácia pravoslávnej cirkvi považuje za významnú
udalosť v histórii cyperského helenizmu. Pripúšťajú, že cirkev získala moc
a privilegované postavenie po osmanskom ovládnutí ostrova, avšak Osmanom
v tom priznávajú veľmi malú zásluhu. Turecká strana sa zmieňuje, že
privilegované postavenie cyperskej pravoslávnej cirkvi prinieslo podstatnej časti
hornej, alebo vládnucej triedy (najmä tým, ktorí sa zmierili s novou vládou)
a vyššiemu duchovenstvu výhody „nad ich najdivokejšie očakávania“ (Panteli,
1990, s. 50).
Treba zdôrazniť, že vrcholné duchovenstvo cyperskej pravoslávnej cirkvi
malo dvojitú úlohu. Bolo súčasťou osmanského systému vládnutia a súčasne
bolo politickým a duchovným vedením grécko-cyperskej populácie. Gréckocyperská historiografia kladie hlavný dôraz na ten druhý aspekt a to
pravdepodobne preto, že ten prvý nie celkom zapadá do ich historického
vnímania reality. Turecko-cyperská historiografia však s tým nemá problém,
keďže takáto duálna úloha cirkvi bola prirodzenou súčasťou osmanského
systému vládnutia nielen na Cypre, ale vo väčšine provincií Osmanskej ríše.
Práve na tento aspekt upozorňujú, keď chcú oponovať kto vlastne spôsoboval
útlak a biedu cyperského obyvateľstva.
Bolo by naivné domnievať sa, že osmanský sultán obnovil postavenie
cyperskej pravoslávnej cirkvi ako vyjadrenie čistej štedrosti a starostlivosti
o gréckych Cyperčanov. Tým, že sultán udelil cirkvi na Cypre ekonomické
výhody, dostal duchovenstvo do určitej závislosti. Arcibiskup a biskupi boli
často spojencami s vedením tureckých Osmanov na Cypre. Tento vzťah nebol
založený na princípoch lásky, ale na princípoch vzájomnej prospešnosti,
predovšetkým v politických a ekonomických záležitostiach.
Arcibiskup a biskupi zohrávali dôležitú úlohu vyberačov daní už od
prvých dní osmanskej nadvlády. Jedným zo zámerov bolo, aby sa nepríjemnosti
s vysokými daňami neprenášali iba na cyperského guvernéra, ale aj na cirkev. Je
len logické, že to nebolo zadarmo a časť daňových príjmov ostávala cirkvi
(Hadjidemetriou, 2002, s. 273). Cirkev tak získavala silné ekonomické pozície,
čím sa jej dominancia, práva a výsady ešte zvyšovali. Získané výsadné
postavenie hraničilo so zneužívaním svojho postavenia a existujú indície, že za
svoje postavenie „bolo treba Osmanom preukázať vďačnosť“ (Wallace Orphanides 1998, s. 186).
707
7 Protiosmanské povstania a ich dôsledky
Obdobie osmanskej nadvlády je považované za pomerne jednotvárne
a v turecko-cyperskej rétorike sa objavujú tvrdenia, že počas tejto doby sa na
ostrove žiaden otvorený konflikt medzi Turkami a Grékmi neobjavil (Yalincak,
2009, s. 4). Toto obdobie je popisované relatívne vľúdne a hovorí sa
o prevažujúcej harmónii a obvyklom mierovom súžití populácie bez ohľadu na
etnickú príslušnosť a náboženské presvedčenie (Smilden, 2007, s. 3).
Povstanie, ktoré vypuklo v roku 1804, nebolo jednoznačnou záležitosťou
a bolo prirovnávané k revolúcii. Dá sa predpokladať, že ho poznamenali
francúzske, britské a ruské záujmy vo východnom Stredomorí. Po podpise
rusko-osmanskej mierovej zmluvy v roku 177413 sa Rusko stalo ochrancom
pravoslávnych kresťanov, čo malo za následok zvyšovanie jeho vplyvu na
ostrov.
Francúzsko sa tohto vplyvu obávalo a podnecovaním napätia podporovalo
vzburu miestneho obyvateľstva, proti ktorej sultán zakročil. Vytvorenie
neprehľadnej situácie bolo výsledkom sebeckej politiky veľmocí v čase keď sa
Osmanská ríša blížila k svojmu úpadku. Určité paralely môžeme badať aj
v súčasnosti. Aspoň pokiaľ ide o záujmy, ktoré presadzujú cudzie mocnosti vo
vzťahu k Cypru.
V podobnom duchu sa niesli aj nasledujúce aktivity namierené proti
osmanskej nadvláde. Tie ešte viac zvýrazňujú, že na nacionalistické hnutie na
ostrove vplýva francúzska revolúcia (Mallinson, 2011, s. 18) a dianie
v pevninskej časti Grécka čo umne využívali Francúzi aj Briti.
Povstanie proti Osmanom na Peloponéze a v Strednom Grécku14 si našlo
horlivých stúpencov po celom svete a tak tomu bolo aj na Cypre. Gréckocyperskí historici pripúšťajú, že do sprisahania bol zainteresovaný aj arcibiskup
a traja biskupi, ale zdôrazňujú, že ich cieľom neboli násilné aktivity. Tureckocyperskí historici však poukazujú na to, že boli na ostrove nájdené tajné sklady
zbraní a že existovalo množstvo indícií k tomu že grécki Cyperčania sa
pripravovali na vzburu.
Osmanský sultán sa rozhodol rýchlo konať a na potlačenie vzbury vyslal
na ostrov posily. Sobota 09. 07. 1821 je v grécko-cyperskej histórii temným
dňom. Arcibiskup Kyprianos, traja biskupi a ďalších takmer päťsto „starších“
bolo popravených a nasledoval kolotoč ďalších vrážd (Mallinson, 2011, s. 18).
Masové popravy sú pre gréckych Cyperčanov veľkou traumou a sú považované
za dôležitú udalosť v histórii Cypru a popravený arcibiskup Kyprianos je
považovaný za jedného z najväčších grécko-cyperských martýrov (Smilden,
2007, s. 46).
13
Küçük Kaynarca alebo Kuchuk Kainarji – mierová zmluva podpísaná 21. 07. 1774 po
porážke Osmanskej ríše v tzv. Rusko-Tureckej vojne 1768-1774.
14
Začalo vyhlásením v meste Patras 25. 03. 1821. Taktiež známe ako Grécka vojna za
nezávislosť, alebo Grécka revolúcia.
708
Aj tu sa líšia názory historikov. Tí grécko-cyperskí za uvádzané udalosti
vinia osmanského guvernéra na Cypre a tí turecko-cyperskí zas vinia samotného
arcibiskupa a pravoslávnu cirkev. V turecko-cyperských učebniciach dejepisu sa
uvádza, že túto tragédiu spôsobili vodcovia pravoslávnej cirkvi a že osmanský
panovník ich nemohol nepotrestať. Taktiež sa v nich zdôrazňuje, že to bola
jediná poprava počas 307 ročnej osmanskej nadvlády (Smilden, 2007, s. 51).
Drastické opatrenia Osmanskej ríše na potlačenie povstania na ostrove
znamenali pre gréckych Cyperčanov vážne rany. Fyzicky bola zlikvidovaná
vrchnosť cirkvi a značná časť šľachty. Odhaduje sa, že v rokoch 1821 – 1825
následkom týchto a následných udalostí 20000 – 25000 gréckych Cyperčanov
emigrovalo. Väčšina z nich ušla na grécku pevninu a tam pokračovali v boji
proti Osmanom (Koumoulides, 1974, s. 66–88).
Keď Grécko vyhlásilo v roku 1830 nezávislosť, grécki Cyperčania sa
s nim chceli spojiť, čo sa však z rôznych dôvodov nestalo. V každom prípade,
Cyprus, ako aj ďalšie ostrovy, sa stal súčasťou cieľa zjednotiť všetkých
Grékov.15 Mnohí Cyperčania odchádzali do Grécka, aby získali grécke
občianstvo, čím sa potom po návrate na ostrov vyhli svojmu nedôstojnému
postaveniu (rayah).16
Odhaduje sa, že väčšina tých čo v rokoch 1821 – 1825 opustili ostrov sa
v rokoch 1830 – 1831 vrátili ako grécki občania. Boli pod ochranou Ruska,
Francúzska a Veľkej Británie prostredníctvom svojich konzulov v Larnake
(Smilden, 2007, s. 55). Tvrdili, že už sú slobodní občania Grécka (nie
rayahovia) a tak sa na nich vzťahovali všetky daňové úľavy a mnohé ďalšie
výhody, ktoré využívajú cudzinci. Je prekvapujúce, že bolo možné realizovať
takéto princípy návratu. Vysvetliť sa to dá jedine slabnúcou mocou sultána
v Istanbule. Je evidentné ako do chodu života na ostrove zasahovali zmienené
svetové mocnosti.
Poprava arcibiskupa a biskupov v roku 1821 bola vážnou ranou pre
pravoslávnu cirkev, ale okamžite bolo vytvorené nové vedenie. Cirkev veľmi
rýchlo získala svoju pôvodnú moc. Je to dobrou ukážkou osmanského
pragmatizmu. Ukázali, že dokážu tvrdo zasiahnuť proti podvratnému úsiliu, ale
cirkev potrebovali aby mohli naďalej uplatňovať millet systém, čo
predstavovalo základ ich systému spravovania provincií.
Keď sa neskôr Osmanská ríša vzdala moci na Cypre, zanechávala na
ostrove silnú cirkev, ktorá mala zohrať vedúcu úlohu v boji proti novým
vládcom za nezávislosť a zjednocovacie hnutie (enosis) s Gréckom.
15
Megali Idea - zjednocovacie poňatie gréckeho nacionalizmu s cieľom vytvorenia gréckeho
štátu, ktorý by okrem veľkej gréckej populácie zahŕňal všetky oblasti osídlené gréckym
etnikom, ktoré po obnovení gréckej nezávislosti v roku 1830 stále žili pod osmanskou
nadvládou.
16
Rayah alebo Reay (z arabčiny) – príslušník nižšej spoločenskej vrstvy povinný platiť dane
osmanskej spoločnosti.
709
Záver
Na ostrove Cyprus sa už od staroveku trvale objavujú znaky gréckej
kultúry a gréckeho jazyka a preto nie je divu, že ostrov je všeobecne vnímaný
ako jednoznačná grécka enkláva a historicky je považovaný za grécky ostrov
(Panteli, 1990, s. 15). Z historického zhodnotenia však vyplýva, že to nie je
úplne správne. Je evidentné, že ostrov mal po stáročia jedinečné grécke rysy, ale
nemožno povedať že Cyprus bol grécky ostrov, alebo že to bola grécka kolónia
či provincia. Boli to Gréci, ktorí s využitím poskytnutých právomocí výrazne
ovplyvňovali demografiu a dianie na ostrove. Ich kultúra a kultúrne dedičstvo
významne prispievalo k historickému vývoju ostrova. Predstava, že Cyprus patrí
výhradne Grékom, je názor, ktorý sa objavil s rastom nacionalizmu na konci 19.
storočia. Obidve národné komunity sa snažia obhajovať svoje záujmy na poli
medzinárodnej politiky, väčšinou za pomoci svojich „materských krajín“. Za
odlišnosti v grécko-cyperskom a turecko-cyperskom vnímaní problému nenesú
zodpovednosť len náboženstvo a ideológia, ale aj z nich sa odvíjajúce odlišné
vnímanie bezpečnosti (Hrnčiar, Ganoczy, 2013, s. 107).
Príčiny súčasného cyperského konfliktu môžeme vidieť vo vonkajšej
dynamike v Európe a v európskom zápase o moc. Cyprus so svojimi obyvateľmi
sa stal nástrojom na tento zápas. Cyperské obyvateľstvo (predovšetkým to
grécke a turecké) je v zápase o moc zneužívané a často sa na to využívajú
i historické príklady so subjektívnym pohľadom na vec.
Literatúra:
ÇALIŞKAN, M. 2012.The Development of Inter-Communal Fighting in Cyprus: 1948-1974.
Ankara: Middle East Technical University. 2012.
HADJIDEMETRIOU, K. 2002. A History of Cyprus. Nicosia: Hermes Media Press Ltd. 2002.
JENNINGS, R.C. 1993. Christians and Muslims in Ottoman Cyprus and the Mediterranean
World, 1571–1640. New York and London: New York University Press. 1993.
HRNČIAR, M.-GANOCZY, Š. 2013. História a súčasný stav bezpečnostnej situácie na
Cypre. In: Bezpieczeňstwo w procesach globalizacji dziš i jutro. Katowice: Wyższa szkoła
zarządzania marketingowego i języków obcych, 2013. ISBN 978-83-87296-54-4. s. 95-109.
KOUMOULIDES, J. 1974. Cyprus & the War of Greek Independence 1821–1829. London:
Zeno Booksellers and Publishers. 1974.
MALLINSON, W. 2011. Cyprus. A Historical Overview. Republic of Cyprus: Konos Ltd.
PANTELI, S. 1990. The Making of Modern Cyprus, From obscurity to statehood. Nicosia:
Interworld Publications. 1990.
SMILDEN, J.E. 2007. Histories of Cyprus. The Disputed Years of Ottoman Rule, 1571–1878.
Oslo: Universitetet i Oslo. 2007.
WALLACE, P.W.-ORPHANIDES, A.G. 1998. Sources for the History of Cyprus. New York:
Greece and Cyprus Research Center. 1998.
YALINCAK, H. 2009. Understanding the Cyprus Problem: A Small Chess Piece on a Huge
Board. [online]. [cit. 2013-10-22]. Dostupné z: http://mpra.ub.unimuenchen.de/40163/1/MPRA_paper_40163.pdf
710
REGIONÁLNA BEZPEČNOSTNÁ SPOLUPRÁCA
V SUBSAHARSKEJ AFRIKE
REGIONAL SECURITY COOPERATION IN SUB-SAHARAN
AFRICA
Ján Marko1
ABSTRACT
Following paper presents curent attepts towards security cooperation on regional level in
Sub-Saharan Africa. Its focus lies on four regional organisations – SADC, ECOWAS, EAC
and IGAD. Therefore, African Union as continent-wide actor is not anlalysed. Regional
security cooperation in each organisation constitutes norms and tools, which enable its
members to conduct security measures together such as early warning and conflict
prevention, peace-keeping operations, couter-terrostism activities, disarmament etc. Despite
these ambitious declarations towards security cooperation and some achieved results, there
are serious discrepancies between theory and practise. Anylysis of pros and cons concerning
the past, present and future of security cooperation in Sub-Saharan Africa is also provided.
Key words: Sub-Saharan Africa, regional security, cooperation, ECOWAS, SADC, EAC
1 Dôvody regionálnej bezpečnostnej spolupráce v subsaharskej Afrike
Počiatky regionálnej2 spolupráce v subsaharskej Afrike, pokiaľ
nepočítame samotnú Africkú úniu3, spadajú do polovice 70. rokov minulého
storočia. Snahy o regionálnu integráciu a spoluprácu musia byť chápané zo
širšieho uhla pohľadu, nielen ako bezpečnostné. Práve naopak, do veľkej miery
vznikali skôr ako odraz ekonomicko-hospodárskych potrieb svojich členov,
respektíve regiónov ako takých. Na úspechy v ekonomickej oblasti spolupráce
však časom nadviazala aj bezpečnostná dimenzia regionálnej spolupráce. Aj
napriek nie vždy ideálnym a bezproblémovým vzťahom medzi jednotlivými
členmi, môžeme považovať ambície a pokusy o spoluprácu na regionálnej
úrovni za dobrý znak, za ochotu a záväzok afrických štátov radšej spolupracovať
1
Ján Marko, Mgr., interný doktorand, Katedra bezpečnostných štúdií, Fakulta politických
vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Kuzmányho 1,
974 01 Banská Bystrica, Slovenská republika, [email protected]
2
Poňatie regionálnej bezpečnostnej spolupráce terminologicky chápe autor v rámci afrického
kontinentu, respektíve jeho subsaharskej časti. Z globálnej analytickej roviny môžu byť
prezentované organizácie chápané ako subregionálne, kde by regionálnou organizáciu bola
AÚ. Tento príspevok používa regionálnu analytickú rovinu, a preto sú spomínané organizácie
označné ako regionálne a nie ako subregionálne.
3
Africká únia vznikla v roku 2002 ako nástupnícka organizácia Organizácie africkej jednoty,
ktorej rok vzniku je 1963.
711
a riešiť problémy spoločnými silami, ako len vlastnými prostriedkami a
spôsobilosťami. Dôvod regionálnej spolupráce bol však oveľa pragmatickejší
ako len vízia vzájomne obohacujúcej spolupráce – bol ním nedostatok hlavne
finančných zdrojov, ktorým väčšina štátov subsaharskej Afriky trpí. Spoločným
spojením síl, zdrojov, informácií a vedomostí na regionálnej úrovni sa
subsaharské štáty snažili reagovať na aktuálne bezpečnostné hrozby, riziká či
výzvy, ktorých geografických rozsah neraz dosahoval rovnako regionálny
rozmer. Bezpečnostná agenda regionálnej spolupráce je naozaj široká a týka sa
v podstate všetkých sektorov bezpečnosti.
Regionálnu bezpečnostnú spoluprácu v rôznej miere intezinty
a zamerania tu môžeme identifikovať v štyroch oranizáciach. Sú nimi:
- ECOWAS (Economic Community of West African States): Hospodárske
spoločenstvo západoafrických štátov,
- SADC (South African Development Community): Juhoafrické rozvojové
spoločenstvo,
- EAC (East African Community): Východoafrické spoločenstvo,
- IGAD (Intergovernmental Authority for Development): Medzivládny úrad
pre rozvoj.
2 Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov - ECOWAS
Prvým pokusom o regionálnu spoluprácu v subsaharskej Afrike bolo
Hospodárske spoločenstvo západoafrických štátov4, ktoré vzniklo v roku 1975
v nigérijskom Lagose. Už samotný názov organizácie napovedá o jej
predovšetkým hospodárskom zameraní, avšak bezpečnostná sféra kooperácie
bola rozvinutá už pár rokov po jej založení.
V roku 1978 bol totiž v rámci ECOWAS prijatý Protokol o neutočení
(Protocol on non agression) a onedlho potom, v roku 1981 Protokol o vzájomnej
obrannej asistencii (Protocol to mutual assistance on defence). „Protokoly mali
za účelom riešiť neovládateľné medzištátne konflikty medzi členmi, ktorí mali
problémy pri vytváraní hospodárskej integrácie. Napriek tomu tieto
bezpečnostné opatrenia boli nedokonalé, keď sa nedokázali vysporiadať
s medzištátnymi konfliktami“ (Bolarinwa, 2011, str. 36).
Nedostatky a chyby predchádzajúcich dokumentov a ich realizácie mali
byť preto prekonané takzvaným ECOWAS mechanizmom, respektíve
Protokolom o mechanizme prevencie konfliktov, manažmente riešenia,
peacekeepingu a bezpečnosti (Protocol to Mechanism for Conflict Prevention,
Mangement Resolution, Peacekeeping and Security), ktorý vznikol v roku 1999.
„Cieľmi tohto mechanizmu mimo iných sú: predchádzať, manažovať a riešiť
vnútroštátne a medzištátne konflikty, posilniť spoluprácu v oblastiach prevencie
4
Členskými štátmi Hospodárskeho spoločenstva západoafrických štátov sú: Benin, Burkina
Faso, Kapverdy, Gambia, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Libéria, Mali, Niger, Nigéria,
Pobrežie Slonoviny, Senegal a Sierra Leone.
712
konfliktov, skorého varovania, peacekeepingových operácií, kontroly
cezhraničného zločinu, terorizmu a proliferácii malých zbraní a protipechotných
mín, udržiavať a upevňovať mier, bezpečnosť a stabilitu v západnej Afrike“
(Bolarinwa, 2011, str. 36).
Ďaľšou významnou súčasťou bezpečnostnej architektúry ECOWAS je
systém včasného varovania – ECOWARN, respektíve Pozorovateľské
a monitorovacie centrum (Observatory and Monitoring Centre) spadajúce do
rámca Mechanizmu. Samotný mechanizmus je doplnený a podporený aj
Protokolom o demokracii a dobrom vládnutí (Protocol on Democracy and Good
Governance) umožnujúcim svojim členom vytvárať vhodné prostredie pre
demokratické vládnutie. Spomedzi posledných komponentov bezpečnostnej
spolupráce je najdôležitejší ECOWAS Rámec pre prevenciu konfliktov
(ECOWAS Conflict Prevention Framework) z roku 2008.
Taktiež je nevyhnutné spomenúť pôsobenie Monitorovacej skupiny
ECOWAS – ECOMOG (ECAWAS Monitoring Group), ktoré bolo iniciované
anglofónnymi členmi v roku 1990. ECOMOG vtedy zasahoval v Libérii, kde
v tom čase prebiehala občianska vojna. ECOMOG môžeme považovať za
realizáciu Protokolu o vzájomnej obrannej asistencii, na základe ktorého mali
byť budované Spojené ozbrojené sily spoločenstva (Allied Armed Forces of
Community). Pôsobenie ECOMOG však nebolo bezproblémové. Na jednej
strane bolo ich nasadenie kritizované frankofónnymi členmi a na strane druhej
samotnými obyvateľmi Libérie z páchania trestných činov a zneužívania
právomocí (Dupuy,- Detzel, 2007). Ani posledné nasadenie ECOMOG v Mali
nebolo ideálne, nakoľko musel byť nedostačujúci počet jednotiek ECOMOG
podporovaný aj francúzskym kontingentom.
3 Juhoafrické rozvojové spoločenstvo - SADC
Počiatky regionálnej bezpečnostnej spolupráce môžeme hľadať vo vzniku
Juhoafrickej konferencie o koordinácii rozvoja (South African Development
Coordination Conference) v roku 1979. Konferencia bola reakciou takzvaných
štátov frontovej línie5 na režimy ako juhoafrický apartheid alebo Rodézia
(Lukáš, 2006), usilujúcich o dosiahnutie ekonomicko-hospodárskej nezávislosti
rovnako aj o politicko-bezpečnostné vymedzenie sa voči Juhoafrickej republike.
Premena SADCC na SADC6 prebehla v roku 1992 na základe prebiehajúcich
vnútropolitických procesov v Juhoafrickej republike, ktorá sa stala členom
SADC v roku 1994.
5
Členmi konferecie boli Angola, Botswana, Lesoto, Malawi, Mozambik, Svazijsko,
Tanzánia, Zambia a Zimbabwe.
6
Členovia SADC sú Angola, Botswana, Juhoafrická republika, Konžská demokratická
republika, Lesotho, Madagaskar, Malawi, Maurícius, Mozambik, Namíbia, Seychely,
Swazijsko, Tanzánia, Zambia a Zimbabwe.
713
Ako súčasť bezpečnostnej regionálnej spolupráce SADC bol vytvorený
Orgán pre politiku, obranu a bezpečnosť (Organ on Politics, Defence and
Security). Orgánu zodpovedá Medzištátny výbor pre obranu a bezpečnosť
(Inter-state Defence and Security Committee). „Všetko toto smerovalo ku
konštrukcii celkom ambiciózneho bezpečnostného režimu, s potenciálom nielen
pre spoločné konanie a kolektívnu bezpečnosť voči vonkajším hrozbám alebo
pre peacekeeping v Afrike, ale aj vnútornú kooperáciu v dozore, ľudských
právach a demokratizácii“ (Buzan, - Wæver, 2003, str. 235).
Normatívnu rovinu bezpečnostnej spoluráce SADC predstavuje
Strategický indikatívny plán pre Orgán pre politiku, obranu a bezpečnosť
(Strategic Indicative Plan for the Organ on Politics, Defence and Security SIPO). Na SIPO nadväzujú Harmonizovaný indikatívny plán pre Orgán
(Harmonised Indicative Plan for the Organ) špecifikujúci agendy v jednotlivých
sektoroch bezpečnosti a ďalej Pakt vzájomnej obrany (Mutual Defence Pact).
HIPO a MDP pomáhajú koordinovať a implementovať Protokol pre politickú,
obrannú a bezpečnostnú kooperáciu (Pact on Political, Defence and Security
Cooperation).
Jedným z realizovaných projektov v rámci SIPO je zriadenie
Regionálneho peacekeepingového tréningového centra v Harare. Jednou z
mnohých úloh tréningového centra je aj príprava a výcvik brigády SADC, ktorá
od roku 2008 tvorí integrálny komponent Pohotovostných síl Africkej únie
(SADC, Defence, SADC, Regional Peacekeeping).
Rovanko ako ECOWAS aj SADC pristúpilo k sformovaniu spoločných
síl, ktoré v roku 1998 zasahovali v Lesothe a v Konžskej demokratickej
republike (Marko, 2013). Ani zásahy spoločných jednotiek pod hlavičkou
SADC sa nevyhli kritike za to, že skôr sledovali vlastné záujmi ako napĺňali
ciele operácie.
4 Východoafrické spoločenstvo – EAC
Najmladším spomedzi pokusov o regionálnu bezpečnostnú spoluprácu
v subsaharskej afrike je Východoafrické spoločenstvo7, ktoré vzniklo ako
inštitucionálna podoba dovtedajšej predovšetkým hospodárskej spolupráce,
ktorá by mala vyústiť do menovej únie a neskôr aj do politickej federácie štátov
východnej Afriky (EAC, 2013a).
O realizáciu bezpečnostnej agendy v rámci Východoafrického
spoločenstva sa stará Sektorová rada medzištátnej bezpečnosti (Sectoral Council
on Interstate Security). Úlohou rady je predovšetkým implementácia
Regionálnej stratégie EAC pre mier a bezpečnosť (EAC Regional Stretegy for
peace and security), ktorá sa dotýka takých opatrení a nástrojov, akými sú boj
7
Členmi Východoafrického spoločenstva sú Burundi, Keňa, Rwanda, Tanzánia a Uganda.
714
proti obchodu s narkotikami, proliferácia malých a ľahkých zbraní, policajná
kooperácia a ďalšie.
Výskumné a výcvikové ambície v oblasti mieru a bezpečnosti sa darí
realizovať prostredníctvom projektu Nyerereovho centra pre výskum mieru
(Nyerere Center for Peace Research - NCPR). Nyererove centrum bolo založené
v roku 2007 a kladie si za cieľ vypracovať sa na celosvetovo renomované
pracovisko, ktoré sa venuje výskumu a tréningom v oblastiach bezpečnostnej
agendy, akými sú prevencia a riešenie konfliktov, včasné varovanie, proliferácia
zbraní, problematika utečencov a vnútorne presídlených osôb a iné. Napĺňanie
stanovených cieľov by malo vyústiť do podopory rozvoja a bezpečnosti v
regióne východnej Afriky (EAC, 2013b).
5 Medzivládny úrad pre rozvoj - IGAD
Medzivládny úrad pre rozvoj8 je názvom nástupníckej organizácie
Medzivládneho úradu pre sucho a rozvoj (Intergovernmental authority for
Drought and Development), ktorá vznikla v roku 1996 (IGADD vznikol vroku
1986.
Napriek tomu, že bezpečnostná dimenzia regionálnej spolupráce v rámci
IGAD je len jednou z mnohých, predstavuje jej významnú súčasť. „IGAD nemá
doteraz porovnateľné postavenie voči ECOWAS alebo SADC ako regionálne
bezpečnostné teleso. Napriek svojej zdanlivej role environmentálnej
a hospodárskej organizácie, fungoval IGAD prevažne ako bezpečnostné fórum
a v 1998 bol zapojený do pokusov o riešenia konfliktov aj v Sudáne, aj
v Somálsku“ (Buzan, - Wæver, 2003, str. 243).
Aj preto sa bezpečnostná kooperácia špecifikuje a špecializuje na
predovšetkým mierové spôsoby riešenia konfliktov a kríz, akými sú manažment
a prevencia konfliktných situácií, tak na regionálnej ako aj na vnútroštátnej
úrovni (Keller, 2004, Apuuli, 2011).
Realizácia ambícií v rámci prevencie konfliktov prebieha prostredníctvom
projektov ako sú Mechanizmus skorého varovania a odozvy CEWARN
(Conflict Early Warning and Response Mechanism) spustený v roku 2003 alebo
Program budovania kapacít proti terorizmu ICPAT (IGAD Capacity Building
Programme Against Terrorism) fungujúci od roku 2006.
Normatívnu a stretegickú zložku bezpečnostnej spolupráce členov IGAD
stelesňuje Plán stratégie mieru a bezpečnosti IPSS (IGAD Peace and Security
Strategy Plan), ktorého vypracovávanie započalo v roku 2004. IPSS bol
zameraný na obdobie rokov 2010 až 2014 a jeho agenda sa dotýkala
problematiky stanovovania štátnych hraníc, boj proti terorizmu, prístupnosť
mora pre vnútrozenské krajiny či administráciu vodných zdrojov(Apuuli, 2011).
8
Medzivládny úrad pre rozvoj združuje členské štáty: Džibutska, Etiópie, Eritrey,
Somálska, Sudánu a Južného Sudánu Keňa a Uganda.
715
“Zvolená oblasť spolupráce IGAD v rámci IPSS odráža objektívne bezpečnostné
hrozby a výzvy regiónu Afrického rohu, ktorých prekonanie by znamenalo
vysporiadanie sa s hlavnými a zároveň najzávažnejšími bezpečnostnými
problémami. Je to napríklad problematika vodných zdrojov, kde je
najvýraznejším prípadom rieka Níl. Alebo problematika terorizmu, ktorého
podoba sa práve v regióne Afrického rohu vymyká zo subsaharského priemeru,
kde sa jedná skôr o vnútroštátnu bezpečnostnú problematiku jednotlivých
štátov” (Marko, 2013).
6 Výsledky a perspektívy bezpečnostnej spolupráce
Podoby a dosiahnuté výsledky regionálnej bezpečnostnej spolupráce sú
v štyroch analyzovaných organizáciách do značnej miery rozličné. V prípade
ECOWAS a SADC došlo k vytvoreniu spoločných jednotiek schopných
zasiahnuť v rámci obrannej asistencie. EAC a ani IGAD k takejto forme
bezpečnostnej spolupráce zatiaľ nepristúpili. Dôvodom boli dozaista napäté
vzťahy umocnené podozrievaním a nedôverou v rámci týchto organizácií.
Ďalším významným faktorom, ktorý do značnej miery deteminuje bezpečnostnú
spoluprácu aj v ECOWAS a SADC je chronický nedostatok zdrojov, ktorý buď
vôbec neumožňuje vytvorenie spoločných spôsobilostí na riešenie konfliktov,
alebo ich do významnej miery limituje a obmedzuje.
Spoločný, respektíve regionálny prístup buď k riešeniu konfliktov alebo
bezpečnostných problémov vo všeobecnosti má nesporne mnoho výhod. Patria
medzi ne pohľad „africké riešenia afrických problémov“, keď členovia v rámci
regionálnych organizácií prirodzene disponujú takou mierou informácií
a skúseností s danou problematikou, ktorú mimoregionálni aktéri nedosahujú.
To umožňuje rýchlejšiu a lepšie orientovanú reakciu a voľbu nástrojov.
Pozitívne výsledky regionálnej bezpečnostnej spolupráce vytvárajú u členov
organizácií pocit súdržnosti, zodpovednosti a spoločnej identity.
Na strane druhej, reálne výsledky využitia spoločných jednotiek v rámci
intervencií buď v ECOWAS alebo v SADC priniesli aj množstvo chýb
a oprávnenej kritiky, ktoré určite neprispeli k pocitu dôvery alebo súdržnosti
medzi svojimi členmi alebo navonok v rámci medzinárodného spoločenstva.
Na úrovni normatívnych a strategických smerovaní regionálnych
zoskupení musíme konštatovať dostatok dokumentov, protokolov a stratégií,
ktoré správne identifikujú jednak spoločné a aktuálne bezpečnostné hrozby,
riziká a výzvy a jednak nástroje a prístupy k ich riešeniu. Žiaľ väčšina
deklarovaných ambícií ostáva stále na papieri, buď z dôvodu nedostatku zdrojov
alebo absencie odhodlania a zhody na spôsobe realizácie predsavzatí.
Ústredným problémom dotýkajúcim sa bezpečnosti, hospodárstva,
životného prostredia alebo rozvoja je fenomén slabých a zlyhávajúcich štátov.
Slabá štátnosť predstavuje vážny problém pre značnú časť štátov subsaharskej
Afriky. Preto by sa agenda regionálnych organizácií mala venovať
716
predovšetkým posilňovaniu štátnych štruktúr, inštitúcíi a ich správneho
a transparentného fungovania. Odrazom ich funkčnosti by mal byť hospodársky
rast a rozvoj iných oblastí spoločenského fungovania (Collier, 2009).
Regionálna bezpečnostná spolupráca v subsaharskej Afrike má svoju
budúcnosť. Tá spočíva vo vytváraní spoločnej regionálnej identity ako aj
zodpovednosti, vo využívaní vlastných zdrojov, vedomostí v prospech
regionálnej, štátnej ale obzvlášť ľudskej bezpečnosti a rozvoja, vo využívaní
predovšetkým nenásilných metód riešení konfliktov, v boji s medzinárodnou
kriminalitou či terorizmom. Nenásilné formy riešení konfliktov ako mediácia,
arbitráž alebo rozhodcovské konanie by mali získať na váhe a rešpekte, aj
napriek tomu, že v súčasnosti často a rýchlo zlyhávajú a aktéri siahajú po
ozbrojených a násilných prostriedkoch. Príkladmi dnešných dní sú ozbrojené
konflikty v Stredoafrickej republike, Somálsku, Sudáne, Južnom Sudáne, Mali
alebo Konžskej demokratickej republike (Handy, 2013).
Literatúra:
APUULI, K. P. 2011 IGAD’s peace and security strategy: A panacea for long-term stability
in the Horn of Africa region? In Regional Security in the post-Cold War Horn of Afrika.
[online]. Institute for Security Studies. [cit.28-12-2013]. Dostupné na internete:
<http://www.issafrica.org/pgcontent.php?UID=30844> str. 347-375.
BOLARINWA, J. O. 2011. An Owerview of the ECOWAS Peace and Security Architecture.
In Get to knowe ECOWAS: Peace and Security in an ECOWAS of the people. Abuja: Fridrich
Ebert Stiftung, 2011. ISBN 978-978-914-295-8, str. 35-38.
BUZAN, B. – WÆVER, O. 2003. Regions and Powers. The structure of international
security. New York: Cabridge University Press, 2003. 564 s. ISNB 0-521-89111-6
COLLIER, P. 2009. Miliarda nejchudších. Proč se některým zemím nedaří a co s tím. Praha:
Vyšehrad, spol. s r.o., 2009. 217 s. ISBN 978-80-7429-010-7
DUPUY, K. – DETZEL, J. 2007. Power-sharing and Peacebuilding in Liberia: Powersharing agreements and negotiations and peace processes. Oslo: Centre for the Study of Civil
War, 2007. 33 s. ISBN 978-82-7288-285-2
EAC, 2013a. About EAC. [online]. East African Community. [cit.28-12-2013]. Dostupné na
internete:
(http://www.eac.int/index.php?option=com_content&view=article&id=1&Itemid=53(
EAC, 2013b. Nyerere Centre for Peace Research. [online]. East African Community. [cit.2812-2013]. Dostupné na internete:
<http://www.eac.int/index.php?option=com_content&view=article&id=1&Itemid=53>
HANDY, P. 2013. 2013: The year military solutions trumped African mediators. [online].
Institute for Strategic Studies. [cit.28-12-2013]. Dostupné na internete:
<http://www.issafrica.org/iss-today/2013-the-year-military-solutions-trumped-africanmediators>
KELLER, E. J. 1997. Rethinking African Regional Security. In Regional Orders: Building
Security in a New World. The Pennsylvania State University Press, 1997. ISBN 0-217-01704X, s. 296-317.
717
KHOBE, M. M. 2000. The Evolution and Conduct of ECOMOG Operations in West Africa.
[online]. Institute for Strategic Studies. [cit.28-12-2013]. Dostupné na internete:
<http://www.iss.co.za/Pubs/Monographs/No44/ECOMOG.html>
LUKÁŠ, I. 2006. Regionálna integrácia v subsaharskej Afrike: Prípad Juhoafrického
rozvojového spoločenstva. In Mezinárodní vztahy. Praha: Ústav mezinárodních vztahů, 2006.
Vol 41, No. 2. ISSN 0323-1844, str. 74-93.
SADC. Defence. [online]. Southern African Development Community. [cit.28-12-2013].
Dostupné na internete: <http://www.sadc.int/themes/politics-defence-security/defence/>
SADC. Regional Peacekeeping. [online]. Southern African Development Community. [cit.2812-2013]. Dostupné na internete: <http://www.sadc.int/themes/politics-defencesecurity/regional-peacekeeping/>
718
NIEPEWNOŚĆ I RYZYKO W ZARZĄDZANIU
BEZPIECZEŃSTWEM EKONOMICZNYM
PRZEDSIĘBIORSTWA
UNCERTAINTY AND RISK IN THE MANAGEMENT OF THE
ECONOMIC SECURITY OF THE COMPANY
Ireneusz Drabik1
ABSTRACT
Modern company is in difficulty with reference to the emergence of the unfamiliar, which is
caused by the turbulent changes in the environment. The company must adapt quickly to the
changing environment, which is a prerequisite for its survival and development. Variability
and complexity (turbulence) of the environment that are greater than in the past, create a
good chance if the company can change faster than its competitors. Sense of safe
management, together with the knowledge of the likelihood of negative or positive events
(opportunities), is extremely important for the management. It allows the determination of
certain permissible decision-making and execution limits, which should not be exceeded
without adequate safety. Meanwhile, at the present stage of research it should be noted that
there is no single, intersubjective interpretation of the term management of the economic
security of the company. This article aims to systematize the issues affecting the spirit and
scope of this concept. It has been assumed that the strategy pursued by the company under
ambient turbulence should primarily be economically effective and safe. Economic security of
the strategies can be regarded as a function of the incurred management risk, and this, in
turn, is a function of certainty and uncertainty of economic activity and its effects in the
turbulent environment.
Key words: economic security, management, modern company, uncertainty, risk
Wprowadzenie
Zarządzanie przedsiębiorstwem nie może być rozpatrywane bez
uwzględnienia jego otoczenia, które w dużym stopniu decyduje o powodzeniu
danego przedsięwzięcia. W literaturze przedmiotu otoczenie przedsiębiorstwa
jest różnie przedstawiane i interpretowane. Przykładowo, M. K. Nowakowski
definiuje otoczenie przedsiębiorstwa jako „zespół wszystkich czynników
wpływających na przetrwanie i rozwój przedsiębiorstwa”, wśród których
wyróżnia się czynniki wewnętrzne i zewnętrzne (Nowakowski, 2000, s. 22). Z
kolei J. Penc określa otoczenie przedsiębiorstwa jako „całokształt zjawisk,
procesów i instytucji kształtujących jego stosunki wymienne, możliwości
sprzedaży, zakresy działania i perspektywy rozwojowe” (Penc, 1994, s. 21).
1
Ireneusz Drabik, Dr., Wyższa Szkoła Zarządzania Marketingowego i Języków Obcych
w Katowicach, ul. Gallusa 12, 40-594 Katowice, Polska, [email protected]
719
Otoczenia nie można traktować jako czegoś stałego i niezmiennego. Wręcz
odwrotnie – zmienia się ono stale, przy czym tempo i przyczyny zmian mogą
być zróżnicowane w poszczególnych okresach. Otoczenie charakteryzuje
obecnie duża niepewność, często mówi się wręcz o turbulencji (burzliwości)
otoczenia. Burzliwość jest z samej definicji nieregularna, nieliniowa,
nieobliczalna. Uważa się ją za jedną z najbardziej charakterystycznych cech
warunków gospodarowania początku obecnego wieku.
Obecne zmiany w otoczeniu są coraz szybsze, wielokierunkowe, wynikają
z różnych czynników, ale przede wszystkim są coraz trudniejsze do
przewidzenia. Otoczenie staje się coraz bardziej (Koźmiński, Piotrowski, 1996,
s. 79):
 rozległe – globalizuje się rynek, wymiana informacji, skutki lokalnych
kataklizmów i konfliktów;
 zróżnicowane – powstają i funkcjonują nowe, wyspecjalizowane
organizacje; istnieją wąskie i specyficzne nisze rynkowe, czyli grupy
konsumentów o szczególnych potrzebach;
 niestabilne – zauważalny jest coraz krótszy cykl życia produktów, coraz
silniejsza konkurencja; cechą otoczenia jest nieustanny postęp
technologiczny, a także przełomy polityczne w różnych regionach
współczesnego świata;
 kompleksowe – co oznacza coraz większą współczesność produktów i
zjawisk.
W celu minimalizacji zagrożeń wynikających z turbulencji otoczenia
przedsiębiorstwo powinno prowadzić stałą analizę otoczenia i to w wielu
płaszczyznach. Analiza otoczenia jest dokonywana z punktu widzenia ściśle
subiektywnego, tj. pod kątem celów i zasobów konkretnego przedsiębiorstwa
oraz w sposób ułatwiający jego kierownictwu ewentualne reagowanie na trendy
występujące w otoczeniu. Analiza umożliwia monitorowanie zmian czynników
(zdarzeń i procesów zachodzących w otoczeniu przedsiębiorstwa) z
uwzględnieniem ich charakteru i siły wpływu – pozytywnego lub negatywnego
– na funkcjonowanie przedsiębiorstwa (Duliniec, 2002, s. 150).
Przeprowadzenie analizy otoczenia poprzedza bardziej szczegółowe badania
marketingowe.
Przedsiębiorstwo może prowadzić tzw. monitorowanie reaktywne, tj. pod
kątem reakcji na sytuację na rynku. Otoczenie jest dla przedsiębiorstwa źródłem
określonych szans i zagrożeń, a realizowane strategie można traktować jako
efekt określonych warunków otoczenia, które programuje i organizuje procesy
obsługi rynku. Turbulencja otoczenia oraz wynikająca stąd niepewność
funkcjonowania stawiają przedsiębiorstwo w trudnej sytuacji wobec wielu
niewiadomych. Musi się ono szybko dostosowywać do zmieniającego się i
złożonego otoczenia, co jest warunkiem koniecznym jego przetrwania. Z drugiej
strony, współczesne przedsiębiorstwo nie może być wyłącznie biernym
obserwatorem warunków działania podlegających procesom globalizacji, lecz
720
powinno dążyć do ich przewidywania a nawet aktywnego kształtowania.
Przedsiębiorstwo funkcjonujące w określonym otoczeniu zaspokaja jego
potrzeby oraz przyczynia się w większym lub mniejszym stopniu do jego
rozwoju. Większa niż w przeszłości turbulencja otoczenia stwarza obecnie
przedsiębiorstwu duże szanse rozwoju, jeśli potrafi nie tylko szybciej niż
konkurenci dostosowywać się do nowych warunków, ale także je przewidywać
oraz kształtować. Wynika stąd wzrost znaczenia monitorowania proaktywnego
wyróżniającego się zdecydowanie orientacją przyszłościową oraz
sprecyzowaniem jej zakresu pod kątem specyfiki określonego przedsiębiorstwa
(Duliniec, 2009, s. 96).
1 Zarządzanie w warunkach niepewności
Realizacja strategii przedsiębiorstwa jest związana z odpowiednim
horyzontem czasu i zasobem wiarygodnej wiedzy (informacji) o
przedsiębiorstwie i jego otoczeniu, a w konsekwencji z ryzykiem decyzyjnym i
realizacyjnym. Ryzyko jest zatem elementem kluczowym w rozważaniach
dotyczących bezpieczeństwa ekonomicznego strategii przedsiębiorstwa. Można
przyjąć, iż bezpieczeństwo ekonomiczne strategii (BES) jest funkcją ryzyka (R):
BES = f(R)  maximum (Berliński, 2004, s. 57). Jak wynika z rysunku 1,
funkcja ta wyznacza granicę bezpieczeństwa, poniżej której mamy do czynienia
ze strategią niebezpieczną, a powyżej – z bezpieczną.
Rysunek 1. Funkcja bezpieczeństwa ekonomicznego strategii i ryzyka
Źródło: (Berliński, 2004, s. 58)
Ocena przyszłych zdarzeń może być dokonywana przez menedżera na
skali, której najniższy punkt wyznaczają sytuacje dające się w pełni
przewidzieć, a najwyższy – sytuacje niemożliwe lub bardzo trudne do
przewidzenia. Różne położenia na tej skali określa się jako pewność, ryzyko i
721
niepewność (Penc, 1997, s. 161-167). Ze względu na rodzaj informacji, którymi
dysponuje decydent, można wyróżnić trzy następujące sytuacje: podejmowanie
decyzji w warunkach pewności, podejmowanie decyzji w warunkach
niepewności, podejmowanie decyzji w warunkach ryzyka (Kisielnicki, 2008,
s. 62).
Pewność wyznacza pełny i wiarygodny stan wiedzy o przedsiębiorstwie i
jego zmieniającym się otoczeniu w określonym horyzoncie czasowym. W
warunkach pewności decydent wie, co może się stać w przyszłości, wobec
czego analiza decyzyjna zmierza zazwyczaj do sformułowania kilku alternatyw
różniących się między sobą pewnymi atrybutami oraz do wyboru rozwiązania
optymalnego, tzn. maksymalizującego użyteczność, ocenianą według przyjętych
(preferowanych) przez decydenta kryteriów (np. niższe koszty, wyższa jakość,
niższa cena, ochrona środowiska itp.). Podejmowanie decyzji w warunkach
pewności jest stosunkowo proste, ponieważ polega na dokonywaniu wyboru w
takich sytuacjach, w których wyniki alternatywnych działań są decydentowi
dobrze znane. Zdaniem niektórych autorów podejmowanie decyzji w warunkach
całkowitej pewności jest możliwe tylko w założeniach teoretycznych, a więc nie
jest realne w warunkach praktyki. Pewność decyzyjna i realizacyjna to pewien
stan optymalny, do którego należy się zbliżać (Berliński, 2004, s. 58).