docTemplársky rád v európe - Žilinský kraj Templárov
download 
Reklamacja Transkrypt
Templársky rád v európe - Žilinský kraj Templárov
Templársky rád v Európe v kontexte historického vývoja Žilinského kraja Zborník zo sympózia isbn: 978-80-971350-0-3 Vydal a zostavil: Žilinský samosprávny kraj Grafický dizajn a spracovanie: Magma Foto na obálke: Jaroslav Velička Foto: Jaroslav Velička, archív autorov Obsah Templárske výpravy na území Žilinského kraja . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Mgr. Jana Danihelová Kniha, meč a kríž: templári vo svetovej beletrii . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13 Dr. Miloš Jesenský, PhD. Templári v slovenskej literatúre . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 27 Mgr. Peter Kubica O templároch v súčasnej slovenskej knižnej produkcii . . . . . . . . . . . . 35 Mgr. Ján Gallik, PhD. Cesty svätého grálu – slovenská stopa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Ing. Robert K. Leśniakiewicz Templári na Vsetínsku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51 Mgr. Pavel Mašláň Vývoj sídiel a cirkevných organizácií na Liptove v 12. až 14. storočí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 57 Mgr. Peter Račko, PhD. Historický vývoj Oravy v 12. až 14. storočí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 69 Mgr. Iveta Floreková Kysuce v dobe templárov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77 Mgr. Adam Buchta Horné Považie v 12. až 14. storočí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 99 Mgr. Michal Jurecký Tajomstvo starého náhrobného kameňa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107 PaeDr. Simona Jurčová Benediktíni v Hronskom Beňadiku – otázniky histórie . . . . . . . . . . 113 Mgr. art. Tomáš Haviar Templárske výpravy na území Žilinského kraja Mgr. Jana Danihelová Päť historických regiónov Žilinského kraja ponúka jedinečnú možnosť kombinácie priestorov a pamiatok na oživenie histórie. Stačí si vybrať jednu tému a kombinácie sa ponúkajú doslova samy od seba. Nosnou témou projektu, vďaka ktorému sme sa tu stretli, je stredovek. Rytieri a legendy tohto obdobia odjakživa priťahovali pozornosť bádateľov, historikov, laikov, nadšencov, ako aj náhodných turistov. K azda najväčším rytierskym legendám patria sv. Juraj ako predobraz pravého rytiera, kráľ Artuš a rytieri okrúhleho stola, či križiaci bojujúci o oslobodenie Svätej zeme, z ktorých sa postupne stávali jednotlivé rytiersko-mníšske rády. A práve poslední menovaní nás inšpirovali k využitiu legiend a záhad na uskutočnenie nášho projektu. Predobrazom dokonalej záhady sa preto stal rád templárov. Preniesli sme ich na naše územie, aby mohli stredovek predostrieť atraktívnym spôsobom každému, kto k nám zavíta. Päť historických regiónov sme spojili pomocou templárskej tematiky. Kaštieľ Radoľa, Oravský hrad, Hrad Strečno, Hrad Likava a Hrad Blatnica sa tak vrátili v čase a opäť sa stali stredovekými baštami ako za čias svojej najväčšej slávy. Na takéto veľké podujatie sme sa rozhodli využiť výzvu na využitie financií Európskej únie. Výzva na využitie eurofondov Regionálneho operačného programu, opatrenie 3.2 Podpora a rozvoj infraštruktúry cestovného ruchu – neinvestičné aktivity v cestovnom ruchu, vyšla 26. februára 2010. Žilinský samosprávny kraj sa chopil ponúknutej šance a vytvoril tak sériu jedinečných podujatí, v rámci ktorých sa vytvorili aj hodnotné publikácie a množstvo propagačných materiálov. Zmluva s poskytovateľom služby sa podpísala 26. marca 2012 a o necelé štyri mesiace malo byť pripravené prvé podujatie. Vrcholom projektu sa stali templárske výpravy. Tie nás zaviedli do piatich regiónov Žilinského kraja na miesta, ktoré sú spájané s tajomným rádom, alebo miesta, ktoré dosahujú pravidelne veľkú návštevnosť. Päť výprav sa tak konalo v roku 2012 a päť v roku 2013. Templári tento raz nesprevádzali veriacich na púti do Svätej zeme, ale turistov do čias dávno minulých na miesta, ktoré sú nám známe, ale napriek tomu ešte stále skrývajú svoje tajomstvá. Kaštieľ Radoľa, Hrad Blatnica, Oravský hrad, Hrad Strečno a Hrad Likava sa tak stali dejiskom jedinečného celodenného podujatia, ktoré sa vrátilo v čase a predostrelo návštevníkom dobu temna – stredovek. Na výpravách sa zúčastňuje dvadsať rytierov-templárov v autentickom oblečení s ukážkami bojových techník, pasovania za rytierov, uplatňovania dobovej spravodlivosti, ako aj všedného spôsobu života v stredoveku – trávenie voľného času, dobová hygiena a stolovanie. Stredovek sme zachytili aj cez chuťové poháriky – každý má počas celého dňa možnosť vyskúšať si jedlá stredovekej kuchyne. Dobovú atmosféru po6 7 Návštevnosť templárskych výprav 2012 Počet návštevníkov Radoľa - 600 Likava - 1000 Blatnica - 2000 Strečno - 1000 Oravský hrad - 2040 Účastníci akadémií Radoľa - 108 Likava - 215 Blatnica - 279 Strečno - 247 Oravský hrad - 252 2013 Počet návštevníkov Radoľa - 700 Blatnica - 1000 Oravský hrad - 1000 Strečno - 1500 Likava - 3800 Účastníci akadémií Radoľa - 204 Blatnica - 217 Oravský hrad - 264 Hrad Strečno - 393 Likava - 477 tvrdzuje aj stredoveký jarmok, pri ktorom môže návštevník naživo sledovať napríklad majstra kováča. Celodenný program je pestrý vďaka jednotlivým skupinám účastníkov – rytierov stvárňuje Cech Terra de Selinan zo Žiliny, ktorý má zároveň na starosti aj stredovekú kuchyňu. O remeselníkov sa stará Združenie historických cechov a remesiel z Borského Mikuláša. Počas dňa vystupuje aj stredoveká hudba – v roku 2012 to bola hudobná skupina Arcus zo Žiliny, ktorú na tento rok nahradila skupina Gailard z Liptovského Mikuláša, ktorá zložila piesne špeciálne k templárskym výpravám. Okrem týchto spoluprác sme nadviazali aj kontakty s drobnými remeselníkmi prevažne z nášho kraja, ktorí ponúkajú sortiment vhodný do stredovekej atmosféry. Návštevníci si tak môžu zahryznúť do templárskych oblátkov, medovníkov s templárskym krížom, kúpiť si na pamiatku drevený meč, či štít, alebo cínového vojačika. Veľmi zaujímavou časťou templáskeho dňa bývajú templárske akadémie zamerané najmä na detského návštevníka, pričom však sa môžu zapojiť aj dospelí. V rámci akadémií sa návštevník stáva aktívnou súčasťou výpravy – rytieri ho postupne naučia šermovať a strieľať z luku, zahrá si stredoveké hry a absolvuje akadémiu múdrosti, pri ktorej si overí svoje vedomosti o ráde a dobe templárov, ktoré mohol nadobudnúť počas dňa. Za každú akadémiu získava farebný kupón, ktorý si potom vymení za odmenu v podobe propagačných materiálov s logom Žilinský kraj templárov, ktoré boli vyrobené v rámci projektu. Sú to predmety, ktoré neslúžia len ako pamiatka na príjemne prežitý deň, ale môžu sa využívať aj vo všednom dni. V rámci projektu sme vydali pamätné mince, viažuce sa na miesta výprav, tričká v dvoch farbách, perá, kľúčenky a samolepky. Tričká sme zapojili aj do fotografickej súťaže a doslova ich pustili okolo sveta. Podmienkou súťaže bolo obliecť si tričko a odfotografovať sa pri historickej pamiatke na území Slovenska. V rámci projektu sme vydali aj viacero tlačovín, ktoré propagujú miesta súvisiace nielen s templármi, ale poukazujúce aj na historické pamiatky nášho kraja. Dva druhy tzv. systematických propagačných materiálov, informačné letáky ku každej výprave osobitne a dva druhy máp – mapa atraktivít Žilinského samosprávneho kraja a historická mapa Žilinského samosprávneho kraja. Propagačný materiál a mapy sú napísané v troch jazykoch – slovenčine, poľštine a angličtine. 8 9 Pri masových podujatiach, akým výpravy nepochybne sú, je dôležité, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí. K tomuto účelu slúžia bilboardy strategicky rozmiestnené v piatich regiónoch kraja na najfrekventovanejších cestných ťahoch. V rámci projektu sa vytvorili aj plagáty a pozvánky, ktoré sa posielali do jednotlivých obcí kraja, múzeí, kultúrnych stredísk a knižníc. Okrem toho využívame interaktívne médiá a sociálne siete. Na stránke www.templarskykraj.sk a facebookovej stránke Žilinský kraj templárov uverejňujeme aktuálne informácie, fotografie a zostrihy z výprav. K dispozícii je aj e-mailová adresa [email protected], v rámci ktorej odpovedáme na otázky a žiadosti o informácie. Dá sa povedať, že globálne informovanie o projekte prinieslo ovocie okamžite. O spoluprácu nás požiadalo rádio Jemné melódie, ktoré nám poskytlo mediálny priestor na šírenie pozvánok na výpravy. Ozvali sa nám aj zo Sklených Teplíc, kde by chceli nadviazať na naše výpravy. Spolupracujeme aj s českými Templářskymi sklepmi, ktorí sa zúčastňujú na našich výpravách a ponúkajú lahodné víno z vínnych pivníc, ktoré patrili templárom. Okrem výprav, propagačných materiálov, máp a brožúr sme vydali aj hodnotné knižné publikácie a dokumentárny film. O záhadnom Gotickom kostole Všetkých svätých v Ludrovej – Kúte, ktorý má byť miestom posledného odpočinku templárskeho vizitátora Johannesa Gotfrieda von Herberstein, sme vydali publikáciu s vyše 100 fotografiami fresiek a vyrozprávali sme tak jeho príbeh pomocou obrazov. Kniha vyšla v náklade 1500 ks – 900 ks v slovenčine, 300 ks v angličtine a 300 ks v poľštine. Druhou knihou projektu je publikácia s názvom Templári: Legendy cti a slávy, ktorá čitateľa zavedie po ich stopách, ktoré zanechali na Slovensku, ako aj k historickým súvislostiam týkajúcich sa rádu. Táto kniha vyšla v náklade 3000 ks, z toho 2000 kusov v slovenčine, 500 v angličtine a 500 v polštine. V rámci projektu sme vytvorili aj dokumentárny film, ktorý nás zaviedol na templárske miesta v našom kraji. Toto DVD si odnášate domov nielen ako pamiatku na náš projekt, ale aj ako motiváciu a pozvánku na návštevu týchto miest. DVD vyšlo v náklade 500 ks so slovenskou, anglickou a poľskou jazykovou verziou. Keď hovoríme o projekte Objavme spolu Žilinský kraj, nemôžeme vynechať samotnú vedeckú konferenciu, ktorej sme účastníkom. Spolu s prednáškami, ktoré budú nasledovať, si môžete pozrieť aj malú ukážku našich výprav. Konferencia bude mať svoje pokračovanie aj na druhý deň. Spolu s prítomnými touroperátormi sa vydáme na templársku cestu, aby naživo spoznali miesta templárskej histórie. Z konferencie vydáme aj zborník s textami, ktoré tu dnes odznejú. Projekt Objavme spolu Žilinský kraj sa oficiálne končí posledným aprílovým dňom. Cieľom projektov financovaných z Regionálneho operačného programu je však ich predpokladaná udržateľnosť v nasledujúcich rokoch. Okolo sedemtisíc návštevníkov na piatich výpravách v minulom roku môže smelo potvrdiť, že templárske výpravy sú úspešné a zaujímavé nielen pre nadšencov stredovekej histórie ale aj pre bežného návštevníka. Templárskych akadémií sa pravidelne zúčastňuje okolo 200 ľudí. Veľký záujem, pozitívne reakcie a ohlasy, ale aj otázky o ďalších možných podujatiach nám dávajú za pravdu a vo výpravách budeme pokračovať. 10 11 Kniha, meč a kríž Templári vo svetovej beletrii Dr. Miloš Jesenský, PhD. Templári ako literárna téma napriek senzačnému boomu posledných dvoch desaťročí vstúpili do svetovej beletrie už pred sedemsto rokmi. Príspevok mapuje templárske motívy od stredoveku až po Dana Browna a jeho nasledovníkov. Ponúka prehľad najdôležitejších literárnych diel naprieč spektrom národných literatúr – nemeckej (Wolfram von Eschenbach), francúzskej (Chrétien de Troyes, Maurice Druon), anglickej (Walter Scott, Wiliam Watson, Michael Jecks, Robyn Youngová), talianskej (Umberto Eco), americkej (Katherine Kurtzová, Deborah Harrisová, Dan Brown, Raymond Khoury, Steve Berry), švédskej (Jan Guillou), španielskej (Julia Navarrová), českej (Vlastimil Vondruška, Otomar Dvořák) a poľskej (Zbigniew Nienacki). Už len tento stručný zoznam spisovateľov ukazuje nesmiernu popularitu templárov v literárnej tvorbe, pričom čitateľský úspech, ktorý vyniesol ich diela na popredné rebríčky bestsellerov predstavuje zaujímavú tému z hľadiska literárnej estetiky. Dokazuje totiž, že ani vstup templárov rinčiacimi zbraňami do literárnej arény postmoderny neznamená koniec ich príbehu, hoci aj stáročia po oficiálnom ukončení ich existencie. „Pani Whitakerová našla svätý grál. Bol na stole v kúte pod kožuchom.“ Táto okúzľujúca správa o objavení najposvätnejšej relikvie kresťanstva za banálnych okolností v zapadnutom anglickom vetešníctve je humorná i odzbrojujúca zároveň.1 Práve tak, ako fantastická poviedka britského spisovateľa Neila Gaimana „Rytierstvo“ (Chivalry) z roku 1992, ktorú pôvodne napísal pre rozsiahlu antológiu 2 s príbehmi o rytierstve, templároch a hľadaní grálu, aby neskôr vyšla v jeho zbierke „Dym a zrkadlá“ (Smoke and Mirrors).3 A ako podľa Gaimana došlo ku objaveniu legendárneho kultového predmetu, ktorého strážením boli podľa tradície poverení práve templári? Odpoveď nájdeme vo chvíli, keď sa pedantná pani Whitakerová preberá haraburdami na stoloch a policiach charitatívneho obchodu: „Odhrnula pomerne obnosený kožuch, ktorý značne páchol naftalínom. Pod ním objavila vychádzkovú palicu a výtlačok Romancí a legiend rytierskej doby. Kniha zrejme niekomu spadla do vody, keďže bola celá pokrútená a stála iba päť pencí. Vedľa nej ležal svätý grál. Na spodnej strane podstavca mal guľatú cenovku a na nej bolo fixkou napísané: 30 pencí.“ 4 Templári však do svetovej beletrie vstúpili dávno pred objavom dobrej pani Whitakerovej a to ešte stáročia predtým, ako sa zrodila popkultúra modernej doby. Najstaršie zmienky pochádzajú z epickej básne Raoul de Cambrai zo záveru 12. storočia. Ide o dramatický príbeh zrady, cti, krvavej pomsty a konečného odpustenia, ktorý je známy predovšetkým z modernej edície Williama Kiblera a Sarah Kayovej. 5 Templári sa objavujú v závere diela: umožňujú hrdinovi poémy Berniérovi, aby zmyl zo svojich rúk krv po pomste vraždy svojej matky a na znak kajúcnosti vstúpil medzi členov ich rádu. 6 Templárska rehoľa ako miesto pokánia sa objavuje aj v ďalších stredovekých poémach ako je napríklad „Rytier Ogier Dánsky“ (Le Chevalerie d´Ogier de Danemarche). (Miloš Jesenský) 1 To isté sa dá tvrdiť aj o niektorých literárnych analýzach Gaimanovej poviedky. Ako sám spomína „Niekoľko rokov po jej vydaní mi niekto dal na podpisovej šnúre kópiu odborného článku na tému teórie feministického jazyka, v ktorom bolo porovnávané a do protikladu stavané Rytierstvo s Tennysonovou Pani zo Shalot a jednou Madonninou piesňou. Dúfam, že jedného dňa napíšem poviedku nazvanú Vlkolak pani Whitakerovej a zaujímalo by ma, aký článok vyprovokuje.“ Gaiman, N.: Kouř a zrcadla. Frenštát pod Radhoštěm, Polaris, 2003, s.21. 2 Gilliam, R. – Greenberg, M. – Kramer, E. (ed.): Grails: Quests, Visitations and Other Occurences. Atlanta, Unnameable Press, 1992. 3 Gaiman, N.: Smoke and Mirrors. New York, Avon Books, 1998. 4 Citované podľa českého vydania Gaiman, N.: Kouř a zrcadla. Frenštát pod Radhoštěm, Polaris, 2003, s. 35-36. 5 Kibler, W. – Kay, S. (eds.): Raoul de Cambrai: chanson de geste du XIIe siècle. Paris, Librairie générale française, 1996. 6 Nicholson, H.: Love, War and the Grail: Templars, Hospitallers and Teutonic Knights. In: Medieval Epic and Romance 1150-1500. Boston, Brill, 2004, s. 35. 12 13 V ňom si menovaný šľachtic7 túži odpykať svoje hriechy v „Špitáli alebo v Templi“, 8 teda v ráde johanitov alebo templárov. V „Piesni chudákov“ (Chanson des Chétifs) poznávame križiaka Harpina, ktorý padol do zajatia počas prvej krížovej výpravy. Skutočný Harpin prisahal, že keď bude niekedy v budúcnosti oslobodený, vstúpi do mníšskej rehole. Keď sa tak v roku 1109 skutočne stalo, vstúpil medzi benediktínov v Cluny. Keďže sa to však autorovi literárneho diela nezdalo dosť dramatické, nechal na základe spriaznenosti benediktínskeho a templárskeho rádu „svojho“ Harpina vstúpiť medzi templárov.9 Ďalšia informácia z pera americkej historičky Sharan Newmanovej k vykresleniu ušľachtilosti templárov v stredovekých poémach je zaujímavá o to viac, že je v súčasných literárnych rozboroch skutočne unikátna: „Templári v stredovekej poézii často vystupujú ako ochrancovia milencov. V 13. storočí vzniklo množstvo romancí o láske, keď obaja milenci hľadali útulok práve u nich. Možno, že táto úloha im bola v literatúre tak často pripisovaná preto, že pôsobili niekedy ako sprievodcovia neviest na ceste do ich nových domovov.“ 10 V niektorých básnických dielach templári tiež pochovávajú na smrť odsúdených milencov, ktorým iní odriekli výsadu večného odpočinku v posvätenej pôde.11 „Aj táto rola je veľmi dôležitá,“ pripomína Sharan Newmanová. „Templári zostávajú v stredovekej literatúre príkladmi dobrotivých a ušľachtilých rytierov, oddaných veci kresťanskej viery.“ 12 Literárna stopa po tajomnom rytierskom ráde sa ďalej objavuje v rozsiahlom básnickom diele Parzival nemeckého rytiera Wolframa von Eschenbach vytvorenom medzi rokmi 1197 a 1210. V tomto diele grál, teda nádobu, do ktorej bola podľa kresťanskej tradície zachytená krv Ježiša na kríži, stráži skupina rytierov označovaných ako Templeisen, ktorých niektorí autori stotožňujú s idealizovanými templármi: „Templeisen boli cudní ako templári, ktorí skladali sľub čistoty. Podobne ako oni boli tiež vojenským a náboženským rádom. Písal Wolfram, súčasník templárov, o templároch a svätom gráli? Niektorí bádatelia sa domnievajú, že Munsalvaesche (Hora spásy), Wolframov hrad grálu, je v skutočnosti Chrámová hora vo Svätom meste. Templeisen strážili hrad grálu rovnako ako templári Jeruzalem.“ 13 Podobný motív nachádzame aj u francúzskeho trubadúra Chrétiena de Troyes. Ten medzi rokmi 1160-1185 vytvoril rozsiahlu veršovanú poému Perceval, čím vytvoril základ pre celý rad stredovekých príbehov o rytieroch, spasení a predurčenosti ľudského osudu. „Templári sa stali obľúbenou tajnou spoločnosťou v konšpiračných teóriách alternatívnych historikov a autorov thrillerov. Sú úzko spájaní so starovekou múdrosťou, stratenými jeruzalemskými pokladmi a dvornými intrigami.“ 14 Skôr ako si získali takúto povesť vďaka súčasným autorom thrillerov, do modernej literatúry uviedol templárov pol tisícročia po ich zrušení škótsky románopisec sir Walter Scott (1771 - 1832) a to prekvapujúco v negatívnom kontexte. V jeho románe Ivanhoe z roku 1819 vystupuje intrigánsky veľmajster templárov Brian de BoisGilbert, ktorého autor začlenil do konšpirácie princa Jána usilujúceho sa zmocniť anglického trónu počas neprítomnosti kráľa Richarda Levie Srdce na krížovej výprave. 15 „Po celé generácie Ivanhoe predstavoval v európskom kultúrnom priestore prvý (a mnohokrát i jediný) kontakt so svetom templárov.“ 16A žiadalo by sa dodať, že v Scottovej tvorbe, žiaľ, nie jediný negatívny. Scottove stvárnenie Briana de Bois-Guilbert nevyznieva v jeho podaní vôbec pozitívne: „Hovorí sa, že je udatný ako najlepší bojovníci jeho rádu, ale aj poznamenaný ich obvyklými neresťami: pýchou, drzosťou, krutosťou a požívačnosťou.“ 17 Veľmajster, hoci aj dominantná postava románu, nie je teda vykresľovaný iba ako osobnosť v negatívnom kontexte celého rádu. Zdroj románopiscovej nechuti v skutočnosti predstavuje obvinenie z toho, že rád nesledoval záujmy anglickej koruny, ale vlastné, dokonca akýsi tajný, geopolitický plán o čom de Bois-Guilbert hovorí: „Náš rád sa čoskoro začal riadiť odvážnejšími a širšími názormi a vynašiel si lepšie odškodnenie za svoje obete. Naše obrovské dŕžavy v každom európskom kráľovstve, naša bojovnícka sláva, ktorá privádza do nášho okruhu výkvet rytierstva zo všetkých končín kresťanského sveta – to všetko je obrátené k dosiahnutiu účelov, o ktorých sa našim zakladateľom ani nesnívalo... Ale ďalej už neodhalím závoj z našich tajomstiev.“ Nech už bolo Scottovým zámerom napísať iba plnokrvný historický román alebo, podľa tvrdenia niektorých literárnych vedcov, formulovať antiromantické a antišovinistické posolstvo, nemožno sa stotožniť iba s negatívnym hodnotením templárov, i keď sa môžeme – podobne ako britský historik Malcolm Barber – snažiť o pochopenie jeho dôvodov: „Pokiaľ Scott naozaj chcel poukázať na nebezpečenstvá vlastné rytierskemu svetu, potom je templár prinajmenšom rovnako významným nástrojom ako samotný kráľ Richard. Naviac bol Ivanhoe vydaný uprostred obdobia, keď sa intenzívne verilo na tajné spoločnosti. Nie je prekvapujúce, že sa toľko ľudí v 19. storočí tak ťažko zmierovalo s tým, že sa obvinenia vznesené proti rádu pri procese nezakladali na pravde, a boli skutočne ochotní veriť, že templári strážili to, čo Bois-Guilbert nazval „našimi tajomstvami.“ 18 Templári Scotta zrejme zaujali – a to aj napriek negatívnej úlohe, ktorú im v hre o anglickú korunu prisúdil – pretože sa k nim v roku 1825 vrátil v románe „Talizman“ (Talisman), známom tiež ako „Príbehy križiakov“. 19 Román sa tentoraz odohráva celý vo Svätej zemi a úlohu intrigána Scottova invencia opäť zverí (fiktívnemu) veľmajstrovi templárov Gillesovi Amaurymu: „Úloha a postoje brata Gillesa Amauryho, úradujúceho veľmajstra, tvorí motív, ktorý sa prelína s intrigami a nepríjemnými pocitmi sklamaného, demoralizovaného križiackeho vojska, pričom dosiahne krvavý a dramatický vrchol.“ 20 V ňom sledujeme osudy škótskeho rytiera Kennetha alias grófa Davida z Hungtingdonu počas tretej krížovej výpravy (1189 - 1192). Tu poznáva aj Gillesa Amauryho, ktorého povesť pero románopisca vôbec nešetrí: 7 Danemarche nemusí však znamenať iba „príchodzí z Dánska“, podľa niektorých autorov je možné odvodiť ho aj od „mašírovania z Arden“ (les marches des Ardennes). 8 Nicholson, H., ref. 6, s. 38. 9 Duparc-Quioc, S.: Recherches sur le cycle de la croisade. Paris, Champion, 1955. Autorka tu výslovne píše: „Au Temple pourservir s´est Harpins adonés.“ 10 Newman, Sh.: The real history behind the Templars. New York, The Berkeley Publishing Group, 2007. Citované podľa českého vydania Newman, Sh.: Skutečný příběh templářů. Praha, Víkend, 2009, s. 358. 11 Nicholson, H., ref. 6, s. 54. 12 Newman, Sh., ref. 10, s. 359. 13 Cox, S. – Oxbrow, M.: An A to Z of King Arthur and the Holy Grail. Edinburgh, Mainstream Publishing Company, 2007. Citované podľa českého vydania Cox, S. – Oxbrow, M.: Král Artuš a svatý grál od A po Z. Praha, Euromedia Group, 2009, s. 222. 14 Cox, S. – Oxbrow, M., ref. 13, s. 222. 15 Scott, W.: Ivanhoe. Edinburgh, Thomas Nelson & Sons,1819. Slovensky vyšlo ako Scott, W.: Ivanhoe. Turčiansky sv. Martin, Matica slovenská, 1947; Scott, W. Ivanhoe. Bratislava, Mladé letá (Klub mladých čitateľov), 1985. 16 Newman, Sh., ref. 10, s. 360. 17 Citované podľa českého vydania Scott, W.: Ivanhoe. Praha, Melantrich, 1981. Pozri s. 29, 181, 215, 327, 337, 436. 18 Barber, M.: The New Knighthood. A History of the Order of the Temple. Cambridge, Cambridge University Press, 1994. Citované podľa českého vydania Barber, M.: Noví rytíři. Dějiny templářského řádu. Praha, Argo, 2006, s. 364. 19 Scott, W.: Tales of the crusaders. New York, Published by E. Duyckinck, Collins & Hannay, Collins & Co., E. Bliss and E. White and W. B. Gilley. J. & J. Harper, printers, 1825. 20 Barber, M., ref. 18, s. 364. 14 15 „Veľmajster je vykreslený ako človek schopný každého zločinu, aby presadil svoje ciele a ciele rádu, a Scott si dal záležať, aby vytvoril postavu, ktorá by si právom zaslúžila smrť.“ 21 Príkladov nájdeme v texte dostatok. Uveďme aspoň jeden z nich adresovaných na osobu veľmajstra i celého rádu: „Slávny templársky veľmajster bol vysoký, štíhly muž. Vo výraznej tvári, ktorú poznačili neustále boje a vojny, mu pokojne žiarili chladné modré oči. Musel to byť veľmi schopný človek, pretože ho zvolili do čela mocného a početného mníšskeho bratstva, ktoré nedbalo na potreby a túžby jednotlivca, ak neboli v súlade s cieľmi templárskeho rádu. A hlavným cieľom rytierskej rehole bolo neustále zvyšovanie vlastnej moci, a to aj na úkor cirkvi, na ochranu ktorej bola pôvodne založená. Nečudo, že templárov podozrievali z kacírstva a čarodejníctva, ba dokonca zo zradného spojenectva so samotným Saladinom. Povesť a počestnosť rytierskeho bratstva a zvlášť osoby templárskeho veľmajstra kalili obvinenia, domnienky i podozrenia, ktoré živila pýcha, mocichtivosť, túžba po bohatstve a utajovanie nezlučiteľné s proklamovanými zásadami a cieľmi ozbrojených ochrancov svätého mesta.“22 Po vydaní Scottových diel nelichotivo naštrbujúcich povesť rádových rytierov nasledovali roky, ba desaťročia templárskej odmlky: „Až na začiatku 21. storočia sa zdá, že sa templári konečne stávajú svojráznym a samostatným druhom románov. Tieto úplne ahistorické príbehy sú populárne predovšetkým v najrôznejších konšpiračných teóriách, v ktorých ľudia hľadajú zábavu a vzrušenie. Zdá sa byť zahanbujúce, že templári museli čakať sedemsto rokov, kým sa dostali na výslnie ako kľúčové postavy v románoch.“ 23 V niečom by sme mali americkú autorku poopraviť. Templári sa ako frekventovaná téma totiž nečakane objavujú už v dôvtipnej poviedke amerického prozaika Hermana Melvilleho (1819 - 1891) s nevšedným názvom „Raj starých mládencov“ (Paradise of Bachelors) z roku 1855, ktorá sa oprávnene dostala do pozornosti literárnych vedcov.24 V tomto dôvtipnom i vtipnom dielku aktuálne dostupnom vo formáte e-booku 25 vybraná spoločnosť gentlemanov zhromaždená počas večere v klube pri londýnskej bráne Temple Bar diskutuje o dejinách a význame templárov. V polovici 20. storočia história templárskeho rádu významným spôsobom ovplyvnila dielo francúzskeho románopisca Maurice Druona (1918 - 2009) „Prekliati králi“ (Les rois maudits).26 Veľkolepá sága, ktorej šesť dielov vyšlo v roku 1974 v reprezentatívnom trojzväzkovom preklade Vydavateľstva spolku slovenských spisovateľov 27 začína upálením Jacqua de Molaya v roku 1314 a jeho údajnou kliatbou, ktorú uvalil na kráľovský rod Kapetovcov za zničenie templárov. Druona templári rozhodne fascinovali, keďže v 2. kapitole prvého dielu „Železného kráľa“ napísal: 21 Barber, M., ref. 18, s. 366. 22 Scott, W.: Talizman. Ružomberok, Epos, 2012, s. 52. 23 Newnam, Sh., ref. 10, s. 360 - 361. Ak si toto tvrdenie porovnáme s knižnými titulmi vydávanými od polovice 20. storočia, v ktorých zohrávajú templári významnú úlohu, ide o nepochopiteľnú redukciu európskych autorov a ich diel – pravda, pokiaľ americká historička Sharan Newmanová nemala na mysli výlučne knižný trh v USA. 24 Eby, E.: H. Herman Melville‘s „Tartarus of Maids“, s. 95 -100. In. Modern Language Quarterly. March, 1940, v. 1. 25 Melville, H.: The Paradise of Bachelors and the Tartarus of Maids: short story. New York, HarperCollins e-books, 2009. 26 DRUON, M.: Les rois maudits. Paris, Del Luca (1955-1977). Postupne bolo vydaných sedem zväzkov: I. Le roi de fer, II. La Reine étranglée, III. Les Poisons de la Couronne, IV. La Loi des mâles, V. La Louve de France, VI. Le Lys et le Lyon, VII. Quand le roi perd le royaume. 27 Druon, M.: Prekliati králi I. Železný kráľ. Zahrdúsená kráľovná. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1974; Druon, M.: Prekliati králi II. Jed v kráľovskej korune. Zákon mužov. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1974; Druon, M.: Prekliati králi III. Francúzska vlčica. Ľalia a lev. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1974. Chýba tu VII. diel románovej série Keď kráľ stráca kráľovstvo (originál bol vo Francúzsku vydaný v roku 1977), v slovenskom preklade vyšiel až o štvrťstoročie neskôr ako Druon, M.: Keď kráľ prehrá Francúzsko. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1989. 16 „Jediné slovo templár vyvolávalo zaraz Orient a hrdinský epos, lode s napätými plachtami, brázdiace vždy belasé moria, útočný cval v piesočnatých krajoch, poklady Arábie, vykupovaných zajatcov, dobyté a drancované mestá, rozľahlé hrady. Vravelo sa, že templári majú tajné prístavy, odkiaľ sa plavili k neznámym kontinentom.“ 28 A k tomu navyše pripája historickú poznámku: „Bola to dobre organizovaná vojenská sila. Títo mnísi-vojaci boli rámcovými jednotkami pre často neorganizované skupiny, ktoré tvorili križiacke výpravy. Umiestňovali ich do predných stráží pri útokoch, do zadných vojov pri ústupoch; ničila ich neschopnosť alebo súperenie kniežat, ktoré velili týmto dobrodružným armádam; za dve storočia stratili vyše dvadsaťtisíc členov na bojových poliach; vysoká cifra aj na početný stav rádu. Za celý čas svojho jestvovania sa prejavovali ako dobrí administrátori. Pokiaľ ich vládcovia potrebovali, hrnulo sa európske zlato do ich pokladníc. Zverovali pod ich ochranu celé provincie. Výpravy, výboje, majetok, všetko bolo v dejinách templárov nezvyčajné. A taký bol aj spôsob, ktorý použili na ich likvidáciu.“ 29 V roku 1979 vydal škótsky autor William Hugh Charles Watson (1931 - 2005) román „Posledný z templárov“ (Last of the Templars)30 obzvlášť cenený nielen pre nesporné literárne kvality, ale aj historickú vierohodnosť. „Keby ste mali prečítať čo i len jeden jediný román o templároch, tak skúste tento,“ píše o Watsonovej knihe Michael Haag: „Watson kombinuje náhľad románopisca s historicky úzkostne presným výkladom o prudkom páde templárov od dobytia Akky moslimami v roku 1291 až po upálenie Jacqua de Molaya v roku 1314. Aspoň tentoraz nie sú templári mystici, veštci či kacíri vydierajúci cirkev, ale vojaci a bankári, ako ich poznáme z historických záznamov. Watsonove bystré, snové rozprávanie ponúka presnú analýzu okolností, ktoré viedli ku skaze rádu: berie do úvahy vznik nacionalizmu, častú aroganciu rehoľníkov, chamtivosť kráľa Filipa, tichý súhlas pápeža a predovšetkým stratu Svätej zeme i koniec krížových výprav, kvôli ktorým templári stratili zmysel svojej existencie a odrazu sa stali nadbytočnými. Watson za vznešenými stereotypmi konfliktu vo Svätej zemi jasne vidí brutálnu, nevypočítateľnú realitu doby a historické postavy – menovite kráľa Filipa, kaľavného Viliama z Nogareta a pápeža Klementa – vykresľuje úplne vierohodne. Dokonca ponúka veľmi zaujímavé vysvetlenie, prečo všetci traja zomreli pred Vianocami 1314.“31 V románe vystupuje rytier Beltram, verný služobník predposledného veľmajstra templárov Thibaulda Gaudina, ktorý sa márne snaží rozohnať temné mračná sťahujúce sa nad budúcnosťou rádu. Wiliam Watson potom s kronikárskou presnosťou zaznamenáva dôležité udalosti vedúce k postupnému zániku. Zatiaľ čo väčšina beletristov podáva upálenie posledného veľmajstra ako okázalý ceremoniál popravy, je asi jediným, ktorý opisuje jej náhlivý a chaotický priebeh, pričom v epilógu nezabudnuteľne dodáva: „Z veľmajstra ostali už len ohorky.“ Pre hodnotenie udeľme slovo ešte raz Michaelovi Haagovi, ktorý odporúča: „Knihu Posledný z templárov sa určite oplatí prečítať a to nielen pre neobvykle presný náhľad do štruktúry rádu templárov, ale aj preto, že ide o brilantný historický román.“ 32 28 29 30 31 Druon, M., ref. 27, s.28. Druon, M., ref. 27, s. 385. Watson, W.: Last of the Templars. Scranton, Harper Collins, 1979. Haag, M.: The Templars. History and Myth. London, Profile Publishing, 2008. Citované české vydanie Haag, M.: Templáři. Fakta a mýtus. Praha, Slovart, 2011, s. 314-315. 32 Haag, M., ref. 31, s. 315. 17 V roku 1982 vyšiel román Constance33 anglického spisovateľa Lawrence Durrella (1912 - 1990), ktorý bol tretím dielom jeho „Avignonského kvintetu“ (The Avignon Quintet). V ňom vyobrazil templárov ako prívržencov gnosticizmu, čo bolo údajne dôvodom pre radikálne ukončenie činnosti rádu tak, ako to poznáme z histórie. V roku 1988 si známy taliansky spisovateľ a semiotik Umberto Eco, ktorý je neobyčajne bystrým pozorovateľom popkultúry, všimol zvýšený záujem o templárov a v súvislosti s modernými konšpiračnými teóriami ho premietol do svojho druhého najúspešnejšieho románu „Foucaultovo kyvadlo“ (Il pendolo di Foucault), 34 zásluhou vydavateľstva Slovenský spisovateľ známeho aj u nás štyri roky po vydaní talianskeho originálu.35 V texte s nadhľadom trefne pripomína, že konšpirátora možno bezpečne poznať podľa toho, že „skôr, či neskôr vytiahne templárov“. Autor sa pritom, tak ako je to v jeho dielach bežné, pohráva so sémantikou textu a nielen teda s ňou, lebo sa často baví aj na účet svojich čitateľov, ale tí mu to radi prepáčia, keďže sa zabávajú spoločne s ním. A tak zatiaľ čo sa jeden z protagonistov románu čuduje nad priepastným kontrastom administratívnej uvážlivosti templárov a ich štýlom „zelených bariet, hurá-hurá, a nijaký rozum“, na inom mieste čítame úprimné vyznanie k našej téme: „Dejiny templárov ma očarili vo chvíli, keď som nazrel do prvých dokumentov. V tom období boja proti moci ma napĺňal vznešeným rozhorčením priebeh procesu, ktorý možno len pri veľkej zhovievavosti nazvať povrchným a po ktorom templári skončili na hranici. Ako som však čoskoro zistil, len čo templári skončili na hranici, celé húfy lovcov tajomstiev ich začali znovu nachádzať na všetkých možných miestach bez jediného dôkazu. Takéto plytvanie fantáziou dráždilo moju nedôverčivosť, preto som sa rozhodol nestrácať čas s lovcami tajomstiev a pridŕžať sa len dobových prameňov. Templári boli mníšsko-rytiersky rád, ktorý jestvoval preto, lebo ho uznala cirkev. Ak cirkev rád rozpustila, a urobila tak pred siedmimi storočiami, templári jestvovať nemohli, a ak dajakí jestvovali, neboli to templári. Zostavil som si zoznam vari stovky kníh, no nakoniec som prečítal len asi tridsať.“ 36 A výsledkom tohto čítania už nebol obraz templárov, bojovníkov na spôsob „zelených bariet“, ale „patetických ochrancov viery, posledného výkriku miznúceho sveta rytierstva“ 37 a predovšetkým autorom emotívne vyslovená otázka, pripomínajúca hlas volajúceho na dejepisnej púšti: „Úbohí templári, na čo bola dobrá vaša epopeja?“ 38 Na túto Ecovu, aj keď pôvodne rečnícky mienenú otázku začalo hľadať odpoveď čoraz viac autorov a ich nadšených čitateľov. Po roku 1989 totiž došlo ku neobyčajnému oživeniu popularity templárov, o čom tak predvídavo písal Umberto Eco iba rok predtým. V krajinách strednej a východnej Európy to celkom prirodzene súviselo s uvoľnením všadeprítomnej cenzúry po páde železnej opony, globálne však živenej výdatnými tvorivými impulzmi v popkultúre. Bude úlohou tvorivých odborníkov, aby v budúcnosti zhodnotili do akej miery sa na nebývalom vzostupe záujmu o templárov a súvisiace témy podieľali nielen literárne, ale aj kinematografické príbehy – tretí diel filmovej série o Indianovi Jonesovi je len jedným z viacerých príkladov, ako uvádza britský autor Michael Haag v knihe „Templári. Fakty a mýtus“: 33 34 35 36 37 38 Durrel, L.: Constance, or Solitary Practices (The Avignon Quintet #3). London, Penguin Books, 1982. Eco, U.: Il pendolo di Foucault. Milano, Bompiani, 1988. Eco, U.: Foucaultovo kyvadlo. Bratislava, Slovenský spisovateľ, 1992. Eco, U., ref. 35, s. 58. Eco, U., ref. 35, s. 96. Eco, U., ref. 35, s. 96. 18 „Vďaka Spielbergovmu filmu Indiana Jones a posledná krížová výprava odrazu rád, ktorý oficiálne zanikol pred siedmimi storočiami, pôsobí ako súčasť ducha doby.“ 39 S týmto názorom možno súhlasiť s tým, že popri filme nezanedbateľnú úlohu zohrala v tom istom roku vydaná rovnomenná kniha Roberta MacGregora, čím sa dostávame opäť na pôdu literatúry.40 V desaťročí, ktoré nasledovalo menujme americké autorky Katherine Kurtzovú a Deborah T. Harrisovú. Po ich spoločnom románe z templárskeho prostredia „Chrám a kameň“ (The Temple And the Stone) z roku 1998 nasledovalo o dva roky pokračovanie „Chrám a koruna“ (The Temple and the Crown).41 Obidve diela sú do istej miery ovplyvnené žánrovými postupmi historickej fantasy a za oceánom sa tešia značnej popularite. Obľúbeným britským autorom stredovekých detektívok je neúnavný Michael Jecks, ktorý si do svojej série o detektívnych prípadoch vyšetrovaných templárskym rytierom sirom Baldwinom od roku 1995 doteraz zaradil úctyhodný počet 31 románov.42 Žiaľ, doteraz sa naši čitatelia nemohli zoznámiť s jeho obsiahlym dielom v slovenskom, prípadne českom preklade, pričom je doterajší nezáujem vydavateľov o to nepochopiteľnejší, že ide o skutočne kvalitného a renomovaného autora, kráčajúceho v stopách obľúbeného subžánru stredovekej detektívky tak, ako to poznáme z príbehov Ellis Petersovej 43 o charizmatickom bratovi Cadfaelovi.44 V rokoch 1998-2000 vstúpil s templárskou témou do literárneho ringu aj švédsky spisovateľ Jan Guillou s úspešnou trilógiou o templárskom rytierovi Arnovi Magnussonovi 45 podnikajúcom ťaženie do Svätej zeme, ktorá nedávno vyšla kompletne v českom jazyku 46 a ponúka dobrodružnú dejovú líniu: 39 Haag, M., ref. 27, s. 311. 40 MacGregor, R.: Indiana Jones and the Last Crusade. New York, Ballantine Books, 1989. Česky MacGregor, R.: Indiana Jones a poslední křížová výprava. Praha, Cinema, 1993. 41 Kurtz, K. – Harris, D.: The Temple and the Stone. Boston, Aspect, 1999; Kurtz, K. – Harris, D.: The Temple and the Crown. Boston, Aspect, 2001. 42 Jecks, M.: The Last Templar. London, Simon & Schuster, 1995; Jecks, M.: The Merchant‘s Partner. London, Simon & Schuster, 1995; Jecks, M.: Moorland Hanging. London, Simon & Schuster, 1996; Jecks, M.: The Crediton Killings. London, Simon & Schuster, 1997; Jecks, M.: The Abbot‘s Gibbet. London, Simon & Schuster, 1998; Jecks, M.: The Leper‘s Return. London, Simon & Schuster, 1998; Jecks, M.: Squire Throwleigh‘s Heir. London, Simon & Schuster, 1999; Jecks, M.: Belladonna at Belstone. London, Simon & Schuster, 1999; Jecks, M.: The Traitor of St. Giles. London, Simon & Schuster, 2000; Jecks, M.: The Boy Bishop‘s Glovemaker. London, Simon & Schuster, 2000; Jecks, M.: The Tournament of Blood. London, Simon & Schuster, 2001; Jecks, M.: The Sticklepath Strangler. London, Simon & Schuster, 2001; Jecks, M.: The Devil‘s Acolyte. London, Simon & Schuster, 2002; Jecks, M.: The Mad Monk of Gidleigh. London, Simon & Schuster, 2002; Jecks, M.: The Templar‘s Penance. London, Simon & Schuster, 2003; Jecks, M.: The Outlaws of Ennor. London, Simon & Schuster, 2004; Jecks, M.: The Tolls of Death. London, Simon & Schuster, 2004; Jecks, M.: The Chapel of Bones. London, Simon & Schuster, 2004; Jecks, M.: The Butcher of St Peter‘s. London, Simon & Schuster, 2005; Jecks, M.: A Friar‘s Bloodfeud. London, Simon & Schuster, 2006; Jecks, M.: The Death Ship of Dartmouth. London, Simon & Schuster, 2006; Jecks, M.: The Malice of Unnatural Death. London, Simon & Schuster, 2006; Jecks, M.: Dispensation of Death. London, Simon & Schuster, 2007; Jecks, M.: The Templar, The Queen and Her Lover. London, Simon & Schuster, 2007; Jecks, M.: The Prophecy of Death. London, Simon & Schuster, 2008; Jecks, M.: The King of Thieves. London, Simon & Schuster, 2008; Jecks, M.: No Law in the Land. London, Simon & Schuster, 2009; Jecks, M.: The Bishop Must Die. London, Simon & Schuster, 2009; Jecks, M.: The Oath. London, Simon & Schuster, 2010; Jecks, M.: The King‘s Gold. London, Simon & Schuster, 2011; Jecks, M.: City of Fiends. London, Simon & Schuster, 2012. 43 Literárny pseudonym britskej autorky, historičky Edith Pargeterovej (1913 - 1995). Pre zaujímavosť možno uviesť, že autorka často navštevovala bývalé Československo a prekladala do angličtiny tunajších autorov. 44 Tieto príbehy sa odohrávajú v rokoch 1135-1145 v okolí benediktínskeho opátstva pri západoanglickom Shrewsbury na hranici s Walesom. Brat Cadfael je svojrázny rehoľník a kláštorný liečiteľ, ktorý deduktívnymi schopnosťami presvedčí tamojšieho šerifa Hugha Beringara, aby mu pomáhal s vyšetrovaním kriminálnych prípadov. Cadfael dobre pozná život mimo múrov kláštora okrem iného aj preto, že sa kedysi ako zbožný rytier zúčastnil po boku budúcich zakladateľov templárskeho rádu prvej krížovej výpravy. 45 Guillou, J.: Vägen till Jerusalem. Stockholm, Norstedt, 1998; Guillou, J.: Tempelriddaren. Stockholm, Norstedt, 1999; Guillou, J.: Riket vid vägens slut. Stockholm, Piratförl, 2000. 46 Guillou, J.: Cesta do Jeruzaléma. Praha, Argo, 2010; Guillou, J.: Templář. Praha, Argo, 2010; Guillou, J.: Království na konci cesty. Praha, Argo, 2011. 19 V roku 1150 sa na panstve Arnäs na brehu jazera Vänern narodí v šľachtickej rodine spriaznenej s nórskou a švédskou kráľovskou dynastiou chlapec Arn Magnusson. V detstve utrpí ťažký úraz a zúfalá matka sa zaviaže, že ak jej syn prežije, zverí jeho výchovu mníchom, a tak sa mladý Arn dostane do kláštora. Tu sa zoznámi s bývalým templárskym rytierom a okrem klasického vzdelania sa dostáva aj ku ovládnutiu bojového umenia. Po odchode z kláštora sa napriek počiatočnej odlúčenosti a budovaniu spoločenského rešpektu zdá, že jeho šťastie leží na dosah ruky. Pre intrigy nepriateľov je však Arn poslaný do Svätej zeme, zatiaľ čo jeho snúbenica Cecília čaká na neho v kláštore. Druhý diel nás privádza do Gazy v roku 1177, kde sa Arn zvláštnou zhodou okolností spriatelí s úšľachtilým, ale úhlavným nepriateľom križiackych vojsk Saladinom. Zatiaľ čo bojuje pod rozpáleným slnkom vo Svätej zemi, snúbenica mu tajne porodí v gudhemskom kláštore syna, vychovávaného Arnovým strýkom. Medzi múrmi kláštora vládne nemilosrdnou rukou matka predstavená a za nimi prebieha krvavý boj medzi rodmi Sverkerov a Erikov. Cecília v ňom prežíva iba vďaka priateľstvu jednej z chovaníc, Cecílie Blanky, ktorá sa neskôr stane švédkou kráľovnou, a nádeji, že sa Arn po ňu niekedy vráti. Veľkolepá historická freska sa uzatvára tretím dielom, v ktorom sa Arn v roku 1192 vracia domov a odvedie si Cecíliu z kláštora k oltáru. Za verné služby korune sa stane majiteľom niekoľkých hradov a takmer dve desaťročia pomáha udržiavať v Götlande mier. Nakoniec sa však rozhoria boje o uprázdnený trón, a tak vyvolajú vojnu s Dánmi, v ktorej Arn najskôr stratí jediného syna a neskôr je aj on smrteľne zranený. Aj keď kritika autorovi vyčíta viaceré historické nepresnosti, ostáva Guillova trilógia nielen napínavým, ale aj kvalitným čítaním s výrazným myšlienkovým posolstvom: „Autor využíva každú príležitosť, aby rozprával o životnom štýle, obyčajoch či napríklad remeselných postupoch bežných v dvanástom storočí. To by bolo samo osebe zaujímavé, keby sa Guillou z historického hľadiska nedopúšťal mnohých nepresností a známe skutočnosti neupravoval podľa potreby,“ píše recenzentka Marie Voslářová. „Na druhej strane sa snaží realisticky zachytiť drsnosť doby opisom krvavých bitiek, násilia, popráv, otrokárstva alebo aj chorôb. Mnohokrát aj s ironickými komentármi a komickými epizódami, hoci sa ani zďaleka nepribližuje geniálnemu sarkazmu Ryšavého Orma Fransa Bengtssona. Aj keď románom možno vytknúť všeličo, napriek tomu sa v nich objavujú vynikajúce momenty, vďaka ktorým stoja za prečítanie. Jan Guillou sa usilovne snaží vcítiť do uvažovania najrôznejších postáv a v niektorých prípadoch sa mu to skutočne darí. Líči vojnové stratégie, boje o moc, fanatizmus spojený s krížovými výpravami, ale tiež manipulovateľnosť veriacich, ktorí neustále žijú s tiesnivým pocitom spáchaných hriechov. A predovšetkým: ukazuje nezmyselnosť náboženskej vojny. Pretože čím dlhšie Arn bojuje v templárskom vojsku a zároveň poznáva jazyk i kultúru moslimov, tým viac je presvedčený, že Boh je len jeden, Korán a Biblia si v zásadných veciach neodporujú a záleží iba na ľuďoch, ako si slová Písma interpretujú.“ 47 V roku 2003 vzbudil aj na Slovensku pozornosť kontroverzný bestseller amerického spisovateľa Dana Browna „Da Vinciho kód“ (Da Vinci Code),48 v ktorom je templársky rád dôležitým elementom stáročného sprisahania, presne podľa návodu, podľa ktorého dvanásť rokov predtým, s nadhľadom sebe vlastným, rafinovane rozohral hru s čitateľmi autor „Foucaultovho kyvadla“. 47 Voslářová, M.: Guillou Jan: Cesta do Jeruzaléma; Templář. Dostupné na: http://www.iliteratura.cz/Clanek/28097/ guillou-jan-cesta-do-jeruzalema-templar [Prehliadané dňa 2.2.2013] 48 Brown, D.: Da Vinci Code. New York, Doubleday Group, 2003. Slovensky ako Brown, D.: Da Vinciho kód. Bratislava, Slovart, 2004. 20 O tajomnom ráde templárov v 37. kapitole píše Dan Brown toto: „História tohto rytierskeho rádu bola záludným svetom, kde sa fakty, tradície a dezinformácie tak úzko prelínali, že poznanie skutočnej pravdy sa stalo takmer nemožným. S vatikánskym požehnaním sa tento rytiersky rád neuveriteľne rýchlo rozmohol čo do počtu členov a politickej moci, a stal sa majiteľom rozsiahlych nehnuteľností v mnohých európskych krajinách. Templári začali požičiavať peniaze bankrotujúcim kráľom a pri ich vracaní vyžadovali úrok, čím položili základy moderného bankovníctva a ešte viac rozmnožili svoje bohatstvo a vplyv.“ 49 Brownovým dielom by sme sa mohli zaoberať dlho, ale v tejto chvíli si vystačíme so zistením, že románoví templári razom ovládli najvyššie priečky na rebríčku bestsellerov, po ktorom už šplhalo za úspechom mnoho ďalších autorov. Medzi nimi nájdeme amerického autora Raymonda Khouryho s thrillerom „Posledný templár“ (The Last Templar) 50 z roku 2005, ktorý vyšiel aj v slovenskom jazyku 51. A opäť ide – slovami autora – o templárske tajomstvo, keď ústami jednej zo svojich románových postáv hovorí: „Nie som obdarený bujnou fantáziou, aj keď chápem príťažlivosť teórií o tajnom sprisahaní. Lenže hmatateľné a ezoterické môže navzájom súvisieť aj inak. Viete, záujem o templárov sa často zakladá na skutočnosti, že nikto nevie vysvetliť, ako mohli v takom krátkom čase zbohatnúť a získať moc.“52 V 19. kapitole Khoury popisuje nebývalý vzostup templárov od skromného spoločenstva deviatich rytierov zoskupených okolo Huguesa de Payensa v roku 1119 až ku vrcholu ich moci na Blízkom východe: „Hrdinský obraz deviatich smelých mníchov neohrozene brániacich bezmocných pútnikov rýchlo zaujal predstavivosť ľudí v celej Európe. Mnohí začali templárov uctievať a ponúkali im svoje služby. Európska šľachta ich zasypávala štedrými darmi, peniazmi, aj pôdou. Určite tomu pomohla skutočnosť, že mali pápežské požehnanie, čo v tom čase, keď celý svet považoval pápeža za najvyššiu autoritu, znamenalo veľa. Rád sa rozrastal sprvu pomaly, potom čoraz rýchlejšie. Templári boli predovšetkým vojaci a ako pribúdali úspechy na bojiskách, rozširovalo sa pole ich pôsobnosti. Z pôvodných ochrancov pútnikov sa stali obrancovia Svätej zeme.“ 53 Americký autor umiestňuje templárov do stredu konšpirácie, ktorej dramatické udalosti sa vyvíjajú naprieč stáročiami a svetadielmi v adrenalínovom tempe napínavého príbehu: „Khouryho smrtiaca hra na mačku a myš na troch kontinentoch sa číta rovnako rýchlo a je rovnako strhujúca ako romány Dana Browna. Podobne ako Brownovi alebo Berrymu i jemu pripadalo príliš obyčajné, aby skutočný poklad templárov mal obsahovať zlato, peniaze alebo vari stredovekú obdobu cestovných šekov. Prichádza preto s templárskou loďou Falcon Temple. Tá na veľmajstrov rozkaz vypláva iba niekoľko dní pred pádom Akky so záhadnou truhlicou na palube, v ktorej sa ukrývajú spisy muža, ktorého celý svet poznal pod menom Ježiš Kristus.“ 54 V tejto senzačnej zápletke sa bezpochyby preplietli dve reálne, aj keď Khourym trochu pozmenené udalosti: skutočný odvoz templárskeho bohatstva zo Svätej zeme, ako aj eticky pochybné konanie templárskeho seržanta Rogera z Floru, ktorý zarobil obrov49 50 51 52 53 54 Citované podľa českého vydania Brown, D.: Šifra mistra Leonarda. Praha, Metafora, 2003, s. 179-180. Khoury, R.: The Last Templar. London, Ziji Publishing, 2005. Khoury, R.: Posledný templár. Bratislava, Aktuell, 2006. Khoury, R., ref. 51, s. 150. Khoury, R., ref. 51, s. 71. Haag, M., ref. 31, s. 318. 21 ský majetok na tom, že na galére „Falcon“ odvážal za veľké úplatky bohatých mešťanov z obliehanej Akky do bezpečia. Autor tiež vychádza z tradície o templárskej zaoceánskej misii, keď pripomína flotilu osemnástich galér, vyplávajúcu na oceán z prístavu la Rochelle deň pred osudným zatýkaním templárov, ktorú už viac nikto nevidel. „Pre Khouryho templárov je poklad vedľajší,“ pripomína Haag. „Ich skutočným poslaním je zjednotiť tri náboženstvá, ktoré v tej dobe vládli – kresťanstvo, judaizmus a islam. Práve v tom okamihu si však fikcia s históriou dávajú navždy zbohom, avšak ani táto konečná nepravdepodobnosť nemôže skaziť dobrú zábavu.“ 55 Spomenutý Khouryho americký kolega Steve Berry prerazil na knižnom trhu iba o rok neskôr s úspešným románom „Odkaz templárov“ (The Templar Legacy) 56, známym aj u nás vďaka slovenskému prekladu.57 „Steve Berry pritom potvrdzuje americký sen, že s dostatkom vôle, odhodlania a praxe dokáže byť slávnym ktokoľvek. Aj napríklad niekto, komu takmer osemdesiatkrát odmietli rukopisy, ale napriek tomu sa nevzdal.“ 58 Aj na Berryho príklade splneného „amerického sna“ s obľubou dávaného do pozornosti predovšetkým začínajúcim tvorcom možno ilustrovať úspech románu o templároch, ktorý – podobne ako u Dana Browna – znamenal zásadný obrat literárnej kariéry aj vďaka autorovej znalosti problematiky.59 Čitateľove vedomosti o templároch pritom vzrastajú spoločne so zisteniami Berryho hlavného hrdinu, hoci boli ešte v desiatej kapitole románu „témou, ktorej sa venoval len okrajovo“: „Vedel, že nešlo o obyčajných mníchov, skôr o pobožných bojovníkov – akési špeciálne duchovné vojenské jednotky. Mal však o nich dosť zjednodušenú predstavu ako o mužoch oblečených v bielom, pýšiacich sa štýlovými červenými krížmi.“ K čomu so zjavným zmyslom pre humor dodáva: „Určite hollywoodský stereotyp.“ 60 To sa však s pribúdajúcimi stránkami knihy zmení: „Berry budí dojem, že templári sú jeho starí známi. Bolo by preto zaujímavé zistiť, odkiaľ pri písaní knihy vlastne čerpal. Keď dôjde na upálenie Jacqua de Molaya, autorova fantázia pracuje na plné obrátky. Jednak sa upáleniu pokojne prizerá kráľ Filip (hoci historické zdroje jasne uvádzajú, že sa popravy nezúčastnil), jednak sa do Seiny vrhá špeciálna jednotka templárov, aby priniesla ohorené kosti svojho veľmajstra späť v ústach. Je však potrebné povedať, že mnoho vecí u Berryho zodpovedá skutočnosti. Najoriginálnejším tvrdením, ktoré kniha prináša, však ostáva, že na Turínskom plátne je v skutočnosti odtlačená podoba Jacqua de Molay a nie Krista. Rád sa tradične spája s plátnom a známy test uhlíkovou metódou naznačuje, že plátno pochádza z trinásteho alebo štrnásteho storočia, teda z doby templárov.“ 61 K šokujúcej zápletke Berryho inšpirovala extravagantná hypotéza britských historikov Christophera Knighta a Roberta Lomasa, ktorú publikovali v knihe „Druhý 55 56 57 58 Haag, M., ref. 31, s. 319. Berry, S.: The Templar Legacy. New York, Ballantine Books, 2006. Berry, S.: Odkaz templárskych rytierov. Bratislava, Ikar, 2007. Turková, M.: Berry Steve. Dostupné na: http://detektivky.bestfoto.info/cz/berry-steve-id2010030007.html. [Prehliadané dňa 1.2.2013]. 59 Steve Berry sa v roku 1990 rozhodol po dvadsiatich rokoch právnickej praxe napísať historický thriller. Ako uvádza na svojej webovej stránke, celkom 12 rokov sa neúspešne pokúšal vydať knihu až do svojho debutu v roku 2012. „Avšak až štvrtá kniha – Odkaz templárov – naštartovala obrovský záujem a obľubu u čitateľov a od tej doby každý autorov nový titul útočí na popredné priečky rebríčkov predajnosti.“ Turková, M., ref. 58. 60 Berry, S., ref. 57, s. 56. 61 Haag, M., ref. 31, s. 319. 22 Mesiáš“ (The Second Messiah) 62 známej aj v slovenskom preklade. 63 V nej prinášajú indície o tom, že prokurátor Viliam z Nogaretu, ktorý z poverenia francúzskeho kráľa vyšetroval údajnú herézu templárov, mučil a neskôr ukrižoval Jacqua de Molaya na spôsob Ježišovho utrpenia. „Berry túto teóriu ďalej rozvíja v niektorých skutočne trýznivo pôsobiacich scénach. Nie je však isté, či sa Jacques de Molay priznal pri mučení, alebo či niekedy vôbec mučený bol, tým skôr, aby sa vedelo, či bol nejakým spôsobom ukrižovaný.“ 64 V spracovaní atraktívnych námetov z prostredia templárov vynikli aj ďalšie ženské autorky – okrem už spomínanej Katherine Kurtzovej a Deborah Harrisovej nemožno zabudnúť ani na španielsku prozaičku Juliu Navarrovú a britskú spisovateľku Robyn Youngovú, aj keď ich prístup ku spracovaniu témy sa do určitej miery odlišuje. O románe prvej z nich, „Bratstvo Svätého plátna“ (La Hermandad de la Sábana Santa) z roku 2004, literárna kritika tvrdí, že ide o „jeden z najlepších románov inšpirovaných templármi.“ 65 Zápletka Navarrovej knihy pritom vychádza z tajuplnej histórie Turínskeho plátna, teda rubáša, do ktorého bolo podľa kresťanskej tradície zabalené Ježišove telo pred zmŕtvychvstaním. Historická dejové línia je potom umným prepojením faktov a domnienok. Podľa autorky bolo hlavným poslaním templárov ochraňovať vzácne plátno, ktoré sa im podarilo získať od byzantského cisára. Krátko pred pádom posledného križiackeho štátu vo Svätej zemi sa im roku 1291 podarí plátno nepozorovane odviezť z Akky, až kým ich tragické udalosti nedonútia k zúfalým opatreniam a ukrytiu vzácnej relikvie. Julia Navarrová dotvára príbeh na základe úvahy, že templári prežili v štátoch, ako bolo Škótsko či Portugalsko, kde sa štruktúra rádu priamo včlenila do aparátu štátu. Zvedavosť čitateľov napína do krajnosti, keď tvrdí, že „existovala postava, ku ktorej sa templári modlili po celom svete“ a že pri „tajných stretnutiach uctievali obraz podivnej postavy“, za čím vidí zbožňovanie Turínskeho plátna. Robyn Youngová v rokoch 2006-2008 vytvorila trilógiu, ktorej dej je zasadený do posledných desaťročí existencie križiackeho panstva na Blízkom východe v 13. storočí. A ako sa Robyn Youngová dostala k písaniu templárskej trilógie vysvetľuje v doslove záverečnej knihy „Rekviem“ slovami: „V roku 1999 som sedela v bare a počúvala dvoch kamarátov, ako diskutujú o templároch. Nikdy predtým som o nich nepočula, ale okamžite ma zaujala predstava o týchto mníchochbojovníkoch. O niekoľko mesiacov neskôr som narazila na knihu Proces s templármi, od historika Malcolma Barbera, ktorá podrobne popisovala zánik rádu. Prečítala som ju v priebehu jedného popoludnia a na konci som už vedela, že chcem tento príbeh rozprávať. Spočiatku som chcela písať jednu novelu, ale čím viac som rytierov skúmala, tým viac som objavovala bohatosť ich éry: krížové výpravy, vzostup mamelukov, politické záujmy, dvorné drámy, takže onedlho sa kniha stala trilógiou.“ 66 Zápletka prvého dielu „Bratstvo“ (Brethren) 67 vychádza z motívu záhadnej knihy, starostlivo ukrytej v podzemí jednej z templárskych pevností, obsahujúcej menoslov tajnej spoločnosti pôsobiacej vo vnútri rádu. Geografický záber diela je pritom komplexný: 62 Knight, Ch. – Lomas, R.: The Second Messiah: Templars, The Turin Shroud and the Great Secret of Freemasonry. London, Century, 1997. 63 Knight, Ch. – Lomas, R.: Druhý Mesiáš. Bratislava, Remedium, 2003. 64 Haag, M., ref. 31, s. 320. 65 Haag, M., ref. 31, s. 317. 66 Young, R., ref. 57, s. 343. 67 Young, R.: Brethren. London, Hodder & Stoughton, 2006. 23 „Miesta deja sa rýchlo striedajú – od špinavých ulíc v chudobných štvrtiach stredovekého Londýna a Paríža až po mihotanie svetiel a spaľujúcu žiaru Sýrie a Palestíny, kde sultán Bajbars znova začína bojovať s kresťanmi.“ 68 Druhý diel „Krížová výprava“ (Crusade) 69 čitateľov privádza do prístavu Akka – poslednej bašte západného sveta vo Svätej zemi – kde sa krehký mier ocitá na vážkach následkom intríg chamtivých obchodníkov bohatnúcich z dodávok nevoľníkov a zbraní. Dej posledného dielu „Rekviem“ (Requiem) 70 sa odohráva na pozadí udalostí zničenia rádu francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným. Kritika vyčíta Youngovej dielam azda až prílišnú záľubu v cituplných pasážach, avšak hodnotenie „Plné priehrštia milostných pasáží v celej trilógii zaručujú, že tam, kde pokrivkáva historická fikcia, tam sa ponáhľajú na pomoc harlekýnky.“ 71 nie je k autorke príliš spravodlivé. Ostatne to môžu posúdiť aj samotní čitatelia, keďže všetky diely z trilógie vyšli už v českom jazyku.72 Na záver možno uviesť dva príklady českých autorov, ktorí sa inšpirovali templármi. Historik a spisovateľ Vlastimil Vondruška, populárny autor stredovekých detektívok, vydal v roku 2010 ďalší román z edície „Hriešni ľudia Kráľovstva českého“ vydavateľstva MOBA pod názvom „Tajomstvo predstavenej z Assisi“.73 V nej sa na púť do Santiaga de Compostelly vydáva Anežka, teta panujúceho kráľa Přemysla Otakara II. v spoločnosti kráľovského prokurátora Oldřicha z Chlumu a ďalších šľachticov. Skôr ako sprievod prekročí hranice, dôjde medzi vznešenými pútnikmi k záhadnému zločinu a v ich blízkosti sa okrem pápežových vyslancov a zvedov francúzskeho kráľa nečakane objavujú aj templári. Pod tlakom okolností sa Anežka Oldřichovi priznáva, že k myšlienke uskutočniť púť ju neviedli len zbožné úmysly, ale tajomstvo, ktoré jej pred smrťou zverila predstavená Klára z Assisi, následkom čoho sa ich cesty skrížili s templármi. Nechajme teraz putovať Anežkin sprievod v ceste za tajomstvom, ktorého poznanie ešte viacerí vykúpia životom a čitatelia radi časom stráveným pri čítaní Vondruškovej knihy. Pristavme sa u ďalšieho českého autora, ktorý sa inšpiroval templármi: „Oči baziliška“ renomovaného spisovateľa Otomara Dvořáka sú knižne vydanou novelou,74 ktorá nás zavedie do čias, keď sa hradby križiackych pevností zdali byť neprekonateľné a templári mali dosť vplyvu na to, aby ovládali podstatnú časť územia Palestíny. „Oči baziliška rozprávajú príbeh syna kacíra a rytiera templárskeho rádu Eccarda z Carcassonu, ktorý má v Palestíne objaviť tajomstvo Kameňa a získať ho tak pre svätú cirkev. Dobrodružný príbeh plný mágie a dejových zvratov je postavený na kombinácii niekoľkých silných motívov – židovskej kabale, Starcovi z Hory a tajomstvách templárskeho rádu. Autor ich veľmi obratne kombinuje a prepája tak, aby vytvorili ucelený príbeh.“ 75 Dvořákove dielo o templárovi hľadajúcom kameň mudrcov je plné dramatických obratov – intrigami tých, ktorí mali byť priateľmi, nečakanými spojencami i nadprirodzenými úkazmi a to všetko zasadené do spoločenského kvasu latinských kráľovstiev na Východe. Haag, M., ref. 31, s. 320. Young, R.: Crusade. London, Hodder & Stoughton, 2007. Young, R.: Requiem. London, Hodder & Stoughton, 2008 (v USA pod titulom The Fall of the Templars). Haag, M., ref. 31, s. 320. Young, R.: Bratrstvo. Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 2008; Young, R.: Tažení. Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 2010; Young, R.: Rekviem. Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 2011. 73 Vondruška, V.: Tajemství abatyše z Assisi. Brno, MOBA, 2010. 74 Dvořák, O.: Oči baziliška. Praha, Wolf Publishing, 2007. 75 Holan, P.: Otomar Dvořák, Oči baziliška. Dostupné na: http://neviditelnypes.lidovky.cz/p_scifi.asp?c=A061126_ 211315_p_scifi_pag. [Prehliadané dňa 1.2.2013]. Ak sa už zmieňujeme o autoroch okolitých krajín, nesmieme zabudnúť na známeho poľského autora Zbignieva Nienackého (1929 - 1994), vlastným menom Zbigniewa Tomasza Nowického, ktorého knihy o dobrodružstvách Tomasza N. N. alias „pána Tragáčika“ ovplyvnili detstvo čitateľov vo viacerých generáciách. Spomedzi nich je z pohľadu našej témy dôležitý predovšetkým román „Pán Tragáčik a templári“ (Pan Samochodzik i Templariusze) 76 z roku 1966, známy v dnes už legendárnej edícii „Stopy“ slovenského vydavateľstva Mladé letá.77 Motívom tejto knihy sa – ako ináč – stáva ukrytý poklad templárov: „Predstavte si len organizáciu, ktorá má svojich ľudí a svoje sídla takmer vo všetkých krajinách kresťanskej Európy. Organizáciu početnú a bohatú, ktorá má všade obrovský vplyv a spojenie a vlastnú, dobre vybudovanú výzvednú sieť. Pomocou peňazí, tajných informácií, intríg a sprisahaní sa usilovali vplývať na priebeh politických udalostí v jednotlivých krajinách. Tajné zámery si, prirodzene, vyžadovali tajné dorozumievacie prostriedky. Templári sa stali majstrami v šifrovaní. Ich hrady boli plné tajných vchodov, úkrytov, prepadlísk, dômyselných mechanizmov otvárajúcich a zatvárajúcich dvere do podzemných chodieb. Nečudujte sa preto, že hoci sú známe dokumenty, ktoré poukazujú na domnelé miesta úkrytov legendárneho bohatstva rehole, ešte nik nenatrafil na klenotnicu a poklad templárov. Pričom klenotnica a v nej ukryté bohatstvo iste jestvujú.“ 78 Zápletka Nienackého románu sa odvíja od toho, že časť pokladu krátko pred zrušením rádu Jacques de Molay „dal do úschovy veľmajstrovi križiakov Siegfriedovi von Feuchtwangen, ktorý v tom čase sídlil v Benátkach. Zakrátko Sigfried von Feuchtwangen preložil hlavné sídlo križiakov do Malborku a možno vzal so sebou aj poklad templárov. Je pravdepodobné, že nesmierne cenný poklad templárov – v každom prípade jeho prevažnú časť – ukryli nie vo Francúzsku, ale v križiackom zámku na území Poľska.“ 79 Vzhľadom k rozsahu tohto príspevku musíme nechať pátrať hrdinov Nienackého románu po stratenom poklade bez našej pomoci, keďže náš prehľad templárskych motívov vo svetovej beletrii dospel zatiaľ ku koncu. Je prirodzené, že nemôže byť konečný – uvedené diela z anglickej, americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, španielskej, švédskej, španielskej, českej či poľskej literatúry – sú iba výberom z dátumov, autorov a príbehov, za ktorými môžeme vidieť historické udalosti a figúry, ale aj literárne deje a ich pôvodcov, postavy vystrihnuté zo stránok učebníc dejepisu, ale aj dotvorené invenciou súčasných tvorcov, pričom si literárna história templárov vytvorila pôsobivú mozaiku zloženú nielen z faktov, ale aj viac či menej pravdepodobnej fikcie. Ak sa templárski rytieri riadili heslom Non nobis domine sed nomini tuo da gloriam, konštatujme, že v prípade autorov, ktorí o nich píšu, to až tak neplatí. Buďme však veľkorysí: neberme to ako prejav ega spisovateľov našej doby, keďže tá napokon priniesla aj to, že obľúbené knihy si nevyberáme iba podľa témy, ale podľa mena osvedčených autorov uvedených na obálke. 68 69 70 71 72 24 76 77 78 79 Nienacki, Z.: Pan Samochodzik i templariusze. Warszawa, Nasza Księgarnia, 1966. Nienacki, Z.: Záhadné príhody pána Tragáčika. Bratislava, Mladé letá, 1982. Nienacki, Z., ref. 77, s. 21. Nienacki, Z., ref. 77, s. 15-16. 25 Templári v slovenskej literatúre Mgr. Peter Kubica Nasledujúci príspevok je súhrnom odbornej, beletristickej i poetickej tvorby slovenských autorov, ktorí vo svojich dielach reflektovali existenciu, prípadne pôsobenie templárskeho rádu na území súčasného Slovenska. Ponúkaný prehľad prechádza od najstarších písomných zmienok v diele Mateja Bela, až po aktuálnu tvorbu, ktorá sa však neobmedzuje iba na knižné výtvory, ale templárska tematika sa stáva súčasťou aj multikultúrnych podujatí, ako v prípade Archy templárov banskobystrickej Štátnej opery. Autor textu zároveň ukazuje, že templári sú súčasťou slovenskej literatúry viac ako tri storočia, a teda nejde len o akúsi módnu vlnu v literárnom spracúvaní populárnej témy. Bádateľov pátrajúcich po indíciách templárskeho rádu na Slovensku nepochybne zaujme originálny prístup autora, ktorý si berie pod drobnohľad názory starších slovenských autorov na templárov vo svetle ich náboženskej príslušnosti. Tým dochádza k objavnému zisteniu, podľa ktorého konfesionálny pôvod autorov ovplyvnil vnímanie templárskeho, v užšom slova zmysle nie cirkevného, ale priamo katolíckeho rádu, čiže katolíkmi vnímaného pozitívne a evanjelikmi skôr negatívne. Pri sledovaní tejto hypotézy sa dozvedáme mnoho zaujímavých zmienok o templároch na Slovensku vybraných z diel J. Záborského, K. Kuzmányho, J. Kalinčiaka, A. Medňanského, S. H. Vajanského či M. Bela. (Miloš Jesenský) 26 Slovenská tradičná literatúra sa opiera o stereotypy, ktoré so sebou priniesla národná neistota, štátotvorný útlak a kultúrna destabilita. Po celé stáročia si ľudia, najčastejšie ústnym podaním, odovzdávali celé literárne diela, ktorých jediným nedostatkom v porovnaní so svetovou starobylou spisbou bola neexistencia písomného zaznamenania. Nech však príbehy vznikali v akomkoľvek prostredí, ich spojovníkom bolo vytváranie hrdinských ochrancov. Spočiatku to boli bezmenní rytieri, ktorí sa premenili na zamaskovaných zbojníkov. Kde-tu medzi nimi vynikla jedna postava, a preto sa zväčša označujú svojimi kolektívnymi pomenovaniami. Ich črtou bola pomoc núdznym a obrana bezbranných. Rytieri na svojich koňoch a v plnej zbroji, využívajúc meče, kopije či kuše. Po rokoch ich nahradili zbojníci s valaškami, nožíkmi a pištoľami, pričom charakterovo si ostali blízki. Čestnosť, zmysel pre spravodlivosť, nepodkupnosť a najmä skromnosť. Medzi tradičné stereotypy patria bojovníci vzdorujúci moci a stojaci na strane ľudu. A tak, sotva templári skončili svoje pôsobenie pod červeným krížom, už sa aj objavili v povestiach, príbehoch, ba i v rozprávkach. Rokmi ich pôsobenie zapadlo prachom presne v zmysle biblického – prach si a na prach sa obrátiš, aby sa ich ideály a nezištná ľudská pomoc preniesli na nasledovníkov. Od templárov k zbojníkom, avšak tí prví, to nie sú ledajakí ctibažní rytieri, šľachtici s územnými nárokmi a neohrození bojovníci. Zbojníci v chápaní literárnom nie sú nijakí lúpežníci, zlodeji, podvodníci, či banditi. Ide o skupinu obetavých a neúnavných šíriteľov humanizmu a deštruktantov nespravodlivého systému. Literatúra je hlavnou témou príspevku, ale nedá sa najskôr vyhnúť jej definovaniu alebo správnejšie povedané rozširovaniu jej chápania. Tú staršieho dáta tvoria písomníctvo i slovesnosť. Písomnosti pretrvali vo svojej najskôr rukou a potom lisom vytvorenej forme. Ústne podanie sa čoraz viac prispôsobovalo reči poslucháčov i rozprávačov. Recipienti nerozlišovali medzi literatúrou faktu a beletriou, pretože niektoré práce sa prelínali dopĺňajúc i skrášľujúc realitu. Listy, listiny, zmluvy. To všetko sa chápalo ako neliterárne. Drámy, piesne, básne a rozprávania ako literárne. Avšak kam dnes zaradíme kroniky? Ide čisto o neliterárne a faktografické diela? Alebo viac o literárne, zbavujúce sa okov nezáživnej faktografie? V takomto rozpoložení prechádzali prúdy, smery a periódy, až sa ocitneme medzi štúrovcami. Využívali každú možnosť, ako povzbudzovať Slovákov k slovenskosti. Nadviazali pritom na hrebendovské úsilia bernolákovcov, bez ktorých by nemalo devätnáste storočie tradíciu kníhtlačiarsku, distribučnú, tvorivú a čitateľskú. A tu si menia stráže červení mnísi s hôrnymi chlapcami. Rozdiel medzi predkladanou literatúrou a svetovou templárskou tvorbou, neraz vydávanou vďaka prekladateľom v slovenčine či čitateľsky stále dostupnej češtine, je v reáliách. Slovenská templárska literatúra spomína s templármi tradične spájané miesta, ako aj celkom prekvapivé, dovtedy neslýchané. Chronologicky s templármi v slovenskej 27 literatúre začal Matej Bel, nasledovali historici a pripojili sa štúrovci, ako aj ich inšpirátor Medňanský, až po súčasnosť. Templársku literárnu existenciu prerušilo vojnové besnenie. To umlčalo tvorbu v zmysle motta „inter arma silent museae“. Dominantný socialistický realizmus v druhej polovici 20. storočia úplne zabrzdil tvorivých nástupcov Kuzmányho či Vajanského. Vtedajšiemu režimu nevoňalo nič, čo súviselo s krížom, vari len s výnimkou krížnika Aurory. Jej výstrel umlčal stredoveké zbrane cti a šľachetnosti, ako aj písmená cirkevných historikov a rozhľadených literátov. Myšlienky ale nezastavíš, preto sa templári po roku 1989 opäť vracajú do literárnej tvorby u nás. Deje sa to postupne a nenásilne, nenárokujúc si vyčerpanie témy jedinou knihou. Bohatosť dejinných udalostí na slovenskom území poskytuje množstvo námetov na romány, novely, poviedky i poémy, a prirodzene aj na odborné monografie. Matej Bel (1684 - 1749) pôsobil ako evanjelický kazateľ. Pre nás je podstatný ako autor Notícií z jednotlivých uhorských, a teda aj slovenských stolíc. Knižného vydania v slovenskom preklade sa z pohľadu nášho záujmu zatiaľ dočkala Oravská stolica. Notície Trenčianskej stolice stoja pred vydaním ako edičný zámer Kysuckého múzea. Belova neistota pri templároch sa dá odvodzovať aj z podstaty vzniku jeho diela. Hoci bol autorom, ale sám nevykonával zber informácií v regiónoch. Tie pochádzali od autorov rôznej úrovne, vedomostí i poznania historicko-kultúrnych súvislostí. A tak si nemohol byť istý pri každej stolici, že má k dispozícii presne tie fakty, ktoré potrebuje. O využití a najmä overení pravdivosti ľudovej slovesnosti ani nehovoriac. Okrem Bela by záujemca o templárov na Slovensku mal siahnuť po dielach ďalších historikov, ktorí boli zároveň aj publicisticky činní. Či už trnavský profesor Gabriel Kolinovič-Šenkvický (1698 - 1770), historik a archeológ a bijacovský farár Ján Vencko (1869 - 1957) – Z dejín okolia Spišského hradu, Dejiny Štiavnického opátstva na Spiši, Jozef Špirko (1896 - 1954) – Cirkevné dejiny, zv. II, faximilné vydanie, Daniel Rapant (1897 1988) – O starý Liptov, 1934, spoluzakladateľ Liptovského múzea pred 100 rokmi Ivan Houdek (1887 - 1985). Ružomberský autor literatúry faktu Štefan Nikolaj Hýroš (1813 - 1888). Jeho zásadným dielom je kniha Zámok Lykava a jeho páni. Vydal ju vlastným nákladom v roku 1876. „Táto kniha je svedectvom o Hýrošovej neobyčajnej usilovnosti. Je naozaj obdivuhodné, koľko prameňov preštudoval. Čerpal predovšetkým z dokumentov šľachtických rodov, z mestských archívov Ružomberka, Slovenskej Ľupče či protokolov Liptovskej župy. Prejavuje sa to i na poznámkovom aparáte knihy zaberajúcom takmer tretinu textu...“1 Miloš Jesenský, Pavol Matula – Po stopách templárov na Slovensku (2007). V tejto knihe sa autori venujú nielen templárom, ale aj templárskym bádateľom. Uvádzajú aj Hýrošov rukopis Opis starobylých chrámov a malieb. „Práca, na vtedajšiu dobu jedinečná, mala vyjsť v Matici slovenskej, ale nebola vytlačená, keďže činnosť Matice uhorské úrady zakázali. Hýrošov text nás príjemne prekvapuje istotou, s akou sa staval k prítomnosti templárskych rytierov pri Ružomberku.“2 Mnohé rukopisy, spomínajúce templárov, akoby prežívali vždy odznova zakázaný osud templárskeho rádu. Jesenský s Matulom spomínajú aj povestnú bitku pri Rozhanovciach, keďže viacerí autori uvádzajú, že po boku Karola Róberta bojovali templári. Tí sa zachránili prechodom pod johanitskú vlajku, a tak je pravdepodobné, že sa tej bitky zúčastnili. Bitky, ktorú Záborský zvečnil v divadelnej hre Bitka u Rozhanoviec. 1 Jesenský, M. – Matula, P.: Po stopách templárov na Slovensku. Bratislava, Goralinga, 2008, s. 86. 2 Jesenský, M. – Matula, P., ref. 1, s. 86. 28 Čitatelia sa môžu stretnúť so slovenskými templármi aj v knihách Peter Kubica – Odklínanie hradov v Žilinskom kraji (2010), Miloš Jesenský – Kostol v Ludrovej (2012), Miloš Jesenský – Templári. Legendy cti a slávy (2013). Očakávaním mohlo byť, že evanjelickí autori stoja jednak proti existencii templárov ako takých na našom území a ak už ich pripustia, tak ich predstavia v negatívnom svetle. Evanjelik Bel ich síce spochybňuje na Orave, hoci ľudová slovesnosť mu v tomto protirečí, ale na Považí ich potvrdzuje. Konkrétne pri vrchu Hradisko, susediacom s Kališťom, kde sa mali nachádzať zvyšky templárskeho kláštora. Ale aj tam, kde ich nepotvrdzuje, sa s nadhľadom priznáva, že je všetko otvorené. „Znova a znova sa teda dovolávame nevyhnutnej dôkladnosti krajanov, aby sa osvetlili templári.“3 Túto jeho výzvu začali napĺňať historici v 19. storočí, pričom sa k nim pridali i publicisti. Ale Bel ide ešte ďalej, keď žiada, „aby sa nám naša pochybnosť nepripisovala za chybu, kým o tom nepoučí niečo hodnovernejšie“.4 Nuž, ťažko bolo bádať v jeho dobe. V čase, keď neboli dostupné tisíce zdigitalizovaných stránok, keď neprebehli mnohé výskumy, keď je na posedenie možné virtuálne cestovať po rozmanitých knižniciach a archívoch sveta. Tiež jeho tvrdenia o templárskej absencii na Orave dostanú trhlinu, ak sa nad nimi zamyslíme z kontextu Slovákov. Ani my, ako národ, sme stáročia neboli spomínaní v dokumentoch, a predsa sme tu boli. Bel pochybuje, „že templári boli v Uhorsku, keďže história v 14. a na začiatku 15. storočia o nich vôbec nič nevraví“.5 Bývalý evanjelik Záborský templárom priznáva ich uhorskú existenciu, rovnako sa ocitajú v dielach evanjelikov Kuzmányho, Kalinčiaka a Vajanského, hoci tu z rozprávačského pohľadu ako negatívne postavy. Katolík Medňanský im zase pripisuje výnimočnosť a význam, podobne ako katolícky kňaz Hýroš a katolícki autori Jesenský s Matulom. Moja hypotéza sa teda sčasti naplnila. Konfesionálny pôvod autorov akoby ovplyvnil vnímanie katolíckeho rádu, čiže katolíkmi skôr pozitívne a evanjelikmi skôr negatívne. Ale keďže ide o kvalitných, erudovaných a nadčasových autorov, tak si nevybrali cestu zjednodušeného zamlčiavania faktov a tabuizovania templárskej témy, ale zaradili templárov aj do svojich diel. To znamená, že aj evanjelickí autori vdýchli literárny život templárskemu rádu, neupreli im dogmaticky prezentačný priestor, hoci ich postoj nevyznieva pre rytierov červeného kríža vždy pozitívne. Spisovatelia, ktorí v 19. storočí umožnili vstúpiť do sveta krásnej literatúry templárom, nepatria do jedného spoločného myšlienkového či literárneho prúdu alebo prúdenia. A hoci by aj niektorí mohli mať k sebe blízko z pohľadu veku, ich nekonformné názory i vystupovanie často vyvolalo úplne opačný efekt. Ako sa to stalo pri Štúrovej návšteve Košíc, kde sa k nemu na verejnosti nepriznával miestny kňaz Záborský. Alebo rozpoltenosť Medňanského, ktorý obdivoval Považie a vnímal tamojšiu ľudovú slovesnosť, často sa ňou inšpirujúc, ale zároveň patril k maďarizátorom. Ani z pohľadu používania jazyka nenašli Alojz Medňanský, Karol Kuzmány, Ján Kalinčiak, Jonáš Záborský a Svetozár Hurban Vajanský jednotu. Medňanského diela sa prekladu z nemčiny do slovenčiny dočkali až po jeho smrti. Ale ani ostatní sa nedožili vydaní celej svojej tvorby. Rozchádzajú sa konfesionálne, politicky, veď napríklad Vajanský bol popredným činiteľom Slovenskej národnej strany. Pochádzali z barónskej, zemianskej, farárskej i učiteľskej rodiny. A predsa týchto autorov spojilo aj niečo iné ako rytieri s červeným krížom, a nie je to žena, hoci sa hovorí, že za všetkým hľadaj ženu. V tomto prípade by sme za 3 Bel, M.: Oravská stolica. Liptovský Mikuláš, Tranoscius, 2001, s. 56. 4 Bel, M., ref. 3, s. 56. 5 Bel, M., ref. 3, s. 56. 29 všetkým mali hľadať Turiec. Templársky Turiec aj s jeho Blatnicou, ktorá je spájaná práve s červenými mníchmi. V Martine zomrel Vajanský. V neďalekých Turčianskych Tepliciach Kuzmány, ktorého pozostatky však nakoniec spočinuli v Martine na Národnom cintoríne. Neďalekú obec Záborie má za svoje rodisko Záborský a Záturčie Kalinčiak, ktorý vo svojom turčianskom rodisku i zomrel. A Medňanský, ktorý prežil svoje detstvo v Beckove, a akoby sa vymykal turčianskemu osudu, pred ním predsa len neušiel. Keď cestovali jeho rodičia na návštevu turčianskych Révaiovcov, tak barónka Medňanská porodila malého Alojza v Martine-Priekope. Je to náhoda alebo osudové predurčenie, aby sa turčianska stopa týchto literátov prejavila aj v jednej z tém, ktorú spracovali pre slovenskú literatúru? Barón Alojz Medňanský (1784 – 1844) je autorom cestopisu Malebná cesta dolu Váhom. Opisuje v ňom scenérie, prírodné danosti, zachováva písmenami obrázky začiatku 19. storočia, čiže o 200 rokov bližšie k templárom, ako sme my. „Pri pohľade na vysoký Choč, na ktorého úpätí čnejú zdanlivo ponad horizont jednotlivé vrcholky veží, pozornosť i zrak upútava mohutný Mních s osamelým kostolom, dominujúcim nad veľkou časťou Liptova. Už pomenovanie vrchu prezrádza, že kedysi patril mníchom alebo azda mali na ňom aj svoje sídlo. A naozaj svedčia o tom aj základy, ktoré jediné sa zachovali, že tam kláštor skutočne aj stál, a to jeden z najpamätihodnejších v Uhorsku, lebo sa dá listinami dokázať, že patril templárom.“6 Opisuje aj ich spôsob bývania a vyhľadávania si nedobytných miest: „...že zo svojho vysokého vrchu ovládali celé toto územie, lebo zbudovanie spomínaného hradu spadá až do neskorších čias, keď červený kríž templárov bol už zanikol. Vrch tento je skutočne vhodný na hradby s cimburím a hlásnymi vežami, mohli teda odtiaľ ovládať rieku... ako aj obe údolia.“7 V diele Medňanského objavujeme aj metaforu na ich presné poslanie a pôsobenie. Ochrana pútnikov, priechodnosť ciest a zdolávanie brodov, prechod cez rieky. Akoby si ľudia pomenovali kopec Mních podľa templárov, ich činnosti a vnímania. Zároveň to bola výstraha pre zlodejov, lebo ruka templára prostredníctvom vševidiaceho vrchu Mních všetko ochráni. Ale aj pred prírodnými živlami, ktorým vládne zase Božia ruka: „Mních tu panovačne pristúpi šiju Váhu, ktorý doteraz nepoznal putá, a akokoľvek sa vzpiera a zúrivým hučaním dáva doďaleka najavo svoju nevôľu, prinúti ho dať sa iným smerom. Sliedivým okom striehne po šírom obzore na pohyb každého živého tvora a osobuje si právo dozoru i vedenia nad jeho radosťami aj žalosťami.“8 Po magickom Váhu však postupoval autor ďalej, až sa dostal i k piešťanským zrúcaninám, o ktorých píše: „Sú to rumy templárskeho kostola, za aký ho označuje prastará tradícia, cirkevné zápisnice z vitizácií a kamenné útvary vzťahujúce sa na rozličné gnostické mystériá.“9 Autor vychádzal z reálnych dokumentov, ktoré boli vtedy dostupné. Nemusíme sa obávať, že išlo o neoverené informácie, ako by sme sa obávali súčasných internetových údajov. Vtedajšie sociálne siete fungovali totiž na osobnom kontakte a poctivom výskume. Medňanský využíva faktografiu k tomu, aby svojim opisom pridal kus tajomného, záhadného, a teda aby držal svojich čitateľov v napätí. A na vtedajšiu dobu sa mu to podarilo, čo dosvedčovali aj viacerí štúrovci svojím pozitívnym vzťahom k dielam tohto autora: „...vidieť zrúcaniny starého chrámu. Kedysi patril bratom templárom a bol svedkom čias, keď tu postavili čudesné kamenné sochy, ktoré z tône rozvalín ako hlas dávnej múdrosti hľadia na osamelého pútnika... Ešte aj dnes tu vraj v desivom polnočnom 6 7 8 9 Medňanský, A.: Malebná cesta dolu Váhom. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007, s. 63. Medňanský, A., ref. 6, s. 64. Medňanský, A., ref. 6, s. 64. Medňanský, A., ref. 6, s. 144. 30 čase krúžia obrovské postavy a horekujú nad svojím vznešeným rodom, ktorý zdeptala zloba a spupnosť...“10 Z reálnych rytierov vytvoril mysteriózne postavy. A dokonca je tento autor zaujímavý aj pre súčasných čitateľov, čo veľmi dobre pochopilo a uchopilo Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, ktoré nedávno vydalo Medňanského vážske putovanie v reedícii. Evanjelický kňaz Karol Kuzmány (1806 – 1866) sa nedočkal Spisov Karla Kuzmányho. Taký je názov diela, vydaného Maticou slovenskou v roku 1922, v ktorom nachádzame aj Lučatinskú vílu. Templári sami čistí žiadali čistotu aj od ostatných, a neveru i nevieru trestajú podnes, využijúc nato silu prírody. „Zdaž lásku nelhals ze srdce zlého/A vždy byls věrným děvě své;/Ach, jsi-li vinen, obrať se zpátkem/Neprojdeš přes most kouzelný.“11 Autor teda definuje miesto v smere k Lučatínu, ktoré zdolajú iba ľudia úprimní a nehriešni. „Zkázka o lučatinské skále rozličně se, jak obyčejně, vypravuje.“12 To len potvrdzuje templársku ľudovú slovesnosť, ktorá pred vekom informačných technológií putovala s nohami putujúcich z doliny do doliny a každý si tam niečo pridal a niečo ubral či pozmenil. V tejto romanci, ako ju označil sám autor, ide o lásku. Všetko sa vo svete deje pre lásku, a preto niet divu, že sa dostala aj do literatúry a to i k templárskej tematike. Mládenec zabil mnícha, z kontextu sa zdá, že templárskeho mnícha a teraz sa ocitá pred tribunálom, ktorý vyzerá netypicky pre dnešné súdne poriadky. „Vůkol červených mnichů sbor./S koně čte vinu preceptor...“13 Boží súd si žiada, aby sa potvrdila vina či nevina, keď do deja vstupuje mládencova milá, ochotná podstúpiť stredovekú obhajobu. Musí skočiť do vodného víru búrlivého Hrona a ak vyjde z neho zdravá, väznenému bude jeho čin odpustený. Samozrejme, že nevyplávala, ba dokonca ju nikto nikdy už nevidel. Boží súd sa naplnil, ako si šepkajú zdesení ľudia a mládenec za svoj čin pyká na stolci červenom rukou červeného chlapa za účasti zboru červeného. Aj toto je obrazom stredovekej justície, ktorú zachytilo pero básnika. No otázka interpretácie tohto diela zostala otvorená. Naozaj máme vnímať negatívne červených mníchov, ak bol usmrtený jeden z ich druhov a oni nesiahli hneď po meči, ale žiadali súd? Ak bol niekto odsúdený za vraždu, ktorú aj skutočne spáchal? Ak žiadali templári spravodlivosť, ktorej vykonanie sa nepriečilo vtedajšej dobe? A na záver k tomuto dielu ešte trochu reálií. Kuzmány v poznámke pod čiarou približuje, že „Lučatín jest vesnice asi půl hodiny od městečka Lipči Slovenské, výše Hrona.“14 A ďalej dopĺňa, „že i v Lipči měli templáři precepturu, jakož lid praví o jistých zříceninách tam se nalezajících“.15 Jonáš Záborský (1812-1876), známy ako dramatik či básnik, napísal svoje životné dielo Dejiny kráľovstva uhorského. Tak ako mal Goethe svojho Fausta, tak celoživotným výtvorom Záborského sú dejiny, ale nielen v spomínanej knihe, ale historické námety spracovával aj vo svojich ostatných dielach. Jeho mnohorozmernosť a všeobsiahlosť v literárnej tvorbe sa prejavila i v jeho živote. Pôvodne evanjelický kňaz konvertoval na katolicizmus a napokon sa prikláňal k pravosláviu. Čítajúc Záborského zisťujeme, že templári boli zbožní, uctievali si autority. Boli spravodliví a volali po spravodlivosti: „Templári bežali do Ríma, priniesli pápežský rozkaz na Kolomana, aby im hneď a hneď navrátil, o čo ich olúpil.“16 V jeho diele nachádzame aj synonymá označenia templárov 10 11 12 13 14 15 16 Medňanský, A.: Dávne povesti o hradoch. Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2005, s. 94. Kuzmány, K.: Spisy Karla Kuzmányho. Verše I. Turčiansky Sv. Martin, Matica slovenská, 1922, s. 19. Kuzmány, K., ref. 11, s. 19. Kuzmány, K., ref. 11, s. 22. Kuzmány, K., ref. 11, s. 19. Kuzmány, K., ref. 11, s. 19. Záborský, J.: Dejiny kráľovstva uhorského. Bratislava, Slovart, 2012, s. 359. 31 – „ozbrojení mnísi“17. Medňanský zase píše „templári alebo červení mnísi“18. Záborský opisuje dolnozemských templárov, takže sa dá predpokladať, že poznal i tých, čo sídlili u hôr, čiže uhorských. Syn evanjelického farára Ján Kalinčiak (1822 – 1871) sa zo štúrovskej generácie prejavil ako obdivovateľ histórie aj prakticky. Vo svojich dielach spracovával rôzne obdobia našich dejín, a tak sa prirodzene dostal i do 13. storočia. Do obdobia templárov a johanitov prostredníctvom poviedky Mních. V centre diania je zbližovanie sa dvoch nerovnakých a neprimeraných svetov. Svet jedinej dedičky liptovského veľmoža, ktorý nie je len mužom bohatým, ale aj vplyvným vďaka podpore uhorského kráľa. Iný svet johanitského komtúra, zabezpečujúceho ochranu severnej hranice Uhorského kráľovstva. Ich nenaplnený vzťah končí tragicky, ako to už literárne lásky-nelásky vedia, ale nás zaujme pri tomto diele predsa len jeho ďalší rozmer. Historické reálie odohrávajúce sa počas križiackych vojen. A tu na scénu popri johanitoch vystupujú aj templári. Autor ich nevykresľuje ako rádových bratov, ale ako bezcitných a chladnokrvných zabijakov, ktorí sú pripravení zomierať. Nejde pritom o žiadne duchovno alebo vyššie ideály, ale len o obyčajné stínanie a strácanie hláv. Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916), rovnako ako Kalinčiak syn evanjelického farára, zvečnil vo veršoch osobu, ktorú spomína aj Hýroš ako posledného priora templárov z Martinčeka. Poéma Ratmír zobrazuje príbeh tragickej lásky Margity, dcéry Matúša Čáka, a Ratmíra, likavského hradného pána. Sám autor hneď v úvode udáva templárske súradnice: „Trojica vrchov slovenských:/Čerbat, Vysoký Choč a Mních...“19 Pri týchto troch vrchoch by som rád dal do pozornosti liptovskú ľudovú slovesnosť, odvodzujúcu ich názov od poslania: Choď mních žobrať – Choč Mních Čerbat, čo navodzuje templársku chudobu. Áno, chudobu, hoci sa priam až bulvárne spomínajú templárske bohatstvá, ale rytier, vstupujúc do tohto rádu, sa musel vzdať svetských majetkov a nemálo musel vopred investovať do vlastnej výbavy, aby bol bojaschopný. Vajanský napísal dielo o pánovi Váhu a Tatier, o ktorom sa pri dôkladnejšom čítaní dozvedáme, že bol vznetlivý, nekoná rozvážne, ale v afekte a je schopný postaviť sa aj svojmu najoddanejšiemu spolubojovníkovi, hoci aj neoprávnene a neopodstatnene. Čák poznal iba jednu pravdu, tú svoju, a na to doplatil aj samotný Ratmír, zaplatiac cenu najvyššiu. Templári sa nám tu môžu zdať vykreslení negatívne, „Templárov mníšskych tajný snem/pikle proti nám vyhútané/kuje...“,20 ale to len preto, že ide o tvorivý prístup z jedného rozprávačského pohľadu. Ale presnejšie by bolo napísať, že vyznievajú nepriateľsky voči aktérom, o ktorých však nevieme, či nie sú negatívni práve oni. Autor, ktorý hovorí aj o ohrození „šľachty blahorodnej“21 podáva dielo optikou romanticko-prozemianskou, lebo o blahorodnej šľachte nebolo široko-ďaleko ani slychu, až na pár výnimiek. A podľa mnohých údajov historikov takéto prívlastky vôbec nepatria k osobe Matúša Čáka. Templári stáli na strane panovníka v záujme štátoprávnom. Podobne ako štúrovci v rokoch meruôsmych. Aj dnes by im mnohí radi vyčítali a vyčítajú ich procisárske rozhodnutie, ale v tom čase nevideli inej možnosti, ako sa utiekať k tej najvyššej svetskej inštancii. Templári mali dôveru panovníka, lebo plnili diplomaticko-strategické úlohy, medzi ktoré patrila aj tá, ktorú nájdeme v tomto diele. Templársky komtúr sa dokonca priznáva, že ju konal na základe vernosti „svojmu kráľu“.22 17 18 19 20 21 22 Záborský, J., ref. 16, s. 359. Medňanský, A., ref. 6, s. 171. Vajanský, S. H.: Tatry a more. Spisy II (Verše I). Bratislava, Tatran, 1985, s. 62. Vajanský, S. H., ref. 19, s. 64. Vajanský, S. H., ref. 19, s. 64. Vajanský, S. H., ref. 19, s. 66. 32 Mali zdržať Čáka, kým kráľ zostaví vojsko („on už hrdinské pozbieral voje,/voje, čo teba trestať majú...“23 – teba tu označuje Čáka), a zároveň ho rozkmotriť so silným spojencom Ratmírom. Ide vlastne o úvodné dejstvo k bitke pri Rozhanovciach, čiže reálnej udalosti, ktorej mohlo predchádzať aj niečo také, ako napísal Vajanský. Autor len potvrdil, že láska bola aj v stredoveku silným citom, ktorý menil dejiny. Libreto Archa templárov autorky Dany Dinkovej nezapadlo prachom, ale práve naopak. V roku 2008 bolo spracované do multižánrového podujatia v rámci Štátnej opery v Banskej Bystrici. Autorka sa pritom chopila aj choreografie i samotnej réžie, a tak sa dostali templári na štyri roky na dosky. Ich predchodcovia, skutoční rádoví bratia, sa najmä vo Francúzsku dostali na iné dosky, na ktorých boli ukrižovaní v 14. storočí. O sedem storočí neskôr sa teda hrdinskí bojovníci a zároveň oduševnení mnísi ocitli medzi orchestrom, vokálmi, ale aj hereckými výkonmi a pódiovými efektmi. Rozdielom Archy templárov, ako sa predstavenie nazýva, s ostatnými slovenskými autormi, je bližšia nešpecifikácia reálií, kde sa jednotlivé obrazy odohrávali. Ale to nič neuberá na originálnom spracovaní historickej témy s využitím moderných prostriedkov. Hlavnou postavou je charizmatický posledný veľmajster templárov. Jacques de Molay je akoby logom, reklamným sloganom a vizuálom templárskej kampane, ktorá vo svete rezonuje stále. K nám sa vracia posledných desať rokov, a popri knižnej kultúre sa jej teda darí aj v iných oblastiach kultúrneho života. Peter Kubica – Templárske rozprávky. Kniha má vyjsť v tomto roku, pričom ju Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov zaradilo medzi svoje edičné počiny. O rukopise píše literárny vedec Ján Gallik nasledovne: „Rozprávkové príbehy ... majú v sebe zakódované posolstvo o šľachetnosti a cti templárskych rytierov, ktorí si nie „na svoju oslavu, ale na oslavu Pána“ (O zlate, čo preputovalo svet, a pritom sa z miesta nepohlo) obliekli biele plášte s červeným krížom na prsiach. Ich hrdinské činy a boj proti neprávosti (napr. rozprávka O templármi zachránenom maliarovi) predstavujú v kontexte príbehov kladné morálne hodnoty, siahajúce až k obete vlastného života „pri ochrane slabších“ (Ako sa z ustráchaného pisára stal ctihodný rytier).“ 24 V koľkých literárnych dielach na Slovensku sa spomína piatok trinásteho? Táto templárska stopa sa vinie desiatkami diel, čo si možno neuvedomili ani samotní autori. A takýchto templárskych symbolov je oveľa viac (dvaja pútnici na jednom koni, rytier s červeným krížom, mních s mečom). V piatok 13. októbra 1307 na úsvite dal francúzsky kráľ Filip IV. pozatýkať 5000 členov templárskeho rádu. Medzi nimi bol aj posledný veľmajster Jacques de Molay, ktorý preklial kráľa i pápeža pamätným výrokom: „Do roka a do dňa!“ Ako píše Miloš Jesenský: „Pápež Klement V. zomrel do mesiaca, Filip IV. ešte v tom istom roku. Žeby kliatbou posilnil zlú moc piatka trinásteho?“25 Je toto záver? Sú templári na konci? A ak áno, tak na konci čoho? Nie je už snáď všetko povedané a napísané? Ale čo s toľkými povesťami, v ktorých sa spomínajú rytieri s mečom a červeným krížom, statoční ochrancovia núdznych, prví bankári a stavitelia pamiatok, ktoré označujeme ako gotické? Uplynulé storočie zastavilo prirodzené spájanie historických príbehov s hlavnými i vedľajšími postavami, ktoré rozoznať už z diaľky podľa ich výzoru. Preto môžem konštatovať, že uvedená téma ešte stále nie je dostatočne spracovaná z pohľadu vedeckého i literárneho. Čaká na svoje prebudenie rovnako, ako templári v liptovských jaskyniach. 23 Vajanský, S. H., ref. 19, s. 66. 24 Gallik, J.: Posudok pre grantový systém Ministerstva kultúry 2012. 25 Jesenský, M.: Newsletter Žilinský kraj templárov. Žilina, Žilinský samosprávny kraj, 2012. 33 O templároch v súčasnej slovenskej knižnej produkcii Mgr. Ján Gallik, PhD. Interpretovať motív templárov v súčasnej slovenskej knižnej tvorbe je cieľom textu na nasledujúcich stránkach. V súvislosti s témou sa autor vyjadruje aj ku úvahám o možnej prítomnosti templárskeho rádu na území Slovenska – konkrétne ide o populárno-vedeckú knihu Miloša Jesenského a Pavla Matulu „Po stopách templárov na Slovensku“ a najčerstvejší knižný produkt z dielne Miloša Jesenského s názvom „Templári: Legendy cti a slávy“. Autor príspevku je súčasne aj mimoriadne zasväteným sprievodcom v danej problematike; erudovane píše o období, v ktorom sa templársky rád zrodil, a to nielen z hľadiska dejín literatúry, ale aj cirkevných dejín a hodnotenia článkov zverejnených v literárno-kultúrnom dvojtýždenníku Kultúra. Nachádzame tu opäť množstvo zaujímavých citátov – od M. Bela, K. Kuzmányho, J. Kalinčiaka, L. Nádašiho-Jégého až po moderných autorov. Medzi nimi nájdeme aj cirkevného historika a súčasného biskupa Nitrianskej diecézy Viliama Judáka, ktorý v diele „Dejiny mojej cirkvi“ uvádza Oravský Podzámok a Ružomberok ako sídla templárov na Slovensku po páde Svätej zeme. Pre niekoho prekvapujúce zistenie, pre iného zaslúžená rehabilitácia tvrdenia staršej generácie cirkevných historikov vychádzajúcich z tvrdenia ostrihomského kanonika Damiána Fuxhoffera o prítomnosti templárskeho rádu u nás. (Miloš Jesenský) 34 V rámci uvažovania nad tým, prečo vôbec skúmať templársky rád, prečo sa o neho zaujímať, sčasti odpovedá úvodník Teodora Križku (Kultúra, č. 1, 2013, s. 1), hoci sa v ňom o templároch priamo nezmieňuje. Hovorí však o tom, čo znamená stredovek pre kresťana, ktorý ho (nielen) v súčasnosti – najmä v intenciách svojej nevedomosti – chápe ako temné obdobie. Križka považuje stredovek za vrchol „kresťanskej spirituality. Tam vyvrcholilo všetko, čo je pre dnešného veriaceho človeka ako Himaláje pre invalida. Muži boli schopní odriekania, trebárs žiť o dvoch orechoch denne, pozdvihnúť dokonca meč a odísť na niekoľko rokov do krížových výprav na obranu viery a svojej civilizácie, alebo celý život mlčať.“ Tiež Stanislav Šmatlák v Dejinách slovenskej literatúry I. (LIC, 2002), keď uvažuje o kontinuite renesancie a humanizmu ako o období, ktoré nastupuje po stredoveku, uvádza skutočnosť, že už „dávno neplatí názor, forsírovaný bádateľmi 19. storočia, že renesancia je absolútnym popretím predchádzajúceho stredoveku; dnešné chápanie vzťahu medzi týmito dvoma veľkými epochami vývinu európskej kultúry vidí tento vzťah historicky presnejšie ako vzťah diskontinuitno-kontinuitný. Dnes sa už stredovek nevyraďuje z kultúrnych dejín ľudstva ako nejaké obdobie „temna“, naopak, rozvíja sa úsilie pochopiť a historicky čo najpresnejšie osvetliť osobitný systém „kategórií“ stredovekej kultúry, spôsob ich fungovania a ich miesto vo vývine duchovnej kultúry ľudstva. „Netreba zabúdať“, zdôrazňuje napríklad A. J. Gurevič (1978, s. 7 – 8), „že práve v stredoveku vznikli európske národnosti a sformovali sa dnešné štáty, vytvorili sa jazyky, ktorými dosiaľ hovoríme. Navyše zo stredoveku pochádzajú mnohé z kultúrnych hodnôt, ktoré sa stali základom našej civilizácie. Pri všetkých kontrastoch je spätosť a kontinuita týchto kultúr mimo akejkoľvek pochybnosti.“ (...) Preto sa nám renesancia nejaví ako jednoduchý „návrat“ k antike ponad stredovek, ale ako nový spôsob osvojovania si kultúrneho odkazu antiky na pozadí stredoveku.“ Uvedené fakty spomínam z toho dôvodu, že práve stredovek je obdobím, v ktorom templársky rád vznikol (založil ho francúzsky rytier Hugo de Payens so svojimi spoločníkmi v roku 1119). Keďže je zrejmé, že rád vznikol v súvislosti s križiackymi výpravami do Jeruzalema, tak je potrebné ujasniť si, že pri slove križiak či križiacke výpravy nemôžeme mať na mysli len uvedené rytierske rehoľné spoločenstvo. Z križiackych výprav vyrástli mnohé rytierske rády (johaniti1, Nemecký rád – Deutschherren, Bratstvo sv. Lazára), ktoré okrem obvyklých sľubov chudoby, čistoty a poslušnosti prijali 1 Po zániku templárskeho rádu (r. 1311) sa mnohí rytieri stali členmi práve uvedenej rehole, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou prevzala aj ich majetky. 35 záväzok slúžiť pútnikom a chrániť ich posvätné miesta proti bojovným mohamedánom, ktorí okupovali, hanobili a ničili, najmä od začiatku 11. storočia za vlády despotického egyptského kalifa Al-Hakima z dynastie Fatimidovcov a tiež za vlády Seldžukovcov, Jeruzalem – centrum Svätej zeme. A opäť Teodor Križka, na záver prekladu článku Meraba Surguladzeho s názvom Koncil, ktorý určil osud kresťanstva (Kultúra, č. 19, 2012, s. 7 – 8), vyvodzuje skutočnosť, že križiakov nemožno chápať a považovať za divoké zvieratá, zlodejov a ľudojedov, ako ich s radosťou vykreslili niektorí historici, zvlášť v bývalom ZSSR. Podľa Križku boli divokí ľudojedi práve tí, „čo zabíjali ľud veriaci v Ježiša v Byzancii, v Sýrii, v Arménsku, v Gruzínsku a v Kaukazskom Albánsku (dnešný Azerbajdžan). No vo väčšine prípadov práve ich vykresľujú ako obete násilia divokých barbarov z Európy. Takíto pseudohistorici nechápu, alebo nechcú pochopiť, že bez tohto naliehavého zásahu európskych kresťanov by na Východe dnes už prakticky nezostala ani najmenšia oáza kresťanskej viery, pretože by nebolo ľudí, čo by ju vyznávali. Zničenie chrámu Kristovho vzkriesenia roku 1009, vláda Seldžukov nad Jeruzalemom roku 1078 a hrozné utrpenie kresťanov na Východe boli najdôležitejšie faktory, ktoré ovplyvnili masy veriacich západnej Európy a vyvolali v nich nebývalý poryv náboženského oduševnenia. Mnohým začalo byť jasné, že v prípade zániku Byzantskej ríše a iných kresťanských štátov na Kaukaze a v Malej Ázii pod tlakom seldžuckých hôrd sa celý kresťanský Západ ocitne vo veľkom nebezpečenstve.“ Daný príspevok sa následne po obšírnejšom úvode, ale v súvislosti s ním, pokúsim orientovať na – možno povedať – čitateľskú analýzu dvoch diel, ktoré sa objavili na slovenskom knižnom trhu a pojednávajú práve o templárskom ráde. Ide o publikáciu dvojice autorov Miloša Jesenského a Pavla Matulu Po stopách templárov na Slovensku (Bratislava: GORALINGA, 2008) a najčerstvejší knižný produkt z dielne Miloša Jesenského s názvom Templári: Legendy cti a slávy (2013). Zaujímavo vyznieva i momentálna ambícia spisovateľa Petra Kubicu, vydať v najbližšom čase knihu s názvom Templárske rozprávky o rytieroch, súbojoch, brodoch i pokladoch, cti a sláve z čias stredoveku, ktorú by malo tvoriť osem rozprávkových príbehov, ktorých výrazový kolorit dotvárajú reálie povesťového typu (príbehy sa viažu ku konkrétnym slovenským geografickým lokalitám ako napr. Ludrová – Koscelisko – Radoľa – Terchovsko – Orava – Kysuce – Turiec – Šíp – Poníky), pričom súčasťou každého príbehu má byť templárska encyklopédia, slúžiaca na vysvetlenie a spresnenie určitých pojmov, týkajúcich sa templárskeho spôsobu života. V súvislosti s uvedenými publikáciami treba ešte spomenúť nasledovné: Veľkolepý projekt Žilinského samosprávneho kraja s názvom Žilinský kraj templárov, inšpirovaný i knihou spomínanej dvojice, sa snaží, ako uviedol župan ŽSK Juraj Blanár, aj v zmysle podpory cestovného ruchu, adekvátne „reprezentovať históriu nášho kraja“, hoci dodajme, že má aj svojich kritikov. K jedným z nich patrí Miloš Kopták, ktorý uverejnil v Kysuckých novinách (2012, č. 34, s. 8) článok s názvom Niekoľko kritických poznámok k projektu „Žilinský kraj templárov“. Okrem iného v ňom poukázal na skutočnosť, že myšlienka „približovať obdobie stredoveku spolu so zaujímavou problematikou rytierskych reholí ľuďom nášho kraja je určite správna. Treba však siahnuť po prameňoch overených súčasnou vedou.“ Mal tak na mysli ten istý fakt, na ktorý poukázal i univerzitný profesor a historik Ferdinand Uličný v referáte s názvom O súčasnej tvorbe historikov a nehistorikov o dejinách. Podobne ako Koptákovi mu prekáža, že Miloš Jesenský a Pavol Matula „chtiac-nechtiac oživujú a udržiavajú dávne domnienky, takže z vedeckého hľadiska šíria omyly a mýty o časti dejín Liptova v stredoveku. Stopovanie templárov na Slovensku bolo márnym úsilím aj prácou oboch spoluautorov. Lebo doteraz nie je známy ani jeden priamy doklad o kláštore, resp. o činnosti templárov z kláštora na Slovensku.“ Mojou úlohou nie je posudzovať názor uvedených kritikov avšak projektu i publikáciám s templárskou tematikou nemožno uprieť snahu a chuť spoznať dosiaľ nepoznané, pričom dôvodom – hoci mnou príliš zľahčeným – môže byť známe slovenské príslovie – bez vetra sa ani lístok na strome nepohne. Takže to s tou prítomnosťou templárov na Slovensku nemusí byť až také zlé. Taktiež motiváciou pre oboch autorov i pre realizátorov projektu mohla byť samotná výzva takej osobnosti akou bol polyhistor, encyklopedista, pedagóg, evanjelický kazateľ, priekopník slovenského osvietenstva, jeden z najvýznamnejších európskych vedcov 18. storočia a zakladateľ modernej vlastivedy v Uhorsku Matej Bel. I on vo svojom životnom diele Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku (známe tiež pod latinským názvom Notitia Hungariae novae historico geographica) v jednom zo zväzkov, v ktorom sa venoval Oravskej stolici, pričom daná kópia latinského rukopisu sa dostala do fondu Oravského múzea a o jej preklad sa postaral Jozef Minárik (publikácia Matej Bel – Oravská stolica, 2001), sa dovoláva „nevyhnutnej dôkladnosti krajanov, aby sa osvetlili templári“ (s. 56). V danej súvislosti zaujímavo vyznievajú i verše z básne Církev ev. v B. Bystřici církvi ev. slovenské v Pešti k Milostivému Létu, ktorých autorom je ďalšia pozoruhodná osobnosť – tentokrát 19. storočia – Karol Kuzmány, v nasledovnom znení: „Ztráta je Slovenska, kníže mnichu! / Dozuřila bitva u Dunaje, / U Dunaje blíže Bratislavy.2 / Kříž na prsa, pancíř na se, mnichu! / Vezmi paloš, vezmi štít svůj, kníže! / Vytrhni vlast ze záhuby věčné / A buď, kněz jsa, Krista bojovníkem!“3 Veď napokon, na toto tajomstvami opradené obdobie v istých intenciách nezabúda ani významný spisovateľ slovenskej medzivojnovej prózy 20. storočia Ladislav Nádaši-Jégé, keď vo svojom historickom románe zo 14. storočia s názvom Magister rytier Donč (dokonca na obale jedného z vydaní knihy sa nachádza symbol stredovekého rytierstva), prostredníctvom uvedenej hlavnej postavy uvažuje v mene lásky k žene nasledovne: „V Padove mu dokázal františkán Eusebio Ronetti, že v každej ťažkosti života je najistejšia pomoc sľub putovať na hrob Spasiteľa do Jeruzalema. Každý dosiahol svoj cieľ, kto ten sľub zložil so skalopevným predsavzatím ho i dodržať. Svätí sa ho zastali a vnukli mu rozum; dali mu silu vykonať svoj zámer; naplnili ho dôverou k sebe samému a zbavili dušu jeho bázne a pochybovania. Ale púť do Jeruzalema bola veľká vec, ktorá vyžadovala nielen mnoho času, ale i značné nasadenie životnej bezpečnosti.“4 Pozrime sa teda na „výskumnú púť“ za templármi cez prizmu našich autorov Jesenského a Matulu. Miloš Jesenský – riaditeľ Kysuckého múzea v Čadci – je presvedčený, že templári boli aj na území Žilinského kraja. Ako uvádza informačný newsletter z júla 2012, Jesenský sa opiera „o množstvo indícií. Nie sú to priame dôkazy, archeologicky zatiaľ nebol potvrdený výskyt templárov u nás. Ale všetky kronikárske zmienky, s ktorými sme pracovali, dobové legendy hovoria o tom, že na území Žilinského kraja pôsobili červení mnísi, ako ich nazývala ľudová predstavivosť a my ich stotožňujeme s templármi.“ Projekt sa tak podľa Jesenského zameral na najreprezentatívnejšie miesta v rámci jednotlivých regiónov Žilinského kraja. „Najhoršie dopadli Kysuce, pretože zmienky o templároch na Kysuciach nie sú. Aj podujatie, ktoré sa koná v Radoli, je v priestoroch renesančného kaštieľa, pretože Kysuce vlastný hrad, ani inú pamiatku z tých dôb nemajú. Čo sa týka hradov Likava, Blatnica, Oravský hrad, kostol Všechsvätých v Ludrovej, kostol v Martinčeku, to sú stavby opradené templárskym tajomstvom, ktoré sa spomínajú v súvislosti s pobytom templárov u nás.“ 36 37 2 Kuzmányho poznámka: Prešpurek nazýval sa původně Bracislava anebo Bretislava, nepochybně vzal původ i jméno od některého ze slovenských knížat. Jméno Pressburg jest němčinou zkažené slovo z Bretislava, Preslaburg. V bitvě tam 907 svedené padnul Mojmír. 3 Pozri Kuzmány, K.: Verše drobné. Zlatý fond denníka SME, 2010, s. 11. 4 Pozri Nádaši-Jégé, L.: Magister rytier Donč. Zlatý fond denníka SME, 2009, s. 8. Isté stručné informácie o možnom pobyte templárskeho rádu na Slovensku podáva aj významný cirkevný historik a súčasný biskup nitrianskej diecézy Mons. Viliam Judák v publikácii Dejiny mojej Cirkvi I.: „Po páde Svätej zeme do rúk Turkom usadili sa na Slovensku aj templári (v Klíži-Hradište, Ilave, Oravskom Podzámku a Ružomberku)“ (s. 145). V druhej časti Dejín – v rámci charakteristiky rytierskych reholí – sa zmieňuje ešte o ďalších miestach na Slovensku, kde sa podľa skromných správ mohol templársky rád zdržiavať. Konkrétne uvádza hrad Dobrá Voda ležiaci v trnavskom regióne, Slovenskú Ľupču či Lukáčovce pri Nitre. Publikácia autorov Miloša Jesenského a Pavla Matulu Po stopách templárov na Slovensku predstavuje najskôr okolnosti založenie templárskeho rádu a v súvislosti s ním i idey jedného „z najvplyvnejších katolíckych teológov všetkých čias“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 8) – svätého Bernarda z Clairvaux (1090 – 1153). Jeho vytvorenie tzv. etiky templárov ďaleko presahujúcej reguly rádu, za účelom vybudovať na zemi civitas Dei, Boží štát, znamenalo pre templára byť skutočne rytierom vyzbrojeným a chráneným pancierom viery. V rámci uvažovania o diele a súvislostiach uvedeného svätca s križiackymi výpravami, a samozrejme, so samotným rádom templárov, možno záujemcov odkázať aj na výbornú štúdiu Bernarda Jozefa Meliša s názvom Novum monasterium – nova militia: Bernard z Clairvaux a jeho vzťah k myšlienke križiackych výprav.5 Meliš v závere svojej štúdie uvádza, že to bol práve svätý Bernard, ktorý „zdôrazňoval vo svojich listoch a kázňach význam križiackej výpravy pre kresťanov, ktorí mohli dosiahnuť vďaka križiackej výprave odpustenie svojich hriechov. Križiacka výprava bola pre nich veľkou šancou, ktorú im dal dobrý Boh. Zistili sme, že Bernard oslovoval vo svojich listoch a kázňach ľudí pomocou ich zbožnosti a hrdosti. Pri ľudskej zbožnosti zdôrazňoval, že Svätá zem, kde Kristus prelial svoju krv, je pohanmi plienená a znevažovaná. Kto nemá s týmto žiaden súcit, nemôže sa nazývať synom Cirkvi. Tieto slová sa museli bezpodmienečne dotknúť skutočne veriaceho človeka stredoveku. S hrdosťou zas súvisia činy predkov. Otcovia Bernardovej generácie vydobyli sväté mestá a keby ich synovia teraz tieto mestá stratili, bola by to pre nich večná hanba. Bernard zapálil ľudí pre križiacku výpravu prostredníctvom toho, že označoval križiacku výpravu za Božiu vôľu, čo sa nezmenilo ani po jej stroskotaní.“ (s. 40) Železná disciplína, prísne pravidlá a ešte prísnejšie tresty za ich porušenie tak vykresali z templárov rytiersky rád, ktorý postupne nemal nad sebou žiadnu „autoritu okrem pápežovej. Už bula z 29. marca 1139 ustanovila rytierov nielen za ochrancov bezbranných pútnikov smerujúcich k Božiemu hrobu, ale z moci stolca sv. Petra ich poverila ochranou celej katolíckej cirkvi a jej obranou proti nepriateľom Kríža.“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 14). Taktiež dômyselne vymyslený systém sociálneho i ekonomického zabezpečenia z nich robil priekopníkov medzinárodného bankovníctva. Vo všeobecnosti mnohé základné informácie o templároch a templárskom ráde, o ktorých sa máme možnosť dočítať z úvodných strán publikácie Miloša Jesenského a Pavla Matulu Po stopách templárov na Slovensku, uvádza Miloš Jesenský i vo svojej sólovo vydanej knižnej publikácii Templári: Legendy cti a slávy (2013). I celkovo je daná publikácia postavená na predchádzajúcom spoločnom výskume autorov. Miloš Jesenský však pokračuje vo výskume, čo dokumentuje napríklad jeho doplnenie nových infor- mácií6 v rámci kapitoly, zameranej na pátranie po templároch v okolí obce Martinček pri Ružomberku, v ktorej sa nachádza Kostol sv. Martina, pričom práve tu mali byť prítomní templári ako ochrancovia severnej hranice Uhorska. Ďalšie informácie podáva Jesenský vo svojej publikácii buď v stručnejšej forme oproti predchádzajúcemu výskumu, alebo práve naopak – v niektorých častiach – dokladá nové poznatky. Ďalšou a dá sa povedať, že hlavnou fázou vo výskume oboch autorov bolo teda zameranie sa na odhalenie možnej existencie templárskeho rádu na Slovensku. Vsadiac na informácie, napr. z povesti Mních od jedného z predstaviteľov slovenského literárneho romantizmu Jána Kalinčiaka, vydávajú sa najskôr po stopách templárov práve smerom k vrchu, nesúcemu meno Mních, kde mal ležať niekdajší templársky kláštor, pričom ďalšou zastávkou bola Liptovská Mara, v rámci záujmu o jej niekdajší kostol, opradený templárskym tajomstvom. Isté historické indície i štúdie súčasných bádateľov, ale najmä symbolika fresky z tohto liptovského kostola môže podľa autorov vyjadrovať tragiku pádu templárskeho rádu – „Tí istí jazdci, potupení, zradení a na smrť odsúdení templárski rytieri, sú vlečení za koňom svojho zákerného protivníka.“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 25) Ako určité historické indície a možné informácie, využili autori, smerujúci po stopách templárov na Slovensku, poznatky kňaza a historika Štefana Nikolaja Hýroša, o ktorom Miloš Jesenský vo svojej publikácii Templári: Legendy cti a slávy podáva aj biografické údaje ako o historikovi templárskeho kraja, pričom práve spracované poznatky od daného historika tvoria významný prínos v pátraní po templároch, ktoré prináša Jesenského nová publikácia. Podľa Hýroša mala Likava „podliehať správe templárov z kláštora na vrchu Mních a jej obyvatelia mali byť pochovávaní v neďalekom kostole v Martinčeku“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 31). Ten istý historik je presvedčený, že v gotickom kostole Všechsvätých v obci Ludrová mal byť pochovaný v roku 1230 „templársky vizitátor Johann Gottfried von Herberstein. Podľa legendy počas svojej cesty zbadal, ako lúpežníci napadli kupcov. Spolu s malou skupinkou rytierov sa vydal kupcom na pomoc. V boji proti presile padol.“ ( Jesenský, 2013, s. 13 – 14) Bádanie o možnej prítomnosti templárov v liptovskom regióne zaviedlo oboch autorov aj do Liskovskej jaskyne, ktorá sa podľa slov publicistu a speleológa Eduarda Piovarčiho mohla stať pre templárov „strategickým úkrytom a rozhodne bola aj pre nich tajomným miestom – a ako prehistorické pohrebisko aj miestom vzbudzujúcim istý rešpekt. A práve preto ho mohli v istom ohľade i využívať, hoci doposiaľ sa žiadne priame stopy po templároch v jaskyni neobjavili.“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 37) Je skutočne zaujímavé, aké „nitky“ musela dvojica autorov Miloš Jesenský a Pavol Matula rozpliesť a zároveň správne spojiť, keď sa v súvislosti s templármi dostávame aj k historického exkurzu o dobe Matúša Čáka Trenčianskeho a jeho oponentúre proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi, spomínajúc bitku pri Rozhanovciach, kde bojovali po boku kráľovského vojska aj templári, a to proti Omodejovcom, podporovaným vojskom Matúša Čáka. Obaja autori však predpokladajú, keďže novšie správy historikov spomínajú namiesto templárov oddiely johanitov, že práve pod ich zástavami bojo- 5 Zborník Človek a spoločnosť v dejinách. Trnava, Trnavský historický spolok, 2007. ISBN 978-80-969788-7-8. s. 26 – 44. 6 Miloš Jesenský sa zmieňuje o prítomnosti templárov v Uhorsku na základe správ od historika, spisovateľa a kňaza Jonáša Záborského, ktorý vo svojich „Dejinách kráľovstva uhorského“ z roku 1875, ktoré do tlače pripravil v roku 2012 Timotej Kubiš, popisuje templárov a pokus o obmedzenie ich moci v Uhorsku počas panovania kráľa Kolomana. Taktiež spomína spisovateľa, spoluzakladateľa a podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho a jeho zobrané spisy, v ktorých sa zmieňuje o obci Lučatín pri Slovenskej Ľupči, kde sídlili templári aj na základe svedectva baróna Alojza Medňanského a textu publikovaného v Kuzmányho vydávanej literárnej revue „Hronka“, ktorá vychádzala v Banskej Bystrici. 38 39 vali i templárski rytieri. Dôkladné preštudovanie biografických súvislostí okolo Karola Róberta a rodu Anjouovcov ich privádza napokon k domnienke, že „Karol Róbert sa ako uhorský kráľ nestotožňoval s úmyslom prenasledovať templárov v zemi svojej koruny a nenasledoval tak príklad otca svojho budúceho švagra“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 51) a dokonca stál za umožnením prestupu uhorských členov templárskeho rádu a prevodu majetku k johanitom. Ďalšia púť autorov smerovala na zrúcaninu hradu Blatnica, miesto s nepochybne tajomnou atmosférou, „i keď okrem tajomnosti navonok nič nenasvedčovalo, že sme na nádvorí niekdajšej pevnosti legendárneho rádu templárskych rytierov“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 55). V tejto časti publikácie čitateľa upútajú najmä záhadné okolnosti, ktoré sa vynárajú okolo nájdenej mužskej kostry s visiacou zámkov na ľavej čeľusti. Následne o možnej prítomnosti templárov, tentokrát v Slovenskej Lupči, kde sa nachádza hrad a zvyšky kláštora, opradené povesťami o templároch, usudzujú naši autori podľa zmienok viacerých starších autorov, pričom rozvoj a neskorší úpadok obce v rámci letopočtov, odkazujúcich na možnú prítomnosť templárov, spájajú aj s ich prítomnosťou, resp. i so samotným odchodom templárov z obce. Záujem autorov-bádateľov vzbudila i pôvodne 80 metrov hlboká studňa s tajuplnými chodbami, či archeologické nálezisko kláštora, ktorého areál v súčasnosti vymedzujú už len terénne relikty. S výskumom kláštora je spojená aj existencia dvoch kláštorných kostolov, a to kostola Panny Márie a kostola Svätého Ducha, ktorý „po roku 1330 plnil úlohu farského kostola a podľa našej predstavy patril ešte štvrťstoročie predtým rádu templárov usídlených na tamojšom území, najmä ak aj v odbornej literatúre nájdeme zmienky o možnej prítomnosti im spriazneného rádu v súvislosti so ‘zrúcaninami domnelého johanitského kláštora’ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 66) a vraj v ňom mal byť pochovaný aj magister Donč. Od zastávky na sklenoteplickom Pustom hrade, ktorý podľa niekdajšieho farára Michala Fodora patril k majetku templárov, sa spolu s autormi čitateľ dostáva do obce Krušovce, patriacej do topoľčianskeho okresu, kde podľa katolíckeho kňaza Damiána Fuxhoffera, tzv. horný kostol Narodenia Panny Márie bol proti panujúcim zvykom postavený s dvoma vežami, preto ho považoval za templársky, pričom svedectvá dedov a pradedov danej obce korešpondujú s tvrdením, že sa v chotári obce skutočne nachádzalo sídlo templárov. I ďalšie putovanie autorov k Ilavskému či Oravskému hradu, o ktorých mnohí bádatelia usudzujú, že boli templárskymi sídlami, pričom tieto hypotézy potvrdzujú i pamäti ľudu, spomínajúcich červených mníchov, o ktorých diskusia nie je dodnes uzavretá a následné hľadanie reálneho predobrazu tradície v pátraní, ktoré autori uskutočnili na ďalších jedenástich lokalitách v obciach Dobrá Voda, Jelšava, Lipovce, Lukáčovce, Kecerovský Lipovec, Košeca, Križovany nad Dudváhom, Mošurov, Strážky, Svinia a Žehňa, pokračujúc na ploche so zrúcaninou piešťanského kláštorného komplexu a tiež za riekou Moravou či oponou Tatier, priviedlo – verím, že tak autorov ako i čitateľov – okrem fascinujúcich zážitkov k jednému veľmi dôležitému tvrdenie, uvedenému v samom závere knihy, a to, že bezpochyby jestvujú „mnohoraké dvere vedúce do jedinej siene mystéria, aké predstavuje utajená história rytierov meča a kríža u nás a v okolitých krajinách“ ( Jesenský – Matula, 2008, s. 146). Je teda výborné, že sa našiel samosprávny kraj, ktorý podporuje odhaľovanie historických stôp, zapadnutých prachom, v intenciách kresťanskej idey – chrániť a napomáhať vzmáhaniu sa viery v Ježiša Krista. Je úctyhodné a veľmi potrebné ozrejmiť širokej verejnosti podstatu vzniku a fungovania templárskeho rádu, i v súvislosti s našou krajinou, a to najmä v čase, ked Európa, ale i krajiny ležiace na iných kontinentoch, v ktorých žijú kresťania, opätovne čelia problémom s bojovnou radikálnou časťou is- lamského náboženstva, ktorých presvedčenie viesť svätú vojnu proti kresťanom, stále neopúšťa. Dôkazom je najnovšia správa i s fotografiou z Nigérie, v rámci ktorej je zobrazené, ako moslimovia upálili kresťanov zaživa, pričom sa šíri len e-mailovou poštou, a napriek svojej hrôze nezaznela a možno ani nezaznie v žiadnom médiu. Boj voči Cirkvi Ježiša Krista možno intenzívne cítiť i na Slovensku, keď sa médiá deň čo deň predbiehajú v odhaľovaní údajných káuz, ktoré sa dejú na najvyšších miestach slovenskej cirkevnej hierarchie s určitým napojením na európske a svetové cirkevné štruktúry. To, že nielen na Slovensku, ale po celom svete kresťania oddane pomáhajú mnohým ľuďom v núdzi a v nebezpečenstve, podobne odhodlaní ako boli rytierski templári či členovia iných rytierskych rádov, v médiách (nielen) na Slovensku tak často – ak možno vôbec – nezaznie. A tak dovolím si, v úplnom závere môjho príspevku, spomenúť slová kysuckého rodáka, básnika, kňaza a ústredného člena slovenskej katolíckej moderny Jána Harantu, ktoré pochádzajú dokonca z jeho juvenilnej prózy s názvom Modlitba, uverejnenej v roku 1931 v periodiku Ľudová politika. Pre obe posledné pasáže (Prázdnota času a List) uvedenej prózy je príznačná vykoľajenosť samotného subjektu jednotlivca z nástupu novej doby, v ktorej už „nie sú paláce s nehybným tichom ľudských krokov“ či „magické zrkadlá stredovekých salónov“. Sila vnútorných poryvov ho vedie k úvahe o sebe samom, k úvahe o strate svojho vedomia, keď nebude môcť na svete nikoho milovať. Pretože prichádza doba, keď kríž opustený „na zasneženej ceste“ a anjeli, ktorých ešte včera videl lietať v povetrí, ale dnes ich už nevidí, môže symbolizovať začiatok alebo koniec, zrod alebo smrť nového „bojovníka“, ktorý má „osvecovať, viesť, ohrievať, liečiť, zušľachťovať, posväcovať – a preto musí byť s Bohom spojený vrúcnou vierou a čistotou života, nakoľko mu to len jeho slabé sily dovolia...“ 40 41 Cesty svätého grálu Ing. Robert K. Leśniakiewicz Svätý grál, teda kalich s Ježišovou krvou je okrem Turínskeho plátna a Kopije osudu jedným z najdôležitejších artefaktov kresťanstva, ktorý sa dodnes nikomu nepodarilo objaviť. Nikto nevie, kde bol ukrytý a nikto nevie, či vôbec existuje. Na druhej strane sa často uvádza, že sa mal nachádzať vo vlastníctve templárskych rytierov. Bol azda svätý grál ukrytý spolu s legendami obostretými templárskymi pokladmi? Autor nasledujúceho textu podnikol dobrodružné pátranie po mýtickej relikvii, ktoré historicky začína osudným piatkom 13. októbra 1307 a zemepisne zahŕňa hľadanie na troch kontinentoch. Medzi miestami, o ktorých v odvážnej hypotéze uvažuje ako o dočasných, či trvalých úkrytoch templárskych pokladov a svätého grálu, figuruje aj územie dnešného Slovenska. (Miloš Jesenský) Jedna z najväčších záhad histórie, jeden z najdôležitejších predmetov kresťanstva, hľadaný už viac ako dve tisícročia – svätý grál. Kalich alebo miska, z ktorej – ako hovorí tradícia – pil počas Poslednej večere Ježiš Nazaretský a po jeho smrti bola do neho údajne zachytená jeho krv, keď mu kopija rímskeho stotníka Longinusa prebodla bok. Tento legendárny artefakt putoval dlhou cestou histórie a do dnešného dňa nevedno, kde bol vlastne ukrytý. Niet pochybností o tom, že svätý grál musel byť schovaný z vážneho dôvodu, teraz však preskúmame všetky možné a historicky odôvodnené miesta jeho predpokladaného ukrytia od západu na východ. Predovšetkým budeme musieť zodpovedať otázku, kam vyplávala flotila templárskych lodí z prístavu v La Rochelle po osudnom 13. októbri 1307?1 Ako totiž tvrdia legendy, v ich podpalubí sa nachádzali poklady templárov a medzi nimi aj svätý grál.2 Do úvahy tak podľa názoru viacerých autorov pripadajú: 1. Severná Amerika – pobrežie Kanady čiže Vinlandu. Templári mohli vedieť, odkiaľ Vikingovia prevážali zlato a iné drahocenné kovy a tak nasmerovali svoje lode do Vinlandu. Existujú však v tomto smere nejaké dôkazy? Skôr ide o indície, zato veľmi zaujímavé – ako napríklad vyobrazenie Indiánky, ktorá má na šiji zavesený maltézsky kríž, emblém templárov. Za pravdepodobné miesto úkrytu templárskeho pokladu sa v literatúre považuje Dubový ostrov (Oak Island) v zálive Mahone Bay, juhozápadne od mesta Halifax, pri pobreží Nového Škótska, na východnom pobreží Kanady.3 2. Veľké Antily a Mexiko, ostrov Hispaniola – miesto, kam doplával Krištof Kolumbus počas svojej prvej plavby v roku 1492. V Mexiku existovali legendy o bielych ľuďoch, prichádzajúcich spoza mora z východu a existuje tu aj podobnosť niektorých náboženských mýtov a symbolov (kríž).4 3. Malé Antily – nie je vylúčené, že práve tu doplávala templárska flotila v roku 1307, avšak dôkazy, že sa tu rádoví rytieri dostali, chýbajú. 4. Brazília alebo Guayana – v týchto krajinách sa takisto vyskytujú indiánske legendy o bielych ľuďoch, ktorí prišli spoza mora.5 5. Island a Grónsko – je možné, že templári doplávali s flotilou k pobrežiu Islandu 1 „Templárski historici sa v súčasnosti zhodujú na tom, že najmenej jedna z oných osemnástich galeón doplávala do Škótska, Portugalska, alebo do Škandinávie. Je tiež možné, že niekoľko galeón preplávalo Atlantik a ich posádky založili v Novom svete osady.“ Mann, W.: The Templars Meridians. The Secret Mapping of the New World. Rochester, Destiny Books, 2006. Citované české vydanie Mann, W.: Templářské meridiány. Praha, Volvox Globator, 2009, s. 21. 2 Burlieszin, M.: Amerykańska tajemnica Templum. NLO, 2006, s. 5. In: Kalejdosko 3 Grobicki, A.: Skarby na dnie mórz. Gdańsk, Wydawnictwo Morskie, 1990; Sora, S.: The Lost Treasure of the Knights Templar, Solving the Oak Island Mystery. Rochester, Destiny Books, 1999; Jean, T. de: Księga tajemnic i rzeczy niezwykłych. Łódź, Wydawnictwo, Pandora Books, 1991. 4 Kosidowski, Z.: Królestwo złotych łez. Warszawa, Iskry, 1960. 5 Zajdler, L.: Atlantida. Warszawa, Wiedza Powszechna, 1972. Slovensky Zajdler, L.: Tajomná Atlantida. Bratislava, Smena, 1980. 42 43 alebo Grónska (Ultima Thule) a tam ukryli svoje poklady. Pobrežia týchto krajín sú iba riedko osídlené a preto nemožno vylúčiť, že by sa tu (podobne ako na Dubovom ostrove) mohla nachádzať nejaká jaskyňa naplnená templárskym depotom a medzi tým aj svätý grál. Evakuácia rádového pokladu mohla prebiehať v dvoch fázach. V prvej, počas zimy na prelome rokov 1307-1308, ho mohli prepraviť z Francúzska do Anglicka cez Lamanšský prieliv alebo – čo je pravdepodobnejšie – tamtiež okľukou cez Španielsko a Portugalsko, keďže francúzsky kráľ Filip IV. určite nechal zablokovať pobrežia, ale suchozemské cesty vedúce na západ mohol iba ťažšie ustrážiť. Druhá fáza mohla začať na jar 1308: lode s pokladmi odplávali na sever k Islandu alebo Grónsku, prípadne do zátoky Fundy a ústia rieky Mackenzie. Dvojfázovosť tejto operácie bola vynútená predovšetkým zamŕzaním Severného ľadového oceánu. Otázkou ostáva, či by takáto plavba bola možná? V podstate môžeme odpovedať kladne, keďže v lete, od júna do polovice augusta je Severozápadná morská cesta vhodná na preplávanie a templári by sa stretli s ľadovcami iba na okolí Ostrovov kráľovnej Alžbety (Queen Elizabeth Islands), predtým známych ako Parryho súostrovie, nad 70 stupňami severnej šírky. Od septembra do mája je však táto cesta zatarasená driftujúcimi ľadovými kryhami a predstavuje riziko aj pre dnešné lode s oceľovým trupom a výkonným pohonom. To, že sa nezachovali žiadne svedectvá o možnej arktickej plavbe templárov je hádam zrozumiteľné a jasné – vysokí príslušníci rádu zametali všetky stopy vedúce ku skrýšam pred nohsledmi kráľovského prokurátora Nogareta, čo sa im aj úspešne podarilo. A čo sa stalo s tými, ktorí poklady ukryli? Možno, že sa im podarilo vrátiť do Európy a sprostredkovať informáciu o mieste uloženia spolubratom v zbrani alebo zahynuli pri stretoch s Indiánmi, Inuitmi, prípadne s morským živlom počas spiatočnej plavby. Nech už to však bolo akokoľvek, bolo by potrebné terénne preveriť okolie Upernaviku pri západnom pobreží Grónska, ako aj ústie rieky Mackenzie v Kanade na okolí Aklaviku. Britské ostrovy – veľmi pravdepodobné miesto ukrytia templárskeho pokladu či uschovania svätého grálu. Zdá sa však, že templári nepreviezli svoje bohatstvo do Anglicka, ale mali tu sídla, v ktorých mohli ukryť menšie, ale cenné artefakty. Jedným z takýchto miest mohol byť aj templársky kláštor v Somersete, kde bola okrem iného objavená aj replika mandylionu. V takom prípade by sa svätý grál vrátil do Avalonu artušovských legiend...6 7. Languedoc (južné Francúzsko) – v literatúre často zmieňovaná lokalita svätého grálu po dobytí katarskej pevnosti Montségur v roku 1244 a masakre jej posádky. Práve príslušníci sekty katarov mali podľa viacerých autorov vlastniť túto relikviu, ktorá by mala byť dodnes ukrytá v okolí hradu. Zaujímavo vyzerá tiež porovnanie erbov mestečka Montségur a templárskeho rádu. V obidvoch prípadoch tu nachádzame maltézsky kríž. 8. Portugalsko – krajina naklonená templárom, ktorá mohla poskytnúť dokonalú skrýšu pre ich poklady a kultové predmety. Mohla byť tiež východiskovou základňou pre templárske flotily do Stredozemného mora, na Atlantický či dokonca Indický oceán, k čomu sa ešte dostaneme neskôr. Portugalsko tiež mohlo byť prechodným úkrytom svätého grálu (napr. v templárskej pevnosti Tomar), pokiaľ ho nepreniesli na iné miesto. Práve v Portugalsku žili námorníci, ktorí by boli schopní preplávať cez Atlantický oceán do Nového sveta a odviezť tam svätý grál, kultové poklady a templárskych spolubratov pred pazúrmi inkvizície.7 9. Madeira – toto portugalské súostrovie v Atlantiku západne od marockého pobrežia je spojené s poľskou časťou záhady svätého grálu. Podľa hypotézy Wiktorie Leśniakiewiczovej8 bol svätý grál odovzdaný nemeckým cisárom Ottom III. poľskému kráľovi Boleslavovi I. Chrabrému počas hnezdnenského snemu,9 čo úzko súvisí s rozvojom kultu svätého Vojtecha: Ježišom nadchnutí učeníci či apoštoli putujú a učia všetky národy. Putuje i Marek a na cestu si berie ako svoj talizman najsvätejšiu relikviu – on, a nie Jozef Arimatejský, ako hovorí mýtus o grále. Na misijných potulkách sa dostane až do Španielska, kde sa – podľa legendy – stretne v Zaragoze s Máriou, na čo odkazuje aj reliéf na jednom zo stĺpov tamojšej katedrály. Zaragoza je vtedy takmer hraničné mesto, medzi Kórdobským kalifátom a kráľovstvom východných Frankov. V tejto oblasti sa následkom vojny začatej v roku 795 a trvajúcej s prestávkami ďalších pätnásť rokov, posunuli hranice karolínskeho štátu až po hory a dolný tok rieky Ebro. A pravdepodobne odtiaľto kráľ Karol Veľký (742 - 814) zobral svätú relikviu a umiestnil ju v Aachene do palácovej kaplnky postavenej podľa ravennských vzorov. Mali by sme si pamätať, že toto miesto po Verdunskej zmluve prechádza v roku 888 do vlastníctva Východofranskej ríše. V roku 955 mladý cisár Otto III. (980 - 1002) prijal vládu z rúk regentky Adelaidy. Bol vychovaný v kulte rímskeho cisárstva a jeho idolom je Karol Veľký, preto sníva o veľkom impériu, ktoré by zahŕňalo aj Byzanciu. Nemecko, Galia a slovanské krajiny by mali rovnaké práva, najvyššia moc a to nielen svetská, ale aj duchovná, by mala náležať cisárovi, pričom pápež mal byť iba akýmsi „konzultantom“ v duchovnej oblasti. Otto realizoval svoj plán tak, že pápežský prestol obsadzoval jemu oddanými cirkevnými hodnostármi – Gregorom V. (972 - 999) a Silvestrom II. (945 - 1003). Medzitým Byzancia so závisťou sledovala počínanie Západu, strácala vplyv v Taliansku, búrili sa tiež ríšski hodnostári a poslednú kvapku do kalicha trpkosti prilial samotný cisár v pamätnom roku 1000, keď pricestoval do Hnezdna, aby agitoval u Boleslava I. Chrabrého (967-1027) – ako by sme sa dnes vyjadrili – za zjednotenú Európu. V ňom videl svojho najbližšieho spolupracovníka a nástupcu, o čom najlepšie svedčia dohody, aké spolu uzavreli: Otto sa stal krstným otcom tretieho syna Boleslava, zatiaľ čo Boleslavov prvorodený Mieško sa zasnúbil s cisárovou sesternicou Ryxou. Ako je známe, priviezol tiež dary hodné cisársko-pápežskej hodnosti a to menovite: klinec z Ježišovho kríža či kopiju svätého Maurícia. Chrabrý dostal pravdepodobne trón Karola Veľkého. Existujú domnienky, že bol prítomný v Aachene práve v čase, keď Otto otváral hrob Karola Veľkého. Vtedy okrem starobylého plášťa zbavil zosnulého Karola nielen trónu, ale aj ... svätého grálu, ktorý zrejme tento predchodca zjednotiteľov Európy od roku 814 držal vo svojich zotlených, cisárskych rukách. A tak sa začala poľská stopa svätého grálu. Okolo rokov 1036-1040 bolo vnútornými bojmi oslabené Poľsko dobyté útokom českého kniežaťa Břetislava (1012 - 1055). Břetislav sníval o pražskej metropole, preto 6 Wilson, I.: The Turin Shroud: The Burial Cloth of Jesus Christ? New York, Image Books, 1979. Poľsky Wilson, I.: Całun Turyński. Warszawa, Instytut Wydawniczy PAX, 1985. 7 Burlieszin, M., ref. 2, s. 1. 8 Leśniakiewicz, W.: Polskie szlaki Świetego Graala. S. 7. In: Nieznany Świat. 2006. 9 Na zjazde v Hnezdne (prvom hlavnom meste Poľska) cisár Oto III. odovzdal Boleslavovi Chrabrému insígnie moci (kopiju sv. Maurícia) a pomazal ho za vladára. Poľsko sa tým ako Sklawinia (štát Piastovcov) stalo súčasťou plánov na utvorenie univerzálnej rímskej ríše, v ktorom by ako rovnoprávne subjekty ešte fungovali Rím (Taliansko), Galia (Burgundsko a Dolné Lotrinsko) a Germánia (Nemecko). Tak - ako píše publicista Wojciech Biliński „rímskonemecký cisár Oto III. o takmer tisíc rokov predbehol ideu Európskej únie“. 44 45 tam odniesol relikvie svojho svätého rodáka, ale ostatné relikvie, ktoré bolo ľahšie ukryť, nedokázal zobrať. Kalich a klinec počas nútenej emigrácie Mieško II. (990-1034) uložil v Krakove (alebo v Tynci). Zrejme preto synovi Mieška II. – Kazimírovi I. Obnoviteľovi (1016-1058) tak veľmi záležalo na tom, aby sa Krakov stal sídlom arcibiskupstva a jeho syn – Boleslav II. Smelý zvaný Štedrý (1040) preniesol hlavné mesto z Hnezdna do Krakova. Všimnime si, ako sa ťažisko politického významu Veľkopoľska týmto krokom presunulo k prospechu Krakova – do hradu ležiaceho na južných hraniciach štátu. Z histórie je známy spor Boleslava II. Smelého s krakovským biskupom Stanislavom Sczepanovským (1030 - 1079) – dosť na tom, že po jeho spektakulárnej vražde musel Boleslav utiecť do Uhorska, kde zomrel za dodnes neobjasnených okolností. A čo sa bralo so sebou na dlhé cesty? Cestovné relikviáre. A aká iná relikvia mohla mať väčšiu moc, ako svätý grál? Preto ho so sebou Boleslav odviezol. Klérus, ktorý ho znenávidel, sa už postaral o to, aby sa zvesť o dvojitej svätokrádeži rozšírila medzi bohabojných kresťanov. Pre syna Boleslava Smelého – Mieška – mohol byť svätý grál akousi „dovoznou doložkou“ pri jeho návrate do vlasti, avšak krátko nato v roku 1116 zomrel, keď – slovami kronikára Galla Anonyma – „zahubili muža veľkých schopností...“ Môžeme si len domýšľať, kto boli vrahovia člena kráľovskej rodiny. Relikvia sa vrátila, ale nenávisť zostala. Plynuli stáročia a relikviu vo veľkom utajení opatrovali krakovskí biskupi. Poľsku v rokoch 1434-1444 de facto vládne biskup Zbigniew Oleśnicki (1389 - 1455) v mene maloletého kráľa Vladislava III. (1424 - 1444), neskoršieho vládcu Poľska a Uhorska. Biskup bol známy ostrou politikou husitizmu a práve jeho pričinením, ako aj na naliehanie pápežského legáta Caesariniho neskôr poľský kráľ porušil Segedínsky mier z júna 1444 a vystrojil výpravu proti Turkom. Na ňu sa vydal ako „posledný križiak Európy“, obdarený Oleśnického požehnaním a s najsvätejšou relikviou, ktorej samotná žiara a svätosť mala poraziť pohanov spod znaku polmesiaca. Porazila, samozrejme, ale benátsku flotila a poľsko-uhorskú armádu pod velením Jána Korvína – Huňadyho (1358-1456). Skutočnosťou ostáva, že Vladislav III sa z bojiska pri Varne vo východnom Bulharsku nikdy nevrátil a ani jeho telo sa nikdy nenašlo.10 Ak popustíme uzdu fantázii, môžeme uvažovať aj o tom, že bol vzatý do zajatia a s mocnou relikviou „proroka Issu“ prepašovaný do Svätej zeme – obzvlášť ak tí, ktorí ho opustili počas hroznej bitky pri Varne ešte dlho šírili zvesti, ako sa kráľ zachránil z tej pohromy. Všimnime si však, že po roku 1444 začína v Poľsku narastať svojvôľa šľachticov a napriek okázalým víťazstvám, keď Poľsko prichádza na vrchol moci za kráľa Žigmunda I. Starého (1467-1548), potom už len prudko klesá ku anarchii, rozdeleniu a porobe – ku skutočnej calamitas Regnum. Chýbala tu azda žiara a moc svätého grálu? Medzitým kráľ podľa našej hypotézy uniká v prestrojení za mnícha či obchodníka s relikviou a neveľkým sprievodom späť do Európy. Bezúhonná povesť a znalosť jazykov mu otvárajú brány kláštorov, v ktorých rozpráva o Svätej zemi, o veľkej bitke, z ktorej vyviazol, a to robí na všetkých dojem. Nakoniec sa usadí ako rezident niektorého španielskeho kláštora, keďže úžitok z takejto relikvie so sebou prináša možnosť pokojného dožitia. Pod zachovaním najvyššieho tajomstva nadviazal kontakt so svojím mladším bratom, čo vysvetľuje posolstvo dvakrát vyslané do Španielska, ako aj dlhé vyjednávania Kazimíra IV. Jagellonského (1427-1492) týkajúce sa obsadenia poľského trónu, na ktorý zasadol až v roku 1447. Možno nie je náhoda, že práve po roku 1444 neúmerne vzrastá politický a ekonomický význam Španielska. A po roku 1492 sa Španielsko a Portugalsko stávajú koloniálnymi mocnosťami. Stalo sa tak iba vďaka Kolumbovým objavom? Vráťme sa však k nášmu zoznamu, k desiatej možnej lokalite svätého grálu: 10. Valencia – podľa viacerých autorov a cirkevných hodnostárov sa už od 12. storočia nachádza v španielskom stredomorskom prístavnom meste svätý grál. V súčasnosti sa Santo Caliz v stredoveku ukrytý v severnom Aragónsku nachádza v katedrále Panny Márie. Nemožno si nevšimnúť, že horná časť tu uchovávaného kalicha je autentická, dolná bola pripevnená neskôr, keď sa už rozvinul jeho kult. Odborníci však tvrdia, že ide iba o jeden z viacerých kalichov stotožňovaných s najdôležitejším predmetom kresťanstva. 11. Ďaleký sever – existuje pravdepodobnosť, že poklady templárov boli odvezené na európsky Ďaleký Sever. Aj keď dôkazy na to neexistujú, v súvislosti s tým, že templári boli zruční námorníci by sme sa mali zamyslieť nad tým, či neprekonali arktické moria a neukryli svoje bohatstvo v jaskyniach nórskych fjordov alebo na polostrove Kola. 12. Dolné Sliezsko – templári sa vyskytovali aj v Dolnom Sliezsku a v severozápadnom Poľsku. Existujú dve základné možnosti ukrytia ich pokladov: samotnými rytiermi v niektorej z komandantúr v Poľsku (pričom bádatelia v tejto súvislosti upozorňujú predovšetkým na podzemie zámku v Bolkove) a potom nacistami v čase druhej svetovej vojny, teda v dobe, keď dochádzalo k masovému rabovaniu umeleckých predmetov na okupovaných územiach. 13. Kaukaz – počítať by sme mali aj s možnosťou, že časť templárskych pokladov mohla byť odvezená na Východ, presnejšie do tých oblastí Gruzínska a Arménska, ktoré prijali kresťanstvo dávno predtým, ako na Západe vznikli ktorékoľvek rytierske rehole. A opäť, podobne ako v prípade Ameriky, sa stretávame s ohlasom udalostí, ktoré sa odohrali už pred stáročiami. Nachádzajú sa tu horské svätyne vybudované na spôsob templárskej architektúry, tradičné odevy pripomínajúce križiakov, dokonca i zbrane podobné templárskej výzbroji: jednoduché dlhé meče, dýky a namiesto kopije – dlhé kresacie pušky. Podobne, ako aj do iných regiónov známych tradíciou svätého grálu, boli na prelome tridsiatych a štyridsiatych vyslané vedecké expedície z nacistického inštitútu Ahnenerbe,11 ako píše ruský autor Boris Šarov: „Keď na severnom Kaukaze utíchli boje ruského impéria s moslimami, vypravili sa tu celé vlny historikov a bádateľov. Rusko stálo tvárou v tvár neznámemu svetu a Kaukaz mu na oplátku ukazoval veci, o ktorých sa dovtedy európskym historikom ani len nesnívalo. Karpatské národy poskytli ruským vedcom nevyčerpateľný zdroj fantazírovania. Etnograf Arnold Ziesserman, cestovateľ Jevgenij Markov a iní ruskí bádatelia 19. storočia, ochotne videli v nich potomkov križiakov, ktorí sa v stredoveku vybrali brániť Boží hrob a potom sa usadili na Kaukaze. Naproti tomu však v obyčajoch týchto národov chýbali informácie o ich pôvode od vojakov Krista. Namiesto toho však nechýbali dôkazy iného druhu – z oblasti hmotnej kultúry, ako aj keramika, architektúra, 10 V tejto bitke štvornásobná presila tureckých vojsk pod vedením sultána Murada II. porazila tridsaťtisícovú poľskouhorskú armádu a napoly ju zničila. Smrť Vladislava III. v bitke spôsobila, že České a Uhorské kráľovstvo zostali v rukách štvorročného Ladislava Pohrobka. Bulhari nazvali Vladislava III. na pamiatku tragickej bitky „Varnenčik“ a dodnes ho považujú za svojho hrdinu. 11 Forschungsgemeinschaft Deutsches Ahnenerbe (Výskumná spoločnosť nemeckého dedičstva predkov) bola inštitúcia SS, ktorej hlavnou úlohou bolo dokazovať rasové teórie o pôvode a nadradenosti nordickej rasy. Vznikla 1.júla 1935 z iniciatívy Heinricha Himmlera a Richarda W. Darrého. Počas dekády svojej existencie vykonávala archeologické, antropologické a historické výskumy často veľmi bizarného zamerania, ako aj vysielala expedície do mnohých oblastí sveta, vrátane Tibetu. V rokoch 1939-1945 sa inštitúcia podieľala na vývoze vzácnych kultúrnych a sakrálnych predmetov z krajín dobytých Treťou ríšou, ako aj experimentovania na ľuďoch. 46 47 výzbroj či dokonca ... pivovarnícka tradícia. Známy ruský vedec 19. storočia Grigorij Prozriteljev našiel reliéfy a skalné rytiny v údolí riek Biešgon a Kjafar, ktoré znázorňujú boj rytierov. Tí sú podobní stredovekým križiakom s tým, že ich plášte a štíty zdobí templársky kríž. Jeden z nich drží v ruke kalich. Niektorí bádatelia tvrdia, že pramene samotného kultu kalicha, ako aj korene európskeho rytierstva vo všeobecnosti sa preniesli na Kaukaz so sídlom v dolinách Bešgony a Kajfaru. Tam archeológovia našli astronomické „pohárové kamene“, z ktorých každý bol súčasne „čašou, kameňom i knihou s hviezdnymi zápismi“. To sa presne zhoduje s opismi svätého grálu v európskych rytierskych eposoch ... Prirodzene dobrodruhovia z Ahnenerbe nemohli nevedieť o týchto teóriách, ktoré horúčkovito nasledovali, ale dostať sa do Tibetu, Indie či Južnej Ameriky po vypuknutí druhej svetovej vojny bolo už zložité. Alpy starostlivo preskúmali, ale keďže sa v nich nič nenašlo, obrátili pozornosť na záhadné hory Kaukazu, ktoré vyzerali celkom perspektívne. A tak sa v oblasti postupujúcej nemeckej armády ocitol aj pre Árijcov posvätný Elbrus, nie iba tajomný Asgard, ale aj potomkovia križiakov, ktorí celkom určite chránili nejaké tajomstvo, možno, že aj samotný svätý grál.“12 14. Etiópia – presnejšie Aksúm. Jedno z centier kresťanstva etiópskeho obradu. Traduje sa, že práve tu bola vyvezená a pred svetom ukrytá archa zmluvy.13 Hoci samotná Aksúmska ríša padla na prelome 9. a 10. storočia, jej niekdajšie hlavné mesto existuje doteraz a nachádzajú sa v ňom stopy po križiackych rytieroch. Preto to môže byť ďalšia z adries, na ktorej bol ukrytý svätý grál.14 15. Ostrov Maurícius – túto lokalitu podávam skôr pre zaujímavosť, nie ako presnú adresu. Ako udávajú odborníci na dejiny tajných spolkov a združení, práve tu sa mali uchýliť členovia spoločnosti rosenkruciánov. Tí boli nielen strážcami pokladov – tak napríklad známy taliansky filológ a spisovateľ Umberto Eco ich stotožňuje s templármi, ktorí sa po pohrome, akú im pripravil francúzsky kráľ Filip IV. Pekný po roku 1307 uchýlili do ilegality a založili rosenkruciánsky rád. Poľský autor Jacek Golędzinowski o príslušníkoch tohto tajomného spoločenstva napísal: „Tvrdí sa, že praví, originálni rosenkruciáni emigrovali do Indie, kde vymenili protestantizmus za budhizmus. Tento názor sa zdá byť nepodložený, keďže rukolapné svedectvá činnosti bratstva nesiahajú ďalej ako na ostrov Maurícius. Nespochybniteľným faktom však zostáva existencia rosenkruciánskeho sídla na Mauríciu už od roku 1736... Ostrov sa nachádza v Indickom oceáne, približne v polovici cesty medzi Afrikou a Indiou a bol objavený Portugalcami v roku 1505. Kolonizovali ho Holanďania v roku 1638, ktorí ho pomenovali podľa kniežaťa Mauricea de Nassau. Francúzi sa ostrova zmocnili v 18. storočí, pričom ho premenovali na Ile de France. Keď ho v roku 1814 prevzali Angličania, pôvodný názov mu vrátili. Je možné, aby bol legendárnym al-Damcarom – mestom rozenkruciánskych mudrcov – vlastne Maurícius a tam by sa mal nachádzať aj posvätný kalich? 16. India – podľa niektorých odvážnych názorov miesto, kam sa mali odobrať duchovní potomkovia templárov a neskorších rozenkruciánov. Otázne však ostáva, či by sa v takom prípade skôr nerozptýlili v budhistickom alebo hinduistickom svete indických náboženstiev, ako prežívali v uzatvorenej enkláve. Ďalší autori vyslovili tiež extravagantnú mienku, že mohli odísť do Himalájí a tam založiť svoj vlastný kláštor po konverzii na lamaizmus.15 Samozrejme, že ide len o hypotézu, ktorej stupeň pravdepodobnosti je veľmi malý, napriek tomu však vyšší od nuly. 17. Slovensko – vo svetle toho, s čím som sa mal v publikáciách vydaných na Slovensku zoznámiť,16 som takmer presvedčený o tom, že templárske poklady a teda aj svätý grál by sa mohli nachádzať v niektorom z predpokladaných templárskych sídiel na slovenskom území, kde po nich okrem iného pátrali kališníci, členovia bratstva Siedmych hviezd, nacistickí vedci z Ahnenerbe a ďalší dobrodruhovia. Čo sa však stalo s pokladmi templárov? Ja osobne sa domnievam, že časť z nich už bola objavená, dokonca jednou z najzaujímavejších osobností stredoveku – alchymistom Nicolasom Flamelom (1330-asi 1417). Michael Baigent a Richard Leigh17 o ňom píšu okrem iného aj to, že spočiatku pracoval v Paríži ako kopista.18 Vďaka tomuto zamestnaniu mal stály prístup aj ku mnohým vzácnym knihám a dokumentom, odtiaľ tiež pramenia jeho hlboké znalosti matematiky, architektúry, grafiky, alchýmie, kabbaly, ako aj iných tajných umení. Podľa tradície neuveriteľne zbohatol vďaka tomu, že sa počas zbožnej púte do Santiaga de Compostelly dostal ku alchymistickej knihe, vďaka ktorej mal v roku 1382 údajne vykonať transmutáciu olova na zlato a získal si aj priateľstvo Blanky Navarrskej, neskoršej manželky francúzskeho kráľa Filipa VI. (1293 – 1350). Otázkou zostáva, odkiaľ sa jeho legendárne bohatstvo skutočne vzalo a pokiaľ sa neprikloníme k názoru o úspešných alchymistických pokusoch, môžeme uvažovať aj o tom, že sa dostal na stopu templárskeho pokladu ukrytého v onen nešťastný piatok 13. októbra 1317; to, čo teda nevyšlo chamtivému francúzskemu kráľovi a jeho nohsledom, to sa podarilo skromnému pisárovi z Paríža. K tomu mal väčšie možnosti a znalosti, ako ktokoľvek iný v jeho dobe – ako kopista kníh a rozmanitých dokumentov, keďže kníhtlač bola vynájdená až v roku 1445 a v tých časoch sa o reprografii nikomu ani len nesnívalo. Keďže Flamel listiny prepisoval, chtiac-nechtiac sa musel oboznámiť s ich obsahom. Mohlo ísť o zápisnice z vypočúvania templárov, správy zvedov a kráľovských úradníkov, ako aj iné dokumenty, ktoré ho mohli ako celok priviesť na stopu ukrytého templárskeho bohatstva. V roku 1382 mal päťdesiatdva rokov a bol teda schopný aj fyzicky vyzdvihnúť poklady z ich úkrytov, stať sa zo dňa na deň natoľko bohatým, aby mohol kúpiť všetky ďalšie miesta, na ktorých sa nachádzali. Domnievam sa, že celá akcia získania takého ohromného bohatstva sa zakladala na diskrétnom prevzatí budov alebo pozemkov, na ktorých sa templárske poklady nachádzali. Tak to bolo najbezpečnejšie a nepriťahovalo to pozornosť na osobu kupujúceho, navyše chráneného legendou o vlastníctve mýtického kameňa mudrcov. To však nie je všetko, pretože aj keď podľa tejto tézy už poklad templárov v podstate neexistuje, dodnes stoja domy, kostoly, kaplnky a nemocnice, ktoré založil Nicolas Flamel – muž, ktorý ho objavil a na väčšiu chválu Boha a osoh ľuďom zužitkoval v duchu renesancie, ktorá mala ešte len nastúpiť a Terenciovej slávnej vety Homo sum, et nil humanum a me alienum esse puto ... 12 Šarov, B.: Św. Graal: Czy tego szukał Hitler na Kaukazie? S. 26. In: Tajny XX wieka. 2012. 13 Jesenský, M.: Po stopách ztracené archy. Ústí nad Labem, AOS Publishing, 2001. Slovensky ako Jesenský, M.: Po stopách Indiana Jonesa. Pátranie po biblickej arche zmluvy. Nitra, Interkozmos, 2000. 14 Leśniakiewicz, R.: Templariusze, wulkany i złote bolidy. Jordanów, 2001. Elektronická verzia dostupná na: http:// www.templariusze.org/platformy/szablony/tmplszlk.php?skr=legenda&platforma=Legenda%20i%20skarb%20temp lariuszy&next=10&pos=10&ile=23&ilepoz=30 [Cit. 12.3.2013]. 15 Golędzinowski, J.: Jawne historie tajnych stowarzyszeń. Łódź, Poprzeczna Oficyna Wydawnictwo, 1990. 16 Jesenský, M. – Matula, P.: Po stopách templárov na Slovensku. Bratislava, Goralinga, 2008. 17 Baigent, M. – Leigh, R.: The Elixir and the Stone: Tradition of Magic and Alchemy. London, Viking, 1997. Poľské vydanie Baigent, M. – Leigh, R.: Eliksir i kamień. Warszawa, Amber, 1998. 18 Nicolas Flamel sa narodil roku 1330 v Pontoise. Svoj kopistický úrad mal najskôr blízko Cimitière des Innocens, neskôr pri kostole St. Jean de la Boucherie v Paríži. Podľa najdôveryhodnejšieho prameňa Flamel zomrel 22. marca 1417 v Paríži. Bol zbožným katolíkom a spolu s manželkou Perenellou viedli na parížskej ulici Rue de Montmorency od roku 1407 útulok pre chudobných. Ten stojí dodnes a je najstarším domom v meste. Boli známi svojou štedrosťou a dobročinnosťou: Flamel založil počas života štrnásť nemocníc, tri kaplnky a dal obnoviť sedem kostolov. Z jeho nadácie boli rozdeľované milodary údajne ešte v roku 1742. 48 49 Templáři na Vsetínsku Mgr. Pavel Mašláň Vsetín sa môže popýšiť priamou spojitosťou s templármi, prvá zmienka o tomto meste totiž pochádza z listiny vydanej v roku 1308 a vzťahuje sa k prenájmu templárskych dŕžav pánom z Kravař. Napriek krátkemu obdobiu, keď templári na Vsetínsku pôsobili, tu nepochybne zanechali významnú stopu. Nasledujúci príspevok vysvetľuje, akým spôsobom ovplyvnilo vlastníctvo templárov kolonizáciu Vsetínska a predstavuje stredovekú históriu regiónu v kontexte dejín českých krajín. Mimoriadny význam má toto poznanie aj pre dejiny prihraničných oblastí Slovenska. Územie časti dnešnej Žilinskej župy – Kysuce a Bytčiansko –z tohto pohľadu totiž priamo susedilo s templárskou dŕžavou v údolí Bečvy na východnej Morave. Oddeľovalo ich od seba iba pohorie Javorníkov vytvárajúce prirodzené, nie však nepriestupné slovensko-moravské rozmedzie. Počínajúc rokom 1297, keď na Vsetínsku získavajú majetky templári pod vedením komtura Ekka z komendy v Čejkovicích, až do roku 1308, teda vojenská rehoľa priamo písala dejiny tohto regiónu. Keďže zachované písomné pramene nie sú zatiaľ rozsiahle, môžeme situáciu na slovensko-moravskom pohraničí v súvislosti s templármi zatiaľ modelovať iba hypoteticky. Treba si však uvedomiť, že templárska enkláva na východnej Morave však neexistovala v právnom, ani politickom vákuu a že pokiaľ ovplyvňovala život okolitých regiónov na českej strane, niet dôvodu pochybovať o tom, že podobne to bolo i na strane slovenskej. Úvod Město Vsetín se může pyšnit svojí spojitostí s templáři, první zmínka o městě totiž pochází z listiny vydané roku 1308, za účelem pronájmu templářských držav pánům z Kravař. Navzdory krátkému období, kdy templáři na Vsetínsku působili, zde zanechali významnou stopu, co se kolonizace oblasti týká. Bohužel pátrání po působení řádu je omezeno nedostatkem písemných i archeologických pramenů. Cílem příspěvku je ozřejmit jakým způsobem ovlivnila držba templářů kolonizaci Vsetínska a představit středověkou historii oblasti v kontextu dějin českých zemí. Morava ve 13. století Doba 13. století je přelomovým obdobím pro dějiny českého státu ve středověku. V tomto období se utváří z přemyslovských držav mocný státní útvar, jenž prostřednictvím svého vládnoucího rodu ovlivňuje středoevropskou politiku. Po předchozích zmatcích a rozbrojích v 12. století se také Morava stává nezpochybnitelnou a nedělitelnou součástí českého státu. Zaniká stará soustava údělných knížectví a na Moravě se vytváří nové správní a soudní struktury. Zároveň dochází ke konsolidaci vnitřních hospodářských a sociálních poměrů přemyslovských držav. Jedním z nejdůležitějších jevů této doby je kolonizace neosídlených oblastí na Moravě. Počátky kolonizace můžeme sledovat již v druhé polovině 12. století, kdy demografické tlaky vedou k zakládání vesnic na dosud neosídleném území v okolí moravských nížin. Ve 13. století nárůst obyvatelstva spolu s technickými inovacemi v zemědělství vytvoří předpoklady pro zakládání nových vesnic v zemědělsky nevyužívaných podhorských a horských oblastech Moravy. V souvislosti s kolonizací lze sledovat vznik měst, rozvoj řemesel, těžbu drahých kovů, jenž společně vyústí k proměně středověké společnosti a hospodářskému rozmachu českého státu.1 V této době vytvořená středověká kulturní krajina, spolu se sítí venkovských sídlišť a měst, přetrvala v některých aspektech až do 19. a první poloviny 20. století.2 (Miloš Jesenský) 1 Klápště, J.: Proměna českých zemí ve středověku. Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 2012. Válka, J.: Dějiny Moravy I. Středověká Morava (Vlastivěda moravská, nová řada). Brno, Múzejní a vlastivědná společnosť v Brně, 1991 2 Měřínský, Z.: Morava a Slezsko ve století posledních přemyslovců (1197-1310). S. 28. In: Morava ve středověku. Brno, 1999. 50 51 Změny zasáhly i hornatou oblast východní Moravy. Její osídlení bylo ještě ve 12. století minimální. Plocha vesnických sídel zde nepřekročila hranici starého sídelního území, jenž bylo vytvořeno již v období Velké Moravy. Pás moravských hor dlouho sloužil jako nárazníkové pásmo mezi državami přemyslovců na Moravě a arpádovskými Uhrami. Tuto situaci lze dobře doložit na Lucké provincii, nacházející se na jihu mezi řekou Moravou a Váhem. Jednalo se o tzv. confinium – pomezní pásmo, území bylo chápáno jako obranná nárazníková oblast, chránící před vpádem cizích vojsk. Kvůli častým nájezdům je Lucko ponecháno neosídleno až do 13. století, kdy se hranice mezi uherským a českým královstvím ustálí a tato oblast je kolonizována. Zároveň se Lucká provincie proměňuje ve správní oblast, jejíž centrum někteří umísťují na královský hrad Brumov.3 Nás z území východní Moravy zajímá hlavně oblast údolí vsetínské Bečvy, jenž je poprvé v pramenech zmiňována roku 1297. Toto území obklopené horami je málo vhodné k intenzivnímu zemědělství, proto k jeho většímu osídlení dochází, až na konci 13. a ve 14. století, což je později než u ostatních oblastí východní Moravy. Celé toto území bylo dříve majetkem panovníka, až ve 13. století se dostávají jeho části do vlastnictví šlechty, jenž je začíná osídlovat. Toto vytváření šlechtických držav, stávajících se dědičné, je také jedním z významných jevů 13. století. Co se týká sousedních oblastí Vsetínska, probíhá zde kolonizace rychleji a intenzivněji. Na jihu je nejspíše na počátku 13. století postaven královský hrad Brumov, mající za úkol bránit Vlárský průsmyk a stává se oporou prosazování královi moci v oblasti. Po založení Brumova, můžeme pozorovat v jeho okolí čilý kolonizační ruch, k němuž přispívá i politika olomouckého biskupa Bruna ze Schauenberka. Olomoucký biskup je také vlastníkem území severně od Vsetínska a organizuje zde kolonizaci severního pásu Hostýnských vrchů a Rožnovské Bečvy. 4 Roku 1261 nechává broumovský kastelán Smil ze Střílek založit cisterciácký klášter ve Vizovicích, jenž organizuje kolonizaci horských oblastí, jihozápadně od Vsetínska.5 K vlastní kolonizaci Vsetínska je prvním písemným dokladem listina Protivy z Doubravice z 30. září roku 1297.6 Z ní se dovídáme, že jmenovaný šlechtic částečně prodal za 250 hřiven stříbra a částečně odkázal pro spásu své duše řádu templářů zastoupených komturem Ekkem, své dědičné statky ležící po obou stranách řeky Bečvy („super utrumque litus aque dicte Beyx“), které dříve koupil za přítomnosti osob v listině jmenovaných. Jaké majetky Protiva převáděl se nedozvídáme, v listině je území označené jako „celé řečené dědictví vcelku se vším příslušenstvím, lesy, pastvinami, vodami, lovem ryb, poli obdělávanými i neobdělanými.“ Půda, kterou Protiva před rokem 1297 na Vsetínsku získal, byla z největší pravděpodobností šlechtická a ne královská. Dle pozdějších nároků vizovického kláštera na území na Vsetínsku, mohl být dřívějším majitelem broumovský purkrabí Smil ze Střílek, leč bližší informace nám o tom chybí.7 Díky práci archiváře Jindřicha Šebánka můžeme počítat z pravostí listiny a její vyhotovení umístit do templářské písařské dílny.8 Máme zde tedy písemně potvrzenou templářskou držbu na Vsetínsku. Co se týká vlastního řádu, první zmínka o jeho působení na území Čech pochází z první poloviny 13. století.9 Navzdory tomu, že se jednalo o nejstarší rytířský řád, se jeho členové dostali na území českého království se zpožděním oproti johanitům a řádu německých rytířů. Oba tyto řády se těšily panovnické přízni, každý měl kolem dvou desítek komend a patřila jim celá panství. Templáři měli v Čechách a na Moravě pouze čtyři komendy, a to v Praze na Starém městě, v Uhříněvsi, Čejkovicích a Jamolicích. Dvě posledně jmenované komendy se nacházely na Moravě a vzhledem k dalšímu vývoji templářského řádu u nás to byly nejspíše i komendy nejvýznamnější. Pro námi sledovanou oblast Vsetínska hraje největší roli komenda v Čejkovicích, první zmínka o ní pochází z roku 1248.10 V posledních letech 13. století se v souvislosti s touto komendou často zmiňuje jméno komtura Ekka. Dle titulatury na listinách, lze vidět, že z Ekka se stal představený celého řádu v Čechách a na Moravě (titul magister orbis templi per Bohemia met Moraviam). V rámci velkopreceptorátu templářů na přelomu 13. a 14. století dochází k ustanovení tří teritorií zemských komturství. Jedno pro Porýní, další pro Polsko, Pomořany a Braniborsko a poslední pro Čechy, Moravu a Rakousko. Dále lze vysledovat, že čejkovický konvent byl odpovědný za statky templářů v Rakousku a zároveň sloužil jako domácí dům pro Ekka a tudíž jako hlavní sídlo pro všechny tři země. 11 O samotném Ekkovi toho nevíme mnoho. Dle toho, že se jeho jméno objevuje na listinách v první půli roku 1292, poukazuje Libor Jan na možnost, že se do Evropy dostal až po pádu Akkonu. I jeho původ zůstává záhadou, pravděpodobně pocházel ze šlechtického rodu z německé jazykové oblasti, jak ukazuje jeho jméno, jenž je domácí podobou jména Ekhard.12 Ekko se také pohyboval v prostředí pražského královského dvora. Jeho řádovou karieru lze označit za úspěšnou, podařilo se mu stát se představeným pro Čechy Moravu a Rakousko a za jeho působení můžeme pozorovat také větší diplomatickou aktivitu templářů. Také na panovnickém dvoře si Ekko dokázal získat významnou pozici, o čemž svědčí využití jeho služeb ve prospěch habsburské kandidatury na český trůn.13 V situaci kdy dochází ke konsolidaci templářských držav na Moravě, která mohla být začátkem další expanze řádu, se ve Francii začíná rozbíhat proces proti templářům. A z tohoto období pochází druhá listina, osvětlující působení templářů na Vsetínsku. Byla vydaná Vokem z Kravař 3. března roku 1308 a není tak skoupá na informace jako 3 Mitáček, J.: Campus lusco – proměny jedné otázky. S. 155-169. In: Východní Morava v 10. až 14. století. Brno, 2008. 4 Janiš, D. – Kohoutek, J.: Středověké osídlení. Lanšrkoun. S. 131-138. In: Okres Vsetín Rožnovsko Valašskomeziříčsko a Vsetínsko. Lanškroun, 2002. Janiš, D. - Kohoutek, J: Hrady a jejich úloha ve struktuře osídlení horního Pobečví. S. 179-195. In: Archaeologia historica 27. 2002 5 Borovský, T.: Listina Smila ze Střílek a založení vizovického kláštera. S. 11-27. In: Východní Morava, dějiny-lidé-krajina 1. Zlín, 2011. Šebánek, J.: Vizovické listiny k otázce Smila ze Střílek z r. 1261 jako historický pramen především osídlení Valašska. S. 29-39. In: Valašsko, sborník o jeho životě a potřebách. Ročník VIII, 1959-1961. 6 Codex diplomaticus et epistolaris Moraviae (CDM). Sv. V. Brno 1950, č. 77, s. 79-80. Šebánek, J.: Tři nejstarší doklady o Vsetíně. S. 88. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity C 8. 1961. 7 Janiš, D. - Kohoutek, J.: Středověké osídlení. S. 137. In: Okres Vsetín Rožnovsko Valašskomeziříčsko a Vsetínsko. Lanškroun, 2002. 8 Šebánek, J.: Tři nejstarší doklady o Vsetíně. S. 81. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity C 8. 1961. 9 Fontes rerum Bohemicarum. Sv. II. Ed. Josef Emler, Praha 1874-1875, s. 303-304. 10 Skřivánek, F.: Templáři v zemích koruny české ve světle archivních pramenů. Praha, Klub pro českou heraldiku a genealogii. 2003, s. 23. 11 Jan, L.: Působení a struktura templářského řádu v Čechách a na Moravě. S. 25. In: Mitáček, J. (ed.): Ad musealem laborem. PhDr. Slavomíru Brodesserovi k šedesátým pátým narozeninám. Brno, 2005. 12 Tamtéž, s. 26 13 Jan, L.: Hodnostáři duchovních řádů na dvorech posledních Přemyslovců. S. 259. In: Česko-rakouské vztahy ve 13. Století. Příbram, 1998. 52 53 předchozí dokument.14 Vydavatelem listiny byl sice Vok, ale faktem je, že listinu koncipoval templářský písař.15 Popisuje se v ní rozsáhlá transakce mezi templáři a jmenovaným velmožem, kdy Ekko majetek řádu na Valašsku pronajal Vokovi a jeho dědicům na dobu 31 let. V listině je poprvé v historii zmíněn Vsetín (Setteinz), tehdy jako osada trhová. Mimo jiné je předmětem transakce i hrad Freundensberk, jehož přesná lokalizace je doposud neznámá.16 Podmínky smlouvy dokazují kolonizační činnost, kterou templáři zahájili na území Vsetínska a v níž měl pronajimatel nadále pokračovat. Templáři si dle smlouvy ponechávají patronátní právo ke stávajícím a i v budoucnu postaveným kostelům. Ke každému kostelu náležel svobodný lán a měřice žita a ovsa z každého lánu. V listině se konkrétně zmiňuje jediný kostel a to ve Vsetíně, ke kterému náležel mlýn. Templáři si také ponechávají území na obou březích potoka Rokyténky, až k jeho ústí do řeky Bečvy, kde panoval čilý kolonizační ruch organizovaný templáři. Obě smluvní strany mají právo v lese lovit a těžit dřevo, v souvislosti s tím má být každé nově vyniklé vesnici přidělen takový kus lesa, aby pokryl její spotřebu dřeva. Do budoucna má řádu také patřit polovina všech výnosů, jež by majiteli plynula z případné těžby kovů. Po vypršení smlouvy se na klučení lesa mají společně podílet jak Vok se svými dědici, tak i templáři a počítá se s uzavřením smlouvy nové. Lze vidět, že během krátkého působení templářů zde kolonizační činnost pokročila, ale ještě není ukončena. Počítá se s dalším zakládáním vesnic a kostelů, klučením lesa a i s případnou hornickou činností. Vlastní Vsetín se rozkládal na vyvýšenině nad řekou Bečvou. Jádrem městečka bylo lichoběžníkové náměstí, dle jeho velkého rozměru předpokládal zakladatel, že se město bude rychle rozrůstat. Zde se pořádaly trhy, díky čemuž se město stalo centrem pro okolní vesnice. Jižní stranou náměstí probíhala komunikace z Valašského Meziříčí do Uher. Tato komunikace byla také nejspíše jedním z důvodů ke kolonizační činnosti v oblasti. Dle celkového vyznění listiny se dá předpokládat, že templáře vedla k pronájmu území kampaň, která se proti nim rozpoutala ve Francii. Možná chtěli počkat, až se vyhrocená situace uklidní a poté se opět začít věnovat kolonizaci Vsetínska. Ale k návratu templářů na Vsetín již nedošlo. Po zrušení templářského řádu roku 1312, zůstává Vsetínsko v držení pánů z Kravař. Doposud je otázkou, jak se ke smlouvě postavil řád johanitů, k němuž přešly majetky templářů. Ostatně obě zmiňované listiny se dochovaly v johanitském archivu.17 Ještě několik málo informací k situaci v údolí Bečvy, přináší listina krále Václava III. z května roku 1306.18 Z listiny se dozvídáme, že král plánoval založit při soutoku Ratibořky a Bečvy cisterciácký klášter „Thronus regis“. Samotné založení kláštera, už není realizováno, protože téhož roku je mladý panovník zavražděn v Olomouci. Listina ovšem svědčí o tom, že panovník vlastnil v údolí Bečvy území, na němž chtěl vybudováním kláštera učinit a tím zde zaujmout pozici vůči okolním šlechtickým pánům. Ze zmiňovaných listin lze tedy částečně vysledovat kolonizační aktivitu, která zasáhla území Vsetínska na přelomu 13. a 14. století. Tato horská oblast skýtala možnost osídlení pouze v údolí řek, kde bylo možno provozovat zemědělství. Jedná se o začátek aktivity, jejímž následkem se zde utvořila síť vesnických sídel, která přetrvala až do současnosti. Tento základ osídlení byl v 16. století dotvořen kolonizací Valašskou. O tom, že kolonizace horského terénu nebyla pro obyvatele jednoduchou záležitostí, svědčí listina Lacka z Kravař vydaná na počátku 15. století pro nedaleké rožnovské panství, které má podobné přírodní podmínky jako Vsetínsko. V ní se píše: „Poddaní naši… sužováni bývají buďto pro nedostatek obilí, kteréž na ně pro položení místa neúrodného velmi často přichází, i tolikéž pro množství jelenů, jichžto všedním jedením to, což se jim urodí, spaseno bývá.“19 Závěr Oblast Vsetínska nacházející se v hornaté oblasti zasáhla středověká kolonizace, až na konci 13. století. Souvisí s celkovou kolonizační činností na území Moravy, která byla jedním z významných jevů 13. století, kdy dochází k ustálení sídelní oblasti. Vsetínsko je oproti jiným oblastem významné z důvodu, že kolonizační činnost je zde po krátkou dobu řízena řádem templářů. Dochází zde také k propojení regionálních dějin s dějinami evropskými, kdy proces s templáři ve Francii ovlivnil majetky templářů na Vsetínsku. Přes světlo které vrhají na oblast Vsetínska dvě listiny spojené s templáři, zde zůstává spousta otázek nezodpovězených a čekajících na další objasnění. 14 CDM VI, č. 17, s. 13-15. Šebánek, J.: Tři nejstarší doklady o Vsetíně. S. 91-92. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity C 8. 1961. 15 Šebánek, J.: Tři nejstarší doklady o Vsetíně. S. 84. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity C 8. 1961. 16 Kohoutek, J.: Výzkum středověkých hradů v oblasti Vsetínských vrchů. S. 241-254. In: Archaeologia historica 16. 1991. 17 Baletka, T.: Páni z Kravař, Z Moravy až na konec světa. Praha, 2003, s. 143. 18 Šebánek, J.: Tři nejstarší doklady o Vsetíně. S. 89-91. In: Sborník prací filozofické fakulty brněnské univerzity C 8. 1961. 19 Janiš, D. – Kohoutek, J.: Středověké osídlení. S. 139. In: Okres Vsetín Rožnovsko Valašskomeziříčsko a Vsetínsko. Lanškroun, 2002. 54 55 Vývoj sídiel a cirkevnej organizácie na Liptove v 12. – 14. storočí Mgr. Peter Račko, PhD. Tak, ako javisko s príslovečnými „doskami, ktoré znamenajú svet“ vytvára potrebný priestor pre rozohranie divadelnej hry, javisko regionálnych dejín vytvárajú prírodné a spoločenské danosti modelujúce podmienky jednotlivých dejstiev histórie. Ak teda máme skúmať otázku prítomnosti rádu templárov v Liptove, o ktorých sa zmieňujú renomovaní cirkevní historici minulosti ako boli napríklad Damián Fuxhoffer či Štefan Nikolaj Hýroš, mali by sme sa oboznámiť aj s dejinným rámcom, do ktorého môžeme zasadiť skúmanú problematiku templárskeho rádu v liptovskom regióne. Dejinné „kulisy“ týchto udalostí budú pritom vytvárať osídľovací proces a usporiadanie svetskej či cirkevnej správy tohto územia práve v stáročiach pôsobenia Chudobných rytierov Kristových a Šalamúnovho chrámu. (Miloš Jesenský) Pred príchodom Maďarov do Podunajska obývali územie dnešného Slovenska západní Slovania (Slovieni).1 Po páde Veľkej Moravy prišli do Karpatskej kotliny Maďari, ktorí na prelome 10. a 11. storočia založili na zabranom území uhorský štát. Po smrti prvého kráľa Štefana I. začali postupne obsadzovať územia severného, stredného a východného Slovenska. Región Liptov (jeho historické jadro tvorí územie Liptovskej kotliny ohraničené obcou Stankovany na západe a obcou Štrba na východe) sa stal súčasťou Uhorského kráľovstva až koncom 11. storočia alebo na prelome 11. – 12. storočia za vlády Ladislava I., a to vojenskou okupáciou z Turca.2 Pôvodné slovanské obyvateľstvo bolo v prevahe a vytváralo uzavreté etnické územie, o čom svedčí značný počet dodnes dochovaných topografických názvov. Najstarším známym písomným dokumentom, v ktorom sa uvádza názov Liptov („in territorio de Lyptou“), je donačná listina uhorského kráľa Ondreja II. z roku 1230.3 Vznikol zo slovného základu staroslovienskeho osobného mena „Ľub-“ (možno Ľubota), pričom tvar „ľu-“ sa vplyvom maďarčiny zmenil na „li-“.4 Kráľovský majetok Liptov bol po pripojení k uhorskému štátu územno-správne začlenený do Zvolenského komitátu (stolice). Jeho správcom bol kráľovský dvorský úradník – povereník („comes“ – vo význame gróf, veľmož, písomne doložený už v roku 1231), ktorý spočiatku sídlil pravdepodobne na hrádku v Svätej Mare, neskôr na hrade Liptov (po jeho výstavbe pred rokom 1262), kde bol kastelánom.5 V prvej štvrtine 14. storočia sa územie Liptova postupne vyčleňovalo a v roku 1339 vznikla z neho samostatná stolica na čele so županom („comes de Lypto“) Tomášom, ktorého do funkcie vymenoval panovník. V listine Tomáša z roku 1349 sa spomínajú aj štyria slúžni (úrad1 Varsik, B.: Kontinuita medzi veľkomoravskými Slovienmi a stredovekými severouhorskými Slovanmi (Slovákmi). Bratislava, VEDA, 1994, s. 13. 2 Beňko, J.: Znova o starý Liptov, ale aj Šariš. S. 655. In: Historický časopis. Roč. 39, 1991, č. 6. Podľa historikov Branislava Varsika a Ferdinanda Uličného prenikli Maďari do Liptova zo Spiša, pretože prechod od Turca vedie náročnejším terénom lemovaným pohorím Veľkej Fatry a Chočskými vrchmi. Varsik, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, VEDA, 1984, s. 211. Uličný, F.: Od začiatkov do polovice 19. storočia. S. 11. In: Liptovský Mikuláš. Bratislava, CREDO, 2006. B. Varsik si myslí, že Maďari pripojili Liptov k Uhorsku až v 12. storočí. (Varsik, B., ref. 1, s. 13.) F. Uličný tvrdí, že sa stal trvalou súčasťou Uhorska už okolo roku 1018. (Uličný, F.: Od začiatkov do polovice 19. storočia. S. 11. In: Liptovský Mikuláš. Bratislava, CREDO, 2006.) Historik Ján Beňko túto interpretáciu odmieta. (Beňko, J.: Znova o starý Liptov, ale aj Šariš. S. 655. In: Historický časopis. Roč. 39, 1991, č. 6). 3 Varsik, B.: Z osídlenia západného a stredného Slovenska v stredoveku. Bratislava, VEDA, 1984, s. 211. 4 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia (2. časť). S. 141. In: Liptov 8. Ružomberok, Liptovské múzeum, 1985. 5 Podľa historického geografa Juraja Žudela sa Liptov stal samostatnou stolicou už v 20. rokoch 14. storočia. Žudel, J.: Stolice na Slovensku. Bratislava, Obzor, 1984, s. 73. 56 57 níci) Liptovskej stolice i prvá písomne doložená generálna kongregácia (cirkevné zhromaždenie) miestnej šľachty.6 Po obsadení Liptova uhorským vojskom sa jeho územie stalo kráľovským majetkom. V blízkosti neznámej slovanskej dediny (možno Dovalovo alebo Belsko) sa usadila družina maďarských bojovníkov – strážcov krajinských zásekov (vnútornej obrannej línie Uhorského kráľovstva) a obchodnej cesty, vedúcej zo Spiša (prechádzala po pravom brehu rieky Váh).7 Prvé dediny na Liptove vznikali v 11. – 12. storočí, resp. už aj pred týmto obdobím, v čase Veľkej Moravy. Presné datovanie nepoznáme, keďže prvé priame písomné pramene, obsahujúce údaje o už existujúcich sídelných jednotkách a k nim patriacim územným majetkom, pochádzajú až z druhej štvrtiny 13. storočia. Dôležitým argumentom vzniku osád v tomto regióne pred uvedeným obdobím sú ich názvy, odvodené od staroslovienskych slovných základov: Belsko, Bobrovec, Črmnô, Hybe, Likava, Selište, Sestrč, Sielnica, Štiavnica, Teplá, Trnovec, Lisková, Ľubeľa, Malatín, Okoličné, Paludza, Palúdzka, Ploštín, Revúca, Sliač (Nižný), Smrečany, Vrbica, možno predpokladať, že aj Bobrovček, Dovalovo, Iľanovo a Ľupča, pravdepodobne tiež Svätý Peter a Trstené.8 Podľa historika Jána Beňku existovali pred 13. storočím aj dediny Svätá Mara, Bobrovník, Komjatná, Podtureň a pravdepodobne tiež Prosiek a Vlachy.9 Niektoré sídliská a ich chotáre časom zmenili názov vplyvom vlastníckych vzťahov či iných okolností (Likava – Likavka, Selište – Podhradie, Ľupča – Nemecká Ľupča – Partizánska Ľupča) alebo zanikli (Belsko, Sestrč, Paludza, Revúca, Sokolče, Svätá Mara). Pred 13. storočím boli založené osady kráľovských služobníkov: Bobrovník, Dechtáre, Jamník, Sokolče a Stošice. Bobrovník vznikol na mieste početného výskytu bobrov, ktoré miestni obyvatelia strážili, prípadne lovili pre uhorských kráľov. Po roku 1399 sa stal zemianskou osadou.10 V 12. – 13. storočí existovali aj dediny Dechtáre (jej obyvatelia sa venovali výrobe dechtu, potrebného na konzervovanie dreva pre výstavbu mostov či hradov) a Jamník, na území ktorého poľovníci chytali do prichystaných jám divú zver. Jamník bol pred rokom 1346 zemianskym majetkom.11 Po výstavbe hradu Liptov (pred rokom 1262) založili kráľovskí sokoliari osadu Sokolče (zanikla pri výstavbe vodného diela Liptovská Mara). Chov a výcvik poľovníckych sokolov pretrval až do druhej polovice 15. storočia, keď sa vlastníkmi panstva hradu Liptov, neskôr Likava, stali šľachtici, ktorí od miestnych obyvateľov požadovali roboty, vyberali dane a dávky.12 V roku 1263 Belo IV. povýšil psiarov – chovateľov a cvičiteľov lovných psov pre kráľovské poľovačky, ktorých sa zúčastňovali ako honci, na zemanov a vydelil im časť svojho majetku pri Okoličnom, na ktorom už jestvovala alebo vznikla osada Stošice.13 V prvej polovici 13. storočia vznikla na území dnešného mesta Ružomberok dedina Revúca (písomne doložená až v roku 1288). Prechádzala ňou krajinská cesta, vedúca od Zvolena a Banskej Bystrice cez Šturec a údolie potoka Revúca do údolia rieky Váh. Osada zanikla po 1. júli 1325, keď jej majetok vymenil zvolenský župan Donč za Vyšný Kubín.14 Koncom 12. storočia, keď prebiehali boje o uhorský trón, sa obe súperiace strany (panovník Imrich a jeho brat Ondrej II.) snažili získať priazeň príslušníkov majetných vrstiev – veľmožov, ktorým darovali pôdu. V roku 1218 Ondrej II. vyhlásil, že bude udeľovať majetky horných Uhier s „večným dedičným právom slobodným pánom zemanom a bojovníkom“. Väčšinou išlo o drobné pozemky, poskytnuté šľachtickým osobám – zemanom, ktorí verne slúžili panovníkovi, či už ako vojaci, rytieri alebo poslovia.15 Kráľovské donácie viedli k vzniku súkromných panstiev, ktorých vlastníkmi sa stali šľachtické osoby – zemania. Pri ohraničovaní pozemkov v Liptove bol prítomný aj kráľovský povereník – zástupca župana Zvolenského komitátu. Na niektorých majetkoch už existovali dediny alebo ich časti aj s poddanými (Belsko, Bobrovec, Črmnô, Hybe, Likava, Selište, Sestrč, Štiavnica, Teplá, Trnovec, Malatín, Okoličné, Revúca, Smrečany, Vrbica, Svätý Peter, Iľanovo, Trstené, Bobrovník, Jamník, Komjatná, Podtureň, Prosiek, Vlachy, Ráztoky a dnešná Uhorská Ves), resp. spustnuté osady (Kvačany). Prvá zachovaná donačná listina Ondreja II., ktorá sa viaže na územie Liptova, je z roku 1230 a týka sa majetku dediny Hybe a neskôr založenej Uhorskej Vsi, pomenovanej po maďarských strážcoch pohraničného pásma a krajinskej cesty.16 Dôkazom existencie Hýb v 12. storočí je ich pôvodný starosloviensky názov vo forme „Gyba“, „Gybe“ (vo význame hybký, nestály charakter potoka), ktorý zachovali spišskí Nemci („Geib“), prechádzajúci touto osadou na trhy do Liptova. O tom, že cez Hybe viedla krajinská cesta, vedúca zo Spiša, svedčí mýtna stanica, ktorá tu stála už v 13. storočí.17 V tom istom roku, ako Ondrej II. daroval Hybe, udelil zemanom aj územie v susedstve Uhorskej Vsi, na ktorom vznikla v prvej polovici 13. storočia Haukova Ves.18 Ďalšie kráľovské majetky poskytol v rokoch 1231 (neskoršia osada Beharovce) a 1233 (sídliská Revúca a Iľanovo).19 V udeľovaní donácií pokračovali aj nástupcovia Ondreja II. (Belo IV., Štefan V., Ladislav IV., Ondrej III., Karol I. Róbert, Ľudovít I. a Žigmund Luxemburský), prípadne župani ako ich zástupcovia. Ku koncu prvej polovice 13. storočia vznikla na jednom z darovaných pozemkov Detrichova Ves. Po roku 1263 boli z iniciatívy zemanov na ich 6 Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, s. 131 – 132. 7 Podľa B. Varsika a F. Uličného vojenská posádka založila na pravom brehu Váhu dedinu Uhorská Ves. J. Beňko považuje za nelogické, aby sa strážcovia usadili na začiatku Liptovskej kotliny skôr, než by dobyli celé jej územie. Beňko, J.: Znova o starý Liptov, ale aj Šariš. S. 655. In: Historický časopis. Roč. 39, 1991, č. 6 8 Uličný, F.: Od začiatkov do polovice 19. storočia. S. 10. In: Liptovský Mikuláš. Bratislava, CREDO, 2006. 9 Beňko, J.: ref. 6, s. 116, 130. 10 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia (1. časť). S. 55. In: Liptov 7. Ružomberok, Liptovské múzeum, 1983. 11 Uličný, F., ref. 10, s. 62, 82. V chotári Jamníka existovali v minulosti dnes už zaniknuté obce Svätý Duch, Čutkovo a Danišovo. Najväčšiu sídliskovú jednotku predstavoval Svätý Duch, ktorý bol jednou z najstarších dedín vo východnej časti Liptova (prvá písomná zmienka je z roku 1286). Jeho zánik sa datuje do začiatku 18. storočia, keď vrcholilo povstanie Františka II. Rákociho. Počas bojov boli okrem uvedených obcí zničené aj dediny Vavrišovo a Svätý Peter, časť Pribyliny a Hrádku. Sídliská Čutkovo a Danišovo vznikli pravdepodobne v prvej polovici 14. storočia a zanikli za neznámych okolností v prvej polovici 15. storočia. F. Uličný sa domnieva, že ich spustošilo vojsko poľského kráľa Kazimíra IV., ktoré sa v roku 1472 vracalo cez Liptov domov po neúspešnej výprave proti uhorskému kráľovi Matejovi Korvínovi. Hanuliak, V.: Stredoveké osídlenie Liptova na základe archeologických výskumov. S. 60 – 61. In: Vojtech Budinský-Krička a najstaršie dejiny Liptova. Nitra, Slovenská archeologická spoločnosť pri SAV, 1999. Uličný, F., ref. 10, s. 60 – 61. Uličný, F., ref. 4, s. 140. 12 Uličný, F.: Dejiny osídlenia Liptova do konca 16. storočia (3. časť). S. 75. In: Liptov 9. Ružomberok, Liptovské múzeum, 1987. 13 Beňko, J. ref. 6, s. 106. 14 Uličný, F., ref. 4, s. 66. Varsik, B., ref. 1, s. 214. Pri odpredaji majetku Revúcej v roku 1288 sa v listine spomína aj suUličný, F., ref. 4, s. 66. Varsik, B., ref. 1, s. 214. Pri odpredaji majetku Revúcej v roku 1288 sa v listine spomína aj susedná, dnes už neexistujúca osada „Gočal“ („Gochal“ – môže ísť o nemecký názov, ktorý v preklade znamená „Boží diel – Božie údolie“; podľa historika Ivana Chalupeckého môže mať starosloviensky pôvod), ktorá ležala pravdepodobne v údolí potoka Štiavnica. Varsik,B, ref. 1, s. 210 – 214. Kútnik, J.: O pôvode pustovníka Svorada (K počiatkom kultúrnych dejín Liptova). S. 27, 89. In: Nové obzory 11. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, 1969. 15 Slivka, K. – Hrbek, R. – Boroš, M.: Dejiny horného Liptova. Liptovský Hrádok, Mestský národný výbor – Národopisné múzeum, s. 21 – 23. Uličný, F., ref. 12, s. 118. 16 Beňko, J., ref. 6, s. 94, 96 – 97. 17 Beňko, J., ref. 6, s. 97. Uličný, F., ref. 12, s. 76. Ďalšie mýtne stanice sa nachádzali v Ružomberku a Svätom Mikuláši. Uličný, F., ref. 12, s. 130. 18 Uličný, F., ref. 4, s. 148. 19 Varsik, B., ref. 1., s. 214 – 215. 58 59 nových majetkoch založené dediny Nemecká Poruba, Dúbrava, Fiačice, Turík, Pribylina, Benice, Demänová, Bodice, Matiašovce, Pavlova Ves, Nižná Boca, Ižipovce, Madočany, Bukovina, Jánošovce, Nežitovce a Malatiná, Galovany, Kalameny, Vavrišovo a i. V priestore dnešnej Bešeňovej existovala po roku 1286 osada Marcelová, ktorú v roku 1391 získali členovia rodiny Bešeňovských, pravdepodobne potomkovia strážcov severnej hranice Uhorska, povolaní k obrane hradu Liptov.20 Najneskôr koncom 13. storočia bola pri krajinskej ceste smerom na Oravu založená osada Dubová.21 Rozdeľovanie kráľovských majetkov pokračovalo aj v 14. storočí, ale už v menšej miere ako predtým. Vznikli dediny Andice, Brezina, Brnice, Ivankova Ves (dnes Ivachnová), Beňušovce, Konská, Oztoj, Lazy, Pavčina Lehota, Križanova Poruba, Beníky, Lazisko, Jalovec a i. Názvy väčšiny zemianskych osád boli odvodené od mien, prípadne priezvísk prvých vlastníkov pozemkov, na ktorých vznikli, resp. na základe určitého prírodného objektu alebo javu, vyskytujúceho sa na ich území (napr. porastu, potoka či krajinského priechodu). Ojedinelú skupinu vlastníkov drobných majetkov tvorili poddaní, ktorí sa stali príslušníkmi synov jobagiónov – najnižšej a najchudobnejšej vrstvy zemanov. Pravidelne sa stávalo, že dostali pozemok, vyčlenený z chotára svojho bydliska, v ktorom žili ešte ako poddaní. Na tomto princípe vznikli osady Fiačice, Benice, Ižipovce a Brnice.22 Osobitnú skupinu predstavujú osady, ktoré dostali názov, resp. si ho zmenili podľa mena duchovného patróna miestneho kostola. Patria k nim Svätý Ján (názov obce po roku 1263; kostol spred roka 1327), Svätý Štefan (kostol spred roka 1272), Svätý Mikuláš (názov obce spred roka 1286; kostol z tretej tretiny 13. storočia na mieste staršej sakrálnej stavby), Svätý Peter (názov obce spred roka 1286; kostol z 12., prípadne prvej polovice 13. storočia), Svätá Mara (kostol spred roka 1288 na mieste staršej sakrálnej stavby), Svätý Kríž (názov obce spred roka 1286; kostol po roku 1300), Svätý Ondrej (názov obce spred roka 1286; kostol z konca 13. storočia), Svätá Anna (názov obce spred roka 1352; kostol spred roka 1288 na mieste staršej sakrálnej stavby) a Svätý Duch (najneskôr začiatkom 13. storočia). Kostol v Svätom Michale vznikol pred rokom 1294 z iniciatívy panovníka na jeho majetku. Od poslednej štvrtiny 13. storočia začali zemepáni poskytovať svoje doposiaľ neobývané majetky novým osadníkom, ktorých na vymedzené územie priviedli zmluvní sprostredkovatelia, tzv. šoltýsi – poddaní, pričom za odmenu získali výsadné dedičné práva (napr. richtárstvo) v novozaložených dedinách a iné výhody (napr. právo na mlyn či varenie piva). Spolu s exteritoriálnymi kolonistami boli oslobodení od poddanských prác a dávok. Práva a povinnosti obyvateľov týchto osád boli neskôr odvodené z výsad mestečka Ružomberok. Sedliacke domácnosti každoročne odvádzali zemepánom stanovenú daň a naturálne dávky, farárovi desiatok z úrody a kráľovi portálnu daň.23 Od druhej polovice 13. a v 14. storočí založili šoltýsi na nemeckom práve obce Štrba (pred rokom 1280), Važec (po roku 1269), Poruba (pred rokom 1352), Hrboltová (druhá polovica 13. storočia), Stankovany (koniec 14. storočia), pravdepodobne aj Východná (po roku 1273) a Žiar (koniec 13. storočia).24 Na čele dediny stál richtár so súdnou právomocou (v prípade menších priestupkov, ťažšie zločiny – napr. vraždy či krádeže riešil spolu s dvorským úradníkom, neskôr županom), ktorého si volila mužská časť obyvateľstva. Povinnosťou každej usadlosti bolo každoročne odvádzať panovníkovi daň a naturálne dávky, vykonávať práce pri oračke a žatve či výstavbe, resp. údržbe kráľovského hradu. Župani niekoľkokrát svojvoľne menili svoje požiadavky, na čo sa poddaní pravidelne sťažovali panovníkovi.25 Niektoré sídliská a ich chotáre časom zmenili názov vplyvom vlastníckych vzťahov či iných okolností (Haukova Ves – Ondrašová, Detrichova Ves – Beňadiková, Nemecká Poruba – Závažná Poruba, Dubová – Valaská Dubová, Marcelová – Bešeňová, Brezina – Mojšová – Vitálišovce, Oztoj – Krmeš, Križanova Poruba – Porúbka, Poruba – Veterná Poruba) alebo splynuli s väčším útvarom (Beníky s Beharovcami, Jánošovce s Bukovinou, Lazy s Ivachnovou), prípadne zanikli (Čutkovo, Danišovo, Svätý Duch, Javor, Svätý Štefan, Čemice, Nežitovce, Podhorany, Parížovce, Vrbie a i.). Po spustošení Uhorska Mongolmi (Tatármi) v roku 1241 začali na výzvu panovníka Bela IV. osídľovať územie dnešného Slovenska obyvatelia strednej Európy. V priebehu 13. – 14. storočia prichádzali do Liptova Nemci i Francúzi (Valóni). Vyhľadávali predovšetkým miesta, ktoré ležali na križovatkách obchodných ciest, kde dochádzalo k tovarovej výmene. Keďže viaceré z nich už boli osídlené pôvodným slovanským (slovenským) obyvateľstvom, tak si svoje osady zakladali vedľa nich. Nemci prišli do Liptova na pozvanie župana Donča pravdepodobne zo Spiša a usadili sa postupne v Hybiach, Ľupči a napokon v Ružomberku. Prvýkrát sa o hybských prisťahovalcoch dozvedáme z výsadnej listiny, ktorú im udelil Belo IV. v roku 1265 podľa vzoru mestečka Krupina, odkiaľ pochádzali. Na základe nej si mohli voliť richtára so súdnou právomocou a farára. Panovník ich oslobodil od platenia kráľovského desiatku a trhových poplatkov, vyňal ich spod súdnej právomoci liptovského hradného panstva, župana, pričom odvolacou inštanciou im mal byť kráľovský súd.26 Od polovice 13. storočia sa v Ľupči usadzovali mešťania nemeckého pôvodu, pochádzajúci pravdepodobne z Krupiny a Banskej Štiavnice, za účelom ťažby drahých kovov (v potoku Ľupčianka sa už predtým ryžovalo zlato). Nové sídlisko vzniklo okolo kostola zasväteného Panne Márii, ktorý si osadníci postavili po roku 1263. V roku 1270 udelil panovník Štefan V. Ľupči mestské výsady.27 Hlavným zamestnaním obyvateľov bolo roľníctvo. Časť z nich sa venovala aj remeselnej výrobe (najmä obuvníctvu, súkenníctvu, kováčstvu, krajčírstvu a mäsiarstvu) a obchodu (mestečko ležalo blízko krajinskej cesty, vedúcej zo Spiša).28 Začiatkom 14. storočia si Nemci, pochádzajúci pravdepodobne z Ľupče, so súhlasom, prípadne z iniciatívy župana Donča vybudovali na kopci pri sútoku riek Revúca a Váh rínok pre trhy. Novú osadu, nachádzajúcu sa na križovatke obchodných ciest, spájajúcich Sliezsko s východným Slovenskom a pobrežie Baltského (Poľsko) so Stredozemným morom (Taliansko), pomenovali „Rosenberg“ (Ružomberok), pretože tam našli veľa kríkov poľných ruží.29 Prvú výsadnú listinu, ktorá povýšila Ružomberok na mestečko, údajne vydal ostrihomský arcibiskup Tomáš 26. novembra 1318 v Budíne na žiadosť a v prítomnosti župana Donča. Mešťanom boli priznané rovnaké práva a privilégiá ako Ľupči – voliť 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 Beňko, J., ref. 6, s. 119 – 121. Beňko, J., ref. 6, s. 128. Uličný, F., ref. 4, s. 122 – 123. Uličný, F., ref. 4, s. 131 – 132. Beňko, J., ref. 6, s. 136. 60 Uličný, F., ref. 12, s. 115. Varsik, B., ref. 3, s. 214. Bližšie pozri: Uličný, F., ref. 4, s. 194. Uličný, F., ref. 4, s. 193, 195. Varsik, B., ref, s. 212. 61 richtára so súdnou právomocou a farára, poľovať a rybárčiť (okrem rieky Váh), konať trhy (domáci obchodníci boli oslobodení od platenia mýta za tovar). Viaceré fakty však svedčia o tom, že listina je falzifikát.30 S určitosťou vieme, že Nemci bývali v Ružomberku už 1. júla 1325, keď župan Donč vymenil zemanom dedinu Revúca za Vyšný Kubín. Jej územie pripojil k Ružomberku už pod novým názvom Podhora (dnes Makovického ulica), ktorú osídlili Slováci, pochádzajúci z okolitých dedín. Falzum malo pomôcť nemeckému vedeniu Ružomberka znemožniť používanie privilégií slovenským obyvateľom Podhory a dokázať, že ich získali ešte pred jej pripojením k Ružomberku. Originál listiny sa nezachoval v dôsledku zničenia jej držiteľmi. Existuje len jej odpis, vyhotovený turčianskym konventom v roku 1431 na základe potvrdenia mestských privilégií panovníkom Žigmundom Luxemburským zo dňa 15. apríla 1405.31 V roku 1340 pri vymedzení chotára Ružomberka sa stali jeho súčasťou aj okolité dediny Biely Potok, Černová a majetky Ludrová,32 Vlkolínec, ktoré boli v závislom postavení voči mestečku (odvádzali mu daň) a zároveň poddanskými obcami likavského hradného panstva. Ružomberok bol jediným mestečkom na Liptove, ktoré vlastnilo poddanské dediny. V poslednom desaťročí 14. storočia sa však dostal do závislosti od majiteľov panstva hradu Likava a nevymanil sa spod nej až do polovice 19. storočia.33 Okrem Nemcov prišli do Liptova zo Spiša aj Románi (Valóni), ktorí sa v najstarších písomných prameňoch uvádzajú ako „Latini“. Na prelome 12. a 13. storočia sa usadili v dnešných Vlachoch, ktoré vznikli pred rokom 1262 a dostali názov podľa ich národnosti. Podľa J. Beňka na ich území už od 9. storočia existovalo sídlisko, ktoré mohlo, ale nemuselo zaniknúť. Pred rokom 1391 založili Valóni na druhom brehu rieky Váh sídlisko Vlašky. Panovník ich pravdepodobne poveril odbornými murárskymi a kamenárskymi prácami pri výstavbe hradu Liptov. Od polovice 13. storočia slúžili v kráľovskom vojsku.34 Vo vlastníctve kráľa ostali mestečko Ľupča a majetky, prípadne ich časti, na ktorých stáli dediny Bobrovec, Pavlova Ves, Bobrovček, Svätá Mara, Trnovec, Sielnica, Teplá, Ivankova Ves, Ľubeľa, Sokolče a Trstené, patriace k panstvu hradu Liptov. Mestečko Hybe a dediny Dovalovo, Východná, Belsko, Iľanovo, Ploštín a Vrbica boli súčasťou hradného panstva Hrádok. Majetkom hradu Likava bolo mestečko Ružomberok s Černovou, Vlkolíncom, Bielym Potokom a časťou Ludrovej, dediny Lisková, Likavka, Dubová a Stankovany.35 V roku 1251 daroval panovník Belo IV. dediny Nižný a Vyšný Sliač ako jediný zo svojich majetkov na Liptove kláštoru premonštrátov v Kláštore pod Znievom.36 30 Podľa historika Štefana Nikolaja Hýroša z roku 1876 bola jedným z dôvodov skutočnosť, že mešťania ju nepredložili pri žiadosti o potvrdenie mestských výsad v roku 1340 a panovník Karol Róbert ju nespomenul ani v udelených privilégiách. O jej pravosti zapochyboval aj neskorší historik Alexander Húščava. Podozrenie vzbudzuje aj fakt, že Ružomberčania sa dožadovali potvrdenia výsadnej listiny z roku 1318 u panovníka až v roku 1405. Pri tejto príležitosti predložili s falzifikátom aj ďalšie štyri, tentoraz už pravé súpisy privilégií z rokov 1340, 1376 a 1399. Varsik, B., ref. 1, s. 216 – 218. 31 Varsik, B., ref. 1, s. 214, 218. 32 V roku 1376 bola západná časť Ludrovej (názov je odvodený od skomoleného tvaru mena jej zakladateľa šľachtica Rudolfa: Rudolfova – Rudlova – Ludrova), označovaná ako „Villa Ludrová“, pričlenená k Ružomberku a východná časť „Zemianska Ludrová“ patrila miestnym zemanom Rakovským zo Štiavnice a Tholtovcom (potomkom Rudolfa). Močáry, B. (zost.): Ludrová. Ludrová, Obecný úrad, 2001, s. 33, 38. 33 Chmeľová, J.: Ružomberok v stredoveku. S. 45, 49. In: Monografia mesta Ružomberok. Banská Bystrica, HARMONY, 2009. 34 Uličný, F., ref. 12, s. 99 – 100. Beňko, J.: Znova o starý Liptov, ale aj Šariš. S. 653. In: Historický časopis. roč. 39, 1991, č. 6. 35 Uličný, F., ref. 12, s. 119. 36 Uličný, F., ref. 12, s. 136. 62 Sídlom správcu kráľovského majetku bol hrad Liptov (od polovice 14. storočia pod názvom Veľký hrad, ojedinele Starý hrad), ktorý dali postaviť župan a jeho zástupca z iniciatívy panovníka Bela IV. na skalách Sestrčského vrchu (1001 m), patriaceho do majetku osady Sielnica. Jeho existencia je doložená kráľovskou listinou z roku 1262. Hrad sa nachádzal medzi dvoma cestami, spájajúcimi Oravu s ostatnými časťami Uhorska, ktoré mal vojensky chrániť. Staršia z nich viedla z Teplej, cez Lúčky a Leštiny, popri Oravskom zámku do Tvrdošína, druhá komunikácia prechádzala cez Malatinú, Prosiek, Sielnicu a pri Dechtároch sa pripájala k považskej ceste.37 Hrad spravovali kasteláni, ktorých menoval kráľ, prípadne župan. Počas prechodu týmto krajom v ňom krátko prebývali aj uhorskí panovníci (napr. Ladislav IV. v roku 1287). V priestoroch hradu sa riešili aj vlastnícke záležitosti liptovských zemanov a vydávali o tom listiny.38 Už pred 12. storočím existovala pod hradom osada Selište, ktorá po jeho výstavbe dostala názov Podhradie. Pravdepodobne koncom 13. storočia sa rozdelilo na viacero častí – Bukovinu, Svätú Annu, Jánošovce, Nežitovce a Malatinú.39 V prvej polovici 14. storočia dal župan Donč vybudovať ďalšie dva kráľovské hrady – Hrádok a Likavu. Prvý z nich vznikol po roku 1316 na zemianskom majetku Belsko, ktorý násilne odobral jeho majiteľom – strážcom prechodu cez rieku Belá pri Dovalove – výmenou za Istebné na Orave. Po roku 1337 sa Liptovský hrádok s panstvom stal kráľovským majetkom. Jeho úlohou bola vojenská kontrola krajinskej cesty, vedúcej cez Dovalovo, Hybe a Štrbu na Spiš. V roku 1341 podali bývalí vlastníci majetku sťažnosť panovníkovi Karolovi Róbertovi, ktorý ich odškodnil darovaním pozemku v Malatinej.40 Ďalší hrad, ktorý slúžil na ochranu krajinskej cesty, vedúcej na Oravu a do Poľska, vznikol v rokoch 1335 – 1341 na kopci nad dedinou Likava (po vzniku hradu sa jej názov zmenil na Likavka). Aj v tomto prípade župan Donč odňal pozemky miestnych zemanov proti ich vôli, za čo im v roku 1335 poskytol časť majetku Trnovec. Likavčanov to však neuspokojilo. V roku 1341 protestovali u panovníka Karola Róberta, ktorý im namiesto Trnovca daroval časť dediny Ľubeľa.41 Okrem plnenia vojensko-strážnej funkcie boli hrady aj sídlom správy kráľovských majetkov v západnej (Likava), strednej (Liptov) a východnej (Hrádok) časti Liptovskej kotliny. Popri nich existovalo aj niekoľko menších opevnených zemianskych vidieckych sídiel – hrádkov, vybudovaných na prírodných terénnych vyvýšeninách. Objekty, datované do 11. až prvej polovice 13., resp. začiatku 14. storočia a lokalizované v centrálnej a záverečnej časti Liptovskej kotliny, predstavovali predsunutú líniu obrany hradu Liptov. Vojenské posádky, ktoré boli v nich umiestnené, strážili liptovský úsek obchodnej cesty (tzv. „via magna“), spájajúcej centrálne oblasti Uhorska s pobrežím Baltského mora. Prechádzala zrejme popri kostole Všetkých svätých v Ludrovej – Kúte, smerom k Svätému Michalu, kde sa nachádzal brod cez rieku Váh, popod hrad Liptov na Malatinú a cez Oravu až do Poľska.42 V južnej časti chotára obce Partizánska Ľupča sa nachádza lokalita s názvom 37 Kútnik, J.: O pôvode pustovníka Svorada (K počiatkom kultúrnych dejín Liptova). Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 85. In: Nové obzory 11. 38 Uličný, F., ref. 4, s. 142. 39 Beňko, J., ref. 34, s. 656. In: Historický časopis, roč. 39, 1991, č. 6. Beňko, J., ref. 6, s. 113 – 114. 40 Beňko, J., ref. 6, s. 128. 41 Beňko, J.: Interpretácia prameňov k starším dejinám Likavy a Likavky. S. 44. In: Slovenská archivistika, roč. 31, 1996, č. 2. 42 Hanuliak, V.: Malé stredoveké opevnené sídla v Liptove. S. 299 – 300. In: Archaeologia historica 13. Brno, Muzejní a vlastivědná společnost, 1988. Močáry, B. (zost.): Ludrová. Ludrová, Obecný úrad, 2001, s. 24. 63 „Hradisko“, ktorá tvorí časť terasy s obrannou priekopou na južnej a východnej strane. Opevnený útvar bol miestom pre vykonávanie hrdelných trestov podľa stredovekého práva meča z roku 1270. Podľa archeologického výskumu objekt zanikol v prvej polovici 16. storočia.43 Ďalší hrádok s polkruhovou obrannou priekopou z 12. – 13. storočia bol situovaný v obci Podtureň. Jej názov pochádza zo synonyma slov „bašta, veža“ s príslovkovým určením miesta. Obyvatelia dediny z nej pravdepodobne kontrolovali krajinskú cestu, vedúcu zo Spiša. Strážna veža sa spája s výberom mýta. Zanikla v druhej polovici 16. storočia v dôsledku postupného presídlenia obyvateľstva okolo novopostaveného renesančného kaštieľa.44 Na južnom hrebeňovitom výbežku vrchu Úložisko nad Liptovskou Marou sa nachádzal hrádok s názvom „Havránok“ (pomenovaný pravdepodobne podľa majiteľa pozemku pochádzajúceho z rodu Havran), ktorý mal tvar rovnoramenného trojuholníka. Južná časť objektu bola chránená hrotitou priekopou a dvoma líniami palisády, severnú časť zabezpečovala drevená obytná veža s dvojitou konštrukciou (vonkajší a vnútorný priestor), ktorá sa na území stredovekého Slovenska dovtedy nevyskytovala. Najstaršou písomnou zmienkou o hrádku je donačná listina panovníka Ondreja III. z roku 1286.45 „Havránok“ bol prvým administratívno-správnym centrom Liptova, kde sídlili správcovia kráľovského majetku, ktorí boli podriadení zvolenskému županovi.46 Vstup do Liptova z juhu zabezpečoval hrádok v lokalite „Páncová“ nad obcou Ludrová. Opevnenie malo približne trojuholníkový pôdorys, vyhĺbenú priekopu a navŕšený kamenno-hlinitý val s drevenou palisádou.47 Dôležitú úlohu pri osídľovaní Liptova zohrala aj formujúca sa cirkevná organizácia. Podľa historikov J. Kútnika, F. Uličného a J. Beňka siahajú počiatky christianizácie tohto územia do 9. storočia. Koncom 11. storočia tu pôsobili misie mníšskeho rádu sv. Benedikta, ktorý sa podieľal na budovaní jednotnej cirkevnej diecéznej organizácie. J. Kútnik spájal pôsobenie benediktínskych pustovníkov (eremitov) na Liptove s topografickými názvami typu „Mních“ v pôvodnom slovenskom znení, ktoré predstavovali prírodné hranice súkromných majetkov.48 Podľa neho tu mohli stáť kláštory, v ktorých pôsobili mnísi benediktínskeho opátstva sv. Hypolita na Zobore (napr. na vrchu nad osadou Sielnica)49. F. Uličný a J. Beňko sa domnievajú, že benediktíni pôsobili v Martinčeku už od čias Veľkej Moravy.50 Vrch s názvom Mních, na ktorého severnej časti bol okolo roku 1260 z iniciatívy panovníka Bela IV. postavený Kostol sv. Martina (jemu je zasvätený aj 43 Hanuliak, V., ref. 42, s. 64, 300 – 301. 44 Hanuliak, V., ref. 42, s. 301 – 302. Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty. S. 105. In: Slovenská numizmatika XI. Bratislava, VEDA, 1990. Uličný, F., ref. 4, s. 202 – 203. 45 Hanuliak, V., ref. 42, s. 302 – 303. 46 Beňko, J., ref. 41, s. 38. 47 Močáry, B. (zost.), ref. 42, s. 24. 48 Kútnik, J., ref. 37, s. 21. Medzi obcami Likavka a Lisková sa týči vrch Mních, na ktorého severnej časti bol v druhej polovici 13. storočia postavený kostol sv. Martina. Popri vrchu viedla obchodná cesta, spájajúca Sliezsko s východným Slovenskom, a rozdvojovala sa komunikácia z Turca – jedna časť smerovala na Spiš a druhá na Pohronie. Ďalšie „Mníchy“ stáli v Prosieckej doline (v priestore dnešných obcí Huty – Zuberec – Oravský Biely Potok) pri niekdajšej ceste (alebo priamo na nej), vedúcej z Turca, Považia a Pohronia do Poľska. Kútnik, J., ref. 37, s. 24 – 25, 27, 29. 49 Močáry, B. (zost.), ref. 42, s. 36. Podľa interpretácie vyobrazenia architektúry na obecnej pečati z roku 1630 by mohlo ísť o kláštor cisterciánov. Historik Peter Ratkoš pripúšťa, že pred koncom 13. storočia mohol na tomto mieste pôsobiť pustovník laického typu, ktorého miestni obyvatelia nazývali „svoradom“. Močáry, B. (zost.), ref. 42, s. 37. Slivka, M.: K problematike eremitizmu na Slovensku. S. 58. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava, Trnavská univerzita, 1994. 50 Uličný, F., ref. 4, s. 182. Beňko, J., ref. 39, s. 654. 64 kostol v Dovalove pochádzajúci z rovnakého obdobia) možno na mieste staršej sakrálnej stavby, sa podľa J. Kútnika viaže na pustovnícku tradíciu. Nasvedčovala by tomu aj strategická poloha oboch osád (Dovalovo ležalo na prechode cez rieku Váh, resp. Belú a Martinček na križovatke ciest), na území ktorých boli vybudované mýtne stanice (sv. Martin bol považovaný za ochrancu štátneho majetku). Ďalšie tzv. rytierske patrocíniá sú doložené v Bobrovci (Kostol sv. Juraja) a Svätom Michale (Kostol sv. Michala).51 Medzi patrocíniá eremitského typu zaraďuje J. Kútnik aj Narodenie Panny Márie (Svätá Mara), sv. Jána Krstiteľa (Svätý Ján), sv. Antona Pustovníka (Važec), Všetkých svätých (Hybe, Ludrová, Stankovany) a sv. Michala (Svätý Michal).52 Na Liptove sa zriedka uplatnili uhorskí patróni (sv. Alžbeta v Alžbete a Prosieku, sv. Ladislav v Bodiciach), čo svedčí o malom počte veriacich maďarskej národnosti.53 Počas misií budovali benediktíni popri krajinských cestách v horskom teréne aj sieť pustovní (erémov) – zrubových stavieb s tzv. svätým kútom nahrádzajúcim kaplnku, ktoré boli vzdialené od seba jeden deň cesty (približne 40 km). Podľa J. Kútnika sa jedna z nich nachádzala na vrchu Mníchov („Heremitorium“) pri sútoku potokov Lúžňanka a Revúca v blízkosti dnešnej obce Liptovská Lúžna (lokalita Tišňavy), kde boli pred výstavbou cesty základy murovanej sakrálnej stavby.54 Po pripojení Nitrianskeho kniežactva do uhorského štátu (1108) stratili benediktíni v Liptove svoju organizačnú bázu. Stopy po kláštoroch či pustovniach, o ktorých existencii sa J. Kútnik domnieval, neskorší archeologický výskum nepotvrdil.55 Prvý uhorský kráľ Štefan I. vydal všeobecné nariadenie, aby si obyvatelia desiatich susediacich dedín postavili spoločný farský kostol. Na základe tejto iniciatívy vzniklo na Liptove šesť sakrálnych objektov – Kostol Panny Márie (slúžil veriacim zo Sielnice a Teplej), Kostol sv. Michala (Ľupči, Malatínu, Ľubele, a do roku 1326 aj Sliačom), Kostol Všetkých svätých (Revúcej a Štiavnici), Kostol sv. Martina (Likave a Liskovej), Kostol sv. Mikuláša (Bobrovcu, Vrbici, Ploštínu a Okoličnému), Kostol sv. Petra (Belsku a Jamníku). Existencia niektorých z nich sa dá predpokladať už v 11. – 12. storočí. Archeologickým výskumom sa zistilo, že kostoly Panny Márie a sv. Mikuláša boli postavené na mieste staršej sakrálnej stavby. Prvý murovaný kostol v Svätej Mare vznikol pravdepodobne už v 11. storočí (podľa archeológa Jozefa Hošša v 12. storočí).56 Spoločné kostoly vznikli mimo sídlisk, ale do 13. storočia už pri nich existovali dediny (okrem kostola Všetkých svätých).57 Väčšinu z nich tvorí obdĺžniková neklenutá loď, štvorcová svätyňa s rebrovou klenbou a sakristia. Osobitným typom je Kostol sv. Márie Magdalény v Trstenom (po roku 1269), ktorého pozdĺžnu loď uzatvára podkovovitá apsida.58 Z hľadiska cirkevnej správy patrilo územie Liptova do Hontianskeho archidiakonátu ostrihomskej arcidiecézy, ktorý schvaľoval uvedenie farárov do ich funkcií a poberal časť z desiatku od veriacich. Mestečká Hybe, Ľupča a Ružomberok mali právo 51 Slivka, M.: Stredoveká cestná sieť na východnom Slovensku a jej determinanty. S. 110. In: Slovenská numizmatika XI. Bratislava, VEDA, 1990. 52 Slivka, M.: K problematike eremitizmu na Slovensku. S. 51-52. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava, Trnavská univerzita, 1994. Kútnik, J.: ref. 37, s. 89. 53 Uličný, F., ref. 4, s. 139. 54 Močáry, B. (zost.), ref. 42, s. 37. Kútnik, J., ref. 37, s. 26. 55 Močáry, B. (zost.), ref. 42, s. 36. 56 Beňko, J., ref. 41, s. 38. Slivka, M.: Prenikanie kresťanstva v prejave sakrálnych stavieb na území Liptova. Nitra, Slovenská archeologická spoločnosť pri SAV, 1999, s. 48. In: Vojtech Budinský-Krička a najstaršie dejiny Liptova. 57 Uličný, F., ref. 8, s. 13. J. Beňko nepodporuje teóriu o výstavbe kostolov v pustine, ktoré mali slúžiť pre obyvateľov viacerých dedín. Beňko, J., ref. 2, s. 655 – 656. 58 Slivka, M., ref. 56, s. 49. 65 Hrad Likava slúžil na ochranu cesty vedúcej na Oravu a do Poľska slobodne si voliť farára, ktorý podliehal priamo ostrihomskej arcidiecéze. Koncom 13. storočia bol z Hontianskeho archidiakonátu vyčlenený liptovský vicearchidiakonát (dištrikt), ktorý sídlil v Svätej Mare.59 Poukazoval by na to rozsiahly farský obvod, do ktorého spadalo viacero okolitých sídlisk.60 Funkciu vicearchidiakona vykonávali najskôr miestni farári, ojedinele duchovní zo Svätého Michala a od polovice 14. storočia aj z Ľupče, Ružomberka, Svätého Mikuláša a Bobrovca. V roku 1348 si založili bratstvo, aby mohli spoločne hájiť svoje záujmy proti zemepánom, ale aj archidiakonovi.61 Farári obhospodarovali majetok v rozsahu jedného lánu (okolo 25 ha) polí a lúk. Od miestnych cirkevníkov dostávali desiatok z úrody, z ktorého štvrtinu odvádzali archidiakonovi prevažne v naturáliách. Jedine ľupčianski a ružomberskí farári poukazovali pravidelné ročné peňažné dávky ostrihomskému arcibiskupovi.62 V rokoch 1332 – 1337 počas vyberania pápežských desiatkov z príjmov svetských a väčšiny rehoľných cirkevných inštitúcií (účtovné registre kolektorov o desiatkoch zaplatených pápežskej kúrii v Avignone z rokov 1332 – 1337, ktoré boli predpísané užívateľom cirkevných benefícií – fary, resp. kostola) existovalo na Liptove 22 fár (Biely Potok – dnes súčasť obce Liptovské Kľačany, Bobrovec, Dúbrava, Hybe, Ludrová, Mar59 V 14. storočí bola Svätá Mara aj miestom zhromaždení (kongregácií a sedrií) liptovskej šľachty. Riešili sa tu vlastnícke záležitosti zemanov a vydávali príslušné listiny. Uličný, F., ref. 4, s. 145 – 146. 60 Podľa archeológa Michala Slivku tu existovala farnosť už v roku 1080. Slivka, M.: Príspevok k problematike vzťahu stredovekých sakrálnych objektov feudálnych sídiel na Slovensku. S. 361. In: Archaeologia historica 11. Brno, Muzejní a vlastivědná společnost, 1986. V rokoch 1332 – 1337 pri vyberaní pápežského desiatku priznal svätomarský farár ročný dôchodok 10 mariek, čo svedčí o hospodárskom význame tejto farnosti. Cirkev v mestách Ružomberok a Nemecká Ľupča mala ročný dôchodok len 8 mariek (Svätý Mikuláš a Hybe dokonca len 2 marky). Slivka, M., ref. 56, s. 48 – 49. 61 V dedinách Štrba a Važec existovali samostatné farnosti. Keďže ich založili šoltýsi – mešťania zo spišských miest, miestni farári podliehali právomoci spišského prepošta a boli členmi hornopopradského bratstva. Uličný, F., ref. 4, s. 137 – 138. 62 Uličný, F., ref. 4, s. 138. 66 tinček, Ľupča, Palúdzka, Pribylina, Ružomberok, Svätá Mara, Svätý Ján, Svätý Kríž, Svätý Michal, Svätý Mikuláš, Svätý Ondrej, Svätý Peter, Svätý Štefan, Štrba, Teplá, Trstené, Važec).63 Pri formovaní cirkevnej organizácie na území dnešného Slovenska zohrávali osobitnú úlohu aj tzv. rytierske (johaniti, nemeckí rytieri – teutóni, lazaristi) a špitálnické rády (božohrobci, antoniti), ktoré sa inštitucionalizovali v čase križiackych výprav, do Uhorska prišli v druhej polovici 12. a v prvej tretine 13. storočia. V špecifických vnútropolitických pomeroch strácali prevažujúcu vojenskú funkciu (s výnimkou nemeckých rytierov) a do popredia sa dostávalo ich sociálno-charitatívne poslanie. V dôsledku rozširujúcej sa chudoby zakladali pri cestách špitále, ktoré neskôr slúžili aj ako útulky pre pútnikov alebo kupcov, bezplatne poskytujúce stravu a nocľah. Prvý „krížovnícky“ rád, ktorý prijal mníšsku regulu sv. Benedikta a stal sa cirkevnou organizáciou, vznikol v prvej polovici 11. storočia pri Kostole sv. Jána Krstiteľa v Jeruzaleme. V roku 1118 sa z neho konštituovali johanitskí rytieri, riadiaci sa regulou sv. Augustína, ktorých symbolom bol biely (strieborný) kríž v štíte. Uhorskí johaniti („krížovníci sv. kráľa Štefana“ so sídlom v Ostrihome), ktorí získali vlastnícke práva už v roku 1158 (v roku 1312 obdržali značnú časť majetkov zrušeného templárskeho rádu), sa venovali prevažne liečiteľskej (špitálnickej) činnosti a len malá časť z nich vykonávala vojenskú, resp. strážnu službu. Panovníci si ich najímali do vojenských služieb (napr. Belo IV. do bitky proti Tatárom, Karol Róbert proti oligarchom pri Rozhanovciach či Ján Zápoľský proti Turkom), k obrane hradov, ciest, mýtnych staníc i štátnych hraníc. V tejto súvislosti zohrali svoju úlohu opevnené sídla, napr. drevený hrádok „Havránok“ z 12. a 13. storočia, ktorý pravdepodobne postavil a obýval príslušník rodu Havran, spätý s johanitským rádom (v nemčine existuje termín „rabenschwarz“, t. j. čierny ako havran, ktorým boli označovaní johanitskí rytieri), vykonávajúci funkciu strážcu obchodnej cesty vedúcej na Oravu a do Poľska.64 Pôsobenie rytierov – účastníkov piatej križiackej výpravy (1217 – 1222) pod vedením uhorského kráľa Ondreja II. – na Liptove sa spája so šírením východných kultov Všetkých svätých (Ludrová, Hybe) a sv. Kríža (Svätý Kríž) ako patrocínií miestnych kostolov. Okrem toho sa tu udomácnili aj niektoré názvy, ktoré prevzali zo Svätej zeme (dnešnej Palestíny), napr. pomenovanie časti obce Hybe – Betlehem.65 Proces vzniku a vývoja sídiel na Liptove v 12. – 14. storočí sa výraznou mierou podieľal na sociálnej, hospodárskej a národnostnej diferenciácii miestneho obyvateľstva. Prevažnú časť nových majiteľov niekdajších kráľovských majetkov, na ktorých neskôr vznikli dediny, tvorili zemania domáceho, slovenského pôvodu z radov poddaných, povýšených panovníkom do šľachtického stavu za rôzne služby. Osobitnú skupinu obyvateľov predstavovali nemeckí prisťahovalci, ktorí si vymohli od kráľa rôzne výsady, čím povýšili dovtedajšie osady na mestečká. Dôležitú úlohu pri osídľovaní Liptova zohralo aj formovanie cirkevnej organizácie, ktorej počiatky siahajú do 11. storočia. V dôsledku toho vznikli niektoré osady pri už existujúcich kostoloch a ich názov bol odvodený podľa príslušného patrocínia. 63 Ruttkay, A. – Slivka, M.: Cirkevné inštitúcie a ich úloha v sídliskovom a hospodárskom vývoji Slovenska v stredoveku. S. 339. In: Archaeologia historica 10. Brno, Muzejní a vlastivědná společnost, 1985. 64 Slivka, M.: Rádové domy v štruktúre osídlenia Slovenska a v jeho politických a sociálno-ekonomických vzťahoch (so zameraním na krížovnícke rády). S. 386 – 387. In: Archaeologia historica 12. Brno, Muzejní a vlastivědná společnost, 1987. 65 Slivka, M., ref. 56, s. 53. 67 Historický vývoj Oravy v 12. až 14. storočí Mgr. Iveta Floreková Orava, susedný región Liptova, sa v prácach cirkevných historikov od Damiána Fuxhoffera až po Viliama Judáka uvádza ako pôsobisko templárskych rytierov predovšetkým v súvislosti s Oravským Podzámkom. Podobne, ako aj na viacerých miestach dnešného Slovenska, sa tu mali templári usadiť po strate Svätej zeme, hoci okrem svedectiev dobovej literatúry 18. a 19. storočia o tom existujú iba sporadické a stále diskutované údaje. Ako však vyzerala Orava počas „templárskych storočí“, teda v čase vzostupu a pádu mocného cirkevného rádu? Cenné informácie pre všetkých bádateľov pátrajúcich po prítomnosti templárov v regióne predstavuje nasledujúci príspevok dotvárajúci obraz Oravy v 12. až 14. storočí. (Miloš Jesenský) Osídlenie Oravy, napriek niektorým starším názorom historikov, nezačalo až v období stredoveku, ale na základe súčasných archeologických nálezov a poznatkov môžeme predpokladať osídlenie už v období pred 13. storočím, keď sa objavujú sporadické písomné pramene, svedčiace o existencii obývaných lokalít. Dôkazom o kontinuitnom osídlení slovanským obyvateľstvom v období 9. až 13. storočia sú jazykové doklady pomenovaní niektorých lokalít na Orave, archaické názvy Kňažej, Mokrade, Veličnej (Magna Villa), Istebného, Tvrdošína, Kubína, Revišného a iné. Prvotné osídlenie tvorili najstaršie sídla predovšetkým na dolnej Orave a postupne vznikali nové lokality, zakladané na práve zvykovom, nemeckom, neskôr valašskom a samotné osídlenie končilo na práve kopaničiarskom. Najstaršie písomné zmienky o Orave sa zachovali z prvej štvrtiny 13. storočia, keď sa dôležitým momentom stali písomné záznamy delenia a rozdeľovania pôdy, jej donácií a zápisy rôznych výsad pre kráľovských obľúbencov, vojakov, úradníkov či cirkevných hodnostárov. Listina, v ktorej sa prvý raz spomína Orava, pochádza z roku 1287 a ostrihomská kapitula ňou vymenila diely majetku v troch osadách medzi Budínom a Ostrihomom za Rajec s rybníkom na Orave, získané od panovníka Ondreja II. pred rokom 1235.1 Skomolený názov Oravy vo forme „de Aryva“ sa nachádza v listine z roku 1291 a slovenská forma Orava sa objavuje v roku 1314, v ktorej sa uvádza „silva deserta in Oravia“.2 Časť územia Oravy sa spomína i v listine z roku 1265, vydanej Belom IV., ktorá vymedzovala povinnosti a výsady kráľovských poddaných Liptova. Popri iných dôležitých informáciách sa v nej nachádza zmienka o colnej stanici Tvrdošín (Torduosina), cez ktorú sa prevážal rôzny tovar z Uhorska do Poľska a späť. Na základe tohto údaja však môžeme predpokladať, že Tvrdošín už v 13. storočí musel byť rozvinutou lokalitou s existenciou kráľovského tridsiatku. Vzhľadom k tomu, že colná stanica bola závislá od určitého množstva úradníkov, ktorí zabezpečovali jej chod a ochranu, a tiež nemohla existovať v pustom kraji na hranici krajiny, dá sa predpokladať i jestvovanie viacerých menších obcí, s ktorými sa v pramennom materiáli stretávame až neskôr.3 Osídľovacie aktivity sa na území Oravy v staršom období sústreďovali predovšetkým v okolí už existujúcich menších hrádkov a hustota obyvateľstva nebola všade rovnaká. Ovplyvňovalo ju najmä geografické členenie a sídla boli sústredené do rovín a údolí 1 Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice, Východoslovenské vydavateľstvo, 1985, s. 48. 2 Kavuljak, A.: Historický miestopis Oravy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV, 1955, s. 7. 3 Beňko, J., ref. 1, s. 49. 68 69 Obrázok č. 1 – Listina Bela IV. z roku 1267, v ktorej sa spomína Oravský hrad (Zdroj: P. Čaplovič: Orava v praveku, 1987, Tab. CXVII) Obrázok č. 2 – Donačná listina pre Hocymera z Revišného z roku 1272, v ktorej sa uvádza i lokalita Veličná (Zdroj: P. Čaplovič: Orava v praveku, 1987, Tab. CXVII) 70 popri toku rieky Oravy. Zároveň sa osídľovací proces uplatňoval i v okolí obchodných ciest, ktoré tvorili spojnice medzi regiónmi. V roku 1267 je písomne doložená existencia Oravského hradu, ktorý, ako vyplýva z listiny uhorského panovníka Bela IV., vymenili vtedajší majitelia, vnuci zvolenského župana Detrika, za kráľovské panstvá Varín, Žilinu a Tepličku. V listine sa uvádza Oravský hrad pod pojmom: „...possessio Arwa cum castro ibidem existente...“.4 Podľa názoru J. Beňku, nešlo už iba o bezprostredné okolie hradu, ale o významovo širšiu formuláciu pojmu, ktorej chápanie je potrebné vzťahovať na celé územie Oravy. Oravský hrad bol hradným panstvom s obyvateľmi, žijúcimi v starších dedinách, ktoré k nemu patrili a starali sa o potreby vojakov a úradníkov na hrade i jeho samotnú údržbu. (obrázok č. 1) Za vlády posledných Arpádovcov sa vplyvom rozvoja poľnohospodárskej a remeselnej výroby rozvinul uhorský donačný systém. V rámci ochrany hraničných území krajiny a Oravského hradu panovník hradným jobagiónom udeľoval časti kráľovského domínia. Na území Oravy sa uvedené donácie nachádzali v údolí rieky Oravy, v okolí cesty, spájajúcej Oravu s Trenčianskou stolicou, ale i na spoji s Liptovom. Prvou listinou, doloženým zemianskym majetkom, ktorý bol vydelený z kráľovského majetku na Orave, je listina svedčiaca o existencii osady Revišné z roku 1272. Donáciou panovníka Ladislava IV. získal dve poplužia zeme Revišné (terra Revisnye) Hocymer (Chotimír) za smrť svojho syna: „...zem Revišné totiž bola vraj daná a darovaná Hocymerovi, aby pripomenula smrť jeho syna. Je dokázané, že Hocymerov syn hrdinsky zahynul vo vojenskej výprave. Aby sa ľahšie zabudlo na jeho smrť, bol poctený týmto kráľovským darom.“ V listine sa nachádza metácia zeme Revišné a medzi inými hraničnými bodmi a údoliami sa spomína i ďalšia existujúca lokalita Veličná – Magna villa: „...že zem Revissnye (Revišné) na Orave sa nachádzajúcu v hraniciach a územiach dávnejších ustanovené má vo večnej držbe Hocymer. ... Ktorej hranice zeme sú stanovené: totiž prvá hranica sa začína zo strany Magne ville (Veličnej), kde sa spájajú dva potoky, totiž potok Chenk (Členkovec) a potok Revisnye (Revišné) a cez samotnú rieku vystupujúc ide hore a ďalej ku ovocnému stromu; potom sa stáča ku jednému kopčeku Hradek (Hrádok) nazývanému; potom smeruje na západ ku vrchu Saar (Ždiar); potom postupujúc sa otáča cez vrch ku vrchu Valch (Valch); z vrcholca toho istého vrchu sa otáča smerom na východ a dosahuje ústie potoka Beztrech (Bysterec), a potom obracajúc sa na stranu vedie na juh cez cestu, zo samotného potoka vychádza a ide ďalej údolím Hork (Hôrky), dosiahnúc tŕňové krovie a smeruje priamo ku trom bahnovým prameňom a odtiaľ zostupuje ku potoku Chenk a dosahuje ku prvej hranici a tu sa uzaviera.“5(obrázok č. 2) Na základe archeologických a jazykových dokladov môžeme už pred 12. storočím predpokladať aj vývin lokality Istebné, ktorú získali výmenou za majetky v Liptove synovia Lukáša, Boda a Denko. Neskorší potomkovia prvých známych vlastníkov Istebného (predkovia zemanov Dávidovcov) si v roku 1382 dali svoje vlastnícke práva znova potvrdiť a listiny v roku 1391 zapísať do Turčianskeho registra.6 V 13. storočí je možné v priestore južnej Oravy lokalizovať niekoľko osád, ktoré pri svojom zakladaní uplatňovali domáce zvykové právo. Bolo najstarším, pôvodom domácim právom, vznikajúcim postupne z predchádzajúcich právnych noriem. Charakteristické preň bolo premiešanie sa predtriednych morálno-spoločenských obyčajov 4 MV SR, ŠA Bytča, pobočka Dolný Kubín. Pozostalosť: Gebura, J.: Listiny Oravských obcí I., s. 1. 5 MV SR, ŠA Bytča, pobočka Dolný Kubín. Pozostalosť: Gebura, J.: Listiny Oravských obcí I., s. 183-184. 6 Beňko, J., ref. 1, s. 52. 71 Obrázok č. 3 – Listina Turčianskeho konventu, vydaná pre zemanov v Jasenovej zo začiatku 14. storočia (Zdroj: P. Čaplovič: Orava v praveku, 1987, Tab. CXVIII.) Obrázok č. 4 – Listina z roku 1355, vydaná Ľudovítom I. pre členov rodiny Medzihradských z lokality Medzihradné (Zdroj: P. Čaplovič: Orava v praveku, 1987, Tab. CXVIII) a zvykov, prispôsobených pre potreby feudálnej vrchnosti a jej štátnej organizácie. Základ zvykového práva predstavovalo občinové hospodárenie pôdy, čo znamenalo, že poddaní nemali natrvalo pridelenú tú istú výmeru poľa, ale role sa im každoročne prerozdeľovali.7 K takýmto osadám patrila napríklad spomínaná Veličná, ktorá už patrila k najľudnatejším lokalitám a jej chotár tvorilo povodie dolnej Oravy. Vzhľadom k tomu, že sa obec nazývala „Veľká Ves“, dá sa predpokladať i existencia „malých vsí“ v jej okolí. Koncom 14. storočia sa obec stala stoličným sídlom, pričom prvá známa zmienka o obci ako centra Oravskej stolice pochádza až z roku 1550.8 Postupným osídľovaním oravského regiónu v 13. a 14. storočí boli na zvykovom práve osadené i ďalšie lokality: Dolný a Vyšný Kubín, písomne doložené v roku 1325; Malatiná, spomínaná ako staršia osada v listine z roku 1357 spolu s dedinou Mokraď; Leštiny (Leschna), ležiace na ceste z liptovskej Malatinej do Kubína, doložené písomne prvýkrát v roku 1325, ale vznik sa dá predpokladať najneskôr v druhej polovici 13. storočia. Obec Jasenová sa spomína v listine Karola Róberta z roku 1320, ktorou potvrdil donáciu pre servienta župana Donča, Michala, na „zem alebo majetok, lúku Jasenová a les“ so všetkými jej náležitosťami. (obrázok č. 3) K ďalším osadám patrila dedina Záskalie (Zazkalica), spomínaná v donácii Ľudovíta I. v roku 1345, a v metácii ktorej sa spomína potok „Felseo Kenez“. Kňažia je ako dedina doložená v roku 1357, keď sa uvádza ako „Knezy“. V tej istej metácii je už písomne zaznamenaná i dedina Bziny (Bzina) a neskôr v roku 1348 aj osada Bysterec (Bysterecz). K lokalitám, ktoré sa vyvinuli v tomto období patrilo i Medzibrodie (1355), Medzihradné (spomínané v roku 1369 ako „villa Meze“), (obrázok č. 4) Osádka (do 15. storočia nazývaná Horné Leštiny). Do konca 14. storočia boli osídlené i ďalšie osady, ktoré pri svojom vzniku tvorili súčasť majetku oravského panstva: Kraľovany, Zábrež (Zabreze), Dlhá (Dluha Luka), Krásna Hôrka (spomínaná ako Lawrowa Lehota), Nižná (Nižná Ves), písomne doložená v roku 1380 ako dolná časť Vyšnej Vsi – Tvrdošína. Dedina Sedliacka Dubová existovala pravdepodobne už v 13. storočí, napriek tomu, že v listinách zo začiatku 14. storočia sa nespomína. V roku 1397 však už bola sídlom jednej z piatich oravských fár, čo nepriamo dokumentuje jej vznik v staršom období.9 V 14. storočí sa z kráľovského majetku vyčlenilo niekoľko území, ktoré pripadli zemianskym rodinám a ktoré prevzali do vlastníctva už ako staršie osady, alebo založili na zvykovom práve nové. V roku 1355 panovník Ľudovít I. povýšil do zemianskeho stavu Ladislava a súčasne mu udelil 10 popluží zeme po stranách Medvedzieho potoka, kde už existovala staršia osada.10 Podobne vznikla i dedina Štefanov, z ktorého sa pravdepodobne koncom 14. storočia vydelila časť členov rodiny Ľavka, podľa ktorého vzniknutá lokalita dostala i názov.11 Z majetku Oravského hradu sa v prvej polovici 14. storočia vyčlenila časť staršej dediny Geceľ, ktorá sa stala zemianskym majetkom a v roku 1415 ju mal v držbe Vavrinec „de Geczelfalva“. Sedliacka časť Geceľa - „Zeczheczlowa Wes“ bola stále majetkom 9 Beňko, J., ref 1, s. 53-57. 10 Beňko, J., ref. 1, s. 165. 11 Beňko, J., ref. 1, s. 58. 7 Historická revue. Zo slovníka historika, č. 8, roč. V 8 Čaplovič, P.: Veličná. Martin, Osveta, 1972 72 73 Oravského hradu až do roku 1573, keď sa celá dedina donáciou dostala do vlastníctva Sebastiána Bajčiho.12 Postupným nárastom počtu obyvateľov v jednotlivých lokalitách, sa dá predpokladať, že práve z uvedených osád sa vyvinuli postupne i ďalšie obce, spomínané v písomných prameňoch 14. a 15. storočia. V 2. polovici 14. storočia sa na Orave popri zvykovom začal uplatňovať i nový typ osídľovacieho práva. Na nemeckom (zákupnom) práve s modifikáciou žilinského a nemeckoľupčianskeho boli osadené nové lokality a taktiež doosídľované niektoré obce, prvotne založené na zvykovom práve. Nemecké právo sa na územie Oravy dostávalo predovšetkým z miest a pôvodnými nositeľmi boli cudzí prisťahovalci z nemeckých krajín. Toto právo umožňovalo poddaným scudzovať (t.j. zálohovať, predať a pod.) držbu nehnuteľného majetku, čím sa uľahčili podmienky pri sťahovaní, alebo vytvorili predpoklady pre niektoré úľavy v rámci poddanských povinností. Dedinám na zákupnom práve zemepán udeľoval stanovené lehoty, potrebné na doosídľovanie lokality a začatie prosperujúceho hospodárenia. Počas týchto lehôt boli obyvatelia oslobodení od platenia zemepanských dávok a poplatkov. Najstarší doklad existencie nemeckého práva na Orave predstavuje listina pre obec Žaškov, ktorou jej kastelán Oravského hradu udelil v roku 1351 žilinské právo. Dedina Párnica, využívajúca tiež žilinské právo, vznikla pravdepodobne niekedy v polovici 13. storočia, hoci priame údaje o nej pochádzajú až zo začiatku 15. storočia. Cez Párnicu v tom období viedla cesta, ktorá spájala Trenčiansku stolicu s Oravou a prechádzala údolím Zázrivského potoka (pôvodne nazývaný Tepolcha – Teplý).13 Prvé mestečko bolo založené v severnej časti Oravy. Majiteľ Tvrdošína, notár Ladislava Opoľského, poveril Jána Hertela, aby osadil v chotári Tvrdošína novú osadu – mestečko, ktoré sa malo nazývať Bingenstadt.14 Okrem uvedených lokalít, ktoré vznikli na základe nemeckého práva, niektoré obce, založené pôvodne na práve zvykovom, využili nemecké právo na svoje doosídľovanie. K takýmto osadám patrila napríklad: Mokraď (využívajúca žilinské právo) a Poruba (pôvodne nazývaná Jablonovo). V listine pre Porubu je na Orave prvýkrát doložené nemeckoľupčianske právo a je zároveň dokladom o tom, že dedina založená pôvodne na zvykovom práve prešla na právo nemecké.15 V druhej polovici 14. storočia sa nemecké právo uplatnilo i vo Veľkom Bysterci, Veličnej a na krátky čas i v Krásnej Hôrke. Pod vplyvom nemeckého práva sa osady Tvrdošín, Veličná a Veľký Bysterec začali vyvíjať ako poddanské mestečká. 16 V rámci politicko-administratívneho vývoja bola Orava, ako naznačujú archeologické nálezy, v 9. storočí súčasťou Nitrianskeho kniežatstva, resp. včasnofeudálneho štátu Mojmírovcov a začiatkom 11. storočia sa pravdepodobne dostala na prechodný čas pod vplyv Boleslava Chrabrého.17 V 13. storočí tvorila súčasť kráľovského majetku a spolu s Liptovom a Turcom patrila do Zvolenského komitátu (praedium regale de Zolum) ako Oravský dištrikt.18 V druhej polovici 13. storočia, vplyvom snáh Karola Róberta, sa Zvolenský komitát rozčlenil (okolo roku 1339) na niekoľko samostatných správnych jednotiek, pričom Orava sa stala súčasťou tzv. Kremnickej banskej komory. Správu vykonával banský komorský gróf (comes), ktorý vykonával na určitý čas i funkciu oravského župana.19 Samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala niekedy okolo roku 1370. Čiastočným dokladom o existencii tejto samostatnej Oravskej stolice, by mohla byť listina z roku 1382, v ktorej sa spomína „Petrus de Zaskalice iudices nobilium de Arwa“, teda slúžny Oravskej stolice. Počiatky formovania Oravskej stolice sú však dosť nejasné a jednoznačne je jej existencia doložená listinou z roku 1437, podľa ktorej mala Orava už vlastnú „universitas nobilium“.20 V otázke náboženskej príslušnosti patrila Orava, spolu s Turcom, pod správu nitrianskeho archidiakonátu. V rokoch 1332-1337 sa spomínala na Orave fara „Arauia“21 a tiež ďalšia fara v Tvrdošíne. V súpise z roku 1397 je už uvedených 5 fár na území Oravy: Veličná, Kubín, Tvrdošín, Trstená a Dubová (Sedliacka).22 Základnou formou obživy oravského obyvateľstva v najstaršom období bol spočiatku lov zvierat, rybolov a chov dobytka. Po obmedzení poľovných možností a rybolovu zo strany zemepánov sa hlavným zdrojom obživy stalo poľnohospodárstvo. Zvyšovanie počtu obyvateľstva vplyvom postupnej kolonizácie a osídľovania regiónu primäl ľudí, aby v dôsledku nedostatku ornej pôdy klčovali les a zúrodňovali nevyužité časti zeme. Väčšina novovzniknutých osád v období 12. až 14. storočia, iba na niekoľko výnimiek, ktoré tvorili šľachtické dediny, patrila pod správu Oravského panstva s centrom na Oravskom hrade a jemu odovzdávali i povinnú pracovnú, peňažnú a naturálnu rentu. Zemepáni vyberali od svojich poddaných tzv. deviatok, cirkvi odovzdávali obyvatelia desiatok z úrody a po splnení všetkých povinných dávok im nezostala ani polovica úrody k vlastnej obžive. Pôda na Orave bola málo úrodná, ovplyvňovaná klimatickými podmienkami, ktoré sa prejavovali chladným a daždivým počasím a vyžadovala ťažké a namáhavé obrábanie. Rozvoju obchodu na území Oravy napomáhala sieť ciest, ktoré spájali Uhorsko s Poľskom a viedli z Liptova, z Turca a z banských miest do Poľska. Stará obchodná cesta prechádzala popod Oravský hrad a jednou z povinností hradnej posádky bola ochrana obchodníkov, ktorí po nej prevážali svoj tovar: súkno, plátno, chmeľ, kožušiny, olovo a najmä soľ, dovážanú z poľskej Vieličky a Bochne. 23 Okrem obchodnej cesty využívali kupci aj vody rieky Oravy, po ktorej splavovali na pltiach tovar z Poľska až ku Váhu a ním dolu na Dunaj. V roku 1354 uzavreli uhorský a poľský kráľ vzájomnú dohodu, na základe ktorej mohli nielen uhorskí a poľskí, ale aj iní kupci prevážať soľ bez prekážky z Poľska cez Oravu na Liptov.24 Táto podpora obchodu viedla k tomu, že niektoré obce, ako napríklad Tvrdošín a Veličná, sa mu začali venovať pravidelne, obchodovali s rôznym tovarom a vyvinuli sa postupne na mestečká, v ktorých sa v neskoršom období začala rozvíjať a sústreďovať i remeselná výroba. 12 13 14 15 16 17 18 19 Smetana, J.: Vývoj župného zriadenia na Orave. S. 51. In: Čaplovič, P. (ed.): Zborník Oravského múzea 1. Banská Bystrica, Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968 20 Smetana, J., ref. 19, s. 52-53. 21 Kleň, M.: Súbežnice života oravského človeka. Vrútky, NADAS-AFGH, s.r.o., 1993, s. 73-74. 22 Beňko, J.: ref. 1, s. 61-62. 23 Kavuljaková, J. - Menclová, D.: Oravský hrad. Bratislava, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1963, s. 42-43. 24 Beňko, J.: ref. 1, s. 51. Beňko, J., ref. 1, s. 56. Beňko, J., ref, 1, s. 63. Langer, J. a kol.: Trstená. Martin, Osveta, 1973, s. 72-73. Beňko, J., ref. 1, s. 64. Beňko, J., ref. 1, s. 68. Beňko, J., ref. 1, s. 48. Kavuljak, A., ref. 2, s. 8. 74 75 Úvaha nad vzhľadom regiónu Kysúc v rokoch 1118-1312 Mgr. Adam Buchta Ak z hľadiska historickej chronológie chápeme 12. až 14. storočie ako dobu templárov, bude zaujímavé sa pokúsiť rekonštruovať podobu kysuckého regiónu práve v tomto období, v čase vzostupu a vrcholu moci templárskej vojenskej rehole. Ako vyzerali Kysuce v dobe existencie križiackych štátov vo Svätej zemi? Uhorsko, ktorého súčasťou boli Kysuce, sa ako stredoveký štát vyvíjalo. Región sa rozvíjal i menil spolu so svojimi susedmi. Tieto zmeny a historický vývoj mali vplyv na krajinu a jej obyvateľov, v tomto prípade na Kysuce, ktoré navyše susedili s templárskym panstvom na Vsetínsku. Autor nasledujúceho textu nápadito rekonštruuje možnú podobu regiónu v skúmaných storočiach, pričom sa venuje vybraným témam ako je prírodné prostredie, osídlenie, spoločenská štruktúra a to všetko v kontexte dejinného vývoja a vplyvu na krajinu. (Miloš Jesenský) 1. Úvod Pre pochopenie toho, ako vyzerala krajina Kysúc v období vzostupu a vrcholnej moci templárskeho rádu, je potrebné na úvod vyhradiť si niekoľko základných okruhov. Krajina má niekoľko zložiek, ktoré sa osobitne pokúsime vysvetliť. Na základe opisu týchto zložiek a procesov v minulosti si vytvárame v mysli predstavu - teoretický model toho ako krajina Kysúc v danom období vyzerala. Hranice Uhorska ako stredovekého štátu, ktorého integrálnou súčasťou bolo Slovensko - Kysuce, sa v danom období ešte len vyvíjali a menili v závislosti od vzťahov so susedmi. Tieto politické zmeny a historický vývoj1 mali vplyv na krajinu a jej obyvateľov. Procesy, ktoré prebiehali, môžeme však sledovať len sporadicky pre malý počet písomných záznamov. Tie sú jediným zdrojom informácií, pretože ikonografické doklady2 z daného obdobia sú vo všeobecnosti veľmi zriedkavé a na území Kysúc sa nedochovali. Archeológia a pomocné vedy historické, ktoré dokážu poskytnúť množstvo informácii o krajine v minulosti, nám v prípade Kysúc pomôžu len nepriamo. V regióne totiž chýba intenzívny kontinuálny výskum niektorej stredovekej lokality. Nový podrobný výskum lokality Radoľa - Koscelisko stále prebieha, a preto jeho výsledky ešte nie sú publikované. Tento príspevok bude teda len istým náčrtom – polemikou. Ďalší výskum s istotou prinesie spresnenie prezentovanej predstavy – teoretického modelu. Práca teda nepodáva konečné odpovede na otázky osídlenia a dejín Kysúc. Prináša len istý názor, náčrt, ktorý má byť podnetom k hlbšiemu zamysleniu, skúmaniu a diskusií. Tému sme sa rozhodli spracovať v štyroch okruhoch: vzhľad prírodného prostredia3, všeobecný vzhľad sídiel a osídlenia,4 spoločnosť a jej pravidlá,5 historický vývoj a jeho vplyv na krajinu.6 1 Tu nemáme na mysli zmeny smerujúce k nejakému cieľu, k lepšej spoločnosti, ale pozitívne aj negatívne premeny: zriadenia, práva, myslenia, politiky, osídlenia, kultúry. Teda toho, čo sa dá po zhrnutí označiť ako spoločnosť. A to na vymedzenom priestore v konkrétnom čase. Teda premeny spoločnosti v regióne Kysúc v priebehu času. 2 Mapy, sakrálna výzdoba, výzdoba šľachtických sídiel. 3 Základné rozdiely oproti súčasnému stavu. 4 Typologický opis stavieb, náš náhľad na osady a sídla v krajine. 5 Teoretické dôvody správania, myslenia, právnych noriem, vo vzájomných vzťahoch a to v súvislosti s osídlením. 6 To čo, považujeme za historický vývoj sme popísali v poznámke 1. V tejto časti budeme prezentovať konkrétne dejinné udalosti v súvislosti s osídlením. 76 77 2. Prírodné prostredie Príroda je všade okolo nás. V dnešnej dobe sme si zvykli na to, že nás dokáže nepríjemne prekvapiť tým, že „neposlúcha“ naše zámery s ňou. Povodne, zosuvy, neúroda a divé zvieratá v blízkosti našich sídiel sú vnímané ako niečo neprirodzené. Vďaka pokroku a technike dokážeme už vyše sto rokov radikálne meniť svoje okolie. Presúvať toky riek a búrať hory. Človek mal túto vlastnosť vždy. Menil krajinu vo svoj prospech, až do nedávnej minulosti to mohol robiť len v dlhom časovom horizonte. Dnes môžeme robiť zmeny rýchlejšie a radikálnejšie, no zároveň už začíname rozumieť negatívam, aké môžeme spôsobiť. V stredoveku bol človek omnoho intenzívnejšie spojený s prírodným prostredím a rozmarmi počasia. Neúroda v lokálnom meradla znamenala hladomor, pretože nebolo možné presunúť potraviny z miesta nadbytku na miesto nedostatku jednoducho, lacno a rýchlo. Ak to aj bolo možné, chýbali finančné prostriedky, rovnako ako to môžeme dnes vidieť v chudobných málo rozvinutých častiach sveta. Poznatky roľníkov o pestovaní a odolnosti plodín (druhy vyšľachtené na špecifické podmienky) boli obmedzené na ich priame skúsenosti, a teda do značnej miery hospodárili intuitívne. Predávanie poznatkov z generácie na generáciu vytvorilo vo vidieckej spoločnosti krehkú symbiózu s prírodou. V spoločnosti vládol silný konzervativizmus. Táto vlastnosť vedie k častému skresleniu vnímania vzťahu prírody a človeka v minulosti i k skresleniu vzhľadu prírody v minulosti. Vo vzťahu človeka k prírode to viedlo k presvedčeniu, že človek stál mimo prírodu. Bol akoby obklopený divým pralesom, o ktorom nevedel nič.7 Pestoval pár plodín nevýkonným spôsobom a bránil sa každej zmene k lepšiemu. Opak je pravdou. Les nebol divým miestom, stredoveký človek ho poznal a dokázal využiť. Mnoho jeho poznatkov však malo formu tabu.8 Obyvatelia vedeli, v ktorej hore rastie aký strom, pretože každý druh dreva mal iné vlastnosti, a tým aj špecifické využitie. Vedeli, kde rastú aké bylinky a poznali ich účinky. Vedeli komu konkrétne patrí ktorý kus pôdy, či lesa. Nezasvätený videl len jednoliaty porast, miestni jednotlivé, konkrétnym rodinám patriace diely.9 Pojem „hustý“ (nepriechodný, divý, čierny) les, ktorý sa často objavuje v listinách, v nás evokuje predstavu neprekonateľného porastu. Na území Kysúc sa rozkladali staré bukovo-jedľové pralesy.10 Neboli však neprekonateľné. Boli v nich miesta náročnejšie na prekročenie s polomami, hustým podrastom a strminami. Obyvatelia ich však poznali. Prekonávali či obchádzali ich bez ťažkostí a vedeli, kde sa lesom, pohoriami dostanú. Pre armádu, väčšiu skupinu ľudí, či vozy však boli prechodné len s veľkou námahou, ak vôbec.11 Väčšina znalostí o teréne zostávala v miestnej komunite a neposkytovala sa cudzincom, ani vyšším autoritám. Obyvateľom by to totiž neprinieslo žiadnu výhodu, skôr naopak. Poľnohospodárstvo, ako základ života a prežitia, po väčšinu ľudských dejín nebolo príliš sofistikované. Roľníci pestovali to, čo ich predkovia, spôsobom ako oni. Každá zmena, hoci v konečnom dôsledku i prospešná, ohrozovala stabilitu a symbiózu. Je potrebné predstaviť si stredovekého človeka ako tvora, ktorý je nesmierne vďačný za to, že svet funguje. Roľníci sa obávali zmien počasia, úrodnosti, báli sa hladu. Všetci ľudia v stredoveku zažívali obdobia neúrody, nedostatku či hladomoru.12 To neznamená, že stále hladovali či boli na pokraji smrti. Prevažnú časť svojho života i celých dejín mali ľudia dostatok alebo nadbytok. Keby to tak nebolo, ľudstvo by sa nerozvíjalo, neosídľovalo nové miesta, počet ľudí by stagnoval a klesal. Každá i menšia katastrofa by nás ako druh vyhubila. Tento dojem nedostatku vyvolávajú dokumenty, správy zo stredoveku, kroniky a cestopisy, ktoré hojne spomínajú nešťastia a katastrofy najmä hladomor a neúrodu.13 Je to prirodzené, ak hovoríme o udalostiach, o svojom živote, že sa najčastejšie zameriavame na extrémy, ktoré sme zažili v pozitívnom či negatívnom smere. Priemer, teda to, čo je normálne, nespomíname a nerobili to ani naši predkovia. Vždy vyzdvihujeme zaujímavé a poučné zážitky. Aby sme sa vrátili späť, roľníci boli ako zvyšok spoločnosti veľmi konzervatívni. Nemali sa zle, nežili v nepretržitom extréme. Obávali sa ho však. Pretavilo sa to v jednu z najstarších foriem náboženských predstáv. Svet je taký, aký je (normálny), pretože robíme veci tak, ako sa majú. Úroda príde pretože v danom mesiaci zasejeme. Pestujeme to, čo naši predkovia, pretože to funguje. To neznamená hlúposť a zaostalosť. Ľudia stredoveku sa spoliehali v neistom svete na istoty. Ak fungujúce zmeníme, možno prestane fungovať. Ak sa však nejaká nová praktika v poľnohospodárstve osvedčila, bola pomerne rýchlo prijatá.14 Obyvatelia sa obávali najmä prvého kroku, experimentu. V takomto vnímaní sveta komunita tlačila 7 Zaremská, H.: Lidé na okraji. S. 351-354. In.: Le Goff, J. - Schmitt, J.: Encyklopedie středověku. Praha, Jihlava, 1999. 8 Tu máme na mysli veci, o ktorých sa nehovorí s cudzincami mimo komunitu, poznatky, o ktorých sa nehovorí verejne, ktoré sú spoločným tajomstvom komunity. Nemáme na mysli náboženské či vzťahové (napríklad domáce násilie) tajomstvá, ale nedelenie sa z poznatkami vo vzťahu ku krajine s inými (cudzincami), ako členmi miestnej komunity. 9 Usudzujem tak na základe spomienok obyvateľov žijúcich na vidieku pred kolektivizáciou. Ešte aj dnes si pamätníci spomínajú, ako presne bol rozdelený les a miesta, kde mohli zbierať popadané suché drevo. Pamätajú si držbu majetku a užívacie práva, aj keď tieto neboli zachytené v pozemkových knihách. Vedia oddeliť parcely, ktoré boli scelené orbou alebo ich medzné rozlíšenie v teréne už zaniklo. Keďže majú tieto znalosti, aplikované prakticky pri hospodárení v 20. storočí, nemyslíme si, že ich stredoveký človek nemal. Bol omnoho závislejší od prírody a jeho prežitie záviselo od znalostí okolia a jeho zdrojov. Tieto znalosti sa týkajú aj pôdy a lesa v spoločnom užívaní komunitou, obecných lúk, pasienkov a polí. Toho, kde sa nachádzajú tieto spoločné plochy a toho aké sú pravidlá ich využívania. Dohôd a prednostných práv v rámci komunity. 10 Farkaš, C. - Subcová, A. - Kramáreková, H.: Geografia. Nitra, 2005. Z tohto zdroja sme čerpali aj ďalšie informácie o pôdnom zložení, nadmorskej výške a súčasnom zložení prírody. 11 Usudzujeme tak na základe vojensko-geografických opisov terénu, ktoré boli súčasťou prvého vojenského mapovania Turóci, M.: Historická topografia Kysúc, Kysuce na tajných mapách Prvého vojenského mapovania (1763-1887). Čadca, 2010. 12 Dobrým príkladom, ako taký stredoveký hladomor vyzeral, poskytuje žalospev majstra Rogéria, zachytávajúci opis hladomoru po tatárskom vpáde (1241 - 1242). Marsina, R. - Marek, M.: Tatársky vpád. Budmerice, 2008, s. 121124 13 Długosz, J.: Annales seu cronicae incliti Regni Poloniae. In: Mrukówna, J. (ed.): Roczniki czyli kroniki sławnego Królewstwa Polskiego, vol. 9. Warszava, 1975. Napríklad v rokoch: 1310 s. 81, 1315 s. 114, 1319 s. 132. (ďalej ako RKKP) Všetko to mali byť veľké hladomory, ktoré zasiahli celú krajinu. V tom čase súčasne pebiehalo niekoľko plienení (nájazdov) a vojen. 14 Dobrým príkladom je rýchlosť šírenia zemiakov v západnej Európe po ich osvedčení. Toto je príklad radikálnej zmeny. To, ako sa menilo hospodárstvo v oblasti tradičných plodín, nie je také viditeľné. U nás by príkladom úspešnej a rýchlej zmeny mohlo byť rozšírenie chovu oviec a valašská kolonizácia. 78 79 aj na odvážnejších členov, ktorí boli ochotní experimentovať, aby to nerobili.15 Ohrozili by poriadok sveta a tým aj nezúčastniacich sa susedov. Po tomto úvode, vysvetľujúcom spôsob uvažovania človeka o prírode v stredoveku, pristúpme k samotnému prírodnému prostrediu Kysúc. Región Kysúc je determinovaný geologickým podložím, prevládajúcim počasím, riekami, nadmorskou výškou a prírodou (flóra a fauna). Pre stredovek a dnešok platia niektoré spoločné znaky. Nadmorská výška Kysúc sa pohybuje nad 300 m n. m. a to v blízkosti rieky, ktorá je najnižším bodom údolia. Táto výška stúpa k 500 m n. m. smerom k prameňu. Väčšina Kysúc sa pohybuje vo výške 500 - 600 m n. m. Jednotlivé najvyššie vrchy sa pohybujú okolo 1000 m n. m. (Veľký Jesenník 1071 m n. m., Veľká Rača 1236 m n. m., Veľký Polom 1067 m n. m., Ľadonhora 999 m n. m.). Údolia prítokov Kysuce sú riečneho typy, tvaru „V“. Roviny okolo rieky a jej prítokov sú plochou pomerne malé. Mnohé z nich boli v minulosti močiarmi, podmoknutými či zátopovými lúkami.16 Kysuce sa rozkladajú na flyšových podkladoch, pieskovcových a ílovcových skalách. Pôdy sú kyslé a značne nepriepustné. Väčšina zrážok sa veľmi rýchlo z krajiny odvedie vodnými tokmi. Kysuca je rieka s najväčším rozdielom medzi maximom a minimom prietoku na Slovensku. To pred jej reguláciou na začiatku 20. storočia viedlo k častým záplavám a zmenám toku. Pôdy majú malú bonitu (úrodnosť), najúrodnejšie sa vyskytujú vo forme naplavenín v okolí rieky a jej prítokov. Na Kysuciach sa nenachádzajú ložiská nerastov v miere vhodnej na ťažbu.17 Tieto torzovité informácie sa zdajú byť veľmi nevhodnými a nedostatočnými. Práce o regionálnych dejinách na začiatku prehľadu uvádzajú veľmi podrobné informácie o pôde, nadmorskej výške, zrážkach, rastlinách a živočíchoch.18 Ide však o súčasný stav, ktorý nám udáva len mantinely, v ktorých sa budeme pohybovať pri opise stredovekej krajiny. Vieme, že klíma sa v stredoveku menila. Hovoríme o malých dobách ľadových. Zmeny o niekoľko stupňov menili poľnohospodársku využiteľnosť krajiny. Rovnako je známe, že zloženie lesného porastu vplýva na množstvo i dĺžku udržania sa zrážok v krajine. To ovplyvňuje úrodnosť a ďalšie pre život dôležité faktory. Zloženie lesa, ktorý sa na Kysuciach rozkladal v stredoveku, bolo úplne iné ako dnes. Pestované plodiny dneška sú inými ako tie, ktoré pestovali naši predkovia. Šľachtenie neskončilo neolitickou revolúciou, ktorá priniesla poľnohospodárstvo. Rastliny boli menej odolné a výnosné (pomer zasiateho na zožaté), chovali sa iné druhy zvierat iným spôsobom (v stredoveku bol stajňový chov dobytka neznámy) - prevažne voľne.19 Rieky boli divé, mali meandre a hlbočiny, časť územia pokrývali podmočené lúky a močiare. Neskôr boli vysušené v snahe získať novú pôdu. Všetky tieto faktory sa navzájom ovplyvňovali a tvorili krajinu, ktorá má s dnešnou len málo spoločné. V stredoveku bola základnou plodinou pšenica a jačmeň. Z týchto plodín sa platili aj dane.20 Boli využívané aj menej náročné obilniny ako raž, proso či rôzne zmesi obilovín ako suraž a podobne.21 Základom však zostali pšenica a jačmeň. Tie sa dajú dopestovať aj v horskom prostredí, ale iba za priaznivých poveternostných podmienok počas celého vegetačného roka s obzvlášť dlhým letom. Počasie a najmä priemernú ročnú teplotu ovplyvňuje nadmorská výška. Vieme, že horná hranica osídlenia v stredoveku sa pohybovala okolo 300 - 350 m n. m. Vyššie sa už obiliu kvôli väčšiemu chladu nedarí. Existujú len dve výnimky, pri ktorých je prekročená táto hranica osídlenia, platné pre stredovek. Prvou je nerastné bohatstvo. Suroviny a ich hodnota boli dostatočným prostriedkom, ktorý zaplatil transport potravín aj do horského prostredia, kde sa inak poľnohospodárstvu nedarilo. Kysuce však nemajú nerastné bohatstvo z tohto dôvodu bolo veľmi dlho Krásno nad Kysucou najsevernejšie a najvyššie položeným trvalým sídlom obyvateľov na Kysuciach. Ostatné územia sa už nachádzajú nad obilnou hranicou. Druhým dôvodom osídlenia vyšších polôh bol nový spôsob poľnohospodárstva. V stredoveku to bola valaská kolonizácia.22 Pri nej nie je základom obživy obilie, ale ovce a produkty z nich. Táto kolonizácia však zasiahla Uhorsko a Kysuce na západnom okraji Karpát, ktorými postupovala, až na konci stredoveku, teda až v čase po nami skúmanom období. V nami skúmanom období sa choval najmä hovädzí dobytok, ošípané (voľným pasením v bukových a dubových lesoch) a iné odrody oviec ako valašky (ktoré dokážu žiť na menej kvalitnej tráve rastúcej vo vyššej nadmorskej výške a umožnili spomínanú valaskú kolonizáciu). Išlo o druhy, ktoré potrebovali výživnejšiu trávu, ktorá rastie v nižších nadmorských výškach. Chudobná pôda na Kysuciach bola výnosná len v krátkom období po vyklčovaní. Potom stratila úrodnosť. Úrodnejšia pôda sa nachádzala len v blízkosti rieky. Aj to len na miestach, ktoré neboli každoročne zaplavované alebo močaristé. Priestor na rozvoj osídlenia bol značne obmedzený. Používalo sa obhospodarovanie dvojpoľným systémom, keď polovica pôdy ležala každý rok ladom. Úhor - ročné neobrobenie pôdy - nebolo dostatočné na obnovenie jej úrodnosti. Táto neosiata pôda sa využívala na chov dobytka. Druhou možnosťou bolo intenzívne využívanie pôdy. Týmto spôsobom istá výmera pôdy po vyčerpaní ležala celé roky ladom (neosiata). Bola vhodná len na chov dobytka, prípadne na seno ako lúka. Tento cyklický proces mohol spôsobovať presun obyvateľov v cykle 5 – 10 rokov v rámci chotára. Domy sa presunuli bližšie k momentálne využívaným poliam. Tak vyzerala kultúrna krajina okolo ľudských sídiel. 23 V polohách okolo obrábanej pôdy a na kopcoch sa rozprestierali lesy. Kysuce sú v pásme jedľovo-bukových lesov. To dokladajú, napriek dnes prevažujúcemu monokultúrnemu smreku, aj súčasné názvy ako Bukovo, Jedličník. Ďalšie listnaté porasty dokladajú názvy Javorníky, Lieskovec, Olešná ... V listinách ku Kysuciam z tohto obdobia môžeme nájsť ako hraničné body tieto druhy stromov. V prvej zmienke o zemi Kysuca je to buk, jedľa a topoľ.24 V metácii Krásna nad Kysucou, pochádzajúcej až z roku 1417, je to javor.25 15 Usudzujem tak opäť na základe 20. storočia. Prvotný návrat emigrantov do vlasti bol vnímaný skepticky. Boli označovaní ako novotári, čudáci, amerikáni. Technológie a spôsob života sa pre výhodnosť veľmi rýchlo šírili a etablovali. My sami práve v tomto čase môžeme sledovať proces, v ktorom sa staršia generácia oboznamuje s modernými technológiami digitálneho veku. Stanoviská odsudzujúce technológie, internet a počítače ako neužitočné veci, prípadne nástroj pre mladých, sa menia. Aj staršia generácia, ktorá sa s nimi nekonfrontovala od mladosti, začína čoraz viac využívať ich výhody. Neodmieta ich. 20. a 21. storočie sú dynamické, kolektívne odmietanie zmien nie je také silné. Rýchlosť zmien je dnes v horizonte mesiacov a rokov, v stredoveku bola v horizonte desaťročí či storočí. 16 Turóci, M., ref. 11, s. 96, 97, 102, 114, 128, 131, 17 Intenzívnejšie využívanie kameňa na stavebné účely sa začalo na niektorých lokalitách až v 19. a 20. storočí a to v súvislosti s výstavbou Košickobohumínskej magistrály a reguláciou riek Kysuca a Bystrica. 18 Napríklad: Podoláková, Ľ.: Krásno nad Kysucou: Prechádzka stáročiami. Čadca, 2006., Sládková, A.: Dolný Hričov 1208 -2008. Žilina, 2008. 19 Dobrým príkladom je chov koňa spracovaný v práci: Dvořáková, D.: Kôň a človek v stredoveku, k spolužitiu človeka a koňa v uhorskom kráľovstve. Budmerice, 2007. 20 Daňami máme na mysli súbor poddanských dávok vyplácaných zemepánovi, desiatkov a poplatkov cirkvi, kráľovských daní. Kráľovská daň bola zložená z poddanských dávok (z majetkov náležiacich kráľovi), mimoriadnych vojenských daní, neskôr zo všeobecnej kráľovskej dane. 21 Podoláková, Ľ.: Krásno nad Kysucou: Prechádzka stáročiami. Čadca, 2006, s. 36. 22 Sokolovský, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava, 2002, s. 85-86. Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice, 1985, s. 30-31. 23 Pri prírodnom prostredí Kysúc môžeme badať značnú podobnosť s prostredím Zvolenskej kotliny Maliniak, P.: Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica, 2009, s. 15 - 20. 24 Marsina, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae (ďalej len CDSl) II, Bratislava, 1987, s. 111-112, č. 167. 25 Slovenský preklad listiny Podoláková, Ľ., ref. 21, s. 28. 80 81 3. Vzhľad sídiel V tejto časti sa pokúsime opísať, ako vyzerali osady a sídla na Kysuciach v danom období. Náš pohľad na sídla v stredoveku je poznačený dvoma podľa nášho názoru nesprávnymi náhľadmi. Prvým je, že ľudia žili v boji s prírodou, blízko seba v malých osadách, aby si vzájomne mohli pomáhať a chrániť sa.26 Tento predpoklad je v istom smere mylný. Vieme, že stredoveký človek dokázal prejsť denne okolo 30 km.27 Je to vzdialenosť znížená potrebou transportovať tovar na voze. Volmi či kravami ťahaný povoz sa pohyboval pomalšie ako kráčajúci človek. Spomaľovala ho každá terénna prekážka, výmoľ či blato. Pri obvyklom zlom stave ciest je to pochopiteľné. Táto vzdialenosť však nie je pre chodca maximom. V dnešnej dobe aj nevrcholoví športovci dokážu prejsť za niekoľko hodín (nie celý deň) 42 kilometrovú vzdialenosť maratónskeho behu.28 Vyžaduje si to tréning a prípravu, ale dokážu to aj ľudia nevenujúci sa športu profesionálne. Predpokladať, že stredoveký človek nedokázal prejsť denne i viac ako 42 kilometrov napriek náročnému terénu, je naivné. Ak ľudia ťažko fyzicky pracovali a trávili cele hodiny vonku, napríklad pri orbe idúc za pluhom, prešli denne niekoľkokilometrovú vzdialenosť. Z toho plynie, že i z nášho pohľadu značná vzdialenosť pre nich nemohla byť problémom. Jednotlivé samostatne hospodáriace rodiny – porty, ako sú označované v najstarších písomných dokladoch,29 či usadlosti, ako sú označované neskôr, mohli byť od seba vzdialené celé kilometre. To všetko bez toho, aby to bránilo spolupráci a vzájomnej pomoci. Ako sme spomenuli v časti prírodné prostredie, ľudia žili v úzkom vzťahu s prírodou a využívali ju, nepotrebovali sa pred ňou intenzívne brániť za hradbami. Druhým faktorom, ktorý náš náhľad smeruje ku komunite na jednom malom mieste, je vzhľad stredovekého mesta. Mesto je priestor medzi hradbami.30 Aj keď poddanské mestečká neskorého stredoveku a novoveku nemali hradby, boli vymedzené na malom priestore. Táto deformácia osídlenia je spôsobená monopolmi.31 Stredoveké mesto je monopol plnoprávnych mešťanov ako úzkej skupiny, ktorá má výsostné postavenie a príslušné práva.32 Tí žijú vnútri malej vymedzenej plochy. Všetci mimo nemajú rovnaké práva.33 Vzhľad miest poznáme, pretože sa nám zachoval vo vymedzeniach práv, na nákresoch a mapách.34 Niektoré sa nám dokonca zachovali až dodnes (Levoča). Prenášame si tak predstavu kumulovanej, plánovanej zástavby (mesta) na dedinu, kde žila väčšina obyvateľov.35 V dokladoch k vzniku osád na nemeckom práve (ich stav popíšeme v nasledujúcej osobitnej časti) máme informácie o vymedzení presného územného celku, na ktorom vzniká usadlosť (jedna rodina) s pomerom ornej pôdy a lúk.36 Logicky preto automaticky usudzujeme, podľa nášho názoru mylne, že tieto usadlosti vznikli vedľa seba. Niektoré áno, tam kde to prírodne podmienky umožnili. Osídlenie však bolo najčastejšie roztrúsené. Tento stav môžeme najlepšie sledovať na prvom vojenskom mapovaní. Voči sledovanému obdobiu ide o mladý, novoveký prameň (z r. 1769 - 1785), odrážajúci stav po ďalších vlnách valaského i kopaničiarskeho osídlenia, umožneného zavedením pestovania zemiakov ako nenáročnej výnosnej plodiny. Na mapách vidno množstvo usadlostí roztrúsených v chotári. Vznikli tam, kde to čo len trochu prírodné podmienky dovolili.37 V dnešnej dobe je časť z nich buď zaniknutá (v horskom teréne) alebo súčasťou sídel, pri ktorých sa nachádzali. Stredoveké usadlosti však treba vidieť v podobnom svetle, keď sa časť sústreďovala na poľnohospodársky najlepšie využiteľnom mieste. Zvyšok usadlostí v rámci chotára bol roztrúsený všade, kde sa dalo vyžiť. Mnohé zo samostatne stojacich usadlostí pravdepodobne po vyčerpaní pôdy zanikli. Ich obyvatelia sa presunuli na iné vhodné miesto, ale stále v rámci jedného správneho územia, jednej stredovekej dediny. Na podporu tohto tvrdenia nám môžu slúžiť najstaršie metačné (ohraničujúce chotáre sídiel) listiny. Tie sú na prvý pohľad mätúce, pretože nehovoria o osadách, ale zemiach (terra).38 Mnohokrát názov týchto zemí nesú neskoršie v súčasnosti existujúce dediny a mestá. Veľmi často sú ich hranice veľmi široké, zaberajú veľké územie. Hraničnými bodmi sú vrchy, rieky, lesy, lúky ale aj konkrétne stromy, prípadne susediace územia iných vlastníkov. Tieto informácie nám hovoria o hraniciach, nie o tom, čo je v ich vnútri. Nehovoria často nič o obyvateľoch a počte sídiel. Ale už samotný fakt, že hranice vedú po pomenovaných vrchoch a tokoch hovorí, že niekto na tom území, aj keď nie je priamo spomenutý, musel trvalo žiť, inak by predsa nemali meno. Susedné územia znamenajú, že nejde o prázdne plochy (bez obyvateľov), pretože niekto, sused, vedel, kde sú hranice. V neposlednom rade ide o dlhodobo osídlené územia, pretože ak by vznikali nanovo, bolo by uvedené, z akého územia sa vyčleňujú.39 A to aj v prípade, ak by išlo o majetok patriaci kráľovi. V týchto listinách sa často hovorí o métach, hraničných bodoch (medzníkoch). Tie môžu byť všeobecné (rieky, pohoria, lesy) či konkrétne ako sú stromy, umelé medzníky z navŕšenej hliny či kamenia. Tieto konkrétne majú špecifický orientačný význam pre zúčastnené strany.40 Pri stromoch nevieme s istotou či boli nejako jedinečné svojím vekom, veľkosťou alebo zriedkavosťou v danej lokalite. Logicky vyvodzujeme, že sa o ne niekto musel starať, obnovovať ich (umelé) a chrániť (stromy pred výrubom) aby nezanikli. Predišlo sa tak sporom.41 26 Ide o predstavu temného stredoveku, malé uzavreté komunity, nedôvera k cudzincom a boj o prežitie. Le Goff, J: Za jiný středověk. Praha, 2005, s. 79-83. 27 Ohler, N.: Náboženské poutě ve středověku a novověku. Praha, 2002, s. 100-102. Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku: Súčasný stav bádania a jeho perspektívy. 1998, s. 264. In: Archaeologia Historica. roč. 23. 28 Výsledky košického maratónu mieru (42,195 km) sa v roku 2012 pohybujú od 2 hodín 7 minút po 5 hodín 27 minút. Dostupné na: http://www.kosicemarathon.com/en/main/gethistory.php [cit. 12.3.2013] 29 Habovštiak, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava, 1985, s. 79. 30 Le Goff, J .: Město. S. 383 - 387. In.: Le Goff, J. - Schmitt, J..: Encyklopedie středověku. Praha, Jihlava, 1999. 31 Monopol je výsadné postavenie obyvateľa mesta – mešťana. Bol osobne slobodný, jeho pozemkový majetok bol súkromným (neplatí to o obyvateľov špecifických, takzvaných poddanských mestečiek, tie mali niektoré výsady mesta ale boli poddanými zemepána), živil sa remeslom a obchodom. Pôda bola iba doplnkom jeho príjmov, či zdrojom obchodného artikla (napríklad vinohrady - víno). Podliehal súdnej právomoci mesta (mestská rada, dedičný richtár, ...) mohol v rámci mesta a jeho trhov obchodovať bez obmedzení (ostatní v meste obchodujúci, aj šľachtici, pokiaľ neboli zároveň mešťanmi, museli platiť clá a poplatky), teda okrem tovarov chránených cechmi. Cechy chránili remeselníkov pred konkurenciou, pretože nikto okrem nich nesmel s nimi produkovanými produktami v rámci mesta i jeho okolia (míľové právo) obchodovať. Tieto práva a výhody boli samozrejme mesto od mesta rozdielne (podľa toho, aké práva sa im podarilo u kráľa „vylobovať“). 32 Štefánik, M. - Lukačka, J. a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava, 2010, s. 7 - 8. 33 Obmedzenie hraníc mesta malo za cieľ privilegovať čo najmenšiu skupinu teritoriálne. Aj v rámci mestských hradieb bolo obyvateľstvo rozdelené na plnoprávnych mešťanov (so všetkými právami) a tých ostatných (s obmedzenými právami ako bola mestská chudoba, nádenníci, učni. 34 Archaeologia Historica. 2007, roč. 32. Zameraná na výskum stredovekých miest. 35 Osady neboli plánované, vznikali vývojom, živelne. Výnimkou boli osady na nemeckom práve, hneď po založení boli plánované jednotlivé diely. Aj tieto osady však postupom času získavali pestrejší, neplánovitý charakter. 36 Habovštiak, A., ref. 29, s. 68 - 69, 76. 37 Turóci, M., ref. 16. Pri každej obci sa nachádza popis jednotlivých drobných osád. Osamotené domy sú viditeľné ako červené štvorce aj na jednotlivých mapových výsekoch. 38 CDSl I. s. 116, č. 148. „terra de Selinan“ („žilinská zem“), CDSl II. s. 318, č. 458. „quandam terram Yesesin nomine“ (akúsi zem menom Yesesin“) 39 CDSl II. s. 318, č. 458. „quandam terram Yesesin nomine, spectatem ad castrum de Trinchen, intra terram eorundem de Warna constitutam“ („akúsi zem menom Yesesin, náležiacu k Trenčianskemu hradu, ustanovenú vnútri ich - t. j. Michala, zvolenského, a Detrika, spišského župana - zeme Varín“ ) 40 CDSl II. s. 112, č. 167. „ubi sunt duae metae terreae sub arbore abietis“ („kde sú pod jedľou dva medzníky zo zeminy“) 41 K problematike metačných bodov a listín podrobnejšie Lukačka, J.: Ohraničovanie majetkových celkov v stredoveku. S. 61-65. In: Archaeologia historica. 200, roč. 29. 82 83 Predpokladáme, že tieto územia mali nejaký stred v zmysle miesta, kde sa nachádzalo viacero usadlostí pri sebe. Toto miesto bolo zárodkom dediny. Sídlila tu delegovaná správa teda niekto, kto mal právo jednať a rokovať42 vo vzťahu medzi obyvateľmi a nadriadenými autoritami. Bolo tu miesto na zhromaždenia, kde sa organizoval spoločenský život, porady i výber daní.43 Nachádzalo sa tu sakrálne miesto,44 kým obec nedosiahla istú veľkosť a tým záujem vyšších inštancií, nešlo o kostol, ale pravdepodobne o kaplnku. Sakrálnym priestorom mohlo byť aj miestne pohrebisko, to bolo obvykle pri kostole. Archeologicky zriedkavé, na území Slovenska, sú pohrebiská bez kostola. Náboženstvo malo veľmi silné postavenie v spoločnosti.45 Viera a obrady udržujú svet v poriadku. Je nepravdepodobné, že by obyvatelia prevážali svojich zosnulých desiatky kilometrov výhradne ku kostolom, do existujúcich farností. Bolo by to nehygienické, pretože aj stredoveký človek vnímal rozklad ako odpudivý a nebezpečný. Vedel to na základe pozorovania a skúsenosti. Okrem toho v každej spoločnosti je kult zomrelých predkov dôležitý. O hroby je potrebné sa starať, sú súčasťou komunity, rodovej pamäti a spoločenskej prestíže.46 Táto prestíž však rovnako nútila príbuzných zomrelého pochovať ho v čo najsvätejšej zemi. Transportovať ich k vzdialenému kostolu. Jednak aby ukázali, že je to v ich finančných možnostiach, jednak aby zlepšili šance spásy svojho predka. V stredoveku sa v spojitosti s kresťanstvom presúvajú pohrebiská z okraja osídlenia do ich stredu, ku kostolu. Kde nie je kostol, pravdepodobne ku kaplnke či inému miestu modlitieb. Potreba blízkosti hrobov, aby bolo o ne náležite postarané, viedla k tomu, že sa nemohli nachádzať desiatky kilometrov ďaleko. Je pravdepodobné, že za peniaze alebo naturálie do vzdialených osád zavítal raz za určitý čas kňaz z najbližšej farnosti, 47 aby vykonal všetky potrebné obrady. Takými bolo posvätenie hrobov mimo farských kostolov, posväcovanie základov domov, sejby a žatvy, spovedanie nevládnych chorých. Prevažovali tu obrady mimo rámec ortodoxného kresťanstva. Boli to obrady vychádzajúce z pohanstva. Boli tolerované ako prejavy ľudovej zbožnosti. Tradičné kresťanské obrady ako krst, sobáš, prijímanie, birmovanie boli vykonávané vo farských kostoloch. Veriaci za nimi cestovali. 42 Poddaní mali všetky spory riešiť pod dohľadom zemepána, niektoré menšie spory mohol riešiť zemepánom dosadený správca alebo richtár. Prípadne dedičný richtár, ktorý tuto právomoc získal ako zakladateľ dediny po dohode so zemepánom. Hrdelné zločiny podliehali kráľovi. Väčšinu malých sporov si ľudia vyriešili v rámci komunity, aby sa vyhli plateniu súdnych poplatkov. Rovnako si myslíme, že nariadenia od zemepána neboli vo forme jednosmerných direktív. V stredoveku nebola kontrola nad obyvateľstvom taká silná. Poddaní boli osobne slobodní, mohli odísť, nevlastnili však žiaden majetok, pri represii mohli vždy utiecť do novovznikajúcej osady (chránil ich nový zemepán). Poddaní boli najdôležitejšou hodnotou. Čím ich bolo viac, tým viac produkovali, tým viac sa vybralo na poddanských dávkach. Zemepán musel hľadať kompromisy, ak chcel aby nič nebránilo toku stabilného príjmu do jeho rúk. 43 Výber dávok pre zemepána mal na starosti starosta či správca, cirkevný desiatok vyberali poverené osoby z biskupstva. Kráľovskú daň ním poverení výbercovia dane. Myslíme si, že väčšinu práce títo vyberači delegovali na samotných obyvateľov. Roľníci sami sa snažili byť nápomocní tejto liknavosti úplatkami, ochránili tak časť svojej úrody pred spoplatnením. Ak bol výberca oddaný svojmu pánovi i tak určite nechal zhromaždiť vybrané podiely na jedno miesto, aby ich naraz potom odviezol. Predpokladáme, že to miesto bolo tam, kde bolo takéto prirodzené dedinské centrum. 44 Nemáme tu na mysli nejaké pohanské kultové miesto, ale hovoríme o priestore, kde sa stretávali členovia komunity na modlitbách. O mieste kde sa vykonávali rituály vychádzajúce z pohanstva, ale prispôsobené kresťanským spôsobom a terminológií. 45 Lauwers, M.: Smrt a mrtví. S. 676 - 688. In.: Le Goff, J. - Schmitt, J.: Encyklopedie středověku. Praha, Jihlava, 1999. 46 S tým súvisí kult svätých a patrocínia, prenášajúce názvy na krajinu. Čatayová, S.: Uctievanie svätých a jeho obraz v toponymii stredného Slovenska. S. 383 – 390. In.: Kožiak, R. - Nemeš, J.: Svätec a jeho funkcia v spoločnosti I. Bratislava, 2006. Tiež putovanie na posvätné miesta. Žeňuchová, K. - Žeňuch, P.: Putovanie na sväté miesta a ľudová zbožnosť. S. 67 - 78. In.: Kožiak, R. - Nemeš, J.: Svätec a jeho funkcia v spoločnosti II. Bratislava, 2006. Aj napriek týmto fenoménom sú centrálným bodom stredovekých osád sakrálne objekty. Nadregionálne centrá boli dôležité, ale nie jediným miestom kultu. Okrem pohrebísk pri kostoloch, na ktorých sa pochovávalo, poznáme aj prípady, keď sa pri hroboch sakrálny objekt nenašiel. Habovštiak, A., ref. 29, s. 206-213. 47 Sedlák, V.: Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. Trnava, 2008, s. 54, č. 227. V regióne Kysúc bola prvou doloženou farnosť Radoľa. 84 Do týchto centier území, zárodkov obcí, sa presúvali všetci obyvatelia daného územia kvôli spoločnému prejednávaniu sporov. Platili sa tu dane a povinné dávky. Obchodovali tu s potulnými kupcami či vzájomne medzi sebou. Usadlosti mimo takýchto centier sa v budúcnosti mohli stať sami zárodkom ďalšieho osídlenia, novej osady.48 Ako takéto usadlosti vyzerali? Domy boli typom zemnice.49 Čiastočne zahĺbené obydlia potrebovali menej tepla z palivového dreva, lebo zem pôsobila ako izolant. Boli energeticky menej náročné. Nadzemná časť bola z dreva prevažne pravdepodobne jedľového, ktoré sa ľahšie opracovávalo a bolo aj vcelku rovné. Strechy pozostávali z drevených šindľov.50 Slamená strecha totiž vyžadovala veľké množstvo kvalitnej ražnej slamy a mala značnú hmotnosť. Do podmienok Kysúc s množstvom snehu nebola vhodná. Tŕstie na strechy sa nepoužívalo kvôli snehu. Trstina, napriek močarinám, nebola zrejme veľmi dostupná. Obytné stavby spolu s poľnohospodárskymi – senníkmi, obilnými jamami a ohradami vytvárali štvorec s jednou veľkou bránou vedúcou na centrálny dvor. V takomto význame je prekladaný názov „porta“ z prvých daňových súpisov.51 Vykurované boli objekty obývané ľuďmi a to otvoreným ohniskom, prípadne kamennou pieckou.52 V niektorých mohli v oddelenom priestore spolu s ľuďmi sídliť i hospodárske zvieratá. Tento spôsob znižoval spotrebu palivového dreva, zvieratá vyhrievali priestor svojím telesným teplom. Koľko obyvateľov mala jedna usadlosť sa nedá presne vyčísliť. Vieme, že v nich sídlili širšie rodiny, pravdepodobne pod vedením najstaršieho mužského člena. Každá rodina bola svojím spôsobom jedinečná, pretože záležalo od bohatstva a schopnosti členov rodu resp. rodiny, ako si zariadili život. Tvorili ju starí rodičia spolu so svojimi súrodencami, ktorí sa z nejakého dôvodu neosamostatnili, ich potomkovia spolu s nezaopatrenými súrodencami a ich deti, teda celkovo tri, možno až štyri generácie. Kvôli úspore tepla žili na malej ploche. Kamennými stavbami boli sakrálne objekty – kostoly. V nami skúmanom čase existoval kostol v Radoli, o ktorého existencii vieme s istotou.53 Mohli sa tu nachádzať aj ďalšie, ale o tom v dnešnej dobe nie je dôkaz. Inými kamennými stavbami mohli byť kúrie šľachticov v Radoli, Rudine a Kysuckom Novom Meste, ale to môžeme len predpokladať. Čiastočne kamenné boli pravdepodobne remeselnícke objekty pracujúce s ohňom ako kováčne a hrnčiarske dielne. Mali kamenný základ, no zvyšok stavby bol drevený. Tehly sa v tom čase na Kysuciach nepoužívali.54 Drevené, ale pravdepodobne nezahĺbené, boli aj stavby dočasného charakteru. Stavali ich pastieri na ochranu pred počasím, keď pásli dobytok vo vzdialenejších častiach vymedzeného územia. Takéto prístrešky stavali tiež drevorubači, pripravujúci plte na plavenie dreva. V stredoveku drevorubačstvo na Kysuciach, napriek lesom, nebolo 48 Podoláková, Ľ., ref. 21, s. 33-34, Dvořák, P. a kol.: Juraj Turzo. Veľká kniha o Uhorskom palatínovi. Martin, 2012, s. 136 - 143. 49 Rutkay, M.: Premeny agrárnej osady v 6. až 15. storočí. S. 69 - 80. In.: Ruttkay, A. - Ruttkay, M. - Šalkovský, P.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, 2002. 50 Strechy sa nám nedochovali až zo stredoveku. Slama a tŕstie omnoho lepšie zadržujú teplo, čo je veľká výhoda v chladných oblastiach a sú aj lacnejšie. Šindle sú drahšie vyžadujú veľa manuálnej práce pri opracovaní. Vo svojom závere vychádzame zo stavu zachyteného v skanzenoch ľudovej architektúry na severe Slovenska. Ak obyvatelia napriek horšej finančnej situácii (silnejší feudálny útlak) uprednostňovali v 19. a 20. stor. na stavbu striech šindle, tak pravdepodobne rovnako uprednostňovali šindle ich predkovia v rovnakom prostredí v stredoveku. 51 Habovštiak, A., ref. 29, s. 80 - 81. 52 Čaplovič, D.: Archeologický výskum stredovekého dedinského domu na Slovensku. S. 145-151. In.: Archaeologia Historica 12. 1987. Šalkovský, P.: Stavebná kultúra a urbanizmus osád. S. 59 - 60. In.: Ruttkay, A. - Ruttkay, M - Šalkovský, P.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, 2002. 53 Sedlák, V.: Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. S. 54, č. 227. 54 Turóci, M., ref. 16. V popisoch významných strategických bodov jednotlivých dedín vidno, že ešte v 18. storočí sa na Kysuciach používali tehly len zriedkavo. 85 veľmi rozšírené a nezamestnávalo veľa ľudí. Usudzujeme tak na základe toho, že v danom období ešte v rozvinutejších územiach, kam sa drevo neskôr splavovalo, nebol jeho nedostatok, stavebného a palivového, zaznamenaný. Takýto charakter mali pravdepodobne aj obydlia brtníkov vyberajúcich med lesných včiel, lovcov drobnej kožušinovej zveri, uhliarov, ktorí vyrábali drevené uhlie, výrobcov smoly a kolomaže. Týchto, k poľnohospodárstvu si privyrábajúcich ľudí, na Kysuciach nebolo veľa. Nenachádzali sa tu osady venujúce sa špecializovanej výrobe týchto produktov, pretože takáto činnosť by sa odrazila v názve osád a neskôr v novovekých urbárskych povinnostiach.55 Bolo by však chybou predpokladať, že tu neboli. Uspokojovali miestny dopyt po špecializovaných výrobkoch spolu s hrnčiarmi, kováčmi, kolármi, košikármi a inými. Bola to iba doplnková práca k poľnohospodárstvu. Sezónna práca. Remeselníci - profesionáli sídlili v mestách a mestečkách, na vidieku si nástroje a špecializované potreby plnili svojpomocne. Okrem základných vecí, ktoré vedeli vyrobiť všetci, boli niektoré zložitejšie vyrábané špecializujúcimi sa rodinami. Obchod s nimi prebiehal na základe výmeny a protislužieb. Kto však mal zdroje siahol po kvalitnejších a lepších výrobkoch z miest. Dôležitým prvkom na Kysuciach v danom období bola veľká cesta. Spomína sa už v prvej zmienke o Kysuciach.56 Táto cesta nemala spevnený povrch. Nebola špeciálne upravená, pričom niekedy sa jej trasa pre povodne a zosuvy pôdy menila. Nevymykala sa tak z rámca stredovekých ciest. Vodné toky sa prekonávali prechodom cez brody či prostredníctvom kômp,57 o existencii mostov nemáme správy. Výskyt mostov bol len sotva pravdepodobný vzhľadom na ich pomerne technicky náročnú i nákladnú výstavbu a údržbu. Dokonca ešte v dvadsiatom storočí napriek regulácii rieka Kysuca skoro každoročne poškodzovala, dokonca strhávala drevené mosty.58 Využívala sa spolu so silnejšími prítokmi na plavenie pltí, čo by mosty sťažovali.59 Aj preto ich v danom období nepredpokladáme. Cesta povodím Kysuce sa v oblasti, kde leží dnešná Čadca, odpájala od rieky a smerovala k Jablunkovskému priesmyku. Jeho prekonaním sa kupci a cestovatelia dostali do Sliezska. Je pravdepodobné, že tento priesmyk Karpát mal väčší význam ako trasa cez Oravu. Tá je dlhšia a prechádza v ešte vyššej nadmorskej výške, viedla preto cez ešte redšie osídlené územie. Význam spišského prechodu Karpát popri rieke Poprad narástol na úkor Kysúc až s rozvojom osídlenia Spiša v závere nami skúmaného obdobia. O význame cesty i jeho poklese budeme hovoriť podrobnejšie v predposlednej kapitole. Existencia cesty je spojená s chotárnymi názvami závoz, podzávoz. Nemusia však automaticky odkazovať na trasu stredovekej cesty cez Kysuce, pretože sa môžu vzťahovať na cesty z neskoršieho obdobia. Nie je vylúčené, hoci dokumenty ani archeológia to zatiaľ nepreukázali, že na území Kysúc existovali drobné opevnené body. Súviseli s existenciou hranice, priesmyku a cesty. Išlo pravdepodobne o hlásky situované na výbežkoch hôr.60 Nemali kamenný charakter ako Budatínsky hrad, ale išlo o drevené veže ohradené drevozemným valom.61 Ich účelom bolo varovať južnejšie územia o nepriateľskom pohybe v priesmyku. Varovanie malo za úlohu zmobilizovať jednotky obrany hraníc, aby im umožnilo obsadiť a vybudovať záseky - zo zvalených stromov vytvorené zátarasy.62 O prítomnosti špecializovaného obranného obyvateľstva nemáme správy, no naznačuje ich existencia obce Stráža v Terchovskej doline.63 Mohlo by ísť o jediný pozostatok po strážcoch hranice, ktorí časom svoje postavenie stratili a splynuli s okolitým obyvateľstvom. Takéto obyvateľstvo by súviselo s hláskami, ktoré predpokladáme a aj s úpravou miest pre záseky. Išlo pravdepodobne o úžiny, kde sa ponechával les v blízkosti cesty. Bolo by veľmi náročné zatarasovať cestu na miestach ležiacich uprostred polí a lúk, pretože taká obrana by nemala zmysel. Tieto miesta museli byť pravidelne kontrolované, aby sa ich nezmocnil nepriateľ, prípadne aby nezanikli klčovaním miestnych roľníkov. S hranicou súvisia aj informácie o vyberaní mýta v Kysuckom Novom Meste.64 Mohlo by tu ísť o tzv. zemskú bránu. Miesto, na ktorom sa vyberali dane po vstupe do krajiny. 4. Zmeny spoločnosti a Kysuce Zmeny, ktoré v nami sledovanom období prebehli v stredovekom Uhorsku, mali svoj dosah na osídlenie a vzhľad krajiny. Na začiatku obdobia bol zvrchovaným vlastníkom pôdy v Uhorskom kráľovstve kráľ. Jediným ďalším oficiálnym vlastníkom bola cirkev. Tá dostávala pôdu od kráľa na budovanie cirkevných štruktúr na zabezpečenie zázemia pre farnosti, biskupstvá a kláštory. Pre kráľa to bola otázka prestíže, lepšej správy krajiny a náboženstva. Ako je však možné, že i významné rody darovali majetok cirkvi, ak ho podľa teórie kráľovskej moci nemohli vlastniť? Takýmto príkladom sú donácie Hontovcov a Poznanovcov.65 Dogma kráľovskej moci v tomto ranom období tvrdila, že jediným majetkovým vlastníkom pôdy s neobmedzenou mocou je panovník. Stredoveká spoločnosť fungovala na základe nepísaných vzťahov. Oficiálne kráľ vlastnil všetko, bol neobmedzeným pánom. Reálne existovali záujmové skupiny, ktoré v rámci krajiny musel rešpektovať. Boli to členovia vládnuceho rodu. Robili vlastnú politiku, ako je to viditeľné na sporoch o následníctvo za Štefana I., jeho nástupcu Petra Orsela i neskôr napríklad pri sporoch Bela IV. s bratom Kolomanom Haličským.66 Ďalším dôležitým hráčom bola cirkev presadzujúca vlastné záujmy a nahliadanie na svet. Tak ako 55 Informácie o povinnostiach starších osád získavame až v písomných správach o zakladaní osád na nemeckom práve, ak išlo o doosídlenie staršej osady, hoci povinnosti mali mať len noví osadníci. Tie sa časom preniesli aj na starších osadníkov prípadne naopak. Rovnako získavame informácie o povinnostiach poddaných až z tereziánskeho urbára. Problémom je, že povinnosti, ktoré určite existovali, nemali písomnú podobu. Išlo o zvyk, starobylú ústnu dohodu, ktorej pravidlá poznali obe strany (poddaní - zemepáni). Obe strany sa ju snažili pozmeniť v svoj prospech, avšak zemepáni mali výhodu, jednali z pozície sily. 56 CDSl II. s. 112, č. 167. „... per magnam viam ...“ - „... skrz veľkú cestu ...“ 57 Šimko, P.: Budatínsky hrad - komunikačný uzol v minulosti. S. 18 - 28. In.: Pindur, D. - Turóci, M. a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Čadca - Český Těšín – Žilina, 2012. Tu sú informácie o prekonávaní jednak Váhu, ale aj k Budatínu priľahlého úseku Kysuce. 58 Podoláková, Ľ., ref. 21, s. 49. 59 Jesenský, M.: Muzeológia na Kysuciach. Čadca, 2012, s. 27 - 39. 60 Plaček, M.: Fortifikace ke kontrole a zajištění středověkých komunikací. S. 203-205. In : Archaeologia Historica. 1990, roč. 15. 61 Ich úlohou nebolo zastaviť nepriateľa, brániť opevnením nejaké miesto. Slúžili len na udržiavanie prehľadu o krajine. Na vypátranie pohybu nepriateľa. Vojaci v nich potom podali správu, aby bolo možné povolať vojsko. Obrannú funkciu mala samotná krajina, jej lesy, rieky a pohoria. Na vhodnom úzkom mieste sa potom zhromaždilo privolané vojsko, aby zastavilo vpád a postup súpera. Úzke miesto zabránilo využiť moment prekvapenia a presilu. Opevnené boli preto, aby boli videné. Dávali najavo útočníkovi, že jeho postup nie je nepozorovaný, že hranica je pod kontrolou. Ich opevnenie malo tiež zabrániť rýchlej a nečakanej likvidácii stráží, pretože by tým nesplnili svoju varovnú funkciu. 62 Záseky sa budovali v čase ohrozenia či dokonca počas útoku hlbšie v zázemí, predtým než k nim prišiel nepriateľ. Nevydržali však dlho. Po niekoľkých rokoch sa stromy rozložili a nedokázali už nepriateľa zastaviť. 63 Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice, 1985, s. 28. 64 Juck, Ľ.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238-1350) I. Bratislava, 984, s. 97 - 98, č. 110. 65 Lukačka, J.: Veľmožský rod Hont-Poznanovcov. S. 9. In.: Historická revue. 2012, č. 9. Podrobne Lukačka, J.: Formovanie vyššej šľachty na Slovensku. Bratislava, 2002. 66 Homza, M.: Politické dejiny Spiša v stredoveku. S. 154. In: Homza, M. - Sroka, S.: Historia Scepusi, vol. 1. Bratislava - Kraków, 2009 86 87 bola oporov kráľa, niekedy stála proti nemu najmä v otázkach morálky a zahraničnej politiky. Cirkev mala silné vzťahy zo zahraničím, bola univerzalistická. Rovnako boli dôležité i staré šľachtické rody. Pôvod ich postavenia bol rôzny. Mnohé prešli rôznymi fázami aby tak ochránili svoju moc. Svoje postavenie mali spojené s osobou panovníka a ním prepožičanými funkciami. Na kráľovskom dvore, či v správe krajiny (služobná šľachta). Zároveň však mali aj istú písomne nepodloženú majetkovú držbu, ktorú nikto nespochybňoval (šľachta veľkomoravského pôvodu a staromaďarská rodová šľachta). Najvýznamnejší z nich vyberali dane v mene kráľa (župani) z jeho majetku. Podľa nášho názoru nejaké odvody platili aj z majetkov, ktoré považovali za svoj, teda z pôdy, ktorú získali v preduhorskom období pripadne v období vzniku Uhorského kráľovstva.67 Kráľ by nepodporoval existenciu samostatných s jeho osobou nezviazaných území v rámci svojho kráľovstva. Župani poverení výberom daní si ponechávali 1/3 na náklady spojené so svojou činnosťou. Pretože služba u kráľa bola plná konkurencie o úrad župana, nemali istotu, že si svoje výnosné postavenie zachovajú. Svoje príjmy zvyšovali na úkor kráľovho podielu alebo sa snažili vybrať čo najviac bez ohľadu na ekonomické následky pre spravované územie - pretože ich postavenie nebolo definitívne a mohlo byť spochybnené, ich majetok i starobylého pôvodu, zabraný. Do rodiny šľachticov pribúdali stále noví, niektorí sa vypracovali vďaka vojenským schopnostiam. Istá časť boli cudzinci, o ktorých schopnosti sa kráľ opieral, keďže mu boli vďační za všetko, čo mali, nekonali proti nemu.68 V neposlednom rade to bola široká skupina miestnych bojovníkov, z nových ku kráľovstvu pripojených území, ktorí, dalo by sa povedať, kolaborovali s novou ústrednou mocou. Kráľ mal povinnosť starať sa o šľachticov - bojovníkov. Boli vojenskou mocou, o ktorú sa opieral. Musel im zabezpečovať zbrane, výstroj, proviant a každoročné dary. Staral sa aj o ich rodiny. Tento stav právnej neistoty, možnosti upadnúť v nemilosť, viedol županov k rozkrádaniu časti príjmov z nimi spravovaných území. S rastom krajiny a počtu obyvateľov sa zvyšovali aj nároky na kráľa o to, aby sa staral. V čase Ondreja II. kráľ dospel k poznatku o neudržateľnosti stavajúceho systému. Na základe západoeurópskeho, pravdepodobne východofranského lénného systému začal rozdávať svoj kráľovský majetok. Zbavil sa povinnosti starať sa o všetkých vojakov, o ich výzbroj i proviant. Legitimizoval tak už existujúci reálny stav, v ktorom existovali staré rody a ich majetky. Očakával, že za právne istoty a dary pôdy sa veľmoži budú starať sami o seba a poskytnú mu podľa potreby vyzbrojených vojakov.69 Zároveň sa zlepšili jeho financie, pretože sa zaviedli celoplošné osobitné kráľovské dane. Jeho plán však neuspel. Jeho spory so synom a nástupcom Belom IV. a nespokojnou časťou veľmožov, ktorým sa neušla pôda, viedli k občianskej vojne. Rýchlo rastúci boháči – oligarchovia, nemali záujem rešpektovať kráľa ako autoritu a začali robiť vlastnú politiku. Staré istoty sa zrútili, neboli rešpektované.70 Tieto zmeny mali, ako sme naznačili skôr, na Kysuciach pravdepodobne za následok zánik strážnického obyvateľstva. Pre nových majiteľov nebola obrana krajiny dôležitá. Zaujímala ich len samostatná zvrchovaná absolútna moc na svojom vlastnom území. Ďalšie privilegované obyvateľstvo – slobodní bojovníci, bolo tlačené k zániku alebo do 67 Lukačka, J.: Formovanie vyššej šľachty na Slovensku. Bratislava, 2002, s. 18 - 22. 68 Príkladom je kariéra Stibora zo Stiboríc na dvore Žigmunda Luxemburského. Dvořáková, D: Rytier a jeho kráľ, Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburgský. Banská Bystrica, 2003. 69 Uličný, F.: Pôvod a vývoj šľachty a Zlatá bula z roku 1222. S. 81-90. In.: Historický časopis. 2010, roč. 58, č. 1. 70 Podrobne fenomén spracovaný Libárik, D .: Feudálna anarchia v Uhorsku od polovice 13. storočia do zlomenia moci oligarchov. Diplomová práca. Bratislava, 2011. Na konkrétnom príklade Lukačka, J.: Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. S. 589-604. In: Historický časopis. 2003, roč. 51, č. 4. 88 závislosti voči šľachticom. V Uhorsku bola situácia zložitá aj v tom, že veľmi početná skupina drobných šľachticov a slobodných bojovníkov dokázala presadiť zachovanie svojej suverenity. V západných krajinách sa pohyboval percentuálny pomer šľachty voči ostatnému obyvateľstvu počas celého stredoveku na úrovni jedného percenta. V Uhorsku tento pomer stúpol až na úroveň 10 percent. Garantom stavu a práv sa stala Zlatá bula Ondreja II. Ondrejovi vyhovovalo, že šľachticov bolo veľa. Mali povinnosť bojovať, ale ozbrojovali sa na vlastné náklady. Ich počet oslaboval oligarchov. V Uhorsku sa nevytvoril systém lénnych prísah, ale skôr rovnosť všetkých pred kráľom, ktorému mali prisahať. Mocní však čoskoro začali na svojich dvoroch zhromažďovať drobných šľachticov ako oporu svojej moci. Tí prichádzali, aby urobili kariéru a zabezpečili svoje práva i majetok. Tí, ktorí to neurobili dobrovoľne, boli zo svojich majetkov vyhnaní alebo násilím prinútení vstúpiť do služieb oligarchov. Vznikol tak špecifický uhorský systém - familiarita. Drobný šľachtic prísahou pristupoval k stolu vyššieho, do jeho rodiny.71 Nebol to však vzťah podobný adopcii. Pripomínal viac predchádzajúci stav, kde okolo kráľa boli zhromaždení družníci. Za vernosť dostáva drobný šľachtic pôdu (nový prvok) alebo správu nejakého majetku, napríklad hradu svojho patróna. Patrón svojho podriadeného vyzbrojuje a zabezpečuje (podobne, ako to robil kráľ predtým, ako začal rozdávať pôdu). Tento vzťah je potrebné pochopiť, pretože na konci nami skúmaného obdobia patrili Kysuce ako súčasť Trenčianskej župy pod zvrchovanú moc a diktát Matúša Čáka. Ten ich pôdu prerozdeľoval svojvoľne, proti právu a vôli kráľa, svojim familiárom. Časť z nich mohla pochádzať z radov pôvodne na kysuciach žijúcich šľachticov.72 V jeho spore s kráľom mu nevyhovovali slobodní bojovníci, ktorí sa snažili svoje práva opierať o kráľovskú moc. Ak sa k nemu pridali, nemali po porážke jeho moci ako najslabší článok nádej na práva v novom usporiadaní. Strážcovia zanikli, ak sa nepodriadili prostredníctvom Matúša Čáka alebo ak sa mu podriadili, tak po jeho smrti v súvislosti s činnosťou Karola I. namierenou proti Matúšovým spojencom. S popisovanou zmenou majiteľa pôdy úzko súvisí aj nová forma správy dediny na Slovensku. Ide o dediny na nemeckom alebo tiež zákupnom práve.73 Noví majitelia získavali spolu s pôdou aj staršie osady. Ich príjem závisel od počtu obyvateľov, preto v snahe získať viac zakladali nové dediny. Pôvodne boli osady organizované na staršom obyčajovom práve. Ich obyvatelia odvádzali podiely z poľnohospodárskej produkcie a niektoré robotné povinnosti. Práca sa vykonávala v prospech župných hradov. Noví majitelia vztiahli tieto povinnosti voči svojim vlastným sídlam. Bola to práca na príprave palivového dreva, sena, prepravy tovaru, údržby ciest a budov. Odovzdávali tiež časti produkcie výrobkov a produktov svojej doplnkovej remeselnej činnosti. Je pravdepodobné, že tieto povinnosti mali kolektívny charakter. Nebral sa ohľad na osobnú snahu jednotlivca. Mali povinnosť odovzdať podiel zo všetkého, z celej výmery povinnosti alebo presne určené množstvo produktov. Jednotlivec zaplatil na základe dohody či nátlaku ostatných. Odovzdávané dávky mali naturálnu formu. Kolonizácia prebiehala na okrajoch a vnútri územia, na ktorom sa takáto osada rozkladala. Počet ľudí sa stále mení, nie je konštantný. Rozrodom vznikali nové pracovné sily, obyvatelia majúci svoje potreby a schopní obhospodarovať ďalšiu pôdu. Títo získavali podiel pôdy na základe kolektívnej dohody v rámci územia, ktoré 71 Dvořáková, D.: Rytier a jeho kráľ, Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburgský. Banská Bystrica, Vydavateľstvo RAK, 2003, s. 107-118. 72 Lukačka, J.: Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita .2003. Nie u všetkých prívržencov Matúša Čáka sa podarilo zistiť, z ktorého miesta konkrétne pochádzali. 73 Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice, 1985, s. 15 - 16. 89 dedina vnímala ako svoje. Bol to podiel na majetku predkov, opustená pôda po iných členoch spoločenstva alebo novozískaná pôda. Tieto javy prebiehali v duchu nepísaných zvykových pravidiel. Vieme, že kráľ a najvyšší predstavitelia moci boli pre obyvateľov veľmi vzdialení a nereálni. Ich vzťahy fungovali v rámci rodiny, osady a blízkeho okolia. Kráľovstvo vnímali prostredníctvom miestneho správcu.74 Poznali len drobných šľachticov, ktorí žili blízko nich a hospodárili na vlastnej pôde osobne pretože nemali poddaných. Ich vzťah s úradníkmi kráľa či neskôr šľachtického majiteľa bol obmedzený. Zo svojej iniciatívy ich potrebovali len pri riešení závažných sporov nad rámec komunity, pri odovzdávaní daní a dávok, sťažnostiach na porušenie starobylých zvykových práv a pravidiel. Necítili a nevnímali pôdu, ktorú užívali ako majetok kráľa, neskôr šľachtica, cirkvi. Nevnímali, že pôda, ktorú obrábajú po generácie, nie je ich. Na ich názor však mocní nebrali ohľad, z pohľadu práva pôdu nevlastnili. Tento na zvyku a nie práve založený náhľad na pôdu sa prejavil aj u kolonistov na nemeckom práve. Tí už v druhej generácii vnímali pôdu, ktorej boli nájomcami ako svoju vlastnú. Pretože táto pôda, ktorú užívali, podliehala dedeniu a s ním spojenému deleniu. Nájomný vzťah nevznikal nanovo. V nemeckej kolonizácii prvá vlna hostí, ako boli označovaní, prichádza do Uhorska počas vlády Ondreja II. Na základe zmluvy medzi zástupcom kolonistov – lokátorom, a majiteľom pôdy založili novú osadu. Lokátor bol spravidla bohatý jednotlivec, ktorý organizoval osadníkov. Hľadal ľudí ochotných podstúpiť riziko neznámeho, vzdať sa svojho dovtedajšieho postavenia a skúsiť šťastie niekde inde. Za zhromaždenie týchto ľudí lokátor získaval v osade niektoré monopoly predaja a výkupu. Zemepán naňho delegoval svoje právo predaja soli, vína a piva. Mal prednostné právo pri kúpe poľnohospodárskej produkcie niekedy za stanovené nižšie ceny. Zároveň získal väčší podiel pôdy a často aj dedičné vedenie, nižšie súdne právomoci nad osadníkmi. Zastupoval zemepána pri jednaní s ostatnými obyvateľmi. Toto zastupovanie mu prinášalo osobný prospech pri výbere dávok, úplatky a značnú prestíž. Ostatní osadníci získali presne určenú výmeru pôdy do dedičnej držby. Mohli s ňou nakladať i predať ju cudzej osobe.75 V starších osadách o pôde rozhodoval kolektív a nebolo možné ju opustiť svojvoľne. Poškodilo by to komunitu a najmä záujmy výbercu dane, majiteľa pôdy.76 Ľudia, žijúci na základe obyčajového práva, boli osobne slobodní, ale v naplňovaní tohto práva im bolo bránené. Noví osadníci spočiatku neboli takto obmedzovaní.77 Na prilákanie okrem pôdy dostali od majiteľa aj „daňové prázdniny“ na presne určený čas – lehotu. Tento prídomok k názvu – lehota, označuje nové dediny na nemeckom práve. Získali aj slobodný prístup k niektorým prírodným zdrojom (drevo, železo). Dĺžka lehoty ako aj prístup k jednotlivým prírodným zdrojom bol rozdielny pri každej osade. Vždy záležalo na majiteľovi pôdy, čo všetko ponúkol, aby získal ďalších ľudí a tým vyšší príjem. Ak sa nedarilo získavať kolonistov mohli byť výhody rozšírené, lehota predĺžená. Za tieto výhody platili po skončení oslobodenia presne určené poplatky za úrodu a ostatný majetok (dobytok) či remeselnú činnosť. Odovzdávali aj niektoré presne určené naturálne dávky na stôl majiteľa pôdy. Z týchto naturálnych dávok a robotných povinností sa mohli vykúpiť. V zmluvách bola obsiahnutá povinnosť a jej alternatívna náhrada v peniazoch. Zemepán samozrejme uprednostňoval peniaze. Ich vzťah by sa dal ozna74 75 76 77 Grulich, J.: „Milostivý císař“ v očích venkovské společnosti. S. 173-175. In: Historický obzor. 2006, roč. 17, č. 7/8. Sokolovský, L., ref. 22, s. 85 - 86. Sokolovský, L., ref. 22, s. 83. S rastom feudálneho útlaku sa začali zavádzať obmedzenia pohybu. Povinnosti vykúpiť sa pri opustení pôdy zo vzťahu voči zemepánovi. 90 čiť ako nájomný. Vyhovoval všetkým zúčastneným. Ako sa šírilo toto nové osídlenie na predtým neobývanej pôde, začalo sa zvyšovať bohatstvo, moc i postavenie šľachticov, vlastniacich takéto osady. Tento nový vzťah podporoval vlastnú iniciatívu a schopnosti, oslaboval moc kolektívu. K nemecky hovoriacim kolonistom sa čoskoro pridali miestni podnikavci. Opúšťali bez povolenia a napriek zákazom staršie osady a pod ochranou nových šľachticov začali hospodáriť. Hotové peniaze sú výhodnejšie ako obilie, nepodliehajú skaze, sú skladnejšie, ľahšie sa prenášajú.78 Za luxusné tovary sa platí peniazmi ľahšie ako obilím. Majiteľ pôdy nemusel tlačiť osadníkov k vyššej produkcii, pretože to robili sami. Keď neboli schopní zaplatiť, mohol sa ich zbaviť. Najčastejšie im však dal odklad, tým ich ešte viac k sebe pripútal.79 Majitelia starších osád sa ich snažili previesť na nemecké právo. Stúpli tým ich príjmy. Nevznikali tu žiadne úľavy na povinnostiach, príjmy neklesli. Hlavným účelom lehoty bolo umožniť osadníkom postaviť si domy a hospodárske budovy, vyklčovať a obrobiť pôdu. Obyvateľstvo starších osád videlo v novom vzájomnom vzťahu výhody.80 Tento proces podporuje vznik miest a mestečiek, pretože obilie a poľnohospodárske produkty je potrebné niekomu predať, aby sa získali peniaze. Tieto mestá a mestečká samotné boli zakladané na nemeckom práve. Šírili tak informácie o jeho výhodnosti do ďalších regiónov a medzi obyvateľstvo. Tieto premeny spoločnosti menili hustotu osídlenia. Počet obcí rástol a zväčšovala sa veľkosť miest. Začala sa využívať istá časť novej pôdy. Zintenzívnil sa regionálny obchod. Na Kysuciach to môžeme vidieť na vzniku Kysuckého Nového Mesta, ktoré získalo trhové a ekonomické výhody ako Žilina.81 V prvej zmienke o Krásne nad Kysucou sa hovorí o doosídľovaní na nemeckom práve opustenej osady.82 Na počet sídiel v regióne a jeho vzhľad však nemali tieto zmeny taký radikálny dosah ako neskoršia valašská a kopaničiarska vlna. 5. Dejinné udalosti a sídla Okrem prírodných podmienok a spoločenských noriem majú na osídlenie veľký vplyv aj dejinné udalosti. V nami sledovanom období sa ich udialo množstvo s priamym vplyvom na osídlenie Kysúc. V období pred tatárskym vpádom začal získavať majetky na Kysuciach Bohumír, syn Sebeslava.83 Tento župan Trenčianskej a Nitrianskej župy systematicky budoval svoju vlastnú doménu v Trenčianskej župe, ktorej severnou častou boli Kysuce. To vieme najmä z listín vystavených po tatárskom vpáde, keď sa mu podarilo rozšíriť svoje majetky za verné služby počas vpádu a po ňom pri obrane hraníc kráľovstva. V listinách sa spomína aj jeho diplomatická činnosť v Poľsku zara78 Nárast záujmu o hotovosť môžeme vidieť napríklad na náraste obchodu a ekonomických sporov s Benátskou republikou za vlády Anjouovcov. Štefánik, M.: Benátky ako obchodný protivník Uhorska za dynastie Anjouovcov. S. 223-240. In: Historický časopis. 2003, roč. 51, č. 2. Primárne bolo Uhorsko zaujímavé ako producent drahých kovov, na obchode a tovaroch však chceli participovať a podieľali sa aj šľachtici, mešťania. To vyžadovalo rast ich prímov v tvrdej mene a nie naturáliách. 79 Neplnenie podmienok spolu so zánikom počiatočných výhod (daňových prázdnin) viedol k ďalšej migrácii za lepšími podmienkami do nových osád alebo vznikajúcich miest. Nodl, M.: Sociální aspekty pozdně středověkého městského přistěhovalectví. S. 30-31. In.: Colloquia mediaevalia Pragensia. Praha, 2006. 80 Podoláková, Ľ., ref. 21, s. 28 - 29. 81 Juck, Ľ.: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238-1350) I. Bratislava, 1984, s. 105 - 106, č. 125. 82 Podoláková, Ľ., ref. 21, 28 - 29. 83 O jeho osobe podrobnejšie Buchta, A.: Kto vlastne bol župan Bohumír, šľachtic z prvej písomnej zmienky (1244) o Kysuciach? S. 29 – 37. In.: Pindur, D. - Turóci, M. a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Čadca - Český Těšín – Žilina, 2012. 91 dená v listinách ešte pred boj s tatármi84 Je pravdepodobné, že ak sa nachádzal v Poľsku (presnejšie v Malopoľskom kniežatstve), cestoval tam z centra svojich osobných dŕžav v okolí Trenčianskeho hradu. Prípadne z neho, pretože na ňom sídlil ako župan, kráľom poverený správca. Najjednoduchšie bolo cestovať cez Kysuce Jablunkovským priesmykom do Sliezska, ktoré v tom čase ešte nebolo súčasťou Českého kráľovstva. Cesta cez Moravu, hoci bola hlavnou spojnicou medzi Dunajom a Baltom prostredníctvom Vlárskeho priesmyku, by v tomto období nebola najjednoduchšia. Napätie medzi Přemyslovcami a Arpádovcami dlhodobo rástlo.85 Bolo preto výhodnejšie vyhnúť sa územiam ovládaným, či zaviazaným českému kráľovi. Bohumír preto pravdepodobne cestoval cez Kysuce. Trasa cez Oravu by bola náročnejšia a dlhšia. Ak je náš predpoklad správny, v tom, že vlastnil isté územia na Kysuciach už pred donáciou z roku 1244, kde sa po prvýkrát spomína územie nazvané Kysuca, pohyboval by sa po svojich majetkoch. Tie mali za povinnosť poskytnúť mu isté služby a zásoby. Trasa zo Žiliny do Těšína je dnes po moderných cestách dlhá 74 km. Môžeme predpokladať, že v stredoveku trvala 3 - 4 dni kvôli náročnému terénu a nutnosti niekoľkokrát prebrodiť rieku Kysuca a jej prítoky. Taký cestovateľ ako Bohumír sa v niektorej z osád na Kysuciach musel zastaviť. Ak tam vlastnil nejaký majetok, zastavil by sa na ňom, aby ušetril náklady za stravu a nocľah a zároveň ho skontroloval. Na sídla mal nesmierny vplyv tatársky vpád. Je ťažké posúdiť, či bola naozaj celá krajina vyplienená a zničená ako to popisuje vo svojej správe Rogerius.86 Vpád zničil určite mnohé sídla a mestá, množstvo ľudí bolo odvlečených. Omnoho viac obyvateľov však ušlo do hôr a lesov. Utekali v momente, keď sa nad obzorom zdvihlo mračno prachu alebo dym z požiaru. Tento veľký tatársky vpád do strednej Európy mal za cieľ okrem koristi aj rozpútať chaos a skazu. Teror mal ochromiť krajinu a pripraviť ju tak na anexiu.87 Tá sa nakoniec neuskutočnila kvôli politickým zmenám na čele Mongolskej ríše. Batu-chán, ktorý viedol tatárske vojská v Uhorsku, mal istú šancu stať sa veľkým chánom. Keď sa mu to nepodarilo, vytvoril vlastnú samostatnú ríšu - Zlatú hordu. Tá formálne uznávala podriadenosť veľkému chánovi, avšak reálne mu jej vládcovia konkurovali.88 Vzájomné súperenie medzi týmito ríšami obralo Zlatú hordu o dobyvačný potenciál. Uhorsko i poľské kniežatstvá získali čas. Spamätali sa a obnovili, nedošlo teda k ich podmaneniu. Krajinu ničili malé skupiny jazdcov. Zapáliť drevenú osadu netrvá dlho. Rozklad a strach spôsobovala aj nejednotnosť v radoch obrancov. Časť chcela bojovať na každom mieste, ďalší sa chceli len brániť na opevnených miestach. Rovnako útoky šľachty na kočovných Kumánov, ktorí boli pôvodne prijatí ako spojenci uhorského kráľa, spôsobili, že v odvete tiež plienili krajinu. 89 Tragédiu zväčšili aj početní banditi z miestnych radov, ktorý sa snažili priživiť na skaze. Proti, hoci malým, skupinám plieniteľov sa nemohlo postaviť organizované vojsko, pretože jeho prevažná väčšina bola zničená 84 CDSl II. s. 103-104, č. 153. a CDSl II. s. 104-105, č. 154. „tam in publicis quam privatis regni nostri negociis in Polonia“ („tak vo verejných, ako aj súkromných záležitostiach nášho kráľovstva v Poľsku)“ 85 Od sporov o Babenberské dedičstvo (Homza, M., ref. 66, s. 154) až po snahu Václava II. dosadiť na uhorský trón syna Václava III. (ako Ladislava V.) (Brezáková, B.: Politický zápas Anjouovcov o Uhorskú korun. 1991, s. 575 - 577. In.: Historický časopis 39, č. 6). 86 Marsina, R. - Marek, M., ref. 12, s. 64 - 124. 87 Tu vychádzame zo spôsobu myslenia mongolských vládcov vo vzťahu k nepriateľom, ktorých snahou bolo poraziť vzdorujúcich bojovníkov, zlikvidovať vládcu a jeho rodinu a porazených prerozdeliť verným kmeňom. Na základe Poucha, P.: Tajná kronika Mongolů. Praha, 2011. 88 Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách: Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Banská Bystrica – Prešov, 2005, s. 34-37. 89 Marsina, R. - Marek, M., ref. 12, s. 86 - 89. 92 na puste Mohi.90 Tieto udalosti (ničenie) nemáme na Kysuciach konkrétne doložené. Vo väčšine prác sa predpokladá, že stredné a severné Slovensko, čo sú horské regióny, nebolo zasiahnuté. Myslíme si však, že aj obyvateľstvo týchto regiónov ušlo zo strachu do hôr. Keď sa rozšírili informácie, ako neohrozene a slobodne prekračujú horské priesmyky Tatári,91 obyvatelia oblastí ako Kysuce, nachádzajúcich sa v blízkosti či dokonca na trase horských priechodov, podľahli panike. Tá priniesla v nasledujúci rok hladomor, pretože roľníci sa z obavy o holý život nepostarali o úrodu a nezasiali novú. Po skončení plienenia a odchode Tatárov znížil počet obyvateľov horských regiónov prirodzený odlev do zničených oblastí. Tie boli jednoznačne viac exponované a ohrozenejšie nepriateľom. Tatári sa však nevracali, život pokračoval normálne. Majitelia tejto osirelej pôdy sa snažili získať nové pracovné sily. Len osídlená zem prinášala dávky – zisk. Išlo o pôdu s vysokou úrodnosťou, ktorá prinášala pri vynaložení menších síl viac. Preto pravdepodobne nevyplienené Kysuce, ale menej úrodné stratili veľkú časť obyvateľov. Tí odišli za lepšími podmienkami. Práve z tohto obdobia máme informácie o prvej metácii územia označeného ako Kysuce.92 Podľa popisu hraníc – metácie, išlo o územie na pravej strane Váhu i rieky Kysuce. Územie na ľavobreží Kysuce sa nespomína. Vymedzený priestor sa mal rozkladať až po hranice s Poľskom. Veľká cesta je v listine zdôraznená ako dôležitý bod. Predpokladá sa, že išla po pravej strane Váhu na rozdiel od dnešnej hlavnej trasy vedúcej po ľavej strane.93 Nie sme presvedčení o funkčnosti tejto konštrukcie, a to z niekoľkých dôvodov. Váh bol vždy veľkou riekou, a preto len ťažko prekonateľný. Veľké sídla sa rozkladajú na ľavom brehu rieky.94 Cesty spájajú sídla. Nepredpokladáme preto, že veľká cesta spomínaná v listine smerovala Považím výhradne po pravej strane rieky a potom Kysucami do Sliezska či ďalej popri Váhu smerom na Starý hrad. Skôr išlo o cestu Kysucami do Sliezska. Tá na vhodnom plytkom mieste prekonávala Váh a napájala sa na hlavnú trasu Považím po ľavom brehu. Cestu na pravom brehu nevylučujeme, bola podľa nás však len doplnkom hlavnej trasy na druhom brehu. Z neskoršej listiny predpokladáme, že súčasťou „zeme Kysuca“ nebolo územie označené ako Yesesin, neskôr pomenované Königsberg – Kysucké Nové Mesto. To sa rozkladá na pravej strane Kysuce.95 Na konci 13. storočia počas vlády posledných Arpádovcov Ladislava IV. a Ondreja III. sa Kysuce pravdepodobne menili dvoma spôsobmi. Obce patriace nitrianskemu biskupovi a kráľovým verným upadali, ostatné sa rozvíjali. Bolo to spôsobené rastom domény Matúša Čaka Trenčianskeho a jeho spojencov. Oligarchovia násilne zaberali majetky a presadzovali svoje záujmy proti kráľovi. Najostrejšie spory s nitrianskym biskupom mal Matúš Čák. Plienil biskupove majetky a dokonca vyháňal jemu oddaných kňazov a dosadzoval svojich, ktorí nerešpektovali nad ním uvalený interdikt.96 Vieme, že na Kysuciach sa podľa pápežských desiatkov vyberaných v rokoch 1332 až 1337 nachádzala farnosť Radoľa. O iných nemáme správy. V metácii Hričova z roku 1235, ktorej hraničné body postupujú smerom sever – východ – juh – západ sa na viacerých 90 Dangl, V., ref. 88,. s. 38. 91 Marsina, R. - Marek, M., ref. 12, s. 82 - 83. 92 CDSl II. s. 111-112, č. 167. „terra Kiszuca“ („zem Kysuca“). Označenie sa nachádza až v časti, ktorá konkrétne ohraničuje tento majetok, na začiatku je označená len ako nejaká zem na hraniciach Poľska. 93 Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Bratislava, 1932, s. 64 - 66. 94 Plaček, M. - Bóna, M.: Encyklopédia Slovenských hradov. Bratislava, 2007, s. 135 - 138. Rano-stredoveké nálezy v oblasti hradu Hričov. 95 CDSl II. s. 318, č. 458. 96 Brezáková, B.: Konsolidačné snahy Karla I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310-1317). S. 362. In: Historický časopis 41. 1993, č. 4. 93 miestach spomína zem nitrianskeho biskupa. Predbežne, pretože listina si vyžaduje podrobnejší rozbor, predpokladáme, že by mohlo ísť o územia na Kysuciach, čo staršia odborná literatúra nepredpokladala.97 Ak by bol tento predpoklad správny, časť Kysúc by bola v tomto období vydrancovaná. Popri týchto poničených územiach existovali majetky Matúša Čáka. Je známe, že svoje majetky úspešne podporoval a rozvíjal. Snažil sa zvýšiť počet ich obyvateľov aj ich vybavenosť. Jemu a jeho familiárom patriace obce sa pravdepodobne rozvíjali. Celkový úpadok Kysúc súvisí aj s poklesom významu medzinárodnej cesty do Sliezska. Do tejto oblasti totiž začal expandovať český kráľ Václav II. vo svojej snahe o ovládnutie stredoeurópskeho priestoru. Vzťahy medzi Uhorskom a Českom boli veľmi naštrbené od vojny o babenberské dedičstvo. To neprospievalo obchodu medzi oboma krajinami. Okrádanie kupcov patrilo medzi obľúbené vojenské akcie. V tomto období rastie význam Spiša. Významní spišskí šľachtici sa intenzívne venovali rozvoju vzťahov s Malopoľskom a jeho vládcami.98 Týka sa to obdobia vlády Boleslava Hanblivého, ktorého manželka Kunigunda, dcéra Bela IV., mala majetky v pohraničnej oblasti Spiša a Malopoľska. V bitke pri Suchodole 25. mája 1243 pomáhal dosadiť na krakovský stolec Boleslava Hanblivého ešte Bohumír, syn Sebeslava a jeho vojaci.99 Tieto Uhorské sily pravdepodobne prišli do Malopoľska cez Kysuce. Neskôr však už Boleslavovmu nástupcovi Leškovi Čiernemu proti povstaniu pomáhal Juraj zo Solivaru, šarišský šľachtic. Ladislav IV. vyslal na podporu svojho spojenca Leška spomínaného Juraja, ktorému sa podarilo zvíťaziť nad vzbúrencami pod Bogucicami 3. mája 1285,100 za čo dostal od Ladislava IV. (Sowar, Sowpotok a Delna) donáciu v Šariši.101 Jurajove jednotky prišli Leškovi Čiernemu na pomoc pravdepodobne cez Spiš. V r. 1297 sa uskutočnila výprava Vladislava Lokietka proti Henrichovi III. Hlohovskému,102 ktorý sa nevzdával svojich nárokov vo Veľkopoľsku. Tejto výpravy sa zúčastnil aj uhorský kontingent. Jedným z členov výpravy, pravdepodobne veliteľom, bol Synko, syn Tomáša.103 Túto podporu mohol poskytnúť vďaka súhlasu a predošlej dohode Ondreja III. s Vladislavom Lokietkom. Synko bol rovnako šarišským šľachticom a jeho vojaci prišli zo Spiša a Šariša. V Lokietkovom záujme, po jeho vyhnaní Václavom II. z Poľska v roku 1300, sa angažoval najvýznamnejší východoslovenský oligarcha Omodej Aba. Na začiatku roku 1304 sa Vladislav Lokietko vydal po ceste spájajúcej Spiš s Krakovom, povodím Popradu a Dunajca. Dobyl hrad Wislica a ďalšie územia. Na tejto výprave sa pravdepodobne zúčastnil aj palatín Omodej a iní čelní predstavitelia Uhorska, majúci záujmy v Malopoľsku.104 Matúš Čák v tomto období napriek snahám Karola Róberta i pápežského legáta zostával podporovateľom nárokov Václava II. a jeho syna Václava III. na uhorskú kráľovskú korunu.105 Predpokladáme, že Kysuce sa pod Matúšovou nadvládou dostali do izolácie. To spôsobilo, že obchod, ktorý predtým nimi prúdil, poklesol. Stav pred izoláciou sa už neobnovil. 6. Zhrnutie Ako vyzerali Kysuce v období 1118 - 1312? Podhorie a kopce boli nesúvisle pokryté lesom a lúkami. Lúky sa využívali ako pasienky a zdroj sena. Polia, ktoré neboli obrobené a osiate sa využívali ako pasienky. Po roku, či niekoľkých, keď sa prirodzene obnovila ich úrodnosť boli opätovne premenené na polia. Obrábaná pôda periodicky menila svoj charakter a to ako sa využívala. Lesy boli zmiešané, najmä bukovo-jedľové. Častý bol tiež hrab, javor, breza a lieska. Rieka Kysuca mala omnoho širšie a kľukatejšie koryto, plné meandrov a hlbočín. Pravidelne sa vylievala na okolité lúky, pričom na mnohých miestach v jej okolí sa vyskytovali podmoknuté lúčiny a močiare. Údolím sa kľukatila dôležitá stredoveká cesta. Okolo nej sa na vhodných suchších a nižšie položených miestach nachádzali poľnosti. Pri nich stáli jednotlivé usadlosti, skladajúce sa z malých drevených obytných i hospodárskych budov usporiadaných do štvorca s dvorom uprostred. Na niektorých miestach s väčšou výmerou poľnohospodárskej pôdy sa nachádzali osady – niekoľko usadlostí blízko seba s miestom na zhromažďovanie a miestom modlitieb. Roztrúsené usadlosti sa nachádzali aj jednotlivo všade, kde bolo dosť pôdy, aby uživila ich obyvateľov. Pod lesmi na lúkach sa nachádzali drevenice pastierov a obyvateľov prilepšujúcich si k poľnohospodárstvu prácou v lese. Les v okolí cesty bol priechodný a využívaný. Na niektorých kopcoch sa nachádzali menšie strážne opevnené objekty. Väčšina pôdy ležala ladom, patrila divej prírode, pretože sa nedala intenzívne obrábať. Krajina mala vidiecky charakter, Jej obyvatelia boli skoro výhradne prostí roľníci. Hospodársky potenciál nebol ešte využitý naplno. To umožnili až nové druhy hospodárenia, zavedené až neskôr. Napriek tomu, že región nebol bohatý ani rozvinutý, jeho charakter a vzhľad sa nelíšil od väčšiny vtedajších osídlených oblastí strednej Európy. 7. Literatúra: 97 Šmilauer, V., ref. 93, s. 66 – 67. Sládková, A., ref. 18, s. 48 -49. Ide nám o identifikácie Ovčiarskeho potoka, hranica by mala ísť po toku (na sever) k Váhu, tvoril by tak južnú, prípadne východnú hranicu Hričova. Ale tie tvoria podľa ďalšej dikcie majetky zem Žilina a Bánová. Tie sa nachádzajú až za Ovčiarskym potokom. Tu sa objavuje možnosť, že ide o niektorý pravobrežný prítok Váhu. 98 Náčrt problematiky Buchta, A.: Uhorsko-poľské diplomatické vzťahy od konca 13. storočia do roku 1333. Diplomová práca. Bratislava, 2011. 99 CDSl II. s. 103-104, č. 153. a CDSl II. s. 104-105, č. 154. 100Je to Solivar pri Prešove, Hlinný potok (nepodarilo sa nám určiť), potok Delňa vtekajúci do Torysi pri obci Haniska. 101Fejér, G. (ed.): Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis. (ďalej CDH) S. 274-278. In: AEDIBVS „ARCANUM ADATABAZIS“. Budapešť, 2004, tom. V. vol. 3. 102Dolno Sliezsky Głogów dnes Poľská republika. 103CDH, tom. VI. vol. 2, str. 259 – 261. 104RKKP, vol. 9, str. 24 – 26. V roku 1303 Vladislav Lokietko navštívil tajne oblečený ako obyčajný roľník niektorých mocných krajiny, o ktorých si myslel, že budú podporovať jeho vec. Tí však odmietli bojovať zo strachu pred prenasledovaním Václavom. Vladislav Lokietko sa s niektorými vernými potom ukryl v lese. No mal obavy, aby nebol zradený a odhalený ľuďmi Václava, svojho nepriateľa, ktorí po ňom pátrali. Vydal sa preto do Uhorska na dvor palatína Omodeja, ten ho zahrnul svojou priazňou a bohatstvom, potešený, že taký mocný muž k nemu prichádza s pokorou. Vladislava sprevádzalo len niekoľko najvernejších ľudí. Omodej mu sľúbil, že ho ochráni a vo vhodnom čase mu poskytne posily, aby získal svoje majetky. 105Dvořák, P. (ed.): Pod vládou Anjouovských kráľov: Slovensko po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón, Karola Róberta, Ľudovíta Veľkého a jeho dcéry Márie. Bratislava, 2002, str. 59 -61. In.: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Č. 13. Dohoda z Kékes 10. novembra 1308, ktorou Matúš Čák zložením prísahy prisľúbil do rúk pápežského legáta Gentilisa, že sa podriadi kráľovi Karolovi. 94 95 Le Goff, J. - Schmitt, J.: Encyklopedie středověku. Praha, Jihlava 1999. Farkaš, C. - Subcová, A. - Kramáreková, H.: Geografia. Nitra, 2005. Turóci, M.: Historická Topografia Kysúc, Kysuce na tajných mapách Prvého vojenského mapovania (1763-1887). Čadca, 2010. Długosz, J.: Annales seu cronicae incliti Regni Poloniae. In: Mrukówna, J.: Roczniki czyli kroniki sławnego Królewstwa Polskiego vol. 9. Warszava, 1975. Marsina, R. - Marek, M.: Tatársky vpád. Budmerice, 2008. Podoláková, Ľ.: Krásno nad Kysucou: Prechádzka stáročiami. Čadca, 2006. Sládková, A.: Dolný Hričov 1208 -2008. Žilina, 2008. Dvořáková, D.: Kôň a človek v stredoveku, k spolužitiu človeka a koňa v uhorskom kráľovstve. Budmerice, 2007. Sokolovský, L.: Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava, 2002. Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska. Košice, 1985. Maliniak, P.: Človek a krajina Zvolenskej kotliny v stredoveku. Banská Bystrica, 2009. Marsina, R. (ed.): Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislava, 1987, Le Goff, J.: Za jiný středověk. Praha, 2005. Ohler, N.: Náboženské poutě ve středověku a novověku. Praha, 2002. Slivka, M.: Rekonštrukcia cestnej siete na Slovensku: súčasný stav bádania a jeho perspektívy. In: Archaeologia Historica. 1998, roč. 23. Habovštiak, A.: Stredoveká dedina na Slovensku. Bratislava, 1985. Štefánik, M. - Lukačka, J. a kol.: Lexikón stredovekých miest na Slovensku. Bratislava, 2010. Lukačka, J.: Ohraničovanie majetkových celkov v stredoveku. In: Archaeologia historica. 2004, roč. 29. Čatayová, S.: Uctievanie svätých a jeho obraz v toponymii stredného Slovenska. In.: Kožiak, R. - Nemeš, J.: Svätec a jeho funkcia v spoločnosti I. Bratislava, 2006. Žeňuchová, K. - Žeňuch, P.: Putovanie na sväté miesta a ľudová zbožnosť. In.: Kožiak, R. - Nemeš, J.: Svätec a jeho funkcia v spoločnosti II. Bratislava, 2006. Sedlák, V.: Rationes collectorum pontificiorum in annis 1332-1337. Trnava, 2008. Dvořák, P. a kol.: Juraj Turzo. Veľká kniha o Uhorskom palatínovi. Martin, 2012. Rutkay, M.: Premeny agrárnej osady v 6. až 15. storočí. In: Ruttkay, A. - Ruttkay, M. – Šalkovský, P.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, 2002. Čaplovič, D.: Archeologický výskum stredovekého dedinského domu na Slovensku. In.: Archaeologia Historica 12. 1987. Šalkovský, P.: Stavebná kultúra a urbanizmus osád. In.: Ruttkay, A. - Ruttkay, M. Šalkovský, P.: Slovensko vo včasnom stredoveku. Nitra, 2002. Šimko, P.: Budatínsky hrad - komunikačný uzol v minulosti. In: Pindur, D. - Turóci, M. a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Čadca - Český Těšín – Žilina, 2012. Jesenský, M.: Muzeológia na Kysuciach. Čadca, 2012. Plaček, M.: Fortifikace ke kontrole a zajištění středověkých komunikací. In: Archaeologia Historica. 1990, roč. 15. Juck, Ľ..: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238-1350) I. Bratislava, 1984. Lukačka, J.: Veľmožský rod Hont-Poznanovcov. In.: Historická revue. 2012, č. 9. Lukačka, J.: Formovanie vyššej šľachty na Slovensku. Bratislava, 2002. Homza, M.: Politické dejiny Spiša v Stredoveku. In: Homza, M., Sroka, S.: Historia Scepusi, vol. 1. Bratislava – Kraków, 2009. Dvořáková, D.: Rytier a jeho kráľ, Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburgský. Banská Bystrica, 2003. Uličný, F.: Pôvod a vývoj šľachty a Zlatá bula z roku 1222. In.: Historický časopis. 2010, roč. 58, č. 1. Libárik, D.: Feudálna anarchia v Uhorsku od polovice 13. storočia do zlomenia moci oligarchov. Diplomová práca. Bratislava, 2011. Lukačka, J.: Matúš Čák Trenčiansky a jeho familiarita. In: Historický časopis. 2003, roč. 51, č. 4. Grulich, J.: „Milostivý císař“ v očích venkovské společnosti. In: Historický obzor. 96 2006, roč. 17, č. 7/8. Štefánik, M.: Benátky ako obchodný protivník Uhorska za dynastie Anjouovcov. In: Historický časopis. 2003, roč. 51, č. 2. Nodl, M.: Sociální aspekty pozdně středověkého městského přistěhovalectví. In: Colloquia mediaevalia Pragensia. Praha, 2006. Buchta, A.: Kto vlastne bol župan Bohumír, šľachtic z prvej písomnej zmienky (1244) o Kysuciach ? In: Pindur, D. - Turóci, M a kol.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Čadca - Český Těšín – Žilina, 2012. Brezáková, B.: Politický zápas Anjouovcov o Uhorskú korunu. In: Historický časopis 39. 1991, č. 6. Poucha, P.: Tajná kronika Mongolů. Praha, 2011. Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách: Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Banská Bystrica - Prešov, 2005. Šmilauer, V.: Vodopis starého Slovenska. Bratislava, 1932. Plaček, M. - BÓNA, M.: Encyklopédia Slovenských hradov. Bratislava, 2007. Brezáková, B.: Konsolidačné snahy Karla I. v Uhorsku po zvolení za kráľa (1310 -1317). In.: Historický časopis 41. 1993, č. 4. Georgii, F. (ed): Codex Diplomaticus Hungariae Ecclesiasticus ac Civilis. In.: AEDIBVS „ARCANUM ADATABAZIS“, tom. V. vol. 3. Budapešť, 2004, Dvořák, P. (ed.): Pod vládou Anjouovských kráľov: Slovensko po vymretí Arpádovcov a nástupe Anjouovcov na uhorský trón, Karola Róberta, Ľudovíta Veľkého a jeho dcéry Márie. In: Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Bratislava, 2002 97 Horné Považie v 12. – 14. storočí Mgr. Michal Jurecký Podobne, ako aj v predchádzajúcich regiónoch, prináša autor textu na nasledujúcich stránkach obraz jedného z historických regiónov dnešnej Žilinskej župy počas „templárskych storočí“. Zaujímavým materiálom sú predovšetkým údaje o existencii stredovekých ciest, ktoré viedli pozdĺž vodných tokov a cez horské priesmyky spájali Uhorské kráľovstvo s okolitými oblasťami, ako aj zakladanie hradov strážiacich dôležité brody a priesmyky. Mozaiku vedomostí o stredovekom Hornom Považí dopĺňajú dôležité údaje o príchode cudzokrajných kolonistov, uplatňovaní práva či rozvoji miest a obcí vytvárajúcich podmienky pre spoločenský a hospodársky rast regiónu v 12. až 14. storočí. (Miloš Jesenský) Príspevok Horné Považie v 12. - 14. storočí približuje stručný prehľad najdôležitejších písomných pamiatok, teórie osídlenia tohto územia a jeho následného doosídlenia, ktoré je priamo spojené s používaním nemeckého práva. Príspevok sa zaoberá aj hradným systémom na Hornom Považí pred Tatárskym vpádom v roku 1241 a jeho následné rozšírenie v priebehu 13. storočia. Územie Horného Považia dnes zaberá oblasť okresov Považská Bystrica, Bytča a Žilina. V minulých storočiach však tento priestor stotožňujeme s hornou časťou trenčianskej stolice, ktorá zahrňovala aj územie Kysúc. Ich prirodzeným sídelným centrom bola Žilina, ktorá sa od konca 13. storočia postupne transformuje z trhovej dediny na mesto (civitas). Obdobie 12. až 14. storočia je z pohľadu dejín určite zaujímavým obdobím. Tri storočia nie je vôbec krátky časový úsek, a preto je celkom ťažké obsiahnuť množstvo aspektov, ktoré dávajú celistvý obraz doby do takéhoto krátkeho príspevku, ktorý podáva len základný prehľad zadanej témy. Pomenovanie Horné Považie používame pre územie dnešných okresov Žilina, Kysucké Nové Mesto, Čadca, Bytča, Považská Bystrica, Púchov. Tento priestor z historického hľadiska vôbec nie je nezaujímavým, nakoľko je to historické hraničné územie s mnohými cestami a hraničnými prechodmi. Na začiatok je dôležité si priblížiť situáciu v akej sa územie Horného Považia nachádzalo v období 12. až 14. storočia. Predovšetkým je dôležitý vývoj po rozpade Veľkej Moravy, keď toto územie bolo určite osídlené aj keď isto nie v rozsahu vnímania osídlenia z 13. storočia. Myslím, že dnes už nie je potrebné argumentovať ani vyvracať tvrdenie o neosídlení severozápadného Slovenska do 13. storočia. K prameňom Pramene z časového úseku do 13. storočia sa nám zachovali v relatívne malom počte. Profesor Marsina spomína len niečo viac ako 400 listín vydaných kráľovskou kanceláriou.1 Samozrejme, že tieto listiny sa dotýkajú prevažne území nachádzajúcich sa v centrálnych častiach uhorského kráľovstva. Najstaršou listinou pre územie Horného Považia je určite listina z roku 1193 vydaná kráľom Belom III. Profesor Marsina upozorňuje, že ide o sfalšovanú listinu vyho1 Marsina, R.: V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava, 2003, s. 15 98 99 tovenú na základe staršej ústnej tradície. Hoci nie všetky, niektoré údaje v nej uvedené sú určite vierohodné a je možné s nimi pracovať. Listina hovorí o darovaní jobagiónovi Tenčianskeho hradu Vratislavovi, dvoch presne ohraničených uprázdnených zemí, Kameničany a Predmier so Súľovom. Podrobná metácia, ktorá sa spomína v listine, je určite sfalšovaná. I keď hlavný obsah listiny o darovaní zemí Kameničany a Predmier so Súľovom sú hodnoverné.2 Aj Branislav Varsik sa k tejto listine vyjadruje ako ku falzifikátu, ktorý však bol už vytvorený v 20. rokoch 13. storočia a zachovala sa len v odpise z roku 1378.3 Spomenutý odpis sa nachádza v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti v archíve rodiny Balaša. Ďalšie písomné správy pre tento región pochádzajú z 13. storočia. Avšak najstaršou vierohodnou listinou pre severozápadné Slovensko je listina nitrianskeho župana Tomáša. Táto listina je reakciou na sťažnosť Trenčana Benedikta, ktorý sa sťažuje na nitrianskeho biskupa, že neprávom zadržiava zem na majetku Skala. Tento majetok je označený ako prédium, čo znamená aj majer alebo veľkostatok. Nitriansky župan Tomáš určil z príkazu kráľa hranice majetkov nitrianskeho biskupa. Na prosbu Nitrianskeho biskupa určuje aj chotár, a to majetkov Biskupice pred hradom Trenčín, Hričov a Bursix.4 Okrem toho, že ide o najstaršiu vierohodnú listinu, je dôležité uviesť, že z obsahovej stránky nám popisuje pomerne rozsiahle územie. Spomínajú sa tu osady Zamarovce, Trenčín, dedina Bohuslava, ktorú stotožňujeme s dnešnými Trenčianskymi Bohuslavicami. Okrem toho sú tu spomínané ďalšie tri majetky, ktoré ale neboli predmetom sporu, ale napriek tomu boli na žiadosť biskupa zamerané. Bol to majetok pred Trenčianskym hradom, majetok v Hričove a majetok Bursix. V Hričove hranice začínajú pri Čudovom Mlyne, smerom k obore a ovčiarskemu potoku. Ďalej sa spomínajú chotáre majetkov zeme Bána, čo je určite Bánová, dnešná mestská časť Žiliny a zem Žiliňany, ktorá bola neskôr začlenené do intravilánu Žiliny.5 Žilinská kniha je jednou z najvýznamnejších písomných pamiatok na Slovensku a tvorí súčasť kultúrneho dedičstva, ktoré nám zanechali naši predkovia. Jej význam je historický, právny a jazykovedný. Touto prácou sa chcem ponoriť do hladiny historickej, teda pracovať so Žilinskou knihou ako s historickým prameňom, ktorým sa pokúsim osvetliť dobu jej vzniku a tiež niektoré historické udalosti.6 Žilinská mestská kniha obsahuje rukopisné záznamy z rokov 1378 – 1564. Tieto záznamy nie sú chronologicky zoradené a kniha sa skladá z týchto častí: 1) Magdeburské mestské právo (Saské zrkadlo) s tzv. mestskou kronikou 2) Modlitby 3) Register – index k magdeburskému mestskému právu. Tieto texty sú v nemčine a v roku 1378 ich napísal Mikuláš z Lukovej (pri Zvolene) 4) Doplnok k mestskému právu z Krupiny 5) Banské a mestské právo rumunského Rodna z rokov 1270 – 1272, tiež písané Mikulášom z Lukovej 6) Preklad magdeburského práva do Slovenčiny, urobený na podnet Václava z Kroměříža a ďalším mestským pisárom Ilustračné foto: plagát k templárskej výprave Strečno 2012 2 Tamtiež, s. 15 3 Varsik, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, Veda, 1987, s. 99. Listina je publikovaná Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, diel I., s. 95 4 Marsina, R.: V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava, 2003, s. 84 5 Marsina, R.: V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava, 2003, s. 85 6 Kuchar, R.: Žilinská právna kniha. Bratislava, Veda, 2009 ; Bada, M.: Život v Žiline. Veda, 2011 101 7) Majetkovo právne zápisy urobené pred žilinskou mestskou radou v rokoch 1380 – 1524, nie sú chronologicky usporiadané a sú napísané v slovenčine, latinčine a nemčine. Žilinská kniha bola od jej vzniku uložená v archíve mesta Žilina. Tu ju ako prvý prebádal Ľudovít Stárek, ktorého štúdia bola publikovaná Alexandrom Lombardinim 1874. V tom čase bola kniha už v rukách Jozefa Becka, ktorého pozostalosťou sa dostala do Zemského archívu v Brne. Tu bola objavená Václavom Chaloupeckým, ktorý ju spracoval a knižne vydal 1934. V roku 1954 vydal František Ryšánek „Slovník k Žilinské knize“. Knihu skúmal aj I. T. Piirainen, nemecký vedec a vydal ju ako „Das Stadrechtbuch von Sillein“, vydaná 1972 v Berlíne. Najnovšie sa týmto prameňom zaoberal Rudolf Kuchar. Práve s jeho transliterovaným textom som pracoval. Momentálne je Žilinská mestská kniha uložená v archíve Ministerstva vnútra Slovenskej Republiky v Bytči, pobočka Žilina. Ďalšie významné písomné pamiatky sú určite prvé písomné zmienky obcí, ktoré sa nachádzajú na území Horného Považia, všetky pochádzajú z 13. storočia a začiatku 14. storočia. Keďže v tomto období písomná produkcia výrazne vzrástla a objavuje sa množstvo listín, nebudeme ich zmieňovať. Patria tu privilégiá, listiny upravujúce majetkové pomery a podobne. Je zaujímavé, že sa týkali prevažne domáceho slovenského obyvateľstva.7 Spomenuté tri písomné pamiatky si spomenutie zaslúžili výnimočným postavením na časovej línii a rovnako aj svojím obsahom. Osídlenie a fortifikačná sieť v 13. storočí Od zániku Veľkej Moravy a vzniku Uhorského kráľovstva sa územie severozápadného Slovenska stalo akousi nárazníkovou zónou, ktorá však nekopírovala dnešné hranice. Toto prevažne horské územie bolo riedko osídlené a bolo akýmsi územím nikoho, kde sa hranica kráľovstva blížila k rieke Váh. S tým súviselo aj postupné budovanie línie hrádkov a hradov v 12. storočí, ktoré boli reálnou hranicou kráľovstva. Na severozápad krajiny Maďari však neprenikli a dostali sa len po Púchov.8 Na tomto území sú doložené spred 11. a 12. storočia významné archeologické náleziská, ktoré potvrdzujú osídlenie z hradištnej doby (Visolaje, Sverepec, Divinka, Žilina, Bitarová a ďalšie).9 To, že reálne pripojenie Horného Považia k uhorskému kráľovstvu rovnako prebehlo v priebehu 12. storočia, dokladá preberanie miestnych a vodopisných názvov zo slovenčiny do maďarčiny aj hláska „h“, ktorá sa práve v tomto období mení z hlásky „g“. Sú to napríklad názvy Hričov, Hradná, Roháč.10 So vznikom stredovekých ciest, ktoré viedli pozdĺž vodných tokov a cez horské priesmyky, sa spájalo uhorské kráľovstvo s okolitými oblasťami. Významné cesty Horného Považia boli cesty spájajúce Moravu so Slovenskom, najmä v okolí Trenčína a Púchova. Nemenej dôležitou bola cesta spájajúca Slovensko so Sliezskom vedúca 7 8 9 10 Varsik, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, Veda, 1987, s. 98-99 Tamtiež, s. 99 Významné slovanské náleziska na Slovensku. Bratislava, 1978 Varsik, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, Veda, 1987, s. 99 102 Kysucami a Jablunkovským priesmykom a vnútorná považská cesta. Tieto cesty spájali jednotlivé vznikajúce komitáty, neskôr stolice.11 Prvými hradmi na území Horného Považia boli predovšetkým hrady, ktoré strážili dôležité priechody alebo brody. Takými boli Starý hrad, alebo aj hrad Varín, a pravdepodobne aj hrad Hričov.12 Hradná sieť sa začala budovať v dobe 11. storočia, keď preberala významné hradiská zo slovanskej a veľkomoravskej doby. A preto ich nie je možné nazvať priamo stredovekými hrádkami, za ktoré pokladáme sídla nižšej a strednej šľachty, ktoré boli spravidla malej rozlohy a úplne absentujú v písomných prameňoch.13 Prvé hrádky sa na našom území vyskytujú až v 12. storočí, ale ich počet je napríklad oproti Čechám vo výraznom nepomere v prospech našich susedov. To určite súvisí so spoločensko-hospodárskou situáciou.14 Ich relatívne malý počet ešte aj v 13. storočí súvisel s nedostatočnou obranyschopnosťou krajiny, čo sa prejavilo pri tatárskom vpáde v roku 1241. To však nebolo jedinou príčinou tatárskej „katastrofy“. Vzhľadom na nejednotné pomery v rámci uhorského kráľovstva medzi kráľom a veľmožmi, predstavoval pre Uhorsko akýkoľvek potencionálny útok silného súpera mimoriadne nebezpečenstvo.15 Po prechode Tatárov cez Slovensko, keď sa najmenej zdržiavali v lesnatých a horských oblastiach, preto aj územie Horného Považia ostalo pomerne uchránené tatárskemu plieneniu, musela prísť reforma fortifikačného systému krajiny. A tak po tatárskom vpáde v priebehu druhej polovice 13. a na začiatku 14. storočia boli vybudované nové hrady, ktoré mali zabezpečiť obranu krajiny. Táto pomerne hustá sieť hradov bola doplnená aj malými fortifikačnými stavbami, ktoré už môžeme nazvať aj hrádkami, alebo aj tvrdzami. Hrádky sa stavali väčšinou na výhodných polohách buď na výšinných polohách, alebo na nížinách za pomoci umelého navýšenia terénu. Išlo predovšetkým o vežovité stavby s jednoduchou hradbou, prípadne obytnou stavbou. U nás je takýto prípad pravdepodobne vo Varíne.16 Do 14. storočia boli vybudované tieto všetky dnes známe hrady na Považí aj so zaniknutým hradom Žilina. Malé fortifikačné stavby na území Horného Považia boli hrádky Divinka (12. - 13. storočie), Dolná Maríková (12. - 13. storočie), Dolný Lieskov (12. - 13. storočie), Hatné – Hrádok II. (12. - 13. storočie), Košeca-Nozdrovice- Hradište (12. - 13. storočie), Nedzbudskú Lúčka – Hrádok (11. storočie), Púchov – Strážna veža (13. storočie), Púchov - Kočovská skala (12. - 13. storočie), Turie-Hrádek (13. storočie).17 Nemecké právo Počas 13. a 14. storočia prichádzali na naše územia nemeckí hostia v dvoch hlavných prúdoch zo severonemeckej (saskej) oblasti, ktoré sa riadili magdeburským právom, ktoré vznikalo od 12. storočia, vyčlenením od zvykového saského práva. Druhou 11 Malec, J.: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. - 16. storočie). S. 120. In: Zborník Slovenského národného múzea, CIV 2010, archeológia 20.; pozri aj Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978, s. 249 12 Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978, s. 249 13 Malec, J.: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. -16. storočie). S. 120. In: Zborník Slovenského národného múzea, CIV 2010, archeológia 20. 14 Tamtiež, s. 121 15 Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978, s. 257 16 Malec, J.: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. -16. storočie). S. 122. In: Zborník Slovenského národného múzea, CIV 2010, archeológia 20. 17 Malec, J.: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. -16. storočie). In: Zborník Slovenského národného múzea, CIV 2010, archeológia 20. 103 oblasťou so špecifickým právom bolo južné Nemecko, čiže Bavorsko a Rakúsko, ktoré sa riadilo iným typom mestského práva a to norimberským. Keďže Magdeburg bol arcibiskupským, a teda nekráľovským mestom, už v tomto období bol centrom obchodu, bránou pre expanziu na východ k slovanskému svetu, jeho právne postavenie bolo určujúce pre kolonizáciu území v Čechách, Poľsku a v Uhorsku. Norimberské právo prebrali na Slovensku len niektoré mestá na juhu a západe krajiny.18 Saské magdeburské mestské právo bolo špecifikované úradom dedičného richtára, teda sudcu, ktorý svoj úrad mohol dediť, predať a kúpiť a pri jeho vykonávaní mu vypomáhala sudcovská rada prísažných, alebo aj boženíkov, ktorých bolo spravidla 11. Vykonávanie súdnej právomoci na základe magdeburského práva nebolo až do neskorého stredoveku ovplyvnené mestskými štatútmi, privilégiami a krajinským právom.19 Mestá s magdeburským právom sa viac menej nachádzali na takmer celom území Slovenska a vytvorili najväčší právny okruh. Zaujímavý je vývoj používania práva na severozápadnom Slovensku, ktorého prirodzeným centrom bola určite Žilina, ktorá svojou strategicky výhodnou polohou na prieniku ciest Považím a Rajeckou dolinou a predovšetkým cesty, ktorá spájala uhorské kráľovstvo so Sliezskom, mala najväčší predpoklad na spoločenský a hospodársky rast.20 Tu sa môžeme zamyslieť nad príčinami jej rozmachu a výsostného postavenia v regióne. Už spomenutá výhodná poloha ale nezaručovala výraznejšie napredovanie sídla ako takého. Nepochybne silný vplyv pri utváraní a osídľovaní uhorského kráľovstva na severozápadnom Slovensku mali nemeckí hostia. Je však potrebné uviesť, že kolonizácia nemeckými hosťami, ktorí prichádzali v prúde plynúcom severnými Čechami, Sliezskom a Poľskom, prebiehala súbežne s rozširujúcim sa už existujúcim slovenským osídlením. Nemci prichádzali na územie Horného Považia predovšetkým zo Sliezska. Im udelené práva a ich postavenie ich predurčovali, aby sa stali pomerne rýchlo nobilitou trhových osád, ktoré sa koncom 13. storočia začali transformovať na mestské sídla.21 To je príklad spomínanej Žiliny, ktorá sa práve v druhej polovici 13. storočia vyprofilovala na trhovú osadu, ktorá už na začiatku 14. storočia vystupuje ako mesto. V roku 2012 sme si pripomenuli práve 700. výročie prvej písomnej zmienky o Žiline ako meste. Prví kolonisti nemeckého okruhu do Žiliny priviezli flámske právo, ktoré pochádzalo z Tešína a Tešín sa aj stal odvolacím mestom pre Žilinu. Toto právo však nebolo mestským, ale územným. Hlavnou charakteristickou črtou tohto tešínskeho práva bola jeho prísna územná špecifikácia mesta a dediny, keď mesto tvorí právne centrum pre širšie okolie a na jeho čele stojí dedičný richtár, ktorého funkcia sa dala predať, alebo kúpiť.22 Čiže osady a dediny založené na základe tohto práva mali ako svojho sudcu dedičného richtára a ich odvolacím právnym miestom bola Žilina. To je potvrdené v listine z roku 1312, keď bola udelená škultécia v Kolároviciah pre žilinského mešťana Henricha a odvolacím mestom pre dedičného richtára bola práve Žilina.23 18 19 20 21 22 23 Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978, s. 270 Bada, M.: Život v Žiline. Veda, 2011, s.13 Janura, T.: Žilina – križovatka obchodných miest. S. 16-20. In: Pamiatky a múzeá. 2007, č.3. Marsina, R.: Žilina vo víre dejín. In: Žilina v slovenských dejinách. Žilina, 2002. Bada, M.: Život v Žiline. Veda, 2011, s. 20 Sedlák, V.: Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae 1. Bratislava, Veda, 1980, s. 417 104 Práve žilinský právny okruh predstavoval najväčší právny okruh na našom území. V 14. storočí sa ním riadili mnohé mestečká ako Kysucké Nové Mesto, Mošovce, Bytča, (pôvodne aj Prievidza) a mnoho obcí severozápadného Slovenska. Tým, že Tešín začal používať magdeburské právo, prebrala toto právo aj Žilina a jej odvolacím mestom sa stal Tešín. Keďže Tešín sa nachádzal mimo územia Uhorska, kráľ Ľudovít I. zakázal, používať Tešín ako odvolaciu inštanciu, pretože priamo v Uhorsku sa nachádzalo pomerne veľa miest, ktoré sa riadili magdeburským právom. Takýmto príkazom sa Žilina začlenila do okruhu Krupinského práva, keď sa Krupina stala jej odvolacím miestom. Samotná Žilina ostala právnym centrom pre svoje blízke okolie.24 Nemeckí hostia si so sebou priniesli svoje právne zvyklosti, ktoré vychádzali z ich domáceho práva. Takto sa nemecké právo, ktoré nebolo určite ortodoxne diferencované na saské alebo norimberské, dostalo na Slovensko. Určite sa tieto práva ovplyvňovali a kombinovali a zohrávali dôležitú úlohu pri doosídľovaní priestoru Slovenska a z nášho pohľadu Horného Považia. Z hľadiska zadania témy, sme si priblížili aspoň malú časť života v 12. až 14. storočí zameranú na základné, pramenné a právne aspekty. Viac k téme nám pomôže stručný prehľad použitej literatúry. Použité pramene a literatúra Bada, M.: Život v Žiline. Veda, 2011 Janura, T.: Žilina – križovatka obchodných miest. In: Pamiatky a múzeá. 2007 Kuchar, R.: Žilinská právna kniha. Bratislava, Veda, 2009 Malec, J.: Drobné stredoveké fortifikácie na strednom Považí (12. -16. storočie) In: Zborník Slovenského národného múzea, CIV 2010, archeológia 20. Marsina, R.: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae, I. a II., Veda 1971,1987 Marsina, R.: V kráľovstve svätého Štefana. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III. Bratislava, 2003 Marsina, R.: Žilina vo víre dejín. In: Žilina v slovenských dejinách. Žilina, 2002 Moravčík, J.: História Žiliny v svetle archeologických nálezov. In: Žilina v slovenských dejinách. Knižné centrum, 2002 Moravčík, J.: Kostol svätého Štefana v Žiline výsledky záchranného archeologického výskumu. Múzeum 41, 1996 Paška, Š.: Žilinský farský kostol kedysi a dnes. In: Vlastivedný zborník Považia 21. 2002 Rábik, V.: Historický seminár k dejinám Žiliny pri príležitosti 620. výročia vydania privilégia pre žilinských Slovákov. Studia Historica Tyrnaviensia 1, 2002 Sedlák, V. Regesta diplomatica nec non epistolaria Slovaciae 1 a 2, Veda Bratislava, 1980, 1987 Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978 Varsik, B.: Otázky vzniku a vývinu slovenského zemianstva. Bratislava, Veda, 1987 Významné slovanské náleziska na Slovensku. Bratislava, 1978 Žilina v slovenských dejinách. Zborník z vedeckej konferencie k 620. výročiu udelenia výsad pre žilinských Slovákov. Žilina, 2001. 24 Slovensko, dejiny. Bratislava, Obzor, 1978, s. 273 105 Tajomstvo starého náhrobného kameňa PaedDr. Simona Jurčová Pri tvrdení o možnosti existencie templárskeho rádu na Slovensku sa z hľadiska hmotných, práve tak ako aj písomných, svedectiev zatiaľ môžeme opierať iba o nepriame dôkazy, teda indície. Jednou z najvýznamnejších by mohol byť záhadný náhrobný kameň z obdobia stredoveku, dnes uložený v zbierkach Západoslovenského múzea v Trnave. Prívlastok „templársky“ mu prisúdil historik Ovídius Faust, ktorý ho spolu s tamojšími múzejníkmi v roku 1969 previezol do Trnavy z Piešťan, teda z kúpeľného mesta často zmieňovaného v súvislosti z templárskymi sídlami na Slovensku. Aj keď skutočný pôvod náhrobníka ostáva ešte aj v súčasnosti obostretý závojom tajomstiev, najviac pravdepodobným sa zdá byť tvrdenie, že spočiatku sa nachádzal v areáli Kostola sv. Michala Archanjela v Dolných Bzinciach, pričom neskoršie kanonické vizitácie pripisujú jeho postavenie v roku 1215 templárom. (Miloš Jesenský) Západoslovenské múzeum v Trnave má vo svojich zbierkach i kamenné artefakty z Trnavy a okolia. V expozícii Sakrálne pamiatky, reinštalovanej v roku 2008 je medzi najstaršími dielami vystavený aj náhrobník označený v pôvodnej dokumentácii ako templársky. Tento predmet sa dostal do múzea v roku 1969. Pátral po ňom vtedajší kustód historickej zbierky Dr. Ovídius Faust, ktorý sa zaujímal, okrem iného, aj o tematiku templárov. Pravdepodobne mal staršie indície, ktoré ho k tomuto náhrobnému kameňu doviedli. Objavil ho zahrabaný v zemi pri objekte terajšieho Balneologického múzea. Odtiaľ ho spolu s ďalším historikom Dr. Petrom Horváthom a za pomoci pracovníkov komunálnych služieb vyzdvihli a odviezli do múzea v Trnave, vtedy krajskej inštitúcie s väčšou územnou pôsobnosťou, kde bol uložený, zlepený a ošetrený. Dr. Ovídius Faust v roku 1970 odišiel z trnavského múzea bez toho, aby stihol predmet zaevidovať a popísať. Dokumentácia bola urobená dodatočne až v roku 1975, dozvedáme sa z nej iba základné informácie, aj to, že dostal názov templársky náhrobník. V roku 1996 bol kameň znovu očistený, zakonzervovaný a vystavený v novej expozícii Sakrálne pamiatky. Uvedené boli len základné informácie z dokumentačnej karty. Pri reinštalácii expozície v roku 2008 sme stáli pred úlohou získať a doplniť informácie. Vychádzali sme z toho, že predmet patrí do Piešťan. Dr. Štefan Oriško, odborník na stredoveké kamenné artefakty ho nezaradil medzi publikované gotické náhrobníky pre jeho nejasný pôvod. Ďalší odborník na stredovek doc. Juraj Šedivý ho podľa fotografie a nákresu zaradil do konca 13. storočia alebo do začiatku 14. storočia. Spomenul si ale na štúdiu maďarského historika Dr. Pála Loveiho, ktorý písal o náhrobníku zo Bziniec pod Javorinou.1 Z konzultácie s archeológom Dr. Vladimírom Krupom, riaditeľom Balneologického múzea, som sa dozvedela, že kameň bol vystavený ešte pred vojnou v piešťanskom parku, ale z Piešťan nepochádza, bol tam dovezený zo Bziniec pod Javorinou, s odvolaním sa na monografiu tejto obce, kde je opísaný. V monografii obce Bzince pod Javorinou sa skutočne nachádza jeho opis v stati Kamenné svedectvá minulosti, ktorú napísala Prof. PhDr. Emília Kratochvílová, CSc. Autorka najskôr sleduje informácie o pôvode katolíckeho Kostola sv. Michala Archanjela. V staršej literatúre sa spomína, že bol postavený v roku 1215: „ V 12. storočí začali Bzince natoľko rásť, že sa vytvárala pôda pre zriadenie samostatnej obce, ktorá by bola nezávislá na Novom Meste. A tu rozhodujúcim bodom bolo postavenie vlastného rímskokatolíckeho kostola v roku 1215, ktorý bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. 1 Lovei, P.: Pöstyén 1-2. Budapest, Ismeretlen, 1898. 106 107 Kostol sv. Michala Archanjela v Bzinciach pod Javorinou Náhrobník v expozícii a jeho nákres K občianskemu a cirkevnému osamostatneniu Bziniec ako svojbytnej obce prispela najmä skutočnosť, že v obci sa usídlil mníšsky rytiersky rád templárov. A práve oni postavili gotický kostol.“ Ku vzniku kostola sa viažu viaceré legendy odovzdávané ústnou tradíciou. Tradovaná správa, ktorú počula Anna Harmadyová, rodáčka z Hrušového, hovorí o tom, že križiacki rytieri – templári, sa usadili v Hrušovom, kde mali i nemocnicu. A že ich predstavený bol talianskeho pôvodu. Na jeho popud malo dôjsť aj k postaveniu kostola v Bzinciach. Ďalšia tradovaná správa, ktorú spomínal Ján Gulán, znie v tom zmysle, že k postaveniu rímskokatolíckeho kostola v Bzinciach došlo preto, lebo na tom mieste zahynul veľký moravský pán.2 Kanonická vizitácia z roku 1776 už len preberá staršiu informáciu, že kostol vybudovali templári v roku 1215 a ďalším, kto túto informáciu preberá v roku 1870 je Jozef Beneš vo svojom diele Historia parochiae Alsóbotfalu I. - rukopis je uložený v rímskokatolíckej fare v Bzinciach pod Javorinou. Rozviedol ju širšie v časopise Cyril a Metod č. 5 v tomto znení: „Tento kostol starý jak tradícia svedčí - od templárov, chrámovníkov alebo červených mníchov (ktorí na bielom odeve červený kríž nosili) v trinástom století postavený bol...“ Odhliadnuc od legiend, patrocínium sv. Michala Archanjela sa považuje za jedno z najstarších, na území Slovenska sa vyskytuje už v období 11. - 13. storočia. Avšak údaje o postavení kostola v roku 1215 nie sú archívne podložené a prvá písomná zmienka o Bzinciach pochádza až z rokov 1332 - 1337 z účtovnej knihy vyberačov cirkevných poplatkov v Uhorsku.3 Emília Kratochvílová v monografii uvádza, že kamenný náhrobník bol vykopaný v roku 1914 pri dolnobzineckom kostole. Píše sa to v Pamätnej knihe obce Dolné Bzince z roku 1938. Dr. Pál Lovei potvrdil, že fotoarchív Štátneho ochranárskeho úradu v Budapešti registruje dobovú fotografiu spomínaného náhrobného kameňa 2 Varga, L.: Dejiny rímskokatolíckej cirkvi v Bzinciach pod Javorinou. S. 138 - 139, In: Kratochvílová, E. – Kišš, I. – Šupáková, Ľ. – Varga, L. – Stankoviansky, M.: Bzince pod Javorinou 1337 – 1997. 3 Varga, V. - Kišš, I. - Kratochvílová, E.: Prvá písomná zmienka o Bzinciach a osadách. S. 17-19. In: Kratochvílová, E. – Kišš, I. – Šupáková, Ľ. – Varga, L. – Stankoviansky, M.: Bzince pod Javorinou 1337 – 1997. 108 109 Denár Márie z Anjou Denár Ľudovíta z Anjou Detail nápisu z mince Karola Róberta s poznámkou na zadnej strane – nálezisko Alsóbotfalva (starý maďarský názov pre obec Dolné Bzince). Náhrobník neskôr opísal a zakreslil aj Prof. PhDr. Alexander Ruttkay, DrSc. a publikoval ho v štúdii uverejnenej v roku 1987 v Balneologickom spravodajcovi. Nevediac o jeho pravom pôvode ho však spájal s lokalitou Starý kláštor v Piešťanoch zhodou okolností opradenou templárskymi legendami. Tým, že kamenný náhrobník odviezli z Bziniec pod Javorinou a vystavili medzi dvoma svetovými vojnami v piešťanskom parku, sa prerušilo spojenie medzi ním a dolnobzineckým kostolom. V monografii Bziniec pod Javorinou je náhrobník opísaný takto: „Kameň bol zhotovený z pieskovca s rozmermi 150 cm výšky, šírka hornej časti 62 cm, šírka dolnej časti 55 cm a hrúbka na rôznych miestach v rozmedzí 18 - 22 cm. Je na ňom vytesaný mierne vystupujúci latinský kríž na trojuholníkovom základe, ktorého jednotlivé ramená sa pred zakončením rozširujú a vytvárajú tak 8-uholníkový tvar. Po oboch stranách jeho horných ramien sú písmená E a L, ktoré odborníci dešifrovali ako skratku dvoch 110 latinských slov eques libertus – slobodný rytier, na stranách jeho dolných ramien sú heraldické ľalie vo dvoch radoch. Kameň je datovaný na začiatok 14. storočia.“ 4 Pri porovnaní tohto opisu s originálom nachádzame jednu základnú nezrovnalosť. Pod priečnym ramenom kríža nie sú po oboch stranách štyri, ale iba dve ľalie a dve sú písmená M písané oblou unciálou. Tá síce pripomína kresbu ľalií vyššie, ale určite jej chýba stredný vertikálny lupeň – a teda skôr ako o ľaliu ide o písmeno M. Dve písmená M identifikoval pri svojom opise i profesor Ruttkay. Text náhrobníka teda mohol znieť: slobodný rytier M M. Ľalia je znakom rodu Anjou, čo by mohlo ohraničiť dobu vzniku náhrobníka na roky 1308 – 1387 (vláda Anjouovcov v Uhorsku). Skúsme porovnať písmená E a M na náhrobníku s dobovými razbami mincí. Uhorský florén Karola Róberta z Anjou (1308 1342) má písmeno M hranaté. Oblo písané M nájdeme na denároch Ľudovíta z Anjou (1342 - 1382), navyše je tam i podobné písmeno E (slovo MONETA). Písmeno M v centre strieborného denára Márie z Anjou (1382 - 1387) je viac tvarované. I keď vidieť, že v centrálnej oblasti je kameň reštaurovaný a pravdepodobne i doplnený, písmená E a M na náhrobníku sú asi najviac podobné písmenám z mincí kráľa Ľudovíta. Genézu pôvodu a putovania možno zhrnúť nasledovne: Náhrobný kameň z pieskovca bol vykopaný v obci Dolné Bzince v roku 1914 pri kostole. Pracovníci štátneho ochranárskeho úradu v Budapešti ho v tej dobe nafotografovali a dokumentáciu založili do archívu s poznámkou o nálezisku. Náhrobník sa medzi dvoma svetovými vojnami objavil v Piešťanoch vystavený ako samostatný artefakt v parku. Z tohto obdobia pochádza spojenie predmetu so starým kláštorom v Piešťanoch. Dr. Ovídius Faust ho v roku 1969 dal vykopať pri budove Balneologického múzea a previezť do múzea v Trnave, kde bol ošetrený a uložený. Do zbierok ho však prijali a popísali až v roku 1975. Ďalšie desaťročia nebola tomuto predmetu v múzeu venovaná osobitná pozornosť, vystavený bol v lapidáriu na nádvorí. V roku 1996 bol po ošetrení vystavený v expozícii Sakrálne pamiatky s textom: náhrobok neznámeho cirkevného hodnostára zo 14. storočia. V súčasnej dobe je súčasťou reinštalácie expozície už s novým popisom (Sakrálne pamiatky, 2008). Výskum bol publikovaný v časopise Múzeum.5 Mozaika z rôznych zdrojov informácií sa čiastočne poskladala a i tento príbeh podáva svedectvo o tom, aké je niekedy zložité dopátrať sa už po niekoľkých desaťročiach skutočného pôvodu predmetu. Otázkou zostáva, kto v skutočnosti bol slobodný rytier M M, ktorému pred takmer 700 rokmi dali vytesať tento náhrobník? 4 Kratochvílová, E.: Kamenné svedectvá minulosti. S. 20-27. Kratochvílová, E. – Kišš, I. – Šupáková, Ľ. – Varga, L. – Stankoviansky, M.: Bzince pod Javorinou 1337 – 1997. 5 Jurčová, S.: O pôvode starého náhrobníka. S. 18-19. In: Múzeum 3/2009. 111 Benediktíni v Hronskom Beňadiku – otázniky histórie Mgr. art. Tomáš Haviar Nie je ničím výnimočným, že sa v literatúre templársky rád objavuje v spojitosti s benediktínmi. S takýmto tandemom sa stretávame napríklad pri interpretácii nálezov v Piešťanoch či Martinčeku, práve tak ako aj inde, za hranicami Slovenska. Benediktínska spiritualita bola inšpirujúca aj pre autora rehoľných pravidiel templárskeho rádu Bernarda z Clairvaux, ktorý bol súčasne aj významným reformátorom benediktínov a horlivým zástancom križiackych výprav. Na ďalších stránkach ponúka autor pohľad na historické otázniky „perly Pohronia“, ako sa často nazýva benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku vo svetle najnovších archeologických a umelecko-historických výskumov. (Miloš Jesenský) Bývalý benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku patrí k najvýznamnejším pamiatkam na našom území, avšak jeho stavebný vývoj a dejiny nie sú doposiaľ komplexnejšie zdokumentované, čo má za následok preberanie mnohých starších a neoverených informácií. Nedostatočné vedomosti o jeho histórii nás nútia pri štúdiu archívnych prameňov a vyhodnocovaní nových výskumov klásť zásadné otázky, na ktoré doposiaľ nebolo odpovedané. Dejinám kláštorného komplexu sa venovala najväčšia pozornosť koncom 19. storočia, keď sa po údajnom rozsiahlom požiari začala veľká prestavba v duchu regotizácie vedená Franzom a Kolomanom Stornom. V tejto súvislosti sa vykonali čiastkové pseudoarcheologické a historické výskumy Nándorom Knauzom, kňazom a historikom, spolupracujúcim na obnove. Dôveryhodnosť informácií, ktoré Knauz publikoval1 je ale do istej miery pochybná, nakoľko nepoznáme mnohé zdroje, z ktorých čerpal. Je ťažké ubrániť sa dojmu, že jeho variant výkladu histórie bol účelovo vypracovaný v duchu dobového názoru. Napriek tomu je dielo základnou literatúrou pri štúdiu dejín kláštora a vychádzajú z neho všetky mladšie práce. Len málo uvádzaných dokumentov má však výpovednú hodnotu z pohľadu architektonického vývoja objektov. Bádania sa sústredili predovšetkým na Kostol sv. Benedikta a jeho výrazové prostriedky. V mladšom období záujem o skúmanie kláštora opadol a obnovil sa až v 70. rokoch 20. storočia, keď sa začal realizovať archeologický výskum (Holčík – Habovštiak, 1972 – 1976) a čiastkový pamiatkový výskum (Puškárová, 1974 – 1975).2 Ani jeden z nich však nebol ukončený a komplexne vyhodnotený. Napriek tomu najmä výsledky archeologického výskumu aspoň čiastočne vyplnili medzeru v poznaní starších dejín kláštora. Nový vlastník (Biskupstvo Nitra) sa rozhodol chátrajúci objekt postupne obnoviť, a preto sa v roku 2012 uskutočnili pamiatkové výskumy3 dvoch navzájom prepojených krídel bývalého kláštora (severného a západného), ktoré odhalili zložitý vývoj nielen týchto krídel, ale do istej miery aj celého objektu. 1 Knauz, N.: A garan-melletti Szent-Benedeki apátság. Budapest, 1890. 2 Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Archeologický výskum v Hronskom Beňadiku. S. 27-29. In: Vlastivedný časopis. 1973, roč. 22, č. 1.; Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Ďalšie dva roky archeologického výskumu v areáli NKP Hronský Beňadik. S. 14-17. In: Pamiatky a príroda. 1975, č. 3.; Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Príspevok archeologického výskumu k poznaniu stavebného vývoja kláštora v Hronskom Beňadiku. S. 137–149. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava, Trnavská univerzita, 1994. 3 Výskumy severného a západného krídla s baštami – Architektonicko-historický a umelecko-historický výskum: I. Gojdič, M. Haviarová, T. Haviar, 2011 – 2012. Archívny výskum: J. Suslová. Dendrochronologický výskum: P. Barta. Reštaurátorský výskum: J. Janda, P. Šimon, M. Repáň, 2012. Archeologický výskum je naplánovaný v roku 2013. 112 113 Pôdorys súčasného stavu (zdroj: Puškárová, 1975) Pohľad na bývalý benediktínsky kláštor v Hronskom Beňadiku (autor: Tomáš Haviar, 2012) Najstaršia zmienka o reholi benediktínov na našom území sa viaže na opátstvo sv. Hypolita na Zobore z konca 9. storočia. Vznik hronskobeňadického kláštora sa kladie do roku 1075, oveľa početnejšiu skupinu tvoria kláštory založené v 12. a 13. storočí (Bzovík, Krásna nad Hornádom, Rimavské Jánovce a iné). Poloha kláštora sa zvolila blízko slovanského hradiska opevneného valom z 9. – 11. storočia, ktoré tvorilo súčasť hradísk územia tzv. Slovenskej brány a podľa doby jeho využívania je zrejmé, že zaniklo so vznikom kláštora. Dnes stojí na jeho mieste centrálna baroková pútna Kaplnka sv. Krvi z roku 1716. Kláštor sa vyvíjal voči obci (pôvodne Petend, od 1366 Svätý Beňadik) samostatne. V 1. polovici 13. storočia sa v obci, len približne 300 m od kláštora, postavil Kostol sv. Egídia.4 Prvýkrát sa objavuje v písomných dokumentoch v roku 1209 „ecclesia S. Egidii ... villa Pethend“ v pápežskom súpise majetkov kláštora. Doteraz sa nepodarilo identifikovať bližšie súvislosti medzi vznikom a fungovaním farského a kláštorného kostola. Musel určite mať s kláštorom isté vzťahy, pretože na ne poukazuje minimálne patrocínium benediktínskeho svätca. Nie je ani vyriešený dôvod vzniku kostolov tak blízko seba. Farský kostol vznikol v čase, keď už mal naplno fungovať kláštorný románsky kostol. Vieme len, že v mladšom období spravoval farský kostol rektor, ktorý býval v kláštore. Kláštor bol založený Gejzom I. v roku 1075. Originál donačnej listiny sa nezachoval, poznáme ju len z odpisov z rokov 1124 a 1217. Zakladacia listina síce informuje o vzniku kláštora v roku 1075, avšak z jej textu vyplýva, že kláštor alebo nejaká forma 4 V kostole sv. Egídia bol vykonaný architektonicko-historický a umelecko-historický výskum v roku 2012 (M. Haviarová – T. Haviar, dendrochronologický výskum T. Kyncl). 114 Vyznačenie známych a predpokladaných stavebných konštrukcií na základe doteraz vykonaných výskumov (červená – koniec 14. až 1. polovica 15. storočia, tmavošedá – predgotická stavebná etapa, svetlošedá – predpokladaný pôdorys románskeho kostola podľa Knauza a Mencla) (kreslil: Tomáš Haviar, 2013) mníšskeho spoločenstva fungovala na tomto mieste už predtým. Gejza v listine daroval kláštoru 84 majetkov nielen susediacich s kláštorom, ale aj vo viacerých odľahlejších župách. K tomu získali mnísi prostriedky, ktorými sa zabezpečovalo ich priame financovanie. Význam kláštora vzrástol po potvrdení jeho majetkov pápežskou bulou pápeža Inocenta III v roku 1209. Z pôvodného románskeho kláštora, druhého najstaršieho na Slovensku, sa nepodarilo doteraz identifikovať žiadnu dodnes stojacu stavbu, no na základe uvedeného archeologického výskumu (Holčík – Habovštiak, 1972 – 1976) vieme, že gotický kláštor (pravdepodobne aj románsky) vyrástol na menšej ploche ako je jeho dnešná rozloha. Poznáme i údajnú podobu pôdorysu románskeho trojloďového kostola, určenú výskumom Knauza, ktorý však nebol nikdy revidovaný. Knauzovu teóriu o rozobratí menšieho románskeho kostola a výstavbe nového gotického prevzal neskôr aj Václav Mencl. Radikálna gotická prestavba kláštora zničila možnosť objaviť v archeologických sondách kompaktnejšie pozostatky pôvodného kláštora. V murivách nami skúmaných krídel z prelomu 14. a 15. storočia sa nachádzajú aj opracované kamenné kvádre vo viacerých polohách, nikdy však nie ako kompaktné murivo. Podľa všetkého 115 pochádzajú práve z románskeho kláštora, o ktorého architektúre nevieme takmer nič. Nie je jasné, čo bolo podnetom k tak rozsiahlej prestavbe po jeho približne 300-ročnom fungovaní. Hronský Beňadik totiž ležal na území, ktorého sa tatársky vpád dotkol len okrajovo. Je možné, že sa pri kláštore objavili zvedovia, tí však nepustošili kláštornú dŕžavu. Písomné pramene neobsahujú priame informácie o pobyte alebo zásahu Tatárov v okolí Hronského Beňadiku. Pravdepodobne práve z dôvodu plienenia nemáme žiadne písomné pramene ani o dianí v opátstve. Pohnuté časy anarchie po vymretí Arpádovcov spôsobili kláštoru mnohé nepríjemnosti, najmä na jeho majetkoch. Priame ohrozenie komplexu v Hronskom Beňadiku je nepravdepodobné a hrozba od Matúša Čáka, ktorý s obľubou vypaľoval okolité panstvá, nie je hodnoverne doložená. Nepoznáme ani presnejšiu podobu kláštora, ktorý sa začal stavať v 14. storočí. Predpokladáme, že so stavbou začal opát Sigfried (1330 – 1355), a pokračoval Sigfried II. (1360 – 1370), Henrich III. (1374 – 1400), aj opát Konrád (1406 – 1407). V roku 1405 vypísal vtedajší pápež Inocent VII. získanie odpustkov za podporu stavby kláštora, v roku 1406 ho nasledoval záhrebský biskup Eberhard a sedmohradský biskup Štefan. Sigfried bol jedným z najvýraznejších opátov kláštora a mal významné postavenie aj v celoeurópskom meradle. Na nový kláštor s vrcholne gotickým halovým kostolom sa v krátkom časovom odstupe na konci 14. resp. na začiatku 15. storočia napojilo východné krídlo, severné krídlo s dnešnou vstupnou bránou a presnejšie neidentifikovaný objekt na západnej strane. Severné krídlo sa postavilo v dnešnom rozsahu, bez západných miestností, ktoré boli pristavané v 16. storočí s pôvodnou funkciou bašty. Priestory boli pravdepodobne plochostropé, krížovú klenbu mala len jedna miestnosť na 2. podlaží, ktorá mohla slúžiť ako kuchyňa. V celom krídle sa okrem jednoduchých okenných ostení nenašli žiadne pôvodné dekoratívne prvky ani výzdoba, ktoré by pomohli určiť vtedajšiu funkčnosť priestorov. Len v južnej, pôvodne rozsiahlej miestnosti 2. podlažia, existoval kozub, ktorého kamenné stojky i preklad boli v 16. storočí pri budovaní klenby osekané. Táto miestnosť bola so sedlovým portálikom prepojená priamo s emporou kostola. Archeologický výskum zo 70. rokov 20. storočia predpokladá, že refektár kláštora sa nachádzal v južnom krídle (jeho umiestnenie vyplývalo aj z regule rádu), kde sa našli fragmenty rebier klenby s obdobnou profiláciou ako v krížovej chodbe a zároveň sa tam našli aj kachlice honosnej pece. Po vpáde husitov na jeseň roku 1433 kláštor vyhorel, čo malo za následok ďalšiu prestavbu kláštora, keď sa minimálne západný múr zmenil na obranný s kľúčovými strieľňami vysekanými v jednom kuse kameňa. V roku 1452 sa opátstvo spomína už ako opevnené. Na všeobecne známej tabuľovej maľbe Bolestného Krista s donátorom (dnes v Kresťanskom múzeu v Ostrihome) z roku 1510, pochádzajúcej z oltára Kaplnky Kristovej Krvi vysvätenej v roku 1489, je nad výjavom Krista s kľačiacim opátom Jánom III. zobrazená na strmej skale nad riekou architektúra kláštora. Stavba sa v základných črtách zhoduje s nástennou maľbou kláštora zachovanou na exteriéri presbytéria kostola v Horných Vesteniciach (vtedajšom majetku opátstva), datovanou rovnako do 16. storočia. Množstvo mladších stavebných úprav ale pozmenilo podobu kláštora natoľko, že architektúru na vedutách dnes nedokážeme jednoznačne dešifrovať. Na vestenickej maľbe je dvojvežový kostol, avšak s viacerými vežičkami zobrazený pod opevneným areálom. Vedľa neho sa nachádza jednovežový kostol (zrejme farský sv. Egídia). Na tabuľovej maľbe tieto kostoly chýbajú. Najvýraznejšími objektmi oboch malieb je vysoká stavba obdĺžnikového pôdorysu so štítom a vedľa stojaca valcovitá, v pôdoryse ustupujúca veža stojaca na hranolovom základe. Nepochybne sa muselo jednať o významné stavby, keď ich maliar namaľoval na úkor kostola. Tu sa vynára otázka, či nešlo o sakrálnu stavbu slúžiacu výhradne pre mníchov, pričom kláštorný kostol bol prístupný aj verejnosti. Vo východnej časti kláštorného komplexu sa dodnes nachádzajú priestory, kde sú v hrúbke múrov kobky, určené pravdepodobne na pochovávanie. Na základe komparácie malieb a súčasného stavu ide o objekty zobrazené už v 16. storočí. Avšak až plánovaný výskum potvrdí túto hypotézu a pokúsi sa odhaliť ich účel a čas vzniku. Zvláštnosťou gotického kostola je jeho pomerne krátke presbytérium s chórom, v ktorom je málo miesta pre rehoľnú komunitu, ktorá musela byť v tom čase početná. Kláštorné spoločenstvo v Hronskom Beňadiku bolo vtedy jedno z najvýznamnejších v Uhorsku. Vlastnilo rozsiahle majetky a kláštor sa stal v roku 1232 aj hodnoverným miestom. Je možné, že funkciu chóru preberali kaplnky po bokoch presbytéria, pre túto možnosť ale chýbajú konkrétne analógie. Samotná Kaplnka Kristovej Krvi má rovnako zaujímavú históriu. Vo veži kostola sa nachádzal zvon s latinským nápisom, ktorý obsahoval aj text, v preklade: „Hľa, dejiny Božej krvi, 1483.“ Zvon sa roztopil pri požiari v roku 1881. Vytvorili ho teda pri príležitosti vzniku kaplnky, ktorá sa posvätila v roku 1489, keď do nej osadili vzácnu relikviu Kristovej Krvi. Až o vyše 20 rokov neskôr vytvorili do kaplnky oltár, ktorého dve tabuľové maľby sa zachovali v Ostrihome. Jednou je spomínaná maľba Bolestného Krista, druhou maľba 14 svätých pomocníkov. Ján III. (1476 – 1510) bol jedným z najvýraznejších opátov kláštora. Práve za jeho pôsobenia zmizla zakladacia listina kláštora. Relikviu daroval kláštoru údajne kráľ Matej Korvín. Ide o kúsok textílie s kvapkami krvi Krista, niekedy označovanej ako látka z Veronikinej šatky alebo ako kúsok Turínskeho plátna. Kristova Krv patrí k najvzácnejším relikviám I. triedy a na našom území je jedinou svojho druhu. V tejto súvislosti je potrebné spomenúť aj drevený vyrezávaný Boží hrob, ktorý v Beňadiku vznikol v rovnakom období, medzi rokmi 1470 – 1490 (dnes v Kresťanskom múzeu v Ostrihome). Je rovnako jedinečný nielen v rámci Slovenska, ale aj vtedajšieho Uhorska (ďalšie lokality so zachovanými Božími hrobmi sú Chemnitz, Zwikau, Salzburg). Navyše ojedinelá je aj existencia Božieho hrobu v benediktínskom kláštore, pretože diela tohto druhu by sme mohli skôr predpokladať u rehole Strážcov Sv. Hrobu, teda božohrobcov (na našom území od roku 1212 v Chmeľove a od 1313 v Lendaku). Za Jána III. vzniklo podľa kanonických vizitácií viacero hodnotných umeleckých diel, avšak počas obnovy pod vedením Storna sa niektoré stratili alebo odviezli do Ostrihomu. Investície do výzdoby kostola sú však v kontraste s aktivitami pri bu- 116 117 Ideová rekonštrukcia severnej časti západného krídla v 2. polovici 14. storočia. (kreslil: Tomáš Haviar, 2012) dovaní priľahlého kláštora. Vizitácia v roku 1508 uvádza sťažnosť mníchov, že obydlie opáta Jána III. je už dávno dokončené, ale kláštorné budovy nie sú ani zastrešené. Začiatkom 16. storočia začal byť kláštor ohrozovaný čoraz častejšie. V roku 1528 to boli ozbrojenci Štiavnice, v roku 1530 Mikuláš von Thurn a blížilo sa aj priame ohrozenie osmanským vojskom. Preto vznikla potreba zvýšiť obranyschopnosť objektu. Bolo to zároveň obdobie postupného odchodu benediktínov z kláštora. Kláštor prevzal v roku 1537 ostrihomský arcibiskup a neskôr v roku 1565 ostrihomská kapitula. V týchto súvislostiach vznikla pravdepodobne v roku 1530 v závere severného krídla hranolová dvojpodlažná bašta s prejazdom. Za západnou stredovekou hradbou v polohe dnešnej sýpky vybudovali postupne v troch stavebných etapách monumentálny opevnený objekt. Jeho súčasťou bola aj štvorpodlažná valcová bašta. Opevňovacie práce na celom kláštore realizoval prefekt Michal Dubovský, ktorý si nechal svoje meno a letopočet 1572 zvečniť nielen v preklade vstupného portálu do bašty, ale aj na dvoch nápisových tabuľkách na západnej fasáde dnešnej sýpky, či komíne východného krídla. Týmito rozsiahlymi prestavbami zo 16. storočia sa kláštor zmenil na veľkú pevnosť s množstvom fortifikačných prvkov rôznej typológie. Podobným vývojom ako beňadický kláštor prešiel napr. aj kláštor v Bzovíku, ktorý sa v rovnakom období tiež prestaval na protitureckú pevnosť. V tomto ohľade sú spomínané areály jedinečnými v rámci nášho, i širšieho európskeho územia kvôli rozsiahlej prestavbe a adaptácii sakrálnych areálov na pevnosti. V roku 1599 bola obec Beňadik úplne vypálená a spustošená Turkami. Stavebná činnosť preto pokračovala aj v mladšom období, nebola už ale sústredená na obrannú funkciu. V literatúre sa bežne uvádza rok vytvorenia sýpky 1752, spolu s novým južným krídlom areálu, avšak výsledky dendrochronologického výskumu nás oprávňujú posunúť jej vznik do 3. štvrtiny 18. storočia. Prízemie ostalo v pôvodnej podobe, zbúral sa ale múr zo strany nádvoria a postavil sa nový. Monumentálny interiér sýpky bol rozčlenený na štyri podlažia drevenou konštrukciou pozostávajúcou z tesársky zdobených pilierov, trámových prievlakov a fošnových podláh. Každé podlažie malo plochu 800 m². Podobných, no objemovo menších príkladov sa zachovalo veľa najmä v Čechách, u nás boli sýpky maximálne trojpodlažné. Sýpky bývali bežnou súčasťou aj kláštorov (napr. v premonštrátskom kláštore v Šahách, vo Spišskom Štiavniku, v Lelesi), v prípade Hronského Beňadika už v čase stavby sýpky nešlo o sakrálny objekt. Vznik sýpky súvisel s právom trhu z roku 1680, vďaka ktorému sa v obci konali významné obilné jarmoky. Od 2. polovice 18. storočia objekt stratil aj funkciu pevnosti. Baroková prestavba sa ale dotkla aj ďalších krídel bývalého kláštora. Zásadnejší význam mala výstavba nového obytného južného krídla na mieste staršieho, ktoré sa údajne zrútilo. 21. júna 1881, počas rekonštrukčných prác pod vedením Franza Storna a jeho syna Kolomana, časť bývalého kláštora údajne vyhorela, spolu so strechou sýpky. Požiar vypukol na lešení pri kostole, ktorý sa tiež obnovoval a zhoreli aj strechy oboch veží. V sýpke ani v severnom krídle však žiadna požiarová vrstva pri výskume nebola zachytená a to ani na drevených konštrukciách najvyššieho podlažia, čo vyvoláva podozrenie, že odstránenie krovu nespôsobil požiar, ale snaha už vtedy čo najjednoduchším spôsobom obísť byrokratické postupy pamiatkarskej administratívy. V prvej etape puristickej obnovy areálu zbúrali krídlo predstavané pred severným krídlom a západnou fasádou kostola a následne sa začalo s obnovou kostola a ďalších krídiel areálu. Presný rozsah prác tejto obnovy bez komplexného architektonicko-historického výskumu celého areálu nepoznáme, je však rozsiahly a v mnohých prípadoch 118 Obnovovacie práce na kláštore pod vedením Stornovcov, pri ktorých bolo nenávratne zničených množstvo situácii pôvodnej architektúry, 1895 (zdroj: www.sng.sk) zničil dôležité situácie, vďaka ktorým by bolo možné detailnejšie určiť stavebný vývoj objektov. V Stornových zápiskoch a mnohých kresbách sa neobjavuje pôvodný vzhľad kláštora, len jeho návrhy na prestavbu. Nie je úplne jasné, prečo pristúpil k úpravám niektorých častí a či práve jeho „obnova“ neskrýva odpoveď na otázku, ako je možné, že v tak významnom kláštore sa okrem kostola nezachovali žiadne honosné architektonické detaily. Mnohé, aj menej významné kláštory Uhorska majú zachovaných viac dekoratívnych prvkov ako hronskobeňadický. Výsledky najnovších bádaní len potvrdzujú, že pokiaľ sa nevykoná systematický interdisciplinárny výskum celého objektu bývalého kláštora, nedokážeme odpovedať na mnohé otázky jeho komplikovaného vývoja. V stavebných dejinách nám chýba celé obdobie od 12. storočia až do 1. polovice 14. storočia, keď mohol byť kláštor využívaný aj pre formovanie výprav na obranu Svätej zeme. Nasvedčovali by tomu rozsiahle majetky, ale aj strategická poloha kontrolujúca prechod do severných častí Uhorska a k banským mestám. Veľkou záhadou je aj absencia starších kultúrnych vrstiev (ne)vykopaných počas archeologického výskumu. Nájdené slovanské črepy skôr svedčia o obchode s inou lokalitou ako trvalé osídlenie. Z dnešného pohľadu je tiež zaujímavá otázka postupu stavebných prác, pri ktorých dokázali románsky kláštor takmer bez zanechania stopy rozobrať a postaviť nový, gotický. Z toho vyplýva aj úvaha o dispozícii benediktínskeho kláštora, ktorá mala prísne pravidlá. Niektoré súčasti nám však zatiaľ chýbajú. Navyše sa ukazuje, že je viac ako nutné preveriť a prehodnotiť závery výskumov vykonaných koncom 19. storočia, pretože je pravdepodobná ich tendenčnosť. 119 Literatúra Buran, D. (ed.): Reštaurátor Franz Storno starší (1821 – 1907). Bratislava, SNG, 2008. Engel, P.: Magyarország világi archontológiája 1301 – 1457 I. Budapest, História – MTA Történettudományi intézete, 1996. Erdélyi, L. – Sörös, P. (ed.): A Pannonhalmi Szent-Benedek rend története. I. Budapest [s.n.], 1902. Fejér, G.(ed.): Codex diplomaticus hungariae ecclesiasticus ac civilis. V./2. Budae, Typogr. Regiae Universitatis Ungaricae, 1829. Gácsová, A.: Politicko - mocenské zápasy v Uhorsku v rokoch 1382 - 1403. In: Historické štúdie. 1974, roč. XIX. Habovštiak, A. – Holčík Š.: Archeologický výskum v Hronskom Beňadiku. In: Vlastivedný časopis. 1973, roč. 22, č. 1, s. 27-29. Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Ďalšie dva roky archeologického výskumu v areáli NKP Hronský Beňadik. In: Pamiatky a príroda. 1975, č. 3, s. 14 – 17. Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Archeologický výskum v Hronskom Beňadiku. In: Vlastivedný časopis. 1973, č. 3, s. 27 – 29. Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Príspevok archeologického výskumu k poznaniu stavebného vývoja kláštora v Hronskom Beňadiku. S. 137-149. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava, Trnavská univerzita, 1994. Knauz, F. (ed.): Monumenta ecclesiae Strigoniensis. III. Strigonii, Gustavus Buzárovits, 1924. Knauz, N.: A garan-melletti Szent-Benedeki apátság. Budapešť, 1890. Mencl. V.: Kláštor sv. Beňadika nad Hronom. S. 147-160. In: Vlastivedný časopis. 1966, roč. 15, č. 4. Puškárová, B.: Pamiatkový výskum v Hronskom Beňadiku. S. 9-13. In: Pamiatky a príroda. 1975, č. 3. Reško, A. – Szénássy, Á.: Hronský Beňadik. Komárno, Vydavateľstvo KT, 2005. Suslová, J. Opátstvo v Hronskom Beňadiku (1075 – 1438). Diplomová práca. Bratislava, UK Bratislava, FF, Katedra slovenských dejín, 2010. Šášky, L.: Stav kostola a kláštora v Hronskom Beňadiku. S. 161-162. In: Vlastivedný časopis. 1966, č. 4. Nepublikované pramene Haiczl, K.: A garamszentbenedeki apátság története. Budapešť, 1913. (V slovenskom preklade: Dejiny opátstva v Hronskom Beňadiku. 1934) Archívny materiál Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Nálezová správa. Hronský Beňadik. Bratislava, Archív PÚ SR Bratislava, T866, 1973. Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Nálezová správa. Hronský Beňadik. Bratislava, Archív PÚ SR Bratislava, 1974. Habovštiak, A. – Holčík, Š.: Nálezová správa. Hronský Beňadik. Bratislava, Archív PÚ SR Bratislava, 1975. 120
Beremendi Építők Sk.